Aktivity Západoslovanského výboru v Rumunsku a Juhoslávii (1940 – 1941). In: Fidei et Patriae....

FIDEI et PATRIÆ. Jubilejník na počesť 80. narodenín Františka VnukaEssays in Honour of František Vnuk on the Occasion of his 80th Birthday.ZOSTAVIL /EDITED BY JOZEF M. RYDLO. BRATISLAVA : LHS, 2008, S.155-179.

MATEUSZ GNIAZDOWSKIAktivity Západoslovanského výboru v Rumunsku a v Juhoslávii (1940-1941)

V roku 1939 úpadok Česko-Slovenska, porážkaPoľska a zreteľná závislosť Slovenska nanacistickom Nemecku nútili predstaviteľov týchtonárodov v exile rozmýšľať o zabezpečení lepšíchbezpečnostných podmienok v strednej Európe.Prirodzenou reakciou na Hitlerove úspechy,vychádzajúcou najmä z rozšírenej tézy o nemožnostidlhodobého udržania zvrchovanosti malých astredných štátov, bola snaha o zblíženie, ktoráprevážila nad pocitmi historických krívd a averzií.Tento spôsob myslenia bol prítomný nielen medzipolitikmi, vyskytoval sa aj medzi intelektuálmi,vojakmi a inými utečencami, ktorý sa spolu ocitli vcudzine.

V štúdiách venovaných spolupráci Poliakov,Čechov a Slovákov v emigrácii v prvých rokochvojny, autori približujú predovšetkým rokovania,ktorých sa zúčastnili zástupcovia poľskej exilovejvlády a čelní predstavitelia českého a slovenskéhoexilu, bojujúci o politické uznanie svojich pozíciína medzinárodnej scéne. Po porážke Francúzska vauguste 1940 nadobudli charakter medzivládnychrokovaní a práve tie sa stali prvoradým predmetomzáujmu historikov1.

1 Odborná literatúra k tejto téme je pomerne bohatá. Vymenujme aspoň najnovšie monografie: MAREK KAZIMIERZ KAMIŃSKI: Edvard Beneš kontra gen. Władysław Sikorski : Polityka władz czechosłowackich na emigracji wobec rządu polskiego na uchodźstwie 1939-1943. Warszawa : Neriton, Instytut Historii


Niektorí autori zdôrazňujú spontánnosťprocesu, ktorý vyvrcholil politickým zblížením, lenzriedkavo sa však môžeme v odbornej literatúrestretnúť s otázkami recepcie oficiálnych rokovaní vexilových komunitách alebo s iniciatívami, ktoré sarodili mimo kruhov politickej reprezentácie2.Inšpirácie, ktoré pochádzali z týchto zdrojov,mohli však ovplyvňovať rozhodnutia politickéhovedenia a občas aj legitimizovali určité politickévystúpenia. Príkladom môže byť pre širšiu verejnosťnejasný úryvok známej knihy Milana Hodžu Federation inCentral Europe: „V júli 1940 sa na rezolúcií vprospech poľsko-česko-slovenskej únie dohodli vBukurešti podaktorí mladí poľskí, českí a slovenskívojaci, cestujúci z porazeného Poľska do tejtokrajiny“3. Hodža týmto spôsobom ilustroval podporuverejnosti pre program politickej integrácie trochnárodov, ktorej bol sám veľkým zástancom apropagátorom4.

PAN, 2005; JAN NĚMEČEK: Od spojenectví k roztržce : Vztahy československé a polské exilové reprezentace 1939-1945. Praha : Academia, 2003; RUDOLF ŽÁČEK: Projekt československo-polské konfederace v letech 1939 – 1943. Opava : Slezský ústav Slezského zemského muzea v Opavě, 2001; TADEUSZ KISIELEWSKI: Federacja środkowoeuropejska : Pertraktacje polsko-czechosłowackie 1939 – 1943. Warszawa : Ludowa Spółdzielnia Wydawnicza, 1991.2 Vzácnou výnimkou je nová monografia: JIŘÍ FRIEDL: Na jedné frontě :Vztahy československé a polské armády (Polskie Siły Zbrojne) za druhé světové války. Praha: Ústav pro soudobé dějiny Akademie věd České republiky, 2005, 384s.3 MILAN HODŽA: Federation in Central Europe. Reflections and Reminiscences. London :Jarrolds Publishers Ltd., 1942, s. 179).4 M. Hodža súčasne spomínal zakladajúcu schôdzu Česko-Slovenskej národnej rady, ktorej činnosť bola následne znemožnená konkurenčnýmČeskoslovenským národným výborom (ČSNV) E. Beneša. Pozri: FRANTIŠEK VNUK: Slovenská otázka na Západe v rokoch 1939 – 1940. Cleveland : Prvá katolícka slovenská jednota, 1974, s. 258 – 259; TENŽE: Slovakia and the Western Allies 1939 – 1940. In: Studi in onore di Milan S. Ďurica. Zost. Jozef M. Rydlo. Roma – Bratislava : Slovenský ústav – Univerzitná


Iniciatíva spomenutá M. Hodžom sa spája saktivitami Západoslovanského výboru (KomitetZachodnio-Słowiański, ďalej KZS), ktorý vznikol na jarroku 1940 v Bukurešti. Ten predstavuje málo známukapitolu z dejín spolupráce stredoeurópskychnárodov počas 2. svetovej vojny. Stručné informácieo aktivitách členov KZS sa nachádzajú v spomienkachemisárov exilovej vlády5 a poľských zástupcov vTurecku6. Činnosti výboru venoval dva články JakubTyszkiewicz7, zmienili sa o nej Sylwester Fertacz8,Jan Němeček9 a Jiří Friedl10. Cieľom tejto štúdie je

knižnica, 1995, s. 717 – 726. Porovnaj: JAN KUKLÍK – JAN NĚMEČEK: Hodžaverzus Beneš : Milan Hodža a slovenská otázka v zahraničním odboji za druhé světové války.Praha : Karolinum, 1999, s. 81.5 KAZIMIERZ KOŹNIEWSKI: Zamknięte koła : Wspomnienia z lat 1929 – 1945. zv. 2, Kraków – Warszawa : Wydawnictwo Literackie, 1985, s. 55; JERZY LERSKI: Emisariusz Jur, Warszawa : Interim, 1989, s. 42, 55.6 JERZY KURCYUSZ: Na przedpolu Jałty : Wspomnienia z tajnej służby w dyplomacji.Katowice : Societas Scientiis Favendis Silesiae Superioris –Instytut Górnośląski, 1995, s. 335, MICHAŁ SOKOLNICKI: Dziennik ankarski1939 – 1943. Londyn : Gryf Publications Ltd., 1965, s. 243.7 JAKUB TYSZKIEWICZ: Działalność Komitetu Zachodniosłowiańskiego w latach 1940 – 1941. Materiały. In: Wrocławskie studia z historii najnowszej, zv.IV. Zost. Wojciech Wrzesiński. Wrocław : Instytut Historii Uniwersytetu Wrocławskiego, 1997, s. 81 – 94; TENŽE: Edmund Romer i projekt Federacji Słowian Zachodnich (1940-1941). In: Idea Europy i Polska w XIX - XX wieku : Księga ofiarowana dr. Adolfowi Juzwence, dyrektorowi ZNiO. Wrocław : Towarzystwo Przyjaciół Ossolineum, 1999, s. 157-165. V prvom príspevku na základe nespracovaného fondu KZS z knižnici Ossolineum (Zakład Narodowy im. Ossolińskich) vo Vroclavi autor ustálil osnovu faktov spojených so vznikom a pôsobením KZS. V druhom článkusa sústredil na aktivity a publicistickú činnosť člena KZS Edmunda Romera.8 SYLWESTER FERTACZ: Polska myśl słowiańska w okresie drugiej wojny światowej. Katowice : Wydawnictwo Uniwersytetu Śląskiego, 2000, s. 51-53.9 JAN NĚMEČEK: Československo-polské vztahy na počatku 2. světové války: složitá cesta k jednání o konfederaci. In: Český časopis historický, roč. 100, 2002, č. 2, s. 364; TENŽE: Od spojenectví..., s. 63.10 JIŘÍ FRIEDL: Na jedné frontě..., s. 156-157.


predstaviť podrobnejšie činnosť členov KZS vRumunsku a Juhoslávii v rokoch 1940 – 1941, sozreteľom na kontakty poľských aktivistov s Čechmi aSlovákmi11.Neformálnym tajomníkom skupiny, ktorá vytvorila

Západoslovanský výbor bol Edmund Romer. Vo veľkejmiere je práve vďaka jeho materiálom a záznamommožné rekonštruovať činnosť tejto organizácie.Pochádzal zo známej ľvovskej profesorskej rodiny,bol synom vynikajúceho poľského geografa akartografa, profesora Eugeniusza Romera12. Zo správE. Romera mladšieho vyplýva, že v septembri 1939,po nemeckej agresii na Poľsko ho ako podporučíka vzálohe poslali na rumunskú hranicu po leteckútechniku, ktorá tam mala byť dopravená z prístavuKonstanca, kam ju mali poslať západní spojenci.Poľská vláda, najvyššie velenie ozbrojených síl aviaceré vojenské jednotky boli po sovietskom útokuna Poľsko 17. septembra 1939 internované vRumunsku. V tejto situácii sa ocitol aj Romer,rýchlo sa mu však podarilo utiecť z tábora a dostať

11 Autor tejto práce prezentoval prehľad problematíky v študií Współpraca Polaków z Czechami i Słowakami na Bałkanach podczas II wojny światowej. In : Między rywalizacją a współpracą. Relacje polsko-czeskie w badaniach młodych historyków z Polski i Republiki Czeskiej. Zost. Dariusz Dąbrowski. Wrocław : Kolegium Europy Wschodniej, 2003, s. 113 – 135. Za viaceré poznátky, ktoré umožnili prehlbiť výskum, autor vďačí Jiřímu Friedlovi a Dušanovi Segešovi. 12 EDMUND ROMER (1904 – 1988), absolvent technickej univerzity v Gdansku. Vo Ľvove viedol továreň na výrobu elektrických prístrojov.Po vojne sa vrátil do Poľska a býval v Gliwiciach. Bol profesorom Sliezskej technickej univerzity (Politechnika Śląska), známym odborníkomv oblasti priemyselného elektrického meračstva. Napísal spomienky ootcovi Eugeniuszovi (Geograf trzech epok. Warszawa : Czytelnik, 1985). Pred smrťou inicioval prenesenie archívu KZS do Poľska, ktorý bol uložený u súkromnej osoby vo Veľkej Británii.


sa do Bukurešti13. V rumunskom hlavnom mestefungovalo poľské veľvyslanectvo a viaceré poľskévládne inštitúcie, ktoré sa zaoberali aj problémami50-tisícovej skupiny poľských utečencov14. VBukurešti sa Romer stretol so slovanofilmiZygmuntom Sławińským15 a WłodzimierzomStępniewským16, ktorí sa už pred vojnou angažovalina poli československo-poľského zblíženia (koncomnovembra 1938 Sławiński podnikol na pokyn MZVdôvernú misiu v Prahe). So súhlasom gen. LevaPrchalu vytvorili pri Légii Čechov a Slovákov vPoľsku zvláštne ideovo-propagandistické oddelenie a

