Modernizácia uhorského právneho poriadku v 19. storočí

Tomáš Gábriš

Úvod – zmena paradigmy uhorského práva

Pravidlá správania, ktoré dnes poznáme pod pojmom „právo“,v počiatkoch európskej (vrátane uhorskej) kultúry pôvodnesplývali s neprávnymi pravidlami správania, vyjadrenými normamimorálky, etiky či náboženstva. Právo sa teda nechápalo akosúbor „právnych viet“, t.j. pravidiel záväzných z tituluštátnej autority. Bolo to skôr chápanie práva v zmyslesubjektívneho „nároku“ na správanie druhých voči tomu, kto sa„práva“ domáha – napr. právo na odškodnenie spôsobenej ujmy.Hneď od 11. storočia sa síce v Uhorsku vydávali zákony, čispisovali zákonníky a knihy práv, bolo to však najmä podvplyvom západných kresťanských panovníckych vzorov, a osobitnepod vplyvom kánonického práva a neskôr znovuobjaveného rímskehopráva. Ich primárnym cieľom pritom nebolo skutočne vynucovaťsprávanie zachytené v týchto kódexoch. Cieľom to ani reálne byťnemohlo, keďže neplatil základný predpoklad, že každý mámožnosť a povinnosť poznať text zákonov. Zákony sa totižvyhlasovali prevažne ústne, a ich písomná forma bolarozširovaná iba veľmi obmedzene. Panovnícky dvorani predstavitelia miestnej správy preto nemohli očakávať, žeobyvateľstvo sa bude spravovať textom prijímaných predpisov.Zrejme v tejto súvislosti drvivá väčšina normatívnych textov od12. storočia upustila od snahy regulovať každodenný životobyvateľstva a zaoberala sa iba otázkami daní, či správy avojenskej obrany krajiny, čo boli otázky rozhodované elitami najej (stavovských) zhromaždeniach. Zákony predmoderného obdobiateda takmer vôbec neupravovali otázky tzv. súkromného práva,napríklad otázky vlastníctva, dedenia, zmluvných vzťahov, čivzťahov medzi manželmi. Táto problematika bola zverená lokálnympredstavám o spravodlivosti, panujúcim v komunite, v ktorej satieto pravidlá aplikovali. Tak ako dnes v práve používaný pojemdobrých mravov pri výklade svojho obsahu závisí od času, miestaa situácie, v ktorej sa vykladá a aplikuje, podobne ajpredmoderné právo – hoci v omnoho väčšom rozsahu – záviselo odčasu a prostredia, v ktorom predmoderný človek žil a pôsobil.Aj preto na území Uhorska mohlo platiť viacero „právnychporiadkov“, resp. presnejšie – rozdielne predstavy o tom, čo je

1

„právo“. Táto skutočnosť je podstatou tzv. teritoriálnehoa personálneho právneho partikularizmu, ktorého prekonanie,a teda podstatná modernizácia – zjednotenie uhorského právnehoporiadku, sa spája práve s 19. storočím, najmä s jeho druhoupolovicou.

Od konca 18. storočia sa v kontinentálnej Európe začalopresadzovať nové chápanie práva a snaha prostriedkami štátomtvoreného práva riadiť správanie obyvateľstva, a to vo všetkýchaspektoch každodenného života, dokonca aj v týchnajsúkromnejších sférach. Ponovom už pravidlá správanianetvorila a nevynucovala komunita, ale štát a jeho orgány.Nielen verejné, ale aj súkromné právo sa tak postupne stávanástrojom štátu a prostriedkom zmeny, vývoja spoločnostiv duchu aktuálnych hodnôt presadzovaných štátom (panovníkom) –napr. hodnôt osvietenských ideálov. V duchu osvietenskýchracionálnych predstáv sa zároveň presadzovala idea, že všetkoprávo by malo byť kvôli „právnej istote“ spísané, aby sa s nímkaždý mohol oboznámiť, a aby ho štát mohol paušálne vynucovať.Skúmané 19. storočie sa tak stalo obdobím tzv. kodifikačnejvlny, t.j. snáh o precízne formulovanie právnych noriem a ichspísanie do podoby systematických zákonníkov. Racionálnosťa systematickosť pritom odlišujú túto vlnu „kodifikácií“ odstredovekej a ranonovovekej vlny „inkorporácií“ – spisovaniaprávnych kníh v podstate bez vnútorného „vedeckého“ systému.Výsledkom kodifikačnej vlny 19. storočia naopak bolisystematické, rozsiahle a podrobné zákonníky, platnév niektorých európskych krajinách až do súčasnosti. Dnesprevažujúca idea práva v podobe spísaných právnych viet,noriem, ktoré sa majú aplikovať na skutkový stav pokiaľ možnovo všetkých prípadoch identicky a bez výnimky, a to orgánmi nato štátom určenými, má teda svoj pôvod na prelome 18. a 19.storočia, a dodnes ovplyvňuje paradigmu právnej vedyv kontinentálnej Európe.

Ani Uhorsko sa nevyhlo tomuto vývoju – a to jednak kvôliúzkej spätosti s habsburskou (rakúsko-nemeckou) právnoutradíciou, ale tiež pod vplyvom štúdií a študijných pobytovuhorských právnikov v západnej Európe. Aj keď teda Uhorskov mnohých oblastiach v porovnaní so západnou Európu zaostávalo,práve v 19. storočí sa pokúšalo tento náskok západných krajíndobehnúť – a to ako v rovine politickej (presadzovaním

2

liberalizmu a konštitucionalizmu namiesto stavovsko-absolutistického vládnutia habsburských panovníkov a úzkychuhorských elít spriaznených s habsburským dvorom), tak tiežv rovine jazykovej a národnostnej (opustenie latinčiny,presadzovanie maďarčiny a idey jednotného národa), a nakoniecaj v rovine právnej.

1. Uhorsko medzi absolutistickým centralizmom a liberálnymkonštitucionalizmom

Dlhé 19. storočie je obdobím celoeurópskeho vývoja smeromod k novému - kapitalistickému systému, v ktorom má výraznýpodiel na moci vrstva buržoázie, teda predstaviteliameštianstva, inteligencie, podnikateľov. Tento relevantný zlomsa spája primárne s Veľkou francúzskou revolúciou, ktorejmyšlienky slobody, rovnosti a bratstva sa začali šíriť Európoudvoma spôsobmi – prostredníctvom napoleonských vojsk, ale tiežprirodzenou silou svojej liberálnej príťažlivosti. Napriekúpornej snahe zastaviť tento dejinný proces reakčnými silamireprezentovanými konzervatívnymi európskymi dynastiami,zomknutými v tzv. Svätej aliancii, v prvej polovici 19.storočia prebehlo niekoľko revolučných vĺn, ktoré sledovalispomenuté ciele liberalizácie spoločnosti, politického,hospodárskeho, ale aj kultúrneho života.

Prejav tohto modernizačného vývoja v Uhorsku vidímeprimárne v udalostiach spojených s občianskou (buržoáznou)revolúciou v rokoch 1848/1849. V rámci nej boli 18. 3. 1848uhorským snemom prijaté tzv. marcové zákony, známe tiež akoBratislavská marcová ústava.1 Nešlo pritom o písanú ústavu vzmysle dnes známych ústav. Išlo o súbor zákonov (v dobovompojmosloví „zákonných článkov“), ktoré svojím obsahom pokrokovoupravovali ústavnoprávnu matériu, čo nás oprávňuje hovoriť onich ako o ústave. Okrem odstránenia základných stavebnýchprvkov feudálneho systému sú tieto zákonné články významnénajmä tým, že nanovo upravili štátoprávne postavenie Uhorska

1 Pozri MALÝ, Karel – SIVÁK, Florián: Dejiny štátu a práva v Česko-Slovensku do roku1918. Bratislava : Obzor, 1992, s. 291 a nasl.; ŠVECOVÁ, Adriana – GÁBRIŠ,Tomáš: Dejiny štátu, správy a súdnictva na Slovensku. Plzeň : Aleš Čeněk, 2009, s. 132a nasl. Text ústavy dostupný v KOLÁRIK, Jozef (ed.): Právne dejiny Slovenska(pracovné zošity). 2. vyd. Bratislava : Paneurópska vysoká škola, 2010, s. 147–164; LYSÝ, Miroslav (ed.): Pramene k právnym dejinám Slovenska I (do roku 1918).Bratislava : VO PraF UK, 2009, s. 164–179.

3

v rámci habsburskej ríše a zároveň vyjadrili uhorskú liberálnukonštitucionalistickú paradigmu ústavného práva.

„Marcové zákony“ konkrétne obsahovali odmietnutieabsolutistických a centralizačných snáh Habsburgovcov – najmäzrušili miestodržiteľskú radu a uhorskú dvorskú kanceláriu akoorgány habsburského centralizmu. S rakúskymi krajinami malo byťUhorsko ponovom spojené výlučne osobou panovníka, teda v rámcizväzku štátov vo forme personálnej únie.2 Z hľadiska formyvlády a formy štátu v Uhorsku Bratislavská marcová ústavazaviedla parlamentarizmus, teda obmedzenie moci panovníkav prospech zákonodarného orgánu. Výkonnú moc mal panovníkvykonávať iba formálne, fakticky mala patriť novokreovanejuhorskej vláde (tzv. nezávislému uhorskému ministerstvu).

Ani jeden z uvedených dvoch aspektov suverenity Uhorska -dovnútra a navonok - pochopiteľne nenašiel u cisára FerdinandaV. pochopenie. Nový panovník, František Jozef I., sa dokoncaaktívne pokúsil zmeniť ústavné pomery zaručujúce Uhorskunezávislý, suverénny liberálny vývoj novou, tzv. Stadionovouoktrojovanou ústavou, ktorou bola Bratislavská marcová ústavav marci 1849 formálne zrušená. Uhorskí odporcovia cisárskychcentralizačných snáh, teda najmä maďarskí povstalci, všaknapriek tomu ústavu z roku 1848 naďalej uznávali a snažili saju uplatňovať, a to aj za cenu ozbrojeného vystúpenia.

Keď sa panovníkovi v lete 1849 podarilo s ruskou vojenskoupomocou potlačiť povstanie Uhrov, a následne porazilsardínskeho kráľa, medzičasom sa revolučné nepokoje skončili ajv Nemecku, čím sa situácia a mocenská pozícia panovníkastabilizovala a upevnila v takej podobe, že žiadna ústava užviac nebola aktuálna a potrebná, a panovník mohol naplnorealizovať svoje neoabsolutistické snahy. Tento obrat saprejavil v troch kabinetných listoch z 20. 8. 1851. Prvým (č.194 r. z.) bola vláda podriadená výlučne cisárovi. Druhý (196r. z.) sa týkal ríšskej rady ako poradného orgánu panovníka –kým dovtedy bola tiež poradným orgánom vlády, ponovom mala byťuž iba výlučne poradným orgánom panovníka. V treťom kabinetnomliste (č. 197 r. z.) panovník žiadal o vyjadrenie ministerskéhopredsedu a predsedu ríšskej rady, či je tzv. Stadionova ústava

2 VOJÁČEK, Ladislav – SCHELLE, Karel: Právní dějiny na území Slovenska. Ostrava :KEY Publishing, 2007, s. 147.

4

ešte aktuálne realizovateľná. Zakrátko na to ju panovník zrušilsilvestrovskými patentmi z 31. 12. 1851.

V silvestrovských patentoch zostala potvrdená aspoňrovnosť pred zákonom, zrušenie poddanstva, a bola prisľúbenáochrana každej zákonom uznanej cirkvi a náboženskejspoločnosti. Posledný zo silvestrovských patentov mal významnajmä z toho hľadiska, že predpovedal zavedenie rakúskehoobčianskeho zákonníka a trestného zákona do Uhorska (stalo satak v roku 1853).3 Zároveň so silvestrovskými patentmi boli 31.12. 1851 vydané pod č. 4 r. z. zásady pre organické zriadeniev korunných krajinách Rakúskeho cisárstva, v ktorých sa vôbecnespomínali zastupiteľské, parlamentné orgány krajín cisárstva.Bol teda definitívne zavedený absolutizmus, označovaný akoobdobie tzv. Bachovho absolutizmu, resp. neoabsolutizmu.

Uhorsko v tejto historickej fáze z viedenského pohľaduprestalo jestvovať ako štátny útvar v rámci zväzku štátovhabsburskej monarchie, a malo mať iba status „korunnejkrajiny“, teda charakter územnosprávneho celku. Celé habsburskémocnárstvo sa ústavnoprávne malo stať „Rakúskym cisárstvom“,unitárnym štátom. Tzv. Bachov absolutizmus tedapredstavoval vrcholné obdobie centralizmu a unifikáciev štátoprávnej rovine. V rámci tohto neoabsolutistického režimubolo dokonca Uhorsko netradične vnútorne rozčlenené na päťdištriktov (z toho na území Slovenska sa nachádzali dva),4

z Uhorska bola vyčlenená nová korunná krajina Srbská vojvodinaa Temešský banát, dalmátska Rijeka bola spojená s Chorvátskom,a Sedmohradsko bolo tiež odčlenené od Uhorska. Úradným jazykomod roku 1849 nebola maďarčina, ale nahradila ju nemčina.5

Z uhorského ústavnoprávneho hľadiska išlo o absolútneneústavný stav – fungovanie tradičných uhorských ústavnýchorgánov bolo paralyzované, jediným funkčným orgánom bolpanovník, ten však podľa uhorského náhľadu postupoval v rozpores tradičnou uhorskou ústavou, keď vykonával zákonodarnú moc bezsnemu, a navyše jeho postavenie ako legitímneho uhorského3 MALÝ, Karel – SIVÁK, Florián: Dejiny štátu a práva v Česko-Slovensku do roku 1918, s.251.4 BEŇA, Jozef – GÁBRIŠ, Tomáš: Dejiny práva na území Slovenska I. (do roku 1918).Bratislava : VO PraFUK, 2008, s. 167.5 KADLEC, Karel: Dějiny veřeného práva ve Střední Evropě. 2. vyd. Praha : Náklademspolku českých právníkú Všehrd, 1921, s. 411–412.

5

panovníka bolo spochybnené absentujúcou korunováciou FrantiškaJozefa I. (až do roku 1867). Povstalci a emigranti formálnepovažovali za cisára stále žijúceho Ferdinanda V., ktorý sícev roku 1848 abdikoval, ale zomrel až v roku 1875.

Panovník proti uhorským hlasom o neústavnosti argumentovaluž predtým viackrát použitou a osvedčenou teóriou straty práv –Verwirkungstheorie. Táto teória konkrétne znamenala, žerevolúciou v rokoch 1848/49 Uhorsko stratilo všetky svojeústavné práva, nakoľko povstalo proti svojmu legitímnemupanovníkovi. Je teda zrejmé, že status panovníka bol podľatejto absolutistickej teórie dôležitejší a relevantnejší nežvôľa ľudu Uhorska, resp. uhorského národa (národov). Tátokoncepcia plne umožňovala, aby v Uhorsku všetku zákonodarnúa výkonnú moc koncentroval absolutistický panovník.

Koniec takto charakterizovaného obdobia tzv. Bachovhoabsolutizmu bol spojený až s neúspechmi zahraničnej politikyRakúskej ríše a pochopiteľnou nespokojnosťou domácehoobyvateľstva. Dňa 20. októbra 1860 sa panovník externe ajinterne oslabenej ríše Októbrovým diplomom zriekol absolutizmua zaviazal sa k obnoveniu konštitučnej monarchie. Konkrétnecisársky manifest z 20. 10. 1860 pod číslom 225 r. z., ako ajdiplom pre usporiadanie vnútorných štátoprávnych pomerovv mocnárstve (č. 226 r. z. – teda Októbrový diplom) obsahovalipanovníkov prísľub poskytnúť národom také inštitúcie a právnepomery, ktorá sú rovnakou mierou súladné s vedomím historickéhopráva a s rôznosťou kráľovstiev a krajín, ako aj s požiadavkamiich nedielneho, nerozlučného silného zväzku.6 Predpokladalnajmä vytvorenie celoríšskeho snemu (ríšskej rady), ktorý bymal kompetenciu v celoríšskych záležitostiach (vojsko,financie, pošta, doprava a zahraničná politika). Ostatné otázkymali byť zverené korunným krajinám. Išlo by teda o akýsi druhfederácie a konštitučnej monarchie.

