EURÓPSKE SLOBODY A PRÁVA HRÁČOV AKO ZAMESTNANCOV

TOMÁŠ GÁBRIŠ

Abstrakt

Príspevok analyzuje základné práva zamestnancov na úrovni EÚ

a ich realizáciu vo svete športu. Profesionálni hráči

kolektívnych športov sú totiž v EÚ považovaní za zamestnancov,

ale niektoré špecifiká športového povolania majú za dôsledok

zdanie, že v súčasnej športovej praxi zamestnávatelia

nerešpektujú základné práva zamestnancov.

Kľúčové slová

športové právo, hráči, športovci, profesionálny šport, európske

právo

Abstract

In the article, basic rights of workers in the EU are analyzed,

together with their application in the world of sports.

Professional players of collective sports are considered

employees within the EU, but still, certain specificities of

sporting employment cause that sporting employers seem not to

respect the basic rights of workers in practice.

Key words

sports law, players, professional sports, European law

1

Úvod

Približne od 60.-70. rokov 20. storočia sa v západnej Európe

hráči kolektívnych športov pokladajú za zamestnancov. Tento

prístup k športovcom prevzal aj Súdny dvor Európskej únie (SD EÚ)

v rade prípadov, spomedzi ktorých možno uviesť prípady Walrave

a Koch, Donà vs. Mantero, Bosman, Lehtonen, či najnovšie Olivier

Bernard vs. Olympic Lyonnaise. Argumenty SD EÚ predstavujú prvú

rovinu príspevku, spojenú s uznaním slobody voľného pohybu

pracovných síl. Druhá rovina sa zameria na základné práva a

slobody vyjadrené prvýkrát nezáväzne v Charte základných

sociálnych práv pracovníkov z roku 1989, a následne v Charte

základných práv EÚ z roku 2000 (v znení zmien z roku 2007), ktorá

sa stala právne záväznou vstúpením Lisabonskej zmluvy do

účinnosti dňom 1. decembra 2009. Poukážeme pritom na niektoré

špecifiká športového zamestnania v širšom kontexte svetových

a regionálnych (európskych) dokumentov ochrany práv a slobôd

človeka a zamestnanca, ako aj na najnovšie prípady

športovoprávnej praxe, v ktorých došlo ku konfliktu medzi

základnými právami hráča a záujmami športu, resp. športovej

organizácie, pre ktorú bol hráč činný.

1. Šport a EÚ: Postavenie hráčov ako zamestnancov v judikatúre

Súdneho dvora Európskej únie

Prvou otázkou, ktorú je na tomto mieste potrebné vyriešiť,

je otázka kompetencie EÚ a SD EÚ v oblasti športu. V roku 1974 SD

EÚ v prípade Walrave (C-36/74) vyhlásil, že športové aktivity,

2

resp. aktivity čisto športového záujmu bez ekonomického významu

nespadajú do kompetencie SD EÚ a rozsahu európskeho práva. V roku

1995 v prípade Bosman (C-415/93) sa však už skonštatovalo, že

šport je vo väčšine prípadov ekonomickou aktivitou, a tá spadá do

pôsobnosti európskeho práva. Nakoniec v roku 2006 prípad Meca-

Medina (C-519/04) poukázal na skutočnosť, že zásadne všetky

športové otázky majú aj ekonomický dopad a pri kombinácii

športových a ekonomických otázok oba aspekty podliehajú

európskemu právu.1 Tieto jednotlivé prípady zároveň umožnili SD

EÚ vyjadriť sa aj k otázke právneho postavenia športovcov

z hľadiska ich slobody pohybu ako pracovných síl (zamestnancov)

alebo slobody poskytovania služieb (podnikania), teda či ich

treba považovať za zamestnancov alebo za samostatne zárobkovo

činné osoby (SZČO).

V prípade Walrave (C-36/74) SD EÚ skonštatoval, že treba

použiť čl. 39 alebo 49 Zmluvy o ES (v súčasnosti od účinnosti

Lisabonskej zmluvy prečíslovanej a premenovanej na Zmluvu

o fungovaní Európskej únie, čl. 45 a čl. 56). Spomenuté dva

články sa pritom v prvom prípade týkali voľného pohybu

zamestnancov a v druhom prípade voľného poskytovania služieb

(prostredníctvom SZČO). SD EÚ tu teda nezaujal konkrétne

stanovisko k otázke, či v danom prípade išlo o športovca ako

zamestnanca alebo SZČO. Rovnako túto otázku Súd nechal otvorenú

aj v prípade Donà vs. Mantero (C-13/76). Rozlíšenie je pritom

1 PARRISH, R. – MIETTINEN, S.: The Sporting Exception in European Union Law. Den Haag :T.M.C. ASSER PRESS, 2008, s. ix.

3

dôležité napr. pre nariadenie č. 1612/68 o daňových a sociálnych

výhodách, ktoré sa týka iba zamestnancov.

K zmene v argumentácii SD EÚ došlo v prípade Bosman, kedy

Súd hovoril už len o čl. 39 (o voľnom pohybe zamestnancov),

a povedal, že tento článok sa vzťahuje na pravidlá organizácií

ako URBSFA (Belgická futbalová únia), FIFA alebo UEFA. To

znamená, že v prípade vzťahu medzi športovcom a jeho klubom (išlo

o prípad futbalového hráča) ide z hľadiska európskeho práva

o pracovnoprávny vzťah, resp. pracovný pomer. Iba pri požičaní

hráča možno snáď hovoriť o aplikovateľnosti čl. 49 o poskytovaní

služieb. V podstate by však aj v takomto prípade išlo skôr

o požičanie zamestnanca.2

V inom prípade, Deliége (C-51/96), SD EÚ určil, že v prípade

hráčky džuda treba použiť čl. 49, a nejde teda o výkon závislej

práce. V danom prípade totiž Súdu chýbal jej zamestnávateľ.

V prípade basketbalistu Lehtonena (C-176/96) však SD EÚ opäť

použil čl. 39.

Pri analýze týchto prípadov Stefaan van den Bogaert

konštatuje, že profesionálni futbalisti, resp. hráči kolektívnych

športov spĺňajú základné znaky pracovného pomeru, ako boli

stanovené v rozhodnutiach SDEÚ v prípadoch Lawrie Blum (C-66/85),

Agegate (C-3/87) a i. Ide najmä o požiadavku výkonu práce

v závislosti a za odmenu. Z toho Bogaert vyvodzuje, že preto SD

2 BOGAERT, S. van den: Practical Regulation of the Mobility of Sportsmen in the EU Post Bosman.The Hague : Kluwer Law International, 2005, s. 52-55.

4

EÚ podriadil takýchto športovcov statusu zamestnancov a článku 39

pôvodnej Zmluvy o ES.3

Naproti tomu však individuálni športovci ako napr. lyžiari,

nespĺňajú podmienku subordinácie (závislosti). Podobne to bolo

v spomínanom prípade džudistky Deliége (C-51/96).

Napokon, existujú aj zmiešané prípady – cyklisti, ktorí sú

súčasťou tímu, ale víťazí vždy iba jeden. Podobne aj v atletike

je nutné pri hodnotení právneho statusu športovca postupovať na

účely európskeho práva od prípadu k prípadu.

Stále však hovoríme zásadne iba o profesionálnych

športovcoch, resp. športovcoch, pre ktorých je športová činnosť

zdrojom ich príjmov. Amatérov bez ekonomického charakteru ich

činnosti sa Zmluva o ES pôvodne netýkala, ale postupným

rozširovaním adresátov Zmluvy a jednotlivých sekundárnych

prameňov európskeho práva, ako aj vytvorením občianstva EÚ

a osobitne rozhodovacou činnosťou SD EÚ (napr. v prípade Baumbast

C-413/99), sa docielil stav, v ktorom sa európske právo týka už

aj ekonomicky nečinného obyvateľstva, teda aj amatérskych

športovcov.4

Toto stanovisko môže potvrdiť aj nová kompetencia EÚ

v oblasti športu, na základe Lisabonskej zmluvy. Podľa čl. 6

Zmluvy o fungovaní EÚ (ZFEÚ) totiž: „Únia má právomoc vykonávať

činnosti na podporu, koordináciu alebo doplnenie činnosti členských štátov. Týmito

činnosťami na európskej úrovni sú: … e) vzdelávanie, odborné vzdelávanie, mládež

a šport“. Nejde teda o samostatnú kompetenciu, ale iba o pomocné

3 Tamže, s. 58-59.4 Tamže, s. 61-67.

5

úlohy na zabezpečenie efektívnej aktivity členských štátov, teda

doplnkovú kompetenciu.

