Bóna, M.–Šimkovic, M.–Žazová, H.–Bielich, M.–Čurný, M.–Tirpák, J., 2008: Výsledky...

D�JINY STAVEB 2007 23

Výsledky doterajších výskumov š�achtického sídla v Markušovciach Martin Bóna – Michal Šimkovic – Henrieta Žažová – Mário Bielich – Marián �urný – Ján Tirpák

V tomto príspevku sú prezentované výsledky �iastko-vého interdisciplinárneho výskumu š�achtického sídla v Markušovciach uskuto�neného v roku 2006 pod vedením autorov príspevku.1 Cie�om výskumu bolo vytvorenie prípravnej dokumentácie k zamýš�anej obnove pamiatky a preto bol v prvej etape sústredený predovšetkým na tzv. severovýchodný objekt a vybrané plochy nádvoria (obr. 1).

Situovanie a doterajšie poznatky

Stavebný komplex š�achtického sídla, vše-obecne zvaného Markušovský hrad,2 sa rozkladá na vyvýšenine v severnej �asti historickej zástavby obce, dominujúcej nad kedysi významnou komuni-káciou vedúcou údolím Hornádu od východu na Spišskú Novú Ves. Opevnený areál je zárove� situovaný v tesnom susedstve kostola sv. Michala Archanjela obkoleseného samostatným opevnením, �ím sa oba stavebné komplexy spolo�ne podie�ajú na charakteristickej siluete hromadnej zástavby obce (obr. 1).

Celkovo je dvojdielny komplex sídla �lenený na vyššie situovanú centrálnu �as� lichobežníkové-ho pôdorysu 33 x 33 – 39 m vymedzenú múrom s tromi nárožnými baštami. Z jej zástavby sa naj-lepšie zachoval zvyšok trojpodlažného južného palácového krídla primknutého kratšou východnou stranou k východnému úseku múru, v ktorom je tiež situovaná vstupná brána (obr. 8: H). Z druhého, zvä�ša zaniknutého severného palácového krídla primknutého k severnej a východnej �asti múru sa zachoval len severovýchodný uzáver, ktorý bol predmetom nášho výskumu (obr. 8: E, A, B). Na vonkajšej strane západného úseku múru do sklonku 19. storo�ia dominovala hranolová veža dohliadajúca na druhú vstupnú bránu v západnej hrad-be, dnes zachovaná iba v úrovni dvoch spodných podlaží (obr. 3; 8: F).

Zo západnej strany sa na centrálnu �as� opevneného sídla napája ešte priechodné predhradie nepravidelného

1 Architektonicko historický výskum uskuto�nili Ing. arch. Martin Bóna a Mgr. Michal Šimkovic, archeologický výskum Archeologický ústav SAV v Nitre – Mgr. Mário Bielich, Mgr. Marián �urný, RNDr. Ján Tirpák a archívny výskum spracova-la PhDr. Henrieta Žažová. 2 Nako�ko sa na základe doterajšieho terénneho výskumu nedoložila prítomnos� stredovekej architektúry spadajúcej pod všeobecne zaužívanú definíciu stredovekého hradu (viacdielna dispozícia alebo zložitejšia zástavba) a ani archívny výskum jednozna�ne nepotvrdil žiadnu stredovekú zmienku o tunajšom hrade, radíme Markušovské sídlo k opevneným vidieckym sídlam (kúriám, kaštie�om �i tv�dzam), ako to bližšie rozvedi-eme �alej. Okrem skúmaného sídla sa v obci nachádza ešte �alší známy renesan�ný (dolný) kaštie�.

lichobežníkového pôdorysu s max. rozmermi 24 x 19 m, ktorého vstupná brána situovaná na západnej strane (obr. 8: K, L,) bola bránená dvomi polvalcovými baštami. Zvyšok hospodárskej budovy predhradia dnes tvorí vnútornú prí-stavbu k južnému úseku jeho opevnenia.

Doteraz publikované výsledky bádania sa opierali zvä�ša o povrchové nedeštruktívne prieskumy a písomné

pramene. Ako jeden z prvých sa objektu po stránke doku-menta�nej venoval Viktor Myskovszky, ktorý v roku 1889 vyhotovil grafickú dokumentáciu, publikovanú neskôr inými autormi.3 Z h�adiska poznania skúmaného objektu ale jeho dokumentácia netvorí exaktný dokumenta�ný materiál, ale skôr �iastkové hypotetické rekonštrukcie v duchu súdobého romantizmu (obr. 5). Ove�a reálnejšie je objekt zachytený na mladšom zameraní uskuto�nenom pod vedením Ernesta Foerka v roku 1913 (obr. 1, 6, 7).4 Pôvodu a stavebnému vývoju sídla sa bádatelia venujú až neskôr. V rukopisnom topografickom diele Karola Divalda je len stru�ne charakterizovaná dispozícia stavby5 a až Elemér Varjú upozornil na viaceré prvky pochádzajúce z obdobia

3 Varjú, E.: Magyar várak. Budapest 1932, s. 100. Originál dokumentácie je uložený v zbierke plánov Kulturális Öröksé-gvédelmi Hivatal v Budapešti, K 3237, 3238, 3239. 4 Foerk, E.: A budapesti magyar királyi állami fest épít ipariskola 1913 évi szünidei felvételei. Márkusfalva. Budapest, 1913. 5 Bardoly, I. (ed.): A „szentek fuvarosa“ – Divald Kornél Fels-Magyarországi topográfiája és fényképei 1900 – 1919. Budapest 1999, s. 354.

Obr. 1: Markušovce, situácia kaštie�a, kostola a dia�kovej cesty na kresbe Z. Németha z r. 1913. Farebne zvýraznený je skúmaný objekt (Archív KÖvH Budapest, K 3294).

Bóna, Šimkovic, Žažová, Bielich, �urný, Tirpák – Výsledky doterajších výskumov š�achtického sídla v Markušovciach


renesan�ných prestavieb 16. – 17. storo�ia.6 V práci o slovenských hradoch od Andreja a Hildy Fialovcov pri-nášajúcej tiež korigovaný pôdorys sídla sa na základe pí-somných prame�ov predpokladá výstavba tunajšieho hradu po roku 1284, z ktorého sa po zásadnej prestavbe na prelo-me 15. a 16. storo�ia mala vytvori� dobre chránená pev-nos�. Túto pevnos� Levo�ania v roku 1527 dobyli a podpálili, pri�om prestavbu zni�eného hradu autori pred-pokladajú v 2. polovici 16. storo�ia. Posledné úpravy z roku 1789 mali za cie� odstráni� škody po požiari z roku 1773 a už vraj nepriniesli oživenie objektu, ktorý nahradil druhý renesan�ný kaštie�.7

Súpis pamiatok charakterizuje pamiatku ako pôvodne gotický objekt z 2. polovice 13. storo�ia, zvä�šený a upra-vovaný v 16. storo�í, ktorý je po požiari v roku 1773 v ruinách.8 O údaje uverejnené v práci Fialovcov i v Súpise pamiatok sa opiera tiež charakteristika objektu v publikácii Bela Pollu.9

Za�iatkom 70. rokov 20. storo�ia sa tu uskuto�nil zis-�ovací archeologický výskum pod vedením Adriana Val-laška s cie�om identifikova� zaniknuté južné obvodové opevnenie, ktoré bolo následne po odkrytí zrekonštruované do neprieleznej výšky.10 Neskôr v roku 1988 uskuto�nil podrobnejší architektonicko-historický prieskum celého opevneného sídla Jan Muk. V rámci severovýchodného objektu identifikoval v jeho dispozícii staršie gotické jadro dvojpriestorového obdžnikového pôdorysu, ktorého rozší-

6 Pozn. 3, s. 100. 7 Fialová, H. – Fiala, A.: Hrady na Slovensku. Martin 1966, heslo hrad Markušovce (nestr.). 8 Súpis pamiatok na Slovensku II. Bratislava 1968, s. 296 – 297. 9 Polla, B.: Hrady a kaštiele na východnom Slovensku. Košice 1980, s. 96 – 97. 10 Za informáciu o neuverejnenom výskume �akujeme Ing. arch. Andrejovi Fialovi.

renie kládol do neskorej renesancie. Do stredoveku zaradil aj zvyšok južného traktu spolu s pivni�ným priestorom vybiehajúcim do dnešného nádvoria, ako aj jednotlivé úse-ky vonkajšieho opevnenia centrálnej �asti sídla.11 Novšia publikácia Evy Križanovej a Blanky Puškárovej považuje za najstaršie jadro sídla akúsi „mohutnú obytnú strážnu vežu v samostatnom opevnení“, ku ktorej mal by� v 14. storo�í pristavaný palác.12 V monografii Michala Slivku a Adriána Vallaška o hradoch východného Slovenska sa ale uvádza, že „...pôvodný hrad z roku 1284 nevieme bez podrobného archeologického výskumu rekonštruova�. Pod�a dodnes zachovaných suterénnych priestorov pod palácom však predpokladáme, že prvotný hrad mohol po-zostáva� z obytnej veže so štvorcovým, príp. mierne obdž-nikovým pôdorysom a z obvodového opevnenia. Po nevy-hnutných úpravách a stavebných zásahoch hrad pretrval v takmer nezmenenej podobe až do 15. storo�ia“. Štefanovi Mariášimu autori prisúdili rozšírenie a prestavbu hradu na prelome 15. a 16. storo�ia a s pravdepodobnos�ou i vybudovanie západného predhradia.13 Posledná tematická práca o stredovekých kaštie�och v Uhorsku z roku 1999 sa len stru�ne vyjadruje o výstavbe tunajšej kúrie v roku 1507, využívanej Štefanom Mariášim, a o jej znovuvýstavbe po zbúraní Levo�anmi v roku 1526.14

11 Muk, J.: Markušovce – hrad. Stavebn�-historický pr�zkum. SÚRPMO Praha 1988. In: Archív Pamiatkového úradu SR v Bratislave, Zbierka tématických výskumov: T-4799, s. 41, 43. 12 Križanová, E. – Puškárová, B.: Hrady, zámky a kaštiele na Slovensku. Bratislava 1990, s. 137 – 138. 13 Slivka, M. – Vallašek, A.: Hrady a hrádky na východnom Slovensku. Košice 1991, s. 155, 159. 14 Koppány, T.: A középkori Magyarország kastélyai. Budapest 1999, s. 177.

Obr. 2: Markušovce, celkový poh�ad na kaštie� od východu, v pravo so skúmaným objektom (foto M. Bóna 2006).



Situácia a opis skúmaného objektu Skúmaný dvojtraktový obytný objekt s nárožnou baš-

tou je situovaný v severovýchodnom nároží centrálnej �asti opevneného sídla tak, že tvorí sú�as� jeho obvodovej zá-stavby (obr. 1). Z h�adiska hmotového usporiadania ide o zrastlicu kútového dvojpodlažného objektu obdžnikové-ho pôdorysu 15 x 9 m, k jeho severovýchodnému nárožiu primknutej trojpodlažnej trištvrtevalcovej bašty vonkajšieho priemeru 7 m a od západu napojenej schodiskovej prístavby obdžnikového pôdorysu 4,5 x 8 m, opatrenej prevétovým rizalitom.

Najnižšie podlažie tvorí dnes s�asti zahbený suterén prístupný vstupom na južnej fasáde a druhým vstupom na západnej fasáde (obr. 9). Južný sprístup�uje úzky priechod-ný priestor s �iernou kuchy�ou (3,2 x 1,5 m) zaklenutý segmentovou valenou klenbou, ktorým sa prechádza do malej obdžnikovej miestnosti s mierne stla�enou valenou klenbou (obr. 9: 3 a 4). Miestnos� je cez severnú stenu napojená na centrálnu najvä�šiu miestnos� východného traktu (�. 2) s valenou klenbou a štrbinovými otvormi. Štr-binové vetracie otvory tvoria sú�as� aj najsevernejšej miestnosti �. 1 sprístupnenej cez podschodiskový priestor v západnom trakte. Túto pozdžnu miestnos� prekrýva lomená valená klena ústiaca pod baštou do kupoly.

Druhé nadzemné podlažie sprístup�uje dvojramenné kamenné schodisko v západnom trakte objektu (obr. 10: 9), prístupné vstupom na južnej fasáde. Ústi do ve�kej repre-zenta�nej miestnosti �. 7 (6 x 9,3 m) s dnes zaniknutým trámovým stropom. Miestnos� je vstupmi napojená na kruhovú miestnos� nárožnej bašty a úzku južnú miest-nos�. Všetky priestory tohto podlažia sú presvetlené ve�kými obdžnikovými oknami s kamennými osteniami a zachovali si ucelené plochy historických omietok a architektonických �lánkov. Podkrovie sedlovej strechy má dnes vandalizmom poškodené a rozobrané �asti väzných trámov a bolo kedysi vstupom prepojené s 3. obranným podlažím nárožnej bašty. Narušený stav dlhodobo nevyuží-vaného objektu je sprevádzaný absenciou okenných a dverných výplní a zvetraním vonkajších omietok.

Výsledky archívneho výskumu

Obec Markušovce, nachádzajúca sa v južnej �asti Hornádskej kotliny pri sútoku Hornádu s Levo�ským poto-kom, vyniká nezvy�ajnou koncentráciou umeleckohistoric-kých pamiatok a prírodných pozoruhodností. Od okresného mesta Spišská Nová Ves je vzdialená 6 km smerom na juhovýchod. Vznikla pravdepodobne ešte v 12. storo�í ako strážna osada severnej hranice Uhorského krá�ovstva.15 Prvá písomná zmienka údajne pochádza z roku 1280.16 Od

15 Chalupecký, I.: Spišská Nová Ves a okolie. Košice 1971, s. 76. 16 Daný rok uvádza aj najnovšia encyklopedická literatúra. Pozri: Süle, P. – Süle, P. ml. (ed.): Encyklopédia miest a obcí Slovenska. Vydavate�stvo PS-Line, s. l., 2005, s. 906. PhDr. Vladimír Rábik, PhD. na prednáške „Listinné falzá v stredovekej uhorskej spolo�nosti“ v Univerzitnej knižnici v Bratislave d�a 3. mája 2006 zaradil túto listinu hlásiacu sa do r. 1280 (Pozri: Knauz, F. (ed.): Monumenta ecclesia Strigo-niensis. 1273 – 1321, 2. zv. Strigonii 1882, s. 653, �. 729) medzi falzá. Jedným z argumentov bol fakt, že vydavate�

13. storo�ia patrila osada š�achtickému rodu Mariášiovcov a bola ich hlavným sídelným majetkom. Pomenovaná je po jednom z prvých známych �lenov rodu – komesovi Marko-vi a v historických prame�och sa vyskytuje pod názvami: possessionem aput sanctem Michaelem villa Marci vocatam (1324),17 Mariusdorf (1345),18 Mariasfalva (1350),19 Zen-thmyhal, que alio nomine villa Marcy (1352),20 Markusfal-va (1423),21 Markussowcze (1505).22 Dominantou obce spolu so stredovekým kostolom sv. Mi-chala Archanjela je opevnený kaštie�. Monografickú prácu venovanú dejinám tohto kaštie�a v Markušovciach doteraz nemáme. Relatívne lepšia je situácia na úrovni štúdií a �lánkov. Ešte v roku 1885 vydal významný spišský histo-rik Jozef Hradszky štúdiu venovanú okolnostiam výstavby opevneného kaštie�a v Markušovciach,23 ktorá je dnes už prekonaná. Faktograficky obohacujúce boli pre nás niektoré publikácie venované problematike hradov na Slovensku.24 Materiálovo a inšpira�ne sme �erpali aj z prác s tematikou genealógie rodu Mariáši.25 Najvä�ším prínosom však bola edícia prame�ov archívu rodu Mariášiovcov vydaná Dr. Bélom Iványim.26 Publikoval regesty všetkých stredove-kých listín a výber z novovekého materiálu s dátumom listiny, spišský prepošt Jakub, v tom �ase nezastával funkciu predstaveného Spišského prepoštstva. 17 Iványi, B. (ed.): A Márkusfalvi Máriássy család levéltára. 1243 – 1803 s. l. (Debreczen), s. d. (1916), s. 22, �. 28. 18 Pozn. 17, s. 27, �. 54. 19 Pozn. 17, s. 30, �. 65. 20 Pozn. 17, s. 32, �. 72. 21 Pozn. 17, s. 55, �. 172. 22 Pozn. 17, s. 130, �. 26. 23 Hradszky, J.: Marcell-vár és Markus-vár a Szepességen. Lcse 1885, s. 21 – 25. 24 Pozn. 3, s. 100 – 101; pozn. 9, s. 96 – 99; pozn. 13, s. 156 – 159; Nešpor, J.: Za spišskými hradmi, Krásy Slovenska 74/1997, �. 11-12, s. 22 – 24. 25 Kayser, M.: Compendium historiae familiae Máriássy de Markusfalva. Posonii 1804; Nagy, I.: Magyarország családai czímerekkel és nemzékrendi táblákkal 7. Pest 1860, s. 305 – 318; Kempelen, B.: Magyar nemesi családok 7. Budapest 1913, s. 68 – 76; Máriássy, P.: X storo�í rodu Máriássy. Košice 2006. 26 Pozn. 17, 175 s. Táto edícia bola publikovaná aj v rámci ro�enky Spišskej historickej spolo�nosti. Iványi, B. (ed.): A Márkusfalvi Máriássy család levéltára. 1243-1803. In: Közlemények Szepes vármegye múltjából 9, 1917, 175 s.

