Zborník - Dejiny sebavedomia - Štátny pedagogický ústav

Štátny pedagogický ústav – ArtForum 21 Slovakia, s. r. o.Bratislava 2019

Skutočná múdrosť je poznanie vlastnej nevedomosti.

Sokrates

zborník žiackych prác

Editori Karol Csiba, Janka Píšová

Grafický dizajna obálka Roman Štefanka

Vydali Štátny pedagogický ústav, Pluhová 8, 830 00 BratislavaArtForum 21 Slovakia, s. r. o., Karpatská 16, 811 05 Bratislava

Vytlačil NEOGRAFIA, a. s.Sučianska 39A038 61 Martin-Priekopa

© 2019 Štátny pedagogický ústav, ArtForum 21 Slovakia, s. r. o.

zborník žiackych prác


OBSAH

SLOVO NA ÚVOD. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 6

LITERÁRNE PRÁCE . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 7Sološnický zázrak (Filip Ritomský) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 8

Cesta do zajatia (Matúš Rybárik) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 10

Ten, čo spútal Dunaj (Tamara Meňhartová) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 12

Tábornícky oddiel Carrigo (Bohdan Liptovský) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 13

Most k umeniu (Michal Orešanský) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 14

Kúsok zo mňa (Kristína Hošková, Karolína Šedivá) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 16

Mirko Nešpor (Jakub Sycha) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 18

Po stopách Štefana Závodníka (Veronika Vráblová, Nina Rosinová) . . . . . . . . . . . . . . 20

Spomienky v sade (Katarína Kmeťová). . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 24

Nevidiaci sú ako ľudia so zavretými očami (Sára Zveřinová) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 26

Polyhistor z Nitry (Viktor Lukács) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 28

Človek, ktorý mi ukázal rodné mesto inak (Jakub Seko) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 30

Janko Kráľ (Filip Škula) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 32

Jeden deň olejkára Jána Hraška. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 34(Viktória Foldynová, Barbora Matulová, Juraj Mistrík, Anna Podhorská,Andrej Ramšík)

Ján Literát z Madočian – stredoveký falšovateľ (Matej Droppa) . . . . . . . . . . . . . . . . . 36

Zabudnutý poet Liptova (Soňa Žišková). . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 38

Rodák z Lučenca (Jakub Čikóš) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 42

Tajomstvo javora (Matej Puškár) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 45

Štefan Nosáľ (Kristína Antalová) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 47

Osudná noc (Dária Kapsdorferová, Miroslav Polča) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 49

Ilustrátorka na lietajúcej ceruzke (Bernadeta Krajňáková) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 51

Fakt je taký známy? (Dávid Jakubov) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 54

Horovitzov príbeh (Bianca Estefánová) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 56

Posledný známy Slovák odvlečený do gulagu (Lenka Vargovičová) . . . . . . . . . . . . . . 59

Sára Salkaházi (Vanesa Krafčíková) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 62

VÝTVARNÉ PRÁCE . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 65Stanislava Chrobáková Reparová (Natália Nagyová) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 66

Sološnický zázrak (Nikola Krajčirovičová) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 67

Valerián Spusta (Vanessa Hubeková). . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 68

4

Múzeum holokaustu v Seredi (Laura Krecinová) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 69

Sme – vode – radi/y (Andrej Ivančík) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 70

Tomáš Garrique Masaryk (Monika Janošťáková) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 71

Divotvorný lekár (Tomáš Oršula). . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 72

Anička Jurkovičová Hurbanová (Delia Farajpour, Lenka Margetínová) . . . . . . . . . . . . 73

Tomáš Baťa (Lucia Matejovičová) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 74

Franz Schubert (Laura Kabáthová) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 75

Historik z Nitry (Nina Spielmanová) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 76

Výtvarní umelci Nitry (Simona Galková, Daniela Antalová, Ľudmila Sýkorová) . . . . . . 77

Ondrej Zimka a Miroslav Cipár (Lucia Kajánková, Petronela Slanináková) . . . . . . . . . 78

Dezider Hoffmann (Simona Surňáková) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 79

Ondrej Jariabek (Patrícia Trúchla, Emma Sventeková) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 80

Lukáš Latinák (Lívia Falušová) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 81

Jozef Prónay (Lucia Kisantalová) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 82

Ako to bolo v mojom meste (Adam Stribula) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 83

Svidník (Lívia Čeremugová, Tatiana Hvizdová) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 84

Potulky Svidníkom (Tímea Kaplanová, Bianka Rusinková) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 85

Náš cestovateľ a fotograf Jozef Česla st. (Beatrice Kačmarská) . . . . . . . . . . . . . . . . . 86

Milan Rastislav Štefánik (Miroslav Girga). . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 87

Leopold Horovitz (Viktória Hajnalová) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 88

Pohľad na mesto (Matúš Orosz) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 89

AUDIOVIZUÁLNE PRÁCE. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 90Bernard Garaj (Laura Pečínková) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 91

Dominik Balga (Viktória Kúnová) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 91

Čepčenie (Dalibor Braja, Vanesa Halušková, Justína Kapcalová, Tereza Marcinková,Laura Micenková, Dorota Slanináková, Bene Troščák, Oliver Volohda, Kevin Vyravec,Amália Zribková) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 92

Ľubotická palenčáreň (Dorota Andiľová, Jozef Michal Badida, Vanessa Majdáková,Simona Krajňáková, Ján Kreheľ, Klaudia Lukáčová, Mária Štefaničová) . . . . . . . . . . . 92

VYHODNOTENIE SÚŤAŽE . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 93

5

SLOVO NA ÚVOD

Obhajovať, chrániť a rozvíjať súčasnosť znamená rešpektovať minulosť. Obracať sa do vlastnej minulosti

nie je spiatočnícke, je to prejav úcty k predkom, a tá je stavebným kameňom sebavedomia.

Toto slovné spojenie nemusí byť iba frázou, čoho dôkazom je aj projekt Dejiny sebavedomia. Autor projektu

Peter Kršák pripravil s tímom akademikov, historikov a publicistov štvorzväzkovú publikáciu Dejiny seba-

vedomia – Diplomati bez pasu. Publikácia má charakter malých literárnych príbehov známych Slovákov a

Čechov a nie je iba sumárom faktografických hesiel. Ide o vzrušujúce a inšpiratívne čítanie s edukatívnym

významom. Obsahuje viac ako 800 hesiel osobností od stredoveku až po súčasnosť.

Nielen symbolickú otvorenosť publikácie potvrdzuje snaha autora projektu o oslovenie a aktívne zapojenie

mladej generácie. V spolupráci so Štátnym pedagogickým ústavom pri príležitosti 100. výročia vzniku

Československej republiky pripravili súťaž pre trinásť až pätnásťročných žiakov základných škôl, gymnázií

s osemročným vzdelávacím programom a základných umeleckých škôl s rovnomenným názvom Dejiny

sebavedomia. Úlohou žiakov bolo hľadať významné osobnosti a dejinné udalosti zrastené s ich bez-

prostredným okolím, ktoré v publikácii nenájdete (všetci a všetko tam byť nemôže). Treba však zdôrazniť, že

bol zvolený teritoriálny princíp výberu, čo eliminuje prípadné problémy s národnosťou jednotlivých osob-

ností, či už v politickom alebo etnickom slova zmysle. Výsledkom bádania žiakov je tento zborník najlepších

žiackych prác, ktoré sa dajú čítať ako pokračovanie publikácie Dejiny sebavedomia.

Zámerom súťaže bolo nielen pripomenúť si inšpiratívne hodnoty, ale prebudiť u žiakov aj radosť z objavova-

nia. Veríme, že túto objaviteľskú radosť budú s nami zdieľať aj čitatelia nášho zborníka.

prof. PhDr. Ľudovít Hajduk, PhD.

riaditeľ ŠPÚ

6

LITERÁRNEPRÁCELITERÁRNEPRÁCE

LITERÁR NE PRÁCE

8

Filip RITOMSKÝ

SOLOŠNICKÝ ZÁZRAKzo spomienok starostu obce Sološnica Jozefa VELŠMIDA

„Čierne mraky hroznej vojny ponad nás už idú, tak sa zdá, že neušetrí ani vlasť našu milú. Hrmenie diel,

rachot pušiek, chvatne sa k nám blíži, ľud slovenský preto hľadá pomoc v Božej ríši.“

Rok 1945 bol posledným vojnovým rokom. Od Vianoc do Veľkej noci sa front priblížil k Sološnici. Rusi

postupovali veľkou rýchlosťou za výdatnej pomoci angloamerického letectva. Nastal všeobecný vojenský

poplach v našej obci umiestneného vojska, ktoré bolo v budove meštianskej školy a v ľudovej škole.

Približovaním frontu sa zväčšoval strach o budúcnosť – kde a kam sa uchýlime. Aktuálna bola otázka eva-

kuácie, ale kde? V tejto bezradnosti sa dňa 4. marca začali obyvatelia obce modliť deväťdňovú pobožnosť ku

cti Božského Srdca. Dňa 11. marca bola zasvätená celá obec Božskému Srdcu starostom Jozefom

Velšmidom za prítomnosti celého obecného zastupiteľstva a celej obce, kde bol učinený sľub, že ak Božské

Srdce zachráni našu obec od zničenia, nedeľa po oktáve Božieho Tela bude u nás obecným sviatkom a na

česť Božskému Srdcu obec postaví kaplnku.

Doslovný text zasvätenia:

„Najsvätejšie Srdce Ježišovo. Ty si vyslovilo sv. Margaréte svoju žiadosť, že chceš panovať nad kresťanský-

mi rodinami. Hľa, my všetci občania tejto obce, žeby sme Tebe sa zaľúbili, zišli sme sa teda dnes, aby sme

verne uznali neobmedzené panstvo nad našimi rodinami. Odteraz chceme žiť z Tvojho života, aby v našich

rodinách kvitli cnosti, za ktoré si sľúbil pokoj už tu na zemi. Panuj teda nad našou obcou, nad našimi rodina-

mi, nad našimi srdcami Tvojou výhradnou láskou. Ó, Božské Srdce Ježišovo, zaujmi prvé miesto medzi

nami, kedykoľvek sa zhromaždíme, požehnaj naše telesné a duševné podujatia, rozptýľ naše starosti,

posväť naše radosti a uľav naše trápenia. Keby Ťa z nás niekto hriechom zarmútil, upozorni ho na svoje

nekonečné milosrdenstvo. A keď udrie hodina smrti, vtedy všetci sa skloníme pred večnou vôľou Tvojou.

Takto úplne odovzdaní do Tvojej svätej vôle, predkladáme Ti svoju úpenlivú prosbu, žeby si zachoval našu

obec, naše životy a náš súkromný majetok pred zničením a víchricou tejto vojny. Apelujeme na Tvoje prisľú-

benia, že všetky miesta zachrániš, kde visí obraz Tvojho srdca.

Hľa, my túto úctu sľubujeme!

Sľubujeme, že soche Tvojho srdca postavíme dôstojný stánok, ako výraz našej vďaky za doterajšiu ochra-

nu, ktorú nám láskavo preukážeš, ako všetci dúfame, aj v budúcnosti. Zároveň sľubujeme, že nedeľa po

oktáve Božieho Tela bude naším obecným sviatkom.

Toto je naša prosba a náš sľub!

Ľud spoločne odpovie: To prosíme a tak sľubujeme!“

A skutočne, ani sme sa nenazdali, že Božské Srdce k nám bude také štedré. Veľká noc 1945 sa už niesla

v znamení frontu. Cez našu obec pochodovali nemecké armády sporiadane a slušne.

Dňa 2. apríla bola Sološnica bombardovaná ruskými lietadlami. Zasiahnutý bol horný koniec dediny. Ale

zvláštnym riadením Božím sa stalo, že všetky bomby padli do záhrad okrem jednej, ktorá nevybuchla.

Dňa 3. apríla 1945 vydal generál nemeckého vojska tento rozkaz: „Pochytať a zatvoriť všetkých mužských

medzi dvadsiatym rokom“ (pozn. autora: od dvadsiateho roku vyššie). Keď tento rozkaz bol uvedený v sku-

tok, generál nechal si zavolať, lepšie rečeno, pod puškou gestapáka dohnať starostu obce na obecný dom,

ktorý bol obkľúčený vojskom. V neďalekej obci bol civilným obyvateľstvom zastrelený jeden vyšší nemecký

dôstojník. Aby sa tak nestalo aj v obci Sološnica, bol vydaný rozkaz pochytať a uväzniť všetkých mužských

medzi dvadsiatym rokom, ktorí až po dobu odchodu nemeckého vojska zo Sološnice zostanú zavretí a vä-

znení. Keď sa ...tak vravel generál...„cez túto dobu zachová obyvateľstvo v pokoji“ „budú títo prepustení na

slobodu“.

Dňa 4. apríla asi o 19. hodine Nemci opustili Sološnicu a zaujali ju Rusi po viac ako hodinovom boji. Celú noc

front stál na okraji dediny, pozdĺž železničnej trate boli Rusi zakopaní a v bore (v lese) boli Nemci.

Dňa 5. apríla medzi 10. a 11. hodinou Nemci začali útok na Sološnicu mínometmi. Boli poškodené dva

domy. Útok sa nepodaril a Nemci boli zahnaní k rieke Morave. Na bojisku v Sološnici ostalo mnoho mŕtvych.

A síce 21 Rusov, z ktorých 17 je pochovaných na rímskokatolíckom cintoríne a ostatní v poli a 19 Nemcov,

z ktorých 13 je pochovaných na cintoríne „Cholera“ a ostatní v poli.

Dňa 8. apríla sme sa mohli verejne poďakovať za ochranu Božskému Srdcu, lebo Sološnica počas frontu

ostala neporušená a zo Sološničanov nepadol ani jeden občan, okrem jednej ženy, ktorá bola krivo obžalo-

vaná, že ukrývala Nemcov. Rusi ju v majeri zastrelili bez vyšetrovania.

Pristúpili sme k svojmu sľubu. Ľudia sami, bez akéhokoľvek vyzvania, nosili dary na budúcu kaplnku

Božského Srdca Ježišovho. A miestny pán farár sa dal do práce. Práca bola požehnaná, takže dnes tu stojí

krásne dielo, ktoré stálo 300 000 Kčs. Obetovali sme radi a zo srdca. Pred posviackou kaplnky boli v Sološ-

nici trojdňové duchovné cvičenia.

Konečne prišiel i 30. jún, deň našej posviacky. Všetko sa chystalo na uvítanie pána biskupa J. E. Dr. Buzalku.

Prichádzali procesie z celého okolia, pestrosť a farby krojov len tak hýrili. Skoro šesťtisícový zástup ľudí sa

valil uvítať pána biskupa. Nasledovala posviacka, kázeň o kráľovstve Srdca Ježišovho na tomto svete, svätá

omša a nádherný sprievod dedinou so Sviatosťou oltárnou.

Odvtedy každoročná oslava Božského Srdca Ježišovho spája Sološnicu a susedné dedinky za účelom

spoločného odbavovania sviatku Božského Srdca Ježišovho.

LITERATÚRA

Farská kronika obce Sološnica.

Obr. 1 Kaplnka Božského Srdca Ježišovho, Sološnica (Autor:

Stanislav Doronenko, URL: https://sk.m.wikipedia.org/wi-

ki/S%C3%BAbor:Solosnica_church_01.jpg)

9

BR ATISLAVSKÝ KR A J

LITERÁR NE PRÁCE

10

Matúš RYBÁRIK

CESTA DO ZAJATIAz rozprávania uja Emila Záhradníka, účastníka 2. svetovej vojny

Dňa 3. apríla 1945 nás Nemci všetkých vyhnali z dediny. Najprv išli ženy a deti, potom chlapi do Plaveckého

Petra. Tam nás rozdelili. Chlapov zvlášť smerom na Prievaly a ženy poslali domov. Bolo nás vyše dvesto,

keď sme prichádzali na Cerovú. Pršalo. Noc sme strávili na družstve na dlážke. Nadránom nám cerovskí

obyvatelia priniesli kávu. Potom nás hnali smerom na Senicu až do Rovenska. Tu nás mali vyšetrovať.

Odpoludnia prišiel nejaký Obrlajdinot. Zaviedli nás do šopy, kde boli len kusy dreva. Kapitán nás nechal

vyviesť a oznámil nám, že sme vojnoví zajatci. Bol to veľmi zlý pocit. Ráno sme dostali raňajky. Päť chlapov

dostalo jeden chlieb a jeden margarín. Asi o 8 hodine sme sa dali na pochod do Holíča. Prišli sme tam večer.

Spoločne sme sa pomodlili. Naraz sme začuli alarm. Volali nás von a hnali nás do Veľkých Pavlovíc. Boli

sme veľmi ustatí. Ubytovali nás v cukrovare. Tu sme dostali kúsok chleba a akúsi brču. Ostali sme tam do

7. apríla. Spravili nám prehliadku. Starých a chorých poslali domov. My sme tam jednu noc prenocovali.

Ráno nás hnali ďalej. Prišli sme do Nevapperzdorfu. Jedna skupina spala na povale, druhá na hnoji.

9. apríla sme došli až do Stossdorfu. Nocľah bol zlý, lebo sa medzi nás pomiešali Rumuni a tých sme sa báli,

lebo boli plní vší. Skoro ráno nás vyhnali z baraku. Dostali sme raňajky – varený hrach. Bol tvrdý, len tak

hrkotal v hube. Pobrali sme sa na cestu. Prišli sme do dediny Serglas. Tu nás nechali spať vonku. Emil

Záhradník mi dal kožu a tam mi spravil civilný šuster boty.

Do Hohenvarthu sme dorazili 11. apríla a tam sme dostali partizánske peniaze. Pán Čimo dostal za 6 ciga-

riet 1 000 korún. Na večeru sme dostali zelovú polievku, vodu nám nosili z dediny, aj za tú nás bili.

Pochodovali sme ďalej do Kremsu. Boli 3 hodiny poobede, keď sme prekračovali brány tábora. Slzy nám

padali, lebo sme vedeli, čo sa deje. Zavreli nás do baraku, kde bolo plno špiny a handier. Pobrali sme si deky,

čo tam nechali americkí zajatci.

Dňa 15. apríla sme mali pochodovať 40 km. Ráno sme dostali neslaný zabarený šrot. Keď to človek jedol, len

sa to tislo von. Museli sme zatvoriť ústa a prehltnúť späť. Tak sme prišli o tom šrote až do Pogstálu. Tam nás

vohnali do ohrady. O jednej hodine v noci sme chodili po vonku, čo bola taká zima. Aj v škole boli ľudia, tam

ich strážila Hitlerova mládež.

18. apríla sme pokračovali ďalej. Prišli sme k rieke Grein do Baugartommbargu. Ostali sme pri jednom kos-

tolíku. Noc bola dobrá, mali sme dosť miesta a aj slamu. Vyžiadali sme si večernú pobožnosť. Ruženec

odriekal F. Glasek, pán Čimo hral na organe. Keď sme prišli z pobožnosti, počuli sme, že Nemci kapitulovali.

Veľmi sme sa potešili.

19. až 24. apríla sme pochodovali celý deň. Boli sme veľmi unavení. Došli sme do Schverberku. Dostali sme

raňajky, obed, večeru. Hrali sme karty. Niektorí boli chorí a musel ich prezrieť lekár. Aj ja som ochorel a dal mi

ópium.

Dňa 25. apríla sme stále boli v Schvertbergu. Videli sme letieť lietadlá, boli americké. Nemci po nich strieľali.

Dňa 29. apríla nás budili o polnoci. O 6. hodine sme odchádzali. Povedali nám, že máme pred sebou 4 dni

pochodu. Počas pochodu sme sa dozvedeli, že bude po vojne a vrátime sa do svojich krásnych domovov.

Toto nám povedal nemecký nadporučík. Bol to Čech. V ten deň sme prešli 45 – 47 kilometrov.

Dňa 30. apríla sme dorazili do Klausu, kde bol dobrý nocľah. Dostali sme befel, že musíme pokračovať ďalej.

Boli sme hladní, vysilení a ešte aj pršalo. Keď sme dorazili, vyhnali nás na povalu. Boli tam Rusi a Rumuni.

1. mája sme prešli 20 kilometrov do Windighgarstenu. Padal sneh. Tu sme prenocovali v jednom mlyne.

Chlapi si spravili cigarety z ďateliny.

2. mája sme zas pochodovali na Špotal. Boli tam veľké brehy. Išli sme serpentínami. Vyšli sme na najvyšší

kopec. Cítili sme sa ako v nebi.

3. mája sme sa vrátili do Windischgartenu. Padal sneh, bolo nám veľmi zima.

Štefan Okruhlica prišiel z mesta a priniesol nám novinu, že vojna skončila. Netrvalo dlho a prišiel medzi nás

americký vojak. Pýtal sa nás, čo tam ešte robíme. My sme od radosti plakali a on s nami.

LITERATÚRA

Denník Emila Záhradníka, účastníka 2. svetovej vojny.

11


LITERÁR NE PRÁCE

12

Tamara MEŇHARTOVÁ

TEN, ČO SPÚTAL DUNAJGrazioso Enea LANFRANCONI (* 1850 – † 1895)

Mnoho Bratislavčanov i množstvo Slovákov už aspoň raz započulo pomenovanie Lafranconi. V dnešnej

Bratislave existuje hneď niekoľko stavieb s takýmto pomenovaním. Ak cestujete z jednej strany hlavného

mesta Slovenska na jeho druhý koniec, jedna z vašich možností bude priechod cez most Lafranconi. Ak sa

budete chcieť prejsť po nočnej Bratislave, možno narazíte na Lafranconiho palác, kde teraz sídli

Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky.

Ale kto vlastne bol Lanfranconi?

Celým menom Grazioso Enea Lanfranconi bol taliansky inžinier a vynálezca. Narodil sa a prežil kúsok svoj-

ho života v talianskom mestečku Pellio Intelvi. O tomto menej známom mestečku vám sama neviem poroz-

právať veľa, ale ak by tento talentovaný inžinier žil, vedel by vám dôveryhodne popísať krásy jeho mladosti.

Ako veľký filantrop by vám možno prihodil aj nejakú historku navyše.

V dvadsiatich rokoch sa spoločne s jeho rodičmi presťahovali do Bratislavy, vtedy známej ako Prešporok

a odvtedy sa začína časť jeho verejne známeho života. Ako člen bohatej talianskej rodiny si v Prešporku

mohol dovoliť veľké pozemky. Vlastnil dnešnú Botanickú záhradu a územie pod Fakultou telesnej výchovy

a športu. Vybudoval nádherné parky, zbieral knihy, maľby, mapy i grafické nákresy. Odhaduje sa, že jeho

zbierka mala okolo 2 000 kníh. Väčšina z nich je doteraz zachovaná. Dokonca veľa z nich daroval

Slovenskému národnému múzeu.

Taliansko opustil z jedného dôležitého dôvodu – zaujímal ho Dunaj (sám ho dokonca zmapoval). Chcel

umelo spojiť Dunaj s ostatnými blízkymi riekami, a tým otvoriť Dunaju väčšie rozvodie, čo veľmi pomohlo

Bratislave v lodnej doprave. Nebolo to však všetko, čo pre Bratislavu urobil. Do 19. storočia robilo najväčší

problém vylievanie toku Dunaja. Jeho hladina topila množstvo príbrežných domov. Vďaka Lanfranconimu

je Dunaj kontrolovanejší a náznaky obrovských potôp sú vidieť už iba na zachovalých stavbách.

Jeho práca si však vyžiadala privysokú daň. Desať rokov sa s pomocou mnohých robotníkov snažil vyhĺbiť

Dunaj, ale jeho psychický stav sa každým dňom zhoršoval. Dokonca i jeho príbuzní si všímali jeho prudkých

reakcií, a tak ho 9. marca 1895 našli v jeho dome mŕtveho. Ako

45-ročný sa zastrelil loveckou puškou, presne rok pred dokončením posledných prác. Jeho telo bolo

pochované v talianskom mestečku Varese.

Zanechal toho po sebe veľa a navždy sa do dejín zapísal ako „Ten, čo spútal Dunaj...“

13


BOHDAN LIPTOVSKÝ – Medveďov syn

TÁBORNÍCKY ODDIEL CARRIGO(LAMAČ)Marek LIPTOVSKÝ – Medveď

Všetko sa to začalo jedného dňa, keď sa z oddielu Táborník odtrhla jedna družina pod vedením Mareka

Liptovského alias Medveďa. Boli to piati ľudia: Bobor, Medveď, Svišťo, Gombo a Zajo. Medveď nebol spokoj-

ný s vedením oddielu, tak sa rozhodol, že si založí vlastný oddiel.

Začiatky neboli ľahké, lebo nemali žiadne prostriedky, ale potom si našli v YMCA miestnosť a tá sa stala ich

prvou klubovňou. Potom to už išlo lepšie: prichádzali a odchádzali ľudia a ani sa nenazdali a už tu bol prvý

letný tábor. Toto všetko sa odohralo v roku 1989, chvíľu po revolúcii. Ďalšie klubovne malo Carrigo v Dúbra-

vke, chvíľu bolo v škôlke, nasledovala klubovňa v škole a nakoniec zakotvili v Spoločenskom centre v La-

mači.

Momentálne má Carrigo 27 členov, od 8 do 43 rokov. Doteraz Carrigom prešlo asi 500 členov a veľa sa s ním

ešte stále kamaráti. Oddiel sa delí na dve družiny: Orlie perá a Hviezdni lovci. Kedysi bývali ešte družiny:

Orlíci – pre mladších a Kondori – pre starších, ale tie už teraz nie sú. Carrigo pracuje celoročne, máva dva

tábory: dvojtýždenný letný a jesenný denný. A počas roka každý mesiac výpravu alebo výlet. Patríme pod

OZ Dúha a 11. zbor Biele delfíny pod Slovenským Skautingom. A ja dúfam, že v ňom budeme ešte veľa, veľa

rokov.

Carrigo pre svojich členov znamená veľmi veľa. Je to miesto, kde si môžu ísť po náročnom týždni oddýchnuť,

zrelaxovať a pobaviť sa s kamarátmi a kamarátkami, ktorí majú podobné záľuby a navzájom si všetci dobre

rozumejú. Podľa mňa znamenalo veľa aj pre ľudí, ktorí ním prešli za jeho vyše 29-ročnú existenciu. Dovolím

si tvrdiť, že Carrigo ich naučilo zodpovednosti, schopnosti samostatne sa rozhodovať, disciplíne a aj mno-

hým ďalším veciam. Nikto nie sme rovnakí a každý si odniesol niečo iné, ale ja verím, že každý si odniesol

hlavne kopec super zážitkov a zažil veľa zábavy.

Všetkým nám veľmi chýba Medveď, ktorý odišiel v júni 2013 po krátkom neúspešnom boji s rakovinou.

Ctíme jeho pamiatku a vždy, keď naňho spomíname, tak to je iba s láskou a úctou.

LITERÁR NE PRÁCE

14

Michal OREŠANSKÝ

MOST K UMENIUpoviedka zo života Jozefa ILAVSKÉHO

V malebnej vinárskej dedinke menom Suchá nad Parnou sa narodilo viac známych osobností. Jednou

z nich je aj maliar, ilustrátor a grafik Jozef Ilavský (* 1940 Suchá nad Parnou). Zhotovil grafický návrh

obecného znaku, ilustroval básnické zbierky Viliama Turčányho. Svoje krásne a hodnotné diela už vystavo-

val v Portugalsku, Nemecku i Bulharsku. Do stálych expozícií sú jeho diela zaradené aj v mnohých sloven-

ských galériách.

Ako sa začala jeho cesta k umeniu? Prečo viedla práve po moste? O tom sa dozviete v tejto poviedke.

Jožko Ilavský pochádzal z jednoduchej rodiny, ktorá bývala v Hoštákoch (časť Suchej nad Parnou). Ako

chlapec sa často chodil kúpať s ostatnými chlapcami do potoka – Parnej, kde bol stav. Tu, pri moste, sa kú-

pavali husi a na brehu učiteľ Jozef Novák maľoval obraz. Jožka to hneď na prvý pohľad zaujalo.

„Čo tam pán učiteľ môže robiť?“ pomyslel si chlapec. Nechal kúpanie kúpaním a vyliezol na breh potoka.

„Pán Novák, čo to tam robíte?“ spýtal sa prekvapený Jožko. Mokrý ako žabiak si prisadol k pánovi učiteľovi.

„To je nádherné, to vy takto kreslíte?“ začudoval sa Jožko. Zahľadel sa na majestátne stromy, ktoré rástli pri

potoku, na číru a priehľadnú vodu a na ligotavé slnečné lúče, ktoré sa doslova odrážali z maliarskeho plátna

učiteľa Nováka.

„Vieš, Jožko, niektorí ľudia vnímajú túto krásu len zrakom, zato ja ju zachytávam prostredníctvom maľby.

Všetku krásu možno zachytiť štetcom a farbou,“ vysvetlil mu pán Novák.

„A kde ste sa toto všetko naučili, pán Novák?“ neodbytne vyzvedal Jožko a hľadel s nemým úžasom na

obraz. „Myslíte si, že sa to dá naučiť?” opýtal sa neisto.