Čl. 165 ZFEÚ ďalej pokračuje:

„...Únia prispieva k podpore európskych záležitostí týkajúcich sa športu, pričom

zohľadňuje jeho osobitnú povahu, jeho štruktúry založené na dobrovoľnosti, ako aj jeho

spoločenskú a vzdelávaciu úlohu.

2. Činnosť Únie sa zameriava na:

— rozvoj európskeho rozmeru v športe podporovaním spravodlivosti a otvorenosti pri

športových súťažiach a spolupráce medzi subjektmi zodpovednými za šport, ako aj

ochranou fyzickej a morálnej integrity športovcov, najmä mladých športovcov.

3. Únia a členské štáty podporujú v oblasti vzdelávania a športu spoluprácu s tretími

krajinami a príslušnými medzinárodnými organizáciami, najmä s Radou Európy.

4. S cieľom prispieť k dosiahnutiu cieľov uvedených v tomto článku:

— Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom a po porade

s Hospodárskym a sociálnym výborom a Výborom regiónov prijmú podporné opatrenia

bez toho, aby harmonizovali zákony, iné právne predpisy členských štátov,

— Rada na návrh Komisie prijíma odporúčania.“

Kompetencia v oblasti športu je teda formulovaná ako

doplnková, komplementárna, a bez konkrétnych úloh a samostatných

právomocí. EÚ v tejto oblasti nemôže harmonizovať právne predpisy

členských štátov, jej nástrojmi sú podporné opatrenia a

odporúčania. Napriek tomu jej však zostáva k dispozícii relatívne

široký diapazón možností, ako ovplyvňovať vzťah EÚ a športu, a to

nielen v rovine profesionálneho športu.

EÚ si teda aj napriek obmedzeným kompetenciám môže vytvoriť

vlastné priority a program v tejto oblasti, vlastnú športovú

6

politiku. Okrem Lisabonskej zmluvy, resp. Zmluvy o fungovaní EÚ

je pritom politika EÚ vo vzťahu k športu a športovým organizáciám

zároveň predmetom množstva starších európskych dokumentov, ktoré

nemajú právnu záväznosť a často sú veľmi všeobecné.5 Predstavujú

akúsi vývojovú líniu politiky EÚ v oblasti vzťahu EÚ a športu.

Spomenúť možno najmä Amsterdamskú deklaráciu o športe, ktorá

bola už v roku 1997 pripojená k Amsterdamskej zmluve ako

nezáväzný dokument zdôrazňujúci sociálny význam športu, a potrebu

spolupracovať so športovými organizáciami. V roku 1998 Komisia

zverejnila dva dokumenty – o vývoji a výhliadkach pre aktivitu ES

v oblasti športu, a dokument o európskom modeli športu. Helsinská

správa o športe z roku 1999 sa snažila o zmierenie medzi

európskym právom a športovými pravidlami. V roku 2000 Európska

Rada žiadala zohľadnenie špecifickosti športu a jeho sociálnej

funkcie v EÚ. V tom istom roku bola vydaná aj Deklarácia o športe

z Nice, kde Rada uznala, že športové organizácie majú právo

organizovať športové záležitosti tak ako im najlepšie vyhovujú.

Obzvlášť významnou bola Biela kniha o športe z roku 2007, ktorá

sa okrem iného vyjadrila aj k otázke špecifickosti (osobitnej

povahy) športu.

Žiaden z týchto dokumentov však nebol právne záväzný.

Špecifickosť (osobitnú povahu) športu a potrebu jej rešpektovania

uznala (okrem rozhodnutí SD EÚ) s právnou silou až Lisabonská

zmluva.

5 PARRISH, R.: Sports law and policy in the European Union. Manchester : ManchesterUniversity Press, 2003.

7

Šport teda v súčasnosti tvorí jednu z legitímnych oblastí

záujmu EÚ, a to nielen sprostredkovane, cez ustanovenia o slobode

pohybu športovcov ako pracovných síl, resp. slobode poskytovania

služieb, ale aj komplexne, pričom je možné a nutné zohľadňovať

osobitnú povahu športu, ako sa o to už v minulosti snažil SD EÚ.

Zároveň je však nepochybné, že hráčov treba považovať za

zamestnancov, a všetky práva zaručené zamestnancom sa vzťahujú aj

na nich. Vzhľadom na hlásanú špecifickosť športu je preto

nesporne zaujímavým, ako sa aplikácia a realizácia týchto práv

zhoduje so záujmami športu a všetkých zúčastnených subjektov –

športovcov a športových organizácií, a do akej miery si

špecifickosť športu vyžaduje v praxi ústupky od všeobecnej úpravy

práv a slobôd zamestnancov. Pritom je nutné upozorniť, že

osobitná povaha športu neznamená sama osebe výnimku z aplikácie

práva. Môže iba odôvodniť priznanie takejto výnimky.

2. Základné práva a slobody hráčov ako ľudí, občanov a

zamestnancov

Základné práva a slobody zamestnancov v EÚ predstavuje

jednak sloboda pohybu pracovných síl, zakotvená v čl. 45 ZFEÚ,

a ďalej práva a slobody zachytené v osobitnej Charte základných práv

EÚ z roku 2000, ktorá vývojovo nadväzuje na staršiu a právne

nezáväznú Chartu základných sociálnych práv pracovníkov z roku 1989. Charta

základných práv (z roku 2000, s istými zmenami z roku 2007) sa

stala právne záväznou vstúpením do účinnosti Lisabonskej zmluvy

dňa 1. decembra 2009. Jej poňatie je širšie než len garantovanie

8

práv zamestnanca na pracovisku. Zahŕňa všeobecné práva človeka,

ktoré pochopiteľne prináležia aj zamestnancom (a teda aj hráčom

kolektívnych športov). Z množiny zaručovaných práv sme sa

rozhodli vybrať tie, ktoré podľa nás predstavujú aplikačný

problém vo vzťahu k športovcom – hráčom.6 Konkrétne ide

o nasledujúce ustanovenia Charty:

Čl. 5 zakazujúci otroctvo, nevoľníctvo a nútenú prácu, spolu

s obchodovaním s ľuďmi.

Čl. 7 zaručujúci právo na ochranu súkromia.

Čl. 11 garantujúci slobodu prejavu.

Čl. 12 zakotvujúci slobodu združovania vrátane organizovania

sa v odboroch.

Čl. 28 rešpektujúci právo na kolektívne vyjednávanie

a kolektívnu akciu (štrajk).

Čl. 15 garantujúci slobodu pohybu za účelom výkonu práce

v inom členskom štáte EÚ, prípadne za účelom poskytovania

služieb v inom členskom štáte. Všeobecná sloboda pohybu je

zakotvená v čl. 45.

Čl. 20, 21 a 23 zaručujúce rovnaké zaobchádzanie a zákaz

diskriminácie.

Čl. 24 chrániaci deti a mladistvých.

Čl. 30 brojaci proti bezdôvodnému prepusteniu zo

zamestnania. 6 V slovenských podmienkach je najzávažnejším problémom skutočnosť, že hráčikolektívnych športov nemajú v praxi postavenie ani ochranu zamestnancov.K tomu pozri KRIŽAN, L.: Mal by mať profesionálny futbalista na Slovenskupostavenie zamestnanca? In: Bulletin slovenskej advokácie, 2009, č.3, s. 28-35;DOLOBÁČ, M.: Právne postavenie športovcov. In: Justičná revue, 2010, č. 6-7, s.796-801.

9

Čl. 31 zakotvujúci právo na spravodlivé a primerané pracovné

podmienky.

Čl. 32 zameraný proti detskej práci.

Čl. 33 zmierujúci rodinu a pracovný život.

Čl. 34 zaručujúci sociálne zabezpečenie.

Čl. 47 a 48 zakotvujúce právo na spravodlivý proces, ako

procesnú záruku hmotných práv a slobôd.

Bolo by však nekomplexné skúmať tieto európske práva

a slobody, aplikované na šport, v izolácii od ostatných

regionálnych a medzinárodných noriem. Aj v ich kontexte sa totiž

európske práva v praxi realizujú, a ich dodržiavanie celosvetovo

hodnotí.

Z najvýznamnejších dohovorov možno spomenúť na regionálnej

úrovni napr. Radou Európy prijatý Európsky dohovor o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (z roku 1950).

Na celosvetovej úrovni základné práva a slobody človeka

(vrátane zamestnanca) zakotvuje Všeobecná deklarácia ľudských práv

z roku 1948, prijatá na pôde OSN. Tú nasledoval v roku 1966

Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (podpísaný

ČSR v roku 1968, ratifikovaný však až v roku 1975), ktorý navyše

výslovne zakotvil právo na štrajk. Z ďalších dohovorov OSN možno

spomenúť napríklad Dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie,

Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien, ako aj Dohovor o právach

dieťaťa a mnohé iné. Z dôvodu obmedzeného rozsahu príspevku ďalej

budeme pracovať len so Všeobecnou deklaráciou ľudských práv

10

a Medzinárodným paktom o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych

právach.