Obr. 3: Markušovce, celkový južný poh�ad na kresbe V. Myškovského z r. 1889 (Archív KÖvH Budapest, K 3238).



vydania do roku 1803. Vysokú hodnotu pri bádaní histórie kaštie�a v širších súvislostiach má aj dielo Matúša Pa-jdussáka o dejinách obce Markušovce.27 Základným a nenahradite�ným zdrojom informácií pre poznanie sta-vebných dejín opevneného kaštie�a sú však archívne pra-mene uložené v rodovom archíve jeho majite�ov – Mariáši-ovcov (s�asti publikovanom spomínaným Dr. B. Iványim), ktorý sa nachádza v Ma�arskom krajinskom archíve v Budapešti.28 Zlomok tohto materiálu – elenchy a písomnosti zo 17. a 18. storo�ia – sme študovali v Zbierke mikrofilmov v Slovenskom národnom archíve,29 podobne ako aj fond Urbaria et Conscriptiones.30 Dôležitou skupinou prame�ov k najnovším dejinám š�achtického sídla sú spiso-vé, grafické a fotografické materiály v zbierkach a fondoch Archívu Pamiatkového úradu SR v Bratislave.31

Výstavba markušovského opevneného kaštie�a sa v odbornej literatúre bez akýchko�vek pochybností dáva do súvislosti s listinou vydanou krá�om Ladislavom IV. Ku-mánskym d�a 24. júna 1284. Rozborom listiny sa na za�i-atku 20. storo�ia zaoberal Dr. B. Iványi,32 napriek tomu dodnes v literatúre pretrvávajú nepodložené informácie. Jedným z problémov je datovanie, pretože v datovacej formulke nie je uvedený rok (Datum in villa Chegue, in festo sancti Johannis babtiste). Paleograficko-diplomatickou analýzou bola pravos� listiny potvrdená.33 Výnimo�ná je aj svojím obsahom, patrí medzi prvé krá�ovské písomné po-volenia na výstavbu hradu vydané pre príslušníkov š�achty

27 Pajdussák, M.: Markušovce. Nástin dejepisný. Kežmarok 1923, 47 s. Monografia obce bola vydaná aj v rámci ro�enky Spišskej historickej spolo�nosti. Pajdušák, M.: Markušovce. Vznik a vývin obce, Zprávy z minulosti Spišskej župy 13/1923, s. 63 – 107. 28 Magyar Országos Levéltár Budapest (�alej len MOL), Mári-ássy család levéltára, sign. P-491 – P-493, P-1187 – P-1196, stredoveké listiny (s dátumom vydania do r. 1526) sú zaradené do Zbierky stredovekých listín (Diplomatikai Levéltár). 29 Slovenský národný archív v Bratislave, Zbierka mikrofil-mov, Archív rodu Máriássy, sign. I. C-209, I. C-211, I. C-1277, I. C-1278. 30 Slovenský národný archív v Bratislave, Zbierka mikrofil-mov, Urbaria et Conscriptiones (�alej len U et C). Okrem nižšie citovaných záznamov sme z tohto fondu preštudovali �alšie materiály týkajúce sa markušovského š�achtického sídla. Tieto však neobsahovali nové informácie k jeho staveb-ným dejinám. Pozri: U et C, F. 8, No. 45, sign. II. C-461; F. 24, No. 41, sign. II. C-495; F. 26, No. 24-26, sign. II. C-499; F. 44, No. 24, sign. II. C-526; F. 108, No. 10, sign. II. C-613; F. 39, No. 54, sign. II. C-519; F. 61, No. 60-61, 63-66, sign. II. C-552; F. 78, No. 68, sign. II. C-579; F. 93, No. 19, sign. II. C-597; F. 111, No. 16, sign. II. C-617; F. 146, No. 82, sign. II. C-654; F. 151, No. 13, sign. II. C-656. 31 Za informácie o archívnych prame�och súvisiacich so skú-manou problematikou �akujeme Ing. arch. Martinovi Bónovi, Mgr. Jánovi Endrdimu, Doc. PhDr. Ivanovi Chalupeckému, Mgr. Elene Kašiarovej, PhDr. Márii Novotnej, PhDr. Vladimí-rovi Rábikovi, PhD. 32 Pozn. 17, s. VII. – VIII. 33 Za rozbor �akujeme Dr. h. c. prof. PhDr. Richardovi Marsi-novi, DrSc., PhDr. Vladimírovi Rábikovi, PhD. a PhDr. Jura-jovi Šedivému, PhD.

v Uhorsku.34 Za vydava-te�a listiny bol považova-ný Ladislav I. Svätý a jej vydanie sa kládlo do roku 1094.35 Toto tvrdenie absolútne vylu�ujeme, za správnejšie považujeme klás� datovanie do roku 1284. Povolenie postavi� hrad získal Mikuláš, syn Mikuláša (Nicolao, filii Nicolai). Stretli sme sa však s rôznymi tvrdeniami oh�adom rodinných vz�a-hov Mikuláša v rámci rodu Mariášiovcov. Medzi prvými písomne dolože-nými �lenmi rodu s majetkami na Spiši sa spomína Batiz, syn kome-sa Marka (1275),36 Bati-zov brat Mikuláš (1288)37 a Batizov syn Mikuláš (1308).38 Mikuláš bol stotož�ovaný so synom komesa Marka39 a mladším bratom komesa Batiza,40 hoci sa v listine jasne píše o Mikulášovom synovi Mikulášovi.41 Nevieme však jednozna�ne ur�i�, v akom príbuzenskom pomere bol k ostatným �lenom Mariášiovcov. Azda mal Batizov brat Mikuláš syna rovnakého mena, ktorý sa však v �alších písomnostiach neobjavuje.42 Krá� sa nezmie�uje ani o mieste výstavby hradu, ani o dôvode na udelenie povolenia napr. vojenské zásluhy a pod. M. Pajdussák za sprostredkovate�a tohto povolenia ozna�il komesa Batiza.43

34 Fügedi, E.: Castle and Society in medieval Hungary. In: Studia Historica Academiae Scientiarum Hungaricae 187. Budapest 1986, s. 73, pozn. 31. 35 Napr. A Máriássyak si fészke Markusfalván. In: Vasárnapi ujság, ro�. 12, 26. 02. 1865, �. 9, s. 97, posledne aj citácia v pozn. 25, Mariássy, P., s. 8. Pod�a Dr. B. Iványiho listinu nesprávne datoval M. Kayser. Pozri: pozn. 25, s. 19. K ur�eniu datovania, kladenom do r. 1284 pod�a miesta a dátumu vydania pozri: Szentpétery, I. – Borsa, I. (ed.): Az Árpád-házi királyok okleveleinek kritikai jegyzéke. 1272 – 1290, 2. zv. 2-3 zošit. Budapest 1961, s. 338, �. 3317. 36 Pozn. 35, Szentpétery, I. – Borsa, I., s. 122, �. 2596. 37 Pozn. 35, Szentpétery, I. – Borsa, I., s. 389, �. 3473. 38 Pozn. 17, s. 19, �. 18. 39 Sabol, E.: Kaštie� v Markušovciach, Pamiatky a múzeá 8/1959, �. 4, s. 172. 40 Pozn. 9, s. 96; pozn. 13, s. 155; pozn. 24, s. 22. 41 Staršia literatúra tento fakt zaznamenala, napr. pozn. 3, s. 100. 42 O Mikulášovi mladšom sa nezmie�ujú ani najnovšie odborné diela. Pozri: Marek, M.: Cudzie etniká na stredovekom Sloven-sku. Martin 2006, s. 432 a Labanc, P.: Vývoj š�achty na Spiši do konca 13. storo�ia. Diplomová práca FF TU Trnava, 2007, s. 38. 43 Pozn. 27, s. 15.

Obr. 4: Markušovce, pamät-ná nápisová doska z r. 1567 na kresbe F. Pobehu z r. 1913 (Archív KÖvH Buda-pest, K 3293).



Text listiny je ve�mi stru�ný, doslovne sa píše: „... Miku-lášovi, synovi Mikuláša na jeho žiados� a naliehanie po-vo�ujme vybudova� hrad (castrum concessimus construen-dum) na jeho majetku pre najvä�ší úžitok a prospech nášho krá�ovstva za podmienky, že z hradu sa nepokúsi pácha� zlo�iny“.44 Jedinou nepriamou indíciou, ktorá poukazuje na to, že sa týka markušovského opevneného kaštie�a (vzh�a-dom k tomu, aký je text listiny krátky a nekonkrétny), je miesto jej pôvodného uloženia v archíve rodu Mariášiov-cov. alšie správy o kaštieli z 13., 14. a 15. storo�ia sa v rodovom archíve nenachádzali,45 v písomnostiach sa opä� objavuje až na za�iatku 16. storo�ia.

Obec Markušovce sa v priebehu stredoveku vyvinula na významné sídlo Dolného Spiša. K priaznivému hospo-dárskemu rozvoju prispelo nieko�ko �inite�ov. Obec sa nachádzala na ceste vedúcej z Levo�e cez Harichovce, Spišskú Novú Ves, Nálepkovo, Švedlár a Mníšek nad Hnil-com. Tam sa cesta napájala na hlavnú trasu tzv. ve�kej cesty smerujúcej zo Spiša na Dolnú zem.46 O tom, že ob-chod prekvital aj v Markušovciach, sved�í trhový dom – prístrešok pre cudzích trhovníkov, kde sa skladali aj s tovarom, ktorý sa spomína v roku 1409.47 Zmienku o týždennom trhu a výbere trhového mýta v obci nachád-zame už v listine z roku 1352,48 v ktorej sa uvádza aj exis-tencia mlyna a jatiek. Ke� krá� �udovít I. Ve�ký premiest-nil v roku 1345 výber cestného mýta z Rud�an do Goldba-chu,49 zárove� oslobodil poddaných Mariášiovcov od pla-tenia tohto mýta.50 O storo�ie neskôr (1439) udelil krá� Albrecht Habsburský Jurajovi Mariášimu mýto vyberané na majetku Mariášiovcov v Štefanovciach (dnes �as� Marku-

44 Fejér, G. (ed.): Codex diplomaticus Hungariae civilis et ecclesiasticus 5. zv., 3. �. Budae 1830, s. 240. 45 Pozn. 17, s. 18 – 82, 125 – 130. 46 Suchý, M.: Dejiny Levo�e 1. Levo�a 1974, s. 65 – 66. 47 Pozn. 17, s. 44, �. 125. 48 Pozn. 17, s. 32, �. 72. 49 Zaniknutá osada, v r. 1467 spomínaná ako samota. Neskôr sa už v listinách nevyskytuje. Fekete Nagy, A.: A szepesség területi és társadalmi kialakulása. Budapest 1934, s. 107. 50 Pozn. 17, s. 28, �. 57.

šoviec).51 Jedným z hlavných zdrojov príjmov Mariášiov-cov bolo banské podnikanie na Spiši, i v Markušovciach. Výsadu otvori� ba�u na zlato alebo striebro na svojich majetkoch, s obvyklými banskými právami, získal rod v roku 1344.52 Všetky uvedené faktory dokladajú ekono-mickú prosperitu sídla, napokon v roku 143353 i neskôr54 sa spomína ako meste�ko (oppidum).

Výraznou osobnos�ou Mariášiovského rodu na pre-lome 15. a 16. storo�ia bol Štefan Mariáši. Práve jemu (a jeho potomkom) udelil za zásluhy Vladislav II. Jagelov-ský v roku 1504 erb. Vykonával funkciu podžupana Spiš-skej a Šarišskej stolice, v službách magnátskeho rodu Zá-po�skovcov bol najskôr kastelánom na šarišskom hrade a od roku 1500 zastával post hlavného kapitána na spiš-skom hrade. Niekedy v rokoch 1486 – 1490 dal pristavi� k markušovskému kostolu kaplnku sv. Kozmu a Damiána a v jubilejnom roku 1500 kaplnku sv. Anny.55

S jeho osobou je spätá aj prestavba rodinného sídla na za�iatku 16. storo�ia. V danom období sa v listinách ozna-�uje ako š�achtická kúria (curia nobilitaris)56 alebo jedno-ducho ako dom (domus).57 Jeho snaha o opevnenie kúrie však narazila na odpor zo strany obyvate�ov spišských miest. Pred krá�om protestovala Levo�a a �alších 13 miest na Spiši. Nesúhlasili s obohnaním a opevnením domu hradbami (muro circumdare et fortificare cepisset)58 i v mene Spišskej stolice, hoci bez jej vedomia a súhlasu. Obávali sa, že na dôležitej obchodnej trase bude opevnený kaštie� predstavova� nebezpe�enstvo pre obchodný ruch celého Spiša a ohrozí tak ich vlastné záujmy. Štefan Mariáši sa bránil tým, že protest bol podaný bez vedomia a súhlasu Spišskej stolice a panovníkovi odpovedal, že nebude svoju kúriu „ ...opravova� a budova� na spôsob hradu �i pevnôst-ky (castri sew fortalicii)...“ a tvrdil, že chce stava� „ ...nanajvýš jednoduchú a obvyklú š�achtickú kúriu bez akéhoko�vek opevnenia...“.59 Korešpondencia o tomto probléme sa zachovala z júna a júla roku 1507. Nakoniec obe strany, Štefan Mariáši a mesto Levo�a, spor vyriešili dohodou so štyrmi podmienkami.60 Z prvého bodu vyplýva, že napriek odporu Štefan Mariáši svoje sídlo hradbami obohnal. Levo�ania mu zakázali zahrnú� kostol sv. Michala Archanjela do hradu �i š�achtickej kúrie (castro sive curie nobilitari) alebo spoji� hradbami tj. oba objekty obohna� murovanou ohradou, ale povolili mu spoji� kúriu s kostolom nejakým priechodom. V �alšom bode vyslovili Levo�ania nesúhlas s tým, aby bola kúria zvä�šená alebo opevnená baštami �i zemnými valmi, ohradená mohla by� jedine jednoduchou ohradou bez násypu, pri�om bez súhla-su levo�ských meš�anov nemohla by� vykopaná ani prie- 51 Pozn. 17, s. 60, �. 196. 52 Pozn. 17, s. 27, �. 57. 53 Csánki, D.: Magyarország történeti földrajza a Hunyadiak korában 1. Budapest 1890, s. 252. 54 Napr. okolo r. 1507. Pozri: pozn. 17, s. 83, �. 295. 55 Pozn. 27, s. 24 – 25. 56 Pozn. 17, s. 82, �. 291. 57 Pozn. 17, s. 82, �. 292. 58 Pozn. 17, s. 82, �. 292. 59 MOL, Diplomatikai Levéltár 75 037. 60 Pozn. 17, s. 83, �. 295. Na dohode nie je uvedený dátum, pod�a listín o danom probléme z r. 1507 sa usudzuje, že po-chádza z obdobia okolo tohto roku.

