UNIVERZITA KOMENSKÉHO V BRATISLAVE

EVANJELICKÁ BOHOSLOVECKÁ FAKULTA

LUTERÁNSKO–RÍMSKOKATOLÍCKY DIALÓG:

OD SPOLOČNÉHO VYHLÁSENIA K UČENIU

O OSPRAVEDLNENÍ PO SÚČASNOSŤ

Diplomová práca

2014 Martin Kováč

UNIVERZITA KOMENSKÉHO V BRATISLAVE

EVANJELICKÁ BOHOSLOVECKÁ FAKULTA

LUTERÁNSKO–RÍMSKOKATOLÍCKY DIALÓG:

OD SPOLOČNÉHO VYHLÁSENIA K UČENIU

O OSPRAVEDLNENÍ PO SÚČASNOSŤ

Diplomová práca

Študijný program: evanjelická teológia

(Jednoodborové štúdium, magisterský I. II. st., denná forma)

Študijný odbor: 6163 evanjelická teológia

Školiace pracovisko: Katedra systematickej teológie

Školiteľ: Mgr. Ľubomír Batka, PhD.

Bratislava 2014 Martin Kováč

ČESTNÉ VYHLÁSENIE

Čestne vyhlasujem, že som predkladanú prácu vypracoval samostatne, s použitím

uvedenej literatúry.

….............................

POĎAKOVANIE

Na tomto mieste by som rád vyjadril srdečné poďakovanie všetkým, vďaka ktorým

mohla táto práca uzrieť svetlo sveta.

V prvom rade ďakujem svojmu školiteľovi Mgr. Ľubomírovi Batkovi, PhD. za jeho

dôveru, trpezlivosť a cenné podnety i rady pri písaní tejto práce, ako aj za sprostredkovanie

pozvania na študijný pobyt slovenských doktorandov v Inštitúte pre ekumenický výskum

v Štrasburgu pod vedením prof. Theodora Dietera, ktorý sa uskutočnil v dňoch 23. 6. –

30. 6. 2013.

V nadväznosti na to srdečne ďakujem prof. Theodorovi Dieterovi, riaditeľovi

a profesorovi spomenutého inštitútu, za všetky jeho poznámky a podnety, ktoré sme mohli

počas spomenutého pobytu bližšie konzultovať.

Moje poďakovanie patrí aj prof. Günterovi Gassmannovi, bývalému riaditeľovi

sekretariátu Komisie pre vieru a poriadok Svetovej rady cirkví, keďže už počas jeho

seminára na EBF UK v letnom semestri 2009/2010 a neformálnych rozhovorov v letnom

semestri 2011/2012 sa vo mne rodila myšlienka o tejto diplomovej práci.

Ďakujem tiež riaditeľovi Graymoor Ecumenical & Interreligious Institute a editorovi

časopisu Ecumenical Trends, otcovi Jamesovi Loughranovi, SA, za bezplatné zaslanie

niektorých dôležitých článkov, ktoré mi pomohli prehĺbiť najmä metodologickú časť tejto

práce. Bez jeho láskavej pomoci by pre mňa tieto články zostali nedostupnými.

Svojmu dobrému priateľovi a súputníkovi v teologickom hľadaní bc. Samuelovi

Jeznému ďakujem za prečítanie draftu tejto práce a jeho drobné pripomienky.

V neposlednom rade patrí vďaka mojej najbližšej rodine a mojej snúbenici Lucke za

ich neustálu všestrannú podporu, psychickú oporu a trpezlivosť pri mojom teologickom

bádaní. Je veľmi ťažké vyjadriť slovami, ako Vám za všetko ďakujem a vážim si Vás!

Na záver chcem poďakovať Tomu, v ktorom sú ukryté všetky poklady, múdrosti

a poznania. Veď bez Božieho požehnania by bolo akékoľvek teologické úsilie prázdne

a snaha o kresťanskú jednotu by bola iba nezmyselnou ľudskou márnosťou...

Martin Kováč

ABSTRAKT

KOVÁČ, Martin. Luteránsko–rímskokatolícky dialóg: Od Spoločného vyhlásenia k učeniu

o ospravedlnení po súčasnosť [diplomová práca]. Univerzita Komenského v Bratislave.

Evanjelická bohoslovecká fakulta; Katedra systematickej teológie. Školiteľ: Mgr. Ľubomír

Batka, PhD. Stupeň odbornej kvalifikácie: Magister. Bratislava: EBF UK, 2014. 105 s.

Predkladaná diplomová práca sa venuje luteránsko–rímskokatolíckemu dialógu po

podpísaní jedného z najvýznamnejších ekumenických dokumentov – Spoločného

vyhlásenia k učeniu o ospravedlnení. Autor sa pokúša predstaviť ucelený pohľad na

aktuálne dokumenty tohto dialógu, ich kľúčové otázky, kritické momenty a pretrvávajúce

rozdiely. Po počiatočnom uvedení do základných termínov ekumenickej teológie autor

analyzuje v samostatných kapitolách posledné tri dokumenty luteránsko–

rímskokatolíckeho dialógu na svetovej úrovni, ktorými sú Spoločné vyhlásenie k učeniu

o ospravedlnení (1999), Apoštolicita cirkvi (2006) a Od konfliktu k spoločenstvu (2013).

Kvôli poskytnutiu komplexnejšieho obrazu na súčasný dialóg sa autor v poslednej kapitole

venuje kľúčovým dokumentom vybraných národných dialógov. Obsah jednotlivých kapitol

však berie ohľad aj na špecifickú slovenskú situáciu. Prostredníctvom tejto práce sa tak

autor usiluje aktívne zapojiť do procesu ekumenickej recepcie významných dokumentov,

ktoré sú v slovenskom prostredí len veľmi málo známe. Ich štúdium a uvádzanie do života

však môže priniesť cirkvám i širšej spoločnosti mnoho zaujímavých podnetov.

Kľúčové slová: ekumenická teológia, luteránsko–rímskokatolícky dialóg, ospravedlnenie,

ekleziológia, ekumenizmus.

ABSTRACT

KOVÁČ, Martin. Lutheran–Roman Catholic Dialogue: From Joint Declaration to the Joint

Declaration on the Doctrine to Justification to the Present [thesis]. Comenius University in

Bratislava. Evangelical Lutheran Theological Faculty; Department of Systematic Theology.

Supervisor: Mgr. Ľubomír Batka, PhD. Qualification: Master's degree. Bratislava: ELTF

CU, 2014. 105 p.

Presented Master thesis deals with the Lutheran–Roman Catholic Dialogue after signing of

the one of the most important ecumenical documents – Joint Declaration on the Doctrine

of Justification. Author attempts to introduce a comprehensive view on the current

documents of this dialogue, their crucial issues, critical moments and continuing

differences. After the induction to the basic terms of the ecumenical theology, Author

analyses in individual chapters the last three documents of the Lutheran–Roman Catholic

dialogue at a global level, namely Joint Declaration on the Doctrine of

Justification (1999), The Apostolicity of the Church (2006) and From Conflict to

Communion (2013). In order to provide a more complex picture of the current dialogue,

author addresses the key documents of selected national dialogues in the last chapter.

Content of all the chapters takes into account a specific situation in Slovakia. With the help

of this thesis author endeavours to actively join the process of the ecumenical reception of

the most influential documents that are relatively unknown – not well known in Slovakia.

Studying of these documents and putting them into practice may bring to the Church and

also to the wider society many interesting incentives.

Keywords: ecumenical theology, Lutheran–Roman Catholic dialogue, justification,

ecclesiology, ecumenism.

ZOZNAM POUŽITÝCH SKRATIEK

AC Apoštolicita cirkvi (2006)

BEM Krst, eucharistia a ordinovaná služba (Baptism, Eucharist and Ministry,

1982)

CA Confesio Augustana (1530), Augsburské vyznanie

ECAV Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku

L–RK luteránsko–rímskokatolícky

RKC Rímskokatolícka cirkev

SLZ Svetový luteránsky zväz

SOS Spoločné oficiálne stanovisko (1999)

SRC Svetová rada cirkví

SV Spoločné vyhlásenie k učeniu o ospravedlnení (1999)

UR Unitatis Redintegratio, II. vatikánsky koncil: Dekrét o ekumenizme

Skratky názvov biblických kníh vychádzajú zo Slovenského ekumenického prekladu Biblie

podľa vydania z roku 2008.

OBSAH

Úvod.....................................................................................................................................11

1 Metodika práce..................................................................................................................13

1.1 Cieľ práce a použité metódy skúmania......................................................................13

1.2 Štruktúra práce...........................................................................................................14

1.3 Literárne pramene......................................................................................................15

2 Podstata, metóda a cieľ ekumenického dialógu................................................................17

2.1 Úvod..........................................................................................................................17

2.2 Dialóg ako metóda.....................................................................................................17

2.3 Konvergencia a konsenzus........................................................................................20

2.4 Diferencovaný konsenzus..........................................................................................21

2.5 Diferencovaná participácia........................................................................................23

2.6 Recepcia.....................................................................................................................25

2.7 Teologický ekumenizmus a spirituálny ekumenizmus..............................................27

3 Ospravedlnenie z viery......................................................................................................29

3.1 Úvod..........................................................................................................................29

3.2 Štruktúra a kľúčové články Spoločného vyhlásenia..................................................32

3.3 Oficiálna recepcia dokumentu: Spoločné oficiálne stanovisko, Dodatok a ich vzťah

k Spoločnému vyhláseniu................................................................................................35

3.4 Kritika dokumentu, pretrvávajúce rozdiely a nedoriešené otázky.............................37

3.5 Protest nemeckých profesorov teológie.....................................................................41

3.6 Význam Spoločného vyhlásenia k učeniu o ospravedlnení.......................................43

3.7 Krátka poznámka k slovenskej Terminologickej poznámke.....................................44

Exkurz č. 1: Vyhlásenie Dominus Iesus 17 a ekumenický dialóg...................................45

Exkurz č. 2: Biblické základy teológie ospravedlnenia...................................................47

3.8 Zhrnutie.....................................................................................................................48

4 Apoštolicita cirkvi.............................................................................................................50

4.1 Úvod..........................................................................................................................50

4.2 Vzťah k Spoločnému vyhláseniu k učeniu o ospravedlnení......................................51

4.3 Obsah a hlavné články dokumentu............................................................................52

Exkurz č. 3: Dve interpretácie apoštolskej postupnosti...................................................58

4.4 Reakcie na dokument.................................................................................................59

4.5 Biskupský úrad a apoštolská postupnosť v kontexte dokumentov SLZ....................63

4.6 Historická apoštolská postupnosť v ECAV na Slovensku.........................................67

4.7 Zhrnutie.....................................................................................................................69

5 Od konfliktu k spoločenstvu..............................................................................................71

5.1 Úvod..........................................................................................................................71

5.2 Štruktúra a kontextuálne zasadenie dokumentu........................................................72

5.3 Obsah a kľúčové články dokumentu.........................................................................73

5.4 Kritické ohlasy k dokumentu.....................................................................................77

5.5 Zhrnutie.....................................................................................................................78

6 Prehľad dokumentov národných dialógov........................................................................80

6.1 Úvod..........................................................................................................................80

6.2 Dialóg v Nemecku.....................................................................................................80

6.3 Dialóg v USA............................................................................................................81

6.4 Dialóg vo Švédsku a Fínsku......................................................................................82

6.5 Dialóg v Austrálii......................................................................................................83

6.6 Zhrnutie.....................................................................................................................84

Záver.....................................................................................................................................85

Zoznam použitej literatúry...................................................................................................88

Pramene...........................................................................................................................88

Dokumenty a vyhlásenia.................................................................................................89

Monografie a kapitoly v monografiách...........................................................................91

Štúdie v periodikách a zborníkoch..................................................................................93

Elektronické zdroje..........................................................................................................97

Prednášky.........................................................................................................................98

Prílohy..................................................................................................................................99

Príloha č. 1: Zoznam spoločných stanovísk luteránsko–rímskokatolíckej komisie pre

jednotu.............................................................................................................................99

Príloha č. 2: Zoznam spoločných dokumentov L–RK dialógu na národnej úrovni

(Nemecko, USA, Švédsko / Fínsko, Austrália).............................................................100

Príloha č. 3: Pracovný preklad 6. kapitoly dokumentu Od konfliktu k spoločenstvu (Päť

ekumenických imperatívov)..........................................................................................102

Príloha č. 4: Grafické znázornenie ekleziológie podľa Dominus Iesus 17....................105

ÚVOD

V roku 2017 si kresťania na celom svete pripomenú 500. výročie udalosti, ktorá sa

zapísala do pamäti ľudstva pod označením „reformácia“. Súčasne však bude rok 2017

významným výročím pre ekumenické hnutie, keďže uplynie 50 rokov od začiatku

oficiálneho luteránsko–rímskokatolíckeho dialógu na svetovej úrovni. Tieto blížiace sa

jubileá sú preto príležitosťou, aby sa luteráni a katolíci spoločne obzreli za tým, čo už

v dialógu dosiahli, ale aj pozerali vpred na neľahký cieľ, ktorý stále stojí pred nimi, ako aj

pred celým svetovým kresťanstvom – viditeľnú jednotu Kristovej cirkvi.

Prostredníctvom predkladanej diplomovej práce sa autor usiluje o aktívne zapojenie

sa do procesu recepcie ekumenických dokumentov. Kladie si preto za cieľ predstaviť

slovenskému prostrediu vývoj luteránsko–rímskokatolíckeho dialógu po oficiálnom uznaní

určite najvýznamnejšieho dokumentu tohto dialógu, Spoločného vyhlásenia k učeniu

o ospravedlnení, ku ktorému došlo v roku 1999 podpísaním Spoločného oficiálneho

stanoviska (Official Common Statement).1 Skromnou túžbou autora je nadviazať na

niektoré významné predchádzajúce práce, ktoré boli vydané v slovenskom teologickom

prostredí – a to najmä na monografiu JÚLIUSA FILA st. Ekumenický dialóg medzi rím. –

katolíkmi a ev. – luteránmi2 a habilitačnú prácu PAULA R. HINLICKÉHO Budúcnosť cirkvi:

Čo by pre nás mal znamenať luteránsko–katolícky dialóg.3 Pozorný čitateľ si iste všimne,

že obe spomenuté publikácie sú staršieho dáta, preto sa už nemohli stihnúť vyjadriť

k vyššie spomenutému Spoločnému vyhláseniu, ako aj k ďalším významným dokumentom.

Predkladaná práca bude preto prirodzene nadväzovať tam, kde sa cesta uvedených

diel končila. Jej primárnym cieľom je preto kritická teologická analýza posledných troch

dokumentov luteránsko–rímskokatolíckeho dialógu na svetovej úrovni, ktorými sú

Spoločné vyhlásenie k učeniu o ospravedlnení (1999), Apoštolicita cirkvi (2006) a Od

konfliktu k spoločenstvu (2013). Nevyhne sa však ani dokumentom národných dialógov.

Hoci sa Spoločné vyhlásenie tešilo veľmi širokej teologickej diskusii, a to aj v našom

jazykovom prostredí, nemožno to povedať o ďalších dvoch dokumentoch. Tie sú u nás

1 KASPER, Walter. 2009. Harvesting the Fruits: Basic Aspects of the Christian Faith in EcumenicalDialogue, s. 33.

2 FILO, Július. 1997. Ekumenický dialóg medzi rím. – katolíkmi a ev. – luteránmi. Prešov: VydavateľstvoMichala Vaška, 1997. 228 s. [ISBN 80–7165–080–3].

3 HINLICKY, Paul R. 1999. Budúcnosť cirkvi: Čo by pre nás mal znamenať luteránsko–katolícky dialóg.Liptovský Mikuláš: Tranoscius, 1999. 216 s. [ISBN 80–7140–172–2].

11

dodnes takmer úplne neznáme, a to nielen v širšom cirkevnom prostredí, ale často aj na

pôde teologických fakúlt – bez ohľadu na ich konfesijnú príslušnosť! Právom preto

povstávajú kritické otázky: Aký význam má produkovanie teoretických dokumentov,

ktorých zámerom je smerovať k viditeľnej jednote cirkvi, no ich reálny dosah a recepcia

v cirkvách sú minimálne?

Keďže v našom jazykovom prostredí v súčasnosti neexistujú ani len preklady

jednotlivých dokumentov dialógu (s výnimkou SV), prezentovaná práca sa chce pokúsiť

ponúknuť čitateľom ucelený pohľad na spomenuté dokumenty – a to od procesu ich tvorby,

cez štrukturálnu a obsahovú analýzu, popísanie vzťahu k iným dokumentom

(ekumenickým i vnútrocirkevným), až po kritické otázky a perspektívy do budúcnosti. Ako

inšpirácia na tejto ceste slúžila autorovi predovšetkým významná práca nemeckého

kardinála WALTERA KASPERA, bývalého predsedu Pápežskej rady pre napomáhanie jednoty

kresťanov, Zber ovocia: Základné aspekty kresťanskej viery v ekumenickom dialógu,4

v ktorej sa pokúsil o sumarizáciu a analýzu najvýznamnejších výsledkov bilaterálnych

dialógov s Rímskokatolíckou cirkvou.

Okrem teologického bádania je však téma tejto práce tiež špecifickou formou

odpovede autora na jeho osobnú skúsenosť katolíka študujúceho evanjelickú teológiu,

ktorá nie je v slovenskom prostredí celkom obvyklá a významne poznačila jeho život, hoci

v konečnom dôsledku viedla k jeho konverzii z Rímskokatolíckej cirkvi do menšej, no

(nielen) ekumenicky výrazne otvorenejšej Starokatolíckej cirkvi v ČR.

Autor verí, že prostredníctvom tejto diplomovej práce môže aspoň malým krôčikom

napomôcť priblíženiu sa k cieľu ekumenického hnutia – vybudovaniu viditeľnej jednoty

cirkvi.

4 KASPER, Walter. 2009. Harvesting the Fruits: Basic Aspects of the Christian Faith in EcumenicalDialogue. New York: Continuum. 224 s. [978–1441–16272–4].

12

1 METODIKA PRÁCE

1.1 Cieľ práce a použité metódy skúmania

Predkladaná diplomová práca nesie názov: Luteránsko–rímskokatolícky dialóg: Od

Spoločného vyhlásenia k učeniu o ospravedlnení po súčasnosť. Podľa zadania bolo cieľom

tejto práce pomenovať hlavné teologické témy, analyzovať teologické odpovede

a predstaviť otvorené otázky v luteránsko–rímskokatolíckom dialógu v ekumenických

dokumentoch od Spoločného vyhlásenia k učeniu o ospravedlnení až po súčasnosť.

Z takto formulovaného názvu vyplýva, že v práci by mal byť predstavený komplexný

a ucelený pohľad na súčasný L–RK dialóg, nakoľko názov práce ani jej cieľ neudávajú, či

sa má jednať o spracovanie dialógu na svetovej úrovni, alebo významných regionálnych

dialógov. Autor tejto práce sa preto rozhodol, že primárna pozornosť bude venovaná

dokumentom svetového dialógu a najvýznamnejšie dokumenty národných dialógov budú

predstavené len krátko v poslednej kapitole práce, aby tak mohli čitatelia nadobudnúť

skutočne komplexný obraz o tom, akými cestami sa v súčasnosti uberá L–RK dialóg.

Pre úspešné dosiahnutie tohto cieľa bolo preto nevyhnutné, aby sa autor práce

v prvom rade dôkladne oboznámil s dokumentami L–RK dialógu na svetovej úrovni

(primárne pramene), ako aj vybranými dokumentami najvýznamnejších dialógov na

národnej úrovni. Následne bolo potrebné preštudovať sekundárnu literatúru v podobe

monografií a štúdií v teologických periodikách, ako aj významné dokumenty jednotlivých

cirkví.

Základnou metódou tejto práce sa tak stala analyticko–deskriptívna metóda.

V častiach práce, ktoré sa v stručnosti zaoberajú dejinami ekumenického hnutia, autor

aplikoval i historickú metódu. Prakticky s každou prečítanou publikáciou sa pred autorom

otvárali nové a nové otázky, ktoré si vyžadovali vlastnú odpoveď a teologickú analýzu.

Dokladom o tomto neľahkom procese vlastného bádania autora je rozsiahly poznámkový

aparát. Pri porovnaní jednotlivých dokumentov bola uplatňovaná metóda komparácie

a ďalšie metódy logického postupu, najmä induktívna a deduktívna metóda.

Názvy jednotlivých dokumentov v hlavnom texte sú vždy uvádzané v slovenskom

jazyku, pričom originálne názvy je možné nájsť v poznámke pod čiarou a v prílohách tejto

práce. V prípade dokumentov, ktoré boli preložené do slovenčiny, autor používa tieto

13

oficiálne názvy dokumentov. Pri dokumentoch, ktoré doteraz neboli preložené, autor

vychádza z prekladov názvov, ktoré boli použité v cirkevnej tlači a len v krajných

prípadoch uvádza svoje vlastné preklady. Mená najvýznamnejších teológov a osobností

v danej časti práce uvádza autor malými kapitálkami, podobne ako to robí české vydanie

známeho Kompendia evangelické dogmatiky H. G. Pöhlmanna.

1.2 Štruktúra práce

Diplomovú prácu tvorí okrem predpísaných častí (Úvod, Metodika práce, Záver,

Zoznam použitej literatúry a Prílohy) spolu päť kapitol: Podstata, metóda a cieľ

ekumenického dialógu, Spoločné vyhlásenie k učeniu o ospravedlnení, Apoštolicita cirkvi,

Od konfliktu k spoločenstvu a Prehľad dokumentov národných dialógov.

Kapitola 2 Podstata, metóda a cieľ ekumenického dialógu predstavuje základné

teologické termíny a metodické postupy, ktoré sa používajú v súčasnej ekumenickej

teológii, aby mohol byť dosiahnutý konečný cieľ ekumenizmu – viditeľná jednota cirkvi.

Cieľom tejto kapitoly je ponúknuť čitateľom úvodné poznámky, ktoré sú potrebné

k pochopeniu súvislostí jednotlivých dokumentov. Autor v tejto kapitole ozrejmuje najmä

termíny konvergencia, konsenzus, diferencovaný konsenzus a diferencovaná participácia.

Nasledujúce tri kapitoly (3 Spoločné vyhlásenie k učeniu o ospravedlnení,

4 Apoštolicita cirkvi, 5 Od konfliktu k spoločenstvu) tvoria jadro diplomovej práce.

Osobitne sa venujú posledným trom dokumentom L–RK dialógu na svetovej úrovni,

pričom si ale vždy zachovávajú podobnú základnú štruktúru: úvodné poznámky

k dokumentu, obsahová analýza, kritické poznámky a predstavenie nedoriešených otázok,

krátke vyhodnotenie situácie. Okrem nich každá kapitola obsahuje časti, ktoré sa venujú

špecifickým problémom v daných oblastiach teológie. Autor sa tiež usiloval vo všetkých

kapitolách naznačiť väzbu danej témy na slovenský kontext a poukázať na možnosti

aplikácie výsledkov v našom prostredí.

Posledná kapitola tejto práce (6 Prehľad dokumentov národných dialógov) poskytuje

súhrnný pohľad na najvýznamnejšie dokumenty vybraných národných dialógov, ktoré boli

vydané v období po podpísaní SV. Keďže sa jedná o pomerne rozsiahle dokumenty, táto

kapitola sa obmedzuje na úvodné poznámky a popísanie základných tém týchto

dokumentov. Hoci sa jedná len o krátku prehľadovú kapitolu, je nevyhnutná pre získanie

komplexného pohľadu na súčasný L–RK dialóg.

14

Okrem vyššie spomenutých kapitol diplomová práca obsahuje 3 samostatné exkurzy,

ktoré sú štrukturálne začlenené do kapitol 3 a 4. Prvý exkurz sa venuje 17. článku

vyhlásenia Dominus Iesus Kongregácie pre náuku viery, ktorý významným spôsobom

ovplyvnil ekumenické vzťahy s RKC. Exkurz č. 2 poskytuje reflexiu učenia

o ospravedlnení z pohľadu biblistiky, a posledný posledný tretí exkurz sa zameriava na dve

interpretácie učenia o apoštolskej postupnosti.

1.3 Literárne pramene

Základnou pramennou literatúrou tejto diplomovej práce boli dokumenty L–RK

dialógu na svetovej i národnej úrovni z obdobia od podpísania Spoločného vyhlásenia

k učeniu o ospravedlnení. Na svetovej úrovni to bolo samotné Spoločné vyhlásenie (1999)

a ďalšie dva dokumenty – Apoštolicita cirkvi (2006) a Od konfliktu k spoločenstvu (2013).

Spomedzi národných dialógov sa jednalo o dokument nemeckého dialógu

Communio Sanctorum: Cirkev ako spoločenstvo svätých (2000), dva americké dokumenty

Cirkev ako koinónia spásy: Jej štruktúry a úrady (2004) a Nádej večného života (2011),

švédsko–fínsky dokument Ospravedlnenie v živote cirkvi (2010) a austrálsky dokument

Úrad dohľadu (2007). Texty ďalších významných ekumenických dokumentov boli čerpané

z významných zbierok Rast v zhode (Growth in Agreement).

Sekundárnu literatúru tvorilo pomerne veľké množstvo monografií a článkov zo

zahraničných i domácich teologických časopisov, no literatúra v slovenskom jazyku bola

značne limitovaná. Zo zahraničných časopisov autor čerpal štúdie najmä z The Ecumenical

Review, Ecclesiology, One in Christ, Dialog: A Journal of Theology, Ecumenical Trends

a ďalších.

Veľký vplyv na autora mali pri písaní tejto práce najmä diela rímskokatolíckeho

kardinála Waltera Kaspera a práce luteránskych teológov Hardinga Meyera a Williama G.

Ruscha. Významnú štúdiu Hardinga Meyera Differentiated Participation: The Possibility

of Protestant Sharing in the Historic Office of Bishop, ktorá ovplyvnila najmä kapitolu

o metóde v L–RK, sa autorovi podarilo získať prostredníctvom e–mailového kontaktu

s šéfredaktorom časopisu Ecumenical trends, ktorý autorovi tento kľúčový príspevok

poskytol zdarma. Bez jeho pomoci by výsledky tohto článku zostali pre autora tejto práce

nedostupné, čo by nepochybne ovplyvnilo i štruktúru a obsah jednotlivých kapitol.

15

V otázke ospravedlnenia bola pre autora asi najväčšou inšpiráciou dizertačná práca

leuvenského katolíckeho teológa Pietra De Witte, ktorý svojou ďalšou štúdiou výrazne

prispel aj k diskusiám o apoštolicite cirkvi.

16

2 PODSTATA, METÓDA A CIEĽ EKUMENICKÉHO DIALÓGU

2.1 Úvod

Čo vlastne znamená ekumenický dialóg? Ako sa dostal koncept dialógu do teológie?

Čo je jeho cieľom? A aká je vlastne motiváciou k tomu, aby kresťanské cirkvi, ako aj

jednotliví kresťania, hľadali vzájomnú jednotu? Aké metódy5 sa používajú v ekumenickej

teológii?

Pred tým, ako budú analyzované jednotlivé dokumenty je nutné, aby boli

zodpovedané tieto a podobné elementárne otázky. V nasledujúcej kapitole preto budú

predstavené kľúčové koncepty, metodické postupy a pojmy, ktoré sú predpokladom

k porozumeniu obsahu, charakteru a rozsahu zhody jednotlivých dokumentov L–RK

bilaterálneho dialógu.

2.2 Dialóg ako metóda

Dialóg je jedným zo základných konceptov súčasnej filozofie, ktorý úzko súvisí

s myšlienkovým konceptom personalizmu. Personalizmus sa formoval v 20. storočí

a znamenal koniec monologického myslenia (cf. BUBER, ROSENZWEIG, EBNER, LEVINAS

a ďalší).6 Na pole ekumenickej teológie sa pojem dialóg dostal až v 60–tych rokoch

20. storočia prostredníctvom dekrétu Druhého vatikánskeho koncilu o ekumenizme

Unitatis redintegratio (UR) a stal sa jedným z kľúčových termínov, ktorý nebol len

synonymom dovtedajších označení ako konferencia, komisia, či rokovanie. Dialóg sa stal

metódou a metodologickým programom ekumenického hnutia.7

Kardinál WALTER KASPER vo viacerých zo svojich publikácií popisuje päť

konkrétnych dopadov filozofie dialógu na ekumenickú teológiu z rímskokatolíckej

perspektívy:8

5 Jedným zo zaujímavých metodologických príspevkov k ekumenickej metodológii v českomteologickom prostredí je dizertačná práca VOKOUN, Jaroslav. 2004. Ekumenická metodologie EdmundaSchlinka a její aplikace na českou problematiku, České Budějovice: TF JU, 2004, 307 s. [ISBN 80–7040–743–3].

6 KASPER, Walter. 2000. The Nature and Purpose of Ecumenical Dialogue. In: The Ecumenical Review,52 (3), s. 293.

7 MEYER, Harding. 2005. Differentiated Participation: The Possibility of Protestant Sharing in the HistoricOffice of Bishop. In: Ecumenical Trends, 39 (9), s. 137.

8 Nasledujúca časť je spracovaná na základe dvoch prác kardinála Kaspera: KASPER, Walter. 2000. TheNature and Purpose of Ecumenical Dialogue. In: The Ecumenical Review, 52 (3), s. 296–297; KASPER,Walter. 2004. That They May All Be One: The Call to Unity, s. 43–47.

17

1. Cieľ dialógu. Ekumenický dialóg má rovnaký cieľ, akým je cieľ samotného

ekumenického hnutia – viditeľnú jednotu cirkvi. Tú chápe Druhý vatikánsky koncil

ako jednotu v mnohosti a ako spoločenstvo cirkví. Nejde teda o uniformitu, ako sa

niektorí mylne domnievajú.

2. Úrovne dialógu. Dekrét UR hovorí o troch úrovniach ekumenického dialógu.

Prvou z nich je dialóg expertov, ktorí dokážu jasne popísať učenie jednotlivých

cirkví, čo umožní lepšie vzájomné porozumenie.

Druhou úrovňou je praktická spolupráca a najmä spoločná modlitba, ktorá je

„srdcom ekumenického hnutia“.9 Podobne pápež Ján Pavol II. vo svojej známej

encyklike Ut unum sint nazval modlitbu „,dušou‘ ekumenickej obnovy a túžby po

jednote“.10

Treťou úrovňou je obnova a reforma zapojených cirkví tak, aby sa stávali

autentickým svedectvom evanjelia a pozvaním pre ostatných kresťanov.11 „Dialóg

ad extra predpokladá dialóg ad intra, ktorým je pripravenosť na obnovu a reformu.

Teologická skostnatenosť a fundamentalizmus sú úplným opakom dialógu.“12

3. Štruktúry dialógu. Ekumenický dialóg sa nemôže diať výlučne na globálnej

úrovni, ale je tiež povinnosťou jednotlivcov na miestnej úrovni. Musí sa realizovať

v osobnom živote kresťanov v rodinách, zmiešaných manželstvách, miestnych

spoločenstvách a pod. Špecifický význam majú teologické vzdelávacie inštitúcie.

4. Metódy dialógu. Koncil v dekréte o ekumenizme tiež upozorňuje na to, aby

katolícki teológovia dbali na tzv. hierarchiu právd.13 Pri porovnávaní jednotlivých

bodov učenia viery je totiž zjavné, že nie všetky sú rovnako dôležité. Existuje

medzi nimi hierarchia vzhľadom na ich vzťah k základom kresťanskej viery, keďže

9 O význame modlitby pre ekumenické hnutie píše tiež Dr. Ondrej Prostredník vo svojom článku:PROSTREDNÍK, Ondrej. 2007. Prayer: An Instrument for strenthening the Unity of Christians. In: TheEcumenical Review, 59 (4), s. 437–444.

10 JÁN PAVOL II. 1995. Ut unum sint 28.11 Cf. UR 4.12 KASPER, Walter. 2000. The Nature and Purpose of Ecumenical Dialogue. In: The Ecumenical Review,

52 (3), s. 297.13 UR 11: „Okrem toho nech katolícki teológovia, verní učeniu Cirkvi, pri skúmaní Božích tajomstiev

pokračujú v ekumenickom dialógu s oddelenými bratmi s láskou k pravde, s pokorou a s kresťanskouláskou. Pri porovnávaní náuk nech nezabúdajú, že jestvuje poriadok, čiže „hierarchia“ právdkatolíckeho učenia, lebo ich súvis so základom kresťanskej viery je rozličný. Tak sa pripraví cesta,ktorá pomocou tohto bratského súťaženia bude všetkých podnecovať do hlbšieho poznávaniaa jasnejšieho vyjadrovania nevyspytateľného Kristovho bohatstva.“ (dôraz pridaný).

18

všetky body kresťanského učenia v konečnom dôsledku odkazujú na tajomstvo

Krista a Trojice. Sekundárne články by preto mali byť interpretované vo svetle

tohto základu učenia.

Podstatným hermeneutickým princípom je tiež rozlišovanie medzi obsahom viery

a vyjadrením viery. Na jednej strane musia existovať záväzné formulácie

základných právd (najmä krédo), no na druhej strane môžu existovať odlišné

formulácie rovnakej viery. Využitie tohto hermeneutického princípu môžeme

sledovať napr. v rímskokatolíckom dialógu s východnými a orientálnymi

ortodoxnými cirkvami o kristológii, ale aj v L–RK dialógu o ospravedlnení.

Konsenzus v základných pravdách nie je narušený odlišnými spôsobmi vyjadrenia,

jazyka, či interpretačných dôrazov.

5. Osobné predpoklady. Dialóg nemá iba horizontálnu, ale aj vertikálnu rovinu. Je

omnoho viac, ako iba púha výmena myšlienok. Dialóg v sebe nesie existenciálnu

rovinu. Nie je len vecou teologickej dišputy, ale aj osobného zapojenia sa. Práve

preto sa dialóg nemôže odohrávať iba na úrovni stretnutí, výmeny náhľadov, či

zdieľaní darov, ale musí byť vo vertikálnej rovine nasmerovaný k Bohu, ktorý je

sám zmierením.

Aj pápež JÁN PAVOL II. v už citovanej encyklike Ut unum sint podotýka, že dialóg

nie je len výmenou názorov, ale vždy v sebe zahŕňa aj vzájomnú „výmenu darov“.14 Týmto

výrokom nadväzuje na učenie Druhého vatikánskeho koncilu vyjadrené v dekréte Unitatis

redintegratio, ktorý hovorí, že „mnohé a význačné prvky a hodnoty, z ktorých sa vo svojom

celku buduje a živí sama Cirkev, možno nájsť aj mimo viditeľného okruhu Katolíckej

cirkvi“.15 Rozpoznanie darov Ducha v odlišných kresťanských spoločenstvách tak tvorí

predpoklad pre vzájomný dialóg, ktorý nespočíva iba v samotných slovách.