Základné práva zamestnancov ako užšej, špeciálnej kategórie

ľudí a občanov zaručuje na celosvetovej úrovni Medzinárodná

organizácia práce (MOP) prostredníctvom svojich štandardov. MOP

totiž formuluje medzinárodné pracovné štandardy v podobe

dohovorov, ktoré majú byť aplikované na zamestnancov v krajinách,

ktoré dané dohovory ratifikovali.

V súčasnosti sa MOP zameriava na štandardy v 22 oblastiach:7

1. sloboda združovania a právo organizovať sa, odborové práva a

kolektívne vyjednávanie;

2. odstránenie všetkých foriem nútenej alebo povinnej práce;

3. účinné zrušenie detskej práce;

4. odstránenie diskriminácie, ak ide o zamestnanie a povolanie;

5. tripartitné rokovania;

6. správa práce a inšpekcia práce;

7. politika zamestnanosti a jej podpora;

8. príprava na povolanie;

9. ochrana zamestnania;

10. mzdy;

11. pracovný čas;

12. bezpečnosť a zdravie pri práci;

13. minimálne normy sociálneho zabezpečenia;

14. ochrana materstva;

15. sociálna politika;

16. migrujúci zamestnanci;7 http://www.ilo.org/ilolex/english/subjectE.htm (navštívené 5.9. 2010).

11

17. námorníci;

18. rybári;

19. zamestnanci v prístavoch;

20. domorodé a kmeňové obyvateľstvo;

21. osobitné kategórie zamestnancov;

22. dohovory o revíziách.

V rámci týchto jednotlivých oblastí MOP prijala a vydala

množstvo dohovorov a odporúčaní. Štandardy teda nepredstavujú

ucelený kódex,8 ale skôr súhrn nástrojov rôznej povahy. Možno ich

kategorizovať na hmotné, procesné a programové (propagačné).9

Z iného uhla pohľadu sa rozlišujú “základné štandardy”, ako

ich rozlíšila Deklarácia MOP o základných zásadách a právach pri

práci z roku 1998.10 Týmito sú:

1. sloboda združovania a právo organizovať sa, odborové práva a

kolektívne vyjednávanie;

2. odstránenie všetkých foriem nútenej alebo povinnej práce;

3. účinné zrušenie detskej práce;

4. odstránenie diskriminácie, ak ide o zamestnanie a povolanie.

8 Pozri MURRAY, J.: Transnational Labour Regulation: The ILO and EC Compared. The Hague :Kluwer Law International, 2001, s. 6.9 Tamže, s. 11.10 NOVITZ, T.: Promoting Core Labour Standards and Improving Global Social Governance. EUIWorking Paper no. 2002/59, s. 5. Porovnaj TREBILCOCK, A.: The ILO Declarationon Fundamental Principles and Rights at Work: A New Tool. In: The ILO and theSocial Challenges of the 21st Century : The Geneva Lectures. Ed. Roger Blanpain, Chris Engels.The Hague : Kluwer Law International, 2001, s. 105 a nasl.

12

Niekedy sa im tiež hovorí štandardy ľudských práv, a vtedy

zahŕňajú aj zásadu rovnakej odmeny a minimálneho veku pre prácu.11

Ostatným štandardom sa hovorí len “ďalšie štandardy”.12

Vo všeobecnosti dochádza k šíreniu a presadzovaniu týchto

štandardov piatimi rôznymi spôsobmi – právnou cestou, dobrovoľne,

propagačne, obchodne a ekonomicky.13 Je pritom dôležité podotknúť,

že MOP nedisponuje žiadnym donucovacím mechanizmom ani sankciami,

ktoré by sa mohli aplikovať v prípade nedodržania štandardov. V

Deklarácii MOP o sociálnej spravodlivosti pre spravodlivú

globalizáciu z roku 2008 sa naopak zdôrazňuje skôr potreba

podpory a pomoci namiesto sankcií v prípade nedodržiavania

štandardov.14

Pokiaľ ide o postavenie športovcov ako zamestnancov a ich

pracovnoprávnu ochranu prostriedkami MOP, môžeme spomedzi

spomenutých 22 oblastí štandardov hneď vylúčiť také, ktoré sú

príliš špecifické na to, aby sa dali aplikovať na športovcov – to

je predovšetkým posledných 6 kategórií (17. námorníci, 18.

rybári, 19. zamestnanci v prístavoch, 20. domorodé a kmeňové

obyvateľstvo, 21. osobitné kategórie zamestnancov, 22. dohovory o

revíziách). Zostáva zvyšných 16 oblastí.

Druhú skupinu štandardov predstavujú také, ktoré sa týkajú

pracovného trhu a pracovných podmienok vo všeobecnosti (6. správa11 International Labour Standards. 4. vyd. Ženeva : International Labour Office,1998, s. 48.12 BLANPAIN, R. – COLUCCI, M.: The Globalization of Labour Standards : The Soft Law Track.The Hague : Kluwer Law International, 2004, s. 121.13 Pozri tamže, s. 122.14 Porovnajhttp://www.ilo.org/global/About_the_ILO/Media_and_public_information/Press_releases/lang--en/WCMS_094186/index.htm (navštívené 14.4. 2010).

13

práce a inšpekcia práce; 7. politika zamestnanosti a jej podpora;

15. sociálna politika), a sú skôr technického charakteru, alebo

procesného charakteru.

Treťou skupinou sú hmotnoprávne štandardy, ktoré sa môžu

vzťahovať aj na športové zamestnanie, a zásadne sa vzťahujú na

všetky druhy zamestnaní. Podľa R. Blanpaina, hlavnou úlohou MOP

v oblasti športového zamestnania ako osobitného druhu zamestnania

je umožniť proces zblíženia strán, a vytvorenia sociálneho

dialógu medzi nimi, a zaručiť, aby strany rešpektovali základné

zásady a práva pri práci, ktoré sa vzťahujú na šport (sloboda

združovania a kolektívne vyjednávanie, eliminácia detskej práce

a nútenej práce, sociálny dialóg, rovnosť a sociálna inklúzia).15

Keď hovoríme o štandardoch, ktoré sa vzťahujú na šport,

môžeme medzi nimi rozlíšiť také, kde sa na šport neuplatňuje

žiadna výnimka, a iné prípady, kde je potrebné zohľadniť osobitnú

povahu športu.

Do prvej kategórie práv, teda takej, kde sa na hráčov

vzťahuje rovnaká úprava ako na zamestnancov v iných oblastiach,

patria:

1. sloboda združovania a právo organizovať sa, odborové práva a

kolektívne vyjednávanie;

2. odstránenie všetkých foriem nútenej alebo povinnej práce;

3. účinné zrušenie detskej práce;

15 BLANPAIN, R.: How does social dialogue work in the sport sector? In:Employment and Social Dialogue in the Sport sector. Report of the 1st ILO Workshop on Sport forDevelopment. Ženeva : ILO, 2003, s. 8. Dostupné na internete:http://www.ilo.org/public/english/universitas/download/events/workshop_report_2003.pdf (navštívené 18.3. 2010).

14

5. tripartitné rokovania;

8. príprava na povolanie;

10. mzdy;

12. bezpečnosť a zdravie pri práci;

13. minimálne normy sociálneho zabezpečenia;

14. ochrana materstva;

16. migrujúci zamestnanci.

Na druhej strane môžeme rozlíšiť štandardy, kde je potrebné

zohľadniť tzv. špecifickosť športu:

4. odstránenie diskriminácie, ak ide o zamestnanie a povolanie;

9. ochrana zamestnania;

11. pracovný čas.

Pre obe skupiny pritom platí, že bez ohľadu na to, či sa na

šport uplatňuje výnimka alebo nie, v športovoprávnej praxi

pretrvávajú aplikačné problémy s týmito štandardmi. Bližšie sa na

nasledujúcich stranách zameriame práve na tie otázky, ktoré

považujeme za problematické. Jednotlivé štandardy však podradíme

pod základné práva hráčov (zamestnancov) zaručené Chartou

základných práv EÚ, keďže práve výskum práv a slobôd hráčov

v rámci EÚ je predmetom tohto príspevku. Odkazy na štandardy MOP

ako aj dohovory OSN, a na regionálnej úrovni na Dohovor Rady

Európy z roku 1950 slúžia na kontextualizáciu problematiky

postavenia športovca ako zamestnanca v európskych

a medzinárodných podmienkach. Aplikačné problémy sú totiž

spoločné pre európsky aj mimoeurópsky šport.