13 Zakład Narodowy im. Ossolińskich, Vroclav (ďalej: ZNiO), fond Komitet Zachodnio-Słowiański (ďalej: KZS), sign. 95/88, EDMUND ROMER:Objaśnienia i uwagi dot. dokumentów i korespondenci o działalności „Komitetu Zachodnio-Słowiańskiego“ w latach 1940 do 1943 (Gliwice, 1988), s. 1 – 3. Porovnaj: EDMUND ROMER: Geograf trzech epok..., s. 303 – 305 (úryvok o sovietskej agresii na Poľsko je cenzurovaný).14 Podrobnejšie pozri: TADEUSZ DUBICKI: Polscy uchodźcy w Rumunii : Studia i materiały. Warszawa : Gryf, 1995, 330 s.15 ZYGMUNT SŁAWIŃSKI sa narodil v roku 1904 vo Vilniuse, ukončil Varšavskú technickú univerzitu (Politechnika Warszawska), od roku 1928 propagoval spoluprácu s Čechmi a Slovákmi v rámci akademického, a neskôr odborárskeho hnutia (Federacja Inżynierów Słowiańskich, Związek Słowiański). Pred vojnou bol úradníkom na Ministerstve priemyslu a obchodu. Životopis: Archiwum Zakładu Historii Ruchu Ludowego, Varšava (ďalej: AZHRL), fond S. Kot (dalej: S. Kot), sygn. 470, k. 16-17.16 WŁODZIMIERZ STĘPNIEWSKI sa narodil v roku 1908 v Rusku, v roku 1931 ukončil štúdium práva na Varšavskej univerzite a následne obhájil doktorát z filozofie práva. Organizoval slovanofilské akademické hnutie a pôsobil v rôznych združeniach tohto druhu (Liga Słowiańska, Towarzystwo Słowiańskie a pod.). V roku 1934 vydal vo Varšave pod pseudonymom Włodzimierz Rostowit slovanofilský časopis Demiurg. Životopis: AZHRL, S. Kot, sygn. 470, k. 18-20; WŁODZIMIERZ STĘPNIEWSKI:Poglądy filozoficzno-prawne Sebastjana Petrycego : Warszawa : Rada Wydziału Prawa Uniwersytetu Warszawskiego, 1933, s. 183.


spolu so skupinou poľských a českých dôstojníkovprekročili rumunskú hranicu17.V Bukurešti vznikla päťčlenná diskusná skupina,

ktorej členmi sa stali aj Stanisław Matula aMikołaj Poleszczuk. S Matulom sa Romer osobnezoznámil už na vysokej škole v Gdansku18. PodľaKazimierza Koźniewského, ktorý ho neskôr stretol vIstanbule, patril Matula pred vojnou k hnutiu JanaStachniuka „Zadruga“, ktoré propagovaloslovanofilské a novopohanské myšlienky19. Zaujímavoupostavou je aj Poleszczuk, mladý a energickýaktivista Zväzu sedliackej mládeže „Wici“ (ZwiązekMłodzieży Wiejskiej „Wici“). Pod týmto menom pôsobil vtedyMikołaj Jerzy Górszczyk, ktorý bol delegátomagrárnej Ľudovej strany (Stronnictwo Ludowe, SL) vRumunsku20. Na tento post ho vymenoval blízkyspolupracovník premiéra gen. Władysława Sikorskiego

17 Podrobnejšie pozri: MATEUSZ GNIAZDOWSKI, c. d., s. 114-117 ; JIŘÍ FRIEDL: Na jedné frontě..., s. 37, 156-157. Gen. L. Prchala ustanovil v septembri 1939 spolu s Františkom Schwarzom Ústredný výbor Čechov a Slovákov v Poľsku. Tesne pred vojnou Prchala sa politicky podriadil Benešovi a stal sa veliteľom Légie Čechov a Slovákov. JAN NĚMEČEK: Armádní generál Lev Prchala a čs. odboj v Polsku. In:. Historie a vojenství, roč. 43, 1994, č. 3, s. 111. Porovnaj: JAN KŘEN: Do emigrace : Západní zahraniční odboj 1938 – 1939. 2. vyd., Praha : Naše vojsko, 1969, s. 401 – 410.18 STANISŁAW MATULA študoval s Romerom na vysokej škole v Gdansku, štúdium však prerušil a následne ukončil právo na Jagielovskej univerzite v Krakove. ZNiO, KZS, sign. 95/88, EDMUND ROMER: Objaśnienia i uwagi..., s. 2.19 KAZIMIERZ KOŹNIEWSKI, c. d., s. 55.20 TADEUSZ DUBICKI: Konspiracja polska w Rumunii 1939 – 1945. t. 1. 1939 – 1940. Warszawa : Adiutor, 2002, s. 222 n. Pozri podrobnejšie: TADEUSZ DUBICKI - STANISŁAW ROZTWOROWSKI : Sanatorzy kontra Sikorszczycy czyli walka o władzę na uchodźstwie w Rumunii. Warszawa : Adiutor, 1993, s. 108 – 111.


prof. Stanisław Kot, ktorý viedol aparátpolitického spojenia s okupovaným domovom21.

Górszczyk sa aktívne podieľal na plánoch,ktorých cieľom bolo paralyzovanie činnostistúpencov bývalej vládnucej garnitúry, tzv.„sanácie“, medzi utečencami v Rumunsku. S jehoosobou treba spájať aj fakt, že korešpondenciaskupiny smerovala do sekretariátu ministra Kota.Podľa Tadeusza Dubického Górszczyk vykonával úlohyv oblasti politickej rozviedky a kontrarozviedky,pričom správy putovali na stôl prof. Kota a inýchludowcov22. Pre aktivistov vznikajúceho výboru bolprof. Kot, ako zaslúžilý a dôsledný nepriateľ„sanačnej“ garnitúry veľkou autoritou. Po porážkeFrancúzska, šéf vládneho politického zastúpeniav Rumunsku (placówka „Kask”) Władysław Kańskizorganizoval s vedomím Kota špeciálnu

21 STANISŁAW KOT (1885 – 1975) bol jedným z lídrov SL v exile. Dňa7.12.1939 sa stal ministrom bez kresla, no disponoval plnou dôveroupremiéra a de facto plnil funkcie ministra pre záležitosti okupovanéhodomova a ministra propagandy. Dňa 9.10.1940 sa stal ministromvnútra a 2.1.1941 predsedom vládneho Výboru pre záležitosti domova(Komitet dla Spraw Kraju). V období 28.8.1941 – 13.7.1942 bolveľvyslancom PR v Moskve. V rokoch 1943 – 1944 plnil funkciuministra informácii a dokumentácie. Po vojne bol veľvyslancomDočasnej vlády národnej jednoty (TRJN) pri Svätej Stolici. Od 1947v exile. Pozri podrobnejšie: TADEUSZ P. RUTKOWSKI: Stanisław Kot 1885 – 1975: Biografia polityczna. Warszawa : DiG, 2000.22 M.J. Górszczyk sa neorientoval v zákulisí „veľkej“ politiky a prišiel o svoj post v polovici roku 1941. Následne bol prepravený na územie okupované sovietmi, no tam bol zadržaný a odvlečený na Sibír. Zo ZSSR odišiel s poľskou armádou gen. Władysława Andersa a následne sa stal zástupcom ministra vnútra v Iráne. TADEUSZ DUBICKI: Konspiracja polska w Rumunii..., s. 225. Porovnaj: MIKOŁAJ J. GÓRSZCZYK (POLESZCZUK): Szkice emigracyjne : Rumunia, Iran, Palestyna, Egipt. Warszawa : Spółdzielnia Wydawnicza „Chłopski Świat“, 1948. Počas pobytu na Blízkom východe korešpondoval s Romerom. ZNiO, KZS, sign. 97/88/2, E. Romer M. Poleszczukovi (Jerozolima, 27.3.1942); ZNiO, KZS, sign.97/88/1, E. Romer Janovi [?] Górszczykovi, Jerozolima 11 VIII 1942.


propagandistickú skupinu, ktorá mala neutralizovaťprotivládne nálady v utečeneckom prostredí. Jejčlenom bol okrem iného Matula a zamestnancipoľského veľvyslanectva, ktorí sa kontaktovali soslovanofilmi: finančný radca Karol Kuźniarz, A.Figlarewicz a Jan Buzek23. Medzi osobami, ktorésprostredkúvali spojenie medzi výborom a exilovouvládou v Angers sa objavuje aj meno Dr. KarolaAlexandrowicza, vedúceho Komisie na vyšetrovaniaseptembrovej porážky. Bol považovaný za „pravúruku“ prof. Kota v Rumunsku a v neskoršom období ajna Blízkom východe24. Z Romerovho denníka dokoncavyplýva, že Alexandrowicz sa na začiatku roka 1941stal členom KZS v Ankare25. Všetko teda nasvedčujetomu, že o prácach KZS boli najlepšie informovanípráve ludowci a prevzali nad nimi neformálnu záštitu.Nie je vylúčené, že sa pritom snažili ovplyvniťaktivity výboru. Je známe, že Kot sa vtedyangažoval v poľsko-česko-slovenských rokovaniach apodporoval politických protivníkov Edvarda Beneša,najmä bývalého premiéra Milana Hodžu, s ktorým saosobne spoznal ešte pred vojnou. Rátal pritom spodporou Slovákov pre Poliakmi presadzovaný modelbudúcej federácie26. Dokumenty však nepoukazujú na

23 TADEUSZ DUBICKI: Konspiracja polska w Rumunii..., s. 227. K. Kuźniarz i J. Buzek sa neskôr zúčastnili činnosti KZS v Turecku.24 K. Alexandrowicz v decembri 1939 prišiel do Bukurešti z Ľvova spolu so S. Kotom. TADEUSZ DUBICKI: Konspiracja polska w Rumunii..., s. 96, WŁADYSŁAW POBÓG - MALINOWSKI: Najnowsza historia polityczna Polski 1864 – 1945. t. 3., 1939 – 1945. Londyn : [vlastným nákladom], 1960, s. 348.25 JAKUB TYSZKIEWICZ: Działalność Komitetu Zachodnosłowiańskiego..., s. 90.26 Pozri EDWARD RACZYŃSKI,: W sojuszniczym Londynie : dziennik ambasadora Edwarda Raczyńskiego 1939 – 1945. Londyn : Polish Research Centre, 1960,


to, žeby Górszczyk alebo ludowci inšpirovali vznikKZS. Na otázku, aké boli príčiny septembrovej porážky

Poľska, ktorá zamestnávala mysle miliónov Poliakov,Stępniewski, Sławiński, Matula, Romer a Górszczyknachádzali spoločnú odpoveď – chýbajúca zhoda medzislovanskými štátmi. Začali zapisovať svoje úvahy ahľadať partnerov medzi Čechmi a Slovákmi. Sławińskia Stępniewski k tomu mohli využiť predchádzajúcekontakty s českými a slovenskými exulantmi z LégiiČechov a Slovákov. Nešlo však len o vojakov. VRumunsku napríklad pokračoval vo svojejpolonofilskej činnosti Ferdinand Kahánek, ktorýpred vojnou, s vedomím premiéra Rudolfa Berana,propagoval v Poľsku poľsko-česko-slovenskézblíženie27. Mená polonofilov L. Prchalu a F.Kahánka, nepriaznivo naklonených bývalémučeskoslovenskému prezidentovi Benešovi, sa síce vdokumentoch KZS z Bukurešti neobjavujú, noSławiński patril neskôr do skupiny Poliakov, ktorása „starala“ o generála Prchalu vo Veľkej Britániia vytvorila organizáciu Západoslovanský ruch, o ktorejsa ešte zmienime.

s. 106 – 107; najnovšie: JAN KUKLÍK – JAN NĚMEČEK: Proti Benešovi! Česká a slovenská protibenešovská opozice v Londýně 1939-1945. Praha : Univerzita Karlova v Praze, Karolinum, 2004, s. 323 – 357.27 FERDINAND KAHÁNEK (1896 – 1940) bol funkcionárom agrárnej strany, pred odchodom do Poľska redigoval Venkov. Spolupracoval s poľskou rozviedkou. V Bukurešti bol zamestnaný v tlačovom stredisku pre utečencov, zriadenom pri poľskom veľvyslanectve. Zomrel v Bukureštizačiatkom roku 1940. Jeho manželka Ľudmila, ktorá pochádzala zo Slovenska, bola na jar roku 1940 poľskými orgánmi vyslaná do Budapešti, kde sa zúčastnila organizácie kuriérskych a prevádzačských ciest. JAROSLAV VALENTA: Signál o neznámé stopě polsko-slovenských politických kontaktů? In: Slovanský přehled, roč. 87, 2001,č. 1, s. 48. Porovnaj: JAN KŘEN: Do emigrace..., s. 396 – 401.


