Staré Slovensko 2. Paleolit a mezolit

STARÉ SLOVENSKO 2

PALEOLIT A MEZOLIT

Ľubomíra Kaminská (zostavovateľka)

Archaeologica Slovaca Monographiae

STARÉ SLOVENSKO

Instituti Archaeologici Nitriensis Academiae Scientiarum Slovacae

TOMUS 2

NITRAE MMXIV

ARCHEOLOGICKÝ ÚSTAV SLOVENSKEJ AKADÉMIE VIEDNITRA

STARÉ SLOVENSKO 2

PALEOLIT A MEZOLIT

Ľubomíra Kaminská

(zostavovateľka)

Publikácia vznikla v rámci Centra excelentnosti SAV (CE SAV)s názvom Staré Slovensko: Dejiny Slovenska od praveku po vrcholný stredovek (STASLO)

Zmluva III/1/2009

NITRA 2014

Ľubomíra Kaminská(zostavovateľka)

STARÉ SLOVENSKO 2Paleolit a mezolit

Nitra 2014

Archaeologica Slovaca MonographiaeSTASLO, Tomus 2

Vydal© Archeologický ústav SAV Nitra; 2014

© Autorský kolektív: Ľubomíra Kaminská; Martina Moravcová; Alena Šefčáková; 2014

Vzniklo s podporou Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR a Slovenskej akadémie vied (projekt VEGA 2/0027/11).

Recenzenti – prom. hist. Bibiána Hromadová, CSc.; prof. Dr. hab. Janusz K. Kozłowski; Mgr. Petr Neruda, PhD.; PhDr. Marián Soják, PhD.Hlavní redaktori – Dr. h. c. prof. PhDr. Václav Furmánek, DrSc.; PhDr. Matej Ruttkay, CSc.

Jazyková korektúra – Mgr. Daniela Fábiková

Spracovanie obrázkovej prílohy – Bc. Alica MarkováPočítačová sadzba – Beáta JančíkováNávrh obálky – Beáta JančíkováTlač – VEDA, vydavateľstvo SAV, Bratislava

Rozširuje a objednávky prijíma – Archeologický ústav SAV Akademická 2, 949 21 Nitra tel.: +421/37/6943 209 fax.: +421/37/733 56 18 e-mail: [email protected]

Na prednej strane obálky – hrot z mamutoviny, jaskyňa Dzeravá skala pri Plaveckom Mikuláši; venuša z mamutoviny, Moravany nad Váhom; listovitý hrot, Trenčianske Teplice; prevŕtané kamene, Trenčianske Bohuslavice; hrot s vrubom, Čachtice; lebka neandertálca, Šaľa.

Na zadnej strane obálky – portál Prepoštskej jaskyne, Bojnice.

Autori fotografií na obálke – Martin Frouz, Július Jakab, Ľubomíra Kaminská, Jozef Krátky, Alica Marková.

ISBN 978-80-89315-57-4

OBSAH

ÚVOD (Ľubomíra Kaminská) ........................................................................................................................................................ 9

1 VÝVOJ PRÍRODNÉDO PROSTREDIA NA SLOVENSKU V OBDOBÍ KVARTÉRU (Martina Moravcová) ............. 11

1.1 Kvartér ........................................................................................................................................................................... 11 1.2 Stratigrafia kvartéru .................................................................................................................................................... 11 1.3 Pleistocén ....................................................................................................................................................................... 17 1.3.1 Spodný pleistocén ............................................................................................................................................. 17 1.3.2 Stredný pleistocén .............................................................................................................................................. 17 1.3.3 Vrchný pleistocén ............................................................................................................................................... 18 1.4 Postglaciál (holocén) .................................................................................................................................................... 21 1.5 Paleoteplota v období hranice würmského glaciálu a holocénu .......................................................................... 21

2 VÝVOJ FAUNY V OBDOBÍ KVARTÉRU NA SLOVENSKU ......................................................................................... 23

2.1 Vplyv klimatických zmien na vývoj fauny .............................................................................................................. 23 2.1.1 Fauna a charakter prostredia ............................................................................................................................ 23 2.1.2 Interakcie človeka a fauny ................................................................................................................................. 24 2.1.3 Stavovce ............................................................................................................................................................... 24 2.1.4 Cicavce ................................................................................................................................................................. 24 2.1.5 Malakofauna ........................................................................................................................................................ 25 2.2 Vývoj fauny v období stredného pleistocénu až holocénu .................................................................................... 25 2.2.1 Risský (saalský) glaciál ...................................................................................................................................... 25 2.2.2 Riss-würmský (eemský) interglaciál ............................................................................................................... 26 2.2.3 Würmský glaciál ................................................................................................................................................. 26 2.2.4 Holocén (postglaciál) ......................................................................................................................................... 28

3 PLEISTOCÉNNE ANTROPOLOGICKÉ NÁLEZY Z ÚZEMIA SLOVENSKA (Alena Šefčáková) ............................. 30

3.1 Kde sa vzal Homo sapiens sapiens? .............................................................................................................................. 30 3.2 Človek zo spodného pleistocénu na Slovensku ...................................................................................................... 32 3.3 Ľudia z vrchného pleistocénu – neandertálci (Homo neanderthalensis; Homo sapiens neanderthalensis) ............ 33 3.4 Ľudia z mladého paleolitu – Homo sapiens (Homo sapiens sapiens) ........................................................................ 36

4 DEJINY BÁDANIA (Ľubomíra Kaminská) ........................................................................................................................... 39

5 ZDROJE KAMENNÝCH SUROVÍN A ICH VYUŽÍVANIE V PALEOLITE SLOVENSKA ....................................... 44

5.1 Zdroje kamenných surovín ........................................................................................................................................ 44 5.2 Využívanie surovín ..................................................................................................................................................... 46

6 STARÝ PALEOLIT ................................................................................................................................................................ 48

6.1 Stratigrafia a datovanie starého paleolitu ................................................................................................................ 48 6.2 Osídľovanie Európy .................................................................................................................................................... 48 6.3 Otázka prvých artefaktov - najstaršie kamenné industrie ..................................................................................... 49 6.4 Domnelé staropaleolitické industrie zo Slovenska ................................................................................................. 50 6.5 Pravdepodobne staropaleolitická industria ............................................................................................................. 52

7 STREDNÝ PALEOLIT .......................................................................................................................................................... 53

7.1 Staršia fáza stredného paleolitu ................................................................................................................................. 55 7.2 Stredná fáza stredného paleolitu ............................................................................................................................... 63

7.3 Mladšia fáza stredného paleolitu .............................................................................................................................. 76 7.4 Vývoj kultúr stredného paleolitu na Slovensku .................................................................................................... 105 7.4.1 Staršia fáza stredného paleolitu (OIS 7, 6) .................................................................................................... 105 7.4.1.1 Včasný moustérien .................................................................................................................................. 105 7.4.2 Stredná fáza stredného paleolitu (OIS 5e) .................................................................................................... 108 7.4.3 Mladšia fáza stredného paleolitu (OIS 5d/a-3) ............................................................................................. 112

8 STARŠIA FÁZA MLADÉHO PALEOLITU ..................................................................................................................... 119

8.1 Bohunicien .................................................................................................................................................................. 119 8.2 Szeletien ...................................................................................................................................................................... 123 8.2.1 Szeletien na Morave ......................................................................................................................................... 124 8.2.2 Szeletien v Maďarsku ...................................................................................................................................... 125 8.2.3 Szeletien v južnom Poľsku .............................................................................................................................. 126 8.2.4 Szeletien na Slovensku ..................................................................................................................................... 126 8.2.5 Technologicko-typologická charakteristika szeletienu ............................................................................... 137 8.2.6 Chronologické postavenie szeletienu na Slovensku ................................................................................... 139 8.3 Mladopaleolitická industria bez typických diagnostických znakov .................................................................. 140 8.4 Aurignacien ................................................................................................................................................................. 142 8.4.1 Aurignacien na Slovensku ............................................................................................................................... 144 8.4.1.1 Košická kotlina ........................................................................................................................................ 144 8.4.1.2 Severovýchodné Slovensko – povodie Tople ...................................................................................... 163 8.4.1.3 Okolie Prešova – povodie Torysy ......................................................................................................... 163 8.4.1.4 Východoslovenská nížina ...................................................................................................................... 165 8.4.1.5 Povodie strednej Ondavy ....................................................................................................................... 170 8.4.1.6 Západné Slovensko ................................................................................................................................. 176 8.4.1.7 Jaskynné lokality ..................................................................................................................................... 177 8.4.2 Postavenie slovenských lokalít aurignacienu v kontexte strednej Európy .............................................. 180 8.4.2.1 Štiepaná kamenná industria .................................................................................................................. 184 8.4.3 Vývoj aurignacienu v strednom Podunajsku ............................................................................................... 187 8.4.3.1 Datovanie aurignacienu ......................................................................................................................... 187 8.4.3.2 Rozšírenie aurignacienu ......................................................................................................................... 188 8.4.4 Vývoj aurignacienu na Slovensku .................................................................................................................. 190 8.5 Epiaurignacien ........................................................................................................................................................... 192

9 STREDNÁ FÁZA MLADÉHO PALEOLITU .................................................................................................................. 194

9.1 Gravettien .................................................................................................................................................................... 194 9.1.1 Gravettien stredného Podunajska .................................................................................................................. 194 9.2 Gravettien na Slovensku ........................................................................................................................................... 196 9.2.1 Starý gravettien ................................................................................................................................................. 196 9.2.2 Mladý gravettien – horizont hrotov s vrubom ............................................................................................. 202 9.2.2.1 Oblasť Trenčína ....................................................................................................................................... 202 9.2.2.2 Oblasť Piešťan .......................................................................................................................................... 217 9.2.2.3 Ponitrie ...................................................................................................................................................... 237 9.2.2.4 Oblasť Trnavy .......................................................................................................................................... 246 9.2.2.5 Stredné Poiplie ......................................................................................................................................... 247 9.2.2.6 Východné Slovensko ............................................................................................................................... 247 9.3 Vývoj gravettienu na Slovensku .............................................................................................................................. 265

10 NESKORÁ FÁZA MLADÉHO PALEOLITU ................................................................................................................ 269

10.1 Epigravettien ............................................................................................................................................................ 270 10.2 Epigravettien na Slovensku .................................................................................................................................... 271

10.2.1 Považie ............................................................................................................................................................. 271 10.2.2 Ponitrie ............................................................................................................................................................. 275 10.2.3 Východné Slovensko ...................................................................................................................................... 277 10.2.4 Stredné Poiplie ................................................................................................................................................ 286 10.3 Vývoj epigravettienu ............................................................................................................................................... 287 10.4 Magdalénien ............................................................................................................................................................. 288 10.5 Magdalénien na Slovensku(?) ................................................................................................................................ 289

11 NESKORÝ PALEOLIT ...................................................................................................................................................... 297

11.1 Archeologické kultúry neskorého paleolitu ........................................................................................................ 298 11.2 Neskorý paleolit na Slovensku .............................................................................................................................. 299 11.2.1 Východoslovenská nížina .............................................................................................................................. 299 11.2.2 Spiš .................................................................................................................................................................... 301 11.2.3 Liptov ............................................................................................................................................................... 315 11.2.4 Orava ................................................................................................................................................................ 315 11.2.5 Západné Slovensko ........................................................................................................................................ 315 11.2.6 Južné Slovensko .............................................................................................................................................. 315 11.3 Vývoj epipaleolitu na Slovensku ........................................................................................................................... 316

12 MEZOLIT ........................................................................................................................................................................... 318

12.1 Mezolitické osídlenie Slovenska ............................................................................................................................ 318 12.1.1 Východné Slovensko ...................................................................................................................................... 318 12.1.2 Západné Slovensko ........................................................................................................................................ 321 12.2 Vývoj mezolitického osídlenia Slovenska ............................................................................................................ 329

13 ZÁVER ................................................................................................................................................................................ 331

LITERATÚRA .......................................................................................................................................................................... 334

9

ÚVOD

Obdobie staršej doby kamennej je érou vývoja človeka a jeho kultúry, rozvoja myslenia a adap-tácie na zložité klimatické podmienky, v ktorých sa striedali doby ľadové s teplými medziľadovými obdobiami. Paleolit a mezolit boli zároveň etapami lovecko-zberačského spôsobu života, kedy človek plne závisel od prírodných podmienok. Zásadná zmena spôsobu života ľudských spoločenstiev nastala až v holocéne s príchodom neolitických roľníckych kultúr.

Cieľom štúdia lovecko-zberačských spoločností v paleolite a mezolite Slovenska je objasniť ich vý-voj v časovej a priestorovej rovine. Otázka presné-ho časového vymedzenia jednotlivých kultúr alebo fáz osídlenia je sťažená nedostatkom materiálov vhodných na datovanie. Taktiež je problémom tor-zovitá zachovanosť lokalít, chýbajúca stratigrafia alebo zničená pôvodná poloha náleziska. Otázka priestoru súvisí s rozvojom disciplíny, personál-nym obsadením a intenzitou bádania.

Skúmanie staršej a strednej doby kamennej nemá na Slovensku dlhú tradíciu. Venoval sa mu pomerne malý počet archeológov. Súčasný stav poznania a rozsah osídlenia jednotlivých regiónov Slovenska je priamo úmerný pozornosti, aká sa danej oblasti venovala z hľadiska vyhľadávania a overovania možností osídlenia. Oproti poslednej súbornej práci o paleolite a mezolite Slovenska spred takmer polstoročia, ktorej autorom bol J. Bárta (1965a), nastali všeobecne v chronológii aj v celkovom ponímaní kultúr staršej doby kamen-nej mnohé premeny. Zásadne sa zmenil pohľad na pôvod a vývoj človeka. Posunuli sa hranice jednot-livých fáz jeho vývoja do starších období kvartéru, datovanie paleolitických kultúr sa detailnejšie prepracovalo. V rámci Slovenska vzrástol počet novoobjavených, skúmaných i prehodnotených paleolitických a mezolitických nálezísk.

Územie Slovenska je veľmi členité. Nížiny na západnom a východnom Slovensku poskytovali iné environmentálne podmienky na zakladanie táborísk ako hornaté časti severného a stredného Slovenska. Spojnicami medzi nimi boli toky hlav-ných riek, ktoré slúžili ako komunikačné tepny

medzi regiónmi, aj s oblasťami mimo Slovenska. Najviac sa tieto pohyby odrážajú vo výskyte ka-menných surovín, pochádzajúcich často z veľmi vzdialených oblastí.

Od čias opisu jednotlivých nálezov sa zdokona-lením výskumných metód prešlo k rekonštrukcii spôsobu života paleolitických lovcov a zberačov. Podmieňujú ju zhodnotenia rôznorodých informá-cií mnohých vedných disciplín, ktoré sa vzájomne doplňujú a tak postupne zaplňujú medzery, pre-tože žiadna zo slovenských lokalít neposkytuje ucelený súbor všetkých potrebných dát.

Napriek tomu, že sme si vedomí torzovitosti pramennej základne, aj na slovenských lokali-tách je možné sledovať mnohé aspekty zo života lovecko-zberačských kolektívov. Výber miesta na založenie táboriska odráža znalosť regiónu pri preferovaní určitého terénu, vyhovujúceho spôsobu života a loveckým stratégiám. Zvyšky zvierat vypovedajú o vyživovacích stratégiách a spolu s nálezmi flóry umožňujú rekonštrukciu klímy a ekologických podmienok. Priestorová analýza pomáha odhaliť funkciu táboriska alebo jeho jednotlivých častí, často so zvyškami ohnísk ako komunikačných a sociálnych centier. Mobilita skupín je postrehnuteľná na základe používania lokálnych i cudzích kamenných surovín. Technolo-gicko-typologické analýzy kamenných artefaktov vypovedajú o štandardizácii súborov, zvykoch a šikovnosti ich tvorcov. Trasologickými analýzami sa odhaľuje skutočná funkcia jednotlivých typov nástrojov.

V rámci Slovenska sa v posledných desaťročiach robia terénne výskumy založené na interdiscipli-nárnej spolupráci archeológov a špecialistov prí-rodovedných disciplín, často s medzinárodným obsadením. Sú to tak revízne výskumy niektorých dôležitých lokalít, ako aj odkryvy nových nálezísk. Taktiež sa prehodnocuje nálezový materiál zo star-ších výskumov. Nové objavy a znalosti prispievajú do mozaiky poznania života lovcov a zberačov v rámci európskeho paleolitu a mezolitu. Nastupu-júca nová skupina mladých bádateľov je prísľubom intenzívneho a úspešného rozvoja disciplíny.

PALEOLIT A MEZOLIT10

Poďakovanie

Rada by som sa poďakovala všetkým, ktorí rôznym dielom prispeli k napísaniu tejto práce. Kolegyniam z prírodovedných disciplín RNDr. Martine Moravcovej, PhD., a RNDr. Alene Šefčákovej, PhD., za napísanie kapitol, ktoré významným spôsobom dopĺňajú archeologické poznatky. Moja vďaka patrí Bc. Alici Markovej za vyhotovenie technickej stránky obrázkovej časti, Mgr. Daniele Fábikovej za jazykovú korektúru a Beáte Jančíkovej za technickú úpravu. Za pomoc pri zbieraní údajov by som chcela poďakovať Mgr. Adriánovi Nemergutovi, PhD., Mgr. Ond rejovi Žaárovi, PhD., Mgr. Michaele Polanskej a prom. hist. Bibiáne Hromadovej, CSc., a tiež všetkým kolegom, ktorí svojou podporou a ohľaduplnosťou prispeli k vytvoreniu pre mňa priaznivých pracovných podmienok.

Ľubomíra Kaminská

11

1 V ÝVOJ PRÍRODNÉHO PROSTREDIA NA SLOVENSKU V OBDOBÍ KVARTÉRU

M a r t i n a M o r a v c o v á

1.1 KVARTÉR

Kvartér predstavuje najrecentnejšie obdobie geo-logickej histórie Zeme. Spoločne s terciérom tvorí kenozoikum. Z chronostratigrafického hľadiska predstavuje kvartér formálnu chronostratigrafickú jednotku na úrovni systému/periódy, delenú na dve série – pleistocén a holocén. Presné trvanie kvarté-ru je otázkou debát a názorov. Podľa doterajšieho členenia sa začiatok kvartéru kladie do obdobia 1,8 milióna rokov, na bázu marínnych sedimentov Vrica v Kalábrii v Taliansku (Aguirre/Pasini 1985) a na bázu morského izotopového stupňa (MIS) 63.

Podľa najnovšieho návrhu je spodná hranica kvartéru (pleistocénu) umiestnená na súčasnej báze celosvetového stratotypu stupňa Gelasian (Monte San Nicola, Sicília, Taliansko) a na báze morského izotopového stupňa (MIS) 103, ktoré boli kalib-rované na vek 2,588 Ma (Gibbard et al. 2010). Báza holocénu sa kladie do obdobia pred 10 000 rokmi BP (11 650 cal. BP; Walker et al. 2009).

Čo však odlišuje kvartér od iných geologických období, nie je jednoduché striedanie sa teplých a chladných epizód, ktoré je zreteľné počas celého kenozoika (Raymo/Ruddiman 1992). V podstate je to kombinácia striedania sa klimatických oscilácií s vysokou amplitúdou a frekvenciou, čo dáva kvar-téru jeho odlišný charakter. V niektorých oblastiach sveta mohli teploty kolísať o viac ako 15 °C medzi teplými a chladnými obdobiami. Zmena teplôt bola veľmi rýchla a za posledných 800 000 rokov sa zaznamenalo prinajmenšom desať plne glaciál-nych/interglaciálnych cyklov. Dôkazy z hlboko-oceánskych sedimentov naznačujú, že počas celého trvania kvartéru prebehlo viac ako 50 chladných alebo glaciálnych období a prislúchajúce množstvo miernych alebo interglaciálnych období (Shackleton/Berger/Peltier 1990; Shackleton/Opdyke 1973).

1.2 STRATIGRAFIA KVARTÉRU

Termín „kvartér“ (quaternaire) sa po prvý raz objavil, keď ho pre pomenovanie sedimentov v okolí francúzskej rieky Seiny zaviedol geológ

J. Desnoyers (1829). Louis Agassiz prezentoval ucelenú glaciálnu teóriu pre vznik niektorých typov sedimentov a tvarov zemského reliéfu. Monoglaciálnu teóriu L. Agassiza (1840) rozšíril na biglaciálnu J. Trimmer (1847), keď opísal dve morény z Norfolku v Anglicku.

Základné triedenie kvartéru

Začiatok 20. stor. mal pre vývoj poznania kvar-téru mimoriadny význam. A. Penck a E. Brückner (1909) navrhli na základe podrobného štúdia riečnych terás zo severného predpolia Álp štyri doby, ktoré boli pomenované podľa prítokov Du-naja: günz (G), mindel (M), riss (R) a würm (W), neskoršie rozšírené o staršie stupne biber a donau. Doby medziľadové boli nazvané spojením názvov dvoch nasledujúcich zaľadnení: günz/mindel (G/M), mindel/riss (M/R) a riss/würm (R/W). Výsledky ich výskumu dali základ pre zavedenie klimatostrati-grafickej škály, ktorá sa s istými obmenami používa pre horské oblasti Európy dodnes.

V európskom členení kvartéru sa uplatnil ešte druhý stratigrafický systém, vychádzajúci z kon-tinentálneho zaľadnenia škandinávskeho, resp. severoeurópskeho. V ňom označenia eburon, waal, menap a bavel zodpovedajú približne glaciálu günz v alpskom triedení, časť cromeru a elster sú analogické mindelu, holstein dobe medziľadovej mindel/riss, saale dobe ľadovej nazvanej riss, eem predstavuje poslednú dobu medziľadovú riss/würm a weichsel je v alpskom triedení posledná doba ľadová würm.

Postupne nastal problém s priraďovaním morén kontinentálneho ľadovca k alpskému systému ľa-dových dôb. Z toho dôvodu okrem ľadových dôb (glaciálov) a dôb medziľadových (interglaciálov) boli v rámci glaciálov zavedené ešte ďalšie obdobia väčšieho ochladenia (štadiály, dnes označované ako GS) alebo oteplenia (interštadiály, dnes označované ako GI). Pátraním po príčinách cyklických klima-tických zmien (výkyvov) sa začal zaoberať celý rad odborníkov z rôznych vedných disciplín. Srbský matematik M. Milankovitch (1920) vypočítal zmeny intenzít dopadajúcej solárnej energie a vyhlásil ich


Tab. I. Globálna chronostratigrafická korelačná tabuľka pre posledných 2,7 miliónov rokov. Verzia 2011. Subcommission on Quaternary Stratigraphy (SQS).

Plnú verziu chronostratigrafickej tabuľky je možné získať z www stránok Subkomisie pre kvartérnu stratigrafiu(http://www.quaternary.stratigraphy.org.uk/correlation/POSTERstratchart %20v2011.jpg).

1 VÝVOJ PRÍRODNÉHO PROSTREDIA NA SLOVENSKU V OBDOBÍ KVARTÉRU 13

za dostatočné pre celkové zmeny klímy, teda záro-veň aj za dominantné pre vznik a zánik ľadových dôb, pre ktoré stanovil tiež časové meradlo. Teória je známa ako „Milankovičove cykly“.

V medzivojnovom období W. Soergel (1919; 1939) po prvýkrát pri výskume dokonale využil a kore-loval geologické, geografické, paleontologické, kli-matologické a archeologické poznatky, čím vytvoril základné predpoklady pre nasledujúci relevantný výskum kvartéru. V tom období sa kvartérna geo-lógia stala samostatnou vednou disciplínou, čo vy-ústilo do ustanovenia medzinárodného združenia pre výskum kvartéru – INQUA v roku 1928.

Pre povojnové obdobie bola charakteristická čoraz tesnejšia spojitosť kvartéru s ďalšími geoved-nými disciplínami, najmä s fyzickou geografiou, geomorfológiou, pedológiou, geochémiou, geofy-zikou, inžinierskou geológiou, klimatológiou, as-tronómiou, biologickými vedami a archeológiou – prehistóriou. Súviselo to so zavádzaním mnohých nových výskumných metód, najmä so zavedením a uplatňovaním absolútnej chronológie pomocou izotopového datovania.

C. Emiliani (1955) publikoval podrobnú analý-zu hlbokooceánskych vrtných jadier. Na základe zistení bol potvrdený a neskôr všeobecne prijatý

Tab. II. Geochronológia, chronostratigrafia, paleomagnetizmus, kyslíkové izotopové stupne a júlová paleoteplota (na základe peľových analýz) v období kvartéru. Teplé klimatické fázy sú na krivke zobrazenej v tabuľke reprezentované

ľahšími hodnotami δ18O a chladnejšie fázy ťažšími hodnotami δ18O (podľa Berendsen 2004, upravené)http://www.quaternary.stratigraphy.org.uk/charts/.


koncept existencie mnohých glaciálnych periód rôznej intenzity a klimatickej cyklicity, známy ako polyglacializmus.

V súčasnosti sa veľký dôraz kladie na prognózu klimatických zmien v budúcnosti a jej dopad na vývoj ľudstva. Tieto prognózy sa opierajú o detailné štúdium a výskum klímy zo záznamov z geologic-kej minulosti. Medzi dôležité práce patria výskumy A. Bergera, W. Broeckera, W. Dansgaarda, J. Haysa, G. J. Kuklu, H. Oeschgera, W. Ruddimana a mno-hých ďalších (Maglay/Moravcová/Kučera 2009).

Klimatostratigrafia

Obdobie kvartéru sa už tradične delí na obdobia glaciálov a interglaciálov. Glaciály predstavujú časovo predĺžené sumárne chladné klimatické fázy, charakteristické významnou expanziou kon-tinentálnych a horských ľadovcov. Detailnejšie sa členia na kratšie obdobia štadiálov a interštadiá-lov. Štadiály znamenali v rámci glaciálov kratšie chladné epizódy, počas ktorých sa vyskytli vý-raznejšie lokálne postupy ľadovcov a interštadiály zasa relatívne krátkodobé a menej výrazné teplejšie epizódy. Interglaciály boli teplé, časovo predĺžené klimatické intervaly, počas ktorých teploty v tep-lotných maximách dosahovali hodnoty zhodné alebo vyššie v porovnaní s teplotnými hodnotami počas holocénu.

Napriek uvedenému však istým problémom zostáva skutočnosť, že paleobotanické rozlíšenie medzi interglaciálom a interštadiálom sa v rámci rôznych geografických provincií javí ako nejasné, ba dokonca až zavádzajúce. Napríklad na Britských ostrovoch sa zo skorých kvartérnych chladných období nenachádza dôkaz pre aktivitu ľadovcov (Bowen et al. 1986) a tento prípad je typický tiež pre mnohé iné časti sveta (Dawson 1992, 293). V dôsled-ku uvedených nezrovnalostí je preto výhodnejšie pre hlavné kvartérne klimatické epizódy používať termíny ako „chladné klimatické štádium“, resp. „mierne klimatické štádium“. Ani tieto termíny však nie sú celkom príznačné či dokonalé a majú tiež svoje vlastné problémy, týkajúce sa napríklad kvantifikácie klimatických zmien, definovania hra-nice medzi teplými a chladnými epizódami, alebo získavania protikladných proxy údajov pre niek-dajšiu klímu a iné. Ďalším problémom sa tiež môže javiť fakt, že v arídnych a semiarídnych oblastiach sa klimatické zmeny počas kvartéru prejavovali iba suchými klimatickými epizódami interpluviálov v striedaní s obdobiami veľkých zrážok tzv. pluviá-lov. V neposlednej miere je tu aj historický problém novej terminológie, keď sa objavujú prípady, v kto-rých nie je možné vyhnúť sa tradičnej terminológií (Lowe/Walker 1997, 446).

Tab. III. Triedenie pleistocénu (upravené podľa Haesaerts et al. 2004; Růžička/Tyráček 1994; Valoch 2012; http://www.quaternary.stratigraphy.org.uk/correlation/POSTERstrat-

chart %20v2011.jpg).http://www.quaternary.stratigraphy.org.uk/charts/


Medzi dôležité termíny často využívané v kvar-térnej terminológii patria tzv. „eventy“. Ide o náhle a krátkodobé klimatické výkyvy, trvajúce niekedy iba niekoľko desaťročí, počas ktorých nastávajú rozsiahle a markantné klimatické zmeny. Zazna-menané sú dokonca v ľadovcových jadrách vrtov. K typickým príkladom eventov patrí napríklad mladší dryas na konci posledného glaciálu, alebo tzv. chladný event z obdobia pred 8200 rokmi (Alley et al. 2003; Cox 2005, 224; Dressler/Parson 2006, 190).

Dansgaard-Oeschgerove eventy

Pre klimatický záznam v priebehu strednej časti würmskeho glaciálu sú charakteristické rýchle klimatické eventy tretieho rádu, tzv. Dansgaard/Oeschgerove (D/O) oscilácie (tab. IV). Tieto oscilácie takmer úplne chýbajú v iniciálnej a terminálnej fáze glaciálneho maxima. Medzi 110 000 – 23 000 rokmi BP bolo rozoznaných až 24 takýchto fluktuá-cií, počas ktorých priemerné ročné teploty kolísali v rozmedzí okolo 5 až 8 °C. V oblasti severnej hemisféry majú eventy podobu rýchlych teplých

epizód. Objavili sa náhle, počas niekoľkých desať-ročí a trvali cca 500 – 2000 rokov. Teplotný rozdiel medzi teplými a studenými fázami dosahoval až 7 °C. Každá epizóda bola nasledovaná postupným ochladením počas dlhej periódy (Dansgaard et al. 1993; Grip 1993; Grootes et al. 1993; Johnsen et al. 1992).

Heinrichove eventy

Ako Heinrichove eventy (tab. V) sú označované náhle klimatické epizódy, ku ktorým dochádzalo mnohonásobne v priebehu posledného würm-skeho glaciálu (tabela 1). Zistené boli na základe merania izotopov 2H a 18O z ľadovcových jadier vrtov z Anktartídy a Grónska. Za hlavnú príčinu vzniku takýchto eventov sa pokladá tzv. „telenie“ sa ľadovcov, t. j. ich vytápanie a enormný rozpad na okrajoch vo forme krýh a blokov. Rýchle šíre-nie sa ľadovcov môže totiž vyústiť do uloženia sa tenkých vrstvičiek sedimentov na povrchu i v telesách, čo znižuje albedo (odraz) slnečného žiarenia a zvyšuje topenie sa ľadovcov. Sedimenty z topiaceho sa ľadu ostávajú pri pobrežiach, resp.

Tab. IV. Náhle teplé klimatické Dansgaard-Oeschgerove eventy, zaznamenané v ľadovcových jadrách vrtov z Grónska (www.ncdc.noaa.gov/paleo/abrupt/data_glacial2.html).

Tabela 1. Časovanie Heinrichových eventov. H1 a H2 sú datované pomocou C14, H3 – H6 sú datované koreláciou s grón-skym ľadovcovým jadrom GISP2 (podľa Heinrich 1988, upravené).

EventVek v rokoch BP (cal. roky BP)

Hemming 2004 Bond/Lotti 1995 Vidal et al. 1999

H1 16 800 (20 026) – 14 000 (17 245)

H2 24 000 (28 831) 23 000 (27 585) 22 000 (26 409)

H3 ~31 000 (35 038) 29 000 (33 515) –

H4 38 000 (42 425) 37 000 (41 854) 35 000 (40 085)

H5 45 000 (48 246) – 45 000 (48 246)

H6 ~60 000 – –


pri morskej hladine. Vplyvom topenia dochádza jednak k náhlemu globálnemu zvýšeniu morskej hladiny až o niekoľko metrov, jednak k zvýšenej teplote morskej vody v prúdoch a tým aj k ná-hlemu otepleniu sledovanej severnej hemisféry. Následnou reakciou na takýto teplotný event, môže byť zvýšenie prítomnosti atmosferických cyklónov s väčšou vlhkosťou, čo sa prejavuje čoraz rýchlejšou akumuláciou snehu. To mohlo umožniť opätovný nárast ľadovcov a ich návrat do predo-šlých plošných rozmerov, čím nastala nová chladná fáza (Heinrich 1988). Tabela 1 zobrazuje približné časovanie Heinrichových eventov. Pri stanovovaní presných údajov však pretrvávajú problémy. Nie-ktorí autori rozlišujú mladší dryas ako Heinrichov event, označený ako H0.

Kyslíková izotopová stratigrafia

V hlbokooceánskych sedimentoch predstavujú izotopy kyslíka proxy záznamy dlhotrvajúcich klimatických zmien. V rámci týchto sedimentov predstavuje mikrofauna a flóra záznam meniacich

sa izotopových pomerov. Ten poskytuje doklady glaciálnych a interglaciálnych oscilácií a tiež základ pre stratigrafické delenie a korelácie na veľké vzdia-lenosti. Na základe vrtných jadier z rôznych lokalít bola vypracovaná globálne použiteľná schéma a krivka kyslíkových izotopových stupňov: MIS – marine isotope stages alebo OIS – oxygen isotope stages (tab. I; II). Teplé klimatické fázy sú na tejto krivke reprezentované ľahšími hodnotami δ18O a chladnej-šie fázy ťažšími hodnotami δ18O.

Kyslíkový izotopový stupeň OIS 1 reprezen-tuje obdobie holocénu (0 – 16 000 cal. rokov BP), OIS 2 – OIS 5a znamená obdobie würmského glaciálu (Emiliani 1955; Lowe/Walker 1997). OIS 2 predstavuje posledné glaciálne maximum: 16 000 – 27 000 cal. rokov BP; OIS 3 skorú chladnú fázu 27 000 – 37 000 cal. rokov BP, prechodnú fázu 37 000 – 44 000 cal. rokov BP, stabilnú teplú fázu 44 000 – 59 000 cal. rokov BP; OIS 4 prvé glaciálne maximum 59 000 – 66 000 cal. rokov BP, prechodnú fázu 66 000 – 74 000 cal. rokov BP; OIS 5a skorú glaciálnu teplú fázu >74 000 cal. rokov BP (van Andel/Davies 2003, 265).

Tab. V. Teplotné proxy údaje z antarktických (červená, oranžová) a grónskych (bordová, modrá) ľadovcových vrtov. Heinrichove eventy označujú zelené a žlté vertikálne čiary. Dansgaard-Oeschger eventy sú zreteľnejšie viditeľné na vyhodnoteniach δ 18O z grónskych vrtov NGRIP a GRIP. Vyhotovenie: Leland McInnes s použitím Gnuplot a upravené

na základe nasledujúcich údajov:dáta – Vostok (červená): ftp://ftp.ncdc.noaa.gov/pub/data/paleo/icecore/antarctica/vostok/deutnat.txt;

dáta – EPICA Dome C (oranžová): ftp://ftp.ncdc.noaa.gov/pub/data/paleo/icecore/antarctica/epica_domec/edc_dd.txt; dáta – GRIP (modrá): http://www.glaciology.gfy.ku.dk/data/grip-ss09sea-cl-50yr.stp;

dáta – NGRIP (bordová): http://www.glaciology.gfy.ku.dk/data/NGRIP_d18O_50yrs.txt; zelená vertikála (Hemming 2004); žltá vertikála (Bond/Lotti 1995).


Izotopová dendroklimatológia

Izotopová dendroklimatológia je založená na pomere izotopov O2, C a H. Vodíkové a kyslíkové izotopové zloženie rastlín je určené izotopovým zlo-žením vody využívanej rastlinami. Existuje priamy vzťah medzi teplotami a pomermi D/H a 18O/16O v zrážkach. Z toho dôvodu môžu byť izotopy kyslí-ka, uhlíka a vodíka využité v letokruhoch stromov ako klimatické proxy indikátory (Bradley 1985).

Rádiouhlíkové datovanie

Ide o jednu z najstarších a zároveň v archeológii najpoužívanejších rádiometrických metód (Nývltová Fišáková 2012). Metodika je založená na meraní stavu rozpadu rádioaktívneho uhlíka izotopu 14C na stabilný dusík 14N. Rozpad je sprevádzaný emisiou β – častíc: (8 neutrónov + 6 protónov) C → (7 neutró-nov + 7 protónov) N + β.

Izotop 14C kontinuálne vzniká vo vrchnej časti atmosféry a ukladá sa v rôznych globálnych rezer-voároch. Atómy 14C pomerne rýchlo oxidujú na CO2 a spolu s inými molekulami 12CO2 sa v atmosfére vzájomne miešajú, pričom sú pohlcované hydrosfé-rou (oceánmi, jazerami, vodnými tokmi) a biosférou (živými organizmami). V priebehu stavby svojich tkanív absorbujú všetky živé organizmy CO2 v po-mere, ktorý je v izotopovej rovnováhe so súvekou atmosferickou rovnováhou. Po odumretí organizmu izotop 14C v organických tkanivách pokračuje v roz-pade bez nahradzovania novým uhlíkom z atmo-sféry. Pri známej rýchlosti rozpadu 14C je následne, na základe merania reziduálnej aktivity 14C, možné vypočítať dobu od smrti organizmu.

Aktivita 14C v atmosfére je cca 15 dpm/g (t. j. 15 rozpadov za minútu na 1 gram hmoty), pričom každých cca 5700 rokov je táto aktivita polovičná. V súčasnej dobe je vďaka technologickému zdoko-naleniu spresnená na 5570 + 30 rokov (Mook 1986). Datovať je možné materiály obsahujúce uhlík, ktoré sa v minulosti zúčastnili uhlíkového kolobehu, napríklad drevo, rašelinu, organické jazerné se-dimenty, karbonáty, zvyšky rastlín, uhlíky, ulity mäkkýšov, koraly, CO2 rozpustený vo vode, kosti, papier, látky, kožu, pigment a podobne. Pomocou rádiouhlíkového datovania datujeme smrť daného organizmu, teda okamih, kedy prestáva do svojho tela zabudovávať uhlík a aktivita 14C začína klesať následkom jeho rádioaktívnej premeny. Datovať je možné vzorky približne do osemnásobku pol-času rozpadu, teda do približne 45 tisíc rokov, len v niektorých prípadoch do 60 – 65 tisíc rokov (Gornitz 2009; Nývltová Fišáková 2012; Walker 2005). K meraniu reziduálnej (zvyškovej) aktivity 14C vo vzorkách sa používajú dve nasledujúce metódy:

konvenčné rádiouhlíkové datovanie a hmotnostná spektrometria – AMS (Accelerator mass spectrometry).

Kalibrácia – interpretácia výsledkov stanovenia aktivity 14C

V atmosfére je aktivita 14C v čase nerovnomerná a súvisí so zmenami intenzity kozmického žiarenia prenikajúceho do atmosféry v dôsledku kolísania geomagnetického poľa a solárnej aktivity a s niekto-rými pozemskými procesmi (predovšetkým zmeny oceánskeho prúdenia a povrchovej ventilácie; Kitagawa/van der Plicht 1998). Z tohto dôvodu je nutná kalibrácia konvenčného rádiouhlíkového veku.

Tzv. kalibrácia je proces, kedy pomocou nezávis-lých datovacích metód robíme prevod konvenčného rádiouhlíkového veku (aktivity 14C) a jeho neistoty na vek reálny, tzv. kalendárny. Kalibrovaný vek sa obvykle uvádza ako časový interval, ku ktorému by mala byť pripojená tiež zodpovedajúca absolútna pravdepodobnosť (napr. 1215 – 1395 AD; P = 93 %). Výsledok stanovenia aktivity 14C (konvenčný rá-diouhlíkový vek) sa uvádza v rokoch ako diskrétna hodnota spolu s neistotou pre hladinu pravdepo-dobnosti 68 % (napr. 215 ± 48; Meijer et al. 1995).

1.3 PLEISTOCÉN

V tejto časti sa podrobnejšie zameriame predo-všetkým na obdobia, z ktorých už sú na Slovensku stratigraficky zadelené a prípadne aj datované ar-cheologické lokality a kamenná industria.

1.3.1 Spodný pleistocén (cca 2 588 000 – 781 000 rokov BP)

Spodný pleistocén sa začína pred 2 588 000 ± 0,005 Ma a končí pred 781 000 ± 0,005 rokmi. Je charakteri-zovaný sériou klimatických zmien zodpovedajúcich kyslíkovým izotopovým stupňom OIS/MIS 103 – 19 (tab. I – III).

1.3.2 Stredný pleistocén (cca 780 000 – 125 000 rokov BP)

Stredný pleistocén, podobne ako spodný, je cha-rakterizovaný sériou glaciálov – párne čísla OIS/MIS stratigrafie a interglaciálov – nepárne čísla OIS/MIS stratigrafie (OIS/MIS 19 – 6). Prírodné podmienky predstavovalo striedanie sa zalesnených prostredí asociovaných s plne interglaciálnymi podmienkami otvorených trávnatých stepí spájaných so včasnými glaciálnymi podmienkami a s glaciálnou tundrou spájanou s plne glaciálnymi podmienkami (Hosfield et al. 2008).


Risský (saalský) glaciál (cca 380 000 až cca 130 000 rokov BP)

S nástupom risského (saalského) zaľadnenia dochádza k opätovnému ochladeniu klímy. V naj-vyšších polohách vysokých pohorí sa vytvoril ráz niválnej krajiny bez rastlinného porastu s centra-mi ľadovcov alpského typu (Vaškovský 1979, 35). Zosilneli procesy mrazového zvetrávania, znos zvetranín a ich akumulácia v úpätných častiach. Na úpätiach vysokých pohorí, v stredne vysokých pohoriach a vysoko položených kotlinách sa vytvo-rila tundrová krajina s riedkym porastom nižších rastlín. V stredne položených kotlinách vznikala lesotundrová krajina s riedkym trávnatým a lesným porastom s tvorbou primitívnych pôd na sypkých sedimentoch. V nižšie položených kotlinách a ní-žinách sa vytvárala lesostepná krajina. Zosilnená činnosť vetra sa prejavila akumuláciou viatych pieskov a premiestňovaním piesčitých más a spraší (Kernátsová 1991, 219).

V risskom (saalskom) glaciáli rozlišujeme dva štadiály oddelené interštadiálom (Lindner 1988; Lindner et al. 2004). Risský (saalský) glaciál spadá v rámci kyslíkovej izotopovej stratigrafie do obdobia MIS 11, 10(?) až MIS 6 (Colleoni 2009; Ehlers/Gibbard 2008; Kukla 2005).

Eurázijský kontinentálny ľadovec tohto zaľad-nenia bol omnoho rozľahlejší ako v období posled-ného (würmského) glaciálu (tab. VI; Colleoni 2009, 53). Klimatické podmienky sa odrazili aj na území Slovenska: ľadovce v hlavných dolinách Tatier boli asi o 1 km dlhšie a asi o 50 m hrubšie ako ľadovce posledného zaľadnenia.

1.3.3 Vrchný pleistocén (cca 125 000 – 10 000 rokov BP)

Charakter klimatických cyklov vrchného pleis-tocénu je komplikovanejší, odrážajúci detailne roz-líšiteľné záznamy klimatických zmien zostavených pre toto obdobie. Ich charakter je možné zhrnúť na-sledovne (podľa Barton 1997; Stringer/Gamble 1993).

Riss-würmský (eemský) interglaciál (128 000 ± 3 000 až cca 116 000 rokov BP)

Riss-würmský (eemský) interglaciál predsta-vuje posledný integlaciál v pleistocéne. Trval asi 14 000 rokov a časovo to bola doba medzi cca 130 000 až cca 116 000 rokmi BP (Musil 1996a; 1997a). Po klimatickej stránke išlo o analógiu súčasného teplého holocénu, aj keď klíma bola teplejšia, vlhšia a výrazne oceánska. Priemerné teploty boli o 3 – 5 °C vyššie, ako je súčasný priemer holocénu (posled-ných 11 500 rokov). Bolo to posledné teplé obdobie, kedy sa príroda vyvíjala bez zásahu človeka. Celé

územie Slovenska bolo takmer súvisle zalesnené a potláčalo otvorené alebo polootvorené formácie na minimum (Ložek 1999). Pretože vyššie teploty pretrvávali niekoľko tisícročí, roztopila sa omnoho väčšia časť ľadovcov pokrývajúcich kontinenty ako doteraz, hladina morí sa zdvihla o 4 až 6 m (eemská transgresia) a Škandinávia sa stala ostrovom odde-leným morom od zvyšku Európy (Kirkby/Mangini/Miller 2004; Lovelock 2012).

Začiatok eemského interglaciálu (MIS 5e, 130 000 rokov BP) bol v porovnaní s holocénom veľmi náhly a jednoznačný. Zdá sa, že v priebe-hu necelých 2000 rokov došlo k vytvoreniu plne zapojených, vysoko diverzifikovaných lesných spoločenstiev. Charakteristickým rozdielom oproti holocénnemu interglaciálu bol vysoký podiel prv-kov atlantomediteránnych (cezmína, brestovec, tis, brečtan) v tradičných európskych porastoch (dub, jaseň, brest, lipa, lieska a ďalšie), zatiaľ čo niektoré z vedúcich vegetačných prvkov holocénu sa tu takmer vôbec neobjavili (buk).

Vlastný eemský interglaciál, t. j. úsek stabilné-ho režimu klimatického optima (MIS 5e), končí približne pred 116 000 rokmi BP zreteľným glo-bálnym ochladením (MIS 5d). Toto ochladenie je najzreteľnejšie v antarktických vrtoch (Vostok). V Európe dochádza k rozhodujúcim zmenám s is-tým oneskorením. Prudké zmenšenie vegetačného krytu a rozpad súvislých lesných spoločenstiev sú tu doložené až v závere MIS 5d, v období pred 107 000 rokmi BP. Počas nasledujúcich úsekov 5c – 5a (105 000 – 75 000 rokov BP) sa vystriedalo niekoľko fáz výrazného oteplenia a studených etáp s ma-sívnym ústupom drevitej vegetácie. Ide o obdobie značnej klimatickej nestability, kedy sa klimatický režim i štruktúra vegetácie drasticky menili v prie-behu niekoľkých rokov či desaťročí (Kukla et al. 2002).

Würmský glaciál

Posledný glaciálny interval je v Európe známy ako würmské zaľadnenie. Zjednodušený tradičný náhľad na toto posledné zaľadnenie ako na sériu dlhých, chladných zaľadnení striedajúcich sa s krátkymi teplými obdobiami interštadiálov, je na základe najmodernejších poznatkov považovaný za príliš jednoduchý (Porter 1983). Interštadiál je čiastkové teplejšie obdobie v glaciáli. Medzi dvoma interštadiálmi – starším a mladším – bolo obdobie studeného podnebia – štadiál. Interštadiál mal výrazne vyššiu priemernú teplotu ako štadiál, no v porovnaní s dneškom sa vyznačoval nižšími teplotami. Klimatické eventy boli veľmi početné a pritom veľmi krátke (tab. V). Predpokladá sa, že vyslovene drsné glaciálne podmienky sa týkali len 10 % obdobia posledného glaciálu (van Andel/Davies 2003).


Prechod posledného glaciálu do holocénu (okolo 15 000 – 9000 rokov BP; 18 252 – 10 203 cal. rokov BP) bol charakterizovaný sériou extrémnych a náhlych klimatických zmien (napr. Alley/Clark 1999; Lowe et al. 1994; 1995; Walker 1995), ktoré mali veľký vplyv na rozšírenie fauny a flóry, ako aj ľudských spoločností. Na konci pleistocénu dochádza k via-cerým vyhynutiam, ktoré decimovali spoločenstvá veľkých bylinožravcov a mäsožravcov na mnohých kontinentoch.

Environmentálne zmeny na konci pleistocénu mali za následok nielen vyhynutia, ale i viaceré značné zmeny v cicavčej faune celého sveta. Kli-matické zmeny zapríčinili posunutie geografických rozšírení mnohých druhov. Každý druh reagoval individuálne, namiesto toho, aby sa celé spoločen-stvo a biómy posunuli. Následkom toho sa na konci pleistocénu vytvoril nový ekosystém. Vo viacerých prípadoch bola diverzita značne zredukovaná. Mnoho veľkých bylinožravcov a mäsožravcov, ktorí prežili toto vyhynutie, podstúpilo zmenu telesnej veľkosti. V skutočnosti i ďalšie druhy stavovcov podstúpili zmenu morfológie, avšak inej ako te-lesnej veľkosti (napríklad morfológia zubov), ktorá bola odrazom zmenených prírodných podmienok. Zloženie, diverzita a štruktúra súčasných spolo-čenstiev cicavcov je z väčšej časti výsledkom týchto environmentálnych fluktuácií (Graham 1990).

V horských oblastiach pre nie príliš výrazné klimatické zmeny medzi štadiálmi a interštadiálmi musíme počítať s úplne odlišnými vplyvmi na se-dimentačné ale i faunistické pomery (Fejfar/Sekyra 1964). Fauna a flóra reagovala na klimatické zmeny rozdielnym spôsobom života a jeho rozsahom, čo vyústilo do vytvorenia úplne nového ekosystému (Markova/Simakova/Puzachenko 2002).

• Obdobie 110 000 – 107 000 rokov BP

Na začiatku posledného glaciálu (poslednej doby ľadovej) nedochádza k rýchlej zmene klímy, ale skôr k postupnému ochladzovaniu. Menšie zhoršenie klimatických podmienok netrvá však dlho. Vysky-tovalo sa v období medzi 109 000 až 107 000 rokmi BP. Trvalo teda len 3000 rokov (Musil 2005).

• Obdobie 107 000 – 98 000 rokov BP (MIS 5c, teplé eventy 24, 23 – amersfoort/brørup)

V tejto dobe nasledujú v časovom rozmedzí 107 000 až 98 000 rokov BP dva teplé eventy, od-delené medzi sebou krátkodobým ochladením. Do obdobia 104 000 – 92 000 rokov BP je kladený interštadiál amersfoort/brørup (= st. germain 2, MIS 5c). V období 92 000 – 84 000 rokov BP štadiál redestall/melisey 2. Predstavuje chladnejšiu eróznu fázu nasledovanú vznikom stepí (Guiter et al. 2003).

• Obdobie 98 000 – 88 000 rokov BP (MIS 5b, teplý event 22)

Obdobie trvajúce cca 6000 rokov, medzi 98 000 až 88 000 rokmi BP, sa vyznačuje opätovným pokle-som priemerných teplôt. V žiadnom prípade však nedochádza ku vzniku typickej arktickej klímy (Musil 2005).

• Obdobie 88 000 – 68 000 rokov BP (MIS 5a a staršia fáza MIS 4, teplé eventy 21 – odderade, 20 a 19)

Začiatok ďalšieho obdobia je charakterizovaný rýchlym zvýšením teplôt. Od 88 000 rokov BP až do 68 000 rokov BP nasleduje výrazne teplá klíma. Toto obdobie však nie je teplotne homogénne, ale má celý rad časovo rôzne dlhých chladných výky-vov. Teplotné eventy sú klimaticky veľmi podobné predchádzajúcemu interglaciálu. Časovo ide o cca 20 000 rokov značne teplej klímy, prerušenej ku kon-cu dvoma výrazne studenými výkyvmi. Staršia časť tohto obdobia (bez nasledujúcich dvoch výrazných teplotných výkyvov) patrí MIS 5a, t. j. interštadiálu odderade. Mladšia časť prislúcha už začiatku MIS 4 a je charakterizovaná ako klimaticky nestabilné obdobie (Musil 2005).

• Obdobie 68 000 – 60 000 rokov BP (MIS 4, mladšia fáza, teplý event 18)

Ľadovce v horách Škandinávie sa v období od 66 000 – 60 000 rokov BP posúvajú južným a juho-východným smerom, ale nedosiahli zrejme ani pobrežie Baltického mora. Ich rozšírenie trvalo len niekoľko tisíc rokov. Už okolo 57 000 rokov BP sa stiahli späť do hôr. Ide o prvé glaciálne maximum trvajúce cca 8 000 rokov s výraznou a náhlou klima-tickou zmenou (Barron/van Andel/Pollard 2003). Pa-nujú arktické podmienky, vzniká typická mamutia step. Alpy sú bez zväčšovania ľadovcov (Musil 2005).

• Obdobie 60 000 – 28 000 rokov BP (MIS 3)

Staršia fáza 60 000 – 46 000 rokov BP (MIS 3, teplé eventy 17, 16 – oerel, 15, 14 – glinde, 13), 57 000 rokov BP – Heinrich event 6, ide o krátkodobé chladné obdobie (Fronval et al. 1995).

Mladšia fáza 46 000 – 28 000 rokov BP (MIS 3, teplé eventy 12 – hengelo, 9 a 8 – denekamp). 43 000 rokov BP – Heinrichov event 5, je to znova krátkodobé chladné obdobie (Fronval et al. 1995). V období 42 000 – 38 000 rokov BP ide už o studené eventy s minimálnymi teplotami (Barron/van Andel/Pollard 2003).

Obdobie medzi rokmi 60 000 až 28 000 môžeme označiť ako prechodne mierne teplé obdobie, preru-šované rôzne veľkými chladnými výkyvmi. Mierne oteplenie trvá cca až do 44 000 rokov BP a potom už dochádza k postupnému ochladzovaniu do cca


37 000 rokov BP. Klíma v období medzi 60 000 až 46 000 rokmi BP (= komplex interštadiálov pod ná-zvom moershoofd medzi 60 000 – 43 000 rokmi BP, samotný moershoofd potom medzi 50 000 – 43 000 rokmi BP) nedosahuje ešte výrazne studené výkyvy (teplota bola podobná dnešnej). V období medzi 46 000 – 28 000 rokmi BP sú studené výkyvy už výrazne chladné, omnoho chladnejšie ako v pred-chádzajúcom období. Ide zrejme o prechodnú fázu k poslednému glaciálnemu maximu. Predovšetkým z tohto obdobia sú opisované jednotlivé interštadiá-ly, dobre zachované v terestrických suchozemských sedimentoch (Musil 2005).

• Obdobie 28 000 – 15 000 rokov BP (koniec MIS 3 a začiatok MIS 2, teplé eventy 7, 6, 5, 4 a 3 – interštadiál pavlov, neskorý pleniglaciál – posledné glaciálne maximum: LGM = Last Glacial Maximum)

Postupne dochádza k poslednému zhoršeniu klí-my a k veľkému ochladeniu v priebehu posledného glaciálu. Obdobie 27 000 – 16 000 rokov BP predsta-vuje najväčšie ochladenie v poslednom glaciáli, ktoré dosiahlo svoj vrchol v dobe medzi 27 000 až 20 000 rokmi BP. Ochladenie trvalo však ešte ďalej do 16 000 rokov BP (tzv. posledné glaciálne maxi-mum, LGM). Maximum ochladenia bolo v dobe okolo 20 000 rokov BP. Okolo roku 18 000 pred n. l.