15

3. Základné práva a slobody hráčov v EÚ v medzinárodnom kontexte

práv a slobôd ľudí a zamestnancov

V tejto kapitole budeme vychádzať zo základných práv

a slobôd zaručovaných Chartou základných práv EÚ, ktoré budeme

konfrontovať s medzinárodnou úpravou a s aplikačnou praxou

v oblasti športového zamestnávania. Ide pritom iba o náčrt

vybraných problémov, keďže podrobná analýza by si vyžadovala

oveľa viac priestoru než môže ponúknuť obmedzený rozsah tohto

príspevku.

Čl. 15 Charty garantujúci slobodu pohybu za účelom výkonu práce v inom

členskom štáte EÚ, prípadne za účelom poskytovania služieb v inom členskom

štáte; čl. 45 Charty o slobode pohybu

Už Všeobecná deklarácia ľudských práv z roku 1948 v čl. 13 o

slobode pohybu garantovala túto základnú slobodu, vzťahujúcu sa

prirodzene aj na zamestnancov. O niekoľko desaťročí aj Protokol k

Dohovoru Rady Európy o ochrane základných práv a ľudských slobôd

z roku 1963 zakotvil slobodu pohybu. Na úrovni Európskej únie je

táto sloboda zamestnancov zaručená v rámci ZFEÚ (čl. 45), ako aj

v Charte základných práv.

V tejto súvislosti si možno položiť otázku súladnosti

prestupových poplatkov (odstupného) a tzv. tréningových

kompenzácií (výchovného) v športe so slobodou pohybu hráča.

Vyžadovanie akýchkoľvek poplatkov totiž môže viesť k obmedzeniu

slobody pohybu z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov, či

neochoty k ich úhrade. Veľmi významným v tomto kontexte je azda

16

najznámejší športový prípad SD EÚ – Bosman (C-415/93), ale tiež

najnovší prípad z tejto oblasti – Olivier Bernard vs. Olympique

Lyonnaise (C-325/08).

Prípad Bosman,16 ktorý sa riešil od roku 1990 do roku 1995,

napokon skončil pred SD EÚ s tým, že Súd uznal právo hráča (po

uplynutí platnosti jeho profesionálnej zmluvy) na slobodu pohybu,

aj napriek športovým pravidlám brániacim prestupu bez uhradenia

prestupového poplatku. Bosman totiž chcel prestúpiť po skončení

svojho zmluvného vzťahu s RFC Liége do francúzskeho klubu US

Dunkerque. Liége ho však neuvoľnil z dôvodu, že považoval

Dunkerque za neschopný vyplatiť prestupový poplatok, ktorý bol

neúmerne vysoký. Bosman tak prišiel o možnosť zárobku, a navyše

bol po svojom súdnom boji o uznanie slobody pohybu vo futbalovom

prostredí natoľko ostrakizovaný, že si nemohol nájsť žiadne iné

futbalové pracovné miesto. SD EÚ napokon prehlásil, že požiadavka

prestupového poplatku po skončení zmluvného vzťahu s pôvodným

klubom predstavuje neoprávnenú prekážku slobody pohybu. Podobne

súdne rozhodnutie odmietlo systém kvót hráčov z hľadiska ich

národnosti. Zároveň sa tiež potvrdila judikatúra považujúca

hráčov za zamestnancov.

V najnovšom prípade Oliviera Bernarda,17 rozhodnutom SD EÚ

dňa 16. marca 2010 zasa šlo o tzv. výchovné, resp. tréningovú

kompenzáciu, ktorá mohla byť vyčísľovaná ľubovoľne a jej neúmerná

výška mohla spôsobiť, že mladý hráč, ak chcel opustiť klub, ktorý

16 Bližšie pozri napr. HAMERNÍK, P.: Sportovní právo s mezinárodním prvkem. Praha :Auditorium, 2007, s. 39 a nasl. 17 Porovnaj PORUBAN, A.: K otázke náhrady za výchovu mladých hráčov futbalovýmklubom. In: Justičná revue, 2010, č. 5, s. 691-694.

17

ho vychovával, bol donútený zaplatiť (spoločne s novým klubom,

s ktorým podpísal svoj prvý profesionálny kontrakt) kompenzáciu,

ktorá preňho mohla predstavovať prekážku slobodného pohybu.

Bernard totiž opustil Olympique Lyonnaise a podpísal svoj prvý

profesionálny kontrakt s Newcastle United. Olympique následne

žiadal zaplatenie výchovného. SD EÚ v tomto prípade vyslovil, že

výška výchovného musí zohľadňovať skutočné náklady, a nemôže ich

prekračovať. Iba za splnenia tejto podmienky totiž nejde

o neodôvodnenú prekážku pohybu v rámci EÚ.

V oboch prípadoch – Bosman aj Bernard by sa, prísne vzaté,

mali rozhodnutia vzťahovať iba na vzťahy s európskym prvkom, ale

nie prípady vnútroštátne, či mimoeurópske – medzinárodné.

Jednoznačne by však v takej situácii dochádzalo k nerovnakému

zaobchádzaniu.

Problematika slobody pohybu má pritom aj svoju

medzinárodnoprávnu, čisto pracovnoprávnu stránku, a to konkrétne

v dohovoroch MOP. Dohovor č. 97/1949 zaručuje ochranu migrujúcim

zamestnancom, a rovnako by mali byť chránení aj migrujúci hráči

Čl. 7 Charty zaručujúci právo na ochranu súkromia a čl. 11 garantujúci slobodu

prejavu

Všeobecná deklarácia ľudských práv z roku 1948 v čl. 12

normuje, že „Nikto nesmie byť vystavený svojvoľnému zasahovaniu do súkromného

života, rodiny, domova alebo korešpondencie, ani útokom na svoju česť a povesť. Každý

má právo na zákonnú ochranu proti takýmto zásahom alebo útokom.“ Toto

ustanovenie v súvislosti so športom ponúka otázku, či hráčske

18

zmluvy zasahujúce do súkromného života športovcov (upravujúce

napríklad diéty a zákaz navštevovania barov a pohostinských

zariadení)18 možno považovať za svojvoľné zásahy do súkromia, a či

nie sú v rozpore s týmto článkom, ako aj s článkom 19, podľa

ktorého „Každý má právo na slobodu presvedčenia a prejavu“, hoci športovcom

často zmluvy zakazujú vyjadrovať sa pre médiá.

Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných

slobôd právo na ochranu súkromia zaručuje v čl. 8, podľa ktorého

„Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a

korešpondencie.“ Právo na slobodu prejavu zaručuje čl. 10.

Tieto práva zaručuje aj Charta v čl. 7 a 11, avšak v praxi

sa presadil názor, že zmluvný súhlas s obmedzením základných

práv, pokiaľ toto obmedzenie nezasahuje nad rámec toho, čo je

nutné, je akceptovateľný, aj keď športovec zvyčajne predstavuje

slabšiu zmluvnú stranu. Napriek tomu je však hranica medzi

povoleným zásahom do základných práv na súkromie a slobodu

prejavu, a neproporcionálnym obmedzením týchto práv veľmi

nejasná.

Čl. 12 Charty zakotvujúci slobodu združovania vrátane organizovania sa

v odboroch a čl. 28 rešpektujúci právo na kolektívne vyjednávanie a kolektívnu

akciu (štrajk)

Všeobecná deklarácia ľudských práv v čl. 20 umožňuje slobodu

združovania, vrátane slobody odborového združovania, ktorá je

18 Ako príklad možno uviesť štandardné znenie zmluvy s hráčom z britskejPremier League: http://www.colucci.eu/PREMIER%20LEAGUE%20PLAYERS%20CONTRACT%20updated.pdf (navštívené 11.9. 2010).

19

výslovne zaručená v čl. 23 ods. 4: „Každý má právo na ochranu svojich

záujmov zakladať s inými odborové organizácie a pristupovať k nim.“ Medzinárodný

pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach tieto

otázky upravuje v čl. 8.

