Kapitola 2

2.4 Byzantské teologické princpy a ich uplatnenie v pôsoben cyrilometodskej misie (na prklade otázky bohoslužobného jazyka)

Andrej Škoviera

Misia vedená svätými Cyrilom a Metodom, ktorá prišla na naše územie v roku 863, sa často označuje aj ako byzantská alebo byzantskoslovanská misia. Pomenúvame ju tak nielen preto, že bola vyslaná z Konštantnopola, hlavného mesta Byzancie, a jej poslanm bolo zastáva politické a cirkevné záujmy Byzantskej rše,1 ale aj preto, lebo vo svojom pôsoben vychádzala z najhlbšch teologických princpov byzantskej cirkvi.

V našom prspevku sa sústredme na otázku použvania staroslovienčiny ako bohoslužobného jazyka, ktoré sa vnma ako najvýraznejš aspekt pôsobenia byzantskoslovanskej misie medzi našimi predkami. Poukážeme na teologické princpy, z ktorých vyplynulo použitie staroslovienčiny ako bohoslužobného ale aj kultúrneho a administratvnoprávneho jazyka. V súvislosti s použvanm staroslovienčiny ako bohoslužobného jazyka poukážeme aj na niektoré falošné mýty, ktoré sa s tým spájajú: 1. staroslovienčina bola štvrtým bohoslužobným jazykom kresanstva a 2. staroslovienčina bola ako bohoslužobný jazyk schválená v Rme (v r. 868). Na záver podávame curriculum použvania staroslovienčiny ako bohoslužobného jazyka a postojov rmskych pápežov k tejto otázke.

Trojičná teológia ako základ

Pre východné cirkvi je fundamentom teológie trojičná teológia. V kresanskej teológii je Boh spoločenstvo lásky troch osôb (hypostáz): Otca, Syna (Slova) a Svätého Ducha. Tri rôzne osoby (hypostázy) existujú v takej láske, že sa úplne prenikajú a sú úplne jednotné až natoko, že je to jediné Bytie, jediný Boh. Dôraz sa pritom na Východe kladie najmä na spoločenstvo troch rozdielnych osôb, kým na Západe sa dôraz dáva na jedinos Boha. Zjednodušene povedané, ak by sme si mali vybra jedno kúčové slovo, ktoré by malo čo najlepšie charakterizova svätú Trojicu, pre Východ by to bolo „spoločenstvo", pre Západ , jedinos".

Ekleziologická implikácia

Tento spôsob trojičnej existencie Boha sa na Východe aplikuje aj na vnmanie Cirkvi. Trojica je modelom, vzorom všetkého, aj Cirkvi. Jediná Kristova Cirkev je tvorená miestnymi cirkvami. Cirkev je teda spoločenstvo rôznorodých miestnych či partikulárnych cirkv2, ktoré žijú v láske a zhode, čm tvoria úplnú jednotu a utvárajú tak jednu cirkev. Zhoda v tomto prpade je chápaná ako zhoda vieroučná, dogmatická. Preto je pre Východ taká dôležitá čistota viery ortodoxia. Ortodoxia3 znamená pravá viera, pravé vyznanie a z toho vyplývajúca pravá (správna) oslava Boha. Čistota viery je garantovaná ekumenickými koncilmi.4

Jednotu cirkvi pre Východ zabezpečovala najmä zhoda vo viere miestnych cirkv, založená na nikejskokonštantnopolskom vyznan viery, a jednota cirkvi a rše. Jednotiacou osobou bol cisár, nie patriarcha, keže patriarchov bolo viac. Na Západe bol patriarcha len jeden (a panovnkov viac), jednota cirkvi sa preto postupne stále viac vnmala najmä ako jednota cirkevnej organizácie s jednou hlavou na čele a postupne aj jednotnou formou. Ak by sme mali zjednodušene a čo najstručnejšie charakterizova ekleziológiu, pre Východ by to bola „ekleziológia spoločenstva", pre Západ „hierarchická ekleziológia".

Implikácia v liturgickej oblasti

Z týchto rozdielov v ekleziológii prirodzene vyplývajú aj rozdiely v liturgickej oblasti. Liturgická pluralita na Východe bola podstatne väčšia ako na Západe, hoci aj na Západe existovala v tom čase ešte značná liturgická rôznorodos. Predsa však bola rozmanitos východných obradov neporovnatene väčšia a hlavne nespočvala len v odlišnosti foriem jednotlivých bohoslužieb, ale išla hlbšie aj do oblasti teológie, spirituality a kanonického práva. To zasahovalo samozrejme aj otázku bohoslužobného jazyka. Na Západe jednota formy pomáhala jednote cirkevnej organizácie (s jednou hlavou na čele), a teda jednote cirkvi ako

1 Pojem Byzantská rša je novotvar, ktorý bol utvorený v 19. storoč, v tej dobe bola označovaná ako Rmska rša a j ej vládcovia ako rmski cisári. 2 K pojmu miestna a partikulárna cirkev pozri poznámku č. 44. 3 Grécke slovo ortodoxia sa skladá z dvoch čast (orthos rovný, priamy a doxa mienka, názor, sláva); grécke orthodoxos sa do slovenčiny prekladá ako

pravoverný ale aj pravoslávny. Prvý raz sa vyskytuje v liste biskupov Prvého konštantnopolského snemu (r. 381) na označenie tých, ktor sa pridŕžajú pravej viery. V 5. storoč sa tento pojem začal použva pre tých, ktor prijali uznesenie Chalkedónskeho koncilu (r. 451) a neskôr pre tých, ktor prijmajú uznesenia siedmych ekumenických koncilov. Dokumenty prvých dvoch ekumenických snemov. Preložil, úvod a vysvetlivky spracoval Marcel Gajdoš. Prešov: Náboženské vydavatestvo Petra, 1999, s. 31, 40. Helena PANCZOVÁ: Gréckoslovenský slovnk. Od Homéra po kresanských autorov. Bratislava: Lingea, 2012, s. 905.

4 Pravoslávne cirkvi dnes uznávajú sedem ekumenických koncilov, Katolcka cirkev uznáva až 21 koncilov, avšak často sa rozlišuje medzi prvými siedmym1

a zvyšnými koncilmi, ktoré sa už konali na Západe a zväčša za účasti len západných biskupov. V tejto súvislosti treba poukáza na Život Metoda, ktorého úvodná kapitola (najrozsiahlejšia zo všetkých) je venovaná dejinám spásy, pričom skoro celá novozákonná čas je venovaná šiestim ekumenickým snemom a ich ustanoveniam. V časoch svätých Cyrila a Metoda ešte siedmy ekumenický snem, ktorý sa konal r. 787 v Nikei, ešte nebol jednoznačne uznaný ako ekumenický.

64

TEOLOGICKÉ PRINCÍPY V PÔSOBENÍ CYRILA A METODA

ta^ej.5 Jednotný bohoslužobný jazyk z pohadu západných kresanov podporoval jednotu cirkvi.6 Naopak, pre Východ, ktorý bol zvyknutý na kultúrnu, liturgickú i duchovnú pluralitu v cirkvi, nepredstavovalo množstvo bohoslužobných jazykov žiaden problém.

Pre byzantncov Cyrila a Metoda bolo prirodzené, že začali preklada biblické i bohoslužobné knihy do slovanského jazyka. Aj najvyšš predstavitelia v Konštantnopole, cisár i patriarcha, považovali takýto postup za prirodzený, čo vyplýva z diskusie cisára Michala III. s KonštantnomCyrilom: „Filozof odpovedal: «I ustatý som i chorý telom, ale s radosou ta pôjdem, ak majú psmená pre svojjazyk.» A povedal mu cisár: «Dedmôj i otec môj a mnoh in pátrali po tom, ale nič nenašli, ako to teda ja môžem nájs?» Filozof povedal: «Kto môže na vodu reč napsa? A potom nechcem by nazvaný heretikom!» Odpovedal mu opä cisár i s Bardom, svojm ujom: «Ak ty chceš, tak Boh ti to môže da, ktorý aj dáva všetkým prosiacim bez pochybovania, aj otvára klopajúcim.»" (ŽK 14) Z citovaného textu vidno, že byzantnci hadali psmo pre Slovanov ešte predtým, než prišlo Rastislavovo posolstvo, teda bolo pre nich prirodzené, že každý národ, resp. jazyk má svoje psmo. A ke Cyril zostavil slovanské psmo, „ cisár sa zaradoval a velebil Boha i so svojimi radcami."

