T. Štefanovičová/ D. Hulínek (Zost.): Bitka pri Bratislave v roku 907 a jej význam pre vývoj...

1

ZBORNÍK - BITKA PRI BRATISLAVE V ROKU 907 A JEJ VÝZNAM PRE VÝVOJ STREDNÉHO PODUNAJSKAzostavili: Tatiana Štefanovičová a Drahoslav Hulínek

BITKA PRI BRATISLAVE V ROKU 907A JEJ VÝZNAM

PRE VÝVOJ STREDNÉHO PODUNAJSKA

3




Zborník príspevkov z kolokvia:

Slovenský archeologický a historický inštitút - SAHI, občianske združenie

pod záštitouministra kultúry Marka Maďariča,

generálneho tajomníka Únie miest Slovenska Mariána Minaroviča,primátora mesta Bratislavy Andreja Ďurkovského

pri príležitosti 1100. výročia prvej písomnej zmienky o Bratislave

Kolokvium sa uskutočnilo v Bratislave 19. - 20. júna 2007

zostavili: Tatiana Štefanovičová a Drahoslav Hulínek

4

© Slovenský archeologický a historický inštitút - SAHI, občianske združenie, Bratislava

Výbor SAHI, občianske združenie: Mgr. Drahoslav Hulínek, PhD.Mgr. Peter ValentJUDr. Zoroslav Kollár

Hlavný redaktor: PaedDr. Róbert Osaďan

Odborný a jazykový redaktor: Mgr. Ľuboš Kačírek, PhD.

Recenzovali:prof. PhDr. Július Bartl, CSc.prof. PhDr. Jiří Sláma, CSc.

Grafická úprava: Marcel Križan

Odborná a organizačná spolupráca na príprave kolokvia, ktoré sa uskutočnio 19. - 20. 6. 2007:

prof. PhDr. Tatiana Štefanovičová, CSc. - vedúca organizačného tímu

Mgr. Drahoslav Hulínek, PhD.

Mgr. Ľuboš Kačírek, PhD.

PaedDr. Róbert Osaďan

Mgr. Peter Valent

zostavili: © prof. PhDr. Tatiana Štefanovičová, CSc. a Mgr. Drahoslav Hulínek, PhD.

Bratislava 2008

5


Kolokvium bolo zorganizované

a zborník vyšiel vďaka podpore

JUDr. Zoroslava Kollára

6

Adresa redakcie: Vajnorská 8/A, 831 04 Bratislavawww.sahi.sk

Tlač: Kasico, a.s., tlačiareň cenín Bratislava, Beckovská č. 38, 823 61 Bratislava

Bratislava 2008

Slovenský archeologický a historický inštitút - SAHI, občianske združenie

Vydal:

©

®

ISBN 978 - 80 - 970077 - 7 - 5

Na obálke: Minca Štefana I. „PRESLAWA CIV” vyrazená v Bratislave



zostavili: Tatiana Štefanovičová a Drahoslav Hulínek

7


OBSAH

Darina Bialeková

K vypovedacej hodnote údajov o slovanských reáliách

z konca 9. až z prvej polovice 10. storočia v uhorských kronikách ..............................................

Richard Marsina

Bitka pri Bratislave v roku 907

z pohľadu historických prameňov .................................................................................................................

Beáta Pintérová

Bitka pri Bratislave vo svetle

slovenskej a maďarskej historiografie ........................................................................................................

László Veszprémy

Boj pri Bratislave (907) v maďarskej historiografii ............................................................................

Ján Steinhübel

Maďari, Slovania, Bavori a Sasi v rokoch 896 – 933 ......................................................................

Matúš Kučera

O pôvode názvu Bratislavy ..............................................................................................................................

Vincent Sedlák

Geografické predpoklady vzniku štátov v ranom stredoveku .........................................................

Zdeněk Měřínský

Morava v 10. a na počátku 11. století .............................................................................................................

Pavel Kouřil

Archeologické doklady nomádského vlivu

a zásahu na území Moravy v závěru 9. a v 10. století .........................................................................

Tatiana Štefanovičová

Slovensko v 10. storočí .......................................................................................................................................

Naďa Profantová

Problém interpretace staromaďarských nálezů v Čechách ..............................................................

Károly Mesterházy

Taktika Maďarov v čase príchodu do Karpatskej kotliny

a ich zbrane so zvláštnym zreteľom na tulce ...........................................................................................

Josef Unger

Problematika hájitelnosti předvelkomoravských

a velkomoravských hradeb ...............................................................................................................................

11

19

25

33

39

53

65

79

113

137

149

169

177

8

Ján Vavruš

Prvá maďarská generácia v archeologických

a písomných prameňoch .....................................................................................................................................

Drahoslav Hulínek

Funkčné členenie veľkomoravských opevnených sídlisk

na základe ich spoločenského významu

a kontinuita ich pretrvávania v 10. storočí

(Morava a západné a stredné Slovensko) .................................................................................................

Luděk Galuška

Staroměstsko-uherskohradišťská aglomerace

– Veligrad v době zániku Velké Moravy .....................................................................................................

Gabriel Nevizánsky

Aktuálne problémy výskumu pamiatok

staromaďarského etnika na území dnešného Slovenska ...................................................................

Danica Staššíková-Štukovská

Odraz politicko-spoločenského vývoja v 10. storočí

na pohrebiskách stredného Podunajska ....................................................................................................

Gabriel Fusek

Osídlenie Nitry v 10. storočí. Kontinuita alebo diskontinuita? .........................................................

Vladimír Turčan

Prvé staromaďarské nálezy z okolia Bratislavy .....................................................................................

Július Jakab

Kostra mladej ženy z Mosta pri Bratislave

a antropológia starých Maďarov na Slovensku .....................................................................................

Autori ............................................................................................................................................................................

183

195

253

265

279

295

305

313

320

9


ÚVOD

V júni 2007 zorganizoval Slovenský archeologický a historický inštitút, o. z. kolokvium pri príležitosti 1100. výročia bitky pri Bratislave pod názvom„Bitka pri Bratislave v roku 907 a jej význam pre vývoj stredného Podunajska“. Práve 4. júla 907 sa v bezprostrednej blízkosti dnešného hlavného mesta Slovenskej republiky uskutočnila bitka, ktorá mala osudový význam pre budúcnosť národov v stredoeurópskom priestore. Stretli sa v nej vojská Bavorov a bojovníci kočovných maďarských kmeňov. Víťazne z tohto stretu vyšli maďarské jazdec-ké jednotky. Správy o udalosti sa nám zachovali vďaka tzv. Salzburským análom, ktoré archivári objavili a zve-rejnili v roku 1921. Práve tu sa po prvýkrát v dobových písomných prameňoch uvádza názov dnešného hlav-ného mesta SR pod menom Brezalauspurc. Môžeme konštatovať, že je to tretí najstarší písomný záznam z ob-dobia včasného stredoveku, ktorý upozorňuje na ďalšie (po Nitre a Devíne tretie) významné sídlo z územia dnešného Slovenska v danom dejinnom obdobím. V čom spočíva osudová výnimočnosť tejto bitky? Pravdepodobne v tomto období sa dovŕšil zánik Veľ-kej Moravy. Maďarské kmene vďaka víťazstvu ovládli kraje na strednom Dunaji a začali natrvalo obsadzovať oblasti Karpatskej kotliny. Pre územie súčasného Slovenska to znamenalo novú éru, pretože sa stalo súčasťou procesu, ktorý na prelome 10. a 11. storočia vyústil do vzniku Uhorského kráľovstva. A to aj napriek tomu, že prenikanie maďarského etnika na sever od Dunaja, kde žili slovanskí predkovia Slovákov, trvalo ešte po-merne dlho. Medzi mnohé sprievodné javy, ktoré súvisia s formovaním sa tohto štátu, patrí aj vznikanie stre-dovekého mincovníctva. Práve minca, ktorá bola symbolom nášho kolokvia, je spätá s vládou prvého uhor-ského kráľa Štefana I. Je pravdepodobné, že Štefan I. sa v počiatkoch svojej vlády mohol zdržiavať v Bra-tislave, kde dal raziť aj spomínané mince s averzom STEPHANVS REX (kráľ Štefan) a reverzom (P)RESLAWA CIV (mesto Bratislava). Mimoriadnym faktom je skutočnosť, že v Salzburských análoch sa vôbec nespomína vojsko Veľkej Mo-ravy, alebo Moravania, respektíve Nitrania ako takí. A to aj napriek tomu, že bitka sa dokázateľne odohrala v priestore, ktorý ešte krátko predtým patril k jadru Veľkomoravskej ríše. Viacerí bádatelia uvažujú nad re-álnou možnosťou, že v čase bitky pri Bratislave už Veľká Morava neexistovala. Na jej zániku mali podiel aj ne-jednotnosť a rivalita Svätoplukových nástupcov, spolu s prenikaním maďarských kmeňov, ktoré tento rozvrat napokon dovŕšili. Svoj podiel na tom malo aj obdobie vlády Svätopluka I., sprevádzané rozsiahlymi výbojmi, ktoré boli z politického, mocenského, vojenského a ekonomického hľadiska pre štát dlhodobo neúnosné a vnútorne ho po Svätoplukovej smrti nakoniec destabilizovali. Neustále sa však vynárajú otázky súvisiace so zánikom Veľkej Moravy a následným vytváraním nových štátov na jej troskách. Odpovede na ne v podstat-nej miere hľadá história a archeológia, pričom nie vždy dochádzajú vedci k jednotným stanoviskám. Napriek tomu je ich vzájomná komparácia nevyhnutná, čo prezentovalo aj naše kolokvium. Preto je samozrejmé, že pri témach, ktoré súvisia so včasnostredovekým obdobím strednej Európy, sa vždy tvorí platforma pre od-bornú diskusiu, v ktorej by mohli bádatelia konfrontovať svoje poznatky a postoje ku skúmanej problematike. Preto s myšlienkou zorganizovať odborné kolokvium pri príležitosti 1100. výročia bitky pri Bratislave, ako aj prvej písomnej zmienky o hlavnom meste SR, neprišiel Slovenský archeologický a historický inštitút, o. z. ná-hodou. Pružne zareagoval na výročie, ktoré v sebe spája viacero impulzov. Nútia nás nazrieť do dávnejšej mi-nulosti nielen nášho hlavného mesta, ale aj národov v stredoeurópskom priestore. Samotná akcia sa konala v dňoch 19. – 20. júna 2007 v priestoroch SUZA v Bratislave a záštitu nad ňou prevzali minister kultúry Marek Maďarič, generálny tajomník Únie miest Slovenska Marián Minarovič a primátor hlavného mesta SR Andrej Ďurkovský. Podujatie zaznamenalo veľký ohlas u odbornej i laickej verej-nosti. So zaujímavými príspevkami vystúpili špičkoví archeológovia a historici zo Slovenska, Českej republiky a Maďarska. Aj keď prednášky boli prístupné pre širokú verejnosť, neznejú dostatočne, ak nie sú publikované relevantným vedeckým spôsobom. Veď neustupujúci záujem o danú problematiku prejavila i následná dis-kusia. Ani ona nenechala nikoho na pochybách, že uvedená téma stále rezonuje v našej spoločnosti. Pre-zentovaný zborník prináša odbornej i laickej verejnosti príspevky, ktoré v rozsiahlejšom časovom zábere pre-zentujú udalosti, fakty a archeologické nálezy súvisiace s obdobím, kedy sa odohrala bitka pri Bratislave.

Tatiana Štefanovičová, Drahoslav Hulínek

11


Smrť Svätopluka I. v roku 894 znamenala za-čiatok konca Veľkomoravskej ríše. Krátko pred svojím skonom rozdelil Svätopluk I. vládu v krajine medzi svojich synov a ako vyplýva z Fuldských letopisov (An-nales Fuldenses), každý dostal svoje kniežatstvo so „svojimi ľuďmi”(eorumque populum). Vládu mal pre-vziať Mojmír II. a Svätopluk II., vtedy ešte nedospelý (puer),1 s najväčšou pravdepodobnosťou ako údel-né knieža podriadené staršiemu bratovi, dostal do správy východnú časť Veľkej Moravy so sídlom v Nit-re (Ratkoš 1961, 116; MMFH I, 1966, 120-121, 124, 126; MMFH III 1969, 398; Marsina 1999, 28; Stein-hübel 2004, 147). Krátko po smrti Svätopluka I. (v roku 894) začal územný rozpad ríše. Totiž, už v druhom polroku 894 uzavrel Mojmír II. s Bavormi mier a vzdal sa Panónskeho kniežatstva v južnom Zadunajsku (MMFH I 1966, 121; MMFH V 1977, 175; Steinhübel 2004, 147). Politickú nestabilitu krát-ko nato využili české kmene, ktoré sa od ríše odtrhli v roku 895, po nich v roku 897 nasledovali Lužickí Srbi (Havlík 1960, 56-60; MMFH I 1966, 121, 123). Na východe ríše sa objavilo nové nebez-pečenstvo, ktoré sa stalo jednou z príčin rozkladu štátnej moci – bol to postupný príchod staromaďar-ských kmeňov do Karpatskej kotliny (MMFH I 1966, 121-123; Ratkoš 1988, 58-59). Maďarov v dunaj-skom priestore prvý raz zaznamenali pramene k roku 839 v súvislosti s napadnutím Slovanov usídlených pri ústí Dunaja, ale túto udalosť Fuldské anály pre-hliadli. Zmienku o dosiaľ neznámych nepriateľoch, ktorí sa nazývajú Uhrami, prinášajú až Bertinské le-topisy (Annales Bertiniani) k roku 862 v súvislosti s ich nájazdom do kráľovstva Ľudovíta Nemca (MMFH I 1966, 74; MMFH V 1977, 156; Kučera 1985, 266). K roku 881 Soľnohradské letopisy (Annales Iuvavenses maximi) uvádzajú boj Bavorov s Maďarmi pri Wenie

(Viedni) a s Kovármi (jeden z troch kabarských kme-ňov chazarského pôvodu, ktorý spolu s Maďarmi pri-šiel do Karpatskej kotliny) pri Culmite (asi Kulmberg pri Melku) (MMFH I 1966, 131; Ratkoš 1968, 196; Steinhübel 2004, 150). Údajne niekde medzi rokmi 882 až 884 stretol Metod na dolnom Potisí vojenskú jednotku Maďarov (Ratkoš 1968, 197; Ten istý 1983, 843). Kronikár Regino (Reginonis abbatis Prumiensis Chronicon) k roku 889 veľmi nelichotivo charakteri-zuje povahu Maďarov, ktorí, vytesnení zo svojich sí-del na dolnom Done Pečenehmi, postúpili na západ a robili nájazdy do končín Korutáncov, Moravanov a Bulharov. Tento názor o novo došlých Maďaroch ne-skôr prevzal od Regina aj analista Saxo (MMFH I 1966, 13, 249-250; Ratkoš 1968, 197). Ešte za života Svä-topluka I. došlo k bojovému stretu Moravanov s Ma-ďarmi, a to v roku 892, kedy východofranský kráľ Ar-nulf v spojenectve so sávskym kniežaťom Braslavom a Maďarmi vpadol do Svätoplukovej ríše a štyri týž-dne ju pustošil (MMFH I 1966, 137, 168, 196; Kučera 1977, 84; Steinhübel 1997, 203; Ten istý 2004, 146). Významný je údaj k roku 896, kedy Maďari vyslali svojho vyslanca Kusida k Mojmírovi II. so žiadosťou o pridelenie nových sídel v jeho zemi (MMFH V 1977, 175). Mojmír II. sa ich nebezpečenstva snažil zba-viť tým, že im pridelil dočasné sídla v Potisí, v kraji, ktoré byzantský cisár Konštantín VII. Porfyrogene-tos vo svojom diele De administrando imperio nazýva „Nepokrstenou Moravou” (MMFH III 1969, 396; Rat-koš 1968, 198; Ten istý 1983, 843 ) a použil ich ako spojencov proti Bavorom a cisárovi Arnulfovi (Hav-lík 1965, 135). V polovici roku 900 sa bavorský epi-skopát, na čele so soľnohradským arcibiskupom The-otmarom, v liste pápežovi Jánovi IX. sťažuje na Mo-ravanov, že údajne oni poslali Maďarov do Panónie a prijali medzi seba nemalý počet Maďarov a vojenské

K vypovedacej hodnote údajov o slovanských reáliách z konca 9. až z prvej polovice 10. storočia

v uhorských kronikách

Darina Bialeková

1 Veľký vekový rozdiel medzi Mojmírom II. a Svätoplukom II. podľa úvah J. Steinhübla tkvel v tom, že nemali spoločnú matku. Matkou Moj-míra II. mohla byť česká kňažná Svätožízna, s ktorou sa Svätopluk I. oženil v r. 871. Podľa správy kronikára Aventina sa v r. 885 Svätopluk I. oženil s Arnulfovou sestrou Gizelou a z tohto manželstva môže pochádzať Svätopluk II. – Steinhübel 2004, 147.

12

oddiely Moravanov si podľa ich zvyku holia hlavy (Havlík 1963, 177; MMFH I 1966, 127;MMFH III 1969, 241-242; MMFH V 1977, 175; Steinhübel 2004, 151). V roku 898 Arnulf, aby ochránil najvýchod-nejšiu časť svojej ríše – Panóniu, nasmeroval Ma-ďarov do Itálie proti svojmu protivníkovi Berengarovi I. Maďari v roku 899 podnikli pustošivý vpád do Itá-lie a v bitke na Brente zničili dvadsaťtisícové voj-sko Berengara I., s ktorým potom uzavreli mier. Po smrti Arnulfa (899) Maďari opustili Itáliu, nevrátili sa však k Tise, ale v spojenectve s Moravanmi vyplie-nili a obsadili Panónske kniežatstvo v južnom Zadu-najsku (MMFH I 1966, 127; MMFH III 1969, 240-241; Steinhübel 2004, 153-155). V tom čase (898 – 899) vrcholili rozpory medzi Mojmírom II. a Svätoplukom II. a „ich ľuďmi“ do takej miery, že podľa Fuldských letopisov bol to spor na život a smrť (MMFH I 1966, 124, 169; Steinhübel 2004, 152). Za pôvodcu tejto roztržky a porušenie mieru medzi bratmi bol usved-čený bavorský markgróf Aribo, konajúci tak na pod-net svojho syna Isanricha, zdržujúceho sa na Mo-rave (MMFH I 1966, 125). Mojmír II. vzburu mlad-šieho brata potlačil a jeho aj s „jeho ľuďmi” uväznil v akomsi bližšie neuvedenom mieste, odtiaľ ho vyslo-bodili Bavori a odviedli do svojej zeme (MMFH I 1966, 126, 372; Ratkoš 1983, 844; Steinhübel 2004, 152). Po uzavretí mieru medzi Mojmírom II. a východofran-ským kráľom Ľudovítom IV. Dieťaťom v roku 901 (Hav-lík 1963, 177; MMFH I 1966, 129) sa opäť na čelo Ni-trianskeho kniežatstva dostal Svätopluk II (Ratkoš 1961, 116; Marsina 2002, 206; Steinhübel 2004, 147). Spád historických udalostí v prvom decéniu 10. sto-ročia, v ktorom v roku 906 alebo 907 zahynuli obidva-ja synovia Svätopluka I., (Steinhübel 2004, 158) viedol aj k postupnému politickému zániku Veľkej Moravy. Po víťaznej bitke Maďarov nad Bavormi pri Bratislave (907), ktorej sa už Moravania nezúčastnili, sa vývoj na Morave a na Slovensku uberal svojou osobitou cestou – Morava sa postupne dostala pod vplyv Přemyslovcov; na Slovensku treba predpokladať popri dominantnom postavení Nitry ako údelu prvých Arpádovcov (Marsina 2002, 206; Steinhübel 2004, 164, 331) tiež vládu miest-nych kniežat aj slovanského pôvodu. (Bokes 1946, 53-55; Havlík 1969, 337-343; Ten istý, 1985, 203; Ruttkay 1985, 141,144; Marsina 1984b, 188; Steinhübel 2004, 210-213). Po porážke Maďarov na Lechu (955) ovlád-lo na kratší čas Nitru a severnú časť Nitrianska české knieža Boleslav II. (Ratkoš 1984, 23; Marsina 2002, 206). Napriek tomu, že v prvých decéniách 10. sto-ročia Veľkomoravská ríša zanikla, tradícia o nej a o Svätoplukovi a jeho synoch sa v povedomí slo-

vanského obyvateľstva v stredodunajskom priestore uchovala ešte aj v 11. – 12. storočí a stala sa jednou z najvýznamnejších národných tradícií. Významnú úlo-hu zohrala najmä pri formovaní povedomia stredovekej slovenskej národnosti a neskôr slovenského národa, programovo využívaná v jeho politickom zápase o ná-rodné práva (Holotík 1963, 201-212; Butvin 1963, 137-161; Tibenský 1963a, 59-84; Ten istý, 1963b, 86-114; Havlík 1969, 337-343; Kučera 1977, 217-223; Vyvijalová 1979, 369-397; Ratkoš 1983, 853; Marsina 1984b, 167-195; Bialeková 1986, 51-53; Steinhübel 1995, 67-86; Ten istý 1999, 693-705; Ten istý 2004, 163-168). Zmienky o Veľkej Morave, jej územnom rozsa-hu a panovníkoch v čase príchodu siedmich uhorských kmeňov (Hetumoger – qui dicuntur Hetumoger) do Karpatskej kotliny, ku ktorým sa pripojili aj tri kmene Kabarov a asi aj časť Alanov, sa dostali aj do uhorských kroník z 11. – 15. storočia, (Bartoňková, 1965, 267-276; Havlík, 1969, 337-343; Marsina 1984b, 167-195; Kuče-ra 1985, 256-264; Nechutová/Bartoňková, 1988; Sop-ko 1995; Marsina/Sopko/Vaneková, 1997) a to jednak z historickej neuhorskej (Annales Fuldenses; Regino-nis abbatis Prumiensis Chronicon atď.; MMFH I 1966, 85-129, 132-140) a aj staršej uhorskej spisby, ktorú predstavujú Gesta Hungarorum vetera z polovice, resp. z druhej polovice 11. storočia, ktoré sa nezachova-li (Sopko, 1995, 16; Steinhübel, 1995, 76-77; Ten istý 2004, 169). Z ľudovej veľkomoravskej tradície pôvodného slovanského obyvateľstva a zo spevov igricov (Ratkoš 1983, 834-835, 840, 857-858, 865; Sopko 1984, 111-112; Steinhübel 1995, 71-72; Ten istý 2004, 170-171) sa do uhorských kroník dostali len nepatrné zlom-ky, často skomolené a prispôsobené zámerom ich pi-sateľov. Je známe, že k tomuto zdroju informácií za-ujal odmietavé stanovisko najmä notár Belu III. (1173 – 1196) Peter Magister zvaný Anonymus (P. Magistri, qui Anonymus dicitur) v Gesta Hungarorum. Toto die-lo vzniklo na prelome 12. a 13. storočia a jeho pisa-teľovi boli asi známe spomínané Gesta Hungarorum vetera. Právny nárok Maďarov – Hungrov na zabraté územia v Karpatskej kotline P. Magister (Anonymus) zdôvodňuje odvolávaním sa na pôvod Arpádovcov od kráľa Atilu (descendisse de genere Atthile regis), kto-rého však považuje za Skýta (MMFH I, 1966, 211-237; Varsik 1965, 179-181; Ratkoš 1983, 825-870; Stein-hübel 2004, 170-171). Ako ukázala analýza historikov, dielo P. Magistra (Anonyma) nie je v pravom zmysle slova kronikou a historickým prameňom, ale skôr li-terárnym dielom – apoteózou na zaujatie novej vlas-ti maďarskými kmeňmi v Karpatskej kotline. Prvé kri-tické prehodnotenie Gest P. Magistra (Anomyma) uro-

Darina Bialeková

13


bil P. Ratkoš už v roku 1964, neskôr v obsiahlej štúdii (1983) poukázal na postoje k tejto otázke aj zo stra-ny ďalších domácich i maďarských historikov (Ratkoš 1964, 395-396; Ten istý 1968, 365-466; Ten istý 1983, 825 a nasl. – tam cit. ďalšia lit.; Steinhübel 1995, 72; Bálint 2000, 555; Múcska 2000, 26). Začiatkom 70. rokov 13. storočia budínsky prepošt Ákoš Gesta Hungarorum vetera prepracoval a rozšíril o obdobie až po smrť Štefana V. (1272). Jeho dielo sa v skrátenej podobe dostalo aj do Kroniky Ši-mona z Kézy a je známe z kompilácií v Obrázkovej a Bu-dínskej kronike zo 14. storočia. Ani Ákošova kronika sa nezachovala (Marsina 1984b, 176; Sopko 1995, 18; Steinhübel 1995, 77). Gesta Hungarorum Šimona z Kézy vznikli v rokoch 1282 – 1285. Autor čerpal zo zá-pisov z 13. storočia, z kroniky prepošta Ákoša a asi aj z ľudovej tradície. Pravdepodobne je aj autorom tzv. „hunskej histórie Maďarov”, odvádzajúcej pôvod Ma-ďarov od Hunov (Huni sive Hungari). Svätoplukovi I. pripisuje poľský pôvod a vo svojom rozprávaní zamie-ňa Svätopluka I. so Svätoplukom II. Gesta Hungarorum Šimona z Kézy sú najstaršou úplne zachovanou uhor-skou kronikou (Bartoňková 1965, 267; MMFH I 1966, 263-267; Ratkoš 1968, 201; Ten istý 1983, 830; Ten istý 1988, 139; Marsina 1984b, 189; Ten istý 1997, 160; Steinhübel 1995, 77; Sopko 1995, 18; Uličný 2003, 64). Veľkomoravské prvky obsahujú kroniky zo 14. storočia (Chronici Hungarici compositio saeculi XIV), (Bartoňková 1965, 267 a nasl.; MMFH I 1966, 280-289; Havlík 1987, 199) a to kronika Dubnická (Chronicon Dubnicense) – dielo neznámeho autora, (Bartoňková 1965, 267; Havlík 1987, 16; Sopko, 2004; 9 a nasl.) Bu-dínska (Chronicon Budense), ktorá vyšla v roku 1473 v Budíne ako prvá tlačená uhorská kniha, (Bartoňková 1965, 267; MMFH I 1966, 280; Steinhübel 1995, 78) Bratislavská (Chronicon Posoniense) – vznikla okolo 1350, (Bartoňková 1965, 267; MMFH I 1966, 290-292). Obrázková – prv nazývaná Viedenská obrázková kronika (Chronicon pictum Vindobonense) (Bartoňková 1965, 267; MMFH I 1966, 281; Marsina 1984b, 190; Sop-ko 1995, 26-67) a nemecky písaná kronika Henricha z Mügelnu (Chronicon Henrici de Mügeln germanice) a jej latinská veršovaná verzia (Chronicon rhytmicum Henrici de Mügeln). Henrich z Mügelnu, pôvodom Sas, žil striedavo na kráľovskom dvore v Prahe a vo Viedni a svoju kroniku, ktorá vznikla v rokoch 1358 – 1361 venoval Rudolfovi IV (Bartoňková 1965, 267; MMFH I 1966, 293-297; Kuzmík 1983, 333). Z uhorských kroník z 15. storočia obsahuje veľkomoravské reálie Mníchovská kronika (Chroni-con Monacense) od neznámeho autora pomenovaná

podľa miesta uloženia. V podstate je skrátenou, čas-to doslovnou verziou Obrázkovej kroniky (Bartoňková 1965, 267; MMFH I 1966, 317-318). Ďalej to je Kro-nika Jána z Turca (Thuróczyho kronika – Johanis de Thurócz Chronica Hungarorum), (Bartoňková 1965, 267-268; MMFH I 1966, 327-330) ktorá vychádza z Obrázkovej kroniky a z nezachovanej Kroniky Jána z Trnavy (Kükolö), napísanej v rokoch 1387 – 1395, (Bartoňková 1965, 268; MMFH I 1966, 327-330) tiež dielo talianskeho humanistu Antonia Bonfiniho (An-tonii Bonfinii Rerum Hungaricarum quinque libris XLV comprehensae), ktorý sa od roku 1486 na pozvanie kráľa Mateja Korvína zdržoval v Uhorsku a stal sa dvorným historiografom. Zahrňuje uhorské deji-ny do roku 1495, čerpajúc predovšetkým z Kroniky Jána z Turca a Budínskej kroniky (Bartoňková 1965, 267; MMFH I 1966, 332-335). Aj v Dejinách Uhorska (Epitome rerum Hungaricarum seu Liber annalium de rebus Hungaricis) od sicílskeho rodáka Petra Ran-sana, ktorý bol neapolským vyslancom na dvore uhorského kráľa Mateja Korvína, sú skomolené údaje o Svätoplukovi a jeho porážke od Maďarov pri Bánhi-de (Bartoňková 1965, 267; MMFH I 1966, 331). V uhorských kronikách je postrehnuteľné ne-kritické vyzdvihnutie pozitív staromaďarských vod-cov a ich úspechov pri zaujímaní novej vlasti, tiež pri lúpežných ťaženiach v Európe; naopak, ich porážky ako od Moravanov, Bavorov, Korutáncov alebo Bulha-rov sa zamlčujú (Havlík 1965, 136; Ratkoš 1965, 146; Ten istý 1983, 845; MMFH I 1966, 129, 140; MMFH V 1977, 129, 175-178; Steinhübel 2004, 156). P. Magis-ter (Anonymus) dokonca nespomína ani porážku Ma-ďarov na Riade v roku 933, ani osudnú porážku Ma-ďarov na Lechu v roku 955, ktorú utŕžili od cisára Ota I (MMFH V 1977, 180-181; Ratkoš 1983, 845). Opis príchodu Maďarov a zabratie územia niekdajšej východnej časti Veľkej Moravy má v uhor-ských kronikách spoločného menovateľa – je ním buď údajné dobrovoľné poddanie sa domáceho oby-vateľstva ochotné prijímať víťazných Hetumoger ako svojich pánov, obzvlášť u P. Magistra (Anonyma), ale-bo stavajúce sa na odpor a vtedy kruto potlačené a potrestané. Tak dopadlo obyvateľstvo Nitry (Sclaui et Boemi, Boemi et omnes Nitrienses Sclavi), ktorého vojvoda Zubor bol popravený na vrchu, ktorý odvtedy nesie jeho meno. Podobný osud stihol zemplínske-ho vojvodu Laborca (Bartoňková 1965, 268; MMFH I 1966, 221-225; Ratkoš 1983, 840, 848, 857, 863-864; Steinhübel 1997, 204; Múcska 2000, 82). V Gestách P. Magistra (Anonyma) sa uvádza, že bulharský vládca Salan prijal vyslancov Maďarov priateľsky, začo bol bohato obdarovaný. Naproti tomu Menumorout (Ges-

14

ta, kap. 20) prijal dary od poslov Arpáda a sám ich tiež obdaroval, ale na tretí deň ich vyzval, aby sa vrá-tili domov a oznámili Arpádovi, že územie, o ktoré žiadali, im v žiadnom prípade nepostúpi (Bartoňková 1965, 272; MMFH I 1966, 218, 220-221). S určitými odlišnosťami sa v uhorských kro-nikách udáva územný rozsah Veľkej Moravy. Pri opi-se východných hraníc sa hovorí o hornom, strednom aj dolnom Potisí, susediacom s Bulharmi (Ratkoš 1987, 801-818), alebo o území medzi Tisou a Duna-jom v nadväznosti na severovýchodnú časť Panónie s centrom vo Vespríme (MMFH I 1966, 220). V Gestách P. Magistra (Anonyma) zodpovedá rozsah veľkomo-ravského územia stavu z prvej polovice 11. storočia, keď územie Slovenska až po rieku Hron náležalo čes-kému kniežaťu Břetislavovi I. Také isté relácie uvádza aj Kosmas (MMFH I 1966, 201; Ratkoš 1968, 201). Fabula o Svätoplukovi I. v skutočnosti pojed-náva o jeho synovi Svätoplukovi II. Meno Svätopluka I. je skomolené – u P. Magistra (Anonyma) je to Mo-rout, ktorý mal obsadené územie medzi Tisou a po-horím Ingfon. Tu sa hovorí aj o jeho synovi Menumo-routovi (Bartoňková 1965, 269; MMFH I 1966, 235; Sopko 1995, 18). Pravdepodobne v tomto prípade ide o ľudovú personifikáciu, keď sa meno národa prená-ša na jeho vodcu – častý to jav pri vzniku hrdinských eposov. Je zaujímavé, že povesť s orientálnym jadrom o troch Svätoplukových prútoch, zaznamenaná u Konštantína VII. Porfyrogeneta (MMFH III 1969, 398-399) a viažuca sa na posledné dni ži-vota Svätopluka I., sa do uhorských kroník ne-dostala, ale dostali sa sem rezíduá ľudových le-giend, tradované na Nitriansku v 11. – 12. storočí, v Zadunajsku ešte aj v 13. storočí. Označenie etnika, ktoré žilo na Veľkej Mora-ve, je v uhorských kronikách podávané rôzne – v Ob-rázkovej, Budínskej a Dubnickej kronike je označenie Messiani, ktoré sa však u Šimona z Kézy vzťahuje len na obyvateľstvo žijúce spolu s Čechmi v oblasti Nitry. V Bratislavskej kronike sú to Machiani a v diele P. Ma-gistra (Anonyma) termín Moroaenses – utvorený od rieky Moravy – označuje Moravanov, zatiaľ čo o oby-vateľoch Nitry P. Magister (Anonymus) hovorí ako o Sclauos et Boemos (Bartoňková 1965, 270; Ratkoš 1983, 849; Bialeková 1986, 52). V uhorských kronikách je skon Svätopluka I. tiež interpretovaný rôzne. Napríklad český kronikár Kosmas sa v roku 1099 cestou do Ostrihomu obozná-mil s dvoma povesťami kolujúcimi medzi ľudom (si-cut vulgo dicitur), a to nitrianskou a zoborskou, kto-ré v krátkosti zachytil vo svojej kronike (Cosmae Pra-gensis Chronica Bohemorum). Prvou verziou je, že

Svätopluk, porazený Maďarmi, zmizne medzi svojím vojskom a viac sa už neobjaví. V zoborskej povesti sa hovorí o odchode Svätopluka I. do kláštora na vrchu Zobor, kde sa nikým nespoznaný zdržuje až do svo-jej smrti a iba krátko pred ňou odhalí svoje tajomstvo mníchom (MMFH I 1966, 201; Ratkoš 1968, 201; Ten istý 1988, 138; Steinhübel 1995, 75; Ten istý 2004, 166-168). Tento archetyp sa objavil aj u Dalimila, Při-bíka Pulkavu, Analistu Saxa atď. (MMFH I 1966, 201, 251, 275-276,307-308). V panónskej verzii sa hovorí o úmrtí Svätopluka vo Vespríme zo žiaľu nad prehra-tou bitkou syna s Maďarmi (MMFH I 1966, 265; Stein-hübel 2004, 184-186). Je jasné, že tu ide o zámenu Svätopluka I. s jeho synom Svätoplukom II. U Šimona z Kézy zahynul Svätopluk v blízkosti rieky Raku (pro-pe fluvium Racus) pri Bánhide, (MMFH I 1966, 264; Ratkoš 1983, 858; Steinhübel 2004, 184-186) podľa kroník zo 14. storočia sa utopil v Dunaji (Bartoňková 1965, 270; MMFH I 1966, 335). V súvislosti s podmanením si domáceho obyvateľstva Maďarmi si zasluhuje osobitnú pozor-nosť fabula o bielom koni, zlatej uzde a zlatom ob-kladanom sedle, za ktoré údajne predal Svätopluk svoju zem Maďarom (Bartoňková 1965, 270; MMFH I 1966, 328, 334). Je to ústredný motív Obrázkovej, Budínskej a Dubnickej kroniky, nemeckej verzie kro-niky Henricha z Mügelnu, Kroniky Jána z Turca a Bon-finiho diela. Chýba však v kronike Šimona z Kézy a v Gestách P. Magistra (Anonyma). Tam sa hovorí len o tom, že Svätopluk sa dal zlákať rôznymi darmi k uzavretiu dohody s vyslancami maďarských kme-ňov, aby sa mohli usadiť v oblasti horného Potisia (Bartoňková 1965, 270; MMFH I 1966, 264; Ratkoš 1968, 201; Kuzmík 1983, 305; Sopko 1995, 30-32). Kronikári 14. storočia posunuli túto legendu do po-lohy „orientálnej ľsti” a vykonštruovali z nej legendu o predaji krajiny za bieleho koňa, zlatú uzdu a zlatom obkladané sedlo. Z veľkomoravských prvkov prevzatých do uhorských kroník vyplýva, že k trvalému obsadeniu južných častí Slovenska Maďarmi na území bývalej východnej časti Veľkej Moravy nedošlo hneď po Svä-toplukovej smrti (ide o kontamináciu Svätopluka I. so Svätoplukom II.), ba ani začiatkom 10. storočia, ale priebežne až v nasledujúcich desaťročiach. Zod-povedá to aj postupnému príchodu starých Maďarov v troch vlnách (Ratkoš 1988, 58-59; Ruttkay 1992, 161-162; Steinhübel 2004, 155). Bol to dlhodobý proces a územie stredného, severného a východ-ného Slovenska, nad severnou hranicou staroma-ďarského záboru (Sereď – Nitra – Levice – Lučenec – Rimavská Sobota – Zemplín), sa do uhorského štá-

Darina Bialeková

15


tu včlenilo až v priebehu 11. – 13. storočia (Varsik 1965, 182 a nasl.; Ruttkay 1985, 145-146; Stein-hübel 2004, 164). Stav, ktorý zachytáva P. Magister (Anonymus) a Šimon z Kézy, teda zodpovedá sú-vekej situácii v čase písania ich Gest a nie v čase po-litického zániku Veľkej Moravy (Ratkoš 1983, 859). Preto sa v ich dielach pri opise postupu maďarských kmeňov na juhu Slovenska nespomínajú hradiská v Bíni a Mužli-Čenkove, (Habovštiak 1966, 474; Bia-leková 1997, 51. Stotožnenie slovanského hradiska v Mužli-Čenkove s údajným hradiskom uvádzaným u Šimona z Kézy autori výskumu vylučujú – MMFH I 1966, 266; Hanuliak/Kuzma/Šalkovský 1993, 166) sústava hradísk v tzv. Slovenskej bráne na Pohro-ní, (Habovštiak 1979, 359-365) tiež hradiská v tzv. Bratislavskej bráne (najmä Bratislavský hrad, Svä-tý Jur, Devín), (Kraskovská 1963, 67-103; Štefano-vičová 1975; Plachá/Hlavicová/Keller, 1990) v hor-natých častiach Slovenska (Zvolen-Môťová, Detva) (Šalkovský 1994, 155-185; Mácelová 1998, 399-404) a na Považí (Ducové atď.) (Ruttkay 1975). Najstaršie kniežacie hroby a nálezy, tiež malé tzv. veľkorodinné pohrebiská prvej generácie maďarského etika, na juhozápade a juhovýchode Slovenska s typickou výzbrojou aj ženským šper-kom východného pôvodu (napr. Zemplín, Sereď, Hlohovec, Červeník, Nové Zámky), spadajú do pr-vých desaťročí 10. storočia, približne po roky 920 – 925 (Točík 1968; Ruttkay 1992, 16. Najnovšie na túto problematiku aj z aspektu maďarských archeo-lógov upozornila T. Štefanovičová 2002, 125-139). Etnicky zmiešané pohrebiská sa začínajú na juhu a juhozápade Slovenska objavovať až po uvedenom termíne, a to po príchode ďalšej vlny pospolitého ľudu (napr. Trnovec nad Váhom, Hurbanovo, Lipo-vá-Ondrochov, Čakajovce a ďalšie (Točík 1971, 135-276; Ten istý 1973, 351-356; Ten istý 1979, 68-88; Ten istý 1987, 177-241; Rejholcová 1982, 199-209; Tá istá 1995; Hanuliak 1992, 243-308; Ten istý 1996, 333-352; Hanuliak/Rejholcová 1999, 102-105).Spo-

čiatku je percentuálne zastúpenie staromaďarskej populácie na týchto pohrebiskách nízke, nárast je zaznamenaný po súžití obidvoch etník. Avšak už od druhej polovice 10. storočia možno etnicitu po-chovaných, unifikovaných „príkrovom” belobrdskej kultúry, spoľahlivo identifikovať len pomocou an-tropológie a jej moderných metód (Thurzo 1979, 100-113; Vondráková 1996, 409-413). Archeologické aj lingvistické pramene ukazujú, že po prvých nájazdoch Maďarov na úze-mie bývalej východnej časti Veľkej Moravy nedošlo ihneď aj ku deštrukcii pôvodnej slovanskej sídlis-kovej štruktúry, (Kučera 1974, 54; Šalkovský 1988, 402; Čaplovič 1999, 344-345; Štefanovičová 2002, 133) ako by to malo vyplývať z údajov P. Magistra (Anonyma). Skôr išlo len o obsadenie niektorých dôležitých centier Maďarmi (napr. Nitra, Zemplín). Až po príchode ďalších vĺn maďarského pospolitého ľudu, ktorý sa začal usadzovať medzi domácim oby-vateľstvom na juhu Slovenska, dostáva dvojetnický charakter, ktorý je evidentný hlavne na sídliskách (napr. typ príbytku, pece alebo keramiky atď.). Me-nej je viditeľný, ako už bolo povedané, na pohre-biskách. Zmena sídliskovej štruktúry v rámci ce-lého Uhorska (Kučera 1974, 54-59; Habovštiak 1985, 243 a nasl.) nastala až v 13. storočí, a to v súvislosti s premenou služobníckeho obyvateľstva viazaného na dvorcový systém na poddanský ľud feudálneho Uhorska, a tiež s dobudovaním nového komitát-neho systému, ktorý nadviazal na predchádzajúci slovanský hradský systém (Ruttkay 1983, 860). Vý-znamná je však skutočnosť, že slovanské sídliskové ostrovy sa tu udržali počas celého stredoveku (Mar-sina 1984a, 53; Ruttkay 1985, 163; Ten istý 1992, 162; Krajčovič 1993, 171-179). Aj napriek tomu, že v najstarších uhorských kronikách veľakrát došlo k evidentnej diskrepancii medzi realitou a fabulou, ich historický a kultúrny prínos nemožno poprieť.

Pramene:MMFH I 1966.MMFH III 1969.MMFH V 1977.

Literatúra

Bartoňková 1965 – D. Bartoňková: Uherské písemné prameny o Velké Moravě. In: Sborník prací FFBU E – 10. Brno 1965, 267-276.Bartoňková/Havlík/Hrbek/Masařík/Večerka 1966 – D. Bartoňková/L. Havlík/I. Hrbek/Z. Masařík/R. Večerka: Magnae Moraviae fontes his-torici I. Pragae – Brunae MCMLXVI – ďalej cit. MMFH I 1966.

16

Bartoňková/Havlík/Hrbek/Ludvíkovský/Večerka 1969 – Bartoňko-vá, D. – Havlík, L. – Hrbek, I. – Ludvíkovský, J. – Večerka, R.: Magnae Moraviae fontes historici III. Brno MCMLXIX – ďalej cit. MMFH III 1969.Bálint 2000 – Cs. Bálint: Das Karpatenbecken von der Landnah-me bis zur Staatsgründung. In: A. Wieczorek – H.-J. Hinz (Hrsg.): Europas Mitte um 1000. Band 2. Stuttgart 2000, 555-563.Bialeková 1986 – D. Bialeková: Údaje o Veľkej Morave v uhorských kronikách. In: Zbornik posveten na Boško Babić. Prilep 1986, 51-53.Bialeková 1997 – D. Bialeková: Das Gebiet der Slowakei vom Zu-sammenbruch des awarischen Kaganats bis zur Entstehung Großmährens. In: D. Čaplovič – J. Doruľa (Hrsg.): Mitteleuropa im 8. – 10. Jahrhundert. Internationale Wissenschaftliche Kon-ferenz, Bratislava 2. – 4. Oktober 1995, Bratislava 1997, 31-39.Bokes 1946 – J. Bokes: Dejiny Slovákov a Slovenska. In: Sloven-ská vlastiveda IV. Bratislava 1946, 53-55.Butvin 1963 – J. Butvin: Veľkomoravská a cyrilometodejská tra-dícia u štúrovcov. In: Veľká Morava a naša doba. Bratislava 1963, 137-159.Čaplovič 1999 – D. Čaplovič: Nové poznatky o vývoji včasnostre-dovekého osídlenia severného a stredného Slovenska (Po zániku Veľkej Moravy a v počiatkoch uhorského kráľovstva). In: A. Ave-narius – Z. Ševčíková (ed.): Slovensko a európsky juhovýchod. Medzikultúrne vzťahy a kontexty. (Zborník k životnému jubileu Tatiany Štefanovičovej). Bratislava 1999, 328-363.Habovštiak 1966 – A. Habovštiak: K otázke datovania hradiska v Bíni. In: Slov. Arch. 14, 1966, 439-486.Habovštiak 1979 – Habovštiak, A.: Burgwälle im mittleren Gran-tal in der Slowakei. In: B. Chropovský (Ed.): Rapports du IIIe Congrès Internatioale d’ Archéologie Slave. Bratislava 7 – 14 septembre 1975. Tome 1. Bratislava 1979, 359-365.Habovštiak 1985 – A. Habovštiak: Stredoveká dedina na Sloven-sku. Bratislava 1985.Hanuliak 1992 – M. Hanuliak: Gräberfelder der slawischer Popu-lation im 10. Jahrhundert im Gebiet der Westslowakei. In: Slov. Arch. 40, 1992, 243-308.Hanuliak 1996 – M. Hanuliak: Gräberfelder aus dem 9. – 12. Jh. in der Slowakei aus der Sicht geographisch-statistischer An-zeiger. In: D. Bialeková – J. Zábojník (Hrsg.): Etnische und kul-turelle Velhältnisse an der mittleren Donau vom 6. bis zum 11. Jahrhundert. Bratislava 1996, 333-352.Hanuliak/Kuzma/Šalkovský 1993 – M. Hanuliak/I. Kuzma/P. Šal-kovský: Mužla Čenkov I. Osídlenie z 9. – 12. storočia. Nitra 1993.Hanuliak/Rejholcová 1999 – M. Hanuliak/M. Rejholcová: Poh-rebisko v Čakajovciach (9. – 12. storočie). Vyhodnotenie. Bratislava 1999.Havlík 1960 – L. Havlík: Územní rozsah Velkomoravské říše v době posledních let vlády krále Svatopluka. In: Príspevky k medziná-rodným vzťahom v československých dejinách. Slovanské štúdie III. Bratislava 1960, 9-79.Havlík 1963 – L. Havlík: Velká Morava a Franská říše. In: Historic-ké štúdie 8. Bratislava 1963, 129-180.Havlík 1965 – L. Havlík: O politických osudech a zahraničních vztazích státu a říše Moravanů. In: P. Ratkoš (ed.): O počiatkoch slovenských dejín. Sborník materiálov. Bratislava 1965, 104-140.Havlík 1969 – L. Havlík: Moravské a české tradice v uherských kro-nikách. In: Slovanský přehled 55. Praha 1969, 337-343.Havlík 1985 – L. Havlík: Velká Morava v kontextu evropských a obecných dějin. In: J. Poulík – B. Chropovský (ed.): Velká Morava a počátky československé státnosti. Praha – Bratislava 1985, 187-214.

Havlík 1987 – L. E. Havlík: Kronika o Velké Moravě. Brno 1987.Havlík 1977– L. E. Havlík: Magnae Moraviae fontes historici V. Indices. Brno MCMLXXVII – ďalej cit. MMFH V 1977.Holotík 1963 – Ľ. Holotík.: Veľkomoravská tradícia a dnešok. In: Veľká Morava a naša doba. Bratislava 1963, 201-212.Krajčovič 1993 – R. Krajčovič: Toponymia na okolí Nitry ako pra-meň jej dejín. In: Nitra. Príspevky k najstarším dejinám mesta. Nitra 1993, 171-179.Kraskovská 1963 – Ľ. Kraskovská: Veľkomoravské hradisko v Jure pri Bratislave (výskumy na hradisku). In: Sborník SNM 57 História 3. Bratislava 1963, 67-103.Kučera 1974 – M. Kučera: Slovensko po páde Veľkej Moravy. Štúdie o hospodárskom a sociálnom vývine v 9. – 13. storočí. Bratislava 1974.Kučera 1977 – M. Kučera: O historickom vedomí Slovákov v stre-doveku. Historický časopis 25, 1977. Bratislava, 217-238.Kučera 1985 – M. Kučera: Veľká Morava a slovenské dejiny. In: J. Poulík – B. Chropovský (ed.): Velká Morava a počátky českoslo-venské státnosti. Praha – Bratislava 1985, 245-271.Kuzmík 1983 – J. Kuzmík: Slovník starovekých a stredovekých au-torov prameňov a knižných skriptorov so slovenskými vzťahmi. Martin 1983.Mácelová 1998 – M. Mácelová: Der Burgwall Priekopa in Zvolen und die frümittelalterliche Besiedlung des Zvolener Beckens. In: J. Henning – A. T. Ruttkay (Hrsg.): Frühmittelalterlich Burgen-bau in Mittel- und Osteuropa. Bonn, 1998, 399-404. Marsina 1984a – R. Marsina: O osídlení Slovenska od 11. do pol. 13. stor. In: Slovenský ľud po rozpade Veľkomoravskej ríše. His-torické štúdie 27/2. Bratislava 1984, 39-60.Marsina 1984b – R. Marsina: Stredoveké uhorské rozprávacie pra-mene a slovenské dejiny. Zborník SNM 68, História 24, 1984. Bra-tislava 167-195.Marsina 1997 – R. Marsina: Svätopluk, legenda a skutočnosť. In: R. Marsina – A. Ruttkay (ed.): Svätopluk 894 – 1994. Nitra 1997, 155-165.Marsina 1999 – R. Marsina: Najstaršia poloha Veľkej Moravy. In: A. Avenarius – Z. Ševčíková (ed.): Slovensko a európsky juhový-chod. Medzikultúrne vzťahy a kontakty. (Zborník k životnému ju-bileu Tatiany Štefanovičovej). Bratislava 1999, 27-43.Marsina 2002 – R. Marsina: Nitrianske vojvodstvo a Uhorsko (Od pádu Veľkej Moravy do konca 11. storočia). In: A. Wieczorek a H.-M. Hinz (ed.): Stred Európy okolo roku 1000 (Historické, umelec-kohistorické a archeologické štúdie a katalógy k výstave). Pra-ha 2002, 206-207.Marsina/Sopko/Vaneková 1997 – R. Marsina/J. Sopko/O. Vaneko-vá: Legendy stredovekého Slovenska. Budmerice 1997.Múcska 2000 – V. Múcska: Kronika anonymného notára kráľa Bela Gesta Hungarorum. Budmerice 2000.Nechutová/Bartoňková 1988 – J. Nechutová/J. Bartoňková: Le-gendy a kroniky koruny uherské. Praha 1988.Plachá/Hlavicová/Keller 1990 – V. Plachá/J. Hlavicová/I. Keller: Slovanský Devín. Bratislava 1990.Ratkoš 1961 – P. Ratkoš: Veľkomoravská ríša. In: Dejiny Slovenska I. Bratislava 1961, 000-118.Ratkoš 1968 – P. Ratkoš: Pramene k dejinám Veľkej Moravy. Bra-tislava 1964 (I. vydanie), 1968 (II. vydanie).Ratkoš 1965 – P. Ratkoš: Podmanenie Slovenska Maďarmi. In: P. Ratkoš (red.): O počiatkoch slovenských dejín. Sborník materi-álov. Bratislava 1965, 141-178.Ratkoš 1968 – P. Ratkoš: Die großmährischen Slawen und die Al-tmagyaren In: Študijné zvesti AÚ SAV 16. Nitra 1968, 193-219.Ratkoš 1983 – P. Ratkoš: Anonymove Gesta Hungarorum a ich pra-menná hodnota. In: Historický časopis 31, 1983, č. 6, 825-868.

Darina Bialeková

17


Ratkoš 1984 – P. Ratkoš: Kontinuita slovenského osídlenia v 9. – 11. storočí. In: R. Marsina (ed.): Slovenský ľud po rozpade Veľko-moravskej ríše. Historické štúdie 27/2. Bratislava 1984, 13-38.Ratkoš 1987 – P. Ratkoš: Vzťahy naddunajských Slovanov a sta-rých Maďarov v rokoch 881 – 1018. In: Historický časopis 35, 1987, č. 6, 801-818.Ratkoš 1988 – P. Ratkoš: Slovensko v dobe veľkomoravskej. Košice 1988.Rejholcová 1982 - M. Rejholcová: K problematike severnej hrani-ce výskytu tzv. belobrdských pohrebísk. In: Slov. Arch. 30, 1982, 199-209.Rejholcová 1995 – M. Rejholcová: Pohrebisko v Čakajovciach (9. – 12. storočie). Analýza; Katalóg. Archaeologica Slovaca Mo-nographiae Fontes. Tomus XV. Nitra 1995.Ruttkay 1975 – A. Ruttkay: Ducové – veľkomoravský veľmožský dvorec a včasnostredoveké pohrebisko. Nitra 1975.Ruttkay 1985 – A. Ruttkay: Problematika historického vývoja na území Slovenska v 10. – 13. storočí z hľadiska archeologického bádania. In: J. Poulík – B. Chropovský (ed.): Velká Morava a po-čátky československé státnosti. Praha – Bratislava, 1985, 141-185.Ruttkay 1992 – A. T. Ruttkay: O slovensko-maďarských vzťahoch po rozpade Veľkej Moravy a na prahu vzniku stredovekého Uhor-ska (Archeologické a historické aspekty). In: Slovanské štúdie 2, Bratislava 1992, 159-165.Sopko 1984 – J. Sopko: Otázky kultúrneho vplyvu a vzdelanosti v prvých storočiach uhorského štátu. In: R. Marsina (ed.): Slo-venský ľud po rozpade Veľkomoravskej ríše. Historické štúdie 27/2. Bratislava 1984, 109-119.Sopko 1995 – J. Sopko: Kroniky stredovekého Slovenska. Stredo-veké Slovensko očami kráľovských a mestských kronikárov. Bud-merice 1995.Sopko 2004 – J. Sopko: Kronika uhorských kráľov zvaná Dubnická. Historické rozprávanie neznámeho autora o minulosti Uhorského kráľovstva od výbojov Hunov do Európy až po sobáš Mateja Korvína s Beatrixou. Budmerice 2004.Steinhübel 1995 – J. Steinhübel: Veľkomoravské územie v severo-východnom Zadunajsku. Bratislava 1995.Steinhübel 1997 – J. Steinhübel: Nitraer Fürstentum und der Un-tergang Großmährens. In: D. Čaplovič – J. Doruľa (Hrsg.): Mit-teleuropa im 8. – 10. Jahrhundert. Internationale Wissen-schaft-liche Konferenz, Bratislava 2. – 4. Oktober 1995, Bratislava 1997, 200-206.Steinhübel 1999 – J. Steinhübel: Veľkomoravská historická tradí-cia zadunajských Slovákov. In: Historický časopis 38, 1999, č. 5, 693-705.Steinhübel 2004 – J. Steinhübel: Nitrianske kniežatstvo. Počiatky stredovekého Slovenska. Bratislava 2004.Šalkovský 1988 – P. Šalkovský: K vývoju a štruktúre osídlenia v dobe slovanskej na Slovensku. In: Slov. Arch. 36, č.2, 1988, 379-407.

Šalkovský 1994 – Šalkovský, P.: Frühmittelalterliche Burgwall bei Detva. In: Slovenská archeológia 42, Bratislava 1994, 155-185.Štefanovičová 1975 – T. Štefanovičová: Bratislavský hrad v 9. – 10. storočí. Bratislava 1975.Štefanovičová 2002 – T. Štefanovičová: Osídlenie Nitry na pre-lome 9. – 10. storočia a príchod Maďarov. In: R. Marsina (ed.): Nitra v slovenských dejinách. Martin, 2002, 125-139.Thurzo 1979 – M. Thurzo: K niektorým problémom výskumu sta-roslovanských populácií na území Slovenska. In: Aktuálne otáz-ky výskumu slovanských populácií na území Slovenska v 6. – 13. storočí. Zborník referátov zo sympózia v Nových Vozokanoch 19. – 20. marca 1979. Acta Interdisciplinaria Archaeologica, Tom I. Nitra 1979, 98-107.Tibenský 1963/a – J. Tibenský: Veľkomoravská a cyrilometodejská tradícia v živote slovenskej feudálnej národnosti. In: Veľká Morava a naša doba. Bratislava 1963, 59-84.Tibenský 1963/b – J. Tibenský: Veľkomoravská a cyrilometodejská tradícia v období počiatkov slovenského národného obrodenia. In: Veľká Morava a naša doba. Bratislava 1963, 87-112.Točík 1968 – A. Točík: Altmagyarische Gräberfelder in der Südwest-slowakei. Bratislava 1968.Točík 1971 – A. Točík: Flachgräberfelder aus dem IX. und X. Ja-hrhundert in der Südwestslowakei (I.). In: Slov. Arch. 19, 1971, 135-276.Točík 1973 – A. Točík: Zur Frage der slawisch-magyarischen Kon-takte an der mittleren Donau im 10. und 11. Jahrhundert. In: J. Herrmann – H. Otto (Hrsg.): Berichte über den II. Internationa-len Kongress für slawische Archäologie. Berlin 1970. Band II. Ber-lin 1973, 351-356.Točík 1979 – A. Točík: K otázke etnicity pohrebísk z 10. storočia na Slovensku. In: Aktuálne otázky výskumu slovanských populácií na území Slovenska v 6. – 13. storočí. Zborník referátov zo sympózia v Nových Vozokanoch 19. – 20. marca 1979. Acta Interdisciplinaria Archaeologica, Tom I. Nitra 1979, 68-88.Točík 1987 – A. Točík: Nachgrossmährische Gräberfelder des 10. und 11. Jh. in der Südwestslowakei. In: Študijné zvesti AÚ SAV 23. Nitra 1987, 177-241.Uličný 2003 – F. Uličný: Pôvod uhorského kronikára Šimona z Kézy. In: Studia historica Tyrnaviensia III. Trnava 2003, 59-64.Varsik 1965 – B. Varsik: K otázke staromaďarských zásahov na vý-chodnom Slovensku. In: P. Ratkoš (ed.): O počiatkoch slovenských dejín. Sborník materiálov. Bratislava 1965, 179-189.Vondráková 1996 – M. Vondráková: Feststellungsmöglichkeiten der Anthropologie über die Ethnizität der Populationen aus Gräberfel-dern der sog. Bijelo-Brdo-Kultur. In: D. Bialeková – J. Zábojník (Hrsg.): Ethnishe und kulturelle Verhältnisse an der mittleren Do-nau vom 6. bis zum 11. Jahrhundert. Bratislava 1996, 409-413.Vyvíjalová 1979 – M. Vyvíjalová: Veľká Morava ako slovenská štátna tradícia v Uhorsku. In: Historický časopis 27, 1979,č. 3, 369-397.

Summary

The report discusses political development in Great Moravia since the death of Svätopluk the I through the disintegration of this state body in the first de-

cade of the 10th century. The fall of the shaky rule of Mojmír II and Svätopluk II was also helped by coming of the old Magyar tribes (Hetumoger) into the Car-

About testifying value of Slovak life and culture data in Hungarian chronicles dated from end of 9th to first half of 10th century

18

pathian Basin, which gradually occupied the eastern part of Great Moravia. Hungarian chroniclers from the 12th to 15th century drew references of Great Moravia, its expanse and rulers from non-Hungarian (Fuld annals, Reginon’s Chronicon, etc.) and also ol-der Hungarian writings (Gesta Hungarorum Vetera from the 2nd half of the 11th century, which were not preserved). However, only minor fragments of the folk songs and the folk Great Moravian tradition of the Slovak inhabitants, still alive in the Nitra region also in the 11th to 12th century, penetrated into the Hungarian chronicles, often distorted and adjusted to their writers’ intentions (a refusing position re-garding this source was especially given by P. Ma-gister, the so-called Anonymus). Nevertheless, the Great Moravian tradition played a significant role in formation of the awareness of the Slovak medie-val nationality, later on of the Slovak nation. In the Hungarian chronicles from the 11th to 15th century, interpretations with regards to the territorial expan-se of Great Moravia, manner of its conquest by the old Magyar tribes, the death of Svätopluk I and iden-tification of the Slavic ethnic group, etc. are varied. The condition captured by the Hungarian chronicles does not correspond with the actual condition in the end of the 9th century and in the first decades of the 10th century, but rather with the condition at the

time of their writing. Archaeological and anthropo-logical sources document the stages of coming of the old Magyar population to the south of today’s Slo-vakia. Scattered princely graves and finds, also small large-family burial grounds of the first generation of the old Magyar ethnic group with typical armaments and female jewellery of the eastern origin fall within the first two decades of the 10th century. Ethnically mixed burial grounds in the south of today’s Slovakia were discovered already after this period, which was after coming of the assumed two subsequent waves of the communal old Magyar folk, who began to sett-le among the pilgrim Slavic population, which was also helped by the defeat of the Magyars on the Lech-felde (955). In the second half of the 10th century on the burial grounds, the ethnicity of the buried is overlapped by the common so-called Belobrdo cultu-re; more significant ethic differences were found at settlements. It can be assumed that the old Magyar conquest in the south of today’s Slovakia did cause not such destruction of the Slavic settlement as was stated in some chronicles. Changes in the settlement structure within entire Hungary came not until the 13th century with development of the new county system. The Slavic settlements were preserved throu-ghout all of the Middle Ages.

Darina Bialeková

19


Bitka pri Bratislave v roku 907 z pohľadu historických prameňov

Richard Marsina

Rozhodujúcou okolnosťou či východiskom pre zaoberanie sa touto bitkou je stav mocenských po-merov v karpatsko-dunajskej kotline v roku 907. Naj-podrobnejší opis zaujímania novej vlasti staromaďar-ským kmeňovým zväzom po jeho preniknutí do Kar-patskej kotliny – Gesta Hungarorum od Anonyma,1 napísané podľa teraz prevažujúcej vedeckej mien-ky na prelome 12./13. storočia, hovoria o procese, kto-rý po spočítaní tam spomínaných časových údajov mo-hol trvať niekoľko mesiacov. Iste postupné zaujímanie Karpatskej kotliny starými Maďarmi trvalo dlhšie, pri-najmenej niekoľko rokov, no k roku 907, teda po 12 – 13 rokoch, bol proces obsadzovania najmä centrálnej časti Karpatskej kotliny, celkom iste územia na juh od stredného Dunaja, asi ukončený. V tomto zborníku sa nebude venovať pozornosť podrobnejšiemu priebehu celého obsadzovania, ktorý v zásade postupoval z vý-chodu na západ. Pre našu tematiku sú tu hodné spo-menutia najmä dva momenty: po prvé obsadenie Za-dunajska, ktoré koncom 9. storočia bolo okrajovým územím Východofranského kráľovstva, a po druhé bit-ka rozhodujúca o politicko-vojenskom postavení Veľ-kej Moravy v tomto geopolitickom priestore. Na tejto konferencii odznelo viac referátov, ktoré sa venovali tejto problematike, preto len struč-ne: čas zaujatia Zadunajska príslušníkmi staroma-ďarského kmeňového zväzu možno určiť pomerne presne. Vzhľadom na uzavreté dohody o spojenectve

medzi kráľom a cisárom Arnulfom a starými Maďarmi proti Veľkej Morave došlo k zaujatiu Zadunajska až po jeho smrti, čo bolo v decembri 899. Prakticky však k tomu mohlo dôjsť až v druhej polovici roku 900, keď sa hlavné bojové sily starých Maďarov vrátili z veľkej výpravy do Talianska.2 Zrejme až zaujatím Zadunajska sa otvorili staromaďarskému kmeňovému zväzu mož-nosti ďalšej expanzie na sever od Dunaja a na západ. Na sever od Dunaja bola vtedy (okolo roku 900) cen-trálna časť Veľkej Moravy, ktorá stále predstavovala významnú vojensko-politickú silu, podporenú či zvý-šenú ešte čerstvým spojenectvom s Východofranským kráľovstvom proti staromaďarskému kmeňovému zväzu, ktorý ich začal vážne ohrozovať.3 Veľká Mora-va, odhliadnuc od veľmi skorého odtrhnutia Čechov spod jej zvrchovanosti,4 stratila dovtedy len svoje okrajové územia na juhovýchode, ktoré fakticky už vtedy mali zaujaté príslušníci staromaďarského kme-ňového zväzu.5 Odpovedať presne na otázku, kedy došlo k tzv. rozhodujúcej bitke medzi vojskami staroma-ďarského kmeňového zväzu a ústrednými vojskami Veľkej Moravy je veľmi ťažké a sú na to medzi histo-rikmi rozdielne názory. Chronologicky sa zvykne táto tzv. rozhodujúca bitka datovať od roku 902, upred-nostňovaného maďarskými historikmi,6 až k roku 907, predpokladanému slovenským historikom Pet-rom Ratkošom7 (ak by sa zohľadnili niektoré star-

1 Kritické vydanie JAKUBOVICH, Ar. – PAIS, D. (edd.): Magister qui Anonymus dicitur Gesta Hungarorum. In: SZENTPÉTERY, E.: Scriptores rerum Hungaricarum tempore ducum regumque stirpis Arpadianae gestarum (SSRH) I. Budapestini MCMXXXVII, s. 13-117. – Slovenský preklad MÚCSKA, V.: Kronika anonymného notára kráľa Bela. Gesta Hungarorum. Vydavateľstvo Rak. Nadácia Osudy predkov. Budmerice 2000.2 Fuldské anály k roku 900. In: BARTOŇKOVÁ, D. – HAVLÍK, L. – MASAŘÍK, Zd. – VEČERKA, Rad. (edd.): Magnae Moraviae fontes historici (MMFH) I. Annales et chronicae. Pragae – Brunnae MCMLXVI, s. 127 a aj pozn. 2.3 Došlo k tomu v roku 901. Por. MMFH I, s. 128.4 Fuldské anály k rokom 895 a 897. Tamže s. 121, 122, 124.5 Už v čase smrti Svätopluka (894) ovládali starí Maďari územie medzi Tisou a Dunajom a podnikali občasné výpady na západ od Dunaja. Tamže, s. 121.6 GYÖRFFY, GY.: Magyarország történet 1242-ig. Akadémiai kiadó, Budapest 1984, s. 603.7 Predpokladá to ako dôsledok víťaznej bitky starých Maďarov, ktorou sa tu zaoberáme. In: RATKOŠ, P.: Slovensko v dobe veľkomoravskej. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo 1988, s. 128-129.

20

šie názory slovenských archeológov, mohlo by to byť ešte o niečo neskôr8). To, čo sa tu spomínalo, je dôle-žité pre zistenie stavu politicko-vojensko-mocenskej situácie k roku 907. Azda najsprávnejším bude vy-chádzať z predpokladu, že v prvom polroku 907 úze-mie zaujaté staromaďarským kmeňovým zväzom, ale-bo ním kontrolované, siahalo na západe až do ob-lasti medzi Rábu a (možno po) Viedenský les.9 Po-kiaľ ide o územie na sever od Dunaja, bolo v týchto polohách už asi tiež kontrolované starými Maďarmi či staromaďarským kmeňovým zväzom, prinajmenej niekoľko desiatok kilometrov na sever, azda vrátane (neskoršej) česko-uhorskej cesty, minimálne po Malé Karpaty.10 V roku 907 bolo už aj Východofranskému kráľovstvu či ríši jasné, že starí Maďari pre nich pred-stavujú hrozbu. Bolo to v časoch, keď za oficiálnej vlády Ľudovíta Dieťaťa neboli ani pomery v kráľov-stve či celej ríši veľmi ustálené. Z iniciatívy vojvodu Liutpolda, správcu východných území ríše, došlo k organizovaniu veľkej vojenskej výpravy, ktorá mala odvrátiť nebezpečenstvo ustavičných vpádov starých Maďarov na ríšske územie. Rozhodnutie o tom padlo na poradách v Ennsburgu (dnes mesto Enns) 17. júna 907, kde sa uzniesli na realizácii veľkej vojenskej vý-pravy.11 Dôsledkom týchto príprav, realizovaných prevažne v juhonemeckej (bavorskej) oblasti, kto-rá bola starými Maďarmi najbezprostrednejšie ohro-zená, bola potom bitka, ktorá je v centre našej po-zornosti. V západných rozprávacích prameňoch jestvu-je množstvo správ o tejto bitke,12 no nimi poskytova-né údaje sú nerovnako podrobné: zväčša sa len struč-ne hovorí o bitke a jej účastníkoch, prípadne hod-nostároch, čo v nej zahynuli, menej o čase, kedy sa odohrala. To, čo nás v súvislosti s ňou najviac za-

ujíma – miesto jej konania, sa spomína len raz vše-obecnejšie (na východe13) a rovnako len raz adresne „ ad Brezalauspurc“.14 Je všeobecne známe, že stre-dovekí analisti a kronikári bývali tiež závislí na pred-lohách, z ktorých preberali svoje údaje, no nebolo vtedy zvykom svoje predlohy uvádzať. Pri kriticky vy-daných prameňoch sa spravidla zväčša uvádzajú aj možné či pravdepodobné predlohy, pokiaľ sa dali zis-tiť. Zväčša čím podrobnejší a rôznorodejší je obsah správy, tým bližšie musel mať jej predkladateľ k opi-sovanej udalosti geograficko-regionálne, chronolo-gicky, ale aj záujmovo (opakom tu uvedeného je ve-domá snaha po skreslení určitých udalostí, čo by však mohlo prichádzať do úvahy až vtedy, keď by sa naš-li dôkazy alebo aspoň indície na predpokladanie ta-kéhoto postupu). Nebolo by primerané podrobnejšie tu vypo-čítavať všetky pramene, ani ich konkrétne vyjadrenia o tejto bitke, urobila to už (tiež nie celkom úplne) Mária Vyvíjalová vo svojej rozsiahlej štúdii, ktorá sa tu spomínala. Len kvôli ilustrácii záujmu stredovekých kronikárov o túto udalosť – významnú bitku v roku 907, spomenieme názvy viacerých prameňov, ktoré ju zväčša len stručne, či veľmi stručne spomínajú. Sú to Annales Alamannici, Laubacenses, Einsiedlenses, sancti Emmerami, Augienses, Salisburgenses, Cor-beienses, Altahenses, Admuntenses, Ratisbonenses, Sangallenses maiores, Hildesheimenses, Altahenses maiores, Auctuarium Garstense, Necrologium Mer-seburgense, Wizenburgense, Martirologium Frei-singense (in oriente) a Necrologium Freisingense. Datovaná je táto bitka do rokov 906, 907 alebo až 908. Do roku 906 datujú bitku Annales Admontenses a Actuarium Garstenze,15 Annales Altahenses ma-iores zas do roku 908,16 všetky ostatné do roku 907. Hoci mnohé z tu spomínaných prameňov spomína-

8 Aj P. Ratkoš usadzovanie sa starých Maďarov medzi pôvodným obyvateľstvom (predkami Slovákov) predpokladá až v polovici 10. sto-ročia, hoci napr. pustošenia Nitry datuje už od roku 908. Tamže, s. 129.9 Prvý vpád starých Maďarov na západ až za rieku Enžu sa síce uskutočnil, iste po zaujatí Zadunajska už v druhej polovici roku 900, no zrejme neznamenal trvalejšie zaujatie a azda ani sústavnejšie kontrolovanie celého tohto územia. Por. Fuldské anály k roku 900; MMFH I, s. 127.10 Prítomnosť starých Maďarov v Nitre predpokladá P. Ratkoš od roku 908; por. pozn. 8. Ak je správny názor Gy. Györffyho (por. pozn. 6), tak by sa vyššie spomenutá formulácia vôbec nemala pokladať za problematickú.11 VYVÍJALOVÁ, M.: Bitka pri Bratislave roku 907. (Príspevok ku kritickému prehodnoteniu prameňov). In: Študijné zvesti Archeologického ústavu SAV 21, 1985, s. 222. 12 Najlepšie možno formulácie analistov a kronikárov k pertraktovanej problematike zistiť v diele A. F. GOMBOS-a: Catalogus fontium his-toriae aevo ducum et regum ex strepe Arpad descendentium ab anno Christi DCCC usque ad annum MCCCI. I-III. Budapestini MCMXXXVII-MCMXXXVIII. Jednotlivé rozprávacie pramene, obsahujúce uhorské (maďarské) súvislosti, sú tu zoradené v abecednom poradí podľa svojich oficiálnych názvov.13 Martirologium Freisingense z 10. storočia; GOMBOS, A. F.: Catalogus II, s. 1577, č. 3644.14 V ďalšom texte podrobnejšie.15 GOMBOS, A. F.: Catalogus s. 89, č. 197; MMFH IV (MCMLXI), s. 415.16 GOMBOS, A. F.: Catalogus I, s. 92, č. 205.

Richard Marsina

21


jú bitku ako veľmi významnú pre Bavorsko, v kto-rej padli významní predstavitelia, jedine vo veľkých Salzburských análoch v Annales Iuvavenses maximi nachádzame údaj: DCCCCVII Bellum pessimum fuit ad Brezalauspurc. Tento prameň bol dlho neznámy, lebo ho edoval až v roku 1921 E. Klebel.17 Odhliadnuc od týchto stredovekých pra-meňov, vzniknutých chronologicky sčasti už vo vr-cholnom stredoveku, najpodrobnejšiu správu o bitke pri Bratislave prináša Johannes Turmair – Aventinus (1477 – 1534) vo svojich Annales Boiorum, ktoré vy-šli až 20 rokov po jeho smrti v roku 1554.18 Vzhľa-dom na veľké podrobnosti, ktoré Aventinus uvádza, sa predpokladalo, že poznal viaceré pramene, kto-ré sa medzičasom stratili. Podľa Aventina na základe rozhodnutia zo 17. 6. 907 v Ennsburgu zhromažde-né vojsko z celého Bavorska19 bolo pred bitkou roz-delené do troch vojenských zborov, ktoré Aventinus nazýva légiami. Zbor pod velením Liutpolda, vojvodu východného pohraničia (Austriaci limitis dux), zaujal postavenie na severnom brehu Dunaja. Zbor vedený salzburským arcibiskupom Theotmarom a säbenským (dnes brixenským) biskupom Zachariášom ostal na južnej strane Dunaja. Zbor pod velením freisinského biskupa Ota a troch opátov postúpil až k mestu, kto-ré Aventinus nazýva Vratislavia (čím myslí Bratislavu, vtedajšie hlavné mesto Uhorského kráľovstva) a tam si postavil tábor. Aventinus sa vyjadruje takmer so sympatiami o staromaďarských bojovníkoch a ich bo-jovej morálke a prevahe jazdectva v ich radoch. V ďalšom sa opisuje boj staromaďarských bojovníkov so zborom pod velením arcibiskupa The-otmara a biskupa Zachariáša (na juh od Dunaja), pri čom sa zdôrazňuje, že staromaďarskí bojovníci rých-losťou predstihujú bavorské vojsko, ktorého výzbroj bola ťažká. Táto bitka sa mala odohrať piaty deň pred Idami augusta, teda v nedeľu 9. augusta a bola prvou fázou opisovanej bitky, v ktorej bol tento prvý zbor porazený. Druhá fáza bitky mala rýchlejší spád. Staromaďarskí bojovníci sa podľa Aventina v noci prepravili na druhý (severný) breh Dunaja

a tam náhlym útokom napadli zbor pod velením voj-vodu Liutpolda a celý ho pozabíjali 10. augusta. Medzi zabitými sa uvádzal aj kráľovský stolník Eyse-grin a pätnásť bavorských aristokratov. Posledná tre-tia fáza bitky sa odohrala nasledujúci deň v utorok 11. augusta (tertio idus augusti), kedy bol celý tretí zbor freisinského biskupa Ota na Dunaji pri lodiach pobitý. V tejto trojdňovej bitke odohrávajúcej sa za nepriaz-nivého počasia bola podľa Aventina pobitá väčšina bavorskej aristokracie, vrátane vojvodu Liutpolda a zahynulo nespočetné množstvo vojakov. Autor de-jín Východofranského kráľovstva Ernst Dümmler už v roku 1888 spochybnil Aventinov opis bitky, pretože sa mu nepozdávalo jej datovanie (Aventinom) a za neprimeraný pokladal aj zoznam mien devätnástich bavorských aristokratov.20 Hlavným kladným vyzdvi-hovateľom Aventinovho opisu sa stal o štyri roky ne-skôr (1892) autor dejín Bratislavy Teodor Ortvay; od-mietal akékoľvek spochybňovanie Aventinovho opi-su bitky.21 Najväčším moderným kritikom podrobného opisu bitky (pri Bratislave roku 907) Aventinom je Mária Vyvíjalová.22 Aventinus podľa nej spojil uda-losti predchádzajúce bitke pri Lechu 955 a bezpro-stredne s ňou súvisiace a nechal ju odohrávať sa aj za účasti osôb, ktoré podľa dobových správ zahynuli v maďarsko-bavorskej bitke roku 907. Podľa Vyvíjalo-vej konštrukcia bitky (Aventinom) dokazuje, že hu-manisticky orientovaný bavorský historiograf nemal v úmysle vykresliť udalosť historicky verne, ale chcel upozorniť na významnú epizódu z bavorských de-jín vo vzťahu k jeho rodnému kraju Vindelíciu. Aven-tinom vykonštruovaná bitka je v rozpore s maďar-sko-bavorskou bitkou roku 907 a aj s bavorsko-ma-ďarskou bitkou pri Lechu 955. Je slávnou pamiatkou proticisárskeho obdobia na scheierského župana Wernhera, ktorý v bitke pri Lechu viedol proti cisárovi Otovi I. staromaďarských bojovníkov, ktorých v kra-ji Vindelícia, odkiaľ pochádzal Aventinus, do chlapa pobil Leopold Babenberský z Východnej marky prá-ve 10. augusta 955.23 Napokon podľa M. Vyvíjalovej

17 Mitteilungen der Gesellschaft für salzburgische Landeskunde 61. 1921, s. 131 a nasled. Príslušný text por. aj GOMBOS, A. F.: Catalo-gus I, s. 754, č. 1724. 18 Annales Boiorum libri VII. Ďalšie vydanie vyšlo v roku 1710 a moderné kritické v rokoch 1881-1908; vydal S. Riezler v Mníchove v rámci vydania jeho súhrnného diela (Sämmtliche Werke).19 Celý nasledujúci opis por. GOMBOS, A. F.: Catalogus I, s. 341, č. 757. – Por. aj RATKOŠ, P.: Pramene k dejinám Veľkej Moravy. Bratislava: Vydavateľstvo SAV 1968, s. 377-381 (slovenský preklad). – MMMF I, s. 336-337; IV, s. 437-439 (latinský text a český preklad).20 DÜMMLER, E.: Geschichte des Ostfränkischen Reiches I-III. Liepzig 1888. Citované por. III, s. 549.21 ORTVAY, T.: Geschichte der Stadt Pressburg. I. Pressburg 1892, s. 52-66.22 Por. pozn. 11.23 VYVÍJALOVÁ, M.: cit. štúdia, s. 226.

22

aristokratický despotizmus a klerikalizmus, s ktorým prichádzal Aventinus vo svojich časoch do rozporu, ho inšpiroval opísať neslávnu bitku z bavorských de-jín, prehranú vinou neschopného velenia bavorskej armády na čele s cirkevnou aristokraciou.24 M. Vyvíjalová teda pokladá podrobný opis bitky pri Bratislave (Vratislavia) z roku 907 za kon-štrukciu Aventina, zostavenú na slávnu pamiatku proticisárskeho odboja scheierského župana Wern-hera (955). Z pomsty za jeho zabitých spojencov z ra-dov starých Maďarov nechal Aventinus staromaďar-skými bojovníkmi do chlapa povraždiť celú légiu toh-to Leopolda Babenberského z Východnej marky práve 10. augusta. Do konštrukcie vložil osoby, ktoré podľa dobových správ z 10. storočia v maďarsko-bavorskej bitke roku 907 skutočne zahynuli. Ilustroval ich ne-schopnosť na čele bavorskej armády, pričom nechal vyniknúť víťazstvo chrabrých staromaďarských bo-jovníkov predovšetkým preto, že v dávnej minulosti na ich strane bojoval župan Wernher proti despotic-kému cisárovi Otovi Veľkému.25 Nemožno uprieť istú racionálnosť kritickej argumentácie M. Vyvíjalovej na určité časti opisu bit-ky pri Bratislave Aventinom. Je však otázne, či na zá-klade niektorých ňou konštatovaných zhôd predlôh (napríklad spôsob boja starých Maďarov26) sa možno odvážiť klasifikovať Aventinov opis ako cieľavedomú a zámernú konštrukciu. Isté je, že podrobný opis bit-ky pri Bratislave vo forme, v akej je v bavorských aná-loch, možno pokladať za Aventinov literárny výtvor; niektoré jeho detailné podrobnosti sa však moh-li opierať aj o také jemu známe údaje stredovekých rozprávacích prameňov, ktoré sa do dnešných čias nezachovali. Na akceptáciu ňou nadhadzovaného ve-domého skresľovateľského zámeru by však bolo tre-ba argumentáciu spresniť a doplniť, napriek tomu, že jej štúdia sa opiera o hodnoverné pramene. U tak erudovanej a s veľkou akríbiou pracujúcej historičky nie je celkom pochopiteľné, že spomínajúc správu veľkých salzburských análov niekoľkokrát hovorí, že jej najstaršie zachovanie, odvodené z prameňa z 12.

storočia, je až z 15. storočia,27 hoci v čase, keď svo-ju štúdiu písala bolo všeobecne známe, že najstaršie zachovanie tohto údaja je iste najneskôr z polovice 12. storočia.28 Napokon treba povedať, že v jej štúdii jestvujú aj viaceré nevyslovené náznaky, akoby spo-chybňujúce datovanie tejto správy k roku 907.29 No na náznaky ťažko možno konkrétnejšie a podrobnej-šie odpovedať. Za istý problém však možno pokladať dato-vanie bitky. Nemyslí sa tu na rok 907, ale na denný dátum. V najstaršom zachovanom zápise, kde sa uvá-dza aj miesto a aj presný dátum a ktorého dnešné za-chovanie je najneskôr z polovice 12. storočia, sa zre-teľne hovorí o 4. júli (IV. Nonas iulii). V podrobnom Aventinovom opise sa hovorí o troch dňoch trvania bitky, konkrétne o 9., 10. a 11. auguste 907. Či bitka trvala jeden alebo tri dni, sa nemusí pokladať za pod-statné. Ale možno nadhodiť, či by sa predpokladanie termínu bitky v auguste nemohlo javiť primeranej-ším. Lebo ak sa o konaní výpravy rozhodlo až 17. júna 907 v Ennsburgu (Ennse) a až vtedy sa vydal pokyn na zhromažďovanie vojska, mohol by sa pri vtedajších komunikačných podmienkach pokladať začiatok júla za priskorý, ale začiatok augusta naopak za pravde-podobnejší termín. Žiaľ, niet ani konkrétnejších in-dícií, ktoré by pomohli vyriešiť nadhodenú dilemu. V súvislosti s podrobným Aventinovým opi-som bitky pri Bratislave v roku 907 je zaujímavé, že sa nikde nezmieňuje o Moravanoch. Ich vynechanie by sa nemalo pokladať za zámer alebo zaujatosť. Pri opisovaní starších udalostí kronikári spravidla ne-zamlčovali prítomnosť spojencov. Preto aj keď ne-možno vylučovať, že jednotliví pôvodne Moravania (z juhovýchodných častí vtedy už niekdajšej Sväto-plukovej ríše) sa mohli zúčastniť bojov po boku sta-rých Maďarov,30 iní zas (azda z centrálnych častí Veľ-kej Moravy) po boku Bavorov, organizované moravské či veľkomoravské vojsko v tejto bitke nevystupovalo, lebo vtedy asi už Veľká Morava nejestvovala vo svo-jej pôvodnej štruktúre a mocenskom postavení. Ne-mal teda pravdu P. J. (vtedy ešte) Šafárik v roku 1837

24 Tamže, s. 228.25 Tamže, s. 229.26 Ide o známy spis o vojenskej taktike od byzantského cisára Leva (886 – 911), v ktorom sa podrobne opisuje vojenská taktika starých Maďarov. Por. MARCZALLI, H.: Enchiridion fontium historiae Hungarorum. Budapest : Atheneum 1901, s. 12-19.27 VYVÍJALOVÁ, M.: cit. štúdia, s. 230.28 Por. citované edície príslušného údaja v pozn. 19.29 VYVÍJALOVÁ, M.: cit. štúdia, s. 235 a nasled.30 Hovorí o tom už list salzburského arcibiskupa Theotmara a jeho juhonemeckých sufragánov asi z roku 900 (resp. po roku 900). V ňom však môže ísť len o Slovanov – obyvateľov (pravdepodobne) Potisia, ktoré starí Maďari zaujali už pred rokom 900. Text listiny por. MARSINA, R. (ed.): Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae (CDSl) I, Bratislavae MCMLXXI, s. 34, č. 39.

Richard Marsina

23


a po ňom štúrovci, že bitka pri Bratislave z roku 907 bola rozhodujúcou pri zániku Veľkej Moravy.31 Záverom teda možno konštatovať, že po-drobný opis bitky pri Bratislave v bavorských aná-loch je vo veľkej miere vlastným literárnym výtvo-rom Johannesa Turmaiera-Aventina asi aj trojdenné trvanie tejto podrobne opísanej bitky. Na druhej strane ale niet dôvodov pochybovať o tom, že (naj-pravdepodobnejšie) začiatkom júla alebo augusta

907 došlo na východnom pohraničí vtedajšieho Vý-chodofranského kráľovstva a územia zaujatého sta-rými Maďarmi, niekde na východ od Viedenského lesa k bitke, v ktorej boli Bavori na hlavu porazení starými Maďarmi, čo hodnoverne dokladajú mnohé západné rozprávacie pramene. Niet však ani dôvodu spochyb-ňovať to, čo priamo dosvedčuje hoc aj len jediný za-chovaný prameň, že táto bitka sa odohrala na juh od Dunaja pri Bratislave – vtedy Brezalauspurc-u.

31 V prenesenom zmysle slova to obsahuje aj názor P. Ratkoša – por. pozn. 7. Rakúska historiografia akceptuje datovanie bitky k 5. júlu 907, ako aj miesto jej priebehu Bratislavu, pričom zdôrazňuje, že v bitke padol vojvoda Liutpold (prvý známy predok rodu Babenbergovcov, ktorí potom od roku 976 celých 270 rokov vládli v Rakúsku), ako aj hlava vtedajšej juhonemeckej cirkevnej provincie salzburský arcibiskup Teotmar. Por. LECHNER, K.: Die Babenberger. Markgrafen und Herzöge von Österreich 976 – 1246. Wien-Köln-Graz : Hermann Böhlaus Nachf 1976, s. 26.

Summary

In the year 907, the old Magyars already permanently occupied the central part of the Carpathian-Danube Basin and undertook regular campaigns to the west, especially to southern Germany. Based on an ini-tiative of the governor of the eastern territories of the Empire Duke Liutpold, at the meeting in Enns-burg (Enns) on June 17th, 907, it was decided that a great military campaign to the east would be or-ganised to cripple the military power of the old Ma-gyars. Many medieval sources know and inform of re-alisation of the campaign, however, they are usually only very brief references. The result of the campaign was contrary to what its initiators had planned; the south-German (Bavarian) army was defeated in it to the last man and many prominent church and secular dignitaries perished in the fighting, whose names are also specifically stated by the preserved sources. The exact location and date of the battle is only sta-ted in Great Salzburg Annals, which were not pu-blished until the year 1921. The date of July 4th (IV. nonas iulii) is stated there and the location of the battle Brezalauspurc, which clearly identifies with today’s Bratislava. Johannes Turmayer/Aventinus (1477 – 1534) has the most detailed description of

the battle in his Annales Boiorum, which were not published until 20 years after his death. According to Aventinus, the battle had three stages and took place between August 9th and 11th, 907. There are also opinions that Aventinus’ description of the batt-le is his free literary creation, which can perhaps be agreed with in the specifics as well as in the fact that the battle lasted for as long as three days. All in all, there are, however, no reasons to doubt that the battle took place near Bratislava, even though it is explicitly substantiated only by one trustworthy source. As far as the date is concerned, the beginning of July (July 4th) should be deemed as the most probable, but for objective reasons, we cannot even rule out the beginning of August, when it can rather be assumed that the summoned military forces met, for which a motion was not given until June 17th. It is also unquestionable that the conse-quence of the defeat of the Bavarian army was shif-ting of the real borderline between the old Magyars and the East Frankish Kingdom approximately by 200 km to the west as far as the River Enns for one half of the century.

Battle of Bratislava in year 907 from perspective of historical sources

25


Bitka pri Bratislave vo svetle slovenskej a maďarskej historiografie

Beáta Pintérová

„Mohu psát dějiny jen bez triku a větších či menších podlostí, vyváženě, slušně a občansky zod-povědně. To ale už věda – v běžném smyslu – není, je to něco mnohem více, je to, čím vstupuji do du-chovního života své doby, a čím ji tedy tak či onak utvářím. Je to kulturní a občanský čin. Schovávat se při tom ale za vědeckost, a jejím prostřednictvím si činit nárok na pravdu, je nečistý trik. Tóga neposkvr-něné vědeckosti, do níž se halíme, je totiž dokonale průhledná. ... Věda neprodukuje pravdy, ale shody se skutečností – správnosti.“1

Pri Brezalauspurchu sa v roku 907 odohrala bitka, ktorá uzavrela jednu periódu v dejinách Ma-ďarov, nazvanú „honfoglalás“ – v doslovnom pre-klade „zaujatie vlasti“ alebo (opisnejším spôsobom) obdobie príchodu Maďarov2 do Karpatskej kotliny. Na začiatku 20. storočia sa nazývalo týmto pojmom obdobie celého 10. storočia, podľa najnovších po-znatkov sa ním nazýva obdobie posledného de-saťročia 9. storočia končiace výhrou Maďarov nad vojskami Bavorov.3 Medzi bádateľmi dlhšie nebolo

jasné, že pod pomenovaním „Brezalauspurch“, ale-bo na inom mieste „Brezalauspurc“ sa skrýva dneš-ná Bratislava. Prameňom, z ktorého tento údaj čer-páme, je Aventinovo dielo Annales Boiorum, ktoré prvý raz vyšlo v roku 1554.4 Výsledky historického výskumu sú ohľadom príchodu Maďarov do Karpat-skej kotliny mnohokrát podopreté i výsledkami ar-cheológie, pričom prvý archeologický nález patriaci (podľa archeológov) do tohto obdobia bol objavený v roku 1834. V mojom príspevku sa pokúsim podať prehľad najmarkantnejších zmien v najreprezentatívnejších dielach hlavných predstaviteľov oboch historiogra-fií, ktoré sa okrem príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny týkajú aj slovanského obyvateľstva, resp. vý-znamu bitky pri Bratislave pre vývoj stredného Po-dunajska,5 a to od obdobia po rakúsko-uhorskom vy-rovnaní približne po milecentenárne oslavy príchodu Maďarov, čiže do roku 1996. S autormi ani prácami, v ktorých sú vyslovené vedecky nedoložené „prav-dy“, sa venovať nebudem, taktiež ani odbornou ve-rejnosťou odmietnutými názormi.

1 TŘEŠTÍK, D.: Čechové na prahu nové Evropy. In: TŘEŠTÍK, D.: Češi a dějiny v postmoderním očistci. Praha 2005, s. 167-179.2 Prvá zmienka o predkoch Maďarov pochádza z roku 827 s lokalizáciou na dolnom Dunaji, kde sa spomínajú ako „Hunnoi“, Ungroi“, resp. „Turkoi“. Ich sebapomenovanie „Magyar“ je ugrofínskeho pôvodu, ktoré sa v prameňoch prvýkrát objavuje v roku 870. Ich pomenovanie v európskych jazykoch „Venger“, „Ungarn“, „Hungar“ atď. pochádza z etnonyma „Onogur“, kým byzantské a arabské pramene ich spo-mínajú v tvare „Türk“, resp. „Baskir“. Zároveň sa zachovalo v západných prameňoch mnoho archaizujúcich pomenovaní, napr. Scythai (Skýti), Hunni (Huni), Avari (Avari), atď. Na označenie maďarského etnika v čase príchodu do Karpatskej kotliny sa v maďarskej odbornej literatúre zaužíval predovšetkým termín „honfoglaláskori magyarok“. Pod vplyvom popredného slovenského archeológa A. Točíka sa vo väčšine prípadov používa na ich označenie pojem „starí Maďari“. V novšej literatúre sa čoraz častejšie od prívlastku „starí“ upúšťa a po-užíva sa označenie nachádzajúce sa v prameňoch. Preto som sa priklonila k používaniu termínu maďarský, resp. Maďari, hoci výraz presne nevystihuje rozlíšenie obdobia. Spojenie zaužívané v cudzojazyčnej literatúre „vengry 10-go veka“, „les Hongrois du Xe si cle“, „Magyars of the tenth century“, t. j. „Maďari 10. storočia“ sa u nás neujal. 3 BÓNA, I.: A magyarok és Európa a 9. – 10. században. Budapest 2000, s. 25-35. Porovnaj: LANGÓ, P.: Archaeological research on the con-quering Hungarian: A review. In: Varia Archaeologica Hungarica, ed. MENDE, B. G. Budapest 2005, s. 175-341.4 VYVÍJALOVÁ, M.: Bitka pri Bratislave roku 907 (Príspevok ku kritickému prehodnoteniu prameňov). In: Študijné zvesti AÚ SAV 21, Nitra 1985, s.221-247. Viď tiež: VESZPRÉMY, L.: Aventinus híradása a magyarok 907. évi győzelméről. Csata Pozsonynál. In: Történelmi Szemle, 2007, XLIX, č. 1, s. 1-18.5 Prehľad názorov o migrácii a etnogenéze Maďarov na základe súčasného stavu bádania je zhrnuté v štúdii: MÚCSKA, V.: Migrácia a et-nogenéza Maďarov. Pokus o prehľad súčasného stavu bádania. In: Acta historica neosoliensia, 2004, 7, s. 25-33. Ohľadom prehľadu vý-sledkov archeologického bádania viď: LANGÓ, P.: Archaeological research on the conquering Hungarian: A review. In: Varia Archaeologica Hungarica, ed. MENDE, B. G. Budapest 2005, s. 175-34.; tiež LANGÓ, P.: Amit elrejt a föld… A 10. századi magyarság anyagi kultúrájának régészeti kutatása a Kárpát-medencében. Budapest 2007.

26

História bádania maďarských autorov

Diametrálne sa názory maďarských histori-kov odchýlili od názorov ich kolegov v rámci Rakúsko-Uhorska po tom, ako sa i tí začali zaoberať vlastnými národnými dejinami. V súvislosti so svojimi nárokmi na autonómiu v rámci monarchie začali vyzdvihovať svoje hodnoty a budovať teóriu vlastnej autochtón-nosti, pričom príchod Maďarov do Karpatskej kotliny vykreslili ako násilný čin, resp. čin neplnoprávny.6 Naopak, v dielach maďarských historikov 19. sto-ročia predstavoval ich príchod do Karpatskej kot-liny osudný zvrat ako podmaniteľov „pôvodných“ etník.7 Najväčšie množstvo prác i umeleckých výtvo-rov, zapadajúcich do línie výkladu minulosti koncom 19. storočia v celej Európe,8 vzniklo pri príležitosti mi-lenárnych osláv príchodu Maďarov do Karpatskej kot-liny v roku 1896.9 Jeden zo siedmich tzv. milenárnych pomníkov (mimochodom umiestnených väčšinou na hraniciach krajiny) dala uhorská vláda umiestniť na Devín.10 Bolo to v období, keď sa stal dominantnou ideológiou v európskej (teda i v maďarskej i sloven-skej) historiografii nacionalizmus. Od 19. storočia sa európska historiografia stala tvorcom národných prí-behov jednotlivých európskych národov (v Európe sa stala všeobecne uznávanou a akceptovanou ideou – idea „národného štátu”),11 predovšetkým v strednej a východnej Európe nemožno nájsť medzi nimi snáď ani jeden, u ktorého by pri zrode „národného štátu“ nezohrávala dôležitú úlohu otázka pôvodu,12 ktorá získavala mimoriadnu pozornosť predovšetkým v ra-doch „štátotvorného“ národa.13

Snáď najvýraznejšie sa prvky nacionalizmu po rakúsko-uhorskom vyrovnaní prejavili v diele Ká-rolya Szabóa, ktorý považuje Arpáda, za „zakladateľa vlasti“, pričom pre pomenovanie obdobia používa pojem „vek maďarských (voj)vodcov“.14 Moravu po-važuje za dobytú dŕžavu,15 zmieňuje sa aj o tom, že „smrteľný úder zasadili štátu Moravanov Maďari.“16

O „založení novej vlasti v Panónii“ sa zmie-ňuje Mihály Horváth.17 Podľa Horvátha „spomedzi predstaviteľov slovanského obyvateľstva sa niektorí Arpádovi zaliečali a sami sa mu poddali. ... Slovanské obyvateľstvo sa poddalo dobrovoľne, hlavne po tom, ako sa presvedčili, že tým, ktorí sa poddajú, sa nič nestane, popravení budú iba tí, ktorí sa vzpriečia.“18 Podáva i opis bitky z roku 907, ale bez udania mies-ta, pričom ďalej pokračuje vo výklade „lúpeživých ná-jazdov“ Maďarov.19 Pál Hunfalvy, opierajúc sa predovšetkým o údaje z uhorských kroník, zmieňuje sa i o bitke z roku 907, bez udania miesta, len konštatuje, že „Maďari obsadili následne staré Avarsko až po rie-ku Enns“,20 pričom vyzdvihuje, že následne všetci zo strachu „utekali pred Maďarmi“, či už išlo o Bavorov alebo Slovanov. V jeho diele nájdeme údaj (z prame-ňov), podľa ktorého si Moravania oholili hlavy, pri-dali sa k Maďarom a bojovali spolu s nimi. Slovenský element považuje za ľud, ktorý sa až po príchode Maďarov do Karpatskej kotliny mohol prisťahovať do krajiny v dobe kolonizácie v 13. storočí.21 K jeho názoru sa pridal neskôr aj János Karácsonyi. Obaja sa tým snažili poprieť historickú kontinuitu slovenského osídlenia v Uhorsku.

6 LIPTÁK, Ľ.: Storočie dlhšie ako sto rokov. Bratislava 1999, s. 52-54. Porovnaj HAMBERGER, J.: A szlovákok magyarságképének alakulása. In: Európatükör – A kormányzati stratégiai elemző központ folyóirata. 2004, č. 3, s. 81.7 VÉKONY, G.: Magyar őstörténet – magyar honfoglalás. Budapest 2002, s. 22-31.8 BRATHER, S.: Ethnische Interpretationen in der frühgeschichtlichen Archäologie. Reallexikon der Germanischen Altertumskunde. 2004, Ergänzungsbände 42, s. 19-22.9 Podrobnejšie viď štúdiu KOMORA, P.: Milenárne oslavy v Uhorsku roku 1896 a ich vnímanie v slovenskom prostredí. In: Historický časopis, 44, 1996, č. 1, s. 3-16.10 KILIÁNOVÁ, G.: Komu patrí Devín? In: Mýty naše slovenské. Zost. KREKOVIČ, E. – MANNOVÁ, E. –KREKOVIČOVÁ, E. Bratislava 2005, s. 120-133.11 KOVÁČ, D.: Cizí nechceme, své si nedáme vzít. Národní příběhy střední Evropy. In: Dějiny a současnost, 2004, č. 5, s. 44-47. O vplyve na-cionalizmu na slovenskú archeológiu viď: KREKOVIČ, E.: Etnogenéza, archeológia a nacionalizmus. In: OS, 1998, roč. 3, č. 1, s. 5-6.12 BÁLINT, Cs.: A honfoglaló magyarok és Európa. In: Magyar Szemle, 1994, č. 8, s. 789-811.13 KOHL, Ph. L. – FAWCETT, C.: Archeology in the service of the state: theoretical considerations. In: KOHL, Ph. L. – FAWCETT, C. (ed.): Na-tionalism, Politics and the Practice of Archaeology. Cambridge 1995, s. 3-18.14 SZABÓ, K.: A magyar vezérek kora. Árpádtól Szent Istvánig. Budapest 1869, s. 6.15 Tamže, s. 108.16 Tamže, s. 134.17 HORVÁTH, M.: A magyarok történelme. Budapest 1871, s. 34-35.18 HORVÁTH, M.: A magyarok története rövid előadásban. Budapest 1887, s. 19-20.19 Tamže, s. 29.20 HUNFALVY, P.: Magyarország ethnographiája. Budapest 1876, s. 191.21 Tamže, s. 221.

Beáta Pintérová

27


V roku 1883 vyšla monografia Ferenca Sala-mona, ktorá sa zaoberá výlučne pravdepodobným ro-kom príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny.22 Bola to jedna z prvých prác tohto druhu, jeho pokračova-teľmi sa stali Lajos Baróti a Henrik Marczali. Salamon bol tiež autorom práce, v ktorej vyzdvihol vojenskú moc Maďarov.23 Lajos Baróti sa snažil v kapitole zasadenej do syntézy dejín maďarského národa dokázať, že Maďari prišli do Karpatskej kotliny v roku 895. Zo slovanských kmeňov sa zmieňuje o Moravanoch, ale uvádza, že sa nedokázali spolu s ostatnými zoskupiť do spoločného štátneho útvaru. Bitku pri Bratisla-ve opisuje obšírne, snažiac sa zdôrazniť význam a veľkosť tohto úspechu. Vyzdvihuje tiež, že Maďari sa neuspokojili len s týmto víťazstvom, ale pokračovali vo víťazných výbojoch ďalej.24 V syntéze venovanej dejinám maďarského národa, vydanej pri príležitosti milenárnych osláv, bol autorom kapitol včasnostredovekých dejín už vyš-šie spomínaný Henrik Marczali. Za najdôležitejšie po-kladal „obhájiť“ rok príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny, a to rok 896. Svoj výklad sa snažil podložiť viacerými prameňmi.25 V čase milenárnych osláv historici in-terpretovali príchod Maďarov do Karpatskej kot-liny ako vedomý a premyslený čin, čo možno vidieť i v diele Hunfalvyho žiaka Samu Borovszkého, kto-rý píše: „Vtedy (v roku 894, pozn. B. P.) uvidela Pa-nónia po prvýkrát Maďarov, ...kraj, ktorý im osud ustanovil za vlasť.“26 Nepredpokladá však, že by si „Arpádovi Maďari“ vybrali túto oblasť na „več-né časy“.27 V mnohých prípadoch Maďarom pri-pisuje autor vlastnosti a zvyky, ktoré boli typické pre človeka 19. storočia.28 O Slovanoch sa zmie-ňuje nasledovne: „Maďari neubližovali schudob-nenému obyvateľstvu, ktoré im voľky-nevoľky hol-dovalo. Nevyhnali ich, uspokojili sa tým, že sa im

zaviazali platením.“29 Bitku pri Bratislave uvá-dza ako jednu z vojenských výprav, po ktorej vypálili i množstvo bavorských kláštorov.30

Gyula Rohonyi vydal v roku milenárnych osláv dielo o príchode Maďarov do Karpatskej kotliny, pri-čom si za úlohu zobral „vyrozprávať“ udalosti na zá-klade všetkých dostupných prameňov – uhorských, byzantských a západných. O bitke pri Bratislave píše v súvislosti s rozborom západných prameňov.31 „Po zau-jatí vlasti, sa naši predkovia čoskoro vzdali nomádske-ho spôsobu života a po usadení sa v novej vlasti, preš-li na polonomádsky spôsob života.“32 Reagoval i na názor českého historika Františka Palackého – podľa neho Maďari neboli príčinou narušenia jednoty Slo-vanov, totiž ani východným, ani severným Slovanom sa do obdobia príchodu Maďarov nepodarilo zjednotiť, „hoci ich zjednoteniu 1000 rokov nič nebránilo“.33 V inom duchu sa niesla práca medievalistu Gyulu Paulera, vrcholného predstaviteľa maďarské-ho historického pozitivizmu. Medzi iným sa zaslúžil o vydanie prameňov k obdobiu príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny.34 Vo svojej ďalšej práci sa zmie-ňuje aj o bitke v roku 907, miestom tejto bitky však podľa neho bolo okolie Bánhidy. Následne sa podľa neho „Bavori nielenže sa zriekli oblastí v Dolnej Pa-nónii, opustili i územia v Hornej Panónii i oblasti Vý-chodnej marky a stiahli sa za rieku Enns. Maďari sa neusilovali obsadiť uvoľnené územie ihneď..., a tak sa lesné a močaristé kraje ... snáď i okolie Viedne, až po rieku Enns stali opusteným územím.“35 V súvislosti s „pôvodným“ obyvateľstvom sa autor zmieňuje na-sledovne: „Kdekoľvek sa Maďari usadili, obsadili toľko pôdy, koľko potrebovali a rozdelili si ju medzi svo-jich podľa rodov, pokolení, pričom s predchádzajúcim obyvateľstvom zaobchádzali rôzne, a to podľa toho, či vzdorovali, alebo sa poddali. Z niektorých urobili svojich poddaných... iných ponechali vo svojich síd-lach a vykonávali pre Maďarov rôzne služby.“36

22 SALAMON, F.: A honfoglalás éve. Budapest 1883.23 SALAMON, F.: A magyar hadi történethez a vezérek korában. Budapest 1877.24 SZALAY, L. – BARÓTI, L.: A magyar nemzet története. Budapest CD Arcanum 2002. ISBN 963 9374 26 125 SZILÁGYI, S.: A magyar nemzet története. I. zv. Budapest 1895. CD Arcanum 2002. ISBN 963 9374 26 126 BOROVSZKY, S.: A honfoglalás története. Budapest 1894, s. 26-27.27 Tamže, s. 112-113.28 Tamže, s. 30-33.29 Tamže, s. 113.30 Tamže, s. 122.31 ROHONYI, Gy.: A honfoglalás története. Budapest 1896, s. 159. 32 Tamže, s. 167.33 Tamže, s. 177-178.34 PAULER, Gy. – SZILÁGYI, S. (ed.): A magyar honfoglalás kútfői. Budapest 1900 (reprint 1995).35 PAULER, Gy.: A magyar nemzet története Szent Istvánig. Budapest 1900, s. 45-46. 36 Tamže, s. 42.

28

Autorom práce, ktorá sa zaoberala len pr-vými „víťaznými“ vojenskými ťaženiami Maďarov bol Florián Mátyás,37 historik Sándor Márki sa venoval osobitne i Slovanom,38 a nakoľko v uhorských kroni-kách sa vyskytuje údaj, že v roku 907 zomrel pravde-podobne vodca Arpád, napísal i monografiu vyzdvi-hujúcu impozantnosť maďarského vodcu.39 Po ukončení 1. svetovej vojny došlo k vzniku nových geograficko-politických útvarov a medzi ved-cami (na oboch stranách) sa stala prvoradou otázka: „Kto tu bol prvý?“40, ktorá sa „riešila“ predovšetkým v oblasti archeologického výskumu. Medzi historické práce tohto obdobia mož-no zaradiť práce Jánosa Karácsonyiho, mimochodom katolíckeho kňaza. Autor nepovažuje za správne po-užívanie pojmu „honfoglalás“, ale „honalapítás“, t.j. namiesto „zaujatie vlasti“, použil pojem „zakladanie vlasti“. Podľa neho má slovo „honfoglalás“ (hon = vlasť, foglalás = zaberanie) násilný odtieň, t. j. ako keby svoju novú vlasť získali krvavými bitkami, vyhu-bením pôvodného obyvateľstva, resp. ich vyhnaním. Zdôrazňuje, že nemožno hovoriť o návrate Maďarov do Karpatskej kotliny, keďže Maďari nevedeli (a ani nechceli vedieť) o svojej príbuznosti s Hunmi ale-bo Avarmi. Naopak, Maďari vedeli, že do Karpatskej kotliny neprišli z vlastnej vôle, ale preto, lebo ich k tomu nútili podmienky – utekali pred etnikami, kto-ré ich ohrozovali.41 Karácsonyi predpokladá, že pri ich príchode – pozdĺž Tisy a Dunaja – nemuseli zvád-zať krvavé bitky, keďže toto územie bolo neobývané. Etniká, ktoré tu našli (Gepidov a Slovanov), nevyhu-bili, ale zľutovali sa nad nimi. Žiadali však od nich za to určité protislužby. Tak sa stali – podobne ako cha-zarská vetva Kabarov – súčasťou maďarského etnika. V medzivojnovom období publikoval svo-je práce i Bálint Hóman. I v jeho prácach „zaznieva“ vedomé odhodlanie Maďarov usadiť sa v novej vlasti. Zdôrazňuje, že v nasledujúcich rokoch Maďari vystu-povali ako nepriatelia okolitých etník, čo sa však po

istom čase Frankom nepáčilo, a tak „...zaútočili proti Maďarom. Rozhodujúca bitka sa odohrala v roku 907 pri hrade Ennsburg...“.42 Následne autor vyzdvihuje, že tým zanikla Východná marka a jej územie až po rie-ku Enns pripadlo Maďarom. Hóman vyslovil názor, že bitkou pri Ennsburgu sa ukončilo obsadzovanie no-vých území a dochádza k vzniku Uhorska. Politické zmeny v Európe v 30. rokoch 20. storočia, predovšetkým silnejúci vplyv národných so-cialistov v Nemecku, mali dosah na výsledky vedecké-ho výskumu i v niektorých štátoch strednej Európy.43 Maďarských historikov zaujala v tomto období otáz-ka: „Kto je Maďar?“, resp. z toho vyplývajúca otázka: „Čo je maďarské?“, pričom do veľkej miery rasistické názory národných socialistov sa im zo svojho výsku-mu podarilo eliminovať. Po uverejnení diela Gyulu Németha sa potla-čila do úzadia otázka pôvodu a začalo sa intenzívnej-šie diskutovať o formovaní maďarského etnika. Au-tor vo svojej práci vyzdvihol, že história jazyka nie je (vždy) totožná s históriou národa (ba niekedy ani s históriou spoločenstva, ktoré hovorí určitým ja-zykom). Vyslovil tiež názor, že nešlo o vedomý prí-chod Maďarov do Karpatskej kotliny, ale o útek pred Pečenehmi.45 József Deér bol historikom, ktorý sa venoval včasnej histórii Maďarov v medzivojnovom a povoj-novom období najskôr na domácej pôde, ale zostal jej verný aj po odchode z vlasti v roku 1948. Veľkú pozornosť, podobne ako Gyula Németh, venoval for-movaniu maďarského etnika.46 Dôraz kládol na po-hanské, resp. kresťanské tradície Maďarov. S inými etnikami sa autor zaoberá len okrajovo (i legendu o bielom koňovi pokladá len za výplod fantázie ro-mantikov).47 Na inom mieste sa zmieňuje aj o bitke pri Bratislave v roku 907, pričom ju pripomína ako jednu z („obyčajných”) výprav Maďarov. Do veľkej miery nový postoj predstavil vo svojom diele Gyula Moravcsik. Zaoberal sa príchodom

37 MÁTYÁS, F.: A magyarok első hadjáratai Európában. In: Akadémiai Értekezések, Budapest 1898.38 A szlávok 896-ban. In: MÁRKI, S.: Európa a magyarok honfoglalása idejében. Budapest 1897, s. 44-63.39 MÁRKI, S.: Árpád vezér. Kolozsvár 1907.40 FRIED, I.: A honfoglaló magyarság és a szlávok megítélése az 1919 – 1931 közötti esztendők magyar tudományos sajtójában. In: Kin-cses Nagy Éva (ed.): Őstörténet és nemzettudat 1919 – 1930. Szeged 1991, s. 38-43 Porovnaj NIEDERHAUSER, E.: „…megosztották az addig egységes szláv területet”. A honfoglalás a lengyel, a cseh és a szlovák történeti irodalomban. In: Magyar Tudomány, 1995, 102, č. 12, s. 1404-1415.41 KARÁCSONYI, J.: A magyar nemzet honalapítása 896-997-ig. Oradea-Mare – Nagyvárad 1925.42 HÓMAN, B.: Magyar történet. Budapest 1928. CD Arcanum 2002. ISBN 963 9374 26 143 BRATHER, S.: c. d., s. 21-22.44 RÓNA-TAS, A.: A honfoglaló magyar nép. Budapest 1996, s. 305-306.45 NÉMETH, Gy.: A honfoglaló magyarság kialakulása. Budapest 1930, s. 233.46 DEÉR, J.: A magyar királyság megalakulása. Budapest 1942.47 DEÉR, J.: Pogány magyarság, keresztény magyarság. Budapest 1938 (reprint 1993), s. 75.

Beáta Pintérová

29


Maďarov na pozadí dianí v Byzancii. Vyslovil dom-nienku, že Karpatská kotlina patrila v čase prícho-du maďarského etnika do sféry vplyvu Byzancie. By-zancia hľadela na „barbarských“ Maďarov ako na et-nikum, ktoré je závislé od ríše, ba považovala ich za svojich „podriadených“. Následne ako Maďari ob-sadili svoju novú vlasť vojenskou cestou, snahy By-zancie sa zmenili, chceli získať Maďarov za svojich spojencov a využívať ich na vlastné ciele.48 V 50. rokoch 20. storočia sa situácia v Ma-ďarsku skomplikovala i tým, že v Rusku vyškolení marxisti vnucovali ako oficiálne učenie rozhodujúce „slovanské“ vplyvy na utváranie uhorského štátu.49 Prejavilo sa to hlavne v prácach historika Erika Mol-nára, podľa ktorého Maďari prevzali od Slovanov kul-túrne i politické usporiadanie.50 Proti tomu sa posta-vil György Györffy so svojím učením o autochtónnej genéze maďarského štátu a vo svojich základoch „po-lonomádskej“ spoločnosti. Uhorsko tým vyhlásil za predštátny výtvor Maďarov, ktorí sa práve usadili vo svojej novej vlasti.51 Práce Györgya Györffyho52 vyšli po istom uvoľňovaní marxistických ideí v roku 1956. Podobne to bolo s prácami Pétera Váczyho.53 V 70. rokoch 20. storočia vypracoval tézu na-zývanú „dvojitým zaujatím vlasti” Gyula László, podľa ktorej Maďari, ktorí prišli do Karpatskej kotliny v roku 895, tu našli usadené väčšie skupiny Maďarov, kto-ré sa tu mali usídliť okolo roku 670.54 Jeho názor vy-volal širšiu diskusiu až po páde komunizmu, našli sa i pokračovatelia jeho myšlienky, ale väčšina odborní-kov tento názor označila za nevedecký.

Nakoľko pretrvávanie nacionalistických myš-lienok pretrvávalo až do začiatku 70. rokov, považovali československí a maďarskí historici za potrebné, aby sa zorganizovalo vzájomné stretnutie. Miestom konania sa stala Bratislava, kde sa pokúsili o objasnenie pojmu národnosť, resp. národné povedomie v stredoveku.55 Jedným z diskutujúcich bol Jenő Szűcs, ktorý takmer celý svoj vedecký život venoval zápasu s uhorským na-cionalizmom. V tomto období vydal svoje prvé práce aj jeden z najvýznamnejších maďarských medievalistov Gyula Kristó.56 V súčasnosti prevláda u maďarských his-torikov, archeológov, jazykovedcov i etnológov zaobe-rajúcich sa obdobím príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny rozdielnosť názorov. Dôslednejšie prehodno-tenie tohto obdobia maďarských dejín nastalo pri prí-ležitosti milecentenárnych osláv obdobia príchodu Ma-ďarov do Karpatskej kotliny v roku 1996.57 Bádatelia – spomedzi najvýznamnejších by som spomenula Ferenca Makka,58 Andrása Róna-Tasa59 a i. – riešia v medziach tohto obdobia problém usadenia sa jednotlivých kmeňov v priestoroch Karpatskej kotli-ny, formu spôsobu života (nomádsky – polonomádsky). Predmetom skúmania sa stalo aj spoločenské rozvrst-venie obyvateľstva, ale prenikli do bádania aj dnes už preferovanejšie témy, napr. otázka etnicity, a to vďaka poprednému bádateľovi Csanádovi Bálintovi.60

História bádania na Slovensku

Na Slovensku, resp. v bývalom Českosloven-sku, sa otázke príchodu a usadenia sa maďarského etnika venovala pozornosť len okrajovo.

48 MORAVCSIK, Gy.: Bizánc és a magyarság. Budapest 2003.49 TŘEŠTÍK, D.: Milénium střední Evropy. In: TŘEŠTÍK, D.: c. d., s. 227.50 MOLNÁR, E.: A magyar társadalom története az őskortól az Árpád-korig. Budapest 1945; tiež MOLNÁR, E.: A magyar nép őstörténete. Budapest 1953.51 TŘEŠTÍK, D.: My a Evropa. In: TŘEŠTÍK, D.: c. d., s. 231.52 GYÖRFFY, Gy.: A magyar nemzetségtől a vármegyéig, a törzstől az országig. I.-II. In: Századok, 1958, 92, č. 1, s. 12-87, 565-615; Tiež GYÖRFFY, Gy.: Tanulmányok a magyar állam eredetétől. Budapest 1959. 53 VÁCZY, P.: A korai magyar történet néhány kérdése. In: Századok, 1958, 92, č. 1, s. 265-345.54 Viď napr. LÁSZLÓ, Gy.: A „kettős honfoglalás”. Budapest 1978.55 SZŰCS, J.: „Národnosť“ a „národné povedomie“ v stredoveku. K vytváraniu jednotnej terminológie. In: Historický časopis, 19, 1971, č. 4, s. 495-547.56 KRISTÓ, Gy.: Levedi törzsszövetségétől Szent István államáig. Budapest 1980; Neskôr napr.: KRISTÓ, Gy.: Honfoglalás és társadalom. Társadalom- és művelődéstörténeti tanulmányok. Budapest 1996; KRISTÓ, Gy.: A magyar állam megszületése. Szeged 1995; KRISTÓ, Gy.: Magyar honfoglalás-honfoglaló magyarok. Budapest 1996; KRISTÓ, Gy.: A magyar nemzet megszületése. Szeged 1997; KRISTÓ, Gy.: A ki-lencedik és a tizedik század története. Budapest 2001.57 Výsledkom podrobnej práce bol knižný rad: A honfoglalásról sok szemmel. I. Honfoglalás és régészet. Ed. Kovács, L. Budapest 1994; II. A honfoglaláskor írott forrásai. Ed. Kovács, L. – Veszprémy, L. Budapest 1996; III. Honfoglalás és nyelvészet. Ed. Kovács, L. – Veszpré-my, L. Budapest 1997; IV. Honfoglalás és néprajz. Ed. Kovács, L. - Paládi-Kovács, A. Budapest 1997.58 MAKK, F.: Magyar külpolitika. 896 – 1196. Szeged 1993. Szegedi Középkortörténeti Könyvtár 2. 59 RÓNA-TAS, A.: A honfoglaló magyar nép. Budapest 1996. 60 BÁLINT, Cs.: Az ethnosz a kora középkorban. (A kutatás lehetőségei és korlátai) In: Századok, 2006, 140, č. 2, s. 277-347; V populárno-náučnejšej forme: BÁLINT, Cs.: Ki volt „magyar” a honfoglaláskorban és szent István korában? In: Mi a magyar? Szerk. Romsics, I. – Sze-gedy-Maszák, M. Budapest 2006, s. 37-56.

30

Predtým, ako stručne charakterizujem vý-sledky bádania slovenskej historiografie, považujem za potrebné spomenúť dielo jedného z popredných českých historikov svojich čias Františka Palackého, ktorý píše: „bitva ta nejkrvavější, nejrozhodněj-ší, kterou Europě dotud se surovci těmi podstoupiti bylo; i zdařivší se jim, nesmírné po sobě táhla násled-ky."61 Vyslovil totiž myšlienku, ktorá mala dlhodobý vplyv na vedecký výskum. Podľa nej mala vzniknúť „veliká říše Slovanská jakož na západu, pode vply-vem římským, vyspěla monarchie Francká… Tím ale, že Maďarové, vrazivše do samého srdce oustrojí vzni-kajícího, je zahladili, zničeny jsou všecky takovéto čáky navždy.”62 Zo slovenských vzdelancov sa venoval me-dzi iným i príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny vo viacerých dielach katolícky kňaz František Viktor Sasi-nek, pričom sa opieral predovšetkým o byzantské pra-mene, domáce totiž nepovažoval za dôveryhodné.63 Konštatovanie, či bola bitka „pri Prešporku“ víťaznou alebo nie, vynecháva, poukazuje len na to, že: „Ma-ďari teraz, temer bez odporu, rozlievali sa na všetky strany ríše nemeckej...“64 a pokračuje v podobnom duchu v opise ďalších udalostí. Možno konštatovať, že Uhorsko bolo podľa Sasinka pokračovateľom tra-dícií Veľkej Moravy. Slovenské národného hnutie sa v čase dualizmu takýmto spôsobom pokúšalo vyrov-návať s vtedajšou maďarskou nadvládou.65 Svoje ná-zory nekorigoval ani v neskorších prácach,66 ba mno-hé z jeho prác vznikli v ostrej polemike s názormi ma-ďarských historikov.67 Július Botto zasiahol do vývinu slovenskej historiografie v druhej polovici 19. storočia.68 Jeho činnosť sa začala v predprevratovom období a do-znievala v medzivojnovom období.69 Jeho synté-za Slováci. Vývin ich národného povedomia bola no-

vátorská tým, že sa zaoberá len najstaršími dejinami Slovákov, t. j. Veľkou Moravou, jej pádom a vznikom Uhorska za sv. Štefana. Následné deje v stredoveku vynecháva a pokračuje vo svojom výklade až obdobím národného obrodenia. Poukazuje na to, že „Maďari v rokoch 1000 – 1848 práve tak nemajú históriu, ako ju nemajú Slováci“. Mnohými interpretáciami nad-viazal na F. Palackého, pripomína tiež pustošenie Maďarov po celej Európe po výhre „pri Prešporku“.70 Vetou: „Z ríše Veľkomoravskej utvorilo sa čisto feu-dálne, zemianske, kastové Uhorsko, v ktorom pre ná-rodné individuality nebolo miesta,“ pokračuje v myš-lienkach svojich predchodcov. V období existencie prvej Československej republiky sa stal „vychovávateľom“ množstva mla-dých slovenských historikov Václav Chaloupecký. Od-mietal staršiu slovenskú historickú tvorbu, pretože bol zástancom čechoslovakistickej idey (vznikla pre-to aj polemika o niektorých otázkach slovenského národného vývinu).71 Jeho koncepcia ranostredo-vekých dejín Slovenska vyvolala u slovenských hla-sistov prudký odpor, a to nielen medzi historikmi, ale aj zemepiscami a jazykovedcami-onomastami.72 Nový postoj v radoch českých historikov sformuloval Josef Macůrek po roku 1918, keď sa Ma-ďarsko dostalo na stranu porazených a Českosloven-sko na stranu víťazov. Podľa neho dejiny Maďarov a Uhorska nemožno zlúčiť, čo vyjadril aj v názve svo-jej práce Dějiny Maďarů a uherského státu. V jeho diele prežíva Palackého názor, podľa ktorého Ma-ďari „rozpoltily jednotnou dosud oblast slovanskou a zasadily první ránu spojení Slovanů severních a již-ních“. Obsadenie Zátisia nemohli oslabené maďarské kmene podľa Macůrka realizovať z vlastných síl, ale do týchto oblastí ich usídlili Moravania. O bitke pri Bratislave sa priamo nezmieňuje, vyzdvihuje však, že

61 PALACKÝ, F.: Dějiny národu českého v Čechách a v Moravě. Praha 1907 (reprint 1998), s. 44.62 Tamže, s. 55.63 SASINEK, F. V.: Dejiny počiatkov Uhorska, sošit prvý. Skalica 1867, s. 52.64 Tamže, s. 67-68.65 NIEDERHAUSER, E.: c. d., s. 1412.66 SASINEK, F. V.: Slováci v Uhorsku. Turčiansky Svätý Martin 1905; SASINEK, F.: Stručný dejepis Uhorska. Diel I. Turčiansky sv. Martin 1912.67 POTEMRA, M.: Slovenská historiografia v r. 1901 – 1918. Košice 1980, s. 65.68 OTČENÁŠ, M.: Slovenská historiografia v rokoch 1918 – 1945. Prešov 1994, s. 8.69 OTČENÁŠ, M.: Historická veda a slovenská spoločnosť v rokoch 1893-1938. In: Studia historica Tyrnaviensia II. Zborník príspevkov z ve-deckej konferencie Problémy a perspektívy filozofických, humanitných a sociálnych vied organizovanej Fakultou humanistiky Trnavskej univerzity v Trnave v dňoch 29. a 30. apríla 2002 v Modre. Zostavovateľ a editor R. Marsina, DrSc., Katedra histórie Fakulty humanistiky Trnavskej univerzity v Trnave, Trnava 2002, s. 33.70 BOTTO, J.: Slováci – vývin ich národného povedomia. Bratislava 1971, s. 36-39.71 OTČENÁŠ, M.: Slovenská historiografia v rokoch 1918 – 1945. Prešov 1994, s. 13-14. 72 KUČERA, M.: Slovensko v zápase o svoju historickú a národnú identitu. In: Studia Academica Slovaca 31, 2002, separát Kapitolky zo slo-venských dejín, s. 314-315.

Beáta Pintérová

31


„říše Velkomoravská byla Maďary vyvrácena…nevíme však ani kdy, ani za jakých okolností se to stalo.“73 V tomto období možno hovoriť o slovenskom historikovi novovzniknutej prvej Slovenskej republi-ky Františkovi Hrušovskom, ktorý sa v syntéze veno-vanej dejinám Slovákov dotkol i etapy príchodu Ma-ďarov do Karpatskej kotliny, samozrejme, tiež v sú-vislosti s udalosťami odohrávajúcimi sa na Veľkej Morave. Poukazuje na to, že Slováci sú totožní s Mo-ravanmi. Konštatovaním, že „...na území, ktoré ke-dysi patrilo pod vládu kráľa Svätopluka, vznikli v 10. storočí dva štáty: na západe štát český a na východe štát uhorský [a] ...obidva môžeme pokladať za dedi-čov Veľkej Moravy“,74 Hrušovský nadviazal na názory F. V. Sasinka. Po ukončení druhej svetovej vojny sa viace-ré štáty strednej a východnej Európy dostali do sfé-ry vplyvu Sovietskeho zväzu, čo malo opäť vplyv aj na výsledky vedy. Štvrtá časť Slovenskej vlastivedy, ve-novaná dejinám Slovákov a Slovenska,75 ktorej au-torom bol František Bokes, sa niesla v niektorých prí-padoch v protinemeckom duchu,76 „cítiť“ však aj sku-točnosť, že bola napísaná ešte pred udalosťami vo februári 1948. Bokes, podobne ako mnohí jeho pred-chodcovia, vyslovil mienku, že „...na troskách Veľko-moravskej ríše, ktorá po strate Dunaja nemohla jestvovať, začaly sa tvoriť nové štáty: český, poľský a uhorský“. Predpokladá, že Veľká Morava sa násled-ne po príchode Maďarov rozpadla opäť na kmeňové kniežatstvá.77 Kontakt so svetovým dianím stratila veda v Československu v období normalizácie.78 Dielo Slo-venské dejiny vyšlo na začiatku tohto obdobia. Autor kapitoly o začiatkoch slovenských dejín, Ján Dekan, považuje za „pravdepodobné, že zánik moravskej sa-mostatnosti... súvisí s hroznou bitkou, ktorá sa odo-hrala ... v júli r. 907 pri Bratislave...“. Nepovažuje to však za jediný a výlučný dôvod, ale uvádza: „...pád

Moravy je v značnej miere aj plodom jej vlastných spoločenských protikladov, ktoré úlohu maďarských útočníkov len uľahčily.“ Predpokladá, že k zániku mo-ravského štátu došlo len po formálnej stránke, v sku-točnosti to bol len rozklad na pôvodné kmeňové cel-ky, nadviažuc tým na myšlienku F. Bokesa. Vyslovuje presvedčenie, že nástupníckymi štátmi sa stali uhor-ský a český štát a „pokiaľ ide o územie Slovenska, toto sa vo svojom celku stáva súčiastkou Uhorského štátu až v druhej polovici 11. storočia“.79 Spomedzi historikov nasledujúceho obdobia treba spomenúť Branislava Varsika, ktorý viedol pole-miky s viacerými maďarskými historikmi, medzi iným Istvánom Kniezsom i Györgyom Györffym.80 Ďalším slovenským medievalistom bol Peter Ratkoš, ktorý spomína bitku pri Brezalauspurcu – Braslavespurchu – Bratislave v súvislosti so zánikom Veľkej Moravy. Nevylučuje však ani zápas Mojmírovcov a Maďarov v okolí komárňanskej osady Bánhida, resp. hon-tianskeho Szobu na konci leta 907, pričom svoj názor opiera o tradíciu zaznamenanú v diele Šimona z Kézy Gesta Hungarorum.81 Príčinu rozkladu Veľkej Moravy vidí predovšetkým v príchode maďarských kmeňov.82 K uvoľňovaniu režimu došlo v Českosloven-sku po udalostiach v roku 1968. V tomto roku vyšla významná práca popredného archeológa Antona To-číka Altmagyarische Gräberfelder in der Südwestslo-wakei. Hoci sa prívlastok starý vyskytol sem-tam aj v dovtedajších prácach,83 po vydaní tejto knihy sa ešte viac rozšíril a dostal sa i do prác historikov. Ako vidno, prelínanie sa praktickej každo-dennej politiky s interpretáciou dejín vystupuje do popredia zvlášť v prelomových, revolučných, resp. pri zásadnejších spoločenských a štátoprávnych pre-menách. Zmeny mali za následok časté prehodnoco-vanie histórie podľa aktuálneho ideovo-politické-ho či štátoprávneho modelu.84 Europeizácia za po-sledných päťdesiat rokov značne pokročila a v po-

73 MACŮREK, J.: Dějiny Maďarů a uherského státu. Praha 1934, s. 30-31. 74 HRUŠOVSKÝ, F.: Slovenské dejiny. Turčiansky Sv. Martin 1939, s. 54-59.75 BOKES, F.: Slovenská vlastiveda IV. Dejiny. Bratislava 1946.76 NIEDERHAUSER, E.: c. d., s. 1413.77 BOKES, F.: c. d., s. 53.78 TŘEŠTÍK, D.: Čechové na prahu nové Evropy. In: TŘEŠTÍK, D.: c. d., s. 168.79 DEKAN, J.: Dejiny Slovenska II. Bratislava 1951, s. 186-188.80BAĎURÍK, J.: Osobnosť univerzitného profesora Branislava Varsika (K nedožitej storočnici jedného zo zakladateľov modernej slovenskej historiografie). In: Studia Academica Slovaca, 2004, 33, s. 10-23.81 RATKOŠ, P.: Slovensko v dobe veľkomoravskej. Košice 1988, s. 122-129.82 RATKOŠ, P.: Podmanenie Slovenska Maďarmi. In: Ratkoš, P. (zost.): O počiatkoch slovenských dejín. Bratislava 1965, s. 142. 83 Napr. HODÁL, J.: Včlenenie sa starých Maďarov do staroslovenského spoločenského zriadenia. In: Historický sborník, 1946, č. 4, s. 297-322.84 KAMENEC, I.: Stereotypy v slovenských dejinách a v slovenskej historiografii. In: OS, 1998, roč. 3, č. 3, s. 3-5; Viď aj: ŠEDIVÝ, J.: Welche der Geschichten ist die unsrige? Geschichtskonzeptionen in der Slowakei. In: Mitteilungen des Instituts für österreichische Geschichtsfor-schung. München 2007, 115, Heft 1-2, s. 144-147.

32

sledných desaťročiach sa takmer zúrivým tempom rozbieha globalizácia – historici, v Európe i mimo nej, znova píšu národné dejiny. Sú už samozrejme iné, zbavené (či zbavované) národnej mytológie mi-nulých storočí, videné z pohľadu Európy alebo sveta.

Výhrady k tradičnému národnému konceptu sú však úplne na mieste. Dnes už nemožno písať dejiny ná-roda ako dejiny „spoločenstva krvi“, totožného s et-nikom.85 Uplatnenie tohto princípu môže viesť k dis-kurzu medzi vedcami viacerých národov.

85 TŘEŠTÍK, D.: Čechové na prahu nové Evropy. In: TŘEŠTÍK, D.: c. d., s. 179.

Beáta Pintérová

Summary

Battle of Bratislava in light of Slovak and Hungarian historiography

At Brezalauspurch in the year 907, there was the batt-le that ended one period in the history of the Magyars called “honfoglalás” (conquest). In my contribution, I tried to give an outline of the most notable chan-ges in the most representative works of the main Slo-vak and Hungarian historiographers from the period after Austro-Hungarian Compromise until approxi-mately the Mille-centenary Celebration of coming of the Magyars, so until the year 1996. Opinions of the Hungarian historians diametrically diverted from opinions of their colleagues within Austro-Hungary after also they began to deal with their own national histories. They include the historians: Károly Szabó, Mihály Horváth, Pál Hunfalvy, Ferenc Salamon, Lajos Baróti, Henrik Marczali, Samu Borovszký, Gyula Ro-honyi, Sándor Márki, Florián Mátyás, Sándor Márki, among the Slovaks: František Viktor Sasinek and Jú-lius Botto. After the end of World War I, new geo-po-litical bodies were formed and among the scientists (on both sides) the primary question became: “Who was here first?”, which was “solved” especially in the area of archaeological research. This influence can be seen in the works of János Karácsonyi, partially Bálint Hóman, but also of Václav Chaloupecký, less in the work of Josef Macůrek. In the 30’s of the 20th century, Hungarian historians were absorbed by the question “Who is a Magyar?”, or the question resul-ting from it: “What is Magyar?”. Among others, Gy-ula Németh and József Deér dealt with this question. František Hrušovský, a historian active during the existence of the first Slovak Republic, in a synthesis dedicated to the history of the Slovaks, also touched upon the period of coming of the Magyars into the Carpathian Basin, also in connection with events ta-

king placing in Great Moravia. After the end of World War II, several countries of central and eastern Eu-rope got under the sphere of influence of the So-viet Union, which again had influence on the scien-tific conclusions (even though not in every case to full extent) not only in Czechoslovakia, but also in Hungary. The work of František Bokes was published even before the events of the year 1948; subsequent-ly Ján Dekan, Branislav Varsik and Peter Ratkoš pu-blished their works. In the 50’s of the 20th century, the situation in Hungary got more complicated also by the fact that in Russia trained Marxists forced, as the official teaching, the idea of decisive “Slavic” in-fluences on formation of the Hungarian state. It was demonstrated especially in the works of the histori-an Erik Molnár, according to which the Magyars ado-pted cultural as well political arrangement from the Slavs. György Györffy stood up against this idea with his teaching of autochthonic genesis of the Hunga-rian state. Another most influential Hungarian me-dievalist became Gyula Kristó. Gyula Moravcsik de-alt with coming of the Magyars on the background of events in Byzantium. Currently, a difference of opi-nions prevails among the Hungarian historians, ar-chaeologists, linguists and ethnologists dealing with coming of the Magyars into the Carpathian Basin. Mixing of practical everyday politics with interpreta-tion of history emerges in particular at the time of break-through, revolutionary or more fundamental social and state-legal changes. The changes have led to frequent reinterpretation of history according to the current ideologically-political or state-legal mo-del.

33


Boj pri Bratislave (907) v maďarskej historiografii

László Veszprémy

V súčasnosti je väčšina maďarských histori-kov pevne presvedčená, že maďarské vojská spôsobi-li 4. a 5. júla 907 v boji neďaleko dnešnej Bratislavy zničujúcu porážku vojsku nemeckého kráľa Ľudovíta Dieťaťa, ktorý sa však na tomto boji nezúčastnil.1 Za-hynuli pri nej bavorský markgróf Liutpold, arcibiskup, dvaja biskupi a ďalší predstavitelia hornej vrstvy.2 Od boja však muselo uplynúť niekoľko storočí, kým na túto udalosť a jej rozhodujúci význam upozornil prvý historik. Je pochopiteľné, že vzhľadom na geografic-ké prostredie to bol bavorský historik, vynikajúci hu-manistický kronikár Bavorska, Johann Turmair (1477 – 1534), prezývaný Aventinus, ako ho nazývali huma-nisti.3 Vďaka jeho práci Annalium Boiorum libri sep-tem (prvé vydanie: Ingolstadt 1554), resp. jej ne-meckého vydania sa značne rozšírili stručné výťahy z kroník alebo nekrológov.4 Na rozdiel od nášho dnešného, jednoznačne prijímaného názoru sa od konca 19. storočia diskutovalo o tom, nakoľko mož-no veriť rozšírenému Aventinovmu tvrdeniu a či sku-točne použil dnes stratené pramene. Aventinus na-šiel tiež iné pramene, pravdepodobne nekrológy, a hodnoverne rekonštruoval udalosti roku 907, pričom si pomohol popisom poľného ťaženia Karola Veľké-ho proti Avarom. Týmto porovnaním však spochybnil jeho hodnovernosť, lebo predpoklad, že by mohol celú históriu postaviť len na príklade avarských ťa-

žení, bol nepravdepodobný. Aventinus použil aj stre-doveké uhorské kroniky, nemohol však za to, že práve tieto neposkytovali žiadne skutočne použiteľné úda-je týkajúce sa nájazdov a pokiaľ išlo o iné informácie boli skôr zavádzajúce ako vysvetľujúce.5 Je celkom oprávnené pripísať boju pri Brati-slave rozhodujúcu historickú úlohu pri vytváraní osu-du nielen uhorského, ale aj stredoeurópskeho pries-toru. Od výsledku boja jednoznačne závisel úspech maďarského obsadenia Karpatskej kotliny, znamenal práve ukončenie tohto procesu. Na druhej strane prá-ve vďaka útoku Maďarov sa dostal región strednej Eu-rópy do histórie a písomných prameňov. Nie je to ná-hoda, že prvá zmienka o Viedni súvisí s maďarskými nájazdmi. Názov dnešnej Bratislavy sa tiež objavuje vďaka boju z roku 907. Z hľadiska bavorských kroník mal boj proti nájazdom Maďarov veľký význam, rov-nako bola dopredu vybraná mocenská pozícia Bavo-rov v tomto priestore. Vďaka mnohým okolnostiam však bola his-tória boja, jedinečná vo vojenských dejinách, na dlhý čas v Uhorsku, ako aj v nemecky hovoriacich úze-miach až tak spochybňovaná, akoby sa vôbec neu-skutočnila. Najzávažnejší dôvod bol ten, že sa v stre-dovekých uhorských prameňoch nenašli o nej žiadne zmienky, hoci iné nájazdy sa v kronikách z uhorského územia uvádzajú.6 Stredoveké kroniky sú v podstate neznámymi národnými kompiláciami z 12. – 14. sto-

1 KORDÉ, Z. In: Korai magyar történeti lexikon. 9-14. század. Ed. Kristó, Gyula. Budapest : Akadémiai, 1994, s. 128; VESZPRÉMY, L.: Eine wechselvolle Re-zeptionsgeschichte. Die Pressburger Schlacht aus Sicht der Ungarn. In: Roman Zehetmayer (Ed.): Schicksalsjahr 907. Die Schlacht bei Pressburg und das frühmittelalterliche Niederösterreich. St. Pölten : Niederösterreichisches Landesarchiv, 2007, s. 99-103 a 187-192.2 REINDEL, K.: Die bayerischen Luitpoldinger, 893–989. Sammlung und Erläuterung der Quellen. München 1953. (Quellen und Erörterungen zur ba-yerischen Geschichte, Neue Folge, Bd. 16); WOLFRAM, H.: Die Geburt Mitteleuropas. Geschichte Österreichs vor seiner Entstehung, 378–907. Wien-Ber-lin : Siedler, 1987, s. 308.3 O Aventinovi: STRAUSS, G.: Historian in an Age of Crisis. The Life and Work of Johannes Aventinus, 1477 – 1534. Cambridge/Mass. : Cambridge, Har-vard UP, 1963; BOSL, K.: Johann Turmair, gen. Aventinus aus Abensberg in seiner Zeit. In: Zeitschrift für Bayerische Landesgeschichte. 40 (1977), s. 325-340; DÜNNINGER, E.: Johann Aventin. Leben und Werk des bayerischen Geschichtsschreibers. Rosenheim : Rosenheimer Verlagshaus, 1977; SCHMID, A.: Die historische Methode des Johannes Aventinus. In: Blätter für deutsche Landesgeschichte. 113 (1977), s. 338-395.4 Johannes Turmairs gennant Aventinus Sämmtliche Werke I – VI. Ed. M. Lexer. München: K. Akademie d. Wiss. 1880 – 1908. Pre latinské texty: IV. 21. (SW 657–659.), pre nemecké texty: Bayerische Chronik IV. 139. (SW 256-257).5 VESZPRÉMY, L.: Aventinus híradása a magyarok 907. évi győzelméről Csata Pozsonynál. In: Történelmi Szemle 49 (2007), s. 1-17; VESZPRÉMY L.: A pozsonyi csata, 907. In: História 29 (2007), č. 5-6, s. 42-45.6 SILAGI, G.: Die Ungarnstürme in der ungarischen Geschichtsschreibung. Anonymus und Simon von Kézai. In: Popoli delle steppe: Uni, Avari, Un-gari. Settimane di studio. Bd. 35. Spoleto : Centro Italiano di Studi sull‘Alto Medioevo 1988. Bd. 1, s. 245-268; RADEMACHER, O.: Aventin und die

34

ročia. Kronika anonymného notára kráľa Belu III., napísaná okolo roku 1200, a kronika Šimona z Kézy, z 80. rokov 13. storočia, voľne používali pramene po-chádzajúce z Uhorska z 10. storočia. Ústne podania sa obmedzovali len na ľudové tradície, akými boli roh z Botondu alebo Svätoplukov biely kôň atď. Len je-den historik, často používaný Regino, sa zmieňuje o udalostiach z roku 907, avšak celkom krátko, čo je pochopiteľné, ak uvážime, že si ich všimol z diaľky, až z Trieru. Boj sa bezpochyby uskutočnil a zo smútoč-ných správ tiež poznáme mená najznámejších bavor-ských obetí. Neskôr sa však vynoril problém, kde sa vlastne bitka uskutočnila, či to bol naozaj rozhodu-júci boj ako ho predstavuje Aventinus, alebo to bola len jedna z početných nemecko-maďarských šar-vátok. Okrem toho Salzburské anály, ktoré uvádzajú aj miesto boja, boli zverejnené až v roku 1921,7 teda až potom, ako už vznikli dodnes používané uhorské súhrny. Historiografický problém je o to komplikova-nejší, že bavorské rukopisné pramene nepatrili k tým, ktoré čítal Antonio Bonfini (1502),8 taliansky huma-nista, ktorý pôsobil koncom 15. storočia v Uhorsku. On z časových dôvodov nepoznal ani tlačené vydanie Aventina (1544). Keby ho bol poznal, bol by údaje nemeckého humanistu celkom určite zapracoval do svojich Dejín Uhorska. Preto je maďarský (a samo-zrejme aj slovenský) názor na bitku úzko hodnotený v súvislosti s hodnotením práce Aventina. Turecké dobytie juhovýchodnej Európy a roz-delenie Uhorska na tri časti zapríčinilo nevyhnutné prerušenie historickej spisby. V epoche duchovnej obnovy 17. storočia uviedol Aventina v uhorskom historickom diele ako prvý János Nadányi (cca 1643 – 1707).9 Keď v roku 1663 napísal vo veku 20 rokov Dejiny Uhorska (Florus Hungaricus, sive rerum Hunga-

ricarum), ktoré boli neskôr preložené do angličtiny, už niekoľko rokov študoval v Utrechte a Leidene. Dej-iny Uhorska uviedol celkom vedome v Dejinách Európy a pritom prirodzene použil historické práce prístup-né v holandských knižniciach. Hoci krátko pred ním citoval v Uhorsku Aventinovu prácu tiež János Am-brózy (1659),10 práve Nadányi ako prvý odkryl uhor-ské vzťahy Aventina, ktorým bezvýhrady veril. Aven-tinov text je pre neho dôležitý predovšetkým pri opí-saní nájazdu Maďarov, pri správe o boji pri Bratislave v roku 907, pri identifikácii Posonia a Vratislavie. Po Aventinovi sa po prvýkrát v novovekej odbornej lite-ratúre u neho objavujú aj mená vodcov maďarského nájazdu. Musíme vziať však tiež do úvahy, že mladý au-tor – už len pre svoj vek – nebol skúseným historikom. Urobil jednoducho výťah, respektíve obsah dostup-ných prameňov, bez toho, aby sa ich pokúsil kriticky hodnotiť. Aj k téme boja pri Bratislave urobil, žiaľ, len krátky sumár: uviedol boj bezprostredne po zavražde-ní Kusala a dobytí Panónie Maďarmi, quasi ako reakciu Maďarov. O boji samotnom sa okrem mien početných svetských vznešených osôb, ktoré v ňom padli, ne-zmieňuje. Nechal sa tiež Aventinom zmiasť, lebo rov-nako ako on považoval zahnanie vojska Ľudovíta Die-ťaťa po boji za významnú udalosť. Dnes už vieme, že tu ide o známe štylizovanie víťazstva Maďarov pri Lechu, ktoré ostatne kladie do roku 910. Pritom si pomohol úsekom z Liudprandovej práce. Či Nadányi poznal zne-nie textu Liudpranda a Aventina, a preto ich citoval, ostane nezodpovedané. Prirodzene mal k tomu prí-ležitosť, mohol použil Liudpranda a aj Fuldské anály. Pri niektorých témach, ako napríklad obrátenie sa na kresťanskú vieru, citlivo uviedol paralely pri prijímaní kresťanstva v periférnych oblastiach a odvolával sa na anglické, poľské a dánske príklady.

ungarische Chronik. In: Neues Archiv der Gesellschaft für ältere Deutsche Geschichtskunde 12 (1887), s. 559-576. Z uhorských kroník boli prevzaté len nesprávne nedorozumenia. K roku 901 pozri SW IV.21. str. 653. (K. REINDEL. Luitpoldinger op. cit. s. 34-36. [Nr. 24.]) a pre vymyslený boj pri Abbachu pozri SIMONIS DE KÉZA: Gesta Hungarorum. Simon of Kéza: The Deeds of the Hungarians. (Central European Medieval Texts.) Ed. L. Veszpré-my, Budapest : CEU Press, 1999, s. 90.7 KLEBEL, E.: Eine neuaufgefundene Salzburger Geschichtsquelle. In: Mitteilungen der Gesellschaft für Salzburger Landeskunde 61 (1921), s. 33-54 a Monumenta Germaniae Historica SS 30: 2, s. 727-744.8 Prvé vydanie: BONFINI, A.: Rerum ungaricarum decades. Basileae 1543; nemecký preklad: Basileae 1545, 1581; maďarský preklad: Clausenburg 1575.9 NADÁNYI, J.: Florus Hungaricus, sive rerum Hungaricarum ab ipso exordio ad Ignatium Leopoldum deductarum compendium. Amstelodami, Ex of-ficina Joannis a Waesberge, 1663. Anglický preklad z r. 1664: Florus Hungaricus on the History of Hungaria and Transylvania… Nové nemecké vydanie latinských textov vyšlo 2001 v Debrecíne. Porov.: HAVAS, L. (Ed.): Iohannis Nadányi, Florus Hungaricus. Nadányi, János, A magyar Florus. Studia ad philologiam classicam pertinentia quae in aedibus Universitatis Debreceniensis rediguntur. Bd. 11. Debrecen: Debreceni Tudományegyetem, 2001; SZABADOS, GY.: A magyar történelem kezdeteiről. Budapest, 2006, s. 141-145; BARTONIEK, E.: Fejezetek a XVI-XVII. századi magyar történetírás tör-ténetéből. Budapest : MTA, 1975.10 AMBROSIUS, J.: De origine gentis ac regni Hungarici. Dissertatio philologica. Jenae 1659. Kap. II.

László Veszprémy

35


Osobnosť ďalšieho autora už úzko súvisí s Bratislavou a so Slovenskom. Evanjelický teológ Matej Bel (1684 – 1749) bol od roku 1714 rektorom v Bratislave a potom od roku 1719 evanjelickým du-chovným.11 Zostavil Geografiu a Dejiny Uhorska – Notície (Historicko-zemepisná vedomosť o no-vom Uhorsku; tlačou vyšli štyri diely). Pri písaní de-jín Bratislavy podrobne informuje o bitke z roku 907 a upozorňuje, že názov Bratislavy bol prvý raz spo-menutý v súvislosti s týmto bojom: „Je to prvá zmi-enka o našom meste u stredovekého kronikára a ňou sa stáva krutá smrť vznešených mužov pamätnou.“12 V pozostalosti Mateja Bela z roku 1749 je spomínané aj lipské vydanie Annalium Boiorum z roku 1720, ktoré sa snáď ešte dnes nachádza v Bratislave.13 V uhorských knižniciach sa čoskoro vynorili vydania Aventina, napríklad ingolstadtské vydanie Annalium z roku 1554 sa nachádza na zozna-me kníh slávneho vedca Jána Sambuca (Zsámboky). V jezuitskej knižnici v Trnave sa tiež našiel jeden zvä-zok tohto vydania. Bratislavskí jezuiti disponujú ba-zilejským vydaním z roku 1580, kým v šopronskej pri-vátnej knižnici sa v roku 1665 našlo nemecké vydanie z roku 1565.14 György (Georgius) Pray (1723 – 1801) sa za-oberá vo svojich Annales veteres Hunnorum, Avarum et Hungarorum obdobím od roku 210 do 997.15 Je to prvý pokus o moderné kritické vylíčenie dejín s množ-stvom a plnosťou citátov, významná práca školy je-zuitských historikov, ktorá ako prvá prikladá obsiahlu zbierku listín. Vo svojej práci porovnal Pray dovtedy vydané pramene, takisto tu použil tiež Salzburskú a Admontskú kroniku, ďalej kroniky historika Herman-na Contracta, pokračovateľa Reginona, a z moderných prác Germania Sacra od Marcusa Hansizia. Skoro do-slovne citoval Aventina a považoval ho za plne hodno-verného. V tejto pracovnej metóde ho nasledoval jeho žiak, jezuita István (Stephanus) Katona vo svojej prá-

ci Historia critica Hungariae ducum (1778).16 Hlavné Katonovo dielo – 44-zväzkové dejiny Historia regum stirpis Arpadianae je prvé, ktoré sleduje dejiny Uhor-ska v podrobnostiach až do 18. storočia. Po nástupe historickej metódy kritiky pra-meňov sa zdala hodnovernosť a význam boja pri Bra-tislave tak ako ho zachytil Aventinus nepopierateľná, ako napríklad v práci Károlya Szabóa (1824 – 1890) Obdobie uhorských kmeňových vojvodov. Od Arpáda po sv. Štefana (1869, v maďarčine).17 Až do publikova-nia diel Gy. Paulera ostala na dlhý čas rozhodujúcou predstava, ktorá vychádzala z vtedy známych primár-nych prameňov o dejinách bojových udalostí, nájaz-doch a vzťahoch maďarských kmeňových náčelníkov k zahraničným kráľovstvám. Poskytovala podrobnú predstavu boja podľa Aventina a jeho dátum kládla na august 907. Do tohto radu sa pripájalo aj dielo Tivadara Ortvaya (1843 – 1916) Dejiny mesta Bratislavy (Ge-schichte der Stadt Pressburg; 1892, maďarsko-ne-mecké paralelné vydanie),18 ktoré je dodnes svo-jou podrobnosťou neprekonaným dielom o dejinách mesta do roku 1564. Sotva ktoré iné uhorské mes-to disponuje lepším stavom prameňov a listín už od čias Arpáda. Bitke pri Bratislave, udalosti svetového historického významu, vďaka ktorému sa prvý raz ob-javuje názov mesta, pripisuje Ortvay mimoriadny vý-znam. Polemizuje s kritickými poznámkami Ernsta Dümmlera19 a obhajuje vierohodnosť Aventina. Dlh-šiu pasáž venuje lokalizovaniu boja a kladie ho do blízkosti Bratislavy. Prvé obdobie prijímania Aventina ukončila vedecko-populárna práca Dejiny maďarského národa (v maďarčine) od J. Szalaya a L. Barótiho (1895).20

Táto práca predstavuje vrchol maďarského hodno-tenia boja pri Bratislave. Známa Geigerova rytina, ktorá je v nej uverejnená, porovnáva boj s ďalšími, rovnako obrazovo ilustrovanými vrcholmi maďar-

11 KOSÁRY, D.: Művelődés a 18. századi Magyarországon. Budapest : Akadémiai, 1983, s. 151-152.12 BEL, M.: Notitia Hungariae novae historico-geographica. Bd. 1. Wien, 1735. Pre citovanie pozri: Notitiae, Bd.1. Kap. II., 11, s. 101-102.13 TÓTH, G.: Catalogus manuscriptorum Matthie Bél, quae in bibliotheca Lycei Evangelici Posoniensis asservantur. Budapest : OSzK, 2006.14 Der Katalog der Sambucus Bibliothek. Ed. P. Gulyás. Szeged, 1992, s. 298 (k roku 1587). Pozri ešte Lesestoffe in Westungarn. Bde. 1-2. Ed. Monok, Is-tván – Ötvös, Péter – Prickler, Harald. Szeged: Scriptum, 1994, 1996.; Jesuitenbibliotheken in Ungarn bis zum Jahr 1711. Bde. 1-2. Ed. G. Farkas. Sze-ged : Scriptum 1990, 1997.15 PRAY, G.: Annales veteres Hvnnorvm Avarvm, et Hvngarorvm. Vindobonae: Georgius Ludovicus Schulz, 1761; SZABADOS, GY.: A magyar történelem kezdeteiről op. cit. s. 172-221; KOSÁRY, D.: Művelődés a 18. századi Magyarországon op. cit. s. 574-578; LISCHERONG, G.: Pray György élete és mun-kái. Budapest, 1937.16 KATONA, S.: Historia critica primorum Hungariae ducum. Bd. 2. Pestini : Weingand, 1778, s. 273-274.17 SZABÓ, K.: Magyar vezérek kora. Árpádtól Szent Istvánig. Pest : Ráth, 1869, s. 156.18 ORTVAY (predtým Ortmayr), Th. (Tivadar): Geschichte der Stadt Preßburg. Bd. 1. Preßburg: Kommissionsverlag von Carl Stampfel, 1892, s. 64.19 DÜMMLER, E.: Über die südöstlichen marken des frankischen Reiches unter der Katolinger. In: Archiv für die Kunde österreichischer Geschichtsquel-len, 10 (1853), s. 1-85, tu s. 82.20 SZALAY, J. – BARÓTI, L.: A magyar nemzet története. Bd. 1. Budapest : Lampel, 1895.

36

ských dejín, ako napríklad príchod kniežaťa Arpáda či krst a korunovanie kráľa Štefana I. Obrat v histórii prijímania Aventina priniesla práca Gy. Paulera (1841 – 1903) Dejiny maďarského národa po sv. Štefana (1900, v maďarčine).21 Je to základné vyrozprávanie maďarských dejín postavené na intenzívnom štúdiu prameňov a literatúry. Suma-rizuje predstavu maďarských dejín po koniec 10. sto-ročia, ktoré reprezentuje stav výskumu k roku 1900. Pauler dodnes ostáva rozhodujúcou postavou medie-valistiky v Maďarsku. V publikovaných historických prameňoch dejín tohto obdobia uvádza kritické po-známky. V poznámke č. 78 spochybňuje hodnover-nosť Aventina. Následky tohto postoja možno cítiť až do dnešných dní. Pauler nepripisuje slovám Aventina vôbec žiadnu vierohodnosť, a do roku 907 kladie iné veľké maďarské víťazstvo. Pretože nepoznal ešte zá-znam v Salzburských análoch, ktorý podporil lokali-záciu dejiska bitky k Bratislave, logicky umiestnil bit-ku do blízkosti Bánhidy (Maďarsko, neďaleko mesta Tata). O tomto umiestnení sa možno dočítať v stre-dovekej uhorskej kronike Šimona z Kézy. Logicky chýba zmienka o boji pri Bratisla-ve v príručke Pramene k maďarskému zaujatiu vlasti. K tisícročnej pamiatke zaujatia vlasti vydanej Gy. Paulerom a S. Szilágyim (1900, ďalšie vydania 1995 a 2000).22 V piatich kapitolách boli vydané byzantské, arabské, západoeurópske, slovanské a maďarské pra-mene k príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny v ori-ginálnych zneniach a v maďarskom preklade. Udalos-ti z roku 907 boli spomenuté len v poznámke ku ka-pitole 53 magistra P., anonymného kronikára, pričom sa znovu zmieňujú o Bánhide ako o dejisku boja. Plnú vierohodnosť Aventinovmu výkladu pri-pisovali po roku 1900 v prvom rade vojensko-his-torické práce, ako napríklad Tisícročné hrdinstvo ma-ďarských vojakov (1944, v maďarčine).23 V protiklade

k autorom historických prác venuje táto kniha boju pri Bratislave veľkú, trochu vlasteneckú pozornosť: „Aj toto krátke poľné ťaženie je jasným dôkazom bo-jovej prevahy našich predkov nad Nemcami.“ (str. 12). Táto tradícia prežíva v opise vojenských dejín až do súčasnosti. V roku 2003 vyšiel pod názvom Arma vi-rumque... Najväčšie bitky maďarských vojenských de-jín (v maďarčine) populárno-vedecký zväzok, ktorý obsahuje výber víťazných bojov maďarských dejín.24 Môžeme pokojne tvrdiť, že v tomto zväzku vojenské-ho historika L. Négyesiho sa nachádza najvyčerpáva-júcejšie opísanie, ako aj následné Avetinove analýzy boja pri Bratislave. Píše: „Víťazstvo dosiahnuté pri Bratislave ustálilo nielen panstvo maďarského kme-ňového kniežatstva v Karpatskej kotline, ale zna-menalo aj začiatok výbojov vedených proti Západu v nasledujúcom polstoročí. Až v roku 1030 považo-val Konrád II. svoju ríšu za dosť silnú, aby – s podob-nou porážkou ako skončilo to pred 123 rokmi – viedol bojové ťaženie proti Maďarom.“ (str. 24). Podobnými dôvodmi možno vysvetliť aj záujem penzionovaného dôstojníka Bélu Tormu, ktorý pri tomto výročí veno-val viacero článkov vojenskej interpretácii boja.25

Aj keď bol uznaný historický význam boja pri Bratislave, väčšina maďarských historikov sa stá-le pokúšala Aventinovo vylíčenie boja preskúmať. Vý-sledkom bolo, že v prácach medievalistov Gy. Györf-fyho a Gy. Kristóa, ktoré vznikli po roku 1945, bol boj len podružne spomenutý a veľmi podhodnotený.26 Keď uverejnil Gy. Kristó v roku 1995 v maďarskom preklade pramene k príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny a ich výbojom, príslušnú kapitolu z Aventina vynechal.27 Výnimku predstavuje snáď práca arche-ológa I. Bónu, ktorý mal v znalosti bavorských prí-ručiek už preto jasno, že rok 907 znamenal rovnako úspech maďarského obsadenia Karpatskej kotliny, posunutie maďarskej hraničnej zóny až po Enns a pád

21 PAULER, GY.: A magyar nemzet története Szent Istvánig. Budapest : MTA, 1900, s. 162.22 A magyar honfoglalás kútfői. A honfoglalás ezredéves emlékére. PAULER, Gy. – SZILÁGYI, S. (Ed.). Budapest, 1900; VÉKONY, G.: Nachwort. In: A magyar honfoglalás kútfői. A honfoglalás ezredéves emlékére. Budapest : Nap Verl., 1995 a 2000, s. 884.23 A magyar katona. Vitézségünk ezer éve. Ed. Pilch, Jenő. Bd. 1. Budapest : Franklin, 1944; BÁNLAKY BREIT, J.: A magyar nemzet hadtörténelme I–XXII. Budapest, 1929 – 1942 (CD–ROM, Arcanum Digitéka, 1996); MARKÓ, Á.: Ungarisches Soldatentum 895 – 1914. Budapest, 1942, s. 35-36, kde sa porážka Nemcov – v dôsledku spojenectva Maďarov s Nemcami počas druhej svetovej vojny – menej zdôrazňuje. RÓNAI HORVÁTH, J.: Magyar hadi krónika. Bu-dapest : MTA, 1895, s. 18-20 („boje pri Bratislave a Ennse“).24 NÉGYESI, L.: A pozsonyi csata 907. június 4. In: Fegyvert s vitézt… A magyar hadtörténelem nagy csatái. Ed. R. Hermann. Budapest : Corvina 2003, s. 11-25.25 TORMA, B.: Gondolatok a 907. évi pozsonyi csatát megörökítő források hitelességéről. In: Felderítő Szemle 5 (2006), 3, s. 138-159; TORMA B.: Poz-sonyi csata, 907. július 4-5. In: Új Honvédségi Szemle 61 (2007), 7, s. 75-86.26 GYÖRFFY, GY.: Honfoglalás, megtelepedés és kalandozások. In: Magyar őstörténeti tanulmányok. Ed. Bartha, Antal – Ceglédy, Károly-Róna – Tas, An-drás. Budapest : Akadémiai, 1977, s. 135; A magyarok elődeiről és a honfoglalásról. Ed. Györffy, Gy. Budapest : Gondolat, 1975 (bez zmienky o boji); KRISTÓ, GY.: Háborúk és hadviselés az Árpádok korában. Szeged : Szukits 2003 (2. vyd.), s. 31.27 A honfoglalás korának írott forrásai. Ed. Gy. Kristó. (Szegedi Középkortörténeti Könyvtár 7.) Szeged : Szegedi Középkorász Műhely, 1995, o Aven-tinovi: s. 267-276.

László Veszprémy

37


Východofranského kráľovstva.28 Zdôraznil, že z po-hľadu maďarských historických spomienok je veľkou nespravodlivosťou, že sa boj pri Bánhide dodnes po-važuje za najvýznamnejší boj na maďarskom území , hoci – čo je dnes už všeobecne známe – je to výmysel Šimona z Kézy. Jeho pôsobenie možno predovšetkým vycítiť pred koncom 19. storočia, keď sa hunsko-ma-ďarské príbuzenstvo považovalo za skutočnosť a opi-sy kronikárov za plne hodnoverné. Pri príležitosti mi-lénia príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny bol po-stavený pri Báhide obrovský vták – Turul, totem Ma-ďarov, ako znak cti, ktorý možno dodnes vidieť. Rím-ske ruiny, ktoré sa našli v blízkosti miesta, by mohli dovoľovať lokalizovanie rozhodujúcej bitky. Ako ne-skôr píše Bóna, „je to odkaz na to, čo som – čestne povedané – nevyhľadával, že slovenská historiogra-fia spája uhorskú nadvládu územia Slovenska práve s týmto bojom“. Ďalej je to ešte aj odkaz na histo-rickú súvislosť, že komunistická historiografia, kto-rá bola namierená proti západoeurópskym členom NATO, zaujala vo vzťahu k samotným nájazdom skôr nepriateľský postoj. Okrem toho bol boj pri Bratisla-

ve umiestnený na území spriatelenej socialistickej krajiny, čo o to viac podporovalo jeho zahmlievanie. Ďalším dôvodom pre toto zneváženie mohlo byť to, že sa dejisko nachádza mimo územia dnešného Maďarska, čo menej pohlo fantáziou historikov a chýba-lo aj vzrušenie zo strany lokálnych historikov, ktorí hra-jú vždy veľkú úlohu pri udržiavaní tradície. Ďalej sa boj konal v období, v ktorom maďarské vojská dosahovali dôležité víťazstvá, preto nebol tomuto boju pripisovaný taký veľký význam. Zavraždenie Kursana (Kusala), smrť kmeňového kniežaťa Arpáda, datovaná do roku 907, ako aj otázka, kde by sa mohol nachádzať jeho hrob, to boli otázky, ktoré viac zamestnávali historikov. Ko-nečne bola otázka relativizovaná aj okolnosťou, že ten-to boj v uhorských príručkách buď úplne chýba, alebo sa o ňom zmieňujú len letmo. Musíme prihliadať aj na skutočnosť, že väčšina historických vydaní prameňov a príručiek k uhorským dejinám bola publikovaná už pred rokom 1921. Muselo prísť toto 1100. výročie, aby ma-ďarskí historici znovu prehodnotili pramennú hodnotu Aventina a zaradili boj s jeho skutočným významom na nové miesto v udalostiach vtedajších nájazdov.

28 BÓNA, I.: A magyarok és Európa a 9. – 10. században. Budapest : MTA TTI, 2000, s. 33-35.

Summary

Battle of Bratislava (907) in Hungarian historiography

Currently, most Hungarian historians are firmly con-vinced that the Magyar forces caused a destructive defeat of the army of the German King Louis the Child in the battle near Bratislava on July 4-5, 907. Several centuries had elapsed before the event was brought to attention by a first historian. It was the Bavarian humanist and chronicler Johannes Turmair (1477-1534) also called Aventinus. Aventinus’ writings in the work Annalium Boiorum libri septem indeed did get into concise abstracts of chronicles or necrolo-gies, but since the end of the 19th century it was dis-cussed whether his data are credible, although it was exactly thanks to the Magyar offensive that the re-gion of Central Europe got into written sources. The first reference of Vienna is connected to the Magyar raids and the name Bratislava also appears thanks to the battle of the year 907. Aventinus was quoted for the first time in the Hungarian historical work by János Nadányi in the end of the 17th century. Ano-ther author to mention the event was the theologian Matej Bel, who was the rector in Bratislava since the year 1714 and pointed out the entry regarding the city name. Aventinus was seen as fully trustworthy by Juraj Pray (1723-1801) in the work Annales vete-

res Hunnorum, Avarum et Hungarorum. He was fol-lowed by his student, a Jesuit, Stefan Katona. From the beginning of the historical method of source cri-ticism until the end of the 19th century, Aventinus’ data were not doubted, for example with the Bra-tislava historian T. Ortvay. The period of unequivocal acceptance of Aventinus was ended by the scien-tific-popular work of J. Szalay and L. Baróti. A seri-ous turnaround was brought by the work of Gy.Pauler (1900), who, until today, remains to be a decisive fi-gure of the medievalistics in Hungary. Pauler did not attribute any credence to Aventinus; he located the battle of the Magyars in the year 907 near Bánhida, not far from the town of Tata. Thereafter, opinions on Aventinus varied; however, military-historical works relied on his work. Some historians even later on mentioned the event of the year 907 only marginally or did not refer to it at all. An exception is represen-ted by the work of the archaeologist I.Bóna, who saw this event as a success of the Magyar conquest of the Carpathian Basin and shifting of the Magyar border zone significantly westward. The 1100th anniversary of the event is a good opportunity for re-evaluation of the predicative capability of Aventinus.

39


Maďari, Slovania, Bavori a Sasi v rokoch 896 – 933

Ján Steinhübel

Maďari, Moravania a Bavori

V roku 896 Moravania, ktorým vládol Svä-toplukov syn Mojmír II. (894 – 906), „prijali k sebe nemalý počet Maďarov“, oslabených porážkou v Bul-harsku. Usídlili sa vo veľkomoravskom Potisí a sta-li sa federátmi Moravanov. Potisie aj s Maďarmi ešte niekoľko rokov patrilo k Mojmírovej ríši. Maďari po-tom „mnohé roky“ (896 – 900) bojovali ako Mojmíro-vi spojenci alebo priamo v moravskom vojsku a „stá-le ohrozovali“ Bavorov.1 Východofranský kráľ a cisár Arnulf odpovedal spojením dvoch vazalských knie-žatstiev, Panónskeho a Sávskeho. Roku 896 odovzdal správu a obranu Panónskeho kniežatstva sávskemu kniežaťu Braslavovi.2 Dve kniežatstvá, spojené pod vládou kniežaťa Braslava, o vernosti ktorého Arnulf nemusel pochybovať, mali byť hrádzou voči nebez-pečným Maďarom. Veľkomoravský knieža Mojmír II. po potla-čení povstania svojho mladšieho brata, nitrianskeho údelného kniežaťa Svätopluka II., dal v spolupráci s pápežom v lete 899 vysvätiť nového moravského ar-cibiskupa a troch jemu podriadených biskupov.3 Ten-to významný úspech síce stabilizoval zmenšenú, ale

ešte stále rozsiahlu Mojmírovu ríšu, ku ktorej okrem samotnej Moravy a Nitrianska patrilo celé severné Zadunajsko a rozsiahle Potisie aj s maďarskými fe-derátmi. Arnulf, aby odklonil Maďarov, ktorí dotierali na Panóniu, poslal im bohaté dary a vyzval ich, aby sa vypravili do Lombardie, kde vládol jeho protivník, kráľ Berengar I. (888 – 915). Maďari celý rok (od leta 899 do leta 900) plienili Berengarovo kráľovstvo. Cisár Arnulf však 8. decembra 899 zomrel a s jeho smrťou skončila dohoda, podľa ktorej Maďari mali ostať v Lombardii. V júni 900 Maďari uzavreli s Be-rengarom mier a tiahli naspäť. Nevrátili sa však ku svojim súkmeňovcom v Potisí, ale v júli roku 900, v spojenectve s Moravanmi, vyplienili a obsadili Pa-nónske kniežatsvo. Účasť Moravanov na maďarskom pustošení Panónskeho kniežatstva bola odpoveďou na bavorsko-české pustošenie Moravy na jar toho istého roka.4 Podľa neskorších uhorských kronikárov na území niekdajšieho Pribinovho, Koceľovho, Arnul-fovho a napokon Braslavovho kniežatstva sídlil ma-ďarský vojvodca Bulču (Vérbulču): „Vraví sa, že ten-

1 Magnae Moraviae fontes historici III. Diplomata, epistolae, textus historici varii, curaverunt D. Bartoňková, L. Havlík, J. Ludvíkovský, R. Večerka, Brno 1969, Epistolae 109, s. 241-242. Codex diplomaticus et epistiolaris Slovaciae 1, ed. R. Marsina, Bratislava 1971, n. 39, s. 34. STEINHÜBEL, J.: Nitrianske kniežatstvo. Počiatky stredovekého Slovenska. Bratislava 2004, s. 149-151.2 Annales Fuldenses ad a. 896, Magnae Moraviae fontes historici I. Fontes latini ad Moraviam Magnam pertinentes. Annales et chronicae, curaverunt D. Bartoňková, L. Havlík, J. Ludvíkovský, Z. Masařík, R. Večerka, Pragae-Brunae 1966, s. 123.3 MMFH III, Epistolae 109, s. 233-234. CDES 1, ed. R. Marsina, n. 39, s. 33. Arcibiskup sídlil na Morave, jeden z biskupov v Nitre a ďal-ší dvaja biskupi na ostatných územiach, ktoré ešte stále patrili Mojmírovej ríši, čiže v severnom Zadunajsku a v Potisí. Jeden z nich síd-lil pravdepodobne vo Vespríme a jeho diecéze mohlo patriť celé severné Zadunajsko. Ďalšie biskupstvo a jeho diecézu musíme hľadať vo veľkomoravskom Potisí. STEINHÜBEL, J.: Veľká Morava a bavorské pohraničie v rokoch 871-901. Byzantinoslovaca I, 2006, s. 155-156. Li-bor Jan hľadá sídlo moravského arcibiskupa v Mikulčiciach alebo v Sadoch pri Uherskom Hradišti, jedno zo sufragánnych biskupstiev v Olo-mouci, druhé v Nitre a tretie predpokladá (v súlade so staršími názormi) v Krakovsku. JAN, L.: Počátky moravského křesťanství a církevní správa do doby husitské. In: XXVII. Mikulovské sympozium 2002, Brno 2003, s. 7-20. Tenže: Stará Morava mezi Východem a Západem. In: Svatý Prokop, Čechy a střední Evropa, editor P. Sommer, Praha 2006, s. 257-259. Názoru o veľkomoravskom biskupstve v Olomouci dal L. Jan vážnu argumentáciu, chýba mu však odpoveď na otázku, prečo samotná Morava (na rozdiel od Nitrianska, ktorému stačila jedna diecéza) potrebovala až dve diecézy a prečo ostatné územia vo vnútri Karpatskej kotliny, ktoré v dobe vysvätenia biskupov v lete 899 ešte stále patrili k Mojmírovej ríši, nemali žiadnu.4 Ann. Fuld. ad a. 900, MMFH I, s. 127; MMFH III. Epistolae 109, s. 240-242; CDES 1, ed. R. Marsina, n. 39, s. 34; STEINHÜBEL, J.: Nit-rianske kniežatstvo, s. 153-155.

40

to pritiahol do Zaly a k Blatenskému jazeru“5 a „okolo Blatenského jazera, ako sa uznáva, postavil svoje sta-ny“.6 Bulču, ktorý mal nadkmeňovú hodnosť horka, však v roku 900 buď ešte nežil, alebo bol len malé dieťa. Preto prvým uhorským kniežaťom v južnom Zadunajsku sa stal jeho otec Kál, nazývaný aj Bugat a Bulču jeho kniežatstvo (až niekedy po roku 922) spolu s hodnosťou horka zdedil. V neskorej jeseni roku 900 Maďari spustošili bavorské pohraničné grófstvo Traungau, ale územie Mojmírovho spojenca, markgrófa Isanrika, ležiace-ho medzi Enžou a Viedenským lesom, cez ktoré pre-chádzali, ušetrili.7 V decembri, prípadne už koncom novembra toho istého roka, však moravsko-maďar-ské spojenectvo skončilo. Maďari prijali spoza Kar-pát ďalších súkmeňovcov, ktorí potrebovali nové úze-mie. Preto zaútočili na Moravanov, ktorí až dovtedy sídlili v Potisí a zabezpečovali ho pre Mojmírovu ríšu. Súčasne dobyli severovýchodnú časť Zadunajska (medzi Rábom, Vesprímom a Ostrihomom), ktorá patrila k Veľkej Morave od roku 861.8 Bavori a Mo-ravania museli okamžite zanechať všetky vzájomné spory. V januári 901 sa poslovia Mojmíra II. dostavili do Regensburgu, kde uzavreli mier a protimaďarské spojenectvo s východofranským kráľom Ľudovítom Dieťaťom.9 Moravsko-bavorský mier a spojenectvo muselo zahŕňať aj Čechov, uznávajúcich od roku 895 závislosť od Bavorska. Zanechali vzájomné nepria-teľstvo a spojencami sa stali nielen Bavori a Morava-

nia, ale aj Moravania a Česi, ktorí obnovil svoje spo-jenectvo, prerušené v rokoch 895 – 901.10

Saská rozpínavosť, pád Mojmírovcov a vznik ma-

ďarsko-slovanského spojenectva

Roku 897 sa cisárovi Arnulfovi podrobili Srbi,11 uznali svoju závislosť na Východofranskej ríši a stali sa pohraničnou súčasťou Saského vojvodstva, ktorému vládol vojvoda Oto (880 – 912). Nie však všetci. Srbskí Glomači, vďaka vzdialenejšej polohe svojich sídiel, ostali naďalej slobodní a saskú roz-pínavosť pocítili až roku 906. Silný saský útok proti Glomačom, ktorí sídlili za podmanenými Srbmi, vie-dol niekedy na jar 906 Otov syn Henrich Vtáčnik.12 Glomači nedokázali Sasom čeliť. Súčasne s Glomačmi pocítila krutosť vojen-skej porážky aj niekdajšia Svätoplukova ríša: „jeho ríšu krátky čas nešťastne spravovali jeho synovia, kým Maďarmi bolo všetko až do základu vyľudnené.“13 Maďari dobyli, vylúpili a vypálili hlavné sídlo Moj-mírovcov v Mikulčiciach a ďalšie moravské hrady.14 Podľa kolínskeho benediktína Ruotgera sa to sta-lo potom, ako Sasi pocítili „nesmierne zúrivé besne-nie slovanských barbarov“ a „nedlho predtým“ ako za-čali takmer každoročné maďarské útoky do hlbokého nemeckého vnútrozemia.15 Mojmírovský štát padol v čase vymedzenom sasko-glomačskou vojnou na jar 906 a pustošivým vpádom Maďarov do Saska v júni 906, ktorým tieto maďarské útoky začali. Keď úze-

5 Simonis de Keza Gesta Hungarorum II 33, Scriptores rerum Hungaricarum tempore ducum regumque stirpis Arpadianae gestarum I, ed. E. Szentpétery, Budapest 1937, s. 167.6 Chronici Hungarici compositio saeculi XIV, II 33, SRH I, s. 292.7 Ann. Fuld. ad a. 900, MMFH I, s. 127-128.8 STEINHÜBEL, J.: Nitrianske kniežatstvo, s. 155-156.9 Ann. Fuld. ad a. 901, MMFH I, s. 128-129. 10 O tradičnom moravsko-českom spojenectve v dobe vlády Rastislava a Svätopluka pozri STEINHÜBEL, J.: Srbi, Česi a Moravania od Karola Veľkého po Svätopluka. In: Aevum medium. Zborník na počesť Jozefa Hošša. Zostavil a redigoval J. Zábojník. Bratislava 2006, s. 98-104.11 Ann. Fuld. ad a. 897, MMFH I, s. 123.12 Lothar Dralle a po ňom i Dušan Třeštík predpokladajú, že krátko pred rokom 906 Sasi prekročili východné hranice Saska na rieke Sále a podrobili si susedných Srbov. Až týmto predpokladaným podrobením Srbov si Sasi uvoľnili cestu k útoku proti vzdialenejším Glomačom. DRALLE, L.: Zur Vorgeschichte und Hintergründen der Ostpolitik Heinrichs I. In: Europa Slavica – Europa Orientalis. Festschrift für Herbert Ludat zum 70. Geburtstag, hg. K. Grothusen – K. Zernack, Berlin 1980, s. 113; TŘEŠTÍK, D.: Václav a Berengár. Politické pozadí postřižin sv. Václava roku 915. Český časopis historický 89, 1992, č. 5-6, s. 657; Tenže: Počátky Přemyslovců. Vstup Čechů do dějin (530 – 935), Praha 1997, s. 357. Predpokladaný saský útok proti Srbom, ktorý by tesne predchádzal útoku proti Glomačom, nie je pravdepodobný. Srbi, ak by boli podmanení tesne pred Glomačmi, spojili by sa v lete 906, rovnako ako Glomači, s Maďarmi, aby sa zbavili saskej nadvlády. Útok pro-ti Srbom, ktorý by len tesne predchádzal útoku proti Glomačom, by bol pre saského kronikára Widukinda, ktorý podrobne zaznamenal po-dobný útok proti Glomačom, príliš významnou udalosťou, nepochybne by ju spomenul.13 „Cuius regnum filii eius pauco tempore infeliciter tenuerunt, Ungaris omnia usque ad solum depopulantibus.“ Reginonis abbatis Pru-miensis Chronicon ad a. 894, MMFH I, s. 139-140.14 KOUŘIL, P.: Staří Maďaři a Morava z pohledu archeologie. In: Dějiny ve věku nejistot. Sborník k příležitosti 70. narozenin Dušana Tře-štíka. Uspořádali J. Klápště, E. Plešková, J. Žemlička Praha 2003, s. 110-146.15 Pozri pozn. 16, 20.