Teologickým základom a zároveň motiváciou pre ekumenický dialóg kresťanov je

skutočnosť, že Ježiš sa podľa svedectva Jánovho evanjelia za jednotu modlil v predvečer

svojej smrti: „aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, si vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli

v nás, aby svet veril, že si ma ty poslal.“ (Jn 17:21). Ježiš tak nevyjadril túžbu po jednote

prikázaním alebo poučením učeníkov, ale modlitbou k Otcovi, čo poukazuje na

14 JÁN PAVOL II. 1995. Ut unum sint 28.15 UR 3. Treba brať do úvahy, že text je písaný z hľadiska katolíckej ekleziológie. Aj napriek výlučnej

pozícii Katolíckej cirkvi v texte je preto možné vnímať tento text ako pokrokový, pretože rozpoznávapôsobenie Ducha svätého aj mimo hraníc vlastného spoločenstva.

19

skutočnosť, že pravá jednota je darom zhora, o ktorý kresťania môžu a majú prosiť vo

svojich modlitbách.16 V duchu encykliky Ut unum sint je tiež možné konštatovať, že úsilie

o zmierenie a jednotu je povinnosťou a zodpovednosťou, ktorá priamo vyplýva z krstu.17

„Dialóg sa nezameriava len na zhodu v učení, ale aj na uzdravenie spomienok skrze

pokánie a vzájomné odpustenie.“18

2.3 Konvergencia a konsenzus

Jednými z najpoužívanejších termínov v ekumenickej teológii sú konvergencia

a konsenzus, ktoré označujú typ a rozsah zhody vyjadrenej v jednotlivých dokumentoch.

V nasledujúcej časti práce preto budú tieto pojmy v krátkosti objasnené.19

Konvergencia je pojem označujúci štádium, ktoré je možné nazvať „prvým

krokom“ ekumenizmu. Toto prvé štádium vyjadruje vzájomné uznanie spoločných

základných právd kresťanstva rôznymi cirkvami.20 Konvergencia tak vyjadruje vzájomné

zblíženie cirkví v náhľadoch, či interpretáciách. Je preto často výsledkom multilaterálnych

dialógov, ako napr. tých, ktoré prebiehajú pod záštitou Svetovej rady cirkví.

Ako príklad môže byť spomenutý významný ekumenický dokument SRC Krst,

eucharistia a ordinovaná služba21 z roku 1982 (známy aj ako Limský dokument, skrátene

označovaný ako BEM), ktorý nevenuje svoju pozornosť kontroverzným teologickým

otázkam, ale vypovedá o tom, čo majú všetky zapojené cirkvi napriek všetkým

odlišnostiam spoločné.22 Podobný zámer má aj najnovší dokument SRC Cirkev – smerom

k spoločnej vízii,23 ktorý bol prezentovaný v novembri 2013 v rámci 10. valného

zhromaždenia SRC v Busane v Južnej Kórei. Prostredníctvom tohto dokumentu sa

16 KASPER, Walter. 2008. Duchovní ekumenismus 4, s. 11.17 JÁN PAVOL II. 1995. Ut unum sint 6.18 WORLD COUNCIL OF CHURCHES. 2004. Nature and Purpose of Ecumenical Dialogue, 31. In: GROS,

Jeffrey – MEYER, Harding – VISCHER, Lukas (ed.). 2000. Growth in Agreement II: Reports and AgreedStatements of Ecumenical Conversations on the World Level, 1982–1998.

19 G. R. Evans na príklade dokumentu BEM vhodne vysvetľuje rozdiel medzi konvergenciou a konsenzomvo svojej práci EVANS, Gillian R. 2008. Method in Ecumenical Theology: The Lessons so Far, s. 188–190.

20 INSTITUTE FOR ECUMENICAL RESEARCH. 2010. Lutherans in Ecumenical Dialogue: 2003–2010, s. 20.21 WORLD COUNCIL OF CHURCHES. 1982. Baptism, Eucharist and Ministry (BEM).22 INSTITUTE FOR ECUMENICAL RESEARCH. 2010. Lutherans in Ecumenical Dialogue: 2003–2010, s. 21.23 WORLD COUNCIL OF CHURCHES. 2013. The Church – Towards a Common Vision. Tento dokument na

pôde EBF UK predstavil 26. 2. 2014 člen prípravnej komisie prof. William Henn, konzultant Pápežskejrady pre napomáhanie jednoty kresťanov. Preklad jeho prednášky do slovenčiny bol následnepublikovaný: HENN, William. 2014. Cirkev: Na ceste k spoločnej vízii (2013): Nový konvergenčnýdokument Komisie pre vieru a poriadok pri Svetovej rade cirkví. In: Cirkevné listy, 138 (4), 2013, s. 3–8.

20

kresťanské cirkvi združené v SRC pokúšajú formulovať vzájomnú konvergenciu

v otázkach učenia o Cirkvi.

Až po takomto vzájomnom konvergenčnom uznaní spoločných tém sa cirkvi môžu

pustiť do diskusií o tom, čo tieto cirkvi rozdeľuje. Tieto diskusie už smerujú ku konsenzu

– vyjadreniu nového chápania ohľadom predchádzajúcich nezhôd. Konsenzus je

najčastejšie výsledkom bilaterálnych dialógov, keďže ide o náročnejšiu časť ekumenického

procesu, ako tomu bolo v prípade konvergencie. Nezhody z minulosti tiež mohli zapríčiniť

následné vzájomné odsúdenia, čo komplikuje situáciu.

Prirodzene môže vyvstať otázka: Ako môžu cirkvi dospieť k súhlasu v otázkach,

ktoré zapríčinili ich rozdelenie? Jednou z možných odpovedí na túto neľahkú otázku môže

byť skutočnosť, že odsúdenia a konflikty vychádzali zo vzájomného nepochopenia.

„Cirkvi mohli mať pravdu, keď odsúdili istý názor ako nesprávny; mohli sa však mýliť

v tom, že iná cirkev vyučuje tento nesprávny názor.“24

2.4 Diferencovaný konsenzus

Významný dopad na ekumenické hnutie mal špecifický typ konsenzu, ktorý bol

neskôr označený novým pojmom diferencovaný konsenzus.25 Tento koncept našiel svoje

uplatnenie v mnohých ekumenických dokumentoch na medzinárodnej i národnej úrovni,

a to vrátane posledných troch dokumentov L–RK dialógu na svetovej úrovni, ktoré sú

hlavným predmetom nášho záujmu v tejto práci.

V ranej fáze ekumenického hnutia sa podľa HARDINGA MEYERA nepredpokladalo, že

sa konfesijné rozdiely budú musieť postupne vytratiť. Aj preto prvé ekumenické

konferencie zdôrazňovali myšlienku organickej jednoty, ktorá predpokladala, že

v zjednotenej Cirkvi už viac nebudú luteráni luteránmi, anglikáni prestanú byť anglikánmi

a pod.26 Spoločný život viery sa tak stal podstatnejším kritériom jednoty ako teologická

zhoda.

24 Ibid., s. 22 (vlastný preklad).25 Pôvodcom termínu „diferencovaný konsenzus“ na poli ekumenickej teológie je prof. Harding Meyer,

bývalý riaditeľ a profesor Inštitútu pre ekumenický výskum v Štrasburgu. Podrobnejšie sa týmtokonceptom zaoberá viacero významných prác, ako napr.: MEYER, Harding. Die Prägung einer Formel:Ursprung und Intention. In: WAGNER, Harald (Ed.) Einheit – aber wie? Zur Tragfähigkeit derökumenischen Formel vom 'differenzierten Konsens', s. 36–58.

26 RUSCH, William G. 2005. Structures of Unity: The Next Ecumenical Challenge – A Possible WayForward. In: Ecclesiology, 2 (1), s. 117.

21

Zmena takéhoto chápania nastala až v 60–tych rokoch minulého storočia, keď

v dôsledku Druhého vatikánskeho koncilu vstúpila na scénu ekumenického hnutia

Rímskokatolícka cirkev. Bol to práve koncilový dekrét o ekumenizme Unitatis

redintegratio, ktorý predstavil koncept konsenzu ako cieľ ekumenického hnutia. V pozadí

všetkých partikulárnych dialógov tak stojí hľadanie spoločného konsenzu, ktorý je

predpokladom a zdrojom jednoty Cirkvi. Bez toho, aby to muselo byť striktne vyslovené,

sa jednota v rozdielnosti stala cieľom ekumenického dialógu. Konfesijné rozdiely už viac

nemuseli byť prehliadané, či dokonca umelo zakrývané, ale boli práve naopak prijaté ako

legitímne. Zámerom takéhoto prístupu pritom nie je odstránenie, ale ani štandardizácia

konfesijnej rozdielnosti na ceste k jednote. Je ním naopak zmierenie, či prekonávanie toho,

čo v tejto odlišnosti pôsobí rozdelenie cirkvi.27

Práve na pozadí tejto skúsenosti spoločného hľadania kresťanskej jednoty sa zrodil

úplne nový typ konsenzu, ktorý bol dovtedy neznámy, resp. ktorý dovtedy vôbec

neexistoval. Neusiluje sa totiž o syntézu dvoch rôznych konfesijných stanovísk, ale o ich

spoločnú formuláciu v novom vzájomnom vzťahu. Snahou takéhoto procesu pritom nie je

ani dosiahnutie kompromisu, ani umožnenie plurality názorov. Takéto interpretácie sú

naopak znakom nepochopenia tohto typu konsenzu.

Čo teda je diferencovaný konsenzus? Ako by sa dal tento koncept charakterizovať?

Vyjadrené slovami WILLIAMA RUSCHA: „Diferencovaný konsenzus je charakteristický

zjavnou a zamýšľanou dvojitou štruktúrou, jasnou dvojrozmernosťou. Na jednej úrovni je

zásadná zhoda; na druhej úrovni sú zostávajúce odlišnosti.“28

Podobne GESA E. THEISSEN píše: „Diferencovaný konsenzus umožňuje a dokonca

víta rozdielnosť na úrovni cirkevného vnímania a cirkevného života, no zároveň ju môže

prekonať a prijať rozdiel v rámci širšieho konsenzu. Rozličné pohľady teda môžu byť

vzájomne zlúčiteľné a doplňujúce sa, a tak začlenené do celistvého obrazu.“29

Tento koncept je teda charakteristický tým, že pred nami vždy stoja dva druhy

stanovísk: jedno, ktoré vyjadruje dosiahnutú zhodu v danom článku viery, či diskutovanej

27 Ibid., s. 117–118.28 Ibid., s. 118. (vlastný preklad)29 THIESSEN, Gesa E. 2009. Seeking Unity: Reflecting on Methods in Contemporary Ecumenical Dialogue.

In: THIESSEN, Gesa E. (ed.). Ecumenical Ecclesiology: Unity, Diversity and Otherness in a FragmentedWorld, s. 37. (vlastný preklad).

22

otázky; druhé, ktoré poukazuje na pretrvávajúce rozdielne formulácie, ktoré je možné

považovať za prípustné, keďže nespochybňujú formulovanú zhodu v zásadných aspektoch.

V diferencovanom konsenze tak môžu cirkvi spoločne vyjadriť obsah, ktorý je

záväzný pre všetky zúčastnené strany, no zároveň majú príležitosť bližšie špecifikovať

dôrazy, ktoré sú dôležité pre ich jednotlivé tradície. Cirkvi vzájomne uznávajú takéto

dôrazy za legitímne a prijateľné, preto konfesijný jazyk môže bez problémov koexistovať

spoločne s ekumenickým jazykom.30 Stručne možno povedať, že koncept diferencovaného

konsenzu spočíva v pochopení jednotlivých článkov viery v rámci širšieho kontextu učenia

cirkvi a následnej opätovnej recepcii, ktorá je otvorená novým cestám prekonávania

pretrvávajúcich rozdielov vo viere. Súčasne pritom uznáva zlučiteľnosť jednoty

a zachovania legitímnej rozdielnosti.31

2.5 Diferencovaná participácia

Keď sa protestantsko–katolícky dialóg dopracoval k niektorým špecifickým otázkam

(najmä k problematike ekleziológie), začali sa vynárať nové otázky: Je diferencovaný

konsenzus vhodným konceptom pre všetky typy doktrinálnych otázok? Existujú nejaké

limity, pri ktorých ho nie je možné aplikovať? Je možné použiť ho aj tam, kde sa už

nejedná len o otázky učenia, teologického konceptu, či porozumenia? Vzájomný dialóg tak

dospel k otázke, či je možné koncept diferencovaného konsenzu použiť aj tam, kde sa

jedná o odlišné typy cirkevných inštitúcií, či odlišné štruktúry.

Luteránski teológovia HARDING MEYER a WILLIAM G. RUSCH dospeli k myšlienke,

že otázky týkajúce sa štruktúry cirkví, akými je napr. úrad biskupa, či otázka postavenia

rímskeho biskupa, sú priestorom teologického rozdelenia, v ktorom sa môže

prostredníctvom konsenzu dospieť k prekonaniu teologických rozdielov. Následne sa však

diskusia posúva k otázke cirkevných a inštitucionálnych foriem, keďže samotný

diferencovaný konsenzus v otázkach učenia nedokázal prekonať naďalej trvajúce prekážky

v odlišnej praxi jednotlivých cirkví.32

30 INSTITUTE FOR ECUMENICAL RESEARCH. 2010. Lutherans in Ecumenical Dialogue: 2003–2010, s. 24.31 HENN, William. 2009. The Vision of Unity Today: A Catholic perspective. In: The Ecumenical Review,

61 (3), s. 276.32 MEYER, Harding. 2005. Differentiated Participation: The Possibility of Protestant Sharing in the Historic

Office of Bishop. In: Ecumenical Trends, 39 (9), s. 137–143; RUSCH, William G.. 2005. Structures ofUnity: The Next Ecumenical Challenge – A Possible Way Forward. In: Ecclesiology, 2 (1), s. 119–122.

23

Na diferencovanom konsenze sa tak zakladá postup, ktorý prof. Harding Meyer

označil pojmom diferencovaná participácia.33 Diferencovaná participácia vykazuje isté

paralely s diferencovaným konsenzom, ale fakticky prebieha samostatne na jeho pozadí.

Jej úsilím je vytvoriť v oblasti cirkevných štruktúr ekumenický priestor pre spoločný

cirkevný život v plnom spoločenstve. Špecifickou výzvou diferencovaného konsenzu je

vzťah medzi cirkvami, ktoré nezdieľajú spoločné učenie v otázkach biskupského úradu

(napr. luteráni–anglikáni, luteráni–rímski katolíci, luteráni–pravoslávni).34

Diferencovaná participácia preto môže napomôcť cirkvám, ktoré už na základe

diferencovaného konsenzu dospeli k zhode v otázkach Eucharistie (Večere Pánovej)

a úradu v cirkvi, pokročiť smerom k uznaniu a účasti na úrade osoby, ktorá predsedá

vysluhovaniu sviatosti. Takýto krok je možný aj bez úplnej teologickej zhody v otázke

úradu osoby, ktorá predsedá.

WILLIAM RUSCH spomína ako príklad dialóg medzi Evanjelickou (luteránskou)

cirkvou v Amerike (ELCA) a Episkopálnou cirkvou v Spojených štátoch, ktoré v roku

1999 vstúpili do plného spoločenstva. Tieto cirkvi viedli dialóg po niekoľko desaťročí, no

hlavnou výzvou pritom nebola zhoda v otázkach učenia. Existovali viaceré stanoviská

vyjadrujúce vzájomný konsenzus v učení, ale hlavnou otázkou aj tak zostávala biskupská

postupnosť (sukcesia) v úrade. Luteráni boli pripravení uznať historickú sukcesiu

episkopálnych biskupov a episkopálni na druhej strane boli pripravení akceptovať, že

luteráni majú ordinovaný úrad, v rámci ktorého niektorí slúžia ako pastori a iní ako pastori

s episcopé. Po neľahkom a často i bolestnom procese dokázali obe cirkvi spoločne

prostredníctvom dokumentu Povolaní k spoločnej misii dospieť k záveru: „Zatiaľčo naše

dve cirkvi pristúpia k zdieľaniu historickej inštitúcie biskupstva v cirkvi, každá z nich

zostáva slobodnou v bádaní o konkrétnych interpretáciách biskupského úradu

v evanjeliovej a historickej sukcesii.“35

33 MEYER, Harding. 2005. Differentiated Participation: The Possibility of Protestant Sharing in the HistoricOffice of Bishop. In: Ecumenical Trends, 39 (9), s. 137–143.

34 RUSCH, William G.. 2005. Structures of Unity: The Next Ecumenical Challenge – A Possible WayForward. In: Ecclesiology, 2 (1), s. 121–122.

35 Called to Common Mission, 13.

24

V praxi tak môžeme na tomto príklade vidieť, že konsenzus v základných otázkach

viedol k participácii na tom istom biskupskom úrade, hoci jeho interpretácie zostali

v jednotlivých cirkvách naďalej odlišné.36

2.6 Recepcia

Ekumenická recepcia môže byť definovaná slovami WILLIAMA G. RUSCHA ako:

„všetky fázy a aspekty prebiehajúceho procesu, prostredníctvom ktorého cirkvi pod

vedením Božieho Ducha pretvárajú výsledky bilaterálneho, alebo multilaterálneho dialógu na

súčasť svojej viery a života, pretože tieto výsledky považujú za zhodné s učením Krista

a apoštolskej komunity, tj. evanjeliom ako je dosvedčené v Písme.“37

Recepcia môže tiež byť obrazne označená za inkarnačný proces, prostredníctvom

ktorého sa texty teologického dialógu stávajú žitou skutočnosťou v prostredí zapojených

cirkví, ako aj v životoch jednotlivých kresťanov. Jednota sa nedá uskutočniť výlučným

vyhlásením úzkej skupiny teológov na papieri.38 Skutočná vzájomná jednota si vyžaduje

čas, v rámci ktorého cirkev v každom pokrstenom veriacom prijíma tieto vyhlásenia pod

pôsobením Ducha Svätého. Prijatie, či odmietnutie ekumenického dokumentu tak nie je

založené na prostom rozhodnutí cirkevných autorít, ale na dlhodobom a často pomalom

procese rozpoznávania v celom Kristovom tele – cirkvi.39

36 Za zmienku stojí skutočnosť, že aj slovenská Evanjelická cirkev a. v. prijala v roku 1928 historickúapoštolskú postupnosť od Švédskej (luteránskej) cirkvi, ktorá si aj v období reformácie zachovalapôvodnú episkopálnu tradíciu a teda aj historickú sukcesiu. Stalo sa tak pri inštalácii biskupa západnéhodištriktu Dušana Fajnora (* 1876 – † 1933), ktorej predsedal švédsky arcibiskup Nathan Söderblom.(HAJSKÝ, Norbert. 2007. Spomienka na Dr. Dušana Fajnora, In: Testimonia Theologica, 1 (1)). Vedomé prihlásenie sa k tejto skutočnosti by mohlo mať pre súčasnú Evanjelickú cirkev a. v. naSlovensku mimoriadne zaujímavé ekumenické dôsledky ako v domácom, tak aj v zahraničnomkontexte. Otázke prítomnosti historickej apoštolskej sukcesie v prostredí ECAV na Slovensku sa pretobudeme bližšie venovať v časti tejto práce o Apoštolicite cirkvi ( Historická apoštolská postupnosť v ECAV na Slovensku, s. 67).

37 RUSCH, William G. 2007. Ecumenical Reception: It's Challenge and Opportunity, s. 31 (vlastnýpreklad).

38 Napriek tejto skutočnosti je potrebné poukázať na to, že je mimoriadne vhodné, ak majú členovia cirkvídostupný aspoň základný prehľad o ekumenických dokumentoch, na ktorých ich cirkev participuje.V prostredí Českobratrské církve evangelické (ČCE) je takýmto príkladom manuál FILIPI, Pavel. 2008.Po ekumenickém chodníku, Praha: ČCE, 2008, 88 s. [ISBN 978–80–8798–05–9]. Tento dokument by samohol stať inšpiráciou pre to, aby podobný manuál mohol vzniknúť aj v slovenskom prostredí.

39 INSTITUTE FOR ECUMENICAL RESEARCH. 2010. Lutherans in Ecumenical Dialogue: 2003–2010, s. 25.Táto prehľadová brožúra štrasburského Inštitútu pre ekumenický výskum ďalej popisuje proces recepciena príklade prijímania Melanchtonovho Augsburského vyznania, ktoré sa až v procese niekoľkýchstoročí osvedčilo v živote cirkví ako významný dokument, ktorý tak ďaleko presiahol svoj pôvodnýzámer. Podobne každá ďalšia generácia kresťanov prijíma biblický kánon, či starocirkevné kréda.

25

PIETER DE WITTE charakterizuje ekumenickú recepciu ako komplexný komunikačný

proces.40 Následne vo svojej dizertačnej práci predstavuje štyri modely ekumenickej

recepcie:

1. Biblicko–teologická paradigma. Jedná sa o prísne teologický koncept, pričom

v prácach jeho predstaviteľov často figurujú odvolávky na podobenstvo

o rozsievačovi (Mk 4:1–20 a par.), prípadne na tie pasáže NZ, v ktorých Pavol

upriamuje pozornosť na jeho vlastnú recepciu evanjelia v jeho ohlasovaní (1Kor

11:23, 1Kor 15:3). Táto paradigma je úzko spojená s kristologickým

a pneumatologickým prístupom, ktoré charakterizujú recepciu prostredníctvom

teologických kategórií „prijatia Ježiša“, príp. „prijatia Ducha Svätého“.41

2. Cirkevno–historická (konciliárna) paradigma. Tento prístup kladie väčší dôraz

na konkrétny cirkevný život, keďže akcentuje spôsob, akým boli výsledky

ekumenických koncilov prvého tisícročia prijímané v prostredí starej cirkvi. Táto

skutočnosť však nijakým spôsobom neuberá tomuto prístupu teologickú hĺbku,

keďže recepcia bola v starej cirkvi hlboko zakorenená v trojičnej teológii.42

3. Právna paradigma. Recepcia bola niekedy chápaná aj ako právny proces, ktorý

bol popisovaný ako postupné prijímanie rímskeho práva v Nemecku od 13. storočia

až po jeho úplné prijatie. Štúdium tohto procesu môže byť nápomocné

k pochopeniu procesu ekumenickej recepcie.43

4. Literárno–teoretická paradigma. Reader–response kritika v prostredí literárnej

teórie mala vplyv aj na ekumenickú teológiu. Literárno–teoretická paradigma patrí

medzi najmladšie koncepty ekumenickej recepcie a snaží sa popísať vzťah medzi

textom dokumentov a ich čitateľom (resp. poslucháčom) prostredníctvom kategórií

z prostredia teórie literatúry.44

Doposiaľ bol v tejto časti predstavený ideový rámec, ako by mal proces recepcie

vyzerať. Realistický pohľad na proces ekumenickej recepcie v súčasnosti prináša PETER

NEUNER, ktorý vo svojej práci z roku 1997 píše:

40 DE WITTE, Pieter. 2010. Doctrine, Dynamic and Difference: A Critical Study of the Emergence ofa Differentiated Consensus between Lutherans and Roman Catholis on the Doctrine of Justification andits Official Reception in the Joint Declaration, s. 5.

41 Ibid., s. 11–15.42 Ibid., s. 15–22.43 Ibid., s. 22–24.44 Ibid., s. 22–29.

26

„Očekávání recepce se obrací v první řadě k církevním vedením, jejichž reakce jsou

zpravidla vskutku stereotypní. Dokument se přivítá s velikou chválou, ocení se jako doklad toho,

že vyvrací tvrzení o ekumenické stagnaci, a poděkuje se zúžastněným teologům za jejich důležitý

přínos. V dílčí argumentaci se vyzvednou výroky, které se shodují s vlastní tradicí; výsledky, které

jsou s ní v napětí, se více nebo méně laskavě zkritizují, případně se žádá, aby na tomto místě

dialog dále pokračoval, aby se docílilo větší přesnosti. (…) Těžko se najdou příklady, že by

církve vlivem dokumentů o konvergenci nebo konsenzu přezkoumaly své učení nebo praxi či je

dokonce korigovali. K církevním uniím dosud konsenzuální ekumena nikde nevedla.“45

Hoci je Neunerova skepsa z časti oprávnená, jeho tvrdenie v záverečnej vete citácie

je nutné v súčasnom kontexte korigovať. Pri popise diferencovanej participácie bolo totiž

možné pozorovať, že diferencovaný konsenzus v prípade luteránsko–anglikánskeho

dialógu v USA vyvolal samostatný proces, ktorý následne viedol k vzájomnej účasti na

tom istom úrade – a teda plnému eucharistickému spoločenstvu medzi týmito

spoločenstvami. Vyhliadky konsenzuálnej ekumény do budúcnosti sú preto z perspektívy

autora tejto práce o niečo pozitívnejšie, ako ich vykresľuje v uvedenom citáte Neuner.

Recepciu v ekumenickej teológii je možné na záver vhodne zhrnúť slovami

dokumentu Podstata a cieľ ekumenického dialógu, ktorý zverejnila SRC v roku 2004:

„Recepcia je integrálnou súčasťou postupu smerom k plnému spoločenstvu, ktoré je

realizované vtedy, keď ,sú všetky cirkvi schopné rozpoznať v sebe navzájom jednu svätú katolícku

a apoštolskú cirkev v jej plnosti.“46

2.7 Teologický ekumenizmus a spirituálny ekumenizmus

V predchádzajúcich častiach tejto kapitoly bolo možné vidieť dve základné dimenzie

ekumenického dialógu: prvou z nich bol dialóg odborníkov (teologický ekumenizmus),

druhou bolo postupné prijímanie výsledkov dialógu do života cirkvi prostredníctvom

modlitieb a každodenného života v duchu kresťanskej jednoty (spirituálny ekumenizmus).

Obe tieto dimenzie sú rovnako podstatné a potrebné. Slovami prof. CTIRADA V. POSPÍŠILA

možno aj v kontexte ekumenického dialógu povedať: Teológia bez spirituality je mŕtva.

Spiritualita bez teológie je slepá.47

45 NEUNER, Peter. 2001. Ekumenická teologie, s. 260–261.46 WORLD COUNCIL OF CHURCHES. 2004. Nature and Purpose of Ecumenical Dialogue, 59. (vlastný

preklad).47 Citácia zaznela v rámci prednášok starokatolíckej dogmatiky na HTF UK v Prahe v ZS 2011/2012.

27

Kardinál WALTER KASPER svojimi prácami veľmi dobre rozlišuje obe spomenuté

roviny. Zhrnutiu a zhodnoteniu teologického dialógu venoval svoju prácu Zber ovocia:

Základné aspekty kresťanskej viery v ekumenickom dialógu48 a výzvami spirituálneho

ekumenizmu sa zaoberal vo svojej príručke Duchovní ekumenismus: Praktické podněty

k jeho uskutečňování.49 Hoci sú obe spomenuté publikácie písané z rímskokatolíckej

perspektívy, ich prínos pre ekumenické hnutie je nepochybne ďaleko širší. Na inom mieste

Kasper píše:

„(...) plné spoločenstvo nemôže byť dosiahnuté samotnou konvergenciou, ale konverziou,

ktorá v sebe zahŕňa pokánie, odpustenie a obnovu srdca. (…)

Jednota cirkvi je darom Božieho Ducha, ktorý nám bol záväzne zasľúbený. Preto musí byť

teologický ekumenizmus prepojený so spirituálnym ekumenizmom, ktorý je srdcom ekumenizmu.

Jedného dňa nás dar jednoty prekvapí presne tak, ako udalosť, ktorej sme boli svedkami

v jeden deň pred niečo viac ako trinástimi rokmi. Ak by ste sa spýtali okoloidúcich v Západnom

Berlíne 9. novembra 1989, ,Ako dlho si myslíte, že bude ešte stáť múr?‘ väčšina ľudí by s istotou

odpovedala, ,Boli by sme radi, ak by naše vnúčatá mohli jedného dňa prejsť Brandenburskou

bránou.‘ Večer v ten istý pamätný deň videl svet v Berlíne niečo totálne nečakané.“50

Zámerom autora tejto práce preto je, aby boli v nasledujúcich kapitolách vyvážene

predstavené oba zo spomenutých rozmerov ekumenického dialógu.

48 KASPER, Walter. 2010. Harvesting the Fruits: Basic Aspects of Christian Faith in Ecumenical Dialogue.New York: Continuum, 2010. 208 s. [ISBN 978–1–4411–6272–4].

49 KASPER, Walter. 2008. Duchovní ekumenismus: Praktické podněty k jeho uskutečňování. Kostelní vydří:Karmelitánské nakladatelství, 2008. 88 s. [ISBN 978–80–7195–216–9].

50 KASPER, Walter. 2003. The Joint Declaration on the Doctrine of Justification: A Roman CatholicPerspective. In: RUSCH, William G. (ed.) Justification and the Future of the Ecumenical Movement: TheJoint Declaration on the Doctrine of Justification, s. 21. Cf. UR 7: „Pravý ekumenizmus nejestvuje bezvnútorného obrátenia. Túžba po jednote totiž vzniká a dozrieva v obnovenej mysli, v sebazapieranía vďaka veľkodušným prejavom lásky. Preto prosme Božieho Ducha o milosť úprimného sebazaprenia,poníženosti, pokornej služby a bratskej veľkodušnosti voči iným.“

28

3 OSPRAVEDLNENIE Z VIERY

3.1 Úvod

„Protestanti hovoria o vyhlásení za spravodlivého a katolíci o učinení spravodlivým.

Avšak protestanti hovoria o vyhlásení za spravodlivého, ktoré zahŕňa učinenie spravodlivým;

a katolíci o učinení spravodlivým, ktoré predpokladá vyhlásenie za spravodlivého. Nie je čas na

ukončenie hádok o domnelých rozdieloch?“

prof. Hans Küng, 196451

„Ponímanie učenia o ospravedlnení predložené v tomto Spoločnom vyhlásení ukazuje, že

medzi evanjelikmi a katolíkmi jestvuje konsenzus v základných pravdách učenia o ospravedlnení.

Vo svetle tohto konsenzu sú zostávajúce rozdiely v jazyku, v teologickom rozpracovaní a v kladení

dôrazov pri ponímaní ospravedlnenia (...) prijateľné. Preto evanjelické a rímskokatolícke

vysvetlenia viery v ospravedlnenie sú vo svojej rozdielnosti navzájom otvorené a nerušia

konsenzus v základných pravdách.“

Spoločné vyhlásenie k učeniu o ospravedlnení, 199952

Kapitolu, v rámci ktorej bude analyzovaný luteránsko–rímskokatolícky konsenzus

o ospravedlnení, si autor dovolil uviesť citátom významného švajčiarskeho teológa HANSA

KÜNGA z roku 1964, ktorý je možné s odstupom času v našom kontexte právom označiť za

„prorocký“. To, k čomu nabádala otázka H. Künga sa totiž stalo skutočnosťou v roku 1999,

ako to dosvedčuje druhý citát zo Spoločného vyhlásenia k učeniu o ospravedlnení,

dokumentu, ktorý nepochybne patrí medzi najvýznamnejšie míľniky ekumenického hnutia.

Katolícka cirkev totiž nikdy predtým neprijala výsledky ekumenického dialógu takým

spôsobom, ktorý by bol záväzný pre učenie cirkvi.53

Na začiatok je potrebné uvedomiť si, že medzi dvoma úvodnými výrokmi v žiadnom

prípade nie je vzduchoprázdno. SV nie je dokument, ktorý by na zem spadol z jasného

51 KÜNG, Hans. 2004. Justification: The Doctrine of Karl Barth and a Catholic Reflection, s. 221 (vlastnýpreklad, pôvodné vydanie je z roku 1964).

52 SV 40.53 HUOVINEN, Eero. 2009. How do we continue? The ecumenical commitments and possibilities of the

Joint Declaration on the Doctrine of Justification. In: Baptism, Church and Ecumenism: CollectedEssays. s. 285.

29

neba. Predchádzalo mu dlhé úsilie jednotlivých teológov,54 ako aj dialógy, ktoré našli svoje

vyjadrenie v pestrej škále dokumentov.55

Už prvý spoločný dokument L–RK dialógu na svetovej úrovni, Evanjelium a cirkev

(všeobecne známy aj ako Maltská správa – 1972), konštatuje „rozsiahly konsenzus

v interpretácii ospravedlnenia“.56 Tento dokument však narazil na pomerne prudký odpor

kvôli svojmu odvážnemu odporúčaniu príležitostnej interkomúnie.57 Napriek tomu

jubileum Augsburského vyznania v roku 1980 a Lutherov rok 1983 podporili poznatok

o doktrinálnej zhode v učení o ospravedlnení.58 Otázka si tiež vyslúžila pozornosť

národného dialógu v USA, z ktorého vzišiel obsažný dokument Ospravedlnenie

z viery (1985),59 ktorý bol publikovaný spolu so štúdiami viacerých významných teológov.

Aj v Nemecku došlo po prvej návšteve pápeža Jána Pavla II. (1980)60 k dôkladnému

teologickému bádaniu, ktoré bolo zamerané na vzájomné odsúdenia z čias evanjelickej

reformácie.61 Výsledky tohto výskumu spojenej L–RK pracovnej skupiny, do ktorého boli

54 Z významných diel jednotlivcov o teológii ospravedlnenia uvádza autor tejto práce aspoň niektoré:NEWMAN, John H. 2012. Lectures on the Doctrine of Justification, 424 s., [ISBN 978–1481131476];KÜNG, Hans. 2004. Justification: The Doctrine of Karl Barth and a Catholic Reflection, 400 s., [ISBN06–642–2446–6]; MCGRATH, Alister E. 2005. Iustitia Dei: A History of the Christian Doctrine ofJustification, 464 s., [ISBN 978–0521533898]; JÜNGEL, Eberhard. 2006. Justification: The Heart of theChristian Faith, 328 s., [ISBN 978–0567042439]; BRAATEN, Carl E. 2001. Justification: The Article bywhich the Church Stands or Falls, 200 s., [978–0800624033]; v slovenčine – BEYER, Oswald. 2000.Život z viery: O ospravedlnení a posvätení, 112 s., [ISBN 978–8096817740]; a mnohé ďalšie.

55 SV uvádza najvýznamnejšie z nich v 3 článku.56 LUTHERAN–ROMAN CATHOLIC COMMISSION ON UNITY. 1972. The Gospel and the Church (Malta

report), 26. In: MEYER, Harding – VISCHER, Lukas (ed.). 1984. Growth in Agreement: Reports andAgreed Statements of Ecumenical Conversations on a World Level, s. 174.

57 NEUNER, Peter. 2001. Ekumenická teologie: Hledání jednoty křesťanských církví, s. 154. Cf. Evanjeliuma Cirkev, 73: „Už v súčasnosti by malo byť doporučené, aby cirkevné autority, na základe toho, čo užzdieľame vo viere i sviatosti a ako znamenie anticipácie zasľúbenej a očakávanej jednoty, príležitostneumožnili interkomúnio, napr. počas ekumenických udalostí, či v pastoračnej starostlivosti o zmiešanémanželstvá.“ (vlastný preklad).