Nový kultúrny a bohoslužobný jazyk potreboval aj nové psmo, preto svät bratia zostavili hlaholiku. Slovanský jazyk si vyžadoval vlastné znaky pre fonémy, ktoré v iných jazykoch neboli. Vznik nového psma ale nebol motivovaný len lingvistickými potrebami. Nezávislos slovanského jazyka a kultúry bola zvýraznená vlastným, nezávislým psmom. Vznik hlaholiky bol teda motivovaný aj ideologicky; svät Cyril a Metod mohli adaptova, resp. doplni grécku alfabetu alebo latinku tak, aby sa dala použva v staroslovienčine, ale zámerne zostavili iné psmo, aby zdôraznili a podporili nezávislos slovanskej kultúry a psomnctva (podobne sa postupovalo naprklad v Arménsku a Gruznsku o niekoko storoč skôr).

Otázka použvania udového jazyka ako bohoslužobného jazyka je prvým a najrozsiahlejšm teologickým či obradovým sporom, ktorý vypukol medzi byzantskou a latinskou misiou na Vekej Morave.7 Spor je doložený v mnohých psomnostiach, ktoré tu aspoň čiastočne priblžime.

Život KonštantnaCyrila hovor: „Ke rástlo Božie učenie, odprvu zlý závistnk, prekliaty diabol, nezniesol toto dobro, ale vošiel do svojich nádob, začal mnohých popudzova a hovoril im: Neoslavuje sa Boh takto. Lebo keby mu to bolo milé, či by nebol mohol učini, aby aj tto odprvu psali svoje reči psmenami a slávili Boha? Ale iba tri jazyky vybral: hebrejský, grécky a latinský, ktorými sa patr Bohu chválu vzdáva. Boli to však, čo tak hovorili, latinsk a fransk duchovn, archipresbyteri s kňazmi a učenkmi." (ŽK 15) Dôležitým v texte je najmä tvrdenie, že učenie o troch bohoslužobných jazykoch vzniklo vnuknutm diabla, teda je to de facto obvinenie z herézy. Ďalšie podobné označenie trojjazyčnctva za herézu sa nachádza v modlitbe sv. Cyrila, ktorú sa modlil pred svojou smrou: „Zachráň ho (verné ti stádo) pred bezbožnou a pohanskou zlobou tých, čo sa ti rúhajú a znič trojjazyčný blud a zvea svoju cirkev množstvom a všetkých spoj v jednote ducha a urob znamenitým udom, rovnako zmýšajúcim o pravej viere a o správnom vyznan... " (ŽK 18) V tomto texte si možno všimnú aj typicky byzantské vnmanie jednoty cirkvi založené na ortodoxii správne vyznanie, správna viera {rovnako zmýšajúcim o pravej viere a o správnom vyznan) je princpom jednoty, je tým, čo utvára jednotu (spoj v jednote ducha).

V prameňoch viac ráz nájdeme formulácie, ktorých cieom bolo poukáza na posvätnos slovanského psma, ktoré bolo „Bohom zjavené", z čoho prirodzene vyplýva právo na jeho existenciu a použvanie. „Boh, ktorý prikazuje ... a preto zjavil psmená pre váš jazyk... A tak sme ti poslali toho, komu ich Boh zjavil, muža ctihodného a pravoverného vemi učeného a filozofa." (ŽK 14) Túto myšlienku opakuje aj Život Metodov: „A tu Boh zjavil Filozofovi slovienske psmo... " (ŽM 5) Tým sa zdôrazňuje posvätnos slovanského psma a jeho schválenie akoby od samého Boha.

Celá šestnásta kapitola Života KonštantnaCyrila podrobne zachytáva dišputu s trojjazyčnkmi v Benátkach. Čo je dôležité, uvádza hlavne Cyrilove argumenty. Tie by sme mohli rozdeli do dvoch kategóri prvým a hlavným argumentom bola prax cirkvi, ktorá poznala mnoho národov, ktoré použvali udový jazyk v bohoslužbách a mali vlastné psmo. Druhý okruh argumentov je biblický, ide najmä o zbierku úryvkov z Biblie, ktoré boli pri dišpute použité. Tento text iste slúžil aj ako argumentačný zdroj pri alšch dišputách a asi bol zapsaný krátko po dišpute samým KonštantnomCyrilom alebo niektorým z jeho blzkych spolupracovnkov.

Dôležitým textom k sporu je spis mncha (čiernorizca) Chrabrá O psmenách? ktorého cieom bola obrana slovanského psma a jazyka. Vznikol niekoko rokov po smrti sv. Metoda na bulharskom územ a je dokladom, že spor bol asi aktuálny ešte aj na konci 9. alebo začiatku 10. storočia. „Sú niektor, hovoriaci: Načo sú slovienske psmená? Lebo tých ani Boh nestvoril ani anjeli ani nie sú od začiatku, lebo židovské i rmske i helénske od začiatku sú a prijaté sú Bohom. A druh mienia, že Boh sám stvoril psmená a nevedia, čo hovoria, nešastlivci; a že tromi jazykmi kázal Boh, aby boli knihy v evanjeliu, pše: a bola doska napsaná židovský, rmsky i helénsky; ale sloviensky tu nebolo. Preto nie sú psmená slovienske od Boha. K tým čo budeme

Možno to vidie aj na presadzovan rmskej formy slávenia eucharistickej liturgie na úkor iných západných foriem (galskej, keltskej, španielskej,...). Pozri k tomu napr. Klaus SCHATZ: Dejiny pápežského primátu. Brno: Centrum pro štúdium demokracie a kultúry, 2002, s. 7175. Porovnaj naprklad tvrdenia G. Bardyho (jeho kniha venovaná tejto otázke vyšla v r. 1948), že západná cirkev ostala jednotná vaka jedinému bohoslužobnému jazyku, kým východné kresanstvo sa kvôli mnohým jazykom rozdrobilo. Jednotný bohoslužobný jazyk sa v neskoršch dobách vnmal aj ako ochrana proti nacionalizmu v cirkvi. Ivan DUJČEV: II problema delle lingue nazionali nel Medio Evo e gli Slávi. In: Ricerche Slavistiche, roč. 8, 1960, č. 1, s. 3940. Podrobnejšie k týmto sporom pozri: Andrej ŠKOVIERA: Svät slovansk sedmopočetnci. Bratislava: Slovenský komitét slavistov Slavistický ústav Jána Stanislava SAV, 2010, s. 4881 alebo Andrej ŠKOVIERA: Obradové spory medzi byzantskou a latinskou misiou na Vekej Morave. In: Cyrilské a latinské Pamiatky v byzantskoslovanskom obradovom prostred na Slovensku. Bratislava: Slavistický ústav Jána Stanislava SAV Slovenský komitét slavistov,

, 2007, s. 129172. Peter RATKOŠ: Pramene k dejinám Vekej Moravy. 2. opravené a rozšrené vydanie. Bratislava: Vydavatestvo Slovenskej akadémie vied, 1968, s. 264269. (Odtia prevzaté citácie.) Pozri tiež prepracovanie Chrabrovho spisu v Berlnskom zbornku a Rozpravu o permskom psme. leTp AneicceeBHH JIABPOB: MaTepnajiBi no HCTOPHH B03HHKHOBeHH» ^peBHeituieH cjiaBflHCKoň niiCbMemrocTH. JlemrflTpafl: H3flaTejibCTBO AicaAeMHH HayK CCCP, 1930, s. 165168.

65

Kapitola 2

hovori? Alebo čo povieme takým nerozumným? " (6)9 Chrabr viac ráz hovor o posvätnom pôvode slovanského psma.10

Z alšch textov možno uvies Pochvalu Cyrilovi Filozofovi, ktorá chváli sv. Cyrila za to, že „zatvoril ústa ako levom trojjazyčnkom heretikom, čo závisou sa zatemniac, hovorili, že nesluš sa iným národom Boha slávi, len Židom i Rimanom i Helénom, zlobou účastnkmi Pilátovými sa učiniac. "n Pochvala Cyrilovi a Metodovi: „Pokorili a potlačili zlobu trojjazyčnkov, ako plevel oddelili ju od pšenice a odovzdali cirkvi čisté a skvúce obilie. "1 2 Podobné odsúdenia trojjazyčnckej či pilátnickej herézy nájdeme aj Službe sv. Cyrilovi, ktorú napsal niektorý z jeho učenkov, Kánone sv. Demetrovi Solúnskemu,13 ktorý sa tradične pripisoval sv. Metodovi a v alšch bohoslužobných textoch.14

V 9. storoč existovala dvojitá politika Byzantskej rše voči Slovanom (a iným cudzm národom). Slovanom žijúcim na územ rše alebo v jej tesnej blzkosti nechceli dovoli použvanie iného jazyka ako gréckeho, resp. takéto úsilie nepodporovali, pretože sa snažili o ich asimiláciu. Počet Slovanov v istom obdob bol taký vysoký, že hrozila výrazná zmena národnostného zloženia rše. K Slovanom mimo rše sa však pristupovalo inak, tam nebola hrozba, že by mohli ovplyvni národnostné zloženie rše, a nebola, prirodzene, ani nádej na ich pogréčtenie, preto použvanie udového jazyka v bohoslužobnej, kultúrnej a štátnej sfére nepredstavovalo nijaký zásadný problém.15 Teória troch bohoslužobných jazykov bola odsudzovaná a dokonca Západu aj vyčtaná ako heréza.16

Pre misionárov latinského obradu bol postup byzantskej misie neprijatený, na Západe sa za kanonické pokladali len tri jazyky hebrejský, grécky a latinský.17 V týchto troch jazykoch dal Pilát napsa nápis na Kristov krž (pórov. Jn 19,1920), preto sa zástancovia tohto učenia označujú bu za pilátnikov alebo za trojjazyčnkov. Z týchto troch jazykov sa však v západnej cirkvi v 9. storoč použvala už len latinčina, preto by sa azda malo hovori skôr o , jednojazyčnctve".