Činnosť KZS schvaľovalo poľské veľvyslanectvo.Mladí aktivisti tešili sa podpore ministerskéhoradcu Alfreda Ponińského, ktorý viedol politickézáležitosti zastupiteľského úradu28. V prípadeBukurešti ich hlboká nevôľa voči sanačnejgarnitúre, ktorej predstavitelia prevažne ostali nasvojich postoch v diplomacii, nemohla prekážaťkontaktom s veľvyslanectvom. Historici dokoncapripisujú Ponińskému dôležitú úlohu priuskutočňovaní plánu eliminácie predstaviteľovbývalej vlády internovaných v Rumunsku zpolitického života a vzniku kabinetu gen.Sikorského29. Poniński mal v Bukurešti silnúpozíciu. Podporoval KZS ako skupinu, ktorá„samostatne“ podnikala činnosť orientovanú nazblíženie z Čechmi a Slovákmi30.Medzi iniciatívy zastupiteľského úradu započítalo

vytvorenie „miešaného výboru pod heslom solidarityZápadných Slovanov“ a „nadviazanie vzťahovs odbojovými českými, slovenskýmia československými aktivistami spomedzi miestnych

28 ALFRED PONIŃSKI (1896 – 1968) – radca Veľvyslanectva PR v Bukurešti, od decembra 1939 splnomocnený minister. Neskôr bol radcom v Ankare, generálnym konzulom v Istanbule a veľvyslancom v Čínskej republike (1942 – 1945). Po vojne emigroval do Austrálie.29 TADEUSZ DUBICKI: Konspiracja polska w Rumunii..., s. 17; porovnaj: WŁADYSŁAWPOBÓG-MALINOWSKI: c. d., s. 73 i n. Podľa tohoto autora Poniński nielen úzko spolupracoval s predstaviteľmi vznikajúceho nového kabinetu gen. Sikorského, ale organizoval aj informačnú blokádu internovaných členov vlády. Poniński tuto výčitku odmietol. ALFRED PONIŃSKI: Wrzesień 1939 w Rumunii. Zeszyty Historyczne (Paríž), roč. 3, 1964, č. 6, s. 147 i n. Pozri tiež: KRZYŻANOWSKI, Wojciech: Lata bukareszteńskie (3). In: Zeszyty Historyczne (Paríž), roč. 17, 1978, č. 44 s. 179.30 ZNiO, KZS, sign. 97/88/2. A. Poniński Kajetanovi Morawskému [generálnemu tajomníkovi MZV], odpis.


a emigrantov, ktorých patrónom je plk. Píka,splnomocnenec československých organizácii naZápade“31. Plk. Heliodor Píka bol fakticky zástupcomexilového Československého národného výboru (ČSNV)E. Beneša32. Velil pritom konšpiračnej vyzvedačskejzákladni „Dora“, ktorá pracovala pre Benešaa spojencov (súčasne však už v januári 1940nadviazal kontakt so sovietskou rozviedkou asprostredkúval dôverné kontakty Beneša s Moskvou)33.Plukovník bol oficiálne zamestnaný akoadministratívny riaditeľ pobočky brnenskejZbrojovky v Bukurešti. Pravdepodobne tam pracovalaj ďalší Čech pribraný do výboru – Dušan Bor.Členmi organizácie sa ďalej stali riaditeľ bankyJan Matoušek, Ing. Stanislav Říha a jeden Slovák –Ing. Alexander Kohlík34.

31 AZHRL, S. Kot, sygn. 280, Sprawozdanie z polityczno-dyplomatycznej działalności Ambasady RP w Bukareszcie od grudnia 1939 do 15 marca 1940, k. 29 32 ZNiO, KZS, sign. 95/88, EDMUND ROMER: Objaśnienia i uwagi..., s. 2. Heliodor PÍKA (1897 – 1949), bývalý československý vojenský pridelenec v Bukurešti, patril k bezvýhradným stúpencom Beneša, ktorý ho menoval špeciálnym splnomocnencom na územie Rumunska a poradcom pre Balkán. Neskôr sa stal šéfom vojenskej misie v ZSSR. Po vojne bol na základe rozsudku komunistického sudu popravený. Pozri podrobnejšie: KAREL RICHTER – ANTONÍN BENČÍK: Kdo byl generál Píka : Portrét čs. vojáka a diplomata. Brno : Doplněk, 1997.33 KAREL RICHTER – ANTONÍN BENČÍK: c. d., s. 57 – 63; Na jeseň roku 1939 Píka obdŕžal rozkaz k spolupráci s francúzskou a britskou rozviedkou pri organizovaní špionážnej siete a sabotážnych akcií naDunaji JAN GEBHART – JAROSLAV KOUTEK – JAN KUKLÍK: Na frontách tajné války : Kapitoly z boje československého zpravodajství proti nacismu v letech 1938 – 1941. Praha : Panorama, 1989, s. 160 – 161.34 D. Bor, rovesník F. Kohlíka (1895) bol úradníkom v továrni na strelný prach. J. Matoušek a S. Říha boli mladší (1900). ZNiO, KZS,sign. 95/88, EDMUND ROMER: Objaśnienia i uwagi..., s. 2.


Podľa Romera „ideológom“ a hnacím motorominiciatívy bol Stępniewski35. Tézy „demiurgickéhoslovanizmu“ prezentoval už v roku 1934 vo vlastnomčasopise36. Zdroje „tvorivosti“ ako hnacej silyľudstva mali spočívať skryté v masách slovanskéhoľudu. Vypuknutie celoeurópskej vojny Stępniewskéhoutvrdilo v presvedčení, že sa blíži dávnopredpovedaný začiatok „tretej civilizácie“, ktorejtvorcami mali byť Slovania. S veľkou nevôľou savyjadroval o politike predvojnového Poľska,kritizoval jagelovskú tradíciu, ktorá vrajodsudzovala Poľsko na konflikt zo slovanskýmRuskom, hlásal potrebu návratu na „prastarépiastovské zeme“ na západe. Postuloval pritomnadviazanie na „federačné“ koncepcie BoleslavaChrabrého, ktorý sa podľa Stępniewského pokúšal ovytvorenie prototypu federácie Západných Slovanov. Edmund Romer, ktorý bol pod vplyvom Stępniewského

myšlienok, bol presvedčený, že „Európa eštenedospela k zjednoteniu“. Podľa jeho názoru miernemohla zaručiť unifikácia, pretože európskarealita je príliš rôznorodá: „V každej zgeograficky oddelených oblasti Európy sa usídlilnejaký národ a v priebehu stáročných dejín vytvorilmenej alebo viac svojráznu a zvláštnu kultúru“.Nevydaril sa „pokus o syntézu prostredníctvom

35 ZNiO, KZS, sign. 95/88, EDMUND ROMER: Objaśnienia i uwagi..., s. 1– 3.36 WŁODZIMIERZ ROSTOWIT [STĘPNIEWSKI] : Trzecia cywilizacja : Tezy demiurgicznego słowianizmu. Demiurg, roč. 1, 1934, č. 1, s. 1. Porovnaj: ZNiO, KZS, sign. 102/88, WŁODZIMIERZ ROSTOWIT [W. STĘPNIEWSKI]: Demiurgizm : Elementy filozofii, tworzenia i twórczości. Viac o Demiurgovi: JACEK MAJCHROWSKI: Szkice z historii polskiej prawicy politycznej lat Drugiej Rzeczypospolitej. Kraków : Uniwersytet Jagielloński, 1986, s. 127-128.


kresťanstva“ a prehlbovali sa ideologické rozdielyna starom kontinente. Príkladom toho mali byťtriumfujúce svetonázory nepriateľské vočikresťanstvu – komunizmus, národný socializmus afašizmus. V súvislosti s tým realizácia myšlienky„Paneurópy“ bola podľa Romera nebezpečná a faktickýuskutočniteľná iba v prípade víťazstva Nemecka apod jeho diktátom. Myslel si preto, že nemožnopočítať so zjednotením celého kontinentu, ale trebasústrediť sily na prípravu regionálnych blokov. Ichspojivom by však nemali byť hospodárske väzby,ktoré považoval za dočasné a ľahko zmeniteľné.Rozhodujúcim faktorom zjednotenia sa mali stať„prvky ideologické“, ktoré by zviazali príbuznénárody v podmienkach „germánskeho ohrozenia“. PodľaRomera „si blízke národy, obývajúce oblasti surčitými spoločnými geopolitickými črtami, zviazanéspoločnou tvorivou ideou prinesú trvalé hodnoty“.Syntézu Európy v jeho vnímaní mali vytvoriť veľké„národné bloky“, ovplyvnené „mohutným citom jednotya spoločných cieľov“37.Myšlienka slovanskej jednoty mala podľa Romera

šancu nielen prispieť k porážke Nemecka, ale aj„zaplniť vákuum, ktoré vznikne v prípade zánikuboľševizmu v Rusku“, čo sa mohlo stať v dôsledkuzapojenia sa ZSSR do vojny. Odpoveďou na silugermanizmu mala byť „idea jednoty Slovanov“ aporozumenie s Ruskom. Jej politická realizácia bymala zaistiť Poľsku bezpečnosť. Tvrdil, že „Poľskoprestane byť vysunutou baštou a predmúrom rôznychcudzích hodnôt vtedy, keď sa stane samo sebou“ a

37 ZNiO, KZS, sign.98/88/2, JAN CHYSZOWSKI [EDMUND ROMER]: O przyszłą Europę, s. 3 – 6.


preto sa prikláňal myšlienke vytvorenia „vlastnejkultúrotvornej idey“, ktorá by vyrastala z„etnického základu“38. V diskusnom kruhu v Bukureštiprevládalo herderovské presvedčenie o tom, žesúčasná vojna je svedectvom kultúrneho úpadkuGermánov a prináša zrod novej epochy dejín, ktorejvodcovská úloha bude patriť Slovanom. Ďalekosiahlymcieľom malo byť zjednotenie všetkých Slovanov vjednom štáte. V svojich prácach Stępniewskizdôrazňoval, že okrem „jednoty krvi“ spája Slovanovrečová príbuznosť. Formuloval dokonca postulát„spoločnej slovanskej reči“, ktorý pripomínalmyšlienky Jána Kollára: „Každý Slovan nech hovorívlastnou rečou a povinnosťou druhého je murozumieť“39. Tieto vízie posilňovala depresia a vedomie úpadku

starého európskeho poriadku. Veľmi ťažko obnovené,nezávislé Poľsko bolo po dvoch desaťročiachobsadené v priebehu jedného mesiaca. Sklamalizápadní spojenci a prinajmenšom do vojnovéhodebaklu Francúzska sa porážka Poľska javilazdrvujúca. Z hľadiska utečencov v Bukurešti sastredná Európa tak ako sa usporiadala vo Versaillejavila ako nezvratne pochovaná a jej budúca podobaostávala otvorenou otázkou. Napokon o tom, že povojne nenastane návrat k status quo ante presviedčalanová poľská vláda. V decembri 1939 medzi vojnovýmicieľmi premiér Sikorski vymenoval potrebu novej