58 NEUNER, Peter. 2001. Ekumenická teologie: Hledání jednoty křesťanských církví, s. 293.59 ANDERSON, H. George – MURPHY, T. Austin – BURGESS Joseph A. (eds.). 1985. Justification by Faith:

Lutherans and Catholics in Dialogue VII., 382 s. Krátky popis a komentár v slovenčine ponúka vosvojej habilitačnej práci HINLICKY, Paul. R. 1999. Budúcnosť cirkvi: Čo by pre nás mal znamenaťluteránsko–rímskokatolícky dialóg, s. 140–150.

60 Pri tejto príležitosti položil prof. Eduard Lohse, predsedajúci biskup Evanjelickej cirkvi v Nemecku(EKD), pápežovi Jánovi Pavlovi II. otázku, či je možné vytvoriť cestu pre umožnenie interkomúniav rámci rodín, či občianskych komunít zmiešaného vierovyznania. Na túto otázku zareagovalEkumenický pracovný okruh evanjelických a katolíckych teológov (Ökumenischer ArbeitskreisEvangelischer und Katholischer Theologen), z ktorého vzišla predstava, že na dosiahnutie tohto cieľa jepotrebné zodpovedať otázky učenia o ospravedlnení, sviatostiach (najmä eucharistii) a úrade.Cf. SCHENK, Richard. 2005. The Unsettled German Discussions of Justification: Abiding Differencesand Ecumenical Blessings. In Dialog: A Journal of Theology, 44 (2), s. 155.

61 KASPER, Walter. 2003. The Joint Declaration on the Doctrine of Justification: A Roman CatholicPerspective. In: RUSCH, William G. (ed.) Justification and the Future of the Ecumenical Movement: TheJoint Declaration on the Doctrine of Justification, s. 16.

30

zapojení biskupi a poprední teológovia z oboch strán, boli publikované v knihe Odsúdenia

reformačnej doby – ešte stále rozdeľujú cirkvi? (1986).62 Posledný dokument, ktorý by

nemal v tejto časti zostať opomenutý, je záverečný dokument spoločnej komisie na

svetovej úrovni Cirkev a ospravedlnenie (1993),63 ktorý ešte raz vyslovil, že už viac

neexistujú žiadne rozdiely, ktoré by v otázke ospravedlnenia rozdeľovali cirkev.

Aj napriek evidentnému teologickému konsenzu v otázke ospravedlnenia a existencii

celej rady spoločných dokumentov však nedochádzalo k ich bezprostrednej recepcii

a hrozilo tak, že zostanú bez účinku. V roku 1993 sa preto Svetový luteránsky zväz

a Pápežská rada pre napomáhanie jednoty kresťanov rozhodli vytvoriť z existujúcich

dokumentov stručný súhrnný dokument, ktorý by mohol byť predložený cirkvám

k oficiálnej formálnej recepcii.64 V januári 1997 bol tento text definitívne dokončený a vo

Würzburgu odovzdaný cirkvám s prosbou o jeho recepciu.65

Charakter a význam SV, ktorý sme sa snažili popísať vyššie, môžeme vhodne zhrnúť

slovami bývalého kodaňského rímskokatolíckeho biskupa HANSA L. MARTENSENA, ktorý

bol sám členom L–RK pracovnej skupiny (1967–1971):

„Spoločné vyhlásenie k učeniu o ospravedlnení je oficiálny pokus Vatikánu a Svetového

luteránskeho zväzu vytvoriť stručné kompendium výsledkov, ktoré boli dosiahnuté vo viac ako

tridsaťročnom luteránsko–rímskokatolíckym dialógu. Po publikácii tak mnohých dlhých

a detailných teologických textov bolo považované za vhodné – či naozaj nutné – vytvoriť

spoločné stanovisko. Autori Spoločného vyhlásenia boli menovaní čiastočne Vatikánom,

čiastočne Svetovým luteránskym zväzom, a poverení štúdiom textov dialógu, aby tak podali

najkratší možný súhrn kľúčovej otázky ospravedlnenia. Mená autorov neboli dodnes zverejnené

pravdepodobne preto, že ich úlohou nebolo predložiť nové argumenty, ale jednoducho vytvoriť

zhrnutie dosiahnutého konsenzu.“66

62 Autor tejto práce pri písaní pracoval s anglickým prekladom LEHMAN, Karl – PANNENBERG, Wolfhart(eds.). 1989. Condemnations of the Reformation Era: Do They Still Divide?, 1990. Minneapolis:Augsburg Publishing House, 1990, 214 s. Táto práca sa pokúsila ponúknuť odpovede na všetky triokruhy otázok, ktoré boli spomenuté v poznámke č. 60.

63 LUTHERAN–ROMAN CATHOLIC COMMISSION ON UNITY. 1993. Church and Justification. In: GROS,Jeffrey – MEYER, Harding – VISCHER, Lukas (ed.). 2000. Growth in Agreement II: Reports and AgreedStatements of Ecumenical Conversations on the World Level, 1982–1998, s. 485–565.

64 Cf. SV 6: „Naše Vyhlásenie nie je novým, samostatným výkladom popri správach a dokumentochz doterajšieho dialógu a už vôbec nie je ich náhradou. Skôr sa znova a znova odvoláva – ako svedčípríloha o prameňoch – na uvedené texty a ich argumentáciu.“

65 NEUNER, Peter. 2001. Ekumenická teologie: Hledání jednoty křesťanských církví, s. 293–294.66 MARTENSEN, Hans L. 2000. The Joint Declaration on Justification: A Nordic Catholic Perspective. In:

The Ecumenical Review, 52 (2), s. 205 (vlastný preklad, dôraz pridaný).

31

Na základe predostretého pohľadu na historickú cestu ku konsenzu o ospravedlnení

je možné povedať, že hlboký zmysel dialógu o tejto otázke je nesporný. Aj samotné SV už

vo svojej preambule poukazuje na kľúčový význam učenia o ospravedlnení pre evanjelickú

reformáciu 16. storočia,67 pričom sa odvoláva na úvodné slová druhej čiastky

Šmalkaldských článkov, v ktorých MARTIN LUTHER označuje toto učenie za „prvý a hlavný

článok“, na ktorom „sa zakladá všetko, čo učíme proti pápežovi, diablovi a svetu a čím

žijeme.“68 Ostrosť tohto výroku svedčí o tom, aký veľký dôraz kládol Luther na toto

učenie.

Katolícky kardinál WALTER KASPER však môže dnes, niekoľko storočí po Lutherovi,

smelo v podobnom duchu napísať: „(...) ospravedlnenie hriešneho a strateného ľudstva je

jadrom Evanjelia. Dotýka sa základnej pravdy nášho ľudského stavu a zodpovedá otázku

o tom, ako môžeme byť, ako ľudské bytosti, spasení: nie našimi vlastnými silami a našimi

dobrými skutkami, ale tým, čo pre nás vykonal Ježiš Kristus a čím pre nás je.“69 A to

všetko aj vďaka vzájomnej zhode, ktorá bola po neľahkom putovaní potvrdená

obojstranným prijatím Spoločného vyhlásenia k učeniu o ospravedlnení.

3.2 Štruktúra a kľúčové články Spoločného vyhlásenia

Samotný dokument SV tvorí celkom 44 článkov, ktoré sú (okrem Preambuly)

rozdelené do piatich častí: 1. Biblické posolstvo o ospravedlnení (8–12), 2. Učenie

o ospravedlnení ako ekumenický problém (13), 3. Spoločné chápanie ospravedlnenia (14–

18), 4. Vysvetlenie spoločného chápania ospravedlnenia (19–39), 5. Význam a dosah

dosiahnutého konsenzu (40–44).

Biblická časť (články 8–12) sa začína citátom o Božej spasiteľskej láske v Kristovi

z Jn 3:16, po ktorej nasleduje krátky prehľad starozmluvných veršov. Nasledujúce štyri

články (9–12) predstavujú novozmluvnú teológiu ospravedlnenia prostredníctvom popisu

božieho vykupiteľského diela v Ježišovi Kristovi.

67 SV 1: „Učenie o ospravedlnení malo ústredný význam pre evanjelickú reformáciu 16. storočia.Pokladalo sa za „prvý a hlavný článok“ a zároveň za „vládcu a sudcu nad všetkými ostatnými časťamikresťanského učenia“. Učenie o ospravedlnení vo svojej podobe z čias reformácie a jeho osobitnývýznam sa zdôrazňovali a obhajovali ako protiklad voči súdobej rímskokatolíckej teológiia Rímskokatolíckej cirkvi. Tá zo svojej strany zdôrazňovala a obhajovala inak formované učenieo ospravedlnení. Z pohľadu reformácie sa ospravedlnenie pokladalo za jadro všetkých sporov.“

68 Šmalkaldské články II,1,5.69 KASPER, Walter. 2009. Harvesting the Fruits: Basic Aspects of the Christian Faith in Ecumenical

Dialogue, s. 31. Nemenej významnou je i snaha kardinála Kaspera o katolícku recepciu Lutherovhoučenia, ktorú je možné nájsť napr. v jeho knihe KASPER, Walter. 1996. Dogma pod Božím slovem, 128 s.

32

Najkratšiu druhú časť tvorí len jeden článok (13), ktorý poukazuje na zásadný

význam prekonania rozdielov v interpretácii učenia o ospravedlnení. Popisuje tiež

prostriedky, ktoré umožnili vzájomné zblíženie sa a interpretačnú zhodu: poznatky

najnovšieho biblického bádania a najnovšie poznatky z dejín teológie a dejín dogiem.

Konsenzus v učení o ospravedlnení vedie k zásadnému záveru, že odsúdenia z obdobia

reformácie 16. storočia sa už viac nevzťahujú na súčasných partnerov dialógu.

Srdcom celého konsenzu sú články 15–17, ktoré sa nachádzajú v tretej časti

vyhlásenia.70 Predchádza im článok 14, ktorý upozorňuje na skutočnosť, že spoločné

chápanie ospravedlnenia vychádzalo zo spoločného načúvania Písmu71 a následného

vzájomného dialógu. Pritom však naďalej platí skutočnosť, že „Spoločné ponímanie

zahŕňa konsenzus v základných pravdách; rozdielne vysvetľovania jednotlivých výrokov sú

s ním kompatibilné.“72 V praxi tak môžeme vidieť postup, ktorý sme analyzovali v kapitole

o metóde diferencovaného konsenzu.

Vzájomný konsenzus je vo svojom najvnútornejšom jadre založený na trojičnej

dogme ranej cirkvi a na klasickej kristológii,73 čo je dôsledne vyjadrené v 15. článku:

„Je našou spoločnou vierou, že ospravedlnenie je dielom trojjediného Boha. Otec poslal

svojho Syna na svet, aby spasil hriešnikov. Základom a predpokladom ospravedlnenia je Kristovo

vtelenie, smrť a zmŕtvychvstanie. Ospravedlnenie teda znamená, že sám Kristus je naša

spravodlivosť, na ktorej máme podľa Otcovej vôle účasť skrze Ducha Svätého.“74

Po formulovaní spoločného chápania ospravedlnenia v tretej časti SV sa dokument vo

svojej štvrtej časti posúva ku kontroverzným otázkam, s ktorými sú spojené vzájomné

odsúdenia. Venuje sa im v článkoch 19–39. Táto časť je rozdelená do siedmych bodov:

1. Ľudská bezmocnosť a hriech vo vzťahu k ospravedlneniu (19–21), 2. Ospravedlnenie

70 KASPER, Walter. 2009. Harvesting the Fruits: Basic Aspects of the Christian Faith in EcumenicalDialogue, s. 34.

71 Významnú úlohu biblického bádania pre ekumenický dialóg zdôrazňuje aj dokument Pápežskejbiblickej komisie Interpretácia Biblie v Cirkvi keď hovorí: „Väčšina problémov v ekumenickom dialógumá vzťah k interpretácii biblických textov. (…) Biblická exegéza síce sama nemôže istotne riešiť všetkytieto problémy, je však povolaná významne prispieť k ekuméne. Povšimnutiahodné pokroky už boli ajzaznamenané. Vďaka prijatiu rovnakých metód a analogických hermeneutických cieľoch došli exegétirôznych kresťanských vyznaní k širokému súhlasu v interpretácii Písma, ako to ukazujú aj textya poznámky k textom rôznych ekumenických prekladov Biblie a rôznych iných publikácií.“ Interpretácia Biblie v Cirkvi. 1995, s. 133.

72 SV 14.73 HUOVINEN, Eero. 2009. How do we continue? The ecumenical commitments and possibilities of the

Joint Declaration on the Doctrine of Justification. In: Baptism, Church and Ecumenism: CollectedEssays. s. 285.

74 SV 15.

33

ako odpustenie hriechov a učinenie spravodlivým (22–24), 3. Ospravedlnenie skrze vieru

a z milosti (25–27), 4. Ospravedlnený ako hriešnik (28–30), 5. Zákon a evanjelium (31–

33), 6. Istota spásy (34–36), 7. Dobré skutky ospravedlnených (37–39).75

Cieľom každého z týchto bodov je poukázať na to, akým spôsobom môžu byť

jednotlivé vieroučné články, ktoré rozdeľujú luteránov a katolíkov, pochopené tak, aby po

detailnejšom vysvetlení každej tradície boli navzájom otvorené a nenarúšali konsenzus

v základných pravdách každej oblasti.76 V praxi to vyzerá tak, že prvý článok jednotlivých

bodov je vždy uvedený slovami „spoločne vyznávame“,77 po ktorých nasleduje

formulovaný konsenzus, a následne pokračujú články začínajúce slovami „katolíci

hovoria“, či „evanjelici hovoria“, ktoré indikujú zostávajúce interpretačné rozdiely

jednotlivých konfesií, no na ktoré sa už viac nevzťahujú vzájomné odsúdenia.78 V tejto

časti dokumentu je tak možné veľmi názorne vidieť aplikáciu diferencovaného konsenzu,

ako bol popísaný v prvej kapitole.

To, čo sa pokúšali predchádzajúce časti dokumentu vysvetliť, dospieva v piatej časti

Vyhlásenia k významnému záveru, ktorý má priamy vplyv na vzťahy medzi zúčastnenými

cirkvami. Týka sa totiž vzájomných odsúdení za nesprávne interpretácie teológie

ospravedlnenia, ktoré si cirkvi so sebou niesli už od čias európskej reformácie 16. storočia.

Tento mimoriadne dôležitý článok SV je založený na pôvodnom základnom predpoklade

nemeckého dialógu, že samotné odlišnosti v učení nerozdeľujú cirkev, zatiaľčo odsúdenia

učenia áno. Odlišnosť v učení môže vytvoriť príležitosť pre odsúdenie, ale nemusí nutne

existovať prepojenie medzi odlišným učením a jeho vlastnosťami, ktoré spôsobujú

rozdelenie cirkvi.79 SV pritom tieto odsúdenia neruší, ani neodvoláva, no pokúša sa na ne

pozrieť z inej perspektívy:

75 SV 19–39.76 KASPER, Walter. 2009. Harvesting the Fruits: Basic Aspects of the Christian Faith in Ecumenical

Dialogue, s. 35.77 Slová „spoločne vyznávame“ vykazujú výraznú podobnosť s formuláciami, ktoré nachádzame na

viacerých miestach luteránskych vyznaní obsiahnutých v Symbolických knihách – „veríme, učíme,vyznávame“. Spoločné vyhlásenie nám tak ponúka aj príležitosť spoločného vyznania, ktoré vykazujevyšší stupeň aktívneho zapojenia jednotlivcov. (Inšpirované poznámkou dr. Ľubomíra Batku v diskusiipočas študijného týždňa doktorandov v Inštitúte pre ekumenický výskum v Štrasburgu, 23.–30.6.2013).Hoci viacero teológov poukazuje na skutočnosť, že v prípade SV sa nejedná o nový konfesionálnydokument, jeho oficiálne uznanie cirkvami mu dáva istú teologickú závažnosť a uvedené formulácievytvárajú osobnejší charakter, ktorý sa skutočne vyznávačským spisom pripodobňuje.

78 MARTENSEN, Hans L. 2000. The Joint Declaration on Justification: A Nordic Catholic Perspective. In:The Ecumenical Review, 52 (2), s. 206.

79 HIETAMÄKI, Minna. 2010. Agreeable Agreement: An Examination of the Quest for Consensus inEcumenical Dialogue, s. 55 (vrátane poznámky č. 5, s. 80).

34

„(...) odsúdenia učenia zo 16. storočia, pokiaľ sa týkajú učenia o ospravedlnení, [sa] javia

v novom svetle: Učenie evanjelických cirkví predložené v tomto Vyhlásení nespadá pod

odsúdenie Tridentského koncilu. Odsúdenia v evanjelických Symbolických knihách sa nevzťahujú

na učenie Rímskokatolíckej cirkvi predložené v tomto Vyhlásení.“80

Už v preambule Vyhlásenia bolo povedané, že „(...) vyhlásenie neobsahuje všetko,

čo jedna či druhá cirkev učí o ospravedlnení; zahŕňa však konsenzus v základných

pravdách učenia o ospravedlnení a ukazuje, že zostávajúce rozdiely v jeho vysvetľovaní

už viac nie sú dôvodom na vzájomné odsúdenia učenia.“81 Okrem základného konsenzu

o ospravedlnení a nového pohľadu na odsúdenia z dôb reformácie preto dokument v piatej

časti popisuje aj zostávajúce rozdiely a výzvy k ďalšej práci smerujúcej k viditeľnej

jednote Cirkvi:

„(...) ešte stále jestvujú otázky rozličnej závažnosti, ktoré si vyžadujú ďalšie objasnenie.

K nim patria okrem iných tieto témy: vzťah medzi Božím slovom a učením cirkvi, učenie o cirkvi,

o autorite v cirkvi, o jednote cirkvi, o úrade, o sviatostiach, vzťah medzi ospravedlnením

a sociálnou etikou. Sme presvedčení, že konsenzus, ktorý sme dosiahli, poskytuje pevný základ na

objasnenie v týchto oblastiach. Evanjelické cirkvi a Rímskokatolícka cirkev sa naďalej budú

usilovať, aby sa spoločné ponímanie prehlbovalo a aby mu umožnili prinášať ovocie v živote

a učení cirkví.“82

3.3 Oficiálna recepcia dokumentu: Spoločné oficiálne stanovisko,

Dodatok a ich vzťah k Spoločnému vyhláseniu

Recepcia SV prebiehala na každej konfesijnej strane pomerne odlišným spôsobom.

Návrh dokumentu bol už v roku 1997 formálne zaslaný SLZ a Svätému stolcu na

preštudovanie a oficiálnu odpoveď. Dňa 27. februára 1997 poslal generálny sekretár SLZ

122 členským cirkvám a 2 pridruženým členom SLZ text SV so žiadosťou o prijatie

a potvrdenie, že odsúdenia reformačnej a tridentskej doby naďalej neplatia.83 V priebehu

nasledujúceho roka cirkvi SLZ preskúmali dokument na svojich synodách a 16. júna 1998

tak zhromaždenie SLZ mohlo takmer jednoznačne odsúhlasiť SV (magnus consensus).84

80 SV 41.81 SV 5 (dôraz pridaný).82 SV 43.83 NØRGAARD–HØJEN, Peder. 2000. A Point of No Return? The Joint Declaration and the Future of

Lutheran–Catholic Dialogue. In: The Ecumenical Review, 52 (2), s. 215. Do 8. júna prišlo 79 kladných,5 záporných a 2 ťažko interpretovateľné odpovede, ktoré sa zadli byť zápornými.

84 CASSIDY, Edward I. 2003. The Joint Declaration on the Doctrine of Justification: A SignificantEcumenical Achievement. In: RUSCH, William (ed.). Justification and the Future of the EcumenicalMovement, s. 89.

35

V prostredí RKC prebiehal proces recepcie najmä v dialógu medzi Pápežskou radou

pre napomáhanie jednoty kresťanov a Kongregáciou pre náuku viery.85 Po neľahkom

procese štúdia, konzultácií a diskusií však mohla Pápežská rada pre napomáhanie jednoty

kresťanov 25. júna 1998 (pamätný deň Augsburského vyznania) oznámiť, že bol skutočne

dosiahnutý konsenzus v základných pravdách učenia o ospravedlnení. Súčasne však boli

popísané niektoré body, ktoré si vyžadujú ďalšie štúdium a objasnenie.86 Rímskokatolícka

strana si preto dala za cieľ pripraviť ďalší dokument, ktorý by bližšie objasňoval zhodu, ku

ktorej došlo, ako aj poukázal na pretrvávajúce otázky. Za týmto účelom vzniklo Spoločné

oficiálne stanovisko a Dodatok, ktoré sa stali predmetom kritiky najmä zo strany luteránov.

Prečo?

Dodatok (Annex) bol formulovaný preto, aby popísal hermeneutiku s ktorou má byť

čítané SV ako aj oficiálna katolícka odpoveď. Dodatok preto na jednej strane potvrdzuje, že

odsúdenia reformačnej doby sa nevzťahujú na súčasné učenie cirkví, na strane druhej sa

prináša konkrétnu interpretráciu kontroverzných otázok, akými sú simul iustus et peccator,

concupiscentia, cooperatio a vzťah medzi gratia a meritum. Zároveň sa vo svojom 3. bode

usiluje o spoločnú kriteriologickú funkciu učenia o ospravedlnení:

„Učenie o ospravedlnení je mierou a skúšobným kameňom kresťanskej viery. Tomuto

kritériu nemôže odporovať žiadne učenie. V tomto zmysle je učenie o ospravedlnení

„nevyhnutným kritériom, ktorého cieľom je neprestajne orientovať celé učenie a prax našich

cirkví na Krista“ (SV 18). Ako také má svoju pravdu a jedinečný význam v celkových

súvislostiach zásadného trojičného vierovyznania cirkvi.“87

Narozdiel od SV však SOS a Dodatok neboli nijakým spôsobom schválené synodami

jednotlivých cirkví, čo vzbudilo viaceré pochybnosti.

85 KASPER, Walter. 2004. That They May All Be One: The Call to Unity, s. 125–126.86 CASSIDY, Edward I. 2003. The Joint Declaration on the Doctrine of Justification: A Significant

Ecumenical Achievement. In: RUSCH, William (ed.). Justification and the Future of the EcumenicalMovement, s. 89. Výrazne kritickejší pohľad na túto oficiálnu katolícku odpoveď (oproti kardináloviCassidymu) ponúka NØRGAARD–HØJEN, Peder. 2000. A Point of No Return? The Joint Declaration andthe Future of Lutheran–Catholic Dialogue. In: The Ecumenical Review, 52 (2), s. 215–218. Vo svojomobsažnom článku hovorí o tom, že po vznesení kritických poznámok na adresu luteránskeho učeniao simul iustus et peccator a o kriteriologickej funkcii učenia o ospravedlnení sa stretla rímskokatolíckaodpoveď s verejným neprijatím a predpokladalo sa, že snaha o prijatie SV je v troskách. Vtedajšípredseda Pápežskej rady pre napomáhanie jednoty kresťanov kardinál EDWARD CASSIDY však priprezentácii oficiálnej odpovede zdôrazňoval predovšetkým pozitíva dokumentu a napriek zúfalstvumnohých teológov na oboch stranách oznámil, že k formálnemu podpisu SV dôjde „niekedy na jeseň“.

87 Dodatok 3.

36

3.4 Kritika dokumentu, pretrvávajúce rozdiely a nedoriešené otázky

Podstatným zistením, ku ktorému dospeli tvorcovia SV bolo tvrdenie, že rozdiely

medzi učením jednotlivých spoločenstiev sa týkajú slov (verba) a nie podstaty veci

samotnej (res). Viacerí významní ekumenickí teológovia v tomto duchu interpretujú aj

40. článok SV, ktorý odôvodňuje pretrvávajúce rozdiely odlišnosťami v jazyku,

teologickom rozpracovaní a špecifických dôrazoch.88 Helsinský luteránsky biskup EERO

HUOVINEN však vo svojej štúdii o SV89 stručne zhrnul 5 pretrvávajúcich otázok, ktoré si

vyžadujú ďalšie teologické objasnenie:

1. Existuje jedno, alebo viac kritérií?90

SV vo svojom známom 18. článku potvrdilo, že luteráni a katolíci považujú učenie

o ospravedlnení za „nevyhnutné kritérium“ interpretácie evanjelia. Následne však bolo

povedané aj to, že „sa katolíci cítia viazaní viacerými kritériami“:

„Ak evanjelici zdôrazňujú jedinečný význam tohto kritéria, nepopierajú vzájomnú

súvislosť a význam všetkých právd viery. Ak sa katolíci cítia viazaní viacerými kritériami,

nepopierajú osobitnú funkciu posolstva o ospravedlnení.“91

V teologických diskusiách preto prirodzene vyvstala otázka: Existuje teda iba jedno

kritérium, alebo je kritérií viac?

Nemecký teológ EBERHARD JÜNGEL, známy kritik SV, zosmiešnil termín

„nepostrádateľné kritérium“ keď sa spýtal, či sú potom ostatné kritériá spomenuté

katolíkmi „postrádateľné“.92 Odhliadnuc od Jüngelovho provokačného podtónu

v spomenutom vyjadrení možno povedať, že práve na zdôrazňovaní výlučného charakteru

učenia o ospravedlnení sú založené viaceré kritické náhľady na SV. Jedná sa najmä

88 SV 40: „Ponímanie učenia o ospravedlnení predložené v tomto Spoločnom vyhlásení ukazuje, že medzievanjelikmi a katolíkmi jestvuje konsenzus v základných pravdách učenia o ospravedlnení. Vo svetletohto konsenzu sú zostávajúce rozdiely v jazyku, v teologickom rozpracovaní a v kladení dôrazov priponímaní ospravedlnenia, ktoré sa uvádzajú v odsekoch 19 – 39, prijateľné. Preto evanjelickéa rímskokatolícke vysvetlenia viery v ospravedlnenie sú vo svojej rozdielnosti navzájom otvorenéa nerušia konsenzus v základných pravdách.“

89 HUOVINEN, Eero. 2009. How do we continue? The ecumenical commitments and possibilities of theJoint Declaration on the Doctrine of Justification. In: Baptism, Church and Ecumenism: CollectedEssays, s. 286–295.

90 V základných aspektoch sa kriteriologickej funkcii učenia o ospravedlnení venuje DE WITTE, Pieter.2010. Doctrine, Dynamic and Difference: A Critical Study of the Emergence of a differentiatedConsensus betweeen Lutherans and Roman Catholics on the Doctrine of Justification and of its OfficialReception in the Joint Declaration, s. 88–93.

91 SV 18 (dôraz pridaný).92 DE WITTE, Peter. 2011. 'The Apostolicity of the Church' in Light of the Lutheran–Roman Catholic

Consensus on Justification. In: Ecclesiology, 7 (3), s. 332–333.

37

o názory, ktoré sú zjavne poznačené presvedčením, že historické prvky cirkevného života

nemôžu byť nositeľmi takého kritéria, ktoré by umožnilo rozpoznať pravé evanjelium.

Všetky takéto kritériá by podľa nich ohrozili slobodu kresťana a zničili primárne kritérium

evanjelia o ospravedlnení.93 Najostrejší kritici dokumentu dokonca tvrdia, že v tomto bode

sa SV odklonilo od pôvodných verzií a táto jediná zmena narúša konsenzuálny charakter

celého textu vyhlásenia.94

EERO HUOVINEN naproti tomu tvrdí, že názory o učení o ospravedlnení ako

výlučnom kritériu boli v diskusii prílišne zdôrazňované. Ak je totiž učenie o ospravedlnení

vyzdvihované ako jediné kritérium, je tu riziko upadnutia do reduktívnej izolácie od celku

kresťanskej viery.95 Koncept hierarchie právd, ktorý je charakteristický pre katolícku

teológiu, podľa neho existuje aj v rámci luteránskej teológie. Trojičné a kristologické

dogmy prvých koncilov, veľké misijné poverenie, či slová ustanovenia eucharistie

zohrávajú v kresťanstve veľmi významnú úlohu. Ako možno porovnávať ich vzťah

s učením o ospravedlnení? Huovinen vyjadril presvedčenie, že aj keď je učenie

o ospravedlnení skutočne centrom luteránskej vierouky, nestojí osamotene, ale vždy vo

vzťahu k celku kresťanskej viery. Aj v rámci Augsburského vyznania je učenie

o ospravedlnení umiestnené do kontextu kresťanskej viery – za články o Bohu, dedičnom

hriechu a Božom Synovi.96

Otázka, či je katolícka poznámka SV o viacerých kritériách kompatibilná s učením

o ospravedlnení, však zostáva naďalej otvorenou otázkou, ktorú bude nutné v budúcnosti

zodpovedať. Samotné SV však predpokladá, že takéto ďalšie kritériá sú prijateľné, ak bola

akceptovaná špecifická a normatívna úloha učenia o ospravedlnení.97

2. Imputatívna a efektívna stránka ospravedlnenia.

Otázka ľudskej spolupráce v procese ospravedlnenia je typickým sporným bodom

medzi katolíkmi a luteránmi. 19. článok SV hovorí: „Spoločne vyznávame, že pokiaľ ide

o spásu, človek je úplne odkázaný na zachraňujúcu Božiu milosť. Sloboda, ktorú má vo

93 Ibid., s. 33394 NØRGAARD–HØJEN, Peder. 2000. A Point of No Return? The Joint Declaration and the Future of

Lutheran–Catholic Dialogue. In: The Ecumenical Review, 52 (2), s. 214.95 HUOVINEN, Eero. 2009. How do we continue? The ecumenical commitments and possibilities of the

Joint Declaration on the Doctrine of Justification. In: Baptism, Church and Ecumenism: CollectedEssays, s. 288

96 Ibid.97 NØRGAARD–HØJEN, Peder. 2000. A Point of No Return? The Joint Declaration and the Future of

Lutheran–Catholic Dialogue. In: The Ecumenical Review, 52 (2), s. 214.

38

vzťahu k iným ľuďom a veciam tohto sveta, nie je slobodou vzhľadom na spásu.“ Hneď

nasledujúci 20. článok však poukazuje na katolícke vyjadrovanie ohľadom spolupráce na

vykúpení: „Ak katolíci hovoria, že človek v príprave na ospravedlnenie a jeho prijatie

svojím súhlasom „spolupracuje“ s ospravedlňujúcim Božím konaním, vidia aj v tomto

osobnom súhlase účinok milosti, a nie konanie človeka z vlastných síl.“

Huovinen vo svojej štúdii zdôrazňuje, že rozličnosť učení o ospravedlnení existuje

dodnes aj v rámci samotného luteranizmu: a) na prvom mieste stojí forenzná interpretácia

ospravedlnenia, ktorá má svoje korene v Augustane a bola rozvinutá vo Formule svornosti.

Kristovo vykupiteľské dielo a jeho zástupná obeť sú predpokladom ospravedlnenia, ktoré

je vložené (imputatio) do hriešnika bez jeho zásluh skrze vieru; b) druhou možnosťou je

moderná proklamačno–vzťahová interpretácia, ktorá vychádza z existenciálnej teológie

kerygmy. Z božieho milostivého jednania (Gnadenhandeln) je evanjelium zvestované

hriešnikovi ako zasľúbenie milosti. Viera je tak odpoveďou (Antwort) na zasľúbenie

Božieho slova (Wort) a vovádza ľudskú existenciu do nového vzťahu pred Bohom (coram

Deo); c) treťou možnosťou je interpretácia založená na reálnej prítomnosti Krista, ktorá

kombinuje klasickú kresťanskú soteriológiu s Lutherovou teológiou. Táto interpretácia

zdôrazňuje nerozlučnosť osoby a diela Ježiša Krista. Keď sa teda Kristus stáva skrze vieru

prítomným v živote hriešnika, hriešnik má súčasne podiel na Kristovej spravodlivosti.98

Prvé dve interpretácie sú charakteristické pre nemecké prostredie, zatiaľčo tretiu

Huovinen označuje za príspevok fínskej luteránskej teológie.99 Vnútroluteránska diverzita

však naďalej zostáva faktorom, ktorý komplikuje prehĺbenie konsenzu s Rímskokatolíckou

cirkvou. Dosiahnutý konsenzus je tak výsledkom spolupráce jednotlivých cirkví, kým

jednotlivé dôrazy a teologické školy zohrávajú v debate samostatnú úlohu.100

98 HUOVINEN, Eero. 2009. How do we continue? The ecumenical commitments and possibilities of theJoint Declaration on the Doctrine of Justification. In: Baptism, Church and Ecumenism: CollectedEssays, s. 290.

99 Viac o tomto špecifickom fínskom koncepte píše známy profesor evanjelikálneho Fullerovho semináraKÄRKKÄINEN, Veli–Matti. 2006. Salvation as Justification and Theosis: The Contribution of the NewFinnish Luther Interpretation to Our Ecumenical Future. In: Dialog: A Journal of Theology. 45 (1),s. 74–83. Nemenej významná je jeho staršia monografia KÄRKKÄINEN, Veli–Matti. 2004. One withGod: Salvation As Deification and Justification. Collegeville, Minneapolis: Liturgical Press, 144 s.[ISBN 978–0814629710].

100 HUOVINEN, Eero. 2009. How do we continue? The ecumenical commitments and possibilities of theJoint Declaration on the Doctrine of Justification. In: Baptism, Church and Ecumenism: CollectedEssays, s. 290–291.

39

3. Učenie o hriechu.

Učenie o hriechu sa podľa Huovinena pri záverečnom spisovaní SV stalo

pravdepodobne najťažšou otázkou medzi cirkvami. Spornou časťou tohto vieroučného

článku je časť o náklonnosti k hriechu (concupiscentia), ktorá podľa katolíckeho učenia nie

je sama osebe hriešna (cf. SV 30), zatiaľ čo Luther bol presvedčený o opaku (cf. SV 29).101

Ospravedlnený človek je podľa Luthera zároveň úplne spravodlivým a úplným hriešnikom

(simul iustus et peccator).

Články 28–30, ktoré artikulujú toto Lutherove učenie, boli pre katolícku stranu

problematické, pretože v krste je z katolíckeho hľadiska eliminovaný každý reálny hriech

a preto ani concupiscentia nemôže byť hriechom v pravom zmysle slova. Kým 29. článok

interpretuje termín concupiscentia ako „odpor proti Bohu“, ktorý je naozaj hriešny,

katolíci ho vykladajú skôr ako náchylnosť k hriechu. V takomto zmysle však učenie

o simul iustus et peccator zostáva pre rímskokatolícke myslenie neprijateľným.102

Hoci tak SV a SOS dospeli k formuláciám, ktoré nespadajú pod odsúdenia

Tridentského koncilu, túto rozdeľujúcu otázku stále nemožno považovať za zodpovedanú.