Tab. VI. Rozsah eurázijského ľadovca v období pred cca 20 000, 60 000, 90 000 a 140 000 rokmi BP. Na základe rekon-štrukcie projektu QUEEN – The Quaternary Environment of the Eurasian North (podľa Svendsen et al. 2004, upravené).

vrcholila posledná doba ľadová. Kontinentálny ľadovec siahal do Poľska a stredného Nemecka (tab. VI). V jeho predpolí – v priľadovcovej oblasti sa rozprestierala tundra (Musil 2005).

• Obdobie 15 000 – 10 000 rokov BP (18 252 – 11 482 cal. rokov BP) – neskorý glaciál (MIS 2, 2 teplé eventy bølling a allerød; studené eventy starší, stredný a mladší dryas)Neskorý glaciál znamená prechod pleniglaciá-

lu do holocénu. Je typický striedaním chladných a teplých klimatických intervalov s veľmi rýchly-mi prechodmi (napr. Taylor et al. 1993) v priebehu niekoľkých desaťročí (Alley et al. 2003; Severinghaus/Brook 1999). Charakteristické sú tri epizódy s chlad-nejším podnebím (starší, stredný a mladší dryas), ktoré sú prerušené relatívne teplejšími klimatic-kými výkyvmi (bølling = Dansgaard-Oeschgerov event 1, allerød = Dansgaard-Oeschgerov event A; Mangerud et al. 1974).

– Starší dryas (15 000 – 12 750 rokov BP; 18 252 – 15 221 cal. rokov BP)

Pomenovaný je podľa alpínskej/tundrovej rastliny Dryas octopetala. Je to chladné obdobie, význačné subarktickou klímou s nízkymi zráž-kami. Územie v stredných výškach bolo pokryté lesotundrou, nižšie polohy ovládala chladná


step, vyššie tundra. Najvyššie polohy sú charak-terizované ako arktické pustatiny. Dreviny boli charakteristické skôr krovinatým vzrastom a boli sústredené najmä na chránených miestach v men-ších nadmorských výškach, hlavne v hlbokých údoliach vodných tokov, na južných svahoch a podobne (Jeník 1995).

– Bølling (okolo 12 750 – 12 500 rokov BP; 15 221 – 14 821 cal. rokov BP)

Predstavuje teplú osciláciu, pomenovanú pod-ľa rašeliniska v jazere Bølling v Dánsku. Oproti allerødu je bølling teplejší a prichádza náhlejšie. Po pionierskej vegetácii, ako Salix polaris a Dryas octopetala, sa začali smerom na sever šíriť druhy, ako sú Quercus sp., Betula sp. a Pinus sp. Taktiež neskorá pleistocénna fauna sa začala šíriť severne z refúgií z troch polostrovov – zo Španielska, z Talianska a z Balkánu (www.answers.com/topic/b-lling-os-cillation).

– Stredný dryas (okolo 12 500 – 12 000 rokov BP; 14 821 – 13 971 cal. rokov BP)

Stredný dryas znamená trochu variabilné chladné a suché obdobie, ktoré sa môže, ale aj nemusí objavovať v klimatologickom zázname rôznych regiónov. Ak sa nevyskytuje, v tomto prípade sú bølling – allerød považované za je-den interštadiál. Sila staršieho dryasu závisí od stupňa zemepisnej šírky. Najsilnejšie sa prejavuje v severnej Eurázii. V izotopových záznamoch z grónskeho ľadovcového vrtu GISP sa starší dryas prejavuje ako klesajúci vrchol, stanovujúci malú medzeru nízkej intenzity medzi bøllingom a allerødom. Jeho datovanie sa dáva do obdobia okolo 14 000 – 13 700 cal. rokov BP. Počas staršieho dryasu ľadovce znovu postúpili. Stromy sa stiahli na juh a boli vystriedané zmesou trávnatých a chladnomilných alpínskych druhov. Je to typ biómu, nazývaný ako „parková tundra“, „arktická tundra“ alebo „arktická pionierska vegetácia“. V súčasnosti existuje obdoba na prechode medzi tajgou a tundrou na Sibíri. Fauna a flóra bola v tom období omnoho diverzifikovanejšia ako v súčasnosti (www.answers.com/topic/older--dryas).

– Allerød (okolo 12 000 – 11 000 rokov BP; 13 971 – 12 910 cal. rokov BP)

Allerød je teplá a vlhká perióda, pomenova-ná podľa typového miesta Allerød v Dánsku, blízko Kodane. Počas tohto obdobia, ktoré bolo predzvesťou holocénnej klímy, vzrástla teplota z glaciálnych hodnôt na takmer súčasnú úro-veň. V Eurázii prevládali zmiešané, vždy zelené a opadavé lesy. Smerom na juh pribúdali listnaté stromy, podobne ako je tomu aj dnes. Stanovenie

hraníc tohto obdobia závisí od datovania mlad-šieho a staršieho dryasu.

– Mladší dryas (11 000 – 10 000 rokov BP; 12 910 – 11 482 cal. rokov BP)

Tento štadiál predstavoval krátku chladnú perió-du – rýchly návrat ku glaciálnym podmienkam vo vyšších zemepisných šírkach severnej hemisféry. Je datovaný do obdobia približne medzi 12 900 až 11 500 cal. rokmi BP (11 000 až 10 000 rokov BP). V Írsku je známy ako štadiál Nahanagan, vo Veľkej Británii ako štadiál Loch Lomond a najnovšie ako grónsky štadiál 1 – GS1 (Berger 1990; www.agu.org/revgeophys/mayews01/node6.html). Pre obdobie 12 900 rokov cal. BP existuje doklad o dopade aste-roidu na Severnú Ameriku, ktorý podľa najnovších hypotéz mohol iniciovať ochladenie mladšieho dryasu (Alley et al. 2003; Atkinson/Briffa/Coope 1987; Severinghaus 1998). Izotopové záznamy z grónskeho ľadovcového vrtu GISP indikujú, že počas tohto obdobia bola teplota v Grónsku o ~ 15 °C nižšia ako dnes. V nížinách prevládali periglaciálne podmienky.

1.4 POSTGLACIÁL (HOLOCÉN) 10 000 rokov BP – súčasnosť

(11 482 cal. rokov BP – súčasnosť)

V období prechodu glaciálu do interglaciálu sa v priebehu niekoľkých málo tisícročí menilo pod-nebie od najchladnejšieho k najteplejšiemu (Horáček/Ložek 1988). Po prechodnom období neskorého gla-ciálu do holocénu nastáva vrcholné a neskoré teplé obdobie, vyznačujúce sa predovšetkým plynulým rozvojom zapojených lesov, podmienených vysokou teplotou a vlhkosťou. Vo vrcholnom úseku mohla teplota až o 2 – 4 °C presiahnuť dnešný priemer a zrážky mohli dosiahnuť veľmi vysoké hodnoty, ktoré v určitých úsekoch mohli obsahovať i viac ako dvojnásobok súčasných zrážok na danom mieste (Ložek 2002; Smolíková 1982).

1.5 PALEOTEPLOTA V OBDOBÍ HRANICE WÜRMSKÉHO

GLACIÁLU A HOLOCÉNU

Na rozhraní würmskeho glaciálu a holocénu sa v priebehu 2000 rokov v strednej Európe zdvihla teplota o 10 – 12 °C (Ložek 2001). Júlová paleoteplota od začiatku preboreálu postupne vzrastala od 10 °C. V období atlantiku boli teploty vyššie v porovnaní s dnešnými a globálne ročné priemerné teploty sa počas klimatického optima zvýšili o 1 °C (Velichko 1989). Priemerná júlová paleoteplota dosahovala v atlantiku až 19 °C (Ložek 2004).


Preboreál(10 000 – 9000 rokov BP; 11 482 – 10 203 cal. rokov BP)Preboreálne obdobie tvorí prechod medzi vlast-

ným teplým holocénnym obdobím a subarktic-kým neskorým glaciálom (dryasovým obdobím). Predstavuje teda vstupné obdobie holocénu po poslednom chladnom výkyve neskorého glaciálu. Vzhľadom na predchádzajúci mladší dryas, nastalo oteplenie a mierne zvlhčenie, s priemernými tep-lotami nižšími až o 5 °C v porovnaní s dneškom. Podnebie bolo teda podstatne chladnejšie ako dnes, postupne sa však otepľovalo a od vegetáciou neosíd-lených lokalít smeroval vývoj k bezlesnej tundre, až sa objavili menej náročné dreviny (borovica, breza). Riedke tajgy hustli a chladné stepi sa vďaka otepľo-vaniu a zvlhčovaniu podnebia začínali zalesňovať (Pinus sp., Betula sp.). V suchých a teplých stepných oblastiach sa začínali tvoriť černozeme. V archeoló-gii nastáva prelom neskorého paleolitu a mezolitu (Svobodová/Soukupová/Reille 2001).

Boreál (9000 – 8000 rokov BP; 10 203 – 8900 cal. rokov BP)Boreál znamená prvé významné klimatické

obdobie plného holocénu, vyvíjajúce sa z ranoho-locénneho preboreálu. Smer vývoja podnebia po-kračuje, až priemerná teplota a nakoniec aj vlhkosť o niečo prevyšuje dnešný stav. Priemerné ročné teploty sú až o 2 °C vyššie ako dnes. Letá sú suché a podnebie má celkovo kontinentálny ráz. Porasty s Pinus sp. a Betula sp. ustupujú zmiešaným dúb-ravám, kde sa vedľa Quercus sp. vyskytujú ďalšie listnaté stromy – Ulmus sp., Tilia sp., Fraxinus sp., na prechodoch lesa sa šíri Corylus sp., v horských

polohách Picea sp. Vo výrazne teplých a suchých sprašových stepiach pokračuje vývoj černozemí. Človek ešte neovplyvňoval krajinu (Svobodová/Soukupová/Reille 2001).

Atlantik(okolo 8000 – 6000 rokov BP; 8900 – 6837 cal. rokov BP)

Atlantik predstavuje holocénne klimatické op-timum. Na základe palynologických pozorovaní bolo teplotné maximum zistené v období medzi 6000 – 5000 rokmi BP. Teploty boli vyššie v porovna-ní s dnešnými a globálne ročné priemerné teploty sa počas klimatického optima zvýšili o 3 °C. Zvýšilo sa aj množstvo zrážok, až o 60 – 70 % oproti pred-chádzajúcemu boreálu. Klíma bola vlhká a pritom teplá, s oceánskym charakterom, čo podmienilo rozvoj lesov. Na povrchu spraší sa tvorili pôdy (černozeme). V nížinách sa porasty zmiešaných dúbrav (Quercus sp., Ulmus sp., Tilia sp.) spájali do súvislých lesov. Začínalo i šírenie Fagus sp. a Abies sp., zároveň začínalo poľnohospodárske odlesňo-vanie. V jaskynných sedimentoch sa vlhká, pre obývanie nepriaznivá klíma atlantiku prejavila tvorbou sintra. Toto obdobie bolo charakterizova-né vývojom neskoro- až stredoneolitických kultúr a nehomogénnou klímou (Velichko 1989).

Od 8000 (8900 cal. BP) rokov začali mať lesné porasty uzavretý charakter, ale s hojnejšou prítom-nosťou ihličnanov ako v súčasnej východnej Európe. Na základe vegetačných a jazerných dokladov mô-žeme usudzovať, že počas tohto obdobia domino-vali daždivejšie podmienky vo väčšine centrálnej a južnej Európy v porovnaní s dneškom (Harrison/Yu/Tarasov 1996).

23

2 V ÝVOJ FAUNY V OBDOBÍ KVARTÉRU NA SLOVENSKU

2.1 VPLYV KLIMATICKÝCH ZMIEN NA VÝVOJ FAUNY

Pleistocén je obdobie, v ktorom dochádza k poslednému formovaniu dnešného rastlinstva a živočíšstva. Je to obdobie silných, periodicky sa opakujúcich a časovo pomerne krátkych klimatic-kých zmien. Znamená to, že selekcia nemala čas pôsobiť dlhšiu dobu v rovnakých podmienkach (Musil 1980).

Klimatické oscilácie v priebehu kvartéru vyvo-lávali zmeny v rastlinnom pokryve a tým aj zmeny faunistické. Na tieto zmeny taktiež reagovali ľudské spoločnosti. Tieto zmeny, i keď nie sú vždy rovna-kej intenzity a prechádzajú navzájom medzi sebou pomerne pozvoľna, sú také veľké, že ich vplyvom dochádzalo i k pozvoľnému striedaniu celých faunistických spoločenstiev. Druhy prispôsobené extrémnemu podnebiu, či už teplému alebo stu-denému, rovnako však i vlhkému alebo suchému, ustupujú alebo nanovo prichádzajú. Len určitá časť zvierat indiferentných alebo tých, ktoré sa môžu zmenám klímy prispôsobiť, zostáva. Tieto postupné zmeny sú zjavné nielen na mäkkých tkanivách, ale tiež aj na kostiach a zuboch. Sú však známe i druhy, kde ku zmenám nedochádza skoro vôbec a ktoré sa už od začiatku pleistocénu nijako podstatne nezmenili (Musil 1963).

Existujú skupiny cicavcov, ktoré prechádzajú daným časovým úsekom v podstate bezo zmeny, areál ich rozšírenia je stále zhruba rovnaký a rovna-ko i hustota populácií. Dynamickosť ich existencie neberie skoro ohľad na klimatické oscilácie a zmeny prostredia. Do tejto skupiny patria napríklad čeľade diviakovité (Suidae), jeleňovité (Cervidae), bobrovité (Castoridae) alebo psovité (Canidae).

U ďalšej skupiny cicavcov je zjavné neustále zmenšovanie areálu ich rozšírenia a pokles hustoty populácií (Musil 1980). Do tejto skupiny patria na-príklad čeľade hrochovité (Hippopotamidae), dikobra-zovité (Hystricidae), žirafovité (Giraffidae), tapírovité (Tapiridae), koňovité (Equidae), ťavovité (Camelidae), hyenovité (Hyaenidae), turovité (Bovidae), nosorož-covité (Rhinocerotidae) a chobotnatce (Proboscidea).

Zmeny faunistických spoločenstiev existovali aj bez prítomnosti človeka a boli vyvolávané množ-stvom najrôznejších faktorov chemickej, fyzikálnej a biologickej povahy. Tieto faktory existujú aj dnes. Pôsobenie človeka ich len zvýrazňuje či už v klad-nom, alebo v zápornom zmysle.

Väčšina vtedajších druhov pleistocénnych cicav-cov nebola adaptovaná ani tak na teplé alebo stude-né podnebie, ako skôr na kontinentálne a humídne, sú teda skôr eurytermné.

Klimatických oscilácií v období kvartéru bolo mnoho a boli rôznej intenzity. Z hľadiska zlože-nia spoločenstiev sa však ukazuje miestna klíma dôležitejšia. Pretože jednotlivé oblasti Európy sa v časovo rovnakej dobe veľmi odlišovali, a to nielen v poludníkovom smere, ale tiež v rovnobežkovom, kde by sa to neočakávalo.

Pre existenciu spoločenstiev v určitej oblasti bol rastlinný pokryv omnoho dôležitejší, ako priemer-ná ročná teplota, teda v podstate dôsledok arídnej alebo humídnej klímy. Teplotné rozdiely neboli hlavným faktorom rozšírenia väčšiny druhov.

Posledný glaciál sa vyznačuje druhovo omnoho bohatším spoločenstvom ako holocén, kedy došlo k rozsiahlej redukcii. Zníženie druhovej diverzity nemá na svedomí človek. Vyššia druhová diverzita v období posledného glaciálu bola spôsobená pre-dovšetkým existenciou zmiešaných spoločenstiev a spoločenstiev prechodných, a to vo veľkom geo-grafickom rozsahu skoro celej Európy (Musil 1988b).

Premena treťohornej fauny stavovcov na kvar-térnu prebiehala v dlhšom časovom úseku a na eurázijskom kontinente sa nezavŕšila v rovnakom období. Premena mala za následok vyhynutie typic-kých zástupcov tzv. hipariónovej fauny (Hipparion, Mastodondidae, Deinotheriidae, Machairodontinae a iné) a objavenie sa nových typických štvrtohorných druhov čeľade slonovitých (Elephantidae), koňovi-tých (Equidae), jeleňovitých (Cervidae), turovitých (Bovidae) a iných (Schmidt/Randík 1972).

2.1.1 Fauna a charakter prostredia

Studené životné prostredie

Toto prostredie bolo späté s tundrou, ktorá predstavovala jednak bezlesný ráz krajiny so za-mokrenými plochami podmienenými vznikom permafrostu (večne zamrznutej pôdy), jednak riedky stromový ráz (lesotundra) krajiny na južnej hranici bezlesnej tundry (Schmidt/Randík 1972). K ve-dúcim druhom studenej tundrovej a lesotundrovej formácie patril mamut (Mammuthus primigenius), nosorožec srstnatý (Coelodonta antiquitatis), sob (Rangifer tarandus) a líška polárna (Vulpes lagopus). Toto prostredie dopĺňala ďalšia zver lesotundry


a tundry, ako aj alpínske druhy, napríklad lumíci (Lemmus lemmus, Lemmus obensis, Dicrostonyx torqua-tus), hraboš snežný (Microtus nivalis), kozorožec vrchovský alpský (Capra ibex ibex), snehula (Lagopus mutus) a krkavec (Corvus corax).

Teplejšie a vlhšie prostredie

Pre teplejšie a vlhšie obdobia starého, stredného a vrchného pleistocénu boli charakteristické lesy. Mali ráz ihličnatých drevín, ku ktorým sa družili aj listnaté stromy. Pozdĺž riek sa tiahli pásy listnatých lesov a krovín. Zloženie fauny bolo bohaté a pestré. Stavovce reprezentovali napríklad los (Alces alces), medveď jaskynný (Ursus spelaeus), rosomák (Gulo gulo), vevericovité (Sciuridae), lasicovité (Mustelidae) a iné.

Teplé životné prostredie medziľadových dôb zahŕňalo typickú faunu teplomilných a vlhkomil-ných druhov (Schmidt/Randík 1972). K takým patril hrdziak (Clethrionomys), hraboš (Microtus), hrabáč (Pitymys), netopier (Myotis), ryšavka (Apodemus), chobotnatce (Paleoloxodon antiquus), nosorožec (Dicerorhinus kirchbergensis), srnec (Capreolus capreolus), daniel (Dama dama) a diviak (Sus scrofa).

Indiferentné druhy

Okrem typických druhov studenej a teplej fauny poznáme indiferentnú zver, zotrvávajúcu na našom území za každých podnebných podmienok. Patrí sem napríklad medveď jaskynný (Ursus spelaeus), hyena jaskynná (Crocuta spelaea). Od podnebia nezávisel asi lev (Panthera), rys (Lynx), vlk (Canis), niektoré z čeľade koňovitých (Equidae), turovitých (Bovidae) alebo jeleňovitých (Cervidae), ani viaceré druhy drobných cicavcov a mäkkýšov. Mnohé z nich predstavovali rozsiahlu oblasť rozšírenia (napr. medveď jaskynný) nielen v miestnom, ale aj vo svetovom meradle (Schmidt/Randík 1972).

2.1.2 Interakcie človeka a fauny

Interakcie medzi „včasnými ľuďmi“ (Homo habilis až Homo sapiens) a faunou mali viacero podôb. Jednak ekonomickú a spoločenskú/ideologickú. V rámci ekonomickej sféry mohli ľudia vystupovať ako predátori, korisť alebo konkurenti miestnych karnivorných populácií, v záujme získania zdrojov zvierat ako potravy alebo získania úkrytu. V rámci ľudského myslenia zvieratá vystupovali tiež v otáz-kach viery (Boyle 2007).

Potrava a živobytie

Predholocénne ľudské populácie záviseli na prí-rodných zdrojoch. Zaoberali sa lovom, mrchožrút-

stvom, rybolovom a zbieraním plodov. Izotopové analýzy jednoznačne potvrdzujú, že neandertálci boli špecializovaní mäsožravci, konzumujúci také značné množstvá mäsa v potrave (porovnateľné alebo dokonca presahujúce dnešné karnivory, akými sú napríklad vlky), že je extrémne nepravdepodobné, aby ho získavali len prostredníctvom mrchožrútstva. Vo väčšine prípadov však boli paleolitickí hominidi tzv. „zviazaní“ lovci. Pretože ich ekonomické/potra-vové vzťahy so zvieratami boli uzatvorené a zvyčajne jednosmerné (Bocherens et al. 1991).

2.1.3 Stavovce

Nálezy stavovcov vrchného pleistocénu pochá-dzajú prevažne z kultúrnych vrstiev a na rozdiel od ulitníkov nepredstavujú celé spoločenstvo daného ekosystému. Avšak aj z takéhoto nekompletného spoločenstva je možné vyvodiť dôležité závery (Musil 2000).

V dôsledku rozsiahlych zmien ekologických zón bolo rozmedzie faunistických komplexov podrobené rapídnym zmenám. Komplex holocénnej fauny pre-konal značné teritoriálne expanzie, napríklad zubor (Bison sp.), prasa divoké (Sus scrofa), jeleň lesný (Cervus elaphus), medveď hnedý (Ursus arctos), kôň (Equus sp.), srnec lesný (Capreolus capreolus), los mokraďový (Alces alces), líška hrdzavá (Vulpes vulpes), bobor európsky (Castor fiber). Lesná fauna, veľmi podobná v rámci celej Európy, sa líšila len v percentuálnom zastúpení, napríklad los mokraďový bol hojnejší vo východnej Európe, prasa divoké v západnej Európe a jeleň lesný v strednej Európe (Gutherie 1990).

V priebehu atlantického klimatického optima sa utvárala dnešná fauna a flóra celého územia sever-nej polovice Európy. Do odľadneného územia sa šírila zo stanovíšť na juhu, juhozápade a juhovýcho-de. Posun prebiehal pomerne rýchlo a prekonával najrôznejšie prekážky (Ložek 2001). Druhy otvorenej krajiny ustupovali (Horáček et al. 2002).

2.1.4 Cicavce

Vyhynutie cicavčích druhov v priebehu kvartéru sa mohlo udiať tromi spôsobmi:1. Vyhynutie s nahradením: druh A je ekologicky

nahradený iným druhom (B), napríklad Cervalces bol nahradený druhom Alces zo Starého sveta.

2. Vyhynutie bez nahradenia: areál rozsahu druhu sa zmenšuje, do tejto kategórie spadá najviac druhov – chobotnatce (Proboscidea), leňochy (Bradypus...).

3. Vyhynutie rýchlou evolúciou druhu, napríklad zmena druhu zubrov Bison antiquus na Bison bison (Gutherie 1990).

2 VÝVOJ FAUNY V OBDOBÍ KVARTÉRU NA SLOVENSKU 25

Komplex neskorej pleistocénnej a holocénnej fauny tvorili: – cicavce veľkej mamutej fauny – mamut srstnatý

(Mammuthus primigenius), nosorožec srstnatý (Coelodonta antiquitatis), medveď jaskynný (Ursus spelaeus), jeleň obrovský (Megaloceros giganteus), lev jaskynný (Panthera spelaea), hyena jaskynná (Crocuta spelaea);

– cicavce, ktoré vyhynuli v Európe na konci pleisto cénu – zubor (Bison sp.), pižmoň severský (Ovibos moschatus), medveď jaskynný (Ursus spelaeus), hyena (Crocuta crocuta), nosorožec srstnatý (Coelodonta antiquitatis), lev jaskynný (Panthera spelaea);

– v podstate vyhynuté zvieratá, ktoré prežili len v určitých častiach Európy – somár (Equus hydruntinus) v mediteránnej oblasti;

– veľké cicavce, ktoré stále obývajú Európu, typické druhy tundry – sob polárny (Rangifer tarandus); lesov – vlk dravý (Canis lupus), líška hrdzavá (Vulpes vulpes), medveď hnedý (Ursus arctos), prasa divoké (Sus scrofa), rys ostrovid (Lynx lynx), jeleň lesný (Cervus elaphus), los mokraďový (Alces alces), zubor lesný (Bison bonasus), srnec lesný (Capreolus capreolus); stepi – sajga tatárska (Saiga tatarica), kôň (Equus sp.) a vysokých hôr – kozorožec alp-ský (Capra ibex), kamzík vrchovský (Rupicapra rupicapra);

– mikrofauna cicavcov a cicavce obývajúce oblasti tundry – lumík veľký (Dicrostonix torquatus), lumík nórsky (Lemmus lemmus), rosomák sever-ský (Gulo gulo), zajac belák (Lepus timidus), líška polárna (Alopex lagopus); oblasti stepné – syseľ pasienkový (Citellus citellus), chrček poľný (Cricetus cricetus), pískavka stepná (Ochotona pusilla), syseľ (Spermophilus sp.); lesy mierneho pásma, lúky, vodné plochy – medveď hnedý (Ursus arctos), rys ostrovid (Lynx lynx), kuna lesná (Martes martes), kuna skalná (Martes foina), vydra riečna (Lutra lutra), vlk dravý (Canis lupus), líška hrdzavá (Vulpes vulpes), bobor európsky (Castor fiber), prasa divoké (Sus scrofa), jeleň lesný (Cervus elaphus), srnec lesný (Capreolus capreolus), tur divý (Bos primigenius), daniel škvrnitý (Dama dama), plch obyčajný (Glis glis), mačka divá (Felis silvestris), lev (Panthera leo), králik divý (Oryctolagus cuniculus), veverica stromová (Sciurus vulgaris) a ďalšie (Musil 1985; Stuart/Lister 2007).

2.1.5 Malakofauna

Zmeny fauny mäkkýšov v rôznych kvartérnych obdobiach nie sú závislé výhradne na podnebí, ale i na zmenách vlastného podkladu jednotlivých stanovíšť, t. j. na ich morfologicko-edafickom

vývoji. Pôsobí tu mnoho rôznych ekologických činiteľov. Sukcesie ulitníkov sa vyvíjajú paralelne s klimaticky vyvolanými sukcesiami fauny (Mania 1995a). Nástup novej ľadovej doby vždy prebiehal v postupných vlnách, takže väčšina organizmov mala čas sa stiahnuť do území, kde mohla glaciál prežiť (Ložek 2001).

2.2 VÝVOJ FAUNY V OBDOBÍ STREDNÉHO PLEISTOCÉNU

AŽ HOLOCÉNU

2.2.1 Risský (saalský) glaciál

Faunistické spoločenstvo predposledného gla-ciálu v sebe zahŕňa prvky fauny výrazne chladno-milné, indikujúce prostredie studených stepí – cha-rakterizujúce obdobia štadiálov. Ale i prvky teplo-milnejšie, charakterizujúce obdobia interštadiálne. Výskumy stredoeurópskej fauny dokumentujú, že dokonca aj počas najchladnejších období boli malé a veľké cicavce typické pre lesné prostredie alebo charakteristické pre hustú vegetáciu, prítomné v niektorých oblastiach (van Asperen/Stefaniak 2011; Stefaniak/Marciszak 2009; Valoch 2002).

Spodný riss (OIS 10, 8): faunistické spoločenstvá tohto obdobia charakterizujú prostredie ako chlad-né až mierne, s otvorenou stepnou krajinou – krt (Talpa sp.), zajac (Lepus sp.), líška polárna (Alopex lagopus), lev jaskynný (Panthera spelaea), mamut srstnatý (Mammuthus primigenius), kôň (Equus sp.), nosorožec srstnatý (Coelodonta antiquitatis), sob po-lárny (Rangifer tarandus), jeleň obrovský (Megaloceros giganteus), zubor (Bison priscus). Niektoré druhy, ako napríklad diviak (Sus scrofa), indikujú prítomnosť miestnych oblastí s výskytom lesíkov (napr. Cyrek et al. 2009).

Spodný riss (OIS 9): je príznačný miernou klímou (Schreve/Bridgland 2002). Typickú faunu tohto ob-dobia (Anzidei/Cerilli 2001) predstavuje – slon lesný (Palaeoloxodon antiquus), tur divý (Bos primigenius), jeleň lesný (Cervus elaphus) a kôň (Equus sp.).

Vnútrosálske mierne obdobie (OIS 7): faunistické spoločenstvá dokumentujú v tom období miernu klímu kontinentálneho charakteru (Mania/Mania 2008; Schreve/Bridgland 2002). Prírodné prostredie malo ráz lesostepných oblastí. Podnebie bolo veľmi dynamické, s viacerými klimatickými optimami a rozmanitou škálou prostredí v rámci jednotlivých teplých epizód (Mirosław-Grabowska 2002).

Vrchný riss (OIS 6): pre toto obdobie je typické otvorené prostredie so stepným ekosystémom (Valoch 2002).

Charakteristickú faunu risského (saalského) glaciá-lu (van Asperen 2004; Musil 1988a; 1990; 2010b;


Voormolen 2008) zastupujú druhy, ako je ondatra (Arvicola terrestris cantiana), hraboš stepný (Microtus gregalis), pestruška stepná (Lagurus lagurus), hraboš poľný (Microtus arvalis), pískavka (Ochotona sp.), hryzec vodný (Arvicola terrestris), ryšavka (Apodemus sp.), lumík (Dicrostonyx torquatus), hraboš stepný (Microtus gregalis), hranostaj čiernochvostý (Mustela erminea), lasica obyčajná (Mustela nivalis), nosorožec (Rhinoceros sp., Coelodonta antiquitatis, Stephanorhinus kirchbergensis, Stephanorhinus hemitoechus), mamut (Mammuthus primigenius), kôň (Equus sp., Equus mosbachensis), medveď (Ursus sp., Ursus spelaeus), diviak lesný (Sus scrofa), tur divý (Bos primigenius), zubor (Bison priscus), líška hrdzavá (Vulpes vulpes), líška (Alopex sp.), vlk dravý (Canis lupus), srnec lesný (Capreolus capreolus), jeleň lesný (Cervus elaphus).

2.2.2 Riss-würmský (eemský) interglaciál

Faunistická asociácia tohto obdobia je výrazne teplomilná. Je zastúpená prevažne druhmi žijúcimi v lese (Musil 1963). Zalesnené prostredia sa miesta-mi striedali s otvorenými priestranstvami.

V období riss-würmského (eemského) intergla-ciálu rozlišujeme nasledovné krajinné typy: – hydromorfná lesná krajina na poriečnych nivách

v nížinách s močiarnymi pôdami na riečno-mo-čiarnych sedimentoch;

– lesná krajina s tvrdým lužným lesom na riečnych terasových stupňoch a znížených častiach pahor-katín, s hnedozemami a oglejenými pôdami;

– lesostepná krajina na riečnych terasových stup-ňoch pahorkatín a na úpätiach nižších pohorí s hnedozemami;

– lesná krajina s listnatým lesom v kotlinách, na svahoch stredne vysokých pohorí s hnedozema-mi a ilimerizovanými pôdami;

– lesná krajina so zmiešanými lesmi v stredne vysokých pohoriach s hnedými pôdami a „terra fusca“;

– lesná krajina s ihličnatými lesmi v stredohor-ských a vysokohorských polohách s hnedými a podzolovými pôdami;

– vysokohorské lúky s primitívnymi pôdami (Kernátsová 1991).

Charakteristickú faunu tohto obdobia tvorili: lesný slon (Paleoloxodon antiquus), nosorožec (Dicerorhinus kirchbergensis, Stephanorhinus hemitoechus), kone (Equus sp. alebo Equus taubachensis), somár (Equus hydruntinus), diviak (Sus scrofa), daniel (Dama dama), srnec (Capreolus capreolus), los (Alces alces), jeleň (Cervus elaphus), tur divý (Bos primigenius),

vlk (Canis lupus), rosomák (Gulo gulo), kuna sobol (Martes zibellina), medveď hnedý (Ursus arctos sp.), chrček poľný (Cricetus cricetus), vzácne sa vysky-toval i hroch (Hippopotamus amphibius major) – je to druh viazaný na humídne prostredie (Butzer 1974; Kolfschoten 2000).

2.2.3 Würmský glaciál

Prvý würmský interštadiál – pred cca 33 000 rokmi BP („W1 – 2“)

Toto obdobie sa faunisticky odlišuje od pred-chádzajúceho i nasledujúceho obdobia. Popri faune vyslovene stepnej sa tu nachádzajú druhy prispôsobené na život v lesoch. Nejde o zvieratá prispôsobené arktickej chladnej klíme, ako je tomu v období na konci würmského glaciálu. V ďalšom období nastáva už podstatná zmena v zložení fauny. Od posledného (eemského) interglaciálu sa odlišuje iným zastúpením druhov, prítomnosťou typického jaskynného medveďa (Ursus spelaeus), prítomnosťou koní väčších rozmerov, patriacich skupine Equus mosbachensis a menšieho koňa Equus germanicus. Skupina koní väčšieho vzrastu sa objavuje napo-sledy v tomto interštadiáli a do ďalšej časti würmu už nepokračuje (Musil 1963).

Pre toto obdobie je typická „stepno-tundrová“ fauna (Butzer 1974) ako sob (Rangifer tarandus), pižmoň (Ovibos moschatus), mamut srstnatý (Mammuthus primigenius), nosorožec srstnatý (Coelodonta antiquitatis), zubor (Bison priscus), los obrovský (Megaceros gegantheus) zajace (Lepus timidus, Lepus arcticus), lumík (Lemmus lemmus), líška polárna (Alopex lagopus). Ďalej pre toto obdobie boli typické formy alpínske: kozorožec (Capra ibex), kamzík (Rupicapra rupicapra), svišť (Marmota marmota, Marmota bobak) a hraboš (Microtus nivalis), sajga (Saiga tatarica), líška korzak (Vulpes corsac), tchor (Putorius putorius), syseľ (Citellus citellus).

Charakteristická jaskynná fauna Európy (Butzer 1974) zahŕňala druhy ako hyena jaskynná (Crocuta spelaea), lev jaskynný (Panthera spelaea) alebo medveď jaskynný (Ursus spelaeus).

Fauna a prírodné prostredie v období od 31 000 až 25 000 rokov BP (35 038 – 29 988 cal. rokov BP)

Pre obdobie približne od 31 000 do 25 000 rokov BP boli počas interštadiálu pavlov na území Slo-venska druhy typické pre oblasti mierneho pásma, lúky a vodné plochy a počas chladných štadiál-nych výkyvov dominovala fauna tajgy, stepi a tiež tundry – lumík (Dicrostonyx sp.), lumík (Lemmus lemmus), zajac belák (Lepus timidus), rosomák (Gulo gulo), bobor európsky (Castor fiber), svišť vrchovský (Marmota marmota), lev (Panthera leo), vlk dravý


(Canis lupus), líška polárna (Alopex lagopus), srnec lesný (Capreolus capreolus), líška hrdzavá (Vulpes vulpes), medveď hnedý (Ursus arctos), tur divý (Bos primigenius), kôň (Equus sp.), zubor (Bison priscus), pižmoň severský (Ovibos moschatus), sob polárny (Rangifer tarandus), mamut srstnatý (Mammuthus primigenius), nosorožec srstnatý (Coelodonta antiqui-tatis), los mokraďový (Alces alces), jeleň obrovský (Megaloceros giganteus).

Na základe paleontologických výskumov je zrejmé, že v období od 27 000 do 25 000 rokov BP v oblasti Slovenska dominovali – krt obyčajný (Talpa europaea), pískavka stepná (Ochotona pusilla), lumík (Lemmus lemmus), hraboš podzemný (Pitymys subterraneus), hraboš stepný (Microtus gregalis), hraboš snežný (Microtus nivalis), hryzec vodný (Arvicola terrestris), zajac poľný (Lepus europeaus), zajac belák (Lepus timidus), lumík (Dicrostonyx torquatus), pestruška stepná (Lagurus lagurus), bobor európsky (Castor fiber), mačka divá (Felis silvestris), lev (Panthera sp.), hyena jaskynná (Crocuta spelaea), rys ostrovid (Lynx lynx), vlk dravý (Canis lupus), líška hrdzavá (Vulpes vulpes), líška polárna (Alopex lagopus), rosomák severský (Gulo gulo), jazvec lesný (Meles meles), medveď hnedý (Ursus arctos), medveď jaskynný (Ursus spelaeus), mamut srstnatý (Mammuthus primigenius), nosorožec srst-natý (Coelodonta antiquitatis), kôň (Equus sp.), jeleň lesný (Cervus elaphus), los mokraďový (Alces alces), jeleň obrovský (Megaloceros giganteus), srnec lesný (Capreolus capreolus), sob polárny (Rangifer tarandus), tur divý (Bos primigenius), zubor (Bison priscus), pižmoň severský (Ovibos moschatus), kozorožec alpský (Capra ibex).

Fauna a prírodné prostredie v období od 25 000 do 15 000 rokov BP (29 988 – 18 252 cal. rokov BP)

Pre obdobie od 25 000 do 19 000 rokov BP (29 988 – 22 866 cal. rokov BP) boli pre oblasť Slo-venska v období interštadiálu typické druhy tajgy a lesov strednej Európy (Holec/Kernátsová 1997; Musil 1959; 1985; 1997b; 2000; 2002b; 2003a; Svoboda et al. 2002). V teplejších obdobiach to bol napríklad bo-bor európsky (Castor fiber), rys ostrovid (Lynx lynx), líška hrdzavá (Vulpes vulpes), medveď hnedý (Ursus arctos). V chladnejších výkyvoch prevládali druhy typické pre tajgu, step a tundru – zajac belák (Lepus timidus), lev jaskynný (Panthera spelaea), vlk dravý (Canis lupus), líška polárna (Alopex lagopus), rosomák severský (Gulo gulo), mamut srstnatý (Mammuthus primigenius), sob polárny (Rangifer tarandus), kôň (Equus sp.), nosorožec srstnatý (Coelodonta antiquitatis), tur/zubor (Bos/Bison).

Treba však uviesť, že ide predovšetkým o lovnú zver paleolitických lovcov alebo o vývržky sovy, ktorá bola v určitom ohľade selektívna a preto

nemusí zobrazovať skutočnú druhovú diverzitu fauny.

Ako vyplýva z paleoklimatických, sedimento-logických, paleontologických či archeologických výskumov, klíma v období posledného glaciálu nebola nikdy dlhšiu dobu stabilná, čo sa, samo-zrejme, odrážalo v diverzite spoločenstiev rastlín a fauny.

Prírodné prostredie nebolo v priebehu času, v ob-dobí od 25 000 do 15 000 rokov BP, tak v nížinách, ako aj v stredohorských oblastiach, kotlinách a hor-ských oblastiach nemenné, ale menilo sa v závis-losti na striedaní sa suchých a chladných stepných a relatívne teplejších a vlhkejších tundrových fáz. Spoločenstvá rastlín a fauny veľmi citlivo reagovali na meniace sa klimatické podmienky. Niektoré ob-lasti, napríklad Slovenský kras, slúžili ako refúgium pre druhy a dokonca pre celé biocenózy (Sabol 2001).

Na základe výskumu malakofauny sa klimatic-ké podmienky vo Viedenskej panve, Podunajskej a Východoslovenskej nížine vyvíjali veľmi podob-ným spôsobom a prostredie malo charakter stepi s ostrovkami parkovej tajgy.

Krajina mala na základe palynologických vý-skumov ráz prírodnej mozaiky, kde v chránených polohách panovali miernejšie a priaznivejšie klima-tické pomery a vyskytovali sa aj náročnejšie druhy rastlín. Ďalej od vodných tokov krajina nadobúdala charakter stepný, podobne ako to dosvedčujú mala-kologické nálezy. V priebehu celého pleniglaciálu sa vyskytovali rastlinné spoločenstvá od lesotundry až po typickú tajgu.

V tom čase sa od Španielska a Anglicka až po Aljašku rozprestierala tzv. „mamutia step“, ktorá zasahovala aj na územie Slovenska. V nej domino-vala „mamutia fauna“, predovšetkým veľké pasúce sa zvieratá – mamut srstnatý (Mamuthus primigenius), zubor (Bison sp.), kôň (Equus sp.) a suché, nízke stepné rastlinstvo (Gutherie 1982). Otázkou zostáva, ako je možné, že niektoré druhy s odlišnými ekolo-gickými požiadavkami sa vyskytovali spolu. Bolo to možné preto, lebo mamutia step bola komple-xom mozaikovitých prostredí. Analógia takéhoto prostredia sa vyskytuje v dnešnej Afrike. Hoci sa na afrických savanách nachádza diverzifikovaná komunita veľkých bylinožravcov, existujú tu oblas-ti, ako sú stepi a uzatvorené lesy, ktoré podporujú život menej diverzifikovanejšiemu spoločenstvu veľkých cicavcov.

Regióny so stratigraficky klasifikovanou faunou z tohto obdobia, sú relatívne skromné. Nálezy však indikujú predovšetkým tundrové, stepné a tajgové prostredie – zajac belák (Lepus timidus), rosomák severský (Gulo gulo), mamut srstnatý (Mammuthus primigenius), kôň (Equus sp.), sob polárny (Rangifer tarandus), ojedinele jeleň lesný (Cervus elaphus).


Fauna a prírodné prostredie v období od15 000 – 10 000 rokov BP (18 252 – 11 482 cal. rokov BP)

Neskorý glaciál bol tvorený početnými klima-tickými osciláciami, čo sa odrazilo aj na charaktere fauny cicavcov. Počas chladných výkyvov (starší, stredný a mladší dryas) dominovali stepné druhy. V obdobiach interštadiálnych (bølling a allerød) prevládali druhy teplomilnejšie, obývajúce lesné a lúčne prostredia. Na mnohých miestach vznikali jazierka a bažiny, čo sa odrazilo aj na rastúcom počte vlhkomilných zvierat. Jaskynné priestory poskytovali výhodné podmienky nielen pre život magdalénienskych ľudí, ale aj fauny (predovšet-kým netopierov). Na základe paleontologických výskumov môžeme konštatovať, že spoločenstvá tohto obdobia boli v podstate bohatšie ako tie po-čas holocénu. K typickým druhom cicavcov patril netopier čierny (Barbastella barbastellus), netopier pobrežný (Myotis dasycneme), netopier veľký (Myotis myotis), netopier fúzatý (Myotis mystacinus), netopier veľkouchý (Myotis bechsteini), raniak hrdzavý (Nyctalus noctula), podkovár malý (Rhinolophus hipposideros), netopier hvízdavý (Pipistrellus pipistrellus), jež tmavý (Erinaceus europaeus), krt podzemný (Talpa europaea), piskor horský (Sorex alpinus), piskor malý (Sorex minutus), piskor obyčajný (Sorex araneus), bie-lozubka bielobruchá (Crocidura leucodon), dulovnica vodná (Neomys fodiens), pískavka stepná (Ochotona pusilla), zajac belák (Lepus timidus), syseľ (Citellus sp.), lumíky (Lemmus lemmus, Dicrostonyx torquatus, Dicrostonyx gulielmi), pestruška stepná (Lagurus lagurus), myšovka vrchovská (Sicista betulina), ry-šavka (Apodemus sp.), veverička obyčajná (Sciurus vulgaris), bobor európsky (Castor fiber), plch sivý (Glis glis), plch lieskový (Muscardinus avellanarius), chrček poľný (Cricetus cricetus), hraboš podzemný (Pitymys subterraneus), hrdziak lesný (Clethrionomys glareolus), hryzec vodný (Arvicola terrestris), hraboš poľný (Microtus arvalis), hraboš močiarny (Microtus agrestis), hraboš stepný (Microtus gregalis), hraboš severský panónsky (Microtus oeconomus), hraboš snežný (Microtus nivalis), myš (Mus sp.), mačka divá (Felis silvestris), lev (Panthera leo), lev jaskynný (Panthera spelaea), hyena jaskynná (Hyena spelaea), rys ostrovid (Lynx lynx), vlk dravý (Canis lupus), líška hrdzavá (Vulpes vulpes), líška polárna (Alopex lagopus), rosomák severský (Gulo gulo), kuna skalná (Martes foina), kuna lesná (Martes martes), hranostaj obyčajný (Mustela eminea), jazvec lesný (Meles meles), medveď hnedý (Ursus arctos), mamut srstnatý (Mammuthus primigenius), nosorožec srstnatý (Coelodonta antiquitatis), kôň (Equus sp.), prasa divoké (Sus scrofa), jeleň lesný (Cervus elaphus), los mokraďový (Alces alces), srnec lesný (Capreolus capreolus), sob polárny (Rangifer tarandus), tur divý (Bos primigenius), zubor

lesný (Bison priscus), sajga tatárska (Saiga tatarica), kamzík vrchovský (Rupicapra rupicapra) a kozorožec horský (Capra ibex).

Klimatický vývoj v období neskorého glaciálu je veľmi dobre dokumentovaný na základe mala-kofauny z Viedenskej panvy a Podunajskej nížiny. Najprv prevládala chladná a suchšia klíma, potom sa klíma postupne zvlhčovala. V týchto oblastiach sa južné časti líšili od severných, ktoré nadobúda-li stepný charakter s ostrovkami parkovej tajgy. V období neskorého glaciálu malo tiež Slovenské rudohorie a Malé Karpaty na základe analýzy malakofauny podobný vývoj – faunový sled po-tvrdzuje špecifickú pozíciu panónskej oblasti pri formovaní súčasnej stredoeurópskej fauny. Dokladá raný nástup teplomilných prvkov i veľmi neskorý výskyt foriem glaciálnej fauny. Vývoj prírodného prostredia v tom období mal podobný priebeh aj v karpatských zníženinách. V období allerødu a mladšieho dryasu sa klíma otepľovala a začali sa objavovať aj náročnejšie prvky malakofauny. V krasových oblastiach však dochádzalo k zmenám fauny pomalšie a neskoršie, ako je to v oblasti nížin (Ábelová 2008; Horáček et al. 2002; Klíma 1959b; Musil 2000; 2002b; Svoboda/van der Plicht/Kuželka 2002; Valoch 1988).

2.2.4 Holocén (postglaciál)

Koncom vrchného pleistocénu a začiatkom ho-locénu (preboreálne obdobie) bolo podnebie na úze-mí Slovenska ešte stále chladné. Postupne sa však teplota zvyšovala (boreálne obdobie). Mnohé druhy vyhynuli, iné migrovali na sever a naopak, teplo-milné prenikali z juhu a východnej časti Eurázie. Lesy sa značne rozšírili. Mohutný rozvoj dosiahla aj holocénna fauna, ktorá sa svojím zložením už veľmi nelíšila od dnešnej. V súvislosti s človekom postupne zaznamenávame aj existenciu domácich zvierat (Schmidt 1972).

Začiatok holocénu vykazuje najprv podobné pomery ako teplejšie fázy neskorého glaciálu, avšak rýchly vzostup teploty a následné zvýšenie vlhkosti podmieňujú trvalú imigráciu klimaticky náročnejších druhov.

Obdobie prechodu neskorého glaciálu do ho-locénu sa vyznačovalo zmiešanou faunou, ktorá obsahovala prvky ešte glaciálne a tiež už teplomil-né – holocénne. Taktiež záležalo na oblasti, pretože krasové oblasti s hlbokými údoliami boli studené, ale ich vrchné časti boli teplejšie. Spoločenstvá sú charakterizované predovšetkým druhmi, ako je netopier veľkouchý (Myotis bechsteini), netopier riasnatý (Myotis gr. nattereri), netopier vodný (Myotis cf. Daubentoni), podkovár malý (Rhinolophus


hipposideros), netopier hvízdavý (Pipistrellus pipistrellus), netopier svetlý (Plecotus cf. auritus), jež tmavý (Erinaceus europaeus), krt podzemný (Talpa europaea), piskor malý (Sorex minutus), piskor obyčajný (Sorex araneus), bielozubka (Crocidura sp.), pískavka step-ná (Ochotona pusilla), zajac poľný (Lepus europeaus), syseľ (Citellus citellus), lumík (Dicrostonyx gulielmi), myšovka stepná (Sicista subtilis), ryšavka (Apodemus sp.), myška drobná (Micromys minutus), plch záhradný (Eliomys quercinus), veverička obyčajná (Sciurus vulgaris), plch sivý (Glis glis), plch lieskový (Muscardinus avellanarius), škrečok (Cricetus sp.), hra-boš podzemný (Pitymys subterraneus), hrdziak lesný (Clethrionomys glareolus), hryzec vodný (Arvicola terrestris), hraboš poľný (Microtus arvalis), hraboš močiarny (Microtus agrestis), hraboš stepný (Microtus gregalis), hraboš severský (Microtus eoconomus), hraboš snežný (Microtus nivalis), mačka (Felis sp.), líška hrdzavá (Vulpes vulpes), kuna skalná (Martes foina), tchor (Putorius), lasica obyčajná (Mustela nivalis), lasica malá (Mustela minuta), jazvec lesný (Meles meles), medveď (Ursus sp.).

S pribúdajúcou vlhkosťou a teplotou od začiatku holocénu začínalo pribúdať čoraz viac náročnejších druhov. Charakteristické pre toto obdobie boli: uchaňa čierna (Barbastella barbastellus), raniak hrdza-vý (Nyctalus noctula), netopier pestrý (Vespertilio murinus), krt obyčajný (Talpa europea), piskor malý (Sorex minutus), piskor obyčajný (Sorex araneus), bielozúbka bielobruchá (Crocidura leucodon), zajac (Lepus sp.), lumík (Lemmus sp., Dicrostonyx gulielmi), myšovka vrchovská (Sicista betulina), ryšavka (Apodemus sp.), myška drobná (Micromys minutus), plch lieskový (Muscardinus avellanarius), škrečok poľný (Cricetus cricetus), hrdziak lesný (Clethrionomys glareolus), hryzec vodný (Arvicola terrestris), hraboš močiarny

(Microtus arestis), hraboš stepný (Microtus gregalis), hraboš severský panónsky (Microtus oeconomus), hraboš podzemný (Pitymys subterraneus), vlk dravý (Canis lupus), líška hrdzavá (Vulpes vulpes), lasica (Mustela sp.), medveď hnedý (Ursus arctos), kôň domáci (Equus caballus), diviak lesný (Sus scrofa), jeleň lesný (Cervus elaphus), srnec lesný (Capreolus capreolus), tur divý (Bos primigenius), ovca (Ovis sp.) a koza (Capra sp.).

Z veľkých a stádových zvierat prežil do mezolitu len kôň (Equus sp.), tur divý (Bos primigenius), zubor lesný (Bison bonasus) a diviak lesný (Sus scrofa). Ešte koncom boreálu však prežívali niektoré hlodavce typické pre glaciálne obdobie, rovnako ako nie-ktoré chladnomilné druhy stepných mäkkýšov. K nim však pristupujú lesné druhy. Bohaté zrážky prospievali vlhkomilným zvieratám, ako bol bobor európsky (Castor fiber). O prírodnú rovnováhu sa starali šelmy, hlavne mačka divá (Felis sylvestris), líška hrdzavá (Vulpes vulpes), vlk dravý (Canis lupus) alebo medveď hnedý (Ursus arctos). Ich častú korisť predstavovali druhy ako zajac poľný (Lepus europeaus) a rôzne drobné hlodavce.

Faunistické spoločenstvá nížinných oblastí (Vie-denskej panvy, Podunajskej a Východoslovenskej nížiny) mali v tom období charakter recentných druhov. Podobné klimatické pomery panovali v krasových oblastiach Slovenského rudohoria a vonkajších Západných Karpát. Malakofauna sa vyznačovala vysokou diverzitou, pretože obsaho-vala tak prvky interglaciálne, ako aj reliktné formy glaciálne. Vývoj prírodného prostredia bol v oblasti Malých Karpát, Viedenskej panvy a Podunajskej nížiny na základe ulitníkov v období holocénu rovnaký (Holec 1989; Kernátsová 1994; 2001; Prošek 1959; Valoch 1989).

30

3 PLEISTOCÉNNE ANTROPOLOGICKÉ NÁLEZY Z ÚZEMIA SLOVENSKA

A l e n a Š e f č á k o v á

Biologický vývoj človeka si nemožno predsta-vovať ako jednoduché nasledovanie jeho rôznych vývojových stupňov. Evolučný proces hominidov vlastne predstavuje sériu adaptívnych radiácií, a tak v rôznych časových obdobiach žilo súčasne aj viacero rodov alebo druhov človeka (Foley 2002).

Podľa súčasných paleoantropologických nálezov sa evolúcia Homo sapiens sapiens javí skôr ako indi-viduálna udalosť než gradujúci proces (Klein 1999). V priebehu minulých päť miliónov rokov sa často objavovali nové druhy hominidov, navzájom si kon-kurovali, koexistovali, kolonizovali nové prostredia a prežívali alebo zanikali. Zatiaľ nie je isté, ako toto všetko prebiehalo. Je však evidentné, že náš druh nie je vrcholom evolučného stromu, ale skôr jednou z jeho mnohých bočných vetiev.

Prírodné podmienky na našom území tvoria veľmi dobré predpoklady pre zachovanie antropo-logických nálezov z rôznych období pleistocénu, predovšetkým však z jeho vrchnej časti (Vlček 1971; 1994; Jelínek/Orvanová 1999; Šefčáková 2007).

3.1 KDE SA VZAL HOMO SAPIENS SAPIENS?

Človek rozumný (Homo sapiens) je biosociálna bytosť, ktorá vznikla ako produkt dlhého biologic-kého a sociálneho vývoja – antroposociogenézy. Jeho korene možno hľadať asi pred 6 – 7 mil. rokov v okruhu afrických fosílnych druhov Sahelanthropus tchadensis, takmer 7 mil. rokov (Brunet et al. 2002), Orrorin tugenensis, 6 mil. rokov (Senut et al. 2001) a Ardipithecus ramidus kadabba, 5,8 – 5,2 mil. rokov (White/Suwa/Asfaw 1994; Haile-Selassie 2001; Suwa et al. 2009). Ich nálezy umožnili posunúť vývojo-vú líniu človeka do minulosti až na 7 mil. rokov a prekvapujúco odhalili, že išlo o hominidov pohy-bujúcich sa dvojnohou chôdzou, ktorí značnú časť dňa netrávili na savane, ale v korunách stromov v lesnom prostredí.

Podľa niektorých názorov bol vznik hominidov zapríčinený postupným ochladzovaním podnebia na africkom kontinente na konci miocénu (Conroy 2005; Stringer/Andrews 2005). Došlo k redukcii prale-

sov a k rozšíreniu redších lesov a savany, ku vzniku nových druhov živočíchov a k prežitiu najmä tých, ktorí sa dokázali lepšie prispôsobiť novému život-nému prostrediu. Súčasťou prispôsobenia mohol byť aj vznik dvojnohej chôdze.