V oblasti Aquileje, odkia tiež prichádzali misionári na naše územie, pôsobil na konci 8. a začiatku 9. storočia sv. Paulinus Aquilejský, pôvodom alebo výchovou Riman, ktorý vemi trval na zavádzan latinčiny a aj na liturgickej unifikácii, čiže na zavádzan rmskeho obradu. Latinčina ako jednotiaci prvok bola poda neho vemi dôležitá, v oblasti Aquileje žili vtedy Taliani (Rimania), Friulánci, Germáni a Slovania (Slovinci), použvalo sa vea rôznych jazykov, preto v bohoslužbe dôrazne trval na výhradnom použvan latinčiny. Aj na Východe fungovala v niektorých prpadoch gréčtina ako jednotiaci jazyk, ale nie tak ako na Západe.

Staroslovienčina nebola štvrtým bohoslužobným jazykom

Na Východe sa oddávna použvali udové jazyky ako bohoslužobné jazyky, aj ke často sa popri udovom jazyku použvala aj gréčtina. Prkladom môžu by Arménsko, Etiópia či Gruznsko, kde sa od začiatku použval udový jazyk ako bohoslužobný. V časoch sv. Cyrila a Metoda už mali tieto národy nielen všetky bohoslužobné knihy vo vlastnom jazyku, ale v nadväznosti na to rozvjali aj rozsiahlu vlastnú teologickú (i svetskú) literatúru. Aj v rámci Rmskej rše mali niektoré národy svoje vlastné bohoslužobné preklady. Spomnajú sa naprklad Góti, ktor už v 4. storoč v Konštantnopole slávili eucharistickú liturgiu v svojom jazyku.18 Tento fakt spomna aj sv. Cyril pri dišpute v Benátkach: „My však poznáme mnohé národy, ktoré majú svoje psmo a Boha oslavujú každý vo svojej reči. Ako je známe, sú to Arméni, Peržania, Abazgovia, Iberi, Sugdi, Góti, Avari, Tyrsi, Kozári, Arabi, Egypania, Sýrčania a mnohé iné." (ŽK 16) Čo sa týka dvanástich národov, ktoré Cyril menuje, poda I. Dujčeva len tri z nich sú otázne alebo pochybné (Sugdi, Avari, Chazari). Faktom však je, že problémom môže by nedostatok našich informáci. Zdá sa, že sv. Cyril menuje národy, s ktorými sa dostal do kontaktu pri svojej ceste na Krym väčšina žila v tejto oblasti alebo v blzkosti. (Cyril nespomna naprklad Etiópcov, ktor mali takisto svoj vlastný bohoslužobný jazyk.)19

Na Západe sa ako bohoslužobný jazyk použvala najprv gréčtina a od 2. storočia aj latinčina, ktorá gréčtinu pomerne rýchlo úplne nahradila. Iné jazyky sa do bohoslužieb nedostali. Hypoteticky by sa azda dalo uvažova o hebrejčine (alebo aramejčine),

9 Je možné, že táto formulácia bola namierená aj proti snahám helenizova bulharskú cirkev s čm súvisela aj snaha gréckeho kléru o potlačenie slovanského bohoslužobného jazyka na územ vtedajšieho Bulharska a jeho nahradenie gréckym.

10 „Avšak pretože cm> je prvým psmenom, a od Boha darovaným rodu slovienskemu na otvorenie úst,... " (3) „Preto slovienske psmená sú svätejšie a ctihodnejšie, lebo ich vytvoril svätý muž, avšak grécke Heléni —pohania." (7) „Potom však človeka úbiaci Boh, spravujúci všetko a nenechávajúci udský rod sloviensky bez poznania, ale všetko k poznaniu privodiac a k spaseniu, zmiloval sa nad rodom slovienskym a poslal im svätého Konštantna Filozofa, nazývaného Cyrilom, muža spravodlivého a pravého. A zostavil im 38 psmen, jedny poda spôsobu gréckych psmen, druhé zas poda slovienskej reči." (3)

1' Peter RATKOŠ: Vekomoravské legendy a povesti. 1. vydanie. Bratislava: Tatran, 1977, s. 57. 1 2 Peter RATKOŠ: Vekomoravské legendy a povesti, s. 90. 13 Cyril VASI Šimon MARINČÁK: Svätý Demeter Solúnsky. Bratislava: Aloisianum, 1997, s. 22. Poznámky k textu pozri tamtiež, s. 1625 a 4554.0 (Cyrilovom

a) Metodovom autorstve vyslovili pochybnos viacer bádatelia. Výskumom tohto kánona sa najnovšie zaoberal ubor Matejko, ktorý za pravdepodobného autora pokladá sv. Klimenta Ochridského. ubor MATEJKO: Život stredovekého textu. O tzv. Metodovom kánone sv. Dimitrovi Solúnskemu. Bratislava: QM., 2004. Tu pozri aj kritické vydanie textu.

14 Ďalšie texty pozri v Andrej SKOVTERA: Svati slovansk sedmopočetnci, s. 53 alebo Andrej SKOVIERA: Obradové spory medzi byzantskou a latinskou misiou, s. 136.

15 K názorom rôznych bádateov v tejto otázke pozri napr. Alexander AVENARIUS: Byzantská kultúra v slovanskom prostred v VI.XII. storoč. Bratislava: Veda, 1992, s. 4345. Špecifická situácia bola na Blzkom Východe, kde sa gréčtina významne presadzovala medzi melchitmi ako určitý protitlak proti nechalcedónskym cirkvám.

16 Naprklad v spise Opusculum contra Francos, ktorý sa pripisuje patriarchovi Fótiovi, pravdepodobne však pochádza z 11. storočia; tá istá formulácia sa nachádza aj v anonymnom spise z roku 1281, ktorý sa nachádza v Národnej knižnici v Bruseli. V prospech použvania udových jazykov v bohoslužbách hovor aj spis antiochijského patriarchu Teodora Balsamona a alšie. Ivan DUJČEV: II problema delle lingue nazionali, s. 5859.

17 V istom obdob (a v istých oblastiach) sa aj v latinskej cirkvi táto koncepcia odmietala, bol to však skôr výnimočný jav; v polovici 9. storočia teória troch posvätných jazykov jasne dominovala. Ivan DUJČEV: II problema delle lingue nazionali, s. 59.

18 Alexander AVENARIUS: Byzantská kultúra v slovanskom prostred, s. 44. 1 9 Ivan DUJČEV: II problema delle lingue nazionali, s. 4752.

66

TEOLOGICKÉ PRINCÍPY V PÔSOBENÍ CYRILA A METODA

a to v úplných počiatkoch tých komunt, ktoré mali prevažne židovský základ.20 Židia v diaspóre ale použvali gréčtinu a mali aj grécky preklad Svätého psma (tzv. Septuaginta teda preklad sedemdesiatich), ktorý vznikol v 3.2. storoč pred Kr. Hebrejčina bola vnmaná ako posvätný jazyk hlavne preto, že v nej bol napsaný Starý zákon. V 9. storoč boli teda hebrejčina a gréčtina vnmané skôr ako biblické jazyky (než bohoslužobné), hoci do istej miery aj latinčina bola vnmaná zároveň aj ako biblický jazyk, a to vaka Vulgáte (tá bola v západnej cirkvi braná ako normatvny text Biblie).

Výlučné postavenie latinčiny ako jediného kultového jazyka na Západe sa neobjavuje v kresanstve ako nóvum, ale existovalo aj v pohanských náboženstvách pred kresanstvom. „V západnej rši latinčina vytlačila v pohanskej bohoslužbe národné jazyky ešte skôr, než ju cirkev prijala za liturgický jazyk."21 Dôvodom pre výhradné použvanie latinčiny v západnej cirkvi bolo aj to, že mnohé národy prijmali kresanstvo v ariánskej forme. Použvanie jednotného jazyka pomáhalo bráni alšiemu šreniu herézy a umožňovalo lepšiu kontrolu nad miestnymi cirkvami.