„Ale samozrejme, ak do niečoho vložíš snahu, dozaista ti to začne ísť. Ak chceš, niečomu ťa priučím, môžeš

chodiť so mnou maľovať, ak ťa mamka pustí,” navrhol Jožkovi pán učiteľ.

„To by bolo skvelé, ak by ste ma priučili! Budete tu aj zajtra?“ tešil sa chlapec.

Od tej doby chodil Jožko s pánom Novákom, ktorý si začal všímať Jožkov umelecký talent. Jožka nesmier-

ne bavilo maľovať a kresliť. Neskôr začal uvažovať o štúdiu v umeleckej škole. S obavami sa prihlásil na

školu do Bratislavy. Keď sa dozvedel, že bol prijatý na umeleckú školu, utekal ozlomkrky za učiteľom

Novákom.

„Pán Novák, prijali ma! Oni ma tam prijali!!!! A to všetko len vďaka vám, keby niet vás, nedostal by som

sa tam. Pamätám si na náš prvý deň pri moste, tam som sa zamiloval do maľovania.”

„Vravel som ti, že máš v sebe talent, som na teba hrdý. Ale až teraz začína tvoja cesta k umeniu,” povedal

Jožkovi učiteľ a potľapkal ho po chrbte.

15

TR NAVSKÝ KR A J

Jožko strednú školu zvládol a vydal sa na cestu profesionálneho maliara v roku 1960 pod vedením umelca

profesora Jána Mudrocha. Toto obdobie bolo jedným z najťažších, ktoré vo svojom živote zažil. Profesor

mal totiž vysoké požiadavky a zvykol premaľovávať diela vlastných študentov, vrátane Jožka. Veľakrát

si vypočul vetu: „Ilavský, premaľuj to, inak neprejdeš!” Jožko tak začal hľadať čo najoriginálnejší štýl, aby

jeho práca bola úspešná.

„Musím vymyslieť niečo originálne, niečo, čo tu ešte nebolo, inak sa to skončí neúspechom,“ pomyslel si.

Jožko v tú noc maľoval o dušu. Spomínal na suchovský most. „Aké jednoduché bolo maľovať tam, pri

Parnej. Keby to aj v maliarskom svete išlo tak ľahko.“ Na druhý deň sa ukázalo, že jeho strach bol zbytočný,

pretože jeho práca zožala veľký úspech. Jožko si vydýchol a bol nesmierne rád.

LITERÁR NE PRÁCE

16

Kristína HOŠKOVÁ, Karolína ŠEDIVÁ

KÚSOK ZO MŇAPavel BLAHO (* 1867 – † 1927)

Môj príbeh začína 25. marca v roku 1867 v krásnom malebnom mestečku Skalica, keď ma priviedla na svet

moja matka Mária Bellay. Naša rodina bola roľníckeho pôvodu, ale vďaka otcovej usilovnosti sa z nás

neskôr stala bohatá meštianska rodina. Po ukončení základnej školy ma prijali na Gymnázium v Skalici

a dokonca aj v Trnave. Učenie mi išlo, a tak som štúdium na oboch školách v roku 1887 úspešne zakončil

maturitou. Dlho som sa rozhodoval, akým smerom bude moja cesta pokračovať. Nakoniec vyhrala túžba

pomáhať ľuďom, a tak som sa prihlásil na univerzitu do Viedne, kde som vyštudoval medicínu. Počas štúdia

som pracoval v akademickom spolku Tatran a neskôr som bol jeho predsedom. Prelomovým rokom v mo-

jom živote bol rok 1898, keď som sa uplatnil ako praktický lekár v Skalici. Po pár rokoch striedavého pôso-

benia v Skalici a Luhačoviciach som pracoval ako vojenský lekár v Kroměříži. V roku 1905 som navrhol

spolkový dom (Dom Kultúry). Veľkú zásluhu na tomto projekte mal môj veľmi dobrý priateľ Dušan Jurkovič,

začo mu patrí jedno obrovské ďakujem. V roku 1918 som bol členom dočasnej Slovenskej vlády, ktorá trvala

od 6. do 14. novembra a sídlila v Skalici. Okrem mňa a ďalších členov vlády Kornela Stodolu, Ivana Dérera,

Antona Štefánka a Štefana Janšáka vo vláde pôsobil aj môj starý priateľ z detstva Vavro Šrobár. Kedysi

dávno sme s Vavrom vydávali časopis Hlas, ktorý bol v tej dobe veľmi známy, pretože bol založený na báze

česko-slovenskej vzájomnosti. Na tieto časy spomínam len v dobrom, nakoľko s Vavrom sme tvorili per-

fektný tím. Taktiež som bol v roku 1918 prvým predsedom skalického SOKOLA. Po práci som tam ešte s pár

priateľmi pravidelne chodieval cvičiť. Jedného slnečného dňa si jeden z cvičiacich chlapcov zvrtol členok.

Okamžite som k nemu pribehol a pomohol som mu. Ešte v ten večer mi matka chlapca prišla osobne poďa-

kovať. Veľmi ma to potešilo a zistil som, že toto je to, prečo tú prácu robím. Šťastné tváre ľudí, ktorým som

pomohol, sú to najkrajšie poďakovanie, aké mi mohli dať. Pomedzi moju prácu lekára sa mi podarilo založiť

niekoľko spolkov a knižníc v mojom rodnom meste, avšak jedným z mojich najväčších úspechov bolo zalo-

ženie banky a múzea, pri ktorom mi pomáhala moja úžasná žena Gizka Blahová, ktorá mi pred 26 rokmi

porodila syna. Jankovo narodenie bolo významnou epochou v mojom živote. Som hrdý, že môžem byť

otcom tohto talentovaného a šikovného chlapca. Keď bol Janko malý, každý večer pred spaním som mu

spieval niektoré zo skalických ľudových piesní. Myslím, že práve toto podnietilo Jankov záujem o hudbu

a umenie. Verím, že ak sa bude hudbe takto venovať aj naďalej, vydláždi si cestičku až na vrchol. Janko išiel

v mojich stopách a nastúpil na skalické Gymnázium. Keďže, ako som už spomínal, sa u Janka prejavovala

láska k hudbe, prihlásil som ho do Ľudovej školy umenia tuná v Skalici. Nikdy nezabudnem, keď len v pät-

nástich rokoch zaspieval sólo, po ktorom sa všetci ľudia v sále postavili a tlieskali mu. Pre mňa ako otca to

bol neopísateľný pocit hrdosti a hádam nikdy som nebol šťastnejší, že práve on je mojím synom. Bol to

17

TR NAVSKÝ KR A J

jeden z najsilnejších zážitkov v mojom živote. Počas štúdia na Gymnáziu sa mu podarilo založiť mužský

spevácky zbor a klavírne kvarteto. Po maturite ho prijali na Karlovu univerzitu v Prahe, kde začal študovať

právo. Moment, keď mi to oznámil, sa mi taktiež vryl do pamäti, keďže na túto prestížnu školu sa nedostal

len tak hocikto. Popri štúdiu chodil na súkromné hodiny spevu k členke Národného divadla v Prahe

Christíne Morfovej. Vďaka nej sa mu taktiež podarilo dostať sa do pražského speváckeho zboru Hlahol.

Štúdium úspešne zakončil v roku 1924 promóciami.

Dnes sa píše rok 1927 a ja už cítim, že môj plamienok života svieti stále slabšie a je to otázka pár hodín, keď

úplne zhasne. Pred mojou smrťou píšem tieto riadky, aby deti mojich detí a ich deti videli, že hoc sme tu len

na malú chvíľku, ak sa chce, dá sa toho stihnúť veľa a dokonca ešte viac.

POZNÁMKA AUTORIEK

Pavel Blaho zomrel 29. novembra v roku 1927, len pár týždňov predtým, čo Oskar Nedbal prijal Janka do

Slovenského národného divadla ako profesionálneho speváka. Pavlove túžby sa tak naplnili. Je pochovaný

v jeho rodnom meste, ktoré tak miloval.

LITERATÚRA

DRAHOŠOVÁ, V.: Skalica. Skalica : Mesto Skalica v spolupráci so Záhorským múzeom v Skalici, 2014.

Obr. 2 Pavel Blaho

(Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Pavel_Blaho_(1867)#/media/Fi-

le:Pavel_Blaho.jpg)

LITERÁR NE PRÁCE

18

Jakub SYCHA

MIRKO NEŠPOR(* 1924 Skalica – † 1944 Bratislava)

Mirka Nešpora som si vybral pre jeho statočnosť a tiež, pretože v Holíči prežil svoje detstvo tak ako ja a kaž-

dé ráno sa stretávam s kamarátmi cestou do školy pri jeho pamätníku. Bol dobrým vojakom a hrdinom.

Nikdy nezradil svojich priateľov počas vojny. Okolo jeho pamätníka chodím každý deň do školy.

Mirko Nešpor je síce rodákom zo Skalice, ale jeho detstvo sa spája s Holíčom, kde sa jeho rodina presťaho-

vala. Narodil sa ako jedno z piatich detí Antona Nešpora a Ľudmily Nešporovej. Vo svojom rodnom meste

študoval na osemročnom gymnáziu. Vynikal v matematike a fyzike, no s pokračovaním štúdia na vysokej

škole z finančných dôvodov váhal. Na Vysokej škole technickej v Bratislave začal študovať až po tom, čo si

zabezpečil štipendium, ktoré ho však zaväzovalo zostať pracovať po skončení štúdia 5 rokov v štátnej služ-

be. Už v tej dobe bol presvedčený antifašista.

Po roku 1939, keď nastal Slovenský štát, mal byť jeho otec ako Čech presťahovaný na Moravu. Fašisti mu

brata odvliekli do koncentračného tábora.

Po skončení 1. ročníka odišiel na prázdninovú prax na stavbu priehrady v Ústí nad Oravou. Mladý Nešpor sa

osvedčil ako schopný organizátor, za čo ho vedúci predstavitelia SNP poverili vedením ilegálnej politickej

práce na Orave. Pri plnení úloh niekoľkokrát prešiel cez povstalecký front do Banskej Bystrice, kde sa nie-

koľkokrát zapojil so zbraňou v ruke do ozbrojeného boja. Cestu cez územie obsadené nacistami uskutočnil

dvakrát. Svoje postrehy z obsadeného územia, protifašistického hnutia na Orave a partizánskych bojov

odovzdával redakcii povstaleckých novín Pravda. Koncom októbra sa zúčastnil partizánskeho boja v Níz-

kych Tatrách, kde ochorel a na odporúčanie velenia jednotky sa vrátil do rodiska, kde žil v ilegalite.

Pred zatknutím sa rozhodol ujsť do Bratislavy, na železničnej stanici v Skalici ho 13. decembra 1944 zatkli

príslušníci Hlinkovej gardy. Tam sa podrobil krutému dvojdňovému výsluchu.

Mirko Nešpor neprezradil ani jedno meno spolubojovníka, ilegálneho pracovníka. V noci zo 16. na 17. de-

cembra 1944 vydýchol odvážny študent po krutom mučení naposledy. V pitevnom náleze sa píše, že jeho

telo bolo pokryté krvavými podliatinami.

Pamiatku hrdinu SNP, Mirka Nešpora, si Holíč uctil aj tým, že jedno sídlisko nazval jeho menom a bol mu

odhalený pomník, pri ktorom sa každoročne schádzajú protifašistickí bojovníci.

LITERATÚRA

Mirko Nešpor. URL: https://cs.wikipedia.org/wiki/Mirko_Ne%C5%A1por [cit. 2018-06-04]

Mirko Nešpor (1924 – 1944), Holíč. URL: http://www.pam.epocha.sk/index.php/zahorie/okres-

skalica/501-mirko-nespor-1924-1944-holic [cit. 2018-06-04]

Mirko Nešpor in memoriam. URL: http://ozahori.sk/2017/10/28/nespor-mirko-ing-in-memoriam/[cit.

2018-06-04]

Umučený študent, účastník SNP Mirko Nešpor, sa narodil pred 90 rokmi. URL:

19

TR NAVSKÝ KR A J

http://skolskyservis.teraz.sk/zaujimavosti/snp-mirko-nespor-profil-vyrocie/13212-clanok.html [cit.

2018-06-04]

ŠVECOVÁ, A.: Mirko Nešpor – bibliografický leták. Senica : Záhorská knižnica, 2014. 4 s. URL:

http://www.zahorskakniznica.eu/documents/bletak_MirkoNespor.pdf [cit. 2018-06-04]

Obr. 3

Pamätník Mirka Nešpora

(Foto: Jakub Sycha; archív autora)

Obr. 4

Časť sídliska Mirka Nešpora

(Foto: Jakub Sycha; archív autora)

LITERÁR NE PRÁCE

20

Veronika VRÁBLOVÁ, Nina ROSINOVÁ

PO STOPÁCHŠTEFANA ZÁVODNÍKA(* 1813 – † 1885)

Do histórie obce Pružina i celého Slovenska sa zapísal ako významná osobnosť boja za pravdu národa

a cirkvi, osobnosť, ktorá mala vždy na mysli povzniesť ľud hospodársky, spoločensky i kultúrne. Kňaz, náro-

dovec a vlastenecký učiteľ, ktorý v obci Pružina prežil 35 najplodnejších rokov svojho života – Štefan

Závodník.

Narodil sa 2. septembra 1813 v Hornej Porube ako dvanáste dieťa rodičov Karola Závodníka a Terézie, rode-

nej Panny. Prvých 6 rokov svojho života prežil v rodnej Porube. Keď mal 15 rokov, zomrel mu otec a o rok

neskôr aj matka. Po ukončení gymnaziálnych štúdií v Trenčíne odišiel v roku 1830 študovať do Nitry teoló-

giu. Ako 23-ročného ho vysvätili za kňaza.

Závodník bol jedným z najnekompromisnejších bojovníkov proti alkoholizmu. V roku 1843 navštívil

Sliezsko a Halíč, kde študoval organizáciu spolkov miernosti. Na žiadosť nitrianskeho biskupa prijal

Závodník v decembri 1850 pružinskú faru. Krátko po príchode zistil, že aj v Pružinskej farnosti je veľmi roz-

šírené pitie pálenky a vzhľadom na nepriaznivú situáciu v oblasti školstva sa snažil okamžite riešiť aj jej

vzdelanostný problém. Ako veľmi dobrý organizátor a cieľavedomý psychológ vedel, že jeho prvoradou

úlohou bude odstránenie alkoholizmu, zabezpečenie vzdelanosti a to nielen pre deti, ale aj pre dospelých a

zamestnanosť obyvateľov užitočnou prácou. Už v roku 1851 založil s počtom 40 členov.Spolok striezlivosti

Vzhľadom na to, že sám videl, aké ťažké je pre obyvateľov Mojtína prekonávať ťažkú cestu do Pružiny (v tom

čase Mojtín patril do Pružinskej farnosti), postavením školy, kostola a fary na Mojtíne dal základ k osa-

mostatneniu tejto farnosti. Na zabezpečenie vzdelanosti založil nové školy v Ďurďovom, Briestennom a vo

Visolajoch. Medzi mládežou pôsobil aj ako divadelník. Láska k hudbe a spevu ho sprevádzala od útleho

detstva po celý život. Bol veľmi dobrým odborníkom v hre na husliach, piane, gitare a flaute.

V roku 1879 pre spokojnosť celej pružinskej doliny bol v Pružine zriadený poštový úrad s každodennou

prevádzkou, dedinská sporiteľňa a záložňa. Ako dobrý hospodár založil na farskom pozemku veľkú jaro-

slavskú záhradu na účastiny. Pružinčanov ochotne poučoval o ovocinárstve, učil ich štepiť a zdokonaľovať

sa v ovocinárstve. Touto svojou činnosťou tak zveľaďoval ovocinárstvo, že sa o tom dozvedeli aj v Bavorsku,

kde ho frauendorfská pomologická spoločnosť zvolila za svojho člena. Štefan Závodník spoločne s popred-

nými slovenskými včelármi sa zišli dňa 12. júla 1869 na fare v Pružine s úmyslom založiť Spolok včelárov

slovenských v Hornom Uhorsku. Už na druhom zasadnutí ho zvolili za jeho prvého správcu. Spolu s Jánom

Čajdom napísal aj prvú včelársku príručku .Včelár na Slovensku

Posledná v poradí, už piata, schôdzka slovenských včelárov sa uskutočnila v roku 1872 v Bobote a v Bu-

kovine. Tu predniesol Š. Závodník ku cti všetkým včelárom, ale hlavne prvej včelárke na Slovensku Jozefíne

Kišovej, rod. Geržovej z Dežeríc, báseň, ktorú aj sám napísal.Boh tvorca premocný nesmierneho sveta

Na darmo nestvoril ani prášku sveta.

Človeku chosniť má každá odrobinka

Zver, strom, skala, kvietok najmenšia bylinka.

By sa nestratila slza sladkej štiavy,

21

TRENČIA NSKÝ KR A J

ktorá sa nám v útlom kvietočku objaví.

Pán ten všeho míra stvoril pilnú mušku

Že by ju vysala, vkládla v plášči kúsku,

Ktorý si stavia čisto, umne i pracne,

Na ktorom sa dajú vidieť divy krásne.

Každý klát včelný úl je cukru fabrika,

bez parných nástrojov sladkosťou vyniká.

Každá včelička v ňom je pernikár – kupec

k prevareniu vosku nepotrebujú pec.

Je armáda vojska so zbraňou a pykou.

K obrane majetku a práv bez právnikov.

Každá včelka bez škôl, bez kníh je botanik

Zná vlastnosti bylín, bárz ju neučil nik.

Ona je chemikom, živí barometer.

Ona je architekt, stolár, tesár spolu.

Lepí a hobľuje, stavá z hory dolu.

Čo viac od včiel činnosti občanské sa zvieme,

keď skúmavým okom ich tajnosť prezrieme.

Včelička neni ver vzor materializmu.

Ani nástroj sveta k republikanizmu.

Ona monarchizmus a kresťanstva posluch,

Sveta znalosť.

Učí nás ctiť krásu, v dobrom odhodlanosť,

V predsavzatí stálosť...

Báseň sa stretla s obrovským nadšeným ohlasom včelárov, Závodník musel dať sľub, že ju vydá tlačou. Ani

po opakovaných príhovoroch u kráľovskej uhorskej vlády neboli schválené stanovy včelárskeho spolku

a stanovy ďalších spolkov, ktoré nemali nič spoločné s politikou a boli založené len pre dobro obyvateľstva.

Okrem včelárskeho spolku to boli: Vzájomná pomocnica v Pružine, Vzájomná pomocnica v Považskej

Bystrici a Spolok učiteľský dekanátov ilavského, prusčianskeho, púchovského a pružinského.

Ako popredný predstaviteľ slovenského národného hnutia sa po celý život aktívne zúčastňoval aj na politic-

kom dianí. Možno o ňom povedať, že bol vodcom najaktívnejších kultúrnych pracovníkov. Slovenskí náro-

dovci Štúr, Hodža, Hurban, Palárik, Radlinský a Závodník sa v októbri 1851 v Bratislave zišli, aby rozhodli

o tom, že spisovnou rečou všetkých Slovákov bude stredoslovenské nárečie. Zároveň bol i spoluzakladate-

ľom Matice slovenskej a druhým podpredsedom. Zúčastňoval sa na všetkých národných podujatiach. Bol

účastníkom Memorandového národného zhromaždenia v Turčianskom Sv. Martine v roku 1861 a bol aj

členom deputácie, ktorá odovzdala Memorandum slovenského národa v Pešti. V roku 1863 bol spoločne

s Dr. Š. Moyzesom u cisára vo Viedni žiadať splnenie sľubov o poslovenčenie škôl na Slovensku. Zaslúžil sa

o založenie slovenského gymnázia v Kláštore pod Znievom. Tiež bol spoluzakladateľom Tatrína, spolupra-

covníkom Štúrových , a HurbanovýchSlovenských národných novín Orla Tatranského Slovenských pohľa-

dov. Stál i pri založení Spolku sv. Vojtecha v Trnave, kde bol jeho prvým podpredsedom.

Napísal aj množstvo ďalších básní, článkov, žalospevov, modlitieb, listov a správ, ktoré boli uverejňované

v .Katolíckych novinách

Posledné roky života trápili Závodníka reumatické bolesti, ktorým roku 1885 podľahol. Za nezabudnuteľné

zásluhy, ktoré si získal ako horlivý kňaz, neohrozený národovec, národný buditeľ, vlastenecký učiteľ, odu-

ševnený osvetový pracovník, úprimný spisovateľ, príkladný hospodár a veľký ľudomil, patrí Štefanovi

Závodníkovi veľká úcta a vďaka nás všetkých.

LITERÁR NE PRÁCE

22

Štefan ZávodníkTy si náš veľký hrdina,

ktorý nás s veľkým srdcom učil, vzdelával.

My sme tvoja veľká rodina,

ktorú si s láskou učil a vzdelával.

Na žiadosť biskupa,

krásny kraj z lásky do svojho srdca prijal.

Svojimi skutkami v očiach našich

neustále vyššie a vyššie stúpal.

Rozumel si každému,

poznal si všetky svoje zverené dietky.

Vypočul každého, pomohol chorému

a kvietky očistil od každej smietky.

Vzorom si bol aj v písaní básní,

každý sa pri jeho slovách rozžiaril.

Učiteľ, kňaz a dejateľ,

predovšetkým si bol dobrý priateľ.

Staral si sa o nás

ako o včielky.

Dúfal si v nás,

že budeme dobré dietky.

Nikdy si sa nehneval,

i keď sme častokrát neposlúchli,

vždy si sa len usmial,

a počkal, kým nám slzy uschli.

Tvoje meno sa bude niesť

z pokolenia na pokolenie.

Bude o tebe znieť nejedna povesť,

nejedno živé vystúpenie.

(žiačky ZŠ Š. Závodníka)

LITERATÚRA

Kol. občanov obce Pružina: Pružina 1272 – 1997. História a súčasnosť.

Pružina : obecný úrad Pružina, 1997, s. 36 – 39, 41.

Obr. 5 Štefan Závodník (Zdroj: 50 ZŠ Štefana Závodníka v Pružine 1962 –

2012)

23


Obr. 6

Farský úrad Pružina

(Zdroj: 50 ZŠ Štefana Závodníka

v Pružine 1962 – 2012)

Obr. 7

Štefan Závodník počas štúdia

(Zdroj: Pružina 1272 – 1997,

História a súčasnosť)

Obr. 8

Hrob Štefana Závodníka

(Zdroj: 50 ZŠ Štefana Závodníka

v Pružine 1962 – 2012)

LITERÁR NE PRÁCE

24

Katarína KMEŤOVÁ

SPOMIENKY V SADEGašpar DROZD (* 1805 – † 1879)

Jarné slnko z belasej oblohy zahrieva zem a prebúdza život v prírode. Píše sa rok 1875, sedím vo farskej

záhrade v Chrenovci a sledujem, ako sa teplé mihotavé lúče slnka predierajú pomedzi zakvitnuté konáre

stromov hrušiek, jabloní, sliviek a dopadajú na sýto zelený koberec trávy. Omamná vôňa kvitnúceho sadu

a krásny zvuk bzučiacich včiel ma napĺňa pokojom i nostalgiou. Tomuto miestu som pred rokmi vdýchol

život a zanechal som tu kus seba. Pri pohľade na neďalekú školu sa vraciam do čias, keď som tam učil. Môj

život už prechádza z neskorej jesene do zimy a ja cítim, že osud píše posledné strany v knihe môjho života.

Preto tak rád spomínam tu, v tejto záhrade, na jar a hlavne na žiarivé a plodné leto môjho bytia.

Jar, teda útle detstvo, až do svojich 11 rokov som prežil vo svojom rodisku v Hradci pri Prievidzi. Malá dedin-

ka s roztrúsenými domčekmi, kde sused nedovidel suseda a každá rodina sa musela spoľahnúť sama na

seba. Spolu so súrodencami sme pomáhali rodičom okolo hospodárstva a len cez zimné mesiace naše

kroky viedli do školy. Rodičia videli moju túžbu po vzdelaní a lásku k hudbe. Keďže nemali peňazí nazvyš,

ako 11-ročný som nastúpil do piaristického gymnázia v Prievidzi ako mendík. Potajme som sa učil i hrával

na organe. Roky strávené na gymnáziu ubehli ako voda v zurčiacom potoku po výdatnej búrke. Neraz som si

spomenul na mojich rovesníkov, kamarátov, ktorí nemali toľko šťastia, aby mohli študovať. Nebolo dosť

škôl, učiteľov ani peňazí, aby ich dali rodičia do škôl. Chcel som to zmeniť, chcel som ľuďom pomôcť. Preto

moje kroky viedli do cirkevnej školy v Chrenovci, kde potrebovali učiteľa. Veď v celej doline od Ráztočna po

Čausu vedelo čítať len 30 ľudí, písať ešte menej. Čakala ma neľahká úloha, no s horlivosťou sebe vlastnou

som sa pustil do toho. Mienil som tak: Ak prácou vzdeláme deti i dospelých, budeme mať vzdelaný národ

a umožní nám to napredovať a zlepšiť naše pomery.

Prvý deň v škole bol výnimočný a nezabudnuteľný, srdce mi búšilo ako zvon, keď som vstupoval do školy

a hlavou sa mi hnali všetky tie krásne ideály a myšlienky. Teraz ich bolo treba len naplniť.

Škola to nebola veľká, práve naopak, uzučký domček s hlinenými múrmi a malými oknami so slamenou

strechou. Tvorili ju len tri izby – čierna kuchyňa, trieda a malá komôrka, ktorá mi slúžila na bývanie. Táto

izba len-len že stačila na posteľ, písací stôl a kaďu so studenou vodou. Trieda bola len o máličko väčšia,

rovno oproti dverám bola katedra, pred ktorou boli dva rady drevených lavíc, ktoré sa ponášali na tie v kosto-

le. Zabýval som sa veľmi rýchlo i zoznámil s obyvateľmi. Bol som veľmi rád, že ma vrúcne prijali. Onedlho

nastala zima, november a začal som učiť zvedavé deti so šibalskými očami, ktoré si ma nedôverčivo preze-

rali, ale to trvalo len chvíľu. Keďže deti chodili do školy od novembra do marca, aby mohli pomáhať rodičom

okolo statku, veľakrát v treskúcej zime niektoré neprišlo, lebo nemalo čižmy či kabát. O to väčšmi som bol

rád, keď prišlo znovu do triedy a snažilo sa dohnať zameškané. Dni v škole plynuli rýchlo – ranná modlitba,

počty, čítanie, písanie grífľom na drevené tabuľky a nekonečné ich otázky cez prestávky.

„Dobrý deň, pán Drozd, či oni čítajú svoje včielky?“ zo spomínania a zasnenosti ma vyrušil pán farár, ktorý

prechádzal okolo.

„Pochválen, pán farár,“ odpovedal som.

„Naveky, naveky. A čože tu porábate, pán učiteľ?“

25


„Ale, len tak počúvam, ako krásne znie bzukot včiel i to, ako jarné slnko prebúdza k životu všetko navôkol.“

Ale veď je to aj vaše dielo, vaša zásluha!“

„Ej veru, včielky a ovocný sad, tomu som sa roky venoval od jari do jesene, keď som neučil v škole. Stromy

som štepil, strihal, aby mali čo najkrajšiu úrodu. A včely – to bola moja veľká láska.“

„Veď ľudia dodnes vravia, čomu všetkému ste ich naučili. Ako čo sadiť, pestovať či hnojiť, aby mali lepšiu

úrodu. Na začiatku to bolo ťažké, neľahké, ale keď videli, že tí, čo to vyskúšali, mali lepšiu úrodu, dali si pora-

diť.“

„No nebol som na to sám. Vďaka richtárovi a farárovi sa nám darilo šíriť osvetu v nedeľu po omši, kde som

hrával na organe a učil starších v nedeľnej škole aspoň čítať. Podarilo sa zriadiť aj prvú knižnicu a tí, čo vede-

li čítať, čítali ostatným, a tak sa nám darilo šíriť vzdelanie a kultúru. No aj tak stále bola v dedine chudoba.

Práve tá spôsobovala, že mnoho mužov sa uchyľovalo k pijatike. Dokonca ešte aj do kostola chodili opití. Na

to som sa už nemohol dívať, a tak som založil spolok „triezlivosti“ a pijani museli prisahať na Bibliu – svätú

knihu a pred biskupom, že už viac nebudú piť alkohol. K smutnejším mojim povinnostiam patrilo obhliadať

mŕtvych. Hlavne v období cholery to bolo ťažké, keďže choroba zasiahla veľa rodín.“

„Prežili ste teda ťažké časy, pán učiteľ.“

„V takých chvíľach som sa utiekal k mojej ďalšej láske, k hudbe. V doline bolo veľa krásnych piesní, ktoré si

ľudia spievali pri každej príležitosti. Rád som ich počúval, mnohé z nich, hlavne koledy, som si zapísal i meló-

diu v podobe nôt. Mám ich celý zborník. Rád som ich spieval aj svojim deťom, nech im po sebe niečo zane-

chám. Takto nejako prebehlo leto môjho života. Sadil som na rôznych poliach života a snažil som sa mať čo

najlepšiu úrodu, ktorá prinesie úžitok všetkým. Len druhí môžu posúdiť, či sa mi to podarilo. Som rád, že môj

syn Ignác – terajší učiteľ, prevzal to pomyselné žezlo a pokračuje v mojich šľapajach. A ako vidím, majú ho

tie decká rady. Teraz je to už všetko na mladých, mne už sily nestačia. A tak len spomínam a ďakujem Bohu

za všetky tie chvíle, čo mi doprial. On vie, že som tu bol rád, s láskou a pokorou pracoval, spieval, učil, hral.