4. Eucharistické spoločenstvo ako cieľ.

SV ako aj SOS popisujú dosiahnutý konsenzus ako krok smerom k hlbšiemu

spoločenstvu – SOS dokonca hovorí o záväzku partnerov k ďalšiemu študijnému úsiliu,

ktoré má viesť k plnému spoločenstvu.103 Medzi veriacimi aj dnes často povstáva

relevantná otázka, prečo nemôžu spoločne sláviť eucharistiu, ak sa už dnes môžu spoločne

modliť a čítať bibliu. Táto otázka naberá ešte viac na svojej intenzite v prípade zmiešaných

manželstiev.

S podpísaním SV boli spojené mnohé očakávania, ktoré sa výrazne prejavili najmä

v nemeckom prostredí. Už na ekumenickom Kirchentagu v roku 2003 predseda SLZ

CHRISTIAN KRAUSE vyzval RKC k ekumenickej pohostinnosti, ktorá by podľa neho mala

byť umožnená v každodennom živote, nielen pri špeciálnych príležitostiach.104 Takéto

101 O luteránskom chápaní ľudskej hriešnosti a ospravedlnenia píše v krátkosti BATKA, Ľubomír. 2006. Živésvedectvo o moci evanjelia. Význam Augsburského vierovyznania pre dnešok. In: Lutheranus 2006:K Augsburskému vyznání (Sborník Lutherovy společnosti), s. 11–26.

102 NØRGAARD–HØJEN, Peder. 2000. A Point of No Return? The Joint Declaration and the Future ofLutheran–Catholic Dialogue. In: The Ecumenical Review, 52 (2), s. 215–216.

103 SOS 3.104 HUOVINEN, Eero. 2009. How do we continue? The ecumenical commitments and possibilities of the

Joint Declaration on the Doctrine of Justification. In: Baptism, Church and Ecumenism: Collected

40

očakávanie je v kontexte luteránskej teológie správne, keďže učenie o ospravedlnení je

úzko prepojené s otázkami ekleziológie.105 Z hľadiska rímskeho katolicizmu je však pred

vstupom do plného spoločenstva nutné zodpovedať si otázky apoštolicity cirkvi, či

základného učenia o sviatostiach a úrade v cirkvi. SV nemá byť preto „bodkou za vetou“,

ale skôr bodom na ceste, ktorý má povzbudiť veriacich k ešte väčšiemu úsiliu na ceste

k realizácii plného sviatostného spoločenstva.

5. Sociálno–etické otázky.106

43. článok spoločného vyhlásenia priamo menuje vzťah medzi ospravedlnením

a sociálnou etikou ako jednu z tém, ktorá si vyžaduje ďalšie objasnenie. Mnoho luteránov

a katolíkov dnes žije svoje životy v podmienkach chudoby a nespravodlivosti. Prirodzene

sa preto vynára otázka: Aký význam má učenie o ospravedlnení v takomto kontexte?

Huovinen píše: „Na jednej strane patrí sociálna etika k jadru viery. Viera nemôže byť

pravou bez lásky, preto viera a etika patria k sebe.“107

Napriek tomu však v súčasnosti často práve etické otázky komplikujú vzťahy medzi

cirkvami – súbežne s procesom konvergencie a konsenzu v doktrinálnych otázkach sa

objavujú nové napätia v otázkach etiky.108 Je preto mimoriadne potrebné zdôrazňovať, aby

sa takéto otázky riešili v atmosfére otvoreného dialógu a snahy o porozumenie.

3.5 Protest nemeckých profesorov teológie

Pravdepodobne s najostrejšou kritikou sa SV stretlo priamo v kolíske európskej

reformácie – v nemeckom teologickom prostredí. 25. septembra, 15. októbra

a 11.novembra 1999 podpísalo spolu až 255 (z celkového počtu niečo viac ako 300)

Essays, s. 294.105 KÄRKKÄINEN, Veli–Matti. 2002. An Introduction to Ecclesiology: Ecumenical, Historical & Global

Perspectives, 39–49.106 V tomto ohľade stojí za zmienku zborník vydaný SLZ GREIVE, Wolfgang (ed.). 2000. Justification in

the World's Context, 258 s., ktorý sa zaoberá učením o ospravedlnení v súčasnej pluralitnej spoločnosti.Jednotliví prispievatelia sa pritom neboja položiť často provokatívne otázky spojené s týmto učenímv aktuálnom spoločenskom kontexte.

107 HUOVINEN, Eero. 2009. How do we continue? The ecumenical commitments and possibilities of theJoint Declaration on the Doctrine of Justification. In: Baptism, Church and Ecumenism: CollectedEssays, s. 300. (vlastný preklad)

108 Prof. Theodor Dieter v diskusii na podobnú tému poukázal na pochybnosti ohľadom platnosti sväteníniektorých homosexuálnych biskupov. Ak je podstatným prvkom biskupského úradu zachovanie jednotycirkvi, môže niekto zastávať tento úrad ak vie, že tým spôsobí rozdelenie cirkvi? Takýto prístup sa pritom principiálne nebráni inkluzívnemu prístupu k párom rovnakého pohlaviav rámci cirkevných komunít, no poukazuje na citlivý postup v tejto oblasti, ktorý si často vyžaduje časna dôsledný vzájomný dialóg všetkých zapojených strán v cirkvi.

41

nemeckých luteránskych teológov otvorený list, ktorý odmietal ratifikáciu SV z konca

októbra 1999.109 Tento list aj po rokoch dokumentuje neľahkú teologickú situáciu

v Nemecku v čase oficiálneho podpisu dokumentu, preto by mu mala byť venovaná

pozornosť.

Profesori vo svojom liste kritizujú dokument v siedmich bodoch, ktoré budú

v nasledujúcich riadkoch v stručnosti popísané:110

1. SV (spolu s SOS a Dodatkom) neodpovedá na kritické otázky, ktoré vzniesli

učitelia teológie a synody.

2. Samotné SOS popisuje nutnosť ďalšej práce na viacerých teologických otázkach,

medzi ktorými menuje aj otázku učenia o ospravedlnení. Takáto práca by však podľa

signatárov listu mala predchádzať zodpovednému podpisu tak dôležitého dokumentu.

3. Profesori tiež poukázali na fakt, že dokument síce používa známe luteránske

termíny ako „simul iustus et peccator“, či „sola fide“, no interpretuje ich mimo pôvodný

reformačný význam, teda v rímskokatolíckom zmysle. Až takáto interpretácia umožňuje

následné vyhlásenie, že učenie nespadá pod odsúdenia Tridentského koncilu.

4. Tvrdenie, že RKC svojim podpisom SOS prijala za svoje stanoviská reformácie,

ktoré predtým odsudzovala, je popreté obsahom aj charakterom tohto stanoviska.

Vytvorenie SOS bolo totiž nevyhnutné práve preto, že samotné SV obsahovalo formulácie,

ktoré boli v konflikte s odsúdeniami Tridentského koncilu.

5. Ratifikáciou dokumentu sa spoločne pristupuje k rímskokatolíckej interpretácii

cieľa ekumenického hnutia.

6. Podpis SOS podľa signatárov neprinesie zlepšenie v praktickom spolunažívaní

protestantov a katolíkov v ich rodinách a komunitách.

7. Podpisom SOS sa podľa listu obišli teologické komisie jednotlivých členských

cirkví SLZ, pričom žiadna zo synôd nemala právo oficiálne sa vyjadriť k textu SOS – a to

109 SCHENK, Richard. 2005. The Unsettled German Discussions of Justification: Abiding Differences andEcumenical Blessings. In Dialog: A Journal of Theology, 44 (2), s. 153. Pozoruhodnou zostávaskutočnosť, že pod protestný otvorený list sa nepodpísal známy kritik SV Eberhard Jüngel. Jüngel pozverejnení SOS zmiernil svoje predchádzajúce kritické stanoviská, a to aj napriek katolizujúcimtendenciám predmetného dokumentu.

110 Spracované podľa SCHENK, Richard. 2005. The Unsettled German Discussions of Justification: AbidingDifferences and Ecumenical Blessings. In Dialog: A Journal of Theology, 44 (2), s. 153–154.

42

ani v otázkach luteránskeho učenia obsiahnutého v dokumente, ani k prijatiu SV v jeho

celistvosti.

Nemecký otvorený list profesorov teológie zostáva aj dnes jednou z najostrejších

reakcií na text SV, no jeho body zostávajú výzvami k tomu, ako ďalej napredovať

v dialógu. Je potrebné uvedomiť si, že SV nie je cieľom samo v sebe, ale je jedným

z míľnikov na ceste. Vzhľadom na to, že zápas o jednotnú formuláciu učenia

o ospravedlnení sa medzi luteránskymi cirkvami odohráva už od 16. storočia, krok, o ktorý

sa pokúsilo SV je skutočne monumentálny. Kritické poznámky nemeckých teológov môžu

byť do budúcna nápomocné v precizácii ďalších stanovísk.

3.6 Význam Spoločného vyhlásenia k učeniu o ospravedlnení

Podobne ako EERO HUOVINEN aj kontroverzný americký profesor MICHAEL ROOT111

poukazuje na nie celkom zrejmú skutočnosť, že SV nemalo význam len pre bilaterálny

ekumenický dialóg s inými cirkvami, ale aj pre ujasnenie pozícií v rámci samotného

Svetového luteránskeho zväzu. SV teda nie je len púhym vyjadrením zhody medzi

luteránmi a rímskymi katolíkmi, ale aj medzi luteránmi navzájom. Hoci tak nejde o nový

konfesionálny text, jeho ratifikácia cirkvami mu dáva určitú vieroučnú vážnosť.112 Nejedná

sa o jedinú možnú interpretáciu teológie ospravedlnenia, ale o takú formuláciu, pod ktorú

sa môžu podpísať rímski katolíci a luteráni spoločne.

Ako bolo povedané, vo vnútri samotného luteranizmu existujú viaceré pokusy

formulovať učenie o ospravedlnení. Už formulácia, ktorá sa objavila v roku 1577 vo

Formule svornosti bola dosiahnutá len preto, že bola zdôraznená jedna strana

kryptokalvínskeho sporu – radikálnejší filipisti.113

Spory o interpretáciu teológie ospravedlnenia však neboli len problémom

16. storočia. V roku 1963 na zhromaždení Svetového luteránskeho zväzu v Helsinkách

111 Prof. Michael Root je bývalým dekanom a profesorom systematickej teológie na Lutheran TheologicalSouthern Seminary, ktorý tiež viedol Inštitút pre ekumenický výskum v Štrasburgu a bol dlhoročnýmčlenom amerického L–RK dialógu. V roku 2010 však konvertoval, stal sa rímskym katolíkom,a v súčasnosti pôsobí ako riadny profesor systematickej teológie na Catholic University of AmericaJeho konverzia následne, podľa slov prof. Theodora Dietera, vniesla zmätok do ekumenického dialógu,keďže Rímskokatolícka cirkev v USA chcela v nadväznosti na jeho prestup do RKC prof. Rootanominovať ako svojho zástupcu do pokračujúceho L–RK dialógu. Pre viacerých luteránov (najmä mimoUSA) bolo však takéto jednanie neprijateľné.

112 ROOT, Michael. 2003. The Implications of the Joint Declaration on Justification and Its Wider Impact forLutheran Participation in the Ecumenical Movement. In: Rusch, William G. (ed). Justification and theFuture of the Ecumenical Movement, s. 47–48.

113 Ibid., s. 48.

43

neboli cirkvi schopné schváliť pripravené stanovisko Ospravedlnenie dnes, čo Root

popisuje ako mimoriadne zahanbujúcu udalosť.114

Jedným z najvhodnejších pojmov, ktorým možno SV obrazne pomenovať je míľnik.

Je to dosiahnutie významného bodu na ceste, avšak určite nie cieľ celej cesty.115 SV je

podstatným dokumentom napriek všetkým svojim limitom a kritike, ktoré boli načrtnuté

v tejto kapitole.

Význam SV spočíva v jeho snahe o stručné zhrnutie výsledkov dlhotrvajúceho

dialógu o ospravedlnení a jeho oficiálnej recepcii v prostredí cirkvi. RKC nikdy predtým

neprijala ekumenický dokument takým spôsobom, ktorý by bol pre ňu vieroučne záväzný.

Z luteránskej strany ide zasa o prvý dokument o ospravedlnení, ku ktorému sa pozitívnym

spôsobom vyjadrila drvivá väčšina cirkví združených v SLZ. Správne učenie

o ospravedlnení je tiež pre luteránov predpokladom pre každý ďalší dialóg, pretože ide

o articulus standis et cadendis ecclesiae – doktrinálny článok, na ktorom stojí a padá

cirkev.

Kým pre luteránov je tento článok základným predpokladom pravej cirkvi (v duchu

CA VII) a táto otázka by tak prostredníctvom podpísania SV mohla byť zodpovedaná,

z hľadiska katolíckeho učenia je k prehĺbeniu vzájomného sviatostného spoločenstva

potrebné zodpovedať základné otázky učenia o eucharistii a ordinovanom úrade. SV je

však významným krokom na ceste k tomuto cieľu.

3.7 Krátka poznámka k slovenskej Terminologickej poznámke

Kým zahraniční teológovia diskutovali o vyššie spomenutých závažných, no stále

nedoriešených, teologických otázkach ohľadom učenia o ospravedlnení, na Slovensku

došlo pri prekladaní dokumentu k nezhode, ktorú možno označiť skôr za úsmevnú:

„Najproblematickejší bol preklad kľúčového slova Rechtfertigung / Justification, a to pre

neustálenosť slovenskej teologickej terminológie v tomto ohľade. Katolícka verzia navrhovala

výraz ospravodlivenie. V slovenských katolíckych prekladoch Svätého písma sa síce tiež používa

ako termín slovo ospravedlnenie, ale proti jeho používaniu sa najnovšie vynárajú námietky

zakladajúce sa na jeho významovej nejednoznačnosti a tým aj teologickej nepresnosti.

Ospravedlnenie v dnešnom slovenskom spisovnom jazyku znamená predovšetkým prepáčenie,

114 Ibid., s. 48.115 KASPER, Walter. 2003. The Joint Declaration on the Doctrine of Justification: A Roman Catholic

Perspective. In: RUSCH, William G. (ed.) Justification and the Future of the Ecumenical Movement: TheJoint Declaration on the Doctrine of Justification, s. 19.

44

odpustenie v zmysle spoločenskej konvencie, kým ospravodlivenie v teologickom zmysle je (per

definitionem) ,odpustenie hriechov a urobenie spravodlivým milosťou ospravodlivenia, ktorá

nás robí Božími deťmi‘ (SV 27). Katolícki biskupi sa na svojom plenárnom zasadaní vyjadrili, že

ak by preklad termínu, pod ktorým obe strany teologicky myslia tú istú pravdu mal pôsobiť

ťažkosti, súhlasia s použitím termínu ospravedlnenie, s patričným vysvetlením. Objavili sa aj

ďalšie drobné rozdiely, napríklad výraz ,zasľúbenie‘ či ,prisľúbenie‘, skratky biblických kníh

atď.“116

Text Terminologickej poznámky je veľavravným svedectvom o stave, v ktorom sa

nachádza (ekumenická) teológia na Slovensku: zatiaľčo v zahraničnom teologickom

prostredí bolo možné sledovať významné teologické dišputy o problémoch

a nedoriešených otázkach SV, na Slovensku sa prekladatelia len s ťažkosťou dohodli na

najzákladnejšom slove celého dokumentu!117 Terminologická poznámka je tak pre

slovenské prostredie špecifickou výzvou, ktorá môže upriamiť pozornosť čitateľov na

množstvo práce, ktoré pred teológmi stále zostáva.

Exkurz č. 1: Vyhlásenie Dominus Iesus 17 a ekumenický dialóg

V roku 2000 vydala Kongregácia pre náuku viery dokument Dominus Iesus, ktorý

rozvíril vody ekumenického dialógu. Hoci sa dokumentu venuje primárne téme

jedinečného a výlučného postavenia a poslania Ježiša Krista, hlavným kameňom úrazu sa

v ekumenickom svete stala jeho ekleziologická časť vyjadrená v 17. článku, ktorá hovorí:

„Existuje teda jediná Kristova Cirkev, ktorá je v Katolíckej cirkvi vedená Petrovým

nástupcom a biskupmi, ktorí sú s ním v spoločenstve. Cirkvi, ktoré i keď nie sú v dokonalom

spoločenstve s Katolíckou cirkvou, zostávajú s ňou spojené prostredníctvom veľmi úzkych

zväzkov, ako je apoštolská postupnosť a pravá Eucharistia, sú opravdivými miestnymi cirkvami.

Preto Kristova Cirkev je prítomná a činná aj v týchto cirkvách, i keď im chýba plné spoločenstvo

s Katolíckou cirkvou, keďže neprijímajú katolícku náuku primátu, ktorý objektívne má a z vôle

Božej uplatňuje v celej Cirkvi rímsky biskup. Naopak, cirkevné spoločenstvá, ktoré si neuchovali

platný episkopát a pravú, plnú podstatu eucharistického tajomstva, nie sú cirkvami v pravom

zmysle slova.“118

Biskup Starokatolíckej cirkvi v ČR DUŠAN HEJBAL označil vo svojom otvorenom

liste tento článok dokumentu za ekumenický šok, z ktorého vanie duch „temnej minulosti“,

116 GAVENDA, Marián – PROSTREDNÍK, Ondrej. 2004. Terminologická poznámka k slovenskému prekladu.In: Spoločné vyhlásenie k učeniu o ospravedlnení, 2004, s. 40–41.

117 Podľa slov dr. Ondreja Prostredníka, jedného z prekladateľov dokumentu do slovenčiny, tento krokoddialil vydanie dokumentu približne o jeden rok.

118 Dominus Iesus 17.

45

a jeho posolstvo vo vzťahu k svojej domovskej cirkvi zhrnul slovami: „Takže my trochu

ano, ale mnoho ostatních křesťanů vůbec ne.“119 Svojim vyjadrením tak narážal na

trojstupňovú ekleziológiu, o ktorej hovorí dokument. O akých troch stupňoch je tu reč?

Na prvom mieste podľa dokumentu Dominus Iesus stoja cirkvi, ktoré sú v plnom

spoločenstve s rímskym biskupom. S nimi sú až druhotne prepojené cirkvi, ktoré síce nie

sú v plnom spoločenstve s rímskym pápežom, no zachovali si platnú historickú apoštolskú

postupnosť. Poslednú skupinu tvoria podľa dokumentu komunity, ktoré si historickú

sukcesiu nezachovali, preto ich dokonca dokument ani nenazýva cirkvami, ale len

cirkevnými spoločenstvami.120 Z takéhoto delenia samozrejme plynie otázka: Nakoľko je

možný dialóg s takou cirkvou, ktorá do neho vstupuje s postojom vlastnej nadradenosti

a exkluzivity?

Kardinál WALTER KASPER naopak ponúkol v jednom zo svojich článkov pohľad

z rímskokatolíckej perspektívy, ktorým sa zjavne pokúša obrúsiť ostré hrany dokumentu:

„...odlišné ekleziológie nebránia ekumenickému dialógu; sú naopak výzvou a povolaním

k dialógu. To platí aj v prípade spornej deklarácie Dominus Iesus (2000) Kongregácie pre náuku

viery Svätej stolice, ktorá v podstate nehovorí nič viac, ako už mohol dobre informovaný človek

vedieť, t. j. že katolíci a protestanti zastávajú rozličné ekleziológie, a že táto odlišnosť by mala

formovať obsah budúceho seriózneho dialógu“121

Hoci Kasperov výrok istým spôsobom vyjadruje dôležitú hodnotu vzájomnej

čestnosti a pravdivosti cirkví zapojených do dialógu, zostáva otázkou, nakoľko bola

vhodná forma slov použitých v dokumente a ich načasovanie. Otáznou zostáva aj pozícia

takéhoto dokumentu v rámci magistéria Rímskokatolíckej cirkvi.122

Evidentným faktom však zostáva, že s vydaním vyhlásenia Dominus Iesus sa

výrazne ochladili ekumenické dialógy medzi RKC a protestantskými cirkvami.

119 HEJBAL, Dušan. 2000. Ekumenické šoky na konci léta. In: Getsemany 110/2000.120 Grafický model tejto ekleziológie je možné nájsť v prílohách tejto práce: Príloha č. 4: Grafické

znázornenie ekleziológie podľa Dominus Iesus 17, s. 105.121 KASPER, Walter. 2005. Ecumenical Movement in the 21st Century. In: The Ecumenical Review, 57 (4),

s. 511 (vlastný preklad).122 Na tento fakt upozornil autora tejto práce známy český rímskokatolícky profesor Ctirad V. Pospíšil

v rámci prednášok starokatolíckej dogmatiky na HTF UK v Prahe. Pri otázkach na tento dokumentviackrát poukazoval na jeho nižší význam v rámci celku katolíckeho magistéria.

46

Exkurz č. 2: Biblické základy teológie ospravedlnenia

SV bolo často v protestantských kruhoch kritizované za spôsob narábania

s biblickými textami, keďže samotný text SV sa len veľmi málo odvoláva na texty Písma.

Autori vyhlásenia si túto skutočnosť uvedomovali, ako je to možné vidieť v spoločnom

záväzku, ktorý vyjadrili v 3. článku SOS: „Obaja partneri dialógu sa zaväzujú pokračovať

v štúdiu biblických základov učenia o ospravedlnení a prehlbovať ho.“123

Prepojenie ekumenického dialógu s prácou popredných biblistov bolo možné

v minulosti vidieť najmä v prípade dialógu v USA, kde spoločný dialóg o ospravedlnení

nadväzoval na mimoriadne komplexnú monografiu Spravodlivosť v Novej zmluve,124 ktorú

vypracovali poprední americkí biblisti – luterán JOHN H. P. REUMANN s odpoveďami

katolíkov JEROME D. QUINNA a JOSEPHA A. FITZMEYERA.

Keďže však na svetovej úrovni dokument takéhoto formátu chýbal, v roku 2011 bol

v priamej nadväznosti na podpísanie SV vydaný dokument Biblické základy učenia

o ospravedlnení,125 na ktorom pracovala spoločná skupina rímskokatolíckych, luteránskych

a metodistických biblistov a systematických teológov. Autori dokumentu chceli touto

cestou priamo odpovedať na záväzok, ktorý vyplýval pre zapojené cirkvi z podpisu SOS.

Predmetný dokument sa zaoberá otázkami biblickej hermeneutiky, tradíciami biblickej

interpretácie, ako aj starozmluvnou a novozmluvnou perspektívou na teológiu

ospravedlnenia. Súčasne sa jedná o stručne formulovaný dokument, takže je vhodný pre

širšie skupiny čitateľov.

Samostatnou výzvou pre súčasnú ekumenickú (resp. systematickú) teológiu je tzv.

Nová perspektíva na Pavla.126 Tento relatívne nový smer v pavlovskom bádaní, ktorý

primárne vychádza z anglického jazykového prostredia, sa usiluje reinterpretovať Pavlovu

teológiu ospravedlnenia prostredníctvom jej zasadenia do pôvodného dobového kontextu –

do teologického myslenia intertestamentálneho judaizmu v období druhého chrámu.127

123 SOS 3.124 REUMANN, John H. P. – QUINN, Jerome D. FITZMEYER, Joseph A. 1982. Righteousness in the New

Testament: Justification in the United States Lutheran–Roman Catholic dialogue. 278 s.125 Biblical Foundations of the Doctrine on Justification: An Ecumenical Follow–Up to the Joint

Declaration on the Doctrine of Justification. 2011. 134 s.126 Úvodové poznámky k novej perspektíve na Pavla je možné nájsť napr. v POKORNÝ, Petr – HECKEL,

Ulrich. 2013. Úvod do Nového zákona: Přehled literatury a teologie, s. 214–216. Medzi najznámejšíchzástupcov novej perspektívy patria biblisti ED PARISH SANDERS, JAMES DUNN, TOM WRIGHT, či HEIKKI

RÄISÄNEN.127 O recepciu novej perspektívy sa v slovenskom teologickom prostredí usiluje František Ábel. V takomto

zmysle interpretuje teológiu ospravedlnenia napr. v článku ÁBEL, František. 2011. Božia spravodlivosť

47

Väčšina zástancov novej perspektívy pristupuje kriticky k augustiniánskej existenciálnej

interpretácii teológie ospravedlnenia, z ktorej vychádzal aj Marin Luther a v konečnom

dôsledku sa presadila aj v texte SV. Keďže protagonisti novej perspektívy tvoria

v súčasnosti pomerne širokú skupinu uznávaných bádateľov, v ďalších fázach dialógu

o ospravedlnení by určite nemali byť opomenutí. V tomto bode samozrejme môže vyvstať

otázka: „Akej konfesie sú títo bádatelia? Sú ich názory pre L–RK dialóg adekvátne?“

Autor tejto práce však považuje takéto otázky za neadekvátne, keďže obdobie konfesijne

členenej biblistiky považuje za prežitok a bádatelia novej perspektívy zároveň nepatria do

jedinej cirkvi, ale majú svojich zástancov aj na pôde RKC a luteránskych cirkví.

3.8 Zhrnutie

Pri úvodnej charakteristike Spoločného vyhlásenia k učeniu o ospravedlnení bolo

v tejto kapitole povedané, že sa jedná o kompendium výsledkov kontinuálneho bádania

jednotlivcov a dialógu skupín teológov a cirkví. Jedná sa tak na jednej strane o sumarizáciu

výsledkov, no zároveň o počiatočný bod ďalších diskusií, ako to pri oslavách 10. výročia

podpísania dokumentu povedal kardinál Kasper:

„Prirodzene, ako každé dielo ľudských rúk, aj toto vyhlásenie má svoje slabé stránky. Bolo

zhrnutím a výsledkom, no je tiež počiatočným bodom a podnetom k pokračujúcemu procesu

myslenia a jednania.“128

V závere tejto kapitoly je tiež potrebné spolu s kardinálom Kasperom priznať, že

kresťania v súčasnosti už takmer vôbec nerozumejú formuláciám učenia zo 16. storočia.129

Otázka po milostivom Bohu, ktorá viedla Lutherovo hľadanie, nie je pre súčasného

človeka celkom uchopiteľná. Je preto nutné, aby boli otázky i odpovede z minulosti

preložené do súčasného jazyka, aby pohli súčasnú generáciu tak, ako aj generácie

v minulosti.130

a súd v kontexte R 3,21–26. In: Testimonia Theologica, 5 (3). Významným slovenským príspevkom dodiskusie o teológii ospravedlnenia je tiež zborník konferenčných príspevkov PROSTREDNÍK, Ondrej(ed.). 2011. Justification by Paul: Exegetical and Theological Perspectives.

128 KASPER, Walter. 2009. Einführung zur Feier „10 Jahre Gemeinsame Erklärung zurRechtfertingungslehre“ am 30. Oktober 2009 in Augsburg. In: 10 Jahre Gemeinsame Erklärung zurRechtfertingungslehre: Dokumentation der Jubiläumsfeier in Augsburg 2009, 2011, s. 8.

129 KASPER, Walter. 2003. The Joint Declaration on the Doctrine of Justification: A Roman CatholicPerspective. In: RUSCH, William G. (ed.) Justification and the Future of the Ecumenical Movement: TheJoint Declaration on the Doctrine of Justification, s. 20.

130 Ibid.

48

V tejto kapitole práce autor predstavil základnú štruktúru SV, analyzoval kľúčové

teologické otázky dokumentu a prezentoval najpálčivejšie kritické argumenty i nedoriešené

otázky dokumentu. SV je i s časovým odstupom možné hodnotiť ako unikátny dokument

medzinárodného ekumenického dialógu. Napriek všetkým kritickým ohlasom jednotlivých

teológov, ako aj cirkví netreba k SV pristupovať s postojom neprijatia a nechuťou, ale

s pochopením všetkých jeho kladných stránok i limitov. Na pôde L–RK dialógu je

konsenzus o ospravedlnení kľúčovým krokom, ktorý umožňuje postup k ďalším otázkam

vedúcim stále ďalej na ceste k plnému sviatostnému spoločenstvu cirkví.

49

4 APOŠTOLICITA CIRKVI

4.1 Úvod

Ako bolo možné pozorovať v predchádzajúcej kapitole, spoločný L–RK konsenzus

o ospravedlnení z viery uvoľnil viaceré napätia vo vzájomných vzťahoch cirkví a dal

vzrásť mnohým nádejám – a to hlavne na strane luteránskeho spoločenstva. Spoločná

interpretácia a uznanie „prvého a hlavného článku“ znamenala pre mnoho luteránskych

kresťanov odstránenie bariér stojacich v ceste k užšiemu spoločenstvu v slove

a sviatostiach. Naproti tomu na strane rímskych katolíkov naďalej zostávali otvorenými

ekleziologické otázky. Do akej miery môžu byť uznané luteránske úrady a sviatosti, ktoré

vysluhujú?131 Vlastný text SV v 43. článku spomína otázky, ktoré si vyžadujú ďalšie

objasnenie. Medzi inými menuje aj učenie o cirkvi, o autorite v cirkvi, o jednote cirkvi,

o úrade,132 čím je jasne vytvorené tematické premostenie medzi SV a AC.

Ekleziologické otázky nie sú iba klasickými diskusnými otázkami L–RK dialógu, ale

ich význam je kľúčový pre zodpovedanie otázky, k akému typu communia sa spoločný

dialóg uberá.133 Otázky apoštolicity cirkvi a apoštolskej postupnosti (sukcesie) patria medzi

témy, ktoré rozdeľujú cirkev už od čias reformácie. Zahŕňajú v sebe problematiku

apoštolicity učenia a apoštolicity úradu, ako aj otázky spojené s formou a výkonom

biskupského úradu a historickou apoštolskou postupnosťou. Vo svojej štvrtej fáze (1995–

2006) sa preto medzinárodná komisia L–RK dialógu pre jednotu zamerala na spomenuté

otázky. Svoje závery zverejnila v roku 2006 v dokumente Apoštolicita cirkvi, ktorý je

doposiaľ asi najrozsiahlejším dokumentom tohto dialógu.

V úvode tiež treba zdôrazniť, že narozdiel od Spoločného vyhlásenia k učeniu

o ospravedlnení sa v tomto prípade nejedná o záväzné spoločné stanovisko dvoch cirkví,

ale o dokument, ktorý prezentuje závery spoločných konzultácií vo forme „študijného

dokumentu“, ktorý má slúžiť ako príprava k formulovaniu prípadnej ekumenickej zhody.134

PIETER DE WITTE správne poukazuje na skutočnosť, že dokument prekračuje

131 CARTER, David. 2008. The Apostolicity of the Church: Study Document of the Lutheran–RomanCatholic Commission on Unity. In: One in Christ, 42 (2), s. 383.

132 cf. SV 43133 DE WITTE, Peter. 2011. 'The Apostolicity of the Church' in Light of the Lutheran–Roman Catholic

Consensus on Justification. In: Ecclesiology, 7 (3), s. 318.134 BURKHARD, John J. 2013. Apostolicity in Recent Lutheran–Roman Catholic Dialogue In: One in Christ,

47 (1), s. 3.

50

diferencovaný konsenzus Spoločného vyhlásenia a zameriava sa na istú formu

diferencovanej participácie luteránov a rímskych katolíkov na rovnakom apoštolskom

úrade.135

Samotný dokument je rozdelený do štyroch hlavných častí: 1. Apoštolicita cirkvi –

novozmluvné základy (1–64), 2. Apoštolské evanjelium a apoštolicita cirkvi (65–164),

3. Apoštolská postupnosť a ordinovaná služba (165–293), 4. Cirkevné učenie, ktoré

zostáva v pravde (294–460).

4.2 Vzťah k Spoločnému vyhláseniu k učeniu o ospravedlnení

Už pri prvom pohľade na dokument Apoštolicita cirkvi a Spoločné vyhlásenie

k učeniu o ospravedlnení si môžeme všimnúť viacero rozdielov. Tým najzjavnejším z nich

je rozsah dokumentov: zatiaľčo SV má iba 44 článkov, AC ich má až 460. Ďalším

evidentným rozdielom je rozličný štýl dokumentov a z toho vyplývajúcich odlišných

záverov, ku ktorým dospievajú. Zatiaľčo SV sa usiluje o stručnú sumarizáciu a záväzné

rozhodnutie, AC je skôr vysvetľujúci dokument, ktorý sa snaží poukázať na ďalšiu prácu

smerujúcu k spoločnej rezolúcii.

Čo majú dokumenty spoločné? Priamym spojivom dokumentov je použitie metódy

diferencovaného konsenzu,136 ktorú bolo možné vidieť najmä v siedmych bodoch štvrtej

kapitoly SV a to napriek tomu, že SV termín diferencovaný konsenzus vôbec nepoužíva.

Diferencovaný konsenzus so sebou súčasne nesie predstavu jednoty ako zmierenej

rozdielnosti.137 Práve v otázke biskupského úradu však podľa HARDINGA MEYERA

a WILLIAMA G. RUSCHA metóda diferencovaného konsenzu naráža na svoje limity, a je

preto nutné začať hovoriť o diferencovanej participácii na tom istom apoštolskom úrade –

a to dokonca aj vtedy, ak je odlišne interpretovaný v luteránskej a rímskokatolíckej tradícii.

„(...) v prípade úradu je situácia odlišná od učenia o ospravedlnení v tom, že máme

dočinenia nielen s odlišnou formou učenia, ale aj s odlišnými štruktúrami úradu, teda

inštitucionálne usporiadanými skutočnosťami, ktoré samozrejme nikdy neexistujú bez sprievodnej

teologickej interpretácie. Táto otázka je preto súčasne možnosťou diferencovaného konsenzu

135 DE WITTE, Peter. 2011. 'The Apostolicity of the Church' in Light of the Lutheran–Roman CatholicConsensus on Justification. In: Ecclesiology, 7 (3), s. 317.

136 RUSCH, William G. 2012. The History, Methodology, and Implications for Ecumenical Reception of theApostolicity Study of the Lutheran–Roman Catholic International Dialogue. In: Radano, John A. (ed.).2012. Celebrating a Century of Ecumenism, s. 90–92.

137 Ibid., s. 320.

51

v otázke učenia o úrade ako aj prístupu k rozličným formám úradu, v ktorých je možné objaviť

spoločný základ natoľko, že by vzájomné uznanie úradu bolo možné.“138

Oproti SV venuje dokument AC omnoho väčší priestor biblickej exegéze

a interpretácii kľúčových biblických pojmov, čo možno hodnotiť ako mimoriadne

pozitívnu zmenu. Tento krok autorov dokumentu je tak zjavnou reakciou autorov na častú

kritiku, ktorej sa v minulosti dostalo SV z dôvodu jeho obmedzenej práce s textami Písma.