Obr. 5: Markušovce, kresebná rekonštrukcia východného prie�elia skúmaného objektu na kresbe V. Myškovského z r. 1889 (Archív KÖvH Budapest, K 3237).



kopa. V nasledujúcom bode Levo�ania zakázali v š�achtic-kej kúrii prichýli� nepriate�ov a prenasledovaných Levo�ou �i Spišskou stolicou a Štefanovi Mariášimu i jeho potom-kom nariadili, aby boli Levo�i dobrými susedmi a priate�mi. V poslednom bode žiadali od Štefana Mariáši-ho výhody pri platení mýta v Markušovciach a Prešove. Štefan Mariáši areál opevneného kaštie�a pod�a dohovoru o kostol nerozšíril, ale prestavbu so súhlasom Levo�e do-kon�il. Stavebné úpravy prebiehali najneskôr do roku 1516, kedy Štefan Mariáši umrel.61

V nasledujúcom období sa paradoxne práve spriazne-nos� rodu Mariášiovcov s rodom Zápo�skovcov (ktorá v predchádzajúcom období za Štefana Mariášiho vyniesla rod na výslnie a dopomohla mu zve�adi� majetky) stala prí�inou jeho úpadku a nepriazne. V nemilosti vládnúcej dynastie Habsburgovcov sa príslušníci rodu ocitli po bitke pri Mohá�i (1526), ke� sa rozpútali boje o uhorský trón a Mariášiovci sa postavili na stranu Zápo�skovcov. Naopak, mesto Levo�a hájilo záujmy Habsburgovcov a využilo situáciu, ke� sa ocitlo v nepriate�skom tábore Mariášiov-cov, na vlastné obohatenie. Okolo 25. novembra 1527 nie-ko�ko sto Levo�anov vedených richtárom Tomášom Schnayderom62 „ ...tiahlo na Markušovce, obsadili ohrade-ný š�achtický dvor (gemauerten Hoff) ...ktorý vyrabovali, ..., š�achtický dvor podpálili a napokon hradby podkopali a zbúrali...“.63 Pod�a s�ažnosti Pavla Mariášiho z roku 1550 z markušovského hradu „ ...veci a hnute�né majetky, ...nadobudnuté zlaté, strieborné predmety, pe�ažnú hoto-vos�, odevy a iné klenoty domu... odviezli... a hrad (castrum), založený samotnými [majite�mi], zni�ili...“. Spôsobili škodu v hodnote 15 000 zlatých a obsadili Mar-kušovce, Závadku, Spišskú Teplicu a �alšie majetky Mari-ášiovcov.64 Zni�enie markušovského rodového sídla levo�-ský kronikár Gašpar Hain mylne zapísal medzi udalosti odohrávajúce sa v roku 1528,65 lenže už 6. decembra 1527 sa o násilnostiach Levo�anov v Markušovciach píše v liste

61 Pozn. 25, s. 19. 62 Pozn. 17, s. 98, �. 369. 63 Bal, J. – Förster, J. – Kauffmann, A. (ed.): Hain Gáspár lcsei krónikája. Lcse 1910 – 1913, s. 117. 64 Pozn. 17, s. 98, �. 369. 65 Pozn. 63, s. 35.

rady mesta Košice meš�anom Prešova,66 podobne ako v listine z 18. januára 1550,67 v ktorej udalosti retrospektív-ne popisuje Pavol Mariáši a rovnako aj v samotnej kronike Gašpara Haina v zápise z roku 1569, kedy došlo k urovnaniu následkov obsadenia Markušoviec Levo�anmi v roku 1527 medzi mestom a Pavlom Mariášim.68

Od novembra 1527 sa na dvadsa� rokov ocitlo rodové sídlo po prvýkrát mimo vlastníctva Mariášiovcov. Synovia Štefana Mariášiho, František a Matej, boli kvôli zrade zba-vení majetkov v Gemerskej stolici, ktoré získal Imrich Bebek z Plešivca69 a panstvo na Spiši spolu s Markušovcami dal v roku 1529 velite� cisárskych vojsk Ján Katzianer do zálohu Levo�i.70 Mesto malo z mariášiovských majetkov ro�ný zisk 1000 zlatých.71 V roku 1534 umrel František Mariáši, ktorý mal synov Pavla a Antona, o ktorých sa potom starala ich matka Žofia. Žil však jeho brat Matej († 1542) a sestra Margita, manžel-ka Benedikta Bornemiszu.72 Práve B. Bornemisza získal v roku 1538 spišské majetky Mariášiovcov aj s markušovským opevneným kaštie�om73 za 1800 zla-tých.74 Protest proti tomu vyslovila Františkova vdova Žofia, brániac záujmy svojich synov. V roku 1546 sa obe strany dohodli,75 neskôr dohodu nieko�kokrát odvolali.76 Ako vlastní�ka spišských majetkov Mariášiovcov vystupuje v da�ových súpisoch z roku 1548 len vdova Žofia a od roku 1550 spolu so synom Pavlom77 (Žofiin syn Anton umrel v roku 154278). Napokon sa v roku 1561 Benedikt Borne-misza s Pavlom Mariášim dohodol.79 B. Bornemisza ešte

66 Iványi, B.: Lcsei levelek 1527 – 1528-ból, Közlemények Szepes vármegye múltjából 2/1910, s. 131. 67 Pozn. 17, s. 98, �. 369. 68 Pozn. 63, s. 117. 69 Pozn. 17, s. 92, �. 339. 70 Pozn. 17, s. 93, �. 340. 71 Pozn. 63, s. 117. 72 Pozn. 25, Mariássy, P., s. 19. 73 Pozn. 17, s. 93, �. 346. 74 Pozn. 63, s. 117. 75 Pozn. 17, s. 95, �. 356. 76 Pozn. 17, s. 96, �. 357; s. 98, �. 370, �. 373. 77 Pozn. 17, s. XX. 78 Pozn. 25, Mariássy, P., s. 21. 79 Pozn. 17, s. 103, �. 397.

Obr. 6: Markušovce, celkový východný poh�ad na kresbe J. Trenovszkého z r. 1913 (Archív KÖvH Budapest, K 3286).



toho roku umrel80 a jediným dedi�om rodových majetkov v Spišskej stolici sa stal Pavol Mariáši.

Pavol Mariáši bol do rodového dedi�stva uvedený aj donáciou cisára Ferdinanda I. ešte v roku 1560. Za zásluhy mu boli udelené Markušovce „ ...spolu so zni�eným kaš-tie�om (diruto castello)...“ a �alšie spišské, gemerské a šarišské majetky,81 Mariášiovcom od�até za zradu kon-com 20. rokov 16. storo�ia. Ferdinand I. zasiahol aj do sporu medzi Pavlom Mariášim a Levo�ou. Pavol Mariáši totiž žiadal odškodné za škody spôsobené v rokoch 1527 – 1538. Cisár sa vyjadril, že Levo�ania poškodili kaštie� na jeho príkaz, preto Pavlovi Mariášimu nariadil dohodnú� sa. Spor s Levo�ou za�al ešte v roku 1550, ke� sa Pavol Mari-áši rozhodol zauja� rodové sídlo a vybudova� opä� hradby (den Hoff wieder auffgemauert).82 Svedkovia v roku 1554 uviedli, že Levo�ania opevnený kaštie� „ ...zni�ili útokom a silou obliehacích strojov a bômb [delami]...“.83 Niekedy v priebehu rokov 1560 – 1569 Pavol Mariáši svoj úmysel opä� postavi� hradby uskuto�nil. Vyplýva to z novej doná-cie rodových majetkov Maximilána I. pre Pavla Mariášiho z roku 1569, v ktorej sa spomína znovu vybudovaný kaštie� (castello ... erectis).84 Dokladá to aj pamätná tabu�a Pavla Mariášiho s erbom z roku 1567,85 dnes už zna�ne poškode-ná a umiestnená v zasadacej sieni pri severovýchodnej veži (obr. 4).86 Od Levo�e žiadal Pavol Mariáši za zni�enie markušovského hradu (castrum Markwssy)87 a spôsobené škody náhradu vo výške 36 000 zlatých. Neskôr znížil sumu na 11 000 zlatých, mesto pris�úbilo 1000.88 Nakoniec

80 Pozn. 25, Mariássy, P., s. 19. 81 MOL, Máriássy család levéltára, P-491, 1. cs., No. 278 a pozn. 17, s. 101, �. 385. 82 Pozn. 63, s. 117. 83 Pozn. 17, s. 99, �. 376. 84 MOL, Máriássy család levéltára, P-491, 1. cs., No. 302 a pozn. 17, s. 106, �. 419. 85 Pozn. 3, s. 100. 86 Nápis na pamätnej tabuli z roku 1567 (doplnený pod�a pre-pisu z roku 1913): HOC INSIGNE SVO GE / NERI PAVLVS MARIASSI / EREXIT VIVAT SIC SVA / POSTERITAS / CLAVA SIT IN DEXTRA PV / GNE TO[TIS] VIRILITER ARMIS / PRO PATRIA ET VERA / RELLIGIONE FIDE / EST QVIDEM AMARA NIMIS / CRUX ILLAM SED PATIE[N]TER / FERRE DECET IVBET VT / FILIVS IPSE DEI / TVRTVRIBVS VELVT ESS[E] / SOLET CO[N]CORDIA SA[N]CTA / VESTRA ETIAM MVTVV[S] / PECTORA FIRMET AM[OR] / FELICES QVICVNQVE DEO / CONFIDERE NORVNT / OFFICII ET FACIVNT [MV] / NERA IVSTA SVI / 24 MARTI 1567. Preklad: Tento erb (znak, znamenie) dal vytesa� pre svoj rod Pavol Mariáši, aby takto aj na�alej žila jeho spomienka (chvála) u potomstva. Nech je kyjak vždy stato�ne nesený v pravej pästi v každom boji za vlas� a za pravú náboženskú vieru. Síce (hoci) je príliš smutný (trpký) onen kríž, predsa sa patrí zhovievavo zbra�ou rozkazova� (vládnu�), tak ako syn Boží. Vaša svätá svornos� zvykne by� ako u hrdli�iek. Nech aj vaša vzájomná láska po-sil�uje srdcia. Š�astní sú tí, ktorí objavili (spoznali) vieru v Boha, vykonávajú priate�ské služby a povinnosti vo�i sebe samým. 24. marec 1567. Za prepis a preklad �akujeme Mgr. Miroslavovi �ovanovi. Prepis pozri: pozn. 4, obr. 11. 87 Pozn. 17, s. 112, �. 465. 88 Pozn. 63, s. 118.

sa v roku 1576 dohodli na odškodnom: 1900 zlatých v hotovosti a nehnute�nos� – kúria v Gánovciach.89

Pavol Mariáši získal opä� do držby rodové majetky a snažil sa o kultúrny a ekonomický rozvoj obce Markušov-ce ako hlavného sídla mariášiovského panstva (caput domi-nii).90 Postaral sa aj o obnovu reprezenta�nej rezidencie, ktorú opä� opevnil. Na�alej okrem funkcie obytnej plnila aj funkciu fortifika�nú. Z tejto prestavby pochádzajú pod�a Eleméra Varjú združené polkruhové okná, drevené intarzo-vané krídla dvier z roku 1563,91 drevený strop,92 dnes už nezachovaný rovnako ako nástenné ma�by v rytierskej sieni.93 Spolu s manželkou Annou Sighérovou založili v Markušovciach v roku 1577 š�achtickú školu, ktorá jestvovala do roku 1663.94

Po smrti Pavla Mariášiho († 1587) došlo v roku 1589 k de�be panstva medzi jeho synmi, Františkom, Andrejom, Žigmundom a Pavlom. Okrem pozemkového vlastníctva si podelili aj dom �i pevnôstku (domus sive fortalitium) s hospodárskymi budovami, pri�om boli podrobne popísané aj jednotlivé miestnosti.95 Z dokumentu vyplynulo, že sa jedná o relatívne ve�mi malú rezidenciu, ktorú obýval len Pavol.96

Priestory v rodovom sídle nesta�ili pokry� potreby a vyhovie� zvýšeným požiadavkám osobného pohodlia a prepychu rozvetvenej mariášiovskej rodiny. V priebehu 17. storo�ia vybudovali nieko�ko š�achtických kúrií a kaštie� na rodových majetkoch v Štefanovciach. Pod�a nápisu dal tento dolný kaštie� vybudova� spišský podžupan František Mariáši (syn Andreja spomínaného pri de�be majetku v roku 1589) v roku 1643.97

Po�as povstania Juraja Rákociho sa staré rodinné síd-lo nevyhlo rabovaniu a padlo za obe� cisárskym oddielom. Povstalci získali na svoju stranu Levo�u, do ktorej umiest-nili silnú posádku. Protipovstalecké vojská, vedené palatí-nom Mikulášom Esterházim, ktoré sa chystali dobýja� mesto, vtrhli koncom júna 1644 do Markušoviec a vyplienili kaštie� (Kastell angesprecht) Františka Mariáši-

89 Pozn. 17, s. 112, �. 465. 90 Pozn. 17, s. XX. 91 Archív Pamiatkového úradu SR v Bratislave, Uhorská pami-atková komisia, zv. 55, s. 3967, spis �. 46/1911. Dvere boli niekedy po r. 1911 vyvezené Ödönom Máriássym do Švédska (pod�a informácie Petra Máriássyho). 92 Pozn. 3, s. 100. 93 Pozn. 24, s. 23. 94 Roky ohrani�ujúce existenciu vyššej zemianskej školy sa v odbornej literatúre rôznia, napr. 1567 – 1673 (pozn. 39, s. 172), 1567 – 1679 (pozn. 9, s. 97). Vzh�adom k tomu, že ani jeden autor sa neodvoláva na prame�, rozhodli sme sa uvies� roky vymedzené B. Iványim, ktorý pracoval priamo s rodovým archívnym materiálom. Pozn. 17, s. XXI. Ako sídlo školy sa uvádza opevnený kaštie�, �o nevylu�ujeme. 95 Príslušná listina sa pod�a údajov B. Iványiho nachádzala v Archíve rodu Mariášiovcov, Batizovská �as�, fasc. IX, �. 3. V sú�asnosti mala by� v Ma�arskom krajinskom archíve v Budapešti. Listina však nebola predložená na štúdium, preto-že sa nenašla na mieste pôvodného uloženia a je považovaná za stratenú. 96 Pozn. 17, s. XXVIII. 97 Pozn. 39, s. 172 – 173.



ho. Tu bola palatínová armáda prepadnutá Rákociho voj-skom a odtiahla do Spišského Štvrtka.98