Do blízkosti ľudských predchodcov patria naj-starší australopitekovia Ardipithecus ramidus kadab-ba a Ardipithecus ramidus ramidus (4,2 mil. rokov). Ardipitek je charakteristický zmesou ľudoopích a ľudských znakov. Z jeho okruhu pravdepodob-ne pochádzajú aj ďalšie druhy – Australopithecus anamensis, A. afarensis, ďalej o niečo mladší A. garhi a A. africanus, ktorých vek sa pohybuje zhruba od 4 – 2 mil. rokov (Tattersall 2000). Podľa niektorých názorov by mohol byť bezprostredným predchod-com rodu Homo druh A. sediba, vek 1,98 mil. rokov, objavený v roku 2010 v južnej Afrike v jaskynnom systéme Malapa (Berger et al. 2010). Na jeho vzácne dobre zachovaných pozostatkoch vidno kombináciu primitívnejších a pokročilejších znakov.

Ktorý druh rodu Homo by mal nadviazať na australopitekov, nie je celkom jasné. Jeho najstaršie fosílie sú príliš úlomkovité a u niektorých sa v sú-časnosti spochybňuje datovanie. Podľa morfomet-rických znakov jednotlivých nálezov majú mnohí vedci tendenciu preferovať taxonomicky existenciu viacerých druhov, iní sú presvedčení, že ide skôr o rôznorodosť (variabilitu) v rámci jedného druhu (Stringer 2002; Stringer/Andrews 2005).

Na základe fosílií z východnej a južnej Afriky, s vekom 2,5 – 1,8 mil. rokov, možno usúdiť, že okrem najstarších nálezov rodu Homo – H. habilis, H. rudolfensis a H. gautengensis sa k nim ešte pred 1,9 – 1,8 mil. rokov v oblasti kenskej východnej Turkany pripojil Homo ergaster (prvý hominid, ktorý mal v podstate modernú formu tela). Zdá sa, že tu súčasne žili mi-nimálne tri druhy hominidov, ktorí sa neformálne nazývajú habilini (Leakey et al. 2012). Habilini vo východnej a južnej Afrike obývali lokality v blíz-kosti vodných zdrojov súčasne s vymierajúcimi populáciami australopitov.

H. habilis, H. rudolfensis a H. gautengensis zrej-me neboli bezprostrednými predchodcami Homo sapiens, ale išlo skôr o slepé výhonky vývojového ro-dostromu. Podľa progresívnejších morfometrických

3 PLEISTOCÉNNE ANTROPOLOGICKÉ NÁLEZY Z ÚZEMIA SLOVENSKA 31

znakov by práve Homo ergaster (niektorí odborníci ho zaraďujú k H. habilis, iní k H. erectus) mohol byť fylogeneticky hraničným druhom medzi habilinmi a tzv. erektami (Antón 2003).

Podľa nálezov fosílií a podľa analýz DNA sa v súčasnosti všeobecne predpokladá, že naši pred-kovia pochádzajú z Afriky, kde boli najvhodnejšie podmienky pre ich vznik (Stringer 2003). Zdá sa, že zvyšné teritóriá osídlili vo viacerých časových vlnách (Templeton 2002), pričom sa nevylučuje, že sa niektoré populácie vrátili aj späť.

Prvá migrácia homininov (predstaviteľov rodu Homo) z Afriky nastala pravdepodobne vo for-me Homo ergaster asi pred 1,8 mil. rokov. Okolo milióna rokov majú fosílie Homo erectus na Jáve a v Číne. Možno jedným z prvých hominidov, ktorí opustili Afriku bol Homo georgicus z Dmanisi v Gruzínsku, predstavovaný súborom najstarších (1,8 mil. rokov) euroázijských fosílií (Lordkipanidze et al. 2005). Nálezy Homo antecessor v jaskyni Sima del Elefante v Sierra de Atapuerca pri Burgose v severnom Španielsku dokázali, že sa homini-di dostali do západnej Európy minimálne pred 1,1 mil. rokov. V Afrike sa našli pozostatky Homo heidelbergensis, datované na cca 600 000 rokov. Tento druh je viditeľný aj na lokalitách v Európe a možno v podobe Homo erectus aj v Číne, kde žil približne pred 500 000 – 200 000 rokmi. V podstate je možné, že všetci títo jedinci predstavujú jeden druh (Lordkipanidze et al. 2013).

Predpokladá sa, že druhá (zrejme väčšia) migrácia homininov – predchodcov neandertálcov z Afriky, prebehla pred 800 000 až 300 000 rokmi. V Európe vznikla z okruhu H. heidelbergensis skupina homi-ninov Homo neanderthalensis, ktorá žila asi pred 200 000 až 28 000 rokmi. Súčasne sa v Afrike celkom nezávisle objavil aj Homo sapiens. Keďže z Jávy, z Ngandongu, pochádzajú fosílie pravdepodobne Homo erectus, datované na 40 000 rokov, je zrejmé, že sa táto oblasť vyznačuje vlastnou pôvodnou evolúciou homininov, trvajúcou asi milión rokov. Homo erectus mohol vzniknúť v Afrike a odtiaľ sa rozšíril do Ázie a Európy. Iná teória predpokladá, že prví hominidi dosiahli Áziu, tam sa vyvinuli na Homo erectus, prešli do Európy a odtiaľ späť do Afriky (Stringer 2001).

Tretia veľká migrácia z Afriky, tzv. moderných ľudí (Homo sapiens sapiens), sa udiala asi pred 100 000 – 50 000 rokmi. Nemožno však vylúčiť, že menšie migrácie homininov z Afriky prebiehali ustavične z najrôznejších dôvodov. Zdá sa, že ľu-dia dnešného typu vznikli v Afrike najmenej pred 195 000 rokmi a ich pôvod možno odvodzovať od Homo heidelbergensis. Medzi najstaršie fosílie Homo sapiens patria dve lebky (Omo 1 a Omo 2) z údolia

rieky Omo v Etiópii, datované na 195 tisíc rokov. Ďalší nález (Homo sapiens idaltu), s datovaním na 160 000 až 154 000 rokov, pochádza z Afarskej prepadliny pri mieste Herto opäť z Etiópie (White et al. 2003). Medzi najznámejšie patria nálezy s vekom 120 000 – 80 000 rokov BP z izraelských lokalít Qaf zeh, kde sa našli kostrové pozostatky 21 jedincov, a z Mugharet es-Skhul, odkiaľ pochá-dza objav ôsmich mužov, dvoch žien, štyroch detí a 10 000 nástrojov moustérienskej kultúry. Ďalšie fosílie pochádzajú napríklad z Border Cave a Lan-gebaanskej lagúny z Juhoafrickej republiky. Mnoho zvyškov H. sapiens (H. sapiens fossilis) z Afriky, Ázie, Austrálie, Ameriky a Európy pochádza najmä spred 40 000 – 10 000 rokov BP.

V roku 1997 opísal madridský antropológ Juan Louis Arsuaga už spomínaný druh Homo antecessor (Arsuaga et al. 1997). Niektorí vedci predpokladajú, že Homo antecessor (človek predchodca), datovaný na 780 000 rokov BP, by mal byť prostredníctvom medzičlánku v podobe H. heidelbergensis – pred-chodcom neandertálca a podľa iných aj H. sapiens sapiens, ďalší odborníci predpokladajú, že ide vlastne o druh H. heidelbergensis. Pozostatky sa morfologicky odlišujú tak od habilinov, ako aj od erektov. Zuby pripomínajú H. ergaster. Našli sa tu tiež početné fosílie zvierat a 100 kamenných ná-strojov z vápenca, pieskovca, kremenca a z dvoch typov pazúrika, predstavujúce prechod medzi oldowanskou a acheléenskou kultúrou.

Homo erectus a Homo heidelbergensis patria do skupiny tzv. erektov. V súčasnosti do druhu H. heidelbergensis, ktorý sa objavil v Afrike pred 600 000 rokmi, zaraďujeme európskych a afrických predstaviteľov skupiny erektov spolu s európskymi predneandertálcami (pôvodne archaický H. sapiens). ázijské nálezy (s vekom 500 000 – 200 000 rokov) tvoria druh H. erectus.

Homo heidelbergensis (človek heidelberský) prav-depodobne vznikol z mladších predstaviteľov druhu H. ergaster a jeho predstavitelia žili asi pred 900 000 – 200 000 rokmi BP, pričom nemožno vylúčiť, že posledné populácie vymreli pomerne nedávno v čase existencie H. sapiens (Rightmire 1998).

Druh H. heidelbergensis (pôvodne pod rodovými menami Palaeanthropus a Protanthropus) opísal Otto Schetensack roku 1907 podľa sánky s takmer kom-pletným chrupom z pieskovne Mauer pri Heidelber-gu v Nemecku. Bola nájdená spolu s jednoduchými sekáčmi a kostenými nástrojmi pod usadeninami hrubými 24 m. Odlišuje sa aj od druhu H. ergaster a tiež od H. neanderthalensis. Jej vek sa odhaduje na 400 000 – 500 000 rokov BP.

Medzi významné nálezy H. heidelbergensis patria fosílie z lokalít Baringo (Keňa), Bodo d Ar, Bouri (Etiópia; Asfaw et al. 2002), Arago (Francúzsko),


Atapuerca (Španielsko), Bilzingsleben (Nemecko), Boxgrove (Veľká Británia), Vértesszöllös (Maďar-sko), Ngandong (Jáva), Yunxian (Čína).

Homo neanderthalensis, resp. Homo sapiens neanderthalensis (človek neandertálsky) by podľa starších analýz DNA nemal patriť priamo do našej vývojovej línie. Približne od roku 1997 sa zaraďoval do samo-statného druhu. Avšak v súčasnosti sa opäť zistilo, že okolo štyroch percent neandertálskej DNA sa v génoch súčasného človeka predsa len nachádza. Niektorí odborníci považujú neandertálca za prejav rôznorodosti nášho vlastného poddruhu.

Na pôvod H. sapiens existujú dva základné názory (Stringer 2001). Podľa jednej teórie (teória monocen-trizmu, hypotéza afrického pôvodu, „mitochondriál-nej Evy“, „Out of Africa“) človek rozumný vznikol na jednom mieste, odkiaľ sa rozšíril do celého sveta, pri-čom nahradil fylogeneticky staršie druhy rodu Homo. Je veľmi pravdepodobné, že sa s nimi biologicky zmiešal. Podľa druhej teórie (teória polycentrizmu, regionálnej kontinuity) sa človek rozumný vyvinul zo svojich homininných predchodcov v podstate na tých istých miestach, kde žije doteraz. Pravda je zrejme skôr kompromisom obidvoch teórií.

Pomocou analýzy DNA sa zistilo, že anatomicky moderní ľudia sa prvý raz objavili v Afrike asi pred 200 000 rokmi, ale ďalej sa spočiatku asi nešírili. K intenzívnejšiemu odchodu z Afriky došlo zrejme pred 80 000 až 50 000 rokmi a príslušníci tejto sku-piny boli predkami všetkých neafrických etník. Do Austrálie prišli prví moderní ľudia pred viac ako 50 000 až 60 000 rokmi.

Osídlenie Ázie prebiehalo pravdepodobne pred 40 000 rokmi severným smerom do strednej Ázie, súčasne na sever cez juhovýchodnú Áziu a Čínu, a malé skupiny sa dostali zo severnej Ázie až na americký kontinent. Moderní ľudia prišli na americ-ký kontinent minimálne pred 25 000 až 15 000 rok-mi pravdepodobne cez Sibír a Aljašku. Najnovšie analýzy DNA naznačujú, že predkami amerických populácií mohli byť dokonca Európania, teda nie obyvatelia východnej či juhovýchodnej Ázie. Pokiaľ ide o najstarších Američanov, v roku 2008 sa našli v Južnej Karolíne nástroje datované dokonca až na 50 000 rokov.

Prví moderní ľudia sa objavili v Európe pred 50 000 až 40 000 rokmi a stretli sa s neandertálca-mi, ktorí tam pôvodne žili už tisícky rokov a asi pred 30 000 rokmi vymreli. V obdobiach mladších ako 15 000 rokov už Homo sapiens sapiens žil všade, dokonca aj v arktickej oblasti (Pavlov et al. 2001). Približne pred 40 000 až 10 000 rokmi (mladý pa-leolit) sa spôsob života moderného človeka, aj pod vplyvom prírodných podmienok, menil a objavilo

sa viacero kultúr – aurignacien (38 000 – 30 000 rokov BP – Before Present, pred súčasnosťou), gravettien (30 000 – 15 000 rokov BP), magdalénien (15 000 – 11 000 rokov BP).

O tom, že to s našou evolúciou nie je stále také jednoduché a ani také jednoznačné, svedčí objav veľmi zvláštnej drobnej a veľmi malej verzie člo-veka v roku 2003 v Indonézii na ostrove Flores (Brown et al. 2004). V súčasnosti sa väčšina odbor-níkov už zmierila s jeho existenciou zhruba pred 95 000 – 12 000 rokmi a uznáva jeho postavenie samostatného druhu človeka, oficiálne pomenova-ného ako Homo floresiensis.

Ďalšia mimoriadna udalosť sa odohrala v roku 2010, kedy sa vykonala analýza DNA z prstového článku päť- až osemročného dievčatka, ktorého pozostatky staré 48 000 – 30 000 rokov sa našli v roku 2008 v jaskyni Denisova v Altaji v Rusku (Dalton 2010). Na veľké prekvapenie všetkých DNA nepatrila ani Homo sapiens a ani neandertálcom, ale tretiemu neznámemu homininovi, ktorého nazvali Denisovan. Overili to aj ďalšie analýzy DNA zo zuba dospelého jedinca z rovnakej lokality.

Vedci z Ústavu Maxa Plancka pre evolučnú an-tropológiu v Lipsku (Krause et al. 2010) porovnali jadrovú DNA nového nálezu s genetickými infor-máciami 53 rôznych ľudských populácií z celého sveta a zistili, že dnešní Melanézania majú vo svo-jej DNA štyri až šesť percent génov Denisovanov a ďalšie štyri percentá máme my všetci spoločné s neandertálcami. Pravdepodobne sa moderní ľudia na ceste z Afriky krížili s neandertálcami a niektorí, mieriaci na východ, ešte aj s Denisovanmi. Predpo-kladá sa, že neandertálci sa s Denisovanmi rozišli približne pred 640 tisíc rokmi a že nielen ich, ale aj naším predchodcom mohol byť Homo heidelbergensis.

Ak má moderný človek vo svojom genetickom kóde zvyšky DNA neandertálcov a Denisovanov, je zrejmé, že sa s nimi krížil. V tom prípade by však nemalo ísť o odlišné druhy, pretože inak by ich potomstvo podľa definície druhu bolo neplodné. Avšak, čo ak je prítomnosť neandertálskej DNA v našej DNA spôsobená tým, že sme azda mali spoločného vzdialeného predka (Eriksson/Manica 2012). Čiže ako je to vlastne s Homo sapiens sapiens?

3.2 ČLOVEK ZO SPODNÉHO PLEISTOCÉNU NA SLOVENSKU

Antropologické nálezy zo spodného a stredného pleistocénu sú zvlášť v Európe veľmi vzácne. Teo-reticky ide o hominidov z okruhu Homo ergaster alebo Homo heidelbergensis. Z nášho najbližšieho okolia sú známe v súčasnosti už klasické objavy Homo heidelbergensis najmä z lokality Vértesszöllös


z územia Maďarska (Thoma/Vértes 1971) a z loka-lít Mauer, Bilzingsleben a Steinheim z Nemecka (Gieseler 1971; Orschiedt 2000). Zo Slovenska zatiaľ žiadne zachované pozostatky takéhoto starobylého človeka nepoznáme.

Dreveník

Medzi mimoriadne zaujímavé, ale stratené paleo-antropologické objavy patrí lebka z Dreveníka pri Spišskom Podhradí, ktorá by teoreticky mohla byť ešte o milión rokov staršia ako neandertálske nálezy z Gánoviec, pretože časť travertínov z Dreveníka po-chádza z konca treťohôr (Bánesz 1965a). Stratigrafická poloha podľa nájdenej fauny (antilopa, určil O. Fejfar) a odtlačkov flóry obsahujúcej terciérne relikty (určili F. Němejc a V. Knéblová-Vodičková) spadala na roz-hranie terciéru a kvartéru (Vlček 1994).

Dreveník (609 m n. m.) je vlastne hrebeň dlhý 2 km a 0,8 km široký s travertínovými vrstvami hrubými až 100 m. Od roku 1925 je národnou prí-rodnou rezerváciou s rozlohou 102 ha.

Lebka sa našla v roku 1936 v kameňolome, kto-rého majiteľom bol Dezider Grünapfel zo Spišskej Novej Vsi (J. J. 1937; Dančo 1966). Travertínový lom na Dreveníku mal podľa D. Končeka (1983) v pre-nájme G. Grünapfel-Gálik, ktorý zásoboval spišské mestá travertínom. Práve v tomto lome po odstrele našli robotníci v kompaktnom travertíne v hĺbke 3 – 4 m ľudskú lebku. Predpokladá sa, že pôvodne bola objavená celá kostra, ale po neodborných od-streloch sa ako celistvá našla iba lebka.

Bývalý učiteľ Július Dančo vraj mal lebku niekoľ-kokrát v rukách a opisuje ju: „Boli na nej zachované vystúple nadočnicové kosti, dozadu zošikmené čelo a celá lebečná temenná kosť až skoro do zátylku. Bočné lebečné kosti (oblasť okolo uší) chýbali. Výplň torza lebky bol buď skamenený výliatok mozgu alebo travertínová vápenná masa“. J. Dančo ju posledný raz videl tesne po pre-chode frontu na zasadnutí Revolučného národného výboru v Spišskej Novej Vsi. Lebku fotograficky zdokumentoval miestny fotograf E. Francz, ktorý sa však po vojne odsťahoval a jeho ďalší osud je neznámy.

D. Grünapfel uvažoval o predaji vzácneho nále-zu, pričom mal ponuky na odkúpenie od archeoló-gov aj antropológov z Maďarska a Rakúska. Jeden rakúsky antropológ ponúkol za lebku ešte počas vojny údajne 50 000 pengő (t. j. 500 000 Kčs z roku 1965). Vojnové roky však obchod prerušili (Bánesz 1965a; Dančo 1966).

V priebehu druhej svetovej vojny bol D. Grün-apfel väznený v koncentračnom tábore v Terezíne. Predtým však stihol lebku odovzdať do Mestského domu (Miestny národný výbor?) v Spišskej Novej Vsi, kde bola celý čas v trezore vládneho komisára

mesta. Po návrate lebku D. Grünapfelovi vrátili. V roku 1945 sa stal národným správcom bývalého vlastného kameňolomu v Spišskom Podhradí. Po smrti manželov Grünapfelovcov sa zrejme ich je-diným dedičom stal brat D. Grünapfela, ktorý žil istý čas v Košiciach a potom sa vraj presťahoval do Izraela (Dančo 1966).

Po vojne sa pokúsil pátrať po vzácnej lebke V. Bu-dinský-Krička (Konček 1983). V roku 1955 listom požiadal menom vtedajšieho Výskumného praco-viska SAV v Košiciach o jej nájdenie riaditeľa múzea v Spišskej Novej Vsi M. Vojtaša. Ten odpovedal, že vďaka vynaloženému úsiliu sa podarilo lebku nájsť „... v skladišti osemročnej školy v Spišskej Novej Vsi spolu s ďalšími archeologickými nálezmi, ktoré onoho času zozbieral učiteľ Július Dančo. Lebka sa nachádza vo Vlastivednom múzeu v Spišskej Novej Vsi“ (Konček 1983).

Lebku hľadal aj D. Konček, ktorému sa však nepodarilo zistiť, či si pracovníci SAV v Košiciach prišli lebku pozrieť, alebo či išlo o nejakú inú lebku... Konček objavil, že fotograf lebky Eugen Francz mal pôvodne ateliér na Hlavnej ulici v Spišskej Novej Vsi a od roku 1945 žil v maďarskom Caglede, avšak kontakt s ním sa mu nadviazať nepodarilo. Podľa brata E. Francza vraj všetky fotografické dosky zostali v ateliéri, pátranie však bolo bezvýsledné.

3.3 ĽUDIA Z VRCHNÉHO PLEISTOCÉNU – NEANDERTÁLCI

(Homo neanderthalensis; Homo sapiens neanderthalensis)

Zo strednej Európy sú z územia Slovenskej re-publiky doteraz ako najstaršie, známe štyri nálezy hominidov, podľa určenia patriace človeku nean-dertálskemu (Homo neanderthalensis, Homo sapiens neanderthalensis), ktorý kedysi žil na našom území v eemskom interglaciáli. Dva pochádzajú z traver-tínovej kopy Hrádok v Gánovciach (okr. Poprad) a dva z rieky Váh v blízkosti mesta Šaľa (okr. Šaľa).

Gánovce 1 a Gánovce 2

Hrádok v Gánovciach je popri iných náleziskách, ako sú jaskyne Šipka pri Štramberku, Švédův stůl pri Ochoze, Kůlna pri Sloupe (Česko), Subalyuk (Maďarsko), nálezisko Šaľa nad Váhom (Slovensko) a Weimar (Nemecko) najvýznamnejšou lokalitou v strednej Európe, ktorá poskytla kostrové pozo-statky doteraz tzv. najstaršej formy neandertálskeho človeka a jeho materiálnej kultúry (Vlček 1995). V súčasnosti sa skôr nepreferuje rozlišovanie skupín protoneandertálec, klasický neandertálec alebo prechodný, resp. progresívny neandertálec, pretože nie je celkom známa variabilita morfoskopických


Tab. VII. Antropologické nálezy zo Slovenska. 1 – Homo sapiens sapiens, Dzeravá skala pri Plaveckom Mikuláši (okr. Malacky), zub (dolný druhý trvalý molár), dieťa vo veku 5 – 9 rokov, datovanie 34 – 37 000 rokov BP (podľa Šefčáková 2007); 2 – Homo sapiens sapiens, jaskyňa Malá ľadnica pri obci Silická Brezová (okr. Rožňava), zub (dolný molár), pravdepodobne žena, pleistocén – W 2 (podľa Vlček 1957); 3 – neandertálec Šaľa 1, Šaľa, čelová kosť (os frontale), žena vo veku 20 – 39 rokov, datovanie 100 000 – 75 000 rokov BP (foto A. Šefčáková); 4 – neandertálec Gánovce 1, Gánovce (okr. Poprad), endokránium z travertínu so zvyškami kostí lebky, zrejme dospelá žena, datovanie 105 000 rokov BP (foto P. Velemínský); 5 – neandertálec Šaľa 2, Šaľa, ľavá časť lebky, muž vo veku 40 – 59 rokov, datovanie podobné ako Šaľa 1 (Jakab 1998); 6 – Homo sapiens sapiens, Moča (okr. Komárno), lebka, dospelá žena, datovanie 11 255 ± 80 rokov BP

(OxA – 7068). Foto A. Šefčáková.


a metrických znakov jednotlivých skupín a navyše v rôznych časových obdobiach.

V roku 1926 objavil kamenársky majster Kalman Koki na otvorenom sídlisku na travertínovej kope Hrádok v Gánovciach po odstreloch v lome nielen sériu travertínových odliatkov mozgovní veľkých cicavcov, ale aj travertínový odliatok s časťami kostí lebky neandertálskeho človeka. Tieto nálezy pre neskoršie odborné analýzy zachránil učiteľ, pa-leontológ-amatér Jaroslav Petrbok. Navyše, na jar v roku 1926 priniesol časopis „Turistik, Alpinismus und Wintersporte“ krátku informáciu bádateľa B. Hajtza o náleze ľudských kostí v gánovských travertínoch. Správa však zostala neobjasnená, pretože autor článku ešte v tom istom roku zomrel (Vlček 1994; 1995).

Nález človeka je tvorený takmer kompletným prírodným travertínovým endokrániom (tab. VII: 4), na ktorom sú viditeľné úlomky ossa parietalia, os temporale sin. a časť squama occipitalis. Na báze odliatku sa dochovali zvyšky kostenej bázy a na prednej časti endokránia zvyšky os frontale. Endokránium je dokonale odliate, s dobre odtlačeným foramen magnum, sinusmi a odtlačkami artérií a gyrifikáciou na záhlavných, spánkových a čelových lalokoch endokránia. Odliatok pochádza z lebky pravdepo-dobne dospelej ženy a kopíroval mozgovú dutinu veľkú asi 1320 cm3. Gánovský nález mal nízku a širokú mozgovňu, pôvodne s dobre vytvoreným torus supraorbitalis a s vyklenutými záhlavnými časťami lebky. Čelové časti endokránia sú ploché, s redukovaným obsahom a s trojicou znakov, ktoré sa nevyskytujú u moderných foriem Homo sapiens sapiens: konkávne vyklenutie predných okrajov odliatku, mohutný rozvoj rostrum orbitale a značná ventrolaterálna protrúzia operkulárnej oblasti (tzv. cap). Koreň nosa bol zrejme široký a okrúhle očnice sa nachádzali ďaleko od seba. Značne plochá bola aj báza lebky a záhlavná časť odliatku. Morfometricky sa neandertálec (resp. podľa dobového určenia jeho preneandertálska forma) z Gánoviec najviac podobá na nálezy z Broken-Hill, Gibraltaru a z Krapiny (Vlček 1953; 1955; 1969; 1988; 1994; 1995).

V priebehu revízneho výskumu (1955 – 1960), ktorý robili E. Vlček a F. Prošek, sa v roku 1955 na Hrádku v Gánovciach, v pevnom travertíne na vý-chodnom okraji pôvodného kráteru žriedla, našli odtlačky ľavostranných kostí rádia a fibuly iného jedinca (Gánovce 2). Mohli patriť buď gracilnému dospelému jedincovi, alebo dieťaťu (Vlček 1969; 1994; 1995). Nálezy boli veľmi dobre zachované. V dutine dokonalého travertínového odtlačku kostí vznikli odliatky dreňových dutín kostí z kryštalického vápenca pokrytého drvinou kostného tkaniva.

Vrstva nálezov patrí stratigraficky do začiat-ku posledného glaciálu, presne na koniec ob-

dobia Quercetum mixtum a nástupu konifer (asi 110 000 – 100 000 rokov BP). Spolu s interglaciálnou faunou a bohatou flórou sa našla v štyroch polo-hách aj kultúra taubachienu. Sídlisko ležalo tesne okolo kruhovitého bazénu teplého minerálneho žriedla na vrchole travertínovej kopy (Vlček 1994). Absolútny vek týchto objavov je podľa datovania travertínov 105 000 rokov (Jäger 1989; Vlček 1995). Travertínový odliatok lebky je uložený v Národnom múzeu v Prahe.

Šaľa 1

Prvý zo šalianskych nálezov bol objavený v roku 1961 (Vlček 1968; 1969). Ide o veľmi dobre zacho-vanú fosilizovanú a pomerne ťažkú čelovú kosť hnedočiernej farby (na prominujúcich častiach je svetlejšia; tab. VII: 3). Má typické morfologické znaky neandertálcov – mohutné vytvorenie torus supraorbitalis, postorbitálne zúženie lebky, nízka a ubiehajúca šupina os frontale, naznačené čelové hrboly, široký koreň nosa, podľa horného okraja tvar očníc oválny, priestorný, jednoduchý čelový sinus vypĺňa celý nosový koreň, ale nevystupuje do šupiny čelovej kosti. Mierne klenutá squama ossis frontalis má v metopickej línii vytvorený „hrebie-nok“. Na vyliatku čelových častí endokránia vidno oproti iným neandertálcom menší rozvoj rostrum orbitale. Torus supraorbitalis je v mediosagitálnej ro-vine neprerušený a laterálne prechádza plynulým a rovnako hrubým valom až k processus zygomaticus čelovej kosti. Masív čelového valu je dobre ohraniče-ný od čelovej šupiny. V oblasti planum supraorbitale na pravej strane vidno oválnu, zahojenú elipsovitú depresiu s veľkosťou asi 10 x 7 mm, ktorá preniká celou hrúbkou lamina externa a v diploë kosti vytvára plytký defekt (Vlček 1968; 1994; Sládek et al. 2002).

Pri porovnaní morfoskopických znakov nean-dertálca „Šaľa 1“ so znakmi iných fosílií možno konštatovať, že jeho supraorbitálna morfológia nie je typovo jednoznačná, ale v súvislosti so znakmi, ktoré odrážajú celkovú veľkosť a projekciu torusu, sa najviac podobá skupine európskych a blízkový-chodných neskoropleistocénnych neandertálcov (napr. Amud 1, La Chapelle-aux-Saints, La Ferrassie, Krapina 3, 4, 5, Shanidar 1, 5, Tabun 1) a stredopaleo-litických skorých moderných hominidov (Qafzeh, Skhul). V prípade morfológie orbitálneho okraja a segmentácie znakov sa Šaľa 1 najviac podobá na neandertálcov a stredopleistocénnych archaických hominidov, napríklad Atapuerca-SH 4, 5, 6, Broken Hill, Ehringsdorf 9, Florisbad 1 (Sládek et al. 2002). Morfometria Šale 1 bola preskúmaná okrem iného aj multivariačnou analýzou. Podľa klasifikácie založe-nej na posteriornej pravdepodobnosti analýzy s po-mocou diskriminačných funkcií je Šaľa 1 zaradená


do skupiny neandertálcov s pravdepodobnosťou 0,87 (Sládek et al. 2002).

Os frontale patrila zrejme dospelému jedincovi z okruhu neskoropleistocénnych stredoeurópskych neandertálcov, pravdepodobne žene, ktorá zomrela vo veku adultus (20 – 39 rokov; Sládek et al. 2002; Vlček 1968; 1969; 1994).

Datovanie fosílie s prihliadnutím na sekundárnu polohu a súčasný výskyt zvieracích druhov Dicerorhinus hemitoechus (Falc.) a Megaceros giganteus hibernicus (Owen) sa pôvodne odhadovalo na mladý pleistocén, včasný úsek posledného würmského glaciálu (cca 70 000 – 50 000 rokov BP). V súvislosti s novým objavom neandertálca Šaľa 2 vyšlo najavo, že v skutočnosti sa Šaľa 1 našla takmer 5 km južnej-šie od pôvodne uvádzaného miesta nálezu. Podľa novej, odvodenej stratigrafie (Šefčáková/Halouzka/Thurzo 2005) možno predpokladať lokalizáciu pri-márnej polohy neandertálca Šaľa 1 v mladších vrs-tvách posledného interglaciálu (riss-würmský, eem, „OIS 5e“, pôdny komplex PK III, cca 100 000 – 80 000 [75 000] rokov BP).

Šaľa 2

V rokoch 1993 a 1995 sa podarilo členom archeo-logického krúžku pri Centre voľného času Tip-Top v Šali Igorovi Mihálikovi a Zoltánovi Vozákovi nájsť ďalšieho neandertálca „Šaľa 2“ (osobná informácia Z. Vozáka; Kormoši et al. 1996; Jakab 1996; 1998; 2005). Miesto nálezu je v miestnej časti Šaľa-Veča, nad rekreačným zariadením Lodenica, asi 800 m od cestného mosta po prúde Váhu, na jeho ľavej strane, medzi 56. a 57. riečnym kilometrom.

Nález pozostáva z dvoch ľavostranných častí lebky (Kormoši et al. 1996; Jakab 1996; 1998; 2005), ktoré patrili jednému indivíduu (tab. VII: 5) a našli sa šťastnou náhodou v rozpätí takmer troch rokov: 7. 7. 1993 objavil Igor Mihálik ľavú temennú kosť a 3. 12. 1995 zasa Zoltán Vozák ľavú polovicu čelovej kosti s časťou parietálnej kosti. Obidve nepoško-dené časti mozgovne bolo možné dokonale presne spojiť do jedného celku v línii čerstvého lomu, ktorá sa takmer zhodovala s vencovým švom (sutura coronalis). Polovica čelovej kosti bola pozdĺžne oddelená na mieste metopického šva (sutura metopica; Jakab 1996; 1998; 2005). V oblasti tuber frontale a v blízkosti morfometrického bodu bregma vidno eróziu povrchu. Na temennom hrbole sa zachovali dve ploché miesta – prvé (cca 27 x 35 mm) medzi tuber parietale a sutura sagittalis, a druhé medzi tuber parietale a sutura lambdoidea (cca 24 x 38 mm). Tieto zmeny môžu byť spôsobené poranením alebo ta-fonomicky. Na parietálnej kosti v blízkosti sutura lambdoidea sa nachádza aj depresia s ryhovaným povrchom (dĺžka cca 14 mm, šírka cca 2 mm, hĺbka

cca 0,5 mm). Ryhy majú rovnaký tvar i farbu a je najpravdepodobnejšie, že ide o zahojené poranenie. Vnútorná časť kránia je nepoškodená – sú tu dobre zachované odtlačky hlbokých venóznych kanálov a plytkých odtlačkov možno epidurálneho hemato-mického pôvodu (Jakab 2005).

Fosília Šaľa 2 patrí staršiemu a robustnejšiemu jedincovi ako Šaľa 1. Je veľmi pravdepodobné, že ide o dospelého muža, ktorý zomrel vo veku matu-rus (40 – 59 rokov). Pri porovnávaní nálezov Šaľa 1 a Šaľa 2 je zjavné, že obidvaja jedinci reprezentujú rovnaký evolučný stupeň (Jakab 2005).

3.4 ĽUDIA Z MLADÉHO PALEOLITU – Homo sapiens (Homo sapiens sapiens)

Plavecký Mikuláš, jaskyňa Dzeravá skala

Jaskyňa Dzeravá skala (Pálffybarlang), ktorá sa nachádza juhovýchodne od Plaveckého Mikuláša v Mokrej doline v Malých Karpatoch (okr. Malacky), je dobre známou archeologickou, antropologickou a paleontologickou lokalitou západného Slovenska. Archeologické nálezy pochádzajú z rôznych časo-vých období – z eneolitu, neolitu, skorého mladého paleolitu a neskorého stredného paleolitu. Jaskyňa bola skúmaná v priebehu viacerých archeologic-kých sezón (Hillebrand 1914; Horálek 1931; Prošek 1951a; 1951b; 1953; Bárta 1969; Allsworth-Jones 1986), pričom posledné výskumy sa uskutočnili v rokoch 2002 – 2003 a 2005 (Farkaš et al. 2003; Kaminská/Kozłowski/Svoboda 2004; 2005a; 2005b; Farkaš/Ozdín 2005; Farkaš/Wittgrúber 2007).

V čase troch rôznych výskumov sa podarilo v Dzeravej skale nájsť aj ľudské pozostatky troch jedincov, pričom zvyšky dvoch patria do holocénu (Šefčáková/Thurzo 2006). Najstarší nález, pochádzajúci z roku 1913, predstavuje korunka pravého dolného druhého trvalého molára dieťaťa, ktoré zomrelo vo veku 6 – 7 rokov (tab. VII: 1). Tento zub je stratigraficky datovaný do mladého paleolitu a pôvodne bol pri-radený do „protosolutréenu“ (Hillebrand 1914). Podľa posledných výskumov sa predpokladá, že v jaskyni časovo koreluje so včasnomladopaleolitickými vrs-tvami (34 000 – 37 000 nekalibrovaných rokov BP; Kaminská/Kozłowski/Svoboda 2004).

V súčasnosti sa mladopaleolitický nález (ev. č. 68.144.1) nachádza v antropologickom oddelení maďarského Prírodovedného múzea v Budapešti, kde sa nám v roku 2000 podarilo zub morfoskopicky a morfometricky preskúmať. Morfoskopickú a mor-fometrickú analýzu zuba sme realizovali podľa G. Bräuera (1988) a S. Hillsona (1996). Vek jedinca bol odhadnutý podľa stupňa vývinu korunky na


základe odporúčania C. F. A. Mooresa, E. A. Fanninga a E. E. Hunta, Jr. (1963) v kombinácii so schémou Ubelakera (SFDCFHHSR 1994 – Buikstra/Ubelaker).

Tvar korunky zuba je nízky a široký, kŕčok a ko-rene chýbajú, pretože korunka sa vyvinula iba do takmer troch štvrtín. Bukálna plocha korunky je výrazne zaoblená, z cingulum basale vidno iba ná-znak. Okluzná plocha má štyri do štvorca zostavené hrbčeky, teda brázdový systém tvaru kríža, pričom hlavná pozdĺžna ryha tvorí s dvomi priečnymi kríž takmer pravidelný. Bukálne hrbčeky sú väčšie ako linguálne, pretože pozdĺžna ryha prebieha bližšie k linguálnemu okraju okluzálnej plochy. Distolin-guálny hrbček je veľmi nízky.

Tabela 2. Plavecký Mikuláš, jaskyňa Dzeravá skala. Met-rické údaje pleistocénneho zuba.

Rozmery zuba (Bräuer 1988)

Č. miery Miera (mm)

81. Mesio-distálny priemer korunky (MD) 11,5

81 (1). Bucco-linguálny priemer korunky (BL) 10,2

81 (2). Výška korunky 5,7

facies lingualis 3,8

facies labialis 5,1

facies mesialis 4,8

facies distalis 4,9

Dentálne indexy (Hillson 1996)

Modul korunky (MD priemer + BL priemer)/2 10,850

Index korunky (100 x BL priemer)/MD priemer 88,696

Podľa morfológie ide o dolný (mandibulárny) pra-vý druhý molár, ktorý patril s najväčšou pravdepo-dobnosťou dieťaťu vo veku 7 rokov (± 24 mesiacov), čo v zásade zodpovedá pôvodnému určeniu (Hillebrandt 1914; Tillier/Henry-Gambier/Papp 2005). Morfoskopické a morfometrické znaky zuba nepotvrdzujú prísluš-nosť ani k neandertálcom, ani k včasným moderným ľuďom (Tillier/Henry-Gambier/Papp 2005).

Silická Brezová

Medzi klasické paleoantropologické nálezy patrí zub (tab. VII: 2) z priepasti pri obci Silická Brezová (okr. Rožňava). V rokoch 1947 – 1948 skúmala spe-leologická skupina J. Majka jaskyne v okolí Silickej Brezovej v Juhoslovenskom krase. Pri výskume hlbokej priepasti, ktorú J. Majko nazval Malou ľadnicou, sa našli pri prekopávaní sedimentov rôzne archeologické nálezy, pozostatky človeka z holocénu a v hlbších častiach priepasti aj počet-né pozostatky fauny (Vlček 1957). Pri jej určovaní

v roku 1950 rozlíšil Z. Hokr dve spoločenstvá: VF 2 – holocénne nálezy z hĺbky asi 32 m (žltavé zeminy zo stredného zvonovitého priestoru prie-pasti), sprevádzané archeologickými pamiatkami; a VF 1 – mladopleistocénne nálezy fauny z hĺbky asi 40 – 56 m (červenohnedé zeminy z komína), patriace pravdepodobne do štadiálu „W2“, dnes označovaného ako interpleniglaciál, mladšia časť OIS 3. Okrem iného sa tu našiel aj ľudský trvalý zub, ktorý fosilizáciou, okrovo hnedým zafarbením a za-chovanosťou zodpovedal pleistocénnemu pôvodu.

Všetky získané archeologické a paleontologické nálezy pôvodne odovzdal nálezca J. Majko Archeo-logickému ústavu SAV v Nitre (prír. č. 161/48). Antropologický nález podrobil výskumu E. Vlček (1957). V súčasnosti sa zub nachádza v Slovenskom múzeu ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptov-skom Mikuláši.

Zub, určený ako molár, je značne poškodený a po-darilo sa ho zrekonštruovať z troch častí. Z korunky chýba celá linguálna a distálna časť aj s hrbčekmi. Meziálne je odlomená aj časť linguálneho hrbčeka. Dentín je preto odhalený po celej linguálnej a dis-tálnej strane. Meziálny aj distálny koreň zuba sú šikmo odlomené v dolnej tretine, takmer v rovnakej výške. Sklovina je biela, s ojedinelými trhlinkami červenofialovej farby. Zubovina je značne fosilizo-vaná, sklovito pevná a okrovo hnedej farby.

Podľa morfologických a morfometrických analýz určil E. Vlček (1957) zub ako dolný molár M1 alebo M2, ktorý pravdepodobne patril žene.

Moča

V apríli 1990 bola pri bagrovaní štrku na slepom ramene Dunaja pri obci Moča (okr. Komárno) v hĺb-ke troch metrov objavená ľudská lebka bez sánky, so stopami fosilizácie (tab. VII: 6). Calvarium, datované na 14C AMS 11 255 ± 80 rokov BP (OxA – 7068; Bronk Ramsey et al. 2002; Šefčáková 19971) je veľmi dobre zachované, a napriek tomu, že zrejme značný čas strávilo v štrku vo vode, čo očividne ovplyvnilo jeho farbu, nenesie stopy ováľania. Po vysušení je farba lebky tmavohnedokávovošedá.

Lebka s objemom 1244,3 cm3 (euenkephal) má gracilnejšiu stavbu a stredný svalový reliéf. Na ľavej os parietale sa vzadu nachádzajú zreteľné tri priehlbiny (možno poranenia?). Dlhé, úzke a vysoké calvarium so strednou výškou hornej tváre a výraz-nou projekciou celej tváre, podľa výpočtov pomocou diskriminačnej analýzy a databáz patrí dospelej žene a podobá sa na recentné ľudské populácie. Jej vek sa v čase úmrtia s najväčšou pravdepodobnos-ťou pohyboval v intervale 40 ± 10 rokov (Šefčáková/

1 Editor časopisu v článku omylom uviedol názov lebky ako Moč a datovanie ako 11 250 ± 80 rokov BP.


Mizera 1999; Šefčáková/Mizera/Thurzo 1999; Šefčáková et al. 2011). Medzi starobylejšie znaky lebky patrí náznak sagitálneho hrebeňa. Žena má všetky zuby zachované bez kazu, avšak s veľkou abráziou (sklovina celá obrúsená, incizívy opotrebované až ku krčku), čo zrejme súvisí s intenzívnymi para-mastikačnými aktivitami.

Čo sa týka regionálnej afinity, lebka z Moče svo-jimi antropometrickými znakmi zodpovedá nevy-hranenej centrálnej európskej oblasti s určitým ná-znakom tendencie k východoeurópskym skupinám ľudí, pričom pravdepodobne patrí k autochtónnej populácii (Šefčáková/Mizera/Halouzka 2000; Šefčáková et al. 2011). Nález je uložený v antropologickom oddelení Prírodovedného múzea Slovenského ná-rodného múzea v Bratislave.

Neded

Okrem nálezov, ktorých datovanie je určitým spôsobom vyriešené, boli nájdené starobylé oste-ologické pozostatky ľudí, pri ktorých je možné iba predpokladať, že by mohli byť pleistocénne.

V septembri 1998 vybagroval Pavol Chrapa vod-ným bagrom z rieky Váh pri obci Neded (okr. Šaľa) z hĺbky sedem metrov sivý až sivočierny, evidentne fosilizovaný úlomok ľudskej mandibuly. Význam tejto spodnej čeľuste vzápätí objavil vtedajší štu-dent prírodných vied Dušan Thurzo. Keďže nález pochádza zo sekundárnej polohy a tvorí ho necelá polovica – skôr úlomok, jeho datovanie možno zrej-me zrekonštruovať najmä podľa stratigrafie, ktorá sa podobá stratigrafii blízko objavených šalianskych neandertálcov.

Ide o ľavú časť mandibuly bez zubov, angulus mandibulae a processus alveolaris sú poškodené, ramus mandibulae a oblasť brady chýbajú. Presná identifi-kácia jednotlivých alveol nie je jednoduchá. Prvá spredu je zrejme alveola P2, potom nasleduje hrubšia septa interalveolaria a ďalších päť častí alveol, otvorov po zubných koreňoch, ktoré prináležali jednotlivým zubom asi v tomto poradí: 2 – M1, 2 – M2 a 1 – M3. Pomerne zle sa rozlišujú septa interradicularia. Báza processus coronoideus je vzdialená od alveoly M 3(?) 10 mm, čo je starobylý znak (tento retromolárny priestor sa často vyskytuje u neandertálcov). Mor-fologicky namiesto fossa retromolaris ide skôr o tuberculum retromolaris. Mandibula má mimoriadne vyvinutú crista buccinatoria. Processus alveolaris nevystupuje dovnútra, ale linguálny okraj alveol nadväzuje plynulo na crista buccinatoria. Jednoduché foramen mentale sa nachádza pod P2 – M1 (P1 – P2?). Na prednej časti zvyšku mandibuly vidno stopy po tuberculum mentale.

Z vnútornej strany hemimandibuly vidno sulcus mylohyoideus, ktorý zdanlivo vedie pod foramen mandibulae. Linea mylohyoidea priamo nadväzuje na crista buccinatoria a vedie rovno priečne k spine (u recentných jedincov je zvlnená). Pod chýbajúcou spina mandibularis sa nachádza fossa.

Predpokladáme, že pozostatok mandibuly so starobylými, ale aj sapientnými znakmi by mohol byť zvyškom včasnejšieho typu človeka. Preto na zistenie absolútneho datovania nie je vhodné použiť 14C AMS, ktorá je práve okolo veku 40 000 rokov menej presná.

Ratnovce 1 a Ratnovce 2

Obec Ratnovce (okr. Piešťany) patrí medzi kla-sické archeologické lokality s mladopaleolitickými nálezmi z obdobia pred druhou svetovou vojnou. Reťaz paleolitických sídlisk v blízkosti Piešťan monitoroval už v roku 1949 Štátny archeologický ústav v súvislej dĺžke 12 km.

Povrchovým zberom sa na dvoch mladopaleo-litických sídliskách v Ratnovciach našli dva izolo-vané ľudské zuby. Podľa ich fosilizácie, identickej s fosilizáciou neďaleko nájdenej pleistocénnej fauny sa predpokladá, že zuby pochádzajú z gravettienu (Thurzo 2004; 2006a).

Hadia jaskyňa pri obci Ružín

Napriek tomu, že účelom tejto kapitoly je zaoberať sa predovšetkým paleolitickými antropologickými nálezmi, aj o niečo mladší objav z Hadej jaskyne si zaslúži, aby bol spomenutý.

Speleológovia, ktorí amatérsky skúmali Medve-diu jaskyňu z krasového pohoria juhovýchodnej časti Čiernej hory (východná časť Slovenského rudohoria) pri obci Ružín (Košická Belá, okr. Ko-šice-vidiek, resp. Košice-okolie), našli v roku 1979 v Hadej jaskyni, ležiacej o 50 m nižšie pod Medve-ďou jaskyňou, pravú stehnovú kosť patriacu zrejme žene (Bárta 1990c).

Izolovaná kosť ležala na rozhraní tmavších ho-locénnych a svetlejších pleistocénnych sedimentov bez ďalšieho archeologického alebo paleontologic-kého sprievodného materiálu. Chemická analýza J. Čejku (Ambros/Strnad/Čejka 1990; Bárta 1990c), ktorý porovnával fosilizáciu troch kostí medveďa hnedého (Ursus arctos arctos), mezolitickej kostenej násady kombinovaného artefaktu z Medvedej jaskyne a ľudského femuru z Hadej jaskyne, v prípade jednej kosti medveďa, násady a femuru potvrdila rovnaké časové zaradenie nálezov, a to do mezolitu.

39

4 DEJINY BÁDANIA

Ľ u b o m í r a K a m i n s k á

Prvé paleolitické pamiatky na Slovensku boli zís-kané pri odkryvoch v jaskyniach. Do konca 19. stor. sa amatérske výkopy so zistením paleolitických pamiatok robili v jaskyni Aksamitka v Pieninách v roku 1874 (Róth 1879) a vo Veľkej ružínskej jaskyni v Slovenskom rudohorí v rokoch 1879 a 1880 (Róth 1881). Začiatkom 20. stor. uskutočnil J. Hillebrand (1913) výskumy v jaskyni Dzeravá skala pri Plavec- výskumy v jaskyni Dzeravá skala pri Plavec-kom Mikuláši a T. Kormos (1917) vo Veľkej jasovskej jaskyni.

Neskôr sa otázkam staršej doby kamennej, na úrovni vtedajších poznatkov, venovali J. F. Babor (1934) a J. Eisner (1933). Za objav početných paleoli-tických lokalít Slovenska hlavne v oblasti Zemplín-skych vrchov vďačíme Š. Janšákovi (1935, obr. 1: 1). Prvá zhrňujúca odborná práca o paleolite Slovenska pochádza z pera J. Skutila (1938, obr. 1: 2).

Počas druhej svetovej vojny viedol výskumy na paleolitických lokalitách Slovenska L. Zotz. V ka-tastri Moravian nad Váhom preskúmal niekoľko polôh s pamiatkami gravettienu (Lopata, Noviny, Podkovica, Žakovská), získal moraviansku venušu a objavil ateliér na výrobu szeletienskych listovitých hrotov typu Moravany-Dlhá (Zotz 1943a; 1943b; 1951; Zotz/Vlk 1939). Krátky výskum moravianskych lokalít urobil v roku 1946 aj K. Absolon (Nerudová/Valoch 2009).

Odborne vedené archeologické výskumy paleo-litických lokalít na Slovensku začal robiť F. Prošek (obr. 1: 3) koncom štyridsiatych rokov 20. stor. Jeho práca bola v mnohom priekopnícka a vytvorila základ pre výskum paleolitu. S jeho menom je spo-jený výskum paleolitických staníc v Košiciach-Barci (Prošek 1953b; 1953c; 1955; 1956), v Moravanoch nad Váhom, v jaskyni Čertova pec pri Radošine (Prošek 1950), v Ivanovciach-Skale, v jaskyni Dzeravá skala pri Plaveckom Mikuláši (Prošek 1951a; 1951b; 1953a), v Prepoštskej jaskyni v Bojniciach (Prošek 1952; Prošek/Ložek 1951), v Banke (Prošek/Ložek 1953) a v Zamarovciach (Prošek/Ložek 1954a). Poznatky z výskumov západného Slovenska zhodnotil aj vypracovaním teórie o szeletiene ako kultúry, ktorá podľa neho vznikla z moustérienu ovplyvneného mladopaleolitickým aurignacienom (Prošek 1953a). Preskúmal aj mezolitickú lokalitu v Košiciach-Bar-ci I (Prošek 1959).

Spoluprácou s geológmi a paleontológmi sa mu podarilo včleniť slovenské paleolitické pamiatky do stratigrafie európskeho kvartéru (Prošek/Ložek 1954b; 1957). Archeologické nálezy z obdobia pred riss-würmom (eemom) zaradil k starému paleolitu, rozvoju stredopaleolitického moustérienu vyčlenil poslednú dobu medziľadovú a časť posledného gla-ciálu po interštadiál würm 1 – 2, po ktorom nasledo-val mladý paleolit. Posledným výskumom lokality so stredného paleolitu, ktorú skúmal F. Prošek (1958) s tímom prírodovedcov, bola travertínová kopa Hrá-dok v Gánovciach. Počas viacerých výskumných se-zón na Spiši navštívil aj otvorené travertínové lomy v Beharovciach a v Hôrke-Ondreji a získal z nich stredopaleolitickú štiepanú industriu (Prošek/Ložek 1957). Výsledky výskumu v Gánovciach-Hrádku spolu s travertínovým vyliatkom mozgovne nean-dertálca neskôr súborne publikoval E. Vlček (1969).

Od päťdesiatych rokov 20. stor. sa výskumu pa-leolitu cielene venovali J. Bárta a L. Bánesz. J. Bárta (obr. 1: 4) sa sústreďoval hlavne na územie západné-ho a stredného Slovenska a L. Bánesz na východné Slovensko. Im vďačíme, rovnako ako F. Prošekovi, za objavy a výskumy mnohých paleolitických a mezolitických lokalít, ktoré zaradili Slovensko medzi krajiny s pomerne početným paleolitickým osídlením.

J. Bárta bol oddaným terénnym pracovníkom, ktorý urobil stovky prieskumov a objavil mnoho nových nálezísk, ale publikoval len časť z nich. Aj z viacerých (i väčších) výskumov zhodnotil nálezy len v rámci širšie koncipovanej práce. Veľkú časť svojej aktívnej činnosti zasvätil J. Bárta (1962-1963; 1969; 1973; 1975) aj skúmaniu jaskýň. Je autorom prvej modernej syntézy paleolitu a mezolitu na Slovensku (Bárta 1965a).

V rokoch 1953 – 1955 sa venoval výskumu mezo-litického osídlenia na pieskových dunách v Seredi a okolí (Bárta 1957; 1959b). Početné nálezy štiepanej kamennej industrie zo Serede, Dolnej Stredy, Tomá-šikova a ďalších menších lokalít zaradil k seredskej skupine sauveterrienu (Bárta 1980d). Rámcovo vy-hodnotil tiež nálezy kamennej industrie zo zberov na Poiplí (Bárta/Petrovský-Šichman 1962).

Výskumy tehelní vo Vlčkovciach (Bárta 1962) a v Novom Meste nad Váhom-Mnešiciach (Bárta


Obr. 1. Významní bádatelia paleolitu na Slovensku. 1 – Štefan Janšák (1886 – 1972); 2 – Jozef Skutil (1904 – 1965); 3 – Fran-tišek Prošek (1922 – 1958); 4 – Juraj Bárta (1923 – 2005); 5 – Ladislav Bánesz (1932 – 2000); 6 – Jozef Hromada (1959 – 2000).

4 DEJINY BÁDANIA 41

1966d; Kukla/Ložek/Bárta 1961) realizoval na vtedaj-šiu dobu zriedkavou formou interdisciplinárnej spolupráce. Nájdené pamiatky tak mohli byť zhod-notené v širších súvislostiach a poskytli oporu pre chronologické vyhodnotenie typologicky zhodných artefaktov z lokalít bez stratigrafie alebo z povrcho-vých prieskumov predovšetkým na Považí.

V rokoch 1958 – 1961 viedol výskum jaskyne Čertova pec pri Radošine, ale uverejnil len kratšie informácie o jednotlivých fázach osídlenia (Bárta 1959a; 1961b; 1965a; 1972b). Získané datovanie uh-líkov z jaskyne (38 320 ± 2 480 rokov BP, GrN 2438; Bárta 1965a) podporilo Prošekovu teóriu o szeletiene na západnom Slovensku a desaťročia zostávalo jediným datovaním tejto kultúry.