38 ZNiO, KZS, sign. 95/88. E. Romer prof. Henrykovi Arctowskému 2 IX 1940 r., s. 7.39 ZNiO, KZS, sign. 95/88/1. Wszechsłowianizm jako doktryna polityczna, s. 2. Podrobnejšie o názoroch Romera písal Jakub TYSZKIEWICZ. Edmund Romer i projekt Federacji Słowian Zachodnich..., s. 157 – 165.


organizácie stredovýchodnej Európy ako „solidárnehosúboru slovanských štátov“ medzi Baltom, Čiernymmorom a Jadranom. Tento blok by mal umožniť„súdržnú a zhodnú kooperáciu štátov, odopierajúctým nápor Nemecka na východ a oddeľujúc Nemecko odRuska“40. Podobné formulácie sa nachádzali vovládnom vyhlásení adresovaným poľskej spoločnostizo dňa 12. decembra 1939, na ktoré sa Matula aStępniewski odvolávali v korešpondencii s prof.Kotom41. Treba však zdôrazniť, že neskôr sa poľskávláda už oficiálne nevraciala k slovanskejmyšlienke.Poľskí slovanofili v Bukurešti sa rozhodli

vyjadriť svoje postrehy v spoločnom dokumente,schválenom spolu so zástupcami inýchzápadoslovanských národov. Po dlhých diskusiách sa15. apríla 1940 oficiálne konštituovalZápadoslovanský výbor a bola schválená deklaráciaFederácia Západných Slovanov. Ideologicko-politické tézy42. Prváčasť dokumentu obsahovala hodnotenie príčinsúčasnej katastrofy (vnútorná nezhoda Slovanov,chýbajúce vedomie spoločného pôvodu a osudov a

40 Protokoły z posiedzeń Rady Ministrów Rzeczypospolitej Polskiej, zv. I. Zost. Wojciech Rojek a Andrzej Suchcitz. Kraków : Secesja, 1994, dokumentč. 3, s. 12.41 Stępniewski a Matula sa odvolávajú na celý odstavec vyhlásenia: „Rok 1939 znamená v dejinách Európy najväčšiu porážku Západného Slovanstva na poli tisícročného boja s germánskou záplavou. Za všetky svoje výdobytky v odvekom pochode na Východ Nemci vďačia predovšetkým zručnému využívaniu sporov, aké viedli medzi sebou krátkozraký Slovania“. AZHRL, S. Kot, sygn. 470, STANISŁAW MATULA – WŁODZIMIERZ STĘPNIEWSKI: Ideologiczno-polityczna współpraca polsko-czesko-słowacka na Bałkanach, s. 1.42 ZNiO, KZS, sign. 95/88. Federacja Słowian Zachodnich. Tezy ideologiczno-polityczne.


pod.) ako aj predpoklady budúcej spoluprácezápadných Slovanov. Tá sa mala sa rozvíjať vpriamej reakcii na spoločné ohrozenie zo stranyGermánov. V deklarácii sa zdôrazňovalo, že zjednotenie

západných Slovanov by sa malo uskutočniť cestouokamžitého vyhlásenia federácie, ktorá by malacharakter „zväzu štátov“ a bola by realizovaná hneďpo vojne. Subjektami budúcej „federácie“ mali byťzápadoslovanské národy – Poliaci, Česi, Slováci aLužičania, pričom názor na riešenie slovenskejotázky nebol jednoznačný43. Konkrétne štátoprávnenávrhy KZS však neboli rozsiahle. Napriek názvuišlo skôr o projekt konfederácie ako federácie. Vbudúcnosti prirodzeným partnerom tohto zoskupeniasa mala stať analogická federácia Južných Slovanov.Vo sfére zahraničnej politiky „Západoslovanská

federácia“ prirodzene mala spolupracovať sozápadnými spojencami v boji so spoločnýmnepriateľom – Nemeckom, no zároveň deklaráciavyzýva na zaujatie takého postoja voči ruskémunárodu, ktorý by sa zakladal na „pochopení jehoživotných potrieb“. Autori deklarácie verili vovzájomnosť – porozumenie z ruskej strany. AktivistiKSZ boli veľmi zdržanliví v hodnotení politikyMoskvy, napriek tomu, že ZSSR vtedy okupovalpolovicu Poľska, sovietsko-nemeckej spolupráci,agresii na Fínsko a iným príkladom sovietskejexpanzie. V tomto smere boli určite bližší

43 V skorších dokumentoch z Rumunska sa Slovensko občas vyskytuje ako samostatný subjekt spolupráce, neskôr už sa hovorilo o Československu ako členovi federácie, no ako ďalej uvidíme, Stępniewski nadobudol v Juhoslavii pochybnosti o takomto riešení.


umiernenejšiemu postoju, ktorý prevažoval v táboreprezidenta Beneša, ako politickej línii poľskejvlády44.Prostredníctvom veľvyslanectva bola deklarácia

KZS poslaná poľskej vláde. Poniński zdôrazňoval, žepodpísanie deklarácie sa uskutočnilo „po obdržanípísomného súhlasu MZV z Angers“, čo mu umožnilozúčastniť sa príprav a samotnej slávnosti, počasktorej v mene vlády zablahoželal a poďakoval„poľským a československým iniciátorom“45.Deklarácia KZS sa prostredníctvom veľvyslanectvadostala na poľské ministerstvo zahraničných vecí ana ministerstvo vnútra. Prezídium poľskej radyministrov a MZV oficiálne aprobovalo pôsobenie KZSako „súkromnú iniciatívu“, podmieňovalo to všakneangažovaním sa poľských „oficiálnych činiteľov vjej činnosti.“46. Českú verziu deklarácie poslal svojím nadriadeným

plk. Píka. Vraj „príslušné pokyny“ poslal aj„svojím sympatizantom“ v Protektoráte a naSlovensku47. Romer neskôr spomínal: „Tvorcov téz

44 Napríklad Stępniewski sa chválil, že počas fínsko-sovietskej vojny patril k jedinej poľskej skupine v Bukurešti, ktorá nežiadalao vyslanie Podhalianskej brigády na fínsky front (uvažovala o tom poľská vláda a spojenci). ZNiO, KZS, sign. 99/88. [WŁODZIMIERZ STĘPNIEWSKI]: Polska akcja słowiańska..., s. 33. Vtedy aj československí politici kritizovali ZSSR a zatvorili misiu v Moskve. JAN NĚMEČEK: Československý zahraniční odboj a sovětsko-finská válka. In: Moderní dějiny, roč. 3, 1995, s. 139 – 158.45 ZNiO, KZS, sign. 97/88/2. A. Poniński Veľvyslanectvu PR v Ankare(Istanbul, 12.1.1942), odpis.46 ZNiO, KZS, sign. 98/88/1. Veľvyslanectvo PR vyslanectvu PR v Belehrade (Bukurešť, 8.6.1940, odpis).47 AZHRL, S. Kot, sygn. 470; Štátny podtajomník Dr. Z. Graliński Dr. W. Stępniewskému (Angers, 4.4.1940, odpis), Tajomník MZV Karol


považovali na začiatku za nereálnych idealistov[...] čoskoro sa však dal pozorovať výrazný vplyvtéz na obidve vlády. Česi vyhlásili, že tézy bolipre Beneša východiskom pre začatie rozhovorov spoľskou vládou o budúcej spolupráci obidvochkrajín. Onedlho prišli fakty (vyhlásenia obidvochvlád), ktoré boli v úplnom súlade s líniou téz“48.Romer a ostatní členovia KZS nemuseli vedieť o tom,že viaceré konkrétne návrhy, ktoré obsahovaladeklarácia KZS, neboli pre poľské a československéexilové vedenie novinkou. Myšlienka integrácieobidvoch štátov sa prvýkrát oficiálne sformulovalauž počas stretnutia premiéra Sikorského s Benešom18. novembra 193949. Veľvyslanec Edward Raczyński 2.decembra 1939 hovoril s československým lídrom ocolnej a monetárnej únii, spolupráci parlamentov avlád ako aj o spolupráci v oblasti ozbrojenýchsíl50. Začiatkom roka 1940 poľský premiér verejnezdôrazňoval potrebu vytvorenia bloku štátovstrednej a východnej Európy ako hrádze predgermanizmom a boľševizmom51. Oficiálne medzivládnerozhovory sa však mohli začať až po porážkeFrancúzska, a po uznaní ČSNV za dočasnú

Kraczkiewicz sekretariátu ministra S. Kota (Angers, 25.4.1940), ZNiO, KZS, sign. 95/88, EDMUND ROMER: Objaśnienia i uwagi..., s. 3; JIŘÍ FRIEDL, c. d., s. 157.48 ZNiO, KZS, sign. 98/88/1. Wieczór dyskusyjny poświęcony „Tezom Ideologiczno-Politycznym“ (Bukurešť, 1.7.1941).49 JAN NĚMEČEK: Československo-polské vztahy..., s. 347.50 IVAN ŠŤOVÍČEK – JAROSLAV VALENTA: Z počatků neoficiálních československo-polských kontaktů koncem roku 1939 (rozhovor Beneš –Raczyński 2.12.1939). In: Slovanské historické studie, t. 23, 1997, s. 205 –214.51 JAN NĚMEČEK: Československo-polské vztahy..., s. 351.


československú vládu52. Poľské integračné návrhyboli ďalekosiahle, no československá strana sizachovávala zdržanlivosť. Po rozhovoroch zoSikorským 1. novembra 1940 Beneš adresoval poľskémupremiéroví memorandum, v ktorom predstavilkoncepciu „konfederácie sui generis“. Pre poľskústranu, ktorá postulovala vytvorenie užšiehoštátneho zväzku, bol Benešov postoj sklamaním.Ako už poznamenal J. Tyszkiewicz, memorandum E.