Imrich Mariáši, podžupan Spišskej stolice (vnuk Pav-la spomínaného pri de�be majetku v roku 1589 a obývajúceho vtedy kaštie�), sa v 70. rokoch 17. storo�ia dostal do podozrenia, že patrí do tábora sprisahancov Fran-tiška Vešeléniho, odhaleného v roku 1669. Na základe výpovede svedkov bol Imrich Mariáši obvinený z napomáhania ú�astníkom sprisahania a odsúdený na za-bavenie majetku. Spišská komora zabrala spišské majetky Mariášiovcov 17. augusta 1673. Neskôr bolo skonfiškované aj gemerské panstvo rodu. Pod�a hlásenia konfiškujúcich, Štefana Koložváriho a Dávida Bélaváriho, bol š�achtický dvor obsadený a za správcu majetku ustanovený Michal Šároši.99 Konfiškujúci zinventarizovali komorou zhabaný majetok. Podrobne popísali aj „...celý kaštie� (castellum) so všetkými majetkami...“.100 Pri opise zariadenia v kaštieli sú menované nasledujúce miestnosti: spál�a pána, ved�a nej zaklenutá chodba, rytierska sie�, spál�a panej, �alšia zakle-nutá chodba, priestor pod �avým krídlom hradieb, potravi-nová komora, vnútorná zaklenutá chodba, hala pri potravi-novej komore, vnútorné zaklenuté chodby, pekáre�, vn-útorná zaklenutá chodba, dom na pravej strane objektu, dom na �avej strane, vnútorná zaklenutá chodba, susedná zaklenutá chodba, �alšia zaklenutá chodba, vnútorná zakle-nutá chodba, hala spomínaného domu, v jej susedstve ku-chy�a, vínna pivnica pri kuchyni a hala s pecou. V �asti kaštie�a, ktorá bola dedi�stvom Ladislava alebo Alexandra Mariášiho (vnuci Žigmunda spomínaného pri de�be majet-ku v roku 1589),101 v skuto�nosti v záložnej držbe od Imri-cha Mariášiho, sa nachádzala jedna sie�, zaklenutá chodba, hala, dve spálne, potravinová komora a hala pri potravino-vej komore. Stavby mimo kaštie�a, resp. medzi bránami, boli dedi�stvom Františka Mariášiho, spišského podžupana (syn Františka, stavebníka dolného kaštie�a),102 jedna ich �as� bola v zálohu u dedi�ov Jána Mariášiho (Ján bol bra-tom Františka, stavebníka dolného kaštie�a),103 druhú �as� užíval František Mariáši. Rezidencia mala dve brány, mimo nej sa vyskytoval drevený dom, pivovar, majer, na �avo od kaštie�a záhrada s ovocnými a okrasnými stromami a so záhradnou besiedkou. Okrem toho sa na panstve nachádzal �alší pivovar a jeden mlyn v Štefanovciach, druhý pri rieke Hornád.104

Pôvodní majitelia, Imrich Mariáši s manželkou, dvo-ma dcérami, dvomi komornými a dvomi sluhami sa z milosti správcu mohli zdržiava� v kaštieli. V júni 1674 im boli vrátené hnute�né majetky a Imrich s rodinou sa pres�a-hoval do Levo�e.105

Na rozdiel od Imricha, ktorý sa nikdy osobne nezú-�astnil povstania, prívržencom Imricha Tökölyho, ktorý proti Habsburgovcom bojoval v rokoch 1682 – 1685, bol už spomínaný František Mariáši, ktorý vlastnil �as� opevnené-

98 Pozn. 63, s. 205. 99 Pozn. 17, s. XXXV – XXXVI. 100 U et C, F. 24, No. 13 (17.08.1673), sign. II. C-495. 101 Pozn. 25, Mariássy, P., s. 21, 37. 102 Pozn. 25, Mariássy, P., s. 21, 25. 103 Pozn. 25, Mariássy, P., s. 21, 24. 104 U et C, F. 24, No. 13, sign. II. C-495. 105 Pozn. 17, s. XXXV – XXXVII.

ho kaštie�a, spolu so synmi Mikulášom a Gabrielom.106 V marci 1685 František umrel a jeho synovia kvôli zrade prišli o svoje majetky. Pod�a zápisu Spišskej komory sa medzi konfiškovanými majetkami nebohého Františka Mariášiho nachádzal „... nepoškodený kaštie� obohnaný hradbami s dvoma poschodiami (castellum muratum inte-grum duarum contignationum), zhorený majer a pivovar, jedna malá záhrada, jeden ve�ký ovocný sad patriaci ku kaštie�u, jedna pastvina pre ovce...“.107 Súrodenci Mariáši-ovci nakoniec prisahali vernos� vládnúcej dynastii Habsburgovcov a v decembri, po vyhlásení amnestie, opä� nadobudli svoje spišské a gemerské majetky. O pä� rokov neskôr (18. apríl 1690) získali stratené majetky donáciou od Leopolda I. aj dcéry Imricha Mariášiho.108

V poslednom stavovskom povstaní sa Mariášiovci opä� ocitli v nepriate�skom tábore. Už menovaný Mikuláš, ktorý sa zapojil aj do povstania I. Tökölyho, prestúpil na kalvinizmus a po vypuknutí povstania Františka II. Rákoci-ho v roku 1703 zaujal kostol a odovzdal ho reformovanej cirkvi. V roku 1710 cisársky generál Sigbert Heister obsadil Markušovce, kostol vrátil katolíkom a majetok Mariášiov-cov zabavil.109 Zo záznamov Spišskej komory z marca 1711 sa dozvedáme, že Mikuláš vlastnil opustenú a zni�enú štvrtinu horného, hradbami obohnaného kaštie�a (castelli superiorum partis quartae muratae), ktorá pozostávala z dvoch vyhrievaných miestností, jednej haly, dvoch pivníc a zna�ne poškodenej kuchyne so zni�enými dverami, pe-cami, oknami a komínmi.110 Zmienka o vlastníctve štvrtiny kaštie�a zodpovedá predpokladu E. Varjú, že priestory v rodinnej rezidencii boli budované pre štyri rodiny, pri�om pri každom obytnom trakte bola bašta a tri mali aj osobitné haly.111 Mikuláš býval však v Batizovciach, v Marku-šovciach sa zdržiaval jeho brat Gabriel.112 Gabriel mal dvoch synov, Františka a Gabriela. Majetok Gabriela ml., ktorý nemal mužských potomkov, prešiel pod�a súpisu z roku 1732 do vlastníctva štátu. Spomína sa v �om aj jed-noposchodová š�achtická kúria v Markušovciach, �iasto�ne murovaná, ale takmer v ruinách.113 Pôvodné rodové majet-ky sa �asom opä� vrátili do držby Mariášiovcov. Brat Gab-riela ml., František, s manželkou Zuzanou Sontágovou pristavali k dolnému kaštie�u (s ve�kou pravdepodobnos�ou ho možno stotožni� s jednoposchodovou markušovskou kúriou Gabriela ml.114) hospodárske budovy s bytmi pre služobníctvo pod�a nápisu v roku 1745.115 Ich syn Vlk dal v 70. rokoch 18. storo�ia kaštie� prestava� v rokokovom

106 Pozn. 17, s. XXXVIII. 107 U et C, F. 26, No. 21 (07.08.1685), sign. II. C-499. 108 Pozn. 17, s. 121, �. 517. 109 Pozn. 17, s. XLVIII; pozn. 27, s. 38 – 41. 110 U et C, F. 111, No. 29 (01.03.1711), sign. II. C-617. 111 Pozn. 3, s. 100. 112 Pozn. 27, s. 41. 113 U et C, F. 82, No. 99 (12.08.1732), sign. II. C-583. 114 V súpise majetkov Gabriela ml. Mariášiho z r. 1734 je jeho kúria lokalizovaná do Štefanoviec (U et C, F. 82, No. 56, sign. II. C-582), �o by zodpovedalo výstavbe dolného kaštie�a v r. 1643 v tejto obci. Štefanovce boli v�lenené do Markušoviec až v r. 1877. Majtán, M.: Názvy obcí Slovenskej republiky (vývin v rokoch 1773 – 1997). Bratislava 1998, s. 183, �. 1425. 115 Pozn. 39, s. 173.



štýle, vybudova� záhradný pavilón, tzv. Dardanely,116 a upravi� park na francúzsky spôsob.117

Z vyššie uvedených materiálov Spišskej komory vy-plýva, že rezidencia bola do za�iatku 18. storo�ia obývate�-ná. Kým v roku 1685 sa spomína ako „nepoškodený kaš-tie�“, o štvr�storo�ie neskôr (1711) bola jedna jej štvrtina „opustená a zni�ená“. Rovnako ako v 17., i v 18. storo�í pokra�ovala v obci výstavba pohodlných š�achtických kúrií a kaštie�ov, do ktorých sa s�ahovali rodinní príslušníci. �asom nechali majitelia minimálne využívaný opevnený kaštie� spustnú�. E. Varjú uvádza, že v polovici 18. storo�ia v dôsledku zásahu bleskom zhoreli strechy a odvtedy sa opevnený kaštie� nachádzal �iasto�ne v ruinách.118 O presnom dátume zásahu hromu, avšak do kostolnej veže d�a 17. júna 1773, sa zmie�uje M. Pajdussák.119 S rokom 1773 spájajú mnohí autori aj vyhorenie rodinného sídla.120 Nepodarilo sa nám zisti� hodnoverný prame�, ktorý by danú informáciu potvrdil alebo spochybnil. Objekt musel by� v druhej polovici 18. storo�ia s ur�itos�ou poškodený, túto informáciu obsahuje i nápis v portáli rytierskej siene:121 WOLFGANGVS MARIASSY DE MARKVSFALVA / DESOLATAS HAS AEDES REPARAVIT 1789 / DIEBVS MAYI – V májové dni 1789 tieto zni�ené budovy opravil Vlk Mariáši z Markušoviec.

Obnovu �asti budov, prinajmenšom rytierskej siene, pod�a uvedeného nápisu zabezpe�il v roku 1789 Vlk Mari-áši. alšia renovácia priestorov opevneného kaštie�a pod doh�adom stavite�a Rudolfa Steinhauza prebiehala

116 Dôvodom výstavby letohrádku bola pod�a. E. Sabola potre-ba reprezentatívnej spolo�enskej sály, ktorú nevyriešila ani renovácia opevneného kaštie�a, ani prestavba renesan�ného kaštie�a. Pozn. 39, s. 174. 117 Podrobne o stavite�och, umelcoch a umeleckých remeselní-koch, ktorí sa podie�ali na po�etných stavebných a obnovných aktivitách Vlka Mariášiho na jeho majetkoch pozri: Máriássy, Ö.: Szemelvények Máriássy Farkas magánlevéltárából (III. közlemény). Szepesi iparosok és m�vészek a XVIII. században, Közlemények Szepes vármegye múltjából 10/1918, s. 32 – 36. 118 Pozn. 3, s. 100. 119 Pozn. 27, s. 42. 120 Pozn. 39, s. 173; pozn. 15, s. 78; pozn. 9, s. 97; pozn. 13, s. 159; pozn. 24, s. 23. 121 Prepis pod�a nákresu Viktora Myskovszkého z r. 1888. Pozri: Kulturális Örökségvédelmi Hivatal Budapest, Tervtár, K-3239.

v rokoch 1843 – 1846.122 Vtedy bola adaptovaná z dôvodu odborného umiestnenia rodového archívu jedna miestnos� na prvom poschodí v severovýchodnej veži „v súlade s modernými požiadavkami na archívny depozit“.123 Do tejto miestnosti sa vstupovalo zo zasadacej siene a dodnes sa nad portálom zachoval nápis: ARCHIVUM / FAMILIAE MARIASS (Archív rodu Mariášiovcov).

Ved�ajšia miestnos� pri zasadacej sieni bola upravená ako študov�a a štýlovo zariadená.124 Štyria �lenovia Uhor-skej dejepisnej spolo�nosti125 uskuto�nili v roku 1872 cestu po spišských archívoch. Navštívili aj rodový archív Mari-ášiovcov a v periodiku Századok sa predseda komisie, Imre Nagy, o priestoroch archívu vyjadril nasledovne: „V jednej �asti tohto hradu je umiestnený rodový archív, o ktorý do dnešných dní pietnou starostlivos�ou dbajú �lenovia rodu; z jednej siene �asti tohto hradu, v ktorej sa schádzala, až do jestvovania panskej súdnej stolice, súdna rada rodu dispo-nujúca právom me�a, a na stenách ktorej visia portréty �lenov rodu žijúcich v minulom storo�í, vedú jedny plecho-vé dvere do jednej z veží hradu, v ktorej sú uschované vzácnosti rodového archívu“.126 Archív sa vo veži nachád-zal približne do roku 1935.127

V tretej štvrtine 19. storo�ia sa okrem archívu prav-depodobne využívala aj zasadacia sie� (zreštaurovaná v rokoch 1843 – 1846). Ale už v roku 1876 sa pamiatkar Viktor Myskovszky vyjadril, že „práve za�ala záhuba“ rezidencie. Pod odkvapom boli v tom �ase ešte vidite�né fragmenty ozdobnej bordúry ma�ovaného sgrafita a po dlážke sa pova�ovali zvyšky hlavíc stpov.128 O desa�ro�ie neskôr hodnotil stav poškodenia objektu nasledovne: „... Bašty, dve brány a východná �as�, v ktorej je rodový ar-chív, sú v dobrom stave. ... (Rytierska) sála, ktorá sa teraz, žia�, využíva ako sýpka, má pekný strop a dvojité rene-san�né okná s kovovými mrežami. ...zachované sú aj zvy-šky tapiet so zlatým vzorom a fresky. ... Vo vnútri hradných ruín možno nájs� ešte nieko�ko gotických dverí a okien... na renesan�ný štýl poukazujú aj zachované sgrafitové bord-úry“. Hovoril o požiari „pred nieko�kými rokmi“, pri kto-rom rodové sídlo úplne vyhorelo a západná �as� zostala v ruinách,129 ale neupresnil v ktorom roku.130

122 V r. 1843 rodinná rada rozhodla o adaptácii miestností na hrade na rodový archív v �o najkratšom možnom termíne. Po úprave používala rodinná rada zasadaciu sie� po prvýkrát 11. mája 1846, teda obnova sa uskuto�nila v priebehu rokov 1843 – 1846. MOL, Máriássy család levéltára, P-491, Nemzetségi üllésjegyzkönyvek V. kötet, 31 k., fol. 290v, 297, 302v. 123 Pozn. 17, s. 11. 124 Pozn. 17, s. 11. 125 Imre Nagy, predseda komisie, a jej �lenovia Albert Nyári, Kálmán Thaly, Dezs Véghely. Nagy, I.: A Magyar Történelmi Társulat 1872-ik évi szepes-vidéki kirándulása. 4. �. A markusfalvi bizottság jelentése. In: Századok, ro�. 6, 1872, �. 10, s. 659. 126 Pozn. 125, s. 659 – 660. 127 Pozn. 15, s. 78. 128 Myszkovszky, V.: A markusfalvi vár-templomról, s a Máriássy család czimerészeti emlékeirl, Archaeologiai Értesít 10/1876, �. 9, s. 270. 129 Myszkovszky, V.: Das Marksdorfer Schlos und die Wap-pentafeln der Familie Mariássy, Pannonia, Kassau, XIV/1885, �. 30, s. 1 – 2.

Obr. 7: Markušovce, prie�ny a pozd�žny rez severovýchod-ným objektom na kresbe I. Mezeya z r. 1913 (Archív KÖvH Budapest, K 3288).



Pred reštaurovaním letohrádku (1913 – 1914131) vy-konal architekt a u�ite� Vyššej priemyselnej školy stavebnej Ernest Foerk v roku 1911 odbornú prehliadku markušov-ských pamiatok,132 ktoré spolu so svojimi žiakmi zakreslil v lete roku 1913.133 Okrem priestorov archívu sa pod�a jeho úsudku opevnený kaštie� nachádzal už v stave úplnej ruiny.