4.3 Obsah a hlavné články dokumentu

Nasledujúca časť diplomovej práce sa zameriava na obsahovú analýzu dokumentu

AC. Nakoľko však ide o jeden z najrozsiahlejších dokumentov dialógu na svetovej úrovni,

autor sa musí z dôvodu obmedzeného rozsahu práce obmedziť iba na úvodové poznámky

a zdôraznenie tých najdôležitejších článkov dokumentu.139

Prvá kapitola dokumentu (Apoštolicita cirkvi – novozmluvné základy) sa v článkoch

1–13 začína tým, že Písmo je normatívnym základom učenia oboch cirkví. Písmo vydáva

svedectvo o Ježišovej zvesti Božieho kráľovstva, ku ktorej následne povolal svoj okruh

najbližších dvanástich apoštolov – tých, ktorí zažili moc Božieho Ducha. Články 14–34

popisujú veľkú šírku a rôznorodosť použitia termínu apostolos v Novej zmluve naprieč

pavlovskými, deuteropavlovskými a lukášovskými spismi. Nasledujúca časť (35–53)

ozrejmuje, rôznorodosť darov a služieb, ktoré sa vyskytovali v rodiacej sa cirkvi – okrem

vedúcich v podobe apoštolov sa objavujú nové funkcie: proroci, učitelia, rôzni pomocníci,

presbyteri–biskupi, muži a ženy v diakonáte. Dokument tiež venuje pozornosť vzniku

trojstupňového úradu v cirkvi (45–49) a rôznym úlohám vkladania rúk v živote cirkvi (50–

53). Posledná časť prvej kapitoly sa venuje otázke tradície a zotrvania v pravde (54–64),

pričom zdôrazňuje potrebu pokračujúceho apoštolského úradu, ktorého zástanca by mal

v cirkvi dozerať na vernosť učeniu apoštolov. Ako zdôrazňuje vo svojej štúdii Burkhard,

z biblickej perspektívy apoštolicita charakterizuje dobu založenia cirkvi apoštolmi

a súčasne jej posolstvo – apoštolské evanjelium.140

138 AC 292 (vlastný preklad).139 Pri tomto prehľade bude autor vychádzať zo samotného dokumentu AC s prihliadnutím k jeho

prehľadovému spracovaniu v štúdii BURKHARD, John J. 2013. Apostolicity in Recent Lutheran–RomanCatholic Dialogue In: One in Christ, 47 (1), s. 3–12.

140 BURKHARD, John J. 2013. Apostolicity in Recent Lutheran–Roman Catholic Dialogue In: One in Christ,47 (1), s. 5.

52

V druhej kapitole (Apoštolské evanjelium a apoštolicita cirkvi) sa autori zamerali na

apoštolský základ evanjelia. Články 65–81 popisujú evanjelium na jednej strane ako

Ježišovu zvesť, na strane druhej ako správu o Ježišovi. V časti 82–92 sa dokument zaoberá

vývojom chápania apoštolicity od konca prvého storočia po obdobie reformácie.

Z teologického hľadiska sú však mimoriadne zaujímavé články 93–97, v ktorých sa autori

pokúsili vyjadriť Lutherovo uvažovanie o otázke apoštolicity a jeho snahu o vyváženie

priority kázania apoštolského evanjelia a potrebou riadne ustanovených kazateľov. Reakcie

na toto Lutherovo učenie spracovávajú nasledujúce články z hľadiska luteránskej histórie

(98–102) a teológie tridentského koncilu (103–105).

Obnovu do katolíckej teológie vniesol Druhý vatikánsky koncil, ktorý označil

evanjelium za základ cirkvi (106–111). Koncil tiež vyzdvihol úlohu kolégia biskupov,

ktoré je vyjadrením jednoty partikulárnych cirkví v spoločenstve s rímskym biskupom

(108). Jednotliví biskupi sú v duchu koncilu primárne ohlasovateľmi evanjelia a svojim

začlenením do kolégia preberajú zodpovednosť za jeho ohlasovanie. Mimo učenia

o biskupoch priniesol Druhý vatikánsky koncil tiež obnovený pohľad na tradíciu (112–

116), ako aj ostatné cirkvi a cirkevné spoločenstvá (117–123) – najmä vo svojom učení

o elementoch, ktoré sú prítomné aj mimo viditeľné hranice katolíckej cirkvi.

Aj luteráni prehĺbili svoj pohľad na apoštolicitu cirkvi (124–143). Evanjelium nemá

byť iba zvestované, ale má byť spojené so sviatosťami – viditeľným slovom – a s úradom

kľúčov (128). Významnú časť tvoria články 135–143, ktoré vyjadrujú rôznorodosť teológií

v prostredí cirkví a vyzývajú k zmiereniu odlišností, aby sa tak vytvorila zmierená jednota

cirkvi. Významným je v tomto ohľade článok 160, ktorý hovorí:

„V súčasnosti preto na základnej úrovni vzájomne uznávame prítomnosť apoštolicity

v našich tradíciách. Toto uznanie nie je popreté dôležitými odlišnosťami, ktoré ešte nie sú

prebádané.“141

Záverečná časť druhej kapitoly (144–164) je vyhodnotením, no zároveň popisuje

odlišnosti, ktoré si vyžadujú ďalšie objasnenie a ktorým sa dokument ešte bude venovať

v nasledujúcich kapitolách – ordinácia, služba v apoštolskej postupnosti a úrad biskupa

v cirkvi.

141 AC 160.

53

Kým prvé dve kapitoly dokumentu AC vychádzali skôr z biblickej teológie

a cirkevných dejín, tretia kapitola (Apoštolská postupnosť a ordinovaná služba) jasne

prechádza do oblasti systematickej teológie. Práve otázka apoštolskej postupnosti je taktiež

kritickým bodom dialógu medzi katolíkmi a luteránmi, preto tejto kapitole dokumentu

bude venovaná väčšia pozornosť.

Po krátkom uvedení (165–171) vyjadrujú autori dokumentu novozmluvné učenie

o tom, že Kristus je základom cirkvi, na ktorom stavali apoštoli. Hoci Nová zmluva

predkladá mnoho typov služieb, ako už bolo popísané skôr, jej mladšie vrstvy začínajú

v náznakoch vyjadrovať potrebu ochrany učenia pred nepochopením a odchýleniami, ktorú

majú zabezpečovať presbyteri a dozorcovia (biskupi). Napriek takémuto chápaniu však

neexistuje jednotný názor na to, aký hierarchický, či autoritatívny vzťah by mal byť medzi

presbytermi a biskupmi (180). Rituál vkladania rúk sa v Novej zmluve často objavuje

v spojitosti s ustanovením do cirkevného úradu, či služby (181–182).

Články 184–193 predstavujú chápanie ordinovanej služby v ranej cirkvi

a v stredoveku. Zameriavajú sa tak na klasické chápanie trojstupňovej služby, v ktorom

okolo jedného biskupa stojí zbor presbyterov a skupina diakonov (185). Takéto chápanie sa

vyvinulo približne v 2. storočí, hoci uvedené termíny majú svoj základ už v Novej zmluve.

Uvedenie do služby rituálom vkladania rúk je pritom prvýkrát doložené až v prvej polovici

3. storočia v spise Apoštolská tradícia, ktorý býva pripisovaný Hippolytovi Rímskemu

(186). Následná otázka po vzájomnom vzťahu medzi miestnymi cirkvami viedla na jednej

strane k prominentnejšej pozícii biskupa, na strane druhej k vytvoreniu kolégia biskupov.

Po tomto rozbore nasleduje časť zameraná na luteránske učenie o úrade (194–224)

a centrálnym dôrazom tejto časti je myšlienka všeobecného kňazstva pokrstených

veriacich.142 Toto učenie však v žiadnom prípade nevylučuje zachovanie úradu kázania

slova a prisluhovania sviatostí, ako sa niektorí domnievajú. Hoci v riadnom prípade do

takéhoto úradu ustanovuje biskup, v čase ohrozenia Luther považoval za možné, aby

ustanovenie do úradu vykonali presbyteri. Zároveň však Luther zdôrazňoval potrebu úradu,

ktorý by vykonával dohľad nad pravdivosťou učenia.

Posledné články tejto časti sa zaoberajú vzťahom ordinácie a apoštolskej postupnosti

(219–224). Počas reformačnej doby sa koncept apoštolskej sukcesie objavil prvýkrát

142 V slovenskom luteránskom prostredí sa touto otázkou vo svojej dizertačnej práci zaoberal súčasnýgenerálny biskup ECAV: KLÁTIK, Miloš. 2006. Všeobecné kňazstvo pokrstených veriacich, 183 s.

54

v diele katolíckeho teológa JOHANNESA GROPPERA Enchiridion christianae institutionis (r.

1538), ktorý sa odvolával na Cypriána, Augustína a najmä Ireneja (219). Gropper odmieta,

že by postupnosť vo viere bola postačujúca a zdôrazňuje význam historickej sukcesie,

ktorú považuje za ustanovenú Kristom a praktikovanú apoštolmi, na čo následne

odmietavo reaguje FILIP MELANCHTON vo svojom diele Cirkev a autorita Božieho slova

(1539). To, že si reformátori chceli zachovať katolicitu a apoštolicitu dosvedčujú

wittenberské ordinačné dekréty. Keďže zárukou apoštolicity bola pre reformátorov čistota

učenia, právo na skúšanie študentov a následnú ordináciu dostala teologická fakulta vo

Wittenbergu. Ordinačné dekréty, ktoré univerzita následne vydávala boli teda svedectvom,

že učenie zastávané danými kandidátmi bolo preskúšané (221–223).

Učením Tridentského koncilu o úrade sa zaoberajú články 225–234. Koncil sa

usiloval na jednej strane zachovať apoštolskú tradíciu, na strane druhej o reformu, no

autori zdôrazňujú, že koncilu sa nepodarilo začleniť učenie o ordinovanom úrade

do koherentného ekleziologického rámca (225).

Články 235–269 sa venujú súčasnému katolíckemu učeniu po Druhom vatikánskom

koncile, ako aj modernému luteránskemu učeniu. Druhý vatikánsky koncil zdôraznil

učenie o všeobecnom kňazstve všetkých pokrstených veriacich bez toho, aby odmietol

špecifickú úlohu ordinovaného úradu.

Súčasné luteránske učenie o úrade (252–270) je založené na učení o všeobecnom

kňazstve veriacich, ktoré je špeciálne autorizované prostredníctvom ordinácie. Ordinácia je

neopakovateľný verejný čin určený pre všetkých (254) a je otvorená aj pre ženy (258).

Keďže je ordinácia určená pre celú cirkev, logicky z toho vyplýva skutočnosť, že ju

vykonáva reprezentant miestnej cirkvi – biskup (267), ktorý sa tak stará o jednotu medzi

zbormi (268). V závere tejto časti nadväzuje dokument AC na predchádzajúce

anglikánsko–luteránske dialógy o apoštolskej postupnosti (269):

„Historický episkopát, ktorý bol predmetom regionálnych ekumenických dohôd medzi

anglikánmi a luteránmi, je luteránmi uznávaný ako znamenie apoštolicity cirkvi. Nie je vnímaný

ako záruka apoštolicity ale ako znamenie, ktoré zaväzuje celú cirkev, a v rámci nej najmä

biskupov, aby udržovali túto apoštolicitu.“143

143 AC 269.

55

Tretia kapitola dokumentu sa končí zhrnutím vzájomnej zhody rímskych katolíkov

a luteránov, ako aj zostávajúcich rozdielov (270–293). Jedným z najzaujímavejších

článkov tejto sekcie je 291. článok, ktorý sa vyjadruje k otázke katolíckej interpretácie

historickej apoštolskej postupnosti:

„Je katolíckym učením, že jednotlivý biskup nie je v apoštolskej postupnosti

prostredníctvom toho, že je súčasťou historicky overiteľnej a neprerušenej reťaze vkladania rúk

skrze jeho predchodcov až k jednému z apoštolov. Je naopak nevyhnutné, aby bol súčasťou

spoločenstva s celým radom biskupov, ktorý je ako celok nástupcom apoštolského kolégia

a misie. Preto je vzájomný konsenzus biskupov rozhodujúcim znakom apoštolicity ich učenia.

Katolicita je prostriedkom a vyjadrením apoštolicity. Ak je katolicita znakom apoštolicity, potom

apoštolicita je podmienkou katolicity. Preto má vernosť apoštolskému evanjeliu prioritu v súhre

traditio, succesio a communio. Vnútorný poriadok týchto troch aspektov apoštolskej sukcesie má

veľký význam. (...) Rímskokatolícka cirkev uznáva kňazský úrad a pravé sviatosti tých cirkví,

ktoré nie sú v spoločenstve s ,biskupmi na čele s Petrovým nasledovníkom‘. V súčasnosti však

existuje mnoho jednotlivcov na mnohých miestach kresťanstva, ktorí vykonávajú funkciu

dohľadu, akú v Rímskokatolíckej cirkvi vykonávajú biskupi. (...) Ale ak je konsenzus biskupov

konečným znakom apoštolicity ich učenia, potom katolíci nemôžu vylučovať týchto ďalších

episkopoi z okruhu tých, ktorých konsenzus je z katolíckeho pohľadu znakom apoštolicity

učenia.“144

Inými slovami je teda možné povedať, že katolícki autori nepovažujú znamenie

(signum) historickej apoštolskej sukcesie v podobe reťaze vkladania rúk za prostriedok,

ktorým by bola sama o sebe garantovaná apoštolicita cirkvi (res).145 Takouto formuláciou je

tradičné katolícke chápanie (spolu s jeho často až magickými ľudovými interpretáciami)

výrazne zmiernené.

„Preto je pre rímskych katolíkov nie je ,rozhodujúcim znamením‘ reťaz vkladania rúk, ale

spoločenstvo a konsenzus biskupov. Čo je však dôležitejšie: všetky znamenia apoštolicity na

úrovni ordinovaných služobníkov (diachrónna sukcesia a synchrónne spoločenstvo) sú nakoniec

v službách vernosti evanjeliu. Srdcom successio apostolica je successio fidei. Z toho dôvodu

biskupská sukcesia nie je rozhodujúcim kritériom, pretože sama stojí pod kritériom evanjelia.“146

Nemenej zaujímavý je i nasledujúci 292. článok, ktorý sa vyjadruje k aplikácii

diferencovaného konsenzu na otázku apoštolicity cirkvi:

144 AC 291 (vlastný peklad, dôraz pôvodný).145 DE WITTE, Peter. 2011. 'The Apostolicity of the Church' in Light of the Lutheran–Roman Catholic

Consensus on Justification. In: Ecclesiology, 7 (3), s. 328.146 Ibid., s. 327 (vlastný preklad, dôraz pôvodný).

56

„Preto je v prípade úradu situácia odlišná od učenia o ospravedlnení v tom, že nemáme

dočinenia len s odlišnými formami učenia, ale aj s odlišnými štruktúrami úradu, teda

s inštitucionálne usporiadanými skutočnosťami, ktoré samozrejme nikdy nie sú bez sprievodnej

teologickej interpretácie. Preto je táto otázka súčasne možnosťou diferencovaného konsenzu

v učení o úrade, a cestou k rozličným formám úradu, v ktorých je možné objaviť spoločnú pôdu

natoľko, že vzájomné uznanie úradu by bolo možné.“147

Dokument tak priamo v hlavnom texte upozorňuje na limity diferencovaného

konsenzu, na základe ktorých HARDING MEYER vypracoval teóriu diferencovanej

participácie, ktorá už bola popísaná v druhej kapitole tejto páce.148

Posledná štvrtá kapitola dokumentu AC (Cirkevné učenie, ktoré zostáva v pravde)

sa zaoberá vzťahom medzi pastorálnym úradom cirkvi a apoštolským evanjeliom. Články

293–314 skúmajú, akým spôsobom Boh udržuje cirkev v zjavnej pravde prostredníctvom

daru Ducha Svätého. Ani aktivita Ducha však nevylučuje ľudské konflikty a dišputy

v cirkvi o význame evanjelia.149 V článkoch 314–354 dokument predstavuje niektoré

z prostriedkov, ktoré dosvedčujú, že cirkev zostáva v pravde: najstaršie biblické

vyznávačské formuly, „pravidlo viery“ (2. – 3. storočie), krstné a dogmatické vyznania,

vývoj biskupského úradu a najmä formovanie kánonu Písma.150

Luteránski autori ďalej poukazujú na to (355–389), že hoci nemajú žiadny špecifický

zoznam kanonických kníh biblie, historicky si zvolili kratší hebrejský kánon, no

nevylučujú ani dlhší kánon Septuaginty. Namiesto toho formulovali niekoľko interných

kritérií na posudzovanie Písma: Vedie daná interpretácia ku Kristovi? Je táto interpretácia

v súlade s učením o ospravedlnení? Je dané cirkevné učenie založené na Písme?

Následne sa aj katolícki autori vyjadrujú k chápaniu kánonu Písma (390–410).

Katolíci neakceptujú dlhší kánon Septuaginty kvôli tomu, že by ho schválila cirkevná

hierarchia, ale pretože v ňom postupným a rôznorodým procesom rozpoznali Božie slovo

pre život a vieru cirkvi. V článkoch 411–428 vysvetľujú ako magistérium nabralo na

význame v kontexte konfrontácie cirkvi s názormi osvietenstva, čo viedlo k nešťastným

právnym riešeniam na Prvom vatikánskom koncile (416–418) – najmä k formulácii dogmy

o pápežskej neomylnosti a jeho primáte nad celou cirkvou v dekréte Pastor aeternus.

147 AC 292 (vlastný preklad).148 Cf. kapitola 2.5 Diferencovaná participácia, s. 23.149 BURKHARD, John J. 2013. Apostolicity in Recent Lutheran–Roman Catholic Dialogue In: One in Christ,

47 (1), s. 10.150 Ibid.

57

Takéto formulácie čiastočne reinterpretoval Druhý vatikánsky koncil vo svojom učení, že

celý Boží ľud je nositeľom tradície (421).

Posledná časť celého dokumentu AC (429–460) vyjadruje záverečný spoločný

konsenzus luteránov a katolíkov v troch bodoch: a) evanjelium je Božou milosťou na

spasenie pre mužov i ženy; b) cirkev prijala apoštolské evanjelium a pokračuje v jeho

ohlasovaní, c) Písmo je pravidlom, smernicou a kritériom pravdivosti a čistoty cirkevnej

zvesti, jej učenia, sviatostného života a praxe.151

Exkurz č. 3: Dve interpretácie apoštolskej postupnosti

Ako máme rozumieť termínu apoštolská postupnosť? Existoval v dejinách teológie

jednotný výklad, alebo ide o mnohoznačný pojem? IVANA NOBLE vo svojej knihe Po

Božích stopách píše, že otázka kontinuity cirkvi s učením, vierou a praxou apoštolov sa

netýka iba procesu utvárania a prijímania Písma a tradície, ale aj otázky cirkevnej autority.

„Kontinuita církve je spojena s pochopením její katolicity, ze kterého pak vychází dvojí

pochopení apoštolské postupnosti jakožto garance katolicity a kontinuity.“152

O akom dvojakom poňatí apoštolskej postupnosti je reč? Noble popisuje na jednej

strane interpretáciu KLEMENTA RÍMSKEHO († asi 96), ktorý chápe katolicitu ako postupnú

časovú líniu odkazujúcu sa od súčasníkov k apoštolom, od apoštolov ku Kristovi a od

Krista k Bohu. Tento model sa tak stal zárodkom toho, čo sa v súčasnosti nazýva

historická apoštolská postupnosť. Pri tejto interpretácii však vyvstáva niekoľko otázok,

ktoré Ivana Noble vhodne zhrnula do dvoch kategórií: 1. Ako sa vyrovnať s bielymi

miestami v biskupskej línii? Je možné priznať, že žiadna z cirkví nemôže doložiť

nepretržitú líniu až k apoštolom? 2. Ako zodpovedať otázku po nositeľoch apoštolskej

postupnosti? Sú jej nositeľmi výlučne biskupi, alebo biskupi a diakoni, ako o tom píše

Klement?153

Na druhej strane stojí interpretácia reprezentovaná IGNÁCOM Z ANTIOCHIE († 107),

ktorý katolicitu chápe ako zhromaždenie okolo Kristovej eucharistie.154 Hoci u Ignáca nie

je možné nájsť slovné spojenie apoštolská postupnosť, za nástupcov apoštolov neoznačuje

151 Ibid., 12.152 NOBLE, Ivana. 2004. Po Božích stopách, s. 127.153 Ibid., s. 127–128.154 Cf. LUTHERAN WORLD FEDERATION. 2007. Episcopal Ministry within the Apostolicity of the Church, 12:

„Pri tejto otázke musíme pamätať na to, že Irenej písal v dobe, keď v meste existovalo len jednoeucharistické zhromaždenie.“ (vlastný preklad).

58

Ignác jednotlivých biskupov, ale zbor presbyterov. Apoštolská postupnosť je teda dielom

Ducha Svätého, ktorý cirkvi postupne dáva podobu, akú bude mať v budúcnosti. Slávenie

eucharistie nesprítomňuje iba dejiny, ale aj budúce veci – večný život v Bohu. Sukcesia sa

tak nevzťahuje spätne k historickému Ježišovi, ale k budúcemu oslávenému Kristovi, ktorý

príde na konci vekov. Jej nositeľmi nie sú preto jednotlivci, ale celé zhromaždenie

veriaceho ľudu, v ktorom každý vykonáva svoju službu. Aj v tomto prípade sa však

objavuje niekoľko typov kritických otázok: 1. Akú rolu zohrávajú dejiny? 2. Akú úlohu má

jednotlivec? Tvorí Duch cirkev svojvoľne bez ohľadu na jej minulé historické

usporiadania?155

Vlastný pojem „apoštolská postupnosť“ nachádzame prvýkrát u IRENEJA († 202),

ktorý toto spojenie použil a rozvinul v polemike s gnostikmi. Irenejov koncept sa usiluje

o syntézu Klementovej a Ignácovej interpretácie:

„Jeho spojení ,eucharistické katolicity‘ a ,katolicity v čase‘ umožní, aby si historický

a eschatologický přístup k apoštolské posloupnosti byly vzájemným korektivem. (…) Epikletický

důraz na církev budoucnosti svolané již teď Duchem v eucharistickém shromáždění koriguje

redukci apoštolské posloupnosti na normu předávání úřadu jednotlivcům. Anamnetický důraz

staví na tom, že Bůh vstoupil do dějin, že v nich realizuje spásu na pozemského Krista a na

konkrétní lidi, jež dál nesli a předávali jeho zvěst i jeho uzdravující moc, kteří za něj vydávali svá

těla a kteří v moci Ducha zkoumali a rozhodovali, kdo je v jejich službě bude následovat.“156

Syntetizujúca interpretácia Ireneja tak na jednej strane chráni cirkevné spoločenstvo

pred izoláciou od svojej vlastnej minulosti a tradície, na strane druhej sa usiluje o aktívne

načúvanie božiemu hlasu v aktuálnej situácii.

4.4 Reakcie na dokument

Dokument Evanjelickej luteránskej cirkvi vo Fínsku

Tak ako tomu bolo doteraz, aj dokument AC sa dočkal viacerých reakcií. Jednu

z prvých reakcií publikovala evanjelická Fínska cirkev 2. 6. 2008 pod názvom Komentáre

Evanjelickej luteránskej cirkvi vo Fínsku pre Svetový luteránsky zväz o dokumente

Apoštolicita cirkvi: Študijný dokument luteránsko–rímskokatolíckej komisie pre jednotu.157

155 NOBLE, Ivana. 2004. Po Božích stopách, s. 128–129.156 Ibid., s. 129.157 EVANGELICAL LUTHERAN CHURCH OF FINLAND. 2008. Comments from the Evangelical Lutheran

Church of Finland to the Lutheran World Federation on the Document of the Lutheran–Roman CatholicCommision on Unity, 4 s.

59

Tento len štvorstránkový dokument schválený cirkevnou Radou pre medzinárodné vzťahy

vyjadruje pozitívnu reakciu Fínskej cirkvi. V prvej časti dokument zdôrazňuje skutočnosť,

že keďže si luteránske cirkvi vo Fínsku a Švédsku zachovali historický episkopát, ich

dialóg s Rímom bol jednoduchší, ako v prípade iných cirkví združených v SLZ.158

Následne však autori kladú kritickú otázku rímskokatolíckej strane, prečo nemali

pozitívne výsledky dokumentu prakticky žiaden vplyv na dokument Kongregácie pre

náuku viery Odpovede na niektoré otázky ohľadom určitých aspektov učenia o cirkvi

(2007).159 Významnou časťou stanoviska je tiež upozornenie, že chápanie biblie ako

jediného zdroja vierouky malo v dejinách značné obmedzenia.160 Túto skutočnosť autori

dokazujú na príklade Lutherovho učenia ohľadom krstu detí. Luther podľa slov dokumentu

argumentoval v prospech krstu detí tým, že poukázal na kontinuálnu historickú prax

cirkvi.161 Zaujímavosťou je krátka poznámka, že Fínska cirkev opätovne zaviedla do svojej

praxe používanie starozmluvných apokryfov (resp. deuterokánonických kníh).162

Stanovisko Fínskej cirkvi kladie dôraz aj na predchádzajúce dokumenty týkajúce sa

apoštolicity cirkvi a biskupského úradu, ktoré sa cirkev snaží implementovať – najmä

stanovisko SLZ Biskupský úrad v rámci apoštolicity cirkvi: Luteránske stanovisko

a Vyhlásenie z Porvoo.163 Vo svojej celistvosti tak ide o pozitívny dokument, ktorý

odporúča recepciu dokumentu AC, no zároveň upozorňuje na vlastné špecifiká a kritické

momenty dokumentu.

Nemecké stanovisko

Výrazne rozsiahlejšej reakcie sa dokument AC dočkal v roku 2010 zo strany

Nemeckej národnej komisie SLZ, ktorú publikovala pod názvom Stanovisko Nemeckej

národnej komisie Svetového luteránskeho zväzu k dokumentu „Apoštolicita cirkvi“

vypracované Ekumenickým študijným výborom.164 Toto stanovisko je rozdelené do troch

158 Ibid., s. 1.159 Ibid., s. 2.

http://www.vatican.va/roman_curia/congregations/cfaith/documents/rc_con_cfaith_doc_20070629_responsa–quaestiones_en.html

160 BURKHARD, John J. 2013. Apostolicity in Recent Lutheran–Roman Catholic Dialogue In: One in Christ,47 (1), s. 14.

161 EVANGELICAL LUTHERAN CHURCH OF FINLAND. 2008. Comments from the Evangelical LutheranChurch of Finland to the Lutheran World Federation on the Document of the Lutheran–Roman CatholicCommision on Unity, s. 2.

162 Ibid., s. 3.163 Ibid., s. 4.164 DEUTSCHES NATIONALKOMITEE DES LUTHERISCHEN WELTBUNDES. 2010. Stellungnahme des Deutschen

Nationalkomitees des Lutherischen Weltbundes zum Dokument ‚Die Apostolizität der Kirche ‘ erarbeitet

60

častí: 1. hermeneutika a metóda štúdie, 2. poznámky o stupni „diferencovaného konsenzu“

ku ktorému sa dospelo v štúdii, 3. recepcia štúdie.

Nemecký dokument, narozdiel od fínskeho dokumentu, kladie kritické otázky

ohľadom použitia historického argumentu v prospech učenia o apoštolicite, biskupskej

ordinácii a učiteľskom úrade. Autori vo svojej kritike dokonca zachádzajú tak ďaleko, že

o časti dokumentu AC, ktorá bola písaná spoločne luteránmi a katolíkmi tvrdia, že háji

čisto katolícke pozície a nereprezentuje tak adekvátne luteránske učenie v jeho celistvosti.

Na druhej strane články, ktoré písali výlučne luteráni, vykazujú podľa nemeckého

dokumentu väčšiu historickú presnosť.165 Prvá časť dokumentu sa končí konštatovaním, že

proces diskusií o apoštolicite a úrade by mal v prvom rade dospieť k zhode, ktorá by

uznávala viacero možných odpovedí na ten istý problém – v tomto ohľade však autori

dokumentu rezignovali.166

Druhá časť dokumentu sa zaoberá diferencovaným konsenzom, ku ktorému dospeli

autori AC v otázkach apoštolicity a apoštolskej postupnosti, ordinácie do úradu episkopé

a zodpovednosti za učenie. Autori vyzdvihujú článok AC 16, prostredníctvom ktorého

cirkvi vzájomne rozpoznávajú prítomnosť apoštolicity vo svojich tradíciách. Zároveň však

vyvstáva otázka, ako je možné, že Vatikán naďalej odmieta luteránov pomenovať ako

cirkev v pravom zmysle slova.167 Dokument pokračuje podnetným a obsažným pojednaním

o apoštolskej postupnosti, ktorému však v tejto práci nemožno venovať hlbšiu pozornosť.

Najstručnejšia tretia časť nemeckého dokumentu sa zaoberá dôležitou otázkou

recepcie dokumentu.168 Autori dokumentu vyzývajú jednotlivé cirkvi, aby nečakali, kým

budú všetky nedoriešené otázky dokumentu vyriešené, ale aby zhodné stanoviská

implementovali do svojho života čo možno najrýchlejšie. Pasivita cirkví zapojených do

dialógu v procese recepcie totiž môže spôsobiť stratu vzájomnej dôvery.169

vom Ökumenischen Studienausschuss (ÖstA), 32 s. Prehľad a krátky komentár k nemeckému dokumentuponúka vo svojej štúdii katolícky autor BURKHARD, John J. 2013. Apostolicity in Recent Lutheran–Roman Catholic Dialogue In: One in Christ, 47 (1), s. 15–20.

165 DEUTSCHES NATIONALKOMITEE DES LUTHERISCHEN WELTBUNDES. 2010. Stellungnahme des DeutschenNationalkomitees des Lutherischen Weltbundes zum Dokument ‚Die Apostolizität der Kirche ‘ erarbeitetvom Ökumenischen Studienausschuss (ÖstA), s 17.

166 Ibid., s. 18.167 Cf. Exkurz č. 1: Vyhlásenie Dominus Iesus 17 a ekumenický dialóg, s. 45.168 DEUTSCHES NATIONALKOMITEE DES LUTHERISCHEN WELTBUNDES. 2010. Stellungnahme des Deutschen

Nationalkomitees des Lutherischen Weltbundes zum Dokument ‚Die Apostolizität der Kirche ‘ erarbeitetvom Ökumenischen Studienausschuss (ÖstA), s 31–32.

169 BURKHARD, John J. 2013. Apostolicity in Recent Lutheran–Roman Catholic Dialogue In: One in Christ,47 (1), s. 19 (vrátane poznámky č. 1). Burkhard vo svojej poznámke píše, že učenie AC, v ktorom bola

61

Nemecké stanovisko k dokumentu AC je vo svojej podstate kritické, no nejde

o kritiku, ktorá by chcela zničiť úsilie o jednotu. Jedná sa práve naopak o takú kritiku,

ktorá má viesť k pravdivému dialógu, ktorý sa neusiluje zakrývať nedostatky. Aj napriek

svojej kritickosti dokument vyzdvihuje pozitíva dokumentu AC a vyzýva k ich recepcii

cirkvami hic et nunc (tu a teraz). Zároveň však popisuje oblasti, v ktorých je nutný ďalší

dialóg. Jedná sa tak o mimoriadne kvalitné a podnetné stanovisko, ktoré je vhodné čítať

súbežne s dokumentom AC.

Katolícke ohlasy

Kým ohlasy zo strany luteránov boli systematizované do ucelených stanovísk,

katolícke ohlasy nachádzame roztrúsené u jednotlivých teológov. Jedným z prvých ohlasov

bol článok profesora WOLFGANGA THÖNISSENA, riaditeľa nemeckého Ekumenického

inštitútu Johanna–Adama–Möhlera v Paderborne.170 Najvýznamnejšia Thönissenova

poznámka sa týka učenia 2. vatikánskeho koncilu o sviatostnej štruktúre cirkvi, ktorá je

v duchu koncilu realizovaná v eucharistickom slávení a v cirkevnom úrade, ktorý v sebe

zahŕňa aj učiteľský úrad.171 Dokument AC podľa neho následne z katolíckeho hľadiska

zlyháva v tom, že pri zmienkach o vzťahu medzi cirkvou a Božím slovom (resp.

evanjeliom) sa nedostatočne vyjadruje o sviatostnej štruktúre cirkvi. Dokument teda podľa

Thönissena neuspokojivo vypovedá o nutnosti konkrétnej formy sviatostného úradu

svätenia.172

V krátkosti sa k dokumentu AC vyjadril aj kardinál WALTER KASPER vo svojej

komplexnej knihe Zber ovocia: Základné aspekty kresťanskej viery v ekumenickom

dialógu,173 v ktorej analyzuje kľúčové bilaterálne dokumenty RKC s luteránmi,

reformovanými, anglikánmi a metodistami. Kasper v niekoľkých častiach predmetnej

knihy stručne komentuje najdôležitejšie články AC a hoci viackrát spomína nedoriešené

otázky, jeho prístup k bilaterálnym dialógom je charakteristický mimoriadnym

optimizmom.

dosiahnutá zhoda a môže tak byť implementované do života cirkví sa nachádza v článkoch 146–160,271–280, 432–434.

170 THÖNISSEN, Wolfgang. 2008. "THE APOSTOLICITY OF THE CHURCH": Study Document of theLutheran/Roman Catholic Commision for Unity. In: Information Service of the Pontifical Council forPromoting Christian Unity, 128 (11), s. 133–138.

171 Ibid., s. 137.172 Ibid.173 KASPER, Walter. 2009. Harvesting the Fruits: Basic Aspects of the Christian Faith in Ecumenical

Dialogue. New York: Continuum. s. 80–81, 84, 87.

62

Jednu z najkomplexnejších štúdií AC vo vzťahu k SV publikoval leuvenský teológ

PIETER DE WITTE, ktorá bola tiež častým sekundárnym zdrojom tejto práce.174 Prínos tejto

De Witteho práce je najmä v metodologickej reflexii odlišnosti dokumentov AC a SV, keď

veľmi dobre popisuje limity diferencovaného konsenzu v prípade dialógu o apoštolicite

cirkvi.175

V neposlednom rade by mala byť spomenutá pomerne čerstvá štúdia JOHNA J.

BURKHARDA, ktorá unikátnym spôsobom reflektuje obsah dokumentu AC, ako aj

dovtedajších odpovedí a článkov, ktoré boli o apoštolicite cirkvi napísané.176 Nemenej

významnou je tiež staršia Burkhardova monografia Apoštolicita kedysi a dnes:

Ekumenická cirkev v postmodernom svete,177 ktorá komplexne reflektuje otázku

apoštolicity cirkvi z mnohých pohľadov.

4.5 Biskupský úrad a apoštolská postupnosť v kontexte dokumentov

SLZ

Súbežne s bilaterálnym L–RK dialógom o apoštolicite cirkvi na svetovej úrovni

prebiehala i diskusia o biskupskom úrade a apoštolicite v rámci SLZ. Výstupom tejto

diskusie bolo niekoľko pozoruhodných dokumentov, ktorým zatiaľ nebola v slovenskom

kontexte venovaná prakticky žiadna pozornosť.