Ak on dá, nájde sa vari niekto, kto si raz spomenie, že tu žil Gašpar Drozd – učiteľ, organista, ovocinár a vče-

lár.“

Obr. 9 Logo Základnej školy Gašpara Drozda s materskou školou, Chrenovec-Brusno

LITERÁR NE PRÁCE

26

Sára ZVEŘINOVÁ

NEVIDIACI SÚ AKOĽUDIA SO ZAVRETÝMI OČAMISoňa ZELISKOVÁ

„Nevidiaci sú ako ľudia so zavretými očami.“

V mojom meste (v Dubnici nad Váhom) žije nevidiaca keramikárka Soňa Zelisková, ktorá zmenila môj

pohľad na svet nevidiacich. Stala sa hlavnou hrdinkou môjho príbehu a na úvod by som rada opísala jej

životný príbeh.

V roku 1976, presne na trináste narodeniny, diagnostikovali Soni v ilavskej nemocnici doživotie – cukrovku

(diabetes mellitus) prvého typu. A tak prechádzala bránou nemocnice s upozornením, že časom môže prísť

o zrak. Vyštudovala gymnázium a nadstavbové štúdium učiteľstva pre materské školy. V 26 rokoch sa jej

podarilo otehotnieť. Tehotenstvo bolo rizikové, ale nakoniec sa jej narodil chlapec Matej. Avšak praskla jej

cievka na sietnici, kvôli čomu prišla o zrak.

„Rozmýšľala som, ako by som sa uplatnila. Raz mi priateľka, ktorá bola tiež keramička, dala do ruky hlinu…

Vymodelovala som reliéf kvetu.”

Soňa mala vtedy 39 rokov. Z malej iskry vznikla veľká vášeň. Pomalé začiatky odišli so zimou a z koníčka na

večer sa stala živnosť. A s novým rokom (1. 1.) 2000 sa otvorila Chránená Keramikárska Dielňa. Našla si tak

novú životnú cestu – keramiku.

Prešlo 18 rokov a i dnes môžete nájsť Chránenú Dielňu v Dubnici nad Váhom. Snaží sa ľudí viesť k umeniu.

Organizuje kurzy, krúžky i arteterapie. Svoje diela i predáva. Vo svojich 52 rokoch jej manžela postihli vážne

zdravotné problémy, ktorým nakoniec podľahol.

„V praktickom živote mi pomáhajú pracovný a osobný asistent, napriek tomu mi veľmi chýba partner, ktorý

by pri mne stál.“

Tieto slová ma chytili za srdce. Keď mi to povedala, usmiala som sa. Úprimnosť, s akou to hovorila, bola

čistejšia ako sklo. Vtedy vám napadne jednoduchá myšlienka: ona to zvládne. I keď som ju dovtedy nepo-

znala, tej myšlienke som verila celým srdcom a verím jej i teraz.

Ako ďalšie by som chcela spomenúť jej prínos pre mesto. Soňa chodí do škôl, kde učí deti pracovať s hlinou.

Robí už spomenuté krúžky a kurzy. Účastní sa verejných podujatí. Rada by som spomenula jeden príbeh.

Bolo to na arteterapii. Chodil na ňu chlapec s poruchou nadmerného potenia rúk. Ostatní ho preto považo-

vali za iného. Avšak, keď robil keramiku, mohol sa cítiť seberovný, vtedy musel mať mokré ruky každý.

S keramikou sa nakoniec i zblížil. Všetko vďaka jej krúžkom. Podľa môjho názoru sa Soni podarilo niečo

úžasné. Jej príbeh sa stal motiváciou, jej myšlienky viedli ostatných, jej práca prináša radosť.

„Byť šťastný nie je otázkou osudu, ale vec nášho rozhodnutia.”

Zo Soninho pôsobenia na Slovensku sa presuňme na jej pôsobenie v zahraničí. Maroš Milčík je mladý reži-

sér, ktorého chytil za srdce Sonin príbeh. O pár mesiacov sa dostal do sveta krátky film . Sonja jeSonja

básnickým zobrazením príbehu Sone. Film experimentuje s audiovizuálnymi komponentmi, aby opísali jej

život.

Kombináciou dokumentárneho, príbehového a poetického prvku sa tento krátky film pokúša vypovedať

skutočný životný príbeh prostredníctvom poetického filmu. Natáčanie trvalo štyri dni a najlepšie zábery boli

27


zostrihané do štyroch minút. K záberom sa pridal anglický komentár o Soninom príbehu v prvej osobe.

I keď film Sonja má len štyri minúty, je neuveriteľne emotívny a silný. Je plný myšlienok, ktoré som použila

i tu v tejto práci. Jej film vyhral filmový festival v Londýne a bol premietnutý na niekoľkých ďalších poduja-

tiach v New Yorku, Paríži atď.

„Na pôvodnú dokumentárnu sériu sa nepodarilo nájsť finančné zdroje, avšak nechcel som, aby Sonin

príbeh ostal nevypovedaný. Po niekoľkých rozhovoroch so Soňou som sa rozhodol príbeh natočiť v krátkej

forme a svojím vlastným filmovým jazykom,“ hovorí Maroš Milčík.

Film slávil úspech i na internetových stránkach Revers, kde si ho môžete pozrieť pod heslom short film

Sonja. Rada by som poznamenala, že celá príroda vo filme je natočená na Slovensku.

Čo sa týka jej pracovného prostredia, jej dielňu som navštívila. Aby ste mali predstavu, tvoria ju dve miest-

nosti a chodba. V dielni sú dve pece, prvá na vypaľovanie hliny a druhá na vypaľovanie glazovanej keramiky.

V jej dielni sa nachádza i hrnčiarsky kruh a výstava keramiky, ktorú Soňa dostala alebo vyrobila.

Vtedy to bolo prvýkrát, čo som uvidela jej prácu. Odvtedy chápem, prečo je v keramikárstve tak uznávaná.

Samotná atmosféra dielne bola kreatívna a prívetivá. Vtedy mi napadlo, že tu nie som naposledy. Jej dielňu

nájdete na adrese Centrum dva 77/12 (bezbariérový dom) najvyššie poschodie. Samozrejme tieto informá-

cie nájdete i na internete.

Mnohí z nás si nedokážu predstaviť život v tme. Ako takí ľudia môžu vôbec žiť? Čo môžu robiť? Čoho sa

museli vzdať? A čo mohli získať? Možno ste si už kládli otázku . No kto môže odpovedať s istotou?„čo keby”

Pani Zeliskovú postihlo to, čo voláme slepota. Ale je to postihnutie? Alebo príležitosť?

„Každý z nás vedie svoj vlastný boj a občas musí siahnuť na svoje dno. Sú len dve možnosti – zo všetkých

síl sa odraziť, alebo ostať na dne.”

Je len na nás, ako si zoberieme význam slova postihnutie. Chcem tým povedať, že ľudí nemôžeme ľutovať

kvôli postihnutiu, ale kvôli ich postoju, ktorý ich môže ovplyvniť viac ako ich znevýhodnenie.

„Nevidiaci sú ako ľudia so zatvorenými očami.”

Soňa prišla o zrak, ale neprišla o šancu. Šancu prijať stratu zraku ako výzvu, dokázať, že aj život v tme môže

byť krásny a plnohodnotný. A to je dôvod, prečo som si ju vybrala nielen ako záujem projektu, ale i inšpiráciu

do vlastného života.

„Pochopila som, že ľudia okolo mňa nepotrebujú moje oči. Potrebujú mňa.”

Obr. 11

Soňa Zelisková

v dielni (Autor: Soňa Zelisková; archív autorky)

Obr. 10

Soňa Zelisková – záber z filmu Sonja

(Autor: Soňa Zelisková; archív autorky)

LITERÁR NE PRÁCE

28

Viktor LUKÁCS

POLYHISTOR Z NITRYMUDr. David GRUBY (* 1810 – † 1898)

Nitra. Mesto dýchajúce históriou, kultúrou, ... no skrýva v sebe ešte omnoho viacej. Mnohí z nás ani poriadne

netušia, ktoré osobnosti toto mesto v minulosti preslávili. Kto sa prechádzal jeho uličkami, kto sa podieľal na

jeho prestavbe, či trávil tu svoje mladé letá a hoci väčšinu života prežili v cudzine, na rodné mesto nezabudli.

Jedným z nich bol aj MUDr. David Gruby.

Hovorí Vám toto meno, milí čitatelia, niečo? Veru, doposiaľ ani mne toto meno nič nehovorilo. Nejaký lekár, na

to som prišiel aj sám, veď rovnaký titul má aj môj ujo a ten je lekár, takže asi aj David Gruby sa venoval medicí-

ne. No nič viacej o tomto človeku som ani netušil, kým ma s týmto menom nezoznámila moja pani učiteľka

dejepisu. Bola dosť neoblomná, že sa musím posnažiť, nechcela mi len tak odhaliť jeho tajomstvo. No neza-

budla povedať, že tento pán ma určite zaujme. A tak som začal pátrať, zbierať prvé informácie, zaujímať sa.

Nitran? Taký známy? Prečo sa o ňom tak málo v našom meste vie, prečo sa o ňom nehovorí?! Veď je to úžasná

osobnosť!

David Gruby bol mužom mnohých talentov. Okrem medicíny sa zaoberal aj mikroskopickou technikou,

astronómiou, lekárskou meteorológiou. Ako prvý na svete vyfotografoval pod mikroskopom bunku, objavil

príčinu ústnej plesne, skúmal účinky chloroformu i éteru. A hoci mnohé lekárske stránky o ňom hovorili hlav-

ne ako o zakladateľovi lekárskej mikrobiológie, mňa priam fascinovalo niečo iné. Pre mňa je jeho tým najcen-

nejším prínosom do medicíny zavedenie vaty do lekárskej praxe. Áno, dnes si iba ťažko vieme predstaviť, ako

by sme u lekára bez tohto „vynálezu“ fungovali, no v tom čase, t. j. v roku 1859 to bola poriadna novinka.

A nielenže sa Grubyho čin stal takým potrebným v búrlivom a rýchlo sa meniacom 19. storočí, no nevieme si

bez neho život predstaviť ani dnes. Zaobísť sa bez vaty pri očkovaní? Čím by som si zastavil krv, keď si mám

ošetriť rozbité koleno, ruku? Uznajte, ani vy si to neviete predstaviť.

Natoľko ma zaujala jeho osobnosť, že som si v mysli začal predstavovať, ako s týmto zaujímavým lekárom

robím rozhovor. Vrátim sa teda niekoľko desaťročí späť...

Pán doktor, mohli by ste sa našim čitateľom krátko predstaviť?

Pochádzam z nitrianskej židovskej rodiny. Narodil som sa 18. augusta 1810 v Uhorsku. Keď som prišiel na

svet, bývali sme v Nitre v maličkom domčeku na Párovciach.

Viem ale o vás, že ste sa pôvodne volali Dávid Hrubý.

Áno, je to pravda. Keďže som mal veľa priateľov, ktorí nehovorili po slovensky, pre lepšiu výslovnosť v zahrani-

čí som si ho zmenil na Gruby.

Chceli ste byť lekárom už odmalička?

No to som veru ani netušil. Vždy ma zaujímala matematika a fyzika, pokiaľ si pamätám, tak tomu bolo už na

základnej škole i neskoršom gymnáziu. Ale zároveň vo mne rástla aj túžba pomáhať ľuďom.

Kde ste študovali a získali prvé medicínske poznatky?

Spočiatku som študoval medicínu v Pešti, no pre nezhody s učiteľmi som radšej prestúpil na univerzitu do

Viedne. Tu som aj bol promovaný za lekára. Bola to pekná ceremónia, dodnes na ňu spomínam. Nielen preto,

že bola pekná, ale pripomína mi aj mesto, kde som sa zoznámil s mnohými významnými lekármi. Viedeň mi

proste otvorila náruč a ja som ju vďačne prijal.

29

NITR IA NSKY KR A J

Kam viedla vaša cesta po skončení univerzity?

Najskôr som odišiel na študijný pobyt do Londýna, a keď sa ukázalo, že novú náruč mi otvára aj Paríž, rozho-

dol som sa prijať nové mesto za svoje. Viete, moje srdce ostávalo v Nitre, no priateľka Žiži mi nebola súdená

a bol som presvedčený, že v Paríži na ňu zabudnem. Nepodarilo sa mi to, no získal som nový domov.

Je pravda, že k vašim pacientom patrili i známi spisovatelia Victor Hugo či Honoré de Balzac?

Po zavedení lekárskej vaty do praxe som sa stal známejším aj vďaka publikovaniu odborných diel v oblasti

mikrobiológie a patológie. No svoju každodennú prax som popri vede nechcel zanechať a denne som sa

stretával s mnohými ľuďmi. Priznávam, mal som rád ich spoločnosť, hlavne umelcov. Takže áno, bol som

osobným lekárom Honoré de Balzaca, Franza Liszta i Fryderyka Chopina. Asi najlepšie sme si rozumeli s Vic-

torom Hugom a Alexandrom Dumasom mladším, dokonca sme tvorili takú nerozlučnú trojicu. Aj teraz, akoby

som mal pred očami naše stretnutia v malých kaviarničkach na brehu Seiny, kde sme diskutovali o všetkom,

o čom sa nám len chcelo.

Takže Vám Paríž skutočne prirástol k srdcu?

Áno, dnes sa považujem za Parížana. Paríž ma očaril ako žiadne iné mesto. Aj napriek tomu, že som mal

ponuky usadiť sa i v mojom rodnom meste či v Budapešti, Parížu som ostal verný.

Kedy ste naposledy navštívili vašu rodnú Nitru?

Bolo to v roku 1888, a bohužiaľ, táto návšteva vo mne zanechala veľký žiaľ. Moja cesta viedla na cintorín

k hrobu mojej dávnej lásky Žiži a potom som už nemal žiadny dôvod sa sem vracať.

Ďakujem za rozhovor, pán doktor a prajem vám ešte veľa tvorivých síl...

Nuž takto nejako som si predstavoval môj rozhovor s rodákom, ktorého život bol plný radosti, ale i sklamaní,

prekvapení i objavov. Pre mňa je vzorom nielen pre svoju odvahu, ale i vzdelanosť. Ovládal slovenčinu,

maďarčinu, nemčinu, angličtinu, francúzštinu, predpokladám, že hovoril aj hebrejsky alebo jidiš, no a ako

lekár musel ovládať aj latinčinu.

Hoci pre svoj židovský pôvod mal vo vtedajšom Uhorsku neraz problémy, neváhal sa ako dobrovoľník zapojiť

do revolúcie v roku 1848. Plný ideálov na zmenu sa tu stretáva s Alexandrom Petrovičom. Že vám toto meno

nič nehovorí? Je to predsa známy básnik Sándor Petöfi, ktorý si pomaďarčil svoje slovenské meno.

Sklamanie z revolúcie, nešťastnej nenaplnenej lásky ho napokon priviedlo natrvalo do Paríža.

Tu ako 88-ročný aj zomiera. Je pochovaný na cintoríne Saint Vincente na Montmarti medzi umelcami, kto-

rých mal tak rád. O pár týždňov, 14. novembra 2018, si pripomenieme 220. výročie jeho úmrtia. Nebolo by od

jeho rodného mesta Nitry pekné, ak by mu vzdalo úctu aspoň malou tabuľkou na budove nemocnice, aby nám

tohto „nášho“ velikána mohla pripomínať? Grubyho rodný dom už neexistuje, pretože židovské Párovce sa

zmenili na panelákové sídlisko v druhej polovici 20. storočia, ale to neznamená, že si osudy ľudí, ktorí z tejto

zničenej a premenenej časti mesta vzišli, nemáme pripomínať. Práve naopak a to je aj dôvod, prečo som

napísal tieto riadky. Pre seba, doktora Grubyho i pre Vás. Aby sme na neho nezabudli.

A ozaj ešte niečo na záver. Aj keď Uhorsko už neexistuje a mnoho Slovákov v 19. storočí sa pomaďarčilo či si

ich Maďari neskôr prisvojili, nič to nemení na tom, že David Gruby sa hlásil k nám Slovákom, hoci mnoho

internetových prameňov o ňom hovorí ako o uhorskom či maďarskom lekárovi. Ja však viem, že bol jedným

z nás, obyvateľov Nitry. A som na to hrdý.

LITERATÚRA

PAŽITNÝ, A. (ed.): . Nitra : Mestský úrad v Nitre, 1998, s. 52.Významné osobnosti Nitry

SZÉP, Z.: . URL: https://www.prolekare.cz/casopisy/cesko-slovenska-dermatologie/2007-Dr. David Gruby

5/dr-david-gruby-1810-1898-3861 [cit. 2018-09-23]

ZRUBEC, L.: . 2. vydanie. Nitra, 2007, s. 48 – 50.Slávni Slováci sveta

LITERÁR NE PRÁCE

30

Jakub SEKO

ČLOVEK, KTORÝ MI UKÁZALRODNÉ MESTO INAKPhDr. Otmar GERGELYI (* 1919 – † 1995)

Milujem šport, hlavne atletiku. Počas tréningov mám dosť času, aby moje myšlienky ulietali nielen ku spôso-

bom, ako čo najlepšie dosiahnuť výkony, ale môžem aj rozmýšľať nad všeličím. Čím? Veď to poznáte, všetko

možné, čo sa mi zachytilo v hlave počas stretnutia s kamarátmi, v škole, doma, cestou na tréning. Niekedy

rozmýšľam aj nad tým, čo by som sa koho opýtal, keby som tak mal možnosť stretnúť sa s ľuďmi, ktorí tu už

nie sú medzi nami.

Možno vás prekvapí, keď by som vám povedal, že jedným z takýchto ľudí by bol aj Otmar Gergelyi. Pomerne

zvláštne meno, ešte som sa s podobným nikdy nestretol, ak teda nerátam školskú knižnicu, pretože práve

odtiaľto je mi známe toto meno. Minulý rok sme sa so spolužiakmi pripravovali na jednu dejepisnú súťaž

a vtedy nám pani učiteľka dala do rúk jeden malý zošitok. No čo vám poviem, ani obal to nemalo, už na prvý

pohľad to vyzeral ako poriadne starý zošit. Až keď som ho zobral do ruky, prišiel som na to, že to nie je zošit,

ale knižka. Z roku 1969, keď nežili ešte ani moji rodičia! Zmätene som sa pozrel na pani učiteľku, ktorá nás

hreší, keď nemáme zabalenú učebnicu a teraz mi dáva do ruky rozpadnutú starú knižôčku? Nevedel som, čo

si mám myslieť. Ale ona sa len hrdo tvárila, ako by mi dala do ruky nejaký poklad. Po pár dňoch som ju pocho-

pil, prečo sa tak tvárila. Tá stará polorozpadnutá knižôčka je skutočným pokladom. Ukázala mi moje rodné

mesto tak, ako som ho dovtedy vôbec nepoznal. A autorom tohto malého pokladu je práve Otmar Gergelyi.

Práve jeho meno mi prišlo nedávno na um, keď som počas tréningu bežal meter za metrom. Prišlo mi na um,

čo by som sa ho asi tak opýtal, keby som sa s ním mohol stretnúť naživo.

Určite by som sa ho opýtal, ako sa v detstve popasoval s toľkým sťahovaním, muselo to byť pre neho ťažké

stále si zvykať na nové prostredie. Jeho rodiskom boli síce Bušovce, no detstvo strávil v Kežmarku a

Bratislave. Určite neboli pre neho ľahké ani vojnové roky, veď mal v ich čase niečo cez 20 rokov a určite nebol z

ťažkého života počas vojny nadšený. Potom by ma zaujímalo, čo alebo kto ho motivoval do toľkého učenia,

veď som zistil, že ovládal deväť jazykov! Mne niekedy aj slovenčina pripadá nad moje sily, nieto ešte ďalších

podobných osem jazykov. Iste, keďže vyštudoval nemčinu a latinčinu na univerzite v Bratislave a potom

pôsobil dlhé, dlhé roky ako archivár, asi s jazykmi nemal žiadne problémy, veď ich k práci proste potreboval.

No obdivujem na ňom aj to, že popri štúdiu sa stíhal venovať aj hudbe. Bol členom viacerých spevokolov, sám

sa rozhodol naučiť hrať na organe, no a nepochybujem, že dosť času venoval aj športu. Iste nie v takej miere

ako ja, lebo, ako som zistil, pán Gergelyi mal od detstva zdravotné problémy a tie mu asi neumožnili športovať

tak aktívne ako mne. A ešte nesmieme zabudnúť na komplikované roky jeho detstva a mladosti, keď politika

ovplyvňovala každodenný život ľudí viacej, ako by sami chceli.

Určite by som sa ho opýtal aj na to, kedy začal zbierať pohľadnice. Zostať pri takomto koníčku svedčí o jeho

húževnatosti a nepochybujem, že jeho zbierka musela byť veľmi pekná a vzácna.

Chcel by som sa ho tiež opýtať, ako sa mu pracovalo s organmi v Konskej pri Rajeckých Tepliciach, aké boli

jeho prvé pracovné dni ako archivára v Pôdohospodárskom archíve v Bratislave, a či mu nebolo smutno za

Bratislavou, keď v roku 1950 odchádza ako archivár do kaštieľa v Humennom. Pán Gergelyi bol veľmi aktív-

nym človekom a rád by som sa ho opýtal, či študenti, ktorých v Humennom vyučoval popri svojej archivárskej

práci boli iní, ako tí dnešní, ako sme my. Teraz už viem, že keby nás mohol učiť dejepis pán Gergelyi, určite by

31

NITR IA NSKY KR A J

sme tie chvíle neoľutovali.

Určite by som od neho chcel počuť príbeh, ako sa stal vedúcim Krajskej pobočky Poľnohospodárskeho archí-

vu v Košiciach. I o tom, ako sa cítil, keď musel za 2 mesiace narýchlo spísať inventár archívu a zároveň dať

dokopy všetko, čo sa dalo o 8 tisíckach kníh o poľnohospodárstve. Toto totiž museli z humenského kaštieľa

všelikde rozviesť, lebo kaštieľ prebrala do svojej správy armáda.

Od roku 1952 pôsobil v Bojniciach. Mám rád toto mestečko a určite by som sa pána Gergelyiho opýtal, čo

hovorí na tie davy turistov, čo chodia na zámok, kde on pracoval, či už vtedy existovala zoologická záhrada,

alebo ktoré miesta mal v Bojniciach obľúbené, kde rád oddychoval.

Keďže pochádzam z Nitry, som veľmi rád, že ho osud priviedol práve k nám. Od roku 1960 tak máme spoločné

mesto, kde žijeme, hoci nás delia desiatky rokov. Nitra jeho čias vyzerala určite inak, no on mi ju ukázal tak,

akoby som ju videl v jeho časoch. Jedine pán Gergelyi mi dal hádanku, s ktorou som sa nikde inde, v žiadnej

knihe o Nitre, nestretol a rád by som sa ho opýtal, ako to bolo so zakopaním erbu mesta Nitra z voľakedajšej

Tureckej brány do priekopy pri Bojnickom zámku. Turecká brána už dnes nestojí, ale je to miesto najrušnejšej

križovatky v Nitre. Vždy, keď ňou prechádzam, napadne mi, kde v bojnickej priekope je ukrytý ten náš erb. Pán

Gegelyi by mi to miesto určite vedel ukázať.

Iste by som sa ho opýtal aj na jeho veľkú lásku – organy. Kto ho k nej priviedol? Ktorý organ bol pre neho

z tých slovenských organov tým najcennejším? Ktorého autora organovej hudby mal najradšej? Lásku k or-

ganom predával aj iným, veď 7 rokov vyučoval organológiu a dejiny organovej literatúry na bratislavskej

Vysokej škole múzických umení. O tejto svojej láske vydal množstvo odborných kníh. Priznávam sa, asi by

som z nich nebol taký očarený ako z útlej brožúrky, ktorú mi pred rokom dala moja pani učiteľka. Pre pána

Gergelyiho však boli prejavom jeho lásky k hudbe a to u neho ocenili nielen odborníci, ale aj milovníci histórie.

Určite by som sa pána Gergelyiho opýtal, kde bral čas na to, aby okrem odbornej práce v Slovenskom poľno-

hospodárskom múzeu, cestách po Slovensku za milovanými organmi, vedeckej práci, prednáškach, školení

kolegov, vyučovaní študentov, tvorbe článkov si našiel čas na seba. Keď si len predstavím, že vypracoval celú

fotodokumentáciu pamiatok navrhnutých na zápis do štátnych zoznamov pamiatok z celého vtedajšieho

Západoslovenského kraja, jednoducho mi neostáva nič iné, len obdivovať jeho usilovnosť, vytrvalosť a hú-

ževnatosť.

Keby som sa ho mohol opýtať ešte jednu vec, tak by to bolo asi to, ako sa mu Nitra páčila, keď sa sem presťa-

hoval. Či bol veľmi smutný z toho, keď mu odporučili lekári, že nemá robiť archivára, lebo mu to podľa mňa

určite chýbalo. A opýtal by som sa ho, kde bral tú energiu na všetky svoje aktivity. A možno jedine on by odha-

lil tajomstvá miest, ktoré síce tak dobre poznám, no pri čítaní jeho knižky o Nitre, si vlastne uvedomujem,

že svoje mesto nepoznám. Vďaka Vám, pán Gergelyi, že mi aj po rokoch ukazujete moje rodné mesto inak.

LITERATÚRA

PAŽITNÝ, A. (ed.): . Nitra : Mestský úrad v Nitre, 1998, s. 45 – 47.Významné osobnosti Nitry

LITERÁR NE PRÁCE

32

Filip ŠKULA

JANKO KRÁĽ(* 1822 – † 1876)

Janko Kráľ bol slovenský národný buditeľ, predstaviteľ romantizmu a jeden z najvýznamnejších básnikov

štúrovskej generácie. Narodil sa 24. apríla 1822 v Liptovskom Mikuláši do rodiny mäsiara a krčmára Jana

Kráľa a jeho ženy Žofie.

Vzdelanie postupne získaval v Liptovskom Mikuláši na základnej škole (1828 – 1834), v rokoch 1835 – 1837

navštevoval gymnázium v Šajavskom Gemeri. 4. septembra 1837 sa zapísal na lýceum v Levoči, kde študo-

val do roku 1841. V rokoch 1841 – 1842 študoval na lýceu v Kežmarku. 20. septembra 1842 sa vo veku 20

rokov zapísal na evanjelické lýceum v Bratislave. Tu začal písať svoje prvotiny, vtedy ešte v češtine, no od

roku 1843 už v Štúrovej slovenčine.

V januári 1844 spolu s ďalšími študentmi podpísal list proti odvolaniu Ľudovíta Štúra z funkcie námestníka a

profesora. Požiadavky študentov neboli brané na vedomie a tak si Janko Kráľ vo februári vyžiadal polročné

vysvedčenie a v marci 1844 odišiel spolu s ďalšími 13 študentmi do Levoče. Do Levoče však Janko Kráľ

neprišiel, zostal v Liptovskom Mikuláši, kde si skúšky dokončil externe a tu sa aktívne zúčastňoval na prípra-

vách založenia Tatrína. Vtedy už patril Kráľ k najuznávanejším mladým štúrovským básnikom.

Od roku 1845 do roku 1847 putoval Kráľ po Slovensku a Dolnej zemi. Po matkinej smrti v roku 1847 odchádza

z Liptova do Pešti. V marci roku 1848 sa po prvých impulzoch revolúcie ponáhľal Janko Kráľ na Slovensko,

kde spolu s Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom. Ľudové povstanie bolo

potlačené 30. marca 1848. Od 25. marca až do 30. marca, keď ho chytili, žil Kráľ spolu s povstalcami najaktív-

nejším životom. Po chytení, týraní a mučení ho spolu s Rotaridesom odviedli do väznice v Šahách. V roku

1849 Janka Kráľa po 10 mesiacoch prepustili z väznenia. V apríli 1851 sa oženil s Máriou Modrány a v rokoch

1852, 1853, 1857 a 1861 sa im narodili štyri deti – traja synovia a jedna dcéra. V júni roku 1861 sa Kráľ aktívne

zúčastňoval na memorandovom zhromaždení.

V roku 1862 pôsobil ako prísediaci sudca Tekovskej župy v Zlatých Moravciach. Janka Kráľa v roku 1868, po

rakúsko-maďarskom vyrovnaní (1867), zbavili tohto úradu v Zlatých Moravciach a musel si urobiť advokát-

sku skúšku. Tu potom biedne prežíval ako výpomocný prísažný pravotár a pisár v cudzích advokátskych

kanceláriách.