Tieto predstavy mala zrealizovať na diplom nadväzujúcafebruárová (Schmerlingova) ústava z roku 1861, ktorá obsahovalafederalistické prvky (resp. prvky „spolkového štátu“,tradičného nemeckého druhu zloženého štátu) v podobe ríšskejrady ako zákonodarného orgánu, a zároveň obsahovala aj zárodokneskoršieho dualizmu v podobe rozlišovania rozšírenej a zúženej

6 Tamže, s. 413.6

(bez zástupcov Uhorska) ríšskej rady. Panovník veril, že tútoústavu Uhri akceptujú, a v tejto viere im začal vychádzaťv ústrety tým, že zrušil centrálne viedenské úrady, ktorévykonávali kompetencie aj pre Uhorsko (ministerstvo vnútra,spravodlivosti a kultu) a namiesto nich vytvoril štátneministerstvo, ktoré vykonávalo kompetencie iba prePredlitavsko. Obnovil tiež uhorskú aj sedmohradskú dvorskúkanceláriu. Listom adresovaným novému uhorskému kancelárovi,barónovi Vayimu bola následne v zásade fakticky obnovenáuhorská (Bratislavská marcová) ústava s výhradou, pokiaľneodporovala Októbrovému diplomu. Bola zavedená stará justičnáa politická uhorská správa, zriadené nové miestodržiteľstvo,obnovené stoličné zriadenie a maďarčina bola pripustená akoúradný jazyk. Rozhodnutím z 27. 12. 1860 zrušil panovník Srbskúvojvodinu a Temešský banát, a listom z 21. 1. 1861 zvolal na 2.4. 1861 uhorský snem.7

Novozídený uhorský snem zotrvával na tradičných uhorskýchpozíciách personálnej únie Uhorska s Rakúskom (teda voľnejšiehovzťahu než je reálna únia, alebo nebodaj federácia). Výslovnežiadal úplnú reštauráciu zákonov z rokov 1847/1848, a to hlavnez hľadiska ústavnoprávneho, čo malo znamenať uhorskýparlamentarizmus s oslabenou pozíciou panovníka ako jedinéhospojovacieho prvku s ostatnými habsburskými krajinami. V tomtozmysle bola panovníkovi podaná „adresa“ – stanovisko snemu. Pojej odmietnutí panovníkom pre urážlivú formu bola sformulovanádruhá adresa, zotrvávajúca stále na idei ústavnoprávnej„kontinuity“ s rokom 1848, v zmysle reštaurácie, príp.nepretržitej platnosti Bratislavskej marcovej ústavy v pôvodnomznení. Naproti tomu panovník stal na pozícii Verwirkungstheorie.Podľa neho totiž Uhri svojím povstaním stratili všetky svojepráva. Panovník napokon predložil kompromisný návrh – bolochotný dať sa korunovať, a stať sa tak v očiach Uhrovlegitímnym a legálnym panovníkom, ak by snem revidoval niektorézákony z Bratislavskej marcovej ústavy. Keď však napokon ajv tretej adrese snem zotrval na svojom pôvodnom stanovisku,panovník snem rozpustil reskriptom z 21. 8. 1861 a formálnetrval na stanovisku platnosti Schmerlingovej februárovejústavy. Až patentom z 20. 9. 1865 napokon pozastavil preuhorskú časť monarchie platnosť Októbrového diplomu ajSchmerlingovej ústavy, to už však bola súčasť cesty

7 Tamže, s. 414–416.7

k vyrovnaniu z roku 1867. Októbrový diplom aj februárová ústavamali byť v tomto procese hľadania kompromisu, ak už niekonsenzu, predložené uhorskému a chorvátskemu snemu navyjadrenie.

Keď sa 14. decembra 1865 zišiel po dlhšej dobe zvolanýuhorský snem, panovník pri jeho otvorení v korunnej rečipoukázal na rozpor stanovísk dvora a Uhorska – konkrétne naspor medzi teóriou prepadnutia (straty) práv (Verwirkungstheorie)a uhorskou ústavnou kontinuitou. Panovník navrhol odpútať sa odtohto sporu a hľadať spoločné východisko. Ako takéto spoločnévýchodisko ponúkol ústavný základ Pragmatickej sankcie.8 Tázaručovala Uhorsku ústavnú a správnu samostatnosť, ale zároveňnedeliteľosť a nerozlučiteľnosť krajín mocnárstva. Spornézostalo „iba“ to, ako rozhodovať o spoločných záležitostiachríše. Panovník žiadal uznanie Októbrového diplomu a Februárovejústavy, alebo prípadne predloženie iného návrhu, ktorý buderešpektovať naznačené východiská. Žiadal však tiež stále ajrevíziu zákonov z roku 1848. Uhri sa mu v tejto situáciizaviazali, že prídu s vlastným riešením. Dňa 27. februára 1866obe snemovne uhorského krajinského zhromaždenia za týmto účelomsformulovali svoje stanoviská a osobitne zostavená 67-člennákomisia začala pracovať na hlavných zásadách vyriešenia vzťahus Rakúskom vo forme zákona. Konečné znenie osnovy zákonavypracoval 15-členný výbor tejto komisie. Dňa 26. 6. 1866 výborpredstavil osnovu komisii. Následne bol tento návrh prijatýoboma komorami uhorského snemu a panovník ho po svojejkorunovácii za uhorského kráľa (8. 6. 1867) podpísal ako XII.zákonný článok z roku 1867. Konečne sa tak splnilo to, o čo saUhri usilovali už v rokoch 1848/49. Vzťah s Rakúskom síce neboliba personálnou úniou, ako to Uhri pôvodne plánovali, šloo reálnu úniu, tak ako to fakticky platilo aj v období predrokom 1848, teraz však už šlo o spoločné únijné orgányrelatívne modernej, a nie feudálno-absolutistickej povahy.Z Uhorska sa zároveň stala parlamentná monarchia. VýznamBratislavskej marcovej ústavy tak bol plne verifikovaný porakúsko-uhorskom vyrovnaní z roku 1867, kedy táto ústavaopätovne začala platiť v uhorskej časti súštátia ako ústavaZalitavska, a to v kombinácii s tradičnou nepísanou uhorskouústavou spred roku 1848 a s modifikáciami zavedenými predpismio vyrovnaní. Takto dokonštituovaná uhorská polylegálna

8 Tamže, s. 416–420.8

ústava zostala v platnosti až do zániku Uhorska jeho rozpadomv roku 1918.

2. Uhorsko a jeho právo medzi tradíciou a modernizáciou

Uhorsko, jeho spoločnosť, a osobitne tiež jeho ústavnýa právny vývoj boli v 19. storočí zmietané medzi dvomahodnotami: Prvou bola hodnota kontinuity a tradícií, ktorádodnes prežíva v maďarskom politickom a právnom myslení.V skúmanom období bola táto hodnota do istej mieryspiatočníckou a spomaľujúcou spoločenský a hospodársky rozvojUhorska. Preto nutne zápasila s druhou hodnotou, ktorou bolcieľ modernizácie Uhorska v liberálnom duchu s cieľom vytvoriťpodmienky (aj právne) pre úspešný hospodársky a politickýrozvoj. Tieto dve hodnoty sa prejavovali ako vo verejnomživote, v politickom a ústavnom vývoji, tak aj v súkromnompráve - t.j. v každodennom právnom živote.

V oblasti práva sa jeho konzervatívna podstata už od čiasstredoveku prejavovala najmä dovolávaním sa „prastarých“právnych úprav a obyčají – či už v dekrétoch vydávaných kráľmia snemom,9 alebo v listinách vydávaných hodnovernými miestami10

či úradnými osobami.11 Aj v Opus Tripartite sa Werbőczy bežne9 Napr. in antiqua consuetudine (III/1458 z 24. januára), prout antiquitus estobservatum (XXVII/1458 z 8. júna), iuxta modum et consuetudinem ab antiquo observatam(XXXIX/1458 z 8. júna), iuxta antiquam consuetudinem (XLI/1458 z 8. júna), exantiqua consuetudine regni (XLIV/1458 z 8. júna), more antiquitus consueto (I/1459z 5. januára), iuxta consuetudinem regni (IX/1459 z 5. januára), quod fuit consuetudotemporibus antiquorum regum (XXI/1459 z 5. januára), sunt asueti (XXVI/1459 z 5.januára), articulos antiquam legem et consuetudinem ipsius regni nostri (principiumdekrétu z 28. mája 1462), in omnibus antiquis bonis libertatibus, consuetudinibus et iuribussuis (XIII/1464 zo 6. apríla), secundum antiquum modum, extra antiquam consuetudinem(oboje XV/1464 zo 6. apríla), more aliis temporibus scilicet antiquis consueto (XXI/1464zo 6. apríla), ex vetustissima divorum regum ordinatione (XXI/1486 z 25. januára).10 Pozri napr. ŠVECOVÁ, Adriana: Inštitúcia hodnoverných miest ako kváziverejných notárov v stredoveku. In: Acta Universitatis Tyrnaviensis, Iuridica : ročenkaPrávnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave 2005. Trnava : Právnická fakultaTrnavskej univerzity, 2005, s. 169–181. ŠVECOVÁ, Adriana: Osobitné miestohodnoverných miest v systéme verejných orgánov Uhorského kráľovstva v 13.a počiatkom 14. storočia. In: Naděje právní vědy : Býkov 2006 : sborník z mezinárodníhosetkání mladých vědeckých pracovníků konaného ve dnech 29. 6.–1. 7. 2006 na Zámeckém statkuBýkov. Plzeň : Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, s. r. o., 2006, s.517–528.11 WENZEL, Gusztáv (ed.): Codex diplomaticus arpadianus continuatus (Árpádkori ÚjOkmánytár) zv. I–XIII. Faksimile reprint. Pápa : Jókai Mór Városi Könyvtár, 2001–2003.

9

dovoláva starej obyčaje.12 Z tohto dôvodu nás nemôžeprekvapovať, že aj v 19. storočí sa ešte stále odkazovalo nakontinuálnu platnosť Werbőczyho Tripartita z roku 1514/1517, ajkeď už šlo o ustanovenia svojím slovným vyjadrením zastarané.13

Dôsledkom potom bolo, že tak ako v Uhorsku ešte v polovici19. storočia dominovala v oficiálnom styku latinčina, obdobnesa Uhorsko aj po právnej stránke stále pridŕžalo tradičnýchpredstáv o práve, jeho podobe (formách, prameňoch)a partikulárnom členení ako sa sformovalo približne v 14.-15.storočí. V dôsledku tejto kontinuálnej tradície, v systémeprameňov uhorského práva stále dominovala obyčaj, a to do konca18. storočia úplne absolútne, a dokonca aj v 19. storočí satáto dominancia napriek modernizácii stále zachovala, hoci užv osobitnej uspôsobenej podobe tzv. sudcovskej tvorby právaobdobnej anglickým precedensom (aj kvôli ktorým uhorské elityvzhliadali k Anglicku ako k svojmu vzoru hodnému nasledovania).

Dominancia obyčaje sa v Uhorsku až do 19. storočiaprejavovala napríklad tým, že podľa istej koncepcie dokoncazákony vôbec nezakladali nové práva a povinnosti, len výslovneopakovali dovtedy v obyčajovom práve platné normy. Zákon tedanemohol hrať medzi prameňmi práva primárnu rolu, ktorázostávala vyhradená obyčaji. Už v 30. rokoch 19. storočia všakuznávaní právni vedci začali vystupovať s novátorskoumyšlienkou, že obyčaj nemôže mať väčšiu silu ako zákon, a rušiťzákon ako výraz vôle zástupcov ľudu. Obyčaje títo mysliteliapripúšťali nanajvýš ako nepísané ústavné tradície.14 Naprotitomu však zástancovia zmiernych pozícií tvrdili zhodne, žeobyčaj má rovnakú právnu silu ako zákon, pričom tedaobyčaj môže meniť zákony.

12 Napr. …de nostra veteri consuetudine (I:111, § 4). BAK, János M. – BANYÓ, Péter– RADY, Martyn (eds.): Stephen Werbőczy : The Customary Law of the Renowned Kingdom ofHungary in Three Parts (1517). Budapešť : Central European University, 2005, s.192–193.13 ALMÁSI, Anton: Ungarisches privatrecht. I. Band. Berlin und Leipzig : Walter deGruyter & Co, 1922, s. 4.14 V tejto pasáži vychádzame z PÉTER, László: The Irrepressible Authority ofthe Tripartitum. In: BAK, János M. – BANYÓ, Péter – RADY, Martyn (eds.):Stephen Werbőczy : The Customary Law of the Renowned Kingdom of Hungary in Three Parts (1517),s. xvi–xxv. Péter cituje z FRANK, Ignácz: A közigazság törvénye Magyarhonban I.Budín : Magyar Királyi Egyetem, 1845, s. 76–78, 80.

10

Základným terminologickým problémom však ešte aj v tomtoobdobí bolo vôbec rozlíšiť medzi „právom“, „zákonom“a „obyčajou“. Stredoveký uhorský kodifikátor šľachtickéhopráva, Werbőczy, na začiatku 16. storočia definoval obyčajnasledovne (a toho sa uhorskí právnici držali až do 19.storočia): obyčaj (consuetudo) je právo (ius) zakladajúce sa nazvyku (mos), a kde chýba zákonná úprava (cum deficit lex), považujesa za zákon (pro lege suscipitur).15 Okrem tohto nie celkomprecízneho vysvetlenia situáciu uhorských právnikov navyšekomplikoval aj fakt, že v maďarčine ešte aj v 19. storočísplývali pojmy szokás (obyčaj, consuetudo) a törvény (lex aj ius,zákon a zároveň právo). Medzi zákonom, obyčajou a právom tedamaďarčina striktne nerozlišovala. Až právnické myslenie 19.storočia prinieslo aj do Uhorska potrebu precizovania právnehovyjadrovania, ako aj samotnej normotvorby a foriem práva.Ferenc Deák preto navrhol v roku 1842 používať maďarský termínjog vo význame latinského ius, aby slovo törvény mohlo byťpoužívané len na označovanie výsledkov formálneho zákonodarnéhoprocesu na sneme, t. j. zákonov (lex).16

Obyčaj sa pritom v predstavách istej skupiny európskychprávnych mysliteľov mala z „práva“ úplne stratiť. Tento trendv Uhorsku presadzoval pod vplyvom rakúskeho právneho mysleniaaj cisár, keď v 19. storočí v období tzv. Bachovhoneoabsolutimu v podstate zrušil a nahradil uhorské obyčajovéprávo písaným právom. Keď sa však po rokoch Bachovhoabsolutizmu a dominancie písaného práva v roku 1861 obnovilouhorské právo v stave z roku 1848, ktoré bolo zväčšanekodifikované, koncept obyčaje chytil druhý dych. Zák. čl.IV/1869 v § 19 uložil sudcom výslovne, že majú aplikovať

15 I: Prológ, kapitola 10: „...consuetudo est ius quoddam moribus institutum, quod prolege suscipitur cum deficit lex.“ BAK, János M. – BANYÓ, Péter – RADY, Martyn(eds.): Stephen Werbőczy : The Customary Law of the Renowned Kingdom of Hungary in ThreeParts (1517), s. 30–33. Lex a consuetudo sa podľa neho líšia v troch ohľadoch –ako výslovná a tacitná úprava, ako písaná a nepísaná úprava, a napokon akookamžitá a kontinuálna úprava, keďže lex môže byť prijatý z okamihu naokamih, avšak obyčaj vyžaduje dlhodobé používanie. Obyčaj má pritom vovzťahu k lex trojakú funkciu – interpretačnú, derogačnú a substitučnú. I:Prológ, kapitola 11. BAK, János M. – BANYÓ, Péter – RADY, Martyn (eds.):Stephen Werbőczy : The Customary Law of the Renowned Kingdom of Hungary in Three Parts (1517),s. 34–35.16 PÉTER, László: The Irrepressible Authority of the Tripartitum. In: StephenWerbőczy : The Customary Law of the Renowned Kingdom of Hungary in Three Parts (1517), s.xviii.