Ján Steinhübel

41


mie Glomačov plienil Henrich Vtáčnik, Maďari práve vtedy víťazili nad Moravanmi. Glomači, ktorí túžili po odplate, sa s nimi mohli veľmi rýchlo spojiť. Ich po-slovia nemuseli putovať až do ďalekej Panónie. Vy-hľadali Maďarov na omnoho bližšej Morave a uzavreli s nimi spojenectvo.16

Saská rozpínavosť popudila aj Čechov. Glo-mačskí poslovia, ktorí sa ponáhľali, aby sa na Morave čo najskôr stretli s Maďarmi, mali cestu cez susedné Čechy voľnú. Česi sa okamžite pridali k protisaským spojencom a uvoľnili Maďarom cestu cez svoje úze-mie.17 Tým ukončili svoju 11 rokov trvajúcu závislosť od Bavorov, ktorí boli naďalej nepriateľmi Maďarov. Do protisaského spojenectva vstúpili aj Stodorania (Havolania), čo potvrdil sobáš Drahomíry, dcéry sto-doranského kniežaťa, s Vratislavom, mladším bratom českého kniežaťa Spytihněva I., v tom istom roku 906.18 Maďari teda na spustošenej Morave nezosta-li. Ponáhľali sa do Saska, ktoré 24. júna 906 prepadli a vyplienili.19 Podľa Ruotgera „nemenej nasledovala ukrutnosť Maďarov, prekročiaca hranice Moravanov, ktoré si nedlho predtým zabrala zločinnou zvôľou“ a od roku 906 až do roku 919, v ktorom sa spomínaný Henrich Vtáčnik stal nemeckým kráľom, „väčšinu pro-vincií jeho kráľovstva spustošila ohňom a mečom“.20 Prvou obeťou bolo Sasko, kam Maďarov ešte v júni 906 a potom v auguste 908 priviedli Glomači. Roku 909 Maďari prepadli Švábsko, 910 Švábsko a Fran-

sko, roku 911 pustošili Bavorsko, Fransko, Švábsko a Horné Burgundsko, 912 Fransko a Durínsko. Roku 913 vpadli do Burgundska a na spiatočnej ceste plie-nili vo Švábsku. Roku 915 Maďari pustošili Durínsko a Sasko, kde zničili Brémy. Roku 917 vpadli do Šváb-ska, kde vypálili Bazilej a pokračovali v pustošení až do Horného Burgundska a Horného Lotrinska. Roku 919 plienili Sasko a odtiaľ vpadli aj do Lotrinska.21 Maďari, ktorí v rokoch 906, 908 a 915 pre-chádzali cez Čechy, zničili, asi na žiadosť svojich pře-myslovských spojencov, juhočeské hrady Bechyně, Branišovice, Katovice, Kuklov, Libětice, Litoradlice, Němětice, Písecká Smoleč a Řepice,22 ktoré patri-li českým Dudlebom.23 Malé Dudlebské kniežatstvo sa zrejme nechcelo pridať spolu s Přemyslovcami a ostatnými českými kniežatami k maďarsko-českému spojenectvu proti Sasom. Preto ho maďarskí spojenci Přemyslovcov napadli a zničili jeho hrady.

Mojmírovské dedičstvo

So záhubou Mojmírovcov skončilo dynastic-ké spojenie dvoch kniežatstiev, Moravského a Nit-rianskeho, ktoré tvorili jadro veľkomoravského štá-tu. Keďže Morava a Nitriansko ležali medzi Čechmi a ich maďarskými spojencami, na ceste, po ktorej Ma-ďari v rokoch 906, 908 a 915 tiahli proti nepriateľské-mu Sasku, nemohli v širokom slovansko-maďarskom spojenectve, namierenom proti Sasom, chýbať. Roku 906 skončilo bavorsko-moravské a bavorsko-české

16 Thietmari Merseburgensis episcopi Chronicon I 3, curavit W. Trillmich, Berlin 1960, s. 6-7. Widukindi monachi Corbiensis Rerum gesta-rum Saxonicarum libri tres I 17, 20. Magnae Moraviae fontes historici IV. Leges, textus iuridici, suplementa, curaverunt D. Bartoňková, K. Kaderka, L. Havlík, J. Ludvíkovský, J. Vašica, E. Večerka, Brno 1971, s. 388-389. „Ungari fines Saxoniae VIII Kal. Iulii depopulati sunt, multosque interfecerunt.“ Annalista Saxo ad a. 906, MMFH IV, s. 400.17 Maďari tiahli do Saska cez Čechy. LABUDA, G.: Fragmenty dziejów Słowiańscyzny zachódniej, Poznań 1960, s. 248; DRALLE, L.: Zu Vor-geschichte, s. 114.18 TŘEŠTÍK, D.: Václav a Berengár, s. 657-658; Tenže: Počátky, s. 357, 401-402.19 Pozri pozn. 16.20 „cum ipse omnia regni spacia et continuis finitimorum incursionibus et gravissimus inter cives etiam et cognatos dissensionibus con-cussa et atrociter vexata repererit. Hinc etenim saeva Danorum gens terra marique potens, inde centifida Sclavorum rabies barbarorum frendens inhorruit; Ungrorum nihilominus insecuta crudelitas, transgressa terminos Marahensium, quos sibi non longe ante impia usur-pavit licentia, plerasque provintias regni eius ferro et igne longe lateque vastavit“. Ruotgeri Vita Brunonis 3, MMFH II, s. 184. Ruotgerovu správu prevzal do dejín svojho kláštora v Lobbes opát Folkuin (965-990). Folcuini Gesta abbatum Lobiensium seu Chronicon Lobiense 25. MMFH II, s. 45. Aj Bavori roku 899 „terminos Maravorum confidenter interato intrantes et quaecumque poterant direpiendo populati sunt.“ Ann. Fuld. ad a. 899, MMFH I, s. 125-126. Ruotgerove „terminos Marahensium“ a „terminos Maravorum“ vo Fuldských análoch sú to isté, obe označujú územie Moravanov. TŘEŠTÍK, D.: Kdy zanikla Velká Morava? In: Studia Mediaevalia Pragensia 2, 1991, s. 13.21 VAJAY, Sz.: Der Eintritt des ungarischen Stämmebundes in die europäische Geschichte (862-933) In: Studia Hungarica 4, Mainz 1968, s. 47-61; Magyarország története. Előzmények és magyar történet 1242-ig I/1. Budapest 1987, s. 658-663.22 LUTOVSKÝ, M.: Odraz mocenských změn 10. století ve struktuře jihočeských hradišť. In: Archeologie ve středních Čechách 3, 1999, s. 285-286. Tenže: Jihočeská hradiště v 10. století. K problematice přemyslovského záboru jižních Čech. In: Přemyslovský stát kolem roku 1000, uspořádali L. Polanský, J. Sláma, D. Třeštík. Praha 2000, s. 174-178; LUTOVSKÝ, M. – MICHÁLEK, J.: Archeologie knížecího sídla. Hal-štatský dvorec a slovanské hradiště na Hradci u Němětic. Praha 2002, s. 192-196. 23 Dudlebské kniežatstvo, ktorému patrili južné Čechy, bolo jedno z niekoľkých (pravdepodobne šiestich) malých kniežatstiev, ktoré mali Česi až do doby kniežat Václava a Boleslava I. STEINHÜBEL, J.: Malý príspevok k slavníkovskej otázke In: Acta historica Neosoliensia 8, 2005, s. 265-267.

42

spojenectvo. Česi a Moravania však ostali spojencami aj naďalej, nie však proti Maďarom ako doteraz, ale proti Sasom. V rámci česko-moravského spojenectva sa rozhodovalo aj o mojmírovskom dedičstve. Tak ako sa po Bořivojovej smrti roku 888 ujal vlády v Čechách najbližší príbuzný jeho maloletých synov, veľkomo-ravský knieža Svätopluk,24 po smrti Mojmíra II. roku 906 zdedili vládu nad Moravou a Nitrianskom na zá-klade toho istého príbuzenstva českí Přemyslovci. Správy uhorských kronikárov25 a uhorského Anonyma o českých bojovníkoch v Nitriansku26 môžu svedčiť, že Přemyslovci si dokázali uplatniť svoj nárok na de-dičstvo po Mojmírovcoch nielen na susednej Morave, ale aj vo vzdialenom Nitriansku. Keďže vojenská sila českého štátu na rozsiahly územný výboj ešte nesta-čila,27 české kniežatá Spytihněv I. (895 – 915) a Vra-tislav I. (915 – 921) mohli na Morave a v Nitriansku uplatniť svoj vplyv a poslať tam českých bojovníkov, len ak Moravania a Nitrania ich dedičský nárok uzna-li a pozvali ich ako spojencov. Uhorský Anonymus, ktorý svoje dielo pí-sal okolo roku 1200, spomínal, ako v dobách pred príchodom Maďarov do Karpatskej kotliny tam síd-lili alebo vládli Rimania,28 Huni,29 Bulhari 30 a Česi. Spomenul aj vládu moravských kniežat („Morout“

a „Menumorout“) v Biharsku.31 Rímska, Hunská, Bul-harská a Veľkomoravská ríša sú na území neskoršieho Uhorska spoľahlivo doložené. Do tohto spoľahlivého preduhorského kontextu patrí aj Anonymom spomí-naná česká prítomnosť v Nitriansku. Česi v Nitriansku museli byť významnou preduhorskou realitou, tak ako bulharská a veľkomoravská vláda v Potisí, rímska v Panónii a hunská v celej Karpatskej kotline. Spo-jenecké Nitriansko a tým i Morava mohli prijať čes-kých bojovníkov asi tak, ako ich v roku 869 prijali spojeneckí Srbi.32 Maďarom nič nestálo v ceste, aby sa Nit-rianska zmocnili už roku 906. Bohatú saskú korisť, ku ktorej sa dostávali českým prostredníctvom, však po-važovali za významnejšiu ako územie susedného Nit-rianska. Preto Nitriansko nechali svojmu českému spojencovi výmenou za otvorenú cestu do Saska.

4. júl 907 Bavori, ktorí naďalej boli nepriateľmi Ma-ďarov, chceli zvrátiť situáciu na strednom Dunaji, ktorá nastala po záhube spojeneckých Mojmírovcov roku 906 a vydobyť si späť územie v Panónii, ktoré stratili roku 900. Roku 907 zomrel knieža Arpád.33 Smrť hlavného uhorského kniežaťa Bavori zrejme po-važovali za príležitosť k útoku proti Maďarom. Veľká

24 STEINHÜBEL, J.: Nitrianske kniežatstvo, s. 131-132, 141-142.25 Simonis de Keza Gesta Hungarorum II 32, SRH I, s. 166-167; MMFH I, s. 266-267. Chron. Hung. comp. saec. XIV. II 32, SRH I, s. 291-292; MMFH I, s. 286-287.26 Anonymi (P. magistri) Gesta Hungarorum 33-37, SRH I, s. 74-80.27 Až do nástupu Boleslava I. Přemyslovci priamo ovládali len stredné Čechy. Ich malé stredočeské kniežatstvo so sídlom najprv na Levém Hradci a potom v Prahe, ktoré vymedzovali hrady Tetín, Lštění, Stará Boleslav, Mělník, Budeč a Libušín, mohlo postaviť a uživiť len malé vojsko. SLÁMA, J.: K počátkům hradské organizace v Čechách. In: Typologie raně feudálních slovanských států, Praha 1987, s. 175-190. Tenže: Střední Čechy v raném středověku III. Archeologie o počátcích přemyslovského státu. Praehistorica 14, Praha 1988, s. 71-80 In: TŘEŠTÍK, D.: Počátky..., s. 348-354, 417-418, 426. Až do nástupu Václava a hlavne Boleslava I. mali Česi pravdepodobne 6 malých kniežat-stiev, rovnako ako susední Chorváti, ktorí sídlili za Krkonošami, na strednej Odre a v Lužiciach. Dve kniežatstvá, jedno přemyslovské so síd-lom v Prahe a druhé v jeho východnom susedstve so sídlom v Kouřimi, ležali v stredných Čechách a ostatné po obvode Čiech. STEINHÜBEL, J.: Malý príspevok, s. 263-267. Roku 929 tiahol do Čiech nemecký kráľ Henrich. Jediný český hrad, ku ktorému sa Henrich potreboval do-stať bola Praha a jediný český knieža, s ktorým vyjednával bol Václav. Henrich navštívil „Prahu…hrad Čechov a jeho kráľa (Pragam…Bo-emiorum urbem, regumque eius)“. Widukindi Rerum gestarum Saxonicarum libri tres I 35, recognovit G. Waitz. Scriptores rerum Ger-manicarum ex Monumentis Germaniae historicis recusi, Hannoverae 1882, s. 29. Ak saský kronikár Widukind považuje Václava za „kráľa“, tak doma aj v zahraničí ho uznávali za vládcu celých Čiech a Prahu za hrad všetkých Čechov. Podľa Widukinda bol kráľom aj Václavov brat a nástupca Boleslav I., ktorý roku 936 napadol „susedného podkráľa (vicinum subregulum)”, čiže jedného z podriadených malých čes-kých kniežat. Najprv zvíťazil nad saským vojskom, ktoré mu šlo na pomoc, potom prišiel „k hradu podkrálička (ad urbem subreguli)“ a zničil ho. Widukindi Rerum gestarum Saxonicarum libri tres II 3, rec. G. Waitz, s. 38-39. Saský kronikár medzi českými kniežatami jasne rozlišoval přemyslovského „kráľa“ a jemu podriadeného „podkráľa“. Vládnuci Přemyslovec bol kniežaťom svojho malého stredočeského kniežatstva a zároveň hlavným českým kniežaťom, ktorému podliehali všetky ostatné české kniežatá. Václav a po ňom Boleslav zdedili po-stavenie hlavného českého kniežaťa po svojom otcovi Vratislavovi, strýkovi Spytihněvovi a dedovi Bořivojovi.28 Anonymi (P. magistri) Gesta Hungarorum 1, 11, 46, 48, 49, SRH I, s. 35, 36, 48, 94, 97-99.29 Anonymi (P. magistri) Gesta Hungarorum 1, 11, 12, 14, 19, 46, 50, SRH I, s. 35, 48, 51, 53, 59, 94, 95, 101.30 Anonymi (P. magistri) Gesta Hungarorum 11, 12, 14, 39, 41, 42, SRH I, s. 48, 51, 53, 54, 81-83, 86.31 Anonymi (P. magistri) Gesta Hungarorum 11, 19, 20, 22, 28, 50-52, SRH I, s. 49, 59-62, 64, 70, 101-106.32 Ann. Fuld. ad a. 869, MMFH I, s. 100-102.33 „Anno dominice incarnationis DCCCCVII dux Arpad migravit de hoc seculo“. Anonymi (P. magistri) Gesta Hungarorum 52, SRH I, s. 106; MÓR, W.: Az Árpádok családi története, Nagy-Becskereken, 1892, s. 17-20.

Ján Steinhübel

43


bavorská armáda, ktorú viedol markgróf Liutpold, tiahla dolu Dunajom. Maďarské vojsko, ktoré na Ba-vorov čakalo, mohli viesť dve uhorské kniežatá, kto-ré ovládali Maďarmi obsadenú časť Panónie a v prí-pade bavorského víťazstva mohli veľa stratiť. Prvým bol Arpádov najstarší syn a nástupca Tarhoš, známy aj pod svojím druhým menom Dursak („Dursac“). Ok-rem toho, že bol hlavným uhorským kniežaťom (907 – po 922), sa so svojimi troma mladšími bratmi de-lil o arpádovskú doménu, ktorá zaberala medziriečie Dunaja, dolnej Tisy a Zaďvy a severné Zadunajsko.34 Druhým bol Kál, známy aj ako Bogat („Bugat“), kto-rý vládol v južnom Zadunajsku, na území niekdajšie-ho Pribinovho, Koceľovho, Arnulfovho a Braslavovho

kniežatstva.35 Obe kniežatá viedli maďarské vojsko aj v rokoch 921 – 922, keď plienilo Itáliu.36

Bavori prišli až k hradu Preslava (dnešná Bra-tislava). Hrad na ľavom brehu Dunaja ich však bližšie nezaujímal, ostali na panónskom území, na pravom brehu rieky37 a tu sa 4. júla 907 zrazili s Maďarmi: „Najhoršia vojna sa stala pri hrade Preslava (ad Breza-lauspurc) vo štvrtý deň júlových non.“38 Veľkú armá-du, ktorá chcela zopakovať dávne vojenské úspechy Karola Veľkého, Maďari rozdrvili. Spolu s vojakmi za-hynuli aj ich velitelia, markgróf Liutpold, salzburský arcibiskup Thietmar, frízinský biskup Udo, säbenský biskup Zachariáš, ďalší dvaja biskupi a viacerí bavor-skí grófi.39 Niektorí z nich mohli zomrieť až neskôr,

34 STEINHÜBEL, J.: Nitrianske kniežatstvo, s. 193-194, s. 412, pozn. 836, s. 429-430, pozn. 1066.35 Tamže: s. 154-155, 195, s. 411-412, pozn. 834-836.36 Liutprandi Antapodosis II 61-62. Liutprandi episcopi Cremonensis opera omnia ex Monumentis Germaniae historicis fecit G. H. Pertz, Hannoverae 1839, s. 63-64.37 Bavori sa nepotrebovali dostať až k samotnému hradu na severný breh Dunaja. H. Wolfram a M. Diesenberger presvedčivo píšu, že bo-jisko „ad Brezalauspurc“ mohlo byť a bolo na južnom, čiže panónskom brehu Dunaja, kde Maďari mohli omnoho lepšie rozvinúť svoj spô-sob boja ako na severnom brehu. DIESENBERGER, M.: Baiern, das Ostfränkische Reich und die Ungarn bis zur Schlacht von Pressburg 862-907. In: Schicksalsjahr 907. Die Schlacht bei Pressburg und das frühmittelalterliche Niederösterreich. Katalog zur Ausstellung des Niederösterreichischen Landesarchivs, hg. R. Zehetmayer, St. Pölten 2007, s. 41. Roku 1189 cisár Fridrich Barbarossa so svojimi križiakmi táboril „apud Brezburc in cam[po Firfelt] in introitu Vngarie”. CDES 1, ed. R. Marsina, n. 100, s. 94. Pole Vierfeld ležalo medzi Kopčanmi (Kittsee) a Petržalkou. Ak toto pole, hoci bolo na opačnej strane Dunaja, ležalo „apud Brezburc” a ak na tomto poli mohla roku 1189 tá-boriť veľká križiacka armáda, mohlo byť práve ono roku 907 bojiskom. WOLFRAM, H.: Österreichische Geschichte 378-907. Grenzen und Räume. Geschichte Österreichs vor seiner Entstehung. Wien 1995, s. 272, 435, pozn. 356. D. Třeštík predpokladá, že „výprava vedená mar-krabím Liutpoldem směrovala na velkomoravské území na jihozápadní Slovensko, kde sa tehdy zřejmě zdržovali hlavní maďarské síly“. TŘEŠTÍK, D.: Pád Velké Moravy. In: Typologie raně feudálních slovanských států, Praha 1987, s. 37. Na veľkomoravskom území bolo ma-ďarské vojsko roku 906, keď zničilo Mojmírovcov. V lete 906 bolo už v Sasku. Prečo by sa hlavné maďarské vojsko po návrate zo Saska malo zdržiavať práve na Slovensku?38 „Bellum pessimum fecit ad Brezalauspurc IIII nonas Iulii.“ Annales Iuvavenses maximi ad a. 907, MMFH I, s. 131. O veľkomoravskej Bratislave pozri ŠTEFANOVIČOVÁ, T.: Bratislavský hrad v 9. – 12. storočí. Bratislava 1975; Archeologická topografia Bratislavy, zostavili B. Polla – A. Vallašek. Bratislava 1991, s. 60-66; ŠTEFANOVIČOVÁ, T. a kolektív: Najstaršie dejiny Bratislavy. Bratislava 1993, s. 295-305.39 „Ditmarus Salzburgensis episcopus occiditur ab Ungaris cum Utone et Zacharia aliisque duobus episcopis.“ Annales Admuntenses ad a. 906 (správne 907), MMFH I, s. 209; „(Interfectio Boiorum) ad Braslavespurch.“ Excerpta Aventini ex Annalibus Iuvavensibus antiquis derivati ad a. 907, MMFH I, s. 337; „Baiovariorum omnis exercitus ab Ungaris occiditur.“ Annales Alamanici (Codices Turiciensis et Sir-modianus) ad a. 907, MMFH IV, s. 369; „Item bellum Baguariorum cum Ungaris insuperabile, atque Liutpaldus dux et eorum supersti-ciosa superbia occisa, paucique christianorum evaserunt, interremptis multis episcopis comitibusque.“ Annales Alamanici (Codices Mo-doetiensis et Veronensis) ad a. 907, MMFH IV, s. 370; „Baioariorum omnis exercitus ab Agarenis occiditur.“ Annales Sangallenses maiores ad a. 908 (správne 907), MMFH IV, s. 386; „Ungari bellum contra Bauworios inexsuperabile fecerunt et Liutbaldus dux eorum comitesque atque episcopos quam plurimos, illorumque supersticiosa superbia crudeliter occisa est.“ Annales Laubacenses ad a. 908 (správne 907), MMFH IV, s. 387. „Liutbold occiditur.“ Chronicon Suevicum universale ad a. 906 (správne 907), MMFH IV, s. 394; „Bawari ab Ungaris oc-ciduntur, et Lipoldus dux, pater Arnulfi ducis.“ Annales sancti Rudberti Salisburgenses ad a. 907, MMFH IV, s. 402; „Bawarii cum Un-gariis congressi multa cede prostrati sunt; in qua congressione Liutbaldus dux occisus est, cui filius suus Arnolfus in ducatum successit.“ Reginonis abbatis Prumiensis Chronicon cum continuatione Treverensi. Continuatio Reginonis ad a. 907, recognovit F. Kurze, Scriptores rerum Germanicarum in usum scholarum ex Monumentis Germaniae historicis recusi, Hannoverae 1890, s. 154; „Baarii ab Ungaris oc-ciduntur, et Liupoldus pater Arnolfi ducis ab eis occiditur.“ Auctarium Gartense ad a. 908, MMFH IV. s. 425. REINDEL, K.: Die bayerischen Liutpoldinger 893-989. Quellen und Erörterungen zur bayerischen Geschichte, Neue Folge 11, München 1953, n. 45, s. 71-75; GOMBOS, F. A.: Catalogus fontium historiae Hungaricae aevo ducum et regum ex stirpe Arpad descendentium ab anno Christi DCCC usque ad annum MCCCI. I, Budapestini 1937, s. 89, 91, 124, 140, 146, 168, 212, 216, 314, 346-348, 453, 524, 676-677, 754, 781; VAJAY, Sz.: Der Eintritt, s. 41-43; WOLFRAM, H.: Die Geburt, s. 308; BÓNA, I.: A magyarok és Európa a 9-10. században, Budapest 2000, s. 34; Podrobnú, avšak veľmi neskorú a nespoľahlivú správu o porážke Bavorov, zanechal Ján Turmair Aventinus. Podľa Aventina „tri dni sa neprestajne bojovalo za nepriaznivého počasia“. Ioannis Aventini Annales Boiorum IV, XXI 18-21, MMFH IV, s. 437-439. Podrobný opis bitky roku 907 Aven-tinus zostavil a datoval na 9. až 11. august podľa podrobných opisov bitky na rieke Lech roku 955. Nemecký kráľ Oto I. prišiel 9. augusta 955 na pomoc obliehanému Augsburgu, 10. augusta zničil maďarské vojsko a 11. augusta dal obesiť ich vojvodcov Bulču, Léla a Šúra; DÜMMLER, E.: Über die südöstlichen Marken des fränkischen Reiches unter den Karolingern (795-907). In: Archiv für österreichischer

44

na následky zranení.40 Ak všetci ostatní bavorskí biskupi, pasovský Burchard (903 – 915), regensbur-ský Tuto (893 – 930) a eichstädtský Erkenbald (884 – 916), žili ešte dlho po roku 907, dvaja nemenova-ní bavorskí biskupi, ktorí podľa Admontských análov zahynuli spolu s troma menovanými,41 nemohli byť riadnymi biskupmi. Preto jeden z dvoch neznámych biskupov zabitých Maďarmi mohol byť pasovský chor-biskup Madalvín, spomínaný roku 903 v Hornej Pa-nónii.42 Slovanskí spojenci Maďarov do bitky nezasia-hli, lebo títo Slovania sa spájali s Maďarmi nie proti Bavorom ale proti Sasom. Maďari útočili proti Sasom spolu s Glomačmi, Čechmi a inými Slovanmi, proti Ba-vorom (až do roku 913) útočili bez týchto spojencov. Do bitky nezasiahli ani Moravania,43 lebo pohroma v predchádzajúcom roku ich nepochybne vyčerpala a ich nové spojenectvo s Maďarmi, tak ako celé ma-ďarsko-slovanské spojenectvo, do ktorého sa zapoji-li, mierilo nie proti Bavorom, ale proti Sasom. Markgróf Aribo a pasovský biskup Burchard (903 – 915) sa výpravy buď nezúčastnili, alebo bit-ku s Maďarmi prežili a zachránili si život.44 Aribova

Východná marka, a tým aj Burchardova pasovská diecéza stratili dve grófstva, Hornú Panóniu (od Vie-denského lesa k dolnému toku Ráby) a grófstvo me-dzi Enžou a Viedenským lesom. Maďari ovládli ich územie až po rieku Enžu.45 Z Východnej marky ostalo Bavorsku len Traungauské grófstvo.

Preslava

Meno „Brezalauspurc“ má dve časti: skomo-lené slovanské meno „Brezalau“ = Brezlaua = Pres-lava a nemeckú koncovku „purc“ = burg. Správnu po-dobu má meno „Preslavvaspurch“ v Altaišských aná-loch46 a nápis PRESLAVVA CIV na denároch uhor-ského kráľa Štefana I.47 Koncové slovo CIV[ITAS] = „purch“ = hrad. Meno hradu Preslava začínalo pís-menom P – tak ako meno bulharskej Preslavy a mená ruských hradov Perejaslavľ, Pereslavľ, Peremyšľ a ďalší Peremyšľ (dnes Przemyśl v Poľsku).48

Mincmajster kráľa Štefana, ktorý žil a praco-val priamo na Bratislavskom hrade, meno tohto hra-du z každodenného počutia dobre poznal a do min-cového razidla vyryl správne. Mních, ktorý žil v al-taišskom kláštore, udalosti uhorských dejín zapísal

Geschichtsquellen 10, 1853, s. 72-73, 82-85; Tenže: Geschichte des Ostfränkischen Reiches III, Leipzig 1888, s. 548; VYVÍJALOVÁ, M.: Bit-ka pri Bratislave roku 907 (Príspevok ku kritickému prehodnoteniu prameňov). In: Študijné zvesti Archeologického ústavu Slovenskej aka-démie vied 21, 1985, s. 226-234; VESZPRÉMY, L.: Eine wechselvolle Rezeptionsgeschichte. Die Pressburger Schlacht aus Sicht der Ungarn. In: Schicksalsjahr 907, hg. R. Zehetmayer, s. 99-102; Tenže: Aventinus híradása a magyarok 907. évi győzelméről. Csata Pozsonynál. In: Történelmi Szemle 49, 2007, 1, s. 1-17.40 Podľa nekrologických záznamov, ktoré však nemusia byť presné, säbenský biskup Zachariáš zomrel 5. júla a frízinský biskup Udo 6. júla. Salzburského arcibiskupa Thietmara Maďari zabili vraj až 21. júla. In: GOMBOS, F. A.: Catalogus II, Budapestini 1937, s. 1676. DÜMMLER, E.: Über die südöstlichen Marken, s. 72-73. HAUCK, A.: Kirchengeschichte Deutschlands II, Leipzig 1935, s. 815-817; RATKOŠ, P.: Vzťahy naddunajských Slovanov a starých Maďarov v rokoch 881 – 1018, Historický časopis 35, 1987, č. 6, s. 807.41 „occiditur ab Ungaris cum…aliisque duobus episcopis“. Pozri pozn. 39. 42 MMFH III, Diplomata 27, s. 52.43 TŘEŠTÍK, D.: Kdy zanikla Velká Morava, s. 23.44 Podľa Aventina Burchard a Aribo pomáhali kráľovi Ľudovítovi v Ennsburgu pripravovať výpravu. Či išli aj bojovať, to už nespomína. In: Ioannis Aventini Annales Boiorum IV, XXI 19, MMFH IV, s. 437-438.45 VAJAY, Sz.: Der Eintritt, s. 43-45; LECHNER, K.: Die Babenberger. Markgarfen und Herzoge von Österreich 976-1246; Wien – Köln – Wei-mar 1992, s. 26-27; BRUNNER, K.: Der österreichische Donauraum zur Zeit der Magyarherrschaft. In: Österreich im Hochmittelalter (907-1246). Herausgegeben von Kommision für die Geschichte Österreichs der Österreichischen Akademie drer Wissenschaften. Wien 1991, s. 54-61; BRUNNER, K.: Österreichische Geschichte 907-1156, s. 58-60, 81.46 „Cum enim urbem Preslavvaspurch, in finibus utriusque regni sitam.“ Annales Altahenses maiores ad a. 1052, recognovit E. L. B. ab Oefele, Scriptores rerum Germanicarum in usum scholarum ex Monumentis Germaniae historicis recusi. Hannoverae 1891, s. 48. Ostatné početné zápisy mena tohto hradu zaznamenali vzdialenejší spravodajcovia a sú viac alebo menej skomolené. 47 KENNETH, J.: The earliest Hungarian Coinage. In: Commentationes Numismaticae 1988. Festgabe für Gert und Vera Hatz. Hamburg 1988, s. 95-102; GEDAI, I.: Preslavva Civ(itas). In: Numismatiska medelanden 37. Festskrift till Lars O. Lagerqvist, Stockholm 1989, s. 95-102; KOVÁCS, L.: A kora Árpád-kori magyar pénzverésről. Érmetani és régészeti tanulmányok a Kárpát-medence I. (Szent) István és (Vak) Béla uralkodása közöti időszakának (1000 – 1141) érméiről. In: Varia Archaeologica Hungarica 7, Budapest 1997, s. 61-73, 79-80, 200, 237, 244-245; STEINHÜBEL, J.: Nitrianske kniežatstvo, s. 225-226.48 Hrad teda nedostal meno po Braslavovi, ako sa domnievali a stále sa domnievajú najmä jazykovedci. STANISLAV, J.: Bratislava – Preš-porok – Pressburg – Pozsony (Pôvod stredovekej Bratislavy. Vysvetlenie mien). In: Slovanská Bratislava I. Sborník príspevkov k dejinám hl. mesta Bratislavy, red. A. Fiala. Bratislava 1948, s. 22-46; KRAJČOVIČ, R.: Živé kroniky slovenských dejín skryté v názvoch obcí a miest, Bra-tislava 2005, s. 73-74; D. Rapant predpokladá, že hrad dostal meno podľa tretieho Svätoplukovho syna, ktorý sa volal Prěděslav. RAPANT, D.: Traja synovia Svätoplukovi. In: Elán 11, jún 1940, s. 2-4. Bratislavský hrad však vznikol, a teda aj svoje meno dostal omnoho skôr, ako žil predpokladaný tretí Svätoplukov syn. K počiatkom slovanského hradu v Bratislave pozri pozn. 38.

Ján Steinhübel

45


spoľahlivo a podrobne. Uhorsko a s ním i jeho pohra-ničný hrad, ku ktorému viedla z jeho kláštora priama cesta dolu Dunajom, teda dobre poznal a meno hra-du zapísal správne. Všetci ostatní cudzinci, ktorých delila od hradu Preslava väčšia vzdialenosť, jeho slo-vanské meno skomolili alebo už skomolené prevzali, zapísali a takto nám ho zanechali.49 Preto nemusíme pochybovať o tom, že obaja, mincmajster aj mních, ktorí meno hradu zaznamenali rovnako, zaznamenali ho tak, ako v ich dobe presne znelo. Koncové -a v mene Preslava je znakom ženského rodu, tak ako koncové –a v mene Pres-lava je znakom ženského rodu, tak ako v mene Re-gina alebo Ratisbona (antická Castra Regina, dneš-ný Regensburg) v nápisoch REGINA CIVITAS a RA-TISPONA CIV[ITAS] na minciach bavorského vojvodu Henricha II. (955 – 976, 985 – 995),50 v mene Augus-ta (antická Augusta Vindelicorum, dnešný Augsburg) v nápise AVGVSTA CIVI[TAS] na minciach augsbur-ských biskupov Henricha I. (973 – 982), Liudolfa (987 – 996), Siegfrieda I. (1000 – 1006) a Bruna (1006 – 1029),51 v mene Mogoncia (antické Mogontiacum, dnešná Mohuč) v nápise MOGONCIA CIVIT[AS] na min-ciach cisára Ota II. (973 – 983)52 a v mene Praga (Praha)

v nápise PRAGA CIVITAS na minciach českého knie-žaťa Boleslava I. (935 – 972) a jeho nástupcov.53 Hrady, mestá a iné sídla, ktoré dostali meno podľa svojho kniežacieho zakladateľa, prípadne iné-ho významného pána, majú ho v tvare mužského rodu (hoci samotný rod niekedy zmenili na ženský), napríklad česká Boleslav,54 Vraclav (pôvodne Vra-tislav), Čáslav, Radim, Vlastislav, Soběslav, Jaroměř, moravský Spytihněv,55 sliezska Vratislav (Wrocław),56 bulharský Radomir (jz. od Sofie) a Preslav.57 V Kyjev-skej Rusi to boli Perejaslavľ Russkij (na Dnepri, jv. od Kyjeva), Pereslavľ (sv. od Moskvy), Izjaslavľ (na rie-ke Goryň), Izjaslavľ (jv. od Smolenska), Izjaslavľ (sz. od Minska), Mstislavľ (na sútoku riek Ostier a Vech-ra, východne od Mogileva), Mstislavľ (južne od Smo-lenska), Boguslavľ (na rieke Ros, južne od Kyjeva), Jaroslavľ (na Volge, sv. od Rostova), Jaroslavľ (na rieke San, dnes Jarosław v Poľsku), Roslavľ (na rie-ke Ostier), Vladimir na Kľazme, Vladimir Volynskij (na rieke Bug), Glebľ (východne od Kyjeva), Radomysľ (na rieke Teterev, západne od Kyjeva), Peremyšľ (na rieke Oka), Peremyšľ (na rieke San, dnes Przemyśl v Poľsku), Vasilev, Svjatopolk (blízko Jurjeva).58 V Uhorsku dostali meno podľa miestneho kniežaťa,

49 Rôzne skomolené tvary tohto mena, zaznamenané vzdialenejšími spravodajcami, pozri MELICH, J.: Die Namen von Pressburg. In: Zeit-schrift für slawische Philologie 3, 1926, s. 212-313; STANISLAV, J.: Bratislava – Prešporok – Pressburg – Pozsony, s. 22, 30-31.50 GEDAI, I.: A magyar pénzverés kezdete; Budapest 1986, 4, 11. kép. PETRÁŇ, Z.: První české mince; Praha 1998, s. 55; Europas Mitte um 1000. Beiträge zur Geschichte, Kunst und Archäologie; Band 1, hrsg. von A. Wieczorek und H. Hinz, Stuttgart 2000, s. 189.51 GEDAI, I.: A magyar pénzverés kezdete, s. 42-43, 5. kép; Europas Mitte um 1000, Katalog, herausgegeben von A. Wieczorek und H. Hinz, Stuttgart 2000, s. 268.52 PETRÁŇ, Z.: První české mince, s. 153.53 PETRÁŇ, Z.: První české mince, s. 55, 62, 64, 96-99; Europas Mitte, Katalog, hrsg. von A. Wieczorek und H. Hinz, s. 290.54 FLAJŠHAUS, V.: Osoby a místa v legendách svatováclavských. In: Svatováclavský sborník I. Kníže Václav Svatý a jeho doba, redigovali K. Guth, J. Kapras, A. Novák, K. Stloukal; Praha 1934, s. 824; WEINGART, M.: První česko-církevněslovanská legenda o svatém Václavu. In: Svatováclavský sborník I, s. 910-911, 970, 979, 991; ROGOV, A. I. – BLÁHOVÁ, E. – KONZAL, V.: Staroslověnské legendy českého původu. Nejstarší kapitoly z dějin česko-ruských kulturních vztahů; Praha 1976, s. 70-71, 73, 96-97, 118, 121, 138, 308, 314.55 LUTOVSKÝ, M. – PETRÁŇ, Z.: Slavníkovci. Mýtus českého dějepisectví; Praha 2004, s. 84-86; SUČKOVÁ, K. – ABUŠINOV, R.: Staroslovanské hrady. Slovanská hradiště v Čechách, na Moravě a ve Slezsku; Příbram 2005, s. 42, 115, 170, 232, 233, 265, 287, 330, 358.56 Thietmari Merseburgensis episcopi Chronicon IV 45, VII 64, cur. W. Trillmich, s. 162-163, 424-425; Galli Chronicon II 8, III 10, 15, Monumenta Poloniae historica I, edidit A. Bielowski, Warszawa 1960, s. 434, 469, 471.57 KONSTANTINOS PORFYROGENNÉTOS: De administrando imperio 32, 40, MMFH III, s. 394-395, MPH I, ed. A. Bielowski I, s. 35, 47; VAKLINOV, S.: Formirane na starobblgarskata kultura. VI – IX vek. Sofija 1977, s. 124-127, 176-177, 180-227.58 Latopis Nestora 21, rok 6415 (907), 27, rok 6453 (945), 38, rok 981 (6489), 42, rok 6496 (988), 45, rok 6501 (993), rok 6504 (996), 58, rok 6562 (1054-1055), 59, rok 6562 (1055), 66, rok 6580 (1072), 70 rok 6586 (1079), 71, rok 6592 (1084), 72, rok 6595 (1087), 73, rok 6598 (1090), 74, rok 6599 (1091), 76, rok 6601 (1093), 77, rok 6602 (1094), 78, rok 6603 (1095), 79, rok 6604 (1096), 82, rok 6605 (1097), 83, rok 6606 (1098), rok 6607 (1099), 6608 (1100), 85, rok 6611 (1103), 86, rok 6613 (1105), 87, rok 6615 (1107), 89, rok 6618 (1110), 92, rok 6621 (1113), 93, rok 6621 (1113), MPH I, ed. A. Bielowski, s. 573, 574, 590-591, 624, 656-657, 668, 670, 671, 710, 711, 730, 753, 754, 755, 756, 757-758, 760, 765-767, 775, 777, 779, 789, 802-806, 807-808, 811, 815, 816, 819, 833, 834; Nauka Monomacha, MPH I, s. 874-877; GREKOV, B. D.: Kyjevská Rus. Praha 1953, s. 18, 91, 135, 222, 224, 230, 262, 297, 298, 332, 373, 405, 419, 429, 430, 480, 482, 425, 499, 500-503, 519, 521, 522, 523. RYBAKOV, B. A.: Kyjevskaja Rus i russkije knjažestva XII-XIII vv. Moskva 1993, s. 61-66, 71, 333-334, 453, 459-460, 471, 488-489, 500, 509-511, 519, 521, 525, 547-549, 551, 556, 558, 564. Roku 1095 „Svjatopolk potom prikázal založiť opevnené mesto na Vitičevskom pahorku a nazval ho svojim menom mesto Svjatopolk“. Latopis Nestora 78, rok 6603 (1095), MPH I, ed. A. Bielowski, s. 777.

46

alebo prvého župana hrady Vesprím (Veszprém, pôvodne Bezpriem), Hont, Boršod, Doboka (predtým Zombor), Čanád (Csanád) a Solnok (Szolnok).59 Pôvodne mužské mená, ktoré sa stali me-nami hradov, niekedy priberali ženskú koncovku -a, tak ako kedysi antické mestá Alexandria, Antiochia, Roma, Caesarea, Augusta, ktorých meno má síce žen-skú koncovku -a, mená však nedostali podľa žien, ale podľa významných starovekých vládcov a vojvodcov Alexandros, Antiochos, Romulus, Caesar, Augustus. Meno antického a potom bavorského mesta Regina (dnešný Regensburg), zakončené na -a, je odvode-né od mena rieky Reganus (dnešný Regen), ktoré je mužského rodu. Praha, pôvodne Praga,60 dostala meno od vltavského prahu.61 Pragb, ktorý je muž-ského rodu, pribral koncovku ženského rodu -a.

Bavori medzi Maďarmi a Sasmi

Po smrti markgrófa Liutpolda sa jeho starší syn Arnulf stal bavorským vojvodom (907 – 937).62 Arnulf bol „vojvoda Bavorov a tiež priľahlých úze-mí“.63 Keďže Východná marka v júli 907 zanikla a Česi odpadli od Bavorov už v roku 906, z bavor-ských „priľahlých území“ ostalo len Korutánsko. Ko-rutánskym markgrófom sa stal mladší Arnulfov brat Bertold (907 – 937), ktorý sa po Arnulfovej smrti stal bavorským vojvodom (937 – 947).

Prvé roky Arnulfovej vlády v Bavorsku vy-pĺňali maďarské nájazdy. Roku 909 Maďari vpadli do Švábska. Na spiatočnej ceste utrpel jeden maďarský oddiel v bitke na Rote 11. augusta od Bavorov po-rážku. Roku 910 Maďari vpadli do Bavorska, Švábska a Franska. V bitke pri Augsburgu 12. júna zničili švábsku armádu a 22. júna porazili Frankov. Maďar-ský oddiel, ktorý na spiatočnej ceste plienil Bavor-sko, porazili Bavori pri Neuchingu. Roku 911 Maďari pustošili v Bavorsku, Fransku, Švábsku a zasiahli aj Horné Burgundsko. Roku 913 vojvoda Arnulf s po-mocou Švábov porazil pri rieke Inn maďarské voj-sko, ktoré plienilo južné Nemecko a severné Bur-gundsko.64

Arnulf, ktorého tiesnil franský vojvoda a nemecký kráľ Konrád I. (911 – 919), ušiel roku 914 „k Maďarom“ a uzavrel s nimi spojenectvo.65 Arnulf bol zaťom a spojencom italského kráľa Berengara I. (888 – 924, od 915 cisár), ktorý pozýval Maďarov proti svojim protivníkom už od roku 904.66 Formo-vanie italsko-bavorsko-maďarsko-českého spoje-nectva zavŕšila roku 915 misia veronského biskupa Nothera II., ktorý prišiel do Prahy s Arnulfovým a Berengarovým posolstvom.67 Ešte v tom istom roku sa Česi zúčastnili maďarskej výpravy do Saska.68 Arnulf sa zdržiaval v Korutánsku, kde mal blízko oboch silných spojencov, svojho cisárske-

59 STEINHÜBEL, J.: Nitrianske kniežatstvo, s. 117, 214, 215-217, 233-234, 263.60 Roku 929 Henrich I. „Pragam adiit cum omni exercitu, Boemiorum urbem“. Widukindi Rerum gestarum Saxonicarum libri tres I 35, rec. G. Waitz, s. 29. WEINGART, M.: První česko-církevněslovanská legenda o svatém Václavu. Rozbor filologický. In: Svatováclavský sborník I, s. 894-895, 946, 948, 969-970, 979, 983, 991, 993, 1008, 1013, 1074; ROGOV, A. I. – BLÁHOVÁ, E. – KONZAL, V.: Staroslověnské legendy. s. 71, 73, 98, 121, 138, 274, 284-285, 293, 302, 308, 314.61 Riečne prahy („porogy“) mal aj Dneper. Latopis Nestora 36, rok 6479 (970), 6480 (971), 43, rok 6496 (988). MPH I, ed. A. Bielowski, s. 616, 662. Konštantín Porfyrogenet zapísal aj slovanské mená siedmich dneperských prahov: Essupi, Ostrovuniprag, Gelandri, Niejasyt, Vulniprag, Veruci, Naprezi. Dějiny Sovětského svazu a československo-sovětských vztahů v dokumentech I. Od nejstarších dob do konce XVIII. století, uspořádali D. Krandžalov, F. Hejl, J. Vávra. Praha 1963, s. 47-48. Praha (Praga) mohla mať meno od vyprahnutého kop-ca, zvaného Pragb, na ktorom vznikla. PROFOUS, A.: Co znamená jméno Praha. In: Věstník ministerstva vnitra 8, 1926, s. 325-331. Táto domnienka je však menej pravdepodobná. Podľa riečneho prahu dostala svoje meno nielen česká Praha ale aj srbské Prahovo, ktoré leží na brehu Dunaja blízko hraníc s Bulharskom.62 „Liutbaldus dux occisus est, cui filius suus Arnolfus in ducatum successit.“ Continuatio Reginonis, ad a. 907, rec. F. Kurze, s. 154; REINDEL, K.: Die bayerischen Liutpoldinger, n. 46, s. 71-75; BRUNNER, K.: Der fränkische Fürstentitel im neuten und zehnten Jahrhun-dert. In: Intitulatio II. Lateinische Herrscher- und Fürstentitel im neunten und zehnten Jahrhundert, herausgegeben von H. Wolfram, Mitteilungen des Instituts für österreichische Geschichtsforschung. Ergänzunsband 24, 1973, s. 243.63 Vojvoda Arnulf vydal listinu s intituláciou: „Arnolfus divina ordinante providentia dux Baioariorum et etiam adiacentium regionum.“ In: REINDEL, K.: Die bayerischen Liutpoldinger, s. 78; BRUNNER, K.: Der fränkische Fürstentitel, s. 243, pozn. 64; TŘEŠTÍK, D.: Počátky, s. 356-357.64 REINDEL, K.: Die bayerischen Liutpoldinger, n. 50-51, s. 93-98, n. 54, s. 103-106. VAJAY, Sz.: Der Eintritt, s. 48-52; Magyarország tör-ténete. Előzmények és magyar történet 1242-ig I/1. Budapest 1987, s. 661-662; BRUNNER, K.: Der Österreichische Donauraum, s. 54-55; BRUNNER, K.: Österreichische Geschichte 907-1156, s. 53-54.65 REINDEL, K.: Die bayerischen Liutpoldinger, n. 55, s. 107-111.66 Italský kráľ Berengar I. podplatil a pozval Maďarov proti svojmu protivníkovi, kráľovi Dolného Burgundska a cisárovi Ľudovítovi III. Maďari od júna 904 do júla 905 pustošili v Lombardii. Ľudovít padol do zajatia a 21. júla 905 ho oslepili. KRAHWINKLER, H.: Friaul im Frühmittelalter. In: Geschichte einer Region vom Ende des fünften bis zum Ende des zehnten Jahrhunderts, Wien – Köln – Weimar 1992, s. 287.67 TŘEŠTÍK, D.: Václav a Berengár, s. 642, 657-660; TŘEŠTÍK, D.: Počátky..., s. 357-361, 401-402.68 „In diebus illis inmanissima persecutio Saxoniam oppressit, cum hinc Dani et Sclavi, inde Behemi et Ungri laniaret ecclesias. Tunc parrochia Hammaburgensis a Sclavis, et Bremensis Ungrorum impetu demolita est.“ Magistri Adam Bremensis Gesta Hammaburgensis

Ján Steinhübel

47


ho svokra Berengara a hlavne Maďarov.69 Roku 916 sa Arnulf vrátil do Bavorska a obsadil Regensburg, avšak zakrátko, pod tlakom kráľovskej armády, opäť ustúpil k Maďarom.70 Roku 917 sa do Bavorska vrátil znova a bez väčšej námahy sa zmocnil Regensburgu, kde ho Bavori nadšene privítali.71 Na neúspešnej vý-prave proti Arnulfovi utrpel Konrád I. zranenie a 23. decembra 918 na jeho následky zomrel.72 V máji 919 si Frankovia a Sasi zvolili za kráľa saského vojvodu Henricha Vtáčnika. Švábsky vojvoda Burchard II. a bavorský vojvoda Arnulf voľbu nové-ho kráľa odmietli. Burchard, ktorého ohrozoval hor-noburgundský kráľ Rudolf II., však potreboval Hen-richovu vojenskú pomoc, preto sa už koncom roka 919 podriadil Henrichovi a uznal ho za kráľa.73 Ar-nulf, ktorý bol mocnejší ako Burchard a zrejme rátal aj s pomocou svojich spojencov, v odpore zotrval.

Koniec protisaského spojenectva

Voľbou saského vojvodu za kráľa sa akýkoľvek útok proti Sasku stal útokom proti celej ríši. Moc kráľa Henricha I. Vtáčnika (919 – 936) rýchlo rástla. Tí z protisaských spojencov, ktorí s jeho kráľovstvom priamo susedili, museli prehodnotiť svoj nepriateľský postoj voči Henrichovi. To začalo lámať súdržnosť ce-lého protisaského spojenectva. V nasledujúcom roku vypukol spor bavorského vojvodu Arnulfa s kráľom Henrichom naplno. Česi videli, že Henrich je om-noho mocnejší ako pred rokom, keď bol len saským vojvodom. Nepochybne vedeli, že ak Arnulf prehrá, oni, ako Arnulfovi spojenci a dlhoroční nepriatelia Sasov, veľmi rýchlo pocítia rastúcu vojenskú silu ce-lého Henrichovho kráľovstva. Český knieža Vrati-slav I. sa zrejme chcel vyhnúť otvorenej zrážke s moc-ným nemeckým kráľom, preto od Arnulfa odpadol a v nastávajúcom zápase ho nepodporil. Keď Henrich roku 920 zaútočil na Regensburg, Arnulf sa bránil bez

svojich spojencov.74 Ak Česi v rozhodujúcej chvíli od-skočili od svojho bavorského spojenca, bavorsko-čes-ké spojenectvo padlo. Ak ukončili nepriateľstvo k Sa-som, ktorí boli cieľom maďarských či maďarsko-slo-vanských (i maďarsko-českých) nájazdov, skončilo aj česko-maďarské spojenectvo. Obe spojenectvá na-mierené proti Sasom padli, a tým sa rozpadlo aj celé protisaské zoskupenie. Maďari, ktorých prestala via-zať spojenecká dohoda s Čechmi, ovládli susedné Nitriansko a zaútočili aj na Moravu a Čechy.

Maďari v Nitriansku

O dobytí Nitrianska Maďarmi máme dve ne-skoré správy. Stručnú, ktorú nám zanechali uhorskí kronikári,75 a obšírnu Anonymovu.76 Obe správy, kto-ré víťazný postup maďarských dobyvateľov obohatili vymyslenými podrobnosťami, spomínajú, ako Maďari bojovali o Nitriansko nielen s nitrianskymi Slovanmi, čiže so Slovákmi, ktorých Anonymus nazýva „Nyt-rienses Sclavi“ a uhorský kronikár „Messiani“, ale aj s Čechmi.77 Najstaršie maďarské hroby siahajú na seve-re po Hlohovec, Nitru, Levice, Krupinu, Lučenec, Ri-mavskú Sobotu, Turňu a Michaľany.78 Takmer 80 pre-dierkovaných mincí rôzneho pôvodu, ktoré sa na-šli na 26 najstarších maďarských pohrebiskách ale-bo v ojedinelých hroboch na náleziskách Vojnice, Bešeňov, Čakajovce, Horné Obdokovce, Horné Sa-liby, Hlohovec, Iža, Dolný Peter, Miskolc-Repülőtér, Veľké Kostoľany, Košúty, Zemianska Olča, Veľký Kýr, Hurbanovo-Bohatá, Prša, Piliny-Leshegy, Sósharty-án-Zúdótető, Sereď, Mudroňovo, Szob-Kiserdő, Tvr-došovce, Tokaj a Červeník79 nám nedovoľujú datovať prítomnosť ich majiteľov na juhu Nitrianskeho knie-žatstva pred rok 920. Ani jeden zo spomínaných ma-ďarských hrobov nemôžeme datovať do prvých dvoch desaťročí 10. storočia.80

ecclesiae pontificum I 52. In: Quellen des 9. und 11. Jahrhunderts zur Geschichte der Hamburgischen Kirche und des Reiches, curavit W. Trillmich, Berlin 1961, s. 224-225; MMFH I, s. 171-172; VAJAY, Sz.: Der Eintritt, s. 55-56; DRALLE, L.: Zu Vorgeschichte, s. 114.69 TŘEŠTÍK, D.: Počátky..., s. 360.70 REINDEL, K.: Die bayerischen Liutpoldinger, n. 56-57, s. 111-114. 71 REINDEL, K.: Die bayerischen Liutpoldinger, n. 58, s. 114-116; TŘEŠTÍK, D.: Počátky..., s. 358-359.72 Widukindi Rerum gestarum Saxonicarum I 25, rec. G. Waitz, s. 22; REINDEL, K.: Die bayerischen Liutpoldinger, n. 60, s. 118-119.73 Widukindi Rerum gestarum Saxonicarum I 26, 27, rec. G. Waitz, s. 23; REINDEL, K.: Die bayerischen Liutpoldinger, n. 61, s. 119-120.74 REINDEL, K.: Die bayerischen Liutpoldinger, n. 62, s. 130.75 Simonis de Keza Gesta Hungarorum II 32, SRH I, s. 166-167; MMFH I, s. 266-267. Chron. Hung. comp. saec. XIV. II 32, SRH I, s. 291-292. MMFH I, s. 286-287.76 Anonymi (P. magistri) Gesta Hungarorum 33-37, SRH I, s. 74-80.77 STEINHÜBEL, J.: Nitrianske kniežatstvo, s. 160-164, 304-305.78 RUTTKAY, A.: Problematika historického vývoja na území Slovenska v 10. – 13. storočí z hľadiska archeologického bádania. In: Velká Morava a počátky československé státnosti. Praha-Bratislava 1985, s. 157.79 KOVÁCS, L.: Münzen aus der ungarischen Landnahmezeit. Archäologische Untersuchung der arabischen, byzantinischen und römischen Münzen aus dem Karpatenbecken des 10. Jahrhunderts. In: Fontes Archaeologici Hungariae. Budapest 1989, s. 17-77.80 NEVIZÁNSKY, G.: K významu a vypovedacej schopnosti mincí v staromaďarských hroboch. In: Slovenská numizmatika 6, 1980, s. 121-130.

48

Podľa Šimona z Kézy „in partibus Nittriae“, čiže v Nitriansku, sídlil maďarský vojvodca Lél a jeho bojovníci.81 Ak Lél zomrel až roku 955, a to pred-časnou smrťou v najlepších rokoch svojho života,82 sotva bol nitrianskym kniežaťom celých 35 rokov už od ovládnutia Nitrianska Maďarmi, ale veľmi pravde-podobne Nitrianske kniežatstvo zdedil po svojom ot-covi Tašovi.83 Práve roku 920 sa prvým nitrianskym kniežaťom maďarského pôvodu mohol stať Lélov otec Taš. Aby kniežatá Taš a Lél ovládali Nitriansko, nemu-seli ho celé obsadiť maďarskými bojovníkmi. Sever-né časti Nitrianska, kam Maďari neprenikli, uznávali nadradenosť spomínaných uhorských kniežat aj bez tejto priamej kontroly, pretože Taš a potom Lél mali vo svojej moci Nitru, ktorej celé Nitriansko už dávno predtým, ako aj dlho potom podliehalo. Čechy

Podľa uhorského kronikára Maďari po ovlád-nutí Nitrianska zaútočili aj na Moravu a Čechy: „Uhri … kruto vyplienili Moravu a Čechy, v ktorých toho času knieža Vratislav bol videný vládnuť. Odtiaľ s víťaz-stvom vrátiaci sa, uzavrúci mier so spomínaným knie-žaťom, jeden rok odpočívali.“84 O tejto udalosti písal aj Šimon z Kézy: „Keď sa potom usadili v obsadenej Panónii, zbavili nakoniec všetkého majetku Moravu a Čechy, zabijúc v boji ich knieža Vratislava.“85 Správu

uhorských kroník potvrdzuje ruský kronikár Nestor: „Uhri … začali bojovať proti Morave a proti Čechám.“86 Správa o maďarskom útoku proti Moravanom a Če-chom bola teda už v starých Gesta Hungarorum, kto-rých autor bol Nestorovým súčasníkom. Český knieža Vratislav I. zomrel 13. februára 921. Keď zomieral, mal len 33 rokov a zanechal dvoch maloletých synov.87 Zomrel teda mladý, a to vzbu-dzuje podozrenie, že jeho smrť nebola prirodzená, ale násilná a že naozaj zahynul v boji s Maďarmi, ako to spomína Šimon z Kézy.88 Február 921 mohol byť ten čas, v ktorom Maďari, po zániku česko-maďar-ského spojenectva a po následnom dobytí Nitrianska roku 920, prepadli „Moravu a Čechy“.89 Azda prá-ve vtedy Maďari dobyli a spálili ďalšie moravské hra-dy, ktoré nestihli zničiť roku 906.90 Vratislavovu smrť „v boji“ s Maďarmi môžeme teda považovať buď za kronikárovu literárnu licenciu, ktorou chcel zvýraz-niť maďarské víťazstvo, alebo za skutočnú udalosť, ktorá by vysvetľovala, prečo Vratislav zomrel v tak mladom veku. Henrichov útok na Regensburg roku 920 Ar-nulf odrazil. Začiatkom leta 921 zaútočil nemecký kráľ a saský vojvoda Henrich I. s veľkým vojskom na Re-gensburg znova. Arnulf, ktorému chýbali spojenci,91 ochotne uzavrel s Henrichom kompromisný mier a otvoril mu brány Regensburgu.92 Regensburská mie-

81 Simonis de Keza Gesta Hungarorum II 32, SRH I, s. 166-167; MMFH I, s. 266-267.82 Widukindi Rerum gestarum Saxonicarum libri tres III 44, rec. G. Waitz, s. 71-73.83 Podľa Anonyma bol „Taš otec Léla“ a „Lél syn Taša“. Anonymi (P. magistri) Gesta Hungarorum 6, 21, 39, 41, 53; SRH I, s. 41, 61, 63, 82, 85, 86, 107.84 „Hungari… Moraviam et Bohemiam, in quibus eo tempore dux Vratizlaus regnare videbatur, crudeliter. Exinde cum victoria redeuntes treugis ordinatis cum prefato duce uno anno quieverunt.“ Chron. Hung. comp. saec. XIV, II 54, SRH I, s. 304.85 „Cum autem residissent Pannonia occupata, tandem Moraviam et Boemiam bonis omnibus spoliarunt Waratizlao eorum duce in pra-elio interfecto.“ Simonis de Keza Gesta Hungarorum II 34, SRH I, s. 167.86 Latopis Nestora 19, rok 6406 (898). MPH I, ed. A. Bielowski, s. 568.87 TŘEŠTÍK, D.: Počátky..., s. 109, 176-178, 194, 205. 88 Túto možnosť považuje za reálnu aj N. Profantová. BLÁHOVÁ, M. – FROLÍK, J. – PROFANTOVÁ, N.: Velké dějiny zemí Koruny české I. Do roku 1197; Praha – Litomyšl 1999, s. 268-269.89 Až do roku 920 Maďari a Česi boli spojencami. Keď toto spojenectvo roku 920 padlo, Maďari bývalého spojenca vzápätí napadli najprv v Nitriansku a v nasledujúcom roku (asi vo februári) na jeho vlastnom území. Dvadsať rokov predtým boli podobnými spojencami Maďari a Moravania. Ešte v lete a na jeseň roku 900 sa Maďari a Moravania spájali proti Bavorom, ale už v neskorej jeseni toho istého roku Ma-ďari na svojho spojenca zaútočili. 90 KOUŘIL, P.: Staří Maďari a Morava, s. 110-146. Znojemské Hradisko sv. Hypolita Maďari dobyli a vypálili až v polovici 10. storočia. KLÍ-MA, B.: Archeologický výskum MU na velkomoravském výšinném hradišti sv. Hypolita ve Znojmě. In: Velká Morava mezi východem a zá-padem. Sborník příspěvků z mezinárodní konference Uherské Hradiště, Staré Město 28. 9. 1. 10. 1999, ed. L. Galuška – P. Kouřil – Z. Mě-řínský, Spisy Archeologického ústavu AV ČR Brno 17, 2001, s. 229-230. Maďarský jazdecký hrob v Gnadendorfe (pri Mistelbachu) patrí k najstarším maďarským hrobom na severnej strane stredného Dunaja. LAUERMANN, E.: Ein frühungarischer Reiter aus Gnadendorf, Niederösterreich. In: Schicksalsjahr 907, hrsg. R. Zehetmayer, s. 92-98. Je to ojedinelý nález starého maďarského hrobu na území, ktoré pôvodne patrilo Moravanom. 91 Arnulfovi chýbali nielen českí, ale aj maďarskí spojenci. Maďari dali prednosť italskému kráľovi a cisárovi Berengarovi I. Maďarské knie-žatá Tarhoš („Dursac“) a Kál („Bugat“), ktorí „boli veľmi priateľskí k Berengarovi (amicissimi Berengario fuerant)“, prišli roku 921 do Verony, kde „Berengar požiadal Maďarov, aby, ak ho majú radi (ut si se amarent), napadli jeho nepriateľov.“ Liutprandi Antapodosis II 61-62. Liutprandi episcopi Cremonensis opera omnia, fecit G. H. Pertz, s. 63-64; MMFH I, s. 147; VAJAY, Sz.: Der Eintritt, s. 64-65; Magyarország története I/1, s. 654, 663-664.92 Widukindi Rerum gestarum Saxonicarum I 27, rec. G. Waitz, s. 23; REINDEL, K.: Die bayerischen Liutpoldinger, n. 61, s. 119-131.

Ján Steinhübel

49


rová dohoda sa určite týkala aj Čiech. Ak v nasledujú-com roku tiahol do Čiech bavorský vojvoda, kráľ Hen-rich uznal Čechy za bavorské príslušenstvo. Česi, do-nedávna spojenci, mali po 15 rokoch znova upad-núť do závislosti na Bavorsku a prostredníctvom Ba-vorska aj na Henrichovej ríši, ku ktorej Arnulfovo Ba-vorsko od roku 921 už nepochybne patrilo. Po Vratislavovej smrti prevzala vládu v Čechách v mene svojho nedospelého syna Václa-va (*asi 907) kňažná Drahomíra, ktorá rozhodne nesúhlasila s postavením Čiech, na akom sa do-hodli dvaja najmocnejší muži v susednej ríši. Dra-homíra, odhodlaná klásť odpor Arnulfovi (a snáď i Henrichovi), dala 15. septembra 921 zavraždiť kňažnú Ľudmilu, ktorá bola ochotná (i pod vply-vom archipresbytera Pavla, ktorý sa zdržiaval v jej blízkosti) podriadiť sa regensburským pod-mienkam93 a zmieriť sa tak so stratou českej ne-závislosti. Potom vyhnala bavorských kňazov, ktorí vítali českú závislosť na Bavorsku.94 Arnulf, ktorý roku 922 vytiahol do Čiech,95 chcel obnoviť taký pomer Čiech k Bavorsku (a tým aj k celej ríši, ku ktorej Bavorsko patrilo), aký platil v rokoch 895 – 906. Podarilo sa mu to až roku 929, keď do Čiech pritiahol spolu s Henrichom.96

Maďari bez slovanských spojencov

Roku 924 „Maďari znova prešli celým Sas-kom“, ktoré pustošili tentoraz bez niekdajších slo-vanských spojencov. Sasom sa podarilo zajať „kto-rési z kniežat Uhrov (quendam ex principibus Un-gariorum)“. Nemecký kráľ Henrich odmietol bohaté výkupné, ktoré mu Maďari za svoje knieža ponúkali, a prepustil ho, až keď s ním uzavreli 9-ročný mier.97

Deväť pokojných rokov Henrich dôkladne využil. Staval hrady a pripravoval vojsko, s ktorým si v rokoch 928 – 932 podmanil slovanské kmene za Sálou a dolnou Labe. Maďari mier neporušili a Slo-vanov vojensky nepodporili. Slovania sa bránili, napokon však Henrichovmu vojenskému náporu podľahli.98 Keď roku 933 mier vypršal, Stodora-nia a ostatní Lutici, Glomači, Obodriti, Milčania a Lužičania žili pod nadvládou saských mark-grófov a s maďarskou pomocou už nepočítali.99 Keď Maďari roku 933 vpadli do Saska a Durínska, pripomenuli Glomačom dávne priateľstvo („ab antiquis opem petunt amicis“) a vyzvali ich, aby sa k nim znova pripojili a tiahli proti svojim pod-maniteľom. Glomači, ktorí vedeli, že kráľ Henrich je na vojnu dobre pripravený, výzvu Maďarov od-mietli a na dôvažok im dali „pretlstého psa“. Opa-trnosť Glomačov bola namieste. V bitke pri Riade, blízko Merseburgu, zvíťazil Henrich a zahynulo 36-tisíc Maďarov.100

Obe maďarské víťazstvá, roku 906 nad Mo-ravanmi a roku 907 nad Bavormi, úplne zmenili sta-ré pomery na strednom Dunaji a otvorili Nemecko a s ním takmer celú západnú Európu maďarským nájazdom. Súčasne s Maďarmi sa začali rozpínať aj Sasi. Saská rozpínavosť narazila na odpor slo-vanských susedov, Glomačov, Čechov a Stodora-nov, ktorí sa proti Sasom spojili s Maďarmi. Spo-jenectvo Čechov a Maďarov v rokoch 906 – 920, v ktorom nemohli (vzhľadom na ich polohu) chý-bať ani Morava a Nitriansko, a ku ktorému sa roku 914 pridal aj bavorský vojvoda Arnulf, od-kláňalo maďarský záujem do ďalekého Saska. Maďari, výmenou za voľnú cestu k bohatej sas-

93 TŘEŠTÍK, D.: Počátky..., s. 369-374. 94 Tamže, s. 369, 374.95 PEKAŘ, J.: Svatý Václav. In: Svatováclavský sborník I. Praha 1934; s. 37-38; REINDEL, K.: Die bayerischen Liutpoldinger, n. 62, s. 131-132; DRALLE, L.: Zu Vorgeschichte, s. 118-124; TŘEŠTÍK, D.: Počátky..., s. 374.96 Widukindi Rerum gestarum Saxonicarum I 35, rec. G. Waitz, s. 29; NOVOTNÝ, V.: České dějiny I/1, s. 468; REINDEL, K.: Die bayerischen Liutpoldinger, s. 148-150; FIALA, Z.: Dva kritické příspěvky ke starým dějinám českým. In: Sborník historický 9, 1962, s. 24-26. 97 Widukindi Rerum gestarum Saxonicarum libri tres I 32, rec. G. Waitz, s. 26. Thietmari Merseburgensis episcopi Chronicon I 15, curavit W. Trillmich, Berlin 1960, s. 20-21.98 Widukindi Rerum gestarum Saxonicarum libri tres I 35-36, rec. G. Waitz, s. 28-31. Annales Hildesheimenses ad a. 932, contulit cum Codice Parisiensi G. Waitz, Scriptores rerum Germanicarum in usum scholarum ex Monumentis Germaniae historicis recusi, Hannoverae 1878, s. 20. Thietmari Chronicon I 10, 16, cur. W. Trillmich, s. 14-15, 20-21. Die Slawen in Deutschland. Geschichte und Kultur der slawis-chen Stämme westlich von Oder und Neiße vom 6. bis 12. Jahrhundert. Ein Handbuch, herausgegeben von J. Herrmann. Berlin 1985, s. 336-337.99 Povstanie lutických Ratarov v roku 936, ku ktorému sa pridali Obodriti, a potom nové povstanie Obodritov, Stodoranov a Luticov v ro-koch 939 – 940 nemali maďarskú podporu. Widukindi Rerum gestarum Saxonicarum II 4, 20-21, rec. G. Waitz, s. 39-40, 47-48; Die Slawen in Deutschland, hrsg. J. Herrmann, s. 337-339.100 Widukindi Rerum gestarum Saxonicarum libri tres I 38, rec. G. Waitz, s. 32-33; Liutprandi Antapodosis II 25-31. Liudprandi episcopi Cremonensis opera omnia, fecit G. H. Pertz, s. 50-53.

50

kej koristi, celkom ochotne strpeli vojenskú prí-tomnosť českého spojenca na nitrianskom úze-mí. Dokiaľ boli Česi spojencami Maďarov, Ma-ďari na Nitriansko nesiahli. Hneď ako sa široké protisaské zoskupenie roku 920 rozpadlo a spo-lu s ním skončilo aj česko-maďarské spojenec-

tvo, Maďari, ktorých prestala viazať spojenec-ká dohoda s Čechmi, najprv ovládli Nitriansko a potom (vo februári 921) mohli podniknúť menší útok proti bývalému spojencovi, prepadnúť „Mo-ravu a Čechy“. V rokoch 924 a 933 Maďari tiahli do Saska znova, ale už bez slovanských spojencov.

Summary

Magyars, Slavs, Bavarians and Saxons in years 896 – 933

In the year 896, a portion of Magyars settled down in the Great Moravian valley of Tisza and became fe-derates of the Moravians. In December, or possibly in the end of November, of the year 900, however, the Moravian-Magyar alliance ended. The Magyars, who have accepted other tribesmen from behind the Car-pathian Mountains, needed a new territory. That is why they attacked the Moravians, who until that time inhabited valley of Tisza and safeguarded it for the Mojmír Empire. At the same time, they conquered the north-eastern part of Transdanubia (between Rába, Veszprém and Esztergom), which belonged to the Great Moravia since the year 861. Bavarians and Mo-ravians had to leave all of their mutual disputes im-mediately. In January 901, messengers of Mojmír II came to Regensburg where they concluded peace and anti-Magyar alliance with the East Frankish King Louis the Child. The Moravian-Bavarian peace and al-liance had to include also the Czechs, which since the year 895 acknowledged dependence on Bavaria. They left their mutual hostility and not only the Bavarians and the Moravians became allies, but also the Mora-vians and the Czechs, who renewed their old alliance interrupted in the years 895 – 901.Concurrently with the Magyars, the Saxons also be-gan to expand, who in the spring of 906 assaulted the Serbian Daleminci. When the Daleminci territo-ry was being plundered by the Saxon army, the Ma-gyars were right at that time winning over the Mo-ravians. The Mojmír State fell at the time demarcated by the Saxon-Daleminci war in the spring of 906 and the devastating invasion of the Magyars into Saxony in June 906. The Daleminci, who longed for reven-ge, were quickly able to ally with the Magyars. The-ir messengers searched for the Magyars in Moravia and concluded alliance with them. The anti-Saxon al-lies were immediately joined also by the Czechs and they opened a passage route through their territory for the Magyars. By this, they ended their 11-year long dependence on the Bavarians, who continued to be enemies of the Magyars. The anti-Saxon alliance was joined also by the Havolans. So the Magyars did not stay in the devastated Moravia. They hurried into Saxony, which they assaulted and plundered on 24 June 906. With ruin of the Moravian Mojmírs, the dynastic con-nection of the two principalities, Moravian and Nitra, which formed the core of the Great Moravian state,

ended. Because Moravia and the Nitra region were si-tuated between the Czechs and their Magyar allies, on the route that the Magyars took in the years 906, 908 and 915 marching against the belligerent Sa-xony, they could not have been missing in the broad Slavic-Magyar alliance directed against the Saxons. Both Magyar victories in the year 906 over the Mo-ravians and on 4 July 907 over the Bavarians com-pletely changed the old conditions on the Middle Danube and opened Germany and with it almost all of western Europe to Magyar raids. The alliance of the Czechs and the Magyars, which also included Moravia and the Nitra region, shifted the Magyar interest to the far Saxony. The Magyars, in exchange for an open route to the rich Saxon prey, quite willingly tolerated even the military presence of the Czech ally in the Ni-tra territory, which is mentioned by the later Hun-garian chroniclers and Hungarian Anonymus.In the year 914, also Arnulf, Duke of Bavaria, who was constrained by Duke of Franconia and German king Conrad I, concluded alliance with the Magyars. Arnulf was the son-in-law and an ally of Berengar I, King of Italy, who invited the Magyars against his enemies already since the year 904. Formation of the Italian-Bavarian-Magyar-Czech alliance was comple-ted in the year 915 by the mission of Verona Bishop Nother II, who came to Prague with Arnulf‘s and Be-rengar‘s message. When Henry the Fowler, Duke of Saxony, became the king in 919, any attack against Saxony became an at-tack against the whole empire. Those of the anti-Sa-xon allies that bordered directly with Henry’s king-dom had to reevaluate their belligerent approach to-wards the Saxons. That began to break the unity of the whole anti-Saxon alliance. In the following year, the dispute of Bavarian Duke Arnulf with King Hen-ry fully broke out. When in the year 920 Henry as-saulted Regensburg, Bavarian Duke Arnulf defended himself without his allies. The Czechs saw that Henry was much more powerful than the year before when he was only Duke of Saxony. Undoubtedly, they knew that if Arnulf loses, they, as Arnulf‘s allies and long-time enemies of the Saxons, would very quickly feel the growing military power of whole Henry’s king-dom. Czech Prince Vratislav I probably wanted to avoid an open clash with the powerful German king; therefore, he turned away from Arnulf and he did not give him support in the upcoming combat. When in

Ján Steinhübel

51


the decisive moment the Czechs jumped away from their Bavarian ally, the Bavarian-Czech alliance was over. When they ended their hostility against the Sa-xons, who were the target of the Magyar or the Ma-gyar-Slavic (and Magyar-Czech) raids, the Czech-Ma-gyar alliance was over as well. Both alliances tar-geted against the Saxons fell and consequently, the whole anti-Saxon group fell as well. In the years 924 and 933, the Magyars marched into Saxony again, but already without their Slavic allies. The Magyars, who since the year 920 ceased to be bound by the allied agreement with the Czechs, con-quered the neighbouring Nitra region and also attac-ked Moravia and Bohemia. According to the Hunga-rian chronicler Simon of Kéza, the Magyar chieftain Lehel and his warriors resided “in partibus Nittriae”

or in the Nitra region. When Lehel died only in the year 955, which was by early death in the best years of his life, he was barely the ruler of the Nitra prin-cipality for 35 years already from its conquest by the Magyars, but he very likely inherited the Nitra prin-cipality after his father Tas. Just in the year 920, Le-hel’s father Tas was able to become the first ruler of the Nitra principality of Magyar origin. To be able to control the Nitra region, Princes Tas and Lehel did not have to occupy all of it with the Magyar warriors. The northern parts of the Nitra region, where the Ma-gyars did not penetrate, acknowledged supremacy of the mentioned Hungarian princes even without this direct control because Tas and later Lehel had Nitra in their power, to which all of the Nitra region long before as well as long after belonged to.

53


O pôvode názvu Bratislavy

Matúš Kučera

„Bellum pessimum fuit ad Brezalauspurc.“ Tak znela krátka veta, ktorá nám oznamovala, že kru-tá bitka bola pri Bratislave, a že sa tak stalo v lete 4. júla roku 907. Zapísal nám to neznámy klerik v niek-torom zo starých bavorských kláštorov. Letopisy – pretože sa našli v Salzburgu – zvykneme nazývať ako Soľnohradské letopisy, a to tie „najväčšie“ – Annales Iuvavenses maximi. Vznikali niekedy od roku 829, pri-čom autor použil nejakú, dnes nezachovanú predlo-hu, ktorá začínala už rokom 725. Autor doviedol leto-pisy až do roku 956, ale celý text o zložitých filiáciách sa nám nezachoval. Autor bol pritom vzdelaný a dob-re poučený muž. K svojmu dielu použil tiež Fuldské a Xantenské letopisy, ako aj Letopisy Maximiani. Bol to súbor dobrých a overených bavorských písomnos-tí. Soľnohradské letopisy sme veľmi dlho nepoznali. Až šťastnou náhodou ich v roku 1921 objavil E. Kle-bel.1 Zachovali sa v Admondskom kódexe č. 718, kto-rý bol zostavený v 15. storočí na základe starších ru-kopisov pochádzajúcich z prvej polovice 12. storočia. Pravosť letopisov bola veľmi rýchlo potvrdená a v ro-koch 1923 a 1924 ich v kritickom vydaní zverejnil H. Bresslau.2 Bol to aj prvý z vážnych nemeckých his-torikov, ktorý nás upozornil, že meno mesta Breza-lauspurc je v svojom základe meno slovanské.

Krátka veta (akú letopisci v danej dobe po-užívali celkom obvykle) nesie v sebe oznámenie, že v roku 907 sa udiala krutá či nešťastná bitka, a to pri dnešnej Bratislave. O bitke sa dozvedáme aj z iných prameňov. Vieme, že tu bojovali proti sebe vojská Ba-vorov a vojská starých Maďarov. Do sporu sa akosi do-stali dvaja bývalí spojenci, ktorí vzali Veľkomoravskú ríšu akoby do klieští a spoločnými silami sa pričiňo-vali o jej zánik. Cisára Arnulfa a Bavorov už súčasníci kritizovali za spojenectvo s maďarskými kmeňovými zväzmi a oplakávali mnohých cirkevných a vysokých činiteľov, ktorí v tejto bitke zahynuli.3 Nad lúpežnými prepadmi, ktoré starí Maďari konali v celom nastupu-júcom polstoročí – prakticky až do roku 955 – narie-kala celá Európa.4 O živote okolo roku 1000, keď vte-dajší ľudia očakávali aj koniec sveta a hľadeli do ne-istej budúcnosti, písali mnohí vtedajší, ale aj dneš-ní historici5 a tejto téme sa nebudeme venovať. Po-zornosť obrátime na jediné slovíčko z krátkej sprá-vy – o názve mesta, ktoré sa volá Brezalauspurc. Teda o mieste, kde sa oná bitka konala. Chceme poznať, ako toto miesto i mesto nazývali ľudia veľkomoravskej i poveľkomoravskej doby. Treba pritom vyzdvihnúť nielen starobylosť tohto názvu medzi mestami strednej Európy, ale aj

1 KLEBEL, E.: Eine neuaufgefundene Salzburger Geschichtsquelle. In: Mitteilungen der Gesselschaft für salzburger Landeskunde. LXI. Ve-reinsjahr 1921, s. 33-41, s. 41-55 rozsiahly poznámkový aparát s kritickým výkladom. Klebel však názov Brezalauspurc považuje za ne-mecký jazykový jav.2 BRESSLAU, H.: Die ältere Salzburger Annalistik. Sitzbungsb. d. Prous. Akad. D. Wis. Phil-Hist. Kl. 1923, s. 51-53. Bresslau už upozorňuje, že názov obsahuje slovanské osobné meno.3 WOLFRAM, H.: Die Geburt Mitteleuropas. Geschichte Österreichs von seiner Entstehung 378 – 907. Wien 1987, s. 308.4 KUČERA, M.: Slovensko po páde Veľkej Moravy. Štúdie o hospodárskom a sociálnom vývine v 9. – 13. storočí. Bratislava 1974, s. 47-59, 308-311. 351n; Magyarország története /I/1. Elözmények és Magyar történet 1241 – ig. Sz. SZÉKELY, Gy. – BARTHA, A., Budapest 1984, s. 651 – 704. Celú kapitolu A kalandozások kora napísal Gy. Györffy, kde zhrnul názory zo svojich predchádzajúcich štúdií, ako aj prác ma-ďarských historikov. Najmä Sz. de VAJAY: Der Eintritt des ungarischen Stämmebundes in die europäische Geschichte (862 – 933). Porov. i HAVLÍK, L.: Mähren und die Ungarn am Ende des 9. und am Anfang des 10. Jahrhunderts. In: Baiern, Ungarn und Slawen in Donauraum. Linz 1991, s. 105-120.5 KUČERA, M.: Slovensko okolo roku 1000. Bratislava 2002. Veľký materiál priniesol zborník a katalóg k výstave Europas Mitte um 1000. Beiträge zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Her. WIECZOREK, A. – HINZ, H. – M. Band 1-2, III. – Katalog. Stuttgart 2000. Porov. DUBY, G.: Rok tisíc. Preklad z francúzskeho vydania. Praha : Argo 2007.

54

skutočnosť, že do 13. storočia kronikári a cestovate-lia spomenuli a zapísali Brezalauspurc v najrôznejších podobách takmer 60 krát.6 Je to teda významný, na strategickej križovatke európskych ciest položený sídliskový objekt, ktorý poznali ľudia raného stre-doveku v celej Európe. Nie je potom vonkoncom ná-hoda, že si Slováci vybrali Bratislavu za hlavné mesto svojho národa a štátu a je dobre, že sa pri 1100. výro-čí názvu mesta, ale aj pri 15. výročí jestvovania Slo-venskej republiky venujeme počiatkom i názvu nášho hlavného mesta. Skladáme tak svoju profesionálnu daň nielen tým, ktorí sa k svojmu hlavnému mestu hlásia. Tento prirodzený krok historika a intelektuá-la k svojmu okoliu si uvedomil aj V. Chaloupecký, keď nastúpil ako český profesor na novovzniknutú Uni-verzitu Jána Amosa Komenského v Bratislave. Svo-ju prvú štúdiu nazval K nějstarším dějinám Bratislavy. Bola to pozoruhodná práca a v mnohom nestratila svoju aktuálnosť ani dodnes. V tejto štúdii píše: „Sta-letí žila Bratislava pod příkrovem dvou jmen. Cizími ústy skomolených, slovanských Pressburg a Požoň. Až teprve novodobá svoboda pomohla starobylému rázu jejich původného jména opět k novému živo-tu.“7 Napriek dobrému úmyslu sa predsa len V. Cha-loupecký mýlil. Nejde o jeho vecné, vedecké výkla-dy. Mýlil sa v tom, že žiadna sloboda, ani tá po roku 1918, v ktorú on veril a mal na mysli, ani tá po roku 1945, ani tá po roku 1969, či ktorom inom, ani jed-na neprispela k nejakému novému objasneniu ná-zvu Bratislavy. A hoci aj prišli nespočetné nové ob-jasnenia a výklady názvu nášho hlavného mesta, Slo-váci sa často vzorne držia názvu Pressburg a Pozsony. V Bratislave naďalej vydávame Pressburger Zeitung či Pozsonyi újság.8 Z čoho pramení taká animozita k dnešnému slovanskému názvu Bratislavy? Je jasné, že už sa nemôžeme vrátiť k žiadnemu historickému názvu nášho mesta. Nie je to vôbec potrebné. Prečo však s takým húževnatým presvedčením chceme udr-žiavať inojazyčnú skomoleninu názvu hlavného mes-ta Slovenskej republiky? Jedno z vysvetlení, ktoré sa ponúka, tkvie v tom, že sme nemali svoj štát a naj-

mä jeho byrokratický aparát, ktorý je spravidla dob-rým nositeľom tradície. Dokiaľ fungovala byrokracia viedenská, boli sme spokojní so skomoleninou Pres-sburg. Po nástupe budapeštianskej byrokracie sme prešli k názvu Pozsony. S prebúdzajúcim sa národným obrodením Slovákov vstúpil do interpretácie názvu mesta za-kladateľ svetovej slavistiky Pavol Jozef Šafárik. Ten vo svojej práci o slovanských starožitnostiach už v roku 1837 píše: „Ve Slovácích město Brecisburg (to jest) Bracislav, (čili) Brecislav, aneb Břetislav, nyní Prešpurek, léta 1042 u Herrmanna Contracta se při-pomíná.“9 P. J. Šafárik, hoci v tom čase poznal len jediný pôvodný prameň k názvu Bratislavy, zaviedol mladých štúrovcov trochu na scestie pri názve nášho mesta. Pravda, nebol to jediný omyl, ktorý nám pri výklade sídel dřevních Moravanů Šafárik zanechal. Aj dnešný Devín presunul niekde k moravskému Vele-hradu a neuznal, že ide o veľkomoravský hrad, ktorý sa spomína už v roku 864 a je to hrad na sútoku Mo-ravy a Dunaja, pri Bratislave. Štúrovci však poslúchli svojho uznávaného učiteľa (okrem Devína) a Ľudovít už začal v svojich listoch nazývať mesto, v ktorom učil a kde sa nachádzalo aj jeho lýceum, názvom Bře-tislava – neskôr Bratislava na Dunaji. Vedecký zápas o pomenovania, a prakticky o dejiny, starej Bratislavy sa len začal. Do vedeckej polemiky vstúpila najmä jazykoveda. Vychádzala z názvu mesta, no súčasne proklamovala správne a vecné poznanie, že mesto založili a pomenovali tí ľu-dia, ktorí v ňom žili. Je pravda, že okrem „samopo-menovania“ niekedy vystupuje aj pomenovanie od susedov, od etnicky odlišného substrátu. Pri konkrét-nych miestnych menách je to proces ojedinelý. On vy-stupuje najmä pri veľkých, zovšeobecňujúcich etnic-kých celkoch, aké poznáme najmä z obdobia tvorenia sa politických štruktúr, menovite štátov. Nemecká veda v takomto duchu proklamovala nemecký základ Bratislavy, pričom sa snažila poukázať najmä na vte-dajší etnický obraz mesta, v ktorom v 19. storočí už žila početná nemecká menšina. Nikto však vtedy ne-poukázal na skutočnosť, že táto menšina prišla do

6 GOMBOS, A. F.: Catalogus fontium historiae hugaricae. Aevo ducum et regum ex stirpe Arpad desdentium ab anno Christi DCCC usque ad annum MCCCI.T.I-III., Budapestini 1937, porov. Tomus IV., Index nomunum et rerum – sub voce.7 CHALOUPECKÝ, V.: K najstarším dějinám Bratislavy. Sborník Filozofické fakulty univ. Komenského I., č. 2. Bratislava 1922.8 S takýmto podtitulom vydáva magistrát mesta Bratislavy svoj týždenník nazvaný Bratislavské noviny. Vzniká tak dojem, ako by v ná-rodnostnom zložení obyvateľstva mesta mala nemecká a maďarská národnosť nejaké výraznejšie zastúpenie, pri ktorom by bolo treba reš-pektovať menšinové práva.9 ŠAFÁRIK, P. J.: Slovanské starožitnosti. Praha 1837, s. 793.

Matúš Kučera

55


mesta až v 13. storočí a vklinila sa medzi hradčanov patriacich pod právomoc Bratislavského hradu.10 Až v roku 1291, teda veľmi neskoro, si dokázali vymôcť na kráľovi práva, aké dovtedy v iných mestách po-žívali hospites – hostia.11 O maďarský charakter Bra-tislavy, o jej počiatky sa začali hlásiť aj maďarskí his-torici. Prevažovali však maďarskí filológovia, hoci s hláskoslovným obrazom pomenovania Pozsony mali viac starostí, ako bolo obvyklé. Ťažko sa totiž hľa-dal sémantický koreň názvu v akejkoľvek podobe ma-ďarského jazyka.12 Vstup českých historikov a filoló-gov do objasnenia názvu starej Bratislavy nevniesol prakticky nič nové. Jeho prínos bol len v tom, že po-ukázali na neudržateľnosť nemeckých a maďarských výkladov a etymológií. Už v spomenutej práci došiel V. Chaloupecký k záveru, že mesto založil český pa-novník Břetislav, keď pomáhal nemeckému cisárovi v bojoch o Bratislavu ako jeho vazal.13 Nie je možné na tomto mieste spomenúť množstvo mien, ktoré sa vymenili pri zápase o ne-mecký, maďarský, ale i český pôvod nášho hlavného mesta. S odstupom času ani nemožno nikoho viniť za tento národnostný zápas o kultúrne dedičstvo. Slo-vensko nemalo svoju vedeckú garnitúru, ktorá by za-siahla a ukázala, že všetci napospol obchádzajú oby-vateľstvo, ktoré v tomto kraji i meste žilo od doby svojho usadenia sa v strednej Európe a že aj toto oby-vateľstvo by azda mohlo mať podiel na formovaní a pomenovaní svojho okolia, svojho mesta. Až v medzi-vojnovom období sa začala európska slavistika vy-jadrovať aj k názvu našej Bratislavy. Jej prínos je nie-

len v tom, že sumarizovala aj novšie dostupné zápisy mena mesta, ale objasnila cesty a podoby konsonan-tického bavorského systému a jeho uplatňovania sa v slovanskom jazykovom priestore, uplatnila sys-témové premeny v slovanských jazykoch, ale súčas-ne hlbšie ukázala na jazykové substituovanie medzi maďarským jazykom a slovanskou podunajskou kul-túrou. Popri poľských slavistoch14 tu najviac prinie-sol Ján Stanislav už preto, že neskúmal ojedinelý či zvláštny jav pri mene Bratislavy, ale vo svojom roz-siahlom diele Slovenský juh v stredoveku (I – II) skú-mal etymológiu celej sústavy miestnych mien, tak ako sa nám ony zachovali v stredovekom pramennom materiáli.15 Tým položil vážnu bádateľskú základ-ňu pre všetkých svojich žiakov, ktorí sa rozhodli ísť v jeho šľapajach.16 Slavistika sa dnes už takmer dôsledne zhod-la na tom, že najstaršie zápisy nášho hlavného mesta majú v sebe slovanský základ. Na širokom porovná-vacom základe dokázala to, čo nám už dávnejšie uka-zovali niektorí nemeckí bádatelia (napr. H. Bresslau, E. Schwartz, R. Holtzmann a i.), že určujúcim prvkom v názve je slovanské osobné meno Braslav, meno niektorého člena veľmožskej rodiny. Slovenskí jazy-kovedci ukázali, že názov Bratislavy je z iného jazy-kového koreňa ako názov moravského mesta Břeclav, čím opravili názory V. Chaloupeckého i M. Weingarta. Ukázali, že meno vyrastá zo slovenského jazykového základu a ide o tzv. zložené, kniežacie meno, ako to poznáme pri menách našich najstarších panovníkov, akými sú Moj-mír, Rasti-slav, Sväto-pluk a pod. Meno

10 WENZEL, G.: Codex diplomaticus Arpadianus T. V., Pest 1864, p. 161. Keď v roku 1296 pred Bratislavskou kapitulou spisovali dohodu šľachtici z Rače a mešťania Bratislavy, dokument to charakterizuje nasledovne: „(vymenovaní piati šľachtici) de Racha ab una parte, tam civibus Posoniensis civitatis, quam hospitibus de Austria et Ungaria.“ Dohoda sa týka viníc, ktoré majú cives et hospites na vrchu Schintperg vocato. V archeologických pozorovaniach nenachádzame žiaden doklad o bojoch so staromaďarskými kmeňmi. Slovenské oby-vateľstvo tu žije nepretržite od príchodu Slovanov na stredný Dunaj.11 Svedčí o tom celkový charakter mestského privilégia, ktorý sa vlastne vzťahuje len na tú časť obyvateľstva, ktorá sa radí k novoprišel-com, k hospites. Pritom privilégium nedáva žiadne väčšie právomoci Nemcom, naopak Židia dostávajú rovnaké slobody ako ostatní oby-vatelia mestskej komunity. To majú na Slovensku len Židia v Nitre (mestské privilégium z 1248). Tu sa odráža stará prax ich obchodovania s otrokmi už z čias Veľkej Moravy. Privilégium hovorí aj o iných častiach mesta, ktoré podliehajú právomoci hradu a župana a teda patria k starým častiam mestského charakteru. Samotné privilégium Ondreja III. z 2. decembra 1291 by si napriek prácam V. Jankoviča i H. Hu-dákovej zaslúžilo novú pozornosť s prihliadnutím na nové archeologické nálezy v Bratislave.12 Najviac pozornosti z maďarskej strany venoval tomuto problému J. MELICH: Pozsony, Bratiszlava. Magyar nyelv XV, 1919, s. 49-57 a ne-skôr vydával svoje práce aj v nemeckom a francúzskom jazyku.13 Výklady V. Chaloupeckého filologicky podporil známy jazykovedec M. WEINGART v práci: Bratislava – Pressburg – Posonium v časopise Bratislava, roč. I, 1923, s. 811-829. Ani jeden z vyššie uvedených autorov však ešte nepoznal zápis zo Soľnohradských letopisov.14 Poľskí bádatelia sa problému venovali v súvislosti s pomenovaním svojho mesta Poznań (spomína sa už v kronike Thietmara ab urbe Posnani). O prácach a etymológii porov. stať S. Urbańczyka v: Słownik starozytnošči sł wiańskich, T.IV. s. 271n. Tam sú aj odvolania sa na poľskú literatúru.15 STANISLAV, J.: Slovenský juh v stredoveku, sv. II. Turčiansky Sv. Martin 1948, s. 76-85, 424-432; Ten istý: Bratislava-Prešporok-Pres-sburg-Pozsony. In: Slovanská Bratislava I. Bratislava 1948, s. 22-26. K téme sa vrátil i v Dejinách Bratislavy v kapitole „Názvy Bratislavy“ (Bratislava 1982, s. 7-9).16 KRAJČOVIČ, R.: Živé kroniky slovenských dejín skryté v názvoch obcí a miest. Bratislava 2005, s. 72n; ŽIGO, P.: O pôvode názvu nášho hlav-ného mesta. In: Naša Univerzita 2007, č. 1, s. 9. Pravda, niektoré etymológie a názory majú iné ako ich profesor, čo je normálne, aj dobré.

56

nášho Braslava je taktiež zložené z dvoch častí: prvá má základ v slovese brat (z praslovanského borti) s významom bojovať. Vraj aj v našej slovenčine sú doteraz podobné slová boriť sa – teda viesť zápas, borba a pod. Druhá časť mena je z koreňa slav – sláviti, vo význame šíriť dobrú povesť. A tak naši filológovia uzatvárajú, že nášmu mládencovi, keď organizovali jeho postrižiny a dostával svoje občianske meno,17 starší rodu vyjadrovali nádej, že z neho bude muž, borec, bojovník s dobrou povesťou. Nuž vraj takýto je významový základ tohto starého slovanského knie-žacieho mena, ktoré stojí v historickom názve nášho hlavného mesta. Ak sa z tohto zorného uhlu pozrieme na ná-zov Brezalauspurc, tak ho treba filologicky rekon-štruovať tak, že meno Braslav dostane privlastňovací znak – v starej slovenčine jЬ – teda Braslav´jЬ (v sta-rej nemčine rozšírené o privlastňovaciu koncovku genitívu singuláru – -es) a už len koncovka –purc, či –burg, čo je prekladom starého všeslovanského grad. Vo voľnejšom preklade by sme teda mohli povedať, že ide o hrad patriaci Braslavovi. Ján Stanislav ešte pri-pomína, aby sme sa nedali mýliť hláskou e hneď za počiatočným B – Breslav. V skutočnosti v stredoslo-venskom konsonantickom systéme by sme tu mali na-písať ä – teda Bräslav´jЬ grad. Ak Nemec počul takú-to výslovnosť, tak celkom logicky zapísal Breslav.18 Na prvý pohľad vyzerá takýto výklad mena nášho hlavného mesta celkom prijateľne. Najmä jeho prvá časť. Osobné slovanské meno má mnoho ana-lógií v ostatnom slovanskom svete a výklad tu nemá chýb. Tvrdenie, že nemecký zapisovateľ slovanské grad preložil a zapísal ako purc či burg je číročistá fi-lologická sentencia. V celej Európe nemáme jediný doklad, kde by sa už v 8. – 9. storočí používali také-to prekladateľské praktiky. Na objasnenie tejto časti nášho najstaršieho názvu pre Bratislavu treba odísť z filologického poľa a prejsť k historickému bádaniu. Druhá svetová vojna sa stala predelom aj v nazeraní na otázky pôvodu stredovekých miest. Zbombardovanie starých historických jadier najmä v nemeckých mestách otvorilo priestor na nový, do-vtedy nemožný archeologický prieskum a výskum.

Ukázalo sa, že prakticky takmer všetky staré nemecké mestá stoja na starom rímskom základe. Tým sa za-čala rozleptávať dlho budovaná teória o tom, že ger-mánsky svet bol nositeľom a on stojí pri počiatkoch mestskosti v priestoroch celej strednej i východnej Európy. Padla tak téza „Nemci – nositelia mest-skosti“ aj u nás, ktorá bola historiografiou dlho ži-vená. Začala sa nová a vecná diskusia o pôvode a po-čiatkoch stredovekých miest v Európe. Vo Francúzsku vzali na vedomie, že aj v slovanskom svete boli sta-ré mestské aglomerácie. Prispeli k tomu najmä poľ-skí archeológovia, ktorí v rašeliniskách poľských se-verných miest našli zachované „drevené mestá“ sta-rého, predkolonizačného obdobia. V samotnom Fran-cúzsku sa začala oprašovať teória belgického his-torika Henriho Pirenna o tom, že mestá vznikali pri biskupských sídlach a v ich opevnených centrách, pre ktoré sa zvykol používať latinský termín civitas. Nové stimuly a periodizačné predely sa znova hľadali pri zániku východného obchodu na európskej pevnine. Mnohé nové javy a názory zhrňovala usilovná histo-rička miest Edita Ennen. Jej názory vyvolali nesúhlas v nemeckom vedeckom prostredí. Nastúpila organi-zovaná diskusia nemeckých historikov – povestné ko-lokviá v Kostnici, ktoré sumarizovali názory a pred-kladali ich v naprogramovaných zborníkoch, prí-značne nazvaných Vorträge und Forschungen. Mnoho z týchto názorov premien som predložil slovenskému čitateľovi19 a na tomto mieste sa tým netreba hlbšie zaoberať. Bola to prípravná stať pre napísanie textu o vzniku miest na Slovensku pre druhý diel práce Slo-vensko po páde Veľkej Moravy, ktorý už nikdy nedostal priestor na jeho finalizáciu. V súvislosti s našou témou boli produktívne najmä názory W. Schlesingera, ktoré adresoval ná-zorom E. Ennenovej a neskôr i predložil v dnes už kla-sickej práci Burg und Stadt.20 Už historici antického sveta dobre rozpoznali obranný systém rímskeho im-péria. Na hranici ríše postavili obrannú líniu, známy Limes Romanus, ktorý bol zaistený nielen vojenskými tábormi s plne vybavenými podmienkami na život po-četného vojska. Medzi jednotlivými veľkými tábor-mi postavili obranné veže s rozlohou 4 x 4 alebo až

17 O postrižinách ako akte, ktorým sa dieťa stávalo plnoprávnym členom rodiny a končilo svoje obdobie detstva porov: Słownik starozytnošči słowianskich. Tom IV., s. 249-250. 18 Filologické výklady porov.: STANISLAV, J.: Slovenský juh v stredoveku II, s. 76n; tam je aj prehľad obsiahlej maďarskej i nemeckej filolo-gickej literatúry.19 KUČERA, M.: Genéza miest na Slovensku. In: Archaeologia historica 3, 1978, s. 147-174.20 Štúdie i polemiky ku vzniku stredovekého mesta v Európe sú znova vydané v súbore: SCHLESINGER, W.: Beiträge zur deutschen Verfas-sungsgeschichte des Mittelalters. Band II. Städte und Territorien. Göttingen 1963, Štúdia Burg und Stadt na s. 92-147. Citujem z tohto vy-dania.

Matúš Kučera

57


6 x 6 m, nezriedka až 20 x 20 m. Veže boli murova-né, niekde len drevené, jedno až dvojposchodové. Na hornú strážnu plošinu – rozhľadňu sa vystupovalo po rebríku. Ako vyzerali tieto veže vieme preto, lebo sa nám zachovali napríklad na Hadriánovom stĺpe a rekonštruujú ich aj archeológovia pri svojich výsku-moch.21 Čo je však pozoruhodné, už niekedy od 2. storočia nazývajú Rimania tieto veže burg, v latinizo-vanej podobe burgus alebo burgum. Názov nemá svoj pôvod v latinskom jazyku. Vypožičali si ho od Ger-mánov, najskôr azda už od Gótov. Názov pre strážne veže – burgy a burgusy používali Rimania nielen v ne-meckom regióne Limes Romanus, ale všade, kde takéto obranné zariadenia stavali. A tak burgusy nachádzame aj na území Talianska, Francúzska, Španielska, ale aj v Anglicku a dokonca až v Afrike.22 S ohromnou produktivitou sa tento termín šíril v dobe od 2. do 5. storočia, kedy sa stavali nové hraničné obranné zariadenia, alebo sa prebudovávali či spevňovali. Pritom všade tam, kde takýto burgus stál na významnom mieste, napríklad sa tu križovali obchodné cesty či bol dobrý brod cez rieku, kde bolo možné vybudovať dobrý riečny prístav a pod., vša-de tam si obchodníci stavali svoje domy, otvárali ve-rejné trhoviská, vznikali mýtne stanice, na ktorých sa vyberalo clo alebo poplatok za prechod cez most. Na takýchto exponovaných miestach sa k menu burg pripájalo dodatočné či upresňujúce označenie. Niek-de stačilo označenie burgus vel commertium, alebo sa pridáva iné označenie. Pomenovací proces ide do-konca takým smerom, že sa opúšťa staré označenie takéhoto trhového miesta, ktoré dovtedy na svoje mapy zakresľovali Rimania, ale vzniká celkom nový miestny názov s menom burg, burgus. Povedzme si aspoň jeden príznačný príklad: až do 6. storočia sa pre dnešný Štrasburg používal rímsky názov Argentoratum. Keďže mesto ležalo na križovatke veľkých obchodných ciest, jeho meno sa pomaly menilo na Stradeburgum – teda burgum, kupecké sídlo, ktoré sa sformovalo pri starej hor-nej ceste (strata superior).23 Štrasburg je preto za-

ujímavý, že ho môžeme dobre sledovať v prameňoch už od 6. storočia. Takto vznikali kupecké empórie aj pri iných mestách a s nimi aj ich nové názvy, ktoré často pretrvali až do súčasnosti. Možno tu spomenúť Magdeburg, Würzburg, Merseburg, Hamburg, Ausburg, Regensburg, Bitburg, Ladenburg, Salzburg, Günsburg a pod. Vidno, že produktivita tohto pomenovacieho postupu bola neobyčajne rýchla. Postupom času sa mení aj obsah samotného slova burgus. Presne to vy-stihol kronikár Liudprand z Cremony, keď okolo roku 950 – 951 nám vysvetľuje, čo je v jeho dobe burgus: congragatio domorum, quae muro non clauditur.24 Je to teda už „zoskupenie domov, ktoré nie je ohrade-né múrmi“, a teda miesto sústredených kupcov a tr-hovníkov. Burgus už nie je len osamelá strážna veža, už to nie je ani dedina, je to zoskupenie kupeckých domov a k tomu obvyklý trh so všetkým, čo k tomu patrí. Niekedy je to len priestor pri kostole, aby ob-chody boli „spravodlivé a požehnané“. Inokedy je to veľká miestnosť – tržnica, v ktorej sa vykladajú to-vary určené na obchodovanie, alebo miesto, kde sa preberajú tovary podliehajúce colným poplatkom. Sú tu aj izby, kde sú sústredení otroci, určení na predaj – lebo to je chúlostivý a veľmi drahý tovar. Pojem bur-gus, burgum v jednej chvíli obsiahlo všetko to, čo sa v rôznych jazykových pomenovaniach nazývalo em-porium, colonia, portus, alebo na severe Európy vi-cus. Obyvatelia tohto nového útvaru burges quam ci-ves, negotiatores vel mercatores – to všetko sú noví obyvatelia burgusov, ktorí tu vytvárajú aj nové, spra-vidla slobodné vzťahy. Tie ako jediné v danej dobe pomáhajú k slobode a k prosperite obchodu a nových trhových vzťahov. Zo sídliskového hľadiska naše bur-gusy dobre charakterizuje dobový intelektuál a vzde-lanec Izidor zo Sevilly: „Vici et castella et pagi sunt, quae nulla dignitate civitatis honorantur, sed a vul-gari hominum conventu incoluntur, et propter per-vitatem seu maiori civitati attribuuntur.“ Izidor nám tu oznamuje, že burgusy, alebo iné zárodočné cen-trá našich miest, ak sa aj nazývajú vicus, castellum a podobne, obývajú obyčajní ľudia, ktorí nedosahujú

21 Literatúra od čias vydania práce: ONDROUCH, V.: Limes Romanus na Slovensku (Bratislava 1938) je rozsiahla. Zhrňujúci pohľad na dobu podal KOLNÍK, T. v práci: Dejiny Slovenska I. Bratislava 1986, s. 50-61, literatúra na s. 75-81. Porov. tiež Limes Romanus Konferenz. Nitra – Bratislava 1959, ako aj konštituovanie týchto tematických konferencií v Rakúsku a v Maďarsku. O problematike a o výsledkoch doterajšieho bádania porov.: Najstaršie dejiny Bratislavy. Zost. T. Štefanovičová. Bratislava 1993, porov. s. 210-275.22 SCHLESINGER, W.: Burg u. Stadt, s. 97n.23 Kronikár Gregor z Tours na dvoch miestach zachytáva túto premenu mena: „ad Argentoratensem urbem, quam nunc Stradeburgum vocant“; alebo: „infra terminum urbis quem Strateburgum vocant“. (Monumenta Germaniae Historica – Scriptores rerum Merovingicarum I. 2. vyd., s. 513, 457).24 SCHLESINGER, W.: c. d., s. 97n.

58

hodností vysokých miest a mešťanov a pre svoje níz-ke či „malé“ postavenie sú poplatní mestám i hra-dom. Izidor tak naznačuje, že kupecké centrá bu-dované na voľnej, neopevnenej zemi platili za svoju ochranu zámožným vládcom, mešťanom.25 Na niekoľkých vybraných príkladoch z ra-nostredovekej Európy sme si ukázali, ako sa posúval význam pojmu burgus od strážnej veže ku kupeckej kolónii. Táto premena prebiehala aj u nás, v Panónii. Hovorí o tom jeden nápis: „nunc burgum, cui nomen Commercium, qua causa et factus est, a fundamen-tis construxit“.26 Nič nám teda neprekáža, aby sme mohli prikročiť aj k druhej časti názvu nášho mes-ta Brezalauspurc. Koncovku mena mesta, ktoré patrí Braslavovi a podľa neho je aj pomenované, netreba vysvetľovať ako preklad do nemčiny, čo činia naši fi-lológovia. Ide jednoducho o názov burgus, ktorý v danom prípade už istotne nie je strážnou murova-nou vežou, kde si koná svoju službu niekoľko vojakov, ale ide o skutočné commercium – teda kupecké mies-to.27 Takáto kupecká empória, pre ktorú sme zvyk-li používať aj novoveký latinský termín oppidum, vznikala zrejme už v dobe, keď sa v Bratislave usa-dili Kelti.28 Tí ako prví v našom priestore pochopili je-dinečnosť a strategickosť miesta, ktoré sa tu rozkla-dalo. Veď takmer každý človek, ktorý sa vybral pozdĺž dunajskej magistrály, ale aj každý, kde chcel z južnej Európy – menovite z Jadranu a zo stredomorskej ob-lasti prejsť na sever, nemal veľa iných možností ako prejsť cez Bratislavu. Nakoniec vážny dôvod na to, aby sme tu už našli a situovali kupecké trhové jadro, po-tvrdzujú nálezy a aj emisia drobných keltských mincí. Ináč si jej existenciu ani veľmi nemôžeme zdôvodniť. Funkciu mince ako symbol nezávislosti a suverenity mocenského centra prezentujú najmä väčšie a ťažké mince.29 Drobná minca slúži malému každodennému obchodu. Bratislavský obchodný uzol tu bol stredom veľkého sídliskového priestoru rozkladajúceho sa nie-

len na západnom Slovensku, ale aj v priľahlých ob-lastiach dnešného Maďarska a Rakúska. Archeológo-via cez analýzy typologických štruktúr v materiálnej kultúre dobre vypozorovali, že táto oblasť ako pri-rodzený región sa formuje už hlboko v predchádzajú-cej dobe, isto už v dobe starého laténu. Pramene pre územie Bratislavy v čase, keď v nej žila a formovala sa keltská civilizácia, zatiaľ nie sú dostačujúce. Sú naj-mä roztratené po celom areáli starého mesta a ťažko sa „kreslí“ obraz mesta. Dobre sa rysuje akropola, ale menej už vlastné výrobné, ale aj obchodné centrá. Najmä okolie prechodu – brodu cez Dunaj nám ešte nedáva dosť dobrý obraz o zárodkoch mestskej sídel-nej štruktúry.30 Domnievam sa, že nie celkom pozná-me aj hydrologické pomery nespútaného Dunaja. Pri-tom v mnohom určoval stabilitu a realitu stavebných štruktúr. V každom prípade už z toho, čo dnes po-známe, predstavovala Bratislava v keltskej dobe nie-len politické, ale aj hospodársko-mocenské centrum. Dobre rozvinutá keltská spoločnosť rýchlo pochopila neopakovateľnosť a vážnosť tohto priestoru na kri-žovatke veľkých európskych magistrál i prechodu cez európsku veľrieku na jej strednom toku. Ako si mesto Kelti pomenovali? Ak dobre čítame rozprávanie G. I. Caesara o Keltoch a ich živote, isto nezostala bez po-menovania. Možno jej dal meno knieža Biatec, ktorý si podľa vzoru antických kráľov nechal na mincu vy-raziť svoje meno. V tvrdých dácko-bójskych vojnách, ktoré neobišli ani tento kraj, meno nenašlo dobrého nositeľa, ktorý by ho odovzdal nastupujúcim civilizá-ciám. Zrejme ho nepoznali ani nastupujúci Rimania. Maďarský slavista János Melich prehlásil, keď sa zapojil do diskusie o mene Bratislavy, že rím-ska Bratislava je rozprávka.31 Dnes už podobné bá-joslovie máme za sebou. Zlom letopočtu zastihol celé územie Slovenska a priniesol veľa zmien. Zo severu sa tlačia Germáni, z juhu preniká moc rímskeho impéria. Dosť nejasné sa javia v tomto období vojen a nepoko-jov osudy územia Bratislavy. Je pravda, že pristupu-

25 Aj v privilégiu pre Bratislavčanov z r. 1291 je otázka platieb daní, poplatkov za prístavy, mosty a pod. jednou z najvážnejších častí výsad. Nakoniec práve otázka platenia za usadlosti a iné poplatky sa stala podnetom na to, že listina bola v 14. storočí sfalšovaná, a tak vošla v mes-te do praxe.26 SCHLESINGER, W.: c. d., s. 124n.27 Doboví autori zdôrazňujú domy, ktoré sú v takýchto kupeckých osadách postavené (habitacula constituta burgos vulgo vocant; secretum habitaculum, quod burgum appelabatur... inde tiež congregatio domorum. Takéto vyjadrenia dávajú aj pre Bratislavu predstavu o najstarších kupeckých, tzv. vežových domoch, ktoré sú zrejme stavebným importom z mediteránnej oblasti).28 Termín oppidum použil G. I. Caesar pri opise Galie, keď chcel označiť osady neagrárneho charakteru.29 KOLNÍKOVÁ, E.: Keltské mince na Slovensku. Bratislava 1978. Pre vlastný sídliskový priestor Bratislavy porov. Najstaršie dejiny Bratislavy, c. d. s. 180n. – Mladšia doba železná – kapitola Mince.30 Nové poznatky môže priniesť archeologický výskum v podhradí, v oblasti brodu a prístaviska.31 MELICH, J.: Pozsony, Bratislava. In: Magyar nyelv XV., 1919, s. 49.

Matúš Kučera

59


jú k nášmu poznaniu písomné správy, ktoré doniesli gramotní Rimania a ich historici. Územie Slovenska sa nepochybne rozpadá na svojské kultúrne okruhy. A Rimania, hoci aj budujú Vanniovo kráľovstvo ako nárazníkovú moc, ktorá mala zamedziť germánskemu tlaku z východu či severozápadu, nedarí sa mu paci-fikovať strategický priestor stredného Dunaja. Pos-tupom času sami musia, niekedy od 2. storočia n. l., prikročiť k budovaniu obrannej línie svojho štátu na severe impéria. Vzniká povestný Limes Romanus s ce-lým premysleným fortifikačným systémom. Prebra-li skúsenosti a keltské poznanie. Na základoch starej keltskej osady vybudovali komplexný objekt Carnun-tum, ktorý akoby symbolizoval stred strednej Európy. Moc Ríma tu zabezpečovala XIV. légia, ktorá vydržala v objekte – meste až do jeho konca. Carnuntum nav-štívili mnohí rímski cisári – Domicián, Hadrián, Sep-timus Severus, ktorý tu bol dokonca prehlásený za ci-sára. Municipium Carnuntum bolo prehlásené na co-loniu a v čase jeho rozkvetu tu vraj žilo okolo 40 000 obyvateľov rôznych etník. V čase, keď sa cisár Va-lentinianus I. (364 – 375 n. l.) pripravoval na vojnu proti Kvádom a Sarmatom, historik Ammianus Mar-celinus informuje, že Carnuntum je už rozpadnuté. Život sa presúva sčasti smerom na Viedeň (po dnešný Schwechat) a sčasti smeruje priamo do dnešnej Bra-tislavskej brány a do priestorov dnešného mesta.32 Silná bola najmä stavebná aktivita Rimanov v celom okolí Bratislavy. Dnes už vieme, že na pravej strane postavili vojenský tábor a civilné mesto, ale obsadili aj ľavú stranu Dunaja a začlenili ju do správy svojej provincie nazvanej Pannonia. Mesto na pravej strane Dunaja nazvali Gerulata,33 ľavá strana, ktorá sa sfor-

movala okolo prístavu a brodu, sa jednoducho za-čala nazývať burgus. Tento názov – ako si ukážeme, si odovzdávali obyvatelia rôznych dôb a etník prak-ticky až do 13. storočia, kedy ho ešte nachádzame v pápežskej listine, pravda podľa pomenovania miestnych ľudí.34

Burgus, ležiaci na križovatke európskych ma-gistrál a pri dobrom brode cez Dunaj, zažíval veľkú dobu vzostupu. Usadzovali sa tu vojenskí vyslúžilci, obchodníci, markytáni a iní ľudia z tylu rímskej ar-mády. Nie je vylúčené, že Rimania postavili v mies-tach dnešnej Vodnej veže aj most na prepravu cez Du-naj.35 Zatiaľ nie je jasné datovanie základov tejto bu-dovy, ktorá tu pretrvala hlboko do stredoveku. Re-gulovanie Dunaja nám zas vzalo nádej, že ešte nie-kedy môžeme objaviť zbytky takéhoto mosta. Celý môj predpoklad vychádza z toho, že takéto mos-ty budovali rímski stavitelia na mnohých miestach a niektoré z nich sa nám zachovali až doteraz. Je prav-da, že v Carnunte bola umiestnená aj dunajská flo-tila. Jej využitie je však jednostrannejšie – vojenské. Most bol použiteľný pre všetkých a v každej ročnej dobe. Rimania v priestore burgu nadviazali na zbytky keltského obyvateľstva. Dávam za pravdu tým arche-ológom, ktorí takúto kontinuitu predpokladajú. Ani vojny s Burebistom, ktoré neskôr nastúpili, ani veľké sídliskové turbulencie, ktoré priniesli markomanské vojny, nemohli vyničiť všetko obyvateľstvo do kore-ňa. Skúsenosti a remeselné zdatnosti zdomácneného keltského obyvateľstva využívali aj novoprišlí Ger-máni. Historický vývoj v mnohých dobách a na mno-hých miestach ukázal, že spoločnosť si aj pri veľkých etnických a mocenských premenách odovzdáva ako

32 O výstavbe Carnunta, ako najvýznamnejšieho tábora a neskoršieho rímskeho mesta, zrejme rozhodlo viacero faktorov. Jedným z nich bola sieť pevných ciest, ktorá tu zostala po Keltoch. Naznačil to už F. ERTL v práci Topographia Norici. Die römischen Siedlungen, Strassen und Kas-telle in Ostalpenraum. Kremsmünster 1965. Močaristý kraj pri Bratislave, kde sa tok Dunaja lámal a rozlieval do niekoľkých ramien, už ne-dával také optimálne podmienky na plánovaný rozvoj pre väčšiu komunitu. Ako ukázal ďalší vývoj Carnunta, predsa sa len život odtiaľ po-sunul a to na západ (Viedeň), ale i na východ (Bratislava), kde pokračoval čulý rozvoj hospodárskeho a sociálneho rozvoja v nasledujúcich storočiach. Rozvoj obchodu (vrátane surovín) zohral rozhodujúcu úlohu. Porov. inštruktívny výklad: WIELOWIEJSKI, J.: Badania nad dro-gami w rzymskich prowincjach naddunajskich w ostatnim dziesięcioleciu (1962 – 1972). In: Kwartalnik Historii Kultury Materialnej XII, 1974, nr. 2, s. 243-253.33 PICHLEROVÁ, M.: Gerulata – Rusovce. Rímske pohrebisko II. Bratislava 1981. Tá istá: Gerulata und seine Rolle im Bratislavaer Tor. In: Archeologické rozhledy 38, 1986, s. 435-445; DEKAN, J.: Stadt und Aufgaben der Limesforschung in der Slowakei. In: Limes Romanus Kon-ferenz Nitra – Bratislava 1959, s. 15-25.34 Ide o listinu pápeža Honoria III. vydanú v Lateráne 20. apríla 1221. Pápež dáva súhlas, aby sa uskutočnila prosba bratislavských ka-nonikov a prenieslo sa sídlo kapituly z hradu do podhradia, do tvoriaceho sa mesta. „Ut in burgum eiusdem castri eam liceret de nostra per-missioni transferri.“ MARSINA, R.: Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae, T. I. Bratislavae 1971, p. 190, nr. 249. Doklad je výrazným svedectvom toho, že názov burgus je ešte stále živý a používaný. Pápežský súhlas je odpoveďou na žiadosť kanonikov, ktorí mali problémy s vykonávaním spoločných modlitieb (horae). Starobylý doklad na povolenie preniesť kapitulu z hradu do mesta vydal ostrihomskému ar-cibiskupovi už pápež Inocent III. 24. apríla 1204 ut preposituram ipsam extra munitionem construere. CDSl I., p. 104-105, nr. 125. Názov pre Bratislavu sa tu už objavuje v jej druhej podobe ako prepositura Posoniensi. K tomu porov. ďalej.35 Dobre poznáme napríklad rímsky most na rieke Enn, ako aj jeho stavebnú techniku (CÜPPERS, H.: Eine römische Strassenbrücke über die Enns. In: Bonner Jahrbücher CLXV, 1965, s. 97-104.). Rovnako známe sú mosty na Dunaji južne od nás (MACREA, M.: Viata in Dacia Romana. Bukuresti 1969, s. 149-158.).

60

civilizačný a štafetový kolík svoje skúsenosti a dob-rodenia, ktoré územie – kraj prináša. Tak to velí zá-kladný zákon života, pud sebazáchovy. Dochádza tak k stmeľovaniu cudzích prvkov s vlastnými – domácimi a k ich pretavovaniu vo vlastnú kultúru. Už sme spomenuli, že Rimania v bratislav-skom priestore obsadili oba brehy Dunaja. Ináč by sme si nevedeli dobre vysvetliť veľkú stavebnú čin-nosť na širokom priestore okolo dnešnej Bratislavy. Kde presne stáli strážne veže, ktoré dali pomenova-nie burgus a koľko ich bolo, to môžu riešiť len arche-ológovia. Niektorí sa domnievajú, že meno sa nám zachovalo pri murovanej stavbe na pravom brehu Dunaja, kde po úpadku Gerulaty postavili veľkú mu-rovanú strážnu vežu – burgus, a to v dnešnej polohe Bergl, v rusoveckom chotári. Neskorší vývoj nám však ukazuje, že termín burgus sa zachoval pre ľavobrež-nú časť Bratislavy, pre oblasť starého mesta, pre síd-lisko urbánneho charakteru v podhradí. Pre túto časť by skôr prislúchal onen významový posun bergus vel commercium. Budúcnosť a novšie výskumy iste upres-nia aj túto otázku. Tak ako veda prekonala názor, že Rimania v Bratislave „sú len rozprávkou“, prekoná i naše dnešné nejasnosti. Slovania, naši predkovia, ktorí sa ako sú-časť veľkého sťahovania národov prihnali do Karpat-skej kotliny, nenechali neobsadený ani priestor Bra-tislavskej brány. Dlho ich archeologický výskum ne-vedel zreteľne preukázať. Dnes vieme, že sa usídľo-vali takmer priamo do neskororímskeho podložia. A hoci nález slovanskej polozemnice je na netypickej severovýchodnej časti dnešného mestského priesto-ru, v Bratislave – Dúbravke, bol nesmierne vážny.36 Vysvetľoval nám zrejme aj to, prečo Longobardi, ktorí z dnešnej Moravy prechádzali do panónskej ob-lasti, obišli bratislavský priestor. Zrejme ho už mali Slovania dobre obsadený. Ich početnosť, ale aj silu

a razanciu obsadzovania Bratislavskej brány, dobre dosvedčuje pohrebisko v Devínskej Novej Vsi, ktoré, čo do rozsahu či veľkosti, nemá obdobu v celej stre-dodunajskej oblasti.37 Práve mohutnosť, ale aj počet-nosť slovanského obyvateľstva na tomto neveľkom a husto osídlenom priestore ma viedla k tomu, že som do priestoru Bratislavskej brány položil kryštalizačné jadro Samovej ríše. Tu niekde, na limitnej čiare, som hľadal aj legendárny Vogastisburg,38 tak úporne sle-dovaný mnohými slovanskými i neslovanskými histo-riografiami. Už vtedy som vychádzal z predpokladu, že v názve sú zakódované dve pozoruhodné slová: gast – z latinského hosť, cudzinec, kupec a burg – teda náš pojem burgus, burgum. Potom by sme mali hľadať miesto veľkého víťazstva Samovho vojska nad Dago-bertovým vojskom na dunajskej magistrále, kadiaľ prichádzali všetky stredoveké vojská zo západnej Eu-rópy, a to pri mieste, ktoré je známe ako Burgus hostí – kupcov. Tak nášho Fredegara zrejme informovali tí, čo sa z boja vrátili, alebo skôr kupci, ktorí k nám cho-dili a vozili zbrane a zrejme mu aj vyrozprávali celé deje a peripetie Slovanov a ich susedov – Avarov. Pre-to stále očakávam, že niekde v priestore Bratislavskej brány, či priamo v širokom priestore mesta, bude raz stáť mladý archeológ nad hrobom legendárneho Sama. Anonymný burgus v Bratislave dostal svoje nové pomenovanie niekedy koncom 8. a začiatku 9. storočia, keď sa na hradnom kopci sformovalo cent-rum kmeňového či nadkmeňového spoločenstva. Von-kajším prejavom tejto zmeny bolo budovanie opev-neného hradiska s mimoriadne dobre stavanými val-mi, ale aj s budovami pre knieža, jeho družinu, dvor a sluhov i otrokov.39 Muž, ktorého posadili na kniežací stolec sa volal Braslav. Veľa správ nám o ňom dobové pramene nezachovali. Jeho meno však bolo obvyk-lé u mnohých Slovanov,40 a tak niet najmenšej prí-

36 HROMADA, J. – KOLNÍK, T.: Sídliskové objekty s keramiku pražského typu v Bratislave – Dúbravke. In: Slovenská Archeológia 39, 1991, s. 257n.37 EISNER, J.: Devínska Nová Ves. Bratislava 1952.38 KUČERA, M.: Typológia včasnostredovekého štátu na strednom Dunaji. In: Československý časopis historický, 27, 1979, s. 856-883. Otázku som nastolil už v roku 1974 v práci: KUČERA, M.: Problémy vzniku vývoja feudalizmu na Slovensku. In: Historický časopis, 22, 1974, s. 541-565, porov. najmä s. 554 n. K funkcii a lokalizácii Samovej ríše porov. tiež: KUČERA, M.: Veľká Morava a slovenské dejiny. In: Velká Morava a počátky československé státnosti. Red. J. Poulík a B. Chropovský. Praha – Bratislava 1985, s. 245-272. O mieste Samovej ríše v kontexte slovenských dejín podrobnejšie: KUČERA, M.: Postavy veľkomoravskej histórie. Martin 1986, 2. vyd. 1991, 3. vyd. 2005.39 ŠTEFANOVIČOVÁ, T.: Bratislavský hrad v 9. – 12. storočí. Bratislava 1975.40 Najznámejšie je chorvátske knieža Braslav (okolo 880 – 897) ako správca chorvátskej Panónie – s titulom dux. Bol vazalom Franskej ríše. Hold skladal Karolovi III. Tučnému v Tullne v roku 884. Nemcom pomáhal v boji proti veľkomoravskému Svätoplukovi, ale neskôr aj v boji pro-ti Maďarom. Za to dostal od cisára Arnulfa do správy dolnú Panóniu s Blatnohradom, ako pozostatok po Pribinovi a jeho synovi Koceľovi. Sta-lo sa tak v roku 896. Jeho žena sa nazývala Ventescela a Braslav je spolu s ňou dvakrát zapísaný v Cividalskom evanjeliári. Už V. Chaloupecký správne usúdil, že tohto muža nemožno žiadnym spôsobom spájať s dejinami Bratislavy, ako sa o to niektorí usilovali. O chorvátskom Bra-slavovi podrobnejšie KLAIČ, N.: Povijest Hrvata u ranom srednjem vijeku. Zagreb 1971, s. 250-251. O osobe chorvátskeho Braslava tiež: KU-ČERA, M.: Postavy..., s. 171, 178, 179, 185, 198.

Matúš Kučera

61


činy, aby sme ho nezaradili do panteónu starých slo-vanských veľmožov. Bol to muž prezieravý a pochopil silu i budúcnosť kresťanstva pri stavbe nového eu-rópskeho sveta. Na hradnej vyvýšenine, vnútri hrad-ského opevnenia, postavil kostol. Bola to nie drobná stavba dedinského štýlu, aké budovali prví misionári ešte pred príchodom Byzantíncov Konštantína a Me-toda. Bol to kostol mohutný, trojloďový, s príporami, priam stvorený pre sídlo budúceho biskupa. Možno bola veľkosť kostola motivovaná tým, že suburbani, ktorí si postavili svoje domy okolo prístavu i brodu, predstavovali už početnú komunitu, hlásiacu sa k no-vému kresťanskému Bohu, a tak stavitelia mysleli už na nich. Meno nášho Braslava je zapísané medzi pútnikmi, ktorí sa zapísali na okraj evanjeliovej knihy pochádzajúcej z 5. alebo 6. storočia. Evan-jeliár bol uložený v kláštore v Cividale. Tu sa za-stavili pútnici, ktorí išli do Ríma a ak nechali kláš-toru dary, zapísali sa, (alebo boli zapísaní) na okraj evanjeliovej knihy. Zápisy sú v prvej časti knihy. Vznikali od konca 8. až do konca 10. storo-čia. Knieža Braslav z nášho mesta tu teda mohol byť zapísaný. J. Stanislav uvádza i jazykový fakt, že zápis prebrassclava má svoju stredoslovenskú podobu, teda je tak aj zapísané pre Braslava.41 Ok-rem tohto nášho Braslava je tu dvakrát zapísané aj chorvátske knieža Braslav s manželkou. Viac nám pramene o tomto mužovi neza-znamenali. Nechal však svoje meno v názve nášho mesta – Burgus Braslavov. Jeho meno, ako bolo zvykom v slovanských jazykoch, sa skracovalo. Tak vznikla podoba mena v tvare Bräsä, alebo Brešä. Miestni mohli teda hovoriť nielen Burg Braslavov, ale aj Burg Brešov (Bressov). Z tejto krátkej for-my si počiatočné písmeno B zmenili v duchu svoj-ho jazyka na P, a tak v nemeckom jazykovom pro-stredí vznikala forma Pressburg, ktorú Nemci po-užívali natrvalo. A tohto tvaru sa teraz aj my, ako-si kŕčovito a nezmyselne, pridŕžame. Možno i pre-to, lebo slovenská pospolitosť nepozná výklad o pôvode a význame názvu svojho hlavného mesta. Domnievam sa, že sa nám podarilo uká-zať, že sú to predkovia Slovákov, ktorí si pomeno-vali terajšie hlavné mesto svojho štátu. Vypožičali si starý antický názov burgus – burg, aby charak-

terizovali formujúcu sa kupeckú osadu, ktorá sa tu kreovala už dávno pred príchodom našich pred-kov. K tomuto burgusu pridali meno kniežaťa, ktorý vo vypätých politických osudoch vládol na opevnenom hrade, ale bral pod ochranné krídla aj kupeckú kolóniu, ktorá tu žila svojím životom. Kniežaťu odvádzala ako protislužbu za ochranu známu daň – tributum pacis. Knieža spolu s tvoria-cou sa cirkevnou organizáciou takto participoval na tom, čo remeselnícky, ale najmä kupecký svet priniesol, vyprodukoval. V takejto symbióze, kto-rá nemusela vždy byť harmóniou, napredoval ži-vot a mesto rástlo. Z uvedeného vyplýva, že poznáme aj meno muža, podľa ktorého sme my, ale aj cudzinci na-zývali významný burgus na križovatke dvoch eu-rópskych magistrál. Mal pekné slovanské i slo-venské meno – Braslav. A keďže tento, v našich očiach „zakladateľ“ mesta mal aj dobrú rodiacu sa európsku orientáciu – bol dobrým kresťanom, dával milodary na kláštor a sám nechal postaviť veľký bazilikálny chrám – nemalo by nám nič brá-niť v tom, aby sme niekde postavili sochu mužo-vi, po ktorom naše hlavné mesto nosí názov. Je to obvyklá európska kultúrna prax. Naši maďarskí spoluobyvatelia si v mnohých mestečkách na juž-nom Slovensku postavili pamätníky venované my-tologickému vtákovi Turulovi, s ktorým prišli z ju-horuských stepí do Karpatskej kotliny, aby si tu našli svoju novú vlasť. Pravda, prihlásili sa k sta-rej pohanskej kultúre svojho kmeňa. Zrejme to cí-tia ako svoju národnú oporu. Z nášho výkladu vyplynulo, že naši sloven-skí predkovia dokázali veľmi efektívne nadviazať na všetko, k čomu sa dopracovali predchádzajúce civilizácie a čo nám stihli či mohli odovzdať ako štafetový kolík. V mene mesta sme zachovali aj pomenovania, ktoré tu zanechala najvyspelejšia civilizácia súdobej Európy – rímska spoločnosť. Len tak sme mohli dôjsť k pomenovaniu Burgus Braslavov – Braslavesburg – Brezauspurc. Naj-usilovnejšie tento názov okrem Slovákov udržia-vali naši najstarší susedia – Nemci. Pravda, pri-jali skrátenú formu mena nášho Braslava a aj celé znenie názvu mesta si prispôsobili fonetike svojho jazyka. V nemeckej kultúrnej sfére je zachovaných

41 J. Stanislav správne dedukuje, že zápis je slovenský: pre Braslava; v južnoslovanských jazykoch by bolo za Braslava, v češtine pro Braslava. Zápis teda diktoval Slovák vo svojom jazykovom prejave. STANISLAV, J.: c. d., s. 77.

62

najviac starých pomenovaní. Navyše táto kultúra udržiavala názov po Braslavovi v celej svojej his-tórii, teda aj vtedy, keď sa už v jazyku nových su-sedov – starých Maďarov nezachovával a títo si od polovice 12. storočia osvojovali pomenovanie po inom slovanskom veľmožovi. Volal sa Poznan, Bo-žan, alebo Pošen. Tak vznikol druhý názov pre Bra-tislavu – Pozsony.42 Tento sa natrvalo uchytil len v maďarskom jazyku a iné okolité národy ho na-trvalo nikdy neprevzali. Ba i Slováci sa v novšej dobe priklonili k nemeckej jazykovej forme po-menovania a tú slovakizovali vo svojskej podobe

ako Prešporok. V takejto podobe, s takýmto náz-vom, v ľudových piesňach i baladách ospievali i uctili svoje mesto bez toho, aby vedeli, že pri jeho základe stáli ich predkovia – Slováci. Pravda, viniť za to národ, že dlho nemal žiadnych svojich vzdelancov a medzi nimi i historikov, by bolo viac ako nenáležité. O to viac treba privítať našu – te-maticky široko otvorenú konferenciu, ktorá priná-ša mnoho nového k objasneniu počiatkov nášho hlavného mesta – Bratislavy. Splácame tak daň i za nepriaznivé doby minulé.

42 Tu sa mienky filológov rozchádzajú. Slavisti a slovakisti jednoznačne neprijali výklad D. Rapanta, že Bratislava dostala meno podľa tre-tieho Svätoplukovho syna, ktorý sa vraj volal Prěděslav. J. Stanislav odvodzuje maďarizovanú formu názvu Bratislavy – Pozsony od slovan-ského mena Božan. R. Krajčovič hľadá akýsi dvorec, ktorý pri Bratislave patril veľmožovi, ktorý sa volal Pošeň. Ani jedno z uvedených mien nemáme doložené v ranostredovekých prameňoch. Máme však veľa dokladov na meno Poznan, aj keď nie práve v prameňoch z 10. – 11. sto-ročia. Nazdávam sa, že po roku 894 na Bratislavský hrad nastupuje knieža Poznan, ktorého inak nemáme zachovaného z tej doby, ale dob-re poznáme potomstvo tohto rodu. Poznan nebráni proti starým Maďarom Bratislavský hrad. Vidno to z toho, že vo veľkomoravskom areáli nenašli archeológovia žiadne výrazné pamiatky po maďarských bojovníkoch. Preto v bitke z roku 907 už nestojí samostatné veľkomoravské vojsko, aspoň z bratislavského hradného obvodu. Poznan asi patrí k tým, o ktorých bavorskí biskupi hovoria, že si holia hlavy a bojujú spolu s Maďarmi. Možnože v bojoch Mojmíra II. s bratom Svätoplukom stojí Poznan stranou, a tak sa dostáva do priazne novej mocenskej sily. Pra-mene nás natoľko opúšťajú, že sme odkázaní na konštrukcie a hypotézy. Pravdou však je, že hneď v dobe sv. Štefana je Bratislava jedným z nástupníckych centier, kde nový panovník razí mincu a ustanovuje aj svojich úradníkov. Poznan sa natoľko dostáva do povedomia, že starí Maďari nazývajú Bratislavu od polovice 12. storočia po ňom – Pozsony. Zdá sa, že celý problém potrebuje nové a presnejšie posúdenie, ale aj filologické preskúmanie premeny mena na maďarský názov. Z vlastného maďarského jazyka a jeho vnútorného vývinu sa meno Pozsony ne-podarilo prijateľne vyložiť.

Summary

About origin of name of Bratislava

The oldes writen writing of the name of todays city of Bratislava was unknown for a long time, when we speak about an authentic document. Science had to base its knowledge only on writings of a historian na-med Aventin, who made them in the year 1517 from some manuscript in Altaisch monastery. Not before the interwar period E. Klebel found and H. Bresslau published Annales Iuvavenses maximi, which validi-fied the oldest writings of Bratislava´s name. In the year 907 a great battle occured between Bavarians and the armies of the hungarian tribes near Bratisla-va- in old german „ ad Brezalauspurch, ad Breslave-spurch.“ The author had obserevd german historical science, especially the works of W. Schlesinger, who showed, that all middle european towns, which were founded on the line of Limes Romanus, have origina-ted beside the roman guard structures called – bur-gus or burgum. Besides them merchant centers were being built – burgus vel commercium, which have been incorporated into the names of many towns, which arose on this roman basis. Productivity of the name burgus /the name was taken from germanic languages by the Romans/ was immense. The name

has spread not only on the limit line in Danubian and Rhine area, but also in Italy, Spain, in England and in Africa. Important burgus has been built by Romans also on the soil of todays Bratislava. Its purpose was to guard the danubian waterway and on it the best passage through on the middle Danube. At the same time it has protected an important path, which on one end started in the Adriatic area and through Eu-rope it went to the Baltic sea. Strategic importance of this area was used by Celts, who have built the-ir city- oppidum, here. The Romans understood its strength of this geostrategic area as well and to the west of Bratislava they have built their greatest mili-tary camp – Carnuntum. The forefathers /ancestors/ of Slovaks have occupied the space of Bratislava from the 5th century,onward.What was the name of the burgus back then, we do not know. Perhaps it was called in generall the Bur-gus of guests- merchants, as it is mentioned by the chronicle- writer Fredegar.As soon as aour ancestors have built on a rock mount a giant fortified fortress, burgus was named by the name of the count Braslav. By the first name of our

Matúš Kučera

63


capital city is the roman burgus and unforgettable count Braslav- therofore Braslav burg, Braslavs city. From this naming form all later early medieval names came – either in a shorter form or phonetic /in the spirit of languages/ adjusted form. The name bur-gus for the city as such is used for a long time, all the way until the 13th century. The author brings not

only a new perspective of the original name of the Slovak capital, but on the historic stage explains the historical and social conditions of the origin of ear-ly medieval Bratislava as a notable example of the continuity of the birth and development of the ur-ban settlement.

65


Geografické predpoklady vzniku štátov v ranom stredoveku

Vincent Sedlák

Hneď úvodom považujeme za potrebné spresniť, že sa zameriame na načrtnutie vzniku po-litických útvarov, ktoré mali nejaký vplyv na gene-rovanie sídliskového a organizačného obrazu, ktorý sa neskôr ustálil s menšími či väčšími obmenami na organizačnom obraze stredovekej Európy, resp. jej stredodunajského priestoru. Je mimo pochybností, že v tomto procese zohrávalo dôležitú úlohu geografické prostredie. Eu-rópa mala oddávna vyhranené geografické body, kto-rých prekonávanie spôsobovalo nie malé ťažkosti pri expanzii jednotlivých národných zoskupení do šir-šieho priestoru, nech už boli pohnútky akékoľvek. Tohto si boli málo vedomí Kelti, ktorí sa roz-behli po Európe, dá sa povedať bezstarostne, ve-dení snahou objavovať rudné ložiská a na tom za-kladať svoje podnikanie, nestarajúc sa primerane o bezpečnosť svojich sídlisk. Podstatne cieľavedo-mejšie si počínali Rimania, ktorí zakladali provincie a starali sa o ich spravovanie s menšími alebo väč-šími ťažkosťami. Pre nich sa ukázala byť dočasnou prekážkou rieka Dunaj, ktorú opevňovali na dlhší čas vybudovaním známeho limesu pozdĺž Dunaja. I keď niekde túto hranicu prekročili, ako o tom svedčia ar-cheologické nálezy, nevybudovali na sever od Du-naja provinciu v pravom slova zmysle, i keď sa o to pokúšali, resp. robili k tomu vážne pokusy. Jedným z takýchto vážnych pokusov bolo odvodnenie plesa a odvedenie jeho vôd do Dunaja. Ešte aj dnes sa pod týmto plesom myslí na Balaton v západnom Maďar-sku. Nebudeme tu podrobne uvádzať dôvody, prečo to nemohol byť Balaton. Stačí správne pochopiť his-torickú správu o tejto udalosti, podľa ktorej cisár Ga-lerius dal odvodniť vody plesa a vyrúbať les a dal do-

siahnutú pôdu na obrábanie Panóncom.1 Zastávame názor, že týmto plesom mohol byť len Žitný ostrov v juhozápadnej časti dnešného Slovenska. Tento útvar stál Rimanom mimoriadne v ces-te, lebo to bol útvar, ktorý sa rozprestieral na veľkom priestore od Bratislavy až po Komárno. V tom období nebolo možné ľahko cezeň prejsť, iba ho obísť na 100 kilometrovom úseku cez bratislavský alebo komár-ňanský brod. Postupom času vznikol na území toh-to plesa ostrov, ktorý sa dnes volá Žitný ostrov. Tento útvar vznikol postupnou nánosovou činnosťou Duna-ja.2 Nanášaním nánosov svojím prudkým tokom práve v strede plesa sa Dunaj vytváraním ostrova rozdelil na dve ramená, z ktorých južné zostalo hlavné, čo sa dá z geografického hľadiska jednoducho pochopiť, a severné zostalo Malým Dunajom, niekedy chyb-ne označovaným za hlavné koryto. K tomuto názoru zvádzalo to, že Malý Dunaj bol splavný, ale nie kvôli svojej mohutnosti, ale kvôli tichosti vôd, čo bolo pre plavbu veľmi výhodné. Geologické výskumy pred stavbou vodného diela Gabčíkovo ukázali, že tento plesovitý útvar začí-nal pod Bratislavou, kde začínal hĺbkou 8 m, v strede mal hĺbku 300 – 400 metrov a pod Komárnom zase len 8 m.3 Jeho dĺžka sa dá ľahko odmerať dĺžkou vzdia-lenosti Bratislavy od Komárna, prakticky cca 100 km, šírka od Malého Dunaja sa nedá spoľahlivo zistiť, lebo rozmery nie sú rovnaké, pretože tok Malého Du-naja nebol priamočiary. Najmenšie rozpätie je v hor-nej a dolnej časti ostrova, najväčšie v strede. Prie-merne to možno odhadnúť na polovicu z dĺžky os-trova. Peľové analýzy ukázali, že práve v období po-kusu o likvidáciu tohto vodného útvaru náhle zmizlo z tohto priestoru 80 % porastov.4 Tento útvar sa pos-

1 Medzi rokmi 293 – 311. In: Sextus Aurelius Victor v diele De caesaribus, cap. XL. Vydanie J. Chmelu, Sexta Aurelia Viktora Dějiny římské. Praha 1838.2 Jadro hornej časti tvoria štrky a štrkopiesky, strednej štrky, štrkopiesky a piesky, dolná časť má viac jemnozrnných sedimentov. KRIPPELOVÁ, T.: Vegetácia Žitného ostrova. Bratislava 1967, s. 6-7; VAŠKOVSKÝ, I.: Kvartér Slovenska. Bratislava 1977, s. 175.3 VAŠKOVSKÝ, I.: Kvartér..., s. 175.4 KRIPPELOVÁ, T.: Vegetácia, s. 57 a 60.

66

tupným meliorovaním menil na úrodnú pôdu. Ten-to proces sa dokončoval ešte v 19. storočí.5 Nemáme správy o tom, že by boli Rimania rozhodujúcim spô-sobom zasiahli do demografického obrazu severne od Dunaja.* Zatiaľ sa to archeologicky len črtá. To, čo neurobili Rimania, urobili svojím vpá-dom do týchto oblastí Avari. Archeologické nálezy ukázali, že Dunaj pod Bratislavou už nebol pre nich takou prekážkou, lebo severne od Dunaja na sloven-skej strane sa po nich zachovali početné nálezy. Za-ujímavé je, že na západ od Bratislavy po severnej línii Dunaja v Dolnom Rakúsku nemožno hovoriť o citeľ-nom prieniku Avarov. Lepšie podmienky na svoj spô-sob života našli v Dolnom Rakúsku na juh od Dunaja. Tam si zriadili svoju známu provinciu.6 Odtiaľ pod-nikali svoje koristnícke výpravy, kým neboli pokorení až natoľko, že museli žobroniť o miesto na pokojné usadenie sa.7 To sa im zrejme nepodarilo, keďže úpl-ne zmizli z mapy Európy aj napriek existencii nimi vy-budovaných takzvaných hrinkov, ktoré nemohli byť pevnostne tak vybudované, že po nich nezostali žiad-ne stopy. Pravdepodobne išlo len o nejaké palisádové útvary, ktoré bolo možno ľahko zlikvidovať po stra-te ich opodstatnenia. Na sever od Dunaja v dnešnom Dolnom Rakúsku nebolo tamojšie prostredie pre nich sídliskovo zaujímavé jednak pre nevyhovujúci terén, ale aj preto, že tento priestor bol v zábere pomerne silného slovanského osídlenia, v ktorom by sa boli rozptýlili, a tým aj oslabili. Z hľadiska ich štýlu živo-ta to pre nich ani nebolo potrebné. Z geografického hľadiska bolo prostredie toho Dolného Rakúska, kde rozložili svoje sídla, vyhovujúce a dá sa povedať aj re-latívne najbezpečnejšie. Dolné Rakúsko na sever od Dunaja bolo silne osídlené slovanským elementom8 a zviazané

s priestorom, na ktorom sa vytvorila známa Samova ríša. Geografický prvok pri tomto slovanskom osíd-lení tiež hral dôležitú úlohu, i keď v začiatkoch nie až takú rozhodujúcu. Rozhodujúcu úlohu začal zo-hrávať, až keď sa toto osídlenie dostalo do roz-porov so susedmi v boji o trvalé osídlenie, alebo v boji o nezávislosť. Vynikajúcu geografickú polohu malo postupne sa utvárajúce Moravské kniežatstvo, pre ktoré bolo dôležitou oporou horstvo a rieka Du-naj. Rieka Morava, najmä v hornej časti toku, ne-bola pre tento útvar takým problémom, naopak z ge-ografického hľadiska poskytla novo sa formujúcemu slovanskému osídleniu vhodný priestor pre obranu a založenie obranného systému. Tento sídliskový komplex dostal podľa tej-to rieky aj pomenovanie, lebo prakticky pretekala takmer jeho centrálnym územím. Dnes už môžeme konštatovať, že Moravské kniežatstvo sa vďaka svo-jej polohe postupne nerušene vyvíjalo a dobudová-valo v samostatný politický útvar už od čias kniežaťa Sama. Preto nebolo Dolné Rakúsko na sever od Du-naja vhodné pre vyčíňanie Avarov a možno povedať, že Moravské kniežatstvo po porážke Avarov žilo v la-tentnej podobe v celom tomto priestore s tým, že už vtedy malo svoje centrum v okolí dnešných Mikulčíc a ďalších významných moravských lokalít.9 Hrad Wo-gastisburg bol len geografickým bodom, na kto-rom sa odohrala dôležitá bitka. Inak ho možno po-važovať za západnú hranicu Moravského kniežatstva s mimoriadne výhodnou geografickou polohou, kto-rá pomohla moravským Slovanom dosiahnuť to, čo im potom zabezpečovalo relatívne neohrozený vývin a možnosť vybudovať riadne kniežatstvo. Tomu boli neoddiskutovateľne dané základy existenciou Sa-movho politického útvaru.10 Z toho vyplýva, že Wo-

5 Otvorené vodné hladiny a močiare boli na Žitnom ostrove ešte v období 800 rokov pred Kr. až 600 rokov po Kr. (KRIPPELOVÁ, c. d., s. 66). Toto zistenie nám umožní ľahšie pochopiť zámer cisára Galéria s odvodňovaním Žitného ostrova a jeho meliorizáciou.* Poznámka redakcie: Po konzultácii s geológom Prof. RNDr. B. Hovorkom, DrSc. považujeme tento názor za problematický a upozorňu-jeme, že z obdobia rímskych provincií bolo vo Veľkom Mederi preskúmané pohrebisko a rozsiahle sídlisko (Pozri VARSIK, V.: AVANS 1991, s. 120-125; Arch. rozhľady 45, 1993, s. 308n.; Slov. Arch. 50, 2002, s. 127-152).6 Za všetky doklady odcitujeme len výrečný údaj o provincii Avarov v Dolnom Rakúsku: „In provincia Avarorum in loco, qui dicitur Li-taha super fontem, qui dicitur Sconibrunno.“ WEIGL, H.: Historisches Ortsnamenbuch von Niederösterreich VI., Wien 1974, s. 68. Podľa Weigla Altaquelle bei Pitten, okr. Neunkirchen.7 RATKOŠ, P.: Pramene k dejinám Veľkej Moravy. Bratislava 1964, s. 71-72.8 Celkovo je v Dolnom Rakúsku doložených vyše 800 slovanských sídlisk. Do pol. 12. stor. ich bolo vyše 220. DUNČKO, B.: Slovanské osíd-lenie v Dolnom Rakúsku do pol. 12. stor. (Diplomová práca), Trnava 2005, 83 strán.9 Lokalizáciou Samovej ríše sa zaoberalo mnoho odborníkov. Ich prehľad podáva M. Kučera (Postavy veľkomoravskej histórie. Vydava-teľstvo Osveta n. p. Martin 1986, s. 31-50). Preto sa tu nimi nebudeme zaoberať. Stačí iba uviesť, že autori sa dopúšťali chyby, keď te-ritórium spájali s hradom Wogastisburg.10 Ešte nedávno sa kontinuita Samovho kniežatstva a Veľkej Moravy priamo vylučovala. Dnes už možno povedať, že takých archontov, akými boli Samo, Pribina alebo Mojmír z prameňov pre toto obdobie nepoznáme. Vieme len, že moravské osídlenie sa v tomto priestore kompaktne udržalo. Narúšať sa začalo až v priebehu 9. storočia, ako to dokazuje výskum L. Havlíka, postupným darovaním majetkov najprv pozdĺž južného povodia Dunaja a neskôr aj severného. (HAVLÍK, L.: Staří Slované v rakouském Podunají v době od 6. – 12. stor. In: Rozpravy ČSAV, Ročník 73, sešit 9, 1963, s. 15-31, s. 31-58.)

Vincent Sedlák

67


gastisburg nemohol byť sídlom kniežaťa Sama, iba útvarom, ktorý poslúžil na budovanie a obranu knie-žatstva. Nemožno sa ubrániť myšlienke, že na budo-vaní moravského centra mali zásluhu aj substrátové zložky. Dokonca sa žiada tvrdiť, že v oblasti Mikulčíc a ostatných významných moravských centier mohlo byť centrálne mocenské postavenie kniežaťa Sama. Prof. Kučera svojho času vyslovil názor, že počínanie si Sama sa nedá vysvetliť ináč, iba jeho keltským pôvodom.11 K tomu by bolo možné dodať, že na základe názvu Ho-líča a Skalice budeme musieť dotvoriť zatiaľ chýba-júci názov významného Moravského centra v 9. sto-ročí, a tým aj veľkomoravského centra. Preto sa na moravskej strane nezachovala žiadna stopa po tom-to názve, lebo na moravskej strane sa miestne názvo-slovie vyvíjalo v duchu národnosti osídlenia, kým na slovenskej strane bolo zakonzervované ako mnoho iného miestneho názvoslovia práve Maďarmi. To by mohlo byť svedectvom toho, že moravsko-mikulčické centrum ležalo na ľavej strane rieky Morava. Nový hrad na území Holíča (maďarsky Ujvár) je svedectvom toho, že tento Nový hrad bol postave-ný starými Maďarmi, kým jeho starší moravský pen-dant, ak vôbec existoval, zostal na dnešnej morav-skej strane.12 Preto sa na slovenskej strane nehovorí o nejakom Starom hrade. Tu treba konštatovať, že to mohla byť pravdepodobná príčina, prečo sa ne-zachoval historický názov takého sídliskového kom-plexu, akým bol komplex na mikulčickej strane. Ten-to komplex bol vlastne neskoršie z geografických príčin pričlenený do priestoru, ktorý neskôr do-stal pomenovanie Mikulčice podľa s ním priamo su-sediaceho, resp. zásahom prírody pričleneného síd-liska. Na takúto „osudovú“ zmenu koryta rieky máme k dispozícii aj údaj v súvislosti s veľkou zmenou ko-ryta Dunaja v oblasti Podunajských Biskupíc, kde Du-naj zmenil svoje koryto južným smerom tak, že od-krojil kus územia mošonským hradným jobagiónom,

z čoho vznikol veľký spor medzi Ostrihomským ar-cibiskupom, majiteľom Podunajských Biskupíc, a mo-šonskými hradnými jobagiónmi.13 Staré koryto je v Podunajských Biskupiciach dodnes viditeľné a dosť hlboké. Môžeme problém uzavrieť tak, že Holíč a Ska-lica boli jednotným celkom s mikulčickým, nazvime to mestským zoskupením, hoci v zmysle nášho ide-ového zámeru by bolo treba skôr hovoriť o pôvodnom holíčskom území, aj napriek tomu, že bolo medzi dvo-ma ramenami rieky Moravy, ak v tom období obid-ve ramená existovali. Ak aj existovali, muselo byť ra-meno na dnešnej moravskej strane silnejšie. Že aj Ska-lica vtedy zohrávala dôležitú úlohu, svedčí fakt, že na jej pôvodnom území vyrástlo v stredoveku 22 sídlisk, zhodou okolností 11 na neskoršej slovenskej strane a 11 na dnešnej moravskej.14 To svedčí o mimoriadnom postavení územia oboch týchto sídlisk v susedstve Mi-kulčíc, ktoré aj s okolím sú archeologicky doložené aj keltskými nálezmi a výskumy po tejto stránke ešte ur-čite nemožno, ako to z charakteru tejto disciplíny vyplý-va, považovať za ukončené.15 Tento obraz podľa nášho predpokladu by určite významne doplnil systematický archeologický výskum územia Skalice a Holíča. Nielen táto sídlisková aglomerácia a jej oko-lie je dôkazom na pobyt Keltov. Zatiaľ najvýznamnej-šie nálezy Keltov sú v Bratislave. Archeológovia sa už dlhšie zaoberajú myšlienkou existencie oppida na území Bratislavy.16 Samotná Bratislava má vo svo-jom názve, resp. vo svojich názvoch niečo, pri čom by sa bolo treba zastaviť. Názvom Bratislavy bolo už venovaných veľa pokusov o ich vysvetlenie. Na ilus-tráciu uvedieme len niektorých významnejších auto-rov. Z nich stačí uviesť meno prof. Jána Stanislava17 a Lajoša Kissa,18 ktorí zozbierali doterajšie výz-namnejšie pokusy o vysvetlenie názvu Bratislavy. Sám Lajos Kiss sa priklonil k výkladu historického názvu Bratislavy (Pozsony) z osobného mena Poš.19 Tento názov uvádza aj B. Varsik.20 Čo sa týka názvu

11 KUČERA, M.: Postavy Veľkomoravskej ríše. Martin: Osveta 1986, s. 16.12 Na moravskej strane je viac významných lokalít. Nemohlo to byť Uherské Hradiště, pretože sa ako „Uherské“ písomne uvádza až v r. 1846 (Hosák – Šrámek) a podľa písomných záznamov by sa skôr dalo nazvať „Protiuhorským“ Hradišťom. 13 SEDLÁK, V.: Podiel zemepisného prostredia na vývoji osídlenia Bratisl. župy. In: Zborník SNM 70-1976-História s. 277.14 MARSINA, R.: CDSl I., s. 174, č. 221 („terra ... rudis et deserta in confinio regni ... versus Bohemiam“); SEDLÁK, V.: Staroslovenský sídelný priestor a dielo profesora Rapanta. In: Historik Daniel Rapant – život a dielo. Martin : Matica slovenská 1998, s. 36-37. Obraz zostavený na základe spomínanej metácie z r. 1217 a porovnaný s dnešným stavom obcí na vyznačenom priestore.15 MEDUNA, J.: Latenzeit. In: Studien zum Burgwall von Mikulčice. Band II. Brno 1977, str. 249-264.16 NOVOTNÝ, B.: Bratislava praveká (Minulosť územia Bratislavy od najstarších čias po zmenu letopočtu). In: Najstaršie dejiny Bratislavy. Bratislava 1987, s. 39.17 STANISLAV, J.: Slovenský juh v stredoveku II. Turč. Sv. Martin 1948, s. 76-85. 18 KISS, Lajos: Földrajzi nevek etimológiai szótára (L-Zs). Budapest 1988, s. 70.19 Tamtiež.20 VARSIK, B.: Z osídlenia západného a stredného Slovenska v stredoveku. Bratislava 1984, s. 55, 70, 71.

68

Posonium, predbežne vyslovíme názor, že historic-ký názov Bratislavy „Posonium“ je preduhorského i predslovanského pôvodu. Prof. Ondrouch sa vo svojich prednáškach zo staroveku vyjadril, že keby boli v Bratislave význam-nejšie starorímske nálezy, neváhal by považovať ten-to názov za starorímsky. Išlo o demonštrovanie rých-losti presunu rímskych vojsk.21 Spomínam to len pre-to, že názov „Posonium“ navádzal bádateľov k väč-šiemu veku než ako sa to snažili interpretovať niek-torí bádatelia. Podľa môjho názoru možno historický názov Bratislavy – Posonium – vysvetliť len na zá-klade dvoch zachovaných prameňov. Jeden hovorí, že s Gizelou, manželkou prvého uhorského kráľa Šte-fana, prišlo do Uhorska päť šľachticov: Hanto, Wolf-ger, Hermannus, Boso a Wentzeslaus.22 Druhý pra-meň, starší, hovorí o keltskom náčelníkovi Bvsv-ovi, ktorého meno sa zachovalo na minci, ktorá bola ra-zená v Bratislave.23

Obidva pramene zhodne hovoria o osobných menách. Prvý prameň by sa svojím spôsobom zápisu skôr zhodoval s historickým názvom Posonium. Ani by nebol v najstaršej uhorskej názvotvornej praxi, ani v najstaršej histórii Bratislavy ničím neobvyklým. Ťažšie by ho už bolo zaradiť do obdobia, ku ktorému sa hlási (cca 997). Bol by spojený so vznikom hradu a župy a jeho meno a význam by sa boli iným spô-sobom a významom spomínali v najstaršej histórii Uhorska a samotnej Bratislavy. Ťažko by si bolo pred-staviť takú rýchlu zmenu z Bosonia na Posonium za taký krátky čas. To by si bolo vyžadovalo dlhšiu dobu, kým by sa táto zmena bola častým užívaním a výslov-nosťou zmenila na niekoľkostoročné užívanie v tej is-tej forme. Otázne je aj časové zaradenie tohto údaju a jeho posúdenie s ďalším historickým údajom, podľa ktorého malo prísť na pomoc kráľovi Štefanovi I. dvanásť nemeckých rytierov pri zakladaní uhorského štátu.24 Gy. Györffy vylučuje, že by títo rytieri prišli do Uhorska pred rokom 997.25 Tomuto tvrdeniu od-poruje prameň z prostredia rodu Héder, podľa kto-rého rod sa stal preto majetkovo takým silným, že od

príchodu do Uhorska nedelil majetky v rámci rodu, ale držal ich pohromade. Príslušníci rodu uvádzajú, že prišli do Uhorska už za vojvodu Gejzu, otca kráľa Štefana I., čo by korešpondovalo s tým, že po poráž-ke v r. 955 bavorská strana dozerala na budovanie uhorského štátu a príchod spomínaných nemeckých rytierov musel nastať najmenej po roku 971. Aj tak zostáva otázkou, čo bolo medzi rokmi 955 – 971. Ťaž-ko si možno predstaviť, že by Bavori boli ponechali staromaďarskú spoločnosť bez dozoru a až tak nesko-ro vyslali spomínaných rytierov. Skôr možno konšta-tovať, že o predchodcoch tých rytierov, ktorých nám zachytili písomné pramene, sa pramene nezachovali. Tento moment sa nespomína ani v žiadnom kronikár-skom materiáli. Námietka, že názov Bratislavy nemohol byť z mena nemeckého rytiera Boso-a, naráža na názov hradu Györ, ktorý by bol mal byť menom nemeckého rytiera Györ-a, ktorý by podľa Györffyho nemal prísť do Uhorska pred rokom 997.26 Odhliadnuc od toho, že osobné meno Györ by sme ťažko hľadali v nemec-kom prostredí, Gy. Györffy ho uvádza podľa kroniky k roku 997. Podľa môjho názoru, názov Györ pochá-dza z názvu zbrane,27 čiže došlo v názve Györu k per-sonifikácii. Povšimnutiahodné je aj to, že rytier Herman sa spomína aj medzi bavorskými rytiermi tzv. prvého kontingentu, aj v sprievode manželky Štefana Gizely. Z toho by sa dalo usudzovať, že pohyb bavorských ry-tierov bol pružnejší, ako by sme si to predstavovali. Ustálil sa až po nástupe Štefana I. na uhorský trón a príchode „poistky“ – spomínanej manželky Gizely. Plynie z toho dôležitý záver, že rytier Boso sa me-dzi prvým kontingentom bavorskej pomoci neuvá-dza. Moja námietka proti názvu Bratislavy z mena ne-meckého rytiera Boso-a, by bola celkom oprávnená. V tomto zmysle už meno keltského náčelníka „Bvsv“-a, vyrazené na minci, bolo základom pre ná-zov Bosonium > Posonium > Požonium – Požoň. Zme-na „b“ na „p“ vo výslovnosti mohla spôsobiť zmenu „s“ (= z) na „ž“.28 Do značnej miery to potvrdzujú aj varianty názvu Posonium v historických prameňoch.

21 Názor nebol publikovaný, iba prednesený na prednáške.22 GOMBOS, F. A.: Catalogus fontium historicae Hungaricae. Tomus I. Budapestini 1937, s. 357 (ďalej len Gombos).23 KOLNÍKOVÁ, E.: Bratislavské keltské mince. Bratislava : Tatran 1991, Obraz č. 17-20.24 GYÖRFFY, Gy.: István király és müve. Budapest 1977, s. 259 a 509.25 Tamtiež s. 108.26 Porov. pozn. č. 25.27 Iavarinum seu gieverinum = hastae seu iaculi species; Du Cange, Glossarium mediae et infimae latinitatis IV., Graz – Austria 1954, s. 64, 66 a 281.28 Obraz mince In: KOLNÍKOVÁ, E.: pozn. č. 23.

Vincent Sedlák

69


Na tomto priestore nie je možné zdokumentovať všet-ky varianty tohto názvu. Obmedzím sa len na určitý štatistický prehľad z listinného a kronikárskeho ma-teriálu. V listinnom materiáli z celého stredoveku sa názov Posonium uvádza v 1 452 dokumentoch. Uvá-dza sa jednotne ako Posonium, čo vyplýva z kancelár-skej praxe, ktorá si to vyžadovala. Neuvádzam v tom-to prehľade varianty názvu Presburg, pretože nám ničím neprispejú k riešeniu názvu Posonium. Je ich z celého stredoveku spolu 232 mimo materiálu Archí-vu mesta Bratislavy, ktorý je toho času už dlhšie ne-prístupný. To platí aj pre varianty názvu Posonium.29 Pestrejšie varianty názvu Posonium nachá-dzame v kronikárskom materiáli, ktorý je pre riešenie problému názvu Posonium dôležitejší a rozhodujúcej-ší. Tieto varianty sú: Bosan, Bosania, Bosenburg, Bo-sonium, Bozonium, Posania, Posonium, Possonium, Pusonia, Pusonium, Pessen, Possen.30 Kronikárske záznamy sú dôležité preto, lebo vychádzali z vedo-mostnej úrovne, ktorá sa tradovala a dokázala nám zachovať to, čo nám pomáha odkryť podstatu názvu. Tvary s „B“ podľa môjho názoru potvrdzujú pôvod ná-zvu zo spomínaných osobných mien. Z tejto úvahy by malo jasne vyplynúť, že historický názov Bratislavy „Posonium“ by nemal pochádzať z mena nemeckého rytiera Boso-a, pretože spomínaný kancelársky úzus by sa nebol mohol v takom krátkom čase ustáliť na základnom tvare Poson. Vymenované varianty tohto názvu sa pre-svedčivejšie klonia k menu keltského náčelníka Bvsv-a. Zmena výslovnosti u (v) by nemusela byť v hovoro-vej reči takým problémom. Oporou pre keltský pôvod názvu by mohla byť aj úvaha prof. B. Novotného, ktorý vyslovil možnosť, že meno Biatec na bratislavskej min-ci mohlo byť tiež menom keltského náčelníka.31 Ak sa neobjavil v názve, buď bol časove neskorší, alebo ne-bol takou významnou osobnosťou. Túto tendenciu veľ-mi silne potvrdzujú aj keltské archeologické doklady z územia Bratislavy a bezprostredného okolia. Archeo-logické a historické doklady dosvedčujú významné po-stavenie Bratislavy najmenej už od doby Keltov.32 Kel-ti boli pravdepodobne vytlačení z priestoru Bratislavy ako exponovaného miesta a vytlačení severnejšie.

Na Keltov máme ďalšiu pamiatku v našom miestnom názvosloví, a nie hocijakú, ale dokladajúcu železiarstvo a šperkárstvo. Boli to dve dediny „Monar“ v dnešnom Slovenskom a Chorvátskom Grobe. Zapísa-né ich máme ako „due ville Monar“,33 majú teda ten istý zápis ako francúzske mestečko „Monarvily“, za-písané v stredoveku ako „villa Monar“. Tieto dve de-diny ležali v relatívnej blízkosti Bratislavy, význam-ného keltského sídliska, a možno predpokladať, že sa navzájom ovplyvňovali. Záverom by sa dalo zdôraz-niť, že kronikársky materiál budoval na dlhodobej vedomostnej tradícii širokého európskeho priestoru. Z toho vyplýva, že keltský pôvod by bol opodstatne-nejší. Je nepredstaviteľné, aby z mena Božaň moh-lo vzniknúť Bosonium > Posonium, ale z Bosonia Po-žoň cez Posonium by nemuselo robiť problémy ani ja-zykovedcom, ktorí sa zaoberajú onomastikou. Ne-smieme zabúdať, že brod pri Bratislave bol natoľko významný a široko ďaleko jediný, a ako dôležitý po-jem nemohol byť bez názvu už v preduhorskej dobe. Kto iný mu mohol dať názov ako Kelti alebo Rimania? Na Rimanov, čo sa týka tohto názvu, nemáme zatiaľ žiadnu oporu v prameňoch. Pokus o vysvetlenie historického názvu Bra-tislavy – Požoň – z názvu Pošeň je pomýlený. Bolo by to možné iba vtedy, keby na Pošni bolo bývalo nejaké významné sídlisko, úmerné významu bra-tislavského podhradia a keby došlo k jeho prene-seniu do vtedajšej Bratislavy. Na Pošni, ako to do-kazujú písomné pramene, nebolo vtedy žiadne síd-lisko, ktoré by presťahovaním mohlo dať Bratislave tento historický názov, navyše z územia, ktoré ležalo v inundačnom pásme Dunaja a historicky nie je mož-né dokázať, či v období, pre ktoré by zástancovia tej-to teórie chceli preniesť tento názov na hrad a síd-lisko pod ním, tento názov vôbec existoval. Nemalo to žiadne odôvodnenie. Naopak Pošeň ležala v inun-dačnom pásme Dunaja a ak tam bolo niečo, čo by umožňovalo hovoriť o sídlisku aspoň v miniatúrnej podobe, tak mohlo vzniknúť až potom, keď názov Po-žoň už niekoľko storočí existoval. Toto tvrdenie vý-znamne podporuje písomný materiál Archívu mesta

29 Porov. pozn. č. 30. 30 Tento prehľad pochádza z výskumu osídlenia Bratislavskej župy.31 NOVOTNÝ, B.: Encyklopédia archeológie. Bratislava 1986, s. 99.32 NOVOTNÝ, B.: Bratislava praveká. In: Najstaršie dejiny Bratislavy. Bratislava 1986, s. 39 (vyslovuje názor, že o keltskom oppide v Bra-tislave už nemožno pochybovať).33 Už najstaršia písomná správa z roku 1214 rozoznáva dve obce Monar. MOL DL 69.

70

Bratislavy. V prvom zväzku Inventára stredovekých listín mesta Bratislavy sa Pošeň vôbec nespomína.34 Reč prameňov je v tomto jednoznačná. Po-šeň sa začína spomínať v prameňoch až v roku 1517 ako záhon.35 Autor neuvádza prameň, na základe ktorého zistil tento údaj. Ani asi nemohol, pretože pravdepodobný mešťan Bratislavy (Blažej Posch, Posa), podľa ktorého mohol byť tento záhon pome-novaný, prišiel do Bratislavy ako kráľovský zástupca v roku 1486. V sprievodnom liste bratislavskému se-nátu kráľ informuje senát o jeho vyslaní do Bratisla-vy.36 V roku 1490 mal Blažej Posch spor so svätojur-skými grófmi o vyberanie poplatkov.37 V roku 1513 už nežil. Jeho vdova Júlia spísala testament štyri roky predtým, ako sa Pošeň ako chotárny názov objavuje v písomných prameňoch.38 Môžeme odôvodnene predpokladať, že majetok dostal svoj názov z piety k Blažejovi Poschovi. Ten sa pravdepodobne aj so svojou rodinou postaral o melioráciu daného pries-toru, pretože ležal v inundačnom pásme Dunaja. Po meliorácii tam vznikli záhrady, sady, polia, lúky a pa-sienky.39 S istotou možno konštatovať, že chotárny názov Pošeň nemal žiadny vplyv na historický názov Bratislavy – Požoň. O využívaní geografických daností starými Maďarmi sa netreba široko rozpisovať. Tie sú veľmi známe, ako sú známe aj výhody našich slovanských predkov a nepovažovali by sme za potrebné sa tu o nich rozpisovať. Napokon to, čo dovolilo geogra-fické prostredie ich predchodcom, využívali aj oni. Za zmienku stojí využitie priestoru Slovanmi v Dol-nom Rakúsku40 a umelá hrádza Čers v severnom Ma-ďarsku, ktorú Slovania využívali a podľa maďarských odborníkov ju vybudovali iránski Sarmati.41 Myslím, že netreba vynášať viac dokladov na využívanie geografického prostredia. To bolo vtedaj-šiemu človeku veľmi nápomocné. Geografické pro-stredie zohralo nemalú úlohu aj pri príchode starých Maďarov. Je všeobecne známe, že najprv hľadali pro-stredie najvyhovujúcejšie ich spôsobu života. Tým, že sa dali vydržiavať usadlou slovanskou spoločnosťou, vojenská zložka hľadala možnosť, ako ovládnuť širší

priestor a zabezpečiť si luxusnejší spôsob života. To vyvolalo odpor okolitých národných spoločenstiev, a tak došlo k známej bitke v roku 907. O mieste jej ko-nania boli vyslovené rôzne názory bez ohľadu na to, že v prameni sa jasne hovorí o bitke pri Bratislave. K tomu nám niečo povie súhrn známych politických udalostí a geografia prostredia. Už sme spomenuli, že bratislavský brod bol široko-ďaleko jediný v dĺžke vyše 100 km. Nachádzal sa oproti hradu. Kto poznal Dunaj pred výstavbou gabčíkovskej priehrady vie, že vody Dunaja v júli a au-guste, niekedy aj v septembri boli veľmi nízke, takže Dunaj bolo možné prebrodiť takrečeno po členky vo vode. On sa totiž od brodu smerom na juh rozlieval na širokom priestore a bol veľmi ľahko priechodný. Priechodný bol (s menšími či väčšími problémami) aj mimo tohto výhodného obdobia, pretože v letnom období sa tento výhodný stav vody zopakoval viac ráz. V ostatnom období pomáhal k priechodu známy brod, ktorého organizáciu v tom najstaršom období ne-poznáme. Môžeme si ju len v zmysle povedaného do-mýšľať. Existenciu a význam tohto brodu však ne-možno popierať, ani zľahčovať. Súvisí to s jeho po-lohou a z toho vyplývajúcou starobylou históriou. V historickom období bol kontrolovaný známou Vod-nou vežou. Že bol využívaný už najmenej v keltskom období svojich dejín, je nepopierateľné. Svedčia o tom bohaté keltské nálezy od Bratislavy42 počnúc a pokračujúc pozdĺž rieky Moravy až po pre nás dôle-žitú archeologickú lokalitu Mikulčice,43 pôvodne sú-časť nami predpokladaného sídliska veľkých rozme-rov. Sme toho názoru, že archeologický výskum v Mi-kulčiciach a v ich bezprostrednom okolí, rozumie sa v celom pôvodnom sídliskovom celku, do ktorého pôvodne patrili, ešte nepovedal posledné slovo. Posledné výskumy po historicko-miestopis-nej stránke otvorili širšiu možnosť interpretácie aj po archeologickej stránke. Tento priestor treba chá-pať nie po vytvorivšej sa politickej stránke, ale ce-lostne po stránke historickej ako súčasť Moravského kniežatstva. Je treba si uvedomiť, že historicko-geo-grafická tvár dnešného Záhoria bola celkom iná. Tre-

34 LEHOTSKÁ, D.: Archív mesta Bratislavy. Inventár stredovekých listín, listov a iných príbuzných písomností. Praha 1956, s. 606 (Re-gister).35 HORVÁTH, V.: Bratislavský topografický lexikon. Bratislava : Tatran 1990, s. 231.36 LEHOTSKÁ, D.: Inv. I., s. 523, č. 3850.37 Tamtiež, s. 533, č. 3922.38 HORVÁTH, V.: Archív mesta Bratislavy. Inventár listín a listov. II. Bratislava 1966, s. 50, č. 4503.39 HORVÁTH, V.: Lexikon, s. 231.40 HAVLÍK, L.: Porov. pozn č. 10.41 KISS, L.: c. d. s. 345.42 NOVOTNÝ, B.: porov. pozn. č. 33.43 Porov. pozn. č. 15.

Vincent Sedlák

71


ba si odmyslieť rozsiahle borovicové lesy, ktoré do-siahli dnešný rozmer až zámernou umelou výsadbou. S piesčitou pôdou v tom najstaršom období si ľu-dia nevedeli veľmi poradiť. To sa vypuklo odráža aj na historicko-geografickom obraze Záhoria. Boli na ňom tri výhodné geografické polohy: so Stupavou ako pohraničným strážnym hradom Moravského kniežat-stva, s dôležitým, predovšetkým cirkevným centrom v Šaštíne a s už spomínanými dôležitými lokalitami Skalicou a Holíčom. Skalica a Holíč boli neoddeliteľnou časťou pôvodného jednotného celku. Skalica sa vo svojej pr-vej písomnej zmienke z roku 1217 spomína ako neobro-bená a opustená zem na pohraničí kráľovstva smerom k Čechám.44 Zápis zachytáva stav po staromaďar-skom nájazde. Obyvateľstvo Skalice zrejme opustilo svoje sídla a našlo svoje útočisko na Morave. Zápis sa nám nezachoval v origináli, ale odpísaný v troch exemplároch: v jednoduchom dobovom odpise z roku 1524 ako Skalza, v odpise z roku 1515, potvrdenom v roku 1574, zachovanom v origináli v tvare Zakolcha, a v odpise z roku 1410, odpísanom v roku 1559 v tva-re Zaculza.45 Písomný záznam z roku 1256 sa zacho-val v tých istých dokumentoch ako zápis z roku 1217 v tvare Zakolcha. Skalica podľa tohto zápisu patrila Nitrianskemu hradu.46 Podľa metácie to bola zem o veľkej rozlohe, na ktorej vzniklo niekoľko sídlisk, na dnešnej moravskej strane 11 a na slovenskej stra-ne vrátane so Skalicou tiež 11. K tomuto problému sa ešte vrátime. Najstarší záznam o Holíči ako sídlisku po-chádza z kancelárie kráľa Ondreja II. a je datovaný rokmi 1234 – 1235.47 Hrad zostal aj naďalej majet-kom kráľa. Sídlisko sa spomína aj v roku 1256 v me-tácii Skalice.48 Sídlisko Holíč nepredstavovalo pred vznikom uhorského štátu taký veľký komplex ako Skalica. Možno len preto, že z neho nemáme takú metáciu, ktorá by zachytávala preduhorský stav. Jed-no vieme iste, a to, že Holíč a Skalica navzájom su-sedili. Vyplýva to už zo spomínanej metácie Skalice

z roku 1256, kde sa spomínajú obyvatelia Holíča.49 Zostáva otázka, prečo sa Holíč nespomína už v me-tácii z roku 1217. Ak porovnáme obe metácie navzá-jom, zistíme, že príčinou mohlo byť uprednostnenie geografických bodov pred toponymickými. Nemožno tým popierať existenciu Holíča už v tomto období. Holíč, čo sa týka archeologických dokladov, je osídlený už od 9. storočia slovanským osídlením a pokračuje cez celé 11. a 12. storočie. Má zaujímavý rozptyl nálezov na piatich miestach.50 To svedčí o tom, že v Holíči nebol urobený systematický výskum. Skalica je na tom podstatne lepšie. Slovanské osíd-lenie je doložené nepretržite už od 7. – 8. storočia, až do objavenia sa písomných prameňov.51 Prvá pí-somná zmienka, ako sme to už uviedli, je z roku 1217. Všetky tri zachovania z tohto dokumentu sú z neskor-ších odpisov, prakticky zo 16. storočia. Je zaujímavé, že vo všetkých troch prípadoch je na začiatku písme-no „Z“, hoci už vtedy sa muselo jasne vyslovovať „S“. To svedčí o tom, že všetky tri zachovania čerpali z ori-ginálneho exemplára. Ďalšie zápisy „Zakolcza“ a „Zo-kolcha“ tiež nesvedčia o ustálenosti úradnej formy „Szakolcza“. Ostatné zápisy viac-menej zachovávajú tvar „Zakolcha“ a „Zakolcza“ a okrem začiatočného „Z“ sa blížia k neskoršiemu úradnému názvu. Do tohto prehľadu nezapadajú zápisy Ska-lice vo forme „Galicz“, spolu tri prípady. Z roku 1431 ako „civitas Galicz“52 a dvakrát z roku 1450 vo for-me „Galicz“.53 Prečo sa až tak neskoro ozýva ar-chaický názov Skalice, sa dozvieme z rozboru pí-somností. Listinu z roku 1431 vydal známy hod-nostár Stibor zo Stiboríc, titulovaný ako pán Bec-kova. Ňou daroval „moravskú“ dedinu Prietržka v su-sedstve Skalice na vydržiavanie špitála sv. Alžbety v Skalici. Listina je datovaná v Skalici.54 Na listine je zaujímavé to, že dedinu Prietržka označuje za mo-ravskú (Moravicalis). Ťažko je zistiť, či je v tom neja-ká zotrvačnosť v myslení alebo niečo iné, lebo podľa toho by sa aj Skalica mala označovať medzi ľuďmi za moravskú, pretože Prietržka leží východne od Skalice.

44 MARSINA, R.: Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae I., Bratislava 1971, s. 174, č. 221. (ďalej len CDSl I.) 45 Tamtiež.46 CDSl II. Bratislava 1987, s. 368, č. 532.47 CDSl I., s. 322, č. 445. Listina sa zachovala iba vo forme zmienky v listine kráľa Ladislava IV. z roku 1273. Prvým vlastníkom sídliska Holíč bol komes Kemen.48 Porov. pozn. 47; v listine sa uvádzajú „villani ... de Wywar“. 49 „Villani ... de Wywar“, porov. pozn. č. 4750 BIALEKOVÁ, B.: Pramene k dejinám osídlenia Slovenska z konca 5. – 13. storočia I. /II. Nitra 1989, s. 296. 51 Tamtiež, str. 311-315.52 FEJÉR, G.: Codex diplomaticus Hungariae ecclesiasticus ac civilis X. /7, s. 405, č. 159.53 Gróf Teleki József, Hunyadiak kora Magyarországon. X. Pest 1853, s. 268-269, č. 125 a s. 276-277, č. 130.54 Porov. pozn. č. 53.