Janko Kráľ patril k samotárom. Zaujímal sa aj o zložité osudy slovenského národa a prežíval ich s hlbokou

účasťou. Napĺňal predstavu rodeného básnika: písať priam musel, málokedy menil, čo už napísal, len málo

textov prepracoval, ostatné nechal v nečitateľných náčrtoch alebo zničil. Janko Kráľ bol multilingválny člo-

vek, schopný hovoriť až 9 (prípadne 10) jazykmi. Vedel po francúzsky, anglicky, nemecky, maďarsky, poľsky,

rusky, srbsky, česky. Popri svojej tvorbe sa okrajovo venoval aj prekladu. Pre príznačné nekonformné postoje

a nepredvídateľné správanie ho prezývali .„Divný Janko“

Prvé verše začal písať už počas štúdií na bratislavskom lýceu. Spočiatku písal v češtine, neskôr začal použí-

vať spisovnú slovenčinu a patril k jedným z prvých básnikov, ktorí používali Štúrovu slovenčinu. Do povedo-

mia verejnosti vstúpil ako autor balád a piesní, no jeho tvorba bola oveľa širšia. Janko Kráľ svojou poéziou

ovplyvnil tvorbu mnohých básnikov 20. storočia. Osobnosť Janka Kráľa zanechala najmä v slovenskej, ale aj

v európskej poézii veľký odkaz. Za svojho života uverejňoval Kráľ svoje básne časopisecky vo viacerých

33

NITR IA NSKY KR A J

časopisoch. Spočiatku ich posielal do almanachu Nitra, neskôr do Orla tatranského a Sokola, zriedkavejšie

sa objavovali i v časopisoch Černokňažník, Priateľ školy a literatúry a v iných. Poézia Janka Kráľa vychádzala

v zahraničí v časopiseckých prekladoch. Preložili ju do češtiny, ruštiny, bulharčiny, ukrajinčiny, maďarčiny,

nemčiny, angličtiny a poľštiny.

23. mája 1876 Janko Kráľ podľahol brušnému týfusu, pohreb sa konal 25. mája v Zlatých Moravciach. Jeho

hrob riadne neoznačili, nachádzal sa na ňom iba kríž z topoľového dreva s básnikovým menom. Kvôli

nedostatočnému označeniu hrobu, na ktorý po desaťročia nik nechodil, nemožno s určitosťou zistiť, kde ho

pochovali. Od roku 1996 tam stojí mramorový pomník na básnikovu pamiatku. Janko Kráľ má symbolický

hrob aj na Národnom cintoríne v Martine. Podnet na zistenie polohy hrobu Janka Kráľa dal aj prezident

Masaryk a jeho dcéra. Napriek iniciatíve Matice slovenskej a jej tajomníka Štefana Krčméryho sa miesto

posledného odpočinku Janka Kráľa nepodarilo zistiť.

Meno Janka Kráľa nesie Múzeum v Liptovskom Mikuláši, pomenovaný je podľa neho aj park s jeho sochou

v Bratislave – Sad Janka Kráľa. Na počesť Janka Kráľa sa objavujú pamätné tabule s reliéfmi v mnohých

mestách – Liptovský Mikuláš, Šahy, Martin, Kláštor pod Znievom a Zlaté Moravce. Imaginárna podobizeň

Janka Kráľa sa dostala na strieborné pamätné mince, na československú mincu a na slovenskú poštovú

známku.

Z JEHO TVORBY

POÉZIA

1844 Zverbovaný; Moja pieseň; Pieseň bez mena; Zabitý; Pesnička na kare a i.

1845 – 1847 Orol; Potecha; Kvet; Pán v tŕní; Duma bratislavská; Kríž a čiapka; Choč

1848 Krajinská pieseň

1848 Tri vŕšky

1849 Šahy

1849 Jarná pieseň

1849 Duma dvoch bratov

1861 Duma slovenská na pamiatku zjazdu turčiansko-svätomartinského 6. júna 1861

BALADY

1844 Zakliata panna vo Váhu a divný Janko

1843 Pán v tŕní

1843 Povesť

1844 Zverbovaný

1847 Kríž a čiapka

1865 Skamenelý

EPOS

1843 Výlomky z Jánošíka

ROMANTICKÁ POVIEDKA

1846 Syn pustiny

OSTATNÉ

1844 Dráma sveta

1861 Duma slovenská

LITERÁR NE PRÁCE

34

Viktória FOLDYNOVÁ, Barbora MATULOVÁ, Juraj MISTRÍK,Anna PODHORSKÁ, Andrej RAMŠÍK

JEDEN DEŇ OLEJKÁRA JÁNA HRAŠKArozhlasová poviedka

ROZPRÁVAČ: Turiec je kotlinou dokonale uzavretou prstencom pohorí. Malebná záhradka, ktorou sa od

nepamäti pomaly plazí Turiec – pokojná rieka počúvajúca všetko, čo sa v jej okolí stane, vnímajúca každú

nohu, čo vstúpi na jej brehy. Žblnkajúce vlnky nesú správy ďalej a ďalej – rozbúrenému Váhu, ďalekému

Dunaju, ...

Nielen rieka Turiec je nositeľom správ z Turčianskej záhradky. V minulosti sa svet o Turčianskej stolici

dozvedal od olejkárov – podomových obchodníkov s liečivými rastlinami, olejmi a rôznymi lekárnickými

prípravkami, spojený s liečením ľudí a zvierat. Z Turca sa stala kolíska slovenského olejkárstva, šíriaca pôso-

bivú slávu našich rastlín vo svete.

(U olejkára Jána ráno v kuchyni.)

JÁN: Dobré ránko, čo to tu tak pekne vonia?

ZUZKA: Nože tichšie, Janko, deti ešte spia. Vstala som už o štvrtej, aby som ti stihla nachystať dostatok jedla

na ďalekú cestu, ktorá ťa zajtra čaká. Na chlieb a koláče mám už zamiesené, polievka je na peci a mäso sa

pečie.

JÁN: Dobre, Zuzka, po fruštiku si pôjdem naložiť krošňu tovarom.

(Ján si v izbe balí tovar.)

JÁN: Borievkový olej proti bolesti brucha mám, kosodrevinový, vhodný pri reume mám, všeliek limbový olej

mám, rascový na trávenie mám, na zastavenie krvácania terpentínový mám, bobkový, olivový, levanduľový,

anízový, feniklový mám.

(Prichádza dcéra Marienka.)

MARIENKA: Dobré ráno, otec, čo robíte?

JÁN: Dobré ráno, Marienka moja, balím sa. Vieš predsa, že zajtra je Michala a mňa čaká ďaleká cesta do

Ruska alebo ako my olejkári medzi sebou hovoríme do Baťkovej.

MARIENKA: A čo sú toto za masti?

JÁN: To sú veľmi vzácne veci, ktoré pomáhajú ľuďom a zvieratám pri rôznych ťažkostiach. Tieto masti –

akšteinovú, dialtovú, medvedie sadlo, masť zo živice červeného smreka – používajú na masáže a rôzne

obklady.

MARIENKA: A tieto prášky?

POSTAVY

ROZPRÁVAČ: Barbora Matulová

OLEJKÁR JÁN: Andrej Ramšík

OLEJKÁROVA ŽENA ZUZKA: Anna Podhorská

OLEJKÁROVA DCÉRA MARIENKA: Viktória Foldynová

RICHTÁR: Juraj Mistrík

35

ŽILINSKÝ KR A J

JÁN: Tie sú proti zimnici, proti psotníku, proti kameňu. Tento sa napríklad volá prášok z jednorožca, bol zná-

my už v staroveku a povzbudzuje srdcovú činnosť.

MARIENKA: A je naozaj z jednorožca?

JÁN : Nie, je z rozdrvených rohov domáceho dobytka.(Zasmeje sa.)

MARIENKA: Fúj, a to všetko je z rohov?

JÁN: Nie, nie. Od jari zbieram liečivé bylinky – napríklad palinu, čistec, harmanček, materinu dúšku, trezalku

– a z nich sušením, lúhovaním alebo destiláciou pripravujem svoj tovar, po našom harpak.

(Zuzka volá Marienku a spoločne chystajú Jánovi oblečenie.)

ZUZKA: Marienka, nechaj už otca a poď mi radšej pomôcť zabaliť mu oblečenie.

MARIENKA: Dobre, už bežím. A čo bude ocko potrebovať?

ZUZKA: Každý správny olejkár nosí modré úzke nohavice s jednoduchým vzorom upevnené úzkym reme-

ňom, halenu, kabát s husto našitými gombíkmi. Obuté má čierne čižmy lemované žltým pásikom. V ruke mu

nesmie chýbať dlhá olejkárska palica.

Tak, a teraz sa už poďme pripraviť na slávnostnú rozlúčkovú večeru.

(Na slávnostnej večeri sa s olejkármi lúči richtár.)

ZUZKA: Vitajte, pán richtár, čakáme len na vás, všetci príbuzní a susedia sú už tu.

RICHTÁR: Drahí priatelia, dnes sme prijali pozvanie do domu nášho suseda Jána, aby sme jemu a ostatným

olejkárom popriali šťastie, pretože sa zajtra – 29. septembra – vyberú na dlhú cestu. Všetko potrebné som už

zariadil, povolenie opustiť panstvo, cestovné pasy a povolenie predávať liečivá vám odovzdávam. Zostáva

nám už len naplniť pre šťastie vaše klobúky peniazmi a na prahu dverí prevrátiť dva krčahy s vodou, aby ste

mali úspechy na cestách. V neposlednom rade si musíme pripiť hriatym a zaželať vám na cestu priaznivé

počasie, bohatý zárobok a stretnutia len so slušnými ľuďmi. Nech Pán Boh sprevádza vaše kroky.

ROZPRÁVAČ: Olejkárstvo ukazuje na odvahu a odhodlanie, ktorými disponovali turčianski muži. Nebáli sa

vykročiť do cudzieho sveta za možnosťou ľahšieho života. Ich cesty neboli jednoduché, mnohokrát prinášali

viac bolestí a tiesní. Turčianskych olejkárov to však neodradilo a prinášali si z nich množstvo vedomostí,

znalostí, zručností a skúseností, ktoré po návrate uplatňovali aj doma. Olejkárstvu neprislúcha čestné mies-

to len v oblasti medicíny, ale i v oblasti ekonomickej, sociálnej a predovšetkým kultúrnej.

LITERÁR NE PRÁCE

36

Matej DROPPA

JÁN LITERÁT Z MADOČIAN– STREDOVEKÝ FALŠOVATEĽ

Ján Literát z Madočian sa stal azda najznámejším falšovateľom listín v Uhorsku. Falšovanie listín bola mimo-

riadne náročná činnosť, ktorá si vyžadovala zručnosť, ale aj rozsiahle znalosti. Literátova práca vyvolala

potrebu overenia pravých listín a taktiež vznik tzv. Liptovského a Turčianskeho registra.

Ján Literát pochádzal zo zemianskej rodiny z Madočian, dnes už neexistujúcej obce v Liptove, ktorá sa

neskôr stala súčasťou Liptovskej Teplej. O tejto obci ani o Literátovej rodine sa nezachovalo veľa informácií.

Podľa listiny z roku 1278 boli pravdepodobne najstaršími známymi predkami Literáta Marcel a Sybor.

Najstarší publikovaný rodokmeň Literáta nájdeme v diele Ivana Nagya z roku 1860. Podľa tohto rodokmeňa

bol jeho otec Beňadik, starý otec Pavel III., syn Štefana, ktorý bol synom Jakuba. (1)

O štyridsať rokov neskôr sa k tejto téme vrátil Majláth, ktorý čerpal najmä zo spomenutej listiny z roku 1278.

Po preskúmaní archívu liptovskej rodiny Thuránszkych a rozbore spomenutej listiny napokon postavil pôvod

Jána Literáta na pozitívnejšie základy. Podľa Majláthovej práce mal Sybor synov Alberta a Domina. Pri čítaní

mena druhého Syborovho syna sa však Majláth dopustil chyby, pretože raz ho číta ako Dionýza (Dénesa)

a druhý raz ako Domina (Domena). Celá otázka sa ale komplikuje, pretože Majláth neskôr uvádza, že Sybor

mal tretieho syna, odvolávajúc sa tým na listinu z roku 1319. (2)

Na základe týchto údajov vykonštruoval potom Alexander Horváth zlomok rodokmeňa Literáta. Vo svojom

článku z roku 1909, v ktorom sa Horváth pri objasňovaní o pôvode liptovského registra zaoberá aj otázkou

o pôvode Jána Literáta, vcelku akceptuje Majláthom uvedené poznatky, zlomok Literátovho rodokmeňa však

poopravil. Podľa Horvátovej práce mal Sybor troch synov: Alberta, Dionýza a Domena. Synom Domena bol

Beňadik, ktorý bol otcom Jána.

Ohľadom Literátovho pôvodu napokon možno s istotou povedať len to, že jeho otcom bol Beňadik, starým

otcom Domen a jeho majetky ležali v Madočanoch. (3)

Rozmachu falšovania listín významne prispela situácia v Uhorsku v 14. storočí. V tomto období sa v podsta-

te zavŕšilo osídlenie územia Slovenska, ktoré sa tým stalo jednou z najurbanizovanejších častí Uhorska.

Sídla často presahovali do menej obývaných oblastí a pôda sa preto stávala častým predmetom sporov.

Súdne spory väčšinou vyhrávali tí, ktorí predložili donačnú listinu na daný pozemok staršiu ako oponent.

V tomto období si mnoho šľachticov svojvoľne privlastňovalo kráľovský majetok. Patril medzi nich aj Matúš

zo Stošíc. A práve spor rodiny Stošických a Okoličányovcov sa stal predmetom obžalovania Literáta.

Matúš zo Stošíc si spolu so svojím bratom na začiatku 70. rokov 14. storočia privlastnil Grienovište. Bola to

kráľovská pôda ležiaca medzi Vrbicou a Okoličným. V januári 1374 vzniesol kráľovský splnomocnenec

Markus z Okoličného voči Stošickým námietku, že využívajú Grienovište neoprávnene. Bratia Stošickí to ale

samozrejme popreli. Tým sa započal dlhoročný spor medzi týmito dvoma rodinami. Turčiansky konvent

následne vydal potvrdenie, že v jeho archíve sa nenachádzajú nijaké listiny, ktoré by oprávňovali rod

Stošických na vlastníctvo Grienovišta. Veci sa teda ujal stoličný súd, ktorý vyzval zemepánov, aby predložili

donačné listiny. Zdalo sa teda, že riešenie bude jednoduché. Termín pojednávania sa vytýčil na august 1374,

bratia Stošickí ale výzvu ignorovali a na pojednávanie nedorazili, dokonca sa ani nenamáhali ospravedlniť.

Až neskôr Matúš zo Stošíc vzniesol námietku. Tú súd uznal a vytýčil nový termín, a to na máj 1375. Ani tohto

37

ŽILINSKÝ KR A J

pojednávania sa ale Stošickí nezúčastnili a bola im udelená pokuta 48 hrivien striebra, čo bola v tom čase

nemalá suma. (4)

O sedem rokov neskôr nakoniec súd stratil trpezlivosť a rozhodol, že Stošickí držia majetok neoprávnene

a majetok bol pridelený kráľovskému splnomocnencovi Markusovi z Okoličného. Ten však zakrátko zomrel

a bratia Stošickí opäť obsadili majetok. Keď onedlho prišli za Matúšom zo Stošíc predstavitelia Liptovskej

stolice s požiadavkou, aby vrátil, čo mu nepatrí, preukázal sa im listinou Turčianskeho konventu, ktorá potvr-

dzuje bratov Stošických ako právoplatných majiteľov Grienovišta. Je nepochybné, že listina bola sfalšovaná

Literátom. (5)

Napokon sa ale Literátovi osudným nestal spomenutý spor, ale spor rodiny Ráztockých a Šalamúna, syna

Mikuláša z Vyšného Kubína o dedinu Leštiny na Orave. Bolo podivuhodné, že obidve strany predložili na

majetok donačné listiny. Liptovský podžupan zistil, že listina predložená Ráztockými je falošná. Začalo sa

teda vyšetrovanie, ktoré viedlo až k Jánovi Literátovi z Madočian. (6)

Pri prehliadke Literátovej kúrie sa našli pečate kráľa Belu IV. a ďalší materiál na falšovanie listín. Literát sa

nakoniec k falšovaniu priznal, hoci mu bolo ako vzdelanému šľachticovi jasné, že tým spečatil svoj osud.

Ešte pred popravou zostavil podrobný zoznam listín, ktoré sfalšoval. Bolo ich neúrekom a jednou z nich bola

aj donačná listina uznávajúca Matúša zo Stošíc ako právoplatného majiteľa Grienovišťa. Vysvitlo, že Matúš

bol pomocníkom Jána. V jeho kúrii sa takisto našli falošné listiny. Bolo zrejmé, že Matúš zo Stošíc vyrábal pre

Literára falošné pečate.

Ján Literát z Madočian bol upálený na hranici, Matúš zo Stošíc bol tiež odsúdený na smrť.

Následkom Literátovej práce bola potreba overenia pravých listín a vznik tzv. Liptovského a Turčianskeho

registra.

LITERATÚRA

(1) HÚŠČAVA, A.: . Práce učené společnosti Šafáříkovy. Bratislava, 1936, s. 27.Ján Literát a liptovské falzá






Obr. 12 Erb Liptovskej stolice

(Zdroj: URL: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/

commons/f/fc/Liptov_coatofarms.jpg [cit. 2018-09-28])

LITERÁR NE PRÁCE

38

Soňa ŽIŠKOVÁ

ZABUDNUTÝ POET LIPTOVA

Obec Hybe, v ktorej žijem od narodenia, má veľmi bohaté literárne tradície. V encyklopédiách, učebniciach

a náučných slovníkoch sú uvedené mená mnohých našich rodákov – literátov, napr. Belo Klein-

Tesnoskalský, Dobroslav Chrobák, Rudo Brtáň, Július Lenko, Ondrej a Jozef Marušiakovci, Ondrej Mrlian či

Peter Jaroš. Okrem toho sa v našej obci narodili osobnosti, ktorých život a literárne práce upadli neprávom

do zabudnutia. Medzi takýmito osobnosťami sa v Hybiach spomínajú napr. Hermína Orphanidesová a Jonáš

Rudolf Guoth. V našej bohatej domácej knižnici sa nachádza aj malá brožúrka „Slovenské pesničky od

Jonáša“, ktorá vyšla v roku 1908 v Liptovskom Sv. Mikuláši. Autorom tejto zbierky pesničiek bol Jonáš

Rudolf GUOTH, skromný bankový úradník v Liptovskom Sv. Mikuláši, národovec, veršovník a kultúrno-

osvetový pracovník. Vo svojej dobe ospievaný ako človek, ktorého zmysel pre humor bol „samorostlý, svoj-

ský, rýdzi, zdravý i nenútený a hravý“. Tomuto, dnes prakticky zabudnutému poetovi, som sa rozhodla veno-

vať túto pamiatku.

Podľa matriky narodených a krstených detí evanjelického a. v. cirkevného zboru sa Jonáš Rudolf Guoth

narodil v Hybiach 17. septembra 1856 (nie v Gôtovanoch, ako to väčšinou uvádzajú biografické slovníky

a encyklopédie). (1) Narodil sa v rodine zemana, tunajšieho lekára a známeho národovca MUDr. Jonáša

Bohumila Guotha a matky Márie, rod. Lubyovej. Od detstva vyrastal v národne uvedomelom prostredí.

Do ľudovej školy chodil v rodisku, kde učiteľ Orphanides ohodnotil mladého Jonáša ako žiaka poznámkou

„vtipný a schopný“. Hybská mládež druhej polovice 19. storočia sa s hrdosťou hlásila k národným myšlien-

kam. Študenti cez prázdniny nacvičovali ochotnícke divadlá, zbierali ľudové piesne, porekadlá, mnohí sa

pokúšali o vlastnú básnickú a prozaickú tvorbu. Meno mladého Jonáša sa spomína v takmer všetkých štu-

dentských ochotníckych divadelných predstaveniach zahratých v sedemdesiatych rokoch 19. storočia.

(2) O jeho ďalšom štúdiu existujú len skromné správy.

V školskom roku 1869/70 začal študovať na evanjelickom lýceu v Kežmarku, kde absolvoval štyri ročníky.

(3) Jeho ďalšie stopy nachádzame v Liptovskom Sv. Mikuláši, kde sa aktívne zapojil do kultúrneho a spolo-

čenského života. Od roku 1879 nachádzame jeho meno medzi tunajšími ochotníckymi divadelníkmi. Jonáš

Guoth, ml. sa stal popredným členom mikulášskeho súboru. Veľkú obľubu obecenstva si získal svojimi kome-

diálnymi úlohami. Keď napr. vo februári 1895 zahrali ochotníci mestského Kasína veselohru ,Únos Sabíniek

Jonáš Guoth sa predstavil nielen ako režisér, ale aj ako predstaviteľ jednej z postáv Oblačného. Slovami

jedného z účastníkov: „Komu česť, tomu česť, neslobodno mi teda zabudnúť na divadelného direktora –

Oblačného. On ako taký dobre piluje svoje remeslo, lebo kedykoľvek máme šťastie pokochať sa na divadel-

nom predstavení, stane sa vždy jeho horlivým pričinením.“ (4) Podľa spomienok učiteľa Pavla Gallu, po mno-

hých podobných úlohách, požiadal Guoth režiséra o nejakú vážnu postavu. Po určitom čase mali hrať hru

Mlynár a jeho dieťa „...s bolestným, trasľa-, Jonáš Guoth dostal úlohu mlynára, keď však vystúpil na javisko

vým hlasom mlynára, namiesto dojatia sa obecenstvo pustilo do rehotu, ako bolo zvyknuté pri jeho komic-

kých vystúpeniach. Od tých čias sa Jonáš Guoth na javisku neukázal.“ (5) V roku 1893 prevzal Guoth správu

Slovenskej Besedy Kasína, neskôr i mestského , ktorá sa nachádzala v budove hostinca Čierny orol. Vo veľkej

vstupnej miestnosti od ulice bola prednášková a príležitostná sieň hosťovská, kde sa usporadúvali i spolo-

Jonáš Rudolf GUOTH (* 1856 – † 1918)

39

ŽILINSKÝ KR A J

čenské slávnostné obedy, a tu „...mal každý večer v pravom kúte svoj obligátny stôl náš drahý Jonáš Guoth, ...

okolo ktorého sme sa neskoršie, v dospelejšom veku, zhromažďovali a načúvali jeho vtipným rečiam.“ (6)

O jeho súkromnom živote v prvom období nám chýbajú bližšie informácie. Zistila som, že od roku 1884 pra-

coval ako účtovník – pokladník v mikulášskej filiálke martinskej Sporiteľne účastinného spolku. Bol vraj

ukážkovým príkladom všeobecne váženého bankového úradníka. Žil veľmi spoločenským životom, plný

energie, elánu a najmä humoru, mal vrúcny vzťah k národným veciam. Patril k prvým účastinárom vydavateľ-

ského spolku Tranoscius, bol aktívnym stúpencom Slovenskej národnej strany v okrese. Jeho volebné pes-

ničky dodávali neopakovateľnú atmosféru „kortešačkám“ (predvolebnej kampani) na Liptove pred rokom

1914. V roku 1896 založil mikulášsky spolok evanjelických žien svoj divadelný odbor. Aj tu JonášDobrodej

Guoth odohral a režíroval množstvo predstavení, v ktorých si vyslúžil pochvalu obecenstva.

Je zaujímavé, že Jonáš Guoth, ktorý vo svojich veršíkoch opísal ľudskú lásku v jej najrôznejších podobách,

ktorý písal o dievčatách, o frajeroch, verných i neverných, čo milujú i nemilujú, sa neoženil a zostal slobodný

ako starý mládenec. Jeho aktívny spoločenský život bol v protiklade s jeho osobnou skromnosťou. Podľa

spomienok Jozefa Siváka bol Guothov byt v dome v Mikuláši na Vyšnom Huštáku „...nič zvláštneho, izba

slušne zariadená, po stenách pestré Úprkove obrazy Mladá láska a Stará láska, pri nich suchý vavrínový

veniec so širokou národnou slovenskou stuhou, čajsi dar z nejakej jubilejnej príležitosti.“ (7)

Do povedomia širokej verejnosti sa Guoth zapísal ako výborný improvizátor slovenských ľudových piesní

a príležitostných veršíkov. Jonášova, kedysi populárna, literárna tvorba, časom upadla do zabudnutia.

Krátke humoresky, žartovné i satirické postrehy zo života uverejňoval v Národných novinách, Národnom

hlásniku, Dennici, Živene a Slovenskom týždenníku. (8) V roku 1908 vydala Klimešova kníhtlačiareň už spo-

mínanú útlu knižočku . Neskôr, hudobný skladateľ Milan Lichard 16 týchtoSlovenské pesničky od Jonáša

piesní zhudobnil a mnohé časom zľudoveli.

Roky prvej svetovej vojny prežil v ústraní. Celý svoj život pociťoval úprimnú lásku k mládeži, tešil sa z nej

a teraz veľmi trpel, keď sa mužská časť súboru Tatran a jeho „tamburášskeho súboru“ rozišla po bojiskách.

Posledné dni svojho života opustený a ťažko chorý Guoth túžil po tom, aby sa dožil dňa vzkriesenia svojho

milovaného slovenského národa. Tragické je, že osud mu nedoprial zažiť neopakovateľnú atmosféru veľko-

lepých dní prevratu a vzniku Československej republiky v októbri 1918. Ako napísal Jurko Sielnický v Náro-

dných novinách: „Z Mikuláša zlý chýr sa roznáša, a žalostí smutná mládež naša, že už viacej niet Jonáša.

Chladný vetrík od Tatier povieva, plače Maruš, šumná z Važca deva, že ju už nik neospieva...“ (9)

Jonáš Rudolf Guoth zomrel 21. októbra 1918 „na srdcový neduh“, týždeň pred vyhlásením Československej

republiky. Správu o jeho úmrtí uverejnili Národné noviny i Slovenský týždenník. (10) Na jeho hrobe na žulo-

vom pomníku na Vrbickom cintoríne čítame: „Jasnou pesničkou som tešil národ v nevôli..., v zorách ako

škovran, pozdravil som slobodu..., teraz pod tatranskou žulou snívam sladko, keď slovenská deva aj pesnič-

ku svoju presádza z tône nevôle na úslnie slávy...“

LITERATÚRA

(1) Nesprávne miesto narodenia i rok uvádza napr. Ercé: . Bratislava, 1942, s. 130; nesprávneSlovenská krv

miesto . Martin, 1987, s. 245 a najnovšie aj VÍTEK, P.: .Slovenský biografický slovník II Z dejín obce Gôtovany

Obec Gôtovany, 2017, s. 10 a 77. Správne miesto narodenia už uvádza (G –Biografický lexikón Slovenska III

H). Martin, 2007, s. 255.

(2) KLEIN-TESNOSKALSKÝ, B.: . Liptovský Sv. Mikuláš, 1942, s. 187.Oppidum Hybe

(3) BARÁTHOVÁ, N. et al.: . Kežmarok : Vydavateľstvo JADRO, 2009, s. 112.Osobnosti Kežmarku

(4) , 26, 1895, č. 33, s. 3.Národné noviny

(5) GALLO, P.: . Bratislava : 2004, s. 53.Pamäti

(6) Tamže, s. 31.

(7) SIVÁK, J.: . Martin, 2003, s. 110.Z mojich pamätí

(8) . (G – H). Martin, 2007, s. 255.Biografický lexikón Slovenska III

(9) , 49, 29. októbra 1918, č. 127, s. 2.Národné noviny

LITERÁR NE PRÁCE

40

Obr. 13 Zápis o narodení a krste v matrike ECAV v Hybe r. 1856 (Zdroj: Ministerstvo vnútra SR, Štátny archív

v Žiline so sídlom v Bytči. Zbierka cirekevných matrík – Hybe, zv. III, i. č. 297, ev. a. v. matrika narodených

a pokrstených 1812 – 1866)

Obr. 14 Jonáš Rudolf Guoth

(Zdroj: Slovenské pesničky od Jonáša.

Liptovský Sv. Mikuláš : Klimeš a Pivko, 1908;

rodinný archív)

41

ŽILINSKÝ KR A J

Obr. 15 Titulný list knihy Slovenské pesničky

(Zdroj: Slovenské pesničky od Jonáša.

Liptovský Sv. Mikuláš : Klimeš a Pivko, 1908;

rodinný archív)

Obr. 16 Pomník na hrobe v Liptovskom Mikuláši

(Foto: Soňa Žišková; archív autorky)

LITERÁR NE PRÁCE

42

Jakub ČIKÓŠ

RODÁK Z LUČENCA

Témou mojej práce je Juraj Fischer, rodák z Lučenca, ktorého životné udalosti do značnej miery poznačilo

prenasledovanie Židov. Holokaust bol zlomovou udalosťou aj preňho.