Dlhoročný výskum gravettienskej lokality v te-helni Nitra I-Čermáň začal J. Bárta v roku 1959 a s prestávkami pokračoval do roku 1968 (Bárta 1960b; 1966a; 1993a). Pre početné pamiatky mladé-ho gravettienu, horizontu hrotov s vrubom, ktoré J. Bárta (1980d) označoval ako kostenkienska fácia, získal ďalšie datovanie pamiatok gravettienskej kultúry na Slovensku (22 860 ± 400 rokov BP, GrN 2449), ktorej staršia fáza bola už známa z Nemšovej (28 570 ± 1345 rokov BP, GrN 2470; Bárta 1961a). Nit-ra I-Čermáň je nateraz základnou lokalitou mladého gravettienu na Ponitrí s nálezmi kamennej indus-trie, ohnísk a zvieracích kostí v stratifikovaných polohách, vymedzených aj datovaním.

V roku 1961 viedol J. Bárta výskum mladopaleo-litickej lokality Trenčín IV (Bárta 1965b), potom epigravettienskej lokality Močenok (predtým Slá-dečkovce) v roku 1962 (Bárta 1965a) a v roku 1964 epigravettienskej lokality Nitra III (Bárta 1966a).

V areáli Moravian nad Váhom skúmal gravet-tiensku polohu Noviny v roku 1963, ale nálezy boli publikované až neskôr (Bárta/Kazior 2000). V roku 1960 J. Bárta (1960a) publikoval nálezy szeletienskej kamennej industrie z ateliéru na výrobu listovitých hrotov typu Moravany-Dlhá z výskumu L. Zotza a zo zberov uložených v múzeu v Piešťanoch. V polohe Moravany nad Váhom-Dlhá uskutočnil aj terénne výskumy v roku 1963 a opäť v roku 1990. Výsledky z nich zostali nepublikované a neskôr ich, podľa čiastočne zachovanej dokumentácie, zhodnotil A. Nemergut (2010).

Výskumy stredopaleolitických travertínových lokalít v Bojniciach realizoval J. Bárta v niektorých rokoch súčasne. Prepoštskú jaskyňu (Bojnice I) skúmal v rokoch 1965 – 1968 a Hradnú priekopu (Bojnice III) v rokoch 1965 – 1969. Analýza nálezov so stratigrafickým vyhodnotením nebola publikovaná, len čiastočne vyhodnocovaná J. Bártom (1966b; 1972a, 1974a). Lokalitu Bojnice III spájal s „mikromousté-rienom karpatskej fácie“ z posledného interglaciálu (Bárta 1972a) a mladšie Bojnice I s moustérienom

s levalloisienskými prvkami (Bárta 1980d). Vo vý-skume stredopaleolitických lokalít pokračoval na Mariánskom vŕšku v Prievidzi v roku 1972 a indus-triu zaradil k moustérienu (Bárta 1980c).

Pozornosť venoval aj oblasti Myjavskej pahorkati-ny, ktorá je nateraz jediným regiónom na Slovensku s koncentráciou lokalít micoquienu. Rámcovo spra-coval kamennú industriu získanú od amatérskych zberateľov a jej stratigrafickú polohu sa pokúsil overiť zisťovacím výskumom v roku 1979 (Bárta 1980e; 1984a).

V spolupráci s geológmi (Mišík 1969; 1975) sledo-val J. Bárta (1979) aj možnosti získavania kamennej suroviny na výrobu nástrojov, spôsoby jej nadobud-nutia a cesty jej šírenia skupinami paleolitických lovcov.

Po objave świderienskej lokality vo Veľkom Slavkove-Burichu sa venoval J. Bárta jej výskumu v rokoch 1973 – 1975. Publikoval nálezy świderien-skej industrie z predpolia Vysokých Tatier. Tá pred-stavovala prvú identifikovanú neskoropaleolitickú kultúru na Slovensku (Bárta 1980a). Počas priesku-mov na Orave získal prevažne neskoropaleolitickú industriu z viacerých lokalít (Bárta 1984b).

V osemdesiatych rokoch sa zameral na výskum mladogravettienskej lokality v Trenčianskych Bo-huslaviciach, ktoré majú vedúce postavenie v kon-centrácii gravettienu v okolí Trenčína. Oplývajú nielen bohatstvom štiepanej kamennej industrie získanej z vrstiev so stratigrafiou a datovaním, ohniskami a množstvom dokladov lovnej zveri, ale aj viacerými pozoruhodnými nálezmi, akými je do-ložené vŕtanie kamenných ozdôb či kostené násady na upevnenie kamenných nástrojov (Bárta 1988c).

Pozoruhodné nálezy mezolitických kostených hrotov objavil v Medvedej jaskyni pri Ružíne, kde robil výskum v rokoch 1980 a 1984 (Bárta 1990c).

L. Bánesz (obr. 1: 5) sa od roku 1953 venoval skú-maniu aurignacienskych lokalít v Košiciach-Barci. Monograficky spracoval výskumy pod vedením F. Prošeka v rokoch 1951 – 1954 (Bánesz 1968a) a nále-zy zaradil do rámca európskeho a blízkovýchodné-ho vývoja aurignacienu. Podľa vtedajších poznatkov vypracoval chronológiu, typológiu, rozšírenie a pô-vod aurignacienu. Výskumami v Košiciach-Barci získal základný nálezový fond aurignacienskej kul-túry, ktorý potom rozšíril odkryvom lokalít Kech-nec I – III (Bánesz 1959a; 1961a), Seňa (Bánesz 1956a; 1958a), Košice-Barca, poloha Svetlá III (Bánesz 1967), v Košickej kotline a v Tibave na Východoslovenskej nížine (Bánesz 1957; 1958b; 1960a; 1968b). Bohaté nálezy štiepanej kamennej industrie roztriedil na základe typológie do niekoľkých fáz a pokúsil sa vypracovať teóriu o staršej skupine aurignacienu v Košickej kotline a mladšej hornopotiskej skupine s centrom v Tibave. Okrem kamennej industrie sa


na aurignacienskych lokalitách získali aj dôležité poznatky o spôsobe života aurignacienskych lovcov, ktorí sa opakovane vracali na lokality v priestore Košickej kotliny, o zvyškoch sídliskových objektov, ktoré obývali v zimných táboriskách.

V nasledujúcich rokoch L. Bánesz sporadicky a krátkodobo skúmal spišské travertínové lokality Hôrka-Ondrej (Bánesz 1970b) a Vyšné Ružbachy (Bánesz 1970a), ale vtedajšie vyhodnotenie štiepanej kamennej industrie, aj zo zberov F. Prošeka, pub-likoval až oveľa neskôr (Bánesz 1990c; 1991; 2000). Rámcovo vyhodnotil aj početnú neskoropaleolitickú až mezolitickú industriu zo zberov v oblasti Vyso-kých Tatier (Bánesz 1962a; 1962b).

Ďalšie roky činnosti L. Bánesza sú spojené s prieskumom a výskumom gravettienskych lokalít v okolí Zemplínskych vrchov. Výskum v Kašove bol s prestávkami v rokoch 1960 až 1984 (Bánesz 1961d; 1961e; 1985; 1990b; 1992) a v Cejkove medzi rokmi 1960 – 1988 (Bánesz 1959c; 1969; 1993b). Najbohatšia epigravettienska lokalita Kašov, obsahujúca takmer 45 000 kamenných artefaktov, so starším osídlením mladého gravettienu, je len čiastočne spracovaná (Bánesz et al. 1992). Výskumy v Cejkove, s mladým gravettienom zachyteným vo viacerých vrstvách a s umeleckými predmetmi, boli priebežne čiast-kovo publikované (Bánesz 1961c; 1996; Bánesz/Pieta 1961).

Výskumu paleolitu sa od roku 1981 venuje Ľ. Ka-minská. V rokoch 1981 – 1984 a 1985 sa sústredila na výskum epigravettienskych lokalít v Hrčeli (Bánesz/Kaminská 1984; Kaminská 1986a; 1995). V roku 1986 urobila záchranný výskum amatérskymi výkopmi zničenej Slaninovej jaskyne v Háji, kde sa našli pa-miatky starého gravettienu s hrotmi z mamutoviny (Kaminská 1993).

Pod jej vedením sa v rokoch 1987 – 1992 a 1995 uskutočnil interdisciplinárny výskum travertí-novej kopy Skalka s viacnásobným stredopaleo-litickým osídlením v Hôrke-Ondreji. Výsledky výskumu moustérienskej lokality publikovala v odborných publikáciách (Kaminská 1999; Kaminská a kol. 2000) a vo vedecko-populárnej práci (Kaminská 2005).

Dlhodobo sa venuje tiež otázke surovinového zloženia paleolitických industrií, sledovaniu ich zdrojov hlavne na východnom Slovensku (Kaminská 1991; 2001). V spolupráci s geológmi sa podarilo určiť a zdokumentovať zdroj hlavnej horniny na výrobu kamennej industrie aurignacienu, ktorou bol limnosilicit zo Slanských vrchov (Kaminská 2013).

V roku 1997 spolu s poľskými kolegami viedla Ľ. Kaminská interdisciplinárny výskum gravettien-skej lokality v Banke (Kozłowski 2000). S rovnakým tímom v roku 1998 a s poľsko-americkým v roku

2000 viedla výskum lokality s viacnásobným paleo-litickým osídlením v Nižnom Hrabovci (Kaminská et al. 2000), kde je doložený aj prvý výskyt bohuni-cienu zo začiatku mladého paleolitu na Slovensku (Kaminská et al. 2009).

S cieľom objasniť stratigrafickú situáciu nálezo-vých vrstiev gravettienu v Cejkove sa v roku 2001 uskutočnil archeologický výskum v spolupráci s univerzitou v Texase (Kaminská/Tomášková 2004).

Revízny výskum jaskyne Dzeravá skala pri Plaveckom Mikuláši viedla Ľ. Kaminská v rokoch 2002 – 2003 v spolupráci s Inštitútom archeológie Jagelonskej univerzity v Krakove a s Archeologic-kým ústavom AV ČR v Brne. Na podklade novodo-kumentovanej stratigrafie a absolútneho datovania bolo možné konštatovať, že najspodnejšia vrstva, ktorá obsahovala aj obojstranne plošne opracovaný artefakt, patrí micoquienu a nie szeletienu. Taktiež sa eliminoval názor, že početné kostené hroty, pochádzajúce najmä z výskumu F. Prošeka v roku 1950, prináležia szeletienu. Stratigrafická situácia aj datovania bezpečne potvrdili ich zaradenie do nálezového inventára aurignacienu (Kaminská/Kozłowski/Svoboda 2004; 2005a; 2005b).

Medzinárodný výskum s rovnakým zložením odborníkov sa uskutočnil aj na lokalitách v Tren-čianskej Turnej v roku 2007 (Kaminská et al. 2008a). Výskum szeletienskej lokality v Trenčianskych Tepliciach v roku 2009 potvrdil jej lokalizovanie a priniesol nové nálezy (Kaminská/Nemergut/Žaár 2011; Kaminská, v tlači).

Okrem terénnej práce sa Ľ. Kaminská venuje aj spracovaniu nálezových súborov zo starších výsku-mov hlavne J. Bártu. Analyzované a vyhodnotené boli nálezy mladého gravettienu, horizontu hrotov s vrubom z Nitry I-Čermáňa (Kaminská/Kozłowski 2011) a epigravettienu z Nitry III (Kaminská/Nemergut, v tlači). V spolupráci s P. Nerudom boli súborne spracované a prehodnotené stredopaleolitické industrie z travertínových lokalít Bojnice I a Boj-nice III. Na základe technologicko-typologických analýz boli obidve lokality zaradené do okruhu micoquienu (Neruda/Kaminská 2013).

Z teoretických prác je možné uviesť aj prehľad vývoja gravettienu na obidvoch stranách Karpát (Kaminská/Kozłowski 2002) či prehodnotenie szele-tienskych nálezov zo Slovenska (Kaminská/Kozłowski/Škrdla 2011).

Po roku 1989 sa zapojil do výskumu paleolitu aj J. Hromada (obr. 1: 6). Orientoval sa hlavne na západné Slovensko. Z Bratislavy-Karlovej Vsi pub-likoval nález azda stredopaleolitického kamenného artefaktu, označeného ako pästný klin (Hromada/Cuper 1992a). Pri výskume staroslovanského pohre-biska v Bratislave-Dúbravke objavil mezolitickú industriu (Hromada 1992; Hromada/Cuper 1992b).

4 DEJINY BÁDANIA 43

Neskoropaleo litické pamiatky zo severovýchod-ného Slovenska z Dubovej krátko zhodnotil v roku 1992 (Hromada/Cuper 1991).

V nasledujúcich rokoch sa zameral na prieskumy a výskumy gravettienu. Početné zbery z Trnavskej pahorkatiny získaval vlastnými prieskumami, ale aj v spolupráci s amatérskymi archeológmi (Hromada/Babirát 2000). V popredí jeho záujmu však boli gravettienske lokality v areáli Moravian nad Váhom. Najprv v spolupráci s J. Bártom v roku 1991 skúmal polohu Žakovská (Hromada/Bárta 1992), kde v nasledujúcom roku výskum pokračoval so sloven-sko-poľským tímom (Hromada/Kozłowski 1995). Tým sa položil základ modernému interdisciplinárnemu výskumu, ktorý nasledoval v rokoch 1993 – 1996 v polohe Lopata II (Kozłowski 1998). Výsledky vý-skumov J. Hromada napokon zúročil v odbornej tlači (Hromada 1998) a vo veľmi pôsobivo napísanej vedecko-populárnej publikácii o Moravanoch nad Váhom (Hromada 2000).

V posledných desaťročiach sa venovala zvýšená pozornosť severovýchodnému Slovensku. V rámci slovensko-poľského projektu na prieskum a vý-skum v Nízkych Beskydách v rokoch 1991 – 1998, bola získaná kamenná industria z Bardejova (Tunia 2008) a v roku 1998 bola objavená gravettienska lokalita v Marhani (Valde-Nowak 2008).

Pri systematickom prieskume povodia Popradu na strane slovenskej a Dunajca na poľskej strane v rokoch 1996 – 2000 sa zistilo niekoľko nových lo-kalít zo záveru paleolitu, hlavne v katastri Spišskej Starej Vsi (Cheben et al. 1999).

Vďaka terénnym aktivitám M. Sojáka sa od roku 1992 rozšírili znalosti o neskoropaleolitickom až mezolitickom osídlení Spiša (Soják 2002a; 2002b). Objavil a skúmal lokalitu świderienskej kultúry v Lučivnej/Svite-Pod Skalkou (Soják 1998; 2002a) a táborisko z neskorého paleolitu v jaskyni Suchá diera v Spišskej Teplici (Soják/Hunka 2003). V spolu-práci s Inštitútom archeológie Jagelonskej univer-zity v Krakove robil výskum otvorených táborísk magdalénienu a świderienu v Starej Ľubovni (Valde-Nowak/Soják/Wąs 2007) a v Jarabine (Biernat/Soják/Valde-Nowak 2013) a mezolitickej lokality v Spišskej Belej (Valde-Nowak/Soják 2010).

Na prieskum Považia sa v posledných rokoch zamerali A. Nemergut (2011), T. Michalík (2011) a tiež O. Žaár (2013), ktorý vyhodnotil aj gravettienske nálezy z výskumu J. Bártu v Trenčianskych Bo-huslaviciach (Žaár 2007).

Do tímu mladých paleolitikov pribudla aj B. Hro-madová, ktorej špecializáciou je kostená paleolitická industria (Hromadová 2012) a M. Polanská, ktorá sa zaoberá technologickou analýzou kamenných artefaktov (Polanská 2009; 2011; 2013).

44

5 ZDROJE KAMENNÝCH SUROVÍN A ICH V Y UŽÍVANIE V PALEOLITE SLOVENSKA

5.1 ZDROJE KAMENNÝCH SUROVÍN

Základnou surovinou na výrobu nástrojov boli v dobách kamenných rôzne druhy hornín. Dosta-tok dobre štiepateľných materiálov bol pre paleo-litické populácie veľmi dôležitou nevyhnutnosťou. Podmienkou využitia suroviny bol jej mušľovitý lom a ostré rezné hrany. Počiatočné menšie nároky na kvalitu surovín sa postupom času a s rozvojom ľudskej spoločnosti dostávali na kvalitatívne vyš-šiu úroveň. Zároveň odkrývajú rozsah poznania reálnej veľkosti sveta paleolitických lovcov, ich adaptáciu na prírodné pomery, kedy poznávaním rôznych regiónov dokázali vyťažiť maximum aj z iných prírodných zdrojov. Prítomnosť surovín donášaných zo značných vzdialeností už od mlad-šej fázy stredného paleolitu poukazuje na veľkú mobilitu loveckých kolektívov a na ich prípadné vzájomné kontakty.

Výskyt kvalitných kamenných surovín s dob-rými štiepateľnými vlastnosťami je na Slovensku obmedzený. Jednotlivé druhy hornín vznikli ako dôsledok geologických procesov, počas ktorých sa utváral dnešný povrch Slovenska (obr. 2). Tak, ako majú jednotlivé regióny odlišnú geologickú štruktúru, tak sa líšia aj zastúpením hornín. Početné výskyty kamennej industrie v blízkosti prirodze-ných výskytov kamenných surovín, ako je obsidián (Janšák 1935) či rádiolarit (Skutil 1938), vzbudzovali pozornosť už pred desaťročiami. Pri začiatkoch zisťovania pôvodu silicitov pre potreby archeoló-gie bol geológ M. Mišík (1969; 1975), ale tiež J. Štelcl s J. Malinom (1974) a následne A. Přichystal (2002; 2009). Archeológovia sa zaoberali provenienciou surovín najčastejšie v spolupráci s geológmi (Bárta 1961a; 1979; Cheben et al. 1995; Cheben/Cheben 2010; Cheben/Illášová 2002; Kaminská 1991; 2001; 2013a; Kaminská/Ďuďa 1985).

Najkvalitnejšími horninami, ktoré majú pôvod na území Slovenska a existujú početné doklady o ich využívaní v paleolite, bol rádiolarit, obsidián, limnosilicit a rohovec. V niektorých obdobiach boli doplnené rohovcami/ílovcami, opálom a chalce-dónom, jaspisom, andezitom, kremencom, ako aj obecne dostupným kremeňom.

Rádiolarit

Zdrojom rádiolaritov na západnom Slovensku je východná časť Bielych Karpát, kde sa vyskytujú v bradlovom pásme tiahnucom sa pozdĺž Váhu.

V severovýchodnom smere, cez Kysuce a Oravu, bradlové pásmo potom prechádza do poľských Pienin a pri Červenom Kláštore sa opäť vracia na Slovensko. Druhotným zdrojom rádiolaritov na západnom Slovensku je rieka Váh a jej pravostran-né prítoky v oblasti Trenčína. Rádiolarity, ktoré sa vyskytujú v jurských vápencoch, sú pravdepodobne najkvalitnejšou surovinou na výrobu kamennej in-dustrie na Slovensku (Bárta 1961a; 1979; Mišík 1969; 1975; Kaminská 1991; 2001; Přichystal 2009). Preto je ich výskytom v oblasti Bielych Karpát, hlavne medzi riekou Vlárou a Vršatským Podhradím, venovaná zvýšená pozornosť (Cheben et al. 1995; Cheben/Cheben 2010).

Jurské bradlové pásmo s rádiolaritmi prechádza nad Starou Ľubovňou z poľských Pienin opäť na Slovensko. V pokračovaní juhovýchodným smerom zachádza pod vulkanity Slanských vrchov a Vi-horlatu (Cheben/Cheben 2010; Kaminská 1991; 2001; Přichystal 2009). Po okraji bradlového pásma preteká Torysa, do koryta ktorej sa rádiolarity dostávajú vyvetrávaním z vápencových skaliek (Kamenica, Milpoš, Hanigovce). V toku Torysy a Hornádu sa dostávajú do oblasti Košickej kotliny a južnejšie. V sprievode rádiolaritov sa miestami vyskytujú aj čierne rohovce (Demjata, Kyjov), ale o ich využívaní nemáme doklady.

Z hľadiska vzniku patria rádiolarity do skupiny usadených hornín organogénneho pôvodu. Sú to jemnozrnné kremité horniny obsahujúce schránky rádiolárií, ihlice húb, ílovité minerály a ďalšie zlož-ky. Vo vápencových bradlách sú rádiolarity uložené vo vrstvách alebo ako konkrécie. Zvyčajne sú rádio-larity červenej až červenohnedej, hnedej a zelenej farby, ale známe sú aj sivé, čierne, či medovožlté až oranžové variety. Zatiaľ zistené a skúmané ťa-žobné polia sa viažu skôr k neolitu a eneolitu a nie k paleolitu (Cheben et al.1995; Cheben/Cheben 2010). V sprievode rádiolaritov sa niekedy vyskytujú aj sivé rohovce, ktoré však neboli veľmi vhodné na štiepanie.

Obsidián

Medzi veľmi dôležité suroviny mladého pa-leolitu až eneolitu patria obsidiány. Ich zdroje sú v južnej časti Zemplínskych vrchov. Overené prirodzené výskyty sa nachádzajú v okolí Vini-čiek (Kaminská 1991; Kaminská/Ďuďa 1985). Masové využívanie tejto suroviny hlavne v gravettiene/epigravettiene východného Slovenska naznačovalo

5 ZDROJE KAMENNÝCH SUROVÍN A ICH VYUŽÍVANIE V PALEOLITE SLOVENSKA 45

jej lokálny pôvod. Taktiež v geologickej literatúre sa uvádzali zdroje v oblasti Viničiek, ale bez pres-nejšej lokalizácie (Šalát/Ončáková 1964). Ich pri-rodzený výskyt takto pre archeológov zostával dlho neznámy, až nakoniec spolupráca s geológmi viedla k zisteniu primárnych zdrojov obsidiánov (Kaminská/Ďuďa 1985).

Obsidiány z východného Slovenska, predtým použité na mineralogicko-petrografické analý-zy, pochádzali z archeologických lokalít Cejkov a Kašov (Biró 1981; Williams/Nandris 1977; Williams-Thorpe/Warren/Nandris 1984), nie z primárnych výskytov. Podľa výsledkov analýz boli slovenské sivočierne až čierne obsidiány s fluidálnou textú-rou označené ako karpatská skupina 1 a maďarské z Tokajsko-zemplínskeho pohoria ako karpatská skupina 2a a 2b (Biró/Poszgai/Vladár 1988). Obsi-diány sú produktom kyslého ryolitového vulka-nizmu (vrchný baden až spodný sarmat). Podľa chemických analýz je rozdiel medzi slovenskými a maďarskými obsidiánmi v obsahu SiO2. Slo-venské obsidiány majú o niečo menší a maďarské väčší obsah SiO2. Vek slovenských obsidiánov bol určený na 15 ± 2 mil. rokov (Grecula/Együd 1981), 12 ± 0,5 mil. rokov (Ďurica 1982) a 16,56 ± 1,22 mil. rokov (Bigazzi et al. 1990).

Dnes sa obsidiány nachádzajú v tufoch v ob-rábaných vinohradoch na južných svahoch Zem-plínskych vrchov. Majú tvar malých okruhliakov sivočiernej až čiernej farby. Podobné pochádzajú zo susedných obcí Malá a Veľká Bara. Na ar-cheologických lokalitách z paleolitu i neolitu sú v nálezoch často podstatne väčšie artefakty (jad-rá, úštepy i nástroje) ako tie, ktoré sú vyorávané z malej hĺbky pod povrchom. Považujeme za pravdepodobné, že v praveku museli byť prístupné svahy Zemplínskych vrchov, odkryté do väčšej hĺbky, pretože obsidiány porovnateľnej veľkosti je možné vidieť vo Viničkách v stenách novej vínnej pivnice niekoľko metrov pod povrchom. Podobne boli viditeľné aj v stenách pivnice, ktorú stavali v roku 1982, vzdialenej asi 1 km od novej pivnice (Kaminská 1991, tab. II). Údaje z prác geológov sig-nalizujú, že v priestore Viničky-Malá Bara je viac výskytov obsidiánov, podľa Ľ. Ivana (1962, 1 – 5; 1964, 144) je ich 11.

V archeologických nálezoch majú takmer všetky obsidiány s kôrou výraznú skulptúru, aká sa vo Vi-ničkách vyskytuje len občas. Na možný výskyt obsi-diánov z iného zdroja poukázal už Š. Janšák (1935, 57, mapa 10). Na poli v katastri Brehova (v skutočnosti je to kataster Cejkova) nazbieral okrem industrie aj veľké množstvo obsidiánových hľúz s výraznou skulptúrou. Geológovia poznajú v katastri Cejkova a Brehova niekoľko výskytov obsidiánov. Podľa nich (Bačo et al. 2003) ide o obsidiány v autochtónnej po-

zícii, v prostredí silne alterovaných ryodacitových vulkanoklastík. Podľa ich meraní by mali byť staršie ako obsidiány z Viničiek. Druhou oblasťou s pri-márnymi výskytmi obsidiánov bolo v geologickej literatúre uvádzané Kremnicko-štiavnické pohorie (Šalát/Ončáková 1964). Neskoršími výskumami, za-meranými na ich lokalizáciu, sa doložil len výskyt perlitov (Lajčáková 1980).

Limnosilicit

Ďalšou kvalitnou horninou na Slovensku sú limnosilicity. Primárne miesta ich výskytov sú po-četné. Na strednom Slovensku, v Žiarskej kotline ich poznáme z lokalít Bartošova Lehôtka, Stará Kremnička, Lutila, Slaská (Cheben/Illášová 2002; Mišík 1969; 1975; Turan 1958). Sú považované za staršie (vek sarmat) ako tie z východného Slovenska. Vznikali sedimentovaním z termálnych prameňov bohatých na SiO2 v jazernom prostredí. V hmote limnosilicitov sú zachované zvyšky rastlín – steblá, korene. Pre limnosilicity je charakteristická veľká farebná variabilita s prevahou svetlých, bielych, sivočiernych až čiernych farieb. V druhotnej po-lohe sa nachádzajú v dolnej časti toku rieky Hron (Mišík 1975).

Limnosilicity z východného Slovenska, hlavne zo severnej časti Slanských vrchov, sú mladšie (vek panón) ako stredoslovenské (Mišík 1975) a odlišujú sa od nich aj textúrou. Ich najväčší výskyt je v Ban-skom. Z južnej časti Slanských vrchov, z Trsteného pri Hornáde v blízkosti hraníc s Maďarskom, poznáme limnosilicity zodpovedajúce štruktúrou i farebnosťou limnokvarcitom (podľa označenia maďarských bádateľov) z Tokajských vrchov, napríklad zo zdrojov Arka, Korlát, Mogyoróska (Kaminská 1991).

Opál/chalcedón a jaspis

V južnej a východnej časti Kremnických vrchov sú známe aj výskyty opálov a chalcedónov (Mišík 1975). V Slanských vrchoch sa ako produkt neo-génneho vulkanizmu nachádzajú taktiež opály, chalcedóny (Červenica-Dubník, Herľany, Vyšná Kamenica, Veľaty) a jaspisy (Ďuďa a kol. 1985).

Rohovec

Flyšové pásmo (Duklianska jednotka) na se-verovýchode Slovenska je primárnym zdrojom čiernych menilitových rohovcov (Dara, Čabalovce, Hostovice), ktoré vznikli vo vrchnom eocéne až spodnom oligocéne (Mišík 1969). V literatúre sa uvádzajú aj ďalšie zdroje pri Smilne a Duplíne (Bárta 1983b). Povodím Laborca a Ondavy sa me-


nilitové rohovce dostávajú do oblasti Východoslo-venskej nížiny.

V terase Ondavy sa vyskytujú aj iné druhy pati-nujúcich silicitov. Majú sivozelenú farbu a okruh-liaky sú pokryté hnedou kôrou. Je to hornina, ktorá patinuje. V literatúre bývajú označované ako hnedé rohovce (Vass/Elečko 1977), alebo novšie ako silicifikované ílovce (Přichystal 2009, 111). Ich väčšia koncentrácia sa zistila na strednom toku Ondavy v pozdišovskej štrkovej formácii v okolí Pozdišo-viec, Trhovíšť, Michaloviec a Malčíc.

Prekremenený pieskovec

Prekremenený pieskovec by mohol pochádzať z pieskovcovo-flyšového súvrstvia, situovaného vo Vihorlatských vrchoch medzi Ruskou Bystrou a Beňatinou (Žec 1997, 50). Novšie výskumy potvr-dzujú, že prekremenený pieskovec sa objavuje na úpätí vrchov Vihorlatsko-gutinskej vulkanickej oblasti (Rácz 2013). Surovina bola v paleolite zná-ma a dostupná, pretože sa používala vo všetkých paleolitických kultúrach. Vo východoslovenskom aurignaciene z Tibavy, na podhorí Vihorlatu, bola dokonca hlavnou surovinou na výrobu artefaktov (Bánesz 1960a).

Numulitové silicity

V oblasti južného Slovenska, na Poiplí, sú známe zdroje numulitových silicitov ako produktov paleo-génneho vulkanizmu. Našli sa vo forme okruhlia-

kov v neogénnych štrkopieskoch, primárna poloha ktorých je uložená pod inými neogénnymi uloženi-nami. Zvyčajne sú hnedej a sivej farby, na priereze sú viditeľné schránky numulitov (Mišík 1969).

Andezit

Primárnymi zdrojmi andezitov, ktoré boli pou-žívané na výrobu artefaktov v strednom paleolite, sú na strednom Slovensku pohoria Štiavnické vrchy, Vtáčnik, Pohronský Inovec (Přichystal 2009, 204). Tieto, pôvodom vulkanické horniny sa na Slovensku vyskytujú často, ale ich využívanie ako vhodnej suroviny na štiepanie v ďalších regiónoch nie je doložené.

5.2 VYUŽÍVANIE SUROVÍN

Nálezy štiepanej industrie z paleolitických lo-kalít Slovenska ukazujú rôznorodosť používaných kamenných surovín. V strednom paleolite sa vo zvýšenej miere prejavoval záujem o suroviny, kto-rých zdroje sa nachádzali v blízkosti lokalít, aj keď možno boli menej kvalitné. V starších fázach stred-ného paleolitu sa využíval hlavne kremeň (vo forme okruhliakov z korýt riek, prípadne z kremenných žíl) alebo podľa možností doplnený rádiolaritom (travertínové lokality na Spiši – Beharovce, Hôrka--Ondrej, Gánovce; sprašové lokality na Považí – Nové Mesto nad Váhom-Mnešice). Na strednom Slovensku (Bojnice III-Hradná priekopa) boli

Obr. 2. Mapa Slovenska so zdrojmi surovín. 1 – rádiolarit; 2 – menilitový rohovec; 3 – hnedý rohovec/silicifikovaný ílovec; 4 – obsidián; 5 – limnosilicit; 6 – opál/chalcedón; 7 – numulitový silicit; 8 – andezit; 9 – prekremenený pieskovec.

5 ZDROJE KAMENNÝCH SUROVÍN A ICH VYUŽÍVANIE V PALEOLITE SLOVENSKA 47

využívané kremence, limnosilicity a rádiolarity, doplnené andezitom, alebo úplne prevažoval an-dezit (Bojnice I-Prepoštská jaskyňa). V mladších fázach stredného paleolitu, hlavne na východnom Slovensku v povodí Ondavy, dochádza k nárastu používania značného množstva surovín z väčších i veľmi veľkých vzdialeností. V Nižnom Hrabovci sa našli artefakty, na výrobu ktorých sa použil świeciechowský a krakovsko-jurský pazúrik z Poľ-ska, volynský pazúrik z povodia Dnestra, andezit z Koroleva na Ukrajine, limnosilicit zo Slanských vrchov alebo z maďarskej strany (Kaminská 2001; Kaminská et al. 2000). Tieto kontakty dokladajú veľ-kú mobilitu stredopaleolitickej populácie v smere sever – juh a východ.

V období prechodu od stredného k mladému paleolitu tento trend pretrvával na strednom toku Ondavy (bohunicien v Nižnom Hrabovci) alebo sa upriamil na domáce suroviny (szeletien v Morava-noch nad Váhom-Dlhej, v Trenčianskych Tepliciach).

Na početných lokalitách mladopaleolitickej kul-túry aurignacienu, ktoré sa koncentrujú v Košickej kotline (Košice-Barca, Čečejovce, Seňa, Kechnec), boli hlavnou surovinou limnosilicity. Táto silne patinovaná hornina bola pôvodne považovaná za rohovce (Bánesz 1968a). Pri hľadaní primárnych zdrojov patinovanej suroviny a po chemických analýzach artefaktov z paleolitických lokalít, sme vylúčili jej označenie ako rohovec. Chemické analýzy ukázali jej podobnosť s limnosilicitmi zo zdrojov v Tokajsko-prešovskom pohorí v Maďar-sku, napríklad z lokalít Arka, Korlát, Mogyoróska (Kaminská 1991). V roku 2001, keď bola hladina vody v rieke Hornád v Kechneci blízko maďarských hraníc veľmi nízka, sme zistili, že táto surovina, doplnená jaspismi, sa nachádza v danej časti ko-

ryta Hornádu vo veľkom množstve. Prieskumom sme overili a potvrdili možnosť, že sa tam dostala z primárnych zdrojov na juhozápadných svahoch Slanských vrchov v katastri Trsteného pri Hornáde. Je veľmi pravdepodobné, že genéza limnosilicitov zo slovenskej a maďarskej strany je veľmi podobná alebo rovnaká (Kaminská 2013a).

Na iných aurignacienskych lokalitách na Výcho-doslovenskej nížine prevažujú lokálne suroviny, akými sú rohovce/ílovce (oblasť strednej Ondavy s Nižným Hrabovcom), doplnené hlavne ďalšími surovinami zo stredných i väčších vzdialeností. V aurignaciene z Tibavy bol hlavnou surovinou pre-kremenený pieskovec z pohoria Vihorlatu a druhou najpoužívanejšou surovinou obsidián pravdepodob-ne z maďarských zdrojov (Williams-Thorpe et al. 1984).

Gravettien/epigravettien využíva vo väčšej mie-re tak domáce zdroje – rádiolarity na Považí, ob-sidiány na východnom Slovensku, ako aj eratický silicit zo Sliezska a volynský pazúrik z Ukrajiny. Toto surovinové spektrum býva spestrené horni-nami z väčších vzdialeností – pazúrik typu Tevel na lokalite Moravany-Lopata II na Považí (Kazior/Kozłowski/Sobczyk 1998a, tabela 3), alebo kremenný porfýr z Bukových hôr a limnosilicity maďarské-ho pôvodu na lokalitách východného Slovenska (Hrčeľ). Numulitové silicity boli používané epigra-vettienskymi a epipaleolitickými spoločenstvami v oblasti Poiplia (Bárta/Petrovský-Šichman 1962). Neskoropaleolitické osídlenie świderienskou kultúrou na severovýchodnom Slovensku využí-valo rádiolarity najskôr pôvodom z Pienin (Veľký Slavkov – Bárta 1980a; Lučivná/Svit – Soják 2002a). Na ostatných neskoropaleolitických až mezo-litických lokalitách v oblasti Spiša mal prevahu obsidián (Bánesz 1962a).

48

6 STARÝ PALEOLIT

6.1 STRATIGRAFIA A DATOVANIE STARÉHO PALEOLITU

Otázky stratigrafie sú pre správne časové zara-denie paleolitických nálezov mimoriadne dôležité. Zvlášť preto, lebo na lokalitách sa spravidla nevy-skytujú ideálne podmienky, ktoré by umožnili apli-káciu viacerých metód, čím by sa lepšie kontroloval dosiahnutý výsledok.

V posledných desaťročiach sa stále zdokonaľujú používané a zavádzajú sa nové metódy datovania, hlavne fyzikálno-chemické, takže hodnotenia via-cerých nálezísk sú dnes zmenené, resp. nadobúdajú nový význam (Aitken 1995; Bosinski 1996; Gamble 1986).

Zvlášť dôležité sú v tejto súvislosti dve metódy absolútneho datovania, ktoré globalizujú zistené skutočnosti a vyplňujú medzery v datovaní lokalít, spôsobené neúplným sledom vrstiev. Jednou z nich je metóda datovania hlbokomorských sedimentov. Založená je na sledovaní pomeru izotopov kyslíka 18O:16O vo vápnitých schránkach foraminifér, ktorý sa menil podľa teploty vody (Shackleton/Opdyke 1973). Výsledkom meraní je krivka kyslíkových izotopo-vých štádií (OIS) alebo tiež morských izotopových štádií (MIS), ktoré spätne znázorňujú striedanie chladných a teplých období až do 2,6 mil. rokov.

Druhá metóda spočíva v meraní zemského paleo-magnetizmu pomocou zmien polarity zvyškového magnetizmu v horninách i sedimentoch. Polarita Zeme sa v kvartéri menila. Dnes žijeme v kladnom paleomagnetickom období nazvanom Brunhes, ktoré začalo pred 0,78 mil. rokov a zahŕňa stredný a mladý pleistocén. Predchádzajúca epocha sa nazý-va Matuyama a charakteristický pre ňu je reverzný magnetizmus. Trvala od 2,6 mil. do 0,78 mil. rokov a patrí do nej starý pleistocén s dvoma výkyvmi (Jaramillo a Olduvai) magnetickej orientácie.

Paleomagnetická metóda spolu s kyslíkovou metódou tvoria v súčasnosti hlavné chronologické opory pri datovaní paleolitických lokalít, na ktoré sa napájajú jednotlivé chronologické a stratigrafické systémy.

Charakteristickým rysom kvartéru je striedanie glaciálov (studených a suchých období) a intergla-ciálov (teplých a vlhkých období). Od prvotného označenia jedného glaciálu cez neskôr rozpoznané štyri glaciály, je dnes určených najmenej 30 chlad-ných období v pleistocéne strednej Európy (Kovanda 2002; Ložek 1973). Cyklické klimatické zmeny boli na povrchu Zeme pozorované v sprašových sériách. Spraše (produkt glaciálov) sa striedajú s fosílnymi

pôdami z interglaciálov a s teplejšími obdobiami v rámci glaciálov (interštadiály). Označené sú tiež ako pôdne komplexy PK (Kukla 1969).

Pomenovanie glaciálov a interglaciálov alpského a kontinentálneho systému (ktorých dĺžka trvania nie je úplne zhodná) sa aktuálne čoraz viac nahrádza číslom OIS (MIS) krivky. V nej pre mladý pleistocén patria stupne OIS 2 – 5, pre stredný pleistocén stupne OIS 6 – 8 a pre starý pleistocén stupne OIS 19 – 40. V tomto vyjadrení skončil najstarší paleolit okolo milióna rokov, počas OIS 20, a starý paleolit trval do konca holsteinského komplexu, teda od OIS 18 do OIS 9, resp. do 0,3 mil. rokov. Pôvodne patril do starého paleolitu aj stupne OIS 8 a 7 (glaciál saale s. s. a predposledný interglaciál), ktoré sú v súčasnosti po-sunuté do stredného paleolitu (Růžička/Tyráček 1994).

6.2 OSÍDĽOVANIE EURÓPY

Počiatky paleolitu – vývojové fázy druhu Homo i sprievodnej kamennej industrie – siahajú najmenej do obdobia pred 2,5 mil. rokov. Prvými zástupcami rodu sa stali Homo habilis, resp. Homo rudolphensis vo východnej Afrike. Ich najstaršie kamenné nástroje boli vyrobené z okruhliakov a nazvané oldovan. Vý-voj človeka v Afrike pomerne skoro postúpil do dru-hu Homo erectus aj s počiatočnou formou nazvanou tiež Homo ergaster pred 1,9 – 1,8 mil. rokov. S druhom Homo erectus je spojená aj jeho migrácia do Európy a Ázie. V snahe čo najpresnejšie zmapovať postup Homo erectus do Európy bolo pôvodne stanovených päť vĺn v rozmedzí 2,0 až 0,3 mil. rokov (Bosinski 1996), ale doposiaľ sa nenašla zhoda o počiatkoch prenikania. Uvažovalo sa o tom, že Homo erectus prešiel do južnej Európy pomocou pevninských mostov v časoch glaciálov, keď bola voda viazaná v ľadovcoch, teda v období okolo 0,8 až 0,5 mil. rokov (Roebroeks/van Kolfschoten 1995). Neskôr, v priaznivých teplých obdobiach, postupoval ďalej do stredu kontinentu. S pribúdajúcimi lokalitami, na ktorých bolo možné datovať nálezové vrstvy alebo vrstvy v ich blízkosti rôznymi fyzikálnymi metódami sa ukazuje, že k posunu prvých Homo erectus z Afriky do južnej Európy došlo už skôr (Auffermann/Orschiedt 2002; Vialou 2004).

Postup hominidov z Afriky do Európy sa usku-točnil pravdepodobne cez Blízky východ.

Najstaršou z lokalít s kostrovými pozostatkami mimo Afriky je nálezisko Dmanisi v Gruzínsku, kde sa našli v sprievode kamennej industrie a zvieracích

6 STARÝ PALEOLIT 49

kostí. Vek sopečných sedimentov, ktoré datujú loka-litu, je 1,8 mil. rokov (Celiberti et al. 2005; Džaparidze et al. 1989; Gabunia et al. 1999). Pred viac ako milió-nom rokov ďalšie skupiny hominidov smerovali do oblasti Stredozemného mora. Zo Španielska, Južné-ho Francúzska (le Vallonet – de Lumley et al. 1963; de Lumley/Barsky/Cauche 2009) a Talianska (Monte Poggiolo – Peretto 1992) sa uvádzajú viaceré lokality s kamennou industriou. Na niektorých z nich sa na-šli okrem kamenných nástrojov (úštepová industria s menším podielom okruhliakových artefaktov) a dokladov fauny aj kostrové nálezy hominidov.

Dve náleziská s kamennou industriou sa preskú-mali v Orce v juhovýchodnom Španielsku (1,2 mil. rokov). Zo severozápadného Španielska, z jaskýň Sima del Elefante a Gran Dolina (v pohorí Sierra de Atapuerca), pochádzajú kamenné artefakty a kostrové zvyšky v časovom rozpätí 1,2 a 0,78 mil. rokov (Carbonell et al. 2001; 2008). Zvyšky lebiek z Gran Doliny (datované na 0,78 mil. rokov) dostali nové druhové označenie Homo antecessor (de Lumley et al. 2009).

Neskôr je doložený postup hominidov (v sprie-vode úštepových a často drobnotvarých industrií) aj viac na sever. Jednou z najdôležitejších lokalít s osídlením z najstaršieho paleolitu je Korolevo na Zakarpatskej Ukrajine. Najspodnejšia vrstva z tohto náleziska, s kamennou industriou hlavne z miestne-ho andezitu, má po prehodnotení vek okolo 0,95 mil. rokov (Koulakovska/Usik/Haesaerts 2010, 130).

Početnejšie lokality sa objavujú v Európe v ob-dobí paleomagnetickej hranice epoch Matuyama/Brunhes, stanovenej na 0,78 mil. rokov, kedy sa Homo erectus s acheuléenskou industriou postupne dostával do strednej Európy, severného Francúzska a Porýnia. Najstaršie kostrové pozostatky Homo erecta zo strednej Európy predstavuje čeľusť z lo-kality Mauer pri Heidelbergu, datovaná na 0,7 mil. rokov. Mladšie sú nálezy z Anglicka (Boxgrove, Swanscombe) i z Francúzska (Caune de l Arago; Bosinski 1992). Drobnotvaré industrie zo záveru starého paleolitu sa často viazali k travertínovým oblastiam, ako to dokladajú náleziská Vértesszölös v Maďarsku (Kretzoi/Dobosi 1990; Vértes 1965) a Bil-zingsleben v Nemecku (Vlček et al. 2002).

6.3 OTÁZKA PRVÝCH ARTEFAKTOV – NAJSTARŠIE KAMENNÉ INDUSTRIE

Obdobie starého paleolitu je najproblematickejšie z celej staršej doby kamennej. Časovo najvzdiale-nejšie obdobie spôsobuje ťažkosti nielen s presným datovaním, ale aj so zaradením artefaktov. Nie-ktorí bádatelia rozdeľujú v starom paleolite Európy kamenné industrie do dvoch základných typov.

K prvému typu patria súbory s úštepmi, retušova-nými úštepmi a okruhliakové nástroje, k druhému typu pästné kliny a priečne sekáče. Viaže sa k nemu označenie oldovan (Dmanisi, Orce) a v mladšej časti starého paleolitu drobnotvaré industrie (Vértesszö- lös, Bilzingsleben) súčasné s druhým typom indus-trií, pre ktoré sú typické pästné kliny acheuléenu (Bosinski 1995b, 265). Väčšina artefaktov pochádza zo zberov na štrkových terasách riek, teda sú bez stratigrafie a ďalších súvislostí, preto mnohí bádatelia nepovažujú okruhliaky so stopami odbitia z riečnych terás strednej Európy za artefakty (Bosinski 1996, 60; Roebroeks/van Kolfschoten 1995, 303). V kontexte slovenských, takto posudzovaných predmetov sa nikdy nenašli zvieracie kosti ani zvyšky ohnísk, ktoré by svedčili o prechodnom pobyte ich nositeľov na daných miestach v blízkosti riek. Ďalšie artefakty, podobné tým z povrchov riečnych terás, sa našli v sprašových súvrstviach, kde jednotlivé vrstvy bolo možné datovať na základe stratigrafie, pedológie, podľa obsahu fauny alebo malakofauny, prípadne sa mohlo použiť paleomagnetické datovanie. Zo stred-nej Európy sú známe aj archeologicky skúmané náleziská s výskytom staropaleolitických industrií.

Uskutočnilo sa množstvo pokusov o stanovenie kritérií, na základe ktorých by sa mohli posudzovať „artefakty“ pochádzajúce zo zberov zo štrkových terás riek. Jedno z takýchto pracovných stretnutí bolo v roku 1999 v Monrepos (Neuwied). Diskusia o intecionalite artefaktov, s možnosťou prezretia väčšiny predmetov v origináli, vyústila k prisúde-niu statusu artefaktov len ich veľmi malému počtu (Baales et al. 2000, 1, pozn. 1). Tzv. štrkový paleolit v oblasti Elbe-Saale odmietol aj D. Mania (1995b, 85).

Okrem riečnych terás je podobný problém s arte-faktmi aj v prípade území, kde prebehli vulkanické procesy (napr. v Centrálnom masíve vo Francúzsku), výsledkom ktorých boli rozlomené kusy kameňov podobné artefaktom (Raynal/Magoga/Bindon 1995).

Ak sa viaceré artefakty nenašli v stratigraficky overiteľnej pozícii či v presvedčivých nálezových súvislostiach, je takmer nemožné odlíšiť jednotlivé kusy od pseudoartefaktov, aj keď na prvý pohľad môžu vyzerať ako nástroje zo starého paleolitu. Okrem toho z hľadiska veku staropaleolitických industrií je ich typológia bezcenná. Všeobecne platí, že povrchové industrie nie je možné datovať, maximálne sa dá povedať, že by mali byť mladšie ako riečna terasa, na ktorej sa našli (Baales et al. 2000, 5; Valoch 1995a; Vencl 1976, 76). Považuje sa za hodnoverný fakt, že k rozbitiu okruhliakov, odbitiu úštepov aj k vytvoreniu okrajových retuší došlo a stále dochádza prirodzenou cestou, najmä počas transportu vo vodnom toku (Baales et al. 2000, 5; Valoch 2011, 11 – 12). Artefakt (na rozdiel od pseudo-artefaktov) by mal mať rozpoznateľný bod úderu,


bulbus, úderovú jazvu, konchoidné kruhy (Raynal/Magoga/Bindon 1995, 131) a tieto znaky by mali tvoriť nejakú kompozíciu (z technologického hľadiska).

Istým indikátorom vyššieho veku je eolické (veter-né) obrúsenie hrán a plôch (Valoch 2009, 50). Ani to nie je všeobecne platným pravidlom, pretože v prípade, že artefakt bol veľmi skoro prekrytý sedimentom, nemá eolické obrúsenie (Valoch 1981a, 93). A zase naopak, eolické obrúsenie stiera rozdiely medzi sku-točným opracovaním okruhliaka a medzi náhodným odbitím spôsobeným prirodzenými procesmi.

Typologicky sa v riečnych terasách vyskytujú hlavne jadrá a jadrové nástroje. Ich surovinová skladba zodpovedá zloženiu riečnych štrkov (Baales et al. 2000, 5). Predovšetkým okruhliaky s jedným negatívom – jednostranné sekáče – je možné získať z každej štrkovej terasy (Valoch 2011, 12). Výskumom je overené, že výskyt takéhoto typu sekáča sa obja-vuje ešte aj v dobe bronzovej (Vencl 1976).

V susedstve Slovenska boli viaceré industrie vy-členené ako najstarší a starý paleolit (Fridrich 1997; Žebera 1955). Ako najstaršie artefakty hominidov z Čiech boli publikované okruhliakové artefakty z Berouna, datované do obdobia paleomagnetickej inverzie Olduvai, 1,87 – 1,67 mil. rokov (Fridrich 1991; 1997, 40). Vzhľadom na nové poznatky o územnom rozsahu šírenia prvej vlny hominidov z Afriky do Európy, vysoký vek artefaktov z Berouna vyvoláva opätovné pochybnosti o ich intencionalite (Bosinski 1996, 60; Roebroeks/van Kolfschoten 1995, 303; Valoch 2009, 55).

V Čechách sú známe archeologicky overené staropaleolitické lokality. Sú to hlavne Přezletice, datované do mladšieho cromeru, s vekom okolo 0,6 mil. rokov (Fridrich 1979).

Na zdroji kremencovej suroviny v Bečove I-B pod previsom vytvoreným z dosky kremenca preskú-mal J. Fridrich staropaleolitické osídlenie v troch vrstvách (Fridrich/Smolíková 1976). Početná industria starého acheuléenu pochádza zo zberov v polohe Bečov II. Obsahuje sekáče, pästné kliny, protobifasy a je zaradená do začiatku stredného pleistocénu (Fridrich 1976; 1997, 106). Inou skúmanou lokalitou, na ktorej sa okrem drobnotvarej industrie našla aj fauna a mikrofauna, je Račiněves. Nálezy sú klade-né do reinsdorfského interglaciálu holsteinského komplexu, s vekom okolo 0,4 mil. rokov (Fridrich 2007, 26). Podobne je zaradená aj industria z fosílnej pôdy PK VI v Karlštejne (Smolíková/Fridrich 1984).

Za najstaršie nálezy na Morave sa považujú oje-dinelé artefakty z tehelne Červený kopec v Brne. Vo fosílnej pôde PK X sa našiel polyeder z kremeňa, ktorého vek je okolo 0,8 mil. rokov (Valoch 1977) a z ešte staršej pôdy pochádza jednostranný sekáč (Svoboda et al. 1998). Dôležitou lokalitou je Stránská skála v Brne. Najmenej v troch jaskynkách na západ-

nom svahu sa podľa autora našli artefakty z miest-neho rohovca (niektoré aj so stopami použitia) a početné zvieracie kosti, z ktorých časť bola spálená (Musil/Valoch 1968; Valoch 1987). Pobyt hominidov typu Homo heidelbergensis na tomto mieste sa podľa K. Valocha (2009) uskutočnil v cromeri, v období okolo 0,6 mil. rokov. Podobného veku by mali byť aj artefakty z lokality Švédské šance v Brne-Slatine (Valoch/Seitl 1994).

Na terasách riek sa na Morave našlo viacero nálezísk okruhliakových industrií, obsahujúcich sekáče, jadrá, polyedre, protobifasy a úštepy – Mu-šov, Ivaň, Přibice, Pravlov, Dolní Kounice (Valoch 1998). Podobné artefakty z územia Rakúska opísal tiež K. Valoch (1996c).

Podľa nového hodnotenia ich K. Valoch (2009, 57) radí do okruhu starého acheuléenu, do obdobia staršieho ako predposledný glaciál pred viac ako 0,3 mil. rokov. Na rozdiel od neho sa J. Svoboda (2002b, 106) k otázke staropaleolitických industrií zo zberov na riečnych terasách stavia rezervovane, iní ich úplne odmietajú (Roebroeks/van Kolfschoten 1995, 303).

6.4 DOMNELÉ STAROPALEOLITICKÉ INDUSTRIE NA SLOVENSKU

Staropaleolitické osídlenie bolo spravidla viazané na vodný tok a zdrojmi kamenných surovín boli najčastejšie riečne terasy. Táto situácia nabáda hľa-dať nové lokality spravidla na brehoch dôležitých vodných tokov so zachovaným systémom starých terás. Jednou z takých riek je Dunaj, ďalšími Hornád či Hron.

Západné Slovensko

Okolie Bratislavy tvorí členitý systém riečnych terás. Určené sú jednotlivé stupne od najstarších plošín staropleistocénneho veku cez vysoké terasy mindelu a stredné terasy rissu po nízku terasu würmu, a niet pochýb o ich vysokom veku. Kvar-térne štrkové terasové akumulácie tvoria hlavne okruhliaky kremencov a kremeňov. Kryté sú po-lohami spraší až sprašovitých hlín rôznej hrúbky, ako aj polohami pieskov i horizontmi fosílnych pôd a pôdnych sedimentov (Halouzka 1993; Halouzka/Minaříková 1977).

Od sedemdesiatych rokov 20. stor. boli na tera-sách Dunaja v Bratislave a blízkom okolí nazbierané desiatky až stovky kusov okruhliakov a úštepov so stopami po odbití. Autorom zberov je amatérsky archeológ O. Čepan (1985). Miesta zberov sa nachá-dzali na jednotlivých terasových stupňoch Dunaja a podľa veku terás boli okruhliaky zaradené ako

6 STARÝ PALEOLIT 51

industria väčšinou do starého a menej do stredného paleolitu. Najväčšie akumulácie okruhliakov kre-mencov a kremeňov zozbieral na hromadách (napr. Karlova Ves I) vytvorených pri obrábaní vinohra-dov, ale aj z úvozov ciest (Karlova Ves II – IV), kde boli vyhodené z obrábaných polí (Devínska Nová Ves I – III) a zo záhrad (Devín I). Zo širšej bratislav-skej oblasti boli nájdené tiež pri bagrovaní štrku (Rovinka, Dunajská Lužná I). O. Čepan ich opisuje čiastočne ako eolizované kusy, ale tiež s čerstvými lomami, ktoré potom radí do stredného paleolitu. Typologicky rozlišuje hlavne sekáče a driapadlá, úštepov bolo podľa neho málo a pästné kliny alebo polyedre sa nenašli.