Staroslovienčina bola schválená ako bohoslužobný jazyk v Konštantnopole

Základným prameňom, z ktorého čerpáme poznatky o schválen slovanského jazyka na bohoslužobné účely, je Život KonštantnaCyrila. Vznikol na Vekej Morave pomerne krátko po Cyrilovej smrti za spoluúčasti sv. Metoda a je preto vemi spoahlivým prameňom.22 V 14. kapitole sa o schválen slovanského bohoslužobného jazyka dozvedáme nasledovné: Rastislav totiž, moravské knieža, dostanúc od Boha vnuknutie, poradil sa so svojimi kniežatami a s Moravanmi a vyslal posolstvo k cisárovi Michalovi, hovoriac: «Keže náš udpohanstvo odvrhol a drž sa kresanského zákona a nemáme učitea, ktorý by nám v našom jazyku vysvetlil pravú kresanskú vieru, aby aj iné krajiny, vidiac to, nás napodobnili, pošli nám teda, vladár, takého biskupa a učitea. Lebo od vás na všetky strany vždy dobrý zákon vychádza.»" Zdá sa teda, že prvotným úmyslom Rastislava nebolo zavedenie slovanského jazyka do bohoslužieb.

„ Cisár zvolal synodu (ctôopt), prizval Konštantna Filozofa a nechal ho vypoču si posolstvo. I riekol: « Viem, Filozof, že si ustatý, ale treba ti ta s, lebo tieto veci nemôže nikto iný vykona iba ty.» " Zaujmavý je tu aj variantný text jedného z rukopisov: „A došli do Konštantnopolu s Božou pomocou a oznámili cisárovi Michalovi, v akej záležitosti prišli Moravania. On zvolal synodu (co6opi) s patriarchami a so svojimi kniežatami a tiež s Konštantnom Filozofom a dobre sa radili. Cisár a patriarcha nechali všetkých poču túto reč a potom začali hovori Filozofovi.,<23 Fakt zvolania synody nasvedčuje, že išlo o vážnu otázku, ktorá sa riešila na najvyššej cirkevnej úrovni. Z prameňov sa ukazuje, že zostavenie slovanského psma a prekladov nebola vec náhodná, riešená ad hoc: „Ded môj i otec môj a mnoh in pátrali po tom, ale nič nenašli, ako to teda ja môžem nájs?" Na pokyn cisára a patriarchu filozof odišiel a poda starej obyčaje oddal sa modlitbe aj s inými pomocnkmi. " (ZK 14) „A ke vypočuli tú vekú reč, pohrúžili sa do modlitby i s inými, čo boli tohože ducha ako aj oni. " (Život Metoda 5)24 To poukazuje na skutočnos, že Konštantn (a Metod) mali už okruh spolupracovnkov, rovnako zmýšajúcich ud, ktor sa na podobné dielo pripravovali. Poda Života KonštantnaCyrila preklada sa začalo prvými slovami evanjelia poda sv. Jána: „Napočiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh ...", čiže tak, ako sa začna evanjeliáraprakos (výberový evanjeliár) byzantského obradu. Teda začalo sa prekladom biblických textov určených na bohoslužobné použitie. „ Cisár sa zaradoval a velebil Boha i so svojimi radcami. I poslal ho s mnohými darmi, napšuc Rastislavovi takýto list: Boh, ktorý prikazuje každému, aby prišiel k poznaniu pravdy a aby dosiahol vyšš stupeň dokonalosti, videl tvoju vieru a horlivos, a preto zjavil psmená pre váš jazyk. To urobil teraz, za našich čias, čo od počiatku nebolo, ale len v prvých rokoch, aby ste sa aj vy pripočtali k vekým národom, ktoré oslavujú Boha svojou rečou." Zmienka o cisárových radcoch (C:BB3T8HHKH) nasvedčuje, že cisár pravdepodobne zvolal synodu (asi stálu alebo tzv. malú synodu25), ktorá schválila zavedenie slovanského bohoslužobného jazyka. Z textu je nepochybné, že

Je otázne, nakoko sa hebrejčina vôbec uplatnila v rámci celého kresanstva ako bohoslužobný jazyk. 1 Róbert F. TAFT: Liturgia ako vyjadrenie identity cirkvi. In: Logos. Revue gréckokatolckej cirkvi na Slovensku, roč. 6, 2005, č. 2, s. 41.

Text sa zachoval celkovo v 70 úplných prepisoch, 10 hlaholských a vyše 40 cyrilských fragmentoch. K problematike pozri: Maa HBAHOBA: KJipHjiCKHTe 4>parMeHTH OT IIpocTpaHHOTO acHTHe Ha KoHCTaHTHHKnpHJi — HayHHa npoĎJieMaTfflca. In: KnpnjioMeTO,HHeBCKii CTVAHH. KHHra 20. KnpHJioMeTOÄHeBCKOTO KyjrrypHO HacjieflCTBO n HamroHajraaTa HÄ6HTHHHOCT. Coibna: KHpHJioMeTOÄHeBCKH HayneH ueHTBp Slavistický ústav Jána Stanislava SAV, 2011, s. 88115. Najdôležitejšie vydania originálneho textu: IleTp AneKceeBHH JIABPOB: MaTepnaubi no HcropHH B03HHKHOBeHna, s. 166. Franciscus GRTVEC Franciscus TOMŠIČ: Constantinus et Methodius Thessalonicenses. Fontes. (Radovi Staroslavenskog instituta. Knjiga 4.) Zagreb: Staroslavenski inštitút, 1960, s. 95143. Magnae Moraviae fontes historici II. Brno: Universita J. E. Purkyné, 1967, s. 57115. KJIHMCHT OxprocKH. Chôpami cvivmeima. TOM 3. IIpocTpaHHH JKHTHS Ha KHPHJI H MerooiiH. Coibna: H3flaTenCTBO Ha EbJrapcKara aKafleMHa Ha HayKHTe, 1973. Najdôležitejšie slovenské preklady: Ján STANISLAV: Životy slovanských apoštolov Cyrila a Metoda v legendách a listoch. Turčiansky Sv. Martin: Matica slovenská, 1950, s. 952. Peter RATKOŠ: Pramene k dejinám Vekej Moravy, s. 204232. Peter RATKOŠ: Vekomoravské legendy a povesti, s. 1446. Štefan VRAGAŠ: Život KonštantnaCyrila a Život Metoda. 2. vydanie. Martin: Matica slovenská, 1991. V našej práci sa pri citáciách pridržiavame zväčša posledne uvedeného prekladu s prihliadnutm k originálnym textom. Franciscus GRIVEC Franciscus TOMŠIČ: Constantinus et Methodius, s. 130. Celkovo je známych 18 rukopisov tejto pamiatky, všetky ruskej redakcie. Najdôležitejšie vydania originálneho textu: rterp AjieKceeBHi JIABPOB: Marepnajiti no HCTopHH B03HHKHOBeHHs, s. 6778. Franciscus GRTVEC Franciscus TOMŠIČ: Constantinus et Methodius, s. 147167. Magnae Moraviae fontes historici II., s. 134163. Peter RATKOŠ: Pramene k dejinám Vekej Moravy, s. 457467. KJIHMCHT OXPRUCKH. CtôpaHH ctniaiemui. TOM 3. Najdôležitejšie slovenské preklady: Ján STANISLAV: Životy slovanských apoštolov, s. 5375. Peter RATKOŠ: Pramene k dejinám Vekej Moravy, s. 233244. Peter RATKOŠ: Vekomoravské legendy a povesti, s. 6982. Eugen PAULÍNY Šimon ONDRUŠ: Život a dielo Metoda prvoučitea národa slovienskeho. Bratislava: Tatran, 1985, s. 4375. Štefan VRAGAŠ: Život KonštantnaCyrila a Život Metoda, 1991. Richard MARSINA: Slovensko očami cudzincov. Bratislava: Literárne informačné centrum, 1999, s. 189195. V našej štúdii sa pri citáciách pridržiavame zväčša prekladu Š. Vragaša s prihliadnutm k originálnym textom. Stála alebo permanentná synoda (synodos endemusá) bola pôvodne poradným orgánom konštantnopolského patriarchu, ktorú tvorili biskupi dočasne sa zdržiavajúci v hlavnom meste. Neskôr sa členmi tejto synody stali 12 vplyvn biskupi bližšch eparchi. Stála synoda má najmä správnu (výkonnú) moc. Panagiotis I. BOUMIS: Kanonické právo pravoslávnej cirkvi. Prešov: Pravoslávna bohoslovecká fakulta Prešovskej univerzity, 1997, s. 165166. Cyril VASI: Patriarchálne cirkvi v Kódexe kánonov východných cirkv. Trnava: Dobrá kniha, 1999, s. 5561,167171. Biicrop R. Ilocrainw: CxyrHe KaTOJinutKe uepKOBHe npaBO. JIBBÍB: CBinaÄO, 1997, s. 113114.