Táto problematika je pokrytá aj v Dohovoroch MOP č. 87

z roku 1948 a č. 98 z roku 1949. Aj krajiny, ktoré neratifikovali

prvý z nich, teda dohovor o slobode združovania a práve na

organizovanie sa, sú však povinné tieto práva rešpektovať

vzhľadom na skutočnosť, že sú zakotvené v samotnej Ústave MOP

z roku 1919. Pre športovcov tieto Dohovory znamenajú, že aj

hráči, rovnako ako iní zamestnanci majú právo odborovo sa

organizovať, teda vytvárať si odbory. Na Slovensku napr.

v súčasnosti v oblasti profesionálneho futbalu pôsobia Asociácia

profesionálnych futbalistov, ktorá nevyvíja žiadnu aktivitu,

a Asociácia profesionálnych futbalistov Slovenska,19 ktorá je

čerstvo založenou. Na medzinárodnej úrovni pôsobia aj

medzinárodné odbory profesionálnych futbalistov – FIFPro.20

Na Slovensku, podobne ako v Českej republike, však hráči nie

sú považovaní za zamestnancov. Je preto otázne, či tieto

asociácie majú povahu odborových organizácií, a môžu sa spoliehať

na ústavné právo na združovanie v odboroch. Podľa čl. 37 Ústavy

SR:

(1) Každý má právo sa slobodne združovať s inými na ochranu svojich hospodárskych a

sociálnych záujmov.

19 http://www.apfs.sk/ (navštívené 22.9.2010).20 http://www.fifpro.org/ (navštívené 22.9.2010).

20

(2) Odborové organizácie vznikajú nezávisle od štátu. Obmedzovať počet odborových

organizácií, ako aj zvýhodňovať niektoré z nich v podniku alebo v odvetví, je

neprípustné.

(3) Činnosť odborových organizácií a vznik a činnosť iných združení na ochranu

hospodárskych a sociálnych záujmov možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenie

v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu bezpečnosti štátu, verejného

poriadku alebo práv a slobôd druhých.

(4) Právo na štrajk sa zaručuje. Podmienky ustanoví zákon. Toto právo nemajú

sudcovia, prokurátori, príslušníci ozbrojených síl a ozbrojených zborov a príslušníci

a zamestnanci hasičských a záchranných zborov.

Podľa čl. 37 Ústavy SR sa teda právo na združovanie priznáva

„každému“, aj keď teória a prax právo na vytváranie odborových

organizácií priznávajú iba zamestnancom.

Podobne je obmedzené aj právo na kolektívne vyjednávanie.

Napokon, obdobne je otázne, či hráči majú právo na štrajk. Podľa

H. Barancovej je právo na štrajk kolektívnym právom zamestnanca,

avšak sama pritom zdôrazňuje, že právo vyhlasovať štrajk patrí

výlučne odborovým orgánom. Podobne Najvyšší súd SR v rozhodnutí R

1Co 10/98 konštatuje, že právo na štrajk je subjektívnym právom

odborovej organizácie.21 Aj § 16 ods. 2 zákona č. 2/1991 Zb.

o kolektívnom vyjednávaní uvádza, že „Štrajkom sa rozumie čiastočné alebo

úplné prerušenie práce zamestnancami.” To znamená, že štrajk za účelom

uzatvorenia kolektívnej zmluvy je skutočne vyhradený iba pre

zamestnancov.

21 Porovnaj výklad v BARANCOVÁ, H. – SCHRONK, R.: Pracovné právo. Bratislava :Sprint, 2007, s. 787.

21

V slovenskej právnej vede však panuje spor ohľadom otázky,

či sú prípustné aj iné formy štrajku než štrajk za účelom

uzavretia kolektívnej zmluvy. Napriek tomu, že široké právo na

štrajk je síce zakotvené v Ústave SR, zároveň podľa čl. 51 ods. 1

„(1) Domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto

ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.“ To

znamená, že aj práva na štrajk sa možno domáhať iba ak bolo

bližšie vykonané zákonom, čo sa však stalo iba zákonom č. 2/1991

Zb. o kolektívnom vyjednávaní, ktorý rozoznáva iba štrajk za

účelom uzavretia kolektívnej zmluvy a solidárny štrajk. Čl. 10

Zákonníka práce pojednávajúci vo všeobecnosti o možnosti štrajku

niektorí autori odmietajú uznať za vykonávací predpis.22

Podľa judikatúry českého Ústavného súdu (Pl. ÚS 20/05) však

to, že zákonodarca opomenul vykonať právo na štrajk zákonom, toto

právo nijak nelimituje. Podobnú argumentáciu nájdeme aj v

Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Co

10/98.23 Toto stanovisko zastáva napr. Helena Barancová, ktorá

navyše tvrdí, že čl. 10 Zákonníka práce možno chápať ako

vykonanie ústavného práva, a podľa nej tento článok nie je

limitovaný iba na štrajky v súvislosti s kolektívnym

vyjednávaním, ale naopak, predstavuje široké právo na štrajk24

(zrejme v hraniciach hospodárskych a sociálnych záujmov odborovej

organizácie). 22 DRGONEC, J.: Základné právo na štrajk: rozsah a podmienky jeho uplatneniav právnom poriadku Slovenskej republiky. In: Justičná revue, roč. 59, 2007, č. 6-7, s. 760.23 Porovnaj http://www.kozsr.sk/?page=./archiv/a17 (navštívené dňa 4.7.2010).24 BARANCOVÁ, H.: Štrajk len podľa zákona o kolektívnom vyjednávaní? In: Právnyobzor, roč. 91, 2008, č. 2, s. 98-99.

22

Neopomenuteľným je tiež fakt, že pred slovenskými zákonmi

majú podľa Ústavy SR prednosť medzinárodné právne normy, ktoré

štrajk v širšom než len kolektívnovyjednávacom chápaní pripúšťajú

– konkrétne prinajmenšom v Charte základných práv EÚ a na druhej

strane tiež v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, hoci tam nie výslovne, ale iba podľa výkladu

Európskeho súdu pre ľudské práva. Podobná je situácia pri výklade

Dohovorov MOP Výborom pre slobodu združovania.

Záverom možno zhrnúť, že ak hráči v SR nie sú považovaní za

zamestnancov, nemajú právo vytvoriť si odbory, nemajú právo na

kolektívne vyjednávanie, ani právo na štrajk. Je pritom

paradoxom, že podľa Zákonníka práce v skutočnosti profesionálni

športovci majú mať postavenie zamestnancov. V prípade, že by

existovala skutočná vôľa, bolo by teda možné umožniť odborové

združovanie, kolektívne vyjednávanie aj právo na štrajk

profesionálnym športovcom. Navyše Dohovor MOP o kolektívnom

vyjednávaní č. 154/1981 v čl. 9 dokonca ukladá štátom, aby konali

opatrenia, ktoré umožnia a podporia kolektívne vyjednávanie.

V oblasti športu sa však zdá, že SR je nečinná. Takýto prístup

dokonca znemožňuje slovenským hráčom podieľať sa na sociálnom

dialógu na celoeurópskej úrovni – v Paríži bola totiž k 1. júlu

2008 vytvorená komisia pre sociálny dialóg v profesionálnom

futbale.25

25 Na žiadosť FIFPro a EPFL (European Professional Football Leagues):http://www.spins-sindikat.si/pages/dokumenti/RULES_OF_PROCEDURE_European_SSDC_football.pdf (navštívené dňa 17.3.2010).

23

Sociálny dialóg, resp. tzv. tripartitné rokovania

(konzultácie), predpokladá aj MOP v dohovore č. 144/1976.

Do tejto oblasti patrí tiež Dohovor MOP o zástupcoch

zamestnancov č. 135/1971, ktorý by sa tiež mal vzťahovať na

hráčov, ktorí sú považovaní za zamestnancov. Mali by teda mať

právo na zastúpenie zástupcami zamestnancov, resp.

zamestnaneckými radami, v zmysle slovenského Zákonníka práce.

Je teda zrejmé, že v situácii, kde slovenskí hráči nie sú

považovaní za zamestnancov, je ich pozícia a ochrana v oblasti

odborového združovania a kolektívneho vyjednávania vrátane práva

na štrajk slabšia. Do veľkej miery je však táto situácia

zapríčinená pasivitou a nezáujmom samotných hráčov.

Čl. 5 Charty zakazujúci otroctvo, nevoľníctvo a nútenú prácu, spolu s

obchodovaním s ľuďmi

Všeobecná deklarácia ľudských práv z roku 1948 zaručuje

zákaz otroctva a nevoľníctva (čl. 4). Aj Európsky dohovor

o ochrane ľudských práv a základných slobôd chráni pred

otroctvom, nevoľníctvom a nútenou prácou (čl. 4). Štandardmi MOP

zakazujúcimi nútenú prácu sú Dohovory č. 29/1930 a 105/1957.