11

zákony, vládne nariadenia, podzákonné predpisy správnychorgánov, ako aj obyčaj.17 V rovnakom období sa právnici opäťzačali zaoberať otázkou vzťahu zákona a obyčaje. Napríklad ErnőNagy na konci 19. storočia pod vplyvom nemeckého právnehomyslenia (Laband) tvrdil, že obyčaj nemôže zrušiť zákon.18 Nazačiatku 20. storočia aj Géza Kiss otvorene hlásal, žeobyčajové právo je prázdnou fikciou19 a odmietol derogačnú siluobyčaje vo vzťahu k zákonom.20 Obyčaji priznával leninterpretačnú funkciu. Osobnosti ako Béni Grosschmid, JózsefIllés a aj Béla Ladányi, autori hesla „Szokásjog“ v Magyar JogiLexikon (zv. 6, s. 438–444) však stále trvali na dualizmeobyčaje a zákona. Aj po rozpade Rakúsko-Uhorska preto naďalejv Maďarskom kráľovstve všeobecne platilo, že obyčaj má siluderogovať zákon.21

Zdôrazňovanie historických právnych inštitútov a ichvýznamu dokonca našlo svoj výraz v činnosti osobitnejprávnofilozofickej, tzv. historickej školy práva, ktorá bolav uhorskej právnej vede 19. storočia príznačná najmä preobdobie pred dualizmom, t. j. pred rokom 1867. Jejpredstaviteľmi boli napríklad G. Wenzel a B. Grosschmid. Pritomvšak platí, že kým u Wenzela vychádzali historické právne ideyz ľudského rozumu a prirodzenosti (tzv. prirodzeného práva),u Grosschmida hralo rolu dokonca až Božské vnuknutie, ktoré sapodľa neho prejavuje v právnom presvedčení ľudu, a to sa zasaodráža v obyčajovom práve. Preto mala podľa neho v uhorskomprávnom myslení obyčaj ešte aj v 19. storočí prioritu pred

17 Tamže.18 NAGY, Ernő: Magyarország közjoga. Budapešť : Eggenberger, 1891, s. 18–19.Parafrázované podľa PÉTER, László: The Irrepressible Authority of theTripartitum, s. xviii.19 KISS, Géza: A jogalkalmazás módszeréről. Budapešť : Athenaeum, 1909, s. 115,207. Parafrázované podľa PÉTER, László: The Irrepressible Authority of theTripartitum, s. xviii.20 Tamže, s. 219–220, 224–227. Porovnaj tiež LACLAVÍKOVÁ, Miriam – ŠVECOVÁ,Adriana: Premena uhorského súkromného práva v prvej polovici 19. storočiaa jej vyjadrenie v Bratislavskej marcovej ústave. In: VOJÁČEK, Ladislav –TAUCHEN, Jaromír – SCHELLE, Karel (eds.): Proměny soukromého práva : Sborníkpříspěvků z konference ke 200. výročí vydání ABGB. Brno : Masarykova univerzita, 2011,s. 213–214.21 Péter tu odkazuje na KÉRÉSZY, Zoltán: A jogszokás derogatórius erejének kérdésea magyar jogi irodalomban. Szeged : Városi Nyomda, 1935 a BÓNIS, György: Törvényés szokás a Hármaskönyvben. In: Werbőczy István. Acta Juridico-Politica 2. Kolozsvár,1942, s. 138.

12

zákonom, a tradičné inštitúty pred modernými.22 Vilmos Peschkahovorí v tejto súvislosti výslovne o historicizme, ktorý bol napomedzí pseudohistorizmu a spiatočníckeho nacionalizmu, ako ozákladnom právnofilozofickom pozadí zdôrazňovania „tradičných“hodnôt uhorského práva v tomto období.23

Na druhej, modernizačnej strane vývoja, ako vonkajšiezdroje modernizačnej inšpirácie aj kvôli dedičnému atavizmuvoči Rakúsku pôsobili najmä nemecká právna veda (a od konca 19.storočia osobitne nemecký občiansky zákonník BGB). Vplyvnemeckej právnej vedy (pandektistiky) vidno jasne napríklad vpráci Carla Putza, ktorý v roku 1870 podal výklad platnéhouhorského práva v nemeckom jazyku,24 avšak už nie podľaklasického rímskoprávneho delenia na tri časti, ale podľamoderného nemeckého pandektného delenia na všeobecnú časť(pojednávajúcu aj o osobách), vecné právo, záväzkové právo,rodinné právo a dedičské právo.25 Aj keď však forma tohtoPutzovho výkladu bola moderná, z obsahovej stránky išlo eštestále o tradičné uhorské právo so zachovaním tradičnýchinštitútov uhorského súkromného práva (s výnimkou inštitútovmedzičasom zasiahnutých zrušením poddanstva a aviticity).

Podobnú rozpoltenosť medzi procesom modernizácie právnehoporiadku a lipnutím na tradíciách nachádzame aj v prípadeuznávaného civilistu B. Grosschmida (Zsögöda).26 Ten poobede

22 PESCHKA, Vilmos: Theoretische Grundlagen der ungarischenPrivatrechtswissenschaft im Zeitalter des Dualismus. In: CSIZMADIA, Andor –KOVÁCS, Kálmán (eds.): Die Entwicklung des Zivilrechts in Mitteleuropa (1848–1944).Budapešť : Akadémiai Kiadó, 1970, s. 6.23 Tamže, s. 8.24 PUTZ, Carl: System des ungarischen Privatrechtes. Viedeň : Manz, 1870. 388 s.25 Je to presne štruktúra vytvorená známym pandektistom Puchtom v roku 1838v jeho diele Učebnica pandekt a použitá aj Savignym v jeho Systéme dnešnéhorímskeho práva (1840–1849). Myšlienky ohľadom vyčlenenia osobitnejvšeobecnej časti sa však objavili už v diele Pufendorfa v 2. pol. 17.storočia. HAMZA, Gábor: Die Entwicklung des Privatrechts auf römischrechtlicher Grundlage.Budapešť : Andrássy Gyula Deutschsprachige Universität Budapest, 2002, s.86–88.26 Za najvýznamnejších uhorských právnych vedcov rokov 1848–1918 sa považujúĽudovít Kallós, Friedrich Schuler von Libloy, Maximilián Füger vonRechtborn, Valentín Ökröss, Anton Dauscher, Gustáv Wenzel, Ján Šuhajda,Tivadar Wenzel, Carl Putz, Alajos Knorr, Imrich Zlinszky, Michal Herczegh,František Raffay, Valentín Kolosváry, Rezső Dell´Adami, a napokon ArminFodor. Porovnaj LUBY, Štefan: Dejiny súkromného práva na Slovensku. Bratislava :Iura Edition, 2002, s. 99–102.

13

pracoval vo vládnej komisii na texte občianskeho zákonníka,doobeda však v rámci prednášok o uhorskom súkromnom právekodifikáciu odmietal, dovolávajúc sa ako zástancahistorickoprávneho učenia neviditeľného historického procesuvývoja práva.27

Pozícia zákona sa pritom stále viac posilňovala -modernizácia smerom k písanému právu sa prejavila aj takýmformálnym, ale dôležitým spôsobom, ako je napríklad prijatiezákonného čl. XIII/1870 o vyhlasovaní zákonov a zák. čl.LXVI/1881 o krajinskom zákonníku (zbierke zákonov). Vzniklateda oficiálna zbierka zákonov a právo sa stále viac prikláňalok právnemu pozitivizmu s dôverou v písané právo.

V tomto období sa presunula aj kompetencia vydávaťnariadenia, ktoré predstavovali popri obyčaji a zákone tretínajvýznamnejší prameň práva. Tradične táto právomoc prináležalapanovníkovi. Využívali (prípadne zneužívali) to najmähabsburskí panovníci usilujúci sa o absolutistický štýlvládnutia – reformy Márie Terézie a Jozefa II. boli vydávané voforme nariadení, označovaných ako reskripty alebo patenty.Podľa Bratislavskej marcovej ústavy - na základe zák. čl.III/1848 - sa preto ponovom nariadenia mali vydávať už len sosúhlasom vlády a kontrasignáciou príslušného ministra. Aj tútozásadu však panovník často porušoval, preto bola po rakúsko-uhorskom vyrovnaní nariaďovacia právomoc v roku 1868 prenesenána vládu, ako to napokon prevzala do svojho ústavného práva ajČeskoslovenská republika a aj ústava dnešnej Slovenskejrepubliky. Jednotlivé ministerstvá ako najvyššie orgány štátnejmoci a správy v období Bachovho absolutizmu (1849–1860),provizória (1861–1865) aj dualizmu (1867–1918) vydávali tiežnavyše viaceré ďalšie formy podzákonných predpisov – vyhlášky,výnosy a pod.

Rozhodný rozchod s minulosťou priniesla aj tá zmena, žev roku 1848 privilégiá, ako ďalší tradičný prameň práva,stratili povahu noriem všeobecne záväzného práva,28 ale nároky27 MÁDL, Ferenc: Kodifikation des ungarischen Privat- und Handelsrecht imZeitalter des Dualismus. In: Die Entwicklung des Zivilrechts in Mitteleuropa 1848–1945,s. 109.28 Napriek tomu slovenské národné hnutie v roku 1861 v rámci Viedenskéhomemoranda slovenského žiadalo od panovníka vydanie privilegiálnej listinypre Hornouhorské slovenské Okolie. Zjavne teda v období nefunkčnosti

14

(subjektívne práva) z nich vyplývajúce platili naďalej, akneboli zrušené zákonom, v záujme princípu zachovanianadobudnutých práv.

Ďalšia, posledná rozšírená forma uhorského práva, ktorúvšeobecne označujeme ako štatúty, sa naďalej zachovala -vydávali sa na lokálnej úrovni ako riadna súčasť miestneja záujmovej normotvorby.

Hľadanie proporcionality medzi týmito hodnotami tradíciea modernizácie, ktoré sa prejavovalo v rovine politickeja ústavnej, ako aj v rovine prameňov práva, bolo pritomv Uhorsku 19. storočia úzko spojené s hľadaním výslednicerôznorodých záujmov dvoch najsilnejších spoločenských vrstiev vUhorsku – pozemkovej aristokracie a  buržoázie. V otázkach,v ktorých sa tieto dve vrstvy vedeli zhodnúť, ako napríklad voveci rovnosti pred zákonom, nič nebránilo intenzívnejmodernizácii uhorského práva. Obdobne možno vidieť takútomodernizáciu v zavedení „posvätnosti“ vlastníckeho práva azmluvnej slobody, v oslobodení vlastníckeho práva od feudálnychbremien, regálov a pod. Pozemky sa stali tovarom, navyše sarozšírili nové formy majetku a tovaru, ako napríklad cennépapiere. Modernizácia a rozvoj obchodu si zároveň vyžadovali ajnovú úpravu obchodného práva a bankovníctva. Tradičné inštitútysa tak bez problémov opúšťali v otázkach, na ktorých malizáujem obe dominujúce vrstvy, ktoré sa Coingovými slovami„riadili heslom sloboda, rovnosť a vlastníctvo“.29 Problémnastal iba v prípade bytostných záujmov veľkostatkárskychrodov, konkrétne záujmov na udržaní rodového vlastníctvaa obmedzení voľnej dispozície s týmto majetkom. Tu muselamodernizácia ustúpiť tradícii, resp. aj novozavádzané úpravymuseli sledovať a rešpektovať rovnaké ciele a záujmy akotradičné uhorské feudálne právne inštitúty typu aviticity.

Vzájomný zápas tradícií a modernizácie sa pritomdefinitívne nevyriešil až do zániku Uhorska. Hodnotové pozadieuhorskej spoločnosti sa totiž nezmenilo, naopak, konzerváciaspoločenskej a politickej situácie v Uhorsku obdobia dualizmu

uhorského snemu jedinou právnou možnosťou získať autonómiu bola formaverejnoprávneho privilégia od neoabsolutistického panovníka, bez ohľadu nato, že od roku 1848 sa súkromnoprávne privilégiá neudeľovali. 29 COING, Helmut: Europäisches Privatrecht. Bd. II. Mníchov : C.H.Beck´scheVerlagsbuchhandlung, 1989, s. 70.

15

tento kompromisný pomer statkárskych a buržoáznych elít ibaďalej udržiavala. Modernizácia mala stále svoje hranice tam,kde začínali majetkové záujmy na udržaní pozemkovéhovlastníctva v rukách šľachtických rodov a statkárskych rodín.V týchto bodoch nemala víťaziť modernizácia na úkor uhorskýchtradícií. Táto skutočnosť ovplyvnila uhorské právo na dlhédesaťročia. Preto hoci aj bolo v období dualizmu pripravenýchviacero osnov, stelesňujúcich kodifikačné snahy, len niektoré ztýchto projektov boli úspešné a stali sa zákonmi. Snahy oprijatie občianskeho zákonníka sa skončili úplným neúspechom.

Napriek tomu však mnohé prijaté zákony, ale aj súdneobyčajové právo (sudcovské právo) a od roku 1912 aj osobitnékuriálne decízie (rozhodnutia najvyššieho súdu, rovnocennézákonu) podstatne modernizovali uhorské právo. Úspešná bolanapríklad na začiatku 90. rokov kodifikácia manželského právaod B. Grosschmida, vzťahov medzi rodičmi a deťmi od L. Králikaa poručníctva a opatrovníctva od L. Sipőcza. Tieto návrhy bolina sneme (krajinskom zhromaždení) schválené a stali sa zákonmi.Rodinnému právu konca 19. storočia sa tak úspešne podarilopodstatne sa oprostiť od niektorých na cirkevnom právezaložených manželských prekážok, ako bola napríklad rôznosťnáboženstva, impotencia, či prekážka cirkevného zákazu aleboposvätného času. Právo sa teda okrem odstraňovania niektorýchfeudálnych prežitkov aj podstatne sekularizovaloa liberalizovalo (dokonca sa zaviedol obligatórny civilnýsobáš!).