V druhom desa�ro�í 20. storo�ia sa novými majite�mi dolného kaštie�a s letohrádkom stali Wielandovci. Rodinná rezidencia ostala vo vlastníctve Mariášiovcov aj po�as socializmu, nikdy nedošlo k oficiálnemu prevodu do vlast-níctva �eskoslovenského štátu,134 hoci už v 50. rokoch sa ako vlastník a správca objektu uvádza Miestny národný výbor v Markušovciach. �iasto�ne boli objekty v areáli opevneného kaštie�a využívané. Osemro�ná stredná škola (vtedajší názov pre sú�asnú základnú školu) mala v zasadacej sieni jednu triedu a súkromné osoby v �alších miestnostiach štyri byty.135 V 60. rokoch sa tu nachádzal depozit zbierkových predmetov Nábytkového múzea v Markušovciach.136 Za kultúrnu pamiatku bol objekt vy-hlásený až v roku 1963. Budovy boli zna�ne poškodené, preto bol vypracovaný prešovským strediskom Slovenské-ho ústavu pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Bratislave plán generálnych opráv – zastrešenia, nutných opráv a rekonštrukcie na roky 1966 – 1970.137 Múzeum malo zámer v jednej bašte umiestni� expozíciu venovanú u�ite�ovi národov – Jánovi Amosovi Komenskému a �alšie priestory využíva� ako depozity.138 K zabezpe�ovacím prácam sa však pristúpilo až v roku 1971139 a intenzívne prebiehali asi do roku 1974.140 V 80. rokoch síce v tla�i prebehla správa, že sa opevnený kaštie� rekonštruuje,141 ale fakticky sa v obnove nepokra�ovalo.142 Nádvorie bolo stále

130 Je možné, že mal na mysli požiar z r. 1882, ktorý spustošil aj kostol. Pozri: pozn. 27, s. 46. 131 Pozn. 17, s. VI. 132 Archív Pamiatkového úradu SR v Bratislave, Uhorská pamiatková komisia, zv. 55, s. 3967, spis �. 46 / 1911. 133 Pozn. 4, s. 1. 134 Za informácie �akujeme Petrovi Máriássimu. 135 Archív Pamiatkového úradu SR v Bratislave, Krajský ústav štátnej pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody Prešov (�alej len Archív PÚ SR, KÚŠPSOP Prešov), Markušovce – hrad, krabica 38, Dokument o návrhu generálnej úpravy, zme-ny využitia a adaptácie hradu v Markušovciach zo d�a 16. 06. 1956. 136 Archív PÚ SR, KÚŠPSOP Prešov, Markušovce – hrad, krabica 39, list �. 6/1965. 137 Archív PÚ SR, KÚŠPSOP Prešov, Markušovce – hrad, krabica 38, list �. 1781/1965. 138 Za informácie �akujem RNDr. Ladislavovi Spalkovi, riadi-te�ovi Múzea Spiša v Spišskej Novej Vsi. 139 Archív PÚ SR, KÚŠPSOP Prešov, Markušovce – hrad, krabica 38, list �. 1782/1971. 140 Archív PÚ SR, KÚŠPSOP Prešov, Markušovce – hrad, krabica 38, zpráva Ing. Bernarda Pavláska zo d�a 29. 10. 1974. 141 R. S.: Poh�adnice zo Slovenska (Markušovce hrad), Práca, denník Revolu�ného odborového hnutia, ro�. 35, 25. 10. 1980, �. 253, s. 9; Volná, A.: Renovujú hrad, Život 33/1983, �. 5, s. 37. 142 Za informácie �akujeme Ing. Jánovi Šofrankovi, starostovi obce Markušovce.

zavalené sutinou a renovácia interiéru ani neza�ala.143 Ob-jekt sa nevyužíval a chátral. Až v 90. rokoch zabezpe�il Peter Máriássy, po prevzatí komplexu do skuto�ného vlast-níctva, menšie úpravy kvôli rozkrádaniu materiálu.

Opevnený kaštie�, na základe vyššie uvedených sku-to�ností, bol nieko�kokrát vojensky atakovaný (1527, 1644) a poškodený požiarom (asi 1773, 1882), rovnako však slúžil aj kultúrnym ú�elom. Bol tu vzdelávací stánok, v ktorom sa už v 16. storo�í vyu�ovala aj sloven�ina a nie je vylú�ené, že sa tu zastavil aj J. A. Komenský, ktorý bol v priate�skom styku s Jánom Mariášim (brat stavebníka dolného kaštie�a, Františka).144 Mariášiovci významne zasiahli do osíd�ova-cieho procesu Spiša, ve�kou mierou sa podie�ali na jeho materiálnej prosperite a rozvoji duchovnej kultúry. Opev-nený kaštie� predstavoval pre rodinných príslušníkov bez-pe�né úto�isko, hlavnú rezidenciu, o ktorú v minulosti opakovane zápasili a ktorú priebežne obnovovali (1569, 1789, 1843 – 1846). Slávili sa v �om významné rodinné udalosti, napr. v roku 1639 sobáš Zuzany (dcéry Pavla spomínaného pri de�be majetku v roku 1589) s Ezechielom Görgeyom,145 a uschovával rodový archív. Sám Matej Bel sa vo svojom diele o objekte vyjadril ako o „vhodne využí-vanom kaštieli“ (eleganter subfructum castellum).146 V 20. storo�í sa ocitol na pokraji záujmu, v tieni dolného kaštie�a (obnovovaný v 50. rokoch, od roku 1959 je v �om umiest-nená expozícia historického nábytku) a letohrádku (obno-vovaný na prelome 70. a 80. rokov, od roku 1983 sa v �om nachádza expozícia klávesových hudobných nástrojov Múzea Spiša v Spišskej Novej Vsi).147

Výsledky architektonicko historického výskumu

Na základe uskuto�neného sondážneho výskumu možno vývoj skúmaného severovýchodného objektu v kontexte s okolitými stavbami zhrnú� do nasledovných stavebných etáp:

Z 1. – vrcholno- až neskorogotickej etapy boli na mieste skúmaného objektu identifikované zvyšky prízemia pôdorysne jednopriestorového objektu s vonkajšími roz-mermi 6,9 x 7,3 m (obr. 9: 2). Jeho tri zachované obvodové múry z kamenného pelasgického muriva hrúbky 80 – 90 cm tvoria dnes obvodové steny centrálnej miestnosti suterénu východného traktu a nesú zvyšky primárnej zvlnenej a dobre vyhladenej omietky s druhotnými vápennými ná-termi. Poloha nezachovaného severného múru bola identifi-kovaná nepriamo z nálezu severozápadného nárožia stavby. Indície o výške pôvodnej stavby poskytuje nález �asti juž-nej steny v hmote prie�ky v úrovni sú�asného 2. podlažia, dokladajúci existenciu murovaného horného podlažia. Stopy predpokladaného pôvodného trámového stropu niek-dajšieho prízemia bude možné v budúcnosti overi� len odkryvom násypu dnešnej valenej klenby, ktorá je mladšie-ho pôvodu. Z pôvodných otvorov sa zachovali vetracie

143 Kušnierová, E.: Poh�adnica z Markušoviec, Krásy Sloven-ska 59/1982, �. 5, s. 38. 144 Pozn. 39, s. 172 – 173. 145 Pozn. 17, s. 118, �. 501. 146 Bellius, M.: Hungariae antiquae et novae Prodromus. No-rimbergae 1723, s. 119. 147 Kopkáš, M. (ed.): Malý slovník spišských obcí. Abrahá-movce 2003, s. 123 – 124.



štrbinové otvory v strede východnej a južnej steny, ako aj vä�ší segmentovo zaklenutý vstupný otvor v západnej stene (obr. 9: A, B, C). Všetky otvory majú špalety vymurované z lomového kame�a a sú prekryté štiepanými plochými kame�mi, vstupný otvor segmentovým záklenkom.

Archeologickým výskumom bol v juhovýchodnom kúte pod dlážkou z udusanej hliny odkrytý základ murova-nej podnože predpokladaného technického zariadenia (pece ?), s ktorým zrejme súvisí aj do východného vetracieho otvoru druhotne v�lenená kamenná výlevka a polkruhovo zaklenutý otvor v južnej stene (obr. 9: S1). Archeologická sonda za�istila základ predpokladanej pece a západne od nej odkryla vápennú jamu. V hbke 110 – 115 cm bola pod dlážkou zachytená súvislá vrstvi�ka obsahujúca keramiku zo 14. – 15. storo�ia. Vz�ah vrstvy a základov opísanej najstaršej stavby zostal ale nejasný. Vzh�adom na výskyt vrstvy v širšom okolí objektu predpokladáme, že predchá-dzala jeho výstavbu a má z h�adiska datovania architektúry charakter termínu „ante quem“. Preto vznik stavby predpo-kladáme v rozmedzí sklonku 14. až priebehu 15. storo�ia, pri�om mladšie datovanie vylu�ujeme z dôvodu �asového zaradenia mladších prestavieb ešte do sklonku stredoveku. V súvislosti s charakterom zistených omietok a rámcovým datovaním nasledujúcich stavebných etáp ide teda nepo-chybne o zvyšok viacpodlažného stredovekého objektu, ktorý možno pod�a polohy na najvyššom mieste návršia a pod�a zistených znakov zaradi� do kategórie stredove-kých š�achtických kúrií a tvrdzí. Známe analógie pôdorysne blízkych jednopriestorových a archeologicky datovaných

š�achtických kúrií na území Slovenska majú vonkajšie pôdorysné rozmery 10,6 x 9,2 m (Zalužany z 2. polovice 13. storo�ia), 9 x 7,5 m (Poltár z 2. polovice 13. storo�ia), 10,7 x 8,8 m (Topo��ianky z 2. polovice 13. storo�ia), 12,5 x 10 m (Parížovce z 1. polovice 14. storo�ia) a 10,5 x 9,6 m (Šimonovany: fáza z 2. polovice 14. storo�ia).148 Uvedené kúrie sa s výnimkou Topo��ianok a Šimonovian však od nami zisteného jadra kaštie�a líšia �iasto�ne zahbeným spodným podlažím sprístupneným šijovým vstupom. Z posledných výskumov sa pôdorysným proporciám ziste-nej stavby blíži stredoveké jadro palácovej stavby hradu Zniev s vonkajšími rozmermi 7 x 8 m a hrúbkou múrov 0,8 m, ktoré žia� zatia� takisto nebolo možné presnejšie dato-va�.149 Za daných poznatkov vieme prostredníctvom analó-gií a zistenej sídliskovej vrstvy stavbu len orienta�ne dato-va� najskôr do rozsahu 14. až 15. storo�ia, pri�om viac informácií o pôvode objektu by mohol prinies� �alší arche-ologický výskum.

V rámci 2. – neskorogotickej stavebnej etapy bolo zistené rozšírenie staršej stavby severným smerom. Prístav-ba bola vymurovaná opä� z lomového kamenného muriva

148 Bóna, M.: Výsledky stavebno historického výskumu kaš-tie�a v Partizánskom, �as� Šimonovany. In: Archaeologia historica 21. Brno 1996, s. 351, 356, obr. 5/B. 149 Bóna, M.: Archívny ikonografický prame� ako zdroj po-znania zaniknutých prvkov fortifika�nej architektúry – príklad hradu Zniev. In: Monumetorum tutela – Ochrana pamiatok 16. Bratislava 2005, s. 198 – 199.

Obr. 8: Markušovce, celková situácia kaštie�a s rámcovou vývojovou analýzou. 1: 14. – 15. st., 2: prelom 15. a 16. st., 3: pred 1569, 4 a 5: 2. pol. 16. – 17. st., 6: mladšie (kresba M. Bóna).



a už od po�iatkov obsahovala na severovýchodnom nároží trištvrtevalcovú nárožnú baštu vonkajšieho priemeru 5,5 m, prepojenú s nárožím cez samostatný k��ok (obr. 9: 1). Sú-�asný vznik severnej prístavby a bašty dokladá jednoliaty priebeh a jednotná štruktúra muriva pod mladšími klenbami prízemia. Pod�a nálezových situácií vyplýva, že v rámci prízemia rozšíreného objektu bol odbúraním severnej steny staršej stavby vybudovaný celistvý interiér presvetlený �alšími dvomi štrbinovými otvormi na východnej strane. Prístup do prízemia zabezpe�oval nový polkruhovo zakle-nutý vstup v západnej stene (obr. 9: F; 11). Nako�ko otvor neobsahoval žiadnu uzatvárate�nú výpl� alebo závoru, je pravdepodobná aj pôvodná existencia �alšieho priechodné-ho priestoru západne od vstupu, ako tomu nasved�uje týmto smerom pokra�ujúce sú�asné murivo (prístupovej šije ?).

Pre �asové zaradenie uvedeného rozšírenia staršej stavby niet zatia� bližších datovate�ných zdrojov. S existenciou nárožných trištvrtevalcových bášt sa u š�achtických kúrií stretávame na konci stredoveku len ve�mi výnimo�ne a z h�adiska obrany tieto prvky ešte pred-stavujú skôr symbolickú, než reálnu funkciu (napr. nesko-rogotické jadro kúrie v Kotešovej z konca 15. storo�ia150). Rovnako sa výnimo�ne stretávame so špecifickým napoje-ním nárožnej bašty prostredníctvom k��ku.151 Pri h�adaní opory v písomných prame�och sa naskytá možnos� stotož-ni� uvedenú prestavbu s písomnými údajmi o prestavbe tunajšej kúrie (domu) Štefanom Mariášim medzi rokmi 1507 – 1516. Na základe písomne doložených dohôd Štefa-na s Levo�anmi, získal v roku 1507 súhlas na zvä�šenie kúrie, ktorú však nemohol na spôsob hradu alebo pevnôstky obohna� hradbami s baštami �i zemnými valmi, ohradený mohol by� jedine jednoduchou ohradou bez násypu, pri-�om bez súhlasu levo�ských meš�anov nemohla by� vyko-paná ani priekopa. Z jedného bodu vzájomnej dohody ale vyplýva, že napriek odporu Levo�anov Štefan Mariáši svoje sídlo nejakými hradbami obohnal. Stavebné úpravy mohli prebieha� najneskôr do roku 1516, kedy Štefan Mari-áši umrel. Pre možnos� stotožnenia opísanej stavebnej etapy s uvedenými písomnými zmienkami by mohla navrá-va� aj tá skuto�nos�, že predmetné konštrukcie sa zachovali len v úrovni prízemia, a mohli by� vo vyšších úrovniach rozobraté v nasledujúcich etapách hlavne v dôsledku násil-ného poškodenia objektu, ktoré je doložené v roku 1527.

V 3. – neskorogotickej etape došlo k pre�leneniu ce-listvého prízemia prie�kou a k postupnému zaklenutiu severného i južného priestoru (obr. 9: G). Kamenná valená klenba úzkeho severného priestoru má ešte stredoveký lomený prierez a plynulo prechádza do kopulovitej klenby v interiéri bašty (obr. 11). Cezúry medzi plentou klenby a obvodovým murivom bašty i k��ka boli zistené na bo�-ných osteniach štrbinových vetracích otvorov. Na povrchu muriva klenby sa dodnes vo vyte�enej malte zachovali otla�ky dosiek debnenia. Archeologická sonda v tomto priestore doložila prítomnos� maltovej dlážky. Kamenná valená klenba susedného južnejšieho priestoru �. 2 už nesie 150 Kresánek, P.: Kotešová, kúria, Pamiatky – príroda 13/1984, �. 4, s. 22. 151 Známy je príklad kúrie v Liptovských Vlachoch, ktorý pod�a výskumu Mgr. �uboša Kürthyho spadá do ranorene-san�ného obdobia.

hladenú omietku s náterom a k južnej stene sa opie-ra súvislou plentou rešpektujúc ešte funkciu vetracieho otvoru steny (obr. 9: B). Vzh�adom na odlišnú povrchovú úpravu tejto klenby predpokladáme, že vznikla v ur�itom �asovom odstupe od klenby severnejšieho priestoru, avšak ešte pred nasledujúcou 4. stavebnou etapou, v rámci ktorej dochádza ku znefunk�neniu vetracieho otvoru.

Pri zaradení tretej stavebnej etapy do sklonku stredo-veku sa opierame o hrotito valenú klenbu severného prie-storu majúcu ešte stredoveký charakter. Predpokladáme tiež, že opísaná tretia stavebná etapa prebehla pred vypále-ním a rozbúraním sídla Levo�anmi v roku 1527, ktorého dôsledkom mohla by� ve�kolepá prestavba sídla doložená v nasledujúcej etape.

Totiž 4. – ranorenesan�ná stavebná etapa znamenala objemnú a radikálnu prestavbu skúmaného objektu a jeho za�lenenie do nového ve�kého pozdžneho trojpodlažného palácového krídla. Radikálnos� prestavby a minimum za-chovaných konštrukcií z predošlých stavebných úprav (zvä�ša len v úrovni zahbeného prízemia) dokladá nielen ve�ký stavebný zásah, ale pripúš�a už spomenutý predpo-klad, že k prestavbe došlo po predošlom poškodení staršie-ho objektu.