Beneša a deklarácia KZS sú veľmi podobné, čo môženasvedčovať tomu, že Benešovi bol známy dokument,ktorý podpísal v Bukurešti 15. apríla 1940 okreminých i jeho splnomocnenec plk. Píka53. Podobne akov deklarácii KZS aj Beneš navrhoval Sikorskémuzachovať inštitúcie jednotlivých štátov, vytvoriť„Federálnu radu“ kompetentnú v oblasti zahraničnejpolitiky a poverenú úlohami koordinácie. Bližšiuintegráciu postuloval uskutočniť v hospodárskejsfére. Zo zahraničnopolitických poznámok veľmidôležitá, no ako ukázali ďalšie rokovanianeuskutočniteľná bola Benešova formulácia:„Nemôžeme mať Rusov proti sebe“ 54. Ťažko povedať, či tento súlad názorov bol

náhodný, alebo aj Beneš využil nápady KZS. Jemožné, že československí politici šikovne usmerniliprácu výboru tak, aby vypracovaný dokument

52 Poľská vláda uznala Československý národný výbor (ČSNV) Edvarda Beneša za dočasnú vládu na prelome júla a augusta 1940. JAN NĚMEČEK: Polsko a uznání československé prozatímní vlády v létě 1940. In: Slovanský přehled, roč. 68, 2002, č. 2, s. 257 – 261.53 JAKUB TYSZKIEWICZ: Działalność Komitetu Zachodniosłowiańskiego..., s. 86. 54 E. Beneš W. Sikorskiému 1.11.1940. In: TADEUSZ KISIELEWSKI: c.d., s. 252 – 254.


zodpovedal ich politickej línii. Zdá sa, že vtomto, politicky pomerne slabo zorientovanomprostredí, mohol skúsený vyzvedač plk. Píka takútoúlohu ľahko zvládnuť. Benešovmu kruhu mohlo na tomzáležať prinajmenšom z propagandistických dôvodov.Deklarácia mohla byť pre ČSNV tromfom, keďže

poukazovala na záujem o integráciu prameniaci„zdola“ a na určitý spoločenský dopyt v tomtosmere. Presvedčenie o tom Britov mohlo nepriamoprispieť diplomatickému uznaniu ČSNV55. Beneš vovzťahoch s Britmi neváhal využiť popularitufederačných projektov vo vedení Foreign Office aspojiť túto otázku s postulátom diplomatickéhouznania svojho výboru56. Deklarácia bola pre skupinuBeneša tým cennejšia, že v nej navrhovanéštátoprávne riešenia boli bližšie stanovisku ČSNVako vízii poľskej vlády. Napriek tomu slovenskéorgány a samotný Píka zaujal k členom KZSrezervovaný a opatrný postoj, vzhľadom na ich„politickú naivitu", spoluprácu s gen. Prchalom a“napojení na Beckovské kruhy"57. Aj keď poslednávýčitka bola chybná, aj neskôr československé

55 Veľká Británia podporovala projekty stredoeurópskej integrácie, bola však opatrná v ich forsírovaní, keďže si nebola istá, ako ich príjmu občania týchto krajín. HARRY HANAK: President Beneš, Britové abudoucnost Československa 1939 – 1945. Historie a vojenství, roč. 44, 1995,č. 1, s. 28. 56 V memorande z 27. apríla 1940 Beneš britskému štátnemu podtajomníkovi jasne naznačil, že rozhovory o federácii s Poliakmi sa nepohnú dopredu, kým ČSNV nebude považovaný za vládu a nebude mať rovnocenné postavenie s poľskou vládou. RUDOLF ŽÁČEK: K počatkům jednání o československo-polskou konfederaci. In: Časopis slezského zemedelského muzea, série B, 1998, s. 257.57 Podrobnejšie pozri: JIŘÍ FRIEDL: Na jedné frontě..., s. 157; MATEUSZ GNIAZDOWSKI, c. d., s. 121-122.


orgány považovali osoby spojené s KZS za exponentovpoľskej politiky58.Z hľadiska poľsko-česko-slovenských kontaktov je

zaujímavá misia Stępniewského v Juhoslávii. Nazačiatku sa plánovala cesta niekoľkých členov KZSdo tejto krajiny. Jej cieľom bolo vytvoriť tu„poľské ideologicko-politické stredisko“. Návrhrozvinutia slovanofilských aktivít v Juhoslávii bolvypracovaný v Bukurešti koncom januára 1940,predložený radcovi-ministrovi Ponińskému aministrovi Mirosławovi Arciszewskému, delegátovipoľskej vlády pre záležitosti utečencov v Rumunsku,a následne odoslaný prostredníctvom zastupiteľskéhoúradu do Angers59.Nakoniec do Juhoslávie odcestoval iba

Stępniewski. V tejto krajine sa zdržal rok – od 12.júna 1940 do 15 júna 1941 a svoje pôsobenie opísalv správe Poľská slovanská akcia na Balkáne60. Aj keď bolvybavený odporúčacím listom veľvyslanectvaadresovaným poľskému vyslanectvu v Belehrade61,nezískal pomoc. Vyslanec Kazimierz Dębickipovažoval akúkoľvek „slovanskú prácu“ v Juhoslávii

58 Vyslanec pri poľskej vláde informoval v tom zmysle československé MZV o memorandum Romera. Pozri: Zpráva J. Hejreta ministerstvu zahraničných věcí ČSR o memorandu Ing. Romera, 1.7.1943.In: Československo-polské jednání o vytvoření konfederace 1939 – 1944. Československé diplomatické dokumenty. Zost. Ivan Šťovíček a Jaroslav Valenta. Praha : Historický ústav Armády České republiky, 1994, t. 4, dokument č. 190, s. 519 – 521.59 AZHRL, S. Kot, sygn. 470. W[ŁODZIMIERZ] S[TĘPNIEWSKI]: Polski Aktyw w Jugosławii. Zadania i cele (Bukurešť, 28.1.1940).60 ZNiO, KZS, sign. 99/88. [WŁODZIMIERZ STĘPNIEWSKI]: Polska akcja słowiańska na Bałkanach (Jeruzalem, marec 1942), 33 s.61 ZNiO, KZS, sign. 98/88/1. Veľvyslanectvo PR vyslanectvu PR v Belehrade (Bukurešť, 8.6.1940, odpis).


za prínosnú iba pre Sovietsky zväz. Stępniewskivyčítal mu „sanačný“ spôsob uvažovania,„maďarofilstvo“ a napokon aj lenivosť62. V súlade s plánmi vypracovanými v Bukurešti

Stępniewski prišiel do Juhoslávie so zámeromrozvíjať „proslovanskú“ agitáciu medzipredstaviteľmi tamojších politických kruhov avytvoriť samostatnú skupinu mladých aktivistovrôznej národnosti, ktorí by disponovali vlastnýmčasopisom. Podarilo sa mu dostať sa k prominentnýmjuhoslovanským politikom, z ktorých viacerív nasledujúcich rokoch zohrali dôležitú roluv odboji. Už na začiatku pobytu nadviazal kontakt saktivistami Srbskej roľníckej strany (SZS) astretol sa s jej predsedom Milanom Gavrilovićom,ktorý neskôr bol vymenovaný vyslancom v Moskve.Vystúpil s prednáškami pre mládežnícku organizáciustrany a uverejnil niekoľko článkov v straníckejtlači63. Najlepšie sa mu spolupracovalo so srbskýmiagrárnikmi, stretol sa však tiež s generálnymtajomníkom Chorvátskej sedliackej strany (HSS)Jurom Krnievićom64.

62 ZNiO, KZS, sign. 99/88. [WŁODZIMIERZ STĘPNIEWSKI]: Polska akcja słowiańska..., s. 31 – 33. KAZIMIERZ ROMAN DĘBICKI bol pred vojnou riaditeľom kabinetu ministra Józefa Becka a potom diplomatom v Budapešti. Podľa H. Batowského v Belehrade si vypracoval veľmi dobre vzťahy s vládou. HENRYK BATOWSKI: HENRYK BATOWSKI: Polska dyplomacja na obczyźnie : 1939 – 1941. Kraków : Wydawnictwo Literackie, 1991, s. 237.63 Stępniewski spoluprácoval aj s generálym tajomníkom SZS Lazarom Trklom, Filipom Vojnovićom, prof. Vasiliom Popovićom a redaktormi časopisov Brazda a Zemljoradnik Dimitrijom Baraninom a Miodragom Jevremovićom. ZNiO, KZS, sign. 99/88. [WŁODZIMIERZ STĘPNIEWSKI]: Polskaakcja słowiańska..., s. 17. V Brazde uverejnil článok o slovanofilstve Adama Mickiewicza. Tamže, s. 24.64 Tamže, s. 17 – 19.


Stępniewski v Belehrade nadviazal kontakts ruskou exulantskou organizáciou Nacjonalno-trudovojsojuz novoho pokolenia, ktorej vedenie podľaStępniewského od 1935 udržiavalo kontakt s poľskýmII. Oddelením Hlavného štábu a naďalej ponúkaloPoliakom spoluprácu proti Sovietom65.Prostredníctvom ruských exulantov uskutočnilrozhovory aj z predstaviteľmi radikálneho,fašizujúceho hnutia Zbor, okrem iného s jeho vodcomDimitrijom Ljotićom a Radoslavom Zivadinovićom,ktorým vraj bola blízka slovanská myšlienka, novyčítali Benešovi „antislavizmus“ a „ničivésovietofilstvo“66. S raportov Stępniewského vyplývatiež, že nadviazal blízke kontakty s predstaviteľmislovanofilského kultúrneho združenia „Slovanskámyšlienka", publikoval v jeho rovnomennom časopisea prevzal vedenie mládežníckej skupiny združenia67.Stretával sa s polonistami z univerzity vBelehrade, ako aj s ruskými a bulharskýmiexulantmi. Dôležité pre neho boli najmä styky zoSlovákmi a Čechmi.Belehrad bol veľmi dôležitým ohnivom v kontaktoch

českého a slovenského exilu s domovom. Naďalej satu zdržiaval bývalý československý vyslanec

65 Išlo o Ing. Viktora Bajdałakova a prof. Michala Georgijevského. Instytut Polski i Muzeum im. gen. Sikorskiego, Londýn (IPMS), PRM 98 I, W. Stępniewski S. Kotovi [datúm vplyvu: 29.11.1940]. Za kópiudokumentu vďačím doktorovi Jiřímu Friedlovi.66 Tamže. 67 Predsedom združenia Slovanská myšlienka bol bývalý diplomat Vladislav Savić, pôsobili v ňom okrem iného Poliak Anatol Grudziński, zamestnanec juhoslovanského ministerstva dopravy a Dr. Dimitrij Vergun, Rusín-Veľkorus, tajomník Slovanského kongresu v Sofii v 1911. ZNiO, KZS, sign. 99/88. [WŁODZIMIERZ STĘPNIEWSKI]: Polskaakcja słowiańska..., s. 3 – 4.


Jaroslav Lípa. Cez Juhosláviu sa do Francúzska a naBlízky východ okrem Poliakov dostávali aj utečenciz Protektorátu a zo Slovenska. Po porážke Poľskatadiaľto pre predstaviteľov slovenskej opozícieviedla prakticky jediná cesta na Západ68. Situáciuzľahčoval fakt, že v Juhoslávii žila početnáslovenská menšina v Banáte, Báčke, Srieme a vSlavónii, ako aj viac roztrúsená česká komunita (scentrom v slavónskom Daruvare).O vedení československého strediska v Belehrade

si Stępniewski nevytvoril najlepšiu mienku. Bývalývyslanec Lípa, ktorého niekoľkokrát navštívil,podľa jeho slov z hľadiska poľsko-československéhozblíženia „nepredstavoval žiadnu hodnotu“. Medzičeskoslovenskými činiteľmi v Belehrade podľa nehoprevládal defetizmus a najviac vraj „panikárčil“bývalý národnosocialistický poslanec Jóža David69.Toto hodnotenie nálad mohlo byť spojené s faktom,že dva mesiace po príchode Stępniewského doBelehradu, 6. augusta 1940, gestapo so súhlasomjuhoslovanských orgánov zatklo troch Čechov (okreminého tajomníka Československého zväzu v Záhrebe),obžalovaných zo sabotáže na železniciach70.