72

V každom prípade bývalé moravské povedomie moh-lo dosť dlhý čas pretrvávať a máme ho doložené aj v súvislosti s Holíčom. Ide o dokument, ktorý naj-výstižnejším spôsobom potvrdzuje kompaktnosť ce-lého skalicko-mikulčicko(len archeologická lokalita)-holíčskeho komplexu. Dokument sa nachádza v sprá-ve kronikára Petra Žitavského v kronike kráľovského dvora, podľa ktorej vojsko českého kráľa v roku 1315 prekročilo rieku Moravu a usadilo sa pred hradom, ktorý sa volá Biely Kostol (Alba ecclesia). Tento hrad na hraniciach Uhorska patril kedysi českým kráľom, ale Matúš Čák ho po premožení odporu podmanil a zaradil do svojho domínia.55 Ďalšie dva dokumenty z roku 1450 sú svojím spôsobom ešte zaujímavejšie. Jeden vydal cisár Frid-rich. Nariaďuje ním mestskej rade v Linci, aby svojmu radcovi Jánovi Ungnadovi vyplatila 432 zlatých, kto-ré jej požičal na výdavky potrebné na táborenie vojska proti Pongrácovi zo Skalice. Druhý dokument vydal gróf Michal, ktorým potvrdzuje, že cisár Fridrich ho odškodnil za výdavky, ktoré poslal na táborenie proti Pongrácovi zo Skalice. Na oboch dokumentoch je za-ujímavé to, že boli vydané mimo Uhorska a archaic-ký tvar názvu svedčí o tom, že Skalica bola v cudzine známa svojím pôvodným názvom, podľa môjho názo-ru utvoreného z pôvodného základného názvu „Ga-licia“. Z toho by logicky vyplývalo, že najstaršie zá-pisy ako „Zakolcza“ a „Zokolcha“ by mali vyjadrovať pôvodný názov „Zagalicia“, podobne ako dedina Zá-kostolany ležala za dedinou Kostoľany alebo Závažná Poruba, v ktorej je vyjadrená poloha za Váhom. Po-dobnú tvorbu názvov poznáme aj z iných oblastí. Po-dobne sa vysvetľuje aj názov Záhrebu (Zágreb),56 Zá-honya v župe Szabolcz-Szatmár,57 Zabreg,58 Zágon v Sedmohradsku59 či Zágor.60

S týmto tvarom názvu Skalice by sa bolo treba ešte ďalej zaoberať po lingvistickej stránke. Vzťahuje sa bezpečne na Skalicu. Vzhľadom na názov by sme skôr očakávali, že by sa mohol vzťahovať na Holíč. S Holí-čom je to trochu komplikovanejšie. Gy. Györffy uvádza najstarší údaj na Holíč ako „confinium Bohemorum“ k roku 1095.61 Ďalší údaj pochádza zo zmienky v listine kráľa Ladislava IV., ktorá sa hlási k Ondre-jovi II. (1234 – 1235).62 Názov z tej doby nemáme, iba z Ladislavovej listiny a môžeme predpokladať, že bol ten istý ako sa uvádza v listine Ladislava IV. z roku 1273, teda „Wywar“. V zmienke sa ďalej ho-vorí, že Holíč daroval kráľ Ondrej II. komesovi Ke-menovi. Za vlády kráľa Belu IV. mu bol Holíč od-ňatý a odovzdaný Bratislavskému hradu. V spo-mínanom roku 1273 bol Holíč vrátený Kemenovmu synovi Vavrincovi.63 Tieto udalosti sa určite týkali Holíča ako sídliska, nie hradu, lebo už v roku 1274 sa hovorí o zásluhách komesa Michala, syna Budme-ra, kastelána hradu Holíč, celkom iného vlastníka, o udržiavanie hradu a vrátenie kráľovi.64 O ho-líčskom hradnom županstve sa hovorí až v listine z roku 1291,65 hoci o jeho existencii aj predtým ne-možno pochybovať už len vzhľadom na názov hradu. Archeológovia datujú hrad na základe zisťovacieho výskumu na koniec 12. storočia.66 Pravdepodobne sa toto datovanie ešte poopraví na základe systema-tického výskumu. Tak by to vyplývalo z názvu hradu. V roku 1315, keď český kráľ postupoval proti Uhor-sku, rozmiestnil svoje vojsko pred hradom, ktorý sa volal Biely .67 Neskôr sa názov „Biely“ preniesol aj na síd-lisko, tak ako sa maďarský názov Ujvár tiež preniesol aj na sídlisko. V roku 1332 sa hrad zapisuje ako „Wy-war sive Alba ecclesia, in vulgari Teutonico vero Wes-

55 Ad castrum vero, quod Wessel dicitur, regalis exercitus se applicuit et illud in primo congressionis aditu, more bellico scalis ad muros appositis viriliter expugnavit, quo facto flumen, quod Moraua dicitur, ab exercitu Bohemie transitur et ante castrum, quod Alba Eccle-sia vocatur, exercitus colocatur. Istud quippe castrum licet in Vngarie terminis situm est, ad reges tamen Bohemie pridem pertinuid. GOMBOS I., s. 502-503. Petri Zittaviensis Cronica aulae regiae (ex Chronicon aulae regiae).56 KISS, L.: II., s.791.57 Tamtiež, s.793.58 Tamtiež, s.792.59 Tamtiež, s. 791.60 Tamtiež, s. 791.61 GYÖRFFY, Gy.: IV. Budapest 1998, s. 481-482.62 Porov. pozn. 48.63 DL 827.64 Borsa I., Az Árpádházi királyok okleveleinek kritikai jegyzéke II. Budapest 1961, č. 2357.65 A Pécz-nemzetség Apponyi-ágának az Apponyi grófok családi levéltárában örizett oklevelei I. Budapest 1906, s. 16-18.66 BIALEKOVÁ, B.: porov. pozn. č. 51. 67 Porov. pozn. č. 57.68 FEJÉR, G.: c. d. VIII., 3, s. 627.

Vincent Sedlák

73


zunkerch“68 a v roku 1336 „Alba ecclesia ... in vulgari Wywar“.69 Chronológia zápisu názvov nezodpovedá sku-točnosti, ak to hodnotíme z hľadiska lingvistického. Predovšetkým si musíme postaviť otázku, ktorý z náz-vov bol pôvodný, resp. prvší. Najstarší zápis sa týka tvaru Ujvár (Nový hrad).70 Tento názov sa neskôr pre-sadil ako jediný úradný. Názov Alba je zapísaný ako druhý v poradí, čo nemôže mať vplyv na jeho správne zaradenie.71 Je zaujímavé, že sa používa aj na hrad aj na sídlisko, v maďarskej alternatíve ako Fejéregyház. Zatiaľ nemáme k dispozícii doklad, v ktorom by sa vy-skytoval maďarský tvar Fejérvár. Ak by sa ešte taký tvar výskumom objavil, mohli by sme Holíčsky hrad priradiť k hradom väčšej dôležitosti, typu Szekés-fehérvár,72 Gyulafehérvár73 alebo Alba Bulgarica.74 Spojenie „castrum Alba“ by nás k tomu mohlo opráv-ňovať. V súvislosti s tým sa vynára otázka, či nie je holíčsky Biely hrad označenie pre celý mikulčický ar-cheologický komplex. Spoločný základ názvu Holíča a tohto komplexu by svedčil o jednotnom sídliskovom celku mimoriadne veľkej rozlohy a určite tomu zod-povedajúcej dôležitosti. Tento problém môže ešte doriešiť archeológia. Z hľadiska historických pra-meňov by sa žiadalo dodať, že názov „Biely“ sa ne-mohol vzťahovať na nejaký novopostavený kostol v Holíči, ale na mikulčickú archeologickú lokalitu, súh-lasne s názvom ostatných už vymenovaných Bielych hradov (Fehérvár)75 Székesfehérváru a Gyulafehér-váru, ktoré sú názvom Biely označené ako niečo mi-moriadne, rozumie sa vrchnostenské, čím by sa ná-zov Biely vzťahoval v staromaďarskej spoločnosti nie na rasu obyvateľstva, Bieli a Čierni Maďari, ale na vý-sadnosť vrchnej, poprednej zložky staromaďarského obyvateľstva. Z toho by malo vyplývať, že označenie Holíča ako Biely by malo vyjadrovať alebo označovať výnimočnosť mikulčickej archeologickej lokality. Aj podľa doterajších archeologických nále-zov možno hovoriť o nezanedbateľnom keltskom ob-jekte. To by vyplývalo aj z názvu Skalice ako Galícia. Ak sa doteraz nenašlo dosť presvedčivých dokladov na keltské osídlenie, mal by sa výskum na základe doteraz povedaného sústredene zamerať na Holíč a

Skalicu. Celkom odôvodnene chceme vysloviť názor, že mikulčický archeologický objekt bol pravdepodob-ne centrálnym intravilánom a Holíč a Skalica boli sú-časťou tohto objektu, nie ako extravilán v pravom slova zmysle pojmu, ktorým sa označuje územie ne-sídliskového charakteru patriace k objektu. Aj arche-ologické aj historické pramene podávajú o tom dos-tatočné svedectvo. Aby nedošlo k nedorozumeniu, považujeme za potrebné zdôrazniť, že hovoríme stá-le o pôvodnom území Moravského kniežatstva, kto-ré bolo historickou náhodou práve v tomto priestore rozdelené hranicou dvoch štátov. Výklady názvu Skalice a Holíča ako pôvod-ného jednotného sídliskového celku umožňujú na-hradiť, resp. odkryť absentujúci názov mikulčickej archeologickej lokality, ktorá sa dostala, čo sa týka názvu, do toponymicky nič nehovoriacich Mikulčíc len pričinením vôd rieky Moravy. Mala by z toho vy-plynúť otázka, prečo uhorské úrady nezareagovali na stratu tohto územia. Určite len preto, že sa zbavili historickej príťaže na asociácie obyvateľstva, ktoré sa dostalo pod zvrchovanosť uhorského štátu. Moh-lo sa to stať aj dohodou medzi Uhrami a Moravou, o ktorej nemáme žiadne písomné záznamy. K pred-pokladanému najstaršiemu názvu Galícia treba ešte pridať myšlienku Gy. Györffyho, podľa ktorého čes-ko-moravské pomenovanie Holíč pochádza určite zo starého maďarského Galič (západoslovenský tvar) a v tomto prípade mohol dostať názov od haličského ruského strážcovstva hraníc.76 V poslednom období hromadiacich sa arche-ologických nálezov na území Bratislavy by sa celkom odôvodnene mohla postaviť otázka, prečo sa Bratis-lava nestala takým významným politickým centrom ako archeologická lokalita Mikulčice. Dá sa to vysvet-liť len tak, že Bratislava ležala na exponovanom úze-mí, čím by sa stávala častým terčom útokov tranzitu-júceho obyvateľstva, resp. aj celých skupín. To možno vysvetliť dôležitosťou a významom brodu ako široko-ďaleko známeho pojmu, možno povedať v širšom eu-rópskom meradle. Z tohto hľadiska je zanedbateľné, či sa bitka 907 odohrala na priľahlom, dnes rakúskom území, alebo v Zadunajsku. Dôležité je to, že sa odo-

69 WENZEL, G.: Acta extera Andegavensia (Magyar diplomácziai emlékek az Anjoukorból) 1265-1426. Vol. I., Budapest 1875, s. 343. 70 Porov. pozn. č. 50.71 GOMBOS F. A.: c. d. I., s. 502 II., s. 953.72 V župe Fejér v Maďarsku.73 Alba Iulia v Rumunsku.74 Dnes Belehrad v Srbsku.75 Porov. pozn. č. 74-76.76 GYÖRFFY, Gy.: Az Árpád-kori IV. Nyitra megye, s. 481-482.

74

hrala v priestore, pre ktorý bola Bratislava symbolom so všetkým, čo k nej vtedy patrilo. Tam došlo k stretu vojsk s výsledkom priaznivým pre staromaďarské et-nikum. Po tejto udalosti určite došlo k opakujúcemu sa posunu hraníc staromaďarského etnika, lebo ďal-šia, z hľadiska dôležitosti rozhodujúca bitka sa odo-hrala ďalej od Bratislavy, na rieke Lech (955), ktorá poznačila politický vývin v tejto oblasti s neskoršími väčšími alebo menšími posunmi. Tie nie sú z hľadiska našej témy natoľko dôležité. Pre nás je dôležité to, že táto bitka v prvých desaťročiach skončila pre staro-maďarské etnikum nepriaznivo, možno povedať až osudovo na ďalších najmenej päťdesiat rokov, lebo bola spojená s politickými podmienkami pre vedúce zložky staromaďarského etnika zo strany víťaznej ba-vorskej zložky. Staromaďarské vedenie muselo prijať politické podmienky vo forme kontingentu nemec-kých rytierov ako kontrolujúcej zložky nad vývinom budúceho štátneho útvaru, keď ho bavorský sused mienil nechať existovať na úkor ostatných susedov. Zlikvidovať ich ako Avarov asi nebolo v silách nikoho, lebo staromaďarské etnikum sa od začiatku rozptýli-lo medzi dávno usídlené slovanské etnikum, čo bolo jeho faktickou záchranou, pretože s vyhubením sta-romaďarského etnika by bolo muselo byť vyhubené aj množstvo slovanského osídlenia a to si nemohlo do-voliť ani silné bavorské vojsko možno aj z morálneho pohľadu. Tomuto novému, síce ešte nie riadne sformo-vanému politickému útvaru už nikto nekládol iné ci-teľné podmienky. Mohol sa vyvíjať pod spomínaným bavorským dozorom ďalej, keď to išlo na iný úkor, len nie bavorský. Dalo by sa predpokladať, že medzi ry-tiermi mohli mať účasť aj moravskí rytieri, z ktorých sa spomínajú dvaja, Hunt a Poznan. O pôvode týchto dvoch rytierov sa vedú diskusie, či pochádzali z mo-ravskej časti Veľkomoravskej ríše alebo zo sloven-skej, ale fakt, že ich mená znejú slovansky, núti pred-pokladať, že pochádzali z územia Dolného Rakúska, či už zo slovanského osídlenia z tohto územia, alebo z radov utečencov pred staromaďarským vpádom. Po-necháme stranou, či pôvodne boli členmi slovanskej spoločnosti moravskej ako „aboriginisti“, alebo sa

vrátili na územie Slovenska v bavorských službách. Fakt, že dostali najrozsiahlejšie majetky zo všetkých bavorských rytierov, môže nasvedčovať tomu, že si prišli obsadiť svoje pôvodné majetky, zväčšené o zá-sluhovosť za príchod do Uhorska s cieľom sformo-vať staromaďarskú spoločnosť podľa predstáv, resp. osvedčených pravidiel staroeurópskeho vývinu. Čo do majetkovej držby bol najsilnejším ry-tierom Hont. Bol na čele kráľovskej osobnej stráže.77 Stal sa prvým županom hradu a komitátu Hont na zá-klade poverenia kráľa Štefana I. a podľa Gy. Györf-fyho získal celý nitriansky dukátus.78 Výskum ma-jetkov rodu Hont nie je dokončený, najmä z hľa-diska oddelenia pôvodných majetkov od neskôr na-dobudnutých. Podľa doterajších výskumov vlastnili príslušníci rodu Hont majetky v jedenástich župách. Dvojníkom rytiera Honta bol rytier Poznan, ktorý bol veliteľom kráľovského vojska a dostal biharský duká-tus.79 Na Slovensku vlastnil majetok, ktorý by sa dal lokalizovať do dnešných Dvorov nad Žitavou. Centrálne postavenie Bratislavského hradu pokračovalo aj po vzniku uhorského štátu a v určitom zmysle slova ho možno považovať za obzvlášť dôle-žité pre jeho nadlokálny význam. Z prameňov sa do-zvedáme, že Bratislavský hrad nemal poddanské ma-jetky na Záhorí. Jeho majetková sféra končila na hra-niciach Devínskeho hradu a Stupavského komitátu, ale jeho politicko-správna funkcia končila až v Ho-líči. Stupavský a Holíčsky komitát politicky spadali pod jeho jurisdikciu.80 Neskôr, ako sme už uviedli, sa politická hranica Bratislavského komitátu smerom na Záhorie ustálila na riečke Myjava. Na východ od Bratislavy spadal pod jurisdikciu Bratislavského hra-du Šintavský komitát i s hradom a dôležitým brodom a majetkami prevažne v Nitrianskej župe.81 Na seve-rovýchod, východ a juhovýchod od Bratislavy (územie medzi Malými Karpatmi a Dunajom) sa rozprestie-rali poddanské majetky Bratislavského hradu a po-liticko-administratívne územie komitátu. Tým výpočet majetkov Bratislavského hra-du nekončí. V Nitrianskej župe patrila Bratislavskému hradu časť dediny Toman82 a v Tekovskej časť Tráv-nikov.83 Okrem toho vo výbežku Györábskej župy na

77 GYÖRFFY, Gy.: Tanulmányok a Magyar állam eredetéről. Budapest 1959, s. 85.78 GYÖRFFY, Gy.: István királyi, s. 524.79 Tamtiež.80 Apponyi oklevéltár, c. d. I., s. 30-33, č. 19.; Archív mesta Bratislavy, c. d. Lad. I., num. 3.81 CDSl I., s. 89, č. 93.82 Pusta v chotári obce Rumanová, okr. Trnava; MOL DL 689. 83 Okr. Nové Zámky; MOL DL 58384. Bratislavskému hradnému županstvu patrila aj severná časť Trávnice MOL DL 58391.

Vincent Sedlák

75


Slovenskej strane patrili Bratislavskému hradu majetky v Pastúchoch,84 Baloni,85 Čiližskej Radvani86 a Medveďove.87 Na území Györábskej župy v Maďar-sku to bol majetok Dörög,88 v Mošonskej župe ostrov medzi Dunajom a Mošonským Dunajom od Kiliti až po Hédervár.89 Konštatovanie, že tieto výbežky Bra-tislavského komitátu na území dnešného Maďarska, južne od Dunaja, možno vysvetliť len tak, že hranice Bratislavského komitátu vznikli prv ako vody Dunaja odrezali túto ostrovnú časť od jej severného politic-kého centra, sa javia ako logicky odôvodniteľné. To možno považovať za jeden z dôkazov inak písomne nezachytených zmien koryta Dunaja. Písomne pod-chytenú zmenu koryta Dunaja máme len v priestore Podunajských Biskupíc,90 ale tam sa nám reminiscen-cie na pôvodné začlenenie toho územia do Mošonskej župy nezachovali pravdepodobne preto, že išlo o sil-ného zemepána v osobe ostrihomského arcibiskupa, ktorý sa dohodol s mošonskými hradnými jobagiónmi tak, že nároky Mošonského komitátu na toto odreza-né územie zanikli. Po jednom majetku mal Bratislav-ský hrad v Šopronskej91 a Železnohradskej župe,92 dokonca aj v juhovýchodnom cípe Fejérskej župy,93 teda majetky veľmi vzdialené od centra a ďaleko pre-kračujúce hranice vlastného obvodu. Odôvodnene si môžeme položiť otázku, čo bolo príčinou tejto roztrúsenosti majetkov v takej vzdialenosti od vlastného centra a jurisdikcie nad ko-mitátmi, ktoré nepatrili do Bratislavskej župy. Tento fakt nemožno odôvodniť len významným postavením Bratislavského hradu v konfíniu, lebo nemá obdobu v celom uhorskom pohraničí. Muselo to byť rezíduum z jeho centrálneho postavenia, jednak za vlády kráľa Štefana I., a veľmi dôležité aj z hľadiska pochopenia postavenia Bratislavského hradu pred príchodom Maďarov a pred vznikom uhorského štátu. Toto pos-tavenie Bratislavského hradu v kráľovských rukách bolo pravdepodobne príčinou, prečo Bratislava dos-tala pomerne neskoro mestské privilégiá,94 a oddiali-

lo premenu kráľovskej župy na šľachtickú o niečo ne-skôr ako v mnohých iných župách v Uhorsku. Doklad na zmenu koryta máme aj v prípade Váhu v oblasti Serede a Šintavy už po vzniku hraníc župného zriadenia.95 Na tomto mieste vody Váhu tiež vytvorili ostrov, ktorý sa dostal zánikom jedné-ho z korýt na stranu Bratislavského komitátu, pričom príslušnosť do Nitrianskeho komitátu sa zachovala. To znamená, že tento jav nebol ničím neobvyklým a takým mohol byť aj v oblasti Holíča a Mikulčíc. Toto je ďalším svedectvom geografických vplyvov aj na organizačné členenie už vzniknutého uhorského štátu. Ako sme mali možnosť vidieť, Bra-tislavský hrad kontroloval celé západné uhorské po-hraničie od Holíča až po juhovýchodný cíp župy Fejér. Keď sa zmenil systém obrany pohraničia, majetky Bra-tislavského hradu boli postupne vynímané spod prá-vomoci Bratislavského hradu a stávali sa predmetom donácií. V jednej z týchto donácií sa výslovne hovorí o určitom výsadnom postavení týchto dislokovaných poddaných Bratislavského hradu, keď boli spolo-čensky zrovnávaní s ostatnými okolitými poddanými s odôvodnením, aby kvôli nerovnakému postaveniu s inými poddanými nedošlo u okolitých poddaných, medzi ktorých donáciou zapadli, k nežiaducim re-akciám.96 Tento náčrt dobových problémov by ne-mohol vychádzať pre Bratislavu tak významne, keby jej význam nebol taký aj v preduhorskej dobe, tak-že lokalizáciu bitky z roku 907 pri Bratislave nemô-žeme považovať ani za spornú, ani za náhodnú. Pred-pokladom toho bol už spomínaný významný brod a celé široké okolie, ktoré aj vtedy bolo spájané s Bra-tislavským hradom. Výrazný geografický činiteľ, rieku Dunaj, vý-znamne zvýraznili najmä starí Rimania, keď pozdĺž nej zriadili takzvaný „limes Romanus“. Pôsobenie tejto hranice už nestačilo na to, aby sa obyvateľstvo za jej rámcom citeľne romanizovalo. Rieka Morava

84 Okres Dunajská Streda; MOL DL 727.85 Okres Dunajská Streda; MOL DL 199.86 Okres Dunajská Streda; MOL DL 369.87 Porov. pozn. č. 88.88 Pusta v chotári obce Pár pri Györi; Pannonhalmský hlavnoopátsky archív C.IX.89 CSÁNKI, D.: Magyarország történelmi földrajza a Hunyadyak korában III. Budapest 1890, s. 678, 680. Porov. aj mapu G. Lipszkého, Repertórium locolum objectorumque regni Hungariae. Budae 1808.90 MOL DL 76146.91 Ide o lokalitu neznámej polohy Zolonta, ktorá bola vyňatá spod Bratislavského hradu.92 Lokalita Bozzaj, juhovýchodne od Szombathelyu, FEJÉR, G.: C. D. H. V., 1, s. 103-104.93 Majetok Tolve medzi Kis Apostak a Dunaföldvár; Súkromný archív Veszprémskej kapituly, Lad. I., Colon. 2.94 Až v roku 1297.95 Ostrov medzi Váhom a Mŕtvym Váhom.96 Porov. pozn. č. 95.

76

nebola neprekonateľnou prírodnou prekážkou, lebo Moravské kniežatstvo sa rozprestieralo po oboch stranách jej toku, sídliskovo významnejšie po jej pra-vej strane, ak berieme do úvahy jej dnešný tok, ktorý sa od vtedajšieho líšil. Staromaďarské etnikum už natoľko nedbalo na geografické danosti. Ich hlavnou starosťou bolo zabezpečiť si územie, na ktorom mohli existovať, keď boli zo svojej pravlasti prakticky vyhnaní. Nevzdali sa však svojich predstáv o koristníckom spôsobe zabez-pečovania si svojich životných potrieb, čím si proti sebe popudili západoeurópsku spoločnosť, až došlo k ich porážke na rieke Lech (955). Po tejto porážke bolo ich hlavnou nútenou starosťou zaradenie sa do stredoeurópskeho priestoru s vidinou optimálneho zabezpečenia životných podmienok pre svoje etni-kum. V tom sa staromaďarské etnikum líšilo od avar-skej spoločnosti, ktorá žila v izolovaných sídliskách, čím sa stala ľahkým terčom útokov a paradoxne vy-tvorila predpoklady pre svoj zánik, lebo svojím účin-kovaním vyvolala proti sebe takú nenávisť, že im nepomohlo ani známe žobronenie o vytýčenie úze-mia pre svoju ďalšiu existenciu. Staromaďarská spo-ločnosť prenikla do vnútra slovanskej spoločnosti, prevzala štýl života a s ním známe veľké množstvo základných slov do svojho slovníka.97 Z toho dôvo-du nemuseli byť geografické podmienky také rozho-dujúce. Začlenenie Záhoria do rámca vznikajúceho uhorského štátu až po rieku Moravu nebolo natoľko dielom geografického činiteľa, ako skôr schopnosti Moravského kniežatstva ubrániť si svoje pozície za riekou Moravou. Po vzniku uhorského štátu, za ktorého zakla-dateľa sa mylne považuje Štefan I., zvaný Svätý, sa štát postupne rozdelil na menšie administratívne celky, v ktorých geografia zohrala tiež dosť významnú úlo-hu. Severná a východná časť územia Slovenska bola hornatá a jednotlivé kotliny zväčša tvorili základy samostatných župných celkov. Južná časť bola zase členená vodnými tokmi, ktoré mali nie malý vplyv na delenie celej oblasti na jednotlivé župy. Nie je potreb-

né tu rozoberať po tejto stránke všetky južné župy. U celkom južných žúp je nápadné, že prekračujú svoje geografické hranice. Komárňanská župa je na oboch stranách Dunaja, podobne ako aj Ostrihom-ská. Hontianska a Novohradská župa prekračujú svoju prirodzenú geografickú hranicu, rieku Ipeľ. Toto rozdelenie sa nedá vysvetliť ináč ako strá-žením, resp. zabezpečovaním plynulých prechodov cez prirodzené hranice. Podrobnejšie sa treba zastaviť pri Bratislav-skej a Nitrianskej župe, najmä z toho hľadiska, že Zá-horie, ktoré má ideálnu geografickú polohu, nesta-lo sa samostatnou župou, hoci spĺňalo preto všet-ky podmienky. Záhorie bolo umele rozdelené medzi Bratislavskú a Nitriansku župu. Severná časť sa do-stala pod správu Nitrianskej župy, veľmi excentricky, a južná pod správu Bratislavskej župy. U Bratislavskej župy to nie je také krikľavé ako u Nitrianskej župy, kvôli tranzitným stykom a komunikácii všeobecne. Ak sa v prípade Záhoria nerešpektovali jedinečné geo-grafické danosti pre politické delenie, urobilo sa as-poň to, že pri rozdelení medzi spomínané župy sa reš-pektoval geografický zreteľ len pri samotnej deľ-be, a to stanovenie hranice žúp na riečke My-jave. Ale aj tam sa porušil geografický zreteľ pri-radením Šaštína do Nitrianskej župy, hoci ležal na území Bratislavskej župy a z toho dôvodu do-chádzalo k častému zamieňaniu župnej prísluš-nosti Šaštína.98 Stalo sa tak preto, že Záhorie ako bývalá súčasť Moravského kniežatstva stratilo svo-je prirodzené vyššie cirkevné i politické centrum, ktorým bolo s veľkou pravdepodobnosťou mikul-čické centrum a jediné logické riešenie tohto sta-vu bolo so starobylým Šaštínom. Ten sa stal ar-chidiakonátom pre nitriansku časť Záhoria. Záver z toho plynie, že viac ako za pravdepodobné treba považovať riešenie Záhoria ako taktické riešenie, aby sa zamedzil jeho návrat späť do rekonštruova-ného staromoravského útvaru.

97 KNIEZSA, I.: A magyar nyelv szláv jövevényszavai I./1-2, Budapest 1955, autor vyznačuje celú slovnú zásobu, ktorá prenikla do ma-

ďarčiny.98 GYÖRFFY, Gy.: Az Árpád-kori IV. Nyitra vármegye, s. 455.

Vincent Sedlák

77


Summary

Geographic conditions for formation of states in Early Middle Ages

The geographic setting played an important part in the process of formation of the organisational structure of Europe in the Early Middle Ages. The na-tural environment was already suitable for the Celts, who settled here in the first four centuries BC. It was utilised even more by the Romans, especially the mas-sive flow of the Danube, which served them as a na-tural border of the empire in the first four centuries AD. A crossing-place on the Danube under the moun-tain on which a medieval castle was built played an important part in this process. After the dissolution of the Roman Empire in the Migration Period, Sla-vic tribes began to settle on the Middle Danube and stayed there for good. In the 7th century during re-sistance against the Avar Empire, Samo’s Empire was formed along its northern-western edge: the Wo-gastisburg castle, known from written sources, was located on its territory. In the 9th century, on the territory of today’s Moravia, the Moravian Principali-ty and, on the territory of today’s Slovakia, the Nit-ra Principality was formed. Unification of both prin-cipalities resulted in formation of the political body later called Great Moravia.

The Celtic heritage was perhaps reflected in one ver-sion of the name of the later city of Bratislava – Bo-sonium - Posonium - Požeň, which is indicated by the inscription Busu on the Celtic coin type Biatec from Bratislava. Thanks to the Danube crossing place and the firm river basin enclosed from both sides by the foothills of the Carpathians and Alps, Bratislava pre-served a significant status. That is probably why its alternating name Bresalauspurch is stated in con-nection with the battle between the Magyar and Ba-varian armies in the year 907, later Pressburg. De-velopment of the Záhorie region is interesting, in-cluding the important locations of Stupava, Šaštín, Skalica and Holíč, which from the historical point of view needs to be seen as a part the Moravian Prin-cipality. From the political point of view, it belonged to the reign of the Bratislava castle and later, it was divided between the Bratislava and Nitra district.

79


Morava v 10. a na počátku 11. století

Zdeněk Měřínský

Rozpad Velké Moravy na počátku 10. věku ovlivněný částečně vedle typické krize vznikajícího státu tohoto období raného feudalismu způsobené expanzivní politikou Svatopluka I. (871-894) i další-mi faktory, byl vyvolán zejména opětnou změnou mo-censké situace v Karpatské kotlině. Z východu sem pro-nikají kočovní Maďaři, podlamují moc Velké Moravy a český státotvorný proces se přenáší do lépe chráně-né české kotliny. Ta obklopená věncem pohraničních

pohoří a pomezních hvozdů poskytovala v této ne-klidné době lepší podmínky dalšího vývoje (srov. např. Měřínský 1986a; 2003, 61-62; 2006; Kouřil 2003; obecnější závěry Kučera 1974). Do popředí se zde patrně za podpory a zásluhou Svatoplukovy Velké Moravy dostává přemyslovský rod, jenž postupně za-ujímá hegemonní postavení mezi ostatními knížaty, provádí sjednocovací proces a buduje stát. Nadřaze-nost pražského kmenového knížete nad ostatními

Obr. 1. Mapa Moravy a Slezska s nejdůležitějšími vodními toky, nadmořskou výškou území a významnými městy jako orientačními body. A – státní hranice, B – historická zemská hranice mezi Čechami, Moravou a Slezskem, C – vodní toky, D – území s výškou pod 300 m n. m., E – území s výškou 300 až 500 m n. m., F - území s výškou 500 až 750 m n. m., G - území s výškou nad 750 m n. m. Upraveno podle P. Kouřila 2005.

80

předáky zahájila pak od doby vlády Boleslava I. (po 915-967/972, kníže 935?) proces vytváření ústřed-ní vládní moci (z obsáhlé lit. např. Třeštík 1997; Blá-hová/Frolík/Profantová 1999, 263-295). Období 2. poloviny 10. století je charakteri-zováno novou změnou mocenské situace ve středo-evropském prostoru a zejména na středním Dunaji. Roku 955 došlo totiž k rozhodujícímu boji mezi Otou I. Velikým (912-973, něm. král 936, italský 951, císař 962) a Maďary na Lechu poblíž Augsburgu za účasti, mimo jiných, i českých vojenských oddílů Boleslavo-vých, který byl již před touto událostí roku 950 nu-cen po déletrvajícím odboji uznat svrchovanost Říše. Otovo vítězství zastavilo pustošivé maďarské nájezdy do jižní, západní i střední Evropy. Staří Maďaři se vel-mi rychle přizpůsobili novým poměrům a již v době vlády krále Štěpána I. Svatého (okolo 970-1038; vel-kokníže 997-1000, král 1001) je etatizační proces za-vršen. Snahy císaře Oty I. o obnovu Říše v tradicích Karlova Impéria nutily Boleslava I. hledat účinnou protiváhu ve sblížení se vznikajícím polským státem Měška I. (okolo 960-992). Oba panovníci zasahovali

i do nástupnických sporů po smrti Oty I. v roce 973 a Oty II. (955-983, spolukrál 961, spolucísař 967, cí-sař a samost. vláda 973) o deset let později (k Bole-slavovi I. např. Lutovský 1998; k Boleslavovi I. Chrab-rému Grabski 1964). Právě tato příznivá konstelace přispěla k územní expanzi českého přemyslovského státu, která měla proběhnout již za Boleslava I. rám-cově v letech 935-950 (Třeštík 2000a, 52). Polský his-torik G. Labuda (1988, 156) původně navrhoval ča-sový rámec 936-945, ale později se přiklonil k ná-zoru, že se tak stalo až krátce po porážce maďarských nomádů na Lechu u Augsburgu v roce 955 (Labuda 1994, 76-77; srov. Poleski 2000, 229, pozn. č. 38-39 na s. 345). Kromě Malopolska s Krakovem bylo asi obsazeno i Slezsko (jeho obsazení víceméně odmítá Moździoch 2000, 221-222, 224) a expanze sledující směr nejdůležitější evropské obchodní magistrály protínající od západu k východu celý kontinent se za-stavila až na západoukrajinských řekách Bug a Styr, kde narazila na moc Kyjevské Rusi (např. Sláma 2000, 14, Třeštík 2000, 50-52; ke komunikaci např. Charvát 1998, 55, 57-60; Třeštík 2000, 52-55 a dále).

Obr. 2. Mapa Moravy a Slezska s vyobrazením starého sídelního území do konce 12. století (prázdné) a kolonizačního území (šikmo šra-fované). A – státní hranice, B - historická zemská hranice mezi Čechami, Moravou a Slezskem, C – vodní toky, D – oblasti kolonizované ve 13. – 14. století, E – sídlo údělného knížete, F – sídlo biskupa. Podle Z. Měřínského 1993a.

Zdeněk Měřinský

81


Obr. 3. Postup starých Maďarů eurasijským stepním pásem z jejich pravlasti do Karpatské kotliny. Upraveno podle I. Erdelyho (Europa Mitte um 1000, 2000/1).

Obr. 4. Zaujetí vlasti starými Maďary a jejich nájezdy do jižní, západní a severozápadní Evropy v letech 895-970. Silná černá šipka – směr pohybu starých Maďarů a s nimi příchozích dalších kočovných kmenů do karpatské kotliny, slabé černé šipky – směry jednotlivých nájezdů, tečkovaně – staromaďarská oikumena okolo roku 930. Upraveno podle Europa Mitte um 1000, 2000/Katalog.

82

Boleslav II. (?-999, kníže po 967/972) zdědil po svém otci říši představující ve své době impozantní celek (k němu např. Charvát 2004; Sláma 2000). Oku-poval Malopolsko, načas se mu podařilo anektovat i Míšeň a snad ovládal také Slezsko (srov. výše). Vzta-hy mezi polským Měškem I. a českým panovníkem ochladly již po smrti jeho prvé manželky, dcery Bo-leslava I. a jeho sestry Doubravky (asi 932/933-977, svatba 965/966) v roce 977 a dále se zhoršovaly na pozadí východní politiky císaře Oty II., jeho ná-stupce Oty III. i kapitulace jejich konkurenta Jin-dřicha II. Svárlivého (951-995, bavorský vévoda 955-976, 985-995), k jehož spojencům oba patřili, v roce 986. Polský kníže se však zavčas ze spojenec-tví s Jindřichem vyvázal a přiklonil se na stranu mla-

dého Oty III. (980-1002, král 983, císař 996) a jeho matky regentky Theophanu (kol. 960-991, 972 manž. Oty II. a císařovna). Zatímco Piastovci budovali prů-běžně své pozice v Polabí, dostali se Přemyslovci do izolace. Jako zátěž se ukázalo i obsazení Míšně, jež vedlo k napětí s Říší a nově jmenovaným míšeňským a později durynským markrabětem Ekkehardem (985-1002). Po vyjednávání se odsud Boleslav II. nakonec stáhl. Tím již byla předurčena obtížná pozice českého knížete v budoucích konfliktech s polskými Piastovci o Slezsko a Malopolsko. Jako jediný a jak se ukáza-lo obtížný spojenec mu zde zůstal kmenový svaz po-hanských Luticů. Hlavní důvod oslabení pozice Bole-slava II. na sever od Krušných hor spočíval na pozadí rozdílného vývoje českých a polských strategických představ, na kterých se v té době saská, respektive otonská říšská politika nepodílela, protože polská politika Měška I. a jeho syna Boleslava I. Chrabrého se v tomto období ubírala cestou úzké spolupráce s Říší, a to především na bázi společného boje proti Luticům (přehled např. Lübke 2000, 211-214). Právě z této úzké vazby a kooperace s Otou III. těžila rozpínavost politiky polských Pi-astovců a jejich expanze do Slezska a Malopolska, které předtím v případě Malopolska bezpečně a Slezska s jistou dávkou pravděpodobnosti ovládali pražští Přemyslovci. Bezpečná chronologie těchto událostí není zcela jasná. Zejména se to týka ně-kdy předpokládané anexe východní a severní čás-ti Malopolska vojenskými oddíly Měška I. již v le-tech 979-981. I kdyby k ní došlo, což je dosti ne-pravděpodobné, jednalo by se pouze o krátkodobé vítězství, neboť již v roce 981 podnikl kyjevský kníže Vladimír I. Veliký vojenské tažení proti „Le-chům“, patrně Lenzanům, a přitom dobyl jejich dva snad nejdůležitější hrady Červeń a Przemyśl. Ty se nacházely na východní hranici Malopolska. Toto území se potom stalo až do 14. století sou-částí Rusi. Jestli tedy tato výprava způsobila ně-komu politické, vojenské i územní ztráty, byl to s největší pravděpodobností český BoIeslav II. a v té době nepodnikal ještě Měšek I. žádné útoky na jih od Velkopolska směrem do Slezska a Malopol-ska. Situace se rapidně zhoršila až během osmde-sátých let 10. století a s největší pravděpodobnos-tí někdy v roce 989 či 988 obsadila vojska Měška I. Krakov a vypudila odtud českou posádku. Kosmovo datum 999 je současně řadou badatelů považováno s největší pravděpodobností za Kosmův nevědomý omyl Boleslava II. (srov. např. Labuda 1960; Bulín 1961; Havlík 1961; Sláma 2000, 19, 21-23; Poleski 2000, 230-231), ač úplné jistoty zde nemáme.

Obr. 5. Gnadendorf (p. B. Mistelbach, NÖ). Hrob staromaďarského bojovníka odkrytý 18. 7. 2000 v hloubce 100 cm při výkopu kanalizace v obci. Upraveno podle Daima-Lauermanna 2006.

Zdeněk Měřinský

83


Boleslav II. si patrně pokles své prestiže i podstatné zmenšení moci a území uvědomoval. Vý-razem tohoto snažení bylo s největší pravděpodob-ností také Boleslavovo vojenské tažení z roku 990 směřující do jakéhosi jeho bývalého území obsaze-ného polským vládcem. Především se jednalo o po-litickou akci mající za cíl zastrašit Měška I. a udržet si na své straně Lutice (Bulín 1960). Proti těm však již o dva roky později, aby si neznepřátelil německé-ho panovníka, táhne v sestavě říškých vojsk (Sláma 2000, 21). Jestli se skutečně jednalo o pokus praž-ského panovníka obnovit svojí vládu nad Slezskem je diskutabilní (Moździoch 2000, 222). Každopádně se český panovník dostával do stále větší defenzivy a k tomu přispíval i vzrůst moci Slavníkovců, jejichž doménu označuje Bruno z Querfurtu dokonce za

„regnum“. Nakonec pak došlo roku 995 snad bez přičinění vážně nemocného knížete raněného mrtvicí k vyvraždění Slavníkovců na Libici. Paradoxně tím byl dokončen vnitřní sjednocovací proces v Čechách (z obsáhlé lit. ke Slavníkovcům např. Sláma 1971; 1995; 1998; Lutovský/Petráň 2005; Turek 1982; Slavníkovci ve středověkém písemnictví 1983, 11-92; k vyvraždění Sláma/Charvát 1992). Již v posledním desetiletí vlády Bo-leslava II. ztratil přemyslovský stát vět-šinu mimočeských území, po jeho smrti v roce 999 dochází k hluboké krizi. V letech 999-1003 se na českém trů-ně vystřídali tři panovníci. Boleslav III. (?-1037, kníže 999-1002, 1003) pozbyl Krakovsko, Vladivoj (1002-1003), který jako první přijal Čechy v léno od římského (německého krále) a Jaromír (sedmdesátá léta 10. stol.-1035, kníže 1004-1012, 1034) byl vy-hnán polským knížetem Boleslavem I. Chrabrým (965/967-1025, kníže 992, vláda v Čechách 1003-1004, pol-ský král 1025), jenž se zmocnil Čech. Krize měla vnější i vnitřní příčiny. V plánech Oty III. (k němu např. Alt-hoff 1996) na obnovu císařství hrála značnou úlohu osobnost polského Bo-leslava I. Chrabrého (ke vztahu obou panovníků Fried 1989) a jeho úspěš-ně se rozvíjejícího státu. Politické, so-ciální i hospodářské struktury byly ješ-tě primitivní a nevyvinuté, stát ne-

byl útvarem vnitřně pevným a jeho stabilita byla v 10. století a ještě dlouho do 11. věku nepatrná (ke středoevropskému vývoji 10. až poč. 11. stol. Europas Mitte 2000; Kaiser Heinrich II. 2002; Wein-furter 1999; Žemlička 1997, 31, 35-42; Bláhová/Frolík/Profantová 1999, 295-324, 344-356; obec-ně pro Moravu a Slezsko 10.-12. stol. ze star-ších, již antikvovaných děl Dudík 1860-1878; 1871; 1875; 1878; 1878; 1879; 1880; 1882; 1884; Dvořák 1899-1904; 1906; dále Palacký 1876-1878; Bretholz 1895; 1896; 1912; 1921-1925; stálou platnost pro šíři pramenné základny si uchovává Novotný 1912, 558-726; 1913; z moderních syntéz Nový 1972; Fi-ala 1975; Přehled dějin Československa 1980; Žem-lička 1997; 2002; Bláhová/Frolík/Profantová 1999; Válka 1991; Měřínský/Mezník 1998; Morava ve stře-dověku 1999; pro Polsko, Slovensko v rámci Uher-

Obr. 6. Mikulčice - Valy (okr. Hodonín). Nálezy rombických a deltoidních hrotů s řapem a místa jejich koncentrací ve vyznačených plochách prozkoumaných do roku 2002. Upraveno podle P. Kouřila 2003.

84

ského státu a tzv. Východní bavorskou marku, poz-ději od r. 1156 Rakouské vévodství např. Dejiny Slo-venska 1986; Kučera 1974; Historia Polski 1957; Low-miański 1970; Juritsch 1894; Lechner 1985; Brunner 1994; Dopsch/Brunner/Weltin 1999; Die Welt der Babenberger 1995).

Po rozpadu Velké Moravy se na Moravě patrně v omezené míře uchovaly zbytky samostatné státní or-ganizace závislé v 1. polovině 10. století na Maďarech. Na základě analýzy nemnoha písemných pramenů a hmot-ných památek se můžeme přiklonit ke třetí z hypotéz předložených polským historikem G. Labudou (1960a, 93-96), a to v tom smyslu, že Morava si udržela samostatné postavení na rozhraní nově vznikajících státních útvarů českého, polského, uherského a tzv. Východní bavorské marky, a to v podstatě jako prostor určitého mocen-ského vakua, který ostatně známe i ze sousedního Slo-venska, zejména z jeho severní poloviny. Vztahy ke Kar-patské kotlině byly patrně během 2. poloviny 10. století vystřídány těsnější závislostí na slezské a polské oblasti, což dokládají i archeologické a v době přelomu tisíciletí i písemné prameny. Uchovaly se zde také pozůstatky cír-kevní organizace, jak naznačuje přítomnost moravského biskupa na synodě v Mohuči roku 976. Okolo roku 1000 se Morava dostala do sféry moci Boleslava I. Chrabrého a z toho, že Moravané vystupovali jako jeho aktivní spo-jenci pod svým jménem v letech 1015 až 1017, se dá usu-zovat na trvání jistých forem státní organizace na Mo-ravě (Měřínský 1986a, 23-38, 42-50, 52-70; 1991, 16-17; 2002, 57; 2003, 61-63; Kouřil/Měřínský 1996, 113). Existují však i opačné názory snažící se ne-příliš přesvědčivě posunout připojení Moravy nebo její větší severní části k českému přemyslovskému stá-tu již po roce 955 či alespoň jeho velmi silný vliv, jak uvažuje už V. Novotný (1912, 558-570) a po něm na-příklad J. Sláma (1991, 53-56), J. Bláha (1984, 144; 2000; 2001, 63; 2001a), P. Charvát (2004, 73-74) a D. Třeštík (Merhautová/Třeštík 1983, 52, zvl. pozn. č. 135-136 na s. 324; Třeštík 1987, 27-73, zvl. od s. 36, pozn. č. 65; 1991, 9-26; 1997, 362-363; 2000a, 50-53, 292, zvl. pozn. č. 292), původně popírající existenci jakýchkoliv mocenských struktur na Moravě po pádu Velké Moravy a připojení severní části země k Čechám již brzy po roce 935, kdy jižní část měla ješ-tě pravděpodobně zůstat v rukou místních knížat (Třeštík 2000, 407) i další badatelé. Ač se tak mohlo stát i po roce 955 měli jih ještě ovládat Maďaři a se-ver s centrem v Olomouci ovládal český kníže (např. Lutovský/Petráň 2005, 23). Opatrně se k době ob-sazení Moravy či alespoň její severní části i přežívání určitých zbytků na starých Maďarech nebo také dal-ších vznikajících okolních mocenských uskupeních závislé státní organizace stavějí M. Bláhová/J. Fro-lík/N. Profantová (1999, 295-301, zvl. s. 357-361), ale konstatují, že „s větší jistotou jsme schopni říci jenom tolik, že koncem devadesátých let, těsně před její polskou okupací roku 1003, náležela Morava čes-kým knížatům“.

Obr. 7. Gniezno (Hnězdno), Polsko. Zobrazení českého knížete Bo-leslava II. (40. léta 10. stol.?-999, kníže po 967/972) na druhém re-liéfu odshora levého křídla litých bronzových dveří katedrálního chrá-mu se svatovojtěšským cyklem, zhotovených ve 2. polovině 12. sto-letí. Kresba S. Plchová.

Obr. 8. Detail z majestátního panovnického vyobrazení trůnícího Oty III. (980-1002, král 983, císař 996) v Evangeliáři Otty III., Rei-chenau (Bayern, BRD) před rokem 1000; ulož. München, Baye-rische Staatsbibliothek, Clm 4453, fol. 24r. Kresba S. Plchová.

Zdeněk Měřinský

85


V poslední době se k problematice moravské-ho vývoje 10. století vyjádřil M. Wihoda (2005), jenž nepředpokládá, že by celý moravský prostor ovládla v 1. polovině 10. století naprostá anarchie, ale pod maďarským „dohledem“ zde přežívá část moravské aristokracie a ta obnovuje některá lokální centra, či lépe řečeno (pozn. Zdeněk Měřínský, srov. dále) lze na střední, severní i jihozápadní Moravě postihnout jejich kontinuitu do 11. věku. Po pádu Velké Moravy uvažuje o jisté tributární závislosti zbytků moravské nobility a omezeně přežívající lokální státní organi-zace na starých Maďarech, jak dovozoval již L. E. Hav-lík (např. 1978, 101), přičemž jádro osídlení se mělo přesunout na střední Moravu a s tím souvisel i vze-stup olomouckého centra. Po drtivé porážce maďar-ských hord na řece Lechu v roce 955 měl Boleslav I.

svést další úspěšnou bitvu s Maďary kdesi na pomezí svého panství, snad na Moravě a ta se měla dostat do zájmové sféry Boleslava I. (Ann. Sangall. mai. ad 955; Novotný 1912, 562-563; Lutovský/Petráň 2005, 21). Již výše jsme uvedli, že podle některých hypotéz mělo k expanzi českého přemyslovského státu smě-rem na východ dojít rámcově již v letech 935-950 (Třeštík 2000a, 52). Polský historik G. Labuda (1988, 156) původně dokonce navrhoval časový rámec 936-945, ale později se přiklonil k názoru, že se tak sta-lo až krátce po porážce maďarských nomádů na Lechu u Augsburgu v roce 955 (Labuda 1994, 76-77; srov. Poleski 2000, 229, pozn. č. 38-39 na s. 345). Osou přemyslovské expanze směrem na východ měla být právě ona výše zmiňovaná dálková komunikace, kte-

Obr. 9. Listina Jindřicha IV. (1050-1106, spolukrál 1053, ba-vorský vévoda 1053-1054, král 1054, císař 1084) vydaná v Řezně (Regensburg, Bayern, BRD) 29. dubna 1086 se vsuvkou tzv. za-kládací listiny pražského biskupství potvrzující v pozdní vsunuté konfirmaci spojení kolem roku 973 založeného biskupství s mo-ravským v jedno i jeho hranice; CDB I, 92-94 č. 86; pergamen, ulož. Würzburg (Bayern, BRD), Staatsarchiv, Kaiserelekt 883. Upraveno podle Europa Mitte um 1000, 2000/Katalog.

Obr. 10. Privilegium Dagome iudex z let 990-992 s popisem hra-nic státu Měška I. (okolo 960-992) v regestu z Collectio canonum kardinála Deusdedit vročeném do let 1086/1087; pergamen, ulož. Citta del‘ Vaticano, Bibliotheca Apostolica Vaticana, Vat. lat. 3833, fol.87r-87v. Upraveno podle Europa Mitte um 1000, 2000/1 a Katalog.

Obr. 11. Listina Oty I. Velikého (912-973, něm. král 936, italský 951, císař 962) vydané v Ravenně (Itálie) v říjnu 968, kterou zři-zuje nové arcibiskupství v Magdeburgu, Sasko-Anhaltsko, BRD); pergamen, ulož. Magdeburg, Landeshauptarchiv Sachsen-Anhalt, Rep. U I, Tit. I, Nr. 31. Upraveno podle Europa Mitte um 1000, 2000/1.

86

Obr. 12. Církevní organizace na území Říše v 10.-12. století. 1 – arcibiskupství karolinského období, 2 – arcibiskupství otonského období, 3 – zaniklá sídla arcibiskupství, 4 – biskupství karolinského období, 5 – biskupství otonského a sálského období, 6 – zaniklá sídla bis-kupství, 7 – hranice Říše za vlády Oty I. Velikého (912-973, něm. král 936, italský 951, císař 962), 8 – hranice Burgundského království, 9 – hranice biskupství. Upraveno podle H. K. Schulzeho 1998.

Zdeněk Měřinský

87


rá se po obsazení Olomouce, Vratislavi a Krakova zastavila až na řekách Bug a Styr. Po roce 955 ovládli tedy Přemyslovci Olo-moucko a pak na sklonku 10. století ce-lou Moravu. Výsledkem bylo, že nespoko-jení Moravané ujařmení Čechy vpustili do země někdy na počátku 11. století v době krize českého státu na přelomu tisíciletí polské bojovníky Boleslava I. Chrabrého a posléze bojovali v letech 1015 a 1017 po jejich boku proti německému králi a poz-ději císaři Jindřichovi II. (973 (978?)-1024, král 1002, císař 1014) a jeho spo-jencům českému Oldřichovi I. (?-1034, kníže 1012-1033, 1033-1034) a markra-bímu tzv. Východní bavorské marky Jin-dřichovi I. Babenberskému (994-1018). Opatrnější pohled na celou slo-žitou a na základě nemnoha pramenů těžko jednoznačně interpretovatel-nou a řešitelnou situaci zaujal zejména k proměnám správních i církevních struk-tur mezi starou Moravou a raným pře-myslovským státem i elit stojících v je-jich čele L. Jan (2005). Zejména upo-zorňuje na fakt, že mnohá důležitá správ-ní centra 11. století na střední, severní i jihozápadní Moravě mají své počátky již v předchozím období velkomoravském a

povelkomoravském a podobně přetrvávají i zbytky církevní organizace. Nelze ani vy-loučit existenci biskupství během 1. polovi-ny 10. věku, což dovozoval spolu s jeho ob-novou v roce 973 již F. Dvorník (1970, 207, 222). Sídlem diecéze se po translaci stala Olomouc a po kratší sedisvakanci bylo ob-noveno spolu se založením pražského bis-kupství kolem roku 973 a znovu definitivně Vratislavem II. (po 1031-1092, olomoucký údělný kníže 1055, 1058/1059-1061, český 1061, král 1085/1086) kolem roku 1063. Přemyslovský výboj měl tedy pro-běhnout po jedné z bočních větví západo-východní eurasijské magistrály 10. století vycházející z kordóbského chalífátu, jejíž hlavní trasa vedla přes Francii, Mohuč, již-ní Sasko, Vratislav a odtud na Krakov a přes Kyjev k Chazarům na dolní Volze, a dále do východního chalífátu a Číny (např. Char-vát 1998; 2004, 75-76; Lutovský/Petráň 2005, 22-24). Směr další větve vedl z Řezna

Obr. 13. Staroměstsko-uherskohradišťská aglomerace; tečkovaně osídlené plochy, tečkované linie vyznačují opevnění, plné tečky s křížkem archeologicky doložené sakrální objekty, prázdné tečky s křížem předpokládané sakrální ob-jekty. Upraveno podle L. Galušky 2001.

Obr. 14. Mikulčice - Valy (okr. Hodonín). Schematický plán hradiště s polohami jednotlivých kostelů (I-XII) a hřbitovů kolem nich (šikmé šrafování), opevnění ak-ropole (silná čára), předhradím (čárkovaně), mosty (dvojité čáry) a slabými li-niemi vyznačenými prozkoumanými plochami. Podle N. Profantové 2003.

88

Obr. 15. Mikulčice - Valy (okr. Hodonín). IX. kostel v trati „Kostelisko“ se hřbitovem a studnovitým útvarem na východě. Podle Z. Měřínského 2005.

Zdeněk Měřinský

89


přes Prahu a dále pravděpodobně směřoval přes ny-nější Český Brod, Poděbrady, Starý Bydžov, Jaroměř a zemskou bránou u Náchoda do Kladska (Vávra 1972, 7-15). Je předpokládána i další odbočka na Litomyšl, Olomouc, a potom dále Moravskou bránou na Krakov (srov. např. Michna 1982, 721-722; srov. Třeštík 1973, 889-890; 1980, 301). Právě tyto komunikace hrají důležitou roli v úvahách o situaci 10. století v moravském prostoru a jeho vztahu k Čechám. K přesunu této západo-východní obchodní trasy vedoucí původně Podunajím severněji na Řezno (Regensburg, Bavorsko, Německo)-Praha-Krakov a Mohuč (Mainz, Porýní-Falc, Německo)-již-ní Sasko-Vratislav (Wrocław, Breslau, Dolní Slezsko, Polsko)-Krakov došl totiž někdy na počátku 10. sto-letí v důsledku obsazení karpatské Kotliny Maďary. Zároveň pozbyla svého významu stará dálková ces-ta, tzv. Jantarová, jejíž jedna větev se dvěma varian-tami procházela Pomoravím a další přes Brněnsko a

Vyškovsko na střední Moravu, aby se všechny spojily u Přerova před průchodem Moravskou bránou (srov. Freising 1977; Měřínský 1986a, 24; 1999b, 126-128; Měřínský/Zumpfe 1998, 174-175, 177). Předpokládá se, že právě komunikace přes Litomyšl na Olomouc a dále do Polska měla vliv na rozvoj olomoucké aglo-merace nacházející se při brodu přes Moravu (Blá-ha 1984, 138-141; 1985, 144-147, 149; Michna/Pojsl 1988, 42-43; Čižmář/Kohoutek 1997, 285, 287). Ar-cheologicky je vzestup významu Olomouce postiži-telný a sledovatelný právě od 2. poloviny 10. sto-letí (srov. dále) a celý zdejší vývoj jistě podmiňoval pozdější úlohu Olomoucka 11. a 12. století jako nej-důležitějšího a největšího moravského údělu, záro-veň však nejvíce závislého na pražském centru (srov. Nový 1972, 148-149; Krzemieńska 1985, 7-13; Mě-řínský 1986a, 24). Právě poloha Olomoucka na výše zmiňované boční větvi západo-východní eurasijské magistrály měla podle některých badatelů determi-novat směr přemyslovského výboje na počátku 2. po-loviny 10. století (srov. např. Sláma 1991; 1995, 190, 197, 202; Třeštík 1992; Bláha 1984, 144; 1998, 147; 2000; 2001a; Wihoda 2005, 13). Žádné konkrétní do-klady a přesvědčivé důkazy však pro výše naznačené hypotézy o obsazení země pražskými Přemyslovci bě-hem 10. věku nemáme. Také v případě předpokláda-ného obasazení Moravy Poláky roku 1002 či 1003 se nejednalo o žádnou okupaci, neboť Moravané s nimi spolupracovali víceméně dobrovolně. Na Moravě lze pro období 10. století počítat v omezené míře s pře-žívajícími zbytky státní i církevní organizace (Mě-řínský 1986a, 23-27, 69-70; 1991, 16-17; Kouřil/Mě-řínský/Plaček 1994, 123). Zda Olomoucko, jehož význam vzrostl právě během 10. století, bylo v této době nějak závislé na pražských Přemyslovcích, nelze nijak prokázat (srov. Havlík 1978, 102-103). Naopak ve 2. polovině 10. sto-letí jsou zde v archeologickém materiálu postižitelné silné vztahy ke Slezsku (Michna 1982, 731-732; Blá-ha 1998, 145-148). Otázkou je, zda přímému působe-ní pražských Přemyslovců mohla bránit i bariéra vy-tvořená slavníkovským panstvím ve východních, se-verovýchodních a jižních Čechách (k rozsahu srov. např. Turek 1982, 53-77), poněvadž řada badatelů vyslovila pochybnosti o politické kompaktnosti vý-chodočeské slavníkovské oblasti i o určité závislosti na Přemyslovcích a spojenectví s nimi (srov. Novotný 1912, 566; Nový 1972, 142; Kudrnáč 1960, 278-282). Také údaj v Kosmově kronice, podle něhož byl rozsah území knížete Slavníka v době jeho smrti roku 981 vymezen k východu proti zemi moravské (contra Mo-ravie) hradem pod pomezním hvozdem kežícím, jmé-

Obr. 16. Velká jednodílná velkomoravská hradiska v nížinné po-loze. 1 – Strachotín „Petrova louka“ (okr. Břeclav) s vyznačenou polohou a půdorysem staršího dvorce opevněného valem a pří-kopem v severozápadní části lokality (1), řez valem prováděn zá-padně od místa vyznačeného č. 1; 2 – Rajhrad (okr. Brno-venkov) s vyznačením budov kláštera a kostela; 3 – Břeclav „Pohansko“ (okr. Břeclav) s vyznačenou polohou dvorce s kostelem a hřbi-tovem (č. 1), severovýchodního předhradí (2), jihozápadního předhradí (3) zámečku (4) a vodorovně šrafovanými rameny řeky Dyje. Podle Z. Měřínského 1986a.

90

nem Litomyšl, až k potoku Svitavě, tekoucímu stře-dem hvozdu; na sever proti Polsku pak hradem Klad-sko ležícím nad řekou Nisou (Bretholz 1955; Kosmas I, XXVII, s. 50), nepodporuje úvahy o nějakém slav-níkovském vlivu na Moravu, jejž nelze prokázat, a patrně odráží, pokud jde o osídlení, mladší situaci (Charvát 1980, 274-275). Některé shodné prvky pro-jevující se na keramice 10. století mají širší časové a územní souvislosti. Za zmínku jistě stojí i označení Moravy jako „regnum“ ve výše citovaném výňatku z Kosmovy kro-niky. Toto označené se opakuje později ještě několi-krát (např. k r. 1055 a 1061; Bretholz 1955, Kosmas II, XV, s. 105, II, XVIII, s. 110; srov. Novotný 1912, 564, pozn. č. 1) a bylo by nutno podrobně je rozebrat a

objasnit, jestli vyjadřuje nějaké povědomí o starší tradici velkomoravské, eventuálně zachycuje situa-ci 2. poloviny 10. století, jak naznačoval L. E. Havlík (1978, 103), nebo, což je pravděpodobnější, pouze dokazuje, že Morava byla vždy, tedy i v době Kosmově (ok. 1045-1125), pojímána jako samostatná územní jednotka jež byla včleněna do přemyslovského státu (srov. Nový 1972, 144-146). Dalším pramenem, na je-hož základě se uvažuje o osudech Moravy v 10. sto-letí je tzv. zakládací listina pražského bískupství, kte-rá se dochovala v pozdní konfirmaci císaře Jindřicha IV. (1050-1106, spolukrál 1053, bavorský vévoda 1053-1054, král 1054, císař 1084) z roku 1086 (CDB I, 92-94 č. 86; Bretholz 1955, Kosmas II, XXXVII, s. 136-140; srov. Pekař 1904; Krzemieńska/Třeštík 1960; Mar-

Obr. 17. Břeclav „Pohansko“ (okr. Břeclav). Dosavadní zkoumané plochy: velmožský dvorec (č. 1), lesní školka (2), žárové pohřebiště (3), řez valem s bránou na východní straně (4), severovýchodní předhradí (5), jezírko (6), lesní hrůd (7), sonda před zámečkem (8), již-ní a jihozápadní předhradí (9) a destrukce kamenné stavby (10), další řezy valem na severovýchodní, východní a jižní straně vyznačeny plnými krátkými liniemi. Podle J. Macháčka.

Zdeněk Měřinský

91


sina 1971, 89-104; Turek 1975; tam podrobný rozbor a další lit.). Je zde potvrzeno spojení kolem roku 973 založeného pražského biskupství s moravským v jed-no a popisována jeho hranice. Na východě, kde sou-sedilo s Kyjevskou Rusí ji tvořily řeky Styr a Bug s hra-dem Krakovem a krajem jehož jméno je Váh (Wag). Odtud připojením pomezí uherského rozšířena táhne se až k horám, jež slovou Tritri (Tatry; tato hranice připomínána i za Boleslava II. k roku 999; Bretholz 1955, Kosmas II, XXXIII, s. 59.60, XXXIV, s. 60). Na jihu náleželo k biskupství „regione Moravia“ až k řece Váhu (Wag) a po střed lesa, jehož jméno je More, kde hraničí s Bavorskem. Většinou je předpokládáno, že v popisu hra-nic diecéze se odráží rozsah přemyslovského českého státu kolem roku 973 (viz údaj Kosmy k r. 999 výše; srov. Hrubý 1926) a v této souvislosti bývá uvažováno o možnosti spojení obou biskupství po založení praž-ské diecéze, nebo za druhého biskupa Vojtěcha (oko-

lo 956-997, biskup 982-988, 992-994, 996), a dále též diskutováno o tzv. moravském privilegiu, prav-děpodobně starší listině škodlivé zájmům pražské-ho biskupství, a tudíž zničené nejpravděpodobněji v rozmezí let 1030-1086 (srov. Richter 1958, 68-73; Zemek 1973, 253-255). Vzhledem k vývoji církevních poměrů v době vydání listiny z roku 1086 není vylou-čeno, že vsunutí popisu hranic území tvořícího pů-vodně samostatné moravské biskupství bylo podvo-dem, který měl možná i s využitím údajů nějaké star-ší odstraněné listiny moravského biskupství dokázat, že Morava náležela k pražské diecézi od jejího za-ložení, a zpochybnit oprávněnost existence asi roku 1063 v Olomouci znovuobnoveného moravského bis-kupství v mocenských ambicích knížete biskupa Ja-

Obr. 18. Hradiska z 9. – 10. století. 1 – Znojmo-Hradiště sv. Hy-polita (okr. Znojmo), A: předhradí, B: vlastní hradiště s polo-hou pohřebiště v zahradě probošství zkoumaného F. Kalouskem a B. Klímou a pravděpodobnou polohou raně středověkého kos-tela sv. Hypolita (č. 1), C: přemyslovský hrad s předhradím (D); plné linie: zjištěné opevnění, čárkovaně: předpokládaný prů-běh opevnění; 2 – Nejdek „Pohansko“ (okr. Břeclav); 3 – Zelená Hora (okr. Vyškov); čárkovaně vyznačen rozsah osídlené plochy. Podle Z. Měřínského 1986a.

Obr. 19. Velkomoravská výšinná hradiska osídlená i během 10. století (č. 1-2) a výšinné sídliště (3). 1 – Brno-Staré Zámky u Líšně (okr. Brno-město). Vyznačena plocha vlastního hradiska (č. 1), první předhradí (2), druhé předhradí (3), vnitřní val (4), vnější val (5), pohřebiště (6) a pramen (7), plnými liniemi vy-značen průběh opevnění a čárkovaně vymezena plocha vlastního hradiska; 2 – Osvětimany „Hradisko sv. Klimenta“ (okr. Uher-ské Hradiště). Vyznačena vrcholová plošina s polohou pozůstat-ků kostela ze 14.-15. stol., plnými liniemi vyznačen průběh va-lového opevnění, čárkovaně předpokládaný průběh, slabými li-niemi naznačenprůběh příkopů před valem a terasy, kde došlo k sesuvu opevnění; 3 – Hornice „Turecký kopec“(okr. Třebíč). Podle Z. Měřínského 1986a.

92

romíra-Gebharta (1068-1090). Ten si také vynutil, že roku 1085 bylo olomoucké biskupství zrušeno a v letech 1086-1090 byla celá diecéze spravována Jaromírem z Prahy (srov. Richter 1958, 73-75; Medek 1971, 42-44; Zemek 1973, 254-255; Marsina 1971, 89-104; Turek 1975, 87-102, 108-114). V souvislostech příslušnosti Moravy pod obe-dienci pražského biskupství v době po jeho založení je důležitá lokalizace lesa More uváděného v dokumen-tu, jenž bývá ztotožňován s Mailberkem (Nauriberg) v Dolním Rakousku, a celé hraniční území lokalizováno do oblasti Leiser Berge, Ernstbrunner Wald a Schwarz Wald mezi Dyjí a Dunajem (srov. např. Novotný 1912, 569; Hrubý 1926, 152-153; Havlík 1972, 14-15). Napro-ti tomu se V. Richter (1943, 68-74; 1958, 71-72) sna-žil vysvětlit nesrovnalosti dokumentu doplňky při jeho koncipování, které měly doložit nároky pražského bis-kupství na Moravu a některé statky jako byl například Podivín. Tyto „vysvětlivky“ vsunuté do předlohy popisu hranic pražské diecéze měly blíže určit původní hraniční body tak, aby „silva More“ bylo možno chápat jako hra-nici u Mailberku (Mauriberg) severovýchodně od dol-norakouského Hollabrunnu, známého z doby nedlouho předtím vítěznou bitvou svedenou zde roku 1081 Vrati-slavem II. a Konrádem I. Brněnským (snad 1033/1039-1092, kníže brněnsko-znojemského údělu 1055, 1061-1092, český 1092) s markrabím tzv. Východní bavorské marky Leopoldem II. (Liutpold, 1075-1095). Po této bitvě bývá předpokládán posun moravské hranice

k jihu (podle Kosmy hranice na jihu roku 1082 tvořila Dyje; Bretholz 1955; Kosmas II, XXXV, s. 131; srov. Mě-řínský 1981, 160; Měřínský/Zumpfe 2004, 80, 89; k bi-tvě srov. dále). Podobně popis moravské hranice na Váhu navozuje situaci danou snahami Břetislava I. (asi 1002-1055, vládce Moravy 1019/1021-1034, český kní-že 1034/1035) ovládnout při vojenských výpravách proti Uhrám z let 1030 nebo pravděpodobněji až 1031, 1042, 1044 a 1051 tuto oblast včetně Nitranska, při-čemž spolu s Jindřichem III. (1017-1056, 1027-1042 bavorský vévoda, 1028 spolukrál, 1039 král, 1046 cí-sař) proti nim táhl v letech 1042 a 1051 (srov. Krze-mieńska 1999, 143-152, 329-332, 338-353, 365-368, 370-371; srov. dále). Původní polohu lesa More ztotožňuje V. Richter se Sudetami a hledá jej zhruba v prostoru mezi prameny Labe a Odry. Hranici by tedy tvořilo labsko-oderské a dunajsko-oderské rozvodí na hřebenech Or-lických hor, Jeseníků a Beskyd. Má ji dokazovat i Ale-mure lokalizované většinou na řeku Odru a totožné možná se „silva More“ dokumentu z roku 1086. Ten-to název je uveden v popisu hranic panství Měška I. v privilegiu Dagome iudex z let 990-992 (srov. Richter 1943, 69-70; 1958, 71-72), tedy v době, kdy Přemys-lovci ztratili Slezsko dobyté na Boleslavovi II. (srov. Novotný 1912, 620-626; ke ztrátě Slezska např. Kor-ta 1990; Tyszkiewicz 1991). Také u Adama Brémského (†brzy po 1081) je zmínka o řece Odře, která pramení ve velmi hlubokém hvozdu Moravanů (in profundissi-mo saltu Marahorum), kde také má počátek naše Labe (MGH SS; II, 22). V těchto souvislostech vyslovil R. Nový (srov. Turek 1975, 112, pozn. č. 89) nepubliko-vaný názor, že tvar „Alemure“ lze paleograficky snad-no odvodit od jména Moravia, někteří badatelé jako například O. Králík (1966) se jej pokusili ztotožnit s Olomoucí, ale při těchto vývodech je nutná vzhle-dem ke značnému zkomolení všech místních jmen a dalších názvů v Dagome iudex nezbytná opatrnost (srov. Bakala 1967; 1967a; Turek 1975, 112, pozn. č. 88). Každopádně ztotožnění „Alemure“ s Mo-ravou, eventuálně pohraničním hvozdem Moravanů, v němž pramení i řeka stejného jména, je v kontex-tu Dagome iudex více než pravděpodobné. Jestli je totožné i se „silva More“ dokumentu Jindřicha IV. z roku 1086 nelze prozatím spolehlivě prokázat a ně-kteří badatelé se o něm vyjadřují odmítavě. Zmínka o Moravě se objevuje i v usnesení tzv. mistelbašské synody (Mistelbach, Horní Rakousy) z let 985-991, jež stanovila majetky pasovského biskupství na území tzv. Východní bavorské marky, a kde se hovoří mimo jiné o moravských hranicích (ad Mareuinos terminos),

Obr. 20. Hradiska (č. 1-2) a výšinné sídliště (3, 3a) osídlená během 10. stol.: 1 – Sudoměřice „Hrůdy“ (okr. Hodonín); 2 – Stavenice (okr. Šumperk); 3, 3a – Vysočany „Palliardiho hradisko“ (okr. Znojmo, vy-značen první (č. 1) a druhý příkop (2) se skalní bránou (3). Podle Z. Měřínského 1986a.

Zdeněk Měřinský

93


které měly jít proti proudu Dunaje až k Mochinle a Trepinse, jež bývají loka-lizovány ke Štokravě (Stockerau, Dolní Rakousy) na levém břehu Dunaje (Hav-lík 1963, 74; 1978, 101). Zde u Štokravy v pohraničí mezi Bavory a Moravou (in Bawariorum confinio atque Mararensi-um) byl podle zprávy z roku 1012 (Thiet-mari Chron. I, 4; Ann. Altah. mai. ad 1012; srov. Havlík 1972, 15-16) zajat ir-ský poutník Koloman a oběšen pro po-dezření z vyzvědačství. To později vedlo k jeho svatořečení. Výše uvedené pra-meny tedy naznačují možnost směřování východní expanze přemyslovského státu 2. poloviny 10. století v ose hlavní evrop-ské obchodní magistrály či jeho boční vět-ve vedoucí z Prahy do Slezska, Krakovska a odtud dále na Červenou Rus, kde narazi-la na území ovládané Kyjevskou Rusí. Mo-rava by v tomto případě zůstala ve 2. po-lovině 10. století od této expanze stranou (Měřínský 1986a, 25, 26, pozn. č. 2). Velmi diskutovány jsou otázky exis-tence samostatné církevní organizace na Moravě v 10. století či přetrvávání sta-ré velkomoravské církevní organizace, byť ve velmi omezené formě. Také touto složitou otázkou se zabývala s různými záměry řada badatelů (srov. např. Me-dek 1971, 31-46; Zemek 1972; 1973; Jan 2005). Podle L. E. Havlíka (1978, 98) lze existenci moravské církevní organizace doložit ještě kolem roku 910, kdy zde existovala čtyři biskupství. Dokládá ji na některých souvislostech v údajích pe-tice bavorského episkopátu z roku 900, tzv. Pilgrimových falz vzniklých kolem roku 974, a údajích o nájezdech Maďarů do Bavor. Ač je pravděpodobné, že cír-kevní organizace na Moravě mohla exis-tovat ještě roku 910 či přetrvávat dále do průběhu 1. poloviny 10. století, ne-lze to spolehlivě prokázat. Zprávy o mo-ravských biskupech z tohoto období při-nášejí až pozdní kompilace ze začátku 15. století tzv. Granum cathalogi praesulum Moravia či A. Käsenbrot (1467-1513) z konce 15. věku, kde jsou uvedeni bis-kupové Jan (nastoupil údajně roku 916) a Silvestr vysvěcený roku 942, po je-hož smrti roku 961 mělo přejít moravské

Obr. 21. Centra údělných knížectví a hradských obvodů, mající základy ve vel-komoravském (č. 1, 3) a povelkomoravském vývoji 10. století (2). 1 – Olomouc (okr. Olomouc), vyznačen vnitřní hrad s nynější zástavbou katedrály sv. Václa-va a severně přiléhající kapitulou (č. 1), s předpokládaným přístupem na hrad z Předhradí (2), polohou kostela sv. Petra s původním sídlem biskupství (3) a s nejdůležitějšími lokalitami: nám. Republiky (4), Křížkovského ul. (5), Pekární ul. (6), tř. 1. máje (7), Wurmova ul. (8), tzv. Tereziánská zbrojnice na nám. J. V. Friče (9) a Pekařská ul. (10). Čárkovaně vyznačeno předpokládané vymezení hradu a předhradí, tečkovaně hlavní komunikace a průběh dálkových cest kromě odbočky podél západního úpatí Michalského vrchu k brodu přes Moravu u klášte-ra Hradisko na levém břehu řeky severně od hradu, vodorovně šrafovány součas-ná ramena řeky Moravy, šikmo šrafovaně naznačeno předpokládané předlokační osídlení na území později lokovaného plně institucionálního města vrcholného středověku s jeho slabě podkreslenou zástavbou v hradbách; 2 – Znojmo (okr. Znojmo). Čárkovými liniemi vyznačena poloha předpokládaného vnitřního hradu (1) a předhradí s rotundou sv. Kateřiny (2); 3 – Přerov (okr. Přerov). Čárkovaně vymezen předpokládaný rozsah hradu v 11.-12. stol., slabě podkreslenou nyněj-ší zástavbou a nejdůležitějšími lokalitami: Horní nám. (1), poloha kaple sv. Jiří (2), a hradu 13.-16. stol. (3), Dolní nám. (4), Žerotínovo nám. (5) a sídliště v poloze Brabansko (6). Podle Z. Měřínského 1986a.

94

biskupství na druhého pražského biskupa Vojtěcha Slavníkovce. Pokud jde o tzv. Pilgrimova falza vzniklá kolem roku 974, ta obsahují jednak řadu reminiscencí na církevní poměry v době velkomoravské, a dále od-rážejí snahy pasovského episkopátu získat zřízením arcibiskupství v Laureacu (Lorch, Horní Rakousy) pod svojí pravomoc na úkor Salcburku (Salzburg, Rakous-ko) a částečně i Mohuče (Mainz, Porýní-Falc, Němec-ko) bývalou panonskou (moravskou) arcidiecézi, kte-rá se měla dle těchto falz skládat ze sedmi biskupství, z nichž čtyři byla na Moravě. Z Pilgrimových falz vy-plývá, že bylo počítáno s podřízením jednoho bis-kupství na Moravě, Morava vystupuje v těchto pod-

vrzích jako určitá provincie a celá akce, jež vyzněla na-prázdno, byla pravděpodob-ně i reakcí proti nově zři-zovanému biskupství v Pra-ze a celkové reorganizaci církevní správy v celé ob-lasti na úkor bavorských bis-kupství (srov. dále; přehled Měřínský 1986a, 25-27). Právě v této době je také v písemných prame-nech (CDB I, 40-41 č. 34) doložen jménem neoznače-ný moravským biskup, jenž se zúčastnil v roce 976 ved-le moravského, špýrské-ho a wormského biskupa synody v Mohuči. Nemů-že být vážných důvodů po-chybovat, že se jednalo o plnoprávného, a nikoliv misijního biskupa, jak uva-žovali někteří badatelé (např. Novotný 1912, 609-611; Fiala 1975, 14; Graus 1966), který stál v čele mo-ravské diecéze (srov. Medek 1971, 32-34; Zemek 1972, 61-72; 1973, 239-244; Hav-lík 1972, 14; 1978, 102-103; Krzemieńska 1985, 23, pozn. č. 67; tam další lit.). Příliš vyspekulovaná a ne-pravděpodobná se v této souvislosti jeví i hypotéza, že Boleslav I. dobyl Mora-vu nad Maďary teprve v se-dmdesátých letech, nalezl

zde biskupský stolec osazen a bylo domluveno, že po smrti biskupa nebude již obsazován (Hrubý 1926, 144-145). Stejně tomu také je s názorem, který nemá žádnou oporu v písemných pramenech, že spolu s pr-vým pražským biskupem Dětmarem (Thietmar, kol. 973/975-982) ustanovil papež Jan XIII. (972-974) i moravského biskupa. Oba měli být vysvěceni v led-nu 976 a podřízeni arcibiskupství v Mohuči, což má taktéž dokazovat politickou příslušnost Moravy k Čechám v této době (Třeštík 2000, 407-408; 2003; k mohučské metropoli srov. dále). Na podporu těch-to názorů bylo někdy argumentováno právě výše zmiňovaným dokumentem z roku 1086, do níž se

Obr. 22. Hradiska 11. – 12. století se stopami osídlení od velkomoravského období (č. 1) a počátky osídlení patrně již ve 2. pol. 10. stol. (2). 1 – Rokytná u Moravského Krumlova (okr. Znojmo). Vy-značena poloha pozdně románského kostela sv. Hypolita (1), vnějšího příkopu (2) a vnitřního pří-kopu (3), čárkovaně vyznačen předpokládaný průběh opevnění a slabě podkreslena zástavba ny-nější obce; 2 – Dolní Věstonice „Vysoká zahrada“ (okr. Břeclav) s vyznačením polohy kostela. Pod-le Z. Měřínského 1986a.

2

1

Zdeněk Měřinský

95


k textu snad z doby kolem roku 973, kdy bylo bis-kupství založeno, dostaly další doplňky, z nichž ně-které zachycují až situaci po spojení obou diecézí za Jaromíra-Gebharta. Přítomnost moravského biskupa vedle praž-ského, wormského a špýrského na synodě v Mohuči v roce 976 je často interpretována v souvislosti s ná-zory na možný vývoj Moravy v 10. století, včetně hle-dání argumentů vyvracejících přetrvávání církevní organizace, nebo pokládán i za jeden z důkazů (!) o připojení alespoň severní části země k přemys-lovským Čechám již ve 2. polovině 10. století (Low-miański 1970, 432, 435-437; Sláma 1991, 54 a pozn. č. 11-14 na s. 59-60) vycházející z toho, že zde dochá-zí ke změně metropole. Morava byla totiž původně ve sféře Salcburk-Pasov (Passau, Bavorsko, Německo) a Čechy náležely až do založení pražského biskupství kolem roku 973 k misijní sféře Řezna (Regensburg, Bavorsko, Německo). Zapomíná se však na fakt, že Morava (panonsko-moravská arcidiecéze) byla v době Svatoplukovy vlády samostatným arcibiskupstvím, v 10. století dochází vzhledem k maďarskému tlaku od východu k celkové změně v rakouském Podunají i prostoru severně od Dunaje, a navíc i Řezno bylo s freisinským (Freising, Bavorsko, Německo), brixen-ským (Bressanone, Brixen, ve střed Prichsna; původ-ně do ca. 960 Sabiona, dnes Säben, Jižní Tyroly) a pa-sovským biskupstvím součástí salcburské arcidiecéze (srov. např. Hermann 1983, 985-986) a tyto změny tedy mohou souviset s celkovým vývojem 10. století v tomto prostoru (srov. Kouřil/Měřínský 1996, 113).

Obr. 23. Dolní Věstonice „Vysoká zahrada“ (okr. Břeclav). Vrstev-nicový plán lokality. Podle Z. Měřínského 1986a.

Obr. 24. Gniezno (Hnězdno), Polsko. Detail hlavy Boleslava I. Chrabrého (965/967-1025, kníže 992, vláda v Čechách 1003-1004, polský král 1025) na sedmém reliéfu odshora levého křídla litých bronzových dveří katedrálního chrámu se svatovojtěšským cyklem, zhotovených ve 2. polovině 12. století. Kresba S. Plchová.

Obr. 25. Denár Boleslava I. Chrabrého s opisem GNESDVN CIVITAS. Upraveno podle Europa Mitte um 1000, 2000/1.

96

Je zde však ještě další velmi důležitý mo-ment. To, že moravské biskupství přísluší v roce 976 spolu s pražskou diecézí k mohučské arcidiecézi ne-musí mít totiž vůbec žádnou souvislost s hypotetic-ky dovozovaným připojením Moravy do rámce pře-myslovského českého státu po roce 955, ale s cel-kovými změnami církevní organizace a struktury uspořádání jednotlivých metropolí a jim podřízených biskupství. V roce 968 je totiž založeno císařem Otou I. Velikým nové arcibiskupství pro oblasti východně od Labe v Magdeburku (Magdeburg, Sasko-Anhaltsko, Ně-mecko), čímž došlo ke značnému územnímu ochuzení mohučské arcidiecéze (k ní a vztahu k českým zemím např. Huber 1973; dále Büttner 1965; 1966; Claude 1972), která zde spravovala diecéze v Brandenburku a Havelberku (Brandenburg, Havelberg, obě Bran-denbursko, Německo). Na úkor východní části území

její diecéze v Halberstadtu (Sasko-Anthaltsko, Německo) vzniklo nové biskupství v Merseburku (Merse-burg, Sasko-Anthaltsko, Německo) a roku 968 byly ještě založeny další dva nové episkopáty v Míšni (Mei-ßen, Sasko, Německo) a Zeitz (Sas-ko-Anhaltsko, Německo) a všech-na tato biskupství spravovala me-tropole v Magdeburku (srov. např. Beumann 1991; Becher 2000; Schulze 1998, 235-239). Jako ur-čitá kompenzace nepřipadlo prav-děpodobně z těchto důvodů nově, v původně řezenské misijní sfé-ře, kolem roku 973 (968-974 pod-le D. Třeštíka) založené biskupství v Praze (k němu nejnověji Třeštík 2004) k salcburské metropoli, kam náleželo i Řezno, nýbrž k Mohuči a podobně tomu mohlo být i v pří-padě zbytku staré panonsko-(mo-ravské) arcidiecéze, nyní pouze moravské diecéze s pravděpodob-ným sídlem biskupa v Olomouci. Do období těchto změn zapadá i doba vzniku již několikrát zmi-ňovaných tzv. Pilgrimových falz ko-lem roku 974, které měly doložit existenci údajného arcibiskupství v Laureacu (Lorch, Horní Rakousy) jako předchůdce Pasova, a tím pod-pořit snahy pasovského episkopátu získat jeho „znovuzřízením“ pod svojí pravomoc na úkor Salcburku

a částečně i Mohuče bývalou panonskou-(mo-ravskou) arcidiecézi. Toto vysvětlení, ovšem s Mo-ravou jako součástí přemyslovského státu, akceptuje i D. Třeštík (2000, 408-409). To, že biskupství nebyla v tomto období spo-jena naznačuje i Kosmas. Při nastolení prvého praž-ského biskupa Dětmara kolem roku 973 se dozvídáme, že jeho diecéze zaujímala celé Čechy (Bretholz 1955; Kosmas I, XXIII, s. 45) a Vojtěchovi bylo potvrzeno vše, co dodnes, tj. na počátku 12. století, vlastnil pražský biskup, což znamenalo Čechy (Bretholz 1955; Kosmas I, XXVI, s. 48). Pochybovat nemusíme ani o existenci biskupa Vracena, o němž Kosmas (Bre-tholz 1955; Kosmas II, XXI, s. 113) uvádí, že byl na Moravě biskupem před časy pražského biskupa Šebíře (1030-1067). Naopak J. Bakala (1967, 40) se domnívá, že se jednalo o reminiscenci na svrchova-

Obr. 26. Kronika Dětmara z Merseburgu (Thietmar, 975-1018/1019?/, biskup 1009), Merseburg 1011-1019 (originál byl za II. světové války téměř úplně zničen); pergamen, Dresden, Sächsische Landesbibliothek, ehemals Msc. Dresd. R 147, fol. 66v. Upraveno podle Europa Mitte um 1000, 2000/Katalog.

Zdeněk Měřinský

97


nost vratislavského biskupství nad Moravou v době polské okupace. Také v nejstarším olomouckém nek-rologiu z doby Jindřicha Zdíka (1083/1085?-1150, biskup 1126) i Análech hradisko (hradišťsko)-opa-tovických se jmenuje biskup Jan I. (kol. 1063-1085), který nastoupil do čela obnovené diecéze kolem roku 1063 jako třetí biskup (Zemek 1973, 251-252; Měřín-ský 1986a, 27). Pro spojení obou diecézí po roce 973 ne-máme tedy žádné doklady a nelze je předpokládat, jak činí například V. Novotný (1912, 610-611) nebo V. Hrubý (1926, 143-144) i další badatelé, kteří na-příklad dedukovali na základě údajů Granum catha-logi, že k němu došlo ve třetím roce Vojtěchova epi-skopátu a pod. (přehled problematiky a lit. srov. Ze-mek 1973, 244-249, 254-255; Měřínský 1986a, 26).

K dočasnému spojení obou biskupství došlo tedy s největší pravděpodobností až za pražského bis-kupa Šebíře, a to patrně pouze dočasně po do-bytí Moravy asi v letech 1018/1019 a konzolidaci poměrů v zemi, neboť ještě za jeho života v roce 1063 bylo olomoucké biskupství opět obsazeno. Tohoto zvláštního postavení moravské diecéze si v případě obou pražských biskupů 11. století, kteří ji spravovali, byl dobře vědom i Kosmas, který o Šebířovi říká, že spravoval Čechy a Mo-ravu „quasi unum et individum episcopium“ (Bre-tholz 1955; Kosmas II, XXI, s. 112), a je to patrno i z Jaromírova výroku „aut utrumque coadunabo aut utroque carebo episcopio“ (Bretholz 1955; Kosmas II, XXVII, s. 121; Zemek 1973, 248-251; Měřínský 1986a, 26-27).

OLOMOUC

BRNO

ZNOJMO

Obr. 27. Správní organizace Moravy v 11.-12. stol. A – státní hranice, B - historická zemská hranice mezi Čechami, Moravou a Slez-skem, C – vodní toky, D – předpokládaná hranice Moravy v 11. a 12. stol., E – předpokládaná hranice údělů, F – předpokládaná hranice hradských obvodů, G – sídla údělných knížat, H – sídlo hradského obvodu, J – ostatní hrady, K – dvorce, L – sídlo biskupa, M – sídlo kapituly, N – klášter benediktinů, O – klášter premonstrátů, P – klášter premonstrátek. 1 – hrad Strachotín („Vysoká zahrada u Dol-ních Věstonic“), 2 – Hodonín, 3 – Chotěbuz „Podobora“, 4 – Ostrava-Landek, 5 – Kramolín, 6 – Opava-Kylešovice, 7 – Podivín, 8 – Ro-kytná, 9 – Sudoměřice „Hrůdy“, 10 – Úsobrno, 11 – Vranov, 12 – hrad Pustiměř (Zelená Hora), I – Brno-Zábrdovice, II – Dolní Kou-nice, III – Hradisk u Olomouce, IV – Rajhrad, V – Třebíč, VI – Louka u Znojma. Podle Z. Měřínského 1999.

98

J. Bakala (1967, 35-53, zvl. s. 39-44) na zá-kladě podrobné analýzy dostupných pramenů i cel-kové politické situace usuzoval, že postupně do-šlo během 10. století na Moravě k restrikci církevní správy a rozsáhlá církevní provincie rozčleněná do několika biskupství byla redukována v jednu di-ecézi s biskupem, jenž nemusel mít ani stálé síd-lo a dle potřeby mohl putovat od jižní Moravy až po Krakovsko. Zánik biskupství klade k roku 983, kdy na základě písemnosti Jindřicha IV. pro praž-ské biskupství z roku 1086 (srov. výše) uvažuje o starším privilegiu druhého pražského biskupa Vojtěcha, nebo spíše dokumentu zaznamenávají-cím jednání s papežem a císařem a jejich konsens k úpavě hranic pražského biskupství, tj. likvida-ce samostatné moravské diecéze a přičlenění je-jího území k pražskému (Bakala 1984, 4-5). Zde se však již pohybujeme na půdě příliš mnoha hypotéz a dostáváme se do protikladu např. se zprávami o rozsahu Vojtěchovy diecéze u Kosmy (Bretholz 1955; Kosmas I, XXIII, s. 45). J. Bakala (1967, 36-39, 45-48) vyslovil také předpoklad, že křest Měška I. kladený do doby kolem roku 966 byl pravděpodobně vykonán moravským biskupem, a to asi na Moravě a nikoliv v Řezně (Regensburg, Bavorsko, Němec-ko), jak bývá dedukováno. Samostatnou otázku představuje možné síd-lo moravského biskupa 10. století. Bývá uvažováno o původní rezidenci v hypotetické Moravě, nachá-zející se někde v Pomoraví (Richter 1958, 72; Zemek 1973, 242), a na základě mladší tradice obsažené například v Granum cathalogi se sídlo nacházelo na Velehradě a odtud se měl podle A. Käsenbrota bis-kup přestěhovat do Kunovic nebo Polešovic; uvádí se i Podivín. Teprve naposledy mělo dojít k translaci do Olomouce (srov. např. Richter 1958, 72; Medek 1971, 33; Zemek 1973, 242, 253; Měřínský 1986a, 27). S jeho sídlem zde nejpozději v době posledního čtvrtstoletí 10. věku, tedy po zmínce o moravském biskupovi z roku 976 počítá R. Turek (1971, 162-167), J. Bakala (1984, 4-5), který uvažoval o jeho začleně-ní do rámce pražského biskupství nejpozději k roku 983, podobně jako D. Třeštík (2000, 408-409) i další badatelé (např. Michna/Pojsl 1988, 54). O biskup-ství v Olomouci 10. století, a to v možné návaznosti s příslušností Moravy k přemyslovskému českému státu, počítá J. Bláha (1984, 144; 1985, 147-148; 2001, 63). Archeologicky je také doloženo, že stud-novitý útvar u mikulčického IX. kostela tvořící s nej-větší pravděpodobností součást baptisteria zaniká dle obsahu výplně až na počátku 11. věku (Měřínský 1986a, 53-55; 2005, 118-119).

Můžeme tedy shrnout, že nejpozději pro po-slední třetinu 10. století lze na Moravě počítat se sa-mostatnou diecézí (někdy se uvažuje o znovuobsaze-ní biskupství kolem roku 973), která byla nejpozději od roku 976 podřízena Mohuči. Naznačují to i nároky pasovského episkopátu na celou oblast bývalé pa-nonské nebo moravské arcidiecéze, jejíž zbytek před-stavovalo právě moravské biskupství. Dále to do-svědčují i zmínky u Kosmy, přičemž údaje obsažené v tzv. zakládací listině pražského biskupství dochované v konfirmaci z roku 1086 odráží situaci 11. století, pře-devším pak nároky pražského biskupství a mocenské ambice knížete-biskupa Jaromíra-Gebharta, které též vedly ke druhému dočasnému spojení obou diecézí. K prvému sloučení došlo po připojení Moravy k Če-chám, kdy biskup Šebíř dostal po roce 1030 do sprá-vy obě biskupství. To, že se v roce 1063 jednalo pouze o znovuobsazení existujícího biskupského stolce, vy-plývá z podrobného rozboru celkové politické situace a existujících písemných pramenů (srov. např. Zemek 1973, 249-256; Měřínský 1986a, 23-27; 2002, 57-58; tam další pram. a lit.). Velmi málo dosud víme o vývoji opevněných center a fortifikací 10. století. Lokality na jižní Mo-ravě jsou během 1. poloviny 10. století většinou opuš-těny a zanikají (Pohansko u Nejdku, Strachotín „Pe-trova louka“ atd.), nebo zde pokračuje osídlení ve velmi omezené míře (Mikulčice) a krátkodobě (Po-hansko u Břeclavi). Osídlení se stahuje z neklidné kon-taktové zóny s Maďary na jižní Moravě do lesnatějších a hornatějších oblastí jihozápadní a střední Moravy a do Hornomoravského úvalu, i když v žádném přípa-dě nedošlo k totálnímu zpustošení a vylidnění země. V její severní polovině však nedošlo k narušení konti-nuity vývoje a ten zde plynule pokračoval až do mlad-ší doby hradištní a období připojení Moravy k českému přemyslovského státu za knížete Oldřicha I., nejprav-děpodobněji v rozmezí let 1018/1019 (srov. Měřínský 1986a, 34-63, 65-70; k připojení Moravy k českému státu Krzemieńska 1980a; 1999, 66-87). Dochází ke vzrůstu významu olomouckého centra (srov. např. Michna-Pojsl 1988, 34-42, 62-63, 115; Bláha 1984, 136, 138, 139-144; 1985, 143-145, 147-148; 1998, 144-148; 2000; 2001, 55-56, 59) včet-ně náznaků vzniku jakéhosi opěrného bodu snad s cel-ní funkcí v prostoru pozdějšího kláštera Hradisko bě-hem 2. poloviny 10. století (Bláha 1985, 149; 2001, 45, 47; Kohoutek 2002, 211; Čižmář/Kohoutek 1997, 283-287; 1998, 342-343, 349), kontinuitu od Velké Moravy do 11.-12. století máme však doloženu i v Pře-rově, na Zelené Hoře u Vyškova (Staňa 1987; 1987a; 1989, 1993, 184-187; 1998; Procházka 1990a; Čiž-

Zdeněk Měřinský

99


mář/Kohoutek 1999, 154-156; Kohoutek 1993; 1994, 156-157; 1995, 187, 191, 193, 194-196; 2001, 155-157). Teprve koncem 10. století přestávají plnit úlo-hu opevněného sídliště Staré Zámky u Líšně, i když rozsah povelkomoravského hradiště je oproti vel-komoravskému daleko menší. Na jihozápadní Mo-ravě vzniká řada malých lokalit spíše charakteru jen lehce opevněných výšinných sídlišť (Palliardiho hra-disko u Vysočan, Hornice, nejnověji máme náznaky středohradištního osídlení i z areálu hradu Bítov) a jsou zde doložena i nová hradiska vznikající nejdří-ve koncem 9. století (Kramolín) a kontinuitu od konce velkomoravského období do 11. až 12. věku (Měřínský 1986, 152-155; 1986a, 37-39, 42-50, 63, 67-69; 1989, 114-115; Měřínský/Zumpfe 1993, 206-207; Poláček 1991, 57-58, 60, 62; 1994; 1996; Staňa 1993, 184). Máme náznaky, že již ve 2. polovině 10. sto-letí po určitém uklidnění situace daném vítězstvím Oty I. nad Maďary na Lechu v roce 955 dochází k re-konstrukci osídlení v jižní části země a není vyloučeno, že již v tomto období vznikají pravděpodobně některé nové fortifikace považované až za záležitost období vlády Břetislava I. („Vysoká zahrada“ u Dolních Věs-tonic, „Hrůdy“ u Sudoměřic, Znojmo atd.). To se týká i brněnské aglomerace, kde se centrum osídlení přesu-nuje do oblasti Starého Brna, kde je doložena již silná koncentrace velkomoravská včetně náznaků počátků zdejší fortifikace. Rajhrad zaniká na konci středohra-dištního období a na Starých Zámcích u Líšně pokraču-je od konce 10. století do první čtvrtiny 11. věku pou-ze velmi omezené vesnické osídlení (Měřínský 1981, 150-153; 1982; 1986a, 52-63, 68-69; 1988, 254-263, 1988a, 111-114; 1991a, 283-286; 1993, 15-18; Cejn-ková/Měřínský/Sulitková 1984, 250-252, 259-264; No-votný 1961; Procházka 1993, 31; 1991; 2000, 19-30; srov. Štěpánek 1965, 141-143). Již výše jsme se zmiňovali, že na přelomu 10.-11. století prochází český přemyslovský stát těž-kou krizí typickou pro podobně sociálně a ekonomic-ky nerozvinuté a slabě strukturované útvary raného středověku, které byly závislé na územní expanzi za-opatřující družinu a další mocenský i úřednický apa-rát (srov. např. Krzemieńska 1970; Žemlička 1995; 1995a; 1997, 40-42, 50-51; k Boleslavovi III. Kal-hous 2003; obecně např. Graus 1965; 1965a). Právě v této době prvých desetiletí 11. věku se v pramenech setkáváme s moravským vojskem a Moravané bojují v roce 1015 po boku Boleslava Chrabrého proti spojen-cům císaře Jindřicha II. (973 /978?/-1024, král 1002, císař 1014, jako bavorský vévoda Jindřich IV. 995) čes-kému Oldřichovi I. (1012-1033, 1034) a Jindřichovi I. Babenberskému (994-1018).

Tehdy došlo k nové eskalaci válečného konfliktu a součástí armády jako obvykle postu-pující proti protivníkovi v několika proudech a mající se spojit někde u Krosna na Odře i Čechy a Bavory pod velením Jindřicha I. Babenberského. Ti se však nedostavili. Podle biskupa a kroniká-ře Dětmara Merseburského (Thietmar, 975-1018 /1019?/, biskup 1009) však vykonali císaři vel-kou službu, neboť Oldřich v srpnu pronikl se svým vojskem k velikému hradu Businc někdy neprávem ztotožňovaným s jihomoravským Bzencem, zničil jej a zajal v něm kromě žen a dětí více než 1000 nepřátel. Oldřich I. na rozdíl od Jindřicha I. Ba-benberského bojujícího v jihomoravsko-dolnora-kouském pohraničí, operoval někde v Horní Lu-žici a tam je nutno hledat i onen záhadný Businc. Obě výpravy měly totiž táhnout k místu srazu cí-sařských vojsk u Krosna na Odře. Oldřich táhnoucí z Čech, ať již čekal na Jindřicha I. Babenber-ského, necítil se dostatečně silný nebo na-razil na větší odpor nepřítele, sváděl boje hned od počátku tažení pouze v příhraniční ob-lasti a dále nepostupoval. Proto lze s největ-ší pravděpodobností Businc ztotožnit s hra-dištěm na vrchu Landeskrone u vsi Biesnitz nedaleko od Zhořelce (Görlitz, Sasko, BRD) v Horní Lužici. Jindřich I. pak podnikl odvetnou výpravu proti Chrabrého bojovníkům, kteří těsně před tím přepadli jeho marku a při pronásledo-vání na zpátečním pochodu vzal četné zajatce a odňal jim bohatou kořist, přičemž mělo padnout 800 Poláků (Thietmari Chron. VII, 17-19 - Holtz-mann 1955, 418-421, 474-475; MMFH I, 156; Bre-tholz 1895, 168; 1896, 159; Novotný 1912, 707-708; Dřímal 1948, 39-40; Krzemieńska 1980a, 201-202, 205-206, 227-234; 1986, 1999, 63-64, zde na s. 351 zákl. lit. k lokalizaci hradu Businc; Měřínský 1995, 135-139). K vojenským akcím a střetnutí Jindřicha I. s Poláky muselo pak s největší pravděpodobností do-jít v jihomoravském prostoru poblíž hranice s baben-berskou državou nebo na jejich území. Všeobecně se předpokládá, že území dnešního Dolního Ra-kouska severně od Dunaje bylo až do počátku 10. století součástí Velké Moravy a prostor dnešního dolnorakouského Weinviertelu a východní části Waldviertelu nejméně po tok Kampy na západě a Gollersbach na východě až do 1. třetiny 11. sto-letí k babenberské državě nepatřil (Krzemieńska 1980a, 230; 1986; 1999; 63-64; Havlík 1960; 1960a; 1963, 74; Lechner 1985, 37; Měřínský 1995, 135-136; 2000, 74-82; 2001, 120-125).

100

Císař Jindřich II., který se dostal za Odru, byl nucen ustoupit a svádět obranné boje proti voj-skům Boleslava Chrabrého a jeho syna Měška (pol-ský kníže 1025-1034), kteří pronikli až k Míšni a v polovině září ji počali obléhat. Pro vysoký stav vody v Labi byli však nuceni po obvyklém vyplenění okolí obléhání přerušit a ustoupit. Průběh bojových ope-rací v roce 1015 odhalil strategický význam Moravy, jak pro ofenzivní, tak i defenzivní akce, což jasně do-kázal další průběh válečných operací proti Chrabrému organizovaných na letní měsíce roku 1017, kdy mělo dojít ke koordinovanému útoku německých vojsk ze západu. V jejich sestavě bojovali i Bavoři, Čechové, Lutici, Veleti a Obodrité. Z jihu pak měla zaútočit uherská vojska císařova švagra Štěpána I. (pův. jmé-nem Vajk, okolo 970-1038, velkokníže 997-1000, král 1001) a oddíly kyjevského knížete Jaroslava Moud-rého (1016/1019-1054) se připravovaly na útok z vý-chodu (Krzemieńska 1980, 228-230, 234-237; 1986, 64-66; 1999; Novotný 1912, 709-710). Patrně již někdy v době příprav na tažení ně-kdy v červnu či začátkem července 1017 se dozvídáme z Dětmarovy zprávy, že moravští bojovníci Boleslava Chrabrého obklíčili lstivě oddíl Bavorů a pobili je v pomstě za předtím utrpěnou porážku. B. Krze-mieńska soudila, že k tomuto střetnutí muselo do-jít někde poblíž hranic Moravy s tzv. Východní ba-vorskou markou a jednalo se o oddíl Jindřicha I. Ba-benberského, jenž se přesunoval do Čech, kde se měl spojit s vojskem Oldřichovým. To bylo pro Jindřicha I. nepochybně výstrahou, že odchodem svých bojovní-ků oslabí obranu vlastního území proti útokům z Mo-ravy a dalších ofenzivních akcí se již nezúčastnil. Vý-voj událostí na bojišti, zejména blesková operace Bo-leslavova syna Měška směřující do Čech i následující útoky z Moravy, ukázaly opodstatněnost tohoto roz-hodnutí (Thietmari Chron. VII, 57 /42/ - Holtzmann 1955, 470-471; srov. Krzemieńska 1980a; 1986, 1999, 66; Bretholz 1895, 168; 1896, 160; 1912, 122). Vojsko Jindřicha II. postupovalo přes Lužici a Slezsko, někdy před 9. srpnem se k němu připoji-ly české oddíly vedené Oldřichem I. a Veleti. Hned nato podnikl se značnou vojenskou silou ze Slezska do Čech, které zůstaly bez patřičné obrany, blesko-vý výpad Chrabrého syn Měšek. Pravděpodobně po-stupoval Kladskou branou do východních Čech, zpus-tošil území, kterým táhly jeho jednotky, a vrátil se s množstvím kořisti i zajatci. Další vedení bojů v tom-to prostoru bylo pak přenecháno Chrabrého vojen-ským oddílům dislokovaným na Moravě, které spolu s Moravany vpadly do Čech a dobyly město, jehož jméno Dětmar neuvádí. Pak bez překážky ustupova-

ly až do okamžiku, kdy se za nimi spěšně vydal Jin-dřich I. Babenberský, dostihl je, zahnal na útěk, více než tisíc jich pobil a české zajatce, které sebou vedli poslal domů na svobodu (Thietmari Chron. VII, 59-64 /44-47/ - Holtzmann 1955, 470-479; srov. Bretholz 1895, 168-169; 1896, 160; 1912, 122; Novotný 1912, 710; Krzemieńska 1980a; 1986, 1999, 66-68). Výpad musel být s největší pravděpodobnos-tí veden po Trstenické stezce ve směru na Litomyšl, kde se nacházel významný pohraniční hrad v poloze „Benátky“, dále k Vraclavi u Vysokého Mýta a na Hra-dec Králové či pravděpodobněji Chrudim a Čáslav, tedy do východočeského nebo středočeského Polabí. Jestli byl veden z jižní Moravy, čemuž by měl nasvěd-čovat průběh bleskové odvetné operace provedené Jindřichem I. Babenberským, nelze prokázat, neboť ta nemusela být nutně zahájena z Rakouska, ale Jin-dřich I. mohl v té době již operovat se svým vojskem na jižní Moravě a i v případě postupu z vlastního úze-mí byl jistě akční radius jeho oddílů, zejména jízd-ních větší, a obsáhl podstatnou část moravského úze-mí (srov. Charvát 1980, 274-275; Krzemieńska 1980a; 1986, 67-68). Moravsko-české a moravsko-rakouské pohraničí představovalo účinnou vedlejší frontu, která narušovala průběh hlavních válečných opera-cí Jindřicha II. v prostoru kolem hradu Hlohova ve Slezsku, kam císař dorazil 9. srpna. Po delším váhá-ní Jindřicha II. se pak jeho vojska začala přesunovat na jih k hradu Němčí (k hradům Możdzioch 1990, 222 č. 6, 223 č. 15, 233 č. 32, 235 č. 93), který ležel na cestě ke kladskému přechodu do nitra Čech, namísto dalšího postupu do Polska nebo rozhodného bitev-ního střetnutí, jež se snažil Chrabrý vyprovokovat již u Hlohova. To bývá vysvětlováno znepokojením císa-ře útokem Boleslavova syna Měška do Čech po odcho-du Oldřichova vojska do Slezska. Není vyloučeno, že k tomu měl přispět i další útok z Moravy, i když ten proběhl s největší pravděpodobností až po zahájení válečných operací proti Němčí. Tyto operace se nako-nec protáhly až do prvé poloviny září, byly neúspěšné a císař musel nakonec přes východní Čechy ustoupit a zahájit jednání, která skončila 30. ledna 1018 uza-vřením míru mezi Jindřichem II. a Boleslavem Chrab-rým v Budyšíně. Jeho trvání bylo stanoveno na deset let (srov. Krzemieńska 1980a, 202-220; 1986, 67-69; Novotný 1912, 710-712). To, že Moravané jsou uváděni k výše zmi-ňovanému roku jako aktivní spojenci Boleslava I. Chrabrého, bývá považováno za nejdůležitější ar-gument pro existenci samostatné státní organizace v této době, eventuálně o jejím přetrvávání po rozpa-du Velké Moravy (srov. Havlík 1978, 103). Tomuto vy-

Zdeněk Měřinský

101


ústění celého moravského vývoje „temného“ 10. sto-letí, kdy skuteřné záchytné body pro jeho poznání jak v písemných, tak za současného stavu bádání i arche-ologických pramenech jsou velmi nejasné a torzovi-té, předcházely tři různé hypotézy o osudech země formulované již před téměř půlstoletím polským his-torikem G. Labudou (1960, 93-96). Podle prvé oku-povali Moravu od let 902-907 Maďaři, koncem 10. století Poláci a počátkem 11. století Češi. Ve druhé se říká, že kolem roku 955 obsadili Moravu Češi, koncem století ji okupoval zhruba po linii Olomoucka polský Měšek I. a jeho výboj rozšířil na celé moravské úze-mí (někdy se předpokládá, že v původních hranicích, tzn. až po Dunaj; srov. Havlík 1960) Boleslav I. Chrab-rý. Na základě třetí hypotézy je potom předpokládá-no, že na Moravě i středním a severním Slovensku se udržely v 10. století prvky státnosti nebo nějaké menší celky ovládané jednotlivými velmoži či předáky a místními vládci. Jejich orgány pak platily různým mocnostem tribut (srov. Válka 1991, 33-35). Většina badatelů se, jak vyplývá z předcho-zích odstavců, přikláněla či přiklání k jedné ze tří výše uvedených hypotéz předložených G. Labudou nebo alespoň jejich částí. Dnes je na základě dosavadních archeologických nálezů i nemnoha písemných pra-menů víceméně zřejmé, že území Moravy nebylo pří-mo okupováno Maďary, pouze jižní část země se ocit-la v kontaktové zóně s nimi, a to znamenalo jistě značný tlak včetně předpokládaného placení tributu. Zbytek či část velkomoravské nobility asi též během 1. poloviny 10. století participuje na kořistnických výpravách a nájezdech starých Maďarů. Většina z nich směřovala Podunajím na západ do Bavorska a dále do západní Evropy a Saska. Nelze však vyloučit ani průchody Moravou, zejména přes Moravskou brá-nu do Slezska, eventuálně v trase pozdější Trstenické cesty do Polabí a dále do Saska (srov. Měřínský 2003, 62). Samostatný vývoj během 1. poloviny 10. století naznačuje i zpráva z doby kolem roku 944, kdy sta-ří Maďaři, kteří se dostali do zajetí v maurském Špa-nělsku, hovoří o své zemi, která sousedí na severu s městem (zemí?) Morava. Další osudy země nelze spolehlivě doložit a ač se řada badatelů snažila nebo snaží prokázat pří-slušnost Moravy, či alespoň severní části jejího úze-mí s Olomouckem, k českému přemyslovskému stá-tu po roce 955, celá argumentace je založena na vel-mi kusých nejednoznačných pramenech a jejich ná-znacích umožňujících i odlišný výklad počítající se samostatným vývojem. Podobně lze těžko vyvozovat z různě interpretovatelných archeologických zjiš-tění jednoznačné historické závěry (Měřínský 2003,

63). To se týká například nálezů českých denárů na předpokládaném tržišti v Olomouci, moravského bis-kupa z roku 976 uváděného při příležitosti synody ve Wormsu, či tzv. polské konstrukce valového opevnění v Přerově (srov. např. Sláma 1991, zvl. s. 56; 1998, 93; Staňa 2000; Třeštík 2000, 50-53, 292, zvl. pozn. č. 292). V případě Moravy se prakticky jednalo o pro-stor určitého mocenského vakua, jaké ostatně zná-me i ze sousedního Slovenska, zejména jeho severní poloviny, která byla teprve postupně včleňována do rámce vznikajícího uherského státu (Ratkoš 1965; Ku-čera 1974, 47-59; Ruttkay 1985; 1988, 134-135; Stein-hübel 1996; Točík 1973). Vztahy ke Karpatské kotlině byly patrně během 2. poloviny 10. století, nejpozději od jeho konce, vystřídány těsnější závislostí na slez-ské a polské oblasti, což dokládají i archeologické a v době po přelomu tisíciletí také písemné prameny (Měřínský 1986a, 68-69). Rozhodně však nelze ho-vořit o okupaci země, nýbrž písemné prameny jed-noznačně naznačují spolupráci místní nobility s Bo-leslavem I. Chrabrým, eventuálně placením tributu (srov. Havlík 1960, 89-91; 1978, 103). V těchto sou-vislostech je však těžko akceptovatelná hypotéza T. Wasilewského (1987), že otec třetí ženy Boleslava I. Chrabrého Emnildy byl moravský kníže Dobromír a Chrabrý tedy obsazením Moravy uplatnil nárok své manželky na toto území. Připojení země k pražskému knížectví v první čtvrtině 11. věku (nejpravděpodobněji v letech 1018/19) znamenalo novou etapu v dě-jinách Moravy i ve vývoji jejího osídlení (Mě-řínský 1995, 133-139). Politicky došlo k za-členění Moravy do pražského přemyslovského knížectví za knížete Oldřicha I. (1012-1033, 1034) krátce po definitivním sjednocení Čech v roce 995 a překonání velké krize na přelomu ti-síciletí. Po stabilizaci poměrů za vlády Jaromíra (1003, 1004-1012, 1034/35), jenž byl za pomoci vojenského sboru Jindřicha II. nastolen po vyhná-ní Poláků v roce 1004 na pražský knížecí stolec, a jehož politika byla úzce vázána na Říši, jež po-třebovala najít v českém státě, ale pod svojí kon-trolou, protiváhu proti Polsku, dochází za Oldřicha I. (1012-1033, 1034), který svého bratra svrhl, a zejména za jeho syna Břetislava I. (asi 1002-1055, vládce Moravy 1019/1021-1034, český kníže 1034/35) k dalšímu upevnění postavení českého státu a růstu jeho moci navenek. Jeho výrazem bylo právě připojení Moravy někdy v letech 1018/19 až 1020, kdy Oldřich I. dovedl beze zbytku využít ur-čitého zklidnění situace v polsko-říšském konflik-

102

tu po budyšínském míru z 30. ledna 1018, a vůbec i v následujících desetiletích prováděná expanzivní politika proti Polsku i Uhrám vedená někdy v souladu s říšskými zájmy, ale mnohdy i proti nim. Každopád-ně se připojení Moravy nakonec stalo přes všechno vynaložené úsilí a snahy jediným trvalým územním ziskem Přemyslovců a jejich expanzivní politiky 1. poloviny 11. století, ziskem nezbytně nutným pro další existenci státu, zajištění obživy pro družinu a úřadů pro její předáky. Právě Oldřicha I. můžeme považovat za prvého českého knížete, jenž se stal nositelem nových trendů vedoucích k postupnému přetváření českého státu, stabilitě vlády a upev-ňování mocenské pozice projevující se výrazněji až za vlády jeho syna Břetislava I. Ten se prozatím stal správcem dobyté Moravy (srov. např. Žemlička 1997, 42-44; podrobně Krzemieńska 1970; 1977; 1980a; 1999, 29-30, 70-77; Měřínský 1995, 135-139; 1993a, 100; k době Jindřicha II. srov. např. katalog Kaiser Heinrich II. 2002). Také samotné datum „dobytí“ Moravy není v pramenech jednoznačně uvedeno a setkáme se s řadou různých dat založených na širší interpreta-ce písemných pramenů i celkové politické situace ve středoevropském prostoru. Naznačuje to kroni-kář Kosmas (Bretholz 1955; Kosmas I, XL, s. 75, III, XXXIV, s. 205) a z u něj obsaženého data je možno usu-zovat, že Moravu dobyl Oldřich I. před rokem 1021. To však budilo již od dob G. Dobnera podezření, neboť ten totiž vyšel z logické úvahy o širší politické a mo-censké situaci ve střední Evropě tohoto období a do-šel k závěru, že vojenská síla Boleslava Chrabrého na počátku dvacátých let by nedovolila českému knížeti tuto akci provést a vhodná doba pro ni nastala až po smrti Chrabrého v roce 1025 za bojů jeho syna Měš-ka II. (1025-1034) s Konrádem II. (kol. 990-1039, král 1024, císař 1027), konkrétně během tažení Konráda II. proti Měškovi II. v letech 1028-1029, které mělo podle G. Dobnera nejpravděpodobněji v roce 1029 přinést jako územní zisk za spoluúčast v bojích německého panovníka proti Polsku Oldřichovi I. Moravu.

Toto datum pak již přebírala třebas s menšími ko-rekcemi většina badatelů a od minulého století ovládlo zcela literaturu zabývající se touto problematikou, přičemž řadu zastánců má dodnes (srov. Krzemieńska 1999, 75-79). Ze starších stačí jmenovat F. Palackého (1876, 295-297), jenž tyto události klade již k roku 1028, B. Bretholze (1896, 162), V. Novotného (1912, 723; tam další lit.) s datováním k roku 1029 a pod. Z dalších našich i zahraničních historiků pak jmenujme například K. Lechnera (1985, 69), který taktéž uvádí rok 1028, L. E. Havlík (1978, 103) uvažoval o roku 1030 a polský historik G. Labuda (1960) přišel dokonce s řešením, že se tak stalo až roku 1031. Na druhé straně se řada badatelů přiklonila k výkladu vycházejícímu ze správnosti data únosu Jitky Babenberské z rodinného kláštera ve Schweinfurtu (Dol-ní Franky, Bavorsko, Německo) uváděného Kosmou, tedy k roku 1021 a počítala s „dobytím“ Moravy knížetem Ol-dřichem I. buď v tomto roce nebo krátce před ním, kaž-dopádně však v rozmezí let 1018-1021 (Chaloupecký 1947-1948; Nový 1972, 142; k tomuto datu se nakonec při-klonil i Bretholz, 1909). J. Dřímal (1948) kladl tuto udá-lost již k roku 1017 a dnes se většinou české a moravské bádání kloní k datu 1018/1019 eventuálně 1020, jak pro-kázala včetně podrobné analýzy věrohodnosti Kosmova data únosu Jitky k roku 1021 B. Krzemieńska (1977, 249; 1980a; 1999, 66-87, 143). Tehdy se po budyšínském míru z 30. ledna 1018 obrátila pozornost císaře Jin-dřicha II. na západní a jižní část říše a Boleslav I. Chrabrý zaútočil v létě roku 1018 spolu s Pečeněgy na Kyjevskou Rus (Krzemieńska 1999, 75-76; Novotný 1912, 711-712). V této souvislosti je nutné upozornit i na další zajímavý poznatek související s politickou a mocenskou situací na jih od moravského území. Spojenec Oldřicha I. z předcho-zích bojů proti Chrabrého vojskům podporovaným i Mo-ravany z let 1015-1017 markrabě Jindřich I. Babenberský totiž 23. 6. 1018 náhle umírá (Lechner 1985, 64-66, zvl. pozn. č. 25 na s. 320). Po dobytí Moravy, nejspíše v roce 1018/19, a jejím připojení k přemyslovskému českému panství knížetem Oldřichem I., je země předána do sprá-vy jeho synovi Břetislavovi I. (asi 1002-1055, vládce Mo-ravy 1019/1021-1034, český kníže 1034/35).

Zdeněk Měřinský

103


Prameny

ADAM BRÉMSKÝ: Magistri Adam Bremensis Gesta Hammaburgen-sis ecclesiae pontificum - Adam von Bremen Hamburgische Kir-chengeschichte (ed. B. Schmeidler), MGH Script. rer. Germ. II. Hannoverae et Lipsiae 31917, viz Schmeidler. ANN. ALTAH. MAI.: Annales Altahenses maiores (ed. W. de Gie-sebrecht et Ed. L. B. ab. Oefele), MGH SS XX, 772-824. ANN. SANGALL. MAI.: Annales Sangallenses maiores (ed. H. Pertz), MGH SS I, 72-85. CDB: Codex diplomaticus et epistolaris regni Bohemiae I. Pragae 1904 (ed. G. Friedrich). MMFH: Magnae Moraviae fontes historici - Prameny k dějinám Velké Moravy. I. Annales et Chronicae. Pragae-Brunae MCMLXVI (ed. D. Bartoňková - L. Havlík - Z. Masařík - R. Večerka).

KOSMAS: Cosmae Pragensis chronica Boemorum - Die Chronik der Böhmen des Cosmas von Prag (ed. B. Bretholz), MGH Script. rer. germ. NS T II.. Berlin MCMXXIII, MCMLV, MCMLXXX (11923, 21955, 31980); viz Bretholz. THIETMARI CHRON.: Die Chronik des Bischofs Thietmar von Mer-seburg und ihre Korveier Überarbeitung (ed. R. Holtzmann), MGH Script. rer. germ. NS Y. IX. Berlin 21955. KRONIKA THIETMARA: Kronika Thietmara ( ed. M. Z. Jedlicki). Po-znań 1953. - Kronika Thietmara, tłumaczenie (z textu łaciński-ego), wstęp i przypisy Marian Zygmunt Jedlicki, posłowie Kr-zysztof Ożóg. Kraków 2002.

Literatura

Althoff 1996 – G. Althoff: Otto III. Darmstadt 1996.Bakala 1967 – J. Bakala: K úloze českých zemí při počátcích chris-tianizace Polska. In: Prace i materialy Muzeum Archeologicznego i Etnograficznego w Łódżi 14, 1967, 35-53. Bakala 1967a – J. Bakala: Poznámky k domnělé první historické zprávě o Olomouci. In: Zprávy VÚ v Olomouci 135, 1967, 1-3. Bakala 1984 – J. Bakala: Olomoucké tisíciletí? In: Vlastivědné lis-ty 10, 1984, 4-5. Becher 2000 – M. Becher: Otto der Große und die Gründung des Erzbistums Magdeburg. In: Europas Mitte um 1000. Herausge-geben von Alfried Wieczorek und Hans-Martin Hinz. Handbuch zur Ausstellung Europas MItte um 1000, Beiträge zur Geschich-te, Kunst und Archäologie, Band 2, 2000, 689-693. Stuttgart, 2Darmstadt. Beumann 1991 – H. Beumann: Entschädigungen von Halberstadt und Mainz bei der Gründung des Erzbistums Magdeburg. In: Ex Ipsis Rerum Documentis. Beiträge zur Mediävistik. Festschrift H. Zimmermann, K. Herbers/K.H. Kortüm/C. Servatius (Hrsg.), Sig-maringen 1991, 383-398. Bláha 1985 – J. Bláha: Několik poznámek ke genezi a významu raně středověké Olomouce, AH 10, 1985, 143-152. Bláha 1998 – J. Bláha: Komunikace, topografie a importy ve středověku a raném novověku (7. – 17. století) na území města Olomouce, AH 23, 1998, 133-159. Bláha 2000 – J. Bláha: Topografie a otázka kontinuity raně stře-dověkého ústředí v Olomouci. In: Přemyslovský stát kolem roku 1000. Na paměť knížete Boleslava II. (†7. února 999). Uspořádali Luboš Polanský, Jiří Sláma, Dušan Třeštík. Praha 2000, 179-196, 324-334. Bláha 2001 – J. Bláha: Archeologické poznatky k vývoji a vý-znamu Olomouce v období Velkomoravské říše. In: Velká Morava mezi východem a západem. Großmähren zwischen West und Ost. Sborník příspěvků z mezinárodní konference, Uherské Hradiště, Staré Město 28. 9.-1. 10. 1999. Spisy Archeologického ústavu AV ČR Brno 17, 2001, 41-68. Bláha 2001a – J. Bláha: Olomouc im 10. – 11. Jahrhundert. To-pographie und die Frage der Kontinuität eines frühmittelalter-lichen Zentrums. In: Boleslav II. Der tschechische Staat um das Jahr 1000. Internationales Symposium, Praha, 9. – 10. Februar 1999. Herausgegeben von Petr Sommer. Colloquia mediaevalia Pragensia 2, Praha 2001, 325-361.

Bláha 2006 – J. Bláha: Slovanská Olomouc a Přerov. In: Cesty a stezky do časů Velké Moravy. Sborník statí o komunikacích z dob velkomoravských i předvelkomoravských. Editoři: Radan Květ a Vladimír Podborský, Brno 2006, 97-101.Bláhová/Frolík/Profantová 1999: M. Bláhová/J. Frolík/N. Pro-fantová: Velké dějiny zemí Koruny české. Svazek I. Do roku 1197. Praha-Litomyšl 1999. Bretholz 1895 – B. Bretholz: Geschichte Mährens. Erster Band. Zweite Abtheilung. (Bis 1197). Brünn 1895. Bretholz 1895a – B. Bretholz: Mähren und das Reich Herzog Bo-leslaw II. von Böhmen. In: Archiv für österreichische Geschichte LXXXII, 1895, 139-180. Bretholz 1896 – B. Bretholz: Dějiny Moravy I/1-2. Brno 1896. Bretholz 1909 – B. Bretholz: Studien zu Cosmas von Prag II: Die „urbs Businc“ bei Thietmar, 1 VIII, c. 19 (= VII. 12). In: Neues Ar-chiv der Gesellschaft für ältere deutsche Geschichtskunde XXXIV, 1909, 675-679. Bretholz 1912 – B. Bretholz: Geschichte Böhmens und Mährens bis zum Aussterben der Přemysliden (1306). München und Lei-pzig 1912.Bretholz 1921 – B. Bretholz: Geschichte Böhmens und Mährens. Band I. Reichenberg 1921. Bretholz 1923, 1955, 1980 – B. Bretholz: Cosmae Pragensis chro-nica Boemorum – Die Chronik der Böhmen des Cosmas von Prag (ed. B. Bretholz), MGH Script. rer. germ. NS T II. Berlin 1923, 21955, 31980; viz Kosmas. Brunner 1994 – K. Brunner: Herzogtümer und Marken. Vom Un-garnsturm bis ins 12. Jahrhundert. In: Österreichische Geschich-te 907 – 1156 (Hg. von Herwig Wolfram). Wien 1994. Bulín 1960 – H. Bulín: Česko-veletské a polsko-veletské vztahy ve druhé polovině 10. století. Dvě kapitoly z dějin vztahů západoslo-vanských v období raného feudalismu. In: Studia z dziejów pol-skich i czechosłowackich, tom.1. Pod red. I. i K. Maleczyńskich, Wrocław 1960, 7-49. Bulín 1961 – H. Bulín: Polský stát Měška I. a Čechy. Příspěvek k dějinám vztahů česko-polských ve druhé polovině 10. století. In: Slovanské historické studie 4, 1961, 87-162. Büttner 1965 – H. Büttner: Erzbischof Willigis von Mainz und das Papsttum bei der Bistumserrichtung in Böhmen und Mähren im 10. Jahrhunderts, Rhein. In: Vierteljahresbl. 30, 1965, 1-22. Büttner 1966 – H. Büttner: Die Mainzer Erzbischöfe Friedrich und

104

Wilhelm und das Papsttum des 10. Jahrhunderts, (Festschrift J. Bärmann). In: Geschichtl. Landeskunde 3, 1966, 1-26. Cejnková/Měřínský/Sulitková 1984 – D. Cejnková/Z. Měřínský/L. Sulitková: K problematice počátků města Brna. In: ČsČH XXXII, 1984, 250-270. Claudie 1972-1975 – D. Claudie: Geschichte des Erzbistums Mag-deburg bis in das 12. Jahrhundert I-II. Köln-Wien 1972-1975. Coblenz 1963 – W. Coblenz: Bolesław Chrobry in Sachsen und die archäologischen Quellen, SlAnt X, 249-285. Czeglédy 1979 – K. Czeglédy: Új arab forrás a magyarok 942. évi spanyolországi kalandozásáról. In: Magyar Nyelv LXXV, 273-282. Čižmář/Kohoutek 1997 – Z. Čižmář/J. Kohoutek: K nejstaršímu raně středověkému osídlení bývalého Kláštera Hradisko u Olo-mouce. In: Z pravěku do středověku. Sborník k 70. narozeninám Vladimíra Nekudy. Brno 1997, 279-288. Čižmář/Kohoutek 1998 – Z. Čižmář/J. Kohoutek: Předběžná zprá-va o výzkumu kláštera Hradisko v Olomouci v roce 1996. In: AH 23, 1998, 335-352. Čižmář/Kohoutek 1999 – Z. Čižmář/J. Kohoutek: Výzkum v his-torickém jádru města Přerova. In: AH 24, 1999, 151-160. Dam/Lauermann 2006 – F. Dam/E. Lauermann (Hrsg.): Das frühungarische Reitergrab von Gnadendorf (Niederösterreich). Monographien des Römisch-Germanischen Zentralmuseums, Band 64. Mainz 2006.Dejiny Slovenska 1986: Dejiny Slovenska I (do roku 1526), red. Ri-chard Marsina. Bratislava 1986.Die Welt der Babenberger 1995: Die Welt der Babenberger. Schleier, Kreuz und Schwert. Herausgegeben von Brigitte Vacha, verfaßt von Walter Pohl. Graz-Wien-Köln 1995. Dopsch/Brunner/Weltin 1999 – H. Dopsch/K. Brunner/M. Weltin: Die Länder und das Reich. Der Ostalpenraum im Hochmittelalter. Österreichische Geschichte 1122-1278 (Hg. von Herwig Wolf-ram). Wien 1999. Drechsler/Procházka/Schenk 2006 – A. Drechsler/R. Procházka/Z. Schenk: Počátky osídlení Přerova a Předmostí. Archeologové k 750. výročí povýšení Přerova na město. Část 1-2. In: VVM LVIII, 2006, 113-122, 242-261.Drechsler/Procházka/Schenk 2006a – A. Drechsler/R. Procházka/Z. Schenk: Přerov (okr. Přerov). Střední a mladší doba hradištní. Sídliště. Záchranné výzkumy a povrchové průzkumy 1999-2005. In: PV 47, Brno 2006, 274-278.Dresler 2001 – P. Dresler: rec. Bohuslav Klíma: Nové významné objevy archeologické expedice Pedagogické fakulty MU ve Zno-jmě – Hradišti. In: Univerzitní noviny MU č. 3/2001, s. 27-31, AR LIII, 661-662. Dřímal 1948 – J. Dřímal: Připojení Moravy k českému státu za kní-žete Oldřicha. In: ČMatMor LXVIII, 1948, 22-49. Dudík 1860, 1863 – B. Dudík: Mährens allgemeine Geschichte. I. Band. Von den ältesten Zeiten bis zum Jahre 906; II. Band. Vom Jahre 906 bis zum Jahre 1125. Brünn 1860, 1863.Dudík 1871, 1875 – B. Dudík: Dějiny Moravy. Díl 1. Od nejstarších dob až do r. 906; Díl 2. Od roku 906 až do roku 1125. Praha 1871, 1875. Dvorník 1970 – F. Dvorník: Byzantské misie u Slovanů. Praha 1970.Dvořák 1899-1904 – R. Dvořák: Dějiny Moravy od nejstarších dob až do r. 1848. Kniha první: Od nejstarších dob až po vymření Pře-myslovců (1306). In: Vlastivěda moravská 1, Země a lid, sv. 3. Brno 1899-1904. Dvořák 1906 – R. Dvořák: Dějiny markrabství moravského I. Brno 1906 (Dotlač Praha 2000).Europas Mitte 2000: Europas Mitte um 1000. Herausgegeben von Alfried Wieczorek und Hans-Martin Hinz. Handbuch zur Auss-

tellung Europas Mitte um 1000. Beiträge zur Geschichte, Kunst und Archäologie, Band 1-2, Katalogband. Stuttgart 2000, 2Darmstadt; Střed Evropy okolo roku 1000. Historické, umě-leckohistorické a archeologické studie a katalog k výstavě. Pra-ha 2002. Fiala 1966 – Z. Fiala: Hlavní problémy politických a kulturních dě-jin českých v 9. – 10. století podle dnešních znalostí. In: ČsČH XIV, 1966, 54-65. Fiala 1975 – Z. Fiala: Přemyslovské Čechy. Český stát a společnost v letech 995-1310. Praha, 2. vyd. 1975. Freising 1977 – F. Freising: Die Bernsteinstraße aus der Sicht der Straßentrassierung. In: Archiv für die Geschichte des Straßen-wesens, Heft 5. Bonn-Bad Godesberg 1977. Fried 1989 – J. Fried: Otto III. und Bolesław Chrobry. Das Wid-mungsbild des Aachener Evangeliars, der „Akt von Gnesen“ und das frühe polnische und ungarische Königtum. Eine Bildanalyse und ihre historischen Folgen, Frankfurter historische Abhand-lungen 30. Wiesbaden-Stuttgart 1989, 2. Aufl. CMS. Grabski 1964 – A. F. Grabski: Bolesław Chrobry. Zarys dziejów po-litycznych i wojskowych. Warszawa 1964. Graus 1963 – F. Graus: Velkomoravská říše v české středověké tra-dici. In: ČsČH XI, 1963, 289-305. Graus 1965 – F. Graus: Die Entstehung der mittelalterlichen Sta-aten in Mitteleuropa. In: Historica 10, 1965, 5-65. Graus 1965a – F. Graus:: Raně středověké družiny a jejich význam při vzniku států ve střední Evropě. In: ČsČH XIII, 1965, 1-18. Hásková/Staňa 1995 – J. Hásková/Č. Staňa: Půldenár Boleslava II. z hradiště „Staré Zámky“ v Brně Líšni. In: Z pomocných věd historických XI, Acta Universitatis Carolinae, Philosophica et his-torica 1-1993, Numismatica, 107-108. Praha 1995. Havlík 1960 – L. E. Havlík: K otázce hranice jižní Moravy v době Boleslava Chrabrého (Příspěvek k česko-polským vztahům na počátku 11. století). In: Studia z dziejów polskich i czechosło-wackich, tom.1. Pod red. E. i K. Maleczyńskich, Wrocław 1960, 73-91. Havlík 1960a – L. E. Havlík: Územní rozsah Velkomoravské říše v době posledních let vlády krále Svatopluka (Svetop lka). (K pro-blematice vzájemných vztahů středoevropských Slovanů v 9. sto-letí). In: Príspevky k medzislovanským vzťahom v českosloven-ských dejinách, Slovanské štúdie III, 1960, 9-79. Havlík 1961 – L. E. Havlík: Tři kapitoly z nejstarších česko-pol-ských vztahů. In: SHS 4, 1961, 5-86. Havlík 1963 – L. E. Havlík: Staří Slované v rakouském Podunají v době od 6. do 12. století. In: Rozpravy ČSAV, řada společenských věd, roč. 73, seš. 9. Praha 1963. Havlík 1972 – L. E. Havlík: Moesie a listy pasovského biskupa Pil-grima. In: JM 8, 1972, 7-20. Havlík 1978 – L. E. Havlík: Morava v 9. – 10. století. K problemati-ce politického postavení, sociální a vládní struktury a organiza-ce. In: Studie ČSAV č. 7. Praha 1978. Hermann 1983 – K. F. Hermann: Die Salzburger Kirche, Kirchli-ches Leben. In: Geschichte Salzburgs. Stadt und Land. Band I. 2. Teil, 983-1001. Salzburg 1983. Historia Polski 1957: Historia Polski. Tom I do roku 1764. Część 1 do połowy XV w. Warszawa 1957. Holtzmann 1955 – R. Holtzmann: Die Chronik des Bischofs Thi-etmar von Merseburg und ihre Korveier Überarbeitung (ed. R. Holtzmann). In: MGH Script. rer. germ. NS Y. IX. Berlin 2MCMLV. Hrubý 1926 – V. Hrubý: Původní hranice biskupství pražského a hranice říše české v 10. století. In: ČMatMor L, 1926, 85-154. Huber 1973 – A. K. Huber: Die Metropole Mainz und die böh-mischen Länder. In: Archiv für Kirchengeschichte von Böhmen-Mähren-Schlesien 9, 1973, 24-57.

Zdeněk Měřinský

105


Chaloupecký 1947-1948 – V. Chaloupecký: Kdy byla Morava připojena k českému státu. In: ČČH XLVIII-XLIX, 1947-1948, 241-247. Charvát 1980 – P. Charvát: Slovanské osídlení Vraclavska do po-loviny 13. století. In: AR XXXII, 1980, 274-279. Charvát 1998 – P. Charvát: Dálkový obchod v raně středověké Ev-ropě (7. – 10. století). Brno 1998. Charvát 2004 – P. Charvát: Boleslav II. Sjednotitel státu. Praha 2004.Jan 2005 – L. Jan: Strukturelle Veränderungen – zwischen Al-tmähren und dem frühpřemyslidischen Staat. In: Die frühmitte-lalterliche Elite bei den Völkern des östlichen Mitteleuropas (mit einem speziellen Blick auf die großmährische Problematik). Ma-terialien der internationalen Fachkonferenz Mikulčice 25. – 26. 5. 2004. Editor Pavel Kouřil. In: Spisy Archeologického ústavu AV ČR Brno 25, Brno 2005, 19-23. Jordánková/Loskotová 2006 – H. Jordánková/I. Loskotová: K předlokačnímu osídlení Brna. In: AH 31, 2006, 119-130. Juritsch 1894 – G Juritsch: Geschichte der Babenberger und ihrer Länder (976 – 1246). Innsbruck 1894. Kaiser Heinrich II. 2002 – Kaiser Heinrich II. 1002 – 1024. He-rausgegeben von Josef Kirmeier, Bernd Schneidmüller, Stefan Weinfurter und Evamaria Brockhoff. Begleitband zur Bayeris-chen Landesausstellung 2002 Bamberg, 9. Juli bis 20. Oktober 2002. Stuttgart, 2Darmstadt. Kalhous 2003 – D. Kalhous: Boleslav III.: Kníže na konci časů? In: Ad vitam et honorem. Profesoru Mezníkovi přátelé a žáci k pět-asedmdesátým narozeninám. K vydání připravili Tomáš Borovský, Libor Jan a Martin Wihoda. Brno 2003, 221-229. Keller 2004 – H. Keller: Otoni. Praha 2004.Klíma 1999 – B. F. Klíma: Hradiště sv. Hypolita ve Znojmě. De-set let archeologických výzkumů velkomoravského centra (1986-1995). In: Sborník prací Pedagogické fakulty Masarykovy uni-verzity v Brně – svazek 141, řada společenských věd č. 17, 1999, 3-65. Klíma 2001 – B. F. Klíma: Archeologický výzkum MU na velkomo-ravském výšinném hradišti sv. Hypolita ve Znojmě. In: Velká Mo-rava mezi východem a západem. Großmähren zwischen West und Ost (edits. Luděk Galuška, Pavel Kouřil a Zdeněk Měřínský). Sbor-ník příspěvků z mezinárodní konference, Uherské Hradiště, Staré Město 28. 9. – 1. 10. 1999. Spisy Archeologického ústavu AV ČR Brno 17, Brno 2001, 229-240. Klíma 2001a – B. F. Klíma: Nové významné objevy archeologické expedice Pedagogické fakulty MU ve Znojmě Hradišti. In: Uni-verzitní noviny 8, 1/2001, 27-31. Klíma 2001b – B. F. Klíma: Objev prvního velkomoravského kos-tela na hradišti sv. Hypolita ve Znojmě. In: Sborník prací Peda-gogické fakulty Masarykovy univerzity v Brně – svazek 141, řada společenských věd č. 18, 2001, 3-24. Klíma 2001c – B. F. Klíma: Od počátků archeologických výzkumů MU na velkomoravském výšinném hradišti sv. Hypolita ve Zno-jmě k posledním objevům. In: 50 let archeologických výzkumů Masarykovy univerzity na Znojemsku. Editor Vladimír Podborský, Brno 2001, 37-51. Klíma 2006 – B. F. Klíma: Přínos nových výzkumů velkomorav-ských center pro poznání nejstarších národních dějin. In: Cesty a stezky do časů Velké Moravy. Sborník statí o komunikacích z dob velkomoravských i předvelkomoravských. Editoři: Radan Květ a Vladimír Podborský. Brno 2006, 93-96. Kohoutek 1993 – J. Kohoutek: Výzkum v Přerově – Horním ná-městí v roce 1990, okr. Přerov. In: PV 1990, Brno 1993, 94. Kohoutek 1994 – J. Kohoutek: Geneze a vývoj hradní architektury jihovýchodní Moravy ve 12. – 15. stol. In: AH 19, 1994, 153-175.

Kohoutek 1995 – J. Kohoutek: Počátky města Přerova. In: AH 20, 1995, 187-200. Kohoutek 2001 – J. Kohoutek: Problematika lokalizace králov-ského hradu a vývoje středověkého města v Přerově. In: AH 26, 2001, 155-170. Kohoutek 2002 – J. Kohoutek: Výzkum benediktýnského kláštera Hradisko u Olomouce. In: Ve stopách sv. Benedikta. Sborník pří-spěvků z konference Středověké kláštery v zemích Koruny čes-ké konané ve dnech 24. – 25. května 2001 v Třebíči. K vydání při-pravili Libor Jan a Petr Obšusta. Disputationes Moravicae 3, Brno 2002, 211-217. Kohoutek 2006 – J. Kohoutek: Přerov a Spytihněv – správní cen-tra východní a střední Moravy v raném středověku. In: AH 31, 2006, 67-74. Korta 1990 – W. Korta: Milsko i Łużyce w politice pierwszych Pi-astów. In: Sobótka 45, zesz. 2, 1990, 141-184. Košnar 2006 – L. Košnar: Třmen staromaďarského rázu z Kolína: In: Na prahu poznání českých dějin. Sborník prací k poctě Jiřího Slámy, SMP 7, 2006, 39-43. Kouřil 2003 – P. Kouřil: Staří Maďaři a Morava z pohledu archeo-logie. In: Dějiny ve věku nejistot. Sborník k 70. narozeninám Du-šana Třeštíka. Praha 2003, 110-146. Kouřil/Měřínský 1996 – P. Kouřil/Z. Měřínský: Sakrální architek-tura a hmotné památky odrážející projevy duchovní kultury z mo-ravských a slezských archeologických výzkumů. In: AH 21, 1996, 111-119. Kouřil/Měřínský/Plaček 1994 – P. Kouřil/Z. Měřínský/M. Plaček: Opevněná sídla na Moravě a ve Slezsku (vznik, vývoj, význam, funkce, současný stav a perspektivy dalšího výzkumu). In: AH 19, 1994, 121-151. Králík 1966 – O. Králík: První historická zpráva o Olomouci. In: Zprávy VÚ v Olomouci 130, 1996, 1-4. Krzemieńska 1970 – B. Krzemieńska 1970: Krize českého státu na přelomu tisíciletí, ČsČH XVIII, 497-532. Krzemieńska 1977 – B. Krzemieńska: Politický vzestup českého státu za knížete Oldřicha (1012 – 1034). In: ČsČH XXV, 1977, 246-272. Krzemieńska 1980 – B. Krzemieńska: Wann erfolgte der Anschluß Mährens an den böhmischen Staat? In: Historica XIX, 1980, 195-243.Krzemieńska 1985 – B. Krzemieńska: Moravští Přemyslovci ve znojemské rotundě. Ostrava 1985 (2. vyd.). In: Krzemieńska, B. – Merhautová, A. – Třeštík, D.: Moravští Přemyslovci ve Znojem-ské rotundě. Praha 2000, 7-50. Krzemieńska 1986 – viz Krzemieńska 1999. Krzemieńska 1999 – B. Krzemieńska: Břetislav I. Čechy a střední Evropa v 1. polovině XI. století. Praha 11986, 21999. Krzemieńska/Třeštík 1960 – B. Krzemieńska/D. Třeštík: O doku-mencie praskim z roku 1086. In: Studia źródłoznawcze V, 1960, 79-88. Kučera 1974 – M. Kučera: Slovensko po páde Veľkej Moravy. Štúdie o hospodárskom a sociálnom vývine v 9. – 13. storočí. Bratislava 1974. Kučera 2002 – M. Kučera: Slovensko okolo roku 1000. Bratislava 2002. Kundráč 1960 – J. Kundráč: Počátky východní expanze českého kmene. In: VAPS III, 1960, 271-297. Kunstmann 1988 – H. Kunstmann: W sprawie rodowodu Mieszka. In: SlAnt XXXI, 1988, 77-91. Kürbisówna 1962 – B. Kürbisówna: Dagome iudex – studium kry-tyczne. In: Początki państwa polskiego. Księga Tysiąclecia I. Po-znań, 1962, 363-424. Labuda 1960 – G. Labuda: O rzekomej utracie Krakowa przez

106

Czechów w roku 989. In: Slavia occidentalis 20, 1960, 79-92. Labuda 1960a – G. Labuda: Utrata Moraw przez państwo polskie w XI wieku. In: Studia z dziejów polskich i czechosłowackich, tom 1. Pod red. E. i K. Maleczyńskich, Wrocław 1960, 93-124. Labuda 1988 – G. Labuda: O obrządku słowiańskim w Polsce południowej, czyli Kraków biskupi przed r. 1000. In: Studia nad początkami państwa polskiego II. Poznań 1988, 83-166. Labuda 1988a – G. Labuda: Polska, Czechy, Ruś i kraj Lędzian w drugiej połowie X w. In: Studia nad początkami państwa polskie-go II. Poznań 1988, 167-211. Labuda 1992 – G. Labuda: Mieszko II król Polski (1025 – 1034). Czasy prełomu w dziejach państwa polskiego. Kraków 1992. Labuda 1994 – G. Labuda: Czeskie chrześcijaństwo na Śląsku i w Małopolsce w X i XI wieku. In: Chrystianizacja Polski połud-niowej. Materiały z sesji naukowiej, 73-98. Kraków 1994. Lauermann 2000 – E. Lauermann: Ein Landnahmezeitliches Rei-tergrab aus Gnadendorf. In: Archäologie Österreichs 11/2, 2000, 34-35. Lechner 1985 – K. Lechner: Die Babenberger. Markgrafen und Herzoge von Österreich 976 – 1246. Köln-Graz-Wien 31985, 51994. Lowmiański 1962 – H. Lowmiański: Dynastia Piastów we wcze-snym średniowieczu. In: Początki państwa polskiego. Księga Ty-siąclecia I. Poznań 1962, 112-162.Lowmiański 1970 – H. Lowmiański: Początki Polski. Z dziejów Slowian w I. tysiacleciu n. e. Tom IV. Warszawa 1970. Lübke 2000 – Ch. Lübke: Mocenské faktory na východě otonské říše v době Boleslava II. In: Přemyslovský stát kolem roku 1000. Na paměť knížete Boleslava II. († 7. února 999). Uspořádali Lu-boš Polanský, Jiří Sláma, Dušan Třeštík. Praha 2000, 209-214, 336-338. Lübke 2001 – Ch. Lübke: Machtfaktoren im Osten des Ottonischen Reiches in der Zeit Boleslavs II. In: Boleslav II. Der tschechische Staat um das Jahr 1000. Internationales Symposium, Praha, 9. – 10. Februar 1999. Herausgegeben von Petr Sommer. CMP 2, Praha 2001, 385-395. Lutovský 1995 – M. Lutovský: Několik poznámek k problematice slavníkovské domény. In: AR XLVII, 1995, 239-245. Lutovský 1998 – M. Lutovský: Bratrovrah a tvůrce státu. Život a doba knížete Boleslava I. Praha 1998. Lutovský 2007 – M. Lutovský: Slavníkovci a archeologie. In: Slav-níkovci v českých dějinách. K vydání připravili Vojtěch Vaněk a Jiří K. Kroupa. Antiqua Cuthna 2, Praha-Kutná Hora 2006, 35-41. Lutovský/Petráň 2004, 2005 – M. Lutovský/Z. Petráň: Slavníkovci mýtus českého dějepisectví. Praha 12004, 22005. Marsina 1971 – R. Marsina: Štúdie k Slovenskému diplomatáru I. In: Historické štúdie XVI, 1971, 5-108. Medek 1971 – V. Medek: Osudy moravské církve do konce 14. věku. I. díl Dějin olomoucké arcidiecéze. Praha 1971. Merhautová/Třeštík 1983 – A. Merhautová/D. Třeštík: Románské umění v Čechách a na Moravě. Praha 11983, 21984. Měřínský 1981 – Z. Měřínský: Přehled dosavadního stavu výzkumu fortifikací 11. až počátku 16. století na Moravě a ve Slezsku (hra-diska a hrady). In: AH 6, 1981, 147-197. Měřínský 1982 – Z. Měřínský: Archeologické nálezy a lokality 6. – 15. století na území města Brna (stručný nástin dějin osídlení). In: Brno a geologie. Sborník příspěvků. Brno 1982, 203-207. Měřínský 1986 – Z. Měřínský: Doba slovanská. In: Koštuřík, Pavel – Kovárník, Jaromír – Měřínský, Zdeněk – Oliva, Martin: Pravěk Třebíčska. Brno-Třebíč 1986, 147-171.Měřínský 1986a – Z. Měřínský: Morava v 10. století ve světle ar-cheologických nálezů. In: PA LXXVII, 1986, 18-80. Měřínský 1988 – Z. Měřínský: K vývoji osídlení v brněnské oblasti

od doby stěhování národů a k nejstarším dějinám Brna do vydání tzv. zakládacího privilegia v roce 1243. In: Najstaršie dejiny Bra-tislavy. Referáty zo sympózia 28. – 30. októbra 1986. Bratislava 1988, 251-274. Měřínský 1988a – Z. Měřínský: Vývoj osídlení v brněnské oblasti v 6. – 13. století. In: VVM XL, 1988, 111-114. Měřínský 1989 – Z. Měřínský: K problematice osídlení Znojemska a Bítovska v předvelkomoravském a velkomoravském období. In: ČMMZ, Vědy společenské LXXIV, 1989, 111-120. Měřínský 1991 – Z. Měřínský: Mähren im 10. Jahrhundert. In: Chronologische Fragen des 7. – 10. Jahrhunderts. Archäolo-gische Konferenz des Komitates Zala und Niederösterreichs II. Traismauer, 15. – 16. 10. 1990, Sonderdruck Zalai Múzeum 3, 1991, 89-93.Měřínský 1991a – Z. Měřínský: Počátky moravských dějin. In: Za Moravu. Historická identita Moravy. Brno 1991, 9-20. Publikova-né aj In: VVM XLII, 1990, 301-315. Měřínský 1991b – Z. Měřínský: 900 let prvé zprávy o Brně. In: VVM XLIII, 1991, 281-291. Měřínský 1993 – Z. Měřínský: Celkový vývoj osídlení brněnské ob-lasti do vzniku institucionálního města (problémy a perspektivy dalšího výzkumu). In: BMD XI, 1993, 15-22. Měřínský 1993a – Z. Měřínský: Otázky kolonizace a interetnických vztahů na středověké Moravě. In: AH 18, 1993, 99-118.Měřínský 1995 – Z. Měřínský: K lokalizaci hradu Businc u Dětmara Merseburského (Thietmari Merseburgensis episcopi chronicon ad a. 1015), SPFFBU E 40, 1995, 135-143. Měřínský 1997 – Z. Měřínský: Osídlení regionu od prvých stop pobytu člověka do 10. století. In: Vlastivěda moravská. Morav-skobudějovicko Jemnicko. Brno-Moravské Budějovice-Jemnice 1997, 73-149.Měřínský 1999 – Z. Měřínský: Morava po připojení k přemyslov-skému státu (1018/19 – 1197). In: Morava ve středověku. Edi-tor Zdeněk Měřínský. Sborník příspěvků proslovených ve dnech 7. ledna až 25. března 1998 v rámci přednáškového cyklu Mo-ravského zemského muzea v Brně. Brno 1999, 7-26. Měřínský 1999a – Z. Měřínský: Několik poznámek k výzkumům znojemské rotundy a hradu. In: ČMatMor CXVIII, 1999, 453-463. Měřínský 1999b – Z. Měřínský: Středověké cesty na Moravě a ve Slezsku. In: Morava ve středověku. Brno 1999, 125-131. Měřínský 2000 – Z. Měřínský: Hradisko Břeclav-Pohansko a po-čátky Břeclavského hradu. In: Archaeologia mediaevalis Moravi-ca et Silesiana I, 2000, 71-90. Měřínský 2001 – Z. Měřínský: Počátky břeclavského hradu. In: Město Břeclav. Uspořádali: PhDr. Emil Kordiovský, PhDr. Evženie Klanicová. Brno 2001, 118-130. Měřínský 2002 – Z. Měřínský: Církevní instituce na Moravě a his-torické pozadí vzniku třebíčského kláštera. In: Ve stopách sv. Benedikta. Sborník příspěvků z konference Středověké kláštery v zemích Koruny české konané ve dnech 24. – 25. května 2001 v Třebíči. K vydání připravili Libor Jan a Petr Obšusta. Disputati-ones Moravicae 3. Brno 2002, 57-83. Měřínský 2002a – Z. Měřínský: Rakousko před Rakouskem (do roku 907). In: Dějiny Rakouska (V. Veber, M. Hlavačka, P. Vorel, M. Polívka, M. Wihoda, Z. Měřínský). Praha 2002, 9-64..Měřínský 2003 – Z. Měřínský: Odraz interetnických vztahů v hmot-né kultuře středověké Moravy. In: AH 28, 2003, 55-67. Měřínský 2005 – Z. Měřínský: Mikulčice – das Gräberfeld bei der IX. Kirche. Verlauf der Forschung und Fundsachlage. In: Die früh-mittelalterliche Elite bei den Völkern des östlichen Mitteleuropas (mit einem speziellen Blick auf die großmährische Problematik). Materialien der internationalen Fachkonferenz Mikulčice 25. – 26. 5. 2004. Editor Pavel Kouřil. In: Spisy Archeologického ústa-

Zdeněk Měřinský

107


vu AV ČR Brno 25. Brno 2005, 115-136.Měřínský 2006 – Z. Měřínský: Befestigte Zentren der frühen Pře-mysliden-Periode in Mähren und Schlesien (Thesen). In: AH 31, 2006, 55-66. Měřínský 2006a – Z. Měřínský: České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu II. Praha 2006. Měřínský/Mezník 1998 – Z. Měřínský/J. Mezník: The making of the Czech state: Bohemia and Moravia from the tenth to the four-teenth centuries. In: Bohemia in History. Edited by Mikuláš Te-ich. Cambridge University Press 1998, 39-58. Měřínský/Zumpfe 1993 – Z. Měřínský/E. Zumpfe: Untersuchun-gen der Ausgrabungen in der Burg Bítov (Bez. Znaim). In: AH 18, 1993, 199-209. Měřínský/Zumpfe 1998 – Z. Měřínský/E. Zumpfe: Obchodní ces-ty na jižní Moravě a v Dolním Rakousku do doby vrcholného stře-dověku. In: AH 23, 1998, 173-181. Měřínský/Zumpfe 2004 – Z. Měřínský/E. Zumpfe: Die süd-mährische Grenze – verbindend und trennend (Thesen). In: AH 29, 2004, 77-92. Měřínský/Zumpfe 2007 – Z. Měřínský/E. Zumpfe: Die Anfänge von Städten in Mähren und Niederösterreich (von Protostadt bis hin zur Rechtsstadt). Thesen. In: AH 32, 2007, 9-36. Michna 1982 – P. Michna: K utváření raně středověké Moravy (Olomouc a historické Olomoucko v 9. až počátku 13. století). In: ČsČH XXX, 1982, 716-744. Michna 1982a – P. Michna: Velkomoravská a přemyslovská Olo-mouc. In: VVM XXXIV, 1982, 18-24. Michna/Pojsl 1988 – P. Michna/M. Pojsl: Románský palác na Olo-mouckém hradě. Archeologie a památková obnova. Brno 1988. Morava ve středověku 1999 – Morava ve středověku. Editor Zdeněk Měřínský. Sborník příspěvků proslovených ve dnech 7. ledna až 25. března 1998 v rámci přednáškového cyklu Moravského zem-ského muzea v Brně. Brno 1999, 150 str., 30 obr., plánků a map. Możdzioch 1990 – S. Możdzioch: Organizacja gospodarcza państwa wczesnopiastowskiego na Śląsku. Studium archeolo-giczne. Wrocław-Warszawa-Kraków 1990. Możdzioch 2000 – S. Możdzioch: Slezsko v 10. století. In: Přemys-lovský stát kolem roku 1000. Na paměť knížete Boleslava II. († 7. února 999). Uspořádali Luboš Polanský, Jiří Sláma, Dušan Tře-štík. Praha 2000, 215-224, 338-344.Możdzioch 2001 – S. Możdzioch: Schlesien im 10. Jahrhundert. In: Boleslav II. Der tschechische Staat um das Jahr 1000. Inter-nationales Symposium, Praha, 9. – 10. Februar 1999. Herausge-geben von Petr Sommer. In: CMP 2, Praha 2001, 417-440.Novotný 1961 – B. Novotný: Výzkum hradiště „Hrůdy“ u Sudomě-řic nad Moravou. In: SbČSSA při ČSAV 1, 1961, 61-81. Novotný 1912 – V. Novotný: České dějiny. Dílu I. část I. Od nej-starších dob do smrti knížete Oldřicha. Praha 1912.Novotný 1913 – V. Novotný: České dějiny. Dílu I. část II. Od Bře-tislava I. do Přemysla I. Praha 1913. Nový 1972 – R. Nový: Přemyslovský stát v 11. a 12. století. Acta Universitatis Carolinae, Philosophica et historica, Monographia XLIII. Praha 1972. Palacký 1876 – F. Palacký: Dějiny národu českého w Čechách a w Morawě I. Praha 1876. Pekař 1904 – J. Pekař: Ke sporu o zakládací listinu biskupství Pražského. In: ČČH X, 1904, 45-58. Pertz – H. Pertz: Annales Sangallenses maiores (ed. H. Pertz), MGH SS I, 72-85. Petráň 2006 – Z. Petráň: Co vypovídají mince o Slavníkovcích. In: Slavníkovci v českých dějinách. K vydání připravili Vojtěch Vaněk a Jiří K. Kroupa. In: Antiqua Cuthna 2, Praha-Kutná Hora 2006, 107-121.

Poláček 1991 – L. Poláček: K raně středověkému osídlení povodí Bíhanky na Jemnicku. In: AH 16, 1991, 55-72. Poláček 1994 – L. Poláček: Zum Stand der Erkenntnis der früh-mittelalterlichen Keramik aus dem 8. bis zur Mitte des 11. Ja-hrhunderts in Südwestmähren. In: Internationale Tagungen in Mikulčice, Band I. Slawische Keramik in Mitteleuropa vom 8. bis 11. Jahrhundert. Kolloquium Mikulčice, 25. – 27. Mai 1993. He-rausgegeben von Č. Staňa. Brno 1994, 242-263. Poláček 1995 – L. Poláček: Hradisko u Kramolína. In: VVM XLVII, 1995, 261-276. Poláček 1996 – L. Poláček: Zum Stand der Erforschung frühmitte-lalterlicher Burganlagen in Südwest-Mähren. In: Internationale Tagungen in Mikulčice, Band III. Frühmittelalterliche Machtzen-tren in Mitteleuropa - mehrjährige Grabungen und ihre Auswer-tung. Symposion Mikulčice, 5. – 9. September 1994 herausgege-ben von Čeněk Staňa – Lumír Poláček. Brno 1996, 283-307. Polanský 2004 – L. Polanský: Oldřich nebo Jaromír? Příspěvek k lokalizaci jedné sporné mince z počátku 11. století. In: Evropa a Čechy na konci středověku. Sborník příspěvků věnovaných Fran-tišku Šmahelovi. Vydali Eva Doležalová, Robert Novotný a Pavel Soukup. Praha 2004, 133-144. Polanský 2007 – L. Polanský: Soběslav nebo Boleslav? K sporné-mu přiřazení denárů typu Cach 160 a 161. In: Slavníkovci v čes-kých dějinách. K vydání připravili Vojtěch Vaněk a Jiří K. Kroupa. Antiqua Cuthna 2, 2006. Praha-Kutná Hora 2007, 93-106. Poleski 2000 – J. Poleski: Malopolsko v 10. století. In: Přemys-lovský stát kolem roku 1000. Na paměť knížete Boleslava II. († 7. února 999). Uspořádali Luboš Polanský, Jiří Sláma, Dušan Tře-štík. Praha 2000, 225-235. Poleski 2001 – J. Poleski: Kleinpolen im 10. Jahrhundert. In: Bo-leslav II. Der tschechische Staat um das Jahr 1000. Internationa-les Symposium, Praha, 9.-10. Februar 1999. Herausgegeben von Petr Sommer. CMP 2, Praha 2001, 397-416. Polska Mieszka I. 1993 – Polska Mieszka I. Poznań 1993. Procházka 1990 – R. Procházka: Výzkum na Horním náměstí v Pře-rově v roce 1987 (okr. Přerov). In: PV 1987. Brno 1990, 64-65. Procházka 1991 – R. Procházka: K charakteristice sídelního vý-voje Brna do počátku vrcholného středověku. In: Miasto zachod-nioslowiańskie w XI-XII wieku w Europie Środkowo-Wschodniej. Wrocław1991, 109-141. Procházka 1993 – R. Procházka: Archeologie k počátkům středo-věkého města Brna. In: BMD XI, 1993, 29-53. Procházka 2000 – R. Procházka: Zrod středověkého města na pří-kladu Brna (K otázce odrazu společenské změny v archeologic-kých pramenech). In: Mediaevalia archaeologica 2, Brno a jeho region. Red. M. Ježek a J. Klápště. Praha-Brno 2000, 7-158. Procházka/Drechsler/Schenk 2006 – R. Procházka/A. Drechsler/Z. Schenk: Raně středověká sídelní aglomerace Přerov (8. – 12. století) – současný stav poznání. In: AR LVIII, 2006, 668-694. Procházka/Kačerovská/Chumchal/Kohoutek 2005 – R. Procházka/T. Kačerovská/M. Chumchal/J. Kohoutek 2005: Raně středověké mince z hradu Přerov. In: Folia numismatica 20, 2005, 3-16. Procházka/Wihoda 2006 – R. Procházka/M. Wihoda: Polský prů-nik na Moravu a hrad Přerov v kontextu dějin 10. století. In: Świat Słowian wczesnego średniowiecza. Praca zbiorowa pod redakcją M. Dworaczyka, A. B. Kowalskiej, S. Moździocha, M. Rębkowskie-go. Sczeczin- Wrocław 2006, 623-645. Přehled dějin Československa 1980 – Přehled dějin Československa I/1 (do roku 1526). Red. Oldřich Říha, Josef Janáček a Richard Marsina. Praha 11980, 21982. Ratkoš 1965 – P. Ratkoš: Podmanenie Slovenska Maďarmi. In: O počiatkoch slovenských dejín. Sborník materiálov. Bratislava 1965, 141-178.

108

Ratkoš 1968 – P. Ratkoš: Die Großmährischen Slawen und die Al-tmagyaren. In: ŠZ AÚ SAV 16, 1968, 193-219. Ratkoš 1984 – P. Ratkoš: Kontinuita slovenského osídlenia v 9. – 11. storočí. In: Slovenský ľud po rozpade veľkomoravskej ríše, HŠ XXVII/2. Bratislava 1984, 13-38.Richter 1943 – V. Richter: O středověké architektuře na Moravě. In: ČMatMor LXV, 1943, 1-84. Richter 1958 – V. Richter: Podivín, Zekirkostel a Slivnice. In: SPFFBU F 2, 1958, 68-87. Ruttkay 1985 – A. T. Ruttkay: Problematika historického vývoja na území Slovenska v 10. – 13. storočí z hľadiska archeologického bádania. In: Josef Poulík – Bohuslav Chropovský a kol.: Velká Mo-rava a počátky československé státnosti. Praha-Bratislava 1985, 141-185. Ruttkay 1986 – A. T. Ruttkay: Problematik der historischen Entwi-cklung im Gebiet der Slowakei im 10. – 13. Jahrhundert aus der Sicht der archäologischen Forschung. In: Josef Poulík, Bohuslav Chropovský und Kolektiv: Großmähren und die Anfänge der ts-chechoslowakischen Staatlichkeit. Praha 1986, 159-211. Ruttkay 1988 – A. T. Ruttkay: Vklad v problemu slavjano-ven-gerskich vzaimodějstvij v severnoj časti Karpatskoj kotloviny v X-XI vv. In: Trudy V meždunarodnogo kongressa archeologov – slavistov. Kiev, 18-25 senťjabra 1985 g. Tom. II. Moskva 1988, 133-136. Schmeidler 1917 – B. Schmeidler: Magistri Adam Bremensis Gesta Hammaburgensis ecclesiae pontificum - Adam von Bremen Ham-burgische Kirchengeschichte (ed. B. Schmeidler), MGH Script. rer. Germ. II. Hannoveriae et Lipsiae 31917. Schulze 1998 – H. K. Schulze: Hegemoniales Kaisertum. Ottonen und Salier. Siedler Deutsche Geschichte 3. Berlin 11991, 21998. Sláma 1971 – J. Sláma: Slavníkovci. Dosud neobjasněná kapito-la českých dějin 10. století. In: Společenské vědy ve škole 1971, č. 2, 39-44. Sláma 1985 – J. Sláma: K některým ekonomickým a politickým projevům raně středověkého přemyslovského státu. In: AR XXXVII, 1985, 334-342; Dotlač: In: Na prahu poznání českých dě-jin. Sborník prací k poctě Jiřího Slámy. In: SMP 6, 2006, 61-70. Sláma 1990 – J. Sláma: Raně středověké Čechy a Rurikovská Rus. In: AR XLII, 1990, 391-397, 466; Dotlač: In: Na prahu poznání českých dějin. Sborník prací k poctě Jiřího Slámy, SMP 6, 2006, 71-79. Sláma 1991 – J. Sláma: Přemyslovci a Morava.In: SbSPS 2, 1991, 51-68; Dotlač: In: Na prahu poznání českých dějin. Sborník prací k poctě Jiřího Slámy, SMP 6, 2006, 81-94. Sláma 1995 – J. Sláma: Slavníkovci - významná či okrajová zá-ležitost českých dějin 10. století? In: AR XLVII, 1995, 182-224; Dotlač: In: Na prahu poznání českých dějin. Sborník prací k poctě Jiřího Slámy, SMP 6, 2006, 95-147. Sláma 1998 – J. Sláma: Slavníkovci. In: Svatý Vojtěch, Čechové a Evropa. Praha 1998, 17-36. Sláma 2000 – J. Sláma: Český kníže Boleslav II. In: Přemyslovský stát kolem roku 1000. Na paměť knížete Boleslava II. († 7. února 999). Uspořádali Luboš Polanský, Jiří Sláma, Dušan Třeštík. Pra-ha 2000, 9-26, 274-280; Dotlač: In: Na prahu poznání českých dějin. Sborník prací k poctě Jiřího Slámy, SMP 6, 2006, 149-176. Sláma 2001 – J. Sláma: Der böhmische Fürst Boleslav II. In: Bo-leslav II. Der tschechische Staat um das Jahr 1000. Internationa-les Symposium, Praha, 9.-10. Februar 1999. Herausgegeben von Petr Sommer. CMP 2, Praha 2001, 15-42. Sláma 2003 – J. Sláma: Kosmovy záměrné omyly. In: Dějiny ve věku nejistot. Sborník k 70. narozeninám Dušana Třeštíka. Pra-ha 2003, 261-267; Dotlač: In: Na prahu poznání českých dějin. Sborník prací k poctě Jiřího Slámy. In: SMP 6, 2006, 207-212.

Sláma 2006 – J. Sláma: Počátky přemyslovského státu. In: Čes-ké země v raném středověku, editor Petr Sommer. Praha 2006, 30-52. Sláma 2007 – J. Sláma: Slavníkovci v pohledu současného bá-dání. In: Slavníkovci v českých dějinách. K vydání připravili Voj-těch Vaněk a Jiří K. Kroupa. Antiqua Cuthna 2, 2006. Praha-Kut-ná Hora 2007, 9-12. Sláma/Charvát 1992 – J. Sláma/P. Charvát: Vyvraždění Slavní-kovců. Praha 1992. Slavníkovci v českých dějinách 2007 – Slavníkovci v českých dě-jinách. K vydání připravili Vojtěch Vaněk a Jiří K. Kroupa. Antiqua Cuthna 2, Praha-Kutná Hora 2006. Slavníkovci ve středověkém písemnictví 1983 – Slavníkovci ve stře-dověkém písemnictví. Úvodní studii, úvody a poznámky k tex-tům napsal Rostislav Nový. Texty z latinských originálů přeložila Jana Zachová. Výkladový heslář a rejstřík sestavil Jiří Sláma. Pra-ha 1983. Staňa 1960 – Č. Staňa: Slovanské obytné objekty na slovanském hradišti Staré Zámky u Líšně. In: PA LI, 1960, 240-293. Staňa 1964 – Č. Staňa: Zjišťovací výzkum na hradisku Zelená Hora u Vyškova na Moravě. In: PV 1963. Brno 1964, 56-59. Staňa 1966 – Č. Staňa: Zelená Hora pr s Vyškov (Moravie). In: In-vestigations Archéologiques en Tchécoslovaquie. Prague 1966, 242-243. Staňa 1967 – Č. Staňa: K poznání vývoje velkomoravských výšin-ných hradišť. In: AR XIX, 1967, 699-704. Staňa 1972 – Č. Staňa: Velkomoravské hradiště Staré Zámky u Líšně. Stavební vývoj. In: Monumentorum tutela – Ochrana pamiatok 8, 1972, 109-171. Staňa 1987 – Č. Staňa: Pokračování výzkumu na Horním náměstí v Přerově (okr. Vyškov). In: PV 1985. Brno 1987, 46-47. Staňa 1987a – Č. Staňa: Záchranný výzkum na Horním náměstí v Přerově (okr. Přerov). In: PV 1984. Brno 1987, 38-40. Staňa 1988 – Č. Staňa: Velkomoravské počátky Brněnska. In: Rodná země. Sborník k 100. výročí Muzejní a vlastivědné spo-lečnosti v Brně a k 60. narozeninám PhDr. Vladimíra Nekudy, CSc. Brno 1988, 168-180.Staňa 1989 – Č. Staňa: Dritte Saison der archäologischen Gra-bung am Horní náměstí (Oberring) in Přerov (Bez. Přerov). In: PV 1986. Brno 1989, 58-62. Staňa 1991 – Č. Staňa: Ekspansja Polski na Morawy za panowania Bolesława Chrobrego i problematyka archeologiczna tego okre-su. In: Studia Lednickie II, 1991, 53-75. Staňa 1993 – Č. Staňa: Pustiměřský hrad. In: AH 18, 1993, 181-197. Staňa 1994 – Č. Staňa: Die Entwicklung der Keramik vom 8. bis zur Mitte des 11. Jahrhunderts in Mittelmähren. In: Internationale Tagungen in Mikulčice, Band I. Slawische Keramik in Mitteleuro-pa vom 8. bis 11. Jahrhundert. Kolloquium Mikulčice, 25.-27. Mai 1993. Herausgegeben von Č. Staňa. Brno 1994, 265-286. Staňa 1996 – Č. Staňa: Archäologische Erforschung mähris-cher Höhenburgwälle. In: Internationale Tagungen in Mikulči-ce, Band III. Frühmittelalterliche Machtzentren in Mitteleuropa – mehrjährige Grabungen und ihre Auswertung. Symposion Mi-kulčice, 5. – 9. September 1994 herausgegeben von Čeněk Staňa – Lumír Poláček. Brno 1996, 267-281. Staňa 1998 – Č. Staňa: Přerov – eine Burg des Bolesław Chrobry in Mähren. In: Frühmittelalterlicher Burgenbau in Mittel- und Os-teuropa. Herausgegeben von Joachim Henning und Alexander T. Ruttkay. Bonn 1998, 49-69. Staňa 2000 – Č. Staňa: Pronikání Boleslava II. na Brněnsko ve světle archeologických objevů. In: Přemyslovský stát kolem roku 1000. Na paměť knížete Boleslava II. († 7. února 999). Uspořá-

Zdeněk Měřinský

109


dali Luboš Polanský, Jiří Sláma, Dušan Třeštík. Praha 2000, 197-208, 334-335. Staňa 2001 – Č. Staňa: Das Brünner Gebiet in der Zeit Boleslavs II. In: Boleslav II. Der tschechische Staat um das Jahr 1000. In-ternationales Symposium, Praha, 9. – 10. Februar 1999. Heraus-gegeben von Petr Sommer. CMP 2, Praha 2001363-381. Steinhübel 1996 – J. Steinhübel: Nitrianske kniežatstvo a zánik Veľkej Moravy. In: HŠ 37, 1996, 7-25. Steinhübel 2004 – J. Steinhübel: Nitrianske kniežatstvo. Počiatky stredovekého Slovenska. Rozprávanie o dejinách nášho územia a okolitých krajín od sťahovania národov do začiatku 12. storočia. Bratislava 2004.Strzelczyk 1992 – J. Strzelczyk: Mieszko Pierwszy. Poznań 1992. Strzelczyk 2006 – J. Strzelczyk: Bolesław Chrobry. Poznań 22006 (2. vyd.). Střed Evropy 2002 – Střed Evropy okolo roku 1000. Historické, uměleckohistorické a archeologické studie a katalog k výstavě. Praha 2002; viz Europas Mitte 2000. Štěpánek 1965 – M. Štěpánek: Opevněná sídliště 8. – 12. století ve střední Evropě. Praha 1965. Tomášek 2007 – M. Tomášek: Slavníkovec Čáslav a Slavníkova Čáslav? In: Slavníkovci v českých dějinách. K vydání připravili Vojtěch Vaněk a Jiří K. Kroupa, Antiqua Cuthna 2, 2006. Praha-Kutná Hora 2007, 81-87. Točík 1973 – A. Točík: Zur Frage der slawisch-magyarischen Kon-takte an der mittleren Donau im 10. und 11. Jahrhundert. In: Berichte über den II. Internationalen Kongreß für Slawische Archäologie Berlin 24.-28. August 1970, Band II. Berlin 1973, 351-356. Třeštík 1973 – D. Třeštík: „Trh Moravanů“ – ústřední trh Staré Mo-ravy. In: ČsČH XXI, 1973, 869-894. Třeštík 1983 – D. Třeštík: Počátky Prahy a českého státu. In: FHB 5, 1983, 7-37. Třeštík 1983a – D. Třeštík: K problematice počátků českého státu. In: FHB 5, 1983, 341-347.Třeštík 1983b – D. Třeštík: Vznik českého přemyslovského státu. In: SbNM v Praze, řada A – Historie XXXVII, 1983, č. 2-3, 66-78. Třeštík 1987 – D. Třeštík: Pád Velké Moravy. In: Typologie raně středověkých slovanských států. Sborník příspěvků z meziná-rodní konference k tématu „Vznik a rozvoj slovanských raně feu-dálních států a národností ve střední a jihovýchodní Evropě“, konané ve dnech 18. – 20. listopadu 1986 v Praze. Praha 1987, 27-76. Třeštík 1991 – D. Třeštík: Kdy zanikla Velká Morava? In: SMP II, 1991, 9-27. Třeštík 1992 – D. Třeštík: Cesta Ibrahima ibn Jakuba do Prahy v r. 966. In: Dějiny a současnost 14, 1992, č. 2, 9-13. Třeštík 1995 – D. Třeštík: Die Gründung Prags. In: Burg – Burg-stadt – Stadt. Zur Genese mittelalterlicher nichtagrarischer Zen-tren in Ostmitteleuropa. Hrsg. von H. Brachmann. Berlin 1995, 229-240. Třeštík 1997 – D. Třeštík: Počátky Přemyslovců. Vstup Čechů do dějin (530 – 935). Praha 1997. Třeštík 2000 – D. Třeštík: Die Gründung des Prager und des mähris-chen Bistums. In: Europas Mitte um 1000. Herausgegeben von Alfried Wieczorek und Hans-Martin Hinz. Handbuch zur Ausstel-lung Europas Mitte um 1000, Beiträge zur Geschichte, Kunst und Archäologie, Band 1. 1Stuttgart, 2Darmstadt 2000, 407-410. Třeštík 2000 – D. Třeštík: „Veliké město Slovanů jménem Praha“. Státy a otroci ve střední Evropě v 10. století. In: Přemyslovský stát kolem roku 1000. Na paměť knížete Boleslava II. († 7. února 999). Uspořádali Luboš Polanský, Jiří Sláma, Dušan Třeštík. Pra-ha 2000, 49-70, 288-304.

Třeštík 2001 – D. Třeštík: „Eine große Stadt der Slawen namens Prag“ (Staaten und Sklaven in Mitteleuropa im 10. Jahrhundert). In: Boleslav II. Der tschechische Staat um das Jahr 1000. Inter-nationales Symposium, Praha, 9. – 10. Februar 1999. Herausge-geben von Petr Sommer. CMP 2. Praha 2001, 93-138. Třeštík 2003 – D. Třeštík: Moravský biskup roku 976. In: Ad vitam et honorem. Profesoru Mezníkovi přátelé a žáci k pětasedmdesá-tým narozeninám. K vydání připravili Tomáš Borovský, Libor Jan a Martin Wihoda. Brno 2003, 211-220. Třeštík 2004 – D. Třeštík: K založení pražského biskupství v letech 968 – 976: pražská a řezenská tradice. In: Vlast a rodný kraj v díle historika. Sborník prací žáků a přátel věnovaný profesoru Josefu Petráňovi (ed. J. Pánek). Praha 2004, 179-196. Třeštík 2007 – D. Třeštík: Proč byli vyvražděni Slavníkovci? In: Slavníkovci v českých dějinách. K vydání připravili Vojtěch Va-něk a Jiří K. Kroupa. Antiqua Cuthna 2, 2006. Praha-Kutná Hora 2007, 13-19.Turek 1971 – R. Turek: Územní předpoklady vzniku moravských údělných knížectví. In: SPFFBU E 16, 1971, 151-170. Turek 1975 – R. Turek: Listina Jindřicha IV. z 29. dubna 1086 (DH IV. 390) a její teritoria. In: SlAnt XXII, 1975, 69-122. Turek 1982 – R. Turek: Slavníkovci a jejich panství. Hradec Krá-lové 1982. Tvrdík 2007 – R. Tvrdík: Hánín mezi Libicí a Malínem. In: Slav-níkovci v českých dějinách. K vydání připravili Vojtěch Vaněk a Jiří K. Kroupa. Antiqua Cuthna 2, 2006. Praha-Kutná Hora 2007, 88-92. Tyszkiewicz 1991 – L. A. Tyszkiewicz: Przyłączenie Śląska do mo-narchii piastowskiej pod koniec X wieku. In: Od plemienia do państwa. Wrocław-Warszawa 1991, 121-152. Válka 1991 – J. Válka: Dějiny Moravy. Díl I. Středověká Mora-va, Vlastivěda moravská. Země a lid. Nová řada, svazek 5. Brno 1991. Vávra 1972 – I. Vávra: Polská cesta. In: HG 8, 1972, 3-30. Velímský 2007 – F. Velímský 2006: Nové archeologické nálezy v Malíně (okr. Kutná Hora). In: Slavníkovci v českých dějinách. K vydání připravili Vojtěch Vaněk a Jiří K. Kroupa. Antiqua Cu-thna 2, 2006. Praha-Kutná Hora 2007, 57-80. Wasilewski 1987 – T. Wasilewski: Pochodzenie Emnildy, trzeciej żony Bolesława Chrobrego a geneza polskiego władstwa nad Mo-rawami. In: Kwartalnik Historyczny, zesz. 2, 1987, 29-47. Weinfurter 1999 – S. Weinfurter: Heinrich II. (1002 – 1024). Herrscher am Ende der Zeiten. Regensburg 1999. Wihoda 2005 – M. Wihoda: Die mährischen Eliten als Problem der Kontinuität (oder Diskontinuität?) der böhmischen Geschichte. In: Die frühmittelalterliche Elite bei den Völkern des östlichen Mitteleuropas (mit einem speziellen Blick auf die großmährische Problematik). Materialien der internationalen Fachkonferenz Mi-kulčice 25. – 26. 5. 2004. Editor Pavel Kouřil. In: Spisy Archeolo-gického ústavu AV ČR Brno 25, Brno 2005, 9-18. Wihoda 2006 – M. Wihoda: Morava v 10. století. In: České země v raném středověku, editor Petr Sommer. Praha 2006, 53-73. Wolfram 1987 – H. Wolfram: Die Geburt Mitteleuropas . Geschich-te Österreichs vor seiner Entstehung. Wien 1987. Wolfram 1995 – H. Wolfram: Grenzen und Räume. Geschichte Ös-terreichs vor seiner Entstehung. In: Österreichische Geschichte 378 – 907. Hg. von Herwig Wolfram. Wien 1995. Zakrzewski 1925 – S. Zakrzewski: Bolesław Chrobry Wielki. Lwów-Warszawa-Kraków 1925. Zapletalová 2006 – D. Zapletalová: Staré Brno a brněnská před-lokační aglomerace. In: AR LVIII, 2006, 58-771. Zemek 1972 – M. Zemek: Moravsko-uherská hranice v 10. – 13. století (Příspěvek k nejstarším dějinám Moravy. Brno 1972.