Všetkým početným náleziskám domnelej paleo-litickej industrie z Bratislavy chýbajú jasné nálezové súvislosti, nikdy sa v ich blízkosti nenašli stopy po-bytu paleolitických lovcov v podobe zvieracích kostí či ohnísk a v neposlednom rade aj typologické ur-čenie amatérskym archeológom je sporné. Napriek tomu ju J. Bárta (1983a; 1987, 207) publikoval ako staropaleolitickú a tak je akceptovaná aj K. Valochom (1996a, 31), iní ju odmietajú (Hromada/Cuper 1992a, 55). Berúc do úvahy predovšetkým ich nálezovú situáciu, domnievame sa, že ich artificielnosť nie je spoľahlivo preukázaná.

K tejto skupine nálezov patrí aj kremencový sekáč z Bratislavy-Krasnian (Novotný 1987, 35), oboj-stranne obitý okruhliak kremeňa v tvare pästného klina, nájdený na stavenisku v Mlynskej doline, a driapadlá z kremeňa, pochádzajúce z Dlhých dielov (Novotný 1993, 34).

V publikovaných článkoch sa občas objavili prí-spevky týkajúce sa staropaleolitických industrií, resp. priradenie ojedinelých artefaktov do starého paleolitu z rôznych regiónov Slovenska. Vyplývalo to z triedenia paleolitu v období ich vzniku.

Stredné a južné Slovensko

V západnej časti Banskej Bystrice na starej, možno až günzskej terase Hrona, v rokoch 2005 a 2006 zozbieral H. Beaudouin (2008) spolu 92 kusov okruhliakov a úlomkov prevažne kremeňa. Z nich vyčlenil 10 nástrojov, 80 úštepov, jadrá a otĺkače. Kultúrne ich zaradil do starého acheuléenu, pat-riaceho najmenej do holsteinského interglaciálu (OIS 8 alebo 9). Jedným z kritérií na takéto zaradenie bola podľa autora silná patina na predmetoch. Mali sme možnosť študovať publikované kusy a musí-me zdôrazniť, že ide o čerstvo (bez patiny) obité okruhliaky, rozbité prirodzeným spôsobom, bez stôp opracovania človekom.

Zo starších povrchových nálezov z južného Slo-venska boli ako staropaleolitické opísané okruhlia-ky zo Zombora a zo Želiezoviec (Bárta 1965a, 108).

Východné Slovensko

Na štrkových terasách Hornádu južne od Košíc, v prostredí mladopaleolitických aurignacienskych lokalít, bolo (v súlade s dobovými predstavami) vyčlenených niekoľko artefaktov ako staropaleoli-tických. Staropaleolitickým nálezom mal byť rádio-laritový úštep s výraznejším bulbusom zo štrkovne v Seni I. Našiel ho F. Prošek (1953c) ako ojedinelý artefakt v sekundárnej polohe v stredopleistocénnej terase Hornádu a vyslovil predpoklad o jeho staro-bylom veku. Aj keď napokon v tejto polohe urobil L. Bánesz (1958a) výskum mladopaleolitickej auri-gnacienskej lokality, v odbornej literatúre zostávajú zmienky o tomto prvom domnele staropaleolitic-kom náleze z východného Slovenska (Bárta 1965a, 108; Bárta/Bánesz 1971, 304), hoci sa niekedy kriticky posudzuje jeho časové zaradenie (Valoch 1969, 80). Zo štrkových terás Hornádu boli ešte viaceré ar-tefakty považované za staropaleolitické. Niektoré pochádzali z Kechneca (Bánesz 1961a) a jeden z Čane (Bánesz 1966, 20 – 23).

Jeden z úštepov, nájdený na gravettienskej a epi-gravettienskej lokalite Cejkov I, nesie podľa L. Bá-nesza známky starého paleolitu v podobe použitej levalloisienskej metódy štiepania (Bánesz 1989, 246; Bánesz/Pieta 1961). Lokalita má komplikovaný stra-tigrafický sled spraší hlavne z posledného glaciálu (Kaminská/Tomášková 2004) a výskyt ojedinelého sta-ropaleolitického artefaktu na povrchu považujeme za nepravdepodobný.

Ojedinelé kusy pochádzajú z Kežmarku a Or-dzovian. Prvý artefakt pochádza z terasy Popradu juhozápadne od Kežmarku. Je to podľa autorov (Bárta/Soják 1998) zahrotený okruhliakový sekáč z pieskovca, možno až staropaleolitický. Našiel sa neďaleko miesta, z ktorého bol už predtým publikovaný iný predmet (Bárta/Soják 1996) ako srdcovitý pästný klin z miestneho ílovca, patriaci azda aj do stredného paleolitu. Tretím je nález z Ordzovian v tvare atypického trojuholníkovi-tého pästného klina (Bárta/Soják 1998). Uvedené kamenné predmety sa našli ojedinele, bez ďalších a nesporných artefaktov, zo suroviny vyskytujúcej sa priamo na mieste. Podľa publikovaných kresieb nejde o nástroje ale s najväčšou pravdepodobnos-ťou o pseudoartefakty.

Sprašové profily

Jediným sprašovým profilom s viacerými fosílnymi pôdami a opakovaným paleolitickým osídlením na Slovensku je bývalá tehelňa Mnešice v Novom Meste nad Váhom. V hlavnom profile 07, v najhlbšie situovanej fosílnej pôde typu pararen-dziny PK IV, sa našiel masívnejší úštep s výrazným


bulbusom (Kukla/Ložek/Bárta 1961, 84, obr. 7: 4). Neskôr k nemu pribudli dva okruhliaky rádio-laritu, jedno driapadlo a zo sekundárnej polohy retušovaný rádiolaritový úštep (Kukla/Ložek/Bárta 1961, 85). Podľa vtedajšej typológie bol masívnejší úštep z prekremeneného pieskovca (publikovaný ako rádiolarit) označený za clactonien z predpo-sledného interglaciálu (Kukla/Ložek/Bárta 1961, 90). J. Bárta (1966d, 35; 1980d, 125) túto industriu pô-vodne označoval za stredopaleolitickú, neskôr už aj za staropaleolitickú (Bárta 1987, 207; Bárta/Bánesz 1971, 304). Artefakt je analogický moustérienske-mu nástroju z jaskyne Čertova pec pri Radošine, ktorý je urobený aj z rovnakého materiálu (Bárta 1959a). Stratigrafická poloha najstarších artefaktov, označená ako PK IV, v dnešnom delení kvartéru predstavuje predposledný interglaciál patriaci už do stredného paleolitu (Růžička/Tyráček 1994). Navyše aj termín clactonien sa už v Európe (okrem Anglicka) nepoužíva na označenie staropaleolitic-kej kultúry (Vialou 2004, 55).

Travertíny

Drobnotvaré industrie starého paleolitu (známe z Nemecka z holsteinského komplexu zo Schönin-genu, alebo z travertínových lokalít Vértesszölös či Bilzingsleben), sa na Slovensku nenašli. Najstaršia doteraz známa kamenná industria zo slovenských travertínových lokalít patrí do stredného paleolitu. O staropaleolitickom veku pamiatok sa na základe výskytu ohniska(?) uvažovalo z lomu Horbek vo Vyšných Ružbachoch (Bánesz 1966, 23). Neskôr sa v stene lomu našiel ešte masívnejší úštep z rádiola-ritu (Bánesz 1970a, 10). Získané U/Th datovanie však

ukazuje na stredný paleolit tak v prípade lokality Vyšné Ružbachy, ako aj Hranovnice a Beharoviec (Hausmann/Brunnacker 1988, 51).

6.5 PRAVDEPODOBNÁ STAROPALEOLITICKÁ INDUSTRIA

Výnimkou je artefakt z Bratislavy, pochádzajúci z časti Karlova Ves-Vinohrady (Hromada/Cuper 1992a). Lokalita je situovaná na najvyššej, pravdepo-dobne mindelskej terase tzv. Karloveského potoka, na hrebeni oddeľujúcom Karlovu Ves od Mlynskej doliny v nadmorskej výške 257 m. Artefakt (obr. 3) sa našiel v profile jamy pri stavbe rodinného domu, v hĺbke asi 50 cm pod rozhraním holocénnych a pleistocénnych sedimentov spolu s niekoľkými okruhliakmi kremenca, pripomínajúcimi tvarom jednoduché sekáče. Publikovaný je ako unifaciál-ny acheuléensky pästný klin mandľovitého tvaru z okruhliaka jemnozrnného piesčitého kremenca, ktorého rozmery sú: dĺžka 120,70 mm, šírka v pro-ximálnej časti 74,40 mm, v distálnej časti 43,90 mm, hrúbka pri báze je 27,70 mm (Hromada/Cuper 1992a).

Rozsahom opracovania artefaktu (v terminálnej časti je zachovaný pôvodný povrch okruhliaka) ide skôr o komplexnejšie opracované jadro podob-né typu épannelé, aké sa našlo v Sedlešoviciach pri Znojme (Valoch 1981a), v sprašovom profile vo fosílnej pôde PK VI zo staršej časti interglaciálu holstein (Valoch 2009, 49). Tvarovo je artefakt po-dobný aj pästnému klinu z kremenca z lokality Kärlich-Seeufer v Porýní (Bosinski 1995a, 120, obr. 14) z neskorého starého paleolitu, datovaného približne na 0,4 mil. rokov.

Obr. 3. Bratislava-Karlova Ves. Jednostranne opracovaný artefakt z kremenca (podľa Hromada/Cuper 1992a).

53

7 STREDNÝ PALEOLIT

Podľa súčasného chronologicko-stratigrafického triedenia kvartéru stredný paleolit začal risským glaciálom (saale sensu lato) pred 300 000 rokmi (OIS 8) a trval do 40 000 rokov (OIS 3).

Počas tohto dlhého geologického obdobia sa viackrát zmenili klimatické podmienky. Obdobie začalo staršou fázou risského glaciálu (OIS 8), po-kračovalo predposledným interglaciálom (OIS 7), potom nasledoval predposledný glaciál (OIS 6), posledný interglaciál (OIS 5e) a zaberalo aj staršiu časť posledného glaciálu (OIS 5d – a, 4, 3). Podľa interpretácií antropologických nálezov celý tento úsek kvartéru (Otte 2012, 12; Palmer 2009, 94) alebo aspoň jeho podstatná časť patrí neandertálcom a ich kultúre (Auffermann/Orschiedt 2002, 49). Iní bádatelia kladú počiatky neandertálcov do posled-ného interglaciálu (Vialou 2004, 61). Antropologické nálezy z interrisského interglaciálu z Ehringsdorfu (OIS 7) sú označené ako starosapientne formy (Vlček 2002, 79).

Jedným zo znakov archeologickej kultúry star-šieho obdobia je širšie uplatnenie levalloisienskej

metódy štiepania nástrojov v kultúre mladého acheuléenu a včasného moustérienu (Boëda 1988; Bordes 1980; Nerudová 1998; Svoboda 2002b). Počia-točnou kultúrou stredného paleolitu bol mladý acheuléen, v menšej miere včasný moustérien s levalloisienskou metódou, neskôr taubachien a micoquien, ako aj typický a neskorý moustérien.

Archeologické pamiatky stredného paleolitu na Slovensku pochádzajú z obdobia pred po-sledným interglaciálom (OIS 7, 6), z posledného interglaciálu s prechodom do začiatku posled-ného glaciálu (5e – d) a najmladšie sú zo staršej časti posledného glaciálu (OIS 5a – c, 4, 3). Ako ukázali príklady z posledných rokov, v možnosti objavu nových lokalít v jednotlivých regiónoch Slovenska sú ešte značné rezervy. K tomuto stavu prispeli aj veľmi rozdielne geografické podmienky na území Slovenska. Predpoklady pre objavenie dobre stratifikovaných sprašových lokalít boli vytvorené hlavne na Považí. Nie je to všeobecné pravidlo, pretože aj tam, v pomernej blízkosti stratifikovaných lokalít sa nachádzajú

Obr. 4. Mapa hlavných lokalít stredného paleolitu na Slovensku. 1 – Bratislava; 2 – Hranovnica; 3 – Vyšné Ružbachy; 4 – Beharovce-Sobocisko; 5 – Hôrka-Ondrej; 6 – Gánovce-Hrádok; 7 – Šaľa; 8 – Nové Mesto nad Váhom-Mnešice; 9 – Vlč-kovce; 10 – Bojnice III-Hradná priekopa; 11 – Bojnice I-Prepoštská jaskyňa; 12 – Prievidza; 13 – Radošina, jaskyňa Čertova pec; 14 – Banka; 15 – Žiar nad Hronom; 16 – Zvolen; 17 – Žabokreky nad Nitrou; 18 – Mníchova Lehota; 19 – Zamarovce; 20 – Ivanovce-Skala; 21 – Plavecký Mikuláš, jaskyňa Dzeravá skala; 22 – Sobotište; 23 – Kunov; 24 – Hlboké; 25 – Prietrž;

26 – Plaveč; 27 – Ľubiša; 28 – Veľký Šariš/Prešov; 29 – Nižný Hrabovec.


Obr. 5. Spišské travertínové lokality. 1 – časť Dreveníka, v pozadí so Spišským hradom; 2 – Vyšné Ružbachy, lom Horbek; 3 – Gánovce-Hrádok; 4 – Hôrka-Ondrej, pracovisko B; 5 – Hôrka-Ondrej, pracovisko C; 6 – Hôrka-Ondrej, pracovisko A.

7 STREDNÝ PALEOLIT 55

náleziská na denudovaných svahoch bez stra-tigraficky fixovateľných vrstiev s paleolitickým osídlením. Väčšina súborov artefaktov a nielen stredopaleolitických, pochádza z povrchových nálezov a v prípade viacerých osídlení štiepaná industria vytvára palimpsest (Nižný Hrabovec, Trenčianska Turná). Ten predstavuje spoločný výskyt artefaktov z rôznych období po odnose, denudácií či soliflukcii eolického sedimentu, bez možnosti iného ako typologického rozlíšenia a rámcového datovania kamenných artefaktov. Zachovaná a rozpoznateľná stratigrafická pozícia viacerých fáz osídlenia sa spravidla dá očakávať aj v prípade jaskynných a travertínových lokalít.

7.1 STARŠIA FÁZA STREDNÉHO PALEOLITU

Najstaršie stredopaleolitické osídlenie Slovenska sa viaže k spišským travertínom a sprašovým profi-lom na Považí (obr. 4). Takmer o všetkých spišských travertínoch (obr. 5) s archeologickými pamiatkami sa pôvodne predpokladalo, že pochádzajú až z po-sledného interglaciálu (Ložek 1964). Akceptujúc ná-zor prírodovedcov L. Bánesz vyhodnotil kamennú industriu (prevažne zo zberov F. Prošeka a zo svojich výskumov) pred 30 rokmi, ale rukopis publikoval až neskôr (Bánesz 1990c; 1991). Nezobral do úvahy medzičasom získané U/Th datovania, podľa ktorých je časť spišských travertínov stredopleistocénneho veku a štiepaná kamenná industria z nich patrí včasnému moustérienu s levalloisienskou metódou alebo bez nej. Rovnako došlo k posunu začiatku stredného paleolitu do staršieho obdobia (začiatok rissu) a tým aj k preklasifikovaniu niektorých ná-lezov do stredného paleolitu.

Hranovnica

Za najstarší spišský travertín so stredopaleoli-tickým osídlením je dnes považovaná Hranovnica (obr. 4: 2). Niekdajší lom je situovaný pri ceste z Vernára do Hranovnice. V roku 1959 zistil L. Bánesz (1961f, 35) dve ohniská vo vzdialenosti 5 m od seba, zaliate v pevnom travertíne na okraji spodnej terasy. Prvé ohnisko bolo dlhé asi 200 cm a obsaho-valo okrem uhlíkov a zvieracích kosti aj 4 úštepy z bieleho kremeňa. Z druhého ohniska (so šírkou asi 252 cm a hrúbkou 5 – 30 cm) pochádza retušo-vaný úštep a niekoľko odštepov z kremeňa, spolu so zvieracími kosťami.

L. Bánesz (1961f, 35) pôvodne uvažoval o stre-dopleistocénnom veku travertínov, avšak V. Ložek (1964, 28) zaradil polohu s nálezmi do posledného interglaciálu a toto datovanie prevzal potom aj

L. Bánesz (1991, 51). Pri U/Th datovaní sa získal vek vyšší ako 264 700 rokov (Hausmann/Brunnacker 1988, 49), ktorým sa travertín v Hranovnici, resp. jeho spodná terasa, včleňuje do skupiny najstarších spišských travertínov s archeologickými nálezmi kultúrne radenými do včasného moustérienu.

Vyšné Ružbachy

Na juhovýchodnom okraji lomu Horbek vo Vyšných Ružbachoch (obr. 4: 3; 5: 2) sa zistili popo-lovité vrstvy a v jednej z nich aj dva neopracované okruhliaky kremeňa (Bánesz 1961f, 35). Ďalší nález, jadrovitý nástroj z hnedého rádiolaritu, získal L. Bánesz (1970a, 10) od robotníkov z miest uprostred lomu, kde pri obhliadke zistil 2 – 3 cm mocnú po-polovitú vrstvu. L. Bánesz (1970b, 306) zaradil arte-fakty do posledného interglaciálu. Pri poslednom publikovaní nálezov z Vyšných Ružbách uvádza L. Bánesz (1991, 48, 49) ich pôvodné klasifikovanie, ale vek travertínov, z ktorých pochádzajú kremenné okruhliaky, kladie do staršieho interglaciálu. Lom Horbek bol prírodovedcami zaradený do skupiny stredopleistocénnych travertínov (Kovanda 1971, 166; Ložek 1964, 15 – 16) a toto hodnotenie potvrdilo aj U/Th datovanie travertínov, s dátami 204 000 a 231 000 (Hausmann/Brunnacker 1988, 48).

Beharovce-Sobocisko

Sobocisko v katastri Beharoviec (obr. 4: 4) je naj-východnejšou travertínovou kopou pri Spišskom Podhradí. Podľa hodnotenia V. Ložeka (1964, 26) rozľahlá travertínová kopa vznikla v poslednom interglaciáli. Rovnaký názor, pokiaľ ide o vek nálezov, zastával aj L. Bánesz (1961f, 35). Podľa pôvodnej správy sa v lome na travertínovej kope Sobocisko v Beharovciach získali štiepané ar-tefakty z troch polôh (Prošek 1958, 67). L. Bánesz (1990c, 55 – 60, obr. 1 – 5; 1991, 57) neskôr vyhodnotil 517 nálezov z dvoch vrstiev. Industria bola takmer úplne štiepaná z kremeňa (97,71 %), len jej malá časť (2,12 %) bola z rádiolaritu. Jadrá sa našli diskovité a levalloisienske. Industria má úštepový charakter s nevýrazným zastúpením levalloisienskej metódy. V skupine nástrojov sa vyskytli levalloisienske úštepy, driapadlá, vrubovité a zúbkované úštepy, škrabadlo, retušované úštepy, vruby. Niektoré typy artefaktov, ako hrot so stopkou, boli pravdepodobne nepresne klasifikované (Bánesz 1991, tab. 1). Na ná-strojoch je pomerne častá stupňovitá retuš (Bánesz 1990c, 55 – 59). Industriu možno označiť ako včasný moustérien, ktorého vek je starší ako posledný interglaciál. Podľa U/Th datovania k tvorbe traver-tínu došlo pred viac ako 206 900 rokmi (Hausmann/Brunnacker 1988, 49).


Hôrka-Ondrej

Travertínová kopa Skalka (nazývaná aj Smrečá-nyiho skala) v Hôrke-Ondreji (obr. 4: 5), ktorá je dnes iba torzom pôvodnej kopy, bola predtým zaradená do posledného interglaciálu. V rokoch 1955 – 1958 bola kamenná industria vyberaná zo štyroch vrstiev profilu (počas revízneho výskumu označeného ako pracovisko B) hodnotená ako moustérien (Prošek/Ložek 1957, 57, obr. 7; 8). Nové artefakty z tohto profilu získal v roku 1961 L. Bánesz. Aj keď sa nálezy štie-panej kamennej industrie zo starých prieskumov a výskumov často uvádzali v prehľadných prácach, publikované boli oveľa neskôr (Bánesz 1990c; 1991).

Počas niekoľkoročného interdisciplinárneho výskumu travertínovej kopy (1987 – 1992, 1995) sa zistilo, že ide o lokalitu s opakovaným stredopa-leolitickým osídlením (Kaminská a kol. 2000; Kaminská et al. 1993), čo potvrdili aj U/Th datovania. Výskumom sa získali aj poznatky o prírodnom prostredí v jednotlivých fázach jej osídlenia. Areál lokality s rozmermi 60 x 65 m, tak ako to vyplynulo z konfigurácie terénu, bol rozdelený na samostatne skúmané pracoviská A až F (obr. 6). Geologické i stratigrafické pozorovania a datovania U/Th uká-zali, že travertíny Skalky nevznikli v jednom, ale v troch rôzne starých obdobiach.

Stratigrafia

Spodné vrstvy staršieho travertínu tvorili hlavne doštičkovité a pieskovito sa rozpadávajúce polohy na pracovisku A (datovanie na 186 000 ± 10 % rokov) a na pracovisku B, ktoré sedimentovali v mladšom stredopleistocénnom interglaciáli. Na pracovisku B (obr. 5: 4) boli vodorovne delené tenkými polohami iniciálnych rendzín s najstaršou stredopaleolitickou kamennou industriou. Na nich boli uložené pevné doskovité a lavicovité travertíny (pracoviská A a D). Medzi ich vytvorením bol hiát, počas ktorého došlo k zvetrávaniu spodnej časti travertínov. Do toho istého obdobia spadá aj ich povrchové zvetranie a skrasovatenie (pracovisko A, báza profilu C1 na pracovisku C). Mladšie súvrstvie nespevnených travertínov (pracovisko C, profil C1) a šošovkovitá poloha v profile A/G (na pracovisku A) sedimen-tovalo v poslednom interglaciáli. Je uložené nad starším súvrstvím travertínu zjavne (profil C1) či skryte (profil A/G) diskordantne. Štiepaná kamen-ná industria z vrstiev profilu C1 patrí druhej fáze stredopaleolitického osídlenia lokality. Najmladšie sú vrstvy hlinitých sedimentov s najpočetnejšími archeologickými nálezmi, ktoré sa utvorili nad polohami travertínu na pracovisku A. Miestami zachádzajú medzi vrstvy sypkého travertínu vy-tvoreného z adventívneho prameňa lemujúceho južný okraj pracoviska A a obdobím ich vzniku je najskôr začiatok posledného glaciálu (Kovanda et al. 1995).

Datovanie

Nálezy staršie ako posledný interglaciál, sú do-ložené na pracoviskách B a D. Vek travertínov na pracovisku B, získaný datovaním U/Th, je 160 000 (± 10 %) rokov a na pracovisku D je odvodený z datovania vrstvy 13 pred profilom C1 v jeho bez-prostrednej blízkosti a je 143 500 (± 10 %) rokov (Ford 1995; Kovanda et al. 1995b).

Prírodné prostredie

Počiatok tvorby travertínovej kopy Skalka v Hôr-ke-Ondreji spadá do teplého obdobia mladšieho stredopleistocénneho interglaciálu (186 000 rokov). Doložený je výskyt duba letného (Quercus robur), borovice lesnej (Pinus sylvestris), javora (Acer sp.), drieňa obyčajného (Cornus cf. mass) a iných. Toto zloženie drevín ukazuje na prítomnosť dubového zmiešaného lesa s borovicou počas teplého klimatic-kého obdobia. V čase tvorby vrchnej časti spodného travertínu prevládala močiarna vegetácia (Hajnalová/Hajnalová 2000). Spolu s vrchnými polohami staršieho travertínu na pracovisku A vznikali v Hôr-ke-Ondreji travertíny na pracovisku B (160 000 ro-kov). Hlavne v rendzinách medzi doštičkovitými

Obr. 6. Hôrka-Ondrej. Rozmiestnenie pracovísk a profilov v areáli lokality (podľa Kaminská 1999).


a pieskovito sa rozpadávajúcimi travertínmi bola zachytená chladnejšia vegetačná fáza klímy a nad nimi bylinná močaristá vegetácia. V spodných vrstvách boli určené uhlíky brezy (Betula sp.), smreka alebo smrekovca (Picea abies/Larix decidua) a odtlačky borovice lesnej (Pinus sylvestris), ktoré ukazujú na chladnejšiu fázu (Hajnalová/Hajnalová 2000). V čase paleolitického osídlenia tohto miesta prevládla viac či menej otvorená krajina zriedkavo porastená stromami.

V nasledujúcom období vznikli pevné polohy doskovitých a lavicovitých travertínov pri hlav-nom prameni minerálnej vody (pracovisko D), ako aj v najbližšom okolí (spodné vrstvy pracoviska C). Z odtlačkov vegetácie vo vrstvách 14 a 15 (pod datovanou vrstvou 13 je to 143 500 rokov) pred profilom C1 možno sledovať premenu klímy, ktorá mala za následok zmenu druhového zloženia lesa. Prítomnosť duba (Quercus sp.) aj borovice (Pinus sp. sylvestris) je menej výrazná, pribúda javor a jaseň (Fraximus excelsior). Menší výskyt odtlačkov tráv a výrazné zastúpenie kríkovej, prípadne stromovej vlhkomilnej vegetácie vŕb (Salix sp.) a brezy (Betula sp.) vzbudzuje predstavu vlhkého lesa až močiar-neho prostredia (Hajnalová/Hajnalová 2000). Tieto

zmeny môžu naznačovať záverečnú fázu teplého obdobia až nástup mladšej fázy predposledného zaľadnenia.

Fauna

Podľa nálezov malakofauny sa v bazálnej časti travertínov vyskytujú typické spoločenstvá vá-penných mokradí charakteristické pre včasné fázy teplých období s druhmi Vertigo geyeri a Vertigo moulinsiana, ako aj Helix pomatia (Ložek 1995; 2000). V charakteristike malakofauny a získaných U/Th datovaní je istá nezrovnalosť. Malakofauna má podľa V. Ložeka (2000) výrazne mladopleistocénny charakter a v celom areáli lokality sa nezistil žiad-ny prvok význačný pre obdobie pred posledným interglaciálom.

Fauna z vrchnej časti spodného travertínu uka-zuje bohaté druhové spektrum vrátane prítomnosti lesnej formy Clethorionomys cf. glareolus, indikujúcej interglaciálne podmienky otvorenej lesnej až kro-vinatej krajiny s miernou klimou (Horáček 1995; 2000). Malakologicky patria nálezy z vrstiev traver-tínu mokraďovým spoločenstvám a v iniciálnych rendzinách je doložená fauna suchých trávnikov (Ložek 2000).

Obr. 7. Hôrka-Ondrej. Profil na pracovisku B z roku 1992. Legenda: 1 – čiernosivá rendzina; 2 – svetlohnedookrová spra-šovitá svahovina s veľkými blokmi travertínu a korodovanými malými úlomkami; 3 – svetlohnedookrová hlinito-pies-kovitá svahovina s úlomkami travertínu; 4 – zahĺbený včasnostredoveký objekt; 5 – nepravidelná poloha hnedozelenej ílovitej hliny; 6 – vrstvy pramenitov; 7 – tmavosivé až sivočierne polohy rendzín A – D, s nálezmi štiepanej kamennej

industrie; 8 – miesta odberu vzoriek malakofauny (podľa Kaminská 1999).


Sídliskové štruktúry

Industria na pracovisku B sa našla na malej plo-che, medzi vrstvami sypkého travertínu. Vrstvy, ktoré majú charakter rendzín, sa javili ako tmavšie až tmavé humusovité, prípadne uhlíkovité polohy medzi svetlými travertínovými vrstvami (obr. 7). Výskumom sa zistilo, že uhlíky sa v týchto vrstvách nachádzajú, ale sú roztrúsené a nevytvárajú väčšie koncentrácie. V roku 1992 bola počas výskumu od-krytá len okrajová plocha paleolitického táboriska, pretože hlavná časť bola zničená ťažbou travertínu. Zbery F. Prošeka pochádzali ešte z intenzívnejšie osídlenej časti lokality, ktorú pokračujúca ťažba úplne zničila. Niekoľko kamenných artefaktov získaných výskumom vymedzovalo pôvodne osídlenú plochu.

Štiepaná kamenná industria

Na pracovisku B sa artefakty našli v tenkých polo-hách iniciálnych rendzín medzi vrstvami spodných travertínov. Pôvodne boli uvádzané 4 kultúrne vrstvy s nálezmi štiepanej kamennej industrie patriacej mou-stérienu (Prošek/Ložek 1957, 57, obr. 7; 8). Neskôr sa ich počet zvyšuje na 5 (Bánesz 1961f, 35; Prošek 1958, 67; Vlček 1969, 48) až na 6 (Bánesz 1970b, 306). Výskumom v roku 1992 bol zachytený len okraj pôvodne osídlenej plochy zničenej predchádzajúcim lomom. Našlo sa 16 artefaktov, väčšinou malých úštepov (11 z kremeňa a 5 z rádiolaritu). Najviac úštepov, z nich jeden retušo-vaný, bolo vo vrchnej vrstve A (Prošekova vrstva 4), dva úštepy z rádiolaritu sa vyskytli vo vrstve C2 (Prošekova vrstva 2) a jeden vo vrstve D (Prošekova vrstva 1), ostatné sa našli pri čistení profilu.

Obr. 8. Hôrka-Ondrej. Pracovisko B. Industria z výskumu F. Prošeka z datovanej vrstvy C. 1, 6 – jadrá; 2, 3, 5 – úštepy; 4, 7, 8 – driapadlá (1 – 8 – rádiolarit; včasný moustérien).


Zo starších prieskumov a krátkeho výskumu L. Bánesza v roku 1961 je známych 462 artefaktov, z ktorých 397 pochádzalo z pôvodnej vrstvy 2 (resp. vrstvy C). Väčšina industrie bola z rádiola-ritu (406 ks), ktorý L. Bánesz (1990c; 1991) tradične nazýval jaspisom. Menej artefaktov bolo z kreme-ňa (51 ks) a z iných (5 ks) surovín (Bánesz 1990c, tab. VI – XIII; Prošek/Ložek 1957). Charakteristickým znakom úštepovej kamennej industrie je výrazný výskyt levalloisienskej metódy. V druhej vrstve bola zastúpená tromi levalloisienskymi jadrami (obr. 8: 1, 6), pätnástimi úštepmi s facetovanou pätkou (obr. 8: 2, 3, 5) a tromi levalloisienskymi hrotmi. Okrem nich sa získali aj zvyšky jadier, najčastejšie diskovitých. Z nástrojov sa ďalej vy-skytli dve oblúkovité (obr. 8: 4, 7) a jedno priečne oblúkovité (obr. 8: 8) driapadlo, rydlo, atypický vrták, bočný nôž, moustériensky nôž, tri vrubovité a štyri zúbkované úštepy (Bánesz 1991, 56, tab. 1). V tretej vrstve sa našiel len úštep z kremeňa a vo štvrtej vrstve úštep z rádiolaritu a kremeňa, medzi štvrtou a piatou vrstvou sa našlo levalloisienske jadro. V piatej vrstve bolo 37 artefaktov z kreme-ňa a tri z rádiolaritu. Našli sa dve levalloisienske jadrá a tri diskovité. Výraznejšie tvary tvorí vru-bovitý úštep, hrotitý retušovaný netypický vrták a pseudolevalloisiensky hrot. Medzi nástrojmi uvádza L. Bánesz (1990c, 52, tab. XIII: 114) aj úštep so stopkou, ktorý podľa vyobrazenia nezodpo-vedá tomuto pomenovaniu a pravdepodobne ide o úštep s vrubmi.

S ohľadom na získané datovanie a charakter in-dustrie (levalloisienska metóda, stredopaleolitické typy nástrojov) ju radíme časovo do mladšej fázy predposledného glaciálu (Kovanda 1993; 1995a) a kultúrne k včasnému moustérienu s levalloisien-skou metódou (Kaminská 1999).

V pokračujúcej sedimentácii vápencov na praco-viskách C a D sa vytvorili pevné polohy doskovi-tých a lavicovitých travertínov priamo pri samot-nom hlavnom prameni minerálnej vody. Z pevného travertínu na pracovisku D sa podarilo získať 89 artefaktov, ktoré sú vyrobené hlavne z kremeňa (83 ks), menej z rádiolaritu (6 ks) a z jaspisu (1 ks). Industria bola vo vrstve 1 a 2 v sypkom travertíne vypĺňajúcom pôvodný vodný prameň a vo vrstve 3, tvorenej pevným travertínom. V nálezoch prevažu-jú úštepy, ktoré boli získavané z diskovitých jadier bez upravenej úderovej plochy. Časť úštepov, ako aj nástrojov má povrch čiastočne pokrytý pôvodným povrchom okruhliakov kremeňa. Medzi siedmimi artefaktmi z kremeňa sa vyskytlo oblúkovité dria-padlo, rydlo, dva bočné nože, zúbkovaný úštep a dva retušované úštepy. Štiepaná industria pred-stavuje pokračovanie vývoja včasného mou stérienu (Kaminská 1999, 15).

Obr. 9. Nové Mesto nad Váhom-Mnešice. Profil tehelne, publikovaný J. Bártom 1966d (gr. – vrstva s gravettienom; sz. – vrstva so szeletienom; mst. – vrstva s moustérienom; cl. – vrstva s clactonienom; Mr. – marker; PK – pedokomplex).


Nové Mesto nad Váhom-Mnešice

Tehelňa v Novom Meste nad Váhom-Mnešiciach (obr. 4: 8) bola situovaná na južnom výbežku Bielych Karpát, nad sútokom Váhu s potokom Klanečnica. Prvé kamenné artefakty našiel J. Bárta v tehelni pri obhliadke profilu v roku 1957. Lokalitu potom sledovali geológovia a profily zhodnotil J. Kukla.

Stratigrafia

V profiloch tehelne boli zistené štyri pedokom-plexy PK I – IV (obr. 9; 10) a sedimentačné fázy zo začiatkov risského (saalského) a würmského gla-ciálu (Kukla/Ložek/Bárta 1961). Záchranný výskum J. Bártu v rokoch 1961 – 1963 pozostával z čistení stupňov hliníka a zo stratigrafickej sondy (Bárta 1966d; 1980d). Celkovo sa zistilo päť horizontov s paleolitickou štiepanou kamennou industriou.


V sprašovom profile v Novom Meste nad Váhom--Mnešiciach, boli zachytené dve fázy najstaršieho osídlenia. Prvá (vrstva C1 – c na báze pedokomple-xu PK IV) obsahovala interglaciálnu malakofaunu s druhmi Perforella bidentata (Gmel.), Helicigona banatica (Rssm.), Cochlodina laminata (Mtg.) Aegopinella minor (Stab.) Podľa zloženia druhov uvedená vrstva patrí okrajovej fáze interglaciálu, ktorá sa utvorila najskôr na jeho začiatku (Kukla/Ložek/Bárta 1961, 83). Kamenné artefakty z druhého osídlenia lokality

sa našli v hornej časti tej istej interglaciálnej pôdy (PK IV, vrstva C2 – b). V zložení malakofauny – Pupilla muscorum (L.), Pupilla triplicata (Studer), Chondrula tridens (Müll.), Vallonia costata (Müll.), Helicalla striata (Müller), Clausilia dubia (Drap.), Euomphalia strigella (Drap.), Arianta arbustorum (L.) – prevažovali stepné druhy, menej bolo pretrvávajúcich teplých lesných a lesostepných druhov. Charakteristickým znakom bola absencia vyslovene chladných typov. Išlo teda o malakofaunu z okrajovej fázy interglaciálu alebo zo začiatku glaciálu (Kukla/Ložek/Bárta 1961, 83). Nie je však známe, z akého druhu dreva pochádzali uhlíky z ohniska (Bárta 1966d; 1980d; Kukla/Ložek/Bárta 1961).


Vo vrchnej, mladšej časti červenkastej fosílnej pôdy PK IV, vo vrstve C2 – b, sa našlo ohnisko v po-dobe zoskupenia uhlíkov a miestami s prepálenou pôdou na ploche 1 x 1 m. V bezprostrednej blízkosti ohniska sa nachádzali kamenné artefakty.


Najstaršie kamenné artefakty sa podľa publiko-vaných výsledkov našli v dvoch polohách v pedo-komplexe PK IV, zaradeného do predposledného interglaciálu (OIS 7; Kukla/Ložek/Bárta 1961, 90). Z vrstvy C1 – c v profile 07 pochádzal veľký úštep s tupým uhlom úderu zo sivočierneho silicifikova-ného pieskovca (Kukla/Ložek/Bárta 1961, 84, obr. 7/4), fragment driapadla z rovnakého materiálu, dva

Obr. 10. Nové Mesto nad Váhom-Mnešice. Pohľad na odkrytý profil tehelne (podľa Bárta 1966d).


okruhliaky z rádiolaritu a azda aj ďalší úštep (obr. 11: 3) zo sekundárnej polohy (Bárta 1980d, 43). Opí-sané artefakty boli dobovo publikované ako clacto-nienske (Kukla/Ložek/Bárta 1961, 85), ale vzhľadom na malý počet nálezov nepovažujeme túto klasifikáciu za opodstatnenú. Rovnako v PK IV, len vo vyššie situovanej vrstve C2 – b sa našlo niekoľko artefaktov v blízkosti ohniska. Bol to úštep (obr. 11: 4) z červeno-hnedého rádiolaritu s výrazným bulbusom (Kukla/Ložek/Bárta 1961, 85, obr. 6/3), úštep zo zeleného rádio-laritu s facetovanou úderovou plochou (Kukla/Ložek/Bárta 1961, obr. 7/3), čepeľ s odlomeným distálnym koncom z pazúrika a strmo retušovaným vrubom na pravej hrane (obr. 11: 2 – Bárta 1966d) a priečne driapadlo (obr. 11: 1 – Bárta 1966d, 33, obr. 11: 1). Tieto moustérienske artefakty boli (na základe jedného, s facetovanou úderovou plochou) zaradené k mou-stérienu s levalloisienskou metódou (Bárta 1966d, 33; Kukla/Ložek/Bárta 1961, 85). Sporadický výskyt facetovaných pätiek je doložený v mnohých stredo-paleolitických súboroch a nepotvrdzuje využívanie levalloisienskej metódy štiepania.

Vlčkovce

Dnes už neexistujúci hliník vo Vlčkovciach sa nachádzal severne od obce v polohe Vinohradky, na ostrohu nad riekou Váh (obr. 4: 9). Po zistení prvých

artefaktov urobil J. Bárta (1962) v rokoch 1955 – 1957 výskum tejto sprašovej lokality. V 11 m vysokom profile boli tri polohy spraší, tri slabo hlinité polohy a dve interštadiálne hnedozeme.


Do obdobia predposledného glaciálu (koncovej fázy rissu) patrilo najstaršie zachytené osídlenie v sprašovom profile vo Vlčkovciach. Asi o 70 cm vyššie, v pokračujúcej sedimentácii spraše označe-nej ako vrstva V, sa našli kosti mamuta (Mammonteus primigenius Blmb.; Fejfar in Bárta 1962, 291). Podľa V. Ložeka (in Bárta 1962, 292 – 293) bola malakofauna v profile F, v časti pod vrstvou L, charakteristická stálym (ale menej početným) výskytom druhu Helicella striata (Müller). Najviac boli vo vrstve Y zastúpené stepné druhy Pupilla muscorum (Linné), Pupilla muscorum densegyrata (Ložek), a Pupilla loessica (Ložek), roztrúsene sa vyskytli druhy Pupilla triplicata (Studer) a Vallonia tenuilabris (Al. Br).


Z najhlbšie situovanej sprašovej vrstvy Y v profi-le F získal J. Bárta (1962, 310, tab. VIII: 11) retušovaný úštep, ktorý označil ako priečne driapadlo, a dva od-štepy z rádiolaritu. Sprašová vrstva Y by mala patriť rissu (OIS 6) a industria včasnému moustérienu.

Obr. 11. Nové Mesto nad Váhom-Mnešice. Štiepaná kamenná industria z vrstvy C2 – b (PK IV): 1 – priečne driapadlo; 2 – čepeľ s vrubom; 4 – úštep; artefakty z PK III: 5 – 7 – úštepy; zo sekundárnej polohy (asi z vrstvy C1 – c): 3 – retušovaný

úštep (1 – 7 – rádiolarit; podľa Bárta 1966d).


7.2 STREDNÁ FÁZA STREDNÉHO PALEOLITU

Obdobie posledného interglaciálu (OIS 5e) je cha-rakteristické teplotným optimom. Väčšina známych lokalít sa viaže na travertíny, a to tak na spišské, ako aj stredoslovenské, ojedinelé pamiatky pochá-dzajú z Liptova i z juhu Slovenska. V sprašových profiloch sú archeologické pamiatky z posledného interglaciálu dokumentované len zriedka. Výnim-ku tvorí Nové Mesto nad Váhom-Mnešice a Banka na strednom Považí. Kultúrne patria taubachienu, micoquienu a moustérienu.

Gánovce-Hrádok

Gánovce-Hrádok (obr. 4: 6) sú najznámejšou stredo paleolitickou lokalitou na Slovensku, hlavne kvôli travertínovému vyliatku mozgovne neander-tálca, ktorý sa našiel v roku 1926 v pôvodnom kráteri pri ťažbe travertínu a odborne ho spracoval E. Vlček (1969). Počas výskumu v roku 1955 sa v pevnom travertíne na okraji krátera našli odtlačky dvoch kostí ďalšieho neandertálca. Vyliatok mozgovne so zvyškami lebečných kostí patril pravdepodobne žene a odtlačky ďalších dvoch dlhých kostí (vre-tennej a lýtkovej) v travertíne ďalšiemu mladšiemu neandertálcovi (Vlček 1969). Nálezy z Gánoviec sú spolu s nálezmi zo Šale jedinými antropologickými pamiatkami neandertálcov zo Slovenska. Ich exis-tencia v druhej polovici posledného interglaciálu je doložená stratigrafiou a datovaním.

Travertínová kopa Hrádok bola pôvodne veľmi rozsiahla, s priemerom 170 m a výškou 20 m (Vlček 1969). Šírka hlavného prameňa minerálnej vody bola okolo 20 m. Celá kopa bola prekrytá mladšími sedi-mentmi, hlavne hlinami. Po ťažbe travertínu však z nej zostalo len torzo. Počas interdisciplinárneho výskumu v rokoch 1955 – 1960, na vtedajšie roky veľmi progresívneho, bolo možné preskúmať len okrajové časti kopy a stredový pilier.

Datovanie

Travertíny kopy Hrádok v Gánovciach sedi-mentovali koncom predposlednej doby ľadovej (riss), v poslednom interglaciáli (eem) a na začiat-ku würmu. Výsledky U/Th datovania potvrdili dobu vzniku travertínovej kopy v období medzi 130 000 – 83 000 rokmi (Hausmann/Brunnacker 1988, 48). Podľa posledných datovaní je gánovský nález starý 105 000 rokov (Vlček 2007, 11).

Stratigrafia

Vo vrstvách travertínu bol dobre sledovateľný vývoj klimatických pomerov (Prošek 1958, 66 – 74; Prošek/Ložek 1957, 55). Počiatky sedimentácie tra-

vertínov patria na koniec predposlednej doby ľadovej (riss) spolu s ílovitými zeminami, ktoré ich prekryli. Komplexnejšie je zachytený vývoj klímy v poslednom interglaciáli od jeho začiatku až do záveru. Pevné travertíny z prvej polovice posledného interglaciálu vznikali v čase, kedy bol v okolí brezovo-borovicový les, v druhej polovici interglaciálu sa zmenil na zmiešaný dubový les. Na začiatku posledného glaciálu došlo k ochlade-niu klímy a v okolí kopy prevládli ihličnaté stromy (smrek a jedľa). Neskôr bola travertínová kopa prekrytá sprašovými hlinami, v ktorých sa našli pa-miatky gravettienu z mladého paleolitu. Povrchové vrstvy rendzín sa vytvorili v holocéne a obsahovali pamiatky z neolitu, eneolitu, doby bronzovej, doby halštatskej a z doby rímskej.


V travertínoch z konca rissu sa našli zuby noso-rožca (Coelodonta antiquitatis) a bližšie neurčeného jeleňa. Ulity mäkkýšov zo spodných vrstiev kom-plexu patria podľa V. Ložeka (in Vlček 1969) druhom, ktoré potvrdzujú výskyt tundry.

Z prvej polovice posledného interglaciálu sa z fauny stavovcov zachovali kosti mamuta (Mammonteus promigenius), neskôr pribudli druhy ako nosorožec (Dicerorhinus mercki), slon (Loxodonta antiquus), los (Alces alces), srnec (Capreolus capreolus), medveď hnedý (Ursus arctos), jaskynný lev (Leo sp.).

V druhej polovici interglaciálu pôvodný les vy-striedal zmiešaný dubový les s početnými druhmi iných listnatých stromov. Zvieracie kosti patrili podľa O. Fejfara (in Vlček 1969) aspoň 30 druhom: nosorožec srstnatý (Coelodonta antiquitatis), srnec (Capreolus capreolus), jaskynný medveď (Ursus spelaeus), jaskynný lev (Leo sp.), mamut (Mammonteus primigenius), kôň (Equus sp.), bizón (Bison sp.), jeleň (Cervus elaphus), vlk (Canis lupus), hyena jaskynná (Crocuta spelaea), líška (Vulpes vulpes), bobor (Castor fiber), zajac (Lepus sp.), vtáky (Avis sp.). Veľmi počet-né boli aj ulity mäkkýšov (Soosia diodonta, Perforatella dibothryon, Lacinaria stabilis, Helicigona obvoluta, Cepea vindobonensis, Helicigona banatica) charakteristické pre klimatické optimum s listnatými zmiešanými lesmi (Ložek in Vlček 1969) a tiež rastlinné zvyšky (Knéblová in Vlček 1969). Najmladšie polohy traver-tínov (zo začiatku poslednej doby ľadovej) poskytli malakofaunu s druhom Cochlodina cerata.

Archeologické horizonty

Polohy archeologických nálezov sú uvádzané ako kultúrne vrstvy alebo horizonty a v jednotlivých komplexoch mapujú vývoj travertínovej kopy. • Komplex I – najmladší, holocén, pamiatky z doby

bronzovej.


Obr. 12. Gánovce-Hrádok. Štiepaná kamenná industria z posledného interglaciálu. 1, 2, 5, 6 – retušované úštepy; 3, 4, 9, 12, 13 – úštepy; 7, 8 – úštepy so striedavou retušou; 10, 11 – oblúkovité driapadlá (1, 3, 12, 13 – kremeň; 2, 4 – 6,

9 – 11 – rádio larit; podľa Vlček 1969).


• Komplex II – sprašové hliny z posledného glaciá-lu s mladým paleolitom (gravettien); kamenná industria sa našla aj v západnej časti kopy vo vrstve ílu a v travertínovej brekcii zo staršieho würmského glaciálu. – Vrstva 5 – nálezy z blokov porézneho travertínu spadnutého do výplne krátera. – Vrstva 4 – bola odkrytá v bazálnej polohe vlastnej výplne krátera. – Vrstva 3 – najdôležitejšia kultúrna vrstva s ná-lezmi štiepanej kamennej industrie a zo zvyška-mi neandertálca; patrila do komplexu III, ktorý sa viaže k vrstvám svahových sprašových hlín a sypkého travertínu; podľa peľových analýz v čase ich tvorby prevládali ihličnaté stromy so smrekom a jedľou. – Vrstva 2 – z druhej polovice interglaciálu, kedy bol v okolí lokality dubový les s početnými druhmi iných listnatých stromov (komplex IV). – Vrstva 1 – najstaršia stredopaleolitická vrstva z prvej polovice posledného interglaciálu, v čase tvorby travertínov bola v okolí kopy tajga s boro-vicou a brezou (komplex V).

• Komplex VI – bielosivý až červenkastý travertín (záver rissu), obdobie tundry s polárnou vŕbou (Salix) a trpasličou brezou (Betula).

• Komplex VII – najstarší risský travertín v kom-binácii so sivým ílom.


Nálezy kamenných artefaktov najmenej v štyroch vrstvách spolu s uhlíkmi a kosťami zvierat ukazujú, že stredopaleolitické osídlenie sa koncentrovalo okolo vyvierania minerálneho prameňa na vrchole travertí-novej kopy počas celej poslednej doby medziľadovej.

Kamennú industriu z výskumov F. Prošeka (1958, 66 – 74) a E. Vlčeka (1969) neskôr publikoval L. Bánesz (1990c, 47 – 50; 1991). Je zložená z 86 kusov (obr. 11), z ktorých je 71 z kremeňa, 13 z rádiolaritu, 1 z kremenca a 1 z limnosilicitu. V prvej spodnej vrstve bolo osem úštepov, z nich päť z rádiolaritu a tri z kremeňa (obr. 12: 1 – 6). Päť z úštepov bolo retušovaných, z nich dva vrubovito.

Druhá vrstva obsahovala štyri artefakty, z nich boli dva retušované úštepy z kremeňa a oblúkovité driapadlo z rádiolaritu (obr. 12: 11). Posledný nástroj bol L. Báneszom (1990c, 48, tab. II: 9) opísaný ako hrot so stopkou, ale podľa vyobrazenia pôjde najskôr o oblúkovité driapadlo z kremeňa (obr. 12: 8).

Najbohatšou bola tretia vrstva, do ktorej patrí aj endokranium neandertálca. Vo vrstve sa našlo 62 artefaktov prevažne z kremeňa. Obsahovala kre-menné diskovité jadro a jeden zvyšok jadra. Úštepov bez retuše bolo 44 z kremeňa, 4 z rádiolaritu a jeden z limnosilicitu.

Z nástrojov boli zastúpené dve oblúkovité dria-padlá z rádiolaritu a z kremeňa a jedno rovné dria-padlo z kremeňa, ako aj moustériensky kremenný hrot. Zo siedmich retušovaných úštepov bol jeden úštep s vrubovitou retušou z kremeňa a ďalší so zúbkovanou retušou z rádiolaritu.

Štvrtá vrstva obsahovala 12 artefaktov štiepa-ných z kremeňa, okrem jedného z rádiolaritu.

Industria z Gánoviec, vyrobená prevažne z kreme-ňa, je výrazne drobnotvará. Používala sa diskovitá metóda štiepania, prítomné sú stredopaleolitické typy artefaktov, zúbkovaná a vrubovitá retuš, čo sú znaky charakteristické pre taubachien v novšom ponímaní (Valoch 1984).

Hôrka-Ondrej

Vo vývoji travertínovej kopy bolo s posledným interglaciálom spojené pracovisko C (obr. 5: 5) a čias-točne pracovisko A. Pracovisko C s profilmi C1, C2 a C3 je v severozápadnej časti lokality.

Stratigrafia

Hlavným indikátorom časového zaradenia profi-lov bol výskyt početnej interglaciálnej malakofauny vo vrstve 10 profilu C1 (Ložek 1993a). Celé súvrstvie začína vrstvou 12 (obr. 13), ktorá diskordantne nasa-dá na pevný lavicovitý travertín (vrstva 13). Pevný travertín na základe U/Th datovania 143 500 ± (10 %) rokov (Ford 1995) kladieme do teplejšieho obdobia predposledného glaciálu (Kovanda 1993). Vrstvy 12 až 5 tvorili polohy sypkých travertínov, ktoré boli prekryté svahovými sedimentmi (vrstvy 1 až 4).


V ohnisku vo vrstve 12 v profile C1 (Hajnalová/Hajnalová 2000) sa zistili uhlíky borovice (Pinus sp.). Pomerne podrobne je dokumentovaný sled fauny v profile C1 na pracovisku C, vo vrstvách 8 až 12. V nich je z drobnej fauny doložený výskyt monotón-nych mokraďových spoločenstiev Clethriomys, resp. Apodemus (Sylvaemus) sp., Microtus oeconomus a Microtus agrestis (Horáček 1995). Malakofauna vo vrstve 12 profilu C1 je zložená zo stepných a mokraďových druhov, podobne ako vrstva 11. Vrstva 10b obsahuje typické spoločenstvo vrcholného interglaciálu s bo-hato rozvinutou lesnou zložkou a vedúcimi druhmi ako Pagodulina pagodula, Drobacia banatica, Discus perspektivus alebo Perforatella dibothrion a iné. Zastúpenie druhov ukazuje na to, že v dobe vzniku tejto vrstvy prenikol zapojený vlhký prales až do blízkosti kopy, ale aj napriek tomu sa zachovali plôšky otvorených formácií od stepných trávnikov po mokrade. Podobná skladba malakofauny je aj z najmladšieho travertínu na pracovisku A (Ložek 2000), kde boli dokumento-vané (Hajnalová/Hajnalová 2000) listy tráv (Poaceae)


a ihlice borovice lesnej (Pinus sylvestris). Zlomový vývoj klímy je doložený vo vrstve 9. Les v okolí kopy ustúpil a nahradila ho parkovitá krajina s rozsiahlymi plochami stepných trávnikov s druhmi Chondrula tridens, Pupilla triplicata, Pupilla muscorum, Truncatellina cylindrica a Vallonia costata prerušovaných krovinami s druhmi Fruticicola fruticum, trpasličia forma Euomphalia strigella a ďalšie (Ložek 1995).


Štiepaná industria sa našla v profile C1 vo vrstvách 12 a 9, v profile C2 vo vrstve 8 a 4, v profile C3 vo vrstve 12 a v priestore medzi profilmi C1 a C3.

Súbor nálezov tvorilo 24 artefaktov z kremeňa, väčšinou pozostávali z úštepov s priemernou veľ-kosťou 27 x 21 x 10 mm. Vyskytli sa menšie (obr. 13: 3, 4) i väčšie (obr. 13: 9) úštepy, niektoré s čiastoč-ne zachovaným pôvodným povrchom (obr. 13: 5, 7), ako aj úštepy z hrán jadier (obr. 13: 8, 11). Zachovalo sa len jedno diskovité jadro bez upravenej úderovej plochy (obr. 13: 6) z priestoru medzi profilmi C1 – C3. Okrem neho sa tam našlo 9 úštepov.

Päť artefaktov pochádzalo z vrstvy 12 (profil C1), kde výskyt uhlíkov borovice a úlomkov prepále-ných zvieracích kostí naznačuje možnú prítomnosť ohniska. Medzi nimi bolo priečne driapadlo (obr. 13: 1). Vo vrstve 12 (profil C3) bol zúbkovaný úštep (obr. 13: 2) a tri ďalšie úštepy, vo vrstve 9 (profil C1)

sa tiež našiel úštep. V profile C2 sa vo vrstve 8 vyskytlo rydlo (obr. 13: 10) a tri úštepy vo vrstve 4.