68 JOZEF JABLONICKÝ: Z ilegality do povstania (Kapitoly z občianskeho odboja). Bratislava, Epocha 1969, s. 16 a ďalšie, ANTONÍN TICHÝ: Směr Bělehrad! In: Z počatků odboje (1938 – 1941). Praha : Naše vojsko, 1969, s.379 – 447.69 ZNiO, KZS, sign. 99/88. [WŁODZIMIERZ STĘPNIEWSKI]: Polska akcja słowiańska..., s. 5, 21. J. David, neskorší podpredseda vlády (1945)a predseda parlamentu (1945 – 46) bol vtedy šéfom politického oddelenia československého strediska v Belehrade. Pozri: ANTONÍN TICHÝ: c. d., s. 415. V 1943 v Londýne predsedal Československému výboru preslovanskú vzájomnosť. JOZEF HROZIENČÍK – JAROSLAV VALENTA: Všeslovanské výbory. In:Slovanství v národním životě Čechů a Slováků. Praha : Melantrich, 1968, s. 421.


Zo správy Stępniewského, ktorú koncom novembra1940 dostal minister Kot čítame, že dobré kontaktymal s predstaviteľmi slovenskej menšiny,prívržencami Milana Hodžu71. Medzi vojvodinskýmiSlovákmi sa Milan Hodža tešil naozaj veľkej úcte, vKulpínskom volebnom obvode ho pred rokmi zvolili zaposlanca uhorského snemu72. Stępniewski nadviazalkontakt s advokátom Jánom Bulíkom, ktorý bolnajdôležitejšou spojkou medzi M. Hodžom akonšpiráciou na Slovensku. Svoju kanceláriu Bulíkmal v Belehrade a v rodnej Kovačici zorganizovalpružné prevádzačské stredisko73. Z Kovačicepochádzal tiež spolupracovník Stępniewského,ľavicový aktivista a študent univerzity v BelehradeJán Labát74. K jeho najbližším známym patril tiežDr. Ján Topoľský, tajomník Matice slovenskej vJuhoslávii. Niekoľkokrát sa zišiel s jej predsedom,

70 Stępniewski perzekúcie nespomína. Česi pripravovali spoločne s Britmi sabotáž na železniciach smerujúcich do Nemecka. Zadržane a následne popravene boli však nevinné osoby. Pozri: FRANTIŠEK HIEKE-STOJ: Mé spomínky z druhé světové války. In: Historie a vojenství, roč. 17,1968, č. 4, s. 595 a ďalšie.71 IPMS, PRM 98 I, W. Stępniewski S. Kotovi [datúm vplyvu: 29.11.1940]. 72 Pozri: RISTO KOVIJANIĆ: Milan Hodža a Juhoslovania. Bratislava : Rolnícka Osveta, 1938.73 JÁN BULÍK (1897 – 1942), prvý predseda Matice slovenskej v Juhoslávii (1932 – 1935), poslanec parlamentu Vojvodiny, spolupracovník Jána Lichnera. Zahynul v nemeckom koncentračnom tábore Mauthausen.; Slovenský biografický slovník, t. 1, Martin 1986, s. 347; JOZEF JABLONICKÝ: Z ilegality do povstania..., s. 16 i n.; DUŠAN LAZIĆ: Kovačica v národnooslobodzovacom hnutí. In: Spomienky na účasť Slovákov v NOB. Nový Sad : Obzor, 1969, s. 302. Informácie od Jozefa Jablonického.74 J. Labát bol neskôr za účasť na sabotáži popravený maďarskými okupačnými orgánmi v Báčskom Petrovci. JÁN KOPČOK: Žiaci a profesori Petrovského gymnázia v odboji. In: Spomienky na účasť..., s. 256 – 261.


evanjelickým biskupom Samuelom Štarkem75. Zúčastnilsa a rečnil na Valnom zhromaždení Maticeslovenskej, ktoré sa uskutočnilo 15. augusta 1940 vBačskom Petrovci76. Stępniewski si všimol, že medzi dolnozemskými

Slovákmi sa stierali dva názory – „jedni tolerovalia do určitej miery uznávali vtedy Slovensko a jehodiplomatického zástupcu v Belehrade [...] iní bolijednoznačne proti, odsudzovali a nepriznávali sa knovému Slovensku, trvajúc na stanovisku federalizmus Čechmi. Avšak skoro nikto z nich, napokon aniodchovanci pražskej univerzity, nestáli nastanovisku Československej republiky v Benešovomponímaní“77.Medzi Slovákmi, podobne ako medzi Srbmi, boli

živé proruské sympatie. Podľa Stępniewského väčšinaz nich nerozumela podstate poľsko-ruskýchproblémov. Výnimku predstavoval J. Topoľský, pričomniektorí aktivisti, ako napríklad Siráckyprejavovali „veľkú naivitu vo vzťahu k problémuRuska ako takého, a sovietskeho štátneho zriadenia

75 SAMUEL ŠTARKE bol predsedom slovenského evanjelického dištriktu v Juhoslávii. V roku 1935 bol zvolený na predsedu Matici slovenskej vJuhoslávii, ktorá v roku 1941 malá 900 členov a 19 miestnych organizácií. RASTISLAV SUROVÝ: Sedemdesiat rokov MSJ. Hlas ľudu (Nový Sad), roč. 59, 10.8.2002, č. 32, s. 1 – 2; Slováci vo svete 1. Martin : Matica slovenská, 1980, s. 168 – 169.76 ZNiO, KZS, sign. 99/88. [WŁODZIMIERZ STĘPNIEWSKI]: Polska akcja słowiańska..., s. 22. Zhromaždenie malo neoficiálny charakter, vzhľadom na úradný zákaz vydaný na žiadosť slovenského vyslanca v Belehrade Jozefa Ciekera. Prítomnosť Poliaka na stretnutí si všimolCiekerov informátor. Slovenský národný archív Bratislava, fond MZV,k. 277, Ludovít Varga J. Ciekerovi 17.8.1940. 77 ZNiO, KZS, sign. 99/88. [WŁODZIMIERZ STĘPNIEWSKI]: Polska akcja słowiańska..., s. 23.


zvlášť“78. Mladších a menej majetných priam lákalikomunistické heslá – konštatoval poľskýpozorovateľ79.Zaujímavé hlásenie podpísané Stępniewským sa

nachádza v pozostalosti Milana Hodžu80. Stępniewskiv ňom priblížil politické názory vedúcichpredstaviteľov slovenskej a českej menšiny vJuhoslávii. Východiskom k rozhovorom s nimi bolapre Stępniewského deklarácia KZS. Súčasne autorpoznamenal, že pre získanie dôvery Čechov a(zároveň aj) Slovákov sa v rozhovoroch s nimivyhýbal definovaniu charakteru budúcich vzťahovmedzi českými krajmi a Slovenskom. Zároveň vopredpriamo neodmietal „politickú jednotu vyjadrovanúpojmom Československo, ako to napríklad činilaprotislovanská politika bývalého poľského režimu“81.Spomedzi zástupcov vojvodinských Slovákov mal kstúpencom myšlienky federácie s Poľskom patriťdokonca i Samuel Štarke, ktorý patril k rozhodnýmzástancom úzkej spolupráce s Čechmi82. Existovalanezanedbateľná menšina, ktorá preferovalatrojstrannú federáciu – poľsko-česko-slovenskú –

78 Tamže, s. 24. Pravdepodobne ide o Andreja Siráckeho (1900 – 1988), neskôr významného slovenského marxistu. 79 ZNiO, KZS, sign. 99/88. [WŁODZIMIERZ STĘPNIEWSKI]: Polska akcja słowiańska..., s. 22.80 Archiv Národního muzea (ANM) Praha, pozostalosť M. Hodžu (M. Hodža), kartón. (k.) 17, inv. č. 565. W[ŁODZIMIERZ] STĘPNIEWSKI: Polskapolityka słowiańska w Jugosławii. (Belehrad, 2.3.1941), 7 s. 81 Tamže, s. 2.82 Počas ďalších rozhovorov so Stępniewským S. Štarke sa mal výrazne nakláňať k trojčlennej koncepcii budúcej federácie ZNiO, KZS, sign. 99/88. [WŁODZIMIERZ STĘPNIEWSKI]: Polska akcja słowiańska..., s. 23.


napísal Stępniewski. Na prvom mieste spomenul„starého slovanofila“, kňaza Vladimíra Hurbana zoStarej Pazovej, ktorého charakterizoval ako„bezohľadného protivníka Benešovo Československa“83.Hurban udržiaval priateľské kontakty s chargéd'affaires Slovenskej republiky v Belehrade JozefomCiekerom a ubezpečil Stępniewského, že tentodiplomat je „dobrým Slovákom a Slovanom a ževäčšina úradníkov Slovenskej republiky sú dobríSlováci a Slovania, prirodzene okremkompromitovaných vedúcich činiteľov, s kňazomTisom, Machom a Ďurčanským v popredí“84.Korektný vzťah medzi slovenským diplomatom a V.

Hurbanom, známym pod literárnym pseudonymomVladimírov, nachádza svoj odraz v korešpondencii J.Ciekera so slovenským MZV85. Podľa StępniewskéhoHurbanov postoj zdieľala slovenská mládež nabelehradskej univerzite, v protiklade k „starším“,

83 VLADIMÍR HURBAN VLADIMÍROV (1884 – 1950) spisovateľ a dramaturg, vnuk Jozefa Miloslava Hurbana. Jeden z čelných predstaviteľov kultúrneho života dolnozemských Slovákov Pozri: Slováci vo svete 1. Martin: Matica slovenská, 1980, s. 182 – 185.84 ANM Praha, M. Hodža, k. 17, inv. č. 565. W[ŁODZIMIERZ] STĘPNIEWSKI: Polska polityka słowiańska..., s. 4. Jozef Cieker bol neskôr poslancom v Záhrebe a následne v Madride. Po vojne spolupracoval s Karolom Sidorom. Podrobnejšie pozri: Dr. Jozef Cieker. Martin : Matica slovenská, 2000.85 J. Cieker písal do ústredia o rozhovore s V. Hurbanom, podľa ktorého aj keď sa široké masy krajanov nesúhlasia s o svojim vedením, naďalej preváža však „československá orientácia“, ktorú hlásal Štarke, profesori slovenského gymnázia v Bačskom Petrovci a viacerí evanjelickí farári. Hurban nezdeľoval názory Štarkého a mals ním konflikt. SNA Bratislava, f. MZV, k. 265, sygn. 360/41. J. Cieker do MSZ 4 II 1941.


ako napríklad Topoľský, ktorí študovali v Prahe aboli viac oddaní štátnemu zväzku s Čechmi86.Stępniewski nadviazal úzke kontakty aj s prof.

Františkom Smetankom zo záhrebskej univerzity,ktorý bol lídrom približne 60-tisícovej českejmenšiny v Juhoslávii87. Patril k „vrelým priateľomPoľska“ a vznik západoslovanskej federáciepovažoval za nediskutabilnú „nevyhnutnosťpolitického realizmu“. Aktivista KZS zdôraznil, žeprof. Smetanka, ktorý bol pred porážkou Francúzskav Paríži a stretol sa s Hodžom, považoval za„absolútne nemožný návrat k dávnemu centralizmu“ atvrdil, že „dnešné Slovensko sa nedá preskočiť vbudúcnosti“. Podľa prof. Smetanku si to uvedomovaliaj „určité české kruhy v Prahe“88.Stępniewski sa sťažoval, že vznik pobočky KZS v

Belehrade komplikovala „exkluzivita Čechovbenešovskej orientácie“. Zároveň tvrdil, želondýnsku deklaráciu (pravdepodobne spoločnádeklarácia vlád gen. Sikorskiego a Beneša z 11.