110

Zemek 1973 – M. Zemek: Správní a církevní organizace na Mo-ravě v 10. a 11. století. In: Velká Morava a feudální společnost v 9. – 13. století se zřetelem k jižní Moravě. Soubor přednášek na IV. mikulovském sympoziu ve dnech 17. – 19. října 1972. Mikulov 1973, 238-264. Žemlička 1995 – J. Žemlička: Das „Reich“ des böhmischen Bole-slavs und die Krise an der Jahrtausendwende. Zur Charakteristik der früheren Staaten in Mitteleuropa. In: AR XLVII, 1995, 267-278. Žemlička 1995a – J. Žemlička: Expanze, krize a obnova Čech v le-tech 935 – 1055 (K systémovým proměnám raných států ve střed-ní Evropě. In: ČČH 93, 1995, 205-222. Žemlička 1997 – J. Žemlička: Čechy v době knížecí (1034 – 1198). Praha 1997. Žemlička 2000 – J. Žemlička: Rod Přemyslovců na rozhraní 10. a 11. století. In: Přemyslovský stát kolem roku 1000. Na paměť kní-žete Boleslava II. († 7. února 999). Uspořádali Luboš Polanský, Jiří Sláma, Dušan Třeštík. Praha 2000, 267-273, 354-357. Žemlička 2001 – J. Žemlička: Das Přemysliden-Geschlecht an der Wende vom 10. zum 11. Jahrhundert. In: Boleslav II. Der ts-chechische Staat um das Jahr 1000. Internationales Symposium, Praha, 9. – 10. Februar 1999. Herausgegeben von Petr Sommer. CMP 2, Praha 2001, 79-91. Žemlička 2002 – J. Žemlička: Počátky Čech královských 1198 – 1253. Proměna státu a společnosti. Praha 2002. Žemlička 2006 – J. Žemlička: Kníže Vladivoj a přemyslovská cons-anguinitas (ke skladbě vládnoucího rodu v 10. a začátkem 11. století). In: Na prahu poznání českých dějin. Sborník prací k po-ctě Jiřího Slámy, SMP 7, 2006, 181-195.

Skratky Literatúry: AH Archaeologia historica AR Archeologické rozhledy BMD Brno v minulosti a dnes CMP Colloquia mediaevalia PragensiaČČH Český časopis historický

ČsČH Československý časopis historický ČMatMor Časopis Matice moravské ČMMZ Časopis Moravského muzea (Moravského zemského muzea), Vědy společenské FHB Folia historica Bohemica HG Historická geografie HŠ Historické štúdie JM Jižní Morava MGH Monumenta Germaniae historici PA Památky archeologické PV Přehled výzkumů AÚ ČSAV v Brně (od r. 1993 ARÚ AV ČR v Brně SbČSSA Sborník Československé společnosti archeo- logické při ČSAV SbNM Sborník Národního muzea SbSPS Sborník Spolku přátel starožitností SHS Slovanské historické studie SlAnt Slavia Antiqua SMP Studia Medievalia Pragensia SPFFBU E Sborník prací filozofické fakulty brněnské univerzity, řada E, archeologicko-klasická SPFFBU F Sborník prací filozofické fakulty brněnské univerzity, řada F, uměnovědná ŠZ AÚ SAV Študijné zvesti AÚ SAV v Nitre VAPS Vznik a počátky Slovanů VVM Vlastivědný věstník moravský Zprávy VÚ Zprávy Vlastivědného ústavu v Olomouci

Skratky inštitúciíARÚ Archeologický ústav AV ČR AÚ ČSAV Archeologický ústav ČSAVAÚ SAV Archeologický ústav SAV v Nitre AV ČR Akademie věd České republiky ČSAV Československá akademie věd MU Masarykova univerzita v Brně

Summary

Moravia in 10th through beginning of 11th century

Disintegration of Great Moravia in the beginning of the 10th century was partially influenced, besides the typical crisis of an emerging state of this period of early feudalism caused by the expansive politics of Svatopluk I (871-894), also by other factors espe-cially evoked by a repeated change of the power situ-ation in the Carpathian Basin. The nomadic Magyars penetrated here from the east and undermined the power of Great Moravia, which moved the state-for-ming process to the better-protected Czech Basin. Surrounded by the ring of the bordering mountains and the border-line woods, it offered better condi-tions for further development in this turbulent pe-riod. Apparently, also thanks to the support of Sva-topluk‘s Great Moravia did the Přemysl family line get into the front and gradually assumed the ruling po-sition among the other counts to perform the pro-

cess of unification and to build a state. The suprema-cy of the Prague tribal prince over the other leaders then, since the period of the rule of Boleslav I (af-ter 915 -967/972, prince 935?), began the process of formation of the central ruling power. The period of the 2nd half of the 10th century is cha-racterised by a new change of the power situation in the central European area and especially on the mid-dle Danube. In the year 955, as a matter of fact, the-re was a decisive battle between Otto I, the Great, (912-973, German king 936, Italian king 951, em-peror 962) and the Magyars on the Lechfelde near Augsburg with participation of, besides others, also Czech military units of Boleslav, who was already be-fore this event in the year 950 forced, after long la-sting resistance, to acknowledge supremacy of the Empire. Otto’s victory halted the plundering Magyar

Zdeněk Měřinský

111


raids in southern, western and central Europe. The old Magyars very quickly adjusted to new conditions and already in the period of the rule of King Stephen I, the Saint, (around 970-1038; prince 997-1000, king 1001), the process of etatisation was comple-ted. Efforts of Emperor Otto I for restoration of the Empire in the tradition of Charlemagne‘s Empire for-ced Boleslav I to look for effective counterbalance in rapprochement with the emerging Polish state of Mieszko I (around 960 - 992). Both rulers also inter-vened in succession disputes after the death of Otto I in the year 973 and Otto II (955-983, allied king 961, allied emperor 967, emperor and independent gover-nment 973) ten years later. Just this favourable con-stellation contributed to territorial expansion of the Czech Přemysl state, which was to take place already during the era of Boleslav I, approximately between the years 935-950. More likely however, it happened only shortly after the defeat of the Magyar nomads on the Lechfelde near Augsburg in the year 955. Be-sides Malopolska with Krakow, also Silesia was con-quered and the expansion following the direction of the most important European trade artery running from the west to the east through the whole con-tinent stopped only on the western Ukrainian rivers Bug and Styr, where it encountered the power of Kiev Rus. Relations between Polish Mieszko I and Boleslav II (?-999, prince after 967/972) cooled down already after death of Miezsko‘s first wife, the daughter of Boleslav I and his sister Doubravka (around 932/933 - 977, marriage 965/966) in the year 977 and later on, they were deteriorating on the background of the eastern politics of Emperor Otto II and his suc-cessor Otto III (980-1002, king 983, emperor 966). Sometime in the year 988 or 989, armies of Mieszko I conquered Krakow and expelled a Czech garrison out of there. The date 999 given by Kosma is nowadays, however, considered by many scientists to be most likely his unconscious error. Already in the last de-cade of the rule of Boleslav II, the Přemysl state lost most of its non-Czech territories and after his death in the year 999, there was a deep crisis and three dif-ferent rulers exchanged on the Czech throne by the year 1003. Boleslav III (?-1037, prince 999-1002, 1003), Vladivoj (1002-1003) and Jaromír (70’s of the 10th century - 1035, prince 1004-1012, 1034). After disintegration of Great Moravia, remnants of the independent state organisation, which depended on the Magyars in the 1st half of the 10th century, were apparently preserved to a limited extent in Moravia. The Polish historian G. Labuda already almost half a century ago formulated three various hypothesis of the destiny of the land in the 10th century. Accor-ding to the first one, from the years 902-907 it was occupied by the Magyars, in the end of the 10th cen-tury by the Polish and in the beginning of the 11th century by the Czechs. The second says that around the year 955, the Czechs seized Moravia, in the end of the century approximately along the line of the Olo-mouc region, it was occupied by Polish Mieszok I and his conquest was spread to all of the Moravian ter-ritory (sometimes it is assumed that it was along the

original borderline, i.e. as far as the Danube) by Bo-leslav I, the Brave. Based on the third hypothesis, it is then assumed that in the 10th century in Moravia and middle and northern Slovakia, some elements of sta-tehood or some smaller units controlled by individual magnates or leaders and local rulers were preserved. Their bodies then paid a tribute to various powers. Based on an analysis of not many written sources and physical monuments, we can be attached to the third hypothesis in the sense that Moravia preserved an independent position on the boundary of the new-ly emerging Czech, Polish, Hungarian state bodies and so-called Bavarian East Mark as basically a spa-ce of certain power vacuum, which we, after all, know from neighbouring Slovakia, especially its northern half. Relations in the Carpathian Basin during the 2nd half of the 10th century were apparently repla-ced by closer dependence on the Silesian and Polish region, which is also documented by archaeological and, in the period around the break of the millenni-um, also by written sources. Remnants of the church organisation were also preserved here as implied by attendance of the Moravian bishop at the synod in Mainz in the year 976. Around the year 1000, Moravia got into the sphere of power of Boleslav I, the Bra-ve, and based on the fact that the Moravians acted as his active allies under their name in the years 1015 through 1017, preservation of certain forms of the state organisation in Moravia can be deduced. Annexation of the land to the Prague principality in the 1st quarter of the 11th century (most likely in the years 1018/19) meant a new era in the history of Mo-ravia and also in development of its settlement. Poli-tically, Moravia was integrated in the Prague Přemysl principality during the rule of Prince Oldřich I shortly after the ultimate unification of Bohemia in the year 995 and overcoming of the great crisis at the break of the millennium. After stabilisation of conditions du-ring the rule of Jaromír, who was established in the seat of the Prague principality with the help of the military force of Henry II after expulsion of the Po-lish in the year 1004, and whose politics was closely related to the Empire, which needed to find a coun-terbalance, but under its control, against Poland, du-ring the rule of Oldřich I, who overthrew his brother, and especially during the rule of his son Břetislav I (probably 1002-1055, ruler of Moravia 1019/1021-1034, Czech Prince 1034/35), there was further strengthening of the position of the Czech state and increase of its power outwards. It was precisely ex-pressed by the annexation of Moravia sometime in the years 1018/19 through 1020, when Oldřich I was without an exception able to utilise calming of the si-tuation in the Polish-Empire conflict after the Peace of Bautzen dated on January 30, 1018, and the ove-rall politics of expansion in the following decades di-rected against Poland and Hungary sometimes car-ried out in accordance with interests of the Empire, but many times also against them. In any case, the annexation of Moravia in the end became, in spite of all efforts and strife, the only permanent territorial gain of the Přemysls and their politics of expansion in the 1st half of the 11th century; the gain that was

112

inevitably necessary for further existence of the sta-te, securing livelihood for the band and authorities for their staff. Precisely Oldřich I can be deemed as the fist Czech prince to bring the new trends that led to gradual transformation the Czech state, stability of the government and strengthening of the power position demonstrated more significantly not un-til the rule of his son Břetislav I. For the time being, he became the administrator of conquered Moravia. Also the date of the “conquest” of Moravia itself is

not clearly stated in the sources and we encounter a series of various dates based on broader interpre-tation of written sources and the overall political si-tuation in the central European area. Nowadays, the Czech and Moravian research mostly inclines to the date 1018/1019, possibly 1020, as was proven, in-cluding a detailed analysis of credibility of Kosma’s date of kidnapping of Jitka in the year 1021, by B. Kr-zemieńska.

Zdeněk Měřinský

113


Za Svatoplukova panování (871 – 894), zejmé-na po uzavření míru s Ludvíkem Němcem ve Forchhei-mu r. 874, dosáhla Velká Morava svého největšího teri-toriálního rozmachu a politicko-mocenského vrcholu a plně se profilovala jako vyvinutý státní útvar se vše-mi k tomu náležejícími atributy. Tlak a expanze nové středoevropské mocnosti mířily ponejvíce tam, kde nekřížily zájmy Východofrancké říše, tedy především

do severních teritorií (Čechy, Srbsko, Slezsko, Malo-polsko, respektive Krakovsko), když na jihu a východě se hranice víceméně stabilizovala na Dunaji, Kampě a Tise. Její kulturní vyzařování a civilizační vlivy se pro-jevovaly daleko od centrálních oblastí, kde jsou tyto skutečnosti stále častěji dokládány také archeologic-kými nálezy a poznatky. Moravský stát se prezentoval jako vysoce organizovaný útvar s výrazně sociálně

Archeologické doklady nomádského vlivu a zásahu na území Moravy v závěru 9. a v 10. století*

Pavel Kouřil

Obr. 1. Klíčové moravské lokality, jež jsou zmiňovány v textu: 1 Mikulčice, 2 Staré Město u Uh. Hradiště, 3 Břeclav-Pohansko, 4 Stracho-tín-Petrova Louka, 5 Znojmo-Hradiště, 6 Staré Zámky u Líšně, 7 Olomouc-Slavonín, Olomouc-Nemilany, 8 Náměšť na Hané, 9 Brankovice, 10 Biskupice-hradisko nad Nectavou

* Příspěvek je upravenou verzí studie vyšlé v roce 2003 a je doplněn o nejnovější archeologické poznatky na dané téma z teritoria Moravy; vznikl v rámci výzkumného záměru Archeologického ústavu AV ČR v Brně, v. v. i., č. 10507.

114

a majetkově stratifikovanou a diferenciovanou spo-lečností s propracovanými vlastnickými a právními vztahy. V jeho čele stál panovník z dědičné dynastie se svrchovanou teokratickou mocí, opírající se o rodovou a vojenskou aristokracii – velmože, elitní družinu, fungující církevní organizaci a státní správu s přísluš-ným aparátem (dvorská rada, dvorská kancelář?), což samozřejmě předpokládá ústřední vládu a vojensko-ekonomicko-fiskální řízení jednotlivých oblastí, za-ložené mj. na soustavě programově budovaných hra-disek a dvorců. Charakteristická je uvědomělá vnitř-ní i zahraniční politika, propracovaná vojenská or-ganizace a strategie, zejména však pokročilý stu-peň hospodářské základny, projevující se např. cí-lenou exploatací nerostného bohatství, kvalitním komunikačním systémem, vysoce specializovaným řemeslem v rámci rozsáhlých aglomerací městského typu, existencí služebných osad (?), rozvinutým ob-chodem, celní ochranou, pravidelnými trhy, zárodky monetárního řádu a pod. Dědictví, jež v podobě relativně dobře kon-solidovaného a rozsáhlého impéria dostal po smr-ti otcově (r. 894) do vínku Mojmír II., se však uká-zalo jako značně problematické a v podstatě jen ob-tížně udržitelné. Příčin – vnitřních i vnějších, které ve svém důsledku vedly k pádu kdysi mocného útva-ru, se v závěru 9. století a na samém počátku ná-sledujícího věku nakupilo poměrně značné množství. Některé z nich jsou více či méně známé, jiné nám stá-le ještě unikají. K těm primárním nepochybně náleží nástupnická krize a s ní spojené bratrovražedné války mezi Mojmírem II. a jeho mladším bratrem Svatoplu-kem II., doprovázené permanentním vojensko-po-litickým tlakem a vměšováním ze strany Východo-francké říše, ztrátou rozsáhlých oblastí a vyčerpáním možností další územní expanze. S tím zřejmě souvisí i předpokládaná rivalita elit a jakási bipolarita mezi vlastní Moravou a Nitranskem, projevující se politic-ko-správním (mocenským) dualismem a možnou or-ganizační duplicitou. K tomu jistě přistupovaly i dal-ší momenty, jakými např. byly nerovnoměrný hos-podářský vývoj, krize dálkového obchodu, vzrůstající moc jednotlivých velmožů a jejich družin atd. a nel-ze vyloučit, že i ne zcela ukotvené křesťanství a mož-ný návrat k pohanským kořenům mohly být jedním z limitujících faktorů další existence státu. V této nejméně vhodné době se z východu objevilo nové a jak se záhy ukázalo i smrtelné nebez-pečí – kočovní Maďaři. Jestliže s nimi byla z počátku možná jistá forma kooperace, založená na vzájemném respektu a toleranci, brzy se ukázalo, že nomádský živel otřásá samými základy moravského státu. Pa-

novník a elita si vzniklou situaci zřejmě dobře uvědo-movali, o čemž svědčí výstavba nových anebo zpev-ňování stávajících hradisek (např. Pohansko u Břec-lavi, Strachotín, Znojmo, Staré Zámky u Líšně – obr. 1) ve vlastním srdci Moravy případně i obranná linie v Pohroní (např. Šalkovský 2002, 123-133) ještě v sa-mém závěru existence říše, ale bylo již pozdě. Nevíme sice přesně jakým způsobem byla nakonec Velká Mo-rava vyvrácena, mohla to být jediná rozhodující bitva svedená se starými Maďary někdy v letech 905 – 906, snad v okolí Nitry, jak předpokládá historické bádání,

Obr. 2. Mikulčice-Valy: 1-2 mince císaře Lamberta (894-898),3 mince krále Berengara (888-915), 4 železná příčka šavle

Pavel Kouřil

115


Obr. 3. Mikulčice-Valy: nálezy z hrobu č. 786 (1-6), Bojná I - hradisko Valy (7, podle K. Piety a A. Ruttkaye 2006)

116

Obr. 4. Mikulčice-Valy: rombické a deltoidní hroty (č. 21, 52, 58, 59 nelokalizované, podle P. Kouřila 2003)

Pavel Kouřil

117


pominout však nemůžeme ani možnost, že rozklížený a dezintegrovaný moravský stát byl podmaňován pos-tupně, aniž by došlo k nějaké zásadní konfrontaci. Archeologická zjištění však vypovídají, že k bojům nepochybně došlo v jádru státu, v Pomoraví, kdežto z východní části Velké Moravy takovéto doklady pro-zatím postrádáme (Kouřil 2003, 110-146). Můžeme v této souvislosti jen spekulovat, zda východní oblas-ti země v čele s Nitrou, kde se Maďaři již dříve etab-lovali a usadili, nevypověděly v těchto osudových chvílích Mojmírovi svoji poslušnost a zůstaly – ať už ze strachu z nově příchozích anebo kvůli starším ani-mozitám vůči moravskému centru – loajální ke svým přímým sousedům a budoucím hegemonům. Faktem zůstává, že v krvavé bitce mezi Maďary na jedné a Ba-vory na straně druhé r. 907 pod Bratislavou, nejsou už Moravané výslovně zmiňováni, avšak jejich zbytky (družina Svatopluka II.?) mohly být teoreticky zač-leněny i do bavorských kontingentů. Každopádně výsledkem tragického moravsko-maďarského stře-tu byla nejen likvidace rozhodujících vojenských slo-žek – zejména elitní knížecí družiny, ale také špiček aristokracie a zřejmě i samotného panovníka (zna-menající patrně i zánik celé mojmírovské dynastie), základních to předpokladů jakékoliv státnosti (Třeš-tík 1987, 27-76; 1991, 9-27). Velká Morava jako stát a významný středoev-ropský mocensko-politický činitel přestala existovat, s největší pravděpodobností však nedošlo k obsaze-ní jejího ústředí – vlastní Moravy. Na to nebyli sta-ří Maďaři dostatečně početní a organizovaní, neměli zřejmě ani příliš zájem, chybí pro to jednoznačnější doklady, ať už písemné nebo archeologické (Třeštík 2000, 52). Zpustošená a zbídačená, dílem jistě i vy-lidněná země, zbavená své elity a rozhodujících hra-dů byla snad povinována placením nějakého tributu a odsouzena k možné spolupráci nejspíše na poli vo-jenském, jistotu však nemáme. V poslední době však archeologické výzkumy stále více prokazují, že se-verní Morava, zvláště pak v době předvelkomoravské a velkomoravské významná aglomerace olomoucká, přečkala krvavé události počátku 10. věku bez vět-ší újmy a viditelnějších pohrom a že je zde poměrně zřetelná vývojová kontinuita. To vede část badatelů k úvahám, zda se zde nemohly zachovat lokální po-liticko-mocensko-správní a možná i církevní struk-tury, které po rozpadu Velké Moravy byly sice v záj-mu svého vlastního přežití nuceny spolupracovat s rozhodující vojenskou silou v tehdejší střední Ev-ropě – starými Maďary, avšak udržely si jistou míru samostatnosti. Naopak v jižních částech Moravy jsme v průběhu 1. půle 10. století svědky postupného

úpadku, pauperizace a agónie, kdy kdysi mocná cen-tra dožívají ve výrazně rustikální podobě jen jakousi setrvačností. Je patrné, že se tu vytratily či lépe řeče-no byly zlikvidovány rozhodující řídící složky (struk-tury) v nejširším slova smyslu, bez nichž se rozsáhlé oblasti ocitly v politickém i kulturním vakuu. Přítomnost kočovníků v oblasti mikulčické

sídelní aglomerace – zvláště na samotném knížecím hradě – patrně ještě v období vzájemného moravsko-maďarského spojenectví a spolupráce (896-901), do-kládá nález tří mincí (obr. 2: 1-3) západně od atria trojlodní baziliky (3. kostel), před vstupem do ohra-zeného prostoru křesťanského hřbitova; souvisí nej-spíše se zdejší skupinou kostrových hrobů progra-mově vydělených z jeho areálu a pravděpodobně pa-třících jedincům s odlišnou náboženskou orientací (?). Těmito mincemi jsou tzv. široké severoitalské de-náry, z nichž dva – na okraji proděravělé dvěma ot-vory – náleží císaři Lambertovi (894-898), jeden krá-li Berengarovi (888-915, císařem v letech 915-924). Nelze vyloučit, že pocházejí z maďarského vpádu do severní Itálie, uskutečněného v letech 899-900 (Třeštík 1987, 33-34), kterého se možná účastnily i moravské oddíly (Mesterházy 1994, 58), avšak zvyk perforovat mince a využívat je jako nášivek na oděv, pokrývku sedla nebo koňský postroj je jednoznačně záležitostí staromaďarskou (Kovács 1989, 113). Předpokládaným dokladem nomádské hmot-né kultury snad právě ještě v tomto období je i vy-bavení mužského hrobu č. 786 na akropoli mikulčic-kého hradu (obr. 3: 1-6). Hrob náležel ke skupině ne-tradičně orientovaných pohřbů (S–J), byl poměrně mělký a beze stop jakýchkoliv konstrukčních prvků. Ležel v těsné blízkosti východní zdi palácové stavby, v ose zaniklého palisádového žlabu. Skelet spočíval v klasické poloze naznak, s rukama zřejmě podél těla, pod hlavou nebožtíka byl umístěn plochý kámen, jev v Mikulčicích ne neobvyklý. Antropologický rozbor prokázal, že muž skonal ve věku 18–25 let. Byl střed-ně robustní postavy s nevýrazným svalovým reliéfem, vysoké cca 167 cm, což víceméně odpovídá průměrné výšce velkomoravské mužské populace; lebka byla re-lativně delší a zároveň nižší, obličejová partie se bo-hužel nedochovala. Na svoji poslední cestu byl vyba-ven předměty, jež jej řadí k vrstvě bojovníků; subtilní vrhací sekera-čakan s otvorem pro uchycení chrániče ostří i rombické hroty šípů pak napovídají, že pravdě-podobně bojovníků jízdních. Uvedené artefakty spo-lečně s atypickým kováním jsou v hrobových celcích v rámci mikulčické aglomerace i celého moravského teritoria vskutku ojedinělé (s výjimkou hrobu č. 90 u 6. kostela byly takto formované hroty zaznamená-

118

ny pouze u tohoto nebožtíka). Jejich původ či inspiraci k pří-padnému zhotovení v míst-ních podmínkách je nezbytné hledat v Karpatské kotlině a přeneseně v rozsáhlých vý-chodoevropských stepních zó-nách až po Kavkaz a Ural. Právě tam nacházíme řadu charak-teristických analogií. Je zjev-né, že zvláště sekeru-čakan pak můžeme v tomto konkrétním případě spojovat nejspíše s vli-vem staromaďarských válečníků (téměř identický tvar např. po-chází z hradiska Bojná I – obr. 3: 7). Zdá se tedy, že ještě před definitivním zánikem Vel-ké Moravy, dochází v závěru 9. a na samém počátku 10. století k pronikání některých vybra-ných předmětů nomádského kulturního okruhu na její teri-torium včetně samotného cen-tra. Nositeli těchto východních elementů zde však nemuseli fy-zicky nutně být samotní kočov-níci, ale mohlo jít o jisté obec-nější ovlivnění – zvláště bo-jovnické složky – euroasijskou vojenskou módou, případně i o válečnou kořist. Samo-zřejmě zcela eliminovat mož-nost, že se přece jen jednalo o nomáda anebo jedince vý-razněji spjatého s východním světem a působícího v moravských „službách“ nemůžeme, je to však – i s ohledem na celkové vybavení hrobu a jeho srov-nání s klasickými staromaďarskými pohřby – méně pravděpodobné (podrobně Kouřil 2006, 69-76). Ostatní předměty, jež dáváme do souvislos-ti s nomádskou složkou a k nimž patří zejména mi-litária, již víceméně spojujeme s násilnými akcemi proti mikulčickému hradu. Pozornost přitahuje, a to i v souvislosti s jejich nálezovými okolnostmi, přede-vším rozsáhlá kolekce dnes již téměř 80 rombických a deltoidních hrotů s řapem, přináležejících stře-lám reflexního luku (obr. 4). Koncentrují se zejména v prostoru obou bran akropole (severovýchodní a zá-padní) a v jejich bezprostředním zázemí (uskupení A, C – obr. 5, 6, 7) a je evidentní a svým způsobem i lo-gické, že právě do těchto míst se soustředil a tudy byl

veden hlavní nápor útočícího vojska. Nelze vyloučit, že po zdolání hradeb (skořepinové konstrukce s jed-nosměrnými rošty, z vnitřní strany jištěné kůlovou palisádou, na čele s kamennou plentou) nepřítelem se obhájci uchýlili do zděných staveb, především kos-telů. Nasvědčovala by tomu situace zvláště u 2. kos-tela a před vstupem do trojlodní baziliky (uskupení C), ale také u 4. a 11. kostela (uskupení B – obr. 8), když v prostoru tzv. knížecího paláce – nejvýše po-loženého objektu – byl později zemědělsky využívaný terén značně erodovaný a odplavený, kulturní vrst-va velmi slabá, takže případné doklady obléhání či bojů i v blízkosti tohoto objektu nebylo možné zjis-tit. Zdá se však, že obránci rezignovali na hájení předhradí (možná kvůli svému malému počtu, otáz-kou také je, bylo-li jeho opevnění lehčího rázu než na akropoli ještě funkční), neboť z této části fortifika-

Obr. 5. Železné hroty střel luku: Mikulčice-Valy, uskupení A: 1 (15), 2 (13), 3 (47), 4 (48), 5 (14), 6 (12), 7 (10), 8 (16), 9 (46), 10 (45), 11 (50), 12 (54), 13 (56), 14 (9), 15 (51). Čísla uvedená v závorce odpovídají číslům na plánku (podle P. Kouřila 2003).

Pavel Kouřil

119


ce postrádáme – přes relativně rozsáhlejší odkryvy, zvláště v místech severozápadní vstupní brány – té-měř jakékoliv nálezy hrotů uvedených typů (usku-pení E – obr. 9), případně i další artefakty související s předpokládaným maďarským nájezdem (k tomu Kouřil 2003, pozn. 12). Ponechali jej tedy nejspíše napospas protivníkovi, který se přes něj hladce do-stal až k mostu a vstupu na akropoli, kde se teprve pokusili jeho průnik zastavit (s boji u této západní brány může souviset i uskupení D – obr. 7). Vzhledem k rozsahu prozkoumané centrální plochy hradu (cca jedna čtvrtina, Poláček/Marek 1995, 13-82) i sku-tečnosti, že po ukončení bojů byly dále použitelné a opravy schopné zbraně sbírány k dalšímu upotřebe-ní, se počet zde nalezených hrotů jeví jako poměrně dosti vysoký a výmluvný; podstatné je rovněž zjištění, že naprostá většina těchto militárií byla vyzvednuta z vrstvy tvořící zánikový horizont. Tvarově i rozmě-rově odpovídají běžně nalézaným exemplářům spo-jovaným se staromaďarským etnikem, když nechybějí ani robustnější kusy s tordovaným trnem či klasické deltoidní formy; převládají však exempláře se sko-sením ve spodní třetině až polovině těla.

Jihovýchodně od předpokládaného 11. kos-tela byla z vrstvy, z hloubky cca 40 cm, vyzvednuta také železná lehce vyklenutá příčka šavle, na kon-cích kulovitě zakončená, avšak bez středového py-ramidálního výstupku (obr. 2: 4). Jde o část typické kočovnické zbraně, známé zejména z nejstarších sta-romaďarských hrobových celků ze střední části Kar-patské kotliny (zvláště z horního Potisí), výjimečně i z oblastí mimo ni, přičemž takto tvarovaná náleží k nejrozšířenějšímu typu (Ruttkay 1976, 287-288; Kovács 1980/81, 247). Se starými Maďary by teoreticky mohla souviset i udidla se zaškrcovanými postranicemi (4 fragmenty ze sídlištní vrstvy, 1 kompletní kus z depotu uloženého v 8. kostele na počátku 10. věku, Měřínský 1986, 32-33; Bartošková 1986, 25-28), avšak je nezbytné připomenout, že se jed-ná o tvary používané v průběhu celého 9. sto-letí (zřejmě tedy také moravskou jízdou), tře-baže na přelomu 9. a 10. století jejich výskyt kul-minuje, když relativně hojně se s nimi setkáváme především v Karpatské kotlině, kam se nasouvají z východu již v průběhu 8. věku (Vignatiová 1992,

Obr. 6. Železné hroty střel luku: Mikulčice-Valy, uskupení C:

1 (5), 2 (7), 3 (49), 4 (18), 5 (29), 6 (3), 7 (24), 8 (2), 9 (1), 10 (6). Čísla uvedená v závorkách odpovídají číslům na plánku (podle P. Kouřila 2003).

Obr. 7. Železné hroty střel luku: Mikulčice-Valy, uskupení C: 1-8

a D: 9-12. 1 (26), 2 (8), 3 (17), 4 (28), 5 (4), 6 (53), 7 (30), 8 (25), 9 (39), 10 (37), 11 (40), 12 (38). Čísla uvedená v závorce odpovídají číslům na plánku (podle P. Kouřila 2003).

120

62-63); z moravského prostředí je uvedený typ znám ještě z Troubek, Starého Města u Uherského Hradiště a z Břeclavi-Pohanska. K pohnutým událostem počátku 10. věku lze s velkou mírou pravděpodobnosti vztáhnout i situaci zaznamenanou uvnitř objektu nadstandardních roz-měrů srubové konstrukce s kamenným otopným za-řízením (č. 892) na severním podhradí. Čtyři skelety (z toho dva patřící malým dětem) jen prostě (i když pietně) uložené na podlaze a přihrnuté troskami zni-čeného domu, evokují svým způsobem poslední chvíle kdysi mocného hradu. Je třeba připomenout, že růz-ně orientované jednotlivé pohřby bez hrobových jam a milodarů, roztroušené po ploše mezi obydlími, byly zjištěny i na jiných místech severního „suburbia“ (Ma-zuch 2006, 256-257; Poláček et al. 2007, 119-142), ale rovněž vně (při patě) či na „svahu“ valu akropole, pře-kryty jeho destrukcí (obr. 10, Klanica 1964, 49; Kavá-nová 2003, 219); také ony mohou být – a zřejmě i jsou – svědectvím urputných závěrečných bojů. Z výše uvedených pozorování je tudíž vcel-ku zřetelné, že maďarský útok na ústřední bod Vel-ké Moravy byl úspěšný, že hradby byly ztečeny, pa-lác a kostely vyloupeny, hradisko vypáleno a vy-vráceno. I po této katastrofě zde však život – i když ve výrazně redukované míře – pokračoval dále, jak

o tom svědčí sídelní aktivity zejména v severní čás-ti akropole (Poulík 1975, 90) i na některých místech předhradí (Poláček 1999, 740-759; Poláček et al. 2007, 119-142), ale také skutečnost, že např. u 2. kostela se pohřbívalo ještě v průběhu 2. půle 10. věku (hroby s bronzovými esovitými záušnicemi a bronzovými ná-ušnicemi ukončenými na spodním konci válcovitou spirálou i další typy bronzových litých náušnic, ma-jících již vztah k belobrdskému okruhu památek, stej-ně tak jako bronzové lité závěsky hruškovitého tvaru těla z dětského hrobu v rozvráceném opevnění čela hradby u severozápadní brány předhradí, (Měřínský 1986, 64), připomínající pečeněžské, staromaďarské a obecně východní okrasy (Pletněva 1958, 158; Lja-puškin 1958, 131; Kovács 1985, 130); to ostatně po-zorujeme i na pohřebištích u některých jiných mikul-čických kostelů (např. kostel č. 6 – Profantová 2003, 91 nebo č. 8 – Kouřil, v tisku; pozornost budí i další vybrané nálezy, jakým je např. soustřednými krouž-ky zdobený parohový předmět vrchlíkovitého tvaru z ženského hrobu č. 15 od 6. kostela situovaného již vně ohrady vymezející nekropoli, podmíněně inter-pretovaný jako přeslen či knoflík – Profantová 2003, 86, k němuž přímé analogie zhotovené z parohu a považované právě za knoflíky nacházíme opět v no-

Obr. 9. Železné hroty střel luku: Mikulčice-Valy, polohy E: 1

(43), 2 (44), 3 (42), 4 (41); G: 5 (55); nelokalizované: 6 (59), 7 (21), 8 (58), 9 (52). Čísla uvedená v závorce odpovídají číslům na plánku (podle P. Kouřila 2003).

Obr. 8. Železné hroty střel luku: Mikulčice-Valy, uskupení B:

1 (22), 2 (27), 3 (34), 4 (31), 5 (35), 6 (57), 7 (36), 8 (20), 9 (33), 10 (11), 11 (22), 12 (19), 13 (23). Čísla uvedená v zá-tvorce odpovídají číslům na plánku (podle P. Kouřila 2003).

Pavel Kouřil

121


mádském prostředí východoevropských stepí – Pe-čeněhové, Polovci (Pletněva 1958, 213-223). Zdá se však, že opevnění ani sakrální stavby již nebyly udr-žovány anebo obnovovány, že osídlení sice poznená-hlu, ale nenávratně, spělo ke svému konci. Konkrétních dokladů úpadku staroměstsko-

uherskohradišťské sídelní aglomerace, představující další z významných mocenských center Velké Moravy, nám doposud vyhodnocená archeologická zjištění mno-ho nepřinášejí. Jistou výjimkou je v tomto směru pou-ze chrámový komplex na sadské výšině, kde jsou důkazy násilného zániku poměrně jednoznačné (stopy požáru, vyloupené hrobky a hroby), jakkoliv kontinuita zdej-šího pohřbívání kolem zřejmě obnoveného kostela se udržela až hluboko do mladohradištního období (pře-lom 12./13. století – Galuška 1990, 129-130; 1996, 21). Předpokládá se, že jsou svědectvím maďarského vpádu či vpádů v prvním decenniu 10. věku, avšak jasnější do-klady pro toto tvrzení prozatím chybí, postrádáme ar-tefakty, jež by bylo možno zřetelněji spojovat právě s těmito událostmi a jejich hlavními protagonisty. Upozornit však můžeme na listovité hroty z hrobových celků ze Starého Města (identifikovány po jednom exempláři v pěti hrobech – Hrubý 1955,

180) a na dvě rombické šipky, pocházející z výplně objektu v poloze „U Víta“, u nichž nelze – vzhledem k nálezové situaci (kovářské zařízení) – vyloučit ani domácí původ (Kouřil 2003, 121-122). Několik soli-térních kusů je známo i z dalších míst tohoto význam-ného střediska (laskavé sdělení L. Galušky). Možný maďarský zásah lze s jistou rezervou připustit i v případě hradiska na Pohansku u Břec-

lavi, obehnaného hradbou skořepinové konstrukce nejasného stáří, i když přece jen převládá mínění, že vznik opevnění je třeba klást až do závěrečných fází existence Velké Moravy a vidět v něm reakci na po-tencionální tlak z východu (Měřínský 2000, 72-74). Především v jeho severní části, kde stával velkomo-ravský velmožský dvorec s církevní stavbou a při-lehlým hřbitovem (funkčním přibližně do poloviny 10. století), chráněný (ve dvou fázích) jednoduchou palisádou, byly z vrstvy (obr. 11: 2, 4, 5, 7, 9), ale i objektů (obr. 11: 3, 8, 10) a palisádového žlabu (obr. 11: 1), vyzvednuty rombické a deltoidní hroty (9 ks), což vedlo k úvahám, zda by nemohly souviset se sta-romaďarskými nájezdy, případně vlivy (Dostál 1975, 191; 1978, 149). Další byly nalezeny na jižním před-hradí (6 ks), v objektech rozptýlených po celé zkou-

Obr. 10. Mikulčice-Valy: kostra č. 1499 pohozená na vnějším úbočí valu před čelní stěnou opevnění

122

mané ploše a také v objektech řemeslnického are-álu v bývalé lesní školce (2 ks); většinou jsou kladeny do velkomoravského období, připouští se však i pře-sah do 10. století (Dostál 1987, 97; 1993, 68-69; Vig-natiová 1992, 84-85). S nomády je tu zřetelněji spo-jována pouze šipka s rozeklaným ostřím z objektu v severovýchodním sektoru hradiska (obr. 11: 6) a z povrchové humusovité vrstvy pocházející bronzo-vé kolečko „saltovského původu, importované přes staromaďarské prostředí“ (obr. 11: 11, Dostál/Vig-natiová 1987, 36-37). Stranou ponecháváme výbavu jezdce uloženého společně s koňskou kostrou v tra-ti „Přední čtvrtky“ u Staré Břeclavi, jež by sice moh-la mít vztah k nomádskému milieu, avšak některé ná-lezy – např. ostruhy Maďary nepoužívané nebo tzv. podkova (bez otvorů) – ale i kostra celého koně na-bádají k opatrnosti (Měřínský 1986, 29). Pozornosti útočníků zřejmě neuniklo ani jednodílné rozlehlé hradisko strachotínské. Ve spá-lené a destruované části mladší fáze opevnění (zá-věr 9. až přelom 9./10. století), tvořeného kombinací skořepinové konstrukce a prostého násypu s kamen-ným pláštěm a z části překrývajícího fortifikaci pů-vodního dvorce (Procházka 1990, 293), bylo v jeho severozápadním ohbí, v místě předpokládané brá-

ny, nalezeno i větší množství rombických střel (cel-kem 14 ks, Červinka 1928, 93; Novotný 1968, 91; Mě-řínský 1986, 33, 36). Další hroty byly získány z řezu valem v severní části hradu (1 ks, Kostelníková 1977, 58-59) a při sledování průběhu opevnění dvorce (6 ks – obr. 12: 7-12, 1 hrot se zcela rozpadl), i když přímo ve výplni jeho příkopu přítomny nebyly (Měřín-ský 1981, 204-206; 1982, 32). Hradisko dožívalo ještě v 11. – 12. století, kdy se zde pohřbívalo, ale od-kryty byly i mladší objekty z 13. – 14. věku (Měřínský 1985, 47-48). Stopy násilného zániku zaznamenáváme i na dvojdílném ostrožném hradisku sv. Hypolita ve Zno-

jmě, jehož fortifikační systém byl tvořen dvěma řa-dami srubových komor, z nichž vnitřní lze snad po-važovat za obytné sruby; čelo valu bylo vyztuženo kamennou plentou (Procházka 1990, 294). Požárové vrstvy rozprostřené po celé ploše fortifikace a spá-lený val, pod jehož destrukcí byla objevena ženská kostra s okrasami kladenými do 1. půle 10. věku (Mě-řínský 1986, 37), směrují tyto události do naznače-ného časového úseku (Klíma 2001, 229-230). Také v posledních výzkumných sezónách nalézané rom-bické hroty v požárových vrstvách (zánikovém ho-rizontu) v blízkosti valu na předhradí, ale i v kultur-ní vrstvě mezi objekty vnitřního hradu (minimálně 3 ks – obr. 12: 1-2, Nevizánszky 1999, 130), připouš-tějí verzi o nepřátelském průniku asi již v první vlně útoků (?), třebaže ze zápisu Pešiny z Čechorodu, od-volávajícím se na starší tradice plyne, že hrad Zno-jem byl Maďary vyvrácen až v letech 949-957 (Pešina 1677, 231, 238). Poslední lokalitou, kde archeologické vý-zkumy přinesly vcelku prokazatelná svědectví zhoub-ných útoků, spojených s válečnými událostmi a je-jich nositeli počínajícího 10. století, je trojdílné os-trožné hradisko v Brně-Líšni, fortifikované různými typy obranných konstrukcí (Procházka 1990, 294; Staňa 1996, 269-275). Právě v tomto období leh-la popelem mohutná obvodová hradba a také bran-ská budova velmožského dvorce (?), v jejímž bezpro-středním okolí byly soustředěny nálezy rombických hrotů (12 ks většinou se skosením ve spodní třetině těla – obr. 13) útočících dobyvatelů, ale i klasických šipek s tulejkou a křidélky (zpětnými háčky), brá-nících se obyvatel hradu (Staňa 1972, 154); patrně v těchto místech byla tedy svedena rozhodující fáze bitvy, o jejímž konečném výsledku nemůže být pochyb. O panující nejistotě, permanentním pocitu ohrožení a obavách z bezprostřední budoucnosti, svědčí i tři do země uložené depoty (Bartošková 1986, 54-57). Nicméně i zde, poměrně brzy po těchto fatálních

Obr. 11. Břeclav-Pohansko: 1-10, 12-14 železné hroty střel luku, 11 bronzové kolečko – závěsek (podle F. Kalouska 1971, B. Dostála 1975 a B. Dostála a J. Vignatiové 1987)

Pavel Kouřil

123


událostech, byla zvýšená část ostrožny znovu opev-něna, než padla někdy v průběhu 2. poloviny (snad 3. čtvrtiny či až v posledním desetiletí?) 10. století opět za oběť cizí expanzi – tentokráte zjevně pře-myslovské (Sláma 1991, 56; Staňa 2000, 197-208) – postupující od severu země k jihu a v podstatě defi-nitivně přebírající mojmírovské dědictví a potvrzující již započatý proces ztráty vlastní moravské integrity a patrně i identity. V 10. století byla funkční i řada dalších opev-něných míst na jižní Moravě majících velkomorav-ské kořeny – např. Zelená Hora (Staňa 1993, 186; 1996, 278), Rajhrad (Staňa 1985, 195), sv. Kliment

u Osvětiman (Menoušková 2001, 173), Pohansko

u Nejdku (?, Novotný 1963, 9), avšak současný stav výzkumu nám nedovoluje spojovat je jednoznačně-ji se sledovanými událostmi. Z dolnorakouských lo-kalit je možno upozornit na nově zkoumanou for-tifikovanou polohu Sand nedaleko Rakous nad Dyjí (Felgenhauer-Schmiedt 2001, 97-98; 2002, 384-391; 2006, 263-266), zbudovanou nejspíše až na počát-ku 10. věku a vypálenou Maďary snad kolem jeho po-loviny (zlomek staromaďarského keramického kot-le, deltoidní a rombické hroty, okrasy belobrdského rázu) a rovněž na dlouhodobě sledované hradisko

Gars-Thunau (H. Friesinger/I. Friesinger 1991, 6-22), na němž se někdy od přelomu 9. a 10. století při-pomíná „ctihodný muž“ Josef, a jehož osudy byly po maďarském vpádu asi podobné údělu většiny mo-ravských hradisek, třebaže osídlení i tu přežívalo ve ztenčené míře dále. Právě zde byl uvnitř kostela od-halen mužský hrob, na jehož kostře včetně lebky byla patrna řada zásahů lehčí ostrou zbraní, zřejmě šav-lí (Szameit 1995, 278, 281); z lokality také pochází téměř čtyři desítky dosud nepublikovaných plochých listovitých hrotů (přátelské sdělení E. Szameita). Ná-lezy a situace z dolnorakouského území, jež je mož-no dávat do souvislosti s vojenskou činností starých Maďarů, pak zcela nedávno sumarizovala S. Felgen-hauer-Schmiedt (2006, 253-267). Poněkud odlišná situace se jeví na střední, re-spektive severní Moravě. Je to především významná aglomerace olomoucká, kde překvapivé výsledky ne-dávných terénních odkryvů naznačily mimo jiné i od-lišné možnosti pohledu na situaci ve zlomovém ob-dobí po pádu Velké Moravy, ale také v následujících vývojových etapách. Chceme v této souvislosti po-ukázat zejména na zvláštní keramické tvary, nalézané na některých satelitních nekropolích, situovaných na důležitých přístupových komunikacích směřujících k olomouckému centru, jimiž jsou moderně zkoumaná pohřebiště v Olomouci-Slavoníně (154 hroby; Kouřil

Obr. 12. Železné hroty střel luku: 1-2 Znojmo-hradisko sv. Hypolita, 3-6 Olomouc, 7-12 Strachotín-Petrova louka (podle P. Kouřila 2003)

Obr. 13. Železné hroty střel luku: 1-12 hradisko Staré Zámky u Líšně (podle P. Kouřila 2003)

124

Obr. 14. Zvláštní keramické tvary na středohradištních pohřebištích olomoucké aglomerace: 1 Náměsť na Hané, 2, 3, 5 Olomouc-Nemilany, 4 Olomouc-Slavonín (podle P. Kouřila 2003)

Pavel Kouřil

125


2001, 58-65; 2001a, 241-242) a v Olomouci-Nemi-

lanech (53 hroby + 3 koňské pohřby; Kalábek/Vitula 2000, 177-178; Kalábek 2001, 92-96); pozornost si zaslouží i starší nálezy z trojhrobu v Náměšti na Hané (2 dospělí + 1 dítě; Dohnal 1991, 221-224; 2003, 6-7). Jde převážně o lahvovité exempláře opat-řené dvěma proti sobě posazenými uchy, tedy prv-ky, jež jsou slovanské keramice cizí (obr. 14). Rov-něž náznaky žebírek či vývalkovitého členění na hr-dlech některých z nich, nejsou právě elementem nej-častějším. Jinak ovšem celkový habitus sledovaných nádob včetně skladby hliněného těsta, barvy vy-pálení i relativně složitých značek na jejich dnech vy-povídá poměrně jednoznačně o domácí provenienci. Pravděpodobné časové vročení někam do průběhu 10. století pak podporují nejen uvedené skutečnosti a některé analogické keramické celky, ale i samotná nálezová situace v rámci jednotlivých nekropolí. Re-levantnějším argumentem pro takové datování jsou ovšem nálezy obdobných tvarů vybavených dvě-ma uchy a vyznačujících se právě vícenásobným že-bírkovitým členěním svých cylindrických hrdel (2 až 4 žebírka), vážící se ke staromaďarskému prostředí. Jejich prototypy jsou často vyváděny z území chazar-ského kaganátu, zpravidla ze saltovo–majacké kul-tury (např. Ljapuškin 1958, 112-113; Pletněva 1981, 62-75; 1989, 121 sq.; Vinnikov/Pletněva 1998, 51; Koperski/Parczewski 1978a, 224-226; Fljorov 1990, 113-136). Mají zde povětšinou kulovité nebo baňa-té tělo (existují však i štíhlejší hrncovité až lahvovité tvary) a někdy bývají opatřeny dvěma protilehlými uchy; byly obtáčeny na pomalu rotujícím hrnčířském kruhu, přičemž tělo a hrdlo s okrajem jsou formová-ny zvlášť, pravděpodobně stejně jako dno a k němu přiléhající výduť. Nepočítá se s jejich výrobou v ma-sovějším měřítku a většinou pocházejí z bojovnic-kých jezdeckých hrobů, vyskytujících se především v povodí horní Tisy, kde jsou spojovány s turecky ho-vořícími Kovary respektive Kalisty či Abasy, kteří nej-spíše mohli tuto zvláštní keramiku v 9. století zpro-středkovat starým Maďarům na své cestě z Choresmu (např. Mesterházy 1975, 116-117; 1978, 325; 1994, 27; Koperski/Parczewski 1978, 177-180; MMFH 3, 394-398). Některými badateli je ovšem poukazováno na skutečnost, že paralely k těmto výjimečným ná-dobám je možno hledat na mnohem rozsáhlejším te-ritoriu a že není vůbec žádných dokladů pro to, aby-chom je považovali za výrobky uvedených etnických skupin (Fodor 1985, 171). Problematikou těchto neobvyklých tvarů se zevrubně zabývali – v souvislosti s odkryvem staro-maďarského jezdeckého hrobu v polském Przemyślu,

vybaveného mimo jiné právě dvouuchou amforkou s žebírkovitě členěným hrdlem – A. Koperski a M. Par-czewski (1978, 171-173; 1978a, 224-226) a později také I. Fodor (1985, 165-171). Podle vůbec prvního nálezu takto formovaného exempláře z Čierné nad Ti-sou na východním Slovensku (Pástor 1952, 486-487; Fodor 1996, 129) označil Parczewski tuto keramickou skupinu jako typ Čierna a zařadil do ní ještě identický tvar z východoslovenského Bieľu (Eisner 1966, 166) a maďarského Hajdusámsonu publikovaný K. Mester-házym, který jako první sestavil katalog známých ná-lezů keramiky s žebírkovitě členěnými hrdly a uvedl je v ucelené podobě do literatury (Mesterházy 1975, 116). Přiřadil sem ovšem i časově synchronní v ruce robený vyšší vázovitý tvar s vně vyhnutým okrajem a dvěma menšími uchy na rozhraní neprofilovaného hr-dla a plecí, vypálený do červenohnědé až šedohnědé barvy a na těle zdobený (pod uchy) pásy vícenásobné vlnice a hřebenovými pásy ze Stredy nad Bodrogom (Neustupný 1938, 163-164; Eisner 1960, 191-192; 1966, 166; Mesterházy 1975, 116; Fodor 1996, 139), připomínající nálezy slavonínský a nemilanský. V po-lovině 80. let tak bylo k dispozici více než tucet takto utvářených nádob (s uchy i bezuchých), příznačných především pro Karpatskou kotlinu v průběhu 10. sto-letí, během následujícího věku se však již zcela vy-trácejících (Halimba, Nagyhegyez, Szob-Vendelin, Za-lavár, Miskolc, Tiszabura, Tiszaeszlár, Majs ad., Ko-perski/Parczewski 1978, 174-176; Kiss 1983, 191, tab. 102: 1; Fodor 1992, tab. 28; Török 1962, 67-68, 71; Kvassay 1984, 175; Horedt 1978, 62; 1986, 143). Novějšími výzkumy k nim přibyly další exem-pláře včetně baňaté bezuché světle hnědé láhve s kó-nickým žebírkovaným hrdlem zdobené na podhrdlí pásy vícenásobné vlnice a na ně navazujícími jem-nými rýhami jdoucími po celém těle, pocházející z výzkumů dřevohlinitého opevnění ve východoma-ďarském Borsodu (Fodor 1996, 419-420). Z téže lo-kality jsou ovšem známy i dva malé, rovněž do svět-le hnědé a šedé barvy vypálené hrnky se dvěma uchy a cylindrickým mírně kónickým žebírkovaným hr-dlem, zdobené jemnými obvodovými rýžkami, roz-šiřující skupinu dvouuchých tvarů Čierna (Wolf 1992, 423-435; Fodor 1996, 418, 420). Lahvovitá forma s vysokým válcovitým hrdlem se třemi žebírky byla vyzvednuta i na staromaďarském pohřebišti v Čomě na Zakarpatské Ukrajině (Kobály 2001, 207-209). Opomenout bychom neměli ani dvě kvalitně obtáče-né nádoby ze souboru keramických nálezů cizí prove-nience (rozsahem a tvarovou náplní nemající v Kar-patské kotlině analogie), získané z hrobů 10. století (ženské hroby č. 449 a 505) na rozsáhlém pohřebišti

126

v Čakajovcích na jihozápad-ním Slovensku (Rejholcová 1995, 41-43). Jsou charakte-rizovány jako dvouuché am-forovité tvary světle šedé bar-vy vypálení (případně s po-vrchem pokrytým tenkou vrs-tvičkou z jemně plavené hlíny) s nižším válcovitým hrdlem a přímým eventuálně mír-ně vně vyhnutým ústím a vejčitým nebo dvoukónickým tělem. Dna nesou značku v po-době svastiky a prostého otis-ku hrnčířské podložky, výz-doba sestává z kombinace vpichů, pásů jednoduché vl-nice a obvodových pravidel-ných rýžek (č. 449), případně jen samotných mělkých ob-vodových rýh (č. 505). Důle-žité je i nasazení uch na roz-hraní hrdla a plecí, jdoucích až po maximální vyklenutí. Tvar z hrobu č. 449 s jedním plastickým žebírkem na hrdle se nejvíce blíží typu Čierna a snad jej můžeme takto také klasifikovat, lahvovitá forma z hrobu č. 505 velmi připomí-ná oba v úplnosti zachovalé exempláře olomoucké. Jak však vyplývá z nedávno pro-vedeného soupisu (bohužel bez vyobrazení), existuje z prostoru Karpatské kotliny a přilehlého území mnohem větší množství sledo-vaných nádob; počet lokalit (včetně ne zcela spo-lehlivě ověřených) se přibližuje k číslu osmdesát (Ta-kács 1997, 69-101; 2000, 173). Veškeré dvouuché nádoby uvedeného typu se mimo své základní charakteristické atributy vy-značují nevelkou, i když dosti kolísající výškou (9 – 18,7 cm) a vcelku jednotnou barvou vypálení ve spektru od šedých případně světle šedých, žlutoše-dých či světle hnědých tónů až po ojedinělé červeno-hnědé zbarvení povrchu, přičemž není neobvyklý ani tzv. sendvičový efekt; u některých nádob (z Čierne a Čakajovců) je konstatován jemný povrchový nátěr. V několika málo případech (Čakajovce, Čierna, Hajdúsámson, Przemyśl) byla na dně shledána znač-ka, rozeznatelné jsou stopy obtáčení především

v horních partiích (méně již i při dnech); výzdoba je spíše ojedinělá a s výjimkou bohatě zdobené amfory čakajovské se vyskytuje pouze v podobě obvodových nepravidelných rýžek (Borsod). Porovnáme-li všechny čtyři dvouuché formy z olomouckých pohřebišť s výše uvedenou skupinou nádob typu Čierna, vidíme zde jisté souvislosti. Po-kud jde o neúplné tvary z Náměště a Nemilan, jsou to především ucha, hnědobéžová eventuálně oranžová vrstvička (povlak) na povrchu obou nádob, stopy ob-táčení a jemného rýžkování, ale i značky na dnech, napovídající, že by mohly s uvedeným okruhem pa-mátek nějak souviset; pokud se však jejich rozměrů týká, obě byly nepochybně poněkud vyšší než veškeré dosud známé exempláře. Co je ovšem pozoruhodné je ta skutečnost, že v obou případech byly v jejich blíz-

Obr. 15. Olomouc-Nemilany: železná šavle (podle P. Kouřila 2003)

Pavel Kouřil

127


kosti odkryty pietně uložené koňské pohřby (1 v Ná-měšti, 3 v Nemilanech – hroby č. 35, 36, 38 bez vnitř-ní úpravy) a na nemilanské nekropoli byl nebožtík vy-baven dokonce železnou, jen velmi lehce zakřivenou železnou šavlí zvláštního typu (hrob č. 64, vzdálený od koňských pohřbů č. 35 a 36 přibližně 5 m), zbra-ní, která se však v průběhu 2. půle 10. století již vy-trácí z hrobové výbavy (obr. 15). Celkové provedení, zejména pak tvar hlavice (typ 1) a především příčky (typ 2A), ji nejspíše řadí k tzv. „chazarským šavlím“, známým převážně ze saltovských nekropolí a sever-ního Kavkazu, kde jsou datovány do 8. - 9. století; v centrální Evropě je postrádáme, několik kusů ovšem pochází z východního Balkánu (k problematice cf. Jo-tov 2004, 59-76, tam i základní klasifikace). Nejde tedy o klasickou maďarskou šavli, avšak ani o typ šav-le jako militária vyskytujícího se v tomto prostoru již v dřívějších obdobích na pohřebištích avarského ka-ganátu (tak také Takács 2006, 227 s odkazem na ústní sdělení L. Kovácse, který ovšem vidí blízkou paralelu k nemilanskému exempláři právě ve výrobku z hro-bu 94 hřbitova z doby avarské v Šebastovcích, viz Bu-dinský-Krička, Točík 1991, 143). Upozorněme v tom-to kontextu také na skutečnost, že samostatné po-hřby koní či jejich částí (na rozdíl od společenství po-hřbívajících na avarských resp. avarsko-slovanských pohřebištích) nejsou u starých Maďarů 10. století za-znamenány, když se většinou nalézají jen pozůstat-ky vybraných dílů koňského těla (lebka, končetiny, kůže), uložené v různých pozicích přímo v jezdeckých bojovnických hrobech (např. Bálint 1969, 107-114; cf. také Kouřil 2003, 145, pozn. 123). Zmínit musíme i nálezy rombických hrotů z vrstev 9. - 1. poloviny 10. století v Olomouci - Biskupském náměstí a také z Pe-kařské ulice, z vrstvy datované před rok 1000 (obr. 12:3-6, Bláha 2001, 56). To vše jsou totiž indicie, které na Olomoucku nasvědčují sílícím vlivům z Kar-patské kotliny, patrně někdy na přelomu 9. a 10. sto-letí a v průběhu jeho první půle. Východní, respektive jihovýchodní impulsy můžeme předpokládat i v případě zbývajících dvou nádob – lahví s uchy, z nichž slavonínská, se zřetelně profilovaným hrdlem, odráží snad tyto trendy nej-markantněji; naznačené vlivy asi reflektuje také vá-zovitý až lahvovitý tvar na odsazené „nožce“ z nemi-lanského hrobu č. 37, jenž je obtáčený, po celém těle pečlivě zdobený a vypálený do světlejší cihlové bar-vy. Domníváme se, že obě lahve – stejně jako poško-zený kus z Nemilan – byly zhotoveny z místního ma-teriálu, přičemž láhev ze Slavonína s možným delším časovým odstupem za ostatními dvouuchými exem-pláři, zřejmě někdy v období před a kolem poloviny

10. století (?). Tomuto navrhovanému vročení ne-odporuje ani pozice hrobu č. 48 v rámci slavonínské nekropole, nacházejícího se na rozhraní mezi star-šími velkomoravskými pohřby a nově se formujícím řadovým hřbitovem mladohradištním; ostatně určité vazby k Transdanubii (k již zmíněnému tzv. belobrd-skému kulturnímu okruhu) signalizují i některé jiné předměty, jakými jsou kupříkladu lité gombíky. Ve srovnání s jižními regiony Moravy se tedy zdá, že relativně četnější koncentrace nálezových celků i jednotlivých artefaktů právě na Olomoucku, majících jistý vztah k nově příchozím nomádským do-byvatelům, paralyzujícím velkomoravský stát a ovlá-dajícím karpatský bazén, může vypovídat o jejich in-tenzivnějším působení na zdejší prostor, jakkoliv předměty charakteristické pro nejstarší horizont staromaďarských památek tu postrádáme (k postup-nému pronikání Maďarů např. Točík 1973, 353-354; Havlík 1978, 96-100; Ruttkay 1988, 134-135; Stein-hübel 1996, 7-25; 1997, 200-206; Třeštík 2000, 52 ovšem soudí, že severní Morava stála stranou jejich interesu). Zvýrazňuje a podtrhuje význam olomoucké aglomerace (kam se mohla z jihu stáhnout část oby-vatelstva i zbytky moravské nobility) jako přirozeně se vyvíjejícího geografického celku s dlouhou tradicí, který nemusel být postižen tak silně jako jižní části země. Samotné strategické postavení olomouckého kopce na křižovatce důležitých komunikačních tepen – západovýchodní (v 10. – 12. století rozhodující, později zvané Trstenická, Vávra 1971, 77-132) a se-verojižní, směřující z jižní Moravy (Uher) a Brněnska k Olomouci a dále Moravskou branou do Slezska (Po-odří) a Malopolska (Michna 1982, 719-724; Dohnal 2001,33) a nutnost kontroly tohoto významného komunikačního uzlu, pak mohly být jedním z pod-nětů pro eventuální stálejší maďarský zájem (?, cf. k tomu např. Parczewski 1991, 40-43), neboť přes Moravu zřejmě směřovala část jejich výprav na zá-pad i na sever. Tomu by mohl nasvědčovat – byť za-tím spíše sporadický – výskyt staromaďarských nále-zů i v severním předpolí Moravské brány (Czechowice – bojovnický hrob se šavlí) respektive ve Slezsku a na Krakovsku (cf. Wachowski 1997, 61-62; Poleski 1997, 22-23; 2000, 228-229), hojnější než na Moravě však v samotných Čechách, kde si ovšem nejsme jisti tím, jaký druh vzájemných kontaktů nám nálezy signali-zují (naposledy Profantová/Stolz 2006, 169-172-177; 2006a, 817-820, tam předmětná literatura). Přes Če-chy však maďarské oddíly patrně rovněž procházely při svých výpravách zvláště do Saska a Durynska, i když zdejší hornatý a lesnatý terén nebyl pro jejich způsob vedení boje právě nejpříznivější; jako při-

128

rozenější a schůdnější, třebaže delší, by se jevil po-stup proti toku Dunaje a poté Polabím či Pomohaním směrem k severu. Připomeňme ještě, že archeologic-ky nebylo zaznamenáno zničení anebo úpadek olo-mouckého ústředí (Bláha 2001a, 137) a že i prozatím se jevící nepřerušovaná návaznost pohřbívání na ně-kterých nekropolích, dislokovaných na přístupových cestách ubírajících se k tomuto centru, podporuje již výše zmíněné úvahy o kontinuitě osídlení a jakési centrální úloze místa v tomto zlomovém období. Také zcela nedávno byly zaznamenány zají-mavé archeologické situace, jež by zřejmě mohly být viděny v kontextu se staromaďarskými nájezdy. Jde především o hromadný hrob čtyř mužských regulér-ně uložených jedinců robustních postav na sídlišti

u Brankovic na Vyškovsku (obj. č 521), mělce zapuš-těný do již částečně zasypaného staršího ortogonál-ního objektu (č. 509) se středohradištní keramikou (obr. 16); jako jediný nález byl konstatován rombický hrot vetknutý v pánevní kosti jednoho z nich (kost-

ra č. 800); jednalo-li se v tomto případě o smrtelnou ránu nelze ovšem jednoznačně říci (Drozdová/Par-ma/Unger 2005, 167-179). Že se tato strategicky dů-ležitá lokalita, jak napovídá i její název, kontrolující jednu z cest na širší Brněnsko od jihu a východu, stala terčem násilných ataků, dokládají i právě probíhající odkryvy; ve středohradištních obilních jámách zde byly nepietně pohozeny skelety dospělých mužů, ná-lezové okolnosti napovídají, že se tak stalo v závěru existence lokality (ochotná informace D. Parmy). Další náznaky možných nomádských aktivit poskytla militária, získaná pomocí detektoru kovů na nově objeveném raně středověkém dvojdílném vý-šinném hradisku na katastru obce Biskupice u Je-víčka, nad říčkou Nectavou (obr. 17, 18), situovaném na předpokládaném komunikačním tahu, spojujícím střední Moravu (Olomoucko) po průchodu Malou Ha-nou s východními Čechami (Čižmář 2004, 82; Doležel 2007, 405-410 s podrobnými topografickými údaji). Hradisko, s valovým systémem prozatím neznámé

Obr. 16. Brankovice: objekty č. 509 a 521, hrot ve skutečné velikosti (podle E. Drozdové, D. Parmy a J. Ungera 2005)

Pavel Kouřil

129


konstrukce, bylo na základě současných poznatků – pomineme-li vrcholně středověké nálezy – osíd-leno zřejmě ve více fázích, počínaje 9. věkem (obr. 19: 1, 2) a konče cca polovinou 11. století; předpo-kládá se jeho refugiální či vojensko-obranná funk-ce. Přibližně 14 železných hrotů střel luku (obr. 19: 3-16) se nápadně koncentrovalo v prudším svahu mezi vnějším a vnitřním fortifikačním okruhem v se-verní části opevněné plochy; s výjimkou 2-3 kusů ná-ležejících formám s tulejkou a zpětnými háčky, pře-važují zástupci listovitých (rombických i deltoidních) tvarů s řapem (Doležel 2007, 407). Připomeňme zno-vu, že právě takto utvářené exempláře bývají ve stře-doevropském a částečně i západoevropském milieu spojovány s útoky staromaďarských válečníků v zá-věru 9. a v první polovině 10. věku (naposledy např. pro hornorakouské prostředí M. Pollak 2005, 665). Vzhledem k malé prozkoumanosti fortifikace sice ne-můžeme zcela jednoznačně přítomnost plochých ši-pek dávat do kontextu s uvedenými událostmi, avšak pravděpodobnost takového výkladu (zvláště k poloze opevnění) se nám jeví jako poměrně dosti vysoká. Závěrem tedy můžeme konstatovat, že prv-ky nomádské hmotné kultury shledáváme – jakkoliv povýtce ojediněle – v jádru velkomoravského státu

(především v Mikulčicích) ještě před jeho zánikem. Tyto jednotlivé artefakty však spíše než o fyzické pří-tomnosti starých Maďarů (snad s výjimkou hrobu s mincí) hovoří o pronikání módních východních prv-ků do výzbroje a výstroje části moravské elity, pří-padně o kořisti ze vzájemných střetů. Listovité hro-ty střel luku, v nemnoha případech a v omezeném po-čtu zaznamenané jako součást výbavy v hrobech slo-

Obr. 17. Biskupice-hradisko nad Nectavou: letecký pohled, lokalita vyznačená šipkou (foto M. Bálek)

Obr. 18. Biskupice-hradisko nad Nectavou: půdorysný plán lokality (podle J. Doležala 2007)

130

Obr. 19. Biskupice-hradisko nad Nectavou: železná nákončí (1-2), železné hroty střel luku (3-16)

Pavel Kouřil

131


vanských bojovníků (např. Staré Město, Brno-Žide-nice – Hrubý 1955, 178, 189, Stěbořice – Jisl 1954, 70, Dolní Věstonice – Tichý 1959, 50-52, Těšov – Do-stál 1966, 184, Nenkovice – Klíma 1987, 42, Rajhrad – Staňa 2006, 118, 129) – vždy ovšem pohřbených podle domácích zvyklostí – mohou sice vycházet z vý-chodních předloh, ale kloníme se k názoru, že ve své většině prezentují domácí výrobky. Úvaha, že muži pohřbení v hrobech č. 20, 275 (obr. 11: 12) a 375 na Pohansku, u nichž byly i rombické hroty, jsou oběťmi střetů s Maďary (Schulze-Dörrlamm 1984, 486; 1995, 597; 2002, 111) není jednoznačně prokazatelná, tře-baže u druhého z nich to zcela vyloučit nelze; za kraj-ně nepravděpodobné pak považujeme vysvětlení, že by se tu mohlo jednat o staromaďarský zvyk vstře-lování šípu do hrobu (Nevizánszky 1999, 126-127). V této souvislosti připomeňme, že listovitý hrot umís-těný v prostoru pánve byl vyzvednut i z mužského hrobu č. 90 u 6. kostela v Mikulčicích (hrob se nachá-dzel na samém severním okraji pohřebiště a je kladen do závěrečné fáze jeho existence – Profantová 2003, 57) a také v dvojhrobu č. 492 na rajhradské nekropoli byly u jedné z koster mezi žebry nalezeny dvě rom-bické šipky (Staňa 2006, 129). Pokud jde o zánikový horizont (požárové vrstvy, rozvrácené valové systémy) klíčových hra-disek v centrální oblasti říše, doprovázený již po-měrně značným množstvím charakteristických ko-čovnických hrotů, jsme toho názoru, že jej zřej-mě můžeme spojovat s maďarskými nájezdy a tak-to lze snad posuzovat i případ brankovický. Po-měrně výmluvný je v tomto směru stav v nejlépe prozkoumaných Mikulčicích, kde zaznamenáváme nestandardní situace, svědčící o tvrdých bojích a následné zkáze. Relativně vyšší počet skeletů bez hrobových jam a vybavení, patřících jedincům vol-ně ponechaným na úrovni terénu nebo jen chvat-ně pohřbeným jsou toho zřetelným dokladem. Vezmeme-li například v úvahu prozatím zjištěný

počet tímto způsobem „uložených“ nebožtíků u vnější paty hlavního valu či na jeho úbočí a celko-vou délku fortifikace, mohli bychom se teoreticky dobrat k desítkám až stovkám takto dislokovaných (pohozených) koster po jejím obvodu. Musíme však zdůraznit, že kromě militárií postrádáme jakékoliv další předměty, jež by bylo možné se starými Ma-ďary spojovat, a to víceméně platí i pro ostatní lo-kality. Z moravského území neznáme rovněž žádný staromaďarský hrob. O aglomeraci olomoucké již byla řeč výše, připomeňme jen, že zde zjištěné vý-chodní elementy (nádoby, šavle) ukazují na ovliv-nění spíše turkickou složkou maďarského kmeno-vého svazu. Osudy země – zvláště v první polovině 10. věku – nejsou příliš jasné (např. Sláma 1991, 51-52). Chybějící výraznější archeologické doklady trvalej-ší maďarské přítomnosti snad napovídají, že vlastní Morava si mohla uchovat určitou míru nezávislos-ti, případně být již tehdy postupně připoutávána k přemyslovským Čechám; předpokládané česko-maďarské spojenectví a participace českých (a možná i moravských) oddílů na společných vý-pravách do Říše tuto možnost nevylučují. V posled-ní době výrazné zmnožení staromaďarských pamá-tek na významných českých lokalitách (viz výše), většinou situovaných v blízkosti trasy, kterou moh-li Maďaři ke svým loupeživým tažením využívat, pak uvažovanou těsnější vazbu stále více konkreti-zuje. Aliance, trvající snad až do roku 920, byla po ovládnutí Nitranska Maďary zpřetrhána, Morava a zřejmě i Čechy se dostaly pod tlak svých východ-ních sousedů (Steinhübel 2004, 159-164). O situaci v dalších decenniích nevíme pak téměř nic a tak až teprve po roce 955, po bitvě na Lechu a před-pokládaném následném střetu Boleslava I. s ma-ďarskými jednotkami, došlo patrně k určité kon-solidaci mocenských poměrů i na Moravě.

Literatura

Bálint 1969 – Cs. Bálint: A Honfoglalás kori lovastemetkezések néhány kérdése, A Móra Ferenc Múzeum Évkőnyve 9, 1969, 107-114.Bálint 1990 – Cs. Bálint (Ed.): Die Keramik der Saltovo-Majaki-Kultur und ihrer Varianten. Varia Archaeologica Hungarica 3, Bu-dapest 1990.Bartošková 1986 – A. Bartošková: Slovanské depoty železných předmětů v Československu. Studie AÚ ČSAV Brno 13/2. Praha 1986.

Bláha 2001 – J. Bláha: Archeologické posudky k vývoji a významu Olomouce v oblasti Velkomoravské říše. In: L. Galuška – P. Kou-řil – Z. Měřínský (Ed.): Velká Morava mezi východem a západem. Spisy Archeologického ústavu AV ČR Brno 17. Brno, 2001, 41-68.Bláha 2001a – J. Bláha: Slovanská a středověká Olomouc v arche-ologických pramenech. In: Archeologické zrcadlení. Olomouc, 2001, 121-151. Budinský-Krička/Točík 1991 – V. Budinský-Krička/A. Točík: Šebastav-ce. Gräberfeld aus der Zeit des awarischen Reiches. Nitra 1991.

132

Červinka 1928 – L. Červinka: Slované na Moravě a říše Velkomo-ravská. Brno 1928.Čižmář 2004 – M. Čižmář: Encyklopedie hradišť na Moravě a ve Slezsku. Praha 2004.Dohnal 1991 – V. Dohnal: Slovanské pohřebiště na Olomoucku. Časopis Slezského zemského muzea 49, série B, 1991, 220-246.Dohnal 2001 – V. Dohnal: Olomoucký hrad v raném středověku – 10. až první polovina 13. století. Olomouc 2001.Dohnal 2003 – V. Dohnal: K archeologické rozdílnosti střední a východní Moravy v raném středověku. Časopis Slezského zem-ského muzea 52, série B, 2003, 1-13.Doležel 2007 – J. Doležel: Biskupice (k. ú. Biskupice u Jevíčka, okr. Svitavy). Přehled výzkumů 48. Brno, 2007, 405-410.Dostál 1966 – B. Dostál: Slovanská pohřebiště ze střední doby hradištní na Moravě. Praha, 1966, s. 184. Dostál 1975 – B. Dostál: Břeclav – Pohansko. Velkomoravský vel-možský dvorec. Brno 1975.Dostál 1978 – B. Dostál: Dvacet let archeologického výzkumu Břeclavi – Pohanska. Vlastivědný věstník moravský 30, 1978, 129-157.Dostál 1987 – B. Dostál: Obytné zemnice z řemeslnického areálu Břeclavi – Pohanska. Sborník prací Filosofické fakulty brněnské university E 32, 1987, 63-100.Dostál 1993 – B. Dostál: K sídlištní keramice blatnicko-mikulčic-kého horizontu. Sborník prací Filosofické fakulty brněnské uni-versity E 38, 1993, 59-90.Dostál/Vignatiová 1987 – B. Dostál/J. Vignatiová: Břeclav – Po-hansko 1984 (okr. Břeclav). Přehled výzkumů 1984. Brno, 1987, 36-37.Drozdová/Parma/Unger 2005 – E. Drozdová/D. Parma/J. Unger: Hromadný hrob obětí slovansko-maďarského střetu v 9. – 10. sto-letí u Brankovic. Archeologické rozhledy LVII, 2005, 167-179.Eisner 1966 – J. Eisner: Rukověť slovanské archeologie. Praha 1966.Felgenhauer-Schmiedt 2001 – S. Felgenhauer-Schmiedt: Die Burg auf der Flur Sand bei Raabs an der Thaya. In: L. Galuška – P. Kouřil – Z. Měřínský (Ed.): Velká Morava mezi východem a západem. Spi-sy Archeologického ústavu AV ČR Brno 17. Brno, 2001, 85-105.Felgenhauer-Schmiedt 2002 – S. Felgenhauer-Schmiedt: Herrs-chaftszentren und Burgenbau des 10. Jahrhunderts in Niederös-terreich. Neue archäologische Forschungen im nördlichen Gren-zgebiet. In: J. Henning (Hg.): Europa im 10. Jahrhundert. Mainz am Rhein, 2002, 381-395.Felgenhauer-Schmiedt 2006 – S. Felgenhauer-Schmiedt: Nie-derösterreich im 10. Jahrhundert. In: F. Daim – E. Lauermann (Hgg.): Das frühungarische Reitergrab von Gnadendorf (Nie-derösterreich). Mainz 2006, 253-267.Fljorov 1990 – V. S. Fljorov: Einige Arten der polierten Keramik der Saltovo-Majaki-Kultur. In: Cs. Bálint (Ed.): Die Keramik der Saltovo-Majaki-Kultur und ihrer Varianten. Varia Archaeologica Hungarica 3. Budapešť, 113-136.Fodor 1985 – I. Fodor: Honfoglalás kori bordázott nyakú edénye-ink származásrol. Folia Archaeologica 36, 1985, 165-171.Fodor 1992 – I. Fodor: Die grosse Wanderung der Ungarn vom Ural nach Pannonien. Budapest 1992.Fodor 1996 – I. Fodor (Ed.): The Ancient Hungarians. Exhibition Catalogue. Budapest 1996. H. Friesinger/I. Friesinger 1991 – H. Friesinger/I. Friesinger: Ein Vierteljahrhundert Grabungen in Thunau. Archäologie Öster-reichs 2/1, 1991, 6-22.Galuška 1990 – L. Galuška: Předběžné hodnocení výzkumu pro-fánní kamenné architektury ve Starém Městě „Na dědině“. In: L. Galuška (Ed.): Staroměstská výročí. Brno, 1990, 121-136.

Galuška 1996 – L. Galuška: Uherské Hradiště – Sady. Křesťanské centrum říše velkomoravské. Brno 1996. Havlík 1978 – L. Havlík: Morava v 9. a 10. století. Praha 1978.Horedt 1978 – K. Horedt: Backteller und Tonkessel in Moreşti. Slov. Arch. 26, 1978, 59-68.Horedt 1986 – K. Horedt: Siebenburgen im Frühmittelalter. Bonn 1986.Hrubý 1955 – V. Hrubý: Staré Město. Velkomoravské pohřebiště „Na valách“. Praha 1955.Jisl 1954 – L. Jisl: Výzkum slovanských mohyl ve Stěbořicích r. 1953. Časopis Slezského muzea 4, série B, 1954, 65-80. Jotov 2004 – V. Jotov: Vooruženieto i snarjaženieto ot balgarsko-to srednevekovie (VIII-XI. vek). Varna 2004.Kalábek 2001 – M. Kalábek: Meč se značkou Ulfberht. In: Archeo-logické zrcadlení. Olomouc, 2001, 85-96.Kalábek/Vitula 2000 – M. Kalábek/P. Vitula: Nemilany (okr. Olo-mouc). Přehled výzkumů 41 (1999). Brno, 2000, 177-178.Kalousek 1971 – F. Kalousek: Břeclav-Pohansko 1. Velkomoravské pohřebiště u kostela. Brno 1971. Kavánová 2003 – B. Kavánová: Mikulčice – pohřebiště v okolí 12. kostela. Spisy Archeologického ústavu AV ČR Brno 22, 2003, 211-413.Kiss 1983 – A. Kiss: Baranya megye X-XI. századi sírleletei. Buda-pest 1983.Klanica 1964 – Z. Klanica: Vorbericht über die Ergebnisse der Gra-bung des slawischen Burgwalles in Mikulčice für das Jahr 1963. Přehled výzkumů 1963. Brno, 1964, 44-49. Klíma 1987 – B. Klíma: Zachraňovací výzkum na slovanském po-hřebišti u Nenkovic (okr. Hodonín). Přehled výzkumů 1985. Brno, 1987, 42.Klíma 2001 – B. Klíma: Archeologický výzkum MU na velkomorav-ském výšinném hradišti sv. Hypolita ve Znojmě. In: L. Galuška – P. Kouřil – Z. Měřínský (Ed.): Velká Morava mezi východem a zápa-dem. Spisy Archeologického ústavu AV ČR Brno 17, 2001, 229-240.Kobály 2001 – J. Kobály: Néhány adat Kárpátalja honfoglalás és Ár-pád-kori leleteiről. A nyíregyházi Jósa András Múzeum Évkőnyve 43, 2001, 197-224.Kostelníková 1977 – M. Kostelníková: Výzkum hradiště Petrova lou-ka u Strachotína v roce 1975 (okr. Břeclav). Přehled výzkumů 1975. Brno, 1977, 58-59.Koperski/Parczewski 1978 – A. Koperski/M. Parczewski: Weze-snośredniowieczny grób Węgra-koczownika z Przemyśla. Acta Ar-chaeologica Carpathica 18, 1978, 151-199.Koperski/Parczewski 1978a – A. Koperski/M. Parczewski: Das altun-garische Reitergrab von Przemyśl (Südostpolen). Acta Archaeolo-gica Academiae Scientiarum Hungaricae 30, 1978, 213-230.Kouřil 2001 – P. Kouřil: Olomouc – Slavonín. In: Archeologické zrcadlení, Olomouc, 2001, 58-65.Kouřil 2001a – P. Kouřil: Zur chronologischen Stellung von Spo-ren, deren Arme mit rechteckigem Rahmen mit fester Schnalle beendet sind. In: L. Galuška – P. Kouřil – Z. Měřínský (Ed.): Velká Morava mezi východem a západem, Spisy Archeologického ústavu AV ČR Brno 17, 2001, 241-255.Kouřil 2003 – P. Kouřil: Staří Maďaři a Morava z pohledu archeolo-gie. In: Dějiny ve věku nejistot, Sborník k příležitosti 70. naroze-nin Dušana Třeštíka. Praha, 2003, 110-146.Kouřil 2006 – P. Kouřil: Zu einigen Äusserungen der materiellen Nomadenkultur auf dem Mikulčicer Burgwall. Přehled výzkumů 47. Brno, 2006, 69-67.Kouřil (v tisku) – P. Kouřil (v tisku): Kostel číslo 8 v Mikulčicích a jeho archeologický výzkum.Kovács 1989 – L. Kovács: Münzen aus der ungarischen Landnahme-zeit. Budapest 1989.

Pavel Kouřil

133


Kovács 1980/81 – L. Kovács: Die Waffen der landnahmenden Un-garn: Säbel, Kampfäxte, Lanzen, Mitt. Arch. Inst. 10/11, Buda-pest, 1980/81, 243-255.Kovács 1985 – L. Kovács: Honfoglalás kori sírok Nagytarcsán I: Te-mető utca 5. (Adatok a gombos nyakú kengyelek értékeléséhez). Communicationes Archaeologicae Hungariae, 1985, 125-139.Kvassay 1984 – J. Kvassay: Keramikbeigaben in den Gräbern des 10. und 11. Jahrhunderts im Karpatenbecken. In: Interaktionen der mitteleuropäischen Slawen und anderen Ethnika im 6. – 10. Jahrhundert. Nitra, 1984, 173-178.Ljapuškin 1958 – I. I. Ljapuškin: Pamjatniki saltovo-majackoj kul-tury v basejne r. Dona. MIA N 62. Moskva – Leningrad, 1958, 85-150.Michna 1982 – P. Michna: K utváření raně středověké Moravy (Olomouc a historické Olomoucko v 9. až počátku 13. století). Československý časopis historický 30, 1982, 719-724.Menoušková 2001 – D. Menoušková: Hradisko sv. Klimenta. Ar-chaeologia mediaevalis Moravica et Silesiana 1. Brno, 2001, 159-184.Měřínský 1981 – Z. Měřínský: Archeologický výzkum hradiště „Pe-trova louka“ u Strachotína. Jižní Morava 17, 1981, 204-206.Měřínský 1982 – Z. Měřínský: Výzkum hradiště „Petrova louka“ u Strachotína a jeho zázemí v roce 1980 (okres Břeclav), Přehled výzkumů 1980. Brno, 1982, 32.Měřínský 1985 – Z. Měřínský: Výzkum „Petrovy louky“ u Strachotí-na v roce 1983 (okr. Břeclav). Přehled výzkumů 1983. Brno 1985, 47-48.Měřínský 1986 – Z. Měřínský: Morava v 10. století ve světle ar-cheologických nálezů. Památky archeologické 77, 1986, 18-80.Měřínský 2001 – Z. Měřínský: Hradisko Břeclav-Pohansko a po-čátky břeclavského hradu. Archaeologia mediaevalis Moravica et Silesiana 1. Brno 2001, 71-90.Mesterházy 1975 – K. Mesterházy: Honfoglalás kori keramiánk ke-leti kapcsolatai. Folia Archaeologica 26, 1975, 99-117.Mesterházy 1978 – K. Mesterházy: Die landnahmenden ungaris-chen Stämme. Acta Archaeologica Academiae Scientiarum Hun-garicae 30, 1978, 313-347.Mesterházy 1994 – K. Mesterházy: Die Landnahme der Ungarn aus archäologischer Sicht. In: M. Müller-Wille – R. Schneider (Hgg.): Ausgewählte Probleme europäischer Landnahmen des Früh- und Hochmittelalters 2. Sigmaringen, 1994, 23-65.Neustupný 1938 – J. Neustupný: Zprávy z Národního muzea. Pre-historické oddělení. Časopis Národního muzea 112, 1938, 163-164.Nevizánszky 1999 – G. Nevizánszky: Magyar jellegű régészeti le-letek Cseh- és Morvaországban. In: Magyarok térben és időben. Tudományos Füzetek 11. Tata, 1999, 125-139.Novotný 1963 – B. Novotný: Výzkum velkomoravského hradiště „Pohansko“ u Nejdku na lednickém ostrově. Památky archeolo-gické 54, 1963, 3-40.Novotný 1968 – B. Novotný: Záchranný výzkum na hradišti „Lou-ka sv. Petra“ u Strachotína (okr. Břeclav). Přehled výzkumů 1967. Brno 1968, 91.Parczewski 1991 – M. Parczewski: Początki kształtowania się pol-sko-ruskiej rubieży etnicznej w Karpatach. Kraków 1991.Pastor 1952 – J. Pastor: Jazdecké hroby v Čiernej nad Tisou. Ar-cheologické rozhledy 4, 486-487.Pieta/Ruttkay 2006 – K. Pieta/A. Ruttkay: Bojná – mocenské a christianizačné centrum Nitrianskeho kniežatstva. In: K. Pieta – A. Ruttkay – M. Ruttkay (Ed.), Bojná – hospodárske a politické centrum Nitrianskeho kniežatstva. Nitra 1952, 21-69.Pletneva 1958 – S. A. Pletneva: Pečenegi, Torki i Polovcy v južno-russkich stepjach. MIA N 62. Moskva – Leningrad 1958, 151-226.

Pletneva 1981 – S. A. Pletneva: Vostočnojevropejskije stěpi vo vto-roj polovině VIII-Xv.-Saltovo-majackaja kultura. In: Stěpi Jevrazii v epochu srednevekovija. Archeologija SSSR. Moskva 1981.Pletneva 1989 – S. A. Pletneva: Na slavjano-chazarskom pograni-če. Moskva 1989.Poláček 1999 – L. Poláček: Raná grafitová keramika a otázka osídle-ní Mikulčic v 10. století. Archeologické rozhledy 51, 1999, 740-759.Poláček/Marek 1995 – L. Poláček/O. Marek: Die Grabung in Mikulčice 1954 – 1992. In: F. Daim – L. Poláček (Hgg.): Studien zum Burgwall von Mikulčice 1,.Spisy Archeologického ústavu AV ČR Brno 2. Brno 1995, 13-82.Poláček/Mazuch/Hladík/Bartošková 2007 – L. Poláček/M. Mazuch/M. Hladík/A. Bartošková: Stav a perspektivy výzkumu podhradí mi-kulčického hradiště. Přehled výzkumů 48. Brno 2007, 119-142.Poleski 1997 – J. Poleski: Kleinpolen im 8.-10. Jahrhundert. Be-merkungen zu den Beziehungen zwischen Kleinpolen und Böhmen, Mähren, Slowakei und Ungarn. In: Mitteleuropa im 8. – 10. Jahrhun-dert. Bratislava 1997, 15-26.Poleski 2000 – J. Poleski: Malopolsko v 10. století. In: L. Polanský – J. Sláma – D. Třeštík (Ed.): Přemyslovský stát kolem roku 1000. Pra-ha 2000, 225-235.Pollak 2005 – M. Pollak: Funde des 9. und 10. Jahrhunderts vom Burgstall Pfaffstätt, VB Braunau am Inn, Oberösterreich. Fundbe-richte aus Österreich 43, 2004, 661-693.Poulík 1975 – J. Poulík: Mikulčice. Sídlo a pevnost knížat velkomo-ravských. Praha 1975.Procházka 1990 – R. Procházka: Charakteristika opevňovacích kon-strukcí předvelkomoravských a velkomoravských hradišť na Mo-ravě. In: Pravěké a slovanské osídlení Moravy. Sborník příspěvků k osmdesátým narozeninám akademika Josefa Poulíka. Brno 1990, 288-306.Profantová 2003 – N. Profantová: Mikulčice – pohřebiště u 6. kos-tela: Pokus o chronologické a sociální zhodnocení. Spisy Archeolo-gického ústavu AV ČR Brno 22, 2003, 7-209.Profantová/Stolz 2006 – N. Profantová/D. Stolz: Chronologie a vý-znam hradiště Rubín u Podbořan ve světle nových raně středověkých nálezů, Archaeologia historica 31, 2006, 165-180.Profantová/Stolz 2006a – N. Profantová/D. Stolz: Kovové nálezy z hradiště v Tismicích a pokus o interpretaci významu hradiště v raném středověku. Archeologie ve středních Čechách 10/2, 2006, 793-838.Rejholcová 1995 – M. Rejholcová: Pohrebisko v Čakajovciach (9. – 12. storočie). Analýza. Nitra 1995.Ruttkay 1976 – A. Ruttkay: Waffen und Reiterausrüstung des 9. bis zur ersten Hälfte des 14. Jahrhunderts in der Slowakei. Slov. Arch. 24, 1976, 245-395.Ruttkay 1988 – A. Ruttkay: Vklad v problemu slavjano-vengerskich vzaimodejstvij v severnoj časti Karpatskoj kotloviny v X - XI vv. In: Trudy v meždunarodnogo kongressa archeologov-slavistov, tom. 2, Kijev, 1988, 133-136.Schulze 1984 – M. Schulze: Das ungarische Kriegergrab von Aspres-lès-Corps. Untersuchungen zu den Ungarneinfällen nach Mittel-, West- und Südeuropa (899-955 n. Chr.) mit einem Exkurs zur Mün-zchronologie altungarischer Gräber. Jahrbuch des Römisch-Ger-manischen Zentralmuseums Mainz 31, 1984, 473-514.Schulze-Dörrlamm 1995 – M. Schulze-Dörrlamm: Bestattungen in den Kirchen Grossmährens und Böhmens während des 9. und 10. Ja-hrhunderts. Jahrbuch des Römisch-Germanischen Zentralmuseums Mainz 40 (1993), 557-620.Schulze-Dörrlamm 2002 – M. Schulze-Dörrlamm: Die Ungarneinfälle des 10. Jahrhunderts im Spiegel archäologischer Funde. In: J. Henning (Hg.): Europa im 10. Jahrhundert. Mainz am Rhein 2002, 109-122.

134

Sláma 1991 – J. Sláma: Přemyslovci a Morava. Sborník Společ-nosti přátel starožitností 2, 1991, 51-68.Staňa 1985 – Č. Staňa: Mährische Burgwälle im 9. Jahrhundert. In: H. Friesinger – F. Daim (Hgg.): Die Bayern und ihre Nachbarn, Teil 2, 1985, 157-200.Staňa 1972 – Č. Staňa: Velkomoravské hradiště Staré Zámky u Líš-ně. Monumentorum tutela – Ochrana pamiatok 8, 1972, 109-171.Staňa 1993 – Č. Staňa: Pustiměřský hrad. Archaeologia historica 18, 1993, 181-197.Staňa 1996 – Č. Staňa: Archäologische Erforschung mährischer Höhenburgwälle. In: Č. Staňa – L. Poláček (Hgg.): Frühmittelal-terliche Machtzentren in Mitteleuropa – mehrjährige Grabungen und ihre Auswertung. Internationale Tagungen in Mikulčice 3, Spi-sy Archeologického ústavu AV ČR Brno 6, 1996, 269-275.Staňa 2000 – Č. Staňa: Pronikání Boleslava II. na Brněnsko ve svět-le archeologických objevů. In: L. Polanský – J. Sláma – D. Třeštík (Ed.): Přemyslovský stát kolem roku 1000. Praha 2000, 197-208.Staňa 2006 – Č. Staňa: Velkomoravská pohřebiště v Rajhradě a Ra-jhradicích. Katalog. Brno 2006.Steinhübel 1996 – J. Steinhübel: Nitrianske kniežatstvo a zánik Veľ-kej Moravy. Historické štúdie 37, 1996, 7-26.Steinhübel 1997 – J. Steinhübel: Nitraer Fürstentum und der Un-tergang Großmährens. In: Central Europe in 8th – 10th centuries. Bratislava 1997, 200-206.Steinhübel 2004 – J. Steinhübel: Nitrianske kniežatstvo. Bratislava 2004. Szameit 1995 – E. Szameit: Gars-Thunau – frühmittelalterliche fürstliche Residenz und vorstädtisches Handelszentrum. In: H. Brachmann (Hg.): Burg – Burgstadt – Stadt. Zur Genese mit-telalterlicher nichtagrarischer Zentren in Ostmitteleuropa. Berlin 1995, 274-282.Šalkovský 2002 – P. Šalkovský: Hradiská na Pohroní. In: A. Ruttkay – M. Ruttkay – P. Šalkovský (Ed.): Slovensko vo včasnom stredove-ku. Nitra 2002, 123-133.Takács 1997 – M. Takács: A honfoglalás és korai Árpád-kori edé-nyművesség térképezése. In: Honfoglalás és Árpád-kor. Ungvár, CLIO, 1997, 69-101.

Takács 2000 – M. Takács: Die Lebensweise der Ungarn im 10. Ja-hrhundert im Spiegel der verschiedenen Quellengattungen. In: P. Urbańczyk (ed.): The Neighbours of Poland in the 10th Century. Warszawa 2000, 157-191. Takács 2006 – M. Takács: Siedlungsgeschichtliche Auswertung. In: F. Daim – E. Lauermann (Hgg.): Das frühungarische Reitergrab von Gnadendorf (Niederösterreich). Mainz 2006, 211-252.Tichý 1959 – R. Tichý: Výzkum na slovanském pohřebišti v Dol. Věstonicích. PV 1956. Brno 1959, 50-52.Točík 1973 – A. Točík: Zur Frage der slawisch-magyarischen Kon-takte an der mittleren Donau im 10. und 11. Jahrhundert. Berichte über den II. Internationalen Kongreß für Slawische Archäologie, Band 2. Berlin 1973, 351-356.Tőrők 1962 – G. Tőrők: Die Bewohner von Halimba im 10. und 11. Jahrhundert. Budapest 1962.Třeštík 1987 – D. Třeštík: Pád Velké Moravy. In: Typologie raně feu-dálních slovanských států. Praha 1987, 27-76.Třeštík 1991 – D. Třeštík: Kdy zanikla Velká Morava? Studia medi-aevalia pragensia II, 1991, 9-27.Třeštík 2000 – D. Třeštík: Veliké město Slovanů Praha. Státy a otroci v 10. století. In: L. Polanský – J. Sláma – D. Třeštík (Ed.): Přemyslovský stát kolem roku 1000. Pra-ha 2000, 49-70.Vávra 1971 – I. Vávra: Trstenická stezka. Historická geografie 6, 1971, 77-132.Vignatiová 1992 – J. Vignatiová: Břeclav – Pohansko. Slovanské osídlení jižního předhradí. Brno 1992.Vinnikov/Pletneva 1998 – A. Z. Vinnikov/S. A. Pletneva: Na se-vernych rubežach chazarskogo kaganata – majackoje poselenije. Voronež 1998. Wachowski 1997 – K. Wachowski: Śląsk w dobie przedpiastowskiej. Wrocław 1997.Wolf 1992 – M. Wolf: Előzetes jelentés a borsodi földvár ásatásáról (1987-1990). A nyíregyházi Jósa András Múzeum Évkönyve 30-32 (1987-1989), 1992, 393-442.

Summary

Archaeological evidence of Nomad influence and impact within territory of Moravia in end of 9th and in 10th century

This article summarises the archaeological records on the influence the Nomads had on the Moravian lands in the last decades of the 9th and in the 10th century, a crucial part of which is linked directly to the activi-ties of the ancient Magyars. If we can reasonably as-sume that the leaders of the state of Great Moravia at first pragmatically cooperated with the Magyar tribal alliance that was gradually advancing from the east, the elemental force of the Nomads soon proved to shake this weakened land to its very foundations. Its vitality was further undermined by the crisis of suc-cession, military and political pressure and constant interference from the Eastern Francia empire, the loss of extensive regions and the exhaustion of possibili-ties for further territorial expansion, but also clear-ly by the speculated rivalry between the elites and a

sort of bipolarity between Moravia itself and the Nit-rian Principality which manifested itself in political and administrative (power) dualism and possibly or-ganisational duplicity. This was undoubtedly assisted by other factors, such as irregular economic develop-ment, the crisis in the Far East, the increasing streng-th of individual powerful figures, etc. Also, we can-not rule out the possibility that the insecure foothold of the Christian faith and the potential return to pa-gan roots could have been some of the factors rest-ricting further existence of the empire. It was finally overthrown sometime in 905-906 by the Magyars, al-though Moravia itself was not occupied by new central European hegemonies; nevertheless, there is a lack of more conclusive written or archaeological evidence to support this assertion.

Pavel Kouřil

135


Elements of the Nomadic civilisation, no matter how spo-radic, can be found in the heartland of the state of Gre-at Moravia before its downfall. Rather than indicating the actual physical presence of the ancient Magyars, howe-ver, these solitary artefacts imply an influx of fashionable eastern elements into the equipment and paraphernalia of part of the Moravian elite, or could be seen as plunder from clashes between the two powers. Archaeological evidence, however, has clearly proven that the disappea-rance of a number of key strongholds in the central part of the empire, headed by the well-fortified central cast-le in Mikulčice, is accompanied by a large number of cha-racteristic nomadic weapon points (hitherto occurring only sporadically in this region), and we believe that the-se can be linked to Magyar invasions. Here, in the first half of the 10th century, we are witnessing a gradual decline into poverty and anguish of these once-power-ful centres now, in a distinctly rustic form, going throu-gh their last days via a kind of power of inertia. It is clear that the crucial centres of control in the broadest sense of the word vanished or, better yet, were destroyed; in the-ir absence, vast regions fell into a political and cultural vacuum. We should emphasise, however, that apart from military finds, there has so far been a lack of any other items which could be linked to this ethnic group; also, we do not know of any ancient Magyar graves in Moravia.

Recently, however, archaeological research has increasingly shown that Northern Moravia, par-ticularly the major agglomeration of Olomouc, li-ved through the bloody events the beginning of the 10th century without apparent signs of a ma-jor devastation, and that evolutionary continui-ty is relatively evident. This leads us to consider whether local political, power, and administrative structures could have been preserved. This could possibly be true also for ecclesiastical structu-res which, after the break-up of Great Moravia, were forced, in the interest of their own survival, to cooperate with the dominant military force in Central Europe at that time, although they did maintain a certain degree of independence; it is assumed that part of the populace and the rem-nants of the Moravian nobility could have pulled back from the south into the more northerly re-gions. The f inds available to us (pottery, rhombic points, swords, cast spherical buttons) indicate strengthening of influences from the Carpathian Basin, probably from sometime around the turn of the 9th and 10th centuries and during the f irst half of the 10th century, in spite of the fact that there is a lack of items that are characteristic of the most ancient Magyar relics.

137


Slovensko v 10. storočí


V slovenskej historiografii v podstate chýba obraz o stave a vývoji Slovenska v 10. storočí. Toto ob-dobie sa zvykne nazývať ako tzv. temné storočie, pre-tože sa o ňom zachovalo málo písomných prameňov a pramene hmotnej kultúry sú nedostatočne a hlav-ne neprehľadne spracované. Existujú štúdie a práce, ktoré sa venujú územiu Slovenska v 10. – 11. storočí, prípadne v 9. – 13. storočí (Ruttkay 1985, 141-185; Kučera 1974), ale osobitne 10. storočie ani z hľadis-ka historického a ani archeologického nespracúvajú. Na Morave takúto prácu napísal Z. Měřínský (1986) z pohľadu pamiatok hmotnej kultúry, ktoré však do-sadil do dosť podrobného historického rámca. Via-ceré štúdie sa sústreďujú na problémy konca 9. a za-čiatku 10. storočia. Centrom ich pozornosti je zánik Veľkej Moravy a nástup nového etnika v Karpatskej kotline – maďarských kmeňov. Pre uvedené obdobie sa zachovalo relatívne dosť písomných prameňov, možno viac ako pre niektoré iné úseky vývoja Veľko-moravskej ríše. Udalosti okolo príchodu maďarských kmeňov sa totiž citeľne týkali Franskej ríše, preto im západní kronikári venovali zvýšenú pozornosť. Nie je možné sa v rámci tohto príspevku podrobne zaoberať jednotlivými problémami, chcela by som len upozor-niť, prečo sú naše vedomosti kusé a útržkovité, ale-bo jednoducho nedostatočné. Pri skúmaní tohto ob-dobia je potrebné pracovať s niekoľkými druhmi pra-meňov: písomnými, jazykovednými a aj s prameňmi hmotnej kultúry, ktoré až po ich interpretácii možno vzájomne konfrontovať a získať tak plastickejší ob-raz vývoja. Interpretácia však v sebe skrýva úskalia subjektívneho hodnotenia, preto sa často stretáme s rôznorodými názormi, často nesúhlasnými, ako aj s nedorozumeniami. Tieto úskalia by sa mali riešiť na spoločných stretnutiach zástupcov viacerých ved-ných disciplín, ktoré by mohli pomôcť k ich vyjasne-niu. Vývoj Slovenska bol od konca 9. storo-čia ovplyvnený príchodom Maďarov do Karpatskej kotliny. Sporadicky sem prenikali už od 80. rokov

9. storočia. Znamenali nebezpečenstvo ako pre Fran-skú ríšu, tak aj pre Veľkomoravskú ríšu a podľa okol-ností, pretože Veľkomoravská ríša nebola tiež stále s Franskou ríšou v priateľských vzťahoch, sa v bojoch pripojili raz na franskú, raz na moravskú stranu. Na príčiny konca Veľkomoravskej ríše existuje v podsta-te zhoda názorov, že to boli vnútorné nezhody Svä-toplukových následníkov, spory o trón a vládu nad krajinou, ktoré ríšu citeľne oslabili a do toho moh-li úspešne zasiahnuť maďarskí bojovníci. Mali inú bojovú taktiku ako domáce obyvateľstvo, podobne ako iné predchádzajúce východné kmene, boli prie-bojnejší a agresívnejší, čo im pri prenikaní na nové územia veľmi pomáhalo. Svoju úlohu zohrala aj dvo-jitá hra Bavorov a Moravanov, ktorí sa s Maďarmi, ako bolo vyššie spomenuté, účelovo spájali a umožnili im tak oboznámiť sa dosť dobre s povahou vojsk, aj s te-rénom. Napriek tomu všetkému nemáme informácie o tom, ako, kde a kedy nastal zánik Veľkej Moravy, resp. porážka jej východnej časti – Nitrianska. Podľa maďarskej historiografie prenikol voj-voda Arpád s hlavným maďarským spojeným vojskom cez Verecký priesmyk v roku 895 na západ do Karpat-skej kotliny, čím sa začalo zaberanie Karpatskej kot-liny. K roku 894 sa podľa maďarskej historiografie viaže legenda o tom, ako Svätopluk, vtedy ešte živý, vymenil krajinu za bieleho koňa. Táto povesť sa, ako uvádza R. Marsina (1997, 155-165), vyskytuje v rôz-nych obmenách v dobových prameňoch, predovšet-kým v tzv. Anonymovej kronike, ktorá pochádza z 13. storočia, a to v 20. a 38. kapitole. V kronike Ši-mona z Kézy, ktorá pochádza z rokov 1282 – 1285, sa spomína už len vojenské obsadenie územia. Obrázko-vá kronika z doby vlády Ľudovíta I. z prvej polovice 14. storočia prináša rozvinutú formu legendy o preda-ji krajiny za bieleho koňa. Pozitívny základ uvedenej legendy možno vo všeobecnosti vylúčiť, v žiadnom z prameňov nie je presne vročená. Podľa J. Steinhü-bela (2004, 151) bol Svätopluk v dobe príchodu Ma-ďarov už mŕtvy a legenda sa dostala do Anonymových

138

Gesta Hungarorum až dodatočne, pravdepodobne preto, lebo Arpád potreboval na moravskej strane protipól. R. Marsina nevylučuje, že k určitej dohode mohlo dôjsť, ale len medzi Svätoplukom II., ktorý ovládal východné oblasti Veľkej Moravy, pravdepo-dobne z Nitry, v rokoch 894 – 898/899. V raffelstetskej colnej dohode z roku 906 sa Moravania ešte spomínajú, v boji pri Bratislave z roku 907 už nie. D. Třeštík, ktorý sa otázke zániku Veľkej Moravy venoval v dvoch štúdiách (1987 a 1991) sa domnieva, že niekedy v rokoch 905 – 906 došlo k vo-jenskému zásahu Maďarov proti Moravanom, ktorý sa mal odohrať niekde na území Nitry. Tak sa nazdáva aj J. Steinhübel, ktorý sa k Třeštíkovmu zdôvodneniu vyjadruje len marginálne (2004). Lokalizácia je hy-potetická, lebo Anonymus uvádza viac možností, ča-sové zaradenie možno na základe zmienky Ruotgara položiť na začiatok leta 906, keď Maďari tesne pred spustošením Saska podnikli útok proti Moravanom. Inou, nie celkom jasne interpretovanou uda-losťou je tá, od ktorej uplynulo už 1100 rokov: straš-ná bitka Bavorov a Maďarov (bellum pessimum, ako hovorí letopisec) zo 4. júla 907 pri Brezalauspurcu – Pressburgu, dnešnej Bratislave. Informácia o bitke bola dávnejšie známa, keďže však pochádzala z oveľa mladšieho prameňa ako bola udalosť, od bavorského historika Aventina zo 16. storočia, nebola považova-ná za vierohodnú. Až keď sa oveľa neskôr našiel údaj (Klebel 1921) v iných prameňoch, v Annales Iuva-venses maximi, boli Aventinove údaje rehabilitované (podrobnejšie v príspevku L. Veszprémyho). Pretože je údaj veľmi stručný a bol už v minulosti rôzne inter-pretovaný, ostali určité pochybnosti, ktoré sa týkajú časového údaju a tiež miesta, kde sa udalosť odohra-la. V Aventinovi je totiž ako termín bitky udávaný 8. a 11. august 907. Pretože Aventin uvá-dza, že pôvod-ným zhromaždiskom všetkých troch bavorských vo-jenských zborov bolo mesto Ennsburg, sa niektorí autori domnievali, že je to aj miesto bojového stret-nutia. V súčasnosti sa problémy do veľkej miery vy-jasnili, napríklad termín 4. júl 907 pre bitku Maďa-rov a Bavorov, s ktorým dlhšie nesúhlasil popredný maďarský historik Gy. Györffy, napokon aj on uznal za správny. Celú udalosť za časove aj lokálne vie-rohodnú považuje renomovaný historik stredoveku H. Wolfram (1987). Niektoré otázky ostali nedorieše-né, najmä termíny dvoch bojových stretnutí 8. a 11. augusta 907, ktoré uvádza Aventinus, a miesto ich konania (Bánhida pri Tate, s čím nesúhlasí maďar-ský archeológ I. Bóna), čo s pokúšal riešiť P. Ratkoš (1987), nie sú bez výhrad prijímané. Týmto otázkam by sa mala ešte venovať v budúcnosti pozornosť.

V ďalšom období, po prvom desaťročí 10. sto-ročia, sa písomné správy intenzívne venujú pohybom Maďarov smerom na západ a juh, nie však natoľko vlastnému územiu, ktoré obsadili v Karpatskej kot-line. Pre územie Slovenska sa konkrétne dajú využiť len ťažko, preto nenachádzame v historických prá-cach súvislejší obraz o jeho vývoji. Určité dokresle-nie spôsobu života možno použiť z orientálnych pra-meňov Ibn Rustu a Gardiziho, tie však majú skôr et-nografický charakter. Mimoriadne dôležitou udalosťou pre ďal-ší vývoj Karpatskej kotliny, a tým samozrejme aj Slo-venska, bola bitka 8. augusta 955 na rieke Lech, v ktorej boli maďarské vojská zásadne porazené spo-jenými vojskami nemeckého cisára Ota I. Traja ma-ďarskí vojvodcovia, Bulču, Lél a Šúr, boli popravení, ako sa zmieňuje Widukind. Z Lélovej prítomnosti možno usudzovať, že sa boja zúčastnilo aj množstvo Maďarov z Nitrianska (Steinhübel 2004). Keďže po-rážku pri Augsburgu neprežili, boli tým zdecimované aj maďarské posádky na juhozápadnom Slovensku. Boleslav I., ktorý sa so svojím vojskom zúčastnil bojov pri Augsburgu, využil víťazstvo na oslabenie uhorskej moci na Slovensku. Jeho panstvo siahalo v tom čase až na Krakovsko a na úkor susedného Nit-rianska získal jeho severné územie, spomínané v lis-tine pražského biskupstva ako provincia Vaag. Je však otázne, čo sa v tomto prípade predpokladá pod provinciou Vaag. Třeštík upozorňuje, že ide zrejme o Považie, ktoré sa primyká oveľa výraznejšie k úze-miu Moravy ako ku Krakovu (obr. 1) a pokiaľ ide o ovládnutie Moravy Boleslavom I., pôjde skôr o se-vernú časť Moravy s Olomouckom. Územia Slovenska sa táto záležitosť pravdepodobne netýka. Keďže víťazstvom pri Augsburgu boli zni-čení hlavní predstavitelia Maďarov – Bulču, Lél a Šúr bez toho, aby zanechali nástupcov, ostali v prevahe Arpádovci, ktorí sa boja nezúčastnili a mali tak ot-vorenú cestu k ovládnutiu celého územia osídleného Maďarmi. V druhej polovici 10. storočia sa vytvorila situácia, ktorá predpokladá usadenie sa Maďarov v Karpatskej kotline, vytvorenie ich vnútornej orga-nizačnej štruktúry a postupné rozširovanie územia. V tomto procese zohrala pre územie Sloven-ska určite významnú úlohu duálnosť Veľkej Moravy, ktorú vytváralo pôvodné Moravské a Nitrianske knie-žatstvo a táto tradícia pôsobila aj naďalej. Nepreja-vovalo sa to len v správnej oblasti, teda v tom, že Nit-riansku vládol člen mojmírovského rodu, kým sa ne-dostal na hlavný stolec. Odlišnosti sa prejavovali aj v materiálnej kultúre, ktorá, aj keď bola príbuzná s moravskou, mala svoj špecifický ráz. Vývoj výrazne


139


ovplyvnila geografická situácia. Slovensko ležiace v severnej časti Karpatského oblúka bolo viac prís-tupné vplyvom z juhu aj z juhovýchodu a Morava, ktorou prechádzalo viacero významných diaľkových ciest, tvorila križovatku rôznych vplyvov. Svojbytnosť Nitrianskeho kniežatstva sa prejavila aj v 10. storočí, v jeho 70. rokoch a to v po-dobe údelného kniežatstva, resp. vojvodstva, ako ho nazýva R. Marsina, ktorý tomuto fenoménu venoval osobitnú štúdiu Údelné kniežatstvo na Slovensku (1987) (obr. 2). Začiatky údelného kniežatstva pred-pokladá už v časoch veľkovojvodu Gejzu, podobne ako maďarský historik Szabolcs de Vajay (Vajay 1962) a čo je zaujímavé, ešte o niečo skôr predpokladá poči-atky údelného vojvodstva Gy. Györffy (1977). Územný rozsah nitrianskeho dukátu siahal už aj v 10. storočí podľa R. Marsinu až po Gemer. Bez predchádzajúcej tradície z 9. storočia by tento vývoj bol asi sotva mož-ný. Tejto problematike sa v ostatnom období venoval aj J. Steinhübel (2004). Vzhľadom na neúplnosť, až fragmentárnosť písomných prameňov vystupuje do popredia potre-ba pracovať s ďalším druhom prameňov – prameňmi hmotnej kultúry. Týchto je síce k dispozícii dosť, ich spracovanie však nemá potrebnú vypovedaciu schop-nosť. Chýbajú štúdie, ktoré by sa osobitne zameriava-li na 10. storočie. Zväčša sú to štúdie, ktoré zahŕňajú aj 10. storočie, ale ono sa v nich v podstate stráca.

Najväčším nedostatkom je neprepracovaná chrono-lógia ako 9., tak aj 10. storočia. Týka sa to veľkomo-ravských hrobových nálezov a v ich tradícii pokraču-júcich poveľkomoravských pohrebísk, ale aj pohre-bísk maďarských a neskôr zmiešaných maďarsko-slo-vanských, označovaných v literatúre, síce s výhrada-mi ale dosiaľ nezmenene belobrdskými, resp. tzv. be-lobrdskými. Chronológiu belobrdských nálezov síce vypracoval nemecký bádateľ J. Giesler (1981), nemá v nej však zahrnuté čisto maďarské nálezy a spraco-val ju všeobecne pre celé územie jej rozšírenia, pri-čom by sa v nej mali rozlíšiť regionálne okruhy, ktoré sa od seba líšia. Osobitné spracovanie by si zaslúžilo Nitriansko, čo je však zatiaľ úloha do budúcnosti. Maďari, ako jazdecké nomádske kmene, sa pohybovali na koňoch predovšetkým v nížinnom rovi-natom prostredí. Územie Slovenska preto spočiatku zasiahli len v južnej časti, horské masívy Karpatského oblúka ich na usadenie sa nepriťahovali. Na východ-né Slovensko sa dostali ešte koncom 9. storočia, čo dokladá predovšetkým bohatý kniežací hrob v Zem-plíne (Budinský-Krička/Fettich 1973). V tom čase však neobsadili väčšie územie východného Slovenska, ale prenikali ďalej smerom na západ. Intenzívnejšie sa usadili na juhozápadnom Slovensku, kde sa našli ich hroby na menších pohrebiskách z prvých desaťročí 10. storočia. Boli v nich pochovaní peší bojovníci, aj jazdci, muži aj ženy s charakteristickými ozdobami

Obr. 1. Mapa panstva Boleslava I. (podľa D. Třeštíka)

140

odevu aj konského postroja a zbraňami, ktoré si pri-niesli z predchádzajúcich sídelných území v juhovolž-skej oblasti a v Pričiernomorí. Na juhozápadnom Slo-vensku siahala ich severná hranica približne na dol-ný Ipeľ, po Nitru, Sereď, Hlohovec. Nález pri Skalici je skôr dokladom expanzívneho zásahu smerom na Moravu, ako dokladom osídlenia. Menšiu intenzitu osídlenia juhozápadného Slovenska možno vysvetliť tým, že ich výpravy smerovali stále na západ, najmä po víťaznej bitke 4. júla 907, keď s prevahou porazili spojené bavorské vojská niekde pri Bratislave. Tým sa im otvorila možnosť prenikať do Bavorska, Nemecka, ba až do Francúzska, smerom na juh do severného Ta-lianska, ako to dokladajú početné mince, ktoré si od-tiaľ doniesli ako vojnovú korisť. Ich postup zastavila až ďalšia rozhodujúca bitka roku 955 pri Augsburgu na rieke Lech, kde utrpeli výraznú porážku, z ktorej sa už nespamätali a vrátili sa do Karpatskej kotliny.

Maďari prenikli na územie Slovenska, kto-ré bolo súvisle obývané slovanským etnikom od 6. storočia a malo v tom čase svoju ustálenú štruktú-ru so sociálnym rozvrstvením. Počiatok kontaktu ma-ďarských družín s osídlením Slovenska nenaznačuje násilný zásah z ich strany. Na významných kľúčových opevnených sídliskách sa nenašli stopy po zničení ani zánikové horizonty a pod., ako to môžeme po-zorovať na niektorých juhočeských alebo rakúskych hradiskách (Lutovský, 2000; Felgenhauer-Schmidt, 2002). Prítomnosť Maďarov niekde naznačujú pa-miatky maďarskej proveniencie aj v sídliskovom pros-tredí, dokladajú však skôr usadlý spôsob života, ako bojové zásahy. Patria k nim napríklad nálezy kerami-ky (napr. na Bratislavskom hrade a v jeho podhradí, o čom sa ešte neskôr zmienime), ktorú si Maďari so sebou priniesli z pôvodnej sídelnej oblasti v Ázii. Možno sa preto domnievať, že medzi maďarskými

Obr. 2. Mapa Nitrianskeho údelného kniežatstva (podľa A. Ruttkaya)


141


a slovanskými veľmožmi došlo k istej dohode o ne-útočení (Štefanovičová 2002). Prítomnosť Maďarov v blízkosti slovanských opevnených sídiel doklada-jú totiž nálezy, akými sú hroby na pohrebisku v Ča-kajovciach (Rejholcová 1995). K. Mesterházy ich pri-pisuje prvej maďarskej generácii (1994), ktorá prišla do Karpatskej kotliny. Najvýraznejšou zložkou sú bezo sporu po-hrebiská, pretože nálezy v hroboch, akými sú šper-ky, ozdoby odevu, zbrane, výzbroj a výstroj citlivejšie odrážajú vývojové zmeny ako iné druhy predmetov, dokonca ich môžeme nazvať módou. Nemožno to po-važovať za absolútne kritérium, lebo niektoré druhy šperkov prežívajú aj dlhší čas, no v materiálnej kul-túre nemáme zatiaľ lepší prostriedok na chronologic-ké triedenie. Keď začali Maďari prenikať do Karpatskej kotliny, na území Nitrianska sa ešte pochovávalo na neskorých veľkomoravských pohrebiskách, kto-ré mali trochu iný habitus ako pohrebiská moravské; mali svoj určitý charakteristický ráz, ako napríklad pohrebisko v Nitre – Lupke. Maďari si so sebou pri-

niesli celkom inú materiálnu kultúru. Charakteristic-ké boli pre nich jazdecké hroby s pochovanými čas-ťami koňa, ktorého postroj býval bohato zdobený. Charakteristické boli ozdoby šiat, šperky a ďalšia ko-vová výbava vyrobená pod vplyvom východného ume-nia. Významnou súčasťou boli aj zbrane a jazdecký výstroj východného pôvodu. Problematikou prícho-du Maďarov a ich materiálnou kultúrou sa zaoberalo predovšetkým veľa maďarských bádateľov, spomeni-

em najdôležitejších: Bálint (1991), Bóna (1971), Die-nes (1972), Fodor (1982, 1996), Györffy (1994), Kiss (1985), Kovács (1989), Mesterházy (1994, 1978), Ré-vész (1996), čo samozrejme nie je vyčerpávajúce. Aj keď sa väčšina nálezov nachádza na území dneš-ného Maďarska, Nitriansko tvorilo nezanedbateľnú súčasť územia, ktoré Maďari obsadili. S výnimkou A. Točíka, ktorý publikoval nálezy z výskumov viace-rých pohrebísk (1968, 1971) a čiastočne aj ich te-oretické hodnotenie (1973, 1979, 1987), sa však na Slovensku nevenovala tejto problematike veľká po-zornosť. Snahou o podiel slovenských bádateľov na spracovaní uvedenej problematiky bola diplomová práca G. Nevizánskeho (1973), ktorú síce v tom čase nemohol publikovať, ale spracované výsledky ne-skôr využil vo viacerých štúdiách (1991, 1994, 2006). Téme ostal totiž verný a pokračuje v jej riešení až do-teraz (obr. 3). V 70. a 80. rokoch sa venovala terén-nemu výskumu maďarských pohrebísk M. Rejholcová, ktorá materiál z výskumov vždy aj vypublikovala, o syntetický pohľad sa však nepokúsila (1974, 1976, 1979, 1988, 1995). Viac terénnych výskumov, kto-

ré časovo presahovali aj do 11. storočia, viedol aj M. Hanuliak (1993, 1994, 1996, 1998). K najzná-mejším nálezom u nás nesporne patrí už spomenutý kniežací hrob zo Zemplína, ktorý patrí aj k najstar-ším, ešte z konca 9. storočia. Ostal na dlhší čas oje-dinelým nálezom na východnom Slovensku, kým tzv. veľkorodinné pohrebiská s malým počtom hrobov a charakteristickými ozdobami a zbraňami, s častým zastúpením aj jazdeckých hrobov, poznáme najmä

Obr. 3. Mapa nálezov maďarských archeologických pamiatok (podľa G. Nevizánskeho)

142

Obr. 4. Nálezy prvej generácie Maďarov (podľa K. Mesterházyho)

Nálezy prvej generácie podľa K. Mesterházyho (1994): 1 – Čemichine, 2 – Sereď, 3 – Birka, 4 – Bolgary, 5-6 – Kyjev, 8 – Boľšie Tigany, 9 – Ártánd, 10 – Nové Zámky, 11 – Gádoros, 12 – Tengelic

Nálezy prvej generácie podľa K. Mesterházyho (1994): 1 – Kyjev, 2 – Streda nad Bodrogom


143


Obr. 5. Mapa nálezov prvej generácie Maďarov v Karpatskej kotline (podľa K. Mesterházyho)

1. Nagykörös, Pest2. Szakony, Sopron3. Cluj (Rumunsko)4. Pilin, Novohrad5. Bashalom, Szabolcs6. Bana, Komárno7. Vereb, Fejér8. Budapest9. Sereď (Slovensko)10. Gádoros, Békes11. Kenézlö, Szabolcs12. Tengelic, Tolna13. Nové Zámky (Slovensko)14. Streda nad Bodrogom, Zemplín (Slovensko)15. Püspökládány, Bihar16. Sándorfalva, Csongrád17. Ártánd, Bihar18. Neznáme nálezisko19. Karos II, Zemplín

20. Hajduböszörmény, No-vohrad21. Karancslapujtö, No-vohrad22. Ókécske, Szolnok23. Ujfehértö-Micskepuszta24. Neszmély, Komárno25. Némétkomlós26. Erdötelek, Heves27. Visonta, Heves28. Szerencs, Borsod29. Heves, Heves30. Balaton-Szemes, So-mogy31. Benepuszta32. Eperjeske, Szabolcs33. Bezdéd, Szabolcs34. Tápiószele, Pest35. Véč (Slovensko)36. Geszteréd, Szabolcs37. Zemplín (Slovensko)

38. Bihar, Bihar (Rumunsko)39. Öcsöd, Szolnok40. Anarcs, Szabolcs41. Turszér, Szabolcs42. Kecel-Vádé, Bács-Kis-kun43. Tiszaeszlár, Szabolcs44. Kecel, Bács, Kiskun45. Beregovo (Ukrajina)46. Szeghalom, Békés47. Svaljava, Beregovo (Ukrajina)48. Szolnok, Szolnok49. Nagykörü, Szolnok50. Szeged, Csongrád51. Hajdudirig, Hajdu-Bihar52. Dobrá (Slovensko)53. Kistokaj, Borsod54. Pap, Szabolcs55. Sárospatak, Zemplín

56. Tiszasüly, Szolnok57. Kecskemét, Bács-Kiskun58. Hlohovec (Slovensko)59. Mudroňovo (Slovensko)60. Tvrdošovce (Slovensko)61. Prša (Slovensko)62. Eger, Heves63. Eger, Heves64. Szomód, Komárno65. Tiszaeszlár, Szabolcs66. Sóshartyán, Novohrad67. Deszk-Csongrád68. Rád, Novohrad69. Malé Kosihy (Slovensko)70. Kál, Heves71. Szalkszentmárton, Bács-Kiskun

144

z juhozápadného Slovenska už zo začiatku 10. sto-ročia. K nim pribúdajú podľa A. Točíka (1987) v druhej štvrtine 10. storočia rozsiahle pohrebiská tzv. pospo-litého ľudu, ktoré pretrvávajú do počiatku 11. storo-čia. Tieto rozsiahle pohrebiská tvoria hlavnú časť be-lobrdskej kultúry. Tu sa však stretáme s rozdielnym názorom J. Gieslera, ktorý predpokladá počiatok be-lobrdskej kultúry až po polovici 10. storočia, čo je problém, ktorý by si vyžadoval nové spracovanie. Z hľadiska hodnotenia počiatkov príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny a ich usadzovania sa je zaujímavý pokus K. Mesterházyho (1994), v kto-rom sa snaží rozlíšiť v najstaršom horizonte maďar-ských pamiatok na malých, tzv. veľkorodinných po-hrebiskách prvú a druhú generáciu. Do prvej sku-piny zaraďuje pohrebiská, na ktorých sú pochovaní jedinci narodení ešte na pôvodnom sídelnom území Maďarov (obr. 4), do druhej generácie patria tí, ktorí sa už narodili v Karpatskej kotline. Prvá generácia priš-la podľa neho do Karpatskej kotliny v prvej tre-tine 10. storočia, pravdepodobne v prvom desaťročí (obr. 5). Prvú tretinu možno prijať, prvé desaťročie vzhľadom na nálezy mincí nie, lebo napríklad z Hlo-hovca pochádza minca razená v Samarkande v ro-koch 918 – 919, z Prše v hrobe 101 bola minca Nasr b. Ahmeda (914 – 943), čo v každom prípade prvé desaťročie vylučuje (Vavruš 2006). Preto bude tre-ba tieto hroby znovu podrobne preskúmať. Táto pro-blematika sa ukazuje ako veľmi zložitá a bude si vy-žadovať ďalšie bádanie. Nenazdávam sa, že príchodom Maďarov bola celá krajina, t. j. Nitriansko, úplne zdevastovaná, ako sa to traduje v literatúre. Vo viacerých prípadoch mô-žeme konštatovať, že centrálne hrady, sídla veľmo-žov ako Bratislava, Nitra, Devín, hoci sa nachádzali na území, ktoré Maďari obsadili, neboli zničené, ba dokonca sa na nich nenachádzajú stopy bojov, ako na niektorých významných sídlach susedných úze-mí – Mikulčice (Kouřil 2003). Nemožno vylúčiť, ako naznačuje Ratkoš (1987), že tak ako sa už Sväto-pluk I. dohodol s náčelníkmi starých Maďarov, pokra-čovali neskôr v týchto intenciách aj slovanskí veľmo-ži. Dokladá to napríklad pohrebisko v Čakajovciach, kde vedľa, alebo na veľkomoravských hroboch po-chovávali Maďarov z prvej a druhej generácie (Révesz 1996). Tým sa mohlo stať, že viaceré veľkomoravské a poveľkomoravské sídla neboli zničené a kontinuita osídlenia sa mohla zachovať. Nápor Maďarov smero-val do okolitých krajín: na západ, sever a juh, ktoré sa stavali na odpor a kde nachádzame jasné zánikové horizonty. Na Morave je to okrem Mikulčíc Staré Měs-to u Uherského Hradiště, Břeclav – Pohansko, Stra-

chotín, Znojmo, Staré Zámky u Líšně (Kouřil 2003). Podobne uvádzajú Michálek a Lutovský (2000) v juž-ných Čechách viacero hradísk s jasnými stopami ma-ďarského dobývania. S podobným javom sa stretáme aj v Rakúsku (Felgenhauer 2006). Zdalo by sa, že Nit-riansko patrilo istým spôsobom k zázemiu Maďarov, preto sa tam nestretáme s nepriateľskými prejavmi tak ako za jeho hranicami. Určité obranné tendencie tam však nachádzame, a to v budovaní nových opev-není, resp. spevňovaní starých nad Juhoslovenskou nížinou (Habovštiak 1979). Naopak, archeologické nálezy naznačujú, že môžeme uvažovať o určitej kontinuite života a osíd-lenia, čiastočne síce možno prerušeného, ale rýchle sa regenerujúceho, ako to bolo na Bratislavskom hra-de, na hrade Devín, v Nitre, kde je dokonca doložené pokračovanie aj v takých funkciách ako bola sakrál-na architektúra a v každom prípade pochovávanie. Z tohto pohľadu možno hodnotiť aj Ducové, kde síce sakrálna architektúra v druhej polovici 10. storočia zanikla, ale pochovávanie v okolitom priestore po-kračovalo (Ruttkay 2002). Otázne je, ako to bolo so sakrálnymi stavbami v Kopčanoch (Baxa/Glaser-Opit-zová 2005), ktoré sa primykajú k Mikulčiciam, ale aj s odkrytými základmi kostolov v Skalke pri Trenčíne (Hanuliak 1998) a na Trenčianskom hrade (Nešporová 1997). Nie celkom definitívne je tiež doriešený kostol v Kostoľanoch pod Tribečom. Okrem pohrebísk sa v poslednom období dos-táva do popredia aj sídliskový materiál, predovšetkým keramika. Nálezy nádob, ktoré môžu naznačovať prí-tomnosť maďarských družín, boli donedávna známe predovšetkým z pohrebísk. Nachádzali sa tam zried-kavo, preto sa im u nás nevenovala osobitná pozornosť. K najznámejším patrili nádoby z hrobov v Strede nad Bodrogom (Neústupný 1938), v Čiernej nad Tisou (Pás-tor 1952), Bieli (Eisner 1966) a menej známa je nádoba z menšieho pohrebiska v Šarovciach (Novotný 1964) (obr. 6). Na verejnosť uviedla tento druh keramiky v populár-no-vedeckej práci M. Lamiová (1982). V Maďarsku sa ich spracovaniu venoval K. Mesterházy (1975), ktorý poukázal na nevyriešenú otázku pôvodu tejto keramiky. Nádoby sú prevažne baňaté s valcovitým odsadeným hrdlom, často majú na pleciach dve protiľahlé malé okrúhle ušká a niekedy býva ich telo zdobené rytou výzdobou alebo vrypmi. Viacerí maďarskí bádatelia, ktorí sa zaoberali kovovým umením Maďarov z najstaršieho obdobia, poukázali na možný súvis tejto keramiky s oblasťou saltovo-majackej kultú-ry, ktorá tvorila súčasť Chazarskej ríše. Po zozbieraní a spracovaní dostupných nálezov považuje K. Mesterházy za možné, že táto keramika patrila Chalizom, ktorí tvorili


145


Obr. 7. Nádoba z pohrebiska v Šarovciach. Kresba V. Vančová.

Obr. 6. Slovanská nádoba zo sídliska pod južným svahom Bratislavského hradu, časť Podhradie - Vydrica

146

súčasť Chazarskej ríše a odtiaľ sa v priebehu 9. storočia dostala k Maďarom. Vzhľadom na nálezy týchto nádob v hroboch spolu s maďarským inventárom sa u nás pre ňu zaužívalo označenie maďarská keramika. Systematickejšiemu štúdiu tejto keramiky sa v poslednom čase venoval M. Takács (1997), ktorý sa už mohol oprieť o väčšie množstvo nálezov a prác (za upozornenie ďakujem K. Mesterházymu). Takács vy-členil v uvedenej keramike niekoľko skupín, rozdelil ju na nádoby s valcovitým hrdlom a na kotlíky. Ke-ramika sa nachádza aj v sídliskových súvislostiach. Pretože sa jej nevenovala osobitná pozornosť, osta-la často nerozpoznaná. Výnimku tvorí nález baňatej nádoby s valcovitým žliabkovaným hrdlom, ktorá sa našla v roku 2007 pri výskume sídliska na južnom svahu kopca Bratislavského hradu. Na jej úrovni sa na-šli kamenné piecky a fragment inej, včasnostredovekej slovanskej nádoby (Štefanovičová, 2008 v tlači) (obr. 7). Na Slovensku má najbližšiu, aj keď tvarovo trochu od-lišnú paralelu v nádobe zo Šaroviec (Novotný 1964, Ne-vizánsky 2006, tb. XI, 3). Črepový materiál z podobných nádob pochádza aj zo spodných vrstiev na vnútornej strane východnej časti Bratislavského hradu, kde ich zaregistroval M. Takács (1997, 88-89) a dodatočne, keď-že v roku 1975 neboli dosť známe, som ich verifikovala (Štefanovičová 1975). Nálezy nádob východného pôvodu sa teda za-čiatkom 10. storočia vyskytovali aj v sídliskovom pro-stredí. Naznačujú, že začiatkom 10. storočia nebol med-zi Maďarmi a domácim slovanským obyvateľstvom ne-priateľský vzťah, lebo na Bratislavskom hrade sa ne-zaznamenali nijaké náznaky bojov, deštrukcie a pod. V druhej polovici 10. storočia sa na Sloven-sku odlišoval vývoj jeho južnej a severnej časti. Juž-ná časť bola dosídlená maďarským obyvateľstvom, ktoré sa tu už natrvalo usadzovalo a premiešavalo sa s pôvodným slovanským obyvateľstvom. V hmot-nej kultúre sa táto situácia prejavila vznikom roz-siahlych zmiešaných pohrebísk, ktorých hroby boli vy-bavené predmetmi slovanskej a aj maďarskej pro-veniencie. Pre maďarské pamiatky sú v tomto období charakteristické už len deriváty pôvodných tepaných ozdôb, ktoré sú zväčša liate. Veľmi častými sú dvoj-dielne srdcovité závesky aj náramky, ktoré neboli obľú-bené u slovanských žien predchádzajúceho obdobia. Medzi slovanskými šperkmi sa vyskytujú vyspelé, až ba-rokizujúce tvary pôvodného veligradského šperku, na-jmä košíčkovitých náušníc, ďalej gombíky veľkých roz-merov a popri tom nastupuje jednoduchý šperk – vla-sové krúžky s esovitým ukončením oblúka. Tieto sú spo-čiatku z masívnej striebornej tyčinky, no vyskytujú sa aj bronzové, ktoré neskôr prevládli. Boli tenšie, s krúžka-

mi, ktoré mali veľké priemery. Z hrobov sa vytratili zbra-ne, podobne ako súčasti jazdeckého výstroja jazdcov, a nálezy keramiky sa tiež stávajú čoraz zriedkavejšie. Na niektorých pohrebiskách možno tento vývoj dobre sle-dovať, napríklad na rozsiahlom pohrebisku v Trnovci nad Váhom (Točík 1992). Premiešanie maďarského a slovanského obyvateľstva sa okrem materiálnej kultú-ry odráža aj v miestnych názvoch typu Meder, Kýr, Kerť, Kosihy, Ďarmoty, Tarjan, ktoré sa vyskytujú na južnom Slovensku a v podstate odrážajú názvy jednotlivých ma-ďarských kmeňov, známych z písomných prameňov. Je ťažko povedať, nakoľko Maďari expandovali v druhej polovici 10. storočia do hornatých oblastí stred-ného a severného Slovenska. Na pohrebiskách druhej polovice 10. storočia sa stierajú etnické rozdiely v cha-raktere nálezov, vytvára sa jednotná kultúra neskorších radových pohrebísk a sídliskový materiál je ešte menej chronologicky prepracovaný. Nazdávam sa ale, že k vý-raznejšej expanzii v tomto období nedošlo. Pravdepo-dobne po porážke Maďarov na rieke Lech trvalo určitý čas, kým sa skonsolidovali a vytvorili si pevnejšiu organizáciu. Nížinné prostredie južného Slovenska im aj lep-šie vyhovovalo. Ako sa ukazuje na porovnaní veľkos-ti pohrebísk, ku koncu 10. storočia sa zvýšil po-čet obyvateľstva (Vavruš 2006), čo mohlo byť potom v 11. storočí impulzom k vnútornej kolonizácii. Severná hranica ostávala zrejme vymedzená sused-stvom s moravskou časťou ríše Boleslava I. Aj keď zo Slovenska pochádza niekoľko nálezov mincí Boles-lava II., nemožno z nich usudzovať na teritoriálny zá-sah (Ruttkay 2000). Kontinuitou slovanského osídlenia stredného a severného Slovenska sa podrobne zaoberá D. Čaplovič (1999), čo však už nie je možné tu prezen-tovať. Úplný koniec 10. a začiatok 11. storočia poz-načili výboje Boleslava Chrabrého z Poľska, ktorý na krátky čas posunul hranice piastovského kniežatstva až k Dunaju. To by si však tiež žiadalo podrobnejší rozbor. Na Morave zaznamenal poľský zásah na hradisku v Pře-rove Č. Staňa (1998), ktorý odkryl v opevnení hradiska hákovú konštrukciu charakteristickú pre poľskú opev-ňovaciu techniku. Podobný spôsob opevnenia sa poda-rilo pred tromi rokmi zistiť pri revíznom výskume opev-nenia Bratislavského hradu, v ktorom bola tiež použitá háková konštrukcia (Štefanovičová/Henning/Ruttkay 2006). Možno jednotky Boleslava Chrabrého dospeli až k Dunaju a nechali tu ľudí zo svojej posádky, nemožno však predpokladať, že by sa tu Poliaci boli usadili. Záverom možno povedať, že aj keď sa nám po-maly mozaikovite skladá obraz vtedajšieho vývoja, k vy-tvoreniu jeho ucelenej podoby nám ešte chýba dôklad-ný archeologický aj historický výskum.


147


L i t e r a t ú r a

Bálint 1991 – Cs. Bálint: Sudungarn im 10 Jahrhundert. Buda-pest: Akadémiai kiadó, 1991.Baxa/Glaser-Opitzová 2005 – P. Baxa/R. Glaser-Opitzová: Prvé výs-ledky výskumu cintorína pri kostole sv. Margity v Kopčanoch . In: Pamiatky trnavského a trenčianskeho kraja, Trnava 2005, 17-25.Bóna 1971 – I. Bóna: Vierteljahrhundrt der Vöelkerwande-rungszeitforschung in Ungarn (1945 – 1969). Budapest 1971.Budinský-Krička/Fettich 1973 – V. Budinský-Krička/N. Fettich: Das altungarische Füerstengrab aus Zemplin. Bratislava 1973.Felgehauer-Schmidt 2002 – S. Felgehauer-Schmidt: Herrschfts-zentren und Burgenbau des 10. Jh. in Niederöesterreich. In: Eu-ropa in 10. Jh. Bonn 2002, 381-396.Fodor 1982 – I. Fodor: Die grosse Wanderung Ungarns vom Ural nach Pannonien. Budapest 1982. Fodor 1996 – I. Fodor: The ancient Hungarians. Exhibition Catalo-gue. Hung. National Museum, Budapest 1996.Giesler 1981 – J. Giesler: Untersuchungen zur Chronologie der Bijelo Brdo Kultur. Praeh. Zeitschrift, 56, Berlin – New York 1981. Györffy 1977 – Gy. Györffy: István király és müeve. Budapest 1977.Habovštiak 1979 – A. Habovštiak: Burgwälle in mittleren Gran-tal in der Slowakei. Rapports du III.e Congres International d´Archéologie Slave. Bratislava 1979, 359-365. Hanuliak 1993 – M. Hanuliak: Archeologický výskum k dejinám Nitry v 10. – 13. storočí. In: Nitra. Príspevky k najstarším dejinám mesta. Nitra: SAV, 1993. Hanuliak 1994 – M. Hanuliak: Malé Kosihy I. Pohrebisko z 10. – 11. storočia. Nitra SAV, 1994.Hanuliak 1996 – M. Hanuliak: Gräberfelder aus dem 9. – 12. Jahrh. in der Slowakei aus der Sicht geographisch-statistischer Anzeiger. In: Ethnische und Kulturelle Verhältnisse an der mittle-ren Donau vom 6. bis zum 11. Jahrhunder. Bratislava : SAV, 1996.Hanuliak 1998 – M. Hanuliak: Skalka nad Váhom a jej výskum v dejinách osídlenia trenčianskeho regiónu. In: Slov. Arch. 46 -2, 1998, 309-331.Chropovský 1962 – B. Chropovský: Slovanské pohrebisko v Nitre na Lupke. Slov. Arch. 10, 1962, 75-240.Kiss 1985 – A. Kiss: Studien zur Archäologie der Ungarn in 10. – 11. Jahrhunderts. In: Die Bayern und ihre Nachbarn II. Wien 1985, 217-239.Klebel 1921 – E. Klebel: Eine neugefundene Salzburger Ge-schichtquelle. Mitt. der Gesellschaft für Salzburger Landeskun-de 61, 1921, 33-54.Kouřil 2003 – P. Kouřil: Staří Maďaři a Morava z pohledu arche-ologie. In: Dějiny ve věku nejistot. Sborník D. Třeštíka, Praha 2003, 110-146.Kovács 1989 – L. Kovács: Münzen aus der ungarischen Landn-ahmezeit. Budapest 1989. Kučera 1974 – M. Kučera: Slovensko po páde Veľkej Moravy. Bra-tislava 1974.Lamiová 1982 – M. Lamiová: Keramika dvoch tisícročí. Bratisla-va: Tatran 1982, 58-59.Michálek/Lutovský 2000 – J. Michálek/M. Lutovský: Hradec u Ně-mětic. Strakonice. Praha, 2000, 203-206.Marsina 1987 – R. Marsina: Údelné vojvodstvo na Slovensku. Zborník SNM – História 17, 1987, 199-211.Marsina 1997 – R. Marsina: Svätopluk, legenda a skutočnosť. In: Svätopluk 894 – 1994. Nitra 1997, 155-165.

Měřínský 1986 – Z. Měřínský: Morava v 10. století ve světle ar-cheologických nálezů. Pam. arch. LXXVII, 1986, 18-80.Mesterházy 1975 – K. Mesterházy: Honfoglaláskori kerámiánk ke-leti kapcsolatok. Folia Archaeologica 26, 1975, 99-115. Mesterházy 1994 – K. Mesterházy: Die landnehmenden Ungarn aus archäologischer Sicht. In: Ausgewählte Probleme europäis-cher Landnahmen des Früh- und Hochmittelalters II. Sigmarin-gen 1994, 23-65. Nevizánsky 1979 – G. Nevizánsky: Pohrebisko z konca 9. a z 10. storočia v Bešeňove. In: Slov. arch. 27, 1979, 375-40.Nevizánsky 1994 – G. Nevizánsky: A Kárpát-medence eszaki tér-ségének régészete a honfoglal´é korában. In: Honfoglalás és ré-gészet. (Ed. L. Kovács). Budapest : Balassi Kiadó 1994, 171-179. Nevizánsky 1996 – G. Nevizánsky: Újabb adatok a mai Szlovákia hofoglalás kori telepuelés- toeténethez. In: Magyar honfoglalás koránok régészeti emlékei. (Ed.: Wolf, M. – Révész, L.). Miskolcz 1996, 274-287.Nevizánsky 2006 – G. Nevizánsky: Staromaďarské jazdecké po-hrebisko v Leviciach – Géni. In: Slov. Arch. 54, 2006, 285-328. Nevizánsky/Kujovský 1991 – G. Nevizánsky/R. Kujovský: Kostro-vé pohrebisko z prvej polovice 10. storočia v Tekovskom Hrádku. In: Arch. rozhl. 43, 1991, 552-561.Nevizánsky/Ratimorská 1991 – G. Nevizánsky/ P. Ratimorská: Sta-romaďarské kostrové pohrebiská z 10. storočia v Nesvadoch. In: Arch. rozhl. 43, 1991, 259-289.Novotný 1964 – B. Novotný: Slovanské radové pohrebisko v Ša-rovciach, okr. Levice. Musaica 4, 1964, 65-80.Pástor 1952 – J. Pástor: Jazdecké hroby v Čiernej nad Tisou. Arch. rozhl., 1952, 487.Ratkoš, 1987 – P. Ratkoš: Vzťahy naddunajských Slovanov a sta-rých Maďarov v rokoch 881 – 1018. In: Hist. čas., 35, 1987, 801-817.Rejholcová 1974 – M. Rejholcová: Pohrebisko z 10. – 12. storočia v Nových Zámkoch. In: Slov. Arch. 22, 1974, 435-460.Rejholcová 1976 – M. Rejholcová: Pohrebisko z 10. – 11. storočia v Hurbanove – Bohatej. In: Slov. arch. 24, 1976, 191-230.Rejholcová 1979 – M. Rejholcová: Pohrebisko v Zemnom. In: Slov. Arch. 27, 1979, 405-432.Rejholcová 1988 – M. Rejholcová: Pohrebisko z 10. storočia v Dub-níku. In: Slov. Arch. 36, 1988, 433-454.Rejholcová 1995 – M. Rejholcová: Pohrebisko v Čakajovciach, I. – II. Nitra : AÚ SAV, 1995.Révész 1996 – L. Révész: A karosi hofoglaláskori temetók.Régés-zeti adatok a Felsö-Tisza-vidék X. századi történetéhez. Miskolc 1996.Ruttkay 2002 – A. Ruttkay: O interetnických vzťahoch po rozpade Veľkej Moravy. In: Slovensko vo včasnom stredoveku. (Ed.: Rut-tkay, A – Ruttkay, M. – Šalkovský, P.). Nitra, 2002, 179-188. Staňa 1998 – Č. Staňa: Přerov – eine Burg des Boleslav Chrobry in Mähren. In: Frühmittelalterliche Burgen in Mittel und Süd-europa. Bonn 1998, 49-69.Steinhübel 2004 – J. Steinhübel: Nitrianske kniežatstvo. Bratisla-va: Veda, 2004. Štefanovičová 1990 – T. Štefanovičová: Schmuck des Nitraer Typs und seine Beziehungen zum Südosteuropa im 9. Jahrh. In: Wo-sinszky Mór múzeum évkönyve 15. Szekszárd 1990, 215-230.Štefanovičová 2008 – T. Štefanovičová: Južné podhradie Brati-slavského hradu. Zborník venovaný Z. Měřinskému. V tlači.Štefanovičová/Henning/Ruttkay 2006 – T. Štefanovičová/J. Hen-ning/M. Ruttkay: Možnosti prezentácie veľkomoravských archeo-

148

Summary

Slovakia in 10th century A.D.

In slovak historiography , a picture about the sta-te of development of Slovak territory in 10th cen-tury is missing. Existing studies are dealing with the timeframe of 10th-11th century, sometimes with 9.-13th centuries, but a specific study of 10th century, in a way, that Z. Měřínský (1986), did it, is missing.The development of Slovakia was from the end of 9th century influenced by the arrival of Ma-gyars into Carpathian basin, who started to pene-trate there from the 80. Years of 9th century. We do not know much about their relationship toward the Great Moravia, it is possible, that a certain agree-ment was made between them and Svatopluk the second somewhere between years 894 – 899 (Mar-sina 1987). In raffelstet duty agreement from the year 906 the Moravians are being mentioned, in the battle of Bratislava in year 907, they are not on the other hand. Near Bratislava, the Hungarian armies have won, what made possible for them to expand further south and west. Their advance was stop-ped the defeat by franc armies in the year 955 on the river Lech near Augsburg, after which the Ma-gyars have withdrawed into the Carpathian basin and have settled there.The Great Moravia had dualistically divided organi-zation on Morava and the Nitra region, which was caused largely by geographical conditions, which showed itself in its future development. In the se-

cond part of the 10th century the independent sta-ture of Nitra region made its use in a form of Nitra du-chy (Marsina 1987, Gyorffy 1977, Steinhubel 2004) . Unefficiency of written sources requires as well to work with the archeological sources. Magyars as „peo-ple of the horse“ or horse people and sheperd tribes were satisfied with the lowlands territory, in the beginning especially in southwest Slovakia. Most of all on grave founds, in another words graveyards (picture 3- Nevizansky 1996). From the point of view of the beginning of their arrival to Carpathian basin evaluation is very interesting experiment of k. Mes-terhazy (1994), in which he tries to distinguish in the oldest horizon of their artefacts the first and the second generation (picture 4 and 5). A different opininon on it, in another words an exclusion of the first decade has J. Vavruš (2006).In recent time a settlement material , especially ce-ramics has been put into focus. There has not been much attention paid to the excavations of pottery by us. M. Lamiová (1982) has brought attention to it considerably. In Hungary K. Mesterhazy (1975) has been busy dealing with it, later M. Takács (1997). In the second half of the tenth century there has been a different kind of development of its northern and southern part of Slovak territory. To have a comple-te picture of the tenth century we need thorough archeological and historical research.

logických pamiatok na Bratislavskom hrade. In: K. Pieta/A. Rut-tkay/M. Ruttkay: Bojná. Nitra 2006, s. 237-346.Takács 1997 – M. Takács: A honfoglalás és korai Árpád-kori edé-nymüevesség térképezése. In: Clio 10, 1997, 69-101.Točík 1968 – A. Točík: Altungarische Gräberfelder in der Süd-westslowakei. Bratislava: SAV, 1968.Točík 1971 – A. Točík: Flachgräberfelder aus dem IX. und X. Jahrhundert in der Südwestslowakei. In: Slov archeol. 19, 1971, 135-276.Točík 1973 – A. Točík: Zur Frage der slawisch-ungarischen Kon-takte an der mittleren Donau im 10. und 11. Jahrhudert. In: Be-richt über den II. Internationalen Kongress fuer die slawische Archäologie II. Berlin, 1973, 351-356.Točík 1979 – A. Točík: K otázke etnicity pohrebísk z 10. storo-čia na Slovensku. In: Aktuálne otázky výskumu slovanských po-pulácií na území Československa v 6. – 13. storočí. Nitra 1979, 68-88.

Točík 1987 – A. Točík: Nachgrossmährische Gräberfelder des 10. und 11. Jahrh. in der Südwestslowakei. In: Študijné zvesti AÚ SAV 23, , 1987, 177-241. Třeštík 1987 – D. Třeštík: Pád Velké Moravy. In: Typologie raně-feudálních slovanských států. Praha 1987, 27-73.Třeštík 1991 – D. Třeštík: Kdy zanikla Velká Morava. Studia mediaevalia Pragensia. Praha 1991, 9-27.Vajay de Szabolcs 1962 – Vajay de Szabolcs: Grossfürst Gejza von Ungarn. Familie und Verwandschaft. Südostforschungen 21, 1962, 45-101.Vavruš 2006 – J. Vavruš: Die Bevöelkerungsentwicklung im 9. – 11. Jahrhundert in der südwestlichen Slowakei. In: Trade, Journeys, Inter- and Intracultural Commnication in East and West (up to 1250). Ed.: M. Gálik and T. Štefanovičová. Bratisla-va 2006, 233-245.Wolfram 1987 – H. Wolfram: Die Geburt Mitteleuropas. Wien 1987.


149


Problém interpretace staromaďarských nálezů v Čechách

Naďa Profantová

Maďaři napadli z Panonie Moravu a plenili ji (Con-stantinos Porfyrogennetos: MMFH III. 1969, 41).Glomači si pozvali na pomoc proti Sasům Ma-ďary, kteří dvojím vojskem zpustošili Sasko. Ma-ďaři byli pozváni Glomači na pomoc, porazili durynského vévodu Burkarta a zpustošili Duryn-sko a Sasko... (ad. 906, 908: Widukind SRG 1935, 1, XVII, XX)

V prvních decenniích desátého století změnily maďarské nájezdy politickou mapu střed-ní Evropy. R. 905/906 zanikla říše Moravanů, v zá-kladech byla otřesena bavorská moc (r. 907 po bit-vě u Bratislavy), politickou iniciativu převzalo postupně Sasko. V téže době zřetelně posilovala také moc českých knížat, ta v druhé polovině sto-letí ovládala již po nějakou dobu Krakov, nejméně část Moravy a Pováží (provincie Váh). Podle hod-nověrného pramene Maďaři opakovaně poskytli vojenskou pomoc slovanským Glomačům (l. 906, 908 spolu s Moravany, 924, Widukind I, XVII, XX, XXXII). Ti sídlili na území dnešního Saska severo-západně od Čech. K roku 915 má relativně pozd-ní pramen, kronikář Adam z Brém (†1081) zprávu o české účasti na maďarském tažení proti Sasku, snad tedy již za vlády právě nastoupivšího Vrati-slava I. (k tomu Třeštík 1997, 360 a pozn. 81), to je jediná jmenovitá zmínka o aktivní spolupráci čes-ké strany s Maďary. Maďaři by mohli z Panonie dosáhnout Sas-ka buď Moravskou branou (nejspíše r. 908), ovšem nejpohodlnější a nejpřímější cesta by vedla českým Polabím. Historik D. Třeštík pro rok 906 uvažuje o vzniku jakéhosi pragmatického česko-dalemin-ského/glomačského spojenectví – tedy ve svém důsledku i česko-maďarského (1997, 402, podob-ně i Steinhübel 2004, 159). O maďarsko-českých vztazích však písemné prameny mlčí, teprve pozdní uherská tradice z dva-náctého století vypráví dosti nevěrohodně o bojích

s Čechy o Nitru a o moravské pomezí (Anonymus: Gesta Hungarorum, zvl. 37 a 57. Překl. V. Múcska 2000, s. 82-83, 114-117) a Šimon z Kézy (13. sto-letí) tvrdí, že Vratislav I. padl v boji s Maďary (Si-mon de Keza, 32, MMFH I, 1966, 266-267). Vrati-slav zemřel náhle v únoru r. 921, ovšem únor jako zimní měsíc nepodporuje zprávu o smrti v boji, bitvy se odehrávaly obvykle v létě a v čas-ném podzimu. O bojích mezi Maďary, Moravany a Čechy ví i Nestorův letopis, byť je spojuje chybně s r. 898, navíc zmiňuje i vyplenění Znojma (Stein-hübel 2004). Podle ještě mladší Uherské obráz-kové kroniky za vlády Vratislava (915 – 921) ma-ďarské oddíly plenily v Čechách, potom teprve s nimi Vratislav uzavřel mír (Chronici hungarici…, 304; Steinhübel 1996, 18). České bádání uvažovalo o jakémsi nejistém míru, snad i určitém spojenectví (Třeštík 1997, 389) s Maďary, nejisté zprávy uherské tradice se v Čechách zcela pomíjely (např. Třeštík 1997). Jinak tomu je na Slovensku (Steinhübel 2004, 159-163, zejm. 163), nejnověji i na Moravě (Wihoda 2006, 53, poz. 6), i když starší české bádání bylo též ochotno přiznat Vratislavovi úsilí formálně vládnout i Moravě (Cha-loupecký 1942, 255). Pokud budeme považovat skepticismus české historiografie vůči zprávám uherských kro-nik za ne zcela podložený (vyplenění Němětic je takovou indicií), nabízí se přibližně následující netradiční pohled na dějiny přemyslovského kní-žectví v první polovině 10. století: Kníže Spytihněv se od počátku své vlády opíral o úzkou spolupráci s Východofranskou říší, resp. s Bavorskem. Podřízenost bavorským vlád-cům mu zřejmě zajišťovala klid pro upevňování do-mácí pozice a snad i k ambicióznější politice smě-rem k severním sousedům, jak by snad naznačovala setrvalá sňatková politika prvních českých křes-ťanských knížat. Po roce 905 však zanikla v bitvách s kočovnými Maďary asi r. 906 Velká Morava a zpus-

150

tošena byla i velká část Bavorska (po r. 907). Čes-ko-bavorská vazba tak získala nový obsah, ostat-ně na bavorské straně také nového adresáta – ba-vorského vévodu Arnulfa. Ten, prakticky nezávisle na posledním východofranském panovníkovi, po-číná vládnout v Bavorsku a na přilehlých územích, ke kterým zjevně příslušely i Spytihněvovy Čechy. Nový mocenský útvar se zjevně zrodil ve znamení obrany vůči maďarskému nebezpečí a český kníže měl jistě vážné důvody na tomto záměru participo-vat. Po smrti Ludvíka Dítěte a faktickém zániku Vý-chodofrancké říše se ovšem přesouvala postupně váha na rivalitu východofranských vévodství, jež usilovala o získání dědictví králů z Karlova rodu. V roce 913 uzavřel Arnulf mír s Maďary a v bojích

s vévodou Frank a později zvoleným králem Konrá-dem I. v letech 914 – 917 se o jejich pomoc velmi reálně opíral, dokonce prý u nich trávil v tomto období roky vyhnanství. Právě v letech bojů Arnulfa s Konrádem a v době aktuálního působení bavorsko-maďarské-ho spojenectví nastoupil na pražský knížecí stolec Vratislav. Věrnost východofranskému panovníkovi slíbil Spytihněv roku 895 v Řezně králi Arnulfovi a dodržoval vůči témuž, když se o rok později stal cí-sařem, po roce 907 a zvláště 911 se ovšem věc stala složitější: zavazoval slib vůči karolinskému panov-níkovi k věrnosti vévodovi bavorskému? Tím spíše, že se roku 914 (či podle jiné interpretace 916) ba-vorský vévoda Arnulf ocitl v otevřeném konfliktu

Obr. 1. Destrukce opevnění hradišť, případně chrámů, související nejspíše s útoky Maďarů: A – směry tažení Maďarů, B – hranice Maďary obsazeného a osídleného území; 1. hradiště s požárovou vrstvou spojovanou s dobytím Maďary, archeologicky prokázáno; 2. hradiště s požárovou vrstvou, kde souvislost je podstatně méně zřejmá, spíše hypotetická, často jde o situace plně nepublikované nebo zkoumané nedostatečně; 3. hrob maďarského bojovníka jezdce. Lokality: 1. Brno – Líšeň, 2. Břeclav – Pohansko, 3. Gars-Thunau (R), 4. Chotěbuz, 5. Katovice (Č), 6. Libětice (Č), 7. Mikulčice, 8. Nejdek – Pohansko, 9. Němětice (Č), 10. Oberpfaffendorf (u Raabu, R), 11. Olomouc, 12. Rajhrad, 13. Řepice (Č), 14. Staré Hobzí, 15. Strachotín, 16. Uherské Hradiště – Sady, 17. Znojmo, 18. Gnadendorf (R).

Naďa Profantová

151


s formálním nástupcem východofranských krá-lů Konrádem I.1 A mimoto ztrácela vazba na Ba-vorsko zjevně i politickou účelnost. S Maďary, pro-ti kterým byl vznik Arnulfova bavorského vévodství původně určen, uzavřel bavorský vévoda mír, v problémech se Saskem, expandujícím do ob-lastí tradičních českých spojenců ve slovanském Polabí, ztrácelo Bavorsko vázané bojem s Konrá-dem význam.

Český kníže se jistě po roce 914 ocitl v situaci, ve které ani nebylo jak realizovat probavorskou orien-taci, leda střetem se zvoleným východofranským krá-lem ve prospěch bavorského vyhnance. K tomu však nedošlo. Zbývala mu tedy samostatná politika, ať již s formálním uznáním příslušnosti do svazku výcho-dofranských vévodství či bez ní. Čechy se tak či onak ocitly mimo země, za které uzavřel vévoda Arnulf roku 913 mír s Maďary.

Obr. 2. Staromaďarské nálezy v Čechách a na Moravě. Podle N. Profantové a D. Stolze. A – jiné staromaďarské nálezy (např. kotel), B – zbra-ně (mimo hroty šípů), C – kování opasku, D – osamělý kostrový hrob, E – romboidní a jiné maďarské hroty, F – výstroj či koňský postroj (tř-meny, udidla), G – ženské okrasy, H severní hranice staromaďarských pohřebišť. Lokality: Čechy: 1. Bášť, 2. Benátky u Litomyšle, 3. Čáslav – Hrádek, 4. Dolánky – Rubín, 5. Kováry – Budeč (?), 6. Libětice, 7. Libice, 8. Litoměřicko, 9. Kolín, 10. Kouřim (Stará), 11. Kouřim – sv. Jiří, 12. Nectava (hillfort), 13. Němětice, 14. okolí kopce Plešivec, 15. Tismice, 16. Počaply – Bozeň? Rombické šipky se ojediněle našly i na jiných místech. Rakousko: 17. Gars, 18. Oberpfaffendorf. Morava: 19. Brno – Líšeň, 20. Břeclav – Pohansko, 21. Dolní Věstonice – hrob, 22. Dolní Věstonice – Vysoká Zahrada, 23. Mikulčice, 24. Nemilany, 25. Skalica (Slovensko), 26. Slavonín (Stará Břeclav), 27. Strachotín, 28. Vrbka, 29. Těšov, 30. Uherské hradiště – Staré Město?, 31. Znojmo, B – Stará Břeclav – kostr. hrob etnicky nevyhraněn. bojovníka, Gna-dendorf hrob bojovníka staromaďarského. Podle N. Profantová/D. Stolz 2006.

1 Není zde prostor diskutovat článek Romana Deutingera z roku 2002, ve kterém autor ukazuje, že tradiční chronologické schéma prv-ní části Arnulfovi vlády - totiž, že Arnulf v roce 907 následoval padlého otce „in ducatum“ (Continuatio Reginonis ad. a. 907, s. 154), v roce 913 svedl klíčovou vítěznou bitvu s Maďary a dvakrát, v roce 914 a 916 či 917 povstal proti Konrádovi I. a období před Konrádovou smrtí strávil ve vyhnanství u Maďarů – je více interpretačně konstruováno a méně opřeno o prameny, než se běžně soudí. Z hlediska na-šeho tématu by nebylo podstatné, pokud by Arnulf povstal jen jednou, kolem roku 916 a pokud by ještě v roce 913 byl jen jedním z nej-významnějších bavorských velmožů, nikoliv bavorským vévodou; ani Deutinger nezpochybnil Luitprandovu zprávu o pobytu v maďarském vyhnanství (Luitprand, Antapodosis II 21, s. 44) po předchozím povstání, které Konrad porazil zřejmě v roce 917. Tedy ty události, které se mohou týkat prvních tří let Vratislavovy vlády.

152

Maďarský vpád do Českého knížectví by se tedy slušelo klást do této doby a do samotného po-čátku Vratislavovy vlády. Přitom samotný motiv vpá-du zůstává otevřený – od operace, která souvisela s Arnulfovou, z maďarského území vedenou proti-ofenzivou proti Konrádovi I. až po možnost, že čes-ké knížectví bylo cenou, kterou vévoda Arnulf zaplatil za maďarské spojenectví. Vratislavova země sice utr-pěla, avšak podařilo se mu zastavit nápor kočovníků, považovaných tehdejší Evropou za nepřemožitelné. Ozvuk tohoto úspěchu plně opravňoval slova chvá-ly roztroušená ve václavských legendách. Mír, který tehdy Vratislav uzavřel a snad i vykoupil tributem, za-hrnoval Čechy a Moravu – jakkoli je nejisté, kam tato Morava dosahovala. Morava by se tedy musela ocit-nout pod formální vládou přemyslovských knížat ně-kdy na počátkem druhého desetiletí desátého stole-tí, nejpozději by se závislost Moravy stvrdila pak uza-vřením česko-maďarského míru v prvních letech Vra-tislavovy vlády. Je to jen jedna z hypotéz stejně ob-tížně testovatelná, jako ty běžnější. Podívejme se nyní, jak takto načrtnutému ob-razu/ům interpretace historických pramenů odpovídá výpověď archeologie. Archeologické bádání přináší množství objevů, které mění ustálená paradigmata a nejdou jednoznačně interpretovat. Mezi ně patří vět-šina v poslední době hojných nálezů ozdob, třmenů a hrotů šípů starých Maďarů na významných českých a pochopitelně i moravských hradištích. Zcela jednoduše řečeno, dokladů o přítom-nosti Maďarů, přestože v poslední době jich přibývá, je v moravských centrech spíše málo a v Čechách je jich zase spíše příliš mnoho. Zatímco na Moravě pře-važují ve shodě s očekáváním archeologů mezi ná-lezy hroty šípů (Tab. 2, Mikulčice, Strachotín, Brno – Líšeň, Břeclav – Pohansko, Znojmo – sv. Hypo-lit, Olomouc – Kouřil 2003; Měřínský 1986, obr. 6), v Čechách je složení nálezů pestřejší. Ovšem ve dvou moravských centrech se našly i šavle či jejích částí – jde o hrobový nález z Nemilan na Olomoucku2 (Kouřil 2003, obr. 13) a příčka šavle z Mikulčic (Měřínský 1986, obr. 4: 1) – to žádné paralely v Čechách nemá, nepa-třilo-li tomuto období jednobřité ostří z Kněžmostu (Profantová 1992, Tab. 5, kde však celek nejistě dato-ván do doby starší). Na druhou stranu jsou právě ko-lekce především rombických hrotů šípů z centrálních moravských lokalit početnější (Mikulčice cca 80, Břec-lav Pohansko 13, Brno – Líšeň a Znojmo zhruba 12),

Obr. 3. 1. Počaply: Kování ve formě zvířecí masky, 2. Przemysl, hrob – kování ve formě zvířecí masky a rekonstrukce celého závěsu tašky (2b), 3. Streda nad Bodrogom, kování ve formě liščí hlavy, 4. okolí Plešivce – dnes již nedochovaný třmen. 1 bronzový plech, 4 Fe. 1 – podle M. Lutovského a D. Stolze; 2, 3 podle I. Dienese; 4 – podle M. Lutovského

Obr. 4. a: Kováry – Budeč – akropole hradiště (paroh), b: Kolín – třmen (Fe). Podle N. Profantové a M. Lutovského (a), b – L. Košnara.

2 Jde o derivát staromaďarské šavle! (Takács 2006, 227).

Naďa Profantová

153


nepočítáme-li výjimečnou situaci v jihočeských Ně-měticích (23 hrotů, obr. 12b – viz níže). Situaci požá-rových vrstev zasahujících hradby či významné stavby (paláce, kostely) na moravských, případně i českých hradištích zachytila mapa na obr. 1, sestavená v již r. 2003 a nezachycující některé pozdější změny inter-pretací. I tak je to důležité východisko pro porovná-vání s koncentracemi nálezů šípů či jiných, původem maďarských nálezů, zachycených na mapě obr. 2. Jako dosti přesvědčivý doklad moravsko-ma-ďarského konfliktu je možné interpretovat hromad-ný hrob čtyř bojovníků, z nichž jeden byl přímo za-sažen šípem s rombickým hrotem. Hrob byl pietní, avšak mimo dosah přímých příbuzných, vyhloubený do nedávno zaniklého sídlištního objektu z 9. sto-letí. Nalezen byl u Brankovic na jižní Moravě3 (Droz-dová/Parma/Unger 2005). Jiný o něco méně zřejmý případ představují nejspíš mužské hroby 20 a 275 z Břeclavi – Pohanska s rombickými šípy patrně pů-vodně v těle (v krku, v břiše a v hrudi, Kalousek 1971, 35, 159n). K tomuto úmrtí však mohlo dojít i dříve, např. při střetu s Maďary r. 902, hroby jsou zcela piet-ní v rámci regulérního pohřebiště. Dobytí a vyple-nění Mikulčic, doložené spálenými vrstvami a kon-centracemi rombických a rozeklaných hrotů šípů pře-devším v okolí bran, případně mostu mezi akropolí a předhradím (Kouřil 2003, 112n, obr. 2) je příkla-dem modelovým. Archeologický obraz by tedy napovídal, že Maďaři moravská centra nejvýše vyplenili, nepřevzali je však a nová moc, která postupně konstituovala Mo-ravu, přišla zřejmě opravdu odjinud. Tedy že to moh-la být moc českého panovníka. Zároveň však vidíme poměrně intenzivní pří-tomnost staromaďarských nálezů v samotných Če-chách. V poslední době jsou relativně hojné nálezy ozdob z opasků i postrojů, jezdeckých třmenů (obr. 3: 4 – okolí Plešivce, obr. 4: 2 Kolín Lutovský 2005, 131-132; Košnar 2006, obr. 1) a hrotů šípů starých Ma-ďarů na významných českých hradištích (obr. 7: 7-11;

9, Tab. 1). Nejvýznamnější kolekce nálezů staroma-ďarského původu známe z hradišť ve středních Če-chách: Libice (obr. 6a, b, c), Kouřim – ze Staré Kouři-mi (obr. 7: 5, 7-11; obr. 15) i polohy sv. Jiří4 (obr. 15; 7: 12, 13, 8: 1 – jen inspirace), přitom stříbrem tau-sované kování patří mezi nejstarší kusy zdobící ře-men tašky jezdce, obr. 7: 12, 8: 2) a Tismice (obr. 8:3, 10), dále z Rubína v severozápadních Čechách (obr. 11) a Němětice (obr. 12 a, b), o trochu méně výrazně i Libětice v jižních Čechách (obr. 13,5 Profantová 1997, zvl. obr. 3). Méně jistého původu, ve svět-le nových nálezů však již pravděpodobnější, je nej-početnější kolekce ozdob opasků a jezdeckých tašek

Obr. 5. Litoměřicko. Výběr staromaďarských nálezů (kování jezdec-kých tašek, opasků i sedla). Barevný kov. Shodné exempláře již zná-zorněny jen obrysově. Podle N. Profantové a M. Lutovského.

3 Jiný takový případ je znám ze západní Evropy: Maďaři zabili 2 osoby (sečné rány na hlavě a šíp v obratlu) v Bietigheimu, v prostoru řím-ské vily (Schulze-Dorrlamm 2002, Abb. 2, kde jsou i méně jednoznačné případy). Podrobný popis nákončí: Nákončí řemene jazykovitě ukončené, nejspíše bronzové či měděné. Ze spodu 3 trojúhelníkovitě uspořádané hroty k uchycení na řemen. Výzdoba provedena jako stří-brná tausie, motiv je orámován. Tvoří jej dvě hroty k sobě uspořádané symetrické srdcovité úponky, ve středu jsou jejich hrany spojeny ob-loučky. Ve středu úponek jsou dodatečně proražené otvory, předmět zřejmě druhotně sloužil jako nášivka, či byl znovu přinýtován, pak se ovšem nýtky nedochovaly. V případě horního otvoru se při jeho spodním oblouku uchoval zbytek stříbra, takže proražení otvoru původní výzdobu narušilo, nevýrazný náznak téhož jevu nese i spodní otvor. Pod zelenou patinou v místě vnější hrany vysvítá jiný? tmavý kov. Roz-měry: d. 20,4 mm, š. 12 mm, s. 1,7 mm, váha 3,43 g., obr. 9: 12.Č. 10: Bronzová ozdoba téměř srdcovitého tvaru, ukončená trojlístkem. Do srdcovitého zářezu vložen kulovitý výběžek. Zvýrazněný rám snad zdobený puncováním, uvnitř výzdobného pole plasticky provedený oblouček s jakýmsi oválem. Z rubu dva výběžky od nýtů. Rozměry: d. 26 mm, max. š. 15 mm, váha 3 g, obr. 9: 13.4 Popisy nepublikovaných kování vzadu.5 Nešlo přímo o kotel, ale o protáhlejší (hrncovitější) imitaci, historická výpověď nálezu je však stejná.

154

či toulců z Litoměřicka (obr. 6). Poloha nálezu opět může souviset s cestou Polabím. Nálezy z hradiště Tismice jsou sice dosti početné a různorodé (obr. 10), avšak podstatně méně spolehlivé než z jiných lokalit (Profantová/Stolz 2006b, 817, obr. 7, Tab. 4), bude třeba vyčkat, jestli nějaké další poznatky nepodpo-ří souvislost hradiště a nálezů z 1. pol. 10. století. Oproti tomu nálezy z Libice mají nejčastěji kvalitní nálezový kontext, byť ne vždy je plně publikovaný. Nálezy staromaďarského rázu pocházejí jak z akro-pole (obr. 6c: 2-4, 11-13), tak z předhradí6 (obr. 6a; 6c: 1, 5), k nimž lze s jistou pravděpodobností při-řadit další udidlo s krátkými rovnými postranicemi (Justová 1990, Tab. VIII: 7; Nevizánsky 1999, Tab. 1: 23) také z předhradí. Kolekce z Libice také za-hrnuje nejširší škálu typů nálezů7 – od obložení re-

flexního luku (obr. 6c : 1), ozdobu pouzdra na ten-to luk (obr. 9c: 5), přes postranice udidla, související s výstrojí koně (např. obr. 6c : 4) a kostěnou průvleč-ku k dírkám v rámci sedla (obr. 6b: 2) až po honos-né bronzové kování se zvířecími maskami (obr. 6c: 3), které si zaslouží podrobnější rozbor. Je pravdě-podobné, že s maďarským nomádským prostředím může souviset i parohová geometricky i kružítkem zdobená postranice udidla (obr. 6a) z jámy 14c v sondě 19 na předhradí. Parohové postranice udidel jsou známy jak z avarského (Garam 1995, Taf. 191), tak staromaďarského prostředí (např. Sarrétudvari – Hízóföld, h 129 – Fodor et. al. 1996, 269, fig. 32). Vzhledem k datování celé jámy do 10. století je buď staromaďarský původ či inspirace velmi pravděpo-dobná.

Obr. 6. c

Obr. 6. b

Obr. 6. a

6 Není bez zajímavosti, že v mělké jámě byla nalezena též koňská lebka.7 V případě Libice jsme informováni o účasti tamějšího vojenského oddílu v bitvě na Lechu v srpnu r. 955, některé nálezy by tak mohly sou-viset s válečnou kořistí (obložení luku či pouzdra na něj). Bitvy na Lechu se účastnilo i vojsko shromážděné ze jiných částí země, ovšem to již nemůžeme nijak specifikovat. Podíl bojovníků ze středních Čech je mimo pochybnost. Do rukou Boleslava I. padl maďarský vévoda Lehel. O bitvě informuje Widukind v knize III, XLIV-XLIX i o něco mladší kronikář Thietmar (II, 9 – Jedlicki 2002, 22-23). Bitva má již sa-mostatnou monografii z pera Ch. Bowluse.

Obr. 6. a, b, c: Libice nad Cidlinou: rozmístění nálezů maďarského původu v rám-ci hradiště. Červeně: nepochybné nálezy, modře: může jít i o místní napodobeninu. Dole: Libice předhradí: parohová postranice udidla Libice nad Cidlinou: výběr sta-romaďarských nálezů z akropole i předhradí. 1, 5 paroh, 2 kost, 3 bronz, 4 Fe. Č. 5 bez měřítka: 1 – předhradí, jáma Nr. 39, s. 14c, 2 – akropole, h 68a – nejistá sou-vislost, 3 – akropole, 4 - ?, 5 – předhradí – jáma 191 v sondě 14 el. Částečně pod-le R. Turka a J. Princové.

Naďa Profantová

155


Třmen z okolí Plešivce (obr. 3: 4) pak souvisí s průchodem do jižních Čech. Celkově jsme zachytili nálezy nezahrnující jen rombické šipky na 12 lokali-tách v Čechách (obr. 3, tab. 1), větší kolekci rombic-kých hrotů střel ještě na hradišti Nectava (Biskupice, okr. Pardubice) z česko-moravského pomezí (M. Wiho-da a D. Vích ústně, Kouřil v tomto sborníku – 14 ks, Do-ležel 2007), strategicky významné jsou i nálezy z Be-nátek u Litomyšle (cca 5 ks – obr. 9) či Čáslavi – Hrádku (minim. 2 ks), byť tyto poslední nejsou příliš početné. Pravděpodobně větší kolekce rombických i jiných hro-tů šípů pocházejí i z dalších hradišť, avšak jsou dosud nepublikované, větší koncentrace se objevuje i v zá-padních Čechách (hradiště Březina, okolí brány8).

Ovšem rombické hroty šípů známe i z hrobových ná-lezů např. v hrobě 31/76 z Bášti (okr. Praha – východ) tvořily zřejmě svazek (obsah toulce), 4 hroty rombic-ké a 3 s tulejkou a křidélky (Skružný 1980, obr. 2: 2), v hrobě však byl též typický středočeský hrnec s pro-žlabeným okrajem a výzdobou 2 pásů vodorovných li-nií (týž, obr. 6: 1). Jiným podobným případem je hrob 41/57 z Prahy – Lahovic, kde bylo celkem 5 hrotů šípů, z nichž 3 lze jednoznačně označit za rombické a 2 spíše

Obr. 7. Stará Kouřim, hrob chlapce 79 se staromaďarským seke-romlatem (1-6, Fe),7-8 – cesta u jižní brány, 9, 10 akropole – sběr, 11 Jáma 183, sektor 2/53. Podle M. Šolle. 12 – Kouřim, sv. Jiří: ná-končí z řemene tašky tausované stříbrem, 13 – br. kování.

Obr. 8. Kouřim, sv. Jiří, 1. pásová zápona (bronz), jejíž souvislost se staromaďarským prostředím je nejistá. Vyrobena byla patrně v 10. století. 2. nákončí jezd. tašky, 3. Tismice – bronzová přezka, 4. Libice – akropole bronzové kování.

Obr. 9. Benátky u Litomyšle – šipky z hradiště. 1-5 Fe.

8 Informace D. Stolze.

156

za listovité (Krumphanzlová 1974, 78; Nevizánsky 1999, Tab. 2: 1-5). Jedná se opět o obsah toulce. Poměr ta-kovýchto hrobů k ostatním hrobům s větším počtem hrotů šípů při malé publikovanosti není zřejmý, obec-ně je možno říci, že hroby se svazkem hrotů šípů jsou v Čechách dosud vzácné (cf. Sláma 1977, na pohřebišti ve Staré Kouřimi – ani jeden hrob – Šolle 1966). Hrob z Báště tedy ukazuje domácí pohřeb, výjimečný spíše tím, že dostal do hrobu toulec se šípy. Obdobná situace byla zjištěna v Dolních Věs-tonicích, kde se v hrobech, zkoumaných R. Tichým našlo 5 rombických hrotů šípů a jeden rozeklaný (Nevizánsky 1999, Tab. 2: 9-11, 16-19). Ovšem vzhle-dem k poloze pohřebiště na jihu Moravy a dalším sta-romaďarským nálezům na lokalitě i v okolí, jde o si-tuaci jednoznačněji interpretovatelnou než tomu je v Čechách. Mohly nálezy jezdecké výstroje, ozdobných kování včetně ženských okras (např. Rubín u Podbo-řan, obr. 11a, b : 1a)9 souviset s průchodem Maďarů na počátku 10. století do Saska, případně Durynska? Dokládají snad nějakou formu diplomatických darů, nebo se jedná o kořist? Nové objevy mění ustálená paradigmata a nejdou zatím jednoznačně interpre-tovat.

Nejčastěji uvažovaná možnost, že Maďaři někte-ré ze zmíněných hradišť vojensky dobyli, je jen v jednom případě archeologicky kvalitně dolože-na. Donedávna málo známé malé hradiště – vel-možský dvorec v Něměticích (obr. 12a) v jižních Če-chách bylo Maďary zničeno a vypleněno nejspíše v 1. třetině či polovině 10. století. Dokládá to ohrom-ný počet hrotů šípů (99 ks), z nichž část je rombické-

Obr. 10. Tismice, okr. Kolín: kování maďarského původu údajně na-lezená na hradišti. Podle N. Profantové a D. Stolze.

Obr. 11. a, b Rubín u Podbořan, staromaďarské nálezy z hradiště (spíše obvod akropole), 1-7 barevné kovy, 5 Fe. Podle N. Profan-tové – D. Stolze. Rubín u Podbořan, výběr nálezů staromaďarského původu. Podle N. Profantové a D. Stolze.

Obr. 11. a

Obr. 11. b

9 Bohužel právě tento běžnější typ kování přežívá v některých oblastech Karpatské kotliny déle než většina ostatních nálezů – vyskytuje se po celé 10. století, na území dnešního Rumunska zřejmě ještě na počátku 11. století.

Naďa Profantová

157


ho typu (obr. 12b), vesměs uvízlých v hradbě; spálené opevnění po celém obvodu i uhořelý ustájený dobytek uvnitř sídla (Michálek/Lutovský 2000, zejm. 232-234). Požár si vyžádal též 1 lidskou oběť. Ovšem do jižních Čech Maďaři pronikli zřejmě z Podunají, kde zničili i jiná hradiště, např. Gars – Thunau (Daim 2006, 292) či Raab – Sand (Felgenhauer-Schmiedt 2001) v dneš-

ním Rakousku. U tohoto posledního hradiště zaujme jak podobná skladba nálezů vzhledem k jihočeským hradištím (kolekce rombických šípů – více než 10 ks, zlomek hliněného kotle, zlomek splétaného náramku s očkem – Felgenhauer-Schmiedt 2006, Abb. 7-9), tak dendrochronologické stanovení doby vzniku sídla až k r. 925 – 928 (oc. 259). To mimo jiné zna-

Obr. 12. a Němětice, rekonstrukce velmožského dvorce z pokro-čilého 9. století. Podle J. Michálka a M. Lutovského.Obr. 12. b Němětice, hroty šípů staromaďarského původu (Fe). Podle J. Michálka a M. Lutovského.

Obr. 13. Liběšovice: Zlomek hliněného závěsného kotle či závěsné nádoby. Podle N. Profantové.

Obr. 12. a

Obr. 12. b

158

Obr. 14. a Rozmístění tzv. přesídleneckých osad v Čechách, červeně vyznačeny názvy Úherce a Uhersko. Podtrženy Úherce u Loun. b Úherce u Loun – prsten z hrobu 1 Podle J. Slámy.

Obr. 15. Kouřim: vzájemná poloha obou hradišť se staromaďarskými nálezy. Podle M. Šolla.

a

b

Naďa Profantová

159


Biskupice/

Nectava*hradiště Hroty šípů Fe 6 romb

Březina hradiště Hroty šípů Fe Více než 10

Čáslav – Hrádek* hradiště Hroty šípů Fe 2

Dolánky – Rubín hradiště

Nákončí opasku,

ženské okrasy,

1 hrot šípu

Br, 1x Fe 2+ 4

Kolín

Strateg. poloha,

opevnění

nedoloženo

Třmen Fe 1

Kouřim – sv. Jiří hradiště

Nákončí k tašce,

kování opasku,

pás. zápona?