Pravdepodobne najvýznamnejším dokumentom v tejto oblasti, ktorý sumarizoval

predchádzajúce diskusie a ich výstupy, je dokument Biskupský úrad v rámci apoštolicity

cirkvi (Lundské stanovisko).178 Tento krátky dokument vychádza zo skutočnosti, že luteráni

boli v uplynulých desaťročiach súčasťou viacerých ekumenických dialógov, v rámci

ktorých sa ukázalo, že zodpovedanie otázky biskupského úradu môže napomôcť

k budovaniu viditeľnej jednoty cirkvi.179 V roku 2000 preto SLZ vytvoril priestor pre

výskum o tejto otázke, ktorého výstupom po piatich regionálnych stretnutiach bolo

rovnomenné stanovisko Biskupský úrad v rámci apoštolicity cirkvi z roku 2002. Tento

dokument bol v roku 2003 zaslaný všetkým členským cirkvám SLZ na preštudovanie

174 DE WITTE, Peter. 2011. 'The Apostolicity of the Church' in Light of the Lutheran–Roman CatholicConsensus on Justification. In: Ecclesiology, 7 (3), s. 317–335.

175 Cf. kapitola 2.5 Diferencovaná participácia, s. 23.176 BURKHARD, John J. 2013. Apostolicity in Recent Lutheran–Roman Catholic Dialogue In: One in Christ,

47 (1), s. 2–28.177 BURKHARD, John J. 2004. Apostolicity then and now: An Ecumenical Church in a Posmodern World,

250 s.178 LUTHERAN WORLD FEDERATION. 2007. Episcopal Ministry within the Apostolicity of the Church, 17 s.179 Ibid., 1.

63

a spätné poslanie odpovede. Záverečné stanovisko z roku 2007 bolo vydané na podnet

zhromaždenia SLZ v Betleheme v roku 2005 a vzniklo zapracovaním pripomienok do

pôvodného stanoviska z roku 2002. Finálna verzia bola potvrdená na zasadnutí SLZ

vo švédskom Lunde pri príležitosti 60. výročia od založenia SLZ.180

Po úvodných historických a terminologických poznámkach sa dokument venuje

biblickým a historickým základom cirkevného úradu. Podobne ako dokument AC aj

Lundské stanovisko predstavuje prierez novozmluvnou terminológiou. Po tomto rozbore

nasleduje analýza historického chápania episkopátu u cirkevných otcov (Ignáca

z Antiochie, Ireneja z Lyonu a Cypriána z Kartága) ako aj v období reformácie, pri ktorej

sa autori odvolávajú takmer výlučne na Augsburské vyznanie.

Tretí oddiel stanoviska sa venuje misii a apoštolicite cirkvi a vydáva svedectvo

o tom, že luteránske cirkvi sa hlásia k apoštolskej identite. Reformácia sa v tomto kontexte

zameriavala na obnovu katolíckej cirkvi v jej pravej kontinuite s evanjeliovou misiou

apoštolov.181 Následne sa v článkoch 33–34 stanovisko vyjadruje k otázke chápania

apoštolskej postupnosti:

„Nadväznosť cirkvi na apoštolov bývala niekedy rozpoznaná len v určitých ojedinelých

formách kontinuity. ,Apoštolská postupnosť‘ tak bola niekedy redukovaná na špecifické formy

kontinuity v biskupskom úrade, ako nepretržitej reťaze vkladania rúk. V čase reformácie

luteránske cirkvi zdôraznili rôzne formy kontinuity, ako napr. kontinuitu Božieho ľudu

v evanjeliovej viere, kontinuitu ordinovaného úradu a kontinuitu služby. Všetky luteránske cirkvi

sa chápali ako tie, ktoré si zachovali apoštolský úrad ustanovený Bohom.

Nedávne ekumenické diskusie sa pohli od limitovaných pohľadov na apoštolskú

postupnosť k bohatšiemu a komplexnejšiemu chápaniu apoštolského charakteru celej cirkvi,

ktorá pokračuje v Duchu v nasledovaní apoštolskej misie. Toto prehĺbené chápanie obohatilo

teológiu i prax rôznych cirkví a otvorilo nové ekumenické možnosti, takže cirkvi sú schopnejšie

vzájomne uznať svoj apoštolský charakter. Za toto obohatenie môžu luteráni len vzdávať vďaku

a snažiť sa byť vernejší plnosti apoštolskej tradície.“182

Štvrtý oddiel dokumentu nesie nadpis Ordinovaný úrad v službe apoštolskej misie

cirkvi. Postupnosť v ordinovanej službe podľa tejto časti stanoviska napomáha cirkvi žiť

v Kristovi a vo vernosti evanjeliu odovzdanom apoštolmi. Ordinovaný úrad je aj v tejto

180 Ibid., 3.181 Ibid., 32.182 Ibid., 33–34.

64

časti tradične označený ako úrad slova a sviatostí,183 ktorý vyplňuje špecifické úlohy

v cirkvi realizované v rámci všeobecného kňazstva veriacich vyplývajúceho z krstu.184

V článkoch 40–42 sa stanovisko venuje ordinácii žien, ktorú zaviedla väčšina veľkých

luteránskych cirkví. Tento krok pritom vychádzal z obnoveného pohľadu na Bibliu, podľa

ktorého misia vyžaduje rovnako zapojenie mužských i ženských darov. Veľké luteránske

cirkvi SLZ dokonca v súčasnosti neordinujú ženy len za farárky, ale umožňujú aj ich voľbu

do biskupského úradu.

Spoločenstvo miestnych cirkví vyžaduje istý spôsob dohľadu na to, či naozaj zostáva

verné evanjeliu. Luteránske cirkvi preto majú oblastnú službu episkopé, ktorá je súčasťou

jediného úradu slova a sviatostí, hoci môže byť štruktúrovaná iným spôsobom

a vykonávaná ľuďmi s iným titulom. Prítomnosť takéhoto dohľadu je v súlade

s 28. článkom Augsburského vyznania, ktoré sa vyjadruje k otázke právomoci biskupov.

Biskupský úrad je teda z luteránskeho pohľadu súčasťou jediného úradu slova a sviatostí

(ministerium ecclesiasticum), ktorý ale nesie zodpovednosť za väčšie geografické oblasti

a nesie špecifické úlohy, ktoré nezdieľa s farármi na miestnej úrovni. Biskupi a biskupky

vedú cirkev v jej misii, vystupujú na verejnosti v mene cirkvi, sú povolaní viesť

spoločenstvá v ich oblasti k spoločnému životu vo viere (najmä prostredníctvom vizitácií)

a nesú autoritu a zodpovednosť za ordinácie.185 Biskupský úrad je vždy zastávaný osobne,

čo však nemôže narúšať jeho kolegiálny aspekt spoločenstva s ordinovanými služobníkmi,

ktorí tiež vykonávajú úrad dohľadu v cirkvi. Úrad biskupa má byť zároveň vykonávaný

komunálne v integrálnom vzťahu s rôznymi ustanovizňami v cirkvi.186 Okrem biskupa sú

však v luteránskom prostredí povolaní k špeciálnej úlohe dohľadu v cirkvi aj širšie vrstvy

veriacich v podobe synôd, komisií a rôznych ďalších inštitúcií.187

Piata časť stanoviska sa zaoberá otázkou historického episkopátu a apoštolskej

postupnosti. Dokument v prvom rade pripomína, že z pohľadu luteránov je cirkev jednotná

vo svojom ohlasovaní evanjelia a prisluhovaní sviatostí, v čom sa odvoláva na 7. článok

CA.188 Pravým zmyslom slovného spojenia biskupská postupnosť je v prvom rade služba

apoštolskej misii cirkvi. Kontinuita s Kristom a apoštolmi v misii cirkvi naprieč časom

183 Ibid., 35.184 Ibid., 36.185 Ibid., 43–46.186 Ibid., 47–49.187 Ibid., 50–52.188 Ibid., 54.

65

a priestorom (diachrónne a synchrónne) je základom toho, čo znamená vyjadruje

apoštolská postupnosť. Tento pojem sa však viaže aj na historickú postupnosť biskupských

inštalácií (konsekrácií), ktorého historickú neprerušenosť až ku Kristovi, či apoštolom však

nemožno dokázať. Hoci apoštolská postupnosť cirkvi nespočíva výlučne v postupnosti

biskupských svätení, biskupské inštalácie väčšinou vykonávajú iní zástancovia úradu

dohľadu z daného regiónu, či z celého sveta, aby tak vyjadrili záväzok jednoty, apoštolicity

a katolicity.189

Pravdepodobne najväčší význam pre ekumenické hnutie majú články 58–59:

„Neprítomnosť tejto biskupskej postupnosti nemusí nutne znamenať, že došlo k strate

kontinuity v apoštolskej viere. Možnosť uznania toho, že cirkvi môžu byť apoštolské aj keď si

nezachovali znamenie biskupskej postupnosti, má veľký ekumenický význam, nakoľko vzájomné

uznanie úradu ktorý vykonáva episkopé na nadzborovej úrovni je zásadný v ekumenickom

zbližovaní medzi cirkvami. Súčasne cirkev, ktorá si nezachovala znamenie historickej

postupnosti, je slobodná v rozhodnutí vstúpiť do vzťahu vzájomnej participácie na biskupských

inštaláciách (konsekráciách) s cirkvou, ktorá si ju udržala, a tým ju prijať pre seba bez toho, aby

tým poprela svoju predchádzajúcu apoštolskú kontinuitu. Pripravenosť luteránskych cirkví uznať

hodnotu znamenia apoštolicity v historickej postupnosti biskupov a prijať toto znamenie, bez

vyžadovania jeho nutnosti, je príspevkom k ekumenickému hnutiu.

Inštalácia (konsekrácia) biskupov zahŕňa v luteránskej tradícii vkladanie rúk s modlitbou

za dar Ducha Svätého. Za normálnych okolností sa tohto úkonu zúčastňujú minimálne traja ďalší

biskupi. V niekoľkých luteránskych cirkvách sa môžu i farári a laici dodatočne zúčastniť

prostredníctvom vkladania rúk. Účasť biskupov z neluteránskych cirkví je znamením zdieľanej

jednoty a apoštolicity univerzálnej cirkvi. Pri inštalácii (konsekrácii) biskupov je znamenie

apoštolskej postupnosti vyjadrené účasťou biskupov (luteránskych, alebo iných), ktorí sami

prijali toto znamenie.“190

Dokument SLZ Biskupský úrad v rámci apoštolicity cirkvi z roku 2007 má pre

ekumenické hnutie mimoriadny význam. Na jednej strane vyjadruje veľmi ucelene tradičné

luteránske učenie o biskupskom úrade, ktorý je naplno súčasťou jediného úradu slova

a sviatostí, na strane druhej vyjadruje v posledných citovaných článkoch veľkú ochotu

k prijatiu historickej apoštolskej postupnosti ako symbolu toho, že cirkev si zachováva

vernosť apoštolskému evanjeliu. Takéto gesto môže mať významné dopady na ekumenické

hnutie.

189 Ibid., 57.190 Ibid., 58–59 (vlastný preklad).

66

Lundské stanovisko je tak veľmi dobrým príkladom toho, ako sa dá na pomerne

krátkom rozsahu zhrnúť biblická teológia, učenie ranej cirkvi, teologické dôrazy

reformácie a v neposlednom rade aj aktuálne výzvy pre cirkev v súčasnej spoločnosti.

4.6 Historická apoštolská postupnosť v ECAV na Slovensku

Jednou z najzaujímavejších výziev pre ekumenickú teológiu v slovenskom prostredí

zostáva otázka historickej apoštolskej sukcesie v Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku,

ktorej sa už venovalo viacero odborných článkov, no dodnes neexistuje žiadne oficiálne

stanovisko cirkvi k tejto otázke.

Ako už bolo naznačené, postoje jednotlivých evanjelických cirkví k historickému

episkopátu sa líšia. Kým evanjelická reformácia v Nemecku bola nútená pristúpiť

k presbyterskej ordinácii, keďže žiaden z rímskokatolíckych biskupov nebol ochotný

udeliť svätenie zástancom reformačného učenia, iná situácia bola vo Švédsku. Švédska

cirkev si dokázala aj napriek prijatiu reformačného učenia zachovať pôvodný episkopálny

systém:

„Kráľ Gustáv Vasa vymenoval do funkcie arcibiskupa v Uppsale mladého ,reformátora‘

menom Laurentius Petri Nericius (1499 – 27. október 1573), ktorý študoval vo Wittenbergu

a osobne poznal Martina Luthera. Dňa 22. septembra 1531 ho vysvätil Peter Magni, biskup vo

Västerås, ktorý dostal svätenie v Ríme v roku 1524 z rúk pápeža Klementa VII. Táto postupnosť

úradu sa vo Švédsku zachovala do súčasnosti.“191

Prostredníctvom známeho švédskeho arcibiskupa NATHANA SÖDERBLOMA (* 1866 –

† 1931) – dvadsiateho štvrtého biskupa Švédskej cirkvi – sa následne táto línia historickej

apoštolskej postupnosti dostala do Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku. Söderblom sa

totiž 6. 9. 1928 zúčastnil inštalácie biskupa západného dištriktu DUŠANA FAJNORA (* 1876

– † 1933).192 Táto udalosť však mala svoju predohru, keď sa biskup JURAJ JANOŠKA

16. 8. 1925 zúčastnil ordinácie švédskeho biskupa v Uppsale, ktorej predsedal Söderblom.

Ten sa bezprostredne pred začatím slávnosti spýtal Janošku, či chce aj on prijať

požehnanie, čomu Janoška prikývol s jednoduchým odôvodnením, že požehnania nie je

nikdy dosť. V nasledujúcich týždňoch sa však Janoška ocitol pod paľbou vtedajšej

191 STANČEK, Rastislav. 2010. Biskupi Juraj Janoška a Nathan Soederblom – apoštolská sukcesia. In:JURÁŠ, Ján (ed.). 2010. Sláva šľachetným: Zborník z vedeckej konferencie, Liptovský Mikuláš 17.–18.september 2010, s. 93; HAJSKÝ, Norbert. 2007. Spomienka na Dr. Dušana Fajnora, In: TestimoniaTheologica, 1 (1).

192 Ibid., s. 97; PROSTREDNÍK, Ondrej. 2002. Nathan Soederblom a Slovensko. In: Tvorba T, XII (1), s. 37.

67

nemeckej a maďarskej tlače, ktorá mu kládla otázky, či prijal v Uppsale sukcesiu a prečo ju

neprijal aj biskup SAMUEL ZOCH (* 1882 – † 1928). Janoška reagoval, že podstatnejšia je

pre slovenskú cirkev neprerušená postupnosť v učení. Ondrej Prostredník však vo svojom

článku vyjadruje domnienku, že práve táto kauza viedla k následnej inštalácii biskupa

Dušana Fajnora biskupom Söderblom v roku 1928, aby tak došlo k nespochybniteľnému

odovzdaniu historickej apoštolskej postupnosti.193 Dokladom tejto teórie je podľa

Prostredníka skutočnosť, že došlo viackrát k zmene termínu inštalácie, aby vyhovoval

obom stranám.194

Ako však vo svojej štúdii uvádza Rastislav Stanček:

„Apoštolská sukcesia, ktorá bola udelená, v teologickom zmýšľaní zostala na Slovensku

akousi popoluškou. Jej význam zostal kdesi v spomínanom pragmatickom efekte najmä pre

medzinárodnú akceptáciu Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku v medzivojnovom období.“195

Stančekov následný výklad196 ale čiastočne dezinterpretuje výsledky medzinárodných

L–RK dialógov, ako aj zmysel dokumentu Biskupský úrad v rámci apoštolicity cirkvi SLZ.

Tie totiž narozdiel od jeho popisu dospievajú k záverom, že hoci historická apoštolská

sukcesia neprenáša akúsi ontologickú kvalitu („apoštolicitu“) zo svätiteľa na svätenca, je

významným znamením toho, že cirkev zostáva v apoštolskej tradícii. Nenahrádza tak

podstatnú vernosť učeniu apoštolov, ale nie je ani prázdnym gestom a preto si zasluhuje

svoje zachovanie aj v luteránskej tradícii, hoci žiadna cirkev k takémuto kroku nemôže byť

nútená. Kódex kanonického práva (CIC) preto nepotrebuje žiadne praktické zmeny, ako

naznačuje vo svojej štúdii Stanček. Praktická obnova historického episkopátu (resp.

prihlásenie sa k nemu) ako významného znamenia toho, že cirkev zostáva v učení

apoštolov by mala mať za následok prakticky automatickú „zmenu“ postojov RKC – a to

aj bez nutnosti zmeny CIC, pretože aj v duchu silne exkluzivistickej ekleziológie

vyhlásenia Dominus Iesus197 by sa prijatím historickej sukcesie malo po správnosti

o takýchto spoločenstvách hovoriť ako o cirkvách v pravom zmysle slova. V takomto

zmysle by nemalo byť úlohou luteránskych cirkví usilovať sa vo vzájomnom dialógu

193 PROSTREDNÍK, Ondrej. 2002. Nathan Soederblom a Slovensko. In: Tvorba T, XII (1), s. 37.194 Ibid.195 STANČEK, Rastislav. 2010. Biskupi Juraj Janoška a Nathan Soederblom – apoštolská sukcesia. In:

JURÁŠ, Ján (ed.). 2010. Sláva šľachetným: Zborník z vedeckej konferencie, Liptovský Mikuláš 17.–18.september 2010, s. 99.

196 Ibid., s. 99–100.197 Cf. Exkurz č. 1: Vyhlásenie Dominus Iesus 17 a ekumenický dialóg, s. 45.

68

s RKC o zmeny v CIC, ale v prvom rade vysporiadať sa s otázkou biskupskej sukcesie na

vlastnej pôde.

Z historických informácií uvedených v tomto exkurze vyplýva, že prítomnosť

historickej apoštolskej sukcesie v slovenskej Evanjelickej cirkvi a. v. je prakticky

nespochybniteľnou realitou. Otázkou napriek tomu zostáva, nakoľko sa chcú predstavitelia

ECAV k tejto skutočnosti verejne priznať a vyvodiť z toho patričné teologické

a ekumenické dôsledky. Otvorené prihlásenie sa k historickej postupnosti by mohlo

slovenskej ECAV napomôcť v procese recepcie záverov L–RK dialógu na svetovej úrovni,

ako aj vyššie spomínaného dokumentu SLZ. Takýto krok by mal súčasne významné

dôsledky na vzťah ECAV k iným cirkvám, pre ktoré zohráva prítomnosť historického

episkopátu významnú úlohu – napr. k anglikánom, starokatolíkom, či poťažmo rímskym

katolíkom a pravoslávnym. V prípade dialógu s Anglikánskym spoločenstvom

a starokatolíckymi cirkvami združenými v Utrechtskej únii by však situácia bola výrazne

jednoduchšia, keďže by narozdiel od dialógu s RKC a pravoslávnymi nestála v ceste

k plnému sviatostnému spoločenstvu otázka ordinácie žien.

4.7 Zhrnutie

Oficiálna recepcia Spoločného vyhlásenia k učeniu o ospravedlnení otvorila

možnosti dialógu o ďalších podstatných otázkach. Učenie o ospravedlnení bolo prioritnou

teologickou otázkou pre luteránsku stranu, ktorá ho považuje za článok, na ktorom stojí

a padá cirkev. Z katolíckeho hľadiska však na ceste k plnému spoločenstvu stoja ďalšie

nezodpovedané otázky – a to najmä otázky úradu a sviatostí.

Spoločný študijný dokument Apoštolicita cirkvi, ako aj Lundské stanovisko SLZ sa

pokúsili prispieť do diskusie o spomenutých neľahkých otázkach – najmä otázkach úradu

episkopé a apoštolskej postupnosti. Dokument AC má oprosti SV omnoho prepracovanejšiu

biblickú časť, no diferencovaný konsenzus naráža zjavne v otázke biskupského úradu na

svoje vlastné limity. V tejto otázke už nestačí iba formulácia teologickej zhody, ale

vyžaduje sa praktická zmena jednania v cirkvi.

Práve v tomto ohľade je možné (z hľadiska ekumenickej teológie) hodnotiť

mimoriadne pozitívne Lundské stanovisko SLZ. Práve tento dokument vyjadruje na jednej

strane ortodoxné luteránske učenie v otázke biskupského úradu, ktorý je súčasťou jediného

úradu slova a sviatostí, no zároveň oceňuje význam historickej apoštolskej postupnosti,

69

ktorú chápe ako znamenie zotrvávania v učení apoštolov. Vernosť učeniu Krista

a apoštolov je tak základným kritériom (res), ktorého znamením (signum) je odovzdávanie

postupnosti úradu prostredníctvom modlitby a vkladania rúk. Podobnú formuláciu

nachádzame v katolíkmi formulovanom 291. článku198 spoločného študijného dokumentu

AC.

V Exkurze č. 4 si preto autor tejto práce dovolil poukázať na situáciu v ECAV na

Slovensku. Hoci sa niektorí z predstaviteľov cirkvi k historickému episkopátu hlásia, deje

sa to akosi polohlasom – bez dôkladného dopracovania konkrétnych teologických

dôsledkov takéhoto kroku. Otvorené prihlásenie sa k takémuto chápaniu sukcesie by mohlo

mať pre slovenskú ECAV významné dôsledky na poli ekumenizmu doma i v zahraničí.

Na druhej strane i rímskokatolícka teológia by mala v našom prostredí významnejšie

reflektovať výsledky vzájomného dialógu. Ľudové interpretácie apoštolskej postupnosti sú

na Slovensku stále rozšírené a reduktívne chápanie sukcesie tak často vedie k unáhleným

záverom a niekedy nanešťastie aj k dehonestácii ekumenických partnerov. Je načase

skoncovať s interpretáciami apoštolskej postupnosti, ktoré často inklinujú až k magickému

odovzdávaniu moci, a práve spomínaný 291. článok dokumentu AC by tomuto procesu

mohol výrazne napomôcť.

Príklady zo zahraničia ukazujú, že formulácia spoločného konsenzu o apoštolicite

cirkvi a biskupskej postupnosti v spojení s obnovením historického episkopátu – znamenia

apoštolicity – viedla k plným cirkevným spoločenstvám.199 Práve táto skutočnosť by sa

mohla stať inšpiráciou aj pre cirkvi na Slovensku. Hoci otázka ordinácie žien je pre RKC

stále pálčivým problémom, je možné pripojiť sa k modlitbe 8. zhromaždenia SLZ, ktorá je

citovaná v Lundskom stanovisku:

„Ďakujeme Bohu za veľký a obohacujúci dar pre cirkev, ktorý objavili mnohé z našich

členských cirkví v ordinácii žien do pastorálneho úradu a modlíme sa, aby všetky členské cirkvi

SLZ, ako aj ďalšie cirkvi naprieč ekumenickou rodinou, dospeli k uznaniu a prijatiu Božieho

daru žien v ordinovanej službe a vo vedúcich pozíciách v Kristovej cirkvi.“200

198 Cf. pracovný preklad 291. článku dokumentu AC na s. 56.199 Cf. kapitola 2.5 Diferencovaná participácia, s. 23.200 LUTHERAN WORLD FEDERATION. 2007. Episcopal Ministry within the Apostolicity of the Church, 41.

70

5 OD KONFLIKTU K SPOLOČENSTVU*

5.1 Úvod

Doteraz posledným publikovaným dokumentom L–RK dialógu na svetovej úrovni

je správa Od konfliktu k spoločenstvu. Proces prípravy tohto dokumentu sa začal v roku

2009, keď SLZ a Vatikán ustanovili novú pracovnú skupinu Luteránsko–rímskokatolíckej

komisie pre jednotu, ktorá pozostávala z desiatich luteránskych a desiatich katolíckych

teológov, ako aj niekoľkých expertov z oboch strán. Spomenutá komisia následne dostala

dve konkrétne úlohy: a) vypracovať smernicu pre spoločné pripomenutie si 500. výročia

reformácie, b) vypracovať spoločné stanovisko o krste do roku 2017.201

Po troch rokoch práce bol v októbri 2012 dokončený draft dokumentu Od konfliktu

k spoločenstvu, ktorý bol rozoslaný všetkým členským cirkvám SLZ a Rímskokatolíckej

cirkvi. V nadväznosti na to bol dokument v júni 2013 oficiálne publikovaný v tlačenej

forme a zverejnený na internete (v anglickej a nemeckej jazykovej mutácii). Jeho hlavným

zámerom je predstaviť smernice k spoločnej spomienkovej slávnosti (ang.

commemoration, nem. Gedenken)202 reformácie.

Za zmienku stojí, že titul dokumentu sa inšpiroval názvom správy THEODORA

DIETERA,203 riaditeľa Inštitútu pre ekumenický výskum v Štrasburgu, ktorú predniesol

1. septembra 2012 na stretnutí pápeža BENEDIKTA XVI. s jeho bývalými študentami

v Castel Gandolfo. Správa niesla názov: Od konfliktu k spoločenstvu. O katolícko–

luteránskom dialógu.204

* Skrátená a upravená verzia tejto kapitoly bola prezentovaná na konferencii doktorandov a mladýchvedeckých pracovníkov IN PLURIBUS UNITAS – JEDNOTA V MNOHOSTI, ktorá sa konala 27. –29. 3. 2014 na CMTF UP v Olomouci pod názvom Luteránsko–rímskokatolícky dialóg vo svetledokumentu Od konfliktu k spoločenstvu. Výstupom z tejto konferencie by mal byť zborník, ktoréhovydanie je plánované na október/november 2014.

201 GINTERE, Sandra. 2013. Milestones on the Road: From Conflict to Communion. In: One in Christ,47 (2), s. 226.

202 Jedná sa o ťažko preložiteľný termín. Ako vhodný preklad anglického slova commemoration saponúkajú spojenia spomienková slávnosť, či oslava pamiatky. Je však nutné podotknúť, že autoridokumentu tento termín zvolili práve kvôli naznačeniu, že sa ešte nejedná o spoločnú oslavu. Keďževšak zatiaľ neexistuje autorizovaný preklad dokumentu do slovenčiny (resp. češtiny), autor tejtodiplomovej práce bude používať ako preklad oba spomenuté termíny. Napriek tomu je však potrebnépamätať na limity takéhoto prekladu.

203 Prof. Theodor Dieter bol súčasne konzultantom pracovnej skupiny za luteránsku stranu, ktorý výraznoumierou prispel k procesu kreovania dokumentu.

204 GINTERE, Sandra. 2013. Milestones on the Road: From Conflict to Communion. In: One in Christ,47 (2), s. 227.

71

5.2 Štruktúra a kontextuálne zasadenie dokumentu

Dokument Od konfliktu k spoločenstvu je prvým dokumentom piatej fázy L–RK

dialógu na svetovej úrovni, no v celkovom poradí je už jedenástym spoločným

dokumentom, ktorý vzišiel z tohto dialógu.205

Formálne je dokument už tradične rozčlenený do očíslovaných článkov, ktorých je

spolu 245. Svojim rozsahom tak zastáva strednú cestu medzi dvoma predchádzajúcimi

dokumentami – Spoločným vyhlásením k učeniu o ospravedlnení (44 článkov) a študijným

dokumentom Apoštolicita cirkvi (460 článkov).

Ak sa teda v prípade stručného SV jednalo o čo možno najkratšiu sumarizáciu

dovtedajších parciálnych výsledkov bádania o ospravedlnení a záväzné vieroučné

rozhodnutie, a v prípade AC o rozsiahlejší vysvetľujúci dokument určený primárne na

štúdium a pomalé smerovanie k rezolúcii,206 dokument Od konfliktu k spoločenstvu sa

zjavne usiluje o akýsi kompromis. Keby boli posledné tri dokumenty L–RK dialógu

postavené vedľa seba, bolo by možné pozorovať rozdiely v ich rozsahu, štýle, ako aj type

výsledkov. Kým SV malo charakter stručného záväzného dokumentu, AC bol rozsiahlejší

vysvetľujúci dokument určený primárne pre teológov. Od konfliktu k spoločenstvu naproti

tomu nesie jednoduché označenie správa a usiluje sa o spoločnú reinterpretáciu minulosti,

recepciu najdôležitejších výsledkov posledných vzájomných dialógov, ako aj o hľadanie

novej vízie do blízkej i vzdialenejšej budúcnosti.

Štrukturálne je text rozčlenený do šiestich kapitol: 1. Pripomínanie si reformácie

v ekumenickej a globálnej dobe (4–15), 2. Nové perspektívy na Martina Luthera

a reformáciu (16–34), 3. Historický náčrt luteránskej reformácie a katolíckej odpovede

(35–90), 4. Základné témy teológie Martina Luthera vo svetle luteránsko–

rímskokatolíckych dialógov (91–218), 5. Povolaní k spoločnej spomienkovej slávnosti

(219–237), 6. Päť ekumenických imperatívov (238–245).

205 Cf. Príloha č. 1: Zoznam spoločných stanovísk luteránsko–rímskokatolíckej komisie pre jednotu, s. 99.206 DE WITTE, Pieter. 2011. “The Apostolicity of the Church” in Light of the Lutheran–Roman Catholic

Consensus on Justification. In: Ecclesiology, 7 (3), s. 319.

72

5.3 Obsah a kľúčové články dokumentu

Emeritný helsinský luteránsky biskup EERO HUOVINEN vo svojom prejave

k dokumentu Od konfliktu k spoločenstvu veľmi vhodne ilustroval vzťah luteránov

a rímskych katolíkov na obraze manželstva:

„Predstavme si manželov, ktorí boli svoji 15 rokov, no potom sa po mnohých konfliktoch

nanešťastie rozviedli. Po piatich rokoch sa znova stretnú, zistia ako veľa toho majú spoločného

a chcú pokračovať spolu ako pár. Čo majú robiť?

Nie som rodinný poradca, preto mi dovoľte zjednodušenie. Sú potrebné dve veci. V prvom

rade musia nájsť pôvodnú lásku, úplný začiatok ich manželstva. V druhom rade sa musia

vysporiadať so zraneniami, ktoré spôsobili svojmu partnerovi v čase odlúčenia a rozdelenia.“207

Podobne dvojitý je aj zámer dokumentu Od konfliktu k spoločenstvu: Najskôr je

potrebné pozrieť sa na pôvodný spoločný základ kresťanského učenia a následne si kriticky

priznať vlastnú chybu, ktorou jednotlivé komunity prispeli k rozdeleniu viditeľnej cirkvi.

Vlastná prvá kapitola dokumentu čitateľov vovádza do špecifík nášho dobového

kontextu, ktoré by sa mali podpísať na forme spoločnej spomienky storočnice reformácie

v roku 2017. Ktoré to sú? „(1) Je to prvá spomienková slávnosť, ktorá sa uskutoční v dobe

ekumenizmu. Preto je spoločná spomienková slávnosť príležitosťou k prehĺbeniu

spoločenstva medzi katolíkmi a luteránmi. (2) Je to prvá spomienková slávnosť, ktorá sa

uskutoční v dobe globalizácie. Preto musí spoločná spomienka zahŕňať skúsenosti

a perspektívy kresťanov z Juhu a Severu, Východu i Západu. (3) Je to prvá spomienka,

ktorá sa musí vysporiadať s nutnosťou novej evanjelizácie v čase, ktorý je poznačený

rozkvetom nových náboženských hnutí a súčasne nárastom sekularizácie na mnohých

miestach.“208 Dokument pritom vychádza z presvedčenia, že hoci minulosť nemôžeme

zmeniť, spôsob akým si minulosť pripomíname je možné postupom času premieňať.209

207 HUOVINEN, Eero. 2013. From Conflict to Communion | Response | Bishop em. Eero Huovinen, [online],[cit. 10.3.2014], dostupné z: <http://www.lutheranworld.org/sites/default/files/Bishop%20Huovinen%20–%20From%20Conflict%20to%20Communion.pdf>.

208 From Conflict to Communion, 4. Margot Käßmann vo svojej prednáške 25. 3. 2014 na ETF UK v Praheupozornila až na 10 špecifík našej éry, ktoré by mohli a mali ovplyvniť formu pamiatky reformáciev roku 2017. Jedným z dôležitých bodov jej prednášky bolo, že sa jedná o prvú storočnicu reformácie odzačiatku ordinácie žien v cirkvi za farárky. Pamiatka reformácie v roku 2017 môže byť vhodnoupríležitosťou na vyhodnotenie tohto kroku. KÄSSMANN, Margot. 2014. Was gibt es da zu feiern? Aufdem Weg zum Reformationsjubiläum 2017, [prednáška], Praha: ETF UK, 25. 3. 2014.

209 Ibid., 16.

73

V druhej kapitole sa autori zamerali na súčasný výskum o osobnosti reformátora

Martina Luthera a reformácie ako takej. Kapitola v prvom rade predstavuje prínosy

výskumu o stredoveku, ktorý už naďalej nebýva označovaný zjednodušujúcimi

negatívnymi termínmi (napr. obdobie temna), ako sa to často dialo na protestantskej strane,

ale ani nevykresľuje stredovek v jasnejších kontúrach, ako tomu bývalo na strane

katolíkov. Omnoho lepšie možno stredovek vykresliť ako dobu veľkých opozícií.210

Podobne ani cirkev nebola monolitickou entitou, ale obsahovala veľké množstvo

rozličných smerov, teológií a typov zbožnosti.

V druhom rade sa kapitola zameriava na výskum o Lutherovi (Lutherforschung),

ktorý vyrástol v 20. storočí z katolíckeho záujmu o dejiny reformácie. Výskum sa usiloval

(najmä v Nemecku) o nápravu jednostranného protirímskeho pohľadu vtedajšej

protestantskej historiografie.211

Tretia kapitola dokumentu je s druhou úzko prepojená – zameriava sa na spoločné

prerozprávanie dejín reformácie a protireformácie. Tento pokus je mimoriadnou výzvou aj

v našom prostredí, ktorého história je výrazne poznačená reformáciou a protireformáciou.

Snaha o spoločnú interpretáciu dejín v sebe na jednej strane nesie úsilie o vzájomné

zmierenie, na strane druhej môže významne napomôcť kritickému výskumu dejín, ktorý

vedie k objektívnejšiemu pohľadu na minulosť.

Teologické jadro dokumentu sa však nachádza až v jeho štvrtej kapitole, ktorá sa

venuje štyrom konkrétnym témam teológie Martina Luthera z ekumenickej perspektívy. Sú

nimi učenie o ospravedlnení, eucharistii (večeri Pánovej), ordinovanej službe a vzťahu

Písma a tradície. Najmä v tejto kapitole je možné priam ukážkovo vidieť aplikáciu

diferencovaného konsenzu, keď na jednej strane stojí samostatné učenie jednotlivých

cirkví a na strane druhej spoločné vyhodnotenie. Prečo ale práve tieto štyri témy?