Najviac informácií som čerpal z článkov dostupných na internete pod názvami: Nekrológ za veteránom

západného odboja a bývalým politickým väzňom Jurajom Fischerom; Osud domu; Viola Rozália Fischerová

1922 – 2017; Mengeleho dievča malo pozoruhodného manžela, dostal vyznamenanie. Samozrejme som

prečítal aj knižku Mengeleho dievča.

Juraj Fischer sa dokázal postaviť vždy za správnu vec, nezlomili ho nacisti ani komunisti. J. Fischer sa nikdy

nedočkal spravodlivého zadosťučinenia za smrť jeho blízkych ani za stratu majetku. Mnohokrát už s postih-

nutým zrakom písal na viaceré kompetentné inštitúcie v SR a domáhal sa svojich oprávnených nárokov.

Jeho vec sa dostala aj pred Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu. (1)

Z uvedených ukážok je evidentné, že mal pestrý, ale veľmi ťažký životný osud. Juraj Fischer sa narodil 9. de-

cembra 1920 v Lučenci, rodičom Oľge a Júliusovi Fischerovým. Pochádzal z významnej židovskej obchod-

níckej rodiny. V roku 1930 si bratia Vojtech, Žigmund a Július (otec Juraja Fischera) Fischerovci zobrali od

bánk pôžičky a kúpili v Lučenci starší rohový dom. Podľa kolektívu autorov publikácie naLosonc – Lučenec

poschodí potom prevádzkovali malý hotel a na prízemí mali obchod (Fischerovo železiarstvo:Sláviu Bratia

Fischer Testvérek). Pri stavbe budovy okresného výboru KSS bol v roku 1976 zbúraný.

V roku 1940, ako 20-ročný, sa zachránil pred prenasledovaním Židov útekom cez Budapešť, Záhreb, Istanbul

a Bejrút až do Francúzska. Vo Francúzku dobrovoľne vstúpil do armády. Zúčastnil sa vojenskej operácie

s krycím názvom Dynamo pri Dunkerque a po obsadení Francúzska nemeckou armádou sa pridal k Česko-

slovenskej armáde v Anglicku. V Československom zahraničnom odboji bol od 1. apríla 1940 do 5. mája

1945, teda vyše 5 rokov, a ako veliteľ tanku sa od októbra 1944 do 9. mája 1945 zúčastnil obliehania

Dunkerque. Mimochodom sa ešte zúčastnil vylodenia v Normandii v roku 1944. (2)

V druhej svetovej vojne bojoval za slobodu a mier. Jeho hrdinstvo, odvahu a obetavosť ocenil aj minister

obrany Slovenskej republiky. „Udeľujem vojenskú medailu in memoriam, pamätnú medailu k 70. výročiu SNP

a ukončeniu druhej svetovej vojny pánovi Jurajovi Fischerovi.“ (3)

Keď sa Juraj Fischer vrátil domov do Lučenca, z jeho rodiny nežil už nik. Deportácie židovských občanov

a koncentračné tábory prežila iba jeho sesternica Katalin. Juraj Fischer dúfal ešte roky, ako dúfali mnohí

z tých, ktorí prežili, že sa predsa len niekto blízky vráti. Nevrátil sa však už nikto. 24. októbra 1947 mu česko-

slovenské Ministerstvo národnej obrany udelilo , že bol od 1. apríla 1940 do 5. mája 1945 účast-Osvedčenie

níkom národného odboja za oslobodenie ako príslušník Československej armády. (4)

Dom, v ktorom vyrastal, po otcovi a jeho bratovi Tomášovi zdedil 28. mája 1948. Od toho okamihu vlastnil

dom na polovicu so sesternicou Katalin. Oženil sa s kamarátkou z detstva s Violou Stern Fischerovou, ktorá

prežila 4 koncentračné tábory (narodila sa v neologickej židovskej rodine v Lučenci v roku 1922). Podľa jej

slov: „Juraj mi dal svoju rytiersku ochranu, lásku a úctu. Zbožňovala som naše rozhovory a vedel ma úžasne

rozosmiať.“ (5) Mali spolu dve dcérky Helenu a Vieru.

Juraj Fischer začal žiť, pracovať a starať sa o rodinu. Dom, ktorý vlastnili, sa stal skôr bremenom ako bohat-

Juraj FISCHER (* 1920 – † 2007)Rytier Čestnej légie Francúzskej republiky

43

BA NSKOBYSTR ICKÝ KR A J

stvom. Dom bol zaťažený ešte spred vojny pôžičkami, bolo ho treba udržiavať, opravovať a podobne. Juraj

s rodinou býval inde, pracoval a všetko splácal. Pracoval v jednom veľkoobchode v Lučenci ako zástupca

riaditeľa. Veľkoobchod sa zaoberal distribúciou tovaru, napríklad motorky, nábytok. S riaditeľom sa veľmi

dobre poznal, slúžili spolu ako vojaci zahraničnej československej armády počas vojny. V jednu sobotu im

dodali nové motorky, ktoré však nemohli zaradiť do skladu, pretože tam nebolo miesto. Nechali ich na dvore

a starostlivo pozakrývali plachtami. Práve vtedy si prišli ŠTB-áci pre riaditeľa. Zadržali ho s vysvetlením, že

úmyselne znehodnocuje štátny majetok, ktorým mali byť tie motorky. Juraj Fischer ho chcel zachrániť, a tým

sa začalo jeho prenasledovanie. (6)

Prežil aj ďalšiu nespravodlivosť, keď ho súdy demokratického štátu po roku 1989 nedokázali odškodniť za to,

že im rodinný dom na základe rasových zákonov Szálasiho fašistickej vlády počas vojny skonfiškovali. Dielo

nacistov zavŕšili komunisti neuveriteľne arogantným činom, keď proti hrdinovi protifašistického odboja

uplatnili dekrét o zhabaní majetku nacistov a ich kolaborantov! Akoby to nestačilo, Okresný súd v Lučenci

v roku 1996 jeho žiadosť o odškodnenie zamietol s argumentom, že podľa zákonov fašistického Szálasiho

režimu nebol vlastníkom domu. Avšak kolotoč absurdít okolo ich rodinného domu sa uzavrel už dávno, keď

ho v roku 1975 zbúrali a na jeho pozemku postavili budovu Okresného výboru Komunistickej strany

Slovenska. (7)

Po vyčerpaní všetkých opravných prostriedkov sa obrátil vo veci odškodnenia a nepriznania náhrady za

skonfiškovaný majetok na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu, o čom listom informoval aj Svetové

združenie bývalých československých politických väzňov, ktorého bol členom. Ale neudialo sa nič. V roku

2004, na šesťdesiate výročie vylodenia v Normandii, mu udelil francúzsky prezident Jacques Chirac najvy-

ššie francúzske štátne vyznamenanie spojené s udelením titulu Rytier Čestnej légie Francúzskej republiky,

ktoré získal aj Milan Rastislav Štefánik a na Slovensku ho celkovo mali len 4 ľudia. (8)

Je držiteľom viacerých britských a slovenských ocenení. O rok neskôr sa však Jurajovi zdravotný stav začal

zhoršovať. No a o dva roky neskôr Juraj Fischer zomrel vo veku nedožitých 87 rokov, v symbolický deň –

9. mája 2007. Na 62. výročie platnosti kapitulácie Nemecka. Juraj Fischer je pochovaný na židovskom cinto-

ríne v Lučenci. (9)

Na záver už len toľko k životnej dráhe Juraja Fischera, že aj Svetové združenie bývalých čsl. politických väz-

ňov vyslovuje úprimnú a hlbokú ľútosť nad smrťou nášho člena, brata Juraja Fischera, hrdinu zahraničného

odboja a bývalého politického väzňa, ktorý zomrel 9. mája 2007 vo veku nedožitých 87 rokov. Juraj Fischer to

v živote nemal ľahké, 2. svetová vojna kruto zasiahla do osudu celej jeho rodiny. On sám sa zachránil pred

koncentračným táborom útekom do zahraničia, kde so zbraňou v ruke bojoval v radoch čsl. zahraničného

odboja od 1. apríla 1940 do 5. mája 1945. Jeho brat Tomáš Fischer bol dňa 13. júna 1944 popravený

v Oswiedczíne, rovnako bol popravený aj jeho otec. Žiaľ, ani koniec vojny pre neho neznamenal vytúženú

slobodu. Kvôli jeho židovskej národnosti a účasti v západnom odboji, mu nastupujúci komunistický režim

vyvlastnil celý majetok a on sám bol odsúdený za vykonštruovanú protištátnu trestnú činnosť. Česť jeho

pamiatke. (10)

LITERÁR NE PRÁCE

44

LITERATÚRA

(1) . URL:Nekrológ za veteránom západného odboja a bývalým politickým väzňom Jurajom Fischerom

http://www.szcpv.org/07/fischer.html

(2) . URL: https://sk.wikipedia.org/wiki/Juraj_FischerJuraj Fischer. Životný príbeh

(3) . URL: www.noviny.sk/zauji-Mengeleho dievča malo pozoruhodného manžela, dostal vyznamenanie

mavosti/224436-mengeleho-dievca-malo-pozoruhodneho-manzela-dostal-vyznamenanie

4) URL: http://ferosebej.sk/clanky/256-osud-domuOsud domu.

(5) STERN FISCHEROVÁ, Viola – HOMOLOVÁ TÓTHOVÁ, Veronika: . Príbeh Slovenky,Mengeleho dievča

ktorá prežila štyri koncentračné tábory. Bratislava : IKAR, 2016, s. 365.

(6) STERN FISCHEROVÁ, Viola – HOMOLOVÁ TÓTHOVÁ, Veronika: . Príbeh Slovenky,Mengeleho dievča

ktorá prežila štyri koncentračné tábory. Bratislava : IKAR, 2016, s. 365

(7) . URL: http://edah.sk/family/viola-rozalia-fischerova/96/Viola Rozália Fischerová (1922 – 2017)



(10) . URL:Nekrológ za veteránom západného odboja a bývalým politickým väzňom Jurajom Fischerom

http://www.szcpv.org/07/fischer.html

45


Matej PUŠKÁR

TAJOMSTVO JAVORA

Keď sa naň pozriete, vidíte len starý javor. No pod tou drsnou kôrou a hustou korunou sa skrýva oveľa viac,

a to nádherný, silný a zdravý strom plný tajomstiev. Čo vlastne môže skrývať taký starý javor? Len si tam tak

stojí a nič nerobí. Možno sa pri ňom odohrali významné vojny, možno bol pri tom, keď stratégovia radili svo-

jim pánom, ako vyhrať dôležité bitky. Možno stál na križovatkách obchodných ciest alebo bol pri vzniku

významných miest, a možno je pod ním ukrytý poklad chránený koreňmi. Alebo pri ňom skladatelia skladali

najvzácnejšie skladby vtedajšej doby. A možno šum jeho listov inšpiroval významného súčasného hudob-

ného skladateľa Petra Špiláka k napísaniu jeho skladby. Že ho nepoznáte? Nuž teda, zastavte sa na okamih

a započúvajte sa do jeho šumu.

Peter Špilák sa narodil v Banskej Bystrici a v tomto roku (2018) dovŕši 39 rokov. Už počas štúdia na vysokej

škole bol vyslaný na medzinárodný workshop do Florencie, kde si sám prezentoval vlastnú kompozíciu pre

klavír La creatura bella che di sol vestita. V jeho tvorbe sú zastúpené kompozície takmer všetkých druhov

a žánrov. Je autorom komorných skladieb, väčších koncertných diel, kompozícií pre deti, skladieb pre zbor.

V decembri 2007 mala v Slovenskom rozhlase v Malom koncertnom štúdiu Bratislava v rámci projektu

Ateliér XXI premiéru skladba pre klavír sólo E. Es. Možno starí skladatelia ponechali v javore svojho hudobné-

ho „ducha“, ktorý inšpiroval Petra k napísaniu kompozícií pre klavír, akými sú Letter´s with coposers.. with

Franz Liszt, Senza adieau.. Tango pre klavír sólo.

V roku 2012 malo premiéru na otváracom koncerte Medzinárodného klavírneho fóra Bieszczady bez granic

v poľskom Sanoku Concertino for piano and string orchestra. Z klavírnych skladieb treba ešte spomenúť

Nokturno pre klavír, ktoré bolo premiérovo uvedené v Miškolci v Maďarsku. Najväčšiu časť jeho tvorby zapĺ-

ňajú skladby pre zbor. Už počas štúdia na Akadémii umení získal 3. miesto na skladateľskej súťaži za skladbu

Dies irae pre miešaný zbor. Táto skladba je aj v repertoári domácich speváckych zborov. V roku 2002 získal

čestné uznanie v súťaži ORFEUS vyhlásenou VŠMU za skladbu Postscriptum pre osem nástrojov.

V októbri 2005 mala premiéru na medzinárodnom zborovom festivale Trnavské zborové dni skladba Kde si

bola pre miešaný zbor. V roku 2006 a 2013 bol oslovený organizačným výborom Medzinárodného festivalu

vysokoškolských speváckych zborov – Akademická Banská Bystrica na napísanie povinnej skladby pre

jednu z kategórií festivalu. Na objednávku tohto festivalu vznikla skladba Impression pre ženský zbor a kom-

pozícia Ave Maria pre miešaný zbor. Skladba Ave Maria odznela aj na XVII. ročníku festivalu Krzysztofa

Drzewieczkogo mladých organistov a vokalistov v poľskej Bydgoszczi. Veľkému úspechu sa v roku 2010

dostalo jeho kompozícii Dies irae pre mužský zbor na medzinárodnej súťaži v Neuchateli vo Švajčiarsku.

Táto skladba odznela aj na ďalších zahraničných pódiách. Medzi jeho ďalšie kompozície patrí Išeu Macek, Na

košickej turni, Keď ma srdce bolí a iné. Vo februári 2015 mala v podaní sláčikového orchestra premiéru kom-

pozícia Slovenská suita. Z väčších diel je potrebné ešte spomenúť skladbu pre tenor a sláčikový orchester

Nunc Dimittis, kde mu pri písaní možno robili listy javora obecenstvo a hudobníkov, ktorí nielenže hrali všet-

kými farbami, ale pri tom si aj pospevovali.

Peter Špilák dlhodobo pôsobil na Základnej umeleckej škole Jána Cikkera, kde vyučoval hru na klavír a key-

board. No a jeho žiakom som bol aj ja. Bol to skvelý učiteľ. Miloval som jeho hodiny. Vždy sme si dobre zahra-

Peter ŠPILÁK

li na klavíri, porozprávali sa a občas sme si aj zamaškrtili. Na Vianoce a na konci školského roka sme mali

koncerty. Vždy tam bola skvelá atmosféra a pán učiteľ nás uviedol ako ozajstných hudobníkov. Boli to tri

skvelé roky s ním. Veľmi rád na ne spomínam. Bol to ten najlepší učiteľ na svete. Škoda, že už neučí na

Základnej umeleckej škole. V súčasnosti pôsobí na Fakulte múzických umení Akadémie umení, na

Konzervatóriu v Žiline a na Konzervatóriu Jána Levoslava Bellu v Banskej Bystrici.

No a môj javor tam teraz len tak stojí ako stĺp. Ako keby čakal, vyčkával, čo sa stane... Aké zaujímavosti sa

ešte dozvie, akých známych aj neznámych ľudí spozná, koho osloví, inšpiruje...

LITERATÚRA

URL: www.konza.sk/CV/CV-Spilak.pdf [cit. 2018-09-27]

Obr. 17 Matej a pán učiteľ Špilák (Foto: Eva Miháliková; rodinný archív)

LITERÁR NE PRÁCE

46

47


Kristína ANTALOVÁ

ŠTEFAN NOSÁĽ

Smutné, krásne, jedinečné... Aj také sú príbehy, ktoré píše sám život. No isté je, že každý má ten svoj. A isté je

aj to, že životy pretkané prostou krásou majú vždy veľkú hodnotu. Aj ten môj bol taký....

Narodil som sa do rodiny chudobného Hriňovčana Jána Nosáľa. Môj otec bol prísny, ale spravodlivý muž.

Chválou šetril. Ale veľmi som ho obdivoval pre jeho múdrosť, a pritom obyčajný sedliacky rozum a zdravé

názory. Hovorí sa, že detské časy sú tie najkrajšie. A hoci tie moje boli ťažké, pretože sme rodičom museli

pomáhať a veru sme sa nadreli, bol to život krásny vo svojej obyčaji a jednoduchosti. Nikdy som nemal pocit,

že by nám niečo chýbalo. Tam, kde sú všetci chudobní, necítite rozdiely. Všetko nevyhnutné, čo sme k prežitiu

potrebovali, sme mali a to navyše sa nám denne dostalo z Najvyššieho zdroja. Keď si porovnám svet vtedajší

a dnešný, psychicky bolo žitie omnoho jednoduchšie. Staré dobré časy...

Hriňovské lazy, moja domovina! Myslím si, že práve tu sa začalo moje očarenie tancom. S úžasom som sa

díval na toľkú krásu! Môj otec vedel hrať na píšťalke a to ma veľmi oslovilo. Keď som sa započúval do toho

ušľachtilého zvuku, zrazu som nepočul len jednotlivé tóniny, ale cítil som smútok derúci sa z duše, žiaľ, z ne-

dostatku úrody či inej tragédie. Nemohlo ma to nechať chladným. Rozplakal som sa. Inokedy pri pohľade na

tanečníkov v pestrofarebne vyšívaných krojoch som ani nestíhal očami sledovať ich rýchle nohy. A ich tváre

žiariace úsmevom boli konečne šťastné. Zdalo sa mi to ako niečo nadpozemské. Väčší dar ako kúsok chleba

so soľou bola táto čistá, neporušená, autentická emócia. S upretým pohľadom na nich a s otvorenými ústami

som dokázal na svadbách či zábavách presedieť hodiny. A s malou dušičkou som vstával z miesta, keď ma

vyzvali do tanca. Už som pochopil prečo. Zamiloval som sa... Stalo sa to neodmysliteľnou súčasťou mojej

ešte detskej duše.

Všetko sa však skončilo, keď sa môj otec rozhodol, že ma pošle študovať. Nezazlieval som mu to. Nechcel,

aby sa história opakovala. Naopak, zo srdca si želal, aby mal jeho syn lepší život než on sám. Občas sa totiž

stalo, že sa človek zodral, upracoval až na smrť. Chcel ma toho ušetriť. Vedel, že lepší život mi zabezpečí

jedine vzdelanie. Či som chcel, či nechcel, musel som otca poslúchnuť. A tak som v dvanástich rokoch opúš-

ťal svoju Hriňovú, svoju matku, otca i bratov a odišiel som na štúdiá do Banskej Bystrice. Nebolo mi to veru po

vôli! Ale čo ja? To otec! Dodnes obdivujem jeho rozhodnutie. Z osemtisícovej Hriňovej sme boli stredoškoláci

iba dvaja. Poslať ma do takého veľkého mesta muselo byť pre otca ťažké a zásadné rozhodnutie. Predsa len

mestské prostredie a neprítomnosť výchovnej otcovskej ruky mohlo syna pokaziť a gazdovstvo prišlo o po-

trebného pomocníka. Toto rozhodnutie si vyžadovalo veľa odvahy a dôvery.

Na gymnáziu som študoval osem rokov. Za ten čas som sa nielen veľa naučil, ale aj spoznal nových ľudí, ktorí

boli rovnako zaľúbení do folklóru. Neskôr sa stali mojimi kamarátmi. Ako čerstvý maturant som sa rozhodol,

že budem študovať ďalej. Predstava môjho otca bola, že zo svojho syna bude mať lekára, mama sa nádejala,

že sa stanem farárom. Nevyhovel som ani jednému z rodičov. Mojím ďalším cieľom sa stala „stavarina“. Aj tú

som úspešne zvládal, no stále som nevedel, čo zo mňa bude. Nemohol som totiž zabudnúť na moju rodnú

Hriňovú a na tie nezmazateľné umelecké zážitky, keď som sa samého seba pýtal: ,,Čo je na tom také zázračné,

že ma to dokáže tak osloviť? Aká je v tom sila, že ma vie tak strhnúť?“ Moje pochybnosti však trvali kratšie,

ako som očakával. Bál som sa, že už nič v živote nedokážem. ,,Keď som sa však dostal až sem, nemôžem

(* 1927 – † 2017)

LITERÁR NE PRÁCE

48

teraz všetko zahodiť,“ hovorieval som si. Jeden večer ale všetko zmenil...

Bol to deň ako každý iný. Každodenný stereotyp. Až na to, že som mal na večer kúpené lístky do divadla. Tam

sa môj život obrátil naruby. Alebo inak povedané, iba som sa utvrdil v tom, čo som už dávno vedel. Stará láska

nehrdzavie! A ani túžby vám len tak ľahko nič nezničí. Niečo, o čom premýšľate denne a po čom tajne túžite

celé detstvo, nezmizne znenazdajky šibnutím čarovného prútika. Radšej som si nikdy sám pred sebou

nepriznal, že by som v živote chcel naozaj tancovať. Ak by sa mi to nesplnilo, trápilo by ma to. No vtedy som

už nechcel klamať sám seba. Srdcu sa nedá rozkázať. Bolo iba na mne, či tento hlas budem nasledovať alebo

ignorovať a následne si to vyčítať. Opäť sa zopakovalo to, čo som zažil ako chlapec. Tí tanečníci, skákajúc do

nebeských výšin, s precíteným výrazom v tvári a podmanivým prejavom, sa znova dotkli môjho srdca. Už

som necítil žiadny stres, strach ani obavy. Nemohol som. Vtedy som si povedal: ,,Toto je to, čo chcem robiť!“

Snáď nejestvuje krajšie povolanie, ako keď denne na sebe a v sebe pociťujete krásu, lásku a radosť.

Tak sa začala moja životná púť tanečníka. Začiatky sú naozaj najťažšie. A najbolestivejšie. Asi netreba opi-

sovať proces, keď sa z netrénovaného mladíka bolestivým drilom stáva tanečník. Ale zaťal som zuby a šiel. Aj

keď ma bolelo telo, niečo mi nedovolilo nechať to tak. Na drinu a ťažké podmienky som bol zvyknutý vďaka

tvrdej práci z detstva. Pochádzal som z Podpoľania, tam to inak nefunguje. Máte iba dve možnosti: buď preži-

jete, alebo zomriete. Svojej náture vďačím za veľa – naučila ma priebojnosti, silnej vôli. Po čase som sa,

našťastie, vypracoval. Nechcel som zostať tanečníkom a riskovať, že sa zničím, že sa ,,utancujem“ k smrti.

Chcel som tvoriť... Stať sa choreografom... Tento cieľ sa mi po istom čase splnil a ja som vedel, že som našiel

to vytúžené šťastie. Vždy som dbal predovšetkým na štýl a dušu tanca. Ale, samozrejme, aj na technickú

dokonalosť. Kto nebol ochotný vydať zo seba všetko, mohol to rovno nechať tak. Nikdy som však tanečníkov

nevnímal iba ako nástroj na môj zisk a poskytovanie krásy, ale ako jedinečné osobnosti. Samozrejme, že by

bolo zvláštne, keby sa po takej ťažkej drine nedostavili výsledky. Keď nás vychválil New York Times, bol to

zvláštny pocit. Pre mňa ako choreografa to bola najväčšia pocta. Ale najviac som si vždy vážil ocenenia

jednoduchých ľudí. Neprofesionálov. Boli sme ako jedna veľká rodina. Aj moja manželka, kedysi Lúčničiarka.

Aj dcére Barbore som sa snažil odhaliť tajomstvá folklóru. Veď som mal iba dve deti. Ju a Lúčnicu.

Zaslúžilý umelec, národný umelec, docent, profesor...

Pre niekoho najväčšie životné ocenenia. Najväčším ocenením pre mňa však bolo to, že som sa narodil na

Slovensku, že som mohol vnímať tú krásu okolo seba a žiť v súlade s ňou. Som zo srdca vďačný mojim rodi-

čom, že mi vždy verili a nechali ma rozhodnúť o životnej ceste. Nechali ma spadnúť na nos a poučiť sa zo

svojich chýb. Aj to zo mňa spravilo človeka, akým som dnes. Tiež som vďačný za to, že som sa narodil ako

chudobný, obyčajný mládenec, ktorý si všetko musel vydrieť sám. Nebola v tom protekcia, vedel som, že

dobré veci v živote neprichádzajú len tak. Treba si ich zaslúžiť. Bojovať, pobiť sa o ne. Som šťastný, že mi život

len tak nepretiekol pomedzi prsty a neprešiel som ním ako zblúdený pútnik, ktorý nepozná cieľ cesty. Slovák

som a Slovákom zostanem navždy až do špiku kosti. Od brehu môjho milovaného Hrona až po hrdo vypína-

júci sa vrch Poľany. Nikdy neprestanem spievať a chváliť Boha za to, čo nám daroval, za to, čo nám zveril.

Chráňme si tradície!

Slovensko! Udelil ti Boh, dieťa moje, sväté požehnanie svoje!

49

PR EŠOVSKÝ KR A J

Dária KAPSDORFEROVÁ, Miroslav POLČA

OSUDNÁ NOC

Starká si pomaly sadla do prúteného kresla. Podala som jej šálku čaju a prisadla si k nej. Trasúcimi rukami ju

opatrne položila na stôl a zavrela oči. Vedľa som zbadala modlitebnú knižku a vedela som, že sa v tichosti

modlí. Možno aj premýšľa. Nepýtam sa na to.

„Chceš niečo, moja, alebo tu len tak sedíš?“ nečakane sa ozvala starká a ja som využila príležitosť.

„No... viem, že o tom nerada rozprávaš, ale ako to bolo vtedy ... veď vieš, keď vás Nemci chceli postrieľať?“

začala som opatrne. „Mamka mi to spomenula len tak, akosi medzi rečou, ale mám sa na to opýtať teba,“

dodala som akosi prirýchlo, akoby som sa bála, že si to rozmyslí.

Starká pomaly otvorila oči, na malú chvíľu na mňa pozrela a znova ich pomaly zavrela. Dlho, veľmi dlho bolo

ticho. Keď konečne začala rozprávať, vedela som, že je ďaleko v minulosti.

Dedinka Kurov bola aj kedysi maličká, pokojná, učupená medzi vrchmi, a tak ako všetky ostatné, žila si svojím

chudobným, no poctivým životom. Druhá svetová vojna našla aj ju a zobrala jej nielen mužov, ale aj smiech a

radosť zo života. Ťažko sa žilo, pretože všetka práca zostávala na pleciach žien a detí.

Keď sa začalo rozprávať o tom, že v lesoch v okolí Livova sú partizáni, ľudia len pokrčili plecami. No veď dobre,

ale oni im robotu na poliach neurobia, kravy nepodoja, drevo z lesov nezvezú. Aj takto premýšľali, ba skôr nad

nimi ani nepremýšľali. Vojnový život sa ich dotýkal, ale len okrajovo, cez prázdne miesta pri stoloch, občasné

náhodné stretnutia s nemeckými oficiermi a najmä cez nekonečnú biedu.

„Ženy, tí chlapi v lesoch potrebujú našu pomoc!“ naliehavo povedal Osif, jeden z najstarších mužov, ktorí vraj

už nebol súci na nič, ani na vojnu. Ak ho to aj vo vnútri mrzelo, bol rád, že je doma, pri svojich.

„A ako im my môžeme pomôcť, vari vieme strieľať,“ zasmiala sa Katrena, keď si špinavé ruky utierala len tak

ledabolo do zástery, „alebo im máme nabaliť to nič, čo máme doma v komorách? Veď vieš, že oheň, ktorý

prednedávnom zhltol tých dvanásť domov, nás všetkých ožobráčil ešte viac ako samotná vojna.“

Navonok sa síce hnevala a hundrala, ale vo vnútri už vedela, čo začne spolu s ďalšími ženami baliť do pla-

chiet. Netrvalo dlho a voz sa zaplnil chlebom, mliekom, zemiakmi, starými plachtami, oblečením a topánkami

po ich mužoch. Ak sa aj vrátia, s radosťou im za posledné peniaze kúpia nové ... len nech sa živí vrátia.

Tá osudná noc vtedy bola tmavá, nepokojná, oblohu bičovali blesky práve vo chvíli, keď sa voz pohol z Kurova

smerom do Livova. Ešte ani neminul prvé domy, keď sa zablysli svetlá a v diaľke bolo počuť hlasy. Nemecké

hlasy. Starý Osif nemal veľa času na premýšľanie. Vedel, že ak ho zastavia, bude zle. Na seba už veľmi

nemyslel, mal čo-to odžité, no prišlo mu ľúto tých dobrých, biednych a utrápených žien a detí, ktoré v dedine

žijú a ktoré sa previnili len tým, že chceli pomôcť.

Keď mu nemecký oficier zatarasil autom cestu, dal si dolu čiapku a poslušne čakal, čo sa bude diať. Mladý,

urastený Nemec vystúpil z auta, premeral si ho pohľadom a pomaly si dával dolu rukavice. Prižmúril oči

a prísne sa opýtal: „Was is das?“

Osif sa tváril, že nerozumie po nemecky. Veď vlastne ani nerozumel, ale tušil, čo sa pýta. Hlúpo sa usmievajúc

a ukláňajúc pobehol do neďalekého domu a Nemčúra tam nechal stáť. Nie na dlho, to by sa neodvážil.