Br + Ag, Br, zlac.

bronz 11+1+ 1?

Kováry – Budeč hradištěParohov. předmět,

romb. šipkyParoh, Fe 1+ ?

Libice hradiště

Kování sedla,

ozdoba, udidlo 3x,

obložení luku,oblož.

pouzdra luku,

rombická šipka.

Paroh ,kost,

bronz, železo6: 1 + 2+1 +1+ 1

Libětice Hradiště Hliněný kotlík, Fe 1

Litoměřicko ?

Kování opasku, tašky

(3x), 1x sedla, též

toulce?, náušnice

Ag, 1x + sklo 38, + 2 ztraceny

Němětice Hradiště Hroty šípů Fe Min. 23 + 1

Počaply HradištěNapodobenina

ozdoby, nejistéBr 1

Lokalita Typ lokality Typ nálezu materiál Počet

Bášť* Pohřebiště, H 31/76 Hroty šípů Fe4 romb + 3 s

tulejí

Benátky u

Litomyšle*hradiště Hroty šípů Fe 5

Tab. 1. Seznam archeologických nalezišť se staromaďarskými nálezy v Čechách: lokality výhradně s hroty šípů do 6 – 7 kusů jsou označeny hvězdičkou. Pouze Březina a Praha – Lahovice chybí na mapě, bez kompletní publikace je obtížné ověřit datování hrobu z Lahovic, Březina – nepublikována, proto nejistá.

160

Okolí Plešivce ? Třmen Fe 1

Praha – Lahovice H 129 (41/57)Hroty šípů 2

listovité, 3 rombické Fe, 5 10. stol.

Slaný – Kvíc* H / 2008 Gombík – závěsek Br 1.pol.10. stol

Stará KouřimHradiště, ale na

pohřebišti

Sekeromlat

Romb. šipkyFe 1 + 4-5

Tismice HradištěKování opasku,

ženské okrasyBr, zlac.; Br 1x 2+ 3-4, 1

*Výzkum J. Maříka z r. 2008, jemuž děkuji za informaci

lokalita Typ naleziště Typ nálezu materiál Počet

Brankovice Hromad. hrobRombic. šíp – smrtel.

zásahFe

1– počet

pohřbených 4 muži

Brno – Líšeň Hradiště Hroty šípů Fe 12

Břeclav –

Pohansko

Hradiště,

předhradí

Kolečko, závěsek,

hroty šípůBr, Fe 1+ 1,12

Břeclav –

Pohansko

Předhradí – hrob

10a

Zdobené kulovité

závěskyPb 2

Diváky pohřebiště 1 přezka Br 1

Dolní Věstonice Pohřebiště Nákončí Bronz? 1

Hroty šípů, romb, 1 x

rozeklanýFe 3 + 1, 3

Dol. Věstonice

Vysok. zahradaHradiště Polokulovitý závěsek Bronz 1

Mikulčice Hroby – 883 závěsky Bronz 3

Hroby vyděl. od

3. kostelaProvrtané mince Ag 3ks

Mikulčice HradištěPříčka šavle, rombické

hrotyFe 1, 53

Tab. 2. Přehled staromaďarských nálezů z Moravy

Naďa Profantová

161


MikulčiceDepot – VIII.

kostel

Udidlo další ze

sídlištních vrstevFe 1

Olomouc 2 rombické šipky Fe 2

Nemilany PohřebištěŠavle derivát, na-

podobeniny typu nádobFe, Ker 1+ 2-3 ks

Slavonín Pohřebiště Napodob. nádoby 1

Strachotín Hradiště –

brána?, dvorecHroty rombické Fe

14 + 6

(1 se rozpadl)

Staré Město Pohř. Na Valách2 Hroby s romb. šípem

v těleFe

Těšov Hrob Rozeklaný hrot Fe 1

Troubsko Sídliště? Udidlo Fe 1

Vrbka Hrob Třmeny Fe 2

Znojmo – Hradiště Hradiště Rombické hroty Fe 12

Lokalita Typ naleziště Typ nálezu Materiál+ počet Pozn., dat.

Budyně Pohřebiště Prsten s vývalky Br 1 Konec. 10. – 11. stol.

Dřevčice pohřebištěKnoflíky s ploch

ouškemBr 10. stol.

Libice - u

cukrovaruH 71

Mušlička cauri

v náhrdelníku1 1. pol. 10. stol.

Kováry – Budeč H 11 u P. Marie?Knoflíky s ploch

ouškemBr 10. stol.?

Kováry – Budeč Hradiště – hrob? Splétaný prsten Br 1 10. – 11. stol.

Libice hrob

Podélně troj-

násobně členěný

prsten

1 Píč IX: 11

Praha – Čakovice HMušlička cauri

v náhrdelníku10. stol., obj. 1908

Praha – LahovicePohřebiště, H

310 (57/59)Splétaný náramek Br 1

Es. záušn, kaptorga,

konec 10. stol.

Tab. 3. Přehled nejvýznamnějších tzv. belobrdských památek v Čechách (podle Krumphanzlové, Zápotockého, Kovaříka)

162

H 151( 63/57)Gombík ze 2 svislých

polovinBr 1

Es. záušn, náušn. se

3 filig. koš, konec 10.

stol.

Praha – Motol Pohřebiště, H 50Prsten s trojnásob.

podélným členěnímBr 1 2. pol. 10. stol.

Roztoky – Žalov H 22/BoMušličky cauri

v náhrdelníku10. stol.

Roztoky – Žalov 18/1912 Splétaný prsten Ag 10. stol.

Řestoky ? Splétaný nákrčník Br 1 konec 10. – 11. stol.

Slavětín pohřebiště Ploché knoflíky Br 3 Es. záušnice?

Úherce Pohřebiště, H 1 Splétaný prsten bronz 11. stol.

Naďa Profantová

163


Lo

ka

lita

č.

mě

řen

íFe

Ni

Cu

Zn

Pb

Au

Ag

Sn

Sb

Ko

uřim

sv.

Jiř

í, sr

dc. k

.,tr

n

0.9

0.08

50.0

30.

7934

.64

0.

1713

, 00.

16Ko

uřim

sv.

Jiř

í, sr

dc. k

.89:

06:0

70.

74

46.8

0.46

38.5

0.

1813

.08

0.17

Libi

ce č

.1 o

čist

.14

290

0.3

77

.3

10.5

1.

70

kor

od.lí

c14

291

1.4

69

.0

13.7

2.

30

Li

tom

ěřic

ko, 9

6755

0.

3

74.9

0.8

9.2

0.

9014

.80.

1Li

tom

, 967

58

0.5

72

.35.

415

.9

0.50

5.2

0.1

Lito

m, 9

6760

0.

7

64.0

1.2

21.7

3.

309.

1

Lito

m, 9

6770

49

.311

.822

.1

7.00

9.80

Li

tom

, 967

73

60.8

1.5

12.4

3.

9011

.20.

3Li

tom

, 967

80

0.4

83

.01.

98.

0

1.00

5.4

0.3

Lito

m, 9

6781

0.

5

76.8

0.4

10.7

2.

009.

60.

1Li

tom

, 967

85

72.8

0.2

13.8

6.

607.

30.

4Ru

bín

č. 1

2

1.25

82

.37

8.57

7.55

0.

1<0

,1<0

,05

Rubí

n č.

13

4.

84

58.9

85.

555

24.9

60.

67Ru

bín

č. 1

4

1.48

66

.18.

6910

.22

13.1

0.4

Rubí

n č

. 15

- nez

d. p

loch

a

0.69

88

.61

8.24

2.24

<0

,06

<0,1

<0,0

5Ru

bín

č. 1

5 - n

ezd.

nýt

ek -

obru

s

5.29

77

.46

12.5

44.

71

Ru

bín

č. 1

6 zd

ob.

6.

92

61.2

13.

1821

.03

7.32

0.34

Rubí

n č

. 17

„drž

átko

“

14.0

2

39.8

60.

8820

.83

0.

6624

.22

0.52

Rubí

n č

. 17

„klo

bouč

ek“

4.

28

36.5

0.88

28.4

2

0.88

28.5

30.

52Ti

smic

e č.

9 o

čist

ěné

mís

to14

101

96.6

0.6

1.3

0.

090.

50.

29Ti

smic

e č.

37

čist

ěný

bok

1409

1

73

.31.

313

.1

0.45

11.2

0.18

Tism

ice

č. 3

8 oč

istě

né m

ísto

1410

20.

3

81.2

15.0

2.6

0.

07

Ti

smic

e č.

40

koro

d. lí

c14

090

1.0

81

.64.

28.

6

0.10

3.4

0.35

Tism

ice

č. 4

0 ob

rus

rubu

1408

90.

6

85.9

5.4

5.4

0.

041.

80.

23Ti

smic

e č.

41

očis

těné

mís

to14

104

71.3

7.

1

21

.5

Tism

ice

č. 4

214

099

0.2

83

.611

.52.

1

0.03

1.6

0.16

Tism

ice

č. 4

3 oč

istě

né m

ísto

1410

00.

6

83.4

10.8

3.9

0.

080.

30.

16

Tab

. 4

. Výs

ledk

y m

ěřen

í RFA

vyb

raný

ch n

ález

ů z

Čech

. Pro

vedl

J. F

rána

z V

ýzku

mné

ho ú

stav

u ja

dern

é fy

ziky

v Ř

eži u

Pra

hy

164

mená, že bylo postaveno, aby zabránilo kontrole to-hoto území ze strany Maďarů. Hradiště tedy zaniklo poměrně záhy v průběhu 2. poloviny 10. století, asi brzy po r. 955 (Felgenhauer-Schmiedt 2006, 266).To ukazuje též na jistou schematizaci archeologicko-historického uvažování, neboť se zánik většiny hra-dišť v této souvislosti kladl před r. 955, kdy došlo k bitvě na Lechu. Jiný model zjevně představuje nález staromaďarského sekeromlatu ve významném chla-peckém hrobě 79 na pohřebišti ve Staré Kouřimi, kde jej doprovázela sekera moravského typu (obr. 9). Jde o jeden z elitních dětských pohřbů, výjimečný již přítomností dvou seker a 3 ostruh. Souvisel ten-to sekeromlat s původem dítěte, byl kořistí, kte-rou získal jeho otec? Zdvojení základní zbraně v chlapcově výbavě ukazuje, že sekeromlat měl jakýsi symbolický, pro nás dnes již nečitelný význam. S ma-ďarskou sekerou/čakanem se setkáváme i na Moravě – v Mikulčicích, kde se našel v hrobě dospělého bojov-níka spíše místního původu (Kouřil 2006, Abb. 3). Zdá se, že styk Čechů a Maďarů měl i míro-

vý rozměr. Opakovaně se uvažuje o průchodech ma-ďarského vojska se souhlasem přemyslovského vlád-ce (např. Łowmiański 1970, 428-429; Sláma 1995, 190; Košnar 2006, 42) především pro oblast strategicky vý-znamného Polabí, přesněji cesty vedoucí jím do Saska. S tím by mohly souviset nález třmenu z Kolína, některý z nálezů na Libici, případně nálezy z Litoměřicka. Constantinos Porfyrogennetos v kap. 30 (De administrando, MMFH III, 388) říká, že „Bílí Chorva-té“, což mohou být při určité interpretaci i obyvatelé Čech (k tomu Třeštík 2003, 60 a hl. 82-85), se „žení a přátelí s Turky“ (Maďary). Víme, že před moravsko-ba-vorským mírem uzavřeným roku 901 žili a zemřeli ně-jací Maďaři přímo v Mikulčicích (Třeštík 1987; Kouřil 2003, 112, obr. 1). Dokládají to dva hroby s italskými provrtanými mincemi Berengara I. a Lamberta (Ku-čerovská 1980, Abb. 2), ležící vyděleny na okraji po-hřebiště u třetího kostela – baziliky. Maďaři tam byli pohřbeni nejspíše mezi r. 898 – 901, mince měli na-šité podle maďarského zvyku na oděvu. Tak nám jed-no významné centrum umožnilo vypracovat dvě pro-tichůdné archeologicko historické interpretace růz-ných situací na jedné lokalitě s tím, že obě lze zařadit do krátkého dějinného úseku – mezi r. 898 – 905/6. To je dosti výjimečná situace, ovlivněná znalostí vročení, průběhu a někdy i důsledku významných historických událostí – jako je zánik Velké Moravy. V Čechách obdobné záchytné body nemáme. Ani v Čechách nemůžeme vyloučit podobnou ne-početnou imigraci Maďarů, avšak přímé důkazy za-tím chybí. Chybí nám také informace srovnatelná se

stížnostním listem bavorského episkopátu z r. 900 (MMFH III, 232-244), který zachytil vzájemnou spo-luúčast Maďarů a Moravanů ve vojsku včetně přejímá-ní některých maďarských zvyků jako speciální úprava hlavy Moravany. Není jisté a ani příliš pravděpodobné, že v Čechách přibudou jednoznačně interpretovatelné situace. Působení Maďarů na počátku 10. století bylo v Čechách intenzivnější než se dosud připouštělo (cf. Profantová/Lutovský 1992, ještě výrazněji vůči Schul-ze-Dörrlamm 2002, Abb.1), a i zde lze doložit model dobývání a ničení (Němětice) stejně jako model mí-rového soužití a kontaktů (Stará Kouřim, Bášť?). Na-víc se tu bezpečně realizovala i další situace – návrat českých oddílů z bitvy na Lechu nepochybně s ko-řistí (r. 955). Vzhledem ke krátkému časovému od-stupu všech událostí (cca 50 – 55 let) nejsme schopni u většiny lokalit tyto modelové situace rozlišit. Přes-to se zdá pravděpodobný nějaký menší vojenský zá-sah(akce) či pokus o něj na hradišti u Benátek vzhle-dem k podobné situaci nedalekého hradiště Nectava (Doležel 2007) a exponovanosti polohy obou hra-dišť na pozdější Trstenické stezce. Nejspíše jen o po-hybu jezdců (ať již jako vojáků či např. poslů) svědčí oba nálezy třmenů. Podobné jsou novější závěry pol-ského bádání, ovšem s tím, že zdůrazňují zvýšenou četnost útoků Maďarů v 1. polovině 10. století (Świę-tosławski 2006, 123). Nejproblematičtější je výklad ženských okras, které však jsou nepočetné (Rubín, Tismice (obr. 8: 4,5 možná i 6, Litoměřicko – Profantová/Lutov-ský 1992, obr. 3: 3). Nemáme jistotu, že jako žen-ské okrasy byly užívány, mohly být druhotně užity (snad i již jako neúplné) jako ozdoba koňského po-stroje (kování z Rubína, případně i z Tismic), nebo byly např. součástí nějakého daru. To by se týkalo především náušnice z Litoměřicka, ovšem s tím, že v maďarském prostředí nosili náušnice i muži. Žen-ské ozdoby jsou součástí nejstarších staromaďar-ských souborů v Čechách výjimečně, avšak oproti tomu jsou častější ve 2. polovině 10. století, kdy se prsteny a náramky belobrdského rázu dostávají do výbavy některých žen (Tab. 3).

Místo závěru

Na závěr je možno zmínit ještě mladší ne příliš početné nálezy, spojované již s belobrdskou kulturou (Tab 3, Krumphanzlová 1963), jako jsou splétané náramky s očkem (např. Lahovice, hr. 310 – Krumphanzlová 1974, 90-92, obr. 6) nejspíše již z poslední čtvrtiny 10. století, splétané bronzové nákrčníky (Řestoky – Krumphanzlová 1963, obr. 7)

Naďa Profantová

165


nebo splétané prsteny (cf. Tab 3). U jednoho prste-nu spleteného ze 3 drátků se zastavíme (obr. 14:1, hrob 1, Sláma 1977, Abb. 40: 12), neboť má mimo-řádný význam díky tomu, odkud pochází. Jeho cizí původ je možné interpretač-ně spojit s výkladem názvu přesídlenecké osady: Úherce (okr. Louny, obr. 14a), odkud pochází. Dal-ší shodu podporující tento výklad je možné nalézt v písemných pramenech, které v Úhercích dokládají přítomnost vinařů (asi knížecích) a bečvářů (Kláp-ště 2003, 12). Archeologické prameny tak nepřímo podpořily etymologický výklad názvu jako vsi oby-vatel násilně přesídlených z Uher, nejspíše jako vá-lečných zajatců. Kdy se tak stalo nelze zpřesnit, nej-spíše v závěru 10. či průběhu 11. století. Samotný typ splétaného prstene se v Karpatské kotlině vy-skytuje již od průběhu 1. poloviny 10. století (např. Hodmezövásárhely, hrob 12, kde byl vyroben ze zla-ta – Fodor et all. 1996, Fig. 3, 310-311). Pro mladší

stáří svědčí především použití neušlechtilého kovu, bez další výbavy přesně datovat nelze. Tato obdob-ná výpověď tří kategorií pramenů je zcela ojedinělá, většinou máme interpretačně nejistou výpověď je-diného typu pramene. Podobnou – ovšem volnější shodu představuje nález speciální importované ná-ušnice z lokality Orel na Chrudimsku, ležící v sou-sedství vesnice Uhersko (Meduna 2006, 86). Nakonec ještě další Úherce – tentokrát v zá-padních Čechách, přinesly nové indicie: v r. 2004 či 2005 našel P. Břicháček ze Západočeského muzea v Plzni na katastru Úherců při povrchovém sběru zlo-mek keramického závěsného kotlíku. Tento kotlík lze interpretačně spojit se staromaďarským etnikem – a datovat do 10. – 11. století. Máme další shodu dvou kategorií pramenů, nejspíše v tomto případě k přesídlení zajatců došlo za knížete Břetislava I. – tedy ve 2. čtvrtině 11. století.

10 Kování je uloženo v MNM v Budapesti pod č. 10/1941.19, pochází tedy z hrobů zkoumaných v r. 1941 – tedy za války.

Exkurz

Pokus o zařazení nálezu kování z hradiště Počaply: M. Lutovský a D. Stolz nedávno publikovali soubor kovových nálezů z hradiště Šance u Břez-nice, částečně získaných pomocí detektoru kovů (2001). Soubor rozdělili na nálezy zařaditelné kul-turně a tedy alespoň zhruba i časově (kování avar-ského kulturního okruhu, velkomoravský gombík a mince) a jako D označili skupinu luxusních nálezů dosud chronologicky a kulturně nezařaditelných. Mezi nimi je ozdobné zoomorfní kování (obr. 5: 1), které podle mne zařaditelné je – a to do skupiny na-podobenin staromaďarských kování opasků či ře-mení brašen. Nemáme sice přesnou obdobu k to-muto nálezu, avšak zoomorfní bronzová i stříbrná kování se 2 či 3 otvory pro nýty se v tomto prostředí vyskytují, někdy dokonce zdobená zlacením či ry-tým dekorem. Většinou jsou litá, což je hlavní rozdíl oproti sledovanému kusu. Pokusím se uvést několik příkladů. Z bo-hatého pohřebiště Gesteréd (Kecskelátó d.) pochází drobné kování tvarově blízké typům z doby avarské se 2 otvory pro nýt, ušima zvýrazněnými rýžkami a ústy v protáhlé části, na tváři je ještě rozvilina. (Fo-dor et all. 1996, 78-79, obr. 5). Rozměry je nepatrně

menší. Další kování tentokráte ze řemení sedla z hro-bu 103 ze Sárrétudvari –Hízóföld mají 2 otvory pro nýty (oči) a protáhlý zobák jsou proto považovány za zpodobení dravců. Uši mají naznačeny jen stylizova-nou úponkou. Ze spodu jsou tři nýty k upevnění (Fo-dor et all. 1996, 263-264, Fig.16). Velikostí jsou vel-mi blízké (35x 25, či 23 mm), společné je zvýraznění horní plochy pomocí rýžek. Další kování z řemení jezdecké tašky v po-době zvířecí masky pocházejí z hrobu 6 z Przemyślu (obr. 5: 2). Čumák mají zvířata zvýrazněný rytými vo-dorovnými čárkami (žebříček) (Fodor et all. 1996, 444-445, obr. 3), podobný výzdobný prvek se uplat-nil na kování z Šancí, i když ke zdůraznění uší. Vy-stupují na jednom řemeni po 4 kusech. Jiné obdobné kování pochází ze Stredy nad Bodrogom10 (obr. 5: 3), kde jsou zvlášť zdůrazněné oči, uši a protáhlý štíhlý čenich (16 x 14 mm), kování je interpretováno jako liščí a liška je považována za symbol chytrosti. Význam kování s tímto motivem je především ochranný, má chránit svého majitele (Die-nes 1972, 66, Abb. 20), obdobně jako jelen či orel. Ušaté zvířecí masky s kulatýma očima se ob-jevují také jako ozdobný prvek dvoudílných kování

166

Literatura

Arbmann 1940 – H. Arbmann: Birka I: Die Gräber. Stockholm 1940.Bálint 1991 – Cs. Bálint: Südungarn im 10. Jhdt. Budapest 1991.Bóna 1971 – I. Bóna: Honfoglaláskori magyar sír Dunaújvaros-ban, Arch. Ert. 98, 1971, 170-175.Daim 2006 – F. Daim: Zwischen Donau, Thaya und March. In: F.Daim – E. Lauermann (Hrsg.): Das frühungarische Reitergrab von Gnadendorf (NÖ). Mainz 2006. P. 292.Deutinger 2002 - Deutinger, R.: „Königswahl” und Herzogserhe-bung Arnulfs von Bayern. Das Zeugnis der älteren Salzburger An-nalen zum Jahr 920, Deutches Archiv für Erforschung des Mit-telalters 58, 2002, 17 - 68. Dienes 1972 – I. Dienes: Die Ungarn um die Zeit der Landnahme. Budapešť 1972.Doležel 2007 – J. Doležel: Biskupice (k. ú. Biskupice u Jevíčka, okr. Svitavy). PV 48, Brno, 2007, 405-408.Drozdová/Parma/Unger 2005 – E. Drozdová/D. Parma/J. Unger: Hromadný hrob obětí slovansko-maďarského střetu v 9. – 10. století u Brankovic – A mass grave of victims of a Slavic/Magyar conflict in the 9th – 10th century at Brankovice. In: Archeologic-ké rozhledy 57, 2005, 167-179.

Felgenhauer-Schmiedt 2001 – S. Felgenhauer-Schmiedt: Die Burg auf der Flur Sand bei Raabs an der Thaya, in: Galuška, L. – Kouřil, P. – Měřínský, Z.(edt): Velká Morava mezi východem a západem, Brno – Uherské Hradiště 2001, 85-106.Felgenhauer-Schmiedt 2006 – S. Felgenhauer-Schmiedt: Nie-derösterreich im 10. Jahrhudnert, In: F. DAIM – E. LAUERMANN (Hrsg.): Das frühungarische Reitergrab von Gnadendorf (NÖ). Mainz 2006, 253 -267Garam 1995 – E. Garam: Das awarenzeitliche Gräberfeld von Tis-zafüred. Budapešť 1995.Fodor et all. 1996 – Fodor et all.: The Ancient Hungarians. Bu-dapešť 1996.Jansson 1988 – I. Jansson: Wikingerzeitlicher orientalischer in Skandinavien, Bericht RGK 69, 1988, 564-647.Justová 1985 – J. Justová: Archeologický výzkum na předhradí slovanského hradiště v Libici nad Cidlinou a v jeho zázemí v le-tech 1980 – 1984. In: Archeologické rozhledy 37, 1985, 308-318, 357-360.Justová 1990 – J. Justová: Archeologický výzkum na předhradí slovanského hradiště v Libici nad Cidlinou a v jeho zázemí v le-tech 1985 – 1989 – Archäologische Ausgrabungen im Bereich der

Prameny

Anonymus: Gesta Hungarorum, esp. 37 and 57, in: Kronika ano-nymního notára krála Bela (překl. V. Múcska), Bratislava 2000, 82-83, 114-117.Continuatio Reginonis vydal F. von Kurze, Reginonis, abbatis Prumiensis Chronicon cum continuatione Treverensis, MGH SS rer. Germ. 50, (1890).Constantinos Porfyrogennetos: De administrando imperio, Mag-nae Moravie Fontes Historici (MMFH) III, Praha – Brno 1969, pramen 388.Chaloupecký 1942 – V. Chaloupecký: Na úsvitu křesťanství. Pra-ha 1942.

Chronici hungarici composito saeculi CIV, II 54, SRH (Scriptores rerum Hungaricarum) I. Ed. E. Szentpetéry. Budapest 1937. Luitprand. Antapodis, vydal J. Becker, MGH SS rer. Germ. 4, (1915).Simon de Keza: Gesta Hungarorum II, 32 MMFH I, Praha – Brno 1966, 266-267.Widukind I, XVII, XX, XXXII: Widukindi Corbeiensis, Rerum gesta-rum Saxonicarum libri tres – I/XVII, XX, XXXII. Ed. Monumenta Germaniae historica, scriptores III. Hanover 1935, s. 27, 30, 45.

z oděvu, např. z hrobu v Szentes – Nagytöke (Bálint 1991, Taf. 46: 5, LXV: 16-18). Zvýraznění dekoru po-mocí hustých rýžek se používá v tomto prostředí čas-to, nejvíce u rostlinných dekorů (plochá středová ko-vání tašek, kování šavlí a pod.), tento způsob kom-binovaného dekoru se uplatňoval i na kožených vý-robcích. Řemen tašky z Újfehertó – Micsikepuszta zdobí 3 kování – masky s ušima, zdůrazněnou bradou zdobená rytou výzdobou (Révész 1989, obr. 2). Jiný příklad můžeme uvést jako import ve Skandinávii z lokality Ås, kování jsou opět zdobena pásem rý-žek, avšak nikoli kolem očí (Jansson 1988, Abb. 24).

Podobně je tomu i u 2 kování z hrobu 904 z Birky (Arb-mann 1940, Taf. 91: 2). V případě kování ze Šancí u Počapel je nej-výraznější odlišností jeho vyříznutí z plechu, pak jeho jednodušší stylizace. Je velmi pravděpodobné, že kování představuje jednodušší asi lokální nápodo-bu náročnějších kování vyráběných v Karpatské kot-lině, i když není jasný důvod takového napodobová-ní. Podle tohoto stylového rozboru by jej bylo možno datovat rámcově do 10. stol., čemuž neodporují ani jiné nálezy z hradiště (mince Boleslava I., keramika a pod.).

Naďa Profantová

167


Vorburg des slawischen Burgwalls in Libice nad Cidlinou sowie im dessen Hinterland in den Jahren 1985 – 1989. In: Archeologické rozhledy 42, Praha, 1990, 661-673, 723-731. Jedlicki 2002 – M. Z. Jedlicki: Kronika Thietmara. Kraków 2002.Klápště 2003 – J. Klápště: Středověká archeologie „interetnic-kých vztahů“ aneb otazníky kolem jednoho tématu. In: Archaeo-logica historica 28, 2003, 9-17.Košnar 2006 – L. Košnar: Třmen staromaďarské-ho rázu z Kolína – Ein Steigbügel altmagyarisher Art aus Kolín. In: Na prahu poznání českých dějin. Sborník k poctě J. Slámy. Stud. mediaevalia pragensia 7, 2006, 30-43.Kouřil 2003 – P. Kouřil: Staří Maďaři a Morava z pohledu arche-ologie. In: J. Klápště – E. Plešková – J. Žemlička (ed.): Dějiny ve věku nejistot. Sborník k příležitosti 70. narozenin D. Třeštíka, Praha 2003, 110-146.Kouřil 2006 – P. Kouřil: Zu einigen Ässerungen der materiellen Nomadenkultur auf dem Mikulčice Burgwall. Přehled výzkumů 47, Brno, 2006, 69-76.Kalousek 1971 – F. Kalousek: Břeclav – Pohansko I. Velkomorav-ské pohřebiště u kostela – Großmährisches Gräberfeld bei der Kirche. Brno 1971.Krumphanzlová 1963 – Z. Krumphanzlová: Příspěvek k vývoji li-dového šperku 10. stol. v Čechách – Beitrag zur Entwicklung des volkstümlichen Schmuckes in Böhmen. Památky archeologické 54, 1963, 87-113.Krumphanzlová 1974 – Z. Krumphanzlová: Chronologie pohřební-ho inventáře vesnických hřbitovů 9. – 11. věku v Čechách – Die Chronologie des Inventars aus Dorffriedhöfen des 9. – 11. Jh. in Böhmen. Památky archeologické 65, 1974, 34-110.Kučerovská 1980 – T. Kučerovská: Die Zahlungsmittel in Mähren im 9. und 10. Jahrhundert. In: Rapports du IIIe Kongres Interna-tional d´Archéologie Slave T. 2, Bratislava 1980, 211-217.Łowmiański 1970 – H. Łowmiański: Początky Polski. Z dziejów Słowian w I tysiącletiu n.e. II, Warszawa 1970.Lutovský/Stolz 2001 – M. Lutovský/D. Stolz: Hradiště Šance u Břez-nice (okr. Příbram) ve světle nových nálezů. Archeologie ve střed-ních Čechách 5, 2001, 565-578.Lutovský 2005 – M. Lutovský: Raně středověké nálezy ze sbírky F. C. Fridricha – Frühmittelalterliche Funde in der Sammlung von F. C. Fridrich. In: Archeologie doby hradištní v Čechách. Plzeň 2005. P. 131-132.Meduna 2006 – P. Meduna: Krátce k Týncům – Kurzgefasst über die Týnec-Orte. In: Na prahu poznání českých dějin. Sborník pra-cí k poctě J. Slámy, Studia mediaevalia pragensia 7, 2006, 83-88.Měřínský 1986 – Z. Měřínský: Morava v 10. století ve světle ar-cheologických nálezů. Památky archeolog. 77, 1986, 18-80.Michálek/Lutovský 2000 – J. Michálek/M. Lutovský: Hradec u Ně-mětic. Sídlo halštatské a raně středověké nobility v česko-bavor-ském kontaktním prostoru – Hradec bei Němětice. Ein Herrensitz der Hallstatt-zeit und des frühen Mittelalters im böhmisch-ba-yerischen Kontaktraum. Strakonice – Praha 2000.Nevizánsky 1980 – G. Nevizánsky: K významu a vypovedacej schopností mincí v staromaďarských hroboch. Slov. Numizmatika 6, 1980, 121-130.Nevizánsky 1999 – G. Nevizánsky: Magyar jellegü regészeti leletek Cseh- és Morvaországban. In: Magyarok térben és idöben Tudo-mányos. Füzetek 11, Tata 1999, 127- 139.

Profantová 1997 – N. Profantová: K novějším nálezům z hradiště Libětice, okr. Strakonice. In: Archeologické výzkumy v jižních Če-chách 10, 1997, 26-38.Profantová/Lutovský 1992 – N. Profantová/M. Lutovský: Staroma-ďarské nálezy z Čech – Altmagyarische Funde aus Böhmen. Sbor-ník přátel starožitností 3, Praha 1992, 3-16.Profantová/Stolz 2006a – N. Profantová/D. Stolz: Ko-vové nálezy z hradiště v Tismicích a pokus o inter-pretaci významu hradiště – Metal finds from the hill-fort of Tismice and attampt to the interpretation of importance of the hillfort in the Early Middle Age. Archeologie ve středních Čechách 10, Praha 2006, 793-838.Profantová/Stolz 2006b – N. Profantová/D. Stolz: Chronologie a význam hradiště Rubín u Podbořan ve světle nových raně středo-věkých nálezů. Archaeologica historica 31, Brno 2006, 149-164.Révész 1989 – L. Révész: Honfonglalás kori veretes tarsolyok ka-rosról. Agria XXV-XXVI, 1989, 275-310.Schulze-Dörrlamm 2002 – M. Schulze-Dörrlamm: Die Ungarnein-fälle des 10. Jahrhunderts im Spiegel archäologischer Funde. In: Europa im 10. Jahrhundert. Archeologie einer Aufbruchszeit, In-ternationale Tagung in Vorbereitung der Ausstell. „Otto der Gro-sse, Magdeburg und Europa“. Mainz 2002, 109-122.Skružný 1980 – L. Skružný: K některým zvláštnostem pohřební-ho ritu na slovanském pohřebišti v obci Bášť (o. Praha – východ) – Zu einigen Bosonderheiten des bestattungsritus auf der slawis-chen Grabstätte in der Bášť (Kr. Prag – Ost). In: Slované 6. – 10. století, Břeclav – Pohansko 1978, Brno 1980, 211-225. Sláma 1977 – J. Sláma: Mittelböhmen im frühen Mittelalter I, Ka-talog der Grabfunde. Praehistorica V, Praha 1977.Sláma 1995 – J. Sláma: Slavníkovci – významná či okrajová zá-ležitost českých dějin 10. století? – Die Slawniken – eine bedeut-same oder periphere Angelegenheit der böhmischen Geschichte des 10. Jahrhunderts? Archeologické rozhledy 47, Praha 1995, 182-224.Steinhübel 1996 – J. Steinhübel: Nitrianske kniežatstvo a zánik Veľkej Moravy – Das Fürstentum Nitra und der Untergang von Grossmähren. Historické štúdie 37, 1996, 7-26.Steinhübel 2004 – J. Steinhübel: Nitrianske kniežatstvo. Bra-tislava 2004.Świętosławski 2006 – W. Świętosławski: Ślady koczowników Wi-elkiego Stepu z 10., 11. i 12. wieku w dorzeciach Wisly i Odry. Lódž 2006.Šolle 1966 – M. Šolle: Stará Kouřim a projevy velkomoravské hmotné kultury v Čechách – Alt Kouřim und die großmährische Kultur in Böhmen. Praha 1966. Takács 2006 – M. Takács: Siedlungsgeographische Überlegirun-gen und Archäologie. In: Daim, F. – Lauermann, E. (Zost.): Das frühungarische Reitergrab von Gnadendorf (NÖ). Mainz 2006, 224-252. Třeštík 1987 – D. Třeštík: Pád Velké Moravy. In: Typologie raně feudálních slovanských států ve střední a jihovýchodní Evropě. Praha 1987, 32-38.Třeštík 1997 – D. Třeštík: Počátky Přemyslovců. Praha 1997.Třeštík 2003 – D. Třeštík: Mýty kmene Čechů. Praha 2003.Wihoda 2006 – M. Wihoda: Morava v 10. století. In: Sommer, P. (ed.): České země v raném středověku. Praha 2006, 53-73.

168

Summary

Problem of interpretation of old Magyar finds in Bohemia

However, written sources do not talk about Magyar-Czech relations, only late Hungarian tradition of the 12th century talks fairly untrustworthily about figh-ting with the Czechs for Nitra and the Moravian bor-derland (Gesta Hungarorum, sp. 37 and 57). Archaeology brings a lot of finds that change the es-tablished paradigms and cannot be interpreted une-quivocally. Among others, they include most of the recent abundant finds of decorations, stirrups and arrowheads of the old Magyars at important Czech and naturally also Moravian hill forts. Quite sim-ply said, the evidence of the Magyar presence in the Moravian centres is too scarce, even though recent-ly it has accumulated, and in Bohemia, there is ra-ther too much of it. While in Moravia, in accordance with archaeologists’ anticipations, arrowheads pre-vail among the finds (Mikulčice, Strachotín, Brno – Líšeň, Břeclav – Pohansko – Kouřil 2003; Měřínský 1986, fig. 6), in Bohemia, the composition of the finds is more manifold. The most significant collection of the finds of the old Magyar origin is known from hill forts in the mid-dle Bohemia: Libice (fig. 2 a,b), Kouřim – from Sta-rá Kouřim (fig. 9:5, 7-11), also location St. Jiří (fig. 9:12, 13; 10:1-2), a less certain collection from Tis-mice, also from Rubín in north-western Bohemia

(fig. 1), and Němětice (fig. 12) and Libětice in sou-thern Bohemia. Archaeological sources enable re-construction of 2 basic models of mutual relations: the 1st more-often-used one is a model that fully co-rresponds with fragmented written messages – tho-se are records of plundering, conquest and killing: in Bohemia, it fully corresponds with conquest, plunde-ring and setting the hill fort in Němětice on fire, and in Moravia, for instance with conquest of Mikulčice, Strachotín or Brno – Líšeň.The other model necessarily represents the find of an old Magyar battle axe in a significant boy grave 79 at the elite burial place in Stará Kouřim, where it was accompanied by an axe of the Moravian type (fig. 7). Was this battle axe connected with the origin of the child, was it booty obtained by his father?It seems that relations of the Czech and the Magyars also had a peaceful dimension. Female ornaments (for example the hill fort Rubín, perhaps also Tismi-ce) might also be connected with booty, but this con-nection is less likely compared to weapons and riding outfit. Repeatedly, passages of the Magyar army with the approval of a Přemysl ruler – especially throu-gh the Polabí region – are considered. This can be connected especially with scattered finds of stirrups (Kolín, Plešivec surroundings).

Naďa Profantová

169


Taktika Maďarov v čase príchodu do Karpatskej kotliny a ich zbrane

so zvláštnym zreteľom na tulce

Károly Mesterházy

P. J. Junge, bádateľ o antike, píše: „Prá-ve bitka pri Carrhae je ideálnym príkladom novej jazdeckej taktiky prichádzajúcej z vnútornej Ázie, ktorá dlhšie ako jedno tisícročie znovu a znovu do-sahovala rozhodujúce úspechy“(Junge 1949; Spal-te 1986). V roku 53 pred Kr. zničili Partovia Cras-sove légie. Nemenovaní neskorší nástupcovia boli s najväčšou pravdepodobnosťou Maďari, ktorí tiah-li cez celú Európu. Ich strach naháňajúcou zbra-ňou bol tzv. reflexný luk zosilnený kostenými plat-ničkami, ktorý bol známy už z vyobrazení skýtskej doby (Kul Oba) (Kőhalmi 1972, 34. 41-48; Artamonov 1970, Abb. 232). Luk bol chránený a uschovaný, aby sa jeho tetiva pri daždi neroztiahla a nestala sa ne-použiteľnou. Preto sa v období, keď sa nepoužíval, uschovával vo vakovitom oblúkovom obale alebo v príležitostnej schránke na luk (Gorythos) (László 1955, 112-122; Révész 1992, 345-369). Aby sa hroty šípov a ich drevené násady uchránili, vyvinuli na to špeciálne samostatné zariadenie: tulec na šípy. O tulcoch Maďarov, ktorí prišli do Karpatskej kotliny, sa už okolo roku 1910 zozbierali početné de-tailné údaje. Prvé, v podstate až dodnes platné re-konštrukcie, spracoval I. Zichy (Zichy 1917). Pri tva-re dna tulca si pomohol železnými obručami z Tal-fája (nachádza sa vedľa Kecskemétu). Údaje o ukon-čujúcej doske na spodnom konci tulca mal z Kenézló. Opory pre ochranné kovania na stranách tulca na-šiel na nálezoch z Tuzséru, pre otváranie tulca zase v hrobe 11 z Kenézló, pre hrdlo tulca ešte raz v náleze z Talfája. Zo vzdialenosti, ktorú nameral v hrobe medzi hrotmi šípov a spodným uzáverom tulca, pred-pokladal jeho dĺžku. Preto vzal údaje z Tuzséru a Kenézló. Okrem toho mu pomohli nástenné maľby nemeckej expedí-cie v Turkestane (Chotscho). Po 15 rokoch zjemnil jed-notlivé detaily Károly Cs. Sebestyén na základe boha-tého materiálu z doby zaujatia vlasti, ktoré sú v múzeu v Segedíne (Szeged). Získal nové údaje o spodnej časti tulca (Kiszombor pohrebisko B, hrob 211, Deszk

pohrebisko D, hrob 76) a zistil, že krycia platnička hlavy tulca bola buď železná, alebo kostená (Kis-zombor, pohrebisko B hrob 284). Definoval tiež tvar a veľkosť hlavy tulca, ale presná rekonštrukcia hrdla tulca ostala nejasná (Cs. Sebestyén 1932, 246-250). Výsledky Zichyho a Cs. Sebestyéna zhrnul Gy. Lász-ló. Pomohol si však poznatkami o tulci z avarského kniežacieho hrobu v Bócsi. Podľa jeho názoru musela byť dĺžka tulca 70 – 75 cm, hlava a tiež spodná časť boli rozšírené, ale hrdlo bolo užšie. Na otvore tulca rekonštruoval, rovnako ako jeho predchodcovia, za-klápací uzáver (László 1940, 52). Po 2. svetovej voj-ne odkryl I. Dienes dva tulce v Orosháze a v Magyar-homorogu, uverejnil však len fotografie nálezu. Pre-to nemôžu pomôcť pri ďalších rekonštrukciách. S ná-rastom počtu kvalitných výskumov už majú odborníci v súčasnosti k dispozícii dostatočné informácie. Na-ším stanoveným cieľom momentálne nie je získanie najlepšej rekonštrukcie, ale definovanie priestoro-vého obsahu tulca, čo nám potom umožní formulovať historické závery. Najdôležitejším detailom je presné urče-nie veľkosti hrdla tulca a jeho dosky, pomocou čoho možno zistiť počet šípov, ktoré možno do tulca vlo-žiť. Pretože sa v hroboch nachádza 1 až 7 hrotov ší-pov (niekedy až 8 alebo tiež 11 hrotov), nemôžu nám hroby poskytnúť údaje o veľkosti obsahu tulcov. Predovšetkým by sme mali skúmať charakte-ristiku šípov. Hovorí sa, že len jediný raz sa našiel na pohrebisku I v Letkési v hrobe 59 drevený šíp vynika-júcej kvality s priemerom 8 mm. Jeho preskúmanie sa však neuskutočnilo (Bakay 1978, 77). Výsledok skú-mania jedného hrotu šípu nasadeného na tŕň bol, že šlo o kalinu (viburnum lantna), ktorej najznámejší va-riant je plná kalina (viburnum opulus rosea) (Greguss 1939, 10). Maďari určite nerobili hroty šípov z trs-tiny. Z etnografických zbierok západnej Sibíri mož-no uviesť ako príklad Ostjakov, žijúcich pozdĺž toku rieky Vah. Na tento účel používali jedľové drevo. Dĺž-ka šípu bola približne 72 cm, hrúbka 11 mm. Tŕň hro-

170

tu bol vrazený do drevenej násadky hrubej asi ako prst a drevo bolo zaoblené do patričnej veľkosti. Po-tom bol hrot vyňatý a otvor bol vyplnený sírou. Hro-ty zahriate v ohni boli potom znovu zarazené do ot-voru, kde ich upevnila vychladená síra na kovovom konci hrotu. Napokon bol šíp v mieste tŕňa omotaný pásikom hovädzej kože, na druhom konci šípu bol žliabok, kde bol zarezaný výstupok pre tetivu a tiež bol omotaný hovädzím pásikom. Podľa výskumov sa aj skôr postupovalo podobne (Abramovo, nálezisko 10) (Dmitriev-Sadovnikov o. J. 9.; Solovjov 1987, 30). Povrch šípu bol vyhladený malým kosteným hoblíkom a opatrený malým pierkom. Toto všetko dokazuje, že zhotovenie šípu si vyžadovalo starostlivú prá-cu, ktorá celkom určite u poľovníkov a bojovníkov nezanikla. Rozmery hlavy tulca a jeho hrdla Dnes je už dostatok autentických údajov o veľkosti a tvare hlavy a hrdla tulca. Jednotlivé údaje jasne do-kazujú, že vnútorný priestor avarských tulcov bol dva-krát tak veľký ako maďarských. Hrdlo tulca je najspod-nejšia časť hlavy tulca a najužšia časť tulca vôbec. Hla-va tulca bola uzavretá vekom. Jeho tvar už definoval Cs. Sebestyén, predstavil ho výlučne ako záklopku,

ako to možno vidieť aj na nástenných maľbách stred-nej Ázie. Podľa doterajších nálezov bola záklopka tuhá a úzka. Pre povrch veka bola zhotovená ochran-ná doštička zo železa alebo kosti. Ak bola kostená, bola prilepená glejom a pripevnená železnými klin-cami. Veko mohlo byť rovné, alebo strechovite šik-mé (Homokmégy-Halom). Veľkosť kostenej ale-bo železnej platničky ukazuje šírku hlavy tulca: Da-bas-Gyón: 9,7 x 2,7 cm, Békés-Povád: 9 x 3,4 cm, Tis-zaeszlár-Bashalom: 9,6 x 2,6 cm (obr. 1), pohrebisko

Szered I: 9,1 x 3 cm, údolie Púspekládány-Eperjes, hrob 56: 10 x 3,5 cm (obr. 2), Sárrétudvari-Hizófold, hrob 5: 10 x 3,5 cm, Sárrétudvari-Hizófold, hrob 257: 10,7 x 5 cm (Kovács 1985, 372-373, Abb. 3. 2A.; Trogmayer 1962, 16. tAF. iv. 6-7.; Dienes 1956, 247. tAF. LX. 1.; Točík 1968, TaF. 33. 1 a Taf. 13.). Bolo by možné vypočítať ešte viaceré údaje, ale všetky vykazujú približne rovnaký tvar a veľkosť. Ich priemerná dĺžka je 10 cm, šírka 3 – 4 cm. Obe strany otvoru tulca sú smerom k hrdlu o niečo užšie. Ich tvar možno určiť, len ak ich strany alebo aj okraj boli zdobené kostenými, alebo kovovými obrubami (meď, zlato, striebro). Na hlavici tulca z Oroszházy (statok pani Pusztai, hrob 1) a Homokmégy-Halom sa zachovali bočné platničky v dĺžke 12, respektíve 13 cm. V prípade tulca zdobeného kostenými platnič-

Obr. 1. Kostené platničky hlavy tulca z Bashalomu a kovania zo Stredy nad Bodrogom

Obr. 2. Kovania tulca z lokality Püspekladány, hrob 56

Károly Mesterházy

171


kami z Oroszházy a Halomu (Dienes 1965, Abb. 5, Taf. V. 2.; Dienes 1994, Abb. 2), mohol byť otvor približne lichobežníkovitý (obr. 3). V hrobe z Kenézló, Letkésu a Puspekladánya sa našiel kovový hranený okraj. Pri poslednom je tvar otvoru tulca taký istý, ako na tul-coch z Bócse alebo Malej Pereščepiny (obr. 4). Pod otvorom tulca bolo pripevnené hrd-lo tulca železným pásom. Jeho priemer je vzhľa-dom na dole sa zužujúcu hlavu tulca menší ako dĺžka jeho veka. Ak je hlava tulca len o pol cen-timetra zúžená, je priemer hrdla 9 cm. Podľa ar-cheologických nálezov sa nachádza na tomto mies-te hlboko zarezaná, do polkruhu tvarovaná kos-tená platnička (Madaras 1981, 41: autor zozbieral zozbieral 38 kusov Knochenverstiefungen) (autor zozbieral 38 kusov), na maďarských kusoch je 12 – 15 mm široký kovový pásik, ktorý dokazuje, že hr-dlo tulca bolo úzke. V Hómezóvásarhely-Nagy-szigete namerali medzi starostlivo odkrytým hrdlom tulca 8,5 cm (Révész 1985, 37). Prie-mer tulca je na tejto strane polkruhový, čo zna-mená, že sa našiel 1,5 cm široký kovový pásik s priemerom 4,2 cm, ktorý však nebol uzavretou obručou, ako sa predtým predpokladalo. Dru-hý dôležitý údaj k veľkosti hrdla tulca pochádza z Vörsu. Tam sa našlo hrdlo tulca tiež s prieme-rom 8,5 cm s 1,5 cm širokým kovovým pásikom (Költő 1993, 440). O niečo menší rozmer bol na-meraný na tulcoch z hrobov 1 a 2 zo Sárrétudva-ri-Poroshalomu (M. Nepper 2002, Taf. 342*343., M. Nepper 1996, 277. Abb. 7). Zdá sa však, že vnú-torná strana tulca, strana na tele, vykazuje tiež oblúk. To znamená, že prierez tulca bol oválny, ale šírka hrdla bola pozdĺž dlhšej osi. Tento tvar je bežný na tulcoch z brezovej kôry. Dobrý prí-klad poskytuje hrob pochádzajúci pravdepodobne z 10. storočia z Arcatdelu v Mongolsku, ktorý sa našiel v skalnej rokline a zachovala sa v ňom vý-zbroj bojovníka: jeho tulec so šípmi, jeho luk aj sedlo, všetko, čo sa v iných prípadoch jed-noducho nezachová (Erdenbat/Pohl 2005, 84). Telo tulca tvorí od jeho spodného uzáveru až po hrdlo zužujúca sa rúra s elipsovitým prie-rezom z točenej brezovej kôry, ktorá sa smerom k uzáveru hlavy tulca zase rozširuje. Hrdlo tulca je výrazne užšie ako obe ukončenia tulca (pod 14,8 cm) a mohlo teda obsahovať 19 šípov. Tulec nemal žiad-ne bočné otvory, ktorými by bolo možné vložiť šípy dovnútra. Očividne to bolo možné len cez veko tulca. Situácia maďarských tulcov s rovnakou vnútornou stranou je taká istá, ich vnútorný obsah sa na-chádza v dutine s polkruhovým prierezom. Ak pred-

Obr. 3. Rekonštrukcia hlavy tulca s kostenou platničkou

Obr. 4. Rekonštrukcia hlavy tulca z lokality Püspekladány, hrob 56

172

pokladáme šírku drevených násad šípov jeden cen-timeter, mohlo ich byť v tulci so šírkou hrdla 8,5 cm teoreticky umiestnených až 19, čo však reálne ne-bolo možné. Ak vezmeme ako východisko rozmer dna tul-ca, prídeme k podobnému výsledku. Tvar dna mo-hol byť oválny, ale mohol mať aj polkruhový prie-rez, ako napríklad v lokalitách Kecskemét-Talfája ale-bo Puspekládány. V Talfája bola vnútorná strana tul-ca široká menej ako 14 cm a predná strana bola vy-klenutá von o 8 cm. Kovový pás dna tulca bol vysoký 2,5 cm a so stenami tulca a jeho základovou doskou bol spojený piatimi dlhými železnými klincami. Zá-klad tulca, ktorého rozmer je veľmi dobre známy, po-chádza z Puspekládány. Jeho šírka bola 13,7 cm, výš-ka polkruhu 7 cm, výška bočných stien len 1 cm (obr. 2 a 5) (Kada 1912, 324-325, Abb. 7; Nepper 2002, Taf. 148). Na takéto dno tulca sa mohlo zmestiť 47 husto umiestnených šípov, s predpokladom, že ne-mali žiadne pierka. Preto boli na území Altaja vnú-torné strany dosiek dna opatrené zárezmi, aby sa za-bránilo vzájomnému dreniu drevených násadiek, čím

bol síce vnútorný priestor skrátený, ale šípy sa ne-mohli zošmyknúť. Aj pri maďarských tulcoch je metó-da ich plnenia problematická. V archeologických ná-lezoch chýbajú najmä stopy po otvore. Smerodajným pre riešenie tohto problému je kovové držadlo, kto-ré je súčasťou každého tulca, a vyskytuje sa takisto aj na avarských tulcoch. Jeho úloha však ešte nie je jas-ná (obr. 1) (Erdélyi 1961-62, Taf. V.). Ako sme už mohli vidieť pri vysvetľovaní štruktúry tulca, mohol si jazdec vziať so sebou na-raz len zopár šípov. Na druhej strane možno však vi-dieť, že zhotovenie šípov bola veľmi starostlivá a ča-sovo náročná práca. Z toho vyplýva, že musel šípmi veľmi šetriť, pretože pri účinnom nasadení rýchle mi-nul jeho obsah a tulec musel znovu naplniť. Prame-ne, ktoré sa týkajú maďarských dejín, však o takomto spôsobe a postupe mlčia. Na začiatku som spomenul, že podobnú, alebo rovnakú bojovú taktiku ako Maďari mali aj iné národy. Najstaršia správa o boji opisuje spôsob boja Partov. Veľmi obrazný opis uvádza, že „...Par-ti sa rozostúpili a začali z diaľky strieľať zo všetkých strán. Od tej chvíle boli Rimania v ťažkej situácii, lebo i keď ostávali vo svojich zovretých šíkoch, aj keď chceli postúpiť, utrpeli rovnaké škody, ale ne-priateľom nespôsobovali nič. Parti ich bili a zároveň unikali pred ich strelami. Takouto šikovnosťou vy-nikali hneď po Skýtoch. Niet vari nič rozumnejšie, ako sa pri zachraňovaní na úteku aj brániť a zba-vovať sa tak hanebnosti tohto úteku. Pokým Rima-nia dúfali, že Parti vystrieľajú svoje šípy a zdržia sa v boji, alebo sa rozhodnú pre boj zblízka, nestrácali bojové odhodlanie. No keď zistili, že nedaleko sto-jí hromada tiav na ktorých je veľa striel a šípov, a že odtiaľ si ich berú jazdci z predných šíkov, Cras-sus stratil smelosť, lebo nenachádzal žiadne výcho-disko...˝ (Plutarchos 2008, 834-835; Brentjes 1978, 183-184). Už prvý významný historik maďarských vojenských dejín Ferenc Salamon upozornil na tak-tiku Partov (Salamon 1876, 781). Poukazoval na to, že jazdec nikdy nemohol niesť so sebou veľmi veľa šípov, pretože by mu prekážali pri pohybe, ale na ich doplnenie slúžil v prvom rade stojaci zásobník. Podľa vynikajúceho Maurikiovho údaju a podrobné-ho opísania Leva Múdreho načrtol taktiku a výzbroj Maďarov, čo s väčšími či menšími zmenami, opieraj-úc sa navyše aj o pramene, ostalo úplne v platnosti až do Bálinta Hómana (Hóman 1941, 101-102). Naj-novšie vojensko-historické štúdie sa opierajú o pre-klady Gy. Moravcsika a v každom bode sledujú tak-tiku Leva Múdreho, ale opis bojových potýčok nie je kriticky spomínaný (Borosy 1984, 16). Obr. 5. Okovanie tulca z lokalít Talfája a Püspekladány

Károly Mesterházy

173


Zostavenie maďarských bojových šíkov opi-sujú pomerne detailné písomné pramene rozdielne. Podľa Leva Múdreho stáli ich oddiely v malých skupi-nách s počtom okolo 1 000 osôb. Frontová línia bola hustá, vzdialené oddiely sa nachádzali v malej vzdia-lenosti k bojovej línii (Moravcsik 1984, 19). Arabský autor Masúdi súčasne píše o bojovom usporiadaní Maďarov a Pečenehov pri spoločnom útoku na Kon-štantínopol v roku 934. Maďarské a aj pečenežské voj-sko malo pravé a ľavé krídlo a v strede sa nachádzalo hlavné vojsko. Pečenežské bočné krídla pozostávali z vojenského oddielu o sile asi 1 000 mužov. „Potom, ako sa zoradili do bojových línií, zasiahli jazdecké oddiely pravého krídla hlavné byzantské oddiely kru-pobitím šípov. Medzitým sa ľavé krídlo premiestnilo. Jazdecké oddiely ľavého krídla jazdili tiež okolo a ostreľovali byzantské hlavné oddiely šípmi. Medzi-tým sa dostali tam, odkiaľ odišli jazdecké oddiely pravého krídla. Krupobitie šípov teda pokračovalo a jazdecké oddiely sa točili ako mlynské kolo v kru-hu. Turecké krídla a hlavné vojsko sa ale nepohli.“ Z pokračovania potom vyplýva, že úlohou Pečenehov bolo narušiť byzantské bojové šíky. Keď potom na-rušené byzantské vojsko začalo útok proti dovtedy pokojne stojacemu maďarskému hlavému vojsku, ot-vorila sa im najprv cesta a boli pokrytí krupobitím ší-pov. Toto mračno šípov potom s konečnou platnosťou spečatilo osud byzantského vojsk: „Jazdecké oddiely sa objavovali sprava aj zľava. Už aj tasili meče. Ho-rizont sa zatemnil...“ – takto končí opis boja Masúdi (Marquart 1903, 65; Györffy 1975, 12-103). Aj keď sa oba opisy bojov od seba odlišujú, majú niečo spoločné. Oba bitevné šíky sledovali na-rušenie a rozbitie hustých radov nepriateľov. Špe-ciálnou metódou bol zdanlivý útek: keď protivník útočil, stiahli sa a vábili ho za sebou, a tak sa pokúsili celkom narušiť jeho šíky a pokiaľ to bolo možné, usi-lovali sa vyhnúť zrážke. Hlavným bojovým prostried-kom bol luk a šípy, čo im umožnilo nečakať na pro-tivníka vybaveného obrannými zbraňami a nemuseli sa zapliesť do boja zblízka s nepredvídateľným kon-com. Inakšie vyzeral príležitostný spôsob boja ma-lých oddielov pri nájazdoch. Taktikou bolo zvolenie miesta malých členených jednotiek, čím sa mohol za-bezpečiť rýchly útočný výsledok. Dôležité bolo vy-tvorenie reťaze strážnych miest a sliediacich postov v členitom teréne, ktorý poskytoval ochranu. Kon-trast medzi rozdielnymi prameňmi vznikol vlastne z použitia variantov tej istej techniky na rozdielnych miestach a pri zrážkach rozličných vojsk. Dôležitou súčasťou ich taktiky bolo vytvorenie a nasadenie re-zerv. Náklad sa musel nachádzať v bezprostrednej

blízkosti vojska. Tu myslíme výslovne na zabezpe-čenie prísunu zbraní. Ak spočítame narušenie, de-cimovanie a prenasledovanie nepriateľských ší-kov, je jasné, že tulce museli byť viackrát znovu na-plnené. Na spôsob útoku ako mlynského kolesa, z rôznych strán, potrebovali nespočetné šípy. Jeisté, že určitý počet jazdcov potreboval aj veľa ba-tožiny, ako to píše Plutarchos o Partoch a Lev Múd-ry o gréckych jednotkách. Pri posledných uvádza pre každých 10 ľudí jedného koňa naloženého zbraňa-mi a proviantom, resp. pre sprievod jeden bojový voz (Althheim 1948/2, 29; Brentjes 1978, 184; Salamon 1876, 692). Prevzatie munície sa dialo plánovane, preto bolo každé naložené zviera označené, ku ktorej jednotke patrí. Ak vezmeme všetky tieto hľadiská do úvahy, získame obraz zostaveného, dobre členené-ho, organizovaného a vedeného vojska. Ale zo správ západných informátorov sa len sotva možno dozve-dieť niečo iné, než zvesti o krikľúnskych a lúpežných bandách. Keby to tak skutočne bolo, ťažko by sa dala vysvetliť skoro 50-ročná séria úspešných ťažení. Na základe toho možno teda skôr veriť Masúdiho vystih-nutiu taktiky, ako aj Levovi Múdremu. Podľa Leva Múdreho sa rozšírila iná nespráv-na predstava o bojových metódach Maďarov pri ob-sadzovaní krajiny. Moravcsik od vety k vete dokázal, čo všetko prevzal Lev Múdry z Mauríkiovej Taktiky. V šiestich bodoch našiel viac informácií ako u Maurí-kia. Všetko ostatné bolo len doslovné prevzatie jeho predchodcu. Patrí k tomu aj časť, v ktorej boli opí-sané zbrane a boj zblízka: „Na pleciach niesli kopiju, v ruke držali luk,“ píše Lev Múdry podľa Mauríkia (Mo-ravcsik 1984, 19; Moravcsik 1951, 176). To podľa celé-ho radu maďarských historikov znamenalo, že sa Ma-ďari po jednom lukostreleckom boji zoradili do hus-tého radu a kopijami vyhadzovali zo sediel svojich protivníkov z koňa (Hóman 1941, 102; László 1944, 367-368). Je to tvrdenie, ktoré archeológia zaobe-rajúca sa obdobím príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny vôbec nemôže dokázať. V hroboch z uvedené-ho obdobia je práve kopija veľmi zriedkavá, oficiálne je ich zaznamenaných len asi tucet (Kovács 1980-81, 250-251). Táto časť z Mauríkia sa vzťahuje na Avarov. Pre avarské hroby sú kopije skutočne charakteristic-ké. Ich počet na jednom pohrebisku dosahuje alebo presahuje celkove počet všetkých kopijí nájdených v maďarských hroboch. Rovnako je aj výstroj a prav-depodobne ochrana koňa platná pre Avarov. Hlavnou zbraňou Maďarov pre boj zblízka bola šabľa. Je ty-pické, že to spomína pri svojom opise boja aj Masúdi. Lepšie povedané, on píše o meči, ale to je nepodstat-ná chyba v protiklade k uvedeniu slova kopija. Je jed-

174

no, nakoľko pôsobivou zbraňou bola šabľa, keďže len ťažko mohla byť úspešne použitá v uzavretom úto-ku s ťažko vyzbrojeným jazdeckým vojskom. Maďari sa tomu pokiaľ možno vyhýbali. Pri maďarských porážkach počas nájazdov na západ hrali zrejme podobné znalosti svoju úlo-hu, ale pre nedostatok priamych prameňov to mož-no len predpokladať. V boji pri Riade (933) bolo maďarské vojsko proti ťažko vyzbrojenému jazdec-tvu bezmocné. Cisárske jednotky sa nerozutekali, ale podnikli protiútok. Zdanlivý útek Maďarov sa zmenil na skutočný útek. Ako píše Widukind, „roz-behli sa na útek tak, že v okruhu 8 míľ nebolo mož-né nikoho zastihnúť, ani zajať" (Veszprémy 2000, 13; Bóna 2000, 54-55; Widukind, 38: „...sed ni-chilomnius videntes exercitus armatum fugerunt, ut per octo militaria vix pauci caederentur vel ca-perentur. Castravero invasa, et omnis captivitas li-berata est.˝ 1989). Ale ako sa dozvedáme, nemali ani inú možnosť ako útek, pretože ich tábor bol ob-sadený Nemcami. Ak teraz myslíme na to, že si v prie-behu boja museli pomerne často dopĺňať tulce, ľah-

ko pochopíme, že sa celá munícia, nachádzajúca sa v maďarskom tábore, dostala do rúk nepriateľa. Preto nemali možnosť pokračovať v účinnej bojovej metóde – obrane z diaľky. Šabľami nemohli dlho bo-jovať proti ťažko ozbrojeným Nemcom. Pri Riade mala časť maďarského vojska ešte šťastie a mohla sa zachrániť. Možno nestratili všetky svoje zásobovacie kone a mali ešte dosť šípov, ktorými si zaistili ústup. V bitke na Lechu (955) (Widukind 1989, 44, 46) sa stretli Maďari s oveľa lepšie pripraveným protivní-kom. Ako v predchádzajúcom prípade, stratili Maďari svoj tábor a možnosť doplnenia zásob. S prázdnymi tulcami mohli sotva statočne bojovať. Dobre pripra-vení obyvatelia už vedeli, že maďarskí jazdci nie sú bez svojich šípov takí nebezpeční. Odvážili sa pre-to proti utekajúcim bojovať a vyhladili najväčšie ma-ďarské vojsko tohto nájazdu. Absolútnu porážku ich taktiky spôsobila zmena vyzbrojenia. Vo vojsku sv. Štefana a snáď tiež už u Gejzu mali ľahko vyzbrojené jazdecké oddiely len podradné miesto. Luk, šípy a tu-lec už boli vo výzbroji maďarských vojsk celkom po-tlačené.

Literatúra

Altheim 1948 – F. Altheim: Weltgeschichte Asiens im griechischen Zeitalter I. – II. Halle/Sale 1948.Artamonov 1970 – M. I. Artamonov: Goldschatz der Skythen in der Eremitage. Praha 1970.Bakay 1978 – K. Bakay: Honfoglalás – és államalapitáskori temetők az Ipoly mentén. Stud. Comit. 6, 1978. Bóna 2000 – I. Bóna: A magyarok és Európa a 9. – 10. században. Budapest 2000. Borosy 1984 – A. Borosy: Magyarország hadügye és háborúi a hon-foglalástól az Árpád-ház kihalásáig. In: Magyarosrzág hadtörté-nete két kötetben. Bd. I. Red. J. Borus. Budapest 1984, 13-25.Brentjes 1978 – B. Brentjes: Die iranische Welt vor Mohamed. Leipzig 1978 (2. vyd.). Dienes 1956 – I. Dienes: Un cimetiere de hongrois conquerants a Bashalom. Acta Arch. Hung. 7, 1956, 245-273.Dienes 1965 – I. Dienes: A honfoglaló magyarok. In: Orosháza története Bd. I. Red. Gy. Nagy. Orosháza 1965, 136-174.Dienes 1994 – I. Dienes: Landnahmezeitliche Kerbin-schrift aus dem Gräberfeld von Homokmégy-Halom in der Umgebung von Kalocsa. Fol. Arch. 43, 1994, 167-179.Dmitriev-Sadovnikov – J. Dmitriev-Sadovnikov: Luk vahovskih ost-jakov i ohota s nim. Separatum. Erdélyi 1961-62 – I. Erdélyi: A bodrogszerdahelyi honfoglaláskori temető. A nyiregyházi Jósa A. Muz. Évk. 4-5, 1961-62, 17-29.Erdenbat/Pohl 2005 – U. Erdenbat/E. Pohl: Felsspalten- und Höh-lenbestattungen in der Mongolei. Ein Felsspaltengrab in der Pro-vinz Bajanchongor. In: Dschingis Khan und seine Erben. Das Wel-treich der Mongolen. München 2005, 82-85.

Gregus 1939 – P. Gregus: Szeged környéki leletek xylotomiai vizsgá-lata. A szegedi városi muz. kiadv. 9, 1939.Györffy 1975 – Gy. Györffy: A magyarok elődeiről és a honfoglalá-sról. Kortársag és kronikások hiradásai. Budapest 1975. Hóman/Szekfü 1941 – B. Hóman/Gy. Szekfü: Magyar történet. Bd. I. Budapest 1941 (7. vyd.). Junge 1949 – J. P. Junge: Parther. In: Pauly´s Real-Enzyclopedie Bd. 18., Teil 2. Stuttgart 1949. Spalte 1986.Kada 1912 – E. Kada: A talfájai lelet. Arch. Ért. 32, 1912, 323-25.Kovács 1980-81 – L. Kovács: Die Waffender landnehmenden Un-garn: Säbel, Kampfäxte, Lanzen. Mitteilungen d. Arch. Inst. der UAW, 1980-81, 10-11, 243-255.Kovács 1985 – L. Kovács: Kora Árpád-kori temetőrészlet Dabas (Gyón)- Paphegyen. Stud. Comit. 17, 1985, 369-386. Kőhalmi 1972 – K. U. Kőhalmi: A steppék nomádja lóháton, fegy-verben. Budapest 1972.Költő 1993 – L. Költő: Honfoglaláskori tegezes sir Vörsön. Herman Ottó Muz. Évk. 30-31, 1993, 433-45.László 1940 – Gy. László: Adatok a kunok tegezéről. Néprajzi Ért. 32, 1940, 51-59.László 1944 – Gy. László: A honfoglaló magyar nép élete. Budapest 1944.László 1955 – Gy. László: A kenézlői honfoglaláskori ijetegez – Das Bogenfutteral aus der Landnahmezeit von Kenézlö. Fol. Arch. 7, 1955, 112-122.Madaras 1981 – L. Madaras: A Szeged-Fehértó A és B temetők anyagának összehasonlitó vizsgálata. Szolnok megyei Muz. Évk., 1981, 35-64.Marquart 1903 – J. Marquart: Osteuropäische und ostasiatische

Károly Mesterházy

175


Summary

Tactics of Magyars in period of their coming to Carpathian Basin

and their weapons with special focus on quivers

In the period of penetration into Central Europe and war expeditions to Southern and Western Europe, bows and arrows belonged among the most effective and feared weapons of the Magyar cavalry units. They always wore stocks of arrows with them in quivers, which, besides the basic frame, were to a great de-gree made of organic material. As a result, only very little of them has been preserved. However, the re-search of the recent years enables to make a certain picture with regards to their structure and appearan-ce, which is supplemented by contemporary images of kindred tribes, for example a wall painting in Tur-kestan, but also finds from older Avar graves (Bóc-sa). Currently, the top, the throat and the bottom of a quiver is discerned. The most important detail is a precise definition of the size of the quiver throat and its plate, according to which the number of arrows that fit in the quiver can be ascertained (sometimes 8 – 11 points). Because of a limited number of arro-

ws in a quiver, it was inevitable to supplement the stocks in the course of a battle; therefore, the sup-pliers were advancing together with the army. It is assumed that ten warriors needed one horse loaded with weapons and provisions. We find out about the combat tactics of the Magyars from contemporary written sources. For example, the Arab author al-Ma-sudi wrote that the Magyar cavalry units rode back and forth around the Byzantine army and swept it with a cloud of arrows. With regards to the data of Leo the Wise, it is noted that a big part of his descrip-tion is taken over from Maurikius and relates to the Avars. The successful Magyar tactics lost its effecti-veness in combat against the Frankish armies in the 1st half of the 10th century, when the Franks pene-trated their way of fighting and disabled their sup-plies, which was also manifested in the famous batt-le of Lechfeld in the year 955.

Streifzüge. Leipzig 1903.Moravcsik 1951 – Gy. Moravcsik: La tactique de Leon le Sage com-me source historique Hongroise. Acta Historica ASH I., 1951, 161-180.Moravcsik 1984 – Gy. Moravcsik: Az Árpád-kori magyar történet bi-zánci forrásai (Fontes Byzantini Historiae Hungaricae aevo ducum et regum ex stirpe Árpád descendentum). Budapest 1984.Nepper 1996 – I. M. Nepper: Sárrétudvari-Poroshalom. In: The an-cient Hungarians. Exhibition Catalogue. Ed. I. Fodor. Budapest 1996, 277-281.Nepper 2002 – I. M. Nepper: Hajdu-Bihar megye 10. – 11. századi sirleletei. Budapest-Debrecen 2002.Plutarchos 2008 – Plutarchos: Crassus. Životopisy slávnych Grékov a Rimanov. Preložili D. Škoviera a P. Kuklica. Bratislava, Kalligram, 2008, 834-835.Révész 1985 – L. Révész: Adatok a honfoglaláskori tegez szerkeze-téhez. Acta Ant. et Arch. Suppl. 5, Szeged, 1985, 35-53.Révész 1992 – L. Révész: Die Bereitschaft-Bogenbehälter (Gory-thos) in den Gräber der ungarischen Landnahmezeit. Acta Arch. Hung. 44, 1992, 345-369.

Salamon 1876 – F. Salamon: A magyar hadi történethez a vezérek korában. Századok 10, 1876, 1-17, 686-733, 765-861.Sebestyén 1932 – K. Cs. Sebestyén: A honfoglaló magyarok ija és nyila. Dolgozatok 88, 1932, 219-220, 226-255. Solovjov 1987 – A. I. Solovjov: Voennoje delo korennogo naselenija Zapadnoj Sibiri epocha srednevekovaja. Novosibirsk 1987. Točík 1968 – A. Točík: Altmagyarische Gräberfelder in der Südwest-slowakei. Bratislava 1968. Trogmayer 1962 – O. Trogmayer: X. – XII. századi magyar temető Békésen. Móra Ferenc Muz. Évk., 1962, 9-38.Veszprémy 2000 – L. Veszprémy: Kalandozások Európában. In: Nagy képes millenniumi hadtörténet. 1000 év a hadak utján. Red. Á. Rácz. Budapest 2000, 12-14.Widukind 1989 – Widukind: Die Sachsengeschichte des Widukind von Korvei. Bearb. H.-E-Lohman – F. Hirsch. In: MGH Scriptores rerum germanicarum in usum scholarum separatim editi. (5. Aus-gabe) Hannover 1989.Zichy 1917 – I. Zichy: A honfoglaláskori tegez és keleti kapcsolatai.

Turán 2, 1917, 152-165.

177


Problematika hájitelnosti předvelkomoravských a velkomoravských hradeb

Josef Unger

Archeologický výzkum předvelkomorav-ských a velkomoravských opevnění datovaných do 9. stol. má již svoji tradici a věnovala se mu celá řada badatelů. Bez větších problémů je stanovení šíř-ky zkoumaného opevnění a většinou se daří poznat i způsob konstrukce. Z množství destrukčního mate-riálu a s přihlédnutím ke statice lze si udělat představu o výšce původní hradby (Kavan 1960). Jen v některých případech však interpretace dospěla až do stádia návr-hu celkové kresebné rekonstrukce fortifikace. Všem ba-datelům kteří většinou ve spolupráci s dalšími osobami publikovali kresebné studie jako podklad k diskusi patří dík, protože smyslem archeologie je rekonstrukce života v minulosti. Vzhledem k tomu, že hradby vymezující are-ály hradisek měly především funkci opevnění chránícího lidi uvnitř před těmi, kteří se silou snažili dostat dovnitř, je možné diskutovat o hájitelnosti těchto zařízení a z to-hoto hlediska posuzovat i publikované rekonstrukce.

Obr. 1. Pobedim. Kresebná rekonstrukce hradby podle D. Bia-lekové 1978, obr. 17, 23 s vyznačením diskutovaných partií.

Obr. 2. Břeclav–Pohansko. Kresební rekonstrukce hradby a brá-ny podle B. Dostála 1979, obr. 6 a 1984, obr. 5 s vyznačením dis-kutovaných partií.

178

Již v roce 1978 byla zveřejněna obsáhlá studie tý-kající se hradiska v Pobedime doplněná rekonstrukcí hradby (Bialeková 1978, obr. 17, 23). Správně bylo poukázáno na to, že kamenná plenta na vnější stra-ně se směrem nahoru zužovala a uvažovalo se o vy-dláždění koruny hradby kamennou dlažbou (Bialeko-vá 1978, 166). K diskusi je možno předložit účelnost horního zahrocení palisády instalované v prolukách na koruně hradby a úzké lavice na vnitřní straně pa-lisády (obr. 1).

Zvláštní pozornost byla věnována hradbě chrá-nící hradisko Pohansko u Břeclavi a to jak z hle-diska chronologického, tak i konstrukčního (Dostál 1979; 1984). Na kresebné rekonstrukci (Dostál 1979, obr. 6) vidíme palisádu, která není nahoře zahro-cena, ale také velmi široký prostor mezi vnější hra-nou kamenné plenty a palisádou, který by znemož-ňoval obráncům vizuální kontrolu prostoru u vnější paty hradby (obr. 2). U kresebné rekonstrukce brány (Dostál 1984, obr. 5) opět spatřujeme problematic-ké zahrocení palisád a navíc i otevřenou mezeru nad

bránou, která by umožnila střelám útočníků pronikat do citlivého prostoru uvnitř opevnění. Vyhodnocení objevené situace hradby chrá-nící mocenské centrum Valy u Mikulčic vedlo ke ko-rigování názoru na palisádu před hradbou a také k publikování rekonstrukce hradby (Procházka 1989, obr. 2), na níž shledáváme překrytí koruny dřevem, palisádové cimbuří reálných rozměrů, ale opět i prob-lematickou šířku kamenné plenty (obr. 3).

Obr. 3. Mikulčice – Valy. Kresebná rekonstrukce hradby podle R. Procházky 1990, obr. 2 s vyznačením diskutované partie.

Obr. 4. Bratislava - Hrad. Kresebná rekonstrukce hradby podle T. Štefanovičové 1989, str. 88 s vyznačením diskutovaných partií.

Obr. 5. Uherské Hradiště a Staré Město. Kresebné rekonstrukce for-tifikací v areálu mocenského centra podle V. Hrubého 1979, str. 19 a L. Galušky 2006, obr. 13 s vyznačením diskutovaných partií.

Obr. 6. Uherské Hradiště - Rybárny. Kresebná rekonstrukce hradby podle L. Galušky 2006, obr. 8 s vyznačením diskutovaných partií.

Josef Unger

179


Dřevohlinitá hradba chránící hradisko v místech dnešního Bratislavského hradu (Štefanovičová 1989, 88) byla kresebně rekonstruována tak, že palisáda je umístěna na vnější straně způsobem, jehož ukotvení by bylo problematické (obr. 4). Několik vrstev dře-věného roštu na vnitřní straně mělo snad zajišťovat stabilitu hradby. Veliká pozornost byla věnována výzkumu i rekonstrukci fortifikačních prvků na rozsáhlých prostorách mocenského centra u Uherského Hradiš-tě, především ve Starém Městě (Hrubý 1964, obr. 17; 1979, 18; Galuška 1998, 2006). U palisádových opev-nění zbudovaných na temeni valu rekonstrukce ně-kdy počítá s velmi úzkým ochozem za palisádou s na-hoře zahrocenými kůly (obr. 5). Úzký ochoz by jis-tě komp-likoval pohyb obránců, stejně tak i hrad-ba z dvou řad palisád se stupňovitým tělesem. Hrad-ba podpíraná z vnější strany šikmými podpěrami by po případném zničení podpěr nepřáteli brzy ztratila svoji stabilitu. Tři řady palisády těsně za sebou by bylo možno považovat jen za ohradu a ne fortifikační prvek. Řídce svisle osázené zahrocené kůly v příkopu by jen stěží komplikovaly přístup pěších i jízdních ne-přátel. Pokud by řídká palisáda měla ztížit útok jízdy, pak by bylo lépe ji uložit šikmo tak, aby hroty smě-řovaly do hrudi koní (Bálek/Unger 1993). Při pohledu na rekonstrukci hradby v Uherském Hradišti – Rybár-ny (Galuška 2006, obr. 8, 9) se jeví jako diskutabilní šířka kamenné plenty před palisádou i stupňovité tě-leso dřevohlinité hradby, které by mohlo kompliko-vat pohyb většího množství obránců (obr. 6). Rekonstrukce hradby zkoumané u Spišských Tomášovců (Šalkovský 2006, obr. 9) zohledňuje zúže-ní kamenné plenty na vnější straně, ale počítá s jed-

notnou výškou zahrocené palisády. Problematická je i účelnost nepatrně zvýšeného ochozu, či jakési la-vice, na vnitřní straně palisády (obr. 7). Problém rekonstrukce předvelkomoravských a velkomoravských hradeb lze řešit i z hlediska vzta-hu člověka a artefaktu, což je jeden ze směrů arche-ologické antropologie (Unger 2005). Z tohoto důvo-du jsou důležité některé míry lidského těla (obr. 8). Především se jedná o výšku postavy dospělého člo-věka. Průměrná výška postavy mužů, odvozená od

Obr. 7. Spišské Tomášovce. Rekonstrukce hradby podle P. Šal-kovského 2006, obr. 9 s vyznačením diskutovaných partií.

Obr. 8. Schématické znázornění lidského těla s mírami důležitými z hlediska rekonstrukce hradeb.

Obr. 9. Řez navržené kresebné rekonstrukce hradby s vyznačením palisády.

180

skeletů na pohřebištích v Břeclavi - Pohansku, byla 169,3 až 171,4 cm (Drozdová 2005, 130). Hradby by měly být konstruovány tak, aby za nimi našli kryt ce-lého těla nejen průměrně, ale i nadprůměrně vysocí muži. Další důležitou mírou byla výška po prsa, pro-tože při krytí spodní části těla zůstávají horní kon-četiny funkční pro obranu. Výška po pás byla důleži-tá kvůli předklonu, který byl zapotřebí pro kontrolu pros-toru před hradbou. Kvůli předklonu, při němž lze vizuálně i hlasově kontrolovat prostor před hrad-bou, je důležitá délka mezi pasem a bradou. Z tohoto rozměru lze odvodit i maximální šířku části hradby, přes kterou bylo třeba se naklánět. Šířka ramen na-značuje minimální akční prostor pro obranu.

S přihlédnutím k výše uvedeným antropometrickým údajům lze uvažovat o některých fortifikačních prv-cích na temeni velkomoravských hradeb. Na dřevo-hlinitém tělese širokém 4 až 6 m s čelní kamennou zdí a zadní dřevěnou stěnou by bylo vhodné vy-budovat hustou palisádu ze svisle zapuštěných kůlů a tuto hluboko zapustit do tělesa hradby. Čelní kamen-ná zeď by se měla směrem nahoru zúžit až na 30 cm (1 stopa), což by umožňovalo kontrolu i úpatí hrad-by na vnější straně (obr. 9). Palisádu na temeni hrad-

by by bylo dobré vybudovat v podobě cimbuří se stín-kami o výšce 180 cm (6 stop) a délce 120 cm (4 sto-py) a prolukami o výšce 90 cm (3 stopy) a minimální délce 60 cm (2 stopy). Výška proluky umožňuje kon-trolu prostoru na vnější straně hradby a také střel-bu z luku. Za stínkou se mohou ukrýt dva obránci,

a to i nadprůměrně vysocí (obr. 10). V případě, že by se považovalo za žádoucí, aby hradbu v proluce byli schopni současně bránit dva obránci, pak by bylo tře-ba proluku rozšířit minimálně na čtyři stopy. Palisá-du ve stínkách ani v prolukách není nutno na svrch-ní straně zahrocovat, protože v prolukách by to zne-možňovalo naklánění přes hradbu a ve stínkách by oblehatelé mezi hroty mohli pozorovat pohyb osob. Vnější stranu hradby, pokud nebyla chráněna ka-mennou plentou, by bylo dobré omazat hlínou jako ochranu před zapálením, tak jak se o tom uvažovalo při konstrukci hradby v Pobedimi (Bialeková 1978, 152). Koruna tělesa hradby by měla být rovná tak,

Obr. 11. Řez navržené kresebné rekonstrukce hradby s vyznačením úpravy koruny hradby.

Obr. 10. Čelní pohled na navrženou kresebnou rekonstrukci palisády na koruně hradby.

Obr. 12. Řez navržené kresebné rekonstrukce hradby s vyznačením zábradlí na vnitřní straně.

Obr. 13. Řez navržené kresebné rekonstrukce hradby s vyznačením nedoporučeného chocholu na přilbě.

Josef Unger

181


aby umožňovala bezpečný pohyb většího množství obránců (Procházka 1990, 299), což se považuje za hlavní účel šířky hradeb, které nebylo možné tehdy běžnými prostředky prolomit. Rovnou korunu tělesa hradby by bylo dobré pokrýt otesanými fošnami, ale možná by byla i kamenná dlažba (obr. 11). Vhodné by bylo i mírné spádování kvůli odtoku vody. Zastře-šení celého ochozu by bylo žádoucí, ale neuvažuje se o něm. Po dvaceti krocích by měl být umístěn vstup na hradbu z vnitřní strany kvůli možnosti rychlého přemísťování obránců. Zadní strana hradby by mohla být opatřena zábradlím činícím pohyb na hradbě bez-pečnějším (obr. 12). Po hradbě se nedoporučuje cho-dit ani s přilbou opatřenou chocholem, ani s péřovou

korunou, které by mohly nepřítele upozornit na pří-tomnost velitelských kádrů (obr. 13). Navržené postupy při rekonstrukci před-velkomoravských i velkomoravských opevnění vy-cházející ze vztahu hradby a lidského těla, respek-tive obránce, jsou myšleny jako příspěvek do dis-kuse o jednom prvku majícím velký význam pro ži-vot lidí před více než jedenácti staletími, zvláště v době ohrožení. Nemůžeme však počítat s tím, že by lidé při budování fortifikací používali vždy jen ty nejvhodnější postupy. Velkou roli zde hrála nejen zkušenost a tradice, ale i časové a fyzické možnos-ti. Uzavřeme tedy tím, že k poznání podoby těchto opevnění se můžeme jen blížit.

Literatura

Bálek/Unger 1993 – M. Bálek/J. Unger: Vojenský tábor z dob hu-sitských válek u Šumic (okr. Znojmo), Vlastivědný věstník mo-ravský 45/1, 1993, 3–15.Bialeková 1978 – D. Bialeková: Výskum a rekonštrukcia fortifi-kácie na slovanskom hradisku v Pobedime. Slov. Arch. 26, 1978, 149-175.Dostál 1979 – B. Dostál: K opevnění hradiska Břeclavi - Pohanska. Sborník Prací Fil. Fak. Brno E 24, 1979, 73-93.Dostál 1984 – B. Dostál: Východní brána hradiska Pohansko. Sborník Prací Fil. Fak. Brno E 29, 1984, 143-165.Drozdová 2005 – E. Drozdová: Břeclav – Pohansko. Slovanští obyvatelé velkomoravského hradiska Pohansko u Břeclavi. Brno 2005.Galuška 1998 – L. Galuška: Die großmährische Siedlungsaglome-ration Staré Město - Uherské Hradiště und ihre Befestigungen. In: J. Hennig - A. T. Ruttkay (Hrsg.): Frühmittelalterlicher Bur-genbau in Mittel- und Osteuropa. Bonn 1998, 341-348.Galuška 2006 – L. Galuška: Velkomoravská hradba v Uherském Hradišti – Rybárnách. Arch. Rozhledy 58, 2006, 486-510.Hrubý 1964 – V. Hrubý: Staré Město – Velehrad ústředí z doby Velkomoravské říše. Praha 1964.

Hrubý 1979 – V. Hrubý: Velkomoravské Staré Město. Dosavadní výsledky archeologických výzkumů. In: Velkomoravské Staré Město - středisko výroby, kultury a moci západních Slovanů. Brno 1979, 1-19.Kavan 1960 – J. Kavan: Některé zvláštnosti v konstrukci valů slovanských hradišť v IX. a X. století. Arch. Rozhledy 12, 1960, 181-203.Procházka 1990 – R. Procházka: Charakteristika opevňovacích konstrukcí předvelkomoravských a velkomoravských hradišť na Moravě. In: V. Nekuda – J. Unger – M. Čižmář (Ed.): Pravěké a středověké osídlení Moravy. Sborník k 80. narozeninám akade-mika Josefa Poulíka. Brno 1990, 288-306.Šalkovský 2006 – P. Šalkovský: Výskum a rekonštrukcia fortifi-kácie západného areálu včasnostredovekého hradiska v Spiš-ských Tomašovciach. Slov. Arch. 54, 2006, 239-257.Štefanovičová 1989 – T. Štefanovičová: Osudy starých Slovanov. Bratislava 1989.Unger 2005 – J. Unger: Archeologická antropologie – co je, co není a proč. Český Lid 92/1, 69-72.

Summary

Issue of defensibility of pre-Great-Moravian and Great Moravian fortifications

Archaeological research of pre-Great-Moravian and Great Moravian fortifications dated back to the 9th century already has its tradition and a whole series of researchers devoted themselves to it. Determination of the width of a studied fortification is not so dif-ficult and usually, it is possible to determine also the method of construction. Only in some cases did in-terpretation get to the stage of an overall drawing reconstruction of a fortification. Because of the fact that walls demarcating the premises of hill forts in the first place had the function of a fortification pro-

tecting the people within from those trying to get in-side by force, it is possible to discuss on defensibility of these facilities (fig. 1-7).The problem of reconstruction of pre-Great-Moravian and Great Moravian fortifications can be solved also from the aspect of the relation of a man to an arte-fact, which is one of the trends of archaeological an-thropology. From this perspective, some dimensions of the human body are important (fig. 8). It is espe-cially the height of an adult figure. The fortificati-ons were to be constructed in such way as to provide

182

cover for the whole body for not only average, but also above-average tall men. Another important me-asurement was chest height because with covering of the lower part of the body the upper limbs remain operational for defence. Waist height was important because of bending forward, which was necessary for controlling the space outside the fortification. Be-cause of bending forward, at which the space outside the fortification can be controlled visually and vocal-ly, the length between the waist and the chin is im-portant. From this dimension, the maximum width of the part of the wall over which it was necessary to bend can be deduced. Shoulder width indicates the minimum operational space for defence. Taking into account the aforesaid anthropometric data, some fortification elements at the head of the Great Moravian walls can be considered. On a wooden clay 4 to 6 m wide body with a front stone wall and back wooden wall, it would be suitable to construct a thick palisade out of vertically embedded pales and to embed this into the wall body. The front stone wall should narrow towards the top to 30 cm (1 foot), which would enable control of the base of the fortifi-cation on the outer side (fig. 9). It would be suitable to construct the palisade at the wall head in the form of a battlement with merlons in the height of 180 cm (6 feet) and the length of 120 cm (4 feet) and em-brasures in the height of 90 cm (3 feet) and the mi-nimum length of 60 cm (2 feet). The height of the embrasure enables control of the space on the outer side of the wall and also bow shooting. Behind the merlon, two defenders of even above-average height can hide (fig. 10). In case it was considered desirable to enable defence of the wall in the embrasure by two

men at the same time, then it would be necessary to widen the embrasure to four feet at the minimum. It would be suitable to spread clay on the outer side of the fortification as protection against setting on fire, as long as it was not protected by a stone scre-en. The crown of the wall body should be flat so as to enable safe movement for a bigger number of defen-ders, which is considered as the main purpose of the wall width, which, at that time, could not be broken through by regular means. It would be suitable to co-ver the crown of the wall body with hewn planks, but maybe a stone pavement would also fit (fig. 11). Mild sloping would also be suitable because of water dra-ining. Roofing of the whole parapet way would be de-sirable, but it is not under consideration. After twen-ty steps, an entrance to the fortification should be placed because of the possibility of quick movement of defenders. The back side of the fortification could be equipped with a railing making movement on the fortification safer (fig. 12). It is not recommended to walk on the fortification either with a helmet with a topknot or with a feather crown, which could alert the enemy of presence of commanders (fig. 13).Proposed procedures with reconstruction of the pre-Great-Moravian and Great Moravian fortifications based on the relation of a fortification and the hu-man body are meant to be a contribution to the di-scussion. However, we cannot count on the fact that the people used only the most suitable procedures with construction of the fortifications. Not only ex-perience and tradition, but also time and physical po-tential played a big part. Therefore, we can conclude with the statement that we can only come near to the knowledge of the shape of these fortifications.

Josef Unger

183


Prvá maďarská generácia v archeologickýcha písomných prameňoch

Ján Vavruš

Identifikácia prvej generácie Maďarov na základe archeologických nálezov s východnými ana-lógiami je podľa K. Mesterházyho (1994, 28) mož-ná na 85 náleziskách v Karpatskej kotline. Prísluš-níci tzv. prvej generácie sa narodili ešte v Etelköze, ale pochovaní mali byť v prvej polovici, ale najmä v prvej tretine 10. storočia v Karpatskej kotline. So sebou si mali priniesť predmety analogické ná-lezom pochádzajúcim z teritórií na východ od Kar-patskej kotliny. Predmety východného pôvodu teda K. Mesterházy datuje do obdobia „zaujatia vlasti“ (896 – 907) a naopak, výskyt predmetov východné-ho pôvodu považuje za dôkaz prítomnosti prvej ma-ďarskej generácie. Medzi náleziská prvej generácie zaradil K. Mesterházy aj lokality, kde sa našli mince samanidovských panovníkov a severotalianske min-ce typu Berengar rex.

Predmety s východnými analógiami a kultúrny pôvod umenia taškovitých kovaní nachádzame v stredoázijskom sogdickom umení (Mesterházy 1994, 55), teda v regióne odkiaľ pochádzajú aj mince Sa-manidovcov. Prísun mincí z východu je však chrono-logicky neskoršia záležitosť ako príchod Maďarov do Karpatskej kotliny, a preto je nepravdepodobné po-važovať vplyv umeleckého okruhu taškovitých kova-ní za súčasný s obdobím prvej maďarskej generácie. Podľa mapy K. Mesterházyho je tzv. prvá generácia zastúpená aj na slovenských lokalitách Prša, Tvrdo-šovce a Hlohovec, kde sa vyskytovali mince Nasr b. Ahmeda (914 – 943). Minca z Hlohovca bola však vy-razená až v rokoch 918 – 919 v Samarkande (Karaba-cek 1870, 117), je preto nepravdepodobné, aby hro-bový nálezový celok patril prvej generácii Maďarov. Počet nálezísk prvej generácie zobrazený na mape K. Mesterházyho je podľa nášho úsudku predi-menzovaný. Súhlasíme s názorom, že sa na týchto ná-leziskách nachádza relatívne najstarší staromaďarský archeologický inventár, ale jeho absolútne datovanie nekorešponduje s časovým intervalom prvej maďar-skej generácie (Vavruš 2002, 891-900). Maďari zís-kavajú mince až po usídlení sa v Karpatskej kotline, nepriniesli si ich so sebou. Aj podľa L. Kovácsa (1989, 125) datovanie výskytu arabských mincí v Karpatskej kotline vôbec nesúvisí s obdobím zaujatia vlasti. Vý-skyt arabských mincí na lokalite preto nepovažujeme za archeologický dôkaz prítomnosti príslušníkov pr-vej maďarskej generácie. Pre skúmanie absolútneho datovania prísunu samanidovských mincí majú veľký význam uzavreté

nálezové celky. Napríklad poklad približne 400 mincí – dirhemov z Marmarošskej župy (juhovýchod Zakar-patskej Ukrajiny a severozápad Rumunska) obsaho-val najmladšie razby z rokov 935 – 941. Okrem 224 dirhemov Nasr b. Ahmeda (914 – 943) tu boli dirhe-my razené panovníkmi Ismailom b. Ahmedom (892 – 907) a Ahmedom b. Ismailom (907 – 914). Časový od-stup najmladšej a najstaršej mince z pokladu je oko-Obr. 1. Taškovité kovanie z Hlohovca

184

lo 40 rokov. V hroboch nie je neobvyklý časový odstup i viac ako 20 rokov (napr. Dobrá, Kenézlő). Tento pok-lad sa dostal do Karpatskej kotliny niekedy po roku 940 zrejme ako výsledok obchodných kontaktov. Vo všeobecnosti je známe, že mince sama-nidovských panovníkov boli osvedčeným platidlom vtedajšieho svetového obchodu. Nachádzame ich na Ukrajine, v Rusku, Škandinávii, severnej a západnej Európe. Vyrazené boli na územiach patriacich emi-rom perzského pôvodu v mestách Balkh, Shash, An-daraba, Merw, Samarkand a iné. Samanidovci boli nezávislí od kalifa v Bagdade, uznávali ho len for-málne. Práve počas vlády Nasr b. Ahmeda dosiahlo ich teritórium najväčší územný rozsah. Uvádza sa, že emir mal príjem 45 mil. dirhemov, z toho na štátny aparát a armádu spotreboval 20 mil. dirhemov ročne (Kovács 1989, 120). O kontaktoch Maďarov s územím Samanidov-cov svedčia nielen archeologické, ale aj písomné pra-mene. Konštantín Porfyrogenet (DAI, kap. 38) nás (okolo r. 950) informuje, že časť Maďarov sa usídlila na východe v oblasti Perzie a dodnes sa nazývajú sta-

rým názvom Sabartoi asphaloi. Títo Maďari posielajú obchodníkov k Maďarom do Karpatskej kotliny a čas-to od nich dostávajú správy. Oblasť Perzie, kde Sa-bartoi asphaloi žili, sa dá interpretovať aj ako územie Baškirska, kde Maďarov identifikujeme v 13. storočí. Práve v 10. storočí bolo Baškirsko pod politicko-kul-túrnym vplyvom Samanidovcov, čo považujeme za ďalší podporný argument načrtnutej lokalizácie. Via-cerí islamskí geografi a historici (Al-Masudi, Al-Idri-si, Ibn Hauqal) totiž označujú Maďarov aj názvom Bascart, Basgird, Baggird, Baggard (Pauliny 1999, 170, pozn. 50). Vráťme sa však k problematike generácií. K. Mesterházy (1994, 53) uvažoval aj o tom, že prvá generácia nebola bohatá. Zámožnejšia bola druhá generácia, pretože bohatstvo narastalo v dôsledku koristi z nájazdov a obchodnej aktivity. S týmto ná-zorom sa dá súhlasiť. Všeobecne si však môžeme po-ložiť otázku, či sa archeologický inventár naozaj dá členiť na inventár prvej a druhej generácie, keďže ani samotné mince neumožňujú jemnejšie typolo-gicko-chronologické členenie inventáru.

Obr. 2. Rozšírenie relatívne najstarších staromaďarských nálezov v Karpatskej kotline podľa K. Mesterházyho (1994)

Ján Vavruš

185


Značný časový odstup od vyrazenia mince, jej získa-nia, použitia ako ozdobnej nášivky a pochovanie bo-jovníka je zrejmý aj z dosiaľ najlepšie preskúmaného staromaďarského hrobu z Gnadendorfu (Daim 2006). Hrob obsahoval kovania opaska a šable patriace šty-listicky do okruhu predmetov s východnými analógi-ami. Datovanie týchto predmetov do obdobia prvej

generácie však nie je možné. Napríklad analýza C 14 s 84 % pravdepodobnosťou predpokladá pochovanie bojovníka medzi rokmi 950 – 1030. Tento mladý (14 až 18-ročný) bojovník by najskôr patril k tretej alebo štvrtej generácii, hoci sa tu našlo osem mincí typu Berengar rex (888 – 915), tri mince Ľudovíta Dieťaťa (900 – 911, vyrazené 900 – 902) a jedna minca Be-rengara kde je otázne, či pochádza z obdobia vlády kráľovskej (888 – 915), alebo cisárskej (915 – 924). Problematika generácií z pohľadu písom-ných prameňov poukazuje na interpretáciu v tom zmysle, že prvá generácia sú bojovníci Arpáda. Ten podľa Anonyma (Múcska 2000, 109) zomrel v roku 907. Arpádovská dynastia pokračuje Zoltánom, kto-rého Arpád splodil už v Karpatskej kotline. Arpád vie-dol Maďarov krátku dobu, zdá sa, že zomrel mladý, asi 35-ročný. Syn Zoltán sa narodil okolo roku 900, možno až 905. Jeho vrstovníkmi boli Lél a Bulču, po-pravili ich po bitke na Lechu v roku 955 (Thurn 1983, 307). Ak by Lél a Bulču mali patriť k prvej generácii, potom by popravili 80-ročných starcov, čo je ne-pravdepodobné. Lél a Bulču patria k druhej generá-cii, ku generácii bojovníkov žijúcich z koristníckych nájazdov do západnej Európy. Kniežaťu Zoltánovi sa narodil syn Takšoň v roku 931. Keď knieža Zoltán

Obr. 3. Koncentrácia nálezov arabských mincí z 10. storočia na území strednej a východnej Európy podľa Cs. Bálinta (1991)

Obr. 4. Depot približne 400 mincí z Marmarošskej župy, uložený v MNM

186

a jeho bojovníci zapustili korene po celom Uhorsku (teda sa tu natrvalo usídlili), oženil Zoltán syna Tak-šoňa s manželkou z „kumánskej“ krajiny. Takšoňova manželka teda pochádzala z územia mimo Karpatskej kotliny. Ako nás informuje Anonymus, ešte aj za ži-vota Takšoňa z krajiny Bular (Povolžie v susedstve Baškirska) prišli vznešení páni s veľkým množstvom izmaelitov (950 – 960). Kontakty s povolžskými no-mádmi za vlády Takšoňa teda časovo spadajú presne do toho istého obdobia, ako záznam o kupcoch z vý-chodu od Konštantína Porfyrogeneta. Takšoň splodil syna Gejzu, otca kráľa Štefana. Maďari sa v období Arpádovej vlády sťahujú do Karpatskej kotliny, lebo ich porazili Pečeneho-via, „úplne vyhubili ich rodiny“ a vyhnali z Etelközu (895/96). Maďarov prekvapili v čase, keď bola väč-šina bojovníkov na vojenskej výprave proti Simeonovi v Bulharsku. Pripomíname, že Maďari žili v Etelköze asi jednu generáciu, ale nemáme odtiaľ žiadne re-levantné archeologické nálezy. Obsadením horného Potisia získali Maďari priestor chránený Karpatským oblúkom a ako spo-mínajú pramene, od tej doby proti Pečenehom ne-bojovali (DAI, kap. 38). Novoobsadené územia boli pred príchodom Maďarov neosídlené a dodnes je

to jedna z najredšie osídlených oblastí Európy. Ar-cheologický materiál preukázal, že napríklad na pohrebisku Karos sa pochovávalo približne 60 – 70 rokov (Révesz 1992), ale pohrebiská belobrdské-ho typu, ako ich poznáme z Ponitria, sa na hornom Potisí nevyskytujú. Tretia až štvrtá generácia Ma-ďarov sa z Potisia sťahuje preč, čo súvisí s celkový-mi zmenami ekonomiky maďarskej spoločnosti. V čase bitky pri Bratislave však sídelné ja-dro starých Maďarov bolo stále ešte v Potisí a mož-no sa tu usídlili so súhlasom, resp. po dohode s Mo-ravanmi. V júli roku 900 sa sťažujú bavorskí biskupi, že Moravania medzi seba prijali nemalý počet Maďarov a podľa ich zvyku si ostrihali dohola hlavy a spoločne útočili proti Bavorom (MMFH III, 231-232). Prameň mlčí o tom, že Maďari ako spojenci Arnulfa bojovali v rokoch 899 – 900 proti Berengarovi a v rokoch 892 – 894 proti Svätoplukovi I. Práve pre spojenectvá Ar-nulfa s barbarmi pápež Ján IX. Arnulfovi nedôveroval, zbavil ho cisárskej hodnosti a za cisára pomazal Lam-perta Spoletského (MMFH III, 233). Ako sme spomenuli, maďarskí bojovníci sa ne-chávali najímať na rozličné prepady rivalov a navzájom bojujúcich mocenských zoskupení. Keďže nás prame-ne informujú, že Moravania bojujú spolu s Maďarmi a inokedy proti nim, svedčí to o značnej nejednotnosti – rozpoltenosti moravskej spoločnosti. Aj v ostatnej Európe pozorujeme, že sa vzájomné spojenectvá a ne-priateľstvá rýchlo menili, takmer každý bojoval s kaž-dým. Proti Bulharom bojujú Maďari v roku 895/896 ako spojenci Byzancie, ale už v roku 913 sa Byzancii nepodarilo získať Maďarov a Pečenehov na boj proti Si-meonovi. V bitke pri Acheloi (917) bojujú proti Byzan-cii Maďari s Bulharmi. Dobyli hraničnú pevnosť Debelt a útočili až na Konštantínopol (Dimitrov 1998, 59-63). Pečenehovia, spočiatku ako spojenci Byzancie, vyhnali Maďarov z Etelközu, ale zároveň sa zúčastňujú aj úto-kov proti Byzancii. Útoky Maďarov do západnej Európy sa po vpáde do Itálie 899/900 sústreďujú na oblasti hor-ného Rakúska, Bavorska, Saska a Durínska. V roku 915 sa dostali až do Dánska. V rokoch 921/922 pri-chádzajú do Itálie znova, tentoraz už bojujú za zá-ujmy Berengara. Pre správne chápanie chronológie generácií je potrebné zodpovedať otázku, či mince Berengara zo staromaďarských hrobov pochádzajú z prvého ťaženia do Itálie v rokoch 899/900, alebo z druhého ťaženia v rokoch 921/922. V hroboch sú čas-té kombinácie mincí Berengar rex (888 – 915) s mlad-šími mincami Berengar imperator (915 – 924). Keď-že až 80 % mincí Berengara sa našlo v hroboch spo-lu s mladšími mincami, je oveľa pravdepodobnejšie,

Minca Ismail b. Ahmeda (892-907)

Minca Ahmeda b. Ismaila (907-914)

Minca Nasr b. Ahmeda (914-943)

Obr. 5. Samanidovské mince z lokality KAROS (L. Révesz 1996)

Ján Vavruš

187


Obr. 6. Hlavné centrá Samanidovcov

Obr. 7. Genealógia Samanidovcov

188

BASCHKIREN

SAMANIDEN

Obr. 8. Samanidovci a prísun ich mincí do Karpatskej kotliny

Obr. 9. Sídla Maďarov v 9. storočí (Daim 2006)

Ján Vavruš

189


že Maďari dostali tieto mince ako odmenu za zásluhy z bojov v 20. rokoch 10. storočia. V tomto období boli príslušníci prvej generácie už v „dôchodkovom veku“, väčšina bojovníkov mala 20 – 30 rokov, teda účastníci druhého vpádu do Itálie boli synovia narodení prevaž-ne v Karpatskej kotline. Napríklad mladý bojovník po-chovaný vo Verebe mal len 20 – 24 rokov, ale rozdiel medzi najstaršou a najmladšou mincou bol asi 50 ro-kov. Najstaršia minca z hrobu bola vyrazená v rokoch 858 – 867. Mince získal bojovník zrejme ako jeden ce-lok, sústredenie mladších a starších mincí teda súvisí s aktivitami severotalianskej populácie (Vavruš 2003, 138). Nie je vylúčené, že sa sústredenie mincí realizo-valo na vyplácanie tribútov a použili sa pritom staré, opotrebované mince. Podľa cremonského biskupa Liutpranda (MMFH I, 147) udržiavali s Berengarom priateľské vzťa-hy vojvodovia Bugat a Dursac, ktorí bojovali proti jeho nepriateľom. Zaujímavosťou sú ich osobné mená slo-vanského pôvodu: Bugat od slova bohatý (Bohatier) a Dursac pravdepodobne od slova držať.

Pri vpáde do Španielska v roku 942 sú Maďari spo-jencami Huga Provensálskeho. Bojovník zajatý počas tohto ťaženia pri Leride mal informovať, že na sever od sídiel Maďarov sa nachádza „mes-to“ (krajina?) Morava, ktoré je vlasťou ostat-ných Slovanov. Arabský text obsahuje aj mená siedmich maďarských vezírov (náčelníkov), zá-znam W.l.gudi sa interpretuje ako Bulssu a L.j.s ako Lel (Czeglédy 1979, 273-274). Pozoruhodná je Anonymova konštrukcia, že vlastne Bulssu je syn Bogata, resp. Bugata, ktorý, ako sme spo-menuli, bol spojencom Berengara. Anonymus o Bogatovi nič bližšieho neuvádza, jeho meno len spomína, a to štyrikrát vo formulácii Bulssu filius Bogat. Dá sa teda predpokladať, že Bogat, ako veľmož slovanského pôvodu, patril k odboj-ným skupinám, ktoré sa pridali k Maďarom. Či Bulssu je naozaj synom Bogata, je však otázne. Trošku iný príbeh nám zanechal Konštantín Porfyrogenet (DAI, kap. 40). Podľa neho Bultzu je

895895

894-895894-895

899-900899-900

Obr. 10. Postup Maďarov do Karpatskej kotliny a prvý nájazd do severnej Itálie

190

Obr. 11. Pohrebiská so staromaďarskými nálezmi a lokality s ojedinelými nálezmi, resp. hrobmiOpis znakov:

- pohrebiská s veľkomoravskou tradíciou - ojedinelé staromaďarské nálezy, príp. hroby - malé staromaďarské pohrebiská - pohrebisko so staromaďarskými hrobmi a aj s hrobmi s etnicky indiferentným archeologickým inventárom z konca 10. a zač. 11. storočia

Obr. 12. Generácie Arpádovcov

Ján Vavruš

191


synom Karchasa Kalisa. Kalis (Kali) je (vraj) vlastné meno, Karchas rovnako ako Gyulas je hodnosť, ale vyššia ako Karchas. Tieto hodnosti sú (podľa Kon-štantína) na úrovni sudcovského stavu. Ioannes Sky-litzes a aj Anonymus však poznajú meno Gyula ako osobné meno, a nie ako hodnosť. Bultzu bol podľa Ioannesa Skylitza pokrstený a povýšený na patricia,

čo sa udialo niekedy v roku 948 počas návštevy ma-ďarských vyslancov v Byzancii, keď zjednali mier na päť rokov. Z Konštantínovej a rovnako aj z Anony-movej genealógie je evidentné, že Bulssu (Bult-zu) nepochádzal z Arpádovho potomstva, no na-priek tomu mal byť podľa Konštantína v poradí tretím archonom a súčasne aj karchasom krajiny Maďarov. Písomné pramene týkajúce sa bitky pri Bratislave sme už rozdiskutovali z rozličných uh-lov pohľadu. Samotnú lokalizáciu bitky k Brati-slave zaznamenanú v Annales Iuvavensis Maximi je potrebné chápať v širšom geografickom pries-tore. Priebeh bitky opísaný v Aventinových aná-loch je f ikcia (Vyvíjalová 1987). Zo záznamov nek-rológií je zrejmé, že všetci biskupi nezomreli v je-den deň, a preto sa nedá uvažovať o jednom bi-tevnom poli. Išlo tu zrejme o viacero bojových šarvátok s veľmi pohyblivými maďarskými jazd-cami, vojská sa snažili získať čo najvýhodnejší moment prekvapenia. Prílišná roztrieštenosť ba-vorského vojska bola zrejme hlavnou príčinou ne-úspechu. Viaceré pramene konkrétnu lokalitu ani nespomínajú, môžeme sa stretnúť len so všeobec-ným opisom „in oriente“. Otázka znie, či sa Mo-ravania tejto bitky vôbec zúčastnili a ak áno, na koho strane bojovali. Diskutovanou otázkou je preto datovanie definitívnej porážky Moravanov. Gy. Györffy (1994) interpretuje údaj v Annales Alamannici „Et bellum in Maraha cum Ungaris et patria victa“ vročený k roku 902 ako dátum zničenia Veľkej Moravy, vrátane hlavných centier v povodí rieky Morava. Nit-ru a Bratislavu si podľa Györffyho mali Maďa-ri podmaniť už roku 900 po návrate z Itálie. Túto interpretáciu bez ďalšieho kritického posúdenia preberajú aj iní autori, pritom písomné pramene naznačujú aj odlišnú interpretáciu a chronológiu. V prvom rade je potrebné sa zamyslieť nad poznám-kou v edícii MGH SS 1 na strane 54, stredný stĺpec – poznámka „d“, kde je uvedené „d) vincta 3. 4.“. Malo by to znamenať, že Codex Modoetiensis (3) a Codex Veronensis (4) treba čítať „Et bellum in Maraha cum Ungaris et patria vincta“. Česká edí-

cia MMFH prekladá edíciu MGH vetou: „A na Mora-vě (začala) válka s Uhry a země byla přemožena“, poznámku „d“ neuvádza. Táto latinská veta sa dá interpretovať rozličným spôsobom podľa toho, či čítame „victa“ alebo „vincta“. Kto zvíťazil a kto a kedy bol porazený, nie je z týchto análov celkom jasné. Ďalšia nevyjasnená otázka znie, prečo autor análov píše o Morave ako o vlasti (patria), keď ich písal v kláštore St. Gallen. Termín „patria“ prekla-dá česká edícia ako „země“, pritom latinský výraz „patria“ je oveľa hlbším vyjadrením vzťahu autora k príslušnému teritóriu. Bol snáď autor tých-to análov Moravanom, ak mali byť porazení Mo-ravania, alebo tu ide o bavorského autora z kláš-tora St. Gallen, teda nie Moravana? Bavori boli od roku 901 zaviazaní mierovou dohodou pomôcť Moravanom v prípade vojenskej hrozby. Interpre-tácia „victa“, resp. „vincta“ pre celkový kontext vety a análov teda nebola v odbornej literatúre dostatočne zhodnotená. Definitívnu porážku Moravanov Maďarmi už v roku 902 preto považujeme na základe uvede-ného prameňa za nepravdepodobnú. Györffyho inter-pretácia neberie do úvahy napríklad údaje z Fuldských análov. Podľa nich došlo v roku 901 medzi Bavormi a Moravanmi k zmiereniu a v roku 902 Moravania pora-zili Maďarov a obrátili ich na útek (MMFH I, 128-129). Porážku Maďarov v roku 902 zaznamenáva tiež Heri-manova kronika a Švábska svetová kronika (MMFH I, 160, 170). Predstavy o koexistencii maďarského a slo-vanského etnického elementu v Karpatskej kotline vý-razným spôsobom dokresľujú archeologické nálezy. Ich geografické rozšírenie a chronologicko-typologic-ké zmeny svedčia o postupnom usídľovaní sa novopri-šlého (maďarského) obyvateľstva na dolnom toku Váhu a Nitry, na miestach s relatívne nízkou hustotou slo-vanského osídlenia. Bojovnícke hroby nachádzame na-jmä pri brodoch, čím sa potvrdzuje cielený záujem kon-trolovať komunikácie vedúce k nitrianskemu centru. V samotnej Nitre nedosahuje hustota staroma-ďarských nálezov ani zďaleka dimenziu osídle-nia medzi Váhom a Dudváhom. Na rozdiel od hor-ného Potisia, ktoré Maďari niekedy v poslednej tre-tine 10. storočia vyprázdnili, dochádza v oko-lí Nitry k neobvyklému populačnému nárastu. Pohrebiská tzv. belobrdského typu svojou počet-nosťou a celkovou hustotou ukazujú na približne 2,5 – 3-násobný nárast obyvateľstva koncom 10. storočia. V počiatkoch Uhorského kráľovstva tu teda žilo oveľa viac obyvateľov, ako vo vrcholnom období Veľkomoravskej ríše.

192

Pri tzv. belobrdských pohrebiskách nie je možná ich jednoznačná etnická interpretácia. Be-lobrdské pohrebiská sú kultúrno-historický feno-mén, sú výsledkom spolužitia Slovanov a Maďarov, pričom maďarský etnický element prispôsobil svo-je hospodárstvo novým podmienkam usadlého spô-sobu života. Štvrtá maďarská generácia stráca svoj pôvodný, archeologicky rozpoznateľný kultúrny ha-bitus, preto archeologické nálezy z konca 10. sto-ročia už nedokážeme etnicky interpretovať. Ja-zykovedným výskumom sa zistilo, že transformácia maďarského hospodárstva na usadlý spôsob života bola výrazne ovplyvnená skúsenosťami slovanského obyvateľstva Karpatskej kotliny (Benkö 2000, 565). Nebývalý rozvoj pozorujeme v Nitre, kde bolo sídlo Michala, kresťana, ktorého pohanské meno už ani nepoznáme. Bol bratom veľkokniežaťa Gejzu. Mi-chalovi synovia boli Ladislav (Lysý) a Vazul, pred-pokladá sa, že ich matka mala slovanský pôvod. Maďarskí historici sa domnievajú, že nie-kedy za vlády Gejzu dochádza k preneseniu hlav-ného strediska arpádovskej dynastie z Potisia do Ostrihomu (Kristó 2000, 568). Archeologické ná-lezy a ich chronológia dosvedčujú, že v prvej po-lovici 10. storočia husto osídlené severné Potisie je koncom 10. storočia oveľa redšie osídlené ako nitrianske teritórium na juhozápadnom Sloven-sku. Zaujímavý je archeologický obraz územia Za-dunajska, kde nachádzame najstaršie staromaďar-ské nálezy veľmi sporadicky. Kvantitatívny aspekt

zadunajských nálezov je vo výraznom nepomere s rozšírením staromaďarských nálezov na juhozá-padnom Slovensku alebo v severnom Potisí. Kro-nikár Aventinus dokonca považoval zadunajské mestá a komitáty za Gizelino veno, ktoré pripadlo kráľovi Štefanovi (Veszprémy 2000, 608), čo by do istej miery vysvetľovalo absenciu najstarších ma-ďarských nálezov. Bavori však jednoznačne ne-disponovali dostatočnou vojenskou silou proti Ma-ďarom, aby mohli v 10. storočí Zadunajsko kon-trolovať, teda ako veno poskytli územie, ktoré fak-ticky vôbec nemali pod kontrolou. Transformácia hospodársko-spoločen-ských štruktúr maďarskej spoločnosti v 10. storočí bola pre ďalšiu existenciu arpádovskej dynastie nevyhnutná. Obchod s východom upadá, končí sa obdobie koristníckych nájazdov a inkasovania tri-bútov. Archeologické nálezy dokumentujú nárast používania zbraní západného a severského pôvo-du, Maďari teda postupne menia aj vlastnú bojovú taktiku. Kedysi obávaní jazdci sa dostávajú do de-fenzívnej pozície nielen voči Bavorom, ale aj voči formujúcemu sa českému i poľskému štátu, vy-užívajú opevnené hradiská na obranu vlastnej kra-jiny. Prechod na usadlý spôsob života prináša so sebou i definitívnu akceptáciu kresťanstva, roz-voj cirkevných a svetských inštitúcií. Vhodnou so-bášnou politikou si arpádovská dynastia upevňuje pozíciu v strednej Európe a Uhorské kráľovstvo sa stáva významným geopolitickým subjektom.

Literatúra

Pramene:DAI - De administrando imperio. Die Byzantiner und ihre Nachbarn. In: Byzantinische Geschichtsschreiber. Wien 1995.MMFH - Magna Moravia Fontes Historici I – V. Ed: L. Havlík. Brno 1966-1971.MGH SS - Monumenta Germaniae historica. Annales et chronica aevi Carolini. Ed.: Pertz G.H. Hannover 1826.

Benkö 2000 – L. Benkö: Die Sprache der Ungarn. In: Europas Mitte um 1000, Band 2. Hrsg.: Alfred Wieczorek und Hans-Martin Hinz. Stuttgart 2000, 564-565.Czeglédy 1979 – K. Czeglédy: Új arab forrás a magyarok 942. évi spanyolországi kalandozásáról. In: Magyar Nyelv. Budapest 1979, 273-275.Daim 2006 – F. Daim: Heldengrab im Niemandsland. Mainz 2006.Dimitrov 1998 – Ch. Dimitrov: Blgaro-vengerskije otnašenija prez srednovekovieto. Sofija 1998.Györffy 1994 – Gy. Györffy: Die Landnahme der Ungarn aus his-

torischer Sicht. In: Ausgewählte Probleme europäischer Land-nahmen des Früh- und Hochmittelalters. Sigmaringen 1994, 67-79.Karabacek 1870 – J. Karabacek: Archeologiai levelek. XX. In: Ar-cheologiai Értesítő 3, 117-118. Budapest 1870.Kovács 1989 – L. Kovács: Münzen aus der ungarische Landnahme-zeit. Budapest 1989.Kristó 2000 – Gy. Kristó: Die Arpaden und Ungarn. In: Europas Mitte um 1000, Band 2, Hrsg.: Alfred Wieczorek und Hans-Martin Hinz. Stuttgart 2000, 566-569.Mesterházy 1994 – K. Mesterházy: Die Landnahme der Ungarn aus archäologischer Sicht. In: Ausgewählte Probleme europäis-cher Landnahmen des Früh- und Hochmittelalters. Sigmaringen 1994, 23-62.Múcska 2000 – V. Múcska: Kronika anonymného notára Bela Ges-ta Hungarorum. Budmerice 2000.Pauliny 1999 – J. Pauliny: Arabské správy o Slovanoch. Bratislava 1999.

Ján Vavruš

193


Summary

First Magyar generation in archaeological and written sources

Archaeological sources from the 10th century in a significant way document the historical process of conquest and settlement of the Carpathian Ba-sin by members of the Magyar ethnic group. Howe-ver, identification of the so-called first generation of the Magyars with regards to the time delay of the archaeological sources against the written sources is problematic. From the written sources, we know, for example, that the Magyars lived in the Atelkuzu territory for at least one generation, but, until now, no relevant archaeological finds have been detected that would ethnically identify them in this area. Neither the sepulchral finds discovered in the area of south-western Slovakia can be dated in the period from before the year 920. Only the process of the more permanent settlement is archaeologically documen-ted; therefore, not even a more exact localisation of the Battle of Bratislava based on archaeological sou-rces is possible because of negligible territorial den-sity of relevant archaeological finds as well as their

total number. At the time of the Battle of Bratislava, the main core of settlement of the old Magyars was still in the area of Potisie, where the concentration of the oldest finds is the biggest.

The Battle of Bratislava recorded in Annales Iuvaven-sis Maximi in the year 907 needs to be interpreted in a broader geographic area. From records of necro-logies, it is clear that bishops, battle participants, did not die on one day and one battle field is also out of question. There were probably more battle en-counters with very mobile Magyar riders; the armies tried to attain the most favourable moment of sur-prise. Excessive fragmentation of the Bavarian army was the main cause of its failure. Several written sou-rces do not even mention the specific location, whe-reby we can only find the general description “in ori-ente”. The question if the Moravians participated in this battle at all and if so, which side they fought on will remain unanswered.

Révesz 1992 – L. Révesz: A karosi honfoglalás kori temetők. Mis-kolc 1992.Thurn 1983 – H. Thurn: Byzanz wieder ein Weltreich. In: Byzanti-nische Geschichtsschreiber 15. Graz-Wien-Köln 1983.Vavruš, 2002 – J. Vavruš: Zur frage der absoluten Datierung der ältesten ungarischen Funde. In: rcheologické rozhledy LIV, 2002, 891-900.Vavruš 2003 – J. Vavruš: Západoeurópske mince v hroboch z 10. storočia a ich význam pre datovanie archeologického inventáru.

In: Zborník FF UK Musaica, Bratislava 2003, 137-142.Veszprémy 2000 – L. Veszprémy: Königin Gisela von Ungarn. In: Europas Mitte um 1000, Band 2. Hrsg.: Alfred Wieczorek und Hans-Martin Hinz. Stuttgart 2000, 608-612.Vyvíjalová 1987 – M. Vyvíjalová: Bitka pri Bratislave roku 907. In: Študijné zvesti AU SAV 21, 1985, 221-247.

195


Funkčné členenie veľkomoravských opevnených sídlisk na základe ich spoločenského významu

a kontinuita ich pretrvávania v 10. storočí (Morava a západné a stredné Slovensko)

Drahoslav Hulínek

Problematika veľkomoravských hradísk pat-rí medzi dlhodobo pertraktované témy najmä na poli moravskej, slovenskej a českej archeológie, ale aj iných príbuzných vedeckých disciplín. Môj príspevok sa zaoberá funkčným členením veľko-

moravských opevnených sídlisk na základe ich

spoločenského významu s dôrazom na ich možný kontinuálny vývoj v 10. storočí po zániku Veľkej Mo-ravy. Okrem dejinno-chronologických súvislostí sa snažím sledovať pretrvávanie, respektíve strácanie alebo posilňovanie spoločenského významu funk-cie danej lokality aj po zániku Veľkej Moravy (obr. 1, 2, 12). V prvej hlavnej časti svojej štúdie sa za-oberám stručným charakterizovaním vývoja včas-nostredovekých opevnených sídlisk pred zánikom Veľkej Moravy. Po načrtnutí stavu opevnených síd-lisk s dôrazom na 9. storočie zameriavam v jej dru-hej časti svoju pozornosť na 10. storočie. Práca je geograficky vymedzená na územie Moravy a zá-padného a stredného Slovenska. Problematika vý-voja hradísk z predveľkomoravského obdobia nie je predmetom tejto štúdie. Ale v rámci korektnosti súpisu včasnostredovekých lokalít z 8. až 10. sto-ročia ich tam zaraďujem. Dôraz kladiem na priestor, ktorý je v rele-vantnej literatúre spochybniteľný v minimálnej mie-re ako stabilné územné jadro veľkomoravského štá-tu na báze kultúrnej, materiálnej a politickej. Ide o územie Moravy bez českého Sliezska (Galuška 2004, 64, 65; Ratkoš 1990, 51-56) (obr. 10, 11, 12, 13) a jeho nitrianskej časti – súčasné západné a stredné Slovensko (viac Hulínek/Čajka 2004, 77-85; Stein-hübel 1998a, 369-414; 1998c, 91). Pri porovnávaní lokalít sa nevyhýbam ani iným územiam, a to najmä tým, ktoré len nejaký čas patrili pod kultúrnu sféru Veľkej Moravy, ale dôraz kladiem na územia, ktoré sú nosnými v tejto štúdii – Morava, územie západného a stredného Slovenska. V predostretej štúdii sa neza-oberám opevnenými sídliskami, ktoré vznikli v prie-behu 10. storočia po zániku Veľkej Moravy.

I. K problematike opevnených sídlisk pred záni-

kom Veľkej Moravy So vznikom veľkomoravského štátu na-stal progres spoločenských, hospodárskych, ale i vojensko-politických vzťahov. To sa prejavilo popri rozvoji niektorých pretrvávajúcich hradísk i v rozmachu budovania nových opevnených síd-lisk. O existencii hradísk na veľkomoravskom území informuje písomný prameň, tzv. Bavor-ský geograf pri opise hradov a krajín na se-vernej strane Dunaja. V jeho prvej časti sa uvádza, že Moravania (Marharii) mali 11 hra-dov. Táto zmienka o 11 moravských hradoch sa podľa interpretácie zaužívanej na Sloven-sku týkala nielen územia vlastnej Moravy, ale možno aj Nitrianska, pričom časovo mala súvi-sieť s obdobím medzi rokmi 815 – 817 alebo po roku 843 (Ratkoš 1968, 129; Ruttkay 1994, 71). Z tzv. Bavorského geografa pochádza aj druhá zmienka o ľude nazývanom Moravania (Mereha-nos), kde sa v súvislosti s opevnenými sídliska-mi uvádza, že na ich území bolo 30 hradov. Táto druhá zmienka podľa tejto interpretácie pravde-podobne súvisela s obdobím medzi rokmi 882 – 883, keď na Veľkej Morave vládol Svätopluk a jej súčasťou bolo aj Zátisie (Ratkoš 1968, 129). V pravdepodobnejšej interpretácii J. Steinhübel (1998a, 405-407) vysvetľuje, že názov Marharii (11 hradov) sa týka územia vlastnej Moravy zá-padne od Malých a Bielych Karpát. Územia Nit-rianska sa týka názvov Merehanos s 30 hradmi. Pričom dodáva, že správy o počte hradov vznik-li asi desať rokov po ovládnutí Pribinovej dŕžavy (t. j. Nitrianska) Mojmírom, preto vtedajší autor už medzi oboma časťami Veľkej Moravy nebadal až tak zásadný rozdiel. Obyvateľstvo považoval za Moravanov a pretrvávajúci geograf icko-po-litický rozdiel spred roka 833 naznačil iba mi-nimálnou odchýlkou v názvoch – Marharii a Mer-hani (obr. 2.3.13).

196

Obr. 2. Potenciálna krivka priebehu výstavby opevnených sídlisk na Morave a západnom a strednom Slovensku v 8.- 9. storočí s dôrazom na veľkomoravské obdobie. Do úvahy pripadajú predovšetkým archeologicky doložené lokality.

Morava

Nitriansko

(západné a

stredné

Slovensko)

Obr. 1. Potenciálna, sumarizujúca krivka priebehu množstva výskytu opevnených sídlisk na Morave a západ-nom a strednom Slovensku v 8. - 10. storočí s dôrazom na veľkomoravske obdobie. Do úvahy sú predovšetkým brané archeologicky doložené lokality.

Morava a

západné a

stredné

Slovensko

Drahoslav Hulínek

197


Obr. 3. Pokus o percentuálny pomer počtu hradísk na základe správ Bavorského geografa.

Merehanos

Marharii

Obr. 4. Hypotetický pokus o porovnanie počtu opevnených sídlisk na základe správ Bavorského geografa a výsledkov aktuálneho archeologického bádania v súvislosti s počtom lokalít vo veľkomoravskom období.

198

U mnohých novovznikajúcich hradísk z ob-dobia existencie Veľkej Moravy je veľmi problema-tické určiť dobu ich vzniku. Ešte problematickejšie je to aj v súvislosti so zánikovými horizontmi, re-spektíve s ich nasledujúcim kontinuálnym preží-vaním. Vyplýva to najmä z následnej zastavanosti danej plochy a stavom výskumu. Z týchto dôvodov je veľmi problematické určiť relatívne presný po-čet hradísk v danom časovom úseku v 8. – 10. sto-ročí, ba momentálne takmer nemožné. Najlepšia situácia v tomto smere (s časovým určením mož-ných počiatkov vzniku hradísk na Morave, západ-nom a strednom Slovensku) je pred vznikom Veľ-kej Moravy. V predveľkomoravskom období sa dá počet novovzniknutých opevnených sídlisk, aj keď do určitej miery iba hypoteticky, čiastočne zistiť presnejšie. A to prostredníctvom okolností v súvis-losti s prvotnými impulzmi so stavebným využitím danej lokality, ale aj s určitou špecifickosťou nále-zového materiálu – ide najmä o kovové nálezy sú-visiace aspoň čiastočne s karolínskym alebo niek-dajším avarsko-slovanským kultúrno-výrobným prostredím. No i tieto zistenia pokiaľ ide o presné chronologické zaradenie v súvislosti s predveľko-moravským obdobím narúša možnosť pretrvávania výskytu predmetov napríklad karolínskeho typu v nasledujúcich časových úsekoch. Vo väčšine prí-padov je jediným datovacím kritériom keramický nálezový materiál, ktorého chronológia nie je do-statočne prepracovaná, respektíve je pre datova-nie ťažšie využiteľná, a tým aj menej smerodajná (Štefanovičová 1989a, 93-94). Napriek týmto sku-točnostiam môžeme určitý nárast vzniku hradísk predpokladať od druhej tretiny 9. storočia, čo po-tvrdzuje aj spomínaná správa tzv. Bavorského ge-ografa (Ratkoš 1968, 129). Zmienka o 30 hradoch naznačuje pomernú hustotu výskytu hradísk. Na základe doterajšieho stavu archeologickej potvr-denosti môžeme v 9. storočí – po jeho prvej treti-ne, predpokladať, že na území západného a stred-ného Slovenska sa vyskytovalo minimálne okolo 35 – 40 hradísk (odchýlka+/-: 10 – 20; v dobových predpokladaných hraniciach medzi Nitrianskom a Moravou 32 – 37 hradísk). Zďaleka nie všetky ďal-šie potenciálne hradiská, ako naznačila už v závere prezentovaná kategorizácia, sú dokázané archeo-logicky, preto sa toto číslo môže časom upraviť. Zatiaľ môžeme výskyt ďalších hradísk predpokladať iba teoreticky. Viaceré potenciálne opevnené síd-liská môžeme teda označovať len ako výšinné po-lohy s fragmentárnymi stopami osídlenia zo včas-ného stredoveku, ktoré mnohokrát mohlo byť

iba krátkodobého a refugiálneho charakteru (ka-tegória potvrdenosti 4). Takéto som medzi veľko-moravské hradiská nezaradil (Hulínek/Čajka 2004, 87). Na základe podobných archeologických a šta-tistických kritérií môžeme predpokladať, že na Mo-rave sa v rámci súčasných štátnych hraníc vysky-tovalo 15 – 20 opevnených sídlisk. Počty hradísk v rámci uvedenej odchýlky (+/-: 5 – 10) zohľadňujú aj prípadné počty uvádzané v rámci predpoklada-ných viackrát spomínaných dobových hraníc medzi Nitrianskom a Moravou (napr. ich potenciálne bolo 18 – 23). Pomer v rozmedzí 1:2 až 1:3 mnou zatiaľ predpokladaného počtu hradísk medzi moravskou a nitrianskou časťou Veľkej Moravy do určitej miery iba hypoteticky korešponduje s údajmi v spise Ba-vorský geograf, kde sa tento pomer na základe in-terpretácií J. Steinhübla (1998a, 405-407) pribli-žuje do okolia úrovne 1:3, respektíve tiež do roz-medzia 1:2 až 1:3. Tento čiastočný pomerný sú-lad ešte podporuje aj fakt, že do uvedených počtov nebolo zaradené územie východného Slovenska, ktorého minimálne určitá časť bola možno okam-žite po vzniku Veľkej Moravy súčasťou Nitrianska (Steinhübel 2004). V budúcnosti možný zväčšený počet moravských hradísk môže potenciálne na-vodiť iba jednoznačne archeologicky a historicky doložené zistenie, že dolnorakúske hradiská na-chádzajúce sa severne od rieky Dunaj boli už vo svojich počiatkoch súčasťou Moravy. Boli však v menšom počte oproti východoslovenskému pries-toru, kde predpokladáme 5 – 10 hradísk, o ktorom sa tiež uvažuje, že bol stabilnou súčasťou Nitrian-ska (obr. 1, 2, 3, 4, 13). Opevnené sídliská na úze-mí Moravy, západného a stredného Slovenska boli v priebehu 8./9. – 10. storočia diferencované svo-jím územnosprávnym, mocenským a vojensko-stra-tegickým významom (Hulínek/Čajka 2004; Hulínek 2006/07, 7). Po vzniku Veľkej Moravy nastala aj vý-raznejšia diferenciácia hradísk. Rozpoznávame štyri základné typy opevnených sídlisk: 1. centrál-ne opevnené sídliská priamo podliehajúce správe kniežatstva so sídliskovými aglomeráciami pred-mestského typu; 2. lokálne správne centrá územ-no-administratívnych celkov predstavujúcich zá-kladné teritoriálne rozčlenenie veľkomoravského štátneho útvaru; 3. hradiská s dominujúcou vojen-skou, strážnou funkciou; 4. refúgiá. Hradiská da-ného typu plnili spoločenskú funkciu, akú mali aj tie hradiská, ktoré sú kategorizované rádovo vyš-ším číslom. Napríklad opevnené sídliská 1. typu pl-

Drahoslav Hulínek

199


nili funkciu aj lokálneho centra (2), ale aj strážnu (3) i útočištnú (4) úlohu. Lokálne opevnené centrá zase plnili funkciu strážnu a útočištnú. Z tejto sku-točnosti vyplýva polyfunkčnosť mnohých hradísk. Sídliskové aglomerácie (ich súčasťou bolo cen-trálne opevnené sídlisko celoštátneho významu) a lokálne správne centrá môžeme do určitej mie-ry stotožniť s označením známym v 9. storočí – ako civitas. S týmto termínom sa stretávame vo Fuld-ských análoch v súvislosti s udalosťami z roku 864, pri ktorých sa spomína Devín: „in quadam civita-te, quae lingua gentis ilius Dowina“ (Ratkoš 1968, 409). Čiže podľa tejto písomnej informácie jestvo-vali aj vo veľkomoravskom prostredí významnejšie správne centrá. Ich existencia tiež pravdepodobne naznačuje teritoriálne rozčlenenie štátu (Ruttkay 2005a, 78).

I. 1. Centrálne opevnené sídliská priamo podlie-

hajúce správe kniežatstva so sídliskovými aglo-

meráciami predmestského typu

Na území Moravy, stredného a západného Slovenska spĺňali status centrálneho opevneného sídliska kniežacieho významu so sídliskovými aglo-meráciami predmestského typu (Hulínek 2006/07, 6-15) aj na základe vnú-tornej zástavby polohy Mi-kulčice (Poulík 1975), Staré Město – Uherské Hra-diště (v rámci opevnenej aglomerácie dominovala poloha Na dědine;), Pohansko pri Břeclavi (Ma-cháček 2001a; 2005), Olomouc (Bláha 2001), Nit-ra – hrad (Bednár 2002, 88-97), Bratislava – hrad (Štefanovičová 1975) a Devín – hrad (Plachá/Hla-vicová/Keller 1990). Tie-to hradiská boli súčas-ťou sídliskových aglomerácií predmestského typu (v prípade Devína to nie je jednoznačné), ku kto-rým ešte patrili hradiská plniace aj inú funkciu, najmä strážnu. Okrem toho boli súčasťou sídlis-kovej aglomerácie predhradia (aj opevnené: Nitra – Na vŕšku; Bednár 2002, 88-97). Strediskami, kde sa v sídliskovej aglomerácii koncentrovala reme-selná produkcia, boli aj osady so špecializovanou výrobou (Štefanovičová 1995, 265; 2004b). Dôle-žité postavenie v rámci sídliskových aglomerácií mali aj roľnícke osady zabezpečujúce poľnohos-podársku produkciu. Povinnosťou obyvateľstva týchto otvorených sídlisk bolo starať sa o údrž-bu fortifikácií, pričom v čase nebezpečenstva im okolité opevnené plochy poskytli ochranu (Rut-tkay 1994, 70). Centrálne hradisko, ktoré bolo sú-časťou sídliskovej aglomerácie, malo dôležitý po-litický význam, pričom dokonca mohlo byť za ur-čitej situácie stálym, respektíve prechodným síd-

lom panovníka. A to aj napriek tomu, že by sme hy-poteticky predpokladali, že panovník mal v rám-ci celej Veľkej Moravy jedno stále sídlo. Nitra zase zohrávala v rámci Nitrianska špecifickú sídelnú úlohu, čím sa upozorňovalo na určitú duálnosť veľkomoravského štátu (Snášil 2001, 349-350; Steinhübel 2000b). Sídliskové aglomerácie pred-mestského charakteru boli predovšetkým mo-censkými, politickými a správnymi centrami (Šte-fanovičová 1995, 265). Veľkomoravské sídliskové aglomerácie predmestského typu však určite patri-li aj medzi religiózne strediská. Okrem Olomouca sa na každej aglomerácii našli archeologicky doložené pozostatky sakrálnych architektúr po-stavených v 9. storočí, v prípade Nitry aj doklad v písomných prameňoch (Plachá/Hlavicová/Keller 1990; Štefanovičová 1995, 265-272; Bednár 2002, 88-96). Zo spomínaných sídliskových aglomerácií môžeme na základe aktuálnej nálezovej situácie vyčleniť tri dominujúce: Mikulčice, Staré Město – Uherské Hradiště a Nitra (predovšetkým v Nit-riansku – na území Slovenska). Dokazuje to ich plošná veľkosť a značná koncentrácia sídlisk (aj opevnených) a objektov rôzneho charakteru (pro-fánneho, sakrálneho, výrobno-poľnohospodár-skeho). Moravské sídliskové aglomerácie v Mi-kulčiciach a v Starom Měste môžeme charakterovo takmer stotožniť s prvotnými včasnostredovekými mestami. Na Slovensku za sídliskovú aglomeráciu tohto druhu je považovaná Nitra, ktorá aj z dôvodu väčšej členitosti terénu (napr. hradný vrch a vrch Zobor) netvorila taký kompaktný sídliskovo-aglo-meračný celok ako spomínané dve moravské loka-lity, najmä ako v prípade Mikulčíc (Hulínek/Čajka 2004, 91-94; Měřínský 2001a, 299). V tomto ohľa-de (topograficky podobne) sa dá iba uvažovať aj o veľkých sídliskových oblastiach (dvoch aglome-ráciách) v priestore Bratislava – Devín. Spomínané tri sídliskové aglomerácie (Mikulčice, Staré Měs-to – Uherské Hradiště, Nitra) aj s ich centrálnymi opevnenými sídliskami môžeme považovať do urči-tej miery za dlhodobejšie veľkomoravské centrá, či už profánneho, hospodárskeho a sakrálneho výz-namu. Pričom do určitej miery mohla niektorá z týchto funkcií (profánna, hospodárska atď.) štát-neho centra dominovať. Mikulčice boli dominujúce politicko-mo-censké centrum Veľkej Moravy. Mnohí ho dávajú do súvislosti s pevným Rastislavovým valom spo-menutým počas franského ťaženia v roku 855 a s nevýslovne rozsiahlym hradiskom (pevnosťou) a

200

všetkým starodávnym nepodobným, spomenutým počas ťaženia Karola, syna Ľudovíta Nemca, pro-ti Rastislavovi v roku 869. Správy sa nachádzajú vo Fuldských análoch. Obe východofranské ťaženia počas vlády Ľudovíta Nemca skončili neúspešne (Lukačka 1999, 155-158; Poulík 1975, 153-160; Steinhübel 2004, 120, 128, 129). Mikulčickej síd-liskovej aglomerácii – okrem množstva polôh – do-minovali lokality Valy a poloha Štěpnice. V okolí centrálnej opevnenej polohy Valy a v predhradí na Štěpnici sa nachádzali opevnené/ohradené dvor-ce alebo pohrebiská – cintoríny aj s kostolmi (na-príklad ohradená plocha s cintorínom v blízkosti kostola 6 alebo pri kostole 10, kde bol pravde-podobne dvorec a poloha Kláštorisko). Hypotetic-ky sa uvažuje o existencii dvorca na ploche v oko-lí kostola v Kopčanoch, v súčasnosti na slovenskej strane. V tomto priestore sa nachádzajú aj veľko-moravské hroby, pričom aj o miestnom, dodnes stojacom kostole sv. Margity sa predpokladá, že pochádza z 9. storočia z obdobia vlády Rastislava a Svätopluka I. (Baxa/Glaser-Opitzová/Katkinová/Ferus 2004; Baxa/Ferus/Glaser-Opitzvá/Katkinová 2005, 48-50). Opevnené predhradie na Štěpnici bolo pravdepodobne osídlené bojovníckou dru-žinou. Na polohe sa nachádzala početná zástavba zrubových objektov (približne 250 priestorových príbytkov), kde žilo okolo 1 000 bojovníkov. For-tifikácie – val, ako obranné predvalie sa nachá-dzalo v polohe Těšínsky les a Kostelec. Na základe terajšieho stavu bádania môžeme konštatovať, že v celej mikulčickej aglomerácii žilo počas jej roz-kvetu približne 2 000 ľudí. Mikulčická sídlisková aglomerácia bola významným centrom celého Mo-ravského kniežatstva a patrila medzi najvýznam-nejšie centrálne polohy vo Veľkej Morave. Niektorí bádatelia ju potenciálne považujú za hlavné síd-lo tohto štátu na čele s mojmírovskou dynastiou (Poulík 1957, 241-388; 1963; 1967, 692-698; 1972, 5-56; 1975; Poláček 1994; 1996a, 213-260; 1998, 359-362). Staroměstsko-uherskohradišťská sídlisko-vá aglomerácia (ďalej iba staroměstská alebo Sta-ré Město) sa skôr pokladá za potenciálne nábožen-ské centrum Veľkej Moravy (významnejší sídliskový areál kresťanského, možno aj byzantsko-misijné-ho charakteru na polohe Uherské Hradiště – Sady; Avenarius 1992, 73; Galuška 1996a, 17-29; Galuš-ka/Vaškových 2002; Snášil 2001, 356). Tieto kon-štatovania sa však pohybujú vo veľmi hypotetickej rovine a vôbec nemožno vylučovať ani dominujúci politicko-mocenský význam staroměstsko-uher-

skohradišťskej sídliskovej aglomerácie. Staré Měs-to sa rozprestiera na pravom brehu rieky Moravy, v tesnej blízkosti Uherského Hradišťa, ktoré sa na-chádzajú na jej ľavom brehu. Sídliskovú aglome-ráciu v Starom Měste – Uherskom Hradišti tvorili viaceré polohy aj so zachovanými zvyškami opev-není. V konečnom dôsledku išlo o rozsiahle opev-nené sídlisko s pohrebiskami, kostolmi, remesel-nými areálmi. Rozprestieralo sa predovšetkým na pravom brehu rieky Moravy (Staré Město) a v mest-skej časti Rybárny, kde je zatiaľ sporadicky zistené osídlenie s mohutnou fortifikáciou (Galuška 1998, 345). Ďalej tu bolo skôr potenciálne opevnené síd-lisko (pravdepodobnejšie otvorené sídlisko) s po-zostatkami remeselnej výroby so zvyškami dreve-ných stavieb na riečnom ostrove sv. Jiří a ďalej po-loha Uherské Hradiště – Sady (Galuška 2001, 124; 2004, 50-128). V Starom Měste dominovali dve vy-výšené terasy, ktoré vyčnievali z predhoria Chří-bov. Výrazná časť týchto dvoch ostrohovitých vy-výšenín bola s najväčšou pravdepodobnosťou vo veľkomoravskom období zastavaná (Galuška 2001, 124). Na západnejšie položenej vyvýšenej terase sa okrem iného našli pozostatky po výraznejšom osídlení na polohách Špitálky, Na Špitálkach, Čer-túj kút a Písečnice. Na východnejšie položenej vý-šinnej terase sa okrem iných vyskytovali veľko-moravské lokality Na valách, Nad haltýři, Nový svět a na Padělkách. Poloha Na valách plnila funk-ciu dominujúceho včasnostredovekého hradiska, ktorého počiatky sú najneskôr datované na pre-lom 8. a 9. storočia. Je viac ako pravdepodobné, že v tomto časovom období bola lokalita Na valách sídlom spoločensky vyššie postavenej vrstvy oby-vateľstva. Postupným dejinným vývojom nastalo v období Veľkej Moravy prepojenie jednotlivých sídlisk v užšom územnom priestore, a tak vznikla plošnými rozmermi značná sídlisková aglomerácia dosahujúca 300 – 400 ha. Prepojenie jednotlivých osád sídliskovej aglomerácie nastalo s najväčšou pravdepodobnosťou okolo polovice, respektíve v druhej polovici 9. storočia. (Galuška 2001, 130). Dokazuje to aj skutočnosť, že z lokálneho pohre-biska v centrálnom hradisku Na valách, vznikol vý-znamný cintorín pre celú sídliskovú aglomeráciu. Preto je viac či menej opodstatnené, že lokalita Na valách začala plniť predovšetkým účel cintorí-na a sídliskový charakter postupne úplne stratila (Galuška 2001, 130). V rámci aglomerácie získala na význame poloha Na dědine, kde vybudovali okolo polovice 9. storočia významnú profánnu stavbu pre člena

Drahoslav Hulínek

201


najvyššej veľkomoravskej vrstvy. Nadväzne na túto kamennú stavbu neskôr vybudovali aj centrálnu sakrálnu architektúru sv. Michala. V blízkom oko-lí sa na polohe nachádzalo značné množstvo dre-vených stavieb (zruby, chaty a hospodárske ob-jekty), ktoré dali polohe v rámci celej sídliskovej aglomerácie výnimočnejší ráz (Galuška 2001, 130). Svetská stavba bola dlhá 18 m a široká približne 10 m. Aj vďaka týmto nálezovým okolnostiam moh-la mať sídlisková aglomerácia vo veľkomoravskom období svoje ústredné centrum s najväčšou pravde-podobnosťou na území Starého Města, a to v jeho východnej časti, kde sa nachádzala poloha Na dě-dine. Podľa iných názorov to bolo na ostrove sv. Jiří na rieke Morave (súčasná centrálna historická časť Uherského Hradišťa), kde sa nachádzalo síd-lisko siahajúce svojím pôvodom do predveľkomo-ravského obdobia (Hrubý 1965; Procházka 1990, 293). Tento druhý variant miestneho ústredného centra nie je relevantne nálezovo preukázateľný a zatiaľ nepravdepodobný, nakoľko nie je v tom priestore jednoznačne dokázaná existencia for-tifikácií. Zatiaľ sa ich výskyt skôr spochybňuje, ako potvrdzuje. Ostrov sv. Jiří nesie pomenovanie na základe včasnostredovekého kostola, ktorého po-čiatky niektorí bádatelia predpokladajú už v období Veľkej Moravy. Ostrov sa nachádzal juhovýchodne od hlavného toku rieky Moravy (Galuška 2001, 127; 2004, 50-139). Slovanské osídlenie ostrova môže-me predpokladať už v predveľkomoravskom období (Galuška 2001, 128). Sídlisková aglomerácia Sta-ré Město – Uherské Hradiště o rozlohe asi 400 ha bola dôležitým centrom veľkomoravského štátu. Aj archeologickými výskumami doložená existencia niektorých aj honosnejších sakrálnych stavieb ju potenciálne pasuje do pozície spomínaného du-chovného centra. Túto skutočnosť dokazujú nájde-né zvyšky sakrálnych architektúr na polohách ro-tunda sv. Michala v tesnej blízkosti svetskej stav-by na polohe Na dědine – vo veľkomoravskom ob-dobí spoločensky dominujúcej lokality v rámci ce-lej aglomerácie; kostol v Starom Měste – Na valách s cintorínom; Uherské Hradiště – Špitálky a Sady – významný, výšinný, cirkevný areál možno kláš-torného charakteru; Staré Město – osada Špitálky – kostol a jeho okolie pravdepodobne obkolesovala drevená ohrada, pričom lokalita hypoteticky moh-la plniť úlohu dvorca, alebo areálu obchodníkov v rámci staroměstsko-uherskohradišťskej opev-nenej plochy; ďalej bola lokalitou s kostolom po-loha Staré Město – osada IV (Galuška 1996a; Hru-bý 1965). V zázemí tejto sídliskovej aglomerácie sa

ešte nachádzala autonómna poloha so sakrálnou architektúrou Modrá u Velehradu. Na základe tých-to nálezových súvislostí sa sídlisková aglomerácia Staré Město – Uherské Hradiště pokladá aj za do-minantné cirkevné sídlo veľkomoravského štátu, pričom sa nevylučuje ani jej podobný spoločenský význam. (Galuška 1990; 1996a; 1996b; 1997; 1998; 2000; 2001; Hrubý 1955; 1965). Na základe terajších znalostí je ťažko ur-čiť, ktorá aglomerácia s centrálnym hradiskom bola hlavným panovníckym sídlom Veľkej Moravy. Nie je vylúčené, že mohlo dochádzať k lokačnému posunu hlavného sídla jednotlivých panovníkov mojmírovskej dynastie. Preto táto sídlisková aglo-merácia s centrálnym hradiskom, ktorá bola síd-lom v danom období vlády niektorého panovníka, nemusela byť dominantným sídlom v období vlády iného panovníka. Podobné dlhodobo postupné lo-kačné posuny sídiel máme doložené v období včas-ného stredoveku aj inde v Európe – napríklad aj v kultúrne blízkom Bulharsku (hlavné sídlo bolo najskôr v Pliske, následne po nej získala v druhej polovici 9. storočia toto postavenie Preslav; Mi-chajlova 2004, 252-283; Vaklinov 1977, 47-247) alebo vo Franskej ríši (James 1997, 179). Môže-me hovoriť o rôznosti novodobej vedeckej iden-tifikácie hlavných sídiel pre daného veľkomorav-ského panovníka (Snášil 2001, 356). Napríklad sa predpokladal nedoložený variant, že Mikulčice boli pôvodným Rastislavovým a spočiatku aj Svä-toplukovým sídlom. Až neskôr sa mohol Svätopluk rozhodnúť presunúť hlavné sídlo Veľkej Moravy na sídliskovú aglomeráciu Staré Město – Uherské Hra-diště (Veligrad), ktorá mala byť aj významným kul-túrnym a náboženským centrom (Snášil 2001, 355-356). V tomto duchu sa L. Galuška domnieva, že po-čas vlády Mojmíra I. a Rastislava boli hlavným síd-lom veľkomoravského štátu Mikulčice. Svätopluk mal podľa neho preniesť hlavné sídlo do Starého Města – Uherského Hradišťa, kde po ňom sídlil i Mojmír II. (2004, 84). Podľa inej teórie mohol mať panovník viac dominujúcich sídiel – najčastej-šie 2 – 3. Napríklad panovník merovejskej dynastie Chilperich I. (539 – 584) sa počas obdobia svo-jej vlády najčastejšie nachádzal v sídlach Rouene, Soissonse a Paríž. Podobné príklady môžeme vní-mať aj u iných franských panovníkov. Nehovoriac o tom, že v stredoveku často dochádzalo k tomu, že panovník kočoval po krajine s podstatnou čas-ťou svojho dvora (James 1997, 179). Niektorý z týchto variantov s ohľadom určenia sídla panov-níka, ba možno aj všetky, môžeme dať do súvis-

202

losti s Veľkou Moravou, respektíve už ich aj pred-pokladáme. Aj keď podľa L. Galušku mal panovník iba jedno sídlo a nepredpokladá kočovanie panov-níka po krajine (2004, 85). Odvoláva sa pritom aj na údaj spomenutý v diele Ibn Rustu „Kniha vzác-nych drahocenností“. Autor tam uvádza: „Má (Svä-topluk) vynikajúce, pevné a vzácne brnenia a mes-to, v ktorom sídli, sa volá ´Girwáb. V tomto meste sa koná trh každý mesiac tri dni.“ (Galuška 2004, 84; Pauliny 1999, 97-99). Doteraz nie je jasné, ktorú sídliskovú aglo-meráciu môžeme stotožniť s centrálnym „gradom“ Morava. Tento názov okrem iného pravdepodobne vyplýva aj z analógie rieka Nitrava – mesto Nitra-va – kniežatstvo Nitrava, preto tiež mohla byť rie-ka Morava - mesto Morava - kniežatstvo Morava (Steinhübel 2004, 60-70). Neustále sa vedú dis-kusie o lokalizácii gradu Morava, pričom do úvahy pripadajú Mikulčice a Staré Město – Uherské Hra-diště (Havlík 1992, 142; 1994, 38; podrobne roz-analyzoval aj so zreteľom na dovtedajší stav bá-dania Snášil 2001; Steinhübel 2004, 67-69). V prí-pade polohy Staré Město – Uherské Hradiště sa mal jej potenciálny názov Morava, v tradícii známy ako veľký hrad, respektíve mesto, pretransformovať do výrazu Veligrad/Velehrad (Poulík 1985, 31; Snášil 2001). Na základe doterajšieho stavu poznania poznáme zatiaľ tri dominujúce sídliskové aglome-rácie Mikulčice, Staré Město a v rámci územia Slo-venska (Nitrianska) Nitru. Najvýznamnejšia síd-lisková aglomerácia na dnešnom území Slovenska pokračovala v tradícii významného včasnofeudál-neho centra z čias Pribinovho kniežatstva (Bednár 1998c; Steinhübel 2004). V období veľkomoravské-ho štátu ju okrem neopevnených sídlisk remesel-no-výrobného, alebo poľnohospodárskeho cha-rakteru tvorilo hradisko centrálneho významu na hradnom kopci. Okrem neho aj jeho možné pred-hradie Na vŕšku (Bednár 2002, 88-96) a dve opev-nené sídliská s možnou strážnou funkciou na po-lohách Lupka (Chropovský 1962, 175-176) a Mar-tinský vrch (Bednár 2001, 32-33). Ako refúgium možno využili pôvodom praveké hradisko na vr-chu Zobor (Chropovský 1978, 136) a polohu Ši-beničný vrch (Pramene I-1 1989, 196). P. Bednár (2001, 29) však útočištné využitie týchto dvoch naposledy menovaných hradísk vo včasnom stre-doveku oprávnene spochybňuje. Jadrom nitrian-skej sídliskovej aglomerácie bol osídlený pries-tor neagrárneho charakteru, ktorý predstavovali polohy hrad (vlastne celý hradný kopec), Na vŕš-

ku a ďalší areál dnešného starého mesta (Ruttkay 1999b, 310). V nitrianskej sídliskovej aglomerácii sa podľa doterajších zistení nachádzalo 18 neo-pevnených sídlisk a 13 pohrebísk z 9. – 10. storo-čia (Bednár 2004). Na základe aktuálnej nálezovej situácie môžeme podľa M. Ruttkaya o včasno-stredovekej Nitre konštatovať: okrem iných nit-rianskych lokalít „územie dnešného hradu (vtedaj-šieho hradiska) až po tržnicu a od ulice Fraňa Moj-tu po Párovskú ulicu tvorilo jednu veľkú sídliskovú aglomeráciu, ktorú možno bez zaváhania porov-nať s najväčšími dobovými stredoeurópskymi me-tropolami“ (2005b, 63-64). Nitra okrem význam-nej politicko-mocenskej a hospodárskej funkcie spĺňala úlohu duchovného strediska s písomne do-loženým biskupstvom. V rámci Veľkej Moravy mala špecifické postavenie, keďže bola najvýznamnej-ším centrálnym sídliskom nitrianskej časti Veľkej Moravy. V nej sídlil pred svojím nástupom na vla-dársky veľkomoravský stolec Svätopluk ako údelné knieža v Nitriansku, ktoré si po roku 833 zachovalo určitú autonómiu v rámci tejto západoslovanskej ríše. Nitriansko plnilo funkciu údelného knie-žatstva v rámci Veľkej Moravy (Steinhübel 1998a, 394-416; 2004, 135-137). V prípade Nitry upo-zorňuje na jej spomínaný dlhodobý centrálny vý-znam aj špecifické postavenie Nitrianska v rám-ci určitej geopolitickej duálnosti Veľkej Moravy. Nitra bola sídlom významnej časti Veľkej Moravy – Nitrianskeho kniežatstva. V rámci svojho dlho-dobého dejinného významu plnila aj sídelnú úlohu niektorých rodinných príslušníkov vládnucej dy-nastie na celej Veľkej Morave. Dokazuje to aj sprá-va o Svätoplukovom údelnom kniežatstve v Nitre (855? – 870), ktorý bol významným členom moj-mírovskej dynastie. Svätopluk, ktorý bol Rastisla-vovým synovcom, bol dokonca nejaký čas jeho spo-luvládcom (862/863 ak nie už skôr – v 50. rokoch 9. storočia, odkedy pravdepodobne vládol v Nitre; Marsina/Steinhübel/Lukačka/Pauliny 1999, 289-295; Steinhübel 2004, 128). Veď aj v Moravsko-pa-nónskych legendách sa v Živote Metoda uvádza, že knieža Rastislav poslal posolstvo byzantskému ci-sárovi Michalovi (pred príchodom byzantskej mi-sie) spolu so Svätoplukom. Okrem iného (napriek ovplyvneniu súdobého autora mocenským význa-mom Svätopluka v čase vzniku diela – po roku 885, ktorý bol v rokoch 871 – 894 vládcom celej Veľkej Moravy) môže tiež upozorňovať na určitú mocen-sko-politickú akceptáciu spoluvládcovstva Sväto-pluka, ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou po-čas vlády Rastislava sídlil v Nitre (Lukačka 1999,

Drahoslav Hulínek

203


190; Marsina 1999, 37). Inak v podobnom duchu je doložená správa aj v Nestorovej kronike. Nestor údaje pravdepodobne prebral a preinterpretoval z Moravsko-panónskych legiend – zo Života Me-toda (Erben 1940, 41). Rovnako môžeme vnímať aj list pápeža Hadriána II. Rastislavovi, Svätoplukovi a blatnohradskému Koceľovi. A to aj napriek tomu, že pravosť tohto listu sa spochybňuje, lebo jeho pravdepodobné – prepísané znenie sa zachovalo iba v Živote Metoda (VIII. kapitola, pričom okrem úvah, popierajúcich existenciu listu sa vyslovujú aj iné interpretácie, v ktorých sa hovorí, že ide o zne-nie vychádzajúce až z dvoch listov pápeža Hadriána II.; Marsina 1999, 21-22, 40-42). Nitra pravdepo-dobne bola aj sídlom Slavomíra, keď bola morav-ská časť Veľkej Moravy z dôvodu franskej nadvlády v rukách markgrófov Východnej marky Wilhema II. a Engelšaka. Po návrate Svätopluka na Veľkú Mora-vu a jeho vstúpení do starého, Frankami dobytého Rastislavovho hradu (buď Mikulčice alebo možno menej pravdepodobne Staré Město), tajnom spo-jení sa s odbojným Slovomírom, zničení Karolma-novho (syn Ľudovíta Nemca) vojska, kedy zahynuli obaja markgrófi, sa opäť spojila nitrianska a mo-ravská časť štátu pod jednotnú vládu kniežaťa Svä-topluka (871 – 894; Galuška 2004, 67-68; Lukačka 1999, 158-159; Steinhübel 2004, 127-128). Spo-ločensko-politický význam Nitry dokresľuje aj fakt, že tu s najväčšou pravdepodobnosťou sídlil ďalší syn Svätopluka I. a odporca jeho nasledovníka a brata, panovníka Mojmíra II. – nitriansky vojvoda, respektíve knieža Svätopluk II. (Steinhübel 2004, 135-137, 147). Ďalšiu skupinu sídliskových aglomerácií, v ktorých sa nachádzali centrálne opevnené síd-liská podliehajúce správe kniežatstva, boli Devín, Břeclav, Olomouc a Bratislava. Sú to lokality, kto-ré na základe doterajšej nálezovej situácie a čias-točne aj interpretácie zachovaných písomných pra-meňov nemali kvantitatívne ani kvalitatívne toľko významných spoločenských polôh alebo objektov, či už sakrálneho alebo profánneho významu (na-príklad doložený alebo predpokladaný počet sakrál-nych architektúr) ako Mikulčice, Staré Město – Uher-ské Hradiště a s najväčšou pravdepodobnosťou Ni-tra. V niektorých prípadoch možno ide o lokality, ktoré mohli byť počas formovania sa moravskej, ni-trianskej – kniežacej a neskôr veľkomoravskej štát-nej organizácie významnejšími politicko-územnými centrami predveľkomoravských územných jednotiek – v tomto procese mocensky menej silných kniežat-stiev, respektíve veľkovojvodstiev. Môžeme hypo-

teticky predpokladať variant, že pred vznikom Mo-ravského alebo Nitrianskeho kniežatstva existovalo viacero slobodných kmeňových (?) alebo skôr nad-kmeňových, respektíve iných územných celkov (te-ritórií) – napríklad ďalších kniežatstiev, ktoré spra-vovalo dané knieža, veľmož. Takýto vývoj môže na-značovať situácia na severozápade Slovenska alebo na severe Moravy, kde môžeme predpokladať samo-statné autonómne jednotky. Napríklad v Olomouci zaniklo v miestnej oblasti v období formovania sa Moravského kniežatstva centrálne hradisko na po-lohách Povel – Nové sady (Bláha 2001; 2002). Alebo v priestore severozápadného Slovenska stratilo po prvej tretine 9. storočia čiastočne na význame opev-nené sídlisko na Ostrej skale a jeho úlohu minimálne z časti prebralo hradisko v Divinke (Hulínek/Čajka 2004, 94, 108-109). Tieto zmeny, ktoré hypoteticky mohli negatívne postihnúť niektoré predveľkomo-ravské mocenské centrá, potenciálne súvisia buď s ich súperením o moc v širšom naddunajskom re-gióne, alebo s upevňovaním moci Pribinu a Mojmíra a ich pravdepodobnými mocenskými stretmi. V kaž-dom prípade to však naznačuje význam oboch sever-ných centier (aj z moravskej a aj z nitrianskej časti), vychádzajúci z ich predveľkomoravskej politicko-územnej samostatnosti. Súvislosti podobného cha-rakteru sa môžu týkať aj iných polôh, najmä sídlisko-vých aglomerácií alebo v menšej miere možno i niek-torých budúcich veľkomoravských centier lokálneho významu. Určitý význam viacerých lokalít ako cen-tier niekdajších samostatných regiónov (napríklad Bratislava, Devín, olomoucká aglomerácia) sa s naj-väčšou pravdepodobnosťou vo väčšej či menšej miere v istých prípadoch čiastočne zachoval i vo veľkomoravskom období. Vtedy mohli mať niektoré centrá aj vďaka tradícii oproti iným hradiskám hie-rarchicky väčší politický význam. V tomto prípade iba voči niektorým centrám lokálneho významu. Mohlo ísť o kniežatá a ich teritóriá, ktoré zostali po vzni-ku Veľkej Moravy lojálne voči vládnucej dynastii. Ná-sledne boli dosadené do štátneho aparátu jednotli-vých území aj oblastí, či už dávnejšie zabratých, ne-skôr obsadených alebo prípadne aj dobytých, ak na-stalo zmierenie. Prípadne tam bol dosadený ako tzv. miestodržiteľ iný vládca, možno i z miestneho vý-znamnejšieho, prípadne aj kniežacieho, ale lojálne-ho rodu. Do určitej miery je to badateľné na príklade Veľkou Moravou ovládaných Čiech, kde Svätoplukom dosadený Přemyslovec Bořivoj bolo dominantné knieža, ktoré bolo lojálne voči panovníkovi Veľkej Moravy (Galuška 2004, 85; Havlík 1981-1982; 1992, 180-192).

204

Naznačuje to napríklad správa o sídle bis-kupstva v Olomouci, čo upozorňuje na väčší vý-znam sídliskovej aglomerácie a zároveň na určitú autonómnosť tejto oblasti v rámci moravskej čas-ti Veľkej Moravy (Bláha 2002). V podobnom duchu vnímame aj autonómny význam Nitry v Nitrian-skom údelnom vojvodstve (veľkovojvodstve), res-pektíve kniežatstve, ktoré však bolo hierarchicky na základe politických daností veľkomoravského štátu významnejšie (ako napríklad Olomouc) a malo autonómnejšie postavenie oproti iným sú-dobým veľkomoravským centrám akéhokoľvek spoločenského významu (okrem Mikulčíc a sta-roměstsko-uherskohradišťskej sídliskovej aglo-merácie). Veď aj na základe už spomínaných pí-somných prameňov a ich interpretácie za pomoci archeologických poznatkov môžeme vydedukovať už viackrát spomínanú duálnosť Veľkej Moravy, ktorá mala dve základné politicko-územné časti – Moravskú (jej súčasťou bola napríklad olomouc-ká oblasť) a Nitriansku (Steinhübel 2004, 143; Hu-línek/Čajka 2004). V línii predchádzajúcich slov môžeme uvažovať, že rovnako ako vo Franskej ríši bola už aj na Veľkej Morave v nadväznosti na predchád-zajúci politicko-mocenský vývoj viacstupňová územná správa, ktorá poukazuje na zložitosť po-liticko-administratívnych daností Veľkej Moravy. Táto viac-stupňová teritoriálna diferenciácia Veľ-kej Moravy možno čiastočne kopírovala vývoj for-movania štátu. Čiže od vznikania a upevňovania si moci oboch pravdepodobných dominujúcich kniežatstiev (Moravského a Nitrianskeho) až po proces vzniku a následného rozširovania veľko-moravského štátu. Vo všetkých prípadoch v kon-texte zabratia iných územných celkov. Čiže ten-to proces v predveľkomoravskom období súvisel aj s anektovaním alebo dobrovoľnou fúziou rôz-nych politicky samostatných územných celkov – v mnohých prípa-doch niekdajších kmeňových te-ritórií, kniežatstiev – vojvodstiev do dvoch do-minujúcich: Moravského a Nitrianskeho kniežat-stva. Rovnako v samotnom včasnostredovekom európskom štáte dochádzalo k administratívnym zásahom od centrálnej moci. Veď napríklad po Karolmanovom zajatí oddelil východofranský pa-novník Ľudovít správu Východnej marky od Ko-rutánska. Vznikli dve správy, pričom markgrófom Východnej marky sa stal Werinhar (863 – 865) a korutánskym markgrófom Gundakar (863 – 865) (Steinhübel 2004, 123). K podobným aktom moh-lo dochádzať aj na Veľkej Morave.