67

Kapitola 2

išlo o schválenie jazyka na bohoslužobné použitie {oslavujú Boha svojou rečou).26

K týmto udalostiam prišlo bu na konci roku 862 alebo na začiatku roku 863 za cisára Michala III. a patriarchu Fotia. Po prchode na Vekú Moravu potom sv. KonštantnCyril pokračoval v prekladoch bohoslužobných knh: „ Čoskoro preložil celý cirkevný poriadok, naučil ich utierni, časom (času), (obednici), večierni, povečernici a tajnej službe. "21

O tom, že k schváleniu bohoslužobného jazyka prišlo už v Konštantnopole, svedč nepriamo aj fakt, že misionári latinského obradu, ktor v tom čase pôsobili na Vekej Morave, sa proti tomu výrazne ohradili: „ Takto sa Boh neoslavuje. Ve keby mu to bolo milé, či by nebol mohol urobi, aby aj tto od počiatku psali svoje reči psmenami, a tak slávili Boha? " (ŽK 15) Rovnako o tom svedč aj útok latinského kléru v Benátkach, opsaný v 16. kapitole Života KonštantnaCyrila. Ak by staroslovienčina už nebola schválená, nemohli by ju členovia byzantskoslovanskej misie použva a benátski kňazi by nemali dôvod ich napadnú.

Faktom je, že o schválen slovanského bohoslužobného jazyka sa v prameňoch viac hovor v súvislosti s pobytom sv. Cyrila a Metoda a ich učenkov v Rme: „Kepápež prijal slovienske knihy, posvätil ich a položil v chráme Svätej Márie, ktorá sa volá Fatné, i spievali nad nimi svätú liturgiu. Nato prikázal pápež dvom biskupom, Formozovi a Gauderikovi, vysväti slovienskych učenkov. A ako ich vysvätili, hne spievali liturgiu slovienskym jazykom v chráme svätého apoštola Petra. Na druhý deň spievali v chráme svätej Petronily a na tret deň spievali v chráme svätého Andreja. A potom zase spievali v chráme vekého učitea národov, apoštola Pavla. Nad jeho svätým hrobom celú noc spievali chválospevy po sloviensky a ráno znova spievali liturgiu." (ŽK 17)28 Je to pochopitené, pretože v Konštantnopole schválenie nového bohoslužobného jazyka nebolo ničm prevratným, ale iba pokračovanm starej tradcie. Pre západnú cirkev to však bola prelomová udalos. Okrem toho autor Života KonštantnaCyrila mal pri j eho zostavovan na zreteli aj to, aby text mohol slúži ako argumentačný podklad pri dišputách s misionármi latinského obradu, ktoré sa ešte mnoho ráz opakovali. Preto bolo zaznamenané hlavne schválenie v Rme. Svät Cyril a Metod a ich učenci asi ani nešli do Rma kvôli tomu, aby žiadali schválenie staroslovienčiny. Pramene hovoria, že išli da sväti učenkov, nehovoria nič o tom, že by pociovali potrebu da schváli bohoslužobný jazyk (keže ten už bol schválený v Konštantnopole a na vekej Morave ho použvali viac ako tri roky). „Kepobudol na Morave štyridsa mesiacov, vybral sa da vysväti svojich učenkov." (ŽK 15) Rovnako sa na základe prameňov jav pravdepodobnejšie, že pôvodným cieom ich cesty bol Konštantnopol a nie Rm. ,A ke prešli tri roky, potom čo vyučili učenkov, vrátili sa (Bt3BpaTHCTacz,) z Moravy." (ŽM 5) (Pri odpisovan možno prišlo k omylu, a správne by tam malo by vracali sa, chceli sa vráti)29

Otvorená ostáva do istej miery otázka, čo a prečo bolo schvaované v Rme. Istotne nešlo o prvotné pripustenie slovanského jazyka do bohoslužieb. Pravdepodobne išlo o schválenie použitia slovanského jazyka v bohoslužbách v latinskom obrade alebo o schválenie použitia slovanského jazyka v prostred Rmskeho patriarchátu (v byzantskom obrade).30 Nepravdepodobné, ale nie vylúčené je, že sa jednalo o schválenie konkrétneho prekladu bohoslužobných knh (ktoré boli preložené až na Vekej Morave).

Na Slovensku sa prvé schválenie slovanského bohoslužobného jazyka v Konštantnopole niekedy prehliada, keže prevažná čas obyvatestva sa hlási k Rmskokatolckej cirkvi. Prejavuje sa tendencia interpretova minulos pod vplyvom súčasnej praxe Katolckej cirkvi a dnešného vnmania moci rmskeho pápeža ako najvyššej a absolútnej v každej oblasti vrátane schvaovania bohoslužobných jazykov.31

6 K tomu pozri rozsiahlu argumentáciu Ivan DUJČEV: II problema delle lingue nazionali, s. 4447. 7 K rozdielom v jednotlivých rukopisoch pozri IleTp AjieicceeBHH JIABPOB: MaTepnajiti no HCTOPHH B03HHKHOBeHHH, S. 28,61. Franciscus GRIVEC Franciscus

TOMŠIČ: Constantinus etMethodius, s. 131132. 8 K jednotlivým sláveniam pozri Šimon MARINČÁK: Slovanská liturgia liturgické dedičstvo byzantskej misie z 9. storočia? In: Slavica Slovaca, roč. 40,2005,

č. 1, s. 3941. 9 V slovenskom prostred sa väčšinou bez námietok predpokladá, že už pôvodne smerovali do Rma. Je však pravdepodobné, že plánovali s z Benátok loou

do Konštantnopolu. Nechceli s po súši cez Bulharsko, ktoré sa v tomto obdob priklonilo k Rmu, a teda malo napäté vzahy s Byzanciou. V Byzancii medzitým došlo k politickému prevratu. 23.24. septembra 867 sa cisárskeho trónu zmocnil Basileios, ktorý zavraždil cisára Michala III. a patriarchu Fotia hne na druhý deň poslal do vyhnanstva. Zmena teda bola krvavá a vemi rázna. (Dejiny Byzance. Praha: Academia, 1992, s. 146.) Kvôli zmenenej situácii a na pozvanie Mikuláša I. sa svät bratia rozhodli s nakoniec do Rma. Do Benátok došli niekedy na jeseň, čo dosvedčuje aj fakt, že pozvanie dostali od Mikuláša L, ale kým prišli do Rma, na rmskom stolci už sedel Hadrián II. (ustanovený 14. decembra 867). V tejto súvislosti je tiež zaujmavé, že sa spomna pápežovo pozvanie, ktoré ich zastihlo v Benátkach, a to aj v Živote Metoda (ŽM 6) aj v Živote KonštantnaCyrila (ŽK 17); asi teda zohralo významnú úlohu v ich životoch tým, že zmenilo pôvodný cie ich cesty. Ak by pôvodným cieom ich cesty bol Rm, nebolo by potrebné, aby rmsky pápež „poslalpo nich. Napokon je zaujmavé si všimnú, že sv. Metod sa dožadoval, aby Cyrilovo telo bolo prenesené do rodnej vlasti a už bol na cestu do vlasti aj pripravený^ „Metod však, jeho brat, prosil Apoštolika a hovoril: »Matka nás zaprisahala, aby toho z nás, ktorý sa ako prvý odoberie na večnos, druhý brat priniesol do svojho vlastného monastiera a tam ho pochoval.« Pápež ho teda kázal vloži do rakvy a zabi železnými klincami. A tak ho držal ešte sedem dn, pripravujú^ ho na cestu." (ŽK 18) Zástancom mienky, že sv. Cyril a Metod s učenkmi smerovali z Benátok do Konštantnopolu, je aj F. Dvornk, ktorý pre svoje tvrdeni| prináša aj rozsiahlu argumentačnú bázu. František DVORNÍK: Byzantské misie u Slovanú. Praha: Vyšehrad, 1970, s. 145150. K otázke pozri aj Magna Moraviae Fontes Historici II., s. 145146 (pozn. 15).