V rámci prízemia staršej stavby dochádza k vonkajšiemu oplentovaniu východnej, južnej i severnej steny objektu a k jeho nadstavbe a zárove� k predženiu západným smerom. Novú plentu východnej steny s hrúb-kou až 134 cm a jej armovanie na juhovýchodnom nároží objektu po celej jeho výške vidno dodnes v mieste škáry na východnej fasáde (obr. 9: M; 13: A). Tenšou vonkajšou plentou južnej steny bolo zamurované vyústenie staršieho štrbinového otvoru (obr. 9: B) a bolo �ou lemované aj juho-západné nárožie staršej stavby. Samotné rozšírenie stavby západným smerom totiž nebolo riešené plynulým napoje-ním nového úseku južného prie�elia, ale jeho miernym usko�ením na sever. Dokladá to poloha zachovaného frag-mentu múru niekdajšej južnej fasády vidite�ného dnes v podschodiskovom priestore (obr. 9: H), ako aj jeho pokra-�ovanie pod úrov�ou dnešného terénu na nádvorí, zistené archeologickou sondou �. 7 (obr. 8: S7; 9: K). Sondou sa odkryla základová �as� a �as� nadzákladového muriva južnej obvodovej steny krídla, ktoré je v náznakoch zachy-tené aj na pôdoryse V. Myskovszkeho z roku 1889. Vzh�a-dom na skuto�nos�, že základ múru pretínal vrstvu zo 14. – 15. storo�ia, je možné jeho vznik datova� po uvedenom �asovom rozhraní. Tenká plenta severnej steny skúmaného objektu (obr. 9: L) plynulo prechádzala do severnej steny novovzniknutého krídla, ktorá je dnes v stave zrúcaniny nesúcej zvyšky dvoch úrovní primárnych okenných otvo-rov. Celkovo toto nové krídlo dosahovalo šírku okolo 9 m a celkovú džku (vrátane zahrnutého staršieho objektu s baštou) okolo 38 m, takže vyp�alo celý severný obvod rozšíreného š�achtického sídla (obr. 8: E).

Pod�a zbežného povrchového prieskumu možno v súlade so závermi J. Muka skonštatova�, že na západnom ukon�ení krídla bola sú�asne postavená hranolová veža, resp. vežový rizalit, dohliadajúci na západnú, dodnes za-chovanú bránu v pri�ahlom západnom hradobnom múre (obr. 8: F, G).



Obr. 9: Markušovce, pôdorys prízemia skúmaného objektu s vývojovou analýzou. 1: 14. – 15. st., 2 a 3: prelom 15. a 16. st., 4: pred 1569, 5: 2. pol. 16. st., 6: 2. pol. 17. st., 7: 18. st., 8: 20. st. (kresba M. Bóna, M. Šimkovic).

Obr. 10: Markušovce, pôdorys poschodia skúmaného objektu s vývojovou analýzou. 1: 14. – 15. st., 2 a 3: 2. pol. 16. st., 4: prelom 16. a 17. st., 5: 2. pol. 17. st., 6: 18. st. (kresba M. Bóna, M. Šimkovic).



Dôležitým nálezom poukazujúcim na vzh�ad jednej z prízemnej miestnosti nového krídla situovanej v susedstve staršieho objektu sú nábehy zrútenej lunetovej klenby zachované na obvodových stenách dnešného podschodiskového priestoru (obr. 9: 5). V �asti 2. po-dlažia skúmaného objektu sa po�as opisovanej prestavby nanovo vybudovali všetky obvodové múry vrátane 2. podlažia nárožnej bašty, ktorej múry boli v tejto úrovni perforované strie��ami (obr. 10: 6). Sondy potvrdili dovnútra roztvárané špalety strie�ní so segmentovými záklenkami a mladší pôvod ostení ich štrbín. V pôvodnom 3. podlaží bašty boli odkryté okenné niky dokladajúce odlišnú funkciu tohto podlažia, priamo dispozi�ne prepojeného so susednou miestnos�ou traktu.

Pri �asovom zaradení uvedenej stavebnej etapy do obdobia renesancie vychádzame nielen z charakteru zvyšku lunetovej klenby v dnešnom podschodiskovom priestore, ktorá jednozna�ne nesúvisí so staršou fázou dnešného schodiska, ako to predpokladal J. Muk, ale aj z renesan�ného charakteru zistených omietok v interiéri bašty. Pod�a vyššie uvedeného minima zachovaných �i ponechaných starších konštrukcií staršieho objektu v úrovni poschodia možno predpoklada�, že uvedená etapa sa mohla uskuto�ni� po vypálení kúrie a podkopaní i rozbúraní jej hradieb Levo�anmi v roku 1527. Zo skuto�nosti, že násled-ne sídlo pripadlo do cudzích rúk a ešte v roku 1560 sa uvá-dza ako zni�ené, nepredpokladáme jeho radikálnu prestav-bu pred rokom 1560. Až po roku 1560, kedy bolo zni�ené sídlo Mariášiovcov opä� uvedené do majetku Pavla Mariá-šiho, dochádza k rozsiahlej rekonštrukcii a radikálnej pre-stavbe, nako�ko v roku 1569 sa uvádza ako „znovuvybudo-vané“. Je preto možné na úrovni predpokladu s touto pre-stavbou uskuto�nenou medzi rokmi 1560 – 1569 da� do súvislosti práve opísanú 4. stavebnú etapu. Vzácnou pa-miatkou na toto obdobie zostala dodnes zachovaná, avšak silne poškodená nápisová doska s letopo�tom 1567, pripo-mínajúca zásluhy Pavla Mariášiho (obr. 4).

Nasledujúca 5. – vrcholnorenesan�ná stavebná etapa priniesla zosilnenie tenkého obvodového pláš�a bašty von-kajšou plentou a pokra�ovanie v celkovom rozširovaní opevneného sídla formou prístavby východného úseku hlavného múru napojeného na juhovýchodné nárožie ne-dávno vybudovaného severného krídla. Vonkajšia plenta bašty bola identifikovaná vo vertikálnych cezúrach bo�ných špaliet vetracieho otvoru na prízemí bašty a v stykoch jej napojenia na staršie murivo plenty na oboch stenách kr�ku bašty (obr. 9: N). Miesto napojenia hlavného múru na juho-východné nárožie severného krídla sa dodnes vyníma v podobe súvislej vertikálnej cezúry staršieho nárožia so zachádzajúcou omietkou (obr. 13: A). Múr výšky necelých 7 m pokra�uje v línii východnej fasády krídla južným sme-rom a je výškovo �lenený na širšiu spodnú �as� hrúbky okolo 1, 6 m a vyššiu tenšiu �as� hrúbky okolo 1 m obsahu-júcu štrbinové strie�ne pre ru�né palné zbrane (obr. 6). Hne� pri napojení múru na obytný trakt bola v �om zriade-ná dodnes zachovaná vstupná brána a nad �ou smolný nos, zachovaný len v �asti niky (obr. 8: J; 9: O; 10: A; 13: D, C).

Opísaná stavebná etapa bude pravdepodobne �asovo blízko naväzova� na predchádzajúcu, nako�ko predstavuje �alšiu etapu postupného rozširovania a opev�ovania š�ach-

tického sídla v 2. polovici 16. storo�ia. Nie je vylú�ené, že súvisela s písomne doloženou de�bou panstva medzi de-di�mi Pavla Mariášiho v roku 1589, po ktorej si Pavlovi štyria synovia rozdelili aj panské sídlo a postupne prispôso-bovali pre bývanie svojich rodín.

6. – neskororenesan�ná stavebná etapa bola identifi-kovaná na 2. podlaží skúmaného objektu, teda vo východ-nom ukon�ení vtedajšieho severného obytného krídla. V tejto úrovni došlo k pre�leneniu ve�kej miestnosti v susedstve bašty novou prie�kou cez výšku 2. a 3. podlažia (obr. 10: B). Z pôvodných prvkov sa v prie�ke zachovali vykurovacie otvory s kamennými neprofilovanými oste-niami a vstupný otvor. Sú�asne boli v tejto etape ústia strie�ní na poschodí bašty doplnené o kamenné ostenia

Obr. 11: Markušovce, lomená valená klenba a vstup do severného suterénneho priestoru (foto M. Bóna 2006).

Obr. 12: Markušovce, nárožná bašta skúmaného objektu (foto M. Bóna 2006).



vymedzujúce štvoruholníkové otvory a bašta nadstavaná o podkrovné podlažie s radom 10 malých štrbinových strie�ní pre ru�né palné zbrane (obr. 12; 13: E).

Pri zaradení opísanej stavebnej etapy do obdobia ne-skorej renesancie vychádzame len z pozície �asového zara-denia predošlej a následnej etapy a predpokladáme, že súvisí s postupným zdokona�ovaním sídla potomkami Pavla Mariášiho.

Do neskororenesan�ného obdobia spadá aj nasledov-ná 7. stavebná etapa prinášajúca opä� radikálnu prestavbu skúmaného objektu. Po�as nej došlo k asanácii, resp. k predchádzajúcemu násilnému zni�eniu takmer celého severného krídla, z ktorého bolo ponechané a vzápätí pre-stavané len východné ukon�enie v pôdorysnom rozsahu niekdajšej neskorogotickej kúrie s nárožnou baštou (obr. 8: A, B). Na zvyškoch murív západne pokra�ujúceho zruino-vaného traktu bol ako prístavba vybudovaný nový schodis-kový trakt (obr. 9: 5), ktorého obvodové steny pojali v úrovni prízemia zvyšky konštrukcií starších stien krídla s nábehmi zrútenej lunetovej klenby. Nové dvojramenné schodisko pozostávalo z dodnes zachovaných kamenných stup�ov a z jeho medzipodesty bol sprístupnený aj prevet v novom kútovom rizalite. Západná stena prevetového rizalitu bola zviazaná so zamurovkou nikedajšieho okenné-ho otvoru na poschodí zaniknutej �asti krídla (obr. 10: D).

Sú�asne s prístavbou schodiskového traktu je stavba z južnej strany rozšírená o úzky dvojpodlažný prístavok rešpektujúci svojim južným ukon�ením prítomnos� vstup-nej brány vo východnej hradbe (obr. 9: 3 a 4). Vstup do prístavku bol situovaný na prízemí južnej fasády a tvoril ho portál z druhotne vyskladaného neskorogotického ostenia. Ústil do novej južnej miestnosti, kde bola archeologickou

sondou odkrytá keramická dlažba zo štvorcových tvaroviek, situovaná 50 cm pod úrov�ou dnešnej dlážky (obr. 17: 5).

Po�as opísanej prestavby sa zárove� zmenilo výškové usporiadanie horných podlaží staršej stavby tak, že sa v rámci bývalého 2. a �iasto�ne 3. podlažia vytvorilo jedno podlažie. Novému výškovému usporiadaniu poschodia zodpovedajú aj všetky novovybúrané ve�ké okenné otvory s plastickými kamennými osteniami a nadokennou rímsou (obr. 12; 13; 16). Jednoduchšiu profiláciu ostenia malo len okno vo funk�ne menej významnom schodiskovom prí-stavku. Oknami poschodia docielenú osovo symetrickú kompozíciu nástupného východného prie�elia v strede zvýraznil nový arkier nesený trojicou trojdielnych pieskov-cových konzol. Dodnes sa z neho zachovali iba ložné �asti konzol a nika zo strany interiéru (obr. 5; 13: B; 14). Arkie-rom vybavená reprezenta�ná miestnos� na poschodí získala tiež kútový krb s renesan�ne profilovaným ostením (obr. 15; 16) a plošnú dekoratívnu výma�bu stien, ako to doložili výskumom identifikované fragmenty nástenných malieb. Všetky miestnosti poschodia boli prekryté trámovými stropmi bližšie nezisteného charakteru.

Z h�adiska umeleckohistorického majú použité archi-tektonické prvky ešte renesan�nú profiláciu, avšak svojim plytkým profilovaním a ve�kos�ou použitých otvorov sa už hlásia do záveru renesancie a nástupu baroka. Barokovému charakteru zodpovedá aj priestranné schodisko a profilácia schodiskových stup�ov. Preto predpokladáme, že uvedená stavebná etapa sa uskuto�nila v priebehu 2. polovice 17. storo�ia. Vzh�adom na skuto�nos�, že stavebná etapa rea-govala na predchádzajúce – takmer isto násilné zni�enie pozdžneho severného krídla, je možné ju poklada� ako odozvu na vyplienenie panského sídla protipovstaleckým

Obr. 13: Markušovce, východný poh�ad s vývojovou analýzou. 1: 1560 – 1569, 2: 2. pol. 16. st., 3: prelom 16. a 17. st., 4: 2. pol. 17. st., 5: 18. st., 6: 20. st. (kresba M. Bóna, M. Šimkovic).



vojskom v roku 1644. Hornú možnú hranicu tejto prestavby by mohol znamena� rok 1685, kedy sa už kaštie� spomína ako nepoškodený.

Po�as 8. – barokovej stavebnej etapy dochádza k roz-�leneniu prízemného priestoru južného prístavku na dve samostatné miestnosti novou prie�kou, pri�om vo východ-nejšej miestnosti bola zriadená �ierna kuchy�a (obr. 9: 3, 4). Predpokladáme, že vtedy bola miestnos� na poschodí bašty preklenutá novou plytkou tehlovou kopulovitou klenbou, ktorá nahradila starší trámový strop. �i bol staticky naruše-ný arkier v miestnosti poschodia odstránený už v tejto, alebo v niektorých z nasledujúcich etáp, nebolo možné zisti�. V každom prípade jedna z kresieb objektu od V. Myskovszkeho z roku 1889, ktorá arkier ešte zachytáva, nepatrí na základe analýzy viacerých detailov k hodnoverným vyobrazeniam stavby, ale len k romantic-kým kresebným rekonštrukciám sídla (obr. 5).

Pod�a charakteru použitých prvkov v �iernej kuchyni a prevliekanej mreže v okne zamurovky odstráneného ar-kiera možno predpoklada� realizovanie opísaných úprav v 2. polovici 18. storo�ia, pravdepodobne po požiari, ktorý zachvátil kaštie� okolo roku 1773, kedy sa uskuto�nila aj oprava sídla, datovaná nápisom na portály susedného juž-ného krídla do roku 1789.

Mladšie stavebné úpravy 19. – 20. storo�ia súvisia s drobnými úpravami interiéru skúmaného objektu, ktorý bol pod�a písomných prame�ov medzi rokmi 1843 – 1846 upravený stavite�om Rudolfom Stienhauzom na rodinný archív Mariášiovcov. S týmito úpravami s ve�kou pravde-podobnos�ou súvisia aj zachované klasicistické mreže v oknách poschodia, druhotne vytesaný nápis v nadpraží portálu sprístup�ujúceho archívnu miestnos�, ako aj ple-chové, dnes už nezachované dvere, ktoré boli v uvedenom období pod�a písomných prame�ov osadené do portálu sprístup�ujúce miestnos� archívu na poschodí bašty.

V niektorej z mladších úprav objektu, pravdepodobne po požiari, ktorý poškodil sídlo asi v roku 1882, došlo aj k takmer plošnému odstráneniu renesan�ných interiérových omietok zdobených výma�bou v zasadacej miestnosti na poschodí a k novému preomietaniu interiéru hladenou omietkou s monochrómnymi vápennými nátermi. Archeo-logický výskum v priestore �iernej kuchyne na prízemí doložil prestavbu staršej kach�ovej pece na pekárenskú (obr. 18), pri�om v susednej miestnosti identifikoval zvyšky kach�ovej pece z konca 19. storo�ia.