Čiže opevnené sídliská, ktoré mohli plniť úlohu centier v politickej a správnej hierarchii po-tenciálne významnejších a väčších územných jed-notiek (územnosprávnych teritórií; podobnosť vo franských veľkovojvodstvách – kniežatstvách, ale-bo z 10. storočia známa provincia Váh na území sú-časného Slovenska), boli pravdepodobne takmer vždy kvantitatívne väčšie a spoločensky význam-nejšie (prípadne už boli sídliskovými aglomerácia-mi) ako centrá lokálne menších a mocensky menej významných územnosprávnych lokálnych oblastí. Týmito spoločensky významnejšími centrami mohli byť najmä sídliskové aglomerácie s centrálnymi hra-diskami – a to Břeclav, Olomouc, Devín a Bratisla-va, pričom pravdepodobne podliehali vládnucemu dvoru, respektíve vládnucej dynastii veľkomorav-ského štátu. Ich geografické situovanie podob-ne ako v prípade Mikulčíc, Starého Města a Nit-ry súviselo aj so strategickou a spoločenskou vý-hodnosťou ich polohy. Rovnako sa mnohokrát na-chádzali na trase obchodných ciest, v povodí riek, ako dôležitých komunikačných, obranných, a hos-podárskych tepien, alebo na dominujúcich, ale pre stavbu a dlhodobé osídlenie prístupných výšin-ných terénoch, pri jazerách a podobne. Týkalo sa to pravdepodobne i anektovaných území a ich cen-tier v Panónii (Blatnohrad), v Malopoľsku, alebo lokality v pražskej kotline v Čechách. Na základe predchádzajúcich vyjadrení oprávnene predpokla-dám viacstupňovú hierarchizáciu územnospráv-nych jednotiek veľkomoravského štátu. S tým sú-visí aj rozličný spoločenský význam a funkcia cen-trálnych hradísk. Hypoteticky môžem naznačiť zá-kladnú štvorstupňovú štruktúru, ktorej prvé tri stupne sú súčasťou centrálnych opevnených síd-lisk podliehajúcich správe kniežatstva so sídlisko-vými aglomeráciami predmestského typu (typ 1) a IV. stupeň tejto štruktúry korešponduje s lokálno-správnymi centrami (typ 2). Táto štvorstupňová štruktúra centrálnych opevnených polôh nadvä-zuje na typologizáciu opevnených sídlisk na pred-chádzajúcich stranách. I. Dominujúce veľkomoravské centrá – Mikulčice a Staré Město – Uherské Hradiště. II. Nitra – ktorá je sídlom dominujúceho územného celku – Nitrianska, čo upozorňovalo na určitú duálnosť územného členenia veľkej Moravy – na moravskú a nitriansku časť. III. a) Olomouc, Břeclav – Pohansko, De-vín, Bratislava a možno i iné, ktoré mohli plniť úlohu sídiel veľkovojvodstiev, respektíve menších kniežatstiev – významnejších územnosprávnych

Drahoslav Hulínek

205


teritórií lokálno-oblastného významu. Sú to s naj-väčšou pravdepodobnosťou iba centrálne opevne-né sídliská priamo podliehajúce správe kniežatstva so sídliskovými aglomeráciami predmestského typu; v prípade lokality Břeclav – Pohansko moh-lo ísť podľa J. Macháčka aj o tzv. komplementárne sídlisko k jednému z najvýznamnejších veľkomo-ravských centier včasnostredovekej Moravy – k Mikulčiciam, veď vzdušnou čiarou je od nich vzdialené iba 16 km (2005, 132). b) Pražská aglomerácia, prípadne Levý Hradec, Blatnohrad, Demblin, Stradów, Zawad, Naszacowice a iné, čiže centrá území anektova-ných Veľkou Moravou po je vzniku. IV. Lokálne správne centrá územno-ad-ministratívnych celkov predstavujúcich základné teritoriálne rozčlenenie veľkomoravského štát-neho útvaru. Tu už môžeme predpokladať určitú autonómnosť feudálnych lénnych panstiev včas-nostredovekého, feudálneho štátu. Táto štvorstupňová hierarchizácia významu centrálnych veľkomoravských opevnených sídlisk má byť iba orientačnou pomôckou pri určovaní ich významu vo včasnostredovekom štáte, ktorý ešte len formuje svoje sociálne štruktúry. Upozorňuje na polyfunkčnosť, menlivosť a na vysokú varia-bilitu typov veľkomoravských opevnených síd-lisk, ktorú som spomínal pri základnej štvorčlen-nej typologizácii všetkých veľkomoravských opev-nených sídlisk, uvedenej na začiatku tejto časti. Preto nevylučujem, ba skôr predpokladám funkč-nú variabilnosť významu jednotlivých centrálnych opevnených sídlisk. Nevylučujem ani zmenu ich funk-čného významu počas trvania veľkomorav-ského štátu. Preto potenciálne predpokladám mo-censkú a správnu kvalitatívnu zmenu jednotlivých centrálnych opevnených sídlisk, či už k väčšiemu alebo menšiemu spoločenskému významu, v rám-ci naznačenej hierarchizácie. Nie je vylúčená ani budúca zmena počtu stupňov v hierarchizácii vý-znamu centrálnych hradísk. Rovnako tiež predpo-kladám viaceré variačné, funkčné odchýlky tých-to stupňov a špecifiká jednotlivých, konkrétnych opevnených sídlisk. Pričom dôležitú a určujúcu úlohu nehral len mocensko-politický a vojenský prvok, ale aj ich obchodný a hospodársky význam. Táto štvorstupňová hierarchizácia neprotirečí tvr-deniu J. Steinhübla: „Obe kniežatstvá Morava a Nitrava, z ktorých sa mojmírovský štát od obdo-bia okolo roku 833 skladal, sa členil na niekoľko menších kniežatstiev. Túto dvojstupňovú knie-žaciu subordináciu mal aj neskôr vznikajúci český

a uhorský štát. Malé kniežatstvá, tesnejšie alebo len voľne podriadené hlavnému přemyslovskému a arpádovskému kniežaťu, zrušil v Čechách až Bole-slav I. a v Uhorsku Štefan I.“ (2004, 143). Ďalšej sídliskovej aglomerácii Břeclav – Pohansko (pravdepodobne centra III. stupňa) dominovalo vo včasnom stredoveku vybudované nížinné opevnené sídlisko. Sídlisková aglomerá-cia mala dôležitý hospodársky význam. Bola cen-trom obchodu, remesla, ale aj poľnohospodárstva. Medzi spoločensky najvýznamnejšiu sídliskovú časť v rámci opevnenej polohy Pohanska pri Břec-lavi patril palisádou obohnaný dvorec (rozloha asi 1 ha). Mohutné palisádové opevnenie tohto dvor-ca vybudovali v dvoch etapách. Súčasťou dvorca bola sakrálna časť s kresťanskou architektúrou a cintorínom. Ďalej na dvorci zohrávala významnú úlohu obytná časť. Domy mali podmurovku a lia-tu maltovú podlahu. Ďalšia časť pozostávala vo veľkomoravskom období z nadzemnej kolovej stavby (respektíve stavieb) väčších rozmerov, kto-rá potenciálne mohla plniť zhromažďovaciu funk-ciu (Dostál 1975, 80). V rámci dvorca sa počas jeho existencie určite nevyskytovali výrobno-remesel-nícke objekty. Tie sa rozprestierali mimo neho, ale zato v rámci celej opevnenej plochy 28 ha areálu – v severovýchodnej časti. V rámci opevnenej plo-chy sa nachádzali i objekty, ktoré súviseli i s ob-chodnou činnosťou (Macháček 2001a; 2005). Vý-robno-remeselné objekty výraznejšie zasahovali i mimo tejto vonkajšej opevnenej plochy. Počiatky opevneného sídliska, ale aj dvorca siahajú v rám-ci celého opevneného areálu do počiatkov veľko-moravského osídlenia Pohanska. Absolútne da-tovanie jeho vzniku na základe neprehľadnej si-tuácie je rámcovo zaradené do 9. storočia, pričom presnejšie zistenia sú predmetom neustále pre-biehajúceho vedeckého bádania. S istou pravde-podobnosťou však môžeme konštatovať, že dvo-rec v Pohansku vznikol asi v druhej štvrtine 9. sto-ročia. Do tohto obdobia môžeme potenciálne da-tovať aj počiatky vzniku celého centrálneho opev-neného komplexu (hradiska aj s dvorcom). Dvo-rec v Pohansku pri Břeclavi dosiahol s najväčšou pravdepodobnosťou vrchol v 2. tretine 9. storočia, čiže v období panovania Rastislava. Pohansko bolo na základe viacerých náznakov postavené ako nový sídliskový konglomerát, ako prejav moci vysoko postaveného predstaviteľa krajiny, respektíve čle-na vládnucej vrstvy (Dostál 1979; Procházka 1990, 289; Macháček 2005). Celý sídliskový komplex v Pohansku pri Břeclavi môžeme na základe arche-

206

ologických, architektonických a historických zna-lostí prirovnať ku kráľovskému a cisárskemu falcu z franského prostredia. A to aj s rozsiahlym pred-hradím a s výrazným zastúpením hospodárskych objektov. Poľnohospodársku produkciu a z nej vy-plývajúce zásobovanie potravinami zabezpečovalo množstvo osád nachádzajúcich sa v širšom zázemí rozsiahleho opevneného komplexu. Významnou súčasťou (palatium) karolínsko-otonského fal-cu boli reprezentatívno-sídelné (tzv. kráľovské) objekty a s nimi súvisiaca sakrálna architektúra (nachádzajúce sa v dvorci v rámci opevneného komplexu). Palatium v Pohansku pri Břeclavi vy-kazovalo analogické prvky so staršími otonskými falcami v Tillede, Grone (Binding 1996; Macháček 2001a; 2005, 106). Významnou súčasťou falcu je sálová stavba – zhromaždisko, ktorá je doložené aj z Pohanska. Funkciu takejto auly mohol potenciál-ne na základe najnovších interpretácií plniť objekt (10 a 113), ktorý bol pôvodne charakterizovaný ako dve nadzemné stavby (Macháček 2001a). Tie-to atribúty jednoznačne vypovedajú o významnom sídliskovom komplexe aj s fortifikáciami, typickom pre sídlo významného hodnostára, alebo prísluš-níka vládnucej vrstvy veľkomoravského štátu. Res-pektíve táto sídlisková aglomerácia mohla byť hie-rarchicky menej významnou sídelnou rezidenciou celoštátneho významu popri iných nižších funkci-ách. Svojím spoločenským významom prevyšovala funkciu lokálneho, územnosprávneho, oblastného centra (Macháček 2001a) – pravdepodobne III. stupeň hierarchizácie centrálnych polôh. Niektorí bádatelia stotožňujú Pohansko pri Břeclavi s náz-vom Lauentenburch, zachovaným nemeckým po-menovaním z včasnostredovekého obdobia, ktorý patril lokalite nachádzajúcej sa na Slovanmi osíd-lenom územnom priestore (Havlík 1963, 43; Ma-cháček 2005, 131). Význam Pohanska musíme chá-pať s celkovým sídliskovým konglomerátom aj s ne-opevnenými predhradiami, už v polohe podobnej so sídliskovou aglomeráciou predmestského typu. Aj z tejto výraznejšej hustoty osídlenia, ale aj z jeho typologicko-funkčnej bohatej rôznorodosti (sídelnej – dvorec, vojenskej a remeselnej, poľno-hospodárskej) vyplýva, že Pohansko plnilo funkciu správnu, sídelnú i vojenskú. No dôraz bol pravde-podobne kladený na spomínanú hospodársku (re-meselnú) a obchodnú funkciu (Dostál 1967; 1970; 1975; 1985; 1986; 1988b; 1993; Macháček 2001a; 2001b; 2002a; Měřínský 2001b; Vignatiová 1992; 1996; Vignatiová/Klanicová 2001). Podľa J. Ma-cháčka bola Břeclav – Pohansko munitium, empo-

rium a palatium moravských panovníkov, s ktorý-mi, aj ako komplementárne sídlisko k Mikulčiciam, bolo osudovo spojené (2005). Napriek nedostatočne vypovedajúcej ná-lezovej situácii v súvislosti s jednoznačnou loka-lizáciou centrálneho opevneného sídliska sa vý-znamnejšia veľkomoravská sídlisková aglomerácia nachádzala s veľkou pravdepodobnosťou v pries-tore súčasného Olomouca. Na predveľkomoravské olomoucké hradisko, lokalizované na lokalitách Povel a Nové Sady, nadväzovalo pravdepodobne nové, zatiaľ jednoznačne presne nelokalizované stredohradištné opevnené sídlisko, ktoré sa roz-prestieralo na sever od neho, bližšie k brodu cez rieku Moravu. Bolo širšie lokalizované na polohe olomouckého kopca. Presnejšie, ale iba potenci-álne lokalizovanie centra je umiestňované v ob-lasti predhradia neskoršieho přemyslovského hra-du (poloha B), ktorý postavili na dómskom návrší – poloha C (Bláha 2001, 42). Nad predhradím sa od juhozápadu týči Michalský kopec, kde sa na jeho vrchole vyskytovalo kultové predkresťanské mies-to. Zo stredohradištného obdobia je zatiaľ napriek výrazným druhotným zásahom doložené osídlenie minimálne na 10 ha plochy súčasného Olomou-ca (Bláha 2001, 63). Centrálne stredohradištné olomoucké hradisko, zatiaľ bez doložených for-tifikácií, plnilo v 9. storočí významnú úlohu nie-len lokálneho centra, ale aj reprezentatívnu úlohu v rámci veľkomoravského štátu. Vzniklo v prvej po-lovici 9. storočia a mohlo byť popredným mocen-sko-spoločenským sídelným centrom olomouckej sídliskovej aglomerácie, ktorá bola popredným strediskom nadlokálneho (III. stupeň hierarchizá-cie) významu v rámci moravského štátu ovládané-ho Mojmírom I. a neskôr celej Veľkej Moravy. S naj-väčšou pravdepodobnosťou bolo sídlom teritória, ktoré svojím významom a veľkosťou prevyšovalo územný celok lokálneho oblastného významu (III. stupeň hierarchizácie). Môžeme ju do určitej mie-ry porovnať s veľkovojvodstvom (oproti menšiemu vojvodstvu) vyskytujúcim sa vo franskom prostredí v druhej polovici prvého tisícročia (Bláha 1980b, 301-311; 1986, 435-440; 1995; 2001; 2002; Staňa 1985, 192). Niektorí bádatelia uvažujú, že Olomouc bol biskupským sídelným miestom (Bláha 2002, 138). Odôvodňujú to aj na základe objavených zvyškov malty z objektov olomouckej sídliskovej aglomerá-cie z obdobia okolo roku 900. Tieto nálezy upozor-ňujú na existenciu možnej murovanej stavby, res-pektíve stavieb pravdepodobne sakrálneho cha-

Drahoslav Hulínek

207


rakteru. Hypotézu, že Olomouc mohol plniť úlohu sídla biskupa, navodzuje aj nález železného stilu datovaného najneskôr do prvej polovice 10. sto-ročia. Olomouc mohol byť sídlom jedného zo su-fragánov približne okolo roku 900 Mojmírom II. obnovenej moravskej arcidiecézy. Pravdepodobne naň nadviazalo v 70. rokoch 10. storočia vzniknu-té moravské biskupstvo (mohúčska synoda 976) a v roku 1062/1063 obnovená moravská cirkevná provincia (Havlík 1992, 281-282). Miestna nálezo-vá situácia z veľkomoravského obdobia je výrazne narušená neskoršou zástavbou. Veď olomoucká sídlisková aglomerácia (aj s nekropolami) si kon-tinuitne zachovala dôležité postavenie i na prelo-me 9. a 10. storočia po zániku Veľkej Moravy (Blá-ha 1980a, 27-40; 1980b, 301-311; 1984, 133-146; 1986, 435-440; 1995; 2001; 2002; Staňa 1985, 192). Súčasťou olomouckej sídliskovej aglomerá-cie bola poloha Kláštorné hradisko, kde zatiaľ len môžeme uvažovať o existencii hradiska vo veľko-moravskom období. (Bláha 1980a, 27-40; 1980b, 301-311; 1986, 435-440; 1995; 2001; 2002; Do-hnal 1974, 106-111; 1985, 97-113; 1994, 211-226; 1998; Michna 1982, 716-744; 1988). Existencia sídliskovej aglomerácie sa ako čiastočne problematická javí v oblasti Devína (III. stupeň hierarchizácie významu centrálnych polôh – v čase ohrozenia krajiny bol pravdepodobne po-hraničným sídlom panovníka). Jej súčasťou, okrem otvorených sídlisk a pohrebísk (napríklad polohy Za kostolom, Vinohrady a Staré Vinohrady), bolo centrálne hradisko nad sútokom Moravy s Dunajom a dve strážne opevnené sídliská v Devínskej Novej Vsi na polohách Nad lomom a Na pieskach. Na vý-znam Devína vo veľkomoravskom období upozor-ňujú Fuldské anály (Plachá/Hlavicová/Keller 1990, 20-124). V nich sa spomína, že východofranský pa-novník Ľudovít obkľúčil v roku 864 vojsko kniežaťa Rastislava v akomsi meste zvanom Dowina, kde s ním uzavrel pre Rastislava kompromisný, vazalský mier, ktorý potom slovanský vládca viac-menej ne-dodržiaval (Ratkoš 1968, 91-92; Steinhübel 2004, 124-126). Môžeme hypoteticky uvažovať, že devín-sky sídliskový priestor spolu s bratislavským tvorili jednotnú sídliskovú aglomeráciu v rámci oblasti Bratislavskej brány (Bednár 2001, 32). Prípadne býva Devín považovaný iba za špecifické pohranič-né sídlo feudála, ktorý si tu dal postaviť sakrálnu stavbu (Štefanovičová 2002, 114). Okrem týchto názorov môžeme uvažovať aj o inom spoločenskom postavení Devína. Nájdenie pozostatkov kamennej

architektúry z 9. a hrobov z 2. polovice 9. storočia, nález veľkomoravského pohrebiska v dnešnej obci na polohe Za kostolom a existencia dvoch hradísk v Devínskej Novej Vsi a ďalších včasnostredovekých lokalít však umožňujú interpretovať funkciu devín-skej sídliskovej oblasti ako samostatnú aglomerá-ciu s významnejším spoločenským a náboženským zázemím (Hulínek/Čajka 2004, 93-94; Plachá/Hla-vicová/Keller 1990, Tab. 2). Podľa J. Steinhübla knieža Rastislav, potom ako verejne podporoval Karolmana, pravdepodobne už od roku 858 sídlil na Devíne na úkor hlavného centra v Mikulčiciach. Devín bol výhodným strategickým miestom, odkiaľ mohol Rastislav priamejšie a pohotovejšie ovplyv-ňovať situáciu v širšom východofranskom pohraničí na pravom brehu Dunaja v prospech seba a zároveň niekedy aj v kontexte záujmov svojho spojenca Ka-rolmana (2004, 124-126). Interpretáciu tejto síd-liskovej oblasti ako aglomerácie predmestského typu môže podporiť aj jej súvis s moravskou čas-ťou Veľkej Moravy. Tiež si je potrebné uvedomiť, že v tom čase bolo koryto Dunaja aj so svojimi rame-nami medzi Devínom a Bratislavou oproti súčasné-mu stavu značne vodnatejšie. Z týchto dôvodov bol asi 6 až 8 km dlhý úsek ľavého brehu Dunaja me-dzi Karlovou Vsou a Devínom ťažko prekonateľným terénom, na ktorý bezprostredne nadväzovali sva-hy Malých Karpát (masív Devínskej Kobyly). Daný úsek mohol na vtedajšie technické možnosti tvoriť ťažšie zdolateľnú prírodnú prekážku. Tieto skutoč-nosti sú v menšej miere badateľné počas povodní aj v súčasnosti. Vo včasnom stredoveku boli strate-gicky významné husto osídlené územia Bratislavy a Devína. (Hulínek/Čajka 2004, 93-94). Práve preto absencia výraznejšieho včasnostredovekého osíd-lenia (až na sporadické nálezy z polohy Benčíkov dvor a kaplnka sv. Urbana) v územnom priestore od bratislavskej mestskej časti Karlova Ves (Ri-viéra – Devínska/Slovanská cesta) až po začiatok mestskej časti Devín (Pramene I-1, 26-37, obr. 3; Štefanovičová 1993, mapa na predsádke vpredu) nie je možno náhodná (Hulínek/Čajka 2004, 93-94). V tomto priestore sa síce nachádzajú zvyšky valov (Pramene I-1, 26-37, obr. 3; Štefanovičová 1993, mapa na predsádke vpredu), ale pokiaľ by boli využívané vo včasnom stredoveku, tak by skôr podporovali určitú izolovanosť devínskej oblas-ti oproti územiu východne od Malých Karpát. Po-tom práve tieto pozostatky fortifikácií mohli plniť obrannú úlohu voči vojenským vpádom z východu (Hulínek/Čajka 2004, 93-94). V tom čase bol geo-graficky výhodnejší prienik do devínskej územnej

208

oblasti obídením Devínskej Kobyly Líščím údolím v Karlovej Vsi, Krčacami a Dúbravkou smerom na Devínsku Novú Ves. Táto prístupová cesta zvýraz-ňuje strategický význam hradísk v Devínskej Novej Vsi (Na pieskach a Nad Lomom). Tie vďaka svojej geografickej polohe boli najvýznamnejšími stráž-nymi bodmi pri obrane devínskej sídliskovej aglo-merácie predpokladaného predmestského typu. Význam rieky Moravy ako komunikačnej tepny upo-zorňuje na súvis Devína s územím západne od Ma-lých Karpát. Práve povodím Moravy viedla jedna z trás cesty smerom na sever (tzv. Jantárová cesta) už od obdobia praveku. Devín tvoril jej významný bod, pretože sa nachádza na križovatke medzi ňou a cestou vedúcou povodím Dunaja v smere východ – západ (Hulínek/Čajka 2004, 93-94; Hulínek/Pla-chá 2000, 37-38). Devín až v 10. storočí, po zániku Veľkej Moravy, stratil na spoločenskom význame. Ako významný strategický bod však neunikol mo-cenským ambíciám formujúceho sa Uhorského kráľovstva. Skutočnosť, že Devín bol do určitej miery niekedy typický inými dejinnými súvislosťami ako územie východne od Malých Karpát, dokazujú aj niektoré paralely z praveku. Je to napríklad na Slo-vensku v určitej miere výnimočná plynulosť osíd-lenia od horizontu Blučina – Kopčany (na prelome strednej a mladšej doby bronzovej na Slovensku) až po laténske obdobie bez výraznejších stôp vo-jenského atakovania. Dokazuje to aj prechodný stupeň (HB3) medzi dobou bronzovou a železnou, v ktorom je doložená kontinuita osídlenia (na väč-šine súdobých lokalít nezachytená) devínskej vy-výšeniny. Rovnako na Devíne nie je v nálezoch ba-dateľný východný, kimérsky (až na poškodené bronzové kovanie z konského postroja), ani ne-skorší trácky zásah. Dokonca na Devíne nie sú roz-poznateľné ani ich výraznejšie kultúrne vplyvy (Hulínek/Čajka 2004, 93-94; Plachá/Paulík 2000, 37; 2001, 162). Ďalšia sídlisková aglomerácia predmest-ského typu sa nachádzala v historickej Bratislave. Tvorilo ju centrálne hradisko lokalizované na hra-de a otvorené sídliská. Tie sa rozprestierali najmä v priestore, kde sa neskôr rozrástlo stredoveké mesto. Môžeme predpokladať, že tu existoval väčší počet veľkomoravských sídlisk. Poznatky o nich sú fragmentárne, pretože intenzívna výstavba v na-sledujúcich storočiach tu znemožnila vykonať roz-siahly súvislejší archeologický výskum. Religiózny význam Bratislavy zdôrazňuje odkrytie pozostat-kov sakrálnej stavby – baziliky (doteraz archeolo-

gicky zistená najväčšia sakrálna stavba na území Slovenska vo veľkomoravskom období), ktorá sa nachádzala na vnútornej ploche centrálneho hra-diska (Štefanovičová 1975; 1995, 270-271; 2004a; 2004b, 10, 21-22; Štefanovičová/Henning/Ruttkay 2007, 237-250). Z lokality poznáme tiež fragmenty malého kamenného paláca s dvoma miestnosťami, ktoré sa našli na najvyššej polohe kopca pod sú-časnou západnou polovicou hradného paláca. Vý-chodne od predchádzajúceho objektu boli nájdené pozostatky zrubovej stavby s kamennou podmurov-kou z lomového kameňa kladeného na hlinu. Spo-mínané objekty boli svojou stavebnou úrovňou nie veľmi často sa vyskytujúcimi svetskými objektmi. S podobnými stavbami sa môžeme napríklad stret-núť iba na minimálne rovnako významných veľko-moravských lokalitách ako Staré Město pri Uher-skom Hradišti, Pohansko, Brno – Líšeň, Mikulčice i Nitra (Štefanovičová 1975, 84-100; Štefanovičo-vá/Henning/Ruttkay 2007, 237-250). Význam lo-kality ako sídliskovej aglomerácie potvrdzujú aj nálezy sídliskových objektov na území dnešného mesta Bratislavy „tiahnuce sa“ východne od Bra-tislavskej brány. Tu sa nachádzajú fragmentálne pozostatky množstva včasnostredovekých ob-jektov rozrušených neskoršou zástavbou. Jeden z posledných objavov z tohto priestoru pochádza z bratislavskej polohy Vydrica, kde sa našli viaceré nálezové situácie zo včasnostredovekého obdobia. Medzi najzaujímavejšie nálezy z tejto lokality pa-trí drevozemná stavba, ktorá dosahovala dĺžku až 12 m. Objekt je predbežne rámcovo datovaný do 8. až 9. storočia (Jelínek 2008, 124). Poloha Brati-slava sa spomína aj v Salzburských letopisoch. V nich sa konštatuje, že pri Brezalauspurchu sa odohrala 4. júla osudná bitka medzi maďarskými a bavorský-mi vojskami, v ktorej boli Bavori na hlavu zdolaní (Ratkoš 1968, 379-381). Maďari si aj vďaka tomuto víťazstvu upevnili svoje pozície v Karpatskej kotline a zároveň si otvorili cestu do západnej Európy. Nit-ra a Bratislava sú zatiaľ jediným veľkomoravskými sídliskovými aglomeráciami s predmestskými prv-kami, doloženými na území Slovenska v pravdepo-dobných dobových hraniciach Nitrianskeho knie-žatstva (územie východne od hrebeňa Malých a Bie-lych Karpát, teda pravdepodobne bez devínskej sídliskovej oblasti). Pre porovnanie môžeme konštatovať, že v priebehu 9. storočia tvorili podobnú centrál-nu úlohu (v danej oblasti) ako Mikulčice a Staré Město, ale spoločensky menej významnú ako hra-diská formujúce sa ako viacdielne kmeňové cen-

Drahoslav Hulínek

209


trálne opevnené sídliská v malopoľskom priesto-re, ale i iných stredoeurópskych regiónoch, ktoré pravdepodobne boli čo len krátky čas súčasťou Veľ-kej Moravy. Vtedy sa stali centrami v rámci územ-no-administratívneho členenia veľkomoravského štátu (3. stupeň hierarchizácie spoločenského významu centra a oblasti, ktorú miestny veľmož spravoval). Išlo napríklad o opevnené sídliská v Dembline, Stradówe, Zawade či Naszacowiciach (Poleski 2004, 162). Podobná situácia bola i v inej časti Poľska, v Dolnom Sliezsku, kde nadväzne, re-spektíve po vzore na predchádzajúce mocensko-spoločenské štruktúry, bola v 10. a 11. storočí do-minantným centrálnym opevneným sídliskom po-loha v Opole (centrum Opolanov; Kurnatowska 2002b, 161-163). Rovnaká situácia bola aj v Če-chách. Centrami miestnych kniežatstiev, respek-tíve daných územných jednotiek (teritórií) tu na-príklad boli hradiská v Starej Kouřimi – s výrazne doloženými kontaktmi s moravským kultúrnym prostredím (napríklad špecifická mutácia pôvod-ného veľkomoravského šperkárstva), v Libici a naj-mä opevnené sídliská v priestore Pražskej kotliny. V rámci vznikajúcej pražskej sídliskovej aglome-rácie postupne dominovalo v 9. storočí (najmä až v jeho závere) hradisko na hrade ako svetské, ale aj sakrálne centrum (Borkovský 1956; 1969; Frolík 2001, 107-110; Frolík/Maříková-Kubková/Ružičko-vá/Zeman 2000; Lutovský 2001, 245-266; Sláma 1986, 46-48). Situácia v Čechách je oproti morav-sko-nitrianskemu priestoru rozdielna v tom, že na ňom bol už od druhej tretiny 9. storočia sformova-ný jednoliaty štátny celok, pre ktorý bola charakte-ristická istá duálnosť moravskej a nitrianskej časti (Steinhübel 2004). V priestore Malopoľska, Sliez-ska a Čiech sa s formovaním štátnych prvkov po-dobného charakteru stretávame najmä pod veľko-moravským vplyvom až v druhej polovici 9. a jed-noznačnejšie až v 10. storočí (Třeštík 1997; 2001; Bubeník/Pleinerová/Profantová 1998, 134-135). Situácia v Zadunajsku bola do určitej miery podmienená neustálymi mocenskými stretmi me-dzi Franskou a Veľkomoravskou ríšou. Napriek tomu tu môžeme, pokiaľ ide o opevnené sídliská, badať čiastočne inú situáciu, ako to bolo v územnom jad-re štátu – v Nitriansku a na Morave (Steinhübel 2004). Miestne pevnosti nevychádzali iba z tra-dície strategickej a geografickej výhodnosti niek-dajších rímskych castelov a vojenských staníc, ale aj z ich stavebných dispozícií. V tomto kontexte tu môžeme vnímať väčšinu opevnených sídlisk. Podobnejšia k moravsko-nitrianskemu prostre-

diu bola najmä sídlisková aglomerácia v pries-tore Balatonu. V Zadunajsku zohrávalo v prie-behu 9. storočia dôležitú úlohu Panónske knie-žatstvo, spravované približne v rokoch 840 – 861 Pribinom. Dominantným opevneným sídliskom v tomto priestore bol Blatnohrad, ktorý bol centrom formujúcej sa sídliskovej aglomerácie v okolí Balatonu (Steinhübel 2004, 113). V tejto súvislosti treba konštatovať, že po páde Avarského kaganátu sa na území Zadunajska takmer nevyskytovali – s výnimkou blatenského sídliskového priestoru – nížinné a výšinné (jed-noznačne vyplývajúce z geografických dôvodov) hradiská, aké boli typické pre oblasť Moravy a Nit-rianska. Okrem prírodných daností to súviselo aj s už naznačenou historickou tradíciou, keď tunaj-ší Slovania využívali najmä niekdajšie rímske pev-nosti a iné sídliskové objekty, ktoré tu plnili úlo-hu sídlisk, aj s určitými, z minulosti zachovanými fortif ikačnými dispozíciami (Steinhübel 2004, 96; Szöke 2002, 79-80). Napríklad pri ústí Zaly do Blatenského jazera sa nachádzala bývalá rímska pevnosť Valcum (Fenékpuszta). Čiastočne zbo-rená rímska pevnosť bola opäť využívaná v 9. sto-ročí Slovanmi, keď v jej priestoroch mali opevne-né sídlisko (Müller 1991; 1996; 1997; 2002; Stein-hübel 2004, 100-101). Na území neskoršieho Pribinovho Za-dunajska existovali po páde Avarského ka-ganátu štyri menšie kniežatstvá: Ptujsko (na území dnešného Slovinska s centrálnym síd-lom a hradom Ptuj – Poetovio, bývalé halštat-ské sídlisko a rímsky tábor), Dudlebsko (naj-významnejším sídliskom bola bývalá rímska lo-kalita Sabária, už v 9. storočí označená pojmom civitas), Blatensko (najvýznamnejším sídlom bol Blatnohrad – Mosapurc alebo Mosaburg – s určitými fortif ikačnými prvkami podobnými s moravsko-nitrianskym prostredím) a severo-východné Zadunajsko – územie severne od Bla-tenska a východne od Hornej Panónie (cen-trálnym sídlom bol možno Ostrihom – Solva, Vesprém, možno na jeho úplnom západnom okraji Arabona – Ráb, ktorý asi tiež nadväzuje na castel z doby rímskej, alebo zatiaľ neidentif ikovateľný Orath; Steinhübel 2004, 108-117). Severovýchod-né Zadunajsko dobyl od Pribinu v roku 861 veľko-moravský panovník Rastislav (Steinhübel 2004, 22; Tomka 2004, 389-401; Tóth 1999/2000, 441-454), kedy Moravania Pribinu usmrtili. Na Pri-binovo miesto v Blatnohrade nastúpil jeho syn Koceľ (Lukačka 1999, 143).

210

Blatnohrad môžeme stotožniť s opevneným síd-liskom nájdeným na Hradskom ostrove v Zalavári. Ako prvý túto včasnostredovekú polohu identifikoval v roku 1841 J. Kollár (Tóth 1999/2000, 441-454). Archeologický výskum tu v rokoch 1946 – 1948 robil A. Radnóti, od 50. rokov 20. storočia ho začal robiť G. Féher (v rokoch 1951 až 1954) a po ňom A. Cs. Sós, ktorá ukončila výskumné práce v roku 1992. Na ne nadviazal B. M. Szöke, ktorý pre-vzal vedenie nad archeologickými výskumami (Sós 1973; Szöke 2002; Váňa 1977, 95). Centrálne opevnené síd-lisko, ďalšie opevnené aj otvorené sídliská v okolí, množ-stvo sakrálnych objektov a cintoríny tvorili nahustený sídliskový priestor vyskytujúci sa na lokalitách – najmä jednotlivých vystupujúcich ostrovných plochách v povo-dí rieky Zaly ústiacej do Balatonu. Do určitej miery mô-žeme balatonský sídliskový priestor typologicky stotožniť s veľkomoravskými aglomeráciami predmestského typu z priestoru Moravy a Nitrianska. V balatonskom priestore prežíval aj vo veľkomoravskom období ostrovný keszthe-lyský, neskoroavarsko-slovanský (ďalej len slovanský), ale aj súdobý dalmátsky, kötlašský, bulharský a franský vplyv (Müller 1995; 1996). Nielen centrálne hradisko, ale celú sídliskovú aglomeráciu môžeme stotožniť s označením civita/s/ Mosaburg (nemecká podoba mena), alebo Urbs paludarum (latinská podoba mena) – zodpovedá slovan-skému Blatenský kostel (Szöke 2002, 79; Steinhübel 2004, 113; Tóth 1999/2000). Centrálne hradisko na Hradnom ostrove (Vársziget) bolo trojdielne. Súčasťou jeho opev-nej plochy boli okrem dominujúceho sídelného panského dvorca obytné (či už pre svetských alebo náboženských predstaviteľov) a sakrálne objekty. Trojdielne opevnené sídlisko malo drevozemné opevnenie, vykazujúce po-dobnosť so súdobými lokalitami z česko-moravsko-ni-trianskeho prostredia (Váňa 1977, 95). Na polohe Várszi-get pravdepodobne postavili Pribinov kostol, spomínaný v spise Conversio (spis O obrátení Bavorov a Korutáncov na vieru), ktorého zvyšky neskôr zničila pieskovňa. Podľa tohto písomného prameňa vysvätil kostol na počesť Má-rie Bohorodičky v roku 850 arcibiskup Liupram (Lukačka 1999, 142). Z polohy Récéskút pochádza významný nález trojloďovej baziliky odkrytý A. Radnótim. Okrem množ-stva nálezových situácií stojí za pozornosť aj v rámci síd-liskových útvarov rôzneho charakteru opevnený panský dvorec (800 m štvorcových, 25 x 32m) na ostrove – po-lohe Zalaszbar-Borjúállás, ktorý sa nachádzal 600 m ju-hozápadne od Hradského ostrova. Jeho objaviteľ R. Mül-ler (1995; 1996, 136) ho stotožňuje s Wittimarovým ma-jetkom v Blatenskom kniežatstve, na ktorom bol podľa Conversia vysvätený kostol sv. Štefanovi Prvomučeníko-vi. Prameň uvádza: „V roku 865 ctihodný salzburský ar-cibiskup Adalvin slávil Kristovo narodenie na Koceľovom hradisku, novšie zvanom Blatnohrad, ktorý mu (Koceľo-

vi) pripadol po smrti jeho otca zabitého Moravanmi. A tu v onen deň vykonal cirkevné bohoslužby a v nasledujúci deň vysvätil na majetku patriacom Wittimarovi kostol na poctu svätého Štefana Prvomučeníka.“ (Lukačka 1999, 143). Kostol bol súčasťou opevneného panského dvorca s palisádovou ohradou (Müller 1995, 91-100; 1996, 136). Balatonská sídlisková aglomerácia viac-menej kontinuit-ne pretrvala do 11. storočia.

I. 2. Opevnené sídliská – lokálne centrá územno-

administratívnych celkov predstavujúcich základ-

né teritoriálne rozčlenenie veľkomoravského štát-

neho celku

Lokálne centrá tvorili strediská územných oblastí, ktoré organizačne delili Veľkú Moravu (Šal-kovský 1987, 131). Tieto územné jednotky (najmä 4. stupeň územnosprávnej hierarchizácie), ktoré boli sú-časťou moravskej alebo nitrianskej časti Veľkej Moravy, mohli kontinuálne nadväzovať na predpokladané pôvod-né kmeňové, ale aj organizačné a vývojovo vyššie nad-kmeňové útvary formujúce sa minimálne už od prelomu 8. a 9. storočia. Tieto územno-administratívne jednotky sa postupne počas existencie veľkomoravského štátu v mnohých prípadoch transformovali ako hradské ob-vody – španstvá (Šalkovský 1988b, 400). Tieto hradiská boli sídlom miestneho veľkomoravského správcu/veľmo-ža – župana, dosadeného alebo vo funkcii potvrdené-ho vládcami mojmírovskej dynastie a pravdepodobne i kniežatami ich dvora, ktorý plnil panovníkove príkazy, bol správcom jeho majetku a styčnou rukou štátu (vý-konnej i súdnej moci – na spôsob franských grófov) (Ga-luška 2004, 75; Havlík 1981-1982; 1992; Ruttkay 2005a, 78). Skutočnosť, že územie veľkomoravského štátu bolo správne a kultúrne diferencované, môže okrem iného na-značovať rozdielne hospodárske zázemie a s ním súvisia-cu špecifickú výrobnú činnosť v jednotlivých regiónoch. Napríklad výskyt a výroba daného typu vyspelých foriem keramiky bola rozdielna v závislosti od daného regiónu. Každý typ keramiky vykazoval špecifiká hrnčiarskych die-lní daného lokálneho územia, čo súviselo aj so širším eko-nomickým dosahom z hľadiska politického členenia šir-šieho (veľkomoravského) územia (Macháček 2001c, 251, 256-257; Chropovský 1962). Táto rozdielnosť regiónov je badateľná i v tom, že rôzne lokálne oblasti aj so svojimi centrami sa líšili rôznymi pomermi množstva domáckej a remeselnej keramiky. To naznačuje rozdielnu remeselnú a ekonomickú úroveň a tradíciu danej lokálnej oblasti – regiónu (Macháček 2001c, 263). Viaceré centrá územ-no-administratívnych celkov vo svojej funkcii nadviazali na predchádzajúce dejinné obdobie, kedy pred vznikom veľkomoravského štátneho útvaru začali plniť podobnú úlohu (Hulínek/Čajka 2004, 94-95).

Drahoslav Hulínek

211


Táto nadväznosť nastala aj v oblasti br-nianskeho územného regiónu, kde aj vo veľkomo-ravskom období plnilo úlohu lokálneho územného centra opevnené sídlisko Brno – Líšeň – Staré Zám-ky. Hradisko sa nachádzalo v hustejšie osídlenom priestore už možno s vytvárajúcimi sa alebo vytvo-renými prvkami sídliskovej aglomerácie predmest-ského typu (na rozmedzí 3. a 4. stupňa hierarchi-zácie územnosprávnych centier a ich oblastí). Spo-ločenský význam tohto opevneného sídliska do-kazuje aj vymedzený, pravdepodobne veľmožský dvorec v rámci opevnenej plochy akropoly (Poulík 1949, 40, 45, 45-91; 1948-1950, 99–104; Staňa 1960, 240-293; 1972, 109-171; 1985, 190; 1988, 171-172; 1996, 269-275). Nevylučujem možnosť, že teritórium, ktoré hradisko v Brne – Líšni spra-vovalo, prevyšovalo lokálny oblastný charakter (3. stupeň hierarchizácie). Viac svetla do prípad-ného prehodnotenia spoločenského zatriedenia tohto centrálneho opevneného sídliska môžu pri-niesť až výsledky ďalšieho bádania. Môžeme iba predpokladať, že lokálnym centrom na pomedzí brnianskeho a pomoravské-ho regiónu bolo opevnené sídlisko sv. Klimenta v Osvětimanoch. Toto hradisko možno zohrávalo aj výnimočnejšiu hospodársku (uvažuje sa o spra-covaní železa) funkciu oproti iným hradiskám rov-nakej funkcie (Menoušková 2001; Staňa 1985, 199; Zacherle 1975; 1987). Znojemské opevnené sídlisko zase plnilo funkciu lokálneho správneho centra v juhozápad-nej oblasti moravskej časti Veľkej Moravy (Klíma 1989a; 1989b; 1993a; 1993b; 1999; 2001; Lutovský 2001, 376; Měřínský 1989, 112-113) Juhomoravské hradisko na polohe Pohan-sko u Nejdeku plnilo vo veľkomoravskom období s najväčšou pravdepodobnosťou buď bližšie ne-určiteľnú lokálnu územnosprávnu funkciu (danej lokálnej oblasti) v rámci väčšieho a významnej-šieho břeclavsko-pohanského územného priesto-ru – kniežatstva (možno porovnateľnú s franským veľkovojvodstvom prevyšujúcim svojím významom vojvodstvo; Klanicová 2001; Procházka 1989, 57-58; 1990, 293; Staňa 1985, 194) alebo bolo vý-znamnejším veľmožským, strážnym sídlom v sú-vislosti s blízkou sídliskovou aglomeráciu Břec-lav – Pohansko. Nevylučujem však ani možnosť, že bolo centrom samostatnejšieho územnosprávneho celku a jeho blízkosť so sídliskovou aglomeráciou v Pohansku – Břeclavi je buď náhodná, alebo vy-plývala z dobových, strategicky výhodných daností pri výbere polohy v Nejdeku.

Hierarchicky menej významnú centrálnu funkciu lokálneho (oblastného; dokonca hypote-ticky možno iba sídlo kmeťa) významu mohlo v se-vernej časti Moravy zohrávať aj opevnené sídlisko v Přerove (Kohoutek 1993, 94-95; Lutovský 2001, 271-272; Staňa 1970, 79-105; 1985, 192; 1998, 49-69; 1999, 760-773). Hypoteticky môžeme uva-žovať, že přerovský lokálny región bol možno sú-časťou potenciálne väčšieho a spoločensky význam-nejšieho územnosprávneho celku (možno kniežat-stva alebo veľkovojvodstva) so sídlom v Olomouci. Respektíve opevnené sídlisko v Přerove bolo cen-trom samostatného územnosprávneho celku v naj-severnejších častiach Moravy. Na území Nitrianska, v severnej časti stredného Slovenska, je badateľný lokačný posun centra lokálneho významu. Pôvodne funkciu hlav-ného strediska oblasti asi plnilo opevnené sídlis-ko Ostrá skala vo Vyšnom Kubíne. Okolo polovice 9. storočia vzniklo hradisko v Divinke v blízkosti Žiliny a predpokladá sa, že v tomto prípade na-stal lokačný posun centrálneho hradiska (Moravčík 1978, 58-59). V tomto období ale nemôžeme ho-voriť o všeobecnom úpadku hradiska na Ostrej ska-le nad Vyšným Kubínom. Nastala zrejme iba zme-na jeho postavenia v spoločenskom systéme, keď sa s veľkou pravdepodobnosťou stáva opevneným sídliskom strážneho typu. Je však možný aj iný va-riant, podľa ktorého by bola oblasť rozdelená pod obe hradiská (Ostrá skala a Divinka). K podobnému presunu došlo aj v južnej časti stredného Považia, keď po zániku hradiska v Pobedime prebral jeho funkciu dvorec v Ducovom (Ruttkay 1998, 411). V týchto súvislostiach sa uvažuje, že aj v priestore Bojnej sa v čase Nitrianskeho kniežatstva už v pr-vej tretine 9. storočia nachádzalo významné spo-ločenské, mocenské a náboženské centrum Bojná – Valisko, okolo ktorého sa koncentrovalo via-cero hradísk – Bojná II, Bojná III, Bojná – Marhát, Bojná – Úhrad. Môžeme iba predpokladať, že hra-diská v Bojnej aj v kontexte pretrvávania svojej funkcie stratili po vzniku Veľkej Moravy na význa-me, respektíve už dokonca vôbec neboli využívané, prípadne iba v minimálne miere. Lenže táto sku-točnosť, podobne ako v prípade iných hradísk na území Slovenska, nie je vôbec potvrdená. V tomto ohľade vyrieši mnohé otázky Bojnej vyhodnotenie práve prebiehajúceho archeologického výskumu (Pieta/Ruttkay 2007, 54-57). Počas existencie Veľkej Moravy môžeme badať výraznejšie územnosprávne členenie na úze-mí stredného a západného Slovenska. Prejavuje sa

212

aj v hustejšom výskyte centrálnych hradísk na ce-lom území Veľkej Moravy (vznikajú nové územno-správne oblasti). Územnosprávny celok je rozpo-znateľný v severnej časti stredného Považia, kto-rého lokálnym centrom bolo pravdepodobne včas-nofeudálne opevnené sídlisko v Trenčíne – poloha hrad (Nešporová 1978, 217-223; 1993). Územnosprávna jednotka v rámci veľko-moravského štátneho útvaru pravdepodobne vznikla aj v priestore stredoslovenskej kotliny, kde sa neskôr v období existencie uhorského štá-tu sformoval Zvolenský komitát. Jej centrom bolo pravdepodobne hradisko vo Zvolene, časť Môťová, lokalizované v polohe Priekopa (Mácelová 1998, 402, 404). Na území hornej Nitry a južného Turca bolo naďalej miestnym centrom hradisko rozpres-tierajúce sa v katastri obcí Jasenovo a Nitrianske Pravno – Vyšehradné, lokalizované na polohe Vy-šehrad. V priestore Slovenskej brány to mohol byť neskorší župný hrad Starý Tekov (Habovštiak 1974, 8-15; Bednár 2001, 32; 2004, 13-15; Bednár/Fotto-vá 2001, 37). V južných častiach Slovenska sa dôle-žitou veľkomoravskou lokalitou javí Bíňa, čo môžu v budúcnosti dosvedčiť aj ďalšie archeologické zis-tenia. Nie je vylúčené, že lokalita sa časom zaradí medzi opevnené sídliská, u ktorých môžeme pred-pokladať, čo len potenciálnu veľkomoravskú exis-tenciu, prípadne možno ešte skoršiu spred vzniku Veľkej Moravy. Zatiaľ však doteraz zistené tri prs-tence valov (zdôrazňujú skôr strážny charakter a prechodný charakter využitia lokality) s najväčšou pravdepodobnosťou nesúvisia s veľkomoravským obdobím a staršie fortifikácie zatiaľ nie sú dolo-žené (Habovštiak 1966, 473). Zatiaľ nemôžeme ani vyvrátiť názor, že lokalita v Bíni bola vo veľkomo-ravskom období iba sídliskom. Špecif ickými opevnenými sídliskami boli feudálne panské dvorce – curtis. Niektoré dvor-ce sa viacerými funkčnými črtami, predovšetkým však svojím sídelno-reprezentačným účelom (ako napríklad Pohansko pri Břeclavi), podobali ka-rolínskej falci (Macháček 2001a, 275-286). Dvor-ce sú včasnofeudálne veľmožské sídla s palácom a sakrálnou architektúrou, kde sa spájala cir-kevná a svetská moc (Dostál 1988a, 284). Po-dobným opevneným sídliskom mohol byť dvorec v Ducovom. To však viac vystihuje označenie „castellum“ s palisádovým opevnením. Dvorce typu curtis mali skôr neopevnené ohrady zo ži-vých plotov, respektíve pletené oplotenie, pri-čom niekedy sa vybudovala priekopa, respektíve val (Ruttkay 2002c, 141).

Na území stredného a západného Slo-venska sa dvorce vyskytovali iba na výšinných po-lohách a obvykle mali geometrický, štvoruholní-kový pôdorys (Ruttkay 1999a, 20). Viaceré zhod-né stavebné črty ako dvorec v Ducovom malo neďaleké veľkomoravské opevnené sídlisko v Nit-rianskej Blatnici (Ruttkay 1998, 410-416; 2002c, 135-145). Z hľadiska časového aj funkčného za-radenia je zatiaľ problematické posúdiť lokalitu donedávna vnímanú ako opevnené sídlisko dvor-cového typu na ostrohu v Nitre, časť Drážovce. Skôr je však viac ako pravdepodobné, že toto po-tenciálne stredoveké veľmožské sídlo nemá s ob-dobím 9. až 10. storočia, pokiaľ ide o fortif ikácie, žiadny časový súvis (Pramene I-1 1989, 212-213; Ruttkay 2005b). Môžeme predpokladať aj špecializovanú hospodársku funkciu dvorcov. Pravdepodobne sa to týkalo spoločensky aj mocensky menej významné-ho dvorca vlastnícko-strážneho charakteru v Nit-rianskej Blatnici. V jeho blízkosti sa realizovala ťažba železnej rudy, čo bolo pravdepodobne jed-nou z príčin jeho vzniku (Ruttkay, 1975a, 97-100; 1978a, 143-144; 1978b, 211-217; 1980a 241-245; 1980b, 185-191; 1981, 256-260; 1985a, 173, 178; 1998; 410-416; 1999a, 19-20; 2002c, 137). Č. Staňa (1985, 172-173) zaradil dvorec v Du-covom medzi včasnofeudálne hrady, pričom ten-to útvar mal podľa neho svoju analógiu na Morave v Zelenej hore v Radslaviciach pri Vyškove. Túto podobnosť odôvodňoval malou rozlohou oboch opevnených sídlisk (nepresiahla cca 1 ha) a ich výšinnou polohou. Avšak podľa autora výskumu dvorec v Ducovom nebol len súkromným sídlom veľmoža v jeho lénnom panstve, ale aj správnym centrom celej územnej oblasti ako prejavu terito-riálneho rozčlenenia Veľkej Moravy (Ruttkay 1989, 63; 1998, 411). Dvorec v Ducovom je čiastočne po-dobný s dvorcom v Pohansku pri Břeclavi. Treba však zdôrazniť, že tento dvorec predstavuje oproti dvorcu v Ducovom funkčne iný variant sídlisk toh-to druhu (Ruttkay 1994, 72-73). Obe polohy sú od-líšené vo svojej geografickej dispozícii – výšinná (Ducové) a nížinná (Pohansko). Rozdielnosť je ba-dateľná aj v tom, že na hradisku v Pohansku sa na-chádzajú kompaktné priestory či už výrobného, alebo iného charakteru (Macháček 2001a, 275; 2002a, 115). Dvorec v Pohansku, ktorý sa nachádzal vo vnútri areálu hradiska a zaberal plochu asi 1 ha, bol pravdepodobne sídlom správy kniežacie-ho majetku so sústredenou pevnostnou, vojenskou a sídelno-reprezentačnou funkciou. Hospodársko-

Drahoslav Hulínek

213


výrobná základňa sa nachádzala v jeho tesnej blíz-kosti v rámci celého hradiska. V Ducovom bola re-meselná činnosť vyčlenená mimo opevnenú plo-chu. Objekty významnejšieho remeselného a poľ-nohospodárskeho charakteru sa nachádzali v šir-šom a nie v tesnom okolí. Výšinná poloha dvorca v Ducovom však zvýrazňovala jeho mocenský a stra-tegický význam s charakteristickými znakmi včas-nofeudálneho veľmožského sídla (Dostál 1988a, 283-285; Ruttkay 1994, 72-73). O opevnených síd-liskách dvorcového typu sa uvažuje aj v súvislosti s lokalitami vo Zvolene – časť Môťová, poloha Prie-kopa a v Trenčíne, poloha hrad (Ruttkay 2002c, 145-146). Pre moravskú časť Veľkej Moravy boli ty-pické dvorce v rámci plochy väčších opevnených síd-lisk. Týkalo sa to spoločensky významnejších hra-dísk. Išlo o opevnené sídliská, či už v rámci síd-liskovej aglomerácie, v tomto prípade spomínané Břeclav – Pohansko, v centrálnom hradisku lo-kálneho významu v Brne – Líšni (Staré Zámky), hie-rarchicky možno menej významných veľmož-ských hradiskách – Strachotín (Petrova Louka) a možno Rajhrad. Pri Rajhrade sa tiež okrem iných teórií predpokladá, že keď bolo vybudované väč-šie 13 ha hradisko, tak existencia dvorca (možno aj lokálno-centrálneho významu) stratila na význame a posilnila sa strážno-útočištná funkcia hradiska (Měřínský 2001a). L. Galuška (2004, 76) predpokla-dá, že hradiská typu Nejdek, Strachotín, Rajhrad a možno Přerov boli pevnostnými útvarmi, kde sídlili tzv. kmeti, ktorí boli nižšími správnymi úradníkmi. Tí boli podriadení županom, v tomto prípade z lokál-nych centier, respektíve niektorým lojálnym knieža-tám, významným hodnostárom a veľmožom z vlád-covského dvora štátu. Úlohu lokálneho centra administratívne-ho celku, aj s dvorcom vo vnútri opevnenej plochy, ktoré bolo s najväčšou pravdepodobnosťou v zatiaľ ťažko určiteľnom časovom úseku súčasťou veľko-moravského štátu, je hradisko Gars am Kamp, časť Thunau am Kamp – Schanze a obere Holzwiese v dol-norakúskom Waldvierteli, okres Horn. Hradisko sa pravdepodobne nachádzalo na území, ktoré mohlo byť podľa niektorých bádateľov súčasťou jadra Mo-ravského kniežatstva, respektíve neskoršej Veľkej Moravy (Hulínek 2003; Justová 1990; Žemlička 2006, 76). V tomto kontexte môžeme uvažovať o bezpro-stredne nasledujúcom období (10./11. stor. a na-sledujúce), keď niektorí autori považujú napríklad panstvo Raabs za niekdajšiu súčasť Moravy (Kupfer 1999, 50; Felgenhauer-Schmiedt 2001, 201-215).

Iní autori nevylučujú jeho užší súvis s fran-ským prostredím, pričom mohlo byť súčasťou územ-no-politickej sféry Východnej marky (Szameit 1995; 1998, 72-73; Třeštík 1997, 356). Viacerí, na-jmä rakúski bádatelia vnímajú hradisko Thunau, ale aj ostatné opevnené sídliská v priestore waldvier-telského Dolného Rakúska ako lokality, ktoré sa nachádzali na územnom medzičlánku medzi Vý-chodnou markou (Bavorskom) a veľkomoravským štátom (Felgenhauer-Schmiedt 2001, 85-86; Wolf-ram 1995, 311; Zehetmayer 2007b, 22-27, 2.1). V určitých súvislostiach môžeme akceptovať teóriu Z. Měřínskeho, ktorá sa týka najmä oblasti okolo Kampy: „Otázkou zostáva príslušnosť oblasti okolo Kampy s centrom na hradisku Gars-Thunau, kde je nejasné, či sa stala najneskôr od doby vlády Sväto-pluka I. súčasťou jeho štátu, alebo išlo o klientsky pohraničný útvar na pomedzí Veľkej Moravy a Vý-chodofranskej ríše, respektíve jej »bavorského vý-chodu«.“ (Měřínský 2006, 718). Mestská obec Gars am Kamp (priemerná nadmorská výška v obci je 256 m n. m.) sa rozprestiera južne od mesta Horn, severne od mesta Krems. Včasnostredoveké hra-disko je lokalizované v miestnej katastrálnej časti Thunau am Kamp (okolo 298 m n. m.). Hradisko sa rozprestiera na vrchu Schanzberg (437 m n. m.) – na jeho polohách „Schanze“ a „obere Holzwiese“. Ost-roh je vymedzený dvoma menšími prítokmi riečky Kamp. Strmé terénne zlomy a terasovitosť terénu tvoria do značnej miery prirodzenú ochranu tejto lokality. Vnútorný areál dvojdielneho opevneného sídliska v Thunau bol charakteristický rôznorodým osídlením, pričom jeho počiatky vo včasnom stre-doveku siahajú do záveru 8. storočia. Jedna časť lokality sa nachádzala na polohe „obere Holzwie-se“, ktorá zohrávala významnú úlohu už v praveku, na čo nadviazalo aj včasnostredoveké osídlenie. V 8. storočí v karolínskom období vznikla na polo-he včasnostredoveká slovanská osada. Jej obyva-telia s najväčšou pravdepodobnosťou využili pra-veký val, zatiaľ bez jednoznačne doložených dru-hotných stavebných zásahov. Pri archeologickom výskume fortifikácií sa zistili tri časové horizonty výstavby včasnostredovekých obydlí. Sídlisko sa postupne rozrastalo. Pravdepodobne naberalo na spoločenskej dôležitosti v súvislosti s možným po-stavením miestneho lokálneho centra (Cech 2001; Friesinger 1965b; 1975; 1977; 1991; 1992; Frie-singer/Mitscha-Märheim 1972). V 9. storočí po-lohu nanovo opevnili. Nové fortifikácie zasahovali do priestoru predhradia – Schanze. Praveké opev-nenie a dovtedy stojace obytné stavby na polohe

214

Holzwiese zlikvidovali a vybudovali nové fortifiká-cie. Najstaršie včasnostredoveké fortifikácie hra-diska v Thunau vznikli pravdepodobne v prvej po-lovici 9. storočia a chránili polohu Holzwiese. Pre vnútorné jadro opevňovacieho systému bola cha-rakteristická tzv. komorová konštrukcia. Val bol vystužený vedľa seba postavenými zrubovo via-zanými drevenými komorami vyplnenými zeminou a kameňmi (Cech 2001; Friesinger 1965b; 1975; 1991; 1992; Friesinger/Mitscha-Märheim 1972).V rámci vnútornej opevnenej plochy hradiska vzni-kol palisádou chránený veľmožský dvorec – podob-né typy dvorcov v rámci včasnostredovekých opev-nených plôch sa často vyskytovali najmä na Mo-rave. Dvorec mal lichobežníkový pôdorys. Svojimi viacerými dispozičnými, ale aj stavebnými prvka-mi je podobný palatiu (respektíve dvorcu vo vnú-tri miestneho nížinného hradiska) v Pohansku pri Břeclavi (Macháček 2001a, 288). Zo severu sa do dvorca vchádzalo 4,2 m širokou bránou. V interié-ri dvorca odkryli stavbu neznámeho charakteru. V polovici 9. storočia na polohe „untere Holzwie-se“, na ploche pôvodne staršieho cintorína, posta-vili jednoloďový kamenný kostolík s polkruhovitou apsidou. V 10. storočí vybudovali na lokalite väč-šiu zrubovú stavbu na kamennej podmurovke, kto-rá tu stála do začiatku 11. storočia. Tá plnila funk-ciu sídla miestneho veľmoža. Na polohe Schanze sa pred výstavbou jej opevnenia nachádzalo ok-rem iného slovanské pohrebisko z polovice 9. sto-ročia. Na celej lokalite (obe polohy) sú rozpozna-teľné viaceré miesta, kde pochovávali zosnulých. Po vybudovaní opevnenia na polohe Schanze okolo roku 900 sa na jeho vnútornú stranu napájali v ra-dovej zástavbe usporiadané zrubové domy (z mo-hutných drevených brvien). Val je v súčasnosti vo svojom pôdoryse rozpoznateľný v tvare písmena U. Fortifikačný – opevňovací systém polohy Schan-ze pozostával z komorovej konštrukcie s čelnou kamennou stenou a na vnútornej strane zo ste-ny zhotovenej z veľkých dosák. Brána prerušovala val na južnej a severnej strane (Cech 2001, vrátane CD; Friesinger 1965b; 1975; 1991; 1992; Friesinger/Mitscha-Märheim 1972). Svoj význam zmenila poloha v Thunau v druhej polovici 11. storočia, keď na nej rakúski markgrófi postavili stredoveký hrad Gars. Hradis-ko v 9. až 10. storočí pravdepodobne plnilo v tunaj-šom územnom priestore úlohu lokálneho centra. Lokalita sa dáva do súvislosti s „Jozefovým knie-žatstvom“. Stavebné prvky fortifikácií tohto opev-neného sídliska, jeho funkčné i súčasné nálezové

okolnosti jednoznačne vykazujú súvislosť s ostat-ným slovanským územím naddunajského priestoru strednej Európy – Moravou, Slovenskom (najmä západná a stredná časť) a Čechmi (Cech 2001, 6n., vrátane dát na CD; Friesinger 1965b; 1975; 1991; 1992; Friesinger/Mitscha-Märheim 1972). Vo veľkomoravskom období už pravde-podobne nebolo v druhej polovici 9. storočia na východnom Slovensku funkčné opevnené sídlisko v Smižanoch – Spišských Tomášovciach (Hradis-ko I – 3 polohy). Od 2. polovice 9. storočia vzni-kalo hradisko v Smižanoch – Hradisko II na Čin-gove (situované asi 800 m juhozápadne od Hra-diska I na pravom brehu Hornádu). Hradisko II, nachádzajúce sa na ostrožnom výbežku vrchu Čingov, pretrvalo vo svojom osídlení do 12. sto-ročia, pričom jeho opevnená plocha mala rozlo-hu 230 x 150 m (Čaplovič D. 1998, 114; Jarovský 1977, 164; Šalkovský 2006, 239-256, obr. 1; Vla-dár 1978, 81-89). Nie je ale vylúčené, že obe hra-diská pretrvali do 12. storočia, čiže staršie opev-nené sídlisko – Hradisko I spolu s mladším Hra-diskom II. Túto možnosť zatiaľ nevyvracajú do-teraz zistené nálezové okolnosti na oboch po-lohách (viac Staššíková-Štukovská/Šalkovský/Bé-reš/Hajnalová/Hušťaková/Krempaská/Javorský 2006, 221-224). Iba za hypotézu môžeme zatiaľ pokladať teóriu, v ktorej sa tvrdí, že zánik Hradis-ka I a vznik Hradiska II môžeme dať do súvislosti etatizačným procesom veľkomoravských panov-níkov v druhej polovici 9. storočia (viac Šalkovský 2006, 254, Staššíková-Štukovská/Šalkovský/Bé-reš/Hajnalová/Hušťaková/Rempaská/Javorský 2006, 221-224). Z opevneného sídliska – Hradis-ko I pochádza aj nález ostrohy s háčikom, nesko-roavarského bronzového jazykovitého nákončia s esovitým rastlinným ornamentom a bronzovou náušnicou. Tieto nálezy podporujú jeho možné datovanie do predveľkomoravského obdobia (Bé-reš/Štukovská 1980, 44; Javorský 1998, 6, 8; Šte-fanovičová 1989b, 85-102; Šalkovský 2006, 253; Vladár 1978, 81-89). Na území Spiša plnilo úlohu pravdepodob-ného lokálneho centra v predveľkomoravskom ob-dobí opevnené sídlisko v Smižanoch – Spišských Tomášovciach (Hradisko I). Potom, podľa jednej z hypotéz, v druhej polovici 9. storočia prebera-lo územnosprávnu funkciu Hradisko II na Čingove v Smižanoch (Čaplovič D. 1998, 82-83, 109; Javor-ský 1977, 164; 1998, 6-8; Šalkovský 2006, 253-254; Štefanovičová 1989b, 85-102; Vladár 1978, 81-89). V prípade, že obe hradiská pretrvali do 12. storo-

Drahoslav Hulínek

215


čia, tak teória o lokačnom posune lokálneho centra nemusí byť považovaná za najpravdepodobnejšiu (viac Staššíková-Štukovská/Šalkovský/Béreš/Haj-nalová/Hušťaková/Krempaská/Javorský 2006, 221-224). V oblasti Šariša bolo pravdepodobne hos-podársko-správnym centrom potenciálne opev-nené sídlisko v katastri obce Hradisko, lokalizova-né na polohe Hradek. Jeho fortifikačný systém je charakterizovaný dvojitým valom, pričom na jeho ploche sa nachádzajú nálezy rámcovo datované do 9. – 10. storočia (Budinský-Krička 1961, 359; 360; Čaplovič D. 1998, 140). Severozápadne od po-lohy Hradek sa nachádzalo strážne opevnené síd-lisko v Šarišských Sokolovciach (Hradova Hura; zá-ver 9. – 10. stor.), ktoré tvorila akropola chránená dvojdielnym valovým systémom a predhradie s jed-nodielnym fortifikačným systémom, pričom bolo ďalším valom dodatočne rozčlenené na dve časti. Z hradiska máme okrem sídliskových objektov aj doklady o kováčskej výrobe (Béreš 1978, 205-207). Zo Šariša poznáme aj ďalšie potenciálne opevnené sídlisko, možno so strážnou funkciou, ktoré vznik-lo na prelome 9. a 10. storočia v Obišovciach – po-loha Stráža (Slivka/Čaplovič 1983, 286). V južnom povodí Hornádu mohlo spĺňať úlohu lokálneho centra potenciálne opevnené sídlisko Abaóvár, ktoré sa nachádza v katastri obce Seňa na polohe Várhely (Hradová). Potenciálne opevnené sídlisko je predbežne rámcovo datované do 9. – 10. sto-ročia, pričom z neho poznáme keramický nálezový materiál rámcovo tiež pochádzajúci z tohto obdo-bia (Čaplovič D. 1998, 141-142). V priestore Košickej kotliny mohlo byť lo-kálnym centrom hradisko na vrchu Hradová nad Košicami (Čaplovič D. 1998, 142). Pravdepodobné centrálne postavenie v medziregióne Ondavy moh-lo mať hradisko lokalizované na miernej výšinnej terase v polohe Hurka, v katastri obce Budkovce. Túto lokalitu prostredníctvom nálezov môžeme za-tiaľ rámcovo datovať do 9. – 10. storočia (Čaplovič D. 1998, 143). Nie je však vylúčené, že potenciál-ne hradisko plnilo iba strážnu funkciu. Popri hra-disku v Brekove (územnosprávne postavenie malo už pravdepodobne v predveľkomoravskom období) mohlo plniť centrálnu funkciu v oblasti Zemplína aj opevnené sídlisko v obci Zemplín, lokalizované na polohe poniže sútoku Ondavy a Latorice nad po-vodím rieky Bodrog (pôvodne keltsko-dácke hra-disko). Respektíve tu mohlo neskôr dôjsť k lokač-nému posunu, keď významnejšiu spoločensko-mo-censkú funkciu prebralo namiesto Brekova zem-

plínske hradisko. Fortifikačný systém v Zemplíne pozostával v prvej stavebnej fáze z drevozemnej roštovej konštrukcie. Pravdepodobne bol vybu-dovaný v druhej polovici 9. storočia. V 10. storočí bol tento drevohlinitý opevňovací systém prekrytý zemným valom a v 11. storočí bol znova prestava-ný drevozemnou konštrukciou (Benadik 1964, 151-160; Čaplovič D. 1985, 75-77; 1998, 145).

I.3. Hradiská s dominujúcou vojenskou a stráž-

nou funkciou

Hradiská tejto kategórie sa nachádza-jú v rôznych súvislostiach. V prvom rade boli in-tegrálnou súčasťou sídliskových aglomerácií pred-mestského typu (zatiaľ skôr rozpoznateľné na zá-padnom a strednom Slovensku), kde plnili funkciu obranných bodov. Prípadne sa rozprestierali v šir-šej blízkosti takýchto sídliskových aglomerácií a opevnených sídlisk – lokálnych centier, čiže boli predsunutými obrannými pevnosťami. Často sa nachádzali aj v oblastiach, ktoré boli dôležité zo svojho strategického dôvodu, či už v priestore hor-ských priechodov, nad údoliami riek, alebo v kot-linách. Od útočiska sa odlišovali v tom, že na ich ploche dlhodobo sídlila minimálne vojenská po-sádka (Hulínek/Čajka 2004, 95-96). Vojenskú po-sádku a jej predstaveného menoval buď priamo panovník, alebo knieža z danej oblasti podliehaj-úci panovníkovi, prípadne správca-župan lokálnej oblasti (Galuška 2004, 75). V blízkosti lokálneho centra v Brne – Líš-ni mohli úlohu strážnych hradísk plniť opevnené sídlisko v Ivančiciach (Réna; Bálek/Čižmář 1990; Staňa 1985, 193; 1988, 173) s najväčšou pravde-podobnosťou aj hradisko v Rajhrade (Unger/Kos 2002; Staňa 1985, 195) a pravdepodobne plošný-mi rozmermi malé strážne hradisko v Lažánkach (U hráze; Doležal 1997, 212-214; 1999, 342-343). Na prechode z břeclavského a mikulčického územného priestoru smerom do okolia brnianske-ho regiónu bol významným strážnym hradiskom a pravdepodobne aj veľmožským sídlom Strachotín – Petrova Louka (Kundera/Měřínský 1989, 56; Mě-řínský 1981; 1985b). Predsunutým strážnym bo-dom v blízkosti břeclavskej, ale do určitej miery aj mikulčickej sídliskovej aglomerácie bolo Pohan-sko u Nejdeku, ktoré však zároveň mohlo poten-ciálne plniť úlohu lokálneho centra, možno hie-rarchicky menšieho spoločenského významu (Kla-nicová 2001; Novotný B. 1963; Procházka 1989, 57-58; 1990, 293; Staňa 1985, 194).

216

V súvislosti s pravdepodobným územno-správnym celkom na juhozápadnej Morave, kde sa lokálne centrum nachádzalo v Znojme, bolo strážnym opevneným sídliskom Paliardiho hra-disko vo Vysočanoch nad Dyjí (Medunová-Be-nešová 1977; Medunová 1990, 35-36; Poláček 1996b, 298-304; Sobotka 1950; Sobotka/Sejbal 1959, 79-98). Typickým strážnym hradiskom, ktoré Č. Staňa nazýva včasnostredovekým hra-dom, bola Zelená Hora (1985). Na Vyškovsku, južne od Olomouca, moh-lo plniť strážnu funkciu potenciálne opevnené sídlisko Ježkovice – Černov. Strážnym hradiskom v súvislosti s možným lokálnym centrom v Přerove na severe Moravy bolo menšie opevnené sídlisko v Ústí (Kouřil 1998, 356-357; Šmíd 1991, 52). Výšinné strážne hradiská v severných čas-tiach Moravy mohli byť potenciálne opevnené síd-liská v Hostýne (nie je vylúčené, že išlo iba o včas-nostredoveké refúgium), v Kláštove (oba na se-verovýchode) a v Maříne (severozápadný okraj Mo-ravy; Staňa 1985, 199). Na západnom okraji Mo-ravy v súčasnom kraji Vysočina mohli byť stráž-nymi pohraničnými hradiskami skôr potenciálne opevnené sídliská v Kramolíne a v Starom Hobzí. V Nitriansku v blízkosti bratislavskej síd-liskovej aglomerácie plnilo strážnu funkciu hra-disko vo Svätom Jure, rozprestierajúce sa nad bý-valou osadou Neštich (Kraskovská 1963, 67-103). Neďaleko sa pôvodne nachádzalo praveké hra-disko na polohe Zámčisko v Modre. Aj keď ho za-raďujem medzi strážne hradiská, nevylučujem, že poloha vo včasnom stredoveku plnila iba funk-ciu refúgia. (Farkaš 2001, 165). V blízkosti dvor-ca v Ducovom, lokálneho centrálneho opevneného sídliska, sa nachádzali hradiská s predpokladanou strážnou funkciou pod pohorím Považský Inovec v intraviláne obce Hrádok a potenciálne hradisko v Piešťanoch, časť Kocurice – ploha Dlhé pole a v severnej časti Malých Karpát v Prašníku (osa-da u Fajnorov) – poloha Hrádok. Strážnymi bodmi v okolí pravdepodobného miestneho centrálne-ho opevneného sídliska v Trenčíne boli hradiská v predhorí a v pohorí Bielych Karpát v Bošáci – Sr-ňanský háj a Zemianskom Podhradí – Martákova skala. V predhorí Považského Inovca to bolo hra-disko na beckovskom hradnom kopci. Neďaleko Manínskych vrchov v Ladcoch – časť Tunežice sa nachádzalo hradisko na polohe Hradište. Strážnu funkciu v blízkosti Trenčína možno plnilo Slovanmi využívané bývalé laténske hradisko Čertova skala v Trenčianskych Tepliciach. V oblasti hornej Nitry

a južnej časti Turca spravovanej centrálnym opev-neným sídliskom v Jasenove – poloha Vyšehrad to bolo jeho predsunuté strážne hradisko v Prievi-dzi, časť Štvrte – Hradec a opevnené sídlisko v Boj-niciach – Zámok. Strategicky významný bol pries-tor Slovenskej brány. Tadiaľto, po Pohroní, sme-rovala cesta do severných častí Slovenska. V tej-to oblasti plnili funkciu strážnych bodov hradiská v Malých Kozmálovciach – Grác, Tlmačoch – Hrá-dze, v Hronskom Beňadiku – Beňadická skala a za-tiaľ iba uvažujeme o archeologicky nedoloženom hradisku v Rybníku – Krivín. Lokálnym centrom v oblasti stredoslovenskej kotliny bolo pravde-podobne hradisko vo Zvolene, časť Môťová (Má-celová 1998, 402-403). V jeho blízkosti moh-lo plniť funkciu strážneho bodu hradisko v Detve – poloha Kalamárka. Špecifické postavenie v rám-ci hradísk s vojensko-strážnou funkciou mali tie, ktoré dosahovali aj dôležitý hospodársky význam. Nachádzali sa buď v blízkosti trhov alebo v mies-tach, kde sa ťažili nerastné suroviny. Túto úlohu aj po hospodárskej stránke relatívne významných lokalít spĺňali Bojná – Valisko a Mužla – časť Čen-kov (Hanuliak/Kuzma/Šalkovský 1993, 166). Do-konca pri Bojnej – Valisko môžeme v budúcnosti predpokladať, že ak sa vyhodnotia najnovšie ná-lezové okolnosti, tak budeme môcť toto opevnené sídlisko vo veľkomoravskom období zaradiť medzi spoločensky významnejšie lokality (napr. minimál-ne typ 1 – lokálne centrum) (Pieta/Ruttkay 2007; Ruttkay 2005a, 77-82). Dôležitou úlohou niektorých hradísk s vo-jensko-strážnou funkciou bolo chrániť pohrani-čie. Predpokladáme, že okrem iných túto funkciu spĺňali aj hradiská, ktoré boli súčasťou devínskej sídliskovej oblasti – dve strážne hradiská v De-vínskej Novej Vsi a centrálne opevnené sídlisko na hradnom vrchu. Nejde však o moravsko-nitrianske pohraničie, ale o vzťah k južnému, zadunajskému predpoliu. Ďalšie opevnené sídliská s dominujúcou vojenskou či strážnou funkciou na území západné-ho a stredného Slovenska mohli byť napríklad Ka-menec pod Vtáčnikom – Hrádok, Majcichov – Valy a potenciálne hradisko Podbranč, časť Podzámok – Majeričky/Starý hrad. Rozsah plochy viacerých strážnych hradísk (v priestore Slovenskej brány, devínskej sídliskovej oblasti a inde), respektíve dvorcov (Nitrianska Blatnica) nepresahoval 3 – 5 ha. Nebola na nich výraznejšia hustejšia zástav-ba, iba objekty vlastníka, respektíve jeho družiny, prípadne stavby vojenského charakteru. Strážne hradiská mali výrazný podiel v počte hradísk na

Drahoslav Hulínek

217


území Slovenska, aj keď plnili predovšetkým for-tifikačný predvoj v blízkosti hradísk väčšieho spo-ločenského významu. Na Orave svoju strážnu funk-ciu s najväčšou pravdepodobnosťou naďalej pl-nilo hradisko v Istebnom. Hypoteticky môžeme za opevnené sídlisko tohto typu považovať aj archeo-logicky jednoznačne nedoložené hradisko na Orav-skom hrade. Nálezy pochádzajúce z tejto lokality sú však rámcovo zadatované do 9. storočia a nie sú tu doložené fortifikácie (Hulínek/Čajka 2004). Pravdepodobne typicky strážnymi včas-nostredovekými hradiskami, ktoré sa rozprestierali v širšom pohraničnom priestore medzi moravskou časťou Veľkej Moravy a Východnou markou, boli opev-nené sídliská na území Dolného Rakúska severne od Dunaja (Felgenhauer-Schmiedt 2001, 85-86; Wolfram 1995, 311). Ide o politicky a mocensky nestabilný územný priestor, kde zohrávalo dominantnú funk-ciu lokálneho centra už spomínané opevnené síd-lisko Gars am Kamp, časť Thunau am Kamp – Schanze a obere Holzwiese. Bolo to územie veľmi blízke s Mo-ravou – minimálne kontaktne, na spoločensko-kul-túrnej báze s nejaký čas bolo aj súčasťou veľkomo-ravského štátu (Felgenhauer-Schmiedt 2006, 258). Pôvodne praveké hradisko, pravdepodobne druhotne využité vo včasnom stredoveku ako stráž-ne hradisko respektíve iba útočisko, bola lokalita v Maissau. Maissau (okolo 341 m n. m.) sa rozprestie-ra západne od okresného sídla Hollabrunn. Hradisko sa nachádza v Limbergu (okolo 288 m n. m.), ktorý je pod správou Maissau. Opevnené sídlisko je lokali-zované na polohe Heidenstatt pri Limbergu. Táto lo-kalita obsahovala predovšetkým keramický nálezový materiál a jej opevnenie nemôžeme svojím pôvodom považovať za včasnostredoveké. Bola to pôvodne pra-veká opevnená poloha, vo včasnom stredoveku dru-hotne osídlená Slovanmi. Jej bližší spoločensko-vo-jenský význam zatiaľ nemôžme jednoznačne bližšie určiť. Nasledujúci výskum však môže prezradiť nové skutočnosti o tomto hradisku. Zatiaľ lokalitu zaraďu-jem medzi potenciálne včasnostredoveké opevnené sídliská (Friesinger 1965a; 1965b; Trnka/Tuzar 1981). Vo včasnom stredoveku vybudovali pravde-podobne aj hradisko v Langenlois – Schiltern (oko-lo 219 m n. m.; okres Krems an der Donau), ktoré sa nachádzalo vo východnom Waldvierteli, severne od Kremsu. Archeologický výskum na lokalite viedol v roku 1939 E. Beninger (Naturhistorisches Muzeum in Wien) a v roku 1979 G. Trnka (Institut für Ur- und Frühgeschichte der Universität Wien). Opevnené síd-lisko plnilo strážnu funkciu (Beninger 1964, 395-401; Trnka 1981).

Aj dolnorakúsku polohu v Oberleis – Ober-leiserberg (okres Korneuburg), kde bolo prave-ké opevnené sídlisko, druhotne využili vo včas-nom stredoveku. Oberleis sa nachádza v Dolnom Rakúsku v blízkosti mesta Korneuburg, severne od Ernstbrunnu. Opevnené sídlisko je lokalizované na polohe Oberleiserberg (454 m n. m.). Archeologic-ký výskum na lokalite okrem iných robili v rokoch 1925 – 1931 H. Mitscha-Märheim, od roku 1976 H. Friesinger (Institut für Ur- und Frühgeschichte der Universität Wien). Výskum na lokalite prebiehal do roku 1990. Aj keď sa na nej vyskytuje veľkomo-ravský nálezový materiál, pokiaľ ide o fortifikácie, tak pri ich skúmaní sa nezistil včasnostredoveký slovanský pôvod. Je to praveké hradisko, ktoré vy-užili vo včasnom stredoveku ako významný stráž-ny strategický bod. Stavebná úprava opevnení vo včasnom stredoveku nie je jednoznačne doložená (H. Friesinger/I. Friesinger 1977, 108-120; Kern 1981, 513-514; Mitscha-Märheim 1937; 1955/1956, 31-41). Vo včasnom stredoveku bolo pravdepodobne vybudované opevnené hradisko Stein an der Donau (Dolné Rakúsko, okres Krems an der Donau). Nachád-za sa vo východnom Waldvierteli, západne od mesta Krems (okolo 199 m n. m.) a plnilo strážnu funkciu. Územne patrilo buď do veľkomoravského štátneho útvaru, alebo do prechodnej oblasti medzi Veľkou Moravou a franským štátnym prostredím (Hrodegh 1925, 103; Mitscha-Merheim 1958/1960, 44; Pitioni 1937, 42). Ďalšie, pravdepodobne strážne hradisko sa nachádzalo v Senftenbergu (Dolné Rakúsko, okres Krems an der Donau). S najväčšou pravdepodobnosťou išlo o opevnené sídlisko vybudované vo včasnom stre-doveku. Obec Senftenberg sa nachádza vo východnom Waldvierteli (v obci okolo 254 m n. m.), severozápad-ne od mesta Krems. Nachádzalo sa v územnej oblasti, ktorá pravdepodobne mohla byť v 9. storočí súčasťou Veľkej Moravy, respektíve bola prechodným územím medzi Východnou markou, Bavorskom a Moravou (H. Friesinger/I. Friesinger 1977, 108). V podobnom kontexte plnilo strážnu funk-ciu hradisko Sand pri Raabs, ktorého počiatky mô-žeme datovať do prvej polovice 10. storočia. Jeho existencia už ale súvisí s nasledujúcim obdobím, keď hradisko tvorilo základ dodnes stojaceho hra-du, formujúceho sa strediska stredovekého po-zemkového panstva (Bors 1993, 521-524, Felgen-hauer-Schmiedt 1996, 201; 2001, 85-104). Okrem hradísk s pravdepodobnou centrál-nou správnou funkciou sa na východnom Sloven-

218

sku nachádzali v 9. storočí opevnené sídliská so strážnou a refugiálnou funkciou. V blízkosti opev-neného sídliska na Čingove to bolo potenciálne hradisko v Spišskom Podhradí – poloha Dreveník (Vladár 1978, 81-89; Čaplovič D. 1998, 109). V oblasti Šariša bolo pravdepodobne hos-podársko-správnym centrom potenciálne opev-nené sídlisko v katastri obce Hradisko, lokalizo-vané na polohe Hradek (Budinský-Krička 1961, 359-360). Severozápadne od polohy Hradek sa na-chádzalo strážne opevnené sídlisko v Šarišských Sokolovciach (Hradová hura; záver 9. – 10. stor.), ktoré tvorila akropola, chránená dvojdielnym va-lovým systémom, a predhradie s jednodielnym fortifikačným systémom, pričom bolo ďalším va-lom dodatočne rozčlenené na dve časti. Z hradis-ka máme okrem sídliskových objektov aj doklady o kováčskej výrobe (Béreš 1978, 205-207). Zo Šari-ša poznáme ďalšie potenciálne opevnené sídlisko, možno so strážnou funkciou, ktoré vzniklo na pre-lome 9. a 10. storočia v Obišovciach – poloha Strá-ža (Slivka/Čaplovič 1983, 286). V priestore Košickej kotliny mohlo byť lokál-nym centrom hradisko na vrchu Hradová nad Košica-mi. Opevnené sídlisko so strážno-refugiálnou funk-ciou sa mohlo v tejto oblasti potenciálne nachádzať na polohe Breh – Kláštorná hura v katastri obce Kláš-torná nad Hornádom (Čaplovič D. 1998, 142). Pravdepodobné centrálne postavenie v medziregióne Ondavy mohlo mať hradisko lokalizo-vané na miernej výšinnej terase v polohe Hurka, v ka-tastri obce Budkovce. Túto lokalitu prostredníctvom nálezov môžeme rámcovo datovať do 9. – 10. sto-ročia (Čaplovič D. 1998, 143). Nie je však vylúčené, že toto potenciálne hradisko plnilo strážnu funkciu.

I.4. Refúgiá

Nachádzali sa najmä v ťažko prístupnom horskom teréne. Preto sa viac vyskytujú, alebo ich viac predpokladáme, na horsky členitejšom území západného a stredného Slovenska ako na Morave. Oproti predchádzajúcim trom typom ide o špecific-ké lokality, ktoré nespĺňali znaky trvalo osídlené-ho včasnostredovekého hradiska. Refúgiá osídľo-valo obyvateľstvo neopevnených sídiel iba krát-kodobo, v čase bezprostredného vojenského ohro-zenia. Na útočistných polohách sa v mnohých prí-padoch archeologicky nezistili stavebné práce for-tifikačného charakteru súvisiace s obdobím včas-ného stredoveku. Pri tejto skupine hradísk Slo-vania najčastejšie využívali opevnené polohy, kto-

ré vznikli v predchádzajúcich dejinných obdobiach bez ich druhotných stavebných úprav. Druhotne vy-užívali najmä fortifikácie pochádzajúce predovšet-kým z mladšej a neskorej doby bronzovej, ale i zo staršej a mladšej doby železnej. V období Veľkej Moravy sa nachádzali predovšetkým v hornatých oblastiach stredného Slovenska, kde boli najvý-hodnejšie geografické podmienky na ich výstavbu. Novovznikajúce refúgiá mnohokrát nemali výrazný fortifikačný systém, ale využívali najmä prírodnú konfiguráciu terénu. Niekedy na danej polohe na-vŕšili valy, pričom mohli vyhĺbiť aj priekopy. Úto-čištné polohy chrániace obyvateľstvo pred nepria-teľom sa nachádzali v blízkosti ciest a horských priechodov. Každá včasnostredoveká opevnená poloha (vrátane centrálnych opevnených sídlisk) plnila popri svojom funkčnom začlenení úlohu úto-čiska pre obyvateľstvo z okolitých otvorených síd-lisk, aj s jeho dobytkom, najvzácnejšími predmetmi a jedlom, pričom mužská časť obyvateľstva hľada-júca ochranu z okolitých otvorených sídlisk moh-la výrazne posilniť jeho obranyschopnosť (Galuška 2004, 95; Hulínek/Čajka 2004, 90-91). Pravdepodobnú úlohu refúgia mohli vo včasnom stredoveku plniť napríklad tieto, v súvis-losti so včasným stredovekom prevažne potenciál-ne a archeologicky jednoznačne nedoložené opev-nené polohy:* Morava: Hornice – Turecký kopec, Chvalčov – Hos-týn (uvažuje sa aj o strážnej funkcii), Ježkovice – Černov (uvažuje sa aj o strážnej funkcii), Nová Hradečná – poloha Hradisko, Roštín – Brdo, Sla-vičím – Rudimov – Gradca, Stavenice, Vysoké Pole – Klášťov (uvažuje sa aj o strážnej funkcii). * Západné a stredné Slovensko: Hričovské Pod-hradie – Mikov kopec, Klátová Nová Ves – Cibaj-ka, Lopušné Pažite, časť Lopušná – Hrádok, Malá Čierna – Dubica, Nemečky – Štolny?, Nitra? – vrch Zobor, Nitra, časť Hrnčiarovce – Žibrica, Podhradie – Erdegovo, Prosiek – Hrádok, Skalka nad Váhom, miestna časť Skala – poloha Chochel, Slovenské Pravno – Šiance, Sučany – Skala, Zemianske Kos-toľany – Hradištia, Zemianske Podhradie – Baš-ta, Zemianske Podhradie – Hradiská, Turie – ex-travilán. Väčšina týchto lokalít je zaradená do kate-górie potenciálnych hradísk na základe fragmen-tárnych, respektíve možno iba náhodných, najmä keramických nálezov. Prevažná časť z nich nebola archeologicky preskúmaná a ich spoločenský vý-znam je z týchto dôvodov nevyšpecifikovaný. Re-spektíve ich rôzni autori považujú za refúgiá. For-

Drahoslav Hulínek

219


tifikácie na týchto polohách buď pochádzajú zo starších období než je stredovek, alebo nie sú za-tiaľ vôbec datované. Nevylučujeme, že rozsiahlejší archeologický výskum na niektorých z týchto lo-kalít môže nastoliť kvalitatívnu zmenu posudzo-vania ich spoločenského významu. Neustále je ale možný aj opak – nepreukáže sa ani len ich poten-ciálny refugiálny význam, ba dokonca sa nepotvrdí ani existencia opevnenej polohy vo včasnom stre-doveku (Hulínek/Čajka 2004). Vďaka rozsiahlejším výskumom môžeme za predbežne archeologicky doložené včasnostredoveké refúgium s fortifiká-ciami pochádzajúcimi zo staršieho (t. j. praveké-ho) obdobia považovať hradisko Zemianske Pod-hradie – Hradiská. Tu sa včasnostredoveké nálezy oproti dlhotrvajúcim nepodloženým a zveličeným predpokladom našli v zanedbateľnom množstve a polohu ako refúgium asi využívali veľmi zriedkavo (Veliačik/Romsauer 1999, 225-251). Za doloženú refugiálnu polohu s pôvodne starším opevnením môžeme považovať aj Chochel v Skalke nad Váhom (Hanuliak 1999, 309-331).

II. Opevnené sídliská počas zániku a po zániku

Veľkej Moravy

Charakterizovať opevnené sídliská na úze-mí Moravy, stredného a západného Slovenska na základe ich spoločenského a vojenského významu v 10. storočí po zániku Veľkej Moravy je problema-tickejšie ako v 9. storočí. Súvisí to najmä so spolo-čenským a mocenským vývojom na Morave a v Nit-riansku, ktorý vyústil do zániku veľkomoravského štátu. Môžeme predpokladať nasledujúce príčiny zániku Veľkej Moravy: neúnosné výboje Svätoplu-ka I., keď štát po jeho smrti nemal potenciál dlho-dobo udržať a spravovať také veľké územie, čo ho značne vyčerpávalo a prezentovalo to jeho kreh-kú územnú a organizačnú integritu; ničivé útoky vojsk Východofranskej ríše, najmä Bavorov; mož-né strety s přemyslovskými Čechami (spojencami Bavorov), vyplývajúcimi z odtrhnutia sa od Veľkej Moravy (od nadvlády Mojmírovcov) a s procesom vznikania českého štátu; vnútorné dynastické a teritoriálne rozpory po smrti Svätopluka I.; naj-mä príchod Maďarov do Karpatskej kotliny (Ga-luška 2004, 134-129; Hulínek 2005; Janáček/Er-šil/Spěváček/Třeštík 1980, 90-104; Měrinský 2006, 945-967; Ruttkay 2005a, 78-9; Steinhübel 2004, 147-166; 2007,59-61). Zánikom Veľkej Moravy sa v určitej miere narušilo dovtedajšie usporiadanie spoločnosti. Napriek vtedajším pohnutým dejin-ným udalostiam vznikali práve v závere existencie

Veľkomoravskej ríše na území západného a stred-ného Slovenska opevnené sídliská, ktoré mali pre-dovšetkým napomôcť odvráteniu maďarského vo-jenského tlaku. O budovaní opevnených sídlisk z dôvodu obrany pred nájazdmi Maďarov sprostred-kovane vypovedá aj arabský geograf Gardizí: „Slo-vania s obľubou stavajú pevnosti (opevnené síd-la). Vždy si niekoľko ľudí spolu postaví pevnosť. Maďari totiž ustavične útočia na Slovanov a pre-padávajú ich. Keď majú prísť Maďari, Slovania sa utiahnu do opevnených sídel. V nich trávia aj zimu a v lete žijú v lesoch.“ (Pauliny 1999, 132). Významným obranným konglomerátom, ktorý pravdepodobne plnil dôležitú úlohu v čase nájazdov starých Maďarov, pričom chránil pred ich nájazdmi severné územia Slovenska, bola sústava hradísk v priestore Slovenskej brány. Ich datovanie však nie je v literatúre jednoznačne podložené ar-cheologickými nálezmi (Tlmače, Malé Kozmálovce, Hronský Beňadik, Starý Tekov), prípadne archeo-logickým výskumom ani doložené (Rybník). Podľa A. Habovštiaka a Š. Holčíka (1979, 90-91) mohlo vzniknúť v tomto priestore v kritickom období pre-lomu 9. a 10. storočia hradisko na Beňadickej ska-le v Hronskom Beňadiku (aj datovanie ostatných hradísk v tomto priestore pravdepodobne rámcovo spadá do tohto obdobia). V tomto časovom úseku vzrástol význam včasnostredovekého sídliska kto-ré vzniklo v závere 8., prípadne v prvej polovici 9. storočia v Detve neďaleko Zvolena, v polohe Ka-lamárka, kde bol na prelome 9. a 10. storočia vy-budovaný fortifikačný systém (Šalkovský 1994a, 175-178). Kvôli vojenskému tlaku Maďarov presta-vali fortifikačný systém na opevnenom sídlisku vo Svätom Jure, lokalizovanom nad osadou Neštich (Kraskovská 1963, 91-99). Podobne tomu bolo i na Morave, kde vzni-kali alebo boli prestavané mnohé hradiská, aby kvalitnejšie plnili úlohu obranných polôh. Práve na Morave sa stretávame s javom, že sa v čase po-liticky a mocensky nestabilného obdobia na pre-lome 9. a 10. storočia uvažuje o rozširovaní pôvod-ne plošne menších hradísk. Po tomto rozšírení sa dané hradiská stali súčasťou opevnených sídlisk patriacich do skupiny nad 10 ha. Na základe niek-torých teórií možno vybudovali v Rajhrade v prelo-movom období na rozhraní 9. a 10. storočia forti-fikácie, ktoré obkolesili dovtedajší dvorec a vznik-lo 13 ha hradisko. Pravdepodobne lokálno-cen-trálny význam dvorca pominul a hradisko väčších rozmerov plnilo najmä strážnu a útočištnú funkciu (Měřínský 2001a, 300; 2001b, 74). Nevylučuje sa

220

ani možnosť, že rozsiahle opevnené sídlisko spo-lu s dvorcom vo svojom areáli tu vzniklo súbežne už v predchádzajúcom období. Možno podobná si-tuácia ako v Rajhrade bola aj v Strachotíne. Tam najskôr v priebehu 9. storočia vznikol dvorec s roz-lohou 0,6 ha (prvá skupina rozlohou malých opev-nených sídlisk) a neskôr na prelome 9. a 10. sto-ročia tu vybudovali väčšie opevnené sídlisko s roz-lohou 17 ha z dôvodu posilnenia jeho strážnej a útočištnej funkcie. V podobnom duchu rozšírenia pôvodnej plochy, ale skôr hradiska, sa uvažuje aj v súvislosti s hradiskom sv. Klimenta v Osvětima-noch (Galuška/Vaškových 2002, 91-98). Územie Veľkej Moravy bolo po jej zániku napriek kontinuálne pretrvávajúcej existencii Nit-rianskeho kniežatstva rozdrobené na men-šie mocenské a hospodárske autonómne územ-né jednotky (Hrubec 1980, 230). Po zániku Veľko-moravskej ríše nedosahovalo územie Slovenska a Moravy taký spoločensko-kultúrny a politický vý-znam, ako počas jej existencie. V 10. storočí ne-boli oblasti Slovenska súčasťou organizačne sta-bilného politického útvaru ako bola v 9. storočí Veľká Morava. Na Morave bola odlišnejšia situácia iba do určitej miery.

II.1. Územie Moravy

Morava sa v priebehu 10. a na začiatku 11. storočia začala stávať stabilnou súčasťou přemys-lovského českého štátu, jedného z dominujúcich spoločensko-mocenských nástupcov Veľkej Mo-ravy v regióne. Nielen v súvislosti s upevňovaním přemyslovskej moci, ale najmä v súvislosti s ma-ďarskými výbojmi (pravdepodobne na začiatku 10. stor.) nedosahujú niektoré bývalé najvýznam-nejšie veľkomoravské centrá na Morave niekdajší spoločenský význam, respektíve dochádza k ich zániku, prípadne k lokačnému posunu. Na Mo-rave postupne zanikli alebo nastal radikálny úpa-dok funkčného významu niekdajších dominujúcich plôch. Išlo najmä o Mikulčice (kontinuita osíd-lenia do 11. storočia vo veľmi obmedzenej a za-nedbateľnej miere), Břeclav – Pohansko (Měřínský 2006, 962-964). Iba do určitej miery sa tak sta-lo v Starom Měste – Uherskom Hradišti, keď tu ne-nastal ani tak úpadok, ale určitý regres, ktorý zna-menal transformáciu kvality významu lokality. Ok-rem vojensky nestabilnej situácie tento stav sú-visel i s politicko-mocenskými zmenami v stre-doeurópskom regióne, keď sa najvýznamnejšie štátne centrá nenachádzali na Morave. Tá už ne-bola dominantnou súčasťou štátneho celku, ako

tomu bolo v 9. storočí. Územné jadro a centrá no-vovznikajúceho štátu boli v stredných Čechách – Pražský hrad, Vyšehrad a okolité hradiská a síd-liská ako súčasť pražskej sídliskovej aglomerácie. Donedávna bolo považované za konkurenčne naj-významnejšie mocenské centrum voči přemyslov-ským centrám opevnené sídlisko v Libici nad Cidli-nou. To sa nachádzalo neďaleko českých Poděbrad a sídlil tam rod Slavníkovcov. Jeho význam s naj-väčšou pravdepodobnosťou stúpol po páde ďal-šieho významného centra – hradiska v Kouřimi, ku ktorému došlo okolo polovice, respektíve v 2. po-lovici 10. storočia (Čtverák/Lutovský/Slabina/Smej-tek 2003, 140-141; Šolle 1981). Práve vtedy začalo hradisko v Libici významným spôsobom zaisťovať obchodnú cestu smerujúcu na východ, ktorá bola životodarnou tepnou pre hospodárstvo a obchod přemyslovského štátu. V nových bádateľských in-díciách môžeme skôr predpokladať, že Slavníkovci neboli rovnocenným súperom Přemyslovcov v boji o hegemóniu v Čechách. Pravdepodobne iba re-voltovali voči Přemyslovcom, vtedy dominujúcemu a jedinému vládcovskému rodu v Čechách. Práve revolta Slavníkovcov znamenala prvú výraznejšiu, ale nie nezvládnuteľnú krízu formujúceho sa pře-myslovského štátu (Sláma 2002; 2006; Lutovský/Petráň 2004, 7-141). Rozvrátenie mikulčickej síd-liskovej aglomerácie (ktoré mohlo potenciálne sú-visieť aj s útokom Maďarov (Galuška 2004, 94, 134-139; Kouřil 2003, 241-255) nastalo na začiatku 10. storočia počas a po páde veľkomoravského štátu. Je pravdepodobné, že hlavný maďarský útok sme-roval práve k Mikulčiciam. V tejto súvislosti tu na-stal spoločensko-funkčný lokačný posun, keď sa začalo osídlenie v nasledujúcich storočiach sú-streďovať do priestoru dnešného mesta Hodonín. K takmer úplnej deštrukcii břeclavsko-po-hanskej sídliskovej aglomerácie došlo pravde-podobne najmä z dôvodu maďarského vpádu na prelome 9. a 10. storočia, respektíve v prvej polo-vici 10. storočia. Vtedy nastal takmer úplný koniec osídlenia. Sporadické osídlenie lokality pravde-podobne čiastočne pretrvávalo v priestore zdevas-tovaného kostola. Radikálny úpadok lokality na-značuje aj čiastočná renesancia pohanského kul-tu. Definitívnym zabratím Moravy přemyslovským štátom okolo roku 1018/1019 preberá úlohu niek-dajšieho veľkomoravského opevneného sídliska v Pohansku hrad Břeclav, rozprestierajúci sa 4 km severozápadným smerom (Měřínský 2001b, 74; Ga-luška 2004, 135), a sídliská v priestore, kde vznik-lo mesto Břeclav.

Drahoslav Hulínek

221


Hradiská, ktoré pravdepodobne dobyli Ma-ďari, boli Brno – Staré Zámky u Líšně, Znojmo a Strachotín. Možno to dokladajú ako v prípade Mi-kulčíc a Břeclavi – Pohanska deštrukčné horizonty a nálezy romboidných streliek, ktoré sa potenciál-ne dávajú do súvislosti s útokom pravdepodobne kočovného etnika (Galuška 2004, 135). V mate-riálnej báze nebol maďarský zásah výraznejšie roz-poznateľný na severnejších lokalitách v priestore Olomouca, ale ani v okolí Starého Města – Uher-ského Hradišťa, kde môžeme predpokladať určité prežívanie niekdajších veľkomoravských mocen-ských štruktúr, podobne ako tomu bolo v severnej polovici územia Slovenska (Galuška 2004, 139). Po roku 1018/1019 sa Morava definitívne stala súčasťou českého štátu, kedy ju k nemu (aj po konfliktoch s Poľskom) pripojil knieža Oldřich. Uvažuje sa, že Morava bola oficiálne súčasťou čes-kého štátu už v rokoch 992 – 994. Iba hypoteticky sa predpokladá, že Morava, alebo jej územné čas-ti, bola s najväčšou pravdepodobnosťou de facto ovládaná Přemyslovcami už väčšinu 10. storočia – asi od obdobia vlády Přemyslovca Boleslava I. po zavraždení Václava I. (935) (Charvát 2007, 191; Janáček/Eršil/Spěváček/Třeštík 1980, 109-110; Tře-štík 1997, 325; 2006). Boleslav bol prvým pře-myslovským kniežaťom, ktorý jednoznačnejšie eli-minoval moc viacerých nepřemyslovských kniežat, čím centralizoval moc do svojich rúk, aby ovládol významnú časť strednej Európy, vrátane Moravy, časti Nitrianska, Krakovska a iných (Třeštík 1997, 437). S týmto aktom mohlo súvisieť dobytie via-cerých českých kniežacích hradísk a možno niek-torých moravských, ktorých zánikové horizonty sú potenciálne kladené do prvej polovice 10. sto-ročia, pričom ich s najväčšou pravdepodobnosťou mohli nahradiť přemyslovské opevnené správne centrá (Třeštík 1997, 437-439; 2006). Okrem deštrukčných horizontov môžeme na Morave rozpoznať kontinuálne osídlenie lokalít s niekdajšími veľkomoravskými opevnenými síd-liskami aj v 10. storočí. Na olomouckú sídliskovú aglomeráciu z doby veľkomoravskej s centrálnym opevneným hradiskom plynule nadviazal podobný sídliskový komplex aj v nasledujúcom období (10. – 11. stor.) s dominantným přemyslovským knie-žacím hradom, neskôr aj so sformovaným mestom. To dokazuje rozdielny vývoj oproti Mikulčiciam, ale v oveľa menšej miere oproti Starému Městu – Uher-skému Hradišťu, kde nastala určitá transformácia významu lokality, pričom v Sadoch sa nachádzalo najväčšie mladohradištné pohrebisko. Olomouc

však naďalej plní významnú úlohu v rámci formu-júceho sa přemyslovského štátu a to na tom istom mieste, kde sa asi v 9. storočí nachádzalo veľkomo-ravské centrum. Po zániku Veľkej Moravy je pred-pokladaný krátky a nie veľmi významný úpadok. Vo včasnostredovekých dejinách Olomouca to mohol byť len zanedbateľný prechodný jav (Bláha 1980a, 27-40; 1980b, 301-311; 1984, 133-146; 1986, 435-440; 1988, 170-171; 1995; 2001a; 2002). Analógie s podobným kontinuálnym vývojom v niekdajších veľkomoravských centrách aj s pretrvávajúcou dôležitou mocenskou a spoločenskou funkciou môžeme výraznejšie badať v nitrianskej časti. Veď podobná situácia významného kontinuálneho pre-žívania, ale už v rámci formovania sa arpádovské-ho štátu, nastala na území terajšieho Slovenska v Nitre a Bratislave (dejinný proces v Nitriansku v tomto kontexte pozri: Hulínek/Čajka 2004, 87-89, 97-98; Steinhübel 2000a; 2004, 147-329). Hradisko sv. Hypolita v Znojme, ktoré bolo významnejšie lokálne centrum v 9. storočí, pravde-podobne pretrvalo v tejto funkcii do priebehu pr-vej polovice 10. storočia, kedy mohlo byť dobyté Maďarmi. Samotné kontinuálne osídlenie na loka-lite vo výraznejšej miere naďalej pretrváva (Galuš-ka 2004; Klíma 1989a; 1989b; 1993a; 1999; 2001, 229-241; Wihoda 2006, 54). Na niekdajšie včasno-stredoveké hradisko nadviazalo počas existencie českého štátu dôležité kráľovské mesto Znojmo. Na hradisku, ktoré bolo vo veľkomorav-skom období lokálnym centrom v Brne – Líšni (Sta-ré Zámky), nastal na rozhraní 9. a 10. storočia pravdepodobne zo spomínaného dôvodu vojenské-ho vpádu rozsiahly požiar, ktorý ho celé zničil. Ná-sledne na vyvýšenej polohe (akropole) bola v jej západnej časti vymedzená menšia plocha. Jej for-tifikáciu tvorilo drevohlinité opevnenie s kamen-nou stenou. Opevnené sídlisko však nedosahova-lo predchádzajúci spoločenský význam a pravde-podobne onedlho upadlo, respektíve zaniklo. Na-proti tomu v nasledujúcich storočiach získava na význame osídlenie ďalšieho brnianskeho pries-toru. Osídľované je najmä jadro dnešného mesta Brno, čiže je tu rozpoznateľný určitý lokačný po-sun ako v Mikulčiciach – Hodoníne, Břeclavi – Po-hansku – mesto Břeclav atď. (Staňa 1960, 240-293; 1961, 110-120; 1972, 109-171; 1985, 190; 1988, 171-172; 1996, 269-275). Podobný vývoj ako u centrálnych hradísk môžeme v 10. storočí čiastočne vnímať i pokiaľ ide o strážne hradiská. Počiatky osídlenia strážneho hradiska sv. Klimenta v Osvětinamoch sú najneskôr datované do polovice

222

9. storočia, pričom jednoznačne pretrvalo do pre-lomu 9. a 10. storočia. Ale predpokladá sa jeho, do určitej miery kontinuálne, osídlenie i v 10. a 11. storočí, kedy malo skôr strážny význam, na rozdiel od jeho niekdajšej funkcie centra lokálneho význa-mu vo veľkomoravskom období (Menoušková 2001, 173). Podobný priebeh môžeme rozpoznať aj na mnohých strážnych hradiskách, keď niektoré sa prispôsobia novým spoločensko-mocenským po-merom a iné postihne zánik. Môžeme predpokladať že hradisko na po-lohe Réna v Ivančiciach južne od Brna naďalej pl-nilo strážnu funkciu i v 10. storočí (Bálek/Čižmář 1990, 587-592; Čižmář/Stuchlík 1971, 119-126; Staňa 1985, 193; 1988, 173). V 10. storočí, respektíve do jeho priebehu, pravdepodobne pretrvávalo i hradisko v Lažánkach (u Hraze), podobne ako iné malé, zatiaľ najmä iba potenciálne, výšinné opevnené sídliská Hornice – Turecký kopec, Staré Hobzí, Vysočany – Paliardiho hradisko (polohu využívali až do 14. stor.) alebo možno aj dolnorakúsky Oberpfaffendorf – Sand, ktoré možno z obranných dôvodov vznikali v po-liticko-mocenskom nestabilnom období na pre-lome 9. a 10. storočia (Doležal 1997, 213; 1999; Měřínský 1986, 42-44; Nekuda 1964; Poláček 1994, 243-263; 1996b). Veľkomoravské strážne hradisko v Radslaviciach – Zelenej Hore kontinuálne existo-valo aj v priebehu 10. storočia. Z tohto obdobia sú doložené zvyšky zásobných jám, najmä obilných. Odkryli sa aj pozostatky obydlí s kamennou pecou v rohu (Staňa 1964, 56-59; 1985, 194; 1993, 181-197; 1996, 275-278). Pravdepodobne strážne opevnené síd-lisko v Strachotíne (Petrova Louka) bolo miestne veľmožské sídlo bez právomoci lokálneho centra, ktoré v kritickom období na prelome 9. a 10. sto-ročia rozšírili na hradisko väčších rozmerov s po-silnením strážnej a útočištnej funkcie. Hradisko pravdepodobne zaniklo v priebehu 10. storočia. V jednom mieste bola deštrukcia včasnostredove-kého opevneného sídliska prekrytá hromadnými nálezmi keramických nádob a železných nástrojov, časovo zaradených do prvej polovice 10. storočia. Na základe týchto nálezových skutočností môžeme uvažovať, že zánik približne 17 hektárového hra-diska nastal v tomto časovom období. Osídlenie však na tejto polohe kontinuálne naďalej pretrvá-valo i v 11. – 14. storočí. Osídlený priestor tohto niekdajšieho hradiska v tomto neskoršom období tvorilo predhradie opevneného sídliska v katastri

Dolných Věstonic (poloha Vysoká Záhrada), ktoré vybudovali v priebehu prvej polovice 11. storočia (Galuška 2004; Kostelníková 1977, 58-59; Kundera/Měřínský 1989, 56; Měřínský 1981; 1985a; 1985b; B. Novotný 1963-1964; 1968, 90-92; Procházka 1990, 293). Iba do určitej miery podobný osud ako opevnené sídlisko v Strachotíne postihol aj stráž-ne alebo lokálno-centrálne veľkomoravské hradis-ko Rajhrad, ktoré zaniklo v priebehu 10. storočia. Nálezová situácia vyplývajúca z odkrytia hrobov z neďalekého pohrebiska v Rebešoviciach nazna-čuje, že k zániku hradiska v Rajhrade došlo okolo polovice 10. storočia (Staňa 1985, 195n.). V 10. storočí môžeme hypoteticky uvažo-vať o strážnej funkcii potenciálneho opevneného sídliska v Kramolíne. Môžeme iba predpokladať, že opevnené sídlisko v Chvalčove – Hostýne bolo na prelome 9. a 10. storočia refúgium, no nie je vylúčená ani jeho strážna funkcia. Hypoteticky mohol jeho vznik, po-dobne ako v iných moravských prípadoch, súvisieť s obdobím, keď dochádzalo k rozvráteniu veľko-moravského štátu. V tomto spoločensky i vojen-sky nestabilnom období mohlo obyvateľstvo ako ochranu príležitostne využívať pôvodne praveké fortifikácie. Táto teória, ako aj samotná existencia hradiska vo včasnom stredoveku, nie je zatiaľ ar-cheologicky doložená (Čižmářová 1993, 53-54; Čiž-mářová/Šmíd 1991, 73; Ludikovský 1971, 40-44; Měřínský 1977; Staňa 1985, 199). Úlohu lokálneho centra administratívne-ho celku aj s dvorcom vo vnútri opevnenej plo-chy, bolo hradisko Gars am Kamp, časť Thunau am Kamp – Schanze a obere Holzwiese v dolno-rakúskom Waldvierteli – okres Horn. Hradisko sa pravdepodobne nachádzalo na území, ktoré moh-lo byť podľa niektorých bádateľov súčasťou jadra Moravského kniežatstva, respektíve neskoršej Veľ-kej Moravy (Hulínek 2003; Justová 1990). V tomto kontexte môžeme uvažovať o bezprostredne nasle-dujúcom období (10./11. stor. a nasledujúce), keď niektorí autori považujú napríklad panstvo Raabs za niekdajšiu súčasť Moravy (Kupfer 1999, 50; Fel-genhauer-Schmiedt 2001, 201-215). Iní autori nevylučujú jeho užší súvis s fran-ským prostredím, pričom mohlo byť súčasťou územ-no-politickej sféry Východnej marky (Szameit 1995; 1998, 72-73; Třeštík 1997, 356). Viacerí, naj-mä rakúski bádatelia vnímajú hradisko Thunau, ale aj ostatné opevnené sídliská v priestore waldvier-telského Dolného Rakúska, ako lokality, ktoré sa

Drahoslav Hulínek

223


nachádzali na územnom medzičlánku medzi Vý-chodnou markou (Bavorskom) a veľkomoravským štátom (Felgenhauer-Schmiedt 2001, 85-86; 2006, 258; Harold 2007, 82-89; Wolfram 1995, 311). Mestská obec Gars am Kamp (priemerná nadmor-ská výška v obci je 256 m n. m.) sa rozprestiera juž-ne od mesta Horn, severne od mesta Krems. Včas-nostredoveké hradisko je lokalizované v miestnej katastrálnej časti Thunau am Kamp (okolo 298 m n. m.). Hradisko sa rozprestiera na vrchu Schanz-berg (437 m n. m.) – na jeho polohách „Schanze“ a „obere Holzwiese“. Ostroh je vymedzený dvoma menšími prítokmi riečky Kamp. Strmé terénne zlo-my a terasovitosť terénu tvoria do značnej miery prirodzenú ochranu tejto lokality. Svoj význam zmenila poloha v Thunau v druhej polovici 11. storočia, keď rakúski markgró-fi na nej postavili stredoveký hrad Gars. Hradisko v 9. až 10. storočí pravdepodobne plnilo úlohu lo-kálneho centra v tunajšom územnom priestore. Lokalita sa dáva do súvislosti s „Jozefovým knie-žatstvom“. Stavebné prvky fortifikácií tohto opev-neného sídliska, jeho funkčné i súčasné nálezové okolnosti jednoznačne vykazujú súvislosť s ostat-ným slovanským územím naddunajského pries-toru strednej Európy – Moravy, Slovenska (najmä západná a stredná časť) a Čiech (Cech 2001, 6n., vrátane dát na CD; Friesinger 1965b; 1975; 1991; 1992; Friesinger/Mitscha-Märheim 1972; Wihoda 2006, 54). V podobnom kontexte plnilo strážnu funk-ciu hradisko Sand Raabs, ktorého počiatky môžeme datovať do prvej polovice 10. storočia. Jeho exis-tencia už ale súvisí s nasledujúcim obdobím, keď hradisko tvorilo základ dodnes stojaceho hradu, formujúceho sa strediska stredovekého pozemko-vého panstva (Bors 1993, 521-524, Felgenhauer-Schmiedt 1996, 201; 2001, 85-104).

II.2. Územie západného a stredného Slovenska

Nájazdy Maďarov boli jednou z príčin pádu Veľkej Moravy. Ich príchod ovplyvnil aj vývoj opev-nených sídlisk, ktoré sa nachádzali predovšetkým v juhozápadnej oblasti Slovenska. Proces zmien sa odohrával nielen v čase zániku Veľkej Moravy, a nie-len do roku 955, keď boli pri rieke Lech Maďari zdo-laní a boli donútení vzdať sa svojho kočovnícko-ko-ristníckeho spôsobu života. Ďalšou príčinou konca existencie Veľkej Moravy bola dlhotrvajúca franská rozpínavosť. Vojská Východofranskej ríše neustá-le atakovali západnú a juhozápadnú hranicu štá-tu. Rovnako aj predchádzajúce expanzívne výboje

panovníka Svätopluka do slovanského prostredia boli z dlhodobého politického, vojenského a eko-nomického hľadiska pre Veľkú Moravu neúnosné a začali jej rozpad. V období rozvrátenia Veľkej Moravy zanik-li obe hradiská v Devínskej Novej Vsi (Na pieskach a Nad lomom; Kraskovská 1962, 249; 1966, 157) a pravdepodobne aj opevnené sídlisko v Majcichove (Chropovský 1978, 123-124). V prípade Majcicho-va sa však toto tvrdenie pohybuje iba v hypote-tickej rovine a jeho presnejšie časové zaradenie, predbežne kladené do 8. až 10. storočia, nebolo do spracovania tejto štúdie vyšpecifikované (Fottová/Henning/Ruttkay 2006, 226-227) Nezaniklo však osídlenie na polohách, kde sa počas existencie Veľkej Moravy nachádzali opevnené sídliská, kto-ré boli súčasťou nitrianskej sídliskovej aglomerá-cie – lokality Martinský vrch, Na vŕšku a Hrad (Bed-nár/Fusek 1998, 111). Na polohe Martinský vrch už pravdepodobne po zániku Veľkej Moravy nebolo hradisko. V 11. storočí tu existoval románsky kos-tol, v okolí ktorého sa začalo pochovávať (Chropov-ský 1972). Poloha Na vŕšku bola kontinuálne osíd-lená naďalej a po vzniku uhorského štátu sa stáva dôležitou súčasťou uhorskej vrcholnostredovekej Nitry. V 10. storočí bola osídlená aj poloha hrad, pričom naďalej plnila funkciu hradiska (Bednár 1997a, 20-21; Bednár/Fusek 1998, 111; Bednár/Sa-muel 2001, 304, 331-337). Na základe týchto sku-točností môžeme minimálne konštatovať, že Nitra bola kontinuálne osídlená i v 10. storočí, nadväzu-júc tak na výrazné predchádzajúce obdobie (Bed-nár/Fusek 1998, 109-111; Ruttkay 2002a, 116-118; 2002b, 223-224). Nitra bola naďalej centrom Nit-rianska, útvaru do určitej miery nadväzujúceho na stav predchádzajúceho veľkomoravského obdobia, aj keď s podstatne vyššou mocenskou rozdrobe-nosťou jeho jednotlivých územných celkov. Záro-veň mala oveľa menší mocenský vplyv na území vtedajšieho Slovenska. Územné jadro poveľkomo-ravského Nitrianska, ktoré Maďari po vojenských úspechoch získali okolo roku 920 spod nadvlády Přemyslovcov, tvorili priľahlé oblasti juhozápad-ného Slovenska s centrom v Nitre. Na čelo toh-to útvaru sa postavili maďarské kniežatá. Prvým maďarským kniežaťom v Nitriansku v roku 920 sa na rozdiel od tvrdenia stredovekého uhorského kronikára Šimona z Kézy nestal Lél, ale jeho otec Taš. Až po ňom zdedil Nitriansko spomínaný Lél (Steinhübel 1999, 589-590; 2007, 65). Mocen-sko-organizačná štruktúra Nitrianska, zachova-ná ešte z čias Veľkej Moravy, výrazne napomohla

224

pri jeho existencii v týchto i nasledujúcich dej-inných obdobiach 10. storočia (Steinhübel 1999, 569-593). Maďarská vojenská dominancia na úze-mí dnešného Slovenska bola v druhej štvrtine 10. storočia, respektíve do jeho polovice, na severe badateľná iba po čiaru Hlohovec – Nitra – Levice – Krupina – Lučenec – Rimavská Sobota – Turňa – Mi-chaľany (Ruttkay 1985a, 156-157). Z týchto dôvo-dov bola v prvej polovici 10. storočia predovšetkým juhozápadná časť územia Slovenska vystavená ná-poru a následnému osídľovaniu Maďarmi. Je mož-né, že časť slovanského obyvateľstva sa presunula do severnejších hornatejších oblastí stredného Slovenska, kde miestne geografické podmienky boli nevýhodné pre pohyb maďarských jazdeckých družín a ich spôsob boja (Šalkovský 1988b, 402). Preto aj napriek možnej územnej celistvosti Nit-rianska nemohli Maďari jeho horské severné oblasti, a tým pádom aj Oravu, výraznejšie mocensky ovlád-nuť. S týmto obdobím sa viaže vznik hradiska v No-vej Bani, lokalizovaného na polohe Zámčisko, kto-ré pretrváva od 10. až do 13. storočia (Kliský 1976, 461). Hypoteticky mohol vznik viacerých, najmä zatiaľ archeologicky nepotvrdených, čiže pravde-podobných hradísk súvisieť so zamedzením vpádu maďarských družín na sever. Túto teóriu môže pod-poriť až archeologický výskum, najmä potenciálnu lokalitu, ak sa dokáže existencia hradísk súvisiacich s uvedeným časovým úsekom včasného stredoveku. Územie Oravy v 10. storočí strácalo v sú-vislosti s existenciou hradísk čiastočne na svo-jom význame. Je však dosť pravdepodobné, že na-sledujúce objavy a prehodnotenie doterajších ná-lezov môžu toto tvrdenie vyvrátiť. Nehovoriac o tom, že datovanie niektorých oravských hradísk vzniklo tiež na základe hodnotenia nálezov kerami-ky, pri ktorých rozdiely medzi 9. a 10. storočím (re-spektíve jeho prvou polovicou) sú pomerne ťažko badateľné. Po porážke Maďarov v roku 955 pri rie-ke Lech došlo k regresu ich moci. Podľa P. Ratkoša (1965, 149-150; 1984, 23) mohli byť v prvej po-lovici 10. storočia severné územia Slovenska sú-časťou bielochorvátskeho kniežatstva s centrami v okolí Krakova a Wiślice, ale v súčasnosti je veľ-mi problematické túto zatiaľ hypotézu potvrdiť. Okolo roku 965 zabrali časť Slovenska přemyslov-ské Čechy, pričom sa pod ich nadvládu dostali se-vernejšie územia a ich mocenský záber zďaleka ne-zasiahol oblasti, na ktorých spolu so slovanským prežívalo i maďarské obyvateľstvo (Ratkoš 1965,

150, 153; Ruttkay 1985b, 17). Česká nadvláda ne-siahala na úzke územné jadro pretrvávajúceho Nit-rianskeho kniežatstva. Počas formovania sa predpokladov pre vznik Uhorského kráľovstva bola Nitra v tretej tre-tine 10. storočia sídlom údelných kniežat z rodu Ar-pádovcov. V rokoch 971 až 995 v nej vládol Michal, ktorý bol mladším bratom uhorského kniežaťa Gej-zu, sídliaceho v Ostrihome (971 – 997). Približne dva roky pred Gejzovou smrťou sa stal roku 995 údelným kniežaťom v Nitre jeho syn, budúci uhor-ský kráľ Štefan I. Gejza dal pravdepodobne odstrá-niť svojho mladšieho brata Michala, aby nitrianske údelné kniežatstvo zostalo voľné pre jeho syna (Steinhübel 1998b, 111-112). Po Gejzovej smrti sa stal jeho syn najmocnejším uhorským kniežaťom. Ešte predtým, ako sa vytvorili najvhodnejšie pred-poklady pre vznik Uhorského kráľovstva, musel jeho budúci korunovaný panovník predovšetkým potlačiť povstanie šomoďského kniežaťa Kopáňa, ktorý ovládal podstatnú časť Zadunajska (Steinhü-bel 1998b, 112). Severné časti Slovenska – hornú časť budú-ceho Trenčianskeho komitátu, Oravu, Liptov a Tu-riec, môžeme v tomto období, t. j. pred koncom 10. storočia, stotožniť so vznikajúcou provinciou Váh (provintia Uvag). Spolu s Krakovskom boli tie-to severné územia donedávna ovládané Přemys-lovcami. Až keď poľský panovník Meško I. dobyl od Přemyslovcov Krakov, mohlo byť toto územie pri-pojené späť k Nitriansku (Steinhübel 1999, 607-609). Provincia Váh spolu s ďalšími troma územia-mi (Hont, nitrianska provincia a územie budúceho Boršodského komitátu na východe Slovenska) tvo-rila veľké Nitrianske kniežatstvo so sídlom v Nitre (Steinhübel 1998b, 111-114). Samotná Nitra bola sídlom jednej z týchto častí - tzv. menšie, pro-vinčné Nitrianske kniežatstvo (juhozápadné Slo-vensko – južne od Trenčína). Na jeho čele stálo provinčné knieža z rodu Poznanovcov. Tento rod, pravdepodobne slovanského pôvodu, bol výraznou oporou Štefana I. pri získavaní mocenských po-zícií pri procese vznikania Uhorského kráľovstva (Lukačka 1994, 129-178; Steinhübel 1998b, 111-114). Mocenský vplyv v rokoch 1001 – 1018, prí-padne až do roku 1030, prebral nad Nitrianskom, respektíve nad viacerými časťami vtedajšieho úze-mia Slovenska až po Dunaj (Ostrihom), ďalší pro-tivník Štefana I. – Boleslav Chrabrý z piastovskej dynastie (Ratkoš 1965, 150, 154-156, 164; Stein-hübel 2000a, 19). So štátotvorným procesom vzni-ku Uhorského kráľovstva súvisí aj rozsiahlejší zá-

Drahoslav Hulínek

225


nik niektorých hradísk v priebehu druhej po-lovice 10. a na začiatku 11. storočia. Medzi za-niknuté opevnené sídliská môžeme zaradiť dvorec v Ducovom – pravdepodobne zničený po polovici 10. storočia (rádiokarbónová metóda ho datuje medzi roky 940 – 970; Ruttkay 2002c, 141). Pred-pokladá sa, že v závere 10., prípadne na začiatku 11. storočia, zanikli hradiská v priestore Sloven-skej brány – v Malých Kozmálovciach, Rybníku, Tl-mačoch a Hronskom Beňadiku (Ruttkay 1985a, 153; 1985b, 14). Vznikom Uhorského kráľovstva nastala kvalitatívne nová situácia. Územie Sloven-ska sa odvtedy postupne stáva súčasťou Uhorské-ho kráľovstva na čele so Štefanom I. Po rozpade ríše vybudovanej poľským panovníkom Boleslavom Chrabrým v roku 1030 sa podstatná časť bývalého Nitrianskeho kniežatstva formálne stala súčasťou Uhorska. Prakticky však proces pričleňovania jed-notlivých oblastí Slovenska do Uhorského kráľov-stva prebiehal minimálne až do 12. storočia (Varsik 1994, 11-42). Mnohé hradiská, ktoré vznikli v 8. – 10. storočí, pretrvali až do 12., výnimočne do 13 storočia, napríklad v Novej Bani – poloha Zámčis-ko (Kliský 1976, 461). Takýto vývoj sa týka aj opev-neného sídliska Ostrá skala nad Vyšným Kubínom, z ktorého sú najmladšie nálezy datované do 13. storočia. Strategická poloha viacerých slovan-ských opevnených polôh bola využívaná naďalej a v 13. storočí na nich vznikli stredoveké hrady (napr. Beckov, Bratislava, Devín, Lednica, Nitra, Tren-čín). V okolí niektorých z nich sa začali formovať stredoveké mestá (napr. Nitra, Bratislava, Trenčín, Beckov). Táto skutočnosť sa možno týkala aj Oravy, keď v Oravskom Podzámku miesto potenciálneho, respektíve pravdepodobného včasnostredovekého opevneného sídliska postavili stredoveký hrad. Funkčné rozčlenenie opevnených sídlisk stredného a západného Slovenska v 10. storočí vo viacerých prípadoch plynulo nadväzuje na pred-chádzajúce dejinné obdobie. Úloha Nitry, ako vý-znamného politicko-administratívneho centra Nit-rianskeho kniežatstva, pretrvávala. Podobne aj Bratislava zostala mocenským strediskom určitej časti západoslovenského regiónu (Kučera 1974, 53-54; Steinhübel 1998b; 1999, 569-614). Pretrváva-júci administratívno-politický význam týchto cen-tier je badateľný, ako aj pri formovaní počas exis-tencie uhorského štátu. Nitra a Bratislava sa sta-li sídlami komitátov reprezentujúcich územno-ad-ministratívne členenie Uhorského kráľovstva, kto-ré vychádzalo z veľkomoravskej tradície (Lukačka 1994, 129-178; Ratkoš 1984; Ruttkay 1985a, 152,

178; Sedlák 1994; Žudel 1984). Sídliskové aglome-rácie predmestského typu z čias Veľkej Moravy (Nit-riansko, Bratislavsko) sú bez výraznejšej zmeny in-tenzívne osídlené aj v priebehu 10. storočia. Do-konca nedošlo ani k výraznejšiemu úpadku, či už zástavby, alebo prebiehajúcej výstavby vnútor-ných plôch opevnených sídlisk, respektíve jed-notlivých častí sídliskových aglomerácií. Z oblasti Bratislavy máme výraznejšie kontinuálne osídlenie doložené aj v priebehu 10. storočia (Pramene I-1 1989, 20-25, 34-39). Z centrálneho hradiska bra-tislavskej sídliskovej aglomerácie, nachádzajúce-ho sa na polohe Hrad, nemáme doklady o tom, že by ho napríklad Maďari, respektíve niekto iný vo-jensky zničil (Štefanovičová 1993, 302). Rovnako je tomu aj v podhradí. Osídlenie v niekdajšej de-vínskej sídliskovej aglomerácii je rozpoznateľné i v 10. storočí. Je tomu tak aj napriek skutočnos-ti, že obe hradiská v Devínskej Novej Vsi zanikli v priebehu prvej polovice 10. storočia. Naďalej bola výrazne osídlená nitrianska sídlisková aglomerá-cia (Hanuliak 1993). Nitra a Bratislava nadviazali po vzniku Uhorského kráľovstva na niekdajšie po-stavenie veľkomoravskej sídliskovej aglomerácie predmestského typu. Neskôr sa stali významnými stredovekými mestami a spoločensko-mocenskými centrami rozprestierajúcimi sa okolo kamenných hradov (Štefanovičová 1995, 272). Sídliskové aglomerácie s opevnenými síd-liskami z veľkomoravského a poveľkomoravského prostredia boli základom miest, ktorých veľký roz-voj nastal v západnej a následne aj strednej Eu-rópe po roku 1000. Vrchol tohto rozvoja nastal v západnej Európe v 12./13. storočí (Le Goff 1999, 22; Rossiaud 1999, 123-155). V stredoeurópskom priestore nastal tento proces v podobných spolo-čensko-kultúrnych podmienkach najmä v 13., prí-padne v 14. storočí. Postavenie lokálneho centra, aj keď s is-tou funkčnou retardáciou, naďalej pretrvalo na polohe Hrad v Trenčíne (Nešporová 1978, 217-223) a pravdepodobne aj na polohe Priekopa vo Zvolene – miestna časť Môťová (Mácelová 1992, 73; 1998, 402-403). Je otázne, či v 10. storočí opevnené síd-lisko v Jasenove na polohe Vyšehrad aj naďalej pl-nilo úlohu lokálneho centra na juhu Turca a v se-vernej časti hornej Nitry. J. Beňko (1996, 33-34) a D. Čaplovič (1999, 332) konštatujú, že nie, aj keď na druhej strane potvrdzujú, že sídliskový útvar opevneného charakteru je osídlený aj naďalej. V 10. – 11. storočí má osídlenie na tejto polohe klesajúcu tendenciu (Remiášová 1998, 81).

226

O pretrvávaní územno-organizačných cel-kov z Veľkej Moravy v prvej polovici 10. storo-čí môžu svedčiť aj také správne sídla ako dvorec v Ducovom a v Nitrianskej Blatnici. Z pohľadu rie-šenej problematiky je zaujímavá situácia v Nitrian-skej Blatnici, kde v 9. storočí dominovala strážna a hospodárska funkcia. Dvorec sa v prvej polovici 10. storočia pretransformoval na panské sídlo s územ-no-organizačnými právomocami (Ruttkay 1991, 101). Dvorec v Ducovom pravdepodobne zanikol vo víre udalostí súvisiacich s uhorským štátotvorným procesom okolo polovice, respektíve v druhej po-lovici 10. storočia (Ruttkay 2002c). Na západnom a strednom Slovensku pl-nili v 10. storočí strážnu funkciu nielen niektoré opevnené sídliská pretrvávajúce z doby veľkomo-ravskej, ale aj novovzniknuté hradiská. Na Orave je zatiaľ zle rozpoznateľná situácia v prípade Orav-ského hradu v Oravskom Podzámku. Predpoklada-né prenikanie slovanského obyvateľstva na sever (Šalkovský 1988b, 402) mohlo priaznivo vplývať na opätovnú, výraznejšiu osídlenosť Ostrej skaly vo Vyšnom Kubíne, ako aj na osídlenie regiónu vše-obecne. Zároveň sa predpokladá neprerušená kon-tinuita osídlenia tejto lokality. Výrazné sú dve fázy osídlenia – na prelome 8. a 9. storočia a v 10. sto-ročí. Z týchto dôvodov sa uvažuje o udržiavaní vý-znamu tejto lokality od 9. až do 13. stor. (P. Čaplo-vič 1987, 213-219). V spomínanom 10. storočí mô-žeme hovoriť minimálne o strážnej funkcii polohy Ostrá skala vo Vyšnom Kubíne. Skôr strážnu ako refugiálnu úlohu naďalej plnilo opevnené sídlisko v Istebnom na polohe Hrádok. Do určitej miery špecifickou, ale vý-znamnou súčasťou širšej veľkomoravskej kultúr-no-územnej zóny bolo východné Slovensko. Špe-cifickou preto, lebo práve jeho územím v priebehu 9. – 11. storočia pod vplyvom dejinných udalostí pravdepodobne prechádzala východná hranica jadra Nitrianskeho kniežatstva. Išlo o priestor od Slovenského Rudohoria po Zemplín, resp. až po Uh (kde sa v priestore dnešného Užhorodu nachádza-lo centrálne opevnené sídlisko miestnej oblasti), hypoteticky po oblúk Východných Karpát v Podkar-patskej Rusi (Hulínek/Čajka 2004, 77-78; Steinhü-bel 2000b, 311-313; 2004). J. Steinhübel (1998a, 369-414; 1998c, 91) sa vyjadruje, že takmer celé územie Slovenska, ohraničené od bulharského Po-tisia Matrou, Novohradskými a Bukovými horami a od franských pohraničných mariek Dunajom až po hrebeň pohoria Malých a Bielych Karpát patrilo Nit-rianskemu kniežatstvu. Dá sa iba predpokladať, že

tomu bolo tak aj pred rokom 833, v období exis-tencie Pribinovho Nitrianskeho kniežatstva. Tie-to fakty naznačujú, že východné Slovensko bolo asi politicko-mocensky nestálym územím, kadiaľ sa najmä v prvej polovici 9. storočia posúvala vý-chodná hranica Nitrianskeho kniežatstva. Za stále územné jadro Nitrianskeho kniežatstva, ak aj ne-šlo spočiatku o spoločný politický priestor, mož-no považovať územia takmer celého súčasného západného a stredného Slovenska. Išlo o oblasti v povodí Dunaja a jeho dominujúcich severných prítokov – Váhu, Nitry a Hrona. Na základe tých-to skutočností sa ale vôbec nedá vylúčiť, že vý-chodné Slovensko sa v priebehu 9. – 11. storočia etablovalo ako súčasť východného Nitrianska (Hu-línek/Čajka 2004, 77). Na území východného Slo-venska na rozdiel od územného jadra Nitrianskeho kniežatstva tiež chýbajú nálezy blatnicko-mikul-čickej, respektíve avarsko-slovanskej kovovej in-dustrie. Výnimkou je, okrem iných menej význam-ných objavených predmetov (napríklad nákrčník a bronzové rámové nákončie, obe avarskej proveni-encie), nález jazykovitého nákončia zo Spišských Tomášoviec – Smižian (Hradisko I; Javorský 1977, 163-164; Šalkovský 2006, 253; Staššíková-Štukov-ská/Šalkovský/Béreš/Hajnalová/Hušťáková/Krem-paská/Javorský 2006, 216-217). Hradisko I sa roz-prestiera v katastri dvoch obcí – Smižany a Spiš-ské Tomášovce na troch polohách: akropola, se-verovýchodný areál (Sedlo) a západný areál (Pod hradiskom). Toto opevnené sídlisko býva mno-hými bádateľmi považované za lokálne centrum v oblasti Spiša, respektíve širšieho územia sever-nej časti východného Slovenska až po druhú po-lovicu 9. storočia (Javorský 1977, 153-156; 1980, 131-135; Béreš/Štukovská 1980, 42-46, Šalkovský 2006, 253-254, Staššíková-Štukovská/Šalkovský/Béreš/Hajnalová/Hušťáková/Krempaská/Javorský 2006, 221-225). V 10. storočí nebolo východné Slovensko, najmä pokiaľ ide o hornaté oblasti se-verovýchodných Karpát, príliš výrazne zasiahnuté expanziou maďarských kmeňov. Maďari pravde-podobne nemali záujem sa vo väčšej miere dlho-dobo usadiť v povodí riek Hornád, Bodrog, La-torica, Ondava, alebo na západnej strane, tesne pri severovýchodnom oblúku Karpát. Veď okrem toho, že narazili na sieť vybudovaných hradísk, nemali v tejto oblasti dostatočné prírodné pod-mienky pre svoje vtedy nomádske spoločenstvo, sprevádzané veľkými stádami dobytka. Maďarské kmene tiahli viac na západ, na územia rozsiahlych nížin v Potisí a na strednom Dunaji k tesnej blíz-

Drahoslav Hulínek

227


kosti Frankov a následne i do centrálnych oblastí Veľkej Moravy (Čaplovič D. 1998, 149-150). Z vý-chodného Slovenska pochádzajú najstaršie vrst-vy maďarských hrobov predovšetkým z prelomu 9. a 10. storočia (Ruttkay 2002d, 181). V 10. storočí môžeme na území východného Slovenska pred-pokladať čiastočne nenarušený vývoj, kontinuál-ne nadväzujúci najmä pokiaľ ide o sídliskový as-pekt na veľkomoravské obdobie. Sídlisková štruk-túra v niekdajších východných oblastiach už za-niknutej Veľkej Moravy sa v 10. storočí podstatne nezmenila, a to dokonca aj v oblastiach priame-ho etnického styku a možného, ale na východe Slovenska nie jednoznačne doloženého mieša-nia sa slovanského a maďarského obyvateľstva

(Čaplovič D. 1998, 151; Ruttkay 1985a, 160; 2002d, 184). Výraznejšie zmeny nastávajú až v 11. – 12. storočí, keď sa východné Slovensko postupne stáva súčasťou formujúceho sa Uhorského kráľov-stva (Varsik 1994).

III. Záverečné poznámky

Na Slovensku môžeme predpokladať 84 polôh, ktoré podľa príslušnej literatúry súvisia s opevnenými sídliskami na území západného a stredného Slovenska a sú datované do obdobia od prelomu 8. a 9. do 10. storočia s dôrazom na veľko-moravské obdobie (Hulínek/Čajka 2004, 105). To je 67 % z celkového počtu 126 lokalít uvedených v sú-pise tejto štúdie. Na Morave, pri rešpektovaní sú-

Obr. 5. Percentuálny pomer potenciálneho počtu opevnených sídlisk na Morave a západnom Slovensku v 8. - 10. storočí v rámci súčasných politických hraníc, bez ohľadu na archeologickú potvrdenosť

západné

a stredné

Slovensko

Morava

Obr. 6. Percentuálny pomer potenciálneho počtu opevnených sídlisk na Morave a západnom Slovensku v 8. - 10. storočí v rámci predpokladaných dobových politických hraníc medzi Moravou a Nitrianskom, bez ohľadu na archeologickú potvrdenosť

Morava

západné

a stredné

Slovensko

228

časných štátnych hraníc a aktuálneho stavu báda-nia, predpokladám existenciu 42 opevnených síd-lisk bez ohľadu na ich archeologickú potvrdenosť s dôrazom na veľkomoravské obdobie. To je 33 % z celkového počtu 124 lokalít (obr. 5). Do tohto počtu sú zaradené archeologicky doložené hradiská, či už bez špecifikácie alebo vy-špecifikované a potenciálne hradiská, ktoré zatiaľ nie sú relevantne potvrdené. V moravskej súdobej časti (8. – 10. stor. – predveľkomoravské a veľko-moravské obdobie, keď sú rešpektované pravde-podobné dobové hranice) na území skúmanom v práci to je 47 polôh (37 % z celkového počtu lo-kalít uvedených v súpise) a v nitrianskej to bolo 79 polôh (63 % z celkového počtu lokalít uvedených v súpise) (obr. 6). Rozdielny počet lokalít medzi oboma čas-ťami, najmä s dôrazom na obdobie Veľkej Mo-ravy, súvisel predovšetkým s konfiguráciou te-rénu oboch území. Na Morave boli hustejšie síd-liskové oblasti, v rámci ktorých dominovali roz-siahlejšie, často nížinné opevnené sídliská, v mno-hých prípadoch aj s dvorcami v rámci, ale aj mimo opevnenej plochy. Na Slovensku, najmä v jeho se-vernejších častiach, je výrazne členitý horský te-rén, ktorý neumožňoval existenciu hustejšej kon-centrácie sídlisk, respektíve sídliskových objektov. Preto sú tieto sídliská, vrátane opevnených, síce početnejšie, ale autonómnejšie a viac roztrúsené po krajine, s menšou hustotou osídlenia. Väčšie vzdialenosti medzi nimi si vynútili na viacerých vý-šinných polohách budovať fortifikácie zo strate-gických dôvodov, najmä obranných a mocenských – upevnenie moci vládcu, kniežaťa alebo veľmoža. V podobnom duchu boli využívané aj praveké vý-šinné polohy, najmä z obdobia mladšej a neskorej doby bronzovej a púchovskej kultúry. Využívanie pravekých opevnených sídlisk súviselo s dlhodobo výhodnou geografickou polohou pre ľudské osíd-lenie, ale často bývali tiež využité iba ako útočiská v stave akútneho nebezpečenstva, najmä v horna-tom území Slovenska (Hulínek/Čajka 2004). Až po týchto faktoch mohla mať na rozdielny počet hra-dísk medzi Nitrianskom a Moravou aj hypoteticky vplyv možná väčšia veľkosť pôvodne Pribinovho, Nitrianskeho kniežatstva nad Moravským. Ale to je zatiaľ nepotvrdená hypotetická úvaha. Pokiaľ ide o porovnanie plošnej rozlohy území oboch dobo-vých častí v kilometroch štvorcových s počtom hra-dísk na nich, tak v tomto ohľade to zatiaľ nemô-že mať nápomocnú a smerodajnú funkciu. A to aj z toho dôvodu, že dobové hranice Moravského a

Nitrianskeho kniežatstva, najmä pred vznikom Veľ-kej Moravy nie sú zatiaľ vôbec presne jednoznačne a geograficky stanovené (názory na tento problém sa rôznia). Z toho dôvodu nie je možné presne určiť plošné rozmery oboch kniežatstiev, ale iba predpo-kladať územia, ktoré boli jednoznačne a neodškrie-piteľne dominujúcou súčasťou kryštal izačného územného jadra Veľkej Moravy. A práve hradiskám na tomto území je venovaná táto práca (Morava, západné a stredné Slovensko; Galuška 2004; Hu-línek/Čajka 2004, 77-78). Na mnohých polohách v skúmanej oblasti tejto práce neboli realizované systematické výskumy. Z toho dôvodu bolo prob-lematické datovanie danej lokality, analyzovanie jej hospodárskeho zázemia, jej funkčné zaradenie v kontexte včasnostredovekej spoločnosti a v ne-poslednom rade aj konkrétnejšia charakteristika fortifikačného systému.

III.1. Prvá kategória z hľadiska rozsahu a inten-

zity uskutočneného archeologického výskumu

Problémy podobného charakteru boli v oveľa menšej miere badateľné na tých polohách, kde sa vykonal rozsiahlejší archeologický výskum. Z hľadiska kvality informácií predstavujú prvú, naj-vyššiu kategóriu. Ich včasnostredoveké stavebné dispozície sú archeologicky doložené, prostred-níctvom čoho sa dajú charakterizovať aj ich bliž-šie, najmä funkčné špecifiká: * Morava: Břeclav (Pohansko) – hradisko s dvor-com; Brno – Líšeň (Staré Zámky) – predpokladá sa hradisko s dvorcom; Mikulčice (Valy a Štěpnice) – hradisko plus dvorec/e v okolí; Nejdek (Pohansko) – hradisko; Olomouc (Povel a Nové sady) – hradis-ko; Radslavice (Zelená hora) – hradisko; Rajhrad – hradisko; Staré Město – Uherské Hradiště (vrá-tane autonómnejších polôh – napríklad Na valách pred vznikom veľkej Moravy); Strachotín (Petrova louka) – pravdepodobne hradisko s dvorcom; Znoj-mo – Hradiště sv. Hypolita – hradisko.* Západné a stredné Slovensko: Bojná (Valisko) – hradisko; Bratislava (hrad) – hradisko; Detva (Ka-lamárka) – hradisko; Devín (hrad) – hradisko; De-vínska Nová Ves (Nad lomom a Na Pieskach) – dve hradiská; Divinka (Veľký Vrch) – hradisko; Ducové (Kostolec) – dvorec; Jasenovo (Vyšehrad) – hra-disko; Mužla, časť Čenkov – hradisko; Nitra (hrad a Na vŕšku) – hradisko a predhradie alebo hradisko; Nitrianska Blatnica (Jurko) – dvorec; Nová Baňa (Zámčisko) – hradisko; Pobedim (Hradištia a Pod-hradištia) – hradisko; Považská Bystrica (Dedo-vec) – sídlisko chránené drevenou ohradou; Prie-

Drahoslav Hulínek

229


vidza, časť Štvrte (Hradec) – hradisko; Smolenice (Molpír) – hradisko; Svätý Jur (Neštich) – hradis-ko; Trenčín (hrad) – opevnené sídlisko dvorového typu?; Vyšný Kubín (Ostrá skala) – hradisko; Zvo-len, miestna časť Môťová (Priekopa) – hradisko, potenciálne uvažujeme aj o špecifickejšom ozna-čení – útvar dvorového typu. Mnohé z týchto vymenovaných lokalít boli osídlené aj v prechádzajúcich dejinných ob-dobiach, pričom došlo pri výstavbe včasnostre-dovekého hradiska k využitiu starších dispozícií, niekedy ale aj k výrazným stavebným druhotným úpravám.

III.2. Druhá kategória

Datovanie opevnených sídlisk a ich funkč-né zaradenie bolo v mnohých prípadoch problema-tické aj na tých lokalitách, kde sa robili rozsiahlej-šie archeologické výskumy. Tieto lokality patria do druhej kategórie. Na nich je existencia výstavby včasnostre-dovekých hradísk doložená, ale bez výraznejšej chronologickej etapizácie. Kritériom časového za-radenia bol najmä keramický materiál, ktorý nie je dostatočne vypovedajúci. Ide najmä o polohy, ktoré sú často rámcovo datované do 9. – 10. sto-ročia. Do tejto kategórie sú zaradené staršie opev-nené sídliská, pri ktorých sú doložené náznaky, že na nich vo včasnom stredoveku došlo k stavebným úpravám. Napriek širšej rámcovosti datovania predpokladáme, že hradiská druhej kategórie exis-tovali aj v období Veľkej Moravy. Zaraďujeme sem nasledujúce hradiská: * Morava: Ivančice (Réna) – hradisko; Kostelec na Hané (Kozí brada) – hradisko; Lažánky (U hráze) – hradisko; Osvětimany (sv. Kliment) – hradisko, Ústí – hradisko.* Západné a stredné Slovensko: Bíňa; Bošáca (Sr-ňanský háj) – hradisko; Hrádok (intravilán) – hra-disko; Hronský Beňadik (Beňadická skala) – hra-disko; Istebné (Hrádok) – hradisko; Majcichov (Valy) – hradisko; Malé Kozmálovce (Grác) – hra-disko; Modra – Harmónia, poloha Zámčisko – hra-disko; Nitra (Lupka) – hradisko; Nitra (Martinský vrch) – hradisko?; Piešťany, osada U Fajnorov (Prašník) – hradisko; Tlmače (Hrádze) – hradisko.

III.3. Tretia kategória

Medzi hradiská tretej kategórie patria tie polohy, na ktorých bolo v starších dejinných úse-koch opevnené sídlisko, ale zo včasnostredove-kého obdobia nie je zatiaľ jednoznačne dokázaná

jeho prestavba. Prípadne nie je doložený druhot-ný stavebný zásah do pôvodných fortifikácií. Zato sú z týchto lokalít doložené výraznejšie stopy po osídlení. Do tejto kategórie patria aj tie polohy, na ktorých sa nachádza výraznejšie včasnostredoveké osídlenie a takmer určite plnili funkciu opevnené-ho sídliska. Pri týchto lokalitách však zatiaľ jed-noznačne nevieme, z ktorého obdobia pochádzajú fortifikácie, no minimálne predpokladáme, že boli vo včasnom stredoveku stavebne upravené. Rov-nako sú sem zaradené aj tie polohy, ktorých prí-padné včasnostredoveké fortifikačné dispozície boli rozrušené neskoršou stredovekou zástavbou, alebo inou ľudskou činnosťou v dejinne mladšom období, prípadne polohy nielen so staršou staveb-nou dispozíciou, ale aj s neskoršou stredovekou zástavbou (Beckov – hrad). Medzi hradiská tretej kategórie patria lokality: *Morava: Kramolín (nevylučuje sa ani štvrtá ka-tegória); Olomouc – centrum (olomoucký kopec) – možno aj s dvorcom; Přerov – historické jadro mesta; Vysočany nad Dyjí – Paliardiho hradisko.* Západné a stredné Slovensko: Beckov – hrad; Bojnice – zámok; Kamenec pod Vtáčikom – Hrá-dok; Ladce, časť Tunežice – Hradište; Trenčian-ske Teplice – Čertova skala; Zemianske Podhradie – Martákova skala.

III. 4. Štvrtá kategória

Problematickými zostávajú tie lokality, ktoré sú medzi opevnené sídliská z 8. – 10. sto-ročia zaradené s výraznejšími pochybnosťami, a tým sú iba potenciálnymi včasnostredovekými hra-diskami. Nie je vylúčené, že ich archeologicky do-ložené včasnostredoveké dispozície sa prípadným výskumom potvrdia. Ďalšie sú charakterizované prevažne ako včasnostredoveké výšinné polohy iba prostredníctvom zriedkavo zastúpeného ná-lezového materiálu. Pretože sa na nich často na-šli iba keramické črepy, uvažuje sa o nich ako o potenciálnych a nie o spoľahlivo určených včas-nostredovekých hradiskách (Šalkovský 2002, 123). Medzi nimi nájdeme aj také, o ktorých sa predpo-kladá, že ich Slovania osídlili iba sporadicky v rám-ci krátkodobého druhotného obsadenia niekdajšej pravekej opevnenej polohy. Počas tohto pobytu sa archeologicky nedokázal výraznejší stavebný zá-sah a nezachovali sa ani stopy včasnostredoveké-ho osídlenia (Hulínek/Čajka 2004). Do štvrtej ka-tegórie patria tieto lokality:* Morava: Bělotín – Železná vrata; Bělotín – Ra-díčko; Bítov; Čáslavice (miestna časť Sádek) – Sá-

230

dek; Hornice – Turecký kopec; Chvalčov – Hostýn; Ježkovice – Černov; Kramolín (uvažujem aj o tre-tej kategórii); Křenov – Mařín – Zadní Arnoštov; Modrá u Velehradu; Moravičany; Nová Hradečná – poloha Hradisko; Nechvalín – dvorec?; Olomouc – kláštorné hradisko; Rokytná – Moravský Krum-lov; Roštín – Brdo; Slavičím – Rudimov – Gradca; Staré Hobzí; Starý Jičín; Stavenice; Sudoměřice; Vysoké Pole – Klášťov.* Západné a stredné Slovensko: Brodské – Ve-leš; Dolná Maríková – Široká – Hrádok; Dolný Ku-bín, časť Veľký Bysterec – Trniny; Hatné – Hrádky, ľavý breh potoka; Hlohovec – intravilán; Hričovské Podhradie – Mikov kopec; Klátová Nová Ves – Šan-ce – Cibajka; Lednica – poloha hrad; Lopušné Pa-žite, časť Lopušná – Hrádok; Malá Čierna – Dubica; Nemečky – Štolny; Nevidzany – breh potoka Ši-ročina; Nitra, časť Dražovce – dvorec?; Nitra, časť Hrnčiarovce – Žibrica; Nitra – Šibeničný vrch; Nitra – Zobor; Oravský Podzámok – hrad; Piešťany, časť Kocurice – Dlhé pole; Podbranč, časť Podzámok – Starý hrad; Podhradie – Erdegovo; Prosiek – Hrá-dok (refúgium); Pružiná – Mesciská; Rybník – Kri-vín; Skalka nad Váhom – Chochel; Slovenské Prav-no – Šiance; Starý Tekov – Hrádze; Sučany – Ska-la; Sudince; Sudovce; Tekovský Hrádok – neďaleko cintorína; Teplý Vrch – Hradiště; Trnová Hora, časť Kľačany – Záhumenie; Turčianske Jaseno, časť Hor-né Jaseno – Hradište; Turčianske Kľačany –Hrádok; Turie – Hrádek; Zemianske Kostoľany – Hradištia; Zemianske Podhradie – Bašta; Zemianske Pod-hradie – Hradiská (sporadicky a krátkodobo, mož-no skôr navštevované refúgium); Zvolen, miestna časť Lieskovec – Hrádok; Žilina, miestna časť Zá-stranie – Straník. Na polohách štvrtej kategórie sa buď ne-vykonal relevantný archeologický výskum, alebo povrchový prieskum nebol dostatočne informa-tívny. Ak sa aj na nich realizoval výkop menšieho rozsahu, tak nálezové situácie nie sú zatiaľ dosta-točne vypovedajúce. Prípadne sa na nich vykonal systematický archeologicky výskum, ale v osídlení dominovalo na lokalite iné dejinné obdobie a slo-vanské sa výraznejšie a dlhodobejšie nepreukáza-lo. Najlepšie je tento posledne menovaný prípad archeologicky rozpoznateľný v Zemianskom Pod-hradí – poloha Hradiská. Tam je slovanský inventár zastúpený výrazne marginálne (Veliačik/Romsauer 1999, 225-251). Z týchto dôvodov sú medzi loka-litami štvrtej kategórie aj tie opevnené sídliská, ktorých včasnostredoveké osídlenie bolo arche-ologicky zatiaľ preukázané na veľmi sporadickej,

nesúvislej úrovni. Aj z toho dôvodu sa uvažuje, že plnili iba refugiálnu funkciu. Takáto situácia je ar-cheologicky preukázaná napríklad v Skalke nad Vá-hom – Chochel. Ide o lokalitu archeologicky preskú-manú, na ktorej sa nachádzalo výšinné opevnené sídlisko z doby bronzovej, laténskej a rímskej. Uva-žuje sa tu síce o výstavbe sakrálnej architektúry už v 9. storočí, ale vo včasnom stredoveku ide o sú-vislejšie neobývanú, ale dobre brániteľnú polohu, pripomínajúcu včasnostredoveké refugiálne opev-nené sídlisko (Hanuliak 1999, 309-328). Za ďalšie archeologicky doložené včasnostredoveké refúgiá, pôvodom pochádzajúce zo staršieho obdobia, mô-žeme do určitej miery považovať aj Prosiek (Budin-ský-Krička 1965, 183-184; Pieta 1972, 75-76; 1995, 106-107). Na základe súčasného stavu bádania minimum dokázaných, ale prevažne a absolútne archeologicky nedoložených refúgií zatiaľ spájame s opevnenými sídliskami štvrtej kategórie.

Na Morave v 10. storočí po zániku Veľkej Moravy postupne zanikli alebo nastal radikálny úpadok funkčného významu niekdajších dominu-júcich plôch. Išlo najmä o Mikulčice (kontinuita osídlenia do 11. storočia vo veľmi obmedzenej a zanedbateľnej miere), Břeclav – Pohansko (Mě-řínský 2006, 962-964). Iba do určitej miery sa tak stalo v Starom Měste –Uherskom Hradišti, keď tu nenastal ani tak úpadok, ale určitý regres, ktorý znamenal transformáciu kvality významu lokality.

Aj keď Nitra, Bratislava a Devín po záni-ku Veľkej Moravy už pravdepodobne nie sú cen-trami štátneho útvaru, existujú aj naďalej. Na týchto významných včasnostredovekých loka-litách to dokazuje ich kontinuita osídlenia v 9. – 10. storočí. Taktiež úloha Nitry, ako význam-ného politicko-administratívneho centra, a Bra-tislavy, ako mocenského strediska veľkej časti západoslovenského regiónu, zrejme pretrváva. Je evidentné, že pretrvávajúci administratívno-politický význam týchto centier je badateľný aj pri formovaní sa uhorského štátu. Nitra aj Bra-tislava sa stávajú sídlami komitátov, ktoré pred-stavovali územno-administratívne členenie Uhorska. Aj ďalšie rozčlenenie hradísk v 10. sto-ročí nadväzuje na veľkomoravské obdobie. Na-ďalej existujú opevnené sídliská, ktoré plnia úlohu lokálnych centier, pričom niektoré z nich sa neskôr stávajú strediskami komitátov (Tren-čín, Starý Tekov). Rovnako v 10. storočí existo-vali strážne hradiská a refúgiá.

Drahoslav Hulínek

231


Obr. 7. Morava - potenciálny percentuálny pomer výskytu opevnených sídlisk s dôrazom na 10. storočí

opevnené sídliská z 8. - 10. stor., u ktorých nebola doložená kon-tinuita ich existencie v 10. stor.

včasnostredoveké opevnené sídliská, ktoré zanikli v priebehu 10. stor.

veľkomoravské opevnené sídliská, ktoré pretrvali aj po 10. stor.

Obr. 8. Západné a stredné Slovensko - potenciálny percentuálny pomer pretrvávania veľkomoravských opevnených sídlisk v 10. storočí




Obr. 9. Morava, západné a stredné Slovensko - potenciálny percentuálny pomer pretrvávania veľkomoravských opevnených sídlisk v 10. storočí




Rad1; 12; 29 % Rad1; 9; 21 %

Rad1; 21; 50 %

27; 32 %36; 43 %

21; 25 %

47; 37 % 38; 30 %

41; 33 %

232

Charakterizovať opevnené sídliská na úze-mí Moravy, stredného a západného Slovenska na základe ich spoločenského a vojenského významu v 10. storočí, je problematickejšie ako v 9. sto-ročí. Zánikom Veľkej Moravy sa v určitej miere na-rušilo dovtedajšie usporiadanie spoločnosti. Nap-riek tomu spoločenské a mocenské postavenie jed-notlivých opevnených sídlisk, ktoré kontinuálne pretrvali z predchádzajúceho obdobia, vychádza z veľkomoravskej tradície. Len dochádza u daného hradiska či už k zmene funkcie, alebo naďalej pre-trváva tá istá funkcia aj v 10. storočí. Viaceré strážne hradiská na území Moravy postihol podobný vývoj, súvisiaci skôr s deštruk-ciou ako centrálne polohy. Celkovo však môžeme predpokladať, že nedošlo k výraznému úpadku niekdajších veľkomoravských opevnených sídlisk. Došlo iba k istému zníženiu ich počtu a zmene ich funkčného významu. Na skúmanom území, z celkového po-čtu 126 lokalít z priebehu 8. – 10. storočia uvá-dzaných v tomto príspevku, pretrvalo (odchýlky plus/mínus 5) celé 10. storočie okolo 47 opev-nených sídlisk, ktoré predtým existovali aj vo veľkomoravskom období (to je 37 %). V priebehu 10. storočia pravdepodobne zaniklo 41 lokalít (33 %), ktoré existovali vo veľkomoravskom ob-dobí. K zániku došlo buď z dôvodu vojenských ata-kov, lokačného presunu sídiel na iné blízke polohy, prípadne došlo k ich prirodzenému zániku, lebo lo-kalita stratila strategický, vojenský, hospodársky a spoločenský význam. Približne 38 lokalít (30 %) z celkového počtu opevnených sídlisk v 8. – 10. storočí nie je v 10. storočí doložených. Tieto lo-kality buď zanikli skôr ako v 10. storočí, alebo in-terpretácia ich nálezovej situácie so zameraním na 10. storočie je zatiaľ za súčasného stavu poznania nezistiteľná (obr. 9). Na skúmanom území Moravy z celkové-ho počtu lokalít z priebehu 8. – 10. storočia pre-trvalo (odchýlky plus/mínus 5) celé 10. storočie 12 opevnených sídlisk, ktoré predtým existovali aj vo veľkomoravskom období. V priebehu 10. sto-ročia zaniklo 21 lokalít (50 %), ktoré existovali vo veľkomoravskom období. K zániku došlo buď z dôvodu vojenských atakov, lokačnému presunu sídiel na iné blízke lokality, prípadne prirodzene zanikli, lebo lokalita stratila strategický, vojenský, hospodársky a spoločenský význam. Približne 9 lo-kalít (21 %) z celkového počtu opevnených sídlisk v 8. – 10. storočí nie je v 10. storočí doložených. Tieto lokality buď zanikli skôr ako v 10. storočí,

alebo interpretácia ich nálezovej situácie so zame-raním na 10. storočie je zatiaľ za súčasného stavu poznania nezistiteľná (obr. 7). Na skúmanom území západného a stredné-ho Slovenska z celkového počtu lokalít z 8. – 10. storočia, ktoré predtým existovali aj vo veľkomo-ravskom období pretrvalo (odchýlky plus/mínus 5) celé 10. storočie 36 (43%). V priebehu 10. storočia zaniklo 21 lokalít (25%), ktoré existovali vo veľko-moravskom období. K zániku došlo buď z dôvodu vojenských atakov, k lokačnému presunu sídiel na iné blízke lokality, prípadne prirodzene zanikli, lebo lokalita stratila strategický, vojenský, hospo-dársky a spoločenský význam. Približne 27 lokalít (32%) z celkového počtu opevnených sídlisk v 8. – 10. storočí nie je v 10. storočí doložených. Tieto lokality zanikli buď pred 10. storočím, alebo in-terpretácia ich nálezovej situácie so zameraním na 10. storočie je zatiaľ za súčasného stavu poznania nezistiteľná (obr. 8).

Súpis opevnených sídlisk v 8. až 10. storočí

Vysvetlivky:

Čierna: opevnené sídliská z priebehu 8. – 10. storočia, u kto-rých nebola doložená kontinuita ich existencie v 10. storo-čí, alebo kontinuita výraznejšieho osídlenia, čiže osídlenie pretrvalo iba v minimálnej miere.

Oranžová: včasnostredoveké opevnené sídliská, ktoré zanikli v priebehu 10. storočia. Rovnako nastalo ukončenie osídlenia danej polohy, alebo pretrvalo iba vo výrazne zanedbateľnej a fragmentárnej miere.

Červená: veľkomoravské opevnené sídliská, ktoré pretrvali aj po 10. storočí, prípadne sa na nich zachovalo kontinuálne vý-raznejšie a komplexnejšie osídlenie.

Farebná diferenciácia hradísk má predovšetkým potenciálny a informačný charakter a jej vedecká výpoveď nie je úplne relevantná.

Územie Moravy (obr. 11, 12, 13)

• 1. BĚLOTÍN – ŽELEZNÁ VRATA, okres Přerov, Olo-

moucký kraj, Česká republika, moravská časť Veľkej Moravy

– štvrtá kategória. Funkcia: za súčasného stavu bádania ne-určiteľná (Kouřil 1998).• 2. BĚLOTÍN – RADÍČKO, okres Přerov, Olomoucký

kraj, Česká republika, moravská časť Veľkej Moravy – štvr-

tá kategória. Funkcia: za súčasného stavu bádania neurčiteľná (Kouřil 1998).• 3. BÍTOV, okres Znojmo, Juhomoravský kraj, Česká

republika, moravská časť Veľkej Moravy – štvrtá kategória.

Funkcia: za súčasného stavu bádania neurčiteľná (Kouřil/Mě-řínský/Plaček 1994, 122-123).

Drahoslav Hulínek

233


• 4. BŘECLAV – POHANSKO, okres Břeclav, Juhomorav-

ský kraj, Česká republika, moravská časť Veľkej Moravy – prvá

kategória. Funkcia: správna, sídelná i vojenská. No dôraz bol pravdepodobne kladený na hospodársku funkciu. V moravskom priestore však zohrávala pohansko-břeclavská sídlisková aglo-merácia menší spoločenský význam ako dve dominujúce – mi-kulčická a staroměstsko-uherskohradišťská (Dostál 1967; 1970; 1975; 1979; 1985; 1986; 1988a; 1988b; 1993; Macháček 2001a; 2001b (v oboch príspevkoch od J. Macháčka je uvedená ďalšia kompletizujúca literatúra k tejto lokalite); 2002a, 2002b; 2005 (v príspevku je uvedená tiež kompletizujúca literatúra ku lokali-te); Vignatiová 1992; 1996 (v príspevku je uvedená ďalšia kom-pletizujúca literatúra k tejto lokalite).• 5. BRNO – LÍŠEŇ – STARÉ ZÁMKY, mesto Brno, Ju-

homoravský kraj, Česká republika, moravská časť Veľkej Mo-

ravy – prvá kategória. Funkcia: hradisko plnilo centrálnu úlohu. Zaniklo na prelome 9. a 10. storočia. Následne na jeho akropole vzniklo menšie opevnené sídlisko, ktoré už zďaleka nedosahova-lo niekdajší spoločenský význam polohy (Staňa 1972, 109-171; 1985, 190; 1988, 171-172; 1996, 269-275).• 6. ČÁSLAVICE, MIESTNA ČASŤ SÁDEK – SÁDEK, okres

Trebíč, kraj Vysočina, Česká republika, moravská časť Veľkej

Moravy – štvrtá kategória. Funkcia: za súčasného stavu bádania neurčiteľná.• 7. HORNICE – TURECKÝ KOPEC, okres Třebíč, kraj Vy-

sočina, Česká republika, moravská časť Veľkej Moravy – štvr-

tá kategória. Funkcia: refugiálny význam lokality môže byť iba pravdepodobný. Nie je vylúčené, že prípadným archeologickým výskumom sa zmení jej funkčné zaradenie. Rovnako sa nemusí potvrdiť existencia včasnostredovekého opevneného sídliska (Poláček 1994, 243-263; 1996b, 283-306).• 8. CHVALČOV – HOSTÝN, okres Kroměříž, Zlínsky

kraj, Česká republika, moravská časť Veľkej Moravy – štvrtá

kategória. Funkcia: môžeme iba predpokladať, že lokalita plnila potenciálnu strážnu funkciu na prelome 9. a 10. storočia, no nie je vylúčené, že bola iba refúgium. Hypoteticky to mohlo súvisieť s obdobím, keď dochádzalo k rozvráteniu veľkomoravského štátu (Lutovský 2001, 106; Měřínský 1977; Staňa 1985, 199).• 9. IVANČICE – RÉNA, okres Brno-venkov, Juhomorav-

ský kraj, Česká republika, moravská časť Veľkej Moravy – dru-

há kategória. Funkcia: strážna (Bálek/Čižmář 1990, 587-592; Staňa 1985, 193; 1988, 173).• 10. JEŽKOVICE – ČERNOV, okres Vyškov, Juhomorav-

ský kraj, Česká republika, moravská časť Veľkej Moravy – štvr-

tá kategória. Funkcia: môžeme iba uvažovať o strážnej funkcii opevneného sídliska. Prípadne sa môžeme domnievať, že išlo o refúgium (Lutovský 2001, 113; Poulík 1988, 197, 206; Měřínský 2001a, 301).• 11. KOSTELEC NA HANÉ – KOZÍ BRADA, okres Pro-

stějov, Olomoucký kraj, Česká republika, moravská časť Veľ-

kej Moravy – druhá kategória. Funkcia: sídlisko z dôvodu bez-pečnosti doplnili o palisádové opevnenie. Bola tu podobná for-ma osídlenia ako na ktoromkoľvek inom sídlisku – osade. Pravde-podobne neskoršia výstavba palisádového opevnenia môže po-tenciálne upozorňovať na prepojenie ochrannej funkcie pre oby-vateľov sídliska so strážnou a útočištnou pre ľudí zo širšieho oko-lia. Porovnateľným opevneným sídliskom – osadou je Dedovec na severozápadnom Slovensku (Lutovský 2001, 104; Šmíd 2000, 168-169).• 12. KRAMOLÍN, okres Třebíč, Kraj Vysočina, Čes-

ká republika, moravská časť Veľkej Moravy – tretia až štvrtá

kategória. Funkcia: v strednej dobe hradištnej môžeme hypo-teticky uvažovať o strážnej alebo refugiálnej funkcii tohto poten-

ciálneho opevneného sídliska (Kos/Koštuřík 1972, 36-37; 1973, 20-21; 1974, 105-106; 1975, 91-92; 1978, 19; Koštuřík/Kos 1980, 113; Koštuřík/Kovárník 1986, 173-255; Lutovský 2001, 144, 154; Poláček 1995, 261-276; 1996b 285-297).• 13. KŘENOV – MAŘÍN – ZADNÍ ARNOŠTOV, okres Svi-

tavy, Pardubický kraj, Česká republika, moravská časť Veľkej

Moravy – štvrtá kategória. Funkcia: potenciálna strážna (Lu-tovský 2001, 148; Novotný 1971; Staňa 1985, 199).• 14. LAŽÁNKY – U HRÁZE, okres Brno-venkov, Juho-

moravský kraj, Česká republika, moravská časť Veľkej Moravy

– druhá kategória. Funkcia: strážna (Doležal 1997, 212-214; 1999, 342-343; Hašek/Záhora 1998; Lutovský 2001).• 15. LUKOV – OSTROH, okres Znojmo, Juhomoravský


kategória. Funkcia: potenciálne strážna (Kovárník 1993, 128). • 16. MIKULČICE, sídlisková aglomerácia – okrem

množstva polôh dominujúce lokality Valy a poloha Štěpnice

(predhradie), okres Hodonín, Juhomoravský kraj, Česká re-

publika, moravská časť Veľkej Moravy – prvá kategória. Funk-

cia: mikulčická sídlisková aglomerácia bola významným centrom (politickým, vojenským, obchodným a sakrálnym) celého mo-ravského kniežatstva. Mikulčická sídlisková aglomerácia patrila medzi absolútne najvýznamnejšie centrálne polohy vo Veľkej Mo-rave. Niektorí bádatelia ju považujú za hlavné sídlo tohto štátu na čele s mojmírovskou dynastiou. Mikulčice boli dominujúce po-liticko-mocenské centrum Veľkej Moravy (Klanica 1968, 628-644, 703-704; 1972, 128-188, 239-240; Kavanová 1985; 1999; Mazuch 2003; Poulík 1957, 241-388; 1963; 1967, 692-698; 1972, 5-56; 1975; Poláček 1994; 1996a, 213-260 /ďalšia kompletizujúca lite-ratúra k tejto lokalite je uvedená v tomto príspevku/; 1998, 359-362 /ďalšia kompletizujúca literatúra k tejto lokalite je uvedená v tomto príspevku/; 1999; 2000a; 2000b).• 17. MODRÁ U VELEHRADU, okres Uherské Hradiště,

Zlínsky kraj, Česká republika, moravská časť Veľkej Moravy –

štvrtá kategória. Funkcia: hypoteticky sa predpokladá, že kos-tol s cintorínom bol súčasťou včasnostredovekého dvorca, kto-rý sa rozprestieral neďaleko sídliskovej aglomerácie Staré Měs-to – Uherské Hradiště. Treba však konštatovať, že priamo pod vy-výšeninou sa nachádzala väčšia včasnostredoveká osada, ktorá mohla byť sídliskovým, aj hospodárskym zázemím prípadného dvorca. V súčasnosti sa tu nachádza archeologický skanzen veno-vaný opevneným sídliskám včasného stredoveku (Cibulka 1958; Galuška 1998; 2001; 2004, 64-139; 2005a; 2005b).• 18. MORAVIČANY, okres Šumperk, Olomoucký kraj,

Česká republika, moravská časť Veľkej Moravy – štvrtá ka-

tegória. Funkcia: za súčasného stavu bádania ťažko určiteľná (konzultácie s V. Gošom, ktorý ale absolútne vyvracia, že by sa na tejto lokalite nachádzalo včasnostredoveké opevnené sídlisko; Goš 1971, 225-228; 1974, 80-94; 1988, 181-182, 184-185; Kou-řil 1998, 357; Lutovský 2001, 196; Měřínský 1986, 45, 47; Nekvasil 1964). • 19. NECHVALÍN – okres Hodonín, Juhomoravský kraj,

Česká republika, moravská časť Veľkej Moravy – štvrtá kate-

gória. Funkcia: na lokalite sa nachádzalo pohrebisko. Uvažuje sa o existencii dvorca, ale v absolútne hypotetickej a archeologicky nepotvrdenej rovine (Galuška 2004; Klanica 1997, 42-57).• 20. NEJDEK – POHANSKO, okres Břeclav, Juhomorav-

ský kraj, Česká republika, moravská časť Veľkej Moravy – prvá

kategória. Funkcia: hradisko vo veľkomoravskom období s na-jväčšou pravdepodobnosťou dominovalo svojou správnou, lo-kálnou územno-správnou funkciou v kontexte jeho hospodár-sko-obchodného významu v širšom, břeclavsko-pohanskom úze-mnom priestore, alebo bolo centrom samostatného lokálneho

234

územnosprávneho celku, do určitej miery nezávislého na polohe Břeclav – Pohansko (Klanicová 2001; Novotný B. 1963; Procházka 1989, 57-58; 1990, 293; Staňa 1985, 194).• 21. NOVÁ HRADEČNÁ – POLOHA HRADISKO, okres

Olomouc, Olomoucký kraj, Česká republika, moravská časť Veľ-

kej Moravy – štvrtá kategória. Funkcia: zatiaľ môžeme skôr hy-poteticky uvažovať iba o refugiálnej funkcii polohy (Kouřil 1998, 358; Nekvasil 1978).• OLOMOUC, okres Olomouc, Olomoucký kraj, Česká

republika, moravská časť Veľkej Moravy.

• 22. OLOMOUC - POVEL - NOVÉ SADY – prvá kategória.

Funkcia: predveľkomoravské hradisko sa pokladá za sídlo miest-neho kniežaťa a jeho družiny (Bláha 2002, 138) počas obdobia formovania sa Moravského kniežatstva s vládou Mojmírovcov (Kouřil 1998, 358; Nekvasil 1978). • 23. OLOMOUC – CENTRUM – OLOMOUCKÝ KOPEC, Pe-

trské návršie – tretia kategória. Funkcia: viac ako pravdepo-dobné stredohradištné hradisko zatiaľ bez doložených fortifiká-cií mohlo potenciálne plniť v 9. storočí významnú úlohu nielen lokálneho centra, ale aj reprezentatívnu úlohu v rámci veľko-moravského štátu. • 24. Olomouc – kláštorné hradisko, moravská časť

Veľkej Moravy – štvrtá kategória. Funkcia: neurčiteľná. V sú-časnosti nie je jednoznačne archeologicky určené, či polohu mô-žeme považovať za včasnostredoveké hradisko, preto ju zaraďu-jem medzi potenciálne lokality.• Literatúra pre všetky lokality v úzkom olomouckom

územnom priestore (aglomerácii): Bláha 1980a, 27-40; 1980b, 301-311; 1984, 133-146; 1986, 435-440; 1988, 170-171; 1995; 2001; 2002; Dohnal 1974; 106-111; 1985, 97-113; 1994, 211-226; 1998; Lutovský 2001, 221; Michna 1982, 716-744; 1988; No-votný B. 1962, 211-217; 1964, 392-415; Richter 1959, 120-121; Staňa 1985, 192. • 25. OSVĚTIMANY – SV. KLIMENT; okres Uherské Hra-

diště, Zlínsky kraj, Česká republika, moravská časť Veľkej

Moravy – druhá kategória. Funkcia: dnes môžeme iba pred-pokladať, že ide o lokálne centrum na pomedzí brnianskeho a pomoravského regiónu (Galuška 1993; Galuška/Vaškových 2002, 89-101; Hrubý 1959; 1961; Lutovský 2001, 231; Menoušková 2001; ďalšia literatúra uvedená v tomto príspevku).• 26. PŘEROV – HISTORICKÉ JADRO MESTA, okres

Přerov, Olomoucký kraj, Česká republika, moravská časť

Veľkej Moravy – tretia kategória. Funkcia: lokalita moh-la zohrávať dôležitú úlohu lokálneho centra v stredohradišt-nom období, buď v samostatnej územno-správnej oblasti, alebo v rámci možného, hierarchicky vyššieho olomouckého regiónu (Ko-houtek 1993, 94-95; Lutovský 2001, 271-272; Peška/Plaček 2002; Staňa 1970, 79-105; 1985, 192; 1998, 49-69; 1999, 760-773).• 27. RADSLAVICE – ZELENÁ HORA, okres Vyškov, Ju-


ravy – prvá kategória. Funkcia: malé veľkomoravské opevnené sídlisko strážneho typu. (Staňa 1964 56-59; 1985, 194; 1993, 181-197; 1996, 275-278).• 28. RAJHRAD, okres Brno venkov, Juhomoravský

kraj – prvá kategória. Funkcia: strážna (Nekvasil 1954, 433-437, 465-468; Skutil 1983; Staňa 1985, 195; Unger/Kos 2002, 292-294).• 29. ROKYTNÁ – MORAVSKÝ KRUMLOV, okres Znoj-mo,

Juhomoravský kraj – štvrtá kategória. Funkcia: za súčasného stavu poznania zatiaľ nezistená (Čižmář 2002; Lutovský 2001, 284; Novotný B. 1981a; 1981b).• 30. ROŠTÍN – BRDO, okres Kroměříž, Zlínsky kraj,

Česká republika, moravská časť Veľkej Moravy – štvrtá kate-

gória. Funkcia: za súčasného stavu bádania môžeme zatiaľ uva-žovať o refugiálnej funkcii polohy (Červinka 1892; Dohnal 1988; Chybová 1998, http: //www.machara.cz/rostin/history.htm; Me-noušková 2001, 159-184; Přikryl 1890; Sklenář/Sklenářová 2002; Skutil 1961).• 31. SLAVIČÍM – RUDIMOV – GRADCA, okres Zlín, Ju-


ravy – štvrtá kategória. Funkcia: možno išlo o refúgium (Dostál 1966, 162-164; Lutovský 2001, 287; Pavelčík 1958).• 32. STARÉ HOBZÍ, okres Jindřichův Hradec, kraj Vy-

sočina, Česká republika, moravská časť Veľkej Moravy – štvrtá

kategória. Funkcia: môžeme iba uvažovať o potenciálnej stráž-nej funkcii hradiska. (Nekuda 1964; Lutovský 2001, 303; Poláček 1996b, 283-303).• 33. STARÉ MĚSTO – UHERSKÉ HRADIŠTĚ (pravde-

podobný súdobý názov Velegrad), okres Uherské Hradiště,

Zlínsky kraj, Česká republika, moravská časť Veľkej Moravy

– prvá kategória. Funkcia: sídlisková aglomerácia Uherské Hra-diště – Staré Město s rozlohou asi 400 ha bola dôležitým cen-trom veľkomoravského štátneho útvaru. Predpokladá sa, že po-pri Mikulčiciach, Břeclavi, Olomouci, Nitre, Devíne a Bratislave bola jedným z hlavných sídiel. Archeologickými výskumami do-ložená existencia niektorých aj honosnejších sakrálnych stavieb ju pasuje do pozície duchovného centra (Galuška 1990; 1996a; 1996b; 1997; 1998; 2000; 2001; 2004; Galuška/Vaškových 2002; Hrubý 1955). • 34. STARÝ JIČÍN, okres Nový Jičín, Moravskoslezský


kategória. Funkcia: zatiaľ neurčiteľná (Kouřil 1998, 357).• 35. STAVENICE, Olomoucký kraj, okres Šumperk,

Česká republika, moravská časť Veľkej Moravy – štvrtá ka-

tegória. Funkcia: na základe doterajšieho stavu poznania mô-žeme v 9. – 10. storočí zatiaľ hovoriť o potenciálnej útočištnej funkcii (Lutovský 2001, 311; Goš 1971; Měřínský 1986, 45).• 36. STRACHOTÍN – PETROVA LOUKA, okres Břec-

lav, Juhomoravský kraj, Česká republika, moravská časť Veľ-

kej Moravy – prvá kategória. Funkcia: pravdepodobne išlo o miestne veľmožské sídlo, plniace skôr funkciu strážneho cha-rakteru, bez právomocí lokálneho centra. V kritickom období, na prelome 9. a 10. storočia, ho rozšírili na hradisko väčších rozmerov, s posilnením strážnej a útočištnej funkcie (Hašek/ Měřínský 1982, 118-122; Kostelníková 1977, 58-59; Kundera/ Měřínský 1989, 56; Lutovský 2001, 63; Měřínský 1981; 1985a; 1985b; Novotný B. 1963-1964; 1968, 90-92; Poulík 1948-1950; Procházka 1990, 293; Zeman/Havlíček 1977).• 37. SUDOMĚŘICE, okres Hodonín, Juhomoravský

kraj, moravská časť Veľkej Moravy – štvrtá kategória. Funk-

cia: za súčasného stavu bádania neurčená (Lutovský 2001, 316-317; Novotný B. 1961).• 38. ŠUMICE – OKRES ZNOJMO, Juhomoravský kraj,

moravská časť Veľkej Moravy – štvrtá kategória. Funkcia: neurčiteľná (Čižmář 2004, 246; Stuchlík/Stuchlíková 1999, 95-114).• 39. ÚSTÍ, OKRES PŘEROV, Olomoucký kraj, Česká

republika, moravská časť Veľkej Moravy – druhá kategória.

Funkcia: hradisko patrí plošnými rozmermi do skupiny ma-lých strážnych opevnených sídlisk, keď dosahuje rozlohu okolo 1,6 ha. Určitú príbuznosť vykazuje s výrazne malým hradiskom (rozlohou) v Lažánkach (Kouřil 1998, 356-357; Šmíd 1991, 52; Peška/Plaček 2002).• 40. VYSOČANY NAD DYJÍ – PALIARDIHO HRADISKO,

okres Znojmo, Juhomoravský kraj, moravská časť Veľkej Mo-

ravy – tretia kategória. Funkcia: hradisko plnilo strážnu funk-

Drahoslav Hulínek

235


ciu (Lutovský 2001, 363-364; Medunová-Benešová 1977; Medu-nová 1990, 35-36; Poláček 1996b, 298-304; Sobotka 1950; So-botka/Sejbal 1959, 79-98).• 41. VYSOKÉ POLE – KLÁŠŤOV, OKRES ZLÍN, Zlínsky


kategória. Funkcia: môžeme uvažovať o potenciálnej strážnej funkcii, alebo išlo o refúgium (Červinka 1928; Staňa 1985, 199).• 42. ZNOJMO – HRADIŠTĚ SV. HYPOLITA, okres Zno-

jmo, Juhomoravský kraj, Česká republika, moravská časť Veľ-

kej Moravy – prvá kategória. Funkcia: opevnené sídlisko plnilo funkciu lokálneho správneho centra v juhozápadnej oblasti mo-ravskej časti veľkej Moravy – v Moravskom kniežat-stve (Dostál 1961, 108-116; Geisler /Procházka 1989; Kalousek 1955; Klíma 1989a; 1989b; 1993a; 1993b; 1999; 2001; 2004; Lutovský 2001, 376; Měřínský 1989, 112-113).

Územie Slovenska (obr. 10, 12, 13)

• 1. Beckov – hrad, Trenčiansky VÚC, Slovenská repub-

lika, nitrianska časť Veľkej Moravy – tretia kategória. Funkcia: strážna (Kodoňová/Tóthová 1995).• 2. BÍŇA, Nitriansky VÚC, Slovenská republika, nit-

rianska časť Veľkej Moravy – druhá kategória. Funkcia: strážna (Habovštiak 1966, 439-489, 1978). • 3. BOJNÁ – VALISKO (Turecké valy), Nitriansky VÚC,

Slovenská republika, nitrianska časť Veľkej Moravy – prvá ka-

tegória. Funkcia: centrálna do priebehu prvej polovice 9. storo-čia (Bača/Turčan 2007; Bialeková 1978a; Janošík/Pieta 2007; Pi-eta/Ruttkay 2007, 21-70; Pramene I-2 1989, 321; Turčan 2007). • 4. BOJNÁ – BOJNÁ II, Nitriansky VÚC, Slovenská re-

publika, nitrianska časť Veľkej Moravy – prvá kategória. Funk-

cia: centrálna (Janošík/Pieta 2007; Pieta 2007, 173-190; Pieta/Ruttkay 2007, 21-70).• 5. BOJNÁ – BOJNÁ III, Nitriansky VÚC, Slovenská re-


cia: centrálna (Janošík/Pieta 2007; Pieta 2007; 173-190, Pieta/Ruttkay 2007, 21-70).• 6. BOJNÁ – MARHÁT (Bojná/Moravany nad Váhom),

Nitriansky VÚC, Slovenská republika, nitrianska časť Veľkej

Moravy – tretia kategória. Funkcia: centrálna (Janošík/Pieta 2007; Pieta/Ruttkay 2007, 21-70).• 7. BOJNÁ – ÚHRAD, Nitriansky VÚC, Slovenská repub-

lika, nitrianska časť Veľkej Moravy – tretia kategória. Funkcia: strážna (Janošík/Pieta 2007; Pieta/Ruttkay 2007, 21-70).• 8. BOJNICE – ZÁMOK, Trenčiansky VÚC, Prievidza,

Slovenská republika, nitrianska časť Veľkej Moravy – tretia

kategória. Funkcia: strážna (Bialeková 1990; Pramene II 1992, 100).• 9. BOŠÁCA – SRŇANSKÝ HÁJ, Trenčiansky VÚC, Slo-

venská republika, nitrianska časť Veľkej Moravy – druhá kate-

gória. Funkcia: strážna (Pramene I-2 1989; Staššíková-Šťukovská 1984, 200).• 10. BRATISLAVA – HRAD, Bratislavský VÚC, Sloven-

ská republika, nitrianska časť Veľkej Moravy – prvá kategória.

Funkcia: centrálne opevnené sídlisko priamo podliehajúce sprá-ve kniežatstva so sídliskovými aglomeráciami predmestského typu (Štefanovičová 1975; 1993, 275-325; Štefanovičová/Hen-ning/Ruttkay 2007, 237-246; Vallašek 1999).• 11. BRATISLAVA, ČASŤ DEVÍN – HRAD, Bratislavský

VÚC, Slovenská republika, moravská časť Veľkej Moravy – prvá

kategória. Funkcia: centrálne opevnené sídlisko pria-mo podlie-hajúce správe kniežatstva so sídliskovými aglomeráciami pred-mestského typu (Plachá/Hlavicová/Keller 1990).

• 12. BRATISLAVA, ČASŤ DEVÍNSKA NOVÁ VES – NAD LO-

MOM, Bratislavský VÚC, Slovenská republika, moravská časť

Veľkej Moravy – prvá kategória. Funkcia: strážna (Kraskovská 1966, 147-165).• 13. BRATISLAVA, ČASŤ DEVÍNSKA NOVÁ VES – NA PIES-

KACH, Bratislavský VÚC, Slovenská Republika, moravská časť

Veľkej Moravy – prvá kategória. Funkcia: strážna (Kraskovská 1962, 241-252).• 14. BRODSKÉ – VELEŠ, Trnavský VÚC, Slovenská repub-

lika, moravská časť Veľkej Moravy – štvrtá kategória. Funkcia: po-tenciálna strážna (Pramene I-2 1989, 292-293).• 15. DETVA – KALAMÁRKA, Banskobystrický VÚC, Slo-

venská republika, nitrianska časť Veľkej Moravy – prvá kategória.

Funkcia: strážna (Šalkovský 1994a, 155-185; 1994b).• 16. DIVINKA – VEĽKÝ VRCH, Žilinský kraj, Slovenská re-

publika, nitrianska časť Veľkej Moravy – prvá kategória. Funkcia: lokálne centrum (Moravčík 1978, 58-59; Pramene II 1992, 187).• 17. DOLNÝ KUBÍN, ČASŤ VEĽKÝ BYSTEREC – TRNINY, Ži-

linský kraj, Slovenská republika, nitrianska časť Veľkej Moravy

– štvrtá kategória. Funkcia: potenciálne refúgium (Čaplovič P. 1987, 217-219, Hulínek/Čajka 2004).• 18. DOLNÁ MARÍKOVÁ – POLOHA ŠIROKÁ, Trenčiansky

VÚC, Slovenská republika, nitrianska časť Veľkej Moravy – štvrtá

kategória. Funkcia: potenciálne, hypotetické refúgium (Hulínek/Čaj-ka 2004; Moravčík 2002, 9).• 19. DUCOVÉ – KOSTOLEC, Trnavský kraj, Slovenská re-

publika, nitrianska časť Veľkej Moravy – prvá kategória – ide o prvú

fázu osídlenia. Funkcia: veľmožské sídlo, dvorec, lokálne centrum (Ruttkay 1971, 29-48; 1972, 130-139; 1973a, 43-68; 1973b, 94-103; 1976, 190-196; 1978a, 63-71, 143-144; 1985a, 141-185; 1985b, 5-25; 1989, 57-107; 1991, 89-103; 1994, 70-83; 1998, 405–418; 2002c, 135-147, 2006, 191-197).• 20. HATNÉ – HRÁDKY (?), Trenčiansky VÚC, Slovenská re-

publika, nitrianska časť Veľkej Moravy – štvrtá kategória. Funkcia: potenciálne refúgium (Hulínek/Čajka 2004; Moravčík 2002, 7-25).• 21. HLOHOVEC – KAŠTIEĽ, Trnavský VÚC, Slovenská re-

publika, nitrianska časť Veľkej Moravy – štvrtá kategória. Funk-

cia: za súčasného stavu bádania neurčiteľná (Pramene I-2 1989, 438-439).• 22. HRÁDOK – INTRAVILÁN, Trenčiansky kraj, Slovenská

republika, nitrianska časť Veľkej Moravy – druhá kategória. Funk-

cia: strážna (Bialeková 1978b, 84; Pramene I-2 1989, 388-390).• 23. HRIČOVSKÉ PODHRADIE – MIKOV KOPEC, Žilinský

VÚC, Slovenská republika, nitrianska časť Veľkej Moravy – štvrtá

kategória. Funkcia: potenciálne refúgium (Pramene II 1992, 189).• 24. HRONSKÝ BEŇADIK – BEŇADICKÁ SKALA, Ban-

skobystrický VÚC, Slovenská republika, nitrianska časť Veľkej

Moravy – druhá kategória. Funkcia: strážna (Habovštiak/Holčík 1975; 1979, 73-93).• 25. ISTEBNÉ – HRÁDOK, Žilinský VÚC, Slovenská republi-

ka, nitrianska časť Veľkej Moravy – druhá kategória. Funkcia: stráž-na (Čaplovič P. 1987, 216; Hulínek/Čajka 2004).• 26. JASENOVO – VYŠEHRAD, Žilinský VÚC, Slovenská re-

publika, nitrianska časť Veľkej Moravy – prvá kategória. Funkcia: lokálne centrum (Remiášová 1975, 91-92; 1978a, 205-206; 1978b, 144-146; 1978c; 1980a, 231-233; 1980b, 13-30; 1998, 73-83).• 27. KAMENEC POD VTÁČNIKOM – HRÁDOK, Trenčiansky

VÚC, Slovenská republika, nitrianska časť Veľkej Moravy – tretia

kategória. Funkcia: potenciálna strážna (Remiášová 1986, 72).• 28. KLÁTOVÁ NOVÁ VES – ŠANCE (CIBAJKA), Trenči-

ansky VÚC, Slovenská republika, nitrianska časť Veľkej Moravy

– štvrtá kategória. Funkcia: možno potenciálne refúgium (Pra-mene I-2 1989, 331).

236

• 29. LADCE, ČASŤ TUNEŽICE – HRADIŠTE, Trenčian-

sky VÚC, Slovenská republika, nitrianska časť Veľkej Moravy

– tretia kategória. Funkcia: pravdepodobne strážna (Petrov-ský-Šichman 1964, 52; Pramene II 1992, 81-82).• 30. LEDNICA – HRAD, Trenčiansky VÚC, Slovenská

republika, nitrianska časť Veľkej Moravy – štvrtá kategória.

Funkcia: na základe súčasného stavu bádania sa uvažuje, že ide o možné refúgium (Petrovský-Šichman 1964, 56-57; Pramene II 1992, 81-82).• 31. LOPUŠNÉ PAŽITE, ČASŤ LOPUŠNÁ – HRÁDOK, Ži-

linský VÚC, Slovenská republika, nitrianska časť Veľkej Mo-

ravy – štvrtá kategória. Funkcia: potenciálne refúgium (Šedo 1981, 281-282; 1987, 100-101).• 32. MAJCICHOV – VALY (VÁRHELY), Trnavský VÚC,

Slovenská republika, nitrianska časť Veľkej Moravy – druhá

kategória. Funkcia: lokálne centrum (Chropovský 1978, 123-124; Fottová/Henning/Ruttkay 2006, 217-236, Pramene I-2 1989, 445).• 33. MALÁ ČIERNA – DUBICA, Žilinské VÚC, Slo-

venská republika, nitrianska časť Veľkej Moravy – štvrtá ka-

tegória. Funkcia: za súčasného stavu poznania môžeme uva-žovať o útočištnej funkcii (Pramene II 1992, 192).• 34. MALÉ KOZMÁLOVCE – GRÁC (VRCH PIPIŠKA), Ni-

triansky VÚC, Slovenská republika, nitrianska časť Veľkej

Moravy – druhá kategória. Funkcia: strážna, (Habovštiak 1974; 1978, 124; Pramene I-1 1989, 157-158).• 35. MODRA, ČASŤ HARMÓNIA – ZÁMČISKO, Brati-

slavský VÚC, Slovenská republika, nitrianska časť Veľkej Mo-

ravy – druhá kategória. Funkcia: strážna, nevylučujem, že išlo iba o refúgium (Farkaš 2001, 135-168).• 36. MUŽLA - MIESTNA ČASŤ ČENKOV, Nitriansky VÚC,

Slovenská republika, nitrianska časť Veľkej Moravy – prvá

kategória – druhá fáza osídlenia v 10. stor. nestabilná, ale

bez deštrukcie. Funkcia: dominujúca strážna (Hanuliak/Kuz-ma/Šlakovský 1993).• 37. NEMEČKY – ŠTOLNY, Nitriansky VÚC, Slovenská


Funkcia: za súčasného stavu poznania neurčiteľná, dá sa iba uvažovať o refúgiu (Pramene I-2 1989, 347).• 38. NEVIDZANY – BREH POTOKA ŠIROČINA, Nitrian-


– štvrtá kategória. Funkcia: za súčasného stavu poznania ne-určiteľná (Bátora 1983, 36; Pramene I-1, 1989, 195).• 39. NITRA – HRAD, Nitriansky VÚC, Slovenská re-

publika, Nitrianska časť Veľkej Moravy – prvá kategória.