V Uhorsku však v dôsledku nevyhnutných kompromisov naďalejna začiatku 20. storočia platné právo popri niektorýchmoderných zákonoch prijatých v období dualizmu a právnychobyčajoch prispôsobovaných postupne súdnou praxou modernýmpomerom, predstavovali mnohé tradičné a s obľubou zdôrazňovanéstredoveké a novoveké právne normy – niektoré ustanoveniazákonov sv. Štefana, dekrét Ľudovíta Veľkého z roku 1351,zákonné články z rokov 1439, 1464, 1471, 1486, 1492, 1498,niektoré ustanovenia Werbőczyho Tripartita a ďalšie historickézákonné články (z rokov 1536, 1542, 1557, 1647, 1687, 1715,1723, 1790–91 a z prvej polovice 19. storočia) ahistorické medzinárodné zmluvy.30

30 Hármas Mutató : A magyar Igazságügyi irott jog forrásairól II. Budapešť : Grill, 1908,s. 3–5.

16

3. Defeudalizácia uhorského právneho poriadku

Tradičný uhorský právny poriadok pred rokom 1848 bolprávnym poriadkom „feudálnym“. Zákonné články Bratislavskejmarcovej ústavy, hoci formálne stále tradičné zákony uhorskéhostavovského zhromaždenia, svojím obsahom už príkrokontrastovali s tradičným uhorským právnym poriadkom. Tietozákony totiž stelesňovali proces defeudalizácie Uhorska,v rámci procesu jeho modernizácie prostriedkami práva. Z tohtohľadiska relevantnými boli najmä:

a) zák. čl. VIII, ktorý zaviedol všeobecné zdanenie, čím sazrušila nezdaniteľnosť šľachty;31

b) zák. čl. IX a XI, ktoré zrušili poddanské povinnostiurbariálnych poddaných a zemepanskú súdnu právomoc;32

c) zák. čl. XIII, ktorý zrušil cirkevný desiatok;d) zák. čl. XV, ktorý zrušil dedičnú viazanosť rodových

šľachtických majetkov, t. j. zrušila sa ním aviticita(dedovizeň, nescudziteľnosť dedičného rodového majetku).33

Likvidovala sa teda nimi robota, cirkevný desiatok azemepanský deviatok, celkovo sa rušilo poddanstvo ako systémvzťahov medzi zemepánom a poddaným. Poddanské povinnosti pritomboli zrušené len vo vzťahu k tzv. urbariálnym poddaným, tedapoddaným zapísaným v urbári ako súpise poddanskej pôdy a povinností poddaných na tejto pôde žijúcich a pracujúcich.Okrem urbariálnych poddaných pritom existovali aj ďalšie31 VIII. Članek – O společném danj placenj: Wssichni obywatelé uherské kraginy a s nj spogenýchčástek, beze wsseho rozdílu, gednostegně a přjměrně obecnau daň platj. PALKOVIČ, Juraj:Artykulowe neb člankowé sněmu uherského a připojených částek, který se držel od 7. listopadu, 1847do 11. dubna, 1848. Prešporok : Ludwik Weber, 1848, s. 38.32 IX. Članek – o urbárských robot, dežmy a peněžitého platu zahlazenj: Dosawadni urbářské roboty,dežma a peněžité platy, wěčně se zahlazugj. § 1. Náhrady ztráty gednohokaždého zemského pánazakonodářstwj bere pod ochranu národnj obecné cti... § 4. Panské stolice (saudy zemských pánů)přestanau – dočasně pokud přisluhowánj sprawedlnosti wůbec se zŕidj, budau pŕisluhowatisprawedlnost, w městských, summownjch přech tam, kde zřizenau, prwnj saudcowské mocy wrchnostinegsau, slaužnj (služnodworsstj), w trestnich pak, řádným během wedených přech, stolice.PALKOVIČ, Juraj: Artykulowe neb člankowé sněmu uherského a připojených částek, který se drželod 7. listopadu, 1847 do 11. dubna, 1848, s. 39–40.33 XV. Članek – O zahlazeni starootčiny (aviticitas): Starootčiny zahlazeni se tjmto gako základekwypoejdá, a nařizuge: § 1. Minystři na základku auplného a dokonalého zahlazeni starootčinyměstskau zákonnj knihu wypracugj, a poraučenj této zákonnj knihy neybližssjmu sněmu předložj.PALKOVIČ, Juraj: Artykulowe neb člankowé sněmu uherského a připojených částek, který se drželod 7. listopadu, 1847 do 11. dubna, 1848, s. 48.

17

kategórie poddaných – napr. tzv. kontraktualisti, teda zmluvnípoddaní. Ich povinnosti spojené s užívaním zemepanskej pôdyneboli fixované v urbári, ale len v súkromnej zmluve medzizemepánom a poddaným. Ich sa zrušenie poddanstva Bratislavskoumarcovou ústavou netýkalo.

Aj takéto čiastočné zrušenie poddanstva však znamenalovýznamný zásah do základných pilierov feudálnej spoločnosti. Kjej búraniu prispeli aj ďalšie uvedené protifeudálneustanovenia – zrušenie zemepanskej súdnej právomoci, zavedenievšeobecnej daňovej povinnosti, a zrušenie aviticity. Do párovejkategórie opatrení vytvárajúcich občiansku spoločnosť natroskách feudalizmu zasa patrili záruky základných ľudských aobčianskych práv a slobôd (tlače, slova, zhromažďovania,spolčovania/združovania), deklarovanie rovnosti ľudí predzákonom, a zavedenie zastupiteľského parlamentného systému.Týmito skutočnosťami sa tiež otvorila v oblasti právnehoporiadku cesta k podstatnej modernizácii v súvislostis procesom industrializácie a urbanizácie Uhorska, aj keď tátomodernizácia sa naplno prejavila až po vyrovnaní z roku 1867.

Pokrokové zákonné články z roku 1848 pritom neboli ibaakýmsi ojedinelým hysterickým výrazom momentálnej náladya rozpoloženia uhorskej spoločnosti v roku 1848, resp. neboliprejavom „revolučnej eufórie“. Inak by totiž ani nemohli maťtakú dlhú životnosť a byť predmetom takých silných snáho kontinuitu. V skutočnosti boli vyjadrením desaťročítrvajúcich predchádzajúcich snáh o vytvorenie občianskejspoločnosti, štátu a práva. Vychádzali ešte z návrhov a analýzregnikolárnych deputácií z rokov 1791–1795, zriadených nazáklade zák. čl. LXII/1791. Úlohou týchto deputácií na konci18. storočia bolo upraviť otázky koordinácie a príslušnostiúradov a súdov, vylepšiť procesný poriadok, navrhnúť niektorécivilnoprávne zákony (projecta legum civilium),34 vypracovať trestnýzákon, vyriešiť niektoré sirotské otázky a vypracovať obchodné,zmenkové a plavebné zákonné úpravy. Navyše bol vypracovaný ajnávrh úpravy štatariálneho práva. Tieto návrhy sa síce nikdynestali zákonmi, a to ani po obnovení činnosti regnikolárnej

34 Pozri Gravamina et Postulata. Posonii : Typis Francisci Josephi Patzko,nedat. (cca. 1802). Tiež Projecta et Elaborata Excelsae Regnicolaris Deputationis in Juridicisarticulo 67. Anni 1790 ordinatae. Posonii : Typis L. Weber, 1826.

18

deputácie zákonným článkom VIII/1827,35 nezabudlo sa však na nea myšlienkovo sa na nich stavalo aj naďalej.

Niektoré otázky riešené v Bratislavskej marcovej ústavetak dozrievali aj vyše päťdesiat rokov.36 Okrem projektovregnikolárnych deputácií napríklad už v 30. rokoch 19. storočiasnahy o zrušenie feudalizmu stelesňoval uhorský gróf, ktorý bylogicky mal naopak horliť za zachovanie poddanstva. ŠtefanSečéni (István Széchenyi)37 však vo svojom diele „Stadium“vydanom v roku 1833 naopak žiadal úplné odstránenie feudálnehosúkromného práva a vytvorenie buržoázneho občianskeho práva,bojujúc najmä za zrušenie inštitútu aviticity a poddanskýchpovinností. Často sa uvádza, že vraj vyhlásil: „Muselo by sa spáliťdeväť desatín Werbőczyho Tripartita, aby sme pokročili ďalej.“38 V skutočnostivšak vraj šlo v originálnom znení jeho citátu iba o slovnúhračku, ktorou myslel zrušenie deviatku a desiatku.39 Je alepravdou, že feudálne inštitúty tvorili chrbtovú kosť uhorskéhopráva a ich zrušením skutočne došlo k zrušeniu „deväť desatín“Tripartita.

Podľa Sečéniho pôvodných predstáv proces defeudalizáciea modernizácie právneho poriadku mal byť postupný, organický.Počítalo sa v rámci neho aj s nahradením Opus Tripartita,stredovekej inkorporácie šľachtického práva, modernýmobčianskym zákonníkom. Prvýkrát na pôde snemu navrholvytvorenie občianskeho zákonníka už v roku 1834 (24. 5.)František (Ferenc) Deák.40 Jeho návrh však narazil na otázkuzrušenia aviticity. Všetky reformné a kodifikačné snahy F.35 Pozri LACLAVÍKOVÁ, Miriam – ŠVECOVÁ, Adriana (eds.): Pramene práva na územíSlovenska II. (1790–1918). Trnava : Typi Universitatis Tyrnaviensis, 2012, s. 89a nasl.36 RÁCZ, Lajos: Beiträge zur Entwicklung der staatsrechtlichen Beziehungenzwischen Österreich und Ungarn. In: MÁTHÉ, Gábor – MEZEY, Barna (eds.): DieElemente der ungarischen Verfassungsentwicklung : Studien zum Millenium. Budapešť : ELTE,2000, s. 47.37 István Széchenyi (1791–1860), uhorský a maďarský politik, reformátora národný buditeľ. 38 MÁDL, Ferenc: Kodifikation des ungarischen Privat- und Handelsrecht imZeitalter des Dualismus. In: Die Entwicklung des Zivilrechts in Mitteleuropa 1848–1945,s. 96, pozn. 16.39 GÖNCZI, Katalin: Werbőczy´s Reception in Hungarian Legal Culture. In:RADY, Martyn (ed.): Custom and Law in Central Europe. Cambridge : University ofCambridge, 2003, s. 93.40 Ferenc Deák (1803–1876), uhorský a maďarský štátnik, ministerspravodlivosti v roku 1848.

19

Deáka, Š. Sečéniho (I. Széchenyi) a F. Kölcseyho41 vyšlinazmar, pretože väčšina zastávala názor, že by sa tým zrútilcelý verejný poriadok.42 Aj významný maďarský právny teoretik40. rokov 19. storočia, L. Szalay,43 pritom vyhlásilvypracovanie občianskeho zákonníka za najdôležitejšiu úlohu prelegislatívu. Zároveň však odmietol v uhorskej právnej vede (I.Frank44) vládnuce historickoprávne nazeranie45 a odporúčalkodifikáciu na základe francúzskeho Code civil. Svoje názoryprezentoval v článku Codificatio, ktorý prvýkrát vyšiel v roku1840 v Budapesti Szemle (druhýkrát v roku 1857 v Publicistaidolgozatok). Bolo pritom zrejmé, že takáto kodifikácia by sivyžiadala radikálnu revíziu uhorského všeobecného súkromnéhopráva, keďže Szalay vyhlásil, že základné idey, inštitúty asystém nového zákonníka môžu vychádzať jedine z francúzskehovzoru, lebo Code civil bol prvým zákonníkom, ktorý odstránil ajtie najposlednejšie stopy feudalizmu a zároveň „najviac vyhovovaluhorskej túžbe po samostatnosti a nezávislosti“.46

Ďalšiu kapitolu v modernizačných snahách prinieslo ažzasadnutie snemu v rokoch 1847–1848. V roku 1847 vystúpil nasneme Ľ. Košút (L. Kossuth)47 a vyhlásil prijatie občianskehozákonníka za jednu z najdôležitejších úloh snemu. Následne asirok zápasilo jeho radikálne krídlo s umierneným krídlom Š.Sečéniho (I. Széchenyi), F. Deáka a Ľ. Baťáňa (L. Batthyany) as konzervatívnym krídlom veľkostatkárov v otázke miery aspôsobu odstránenia aviticity. Výsledkom bol kompromis medzi

41 Ferenc Kölcsey (1790–1838), uhorský a maďarský básnik a politik, jazykovýreformátor. 42 GÖNCZI, Katalin: Werbőczy´s Reception in Hungarian Legal Culture, s. 98.43 László Szalay de Kéménd (1813–1864), uhorský a maďarský štátnika historik.44 Ignác Frank (1788–1850), uhorský a maďarský právnik, zaoberal sa najmäsúkromným právom.45 K teoretickým základom uhorskej vedy súkromného práva v tomto období,konkrétne predstaviteľom historickoprávnej a pozitívnoprávnej školy pozriPESCHKA, Vilmos: Theoretische Grundlagen der ungarischenPrivatrechtswissenschaft im Zeitalter des Dualismus. In: Die Entwicklung desZivilrechts in Mitteleuropa 1848–1945, s. 5–20. Tiež ASZTALOS, László: Entwicklungder ungarischen Privatrechtswissenschaft im Zeitalter des Dualismus. In: DieEntwicklung des Zivilrechts in Mitteleuropa 1848–1945, s. 21–39.46 MÁDL, Ferenc: Kodifikation des ungarischen Privat- und Handelsrecht imZeitalter des Dualismus. In: Die Entwicklung des Zivilrechts in Mitteleuropa 1848–1945,s. 96–98.47 Lajos Kossuth (1802–1894), maďarský právnik, politik, vodca revolúciev rokoch 1848/49.

20

Deákom a Košútom (Kossuth). Tak ako v mnohých iných európskychkrajinách, ktoré za úspešné zakončenie modernizačných akodifikačných snáh vďačili zväčša liberálnej väčšine vparlamente (bolo to tak napríklad v Španielsku a Portugalsku),aj v Uhorsku bol tak vďaka dominancii liberálnej šľachty aspomínanému kompromisu v roku 1848 prijatý v rámci zákonnýchčlánkov predstavujúcich Bratislavskú marcovú ústavu aj zákonnýčlánok XV/1848, ktorý výslovne zrušil aviticitu a na druhejstrane zveroval uhorskému ministerstvu prípravné práce naobčianskom zákonníku. Citujúc doslova: „Vo veci zrušenia aviticity sanariaďuje nasledovné: § 1 Ministerstvo má vypracovať na základe úplného zrušenia aviticity občianskyzákonník a predložiť návrh najbližšiemu snemu. § 2 Medzitým sa do najbližšieho snemu priebeh všetkých procesov, ktoré mali svojzáklad v aviticite a ešte neboli vybavené, zastaví, a takisto sú zakázané procesy svýnimkou prípadov zákonného čl. XIV z roku 1836.“48

Na vzájomnú súvislosť zrušenia aviticity a potrebykodifikácie občianskeho práva poukázala M. Homoki-Nagy v tomzmysle, že zrušením dedovizne (aviticity) vznikli slobodnévlastnícke vzťahy (najmä k pôde), ktoré si vyžadovali aj novéprispôsobenie zmluvného systému, a tiež dedičského práva,založeného na úplnej testamentárnej slobode. Tieto zmenyspôsobené jedinou vetou zrušujúcou aviticitu si nutnevyžadovali vypracovanie nového systému súkromného práva, apráve preto zákonný článok poveruje ministerstvo vypracovanímnávrhu občianskeho zákonníka.49

Napriek myšlienkovej vyzretosti Bratislavskej marcovejústavy však zostáva pravdou, že v skutočnosti bolo samotnéspísanie marcových zákonov aktom revolučným a rýchlym,s niektorými formulačnými nepresnosťami, a s tým dôsledkom, žeposlanci ani ministerskí úradníci neboli na ďalší vývojdostatočne pripravení. Rok 1848 tak síce do uhorského právnehosystému priniesol odstránenie základných inštitútov práva,typických pre feudalizmus, kvôli rýchlemu vývoju ich však ničímnovým revolúcia nenahradila a nevyriešila ani prechodné otázkysúvisiace s ich zrušením. Žiadny konkrétny návrh občianskeho

48 KOLÁRIK, Jozef (ed.): Právne dejiny Slovenska (pracovné zošity), s. 72.49 HOMOKI-NAGY, Mária: Die Kodifikation des ungarischen Zivilrechts im 19. Jahrhundert.Budapešť : ELTE, 2004.

21

zákonníka nebol pripravený. F. Mádl50 to dokazuje viacerýmiokolnosťami, okrem iného aj tým, že sám Szalay bol ešte na jar1848 vyslaný na diplomatickú misiu do Nemecka a do Francúzska.Ani archív kodifikačného oddelenia ministerstva, ako ani ďalšiedokumenty, neobsahujú o vypracovaní návrhu žiadnu zmienku.51

Náhlosť prijatia marcových zákonov dokazuje aj skutočnosť,že niektoré formulácie sa dokonca dodatočne ešte predpanovníkovým podpisom upravovali. Nespôsobilo to síce dvojakosťznenia zákonov, ale zákony sa aj napriek jednotnej oficiálnejformulácii už od počiatku vykladali dvojako – z pohľadu Viednea Uhorska. Viedeň chápala novovytvorené orgány Uhorska(parlamentné krajinské zhromaždenie a vládu) ako nové orgánypodliehajúce Viedni, a do takej miery bol panovník ochotnýtieto zákony spolu s ich antifeudálnym nábojom podpísaťa pripustiť ich realizáciu. V praxi sa však situácia vyvinulatak, že uhorské orgány odmietali podriadenosť viedenským,a naopak, trvali na nezávislosti Uhorska a jeho politikyaj orgánov.52 To bol zárodok toho, aby reformy z roku 1848prerástli do ozbrojenej revolúcie a následne nedozierne aneplánovane ovplyvnili vývoj uhorského právneho poriadku – ažk jeho likvidácii a nahradeniu písaným právom viedenskéhopôvodu.