Na kľúčový význam otázky ospravedlnenia pre luteránsku reformáciu 16. storočia

bolo poukázané už v druhej kapitole tejto práce, ktorá sa venovala SV. Podobne ako SV aj

dokument Od konfliktu k spoločenstvu cituje Luthera keď tvrdí, že v prípade učenia

o ospravedlnení sa jedná o prvý a hlavný článok, ktorý je základným hermeneutickým

kľúčom k pochopeniu celého kresťanského učenia.212 Učenie o ospravedlnení je pre

210 From Conflict to Communion, 19.211 Ibid., 21–23.212 Cf. SV 1, From Conflict to Communion, 122.

74

luteránsku stranu articulus stantis et cadentis ecclesiae, teda článok, na ktorom stojí a padá

cirkev. Konsenzus v tejto otázke je preto predpokladom pre každý ďalší dialóg s luteránmi.

Hoci to nemusí byť na prvý pohľad celkom zrejmé, verné učenie o ospravedlnení je

z hľadiska luterskej teológie súčasne veľmi úzko spojené s otázkami ekleziológie.

Augsburské vyznanie vo svojom VII. článku O cirkvi pomenováva znaky pravej cirkvi

(notae ecclesiae), ktorými sú čisté kázanie evanjelia a prisluhovanie sviatostí podľa

evanjelia.213 Z uvedeného tak vyplýva, že správna interpretácia učenia o ospravedlnení je

základom pre následné správne ohlasovanie evanjelia a validitu sviatostí.

V tejto kapitole už bolo poukázané na význam základnej zhody v otázkach

eucharistie a ordinovaného úradu, ktorá je predpokladom plného sviatostného spoločenstva

cirkví. Je preto mimoriadne významné, že dokument sa venuje aj týmto otázkam.

Lutherovi nikdy nešlo o popretie skutočnej prítomnosti Krista v eucharistii (tú naopak silne

zdôrazňoval!),214 ale skôr o pochopenie tajomstva zmeny vo večeri Pánovej.215 Kristove

telo a krv sú podľa Luthera prítomné v daroch, s darmi a pod spôsobom darov, pričom

spojenie chleba a vína s Kristom interpretuje prostredníctvom vzájomného zdieľania

vlastností (communicatio idiomatum).216 Večera Pánova nie je pre Luthera obetou

zmierenia, ale obetou chvály.217 Zaujímavosťou je, že dokument sa v tejto časti pokúša

formulovať spoločné chápanie skutočnej prítomnosti Krista v eucharistii, konvergenciu

v chápaní obetného charakteru eucharistie a úplnosť sviatosti spočívajúcu v podávaní pod

oboma spôsobmi.218

Stále výrazným rozdielom medzi luteránskymi a katolíckymi cirkvami zostáva

otázka ordinovaného úradu. Keďže biskupi v 16. storočí odmietali vysvätiť kandidátov

kňazstva, ktorí sympatizovali s reformáciou,219 reformátori sa na základe teológie Sentencií

Petra Lombardského rozhodli praktikovať tzv. presbyterskú ordináciu. V kontexte tejto

213 CA VII. Otázkou znakov pravej cirkvi u Luthera a v reformačnom učení sa podrobnejšie venuje BATKA,Ľubomír. 2013. Znaky kresťanskej cirkvi a jednota cirkvi. In: Lutheranus 4: Studie a texty k teologiia dějinám luterské reformace, s. 7–42.

214 K luteránskemu učeniu o večerí Pánovej vydala česká Lutherova společnost skrátenú dizertačnú prácu,ktorá sa zaoberá problematikou prítomnosti Ježiša Krista vo sviatosti HARDT, Tom G. A. 2007.O svátosti oltářní: Kniha o lutherském učení o večeři Páně, 80 s.

215 THÖNISSEN, Wolfgang. 2013. From Conflict to Communion Common Lutheran–Catholiccommemoration of the Reformation in 2017: Press release from the catholic partners , bod 3.2, [online],[cit. 13. 3. 2014], dostupné z: <http://www.lutheranworld.org/sites/default/files/Prof%20Dr%20Thoenissen%20–%20From%20Conflict%20to%20Communion.pdf>.

216 From Conflict to Communion, 143.217 Ibid., 148.218 Ibid., 153–161.219 Cf. CA XXVIII.

75

teológie totiž biskupská vysviacka nebola chápaná ako samostatný stupeň svätenia.

Reformátori sa tiež odvolávali na Hieronyma, podľa ktorého v Novej zmluve slová

presbyter a biskup označujú tú istú skutočnosť s tou výnimkou, že biskup mal právo

vysvätiť (ordinovať) iných.220 Čo sa týka otázky historickej apoštolskej postupnosti

(successio ordinis), dokument cituje jednu z najvýznamnejších statí predchádzajúceho

dokumentu AC (2006), ktorá hovorí o tom, že podľa katolíckeho učenia nestojí

individuálny biskup v apoštolskej postupnosti prostredníctvom historicky overiteľnej

nepretržitej reťaze vkladania rúk,221 ale podobne ako vo východnej tradícii svojim

začlenením sa do kolégia biskupov.222 Nositeľom apoštolskej postupnosti tak nie je

jednotlivec, ale celé biskupské kolégium.

Posledná téma, ktorej sa venuje štvrtá kapitola je vzťah medzi Písmom a tradíciou.

Treba pamätať na skutočnosť, že Lutherove názory na túto tému sa formovali v jeho zápase

proti odpustkom, pričom jeho bývalí oponenti Ján Eck a Sylvester Prierias označili jeho

učenie za protirečiace cirkevnej tradícii.223 Písmo bolo pre Luthera prvým princípom

(primum principium), v ktorom majú mať všetky teologické stanoviská priamy i nepriamy

základ.224 Druhý vatikánsky koncil zdôraznil význam Svätého písma vo svojej dogmatickej

konštitúcii o Božom zjavení Dei Verbum.

Základom jednoty a spoločnej spomienky je krst. To je téma v poradí piatej

kapitoly dokumentu. Významnou súčasťou tejto kapitoly je vyznanie hriechov proti

jednote. Tento výraz pokory a uznania vlastných chýb je podstatným prvkom

ekumenického dialógu.

220 From Conflict to Communion, 170–171.221 Prof. Dieter pri štúdiu tohto dokumentu autora upozornil na to, že kardinál Walter Kasper túto teóriu

vhodne označil termínom „potrubná teória“ (ang. „pipeline theory“). Ide o akúsi magickú interpretáciuapoštolskej postupnosti ako potrubia, prostredníctvom ktorého prúdi moc apoštolov až do súčasnej doby.Z dokumentu Apoštolicita cirkvi vyplýva, že táto teória je neudržateľná.

222 AC 291: „It is Catholic doctrine that an individual bishop is not in apostolic succession by his beingpart of a historically verifiable and uninterrupted chain of imposition of hands through his predecessorsto one of the apostles. It is instead essential that he be in communion with the whole order of bishopswhich as a whole succeeds the apostolic college and its mission. Thus the consensus of the bishopsamong themselves is the decisive sign of the apostolicity of their teaching. Catholicity is the means andexpression of apostolicity. If catholicity is a sign of apostolicity, then apostolicity is a condition forcatholicity. Thus fidelity to the apostolic gospel has priority in the interplay of traditio, successio andcommunio.“ (dôraz pôvodný); cf. From Conflict to Communion, 188.

223 THÖNISSEN, Wolfgang. 2013. From Conflict to Communion Common Lutheran–Catholiccommemoration of the Reformation in 2017: Press release from the catholic partners , bod 3.4, [online],[cit. 13.3.2014], dostupné z: <http://www.lutheranworld.org/sites/default/files/Prof%20Dr%20Thoenissen%20–%20From%20Conflict%20to%20Communion.pdf>.

224 From Conflict to Communion, 196.

76

Finálna šiesta kapitola obsahuje 5 ekumenických imperatívov,225 ktoré majú byť

realizované v životoch jednotlivých katolíckych a luteránskych spoločenstiev. Keď

prezident SLZ MUNIB A. YOUNAN prezentoval v júni 2013 prezentoval zhromaždeniu SLZ

túto kapitolu, povedal tieto slová: „V našom súčasnom svete sa ľudia stretávajú

a uzatvárajú manželstvá naprieč mnohými hranicami odlišnosti. Musíme preto pokračovať

v prijímaní opatrení aby sme zabezpečili, že veriaci luteránski a rímskokatolícki kresťania

nebudú cítiť, že nejakým spôsobom zradili svoje komunity. Musíme zabezpečiť, aby ich deti

nemali dôvod na to, aby neboli pripustené ku sviatostiam a Božiemu slovu jednoducho

preto, že kňaz alebo pastor ich vyzval k zjednodušujúcemu rozhodnutiu medzi tradíciami,

z ktorých obe milujú. Ak kňazi a pastori začnú prejavovať takúto pohostinnosť a lásku,

príbuzní a starí rodičia ju budú čoskoro nasledovať.“226 Po týchto slovách vyjadril nádej,

že do roku 2017 budú luteráni a katolíci schopní deklarovať vzájomné pozvanie

k Pánovmu eucharistickému stolu, čo by mohlo byť významným viditeľným vyjadrením

zjednocujúceho procesu.227

5.4 Kritické ohlasy k dokumentu

Hoci k dokumentu Od konfliktu k spoločenstvu dodnes nevyšlo veľa štúdií a ohlasov,

s ostrou kritikou voči najnovšiemu dokumentu L–RK dialógu vystúpil známy viedenský

systematický teológ ULRICH H. J. KÖRTNER.228 Körtner tvrdí, že dokument nahliada na

reformáciu veľmi jednostranne a jeho prístup k nej je zjednodušujúci. Hoci sa podľa neho

dokument usiluje o spoločnú interpretáciu Lutherovej teológie, finálny výsledok je

neuspokojivý – reformačná teológia je podľa neho prezentovaná príliš mierne.

225 Pracovný preklad tejto kapitoly dokumentu Od konfliktu k spoločenstvu je možné nájsť medzi prílohamitejto práce: Príloha č. 3: Pracovný preklad 6. kapitoly dokumentu Od konfliktu k spoločenstvu (Päťekumenických imperatívov), s. 102.

226 YOUNAN, Munib A. 2013. "From Conflict to Communion": Strengthening our Common Witness,Globally and Locally, [online], [cit. 13.3.2014], dostupné z:<http://www.lutheranworld.org/sites/default/files/Bishop%20Dr%20Younan%20–%20From%20Conflict%20to%20Communion.pdf>.

227 Ibid.228 Autorovi tejto práce sa napriek vynaloženému úsiliu až do odovzdania tejto práce nepodarilo nájsť

ucelenú štúdiu Ulricha Körtnera, preto sa musel obmedziť na správy v rakúskej tlači, ktoré v krátkostizhrnuli jeho stanoviská: Körtner übt Kritik an Dokument zum Reformationsjubiläum. [online] 2013. [cit.3. 3. 2014]. Dostupné z: <http://www.evang.at/themen/nachrichten/detail/article/koertner–uebt–scharfe–kritik–an–lutherisch–katholischem–dokument–zum–reformationsjubilaeum/>; Theologe Körtnerkritisiert Reformationsdokument. [online] 2013. [cit. 3. 3. 2014]. Dostupné z:<http://religion.orf.at/stories/2589080/>.

77

Mimo iného Körtner kritizuje aj reduktívny prístup k reformácii, keďže dokument sa

venoval prakticky iba Lutherovi. Ak má ísť o komplexné pripomenutie si reformácie,

osobnosti ako Zwingli, Melanchton, Bucer, či Kalvín by nemali byť opomenuté.

5.5 Zhrnutie

Dokument Od konfliktu k spoločenstvu je mimoriadne zaujímavým pokusom L–RK

dialógu, ktorý v sebe zahŕňa hneď niekoľko úrovní ekumenizmu od teologického dialógu,

cez snahu o spoločnú interpretáciu dejinných udalostí až po praktické aspekty spoločnej

spomienky reformácie v roku 2017. Naproti stručnému Spoločnému vyhláseniu

o ospravedlnení a naopak rozsiahlemu študijnému dokumentu Apoštolicita cirkvi sa tak

jedná o dokument, ktorý vo svojej stručnosti a pútavejšom štýle môže osloviť aj širšiu

verejnosť. Pred cirkvami preto teraz stojí proces recepcie dokumentu a zostáva len vyjadriť

nádej, že tento proces sa neskončí len pri formálnom vyjadrení, ktoré nebude viesť

k žiadnej vnútornej premene, ako to pomerne realisticky vykresľuje vo svojej knihe

ekumenický teológ PETER NEUNER.229

Základné posolstvo dokumentu možno v závere zhrnúť ďalšími odvážnymi slovami

MUNIBA A. YOUNANA, prezidenta SLZ, ktoré poukazujú na presah posolstva dokumentu aj

za hranice L–RK dialógu:

„Dokument ,Od konfliktu k spoločenstvu‘ tvrdí, že boje 16. storočia sa skončili.

Vzdávajme za to Bohu chválu! Teraz, keď sa spájame naprieč hranice viery, je načase, aby boli

raz a navždy ukončené všetky formy násilia páchaného v Božom mene. Moslimovia, hinduisti,

budhisti i kresťania majú všetci svojich vlastných extrémistov a vodcov, ktorí sa snažia zneužiť

náboženskú identitu pre svoje vlastné účely. ,Od konfliktu k spoločenstvu‘ ponúka ďalší krok

v tomto medzináboženskom povedomí zdôraznením luteránskeho a rímskokatolíckeho zlého

229 NEUNER, Peter. 2011. Ekumenická teologie, s. 260–261:„Očekávání recepce se obrací v první řaděk církevním vedením, jejichž reakce jsou zpravidla vskutku stereotypní. Dokument se přivítá s velikouchválou, ocení se jako doklad toho, že vyvrací tvrzení o ekumenické stagnaci, a poděkuje sezúžastněným teologům za jejich důležitý přínos. V dílčí argumentaci se vyzvednou výroky, které seshodují s vlastní tradicí; výsledky, které jsou s ní v napětí, se více nebo méně laskavě zkritizují, případněse žádá, aby na tomto místě dialog dále pokračoval, aby se docílilo větší přesnosti. (…) Těžko se najdoupříklady, že by církve vlivem dokumentů o konvergenci nebo konsenzu přezkoumaly své učení nebo praxiči je dokonce korigovali. K církevním uniím dosud konsenzuální ekumena nikde nevedla.“ Poslednúcitovanú je však v súčasnosti potrebné korigovať, keďže konsenzuálna ekuména v prípade dialóguELCA a Episkopálnej cirkvi v Amerike, či deklarácii z Porvoo viedla k plnému spoločenstvu cirkví.Vyhliadky konsenzuálnej ekumény do budúcnosti sú preto z perspektívy autora tejto práce o niečopozitívnejšie, ako ich vykresľuje v uvedenom citáte Neuner. Na problém tzv. „ekumenickéhozabúdania“ zasa poukazuje kardinál Kurt Koch vo svojej prednáške KOCH, Kurt. 2013. “From Conflictto Communion”: Principles and Possibilities for the Ongoing Ecumenical Process, [online],[cit. 4. 3. 2014], dostupné z: <http://www.vatican.va/roman_curia/pontifical_councils/chrstuni/lutheran–fed–docs/rc_pc_chrstuni_doc_20130617_presentation–card–koch_en.html>.

78

zaobchádzania so Židmi. Keď budeme v súčasnosti pokračovať v práci proti antisemitizmu je tiež

doležité priznať si aj naše zlé zaobchádzanie s moslimami a Islamom, ako aj bojovať proti

islamofóbii, ktorá je prítomná v mnohých z našich komunít.“230

230 YOUNAN, Munib A. 2013. "From Conflict to Communion": Strengthening our Common Witness,Globally and Locally, [online], [cit. 13.3.2014], dostupné z:<http://www.lutheranworld.org/sites/default/files/Bishop%20Dr%20Younan%20–%20From%20Conflict%20to%20Communion.pdf>.

79

6 PREHĽAD DOKUMENTOV NÁRODNÝCH DIALÓGOV

6.1 Úvod

Cieľom poslednej kapitoly tejto práce je ponúknuť stručný pohľad na

najvýznamnejšie dokumenty národných L–RK dialógov v sledovanom období (po

podpísaní SV), teda po roku 1999.231 Jej účelom však nie je ponúknuť vyčerpávajúcu

teologickú analýzu dokumentov, keďže sa jedná o pomerne rozsiahle teologické

stanoviská, ktorým by pokojne mohli byť venované samostatné práce. Zámerom autora je

skôr ponúknuť v tejto kapitole čitateľom krátke poznámky o vzťahu dokumentov

národných dialógov k dialógu na svetovej úrovni a odkázať ich na texty týchto

dokumentov, ako aj na sekundárnu literatúru.

6.2 Dialóg v Nemecku

Hoci dialóg luteránov a rímskych katolíkov v Nemecku nevyprodukoval veľké

množstvo dokumentov, mal mimoriadne veľký podiel na vzniku SV. Podľa informácií

dostupných autorovi tejto práce z nemeckého prostredia vzišli do súčasnosti iba dva

dokumenty – z toho len jeden v období po podpísaní SV. Tým prvým bol už viackrát

spomínaný dokument Odsúdenia reformačnej doby – ešte stále rozdeľujú cirkvi?232 z roku

1986, ktorý prišiel s významným tvrdení, že cirkvi nerozdeľujú odlišnosti v ich učení, ale

vzájomné odsúdenia.233 Práve toto tvrdenie bolo jednou z východiskových pozícií SV, ako

na to už bolo skôr poukázané v príslušnej kapitole.

Pre obdobie, ktorému sa venuje táto práca je však podstatnejší druhý z dokumentov,

ktorý sa volá Communio Sanctorum: Cirkev ako spoločenstvo svätých234 a bol vydaný

v roku 2000, teda takmer bezprostredne po podpise SV. Dokument dôsledne odlišuje

diferencovaný konsenzus, ktorý považuje za cieľ vzájomného dialógu, od cesty a metód,

ktoré k nemu vedú. Communio Sanctorum sa venuje viacerým významným

ekleziologickým otázkam, čo je možné práve vďaka vzájomnému konsenzu v otázke

231 Kompletný zoznam dokumentov vybraných národných dialógoch je možné nájsť medzi prílohami tejtopráce: Príloha č. 2: Zoznam spoločných dokumentov L–RK dialógu na národnej úrovni (Nemecko,USA, Švédsko / Fínsko, Austrália), s. 100.

232 Anglický preklad: LEHMANN, Karl – PANNENBERG, Wolfhart. 1990. The Condemnations of theReformation Era: Do They Still Divide?, 214 s.

233 Historickej ceste k tomuto dokumentu sa táto práca venuje na s. 30 (vrátane poznámky č. 60).234 BILATERALE ARBEITSGRUPPE DER DEUTSCHEN BISCHOFSKONFERENZ UND DER KIRCHENLEITUNG DER

VEREINIGTEN EVANGELISCH–LUTHERISCHEN KRICHE DEUTSCHLANDS. 2000. Communio Sanctorum:Die Kirche als Gemeinschaft der Heiligen, 124 s.

80

ospravedlnenia. Ústredným ekleziologickým termínom dokumentu je práve latinské slovo

communio, ktoré sa premieta do všetkých konkrétnych otázok. Dokument sa zaoberá

najmä otázkami sviatostí, ordinovaného úradu, cirkvi a recepcie učenia o ospravedlnení.235

Nemecký dialóg svojim prvým dokumentom významne prispel k spoločnému

konsenzu o ospravedlnení na svetovej úrovni a svojim druhým dokumentom sa pustil na

pole ekleziológie. Naprieč dokumentom Communio Sanctorum je vidieť snahu autorov

o konkrétnu recepciu SV v nemeckom prostredí a súčasne snahu o vytvorenie spoločnej

formulácie učenia o cirkvi, úrade a sviatostiach. Z oboch dokumentov nemeckého dialógu

tak možno vidieť hlboké teologické úsilie o viditeľnú jednotu Kristovej cirkvi.

6.3 Dialóg v USA

L–RK dialóg v Spojených štátoch je na dokumenty najbohatším národným dialógom.

Jeho počiatky siahajú až k obdobiu bezprostredne po skončení Druhého vatikánskeho

koncilu a významným spôsobom ovplyvnil i dialóg na svetovej úrovni. Medzi

najvýznamnejšie pramene SV patril už spomínaný dokument Ospravedlnenie z viery,236

7. dokument amerického dialógu. Spolu však z tohto národného dialógu vzišlo už

11 dokumentov – z toho dva v období po podpísaní SV, ktorému sa venuje táto práca.

V roku 2004 bol publikovaný dokument Cirkev ako koinónia spásy: Jej štruktúry

a úrady,237 ktorý podobne ako SV využíva diferencovaný konsenzus. Dokument stavia na

výsledkoch predchádzajúcich dialógov v USA a dokumente dialógu na svetovej úrovni

Tvárou v tvár jednote (1984). Autori sa však týmto dokumentom nesnažili iba nadviazať na

predchádzajúce dokumenty, ale aj vytvoriť priestor pre recepciu SV. Ústrednou témou tohto

dokumentu je ekleziológia založená na gréckom termíne koinónia, ktorý býva do latinčiny

prekladaný ako communio.238 Keďže však termín communio býva často spájaný s inými

teologickými termínmi (napr. s eucharistiou, či sviatostným charakterom služby), autori

dokumentu sa rozhodli pre použitie biblického termínu koinónia, ktorý však nie je

235 Analýzu konkrétnych otázok dokumentu je možné nájsť u HIETAMÄKI, Minna. 2010. AgreeableAgreement: An Examination of the Quest for Consensus in Ecumenical Dialogue, s. 69–73.

236 ANDERSON, H. George – MURPHY, T. Austin – BURGESS Joseph A. (eds.). 1985. Justification by Faith:Lutherans and Catholics in Dialogue VII, 382 s.

237 LEE, Randall – GROS, Jefferey (eds.). 2005. The Church as Koinonia of Salvation: Its Structures andMinistries, 293 s.

238 Aj analýzu tohto dokumentu je možné nájsť u HIETAMÄKI, Minna. 2010. Agreeable Agreement: AnExamination of the Quest for Consensus in Ecumenical Dialogue, s. 73–80.

81

primárne viazaný na pojem cirkev (ekklésia), ale skôr na všeobecné spoločenstvo všetkých

veriacich.239

Okrem spoločného vyhlásenia publikácia obsahuje štúdie individuálnych autorov,

ktoré sa venujú parciálnym problémom v danej oblasti. Ekleziologické zameranie

dokumentu dokazuje, že konsenzus v otázke učenia o ospravedlnení umožnil posun

k snahe o hľadanie takej spoločnej formulácie učenia o cirkvi, ktoré by umožnilo zahrnutie

oboch spoločenstiev.

Ďalší, v celkovom poradí jedenásty, severoamerický dokument nesie názov Nádej

večného života240 a bol vydaný v roku 2011. Dokument znovu nadväzuje na konsenzus

o ospravedlnení a aplikuje ho na teologickú otázku posmrtného života. Ospravedlnení sú

v kontexte dokumentu zjednotení v Kristovi spolu s tými, ktorí ich už do večnosti

predišli.241 Vo svojom závere dokument konštatuje, že modlitba za zosnulých nemusí byť

za každých okolností považovaná za otázku, ktorá rozdeľuje cirkev.242 Takýto krok je

podľa dokumentu odpoveďou na výzvu SV, ktorá hovorí, že konsenzus o ospravedlnení sa

má prejaviť v živote a učení cirkví.

Americký dialóg je charakteristický tým, že nielen reflektuje témy svetového

dialógu, ale často dokonca svojimi vlastnými témami dialóg na svetovej úrovni inšpiruje

a predchádza, ako sme to mali možnosť vidieť pri otázke učenia o ospravedlnení. Výstupné

dokumenty sú tradične tvorené spoločným stanoviskom, ktoré je v druhej časti doplnené

o tematicky zamerané eseje odborníkov z rôznych oblastí teológie. Jedná sa tak

o mimoriadne kvalitné teologické materiály, ktoré sú vhodné pre štúdium a reflexiu na

teologických fakultách, ako aj v rámci farností a cirkevných zborov.

6.4 Dialóg vo Švédsku a Fínsku

Dialóg severských luteránskych a rímskokatolíckych cirkví má špecifický charakter,

ktorý je daný historickým vývojom vzájomných vzťahov, ako aj liturgickým charakterom

týchto cirkví. V roku 2010 dal tento dialóg zrod dokumentu Ospravedlnenie v živote

239 HIETAMÄKI, Minna. 2010. Agreeable Agreement: An Examination of the Quest for Consensus inEcumenical Dialogue, s. 73–74.

240 ALMEN, Lowell G. – SKLBA, Richard J (eds.). 2011. The Hope of Eternal Life (Lutherans and Catholicsin Dialogue – XI), 212 s.

241 Ibid., 7.242 Ibid., 274.

82

cirkvi,243 ktorý odzrkadľuje spomenuté špecifiká a bol vytvorený v spolupráci švédskych

a fínskych cirkví.

Tento komplexný dokument na začiatku recipuje SV a snaží sa aktívne ponúknuť

odpovede na otvorené otázky, no následne sa venuje i mnohým ďalším otázkam –

historickému vývoju cirkví v severských krajinách, otázkam cirkvi, sviatostí, úradu, ako aj

pápežského primátu. Jedná sa tak o unikátny počin, keďže na 134 stranách jediného

dokumentu sú predstavené prakticky všetky kľúčové otázky vzájomného dialógu, ako

aj špecifický historický kontext cirkví v danej oblasti.

6.5 Dialóg v Austrálii

Vzájomný L–RK dialóg v Austrálii je vhodným príkladom toho, že otázka

ekumenického dialógu nie je len otázkou veľkých cirkví. Luteránska cirkev v Austrálii má

približne 70 000 členov244 a RKC asi 5,4 milióna členov245 pri celkovom počte 22,68

milióna obyvateľov Austrálie (2012). Napriek tomu cirkvi vedú už od roku 1975 aktívny

dialóg, z ktorého doteraz vzišlo spolu 6 bilaterálnych dokumentov. Mimo iného sa dialóg

v Austrálii venoval aj teológii ospravedlnenia – a to ešte pred podpísaním SV.

V sledovanom období bol vydaný dokument Úrad dohľadu: Úrad biskupa

a predsedajúceho v cirkvi (2007),246 ktorý teologicky reflektuje otázku biskupského úradu.

Diskusie o tejto otázke prebiehali v Austrálii už od roku 2000, čo zodpovedá obdobiu

riešenia tejto otázky na svetovej úrovni. Dokument dospieva k záveru, že kým luteránsky

pohľad na úrad bol primárne formovaný z pohľadu ospravedlnenia, pohľad rímskych

katolíkov bol ovplyvnený učením o eucharistii. Na základe oboch týchto otázok by mal

byť preto formovaný vzájomný konsenzus.

L–RK dialóg v Austrálii je svedectvom o tom, že zmysluplný a kvalitný dialóg je

možné viesť aj v takom spoločenskom prostredí, v ktorom tieto cirkvi tvoria majoritu.

243 ROMAN CATHOLIC – LUTHERAN GROUP, SWEDEN, FINLAND. 2010. Justification in the Life of theChurch, 134 s.

244 LUTHERAN WORLD FEDERATION. 2013. The Lutheran World Federation – 2013 Membership Figures:Summary, [online], [cit. 2.4.2014], dostupné z: <http://www.lutheranworld.org/sites/default/files/LWI–Statistics–2013–EN.pdf>.

245 AUSTRALIAN BUREAU OF STATISTICS. 2010. Cultural diversity, [online], [cit. 2.4.2014], dostupné z:<http://www.abs.gov.au/ausstats/abs@.nsf/7d12b0f6763c78caca257061001cc588/636F496B2B943F12CA2573D200109DA9?opendocument>

246 LUTHERAN–ROMAN CATHOLIC DIALOGUE IN AUSTRALIA. 2007. The Ministry of Oversight: The Officeof Bishop and President in Church, 29 s.

83

6.6 Zhrnutie

V tejto krátkej kapitole sa autor pokúsil ponúknuť čitateľom základný prehľad

dokumentov 4 vybraných národných L–RK dialógov. Bolo tak možné sledovať vedúcu

pozíciu nemeckého a severoamerického dialógu, špecifickú pozíciu diskusií medzi

severskými cirkvami, ako aj príklad dialógu v menšom rozmere v Austrálii. Všetky

uvedené dokumenty sú preto vhodným príkladom toho, aké formy môže mať recepcia

dokumentov na národnej úrovni, a ako naopak môžu národné dialógy ovplyvniť L–RK

dialóg na svetovej úrovni.

Je tiež zaujímavé, že prakticky všetky sledované dokumenty národných dialógov

z obdobia po podpísaní SV sa venovali vybraným otázkam ekleziológie a úradu v cirkvi.

Tento krok bol umožnený vďaka konsenzu o ospravedlnení a jeho následnej recepcii

cirkvami.

84

ZÁVER

Luteránsko–rímskokatolícky dialóg patrí medzi najvýznamnejšie, najdlhšie trvajúce

a na dokumenty najbohatšie bilaterálne dialógy, a to tak na medzinárodnej, ako aj na

národnej úrovni. Keďže už onedlho oslávi svoje päťdesiate výročie, autor tejto práce sa

pokúsil analyzovať minulé kroky tohto dialógu, ako aj načrtnúť jeho možné kontúry

v budúcnosti.

Prvá kapitola vlastnej práce predstavila koncept ekumenického dialógu v prostredí

teológie, ako aj rozdiely medzi konvergenčnou a konsenzuálnou ekuménou. Významným

prínosom tejto kapitoly bola analýza špecifického typu konsenzu v rozličnosti, ktorý sa

objavil na pôde L–RK dialógu – diferencovaného konsenzu. Analýzou kľúčových štúdií

Hardinga Meyera a Williama G. Ruscha mohol autor tejto práce rozpoznať limity

diferencovaného konsenzu, na ktoré naráža pri otázke biskupského úradu a apoštolskej

sukcesie. Na tomto základe bol následne predstavený koncept diferencovanej participácie,

ktorý môže mať veľký význam pre budúcnosť L–RK dialógu, ako aj ekumenického hnutia

vôbec. V prvej kapitole bol tiež predstavený dôležitý koncept ekumenickej recepcie, ako aj

teologický a spirituálny model ekumenizmu.

Nasledujúce kapitoly boli venované posledným trom dokumentom L–RK dialógu na

svetovej úrovni. Spoločné vyhlásenie k učeniu o ospravedlnení (1999) bol nepochybne

dokument mimoriadneho významu, a to dokonca aj napriek ostrej kritike, ktorej sa mu

dostalo z viacerých strán. Vzájomný konsenzus v otázke, ktorú luteránske cirkvi považujú

už od čias reformácie za articulus standis et cadendis ecclesiae uvoľnil mnohé napätia

a otvoril nové možnosti pre vzájomný dialóg.

Kým pre luteránsku stranu by mohol byť konsenzus o ospravedlnení postačujúcim

kritériom aspoň k vzájomnej eucharistickej pohostinnosti, katolícka strana potrebuje

hľadať spoločnú odpoveď na viaceré ďalšie otázky – najmä otázky biskupského úradu

a historickej apoštolskej postupnosti. O to sa pokúsil druhý študijný dokument Apoštolicita

cirkvi (2006), ktorý sa danému problému venoval veľmi komplexne a na pomerne širokom

rozsahu. Z katolíckeho hľadiska tento dokument veľmi otvorene aplikoval chápanie

Druhého vatikánskeho koncilu keď poukázal na skutočnosť, že nositeľom apoštolskej

postupnosti nie je individuálny biskup, ale celé kolégium biskupov. Týmto krokom sa

85

dokument jasne vymedzil voči magickým interpretáciám historického episkopátu, ako

historicky overiteľnej nepretržitej línie vkladania rúk, ktorá smeruje až k jednému

z apoštolov, či ku Kristovi. SLZ naopak svojim dokumentom Biskupský úrad v rámci

apoštolicity cirkvi (2007) vyjadril svoju podporu voči myšlienke „uzdravenia“ historickej

apoštolskej postupnosti ako znamenia (signum) toho, že cirkev zostáva v apoštolskom

učení – evanjeliu (res). Tieto kroky oboch strán môžu, podľa názoru autora tejto práce,

v prípade aktívnej recepcie významne napomôcť k vybudovaniu plného sviatostného

spoločenstva medzi cirkvami.

Aj z toho dôvodu sa autor špecificky zameral na otázku apoštolskej sukcesie

v prostredí ECAV na Slovensku, keďže sa podľa neho jedná o otázku, ktorá si zaslúži

hlbšiu teologickú analýzu. Autor tejto práce je presvedčený, že historický episkopát je

v prostredí slovenskej ECAV skutočne prítomný, no táto skutočnosť si vyžaduje

jednoznačnejšie a hlbšie teologické dopracovanie v kontexte slovenskej luteránskej

teologickej tradície. Takýto krok by mohol byť formou aktívnej recepcie vyššie uvedených

dokumentov v našom teologickom prostredí. RKC na Slovensku by mala rovnako

reflektovať výsledky medzinárodného dialógu v otázke biskupského úradu, čo by tiež

mohlo napomôcť k opätovnému štúdiu a hlbšiemu porozumeniu textov Druhého

vatikánskeho koncilu.

Posledný dokument medzinárodného L–RK dialógu Od konfliktu k spoločenstvu

(2013) má odlišný charakter, ako predchádzajúce dokumenty. Zameriava sa na spoločnú

spomienkovú slávnosť reformácie pri príležitosti jej 500. výročia v roku 2017. Mimoriadne

zaujímavou výzvou tohto dokumentu je úsilie o spoločné prerozprávanie dejín reformácie,

ktoré by sa mohlo stať inšpiráciou aj pre naše prostredie, ktoré je historicky hlboko

ovplyvnené obdobím reformácie a protireformácie. Nemenej zaujímavou je tiež snaha

o katolícku recepciu Martina Luthera. Aj táto práca chce byť krôčikom na ceste

k spoločnému jubileu v roku 2017.

Záverečná kapitola diplomovej práce poskytla čitateľom prehľad dokumentov

vybraných národných dialógov. Jedným z cieľov takéhoto stručného prehľadu bolo

poskytnutie konkrétnych príkladov toho, ako môže vyzerať recepcia medzinárodných

dokumentov na národnej úrovni, ale naopak aj toho, ako môžu národné dialógy prispieť

86

medzinárodnému kontextu. Austrálsky dialóg je jasným dokladom toho, že sa nejedná len

o „hru veľkých hráčov“, ale že aj malé cirkvi majú čo povedať.

Autor práce je presvedčený, že sa mu týmto spôsobom podarilo naplniť cieľ práce,

ktorým bolo: pomenovať hlavné teologické témy, analyzovať teologické odpovede

a predstaviť otvorené otázky v luteránsko–rímskokatolíckom dialógu v ekumenických

dokumentoch od Spoločného vyhlásenia k učeniu o ospravedlnení až po súčasnosť.

Okrem toho však autor verí, že táto práca bude môcť aj v budúcnosti napomôcť

všetkým záujemcom o L–RK dialóg v ich bádaní a osobnom hľadaní jednoty, a bude tak

môcť byť odrazovým mostíkom k ďalšiemu procesu recepcie – veď ako už bolo v tejto

práci povedané – jednotu cirkvi nie je možné dosiahnuť samotnou konvergenciou, ale

vnútornou konverziou a obrátením srdca.