Nálezy štiepanej kamennej industrie na pra-covisku C sa koncentrovali v spodných vrstvách v profiloch C1 a C3, ktoré vznikli pred vrcholom posledného interglaciálu (OIS 5e, eem).

Štiepanú kamennú industriu z pracoviska C v Hôrke-Ondreji možno zaradiť do okruhu stredo-paleolitických industrií z posledného (eemského) interglaciálu, pre ktoré je najpoužívanejším ozna-čením taubachien.

Bojnice III-Hradná priekopa

Lokalita (obr. 4: 10) sa nachádza na okraji traver-tínového telesa, v priekope východne od severného vchodu do hradu (obr. 15). Objavil ju V. Ložek po-tom, ako bola v roku 1964 vykopaná jama pre septik. V jej stene (sonda I) sa zistili najmenej tri vrstvy s ar-tefaktmi. Na overenie situácie urobil V. Ložek son-du II, asi 1,5 m od predchádzajúcej. Profil sondy II pozostával z 21 travertínových a humusovitých vrstiev. V spodnej časti profilu bola malakofauna s výrazne interglaciálnymi druhmi, vo vrchnej časti sa zistila malakofauna chladných stepí.

V rokoch 1965 – 1969 nasledoval archeologický vý-skum J. Bártu (1972a; 1974a). Preskúmaný bol hlavne polkruhový výbežok travertínov v priekope, v dĺž-ke 18 m. Bol rozdelený na dve časti – na pracoviská

Obr. 13. Hôrka-Ondrej. Profil na pracovisku C. Legenda: a – vrstvy profilu; b – miesta odberu malakofauny (podľa Kaminská 1999).


A a B. Svah kopy sa odkrýval v pásoch stupňovite, od hradného múra po dno priekopy (obr. 16). V 10 m vysokom profile (obr. 17) bolo zdokumentovaných 11 kultúrnych vrstiev (I – XI).

S cieľom zistenia rozsahu stredopaleolitického osídlenia bola odkrytá aj malá časť travertínového svahu západne od vchodu do hradu (pracovisko C). Pri razení chodieb v jaskyni na nádvorí hradu, do ktorej bola v stredoveku urobená studňa, sa taktiež našli artefakty. Potvrdilo to predpoklad opakované-ho stredopaleolitického osídlenia travertínovej kopy v oveľa väčšom rozsahu, ako bolo možné doložiť archeologickým výskumom. Kvôli možnému ohro-zeniu statiky hradu sa sondážne práce realizovali len na vonkajšej strane objektu v obmedzenom rozsahu.

Výsledky výskumu publikoval J. Bárta len okrajo-vo. Stredopaleolitickú štiepanú kamennú industriu zaradil (Bárta 1971, 17; 1972a, 11) k tzv. „karpatskej fácii moustierskej kultúry“. V rokoch 2009 – 2011 sa urobila analýza a komplexné zhodnotenie štiepanej kamennej industrie (Neruda/Kaminská 2013). Podkla-

dom pre zistenia postupu výskumu a nálezových okolností boli denníky výskumu a zápisnice z ko-misií. Využili sa aj archivované čiastkové príro-dovedné analýzy, o výsledkoch ktorých sa J. Bárta (1972a; 1974a) zmieňoval v krátkych hodnoteniach výskumu. Súčasťou nového vyhodnotenia výsku-mu Bojníc III sú niektoré novospracované analýzy malakofauny (Ložek 2013), ostrakód (Absolon 2013), ľudských vplyvov na tvrdé živočíšne materiály (Zelinková Rašková 2013) a uhlíkov (Novák, J. 2013).

Datovanie

Najmä na základe hodnotenia malakofauny pred-pokladal V. Ložek vznik travertínu a najspodnejších kultúrnych vrstiev (XI – X) v neskorej fáze posledné-ho interglaciálu (riss/würm, eem). Nad nimi ležiace vrstvy travertínu s kultúrnymi vrstvami IX – I vznikli vo včasnej fáze posledného glaciálu (würm). Tomu zodpovedá aj výsledok U/Th datovania s dátami 105 100 + 11 100/ – 9900 BP (Hausmann/Brunnacker

Obr. 14. Hôrka-Ondrej. Pracovisko C. Štiepaná kamenná industria. 1 – priečne driapadlo; 2 – zúbkovaný úštep; 3 – 5, 7 – 9, 11 – úštepy; 6 – jadro; 10 – rydlo (1 – 11 – kremeň; podľa Kaminská 1999).


Obr. 15. Bojnice. 1 – pohľad na lokalitu Bojnice I (vpravo) a Bojnice III (vľavo); 2 – Bojnice III – pohľad na niekdajšiu plochu výskumu vľavo od vchodu do zámku; 3 – pohľad na priekopu vpravo od vchodu do zámku (podľa Neruda/

Kaminská 2013, upravené).


Obr. 16. Bojnice III-Hradná priekopa. 1 – začiatok výskumu v roku 1965; 2 – odkryté travertínové stupne s kultúrnymi vrstvami a kontrolným blokom (foto AÚ SAV, J. Bárta).

1988), aj keď nie je známe presné miesto odberu vzorky. Dosiahnuté dáta sa najskôr týkajú spodných polôh travertínu z konca posledného interglaciálu a začiatku posledného glaciálu.

Stratigrafia, prírodné prostredie

Holocénnu vrstvu tvoril sypký travertín, prekrý-vajúci travertínovú kopu.

Vrstva I – odkrytá len v úzkom pruhu, patrila k jazierku s minerálnou vodou, ako na to ukazujú nálezy malakofauny (Ložek 2013) a ostrakód (Absolon 2013). Vrstva II – bolo možné preskúmať nálezy mala-kofauny len v úzkom pruhu, z ktorého sa však dala urobiť predstava o prírodnom prostredí. Vyskytovali sa typicky stepné druhy (Helicopsis


striata a Chondrula tridens), ako aj teplomilná zložka (Granaria frumentum). Zastúpené boli aj ostrakódy mokradí a vodných druhov, ktoré sa v rovnakom zložení vyskytovali aj v geologických vrstvách 5, 8 a 13. Vrstva II podľa V. Ložeka vykazuje známky periglaciálnej klímy s teplými letami a takmer otvorenej krajiny bez lesa, ktorá by mohla byť po-rovnateľná so spoločenstvami černozemí včasného glaciálu. Spolu s geologickými vrstvami 17 – 1 patrí pred prvé maximum posledného glaciálu (OIS 4).Vrstva III – bola pravdepodobne v lavici kompakt-ného travertínu. Vrstva IV – vrstva sypkejšieho travertínu s humuso-vitými polohami, v ktorej sa našli aj zvieracie kosti a malakofauna. Vrstva V – pravdepodobne zodpovedá geologické-mu horizontu 8, v ktorom sa vyskytli ostrakódy vy-povedajúce o existencii plytkého jazierka minerálnej vody. V zložení malakofauny sa objavujú druhy, pre ktoré je charakteristická otvorená krajina bez lesa. Vrstva VI – bola situovaná vo svetlých penovcových pieskoch. Malakozoologické analýzy ukazujú na krajinu s postupne ustupujúcou parkovou vegetá-ciou a pribúdaním prvkov otvorenej krajiny. Vrstva VII – sa nachádzala najskôr v sivobielom sypkom travertíne (geologická vrstva 12 alebo 13), v rovnakom type krajiny ako vrstva VI. Vrstva VIII – bola preskúmaná v sivastom travertí-ne na ploche okolo 60 m2, kde dosahovala hrúbku do 20 cm. Okrem hlavných pracovísk A a B bola zachytená aj na pracovisku C (západne od vchodu do hradu). Bola to najbohatšia vrstva na nálezový materiál. Podľa analýzy malakofauny boli prítomné druhy ustupujúcej parkovej vegetácie spolu s druh-mi otvorenej krajiny a druhmi lokálne viazanými na minerálne pramene. Z vegetácie boli E. Krippelom určené druhy ako brest, borovica, buk a dub. Počet-né boli kosti veľkých zvierat (zatiaľ detailne neana-lyzované; čiastočne ich určil O. Fejfar). Zložené boli z druhov lesných zvierat – jeleň (Cervus sp.) a srnec (Capreolus sp.) a tiež zo zvierat žijúcich v otvorenej krajine – kôň (Equus cabalus sp.), pratur/zubor (Bos/Bizon sp.). Našli sa aj kosti bližšie neurčeného noso-rožca. Pri nedostatku tafonomickej analýzy nálezov vychádzame z predpokladu, že ide o zvieratá lovené neandertálcami, nevieme sa však bližšie vyjadriť o ich loveckých a spracovateľských postupoch.Vrstva IX – bola miestami delená na dva horizonty IXa a IXb. Okrem početnej kamennej industrie obsahovala aj paleontologický materiál a uhlíky. Druhy malakofauny dokladajú ústup parkovej vegetácie a početnejší výskyt stepných druhov spoločne s druhmi objavujúcimi sa pri mine-rálnych vodách na travertínoch. Pôvodne určil

Obr. 17. Bojnice III. Kreslený profil s kultúrnymi vrstvami (podľa Bárta 1972a).


Obr. 18. Bojnice III. Vrstva VIII, nástroje. 1 – uhlové driapadlo; 2 – strmo retušované driapadlo; 3 – oblúkovité driapadlo; 4 – dvojité driapadlo; 5 – rovné driapadlo; 6 – nástroj so zúbkovanou retušou; 7 – oblúkovite retušované driapadlo; 8 – klinový nôž; 9 – retušovaný úštep; 10 – fragment retušovaného nástroja; 11 – rovné driapadlo (1 – 11 – kremeň; podľa

Neruda/Kaminská 2013, upravené).


Obr. 19. Bojnice III. Vrstva IX, štiepaná kamenná industria. 1, 4 – zvyšky diskovitých jadier; 2 – rovné driapadlo; 3, 8, 11 – fragmenty retušovaných nástrojov; 5 – vrub; 6 – oblúkovité driapadlo; 7 – konvexné driapadlo; 9 – driapadlo s retu-

šou na ventrálnej strane; 10 – klinový nôž (1 – 11 – kremeň; podľa Neruda/Kaminská 2013, upravené).


E. Krippel uhlíky drevín ako dub (Quercus), buk (Fagus) a breza (Betula). Novo boli determinované (Novák, J. 2013) druhy drevín, ako bola borievka (Juniperus), smrekovec/smrek (Larix/Picea), borovica (Pinus cembra a Pinus sylvestris), avšak výskyt duba sa nepotvrdil. Početné nálezy zvieracích kostí za-tiaľ neboli druhovo určené. S istotou je doložený kôň. Spálené kosti naznačujú pravdepodobnú existenciu ohniska. Vrstva X – bola v tmavo- až sivohnedom sypkom penovcovom piesku. Na ploche 55 m2 sa okrem štiepanej industrie nachádzali uhlíky, malakofauna a zvieracie kosti. Niektoré z kostí boli rozbité, na iných boli zvyšky antropických impaktov, ďalšie sa využívali ako retušéry z tvrdých živočíšnych tkanív (Zelinková Rašková 2013). Malakologická analýza zachytila druhy, ktoré indikujú koniec posledného interglaciálu, kedy do okolitej zalesnenej krajiny miestami zasahovali otvorené plochy (parková vegetácia). Analýza uhlíkov zaznamenala podobné druhy drevín ako vo vrstve IX (Novák, J. 2013), ku ktorým pribudla vŕba/topoľ (Salix/Populus). Podľa poznámok J. Bártu sa vo vrstve našli zvieracie kosti pratura alebo zubra (Bos sp./Bison sp.), koňa (Equus caballus), jeleňa (Cervus sp.), bližšie neurčeného noso-rožca a vtákov. Kosti každého z týchto druhov zvie-rat sa na lokalitu mohli dostať ako výsledok lovu.Vrstva XI – bola v hĺbke asi 7,7 m a je totožná s Lože-kovým travertínovým horizontom 20. Malakofauna ukazuje rovnaké zloženia ako vo vrstve X, teda prevažne zalesnenú krajinu z konca posledného interglaciálu.


Holocénna vrstva, z ktorej pochádza súbor arte-faktov – 236 kusov. Použitou, hlavne andezitovou surovinou, ako aj veľkosťou sa odlišujú od ostatných nálezov na lokalite a sú skôr porovnateľné s indus-triou z Bojníc I-Prepoštskej jaskyne. V nálezoch prevažovali úštepy odbíjané tvrdým otĺkačom z rôznych fáz opracovávania pravdepodobne dis-kovitých jadier.Vrstva I – industriu vyrobenú z kremeňa zastupuje jadro, jeden úštep s retušou a štyri ďalšie úštepy.Vrstva II – nálezmi 48 artefaktov, vyrobených hlav-ne z kremeňa a čiastočne z andezitu, patrí táto vrs-tva medzi najbohatšie v hornej časti profilu. Spolu sa našli artefakty, šesť kusov surovín a dva otĺkače z kremeňa. Medzi 40 artefaktmi sú 4 diskovité jadrá, 30 úštepov a odštepov a 6 nástrojov. Rozmery ná-strojov i odštepov poukazujú na používanie kusov suroviny, ktoré sú väčšie ako 10 cm. Zo šiestich nástrojov sú tri driapadlá, dve sekáčovité formy a fragment nástroja.

Vrstva III – získalo sa 22 artefaktov, zložených z troch nástrojov, z desiatich úštepov z diskovitých jadier a z deviatich kusov suroviny. Prevažoval kremeň, po jednom kuse sa vyskytol andezit, kremenec a ne-určená suroviny. Nástroje boli zastúpené vrubom, zlomkom nástroja a úštepom s úžitkovou retušou. Vrstva IV – poskytla 25 nálezov väčšinou z kremeňa, ojedinele z kremenca a neurčenej suroviny. Z nich bol ako artefakt hodnotený len jeden vrub z kre-meňa spolu s dvoma úštepmi, ostatných 22 kusov tvorila neopracovaná surovina.Vrstva V – nálezový súbor nie je početný, ale prepá-lený úštep z limnosilicitu spolu s prepálenou zviera-cou kosťou naznačujú používanie ohňa. Z kremeňa sú tri odštepy a šupina. Nástroje zastupuje len jeden artefakt z kremeňa. Okrem toho sa vyskytlo osem zlomkov okruhliakov hlavne z kremeňa, menej z andezitu.Vrstva VI – industria (21 ks) je, okrem jednej šupiny z limnosilicitu, štiepaná z kremeňa. Z nástrojov sa vyskytlo konkávne driapadlo a vrub. Vrstva VII – počet artefaktov je rovnaký (21 ks) ako vo vrstve VI. Prevažuje kremeň, ktorý je doplnený dvomi okruhliakmi a zlomkom kremenca. Výskyt šupín znamená výrobu artefaktov na mieste, z nich však jediným nástrojom bolo oblúkovité driapadlo. Vrstva VIII – poskytla najpočetnejší súbor nálezov. Počet zachovaných artefaktov je 930. V ňom je zahr-nutá neopracovaná surovina (44 ks), jadrá, odštepy a úštepy a tiež nástroje. Prevažujúcou surovinou bol kremeň (92,9 %), málo artefaktov bolo z rádiolaritu (3,2 %), kremenca (2,5 %), limnosilicitu (0,6 %), silexu, vápenca (po 0,2 %) ako aj rohovca (0,1 %). Andezit bol len vo forme dvoch neopracovaných kusov. Sedem jadier, z ktorých bolo šesť z kremeňa a jedno z ro-hovca, opracovaných diskovitou (či subdiskovitou) metódou, bez prítomnosti levalloisienskej metódy. Väčšinou sa na štiepanie používal tvrdý otĺkač, aj keď jeden artefakt z rádiolaritu a jeden z kremenca nesú náznaky použitia mäkkého otĺkača. Výskyt malého množstva facetovaných pätiek je doložený v mnohých nelevalloisienskych súboroch v strednej Európe. Prítomnosť levalloisienskej metódy nedo-kazujú ani nálezy pseudolevalloisienskych hrotov, pretože tie pochádzajú zo štiepania jadier použitím diskovitej metódy. Najviac artefaktov (88 %) je vo forme odštepov, úštepov a hlavne šupín, ktoré indikujú výrobu i reutilizáciu industrie priamo na lokalite. Táto skutočnosť je podporená početnými úštepmi so zvyškami kôry, ako aj šiestimi otĺkačmi z kremeňa. Napriek tomu podľa zloženia odpadu a úštepov je zrejmé, že kremeň bol na lokalitu prinesený už ako čiastočne opracovaný. Veľkosť úštepov sa pohybuje v rozmedzí 2,1 – 4 cm, niektoré väčšie kusy s kôrou dosahujú aj 8 cm.


Dvadsať nástrojov tvorí 2 % industrie. Osemnásť z nich bolo vyrobených z kremeňa a len zlomok nástroja a ventrálne driapadlo boli z rádiolaritu, pričom ale veľké množstvo šupín z jemnozrnných hornín dokladá výrobu početnejších artefaktov (obr. 18). Aj v zložení nástrojov z kremeňa prevlá-dajú driapadlá rovné, konvexné, dvojité vkleslo--rovné, priečne rovné, so spodnou retušou (ven-trálne), strmo retušované, zúbkované, bifaciálne. Okrem nich sa vyskytol priečne retušovaný úštep, nástroje so zúbkovanou a vrubovitou retušou tvorili asi tretinu celku. Mimoriadne dôležitým je klinový nôž. Priemerná veľkosť nástrojov bola v rozmedzí 2,1 – 4 cm, niekoľko z nich malo roz-mery medzi 4,1 – 6 cm.

Fakt, že neandertálci štiepali nástroje z jemno-zrnných hornín je dostatočne dokázaný výskytom šupín z výroby a reutilizácie nástrojov. Artefakty z takých surovín boli zrejme pre neandertálcov vzácne, preto ich pri odchode odniesli so sebou. Tým by sa dala vysvetliť absencia väčšieho počtu nástrojov.

Vrstva IX – štiepaná kamenná industria bola zložená zo 499 artefaktov (obr. 19) a dvoch okruh-liakov. Kremeň bol prevládajúcou surovinou – viac ako 85 %. Rádiolarit bol zastúpený 7,4 %, kremenec 3,2 %, limnosilicit 1,8 %, vápenec 0,8 %, rohovec 0,6 %, silicit, andezit a neurčená surovina po 0,2 %. Podľa pokrytia úštepov kôrou usudzujeme, že kremeň bol na lokalitu prinesený v už čiastočne upravenej forme.

Technologické skupiny tvoria jadrá, úštepy a od-štepy, nástroje a otĺkače. Jadier a ich zlomkov sa našlo 11 a dokladajú ich veľkú redukciu za použitia diskovitej (subdiskovitej) metódy štiepania. Najpo-četnejšou zložkou industrie boli úštepy a odštepy, ktoré predstavovali takmer 93 % všetkých artefaktov. Väčšina z nich mala rozmery 2 – 4 cm, ojedinele mal odštep viac ako 8 cm. Špecifickým znakom indus-trie je vysoký podiel šupín (217 ks) pochádzajúcich z retušovania nástrojov na mieste. Z nich je 36 z rá-diolaritu, ale našlo sa iba jedno jadro. Osem šupín a niekoľko ďalších úštepov bolo z limnosilicitu.

Skupina nástrojov je podobná vrstve VIII. Prevlá-dajúce driapadlá tvoria 62,5 % nástrojov. Po jednom sú zastúpené tvary driapadiel – rovné, vkleslé, ventrálne priečne a bifaciálne. Oblúkovité dria-padlá boli v dvoch exemplároch. Dôležitou zložkou inventára je klinový nôž z kremeňa. Okrem toho sa vyskytol aj vrub, päť zlomkov nástrojov a päť úštepov s úžitkovou retušou.

Vrstva X – z tejto vrstvy pochádza druhý najpo-četnejší súbor štiepanej industrie (obr. 20). Spolu s dvoma otĺkačmi tvorí 817 artefaktov. Nespraco-vanej suroviny bolo 44 kusov, jadier 14, úštepov a odštepov 718 a nástrojov 39 exemplárov. V surovi-novom zložení prevažoval kremeň (62,5 %), význam-

nejší podiel mal aj limnosilicit (18,5 %), kremenec (8,8 %) a rádiolarit (3,9 %). V malom množstve boli andezitoidné horniny – prekremenený pieskovec aj vápenec a z jemnozrnných silicitov rohovec a neur-čená hornina.

Zastúpenie šupín medzi úštepmi bolo opäť vý-razné, až 351 kusov. Z jemnozrnných hornín bolo 105 z limnosilicitu, 28 z rádiolaritu a 5 zo silicitu. Diskovité (až subdiskovité) jadrá sa zachovali vo veľmi zredukovanej forme, vo veľkosti do 2 cm, len jedno načaté bolo vo veľkostnej skupine 4 – 6 cm. Zvyšok limnosilicitového jadra má tvar pripomí-najúci masívne bifaciálne driapadlo. Veľkosť úšte-pov sa pohybovala okolo 2,1 – 4 cm.

Najpočetnejším typom nástroja boli driapadlá. 18 driapadiel bolo zložených z jednoduchých ale i komplexnejších typov, ako sú driapadlá dvojité, hrotité, uhlové, priečne, ventrálne so stenčenou hranou a bifaciálne. Nástroje s vrubovitou a zúb-kovanou retušou boli len tri. Súčasťou súboru je aj jeden atypický klinový nôž z rádiolaritu. Okrem toho sa našlo 17 zlomkov nástrojov a 10 úštepov s úžitkovou retušou.

Dôležitou charakteristikou súboru je formo-vanie nástrojov obojstrannou plošnou retušou, z ktorej pochádza množstvo úštepov, medzi nimi šupiny. Ako kultúrne signifikantné označujeme výskyt kombinovaných driapadiel, tvarovaných niekoľkými druhmi retuší (uhlové driapadlo so stenčenou hranou a bifaciálnou retušou), ktoré sa tvarom približujú klinovým nožom. Takýto jav bol pozorovaný v skladbe nástrojov v micoquienskych súboroch v jaskyni Kůlna (Neruda 2011). Na rozdiel od iných polôh je vo vrstve X aj niekoľko nástrojov z jemnozrnných hornín.

Vrstva XI – kamennej industrie sa zachovalo len šesť kusov z kremeňa a kremenca. Okrem toho nájdené šupiny a otĺkač z kremeňa dokladajú retu-šovanie artefaktov na mieste.

Zhodnotenie

Travertínová kopa v polohe Bojnice III vznikala od posledného interglaciálu (riss/würm, eem) po staršiu fázu posledného glaciálu (OIS 5e/d – 5c). Prvé glaciálne maximum (OIS 4) pravdepodobne nebolo zachytené. V kamennej industrii z jednotlivých vrstiev sú isté rozdiely, ale z technologicko-typolo-gického hľadiska možno konštatovať, že sme v nich nezaznamenali výskyt levalloisienskej metódy. Hlav-nou surovinou bol kremeň, menej andezit a kreme-nec. Analýza úštepov ukázala, že uvedené suroviny boli na lokalitu prinášane už čiastočne opracované. Artefaktov z kvalitnejších hornín, pochádzajúcich zo vzdialenosti 25 až 50 km, sa zachovalo menej (rádio-larit, limnosilicit, eratický silicit) a len v niektorých


Obr. 20. Bojnice III. Vrstva X, štiepaná kamenná industria. 1, 3 – zvyšky diskovitých jadier; 2 – retušovaný úštep; 4 – frag-ment retušovaného nástroja; 5 – rovné driapadlo; 6 – driapadlo so stenčeným chrbtom; 7 – priečne driapadlo; 8 – retušo-vaný úštep; 9 – atypický klinový nôž; 10, 12 – uhlové driapadlo; 11 – uhlové driapadlo so stenčeným chrbtom (1, 3, 7, 8,

12 – kremenec; 2, 5 – limnosilicit; 4, 6, 10 – kremeň; 9, 11 – rádiolarit; podľa Neruda/Kaminská 2013, upravené).


vrstvách. Ich prítomnosť a reutilizácia na lokalite je ale dokázaná početným výskytom šupín pochá-dzajúcich z retušovania. Hotové a ešte použiteľné artefakty boli pravdepodobne odnesené mimo lo-kality. Proces formovania nástrojov sa uskutočňoval aj priamo na mieste, ako o tom svedčia aj kamenné otĺkače a kostené retušéry. Pri štiepaní artefaktov bola použitá objemová diskovitá metóda s rozličnými subvariantmi. Z typologického hľadiska je možné po-rovnávať početnejšie súbory (X, IX, VIII) na lokalite. Podiel nástrojov je pomerne malý, pričom prevlá-dajú jednoduché driapadlá, vrubovité a zúbkované artefakty. Nápadnou črtou týchto kolekcií je výskyt bifaciálne opracovaných artefaktov, zastúpených hlavne klinovými nožmi v pomerne redukovaných tvaroch. K nim sa pripájajú komplexnejšie driapadlá, ktoré majú podobné formy. Tieto typy nástrojov sú charakteristické hlavne pre stredoeurópsky micoquien, s ktorým spájame aj nálezy z Bojníc III--Hradnej priekopy (Neruda/Kaminská 2013).


V už spomínanom profile hliníka v Novom Meste nad Váhom-Mnešiciach sa našla štiepaná kamenná industria aj v pedokomplexe PK II + III.

Stratigrafia

Súčasťou výrazne humózneho pedokomplexu boli rozdielne zafarbené škvrnité pôdy, ktorých povrch miestami prekrýval markér a hlinopiesky. Deliaca vrstva „W1“ 2 nebola výrazná a PK II niekde splývala s PK III. Pedokomplex PK III obsahoval výraznú malakofaunu z posledného interglaciálu (Bárta 1966d; 1980b; Kukla/Ložek/Bárta 1961).


Na povrchu PK III sa našli dva úštepy z rádio-laritu (obr. 11: 7), z ktorých jeden (obr. 11: 6) mal výrazný dvojitý bulbus a na dorzálnej strane stopy po negatívoch diskovite odbitých úštepov (Bárta 1966d, 32, obr. 11: 6). Ďalší, hrotitý úštep (obr. 11: 5), bol považovaný za moustériensky hrot (Kukla/Ložek/Bárta 1961, 86, obr. 7/1), prípadne za driapadlo (Bárta 1966d, 32 – 33, obr. 11: 5). Artefakty boli priradené k moustérienu (Kukla/Ložek/Bárta 1961, 86). Z po-vrchu pedokomplexu PK II + III, asi z vrstvy B2 – i, pochádzajú drevené uhlíky a nevýrazné úštepy z rádiolaritu. Do tejto vrstvy bol zaradený aj artefakt z červenohnedého rádiolaritu, ktorý bol nájdený v druhotnej polohe a bol dobovo považovaný za

szeletiensky listovitý hrot (Kukla/Ložek/Bárta 1961, 86, obr. 6/1). Artefakt predstavuje konvergentné driapadlo s vrubom na pravej hrane v distálnej časti. Dnes sa poloha PK II + III pokladá za pôd-ny komplex spájajúci posledný interglaciál (eem, OIS 5e) a anaglaciálne interštadiály (Valoch 2012), ktoré sú staršie ako szeletien na Slovensku. Získané nepočetné nálezy kamennej industrie z obidvoch polôh radíme k moustérienu.

Šaľa

Zo štrkovísk Váhu v katastri Šale pochádzajú kosti lebky dvoch neandertálcov (bližšie kapito-la 3). Po náleze kostí druhého jedinca sa pristúpilo k revidovaniu nálezových okolností prvého nálezu.

Šaľa 1 – nález predstavuje čelovú kosť neander-tálca pravdepodobne ženského pohlavia vo veku adultus (20 – 39 rokov). Nález spracoval E. Vlček (1969). Pôvodne sa uvádzalo, že sa našla v roku 1961 na piesčitom ostrove uprostred Váhu. Nepriame dôkazy o pleistocénnom veku nálezu sa overovali v dvoch rovinách – stanovením stratigrafickej situácie štrkoviska a určením stupňa fosilizácie nálezu a jeho porovnaním s fosilizáciou zvieracích kostí. Vek nálezu sa stanovil odhadom na začiatok posledného glaciálu (Vlček 1969).

Šaľa 2 – našla sa časť lebky neandertálca, zložená z dvoch kusov oddelených čerstvým lomom. Nálezy pochádzajú z miestnej časti Šaľa-Veča, nad rekre-ačným zariadením Lodenica. Ľavá temenná kosť sa našla v roku 1993 a ľavá polovica čelovej kosti s časťou parietálnej kosti v roku 1995. Kosti pochá-dzali z lebky staršieho robustnejšieho neandertálca vo veku maturus (40 – 59 rokov).

Po náleze kostí „Šaľa 2“ pamätníci prvého nálezu uviedli trochu inú polohu „Šale 1“. Obidva nálezy pochádzajú zo sekundárnych polôh z pripovr-chových oblastí riečnych vážskych pieskoštrkov. V prípade prvého nálezu sa v blízkosti zozbierali aj početné kosti interglaciálnej fauny. Usudzuje sa, že pôvodne nahromadené fosílie boli prekryté sprašou a celá poloha bola od začiatku holocénu rozrušovaná bočnou eróziou Váhu. Tým sa dostali nálezy do jeho pieskoštrkových náplav. Podľa stavu zachovania kostí (bez stôp obrúsenia) sa predpokla-dá ich presun na vzdialenosť 4 – 5 km. Vzhľadom na prítomnosť interglaciálnych druhov fauny sa vek temennej kosti prvého nálezu (Šaľa 1) odha-duje na druhú polovicu posledného interglaciálu (100 000 – 80 000 rokov), prípadne na interštadiál amersfoort (Šefčáková/Halouzka/Thurzo 2005).

2 Vzhľadom na to, že pôvodné delenie würmu dnes už nie je platné, pri odvolávkach na jeho použitie ho dávame do úvodzo-viek. Navyše, autori neuvádzali jednotne označenie štadiálov a interštadiálov würmu (napr. W1, W I, W1 – 2; W1/2; W I-II atď.), preto ich preberáme v tvare, ako boli publikované.


7.3 MLADŠIA FÁZA STREDNÉHO PALEOLITU

Najviac nálezov zo Slovenska je rámcovo zara-dených do posledného glaciálu, pretože nemajú stratigrafickú oporu. Výnimkou sú náleziská s datovaným stredopaleolitickým osídlením alebo so stratigrafiou, ktorá umožňuje ich bližšie zatriedenie.

Hôrka-Ondrej

Na travertínovej lokalite Skalka v Hôrke-Ondreji bolo najintenzívnejšie stredopaleolitické osídlenie v poslednom glaciáli.

Stratigrafia

Viaže sa k eolickým sedimentom vrstiev C – G, ktoré sa nachádzajú nad starším travertínom na pra-covisku A (Kaminská 1999; Kaminská et al. 2000). Na južnom okraji čiastočne zachádzajú (vrstvy D – C) medzi polohy sypkého najmladšieho travertínu, ktoré sa vytvorili v začiatku posledného glaciálu (obr. 21). Vrstvy nie sú datované, ale ich stratigrafic-ká poloha je vymedzená starším travertínom v pod-loží a mladšími eolickými sedimentmi (sprašovitá hlina vrstvy B) s nálezmi fauny a malakofauny s výraznými glaciálnymi druhmi (pravdepodobne OIS 4).

Podľa pedologickej analýzy fosílnych pôdnych sedimentov C – G (Smolíková 1993) a vyhodnotením geologických pozorovaní sa kladie doba vzniku vrstiev s archeologickými nálezmi do niektorého z interštadiálov starého würmu (Kovanda 1993; 1995a, 1995b; 2000).


Z ohniska z vrstvy G je doložená borovica les-ná (Pinus sylvestris) aj bližšie neurčené ihličnaté a listnaté dreviny. Analyzované uhlíky z ohniska vo vrstve D pochádzajú z jelše (Almus sp.), hrabu obyčajného (Carpinus betulus), borovice lesnej (Pinus sylvestris) a z bližšie neurčených ihličnanov (Hajnalová/Hajnalová 2000).

Fauna

Jej hodnotenie urobil I. Horáček (1995; 2000). Kla-sifikoval kosti 460 jedincov patriacich 40 druhom. Celkovo možno označiť faunu ako monotónnu a chu-dobnú. Najskôr ide o faunu zo začiatku posledného glaciálu, kedy bola pomerne suchá, ale nie extrémne chladná klíma. Dôležitým znakom je prítomnosť stepnej líšky (Vulpes corsac) a hlavne dikobraza (Hystrix vinogradovi). V zložení fauny je zastúpený kôň (Equus cf. germanicus), jaskynný medveď (Ursus spelaeus denningeri), nosorožec srstnatý (Coelodonta antiquitatis), bizón (Bison cf. priscus), koza (Capra sp.), zajac (Lepus sp.). V malom množstve sa zachovali aj uhlíky. Fosílne pôdne sedimenty C až G sú bez nálezov malakofauny. V nadložných sprašovitých vrstvách so sutinou sa objavuje výrazný glaciálny prvok Pupilla loessica a stepný sprašový druh Helicopsis striata, rovnako ako aj v nadložných vrstvách nad travertínom na pracovisku B (Ložek 1995).


Na pracovisku A bola preskúmaná plocha 272 m2. Vo vrstve D sa odkrylo ohnisko nepravidelného oválneho tvaru s dĺžkou okolo 4 m, bez konštrukčných prvkov. Tvorila ho 5 – 15 cm hrubá vrstva uhlíkov,

Obr. 21. Hôrka-Ondrej. Pracovisko A, profil A/B. Legenda: 1 – staršia časť spodného travertínu; 2 – úlomky travertínu; 3 – navážka po ťažbe travertínu; 4 – prepálené polohy; 5 – uhlíky; 6 – mladšia časť spodného travertínu; 7 – najmladší

travertín. A – navážka; B – G – hlinité svahoviny a fosílne pôdne sedimenty (podľa Kaminská 1999, upravené).


Obr. 22. Hôrka-Ondrej. Pracovisko A, priestorové rozmiestnenie nálezov. Legenda: 1 – štiepaná kamenná industria; 2 – zvieracie kosti; 3 – ohnisko (podľa Kaminská 1999, upravené).


Obr. 23. Hôrka-Ondrej. Pracovisko A, štiepané kamenné nástroje. 1 – lichobežníkový nôž; 2 – vkleslé driapadlá; 3 – zúb-kovaný úštep; 4 – listovitý hrot; 5 – driapadlo stenčené retušou; 6, 7 – fragmenty hrotov; 8 – bočný nôž; 9 – rovné driapadlo

(1 – kremeň; 2 – 9 – rádiolarit; podľa Kaminská 1999, upravené).


Obr. 24. Hôrka-Ondrej. Pracovisko A, štiepaná kamenná industria. 1 – priečne oblúkovité driapadlo; 2, 11 – oblúkovité driapadlá; 3 – dvojité driapadlo; 4 – konvergentné driapadlo; 5 – driapadlo stenčené retušou; 6 – priečne driapadlo; 7 – uhlové driapadlo; 8 – vkleslé driapadlo; 9, 10, 12 – rovné driapadlá (1 – 5, 7 – 9 – kremeň; 6 – kremenec; 10, 12 – rádiolarit;

podľa Kaminská a kol. 2000, upravené).


Obr. 25. Hôrka-Ondrej. Pracovisko A, štiepaná kamenná industria. 1 – 8 – bočné nože; 9 – retušovaná čepeľ; 10 – 14 – bočné nože (1, 3, 4, 7, 9, 10 – rádiolarit; 2, 5, 6, 8, 11 – 14 – kremeň; podľa Kaminská 1999, upravené).


prepálená hlina, zvieracie kosti a kamenné artefakty (obr. 22). Na možnosť existencie ďalšieho ohniska vo vrstve G poukazujú prepálené kamenné nástroje a uhlíky drevín. V ohniskách a v ich okolí bola najväčšia koncentrácia nálezov.


Súbor industrie obsahoval 4088 artefaktov. V su-rovinovej skladbe vysoko prevládal kremeň (87,57 %) nad rádiolaritom (11,84 %) a inými horninami (roho-vec, kremenec a jaspis tvorili spolu 0,59 %). Kremeň pochádzal z okolia lokality a asi aj z koryta 6 km vzdialeného Hornádu. Najbližšie zdroje rádiolaritu sú v bradlovom pásme vzdialenom od Hôrky asi 40 km severným smerom. Industria bola zložená z jadier (1,93 %), úštepov a odštepov (95,17 %), z če-pelí (0,17 %) a nástrojov (2,73 %).

Zachované jadrá pochádzajú z rôznych fáz opra-covávania. Najpočetnejšie boli zvyšky jadier, jadrá s jednou úderovou plochou a jadrá diskovité. Okrem dvoch jadier z rádiolaritu boli ostatné z kremeňa. Tvar suroviny, ktorou boli najčastejšie okruhliaky kremeňa, ovplyvnila charakter nástrojov. Indus-tria bola úštepová, štiepaná v priestore lokality tvrdým otĺkačom. Zrejmá bola snaha o maximálne využitie donesenej suroviny. Viaceré zlomky jadier mali stopy po ich pôvodnom použití ako otĺkačov a jeden otĺkač z okruhliaka kremeňa sa našiel celý. Rozmermi 97 x 83 x 63 mm patril k najväčším kusom industrie. Dve rádiolaritové jadrá boli úplne vyťa-žené. Z retušovania nástrojov pochádzajú šupiny rádiolaritu i kremeňa. Takmer desatina úštepov a nástrojov (9,90 %, čo predstavuje 405 ks) mala zachované zvyšky pôvodného povrchu. Úštepy (41,4 %) a odštepy (32,74 %) boli väčšinou krátke a hrubé, niekedy hrotité. Časť odštepov a zlomkov z kremeňa bola odhodená kvôli prasklinám v ma-teriáli. Rozmery úštepov boli najviac v rozmedzí 3 – 5 cm, prípadne 2 – 3 cm. Malý počet úštepov s paralelnými hranami (14 ks), väčšinou z rádio-laritu, môžeme označiť ako čepeľovité úštepy až čepele, zachované vo fragmentoch (0,39 %). Prie-merná veľkosť nástrojov 30 – 50 mm bola prekročená najmä v prípade nástrojov z rádiolaritu. Viac ako tri štvrtiny (77,5 %) zo zachovaných pätiek nástrojov boli hladké, v malom množstve sa vyskytli pätky s kôrou (7,9 %), facetované (5,6 %), bodové a s rímsou (po 3,4 %) a tiež klinové (2,2 %).

Z hľadiska priestorového rozmiestnenia nálezov najväčšia koncentrácia bola v tesnej blízkosti ohnísk. Až 56 artefaktov bolo prepálených ohňom.

Nástrojov bolo 112 (2,73 %). Podľa typológie F. Bordesa (1961) tvorili 32 typov (obr. 23 – 25). Medzi ne bolo započítaných aj niekoľko levalloisienskych úštepov (2,67 %) a pseudolevalloisienskych hrotov

(3,57 %), aké sú často prítomné v stredopaleolitic-kých súboroch bez levalloisienskej metódy. Najmä pseudolevalloisienske hroty, ktoré vznikli pri použi-tí diskovitej metódy štiepania (Boëda 1995, 71; Neruda 2011; Valoch a kol. 2011, 108). Moustériensky hrot bol štiepaný z kremeňa so zachovanou kôrou na pätke.

Takmer v rovnováhe boli hlavné typy nástrojov – driapadlá a bočné nože. Driapadlá boli zastúpené 35 artefaktmi (31,25 %), ktoré boli vyrobené viac z kremeňa (21 ks) ako z rádiolaritu (13 ks). Typy jednoduchých bočných driapadiel prevažujú nad komplexnými. Medzi jednoduchými driapadlami bolo 11 oblúkovitých, šesť rovných a tri vkleslé. Komplexné driapadlá boli zastúpené viacerými typmi. Našli sa dve dvojoblúkovité driapadlá, jedno oblúkovito-vkleslé, jedno hrotité oblúkovité, dve uhlové, tri priečne oblúkovité, dve priečne vkleslé, jedno so spodnou retušou a tri so stenčenou hranou. Retuš pracovných hrán driapadiel bola hlavne po-lostrmá, v niekoľkých prípadoch aj plošná.

Druhou najpočetnejšou skupinou s 34 artefaktmi (30,35 %) boli nože, zložené z 33 bočných a jedného trapézovitého noža. Bočné nože boli najčastejšie na úštepoch z okruhliaka kremeňa, ktorých bočná hrana mala zachovanú pôvodnú kôru a paralelná ostrá hrana bola upravená retušou (20 ks). V inom prípade bol bok noža ležiaci oproti ostriu otupený retušou. Z 13 nožov tohto druhu bolo 8 z kremeňa a 5 z rádiolaritu. Do skupiny nožov patrí aj trapézo-vitý nôž z kremeňa. Úštepy so zúbkovanou retušou tvorili takmer 10 % nástrojov, vyrobené boli viac z rádiolaritu ako z kremeňa (6 : 5).

Z mladopaleolitických typov sú zastúpené – po jednom škrabadlo z rádiolaritu a z kremeňa, šesť rydiel a vrták z kremeňa. Súčasťou inventára je aj pravidelná čepeľ so súvislo retušovanými hranami z rádiolaritu (obr. 29: 9).

Signifikantnými boli tri plošne opracované lis-tovité hroty z rádiolaritu, z ktorých bol jeden celý a dva poškodené (obr. 23: 4, 6, 7). Pri tomto type ná-stroja je viditeľná preferencia jemnozrnnej horniny pred kremeňom (Kaminská 1999).

Medzi charakteristické znaky industrie patrí vy-soký počet driapadiel, nožov a aplikovanie plošnej retuše na rôzne typy nástrojov. Početné driapadlá sú najbežnejším typom stredopaleolitických arte-faktov. Vysoký počet bočných nožov na nálezisku zrejme súvisí s aktivitou neandertálcov v priesto-re táboriska. Najčastejšie boli vyrobené odbitím z okruhliaka kremeňa tak, že paralelne s ostrím ostala zachovaná bočná časť pokrytá pôvodným po-vrchom, alebo bol bok ležiaci oproti ostriu otupený retušou. V Hôrke-Ondreji a sa vyskytovali obidva typy, pričom prvé boli v prevahe. Druhý typ bol štiepaný tak z kremeňa, ako aj z rádiolaritu. V troch prípadoch bola opracovaná ventrálna i dorzálna


strana, ako aj bok. Rezná hrana nožov z kremeňa mala často jednostrannú retuš.

Podobné typy nožov sú známe z mnohých lokalít. Štiepané z kremeňa sa našli vo včasnom moustériene v Hôrke-Ondreji (B a D). Známe sú z časovo i kultúrne blízkej travertínovej lokality Érd v Maďarsku (Gábori-Csánk 1968, 150). V staro-paleolitických inventároch dokumentuje výskyt obidvoch typov nožov v Bilzingslebene D. Mania (1993, 543, obr. 4 – 12) vo forme nožov s prirodze-ným bokom a nožov s bokom upraveným retušou. Uvádza analógie ich výskytu už v inventároch acheuléenu cez drobnotvaré staropaleolitické industrie po moustérienske a micoquiensko-prad-nické lokality z posledného glaciálu, kde sa najviac podobajú na micoquienske typy klinových nožov („Keilmesser“).

Nástroje v Hôrke-Ondreji boli najčastejšie upra-vované použitím polostrmej retuše, ale na 15 arte-faktoch (13,39 %) bola aplikovaná aj plošná retuš. Vyskytovala sa na ventrálnej strane driapadiel (rovné, oblúkovité, uhlové, so stenčenou hranou), bočných nožov a na úštepoch. Použitá bola na dor-zálnej strane hrotitého oblúkovitého driapadla, na driapadle so stenčenou hranou, na obidvoch stra-nách bočného noža a na troch listovitých hrotoch.

Štiepaná kamenná industria z Hôrky-Ondreja z pracoviska A patrí do okruhu moustérienskej kultúry zo stredného paleolitu. Artefakty sa štie-pali v prevahe diskovitou metódou za použitia tvrdých otĺkačov. Hlavné typy nástrojov – driapadlá a nože – boli v rovnovážnom pomere.

Bojnice I-Prepoštská jaskyňa

Lokalita Bojnice I-Prepoštská jaskyňa sa nachá-dza v katastri mesta Bojnice (obr. 4: 11), ktoré sa rozkladá na pravom brehu horného toku Nitry, medzi pohorím Malá Magura a Vtáčnik. Stred mesta leží na rozsiahlom travertínovom telese. Prepoštská jaskyňa je na južnom okraji traver-tínovej kaskády orientovanej v smere JJZ – SSV v nadmorskej výške 280 m (obr. 26). Je to prírod-nými procesmi vytvorený previs s viacerými vý-klenkami, široký 11 m, dlhý 7 m a vysoký 4 – 8 m. Vchod do jaskyne je otvorený do údolia rieky Nitry vzdialenej asi 550 m. V travertínovom telese po obidvoch stranách jaskyne je niekoľko iných previsov bez paleolitického osídlenia. Na západ-nom konci travertínovej kopy je hrad, s lokalitou Bojnice III-Hradná priekopa. V blízkosti obidvoch archeologických lokalít, juhozápadným smerom, sú Bojnické termálne kúpele.

Nad Prepoštskou jaskyňou je budova rímsko-katolíckej fary. Prepošt K. Medvecký dal v roku 1926 vyčistiť prístup do jaskyne a urobiť v nej prvé

výkopy, ktorými získal množstvo paleolitických artefaktov a zvieracích kostí, ako aj slovanské, halštatské a eneolitické črepy. V roku 1927 skúmal vnútornú časť jaskyne Š. Janšák za asistencie J. Eisnera (1933, 8), ktorý považoval kamennú industriu najskôr za moustériensku, potom za starosolutré-ensku a J. F. Babor (1936) ju pokladal za auri gna-ciensku. V ďalších rokoch boli v jaskyni časté amatérske výkopy. V roku 1950 F. Prošek (1952) urobil odborný archeologický výskum Prepoštskej jaskyne. Napojil sa na Janšákov výkop približne v strede lokality a v páse 2 x 22 m preskúmal hlav-ne priestor pred jaskyňou. V rokoch 1965 – 1967 po-kračoval vo výskume náleziska J. Bárta (obr. 27: 1). Západne od Prošekovej sondy (I) situoval sondu II v rovnobežnom páse 2 x 10 m. Potom preskúmal výklenok na východnom okraji previsu, od roku 1967 označovaný ako Kostnica (sonda III).

J. Bárta pripravoval na publikovanie rukopis, ktorý ostal nedokončený. V ňom zhrnul údaje o amatérskych výskumoch, stratigrafiu, prírodo-vedné posudky a názory na vznik jaskyne. Analýzu a zhodnotenie nálezov však neurobil. Publikoval len zhrňujúce závery (Bárta 1965a; 1965c; 1966b; 1966c; 1967; 1972a; 1974a; 1976; 1980b; 1990a). Preto bolo potrebné urobiť novú archeologickú analýzu zameranú na technologický a typologický rozbor kamennej industrie s cieľom spresniť kultúrnu kla-sifikáciu nálezov a ich chronostratigrafickú pozíciu (Neruda/Kaminská 2013).

Stratigrafia

J. Bárta označoval vrstvy veľkými písmenami a F. Prošek (1952) arabskými číslicami (uvedené v zátvorke). Zistili nasledujúce zloženie vrstiev (obr. 27: 2):Vrstva A (1) – asi 70 cm premiestneného materiálu z predchádzajúcich výskumov.Vrstva B (2) – asi 80 cm hrubá navážka s tehlami, zhodená pri stavbe fary.Vrstva C (3) – asi 20 cm hrubá tmavosivá humózna hlina s novovekými črepmi, ale aj s paleolitickými artefaktmi – splachom premiestnená poloha.Vrstva D (4) + E (5) – priemerne 25 cm hrubá žltohne-dá sprašová hlina s kúskami pevného travertínu. V spodnej časti (vrstva E) boli hnedosivé vrstvičky a šmuhy kultúrnej vrstvy s paleolitickými nález-mi – soliflukciou premiestnené z vyššej polohy v jaskyni. Obsahovala aj suchozemskú, asi premie-šanú malakofaunu. Povrch vrstvy D, ktorou končí pleistocénna sedimentácia, bol neskôr rozličnými vplyvmi zničený a odtransportovaný. Tým vznikol stratigrafický hiát a na pleistocén priamo nasadli nadložné subrecentné hliny (vrstvy C, B).


Obr. 26. Bojnice I-Prepoštská jaskyňa. 1 – 3 – pohľad na vchod (1 – podľa Bárta 1972a).


Vrstva F (6) – doska pevného travertínu, hrubá asi 8 cm, ktorá v nepravidelnej hrúbke prekrývala kultúrnu vrstvu v podloží.Vrstva G (8) – priemerne 18 cm hrubá paleolitická kultúrna vrstva v sypkom travertíne hnedosi-vej až svetlohnedej farby s kúskami travertínu. Obsahovala kamenné artefakty, drevené uhlíky, zlomky spálených i nespálených zvieracích kostí. Suchozemská malakofauna, ktorá sa tu tiež našla,

dokladá existenciu stepných biotopov a teplých hájov a zároveň dokazuje úplné vyschnutie jaskyne. Malakofauna sa koncentrovala hlavne na povrchu vrstvy pod travertínovou platňou (vrstva F).Vrstva H (7) – viac ako 400 cm hrubá vrstva sypké-ho penovca bielo-sivožltej farby s nepravidelnými spevnenými vložkami, ktoré smerom von z jaskyne prechádzali do pevných travertínových vrstiev tvo-riacich kaskádu (vrstva F). V strednej časti vrstvy boli spevnené polohy s odtlačkami listov drevín. Nálezy malakofauny ukázali, že prevažná časť vrs-tvy sa tvorila v čase, keď tam bola močarina, ktorá sa neskôr vysušila a travertíny sa začali zahliňovať.Vrstva CH (9) – zrútené bloky travertínov zo stropu previsu.

Podľa F. Prošeka (1952, 6; 1953a, 138) sa vrstvy profilu uložili tak, že sypký travertín spodnej z nich (vrstva 7) s malakofaunou a odtlačkami rákosia aj vŕb, sa utvoril v čase chladnejšej klímy počas „W I“. Po spevnení tejto vrstvy, na konci „W I“ alebo v in-terštadiáli „W I – II“, bola Prepoštská jaskyňa obý-vaná a vytvorila sa kultúrna vrstva (vrstva 8). Ešte počas interštadiálu „W I – II“ bola kultúrna vrstva postihnutá pôdotvorným procesom. Časť kultúrnej vrstvy, uložená na okraji jaskyne (pod odkvapom), prekryla doska pevného travertínu (vrstva 6), ktorá sedimentovala v interštadiáli „W I – II“ a na ňu sa uložila sprašová vrstva vo „W II“. Časť kultúrnej vrstvy, uložená hlbšie v jaskyni, ktorú nechránila doska pevného travertínu, bola na začiatku „W II“ porušená mrazom a soliflukciou znesená po sva-hu. Tento spôsob vysvetľuje výskyt paleolitických artefaktov v mladšej vrstve spraše. Časť sprašo-vej vrstvy a mladšie polohy s nálezmi z eneolitu a halštatu boli neskôr spláchnuté a primiešané do novovekej vrstvy.

Z výskumu F. Prošeka (1952, 8, obr. 4: vpravo dole) a J. Bártu (1972a, 17, obr. 8: vpravo dole) pochádza niekoľko podložiek a retušérov zo zvieracích kostí, zatiaľ neboli analyzované (obr. 28). Analogické predmety poznáme z viacerých vrstiev stredného paleolitu z jaskyne Kůlna na Morave, a to tak zo staršieho taubachienu, ako aj z časovo približne rovnakého micoqienu (Neruda/Lázničková-Galetová/Dreslerová 2011; Valoch 1988; Valoch a kol. 2011).

Datovanie

V súčasnosti vieme, že oproti pôvodným pred-pokladom došlo v starom würme k viacerým teplejším osciláciám (Valoch 2012), takže dobové datovanie do „W I – II“ pokladáme za veľmi rám-cové. Snaha o získanie rádiouhlíkového datovania na základe nálezov zvieracích kostí a uhlíkov pochádzajúcich z výskumu bola len čiastočne

Obr. 27. Bojnice I-Prepoštská jaskyňa. 1 – pôdorys jaskyne so sondami (podľa Bárta 1972a, upravené); 2 – východný profil sondy I z výskumu F. Prošeka. Legenda: 1 – pre-miestnený materiál zo skorších výskumov; 2 – sivohnedá navážka; 3 – tmavosivá humusovitá hlina; 4 – žltohnedá sprašová hlina; 5 – kultúrna vrstva premiestnená solifluk-ciou; 6 – bielosivá doska pevného travertínu; 7 – bieložltý sypký travertín; 8 – kultúrna vrstva; 9 – balvany zrútené zo

stropu jaskyne (podľa Prošek 1953a, upravené).


úspešná. Viaceré zo vzoriek nebolo možné datovať, alebo poskytli dáta vzťahujúce sa k eneolitickýcm nálezom. Za najstaršie môžeme považovať dato-vanie vzťahujúce sa k sonde II, naznačujúce, že stredopaleolitické pamiatky by mohli byť staršie ako 49 000 rokov BP (OxA – 22 457). Ďalšie dve dáta, 44 800 rokov BP (OxA – 22 456) a 45 800 rokov BP (OxA – 22 458), sa viažu k pamiatkam zo sondy III (Kostnica). Rámcovo môžeme zaradiť osídlenie jaskyne do obdobia po prvom glaciálnom maxi-me (OIS 4) až začiatku interpleniglaciálu (OIS 3). Toto datovanie je porovnateľné s micoquienskym osídlením vrstvy 7a alebo 6a jaskyne Kůlna (Mook 1988; Neruda 2011, 33; Rink et al. 1996), vrstvou 11 z jaskyne Dzeravá skala pri Plaveckom Miku-láši (Kaminská/Kozłowski/Svoboda 2005a) alebo s vrstvou III z jaskyne Šipka (Neruda 2011, 43; Neruda/Nerudová 2013).


Spodná časť sypkých travertínov sa utvorila v plytkej močarine porastenej rákosím. Neskôr voda ustúpila a travertíny sa začali zahliňovať, na čo poukazuje výskyt suchozemskej malakofauny v najvyšších vrstvách penovca (podľa určenia V. Ložeka). Zároveň to dokladá suchšie podnebie. Charakter krajiny je možné porovnať s dnešnými pomermi v Spišskej alebo Liptovskej kotline.