4. Dočasný zánik uhorského právneho poriadku

V prvej porevolučnej fáze krátko po porážke pri Világošiv roku 1849 ešte podnikol minister Schmerling z Viedne pokus oreformu a tým vlastne o zachovanie samostatného uhorskéhoprávneho poriadku, a zriadil za tým účelom osobitný kodifikačnýorgán. F. Deák však odmietol zúčastniť sa na jeho činnosti a I.Frank v tomto období spáchal samovraždu. Ani ostatní zúčastnenínapokon nevypracovali návrh zákona o uhorskom súkromnom práve,ale len aviticitný patent a patent o jeho vyhlásení.53 V 50.50 Ferenc Mádl (1931–2011), právnik a prezident Maďarskej republiky v rokoch2000–2005.51 MÁDL, Ferenc: Kodifikation des ungarischen Privat- und Handelsrecht imZeitalter des Dualismus. In: Die Entwicklung des Zivilrechts in Mitteleuropa 1848–1945,s. 100–101, pozn. 32.52 RÁCZ, Lajos: Beiträge zur Entwicklung der staatsrechtlichen Beziehungenzwischen Österreich und Ungarn. In: Die Elemente der ungarischenVerfassungsentwicklung : Studien zum Millenium, s. 47.53 WÉCSEY, Tamás: Széchenyi és a magyar magánjog. Budapešť, 1895, s. 19. Citovanépodľa MÁDL, Ferenc: Kodifikation des ungarischen Privat- und Handelsrecht

22

rokoch tak až neoabsolutistickými patentmi viedenského pôvodupanovník potvrdil a prehĺbil zrušenie feudálnych inštitútov,ako boli urbariálne poddanstvo (urbariálnym patentom z roku1853) alebo aviticita (aviticitný patent z roku 1852).Prehĺbenie zmien nastalo tým, že sa vyriešila otázka právnejexistencie donačnej sústavy, ktorá pôvodne nebolav Bratislavskej marcovej ústave výslovne zrušená, z čohopramenil spor medzi dvoma učeniami a teóriami o dátume zánikudonačnej sústavy a osobitného právneho inštitútu donačnéhomajetku. Aviticitný patent Františka Jozefa I. z roku 1852 tútootázku definitívne vyriešil tým, že okrem zrušenia aviticitypotvrdil aj zrušenie donačnej sústavy.

Osud uhorského právneho poriadku bol napokon spečatenýtým, že dňa 29. 11. 1852 bol vydaný patent, ktorým panovník vzmysle tretieho silvestrovského patentu zaviedol s účinnosťouod 1. 5. 1853 do Uhorska rakúsky Všeobecný občiansky zákonník(ABGB) z roku 1811: „Počínajíc od 1. května 1853 má v království Uherském,Choovatském a Slavónském ve vejvodství Srbském a banátě Temešském v platnostvejíti obecný zákonník občanský (ABGB), patentem od 1. června 1811 v ostatníchčástech mocnářství Našeho vyhlášený i s pozdějšími k němu se vztahujícími,v přídavku přiloženém obsaženými nařízeními, čímž se zároveň všichni k záležitostemtohto práva občanského se vztahující zákonové, statuty a zvyklosti (právne obyčaje),ježto v těchto zemích korunních potud průchod měli, zrušují a platnosti zbavují.“54

To bol začiatok konca samostatného uhorského právneho poriadku.Postupne ho nahrádzalo a dopĺňalo rakúske, resp. v Rakúsku prepotreby Uhorska osobitne vytvárané a prijímané právo.55

Z rakúskeho hľadiska pritom šlo o úmyselnú a cieľavedomúčinnosť. V ústavných princípoch, ktoré panovník pripojilim Zeitalter des Dualismus. In: Die Entwicklung des Zivilrechts in Mitteleuropa 1848–1945, s. 102, pozn. 34.54 LACLAVÍKOVÁ, Miriam – ŠVECOVÁ, Adriana (eds.): Pramene práva na území SlovenskaII. (1790–1918), s. 200. V originálnom znení: „Vom 1. Mai 1853 angefangen, hat in denKönigreichen Ungarn, Croatien und Slavonien, in der Woiwodschaft Serbien und in dem TemeserBanate, das mit dem Patente vom 1. Juni 1811 in anderen Theilen Unserer Monarchie kundgemachte,allgemeine bürgerliche Gesetzbuch, sammt den darauf sich beziehenden, in dem beigefügtenAnhange enthaltenen nachträglichen Verordnungen, in Wirksamkeit zu treten, wodurch zugleich allein diesen Kronländern bisher bestandenen, auf die Gegenstände dieses allgemeinen bürgerlichenRechtes sich beziehenden Gesetze, Statuten und Gewohnheiten aufgehoben und ausser Kraft gesetztwerden.“ Podľa: Allgemeines österreichisches bürgerliches Gesetzbuch. 1. Theil. Viedeň : Ausder kaiserlich-königlichen Hof- und Staatsdruckerei, 1853, s. III–IV. 55 Pozri prehľad úplných znení rakúskych patentov, a to aj v dobovom českomjazyku: http://alex.onb.ac.at/cgi-content/alex?aid=rbo&datum=1852&page=2418&size=63;http://alex.onb.ac.at/cgi-content/alex-iv.pl (navštívené dňa 15.1.2013).

23

k listu z 31.12.1851, určenému jeho ministrom, v čl. 33jednoznačne vyhlásil, že jeho cieľom je zjednotenie(unifikácia) práva. Z uhorského hľadiska však tieto snahy spolus presunutím asi piatich tisícok rakúskych úradníkov do Uhorskaboli oprávnene vnímané ako kolonializmus a ponižujúca„rozvojová pomoc“.56

Pritom už aj pred rokom 1849 sa Rakúsko usilovalo„vpašovať“ do Uhorska svoje trestné právo – čiastočnenariadeniami (patentmi), čiastočne zavádzaním rakúskych noriemdo praxe.57 Spomeňme napríklad už v 17. storočí do zbierkyuhorských zákonov Corpus Iuris Hungarici zaradený a v praxi zrejmenevyužívaný rakúsky trestný zákon Praxis (mimo Uhorska známy akoConstitutio) Criminalis Ferdinandea, alebo osobitne obdobieosvietenského absolutizmu, ktoré bolo postavené práve namyšlienke právneho zjednotenia a reforiem pochádzajúcichz viedenského osvietenského panovníckeho dvora. Boli to všakpráve 50. roky 19. storočia, ktoré predstavovali vrchol snáho unifikáciu Rakúskej ríše (vrátane Uhorska ako jednejz korunných krajín, teda iba v postavení územnosprávnehocelku), a to aj pod vplyvom zjednocovacích snáh v Nemeckua Taliansku. Boli to snahy o unifikáciu štátnu aj právnu.

Štefan Luby v roku 1939 túto situáciu spätne hodnotil tak,že rakúsky Všeobecný občiansky zákonník (ABGB) bol do Uhorskanaoktrojovaný patentom z 29. novembra 1852, a začal platiť 1.mája 1853, pričom v platnosti pretrval do 23. júla 1861. Tátodoba podľa neho znamená z hľadiska obyčajového práva úplnéinterregnum, vyplnené samovládou zákonného práva, po ktorejnastal zase návrat k právu obyčajovému. Tiež konštatuje, žeodstránením rakúskeho práva v roku 1861 nastal problémreštitúcie (správnejšie: reštaurácie) starého uhorského práva,komplikovaný problémom jeho reformy, ktorá bola potrebná užv roku 1848, ale bola odložená.58

56 NESCHWARA, Christian: Österreichs Recht in Ungarn – Geltung und Wirkungvor und nach dem Ausgleich. In: MEZEY, Barna (ed.): Die österreich-ungarischeAusgleich 1867. Budapešť : ELTE, 2008, s. 106, 109.57 MEZEY, Barna: Die ersten Schritte zu einer Rechtsordnung in Ungarn(Versuche zur Kodifikation des Strafrechts im 18. und 19. Jahrhundert). In:MÁTHÉ, Gábor – MEZEY, Barna (eds.): Ungarische Rechtsgeschichte: Einige Abschnitte auseinem Lehrbuch der ungarischen Staats- und Rechtsgeschichte. Halle – Budapešť : ELTE,2006, s. 43.58 LUBY, Štefan: Obyčajové právo a súdna prax (Civilistická štúdia zo slovenského práva).Bratislava : Právnická fakulta UK v Bratislave, 1939, s. 18.

24

Podľa Barnu Mezeyho v roku 1867 dokonca výslovneprevládalo stanovisko, ktoré popieralo legitimitu právnychnoriem rakúskeho pôvodu z obdobia po roku 1849, a to dokonca aždo rakúsko-uhorského vyrovnania (1867).59 Medzi legitimitoua legalitou je však rozdiel. Ideálne je síce, ak sú v zhode,ale v tomto prípade v zhode nemuseli byť. Legitimita vyjadrujesúhlas ľudu – a uhorský, resp. minimálne maďarský ľudlegitimitu „viedenského práva“ neuznával. Bolo teda toto právoaspoň legálne – teda prijaté v súlade s „ústavou“, resp.v súlade s právnymi postupmi normotvorby v danom období?

Rakúsky Všeobecný občiansky zákonník, ABGB, naoktrojovanýcisárskym patentom z 29. 11. 1852, sa mohol aspoň teoretickyopierať o zák. čl. XV/1848 (Bratislavskej marcovej ústavy, túvšak Viedeň neuznávala), ktorý nariadil kodifikovanieobčianskeho práva v Uhorsku.60 V iných právnych odvetviach všaktakýto právny základ oktrojovania rakúskych predpisov úplnechýbal. Ani dodatočne takýto základ nemohol byť daný, pretožev 50. rokoch 19. storočia, kedy dochádza k skúmanémurozširovaniu rakúskeho práva, príp. účelovo vo Viednivytvoreného práva do Uhorska, v Uhorsku vôbec nezasadalzákonodarný orgán, ktorý by legalitu oktrojovanému právu moholpriznať. Aktívnym bol v tomto období iba jeden z prvkovzákonodarnej moci – panovník. Ten si však aj sám bol vedomýtoho, že na výkon zákonodarnej moci sú potrebné dva prvky –panovník a snem. Preto radšej pre právnu formu svojichpredpisov volil označenie patenty, príp. ak šlo o predpisyvydávané (viedenskými) ministrami, označovali sa akonariadenia. Už zák. čl. XII/1790–91 pritom výslovne zakázal,ako sme na to upozornili vyššie, aby panovník vládolnariadeniami ako aktmi výkonnej moci – tie mali slúžiť iba navykonávanie zákonov, nie na ich vydávanie.61 Zmocňovaciezákonodarstvo, na základe ktorého by vláda mohla pre Uhorskovydávať nariadenia s mocou zákona, priniesol až tesnepredvojnový vývoj – zák. čl. LXII z roku 1912.62 V Uhorskupreto v sledovanom období vládol názor, že všetky nariadeniami59 MEZEY, Barna: Počiatky modernej uhorskej väzenskej správy. Prel. Erik Štenpien.Prešov : Vydavateľstvo Prešovskej univerzity, 2011, s. 173.60 LUBY, Štefan: Dejiny súkromného práva na Slovensku, s. 103.61 MÁTHÉ, Gábor: Die Lehre der ungarischen heiligen Krone : Paraphrase. In:Die Elemente der ungarischen Verfassungsentwicklung : Studien zum Millenium, s. 14.62 Tamže, s. 15.

25

(zahrňujúc pod ne aj patenty) v Uhorsku do účinnosti uvedenérakúske predpisy predstavujú protiprávne, protiústavnénariadenia.63

Rozširovanie rakúskeho práva do Uhorska alebo zavádzanieosobitného práva vytvoreného vo Viedni pre Uhorsko sa teda javíako v rozpore s tradičnou uhorskou ústavou v podobe, akúhlásali Uhri v skúmanom období. Uhorsko preto vnímalo obdobie1849–1861 (resp. následne až do roku 1867) ako obdobie stratysuverenity (nie však straty štátnosti64), obdobieprotiústavnosti a diskontinuity uhorskej ústavy, ktorú sichcelo vydobyť naspäť spolu so svojím právnym poriadkom, ktorýbol diskontinuitným kvôli zavedeniu rakúskeho práva.

Situácia sa zmenila až po páde Bachovho absolutizmu. Dňa2. októbra 1860 František Jozef avizoval uhorskému kancelárovi,barónovi Mikulášovi (Miklósovi) Vayimu,65 snahu stabilizovaťprávnu situáciu v Uhorsku po páde neoabsolutizmu66 a ideyunitárneho Rakúska. Toho sa hneď chytili Uhri (Maďari), ktorýchzákladným programom bola kontinuita s rokom 1848, a to primárnekontinuita ústavnoprávna. Kontinuita ostatných právnych odvetvíby následne bola samozrejmým dôsledkom. Extrémny náhľad na tútootázku mala radikálna línia, ktorá niesla označenie Platforma48, a kontinuitu s rokom 1848 chápala tak prísne, že hlásaladokonca aj protiprávnosť cisárskych daní uvalených v 50.rokoch, resp. v období neústavnosti.67

63 RÁTH, György: Az Országbirói Értekezlet a Torvénykezés Tárgyában. I. zv., s. 12. Podľaformulácie Lubyho však zásadne nebolo úlohou Judexkuriálnej konferencievypracovať recepčnú normu vo forme zákona, ktorá by celý právny poriadokspravila závislým na zákone. LUBY, Štefan: Obyčajové právo a súdna prax (Civilistickáštúdia zo slovenského práva), s. 18.64 Uhorsko síce formálne nemalo medzinárodnoprávnu subjektivitu, stále všakaj samotným Rakúskom bolo považované za jednu z krajín habsburskéhomocnárstva, nebolo teda rozčlenené a nestratilo sa z mapy Európy akoPoľsko. Uhorsko kontinuálne existovalo naďalej, hoci v kvalite členskéhoštátu habsburského súštátia, s perspektívou postavenia územnosprávnehocelku v centralistickom cisárstve. Dokonca aj po roku 1867, kedymedzinárodnoprávne jestvovala len jedna suverenita – rakúsko-uhorská,ústavnoprávne bolo Uhorsko stále štátom.65 Miklós Vay de Vaja et Laskod (1802–1894), uhorský a maďarský politik, vroku 1860 kancelár, v rokoch 1888–1894 predseda hornej komory uhorskéhokrajinského zhromaždenia (snemu). 66 HORVÁTH, Attila: A magyar magánjog történetének alapjai. Budapešť : Gondolat,2006, s. 62–63.

26

Práve redukcie kontinuity na „ústavnoprávnu kontinuitus rokom 1848“, resp. po správnosti „ústavnoprávnu reštauráciustavu z roku 1848“ sa však hrozili nemaďarské národy Uhorska,pretože ústavnoprávnou kontinuitou s rokom 1848 rozumeli najmäkontinuitu s maďarskou hegemóniou. Zo Slovákov preto Hurbanvýslovne ideu kontinuity odmietal.68 Podobne Daxner odmietalv diele Hlas zo Slovenska historické právo (teda kontinuitus ním), lebo je podľa neho nezlučiteľné s demokratickýmriešením národných pomerov Uhorska.69 Výnimočným bolostanovisko novej školy slovenskej, konkrétne Palárika, ktorýuznával požiadavku kontinuity a sám žiadal kontinuituústavnosti z roku 1848.70 Mallý Dusarov však prezieravo žiadalvopred výslovné zaručenie rovnoprávnosti národov Uhorska (vdiele Die Wahre Rechtskontinuität in der Ungarischen Frage).71 Kým tedau Maďarov sa otázka kontinuity redukovala na výlučneústavnoprávnu rovinu, u nemaďarských národov sa koncentrovalana národnostnú rovinu štátoprávnych vzťahov, a obáv zdominancie Maďarov.