O chvíľu bolo vidieť, ako z domu vybehlo dlhovlasé dievča a len tak v bielej spodnej košieľke uteká hore dedi-

nou. Za malú chvíľku už kráčala k vozu spolu s dievčatkom učiteľka tunajšej školy. Tá totiž ako jediná vedela

LITERÁR NE PRÁCE

50

ako-tak po nemecky, a mohla túto nepríjemnú situáciu vysvetliť.

Starká prestala rozprávať, otvorila oči a odpila si z už studeného čaju. Visela som jej očami na perách a chce-

la som, aby čím skôr pokračovala ďalej. Tak som sa vžila do príbehu, skutočného príbehu, že som sa bála asi

tak veľmi, ako tí, ktorí vtedy žili v Kurove.

„No a podarilo sa jej to vysvetliť, starká?“ nedočkavo som vyzvedala.

„Čo tu navysvetľuješ, dieťa moje,“ sťažka sa usmiala starká.

Keď učiteľka Mária prišla k vozu, bolo jej jasné, že situácia je viac ako vážna. Vedela, kam má voz namierené i

načo sú všetky tie veci na ňom.

Keď sa oficier ozval znova a opýtal sa, či vedia, kde sú ukrytí partizáni, prebehol jej mráz po chrbte. Ako

zachrániť ľudí v dedine? Čo povedať, aby tomu uveril ten, ktorý čaká na vysvetlenie? Veď jej už pohrozil, že ak

ihneď nedostane odpoveď, budú všetci v dedine postrieľaní a dedina bude vypálená. Vedela, že nežartuje,

nebola by to prvá dedina, ktorá ľahla popolom.

Mária začala opatrne: „Viete, len nedávno našu dedinu zasiahol veľký požiar. Z domov, ktoré zhoreli, utiekli v

noci ženy a deti len v tom, čo mali na sebe. Prichýlili ich príbuzní i susedia. Ale viete, je vojna, hlad a bieda a

niet veľmi, čo dať do úst. Aj preto sme sa všetci pozbierali, aby oni dostali to, bez čoho sa my doma už nejako

zaobídeme.“

Neviem, či jej ten uniformovaný pánko uveril, alebo ho očarili jej pekné oči, ale prikývol a nechal voz prejsť.

Sadol do auta, ešte raz sa obzrel na Máriu a auto zmizlo v tme. Až vtedy sa našej záchrankyni roztriasli kole-

ná. Sadla si na chladnú zem a rozplakala sa.

Keď stará dokončila príbeh, aj ja som sa cítila ako Mária. Sedela som, slzy mi tiekli po tvári a pred očami sa mi

ešte stále odvíjal príbeh tej noci. Uvedomovala som si, že som tu dnes nemusela sedieť. Keby sa vtedy všetko

v jednom okamihu zvrtlo, nebolo by tu starkej, nebolo by tu mojej mamky a nebola by som tu ani ja. Keby...

51

PR EŠOVSKÝ KR A J

Bernadeta KRAJŇÁKOVÁ

ILUSTRÁTORKA NA LIETAJÚCEJCERUZKE

Tvorí a býva v našom malom meste. Na sklonku školského roka Levočania vídavajú v niektorom z výkladov

jej tablo, pri vstupe do mestského parku sa stretávajú s jej knižnými búdkami, v novinovom stánku si môžu

zakúpiť detský časopis Zvonček či Maxík, v ktorých nájdu jej komiksy, a v kníhkupectve zase čakajú na čita-

teľov knihy s jej obrázkami. V marci a apríli toho roku mali dokonca možnosť navštíviť v levočskej galérii

výstavu jej ilustrácií. Aj ja osobne som sa s ňou prvýkrát zoznámila prostredníctvom jej diela vystaveného vo

výklade obchodu, ktoré istý čas skrášľovalo námestie Levoče. Bolo to vlastnoručne maľované tablo, určené

pre deti z materskej školy, kam chodieval môj starší brat. Boli na ňom zobrazené pospevujúce vtáčiky so

sovou, sediace v korunách mohutného stromu. Ich autorkou je Levočanka Renáta Milčáková.

Príbeh nádejnej budúcej ilustrátorky sa začal písať na konci 70. rokov 20. storočia. Od útleho detstva ju zaují-

mali výhradne knihy s obrázkami. Vedela hodiny a hodiny skúmať ilustrácie. Najprv sem-tam niečo prikresli-

la na prázdne stránky kníh. Vyrábala si časopisy, zbierala komiksy, nalepovala ich do zošitov a kreslila vlast-

né pokračovania. Boli to hry. Ak by jej vtedy bol niekto povedal, že raz bude mať tú česť vytvoriť ilustrácie,

ktoré niekto použije k rozprávkovým textom, asi by tomu neuverila.

Po období gymnaziálnych a vysokoškolských štúdií literatúry, nezaťažená nespočítateľným množstvom

školských povinností, začala si čím ďalej tým viac uvedomovať, že nič iné ju nebude väčšmi napĺňať ako

kreslenie. Zhodou náhod dostala možnosť nakresliť obrázky k Dobšinského rozprávkam publikovaným na

internetovej stránke klasici.sk. No túžila po pravej knihe z papiera. A tak si vymyslela plán, preložila klasické

talianske rozprávky od štyroch autorov a súčasne ich ilustrovala. Vystupujú v nich hlavné postavy odvážne a

silné princezné, vytvorila o nich spolu osemdesiat akvarelových celostránkových i drobných ilustrácií. Trvalo

ešte istý čas, kým sa dielo dostalo na pulty kníhkupectiev, jeho vydanie bolo realizačne i finančne náročné.

Napokon knihu odborná porota zaradila medzi Najkrajšie detské knihy Slovenska za rokSedem rokov nemá

2009. Avšak rok predtým vyšla prvá kniha, ktorú ilustrátorke zveril jej krstný otec Ján Milčák. Aj Rozprávkový

vláčik s jemnými kresbami ceruzkou sa zapáčil odbornej verejnosti a dostal sa nielen medzi Najkrajšie knihy

zimy 2008, ale objavil sa aj v katalógu The White Ravens, ktorý mapuje najkrajšie a najlepšie knihy pre deti a

mládež celého sveta. Je šťastím, že bratranec Peter Milčák pred viac než 25 rokmi založil vydavateľstvo

Modrý Peter a že jeho otec Ján, strýko Renáty Milčákovej, píše rozprávky a vymýšľa ich neobyčajne – pohy-

bujú sa v nich sympatické postavičky. Inak by nevznikla ďalšia kniha z rodinnej dielne Trinásta komnata

(Modrý Peter, 2011).

Pri ilustrovaní kníh sa Renáta Milčáková snaží čo najlepšie zachytiť atmosféru príbehu, kolorit prostredia a

povahu postavičiek. Podľa odborníkov v oblasti knižnej tvorby kúzlo jej ilustrácií spočíva v nenásilnej emoci-

onalite. V imaginatívnom náznaku zachytáva čarovné momenty deja, prostredníctvom minimálnych, no

dobre premyslených výtvarných prostriedkov vykresľuje postavy a miesta a podfarbuje pozitívne ladenie

príbehov. Pokiaľ ide o spoluprácu autor – ilustrátor, v tomto prípade obaja prežívajú celý život v Levoči a jej

okolí. Zhodujú sa v pohľade na naše mesto – je pre nich rozprávkovým. Inšpiruje ich jeho historické námes-

tie, zvláštne fasády meštianskych domov, mohutné stromy, v korunách, ktorých spievajú vtáčiky, uličky s

miestnymi zatúlanými obyvateľmi, hradby, pri ktorých sa tmolia mačky. Tvrdia, že žijú mimo „hluku“ doby.

Renáta MILČÁKOVÁ

Dôkazom sú ďalšie dve pekné knihy autorskej dvojice: Rozprávka o oslíkovi (TRIO PUBLISHING, 2012),

Najkrajšia detská kniha leta 2012, a (Goralinga, 2014).Jonatán malý ako omrvinka

Renátin bratranec dokonca vymyslel, že aj knihy pre nevidiacich môžu byť pekné. Vydaním kníh Andersenove

a A. A. Milneho s hmatovými ilustráciami chceli priniesťPerraultove rozprávky Fairy tales a Medvedík Pú od

nevidiacim čitateľom a ich blízkym knihu, ktorá by bola krásna a súčasne určená na spoločné čítanie vidia-

cich a nevidiacich. Ilustrácie v nich sú všetky ručne vyrobené z najrôznejších materiálov. Autorka použila

papiere rôznych hrúbok a povrchových úprav, látky, pierka, drôtiky, tenké penové fólie, povrázky, gombíky,

kože. Každá ilustrácia na každej strane v každej z kníh je originálom, ktorý vznikal pracne a dlho vystrihova-

ním, lepením, šitím. Každý z menovaných titulov vyšiel v 30 až 50 kusoch. Podľa ilustrátorky pri prvom preze-

raní takých obrázkov je dôležitá asistencia rodiča alebo pedagóga, čo je potešujúce, pretože je pekné nebyť

pri čítaní sám. Potom nevidiace dieťa môže ilustrácie objavovať oveľa dlhšie, vracať sa k nim, keďže niektoré

časti obrázkov sú aktívne. Dvere sa otvárajú, kolesá na koči sa otáčajú, zvieratká sa pohybujú.

Úplne prvá publikovaná kniha Renáty Milčákovej však nepochádza z rodinnej dielne. Vyšla v roku 2008 pod

veselým názvom . Ilustrácie vytvorila k básničkám a riekankám pre deti.Triky-liky

V detských časopisoch Renáta Milčáková pravidelne zverejňuje kreslené seriály. Obľúbený je , vTrino & Frino

ktorom vystupujú dvaja kamaráti. Nevedno odkiaľ prišli na lietajúcej ceruzke, no sú pre každého, komu nech-

ce byť smutno, kto rád pomôže, kto sa rád hrá a nikdy sa nenudí. Príbehy nie sú typicky komiksovsky akčné a

už vôbec nebývajú postavené na superhrdinoch. Ich postavičkami bývajú panáčikovia, drevené myšky, anje-

líci, medvedíci alebo všetci farební obyvatelia záhrady. Autorka vysvetľuje, že treba čítať z obrázkov, vymýšľať

si i domýšľať. Je to opačný postup. Kým pri knižnej tvorbe na začiatku prichádza text a potom vzniká obraz,

tu detský čitateľ dostane sled obrázkov a podľa nich si tvorí v mysli príbeh, nájde pointu. Renáta Milčáková

prezrádza, kde nachádza inšpiráciu: „Rada si všímam obyčajné veci, stáva sa mi, že aj bežná drobnosť mi

vnukne nápad. Ten sa mi zíde pri vymýšľaní kreslených príbehov. Vtedy nemám k dispozícii text. Všetko

musím vytvoriť sama: zápletku, myšlienku, postavy... Raz som našla v záhrade medzi suchým lístím oriešok

s dierkou. Pomyslela som si, že možno dnu niekto býva, a tak vznikol príbeh Mušiaka Bezdomika. Alebo sa

stáva, že si vymyslím postavu na základe niekoho skutočného, koho poznám a občas mávam šťastie vidieť aj

neobyčajné veci. Na tomto princípe vznikol napríklad príbeh Košeliareň pána Drôtika, totiž raz ktosi prikryl

veľmi peknou košeľou predné sklo auta. Pár dní takto zostala, prežila letnú nočnú búrku, ráno bola celá pre-

močená a dokrkvaná, niekto okoloidúci ju zrejme vyžmýkal a znova rozprestrel, aby sa usušila a nakoniec

skončila na neďalekom plote, no vždy vyzerala ako nová, tak prečo nevymyslieť rozprávku...“ Kreslené príbe-

hy Renáty Milčákovej poznajú aj deti čítajúce krajanské časopisy v zahraničí: Srbsko),Zorničku ( Vjasolku

(Bielorusko) a (Poľsko).Život

Najradšej maľuje tenkými štetcami, akvarelmi, obľubuje farebné ceruzky. Nikdy nenavštevovala výtvarný

krúžok či inú výtvarne vzdelávaciu inštitúciu. Osud však zariadil, aby patrila rodine, kde rozprávka bola a je

chlebíkom každodenným. Vážim si prácu všetkých ilustrátorov, pretože čítať príbehy a rozprávky bez obráz-

kov dotvárajúcich dej si predstaviť neviem. Ďakujem Renáte Milčákovej za to, že som sa mohla dozvedieť

veľa nového zo života ilustrátora pre deti.

LITERATÚRA

MILČÁK, P.: O knihách s hmatovými ilustráciami na spoločné čítanie vidiacich a nevidiacich. In: Súkromný

priestor, vyd. Galéria mesta Levoča, 2018, s. 18.

Vzlet, : NVU Hlas ľudu, roč. 44, apríl 2013, s. 5.Nový Sad

Zornička, Bratislava : ORBIS IN s. r. o., roč. 172, máj 2018, s. 11.

LITERÁR NE PRÁCE

52

Obr. 18

Renáta Milčáková pri knižnej búdke

v levočskom parku

(Foto: Renáta Milčáková, archív autorky)

Obr. 19

Trino&Frino č. 21

(Foto: Renáta Milčáková, archív autorky)

53

PR EŠOVSKÝ KR A J

LITERÁR NE PRÁCE

54

Dávid JAKUBOV

FAKT JE TAKÝ ZNÁMY?!

Je to možné? Moje mesto je niečo unikátne!

Wau! Keď si tak popozerám, koľko známych osobností, pamiatok a histórie pochádza alebo je spojené s

mojím prekrásnym mestom Svidník, som na to hrdý. Veď nie je to super? Neveríš mi? Veď si pozri strýka

Googla. Naťukal som si to tam sám, našiel som pamiatky Svidník a okolie a vybehlo mi ihneď veľa pamiatok.

Teraz ti tu hodím dve a ku každej niečo napíšem, aby si sa aj ty dozvedel/a niečo o našom krásnom mestečku

a okolí Dukly.

Údolie smrti: ak sa aspoň trochu zaujímaš o históriu 2. svetovej vojny, isto to budeš poznať. Je to veľmi pekné

pamätné miesto, ktoré ti dá nadýchnuť z histórie vojny.

Údolie smrti je označenie územia v údolí potoka Kapišovka, rozprestierajúce sa medzi deviatimi obcami v

okrese Svidník. V tomto priestore sa v čase 2. svetovej vojny, v období od 21. do 27. októbra 1944 odohrali

ťažké boje, ktoré boli súčasťou karpatsko-duklianskej operácie. Boje priamo zasiahli obce: Dlhoňa,

Dobroslava, Havranec, Kapišová, Kružlová, Nižná Pisaná, Svidnička, Vápeník a Vyšná Pisaná.

Ďalšia pamiatka, ktorú by som veľmi rád predstavil je , ktorý je takisto vDrevený chrám svätého Mikuláša

našom krásnom okrese, v dedine Bodružal. Je to fakt pekný kostolík. Je drevený, ako sa už píše v názve, a to

ho hlavne robí krásnym, a zároveň unikátnym kostolíkom.

Drevený gréckokatolícky chrám sv. Mikuláša v Bodružali je jeden z najstarších drevených chrámov na

Slovensku. Výstavba chrámu sa datuje do roku 1658. Patrónom chrámu je biskup a divotvorca Mikuláš.

Svätý Mikuláš sa stal okolo roku 300 biskupom v Myre v Malej Ázii a vyznačoval sa nesmiernou dobročin-

nosťou. Je jedným z najviac obľúbených svätcov. Zomrel v pokročilom veku a pochovali ho v myrskom chrá-

me, kde boli jeho telesné pozostatky uložené do roku 1087, keď boli prenesené do talianskeho prístavného

mesta Bari.

No, tak už vidíte, že pamiatky máme pekné, a to som samozrejme nespomenul všetky. Veď by sa mi toľko

pekných pamiatok asi ani do tejto práce nezmestil

Prejdime už k osobnostiam. No, neviem. Naozaj neviem, kto nepozná Kristínu. Kristína je proste super. A

uhádnite odkiaľ pocházda?! No predsa zo Svidníka. Neveríš? Strýko Google ti povie. A dokonca nám učiteľ

fyziky povedal, že chodila na našu školu!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!! No nie je to super??! A keď sme už pri mojej (našej)

škole, poviem vám niečo aj o našej krásnej škole.

Chodím do školy na Ulici Komenského a som na ňu hrdý. Je kompletne zmodernizovaná, farebná a, dokonca,

už má i 55 rokov. No ale tak už prejdime k histórii: Dejiny našej školy sa začali písať 1. októbra 1963.

Predstavitelia mesta odovzdali vtedy symbolický kľúč od školy jej prvému riaditeľovi Štefanovi Minčičovi.

Vyučovalo sa pod spoločným riaditeľstvom s gymnáziom (SVŠ). V tom istom roku bola odovzdaná vedľajšia

budova školskej družiny a jedálne. Od roku 1964 riaditeľom školy bol menovaný Michal Maskalík. 1. septem-

bra 1965 bola ZDŠ odčlenená od SVŠ. Novým riaditeľom školy sa stál Juraj Lipčák. V tomto školskom roku sa

znova triedy 2. – 5. ročníka vyučovali poobede. Dvojsmenné vyučovanie trvalo do roku 1975. Od roku 1975

do roku 1981 bola riaditeľkou školy Helena Husárová. V máji 1977 sa škola stala organizátorkou celoštátne-

ho seminára pre metodikov pracovného vyučovania. V školskom roku 1977/78 škola uzavrela družobnú

SVIDNÍK

55

PR EŠOVSKÝ KR A J

zmluvu medzi žiakmi a učiteľmi so školami Veľký Byčkov a III. ZŠ Litoměřice. V školskom roku 1977/81 bola

rekonštrukcia kotolne – výmena kotlov, namontované výbojkové osvetlenie v telocvični, zhotovený obklad v

telocvični, namontované neónové svetlá v triedach, zriadené futbalové ihrisko a oprava kúrenia v kuchyni. V

školskom roku 1981/82 bola vybudovaná III. ZŠ na Ulici 8. mája. Z budovy školy odišli všetci žiaci a učitelia 6.

– 9. ročníka. Z 1. – 4. ročníka len žiaci bývajúci na sídlisku UTRA – 4 triedy. V budove sa zostali učiť len žiaci 1.

– 4. ročníka v 9 triedach. Prázdne priestory budovy používala SPŠO.

V rokoch 1981 – 1990 školu riadila A. Kvasková, nová riaditeľka školy. V školskom roku 1990/91 zmeny v

štáte prinášajú aj zmeny vo vedení školy. Funkciu riaditeľa školy preberá M. Artim. V školskom roku 1990/91

bola po deviatich rokoch znovu otvorená plneorganizovaná ZŠ s 1. – 8. ročníkom. 10. januára 1991 sa začalo

vykurovať napojením plynovej kotolne č. 3. V školskom roku 1991/92 dochádza k zmenám vo vedení školy.

Rada školy navrhla do funkcie riaditeľa školy PaedDr. J. Poperníka. Jeho volebné obdobie trvalo do roku

1996. 26. augusta 1996 bola menovaná do funkcie riaditeľky školy PaedDr. Helena Lacová. Je to super a

úžasný človek, ktorý sa o nás stará ako naša mamička.

No, tak už viete, že sa máte ísť pozrieť do Svidníka a okolia. Pozývam vás na návštevu nášho úžasného a

krásneho mestečka.

LITERÁR NE PRÁCE

56

Bianca ESTEFÁNOVÁ

HOROVITZOV PRÍBEH

Leopold Horovitz. Leopold, malý chlapec, ktorý sa narodil v Košiciach. Spolu so svojimi 11 súrodencami žili v

rodinnom dome. Už v mladom veku sa u neho prejavoval talent na kreslenie. Svoj talent rozvíjal kreslením po

stenách budov, ktoré boli v okolí. Po pár rokoch začal chodiť do školy kreslenia. Kde jeho učiteľ bol samotný

Imrich Emanuel Roth. Neskôr začal chodiť na akadémiu vo Viedni, čo pre ostatných členov rodiny nebolo

vôbec ľahké. Toto je začiatok jeho príbehu – Príbehu Horovitzovej cesty.

,,Začal som študovať vo Viedni. Je to úplne niečo nové, ako u nás v tichom a útulnom mestečku. Viedeň bola

rušná, pre chlapca ako som ja, to bol nový svet. Nemám slov,“ povedal som si v duchu, keď som vystupoval z

vlaku. ,,Nemám najmenšie poňatie ako sa odtiaľto dostať, je to tu obrovské.“

Mladý Horovitz sa snažil niekoho osloviť, keď v tom uvidel ženu, ktorá mu padla do oka.

,,Prosím Vás, ako sa dostanem na námestie?“, hanblivo som sa spýtal.

A žena s vlasmi tmavšími ako uhlie sa na mňa milo usmiala a povedala nežným tónom: ,,Zdravím, aj ja idem

na námestie, ak chcete, môžete ísť so mnou, a čo vás sem vlastne privádza? Mimochodom volám sa Róze

London.“

,,Volám sa Leopold, Leopold Horovitz a prišiel som sem študovať kreslenie.“

Popri tom, ako sa tí dvaja zhovárali, prechádzali časťami Viedne a spoznávali sa.

,,Aha, ja som prišla brigádovať k strýkovi, ktorý tu má neďaleko pekáreň, máme tie najlepšie buchty v okolí.“

,,Musím sa ti poďakovať, že si mi pomohla dostať sa zo stanice a ukázala okolie.“

,,Niet začo, ak by si náhodou niečo nevedel nájsť, alebo by si chcel s niečím pomôcť, môžeš kedykoľvek prísť.“

,,Ďakujem, už by som mal ísť, nemôžem hneď meškať prvý deň v škole.“

,,Ach, tak to ste vy, ten Horovitz,“ povedal chlap, ktorý sedel za pultom v hale školy.

,,Áno, som to ja,“ povedal som zahanbene.

,,Izba s číslom štyridsaťtri je vaša a tu máte kľúč,“ prihovoril sa. ,,Vaše učebnice a rozvrh sú tu.“ Jeho hlas znel

otrávene, ako keby mu Leopold niečo urobil. Horovitz vyšiel na tretie poschodie ubytovne, kde onedlho uvidel

číslo svojej izby. Už otáčal kľučkou, keď započul ako pán z haly kričí, aby sa všetci v ubytovni dostavili do

átria.

,,Vítam vás, žiaci, na tejto akadémii, vybrali sme najlepších z najlepších, aby sa stali ešte lepšími. Chcem

hlavne poďakovať profesorovi Leopoldovi Wurzingerovi, ktorý prijal miesto učiteľa kreslenia.“

Po pár mesiacoch sa Leopoldovi darilo viac ako ostatným. Jeho prvý úspech bol obraz s názvom Drotár. Bolo

to majstrovské dielo, ktoré ho dostalo až do Paríža, kde strávil štúdiom desať rokov. Kvôli francúzsko-

nemeckej vojne odišiel maliar do Varšavy. Vo Varšave sa stretol s Róze na hlavnej ulici.

,,Ahoj.“

,,Poznáme sa?“

,,To som ja, Leopold.“

,,Zdal si sa mi povedomý, vyzeral si zmätene, tak, ako keď sme sa prvýkrát stretli na tom nástupišti.“

,,Dlho sme sa nevideli.“

Leopold HOROVITZ (* 1838 – † 1917)

57

KOŠICKÝ KR A J

,,Áno, to máš pravdu, čo tu vlastne robíš?“ opýtala sa.

,,Prišiel som sem hľadať inšpiráciu a ty tu čo robíš?“

,,Žijem tu, zo strýka sa stal veľkoobchodník a presťahovali sme sa. Prepáč, tu máš moju adresu a môžeme sa

niekedy prejsť alebo stretnúť, ešte musím doniesť tieto chleby strýkovi, ahoj.“

,,Ahoj.“

Ako čas išiel, Róze a Leopold sa stretávali častejšie a začali si uvedomovať, že majú veľa spoločné. Stali sa

priateľmi a z priateľstva sa stala láska.

Po dlhšom čase sa zobrali a z malého Horovitza sa stal ženatý muž. Mladí novomanželia sa presťahovali do

Viedne. Po kratšej dobe musel Leopold odísť do Paríža, namaľoval tam obraz Malá koketka. Po krátkej dobe

sa stal slávnym vďaka objednávkam od bohatých mešťanov. Bol známy vo Varšave, Budapešti, Viedni,

Mníchove a Berlíne. Jeho portréty boli veľmi presné a zameriaval sa najmä na črty tváre a rúk. Bol veľmi pre-

cízny ohľadom detailov. Počas obdobia, keď bol v Budapešti, namaľoval osobnosti ako bol Mór Jókai, Ferenc

Pulszky a Kálmán Tisza.

Po čase sa vrátil do Viedne. Kedysi neistý, plachý študent a teraz preslávený maliar po celej strednej Európe.

,,Dobrý deň, vy ste pán Horovitz?“

,,Áno, som, prečo sa pýtate?“

,,Je mi cťou sa s vami stretnúť. Moje meno je Sebastián a posiela ma môj pán, František Jozef I., ktorý Vás

chce požiadať, aby ste ho namaľovali spolu s jeho drahou polovičkou.“

,,Prepáčte, ale mám plno objednávok a málo času, najbližšie budem mať čas za pol roka. Niežeby som to

nechcel robiť, ale už mám kopec práce“, pomyslel som si.

,,Prosím Vás, dostali by ste najlepšie jedlo, šatstvo, vlastnú izbu za to, že namaľujete jeho rodinu.“

,,Nuž dobre, keď ma o to žiada samotný cisár.“

„Ďakujem Vám veľmi pekne, zajtra ráno po Vás prídeme.“

Medzitým, ako cisárov sluha odchádzal, sa Leopold poberal domov.

,,Som doma.“

,,Konečne si doma, čo ti to tak trvalo? Vravel si, že ideš iba do obchodu.“

„Prepáč, miláčik zastavil ma jeden muž a chcel po mne, aby som namaľoval cisára a nevedel som mu povedať

nie. Zajtra ma berú na kráľovský dvor.“

Už je ráno, veľký deň D.

,,Dobré ráno, pán Horovitz.“

,,Dobré ráno aj Vám, S-Sebastián?“

,,Áno, veličenstvo Vás už očakáva.“

,,Tak ja idem, Róze.“

,,Ahoj a pozdravuj odo mňa jeho veličenstvo.“

Cesta trvala dlho až bolo poobedie. Konečne som zbadal kráľovský dvor.

,,Prosím, poďte tadiaľto,“ ozval sa jeden zo sluhov, ktorý nás čakal pri bráne.

,,Nechajte kufor na mňa, ja ho zoberiem,“ ozval sa Sebastián.

,,Vítam Vás tu, pán Horovitz, je mi cťou sa s vami stretnúť. Som František Jozef I. teším sa na spoluprácu.“

,,Potešenie je na mojej strane. Kedy môžeme začať?“

,,Dáme si obed a môžeme.“

Po pár dňoch bola práca hotová.

,,Ďakujem Vám za všetko, za vašu snahu a dobre odvedenú robotu, ak by sme niečo potrebovali, ste tu vždy

vítaný aj s vašou ženou.“

,,Nemáte začo, už pomaly pôjdem.“

LITERÁR NE PRÁCE

58

Potom, čo sa Leopold vrátil ku svojej rodine, strávil zvyšok svojho života v ateliéri. Jeho posledné dielo bolo

pre barónku Pacher von Theinburg. Žiaľ, potom nikdy nikoho nenamaľoval.

Obr. 20 Portrét cisára Františka Jozefa I (Autor: Leopold Horovitz, Foto: www.archinfo.sk, URL: https://uplo-

ad.wikimedia.org/wikipedia/commons/e/e7/Leopold_Horowitz_Kaiser_Franz_Joseph.jpg?uselang=sk)

Obr. 21 Portrét cisárovnej Alžbety (Autor: Leopold Horovitz, Foto: http://www.jewishencyclopedia.com/vie-

w.jsp, URL: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/3/3b/Horowitz_portret_van_Kei-

zerin_Elisabeth_met_zwarte_japon_met_waaier_1899.jpg)

59

KOŠICKÝ KR A J

Lenka VARGOVIČOVÁ

POSLEDNÝ ZNÁMY SLOVÁKODVLEČENÝ DO GULAGU

Oslobodzovanie Slovenska

Oslobodzovanie Slovenska sovietskou armádou začalo 1. septembra 1944 útokom smerom na Dukliansky

priesmyk. Prístupy k Dukle boli husto obsadené a dôkladne opevnené nemeckými vojskami. Namiesto rých-

leho prieniku na územie Slovenska, aký bol pôvodne plánovaný, sa bitka v horách spomalila. Len o málo

lepšie sa darilo sovietskym vojskám postupujúcim na Slovensko z východu od Užhorodu. Michalovce boli

oslobodené 26. novembra 1944. (1)

Slovenské mestá a dediny prijímali červených osloboditeľov rozpačito. Sovietska armáda sa na Slovensku

správala ako v nepriateľskej dobytej a porazenej krajine. Najmä vojaci 2. ukrajinského frontu, údajne zväčša

trestanci, sa správali na mnohých miestach bezohľadne a násilnícky. Dochádzalo k ľudským i rodinným

tragédiám. Frontoví vojaci sovietskej armády postupovali ďalej do Nemecka. Ale v obciach a mestách

Slovenska k pokoju a mieru nedochádzalo. Začali sa diať čudné veci. Mizli ľudia. Strácali sa starí, mladí, muži,

ženy, ba aj deti. Odvážali ich na východ do gulagov. (2)

Gulagy

Gulagy boli tábory nútenej otrockej práce v bývalom ZSSR. Prvé gulagy vznikali už od roku 1918 v ZSSR po

prevrate v novembri 1917. Boli to trestanecké tábory. Vznikali ako tábory na sústredenie, vykorisťovanie a

likvidáciu protivníkov komunistického režimu. Gulagy sa nachádzali po celom území ZSSR, najmä však popri

tzv. Transsibírskej (železničnej) magistrále, popri Bajkalsko-amurskej magistrále. Celkovo po celej Sibíri, pri

tzv. „stavbách socializmu“ – kanáloch, priehradách, elektrárňach, prístavoch, baniach, hutách a v lesoch.