Pokiaľ ide o šport, mohlo by sa na prvý pohľad zdať, že ten

nemôže byť považovaný za nútenú prácu. Napriek tomu sa však

stretávame aj s názormi, ktoré považujú športovú činnosť za

nútenú prácu vzhľadom na obmedzené možnosti rozviazania zmluvného

vzťahu.26

26 Porovnaj BLANPAIN, R.: Les gladiateurs du sport. Brussel : La Charte, 1993.

24

V 80. rokoch 20. storočia sa Arnold Mühren obrátil na

Európsku komisiu so žiadosťou o posúdenie prestupových pravidiel

vo futbale ako nútenej práce. Komisia to však v roku 1984

odmietla,27 dôvodiac, že športovec (hráč) sa z vlastnej vôle stal

športovým zamestnancom, nerobí nič proti svojej vôli, a je

limitovaný iba do istej miery.28 Aj napriek tomu je však jasné, že

sloboda hráča nie je úplne rovnaká ako sloboda iného zamestnanca,

vzhľadom na tzv. zmluvnú stabilitu, ktorá hráčovi neumožňuje

vypovedať zmluvu s klubom počas sezóny (túto otázku upravujú

Pravidlá FIFA pre prestup a status hráčov v čl. 16).29

Ešte viac sa na nútenú prácu podobá postavenie mladých

afrických a latinskoamerických hráčov.30 V ich prípade ide často

navyše o problém detskej práce.

Čl. 24 Charty chrániaci deti a mladistvých a čl. 32 zameraný proti detskej práci

Všeobecná deklarácia v čl. 25 iba stručne konštatuje:

„Materstvo a detstvo majú nárok na osobitnú starostlivosť a pomoc.” Nevyjadruje

sa priamo k detskej práci. Čl. 10 ods. 3 Medzinárodného paktu

o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach už vyslovene

27 JELLINGHAUS, S.F.H.: Een kennismaking met het sport(en)recht. In: Sport enRecht: Buiten Rechte of Buiten Spel? Ed. S.F.H. Jellinghaus. Zutphen : Paris, 2008, s.14.28 Pozri PARRISH, R. – MIETTINEN, S.: The Sporting Exception in European Union Law, s.172.29 Pozri bližšie autorov konferenčný príspevok z Olomouckých debát mladýchprávnikov 2010, uverejnený v Acta iuridica Olomucensis, roč. 5, 2010, č. 2,pod názvom “Princípy a zásady tzv. športového práva.”30 OLUKAYODE, T.: Les nouveaux esclaves du sport business. In: CourrierInternational, 30. marec 2001, 543, s. 46-48. Porovnajhttp://www.euractiv.com/en/sports/sports-development-policy/article-157838(navštívené 16.3. 2010). Podobne Európsky parlament v rezolúcii z 8. mája 2008k Bielej knihe o športe v odseku 104.

25

hovorí o práci detí: „zamestnávanie prácou, ktorá by škodila ich morálke alebo

zdraviu alebo by bola nebezpečná ich životu alebo by mohla brzdiť ich normálny vývoj,

by sa malo trestať podľa zákona. Štáty by mali tiež určiť vekovú hranicu, pod ktorou by

detská námezdná práca mala byť zakázaná a trestaná podľa zákona.”

Detskú prácu upravuje tiež Dohovor MOP o minimálnom veku, č.

138/1973.

Pre športovcov má táto úprava význam jednak vzhľadom na

potrebu ochrany zdravého fyzického a morálneho vývoja dieťaťa (do

18 rokov) – mladého hráča,31 ale aj vzhľadom na potrebu

zabezpečenia kvalitného vzdelania pre mladých hráčov – z dôvodu,

že ich športová kariéra často zlyhá, príp. sa skončí vo veku

okolo 30 rokov, a hráči potom nemajú vzdelanie a prípravu na

žiadnu inú kariéru.32

V prípade mladých hráčov, športové (futbalové) akadémie v

krajinách, kde existuje takýto systém prípravy budúcich hráčov,

by mali mať povinnosť zabezpečiť hráčom vhodné vzdelanie. Aj v

iných prípadoch by bolo vhodné vyriešiť túto otázku tak, aby

došlo ku kompromisu medzi výkonom športovej práce a prípravou na

iné zamestnanie, prípadne vzdelávaním mladých hráčov. To si

zrejme vyžiada zásah zo strany EÚ, či členských štátov. Je vhodné

na tomto mieste podotknúť, že podľa Dohovoru MOP č. 140/1974 by

zamestnanec tiež mal dostávať platené voľno za účelom vzdelávania

sa.

31 Pozri tiež dohovor MOP č. 78/1946 o zdravotných prehliadkach mladých zamestnancov.32 GERMAINE, J.-C.: Le sportifs et le droit. Liége : Faculté de droit de Liége, 1975,s. 67.

26

Osobitne postavenia mladých afrických a latinskoamerických

hráčov sa týka dohovor MOP o najhorších formách detskej práce č.

182/1999, ktorý pojednáva o praktikách podobných otrokárstvu, čo

je často situácia podobná situácii mladých hráčov, ktorí sú

nalákaní na vidinu kariéry v zahraničí, a napokon skončia

opustení v Európe.

V prípade futbalu sa proti takýmto praktikám bojuje

osobitnou úpravou podmienok kladených na agentov hráčov, a tiež

obmedzením transferov hráčov mladších ako 18 rokov. Medzinárodné

transfery hráčov mladších ako 16 rokov sú pritom úplne vylúčené

a transfery vo veku 16-18 rokov sú možné len v rámci EÚ za

osobitných podmienok upravených v čl. 19 Pravidiel FIFA

upravujúcich štatút a prestup hráčov.

Čl. 34 Charty zaručujúci sociálne zabezpečenie

Minimálne štandardy sociálneho zabezpečenia sa automaticky

vzťahujú aj na športovú prácu. Ako je však zaručené sociálne

zabezpečenie hráčov, ak sú napríklad na Slovensku považovaní iba

za samostatne zárobkovo činné osoby a nie za zamestnancov? Je tým

naplnený čl. 34 Charty základných práv EÚ, čl. 9 Medzinárodného

paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach („Štáty,

zmluvné strany paktu, uznávajú právo každého na sociálne zabezpečenie, zahŕňajúc do

toho právo na sociálne poistenie.”), či čl. 22 Všeobecnej deklarácie

ľudských práv, podľa ktorého „Každý človek má ako člen spoločnosti právo na

sociálne zabezpečenie a nárok, aby mu boli národným úsilím i medzinárodnou

súčinnosťou a v súlade s organizáciou a prostriedkami príslušného štátu zaistené

27

hospodárske, sociálne a kultúrne práva, potrebné k jeho dôstojnosti a k slobodnému

rozvoju jeho osobnosti.“?

Čl. 20 a 21 Charty zaručujúce rovnaké zaobchádzanie a zákaz diskriminácie;

čl. 33 Charty o rodinnom a pracovnom živote

Všeobecná deklarácia ľudských práv z roku 1948 zaručuje

rovnaké zaobchádzanie vo svojom čl. 2. Medzinárodný pakt

o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach v čl. 2 ods. 2

a v čl. 3. Princíp rovnakého odmeňovania ako súčasť zásady

rovnakého zaobchádzania je zakotvený v Dohovore MOP č. 100/1951.

V športe však takýto princíp neplatí, a to ani medzi osobami

rovnakého, ani opačného pohlavia. Je to jednak z dôvodu osobitnej

povahy (špecifickosti) športu, nepripúšťajúceho súťaže medzi

pohlaviami, či súťaže s telesne postihnutými, a tiež

pravdepodobne z dôvodu, že práca rôznych hráčov nemá rovnakú

hodnotu.

Rovnaké zaobchádzanie, zaručené napr. Dohovorom MOP č.

111/1958 nemožno preto uplatňovať v športe v takom zmysle, že

ženy by mali mať možnosť hrať s mužmi, či cudzí štátni

príslušníci v súťaži národných tímov a podobne. Nerovnaké

zaobchádzanie sa obdobne týka aj prípadov zdravotne postihnutých

športovcov. Uznáva to aj Európska komisia vo svojej Bielej knihe

o športe z roku 2007.

Podľa MOP do kategórie štandardov rovnakého zaobchádzania

spadá aj Dohovor o pracovníkoch s rodinnými povinnosťami (č.

156/1981), ktorí by nemali podliehať diskriminácii z toho dôvodu,

28

že medzi ich rodinnými povinnosťami a pracovnými povinnosťami

vznikol konflikt. Napriek tomu však v prípade Matuzalem vs.