Funkcia: centrálne opevnené sídlisko priamo podliehajúce správe kniežatstva so sídliskovými aglomeráciami pred mes-tského typu (Bednár 1994; 1995; 1997a; 1997b; 1998a; 1998b; 1998c; 2002, 88-97; 2004; 2005; 2007, 205-215; Bednár/Sa-muel 2001; 2002b; Štefanovičová/Henning/Ruttkay 2007).• 40. NITRA – LUPKA, Nitriansky VÚC, Slovenská re-

publika, Nitrianska časť Veľkej Moravy – druhá kategória.

Funkcia: strážna a remeselno-hospodárske centrum (Chropov-ský 1962; Pramene I-1 1989, 201).• 41. NITRA – MARTINSKÝ VRCH, Nitriansky kraj, Slo-

venská republika, Nitrianska časť Veľkej Moravy – druhá ka-

tegória. Funkcia: strážna (Chropovský 1972, 177-179; 1978, 136).• 42. NITRA – NA VŔŠKU, Nitriansky VÚC, Slovenská re-


cia: buď predhradie hradiska na polohe hrad alebo najmä spo-čiatku samostatné strážne hradisko v rámci aglomerácie (Bednár 2002, 88-97; Chropovský 1972, 176-177; 1978, 135-136).

• 43. NITRA, ŠIBENIČNÝ VRCH (BORINA), Nitriansky

VÚC, Slovenská republika, nitrianska časť Veľkej Moravy

– štvrtá kategória, Funkcia: hypoteticky refugiálna alebo po-loha absolútne dejinne nesúvisela so včasnostredovekým ob-dobím – nebola vtedy vyžívaná (Pramene I-1 1989, 196).• 44. NITRA - ZOBOR (TEMENO), Nitriansky VÚC, Slo-


tegória. Funkcia: hypoteticky refugiálna alebo poloha absolút-ne dejinne nesúvisela so včasnostredovekým obdobím – nebola vtedy vyžívaná (Bednár 2001, 29; Chropovský 1978, 135-136; Ruttkay 1999b, 309; 2002b).• 45. NITRA, ČASŤ DRÁŽOVCE, Nitriansky VÚC, Slo-


tegória. Funkcia: v 8. až 10. stor. poloha ako opevnené síd-lisko s najväčšou pravdepodobnosťou nebola využívaná, pan-ské sídlo – dvorec pochádza 11. respektíve polovice 12. stor. (Kraskovská 1961, 161-184; Pramene I - 1 1989, 212-213; Rut-tkay 2002c, 2005b).• 46. NITRA, ČASŤ HRNČIAROVCE – ŽIBRICA, Nitrian-


– štvrtá kategória. Funkcia: hypoteticky refugiálna alebo po-loha absolútne dejinne nesúvisela so včasnostredovekým ob-dobím – nebola vtedy vyžívaná (Janšák 1929, 12-16; Pramene I-1 1989, 214-215).• 47. NITRIANSKA BLATNICA – OSTROH S KOSTOLOM

(JURKO) A POLOHA PÚSŤ, Nitriansky VÚC, Slovenská re-

publika, nitrianska časť Veľkej Moravy – prvá kategória.

Funkcia: strážna, ale aj sprievodná hospodárska funkcia v sú-vislosti s ťažbou limonitickej rudy, dvorec, veľmožské sídlo. (Ruttkay1975a, 97-100; 1977, 243-251; 1978a, 143-144; 1978b, 211-217; 1980a, 241-245; 1980b, 185-191; 1981, 256-260; 1998, 405-418; 2002c, 135-147; 2005a; 2006, 193-197; 2007, 20-21). • 48. NOVÁ BAŇA – ZÁMČISKO, Banskobystrický VÚC,


kategória. Funkcia: strážna (Kliský 1976, 453-461).• 49. ORAVSKÝ PODZÁMOK – HRAD, Žilinský VÚC, Slo-


tegória. Funkcia: iba hypoteticky sa dá uvažovať o strážnej ale-bo refugiálnej (Pramene II 1992, 20; Petrovský-Šichman 1964, 87).• 50. PIEŠŤANY, ČASŤ KOCURICE – DLHÉ POLE, Trnav-

ský VÚC, Slovenská republika, nitrianska časť Veľkej Moravy

– štvrtá kategória. Funkcia: za súčasného stavu poznania ťaž-ko určiteľné potenciálne mohla byť strážna (Pramene I-2 1989, 451; Studeníková 1980, 197-198).• 51. POBEDIM – HRADIŠTIA A PODHRADIŠTIA, Tren-

čiansky VÚC, Slovenská republika, nitrianska časť Veľ-

kej Moravy - prvá kategória. Funkcia: významnejšie centrum v predveľkomoravskom období (Bialeková 1963; 1965; 1972a; 1972b; 1975a; 1975b; 1977; 1978a, 149-177; 1978b, 159-167; 1996, 141-148; 1998).• 52. PODBRANČ, ČASŤ PODZÁMOK, MAJERIČKY – STA-

RÝ HRAD, Trnavský VÚC, Slovenská republika, moravská časť

Veľkej Moravy – štvrtá kategória. Funkcia: hypoteticky stráž-na, (Trnavský VÚC, Dekan 1948-1949; Pramene I-2, 307).• 53. PODHRADIE – ERDEGOVO, Trenčiansky kraj, Slo-


tegória. Funkcia: potenciálne refúgium, nevylučuje sa možné budúce preklasifikovanie funkcie lokality v súvislosti so včas-ným stredovekom (Pramene II 1992, 113-114).• 54. POVAŽSKÁ BYSTRICA – DEDOVEC, Trenčiansky


Drahoslav Hulínek

237


– prvá kategória. Funkcia: osada hospodárskeho charakteru, ktorej obyvatelia si svoju ochranu podporili vybudovaním dre-venej ohrady, respektíve palisády, (Pramene II 1992, 84-86; Pe-trovský-Šichman 1964, 66).• 55. PRAŠNÍK, OSADA U FAJNOROV – HRÁDOK, Tr-

navský VÚC, Slovenská republika, nitrianska časť Veľkej Mo-

ravy – druhá kategória. Funkcia: strážna (Novák 1975, 69; 1976, 165; 1977, 200-201; 1980a, 190-191; 1980b, 151-152).• 56. PRIEVIDZA, ČASŤ ŠTVRTE (HRADEC) – HRADIS-

KO, Trenčiansky VÚC, nitrianska časť Veľkej Moravy – prvá ka-

tegória. Funkcia: strážna (Bialeková/Pieta 1964, 447-466).• 57. PROSIEK – HRÁDOK, ŽILINSKÝ VÚC, Slovenská


Funkcia: refúgium (Budinský-Krička 1965, 183-184; Pieta 1972, 75-76; 1995, 106-107).• 58. PRUŽINNÁ, OSADA RIEDKA – MESCISKÁ, Trenči-

anske VÚC, nitrianska časť Veľkej Moravy – štvrtá kategória.

Funkcia: hypoteticky refugiálna (Pieta/Moravčík 1999, 137; Mo-ravčík 2000, 132).• 59. RYBNÍK (BÝVA LOKALIZOVANÉ AJ DO OBCE PSI-

ARE) – KRIVÍN, Nitriansky VÚC, Slovenská republika, nitri-

anska časť Veľkej Moravy – štvrtá kategória. Funkcia: stráž-na (Janšák 1929, 27-30, tab. 11, obr. 31, 34; Pramene I-1 1989, 163-164; Šalkovský 2002, 125).• 60. SKALKA NAD VÁHOM, MIESTNA ČASŤ SKALA –

CHOCHEL, Trenčiansky VÚC, Trenčín – štvrtá kategória. Funk-

cia: refúgium (Hanuliak 1997a, 16-21; 1997b, 72-75; 1998, 71-72; 1999, 309-331).• 61. SLOVENSKÉ PRAVNO – ŠIANCE, Žilinský VÚC,

Slovenská republika, nitrianska časť Veľkej Moravy – štvrtá

kategória. Funkcia: hypoteticky refugiálna (Petrovský-Šichman 1964, 82; Pramene II 1992, 64).• 62. SMOLENICE - MOLPÍR, Trnavský VÚC, Slovenská

republika, nitrianska časť Veľkej Moravy - prvá kategória,

Funkcia: strážna (Turčan 1994, 75-87; 1995, 77-82).• 63. STARÝ TEKOV – HRÁDZE, Nitriansky VÚC, Slo-


tegória. Funkcia: potenciálne lokálne centrum (Bednár/Fot-tová 2001, 36-38; Habovštiak 1978, 193-195).• 64. SUČANY – SKALA, Žilinský VÚC, Slovenská re-

publika, nitrianska časť Veľkej Moravy – štvrtá kategória.

Funkcia: hypoteticky refugiálna (Petrovský-Šichman 1964; Pra-mene II 1992, 65).• 65. SUDINCE, Banskobystrický VÚC, Slovenská re-


Funkcia: hypoteticky refugiálna (Pramene II 1992, 170).• 66. SÚDOVCE, Banskobystrický VÚC, Slovenská re-


Funkcia: neurčiteľná (Pramene II 1992, 170).• 67. SVÄTÝ JUR – NEŠTICH, Bratislavský VÚC, Slo-

venská republika, nitrianska časť Veľkej Moravy – prvá

kategória. Funkcia: opevnené sídlisko vo Svätom Jure pl-nilo funkciu strážno-vojenskej pevnosti. Zo severovýchodnej strany chránilo vstup do Bratislavskej brány, a tým aj záro-veň nepriateľský prienik do bratislavskej sídliskovej aglome-rácie, ktorej bolo predsunutým strážnym bodom (Kraskovská 1963, 67-103).• 68. TEKOVSKÝ HRÁDOK – NEĎALEKO CINTORÍNA,

Nitriansky VÚC, Slovenská republika, nitrianska časť Veľkej

Moravy – štvrtá kategória. Funkcia: bližšie podrobnosti o tej-to lokalite z dôvodu nevykonaného systematického výskumu nie sú známe, aj keď môžeme uvažovať, že ide o opevnené síd-lisko so strážnou funkciou (Pramene I-1 1989, 170-171).

• 69. TEPLÝ VRCH – HRADIŠTE, Banskobystrický


– štvrtá kategória (na obr. 5. je na mape znázornené pod

číslom 66). Funkcia: hypoteticky môžeme uvažovať, že išlo o refúgium (Pramene II 1992, 134).• 70. TLMAČE (PÔVODNE KOZÁROVCE) – HRÁDZE,

Nit-riansky VÚC, Slovenská republika, nitrianska časť Veľ-

kej Moravy – druhá kategória (na obr. 5 je na mape zná-

zornené pod číslom 65). Funkcia: opevnené sídlisko z Tl-máč je súčasťou systému hradísk nachádzajúcich sa v pries-tore Slovenskej brány. Funkciu lokálneho správneho centra tejto oblasti pravdepodobne tvorilo opevnené sídlisko v Sta-rom Tekove na polohe Várhegy. Výšinné hradisko Tlmače – Hrádze malo strategicko-strážnu funkciu (Habovštiak 1975, 97-116).• 71. TRENČIANSKE TEPLICE – ČERTOVA SKALA, Tren-

čiansky VÚC, Slovenská republika, nitrianska časť Veľkej

Moravy – tretia kategória. Funkcia: pravdepodobne strážne opevnené sídlisko (Pramene I-2 1989, 411; Pieta 2000, 129-149).• 72. TRENČÍN – HRAD, Trenčiansky VÚC, Slovenská

republika, nitrianska časť Veľkej Moravy – prvá kategória.

Funkcia: trenčianske výšinné sídlisko môžeme považovať za opevnené sídlisko dvorcového typu, ktoré plnilo politicky, vojensky a hospodársky centrálnu funkciu v oblasti stredné-ho Považia pravdepodobne na území od Beckova po Považskú Bystricu (Pramene I-2 1989, 413-414; Nešporová 1978, 217-223; 1993).• 73. TRNOVA HORA, ČASŤ KĽAČANY – ZÁHUMIE,

Banskobystrický VÚC, Slovenská republika, nitrianska

časť Veľkej Moravy – štvrtá kategória. Funkcia: neurčiteľ-ná (Pramene II 1992, 183).• 74. TURČIANSKE JASENO, ČASŤ HORNÉ JASENO

– HRADIŠTE, Žilinský VÚC, Slovenská republika, nitrian-

ska časť Veľkej Moravy – štvrtá kategória. Funkcia: po-tenciálne opevnene sídlisko pravdepodobne refugiálneho charakteru (Hulínek/Čajka 2004, 107).• 75. TURČIANSKE KLAČANY – HRÁDOK, Žilinský


– štvrtá kategória. Funkcia: neurčiteľná (Petrovský-Šich-man 1964, 84; Pramene II 1992, 67).• 76. TURIE, Žilinský VÚC, Slovenská republika,

nit-rianska časť Veľkej Moravy – štvrtá kategória (Pra-mene II 1992, 199; Šedo 1976, 200). Funkcia: s najväčšou pravdepodobnosťou ide o opevnené sídlisko refugiálneho charakteru, rozprestierajúce sa v blízkosti centrálneho hra-diska v Divinke (Pramene II 1992, 199).• 77. VYŠNÝ KUBÍN – OSTRÁ SKALA, Žilinský VÚC,


kategória. Funkcia: opevnené sídlisko pravdepodobne plnilo v prvom časovom horizonte centrálnu správnu funkciu v re-gióne. V ostatných obdobiach pravdepodobne plnilo stráž-nu funkciu, alebo funkciu lokálneho centra (vo veľkomorav-skom období), prípadne si ju prerozdelilo s hradiskom v Di-vinke (Čaplovič P. 1987, 217-242; Hulínek/Čajka 2004).• 78. ZEMIANSKE KOSTOĽANY – HRADIŠTIA, Tren-

čiansky VÚC, Slovenská republika, nitrianska časť Veľkej

Moravy – štvrtá kategória. Funkcia: zatiaľ sa uvažuje o re-fugiálnej funkcii (Pramene II 1992, 118).• 79. ZEMIANSKE PODHRADIE – BAŠTA, Trenčiansky


– štvrtá kategória. Funkcia: pravdepodobne išlo o refúgium (Bárta 1962, 44; Ruttkay 1975b, 192).

238

49

7757

1725

6474

69

1582

83

73

65

66

70

6334

59

38

6824

48

36

2

75

31

84

16

7623

33

61

26

54

2018

3029

5871

60

72

53

568

2728

78

3-7

46

39-44

45

21

32

37

47

22

19

79-81

19

51

50

55

62

5214

35

67

1011

12 13

0 50 km

Obr. 10. Včasnostredoveké opevnené sídliská na území západného a stredného Slovenska v 8. – 10. storočí. Čísla sú zhodné s číslami uvedenými v súpise lokalít.

Drahoslav Hulínek

ERRÁTA

Oprava k článku „Funkčné členenie veľkomoravských opevnených sídlisk na základe ich spoločenského významu a kontinuita ich pretrvávania v 10. storočí (Morava a západné a stredné Slovensko)“ od autora Drahoslava Hulínka.

s. 238, obr. č. 10: Oprava celého obrázka.



239


1,2

34

41

31

398

2624

21351822,23,11

13

2717

333010514

192528

3716

4

9

29

42340

7 38

326 12

36

S

0 100km

1520

lokalita

súčasná politická hranica medzi štátmi

hranice Moravy v rámci českých krajín

Obr. 11. Včasnostredoveké opevnené sídliská na území Moravy v rámci súčasných politických hraníc v 8. – 10. storočí. Znázornené sú archeologicky doložené, ale aj potenciálne (archeologicky nedoložené) lokality. Čísla sú zhodné s číslami uvedenými v súpise lokalít.

240

LEGENDA

Dunaj

Odra

1631

847623 75

64

74

2517

49

7757

69

18

20

3361

26

1582

83

6566

36

2

73

70

63

3438

6859

24 48

53

568

27

78

28

39-44

4645

58

37

3-7

47

21

32

5055

5214

35

671312

11 10

62

5119

221

7271

29

5430

60

979-81

3716

204

36

9

12

25

19

30105

28

0 100 km

S

Morava, západné a stredné Slovensko – skúmaná oblasť štúdie

Súčasná politická hranica medzi Moravou a Slovenskom

Najvýznamnejšie mocenské centrá Veľkej Moravy a Nitrianska, ktoré boli súčasťou sídliskových aglomerácií predmestského typu

Významnejšie mocenské centrá, ktoré boli súčasťou sídliskových aglomerácií

Centrálne opevnené sídliská (lokálne)

Strážne opevnené sídliská

Refúgiá alebo potenciálne – funkčne neurčené opevnené sídliská

Územia, ktoré potenciálne mohli byť súčasťou územného jadra budúcej Veľkej Moravy (Moravského a Nitrianskeho kniežatstva)

* V priebehu 8. – 10. storočia sa funkcia hradiska mohla viackrát zmeniť. Znázornené je jeho najvýznamnejšie funkčné postavenie počas tohto obdobia. Pri lokalitách č. 3–7 na západnom a strednom Slovensku sa nedá vy-lúčiť, že niektorá z nich bola aj lokálnym centrom.

Dunaj

Morava v súčasných

politických hraniciach

Západné a stredné Slovensko

v súčasných politických hraniciach

Obr. 12. Včasnostredoveké opevnené sídliská na území Moravy, západného a stredného Slovenska v 8. – 10. sto-ročí. Znázornené sú archeologicky doložené, ale aj potenciálne (archeologicky nedoložené) lokality. Čísla sú zhodné s číslami uvedenými v súpise lokalít.

Drahoslav Hulínek

4215

6

3407

32

3829

14 27

22-24

11

18

35 21

1334

1,2

39

8

26

31

41

33

17

241


1

2

3-789

1011

12 13

15

83

7725

16

29

7172

79-8122

19

47

51

5562

3267

35

26

56

27

45

39-4470

36

482468

34 63

4

20 16

25

33

26

22-2411

27

514

28

36

9

4240

Thunau am Kamp

Blatnohrad

Naszacowice

Kouřim

Levý Hradec

hradiská v katastri mesta - Praha

Č E C H Y

Východofranská ríša

PanóniaMaďari

Potisie

Malopoľsko

Východné Slovensko

nyny

Sliezsko

srbské kmene

LEGENDA

Maximálny doložený územný rozsah Veľkej Moravy

Maximálny pravdepodobný územný rozsah Veľkej Moravy

Morava, západné a stredné Slovensko – skúmaná oblasť štúdie

Súčasná politická hranica medzi Moravou a Slovenskom

Najvýznamnejšie mocenské centrá Veľkej Moravy a Nitrianska, ktoré boli súčasťou sídliskových aglomerácií predmestského typu

Významnejšie mocenské centrá, ktoré boli súčasťou sídliskových aglomerácií

Centrálne opevnené sídliská (lokálne)

Strážne opevnené sídliská

Refúgiá alebo potenciálne – funkčne neurčené opevnené sídliská

Územia, ktoré potenciálne mohli byť súčasťou územného jadra budúcej Veľkej Moravy (Moravského a Nitrianskeho kniežatstva)

* V priebehu 8. – 10. storočia sa funkcia hradiska mohla viackrát zmeniť. Znázornené je jeho najvýznamnejšie funkčné postavenie počas tohto obdobia. Pri lokalitách č. 3–7 v Nitrianskej časti sa nedá vylúčiť, že niektorá z nich bola aj lokálnym centrom.

Obr. 13. Územný rozsah Veľkej Moravy

242

Avenarius 1992 – A. Avenarius: Byzantská kultúra v slovan-skom prostredí v VI. – XII. stor. Bratislava 1992.Bálek/Čižmář 1990 – M. Bálek/M. Čižmář: Nové poznatky o hra-dišti Réna u Ivančic. Arch. Rozhledy 42, 1990, 582-592.Bača/Turčan 2007 – R. Bača/V. Turčan: Depoty z Bojnej v zbier-kach Archeologického múzea SNM. In: Pieta/Ruttkay/Ruttkay 2007.Bátora 1983 – J. Bátora: Nové archeologické lokality a nálezy z Požitavia, Ponitria a Pohronia. AVANS 1982, 1983, 36, 37.Bárta 1962 – J. Bárta: Bošácka dolina od praveku po prítom-nosť. In: Vlastivedný Obzor, 1962, 35-38.Baxa/Glaser-Opitzová/Katkinová/Ferus 2004 – P. Baxa/R. Gla-ser-Opitzová/J. Katkinová/V. Ferus: Veľkomoravský kostol v Kopčanoch. Pam. Múz. 4/2004, 65.Baxa/ Ferus/ Glaser-Opitzvá/Katkinová 2005 – P. Baxa/ R. Gla-ser Opitzová/ J. Katkinová/ V. Ferus: Veľkomoravské hroby pri kostole sv. Margity v Kopčanoch. Pam. Múz. 3/2005, 48-50.Bednár 1994 – P. Bednár: Die Nitraer Burg im 9. – 12. Jahrhun-dert. In: Frühmittelalterliche Burgen Mitteleuropas bis zum Ende des 12. Jahrhunderts. 4. Castrumbene-Konferenz, 10. – 13. Oktober 1994. Visegrád 1994, 18, 19. Bednár 1995 – P. Bednár: Zisťovací výskum na južnom nádvorí Nitrianskeho hradu. AVANS 1993, 1995, 31-33.Bednár 1997a – P. Bednár: Nitriansky hrad v 9. stor. a jeho vý-znam v sídliskovej štruktúre veľkomoravskej Nitry. In: R. Mar-sina/A. Ruttkay (zost.): Svätopluk 894 – 1994. Nitra 1997, 19-32.Bednár 1997b – P. Bednár: Výskum západného opevnenia hrad-ného kopca v Nitre. AVANS 1995, 1997, 29-31.Bednár 1998a – P. Bednár: Archeologický výskum na nádvorí paláca Nitrianskeho hradu. AVANS 1996, 1998, 28-31.Bednár 1998b – P. Bednár: Die Entwicklung der Befestigung der Nitraer Burg im 9. – 12. Jahrhundert. In: Henning/Rut-tkay 1998, 371-382. Bednár 1998c – P. Bednár: Hradiská. In: Fusek/Zemene 1998, 97. Bednár 2001 – P. Bednár: Sídlisková štruktúra Nitry v 9. sto-ročí. In: Galuška/Kouřil/Měřínský 2001, 29-39.Bednár 2002 – P. Bednár: Nitra v 9. storočí (K problematike lo-kalizácie kniežacieho sídla a Pribinovho kostola). In: R. Mar-sina (ed.): Nitra v slovenských dejinách. Nitra 2002, 88-98.Bednár 2004 – P. Bednár: Befestige Sitze im Umkreis von Nitra und Starý Tekov im 9. – 13. stor. In: Ruttkay/Ruttkay M./Bed-nár (Hrsg.) 2004, 11-26.Bednár 2005 – P. Bednár: Nitriansky hrad vo svetle archeolo-gických objavov. In: Ruttkay M. 2005a, 91-98.Bednár 2007 – P. Bednár: Nitriansky hrad v 9. stor. In: Pieta/Ruttkay/Ruttkay 2007.Bednár/Fottová 2001 – P. Bednár/E. Fottová: Výskum v Starom Tekove. AVANS 2000, 2001, 36-38.Bednár/Fusek 1998 – P. Bednár/G. Fusek: Kontinuita slovan-ského osídlenia. In: Fusek/Zemene 1998, 109-111.Bednár/Samuel 2001 – P. Bednár/ M. Samuel: Entwicklung der Befestigung der Nitraer Burg im 11. Jahrhundert. Slov. Arch. 49, 2001, 301-345.Benadik 1964 – B. Benadik: Slovanské nálezy z výskumu valu na hradisku v Zemplíne. Štud. Zvesti AÚ SAV 14, 1964, 151-160.

Beninger 1964 – E. Beninger: Die Wehrlagen auf dem Burg-stall zu Schiltern, Niederösterreich. In: P. Grimm (Hg.): Va-ria archaeologica. Wilhelm Unverzagt zum 70. Geburstag dar-gebracht. Berlin 1964, 395-401.Beňko 1996 – J. Beňko: Starý Turiec. Martin 1996.Béreš 1978 – J. Béreš: Šarišské Sokolovce, okres Prešov. In: VSNS 1978, 205-207.Béreš/Štukovská 1980 – J. Béreš/D. Štukovská: Výskum slovan-ského hradiska v Spišských Tomášovciach, AVANS 1978, 1980, 42-46.Bialeková 1963 – D. Bialeková: Výskum slovanského hradiska v Pobedime v rokoch 1959 – 1962. Arch. Rozhledy 15, 1963, 349-364, 369-372.Bialeková 1965 – D. Bialeková: Výskum slovanského hradiska v Pobedime v r. 1964. Arch. Rozhledy 17, 1965, 516, 530-538.Bialeková 1972a – D. Bialeková: Influence carolingienne sur l´art de la Slovaquie du sudouest sous le jour des recherches effectuées a Pobedim – distr. Trenčín. In: Les questtions fon-damentales du peuplement du Bassin des Carpathes du VIIIe au Xe siécle. Conférence Internationale 1971 á Szeged – Bu-dapest. Budapest 1972a, 103-110.Bialeková 1972b – D. Bialeková: Výskum slovanského hradiska v Pobedime, okr. Trenčín. Arch. Rozhledy 24, 1972b, 121-129.Bialeková 1975a – D. Bialeková: Pobedim. Slovanské hradisko a sídliská z 9. storočia. In: III. medzinárodný kongres slovanskej archeológie. Bratislava 7. – 14. september 1975. Nitra 1975a.Bialeková 1975b – D. Bialeková: Pobedim. Überblick über die slawischen Fundstellen. In: III. internationaler Kongress für slawische Archäologie, Bratislava 7. – 14. september 1975. Nitra 1975.Bialeková 1977 – D. Bialeková: Sporen von Slawischen Fund-plätzen in Pobedim (Typologie und Datierung). Slov. Arch. 25, 1977, 103-160.Bialeková 1978a – D. Bialeková: Výskum a rekonštrukcia for-tifikácie na slovanskom hradisku v Pobedime. Slov. Arch. 26, 1978, 149-177.Bialeková 1978b – D. Bialeková: Bojná, okres Topoľčany; Boj-nice, okres Prievidza; Hradec, okres Prievidza; Hrádok, okres Trenčín; Pobedim, okres Trenčín. In: VSNS 1978, 29, 83, 84, 159-167.Bialeková 1990 – D. Bialeková: Slovanské sídliská v Bojniciach. Štud. Zvesti AÚ SAV 26, 1990, 115-127.Bialeková 1996 – D. Bialeková: Der slawische Burgwall von Po-bedim (Ein Beitrag zur Lösung chronologischer und gesells-chaftlich-historischer Fragen). In: Staňa/Poláček 1996, 141-148.Bialeková 1998 – D. Bialeková: Zur Bautechnik der Befesti-gungsmauer des Burgwalls in Pobedim, Bez. Trenčín. In: Hen-ning/Ruttkay 1998, 383-390. Bialeková/Paulík 1959 – D. Bialeková/J. Paulík: Nové nálezy z „Hradíšť“ pri Pobedime. Štud. Zvesti AÚ SAV 1959, 153-158.Bialeková/Pieta 1964 – D. Bialeková/K. Pieta: Zisťovací výskum v Hradci, okr. Prievidza. Slov. Arch. 12, 1964, 447-466.Binding 1996 – G. Binding: Deutsche Königspfalzen. Von Karl dem Grossen bis Friedrich II. (765 – 1240). Darmstadt 1996.Bláha 1980a – J. Bláha: K počátkům slovanského osídlení Olo-mouckého kopce. In: B. Dostál/J. Vignatiová (red.): Slované v 6. – 10. století, Brno 1980, 27-40.

Literatúra

Drahoslav Hulínek

243


Bláha 1980b – J. Bláha: Otázka kontinuity slovanského osíd-lení Olomouckého kopce a několik poznámek k hmotné kultuře olomouckých Slovanů, Brno 1980, 27-40, VVM 32, 301-311.Bláha 1984 – J. Bláha: Časněslovanská osada v Olomouci a po-čátky řemeselnicko-kupeckého podhradí. Arch. Hist. 9, 133-146Bláha 1986 – J. Bláha: K otázce lokalizace „centrálních funk-cí“ v areálu Olomouckeho kopce, Umění 34, 435-440.Bláha 1988 – J. Bláha: Předběžná zpráva o objevu předvelko-moravského ústředí v Olomouci. Arch. Hist. 13, 1988, 155-171.Bláha 1995 – J. Bláha: Několik archeologických úvah k počát-kům kláštera Hradisko, Historická Olomouc 100, 83-92.Bláha 2001 – J. Bláha: Archeologické poznatky k vývoji a vý-znamu Olomouce v období Velkomoravské říše. In: Galuška/Kouřil/Měřínský 2001, 41-68.Bláha 2002 – J. Bláha: Olomouc. In: Wieczorek/Hinz 2002, 138.Borkovský 1956 – I. Borkovský: Přemyslovská hradiště jako pra-men historického zkoumání. Pam. Arch. 47, 1956, 348-361.Borkovský 1969 – I. Borkovský: Pražský hrad v době přemyslov-ských knížat. Praha 1969. Bors 1993 – K. Bors: KG Oberpfaffendorf, SG Raabs an der Thyaya, Fundberichte aus Österreich 31, 1992, 521-524.Bubeník/Pleinerová/Profantová 1998 – J. Bubeník/I. Pleinero-vá/N. Profantová: Od počátku hradišť k počátkum přemyslov-ského státu. Pam. Arch. 89, 104-145.Budinský-Krička 1961 – V. Budinský-Krička: Slovanské osíd-lenie na severovýchodnom Slovensku. Slov. Arch. 9, 1961, 347-377.Budinský-Krička 1965 – V. Budinský-Krička: Zpráva o predbež-nom archeologickom prieskume v Liptove v roku 1963. Štud. Zvesti AÚ SAV 15, 1965, 177-278.Cech 2001 – B. Cech: Thunau am Kamp – Eine befestigte Höhensiedlung (Grabung 1965 – 1990). Die keramischen Fun-de der frühmittelalterlichen Befestigung. Wien 2001, vrátane dát na CD, tiež 2001.Cibulka 1958 – J. Cibulka: Velkomoravský kostel v Modré u Ve-lehradu a začátky křesťanství na Moravě. Praha 1958.Čaplovič D. 1985 – D. Čaplovič: Výsledky výskumu hradiska v Zemplíne. AVANS 1984, Nitra 1985, 75-77.Čaplovič D. 1998 – D. Čaplovič: Včasnostredoveké osídlenie Slovenska. Bratislava 1998.Čaplovič P. 1987 – P. Čaplovič: Orava v praveku, vo včasnej dobe dejinnej a na začiatku stredoveku. Martin 1987.Červinka 1892 – I. L. Červinka: Pravěká hradiska na Moravě. Kroměříž 1892, 22.Červinka 1928 – I. L. Červinka: Slované na Moravě a říše vel-komoravská. Jejich rozsídlení, památky a dějiny. Brno 1928.Čižmář 2002 – Z. Čižmář: Moravský Krumlov (k. ú. Rokytná, okr. Znojmo). Přehled výzkumů 2002 (43), 2002, 275-276.Čižmář 2004 – Z. Čižmář: Encyklopedie hradišť na Moravě a ve Slezsku. Praha 2004.Čižmář/Stuchlík 1971 – M. Čižmář/S. Stuchlík: Velatické hra-disko „Réna“ u Ivančič. Sborník prací Filosofické Fakulty Brno, 1971, 119-126. Čižmářová 1993 – J. Čižmářová: Erforschung des Burgwalles am Hostýn (Gemeinde Chvalčov, Bez. Kroměříž). Přehled vý-zkumů 1989, 1993, 53, 54.Čižmářová/Šmíd 1991 – J. Čižmářová/M. Šmíd: Rettungsgra-bung am Hostým (Gemeide Chvalčov, Bez. Kroměříž). Přehled výzkumů 1988, 1991, 73. Čtverák/Lutovský/Slabina/Smejtek 2003 – V. Čtverák/M. Lu-

tovský/M. Slabina/L. Smejtek: Encyklopedie hradišť v Če-chách. Praha 2003.Daim/Lauermann 2006 – F. Daim/E. Lauermann: Das Fru-hungarische Reitergrab von Gnadendorf (Niederostereich). Monographien des Romisch-Germanischen Zentralmuseums Band 64. Mainz 2006.Dekan 1948-1949 – J. Dekan: K problémom slovanského osíd-lenia na Slovensku. Hist. Slovaca 6-7, Bratislava 1948-1949, 55-82.Dohnal 1974 – V. Dohnal: Sondáž na Dómske návrší v Olomouci (okr. Olomouc), Přehled výzkumů 1973, 1974 Brno, 106-111.Dohnal 1985 – V. Dohnal: Ranostředověké osídlení a počátky hradu v Olomouci, Časopis Slezského muzea 34 – série B, 97-113.Dohnal 1988 – V. Dohnal: Opevněná sídliště z doby popelnico-vých polí na Moravě. Studie Muzea Kroměřížska 1988. Dohnal 1994 – V. Dohnal: Ústřední část olomouckeho hradu, Časopis Slezského muzea 43 – série B, 211-226.Dohnal 1998 – V. Dohnal: Opevnění raně středověké Olomou-ce. Časopis Slezského zemského muzea 47 – série B, 193-205.Doležal 1997 – J. Doležal: Lažánky (okr. Brno-venkov). „U hrá-ze“, „U čertovy hráze“. Přehled výzkumů 1993-1994, 1997, 212-215.Doležal 1999 – J. Doležal: Lažánky (okr. Brno-venkov). „U hráze“, „U čertovy hráze“. Přehled výzkumů 1999, 1997, 342, 343.Dostál 1961 – B. Dostál: Velkomoravské Znojemsko ve světle archeologických nálezů. In: Sborník prací Filosofické Fakulty Brno E 6, 97-126Dostál 1966 – B. Dostál: Slovanská pohřebiště ze střední doby hradištní na Moravě. Praha 1966.Dostál 1967 – B. Dostál: Typy slovanských sídlištních objektů z Břeclavi – Pohanska. In: Sborník prací Filozofické fakulty Brněnské univerzity E 12, 81-132.Dostál 1970 – B. Dostál: Severovýchodní předhradí Břeclavi – Pohanska. In: Sborník prací Filozofické fakulty Brněnské univerzity E 15, 117-144.Dostál 1975 – B. Dostál: Břeclav – Pohansko IV. Velkomoravský velmožský dvorec, Spisy FF č. 208. Brno 1975.Dostál 1979 – B. Dostál: K opevnění Břeclavi – Pohanska. In: Sborník prací Filosofické Fakulty Brno E 29, Brno 1979, 143-166Dostál 1985 – B. Dostál: Břeclav – Pohansko III. Časně slovan-ské osídlení. Brno 1985.Dostál 1986 – B. Dostál: Velké zahloubené stavby z Břeclavi – Pohanska. In: Sborník prací Filozofické fakulty Brněnské univerzity E 31, 97-137.Dostál 1988a – B. Dostál: Velmožské dvorce ve struktuře vel-komoravského státu. Slov. Arch. 36, 1988, 283-290.Dostál 1988b – B. Dostál: Raně městské prvky hradiště Břec-lavi – Pohanska, Rodná země, 1988, 146-155.Dostál 1993 – B. Dostál: Velkomoravský řemeselnický areál v Břeclavi – Pohansku. Jižní Morava 29, 31-53.Eisner 1921 – J. Eisner: Zbierka pamiatok pravekých a pamia-tok na počiatku doby dejinnej v múzeu v Turčianskom Sv. Mar-tine. Čas. MSS 18, 1921, 1-21.Eisner 1947 – J. Eisner: Slovensko v dobe kultúry hradištnej. In: Slovenské dejiny I. Bratislava 1947, 120-158.Erben 1940 – K. J. Erben: Nestorův letopis ruský. Praha 1940.Farkaš 2001 – Z. Farkaš: Zisťovací výskum v Modre, poloha Zámčisko. Zbor. SNM Arch. 95, 2001, 135-168.Felgenhauer-Schmiedt 1996 – S. Felgenhauer-Schmiedt: Ar-chäologische Beiträge zur mittelalterlichen Siedlungsge-

244

schichte im nordwestlichen Waldviertel. Jahrbuch für Lan-deskunde von Niederösterreich, Neue Folge 62/1, 1996; 201-215.Felgenhauer-Schmiedt 2001 – S. Felgenhauer-Schmiedt: Die Burg auf der Flur Sand bei Raabs an der Thyaya. In: Galuš-ka/Kouřil/Měřínský 2001, 85-105.Felgenhauer-Schmiedt 2006 – S. Felgenhauer-Schmiedt: Nie-derostereich im 10. Jahrhundert – Der archäologische Be-fund. In: Daim/Lauermann 2006, 253-267.Fottová/Henning/Ruttkay 2007 – E. Fottová/J. Henning/M. Ruttkay: Archeologický výskum včasnostredovekého hradiska v Majcichove. In: Pieta/Ruttkay/Ruttkay 2007.Friesinger 1965a – H. Friesinger: Beiträge zur Besiedlungsge-schichte des nördlichen Niederösterreich im 9. – 11. Jahrhun-dert Arch. Austriaca 37, 92, 93.Friesinger 1965b – H. Friesinger: Beiträge zur Besiedlungsge-schichte des nördlichen Niederösterreich im 9. – 11. Jahrhun-dert Arch. Austriaca 38, 47-56.Friesinger 1975 – H. Friesinger: Die Siedlungs- und Befesti-gungsanlagen auf der Schanze und Holzwiese in Thunau, Ge-meinde Gars am Kamp. Die Befestigungsanlagen in Thunau, 5000 Jahre Siedlung im Garser Raum, Katalogreihe des Kra-huletz- Museums Eggenburg 3 1975, 41-54.Friesinger 1976a – H. Friesinger: Thunau am Kamp. Fundber. Österreich 15, 1976 (1977), 301-302.Friesinger 1976b – H. Friesinger: Die Slawen in Niederöster-reich. Wissenschaftliche Schriften Niederösterreich 15. St. Pölten – Wien 1976.Friesinger 1977 – H. Friesinger: Thunau am Kamp. Fundber. Ös-terreich 16, 1977 (1978), 470-471.Friesinger 1991 – H. Friesinger: Ein Vierteljahrhundert Grabun-gen in Thunau/Gars am Kamp. Arch. Österreich 2/1, 1991, 6 n.Friesinger 1992 – H. Friesinger: Historische Nachrichten zur Geschichte der slawischen Befestigunsanlage von Thunau. Sborník prací Filosofické fakulty, Brno 1992.H. Friesinger/I. Friesinger 1977 – H. Friesinger/I. Friesinger: Niederösterreich im 9. und 10. Jh. In: Katalog: Germanen, Awaren, Slawen in Niederösterreich. Das erste Jahrtausend nach Christus. Wien 1977, 108 -130.Friesinger/Mitscha-Märheim 1972 – H. Friesinger/H. Mitscha-Märheim: Výskum na hradisku Schanze v Thunau pri Garse. Monumentorum Tutela 8, Bratislava 1972, 209-227.Frolík 2001 – J. Frolík: Nejstarší církevní architektura na Praž-ském hradě – současný stav poznání. Měřínský/Galuška/Kou-řil 2001, 107-115.Frolík/Maříková-Kubková/Růžičková/Zeman 2000 – J. Frolík/J. Maříková-Kubková/E. Růžičková/A. Zeman: Nejstarší sakrální architektura Pražského hradu. Výpověď archeologických pra-menů Praha 2000.Fusek/Zemene 1998 – G. Fusek/M. R. Zemene (zost.): Dejiny Nitry od najstarších čias po súčasnosť. Nitra 1998.Galuška 1990 – L. Galuška: 40 let archeologických výzkumů ve Starém Měste u Uherského Hradiště. In: L. Galuška (ed.): Starměstská výročí. Brno 1990, 13-19. Galuška 1993 – L. Galuška: Archeologický výzkum na slovan-ském hradišti sv. Klimenta u Osvětiman v roce 1989. Přehled výzkumů 1989, 73, 74.Galuška 1996a – L. Galuška: Uherské Hradište – Sady. Křes-ťanské centrum Říše velkomoravské. Brno 1996.Galuška 1996b – L. Galuška: The Question of Evaluating and the Present Level of Knowledge of Staré Město – Uherské Hra-diště. In: Staňa/Poláček 1996, 189-197.Galuška 1997 – L. Galuška: K problematice předvelkomorav-

ských opevnění Starého Města. In: Z pravěku do středověku – Aus der Urgeschichte zur Mittelalter. Sborník k 70. naroze-ninám Vladimíra Nekudy. Brno 1997, 73-78.Galuška 1998 – L. Galuška: Die grossmährische Siedlungsaglo-meration Staré Město–Uherské Hradiště und ihre Befestigun-gen. In: Henning/Ruttkay 1998, 341-348.Galuška 2000 – L. Galuška: Najstarší dějiny Starého Města. In: Staré Město v proménach staletí, Staré Město 2000, 29-117.Galuška 2001 – L. Galuška: Staroměstsko-uherskohradišťská aglomerace – vývoj osídlení a přírodní podmínky v 6. – 10. století. In: Galuška/Kouřil/Měřínský 2001, 123-138.Galuška 2004 – L. Galuška: Slované – doteky předků. Brno 2004.Galuška 2005a – L. Galuška: Archeologický skanzen v Modré u Velehradu. Velkomoravské opevněné sídliště středního Po-moraví. Arch. Hist. 30/5, 2005, 9-22.Galuška 2005b – L. Galuška: Archeologický skanzen v Modré u Velehradu – opevněné velkomoravské sídliště středního Po-moraví. Idea a současný stav. In: Ruttkay M. 2005a, 123-134. Galuška/Kouřil/Měřinský 2001 – L.Galuška/P.Kouřil/Z. Měřin-ský: Velká Morava mezi východem a západem. Brno 2001.Galuška/Vaškových 2002 – L. Galuška/M. Vaškových: Památník Velké Moravy. Staré Město, Uherské Hradiště, Modrá, sv. Kli-ment u Osvětiman. Uherské Hradište 2002.Geisler/Procházka 1989 – M. Geisler/R. Procházka: Průzkum valů hradiště ve Znojmě (okr. Znojmo). Přehled výzkumů 1986, 1989, 55.Le Goff 1999 – J. Le Goff: Středověký člověk. In: J. Le Goff (ed.) – Středověký člověk a jeho svět. Praha 1999, 9-38. Le Goff 2005 – J. Le Goff: Kultura středověké Evropy. Praha 2005. (francúzsky orginál La Civilisation de I´Occident médi-éval, Paríž 1964 a 1982, do českého jazyka preložil Josef Čer-mák).Goš 1971 – V. Goš: Slovanské hradiště u Stavenic na severní Moravě. In: Sborník prací Filozofické fakulty Brno E 16, 225-228.Goš 1974 – V. Goš: Sbírka vlastivědného kroužku v Moraviča-nech (okr. Šumperk). Zprávy Československé společnosti arch. 16, 69-112.Goš 1988 – V. Goš: Slovanské osídlení severní Moravy. In: Rod-ná země, Brno 1988, 181-190.Habovštiak 1966 – A. Habovštiak: K otázke datovania hradiska v Bíni. Slov. Arch. 14, 1966, 439-486.Habovštiak 1974 – A. Habovštiak: Praveké a ranohistorické síd-liská v oblasti Slovenskej brány. Vlast. Čas. 23, 1974, 10.Habovštiak 1975 – A. Habovštiak: Hradisko z 9. – 10. stor. v Tl-mačoch. Slov. Arch. 23, 1975, 97-118.Habovštiak 1978 – A. Habovštiak: Bíňa, okres Nové Zámky; Hronský Benadik, okres Levice; Malé Kozmálovce, okres Le-vice; Starý Tekov, okres Levice; Tlmače okres Levice. In: VSNS 1978, 21-25, 87-89, 124, 193-195, 215, 216.Habovštiak/Holčík 1979 – A. Habovštiak/Š. Holčík: Poveľko-moravské hradisko na Beňadickej skale. Zbor. SNM 73. Hist. 19, 1979, 73-93.Hanuliak 1997a – M. Hanuliak: Výsledky archeologického výs-kumu v Skalke nad Váhom a ich vzťah k benediktínskemu opát-stvu. In: Skalka pri Trenčíne. Miesto legiend a pútí. Zborník z vlastivedného seminára 23. mája 1996. Trenčín 1997, 16-21.Hanuliak 1997b – M. Hanuliak: Prvá etapa výskumu v Skalke nad Váhom. AVANS 1995, 1997, 72-75.Hanuliak 1998 – M. Hanuliak: Druhá etapa výskumu v Skalke nad Váhom. AVANS 1996, 1998, 71, 72.

Drahoslav Hulínek

245


Hanuliak 1999 – M. Hanuliak: Skalka nad Váhom a jej význam v dejinách osídlenia trenčianskeho miniregiónu. Slov. Arch. 46, 1999, 309-331.Hanuliak/Kuzma/Šalkovský 1993 – M. Hanuliak/I. Kuzma/P. Šalkovský: Mužla – Čenkov I. Osídlenie z 9. – 12. storočia. Ni-tra 1993.Harold 2007 – H. Hajnalka: Die Besiedlung Niederosterreichs im Fruhmittelalter. In: Zehetmayer 2007b.Hašek/Měřínský 1982 – V. Hašek/Z. Měřínský: Aplikace geofy-zikálnych metod a výzkumné práce na hradišti Petrova louka u Strachotína (okr. Břeclav) v roce 1979. Metodologické pro-blémy československé archeologie. Praha 1982, 118-122.Hašek/Záhora 1998 – V. Hašek/R. Záhora: Zpráva o archeogeo-fyzikální prospekci na akci Lažánky – slovanské hradisko, okr. Brno 1998.Havlík 1963 – L. Havlík: Staří Slované v rakouskem Podunají v době od 6. do 12. stor. Praha 1963.Havlík 1981-1982 – L. Havlík: Moravská společnost a stát v 9. století, II. Moravský stát a jeho vládní organizace v 9. století. Slavia Antiqua XXVIII, 1981-1982, 71-112.Havlík 1992 – L. Havlík: Kronika o Velké Moravě. Brno 1992.Havlík 1994 – L. Havlík: Svatopluk Veliký, král Moravanů a Slo-vanů. Brno 1994.Hrodegh 1925 – A. Hrodegh: Die Urgeschichte. Das Waldvier-tel 2, 103.Hrubec 1980 – I. Hrubec: Návrh chronológie praveku a včasnej doby dejinnej na Slovensku. Poveľkomoravské obdobie a stre-dovek. Slov. Arch. 28, 1980, 229-237.Hrubý 1955 – V. Hrubý: Staré Město. Velkomoravské pohřebiš-tě „Na valách“. Praha 1955.Hrubý 1959 – V. Hrubý: Velkomoravské hradisko sv. Klimenta u Osvětiman. Časopis Moravského muzea – Vědy spoločenské 44, 19-70.Hrubý 1961 – V. Hrubý: Velkomoravské hradisko sv. Klimenta u Osvětiman. Drobné tisky prehistorického oddělení Moravské-ho musea 1.Hrubý 1965 – V. Hrubý: Staré město. Velkomoravský Velehrad. Praha 1965.Hulínek 2003 – D. Hulínek: Veľkomoravské hradiská v Dolnom Rakúsku. Hist. revue 14/2, 2003, 6-7.Hulínek 2005 – D. Hulínek: Hradiská slovanského Nitrianska. Hist. revue 16/3, 2005, 4-6.Hulínek 2006/07 – D. Hulínek: Najvýznamnejšie centrá Veľkej Moravy. Hist. revue 17/11-12, 2006/07, 6-15.Hulínek/Čajka 2004 – D. Hulínek/M. Čajka: Včasnostredoveké hradiská na Orave v kontexte hradísk na strednom a západ-nom Slovensku. Slov. Arch. 52 – 1, 2004, 77-120.Hulínek/Plachá 2000 – D. Hulínek/V. Plachá: Rímske stavby na Devíne vo svetle najnovších archeologických výskumov. Bra-tislava. Spisy MM 12, 2000, 37-48.Charvát 2007 – P. Charvát: Zrod českého státu. Praha 2007.Chropovský 1962 – B. Chropovský: Slovanské pohrebisko v Ni-tre na Lupke. Slov. Arch. 10, 1962b, 175-240.Chropovský 1972 – B. Chropovský: Príspevok k problematike cirkevnej architektúry a počiatkom kresťanstva na Slovensku. Monumentorum Tutela 8, 1972, 173-208.Chropovský 1978 – B. Chropovský: Majcichov, okres Nitra, Ni-tra, okres Nitra. In: VSNS 1978, 123, 124, 133-143.Chybová 1998 – H. Chybová: Pravěké a slovanské osídlení Kro-měřížska. Kroměříž 1998. Chybová http://www.machara.cz/rostin/history.htm – H. Chy-bová: Historie obce Roštín. Vývoj a osídlení katastrálního území obce Roštína od pravěku po vrcholný středověk na pod-

kladě archeologických pramenů. http://www.machara.cz/rostin/history.htm.James 1997 – E. James: Frankové. Praha 1997.Janáček/Eršil/Spěváček/Třeštík 1980 – J. Janáček/J. Eršil/J. Spěváček/D. Třeštík: České země v období raného feudalismu (10. – 12. století). In: J. Purš/M. Kropilák (red.): Přehled dě-jín Československa. Praha 1980.Janšák 1929 – Š. Janšák: Slovenské hradiská z doby halštat-skej. Sbor. MSS 23, 1929, 1-33.Janošík/Pieta 2007 – J. Janošík/K. Pieta: Nález zvona na hra-disku z 9. stor. v Bojnej. In: Pieta/Ruttkay/Ruttkay 2007.Javorský 1977 – F. Javorský: Výsledky z archeologického výsku-mu v Slovenskom raji. AVANS 1976, 1977, 153-166.Javorský 1998 – F. Javorský: Kostol sv. Ladislava, kaplnka Zá-poľských a kláštor minoritov v Spišskom Štvrtku. Spišská Nová Ves 1998.Jelínek 2008 – P. Jelínek: Výskum bratislavského Pohradia – Vydrice. Hist. revue 19/7-8, 2008, 123-124.Justová 1990 – J. Justová: Dolnorakouské Podunají v raném stredověku. Praha 1990.Kalousek 1955 – F. Kalousek: Velkomoravské hradisko ve Zno-jmě –Hradišti na Moravě. In: Sborník prací Filosofické fakulty Brno E 6, 1955, 97-126.Kavanová 1985 – B. Kavanová: Příspěvek ke stratigrafii opev-něního hradiště v Mikulčicích. Sborník NM Historie 31, 1985 155-159.Kavanová 1999 – B. Kavanová: Mikulčice – sídliště na „Kláš-terisku“. Přehled výzkumů 40, 1997-1998, 1999, 65-125.Kern 1981 – A. Kern: Fundberichte aus Österreich 20, 1981, 513,514.Klanica 1968 – Z. Klanica: Zur Frage der Anfänge des Bur-gwalles „Valy“ bei Mikulčice. Arch. Rozhledy 20, 626-644, 703,704.Klanica 1972 – Z. Klanica: Současný stav výzkumu v Mikulči-cích. Arch. Rozhledy 24, 128-188, 1972, 239-240.Klanica 1997 – Z. Klanica: Ždánicko v 6. – 9. století. In: S. Stuchlík/Z. Klanica/Z. Měřínský: Pravěk a středověk Ždánicka. Brno 1997, 39-58.Klanicová 2001 – E. Klanicová: Archeologické lokality z doby hradištní v zázemí hradiska Pohansko u Břeclavi. In: Z. Mě-řínský (ed.): Konference Pohansko 1999. 40 let od zahájení výzkumu slovanského hradiska Břeclav – Pohansko. Archaeo-logia mediaevalis Moravica et Silesiana. Brno 2001, 159-184, 31-37.Klíma 1989a – B. Klíma: Nová etapa archeologických výzkumů Znojma – Hradiště. In: Jižní Morava 25, 125-144.Klíma 1989b – B. Klíma: Nový výzkum na hradišti ve Znojmě (okr. Znojmo). Přehled výzkumů 1986, 1989, 53, 54.Klíma 1993a – B. Klíma: Výzkum na Hradišti sv. Hypolita 1990 (okr. Znojmo). Přehled výzkumů 1990, 1993, 90, 91.Klíma 1993b – B. Klíma: Die Anfänge und Entwicklung des gro-ssmährischen Burgwalles Pöltenberg (Znojmo). In: Actes du XIIe Congrés International des Sciences Préhistoriques et Protohistoriques Bratislava 1991, T 4. Bratislava, 91-96. Klíma 1999 – B. Klíma: Hradiště sv. Hypolita ve Znojmě. Deset let archeologických výzkumů velokomoravského centra (1986 – 1995).Klíma 2001 – B. Klíma: Archeologický výskum ve velkomorav-ském výšinném hradišti sv. Hypolita ve Znojmě. In: Galuška/Kouřil/Měřínský 2001, 229-241.Klíma 2004 – B. Klíma: Objev části velkomoravského pohřebiš-tě pod středověkým až novověkým hřbitovem u kostela sv. Hy-polita ve Znojmě – hradišti. In: Fusek 2004,179-190.

246

Kliský 1976 – M. Kliský: Výšinné slovanské sídlisko na Zámčisku pri Novej Bani. Slov. Arch. 24, 1976, 453-461.Kodoňová/Tóthová 1995 – M. Kodoňová/Š. Tóthová: Hrad Bec-kov. Bratislava 1995.Kohoutek 1993 – J. Kohoutek: Výzkum v Přerově – Horním ná-městí v roce 1990. Přehled výzkumů 1990, 1993, 94, 95.Kolník 1999 – T. Kolník: Nové pozoruhodné nálezy zo Zemian-skeho Podhradia. Štud. Zvesti AÚ SAV 33, 1999, 227-231.Kos/Koštuřík 1972 – O. Kos/P. Koštuřík: Výskum na hradisku u Kramolína v roce 1971, okr. Třebíč. Přehled výzkumů 1971, 1972, 36, 37.Kos/Koštuřík 1973 – O. Kos/P. Koštuřík: Archeologický výzkum na hradisku u Kramolína v roce 1972, okr. Třebíč. Přehled vý-zkumů 1972, 1973.Kos/Koštuřík 1974 – O. Kos/P. Koštuřík: Třetí výskumná sezóna na hradisku u Kramolína, okr. Trebíč. Přehled výzkumů 1973, 1975, 105, 106.Kos/Koštuřík 1975 – O. Kos/P. Koštuřík: Výskum na hradisku u Kramolína v roce 1974, okr. Trebíč. Přehled výzkumů 1974, 1975, 91, 92.Kos/Koštuřík 1978 – O. Kos/P. Koštuřík: Výskum na hradisku u Kramolína v roce 1976, okr. Trebíč. Přehled výzkumů 1976, 1978, 19.Kostelníková 1977 – M. Kostelníková: Výzkum hradiště Petrova louka u Strachotína v roce 1975 (okr. Břeclav). Přehled výzku-mů 1975, 1977, 58, 59.Kovárník 1993: Nové archeologické nálezy ze Znojemska a Tře-bíčška. Přehled výzkumů 1990, 115-126.Kouřil 1998 – P. Kouřil: Frühmittelalterliche Befestigungen in Schlesien und Nordmähren. In: Henning/Ruttkay 1998, 349-358.Kouřil 2003 – P. Kouřil: Starí Maďaři a Morava z pohledu ar-cheologie. In: Dějiny ve věku nejistot. Praha 2003, 110-146.Kouřil/Měřínský/Plaček 1994 – P. Kouřil/Z. Měřínský/M. Plaček: Opevnená sídla na Moravě a ve Slezsku. Arch. Hist. 19, 1994, 121-150.Kraskovská 1961 – Ľ. Kraskovská: Výskum na hradisku v Dra-žovciach. Štud. Zvesti AÚ SAV 6, 1961, 161-184.Kraskovská 1962 – Ľ. Kraskovská: Slovanské hradisko pri De-vínskej Novej Vsi. Slov. Arch. 10, 1962, 241-252.Kraskovská 1963 – Ľ. Kraskovská: Veľkomoravské hradisko v Jure pri Bratislave. Zbor. SNM. 57 Hist 3, 1963, 67-103.Kraskovská 1966 – Ľ. Kraskovská: Slovanské hradisko v Devín-skej Novej Vsi Nad Lomom. Slov. Arch. 14, 1966, 147-165.Kučera 1974 – M. Kučera: Slovensko po páde Veľkej Moravy. Bratislava 1974.Kundera/Měřínský 1989 – L. Kundera/Z. Měřínský: Výzkum „Petrovy louky“ u Strachotína v roce 1986 (okr. Břeclav). Pře-hled výzkumů 1986, 1989, 56.Kupfer 1999 – E. Kupfer: Der ältere babenbergische Grundbe-sitz in Niederösterreich und die Bedeutung der Königsschen-kungen für die Entstehung der landesfürstlichen Macht. Stu-dien und Forschungen aus dem Niederösterreichischen In-stitut für Landeskunde 26, 17-65.Kurnatowska 2002 – Z. Kurnatowska: Centra organizace vlády. In: Wieczorek/Hinz 2002, 161-163.Ludikovský 1971 – K. Ludikovský: Keltské oppidum Hostýn (obec Chvalčov, okr. Kroměříž). Přehled výzkumů 1970, 1971, 40-44.Lukačka 1994 – J. Lukačka: Die Kontinuität der Besiedlung auf dem Gebiet des Komitates Nitra im 9. – 13. Jahrhundert. In: Beiträge zur ältesten Besiedlung der Slowakei. Bratislava 1994, 129-178.

Lukačka 1999 – J. Lukačka: Slovensko na prahu dejín. In: Pra-mene k dejinám Slovenska a Slovákov II. Slovensko očami cudzincov. Bratislava 1999, 133-217.Lutovský 2001 – M. Lutovský 2001: Encyklopedie slovanské ar-cheologie v Čechách, na Moravě a ve Slezsku. Praha 2001.Lutovský/Petráň 2004 – M. Lutovský/M. Petrán: Slavníkovci, mýtus českého dejepisectví. Praha 2004.Mácelová 1991 – M. Mácelová: Druhá sezóna výskumu hradiska Priekopa vo Zvolene. AVANS 1989, 1991, 62, 63.Mácelová 1992 – M. Mácelová: Tretia sezóna výskumu hradiska Priekopa vo Zvolene. AVANS 1990, 1992, 73.Mácelová 1998 – M. Mácelová: Der Burgwall Priekopa in Zvo-len und die frühmittelalterliche Besieduleng des Zvolner Bec-kens. In: Henning/Ruttkay 1998, 399-404.Macháček 2001a – J. Macháček: Pohansko bei Břeclav – ein bedeutendes Zentrum Grossmährens. In: Galuška/Kouřil/Mě-řínský 2001, 275-290.Macháček 2001b – J. Macháček: Pohansko u Břeclavi po roce 1990. Příspevok ke čtyřicátému výročí zahájení archeologfic-kých výzkumů. In: Z. Měřínský (ed.): Konference Pohansko 1999. 40 let od zahájení výzkumu slovanského hradiska Břec-lav – Pohansko. Archaeologia mediaevalis Moravica et Silesia-na. Brno 2001, 159-184, 71-91.Macháček 2001c – J. Macháček: Studie k velkomoravské ke-ramice. Metody, anylýzy, metody. Brno 2001.Macháček 2002a – J. Macháček: Pohansko u Břeclavi. In: Wie-czorek/Hinz 2002, 115.Macháček 2002b – J. Macháček: Břeclav – Pohansko V. Sídlištní aglomerace v Lesní školce. Digitální katalóg archeologických pramenů. Brno 2002. 101 s., CD.Macháček 2005 – J. Macháček: Raně středověké Pohansko u Břeclavi: munitio, palatium, nebo emporium moravských panovníků. Arch. Rozhledy. 57, 2005, 100-138.Marsina 1999 – R. Marsina: Svedectvo listov a listín. In: Mar-sina/Steinhübel/Lukačka/Pauliny 1999, 19-83.Mazuch 2003 – M. Mazuch: Předstihový výzkum na tzv. „ak-ropoli“ velkomoravského hradišté Mikulčice – „Valy“. Přehled výzkumů 2003 (44), 2003, 44-56.Medunová 1990 – A. Medunová: Jungäneolitsche Idole von Pa-liardi-Burgwall bei Vysočany (Bez. Znojmo). Přehled výzkumů 1989, 35, 36.Medunová-Benešová 1977 – A. Medunová-Benešová: „Paliardi-ho hradisko“. Eine äneolitische Höhensiedlung bei Vysočany, Bez. Znojmo. Katalog der Funde. Brno 1977.Menoušková 2001 – D. Menoušková: Hradisko sv. Klimenta. In: Z. Měřínský (ed.): Konference Pohansko 1999. 40 let od za-hájení výzkumu slovanského hradiska Břeclav – Pohansko. Archaeologia mediaevalis Moravica et Silesiana. Brno 2001, 159-184.Měřínský 1977 – Z. Měřínský: Zjisťovací výzkum slovanského osídlení Hostýna, obec Chvalčov (okr. Kroměříž). Přehled vý-zkumů 1975, 60.Měřínský 1981 – Z. Měřínský: Archeologický výzkum hradiska „Petrova louka“ u Strachotína, Jižní Morava 17, 204-206.Měřínský 1985a – Z. Měřínský: Archeologická topografie kata-strálních území obcí v oblasti vodního díla Nové Mlýni (okres Břeclav). In: Jižní Morava 21, 205-220.Měřínský 1985b – Z. Měřínský: Výzkum „Petrovy louky“ u Stra-chotína v roce 1983 (okr. Břeclav). Přehled výzkumů 1983, 1985, 47, 48.Měřínský 1986 – Z. Měřínský: Morava v 10. století ve světle ar-cheologických nálezů. Pam. Arch. 77, 18-80.Měřínský 1989 – Z. Měřínský: K problematice osídlení Znojem-

Drahoslav Hulínek

247


ska a Bítovska v předvelkomoravském a velkomoravském ob-dobí. Časopis Moravského muzea 74, 111-120.Měřínský 2001a – Z. Měřínský: Die Zentren Grossmährens. In: Galuška/Kouřil /Měřínský 2001, 297-304.Měřínský 2001b – Z. Měřínský: Hradisko Břeclav – Pohansko a počátky Břeclavského hradu. In: Z. Měřínský (ed.): Konferen-ce Pohansko 1999. 40 let od zahájení výzkumu slovanského hradiska Břeclav – Pohansko. Archaeologia mediaevalis Mo-ravica et Silesiana. Brno 2001, 71-91.Měřínský 2006 – Z. Měřínský: České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu. Praha 2006.Michajlova 2004 – T. Michajlova: Za blagoustrojstvo na rajona okolo „administrativna“ sgrada v Preslav, Pliska – Preslav 10, 2004.Michna 1982 – P. J. Michna: K utváření raně středověké Moravy (Olomouc a historické Olomoucko v 9. až počátku 13. století). Československý časopis historický 30, 713-744.Michna 1988 – P. J. Michna: Počátky hradu olomouckých Pře-myslovců. In: P. J. Michna/M. Pojsl: Románsky palác na Olo-mouckem hradě. Brno 1988, 13-117.Mitscha-Märheim 1937 – H. Mitscha-Märheim: Oberleiserberg und seine Bedeutung im Laufe der Jahrhunderte. Ebendorf 1937.Mitscha-Märheim 1955/1956 – H. Mitscha-Märheim: Oberleis, Niederleis, von der Urzeit zum Mittelalter. Jahrbuch für Lan-deskunde von Niederösterreich 33, 1955/1956, 31-41.Mitscha-Märheim 1958/1960 – H. Mitscha-Märheim: Archäo-logische Anmerkungen zur Frage der slawischen Besiedlung Niederösterreichs. Jahrbuch für Landeskunde von Niederös-terreich 34, 1958-1960.Moravčík 1978 – J. Moravčík: Divinka, okres Žilina, Považská Bystrica, okres Považská Bystrica, Žilina, okres Žilina. In: VSNS 1978, 58-60, 172-175.Morvačík 2000 – J. Moravčík: Prieskumy opevnení v okolí Po-važskej Bystrice. AVANS 1998, 2000, 131, 132.Moravčík 2002 – J. Moravčík: Opevnenia severozápadného Po-važia. Vlast. Zbor. Považia 21, 2002, 7-25.Müller 1991 – R. Müller: Ethnische Verhältnisse in der Um-gebung von Keszthely und Zalavár im 9. – 10. Jahrhundert. In: W. Katzinger/G. Marckhgott (Red.): Baiern, Ungarn und Slawen im Donauraum, 1991.Müller 1995 – R. Müller: Ein karolingerzeitlicher Herrenhof in Zalaszabar (Ungar, Komitat Zala). Sborník prací Fil. fak. Brno E40, 1995, 91-100.Müller 1996 – R. Müller: Ein Nebenschauplatz, die Befestigung von Fenékpusta. In: Staňa/Poláček 1996, 127-139.Müller 1997 – R. Müller: Die Umgebung des Zala Flusses im 8. – 10. Jahrhundert. In: D. Čaplovič – J. Doruľa: (ed.): Central Europe in 8th – 10th Centuries. Bratislava 1997, 74-80. Müller 2002 – R. Müller: Die Bevökerung von Fenékpuszta in der Frühawarenzeit. In: Christentum in Pannonien im ersten Jahrtausend. Internationale tagung im Balaton Museum in Keszthely vom 6. bis 9. November 2000. Zalai Múzeum 11, 2002, 93-101.Nekuda 1964 – V. Nekuda: Příspěvek ke slovanskému osídlení Horního Podyjí. Časopis Moravskeho muzea – Vědy spoločen-ské 49, 1964, 61-68, tab. I-XIV.Nekvasil 1954 – J. Nekvasil: Výzkum v Rebišovicích na Moravě ve světle archeologických výzkumů. In. Arch. Rozhledy 6, 433-437; 465-468.Nekvasil 1964 – J. Nekvasil: Zjišťovací výzkum na raně stře-dověkém hradisku v Moravičanech. Přehled výzkumů 1963, 1964, 62, 63.

Nekvasil 1978 – J. Nekvasil: K otázkám kolem hradiska u Nové Hradečné okr. Olomouc. Arch. Rozhledy 30, 1978, 490.Nešporová 1978– T. Nešporová: Trenčín, okres Trenčín. In: VSNS 1978, 217-223.Nešporová 1993 – T. Nešporová: Najstaršie osídlenie Trenčína. In: Trenčín. Vlastivedná monografia. 1. Bratislava 1993, 33-46.Novák 1975 – P. Novák: Záchranný výzkum na hradišti v Praš-níku. AVANS 1974, 1975, 69.Novák 1976 – P. Novák: Záchranný výzkum na hradišti v Praš-níku. AVANS 1975, 1976, 164, 165.Novák 1977 – P. Novák: Výzkum hradiště v Prašníku. AVANS 1976, 1977, 200, 201.Novák 1980a – P. Novák: Záchranný výzkum hradiště v Praš-níku. AVANS 1978, 1980, 190, 191.Novák 1980b – P. Novák: Pokračování výzkumu hradiště v Praš-níku. AVANS 1979, 1980, 151, 152.Novotný B. 1961 – B. Novotný: Výzkum hradiště „Hrůdy“ u Su-doměřic nad Moravou. Sbor. Československé společnosti ar-cheologické 1, 1961, 61-81.Novotný B. 1962 – B. Novotný: K otázce vzťahu medzi stredo-hradištním a pozdne hradištním osídlením na území dnešní Moravy. Pam. Arch. 53, 1962, 211-217.Novotný B. 1963 – B. Novotný: Výzkum velkomoravského hra-diště „Pohanska“ u Nejdeku na lednickém ostrově. Pam. Arch. 54, 3-40.Novotný B. 1963-1964 – B. Novotný: Výzkum nížinného opev-nění „Petrova louka“ u Strachotína. In: Sborník III. Karlu Ti-helkovi k pětašedesátinám. Brno 1963-1964, 167-173.Novotný B. 1964 – B. Novotný: K otázce osídlení Olomouckého kopce a kláštera – Hradiska ve střední a pozdní době hradišt-ní. Pam. Arch. 55, 1964, 392-415.Novotný B. 1968 – B. Novotný: Záchranný výzkum na hradišti „Louka sv. Petra“ u Strachotína. Přehled výzkumů 1967, 1968, 90-92.Novotný B. 1971 – B. Novotný: Staroslovanské výšinné hradis-ko Mařín u Křenova na Svitavsku. In: Sborník prací Filozofické fakulty Brno E 16, 1971, 217-223.Novotný B. 1981a – B. Novotný: Archeologický výzkum hradu „Rokytná“ na Moravě z 11. až první poloviny 12. století, jeho hradský obvod a románsky dvorec Řeznovice. Arch. Historica 6, 221-238.Novotný B. 1981b – B. Novotný: Výzkum výšínného mladohra-dištního opevnění Rokytné na Moravsko-Krumlovsku, jeho hradský obvod a románsky dvorec Řeznovice. Vlastivědný věstník moravský 33, 282-301.Pavelčík 1958 – J. Pavelčík: Slovanská pohrebiště u Rudimova okr. Val. Klobouky. Přehled výzkumů 1958, 69, 1958.Pauliny 1999 – J. Pauliny: Arabské správy o Slovanoch. Bra-tislava 1999. Peška/Plaček 2002 – J. Peška/M. Plaček: Dědičství věků. Ne-movité archeologické památky Přerovska. Olomouc 2002.Petrovský-Šichman 1964 – A. Petrovský-Šichman: Slovanské osídlenie severného Slovenska. Vlast. Zbor. Považia 6. 1964, 50-106.Pieta 1972 – K. Pieta: Slovanské osídlenie Liptova. Liptov 2, 1972, 67-82.Pieta 1995 – K. Pieta: Nové nálezy z Prosieka. AVANS 1993, 1995, 106, 107.Pieta 2000 – K. Pieta: Laténezetlicher Burgwall und Opferplatz (?) in Trenčianske Teplice. In: J. Bouzek/H. Friesinger/K. Pi-eta/B. Komoróczy (Hrsg.): Gentes, Reges und Rom. Auseinan-dersetzung – Anerkennung – Anpassung. Festschrift für Ja-roslav Tejral zum 65. Geburtstag. Brno 2000 129-155.

248

Pieta 2007 – K. Pieta: Hradiská Bojná II. a Bojná III. In: Pi-eta/Ruttkay/Ruttkay 2007.Pieta/Moravčík 1999 – K. Pieta/J. Moravčík: Včasnostredove-ké hradisko pri Pružine. AVANS 1997, 1999, 137.Pieta/Ruttkay/Ruttkay 2006 – K. Pieta/A. Ruttkay/M. Ruttkay (ed.): Bojná. Hospodárske a politické centrum Nitrianskeho kniežatstva. Nitra 2006.Pieta/Ruttkay/Ruttkay 2007 – K. Pieta/A. Ruttkay/ M. Rut-tkay (ed.): Bojná. Hospodárske a politické centrum Nitrian-skeho kniežatstva. Nitra 2007.Pieta/Ruttkay 2007 – K. Pieta/A. Ruttkay: Bojná – mocenské a christianizačné centrum Nitrianskeho kniežatstva. In: Pi-eta/Ruttkay/Ruttkay 2006.Plachá/Hlavicová/Keller 1990 – V. Plachá/J. Hlavicová/I. Kel-ler: Slovanský Devín. Bratislava 1990.Plachá/Paulík 2000 – V. Plachá/J. Paulík: Počiatky osídlenia devínskeho hradiska v mladšej dobe bronzovej. Slov. Arch. 48, 2000, 37-86.Plachá/Paulík 2001 – V. Plachá/J. Paulík: Najnovšie výsledky výskumu na Devíne. AVANS 2000, 2001, 161-163.Poláček 1994 – L. Poláček: Zum Stand der Erkenntnis der früh-mittelalterlichen Keramik aus dem 8. bis zur mitte des 11. Jahrhunderts in Südwestmähren. In: Staňa 1994, 243-263.Poláček 1995 – L. Poláček: Hradisko u Kramolína. Archeolo-gický výzkum a jeho výpověď o slovanském osídlení hradis-ka. Vlastivědný Věstník Moravský, 1995, 261-276.Poláček 1996a – L. Poláček: Zum Stand der siedlungsarchäo-logischen Forschung in Mikulčice. In: Staňa/Poláček 1996, 213-260.Poláček 1996b – L. Poláček: Archäologische Erforschung mährischer Höhenburgwälle. In: Staňa/Poláček 1996, 283-309.Poláček 1998 – L. Poláček: Neue Forschungen zum Burgwall von Mikulčice. In: Henning/Ruttkay 1998, 359-362.Poláček 1999 – L. Poláček: Raná graf itová keramika a otáz-ka osídlení Mikulčíc v 10. století. Arch. Rozhledy 51, 740-759. Poláček 2000a – L. Poláček (Hrsg.): Studien zum Burgwall von Mikulčice IV, Brno 2000.Poláček 2000b – L. Poláček: Burgwälle, Burgen und Burg-städte in Mähren. In: A. Wieczorek/H. Hinz (Hrsg): Europas Mitte um 1000. Beiträge zur Geschichte, Kunst und Archäo-logie, Band 1. Stuttgart 2000, 289-292.Poleski 2004 – J. Poleski: Wczesnośredniowieczne grody w dorzeczu Dunajca. Kraków 2004.Poulík 1948-1950 – J. Polík: Jižní Morava – země dávných Slovanů. Brno 1948-1950.Poulík 1949 – J. Poulík: Velkomoravské středisko Staré Zám-ky u Brna. Arch. Rozhledy 1, 40, 45, 49-51.Poulík 1957 – J. Poulík: Výsledky výzkumu na velkomorav-ském hradišti „Valy“ u Mikulčic. Pam. Arch. 48, 241-388.Poulík 1963 – J. Poulík: Dvě velkomoravské rotundy v Mikul-čicích. Praha 1963.Poulík 1967 – J. Poulík: Pevnost v lužním lese. Praha 1967.Poulík 1972 – J. Poulík: Velkomoravské mocenské centrum v Mikulčicích. In: Monumentorum Tutela – Ochrana pamia-tok 8, 1972, 5-56.Poulík 1975 – J. Poulík: Mikulčice – sídlo a pevnost knížat velkomoravských. Praha 1975.Poulík 1985 – J. Poulík: Velká Morava. Cyrilometodéjská mise, Slovo k historii 2. Praha 1985.Poulík 1988 – J. Poulík: K otázce vzniku předvelkomoravských hradišť. Slov. Arch. 36, 1988, 189-216.

Pramene I-1 1989 – D. Bialeková (ed.): Pramene k dejinám osídlenia Slovenska z konca 5. až 13. storočia I, zv. 1. Zá-padoslovenský kraj, Nitra 1989.Pramene I-2 1989 – D. Bialeková (ed.): Pramene k dejinám osídlenia Slovenska z konca 5. až 13. storočia I, zv. 2. Zá-padoslovenský kraj, Nitra 1989.Pramene II 1992 – D. Bialeková (ed.): Pramene k dejinám osídlenia Slovenska z konca 5. až 13. storočia II. Stredoslo-venský kraj, Nitra 1992.Procházka 1989 – R. Procházka: Zjisťovací průzkum slovan-ského opevnění na Pohansku u Nejdeku (obec Lednice, okres Břeclav). Přehled výzkumů 1986, 1989, 57, 58.Procházka 1990 – R. Procházka: Charakteristika opevňovacích konstrukcí předvelkomoravských a velkomoravských hradišť na Moravě. In: Pravěké a slovanské osídlení Moravy. Sborník k 80. narozeninám Jozefa Poulíka. Brno 1990, 286-306.Přikryl 1890 – F. Přikryl: Svatý Kliment u Osvětiman, Brno 1890.Ratkoš 1965 – P. Ratkoš: Podmanenie Slovenska Maďarmi. In: O počiatkoch slovenských dejín. Bratislava 1965, 141-178.Ratkoš 1968 – P. Ratkoš: Pramene k dejinám Veľkej Moravy. Bratislava 1968.Ratkoš 1984 – P. Ratkoš: Kontinuita slovanského osídlenia v 9. – 11. stor. In: Slovenský ľud po rozpade Veľkomoravskej ríše. Hist. Štúd. 27-2, 1984, 9-38.Ratkoš 1990 – P. Ratkoš: Slovensko v dobe veľkomoravskej. Košice 1988.Remiášová 1975 – M. Remiášová: Archeologický výskum na hradisku Vyšehrad. AVANS 1974, 1975, 91, 92.Remiášová 1978a – M. Remiášová: Pokračovanie výskumu na lokalite Vyšehrad. AVANS 1977, 1978, 205, 206.Remiášová 1978b – M. Remiášová: Nitrianske Pravno – Vyše-hradné, hradisko Vyšehrad, okres Prievidza. In: VSNS 1978, 144-146.Remiášová 1978c – M. Remiášová: Hradisko Vyšehrad. Arch. Hist. 6, Brno 1978c, 467-471.Remiášová 1980a – M. Remiášová: Pokračovanie výskumu hradiska Vyšehrad. AVANS 1978, 1980, 231-233.Remiášová 1980b – M. Remiášová: Hradisko Vyšehrad. Horná Nitra 9, 1980, 13-30.Remiášová 1986 – M. Remiášová: Z činnosti archeologického oddelenia múzea v Bojniciach. Horná Nitra 12, 1986, 57-95.Remiášová 1998 – M. Remiášová: Vyšehrad ako feudálne síd-lo. Stud. Arch. Slov. Mediaev. 1, 1998, 73-83.Richter 1959 – V. Richter: Raněstředověká Olomouc. Praha – Brno 1959.Rossiaud 1999 – J. Rossiaud: Měšťan a život ve městě. In: J. Le Goff (ed.): Středověký člověk a jeho svět. Praha 1999, 123-157. Ruttkay 1971 – A. T. Ruttkay: Druhá fáza kostolného cintorí-na Na Kostolci pri Ducovom. In: Zaniklé středověké vesnice v ČSSR ve světle archeologických výzkumů. Sborník prací přednesených na III. celostátnim semináři o problematice středověkých vesnic, II. Uherské Hradiště 1971, 29-48.Ruttkay 1972 – A. T. Ruttkay: Výskum včasnostredovekého opevneného sídla v Ducovom, okres Trnava. Arch. Rozhledy 24, 1972, 130-139, 217-220.Ruttkay 1973a – A. T. Ruttkay: Druhá fáza kostolného cin-torína na Kostolci pri Ducovom. In: Zaniklé středověké osady v Československu II. Uherské Hradiště 1973, 43-68.Ruttkay 1973b – A. T. Ruttkay: Sídlo veľkomoravského veľmo-ža v Ducovom pri Piešťanoch. In: Domová pokladnica. Bra-tislava 1973, 94-103.

Drahoslav Hulínek

249


Ruttkay 1975a – A. T. Ruttkay: Novoobjavená včasnostredove-ká rotunda a zaniknutý sídliskový región v Inoveckom pohorí pri Nitrianskej Blatnici. Vlast. Čas. 24, 1975, 97-100.Ruttkay 1975b – A. T. Ruttkay: Waffen und Reiterausrüstung des 9. bis zur ersten Hälfte des 14. Jahrhunderts in der Slo-wakei I. Slov. Arch. 23, 1975, 119-216.Ruttkay 1976 – A. T. Ruttkay: Výsledky výskumu v Ducovom na Kostolci v r. 1968 – 1972 a 1975. AVANS 1975, 1976, 190-196.Ruttkay 1978a – A. T. Ruttkay: Ducové, okres Trnava; Nitrianska Blatnica, okres Topoľčany. In: VSNS 1978, 63-71, 143,144.Ruttkay 1978b – A. T. Ruttkay: Výsledky ďalšej etapy výskumu v Nitrianskej Blatnici. AVANS 1977, 1978, 211-217.Ruttkay 1980a – A. T. Ruttkay: Výsledky výskumu v Nitrianskej Blatnici v roku 1978. AVANS 1978, 1980, 241-245.Ruttkay 1980b – A. T. Ruttkay: Výsledky výskumu v Nitrianskej Blatnici v roku 1979. AVANS 1979, 1980, 185-191.Ruttkay 1981 – A. T. Ruttkay: Správa o výskume v Nitrianskej Blatnici v roku 1980. AVANS 1980, 1981, 256-260. Ruttkay 1985a – A. T. Ruttkay: Problematika historického vý-voja na území Slovenska v 10. – 13. stor. z hľadiska archeolo-gického bádania. In: J. Poulík/B. Chropovský a kol.: Velká Mo-rava a počátky československé státnosti. Praha – Bratislava 1985, 141-185.Ruttkay 1985b – A. T. Ruttkay: Štruktúra osídlenia a dejiny územia Slovenska vo včasnom stredoveku. Štud. Zvesti AÚ SAV 21, 1985, 5-25.Ruttkay 1989 – A. T. Ruttkay: Feudálne sídla a fortifikačné za-riadenia na Slovensku spred polovice 13. stor. (Problematika a najnovšie výskumy). Zbor. SNM. 83 Hist. 29, 1989, 57-107.Ruttkay 1991 – A. T. Ruttkay: Slovania, veľkomoravský štát a stredoveká slovenská národnosť. In: Dejiny dávnovekého Slo-venska. Bratislava 1991, 89-103.Ruttkay 1994 – A. T. Ruttkay: Slovensko v 5. – 10. stor. Náčrt dejín a pramene pre poznanie vojenstva. In: Vojenské dejiny Slovenska I. Bratislava 1994, 67-101.Ruttkay 1998 – A. T. Ruttkay: Zur frühmittelalterliche Hof-, Curtis- und Curia regalis-Frage in der Slowakei. In: Henning/Ruttkay 1998, 405-418.Ruttkay 1999a – A. T. Ruttkay: Feudálne sídla na Slovensku do polovice 13. stor. Pam. Múz., 1999, 19-23.Ruttkay 1999b – A. T. Ruttkay: Počiatky stredovekej Nitry (o vzťahu hmotných a písomných prameňov). In: Avenarius/Ševčíková 1999, 299-327.Ruttkay 2002a – A. T. Ruttkay: Vývoj štátnych štruktúr u zá-padných Slovanov. In: Wieczorek/Hinz 2002, 116-118.Ruttkay 2002b – A. T. Ruttkay: Nitra a Zobor. In: Wieczorek/Hinz 2002, 223-224. Ruttkay 2002c – A. T. Ruttkay: Dvorce v 9. až 13. storočí. In: A. Ruttkay/M. Ruttkay/P. Šalkovský (ed.): Slovensko vo včasnom stredoveku. Nitra 2002, 135-149.Ruttkay 2002d – A. T. Ruttkay: O interetnických vzťahoch po rozpade Veľkej Moravy. In: A. Ruttkay/M. Ruttkay/P. Šalkov-ský (ed.): Slovensko vo včasnom stredoveku. Nitra 2002, 179-188.Ruttkay 2005a – A. T. Ruttkay: Sídla spoločenských elít na strednom Ponitrí v 9. – 13. storočí. In: Ruttkay M. 2005, 77-90.Ruttkay 2005b – A. T. Ruttkay: Archeologický výskum Kostola sv. Michala v Dražovciach a na jeho okolí. In: Ruttkay M. 2005, 99-108.Ruttkay 2006 – A. T. Ruttkay: Významné archeologické loka-lity z včasného stredoveku v oblasti Považského Inovca. In: Pieta/Ruttkay/Ruttkay 2006.

Ruttkay 2007 – A. T. Ruttkay: O možnostiach archeológie pri historicko-demografických analýzach. In: Ve službách arche-ologie 1/2007, Brno 2007, 7-26.Ruttkay M. 2005a – M. Ruttkay (ed.): Dávne dejiny Nitry a oko-lia. Nitra 2005.Ruttkay M. 2005b – M. Ruttkay: Niektoré nové objavy v Nitre a okolí zo včasného a vrcholného stredoveku. In: Ruttkay M. 2005a, 55-76. Ruttkay/Ruttkay M./Bednár 2004 – A. Ruttkay/M. Ruttkay/P. Bednár (Hrsg.): Burgen und Siedlungsstruktur. Castrum Bene 7. Nitra 2004.Sedlák 1994 – V. Sedlák: Die älteste Besiedlung der Komitates Bratislava. In: Beiträge zur ältesten Besiedlung der Slowakei (SHS 18). Bratislava 1994, 13- 128.Sklenář/Sklenářová 2002 – K. Sklenařová/Z. Sklenařová: Roš-tín. In: K. Sklenář/Z. Sklenářová/M. Slabina: Encyklopedie pravěku v Čechách, na Moravě a ve Slezsku. Praha 2002, 306. Skutil 1961 – J. Skutil: Roštínské hradisko v Chřibech na Mo-ravě. Zprávy oblastního muzea v Gottwaldově. 1961, č. 1-2, 39, 40. Skutil 1983 – J. Skutil: Raně středověký Rajhrad a jeho místní a funkční proměny. In: Historická geografie 21, 235-253.Sláma 1986 – J. Sláma: Střední Čechy v raném středověku II. Hradiště, příspěvky k jejich dějinám a významu. Praehistorica XI. Praha 1986.Sláma 2002 – J. Sláma: Přemyslovci a Slavníkovci.. In: Wieczo-rek/Hinz 2002, 155, 156.Sláma 2006 – J. Sláma: Počátky přemyslovského státu. In: Sommer 2006, 30-52.Slivka/Čaplovič 1983 – M. Slivka/D. Čaplovič: Včasnostredo-veké osídlenie Šariša. Študij. Zvesti AÚ SAV 20, Nitra 1983, 273-301.Snášil 2001 – R. Snášil: Grad Morava. In: Galuška/Kouřil/Mě-řínský 2001, 355-365.Sobotka 1950 – J. Sobotka: Paliardiho hradisko, dávné sídliště na Želetavce. Moravské Budějovice 1950.Sobotka/Sejbal 1959 – J. Sobotka/J. Sejbal: Palliardiho hra-disko, výšinné sídliště z mladší doby hradištní datované mince-mi. Časopis Moravského muzea. Vědy společenské XLIV, 79-98.Staňa 1960 – Č. Staňa: Slovanské obytné objekty na hradišti Staré Zámky u Lišně. Pam. Arch. 51, 1960, 240-293.Staňa 1961 – Č. Staňa: Depot želez a žernovů na slovanském hradišti Staré Zámky u Lišně. In: Sborník Československé spo-lečnosti archeologické 1, 110-120.Staňa 1964 – Č. Staňa: Zjisťovací výzkum na hradisku Zelená Hora u Vyškova na Morave. Přehled výzkumů AU ČSAV v Brne 1963, Brno 1964, 56-59.Staňa 1970 – Č. Staňa: Slovanské osídlení na území města Pře-rova. In: Dějiny města Přerova I. Přerov 1970, 79-105. Staňa 1972 – Č. Staňa: Velkomoravské hradiště Staré Zámky u Lišně, stavební vývoj. In: Monumentorum Tutela 8, Bratisla-va 1972, 109-171.Staňa 1985 – Č. Staňa: Mährische Burgwälle im 9. Jahrhun-dert. In: Die Bayern und ihre Nachbbarn. 2. Berichte des Sym-posiums der Kommision für Frühmittelalterforschung 1982. Wien 1985, 157-200.Staňa 1988 – Č. Staňa: Velkomoravské počátky Brněnska. In: Rodná země. Brno 1988, 168-180.Staňa 1993 – Č. Staňa: Pustiměrský hrad. Arch. Hist. 18, 1993, 181-197.Staňa 1994 – Č. Staňa (ed.): Slawische keramik in Mitteleuro-pa vom 8. bis zum 11. Jahrhundert. Internationale Tagungen in Mikulčice I. Brno, 1994.

250

Staňa 1996 – Č. Staňa: Archäologische Erforschung mähris-cher Höhenburgwälle. In: Staňa/Poláček 1996.Staňa 1998 – Č. Staňa: Přerov – eine Burg des Boleslaw Chrobry in Mähren. In: Henning/Ruttkay 1998.Staňa 1999 – Č. Staňa: Dva unikátní raně středověké nálezy z Přerova na Moravě (kožený svršek boty a olověné mincovní závaží). In: Arch. Rozhledy 51, 760-773.Sommer 2006 – P. Sommer (ed.): České země v raném středo-věku. Praha 2006.Sós 1973 – A. Sós: Die slawische Bevölkerung Westungarns im 9. Jahrhundert. Münchner Beiträge zur Vor- und Frühge-schichte 22, Mnüchen 1973.Staššíková-Štukovská 1984 – D. Staššíková-Štukovská: Výsledky prieskumu na strednom Považí. AVANS 1983, 1984, 199-208.Staššíková-Štukovská/Šalkovský/Béreš/Hajnalová/Hušťaková/Krempaská/Javorský 2006 – D. Staššíková-Štukovská/P. Šal-kovský/J. Béreš/E. Hajnalová/E. Hušťaková/Z. Krempaská/F. Javorský: Včasnostredoveké hradisko I Spišské Tomášovce – Smižany – 1. etapa spracovania, 2006, Zbor. SNM, C, Arche-ológia 16, 2006, 167-234.Steinhübel 1998a – J. Steinhübel: Pôvod a najstaršie dejiny Nitrianskeho kniežatstva. Hist. Čas. 46/3, Bratislava 1998, 369-416.Steinhübel 1998b – J. Stenhübel: Kniežatá Michal a Štefan. Knieža Poznan. In: Fusek/Zemene 1998, 111-114.Steinhübel 1998c – J. Steinhübel: Pribinova Nitra. In: Fusek/Zemene 1998, 91, 92.Steinhübel 1999 – J. Steinhübel: Vznik Uhorska a Nitrianske kniežatstvo. Hist. Čas. 47/4, 1999, 569-614.Steinhübel 2000a – J. Steinhübel: Uhorské kráľovstvo a Nit-rianske kniežatstvo za vlády Štefana I. Hist. Čas. 48/1, 2000, 3-34Steinhübel 2000b – J. Steinhübel: Das Fürstentum von Neut-ra (Nitra) im Grossmährischen Reich und Ungarn. In: A. Wi-eczorek/H. Hinz (Hrsg): Europas Mitte um 1000 Beiträge zur Geschichte, Kunst und Archäologie, Band 1. Stuttgart 2000, 311-313.Steinhübel 2004 – J. Steinhübel: Nitrianske kniežatstvo. Roz-právanie o dejinách nášho územia a okolitých krajín od sťa-hovania národov do začiatku 12. stor. Bratislava 2004. Steinhübel 2007 – J. Steinhübel: Die Herrschaft der Ungarn uber die Slowakei. Slawen, Ungarn, Baiern und Sachsen in den Jahren 896–921. In: Zehetmayer 2007b.Studeníková 1980 – E. Studeníková: Sídliskové nálezy z Piešťan – Kocuríc. AVANS 1979, 1980, 197, 198.Szameit 1995 – E. Szameit: Gars-Thunau – frühmittelalterliche fürstliche Residenz und vorstädtisches Handelszentrum. In: H. J. Brachmann (Hrsg.): Burg – Burgstadt – Stadt. Zur Ge-nese mittelalterlicher nichtagrarischer Zentren in Ostmitte-leuropa. Berlin 1995, 274 ff.Szameit 1998 – E. Szameit: Zum frühmittelalterlichen Burgwall von Gars/Thunau. Bemerkungen zu den Fortifikationsresten und der Innenbebauung. Ein Vorbericht. In: Henning/Ruttkay 1998, 71-79. Szöke 2002 – B. M. Szöke: Karolínska Civitas Mosaburg (Za-lavár). In: Wieczorek/Hinz 2002Šalkovský 1987 – P. Šalkovský: Velikomoravskije gorodišča Slo-vakii. In: Trudy piatogo meždunarodnogo kongressa slavian-skoj archeologii. I-2b. Moskva 1987, 126-133.Šalkovský 1988a – P. Šalkovský: Druhá etapa zisťovacieho výskumu v Detve. AVANS 1987, 1988, 129, 130.Šalkovský 1988b – P. Šalkovský: K vývoju a štruktúre osídlenia v dobe slovanskej. Slov. Arch. 36, 1988, 379-414.

Šalkovský 1994a – P. Šalkovský: Frühmittelalterliche Burgwal bei Detva. Slov. Arch. 42, 1994, 155-185.Šalkovský 1994b – P. Šalkovský: Hradisko v Detve. Katalóg ar-cheologických prameňov z doby bronzovej, halštatskej, la-ténskej a rímskej, z obdobia sťahovania národov a včasného stredoveku. Nitra 1994.Šalkovský 2002 – P. Šalkovský: Hradiská na Pohroní. In: A. Ruttkay/Ruttkay M./P. Šalkovský (ed.): Slovensko vo včas-nom stredoveku. Nitra 2002, 123-135.Šalkovský 2006 – P. Šalkovský: Výskum a rekonštrukcia fortifi-kácie západného areálu včasnostredovekého hradiska. Slov. Arch. 54-2, 2006, 239-257.Šedo 1976 – O. Šedo: Nové nálezy zo stredovekého opevnenia Hrádek a zo sídliska Za hrádek v Turí. AVANS 1975, 1976, 200, 201.Šedo 1981 – O. Šedo: Druhá sezóna výskumu v Lopušných Pa-žitiach. AVANS 1980, 1981, 281, 282.Šedo 1987 – O. Šedo: Prieskum na trase plynovodu medzi Hor-ným Vadičovom a Kysuckým Novým Mestom. AVANS 1986, 1987, 100, 101.Šmíd 1991 – M. Šmíd: Včasnostredoveký materiál z hradiska pri Ústí (okres Přerov). Přehled výzkumů 1988, 1991, 52.Šmíd 2000 – M. Šmíd: Kostelec na Hané (okres Prostějov). Přehled výzkumů 1999, 2000, 168, 169.Šolle 1981 – M. Šolle: Kouřim v průběhu věků. Praha 1981.Štefanovičová 1975 – T. Štefanovičová: Bratislavský hrad v 9. stor. Bratislava 1975.Štefanovičová 1989a – T. Štefanovičová: K niektorým problé-mom veľkomoravských hradísk na Slovensku. Časopis Morav-ského musea 74, Brno 1989, 89-98.Štefanovičová 1989b – T. Štefanovičová: Osudy starých Slo-vanov. Bratislava 1989.Štefanovičová 1993 – T. Štefanovičová: Slovanská Bratislava. In: T. Štefanovičová (zost.): Najstaršie dejiny Bratislavy. Bra-tislava 1993, 275-325.Štefanovičová 1995 – T. Štefanovičová: Zur frühstädtischen Entwicklung ausgewählter großmährischen Zentrem. In: Burg – Burgstadt – Stadt zur genese mittelalterlicher nichtagra-rischer Zentrum in Ostmitteleuropa. Berlín : Akademie Verlag 1995, 265-273.Štefanovičová 2002 – T. Štefanovičová: Devín a Bratislava: dva významné body včasného stredoveku na strednom Dunaji. In: A. Wieczorek – H.- M. Hinz (Hrsg.): Europas um 1000. Beiträge zur Geschichte un Archäologie. 1. stuttgart 2000, 121-125. Štefanovičová 2004a – T. Štefanovičová: Die Bratislavaer Burg im Früh-und Hochmittelalter und ihr Siedlungshinterland. In: Ruttkay/Ruttkay M./Bednár 2004, 289-96.Štefanovičová 2004b – T. Štefanovičová: Výskum dómu sv. Martina. In: T. Štefanovičová a kol.: Dóm sv. Martina v Bratislave. Archeologický výskum 2002–2003. Bratislava 2004.Štefanovičová/Henning/Ruttkay 2007 – T. Štefanivičová/J. Henning/M. Ruttkay: Možnosti prezentácie veľkomoravských archeologických pamiatok na Bratislavskom hrade. In: Pieta/Ruttkay/Ruttkay 2007.Tomka 2004 – P. Tomka: Kulturwechsel der spätantiken Be-völkerung eines Auxiliarkastells: Fallbeispiel Arrabona. In: H. Friesinger/A. Stuppner (Hrsg.): Zentrum und Peripherie – Gesellschaftliche Phänomene in der Frühgeschichte. Mittei-lungen der Prähistorischen kommission. Band 57. Wien 2004, 389-401.Tóth 1999/2000 – E. Tóth: Mosaburg und Moosburg. Acta Ar-chaeologica Academiae Scientiarum Hungaricae 51. Budapest 1999/2000, 441-454.

Drahoslav Hulínek

251


Trnka 1981 – G. Trnka: Die ur- und frühgeschichtliche Besied-lung des Burgstalles von Schiltern, NÖ, Wien 1981.Trnka/Tuzar 1981 – G. Trnka/J. Tuzar: Fundberichte aus Öster-reich 20, 1981, 545-546.Třeštík 1997 – D. Třeštík: Počátky Přemyslovců. Vstup Čechů do dějin. Praha 1997.Třeštík 2001 – D. Třeštík: Vznik Velké Moravy. Moravané, Če-chové a střední Evropa v letech 791 – 871. Praha 2001.Třeštík 2006 – D. Třeštík: Zformování se střední Evropy a sym-bolický rok 1000. In: Sommer 2006.Turčan 1994 – V. Turčan: Ďalšie slovanské nálezy zo Smoleníc – Molpíra. Zbor. SNM. 88 Arch. 4, 1994, 75-81.Turčan 1995 – V. Turčan: Nové nálezy ostrôh zo Smoleníc – Molpíra. Zbor. SNM. 89 Arch. 5, 1995, 77-82.Turčan 2007 – V. Turčan: Depoty z Bojnej v zbierkach Archeolo-gického múzea SNM. In: Pieta/Ruttkay/Ruttkay 2007.Unger/Kos 2002 – J. Unger/P. Kos: Rajhrad (okr. Brno-ven-kov). Přehled výzkumů 43, 2002, 292-294.Vaklinov 1977 – C. Vaklinov: Formirane na starobˇlgarskata kultura. Sofia 1977.Vallašek 1999 – A. Vallašek: Predsunutý obranný systém bra-tislavského hradiska. Zbor. SNM. 93 Arch. 9, 1999, 105-114.Váňa 1977 – Z. Váňa: Objevy ve světe dávných Slovanů. Pra-ha 1977.Varsik 1994 – B. Varsik: Kontinuita medzi veľkomoravskými Slovanmi a stredovekými severouhorskými Slovanmi. Bra-tislava 1994.Veliačik/Romsauer 1994 – L. Veliačik/P. Romsauer: Vývoj a vzťah osídlenia lužických a stredodunajských popolnicových polí na západnom Slovensku. Nitra 1994.Veliačik/Romsauer 1999 – L. Veliačik/P. Romsauer: Výsledky výskumu hradiska lužickej kultúry v Zemianskom Podhradí (predbežná správa). Slov. Arch. 46, 1999, 225-251.Vignatiová 1992 – J. Vignatiová: Břeclav – Pohansko II. Slovan-ské osídlení jižního předhradí, Spisy FF č. 291. Brno 1992.Vignatiová 1996 – J. Vignatiová: Zum Stand der Erforschung des Burgwalls Břeclav – Pohansko. In: Staňa/Poláček 1996, 261-266.

Vignatiová/Klanicová 2001 – J. Vignatiová/E. Klanicová: Predbežná správa o výsledcích archeologického výzkumu na jižním předhradí Pohanska u Břeclavi v letech 1991–1994. In: Z. Měřínský (ed.): Konference Pohansko 1999. 40 let od za-hájení výzkumu slovanského hradiska Břeclav – Pohansko. Archaeologia mediaevalis Moravica et Silesiana. Brno 2001, 21-30.Vladár 1978 – J. Vladár: Umenie dávnovekého Spiša. Brati-slava 1978.Wihoda 2006 – M. Wihoda: Morava v 10. století. In: Sommer 2006, 33-73.Wolfram 1995 – H. Wolfram: Grenzen und Räume. Geschich-te Österreichs vor seiner Entstehung. Österreichische Ge-schichte 378 – 907. Wien 1995.Zacherle 1975 – S. Zacherle: Geologická pozorování na hra-disku sv. Klimenta u Osvětiman a otázka provenience velko-moravského stavebního materiálu. Časopis Moravského Mu-sea Zemského, vědy společenské LX, Brno 1975, 79-98.Zacherle 1987 – S. Zacherle: Nové poznatky o klimentském hradisku u Osvětiman, Slovácko XXIX, Uherské Hradište 1987, 21-33. Zehetmayer 2007a – R. Zehetmayer: Zur Geschichte des nie-derosterreichischen Raums im 9. und in der ersten Hälfte des 10. Jahrhunderts. In: Zehetmayer 2007b.Zehetmayer 2007b – R. Zehetmayer (Heraus.): Schicksalsjahr 907. Die Schlacht bei Pressburg und das fruhmittelalterliche Niederösterreich. Katalog zur Ausstellug des Niederöster-reichischen Landesarchivs 3. Juli bis 28. Oktober 2007 in der Kulturfabrik Hainburg. St. Polten 2007.Zeman/Havlíček – Zeman/Havlíček: Geomorfologická pozice lokality Strachotín – Petrova louka (okr. Břeclav). Přehled výzkummů 1975, Brno 1977, 59, 60.Žemlička 2006 – J. Žemlička: Sídelní geografie přemyslov-ských Čech. In: Sommer 2006.Žudel 1984 – J. Žudel: Stolice na Slovensku. Bratislava 1984.

Summary

Functional classification of Great Moravian fortified settlements based on their social importance and continuity of their preservation

in 10th century (Moravia and western and middle Slovakia)

In Slovakia, we can assume 84 locations that, ac-cording to corresponding literature, are connec-ted with fortified settlements in the area of wes-tern and middle Slovakia and date back to the pe-riod from the turn of the 8th and 9th century until the 10th century. That is 67% of the total number of 126 locations stated in the list of this study. In Moravia, respecting the current state borders and the up-to-date status of exploration, I assume the existence of 42 fortified settlements regardless of their archaeological confirmation with emphasis on the Great Moravian period. That is 33% of the total number of 124 locations (fig. 5). This number

includes archaeologically substantiated hill forts, either without specification or specified and po-tential hill forts, which have not been relevantly confirmed yet. In the Moravian contemporary se-ction (where the probable contemporary borders are observed) within the territory explored in the work, it was 47 locations (37% of the total number of locations stated in the list), and in the Nitra se-ction, it was 79 locations (63% of the total number of locations stated in the list) (fig. 6). After the year 907 in Moravia, the once domina-ting locations gradually died away or radical dec-line of their functional significance came about. It

252

was especially Mikulčice (continuity of settlement until the 11th century to a very limited and neg-ligible degree), Břeclav – Pohansko. It happened only to a certain degree in Staré Město –Uherské Hradište, where there was not degeneration so much, but a change in the quality of significance of the location. Even though Nitra, Bratislava and Devín were probably not the centres of the state after disintegration of the Great Moravia anymore, they continued to exist. At these significant early medieval locations, continuity of settlement in the 9th – 10th century proves it. Also the role of Nitra, as a significant political and administrative cen-tre, and Bratislava, as the ruling centre of a gre-at part of the region of western Slovakia, probably survived. Also later segmentation of hill forts in the 10th century stems from the Great Moravian period. Fortified settlements remained in exis-tence and fulfilled the role of local centres, whe-reby some of them later became the centres of ko-mitats/counties (Trenčín, Starý Tekov). Equally in the 10th century, there were guard hill forts and safe sites. It is more problematic to characterize fortified settlements in the territory of middle and western Slovakia based on their social and milita-ry importance in the 10th century than in the 9th century. The dissolution of the Great Moravia to a certain extent eroded the previous arrangement of the society. Nevertheless, social and ruling positi-on of the individual fortified settlements, which

continually survived from the previous period, ori-ginates from the Great Moravian tradition. The-re was only a change in the function with a given hill fort or the function stayed the same also in the 10th century. Several guard hill forts in the territo-ry of Moravia went through a similar development connected more likely with destruction than in the central locations. Overall, it can be assumed that there was not a relatively significant degeneration of the former archaeologically substantiated Gre-at Moravian fortified settlements. There was a de-crease in their number and a change in their func-tional importance. In the explored territory, out of the total number of 126 locations from the pe-riod of the 8th – 10th century mentioned in this re-port, around 47 fortified settlements (deviation of plus/minus 5) that existed before also in the Gre-at Moravian period survived all of the 10th century (that is 37%). During the 10th century, probably 41 locations (33%) that existed in the Great Mora-vian period became extinct. Approximately 38 lo-cations (30%) out of the total number of the forti-fied settlements from the period of the 8th – 10th century are not substantiated in the 10th century. These locations either became extinct before the 10th century came or interpretation of their status of exploration with the emphasis on the 10th cen-tury is, for the time being, untraceable with the current state of knowledge (fig. 9).

Drahoslav Hulínek

253


Staroměstsko-uherskohradišťská aglomerace – Veligrad v době zániku Velké Moravy

Luděk Galuška

Raně středověké osídlení, které se v 9. sto-letí rozprostíralo na katastrech dnešních měst Uher-ské Hradiště a Staré Město v severní části střed-ního Pomoraví, představuje územně nejrozsáhlejší sídelní aglomeraci Velké Moravy (souhrnně Hrubý 1965, Galuška 2001, 123-137, z jiného pohledu Sná-šil 1987, 149-156). Tato aglomerace prošla spe-cifickým vývojem, jehož počátky sahají nejpozději

do průběhu první poloviny 7. století. Právě tehdy a možná i o něco dříve, se totiž na východním okra-ji severní staroměstské ostrožny usadili první Slo-vané. Další zlomové body ve vývoji aglomerace, jež se odehrály někdy v průběhu druhé poloviny 8. či spíše až na přelomu 8. a 9. století, lze spatřovat ve vzniku předvelkomoravského opevněného síd-liště-hradiska, opět situovaného na severní sta-

roměstské ostrožně, a také v založení sídla, snad s funk-cí kontrolního bodu při dů-ležitém říčním přechodu, lokalizovaného na jed-nom z ostrovů mezi hlavním a bočním tokem řeky Moravy. Tento bývalý říční ostrov – v současnosti přibližně plo-cha historického jádra měs-ta Uherské Hradiště – byl ve středověku jmenován os-trovem sv. Jiří. V období Velké Moravy se na půdě staroměstsko-uherskohradišť ské aglo-merace odehrál proces, v jehož průběhu došlo k osídlení podstatné části území na pravém břehu řeky Moravy v místech Starého Města a čtvrti „Rybárny“, rozšířila se osídlená plocha na říčním ostrově, dobu-dován byl církevní areál na sadské výšině v jihovýchod-ní části aglomerace. Ruku v ruce s tím ovšem zanikla opevnění bývalého před-velkomoravského hradiska na severní staroměstské ostrožně, naopak dostavěn

Obr. 1. Velkomoravská staroměstsko-uherskohradišťská sídlení aglomerace – Veligrad. Linie bodů – průběh opevnění, drobné tečkování – rozsah osídlené plochy, body v kroužcích s křížky – církevní stavby, body v čtvercích – stavby profánního charakteru. A – jižní staroměstská ostrožna s kostelem v poloze „Špitálky“, B – severní staroměstská ostrožna s kostelem v poloze „Špitálky“, C – po-loha „Na Dědině“, D – poloha „U Víta“ a „Za Kostelíkem“, E – Rybárny, F – poloha „Za Radnicí“, G poloha „Nad Haltýři“, H – poloha „Padělky“, I – poloha „Na Zahrádkách“, K – ostrov sv. Jiří, M – sadská výšina s církevním areálem. Podle L. Galušky a V. Hrubého.

254

byl vnější fortifikační pás v severozápadní a jižní části Starého Města, vy-budována byla mohutná hradba v „Rybárnách“ na samém východním okra-ji aglomerace. Na někte-rých místech, jako např. v poloze „Na Valách“ nacházející se na se-verní staroměstské os-trožně, nebo na vyvýše-né poloze „Na Dědině“ v nivě řeky Moravy, do-šlo ke změně funkční-ho využití daných míst, když pozůstatky staveb a fortifikací někdejšího hradiska překryly hro-by neustále se rozšiřující nekropole, resp. obyd-lí rybářů vystřídaly stav-by skvostnější - na maltu zbudovaná stavba palá-cového charakteru a kos-tel-rotunda sv. Michala. Přesto, že v prů-běhu více než sta let tr-vajících vykopávek a vý-zkumů bylo získáno ne-malé množství poznatků, musíme konstatovat, že naše vědomosti o charak-teru osídlení jednotlivých míst staroměstsko-uher-skohr adišť ské s ídelní aglomerace nejsou do-stačující a zejména rov-noměrné. Jejich stav je logicky přímo úměrný roz-sahu dosud archeologicky prozkoumaných poloh a nalezišť, kvalitě dochování, či spíše stavu narušení původních nálezových situací recentními zásahy a konečně také stavu vyhodnocení výsledků součas-ných a především dříve uskutečněných archeologic-kých výzkumů. Nicméně i z toho co víme, můžeme podat následující obraz staroměstsko-uherskohra-dišťské aglomerace, v jakém se tato mohla nacházet někdy na sklonku existence Velké Moravy. Svého největšího územního a zřejmě i po-pulačního rozsahu dosáhla staroměstsko-uhersko-hradišťská aglomerace v průběhu druhé poloviny

9. až začátku 10. století. Rozkládala se napříč ce-lou nivou řeky Moravy širokou v daných místech 2,4 - 2,6 km (obr. 1). Její okraje se na východě opíraly o západní svahy Luhačovické pahorkatiny a na západě o zvlněnou krajinu předhůří Chřibů a vyvýšené terasy vytvořené řekou Moravou. Zřej-mě vyhovující hydrologické poměry výrazně svá-zané právě s řekou Moravou dovolovaly na úze-mí aglomerace osídlit nejen relativně nízko se na-cházející štěrko-písčité vyvýšeniny a duny (polohy „Na Zahrádkách“, „Na Zerzavici“), ale dokonce i ještě nížeji se rozkládající místa na uherskohra-

Obr. 2. Velkomoravská staroměstsko-uherskohradišťská sídlení aglomerace – Veligrad, poloha „Na Dědině“, nálezová situace objektů mocenského areálu (nahoře), A – pravděpodobný rozsah profán-ní kamenné stavby s přístavkem opatřené několika typy litých maltových podlah, B – štěrkový štět, C – rotunda sv. Michala a pokus o její kresebnou rekonstrukci (dole). Námět a kresba L. Galuška.

Luděk Galuška

255


dišťském říčním ostrově sv. Jiří. Osídlení plně vy-užívalo také míst na dvou dominantních staro-městských vyvýšených ostrožnách, jižní a severní, oddělených od sebe Salašským potokem a také míst na rozsáhlejších vyvýšených terénech rozprostíra-jících se východně od těchto ostrožen. Hlavní ar-cheologická naleziště se tak na jižní ostrožně roz-kládají v polohách „Špitálky“ a „Na Špitálkách“, na severní ostrožně pak v polohách „Na Valách“, „Nad Haltýři“ a v poloze „Padělky“, východně od nich se nacházející lokality pak souvisejí s polohami „Na Zahrádkách“, „Na Kostelíku“, resp. „U Víta“, „Za Radnicí“ a „Na Dědině“ (Zelnitius 1943, Hrubý 1965, Galuška 2001, 123-137). V Uherském Hradiš-ti – Sadech v poloze „Špitálky“ se tamní křesťanské centrum rozkládalo na vysoké, říčkou Olšavou ob-

tékané ostrožně z východu ostře vřezané do mo-ravní nivy (Galuška 1996), v samotném městě jsou lokality omezeny téměř výhradně na městské his-torické jádro (Snášil/Procházka 1981, 9-58, Sná-šil/Novotný 1984, 71-74, Frolíková/Kaliszová 1990, 115-125, Procházka/Havlíček 1996, 200-212). Pravděpodobné centrum celé staroměstsko-uherskohradišťské sídlení aglomerace se rozkládalo při vodoteči Vláka, na jižním okraji staroměstské části v poloze „Za Radnicí“ (obr. 1: C, obr. 2). Bylo tvořeno reprezentativní stavbou palácového typu, zděným kostelem - rotundou sv. Michala a okolním srubovým sídlištěm. Pravý břeh Vláky byl v daných místech ještě zpevněn valem, který mohl sloužit nejen jako opevnění, ale i jako protipovod-ňová zábrana. Palácová stavba byla vystavěna za

použití kvalitní vápenné malty, kamenů a druhotně využitých římských cihel a snad i jejich „velkomo-ravských“ napodobenin. Byla dlouhá minimálně 18 m, široká 10 m a její střecha byla sestavena z vypalovaných hliněných komponentů antického charakteru. Interiér byl omítnut, chodilo se po třech typologicky odlišně realizovaných maltových podlahách (Galuška 1990, 121-132). Vedle stojící ro-tunda sv. Michala před-stavuje centrálu, vět-šinou považovanou za typ vlastnického kostela. Je pravděpodobné, že ji vy-užíval velmož, hypotetic-ky snad vládce celé aglo-merace se svojí rodinou, tedy představitel nobili-ty, jenž obýval sousední stavbu palácového typu. Té ovšem nelze upřít ani roli místa se sněmovní, či poradní funkcí. V oko-lí tohoto mocenského areálu byly zjištěny po-zůstatky sídliště. Smě-rem východním se toto sídliště táhlo ještě do

Obr. 3. Velkomoravská staroměstsko-uherskohradišťská sídlení aglomerace – Veligrad, poloha „Na Valách“, nálezová situace centrální části nekropole a základů kostela (nahoře) a pokus o její kresebnou rekonstrukci. Námět a kresba L. Galuška.

256

vzdálenosti cca 600 m až do Rybáren (obr. 1: E). O struktuře tohoto sídliště nevíme nic bližšího, v Rybárnách však stál kostel blíže neurčeného pů-dorysu, v jehož okolí se našly pozůstatky několi-ka hrobů (Snášil/Kruťa/Stloukal 1993, 115-147). Podle Roberta Snášila byl tento kostel zasvěcen pravděpodobně sv. Klimentu, přičemž později, v 15. století, se právě k němu mělo vztahovat ozna-čení „capella Morauorum“, kaple Moravanů, ob-jevující se v písemných pramenech té doby (Sná-šil 2001, 179-187). Severoseverovýchodně od mo-cenského areálu se osídlení táhlo do vzdálenosti cca 900 m. Sídliště v těch místech, především pak v poloze „Na Kostelíku“ resp. „U Víta“ mělo hlavně výrobní charakter, neboť tam byl rozpoznán celý řemeslnický areál (obr. 1: D). Tento areál byl ješ-tě dále členěn na okrsky: klenotnický s deseti vý-robnami, kovářský se dvě-ma a hrnčířský se třemi dílnami, které doprovázel jeden rozměrný objekt shromažďovacího cha-rakteru (Galuška 1989, 405-454; 1992, 123-161). Prokazatelná obyd-lí v rámci řemeslnického areálu zjištěna nebyla, takže máme co do činění s vysoce specializovanými dílenskými provozy, je-jichž chod si vyžadoval náročnou organizaci po-čínaje obstaráváním su-roviny a konče distribucí výrobků (Galuška 2004, 102-103). Nabízí se otáz-ka, kdopak asi byl ten, je-muž byly hotové výrobky, zejména ony zlaté a stří-brné šperky, př ípadně technologicky náročné výkovky, určeny? Asi 50 m východ-ně od polohy „U Víta“, v poloze „Za Kostelíkem“, jsme v letech 2005-2006 prozkoumali samý okraj středohradištního osíd-lení, dále na východ už zřejmě byla jen zaplavo-

vaná niva. Další stopy výrazného osídlení byly pro-zkoumány v poloze „Za Zahradou“, jižně od kostela v poloze „Na Valách“. I tam byly zaznamenány do-klady výroby, zejména kovářství, nezřídka je však provázejí pozůstatky obydlí. Podobně tomu bylo v případě polohy „Za Radnicí“, kde však byl v roce 1981 ještě prozkoumán tzv. dlouhý výrobní ob-jekt, či okrsek (obr. 1: F). Šlo o více než 20 m dlou-hé stavení rozdělené na jakési výrobní boxy s pe-cemi, v nichž se nacházela pracoviště klenotníka, hutníka, výrobce keramiky antických tvarů, kováře a snad i skláře (Galuška 1983, 123-136). Tato po-loha se rozkládá asi 120 m západně od mocenské-ho okrsku „Na Dědině“. Zdůrazňuji to proto, že se zdá, jako by mocenský areál „Na Dědině“ byl ob-

Obr. 4. Velkomoravská staroměstsko-uherskohradišťská sídlení aglomerace – Veligrad, rozmístění fortifikace (nahoře) a pokusy o rekonstrukce jednotlivých částí archeologicky zjištěných hradebních těles 1-5. Podle V. Hrubého a L. Galušky.

Luděk Galuška

257


klopen vysoce specializovanými a zřejmě také dobře organizovanými centry výroby. Je to lo-gické, neboť kdo jiný si tehdy mohl dovolit dis-ponovat surovinami a zároveň odebírat výrobky nejen šperkařů, nýbrž i kovářů, sklářů nebo hut-níků, když ne samotný vládce, případně ještě snad vysoce postavený velmož? Ostatně také v Mikul-čicích se největší procento nálezů souvisejících s výrobou šperků nachází právě na tamním tzv. knížecím hradě, přičemž podobná situace byla za-znamenána také na Pohansku u Břeclavi, na půdě známého velmožského dvorce (Klanica 1974, 24, 55, obr. 27; Dostál 1975, 56-57, 1984, 23). Jižní až jihovýchodní části severní staro-městské ostrožny, včetně jejích svahů, byly na pře-lomu 9. a 10. století vy-užívány už výhradně jen k pohřbívání zemřelých (obr. 1: B, obr. 3). Na plo-še cca 4 ha tam v rozmezí asi jednoho sta let moh-lo být do země uloženo snad až 3000 zemřelých, což z nekropole „Na Va-lách“ činí největší pohře-biště z doby trvání Velké Moravy (Hrubý 1955; Ga-luška 1993; 71-73; 2002, 56-61). Podstatná část hrobů se koncentrovala v okolí tamního sálového kostela s protáhlou pod-kovovitou apsidou (Hrubý 1955a, 265-306). Nemálo hrobů, včetně skupin-ky s jasnými tzv. proti-vampyrickými zásahy, se však nacházelo ještě ve vzdálenosti 50-70 m vý-chodně od kostela (Ga-luška 2004a, 81-90). Je zřejmé, že staroměstská nekropole „Na Valách“ ale-spoň od poloviny 9. sto-letí plnila funkci cen-trálního pohřebiště když ne celé aglomerace, tak přinejmenším její staro-městské části, přičemž na němž stojící kostel sehrá-val roli hlavní pohřebištní kaple (Galuška/Poláček

2006, 99-101). Západně a severně od pohřebiště „Na Valách“ se už opět rozkládala sídliště, místy s roztroušenými hroby nebo malými skupinkami hro-bů. Až teprve v okrajové poloze „Nad Haltýři“ (obr. 1:G) se nalezly výrazné doklady slévání barevných kovů představované hlavně pozůstatky několika pecí tzv. kelímkového typu. Stav dochování těch-to pecí a průvodní nálezy umožnily dokonce rekon-struovat v nich užívané technologické postupy, ná-sledná analýza slitků pak naznačila, že surovina, která v pecích byla slévána má téměř totožné slo-žení jako zvonovina, takže nelze vyloučit dokonce i místní výrobu zvonů (Hrubý 1965, 323-336). Na samém okraji severní staroměstské ostrožny v po-loze „Padělky“ (obr. 1: H), těsně při linii vnějšího

Obr. 5. Velkomoravská staroměstsko-uherskohradišťská sídlení aglomerace – Veligrad, Uherské Hra-diště-Sady, církevní areál v poloze „Špitálky“. Nálezová situace (nahoře), A - soubor zděných cír-kevních staveb a pohřebiště, B – srubové sídliště, C – dlouhá dřevěná halová stavba s přístavkem, a pokus o její kresebnou situaci. Námět a kresba L. Galuška.

258

opevňovacího pásu, byly odkryty dvě kamenné zdi dlouhé 610 a 570 cm a široké 65-70 cm, jež vytvářejí téměř rovnoramenný kříž. Vilém Hrubý interpreto-val tento nález jako pozůstatek větrného mlýna a přirovnal jej k pozdějším mlýnům tzv. německého typu, které se pomocí páky natáčely proti větru (Hrubý 1965, 170-174). Pokud by tomu tak bylo, a s odstupem času se k danému problému mohu jen těžko odpovědně vyjádřit, pak by se jednalo o zřej-mě nejstarší větrný mlýn datovatelný někam ke sklonku existence Velké Moravy. Jižní staroměstská ostrožna byla na přelo-mu 9. a 10. století využívána zejména k sídlištně vý-robním účelům (obr. 1: A). Výzkumy Roberta Sná-šila, ale i jeho předchůdců, např. Františka Myk-líka, Antonína Zelnitia či Emanuela Lepky, odkryly na této ostrožně v polohách „Na Špitálkách“, „Pí-sečnice“, „Čtvrtě“ a na tzv. Myklíkově nalezišti v poloze „Čertůj kút“ desítky raně středověkých objektů a hrobů. Doloženo v nich bylo železář-ství, kovářství a kovolitectví, vše na podkladě pecí a průvodních nálezů v podobě odpadu a polotova-rů (Snášil 1981, 67-69). Lidé bydleli v zemnicích i stavbách povrchových se srubovou nadzemní kon-strukcí (Hrubý 1965, 52-71). Jako celek vytváře-jí objekty na jižní ostrožně podle Viléma Hrubého ovál s nálezově sterilním středem, anebo - pod-le Roberta Snášila - podkovu ústím orientovanou k západu (Hrubý 1965, 68; Snášil 1981, 67). Robert Snášil také soudí, že ono sterilní území uvnitř síd-lištní podkovy, případně oválu, mohlo být využívá-no jako tržiště. To nelze vyloučit, ovšem ani s jis-totou odmítnout, nicméně hypoteticky by to mohl potvrzovat tamní, málo vzpomínaný nález bronzové byzantské mince císaře Lva VI., který vládl v letech 886-911 (Hrubý 1965, 347). Kromě možnosti, že se na jižní ostrožně nacházelo tržiště nevylučuji ani eventualitu, že tato místa, stejně jako další nálezů prostá místa přiléhající zevnitř k vnějšímu opevňo-vacímu pásu, mohla plnit funkci útočiště vesnické-ho obyvatelstva v době nepřátelských útoků. Na samém jihozápadním okraji polohy „Špitálky“ stála významná stavba, kostel zřejmě by-zantského typu s přistavěným nartexem (Štefanovi-čová 2001, 402), poblíž kterého se pravděpodobně ještě nacházelo baptisterium, tedy křtitelnice. Hro-by nalezené v interiéru kostela a nartexu, stejně jako v neponičeném okolí obou staveb, byly nezřídka vy-baveny honosným šperkem veligradského typu, např. odsud pochází i známá stříbrná terčovitá plaketka s vyobrazením jezdce se sokolem, tzv. sokolník (Pou-lík 1955, 307-351). Areál kostela byl zřejmě obehnán

palisádou ve funkci ohrady. To vše naznačuje, že kos-tel ze staroměstské polohy „Špitálky“ byl využíván velmi majetnými Moravany, jež patřili ke společen-ské elitě nejen v rámci obyvatel staroměstsko-uher-skohradišťské aglomerace, nýbrž i Velké Moravy (Ga-luška/Poláček 2006, 101-104). Z pravobřežní, staroměstské části aglome-race zbývá ještě vyjádřit se k osídlení pískové duny v poloze „Na Zahrádkách“, rozkládající se těsně za severovýchodní hranicí intravilánu Starého Měs-ta (obr. 1:I). Bohužel, tamní sídliště bylo již dříve z větší části zničeno orbou a meliorací, takže na základě těch několika prozkoumaných jam mů-žeme jen konstatovat, že na přelomu 9. a 10. sto-letí skutečně existovalo (Hrubý 1965, 91-92), stejně ovšem, jako existovalo až do přelomu 11. a 12. století (Galuška, v tisku 1). Fortifikaci staroměstské části aglomera-ce tvořil více než 2 km dlouhý pás vnějšího opev-nění (Hrubý 1965, 215-225; Galuška 1998, 341-348). Na jihu se tento pás přimykal k pravému břehu řeky Moravy, pak v mírném vlnícím se půl-oblouku směřoval k severovýchodu a končil v mís-tech, kde svah severní ostrožny pozvolna přechá-zel v podmáčenou nivu (obr. 1, obr. 4). Tam opev-nění prozatím není doloženo a je otázkou, zda k tomu vzhledem k tamní intenzivní zemědělské činnosti vůbec kdy dojde, případně, zda tam vůbec nějaká výraznější forma fortifikace v době Velké Moravy existovala. Na východním okraji aglomera-ce, v poloze „Rybárny“, tvořila asi 300 m dlouhou fortifikaci mohutná, bezmála 10 m široká hradba – kombinované dřevo-hliněné konstrukce s čelní kamennou zdí (Galuška 2006, 486-510). Konečně třetí linie opevnění se táhla při pravém břehu Vlá-ky, na jižním okraji Starého Města. Souvisela s již vzpomenutým valem na pravém břehu vodoteče Vláka, možná v koruně osazeným jednoduchou pa-lisádou (obr. 4 ). Porovnáme-li nyní původní závěry Viléma Hrubého týkající se charakteru osídlení Starého Města v době těsně před zánikem velkomoravské-ho státu s výsledky nového bádání, můžeme říct, že se poněkud odlišují. Především nelze pracovat s jím vytvořeným systémem vzájemně oddělených „Osad“ (Hrubý 1965), což ostatně zjistil i on sám, když ve svých posledních pracích již o „Osadách“ nehovoří, naopak poprvé v nich vzpomíná existen-ci „aglomerace Staré Město, Rybárny, ostrov sv. Jiří a Sadská výšina“ (Hrubý 1982, 136, 140, 142, 144, 145). Zdůrazňuji to proto, že odkazy na „Osady“ v rámci velkomoravského Starého Města se ne-

Luděk Galuška

259


zřídka objevují i v teprve nedávno vydaných pub-likacích. Druhý zásadní poznatek souvisí s výrazně větším zastoupením řemeslné výroby v archeolo-gických nálezech posledních třiceti let a naopak s malým zastoupením výroby zemědělské a to zejmé-na na lokalitách Starého Města. Staré Město prostě nebylo zemědělsky zaměřeným velkosídlištěm s do-klady řemesel, nýbrž raně středověkým „městem“, v němž jasně dominovala leckdy vysoce organizo-vaná a specializovaná řemeslná výroba. Bylo to zá-roveň město, v němž žila silně diferencovaná spo-lečnost na čele s reprezentanty té nejvyšší vel-komoravské nobility. O struktuře osídlení ostrova sv. Jiří v místech dnešního historického jádra Uherského Hradiště z období konce Velké Moravy toho ještě mnoho neví-me (obr. 1: K). Zaznamenány byly především sídlišt-ní těžko interpretovatelné jámy, případně vrstvy, ve kterých se místy našly doklady řemeslné výroby (Sná-šil 1984, 152-161) Souvisejí zejména se zpracováním kostí a parohů a snad i železa, dokladované kovolitec-

tví je problematické, neboť je dáváno do souvislosti především s výrobou bronzových háčkovitých ostruh. Významnější jsou z ostrova sv. Jiří úlomky vazných malt a omítek, které dokládají zdejší přítomnost zdě-ných na maltu kladených staveb a to právě z období zániku Velké Moravy. Zachyceny byly také pozůstatky zdiva, ovšem bez možnosti určit celý půdorys případ-né stavby. Podle Roberta Snášila by na ostrovním síd-lišti na maltu budovaných staveb mohlo být údajně snad až sedm (Snášil 1987, 150-151), sám se ovšem domnívám, že lze počítat nejvýše se čtyřmi. Jednou z nich by mohl být kostel či kaple sv. Jiří na dneš-ním Masarykově náměstí (Hrubý 1965, 206-207) a jihovýchodně od něj, v místě rozvodné telekomu-nikační stanice v ulici Hradební, snad část nikdy ne-dostavěného kostela?, obě z konce velkomoravské-ho období (Procházka/Havlíček 1996, 210). Na se-verozápadním okraji ostrova, dnes při Otakarově ulici, zase stála věžovitá stavba, budovaná zřejmě na kamenné podezdívce, která měla v daných mís-tech chránit tamní přechod s komunikací přes řeku

Moravu směřující do sta-roměstské části aglome-race (Frolíková-Kaliszová 2001, 115-116). Z přítom-nosti zděné architektury i některých dalších nálezů lze vydedukovat závěr, že i ostrov sv. Jiří byl v závě-ru velkomoravského ob-dobí domovem příslušní-ků společenské nobility, nejen řemeslníků a běž-ných obyvatel aglome-race. Opevnění ostrova, byť v některých pracích dokonce již představené, prozatím nebylo s jisto-tou doloženo, takže ho-vořit o sídlišti na ostrově sv. Jiří jako o ostrovním hradisku (Frolíková-Ka-liszová 2001, 115, 119), ba dokonce jako o před-velkomoravském a velko-moravském hradu (Sná-šil 1987, 154), je za sou-časného stavu terénního výzkumu přinejmenším p ř e d č a s n é ( G a l u š k a , v tisku 2).

Obr. 6. Rozsah a charakter osídlení v oblasti Starého Města a Uherského Hradiště v 11. století. Tečkování – přibližný rozsah osídlené plochy, nevyplněné body – zvažovaná opevnění, černé body v kroužcích s křížky – funkční církevní stavby, černé body v čtverečcích – profánní zděná architek-tura. A – bývalé velkomoravské opevnění, B – dřevo-hliněná hradba (10./11. stol. nebo 2 pol. 12. stol.), C – mladohradištní sídliště „Na Zahrádkách“, D – sídliště v poloze „Na Dědině“ s rotundou sv. Michala, velkomoravskou profánní zděnou stavbou a obydlím kněze, E – kostel s pohřebiště v Uherském Hradišti-Sadech. Podle L. Galušky.

260

Uherskohradišťská Sadská výšina na sklonku 9. a začátku 10. století měla již na prv-ní pohled vzhled významného křesťanského cen-tra, ne nepodobného klášternímu založení (Ga-luška 1996; 2005, 702-705). Ústředí tamního areálu představoval soubor zděných kostelních staveb sestávající z kostela tvaru vepsaného kříže s mohutnou čtyřhrannou věží krytou sta-novou střechou, z jeho západní přístavby-nar-texu, ze severních přístaveb-hrobové kap-le a hrobové komory a konečně z poblíž sto-jící rotundovité stavby-baptistéria (obr. 1: M, obr. 5). V okolí staveb tohoto architektonického souboru i v jeho interiérech již tehdy bylo pohřbe-no více než 80 společensky významných jedinců, včetně toho nejvýznamnějšího, jenž spočíval v dřevěné okované rakvi, uložené v deskami obité a maltou a kameny vyložené hrobce v kapli na sever-ní straně souboru. Severně od centrálního kostela se nacházelo srubové sídliště, jižně pak 36 m dlou-há dřevěná halová stavba s přístavkem. Všechny části křesťanského centra byly vzájemně odděleny a přitom propojeny úzkými komunikacemi. Dom-nívám se, že sadský církevní areál, někdejší sídlo arcibiskupa svaté církve moravské Metoděje, byl v posledním decéniu 9. věku načas opuštěn, ovšem v roce 900 došlo k jeho opětovnému osazení. Sou-dím, že jeho možným uživatelem tehdy mohl být jeden z nově ordinovaných církevních představi-telů, buďto samotný arcibiskup nebo některý ze tří biskupů (např. Jan 2003, 10; 2006, 255-256; Měřínský 2006, 932-934).Ten pak, a možná také jeho nástupce, na sadské výšině podle mého mí-nění prováděl praxi i v období, kdy mocenské struktury moravského státu již nějakou dobu ne-existovaly (Galuška 2007, 53-54). Význam staroměstsko-uherskohradišťské aglomerace ve struktuře Velké Moravy byl na pře-lomu 9. a 10. století neoddiskutovatelný. Rozklá-dala se v úrodné, hustě osídlené krajině, přičemž jen její bezprostřední zázemí mohlo mít rozlohu okolo 330 km2 (Galuška 2006, 159-164). Ležela na strategicky významném bodu přímo na překřížení dvou větví dálkové Jantarové stezky s komunika-cemi místního charakteru, přičemž při průchodu Pomoravím v severojižním směru ji v žádném pří-padě nebylo možné minout (Hrubý 1965, 28-31). Byla tehdy domovem snad až několika tisíců lidí, z nichž někteří mohli být novými osídlenci při-šlými z jižních oblastí Velké Moravy, odkud je vy-háněl stále intenzivnější tlak jak ze strany ko-čovných nomádů na čele s Maďary, tak i „tra-

dičních“ Bavorů. Ještě stále byla domovem vý-razně diferencované společnosti, byť výbava hro-bů z přelomu 9. a 10. století na pohřebišti „Na Va-lách“ s tímto tvrzením na první pohled příliš ne-koresponduje. Většina hrobů kladených do této doby je totiž buďto úplně prosta výbavy nebo ob-sahuje jen předměty jako součásti kroje, dále no-žíky, případně keramické nádoby. Pokud se v nich i vyskytly šperky, pak vesměs ve stříbrném nebo bronzovém provedení, zlaté jsou vzácností. Ten-to stav ovšem nemusí být jen odrazem zvažova-ného zchudnutí všech společenských vrstev, ný-brž může se v něm promítat skutečnost, že při-nejmenším od doby výstavby tamního kostela okolo poloviny 9. století byla nekropole „Na Va-lách“ určena výhradně křesťanům, v důsledku če-hož - podobně jako na církevním centru na Sa-dech - ustupovalo vybavování hrobů postupně do pozadí. V našich úvahách nemůžeme ovšem vy-loučit ani možnost, že „Na Valách“ tehdy již sku-tečně pohřbívali především chudší vrstvy obyva-telstva, zatímco ti bohatí byli uloženi do hrobek v interiérech svých kostelů nebo je pozůstalí po-hřbili v rámci církevního areálu na Sadské výšině. I toto vysvětlení nepostrádá na logičnosti. Válečné události z konce 9. století spoji-telné s bratrovražednými boji mezi Mojmírem II. a Svatoplukem II. o dědictví velikého knížete Svato-pluka I., ani ty z počátku 10. století, v nichž hlav-ními aktéry byli staří Maďaři a jejich spojenci, se podle mého mínění na lokalitách staroměstsko-uherskohradišťské aglomerace bezprostředně ni-jak výrazně neodrazily. V archeologických pra-menech neregistrujeme žádné spálené sídlištní vrstvy, žádné zvýšené množství hrobů se stopami násilné smrti, ani jiné doklady tvrdých bojů. Ony často vzpomínané propálené omítky vztahované k těmto událostem mohou souviset i s jinými tře-ba i náhodnými událostmi; např. na omítkách po-cházejících z kostela církevního areálu na výšině v Uherském Hradišti-Sadech byly rozpoznány místy dokonce až tři vzájemně se překrývající propálené vrstvy malované omítky, přičemž až ta poslední, zřejmě z období po zániku Velké Moravy, zůstala neopravena (Galuška 1996, 36-37). Domnívám se proto, že o hradby staroměstsko-uherskohradišť-ské aglomerace žádný boj mezi Moravany a Ma-ďary někdy po roce 900 sveden nebyl (Galuška 2004, 134-134, 138-139). Onen rozhodující boj byl podle mého mínění sveden jinde, snad u Nit-ry a poté na Valech u Mikulčic (k tomu blíže Kouřil 2003, 112-120, 136). Tam také padlo zřejmě ne-

Luděk Galuška

261


málo moravských bojovníků, takže dlouhé hrad-by a brány staroměstsko-uherskohradišťské aglo-merace – Veligradu byly v podstatě nehájitelné, protože je už neměl kdo hájit. Starým Maďarům je prostě jejich obyvatelé otevřeli sami. Následující období, zejména 10., ale i 11. století, je na lokalitách bývalé aglomerace Sta-rého Města a Uherského Hradiště v archeologic-kém materiálu zastoupeno výrazně méně, než je tomu v případě nálezů z doby Velké Moravy (Ga-luška v tisku 1). Zčásti souvisí tato skutečnost v samotném datování pozdní velkomoravské kul-tury. My vlastně jen dedukujeme, kdy např. končí tzv. „vyspělá velkomoravská keramika“- nezřídka jediný jakžtakž datovatelný nález ze sídlištních objektů a kdy již nastupuje výroba keramiky mla-dohradištní, či kdy se skutečně objevují esovité zá-ušnice, zřejmě nejtypičtější šperk 11. a 12. století a naopak mizí zástupci honosného veligradského šperku doby velkomoravské. Zčásti je mizivé pro-cento osídlených poloh na půdě Starého Města v době povelkomoravské zapříčiněno také tím, že nemalá část obyvatelstva v průběhu 10. století prostě své bývalé domovy opustila a přesídlila ji-nam. Přesto však někteří zůstali a jak se zdá, pře-sunuli se blíže k břehům řeky Moravy, na nivní vy-výšeniny v polohách „Na Zahrádkách“ a zejména na „Na Dědině“, kde stále funkční byly kostel-ro-tunda sv. Michala a zřejmě i zděná stavba paláco-vého typu s litými maltovými podlahami (obr. 6). Ta podle nových průzkumů mohla být dokonce funkční ještě v průběhu celého 11. století a tedy mohl v ní i se svou rodinou sídlit příslušník vyšší společen-

ské vrstvy. Z dalších starých velkomoravských ob-jektů v 10. století naopak s konečnou platností za-nikly kostely v polohách „Na Valách“ a „Špitálky“, v jejich okolí definitivně ustalo pohřbívání. Na ostrožně v Uherském Hradišti-Sa-dech z někdejšího církevního centra ovšem zůstal funkční kostel s křížovou dispozicí a snad i něk-dejší hrobová kaple. V jejich okolí našlo v období 10. – poloviny 13. století místo svého posledního odpočinku více než 900 obyvatel okolních ves-nic. Tento počet činí sadskou kostelní nekropoli největším mladohradištním pohřebištěm Moravy. A zde si položme otázku: co asi zapříčilo, že všich-ni chtěli být najednou tak náhle pohřbeni právě u kostela na sadské výšině a úplně zapomněli na to, že celé generace jejich předků spočívají na po-hřebišti na staroměstských „Valách“. Bylo to po-vědomí čehosi v minulosti významného, jež je na Sady tak přitahovalo, anebo to byla významná přítomnost opět ovšem navazující na „slavnou“ minulost tamního kostela? Nevíme. Ať už to však bylo cokoliv, alespoň částečně srovnatelného vý-znamu s Veligradem velkomoravským dosáhl Ve-ligrad středověký, dnešní Staré Město, až v prv-ní polovině 13. století, kdy se ocitl v majetku cis-terciáků z nově založeného kláštera Velehradu. Slibně se rozvíjejícímu hospodářskému centru je-jich klášterního panství, tedy trhové vsi Veligra-du, byla však v roce 1257 učiněna krutá přítrž – v jeho těsném sousedství založil český král Pře-mysl Otakar II. město Nový Velehrad (Nova We-lhrad), budoucí Uherské Hradiště.

Literatura

Dostál 1975 – B. Dostál: Břeclav – Pohansko IV. Velkomoravský velmožský dvorec. Brno.Dostál 1984 – B. Dostál: Slovanské řemeslo na jižní Moravě do počátku 10. století. In: Mikulovská sympozia XIII, 13-26. Praha.Frolíková-Kaliszová 1990 – D. Frolíková-Kaliszová: Výsledky ar-cheologického výzkumu v Uherském Hradišti v letech 1987 – 1988, Slovácko XXXI, 1989, 115-125.Frolíková-Kaliszová 2001 – D. Frolíková-Kaliszová: Výzkum na Otakarově ulici v Uherském Hradišti – některé otázky vývoje velkomoravského hradiska. In: L. Galuška – P. Kouřil. – Z. Mě-řínský (ed.): Velká Morava mezi Východem a Západem. Brno 2001, 115-121.Galuška 1983 – L. Galuška: Velkomoravské řemeslo a zpraco-vání kovu ve Starém Městě. Nepublikovaná diplomová práce

uložená na katedře archeologie Filozofické fakulty Univerzity Komenského. Bratislava.Galuška 1989 – L. Galuška: Výrobní areál velkomoravských kle-notníků ze Starého Města – Uherského Hradiště. Pam. Arch. 80, 1989, 405-454.Galuška 1990 – L. Galuška: Předběžné hodnocení výzkumu pro-fánní kamenné architektury ve Starém Městě „Na Dědině“. In: Staroměstská výročí. Brno 1990, 121-136.Galuška 1992 – L. Galuška: Dvě velkomoravské kovárny s de-poty ze Starého Města. Časopis Moravského mus. 77. Brno 1992, 123-161.Galuška 1993 – L. Galuška: Archäologische Untersuchungen in Staré Město bei Uh. Hradiště in den Jahren 1990-1991 (Bez. Uherské Hradiště), Přehled výzkumů za r. 1991, 71-73, Taf. 13.

262

Galuška 1996 – L. Galuška: Uherské Hradiště – Sady. Křesťan-ské centrum Říše Velkomoravské.- Brno 1996Galuška 1998 – L. Galuška: Die grossmährische Siedlungsa-gglomeration Staré Msto-Uherské Hradiště und ihre Befes-tigungen. In: J. Henning – A. T. Ruttkay (Hrsg): Frühmitte-lalterlicher Burgenbau in Mittel- und Osteuropa. Bonn 1998, 341-348. Galuška 2001 – L. Galuška: Staroměstsko-uherskohradišťská aglomerace – vývoj osídlení a přírodní podmínky v 6.-10. sto-letí. In: L. Galuška – P. Kouřil. – Z. Měřínský (ed.): Velká Mo-rava mezi Východem a Západem. Brno 2001, 123-137. Galuška 2002 – L. Galuška: Deset let archeologických výzkumů Moravského zemského muzea v oblasti Starého Města (1992-2001). Přehled výzkumů 43 (2001), 51-69.Galuška 2003 – L. Galuška: O otrocích na Velké Moravě a oko-vech ze Starého Města. In: Dějiny ve věku nejistot. Sborník k příležitosti 70. narozenin Dušana Třeštíka. Praha 2003, 75-86.Galuška 2004 – L. Galuška: Slované. Doteky předků. O životě na Moravě 6.-10. století. Brno 2004.Galuška 2004a – L. Galuška: Velkomoravské hroby revenantů ze Starého Města. In: G. Fusek (red.): Zborník na počesť Da-riny Bialekovej. Nitra 2004, 81-90.Galuška 2005 – L. Galuška: Uherské Hradište – Sady. Zaniklý velko-moravský komplex klášterního charakteru s kostelem. In: D. Foltýn a kolektiv: Encyklopedie moravských a slezských klášterů. Pra-ha 2005, 702-705.Galuška 2006 – L. Galuška: K otázce otevřených sídlišť raně středověké Moravy a zázemí staroměstsko-uherskohradišťské aglomerace doby velkomoravské. Slovácko XLVII, 2005, 153-168.Galuška 2006a – L. Galuška: Velkomoravská hradba v Uherském Hradišti – Rybárnách, Arch. Rozhl. LVIII-2006, 486-510.Galuška 2007 – L. Galuška: Bylo povědomí o Svatoplukově Mo-ravě, Veligradu a Metodějově arcibiskupství na Moravě 10. – 12. století skutečně věcí neznámou? In: Od knížat ke krá-lům. Sborník u příležitosti 60. narozenin Josefa Žemličky. Praha 2007, 50-62.Galuška v tisku 1 – L. Galuška: Staré Město-Veligrad v období mezi zánikem Velké Moravy a založením Uherského Hradiště-Nového Velehradu (10.-polovina 13. století). In: Východní Morava v 10. – 14. století. Brno.Galuška v tisku 2 – L. Galuška: Velkomoravská aglomerace Sta-ré Město – Uherské Hradiště: Problém funkcí jejích jednotli-vých částí na bázi fortifikací. In: Burg – Vorburg – Suburbium. Zur Problematik der Nebenareale frühmittelalterlicher Zen-tren. Brno.Galuška – Poláček 2006 – L. Galuška – L. Poláček: Církevní ar-chitektura v centrální oblasti velkomoravského státu. In: P. Sommer (ed.): České země v raném středověku. Praha 2006, 92-153.Hrubý 1955 – V. Hrubý: Staré Město. Velkomoravské pohřebiš-tě „Na valách“. Praha 1955.Hrubý 1955b – V. Hrubý: Základy kostela na staroslovanském pohřebišti ve Starém Městě „Na valách“. Pam. Arch. 46. Pra-ha 1955, 265-306.

Hrubý 1965 – V. Hrubý: Staré Město. Velkomoravský Velehrad. Praha 1965.Hrubý 1982 – V. Hrubý: Nejstarší dějiny středního Pomoraví. In: Uherskohradišťsko. Brno 1982, 83-167.Jan 2002 – L. Jan: Počátky moravského křesťanství a církev-ní správa do doby husitské. In: XXVII. Mikulovské sympozium 2002, 2002, 7-20.Jan 2006 – L. Jan: Stará Morava mezi Východem a Západem. In: P. Sommer (ed.): Svatý Prokop, Čechy a střední Evropa. Praha 2006, 251-264.Klanica 1974 – Z. Klanica: Práce klenotníků na slovanských hradištích, Studie AÚ ČSAV v Brně II/6. Praha.Kouřil 2003 – P. Kouřil: Staří Maďaři a Morava z pohledu ar-cheologie. In: Dějiny ve věku nejistot. Sborník k příležitosti 70. narozenin Dušana Třeštíka. Praha 2003, 75-86.Měřínský 2006 – Z. Měřínský: České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu II. Praha 2006.Poulík 1955 – J. Poulík: Nález kostela z doby říše Velkomorav-ské v trati „Špitálky“ ve Starém Městě. Pam. Arch. 46. Praha 1955, 307-351.Procházka/Havlíček 1996 – R. Procházka/P. Havlíček: Die slawische Besiedlung von Uherské Hradiště und ihr natürli-ches Milieu. In: Č. Staňa – L. Poláček (Hrsg): Frühmittelalter-liche Machtzentren in Mitteleuropa – mehrjährige Grabungen und ihre Auswertung. Brno 1996, 199-212.Snášil 1981 – R. Snášil: Osídlení území města v pravěku a čas-né době dějinné. In: Uherské Hradiště. Dějiny města. Brno 1981, 39-79.Snášil 1984 – R. Snášil: Specializovaná řemesla z ostrovního hradiska v Uherském Hradišti a jejich přínos pro další poznání společenské diferenciace 8. – 9. století. In: XIII. Mikulovské sympozium 1983. Praha 1984, 152-161. Snášil 1987 – R. Snášil: Pokus o nový výklad vzniku, vývoje a funkce velkomoravské aglomerace v oblasti uherskohradišť-ské. In: XVI. Mikulovské sympozium 1986. Praha 1987, 149-156. Snášil 2001 – R. Snášil: „Capella Morauorum“ a Templum Sub Titulo s. Clementis“. Slovácko XLII, 2000, 179-187.Snášil/Kruťa/Stloukal 1993 – R. Snášil/T. Kruťa/M. Stloukal: Výzkum v Uherském Hradišti-Rybárnách v roce 1986, část I – materiály. Slovácko XXXV, 1993, 115-147.Snášil/Novotný 1984 – R. Snášil /J. Novotný: Výzkumy v Uher-ském Hradišti v roce 1983, Přehl. výzk. 1983, 71-74.Snášil/Procházka 1981 – R. Snášil/R. Procházka: Příspěvek k poznání velkomoravského střediska severní části Dolnomo-ravského úvalu, Slovácko XXIII, 1981, 9-58. Štefanovičová 2001 – T. Štefanovičová: Architektúra Veľkej Mo-ravy v európskom kontexte. In: L. Galuška – P. Kouřil. – Z. Mě-řínský (ed.): Velká Morava mezi Východem a Západem. Brno 2001, 397-406.Zelnitius 1943 – A. Zelnitius: Staré Město, archeologický vý-zkum „Na špitálkách“ od roku 195 do konce r. 1936. Uherské Hradiště 1943.

Luděk Galuška

263


Summary

Staré Město-Uherské Hradiště agglomeration – Veligrad in the time of Great Moravia´s extinction

The fortified settlement agglomeration Staré Měs-to-Uherské Hradiště – Veligrad belongs together with Mikulčice to the main centres of Great Moravia. At the turn of the 9th and 10th centuries, close be-fore the extinction of Great Moravia, it was a very extensive settlement of an urban character. It stre-tched on both banks of the Morava river, as well as on terraces and elevated places in the river basin. The settlement was created by mutually connected are-as, not by separated sites as it was thought of in the past. In some of the areas dwellings predominated, in some other colonies of craftsmen, in others con-structions of sacral character and a burial ground, or features belonging to people in power predomi-nated. The Staré Město-Uherské Hradiště agglome-ration was inhabited by a significantly differentiated community lead by princes and manors. The econo-mic background of the agglomeration was created by a high number (several tens) of settlements of a vil-lage character, which were located on an area of cca 340 square kilometres.Events accompanying the extinction of Great Mora-via, dated into the 905 year, were not provably found in the archaeological material from the Staré Město and Uherské Hradiště sites. We have neither relicts after fight activities, nor burnt or destructed layers.

We also did not find a higher number of burials with traces after violent deaths. This leads us to a conclu-sion that there was probably no fight for Veligrad - the Staré Město and Uherské Hradiště territories, at the end of Great Moravia. Its inhabitants may have surrendered their city to Hungarian raiders volunta-rily, without a fight. We have a hypothesis that the crucial battle – which was fatal for the Moravians – was fought against Hungarians in another place, probably at Mikulčice, so there were no people to de-fend the ramparts of Veligrad.In the time after Great Moravia´s extinction, in the 10th century, a majority of inhabitants left Veligrad and moved into settlements in its surroundings. The inhabitants who stayed in Veligrad settled nearer to the Morava river, especially at the old centre of power in the eastern part of Staré Město, where two mort-ar buldings survived: the palace and St. Michael´s church. In those places the rudiment of medieval Ve-ligrad, the village which is written about in a source from the 1141 year, was created. In the 10th up to the 12th centuries there also existed an old church in Uherské Hradiště-Sady, which was the only functi-oning construction of the former Christian centre of Great Moravia, a presumable seat of the archbishop Methodius.

265


Aktuálne problémy výskumu pamiatok staromaďarského etnika na území

dnešného Slovenska

Gabriel Nevizánsky

Úvodom by som chcel poznamenať, že ar-cheologický výskum staromaďarských pamiatok na území Slovenska nikdy nepatril medzi prefe-rované oblasti bádateľskej aktivity. Napriek tej-to negatívnej tendencii však dnes možno kon-štatovať, že v súčasnosti už disponujeme takým bohatým a rôznorodým nálezovým fondom sledo-vaných pamiatok, ktoré sú svojim charakterom a

dokumentačnou úrovňou úplne rovnocenné s ná-lezmi z iných regiónov Karpatskej kotliny. Vo svojom poslednom súpise z roku 1994 sme zaregistrovali 114 lokalít (obr. 1), kde sa vyskytli viac-menej preskúmané pohrebiská, resp. solitérne hrobové celky s predmetmi, ktoré možno nepochybne dávať so súvislosti s prítomnosťou staromaďarského etnika (Nevizánszky 1994).

Obr. 1. Nálezy klasických staromaďarských jazdeckých pohrebísk a nekropol pospolitého ľudu z 10. – 11. storočia zo Slovenska.1. Abrahám; 2. Bajč; 3. Balog nad Ipľom; 4. Bánov; 5. Barca; 6. Bernolákovo; 7. – 8. Bešeňov; 9. Bieľ; 10. Bíňa; 11. Blatné; 12. Bra-tislava (okolie); 13. Bratislava – Rusovce; 14. Šrobárová, prv. Szilaspuszta; 15. Cabaj; 16. Čakajovce; 17. Ižop; 18. Červeník; 19. Čierna nad Tisou; 20. Demandice; 21. Dobrá; 22. – 23. Svätý/Dolný Peter; 24. Dubník; 25. Dvorníky; 26. – 27. Dvory nad Žitavou; 28. Galanta; 29. Hlohovec; 30. Holiare; 31. Horné Saliby; 32. – 33. Hoste; 34. – 35. Hurbanovo; 36. – 37. Bohatá; 38. – 39. Chotín; 40. – 42. Imeľ; 43. Iža; 44. Kameničná – Balvany; 45. Kamenín; 46. Komárno; 47. Kostolná pri Dunaji; 48. Košice; 49. Košúty; 50. – 51. Levice; 52.

– 53. Lipová – Ondrochov; 54. Lukáčovce; 55. Malé Kosihy; 56. Marcelová; 57. Matuškovo; 58. Veľký Kýr; 59. Moča; 60. – 64. Nitra; 65.

– 66. Nesvady; 67. – 68. Nové Zámky; 69. Okoličná na Ostrove; 70. Pastovce; 71. Pavlová; 72. Poľný Kesov; 73. Pribeta; 74. Prša; 75. Riš-ňovce; 76. Rovinka; 77. Salka; 78. – 81. Sereď; 82. Skalica; 83. Sládkovičovo; 84. Smolenice; 85. Somotor – osada Bodrogvécs; 86. Stre-da nad Bodrogom; 87. Svinice; 88. – 89. Šaľa; 90. Šarovce; 91. Tekovský Hrádok; 92. Trnovec nad Váhom; 93. – 94. Tvrdošovce; 95. Veľká Mača; 96. Veľké Kosihy; 97. Veľké Lovce; 98. Veľký Grob, hrob 122; 99. Veľký Kamenec; 100. Bátorove Kosihy; 101. – 102. Vozokany; 103. – 104. Zemianska Olča; 105. – 106. Zemné; 107. Zemplín; 108. Zlatná na Ostrove; 109. Sikenica – časť Trhyňa; 110. Sikenica – časť Veľký Pesek; 111. Mostová; 112. Veľké Kostoľany; 113. Trnovec nad Váhom; 114. Veľký Meder.

266

Obr. 2. Levice – Géňa. Nálezy z hrobu 5.

Gabriel Nevizánsky

267


Od polovice 90. rokov 20. storočia sa nálezový fond rozrástol o nasledovné lokality:

1. SLÁDKOVIČOVO, časť Malá Mača, okr. Galan-ta, poloha Obecná lúka. V rokoch 1999 – 2001 na pies-kovej dune asi 1 200 m SV od Malej Mače sa zachránilo dovedna 9 kostrových hrobov, z ktorých jeden obsaho-val súčasti konského postroja (dvojdielne zubadlo s po-strannými krúžkami, dva strmene hruškovitého tvaru) a výstroj bojovníka (tri železné hroty šípu, fragmenty dvoch nožíkov, dve pracky, fragment ocieľky a kresací kamienok), resp. keramický fragment. Zvláštnu pozor-nosť si zasluhuje kostená tyčinka (dĺ. 113 mm, š. 6 mm) (Struhár/Fodor/Jakab 2002, obr. 157: 6), ktorá na zá-

klade analogického nálezu z hrobu 35 na lokalite Décse – Örménykút a rekonštruk-cie I. Szatmáriho (1996, 165, obr. 7) spevňovala ústie tul-ca. Z ostatných nálezov po-hrebiska možno uviesť liate bronzové dvojčlánkové srd-covité závesky; drobné kru-hové nášivky; nože a kresadlo (Fodor/Struhár 2000).

2. LUŽIANKY, časť Kajsa, okr. Nitra, poloha Kaj-sianske za železnicou. Po-čas zemných prác na vý-stavbe priemyselného zá-vodu firmy Airliquid za-chránil M. Ruttkay 16 hrobov, z ktorých jeden (hrob 7) ob-sahoval okrem hrotov šípov a železného obloženia tul-ca aj súčasti konského po-stroja. Z polohy strmeňov v hrobe možno predpokla-dať, že k jazdcovi s veľkou pravdepodobnosťou prilo-žili pôvodne snáď aj sedlo. V sledovanom prípade mŕtve-ho uložili v truhlovitej vy-drevenej priehlbine. Autor výskumu predpokladá na po-hrebisku aj existenciu výklen-kových hrobov. Šperky re-prezentujú pletené, plechové a tyčinkové náramky, retiazka s listovitým záveskom, koráli-ky a ulity slimáka kaurí. Odev

zdobili predovšetkým striebornými kruhovými nášivka-mi s perlovcovou výzdobou po obvode. Západný okraj nekropole zatiaľ nezistili (Ruttkay 2005, 58; 2006).

3. LEVICE, časť Géňa, okr. Levice. Počas výstav-by priemyselného parku v jesenných mesiacoch 2005 zachránil G. Nevizánsky (2006) 13 hrobov jazdeckého pohrebiska, ktoré datuje do prvých dvoch tretín 10. sto-ročia. Zo zachránených predmetov si mimoriadnu po-zornosť zasluhuje kovanie opaska obdĺžnikového tvaru s prelamovaným otvorom typu Jumsk (obr. 2: 2); náuš-nica s príveskom z navlečených bubienkov a strieborné ozdoby štvorcového tvaru, ktoré krášlili kaftan (obr. 3: 1-10), kovania zo sedla typu Ártánd (obr. 4: 1-23), sú-

Obr. 3. Levice – Géňa. Šperky a ozdoby z hrobu 3.

268

Obr. 4. Levice – Géňa. Kovania zo sedla z hrobu 3.

Gabriel Nevizánsky

269


časti konského postroja, hroty šípov, resp. bronzový plechový náramok s rastlinným ornamentom. Našli sa aj predierkované talianske denáre, razby Ľudovíta Sle-pého (901 – 905; obr. 5: 1), Huga z Arles (926 – 931), resp. Huga z Arles a Lothara II. (931 – 947; obr. 5: 2, 4, 6-7; Nevizánsky/Hunka 2007).V hroboch 12 a 13 bez in-ventára, ktoré dislokovali na okraj nekropole, sa zistili lomové kamene (bazalt). V dvoch prípadoch doložené tzv. parciálne spolupochovanie koňa (t. j. hlavy a konca dolných končatín), z ktorých jeden bol kastrovaný (Mik-líková 2006). Na niektorých lebkách pochovaných žien sa zistila symbolická trepanácia (Jakab 2006).

4. KOMJATICE, okr. Nové Zámky, poloha Na kameni. V marci 1997 v profile západného brehu štr-koviska objavili kostrový hrob nedospelého jedinca. Pred tvárovou časťou lebky, obrátenou na západ, naš-li nepredierkovaný západoeurópsky strieborný pol-

denár z prvej polovice 10. stor. (obr. 5: 5), ktorý J. Hunka určil ako obolus Raoula Burgundského (923 – 336), vyrazený v Chartres (Nevizánszky/Ožďá-ni 1999). Výskyt mincí (západoeurópskych, byzant-ských a arabských) z 10. stor. je typický v hrobovom inventári staromaďarského etnika. Tieto mince sú však až na malé výnimky vždy predierkované a pl-nili funkciu ozdoby odevu, resp. konského postroja (Kovács 1989; Nevizánsky 2006, 301). Vo výnimoč-ných prípadoch sa však našli i nepredierkované min-ce v ústnej dutine, prípadne pri zuboch pochovaného (napr. Karos II, hrob 15; hrob 52; Révész 1996, 187; Szeged – Csongrádi út., Kürti 1983, 272). V opisova-ných prípadoch sa uvažuje, že tieto nepredierkované mince už plnili funkciu obolu. Na základe citovaných nálezov a hrobového celku z Komjatíc možno spresniť aj datovanie mužského hrobu s mincou typu Bledo-

Obr. 5. Západoeurópske mince zo staromaďarských hrobov. 1 – 2, 4, 6 – 7: Levice – Géňa; 3: Mostová; 5: Komjatice.

270

nis z Nitry – Martinského vrchu (Kolníková 1968) naj-skôr do polovice 10. stor. O výskume na lokalite Mar-tinský vrch, ktorý realizoval B. Chropovský v rokoch 1961 – 1966, disponujeme pomerne kusými infor-máciami. Zatiaľ snáď najucelenejšie poznatky máme o numizmatických nálezoch nájdených v hroboch a objektoch. Na sledovanej lokalite podľa určenia E. Kolníkovej sa našlo dovedna 7 strieborných mincí:

Uhorsko: neznámy panovník 11. – 12. stor. Koloman (1095 – 1116), denár 1 ks Belo II. (1131 – 1141), denár 2 ks Gejza II. (1141 – 1162), denár 1 ks Ondrej II. (1205 – 1235), denár 1 ks Štefan V. (1270 – 1272), denár 1 ks (Nálezy mincí na Slovensku II. Bratislava 1968, 59.)

Ak však uvedený súbor mincí porovnáme s kolekciou obolov, ktoré sa našli na neďalekom po-hanskom pohrebisku v Nitre – Šindolke, dospejeme k zaujímavému poznatku. Na tejto nekropole sú ok-rem nálezu polovice byzantskej mince – miliarensy Konštantína VII. Porfyrogeneta a Romana II. z ro-kov 948 – 959 (Fusek 2003, 186) zastúpené razby na-sledovných uhorských panovníkov v počte 16 ks: Šte-fan I. (1000 – 1038, Huszár 1); Ondrej I. (1046 – 1060, Huszár 8); vojvoda Belo (1048 – 1060, Huszár 11); vojvoda Gejza (1064 – 1074, Huszár 18); Ladislav I. (1077 – 1095, Huszár 21, 23, 24, 25, 26, 27 a 29; Kolníková/Hunka 1987, 59; Fusek 1998). Numizmatické pramene z Nitry – Šindolky jednoznačne dokumentujú skutočnosť, že k zániku pohanského pohrebiska dochádza práve nástupom kráľa Kolomana na trón, kedy dochádza aj k opä-tovnému obnoveniu Nitrianskeho biskupstva. Zrejme medzi prvými nariadeniami nového biskupa bol zákaz pochovávania mimo kostolov, a tak dochádzalo aj k založeniu prikostolného cintorína na Martinskom vrchu. Je dosť pravdepodobné, že niekdajší obyvate-lia Šindolky už museli svojich mŕtvych následne po-chovávať na neďalekej posvätenej pôde pri kostole sv. Martina.

5. MOSTOVÁ, okr. Galanta. Asi 300 m juho-východne od bývalého vinohradu bol zberom nájde-ný dvojnásobne prederavený denár (obr. 5: 3), kto-rý J. Hunka určil nasledovne: Francúzsko, Auvergne, Guillaume=Viliam II. (918 – 926), Brioude (Hunka/Takács 2002).

Podľa doterajších našich poznatkov sa se-verný okraj staromaďarského osídlenia v prie-

behu 10. storočia ustálil na hranici Bernoláko-vo – Blatné- Smolenice; v údolí Dudváhu naj-severnejšou lokalitou sú Veľké Kostoľany; na Po-važí čiara Červeník – Hlohovec; v Ponitrí Luká-čovce – Čakajovce; v Požitaví Bešeňov; na dolnom Pohroní línia Tekovský Hrádok – Dolná Seč – Le-vice; na Poiplí lokality Pastovce – Demandice – Ba-log nad Ipľom – Prša. Na východnom Slovensku evidujeme sledované hrobové nálezy predovšet-kým v slovenskej časti Medzibodrožia a v pri-ľahlej obci Zemplín. Na tomto mieste sa chceme zmieniť aj o staromaďarských nálezoch, ktoré sa našli mimo sídliskovej oikumény. V prvom rade ide o ojedinelý hrobový nález zo Skalice, ktorý pôvodne publiko-vala Ľ. Kraskovská (1954) a s menšou korekciou au-tor príspevku (Nevizánszky 1999). Zničený, možno aj neúplný nálezový celok, obsahoval jeden úplne zachovaný strmeň hruškovitého tvaru a uško ďal-šieho, jeden hrot šípu deltoidného tvaru a konské kosti. V Záhorskom múzeu v Skalici, kde sú sledo-vané predmety deponované pod inv. č. A 431, sme fragment zubadla s pos-tranným krúžkom nenašli. Podobný osud stihol aj železný hrot strely. V posledných rokoch boli predovšetkým v Rakúsku, vo Francúzku, resp. v Čechách publiko-vané také hrobové celky so staromaďarským hro-bovým inventárom, ktoré nepochybne súvisia s ich koristníckymi akciami smerované predovšetkým do západnej Európy, napr. Aspes-lés Corpsa (Schul-ze 1984); Litoměrice (Profantová/Lutovský 1992); Gnadendorf (Lauermann 2000; Tobias 2006; Ré-vész 2006) a Lanzenkirchen (Daim 2006). Do vyššie uvedenej kategórie sa hlási aj náš skalický hrob, ktorý je zatiaľ jediný v povodí rieky Moravy. Druhým dôležitým nálezom nadregionálne-ho významu je kovanie opaska, ktoré sa našlo v katas-tri obce Spišská Belá, okr. Poprad, v polohe Nohjang (dnes Blízke lúky). Kovanie, pôvodne deponované v kežmarskom múzeu, sa dnes nachádza v Podtat-ranskom múzeu v Poprade a je evidované pod prí-rastkovým číslom 1967. Na pôvodnom kartónovom štítku sa nachádza vlastnoručný zápis M. Grei-sigera – Szepes Béla „Nohjang“ a podolini vasút mellett 1893 = Spišská Belá „Nohjang“ vedľa podo-línskej železničnej trate. Podarilo sa nám zistiť, že železničnú trať v údolí rieky Poprad postavili okolo roku 1891 (obr. 6: 1). Nález zrejme pochádza z ob-jektu (hrobu?), ktorý devastovali v priebehu zem-ných prác. Opis: Liate kovanie srdcovitého tvaru pok-ryté zelenou patinou (nález doteraz nebol chemicky

Gabriel Nevizánsky

271


ošetrený). Na zadnej strane približne v strednej čas-ti sú dva nity o dĺžke 5 mm. Výška kovania: 1,8 cm; šírka: 2,5 cm; hrúbka: 0,18 cm (obr. 6: 2). Kovové ozdoby opaskov srdcovitého tvaru nemožno považo-vať v prostredí staromaďarských jazdeckých hrobov za vzácne. K nálezu zo Spišskej Belej ako najbližšiu analógiu aj z aspektu výzdobných elementov možno uviesť strieborné srdcovité kovanie zo Zalkodu, dnes župa Borsod-Abaúj-Zemplén v severovýchodnom Ma-ďarsku (Hampel 1900, 732 – 733, obr. 3). Na Spi-ši sú však evidované aj deltoidné hroty šípov, napr. Spišské Tomášovce – Smižany (obr. 6: 3, 5), Hra-disko I, poloha 3 (Béreš/Šalkovský 1978, obr. 7: 3, 5; Staššíková-Štukovská et al. 2006, 216, obr. 18: 3). Na sledovanej lokalite sa našli romboidné strely spolu s inými typmi pôvodne uložené v tulci aj v jednom zatiaľ nepublikovanom kost-rovom hrobe (ústna in-

formácia D. Staššíkovej-Štu-kovskej). Ďalší obdobný hrot šípu sa našiel na Dreveníku, v polohe Ostrá hura (obr. 6: 4; Novotný/Kovalčík 1969, 9, tab. XV: 603). Ani v susednom Malo-poľsku a iných priľahlých regiónoch severne od Kar-pát nie sú predmety staro-maďarskej proveniencie oje-dinelé (Dabrowska 1979; Po-leski 1997; Jaworski 2005). V katastri mesta Przemysl dokonca odkryli menšie staromaďarské pohrebisko z 10. storočia (Koperski/Parczewski 1978; Koperski 1996). Doteraz sa v odbornej literatúre venovala pomerne malá pozornosť nálezom z Dvorca, okr. Bánovce nad Bebravou. Prednedávnom objavil P. Prohászka v archíve Národného múzea v Buda-pešti v maďarčine písaný list zo dňa 24. mája 1906 (evid. č. 249/1906), v ktorom vlast-ník kaštieľa Arthur Csarada informuje J. Hampla o hro-bových nálezoch. Na úpätí te-rasy za kaštieľom devastovali robotníci v priebehu zemných prác na ploche cca 150 m2 28

až 30 hrobov, ktoré sa nachádzali v dvoch radoch v hĺbke 20 – 25 cm, resp. 30 – 45 cm. Kostry ležali vo vystretej polohe s rukami pozdĺž tela, v niektorých prípadoch boli hlavy pochovaných otočené s tvárou doľava. Okrem ľudských kostí informuje autor sprá-vy aj a náleze dvoch konských kostier. O tom, či išlo o kompletné skelety, alebo iba ich časti, nie je z kon-textu jasné. Časť príloh sa stratila, šperky pochádza-júce asi z 10 – 15 hrobov A. Csarada zachránil a po-slal ich do vyššie uvedenej inštitúcie, kde sú dodnes evidované pod č. 48/1906.1-14. O nálezoch z Dvor-ca podal svojho času lakonickú informáciu J. Hampel (1907, 163), ale o nálezových okolnostiach sa tam nezmieňuje. Následný výskum na lokalite realizoval v roku 1935 V. Budaváry, ktorý vytýčil zisťovaciu son-du za kaštieľom pozdĺž okraja terasy. V priebehu výs-kumu našiel v hĺ. 145 cm zemnými prácami čiastočne

Obr. 6. Staromaďarské nálezy zo Spiša. 1: Nálezisko v Spišskej Belej – vyšrafovaný kruh; 2: Spiš-ská Belá; 3, 5: Spišské Tomášovce – Smižany; 4: Dreveník – Ostrá hura.

272

porušenú, naznak uloženú hornú polovicu kostry, orientovanú v smere SZ – JV. Z pôvodného miesta vy-sunutá lebka bola s tvárovou časťou otočená na vý-chod. Pri tylovej časti lebky ležala železná sekerka obrátená ostrím na západ (obr. 7: 1). V zásype hro-bovej jamy sa našli ľudské kosti minimálne z dvoch ďalších hrobov. Niekoľko metrov na východ sa našli v rovnakej hĺbke dve zvieracie kostry. Žiaľ, autor vý-skumu o nich v správe neuvádza bližšie informácie. Nezmieňuje sa o nich ani v krátkej informatívnej správe na stránkach časopisu Slovenskej muzeálnej spoločnosti (V. B. 1936-1937, 15; V. Budaváry, nález. správa AÚ SAV, č. 81/1950). Z typologického aspektu ojedinelá 125 cm dlhá bojová sekerka bola doteraz iba fotograficky publikovaná autorom lakonickej vý-skumnej správy (obr. 7: 2). Sledovaný predmet upú-tava na seba pozornosť zvláštnym hríbovitým ukon-čením viacnásobne žliabkovaného valcovitého tyla, ktorého korene treba hľadať v širšom východoeuróp-skom priestore. Pretože v tomto prípade ide o oje-dinelý artefakt, istú oporu k jeho datovaniu môžu poskytnúť nálezy zachránené A. Csaradom (za umož-nenie publikovania zachránených predmetov ďa-kujem L. Révészovi z Maďarského národného múzea v Budapešti).

Opis nálezov zachránených v roku 1906:1. Bronzová esovitá záušnica o pr. 1,2 – 1,7 cm; š. slučky 0,5 cm (obr. 8: 1).2. Ozdobná záušnica o pr. 1,4 – 1,8 cm; š. slučky 0,5 cm (obr. 8: 2).3. Uzavretý bronzový prsteň z tyčinky kruhového prierezu, telo šikmo ryhované, pr. 2,3 cm; hr. 0,3 cm (obr. 8: 3).

4. Uzavretý bronzový prsteň z tyčinky kruhového prierezu, telo zdobené krátkymi ryhami, pr. 2,2 cm; hr. 0,2 cm (obr. 8: 4).5. Bronzový krúžok z hrubšej tyčinky s preloženými koncami, pr. 2,3 cm; hr. 0,35 cm (obr. 8: 5).6. Strieborná esovitá záušnica s odlomenou slučkou, pr. 2,3 – 2,4 cm; hr. 0,15 cm (obr. 8: 6).7. Strieborná záušnica ukončená slučkou, druhý ko-niec mierne zahrotený, pr. 2,7 – 2,8 cm; hr. 0,2 cm; š. slučky 0,25 cm (obr. 8: 7).8. Bronzová esovitá záušnica kruhového tvaru, pr. 2,5 – 3 cm; hr. 0,2 cm; š. slučky 0,4 cm (obr. 8: 8).9. Bronzová esovitá záušnica oválneho tvaru s pre-krývajúcimi sa koncami, pr. 2,1 – 2,3 cm; hr. 0,3 cm; š. slučky 0,4 cm (obr. 8: 9).10. Fragment bronzového prsteňa zo širšieho pásika (obr. 8: 10).11. Menší fragment podobného prsteňa (obr. 8: 11).12. Menší bronzový tyčinkový náramok so zrezanými koncami, z ktorých jeden je mierne zoslabený, pr. 4,7 – 5,2 cm; hr. 0,4 cm (obr. 8: 12).13. Väčší otvorený krúžok z tyčinky kruhového prie-rezu, jeden koniec zoslabený, druhý pravdepodobne odlomený, pr. 2,8 – 3 cm; hr. 0,3 cm (obr. 8: 13).14. Mierne deformovaný tyčinkový náramok s mier-ne zoslabenými rovno zrezanými koncami, pr. 6,3 – 6,9 cm; hr. 0,4 cm (obr. 8: 14).

Sledované predmety charakteristické pre pohrebiská pospolitého ľudu netvoria uzavretý ná-lezový celok, preto ich možno iba rámcovo datovať zhruba do druhej polovice 10. a 11. storočia. Pravde-podobne s uvedenými nálezmi časovo korešponduje už vyššie uvedená unikátna bojová sekerka objave-ná v roku 1935. Do sledovanej skupiny zbraní možno priradiť aj nedávno objavený nestratifikovaný nález z Bojnej I s podobne upraveným tylom (Pieta/Ruttkay 2006, obr. 5: 16).

Na území Slovenska, ako už bolo konštatova-né vyššie, v súčasnosti evidujeme už okolo 120 lokalít s hrobovými celkami, na ktorých je prítomnosť staro-maďarského elementu nespochybniteľná. Je logické, že k uvedenej kategórii nálezov prislúcha aj adek-vátny počet sídlisk. Žiaľ, domáca odborná spisba za-tiaľ z tohto aspektu nehodnotila archeologický pra-menný fond. Je všeobecne známe, že na skúmaných, relatívne početných sídliskách južného Slovenska sa v priebehu 10. storočia náhle objavuje rad takých fe-noménov, ktorých pôvod, rozšírenie a všestranná in-terpretácia zatiaľ nebola predmetom detailnejších a všestranných štúdií. V keramickej náplni sa okrem

Obr. 7. Dvorec, okr. Bánovce nad Bebravou. Nálezy z výskumu v roku 1935.

Gabriel Nevizánsky

273


Obr. 8. Šperky zo zničených hrobov v roku 1906

274

Obr. 9. Nálezy hlinených kotlíkov na Slovensku (stav k roku 1994).1. Andovce; 2. Bajč; 3. Batizovce; 4. Beckov; 5. Bešeňov; 6. Bíňa; 7. Bodza (2 polohy); 8. Bohatá (3 polohy); 9. Bratislava; 10. Brehov; 11. Búč; 12. Budkovce; 13. Devín; 14. Svätý Peter; 15. Dvory nad Žitavou (3 polohy); 16. Dubník; 17. Gbelce; 18. Hlohovec; 19. Holiare; 20. Horné Saliby; 21. Hurbanovo; 22. Chľaba; 23. Chotín (5 polôh); 24. Imeľ; 25. Iža; 26. Komoča; 27. Komárno – časť Hadovce; 28. Ko-márno – časť Veľký Harčáš; 29. Krásna nad Hornádom; 30. Kvetná; 31. Levice; 32. Malá Mača; 33. Martovce; 34. Moča; 35. Mužla; 36. Nesvady; 37. Nitra; 38. Nitriansky Hrádok; 39. Nižný Lanec; 40. Nová Vieska; 41. Nové Zámky (3 polohy); 42. Opatovský Sokolec; 43. Pas-tovce; 44. Patince; 45. Radvaň nad Dunajom; 46. Semerovo; 47. Senec; 48. Svinica; 49. Šamorín; 50. Šalov; 51. Tôň; 52. Uzovská Panica; 53. Veľký Šariš; 54. Zemianska Olča; 55. Zemné; 56. Malý Horeš; 57. Strážne; 58. Veľký Meder; 59. Vlkas; 60. Lesné; 61. Sľažany.

Obr. 10. Šarovce. Nádoba s viacnásobne vodo-rovne rebrovaným valcovitým hrdlom z hrobu 19

Gabriel Nevizánsky

275


Obr. 11. Chaty s hlinenou pecou v rohu (stav k roku 1994).1. Báhoň – Kaplná; 2. Bajč; 3. Blatné; 4. Bratislava – Mlynská dolina; 5. Bratislava – Rudnayovo nám; 6. Brestovany; 7. Cífer – Pác; 8. Ča-taj; 9. Červeník; 10. Hosťovce; 11. Chľaba; 12. Chotín; 13. Iža; 14. Jelšovce; 15. Komjatice – poloha Tomášové; 16. Kosihy nad Ipľom; 17. Košúty; 18. Mužla – Čenkov; 19. Nitra – Párovské háje; 20. Nitra – Mikov dvor; 21. Nitra – Šindolka; 22. Nitriansky Hrádok – Vysoký breh; 23. Palárikovo – Dolný Kerestúr; 24. Patince – Dunajský breh; 25. Patince – Teplica; 26. Piešťany – Banka; 27. Pohranice; 28. Se-nec – Martin; 29. Sládkovičovo; 30. Sľažany; 31. Zeleneč; 32. Svodín – Busahegy; 33. Šaľa – Veča; 34. Voderady; 35. Zemplín; 36. Obid; 37. Bohatá.

Obr. 12. Kostené ozdoby ochranného puzdra pre reflexný luk. 1. Bešeňov; 2. Tiszaeszlár, hrob 2; 3. – 4. Karos II, hrob 16.