Československí občania boli deportovaní do približne 70 takýchto táborov.

Životné a pracovné podmienky v gulagoch boli hrozné. Ľudia bývali po desiatkach a stovkách v jednodu-

chých budovách – barakoch, v primitívnych hygienických podmienkach. Lekárska starostlivosť bola mini-

málna. Strava bola nedostatočná. V táboroch vládla kriminalita, násilie, okrádanie a šikanovanie. Pracovné

podmienky boli doslova otrocké. Pracovalo sa v každom počasí – od treskúcich mrazov za polárnym kruhom

až po horúčavy v oblastiach sovietskej strednej Ázie. Mnohí ľudia zomierali v dôsledku pracovných úrazov a

epidémií. Život v gulagoch sa podobal režimu v bývalých nacistických koncentračných táboroch, no s tým

rozdielom, že nešlo o vyvražďovacie tábory, ale tábory pri pracovných objektoch a zariadeniach alebo stav-

bách. Tábory boli obohnané plotom so strážnymi vežami a reflektormi, strážené vojakmi so psami. Útek bol

prakticky nemožný. (3)

Stanislav Nurko

Stanislav Nurko bol poslednou známou odvlečenou osobou. (4) Narodil sa 1. apríla 1926 v Michalovciach. V

ZSSR prežil 8 rokov v rôznych trestaneckých táboroch od Kazachstanu po Kolymu. Na cestu utrpenia ho

dostala náhoda. Ako vojak základnej vojenskej služby bol doma na zdravotnej dovolenke. 13. mája 1949 sa

dostavil na ONV v Michalovciach len preto, aby oznámil úradom neprítomnosť svojho otca v Michalovciach.

Predvolaný bol jeho otec a on, ako syn, bol následne vzatý do väzby. Prečo ho vzali do väzby, je dodnes záha-

da. (5)

Stanislav NURKO (* 1926 – † 1996)

LITERÁR NE PRÁCE

60

Po zatknutí sa musela preukázať aj nejaká vina. Vinu alebo priznanie vytĺkali zo Stanislava Nurka 10 mesia-

cov. Nepodarilo sa, hoci vyšetrovatelia sa veľmi snažili. Nurko sa do gulagov nedostal hneď. Najprv ho vypo-

čúvali v Prahe, potom v rakúskom Badene. Nasledovalo väzenie v Užhorode a v Kyjeve. Tam ho istý čas vypo-

čúvali len v noci, pričom cez deň mali väzni zakázané, čo i len ležať, nie to ešte spať. Takto bez spánku prežil

asi 5 dní. (6)

Stanislav Nurko nepodľahol mučeniu natoľko, aby podpísal niečo, čo neurobil. Napriek tomu sa do gulagu

dostal za toto – „Odsúdený na 10 rokov straty slobody v nápravných táboroch ZSSR, za pokus organizované-

ho vtrhnutia na územie ZSSR so zámerom odtrhnutia časti územia od ZSSR.“ Dali mu to podpísať 31. marca

1950. Nepodpísal, ale brána do gulagu bola otvorená. Ešte v ten deň ho na kyjevskej železnici strčili do

zamrežovaného vagóna, určeného pre väzňov. Začalo sa putovanie po pekle zvláštnych táborov. (7)

Transport vyrazil na východ, smer Moskva. Z Moskvy do tranzitného tábora Kujbišev. Po dvojtýždňovom

pobyte v Kujbiševe sa transport so zamrežovanými vagónmi pohol ďalej, do strednej Ázie, do Karagandy v

Kazachstane. Tam bol sústredený ťažký priemysel a uhoľné bane. Cieľovou stanicou bol zvláštny tábor

Kingir. Ďalším transportom sa dostal do invalidného tábora „Spassk“. Väzni tam boli rozdelení na tri zóny:

pracovnú, invalidnú a katoržnú, čiže galejnícku. V tábore bolo 17 000 väzňov. Pracovali v kameňolome.

Podmienky väzenského života boli katastrofálne. Hlad dohnal mnohých väzňov k samovražde. Z tohto tábo-

ra sa cez tranzitný tábor v Krasnojarsku dostal za polárny kruh do Noriľska. (8)

Vzbura v Noriľsku

Mestečko Noriľsk obklopuje veniec pohoria. Je to rovina večne zamrznutej zeme. Život v meste je závislý od

leteckej dopravy. V Noriľsku žilo v tom čase asi dvadsaťtisíc slobodných obyvateľov, päť až sedem tisíc voja-

kov a vyše tridsaťtisíc politických väzňov. V okolí Noriľska bolo rozmiestnených šesť koncentračných tábo-

rov, z toho jeden ženský. Stanislav Nurko sa podieľal na organizovaní vzbury v tomto tábore.

Udalosti, ktoré podnietili vzburu, sa začali 24. mája 1953. Išlo o streľbu do väzňov, bez akejkoľvek príčiny s

hroznými následkami – niekoľko ranených a dvaja mŕtvi. Telo mŕtveho Voloďu nechceli väzni vydať do prí-

chodu vyšetrovacej komisie. Neskôr začali štrajk aj hladovku. Spísali požiadavky, ktoré mali uvoľniť prísnu

disciplínu. Medzi požiadavkami bolo aj prepustenie cudzincov, matiek s nezaopatrenými deťmi a mladist-

vých. Vedeniu táborov sa povstanie ukončiť nedarilo. Skúšali rozbiť jednotu povstalcov cez galerku (odsúde-

ní zločinci) a donášačov, ale aj oni sa k povstalcom pridali. Takmer žiaden účinok nemalo ani prestrihnutie

ostnatých drôtov a výzvy na opustenie tábora tým, ktorí „sa pridali k zločinným buričom“. Tábor opustilo len

zopár jednotlivcov. 6. júna dorazila komisia z Moskvy. Dosiahli u nej zrušenie zamykania barakov, zrušenie

označovania odevu identifikačným číslom, odsun cudzích štátnych príslušníkov do zberných táborov,

posúdenie ich „zločinov“ a návrat domov. Posledným bodom bolo konštatovanie, že účasť na vzbure nie je

trestný čin. Nurka ako spoluorganizátora vzbury však neposlali domov, ale do ďalšieho tábora v Kolyme.

Tam na Kolyme si väzni vynútili oslavu Vianoc. Ľudia rôznych vierovyznaní si zorganizovali dva dni voľna, aby

mohli osláviť pravoslávne Vianoce napriek tomu, že museli dva týždne dobiehať zameškanú prácu pri ťažbe

uhlia. V tomto poslednom tábore založili knižnicu, krajčírsku dielňu a fotografický ateliér. (9)

Stanislav Nurko bol napokon oslobodený spod stráže 26. augusta v roku 1956, ale v nových papieroch stálo,

že je občanom ZSSR a musí sa pravidelne hlásiť na úradoch. Ušiel na Československé veľvyslanectvo do

Moskvy, kde sa dozvedel, že je po ňom vyhlásené pátranie, že ho chceli pohodlne previezť domov a pod. Rusi

ho tam presviedčali, aby v Moskve zostal, oženil sa tu, našiel si prácu. Nakoniec po krátkom pobyte u bývalé-

ho spoluväzňa odcestoval bližšie k domovu do Ľvova, kde ho pozval takisto bývalý trestanec a kde mal čakať

na papiere, ktoré mu umožnia vycestovať domov na Slovensko.

Domov sa vrátil 7. marca 1957. (10) „Oženil sa 9. mája 1959 a s manželkou Helenou vychoval dve deti, syna a

dcéru. Zamestnaný bol v Lykových závodoch v Michalovciach ako skladník a údržbár. Od roku 1979 bol na

invalidnom dôchodku. Celý život po návrate z gulagov mal veľmi dobre postarané o osobnú ochranu v komu-

nistickom režime: na krku mal denne anjelov strážnych z ŠtB až do pádu komunizmu.“ (11)

61

KOŠICKÝ KR A J

Stanislav Nurko zomrel 18. decembra 1996 vo veku 70 rokov. Prežil krivdu a utrpenie. Bol jednou z obetí

zločinov komunizmu. No jeho životný príbeh nám hovorí, že aj na takom hroznom mieste ako gulag, sa oplatí

bojovať za hodnoty pravdy, dobra a spravodlivosti. (12)

LITERATÚRA

(1) Porov. BOROŇ, Ladislav: .Násilne odvlečení do Sovietskeho zväzu Zločiny komunizmu na Slovensku 1948

– 1989. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2001, s. 338.

(2) Porov. BOROŇ, Ladislav: .Násilne odvlečení do Sovietskeho zväzu Zločiny komunizmu na Slovensku 1948

– 1989. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2001, s. 339.

(3) Porov. DUBOVSKÝ, P. – NÁVOJSKÝ, A.: . Bratislava : Človek v ohrození, o. z., 2012. 38 s.Zabudnuté príbehy

URL: ht tp : //www.globalnevzdelavanie .sk/system/tdf/cvo_zabudnute_pr ibehy_pr i ruc-

ka_web.pdf?file=1&type=node&id=100&force [cit. 2018-06-20]

(4) Porov. . URL: https://www.upn.gov.sk/data/fi-Deportácie obyvateľov Slovenska do ZSSR (1944 – 1945)

les/SKL-GULAG-SK-151211-web.pdf [cit. 2018-06-20]

(5) Porov. NURKO, S.: . Michalovce : RENOMA, s. r. o., 2012, s. 3.Osem rokov v gulagoch

(6) Porov. KAMENSKÝ, J.: . URL: https://jozefkamen-Michalovčan organizoval vzburu v Noriľskom gulagu

sky.blog.sme.sk/c/294856/Michalovcan-organizoval-vzburu-v-Norilskom-gulagu.html [cit. 2018-06-20]


(8) Porov. NURKO, S.: . Michalovce : RENOMA, s. r. o., 2012, s. 24 – 49.Osem rokov v gulagoch




(12) Porov. KAMENSKÝ, J.: . URL: https://jozefkamen-Michalovčan organizoval vzburu v Noriľskom gulagu

sky.blog.sme.sk/c/294856/Michalovcan-organizoval-vzburu-v-Norilskom-gulagu.html [cit. 2018-06-20]

Obr. 22 Stanislav Nurko (Autor: Lenka Vargovičová)

LITERÁR NE PRÁCE

62

Vanesa KRAFČÍKOVÁ

SÁRA SALKAHÁZI

Na toto zadanie som si vybrala sestru Sáru Salkaházi. Veľa som o nej počula od rodičov a starých rodičov.

Prečítala som si o nej pár článkov a veľmi ma zaujala jej osobnosť a život.

Narodila sa 11. mája 1899 v Košiciach. Pochádzala zo známej košickej hotelierskej rodiny. Jej otcom bol

Leopold Schalkház mladší, dokonca aj jej rodiskom bol otcov hotel na dolnom konci košickejSchalkház

Hlavnej ulice (na mieste dnešného hotela Slovan). Pokrstili ju v Dóme sv. Alžbety v Košiciach dňa 11. júna

1899. Ledva prestala byť batoľaťom, stala sa polosirotou, keďže jej zomrel otec, ale matka Klotilda sa posta-

rala, aby vyrastala ako väčšina košických detí strednej triedy tých čias.

V Košiciach vychodila základnú školu, tu sa hrávala vraj dosť temperamentne a zväčša s chlapcami, tu tiež

ešte počas dospievania začala objavovať svoju vnútornú spiritualitu, čo však zatiaľ neovplyvnilo jej svetské

smerovanie životom. Jedna z jej spolužiačok a zároveň priateľka ju poznala ako dievča veselej povahy, výmy-

selníčku duchaplných žartíkov, ale spomínala aj jej hlboké sociálne cítenie, vernosť a vytrvalosť. Mala zmysel

pre literárnu tvorbu a už ako dozrievajúce dievča skúšala písať divadelné hry. Vyštudovala však typicky žen-

ské povolanie – Košický učiteľský inštitút a svoju životnú púť započala ako učiteľka. Neskôr sa vyučila za

kníhviazačku.

Od roku 1919 začala prispievať do rôznych periodík. Ešte v tom istom roku dostala novinársky preukaz.

Medzitým prežívala dynamický život novinárov, plný zmien. Vo svojom denníku píše o svojom predchádzajú-

com živote: „Samostatnosť, cigarety, kaviareň, túlanie sa po šírom svete s rukami vo vreckách, rýchla večera

v malom hostinci, cigánska hudba,…“ V rokoch 1922 – 1923 bola niekoľko mesiacov zasnúbená. Sára si

čoskoro uvedomila, že k jej veľmi temperamentnej, suverénnej povahe sa nebude hodiť život ženy hospodár-

skeho správcu niekde na majeri, a tak vrátila svoj snubný prsteň. V tom čase sa v jej srdci hlási vnútorný hlas,

prebúdza sa v nej povolanie k zasvätenému životu. V jednej zo svojich spomienok o tom píše: „A čo ak si ma

vyhliadol pre seba Pán Boh?…“ V roku 1927 sa zoznámila so sociálnymi sestrami v Košiciach. V roku 1928

absolvovala sociálny kurz, ktorý organizovali sociálne sestry. Jej moderný štýl a fajčenie pokladali síce za

podivné, ale nebránili jej ceste do Spoločnosti. Sára uznala, že sa musí zmeniť aj za cenu ťažkých bojov.

Za krátky čas si odvykla od fajčenia a od „voľnosti“, ktorú ponúkal novinársky život, aby mohla vykročiť na

cestu vnútornej slobody, ktorá sa otvára duši, ktorá sa darovala Bohu. V roku 1929 prijali jej prihlášku do

Spoločnosti sociálnych sestier. Vo februári začala noviciát v Szegvári. Jej mottom bolo jediné slovo:

„Aleluja!“ Niekoľko mesiacov pred zložením sľubov prežila v Košiciach, kde na ňu čakala práca s organizova-

ním charity.

Na jeseň 1932 bola preložená do Komárna, kde vykonávala podobnú službu ako v Košiciach, ale za omnoho

ťažších okolností. Okrem organizovania charity viedla kuchyňu pre deti, týždenne vyučovala dvadsaťšesť

hodín náboženstvo ako katechétka a redigovala časopis . V roku 1934 ju v stave krajnéhoKatolícka žena

vyčerpania poslali naspäť do Košíc. Večné sľuby zložila na Turíce roku 1940. Jej novým mottom bolo:

„ALLELUIA! ECCE EGO, MITTE ME!“ (Hľa, tu som, pošli mňa!). Stále silnejšie v nej dozrievala túžba, aby mohla

svoj život obetovať. Dostala k tomu súhlas. Obetovanie sa uskutočnilo v kaplnke Svätého Ducha v

Materskom dome Spoločnosti v úplnej tajnosti, v prítomnosti predstavených koncom roka 1943. Potom to

(* 1899 – † 1944)

63

KOŠICKÝ KR A J

začalo ísť so situáciou dole vodou. Prišla nemecká okupácia a neskôr ultrafašistický Szálasiho režim. Začal

sa pohon na Židov a iné prenasledované zložky obyvateľstva. Sociálne sestry pochopiteľne stáli na strane

tých, čo boli v tiesni. Vybavili im falošné doklady a ukrývali ich vo všetkých budapeštianskych i vidieckych

domoch Spoločnosti. Za záchranu života im vďačí okolo tisíc osôb, približne sto z nich sestre Sáre. Bolo len

otázkou času, kedy to sliediči režimu odhalia. Ten moment prišiel v prvý deň po vianočných sviatkoch, 27.

decembra 1944. Deň predtým obkľúčila a nepriedušne uzavrela Budapešť Červená armáda. Zatiaľ, čo

nemecké jednotky kládli Rusom zúrivý odpor, maďarské oddiely šípových krížov, „nilašov“, masovo vraždili

vlastné obyvateľstvo. V tejto pekelnej atmosfére obkľúčili nilaši robotnícky ženský domov na Bokréta utca

(Kytičkovej ulici) v meštianskej robotníckej štvrti Ferencváros. Pri pátraní po Židoch zaistili štyri podozrivé

osoby a jednu z katechétiek. Sestra Sára práve nebola v dome, prišla až na koniec akcie. Mohla sa zachrániť

pred zatknutím, ale neurobila to. Ako zodpovednú vedúcu domu aj ju odvliekli a podľa očitého svedka ju ešte

v ten istý večer poniže Petöfiho mosta vyzlečenú donaha odstrelili do ľadového Dunaja. Sestra Sára si minú-

tu pred popravou pokľakla, obrátená smerom k svojim vrahom a s očami pozdvihnutými k nebesiam sa pre-

žehnala veľkým krížom. Žiadnej zo sociálnych sestier, ktoré sa zúčastňovali na akcii záchrany Židov, sa nič

nestalo. Ani jedna sestra neprišla o život. Za tento prejav hrdinskej lásky sestre Sáre Salkaháziovej udelila

Izraelská vláda vyznamenanie a v záhrade Jad Washem na ich počesť vysadili strom úcty aIn memoriam

vďaky. Svätý Otec Benedikt XVI. podpísal dňa 28. apríla 2006 dekrét o blahorečení Božej služobnice sestry

Sáry Salkaházi.

Za blahoslavenú bola vyhlásená 17. septembra 2006 počas slávnostnej sv. omše na námestí pred Bazilikou

sv. Štefana v Budapešti. Obrad blahorečenia vykonal J. Em. Péter kardinál Erdö, prímas katolíckej cirkvi v

Maďarsku. Na slávnosti bol prítomný aj košický pomocný biskup Mons. Stanislav Stolárik a biskupský vikár

pre maďarskú pastoráciu Zoltán Pásztor. V kalendári si Sáru Salkaházi pripomíname 27. decembra.

LITERATÚRA

ŠUTAJ, Š.: . Prešov : Universum, 2009. 97 s. ISBN 9788089046560Kľúče k dejinám Košíc

TOKÁROVÁ, Z.: Košickí rodáci – známi, neznámi. In . Špeciál. Bratislava : Slovenská Grafia a.Historická revue

s., 2013, s. 77 – 78. ISSN 1335-6550

VÝTVARNÉPRÁCEVÝTVARNÉPRÁCE

Natália NAGYOVÁ: Stanislava Chrobáková Reparová

Stanislava Chrobáková Reparová (* 1960) – slovenská a slovinská spisovateľka a poetka, literárna vedkyňa a

kritička, prekladateľka, editorka, redaktorka a vydavateľka.

Nápad zobraziť túto rodáčku z Bratislavy dali Natálii rodičia, ktorí boli na jej divadelnom predstavení

Slovenka na kvadrát. Na vytvorenie portrétu si Natália zvolila jedinečnú výtvarnú techniku, ktorá stojí na

hranici medzi kresbou a maľbou – suchý pastel.

66

VÝ ÉTVAR NPRÁCE

67

Nikola KRAJČIROVIČOVÁ: Sološnický zázrak

Sološnický zázrak – udalosť sa odohrala koncom 2. svetovej vojny, keď Sološničania na čele so starostom

Velšmidom prisahali vernosť Božskému Srdcu, ak ochráni obec pred zničením. Sološnica zostala pri precho-

de fronty neporušená a bez ujmy na životoch. Z vďaky postavili obyvatelia Sološnice Kaplnku Božského

Srdca pri kostole. Nikola zobrazila ľudí modliacich sa pri Kaplnke Božského Srdca. Inšpiráciu našla pri čítaní

záznamov o udalostiach počas 2. svetovej vojny vo farskej kronike.

BR ATISLAVSKÝKR A J

Vanessa HUBEKOVÁ: Valerián Spusta

Valerián Spusta (* 1932 – † 2018) – odborník na lavínovú problematiku, záchranár, legenda krkonošskej

Horskej služby. Zaujímal sa o históriu obce Sološnica a sološnické piesne. Bolo mu udelené „Čestné občian-

stvo obce Sološnica“.

Vanessu k vytvoreniu kresby Valeriána Spustu inšpirovalo rozprávanie tety.

68

VÝ ÉTVAR NPRÁCE

69

Laura KRECINOVÁ: Múzeum holokaustu v Seredi

Múzeum holokaustu v Seredi bolo otvorené 26. januára 2016 a jeho otvorenie možno pokladať za významnú

udalosť v dejinách mesta Sereď. Je to jedinečné múzeum na Slovensku, pretože vzniklo v autentických pries-

toroch bývalého pracovného a koncentračného tábora. Jeho cieľom je nielen priblížiť život v ňom väznených

Židov počas 2. svetovej vojny, ale svojimi expozíciami sa venuje riešeniu židovskej otázky na Slovensku v

rokoch 1938 – 1945, približuje koncentračné a vyhladzovacie tábory, do ktorých boli Židia zo Serede depor-

tovaní a venuje sa i tým, ktorí v čase vojny svojim židovským spoluobčanom podali pomocnú ruku a zachrá-

nili ich. Je smutné až tragické, že práve toto múzeum muselo na Slovensku vzniknúť. Znakom vyspelého a

sebavedomého národa však je, že sa dokáže pozrieť na svoje dejiny, skúma ich a snaží sa zaujať objektívny

postoj i k udalostiam, na ktoré nemôže byť hrdý. Holokaust je v slovenských dejinách čiernou škvrnou, ktorú

už nemožno ničím prekryť. A nemožno sa o to ani snažiť. Jej zakrytie by totiž znamenalo zabudnutie. Je však

dôležité mať túto škvrnu neustále na očiach a dať jej prívlastok „posledná.“ O to sa snaží Múzeum holokaustu

v Seredi. Nabádať ľudí k odsúdeniu akejkoľvek formy rasovej neznášanlivosti, varovať ich pred dôsledkami

myšlienok a slov, ktorými sa šíri nenávisť a súčasne neustále pripomínať pamiatku tých, ktorých smrť nikdy

nemôže byť prijatá ako nevyhnutná.

Laurina práca je reflexiou na návštevu tohto múzea. Prijatie a umelecké spracovanie udalostí, ktoré sa v

pracovnom tábore odohrávali a o ktorých sa prostredníctvom výkladu študenti dozvedajú, vyústilo v diele

útržkovito zachytávajúcom udalosti, strach, beznádej a životnú tragédiu väznených. Hĺbku zúfalstva zvýraz-

ňuje čierno-biela kombinácia farieb, ktorá pripútava prijímateľa k obrazu hrôzy a vyzýva ho k prijatiu zodpo-

vednosti za svoje ďalšie konanie. Je spomienkou na zavraždených, varovaním pred ľudskou zlobou a výzvou

urobiť svet krajším.

TR NAVSKÝKR A J

Andrej IVANČÍK: Sme – vode – radi/y

Andrej výtvarne spracoval povesť o mníchoch, ktorí sa v dávnych dobách usadili na mieste, kde sa dnes

nachádza obec Voderady. Široko-ďaleko však nebolo vody, až sa mníchom náhodou podarilo nájsť malý

pramienok na mieste tzv. Malého Mačkaváru. Denne na to miesto chodili po vodu a hovorili, že sú tej vode

radi, že ju našli. Na mieste postavili malú kaplnku a vytesali na ňu VODROD.

Aj podľa ďalšej povesti bol v kraji nedostatok vody. Keď obyvatelia po dlhom hľadaní a kopaní našli prameň, z

vďačnosti pri ňom postavili kaplnku a do kameňa vytesali: SME – VODE – RADI.

70

VÝ ÉTVAR NPRÁCE

71

Monika JANOŠŤÁKOVÁ: Tomáš Garrigue Masaryk

Tomáš Garrigue Masaryk (* 1918 – † 1935) – československý filozof, sociológ, pedagóg, politik, štátnik a

novinár, jeden zo zakladateľov ČSR, prvý prezident ČSR. Vo všetkých historických dokumentoch sa uvádza

rodisko Hodonín, no z rozprávania starších generácií vieme, že sa narodil v obci Kopčany a tesne potom sa

Masarykovci presťahovali do Hodonína, kde bol zapísaný do matriky.

Obec Kopčany sa nachádza na Záhorí, 4 km od školy v Holíči, ktorú navštevuje Monika a 6 km od mesta

Hodonín, a preto ho považuje za významnú osobnosť jej regiónu.

TR NAVSKÝKR A J

Tomáš ORŠULA: Divotvorný lekár – František Madva

Fraňo Madva (* 1786 – † 1852) patrí medzi najzaujímavejšie osobnosti regiónu horná Nitra. Bol to kňaz

a ľudový liečiteľ. Takmer celý svoj život prežil na fare v obci Nitrianske Rudno, ktorá sa nachádza len niekoľko

kilometrov od školy (Diviaky nad Nitricou), ktorú navštevuje Tomáš. Už ako dieťa sa venoval bylinkárstvu

a neskôr prešiel aj k liečiteľstvu. Nezištne sa staral o chorých nielen vo svojej farnosti, ale prichádzali za ním

ľudia z rôznych častí monarchie. Madva sa stretol počas meruôsmych rokov aj so skupinou štúrovcov, kto-

rých činnosť podporoval. V roku 1850 odišiel do blízkych Nitrianskych Sučian, kde ako 66-ročný zomiera.

Tomášova práca (koláž) výtvarne zachytáva úsilie Fraňa Madvu uľahčiť ťažký život ľudí na našom vidieku

v polovici 19. storočia – či už duchovnou alebo liečiteľskou činnosťou. V obci Nitrianske Rudno sa nachádza

jeho pamätník, v Nitrianskych Sučanoch jeho hrob a pamätná tabuľa, v Prievidzi je po ňom pomenovaná

ulica.

72

VÝ ÉTVAR NPRÁCE

73

Delia FARAJPOUR, Lenka MARGETÍNOVÁ:Anička Jurkovičová Hurbanová

Anička Jurkovičová Hurbanová (* 1824 – † 1905) – prvá slovenská herečka a divadelná ochotníčka.

Cieľom práce študentiek 4. ročníka osemročného gymnázia v Novom Meste nad Váhom Delie a Lenky bolo

zviditeľniť jednu z prvých slovenských žien, ktorej sa podarilo prekonať spoločenské predsudky o postavení a

poslaní ženy v spoločnosti a v divadelnom umení, a na ktorú sú Novomešťania právom hrdí – Aničku

Jurkovičovú Hurbanovú. Ich výtvarná práca, kombináciou kreby a maľby jednoducho, ale výstižne a zaujíma-

vo spája Aničku Jurkovičovú, mesto Nové Mesto nad Váhom, divadelné dosky a úlohu ženy v spoločnosti.

TR EN IA NSK KR A JČ Ý

Lucia MATEJOVIČOVÁ: Tomáš Baťa

Tomáš Baťa (* 1876 – † 1932) – zakladateľ obuvníckej firmy Baťa, starosta Zlína a verejný činiteľ.

Cieľom Luciinej práce bolo poukázať na významnú osobnosť úzko spojenú s jej okresným mestom (dnešné)

Partizánske – Tomáša Baťu. Vtedajšie Baťovany vznikli v 30. rokoch 20. storočia na základe výstavby

Baťových závodov, ktoré dávali prácu tisíckam ľudí z celej kotliny. Tomáš Baťa mal veľmi dobrý zmysel pre

podnikanie, kde sa nielen staral o svoj obchodný výnos ale i o svojich zamestnancov a ich potreby.

74

VÝ ÉTVAR NPRÁCE

75

Laura KABÁTHOVÁ: Franz Schubert

Franz Peter Schubert (* 1797 – † 1828) – hudobný skladateľ obdobia raného romantizmu. Jeho najväčší prínos

spočíva v piesňovej a komornej tvorbe. Počas svojho krátkeho 31-ročného života skomponoval množstvo

skladieb. V roku 1818 ho angažoval gróf Johann Esterházy ako učiteľa hudby na svojom panstve v Želiezov-

ciach. Jeho vrcholné skladateľské obdobie môžeme datovať od roku 1820.