0 Mnoh bádatelia tvrdia, že rmsky pápež by neschvaoval knihy byzantského obradu a teda že schválenie sa týkalo istotne latinského obradu. I ke sa tg z pohadu dnešného cirkevného práva môže takto javi, otázkou zostáva, či aj vtedy existovalo takéto jasné obradové a teritoriálnojurisdikčné vnmanie| V Kalábrii a na Siclii, na ktoré si rmski pápeži robili jurisdikčný nárok, sa použval byzantský obrad, a to aj v neskorom stredoveku a na začiatku novovekuj ke už boli tieto územia pod úplnou jurisdikciou Rma. Takže aj prechod cyrilometodskej misie pod rmsku jurisdikciu nemusel znamena prechod 1$ latinský obrad a schválenie v Rme mohlo by určené pre byzantský obrad na územ Rmskeho patriarchátu. ,n

1 Taká je aj súčasná prax východných katolckych cirkv. Pre patriarchálne cirkvi, pre vrchné (väčšie) arcibiskupstva a metropolitné cirkvi sui iuris sa vyžaduj| preskúmanie prekladov (teda de facto tiež ich schválenie) Rmskym apoštolským stolcom pred ich schválenm patriarchom (väčšm arcibiskupom) % synodou, resp. metropolitom s radou hierarchov. V ostatných cirkvách sui iuris je toto právo vyhradené Rmskemu apoštolskému stolcu. Pórov, kánon o^| § 2 CCEO. Kódex kánonov východných cirkv Codex Canonum Ecclesiarum Orientalium. Lublin: Gaudium, 2012. (Slovenskolatinská verzia.) Inštrukcii na aplikáciu bohoslužobných predpisov Kódexu kánonov východných cirkv. Cittá del Vaticano: Libreria Editrice Vaticana, 1998, č. 24 a 25.

68

TEOLOGICKÉ PRINCÍPY V PÔSOBENÍ CYRILA A METODA

Curriculum použvania slovanského bohoslužobného jazyka

Prchodom byzantskoslovanskej misie na Vekú Moravu sa hegemónia latinčiny v sfére západného kresanstva narúša. Postoje rmskych pápežov k použvaniu slovanského jazyka v bohoslužbách sa rôznili a dos často sa menili. Asi v r. 868 sce rmsky pápež Hadrián II. schválil použvanie slovanského jazyka v bohoslužbách, ale je možné, že sa tak stalo až potom, čo latinsk misionári museli opusti Bulharsko. To sa dostalo z hadiska cirkevnej jurisdikcie opä pod kontrolu Konštantnopolu. Hadrián II. schválil použvanie slovanského jazyka v bohoslužbách možno aj preto, aby Rm nestratil vplyv na alšom územ, jkde pôsobili byzantsk misionári na Vekej Morave, a preto vyšiel požiadavke či prosbe byzantskoslovanskej misie v ústrety. y živote Metoda saodsúdenie „pilátnickej herézy" dáva do úst samého Hadriána II.: „Boli však mnoh tak udia, čo hanobili slovienske knihy a hovorili: Nepatr sa niktorému národu ma vlastné psmená okrem Hebrejov, Grékov a Latincov, poda pilátovho nápisu, ktorý napsal na krž Pánov. Tých nazval apoštolik pilátnibni a trojjazyčnkmi a zavrhol, odsúdil a rozkázal istému biskupovi, ktorý trpel tým istým neduhom, vysväti zo slovienskych učenkov troch na kňazov a dvoch na čitateov (anagnostov)." (ŽM 6) Hadrián II. dokonca v liste Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceovi hroz exkomunikáciou tým, ktor W sa tomu protivili: „Ak by však niekto z učiteov u vás zdených, ktor šteklia sluch a ktor od pravdy sa odvracajú k bludom, opovážil sa inakšie vás zavádza (a hani knihy jazyka vášho), nech je (exkomunikovaný) od prijmania, ale aj z cirkvi (chrámu), tm sa nenaprav. Lebo to sú vlci, a nie ovce, ktorých treba pozna po ich ovoc a chráni sa ich. " (ŽM 8).

„A my, trojnásobnou radosou naplnen, rozhodli sme sa po preskúman posla do vašich krajn Metoda, nášho syna, vysvätiac ho s učenkmi, muža dokonalého umom a pravoverného, aby vás učil, ako ste prosili a prekladal knihy do vášho jazyka, úplne poda celého cirkevného poriadku, i so svätou omšou, to jest službou, i s krstom, (cbKa3aa KBHHTBI wb sabiKb BamB no BtceMu irf>pia>BbHOMu HHHU Hcni>ji8Hi>, H c t CBZTOIO Mtuieio, peKtme cb CITLKBÔOIO) ako to začal s Božou milosou a na orodovanie svätého Klementa už Filozof Konštantn. A tak isto, ak niekto iný bude môc dôstojne a pravoverne preklada (flOCTOHHO H npaBOBsptHO cbKa3aTH), nech to bude sväté a požehnané Bohom i nami i celou katolckou a apoštolskou Cirkvou, aby ste sa ahko naučili Božie prikázania." (ŽM 8) Ide tu o explicitné schválenie jazyka na bohoslužobné použitie. Text pokračuje alej: „ Tú však jedinú zachovajte obyčaj, aby ste pri omši najprv čtali Apoštola a Evanjelium po rmsky a potom po sloviensky, aby sa splnilo slovo Psma: Chváte Pána všetky národy!" Nariadenie čta evanjelium najprv po latinsky poukazuje na ideu latinčiny ako univerzálneho, jednotiaceho jazyka, záväzného pre celý Západ. To vidno aj z odôvodnenia, že čtanie po latinsky zabezpeč, aby všetky národy chválili Boha.

Ďalš rmsky pápež, Ján VIII., opä zakázal slovanský bohoslužobný jazyk, čo dosvedčuje list Metodovi zo 14. júna 879: „Dozvedáme sa tiež, že omše spievaš v barbarskom, čiže slovanskom jazyku; preto sme už našm listom poslaným Ti po Pavlovi, ankonskom biskupovi, zakázali v tomto jazyku odbavova sväté omše, ale bu v latinskom, bu v gréckom jazyku, ako veleb (Spasitea) Božia cirkev po celom okrsku zemskom rozvetvená a medzi všetkými kmeňmi rozšrená. "3 2 List poslaný Metodovi po biskupovi Pavlovi sa žia nezachoval.

Svätý Metod však pri svojej návšteve v Rme r. 880 presvedčil Jána VIII. o správnosti použvania slovanského jazyka v bohoslužbách. Ján VIII. to opätovne schválil v bule Industriae tuae: „ Napokon právom schvaujeme slovienske psmo vynájdené nebohým Konštantnom Filozofom, ktorým nech zaznievajú chválospevy patriace Bohu, a prikazujeme, aby sa v tomto jazyku hlásalo velebenie a skutky Krista, nášho Pána. Ve zvelebova Pána nielen tromi, lež všetkými jazykmi pripomna nám Sväté psmo, ktoré prikazuje slovami «Chváte Pána, všetky národy, oslavuje ho, všetci udia.» (Z 116, 1) ... Ve ani viera, ani náuka nijako neprekáža či už omše spieva v tomže slovienskom jazyku, či čta sväté evanjelium alebo sväté čtanie Nového alebo Starého zákona správne preložené a vysvetované, či prespevova všetky iné hodinkové pobožnosti, pretože kto stvoril tri hlavné jazyky, a to hebrejský, grécky a latinský, ten aj všetky ostatné stvoril na svoju chválu a slávu. " Treba si všimnú, že v bule stále pretrváva isté trojjazyčnctvo „kto stvoril tri hlavné jazyky, stvoril...", teda nie všetky jazyky sú rovnocenné. Preto aj žiada, aby sa evanjelium čtalo najprv latinsky a potom sloviensky: „Prikazujeme však, aby sa vo všetkých kostoloch Vašej krajiny čtalo evanjelium pre väčšiu slávu po latinsky a len potom preložené do slovienskeho jazyka zaznievalo do uš udu, ktorý nerozumie latinskému slovu, ako sa to vraj v niektorých cirkvách rob. "33

S nástupom Štefana V. (VI.) na rmsky stolec sa opä men aj postoj Rma k pluralite bohoslužobných jazykov, o čom svedčia dva dôležité dokumenty tohto pápeža. Prvým je list Štefana V. Svätoplukovi z r. 885, ktorý obsahuje vemi ostrý zákaz slovanského bohoslužobného jazyka: „Avšakpobožnosti a sväté sviatosti a omšové bohoslužby, ktoré sa tenže Metod opovážil slúži slovienskym jazykom, hoci sa pri najsvätejšom tele blahoslaveného Petra prsahou zaručil, že to viac neurob, (my) zhroziac sa hriechu (spáchaného) jeho krivou prsahou, zakazujeme z Božej a našej apoštolskej moci pod trestom uvrhnutia do kliatby, aby sa toho odteraz niekto niekedy dopustil... "3 4 Na určitých miestach tento list navodzuje dojem akoby prevrátenej buly Industriae tuae rmskeho pápeža Jána VIII.