V porovnaní s uhorským, resp. maďarským náhľadom, bolpohľad Rakúska na štát a právo, ich kontinuitu a diskontinuitu,legitimitu a legalitu, nezmieriteľne odlišný. Použijúcterminológiu právnych pozitivistov, máme tu dva protikladnénáhľady na ústavnosť, a z toho tiež vyplývajúcu dvojitúlegalitu a legitimitu právneho poriadku platiaceho v Uhorskuv rokoch 1849–1860. Išlo v skutočnosti o súboj dvochparadigiem. Prvou je paradigma liberálnej konštitučnejmonarchie suverénneho uhorského štátu, spojeného s rakúskymidŕžavami čo najvoľnejšími putami personálnej alebo reálnej únie(bez spoločného zákonodarného orgánu a spoločnej normotvorby).Druhou paradigmou je naopak cisárska centralizačná paradigmaunitárnej moci cisára, apoštolského kráľa, ktorý vládnejednotnej a nedeliteľnej ríši v duchu Pragmatickej sankciez roku 1713, a usiluje o centralizáciu štátu (štátneho zväzkualebo zväzku štátov) ako aj o centralizáciu a unifikáciu práva.

67 KONTLER, László: Dějiny Maďarska. Prel. Miloslav Korbelík. Praha : NLN,2001, s. 249.68 Dejiny Slovenska III. Bratislava : VEDA, 1992, s. 290.69 Tamže, s. 297.70 Tamže, s. 292.71 Tamže, s. 362.

27

Medzi týmito dvoma koncepciami sa musel nájsť kompromis.V záujme jeho dosiahnutia, hoci z uhorského pohľadu šloo situáciu nelegálnu aj nelegitímnu, sa z uhorskej stranynezvolil prístup, ktorý by vyhlásil právo z obdobia Bachovhoabsolutizmu za nulitné, od počiatku neplatné. Ak totiž malo ísťo kompromis, obe strany museli spraviť ústupok. Vzorovýmpríkladom nám môže byť ústavnoprávny kompromis, t. j. rakúsko-uhorské vyrovnanie. V procese príprav ústavnoprávnehovyrovnania pred rokom 1867 sa uhorskí politici v záujmedosiahnutia kompromisu neodvolávali priamo na zákony z roku1848, ale radšej iba všeobecne na kontinuitu uhorskéhoústavného práva, teda na „staré dobré právo“. Opustenievýslovnej argumentácie Bratislavskou marcovou ústavou maloslúžiť práve dosiahnutiu ústavnoprávneho kompromisu –vyrovnania.72 Odvolávanie sa na historické právo bolo totižv súlade s panovníkovými vyjadreniami – veď už Októbrový diplomz roku 1860 hovoril ústami panovníka o potrebe reštitúcieprávneho poriadku vychádzajúceho z historického práva.73 Tuvšak mal panovník na mysli skôr historické právo zakotvenév Pragmatickej sankcii, ako základ ríšskej nedeliteľnosti.Historické právo a nedeliteľnosť ríše sú pritom pojmy veľmiširoké a nejednoznačné, a je pod ne možné ukryť čokoľvek.Historický štátoprávny vzájomný vzťah Rakúska a Uhorska boltotiž od počiatkov vzniku habsburskej ríše nejednoznačnýa osciloval medzi personálnou úniou (zväzkom štátov spojenýchlen osobou panovníka) a reálnou úniou (zväzkom štátov sospoločnými orgánmi výkonnej moci). Otázka a riešenie vzájomnéhopomeru Rakúska a Uhorska v jeho rôznych historických podobáchv rôznych historických obdobiach nie je pritom jasná anirecentným autorom, ako na to poukazuje Ruszoly74 na príkladeBaltla a Braunedera, ktorí Uhorsko považujú za neoddeliteľnúsúčasť Rakúskej ríše a americko-rakúsky autor Robert A. Kann75

hovorí dokonca o nadnárodnom štáte,76 kým na druhej stranespektra stoja klasickí maďarskí autori (Csizmadia, Horváth),72 Tamže, s. 90, 92.73 ŠORL, Robert: Prekonanie neoabsolutizmu v Dočasných súdnych pravidlách.In: SCHELLE, Karel – VOJÁČEK, Ladislav (eds.): Stát a právo v období absolutismu.Brno : Masarykova univerzita, 2005, s. 196.74 RUSZOLY, József: Vom Standpunkte der Geschichte des ungarischenöffentlichen Rechts. In: MÁTHÉ, Gábor – MEZEY, Barna (eds.): Nationalstaat –Monarchie – Mitteleuropa – zur Erinnerung an den „Advokaten der Nation“, Ferenc Deák. Budapešť: Gondolat, 2004, s. 98.75 KANN, Robert A.: Die Habsburgermonarchie 1848–1918. Viedeň : Verlag derÖsterreichischen Akademie der Wissenschaften, 1975.

28

ktorí vo svojich dielach prezentujú Uhorsko v úplnom vákuu,akoby ani nebolo s rakúskymi krajinami v žiadnom vzťahu.Rovnaký prístup bol pre rakúskych a uhorských autorov, ale ajpolitikov a elity charakteristický aj vždy v minulosti – kýmHabsburgovci a ich prívrženci sa snažili vzťahy medzi krajinamimocnárstva utužovať, uhorskí vlastenci usilovali o nezávislosťa samosprávu.77 Boli pritom úspešnejší než české stavy, a ajpreto boli výsledky štátoprávneho postavenia Českého kráľovstvaa Uhorska v habsburskom mocnárstve diametrálne odlišné. V roku1867 tak bol napokon kompromisne vyrokovaný vzájomný vzťah na„historických základoch“ – vo forme reálnej únie, ktorá má narozdiel od federácie spoločné iba orgány výkonnej moci, a nieorgány zákonodarnej moci (deputácie uhorského a rakúskehoparlamentu za účelom rozhodovania o spoločných otázkach zásadnezasadali oddelene, aby nedošlo ani náhodou k vyvolaniu dojmu,že ide o spoločný orgán). Nenápadne, ale predsa, sanejednoznačnosť a dve rôzne paradigmy prejavili v  zákoneo rakúsko-uhorskom vyrovnaní. Kým totiž v uhorskom zákonnomčlánku XII/1867 sa hovorí o dualizme a dvoch samostatnýchštátoch, v rakúskom zákone sa hovorí o „všetkých krajináchrakúskej monarchie“. Navyše kým rakúsky zákon hovorío „zodpovednej vláde na ríšskej úrovni“, v Uhorsku sa hovorío „ministroch a ministerstvách pre spoločné zverenézáležitosti“.78

Podobne, keď sa v roku 1861 mala reštaurovať ústavnosťa perspektívne aj uhorský právny poriadok, nebolo prípustnéodvážiť sa jednoznačne kategorizovať predchádzajúce obdobie akoz právneho hľadiska absolútne neplatné. V roku 1861 sa totižuhorské politické elity ešte stále len márne usilovalio dosiahnutie svojich štátoprávnych cieľov obnovy uhorskejústavnosti a štátnej suverenity. Z taktických dôvodov nebolovhodné prerušiť prebiehajúcu reštauráciu ústavnosti zbytočnýmotváraním sporných otázok. Bolo nutné hľadať a sformulovaťkompromis aj v tejto rovine „vyrovnania“. Konkrétne sa hovorí o„súdnom“79 alebo „súkromnoprávnom vyrovnaní“80 z roku 1861 akoprvej fáze predchádzajúcej štátoprávnemu vyrovnaniu z roku76 RUSZOLY, József: Vom Standpunkte der Geschichte des ungarischenöffentlichen Rechts, s. 101–102.77 Tamže, s. 99.78 Tamže, s. 102–103.79 STIPTA, István: Dejiny súdnej moci v Uhorsku do roku 1918. Prel. Erik Štenpien.Košice : nica, 2004, s. 52.

29

1867. „Súkromnoprávne“ vyrovnanie však nie je najšťastnejšívýraz. Skôr možno hovoriť o právnom vyrovnaní. Vyrovnaniez roku 1861 sa totiž netýkalo iba súkromnoprávnych, ale ajtrestnoprávnych noriem, vo všeobecnosti tzv. judiciálnychodvetví práva, t. j. odvetví a otázok, o ktorých rozhodujú súdy– v kontraste k ústavnému, t. j. ústavnoprávnemu, resp.štátoprávnemu vyrovnaniu z roku 1867.

Až po roku 1867, kedy Uhorsko svoj cieľ obnovy,reštaurácie štátnej suverenity vo voľnom zväzku s Rakúskomdosiahlo, mohol byť zaujatý jednoznačnejší postoj k  udalostiamrokov 1849–1867 a k otázke právnej kontinuity. Tu sa užvýslovne zdôrazňuje odmietnutie obdobia rokov 1849–1867, a tovrátane obdobia rokov 1860–1861, ktoré možno vnímať ako časpokusu o obnovu ústavnosti. Ministerský predseda Andrássy dňa28. 2. 1867 sám vyhlásil, že prvoradou úlohou jeho vlády boloudržanie zásady právnej kontinuity (s rokom 1848),81 apovažoval za neplatné všetky normy prijaté pred vyrovnanímv roku 1867.82 Tu však šlo len o radikálne politickévyjadrenia, ktoré sa v právnej ani súdnej praxi neprejavili.Išlo zásadne iba o  morálne a politické odsúdenie „dobyneslobody“, nelegitímnej doby, ale bez právnych dôsledkov.Otázka práva totiž bola vyriešená už v roku 1861, a novévyhlásenie celého obdobia pred rokom 1867 za nulitné byspôsobilo iba väčší chaos, a dokonca zásahy do nadobudnutýchpráv.

5. Reštaurácia uhorského právneho poriadku v roku 1861

Otázku kontinuity alebo diskontinuity právneho poriadkuv Uhorsku po rozpade unitaristickej rakúskej idey a uznaníexistencie štátneho charakteru jednotiek, z ktorých sa ríšaskladá (vrátane Uhorska), mala vyriešiť osobitne za týmtoúčelom zvolaná právnická konferencia pod vedením uhorskéhokrajinského sudcu (lat. iudex curiae). Preto kabinetným listom

80 ZEHNTBAUER, Richard: Einführung in die neuere Geschichte des ungarischen Privatrechts.Freiburg : Otto Gschwend, 1916, s. 24. Tiež FERANCOVÁ, Miriam: Zabezpečeniepohľadávok zriadením záložného práva v historickom vývoji. In: LAZAR, Ján(ed.): Zabezpečenie pohľadávok a ich uspokojenie. Bratislava – Trnava : IuraEdition, 2002, s. 190. Tiež NESCHWARA, Christian: Österreichs Recht inUngarn – Geltung und Wirkung vor und nach dem Ausgleich, s. 110.81 MEZEY, Barna: Počiatky modernej uhorskej väzenskej správy, s. 143. 82 Tamže, s. 173.

30

z 20. decembra 1860 adresovaným ministerskému predsedovigrófovi Rechbergovi83 panovník nariadil, aby bola v Peštiobnovená činnosť Kráľovskej kúrie ako uhorského najvyššiehosúdu pod predsedníctvom krajinského sudcu. Zároveň bolouhorskému dvornému kancelárovi Vayimu uložené, aby vybralvhodné osoby, ktoré by boli kompetentné vypracovať návrhyohľadom organizácie uhorského súdnictva a právneho poriadku.84

Viedenská vláda sa spočiatku usilovala presvedčiťFrantiška (Ferenca85) Deáka aby prijal úlohu iudicis curiae, aleneuspela. Následne vymenovaný gróf Ján (János) Cziráky sa tejtopocty čoskoro vzdal a úloha zostala na pleciach grófa Juraja(Györgya) Apponyiho.86 Zloženie konferencie napokon podľavýberu kancelára Vayiho okrem jej predsedu Apponyihoa tajomníka Juraja (Györgya) Rátha87 predstavovalo dvadsaťtričlenov Sedmopanskej tabule, devätnásť advokátov, päťpredstaviteľov obchodníctva, a niekoľkí politici, profesori,banskí experti a cirkevní hodnostári.88 Z najvýznamnejších83 Johann Bernhard gróf von Rechberg und Rothenlöwen (1806–1899), rakúskyminister zahraničných vecí v rokoch 1859–1864, a zároveň rakúskyministerský predseda v rokoch 1859–1861. 84 ŠORL, Robert: Prekonanie neoabsolutizmu v Dočasných súdnych pravidlách,s. 196–197.85 Historickým pravopisom „Ferencz“.86 KECSKEMÉTHY, Aurel von: Ein Jahr aus der Geschichte Ungarns : Vom 20. October 1860 biszur Einführung des Provisoriums. Viedeň : Carl Gerold´s Sohn, 1862, s. 40.87 Zápisnice z rokovania konferencie vydal pod názvom Az országbírói értekezleta törvénykezés tárgyában (Pešť, 1861).88 Porovnaj BÉLI, Gábor: Magyar jogtörténet : A tradicionális jog. Budapešť – Pécs,2000, s. 313 a MEZEY, Barna (ed.): Magyar jogtörténet. Budapešť : Osiris, 2004,s. 133. Členov zo Sedmopanskej tabule okrem predsedu predstavovali (podľapôvodných pravidiel maďarského jazyka): Ambrus Mihály, Eötvös József,Fabinyi Teofil, Fábry István, Kis Andor, Kopácsy József, Kováts István,Lipovniczky Vilmos, Lukáts Ignácz, Markovits József, Melczer István, NagyIstván, barón Prónay Albert, Sárkozy Kázmér, Somoskeőy Antal, SzentiványiVince, Szutsits Károly, gróf Török Bálint, Zádor György, Zsivora György,Zsoldos Ignácz, a Szabó Imre ako bývalý predseda sekcie zmenkového právasedmopanskej tabule. K advokátom sa radili Balázsy Antal, Deák József, Hollovich Boldizsár,Horváth Boldizsár, Kapczy Tamás, Lang Ignácz, Ledniczky Mihály, NyeviczkeyJózsef, Ráth Károly, Rudnyánszky Béla, Rudnyánszky Ferencz, SamarjayKároly, Soltész Albert, Stockinger (Sulyok) Mór, Szabó Samu, Széher Mihály,Thalabér Lajos, Thanhoffer Pál, Tóth Lőrincz. Ostatných členov predstavovali gróf Barkóczy János – kráľovský radca, DeákFerencz, gróf Dessewffy Emil, Farkas Ferencz – predseda debrecínskejobchodnej komory, Illésy János, Jendrassek Miksa – spišský hlavný fiškál,Kochmeister Frigyes – predseda peštianskej obchodnej komory, Lévay Sándor –

31

právnikov spomedzi nich možno uviesť už spomenutého politikaFrantiška (Ferenca) Deáka, Baltazára (Boldizsára) Horvátha(neskorší minister spravodlivosti), Vavrinca (Lőrinca) Tótha –autora viacerých právnických diel, Kolomana (Kálmána) Ghyczyho– jedného z autorov Bratislavskej marcovej ústavy, a GusztávaWenzela, profesora peštianskej právnickej fakulty.89

Z hľadiska statusu konferencie nešlo pritom o žiadnyoficiálny orgán štátnej moci ani verejnej správy, iba o ad hocorgán s úlohami stanovenými cisárskym poverením – vytvoriťnávrhy na obnovenie a novú organizáciu súdnej sústavyv Uhorsku, a identifikovať a vytvoriť právne normy, účelné preUhorsko.90 Kompetencie tohto orgánu pritom neboli zrejmé anisamotným členom konferencie – či majú totiž pracovať na návrhuzákona, alebo iba zaujať všeobecné stanovisko k právnemuporiadku, ktorý mal v Uhorsku platiť. Pri formulovaní záverovJudexkuriálnej konferencie zákonite opätovne vyvstali zásadnéa sporné otázky platnosti zrušenia feudálnych právnychinštitútov, a otázky relevantnosti Bratislavskej marcovejústavy z roku 1848 a cisárskych patentov z 50. rokov.91 Akolakonicky zhrnul F. Mádl, v centre debát pritom stála najmäotázka dedenia, aviticity a fideikomisov, teda majetkové otázkyuhorskej statkárskej vrstvy.92 V týchto otázkach muselakonferencia hľadať kompromisné riešenia.