86 ANM Praha, M. Hodža, k. 17, nr inw. 565. W[ŁODZIMIERZ] STĘPNIEWSKI: Polska polityka słowiańska..., s. 4. Ide tu pravdepodobne o Dr. JánaTopoľského, tajomníka Matici slovenskej v Juhoslávii.87 František SMETANKA (1888 – 1967), profesor fyziológie na univerzite v Záhrebe, predseda Československého zväzu, ktorý zastrešoval české a slovenské organizácie v Juhoslávii. Po odchode z Juhoslávii do augusta 1943 viedol československé rozhlasové vysielanie v Bejrute. JOŽKA PEJSKAR: Poslední pocta : Památník na zemřelé československé exulanty v letech 1948 – 1984. Zv. 2, Curych : Konfrontace, 1986, s. 42.88 ANM Praha, M. Hodža, k. 17, inv. č. 565. W[ŁODZIMIERZ] STĘPNIEWSKI: Polska polityka słowiańska..., s. 5. Stępniewski písal potom v Jeruzaleme, že prof. Smetanka v Bejrute spolupracoval s „benešovcom“ Žižkom a Slovákom Vladimírom Žuffom, pričom jeho názory sa menili smerom k oficiálnej línii československej politiky. ZNiO, KZS, sign. 99/88. [WŁODZIMIERZ STĘPNIEWSKI]: Polska akcja słowiańska..., s. 22.


novembra 1940) považovali juhoslovanskí Slováci aČesi za nepostačujúcu a všeobecnú“89. Pripustilpritom, že za to môžu „českí partneri“. Pripomenulposledný bod bukureštskej deklarácie, v ktorej sahovorilo o tom, že myšlienky spolupráce slovanskýchnárodov „nemôžu realizovať ľudia, ktorí vo svojomdoterajšom pôsobení neprejavili porozumenie presamotnú zásadu slovanskej súčinnosti“. Odvolal sapritom na názor svojho mladého spolupracovníka JánaLabáta, ktorý tvrdil, že k takýmto osobám žiaľpatrí aj Beneš. Ďalej konštatoval, že prispolupráci bude prekážať personálny problém: „[...]Slováci sa pýtajú, prečo sa gen. Prchala úplnevytratil z aktívneho života českej emigrácie“.Spôsob ako tento problém „zakliateho Benešovehokruhu“ prekonať, vidiel Stępniewski v rozvíjanírokovaní, ktoré by boli paralelné s oficiálnymirokovaniami občianskych iniciatív, ktoré rozšíriamyšlienku západoslovanskej integrácie medzi Čechmia Slovákmi a pritiahnú k nej predstaviteľov mladejgenerácie90.Pre Milana Hodžu mohla mať správa Stępniewského

určitú politickú hodnotu. Juhoslávia a tamojšiaslovenská menšina boli významným bojiskom jehosúperenia s Benešom. Cez Belehrad viedla jedinácesta jeho kontaktov s domovom, čo bolo dôležité vsituácii, keď Beneš, ktorý na Západe disponovalväčšími prostriedkami a starou vyzvedačskou sieťou,mal výraznú prevahu. Na začiatku roku 1940 prišieldo Belehradu Hodžov syn Fedor, aby získal finančné

89 ANM Praha, M. Hodža, k. 17, inv. č. 565. W[ŁODZIMIERZ] STĘPNIEWSKI: Polska polityka słowiańska..., s. 6.90 Tamže, s. 7.


prostriedky a politickú podporu slovenskej menšiny,čo malo pomôcť Česko-Slovenskej národnej rade vzápase s konkurenčným ČSNV91. Správa Stępniewskéhosa mohla dostať ku Hodžovi jeho vlastnými kanálmi zBelehradu. V tomto čase však už Hodža definitívneprehral zápas o vedenie odboja. Po porážkeFrancúzska v lete roku 1940 sa Benešovi podariloHodžu prakticky eliminovať z politickej hry azároveň vnútiť poľským partnerom dvojstranný modelrokovaní: poľsko-československý namiestotrojstranného poľsko-česko-slovenského. Neznamenaloto však koniec kontaktov poľských politikov zoSlovákmi92. S Hodžom naďalej udržiaval styky prof.Kot, ktorý od októbra 1940 bol ministrom vnútra93.Keďže ten bol veľmi dobre informovaný o aktivitáchZápadoslovanského výboru, je pravdepodobné, žeinformoval Hodžu o deklarácii KZS, možno mu ajposkytol správu Stępniewského. Minister Kot očividne bol zainteresovaný

aktivitami Stępniewského v Juhoslávii a rozhodol sapodporiť jeho iniciatívu vytvoriť stále strediskotajnej propagandistickej činnosti, nespojené svyslanectvom. V fonde Kota nachádzame dokument, vktorom sa definuje ciele „politickej akcie“:„Niekoľko osôb (niektoré sú už na území Juhoslávie)by malo vytvoriť pod najnevinnejšou zámienkou

91 JAN KUKLÍK – JAN NĚMEČEK: Hodža verzus Beneš..., s. 85 – 86.92 Na zasadnutí vlády 29. júla 1940 Sikorski povedal, že treba uznať „provizórnu“ československú vládu, pritom „naďalej udržiavať styky s Hodžovou skupinou a podporovať požiadavky Slovákov voči Čechom“ (Protokoły z posiedzeń..., t. II. Zost. Wojciech Rojek a Andrzej Suchcitz, Kraków : Polska Akademia Umiejętności, Secesja 1995, dokument č. 40, s. 63).93 JAN KUKLÍK – JAN NĚMEČEK: Hodža verzus Beneš..., s. 79.


organizáciu, ktorá prostredníctvom osobnýchkontaktov bude pôsobiť na juhoslovanskúspoločnosť“. Išlo o šírenie protinemeckých aprotitalianských nálad a vytváranie pod rúškomslovanofilstva priaznivej mienky pre poľsképrojekty federalizácie strednej Európy. Neznámyautor zdôraznil, že „Poliaci by nemali opakovaťchybu a nechať slovanofilské tendencie na využiteiba Čechom a Rusom“94. Stępniewski spomínal, že v januári 1941 spolu s

neskorším československým konzulom v BejrúteNovákom a so skupinou Slovákov začal konštituovaťbelehradský Západoslovanský výbor, no prípravyprerušil odchod českej skupiny a prof. Smetanku zJuhoslávie. Medzitým sa Stępniewski prvýkrátstretol s Tadeuszom Trawińským („Kowal“), vedúcimexpozitúry poľského ministerstva vnútra vBelehrade. Ten mu priviezol „inštrukcie aprostriedky pre slovanskú akciu“. Vo svojej reláciiopísal aktivity, ktoré smerovali k pretvoreniu„voľnej politicko-ideologickej skupiny“ v „súdržnúorganizáciu politicko-konšpiračného charakteru“.Jej cieľom mala byť mala opozičná činnosť zameranáproti pronemeckej vláde Dragišu Cvetkovića95.Vyjadrenie Stępniewského čiastočne potvrdzujúspomienky Jerzyho Kurcyusza, ktorý v marci 1941 vnavštívil Trawińského v Belehrade. Poukazovalv nich na fakt, že sieť spoluprácovníkovStępniewského bola popri funkcionároch britskejrozviedky zdrojom informácií o politickej situácii

94 AZHRL, S. Kot, sygn. 294, Notatka (Londyn 9 XII 1940) 95 ZNiO, KZS, sign. 99/88. [WŁODZIMIERZ STĘPNIEWSKI]: Polska akcja słowiańska..., s. 21-25.


v Juhoslávii96. Vďaka Stępniewskému sa Trawińskiešte vo februári stretol s podpredsedom Srbskejsedliackej strany Milanom Tupnianinom a inýmipolitikmi srbskými97.Na jar roku 1941 sa Stępniewskému podarilo

vytvoriť spolu so svojimi spolupracovníkmi základykonšpiračnej organizácie Zväz slobodných auvedomelých Slovanov (Saves Slobodnih i Svesnih Slovena,SSSS). Ako spomínal, vstúpili do nej jehospolupracovníci z mládežníckej organizácieagrárnikov, „spojka“ so SZS prof. Vasil Popović,Slovák J. Labát a jeho známi Žáček a Trunečka, ČesiLouthan, Smat a Divoký (bývalý príslušník LégiiČechov a Slovákov v Poľsku), Bulhari: agrárnikPetar Vasilev, bývalý poslanec bulharskéhoparlamentu Ganev a študent Borys Apostolov, RusínIvan Reberka a dvaja juhoslovanskí Poliaci:Grudziński a Kowalski. Stępniewski spomínal, žekonštituovanie organizácie SSSS znemožnili odvodyjuhoslovanských občanov do armády. Podarilo sa všakaspoň vypracovať text deklarácie, ktorú chceliuverejniť vo svojom tlačovom orgáne Borba Slovena.Prvé číslo malo vyjsť hneď po vojenskom prevrate23. marca 1941, ktorý zvrhol pronemecký kabinetCvetkovića. Ruskí exulanti prisľúbili vytlačeniečasopisu, no rozhodne sa proti tomu ohradilTrawiński. Ako ďalej spomínal Stępniewski, poslednéstretnutie SSSS (na ktorom bol prítomný aj

96 JERZY KURCYUSZ, c.d., s. 225.97 Tamže, s. 227.


Trawiński) sa uskutočnilo v sídle SZS 4. apríla1941, dva dni pred nemeckým útokom na Juhosláviu98.Vyslanec Dębicki, ktorého sa Romer a Matula

neskôr pýtali na ďalšie osudy Stępniewského, imodpovedal, že pred nemeckým vpádom do Juhoslávie muvyslanectvo poskytlo pomoc. Politické zmeny vJuhoslávii mali vytvoriť vhodné podmienky prepropagáciu slovanofilskej ideológie, preto 7-člennáskupina Stępniewského bola poľským vyslanectvom„svojim spôsobom akreditovaná u oficiálnychčiniteľov juhoslovanského MZV“99. Tento výroknaznačuje, že v atmosfére juhoslovanskej krízy samenil vzťah poľskej diplomacie k iniciatívam tohtodruhu. Iným príkladom je fakt, že po nemeckejagresii na Juhosláviu na zasadaní poľskej vlády 8.apríla 1941 sa prediskutovala koncepcia sformovania„Slovanskej légie“ v tejto krajine. Ministerzahraničných vecí August Zaleski vysvetľoval, žetento návrh sa zrodil v českých kruhoch vJuhoslávii a na rokovanie vlády sa dostalprostredníctvom poľského vojenského pridelenca pričeskoslovenskej vláde mjr. Tadeusza Szumowského. Vdiskusii sa objavila poznámka, že vtedy nebol vJuhoslávii dostatočný počet poľských utečencov-vojakov, no v konečnom dôsledku sa vláda vyslovilaaspoň za symbolickú účasť Poliakov v légii100.

98 ZNiO, KZS, sign. 99/88. [WŁODZIMIERZ STĘPNIEWSKI]: Polska akcja słowiańska..., s. 28.99 ZNiO, KZS, sign. 97/88/2, K.R. Dębicki E. Romerovi a S. Matulovi(Káhira, 10.5.1941).100 Protokoły z posiedzeń Rady Ministrów Rzeczypospolitej Polskiej. t. 2. Zost. Wojciech Rojek a Andrzej Suchcitz. Kraków : Secesja 1995, dokument č. 60, s. 311 – 313.


Spoločná jednotka však nakoniec nevznikla a za párdní (17. apríla 1941) Juhoslávia kapitulovala.Onedlho (2. júna 1941) však minister Zaleski poslalzastupiteľským úradom obežník o poľsko-československej spolupráci, v ktorom informoval oposilňovaní politickej, vojenskej a spravodajskejspolupráce. Odporúčal zastupiteľským úradom úzkusúčinnosť s československou diplomaciou (okreminého v oblasti informácií a propagandy) avytváranie poľsko-československých kultúrnych aobčianskych výborov101.