276

hlinených kotlíkov (obr. 9) objavujú aj iné produk-ty nepochybne východoeurópskeho pôvodu. Možno napríklad uviesť nádoby s rovným valcovitým, resp. viacnásobne vodorovne rebrovaným hrdlom, ktoré sú niekedy opatrené aj dvoma protiľahlými uchami (obr. 10). Okrem hrobových nálezov v obciach Bieľ (Eisner 1960, 192, obr. 3); Čakajovce, hroby 440, 449, 505 (Rejholcová 1995, 47, 49, 54); Čierna nad Tisou (Pástor 1952, 486, obr. 249); Galanta, časť Matúško-vo (Točík 1992,156, obr. 97: 9); Streda nad Bodrogom (Eisner 1966, obr. 5: 2), Šarovce, hrob 19 (Novotný 1964, 69, tab. XIII; Nevizánsky 2006, tab. XI: 3) sa našli aj na niektorých sídliskách, napr. Nové Zámky, poloha pri Nesvadskej ceste (Liszka 1990, 5, obr. 4: 2, 6: 1); Trebišov (Čaplovič 1979, obr. 13: 1, obr. 16 – ľavý dolný roh) a Zemplín – Hradisko (Benadik 1964, obr. 2: 6). V sledovanom období sa medzi sídliskovými objektmi neúmerne zvýšil podiel hlinených kopulovi-tých pecí z rohu polozemníc (obr. 11). Za nový prvok v osadách možno považovať aj zriaďovanie žľabových systémov, resp. budovanie samostatných hlinených pecí. V archeozoologickom materiáli dochádza k náh-lemu zvýšeniu podielu konských kostí (Vörös 2006). Na lokalitách sledovanej kategórie sa objavujú pre-dovšetkým kovové a predmety staromaďarskej pro-veniencie, z ktorých mimoriadnu pozornosť si zas-luhuje pomerne vzácny kostený nález z Bešeňova, z polohy Paškom. Začiatkom 60. rokov 20. storočia publikoval A. Habovštiak (1961, 459, obr. 6: 2) kos-

tenú plastiku, ktorej sa odborná verejnosť doposiaľ vôbec nevenovala. Plochý poškodený predmet vy-hotovený zo zvieracieho rebra, ktorý pravdepodob-ne imituje konskú hlavu, sa našiel vo výplni chaty I spolu aj s fragmentmi hlinených kotlíkov. Sledovaný artefakt má jeden koniec odlomený, zachovaná dĺž-ka je cca 13 cm. Plochý kostený predmet z Bešeňova je síce v Karpatskej kotline pomerne zriedkavý, ale ne-možno ho považovať za ojedinelý (obr. 12: 1). Prvý analogický nález uverejnil Gy. László v súvislosti s pokusom o rekonštrukciu staromaďarského puzdra pre luk. Uvádza hrobový nález z lokality Tiszaeszlár, poloha Újtelep (obr. 12: 2), kde sa v jazdeckom hro-be 2 našla takmer identická platnička o celkovej dĺžke 22,2 cm a max. š. 2,7 cm (László 1955, 113, obr. 18: 1). Druhú analogickú dvojicu kostených ozdôb so štylizovanou zvieracou hlavou (obr. 12: 3-4) zaznamenali v jazdeckom hrobe 16 na lo-kalite Karos II (Révész 1996, 19, tab. 28: 13-14). Sledované predmety sú dnes vo všeobecnosti po-važované za ozdoby ústia ochranného puzdra pre reflexný luk, do ktorého ho vkladali v transportnej polohe (László 1955; Révész 1996, 155). Platničky nájdené v hroboch boli opatrené v blízkosti kon-cov dvojicou otvorov. Na náleze z Bešeňova dier-ky absentovali. Nemožno však vylúčiť, že uvedený exemplár sa zlomil práve pri snahe vyvŕtania ta-kýchto otvorov a už hotový produkt sa tak stal bez-cenným odpadom.

Literatúra

Benadik 1964 – B. Benadik: Slovanské nálezy z výskumu valu na Hradisku v Zemplíne. Štud. Zvesti AÚ SAV 14, 1964, 151-160.Béreš/Šalkovský 1978 – J. Béreš/P. Šalkovský: Výskum slovanské-ho hradiska v Spišských Tomášovciach. AVANS 1977, Nitra 1978, 36-38.Čaplovič 1979 – D. Čaplovič: Slovanská a stredoveká osada v Tre-bišove. Nové Obzory 21, 1979, 147-169.Dabrowska 1979 – E. Dabrowska: Élements hongrois dans les trou-vailles archeologiques au nord des Karpates. Acta Arch. Acad. Scien. Hungaricae 31, 1979, 341-356.Daim 2006 – F. Daim: Ein frühungarisches Reitergrab in Lanzen-kirchen, Niederösterreich. In: F. Daim /E. Lauermann (Ed.): Das frühungarische Reitergrab von Gnadendorf (Niederösterreich). Mainz 2006, 269-272.Eisner 1960 – J. Eisner: Slované a Maďaři v archeologii. Slavia Antqua 7, 1960, 189-210.Eisner 1966 – J. Eisner: Rukověť slovanské archeologie. Praha 1966.Fodor/Struhár 2000 – R. Fodor/V. Struhár: Stredoveké pohrebisko

v Malej Mači. AVANS 1999, Nitra 2000, 33-34, obr. 11.Fusek 1998 – G. Fusek: Gräber mit Arpadenmünzen aus dem Grä-berfeld von Šindolka in Nitra. Slov. Arch. 46, 1998, 71-118.Fusek 2003 – G. Fusek: Ein Grab aus Nitra – Šindolka mit einer byzantinischen Münze. In: Slowanie i ich sąsiedzi we wczesnym średniowieczu (red. Marek Dulinicz), Lublin – Warszawa 2003, 185-189.Habovštiak 1961 – A. Habovštiak: Príspevok k osídleniu našej ní-žinnej dediny v XI. – XIII. storočí. Slov. Arch. 9, 1961, 451-482.Hampel 1900 – J. Hampel: A honfoglalási kor hazai emlékei. In: Gy. Pauler - S. Szilágyi (Ed.): A magyar honfoglalás kútfői. Bu-dapest 1900, 507-830.Hampel 1907 – J. Hampel: Ujabb tanulmányok a honfoglalás kor emlékeiről. Budapest 1907.Hunka/Takács 2002 – J. Hunka/M. Takács: Francúzska strieborná minca zo začiatku 10. storočia z Mostovej. Slov. numizmatika 16, 2002, 190-192.Huszár 1979 – L. Huszár: Münzkatalog Ungarn von 1000 bis heu-te. Budapest 1979.

Gabriel Nevizánsky

277


Summary

Current problems of research of monuments of old Magyar ethnic group within territory of today’s Slovakia

In the territory of Slovakia, there are currently around 120 archaeological sites with burial units in which the presence of the old Magyar element is in-dubitable. The northern periphery of the old Magyar settlement during the 10th century steadied on the boundary of Bernolákovo-Smolenice-Červeník-Hlo-hovec-Čakajovce-Bešeňov-Levice-Demandice-Balog

nad Ipľom-Prša. In eastern Slovakia, the contempo-rary finds concentrate in Medzibodrožie. In addition, there are also isolated burial finds north of the afo-resaid settlement habitat, for example Skalica, Dvo-rec, Spišská Belá, Spišské Tomášovce/Smižany. The monitored category of finds also corresponds with an adequate number of settlements. At the contem-

Jakab 2006 – J. Jakab: Antropológia staromaďarských kostier z Levíc so „symbolickými trepanáciami“. Slov. Arch. 54, 2006, 359-351.Jaworski 2005 – K. Jaworski: Grody w Sudetach (VIII – X w.). Wro-claw 2005.Kolníková 1968 – E. Kolníková: Prvý nález karolínskej mince na Slovensku. Numizmatické listy 23, 1968, 12-24.Kolníková/Hunka 1987 – E. Kolníková/J. Hunka: Prírastky mincí v Archeologickom ústave SAV v roku 1986. AVANS 1987, 56-61.Koperski/Parczewski 1978 – A. Koperski/M. Parczewski: Wczesno-srednoiwieczny grób wegra-koczownika z Przemysla. Acta Arch. Carpathica 18, 1978, 151-199.Koperski 1996 – A. Koperski: Przemysl. In. I. Fodor (Ed.): Hon-foglaló magyarság. Budapest 1996, 439-448.Kovács 1989 – L. Kovács: Münzen aus der ungarischen Landna-hmezeit. Budapest 1989.Kraskovská 1954 – Ľ. Kraskovská: Nález staromaďarského hrobu v Skalici. Arch. Rozhledy 6, 1954, 351-352.Kürti 1983 – B. Kürti: Honfoglalás, megtelepedés, államalapítás. In: Gy. Kristó (Ed.): Szeged története I., Szeged 1983, 221-275.László 1955 – Gy. László: A kenézlői honfoglalás kori íjtegez. Fo-lia Arch. 7, 1955, 111-122.Lauermann 2000 – E. Lauermann: Ein landnahmezeitliches Rei-tergrab aus Gnadendorf. Arch. Österreich 11/2, 2000, 34-35.Liszka 1990 – J. Liszka: Výskum zaniknutej stredovekej osady v Nových Zámkoch. Castrum Novum 4, 1990, 3-15.Miklíková 2006 – Z. Miklíková: Kostrové zvyšky koní zo staroma-ďarského pohrebiska v Leviciach. Slov. Arch. 54, 2006, 353-362.Nálezy mincí na Slovensku II. Bratislava 1968.Nevizánszky 1994 – G. Nevizánszky: A Kárpát-medence északi tér-ségének régészete a honfoglalás korában. In: L. Kovács (Ed.): Honfoglalás és régészet. Budapest 1994, 171-179. Nevizánszky 1999 – G. Nevizánszky: Magyar jellegű régészeti lele-tek Cseh- és Morvaországban. In Tudományos Füzetek Magyarok térben és időben. Tata 1999, 125-139.Nevizánsky 2006 – G . Nevizánsky: Staromaďarské jazdecké po-hrebisko v Leviciach-Géni. Slov. Arch. 54, 2006, 285-328.Nevizánsky/Hunka 2007 – G. Nevizánsky/J. Hunka: Talianske min-ce zo staromaďarského jazdeckého pohrebiska v Leviciach-Géni. Slov. Numizmatika 18, 2007, 254-251.Nevizánszky/Ožďáni 1999 – G. Nevizánszky/O. Ožďáni: Hrob s ne-predierkovanou západoeurópskou mincou z 10. stor. v Komjatici-ach. AVANS 1997, Nitra 1999, 121-122.Novotný 1964 – B. Novotný: Slovanské radové pohrebisko v Ša-rovciach, okr. Levice. Musaica 4, 1964, 65-80.Novotný/Kovalčík 1969 – B. Novotný/R. M. Kovalčík: Katalóg ar-cheologických pamiatok Spiša 1. Vlastivedná miestnosť Spišské Podhradie. Poprad 1969.

Pástor 1952 – J. Pástor: Jazdecké hroby v Čiernej nad Tisou. Arch. Rozhledy 4,1952, 485-487.Pieta/Ruttkay 2006 – K. Pieta/A. Ruttkay: Bojná – mocenské a christianizačné centrum Nitrianskeho kniežatstva. In: K. Pieta - A. Ruttkay - M. Ruttkay (Ed.): Bojná hospodárske a politické cen-trum Nitrianskeho kniežatstva. Nitra 2006, 21-69.Poleski 1995 – J. Poleski: Kleinpolen im 8. – 10. Jahrhundert. In: Central Europe in 8th – 10th Centuries / Mitteleuropa im 8. – 10. Jahrhundert. Bratislava 1997, 15-26.Profantová/Lutovský 1992 – N. Profantová/M. Lutovský: Staroma-ďarské nálezy z Čech. In: Sborník společnosti přátel starožitno-stí 3, Praha 1992, 3-16.Rejholcová 1995 – M. Rejholcová: Pohrebisko v Čakajovciach (9. – 12. storočie) Katalog. Nitra 1995.Révész 1996 – L. Révész: A karosi honfoglalás kori temetők. Mis-kolc 1996.Révész 2006 – L. Révész: Auswertung der Funde. In: F. Daim – E. Lauermann (Ed.): Das frühungarische Reitergrab von Gnaden-dorf (Niederösterreich). Mainz 2006, 119-158.Ruttkay 2005 – M. Ruttkay: Niektoré nové objavy v Nitre a okolí zo včasného a vrcholného stredoveku. In: M. Ruttkay (Ed.): Dáv-ne dejiny Nitry a okolia vo svetle najnovších archeologických ná-lezov. Nitra 2005, 55-75.Ruttkay 2006 – M. Ruttkay: Nové staromaďarské pohrebisko v Lu-žiankach. AVANS 2004, Nitra 2006, 165-167, obr. 88-90.Schulze 1984 – M. Schulze: Das ungarische Kriegergrab von Asprés-les-Corps. Jahrb. RGZM 31, 1984, 473-514.Staššíková-Štukovská et al. 2006 – D. Staššíková-Štukovská/P. Šal-kovský/J. Béreš/E. Hajnalová/E. Hušťáková/Z. Krempaská/F. Ja-vorský: Včasnostredoveké hradisko I Spišské Tomášovce – Smiža-ny – 1. etapa spracovania. Zbor. SNM. Arch. 16, 2006, 187-234.Struhár/Fodor/Jakab 2002 – V. Struhár/R. Fodor/J. Jakab: Sta-romaďarský jazdecký hrob z Malej Mače. AVANS 2001, Nitra 2002, 205-206, obr. 157. Szatmári 1996 – I. Szatmári: Honfoglalás lovas kori sírok Décsén. In: M. Wolf – L. Révész (Ed.): A magyar honfoglalás korának ré-gészeti emlékei. Miskolc 1996, 162-186.Tobias 2006 – B. Tobias: Katalog der Fundgegenstände. In: F. Daim – E. Lauermann (Ed.): Das frühungarische Reitergrab von Gnadendorf (Niederöstrreich). Mainz 2006, 5-28.Točík 1992 – A. Točík: Materiály k dejinám južného Slovenska v 7. – 14. storočí. Štud. Zvesti AÚ SAV 28, 1992, 5-250.V. B. 1936-1937 – V. B /Vojtech Budaváry/: Archeologické vý-skumy na Slovensku v r. 1933 – 1936. Časopis MSS 27-28, 1936-1937, 11-17.Vörös 2006 – I. Vörös: Ló az Árpád–kori Magyarországon. Folia Arch. 52, 2006, 163-216.

278

porary settlements of the 10th century in the ter-ritory of southern Slovakia, a series of phenomena suddenly appears that is undoubtedly related to co-ming of a new ethnic group (clay kettles, two handle or handleless pots with flat or ribbed tubular throat, clay cupola-shaped furnaces in the corner of a dwel-

ling, canal systems, in archaezoological material sig-nificant increase of proportion of horse bones, etc.). At some locations besides points of rhomboid pro-jectiles, also other objects of the old Magyar prove-nience are documented, for example Bešeňov.

Gabriel Nevizánsky

279


Odraz politicko-spoločenského vývoja v 10. storočí na pohrebiskách stredného Podunajska


I.1. Úvod

Na územie okolo stredného toku Dunaja na prelome 9. a 10. storočia postupne prenikajú a usa-dzujú sa nové, pôvodne východoeurópske stepné kmene, v odbornej historickej literatúre často na-zývané spoločným názvom „staromaďarské“. Pri-spievajú k spoločenským, etnickým a politickým zme-nám na území strednej Európy, ktorých detailnejšie poznanie je už dlhšiu dobu predmetom živého zá-ujmu bádateľov. Vyvolávajú rad vojnových konfliktov po celej Európe (patrí k nim i bitka bavorských vojsk so starými Maďarmi pri Bratislave v roku 907). Témou predkladanej práce je pohľad na politicko-spoločen-ské zmeny širšieho územia stredného Podunajska prostredníctvom stavu poznatkov o časovom a pries-torovom rozsahu archeologických nálezov pohrebísk a vybraných technológií výroby a výzdoby ozdôb. Za širšie územie stredného Podunajska považujeme úze-mie okolo toku Dunaja medzi ústím Ráby, Viedňou, Bratislavou, Budapešťou a Dunaujvárosom a dol-nej tretiny všetkých prítokov a na juhu vrátane úze-mia po Balaton (s výnimkou oblasti medzi Tisou a Dunajom). Takto vyčlenené územie zahŕňa i oblasť okolo Balatonu. Táto časť stredoeurópskeho územia sa v poslednej tretine 9. storočia prejavuje v arche-ologických nálezoch výskytom analogických pred-metov a pohrebných zvykov na pohrebiskách a v pr-

vej polovici 10. storočia prechádza spoločensko-po-litickým vývojom, na ktorom sa rôznou intenzitou po-dieľali udalosti súvisiace s príchodom a usadzovaním staromaďarských kmeňov. Výrazným archeologickým indikátorom zmien sú nálezy staromaďarských hro-bov, ktoré sa koncentrujú iba na časti zvoleného územia, čo prostredníctvom archeologických nálezov pohrebísk umožňuje plastickejšie sledovať vytýče-ný cieľ. Širšie územie stredného Podunajska sa dnes nachádza v štyroch rôznych štátoch Európskej únie – Rakúsku, Česku, Slovensku a Maďarsku (obr. 1), čo sa prejavuje i v odborných publikáciách archeológov, v ktorých prevažujú práce venované územiu podľa národnosti a štátnej príslušnosti konkrétneho bá-dateľa nad príspevkami venovanými celému územiu stredného toku Dunaja. Tejto skutočnosti sa v pred-kladanej práci nedalo vždy vyhnúť, keďže stav vý-skumu pohrebísk z prvej polovice 10. storočia je rôz-ny, takže si podľa potreby v niektorých kapitolách príspevku vypomáhame detailnejším členením podľa politickej príslušnosti územia k dnešným štátom (slovenská, rakúska, moravská alebo maďarská časť stredného Podunajska).

I.2. Historicko-archeologická situácia stredného

Podunajska so zreteľom na hroby a pohrebiská

Pred príchodom a usadením sa staroma-ďarských kmeňov na území stredného Dunaja v pos-lednej tretine 9. storočia prevládali na celom území stredného Podunajska rovnaké hlavné znaky pohreb-ných zvykov, čo sa archeologicky prejavuje kostro-vým pochovávaním, tvarom hrobovej jamy, uložením a orientáciou nebožtíka (obvykle západ – východ) a prítomnosťou sociálne a kultúrne charakteristických nálezov výbavy a výstroja v hrobe s regionálnymi špe-cifikami (mohyly, výklenky, detaily úpravy hrobovej jamy alebo výbavy atď.). Pohrebiská s prítomnosťou vysokej elity boli situované v rôznych polohách hra-dísk, často okolo kostolov (napr. Zalavár – Hradský ostrov, Zalavár – Récéskút, Mužla – Čenkov, Bratisla-Obr. 1. Územie stredného Podunajska

280

va – hrad, Devín – hrad, Bíňa, Ducové, Gars-Thunau – poloha Schanze, Břeclav – Pohansko – veľmožský dvorec, Mikulčice). Inou skupinou sú samostatné pohrebiská, na ktorých pochovávali obyvateľov síd-liacich v menších mocenských strediskách alebo bliž-šie nešpecifikovaných sídliskách, kde sa popri jed-noduchšie vybavených hroboch vyskytujú i hroby re-gionálnej elity (napríklad Čakajovce, Trnovec nad Vá-hom, Borovce, Bojničky, Nitra – Lupka, Bratislava – Rusovce, Bernhardsthal, Wimm, Pottenbrunn, Bo-leradice, Bulhary, Bzenec, Dolní Věstonice, Prušánky, Alsórajk, Garabonc-Ófalu, Zalaszabar-Dezsősziget, Vörs. Podľa najnovších výsledkov interdisciplinárne-ho výskumu v Kopčanoch sa na tomto type pohrebísk tiež mohli ojedinelo vyskytovať kostoly (Baxa/Glaser-Opitzová 2005, 24). Výnimky zo zaužívaného pietneho spôsobu pochovávania predstavujú jednotlivé hroby

na sídliskách, situovanie pochovaného v skrčenej po-lohe na boku alebo dolu tvárou v hroboch na pohre-biskách atď. (podrobnejší prehľad k pohrebiskám na-posledy publikoval J. Unger 2006, 43-51). Vo výbave hrobov (obr. 2 – 5) sa nachádzajú nálezy charakteris-tických foriem šperkov (náušnice, koráliky, prstene), výstroja (ostrohy, garnitúry ostrôh, obsahy vreciek na propriety), zbraní (sekery, meče, nože). Pohrebné zvyky majú spoločné črty (orientácia hrobu, pietne uloženie pochovaného na chrbát, tvar hrobu atď.). V archeologických nálezoch nájdených v hroboch sa prostredníctvom predmetov cudzej proveniencie od-ráža skutočnosť, že širšie územie stredného Podunaj-ska ležalo na križovatke ciest medzi východom a zá-padom, ako i juhom a severom, čo vplývalo na rozvoj obchodných a kultúrnych kontaktov včasnostredove-kého osídlenia, rozvoj technológií a pravdepodobne

Obr. 2. Ilustrácia k výzoru, výstroja a výzbroje veľkomoravského jazdeckého veľmoža podľa L. Galušku (2004, 93)


281


i na pestrosť etnického zloženia iných národností po-pri prevažujúcich Slovanoch. Z politického hľadiska bola väčšina územia stredodunajského priestoru súčasťou Moravského a Nitrianskeho kniežatstva, okrem Zadunajska, ktoré si v 9. storočí vazalským spôsobom pripútala Východná marka. V čase vlády Svätopluka sa aj toto územie sta-lo na krátku dobu súčasťou Veľkej Moravy (Steinhübel 2004, 134), ale koniec franského panstva v Panónii spravili až staromaďarské nájazdy v rokoch 898/900 (Havlík 1970, 33). Starí Maďari sa po roku 896 na základe sú-hlasu Moravanov usadili v Potisí. Uvažuje sa, že časť zostala naďalej za Karpatmi na území neskoršej Ha-liče (Steinhübel 2004, 151; Ruttkay 2003). Archeo-logicky sa táto skutočnosť prejavuje nálezmi najmä typických pohrebísk v Potisí a v nálezoch v Poľsku (Budinský-Krička/Fettich 1973, Abb. 26; Mesterházy 1990; Bronicki/Michalik/Woloszyn 2003, 228-230). Od hrobov usadlého stredodunajského obyvateľstva sa staromaďarské hroby odlišujú pohrebnými zvyk-

Obr.5. Borovce, okres Piešťany. Výber typických veľkomoravských šperkov elity zdobených granuláciou, 9. storočie. Zobrazené sú gombíky a náušnice. Foto: M. Novotná.

Obr. 4. Borovce, hrob č. 221. Veľkomoravská železná sekera, 9. storočie. Foto: M. Novotná.

Obr. 3. Ilustrácia Slovanky inšpirovaná nálezmi z hrobu č. 82 v Borovciach. Kresba: Ivan Berta.

Obr. 6. Sárospatak-Baksahomok, hrob č. 3, pozlátené striebro, 10. storočie. Staromaďarská ozdoba vrkoča (Wieczorek/Hinz 2000, 183).

282

losťami (napr. ukladanie parciálnych častí koňa do hrobu zomrelého) a vo výbave a výstroji pochova-ného charakteristickými ozdobami a zbraňami (obr. 6 – 9). Väčšina autorov sa stotožnila v názore, že k strednému Dunaju starí Maďari prenikli a usadili sa v niekoľkých vlnách v priebehu 10. storočia. Podľa novšieho výskumu niektorých bádateľov je možné najstaršie staromaďarské hrobové celky na juhozá-padnom Slovensku datovať až po rokoch 920 – 925 (novšie prehľady napr. Ruttkay 2003, 226; Vavruš 2006, 241). Na pohrebiskách z 10. storočia sa prejavuje výrazná zmena vo výbave a pohrebných zvykoch, kto-rá pre časť územia, kde sa vyskytuje maďarsko-slo-vanská kultúrna symbióza, bola kultúrne označená ako belobrdská, čo viedlo k cca 50-ročnej, doteraz neukončenej odbornej polemike o náplni a územnom rozsahu tejto kultúry (Kiss 1973; Giesler 1981; Rejhol-cová 1982; Bálint 1991, 159-194; Štefanovičová 1983; 1990, 1996, 2002 a i.). Jednoduché staromaďarské obyvateľstvo početnejšie preniklo do stredodunaj-ského priestoru po obsadení strategických bodov na juhozápadnom Slovensku (r. 920 – 925) a obsadilo redšie osídlené časti Podunajskej nížiny, priaznivej-šie pre pastierstvo (Ruttkay 2002a, 117). Pri početných bojových konfliktoch starých Maďarov a geografickej šírke ich nájazdov (podrobnej-šie k šírke zásahu staromaďarských kmeňov v Európe pozri Fodor 1996, mapa na s. 481; Schulze-Dörrlamm 2002, Abb. 1 a i.) sa jednotlivé hroby bojovní-kov môžu vyskytnúť v úplne nečakaných kultúrach.

Napríklad staromaďarský hrob v Asprès les Corpes vo Francúzsku (k problematike staromaďarských hrobov v iných kultúrach najnovšie pozri Schulze-Dörrlamm 2002; Daim/Lauermann (Hrsg.) 2006; Daim (Hrsg.) 2007).

II. Analýza

II.1. Stav výskumu a klasifikácia pohrebísk

O geografickom rozšírení najmä hrobov so staromaďarskými archeologickými nálezmi v Európe alebo jej niektorej časti nás informujú viaceré súbor-né práce s podrobným zmapovaním nálezov, na zá-klade ktorých máme dnes relatívne dobrú predstavu o rozšírení staromaďarských hrobov i nálezov v Kar-patskej kotline v 10. storočí (Kiss 1985, Karte 1-29; Točík 1968, Abb. 1, 1992; Nevizánsky 2007, 1; Schul-ze-Dörrlamm 1988; Felgenhauer-Schmiedt 2006, Abb. 1; Szameit 2007, 76, Abb 3.2 a i.). Dnes sa už nedá pochybovať o potrebe odlišovať epizodic-ké ojedinelé hrobové nálezy alebo predmety, kto-ré nemali významnejší kultúrny vplyv na miestne obyvateľstvo (Takács 2006; Felgenhauer-Schmied 2006; Daim (Hrsg.) 2007), od pohrebísk, ktoré in-dikujú dlhodobejšiu sídelnú prítomnosť, a teda ich možno považovať za doklady výraznejšieho vplyvu staromaďarskej kultúry na miestne obyvateľstvo. Všeobecne možno konštatovať, že na širšom úze-mí stredného Podunajska sa pohrebiská s prítom-nosťou staromaďarských hrobov prvej polovice 10. storočia koncentrujú v jeho maďarskej časti a na ju-hozápadnom Slovensku.

Obr. 7. Hlohovec, pozlátené striebro, 10. storočie. Ozdoba tašky (Wieczorek/Hinz 2000, 311).

Obr. 8. Karos-Eperjesszög, pohrebisko III, hrob č. 11. Rekon-štrukcia ozdôb na tulci, 10. storočie (Wieczorek/Hinz 2000, s. 317).


283


Kartografický prehľad o staromaďarských hrobových nálezoch v strednej Európe spolu s analýzou ich ob-sahu je základom veľkého množstva odborných ar-cheologických prác zameraných na historicko-ar-cheologické interpretácie prvej polovice 10. sto-ročia (napr. Kiss 1985, Karte 1-29; Schulze-Dörrlam 1988, Abb. 48, 54, 57; Mesterházy 1990, 2. kép; Rut-tkay 2002b, 180-181; Hanuliak 1990; 1996; 2004, 255-280). Treba však doplniť, že údaj o pôvodnom rozsahu kontinuálneho pochovávania na týchto poh-rebiskách sa nesleduje. Je to spôsobené i tým, že pre väčšinu včasnostredovekých pohrebísk a hrobov nie je údaj o ich časovom a priestorovom rozsahu k dis-pozícii, respektíve ho nepoznáme. Chýba i systema-tický výskum, ktorý by sa zaoberal touto otázkou pre

náleziská stredodunajského priestoru, ako i klasifi-kácia včasnostredovekých pohrebísk v stredodunaj-skom priestore podľa ich pôvodného kontinuálneho používania v čase. V terénnom výskume prevažujú zá-chranné výskumy a bádateľov, ktorí by sa už v teréne snažili zistiť rozsah pohrebiska v čase a priestore, je veľmi málo. Tematické zámery tohto charakteru sú problematicky podporované, alebo nie sú podpore-né vôbec. Nie je mi známy kolektív autorov, ktorý by s primeranou zodpovednosťou realizoval takúto ve-rifikáciu pre pohrebiská stredného Podunajska a do-plnil by tak existujúcu databázu všetkých pohrebísk so spoľahlivými údajmi o ich pôvodnom priestorovom a časovom rozsahu. Z odbornej literatúry vieme, že vzťahy do-máceho obyvateľstva so staromaďarským etnikom mohli byť rôzne, od vyslovene konfrontačných až po účelové spojenectvo (viac napr. Ratkoš 1987; Ruttkay 2002a, 117; Steinhübel 2004, 149-158) a dá sa pred-pokladať, že odraz týchto vzťahov sa môže okrem iné-ho prejavovať na pohrebiskách v podobe kontinuity a diskontinuity pochovávania. Skutočný časový rozsah pochovávania na pohrebiskách možno pre poznanie politicko-spoločenského vývoja stredodunajského priestoru v 10. storočí považovať za dôležitý prameň, ako na túto skutočnosť už dávnejšie poukázali niek-torí bádatelia (Rejholcová 1982, 200-201; Štefano-vičová 1983, 37; Měřínský 1986, obr. 1). Klasifikáciu pohrebísk stredodunajského priestoru z pohľadu ich pôvodného rozsahu kontinuálneho pochovávania možno získať zo spracovania jednotlivých lokalít, ale chýba univerzálny prehľad, ktorý sme pracovne vy-tvorili pre potreby tohto príspevku. Problém pred-stavovala už spomenutá skutočnosť, že pre väčšinu nálezov pohrebísk v stredodunajskom priestore ne-poznáme časový ani priestorový rozsah kontinuálne-ho pochovávania, čo umožnilo vychádzať len z ana-lýzy malého percenta známych lokalít. Výsledkom je zistenie, že horizont hrobov z konca 9. a prvej po-lovice 10. storočia sa nachádza na štyroch typoch pohrebísk: Prvý typ: Pohrebiská slovanského obyva-teľstva, ktoré boli založené vo veľkomoravskom alebo predveľkomoravskom období a pochovávanie na nich končí pravdepodobne v prvej alebo druhej tretine 10. storočia (napr. Nitra – Lupka, Břeclav – veľmožský dvo-rec, Staré Město –Valy, Mikulčice – 6. a 12. kostol); Druhý typ: V predveľkomoravskom až veľko-moravskom období založené pohrebiská, ale pocho-vávanie končí v 11., prípadne 12. storočí (napr. Vörs, Trnovec nad Váhom, Čakajovce, Borovce, Nechvalín, Prušánky, Mušov, Dolní Věstonice);

Obr. 9. Ilustrácia ku kroju a ozdobám staromaďarských ozdôb nájdených v hrobe č. 49 v Algyő (B. Kürti 1996, s. 160, 5. kép).

284

Tretí typ: Veľkorodinné staromaďarské pohre-biská používané prevažne v prvej polovici 10. storočia jednou až troma generáciami (napr. Zemplín, Karos III, Tiszabezdéd); Štvrtý typ: Iným typom sú pohrebiská, ktoré začínajú s pochovávaním v 10. storočí a kontinuálne pokračujú do 11., prípadne 12. storočia (napríklad Halimba, Ártánd, Püspöskladány-Eperjesvölgy, Malé Kosihy I, Devín). K podrobnejšiemu pohľadu na kla-sifikáciu a výskyt včasnostredovekých pohrebísk na Slovensku a Morave podľa kritéria ich časového roz-sahu pozri Staššíková-Štukovská 2004, 174-175. Treba poznamenať, že uvedená klasifikácia sa týka len pohrebísk a nezahŕňa ojedinelé hro-by, ako je napríklad Gnadendorf alebo hroby na sídliskách, teda nie je prehľadom o pochovávaní v 10. storočí. Prehľad o prejavoch pohrebných zvyk-lostí možno získať v inej odbornej literatúre (napr.

Dostál 1966; Hanuliak 2004, 37-46; Unger 2006, 43-54, 78-90, 95-100). Autori pri sledovaní politicko-spoločenského vývoja stredného Podunajska v 10. storočí z pohľadu hrobo-vých nálezov venujú pozornosť vybranému horizontu nálezov, ako sú staromaďarské, veľkomoravské, po-veľkomoravské alebo tzv. belobrdské hroby a inter-pretácie týchto nálezov vôbec nekonfrontujú, ale-bo v minimálnom rozsahu, s detailnejším poznatkom o pôvodnom časovom rozsahu pohrebísk (Točík 1968; Giesler 1981; Kiss 1985; Schulze-Dörrlam 1988; Bálint 1991, 159-205 a i.). Pre objektívnosť však treba do-dať, že k publikovaniu ucelenejšie preskúmaných po-hrebísk, v našej klasifikácii označených ako 2. typ, sa pristúpilo až v poslednej dobe – napr. Čakajovce (Rejholcová 1995), Mušov (Jelínková 1999), Rajhrad (Staňa 2006), Nechvalín a Prušánky I, II (Klanica 2006), Dolní Věstonice (Ungermann 2007). Mnohé

Obr. 10. Mapa stredodunajského pries-toru s nálezmi pohrebísk s horizontmi 9. a prvej polovice 10. storočia. Ná-zvom sú označené pohrebiská dru-hého typu tu prezentovanej klasifiká-cie. Kresba M. Pekáriková podľa pod-kladov D. Staššíkovej-Štukovskej. Značky bez označenia znamenajú pohrebiská s nálezmi z 9. alebo 10. storočia, ale bez dostupných poznatkov o ich pôvodnom rozsahu v čase.


285


nie sú doteraz celistvo vypublikované, ako napríklad Vörs. Nie je to len otázka slovenských alebo morav-ských bádateľov, ale na pokrivkávanie v spracova-nosti slovanských pohrebísk oprávnene dávnejšie poukázal Cs. Bálint v súvislosti s problematikou 10. storočia v južnom Maďarsku (Bálint 1991, 191), pri-čom dodnes nie je nanovo spracovaná problematika köttlašskej kultúry a napríklad Krungl, jedno z naj-významnejších a dávnejšie preskúmaných pohrebísk köttlašskej kultúry, nie je stále úplne vypublikované. Ako bolo napísané vyššie, nemáme poznatky o časovom rozsahu pochovávania na pohrebiskách v stredodunajskom priestore. Tvorba týchto poznat-kov pre všetky známe pohrebiská s nálezmi z prvej polovice 10. storočia ďaleko presahuje rozsah mož-ností autorky i tohto príspevku. Preto sa pozornosť zamerala na vytypovanie lokalít, ktorých stav výs-kumu a publikovania umožňuje s významnou dávkou presnosti ich zaradenie do jednej zo štyroch typov pohrebísk našej vyššie spomenutej klasifikácie (obr. 10). Cieľom tejto analýzy bola i snaha získať konkrét-nejšie údaje k nálezovej situácii staromaďarských hrobov v kontexte pohrebísk s horizontmi prvej po-lovice 10. storočia ako východiska pre interpretáciu politicko-spoločenského vývoja širšieho stredodu-najského priestoru. V tejto súvislosti porovnávame dosiahnuté výsledky s doterajšími poznatkami a so situáciou staromaďarských pohrebísk v Potisí. Vzhľa-dom na spomenutý stav výskumu treba považovať výsledky za orientačný podnet k dlhšie prebiehajúcej diskusii na túto tému.

II.1.1. Maďarská časť širšieho územia stredného

Podunajska

A. Kiss vo svojej práci venovanej pohrebis-kám s nálezmi z 10. – 11. storočia s vyhodnotením staromaďarských nálezov z územia ich výskytu v ce-lej strednej Európe zmapoval 1 648 pohrebísk z toh-

to obdobia (Kiss 1985, 348-363). Vychádzajúc z tejto práce s kritickým vyhodnotením a doplnením novších lokalít z rôznych ďalších prameňov (Fodor 1996; Schulze-Dörrlamm 1988, 2002; Mesterházy 1990) sa na území širšieho stredného Podunajska, dnes pa-triacom Maďarsku, vyskytuje cca 178 pohrebísk, na ktorých sa preskúmali alebo potenciálne sa môžu vy-skytovať hroby z konca 9. až prvej polovice 10. sto-ročia. Zistený priestorový, a teda i časový rozsah po-chovávania má cca 8,5 % pohrebísk (čo je cca 15 lo-kalít). Uvedený údaj (8,5 % pohrebísk, u ktorých po-známe časový rozsah kontinuálneho pochovávania na pohrebisku s horizontom hrobov prvej polovice 10. storočia) treba považovať pri použitej metodike za približný. Ukazuje nám však priepastný rozdiel medzi kvantitou zistených pohrebísk a kvalitou ich výskumu (v zmysle počtu preskúmaných hrobov zo skutočne existujúcich hrobov). Vyčlenený počet lokalít sme ďalej klasifikovali podľa obdobia kontinuálneho pochovávania. Do prvé-ho typu pohrebísk (začiatok pochovávania v 9. storočí, ukončenie pochovávania v 10. storočí) nemôžeme za-radiť ani jedno konkrétne nálezisko. Preskúmané čas-ti pohrebísk, ktoré by do nášho prvého typu pohrebísk mohli patriť, ako napríklad Garabonc I a II (Szöke/Ván-dor 1992), autori považujú za náleziská datované do 9. a prvej polovice 10. storočia, ale skutočný rozsah pohrebiska, podľa môjho posúdenia publikovaného plánu, sa zdá nepot-vrdený sondami, a tak sa nedalo s istotou vylúčiť, či náhodou nemá pohrebisko mladší a aj starší horizont, a teda nepatrí do nášho druhého typu, ako napríklad blízka lokalita Vörs s pochováva-ním od 8. do 11. storočia (Költő/Lengyel/Pap/Szentpé-teri 1992) alebo Zalavár-Récéskút (Sós/Bökönyi 1963). Uvedený problém by sme mohli rozšíriť na väčšinu po-hrebísk s veľkomoravskými nálezmi z karolínskeho ob-dobia v okolí Balatonu. Nevylučujem, že maďarskí ko-legovia v porovnaní s mne dostupnými publikáciami o problematike pohrebísk v Zalavári a jeho okolí už mno-hé veci v teréne spresnili, ako naznačujú niektoré pub-likované informácie (napr. Szöke et all. 2004), ale chý-ba ich publikované spracovanie, a teda sa nedali v tej-to práci využiť. Ako o treťom type pohrebiska, teda staroma-ďarského veľkorodinného pohrebiska, možno uva-žovať v lokalite Aldebrő-Mocsáros, ale podľa prilo-ženého plánu výskumu sa nedá vierohodne potvrdiť, či západná strana pohrebiska je skutočne jeho hra-nica (Fodor 1996, 381, 458 mapa 16). Veľkorodin-ným staromaďarským pohrebiskom môže byť nález z Bany, prípadne z Verebu (Mesterházy 1994, 28-31, Abb. 17).

Obr. 11. Staré Město, strieborný mesiačikovitý závesok, 9. storočie (podľa Dekan 1976, obr. 157)

286

Hroby so staromaďarskými nálezmi a s veľko-rodinným usporiadaním sa vyskytujú ako súčasť roz-siahlejších pohrebísk štvrtého typu podľa našej kla-sifikácie, teda s pochovávaním od 10. do 11., až 12. storočia, ako napríklad Halimba (Török 1962), prí-padne lokality Székesfehérvár, Sorokpolány alebo Balatonszemes. Určiť s primeranou dávkou presnosti, aký per-centuálny podiel má prvý, tretí alebo štvrtý typ poh-rebiska v porovnaní so všetkými nálezmi pohrebísk v maďarskej časti stredodunajského priestoru,a nedá sa ani overiť, či tu skutočne neexistuje druhý typ po-hrebiska. Možno iba z historicko-archeologického vý-voja skúmaného územia v 9. storočí hypoteticky pred-pokladať, že druhý a štvrtý typ pohrebísk našej kla-sifikácie môže byť pre maďarskú časť územia stred-ného Podunajska početne výraznejší, ako sa to z do-terajších výskumov javí. Uvedený predpoklad by zod-povedal i historicko-archeologickej situácii v severnej Panónii, kde podľa interdisciplinárnych dokladov spo-ločenských vedných disciplín pretrvávajú ostrovčeky pôvodného slovanského obyvateľstva z 9. storočia do mladších období (Kniezsa 1938; Bálint 1991, Karte I, II; Ruttkay 2006, 20-24 a i.).

II.1.2. Rakúska časť stredného Podunajska

Na stredodunajskom území v Rakúsku bolo možné pre koniec 9. a prvú polovicu 10. storočia na základe súborných prác J. Justovej (1990, 230-259), Gieslera (1981, 161) a s doplnením podľa E. Szamei-ta a H. Heroldovej (2007) kriticky zaradiť 120 po-hrebísk, z toho asi cca 8 % umožňuje hovoriť k ich pôvodnému časovému rozsahu, ale ani jedno nie je kompletne preskúmané. K prvému typu možno s otáz-nikom zaradiť lokality Bernahardsthal-Kohlfahrt a Wartmannstetten. Druhý typ by mohlo predstavovať pohrebisko v Kottlachu a je možné že i pohrebisko Steinbrunn, ako i nálezy v Thunau am Kamp, poloha Winkelhoferova tehelňa. Veľkorodinné staromaďar-ské pohrebisko tu spoľahlivo nepoznáme, k nálezom ojedinelých staromaďarských hrobov je k dispozícii novšie spracovanie (Daim/Lauermann (Hrsg.) 2006; Daim (Hrsg.) 2007). Staromaďarské hroby sa vyskyt-li v Bad Deutsch Altenburgu, rozsah pohrebiska nie je známy, indície nasvedčujú, že pôvodne bolo roz-siahlejšie. Štvrtým typom lokality (pochovávanie za-čína v 10. storočí a končí v 12. storočí) by hypoteticky mohlo byť pohrebisko v Zwentendorfe. Preskúmané boli len hroby s nálezmi z 10. – 11. storočia, ale exis-tenciu hrobov z 9. storočia nevieme vylúčiť. Podiel jednotlivých typov pohrebísk na všet-kých známych lokalitách na stredodunajskom území

Rakúska sa podobne ako v Maďarsku nedá vierohod-ne určiť. Podľa historicko-archeologickej situácie sa zdá, že by mohli mať početne výraznejší výskyt po-hrebiská druhého typu (založené v 9. storočí a pre-trvávajúce do 11. až 12. storočia). Staromaďarské hroby sa na pohrebiskách nevyskytujú. Uvedené zis-tenie opäť korešponduje s názormi bádateľov vy-chádzajúcimi z analýz archeologických nálezov a his-torickej situácie (posledne k problematike v zborníku od Zehetmayera 2007).

II.1.3. Moravská časť stredného Podunajska Prehľad o výskyte pohrebísk bol čerpaný z prác B. Dostála (1966) s doplnením novších po-znatkov o topografii 9. a 10. storočia (Měřínský 1986; Poláček 2002). Na vyčlenenom území Moravy sa nachádza cca 270 pohrebísk (bez ohľadu na ka-taster), z toho cca 18 % je preskúmaných tak, že ich môžeme zaradiť do niektorého typu tu prezen-tovanej klasifikácie pohrebísk v stredodunajskom priestore. Pohrebiská prvého typu sú napríklad lo-kality Břeclav – veľmožský dvorec a Velké Bílovice. Prekvapujúci je počet lokalít druhého typu, kto-ré, podľa legendy k mape č. 1 u Z. Měřínskeho, sú známe v počte 28 a autor niektoré tiež v texte vy-menováva (Měřínský 1986, 37, obr. 1). K nim pat-ria napríklad Dolní Věstonice, Přerov – Předmostí, Prušánky, Mušov, Mikulčice 6. a 12. kostol, Uher-ské Hradiště – Sady, Holubice, Držovice, Nechva-lín (Měřínský 1986, 37). Staromaďarské pohrebiská (tretí typ) sa tu nenachádzajú, štvrtý typ pohrebísk sa na Morave pri súčasnom stave výskumu ťažko de-finuje, s otáznikom sa uvažuje o takejto možnos-ti v súvislosti s pohrebiskom v Horních Dunajovi-ciach alebo Starej Břeclavi (Měřínský 1986, 37), ale vzhľadom na stav výskumu tu tento typ pohrebiska nemôžeme s istotou potvrdiť. Podobne ako u pred-chádzajúcich štátov, ani na Morave, teda v Českej republike, nemôžeme pre širšiu oblasť stredného Podunajska bližšie špecifikovať percentuálny po-diel pohrebísk prvého a druhého typu v doteraz zistených nálezoch a dokonca ani spoľahlivo potvr-diť výskyt pochovávania na pohrebiskách štvrtého typu. Zatiaľ sa dá hypoteticky predpokladať, že tu budú prevažovať pohrebiská druhého typu. Pred-mety v hroboch, ktoré by mohli byť staromaďarské, sú na Morave v prvej polovici 10. storočia ojedinelé (k problematike pozri Měřínský 1986, 27-34; Kou-řil 2003). Takisto tu chýbajú niektoré typy nálezov, ktoré sa početne výraznejšie vyskytujú vo výbave hrobov na Slovensku a v Maďarsku v štvrtom type pohrebísk.


287


II.1.4. Slovenská časť stredného Podunajska

Ako prameň pre určenie nálezov včasno-stredovekých pohrebísk v slovenskej časti stred-ného Podunajska sa používali časti Prameňov I/1, 2 (Bialeková 1989) s novšími doplneniami podľa dostupných informácií v jednotlivých čís-lach periodika AVANS. Na slovenskej časti stred-ného Podunajska sme zaznamenali 332 nálezov in-dikujúcich včasnostredoveké pohrebisko (častou situáciou je viac pohrebísk v jednom katastri, na-príklad v Nitre je cca 40 lokalít). Z uvedeného po-čtu je 90 so staromaďarskými nálezmi (spracova-né podľa obr. 1 u G. Nevizánskeho 2007, 1. kép). Cca 10 % (33 pohrebísk) z počtu 332 sme moh-li zaradiť do typov podľa našej klasifikácie. Prvý typ pohrebiska (pochovávanie začína v 9. sto-ročí a končí v 10. storočí) môžu predstavovať lo-kality Nitra – Lupka alebo Skalica (posledná s ur-čitou neistotou z dôvodu dosiaľ nepreskúmaných hrobov). Začiatok kostrového pochovávania na prelome 8./9. storočia a koncom pochovávania v 11. až 12. storočí, teda druhý typ pohrebiska našej klasifikácie, možno predpokladať napr. pre lokality Čakajovce, Trnovec nad Váhom, Borovce, Ducové. Tretí typ pohrebiska – veľkorodinné sta-romaďarské pohrebisko sa síce často spomína s nálezmi napr. v Hlohovci, Červeníku a ďalších, ale rozsah pohrebiska, z ktorého nálezy pochádza-jú, sa nezistil. Vzhľadom na skutočnosť, že hroby so staromaďarskými nálezmi sa na Slovensku vy-skytujú v kontexte domácich pohrebísk, napr. hrob č. 579 v Čakajovciach (Rejholcová 1995, 182), sa vynára otázka, či spomínané staromaďarské hro-by z Hlohovca a Červeníka sú skutočne jednozna-čne staromaďarské veľkorodinné pohrebiská, ale-bo sú horizontom rozsiahlejšieho pohrebiska? Ak zostaneme prísne konzekventní, tak stav výskumu nedovoľuje potvrdiť ani pre jednu lokalitu na Slo-vensku potvrdené pohrebisko tretieho typu našej klasifikácie. Štvrtým typom pohrebiska sú napríklad Malé Kosihy, Nitra – Šindolka, Nitra – amfiteáter. Podobne ako na Morave, i na Slovensku sa objavujú pohrebiská štvrtého typu, ktoré pokračujú do no-voveku, napríklad Ducové. Podobne ako v iných štá-toch širšieho územia stredného Podunajska, ani na Slovensku nevieme určiť podiel jednotlivých typov pohrebísk v rámci všetkých 332 pohrebísk. V nami klasifikovaných 10 % lokalít prevažujú pohrebiská druhého a štvrtého typu, pohrebiská tretieho typu sa podľa zvolených kritérií nepodarilo potvrdiť.

II.2. Vybrané technológie

Inú možnosť na detailnejšie posúdenie in-tenzity vplyvov staromaďarského etnika na domáce stredodunajské prostredie v prvej polovici 10. sto-ročia nám môže poskytnúť sledovanie technologic-kých detailov výzdoby. V predkladanom príspevku nie je priestor na podrobnejšie sledovanie jednotli-vých druhov materiálnej kultúry, ktorým je venovaná rozsiahla odborná literatúra hlavne v Maďarsku a na Slovensku a rad neukončených polemík o pôvode via-cerých typov predmetov. Ako nespochybniteľne kultúrne staromaďarské možno označiť ozdoby le-védskeho pôvodu a v stredodunajskej oblasti domá-ce šperky – veligradské a podunajské (najčastejšie náušnice, prstene, pracky a kovania opaskov a i.). Nedá sa pochybovať, že obe morfologicky a kultúrne rozdielne skupiny šperkov sú produktom vyspelého remeselného prostredia. Nebudeme venovať pozor-nosť jednotlivým typom staromaďarských alebo stre-dodunajských šperkov, pozornosť sa venuje techno-lógiám výzdoby (obr. 2 a 4). Šperky a ozdoby patria k často publikovaným predmetom, preto nie je na nich ťažké makroskopickým pohľadom definovať niektoré výzdobné techniky. Na staromaďarských ozdobách sa v prevažujúcej miere objavuje ako vý-zdobná technológia pozlacovanie striebra, po-mocou ktorého sa dotvárajú efektné ornamenty na taškách, tulcoch, kovaniach opaskov alebo na ná-ušniciach (obr. 6, 7).

Obr. 12. Výber náušníc a príveskov z 10. storočia. Borovce, okres Piešťany. Foto: P. Kóša.

288

Z domáceho stredodunajského výrobného prostredia predmety s takouto technológiou výzdoby nepozná-me a nemáme ich ani doložené na nálezoch druhej polovice 10. storočia. Samozrejme, ide o rámcový poznatok, ktorý si vyžaduje spresnenie podrobnej-ším výskumom, možno zaznamenať významnejší vý-skyt strieborných šperkov zdobených zlatom v prvej alebo v druhej polovici 10. storočia. V 10. storočí sa šperky rustikalizujú, ale nemiznú z nálezov v hroboch

10. storočia. Pôvodné ozdoby sú v stredodunajskom prostredí zdobené pozlacovaním bronzu alebo mo-sadze (obr. 11, 12), prípadne sú celostrieborné alebo celozlaté (obr. 5). Skutočnosti, že typy staromaďar-ských ozdôb neboli prevzaté domácim slovanským obyvateľstvom sa dá porozumieť, ale pri remeslách a technológiách sa poznatky šíria bez ohľadu na kul-túrne či etnické bariéry. Výzdoba strieborných pred-metov zlatom sa okrem staromaďarských ozdôb v pr-vej polovici 10. storočia v stredodunajskom priestore

na inom type šperkov nevyskytuje. Ak prijmeme hy-potézu, že šperky, ktoré sú typické pre stredodu-najské nálezy, boli väčšinou vyrábané domácimi re-meselníkmi, tak z našej rámcovej analýzy založenej hlavne na predbežnom pozorovaní sa zdá, že do tech-ník výroby pôvodných šperkov v stredodunajskom priestore sa v širšom rozsahu pozlacovanie striebra v 10. storočí nedostáva. Vtejto súvislosti je potrebné si položiť otázku: „prečo?” Odpoveď môže priniesť ďalší podrobnejší interdisciplinárny výskum techno-logií výroby a výzdoby šperkov v 9./10. storočí, ktoré by tieto rámcové pozorovania spresnil a doplnil. Iným príkladom vplyvov staromaďarského etnika na stredodunajský priestor v oblasti remesiel môžu byť technológie výroby skiel. V hroboch žien a detí v stredodunajskom priestore patria k relatívne častým nálezom sklené koráliky. Pri analýze techno-lógií a typov korálikov zo skla na pohrebiskách dru-hého typu sa zaznamenal výrazný typologický a tech-nologický rozdiel medzi korálikmi poslednej tretiny 9. a prvej polovice 10. storočia (Staššíková-Štukovská/Plško 1997). Hovoríme o početne prevažujúcom type náhrdelníku, pretože v korálikoch sa môžu vyskytnúť jednotlivo alebo málopočetne i typy z rôznych kultúr a oblastí, ale početne prevažujú takpovediac časovo a kultúrne „aktuálne“ typy (Staššíková-Štukovská/Plš-ko 1997, Taf. 21). Najrozšírenejšími korálikmi v stre-dodunajskom priestore v poslednej tretine 9. sto-ročia boli koráliky zhotovené ťahaním skleného vlák-na; jednoduché alebo viacnásobne členené koráliky vyrobené z rôznych podskupín sodno-vápenatého, natronového alebo popolového skla (obr. 13). V 10. storočí sa postupne prevažujúcim korálikom náhrdel-níkov vo výbave hrobov stáva drobný korálik (veľkosť do 4 mm) žltej, bielej alebo zelenej farby zhotove-ný jednoduchým zvinutím a zo skla binárneho, olov-natého (PbO-SiO2). Táto zmena typov a receptúr ne-prebehla skokom, čoho dokladom sú v náhrdelníkoch z hrobov kombinované typy drobných binárnych ko-rálikov s väčšími sodnými korálikmi, zhotovené ťaha-ním skleného vlákna (obr. 14). Obe receptúry výroby skla, z ktorého sú koráliky zhotovené, sú diametrál-ne odlišné v použitých surovinách. Pôvod binárnych skiel nie je objasnený. Okrem archeologických do-kladov nemáme iné pramene, ktoré by nám poskyto-vali informácie o pôvode binárnych olovnatých skiel v stredodunajskom priestore. Súvis so staromaďar-ským remeselným prostredím môžeme vylúčiť, a to na základe veľkomoravských nálezov, ako napríklad nález náhrdelníka z binárnych skiel v hrobe č. 1 na veľmožskom dvorci na Pohansku (nepublikovaný ma-teriál autorky). Binárne olovnaté sklo je brilantné,

Obr. 13. Borovce, okres Piešťany. Náhrdelník z prelomu 9. a 10. sto-ročia. Foto: M. Novotná.

Obr. 14. Borovce, okres Piešťany. Náhrdelník zo sklených korálikov z olovnatého binárneho skla, 10. storočie. Foto: D. Staššíková-Štu-kovská.


289


lesklé a efektné a čo je dôležité, má nižší bod mäk-nutia a tavenia ako sodné sklo. Z doterajších nálezov je zrejmé, že veľkomoravské výrobné centrá poznali binárne olovnaté sklá, ale z nejakého dôvodu dáva-li prednosť korálikom zo sodných skiel zhotovených komplikovanou technikou ťahania skleného vlákna a následnými ďalšími technikami, ako je prelínanie ski-el s kovovými fóliami, formovanie matricou alebo ná-strojom atď. Teda sklárskymi technikami z vyspelého byzantského sklárskeho prostredia, čo predpokladá i prítomnosť týchto sklárov na veľkomoravských dvo-roch vládnucej elity. Príchod starých Maďarov prispel ku koncu politickej moci Veľkej Moravy a k zmene ob-chodných vzťahov a presunom remeselníkov. Tieto skutočnosti nepochybne ovplyvňovali aj remeselné prostredie sklených korálikov. Najjednoduchšie vý-chodisko v hľadaní odpovede pre vysvetlenie šta-tisticky prevažujúcich korálikovv z binárnych skiel v nálezoch 10. storočia sa javí v príchode nových re-meselníkov s novými receptúrami. Túto hypotézu za-tiaľ nálezy nedovolia potvrdiť. Binárne sklá sú na vý-chode Európy rozšírené v mladších obdobiach ako 9. alebo 10. storočie. Iným zložitejším vysvetlením je hľadať pôvod zmien receptúr výroby skla v kon-tinuálnom vývoji domácich technológií. Túto hy-potézu potvrdzujú nálezy korálikov v hroboch veľko-moravskej elity (napríklad v Břeclavi-velmožský dvo-rec), ako i výrazný výskyt korálikov z binárnych ski-el v 10. storočí okrem Slovenska i v Čechách. V po-rovnaní so sodnými sklami majú binárne sklá nižší bod mäknutia a tavenia, čo umožňovalo zhotovovať drobné koráliky ( 3mm dlhé), ktoré sa stali dostupné širšiemu spektru obyvateľstva. Nástup tejto techno-lógie mohol urýchliť odchod remeselníkov spojených s veľkomoravským elitným prostredí, čo bol priamy dôsledok politicko-spoločenských zmien v 10. storo-čí. Vo výrobe skiel sa otvoril priestor pre rozvoj iného typu korálikov, možno dovtedy len okrajového, kto-rý zjednodušenou technológiou výroby skla dokázal uspokojiť pretrvávajúci dopyt po sklených šperkoch od usadlého obyvateľstva. Rozvoj výroby binárnych skiel a zmeny v technike formovania korálikov mož-no považovať za dôsledok politicko-spoločenských zmien v stredodunajskom priestore v prvej polovici 10. storočia.

III. Diskusia

Z analýzy pohrebísk podľa zvolenej klasifi-kácie pôvodného časového rozsahu pochovávania na pohrebisku sa zhodne konštatovala štatisticky málo výrazná úroveň súčasných poznatkov o pôvodných rozsahoch včasnostredovekých pohrebísk s horizont-

mi hrobov z konca 9. a prvej polovice 10. storočia v celom stredodunajskom priestore (rozsah poznáme iba pre 8 – 12 % zo známych pohrebísk). Najproble-matickejšia situácia v stave výskumu celistvosti po-hrebísk je v rakúskej a maďarskej časti stredodunaj-ského priestoru (najmä v oblasti Zaly) a relatívne naj-lepšia na Morave. Pri týchto výsledkoch treba vždy pamätať na veľkosť súboru, na ktorom sú založené, a skutočnosť, že ich treba považovať za predbežné, kde je nutné spresnenie použitím inej metodiky a vyža-duje si iné podmienky ako mala autorka k dispozícii. Zároveň nás táto skutočnosť upozorňuje na potrebu venovať v archeologickom výskume pohrebísk širšie-ho stredodunajského priestoru väčšiu pozornosť ve-rifikovaniu ich rozsahu v čase a priestore. Z analýzy dostupných poznatkov sme vo všet-kých častiach stredodunajského priestoru nemohli s istotou potvrdiť existenciu samostatného staro-maďarského pohrebiska (tretí typ klasifikácie), a to z toho dôvodu, že u väčšiny týchto hrobov nie je zná-my rozsah pohrebiska. Je to rozdiel v porovnaní s Po-tisím, kde bolo preskúmaných viacero rozsahom ne-spochybniteľne veľkorodinných staromaďarských po-hrebísk. Pre maďarskú časť stredodunajského pries-toru je dôležité upozorniť na známu skutočnosť, že pre detailnejšie rozšírenie staromaďarských nálezov je dôležité rozlišovať oblasť Zaly a bezprostredne Du-naja (priestor medzi tokom Tisy a Dunaja sme do prá-ce nezahrnuli), kde sú vo výskyte staromaďarských nálezov rozdiely (pozri Kiss 1985, Karte 1 – 23). V oblasti Zalaváru a Keszthely podrobnejšie venuje pozornosť nálezom z 9. a 10. storočia, ako i zložitej etnickej situácii R. Müller (1991). Informácie R. Mül-lera o možnej prítomnosti staromaďarských hrobov v 10. storočí v nálezoch v Zalavári sa nedajú nami zvolenou metodou analýzy potvrdiť (Müller 1991, 171-172). Staromaďarské nálezy sa v stredodunajskom priestore preukázateľne v prvej polovici 10. storočia nachádzajú v kontexte pohrebísk tretieho typu podľa našej klasifikácie. Ani pre staromaďarské nálezy z Hlohovca a Červeníka nepoznáme rozsah pohre-biska ku ktorému patria, preto môžeme interpre-táciu týchto hrobov, vyskytujúcich sa v odbornej literatúre ako veľkorodinné staromaďarské pohre-bisko, považovať za hypotetickú. Je to z toho dôvo-du, že v slovenskej časti stredodunajského pries-toru doteraz chýbajú v teréne spoľahlivo preukázané pôvodné rozsahy pohrebísk, na ktorých sa našli sta-romaďarské hroby z prvej polovice 10. storočia. Po-hrebiská s kontinuálnym pochovávaním od 8./9. do konca 11. – 12. storočia sa vyskytujú v celom stred-

290

nom Podunajsku v bližšie nešpecifikovanej hustote (stav výskumu nedovoľuje podrobnejšiu analýzu). Staromaďarské hroby sú ich súčasťou len v maďar-skej časti stredodunajského priestoru s výnimkou Za-laváru a na juhozápadnom Slovensku s výnimkou po-hrebísk v Bratislave, Devíne a Nitry – starom meste a hrade. Staromaďarské hroby sa nevyskytujú na po-hrebiskách druhého typu na Morave a Rakúsku, ako i na Slovensku – severnejšie od Trnavy, Hlohovca, Nitry a Levíc. Táto nálezová situácia pre staromaďar-ské hroby je rozdielna v porovnaní s existujúcimi sa-mostatnými pohrebiskami veľkorodinného typu, kto-ré boli preskúmané v Potisí. Ak budeme vychádzať len z analyzovaných nálezov pohrebísk a výsledkov tejto analýzy, tak kontinuálne pohrebiská, kde sa za-čalo pochovávať pred príchodom starých Maďarov do Karpatskej kotliny a pochovávanie končí v 11. alebo 12. storočí, ukazujú aj na kontinuitu sídlisk, čo pod-poruje historicko-archeologické interpretácie o po-kračovaní vývoja po politickom rozpade Veľkej Mora-vy v rámci menších regionálnych celkov, ku ktorému sa už dnes prikláňa väčšina bádateľov. Samozrejme, že z analyzovaného počtu pohrebísk sa nedá vysloviť úsudok, v akom geografickom rozsahu pokračovali pôvodné sídla stredodunajskej populácie v kontinu-álnom vývoji i v 10. a nasledujúcich storočiach. Sku-točnosť, že na niektorých z týchto pohrebísk nachá-dzajúcich sa v maďarskej a juhozápadoslovenskej čas-ti stredodunajského priestoru sa v kontexte pohre-biska vyskytujú i staromaďarské hroby, by mohla byť interpretovaná ako výsledok účelového spojenectva medzi Slovanmi a starými Maďarmi, ktoré sa spomína v historických správach týkajúcich sa prvej polovice 10. storočia (prehľad Steinhübel 2004, 155-160). Skutočnosť, že starí Maďari pochovávali svojich mŕtvych na pôvodných slovanských domácich po-hrebiskách, hoci ich hroby na pohrebiskách v sídlach veľkomoravských elít v Bratislave, Nitre, Zalavári, v Pohansku či Mikulčiciach nepoznáme, by skôr v niektorých častiach stredného Podunajska uka-zovala na vedomú a dobrovoľnú symbiózu dvoch rozdielnych kultúr, ktoré si v zložitých politicko-zá-ujmových pomeroch našli spoločného nepriateľa (Moravanov a Bavorov). Kontinuitu života v prvej po-lovici 10. storočia na území obsadzovanom starými Maďarmi predpokladajú aj iní bádatelia (napr. Rut-tkay 1985, 152; Vondráková 1996). Iným aspektom, na ktorom sme v tomto prís-pevku sledovali možnosť detailnejšieho pohľadu na odraz politicko-spoločenského vývoja v prvej po-lovici 10. storočia, boli vybrané technológie. Z ana-lýzy vyplynulo, že môžeme odlišovať domáce po-

užitie výzdoby farebnými kovmi od často sa na sta-romaďarských nálezoch vyskytujúcej kombinácie zla-ta a striebra. Novú technológiu zdobenia nemáme potvrdenú v šperkoch z 10. storočia s výnimkou kul-túrne staromaďarských nálezov. Táto skutočnosť by sa mohla interpretovať ako samostatná existencia a vývoj domácich šperkárskych remesiel, možno viac v rustikálnej ako elitnej podobe. U Slovanov, re-spektíve u autochtónneho obyvateľstva možno túto zmenu interpretovať ako zmenou kultúrnych a po-litických pomerov vyvolaný vplyv na vývoj domácich technológií. V podobných kontextoch možno inter-pretovať i zmeny technológií výroby drobných skle-ných ozdôb, ktoré viedli k rozvinutiu výroby binár-nych skiel a k jednoduchšej technike formovania ko-rálikov. Z pohľadu vývoja sklárskej výroby možno po-užitie binárnych skiel považovať za progresívny krok, ktorý mohol prispieť k dostupnosti sklených šperkov širšej skupine obyvateľstva ako boli najvyššie elity 9. storočia.

IV. Záver

V predloženom príspevku sme sa analýzou dostupných prameňov z odbornej literatúry pokú-sili spresniť poznatky o pôvodnom časovom rozsa-hu kontinuálneho pochovávania na včasnostredo-vekých pohrebiskách stredodunajského priestoru, v ktorých sa nachádzajú horizonty nálezov z 9. a 10. storočia. Geograficky bolo územie stredného Podu-najska špecifikované ako územie okolo toku Dunaja a jeho prítokov v časti od vtoku Ráby po Dunaujváros vrátane územia od Balatonu po Dunaj a územných oblastí okolo dolnej tretiny všetkých prítokov (s vý-nimkou územia medzi Dunajom a Tisou). Na týchto pohrebiskách sa kultúrne špecifikovala prítomnosť staromaďarských hrobov. Týmto spôsobom sa sle-dovala otázka politicko-spoločenských pomerov pr-vej polovice 10. storočia. Vzhľadom na metódu ana-lýzy sa dosiahnuté výsledky považujú za orientačné (presné vymedzenie rozsahu známych pohrebísk v čase by si vyžadovalo kolektívnu prácu, založenú na okrem publikovaných správ i v terénnej verifiká-cii známych nálezísk). V celom priestore stredného Podunajska sa konštatovala prítomnosť dlhodobo kontinuálnych pohrebísk (druhý typ tu predloženej klasifikácie), teda založených na prelome 8./9. sto-ročia (podľa súčasného datovania) a s koncom po-chovávania v 11. až prvej polovici 12. storočia, prí-padne i s ďalším mladším vývojom (napr. Ducové, Uherské Hradiště – Sady). V kontexte pohrebísk druhého typu sa nachádzajú staromaďarské hroby na maďarskej a juhozápadoslovenskej strane, nevy-


291


skytujú sa v rakúskej, moravskej a severnejších ob-lastiach slovenskej časti stredného Podunajska. Po-hrebiská druhého typu sú v našej analýze štatisticky relatívne prevládajúce. Samostatné staromaďarské veľkorodinné pohrebiská sme na území stredného Podunajska zvolenou metodikou nedokázali potvr-diť, nakoľko chýbajú údaje o pôvodnom rozsahu do-teraz preskúmaných nálezísk a to i pri nálezoch ako sú staromaďarské hroby z Hlohovca alebo Červení-ka. Táto nálezová situácia je rozdielna v porovnaní s pohrebiskami v Potisí, kde sa o prítomnosti samo-statných veľkorodinných staromaďarských pohre-bísk nedá pochybovať. Z hospodársko-politického pohľadu je možné uvedenú situáciu interpretovať ako doklad pokojného, možno účelového spojenec-tva miestneho a staromaďarského obyvateľstva, ktorý sa mohol prejavovať na niektorých úze-miach slovenskej a maďarskej časti stredodunajské-ho priestoru v prvej polovici 10. storočia. Na ostat-ných územiach takéto doklady chýbajú. Z oblasti technológií sa v okruhu staro-maďarských šperkov dá vypozorovať častý výskyt technológie výzdoby striebra zlatom, na rozdiel od miestnych stredodunajských šperkov, kde sa táto technológia v 10. storočí výraznejšie nevyskytuje. Dôvody môžeme vidieť i v súbežnej existencii do-

mácich a iných šperkárskych remeselníkov, pričom sa oddeľovala elitná a rustikálna výroba šperkov. Pri sledovaní technológií skiel sa zamera-la pozornosť na pôvod a rozšírenie technológie bi-nárnych olovnatých skiel, pozorovaná v súvislosti s drobnými korálikmi, vyskytujúcimi sa v hroboch od 9. storočia a s rozšírením v 10. storočí. Pôvod tejto technológie je nejasný, ale vzhľadom na vý-skyt nálezov pred príchodom starých Maďarov a po-užitie jednoduchších techník formovania v porov-naní s prevažujúcimi korálikmi 9. storočia je možné predpokladať znalosť tejto technológie v miestnych veľkomoravských dielňach. Politicko-spoločenské zmeny, ktoré súvisia s koncom 9. storočia, vyvolali presun veľkomoravských elít, a tým i možnú zmenu v remeselnom prostredí, čo mohlo pôsobiť na presa-denie sa a rozvoj dovtedy okrajovej sklárskej tech-nológie. Pre detailnejšie precizovanie doterajších poznatkov o vývoji politicko-spoločenských pome-rov v prvej polovici 10. storočia v stredodunajskom priestore možno považovať za perspektívny prameň málo využívané detaily technológie ozdôb zo skla a farebných kovov a spresňovanie pôvodného rozsa-hu kontinuálneho pochovávania na pohrebiskách.

Literatúra

Bálint 1991 – Cs. Bálint: Südungarn im 10. Jahrhundert. Buda-pest 1991.Baxa/Glaser-Opitzová 2005 – P. Baxa/R.Glaser-Opitzová: Prvé vý-sledky výskumu cintorína pri kostole sv. Margity v Kopčanoch. Pamiatky Trnavy a Trnavského kraja 8, Trnava 2005, s. 17-25.Bialeková 1989 – D. Bialeková (zost.): Pramene k deji-nám osídlenia Slovenska z konca 5. až 13. storočia. I. zv., 1. a 2. časť, Nitra 1989.Bronicki/Michalik/Wołoszyn 2003 – A. Bronicki/M. Michalik/M. Wołoszyn: Kolejny tzw. Staromadziarski zabytek z Małopolski. In: Woźniak/Gancarski: Polonia minor medii aevii. Kraków-Krosno 2003, s. 211-238.Budinský-Krička/Fettich 1973 – V. Budinský-Krička/N. Fettich: Das altungarische Fürstengrab von Zemplín. Bratislava 1973.Daim 2007 – F. Daim (Hrsg.): Heldengrab im Niemandsland. Ein frühungarischer Reiter aus Niederösterreich. Begleitbuch zur gleichnamigen Ausstellung des RGZM 14. September bis 19. No-vember 2006. Mosaiksteine – Forschungen am Römisch-Germa-nischen Zentralmuseum, Band. 2, Mainz 2007.Daim/Lauermann 2006 – F. Daim/Lauermann (Hrsg.): Das frühungarische Reitergrab von Gnadendorf (Niederösterreich). Mainz 2006.Dekan 1976 – J. Dekan: Veľká Morava. Bratislava 1976.Dostál 1966 – B. Dostál: Slovanská pohřebiště ze střední doby hradištní na Moravě. Praha 1966.

Felgenhauer-Schmiedt 2006 – A. Felgenhauer-Schmiedt: Niederös-terreich im 10. Jahrhundert. In: Daim, F./Lauermann (Hrsg.): Das frühungarische Reitergrab von Gnadendorf (Niederösterreich). Mainz 2006, s. 253-267.Fodor 1996 – I. Fodor: The Ancient Hungrians. Exhibition Catalo-gue. Budapest 1996.Galuška 2004 – L. Galuška: Slované – doteky předků. Brno 2004.Giesler 1981 – J. Giesler: Untersuchungen zur Chronologie der Bijelo Brdo-Kultur. Prähistorische Zeitschrift 56. band, Heft 1, 1981, s. 4-166.Hanuliak 1990 – M. Hanuliak: Aussagefähigkeiten archäolo-gischer Quellen aus Flachgräberfeledern des 9. – 12. Jahr-hunderts. Slov. Arch., 38, s. 147-191.Hanuliak 1996 – M. Hanuliak: Gräberfelder aus dem 9. – 12. Jh. in der Slowakei aus der Sicht geographisch-statistischer Anzeiger. In: D. Bialeková/J. Zábojník (Hrsg.): Ethnische und kulturelle Verhältnisse an der mittleren Donau vom 6. bis zum 11. Ja-hrhundert. Bratislava 1996, s. 333-352.Hanuliak 2004 – M. Hanuliak: Veľkomoravské pohrebiská. Pocho-vávanie v 9. – 10. storočí na území Slovenska. Nitra 2004.Havlík 1970 – L. E. Havlík: Panonie ve světle franských pramenů 9. století. (Ke konfrontaci pramenů s novějším řešením někte-rých otázek.) Slavia antiqua 17, 1970, s. 1-36.Herold 2007 – H. Herold: Die Besiedlung Niederösterreuchs un Frühmittelalater. In: Zehetmayer (Hrsg.): Schicksalsjahr 907. Die

292

Schlacht bei Pressburg und das Frühmittelalterliche Niederöster-reich. St. Pölten 2007, s. 77-91.Jelínková 1999 – D. Jelínková: Slovanské pohřebiště z 9. až 12. století v Mušově. Katalog. Brno 1999.Justová 1990 – J. Justová: Dolnorakouské Podunají v raném středověku. Praha 1990.Kiss 1973 – A. Kiss: Zur Frage der Bjelo Brdo Kultur. Acta archaeo-logica Academiae Scientiarum Hungariae 25, 1973, s. 327-340.Kiss 1985 – A. Kiss: Studien zur Archäologie der Ungarn im 10. und 11. Jahrhundert. In: Friesinger, H.-Daim, F.: Die Bayern und ihre Nachbarn II. Wien 1985, s. 217-379.Klanica 2006 – Z. Klanica: Nechvalín, Prušánky. Čtyři slovanská pohřebiště I, II. Brno 2006.Kniezsa 1938 – I. Kniezsa: Ungarns Völkerschaften im XI. Jahr-hundert. In: Archivum Europae Centro-Orientalis IV, Budapest 1938, s. 241-411.Kouřil 2003 – P. Kouřil: Staří Maďaři a Morava z pohledu arche-ologie. In: Dějiny ve věku nejistot. Sborník k příležitosti 70. na-rozenin Dušana Třeštíka. Praha 2003, s. 110-146.Kürti 1996 – B. Kürti: A Honfoglaló Magyar Női Vi-selet. (Leletek és rekonstrukciók). A Magyar Hon-foglalás Korának Régészeti Emlékei. Miskolc 1996, s. 148-161.Mesterházy 1990 – K. Mesterházy: Temetkezési rend az ártand 10-11 századi temetőben. Archaeologiai Értesitő, vol. 117, 1990, s. 50-57.Mesterházy 1994 – K. Mesterházy: Die Landnahme der Ungarn aus archäologischer Sicht. In: M. Müller-Wille and R. Schneider (Ed.): Aussgewählte Probleme der europäischen Landnahmen des Früh- und Hochmittelalters. Sigmaringen 1994, s. 23-64. Měřínský 1986 – Z. Měřínský: Morava v 10. století ve světle ar-cheologických nálezů. Pam. Archeol. LXXVII-1, 1986, s. 18-80.Müller 1991 – R. Müller: Ethnische Verhältnisse in der Umgebung von Keszthely und Zalavár im 9. – 10. Jahrhundert. In: W. Kat-zinger und G. Marckhgott (Red.): Beiern, Ungarn und Slawen in Donauraum, Linz 1991, s. 163-172.Költő/Lengyel/Pap/Szentpéteri 1992 – L. Költő/I. Lengyel/I. Pap/J. Szentpéteri: Vorläufige Ergebnisse der Ausgrabungen am Gräberfeld Vörs aus dem 9. – 11. Jahrhundert (Ungarn, Komitat Somogy). (Zur Problematik der Ethnika und archäologischen Kul-turen in frühmittelalterlichen Pannonien). Slov. Arch. 40, 1992, s. 223-241.Nevizánsky 2007 – G. Nevizánsky: A honfoglaló magyarság régés-zeti kutatásának időszerű problémái a mai Szlovákia területén. Gömörország, VIII. Évfolyam, 4. Szám, 2007, s. 4-16.Pesez/Piponnier 1988 – J.-M. Pesez/F. Piponnier: Les traces ma-térielles de la guerre sur un site archéologique. Castrum 3, Guer-re, Fortification et habitat dans le monde méditerranéen au moyen âge, publications de la Casa de Velázquez – série arché-ologie – fasc. XII, collection de l´école française de Rome – 105, 1988, s. 11-16.Poláček 2002 – L. Poláček: Hradiště, hrady a hradská města na Morave. In: Střed Evropy okolo roku 1000, 102-103. Praha 2002.Ratkoš 1987 – P. Ratkoš: Vzťahy naddunajských Slovanov a sta-rých Maďarov v rokoch 881 – 1018. In: Historický časopis 35, 1987, č. 6, 801-818.Rejholcová 1982 – M. Rejholcová: K problematike severnej hrani-ce výskytu tzv. belobrdských pohrebísk. Slov. Arch. XXX-1, 1982, s. 199-209.Rejholcová 1995 – M. Rejholcová: Pohrebisko v Čakajovciach (9. – 12. storočie). Katalóg. Analýza. Nitra 1995.Ruttkay 1985 – A. Ruttkay: Problematika historického vývoja na území Slovenska v 10. – 13. storočí z hľadiska archeologického

bádania. In: Velká Morava a počátky československé státnosti. Bratislava 1985, s. 141-185.Ruttkay 2002 – A. Ruttkay: Dvorce v 9. až 13. storočí. In: Ruttkay, A./Ruttkay, M./Šalkovský, P. (ed.): Slovensko vo včasnom stre-doveku, Nitra 2002, s. 135-147.Ruttkay 2002a – A. T. Ruttkay: Vývoj štátnych štruktúr u západ-ných Slovanov (na území dnešného Slovenska). In: Střed Evropy okolo roku 1000. Svazek esejí 1, Praha 2002, s. 116-118.Ruttkay 2002b – A. Ruttkay: O interetnických vzťahoch po rozpa-de Veľkej Moravy. In: Ruttkay, A./Ruttkay, M./Šalkovský, P. (ed.): – Slovensko vo včasnom stredoveku, Nitra 2002, s. 179-210.Ruttkay 2003 – A. T. Ruttkay: Poznámky k etnickým a kultúrnym vzťahom na území Slovenska pred 13. storočím. Archaeologia historica 28/03, s. 223-234.Ruttkay 2006 – A. T. Ruttkay: O etnických pomeroch a kultúrnych vzťahoch územia Slovenska vo včasnom a vrcholnom stredoveku z hľadiska archeológie. Studia historica Tyrnaviensia VI, Trnava 2006, s. 19-42.Schulze-Dörrlamm 1988 – M. Schulze-Dörrlamm: Untersuchun-gen zur Herkunft der Ungarn zum Beginn ihrer Landnahme im Karpatenbecken. Römisch-Germanisches Zentralmuseum, 35. Jahrgang, Mainz 1988, s. 373-478. Schulze-Dörrlamm 2002 – M. Schulze-Dörrlamm: Die Ungarnein-fälle des 10. Jahrhunderts im Spiegel archäologischer Funde. In: J. Henning (Hrsg.): Europa im 10. Jahrhundert Archäologie einer Aufbruchszeit. Internationale Tagung in Vorbereitung der Auss-tellun „Otto der Große, Magdeburg und Europa“, Mainz 2002, s. 109-122.Sós/Bökönyi 1963 – A. Sós/S. Bökönyi: Zalavár. Budapest 1963.Staňa 2006 – Č. Staňa: Velkomoravské pohřebiště v Rajhradě a Rajhradicích. Katalog. Brno 2006 Staššíková-Štukovská 2004 – D. Staššíková-Štukovská: Pohanstvo a kresťanstvo – k vybraným archeologickým prameňom vo včas-nom stredoveku. In: Pohanstvo a kresťanstvo. Zborník z konfe-rencie usporiadanej 5. – 6. II. 2003 v Banskej Bystrici. Bratislava 2004, s. 171-190.Staššíková-Štukovská/Plško 1997 – D. Staššíková-Štukovská/A. Plško: Typologische und technologische Aspekte der Perlen aus dem frühmittelalterlichen Gräberfeld in Borovce. In: Perlen. Ar-chäologie, Techniken, Analysen. Akten des Internationalen Per-lensymposium in Mannheim vom 11. bis 14. November 1994, Herausgegeben von Uta von Freeden und Alfred Wieczorek. Kolloquien zur vor- und Fruhgeschichte. Band 1. Bonn 1997, s. 259-274, Taf. 21-24.Steinhübel 2004 – J. Steinhübel: Nitrianske kniežatstvo. Bra-tislava 2004.Steinhübel 2007 – J. Steinhübel: Die Herrschaft der Ungarn über die Slowakei. Slawen, Ungarn, Baiern und Sachsen in den Ja-hren 896 – 921. In: R. Zehetmayer (Hrsg) 2007: Schicksalsjahr 907. Die Schlacht bei Pressburg und das frühmittelalterliche Nie-derösterreich, St. Pölten 2007, s. 57-65.Szameit 2007 – E. Szameit: Gedanken zum ostfränkischen Kriegswesen des 9. und 10. Jahrhunderts. In: R. Zehelmayer (Hrsg) 2007: Schicksalsjahr 907. Die Schlacht bei Pressburg und das frühmittelalterliche Niederösterreich, St. Pölten 2007, s. 67-76.Szőke/Vándor 1992 – B. M. Szőke/L. Vándor: Katalog der Gräber von Garabonc – Ófalu I-II. ANTAEUS 21/1992, s. 205-261.Szőke/Wedepohl/Kronz 2004 – B. M. Szőke/K. H. Wedepohl/A. Kronz: Silver-Stained Windows at Carolingian Zalavár, Mosa-burg (Southwestern Hungary). Journal of Glass Studies, Vol. 46, 2004, s. 85-104.Štefanovičová 1983 – T. Štefanovičová: Príspevok archeológie


293


k osídleniu Slovenska v 10 – 12. storočí. Zborník Filozofickej fa-kulty Univerzity Komenského, roč. XXXIV, Bratislava 1983, s. 43-40.Štefanovičová 1990 – T. Štefanovičová: K problémom slovanské-ho osídlenia Slovenska v 8. – 10. stor. vo svetle archeologických nálezov. In: Slovenský národopis. Roč. 38, 1990, , 402-412.Štefanovičová 1996 – T. Štefanovičová: Anfänge der Stadt Bra-tislava (Presburg) im Lichte der Archäologischen Funde. Acta Archaeologica Academiae Scientiarum Hungaricae 48, 1996, s. 463-470.Štefanovičová 2002 – T. Štefanovičová: Osídlenie Nitry na pre-lome 9. – 10. storočia a príchod Maďarov. In: R. Marsina (zost.): Nitra v slovenských dejinách. Vrútky : Matica slovenská 2002, s. 125-139.Takács 2006 – M. Takács: Siedlungsgeschichtliche Auswertung. In: Daim, F./Lauermann (Hrsg.): Das frühungarische Reitergrab von Gnadendorf (Niederösterreich). Mainz 2006, s. 211-252.Točík 1968 – A. Točík: Altmagyarische Gräberfelder in der Süd-westslowakei. Bratislava 1968.Török 1962 – Gy. Török: Die Bewohner von Halimba im 10. und 11. Jahrhundert. Budapest 1962. Unger 2006 – J. Unger: Pohřební ritus 1. až 20. století v Evropě z antropologicko-archeologické perspektivy. In: J. Malina (ed.):

Panoráma biologické a sociokultúrní antropologie 25. Modulové učební texty pro studenty antropologie a „příbuzných“ oborů. Brno 2006.Ungerman 2007 – Š. Ungerman: Raně středověké pohřebiště v Dolních Věstonicích – Na pískách. Disertační práce. Brno 2007. Vavruš 2006 – J. Vavruš: Die Bevölkerungsentwicklung im 9. – 11. Jahrhundert in der süd-westlichen Slowakei. In: Gálik, M./Štefa-novičová, T. (ed.): Trade, Journeys, Inter- and intracultural Com-munication in East an West (up to 1250). Papers Presented at the International Workshop (Humboldt-Kolleg) Dolná Krupá, Slovak Republic, June 2-6, 2004, s. 233-245, Bratislava 2006.Vondráková 1996 – M. Vondráková: Feststellungsmöglichkeiten der Anthropologie über die Ethnizität der Populationen aus Gräberfeldern der sog. Bijelo-Brdo-Kultur. In: Bialekova, D./Zabojnik, J. (Hrsg.): Ethnische und kulturelle Verhältnisse an der mittleren Donau vom 6. bis zum 11. Jahrhundert. Bratislava 1996, s. 409-420.Wieczorek/Hinz 2000 – A. Wieczorek/H.-M. Hinz (Hrsg.): Europas Mitte um 1000. Stuttgart 2000.Zehetmayer 2007 – R. Zehetmayer: Zur Geschichte des niederös-terreichischen Raums im 9. und in der ersten Hälften des 10. Ja-hrhunderts. In: R. Zehetmayer (Hrsg.): Schicksalsjahr 907. Die Schlacht bei Pressburg und das frühmittelalterliche Niederöster-reich. St. Pöltem 2007, s. 17-29.

Summary

Reflection of political and social development of 10th century at burial grounds of Middle Transdanubia

The topic of the work is a view of political and so-cial changes of Middle Transdanubia related to the old Magyar cultural influences in the first half of the 10th century based on selected archaeological finds at burial grounds. The territory of broader Middle Transdanubia is considered as the area around Danu-be River stretching from Kamp inflow to approxima-tely Dunaujváros, including the lower third of all the tributaries. With the help of archaeological finds, the burial customs and the ethnic situation in a defined area before coming of the old Magyar tribes are spe-cified. Attention is paid to the status of knowledge about the time scope of the burial grounds as a mo-nitored indicator for political, social and cultural changes. From the known burial grounds, only up to 8% has a known scope of time and area. According to the criterion of the time scope of continuous burial with the condition of presence of graves from the ho-rizon of the first half of the 10th century, the burial grounds are divided into four types. Type I – burying began in the 8th century and ended in the first half of 10th century. Type II – burying began in the 8th century and ended in 11th – 12th century. Type III – big family old Magyar burial grounds (end of 9th – first half of 10th century).Type IV – burying began in the 10th century and ended in the 11th, possibly in the 12th century. Spread of these types in the Hun-

garian, Austrian, Moravian and Slovak part of Middle Transdanubia is monitored. It seems that the burial ground type II is spread more significantly than an-ticipated, especially in the Moravian and Slovak part, but also in the vicinity of Zala. The finding supports the opinion of those scientists who do not see the re-flection of the political and social development in the 10th century in a significant interruption of the life, but in another form of interactions and development of the cultures. The least of the knowledge about the scope of the burial grounds pertains to the Austrian part of Middle Transdanubia.Empirically, attention is paid to monitoring of development of domestic and brought technologies for materials and decoration techniques for silver, gold and glass. Adoption of technologies was not proven by evidence. With social and economic environment, this finding would ra-ther speak of separate development of the domestic and newly come population. In conclusion, the need for more consistent research of the original scope of the burial grounds is observed because fragments of graves without a known scope of burying cannot pro-vide the objective predicative value in relation to the theories and hypotheses on details of the political and social development of Middle Transdanubia in the 10th century.

295


Osídlenie Nitry v 10. storočí. Kontinuita alebo diskontinuita?

Gabriel Fusek

Vo včasnostredovekom období sa rozklad štátnej moci chápe ako neschopnosť panovníckeho rodu vládnuť. Buď kvôli tomu, že dynastický rod vym-rel, alebo preto, že nebol schopný zabezpečiť vojen-skú obranu svojej ríše (Ratkoš 1988, 121). Takáto si-tuácia na Veľkej Morave nastala začiatkom 10. stor. Vplyvom rôznych vonkajších aj vnútorných okolností nastali v 10. storočí v jej východnej časti, v Nitrian-skom kniežatstve, viaceré mocenské zmeny a aj sta-bilizácia nových pomerov. Hlavnú úlohu tu zohrávali záujmy nového etnika v Karpatskej kotline – Maďarov, ktorí sa v nej trvalo začali usadzovať od roku 896. Počas útoku Maďarov proti Moravanom v roku 906 zahynuli Mojmírovci a vládu nad Veľkou Moravou zdedili ich príbuzní českí Přemyslovci. Ako súčasť protisaskej aliancie sa v tom čase stali spo-jencami Maďarov. Po zničujúcej porážke Bavorov v bitke pri Bratislave dňa 4. júla 907 upriamili Maďari svoju pozornosť na získanie časti územia Východnej marky a Přemyslovci ako ich spojenci si udržali moj-mírovské dedičstvo. V roku 915 vznikla štvorstran-ná italsko-bavorsko-česko-maďarská protisaská ko-alícia. Keď Česi v roku 920 nedodržali svoje záväzky, Maďari zaútočili na Nitrianske kniežatstvo, ovládli ho a následne vyplienili Moravu a Čechy. Po uzavre-tí mieru vytýčili vzájomné hranice na rieke Morave, a tak sa Nitrianske kniežatstvo stalo súčasťou budú-ceho Uhorska. Prvým nitrianskym staromaďarským kniežaťom sa stal v roku 920 pravdepodobne Taš, po ktorom zdedil kniežatstvo jeho syn Lél. V bitke pri Le-chu v auguste 955 zahynuli takmer všetci maďarskí bojovníci z troch kniežatstiev. Okrem vojsk z Biharska a južného Zadunajska sa bitky zúčastnili aj nitrian-ske vojská kniežaťa Léla, ktorý po prehratej bitke od-visol na šibenici. Vojensky oslabené Nitrianske knie-žatstvo pričlenili k svojim územiam Arpádovci, ktorí sa bitky na Lechu nezúčastnili. Nitriansko sa spolu s Biharskom stalo jedným z údelných kniežatstiev ar-pádovskej ríše. Starší syn uhorského kniežaťa Takšo-ňa Gejza získal asi roku 967 údel v Biharsku. Takšoň

ešte pred svojou smrťou (asi r. 971) dal Nitrianske kniežatstvo do údelu svojmu mladšiemu synovi Mi-chalovi. Po Takšoňovej smrti sa stal suverénnym pa-novníkom starší z bratov Gejza, Michal si podržal Nit-ru. Toho dal Gejza asi v roku 995 odstrániť a vládu nad Nitrianskym kniežatstvom odovzdal svojmu sy-novi Štefanovi. Po Gejzovej smrti v roku 997 vypuklo Kopáňovo povstanie. V boji proti nemu Štefan zvíťa-zil a ujal sa dedičstva po svojom otcovi. Kniežací sto-lec v Nitre nechal Štefan neobsadený. Tento stručný prehľad dejín v 10. storočí, pri ktorom som čerpal z práce J. Steinhübla (2004, 156-164, 197-201), nás nenecháva na pochybách o významnom postavení Nitry v danom období. Získala a udržala si ho od dôb nezávislého Pribinovho knie-žatstva v prvej tretine 9. storočia, v roku 833 pri-pojeného k Moravskému kniežatstvu Mojmírovcov. Z osudov Nitrianskeho kniežatstva však nemožno pria-močiaro usudzovať, že dôsledkom prevzatia moci ma-ďarskou vojenskou a spoločenskou elitou bola dis-kontinuita v jeho osídlení a etnickom zložení. Na zák-lade historických prameňov to presvedčivo doložil vo svojej monografii o dejinách Slovenska po páde Veľ-kej Moravy M. Kučera (1974). Mocenským a ani eko-nomickým záujmom predstaviteľov maďarskej aristo-kracie nemohla byť devastácia krajiny, ktorú mienili trvalo pripojiť k svojim územiam, pretože by z nej ne-mohli profitovať. Preto sa predpokladá, že po prvot-nom vojenskom obsadení strategických bodov nasta-la stabilizácia pomerov a zo strany časti miestnych slovanských veľmožov aj kolaborácia s novou mocou. Etnickému princípu bola v tej dobe nadradená snaha vytvoriť hospodársku základňu na fungovanie rodia-ceho sa štátu (Kučera 1974, 56-59). Na príklade Nitry sa pokúsim ukázať, ako sa pohnuté dejinné udalosti 10. storočia javia vo svetle archeologických nálezov a zároveň, či tu možno na základe archeologických prameňov hovoriť o kontinuite alebo diskontinuite osídlenia v dobe od rozpadu Veľkomoravskej ríše po obdobie založenia Uhorského kráľovstva.

296

Obr. 1. Veľkomoravská Nitra. Legenda: a - hrad; b - predhradie; c - pravdepodobne kláštor; d - pravdepodobne kostol; e - predpokladaný kostol; f - sídlisko; g - pohrebisko; h - hroby na sídlisku.

Gabriel Fusek

297


Obr. 2. Nitra v 10. storočí. Legenda: a - hrad; b - predhradie; c - pravdepodobne kláštor; d - pravdepodobne kostol; e - sídlisko; f - hroby na sídlisku; g - j - pohrebisko (g - veľkomoravské so zánikom v priebehu prvej polovice 10. stor.; h - veľkomoravské až belobrdské, 9. - 11. stor.; i - staromaďarské, asi druhá štvrtina 10. stor.; j - belobrdské, druhá polovica 10. - 11. stor.).

298

Pre potreby kniežacieho dvora a cirkevných inštitúcií vybudovali v priebehu 9. storočia v Nitre hradské mesto s priľahlým zázemím (obr. 1). Jeho ústredím bolo opevnené kniežacie sídlo na hradnom kopci, obopnuté širokým meandrom rieky. Na vyvýše-nine v dnešnom centre mesta sa rozprestieralo opev-nené predhradie. Chránilo síce prístup k hradu, ale nepriliehalo k nemu, pretože medzi nimi tiekla Nit-rička, vedľajšie rameno rieky Nitry. Z ďalších troch strán sa pod predhradím nachádzali osídlené pries-tory podhradia. Zo západnej a východnej strany bolo osídlenie ohraničené nivou rieky. Zatiaľ nie je isté, pokiaľ siahalo podhradie južným smerom. Neopev-nené osady agrárno-výrobného zázemia sa spolu s poľami nachádzali na terasách rieky Nitry. Je mož-né, že už v 9. storočí sa na svahu Zobora nachádzal aj kláštor sv. Hypolita. Obytné stavby a výrobné objekty boli archeologicky skúmané predovšetkým na ľavo-brežnej terase a na východnom a južnom podhradí, ako aj na akropole hradu. Sepulkrálne pamiatky sú známe z oboch riečnych terás, z predhradia, podhra-dia i samotného hradu (Fusek 2008). Nitrianske ná-leziská z 9. – 10. storočia sa rozprestierajú na ploche asi 20 km2 a ich okraje sú od centra vzdialené 6 – 8 km.Ide o koncentráciu osídlenia, ktorá nemá na Sloven-sku obdobu (Hanuliak 2002, 114). Na analýzu máme k dispozícii tri druhy ar-cheologických pamiatok z 10. storočia: sídliská, po-hrebiská a hradiská (obr. 2). Čo sa týka datovania, s najnespoľahlivejšími údajmi pracujeme na síd-liskách. Prevažnú väčšinu nálezov tu predstavuje ke-ramika, nálezové súbory datované prostredníctvom iných artefaktov sú výnimočné. Nie je to špecifický problém Nitry, na západnom Slovensku je to vše-obecný jav. Zatiaľ ešte stále nevieme bezpečne od-líšiť keramiku z 9. storočia od keramiky z 10. sto-ročia, alebo dokonca ani od keramiky prinajmenšom z prvej tretiny 11. storočia. Preto je obraz osídlenia z pohľadu vývoja sídliskovej štruktúry v 9. – 10. sto-ročia nemenný (Fusek 1997, 48). Na základe keramiky zvyčajne nevieme posúdiť, či niektoré sídliská vznikli v 9. storočí a v 10. storočí zanikli, alebo či boli niek-toré sídliská založené až v 10. storočí, prípadne či jestvovali v celom tomto čase. Práve pokračovanie výrobnej tradície keramiky z veľkomoravského obdo-bia je jedným z argumentov, že v 10. storočí nedošlo ku genocíde alebo odsunu pôvodného slovanského obyvateľstva (Ruttkay, M. 1998, 80). Na sídliskách staromaďarskej populácie sa zvyčajne vyskytujú hli-nené kotlíky a nádoby s rebrovaným hrdlom, obvykle dvojuché (Takács 2000, 121). Z nitrianskych sídlisk nie je takáto keramika známa, nachádza sa tu len ke-

ramika miestnej výrobnej tradície. Medzi včasnostre-dovekými nálezmi sa tu nevyskytujú ani hrnce zdo-bené radielkom. Táto výzdoba je východoeurópskeho pôvodu a v Karpatskej kotline jej počiatky súvisia s príchodom staromaďarských kmeňov (Měřínský 1986, 31). Nepublikované málopočetné črepy kot-líkov a radielkom zdobených hrncov zo sídliska na Šindolke sú mladšie, pochádzajú z kontextov datova-ných až do vrcholnostredovekého obdobia. Podľa niektorých autorov nastala so sta-romaďarským osídlením určitá zmena aj v stavebnej kultúre. Spája sa s ním predovšetkým masové roz-šírenie zemníc s hlinenou pecou namiesto pece ka-mennej (Nevizánszky 1993, 60). Tu treba konštato-vať, obdobne ako v prípade keramiky, že takéto prí-padné doklady staromaďarského osídlenia z Nitry sú až z mladšieho dáta než je 10. storočie, čo je na zá-padnom Slovensku všeobecný trend, pretože výskyt zemníc s hlinenými pecami stúpa až od 11. storočia (Ruttkay, M. 1997, 247). Hlinené pece sa na západ-nom Slovensku v menšej miere objavujú už od včas-noslovanského obdobia, ale charakteristickým vyku-rovacím zariadením Slovanov na danom území bola pec kamenná. To je i jeden z dôvodov, prečo niekedy býva odmietaný vzťah medzi typom pece (tak kamen-nej, ako aj hlinenej) v obydlí a etnickou príslušnos-ťou jeho staviteľov. Ďalším dôvodom je, že prechod od používania kamenných piecok k hlineným v dobe okolo prelomu 1. a 2. tisícročia sa netýka len Kar-patskej kotliny, pretože je známy aj z územia južných a východných Slovanov (Ruttkay, M. 2002, 272, obr. 7; Šalkovský 2001, 104). Na druhej strane však nemožno obchádzať fakt, že západne a severne od Karpatskej kotliny sa vo vrcholnostredovekom období používa-nie hlinených pecí významnejšie neudomácnilo. Táto skutočnosť naznačuje vzťah stredného Podunajska k východoeurópskym oblastiam, sprostredkovaný staromaďarskými prisťahovalcami. V tomto príspev-ku nie je možné detailnejšie sa tomuto zložitému problému venovať. Isté však je, že na sídliskách z 10. storočia sa v Nitre doložila kontinuita výroby kerami-ky, ako aj stavby obydlí z veľkomoravského obdobia. Určité zmeny sa prejavili až v neskoršom období, v 11. – 12. storočí. Je to pozoruhodný poznatok, pretože analýza pohrebísk podáva o niečo iný obraz. Podobne ako na celom západnom Sloven-sku, aj v Nitre a v jej najbližšom zázemí sa stretáva-me s viacerými kategóriami pohrebísk z 10. storočia. V prvom rade sú to pohrebiská veľkomoravské, na ktorých sa pochovávalo zhruba do polovice 10. sto-ročia a v priebehu týchto piatich decénií postupne zanikali. Od tejto doby doznievania kultúry veľko-

Gabriel Fusek

299


Obr. 3. Nitra - Šindolka, pohrebisko belobrdského typu. Hrob F58 s nálezmi domáceho i cudzieho pôvodu. Číslovanie predmetov zod-povedá číslovaniu na kresbe hrobu.

300

moravského obdobia začal zanikať aj zvyk pochová-vania v priestore sídlisk (Hanuliak 2004, 38-39, 59, 60). Potom sú to pohrebiská, na ktorých sa kontinu-álne pochovávalo od veľkomoravského obdobia až do obdobia uhorského. Svojráznu skupinu tvoria sta-romaďarské pohrebiská (v Nitre boli založené po roku 920). Spravidla sa na nich nepochovávalo dlhšie než do 70. – 80. rokov 10. storočia. (Szőke 1962, 9-10). Od polovice 10. storočia zakladali aj nové pohrebiská s pamiatkami belobrdského typu, z ktorých najmlad-šie v našom prostredí zanikali v dobe okolo prelomu 11. a 12. storočia. O problematike cintorínov pri kos-toloch nie je potrebné sa zmieňovať, pretože tie v Nit-re z 9. a 10. storočia nepoznáme. Pri vyhodnotení pohrebísk z 9. – 12. storočia sa zistilo, že je jednak badateľný postupný úbytok ich počtu a jednak narastá počet pohrebísk s väčším poč-tom hrobov. Situácia sa stabilizovala až počas druhej polovice 11. a v 12. storočí. Tento vývoj odzrkadľuje proces vzniku, rozvoja a postupnej stabilizácie síd-liskovej štruktúry hradského mesta v meniacom sa politicko-štátnom, svetonázorovom a etnickom pro-stredí (Hanuliak 2002, 118, obr. 19). Niektoré po-hrebiská sa preskúmali celé alebo ich podstatná časť, iné sa skúmali len čiastočne. K hodnoteniu a datova-niu pohrebísk, z ktorých sa preskúmalo len málo hro-bov je potrebné pristupovať s určitou skepsou, pre-tože ich skutočná vypovedacia hodnota v otázkach, ktoré študujeme, je pomerne nízka. Nie vždy mož-no vylúčiť, že ide o zvyšky pohrebísk s rôznym chro-nologickým rozsahom, ktorých je viacero typov, sta-novených podľa doby ich založenia a zániku (Staš-šíková-Štukovská 2004, 174-175). Spomedzi veľkomoravských pohrebísk pre-žívajúcich do prvej polovice 10. storočia treba uviesť nálezisko Lupka s 91 hrobmi (Chropovský 1962). Ok-rem iného sa tu našli aj dve lýrovité pracky. Tieto môžu, ale nemusia súvisieť s príchodom starých Ma-ďarov na juhozápadné Slovensko. Podľa T. Štefanovi-čovej (2002, 132-133) sa sem mohli dostať aj z Bal-kánu, pretože i tam sa pracky tohto typu vyskytujú a zároveň podľa šperkov možno usudzovať, že na Lupke pochovávalo obyvateľstvo južnoslovanského pôvodu. Kontinuálne od 9. do 10. storočia sa po-chovávalo aj na pohrebisku na Dolnozoborskej ceste (51 – 52 hrobov), pričom predmety staromaďarského pôvodu odtiaľ nepochádzajú. K najmladším nálezom patria esovité záušnice, z čoho vyplýva, že sa na po-hrebisku pochovávalo minimálne po polovicu 10. sto-ročia. (Chropovský 1978). Menšie časti veľkomorav-ského pohrebiska pretrvávajúceho do 10. storočia, ale bez nálezov východoeurópskeho pôvodu, skúmali

aj na svahu Boriny v Čermáni (Hanuliak 2004, 269). Z okraja čiastočne skúmaného pohrebiska na Šin-dolke zatiaľ pochádza pomerne nevýrazný materiál datovaný na prelom 9./10. storočia (Ruttkay/Rut-tkayová 2006), preto ťažko povedať, či na ňom po-chovávali aj v 10. storočí. Týka sa to aj menších častí pohrebísk skúmaných v Lužiankach (Hanuliak 2004, 267), Mlynárciach (Hanuliak 2004, 270) a na Čermáni (Hanuliak 2004, 269). Na dvoch pohrebiskách začalo svojich po-zostalých pochovávať slovanské obyvateľstvo v 9. storočí a pochovávanie tu kontinuálne pokračovalo až do 11. storočia. V Horných Krškanoch sa našlo 101 hrobov, z nich 15 je veľkomoravských, 35 hrobov je z nasledujúceho horizontu, v ktorom sa nachádzajú predmety staromaďarského pôvodu spolu s poveľko-moravskými predmetmi, ďalšie sú už z prvého stup-ňa belobrdskej kultúry a najmladšie hroby sú z prvej tretiny 11. storočia (Hanuliak 1992, 255-257). Naj-rozsiahlejšie skúmané pohrebisko z Čakajoviec s 805 hrobmi sa nachádzalo na okraji zázemia nitrianskeho hradského mesta. Inhumačne sa na ňom pochováva-lo od začiatku 9. až po začiatok 12. storočia. Pôvodne veľkomoravské pohrebisko začali po svojom príchode používať aj príslušníci maďarského etnika. Nimi pri-nesené predmety východoeurópskeho pôvodu sa nie-kedy nachádzali v hroboch samostatne, inokedy spo-lu s predmetmi domáceho pôvodu. Je pozoruhodné, že z Čakajoviec ani Horných Krškán nie je doložená jazdecká zložka staromaďarského obyvateľstva. V dobe okolo polovice 10. storočia sa materiálna kul-túra pretransformovala do podoby charakteristickej pre belobrdskú kultúru (Hanuliak/Rejholcová 1999; Rejholcová 1995a; 1995b). Až na jeden dávnejší náhodný nález hro-bu s prackou, dvoma staromaďarskými strmeňmi a plechovým náramkom z Mlynáriec (Eisner 1933, 282) sme z Nitry nepoznali samostatné pohrebisko strednej vrstvy staromaďarskej spoločnosti. Pred-nedávnom sa ale v Lužiankach podarilo zachrániť 16 hrobov tohto typu. Podľa predbežnej informatívnej správy sa medzi nimi vyskytol typický jazdecký hrob s charakteristickou výzbrojou, ako aj bohatšie hroby žien (Ruttkay, M. 2005, 58). Pohrebiská zakladané až v druhej polovici 10. storočia patria k pamiatkam belobrdského typu. Na Šindolke sa našli dve takéto pohrebiská. Počiatky väčšieho z nich, s 204 hrobmi, siahajú do polovice 10. storočia a nepretržite sa na ňom pochovávalo do záveru 11. storočia. V najstarších hroboch sa nachá-dzajú ešte šperky veľkomoravského rázu (obr. 3: 3, 8)a predmety východoeurópskeho pôvodu, pre-

Gabriel Fusek

301


dovšetkým hroty šípov a koráliky. Menšie po-hrebisko s 99 hrobmi založili v závere 10. sto-ročia a pochovávali na ňom asi 30 – 40 rokov (Fu-sek 2006, 143-147). Ku koncu 10. storočia začali po-chovávať aj na tej časti belobrdského pohrebiska v Mlynárciach, kde sa podarilo zachrániť 72 hrobov z predpokladaných 300 – 400. Pohrebisko presta-li používať v závere 11. storočia (Točík 1960). V mieste dnešného amfiteátra sa nachádzalo po-hrebisko belobrdskej kultúry z druhej polovice 10. až prvej polovice 11. storočia, zachránilo sa z neho 166 hrobov (Čaplovič 1954). V hroboch staršieho ho-rizontu sa rozpoznal inventár pôvodného domáceho slovanského obyvateľstva (Hanuliak 1992, 255), vy-skytli sa ale aj predmety východoeurópskeho pôvodu. V zázemí hradského mesta sa malé časti pohrebísk be-lobrdského typu skúmali aj v Drážovciach (Hanuliak 1989, 213) a na Mikovom dvore (Hanuliak 1989, 218). Dnes sú už známe hroby s charakteristickým belo-brdským inventárom aj v južnej časti predhradia, kto-ré v súčasnosti skúma Matej Ruttkay na Školskej ulici a v severnej časti východného podhradia (Ruttkayo-vá/Ruttkay 1997, 105, obr. 4). Na rozdiel od situácie na sídliskách informu-je predložený sumárny pohľad na pohrebiská o dy-namických zmenách v etnickom zložení obyvateľstva Nitry v 10. storočí. Charakter interetnických vzťahov je najlepšie dokumentovaný na pohrebiskách prosté-ho ľudu, používaných aj po zániku veľkomoravského štátu. Spoločný výskyt predmetov domáceho i cud-zieho pôvodu, ako aj udržanie si pohrebných zvyk-lostí, upozorňuje skôr na mierovú než konfrontačnú koexistenciu slovanského a staromaďarského oby-vateľstva v prvej polovici 10. storočia. Táto mode-lová situácia je potvrdená na rade ďalších pohrebísk zo západného Slovenska (Hanuliak 2004, 215-219). Novoprišlé staromaďarské obyvateľstvo sa pričleni-lo k slovanských agrárnym komunitám a spojilo sa s nimi príbuzenskými a susedskými väzbami (Hanuli-ak 2002, 121). Uvedené súžitie sa prejavilo aj vzni-kom materiálnej kultúry belobrdského typu niekedy v dobe okolo polovice 10. storočia. V staršom stupni sa z jej inventára postupne vytrácajú etnošpecifické prvky, takže v pokročilejšom 11. storočí už môžeme belobrdské pohrebiská vnímať len ako doklad pocho-vávania obyvateľstva uhorského štátu. Dve samostatné pohrebiská strednej vrstvy staromaďarskej spoločnosti sa nenašli priamo v hrad-skom meste, ale na periférii jeho zázemia. Táto časť maďarskej pospolitosti, členmi ktorej boli aj vojenské zložky, tu ešte určitú dobu žila svojím tradičným spô-sobom života. Teritoriálnym vyčlenením sa od oby-

vateľstva živiaceho sa roľníctvom môžeme zdôvodniť aj neprítomnosť charakteristických staromaďarských nálezov v stabilných agrárnych sídliskách. Ak si vyš-šie postavená zložka maďarského obyvateľstva udr-žala svoj tradičný kroj, výzbroj i pohrebné zvyky, lo-gicky musíme uvažovať aj o tom, že žila vo svojich tradičných obydliach – jurtách. Pretože pôdy v oko-lí Nitry boli po stáročia orané, archeologicky zachytiť stopy po stanových táboroch je prakticky nemožné. Redukcia počtu pohrebísk v porovnaní s veľkomoravským obdobím naznačuje aj tendenciu redukovania počtu agrárnych sídiel v zázemí hrad-ského mesta. Archeologicky doložená kontinuita vi-dieckeho sídliska zo včasného do vrcholného stre-doveku je zatiaľ len na Šindolke (Fusek 2006) a v Dol-ných Krškanoch (Ruttkay, M. 2005, 59). Ukazuje sa, že už v 10. storočí začali štrukturálne zmeny v osíd-lení, ktoré neskôr vyústili do odčlenenia sa katastrov dedín od Nitry (Ruttkay, A. 1999, obr. 2). Iná situácia je však v podhradí, kde je pokračovanie kontinuálne-ho osídlenia doložené vo viacerých polohách. Už vo veľkomoravskom období sa v podhradí vytvoril zá-rodok štvrtí budúceho stredovekého mesta (Bednár/Fottová 2003, 310-313; Ruttkay, A. 1999, 317-321; Ruttkay, M. 2005, 63-64). Ak porovnáme archeologické pramene zís-kané výskumom hradísk, zisťujeme, že omnoho hor-šie sme informovaní o situácii na predhradí než na samotnom hrade. Nie je to len dôsledkom intenzív-nejšej zástavby predhradia, ale predovšetkým sys-tematickejšieho prístupu k terénnemu výskumu hra-du a publikovania jeho výsledkov. Dnes už bezpečne vieme, že v 9. storočí vybudovali na vrchole hradné-ho kopca komplex kamenných murovaných stavieb. Máme k dispozícii dostatok indícií na tvrdenie, že sa našli nielen zvyšky profánnych stavieb, ale aj stopy po kresťanskom chráme (Bednár 2005, 91-92). Ne-vidno dôvod, prečo by sa malo uvažovať o tom, že ar-cibiskupom Adalrámom v roku 828 vysvätený kostol pre Pribinovu manželku by sa mal hľadať inde, naprí-klad na Martinskom vrchu, než na akropole knieža-cieho hradu. Úcta k svätcovi Emerámovi v príbuzen-stve Pribinovej manželky je potvrdená z historických prameňov, preto možno predpokladať, že mu bol za-svätený aj Pribinom postavený kostol (Steinhübel 2004, 77, 79). Svätý Emerám je jedným z patrónov biskupského chrámu dodnes. Osudy samotnej stavby v 10. storočí nie sú známe. Valové opevnenie hrad-ného kopca bolo v priebehu druhej polovice 9. až prvej polovice 11. storočia trikrát prebudovávané. V sutinách použitých pri výstavbe najmladšieho valu sa našli pozostatky rozrušenej stavby, zrejme kos-

302

tola – fresky, architektonické články, kvádriky (Bed-nár 1997, 21; Bednár/Samuel 2001, 307) – ktorý vtedy buď asanovali, alebo opravovali. Analogicky k situácii v iných včasnostredovekých centrách oča-kávame, že aj na predhradí a dokonca i v podhradí stá-li v 9. storočí sakrálne stavby. Pre žiadnu takú stavbu však nemáme v predhradí archeologický doklad. Ale v severovýchodnej časti podhradia, na dnešnej Ku-peckej ul., sa v subpozícii s jedným hrobom z pohrebi-ska z 10. – 11. storočia našla zásobná jama z 9. – 10. storočia, obsahujúca pieskovcový opracovaný kváder a veľké množstvo malty. Nálezová situácia ukazuje, že tu vo veľkomoravskom období stála murovaná stavba. Bol vyslovený predpoklad, že môže ísť o po-zostatky kostola, rozrušeného počas vojnových uda-lostí v 10. storočí. (Ruttkayová/Ruttkay 1997, 109). Túto pomerne pravdepodobnú domnienku však môže potvrdiť len prípadný priamy nález stavby. Najstarší z valov hradu bol zničený silným po-žiarom, čo dokladá nálezová situácia na všetkých skú-maných miestach. K tomuto požiaru došlo niekedy v 10. alebo začiatkom 11. storočia. (Bednár 2005, 93; Bed-nár/Samuel 2001, 303). Zaiste by bolo lákavé spájať zá-nik tohto opevnenia s niektorou známou historickou udalosťou, ale široké časové rozpätie to neumožňuje. Funkčnú kontinuitu hradu ako kniežacieho sídla v uhor-skom období potvrdzuje nielen viacnásobná oprava jeho opevnenia, ale aj skutočnosť, že neskôr sa tu roz-vinul stredoveký hrad. Včasnostredoveké predhradie s priľahlým podhradím bolo sídelným priestorom, v kto-rom sa sformovalo stredoveké mesto.

Zánikom Veľkej Moravy a podmanením si Nit-ry Maďarmi došlo k narušeniu väzieb nutných pre kontinuálny vývoj miestnej hmotnej a duchovnej ku túry. Archeologicky je to najlepšie dokumentované dožívaním šperkov veľkomoravského rázu v prvej po-lovici 10. storočia, ktorých štýlotvorné prvky sa ďalej organicky nerozvíjali, ako aj niektorých prejavov po-hrebných zvyklostí. Na relatívne stabilnú hospodár-sku situáciu ale upozorňuje každodenný spôsob živo-ta agrárneho obyvateľstva v zázemí hradského mes-ta, kde k zmenám v materiálnej i stavebnej kultúre došlo až v priebehu 11. – 12. storočia. V 10. storočí začali v zázemí Nitry štrukturálne zmeny, ktoré vyús-tili do vzniku siete vidieckych sídel v jej okolí, známe z historických prameňov. Akulturačný proces neposti-hol len pôvodné miestne slovanské obyvateľstvo, ale aj novoprišlé obyvateľstvo maďarského pôvodu. Ako o tom svedčia pohrebiská, vyššie vrstvy staromaďar-skej spoločnosti si tradičný spôsob života udržali po-merne krátku dobu. Nielen u nich, ale aj u prostého obyvateľstva, ktoré sa zapojilo do agrárnych komu-nít pôvodného slovanského obyvateľstva, v priebehu niekoľkých decénií zanikli charakteristické prvky ma-teriálnej kultúry a aj spôsobu pochovávania. Tento obojstranný akulturačný proces i proces vzájomného prispôsobovania sa vyústil do vzniku pamiatok be-lobrdského typu v druhej polovici 10. storočia. Vý-sledkom tejto postupnej transformácie bol vznik ma-teriálnej kultúry, ktorá po vzniku Uhorského kráľov-stva už strácala etnošpecifický charakter.

Literatúra

Bednár 1997 – P. Bednár : Nitriansky hrad v 9. storočí a jeho výz-nam v sídliskovej štruktúre veľkomoravskej Nitry. In: R. Mar-sina - A. Ruttkay (Ed.): Svätopluk 894 – 1994. Materiály z kon-ferencie organizovanej Archeologickým ústavom SAV v Nitre v spolupráci so Slovenskou historickou spoločnosťou pri SAV. Nit-ra 1997, 19-32.Bednár 2005 – P. Bednár: Nitriansky hrad vo svetle archeolo-gického výskumu. In: M. Ruttkay (Ed.): Dávne dejiny Nitry a okolia vo svetle najnovších archeologických nálezov. Zborník z konferencie konanej pri príležitosti Dňa Nitranov 2. júla 2005. Nitra 2005, 91-98.Bednár/Fottová 2003 – P. Bednár/E. Fottová: Nitra-tržnica – prí-spevok k poznaniu zázemia stredovekého mesta. Arch. Hist. 28, 2003, 303-315.Bednár/Samuel 2001 – P. Bednár/M. Samuel: Entwicklung der Be-festigung der Nitraer Burg im 11. Jahrhundert. Slov. Arch. 49, 2001, 301-345.

Čaplovič 1954 – P. Čaplovič: Slovanské pohrebište v Nitre pod Zo-borom. Slov. Arch. 2, 1954, 5-50.Eisner 1933 – J. Eisner: Slovensko v pravěku. Bratislava 1933.Fusek 1997 – G. Fusek: Poznámky k výskumu neopevnených veľko-moravských sídlisk v Nitre. In: R. Marsina - A. Ruttkay (Ed.): Svä-topluk 894 – 1994. Materiály z konferencie organizovanej Arche-ologickým ústavom SAV v Nitre v spolupráci so Slovenskou his-torickou spoločnosťou pri SAV. Nitra 1997, 47-52.Fusek 2006 – G. Fusek: Nitra-Šindolka. Stredoveké sídliská a po-hrebiská. In: J. Gancarski (Red.): Wczesne średniowiecze w Kar-patach polskich. Krosno 2006, 135-150.Fusek 2008 – G. Fusek: Die Nebenareale in der Struktur der großmährischen nitraer Burgstadt. In: L. Poláček (Hrsg.): Burg – Vorburg – Suburbium. Zur Problematik der Nebenareale früh-mittelalterlicher Zentren. Internat. Tagungen Mikulčice 7. Brno 2008, 271 - 290.Hanuliak 1989 – M. Hanuliak: Okres Nitra. In: Pramene k dejinám

Gabriel Fusek

303


Summary

Settlement of Nitra in 10th century. Continuity or discontinuity?

Dissolution of Great Moravia and conquest of Nitra by the Magyars eroded the links necessary for con-tinuous development of the local material and spiri-tual culture. Archaeologically, it is best documented by dying out of Great-Moravian-type jewellery in the first half of the 10th century, whose style creating

elements did not organically develop further, as well as of some expressions of burial customs. A relative-ly stable economic situation is however reminded by the everyday way of life of agrarian population in the background of a fortified city, where changes in the material and architectural culture came about only

osídlenia Slovenska z konca 5. až z 13. storočia I/1. Bratislava, hlavné mesto SSR a Západoslovenský kraj. Nitra 1989, 179-236.Hanuliak 1992 – M. Hanuliak: Gräberfelder der slawischen Po-pulation im 10. Jahrhundert im Gebiet der Westslowakei. Slov. Arch. 40, 1992, 243-308.Hanuliak 2002 – M. Hanuliak: Hroby a ich svedectvo k dejinám Nit-ry v 9. – 12. storočí. In: R. Marsina (Zost.): Nitra v slovenských dejinách. Martin 2002, 113-124.Hanuliak 2004 – M. Hanuliak: Veľkomoravské pohrebiská. Pocho-vávanie v 9. – 10. storočí na území Slovenska. Nitra 2004.Hanuliak/Rejholcová 1999 – M. Hanuliak/M. Rejholcová: Po-hrebisko v Čakajovciach (9. – 12. storočie). Vyhodnotenie. Bra-tislava 1999.Chropovský 1962 – B. Chropovský: Slovanské pohrebisko v Nitre na Lupke. Slov. Arch. 10, 1962, 175-240.Chropovský 1978 – B. Chropovský: Pohrebisko z 9. – 10. storočia v Nitre pod Zoborom. Slov. Arch. 26, 1978, 175-219.Kučera 1974 – M. Kučera: Slovensko po páde Veľkej Moravy. Štúdie o hospodárskom a sociálnom vývine v 9. – 13. storočí. Bratislava 1974.Měřínský 1986 – Z. Měřínský: Morava v 10. století ve světle ar-cheologických nálezů. Pam. Arch. 77, 1986, 18-80.Nevizánszky 1993 – G. Nevizánszky: A szlovákiai Kisalföld faluása-tásainak tanulságai. In: M. Cseri (Szerk.): A Kisalföld népi épités-zete. A Győrött 1993. május 24-25-én megrendezett konferencia anyaga. Szentendre-Győr 1993, 57-70.Ratkoš 1988 – P. Ratkoš: Slovensko v dobe veľkomoravskej. Ko-šice 1988.Rejholcová 1995a – M. Rejholcová: Pohrebisko v Čakajovciach (9. – 12. storočie). Analýza. Nitra 1995.Rejholcová 1995b – M. Rejholcová: Pohrebisko v Čakajovciach (9. – 12. storočie). Katalóg. Nitra 1995.Ruttkay, A. 1999 – A. Ruttkay: Počiatky stredovekej Nitry (o vzťa-hu hmotných a písomných prameňov). In: A. Avenarius - Z. Še-včíková (Ed.): Slovensko a európsky juhovýchod. Medzikultúrne vzťahy a kontexty. Zborník k životnému jubileu Tatiany Štefano-vičovej. Bratislava 1999, 299-327.Ruttkay, M. 1997 – M. Ruttkay: Vykurovacie zariadenia v domoch na ranostredovekých sídliskách západného Slovenska. In: Z pra-věku do středověku. Sborník k 70. narozeninám L. Nekudu. Brno 1997, 237-249.Ruttkay, M. 1998 – M. Ruttkay: Siedlungsarchäologische Be-obachtung zum Landesausbau im frühen Mittelalter (Westslo-wakei). Pregląd Arch. 46, 1998, 73-88.Ruttkay, M. 2002 – M. Ruttkay: Ländliche Siedlungen des 9. bis 11. Jahrunderts im Mitteldonaugeniet. In: J. Henning (Hrsg.): Europa im 10. Jahrhundert. Archäologie einer Aufbruchzeit.

Internationale Tagung in Vorbereitung der Ausstellung „Otto der Große, Magdeburg und Europa“. Mainz am Rhein 2002, 267-282.Ruttkay, M. 2005 – M. Ruttkay: Niektoré nové objavy v Nitre a okolí zo včasného a vrcholného stredoveku. In: M. Ruttkay (Ed.): Dávne dejiny Nitry a okolia vo svetle najnovších archeologických nálezov. Zborník z konferencie konanej pri príležitosti Dňa Nit-ranov 2. júla 2005. Nitra 2005, 55-75.Ruttkay/Ruttkayová 2006 – Ruttkay/Ruttkayová: Záchranný ar-cheologický výskum v Nitre – Šindolke. AVANS 2004, 2006, 174, 175.Ruttkayová/Ruttkay 1997 – J. Ruttkayová/M. Ruttkay: Výsledky výskumu v Nitre – Starom meste v r. 1994. Arch. Hist. 22, 1997, 103-113.Staššíková-Štukovská 2004 – D. Staššíková-Štukovská: Pohanstvo a kresťanstvo – k vybraným archeologickým prameňom vo včas-nom stredoveku. In: Pohanstvo a kresťanstvo. Zborník z konfe-rencie usporiadanej 5. – 6. II. 2003 v Banskej Bystrici. Bratislava 2004, 171-189.Steinhübel 2004 – J. Steinhübel: Nitrianske kniežatstvo. Počiatky stredovekého Slovenska. Rozprávanie o dejinách nášho územia a okolitých krajín od sťahovania národov do začiatku 12. storo-čia. Bratislava 2004.Szőke 1962 – B. Szőke: A honfoglaló és kora Árpád-kori magyar-ság régészeti emlékei. Rég. Tanulmányok I. Budapest 1962.Šalkovský 2001 – P. Šalkovský: Häuser in der frühmittelalterlichen slawischen Welt. Nitra 2001.Štefanovičová 2002 – T. Štefanovičová: Osídlenie Nitry na pre-lome 9. – 10. storočia a príchod Maďarov. In: R. Marsina (Zost.): Nitra v slovenských dejinách. Martin 2002, 125-139.Takács 2000 – M. Takács: Wirtschafts- und Siedlungswesen in Un-garn zur zeit der Staatsgründung. In: A. Wieczorek - H.-M. Hinz (Hrsg.): Europas Mitte um 1000. Beiträge zur Geschichte un Archäologie. 1. Stuttgart 2000, 121-125.Točík 1960 – A. Točík: Radové pohrebisko devínskeho typu z XI. stor. v Mlynárciach pri Nitre. Slov. Arch. 8, 1960, 270-284.

Skratky časopisov:Arch. Hist. = Archaeologia historica. BrnoAVANS = AVANS. Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku v roku. NitraPam. Arch. = Památky archeologické. PrahaPregląd Arch. = Przegląd Archeologiczny. WrocławSlov. Arch. = Slovenská archeológia. Časopis Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied v Nitre. Nitra

304

during the 11th – 12th century. In the 10th century in the background of Nitra, structural changes be-gan that resulted in formation of the network of ru-ral settlements in its vicinity known from historical sources. The acultural process did not affect only the original local Slavic population, but also the newly come population of the Magyar origin. As indicated by burial grounds, the higher classes of the old Ma-gyar society preserved the traditional way of life for a relatively short period of time. Within several de-cades, not only with them, but also with the simple

population that joined the agrarian communities of the original Slavic population did the characteristic elements of the material culture and also the way of burying become extinct. This bilateral acultural pro-cess and the process of mutual adjustment resulted in formation of Belobrd-type monuments in the se-cond half of the 10th century. The result of this gra-dual transformation was formation of the material culture that was already losing its ethno specific cha-racter after rise of the Hungarian Kingdom.

Gabriel Fusek

305


Prvé staromaďarské nálezy z okolia Bratislavy

Vladimír Turčan

Vpád staromaďarských kočovných kmeňov do Karpatskej kotliny je v archeologických prameňoch doložený v podstate len hrobovými nálezmi. Predsta-vujú ich kostrové pohrebiská, dosahujúce maximálne niekoľko desiatok hrobov (Točík 1987, 183-184). Ob-sahujú typický inventár, výrazne sa odlišujúci od ma-teriálnej kultúry predchádzajúcej doby veľkomorav-skej i nasledujúceho horizontu tzv. belobrdských po-hrebísk. Rozloženie staromaďarských pohrebísk zá-roveň mapuje smery a rozsah postupu týchto kme-ňov. Pokiaľ sa týka juhozápadného Slovenska, teda územia ležiaceho severne od stredného toku Dunaja, v hrubých rysoch totožného s pôvodným Nitrianskym kniežatstvom (Steinhübel 2004, 67 a ď.), nepresa-hovali dosiaľ známe hrobové nálezy na západe líniu Červeník – Sereď – Sládkovičovo – Čierny Brod – Ze-mianska Olča (obr. 1). Podľa A. Točíka išlo o vojen-skú hranicu, tiahnucu sa Považím (Točík 1987, 181).

Jedinou výnimkou je hrob zo Skalice, extrémne vy-sunutý západným smerom. Tento hrobový celok, od-krytý bez prítomnosti archeológa, pozostáva z ma-sívnych železných strmeňov, uzdy a strelky. Podľa údajov nálezcov (išlo o deti) by malo ísť o jazdecký hrob (Kraskovská 1954, 351). Vzdialenosť hrobu od spomenutej považskej línie a zároveň jeho blízkosť k Mikulčiciam naznačuje, že zrejme nesúvisí s preni-

kaním starých Maďarov na juhozápadné Slovensko, ale snáď s prúdom prenikajúcim Podunajskom na zá-pad. Treba ale uviesť, že na južnej Morave nemožno vzhľadom na charakter archeologických nálezov (Lu-tovský 2001, 203-204) počítať s dlhodobejším po-bytom starých Maďarov západne od rieky Váh. S ich prítomnosťou môže snáď súvisieť meč s rukoväťou typu Y, vybagrovaný zo štrkov Dunaja v širšom pries-tore Bratislavy (Turčan 1997, 79-83), keďže meče uvedeného typu sú známe zo staromaďarských bojov-níckych hrobov v Marcelovej a v Hurbanove (Ruttkay 1976, 251). Nález mohol byť však na miesto výskytu transportovaný prúdom vody z väčšej vzdialenosti a s udalosťami v Bratislavskej bráne nemusel mať priamu súvislosť. V uvedenom regióne neboli dosiaľ nálezy staromaďarského charakteru zaznamenané, a to ani v miestnych mocenských centrách, konkrétne na hradiskách Bratislava – Hrad a Bratislava – De-vín, ani v ich hospodárskom zázemí. Situácia tu po-ukazuje skôr na sídelnú kontinuitu (Plachá/Hlavicová 2003, 48-50; Štefanovičová 1975, 19-20). V poslednom období sa podarilo SNM – Archeologickému múzeu získať, resp. zdokumentovať nálezy, dokazujúce, že príslušníci staromaďarských kmeňov predsa len prenikli k tesnej blízkosti Bra-tislavskej brány, konkrétne do dnešných obcí Most pri Bratislave a Rovinka. Obce sú od Bratislavského hradu vzdialené vzdušnou čiarou 12-14 km (obr. 2), pričom celé územie je rovinaté, resp. pieskovými du-nami len mierne zvlnené, čiže bezproblémové pre po-hyb nomádov.

Most pri Bratislave (okres Senec)

Nálezy zistil spolupracovník SNM – Archeolo-gického múzea východne od obce na miernej pieskovej dune v polohe Za Frývaldským (obr. 3) po orbe na je-seň roku 2006. V zemine objavil dva strmene a zubad-lo. Krátkodobým záchranným výskumom bol na mies-te nálezu odkrytý kostrový hrob, obsahujúci okrem uvedených nálezov aj 5 kusov strieborných nášiviek

Obr. 1. Mapa staromaďarských pohrebísk na juhozápadnom Slo-vensku. 1. Most pri Bratislave, 2. Rovinka (podľa A. Točíka 1987, doplnené).

306

a striebornú ozdobu s tŕňmi. Zbe-rom na poli boli zistené ďalšie dve ozdoby a plechový gombík.

Hrob 1/06:

Hrobová jama, hlboká cca 50 cm, zapustená do žltej, pies-kovitej zeminy, sa nečrtala s vý-nimkou tmavého prerušovaného oblúkovitého pásiku cca 20 cm za hlavou pochovaného. Kostra, orientovaná v smere západ – vý-chod bola 169 cm dlhá. Lebka bola postmortálnym procesom sklo-nená k ľavej strane s rukami voľne položenými pozdĺž tela, s nohami vo vyrovnanej polohe a s chodi-dlami situovanými takmer kolmo nahor. Kosti hrudného koša ne-boli v pôvodnej anatomickej po-lohe, pravdepodobne v dôsled-ku vykradnutia hrobu (obr. 4). Pri ľavej strane panvy sa nachádzali

pravdepodobne na vyvýšenom stupienku dva strmene (1, 2) a zubadlo (3), pod hornou časťou tela nepravidelne rozložené ná-šivky (4) a kruhová ozdoba s tŕň-mi (5).

Opis predmetov:

1. – 2. Strmene železné okrúhle s pravouhlým držadlom bez krčku, oblúkovité stúpadlo roztepané, zo spodnej strany zosilnené so sla-bo profilovaným pozdĺžnym re-bierkom. Rozmery: 1.: v. 13,8 cm, max. š. 11,2 cm, š. stúpadla 3,9 cm, š. krčka 3,5 cm, otvor uška 2,0 x 0,9 cm, prierez ramena 0,5 x 1,1 cm (obr. 5: 1); 2.: v. 14,3 cm, max. š. 12,0 cm, š. stúpadla 3,3 cm, š. krčka 3,9 cm, otvor uška 2,4 x 0,9 cm, prierez ramena 0,9 x 10,6 cm (obr. 5: 2).3. Zubadlo železné tyčinkovité dvojdielne, ukončené krúžkami. Všetky štyri konce tyčiniek ohnu-té do oblúka a nespojené, krajné konce sú roztepané, vnútorné len zahnuté. Rozmery: dĺ. 23,1 cm,

Obr. 3. Most pri Bratislave. Lokalita je vyznačená bodkou.

Obr. 2. Mapa staromaďarských nálezov z okolia Bratislavy

Vladimír Turčan

307


dĺ. tyčiniek 8,2 cm, hr. tyčiniek 0,5 – 0,7 cm, veľkosť očiek 0,8 – 1,1 cm, priemer krúžkov 4,8 – 5,1 cm, hr. krúžkov 0,4 x 0,7 cm (obr. 5: 5). 4. – 8. Päť kusov nášiviek kruhovitých tepaných zo strieborného plechu v strede s vypuklinou, orámo-vanou plastickou vlnicou, pri okraji prerazené vždy dvojice dierok. Rozmery: priemer 2,4 cm, hr. 0,05 cm (obr. 5: 6, 9-12).9. Kruhové rozetové tepané strieborné kovanie s ôsmimi lístkami okolo stredového otvoru s dvoma tŕňmi na zadnej strane. Rozmery: priemer 2,2 cm, hr. 0,3 cm (obr. 5: 3).Zber na lokalite:

1. – 2. Dve kruhové kovania tepané zo strieborného plechu, zdobené štyrmi okrajovými pukličkami uspo-riadanými do kríža okolo stredového otvoru. Okrajo-vé plôšky medzi pukličkami zdobené krátkymi prieč-nymi ryžkami. Na spodnej strane sú umiestnené dva tŕne. Rozmery: priemer 2,9 cm, otvor 0,6 cm, dĺ. tŕ-ňov 1,1 cm, hr. 0,2 cm (obr. 5: 7, 8).3. Gombík guľovitý dutý, vyrobený zo strieborné-ho plechu, s uškom, s hladkým nezdobeným povr-chom. Rozmery: priemer 1,8 cm, hrúbka uška 0,2 cm. (obr. 5: 4).Rovinka (okres Senec)

V súkromnej zbierke sa nachádzajú nálezy pochádzajúce podľa údajov majiteľa (a zároveň nález-cu) z poľa, ležiaceho severovýchodne od obce v polo-he Tretí diel (obr. 6). Ich vzťah nie je možné overiť, podľa získaných informácií boli strmene a strieborné pliešky situované vedľa seba, zubadlo bolo nájdené zvlášť a v inom čase.

Opis predmetov:

1. – 2. Strmene železné okrúhle s pravouhlým drža-dlom bez krčku, oblúkovité stúpadlo roztepané, zo spodnej strany zosilnené so slabo profilovaným po-zdĺžnym rebierkom. Rozmery: 1.: v. 14,0 cm, max. š. 12,6 cm, š. stúpadla 3,2 cm, š. krčka 3,1 cm, otvor uška 1,6 x 0,8 cm, prierez ramena 1,0 cm (obr. 7: 1); 2.: v. 13,5 cm, max. š. 11,9 cm, š. stúpadla 2,9 cm, š. krčka 3,3 cm, otvor uška 1,5 x 0,8 cm, prierez ra-mena 0,9 cm (obr. 7: 2).3. Zubadlo železné tyčinkovité dvojdielne ukončené krúžkami. Všetky štyri konce tyčiniek sú ohnuté do oblúka a nespojené, krajné konce roztepané, vnútor-né len zahnuté. Rozmery: dĺžka 27,1 cm, dĺ. tyčiniek 9,0 cm, hr. tyčiniek 0,4 – 0,6 cm, veľkosť očiek 1,1 – 1,2 cm, priemer krúžkov 4,7 – 5,0 cm, hr. krúžkov 0,6 cm (obr. 7: 3).4. – 8. Päť plieškov strieborných nepravidelného štvorcového tvaru rôznej veľkosti, s dvoma až štyrmi

prerazenými otvormi. Rozmery: dĺ. 2,1 – 3,8 cm, š. 1,9 – 2,1 cm, hŕ. 0,02 – 0,04 cm, priemer otvorov 0,2 cm (obr. 7: 4-8). Hoci skelet pochovaného jedinca je k dis-pozícii len z Mostu pri Bratislave, vzhľadom na cha-rakter nálezov z Rovinky možno aj v tomto prípade hovoriť o lokalite pohrebiskového charakteru. Ani v jednom prípade sa však nedá vysloviť k otázke, či išlo o ojedinelé hroby alebo pohrebiská. Dosiaľ zná-me staromaďarské lokality však pozostávali väčšinou z viacerých hrobov, nepresahujúcich niekoľko de-siatok pochovaných, často uložených v radoch (Točík 1987, 184 – 185; Nevizánsky 2006, 294). Spresnenie informácií v tomto smere neposkytlo ani vyhodnoco-vanie rastových príznakov na leteckých fotografiách ani na ortomape.

Ako bolo uvedené vyššie, s výnimkou ten-kého pásiku za hlavou pochovaného nebola v Mos-te pri Bratislave identifikovaná hrobová jama. Nie je však dôvod predpokladať iný než jej štandartný ob-dĺžnikový tvar (Hanuliak 1994, 12; Nevizánsky 2006, 294; Točík 1987, 185). Polohu pochovaného jedinca, t. j. vystretá poloha kostry s rukami pozdĺž tela a vy-

Obr. 4. Most pri Bratislave. Hrob 1/06.

308

stretými dolnými končatinami (obr. 4), možno tak-isto charakterizovať ako typickú pre pohrebné zvyky staromaďarských nomádov, čo platí aj pre západo-vý-chodnú orientáciu tela s hlavou smerujúcou na západ (Hanuliak 1994, 21-23; Nevizánsky 2006, 295; Točík 1987, 189). Kolmo postavené chodidlá si zachovali pôvodnú pozíciu zrejme preto, lebo sa dotýkali okra-ja hrobovej jamy. Za výnimočný jav nemožno označiť ani postmortálne narušenie hrobu (Točík 1987, 189). Hrob v Moste pri Bratislave mal takýto zásah do hrud-ných partií, evidentne ako následok vykradnutia. Doklady materiálnej kultúry z oboch lo-kalít predstavujú predovšetkým artefakty súvisiace s jazdectvom. V prvom rade je to dvojica tvarovo rov-nakých strmeňov, pričom rozmery exemplárov ani vo

vlastných pároch nie sú totožné (obr. 5: 1, 2; 7: 1, 2). Pri všetkých štyroch exemplároch ide o typ IV triede-nia A. Ruttkaya (A. Ruttkay 1976, 354). Tieto tvary bý-vajú bežnou súčasťou staromaďarských hrobov. Po-známe ich napr. z Bánova (Točík 1968, Taf. IV: 19, 20), Červeníka (Točík 1968, Taf. X: 1, 2), Dolného Petra (To-čík 1968, Taf. XX: 45, 46), Košútov (Točík 1968, Taf. XXI: 3, 4), Prše (Točík 1968, Taf. XXIX: 15, 16) a Serede (To-čík 1968, XXXIII: 22, 23; Taf. XLII: 30, 31; Taf. XLIX: 5, 6). Tvarovo obvyklé sú aj zubadlá. V oboch prípadoch ide o jednoduché dvojdielne typy ukončené krúžkami (obr. 5: 5; 7: 3), ktoré A. Ruttkay vyčlenil ako typ II a počiatok ich výskytu v Karpatskej kotline datoval do prvej polovice 10. stor. (A. Ruttkay 1976, 357-358). Treba ešte uviesť, že v Moste pri Bratislave sa pár

Obr. 5. Most pri Bratislave. 1, 2, 3, 6 – 12: hrob 1/06; 4, 7, 8 zber. 1, 2, 5 železo; 3,4, 6 – 12 striebro.

Vladimír Turčan

309


strmeňov a zubadlo našli uložené pri ľavej panvovej kosti pochovaného na vyvýšenom stupienku, teda v totožnej situácii, akú zistil M. Ruttkay v Lužiankach (hrob 7; M. Ruttkay 2006, 166). Súčasťou hrobového inventára v Moste bolo aj päť okrúhlych strieborných nášiviek (obr. 5: 6, 9-12), nájdených pod hrudníkom pochovaného. Ich tvar i aplikované výzdobné motívy sú takmer totožné s ko-lekciou nášiviek z hrobu 7/53 v Seredi I, kde sa na-šli v rovnakej polohe (Točík 1968, 43-44, Taf. XXXIV: 11-20). Tieto ozdoby, prišité k podkladu pomocou dierok na nášivkách, zdobili pravdepodobne okra-jové časti odevu (Hanuliak/Rejholcová 1999, 74; Ne-vizánsky/Ratimorská 1991, 274). V Čakajovciach sa na spodnej strane nášiviek našli zbytky kože (Rejholcová 1995, 75). Niektorí bádatelia nevylučujú, že kruhové nášivky mohli byť aplikované aj ako ozdoba pokrýv-ky hlavy (Hanuliak 1994, 57; Nevizánsky/Ratimorská 1991, 274) alebo obuvi (Nevizánsky/Ratimorská 1991, 274).

Ďalšia kruhová ozdoba z hrobu mala v stre-de otvor a na spodnej strane dvojicu špicov na upev-nenie do podkladu (obr. 5: 3). Podobne ako ďalšie odlišne zdobené exempláre rovnakej konštrukcie, pochádzajúce zo zberu (obr. 5: 7, 8), slúžili k vý-zdobe predmetu s pevnejším podkladom, najskôr drevenej časti sedla. Za výzdobné elementy dreveného sedla možno označiť aj päť strieborných prederavených plieškov nerovnakého tvaru, pochádzajúcich z Ro-vinky (obr. 7: 4-8). Pochádzajú zo zberu, avšak pôvodné uloženie analogických plieškov poznáme napr. z hrobu 4/55 zo Serede II, kde sa nachádzali pri kostre koňa (Točík 1968, 54, Taf. XLVII: 1-10), alebo z Levíc. Tu sa zistili pri zadných končatinách konského skeletu (Nevizánsky 2006, 300, Tab. VI: 17-23). Podľa G. Nevizánskeho pliešky zdobili zrej-me horný okraj prednej rázsochy dreveného sedla (Nevizánsky 2006, 300).

Obr. 6. Rovinka. Lokalita vyznačená bodkou.

310

Pre úplnosť treba spomenúť aj nález strie-borného plechového dutého gombíka z Mostu pri Bratislave (obr. 5: 4), získaného zberom na poli v blízkosti hrobu. Takýto tvar spínadla poznáme napr. zo staromaďarského pohrebiska v Nesva-doch (Nevizánsky/Ratimorská 1991, 275). Záverom možno konštatovať, že v Moste pri Bratislave a v Rovinke sa podarilo zistiť prvé doklady pobytu staromaďarských jazdcov v oko-lí Bratislavy z obdobia ich obsadzovania Kar-

patskej kotliny. Napriek tomu, že v samotnej Bratislavskej bráne vrátane jej hradísk (Bra-tislava – Hrad, Devín) sa dosiaľ nezistili žiadne archeologické doklady podobného charakteru, nebolo to zrejme z dôvodu nedostatočnej vo-jenskej sily nomádov dostať pod kontrolu tento mikroregión. Dejinné pozadie uvedených sku-točností nie je však zrejme možné osvetliť ar-cheologickými dokladmi, ale skôr historickými prameňmi.

Obr. 7. Rovinka. Zber na poli. 1 – 3 železo; 4 – 8 striebro.

Vladimír Turčan

311


Literatúra

Hanuliak 1994 – M. Hanuliak: Malé Kosihy I. Pohrebisko z 10. – 11. storočia (archeologicko-historické hodnotenie). Nitra 1994.Hanuliak/Rejholcová 1999 – M. Hanuliak/M. Rejholcová: Pohre-bisko v Čakajovciach (9. – 12. storočie). Nitra 1995.Kraskovská 1954 – Ľ. Kraskovská: Nález staromaďarského hrobu v Skalici na Slovensku. Arch. Rozhledy 6, 1954, s. 351-352. Lutovský 2001 – M. Lutovský: Encyklopedie slovanské archeologie v Čechách, na Moravě a ve Slezku. Praha 2001.Nevizánsky 2006 – G. Nevizánsky: Staromaďarské jazdecké pohre-bisko v Leviciach – Géni. Slov. Arch. 54, 2006, s. 285-328.Nevizánsky/Ratimorská 1991 – G. Nevizánsky/P. Ratimorská: Sta-romaďarské kostrové pohrebiská z 10. storočia v Nesvadoch. Arch. Rozhledy 43, 1991, s. 259-280. Plachá/Hlavicová 2003 – V. Plachá/J. Hlavicová: Devín. Slávny svedok našej minulosti. Bratislava 2003. Rejholcová 1995 – M. Rejholcová: Pohrebisko v Čakajovciach (9. – 12. storočie). Analýza. Nitra 1995.

Ruttkay A. 1976 – A. Ruttkay: Waffen und Reiterausrüstung des 9. bis zur ersten Hälfte des 14. Jahrhundert in der Slowakei (II). Slov. Arch. 24, 1976, s. 245-216.Ruttkay M. 2006 – M. Ruttkay: Nové staromaďarské pohrebisko v Lužiankach. AVANS v roku 2004, Nitra 2006, s. 165-167. Štefanovičová 1975 – T. Štefanovičová: Bratislavský hrad v 9. – 12. storočí. Bratislava 1975.Steinhübel 2004 – J. Steinhübel: Nitrianske kniežatstvo. Počiatky stredovekého Slovenska. Bratislava 2004.Točík 1968 – A. Točík: Altmagyarische Gräberfelder in der Süd-westsloakei. Bratislava 1968.Točík 1987 – A. Točík: Nachgroßmährische Gräberfelder des 10. und 11. Jh. in der Südwestslowakei. Štud. Zvesti AÚ SAV 23, 1987, s. 177-241.Turčan 1997 – V Turčan: Stredoveký meč vybagrovaný z Dunaja. Zbor. SNM. Arch. 7, 1997, s. 79-83.

Summary

First old Magyar finds from Bratislava vicinity

The burial grounds known until now from the peri-od of invasion of the old Magyar tribes into the Car-pathian Basin in principle do not exceed Považie westward (fig. 1). In the report, new finds are pu-blished from the period of coming of the old Magyar tribes into the Carpathian Basin including a grave in Most pri Bratislave (Bratislava district), where a ri-

der’s grave was investigated (fig. 4, 5) and in Ro-vinka (Bratislava district), where finds from the ar-chaeological collection are documented (fig. 7). At the mentioned locations (fig. 2, 3, 6), the first evi-dence of living of the old Magyar riders in the very vi-cinity of Bratislava was obtained.

313


Kostra mladej ženy z Mosta pri Bratislave a antropológia starých Maďarov na Slovensku

Július Jakab

Kmeňový zväz nomádskeho etni-ka starých Maďarov prišiel na naše územie z východu. O somatických atribútoch starých Maďarov na území Slovenska nemáme jed-noznačné poznatky. Uzavreté pohrebiská, ktoré možno označiť za staromaďarské sú málopočetné a vypovedaciu hodnotu kos-tier väčšinou znižuje aj veľmi zlý stav ich zachovalosti. Všetky antropologické ná-lezy z konca 9. a začiatku 10. storočia, t. j. z tzv. prvej vlny príchodu starých Ma-ďarov na naše územie (keď ich kostrové zvyšky určite patrili jedincom tzv. prvej ge-nerácie, ktorí sa nenarodili na území dneš-ného Slovenska), majú preto nesmierny vý-znam. Kostra mladej ženy z Mosta pri Bra-tislave patrí k takýmto nálezom. Poskytla výsledky, ktoré v kontexte s doterajšími poz-natkami o telesných vlastnostiach starých Ma-ďarov potvrdzujú, že je to výnimočný nález z nášho územia. Lebka jednoznačne predstavuje miešanca medzi europoidným (bielym) a mon-goloidným (žltým) plemenom. Odchýlky a stu-peň rozvoja reliéfu svalových úponov na kos-tiach z chrbtice, panvy a z horných i dolných končatín svedčia o dlhodobom vykonávaní fy-zickej činnosti, ktorá zrejme súvisela s jazdou na koni. Relatívne presné chronologické urče-nie nálezových celkov je doménou archeológov. Pri určení východísk riešenia etnogenetických otázok v historickej antropológii majú preto ich závery vždy kľúčový význam. V. Turčan zo SNM – Archeologického múzea v Bratislave zachránil v roku 2006 porušený hrobový nález v katastri obce Most pri Bratislave, v polohe Za Frývaldom (Turčan 2008). Išlo o jazdec-ký hrob (hrob 1/2006), datovaný hrobovým in-ventárom do prvej polovice 10. storočia. Vedúci ar-cheologického výskumu odovzdal kostru z hrobu na odbornú analýzu do Archeologického ústavu SAV v Nit-

re. Antropologická analýza kostry sa realizovala v roz-sahu softvéru ANTRIS v AÚ SAV (Jakab/Poláčik 1990) a bola doplnená o niektoré kategórie morfologických, ale najmä hodnoty metrických znakov, typických pre mongo-loidov (Alexejev/Debec 1964; Roginskij/Levin 1978; Knus-smann 1988). Do dokumentačných fondov AÚ SAV v Nitre bol odovzdaný antropologický posudok (č. 16238/2007).

Obr. 1. „Občiansky“ pohľad na lebku (bez mierky)

314

Fotografie i obrazové prílohy posudku tohto príspevku vyhotovil autor. Možno konštatovať, že ide o prvý známy nález veľmi dobre zachovanej kostry mladého jedinca z jazdec-kého hrobu zo začiatku 10. storočia na Slovensku. Na lebke sú neprehliadnuteľné mongoloidné črty (obr. 1). Na postkraniálnej kostre sú viaceré vrodené i získané od-chýlky a chorobné zmeny. Lebka ženy (zomrela vo veku medzi 20. až 30. rokom, t. j. adultus I) sa zachovala ako mierne asymetrické (hypoplázia neuro- i splanchnokrá-nia vľavo), mierne korodované, ale takmer nepoškodené cranium (obr. 2). Má strednú stavbu, so slabým až stred-ne mohutným rozvojom reliéfu svalových úponov. Z hodnotenia opisných, resp. morfologic-kých znakov vyplýva, že z vertikálnej normy je obrys neurokránia ovoidný a zygomatické oblúky sú kryp-tozygické. Tubera frontalia et parietalia sú veľké,

glabella je naznačená, ar-cus superciliares sú ľahko na-značené, čelo je takmer kol-mé, processus mastoideus sú stredne veľké a protuberan-tia occipitalis externa (Bro-ca) je tiež stredne veľká. Re-liéf planum nuchale je stred-ne mohutný a profil záh-la-via (Gerasimov) je klenutý. Spina nasalis anterior (Bro-ca) dosahuje 2. stupeň, re-liéf splanchnokránia je stred-ne výrazný, zhryz psalidontný a laterálna časť horného okra-ja okrúhlych očníc je ostrá. Zygomatické oblúky sú veľmi tenké a lícne kosti sú stredne vysoké s hrboľatým povrchom. Nosový otvor je nízky a široký. Gracilná sánka má malú hla-vicu a jej telo je v oblasti M2 úzke. Trigonum mentale je malé a mandibulárny uhol má takmer hladký povrch. Veľmi slabá abrázia zubov bola zas-túpená okrem plošného typu zrejme aj miskovitým typom. Z mongoloidných čŕt bol ok-rem plochých čeľustných jám (fossa caninae) evidovaný 3. stupeň lopatovitosti obi-dvoch vnútorných rezákov a pravého vonkajšieho rezáka čeľuste (obr. 3c, d, f – h; dru-

hý rezák vľavo postmortálne chýbal). Zatekanie sklo-viny sa hodnotilo na všetkých zachovaných zuboch sánky. 4. stupeň je prítomný na M1 a M2 vľavo, 3. stupeň na M1 vpravo a 2. stupeň na M3 vpravo. M2 vpravo a M3 vľavo chýbajú po postmortálnej strate. Na rovnakých zuboch sánky sa hodnotil aj protostylid a foveola protostylidei. Protostylid nie je vytvorený ani v najjednoduchšej podobe a foveola protostyli-dei je prítomná ako veľmi malá na obidvoch M1. Na ostaných stoličkách nie je vytvorená. Zaujímavé je, že na obidvoch M1 čeľuste je vyvinutý 4. stupeň Ca-rabelliho hrbčeka a na druhých molároch čeľuste nie je tento hrbček vytvorený – 0. stupeň (obr. 3e; M3 v čeľusti obojstranne postmortálne chýbajú). Ko-rodované kosti takmer nepoškodenej postkraniálnej kostry sú gracilnej až strednej stavby so slabým až stredne mohutným reliéfom svalových úponov. Panva

Obr. 2. Štyri základné pohľady na lebku

Július Jakab

315


(ako celok) je veľmi širo-ká a nízka s priestrannými lopatami panvových kostí i slabo vyvinutým relié-fom svalových úponov. Vchod do malej panvy je veľmi široký a oválny, an-gulus subpubicus má jed-noznačne vyše 100° a fo-ramen obturatum má tro-juholníkovitý tvar s os-trým okrajom. Incisura ischiadica major je veľ-mi široká a plytká, sulcus praeauricularis je široký i hlboký a arc compos tvo-rí jednoznačne zdvojený oblúk. Telo sedacej kosti je veľmi úzke s nevýraz-ným tuber ischiadicum, crista ischiadica je vy-tvorená v tvare veľmi plochého „S“, fossa ili-aca sú veľmi nízke a ši-roké, tzv. veľká panva (pelvis major) je veľmi široká a krížová kosť je široká a nízka. Z anomálií sa evi-dovali predovšetkým vsu-nuté kosti na mozgovni – ossa suturae lambdo-ideae bilat., os suturae coronalis lat. dx., os pa-rietale interstitiale bi-partitus lat. dx. Na kos-tiach postkraniálnej kostry išlo hlavne o rozličné otvory – foramen corporis sterni (cca 4 mm), per-foratio septi olecrani bilat. (l. dx. cca 8 mm; l. sin cca 10 mm), ale aj odchýlky v obojstrannom zdvojení kĺ-bovej plochy bedrovej kĺbovej jamky (facies lunata acetabuli bipartitus bilat.; obr. 4c, d) a kratšej pra-vej kľúčnej kosti s atypicky rozšíreným akromiálnym koncom (obr. 4a, b). Z patologických zmien sa evi-dovala na lebke len mierna forma cribra orbitalia bi-lat (obr. 3a, b). Na kostiach postkraniálneho ske-letu boli tieto zmeny početnejšie. Išlo jednak o vro-dené chyby – spina bifida L V totalis (obr. 4e – g) a canalis sacralis apertus (obr. 5a) a jednak získané zmeny v dôsledku nadmernej fyzickej záťaže – pre-liačiny na terminálnych plochách všetkých drieko-vých stavcov (výraznejšie na L IV a L V; obr. 5b, c), ar-

tritické zmeny na artikulačných výbežkoch viacerých krčných stavcov (obr. 5d – g) a jemné zmeny na ra-menných kostiach i palmárnej strane z článkov prs-tov rúk. Medzi zmeny nejasnej etiológie sa zaradili krátke, plytké ryhy s hladkým povrchom. Nachádzajú sa symetricky obojstranne medzi sutura sagittalis a tuber parietale (vpravo: cca 9, 7 a 8 mm, vľavo: cca 9, 7 a 6 mm). Analýza hodnôt metrických znakov sa zame-rala okrem základnej antropologickej charakteristiky pomocou programov ANTRIS v AÚ SAV v Nitre (Jakab/Poláčik 1990) aj na znaky pre stanovenie mongo-loidných čŕt (Alexejev/Debec 1964; Roginskij/Levin 1978). Antropometrické znaky sú označené podľa nemeckej učebnice (Knussmann 1988). Znaky, ktoré nie sú v uvedenej učebnici definované sa hodnotili

Obr. 3. Stropy očníc (cribra orbitalia bilat.): a – vpravo, b – vľavo; čeľusť: c – zuboradie; d – h – zuby v čeľusti (z ligválnej strany): d – lopatovitosť rezákov a pravého očného zuba, e – Carabelliho hrbček na M1 a M2 vpravo, f-h – lopatovitosť I1 vľavo (f), I1 vpravo (g) a I2 vpravo (h)

316

i označili podľa ruskej učebnice (Alexejev/Debec 1964). Hod-noty absolútnych mier sú uve-dené v milimetroch. Merné jed-notky kapacity lebky, uhlov a výšky postavy sú vyznače-né. Členenie intervalov ab-solútnych hodnôt antropome-trických znakov sa riadi učeb-nicou V. P. Alexejeva a G. F. De-beca (1964) a kategórie ka-pacity lebky, indexov i výš-ky postavy rešpektujú učeb-nicu R. Knussmanna (1988). Programy ANTRIS-u informujú, že ide o ženu (IDS: -1,21) s dlhou mozgovňou (M 1. 179) so stredne dlhou bázou lebky (M 5. 96) a zároveň s veľmi ši-rokou mozgovňou (M8. 145) so širokým čelom (M 9. 96) i s vy-sokou mozgovňou (M17. 134) a s aristenkefalnou kapacitou (M 38. 1485 cm3). Šírka i výška tvárovej časti lebky (M45. 126; M47. 111), ako aj výška hor-nej tváre (M48. 67) sú stred-né. Pravá očnica je široká (M51. lat. dx. 42) a nízka (M52. lat. dx. 32) a zároveň ľavá očnica je veľmi široká (M51. lat. sin. 45) a nízka (M52. lat. sin. 32). Nosový otvor je široký (M54. 26) a nos je nízky (M55. 46). Hĺbka tzv. čeľustných jám (fossa caninae) je vpravo 0,9 mm i vľavo 1,4 mm veľmi malá. Podľa vypočíta-ných hodnôt indexov je mozgovňa brachykránna (MI 1. 81,0), ortokránna (MI 2. 74,9) a metriokrán-na (MI 3. 92,4). Tvárová časť lebky je mezoprozopná (MI 38. 88,1) a horná tvár mezénna (MI 39. 53,2). Pravá očnica je mezokonchná (MI 42. lat. dx. 76,2) a ľavá je chamékonchná (MI 42. lat. sin. 71,1). Nos je chamérinný (MI 48. 56,5) a čeľusť je brachyuran-ná (MI 54. 119,6) i ortognátna (MI 60. 94,8). Zis-tili sa aj hodnoty antropometrických znakov, zame-raných na stanovenie základných charakteristík no-sových kostí (M49a. 22,4; M49b. 11,1?; dakryálny in-dex: 49,6?; M57. 10,6; M57a. 4,7; simotický index: 44,3), resp. stupňa vertikálnej a horizontálnej pro-filácie tváre (M72. 89; M73. 95; M74. 81; M75. 71; M75(1). 18; M76a. 139; M77. 145; M78. lat. dx. 93; M78. lat. sin. 93; nazomalárny index: 16,2; zygoma-

xilárny index: 18,7). Na kostiach postkraniálneho skeletu sa pomocou programov ANTRIS-u určilo, že obidva femury sú pilastrické (lat. dx. 113,6; lat. sin. 119,0), ale hyperplatymérne (lat. dx. 72,4; lat. sin. 69,0). Prierez diafýzy pravej tíbie je v strede (72,0) i pri foramen nutricium (71,4) euryknémny. Ľavá tí-bia má prierez diafýzy v strede mezoknémny (65,4) a pri foramen nutricium euryknémny (71,4). Vypočí-taná výška postavy je vysoká (159,6 cm). Poznatky z antropológie starých Maďarov, resp. výskum kostrových sérií z tohto obdobia úzko súvisí so stavom a úlohami historickej antropológie na Slovensku. Určujúce problémy historickej antro-pológie na Slovensku, ktoré boli už dávnejšie for-mulované (Jakab 1993a), sú stále aktuálne. Tzv. staromaďarské pohrebiská, resp. hroby treba chápať ako integrálnu súčasť územia, etapovite obsadzovaného od konca 9. a začiatku 10. storočia

Obr. 4. Kľúčne kosti zo spodnej strany: a – vpravo, b – vľavo; panvové kosti (facies lunata ace-tabuli bipartitus bilat.): c – vpravo, d – vľavo; piaty driekový stavec (spina bifida L V totalis): e – kraniálna strana, f – kaudálna strana, g – pohľad šikmo z ľavej, spodnej strany

Július Jakab

317


bojovými družinami a nás-ledne i pospolitým ľudom starých Maďarov, keď juž-ná časť územia Slovenska tvorila jeho najsevernej-šie teritórium (Nevizánsky 2008). Prirodzene, antro-pologický materiál z toh-to obdobia vyzdvihnutý na území Slovenska nie je rovnocenný s materiá-lom z územia medzi Ti-sou a Dunajom. Pretrváva problém presnejšieho da-tovania jednotlivých hro-bov, resp. ich označenie za staromaďarské. Exis-tujú názory, že prevažná časť pohrebísk tzv. belo-brdskej kultúry patrí po-spolitému ľudu staroma-ďarského etnika (Szőke 1962; Točík 1973). Ak by si tieto názory osvojila väč-šina odborníkov, pre slo-venských antropológov by to znamenalo pozitív-ny obrat. Kostrové súbory z tzv. belobrdských pohre-bísk by sa mohli skúmať ako série staromaďarskej populácie. Parciálne poznatky o antropológii starých Maďarov sa pokúsili komplexne zhrnúť viacerí maďar-skí antropológovia (Éry 1994; 1996; Guba et al. 1996; Marcsik et al. 1996; Pap 1978/79; Szathmáry 1996). Horizontálnu profiláciu tváre historických populácií na územiach obývaných aj starými Maďarmi sa sna-žil komplexnejšie hodnotiť len T. Tóth (1958). Na Slo-vensku máme z 10. storočia väčšinou málopočetné kostrové súbory, ktoré predstavujú väčšinou iba časť pôvodného pohrebiska. Poskytli zatiaľ len štandard-né poznatky o súvekom obyvateľstve (Jakab 1977; 1980a; 1980b; 2006; Vondráková 1994). Problém biologického potvrdenia jedincov s odlišným pôvodom, t. j. príslušníkov cudzieho et-nika, vo včasnom stredoveku je v antropológii stá-le otvorený. Jeho riešenie si vyžaduje komplexný prístup najmä v presnej charakteristike súčasných poznatkov o fyzickom habite včasnostredovekých po-pulácií na Slovensku a priľahlých územiach. Taktiež v akceptovaní údajov antropologického hodnotenia o jedincoch iba z hrobov s jednoznačným datovaním

a v aplikácii multivariačných štatistických postupov na širšie porovnanie vymretých včasnostredovekých populácií, s cieľom vyčlenenia tzv. markerov na se-parovanie biologicky odlišných jedincov, prípadne cudzích skupín kostier od autochtónnej populácie. Problém antropológie starých Maďarov na Slovensku súvisí teda tiež predovšetkým s absenciou koordiná-tora antropologického výskumu vymretých populácií a v tomto prípade najmä v cieľavedomej koncepcii systematického štúdia tzv. mongoloidných znakov v kostrových súboroch z archeologických výskumov na území Slovenska. Treba sem zaradiť už aj rela-tívne nepočetné nálezy z obdobia sťahovania ná-rodov po starší úsek stredoveku, t. j. približne od poslednej štvrtiny 5. storočia minimálne do kon-ca 12. storočia. Sporadické práce slovenských antropológov hodnotia vlastne iba konkrétne nálezy kostier, kto-ré sa svojím vzhľadom evidentne odlišujú od ostat-ných (Šefčáková/Thurzo 1994), resp. len konštatujú prítomnosť mongoloidných znakov v analyzovanej

Obr. 5. Odchýlky a zmeny na stavcoch: a – krížová kosť z chrbtovej strany (canalis sacralis apertus); b, c – preliačiny na dolných terminálnych plochách tiel štvrtého a piateho driekového stavca; d – g – zmeny na krčných stavcoch (d – C III-kraniálna strana, e – C III-kaudálna strana, f – C IV-kraniálna strana, g – C IV-kaudálna strana)

318

sérii bez ich podrobného hodnotenia v súbore, resp. v súboroch (Jakab 1993; 2006; Thurzo 1976; 1987; Vlček 1956). Výsledky porovnaní kostrových súborov z tohto úseku našich dejín sú formulované prevaž-ne len vo všeobecnej rovine (Jakab 1989; Thurzo 1975; 1979; 1988; 1997; Thurzo/Korbačková 1983; Vondráková 1979; Vondráková/Tirpáková 2004). Kostra mladej ženy, vyzdvihnutá zo staroma-ďarského hrobu v Moste pri Bratislave, jednoznačne predstavuje výnimočný nález z nášho územia pre-dovšetkým preto, že ide o veľmi dobre zachovanú kostru miešanca medzi Európanmi a Mongolmi, tzv.

mongoloida. O mongoloidnosti kostry svedčia hlav-ne ploché čeľustné jamy, výrazne lopatovité rezáky a neobvykle plochá tvárová časť lebky, dokumentova-ná okrem hodnôt nazomalárneho a zygomaxilárneho uhla predovšetkým hodnotou zygomaxilárneho in-dexu a veľmi malou hĺbkou tzv. čeľustných jám. Nap-riek mladému veku a najmä vrodeným chybám, kto-ré spôsobili jej fyzickú menejcennosť, o dlhodobom fyzickom zaťažovaní organizmu svedčia odchýlky a stupeň rozvoja reliéfu svalových úponov na stav-coch z krčnej chrbtice, kostiach z panvy a z horných i dolných končatín.

Literatúra

Alexejev/Debec 1964 – V. P. Alexejev/G. F. Debec: Kraniometrija. Metodika antropologičeskich issledovanij. 1. Moskva 1964, 128 s.Éry 1994 – K. Éry: A Kárpát-medence embertani képe a honfoglalás korába. In: Honfoglalás és régészet. Budapest 1994, 217-224,291-302.Éry 1966 – K. Éry: Honfoglaló magyarság – Árpád-kori magyarság a testmagasság tükrében. In: Honfoglaló magyarság Árpádkori ma-gyarság. Antropológia-Régészet-Történelem. Szeged 1996, 103-111.Guba et al. 1966 – Zs. Guba/L. Szathmári/L. Szűcs/L. Almási: A honfoglalás kori (10. századi) népességek alkata. In: Honfogla-ló magyarság Árpádkori magyarság. Antropológia-Régészet-Tör-ténelem. Szeged 1996, 97-102.Jakab 1980a – J. Jakab: Antropologická charakteristika kostrového materiálu z pohrebiska v Zemnom. Slov. Arch. 28, 1980, 401-436.Jakab 1980b – J. Jakab: Príspevok k antropológii pohrebiska z 10. storočia v Galante. Sbor. Národ. Mus. Praha. Řada Přír. 149/3-4, 1980, 145-150.Jakab 1989 - J. Jakab: The Anthropological Analysis of the Dif-ferences among the Early Medieval Sets of the Territory of Slo-vakia on the Basis of Non-metrical Skeletal Traits. Slov. Archeol. 37, 1989, č. 1, s. 105-150.Jakab 1993a – J. Jakab: Aufgaben der historischen Anthropolo-gie in der Slowakei. In: Actes du XIIe Congr s International des Sciences Préhistoriques et Protohistoriques. Bratislava, 1-7 Sep-tembre 1991. 1. Bratislava 1993, s. 201-204.Jakab 1993b – J. Jakab: Anthropologische Analyse des Gräber-feldes in Komárno-Schiffswerft II. Teil). Slov. Archeol., 41, 1993, č. 2, s. 306-335.Jakab 2006 – J. Jakab: Antropológia staromaďarských kostier z Levíc so „symbolickými trepanáciami“. Slov. Archeol., 54, 2006, č. 2, s. 329-351.Jakab/Poláčik 1990 – J. Jakab/Š. Poláčik: Anthropological Infor-mation System at the Archaeological Institute of Slovak Academy of Sciences in Nitra. Slov. Archeol., 38, 1990, 193-208.Knussmann 1988 – R. Knussmann: Anthropologie. Handbuch der vergleichender Biologie des Menschen (4. Auflage des Lehrbuchs der Anthropologie begründet von Rudolf Martin). Band I und II. Gustav Fischer Verlag. Jena 1988, 742 s.Marcsik 1997 – A. Marcsik: Szegvár-Oromdűlő 10. és 11. századi em-bertani lelteinek viszgálata. Móra Ferenc Múz. Évk. Stud. Arch. 3, 1997, 287-322.

Marcsik et al. 1966 – A. Marcsik/L. Szathmári/Zs. Guba/L. Almási: Ibrány–Esbóhalom és Szegvár–Oromdűlő 10–12. századi népes-ségének összehasonlító vizsgálata kraniológiai jellegek alapján. In: Honfoglaló magyarság Árpádkori magyarság. Antropológia-Régészet-Történelem. Szeged 1996, 143-155.Martin/Saller 1957 – R. Martin/K. Saller: Lehrbuch der Anthropo-logie (3. Auflage). Band I. Gustav Fischer Verlag. Stuttgart 1957, 661 s.Nevizánsky 2008 – G. Nevizánsky: Súčasný stav výskumu staroma-ďarských pohrebísk na Slovensku. In: Bitka pri Bratislave v roku 907 a jej význam pre vývoj stredného Podunajska. Ed: T. Štefanovi-čová a D. Hulínek. Bratislava, 2008, s.265. Pap 1978-79 – I. Pap: Data on the anthropology of the Arpadian age population of the plain between Rivers Danube and Tisza. An-throp. Hung. 16, 1978/79, 77/116.Roginskij/Levin 1978 – Ja. Ja. Roginskij/M. G. Levin: Antropologi-ja, Moskva 1978, 528 s.Szathmári 1966 – L. Szathmári: Honfoglalás kori népességünk struktúrája. In: Honfoglaló magyarság Árpádkori magyarság. An-tropológia-Régészet-Történelem. Szeged 1996, 87-96.Szőke 1962 – B. Szőke: A honfoglaló és kora-Árpád-kori magyarság régészeti emlékei, „Régészeti Tanulmányok”, č. 1, Budapest 1962.Šefčáková/Thurzo 1994 – A. Šefčáková/M. Thurzo: Mongoloid in-dividuals from the migration period (5th century A.D.) at the De-vín castle (Bratislava, Slovakia). Anthropologie (Brno), 32, 1994, č. 1, s. 65-76.Thurzo 1975 – M. Thurzo: Diferencie somatometrických znakov včasnohistorických populácií v stredodunajskej časti Karpatskej kotliny. Kandidátska dizertácia, Bratislava 1975, 230 s.Thurzo 1976 – M. Thurzo: Mongoloide Elemente in der Entwicklung Mitteleuropäischer Populationen. Anthropologie (Brno), 1976, č. 1,2, s.113-119.Thurzo 1979 – M. Thurzo: Zovšeobecnená Mahalanobisova vzdia-lenosť medzi populáciami včasnohistorických Avarov, Slovanov a Maďarov. In: Acta Rer. natur. slov., Bratislava, 25, 1979, 139-160.Thurzo 1987 – M. Thurzo: Anthropological evidence of the presence of Avars in Slovakia (Czechoslovakia) in the 7th-8th centuries A.D. In: Zbor. Slov. nár. Múz., Prír. Vedy, Bratislava, 33, 1987, 173-182.Thurzo 1988 – M. Thurzo: Teritoriálne a chronologické diferencie základných kraniometrických znakov populácií avarského obdobia na Slovensku. In: Zbor. Slov. nár. Múz., Prír. Vedy, Bratislava, 34, 1988, 105-222.

Július Jakab

319


Summary

Skeleton of young woman from Most pri Bratislave and anthropology of old Magyars in Slovakia

The cemeteries of ancient Hungarian or their single graves were integral part of the terri-tory of Slova-kia, that had been from the end of 9th and the be-ginning of 10th century gradually occupied by the-ir warriors groups and later settled by their common people. The anthropological material from this pe-riod, i. e. from the so-called first wave of incoming ancient Hungarians in our territory is rare in compa-rison to the rich material from the territory between Tisza and Da-nube rivers. Moreover, problem of more accurate dating and identifying such graves persist in the archaeology.The analyzed skeleton from Most near Bratislava re-presents first, very well-preserved find of remains of a young woman (IDS: -1.21; Adultus I) with the dis-tinctive mongoloid fea-tures. It comes from the so-called rider’s grave dated to the beginning of 10th century. The skele-ton is unique since it represents the hybrid between a European and Mongolian, so-called mon-goloid. The flat fossa caninae, shovel-shaped incisors and unusually flat facial part of the skull documented by the low values of nasomalar and zygomaxillar angles as well as by the low value of zy-gomaxillar index. Despite of the young age of this wo-man and the congenital aberrations that surely cau-sed some physical handicap during her life, we ob-served massive changes on ver-tebral column, pelvis, upper and lower limbs that indicate a long time phy-sical overloading of the individual.The skull is preserved as slightly asymmetrical and eroded cranium, with frequently ob-served bone anomalies (ossa suturae lambdoideae bilat., os su-turae coronalis lat. dex., os parie-tale interstitiale bipartitus lat. dex.). As for the skull pathologies, only moderate cribra orbitalia bilat. has been re-

gistered. The eroded bones of almost complete po-stcranial skeleton of gracile to medium stature with low to medium muscle attachment relief showed only standard anomalies - foramen lumbar vertebras’ bo-dies depressions were observed.The endocranial volume of the skull (brain case) is aristencephalic (1485 cm3). The neu-rocranium is long (179 mm), very wide (145) and high (134), with medium-lenght base (96) and wide forehead (96). It is brachycephalic (81.0), orthocephalic (74.9) and metriocephalic (92.4). All values of the measure-ments and indexes of splanchnocranium (face) be-long to the medium categories (M45. 126; M47. 111; M48. 67; MI 38. 88.1; MI 39. 53.2). Both orbits are low (bilat. 32), but right one is wide (42) and meso-conchic (76.2) and left one very wide (45) and cha-mae-conchic (71.1). A wide nasal aperture (26) is low (46) and chamaerhinic (56.5). The depth of canine fossa is very small (lat. dex. 0.9; lat. sin. 1.4). Basic characteristic of the nasal bones are given by measu-rements (M49a. 22.4; M49b. 11.1?; M57. 10.6; M57a. 4.7) and indexes (dacryal i. 49,6?; simotic i. 44,3). The level of vertical and horizontal profiling of the face is documented by the angles (M72. 89; M73. 95; M74. 81; M75. 71; M75(1). 18; M76a. 139; M77. 145; M78. lat. dex. 93; M78. lat. sin. 93) and by indexes (nasomalar i. 16.2; zygomaxillar i. 18.7). The diaphy-ses of femurs are pilastric (lat. dex. 113.6; lat. sin. 119.0) and hyperplatymeric (lat. dex. 72.4; lat. sin. 69.0). The diaphysis of the right tibia is eurycnemic (in the middle 72.0; near foramen nutricium71.4). The left tibia is mesocnemic (65.4) in the middle and eurycnemic (71.4) near foramen nutricium. The stu-died woman was tall (159.6 cm).

Thurzo 1997 – M. Thurzo: Základné morfoskopické, morfometrické a paleopatologické poznatky o včasnoslovanskom a predveľkomo-ravskom obyvateľstve Slovenska. Habilitačná práca, Bratislava 1997, 46 s.Thurzo/Korbačková 1983 – M. Thurzo/A. Korbačková: Some eu-ropoid and mongoloid features in skeletal remains from the ava-rian-slavonic cemetery (7th–8th C. A.D.) at Šebastovce, district Košice (Czechoslovakia). In: Acta Rer. natur. slov., Bratislava, 29, 1983, 187-222.Točík 1973 – A. Točík: Zur Frage der slawisch-magyarischen Kon-takte aus der mittleren Donau im 10. und 11. Jahrhundert. In: II. Internationalen Kongress für Slawische Archäologie, Berlin, 2, 1973, 351-356.Tóth 1958 – T. Tóth: Profilation horizontale du crane facial de la po-pulation ancienne et contemporaine de la Hongrie. Crania hung., 3, 1958, č. 1/2, 3-126.

Turčan 2008 – V. Turčan: Prvé staromaďarské nálezy z okolia Bra-tislavy. In: Bitka pri Bratislave v roku 907 a jej význam pre vývoj stredného podunajska. Ed: T. Štefanovičová a D. Hulínek. Brati-slava, 2008,s. 305.Vlček 1956 – E. Vlček: Antropologický materiál zo Žitavskej Tône. Slov. Archeol. 4, 1956, č. 1, s. 132-154.Vondráková 1979 – M. Vondráková: Výskyt mongoloidných znakov na zuboch a chrupe Slovanov. In: Acta interdiciplinaria archeolo-gica, Nitra 1979, 125-131.Vondráková 1994 – M. Vondráková: Malé Kosihy II. Antropologický rozbor pohrebiska z 10. – 11. storočia. Nitra 1994.Vondráková/Tirpáková 2004 – M. Vondráková/A. Tirpáková: Cranio-metrical differences in some medieval populations from the ter-ritory of Slovakia. In: Slov. Antropol., Bratislava 6 (n. s. 1), 2004, 184-189.

320

AUTORI:

PhDr. Darina Bialeková, CSc.Štefánikova 72949 01 Nitra

PhDr. Gabriel Fusek, CSc.Archeologický ústav SAVAkademická 2949 21 Nitra

PhDr. Luděk Galuška, CSc. Moravské muzeum Zelní trh 2600 00 Brno

Mgr. Drahoslav Hulínek, PhD.Slovenský archeologický a historický inštitút, o. z.Vajnorská 8/A831 04 Bratislava

RNDr. Július Jakab, CSc.Archeologický ústav SAVAkademická 2949 21 Nitra

Doc. PhDr. Pavel Kouřil, CSc. Archeologický ústav AV ČR Královopolská 23 600 00 Brno

Prof. PhDr. Matúš Kučera, DrSc. Nám. SNP č. 3811 06 Bratislava

Prof. PhDr. Richard Marsina, DrSc.Matica slovenskáGrösslingova 23812 51 Bratislava

Prof. PhDr. Zdeněk Měřínský, CSc.Katedra archeologie a muzeologie FF MUA. Nováka 1600 00 Brno

PhDr. Károly MesterházyMagyar Nemezeti múzeumMúzeum körút, Budapest

PhDr. Gabriel Nevizánsky, CSc.Archeologický ústav SAVAkademická 2949 21 Nitra

Mgr. Beáta Pintérová, PhD.Filozofická fakulta UKFŠtefánikova 67949 74 Nitra

PhDr. Naďa Profantová, CSc.Archeologický ústav AV ČRLetenská 4Praha 3

Prof. PhDr. Vincent Sedlák, DrSc.Filozofická fakulta TUHornopotočná 23918 43 Trnava

Mgr. Danica Staššíková - ŠtukovskáArcheologický ústav SAVAkademická 2949 21 Nitra

Prof. PhDr. Tatiana Štefanovičová, CSc.Slovenský archeologický a historický inštitút, o. z.Vajnorská 8/A831 04 Bratislava

PhDr. Ján Steinhübel, CSc.Historický ústav SAVKlemensova 19813 64 Bratislava

PhDr. Vladimír TurčanSNM – Archeologické múzeumŽižkova 2-4811 00 Bratislava

Prof. PhDr. Josef Unger, CSc.Ústav antropologie Přírodovědecké fakulty Masarykovy univerzity Kotlářská 2 611 37 Brno

Mgr. Ján Vavruš, PhD.A. Lišku911 05 Zamarovce

Dr. László VeszprémyHadtörténeti intézet és múzeumKapisztrán tér 2-41014 Budapest

T. Štefanovičová/ D. Hulínek (Zost.): Bitka pri Bratislave v roku 907 a jej význam pre vývoj...

Documents

Transcript of T. Štefanovičová/ D. Hulínek (Zost.): Bitka pri Bratislave v roku 907 a jej význam pre vývoj...