Pri tejto vlastnej činnosti bola konferencia, resp. jejčlenovia, rozdelení do siedmich špecializovaných subkomisií,ktoré mali pripraviť návrhy k jednotlivým právnym otázkam aoblastiam:jágerský veľkoprepošt, Majláth Juraj – kráľovský radca a taverník, MihályfyAlbert – veľkovaradínsky obchodník, Dr. Szabó Józef – učiteľ, Vecsey Sándor– podpredseda peštianskeho obchodného spolku, Dr. Wenzel Gusztáv –univerzitný učiteľ práva a Zsigmondy Vilmos – banský expert. RÁTH, György:Az Országbirói Értekezlet a Törvénykezés Tárgyában. I. zv. Pešť : Landerer ésHeckenast, 1861, s. VII-VIII.89 HORVÁTH, Attila: A magyar magánjog történetének alapjai, s. 63.90 ŠORL, Robert: Prekonanie neoabsolutizmu v Dočasných súdnych pravidlách,s. 197.91 Obdobné historické skúsenosti a riešenia sa pritom spájajú už s činnosťouregnikolárnej deputácie in juridicis, zriadenej na základe zák. čl. LXII/1791.Pozri GÁBRIŠ, Tomáš: Návrh obchodnoprávnej úpravy regnikolárnej deputáciein juridicis. In: Stát a právo v období absolutismu, s. 175–194.92 MÁDL, Ferenc: Kodifikation des ungarischen Privat- und Handelsrecht imZeitalter des dualismus. In: Die Entwicklung des Zivilrechts in Mitteleuropa (1848–1944),s. 102.

32

1. súkromné právo a pozemkové knihy, 2. trestné právo a tlačový zákon, 3. urbariálne, poľno-policajné93 a vyväzovacie94 právo, 4. zmenkové, obchodné a konkurzné právo, 5. sirotské záležitosti95 a nesporové konanie, 6. advokácia a notárstvo,7. banské právo.96

Samotné plénum Judexkuriálnej konferencie zasadalo od 23.januára do 4. marca 1861 na spolu osemnástich zasadnutiach,97

kým úspešne vypracovalo konečné návrhy ohľadom podoby uhorskéhoprávneho poriadku. Výsledkom činnosti konferencie bol osobitnýelaborát, nazvaný Dočasné súdne pravidlá (DSP), ktoré malicelkovo osem častí, ktoré sa nezhodovali presne s vymedzenímvecných oblastí vyššie uvedených siedmich subkomisií:

1. občianske súkromné právo a civilný proces,2. trestný proces,3. zmenkové právo,4. konkurzné právo,5. obchodné právo,6. urbárske právo,7. banské právo,8. predpisy o advokácii a verejnom notárstve.

Pokiaľ ide o komplexný pohľad na navrhnuté riešenia,uvádza sa, že DSP zakotvili tri alebo štyri základné zásady:98

1. zásadná obnova uhorského práva v stave z roku 1848,2. ponechanie v platnosti rakúskeho pozemkovoknižného právaa práva upravujúceho nakladanie s nehnuteľnosťami (táto zásadasa niekedy v literatúre člení na dve samostatné zásady99),3. ponechanie v platnosti rakúskeho Všeobecného banskéhozákona.

93 Pozemková polícia bola obecným správnym orgánom dohliadajúcim nanezasahovanie do práv vlastníkov poľnohospodárskych pozemkov.94 V zmysle vyviazania bývalých poddaných z ich povinností k bývalýmzemepánom.95 Tie boli napokon vyriešné osobitnou úpravou mimo DSP.96 VOJÁČEK, Ladislav – SCHELLE, Karel: Právní dějiny na území Slovenska, s. 186.97 LUBY, Štefan: Dejiny súkromného práva na Slovensku, s. 104.98 SIVÁK, Florián: Dejiny štátu a práva na území Slovenska do roku 1918. Bratislava : VOPF UK, 1998, s. 148.99 Tak napr. LACLAVÍKOVÁ, Miriam – ŠVECOVÁ, Adriana (eds.): Pramene práva naúzemí Slovenska II. (1790–1918), s. 246.

33

V skutočnosti je však nutné doplniť aj ponechaniev platnosti častí aviticitného patentu, celého urbariálnehoa dvoch vyväzovacích patentov, a vytvoriť osobitnú kategóriuúplne novej úpravy, ktorú DSP priniesli. S uvedeným tiež súvisírozšírené, ale nesprávne tvrdenie, že prostredníctvom DSP sazaistila kontinuita medzi uhorským právom z roku 1848 a právomz roku 1861,100 čo však nie je celkom pravda – šlo totiž naopako „diskontinuitnú reštauráciu“ – obnovu k roku 1848, nieplynulú kontinuitu, navyše s mnohými zmenami spôsobenýmizachovaním („kontinuitou“) niektorých rakúskych predpisov,a zavedením úplne nových úprav.

Snahu o predídenie chaosu a právnej neistote zdôrazňujú ajsamotné DSP v § 1 I. časti, kde autori konštatujú, že súsformulované v záujme právnej kontinuity. Nemá sa však na myslikontinuita uhorského práva, ale naopak kontinuitas predchádzajúcim právnym stavom. To znamenalo, že rakúskeprávo z obdobia do roku 1861 nebolo vyhlásené za nulitné –naopak sa mu aj v DSP výslovne priznali právne účinky. Ideukontinuity s obdobím 1849–1861 potvrdzuje aj formulácia súhlasuKráľovskej kúrie z 23. júla 1861, ktorým Kúria schválila DSPako „vodítko“ pre súdy: „Najvyšší súd Kráľovskej kúrie sa vyjadril na svojomslávnostnom zmiešanom zasadnutí 23. tohto mesiaca, že predpisy, provizórnevytvorené na Judexkuriálnej konferencii dotýkajúce sa právnej praxe, pokiaľ budúpotvrdené Jeho Kráľovskou Výsosťou, a ktoré boli prijaté snemom, hornou komorou22. júna a dolnou komorou 1. júla tohto roka, ako provizórny interpretačnýprostriedok súdnej praxe potiaľ, pokiaľ uhorský zákonodarný snem nerozhodne inak,odteraz bude slúžiť pre všetky prípady ako platná právna norma v súdnej praxi.Potom, čo som oboznámil vážené uhorské súdy prostredníctvom môjho obežníkaz 31. marca a 30. apríla s týmito výsledkami, je mi cťou prežívať tieto časy, v ktorýchbolo možné zaviesť starootcovskú súdnu prax bez porušenia významnéhoprávneho princípu rovnosti pred zákonmi, a bez odmietnutia právnycha vlastníckych vzťahov, vzniknutých počas posledných 12 rokov a bez narušeniaprávnej kontinuity ako základnej právnej zásady.“101

Najvýznamnejšou z oblastí, v ktorých sa zachovalakontinuita s právnou úpravou z obdobia 1849-1866 bola oblasťpozemkového práva. Zachoval sa totiž v platnosti aviticitnýpatent odstraňujúci aviticitný charakter jednej z kategórií

100 SIVÁK, Florián: Dejiny štátu a práva na území Slovenska do roku 1918, s. 148.101 LACLAVÍKOVÁ, Miriam – ŠVECOVÁ, Adriana (eds.): Pramene práva na územíSlovenska II. (1790–1918), s. 255–256.

34

nehnuteľností, zachovala sa rakúska občianskoprávna úpravanakladania s nehnuteľnosťami, a úprava evidencie právnychvzťahov k nehnuteľnostiam v pozemkových knihách. Tieto triotázky boli upravené v nasledujúcich predpisoch:

a) aviticitný patent, b) rakúsky Všeobecný občiansky zákonník (ABGB), a c) pozemkovoknižné nariadenie č. 222/1855 r. z..

Pred rokom 1848 sa síce v slobodných kráľovských mestácha niektorých iných mestách viedli pozemkové knihy – v podobeprotokolov o prevode majetku (perenálnych fasiách – prevodochtzv. večným právom), a podobne sa aj pri prevode sedliackychnehnuteľností o príslušných zmluvách vyhotovoval protokol,vedený osobitne v každej obci, a prevody šľachtickýchnehnuteľných majetkov sa spísomňovali pred hodnovernýmimiestami, tieto spôsoby evidencie však boli nejednotnéa nespoľahlivé. To tiež brzdilo (spolu s inštitútom aviticity,teda nescudziteľnosti rodového šľachtického majetku) možnostizískavania hypotekárneho úveru na účely kumulácie kapitálu,rozvoja podnikania a tým pádom spoločensko-ekonomickéhopokroku. Hypotekárne záložné právo práve preto začalo byť vUhorsku využívané až v druhej polovici 19. storočia –podmienkou bola totiž požiadavka kvalitne vedených pozemkovýchkníh, keďže podstatou hypotekárneho záložného práva je to, žezáložný dlžník založenú nehnuteľnosť naďalej užíva, a ibav pozemkovej knihe sa poznačí záložné právo záložného veriteľa.Naplno sa preto tieto právne vzťahy mohli v Uhorsku rozvinúť ažvďaka tomu, že Judexkuriálna konferencia prostredníctvom DSPrecipovala (zachovala v platnosti) príslušné ustanoveniaaviticitného patentu, ABGB (recipovali sa konkrétne §§ 321,322, 350, 431–441, 443–445, 451, 453, 454, 468, 1095, 1236,1369, 1446, 1467, 1469, 1498–1500 ABGB) a pozemkovoknižnéhonariadenia.

S právnymi vzťahmi k pôde sú úzko spojené otázky vzťahov apráv bývalých poddaných k pôde, na ktorej dlhodobo pracovali.Počas Bachovho absolutizmu rakúske patenty dokončili rušeniepoddanstva urbariálnych poddaných, ako ho zakotvilaBratislavská marcová ústava v čl. IX a X/1848. Išlo konkrétneo tri rakúske patenty, ktoré sa v 50. rokoch 19. storočia toutoproblematikou pre Uhorsko zaoberali – č. 38/1853 r. z. –urbariálny patent, a č. 39/1853 a 42/1853 r. z. – dva

35

vyväzovacie patenty (o odškodnení a náhrade za zrušenieurbariálneho poddanstva). Tieto predpisy boli podľa DSPponechané v platnosti aj naďalej (boli recipované), až doprijatia novej právnej úpravy – zák. čl. LIII/1871 o úpraveprávnych a majetkových pomerov zo zrušeného urbárskeho vzťahu.Väčšina ustanovení tohto predpisu pritom bola obdobnáurbariálnemu patentu z roku 1853.102

Konštatovanie, že zásadne sa obnovila „starootcovská súdnaprax“, teda obyčajové právo, preto musíme čiastočne spresniťv práve naznačenom zmysle, že niektoré tradičné inštitúty,ktoré zrušila už Bratislavská marcová ústava, a ktorýchzrušenie následne v 50. rokoch 19. storočia potvrdil aj cisárv aviticitnom patente a urbariálnom patente, už v uhorskompráve nemali miesta, a preto do veľkej miery nešlo o obnovenéfeudálne právo spred roku 1848 v jeho pôvodnej podobe. Šloo podstatne okyptené feudálne právo, resp. zvyšky feudálnehopráva, ktorého chrbtová kosť v podobe aviticity, donačnejsústavy a urbárskeho poddanstva už viac neexistovala.Dočasnésúdne pravidlá teda síce reštaurovali právo z roku 1848,zároveň ho však menili novými úpravami a zachovaním vybranýchrakúskych predpisov,103 a to aj v záujme kontinuity v zmysleochrany nadobudnutých práv, ktoré vznikli za predchádzajúcich12 rokov panstva rakúskeho (viedenského) práva. Nadobudnutépráva Deák považoval za nevyhnutné rešpektovať, a to v záujmepredídenia anarchie.104 Mali sa teda recipovať nielen právnenormy, ale aj právne skutočnosti, ich účinky a vzniknuté právnevzťahy. Retroaktivita sa zásadne odmietla.105 Fakticky to všakstále znamenalo víťazstvo uhorskej koncepcie odmietnutiarakúskeho práva, hoci za zachovania jeho právnych účinkov

102 ŠORL, Robert: Prekonanie neoabsolutizmu, s. 217–218.103 PUTZ, Karl: Zur Frage der Rechts-Reception und Codification in Ungarn. Viedeň : Manz,1872, s. 26.104 KAJTÁR, István: Deák und die Modernisierungsprozesse des 19.Jahrhunderts. In: Nationalstaat – Monarchie – Mitteleuropa – zur Erinnerung an den„Advokaten der Nation“, Ferenc Deák, s. 31.105 VOJÁČEK, Ladislav – SCHELLE, Karel: Právní dějiny na území Slovenska, s. 186.Prejavilo sa to ustanoveniami, podľa ktorých sa uznávali právne účinkyprávnych skutočností aprobovaných právom platným v období Bachovhoabsolutizmu, teda rakúskym právom. Tradícia vylúčenia pravej retroaktivitysvojím pôvodom siaha ešte k Tripartitu, ktoré v časti II, titul 2, § 7ustanovilo, že „Constitutiones non ad praeterita, sed futura ligant.“ Pozri PRUSÁK,Jozef: Temporalita a retroaktivita právnych noriem. In: Právny obzor, 79,1996, č. 3, s. 184.

36

a nadobudnutých práv, a obnovy domáceho uhorského práva v jehonarýchlo aktualizovanej a modernizovanej podobe. Z tohtopohľadu sa teda skutočne uhorské právo „obnovilo“ a rakúskečiastočne „zachovalo“. Uhorsko tak „obnovilo“ svoje „právnesebaurčenie“ a Rakúsko si „zachovalo“ svoju tvár. VyhláškaMinisterstva financií č. 32274/1908 v tomto duchuskonštatovala, že: „Pod absolutistickou vládou vydané zákony a nariadeniamôžu len natoľko za právne žriedla slúžiť, nakoľko tieto niektorý zákon, zákonnénariadenie alebo zákonná prax udržaly.“106 Predpisy z obdobianeoabsolutizmu teda platia, iba ak ich uznáva prax. Praxou samysleli v najširšom zmysle zákon, nariadenia aleboprávna obyčaj, a prípadne tiež DSP.107 V tom spočívala podstatakompromisu a zároveň skrytého uhorského víťazstva, hoci naveľkej časti uhorského územia bol stále ponechaný v platnostirakúsky Všeobecný občiansky zákonník ABGB, resp. rakúske právoako také – v Sedmohradsku, Fiume, Hranici, temešskom Banáte,108

a osobitne silný bol rakúsky právny vplyv v Chorvátsko-Slavónskom kráľovstve.109 Aj v jadre samotného Uhorska, kampatrilo neoddeliteľne aj Slovensko, si pritom rakúske právonaďalej zachovalo silný vplyv najmä v podobe súdnehorozhodovania podľa ABGB ako „ratio scripta“, kvôli jehopresvedčivým prirodzenoprávnym formuláciám. Tak ako po obdobíosvietenského absolutizmu síce aj po roku 1861 a po vyrovnaní1867 panovala všeobecná protirakúska nálada, v ktorej nebolomožné presadzovať platnosť rakúskeho práva, podľa M. Homoki-Nagy však tvorcovia DSP obzvlášť v oblasti súkromného hmotnéhopráva vytvorili v záujme modernizácie taký mix rakúskehoa uhorského práva, aby ich nikto nemohol obviňovať aniz nadŕžania rakúskemu právu, ani zo spiatočníctva.110 Právnickékruhy si totiž uvedomovali význam rakúskeho práva pre budovaniekapitalizmu, a jeho modernosť v porovnaní s absentujúcimiuhorskými úpravami.