Lauru kreslenie vždy bavilo, a preto vo voľných chvíľach často a rada kreslí. Namaľovať, nakresliť portrét je veľká

výzva a práve súťaž bola príležitosťou ako sa s takouto výzvou popasovať. NávštevaDejiny sebavedomia

pamätnej izby Franza Schuberta na zámku v Želiezovciach bola podnetom pre vytvornie jeho portrétu.

NITR IA NSKYKR A J

Nina SPIELMANOVÁ: Historik z Nitry

Ivan Kamenec (* 1938 Nitra) – slovenský historik. Vo svojom výskume sa zameriava na politické a kultúrne

dejiny 20. storočia, najmä obdobia Slovenského štátu (1939 – 1945) a problematike holokaustu na

Slovensku.

Nina hľadala významné osobnosti kultúrneho a spoločenského života v Nitre. Tie, ktoré ovplyvnili kultúru a

povedomie nášho národa.

76

VÝ ÉTVAR NPRÁCE

77

Simona GALKOVÁ, Daniela ANTALOVÁ, Ľudmila SÝKOROVÁ:Výtvarní umelci Nitry

Július Bártfay (* 1888 – † 1979), Marián Žilík (* 1948 – † 2017), Tomáš Turzák, Soňa Hrivňáková– významní

výtvarní umelci z Nitry, známi na celom Slovensku.

Simona, Daniela a Ľudmila hľadali významné osobnosti kultúrneho a spoločenského života v Nitre. Tie, ktoré

ovplyvnili kultúru a povedomie nášho národa.

NITR IA NSKYKR A J

Lucia KAJÁNKOVÁ, Petronela SLANINÁKOVÁ: Ondrej Zimkaa Miroslav Cipár

Ondrej Zimka (* 1937) – ilustrátor, maliar, karikaturista, grafik.

Miroslav Cipár (* 1935) – sochár, ilustrátor, grafik, maliar. Venuje sa úžitkovej grafike, voľnej grafike a

monumentálnej tvorbe.

Pri výbere osobností, ktoré sú inšpiráciou pre Kysuce, Lucia a Petronela ani veľmi neváhali. Sú to ôsmačky a

citlivo vnímajú okolitý svet. Videli dokumentárny film o Miroslavovi Cipárovi, v ktorom sa podelil s divákmi o

rôzne zážitky z detstva, o cestu, ktorú musel prejsť, aby si splnil svoj sen. Oslovila ich jeho láskavosť, skrom-

nosť, životný optimizmus a nadhľad.

Ondrej Zimka je známym kysuckým rodákom, ale aj ilustrátorom množstva detských kníh, a to bol prvý kon-

takt dievčat s jeho tvorbou. Okrem toho navštívili aj jeho výstavu v Mestskej galérii v Čadci.

78

VÝ ÉTVAR N PRÁCE

79

Simona SURŇÁKOVÁ: Dezider Hoffmann

Dezider Hoffmann (* 1912 – † 1986) – slovenský fotograf, fotožurnalista a kameraman, ktorému pred objek-

tívom pózovali legendy ako Charlie Chaplin, Marylin Monroe, Frank Sinatra či Sophia Loren. Medzinárodne

známym sa stal predovšetkým ako dvorný fotograf skupiny Beatles.

Simona sa s prácou Deža Hoffmanna zoznámila na zážitkovom učení. Rozhodla sa ho stvárniť nielen preto,

že ju upútala jeho tvorba, ale i preto, lebo tento fotograf je viac známy vo svete ako v meste Žilina, v ktorom

vyrastal.

Ž ÝILINSK KR A J

Patrícia TRÚCHLA, Emma SVENTEKOVÁ: Ondrej Jariabek

Ondrej Jariabek (* 1908 – † 1987) – slovenský herec a ľudový rozprávač, ale aj učiteľ v Čadci a Prešove, člen

SND.

Patrícia a Emma pravidelne navštevujú rôzne divadelné predstavenia. Známym hercom, ktorý sa spája s

Kysucami je Jozef Króner. Boli prekvapené, keď zistili, že i Ondrej Jariabek sa často objavoval na obrazov-

kách televízie. Ich práca je inšpirovaná jeho životom a tvorbou. Ondrej Jariabek pôsobil v Čadci ako učiteľ a

zároveň sa tu venoval ochotníckemu divadlu. Keďže hry, v ktorých účinkoval, boli z dedinského prostredia,

vyjadrili to jednoduchou chalúpkou, scenár z hry poslúžil ako divadelná opona. Dievčatá sú presvedčené, že

pán Jariabek zanechal na Kysuciach hlbokú stopu, keďže každý rok prebieha prehliadka amatérskych diva-

delných súborov Palárikova Raková.

80

VÝ ÉTVAR N PRÁCE

81

Lívia FALUŠOVÁ: Lukáš Latinák

Lukáš Latinák (* 1977) – slovenský herec a glosátor. Srdcom a rečou Hriňovčan.

Lívia je hrdá na to, že žije v Hriňovej, hoci to nie je jej rodné mesto, tak isto ako Hriňová nie je rodným mestom

Lukáša Latináka. Aj napriek tomu ho pokladá za jedného z najlepších a zároveň súčasných propagátorov

Hriňovej a Podpoľania. Neodmysliteľne k nemu patria jeho oči, úsmev na tvári a dobrá nálada. A tá môže byť

aj zelená:)

BA NSKOBYSTR ICK KR A JÝ

Lucia KISANTALOVÁ: Jozef Prónay

Lucia vo svojej práci zobrazila portrét Jozefa Prónayho, ktorý pochádzal z jej rodnej obce Hodejov (okres Rimavská

Sobota). Vlastnil tu kaštieľ i pozemky. Jeho meno sa spája s velikánom našich dejín – Ľudovítom Štúrom, ktorý

počas študentských čias pôsobil v rodine Jozefa ako vychovávateľ. Portrét týchto dvoch osobností dopĺňa Jozefov

list. Autorka práce ním predstavuje osobnosť svojho regiónu verejnosti.

Zámerom diela je poukázať na svoju minulosť, na svojich predkov a na to, že aj taká osobnosť slovenských dejín,

akou Ľudovít Štúr bol, musela na sebe tvrdo pracovať. Táto tvrdá a cieľavedomá práca je tým, čo formuje našu

budúcnosť, tým, na čo máme byť hrdí a tým, čo nás má povzbudiť a dodať odvahu pracovať na sebe a meniť dejiny.

82

VÝ ÉTVAR NPRÁCE

83

Adam STRIBULA: Ako to bolo v mojom meste

O 2. svetovej vojne sa veľa hovorí a píše. Mesto Žiar nad Hronom toto obdobie prežívalo veľmi ťažko, straty boli vyso-

ké. V Žiari nad Hronom je niekoľko pomníkov, pamätníkov a tabúľ, ktoré si túto udalosť pripomínajú.

To, o čom sa však v meste hovorí málo, je udalosť z jesene 1944. V časti, ktorá sa aj dnes volá Slnečná stráň, došlo k

smutnej udalosti... Nemecká jednotka prišla k dvom domom rómskej osady na Slnečnej stráni, ktoré obývali dve

hudobnícke rodiny. To, že hudba bol ich život, dokázali aj po hádke, ktorá vznikla medzi nimi a nemeckými vojakmi.

Hrali na svojich hudobných nástrojoch, hrali aj potom, keď sa začala streľba. Nemeckí vojaci zlikvidovali 24 mužov,

žien a detí rodiny Šarköziovcov. Tí, ktorí prežili streľbu, hrali ďalej a neprestávali hrať, ani keď ich domy boli poliate

benzínom a zapálené.

Časti Rómov z mesta pomohli ľudia ujsť do okolitých lesov. Adam je hrdý na tých, ktorí sa nebáli riskovať svoje životy,

aby zachránili iných. Ich mená však nepoznáme. V práci zachytil rómskeho kapelníka, ktorý hrá na husliach, kým

jeho rodina horí zaživa. Je to hudba plná utrpenia a bolesti zo straty svojich milovaných. Táto smutná udalosť sa v

meste nejako zvlášť nepripomína a doteraz o nej nevedel. Myslí si však, že spomienky na našu minulosť by nemali

byť len vytesané do kameňa na pamätníkoch, ale aj v našich srdciach a hlavách. Tak, aby sme sa aj my stali hrdinami

budúcnosti.

BA NSKOBYSTR ICK KR A JÝ

Lívia ČEREMUGOVÁ, Tatiana HVIZDOVÁ: Svidník

Komiks o malom meste s veľkou históriou. Príbeh malej Lucie, ktorá až po niekoľkých rokoch so svojou babkou

objavovala históriu a príbeh svojho rodného mesta. Zo začiatku sa jej mesto nepozdávalo, ale jej babka vytrvalo

prednášala.

Raz na exkurzii na Dukle zaspala. Prihovoril sa jej neznámy hlas. Povedal jej, že história jej rodného mesta nie je

taká nudná, ako sa jej zdá, a nie je na škodu, aby o nej niečo vedela. Na jej vlastné prekvapenie sa o niekoľko rokov

stala učiteľkou dejepisu a pyšne učí o histórii mesta Svidník.

Jednou z motivácií bolo i zviditeľnenie menšieho mestečka na východe Slovenska. Lívia a Tatiana chceli poukázať

aj na bohatstvo histórie a pomocou komiksu vyrozprávať kus histórie, čím dielo nadobudlo i náučný charakter.

84

VÝ ÉTVAR N PRÁCE

85

Tímea KAPLANOVÁ, BIANKA RUSINKOVÁ: Potulky Svidníkom

Výtvarná práca Tímey a Bianky Potulky Svidníkom zachytáva historické pamiatky okresu Svidník.

Na Dukle je postavený Pamätník príslušníkom 1. československého armádneho zboru. Ďalej sa na obrázku nachá-

dza Základná škola Komenského, ktorá 1. októbra 2018 oslávila okrúhlych 55 rokov.

Drevený kostolík sv. Michala v Ladomírskej je taktiež súčasťou ich práce. Vzácnymi pamiatkami a zároveň históriou

sú pre dievčatá ich rusínske kroje. Vzácnym je pre ne aj Skanzen ukrajinsko-rusínskej kultúry vo Svidníku. Ukazuje

nám, ako kedysi ľudia žili a ako vyzerali domy, škola, krčma a hračky v minulosti.

Vojenské historické múzeum vo Svidníku vo svojom interiéri a exteriéri približuje udalosti počas Karpatsko-

duklianskej operácie, 1. a 2. svetovej vojny. V exteriéri múzea sa nachádza vojenská technika – tanky a lietadlo z 2.

svetovej vojny.

Kombináciou kreslenia, maľovania a tieňovania vznikol dielo, ktorým chcú Tímea a Bianka všetkým vekovým kate-

góriám priblížiť a ukázať krásy Svidníka. Ukázať jeho pamiatky, na ktoré sú právom hrdé.

PR E OVSK KR A JŠ Ý

Beatrice KAČMARSKÁ: Náš cestovateľ a fotograf Jozef Česla st.

Jozef Česla st. (* 1950) – fotograf, dobrodruh – cestovateľ, na jeho vek „veselá kopa“. Má za sebou celý rad úspeš-

ných výstav a súťaží. Jeho syn – výtvarník a pedagóg – kráča v otcových šľapajach.

Beatrice sa zúčastnila na vernisáži výstavy výtvarníka – fotografa Jozefa Česlu st., ktorý prezentoval svoje práce z

ciest po Afrike. Výstava bola zameraná na zvieratá v netradičnejších pohyboch. No Beatrice fascinovali aj autopor-

tréty, zachytenie čŕt jeho tváre.

86

VÝ ÉTVAR NPRÁCE

87

Miroslav GIRGA: Milan Rastislav Štefánik

Milan Rastislav Štefánik (* 1880 – † 1919) – slovenský astronóm, fotograf, vojenský letec, brigádny generál ozbroje-

ných síl Francúzska, diplomat a politik. Mal najväčšiu zásluhu na formovaní česko-slovenského zahraničného

odboja počas 1. svetovej vojny.

Miroslav bol v čase kresby žiakom 5. ročníka Špeciálnej základnej školy v Gelnici. Je to veľmi živý a šikovný chlapec,

a tak sa čas medzi splnenou úlohou a čakanie na dokončenie úlohy spolužiakov s pani učiteľkou stále snažia nejako

vyplniť. No a často je to práve takýmito kresbami. Keďže Miroslav rád kreslí ceruzkou, tak ani teraz tomu nebolo inak.

KO ICKŠ ÝKR A J

Viktória HAJNALOVÁ: Leopold Horovitz

Leopold Horovitz (* 1838– † 1917) patril medzi vyhľadávaných umelcov a popredných portrétistov svojej doby, no

venoval sa aj žánrovej maľbe. Počas celej tvorivej kariéry si zachoval charakteristický čistý a precízny akademický

štýl maľby. Pôsobil v Paríži, vo Varšave, neskôr v Budapešti a na sklonku života vo Viedni na dvore cisára Františka

Jozefa I.

Práce Leopolda Horovitza, najmä detail, ktorý do nich vložil, Viktóriu ohromili. Dúfa, že raz aj ona dosiahne taký

„level“ výtvarnej techniky ako on. Vidí ho ako jedného z jej idolov výtvarníctva.

88

VÝ ÉTVAR NPRÁCE

89

Matúš OROSZ: Pohľad na mesto

Kresba s názvom pohľad na mesto je zobrazením krás mesta Košice. Demonštruje bohatú históriu mesta, čo doka-

zuje aj pamätník erbu Košíc. Ten nám pripomína významnú udalosť. V roku 1369 dostalo mesto erbovú listinu od

uhorského kráľa Ľudovíta I., ktorá mu umožňovala používať mestský erb.

Matúšovou motiváciou bolo prezentovať krásy mesta Košice. Keďže istý čas žil s rodinou vo Veľkej Británii, návrat do

jeho rodiska bol emotívny a plný hrdosti.

KO ICKŠ ÝKR A J

AUDIOVIZUÁLNEPRÁCEAUDIOVIZUÁLNEPRÁCE

91

Laura PEČÍNKOVÁ: Bernard GarajLaura je členkou folklórneho súboru v jej rodnej obci Jedľové Kostolany. Vo svojej práci predstavila portrét profesora

nitrianskej univerzity, známeho folkloristu a gajdoša Bernarda Garaja. Vychádzala z informácií Cechu slovenských

gajdošov, ktorí majú dlhú tradíciu aj u nich v obci, z knihy B. Garaja, v ktorej sa nachádzajú piesne z Malej a Veľkej

Lehoty. Spolupracovala aj s vedúcou ich folklórnej skupiny „BRIEŽOK“ Danou Kellnerovou.

Viktória KÚNOVÁ: Dominik Balga, Krtíšan, ktorý sa stal majstrom sveta„Chceli by ste mať postavu ako kulturista?“

Nie každý je spokojný s tým, čo mu príroda nadelila. Viktóriina živá publicitická reportáž dáva v malej ankete priestor

pre názory žiakov na kulturistiku a fitness. Hlavnou témou je však cesta mladého kulturistu Dominka Balgu z Veľkého

Krtíša, ktorý sa vytrvalým a tvrdým tréningom dopracoval k titulu juniorský majster sveta 2014 v naturálnej kulturis-

tike.

AUDIO-VIZUáLNE

PRÁCE

Dalibor BRAJA, Vanesa HALUŠKOVÁ, Justína KAPCALOVÁ, Tereza MARCINKOVÁ,Laura MICENKOVÁ, Dorota SLANINKOVÁ, Bene TROŠČÁK, Oliver VOLOHDA,Kevin VYRAVEC, Amália ZRIBKOVÁ:Čepčenie

Žiaci zo Základnej školy vo Svidníku predviedli výtvarne kultivovanú rekonštrukciu svadobných zvykov.

Vznik tejto tradície na východe Slovenska sa tiahne kdesi do histórie rusínskej národnosti. Počas príchodu svašok k

neveste počuť tóny rusínskych piesní. Z úst staršieho družbu dostáva nevesta najťažšiu otázku: „Chceš radšej vinok

sňať alebo holovku sťať?“ Počas odpovedania a zloženia vienka z hlavy nevesty chodili okolo nej družičky so zapále-

nými sviečkami a spievali. Vo vlasoch nevesty sa ligotal čepiec, ktorý predstavoval zrieknutie svojej slobody.

Odobratím ružičky zo saka ženícha sa ženích plne stáva manželom svojej nevesty. Tanec so svadobnou mamkou si

starší družba vybojoval. Čepiec ukončil najtradičnejší tanec redový. Pri redovom tanci si každý prišiel na chuť.

92

Jozef Michal BADIDA, Ján KREHEĽ, Vanessa HAJDÁKOVÁ, Mária ŠTEFANIČOVÁ,Simona KRAJŇÁKOVÁ, Klaudia LUKÁČOVÁ, Dorota ANDIĽOVÁ:Ľubotická palenčáreňVo videoukážke žiaci zo Základnej školy v Ľuboticiach cez výpovede svedkov sprítomnili tragické udalosti 2. sveto-

vej vojny. Ich príbeh sa viaže ku dňu, keď boli oslobodené Ľubotice. V ten deň pred ľubotickou palenčárňou došlo k

tragédii, pri ktorej zahynuli ľudia, ktorí sa tam ukrývali. Dodnes si túto udalosť obyvatelia Ľubotíc pripomínajú pamät-

nou tabuľou pred obecným úradom.

AUDIO-VIZUáLNE

PRÁCE

93

VYHODNOTENIE SÚŤAŽE

Tvorba súťažných prác a ich následné hodnotenie sú postavené na zdanlivo jednoznačnom autorsko-

čitateľskom/diváckom pakte. Pokojne by sme to mohli nazvať aj zmluvou, no to by sme sa dostali na úroveň

úradnej, trochu fádnej, komunikácie a o tú nám v žiadnom prípade nejde. Nami použitý názov spojenia auto-

rov a čitateľov/divákov sa totiž ukazuje ako oveľa vznešenejší, priliehavejší a predovšetkým údernejší.

Presne taký, aký si vyžaduje písanie o sebavedomí, kreslenie, maľovanie a herecké stvárnenie sebavedomia.

Základná schéma paktu je podľa našich predstáv asi takáto: tvorcovia, v tomto prípade žiaci, o dušu píšu,

kreslia, maľujú, herecky stvárňujú, ich učitelia nad ich výtvormi s plnou zodpovednosťou bdejú, no a porotco-

via ich finálne s plnou vážnosťou a pozornosťou posudzujú. Výsledkom je v reči tzv. tvrdých čísel rebríček

ocenených. Záverečný sumár je však diametrálne odlišný. Zdanlivo merateľné údaje v ňom nie sú až tak

podstatné, o tabuľkách radšej ani nehovorme. Oveľa zaujímavejšie je zážitkovo-estetické napĺňanie nazna-

čeného paktu. Kľúčovú úlohu v ňom zohráva ochota všetkých, zdôrazňujeme, že naozaj všetkých zúčastne-

ných, ktorých chuť zapojiť sa do „súťaže“ zatieňuje všetky hodnotenia.

Tak to bolo aj v súťaži , kde sa žiaci stali hľadačmi inšpiratívnych osobností či význam-Dejiny sebavedomia

ných regionálnych udalostí. Do hľadania sa zapojili žiaci základných škôl, gymnázií a základných umelec-

kých škôl z celého Slovenska. Výsledky ich objavovania zhmotnili do literárnej, výtvarnej a audiovizuálnej

podoby.

Porota sa rozhodla na základe požiadaviek stanovených vo vyhlásení súťaže vybrať víťazov krajského kola v

2 kategóriách – literárne práce a výtvarné práce, keďže sa do kategórie audiovizuálne práce nazapojili žiaci

zo všetkých samosprávnych krajov a víťazov celoštátneho kola v 3 kategóriách – literárne práce, výtvarné

práce a audiovizuálne práce.

Predložený zborník je súborom týchto ocenených žiackych prác.Dejiny sebavedomia

Ďakujeme všetkým žiakom a učiteľom za ich úsilie a minutý čas.

VYHODNOTENIE S A EÚŤ Ž

94

1. KATEGÓRIA – LITERÁRNE PRÁCE

V jednotlivých literárnych prácach sme síce skú-mali úroveň jazykovo-estetickej zručnosti, estetic-kej vybavenosti či spoločenskej empatie, no zaoveľa dôležitejší sme považovali samotný vznikportrétov inšpiratívnych osobností, napĺňajúcichvýznam slova sebavedomie. Identický hodnotiacikľúč sme zvolili aj pri prácach orientovaných nazaujímavé udalosti. V oboch prípadoch rezonovalav ušiach porotcov kreativita žiakov a ich odvahapopasovať sa s danou témou trochu inak, menejučebnicovo. Práve spojenie témy sebavedomia sneobmedzeným svetom tvorivosti zúčastnenýchmalo byť želanou čerešničkou na torte celej súťaže.

KRAJSKÉ KOLOBratislavský kraj1. miestoFilip Ritomský, Matúš RybárikZákladná škola, Sološnica2. miestoTamara MeňhartováZákladná škola, Podzáhradná 51, Bratislava3. miestoBohdan LiptovskýZUŠ Jozefa Kresánka, Karloveská 3, BratislavaTrnavský kraj1. miestoMichal OrešanskýZákladná škola s materskou školou,Suchá nad Parnou2. miestoKristína Hošková, Karolína ŠediváZákladná škola, Strážnická 1, Skalica3. miestoJakub SychaZákladná škola, Školská 2, HolíčTrenčiansky kraj1. miestoVeronika Vráblová, Nina RosinováZákladná škola Štefana Závodníka, Pružina2. miestoKatarína KmeťováZákladná škola Gašpara Drozda s materskou školou,Chrenovec-Brusno3. miestoSára ZveřinováGymnázium, Školská 2, Dubnica nad Váhom

Nitriansky kraj1. miestoViktor LukácsZákladná škola, Topoľová 8, Nitra2. miestoJakub Seko

Základná škola, Topoľová 8, Nitra3. miestoFilip ŠkulaZákladná škola, Mojmírova 2, Zlaté MoravceŽilinský kraj1. miestoViktória Foldynová, Barbora Matulová,Juraj Mistrík, Anna Podhorská, Andrej RamšíkSpojená škola, Ul. M. R. Štefánika 1, Vrútky2. miestoMatej DroppaGymnázium M. M. Hodžu, M. M. Hodžu 860/9,Liptovský Mikuláš3. miestoSoňa ŽiškováGymnázium M. M. Hodžu, M. M. Hodžu 860/9,Liptovský MikulášBanskobystrický kraj1. miestoJakub ČikóšZákladná škola, Haličská cesta 1493/7, Lučenec2. miestoMatej PuškárZákladná škola s materskou školou Jána Bakossa,Bakossova 5, Banská Bystrica3. miestoKristína AntalováKatolícke gymnázium Štefana Moysesa, Hurbanova9, Banská BystricaPrešovský kraj1. miestoDária Kapsdorferová, Miroslav PolčaZákladná škola Bartolomeja Krpelca,T. Ševčenka 3, Bardejov2. miestoBernadeta KrajňákováGymnázium sv. Františka Assiského v Levoči,Kláštorská 24, Levoča3. miestoDávid JakubovZákladná škola, Komenského 307/22, SvidníkKošický kraj1. miestoBianca EstefánováZákladná škola, Bernolákova 16, Košice2. miestoLenka VargovičováZákladná škola P. Horova, Kpt. Nálepku 16,Michalovce3. miestoVanesa KrafčíkováŠportové gymnázium, Trieda SNP 104, Košice

CELOŠTÁTNE KOLO1. miestoViktória Foldynová, Barbora Matulová,Juraj Mistrík, Anna Podhorská, Andrej Ramšík


95

Spojená škola, Ul. M. R. Štefánika 1, Vrútky2. miestoViktor LukácsZákladná škola, Topoľová 8, Nitra3. miestoDária Kapsdorferová, Miroslav PolčaZákladná škola Bartolomeja Krpelca,T. Ševčenka 3, Bardejov

2. KATEGÓRIA – VÝTVARNÉ PRÁCE

Posudzovanie výtvarných prác bolo náročné.Všetci, čo kreslili, maľovali, študovali a vytvorilitieto práce, sú pre nás víťazi. Neexistuje lepší obrá-zok o dve stotiny sekundy ako ten druhý. Výtvarnéumenie nie je šport. Nie je to o výkone, a predsa bolvýkon podaný. Na prácach bolo cítiť vek, vyspelosť,zručnosť dozor pedagógov aj rodičov, ale aj úprim-nú oddanosť téme a detskú čistotu, čo sa ťažkohodnotí. Prihliadali sme na všetky kritériá, rozdielya poradie sme, žiaľ, museli určiť. Je určité, že ak byto posudzoval niekto iný, poradie by sa zmenilo.Všetkým žiakom sa chceme poďakovať, že si doká-zali odoprieť pohodlie a vytvoriť tieto práce.

KRAJSKÉ KOLOBratislavský kraj1. miestoNatália NagyováZákladná škola, Podzáhradná 51, Bratislava2. miestoNikola KrajčirovičováZákladná škola, Sološnica3. miestoVanessa HubekováZákladná škola, SološnicaTrnavský kraj1. miestoLaura KrecinováCZŠ sv. Cyrila a Metoda, Komenského 3064/1,Sereď2. miestoAndrej IvančíkZákladná škola s materskou školou, Školská 160,Voderady3. miestoMonika JanošťákováZákladná škola, Školská 2, HolíčTrenčiansky kraj1. miestoTomáš OršulaZákladná škola s materskou školou, Diviaky nadNitricou

2. miestoDelia Farajpour, Lenka MargentínováGymnázium M. R. Štefánika, Športová 41, NovéMesto nad Váhom3. miestoLucia MatejovičováZákladná škola V. Beniaka s materskou školou,Školská 186/13, ChynoranyNitriansky kraj1. miestoLaura KabáthováKatolícka spojená škola sv. Vincenta de Paul,Saratovská 87, Levice2. miestoNina SpielmanováZákladná škola, Benkova 34, Nitra3. miestoSimona Galková, Daniela Antalová, ĽudmilaSýkorováZákladná škola, Benkova 34, NitraŽilinský kraj1. miestoLucia Kajánková, Petronela SlaninákováZákladná škola, J. A. Komenského 752, Čadca2. miestoSimona SurňákováZákladná škola, Martinská 20, Žilina3. miestoPatrícia Trúchla, Emma SventekováZákladná škola, J. A. Komenského 752, ČadcaBanskobystrický kraj1. miestoLívia FalušováZákladná škola s materskou školou, Školská 1575,Hriňová2. miestoLucia KisantalováZákladná škola, Ulica mieru 154, Jesenské3. miestoAdam StribulaZákladná škola, Jilemnického 2, Žiar nad HronomPrešovský kraj1. miestoLívia Čeremugová, Tatiana HvizdováZákladná škola, Komenského 307/22, Svidník2. miestoTímea Kaplanová, Bianka RusinkováZákladná škola, Komenského 307/22, Svidník3. miestoBeatrice KačmarskáZUŠ Jána Melkoviča, Okružná 9, Stará ĽubovňaKošický kraj1. miestoMiroslav Girga


Špeciálna základná škola, Kováčska 12, Gelnica2. miestoViktória HajnalováZákladná škola, Bernolákova 16, Košice3. miestoMatúš OroszSúkromná základná škola, Palackého 14, Košice

CELOŠTÁTNE KOLO1. miestoTomáš OršulaZákladná škola s materskou školou, Diviaky nadNitricou2. miestoLaura KrecinováCZŠ sv. Cyrila a Metoda, Komenského 3064/1,Sereď3. miestoLívia Čeremugová, Tatiana HvizdováZákladná škola, Komenského 307/22, Svidník

3. KATEGÓRIA– AUDIOVIZUÁLNE PRÁCEVšetky audiovizuálne práce, ktoré sa zúčastnilisúťaže dokumentujú záujem mladých ľudí ovýznamné osobnosti i históriu regiónu, v ktoromžijú. V spracovaní prevažoval žurnalistický prí-stup, tvorcovia sa väčšinou nechali inšpirovaťrôznymi televíznymi publicistickými žánrami. Prihodnotení sme zvažovali výber témy, originálnosťzvoleného tvaru i kvalitu technického spracova-nia.

CELOŠTÁTNE KOLO1. miesto ex equoViktória KúnováZákladná škola, Nám. A. H. Škultétyho 9, VeľkýKrtíšLaura PečínkováZákladná škola J. V. Šimka, Šimkova 40, Žitavany2. miestoDalibor Braja, Vanesa Halušková, JustínaKapcalová, Tereza Marcinová, Laura Micenková,Dorota Slaninková, Bene Troščák, Oliver Volohda,Kevin Vyravec, Amália ZribkováZákladná škola, Komenského 307/22, Svidník3. miestoDorota Andiľová, Jozef Michal Badida, VanessaMajdáková, Simona Krajňáková, Ján Kreheľ,Klaudia Lukáčová, Mária ŠtefanovičováZákladná škola, Strážnická 26, Ľubotice

96


Skutočná múdrosť je poznanie vlastnej nevedomosti.

Sokrates

Zborník - Dejiny sebavedomia - Štátny pedagogický ústav

Documents

Transcript of Zborník - Dejiny sebavedomia - Štátny pedagogický ústav