Spracovanie fauny, ktorá sa zachovala z výskumov J. Bártu, nebolo ukončené. Z obdobia amatérskych výskumov i z výskumu F. Prošeka v roku 1950 ur-čoval zvieracie kosti Z. Hokr (Prošek 1952, 6). Medzi inými sa uvádza nález stoličky mamuta (Elephas primigenius), zubov nosorožca (Coelodonta antiquitatis) a spodnej čeľuste jaskynného leva (Felis spelaea). Fau-nu z výskumu J. Bártu čiastočne klasifikoval O. Fejfar. Z kultúrnej vrstvy v sypkom travertíne (vrstva G alebo 8) boli identifikované druhy ako nosorožec srstnatý (Coelodonta antiquitatis), zubor (Bison sp.), kôň (Equus cabalus Steinheim), jeleň obrovský (Cervus megaceros), jeleň (Cervus elaphus), líška (Vulpes vulpes), jaskynný lev (Leo spelaeus), vlk (Canis lupus), hranostaj (Mustela erminea) a vtáci (Bárta 1974a, 151). Tieto druhy zvierat sú charakteristické pre faunu chladnej stepi z okruhu starowürmských spoločenstiev, podľa vtedajšieho členenia würmu bol ako najpravdepo-dobnejší vek určený „W I“, prípadne „W II“.

Určovanie zvyškov flóry bolo menej úspešné. Vzorky pochádzali z Kostnice (sonda III) a zistili sa len holocénne druhy drevín (Hajnalová, E. 1979b; Novák, J. 2013).


Z dôvodov nedostatočnej a tiež sčasti nezacho-vanej dokumentácie nemôžeme v Bojniciach I-Pre-poštskej jaskyni presne zistiť polohu jednotlivých

Obr. 28. Bojnice I-Prepoštská jaskyňa. Kostené retušéry (foto AÚ SAV, A. Marková).


Obr. 29. Bojnice I-Prepoštská jaskyňa. Driapadlá. 1 – 3 – vkleslé; 4 – vkleslé s vrubom; 5 – 7 – dvojité; 8 – uhlové so stenče-nou hranou; 9 – 10 – hrotité (1, 3 – 7 – kremeň; 2 – silicifikovaná brekcia; 8 – 10 – rádiolarit). Nálezy zo sondy I – 3, 4, 6, 8;

zo sondy III – 1, 5, 7; neurčené – 2, 9, 10 (podľa Neruda/Kaminská 2013, upravené).


Obr. 30. Bojnice I-Prepoštská jaskyňa. Driapadlá. 1 – 2 – hrotité; 3 – 9 – uhlové (1, 9 – andezit; 2 – 8 – kremeň; 3 – limnosilicit). Nálezy zo sondy I – 2, 5, 7, 9; zo sondy III – 1, 3, 6, 8 (podľa Neruda/Kaminská 2013, upravené).


Obr. 31. Bojnice I-Prepoštská jaskyňa. 1 – 5 – klinové nože (1, 5 – limnosilicit; 2, 4 – kremeň; 3 – rádiolarit). Nálezy zo sondy I (podľa Neruda/Kaminská 2013, upravené).


predmetov. Istá možnosť sa javí pri posudzovaní nálezov z jednotlivých nálezových celkov v jaskyni, pred jaskyňou a v Kostnici. V prípade výskumu v jaskyni uvádza Š. Janšák, že sa tam vyskytovali artefakty z andezitu, menej z eratického silicitu.

V sonde I, v strednej časti jaskyne, bola uložená aj neopracovaná surovina, ale neprevyšovala ostatné technologické skupiny. Takmer dvojnásobne prevlá-dal andezit nad kremeňom. Dôležitým zistením je vysoký podiel importovaných jemnozrnných sili-citov (rádiolarit, limnosilicit, eratický silicit) a hlav-ných typov nástrojov. V sonde II pred previsom bolo v sektoroch 1 a 4 väčšie množstvo nepoužitej kamennej suroviny. Prevažovali artefakty z kreme-ňa a andezitu, medzi nimi hlavne väčšie množstvo úštepov a odštepov. V sonde III bolo tiež väčšie množstvo úštepov a odštepov, v surovine preva-žoval andezit nad kremeňom a v malom množstve sa vyskytli importované horniny.

Dôležitým komunikačným centrom paleoli-tických lokalít sú ohniská. V prípade Prepoštskej jaskyne Š. Janšák nespomína výskyt ohniska. Na základe nálezov uhlíkov F. Prošek pripúšťa jeho existenciu bez presnejšieho určenia miesta. Ani J. Bárta neodkryl ohnisko, ale v denníkoch z výsku-mu sa zmieňuje o uhlíkoch a prepálených kostiach. Najviac ich bolo v sektore 2 sondy II, menej v sektore 1 sondy II, teda v miestach s najväčšou koncentrá-ciou kamenných artefaktov, z ktorých sú niektoré prepálené. Zachovaná dokumentácia nenaznačuje existenciu dvoch fáz osídlenia. Industria pôsobí jednotným dojmom typologicky aj rozmerovo. Rôzne zastúpenie technologických skupín môže byť výsledkom rozdielnych aktivít v jednotlivých častiach lokality. Základné činnosti mohli neander-tálci uskutočňovať v strednej časti previsu i pred ním (sonda I). Štiepanie nástrojov sa mohlo robiť západnejšie od stredu (sonda II), kde bola najväčšia koncentrácia suroviny a úštepov. Možno, že časť nálezov (alebo väčšina) z Kostnice (sonda III) je výsledkom druhotného premiestnenia splachom. Z uvedeného sa zdá, že neandertálci aspoň do určitej miery delili priestor na zóny, kde nástroje vyrábali, kde s nimi pracovali a kde zahadzovali odpad.

Kamenná industria

S o n d a I – výskum F. Prošeka v roku 1950Spolu sa dochovalo 2175 artefaktov, aj nevyužitej

suroviny a odpadu (obr. 29: 3, 4, 6, 8; 30: 2, 5, 7, 9; 31). V surovinovej skladbe výrazne prevládal andezit, menej bolo kremeňa a veľmi málo vápenca, pies-kovca a neurčených surovín. Horniny boli pôvodne v tvare okruhliakov alebo kusov suroviny.

Jadrá sa vyskytli minimálne (0,2 %), naopak ne-retušované úštepy tvorili významnú zložku (26 %).

Nástroje predstavujú pomerne početnú časť súboru (5,5 %), vyrobené boli najčastejšie z kremeňa a menej z andezitu, časť z nich bola aj z importovaných jem-nozrnných hornín. Najpočetnejší bol odpad, najviac z andezitu a menej z kremeňa.

Jadrá štiepané a v zlomkoch dokladali objemovú diskovitú metódu štiepania. Väčšinou boli na an-dezitových úštepoch, kde dorzálna strana slúžila ako úderová plocha a odbíjalo sa z ventrálnej strany. Na odbíjanie bol použitý tvrdý otĺkač, najčastejšie okruhliak kremeňa.

Nástrojov sa našlo 120 kusov, z nich prevládajú driapadlá (50 %). Rovnakým podielom sú zastú-pené jednoduché typy (rovné oblúkovité, vkleslé) a komplexné driapadlá (dvojité rovné, dvojité oblú-kovité – rovné, hrotité rovné, uhlové, priečne rovné, priečne oblúkovité, so spodnou retušou, so stenče-nou hranou, bifaciálne). Jednoduché driapadlá boli najčastejšie vyrábané z kremeňa, menej z andezitu a rádiolaritu. Komplexné driapadlá boli takmer v rovnakom počte tvorené z kremeňa i z andezi-tu. Retuš na driapadlách bola väčšinou okrajová. K menej obvyklým typom nástrojov patril hrubší vrták z andezitu, oškrabovač, ktorý je možné zara-diť k typu „groszak“ a štiepač. Skupina nástrojov s vrubovitou a zúbkovanou retušou tvorila viac ako 35 %, a to v rovnakom pomere z andezitu i kremeňa. Pomerne výrazne sa vyskytli aj klinové bifaciálne opracované nástroje. V nich je vidieť preferovanie určitých druhov hornín. Andezit sa nepoužíval na výrobu hrotitých bifaciálnych tvarov. Z kremeňa bol vyrobený pästný klin a časť klinových nožov. Ďal-šie klinové nože boli aj z limnosilicitu, rádiolaritu a neurčenej suroviny. Klinové nože mali často redu-kovanú formu, pri ktorej bolo ostrie opravované nie z oboch, ale len z jednej strany a retuš sa postupne stávala strmou. Súčasťou skupiny nástrojov sú aj retušované úštepy a zlomky nástrojov.

S o n d a IIObsahovala 837 artefaktov, na výrobe ktorých

mal svoj podiel kremeň viac ako 57 % a andezit viac ako 39 %. Jemnozrnné horniny sa nevyskytli. V sonde sa našli dve pieskovcové platničky. Jedna je rozlomená na dva kusy a sú na nej široké plytké ryhy. Tvar druhej platničky bol po obvode upravený strmou retušou.

Jadier z andezitu a kremeňa bolo málo, nedosa-hovali ani 2 %. Úštepy tvorili necelých 9 %, najpo-četnejšie boli odštepy s 57 %. Nástrojov sa zachova-lo 14, jeden bol z limnosilicitu, ostatné z kremeňa a andezitu.

Jadrá mali rôzne veľkosti. Ťažené dosahovali až 10 cm, ale zvyšky jadier mali rozmery 2 – 4 cm. Na štiepanie úštepov sa používala objemová diskovitá metóda. Z metrických hodnôt úštepov z kremeňa


a andezitu je zrejmé, že andezit bol prinesený na lokalitu v podstatne väčších kusoch ako kremeň. Niektoré úštepy dosiahli rozmer až 12 – 14 cm.

Skupina nástrojov sa delí na deväť typov. Jed-notlivo boli zastúpené komplexné driapadlá (so spodnou retušou, so stenčenou hranou, bilaterálne retušované), ako aj jednoduché oblúkovité. Viac bolo nástrojov s vrubovitou a zúbkovanou retušou. Bi-faciálne opracované artefakty sa v sonde II nenašli.

S o n d a III – K o s t n i c aZ priestoru bočného výklenku, pomerne úzkeho

a ťažko obývateľného, pochádza najväčší súbor ar-tefaktov. Z 2937 predmetov bolo 57,3 % z andezitu a 40,8 % z kremeňa. Ostatné suroviny, medzi nimi limnosilicit (0,3 %) a rádiolarit (0,2 %) boli vo veľmi malom počte. Neopracovaná surovina, prevažne z kremeňa, netvorí veľký podiel súboru (98 ks). Našlo sa aj 25 otĺkačov, z nich bolo 20 z kremeňa a 5 z andezitu. Zachované jadrá boli hlavne z an-dezitu a kremeňa, ale po jednom sa vyskytlo jadro z rádiolaritu a kremenca. Z 525 úštepov bolo viac ako 81 % z andezitu. Odštepy boli najpočetnejšou zložkou inventára v počte 2137 (72,9 %). Nástrojov bolo 101, z nich 52 % z kremeňa a 41 % z andezitu. Po dvoch kusoch boli z limnosilicitu a rádiolaritu, po jednom zo silicitu, rohovca, vápenca a neurčenej suroviny. Veľkosť artefaktov sa pohybovala v roz-medzí 4 – 6 cm, najväčšie mali 12 cm.

Jadrá boli vo viacerých fázach opracovania – od načatých po zvyšky jadier. Prevažujú diskovité jadrá, prítomný bol aj typ kombewa, jadro s para-lelným štiepaním, niekoľko polyedrických a nepra-videlných jadier.

Zloženie nástrojov je typologicky rôznorodé (obr. 29: 1, 5, 7; 30: 1, 3, 6, 8). V surovinovej skladbe prevažoval kremeň nad andezitom. Limnosilicity boli použité na výrobu bifaciálnych foriem a retu-šovaných úštepov, z eratického silicitu bolo oblú-kovité driapadlo. V jednom exemplári sa zachoval moustériensky hrot z kremeňa. Najpočetnejšie boli driapadlá, ktoré tvorili 47,6 % nástrojov. Jednodu-chých driapadiel (rovné, oblúkovité, vkleslé) bolo 14, komplexných (dvojité oblúkovité – rovné, dvojoblú-kovité, hrotité rovné, uhlové, priečne rovné, priečne oblúkovité, so spodnou retušou, krátke retušované, so stenčenou hranou, bifaciálne retušované, so striedavou retušou) bolo 15. K bifaciálnym formám patria aj dva klinové nože z kremeňa. Typologicky dôležitým artefaktom je oškrabovač („groszak“) z kremeňa. Početnou zložkou inventára boli nástroje s vrubovitou a zúbkovanou retušou (47,6 %). Do sku-piny nástrojov bolo zaradených aj 37 retušovaných úštepov a zlomkov nástrojov. Priemerná veľkosť nástrojov bola 4 – 6 cm. Malé rozmery klinových nožov mohli súvisieť s ich pokročilou redukciou.

Kultúrne zaradenie

Industriu z Bojníc I-Prepoštskej jaskyne zaradil F. Prošek (1952) k moustérienu. J. Bárta (1961d, 31; 1967, 65) ju taktiež pôvodne považoval za mousté-rien, neskôr ju označoval ako levallois-moustérien (Bárta/Bánesz 1981, 12).

Na základe súčasnej analýzy charakterizujú industriu nasledujúce skutočnosti – jadrá boli opra-cované niekoľkými variantmi diskovitej metódy, levalloisienska metóda sa nezistila; relatívne malé rozmery artefaktov boli dôsledkom pokročilého stupňa redukcie, rozmery nástrojov sú väčšie než je priemer úštepov a odštepov; archaické tvary hrotov boli zastúpené len minimálne, našiel sa len jeden moustériensky hrot; výraznú zložku industrie tvo-rili driapadlá, a to hlavne komplexné typy (dvojité, priečne, uhlové, so stenčenou hranou, ventrálne, striedavé a bifaciálne), jednoduché driapadlá sa vyskytovali menej; na skladbe industrie sa výraz-ne podieľali nástroje s vrubovitou a zúbkovanou retušou; v nálezoch sú zastúpené oškrabovače, ktoré môžeme porovnávať s micoquienskymi („groszaky“); za dôležité typy nástrojov považujeme bifaciálne artefakty, ktoré sú výsledkom tvarovania nástrojov retušou, okrem bifaciálnych driapadiel sme zaznamenali výskyt pästného klina a hlavne redukované tvary klinových nožov vyrobených najmä z importovaných jemnozrnných surovín. Na doplnenie charakteristiky môžeme využiť aj rádiouhlíkové datovanie, ktoré naznačuje možnosť zaradenia skúmanej industrie do staršej fázy würm-ského zaľadnenia.

Uvedené zistené skutočnosti sú dobre porovna-teľné so stredoeurópskym micoquienom. Najbližšie analógie pre Bojnice I vidíme v nálezoch z vrstvy 7a v jaskyni Kůlna (Neruda 2011; Valoch 1988) či vo vrstve 11 v jaskyni Dzeravá skala (Kaminská/Kozłowski/Svoboda 2005a). Domnievame sa preto, že nálezy z Prepoštskej jaskyne môžeme spájať so stredoeurópskym micoquienom zo staršej fázy posledného zaľadnenia.


Jaskyňa Dzeravá skala sa nachádza juhový-chodne od Plaveckého Mikuláša v Mokrej doline na západnej strane Malých Karpát (obr. 4: 21). Leží v nadmorskej výške 450 m, 37 m nad hladinou po-toka. Vchod do jaskyne, ktorá je 18 m široká a 22 m dlhá, je 10 m vysoký (obr. 32: 1). Jaskyňa bola často miestom amatérskych výkopov, ktoré väčšinou siahali len do holocénnych vrstiev hlavne s pamiat-kami z eneolitu.

Skoršie výskumy jaskyne realizoval J. Hillebrand (1913; 1914). V rámci stratigrafie vydelil štyri vrstvy.


Obr. 32. Plavecký Mikuláš. Jaskyňa Dzeravá skala. 1 – vchod do jaskyne; 2 – západný profil pracovnej plochy 1; 3 – pra-covné plochy 1 a 2 s kontrolným profilom; 4 – 6 – výskum jaskyne (podľa Kaminská/Kozłowski/Svoboda 2005a, upravené).


Po holocénnom humuse nasledovala hlina s tufom (sinter), ktorá oddeľovala tri pleistocénne vrstvy a to žltú, červenkastohnedú a sivastohnedú hlinu. Štiepané kamenné artefakty zo žltej hliny zaradil k magdalénienu, plošne opracovaný listovitý hrot z červenkastohnedej hliny priradil k protosolutré-enu. Zo spodnej sivastohnedej vrstvy pochádzal kostený hrot oštepu s rozštiepenou bázou, ktorý bol označený ako aurignaciensky. Dôležitým prí-nosom výskumu bolo poznanie, že aurignacien v Karpatskej kotline predchádza solutréenu. V roku 1913 sa v jaskyni našla aj korunka molára dieťaťa vo veku 6 – 7 rokov. J. Hillebrand ho zaradil do protosolutréenu. Podľa novej stratigrafie by malo ísť o vrstvu s aurignacienom (Kaminská/Kozłowski/Svoboda 2004). Ani nový antropologický výskum

korunky nepriniesol jednoznačnú odpoveď na otázku, či patrí neandertálcovi alebo modernému človeku (Tillier et al. 2005).

Výskum v jaskyni urobil v roku 1950 F. Prošek (1951a; 1951b; 1953a). Sondy, široké 2 m, umiestnil pozdĺž Hillebrandovho výkopu uprostred jaskyne (obr. 33). V povrchovej vrstve odkryl hlavne eneo-litické pamiatky – stopy kolových konštrukcií, ohniská, zásobné jamy, hrob dieťaťa v skrčenej polohe, prikrytý platňou. Holocénne (vrstvy 1 – 5) a pleistocénne vrstvy (6 – 9) delila vrstvička sintra (vrstva 5).

Pleistocénne vrstvy, podľa F. Prošeka silne porušené kryoturbáciou, obsahovali pamiatky niekoľkých kultúr. V najmladšej vrstve žltej spraše (vrstva 6) boli dve čepele z pazúrika, hodnotené ako magdalénien z „W III“. Tmavosivá hlina vrstvy 7 bola silne porušená periglaciálnymi javmi. Na rozhraní so zelenosivou vrstvou 8 bola zachytená vrstva gravettienu (vtedy označená ako mladoau-rignacienska vrstva) z interštadiálu „W II – III“ a za-čiatku štadiálu „W III“. Našlo sa v nej 27 artefaktov z patinovaného pazúrika a z rádiolaritu. Okrem nich z vrstvy 7 pochádza aj hrot z mamutoviny.

Vrstvu 8 tvorilo súvrstvie zelenosivých až hnedo-sivých fosfátových hlín. V spodnej časti, zodpoveda-júcej štadiálu „W II“, sa našlo 41 kamenných a kos-tených nástrojov. Medzi 21 kamennými artefaktmi z patinovaného pazúrika alebo rádiolaritu bolo šesť typických „včasnoszeletienskych (solutréenskych)“ hrotov, moustériensky hrot, dva menej typické hroty, päť väčších čepelí, štyri nástroje s vrubom, čepieľka s otupeným bokom, driapadlo, vrták. Kostenú industriu tvorili dva celé, dva poškodené a šestnásť zlomkov hrotov mladečského typu. Hroty boli väčšinou ploché s oválnym prierezom, okrem jedného s guľovitým prierezom. Niektoré zlome-né hroty mali rozštiepenú bázu. Spodná vrstva 9 bola zo svetlohnedosivej až svetlosivej kamenitej drviny a pokrývala skalné dno. Podľa F. Prošeka (1951a; 1951b) vznikla vo „W I“ a potom zvetrala vo „W I – II“.

Zo stratigrafickej situácie a obsahu vrstiev odvo-dil F. Prošek (1951a; 1951b; 1953a) nasledujúce záve-ry – kostené hroty zo zelenosivých až hnedosivých hlín označil za szeletienske a zamietol tvrdenie J. Hillebranda o uložení aurignacienu v podloží szeletienu.

Revízny výskum jaskyne v rokoch 2002 – 2003 (Kaminská/Kozłowski/Svoboda 2004; 2005a; 2005b) sa začal odkrytím Prošekovho profilu vpravo od vcho-du. Ten bol začistený a kresbovo dokumentovaný kvôli porovnaniu zvrstvenia, ktoré zaznamenal F. Prošek. Plochy PP1 a PP2 veľké približne 2 x 2 m (obr. 32: 2 – 6) boli vytýčené smerom od profilu k stenám jaskyne. V nich bolo zdokumentovaných

Obr. 33. Plavecký Mikuláš. Jaskyňa Dzeravá skala. Pôdo-rys a profily jaskyne s vyznačenou skúmanou plochou do roku 2003. Zameral M. Bartík. Legenda: 1 – výskum J. Hil-lebranda a F. Prošeka; 2 – výskum v rokoch 2002 – 2003

(podľa Kaminská/Kozłowski/Svoboda 2005a; upravené).


12 vrstiev, ktorých komplikované uloženie bolo odlišné od pozorovaní F. Prošeka (obr. 34).

Stratigrafia

Vrstva 1 obsahovala doklady postpaleolitického osíd-lenia, hlavne z eneolitu. Výrazné pamiatky ludanickej skupiny podstatnou mierou doplnil výskum v roku 2005 (Farkaš/Ozdín 2005). Vrstvu 2 tvoril sinter oddeľujúci ho-locénne vrstvy od pleistocénnych. Už vo vrstve 2 sme zachytili niekoľko artefaktov z neskorého paleolitu. Vrstvy 3, 4, 5, 4a/5a obsahovali gravettienske pamiatky, vrstvy 6, 7, 8, 9 kamenné a kostené artefakty aurignacienskej kultúry z mladého paleolitu. Vrstva 11 bola hnedosivá hlinitá až ílovito-prachovitá, s obsahom drobnej drviny a väčších ka-meňov. Povrch vrstvy bol rovný, bez znakov zvlnenia alebo presahu do nadložnej vrstvy. Našli sa v nej tri artefakty pat-riace stredopaleolitickému micoquienu. Najnižšia vrstva 12 bola na odkrytom priestore bez archeologických nálezov.

Datovanie

Vrstva 11 mala väčšiu hrúbku (77 cm) a jej vznik trval pomerne dlho. Na to poukázali aj získané tri AMS da-tovania zo zvieracích kostí (Davies/Hedges 2005) a jedno OSL datovanie (Nejman/Rhodes/Grün 2005). Horná časť vrstvy z plochy PP2 bola datovaná na 36 920 ± 470 ro-

kov BP (Beta – 173 342), stredná časť vrstvy z plochy PP1 na viac ako 44 600 rokov BP (OxA – 13 973) a spodná časť vrstvy z PP1 na 47 000 ± 2300 rokov BP (OxA – 13 859). OSL kalibrované datovanie z prostrednej časti vrstvy bolo 57 000 ± 4900 rokov.

Stredná časť vrstvy 11 by mohla byť kore-lovaná s nálezmi micoquienu z Bojníc I-Pre-poštskej jaskyne. Tie podľa AMS datovania by azda mali vek vyšší ako 49 000 rokov BP (OxA – 22 457). Ďalšie dve nekalibrované dáta 44 800 rokov BP (OxA – 22 456) a 45 800 rokov BP (OxA – 22 458) to tiež potvrdzujú. Osíd-lenie vrstvy 11 v Dzeravej skale začalo buď počas prvého glaciálneho maxima (OIS 4), alebo na začiatku interpleniglaciálu (OIS 3), čo je porovnateľné tiež s micoquienskym osídlením vrstvy 7a alebo 6a jaskyne Kůlna, s vrstvou 11 (Mook 1988; Neruda 2011, 33; Rink et al.1996).


Dlhšie obdobie tvorby vrstvy 11 je pravde-podobne viditeľné aj v zložení flóry.

Vrstva 11 obsahovala najväčšie množstvo uhlíkov, ale našlo sa aj nezuhoľnatené drevo a zvyšky listov. Vrchná a stredná časť vrstvy (v hĺbke od 190 po 240 cm) obsahovali drevi-ny: buk (Fagus), drieň (Cornus), lieska (Corylus), kalina (Viburnum), uhlíky a zvyšky listnatého aj ihličnatého dreva. Tieto druhy boli považo-vané za charakteristické pre otvorenú stepnú krajinu v chladnejších obdobiach posledného glaciálu. V spodnej časti vrstvy 11 (v hĺbke 240 – 260 cm) je uhlíkmi doložený dub (Quercus), buk (Fagus), listnaté a ihličnaté drevo. Okrem toho vo forme nezuhoľnateného dreva boli prítomné zvyšky drevín druhov ako javor (Acer cf.), buk (Fagus) a brest (Ulmus cf.), ktoré sú charakteristické pre oveľa teplejšiu a azda aj vlhkejšiu klímu (Hajnalová/Hajnalová 2005). V podložnej a najhlbšej vrstve 12 sa našli uhlí-ky borovice, nezuhoľnatené zvyšky asi z duba a z bližšie neurčených listnatých drevín, teda podobná, ale teplejšia vegetácia.

Väčšia koncentrácia uhlíkov vo vrstve 11 by mohla znamenať intenzívne využívanie priestoru ľuďmi (Hajnalová/Hajnalová 2005). Botanické dáta sa nezhodujú s ekologickým obrazom získaným zo zvyškov fauny. Zlože-nie fauny ukazuje na veľmi chladnú a suchú klímu s otvorenou nezalesnenou krajinou, zatiaľ čo podľa rastlín vládla teplá klíma a krajinu prikrývali zmiešané listnaté a ihlič-naté lesy (Hajnalová/Hajnalová 2005). Ponúka sa vysvetlenie prítomnosti nezuhoľnateného

Obr. 34. Plavecký Mikuláš. Jaskyňa Dzeravá skala. Severný pro-fil pracovnej plochy 1, s polohami datovaných nálezov. Legenda: a – d – vrstva 1, holocén; e – vrstva 2, sinter; f – vrstva 3; g – vrstva 4; h – vrstva 4a´; i – vrstva 4a´´; j – vrstva 5a; k – vrstva 5a´; l – vrstva 9; m – vrstva 11; n – kameň; o – vrstva 12 (podľa Kaminská/Kozłowski/

Svoboda 2005a, upravené).


dreva a fragmentov listov vo vrstve 11 – zvyšok or-ganickej hmoty položenej na dno jaskyne, zatlačenej do vlhkej hliny. Nezuhoľnatené zvyšky drevín a lis-tov mohli pochádzať z vetiev s listami, použitých na prikrytie dna alebo na spanie. Podľa zvyškov vegetácie sa zdá, že jaskyňa bola osídľovaná opa-kovane v krátkodobých intervaloch v jednotlivých obdobiach (Hajnalová/Hajnalová 2005, 129, 130). Naj-intenzívnejšie bola jaskyňa využitá v aurignaciene (vrstva 9) a v micoquiene (vrstva 11).

Fauna

Kosti drobných cicavcov z vrstvy 11 patria v malom množstve chladnomilným druhom (Microtus gregalis), vyšší podiel dosahujú teplomilné druhy (Microtus arvalis, Microtus oeconomus, Microtus agrestis). Zastú-penie lumíkov je tiež malé. Objavuje sa Dicrostonyx gulielmi, ktorý je rozšírený hlavne od OIS 3, ale taktiež pestruška stepná (Lagurus lagurus) považovaná za cha-rakteristický prvok pre stepné formácie vo včasnom pleniglaciáli posledného glaciálu (OIS 5d – 4). Väčšina európskych nálezov s výskytom druhu Lagurus lagurus patrí do včasného würmu (Horáček 2005).

Kosti veľkých cicavcov sú z takmer 94 % tvorené medveďmi (Ursus spelaeus), sporadicky sa vyskytol

zajac (Lepus sp.), vlk (Canis lupus), sob (Rangifer tarandus) a líška (Vulpes/Alopex). Šelmy mohli obývať jaskyňu aj v obdobiach medzi pobytom ľudí v nej. Je však možné, že niektoré časti zvieracích kostier (zuby a laby) mohli byť ľuďmi prinesené do jaskyne s kožou. Ako lovná zver slúžili v okolí jaskyne zvie-ratá malé alebo strednej veľkosti, ako boli zajace, soby a líšky. Príležitostne sa mohli loviť aj vlky, pričom zajace a soby pokrývali spotrebu mäsa. Ale pravdepodobne boli spolu s líškami lovené aj kvôli kožušine. Zloženie fauny z vrstvy 11 ukazuje na chladnú klímu (Ďurišová 2005).


Vo vrstve 11 sa našlo niekoľko artefaktov v rôz-nych hĺbkach. Je pravdepodobné, že nepatria tomu istému horizontu, ale je medzi nimi určitý časový odstup. Z vrchnej časti vrstvy pochádza niekoľko rádiolaritových úštepov, úštep z plošnej retuše z bielopatinovaného neurčeného silicitu a malý, po obvode retušovaný úštep (oškrabovač) z rádiolaritu (obr. 35: 1).

Zo strednej časti vrstvy 11 pochádza obojstranne plošne retušovaný listovitý hrot bikonvexného prie-rezu z červenohnedého rádiolaritu (obr. 35: 4). Pri

Obr. 35. Plavecký Mikuláš. Jaskyňa Dzeravá skala. Štiepaná kamenná industria z vrstvy 11 (1, 3, 4) a zo zberu (2). 1 – oškrabovač; 2, 4 – listovité hroty; 3 – kombinovaný nástroj (1 – 4 – rádiolarit; podľa Kaminská/Kozłowski/Svoboda 2005a,

upravené).


reutilizácii nástroja bola vytvorená druhotná retuš v tvare vrubov, ktorou získal artefakt tvar plošne opracovaného noža alebo driapadla. S týmto nále-zom môžeme spojiť artefakt, ktorý sme našli v pre-kopanej hline z výskumu F. Prošeka pred profilom (obr. 35: 2). Je to fragment reutilizovaného hrotu na úštepe s čiastočnou obojstrannou plošnou retušou. Dorzálna strana bola úplne retušovaná a na ventrál-nej strane sa retuš koncentrovala v distálnej časti. Hrot bol v proximálnej časti zlomený a potom bol na obidvoch koncoch dlátovito opracovaný. Nakoniec bol na jeho ľavej spodnej hrane odbitý clactonský vrub. Artefakt má zaoblené hrany, podobne ako nástroj nájdený in situ vo vrstve 11.

V spodnej časti vrstvy 11 sa našiel kombinovaný nástroj z červenohnedého rádiolaritu (obr. 35: 3). Bol vyrobený ako škrabadlo s poškodenou hlavicou na čepeli z dvojpodstavového jadra. Hlavica škrabadla bola upravená na proximálnej časti čepele a distálna časť má tvar nepravidelnej stopky. Hrany artefaktu boli omleté a majú zúbkovitý charakter, ktorý môže byť následkom postdepozičného poškodenia.

Plošne opracovaný listovitý hrot zo strednej časti vrstvy 11 a oškrabovač z vrchnej polohy tejto vrstvy sú analogické nástrojom typickým pre micoquien. Nálezy s podobným datovaním pochádzajú z Bojníc I--Prepoštskej jaskyne (Neruda/Kaminská 2013). Získané dáta približujú micoquienske nálezy z Dzeravej skaly veku micoquienskej vrstvy 7a jaskyne Kůlna (Rink et al.1996). Pre západné Slovensko to znamená, že vrstvy s micoquienom sú doložené pre obdobia 45 – 57 ka BP.

Radošina, jaskyňa Čertova pec

Jaskyňa Čertova pec je situovaná severne od obce Radošina (obr. 4: 13), vo vápencovom pásme na úpätí Považského Inovca, len 4,5 m nad dolinou potoka Malý jarok v nadmorskej výške 239 m. Tu-nelovitá jaskyňa, orientovaná v smere tektonickej pukliny, má dva vchody a okno, ktoré osvetľovalo vnútorné priestory. V holocéne bol prístupný hlav-ný JZ vchod, orientovaný k doline potoka. Vchod do jaskyne bol 4,5 m široký a 5,3 m vysoký, šírka jaskyne bola priemerne 6 m (obr. 36). Dĺžka jaskyne 27 m bola v pleistocéne iná. Zadný vchod (SV), zapl-nený balvanmi a zeminou, bol pôvodne posunutý smerom von asi o 6 m a zasypaný, v holocéne došlo k erózii a skráteniu jaskyne (Musil 1996b, 7). Jaskyňa je len niekoľko km vzdialená od koncentrácie paleo-litických lokalít v priestore Moravian nad Váhom. Prechodom cez Považský Inovec sa spájajú dve do-liny – dolina stredného Váhu na západe s dolinou dolnej Nitry na východe.

Jaskyňa Čertova pec pri Radošine bola skúma-ná viackrát, ale výsledky neboli dodnes súborne publikované. Zisťovacie sondy L. Zotza v roku 1937

a 1942, aj výskum F. Prošeka v roku 1949 sa týkali pravdepodobne len vrstvy s gravettienom (Prošek 1950; Zotz/Vlk 1939). J. Bárta v rokoch 1958 – 1961 (obr. 37) preskúmal aj hlbšie situované vrstvy hlav-ne pri severovýchodnom vchode (Bárta 1959a; 1965a; 1969; 1972b). Neskôr urobil R. Musil (1996b) rozbor fauny. Okrem nálezov z paleolitu, sústredených viac v zadnej časti, poskytla jaskyňa významné eneoli-tické pamiatky lokalizované vo vstupnej časti pri JZ vchode (Němejcová-Pavúková/Bárta 1977).

Stratigrafia

J. Bárta (1972b) aj R. Musil (1996b) opisujú sled vrstiev bez uvedenia hĺbok. Tie boli spolu s číslom sektora zapísané len na vreckách s nálezmi. Sedi-menty sa skúmali v sektoroch s rozmermi 2 x 2 m po 10 cm a prekopaná hlina sa prezerala pred jaskyňou. Dno jaskyne bolo v rôznych hĺbkach, pri hlavnom vchode veľmi plytko, ale smerom dovnútra jaskyne sa zvažovalo do hĺbky 9 m (Musil 1996b, 5). Priebežne sledoval geologickú a stratigrafickú situá-ciu J. Kukla, ktorý v rukopise zhotovil predbežné zhodnotenie vrstiev, to ale zostalo nepublikované. Používal označovanie vrstiev odspodu nahor, ktoré prevzal aj R. Musil (1996b). J. Bárta (1972b) opisuje sled vrstiev 1 – 9 zhora nadol. Vrstva 1 (9) – holocénna hnedosivá vrstva s drobnou drvinou; postpaleolitické až novoveké nálezy.Vrstva 2 (8) – žltohnedá spraš s malým podielom vápencovej sutiny, zachytená pri SV vchode – koniec posledného glaciálu.Vrstva 3 (7) – žltohnedá spraš s vápencovou sutinou a balvanmi vápenca, označená ako „W 3“.Vrstva 4 (6) – miestami zachovaný premiestnený horizont žltohnedej hliny s vápencovou drvinou; vnútri jaskyne sa nedal ohraničiť, podľa J. Bártu azda splýval s nad- a podložnými sedimentmi;

Obr. 36. Radošina. Vchod do jaskyne Čertova pec.


považovaný je za „W 2 – 3“ (PK I); z neho pochádzajú artefakty gravettienskej kultúry: škrabadlá, retu-šované čepele, úštepy, prepílené (perforované, asi z náhrdelníka) treťohorné ulitníky rodu Melanopsis a Lithoghyphus, aj ich zlomky – dielňa na výrobu gravettienskych ozdôb či amuletov.Vrstva 5 (5) – svetložltohnedá spraš s vápencovou sutinou, v nadloží prechádzajúca do veľmi hlinitých polôh s malým množstvom štrku, označená ako jaskynná spraš „W 2“.Vrstva 6 (4) – žltohnedý hlinitý sediment s vápen-covou sutinou, v povrchovej časti vrstvy pri SV vchode bolo ohnisko s datovaním 38 320 ± 2480 ro-kov BP (GrN 2438); plošne opracovaný listovitý hrot zaradený do szeletienu; miestami táto vrstva splývala s vrstvou 4 „W 1 – 2“ (PK II); na dne vrstva vápencových balvanov.Vrstva 7 (3) – hnedá, mierne do červena sfarbená hlina s vápencovou drvinou; pôsobením vody premiestnené sedimenty a uložené v priehlbinách dna; najskôr ide (podľa J. Kuklu) o humusové pôdy PK II + III.Vrstva 8 (2) – červenohnedé sedimenty s vápen-covou drvinou, s početnými zvieracími kosťami, malakofaunou a štiepanou industriou na povrchu; moustérien, posledný interglaciál (eem, R/W).Vrstva 9 (1) – červenohnedá ílovitá vrstva bez vá-pencovej sutiny, premiestnená, odkrytá v časti pred SV vchodom, aj s nadložnou vrstvou patrí do R/W (PK III); štiepaná industria moustérienu.

Viditeľný rozdiel bol medzi vrstvami 1 – 6 a pod-ložnými vrstvami 7 – 9. Podložné vrstvy sa zachovali len v reliktoch, často len v priehlbinách dna, najviac v blízkosti SV vchodu. Na predele spodnej a vrchnej časti sedimentov je uložená vrstva balvanov, ktorá musela vzniknúť vo veľmi chladnom období.

Podľa archeologického materiálu vydelil J. Bárta (1972b) tri horizonty nálezov – gravettiensky, szele-tiensky a moustériensky. Na základe štúdia osteo-logického materiálu z jaskynných vrstiev dospel R. Musil (1996b, 46) k záveru, že predstavujú relikty sedimentov rôzneho veku. Podľa neho muselo byť aspoň 15 epizódnych návštev jaskyne pravekými ľuďmi. Usudzuje tak hlavne podľa nálezov rozlá-maných zvieracích kostí, spálených kostí a uhlíkov (Musil 1996b).

Datovanie

Okrem postpaleolitického a mladopaleolitického osídlenia jaskyne je výraznou polohou vrstva 6 s ohniskom datovaným na 38 320 ± 2480 rokov BP (GrN 2438). Na základe tohto datovania (Bárta 1965a, 112) bola vrstva prezentovaná ako szeletien. Ohnisko sa nachádzalo na rozhraní sektorov 19 a 20 v hĺbke 170 – 180 cm. V roku 2011 sme získali nové datovania zvieracích kostí z priestoru a hĺbok blízko ohniska (Kaminská/Kozłowski/Škrdla 2011; Neruda/Nerudová 2013). Prvé datovanie, s výsledkom 40 100 ± 1200 rokov BP (OxA – 24 106), bolo z kosti medveďa, druhé dve z bližšie neurčených zvieracích kostí a výsledkom 42 100 ± 1500 rokov BP (OxA – 24 107)

Obr. 37. Radošina. Jaskyňa Čertova pec. Profil a pôdorys jaskyne s vyznačenými sektormi z výskumu J. Bártu. Zameral J. Bárta (podľa Bárta 1972b a Musil 1996b, upravené).


a >45 000 rokov BP (OxA – 24 108). Najmä posledné dáta sú vyššie, ako bývajú pre szeletien.


Uhlíky drevín zo spodných vrstiev so stredným paleolitom, približne od 250 do 385 cm hĺbky, analy-zoval E. Krippel (nepublikované, súčasť výskumnej správy J. Bártu). Veľmi málo sa podarilo určiť, ale boli medzi nimi druhy: borovica (Pinus) a dub (Quercus).

Fauna

Po rozbore fauny dospel R. Musil (1996b) k záveru, že jaskyňa Čertova pec slúžila hlavne na prezimova-nie medveďov a pre jaskynné hyeny. Ľudia prichá-dzali do jaskyne často, ale len na krátke pobyty. Podľa výskytu zvieracích kostí rozbitých ľuďmi a podľa spálených kostí a uhlíkov vo vrstvách sa tak stalo najmenej pätnásťkrát. Lovili sa hlavne soby, bovidi, kone a mamuty.

V zložení fauny je zrejmý rozdiel medzi vrch-nými vrstvami 3 – 5 a vrstvami spodnými. Výskyt zvieracích druhov ako Equus taubachensis, Ursus cf. taubachensis, Capreolus capreolus, Meles meles značia, že od vrstvy 6 nižšie ide časovo o interštadiál hen-gelo (OIS 3), tiež o interštadiály a azda aj o štadiály včasného würmu (OIS 5a – d). Rovnako nie je mož-né vylúčiť, že vo vrstve 6 je viacero nerozlíšených vrstiev a len vrchná poloha patrí interštadiálu hengelo.

Viaceré zvieracie druhy umožňujú využiť ich vý-skyt na spresnenie stanovenia veku vrstiev. Takým zvieraťom bol medveď druhu Ursus cf. taubachensis. Jeho zvyšky sa našli v spodných vrstvách, hlavne vo vrstve 6, menej vo vrstve 7 a 8. Na európskych lokalitách je jeho výskyt doložený v poslednom in-terglaciáli (OIS 5e), prípadne ešte v interštadiáloch na začiatku poslednej doby ľadovej, pretože v interšta-diáli hengelo už tento druh vyhynul. Ak vo vrstve 6 v Čertovej peci nesplynulo viacero nerozlíšených zvyškov vrstiev, tak by mala táto vrstva pochádzať prinajmenšom zo začiatku posledného glaciálu. To isté sa týka aj koňa druhu Equus taubachensis. Najhlb-šie sedimenty odkryté v jaskyni (vrstva 9 a hlbšie) sú staršie ako posledný integlaciál.


J. Bárta (1972b) zaradil do moustérienu artefak-ty pochádzajúce pravdepodobne z viacerých fáz stredo paleolitického osídlenia. Našli sa v spodných vrstvách 7 – 9 s červenohnedým zafarbením, pod takmer súvislou vrstvou balvanov, v rozpätí hĺbok 200 – 385 cm. Z technologicko-typologického hľa-diska môžu patriť niekoľkým fázam moustérienu a micoquienu (obr. 38). Prevládajú nálezy, ktoré je možné považovať za micoquien, medzi nimi je to

dvojité driapadlo na úštepe z plošnej retuše z rá-diolaritu, dva úštepy z plošnej retuše z rádiolaritu, zvyšok artefaktu s obojstrannou plošnou retušou z rádiolaritu, čiastočne plošne retušovaný úštep.

Masívne hrotité driapadlo z kremenca je veľmi podobné masívnemu úštepu z Nového Mesta nad Váhom-Mněšíc z najstaršej stredopaleolitickej vrs-tvy PK IV v profile 07 (Kukla/Ložek/Bárta 1961, 84, obr. 7: 4). Za moustérienske je možné považovať hlavne driapadlá z rádiolaritu a kremenca, dva levalloisienske úštepy z rádiolaritu, retušované i neretušované úštepy z rádiolaritu a limnosilicitu.

Stredopaleolitickú technológiu v jaskyni potvr-dzujú bifaciálne retušované artefakty, driapadlá, úštepy z plošnej retuše a levalloisienske úštepy, ktoré pripúšťajú predpoklad osídlenia jaskyne v micoquiene a v moustériene (Kaminská/Kozłowski/Škrdla 2011).

Vzhľadom na doložené stredopaleolitické osíd-lenie v jaskyni a na relatívne mladé datovanie micoquienu z jaskyne Kůlna (Valoch a kol. 2011), ohnisko by mohlo patriť do stredného paleolitu, podobne ako aj nálezy z jaskyne Dzeravá skala (Kaminská/Kozłowski/Svoboda 2005b). Získané dáta sa zhodujú aj s micoquienom Prepoštskej jaskyne v Bojniciach (Neruda/Kaminská 2013).

Zamarovce

Lokalita sa nachádza na severovýchodnom okraji Zamaroviec v tehelni na Skalke (obr. 4: 19), ktorá je výbežkom Bielych Karpát, uzatvárajúcim Tren-čiansku kotlinu na severnej strane (spolu s oproti ležiacim hradným bralom) v nadmorskej výške 210 m (obr. 40). Lokalitu objavil v roku 1926 J. Eisner (1933), ktorý zistil paleolitické pamiatky v obidvoch hliníkoch. Prvé paleolitické nálezy publikoval J. Babor (1927), neskôr ich uvádzal J. Skutil (1938). Niekoľko výkopov v rokoch 1941 až 1943 urobil L. Zotz (1951) a F. Prošek uskutočnil výskum v roku 1949, ktorý doplnil zbermi v roku 1952 (Prošek/Ložek 1954a). Štiepané kamenné artefakty nájdené v hliníkoch patria dvom rôznym kultúram. Staršia industria súvisí so stredopaleolitickým micoquie-nom a mladšia s mlado paleolitickým gravettienom. Väčšina artefaktov sa našla v JV hliníku, ktorý bol v čase výskumu (Prošek/Ložek 1954a, 193) postihnutý silným zosuvom, časť stredopaleolitických (považo-vaných za szeletien) sa nachádzala aj v SZ hliníku.

Stratigrafia

Pôvodne bol jeden hliník niekdajšou vozovou cestou do obce rozdelený na severozápadný a ju-hovýchodný. Profil JV tehelne bol kvôli silným zosuvom opísaný len rámcovo, ale profil SZ tehelne detailnejšie zdokumentovali F. Prošek a V. Ložek


Obr. 38. Radošina. Jaskyňa Čertova pec. Štiepaná kamenná industria. 1 – bifaciálne retušovaný artefakt; 2, 3, 8 – úštepy; 4, 12 – levalloisienske úštepy; 5, 6, 10 – úštepy z bifaciálnej retuše; 7 – dvojité driapadlo na úštepe z plošnej retuše; 9, 14,

15 – driapadlá (podľa Kaminská et al. 2011).


(1954a). Našli sa v ňom štyri vrstvy spraše, členené tromi fosílnymi pôdami (Prošek 1953a, 142, tab. I: 2). Spodná časť profilu začína vápnitou sprašou mla-dého rissu, potom nasleduje najstaršia fosílna pôda z posledného interglaciálu (PK III, riss/würm). Nad ňou sa nachádza svetlosivohnedá spraš („W 1“), kto-rú prekrýva odvápnená fosílna pôda so známkami zdvojenia („W 1 – 2“). Potom nasledujú dve vrstvy spraše, oddelené hrdzavohnedou nevýraznou vrstvou interštadiálu („W 2 – 3“). Vrstva „W 1 – 2“ (v profile označená ako 4a – c) bola výrazne zdvojená. Podobná situácia bola zaznamenaná na viacerých lokalitách, medzi iným aj v tehelni v Dolných Věsto-niciach na južnej Morave. Spresňujúce stratigrafické výskumy, ako aj datovanie zdvojenej vrstvy na viac ako 55 000 rokov BP, ukazujú na jej starší vek, možno až z anaglaciálnych fáz posledného glaciálu (Valoch 2012, 132). Zistenia z moravských lokalít je pravde-podobne možné aplikovať aj na profily na Považí, ktoré boli odkryté pred desaťročiami a vrstvy z nich vyhodnocovali tí istí geológovia a paleontológovia.


Stredopaleolitická industria pochádzala z JV tehelne. Publikovaných je najčastejšie štyri

až päť výrazných artefaktov (Babor 1927; Bárta 1961a; Prošek 1953a, tab. IV: 13; Skutil 1938, 97). Micoquiensku industriu z rádiolaritu (obr. 39) tvoria dva klinové nože typu prądnik a dria-padlá s plošnou retušou (Bárta 1961b, obr. 1), ale i početné masívne úštepy odbíjané z diskovitých jadier. Najdôležitejšie artefakty – klinové nože a driapadlá – boli nájdené v druhotnej polohe, vypadnuté z profilu.

Industria bola rôzne hodnotená. J. Eisner (1933) upozornil na plošnú retuš časti artefaktov, ktorú považoval za znak solutréenu. J. Babor (1927) sa do-mnieval, že v prípade všetkých nálezov ide o mladý aurignacien (vo vtedajšom ponímaní, v dnešnom gravettien). L. Zotz (Zotz/Vlk 1939) ju pôvodne určil ako moustériensku z „W1“, potom ju F. Prošek (1953a, 146) považoval za starší szeletien z vrstvy „W 1/2“. Zo zberu pochádzajúce plošne opracované artefakty boli do uvedenej fosílnej pôdy zaradené kvôli tomu, že vo vrstve „W 1/2“ (vrstva 4b) sa nachádzali oje-dinelé široké úštepy a hrubé úštepy z diskovitých jadier (Prošek/Ložek 1954a, 193). Tie sa vyskytovali aj vo vrstve nadložnej spraše (Prošek/Ložek 1953, 306). S odstupom rokov bola industria prehodnotená ako micoquienska, s charakteristickými nálezmi nožov typu prądnik (Chmielewski 1969, 385).

Obr. 39. Zamarovce. Štiepaná kamenná industria. 1, 2 – klinové nože; 3 – driapadlo (1 – 3 – rádiolarit; podľa Bárta 1990a).


Myjavská pahorkatina

Na základe prieskumov V. Jamárika od roku 1970 bola na západnom okraji Myjavskej pahorka-tiny zistená koncentrácia archeologických lokalít spravidla na vrcholoch kopcov v nadmorských výškach 313 – 340 m. Na niektorých z nich sa našla charakteristická kamenná industria patriaca viace-rým paleolitickým kultúram, ale s prevahou stredo-paleolitických artefaktov štiepaných z rádiolaritu. Na dvoch náleziskách v katastri Sobotišťa (obr. 4: 22) v roku 1979 urobil J. Bárta (1980e) sondážne práce.

• Sobotište 2Poloha Od doliny, v sedle na sprašovom chrbte

medzi potokmi Malina a Myjava, JZ od kóty 317.

Stratigrafia

Sonda mala rozmery 30 x 1 m. Stratigrafia bola veľmi jednoduchá – pod vrstvou humusovitej ornice nasledovala svetlá spraš. Niekoľko úštepov a uhlíkov sa našlo v spraši, v hĺbke 50 cm pod povrchom. Pochádzali z drevín jedľa (Abies), smrek (Picea) a z nerozlíšených ihličnanov (Bárta 1984a, 16; Hajnalová/Krippel 1984).

Štiepaná kamenná industria zo Sobotišťa 2, v polohe Od doliny, obsahovala viacero typov jednoduchých komplexnejších driapadiel, medzi nimi priečne oblúkovité driapadlo (obr. 40: 2),

strmo retušované rovné driapadlo, jadrá a úštepy z rádiolaritu. Našiel sa aj nástroj z kremenca (obr. 40: 3), ktorý J. Bárta (1984a, 13, obr. 1: 1) pôvodne označil ako lancetoidný pästný klin, neskôr ako micoquienske driapadlo (Bárta 1987, obr. 1).

• Sobotište 3Poloha Habánka, neďaleko kóty 338 m, sondou

do hĺbky 50 cm sa nezískali stratigrafické poznatky ani industria. Industria z predchádzajúcich zberov mala mladopaleolitický charakter a patrí najskôr aurignacienu (Bárta 1980e).

• PodbrančV polohe Kopanica sa našla pomerne početná in-

dustria a zistil sa tiež zdroj rádiolaritovej suroviny. V nástrojoch opäť prevládajú driapadlá, medzi nimi sa vyskytli rovné a oblúkovité, ako aj dvojité oblúko-vité driapadlo. Objavili sa aj zúbkovito retušované úštepy, vruby a rydlo (Bárta 1984a, 13).

• KunovZ katastra obce (obr. 4: 23) je známych desať polôh

s artefaktmi z rádiolaritu, kremenca a zriedkavo aj z pazúrika (Bárta 1984a). Najdôležitejšie nálezy sa našli v polohe Kunov 2-Zadné háje, odkiaľ pochádza obojstranne plošne retušované driapadlo z rádio-laritu, dvojité rovné driapadlo z kremenca a listo-vitý hrot z nepatinovaného pazúrika. Obojstranne plošné retušované driapadlá sú aj z polohy Ku-

Obr. 40. Myjavská pahorkatina. 1 – Hlboké 1-Padelky, konvergentné driapadlo; 2 – 3 – Sobotište 2-Od doliny, priečne a oblúkovité driapadlo (1 – pazúrik; 2 – rádiolarit; 3 – kremenec; podľa Bárta 1986a, upravené).


nov 3-Horekončie a dvojité driapadlá z rádiolaritu z Kunova 9-Dlhého a z kremeňa z Kunova 10-Dielov. Z polohy Kunov 7 je úštep s vrubmi z kremenca.

• Hlboké 1V polohe Padelky (obr. 4: 24) sa našiel väčší súbor

rádiolaritovej industrie. Tvoria ho masívnejšie hro-tité oblúkovité driapadlo (obr. 40: 1) s ventrálnym vrubom (Bárta 1984a, obr. 1: 2), menšie hrotité ob-lúkovité driapadlo, priečne oblúkovité driapadlo, retušované úštepy, jadrá, úštepy a otĺkače. Priečne rovné driapadlo, ako aj nevýrazné škrabadlo z rá-diolaritu a diskovité jadrá spolu s úštepmi z kremen-ca sa našli v polohe 1 v Prietrži (obr. 4: 25). Uvedené súbory dopĺňajú nálezy z Osuského 2-Sochorov-ského, odkiaľ sú známe retušované úštepy a sekáč z rádiolaritu (Bárta 1984a).

Nálezy z Myjavskej pahorkatiny pôvodne označoval J. Bárta (1984a, 17) ako moustérien, neskôr uvažoval o ich príslušnosti k micoquienu (Bárta 1986a, 285; 1987, 209).

Prievidza

Lokalita leží v nadmorskej výške okolo 320 m, na ostrohu andezitového kopca, ktorý sa juhozá-padným smerom mierne zvažuje do doliny Nitry a juhovýchodným smerom prudko klesá do doliny Handlovky (obr. 4: 12). Stredopaleolitickú stanicu na Mariánskom vŕšku v Prievidzi skúmal J. Bárta (1980c) v roku 1972. Vzdialenosť od Bojníc I-Prepošt-skej jaskyne je vzdušnou čiarou 3 km.

StratigrafiaVulkanický kopec bol v pleistocéne pokrytý hli-

nitými sedimentmi, v ktorých sa pri stavbe domov v novej štvrti našli kamenné artefakty. Následným výskumom bola preskúmaná plocha 107 m2. Strati-grafia lokality bola pomerne jednoduchá. Po 20 cm navážke nasledovala pôvodná ornica (25 cm). Pod ňou bola žltohnedá ílovito-hlinitá vrstva označe-ná ako podzolovaná pôda, v ktorej sa nachádzali kamenné nástroje v hĺbke 25 – 58 cm. Nezistili sa žiadne skutočnosti, z ktorých by sa mohol odvodiť vek vrstvy. Drevené uhlíky, zvieracie kosti ani malakofauna sa vo vrstve nenašli (Bárta 1980c, 38).