106 TURNER, Adolf – ASZTÉLY, Alexander – KRIŽKO, Bohuš: Súkromnoprávne zákonyuhorské platné na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi. Bratislava : Universum, 1928, s.676.107 Tamže. 108 ZEHNTBAUER, Richard: Einführung in die neuere Geschichte des ungarischen Privatrechts,s. 23.109 KAJTÁR, István: A 19. századi modern magyar állam- és jogrendszer alapjai : Európa –haladás – Magyarország. Budapešť – Pécs : Dialóg Campus, 2003, s. 160.110 HOMOKI NAGY, Mária: Die Kodifikation des ungarischen Zivilrechts im 19. Jahrhundert, s.8.

37

6. Moderný uhorský právny poriadok v Dočasných súdnychpravidlách

DSP sú okrem svojej výnimočnosti z hľadiska spôsobuvzniku, a svojej reformačno-reštauračno-recepčnej povahevýnimočné aj tým, že svojou štruktúrou predstavujú po prvýkrátformálne vyjadrené členenie uhorského právneho poriadku namoderné právne odvetvia. Text DSP sa konkrétne člení na 8častí:

1. občianske súkromné právo §§ 1–23 a civilný proces §§ 24–180;

2. trestný proces §§ 1–9;3. zmenkové právo §§ 1–6;4. konkurzné právo §§ 1–27;5. obchodné právo §§ 1–4;6. urbárske právo §§ 1–4;7. banské právo §§ 1–72;8. právo advokácie a verejného notárstva §§ 1–9.111

Z dnešného pohľadu štruktúry právneho poriadku v tomtosystéme identifikujeme občianske právo hmotné, občianske právoprocesné, trestné právo hmotné aj procesné (názov druhej častiDSP „trestný proces“ je zavádzajúci, pretože obsahuje aj úpravuhmotného práva) a obchodné právo – ako samostatné právneodvetvia. Ako vyplýva zo samotnej štruktúry I. časti DSPo všeobecnom súkromnom práve, procesné právo sa eštenepokladalo za samostatné právne odvetvie, ale traktovalo saspolu s hmotným právom ako „procesná časť všeobecnéhosúkromného práva“. Vyplývalo to aj z tradičného rímskoprávnehočlenenia výkladu súkromného práva na „osoby, veci a žaloby“,ako sa o to neúspešne pokúšal už Werbőczy pri písaní OpusTripartita, a tiež takto súkromné právo v Uhorsku vykladalImrich Kelemen v jeho diele Institutiones iuris privati hungarici (Pešť1814, Budín 1818).112 Debata o vzájomnom vzťahu hmotnéhoa procesného práva, a či procesné právo a teda súdy vlastne

111 Sivák mylne udáva iba § 1–8. SIVÁK, Florián: Dejiny štátu a práva na územíSlovenska do roku 1918, s. 148.112 Z tejto práce vychádzal JUNG, János: Darstellung des ungarischen Privat-Rechtes I–V.Viedeň : Bauer, 1818. Naproti tomu po prijatí DSP, Carl Putz už používapri výklade súkromného práva nemeckú pandektistickú štruktúru všeobecnejčasti, vecného, záväzkového, rodinného a dedičského práva, a procesnémuprávu nevenuje osobitnú pozornosť. PUTZ, Carl: System des ungarischenPrivatrechtes. Viedeň : Manz, 1870.

38

„tvoria a vynucujú“ právo, alebo naopak iba vyslovujúskutočnosti vyplývajúce z hmotného práva, bola iba v plienkach.Až v 20. storočí sa diskusie o tom, či aj nesprávne súdnerozhodnutie „vytvára a mení právo“, uzavreli v duchurozlišovania medzi konštitutívnymi a deklaratórnymi súdnymirozhodnutiami, a v zmysle chápania procesného práva akoprostriedku aplikácie a ochrany hmotných práv.113

Všeobecne sa na základe osemdielnej štruktúry DSP tiežčasto uvádza, že DSP sa vôbec nezaoberali správnym právom.114

Nie je to však celkom pravda, pretože hovoríme o období, kedyešte stále nedošlo k formálnemu odčleneniu správy a súdnictva(napriek zák. čl. XII/1790–91, ktorý zakotvoval oddelenosťsúdnej a výkonnej moci), a mnohé orgány tak predstavovalikombináciu správnych orgánov a súdnych orgánov – počnúc odpodžupanov a  slúžnych, cez pozemkové úrady, až po banské súdyosobité svojím zložením a svojou prepojenosťou s banskýmikomisariátmi, a teda s výkonom banskej správy. Aj správne právoteda v DSP nachádzame, aj keď nie komplexné a nie priamov názve niektorej časti DSP.

Napriek tomu, že právo duševného vlastníctva tiež nemáv rámci štruktúry DSP vyhradenú osobitnú časť, DSP položilitiež základy uznaniu práva duševného vlastníctva za samostatnúpodoblasť súkromného práva. Výslovne uznali nehmotné statky,výsledky tvorivej duševnej činnosti za predmety vlastníckehopráva a objekty ochrany, akú požíva vlastnícke právo. Otázkaochrany duševného vlastníctva ako dôsledok vedeckéhoa technologického pokroku bola pritom v západnej Európepredmetom odborných debát už v rokoch bezprostrednepredchádzajúcich prijatiu DSP. Týkala sa najmä patentov,a otázky, či patenty nepredstavujú brzdu pokroku, keďznemožňujú iným subjektom využívať nové a originálne riešeniabez súhlasu majiteľa patentu.115

113 MACUR, Josef: Občanské právo procesní v systému práva. Brno : Universita J. E.Purkyně, 1975, s. 185.114 SIVÁK, Florián: Dejiny štátu a práva na území Slovenska do roku 1918, s. 148.FERANCOVÁ, Miriam: Zabezpečenie pohľadávok zriadením záložného právav historickom vývoji, s. 190.115 DUTFIELD, Graham: Intellectual Property Rights and the Life Science Industries : A TwentiethCentury History. Aldershot : Ashgate, 2003, s. 50.

39

Okrem uvedených dnešných právnych odvetví v DSP nachádzametiež zmenkové právo ako relatívne samostatnú právnu oblasť dneszaraďovanú do širšieho rámca občianskeho práva alebo napomedzie občianskeho a obchodného práva, ďalej spolus obchodným právom úzko súvisiace konkurzné právo, a napokonbanské právo, tvoriace dnes skôr sub-oblasť správneho práva (vDSP však vykazovalo aj mnohé súkromnoprávne prvky).

Poslednou, treťou skupinou, sú okruhy, ktoré dnesnepovažujeme za samostatné právne odvetvia a prevažne ani niesú pertraktované a všeobecne uznávané ako osobitne vymedzenéprávne oblasti úpravy – urbárske právo a právo advokáciea verejného notárstva. S pojmom urbárske právo sa síce eštednes môžeme v literatúre stretnúť,116 je to však už ibaterminologický relikt pre označenie právnej úpravy a internýchnoriem pozemkových spoločenstiev. Napokon, ustanovenia DSPo verejnom notárstve sa fakticky ani nekryjú s ich nadpisom,pretože naopak verejné notárstvo rušia a obnovujú tradičnúuhorskú inštitúciu hodnoverných miest.

Význam popísanej štruktúry právnej matérie, tvoriacejobsah a rozsah DSP, ešte plastickejšie vyvstáva do popredia, aksi uvedomíme vnútorný systém uhorského právneho poriadkuspred roku 1848, ktorý sa prostredníctvom DSP „reštauroval“ (sdialektickými prvkami modernizácie prostredníctvom recepcie,derogácie a vlastnej reformnej normotvorby). Pre právnyporiadok obdobia od 13. storočia do polovice 19. storočia, jetotiž pre Uhorsko príznačný, a štruktúre DSP kontrastný,vnútorný systém tzv. právneho partikularizmu. DSP v protikladek uvedenému systému stoja svojou formálnou štruktúrou, ale ajsvojím obsahom, na pozícii zásadne jednotného právneho poriadku(v časti o trestnom práve sa napr. uvádza, že „nešľachtici sapozdvihujú na úroveň šľachticov“) a na zásade právnej unity (čiunitarity) namiesto právnej plurality, hoci s istými reliktmiodlišných inštitútov pre šľachticov a nešľachticov v oblastimanželského majetkového práva a dedičského práva, teda najmäv súkromnom práve.

Je však potrebné upozorniť, že štruktúra ani obsah DSP(a ani ich právna forma) neboli uhorskými súčasníkmi považovanéza ideálne. Napríklad A. Kecskeméthy pripúša, že chyby, ktoré

116 ŠTEFANOVIČ, Milan: Pozemkové právo. Bratislava : Eurounion, 2006.40

sa v diele nachádzajú, môžu byť veľké. Podľa neho však snahouautorov nebolo v priebehu dvoch mesiacov pripraviť to najlepšiea definitívne vyriešiť všetky sporné teoretické aj praktickéotázky, ale iba zaviesť poriadok a unifikáciu117 (unifikáciou satu myslí predídenie difúznej súdnej praxi).

Ani z dobového rakúskeho pohľadu DSP nepožívali veľkú úctu– podľa rakúskeho štátneho predsedu Lichtenfelsa ešte v roku1864 by nikto v Uhorsku nenamietal proti opätovnému zavedeniuABGB bez akýchkoľvek zmien.118 S postupujúcimi krokmik štátoprávnemu vyrovnaniu v roku 1867 však tieto hlasyutíchli. Na druhej strane, ešte aj o 120 rokov neskôr (navedeckej konferencii z roku 1987) bol rakúsky pohľad ten, žeDSP boli z hľadiska nasledujúceho ekonomického aj spoločenskéhovývoja spiatočníckym krokom.119

Záver

Záverom možno konštatovať, že reštaurácia uhorského právapo Bachovom neoabsolutizme bola z uvedených dôvodov do istejmiery schizofrenická. Bola zároveň výrazom a stelesnenímkontinuity aj diskontinuity právneho vývoja. Diskontinuityjednak z politického pohľadu,120 ale najmä tým, že sa podvanástich rokoch nadviazalo na uhorské právo z roku 1848, hocitúto skutočnosť sa politici pokúšali vydávať za osobitný typ„kontinuity s rokom 1848“.121 Kontinuita sa naopak prejavilazachovávajúcou recepciou rakúskeho práva platného v Uhorskuspred roku 1861.117 KECSKEMÉTHY, Aurel von: Ein Jahr aus der Geschichte Ungarns : Vom 20. October 1860 biszur Einführung des Provisoriums, s. 40–41.118 KAJTÁR, István: Österreichische Recht in Ungarn (Die Probleme derRezeption und Identität während der Modernisation des ungarischenRechtssystems um die Mitte des 19. Jahrhunderts). In: PÉTER, Orsolya Márta– SZABÓ, Béla (eds.): A bonis bona discere. Festgabe für János Zlinszky zum 70. Geburtstag.Miškolc : Bíbor Verlag, 1998, s. 467. Uhorská právnická obec rakúsky ABGBgenerálne nezavrhovala. Maximilán Fuger von Rechtsborn dokonca ABGBvýslovne vyzdvihoval.119 KAJTÁR, István: Österreichische Recht in Ungarn (Die Probleme derRezeption und Identität während der Modernisation des ungarischenRechtssystems um die Mitte des 19. Jahrhunderts), s. 469.120 ZEHNTBAUER, Richard: Einführung in die neuere Geschichte des ungarischen Privatrechts,s. 23.121 Florián Sivák konštatuje, že zabezpečovali právnu kontinuitu medzifeudálnym právom spred roku 1848 a právom po roku 1860. SIVÁK, Florián:Dejiny štátu a práva na území Slovenska do roku 1918, s. 148.

41

Okrem naznačenej politickej schizofrénie v záujme

dosiahnutia rakúsko-uhorského kompromisu pre obnovu uhorskéhopráva v roku 1861 tiež platí vnútrouhorská schizofrénia – totižže na jednej strane sa mala zabezpečiť nehnuteľnému majetkumožnosť úveru, zároveň sa však mala zabezpečiť možnosťzachovania majetku v rukách aristokracie. Prvému účelu slúžilozachovanie rakúskej pozemkovej a banskej právnej úpravy, spoluso zachovaním zrušenia aviticity a donačných majetkov, druhémuúčelu naopak slúžila inštitúcia rodinného zverenstva(fideikomis), ktorá sa naopak výrazne posilňovala, hoci šloo pôvodom feudálny inštitút, teraz využívaný na koncentráciušľachtického rodového majetku v rukách aktuálnej hlavy rodu zatým istým účelom, ktorý sledovala zrušená aviticita.122 Obdobnetakúto úlohu sledovala aj inštitúcia povinného dedičského dieluneopomenuteľných dedičov, a tiež nový inštitút vetvovéhomajetku a vetvového dedenia, ktoré v zmysle hesla ius recadentiae– materna maternis, paterna paternis – zabezpečovali návrat majetku dorúk príslušného rodu, z ktorého sa sobášom dostal do bezdetnéhomanželstva. Znamenal teda dedenie predkov a bočných príbuznýchv prípade majetku pochádzajúceho z príslušného rodu, akvlastník tohto majetku ako príslušník rodu zomrel bezdetný.Zachovali sa tiež feudálne inštitúty manželského majetkovéhopráva (u šľachticov absentujúca koakvizícia, t.j.spolunadobúdanie vlastníctva manželmi) a dedičského práva (ušľachtických vdov zostalo zachované tzv. vdovské dedenie).V súkromnoprávnej rovine tak zostalo zachovaných množstvofeudálnych prvkov, iba vo verejnoprávnej rovine (napr. trestnéprávo) sa naopak modernizácia javila ďalekosiahlejšou – napr.tým, že sa odstránili rozdiely v trestnom práve medzišľachticmi a nešľachticmi takým spôsobom, že sa miernejšie (aliberálnejšie, modernejšie123) šľachtické trestné právo začaloaplikovať aj na nešľachticov. Pôvodne sa síce uvažovalo aj nadzavedením pokrokovej osnovy trestného zákona z roku 1843,napokon však táto myšlienka neprevládla a obnovilo sa narýchlozmodernizované uhorské trestné právo, ktorého však stále malonekodifikovanú podobu. Preto sa napokon prax riadila ibavysokoškolskou učebnicou od Tivadara Paulera z roku 1864, ktorá122 HOMOKI NAGY, Mária: Die Kodifikation des ungarischen Zivilrechts im 19. Jahrhundert, s.7.123 Liberálna škola trestného práva sa rozvíja od konca 18. storočia, oddiela markíza Beccariu. Pozri BECCARIA, Cesare: O zločinoch a trestoch.Bratislava : Kalligram, 2009.

42

kombinovala myšlienky tradičného uhorského šľachtickéhotrestného práva s osnovou z roku 1843, rakúskym trestnýmzákonom z roku 1852 a nemeckou vedou trestného práva.124

Zásadne teda fakticky diskontinuitná obnova uhorskéhopráva po 12 rokoch, akokoľvek pozitívne bola vnímaná politickoua odbornou verejnosťou Uhorska, znamenala návrat od písanéhopráva k právu často nepísanému, obyčajovému, vyjadrenému zväčšav ustálenej súdnej praxi, a s niektorými feudálnymi prežitkami.Nasledujúce desaťročia sa preto nutne niesli v znameníkodifikačných snáh, avšak trieštiacich sa v množstvečiastkových kodifikačných pokusov a v početných polemikách vodbornej literatúre. Reštaurované uhorské právo pritom muselovoľky-nevoľky podstúpiť neodvratnú modernizáciu, čo sa dialoobzvlášť prostriedkami judikatúry.125 Pozitívom bolo pritom to,že táto modernizácia sa už mohla na rozdiel od prechádzajúcichrokov politicky vykladať ako dobrovoľná, a nie nanútená.

124 SIVÁK, Florián: Dejiny štátu a práva na území Slovenska do roku 1918, s. 149–150.125 LACLAVÍKOVÁ, Miriam – ŠVECOVÁ, Adriana: Kodifikačné snahy súkromnéhopráva v dualistickom Uhorsku (s dôrazom na testamentárne a manželskémajetkové právo). In: Kodifikační geneze soukromého práva a její myšlenkové zázemí : Actahistorico-iuridica Pilsnensia. Plzeň : Aleš Čeněk, 2011, s. 162.

43