Takisto druhý list od tohto rmskeho pápeža, commonitorium pre legátov Dominika, Jána a Štefana, obsahuje vo svojej XJI. kapitole vemi podobnú formuláciu: „ Omše a najsvätejšie bohoslužby, ktoré sa tenže Metod opovážil slúži slovienskym jazykom, hoci za čias jeho (pápežovho) predchodcu, t. j. pána Jána, prisahal, že to viac neurob, z apoštolskej moci celkom zakazuje, aby sa to v nijakom prpade nekonalo. "3 5

Nasledovnci Štefana V. (VI.) v neskoršch obdobiach ešte občas pripustili nejaké výnimky, spravidla lokálne značne obmedzené a i tak sa ich zväčša snažili potlači.

Richard MARSINA: Slovensko očami cudzincov, s. 51. Richard MARSINA: Slovensko očami cudzincov, s. 5354. Richard MARSINA: Slovensko očami cudzincov, s. 60. Richard MARSINA: Slovensko očami cudzincov, s. 62.

69

Kapitola 2

Zápas o použvanie slovanského jazyka a jeho schválenie na bohoslužobné použvanie máme zachytený aj vo viacerých západných prameňoch, hoci v nepomerne miernejšch formuláciách. Spravidla sa neodsudzuje dovtedajšia prax Západu a nehovor sa o trojjazyčnckej či pilátnickej heréze. Latinské ofcium Adest dies gloriosa k sviatku sv. Cyrila a Metoda: „Ke bol blažený Cyril obžalovaný u pápeža a kardinálov, že spieva omše a božské chvály v slovanskom jazyku, bol od nich za to vemi karhaný. Ale on sa autoritou Dávidových žalmov a apoštolských výrokov náležito obhájil. Pápež so zborom kardinálov sa jeho dôvodmi nechal presvedči a schválil, aby sa v jeho krajine omše a božské chvály spievali slovansky. A to sa isto dodnes zachováva v slovanských krajoch až do našich čias. "3 6

Zápas o uznanie slovanského jazyka ako bohoslužobného je dobre zaznamenaný v tzv. Moravskej legende (Tempore Michaelis Imperatoris, kap. 67).37 Zachytený je aj v legende Dijfundente sóle (kap. 13)38 a alšch od nej závislých textoch v staročeskom spracovan legendy Diffundente sóle (kap. 13),39 v legende Quemadmodum (kap. 2),40 v Živote svätých Crha a Strachoty.41

Takisto nepriamo sa tento spor spomna v ociu v Novljanskom breviári: „ V jednom postaven zotrval 50 rokov spravujúc knihy i služobnkov Kristových, ktor konali Bohu službu slovanským hlasom a jazykom. S mnohými latinskými učitemi sa prel v latinskej krajine. Ale apoštolik (t. j. rmsky pápež) mal Filozofa v priazni, pretože všetko konal dobre pre Pána. A tak vedený Svätým Duchom a Kristovou milosou vyhnal diabla z udských sŕdc, mnohých v dišputách porazil a neveriacich obracal na Kristovu vieru. "A1

Spor o použvanie slovanského jazyka v bohoslužbách sa okrem Vekej Moravy prejavil aj u južných Slovanov, ktor patrili k latinskému obradu. Ako prklad možno uvies list rmskeho pápeža Jána X. splitskému arcibiskupovi Jánovi okolo r. 925, v ktorom ho napomna, „ aby sa veriaci neprikláňali k učeniu Metoda. " 4 3

Určitý zlom pre západný svet znamenala reformácia, ktorá do bohoslužieb takisto zaviedla udové jazyky. Rmskokatolcka cirkev sa s problémom vyrovnala až vyše tisc rokov po cyrilometodskej misii na Druhom vatikánskom koncile (19621965), ktorý povolil aj v rmskokatolckej cirkvi použvanie udových jazykov v bohoslužbách. Treba si všimnú, že sa tak stalo na koncile, ktorý pre Západ znamenal veký zlom aj v ekleziológii návrat k ekleziológii partikulárnych (či miestnych) cirkv, zdôraznenie princpu synodality (kolegiality), schválenie rôznorodosti partikulárnych cirkv ako dobrého, ba nutného rozmeru katolicity cirkvi.44 V tomto kontexte prijatia ekleziálnej rôznorodosti bola prirodzene akceptovaná aj pluralita bohoslužobných jazykov, hoci latinčina zostala poda koncilových dokumentov hlavným a preferovaným liturgickým jazykom západnej cirkvi.45

Záver

Byzantské teologické princpy sa odzrkadujú v kúčových aspektoch pôsobenia cyrilometodskej misie na našom územ. Základom teológie pre byzantskú cirkev bola trojičná teológia, z ktorej vychádzala aj ekleziológia teda vnmanie cirkvi. Na Východe prevládalo vnmanie cirkvi ako spoločenstva rôznorodých partikulárnych cirkv zjednotených na báze spoločného vyznania viery a eucharistického spoločenstva, na Západe sa jednota cirkvi vnmala najmä ako jednota cirkevnej organizácie s jednotnou vonkajšou formou a to vrátane liturgického jazyka. Rozdielne postoje Východu a Západu k pluralite bohoslužobných jazykov pritom prirodzene vychádzajú z rozdielnej ekleziológie. Svät Cyril a Metod vychádzali z východnej ekleziológie aplikovanej na pluralitu v liturgickej oblasti, preto pri vyslanm na Vekú Moravu prirodzene použili udový jazyk ako bohoslužobný.

V rámci celého kresanstva bola staroslovienčina jedným z mnohých bohoslužobných jazykov a jej zavedenie do bohoslužieb byzantskoslovanskou misiou bolo pokračovanm tradcie kresanského Východu, ktorý v tom čase už poznal viac ako desiatku rozličných bohoslužobných jazykov. Pri tomto konštatovan si treba tiež uvedomi, že ažisko života cirkvi v 9.

36 Magnae Moraviae fontes historici II, s. 341342. Toto ofcium sa niekedy nazýva aj Moravská služba. 37 Magnae Moraviae fontes historici II, s. 262264. 38 Magnae Moraviae fontes historici II, s. 278279. 39 Magnae Moraviae fontes historici II, s. 285286. 40 Magnae Moraviae fontes historici II, s. 292293. 41 Magnae Moraviae fontes historici II, s. 315. 42 Magnae Moraviae fontes historici II, s. 334. 4 3 Richard MARSINA: Slovensko očami cudzincov, s. 7677. Pozri tiež 10. kánon splitskej synody r. 925 a alš list Jána X. kráovi Tomislavovi, kniežau

Michalovi a arcibiskupovi Jánovi z toho istého obdobia. Magnae Moraviae fontes historici IV. Brno: Universita J. E. Purkyné 1971, s. 124; Magnae Moraviae fontes historici III. Brno: Universita J. E. Purkyné 1969, s. 245.

44 Pozri konštitúciu Lumen Gentium č. 13 a 23 a dekrét Orientalium Ecclesiarum, najmä č. 16. Istá nejednoznačnos a nejednotnos v použvan termnov partikuláma cirkev (ecclesia particularis) a miestna cirkev (ecclesia localis) sa vyriešila v katolckom prostred až pri zostavovan kódexu kanonického práva pre východné katolcke cirkvi zavedenm termnu cirkev sui iuris (ecclesia sui iuris).

45 Pripustenie udových jazykov do bohoslužieb rieši konštitúcia Sacrosanctum concilium: „36. § 1. V latinských obradoch nech sa zachová použvanie latinského jazyka, bez narušenia partikulárneho práva. § 2. Keže však pri svätej omši, vysluhovan sviatost alebo v iných častiach liturgie môže by pre ud nezriedka vemi užitočné použvanie rodného jazyka, možno mu da viac miesta predovšetkým v čtaniach, upozorneniach a niektorých modlitbách a spevoch, poda pravidiel, ktoré sa v tejto veci ojednotlivyC" prpadoch určia v nasledujúcich kapitolách. § 3. V rámci týchto predpisov prinálež kompetentnej územnej cirkevnej vrchnosti, o ktorej je reč v či. 22 § 2, rozhodnú o možnosti a spôsobe použvaniu miestneho jazyka, ak treba, po porade s biskupmi susedných krajov toho istého jazyka. Tieto rozhodnutia mus odobri alebo potvrdi Apoštolská stolica„ 54. Poda či. 36 tejto konštitúcie, vo sv. omšiach stužených za účasti udu možno da prhodné miesto rodnému jazyku, hlavne pri čtaniach a v „spoločne] modlitbe, ako aj v častiach, týkajúcich sa udu, primerane miestnym okolnostiam. Treba sa však postara, aby veriaci vedeli aj po latinsky spoločne recitova alebo spieva stále časti omšového poriadku, ktoré sa ich týkajú." Pripusteniu udových jazykov do bohoslužieb sa venujú aj alšie body tejto konštitúcie, napr. 63, 76, 78, 101. Citované poda: Dokumenty Druhen0

vatikánskeho koncilu. I. a II. Trnava : Spolok sv. Vojtecha, 1993.