Medzi najmladšie úpravy 20. storo�ia možno zaradi� aj fragmenty okenných rámov okien na poschodí, ktoré boli pod�a historických fotografií osadené z vnútornej i vonkajšej strany okenných ostení. V rokoch 1971 – 1974 boli uskuto�nené na pamiatke zabezpe�ovacie práce, ku ktorým možno zaradi� vyspravky spodných �astí fasád farebne kontrastným kamenným murivom, ako aj neodô-vodnenú tehlovú nadstavbu nárožnej bašty (obr. 12; 13: E). Zárove� bol v rokoch 1974 – 1975 (ozna�ených na kovo-vých vlajkách vo vrchole strechy vidite�ných ešte v 80. rokoch) realizovaný nový krov celého objektu.

Výsledky archeologického výskumu

Archeologický výskum prebiehal v interiéri i exteriéri severovýchodného objektu. V prvej etape bol uskuto�nený geofyzikálny prieskum (magnetometrické a georadarové meranie). Jeho cie�om bolo zistenie anomálií, ktoré mal následne preveri� sondážny archeologický výskum.

Obr. 14: Markušovce, juhovýchodný kút siene poschodia s nikou po odstránenom arkieri (foto M. Šimkovic 2006).

Obr. 15: Markušovce, juhozápadná �as� siene na poschodí s kútovým krbom (foto M. Šimkovic 2006).

Obr. 16: Markušovce, dokumentácia neskororenesan�ného okna a krbu (kresba M. Šimkovic, M. Bóna).



V rámci interiéru severovýchodného objektu boli zrealizo-vané nasledovné sondy:

Sonda �. 1 bola situovaná do juhovýchodného kúta centrálnej miestnosti prízemia �. 2 (obr. 9: S1). Bola �ou odkrytá zásypová vrstva, tvorená žltou ílovitou hlinou, do ktorej bolo založené sondážne odkryté kamenné murivo predpokladanej podnože neznámeho technického zariade-nia. V západnom susedstve muriva bola zachytená vápenná jama a v hbke 110 – 115 cm vrstva ve�mi jemnej sivej hliny s obsahom keramiky zo 14. až 15. storo�ia. Táto vrst-va bola zachytená aj v sondách �. 3 a 6.

Sonda �. 2 bola vytý�ená v severnom pivni�nom priestore �. 1, v �asti nárožnej bašty (obr. 9: S2). V hbke 40 až 50 cm boli zachytené zvyšky maltového poteru tvoriace-ho pochôdznu vrstvu priestoru, neskôr po okrajoch stien narušenú. V strede sektoru sondy bola nájdená kolová jama, súvisiaca s neznámou konštrukciou.

Sonda �. 3 bola situovaná v severovýchodnom kúte miestnosti �. 4 (obr. 9: S3). Odkryla zvyšky sokla kach�ovej pece, ktorá sa napájala na komínové teleso v deliacej vý-chodnej prie�ke. V tejto výške boli zistené tiež zvyšky zni�enej drevenej konštrukcie podlahy miestnosti. Násled-ným prehbením sondy o 50 cm sa pod vrstvami novoveké-ho zásypu podarilo odkry� neskororenesan�nú dlažbu, tvorenú tehlovými dlaždicami s rozmermi 27 x 27,5 x 5 cm kladenými do riadkov (obr. 17: 5). alším prehbením na podložie bola v hbke 110 – 120 cm od dnešnej dlážky opä� zachytená sivá vrstva s nálezmi zo 14. – 15. storo�ia, ktorá bola zachytená aj v sonde �. 1 v susednej miestnosti. Od hbky 125 cm sa už nachádzal sterilný terén.

Sonda �. 4 bola umiestnená do severného uzáveru vstupnej miestnosti �. 3 (obr. 9: S4), kde boli po odstránení stavebných sutín odkryté zvyšky pece z druhej polovice 19. storo�ia (obr. 18). Chlebová pec ústila do staršieho komí-nového telesa. Dlažba miestnosti bola vyskladaná z klasovi-

to kladených tehál. alším rezom bola rozobratá polovica roštu pece a pod zásypom boli zistené fragmenty staršej barokovej kach�ovej pece. Tá bola postavená na dlažbe z dvoch druhov tehlových dlaždíc, patriacich pravdepodob-ne ešte do neskororenesan�ného obdobia. Pod touto dlaž-bou bola zachytená aj �alšia tehlová dlažba, ktorá bola od neskororenesan�nej oddelená iba tenkou maltovito hlinitou vrstvi�kou.

alšie sondy boli situované v exteriéri kaštie�a a ich poloha vychádzala z anomálií zistených geofyzikálnym prieskumom. Zatia� sa nepodarilo sondážne preveri� iba ve�kú anomáliu zistenú vo východnom predpolí kaštie�a, v tesnom susedstve obvodového múru, ktorá pravdepodob-ne signalizuje zasypanú vonkajšiu priekopu (obr. 8: P).

Sonda �. 5 sa dotýkala pôvodného severovýchodného nárožia juhovýchodnej palácovej budovy, na ktoré je napo-jený múr mladšej východnej prístavby (obr. 8: S5). Pri prehlbovaní sondy bol v hbke 110 cm zachytený praveký objekt pozostávajúci zo sídliskovej jamy kruhového pôdo-rysu s priemerom 80 cm a vani�kového profilu. Z jeho zásypu pochádza vä�šie množstvo archeobotanických zvyškov a dva kusy pravekej keramiky. Konzistencia výpl-ne sa zhoduje s pravekým objektom odkrytým v nasledujúcej sonde �. 6.

Sonda �. 6 mala preveri� základovú škáru v �asti zá-padného obvodového múru severovýchodného objektu (obr. 8: S6). Koruna predstúpeného základu sa zistila len 30 cm pod dnešným terénom, pri�om základová škára sa na-chádzala a �alších 140 cm nižšie. Múr narušoval sivú vrst-vu s keramikou zo 14. – 15. storo�ia, situovanú v hbke 110 cm. V severovýchodnom rohu sondy bol v hbke 115 cm nájdený aj silne porušený objekt, z ktorého sa nepodarilo získa� archeologický materiál, no konzistencia jeho výplne sa zhoduje s pravekým objektom v sonde �. 5.

Posledná sonda �. 7 mala preveri� prítomnos� južné-ho obvodového múru zaniknutej �asti severného palácové-ho krídla, ktorý je vyzna�ený na starších plánoch kaštie�a (obr. 8: S7). Zis�ovacia sonda ukázala, že predmetný múr pokra�oval v línii východnej steny schodiskového prístavku severovýchodného objektu, pri�om koruna predstúpeného základu sa nachádzala 50 – 60 cm pod dnešným terénom a základová škára bola zistená v hbke 260 cm.

Obr. 17: Markušovce, novodobé signované tehly 1 – 4 a neskororenesan�né dlaždice 5 (foto M. �urný 2006).

Obr. 18: Markušovce, zvyšky odkrytej pece v sonde �. 4 (foto M. Bielich 2006).



Nálezy získané archeologickým výskumom možno rozdeli� do troch chronologických skupín. Najstaršiu tvorí praveká keramika a archeobotanické vzorky. Datovanie tohto súboru je v sú�asnosti nemožné pre prílišnú zlomkovitos� materiálu (obr. 19: 1). Druhú najpo�etnejšiu skupinu nálezov tvorí keramika a železné predmety z obdobia neskorého stredoveku, datované do rozmedzia 14. – 15. storo�ia (obr. 19: 2,3,6,7,8).152 Poslednú novovekú skupinu keramických nálezov zo 16. – 19. storo�ia dop�a aj malý súbor tehál a dlaždíc. Pre celý súbor je typické použitie silno železitej hliny s prídavkom ostriva – piesku. V sonde �. 4 odkrytá keramická dlažba situovaná pod deštrukciou barokovej pece bola zložená z nezna�kovaných tehál (21,2 – 22 x 15,6 – 16,5 x 5 – 5,8 cm) predstavujúcich tzv. ploché renesan�né tehly. Tehlové dlaždice tohto typu sú známe z viacerých skúmaných lokalít v Bratislave,153 Pe-zinku, Holiciach,154 Oponickom hrade, alebo v Košiciach.155 Pri ich datovaní sa priklá�ame k zaradeniu do 17. storo�ia, pri�om používanie tohto rozmeru nie je vylú�ené ani v 16. storo�í. Pod touto dlažbou bola zistená 152 Uli�ný, M.: Premeny východoslovenskej keramiky v 13. – 17. storo�í (hrad Šariš). Dizerta�ná práca. Prešov 2004. 153 Cheben, I. – Bielich, M. – �urný, M.: Záchranný archeolo-gický výskum na Hodžovom námestí v Bratislave. In: Študijné zvesti AÚ SAV 40, 2006. Nitra 2007, s. 164, tab. 3: 1 – 6; 4:7. 154 �urný, M.: Holice, kostol sv. Petra a Pavla. Dokumentácia a vyhodnotenie nálezov stavebnej keramiky. In: Hanuš, M. – Hladíková, K.: Holice, kostol sv. Petra a Pavla. Nálezová správa. Bratislava 2007 (Pamiatkový úrad SR), s. 3, tab. 3:1–6; 4: 7. 155 Nagy, P.: Stredoveká stavebná keramika na Slovensku. Diplomová práca. Bratislava 2003 (KA FF UK v Bratislave), s. 116, kat. �. 78.

storo�í. Pod touto dlažbou bola zistená staršia dlažba z dotvrda vypálených tehál s rozmermi 22,3 – 24,5 x 9,8 – 11,5 x 5,5 – 6,3 cm. Tieto tehly sú až do sklovita vypálené, v dôsledku �oho nadobudli hnedofialovú farbu. Tehly po-dobného charakteru ale iných rozmerov poznáme zo Spiš-ského hradu a �erveného kláštora, kde sú zara�ované do gotického obdobia. Zo zberu v areáli hradu pochádza aj ru�ne vyrobená tehla s rozmermi 26 x 15,2 – 15,4 x 5,1 – 5,4 cm a zlomky �alších dvoch tehál, opatrených negatív-nou zna�kou. Práve spôsob prevedenia zna�iek napovedá, že tieto tehly mohli by� vyrobené najskôr až na sklonku 19. a v priebehu prvých dekád 20. storo�ia, a to v niektorej z mechanizovaných tehelní v okolí Markušoviec.156 Pri zna�ke „M“ možno predpoklada� spojitos� s menom Mari-áši. Výklad zna�ky „TJ“ je neznámy (obr. 17:1, 2).

Vä�šina zvieracích kostí získaných po�as archeolo-gického výskumu nesie stopy po �udskej �innosti (záseky a zárezy). Kosti pochádzajú zvä�ša z domácich zvierat, z divo žijúcej fauny je zastúpený iba zajac.

Záver

Na základe vyššie uvedených výsledkov jednotlivých výskumov môžeme skonštatova�, že výrazne doplnili dote-rajšie strohé poznatky o vývoji najstaršieho opevneného sídla v Markušovciach, skorigovali a doplnili predpoklady vyplývajúce zo staršieho prieskumu J. Muka a v súvislosti so zisteniami o podobe objektu v stredoveku nazna�ili potrebu zmeny doterajšej klasifikácie objektu.

156 �urný, M.: Poznatky o výrobe a zna�kovaní tehiel na území mesta Nitra a na jeho okolí v období novoveku. In: Arch. Technica 24. Brno 2006, s. 55.

Obr. 19: Markušovce, tabu�ka s pravekými (1) a vrcholnostredovekými nalezmi. 2: železný nožík, 3: ostroha, 4: zlomok vitrážo-vého skla, 5: klinec, 6: hrncovitá nádoba, 7: misa s vlnovkou, 8: hrncovitá nádobas obežnými líniami, 9: fragment komorovitej kachlice (kresba B. Arvaiová).



Napriek tomu, že nebolo doteraz možné podrobne preskúma� celý stavebný komplex š�achtického sídla, vý-sledky doterajšieho archívneho i terénneho výskumu spo-chyb�ujú v tejto lokalite existenciu hradu od 13. storo�ia v zmysle dnešnej zaužívanej klasifikácie.157 Realizácia tunajšieho hradu je spochybnená nielen problematickým vz�ahovaním listiny z roku 1284 na túto lokalitu (neuvádza sa totiž miesto povo�ovanej stavby hradu), ale aj úplnou absenciou mladších stredovekých zmienok o existencii tunajšieho hradu v 14. – 15. storo�í. V tejto súvislosti je tiež dôležité zistenie, že okrem najstaršieho pravekého osídlenia lokality sú najstaršie zistené stredoveké nálezy datované až na koniec 14. a do 15. storo�ia.

Najstarší zistený objekt v podobe pôdorysne jedno-priestorového „kamenného domu“ na najvyššom mieste návršia, predstavujúceho obvykle hlavný objekt známych š�achtických kúrií 13. – 14. storo�ia, ale na druhej strane dokladá, že v tejto lokalite mohlo by� v priebehu 14. – 15. storo�ia vybudované menšie š�achtické sídlo. Poloha tejto stavby na najvyššom mieste návršia nabáda tiež k predpokladu poklada� stavbu za najstaršiu známu archi-tektúru tunajšieho opevneného sídla. Avšak bez hbkového výskumu �alších stredovekých objektov nie je takýto záver možný a len �alší výskum môže odpoveda� na otázku, �i identifikovaný objekt bol sú�as�ou vä�šieho opevneného (resp. ohradeného) komplexu. Presnejšie �asové zaradenie objektu na základe archeologického výskumu nie je možné, nako�ko nebol zistený jeho konkrétny vz�ah k vrstve s nálezmi rámcovo datovate�nými do 14. – 15. storo�ia. Výskyt tejto vrstvy v interiéri i širšom okolí objektu nazna-�uje, že predchádzala jeho výstavbu, ktorú preto predpokla-dáme od sklonku 14. až v priebehu 15. storo�ia. Mladšie datovanie vylu�ujeme z dôvodu �asovej zaraditelnosti mladších prestavieb objektu ešte na konci stredoveku. V rámci nich dochádza k rozšíreniu stavby do podoby blo-kového objektu s nárožnou baštou a už môže súvisie� aj s výstavbou �alších murovaných objektov v blízkosti. Zbežným prieskumom sme totiž v juhozápadnom kúte centrálnej �asti opevneného sídla identifikovali nadzemné zvyšky �alšieho stredovekého objektu �asovo predchádzaj-úceho neskoršie renesan�né stavebné etapy (obr. 8: C). Zameranie objektu z roku 1913 ukazuje, že aj táto malá pozdžna stavba, neskôr zahrnutá do ve�kého južného palá-cového krídla, obsahovala pri juhozápadnom nároží valco-vú baštu pripojenú k��kom podobne, ako je tomu v nami skúmanom objekte (obr. 1; 8: C). Inú stredovekú stavbu pravdepodobne indikuje dnes neprístupný pozdžny pivni�-ný priestor pod dnešným nádvorím, v polohe medzi opiso-vanými stredovekými stavbami (obr. 8: D). Predpokladané zaradenie do stredoveku vychádza predovšetkým zo sku-to�nosti, že svojim pôdorysom nerešpektuje južné rene-san�né palácové krídlo, s ktorého pivnicou je prepojený úzkou chodbi�kou.

Najstaršie murované opevnenie na skúmanej lokalite doterajší výskum doložil až v rámci renesan�ných presta-vieb. Súvisí s vybudovaním rozsiahleho severného paláco- 157 Pod pojmom hrad vnímame pre obdobie vrcholného stredo-veku stavebný komplex s viacdielnou a rozvinutejšou staveb-nou dispozíciou, majúci dominantnú obrannú funkciu doloženú zvä�ša murovaným opevnením a priekopami.

vého krídla, ktoré na východe zahrnulo aj poškodené zvy-šky skúmanej stredovekej stavby (obr. 8: E). Na uvedené krídlo opatrené vežovým rizalitom na západe sa napájal sú�asne postavený úsek západného opevnenia so vstupnou bránou (obr. 8: G). Tento úsek sa druhotne bez previazania napojil na severozápadné nárožie zmieneného druhého stredovekého objektu v juhozápadnom kúte areálu. V krátkej �asovej následnosti možno predpoklada� aj budo-vanie východného úseku opevnenia, ktoré sa bez previaza-nia napojilo na juhovýchodné nárožie severného ranorene-san�ného palácového krídla (obr. 13: A). Vo východnom predpolí tohto úseku opevnenia bola georadarovou pro-spekciou zistená anomália umož�ujúca predpoklada� exis-tencia zasypanej priekopy šírky okolo 4 až 8 m, ktorou bolo panské sídlo oddelené od severne pokra�ujúceho temena návršia (obr. 8: P).