Shakhtar Donetsk (Šachťor Doneck) z roku 2009 Športový arbitrážny

súd neuznal snahu o záchranu manželstva presťahovaním sa do inej

krajiny ako oprávnený dôvod na jednostranné vypovedanie pracovnej

(profesionálnej hráčskej) zmluvy.33

Podľa Dohovoru MOP č. 183/2000 by ani materstvo, resp.

tehotenstvo nemali predstavovať dôvod na diskrimináciu. V oblasti

športu je však otázne, do akej miery športovkyňa môže skĺbiť

športovú kariéru s materstvom a tehotenstvom, resp. či bude

spĺňať výkonnostné kritériá vyžadované na jej prácu (či už počas

tehotenstva alebo po pôrode, či po návrate z materskej alebo

rodičovskej dovolenky).

Osobitnú problematiku v športe v tejto súvislosti

predstavuje diskriminácia na základe štátnej príslušnosti.

K tejto téme sa vyjadril aj Súdny dvor EÚ v prípade Donà v.

Mantero, kde výnimočne priznal možnosť obmedziť účasť

zahraničných hráčov v súťažiach národných mužstiev.

Dlhoročné snahy FIFA a UEFA však v spolupráci s národnými

zväzmi vedú aj k snahám obmedziť celkový počet zahraničných

hráčov, resp. zabezpečiť v kluboch minimálny počet domácich

hráčov, alebo aspoň hráčov, ktorí boli vychovaní v danom štáte.

EÚ je pritom ochotná akceptovať v tejto súvislosti možnosť

diskriminácie, ale len nepriamej. Diskriminačné obmedzenia vo

forme pravidla UEFA o domácich hráčoch (UEFA home grown player rules)

33 Pozri http://www.tas-cas.org/d2wfiles/document/3229/5048/0/Award%201519-1520%20_internet_.pdf (navštívené 11.9. 2010).

29

sú teda zrejme zo strany EÚ akceptované, pretože predstavujú

nepriamu diskrimináciu na rozdiel od pravidiel navrhovaných FIFA

vo forme 3+2 (odmietnutých v rozsudku SD EÚ vo veci Bosman) a vo

forme 6+5,34 ktoré predstavovali priamu diskrimináciu na základe

štátnej príslušnosti.

Kým totiž pravidlo 3+2 znamenalo, že z tímu mohli byť

maximálne traja hráči cudzincami, a dvaja hráči museli pôsobiť

v relevantnom národnom zväze aspoň po nepretržitú dobu 5 rokov,

z toho 3 roky za juniorov, a pravidlo 6+5 vyžadovalo, aby v tíme

hrali aspoň 6 hráči so štátnou príslušnosťou štátu, v ktorom má

klub sídlo, pravidlo domácich hráčov určuje iba podmienku aby

ôsmi hráči z 25 hráčov registrovaných za klub strávili vo veku

medzi 15 a 21 rokmi aspoň 3 roky v klube pôsobiacom v príslušnom

štáte. Nekladie sa pritom podmienka, že by títo hráči museli mať

štátne občianstvo daného štátu.

Čl. 30 Charty zameraný proti bezdôvodnému prepusteniu zo zamestnania

Dohovor MOP o skončení zamestnania č. 158/1982 (ratifikovaný

SR ku dňu 22. februára 2010, čím sa stal účinnou súčasťou

medzinárodného práva) sa vzťahuje na všetky oblasti pracovného

trhu, ale osobitne iba na pracovné pomery na dobu neurčitú.

V športe sa naproti tomu zväčša využívajú zmluvy na dobu určitú,

ktoré môžu byť vylúčené z rozsahu tohto Dohovoru. Zásadne sa

pritom podľa Dohovoru má umožniť zamestnancovi zaujať stanovisko

k výpovedným dôvodom, ak tieto spočívajú v osobe zamestnanca

a jeho správaní. Podobný princíp by mal vo všeobecnosti platiť aj34 Pravidla 6+5 sa FIFA v júni 2010 vzdala.

30

v prípade predčasného ukončenia pracovného pomeru na dobu určitú,

a to aj v športe, hoci aj na základe extenzívneho výkladu čl. 30

Charty. Dôvody ako nedostatočná snaha sa totiž používajú ako

argument na ukončenie pracovného pomeru futbalistu relatívne

často, aj keď prax Rozhodcovskej komory FIFA považuje takéto

dôvody za subjektívne vnímané trénerom, a nedokázateľné

objektívnymi meradlami, a preto takéto dôvody skončenia pomeru

odmieta.35 Na druhej strane rozviazanie pracovného pomeru (zmluvy)

s rumunským hráčom Mutuom z dôvodu pozitívneho testu na kokaín

bolo akceptované ako organizáciou FIFA, tak aj Športovým

arbitrážnym súdom (2009).36

Čl. 31 Charty zaručujúci právo na spravodlivé a primerané pracovné podmienky

Je v športe v krajinách, kde hráči nie sú pokladaní za

zamestnancov, dodržaný čl. 24 Všeobecnej deklarácie ľudských

práv: „Každý má právo na odpočinok a na zotavenie, zvlášť aj na rozumné

vymedzenie pracovných hodín a na pravidelnú platenú dovolenku.“? Podobne

spravodlivé podmienky charakterizuje aj čl. 7 Medzinárodného

paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach.

Už najstarší dohovor MOP upravoval otázku pracovného času.37

Tá je aktuálna dodnes. V prípade hráčov ide osobitne o Dohovor č.

106/1957, ktorý sa týka pracovného času v oblasti inej ako je35 SOEK, J.-W.: Termination of International Employment Agreements and the“Just Cause” Concept in the Case Law of the FIFA Dispute Resolution Chamber.In: International Sports Law Journal, 2007, 3-4. Dostupné na internete:http://www.asser.nl/sportslaw-webroot/cms/documents/cms_sports_id121_1_ISLJ%202007_3-4.pdf (navštívené 16.3. 2010).36 Bližšie pozri http://www.tas-cas.org/d2wfiles/document/3459/5048/0/Award%201644%20FINAL.pdf (navštívené 11.9. 2010).37 MURRAY, J.: Transnational Labour Regulation: The ILO and EC Compared, s. 5.

31

priemysel. Vyžaduje sa v nej, aby deň pracovného pokoja pripadal

na deň, ktorý sa v danej krajine považuje za tradičný deň

odpočinku. Napriek tomu sa však zápasy v Európe často hrávajú

v nedeľu.

Spravodlivé pracovné podmienky nepochybne zahŕňajú aj

spravodlivé vyplácanie mzdy. Právna úprava miezd je upravená

v Dohovore MOP č. 95/1949, ktorý napr. umožňuje zrážky zo mzdy

iba za podmienok upravených národným právom alebo kolektívnymi

zmluvami, či rozhodnutím kompetentného orgánu riešenia sporov. To

znamená, že aj pokuty v športe, ukladané športovými organizáciami

ako zamestnávateľmi musia vždy spĺňať tieto predpoklady. Na

Slovensku pracovné právo vôbec nepripúšťa pokutovať zamestnancov

zamestnávateľom. Ak by sa teda slovenskí hráči mali skutočne

považovať za zamestnancov, pokuty by predstavovali právny

problém.

Čl. 47 a 48 Charty zakotvujúce právo na spravodlivý proces, ako procesnú záruku

ochrany práv a slobôd

Už Všeobecná deklarácia ľudských práv z roku 1948 zaručila

právo, aby každému príslušné vnútroštátne súdy poskytli účinnú

ochranu proti činom porušujúcim základné práva, ktoré sú mu

priznávané ústavou alebo zákonom (čl. 8). Čl. 10 každému zaručuje

úplne rovnaké právo, aby bol spravodlivo a verejne vypočutý

nezávislým a nestranným súdom, ktorý rozhoduje o jeho právach a

povinnostiach a o každom trestnom obvinení, vznesenom proti nemu.

32

Z hľadiska športu má táto posledná veta význam v kontexte,

či čl. 10 zahŕňa aj disciplinárne konania v rámci športových

organizácií, ktoré môžu mať za následok obmedzenie športovej,

teda zárobkovej činnosti hráča.

Aj Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v čl. 6 garantuje právo na spravodlivý proces: „1. Každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o

jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného

obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu

byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného

poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to

vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v

rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné

okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spravodlivosti. 2. Každý, kto je

obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola

preukázaná zákonným spôsobom. 3. Každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto

minimálne práva: a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne

oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu; b) mať primeraný čas a

možnosti na prípravu svojej obhajoby; c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu

podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa

mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú; d) vyslúchať alebo dať

vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj

prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe; e) mať bezplatnú pomoc

tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom alebo týmto jazykom

nehovorí.“ Týkajú sa tieto princípy spravodlivého procesu aj

33

športového rozhodovania sporov? Spravodlivý proces ako základná

prirodzenoprávna hodnota by sa zrejme mal aspoň v hrubých rysoch

aplikovať pri každom spôsobe rozhodovania sporov.