V úplnom závere je preto možné len vyjadriť nádej, že táto diplomová práca sa

neskončí poslednou bodkou za vetou, ale že v čitateľoch vyvolá množstvo otázok a túžob

po kresťanskej jednote, ktoré si budú vyžadovať ďalšie osobné hľadanie odpovedí...

87

ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY

Pramene

ALMEN, Lowell G. – SKLBA, Richard J (eds.). 2011. The Hope of Eternal Life (Lutherans

and Catholics in Dialogue – XI). Minneapolis, Minnesota: Lutheran University Press,

2011, 212 s. [ISBN 978–1932688634].

BILATERALE ARBEITSGRUPPE DER DEUTSCHEN BISCHOFSKONFERENZ UND DER

KIRCHENLEITUNG DER VEREINIGTEN EVANGELISCH–LUTHERISCHEN KRICHE

DEUTSCHLANDS. 2000. Communio Sanctorum: Die Kirche als Gemeinschaft der

Heiligen, [online], [cit. 3. 4. 2014]

<http://www.dbk.de/fileadmin/redaktion/diverse_downloads/communio_sanctorum.pd

f>. (Anglický preklad: BILATERAL WORKING GROUP OF THE GERMAN NATIONAL

BISHOPS' CONFERENCE AND THE CHURCH LEADERSHIP OF THE UNITED EVANGELICAL

LUTHERAN CHURCH OF GERMANY. 2004. Communio Sanctorum: The Church as the

Communion of Saints. Collegeville, Minnesota: Liturgical Press (preložili: Mark W.

Jeske, Michael Root a Daniel R. Smith.), 2004, 91 s. [ISBN 0–8146–2566–5].)

LEE, Randall – GROS, Jefferey (eds.). 2005. The Church as Koinonia of Salvation: Its

Structures and Ministries (Lutherans and Catholics in Dialogue – X). Washington,

D.C.: United States Conference of Catholic Bishops, 2005, 293 s. [ISBN 1–57455–

633–9].

LUTERÁNSKO–RÍMSKOKATOLÍCKA KOMISIA PRE JEDNOTU. 2004. Spoločné vyhlásenie k

učeniu o ospravedlnení. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2004. [ISBN 978–

8071624691].

LUTHERAN WORLD FEDERATION. 2007. Episcopal Ministry within the Apostolicity of the

Church: The Lund Statement. Lund, Sweden, 2007, 17 s. Dostupné z:

<http://www.lutheranworld.org/sites/default/files/Episcopal%20Ministry%20within

%20Apostolicity%20of%20the%20Church.pdf >.

LUTHERAN–ROMAN CATHOLIC COMMISION ON UNITY. 1972. Report of the Joint Luthera–

Roman Catholic Study Commission on “The Gospel and the Church”, 1972 (“Malta

Report”). In: MEYER, Harding – VISCHER, Lukas (eds.). 1984. Growth in Agreement:

88

Reports and Agreed Statements of Ecumenical Conversations on a World Level.

Geneva: World Council of Churches, 1984, s. 168–189. [ISBN 2–8254–0679–1].

LUTHERAN–ROMAN CATHOLIC COMMISION ON UNITY. 2006. The Apostolicity of the

Church: Study Document of the Lutheran–Roman Catholic Commission on Unity.

Minneapolis, Minnesota: Lutheran University Press, 2006, 200 s. [ISBN 978–

1932688221].

LUTHERAN–ROMAN CATHOLIC COMMISION ON UNITY. 2013. From Conflict to

Communion: Lutheran–Catholic Common Commemoration of the Reformation in

2017. Leipzig: Evangelische Verlagsanstalt, 2013. [ISBN 978–337–4033–904].

LUTHERAN–ROMAN CATHOLIC COMMISSION ON UNITY. 1993. Church and Justification. In:

GROS, Jeffrey – MEYER, Harding – VISCHER, Lukas (ed.). 2000. Growth in Agreement

II: Reports and Agreed Statements of Ecumenical Conversations on the World Level,

1982–1998. Geneva: WCC Publications, 2000, s. 485–565. [ISBN 2–8254–1329–1].

LUTHERAN–ROMAN CATHOLIC DIALOGUE IN AUSTRALIA. 2007. The Ministry of

Oversight: The Office of Bishop and President in Church, 29 s.

ROMAN CATHOLIC – LUTHERAN GROUP, SWEDEN, FINLAND. 2010. Justification in the Life

of the Church. Uppsala, Stockholm and Helsinki: Church of Sweden, Roman–Catholic

Diocese of Stockholm, Evangelical–Lutheran Church of Finland, Roman–Catholic

Diocese of Helsinki, 2010, 134 s. [ISBN 978–91–977903–5–2].

Dokumenty a vyhlásenia

ANDERSON, H. George – MURPHY, T. Austin – BURGESS Joseph A. (eds.). 1985.

Justification by Faith: Lutherans and Catholics in Dialogue VII. Minneapolis:

Augsburg Publishing House, 1985, 382 s.

Augsburské vyznanie. 1530. In: Symbolické knihy evanjelickej cirkvi augsburského

vyznania. Preklad: Oto Vízner. Liptovský Mikuláš: Tranoscius, 1992, s. 5–64. [ISBN

80–714–0002–5].

Called to Common Mission. 1999. Dostupné z:

<http://www.episcopalchurch.org/page/agreement-full-communion-called-common-

mission >.

89

DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL. 1964. Unitatis Redintegratio, [online], [cit. 5. 2. 2014],

dostupné z: <http://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty–a–vyhlasenia/p/druhy–

vatikansky–koncil/c/unitatis–redintegratio>.

GAVENDA, Marián – PROSTREDNÍK, Ondrej. 2004. Terminologická poznámka

k slovenskému prekladu. In: Spoločné vyhlásenie k učeniu o ospravedlnení, Trnava:

Spolok sv. Vojtecha, 2004, s. 40–41. [ISBN 978–8071624691].

JÁN PAVOL II. 1995. Ut Unum Sint, [online], [cit. 5. 2. 2014], dostupné z:

<http://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty–a–vyhlasenia/p/dokumenty–

papezov/c/ut–unum–sint>.

KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY. 2000. Dominus Iesus, [online], [cit. 1. 2. 2014],

dostupné z: <http://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty–a–

vyhlasenia/p/dokumenty–vatikanskych–uradov/c/vyhlasenie–dominus–jesus>.

LUTHER, Martin. 1537. Šmalkaldské články. In: Symbolické knihy evanjelickej cirkvi

augsburského vyznania. Preklad: Oto Vízner. Liptovský Mikuláš: Tranoscius, 1992,

s. 157–181. [ISBN 80–714–0002–5].

WORLD COUNCIL OF CHURCHES. 1982. Baptism, Eucharist and Ministry (BEM, Lima

Report). In: MEYER, Harding – VISCHER, Lukas (eds.). 1984. Growth in Agreement:

Reports and Agreed Statements of Ecumenical Conversations on a World Level.

Geneva: World Council of Churches, 1984, s. 466–503. [ISBN 2–8254–0679–1].

WORLD COUNCIL OF CHURCHES. 2004. Nature and Purpose of Ecumenical Dialogue. In:

GROS, Jeffrey – BEST, Thomas F. – FUCHS, Lorelei F. (eds.). 2007. Growth in

Agreement III: Reports and Agreed Statements of Ecumenical Conversations on the

World Level, 1998–2005. Geneva: WCC Publications, 2007, s. 587–604. [ISBN 978–

0–8028–6229–7].

WORLD COUNCIL OF CHURCHES. 2013. The Church – Towards a Common Vision, [online],

[cit. 13. 2. 2014], dostupné z:

<http://www.oikoumene.org/en/resources/documents/wcc–commissions/faith–and–

order–commission/i–unity–the–church–and–its–mission/the–church–towards–a–

common–vision>.

90

Monografie a kapitoly v monografiách

BEYER, Oswald. 2000. Život z viery: O ospravedlnení a posvätení. Preklad: Ľubomír

Batka. Vavrišovo: Polárka, 2000, 121 s. [ISBN 978–8096817740].

BRAATEN, Carl E. 1990 Justification: The Article by Which the Church Stands or Falls.

Minneapolis: Fortress Press, 1990, 191 s. [ISBN 08–006–2403–3].

BURKHARD, John J. 2004. Apostolicity Then and Now: An Ecumenical Church in

a Postmodern World. Collegeville, Minnesota: Liturgical Press, 2004, 250 s. [ISBN

08–146–5121–6].

DE WITTE, Pieter. 2010. Doctrine, Dynamic and Difference: A Critical Study of the

Emergence of a Differentiated Consensus between Lutherans and Roman Catholis on

the Doctrine of Justification and its Official Reception in the Joint Declaration.

Leuven: Katholieke Universiteit Leuven, Faculty of Theology, 2010, 293 s.

EVANS, Gillian R. 2009. Method in Ecumenical Theology: The Lessons so Far. Cambridge:

Cambridge University Press, 2009, 234 s. [ISBN 978–052–1093–958].

FILIPI, Pavel. 2008. Po ekumenickém chodníku, Praha: ČCE, 2008, 88 s. [ISBN 978–80–

8798–05–9].

FILO, Július. 1997. Ekumenický dialóg medzi rím. – katolíkmi a ev. – luteránmi. Prešov:

Vydavateľstvo Michala Vaška, 1997, 228 s. [ISBN 80–7165–080–3].

GREIVE, Wolfgang (ed.). 2000. Justification in the World's Context. Geneva: The Lutheran

World Federation, 2000, 258 s. [ISBN 3–906706–75–3].

HARDT, Tom G. 2007. O svátosti oltářní: Kniha o luterském učení o večeři Páně. Vyd. 1.

Praha: Lutherova společnost, 2007, 77 s. [ISBN 978–80–903632–4–3].

HIETAMÄKI, Minna. 2010. Agreeable Agreement: An Examination of the Quest for

Consensus in Ecumenical Dialogue, New York: T&T Clark, 2010, 261 s. [ISBN 978–

0–567–60718–8].

HINLICKY, Paul R. 1999. Budúcnosť cirkvi: Čo by pre nás mal znamenať luteránsko–

katolícky dialóg. Liptovský Mikuláš: Tranoscius, 1999, 216 s. [ISBN 80–7140–172–

2].

91

INSTITUTE FOR ECUMENICAL RESEARCH. 2010. Lutherans in Ecumenical Dialogue: 2003–

2010. Strasbourg, France: Institute for Ecumenical Research, 2010, 80 s.

JÜNGEL, Eberhard. 2006. Justification: The Heart of the Christian Faith. New York: T&T

Clark, 2006, 304 s. [ISBN 978–056–7042–439].

KASPER, Walter. 2004. That They May All Be One: The Call to Unity. New York: Burns &

Oates, 2004, 202 s. [ISBN 08–601–2379–0].

KASPER, Walter. 2008. Duchovní ekumenismus: Praktické podněty k jeho uskutečňování.

Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství, 2008, 86 s. [ISBN 978–80–7195–216–

9].

KASPER, Walter. 2009. Harvesting the Fruits: Basic Aspects of Christian Faith in

Ecumenical Dialogue. London: Continuum, 2009, 207 s. [ISBN 14–411–6272–0].

KÄRKKÄINEN, Veli–Matti. 2002. An Introduction to Ecclesiology: Ecumenical, Historical

& Global Perspectives, Downers Grove: Illinois: InterVarsity Press, 2002, 238 s.

[ISBN 978–0–8308–2688–2]

KÄRKKÄINEN, Veli–Matti. 2004. One with God: Salvation As Deification and Justification.

Collegeville, Minneapolis: Liturgical Press, 2004, 144 s. [ISBN 978–0814629710].

KLÁTIK, Miloš. 2006. Všeobecné kňazstvo pokrstených veriacich, Bratislava: ZH System,

2006, 183 s. [ISBN 80–969110–6–6].

KÜNG, Hans. 2004. Justification: The Doctrine of Karl Barth and a Catholic Reflection.

40th anniversary ed., with a new foreword. Louisville, Kentucky: Westminster John

Knox Press, 2004, 332 s. [ISBN 06–642–2446–6].

LEHMANN, Karl – PANNENBERG, Wolfhart. 1990. The Condemnations of the Reformation

Era: Do They Still Divide?. Minneapolis: Fortress Press, 1990, 214 s. ISBN 08–006–

2398–3.

MCGRATH, Alister E. 2005. Iustitia Dei: A History of the Christian Doctrine of

Justification. 3rd ed. Cambridge: Cambridge University Press, 2005, 448 s. [ISBN 05–

215–3389–9].

NEUNER, Peter. 2001. Ekumenická teologie: Jledání jednoty křesťanských církví. Vyd. 1.

Preklad Jaroslav Vokoun. Praha: Vyšehrad, 2001, 311 s. [ISBN 80–702–1408–2].

92

NEWMAN, John H. 2012. Lectures on the Doctrine of Justification. 3. ed. London:

CreateSpace Independent Publishing Platform, 2012, 424 s. [ISBN 978–1481131476].

NOBLE, Ivana. 2004. Po Božích stopách: teologie jako interpretace náboženské zkušenosti.

1. vyd. Brno: Centrum pro studium demokracie a kultury, 2004, 327 s. Moderní česká

teologie. [ISBN 80–732–5053–5].

PÁPEŽSKÁ BIBLICKÁ KOMISIA. 1995. Interpretácia Biblie v Cirkvi. Spišská kapitula,

Spišské podhradie: Katolícke biblické dielo, 1995, 144 s. [ISBN 80–7142–024–7].

POKORNÝ, Petr – HECKEL, Ulrich. 2013. Úvod do Nového zákona: Přehled literatury

a teologie, Praha: Vyšehrad, 2013, 835 s.. [ISBN 978–80–7429–186–9].

PROSTREDNÍK, Ondrej (ed.). 2011. Justification by Paul: Exegetical and Theological

Perspectives, Bratislava: EBF UK, 2011. [ISBN 978-80-223-3174-6].

REUMANN, John – FITZMEYER, Joseph A. – QUINN, Jerome D. 1982. Righteousness in the

New Testament: Justification in the United States Lutheran–Roman Catholic

Dialogue. New York: Fortress Press, 1982, 278 s. [ISBN 08–091–2436–X].

RUSCH, William G. 2007. Ecumenical Reception: Its Challenge and Opportunity. Grand

Rapids, Michigan: William B. Eerdmans Pub. Co., 2007, 142 s. [ISBN 08–028–4723–

4].

VOKOUN, Jaroslav. 2004. Ekumenická metodologie Edmunda Schlinka a její aplikace na

českou problematiku, České Budějovice: TF JU, 2004, 307 s. [ISBN 80– 7040–743–

3].

Štúdie v periodikách a zborníkoch

ÁBEL, František. 2011 Božia spravodlivosť a súd v kontexte R 3,21–26. In: Testimonia

Theologica, 2011, 5 (3).

BATKA, Ľubomír. 2006. Živé svedectvo o moci evanjelia. Význam Augsburského

vierovyznania pre dnešok. In: Lutheranus 2006: K Augsburskému vyznání. Praha:

Lutherova společnost, 2006, s. 11–26. [ISBN 80–903632–1–0].

BATKA, Ľubomír. 2013. Znaky kresťanskej cirkvi a jednota cirkvi. In: Lutheranus 4: Studie

a texty k teologii a dějinám luterské reformace, Praha: Lutherova společnost, 2013,

s. 7–42. [978–80–904459–2–5].

93

BURKHARD, John J. 2013. Apostolicity in Recent Lutheran–Roman Catholic Dialogue In:

One in Christ, 2013, 47 (1), s. 2–28. [ISSN 0030–252X].

CARTER, David. 2008. The Apostolicity of the Church: Study Document of the Lutheran–

Roman Catholic Commission on Unity. In: One in Christ, 2008, 42 (2), s. 382–399.

[ISSN 0030–252X].

CASSIDY, Edward I. 2003. The Joint Declaration on the Doctrine of Justification:

A Significant Ecumenical Achievement. In: RUSCH, William G. (ed.) Justification and

the Future of the Ecumenical Movement: The Joint Declaration on the Doctrine of

Justification, Collegeville, Minnesota: Liturgical Press, 2003, s. 86–98. [ISBN 0–

8146–2733–1].

DE WITTE, Peter. 2011. 'The Apostolicity of the Church' in Light of the Lutheran–Roman

Catholic Consensus on Justification. In: Ecclesiology, 2011, 7 (3), s. 317–335. [ISSN

1744–1366].

GINTERE, Sandra. 2013. Milestones on the Road: From Conflict to Communion. In: One in

Christ, 2013, 47 (2), s. 226–237. [ISSN 0030–252X].

HAJSKÝ, Norbert. 2007. Spomienka na Dr. Dušana Fajnora, In: Testimonia Theologica,

2007, 1 (1). [ISSN 1337–6411].

HEJBAL, Dušan. 2000. Ekumenické šoky na konci léta. In: Getsemany 10/2000. [ISSN

1210–485X].

HENN, William. 2009. The Vision of Unity Today: A Catholic perspective. In: The

Ecumenical Review, 2009, 61 (3), s. 260–278. [ISSN 1758–6623].

HENN, William. 2014. Cirkev: Na ceste k spoločnej vízii (2013): Nový konvergenčný

dokument Komisie pre vieru a poriadok pri Svetovej rade cirkví. In: Cirkevné listy,

2014, 138 (4), s. 3–8. [ISSN 0139–9217].

HUOVINEN, Eero. 2009. How do we continue? The ecumenical commitments and

possibilities of the Joint Declaration on the Doctrine of Justification. In: Baptism,

Church and Ecumenism: Collected Essays. Helsinki: Luther–Agricola–Gesellschaft,

2009, s. 285–303. [ISBN 978–951–9047–71–3].

KASPER, Walter. 2000. The Nature and Purpose of Ecumenical Dialogue. In: The

Ecumenical Review, 2000, 52 (3), s. 293–299. [ISSN 1758–6623].

94

KASPER, Walter. 2003. The Joint Declaration on the Doctrine of Justification: A Roman

Catholic Perspective. In: RUSCH, William G. (ed.) Justification and the Future of the

Ecumenical Movement: The Joint Declaration on the Doctrine of Justification,

Collegeville, Minnesota: Liturgical Press, 2003, s. 14–22. [ISBN 0–8146–2733–1].

KASPER, Walter. 2005. Ecumenical Movement in the 21st Century. In: The Ecumenical

Review, 2005, 57 (4), s. 505–515. [ISSN 1758–6623].

KASPER, Walter. 2009. Einführung zur Feier „10 Jahre Gemeinsame Erklärung zur

Rechtfertingungslehre“ am 30. Oktober 2009 in Augsburg. In: 10 Jahre Gemeinsame

Erklärung zur Rechtfertingungslehre: Dokumentation der Jubiläumsfeier in Augsburg

2009, Paderborn: Bonifatius, 2011, s. 7–9. [ISBN 978–387–4766–333].

KÄRKKÄINEN, Veli–Matti. 2006. Salvation as Justification and Theosis: The Contribution

of the New Finnish Luther Interpretation to Our Ecumenical Future. In: Dialog:

A Journal of Theology, 2006, 45 (1), s. 74–83. [ISSN 1540–6385].

MARTENSEN, Hans L. 2000. The Joint Declaration on Justification: A Nordic Catholic

Perspective. In: The Ecumenical Review, 2000, 52 (2), s. 204–211. [ISSN 1758–6623].

MEYER, Harding. 2000. Die Prägung einer Formel: Ursprung und Intention. In: WAGNER,

Harald – MEYER, Harding (Eds.). Einheit – aber wie? Zur Tragfähigkeit der

ökumenischen Formel vom 'differenzierten Konsens', Freiburg: Herder, 2000, s. 36–58.

[ISBN 34–510–2184–6].

MEYER, Harding. 2005. Differentiated Participation: The Possibility of Protestant Sharing

in the Historic Office of Bishop. In: Ecumenical Trends, 2005, 39 (9), s. 137–143.

[ISSN 0360–9073].

NØRGAARD–HØJEN, Peder. 2000. A Point of No Return? The Joint Declaration and the

Future of Lutheran–Catholic Dialogue. In: The Ecumenical Review, 2000, 52 (2),

s. 211–223.

PROSTREDNÍK, Ondrej. 2002. Nathan Soederblom a Slovensko. In: Tvorba T, 2002, XII (1),

s. 35–38.

PROSTREDNÍK, Ondrej. 2007. Prayer: An Instrument for strenthening the Unity of

Christians. In: The Ecumenical Review, 2007, 59 (4), s. 437–444. [ISSN 1758–6623].

95

ROOT, Michael. 2003. The Implications of the Joint Declaration on Justification and Its

Wider Impact for Lutheran Participation in the Ecumenical Movement. In: In: RUSCH,

William G. (ed.) Justification and the Future of the Ecumenical Movement: The Joint

Declaration on the Doctrine of Justification, Collegeville, Minnesota: Liturgical

Press, 2003, s. 47–60. [ISBN 0–8146–2733–1].

RUSCH, William G. 2005. Structures of Unity: The Next Ecumenical Challenge –

A Possible Way Forward. In: Ecclesiology, 2005, 2 (1), s. 107–122. [ISSN 1744–

1366].

RUSCH, William G. 2012. The History, Methodology, and Implications for Ecumenical

Reception of the Apostolicity Study of the Lutheran–Roman Catholic International

Dialogue. In: Radano, John A. (ed.). 2012. Celebrating a Century of Ecumenism,

Grand Rapids, Michigan: W.B. Eerdmans Pub. Co., s. 77–92. [ISBN 978–080–2867–

056].

SCHENK, Richard. 2005. The Unsettled German Discussions of Justification: Abiding

Differences and Ecumenical Blessings. In Dialog: A Journal of Theology, 2005,

44 (2), s. 152–163. [ISSN 1540–6385].

STANČEK, Rastislav. 2010. Biskupi Juraj Janoška a Nathan Soederblom – apoštolská

sukcesia. In: JURÁŠ, Ján (ed.). 2010. Sláva šľachetným: Zborník z vedeckej

konferencie, Liptovský Mikuláš 17.–18. september 2010, Liptovský Mikuláš: Spolok

Martina Rázusa, 2010, s. 91–101. [ISBN 978–80–7140–339–5].

THIESSEN, Gesa E. 2009. Seeking Unity: Reflecting on Methods in Contemporary

Ecumenical Dialogue. In: THIESSEN, Gesa E. (ed.). Ecumenical Ecclesiology: Unity,

Diversity and Otherness in a Fragmented World, New York: T&T Clark, 2009 [ISBN

978–0–567–00913–5].

THÖNISSEN, Wolfgang. 2008. "THE APOSTOLICITY OF THE CHURCH": Study

Document of the Lutheran/Roman Catholic Commision for Unity. In: Information

Service of the Pontifical Council for Promoting Christian Unity, 2008, 128 (11),

s. 133–138.

96

Elektronické zdroje

AUSTRALIAN BUREAU OF STATISTICS. 2010. Cultural diversity, [online], [cit. 2.4.2014],

dostupné z:

<http://www.abs.gov.au/ausstats/abs@.nsf/7d12b0f6763c78caca257061001cc588/636

F496B2B943F12CA2573D200109DA9?opendocument>

EVANGELISCH KIRCHE IN KIRCHE IN ÖSTERREICH. 2013. Körtner übt Kritik an Dokument

zum Reformationsjubiläum, [online], [cit. 3. 3. 2014], dostupné z:

<http://www.evang.at/themen/nachrichten/detail/article/koertner–uebt–scharfe–kritik–

an–lutherisch–katholischem–dokument–zum–reformationsjubilaeum/>;

HUOVINEN, Eero. 2013. From Conflict to Communion | Response | Bishop em. Eero

Huovinen, [online], [cit. 10. 3. 2014], dostupné z:

<http://www.lutheranworld.org/sites/default/files/Bishop%20Huovinen%20–

%20From%20Conflict%20to%20Communion.pdf>.

KOCH, Kurt. 2013. “From Conflict to Communion”: Principles and Possibilities for the

Ongoing Ecumenical Process, [online], [cit. 4. 3. 2014], dostupné z:

<http://www.vatican.va/roman_curia/pontifical_councils/chrstuni/lutheran–fed–

docs/rc_pc_chrstuni_doc_20130617_presentation–card–koch_en.html>.

LUTHERAN WORLD FEDERATION. 2013. The Lutheran World Federation – 2013

Membership Figures: Summary, [online], [cit. 2.4.2014], dostupné z:

<http://www.lutheranworld.org/sites/default/files/LWI–Statistics–2013–EN.pdf>.

ORF. 2013. Theologe Körtner kritisiert Reformationsdokument, [online], [cit. 3. 3. 2014],

dostupné z: <http://religion.orf.at/stories/2589080/>.

THÖNISSEN, Wolfgang. 2013. From Conflict to Communion Common Lutheran–Catholic

commemoration of the Reformation in 2017: Press release from the catholic partners,

[online], [cit. 13. 3. 2014], dostupné z:

<http://www.lutheranworld.org/sites/default/files/Prof%20Dr%20Thoenissen%20–

%20From%20Conflict%20to%20Communion.pdf>.

YOUNAN, Munib A. 2013. "From Conflict to Communion": Strengthening our Common

Witness, Globally and Locally, [online], [cit. 13. 3. 2014], dostupné z:

97

<http://www.lutheranworld.org/sites/default/files/Bishop%20Dr%20Younan%20–

%20From%20Conflict%20to%20Communion.pdf>.

Prednášky

KÄSSMANN, Margot. 2014. Was gibt es da zu feiern? Auf dem Weg zum

Reformationsjubiläum 2017, [prednáška], Praha: ETF UK, 25. 3. 2014.

98

PRÍLOHY

Príloha č. 1: Zoznam spoločných stanovísk luteránsko–rímskokatolíckej

komisie pre jednotu

FÁZA I (1967–1972)

Evanjelium a Cirkev (Maltská správa – 1972) / The Gospel and the Church /

FÁZA II (1973–1984)

Eucharistia (1978) / The Eucharist /

Všetci pod jedným Kristom (1980) / All Under One Christ /

Cesty k spoločenstvu (1980) / Ways to Community /

Úrad v cirkvi (1981) / The Ministry in the Church /

Martin Luther – svedok Krista (1983) / Martin Luther – Witness to Christ /

Tvárou v tvár jednote – modely, formy a fázy katolícko–luteránskeho cirkevného

spoločenstva (1984) / Facing Unity – Models, Forms and Phases

of Catholic–Lutheran Church Fellowship /

FÁZA III (1986–1993)

Cirkev a ospravedlnenie (1993) / Church and Justification /

FÁZA IV (1995–2006)

Apoštolicita cirkvi (2006) / The Apostolicity of the Church /

__________

Spoločné vyhlásenie k učeniu o ospravedlnení, podpísané predstaviteľmi

Rímskokatolíckej cirkvi a Svetového luteránskeho zväzu 31. októbra 1999.

99

Príloha č. 2: Zoznam spoločných dokumentov L–RK dialógu na národnej

úrovni (Nemecko, USA, Švédsko / Fínsko, Austrália)

NEMECKO

Odsúdenia reformačnej doby – ešte stále rozdeľujú cirkvi? (1986) / Lehrverurteilungen –

kirchentrennend? /

Communio Sanctorum: Cirkev ako spoločenstvo svätých (2000) / Communio Sanctorum:

Die Kirche als Gemeinschaft der Heiligen /

USA (DOKUMENTY Z EDÍCIE LUTHERANS AND CATHOLICS IN DIALOGUE)

Postavenie Nikájskeho vyznania ako dogmy cirkvi (1965) / The Status of the Nicene Creed as

Dogma of the Church /

Jeden krst na odpustenie hriechov (1966) / One Baptism for the Remission of Sins /

Eucharistia ako obeť (1968) / The Eucharist as Sacrifice /

Eucharistia a úrad (1970) / Eucharist and Ministry /

Pápežský primát a všeobecná cirkev (1973) / Papal Primacy and the Universal Church /

Učiteľská autorita a neomylnosť v cirkvi (1978) / Teaching Authority & Infallibility in the

Church /

Ospravedlnenie z viery (1983) / Justification by Faith /

Jeden Prostredník, svätí a Mária (1990) / The One Mediator, the Saints, and Mary /

Písmo a tradícia (1995) / Scripture and Tradition /

Cirkev ako koinónia spásy: Jej štruktúry a úrady (2004) / The Church as Koinonia of

Salvation: Its Structures and Ministries /

Nádej večného života (2010) / The Hope of Eternal Life /

ŠVÉDSKO / FÍNSKO

Ospravedlnenie v živote cirkvi (2010) / Justification in the Life of the Church /

100

AUSTRÁLIA

Spoločné stanovisko o krste (1977) / Agreed Statement on Baptism /

Sviatosť a obeť (1985) / Sacrament and Sacrifice /

Pastor a kňaz (1990) / Pastor and Priest /

Spoločenstvo a misia (1995) / Communion and Mission /

Ospravedlnenie (1998) / Justification /

Úrad dohľadu (2007) / The Ministry of Oversight /

101

Príloha č. 3: Pracovný preklad 6. kapitoly dokumentu Od konfliktu

k spoločenstvu (Päť ekumenických imperatívov)

(Pre účely tejto práce preložil Martin Kováč)

238. Katolíci a luteráni si uvedomujú, že oni a komunity v ktorých prežívajú svoju

vieru patria do jedného Kristovho tela. Nad luteránmi a katolíkmi svitá povedomie, že

zápas šestnásteho storočia sa skončil. Dôvody pre vzájomné odsudzovanie viery toho

druhého boli odsunuté na druhú koľaj. Luteráni a katolíci tak rozpoznávajú päť

imperatívov, keď si spoločne pripomínajú rok 2017.

239. Luteráni a katolíci sú pozvaní k tomu, aby premýšľali z perspektívy jednoty

Kristovho tela a hľadali všetko, čo napomôže vyjadreniu tejto jednoty a službe

spoločenstvu Kristovho tela. Skrze krst sa vzájomne uznávajú ako kresťania. Táto

orientácia si vyžaduje ustavičné obrátenie srdca.

Prvý imperatív: Katolíci a luteráni by mali vždy začínať z perspektívy jednoty, a nie

z pohľadu rozdelenia, aby tak posilnili to, čo majú spoločné, aj keď je omnoho

jednoduchšie vidieť a zažiť rozdiely.

240. Katolícke a luteránske vyznania sa v priebehu dejín proti sebe navzájom

vymedzovali a trpeli jednostrannosťou, ktorá pretrvala dodnes keď zápasia s konkrétnymi

problémami, akým je napr. autorita. Keďže problémy majú svoj pôvod vo vzájomnom

konflikte môžu byť jedine vyriešené alebo aspoň riešené prostredníctvom spoločného

úsilia o prehĺbenie a posilnenie ich spoločenstva. Katolíci a luteráni vzájomne potrebujú

skúsenosť toho druhého, podporu a kritiku.

Druhý imperatív: Luteráni a katolíci sa musia neustále nechať premieňať stretaním

sa s druhým a vzájomným svedectvom viery.

102

241. Katolíci a luteráni sa prostredníctvom dialógu veľmi veľa naučili a dospeli

k uznaniu, že spoločenstvo medzi nimi môže mať rôzne formy a stupne. S ohľadom na rok

2017 by mali obnoviť ich snahu s vďakou za to, čo už bolo dosiahnuté, s trpezlivosťou

a vytrvalosťou, keďže cesta môže byť dlhšia ako sa očakávalo, s horlivosťou, ktorá sa

nenechá uspokojiť so súčasnou situáciou, so vzájomnou láskou aj v časoch nesúhlasu

a konfliktu, s vierou v Ducha Svätého, s nádejou, že Duch naplní Ježišovu modlitbu

k Otcovi a s úprimnou modlitbou, že k tomu môže dôjsť.

Tretí imperatív: Katolíci a luteráni by sa mali znovu zaviazať k hľadaniu viditeľnej

jednoty, aby spoločne rozpracovali tieto myšlienky v konkrétnych krokoch a aby sa

opakovane usilovali o dosiahnutie tohto cieľa.

242. Katolíci a luteráni majú úlohu nanovo oznamovať svojim spolučlenom chápanie

evanjelia a kresťanskej viery ako aj skorších cirkevných tradícií. Ich výzvou je chrániť toto

opätovné čítanie tradície od upadania do starých konfesionálnych opozícií.

Štvrtý imperatív: Luteráni a Katolíci by mali spoločne znovuobjaviť moc evanjelia

Ježiša Krista pre našu dobu.

243. Ekumenické úsilie o jednotu cirkvi neslúži iba cirkvi ale aj svetu tak, aby svet

uveril. Misijná úloha ekumenizmu bude tým väčšia, čím pluralistickejšia bude naša

spoločnosť s ohľadom na náboženstvo. Aj tu je znova vyžadované prehodnocovanie

a metanoia.

Piaty imperatív: Katolíci a luteráni by mali spoločne svedčiť o Božej milosti vo

zvestovaní a službe svetu.

244. Ekumenická cesta umožňuje luteránom a katolíkom spoločne oceniť Martina

Luthera v jeho preniknutí do podstaty a duchovnej skúsenosti evanjelia o Božej

103

spravodlivosti, ktorá je tiež Božou milosťou. V predslove k jeho latinským dielam (1545)

poznamenal, že »Božou milosťou, meditovaním dňom i nocou« dospel k novém uchápaniu

Rimanom 1:17: »vtedy som cítil, že som bol celý znovuzrodený a vstúpil som do samého

raja cez otvorenú bránu. V tom sa mi zjavila úplne iná tvár celého Písma ... Neskôr som

čítal Augustínov spis Duch a litera, kde som proti nádeji objavil, že aj on interpretoval

Božiu spravodlivosť podobným spôsobom ako spravodlivosť, ktorou nás Boh zaodieva,

keď nás ospravedlňuje.«247

245. Začiatky reformácie budú správne pripomenuté, keď budú luteráni a katolíci

spoločne počúvať evanjelium Ježiša Krista a nechajú sa nanovo povolať do spoločenstva

s Pánom. Potom budú zjednotení v spoločnej misii, ktorú popisuje Spoločné vyhlásenie

k učeniu o ospravedlnení: »Evanjelici a katolíci majú spoločný cieľ vo všetkom vyznávať

Krista, ktorému treba nadovšetko dôverovať ako jedinému prostredníkovi (porov.

1. Timotejovi 2, 5n), skrze ktorého Boh v Duchu Svätom dáva samého seba a vylieva svoje

obnovujúce dary« (SV 18).

247 Luther, »Preface to the Complete Edition of Luther's Latin Writings,« (Predslov ku kompletnej edíciiLutherových latinských spisov), tr. Lewis W. Spitz, Sr., in LW 34:337; WA 54; 186, 3.8–10.16–18.

104

Príloha č. 4: Grafické znázornenie ekleziológie podľa Dominus Iesus 17

105