Existuje ešte jeden zaujímavý aspekt pôsobeniaStępniewského v Juhoslávii. Vyslanec Dębicki písalv liste Romerovi a Matulovi, že pred nemeckýmútokom na Juhosláviu akciu Stępniewského vJuhoslávii „aktívne podporovali Angličania a bolavyčlenená aj polooficiálna osoba, s cieľom jejsledovania a prípadného poskytnutia podpory“. Vnoci z 15. na 16. apríla sa mal radca vyslanectvaPaweł Czerwiński stretnúť so Stępniewským pri BokeKotorskej, ktorý tam bol s britskými občanmičakajúcimi na evakuáciu. Radcovi oznámil, že sanachádza pod kuratelou britských orgánov102.Evakuácia s Angličanmi, ktorú organizovalTrawiński, sa však nepodarila a po viacerýchkomplikáciách sa Stępniewski cez Čiernu Horu a

101 Pozri: EWA ORLOF: Próba utworzenia konfederacji polsko-czechosłowackiej w okresie II wojny światowej. In: Rocznik Naukowo-Dydaktyczny Wyższej Szkoły Pedagogicznej w Rzeszowie, 1989, Filozofia i Socjologia, s. 273. 102 ZNiO, KZS, sign. 97/88/2, K.R. Dębicki E. Romerovi a S. Matulovi (Káhira, 10.5.1941). Evakuáciu Čechov spolu s Britmi (a Poliakmi) z Boki Kotorskej spomína FRANTIŠEK HIEKE-STOJ, c .d., s. 618a ďalšie.


Macedónsko dostal 16. júna do Sofie103. Aj keďminister Kot zvažoval poveriť ho funkciou šéfatamojšej expozitúry, v Bulharsku sa mu nepodarilovyvinúť širšiu činnosť104. Koncom októbra 1941odišiel cez Turecko do Palestíny105. V tomto obdobíčinnosť KZS bola rozvíjaná v Turecku, kam v jeseni1940 odcestovali Romer a Matula v súvislosti sozhoršením podmienok práce v Rumunsku a likvidácioutamojších poľských úradov. Romer spolu zo skupinoupoľských inžinierov z leteckých závodov RWD odišielza prácou do Ankary. Matula sa dostal do Istanbulua od polovice mája 1941 pracoval v tamojšejexpozitúre poľského ministerstva vnútra. AktivityKZS v Turecku prekračujú rámec tohto príspevku, jepotrebne však poznamenať, že jeho členovia bolipomocní na odseku spojenia s okupovaným Poľskom106. Politické myslenie KZS sa dočkalo popularizácie

vo Veľkej Británii a v Spojených štátoch. Základom

103 JERZY KURCYUSZ: c. d., s. 230. T. Trawiński tiež ostalv Juhoslávii, zakrátko bol však zadržaný gestapom. Úspešne fingovalspoluprácu s Nemcami a keď v sprievode dvoch gestapákov prišiel doIstanbulu, podarilo sa mu utiecť na poľský konzulát. Konca vojny sadočkal v Londýne. Tamže, s. 231 a ďalšie, EDMUND ODORKIEWICZ: Kryptonim„Dorsze“. Katowice : „Śląsk“, 1971, s. 160 – 163.104 „Stępniewského je potrebné podporovať. Neviem, či je dostatočne zodpovedný na to, aby ho poverili normálnymi úlohami zastúpenia. Zatiaľ nech pôsobí dočasne” (S. Kot J. Kurcyuszovi 9.7.1941, cit. podľa: JERZY KURCYUSZ, c. d., s. 230); ZNiO, KZS, sign. 99/88. [WŁODZIMIERZ STĘPNIEWSKI]: Polska akcja słowiańska..., s. 34 a ďalšie.105 ZNiO, KZS, sign. 97/88/2, E. Romer M. Poleszczukovi (Jeruzalem, 27.3.1942). Koncom vojny Stępniewski čerpal zo štipendia Fondu národnej kultúry exilovej vlády, no z neskoršej korešpondencie vyplýva, že v roku 1945 sa jeho tvorba prerušila a svoje práce nedokončil. Po vojne sa vrátil do Poľska. ZNiO, KZS, sign. 97/88/1. E. Romer Bronisławovi Miazgowskému (17.10.1945). 106 Pozri podrobnejšie: MATEUSZ GNIAZDOWSKI, c. d., s. 129-133.


významnej časti programovej brožúry už spomínanéhoZápadoslovanského ruchu sa stala výdatne citovanábukureštská deklarácia KZS107. Predstavitelia tohtohnutia mali osobné kontakty z gen. Sikorským a jehoblízkymi spolupracovníkmi a koncom roku 1942pripravovali propagačné materiály pre jeho cestu doSpojených štátov108. Je charakteristické, že vúvahách KZS sa objavoval rozvíjanýv Západoslovanskom ruchu postulát poľsko-nemeckejhranice na Odre a Nise lužickej109. Jeho nákladomvyšla v roku 1942 kniha Edmunda Romera Imperializm ifederacjonizm : Rozważania geopolityczne. Možno ju považovaťza syntézu prác, ktoré autor začal v Rumunsku110.

107 Západoslovanská federálna únia. In: Západoslovanská federální unie asvaz středoevropských států. Zost. Vladimír Jezerník. London – Edinburgh :Nákladem Západoslovanského ruchu, 1942, s. 26 – 40. Podľa J. Křenaza pseudonýmom zostavovateľa sa skrýval prof. František Dvorník. JANKŘEN: Hodža – slovenská otázka v zahraničním odboji. Československýčasopis historický, roč. 14, 1968, č. 2, s. 206. 108 JERZY LERSKI: Szkocka kontrofensywa Zachodniej Słowiańszczyzny. In: Symposiones. T.1 : Historia, archaeologia. Zost. Andrzej Żaki. London : Universitas Polonorum in Exteris, 1981. s. 157-179; SARAH MEIKLEJOHN TERRY: Poland’s Place in Europe : General Sikorski and the Origin of The Oder-Neisse Line, 1939 – 1943. Princetown N. J.: Princeton University Press, 1983, s. 67 – 79; spresnenia v recenzii: JERZY LERSKI: Monografia o generale Sikorskim, Zeszyty Historyczne (Paríž), roč. 23, 1984, č. 67, s. 219-223. Pozri tiež: DETLEF BRANDES: Konfederace nebo Východní pakt? Polsko-československé vztahy za druhé světové války. In: Slovanský přehled, roč. 78, 1992, č. 2, s. 442.109 Otázku hraníc zosumarizoval E. Romer v Turecku (ZNiO, KZS, sign. 98/88/1, J. St. CHYSZOWSKI [E. ROMER]: Geograficzne granice Federacji Słowian Zachodnich (Ankara, 16.11.1941), s. 5). Poďla Dušana Segeša túto syntézu obdŕžalo aj poľské veľvyslanectvo v ZSSR(Archiwum Akt Nowych, fond Akta Instytutu Hoovera, Ambasada RP w Moskwie, mf. nr 21, kl. 383-404) a vyslanectvo PR pri československej exilovej vláde (AAN, AIH, Poland, Poselstwo Czechoslovakia, mf nr 10, kl. 682-704).110 JAN ST. CHYSZOWSKI [EDMUND ROMER]: Imperializm i federacjonizm : Rozważania geopolityczne. Edinburgh – London : Wydawnictwo „Ruchu Zachodnio-Słowiańskiego“, 1942, 84 s. Kontakt medzi Západoslovanským ruchom a


V časopise hnutia Západoslovanský bulletin – BiuletynZachodnio-Słowiański publikovali aj zástupcovia tzv.protibenešovej opozície. Na základe správStępniewského z Juhoslávii Peter Prídavok písal:„Ľud slovenský neverí v trvalosť súčasného režimu“a jeho túžbou je „vytvorenie väčšieho štátnehozväzku troch západoslovanských národov: Poliakov,Slovákov a Čechov“111. Myšlienku integrácie štátov regiónu propagovala

predovšetkým poľská strana. Československá vládaprejavovala počas rokovaní čoraz väčšiurezervovanosť a čakala na postoj ZSSR. Po odhaleníhrobov poľských dôstojníkov zavraždených v Katyni,keď Stalin v apríli roku 1943 prerušil diplomatickéstyky s Poľskom, československé vedenie sapostavilo na stranu Moskvy112. Heslo solidarityslovanských národov propagandistický využívalSovietsky zväz, ktorý sa súčasne snažil mariťpoľské integračné iniciatívy v strednej Európe,správne v nich vidiac hrádzu pred expanzioukomunizmu na Západ. Všeslovanské hnutie, vedenéMoskvou, sa stalo nástrojom politického tlaku. Tohosi bola vedomá i poľská vláda, ktorá sa otvorene

členmi KZS v Turecku zabezpečoval Edmundov brat WITOLD ROMER (1900 – 1967) , známy fotograf a fotografický chemik, ktorý počas vojny pracoval vo Veľkej Británii (od roku 1943 v fotolaboratóriu RAF v Farnborough). ZNiO, KZS, sign. 97/88/2; W. Romer E. Romerovi (29.10.1941), ZNiO, KZS, sign. 97/88/1, E. Romer W. Romerovi (17.9.1942).111 PETER PRÍDAVOK: Myšlienka poľsko-česko-slovenskej únie na Blízkom Východe, Biuletyn Zachodnio-Słowiański, 1942, č. 2, s. 16.112 Pozri napríklad: Rezolúcia československej Štátnej rady z 19.5.1943. In: Československo-polská jednání o vytvoření konfederace 1939 – 1944. Československé diplomatické dokumenty. Zost. Ivan Šťovíček a Jaroslav Valenta. Praha : Historický ústav Armády České republiky, 1994, zv. 3, dokument č. 181, s. 491 – 497.


postavila proti propagácii „panslavizmu“113. Iný bolpostoj československého vedenia – Všeslovanskýchkongresov v Moskve sa zúčastňovali jehopredstavitelia spolu s poľskými komunistamisabotujúcimi práce legálnej vlády. Stredoeurópskaintegrácia mala čeliť aj sovietskej expanzii a vtomto smere Beneš Poliakov sklamal. Do politickýchplánov sa vracali predvojnové koncepcie širšejintegrácie krajín balticko-čiernomorsko-jadranskéhomedzimoria. Nebolo v nich však už miesto prezdôrazňovanie „slovanstva“ a pre nádeje napartnerstvo so sovietskym Ruskom.

113 Prvého Všeslovanského kongresu v Moskve (10. – 11.9.1941) sa zúčastnil gen. Marian Januszajtis. Účasť poľských predstaviteľov nadruhom kongrese (4. – 5.4.1942) vláda podmieňovala samostatným zostavením delegácie, s čím Moskva nesúhlasila a dosadila tam komunistov. V tom istom mesiaci Beneš publikoval v časopise Slavjane článok o „revoluční pospolitosti slovanských národů“. Pozri: DETLEF BRANDES: Konfederace..., s. 444, JOZEF HROZIENČÍK – JAROSLAV VALENTA, c. d.,s. 418 – 422.

Aktivity Západoslovanského výboru v Rumunsku a Juhoslávii (1940 – 1941). In: Fidei et Patriae....

Documents

Transcript of Aktivity Západoslovanského výboru v Rumunsku a Juhoslávii (1940 – 1941). In: Fidei et Patriae....