K vzniku južného palácového krídla, dominujúceho dnes vo svojej strednej �asti celému opevnenému sídlu, sa bez hbkového výskumu nedá s istotou vyjadri� (obr. 8: H). Vzh�adom na jeho druhotné pripojenie k zmienenému juhozápadnému stredovekému objektu a vzh�adom na jeho obkolesenie južným okruhom opevnenia s juhovýchodnou nárožnou baštou až v rámci druhotného predženia rene-san�ného východného úseku opevnenia, možno predpokla-da�, že krídlo vzniklo až v priebehu 2. polovice 16. storo�ia na mieste rozobranej stredovekej zástavby siahajúcej v podobe pozdžnej pivnice do dnešného nádvoria (obr. 8: D). Vznik opevnenia západného priechodného predhradia tiež nie je presnejšie známy, no pod�a jeho druhotného napojenia na ranorenesan�né severné krídlo možno jeho vznik takisto o�akáva� až v priebehu 16. storo�ia. Zachova-né zvyšky nárožných bášt po bokoch vstupnej brány na západe sú výsledkom o nie�o mladších úprav.

Výskumom sa podarilo doloži� aj v písomných pra-me�och uvádzané vyplienenie panského sídla v roku 1644, ktoré dávame do súvisu so zánikom severného palácového krídla, z ktorého bola po poškodení ponechaná len severná obvodová stena (obr. 8: E). Nanovo bola zrekonštruovaná iba východná �as� krídla s nárožnou severovýchodnou baštou, ktorá po prestavbe nadobudla dnešný rozsah. Re-prezenta�ný charakter zvýraz�oval nový ústredný arkier na východnej fasáde a doložená výma�ba siene na poschodí. V rámci barokových úprav skúmaného objektu dochádza k zriadeniu �iernej kuchyne v novovymedzenom priestore na prízemí a zrejme vtedy došlo aj k odstráneniu staticky narušeného arkiera na východnom prie�elí. alšie úpravy v 19. a 20. storo�í sa týkali drobných úprav v interiéri v súvislosti s jeho adaptáciou na rodinný archív Mariášiov-cov (medzi 1843 – 1846), pri�om archeologickým výsku-mom prízemia sa doložila aj úprava starších vykurovacích telies. Po požiari, ktorým boli objekty poškodené pravdepo-dobne v roku 1882, dochádza k výmene interiérových omietok. V rámci rozbehnutej komplexnej obnovy bola v rokoch 1974 – 1975 obnovená strešná konštrukcia skú-manej stavby, avšak pre neukon�enos� obnovy stavba chát-rala a podliehala vandalizmu miestnych obyvate�ov.

V sú�asnosti pripravovaná obnova a využitie objektu pre ú�ely rodiny Mariášiovcov dávajú nádej na oživenie a zastavenie chátrania tejto cennej stavby.



Ergebnisse der bisherigen Erforschung der adeligen Residenz in Markušovce Martin Bóna – Michal Šimkovic – Henrieta Žažová – Mário Bielich – Marián �urný – Ján Tirpák

Dieser Beitrag fasst die Ergebnisse der interdisziplinären Teiluntersuchung des befestigten Herrensitzes in Markušovce zusammen. Die auf den Wohnpalast mit einer Eckbastion in der nordöstlichen Hofplatzecke der Anlage konzentrierte Erfor-schung glich einer Vorbereitungsdokumentation für die geplan-te denkmalpflegerische Wiederherstellung. Die Forschungsar-beiten umfassten bauhistorische, archäologische und archivari-sche Untersuchungen des betroffenen Teils der Residenz.

Die befestigte Kastellanlage erstreckt sich auf dem Gip-fel und Abhang einer flachen Anhöhe im Zentrum der gleich-namigen Gemeinde oberhalb des ehemaligen Fernwegs, der das Tal des Flusses Hornád durchquert. Den Hügelgipfel in der unmittelbaren Nähe des Kastells nimmt die von einer unabhän-gigen Wehranlage umsäumte Kirche St. Michal mit einem spätromanischen Kern ein. In der Fachliteratur ist die adelige Residenz in Markušovce als eine Burg erwähnt, wobei ihre Entstehung in die zweite Hälfte des 13. Jahrhunderts datiert ist. Man geht dabei lediglich von einer wahrscheinlich aus dem Jahre 1284 stammenden Urkunde aus, mit der die Vorfahren der Familie Mariáši die Genehmigung zum Aufbau der Burg erhielten. Was die Burg betrifft, gibt die undatierte Urkunde allerdings keinen Bauort an, und deshalb stellt der ursprüngli-che Aufbewahrungsort der Urkunde im Archiv des Geschlechts Mariáši das einzige Indiz für die Lokalisierung der Burg in Markušovce. Zweifel hinsichtlich des Aufbaus der hiesigen mittelalterlichen Burg steigen wegen jüngeren Urkunden auf, welche die hiesige Residenz erst seit dem Ende der mittelalter-lichen Epoche erwähnen, und zwar als eine adelige Kurie. Auch die Ergebnisse der bisherigen Feldforschung belegen, dass die Residenz lediglich als eine mittelalterliche adelige Kurie und als ein neuzeitliches Kastell klassifiziert werden kann, wobei die Entstehung der ältesten identifizierten Teile in die Zeit zwischen dem Ende des 14. Jahrhunderts und dem 15. Jahrhundert datieren kann.

Was die bauliche Entwicklung der Residenz betrifft, ist es in dem erforschten nordöstlichen Gebäude gelungen, insge-samt 9 Entwicklungsetappen zu identifizieren, welche die Entwicklung der Anlage vom Mittelalter bis zum 20. Jahrhun-dert repräsentieren. Die älteste festgestellte Architektur stellt ein Teil eines ungefähr rechteckigen Blockbaus mit den Mas-sen von 6,9 x 7,3 m dar, die anfänglich mindestens über zwei Geschosse verfügte. Nach der Fundlage aus einer archäologi-schen Probe im Innenraum, sowie nach der Datierung der nachfolgenden Baumassnahmen in dem Gebäude ist es mög-lich, den Aufbau annährend in die Zeit zwischen dem Ende des 14. Jahrhunderts und dem 15. Jahrhundert zu datieren. In einem breiteren Kontext wird der Blockkern des Kastells in Mar-kušovce zu ähnlichen adeligen Einraumkurien beigeordnet, die auf dem slowakischen Gebiet in Zalužany, Poltár, Topol�ianky, Parížovce und Šimonovany vorkommen. Der ursprüngliche Bau wurde noch im Laufe des Spätmittelalters nordwärts um einen neuen Raum und eine neue vorgeschobene Bastion er-weitert, wobei er nachfolgend im Einklang mit der Disposition eingeteilt und im Erdgeschoss gewölbt wurde. In Konfrontation mit archivalischen Urkunden werden die beschriebenen spät-mittelalterlichen Baumassnahmen noch in die Zeit vor der gewaltsamen Beschädigung der Kurie durch das Heer der Stadt Levo�a im Jahre 1527 gelegt. Aufgrund der vorläufigen Be-

schauung des Kastells vermutet man, dass gegen das Ende des Mittelalters ein weiteres gemauertes Objekt südöstlich von der erforschten Anlage entstand, das gegenwärtig nur im Zustand einer Ruine erhalten ist.

Die vierte Entwicklungsetappe betrifft eine radikale Umgestaltung und Erweiterung der mittelalterlichen Residenz. Ihre Erdgeschosskonstruktionen wurden in den östlichen Rand des neuen länglichen Palastflügels (Masse: ca. 38 x 9 m) ein-verleibt, der zuerst die Bebauung an der nördlichen Umfas-sungslinie der Kastellanlage darstellte. Die Eingänge in die stufenweise befestigte und erweiterte Kastellanlage waren in die Mitte der westlichen und östlichen Hauptmauer situiert. Sowohl der Renaissancecharakter des neuen Nordflügels und die minimale Menge der belassenen Konstruktionen der mittel-alterlichen Kurie deuten nun an, dass die Umgestaltung nach der Beschädigung der Residenz durch die Angreifer aus Le-vo�a im Jahre 1527 verlaufen sein kann; wahrscheinlich war es zwischen 1560 und 1569 unter Pavol Mariáši. Im Laufe der weiteren Umgestaltung im Renaissancestil kam es zur Verstär-kung der Außenwand der Eckbastion und auch zum Aufbau des östlichen Abschnitts der Wehranlage mit einem Aussen-graben. Diese Umgestaltung hängt wahrscheinlich mit den Aktivitäten nach der Aufteilung des Herrenguts unter die Erben von Pavol Mariáši im Jahre 1589 zusammen, wonach die Erben auch den Herrensitz aufteilten und für die Wohnbedürfnisse ihrer Familien stufenweise anzupassen pflegten.

Die sechste, im Stil der Spätrenaissance durchgeführte Umgestaltung wurde im zweiten Stock festgestellt, und zwar in dem östlichen Abschluss des damaligen nördlichen Wohnflü-gels. Dort kam es zu jener Zeit zum Aufbau einer Trennwand und gleichzeitig zum Überbau der Eckbastion, sowie zur Um-gestaltung der Mündung von älteren Schiessscharten. In Anbet-racht der verwendeten architektonischen Glieder gehört die nachfolgende, in der Reihenfolge siebte, Bauetappe in die Zeit der Spätrenaissance und höchstwahrscheinlich reagierte sie auf die Beschädigung des Nordflügels im Jahre 1644. Von seinen Konstruktionen wurden nur die äußere Umfassungsmauer und der östliche Abschluss mit der Eckbastion belassen; nach der Erweiterung wurden beide Objekte in die gegenwärtige Gestalt umgebaut. Zu dem auf diese Weise entstandenen Eckobjekt gehörte auch das neue Treppenhaus, das auf den Überresten des sanierten Flügelteils erbaut wurde. Im Rahmen der Umges-taltung wurde ebenso die Höhengliederung der Geschosse verändert. Dank dem großen Erker an der Ostfassade wurde gleichzeitig der repräsentative Charakter der Anlage noch gestärkt.

Während der Barockzeit wurde hier eine so genannte „schwarze Küche“ (d.h. offene fensterlose Feuer- und Koch-stelle ohne Rauchabzug) errichtet. Entfernt wurde dabei der statisch beschädigte Erker. Bei der archäologischen Erfor-schung wurde hier ein neuer Kachelofen aus dieser Zeit festge-stellt. Die Bauentwicklung der Residenz schließt sich mit den Baumassnahmen aus dem 19. und 20. Jahrhundert ab, von denen die bedeutendste zwischen 1843 und 1846 umgesetzt wurde, wobei die Anlage von dem Baumeister Rudolf Stien-hauz zum Familienarchiv des Geschlechts Mariáši umgebaut wurde. In der Gegenwart bemühen sich die Familienmitglieder, diesem in historischer Hinsicht so interessanten Kulturdenkmal ein würdevolles Aussehen zurückzugeben.

ABBILDUNGEN Abb. 1: Markušovce, Situation des Kastells, der Kirche und des Fernwegs auf der Zeichnung von Z. Németh aus dem Jahre 1913. Farbig markiert ist die erforschte Anlage (KÖvH-Archiv Budapest, K 3294).



Abb. 2: Markušovce, Gesamtansicht des Kastells von Osten, rechts: die erforschte Anlage (Aufnahme: M. Bóna 2006). Abb. 3: Markušovce, Gesamtansicht von Süden auf der Zeich-nung von V. Myškovský aus dem Jahre 1889 (KÖvH-Archiv Budapest, K 3238). Abb. 4: Markušovce, Gedenktafel mit Inschrift aus dem Jahre 1567 auf der Zeichnung von F. Pobehu aus dem Jahre 1913 (KÖvH-Archiv Budapest, K 3293). Abb. 5: Markušovce, zeichnerische Rekonstruktion der Ost-front der erforschten Anlage auf der Zeichnung von V. Myš-kovský aus dem Jahre 1889 (KÖvH-Archiv Budapest, K 3237). Abb. 6: Markušovce, Gesamtansicht von Osten auf der Zeich-nung von J. Trenovszký aus dem Jahre 1913 (KÖvH-Archiv Budapest, K 3286). Abb. 7: Markušovce, Quer- und Längsschnitt durch das nord-östliche Objekt auf der Zeichnung von I. Mezey aus dem Jahre 1913 (KÖvH-Archiv Budapest, K 3288). Abb. 8: Markušovce, Gesamtlage des Kastells mit der generel-len Entwicklungsanalyse. 1: 14. – 15. Jh., 2: Wende des 15. zum 16. Jh., 3: vor 1569, 4 und 5: 2. Hälfte des 16. Jh. – 17. Jh., 6: jüngere (Zeichnung: M. Bóna). Abb. 9: Markušovce: Grundriss des Erdgeschosses der er-forschten Anlage mit der Entwicklungsanalyse. 1: 14. – 15. Jh., 2 und 3: Wende des 15. zum 16. Jh., 4: vor 1569, 5: 2. Hälfte des 16. Jh., 6: 2. Hälfte des 17. Jh., 7: 18. Jh., 8: 20. Jh. (Zeich-nung: M. Bóna, M. Šimkovic). Abb. 10: Markušovce: Grundriss des Geschosses der erforsch-ten Anlage mit der Entwicklungsanalyse. 1: 14. – 15. Jh., 2 und 3: 2. Hälfte des 16. Jahrhunderts, 4: Wende des 16. zum 17. Jh., 5: 2. Hälfte des 17. Jh., 6: 18. Jh. (Zeichnung: M Bóna, M. Šimkovic). Abb. 11: Markušovce, Tonnengewölbe und Eingang des nörd-lichen Kellergeschosses (Aufnahme: M. Bóna 2006). Abb. 12: Markušovce, Eckbastion der erforschten Anlage (Aufnahme: M. Bóna 2006). Abb. 13: Markušovce, Ostansicht mit der Entwicklungsanaly-se. 1: 1560 – 1569, 2: 2. Hälfte des 16. Jh., 3: Wende des 16. zum 17. Jh., 4: 2. Hälfte des 17. Jh., 5: 18. Jh., 6: 20. Jh. (Zeichnung: M. Bóna, M. Šimkovic). Abb. 14: Markušovce, südöstliche Ecke des Gemachs im Stock, mit einer Nische nach dem entfernten Erker (Aufnahme: M. Šimkovic 2006). Abb. 15: Markušovce, südwestlicher Teil des Gemachs im Stock, mit einem in der Ecke (Aufnahme: M. Šimkovic 2006). Abb. 16: Markušovce, Dokumentation des Fensters und Ka-mins im Stil der Spätrenaissance (Aufnahme: M. Šimkovic 2006). Abb. 17: Markušovce, neuzeitliche signierte Ziegel 1 – 4 und Pflasterziegel im Stil der Spätrenaissance 5 – 6 (Aufnahme: M. �urný 2006). Abb. 18: Markušovce, Überreste des freigelegten Backofens in der Probe Nr. 4 (Aufnahme: M. Bielich 2006). Abb. 19: Markušovce, Tabelle mit urzeitlichen (1) und hoch-mittelalterlichen Funden aus dem 14. und 15. Jh.: 2: Messer, 3: Sporne, 4: Bruchstück einer Glasmalerei, 5: Nadel, 6: topfarti-ges Gefäß, 7: Schale, 8: topfartiges Gefäß, 9: Kammerkachel (Zeichnung: B. Arvaiová).

(Übersetzung K. Matásek)

Bóna, M.–Šimkovic, M.–Žazová, H.–Bielich, M.–Čurný, M.–Tirpák, J., 2008: Výsledky...

Documents

Transcript of Bóna, M.–Šimkovic, M.–Žazová, H.–Bielich, M.–Čurný, M.–Tirpák, J., 2008: Výsledky...