70

TEOLOGICKE PRINCÍPY V PÔSOBENÍ CYRILA A METODA

storoč bolo na Východe, východné kresanstvo bolo v tomto obdob dynamickejšie a rozvinutejšie ako západné kresanstvo. K prvotnému schváleniu slovanského jazyka ako bohoslužobného prišlo v Konštantnopole v roku 862 alebo 863

(patriarchom Fótiom a synodou). V prameňoch ale toto schválenie nebolo potrebné tak zdôrazňova ako schválenie v Rme, keže v kontexte kresanského Východu nebolo nezvyčajným; preto aj v prameňom je táto skutočnos zaznamenaná relatvne skratkovito. Je doložené v Živote KonštantnaCyrila (v 14. kapitole) a nepriamo v zmienkách o sporoch, ku ktorým došlo ešte pred prchodom byzantskoslovanskej misie do Rma. Schválenie v Rme, naopak, bolo dôležitým argumentom aj v neskoršch zápasoch o použvanie slovanského jazyka v bohoslužbách, preto je v prameňoch pertraktované viac.

Pripustenm slovanského jazyka do bohoslužieb na Západe sa v 9. storoč jazyk našich predkov použval ako druhý liturgický jazyk kresanského Západu, popri latinčine. Aj od najpriaznivejšch predstaviteov latinskej cirkvi bola pritom staroslovienčina vnmaná ako druhotný jazyk, zatia čo latinčina bola vnmaná ako nadradený, univerzálny jazyk. Aj epizodické (od r. 868 do r. 885 teda necelých dvadsa rokov) pripustenie iného jazyka do bohoslužieb na Západe (a teda istej plurality) v 9. storoč treba hodnoti ako prelomové, keže k nemu prišlo v obdob výrazného nárastu pápežského centralizmu.46

V 9. storoč narastá v západnej cirkvi pápežský centralizmus a objavujú sa snahy o nové teologické vnmanie usporiadania cirkvi a hierarchickej moci. Výrazným exponentom v tejto oblasti bol najmä rmsky pápež Mikuláš I. (858867). Až do 9. storočia existovala aj na Západe v cirkvi rozsiahla autonómia, rmski pápeži zasahovali mimo Talianska len výnimočne. V tomto storoč sa však začalo presadzova centralistické chápanie primátu, pápeži si nárokovali zasahova do akýchkovek záležitost v celom Rmskom patriarcháte. Wilhelm de VRIEŠ: Orthodoxie und Katholizismus. Gegensatz oder Ergänzung? Freiburg im Breisgau: Herder, 1965, s. 4855.

71

Keže pri zalamovaní textu štúdie editori zabudli aplikova do textu cyrilský font a niektoré asti textu sa stali neitatenými, uvádzam tu dodatone ich korektné znenie. Správne majú by vysádzané nasledovne:

s. 67, predposledný riadok hlavného textu: oslavujú Boha svojou reou.“ Zmienka o cisárových radcoch ( ) nasveduje, že cisár pravdepodobne zvolal synodu

s. 68, 24. riadok zhora: cesty bol Konštantínopol a nie Rím. „A ke prešli tri roky, potom o vyuili ueníkov, vrátili sa ( ) z Moravy.” (ŽM

s. 69, 2. odsek zhora: „A my, trojnásobnou radosou naplnení, rozhodli sme sa po preskúmaní posla do vašich krajín Metoda, nášho syna, vysvätiac ho s ueníkmi, muža dokonalého umom a pravoverného, aby vás uil, ako ste prosili a prekladal knihy do vášho jazyka, úplne poda celého cirkevného poriadku, i so svätou omšou, to jest službou, i s krstom, ( ) ako to zaal s Božou milosou a na orodovanie svätého Klementa už Filozof Konštantín. A tak isto, ak niekto iný bude môc dôstojne a pravoverne preklada ( ), nech to bude sväté a požehnané Bohom i nami i celou katolíckou a apoštolskou Cirkvou, aby ste sa ahko nauili Božie prikázania.“ (ŽM 8) …

OBSAH

Prhovor a predslov 4

1 HISTORICKÝ A ARCHEOLOGICKÝ VÝSKUM BYZANTSKEJ MISIE 6 1.1 Ján Steinhubel: Kresanstvo na Vekej Morave pred prchodom Konštantna a Metoda 6 1.2 Alexander T. Ruttkay: Počiatky kresanstva v stredodunajskom priestore vo svetle hmotných prameňov 18 1.3 Richard Marsina: Pôsobenie byzantskej misie na Vekej Morave 30 1.4 Ján Lukačka: Kontinuita či diskontinuita cyrilometodského kresanstva a tradcie? 34 1.5 Martin Hetényi: Misia KonštantnaCyrila a Metoda pred jej prchodom na Vekú Moravu

v geopolitických kontextoch 38

2 TEOLOGICKÉ PRINCÍPY V PÔSOBENÍ CYRILA A METODA 44 2.1 Cyril Vasi: Svät Cyril a Metod v modernej Európe 44 2.2 Viliam Judák: Sv. Konštantn Učite 55 2.3 ubomr Hlad: Teologické myslenie sv. Konštantna Cyrila a Metoda a jeho katechetické implikácie... 60 2.4 Andrej Skoviera: Byzantské teologické princpy a ich uplatnenie v pôsoben cyrilometodskej misie 64

3 KULTÚRNE A JAZYKOVÉ DIMENZIE CYRILOMETODSKÉHO DEDIČSTVA 72 3.1 Peter Bystrický: Hlaholika a jej význam 72 3.2 Žeňuch Peter: Kultúrne a jazykové dimenzie cyrilometodského dedičstva na Sloven 78 3.3 Peter Macho: Od „pozostatkov Svätoplukovho udu" k slovenskému národu. Konštruovanie štúrovskej verzie

národného prbehu 83 3.4 Martin Homza: Proglas. Konštantnov dar slova Slovanom 86

4 FORMOVANIE CYRILOMETODSKEJ TRADÍCIE 90 4.1 Jozef Pavlovič: Cyrilometodská tradcia v slovenskom kontexte 90 4.2 Martin Hetényi: Obraz cyrilometodskej tradcie na Slovensku v 20. storoč 97 4.3 Daniela Kodajová: Cyrilometodská tradcia pilier slovenského národného prbehu 102 4.4 Stanislav Labjak: Sv. Cyril a Metod v dobových dokumentoch 106 4.5 Silvia Lauková: Zástoj Juraja Fándlyho na formovan cyrilometodskej tradcie 111

5 REFLEXIA PRÍNOSU CYRILA A METODA V PEDAGOGICKOM PROCESE 113 5.1 Lucia Hupková: Cyril a Metod v tradcii slovenského kultúrneho dedičstva 113 5.2 Ivica Hajdučeková: Cyrilometodská tradcia na hodinách literatúry 118 5.3 Marianna Sedláková: Moravskopanónske legendy v didaktickej transformácii na základnej škole 123 5.4 Marta Keruová: Duchovnokultúrna dimenzia diela Cyrila a Metoda 126

6 ODRAZ CYRILOMETODSKEJ TRADÍCIE V UMENÍ 129 6.1 Šimon Marinčák: Hudobnoliturgické kontexty a súvislosti v obdob Vekej Moravy 129 6.2 Marta Herucová: Max verzus Klemens 141 6.3 Martina Smoláriková: Ikonografia Konštantna a Metoda na Slovensku 147

7 CYRIL A METOD V INTERDISCIPLINÁRNOM VÝSKUME 158 7.1 Jozef Bača: Etický biologizmus a aspekty peňažných vzahov Slovenov v časoch sv. Cyrila a Metoda ako

sprostredkovateov byzantskej kultúry na Vekej Morave 154 7.2 Martin Vančo: Retrospektvny pohad na cyrilometodské motvy na platidlách a poštových známkach 158

Vzdelávanie súčas misie svätých Cyrila a Metoda Zbornk prspevkov z konferencie k 1150. výročiu prchodu Cyrila a Metoda na Vekú Moravu

3. a 4. júla 2013, Kaštie Mojmrovce

Titulná strana obálky: Vénceslav Cerný. Prchod vierozvestcov Cyrila a Metoda na Moravu Zadná strana obálky: hrad Devn, reprografia maby hradu z roku 1809, zdroj: archv Budapeš

Zostavovatelia: JUDr. PhDr. Peter Martinek, PaedDr. Mária Nogová PhD., Mgr. Marián Hubač

Za obsah jednotlivých prspevkov zodpovedajú autori. Prspevky neprešli jazykovou úpravou.

Vydavate: Metodickopedagogické centrum, Bratislava, 2014

Tlač a knihárske spracovanie: Tlačiareň Merkúr s.r.o.

ISBN 9788080526108 EAN 9788080526108