Napokon, čl. 13 Dohovoru zaručuje právo na účinný

prostriedok nápravy, ktoré zahŕňa: „Každý, koho práva a slobody priznané

týmto Dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred

národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných

povinností.“ To by znamenalo, že vždy v prípade, keď športová

organizácia svojím rozhodnutím zasiahne do práv a slobôd

športovca, mal by mať hráč možnosť nechať toto rozhodnutie

preskúmať súdom. Stačí azda preskúmanie rozhodcovským súdom, ako

je napr. Športový arbitrážny súd38 vo Švajčiarsku? V prípade, že

rozhodcovia by nepostupovali v súlade so zákonom, aj ich

rozhodnutie by bolo preskúmateľné súdom.

V praxi sa často stáva, že vnútorné predpisy športových

organizácií vyslovene zakazujú športovcom obracať sa na civilné

súdy. Takéto ustanovenia sú samozrejme úplne neplatné pre rozpor

so základnými právami, medzinárodnými dohovormi, ústavou aj

zákonmi. Každý zásah do práv a slobôd je preskúmateľný riadnym

súdom, prípadne rozhodcovským súdom, s podriadením sa ktorému

strany súhlasili.

Záver

38 Pozri napr. SÝKOROVÁ CHMELÁROVÁ, K. – KOVÁČOVÁ, D.: Športový arbitrážny súd– CAS. In: Notitiae ex Academia Bratislavensi Iurisprudentiae, nov. 2009, s. 113-118.Dostupné na internete: https://www.uninova.sk/pf_bvsp/casopis/03-2009_Notitiae_ex_Academia_Bratislavensi_Iurisprudentiae.pdf (navštívené16.9.2010).

34

Európska únia považuje hráčov za zamestnancov, ktorým patrí

základná sloboda pohybu za prácou. Nevzťahujú sa však na nich len

základné slobody vyplývajúce zo zakladajúcich zmlúv EÚ, ale aj

osobitné práva a slobody vyjadrené v Charte základných práv EÚ,

právne záväznej od 1. decembra 2009. Pri ich analýze v kontexte

športovoprávnej praxe a komparácii s právami a slobodami

zaručovanými na medzinárodnej aj regionálnej európskej úrovni

dochádzame k poznatku, že tieto práva a slobody v prípade

športovcov vykazujú určité aplikačné nejasnosti a nedostatky,

ktoré je vhodné a potrebné napraviť. Možným spôsobom ako to

učiniť, je aj využitie novej kompetencie EÚ v oblasti športu,

ktorú orgánom EÚ priznala Lisabonská zmluva.

Summary

If one compares the EU competence in sports, newly gained on

the basis of the Lisbon Treaty, with the basic problems of

sportsmen’s rights and freedoms, mentioned while analyzing the

international and European standards of employees´ basic rights

and freedoms, one can conclude, that the areas identified as

problematic can now directly be approached by the European Union,

addressing the international sporting organizations. It is now

the task of the EU to prepare a new strategy on how to tackle and

solve these specific problems.

Literatúra:

35

[1] BARANCOVÁ, H.: Štrajk len podľa zákona o kolektívnom

vyjednávaní? In: Právny obzor, roč. 91, 2008, č. 2, s. 97 a nasl.

[2] BARANCOVÁ, H. – SCHRONK, R.: Pracovné právo. Bratislava :

Sprint, 2007.

[3] BLANPAIN, R.: How does social dialogue work in the sport

sector? In: Employment and Social Dialogue in the Sport sector. Report of the 1st

ILO Workshop on Sport for Development. Ženeva : ILO, 2003. Dostupné na

internete:

http://www.ilo.org/public/english/universitas/download/events/wor

kshop_report_2003.pdf (navštívené 18.3. 2010).

[4] BLANPAIN, R.: Les gladiateurs du sport. Brussel : La Charte, 1993.

[5] BLANPAIN, R. – COLUCCI, M.: The Globalization of Labour Standards : The

Soft Law Track. The Hague : Kluwer Law International, 2004.

[6] BOGAERT, S. van den: Practical Regulation of the Mobility of Sportsmen in

the EU Post Bosman. The Hague : Kluwer Law International, 2005.

[7] DOLOBÁČ, M.: Právne postavenie športovcov. In: Justičná revue,

2010, č. 6-7, s. 796-801.

International Labour Standards. 4. vyd. Ženeva : International Labour

Office, 1998.

[8] DRGONEC, J.: Základné právo na štrajk: rozsah a podmienky

jeho uplatnenia v právnom poriadku Slovenskej republiky. In:

Justičná revue, roč. 59, 2007, č. 6-7, s. 759-780.

[9] GERMAINE, J.-C.: Le sportifs et le droit. Liége : Faculté de droit de

Liége, 1975.

[10] HAMERNÍK, P.: Sportovní právo s mezinárodním prvkem. Praha :

Auditorium, 2007.

36

[11] JELLINGHAUS, S.F.H.: Een kennismaking met het

sport(en)recht. In: Sport en Recht: Buiten Rechte of Buiten Spel? Ed. S.F.H.

Jellinghaus. Zutphen : Paris, 2008.

[12] KRIŽAN, L.: Mal by mať profesionálny futbalista na Slovensku

postavenie zamestnanca? In: Bulletin slovenskej advokácie, 2009, č.3, s.

28-35.

[13] MURRAY, J.: Transnational Labour Regulation: The ILO and EC Compared.

The Hague : Kluwer Law International, 2001.

[14] NOVITZ, T.: Promoting Core Labour Standards and Improving Global Social

Governance. EUI Working Paper no. 2002/59.

[15] OLUKAYODE, T.: Les nouveaux esclaves du sport business. In:

Courrier International, 30. marec 2001, 543, s. 46-48.

[16] PARRISH, R.: Sports law and policy in the European Union. Manchester :

Manchester University Press, 2003.

[17] PARRISH, R. – MIETTINEN, S.: The Sporting Exception in European Union

Law. The Hague : T.M.C. ASSER PRESS, 2008.

[18] PORUBAN, A.: K otázke náhrady za výchovu mladých hráčov

futbalovým klubom. In: Justičná revue, 2010, č. 5, s. 691-694.

[19] SOEK, J.-W.: Termination of International Employment

Agreements and the “Just Cause” Concept in the Case Law of the

FIFA Dispute Resolution Chamber. In: International Sports Law Journal,

2007, 3-4. Dostupné na internete: http://www.asser.nl/sportslaw-

webroot/cms/documents/cms_sports_id121_1_ISLJ%202007_3-4.pdf

(navštívené 16.3. 2010).

[20] SÝKOROVÁ CHMELÁROVÁ, K. – KOVÁČOVÁ, D.: Športový arbitrážny

súd – CAS. In: Notitiae ex Academia Bratislavensi Iurisprudentiae, nov. 2009,

37

s. 113-118. Dostupné na internete:

https://www.uninova.sk/pf_bvsp/casopis/03-

2009_Notitiae_ex_Academia_Bratislavensi_Iurisprudentiae.pdf

(navštívené 16.9.2010).

[21] TREBILCOCK, A.: The ILO Declaration on Fundamental

Principles and Rights at Work: A New Tool. In: The ILO and the Social

Challenges of the 21st Century : The Geneva Lectures. Ed. Roger Blanpain,

Chris Engels. The Hague : Kluwer Law International, 2001.

[22] http://www.ilo.org/ilolex/english/subjectE.htm (navštívené

5.9. 2010).

[23]

http://www.ilo.org/global/About_the_ILO/Media_and_public_informat

ion/Press_releases/lang--en/WCMS_094186/index.htm (navštívené

14.4. 2010).

[24] http://www.colucci.eu/PREMIER%20LEAGUE%20PLAYERS%20CONTRACT

%20updated.pdf (navštívené 11.9. 2010).

[25]

http://www.spins-sindikat.si/pages/dokumenti/RULES_OF_PROCEDURE_E

uropean_SSDC_football.pdf (navštívené 17.3. 2010).

[26] http://www.euractiv.com/en/sports/sports-development-

policy/article-157838 (navštívené 16.3. 2010).

[27] http://www.tas-cas.org/d2wfiles/document/3229/5048/0/Award

%201519-1520%20_internet_.pdf (navštívené 11.9. 2010).

[28] http://www.tas-cas.org/d2wfiles/document/3459/5048/0/Award

%201644%20FINAL.pdf (navštívené 11.9. 2010).

[29] http://www.apfs.sk/ (navštívené 22.9.2010).

38

[30] http://www.fifpro.org/ (navštívené 22.9.2010).

[31] http://www.kozsr.sk/?page=./archiv/a17 (navštívené dňa

4.7.2010).

39