Štiepaná kamenná industriaVýskumom otvoreného táboriska sa získalo

85 artefaktov (Bárta 1980c, 47). V surovinovej skladbe prevládal opál-chalcedón (34,11 %), nasledoval bližšie neurčený silicit (20 %), v menšom množstve bol zastúpený andezitový tuf (12,94 %), kremeň (8,23 %), andezit (7,05 %), limnosilicit (5,88 %), kreme-nec (3,52 %) a kremenný porfýr s rádiolaritom (po 2,35 %). Na rozdiel od neďalekej Prepoštskej jaskyne

je surovinové zloženie oveľa pestrejšie. Hlavnou surovinou na výrobu industrie bola jemnozrnná hornina, ktorá spolu s ďalšími má pôvod v 20 – 30 km juhovýchodným smerom vzdialenej Žiarskej kotline. Andezit a andezitový tuf boli lokálnou surovinou získavanou z terasy Handlovky, žilný kremeň mohol pochádzať z Malej Magury a rádiolarit z asi 40 km západným smerom vzdialeného Považia.

Industria sa skladá z jadier, úštepov, čepelí, nástrojov, otĺkača, kovadlinky a okruhliakov. Technologicko-typologické zloženie súboru nie je možné overiť, ale podľa publikovaných obrázkov časti artefaktov by súčasná klasifikácia bola iná. Typologické zloženie industrie pôsobí nesúrodo, sú v nej spojené výrazné stredo- i mladopaleolitické prvky.

Jadrá sa uvádzajú hranolovité, menej ihlanovité, levalloisienske a oválne. Jadro opísané ako leval-loisienske (Bárta 1980c, 45, obr. 9), vyzerá na kresbe ako diskovité jadro, rovnako aj jadro označené ako hranolovité (Bárta 1980c, 41, obr. 8: 6). Jeden z úštepov pochádza z hrany jadra, je zároveň so zachovaným zvyškom kôry. Časť kôry zostala len na troch ďalších úštepoch. Výrobu artefaktov v prie-store lokality dokladá tvrdý otĺkač a kovadlinka, ako aj päť kusov pripravenej suroviny vo forme okruh-liakov. Väčšina artefaktov bola z pokročilejšieho štádia opracovania jadier a výroby nástrojov, čo by poukazovalo na to, že suroviny boli prinášané už čiastočne upravené. Je ale potrebné vziať do úvahy, že preskúmaná bola len časť náleziska, preto nie je vylúčená existencia výrobnej zóny, ktorú za týchto okolností nemôžeme doložiť.

J. Bárta (1980c, 47) vyčleňuje aj levalloisienske hroty (obr. 41: 8) a úštepy.

Typicky stredopaleolitickými tvarmi sú tri dria-padlá, dva moustérienske hroty (obr. 41: 9), bočný nôž (obr. 41: 13), vrubovité (obr. 41: 2, 7), zúbkovité (8 ks) a retušované (6 ks) úštepy (obr. 41: 1, 3, 12). Driapadlá boli po jednom exemplári zastúpené ty-pom oblúkovitého, dvojitého oblúkovitého a hrotito oblúkovitého (obr. 41: 14).

Päť škrabadiel (obr. 41: 5, 6, 11) tvorí najpočetnejšiu skupinu nástrojov. Niektoré podľa publikovaných kresieb by mohli byť skôr driapadlami (Bárta 1980c, 7: 1 – 3), ale ďalšie škrabadlo (obr. 41: 10) má typicky mladopaleolitický čepeľovitý tvar s retušovanými hranami a ako uvádza J. Bárta (1980c, 45, obr. 6: 7) má facetovanú bázu. Ďalším mladopaleolitickým typom nástroja je nevýrazný vrták a dve čepele (obr. 41: 4).

V súčasnosti nemáme k dispozícii tento súbor nálezov, aby sme ho mohli overiť. Ale publikovaná industria obsahuje výrazné moustérienske tvary. J. Bárta (1980c, 50) ju najprv zaradil k mladému moustérienu. Priradil k nej aj škrabadlo a dva úštepy z Bojníc II. Neskôr už uvádza industriu z Prievidze


Obr. 41. Prievidza-Mariánsky vŕšok. Štiepaná kamenná industria. 1, 3, 12 – retušované úštepy; 2, 7 – vruby; 4 – retušova-ná čepeľ; 5, 6, 10, 11 – škrabadlá; 8 – levalloisiensky hrot; 9 – moustériensky hrot; 13 – bočný nôž; 14 – hrotité oblúkovité driapadlo (1 – 9 – rádiolarit; 2, 4, 5, 7, 8, 10, 11, 13 – opál/chalcedón; 3, 6, 12 – limnosilicit; 14 – kremenný porfýr; podľa

Bárta 1980c, upravené).


ako levalloisiensko-moustériensku z rozhrania „W1“ a „W1/2“ (Bárta 1986a, 282; Bárta/Bánesz 1981, 12). Podľa opisu i vyobrazenia nálezov sa domnie-vame, že ich pôvodné zaradenie k moustérienskej kultúre bolo správnejšie. V stredopaleolitických súboroch sa vyskytujú aj mladopaleolitické typy industrie, rovnako ako levalloisienske či pseudole-valloisienske typy úštepov a hrotov, ktoré sú spra-vidla vedľajším produktom aplikovania diskovitej metódy štiepania artefaktov. Podiel facetovanej úpravy pätiek nástrojov je veľmi nízky až výni-močný a nezodpovedá opracovaniu industrie pri použití levalloisienskej metódy. Po revízii nálezov z Bojníc I a III sme taktiež vylúčili používanie leval-loisienskej metódy, aj keď ju J. Bárta v zmienených súboroch identifikoval.

Skutočný rozsah táboriska na Mariánskom vŕšku nepoznáme. Výhodná strategická poloha medzi dvomi riekami s rozhľadom do ich údolí naznačuje jeho využitie ako krátkodobého loveckého stano-viska s najnutnejšou loveckou výbavou. Je to však otázne – nože a hroty sa nenašli, aspoň nie vo väč-šom množstve, najviac bolo škrabadiel a driapadiel, ktorých produkcia súvisela s domácimi prácami, teda s opracovávaním kože. Neďaleká, možno časo-vo blízka lokalita Bojnice I by im mohla teoreticky poskytnúť domovský trvalejší tábor, ale patrila ku skupine, ktorá uprednostňovala inú kultúrnu tradíciu – micoquien.

Nižný Hrabovec

Nižný Hrabovec (obr. 4: 29) je ústrednou loka-litou v reťazci paleolitických nálezísk tiahnucich sa hlavne na ľavej terase rieky Ondavy. V katastri Nižného Hrabovca sú aj dve polohy s nálezmi zo stredného paleolitu, na ktorých sa robili opakované zbery od roku 1987 (Bánesz/Zubko 1992).

• Nižný Hrabovec – polohy I + IIPolohy I + II sú súčasťou tej istej lokality v nad-

morskej výške 150 – 160 m. Nachádzajú sa na svahu ľavobrežnej terasy Ondavy, tvorenej pozdišovskou štrkovou formáciou, ktorá obsahuje ploché okruh-liaky patinujúceho hnedého rohovca, resp. silici-fikovaného ílovca.

Stratigrafia

V ornici, na miernom svahu sklonenom JV smerom k Ondave, sa opakovanými zbermi po-darilo získať početnú štiepanú industriu, ktorú sme na základe typológie priradili k viacerým paleolitickým kultúram – do stredného paleolitu, do bohunicienu, aurignacienu, epiaurignacienu a neskorého paleolitu.

V rokoch 1998 (Kaminská et al. 2000) a 2000 (Hudler/Kaminská/Tomášková 2001; Kaminská 2003) sme ro-bili na lokalite zisťovacie sondy s cieľom určenia stratigrafickej polohy jednotlivých kultúr.Vrstva 1 (0 – 30 cm) – ornica, sivá ílovitá hlina, veľmi slabo humózna.Vrstva 2 (30 – 48 cm) – svetlá hnedastosivá uľahnutá svahová hlina.Vrstva 3 (48 – 73 cm) – tmavohnedá, svetlosivá a sivohnedá tuhá ílovitá svahová hlina až hlinitý íl so sivými zátekmi po vysušených puklinách.Vrstva 4 (73 – 150 cm) – tmavohnedé a hnedé, hne-dosivé mramorované tuhé svahové íly so zátekmi po vysušených puklinách.

Deluviálne procesy spôsobili, že svahoviny ne-boli vo všetkých sondách v rovnakých hrúbkach, prípadne vrstva 2 chýbala. Štiepaná kamenná in-dustria bola v ornici v sekundárnej polohe, do ktorej sa posunula svahovými, hlavne soliflukčnými procesmi z vyššie položených pôvodných lokalít. Tie však dnes nevieme identifikovať. Artefakty sa vyskytovali aj vo vrstvách 3 a 4, ale ani tam neboli v primárnej polohe.


Zo zberov pred rokom 2000 pochádza 42 stredo-paleolitických artefaktov a z roku 2000 ďalších 20. Veľmi nápadné je nezvykle pestré surovinové zloženie industrie. V prevahe je świeciechowský pazúrik (20 ks) a rádiolarit (12 ks), menej je zastúpený hnedý rohovec/ílovec (10 ks), menilitový rohovec (5 ks), andezit z Koroleva (3 ks), prekreme-nený pieskovec (2 ks), limnosilicit (2 ks), čokoládový pazúrik (2 ks),volynský pazúrik (1 ks), kremenec (1 ks) a neurčená surovina (4 ks).

Stredopaleolitickú úštepovú industriu sme vyčlenili na základe technologicko-typologických ukazovateľov. Jadrá sme neidentifikovali žiadne, len úštepy (41 ks) a nástroje (21 ks). Tvary úštepov a spôsob odbitia dokladali používanie diskovitej metódy štiepania. Nástroje tvorili takmer tretinu nálezov a okrem jedného retušovaného úštepu to boli rôzne typy jednoduchých i komplexných driapadiel.

Jednoduché driapadlá boli zastúpené oblúko-vitými driapadlami na masívnejších úštepoch, medzi nimi v celosti zachovanými tvarmi z me-nilitového (obr. 42: 8) a z hnedého rohovca. Len v zlomkoch boli zachované oblúkovité driapadlá z červenohnedého rádiolaritu a z hnedého rohovca. V jednom prípade sa vyskytlo rovné driapadlo s retušou typu Quina.

V celom súbore nálezov bolo najpozoruhodnejším artefaktom dvojoblúkovité driapadlo so świecie-


Obr. 42. Nižný Hrabovec I + II. Štiepaná kamenná industria. 1 – bilaterálne retušované driapadlo; 2 – listovité dria-padlo; 3 – priečne vyčnelé driapadlo; 4, 5 – konvergentné driapadlá; 6 – oblúkovité rovné driapadlo; 7 – uhlové dria-padlo; 8 – oblúkovité driapadlo; 9 – dvojoblúkovité driapadlo (1 – prekremenený pieskovec; 2, 8 – menilitový rohovec; 3,

9 – świeciechowský pazúrik; 4, 7 – rádiolarit; 5 – volynský pazúrik; podľa Kaminská et al. 2000, upravené).


chowského pazúrika, s rozmermi 180 x 105 x 37 mm (obr. 42: 9). Ďalšie dvojoblúkovité driapadlá boli upravené na úštepe z prekremeneného pieskovca (obr. 42: 6) a z andezitu typu Korolevo. Oblúkovito-rovné driapadlo vzniklo na kremencovom úštepe.

Listovité driapadlo z menilitového rohovca malo plošnú retuš na dorzálnej strane (obr. 42: 2). Výrazným tvarom bolo aj v úplnosti zachované konvergentné driapadlo z volynského pazúrika (obr. 42: 5). Iné dve konvergentné driapadlá – z patinovaného rohovca a z červenohnedého rádiolaritu (obr. 42: 4) – boli po-škodené. Masívnejšie uhlové driapadlo bolo na úštepe z červenohnedého rádiolaritu (obr. 42: 7). Dve priečne vyčnelé driapadlá boli zo świeciechowského pazúri-ka (obr. 42: 3) a z limnosilicitu. Dve boli aj driapadlá so spodnou retušou – jedno z rádiolaritu a druhé z limnosilicitu. Rôznostranne bilaterálne retušované driapadlo bolo z prekremeneného pieskovca (obr. 42: 1). Okrem driapadiel bol k nástrojom zaradený aj retušovaný úštep z menilitového rohovca.

Artefakty boli vyrobené zo všetkých druhov surovín. Nie je viditeľná väzba alebo preferova-nie niektorého druhu horniny. Značne rozmanité surovinové zloženie industrie ukazuje (okrem využívania domácich surovín) na kontakty s veľmi vzdialenými oblasťami. Lokálnou surovinou je hne-dý rohovec (silicifikovaný ílovec) z bezprostredného okolia lokality z terasy Ondavy, kam ho mohla priniesť rieka z flyšových vrstiev. Zo severnejšie ležiacich zdrojov pochádza menilitový rohovec (z vrstiev karpatského flyša, vzdialeného asi 50 – 60 km). Nachádza sa aj v koryte Ondavy, ktorá týmto územím preteká. Zdroje karpatských rádio-laritov ležia severo západným smerom, vzdialené tiež asi 50 – 60 km. Limnosilicit môže pochádzať zo Slanských vrchov, prípadne z maďarského úze-mia zo vzdialenosti približne 50 – 60 km. Spojenie s územím smerom na východ (prítokmi Ondavy nad hornou Tisou) sú doložené prvýkrát na území Slovenska zisteným výskytom andezitu z Koroleva na Zakarpatskej Ukrajine a volynským pazúrikom, zdroje ktorých ležia vo vzdialenosti 70 až 150 km. Najvzdialenejšie sú výskyty čokoládového (280 km) a świeciechowského pazúrika (250 km) v Poľsku.

Świeciechowský pazúrik sa vyskytuje v stredo-paleolitických nálezoch v severovýchodnom Ma-ďarsku i v južnom Poľsku. Tieto industrie, kde je na artefaktoch retuš typu Quina a plošná retuš, sa našli v Maďarsku v abri Sólyomkút (Vértes 1965) a v Poľsku v jaskyni Raj (Kozłowski 1974). Boli označené ako vý-chodný charentien. Preto sa uvažovalo aj o zaradení industrie z Nižného Hrabovca I + II k „východnému (alebo juhovýchodnému) charentienu“ (Kaminská et al. 2000). Prevládajúcimi typmi industrie v Nižnom Hrabovci I + II sú však driapadlá, analogické ná-strojom neskorého moustérienu. Świeciechowský

pazúrik sa vyskytol aj na iných maďarských stredo-paleolitických náleziskách – v jaskyniach Subalyuk a Büdö spest, ako aj na otvorenej lokalite Miskolc--Avas (Mester 2000a) a Eger-Köporostetö (Dobosi 1995).

• Nižný Hrabovec – poloha IIILokalita III v Nižnom Hrabovci sa nachádza

juhovýchodne od polôh I + II, v nadmorskej výške 160 m. Zberom sa získalo 107 artefaktov (Bánesz/Zubko 1992). Časť nálezov patrí aurignacienu a časť z nich (6 ks) je stredopaleolitická. V surovinovom zložení industrie sa objavil andezit z Koroleva (2 ks), menilitový rohovec (2 ks), volynský pazúrik (1 ks) a kremeň (1 ks). Industria je tvorená dvomi jadrami, tromi driapadlami a úštepom. Jadrá, jedno z menilitového rohovca a druhé z kremeňa, boli štie-pané diskovitou metódou. Jej znaky sú aj na úštepe z menilitového rohovca. Jeden z úštepov, z ktorých je vyrobené rovné driapadlo, má facetovanú pätku.

Dve rovné driapadlá boli tvarované na silných úštepoch z andezitu typu Korolevo. Povrch artefak-tov je výrazne patinovaný. Tretie, oblúkovité dria-padlo s vrubom na druhej hrane, bolo z čiastočne patinovaného volynského pazúrika.

Surovinová skladba artefaktov ukazuje hlavne na kontakty východným smerom – andezit typu Koro-levo a volynský pazúrik. Tieto nálezy predstavujú typický moustérien, ktorý ich spája s nálezmi zo Spiša, ale aj so Zakarpatskou Ukrajinou.

7.4 VÝVOJ KULTÚR STREDNÉHO PALEOLITU

NA SLOVENSKU

7.4.1 Staršia fáza stredného paleolitu (OIS 7, 6)

V období predposledného glaciálu je na Slo-vensku doložená kultúra včasného moustérienu s levalloisienskou metódou alebo bez nej.

7.4.1.1 V č a s n ý m o u s t é r i e n

Stredopaleolitické pamiatky včasného mousté-rienu z obdobia pred posledným interglaciálom sa na Slovensku viažu na travertínové pramene na Spiši a na sprašové terasy v povodí Váhu na zá-padnom Slovensku. Teda ide o krajinné prostredie bezprostredne naviazané na zdroje vody. Povodia veľkých riek navyše zohrávali aj úlohu komunikač-ných spojníc v krajine. Tento model adaptácie pra-vekých populácií na prírodné prostredie je rovnaký aj v iných európskych krajinách (Kolen et al. 1999).

Využitie U/Th datovacej metódy umožnilo spres-niť vek spišských travertínov s doloženým paleoli-tickým osídlením. Nedostatkom tohto datovania je,


že v niektorých prípadoch chýba presnejšie označe-nie miesta, z ktorého sa brali vzorky. Podľa výsled-kov merania je najstarším travertínom Hranovnica, kde vek spodnej terasy je vyšší ako 264 700 rokov. Do stredného pleistocénu patria aj travertíny v lome Horbek vo Vyšných Ružbachoch, odkiaľ sa získali dve datovania: 204 000 a 231 000 rokov spolu s tra-vertínovou kopou Sobocisko v Beharovciach, ktorej vek je vyšší ako 206 900 rokov (Hausmann/Brunnacker 1988). Vek travertínov v Hôrke-Ondreji na praco-. Vek travertínov v Hôrke-Ondreji na praco-visku B je 160 000 (± 10 %) rokov a jedna z vrstiev pri hlavnom prameni na pracovisku D má 143 500 (± 10 %) rokov (Kovanda 1995b).

Pamiatky včasného moustérienu zo strednej Eu-rópy nie sú veľmi početné. Zachovali sa v rôznych ekosystémoch predposledného glaciálu aj intergla-ciálu, v jaskyniach (jaskyňa Kůlna na Morave) i na otvorených lokalitách (Piekary II v Poľsku, Rhein-dahlen v Nemecku), z nich niektoré sú travertínové (Ehringsdorf v Nemecku).


Najviac informácií o charaktere klímy v mladšom úseku stredného pleistocénu (OIS 7, 6) na Slovensku pochádza z travertínových lokalít, menej sa získalo z profilov s eolickými sedimentmi. Travertínové lokality, zvlášť ak vznikli z teplých prameňov, vytvorili špeciálny ekosystém líšiaci sa druhovým zložením flóry od okolitej krajiny. Je to evidentné v prípade všetkých stredopaleolitických nálezísk. Získané spoločenstvá boli často monotónne, s druh-mi obľubujúcimi vodné prostredie. Zvyšky flóry a fauny zo spišských travertínov s archeologickými nálezmi staršími ako posledný interglaciál (okrem Hôrky-Ondreja) neboli získané, ani hodnotené. Analýzy fauny a flóry z Hôrky-Ondreja ukázali meniacu sa skladbu rastlín a živočíchov, ktorá rea-govala na klimatické výkyvy. V iných sedimentoch zatiaľ neboli zachytené. Zároveň však treba zdô-razniť, že minerálne pramene vytvorili špecifickú mikroklímu v najbližšom okolí.

Travertíny sa pravdepodobne netvorili vo veľmi chladných obdobiach, aj keď ich vznik nebol prísne viazaný len na interglaciály. Ukazujú to polohy v Hôrke-Ondreji B, v ktorých sa našla bylinná močiarna vegetácia dokladajúca, že sedimentovali v chladnejšej vegetačnej fáze. Predchádzala mu tvorba travertínov v spodnej časti A, kde nájdené rastlinné zvyšky doložili jestvovanie zmiešaného dubového lesa. Podobne je zaznamenaný vývoj klímy na nemeckých lokalitách. Obdobie OIS 7 je delené na subfázy, v rámci ktorých sa v spodných vrstvách nemeckej travertínovej lokality Ehrings-dorf tiež zistila teplá vegetačná fáza so zmiešaným dubovým lesom (Roebroeks/Tuffreau 1999, 123). Ná-sledne sa musela klíma krátkodobo ochladiť. Vo

vrstvách s paleolitickým osídlením v Hôrke-Ondre-ji B sa vyskytovala malakofauna suchých trávnikov, ktorá naznačuje, že išlo o otvorenú krajinu riedko porastenú stromami. V ďalšom pokračovaní tvorby travertínov v Hôrke-Ondreji (v spodných vrstvách na C – D) dochádza ku klimatickým zmenám a podľa nálezov rastlinných zvyškov sa v priestore kopy objavuje vlhký les pravdepodobne zo záveru teplejšieho obdobia.

Klimatické pomery zachytené v zložení malako-fauny v eolických sedimentoch na Považí ukazujú, že v dobe staršieho stredopaleolitického osídlenia v Novom Meste nad Váhom-Mnešiciach, prevlá-dali teplé druhy lesného prostredia. V mladšej fáze predposledného interglaciálu získali prevahu stepné druhy nad teplými lesnými a lesostepnými (Kukla/Ložek/Bárta 1961), ktoré naznačujú ústup lesa v prospech otvorenej krajiny. Na severnej Morave v oblasti Ostravska bola na lokalite Stará Bělá za-chytená vegetácia z predposledného interglaciálu (saale/warthe) vyhodnotená (Macoun a kol. 1965) ako zmiešaný ihličnatý (s prevahou smreku) a listnatý (lipa, dub, brest, javor, lieska) les (Svobodová 2002, 48).

V sprašových sedimentoch vo Vlčkovciach, v koncovej fáze risského glaciálu, bola malakofau-nou doložená stepná otvorená krajina. Prírodné prostredie vrstvy 14 v moravskej jaskyni Kůlna je na základe peľových analýz opísané ako mierny stepný ekosystém s prevahou druhov chladného glaciálu rissu, ako aj s nastupujúcimi prvkami za-čínajúceho oteplenia (Valoch 2002, 16). Na lokalitách západnej Európy je prírodné prostredie zo záveru rissu (OIS 6) charakterizované ako typická step s mamutmi (Gamble/Roebroeks 1999, 6).

Lovecké stratégie

Na slovenských lokalitách je málo dokladov, ktoré by mohli objasniť lovecké stratégie zo staršej časti stredného paleolitu. Zo spišských travertínov nemáme zvyšky lovnej zveri, jedine vo Vlčkovciach sa našli mamutie kosti. Z vrstvy 14 v jaskyni Kůlna pochádza malý počet zvieracích kostí, medzi kto-rými bol zastúpený slon, kôň, nosorožec a medveď (Musil in Valoch et al. 1969) a kus mamutoviny, ktorý mohol byť použitý ako retušér (Valoch 1970, 37). Pre staršiu časť stredného paleolitu nie je doložená špecializácia na lov niektorých druhov zvierat. Výber miesta na táborenie – bezprostredné okolie minerálnych prameňov, ako aj terasa veľkej rieky – svedčia o pozorovacích schopnostiach a znalostiach terénu neandertálcov.


V priestoroch táborísk odkrytých na obmedzenej ploche zostalo málo stôp po sídliskových aktivitách.


Najvýraznejšími sú zvyšky jednoduchých ohnísk, okolo ktorých sa koncentrovali bežné činnosti neandertálcov, akými boli príprava a konzumácia potravy, ako aj výroba nástrojov.

Všetky ohniská zo slovenských travertínových lokalít boli odkryté len v profiloch v torzovitej for-me. Jedny z najstarších pochádzajú z Hranovnice. Zvyšky dvoch ohnísk boli široké 200 cm a popo-lovitá vrstva mala hrúbku 5 – 30 cm. Našli sa vo vzdialenosti 5 m od seba. V ohnisku boli artefakty a zvieracie kosti. Popolovité vrstvy, interpretované ako ohniská, sa našli aj vo Vyšných Ružbachoch. Taktiež sa v nich nachádzali kamenné nástroje alebo surovina.

V Hôrke-Ondreji B uhlíky brezy, smreka alebo smrekovca nevytvárali výraznejšie koncentrácie. Okrem travertínových lokalít bola doložená prí-tomnosť ohniska aj v mladšej časti fosílnej pôdy v Novom Meste nad Váhom-Mnešiciach. Ohnisko sa našlo na ploche 1 x 1 m v okolí s kamennými ná-strojmi. So starým a stredným paleolitom v Európe sa spájajú niektoré konštrukcie stanových obydlí, o ktorých existencii sa niektorí bádatelia vyjadrujú skepticky (Kolen 1999).

Kamenná industria

Kamenné nástroje sú mnohokrát jedinými pamiatkami, ktoré zostali ako doklad osídlenia určitého konkrétneho územia v paleolite. Okrem typologickej skladby nástrojov, na základe ktorej ich zaradíme k jednotlivým kultúram, k dôležitým aspektom poznania života paleolitických spoločen-stiev patrí znalosť používaných kamenných suro-vín. Tie dokladajú tak mieru poznania prírodných zdrojov regiónu, ako aj ich využívanie. Suroviny zo vzdialenejších území odkrývajú pohyby loveckých skupín na danom teritóriu, ale aj ich kontakty so vzdialenejšími oblasťami.

Archeologické nálezy sú dokladom ekonomic-kej stratégie všetkých paleolitických skupín. Na výrobu kamenných nástrojov sa na najstarších stredopaleolitických lokalitách využívala kamenná surovina z najbližšieho okolia aj zo širšieho regiónu. V bezprostrednej blízkosti nálezísk sa nachádzal kremeň. Doložené je jeho využívanie v Hranovnici, vo forme okruhliakov z rieky. Vo Vyšných Ružba-choch ku kremeňu pribudol aj rádiolarit, azda zo zdrojov v Pieninách alebo v okolí Starej Ľubovne. Južnejšie a vzdialenejšie od zdrojov rádiolaritu ležia Beharovce, kde kremeň tvoril 97,7 % a rádiolarit len 2,12 % industrie. V Hôrke-Ondreji B bolo takmer 88 % artefaktov z rádiolaritu a len 11 % z kremeňa. V Hôrke-Ondreji D už kremeň tvoril viac ako 93 % a rádiolarit iba necelých 7 % nálezov. Na sprašových lokalitách Považia s málo početnými súbormi ná-lezov prevažovalo používanie rádiolaritov získa-

vaných z Váhu. V staršej industrii z Nového Mesta nad Váhom-Mnešíc k nim pribudol aj silicifikovaný pieskovec a medzi mladšími nálezmi je jeden arte-fakt z patinovaného silicitu. Vo Vlčkovciach bola industria vyrobená len z rádiolaritu.

Pri výrobe najstarších stredopaleolitických ka-menných nástrojov sa uplatnila diskovitá metóda štiepania a v menšej miere levalloisienska. Znaky jednej i druhej sú poznateľné na jadrách aj úšte-poch, z ktorých boli retušou tvarované nástroje. Z diskovitých i levalloisienskych jadier boli odbíjané úštepy s použitím tvrdého otĺkača. Okrem nich sa vyskytujú aj nepravidelné jadrá a zvyšky jadier. Levalloisienska metóda bola doložená v nálezoch z Beharoviec, Hôrky-Ondreja B a azda i v mladšej industrii z Nového Mesta nad Váhom-Mnešíc. Pre-važujúcim typom nástrojov boli driapadlá – najčas-tejšie oblúkovité, priečne alebo priečne oblúkovité. Početnejšie boli aj artefakty s vrubovitou a zúbko-vanou retušou. K nim sa pripájajú levalloisienske hroty, bočné nože, vruby a retušované úštepy. Mladopaleolitické typy boli zastúpené ojedinele sa vyskytujúcim škrabadlom, rydlom, vrtákom a čepeľou s vrubom.

Charakteristika kultúry

Najstaršie stredopaleolitické nálezy zo Sloven-ska patria včasnému moustérienu s využívaním levalloisienskej metódy alebo bez nej. Najbližšou analógiou pre slovenské lokality nachádzame vo vrstve 14 a 13b v moravskej jaskyni Kůlna, ktoré pochádzajú zo záverečných fáz risského glaciá-lu (Valoch 1988, 81 – 82). Artefakty boli vyrobené z kremeňa, kremenca a rohovcov. Pri ich štiepaní sa uplatnila aj levalloisienska metóda. Z nástrojov sú najčastejšie driapadlá a sekáče, vruby, zúbkova-né úštepy a levalloisiensky hrot (Valoch a kol. 2011, 109). Z novoskúmaných lokalít asi môžeme k týmto najstarším stredopaleolitickým náleziskám začle-niť aj Moravský Krumlov IV. Vo vrstve 3 sa našlo 43 artefaktov, z ktorých väčšinu tvoria úštepy. Pri štiepaní bola použitá tak diskovitá, ako aj leval-loisienska metóda. Vrstva 3 sa nachádzala v pre-miestnenom sprašovom sedimente, s datovaním 151 400 ± 13 800 rokov BP (Neruda 2009, 99 – 104). V Čechách je charakteristickou lokalitou tohto obdobia Bečov I, A-III-6. Vo vrstve 7, stratigraficky patriacej do predposledného interglaciálu (OIS 7), bol odkrytý zvyšok obytnej štruktúry s ohniskom, pôvodne považovaný za protocharentien (Fridrich 1982, 64), novšie za včasný moustérien (Fridrich/Fridrichová-Sýkorová 2010; Wiśniewski/Fridrich 2010). Na tvarovanie kamennej industrie, vyrobenej hlavne z miestneho kremenca a obsahujúcej driapadlá, vruby a hroty, bola použitá aj stupňovitá a zúbko-vaná retuš. Okrem toho sa na lokalite našli aj zvyšky


minerálnych farbív (Fridrich 1982, 67). V Nemecku je včasný moustérien zastúpený typmi Rheindahlen B3 (Bosinski 1967, 64) a Ehringsdorf. Pôvodne boli nálezy z travertínovej lokality Ehringsdorf zaradené do posledného interglaciálu (Behm-Blancke 1960). Nové datovania ho posunuli do staršieho obdobia medzi 240 000 – 160 000 rokov (Brunnacker et al. 1983, 241 – 244; Vlček 1993). Industria je zložená z menších bifaciálne opracovaných hrotov, jednoduchých a dvojitých driapadiel, hrotov a nožov. Doložená bola aj prítomnosť levalloisienskej metódy (Behm-Blancke 1960, 163; Feustel 1993, 43 – 49). Na lokalite Piekary II v Poľsku obsahovali spodné vrstvy s nálezmi staršími ako eem (Morawski 1992), hlavne vrstvy 7b a 7c, artefakty moustérienu s levalloisien-skou metódou, čo sa potvrdilo aj novším výskumom (Zieba et al. 2008).

7.4.2 Stredná fáza stredného paleolitu (OIS 5e)


Začiatkom poslednej doby medziľadovej (eem, riss/würm, OIS 5e) došlo k výraznej zmene klímy smerom k otepleniu. V čase klimatického optima boli teploty o 2 – 3 °C, zrážky o 75 – 100 % vyššie ako dnes a oceánska klíma zasahovala podstatne ďalej do vnútrozemia. Dôsledkom teplého a vlhkého ob-dobia bolo pokrytie krajiny dubovým zmiešaným lesom. Navievanie spraše vystriedal vznik fosílnych pôd typu parahnedozeme (Ložek 1973). Vo vhodných oblastiach sa tvorili travertíny, ktoré prispievali k vytváraniu miestnej mikroklímy. Zároveň sa v travertínoch zachovali početné rastlinné zvyšky vo forme odtlačkov listov, ihličia, šišiek, vetvičiek alebo peľových zrniek, ktoré spolu so zvyškami fauny prispievajú k rekonštrukcii klimatického obrazu tej doby. Analýzy fauny z krasovej oblasti, napríklad v okolí jaskyne Kůlna na Morave, v čase trvania taubachienu vykazuje odchýlky v type ekosystému smerom k zmiešanému lesostepnému prostrediu (Neruda 2011, 58; Patou-Mathis et al. 2005).

Priaznivé klimatické pomery v poslednej dobe medziľadovej (OIS 5e) mali vplyv aj na zvýšenie rozsahu a intenzity osídlenia v strednej Európe. Opakované pobyty neandertálcov na väčšine lokalít presiahli koniec interglaciálu (eem) a pokračovali aj v začiatkoch poslednej doby ľadovej, kedy sa prírodné prostredie len postupne začínalo zhor-šovať (OIS 5d – a). Listnaté lesy boli vystriedané ihličnatými a čoraz viac sa rozširovali trávnaté plochy. Vegetácia chladných štadiálov mala cha-rakter stepi až tundry. Napriek tomu, že pre územie Slovenska dodnes nemáme potrebné doklady pre rozdelenie vrstiev na archeologických lokalitách do jednotlivých štadiálov a interštadiálov, obraz doby

sa pomaly dopĺňa. Dôležitým je ale poznatok, že najstaršie würmské interštadiály mali klímu nie veľmi odlišnú od interglaciálu a teda aj zloženie fauny z uvedených období bolo veľmi podobné až zameniteľné (Musil 2010b, 152).

Vývoj klímy v poslednom interglaciáli je dobre zachytený v Gánovciach, a to od jeho začiatku až do záveru. V prvej polovici posledného interglaciálu, bol v okolí travertínovej kopy brezovo-borovicový les. V ňom sa pohybovali početné druhy zvierat, medzi nimi nosorožec, slon, mamut, los, srnec, medveď hnedý a jaskynný lev. V druhej polovici interglaciálu sa v priestore kopy objavuje zmiešaný dubový les s hojnými druhmi ďalších listnatých stromov. Našli sa zvieracie kosti, ktoré patrili aspoň 30 druhom, medzi nimi veľkým a stredným byli-nožravcom – mamut, nosorožec, bizón, kôň, jeleň, ale aj iným zvieratám – jaskynný medveď, jaskynný lev, vlk, hyena jaskynná, líška, bobor, zajac a vtá-ky. V ďalšej fáze vývoja, na začiatku posledného glaciálu, došlo k ochladeniu klímy a v okolí kopy prevládli ihličnaté stromy, z ktorých je doložený hlavne smrek a jedľa.

Na travertínovej kope v Hôrke-Ondreji (pra-covisko C) klimatickému vrcholu posledného interglaciálu predchádzalo obdobie, v ktorom do okolia kopy zasahovala step. Nasledujúca vrs-tva profilu už obsahovala typické spoločenstvá vrcholného interglaciálu s bohato rozvinutou lesnou zložkou. V čase jej tvorby sa v okolí kopy vyskytoval zapojený vlhký prales, ale aj napriek tomu sa zachovali plôšky otvorených formácií od stepných trávnikov po mokrade. Neskoršia zmena klímy sa odrazila v rozšírení parkovitej krajiny s rozsiahlymi plochami stepných trávnikov až do bezprostrednej blízkosti kopy. Doložená prítom-nosť drobných stavovcov celkom nezodpovedá zloženiu malakofauny. Skôr sa vyskytujú druhy indikujúce už trochu chladnejšiu klímu začínajú-ceho glaciálu.

Podobný vývoj zachytávajú aj vrstvy travertí-novej kopy pod Bojnickým hradom (Bojnice III) počnúc začiatkom posledného interglaciálu až po staršiu fázu posledného glaciálu. V teplom období sa v okolí kopy vyskytovali dreviny ako vŕba/topoľ, smrek/smrekovec, borovica. Na konci eemského in-terglaciálu sa súvislé zalesnenie zmenilo na parkovú vegetáciu s druhmi otvorených biotópov. Koncom posledného interglaciálu a na začiatku würmskeho glaciálu v okolí travertínovej kopy mohlo byť plytké jazierko s minerálnou vodou (Novák, J. 2013). Aj druhy malakofauny z fosílnej interglaciálnej pôdy v Novom Meste nad Váhom-Mnešiciach patrili kra-jine so zmiešanými listnatými lesmi (Kukla/Ložek/Bárta 1961, 83). Vznikli v období výrazne teplejšej a vlhkejšej interglaciálnej klímy.


Lovecké stratégie

Bohatšie náleziská s dokladmi opakovanej prí-tomnosti neandertálcov poskytli viaceré údaje, de-šifrovaním ktorých sa snažíme o lepšie pochopenie ich spôsobu života. Základom získavania potravy bol lov, dopĺňaný najmä v priaznivých interglaciá-loch rastlinnou zložkou (plodmi a koreňmi stromov a rastlín). Lovecké areály však mali obmedzenú kapacitu, po vyťažení ktorej sa museli skupiny ľudí premiestniť. Mobilita loveckých kolektívov spolu s dobrou adaptabilitou v rôznych biotopoch, boli podmienkou zabezpečenia potravinových aj surovinových zdrojov.

V poslednej dobe medziľadovej sa neandertálci s obľubou vracali do blízkosti minerálnych prame-ňov. Stále prístupné zdroje vody boli prísľubom výskytu zvierat pri napájadlách. Túto skutočnosť s najväčšou pravdepodobnosťou lovecké skupiny dokonale poznali a využívali. Po mnohých odbor-ných diskusiách o funkcii miesta, na ktorom sa našli zvieracie kosti a kamenné nástroje (Binford 1981; 1985) prevládol názor, že kosti veľkých cicavcov na stredopaleolitických lokalitách predstavujú zvyšky loveckej koristi (Gamble 1986; Gaudzinski 1999; Mania et al. 1990; Svoboda 1999). Z analýzy zvieracích kostí vyplýva, že spravidla patrili viacerým druhom. Lovili sa pravdepodobne všetky vhodné zvieratá, ktoré sa v okolí vyskytovali, v prípade veľkých bylinožravcov skôr mladé jedince.

Ako príklad nálezísk z posledného interglaciálu môžeme uviesť moravskú jaskyňu Kůlna, kde pre-važoval bizón a kôň v sprievode jeleňa a nosorožca (Musil 1988a; Valoch a kol. 2011, 65). Na nemeckých lokalitách Lehringen (Thieme/Veil 1985) a Neumark--Gröbern (Litt 1990) prevládal slon, v Taubachu boli najčastejšie nosorožce, medvede, zubry a jelene (Behm-Blancke 1960; Mania 1988). Na maďarskej lokalite Tata bol lovený mamut a nosorožec (Vértes 1964). V strednej Európe sa od začiatku posledné-ho glaciálu stretávame aj s početnejším výskytom kostí jedného druhu lovnej zveri (Gaudzinski 1999, 220). Do tohto obdobia patrí poľské nálezisko Zwo-leń, na ktorom sa neandertálci v zimnom období špecializovali na lov koní, ale boli to tiež mamuty a bizóny (Schild 2005; Schild/Sulgostowska 1988). V ne-meckom Salzgitter-Lebenstedt prevažoval jeleň nad mamutom, nosorožcom, bizónom a koňom (Tode 1982). Väčšina slovenských lokalít nemá ukončené komplexné analýzy fauny, aj keď je známa aspoň ich druhová skladba. V Gánovciach to bol hlavne noso-rožec a slon. Z nepočetných druhov bylinožravcov bol v Hôrke-Ondreji zistený kôň a zubor, z menších zvierat divá mačka a zajac (Horáček 2000). V Bojni-ciach III-Hradnej priekope sa v interglaciálnych vrstvách XI – X zistili druhy lesných zvierat, ako boli

jeleň a srnec. Druhy zvierat žijúcich v stádach na otvorených plochách boli zastúpené kosťami tura alebo bizóna, koňa a nosorožca.

Závažnou je otázka spôsobu lovu a použitia ná-strojového inventára. Lov na veľké zvieratá musel byť organizovaný. K jeho úspešnosti bolo nutné poznať trasy pohybujúcich sa stád zvierat. Samotný lov okrem toho vyžadoval plánovanie akcie a jej uskutočnenie na strategicky výhodných miestach podľa morfológie krajiny. Súčasťou loveckej stra-tégie a taktiky bolo aj využívanie ohňa a kladenie pascí, ale aj účinných zbraní. Stredopaleolitické kamenné nástroje zahŕňajú aj rôzne typy hrotov. Ich použitie ako zbrane držanej v ruke je málo pravdepodobné. Ale mohli tvoriť ukončenie zlo-ženej zbrane nasadenej v drevenej násade. Na ich upevnenie sa mohli využiť rôzne materiály. Na ne-meckom nálezisku Königsaue, ktorého vek je podľa malakofauny 80 000 rokov (Auffermann/Ortschied 2002, 56), bola ako lepiaci element použitá brezová živica (Mania/Toepfer 1973). Z mimoeurópskych lokalít sa našli zvyšky smoly na levalloisienskom hrote vrazenom do krčného stavca divého somára na sýrskej lokalite Umm El Tell (Boëda et al. 1999).

Účinnými zbraňami na ulovenie veľkých zvierat boli už od starého paleolitu drevené oštepy. Dôkazy na to poskytli nálezy drevených oštepov na vrhanie, dlhých až 250 cm a hrubých takmer 4 cm, ako aj kratšie drevené dvojhroty. Boli odkryté pri ťažbe hnedého uhlia na nemeckej lokalite Schöningen, datovanej do interglaciálu holstein z obdobia pred asi 400 000 rokmi (Thieme 1996). Z inej nemeckej travertínovej lokality s osídlením zo starého paleo-litu, z Bilzingslebenu, pochádzajú ďalšie doklady opracovania a výroby predmetov zo zvieracích kostí, zo sloních klov a z parohov. V travertíne z mladšej časti interglaciálu dömnitz (okolo 350 000 rokov) sa tam zachovali aj odtlačky drevených palíc (Mania 1989; 1990; 1995). Kostené hroty z mamutích rebier zo začiatku posledného glaciálu pochádzajú z lokality Salzgitter-Lebenstedt (Tode 1982). Ďalší kostený hrot je známy z jaskyne Vogelherd (Auffermann/Ortschiedt 2002, 56). Už v roku 1911 sa našiel oštep z tisového dreva v Clacton-on-Sea v Anglicku. Časom k nemu pribudol aj oštep z tisového dreva s hrotom tvrdeným v ohni, ktorý bol medzi rebrami slona na nemeckej lokalite Lehringen (Thieme/Veil 1985).

Zo zvierat mohli neandertálci využívať nielen mäso a kožu, ale ich kosti mohli používať aj ako nástroje pri opracovávaní kamenných artefaktov alebo na kúrenie. Na kostiach boli zistené dôkazy o manipulácii. Časté boli zárezy, ktoré vznikli pri odrezávaní mäsa, stopy po oškrabávaní mäsa, ako aj trieštenie kostí za účelom získania špiku. Sa-mostatnými predmetmi boli retušéry. Na nich sú stopy používania pri výrobe kamenných artefaktov.


V jednej skupine sú zahrnuté statické podložky, ako aj pohyblivé nástroje používané pomocou tlaku alebo úderu. Kostené retušéry, vyrobené z tvrdých živočíšnych tkanív na opracovanie kamenných ar-tefaktov, boli na taubachienskych lokalitách známe z Taubachu (Behm-Blancke 1960, tab. XLIX – LVII), kde sa zistili aj ryhy na kostiach (Behm-Blancke 1960, tab. XLVIII; LIX – LXI). Taktiež boli doložené v Tate z kosti a z mamutoviny (Vértes 1964, tab. VIII: 5 – 7, 10 – 12), no rovnako sa tam našli aj kosti s ryhami (Vértes 1964, tab. VII; VIII: 8, 9, 13). V po-sledných rokoch boli podrobené mikroskopickým a trasologickým analýzam kosti zvierat z vrstiev 11 a 7a – 6a z jaskyne Kůlna (Neruda 2005; Valoch 1988). Výsledkom boli mierne rozdiely vo výbere kostí. V staršom komplexe taubachienu (vrstva 11) boli uprednostnené dlhé kosti veľkých zvierat, väčšinou zo zadných končatín koňa. V micoquiene (vrstvy 7a – 6a) prevládali dlhé kosti zvierat stredných veľkostí, doplnené mamutími rebrami (Neruda/Lázničková-Galetová/Dreslerová 2011, 84). Na nemec-kej lokalite Neumark-Nord 2 (začiatok posledného glaciálu) boli tiež zaznamenané výskyty zvieracích kostí so znakmi manipulácie, ako aj použitie kostí vo forme retušérov (Brühl/Laurat 2010, 203). Re-tušéry zo slovenských lokalít poznáme z obidvoch bojnických nálezísk – zo starších Bojníc III, časovo sa zhodujúcich s vrstvou 11 z jaskyne Kůlna, ako aj z Bojníc I, analogických micoquienskym vrstvám jaskyne Kůlna (Neruda/Kaminská 2013).

Kamenná industriaV sprašových súvrstviach na západnom Sloven-

sku bola nájdená málo početná industria, nesúca charakteristické znaky stredopaleolitického mous-térienu. Industria, z fosílnej pôdy posledného in-terglaciálu v Novom Meste nad Váhom-Mněšicach, obsahovala driapadlá a úštepy z rádiolaritu (Kukla/Ložek/Bárta 1961). V podobnej vrstve sa v Banke našlo jadro z rádiolaritu (Prošek/Ložek 1953).

Na slovenských travertínových lokalitách z po-sledného interglaciálu sa objavujú nástroje menších rozmerov. Spišské lokality patria do okruhu tau-bachienu, pamiatky z Bojníc sú prvým dokladom micoquienu na Slovensku. Západoslovenské nálezy z lokalít na Považí prináležia moustérienskej kultúre.

Industria taubachienu z Gánoviec, vyrobená prevažne z kremeňa, je výrazne drobnotvará. Bola štiepaná diskovitou metódou. Prevládajúcim typom nástroja boli jednoduché driapadlá. Vyskytol sa aj moustériensky hrot, ale častejšia bola zúbkovaná a vrubovitá retuš. Súbor nálezov z Hôrky-Ondreja C má podobné znaky ako industria z Gánoviec. Po-zostával z artefaktov z kremeňa taktiež odbíjaných diskovitou metódou. Úštepy a stredopaleolitické typy nástrojov ako driapadlo a úštep so zúbkovanou

retušou, mali malé rozmery. Tieto typy artefaktov, v spojitosti s malými rozmermi nástrojov, sú cha-rakteristickými znakmi pre taubachien v novšom ponímaní (Valoch 1984). Dôvody, pre ktoré sa v inventároch niektorých kultúr z interglaciálov objavujú nástroje malých rozmerov, boli asi výsled-kom komplexu interakcií a medzi inými odrážajú regionálne zvláštnosti (Moncel 2004, 105).

Sledovanie mikroskopických stôp ukázalo, že drobnotvaré kamenné nástroje sa používali na re-zanie mäsa, opracúvanie koží a na prácu s drevom (Auffermann/Ortschiedt 2002, 56).

Ozdobné predmety

Z maďarskej Taty pochádzajú dva predmety, ktoré by mohli byť chápané ako ozdobné alebo kultové artefakty. Je to vyhladená oválna platnička z mamutieho zuba so stopami červeného farbiva, ktorú L. Vértes (1964, tab. V; VI) považoval za kultový predmet, tzv. čuringu. Okrem nej sa na lokalite našla aj ulita druhu Nummulitus perforatus, ktorá mala na vyhladenom povrchu vyrytý kríž. Tento predmet je označovaný ako amulet (Vértes 1964, obr. 6; tab. V). Za cielene zbierané a prinášané na lokalitu sa považujú treťohorné ulity, korály a zuby žralokov na nálezisku micoquienu v Neumark-Nord 2 v Ne-mecku (Brühl/Laurat 2010, 208).

Charakteristika kultúr

• Ta u b a c h i e nPre industrie zo Slovenska, pochádzajúce z tra-

vertínových lokalít eemského veku, pôvodne navr-hoval J. Bárta (1971, 17) termín „ mikromoustérien karpatskej fácie“. K. Valoch (1984, 193 – 208) ich zara-dil k taubachienu a L. Bánesz (1991, 58) pre pamiatky zo Spiša neskôr uprednostňoval názov gánovicien. V jeho ponímaní by do tohto okruhu patrili nálezy zo všetkých spišských travertínových lokalít, ktoré sú však podstatne staršie ako posledný interglaciál. Časovo im zodpovedajú len pamiatky z Gánoviec a z Hôrky-Ondreja C. Zavádzanie nového názvu, najmä pre malý súbor nálezov, nepovažujeme za odôvodnené. Preto nateraz zostávame pri ich zara-dení k taubachienu. K tejto kultúre pravdepodobne patria aj ojedinelé nálezy štiepanej industrie z kre-meňa z travertínovej kopy Skálie v Bešeňovej (Bárta 1974a, 142 – 143, 164; Kovanda 1971, 155).

Názov taubachien, podľa nemeckej lokality Taubach, uviedol do literatúry D. Collins (1969) a K. Valoch (1984) ho použil pre industriu z vrstvy 11 v jaskyni Kůlna na Morave. Charakteristickou čr-tou taubachienu je využívanie malých okruhliakov z rôznych surovín, následkom čoho má industria mikrolitický charakter, s priemerným rozmerom artefaktov do 3 cm. Metóda štiepania je diskovitá.


V typologickej skladbe nástrojov prevažujú dria-padlá, zúbkované nástroje a vruby. Moustérienske hroty sa vyskytujú iba ojedinele, taktiež ako aj bi-faciálna retuš nástrojov. Na lokalitách sa objavujú kostené retušéry.

Taubachien, na základe štúdia fauny a strati-grafických pozorovaní, ako aj U/Th datovaní, bol zaradený do posledného interglaciálu (riss/würm, eem) s pokračovaním na začiatku posledného glaciálu (Moncel 2004, 92). Do kruhu taubachienu patrí industria z travertínových lokalít z Durínska – z eponymnej lokality Taubach a z Weimaru (Behm-Blancke 1960), doložená stratigrafiou aj datovaniami (Brunnacker et al. 1983). Na Morave sú to predovšet-kým nálezy z vrstvy 11 z jaskyne Kůlna (Valoch 1988, 73 – 76). Spodná časť komplexu 11 v jaskyni Kůlna spadá do eemského interglaciálu a vrchná časť do začiatku posledného glaciálu (Valoch 2002). Ku komplexu 11 patria aj zvyšky dvoch ohnísk, z kto-rých jedno bolo asi dlhodobé a druhé krátkodobé s dokladmi výrobných činností v jeho okolí (Neruda 2011, 24). Početné nálezy zvieracích kostí pochádzali z rôznych druhov zvierat, medzi ktorými preva-žovali kosti koňa. Na 140 zvieracích kostiach boli zistené stopy po ľudskej činnosti, dokladajúce ich použitie pri výrobe artefaktov vo funkcii retušérov. Surovinová skladba kamennej industrie bola po-merne rozmanitá. Okrem hornín z blízkeho okolia, prinášaných na lokalitu už čiastočne upravených, sa v malom množstve objavili aj suroviny zo vzdiale-ných zdrojov. Prevažujúcim spôsobom opracovania jadier bola diskovitá metóda. V skladbe nástrojov boli najpočetnejšie driapadlá, menej bolo artefaktov s vrubovitou a zúbkovanou retušou. Vyskytli sa aj obojstranne opracované listovité hroty, kombinova-né nástroje i mladopaleolitické typy (Moncel/Neruda 2000; Valoch 1988; Valoch a kol. 2011, 108).

Na Morave je kamenná industria taubachienu doložená aj z horizontov 8 a 9 z Předmostí II v okolí Hradiska, kde sa v blízkosti vyskytoval prameň minerálnej vody. V spôsobe opracovania suroviny sa objavuje aj používanie levalloisienskej metódy štiepania (Svoboda 1991b). V zložení nástrojov preva-žujú vrubovité a zúbkované tvary nad driapadlami.

V Čechách je k taubachienu priradená štiepaná kamenná industria z vrchu Ládví v Prahe 8-Ďáblice. Je to drobnotvará industria hlavne z kremeňa, ktorá sa nachádzala vo vrstve z posledného interglaciálu. Zvláštnosťou je výskyt plošne opracovaných nástro-jov, napríklad klinového noža a listovitého hrotu (Vencl/Valoch 2001).

V Maďarsku je k taubachienu radená lokalita Tata (Moncel 2004, 99; Valoch 1984, 198), hoci niektorí bádatelia to neakceptujú (Dobosi 1983, 10). Nálezy sú označené buď ako industria Tata, alebo okruhlia-ková industria (Dobosi 2004). Pôvodne bola lokalita

zaradená do interštadiálu brørup (Vértes 1964, 123, 251 – 252), kedy bola klíma chladnejšia ako dnes a prírodné prostredie tvorila step. Nové datovanie okolo 100 000 rokov kladie dobu vzniku travertíno-vej kopy na koniec eemu až do začiatku poslednej doby ľadovej (Schwarcz/Skoflek 1982).

Artefakty boli štiepané hlavne zo surovín (silicity a rádiolarity) z koryta Dunaja v podobe malých okruhliakov s použitím diskovitej metódy. Malé rozmery súvisia pravdepodobne s použitou horni-nou. V skupine nástrojov prevládajú driapadlá (viac ako 60 %), spomedzi ktorých je vydelený špeciálny nástroj – driapadlo typu Tata, početné sú listovité driapadlá, častá je plošná retuš, drobné formy päst-ných klinov. Driapadlá typu Tata sú považované aj za miniatúrne nože (Vencl/Valoch 2001, 68). Prítomné sú aj mladopaleolitické typy nástrojov v tvare rydiel a škrabadiel (Vértes 1964).

Ďalšie nálezisko taubachienu z posledného interglaciálu je klasifikované na severovýchode Maďarska v jaskyni Diósgyőr-Tapolca pri Miškolci. Industria, odkrytá vo vrstvách 4 a 5 v sonde II, bola vyrobená hlavne z kremenného porfýru, pazúrika a rádiolaritu, ale v stredopaleolitických industriách sa využíval aj zriedkavý obsidián zo vzdialenosti 40 – 60 km (Ringer/Moncel 2002; 2004). Okrem tejto lokality uvádzajú autori nálezy taubachienu v ob-lasti Bukových hôr, aj v jaskyniach Mexikóvölgy, Szeleta, Lambrecht-Kálmán a Büdöspest (Ringer/Moncel 2002, obr. 1).

V jaskyni Obłazowa v poľských Pieninách sa vo vrstvách XX – XIII našli viaceré stredopaleolitické industrie. P. Valde-Nowak (2003, 24 – 43) ich súborne označuje ako moustérienske, štiepané diskovitou metódou bez levalloisienskych znakov. V nástrojoch prevládali driapadlá a nože s retušovaným bokom. Industriu zo spodných vrstiev XXb – XVI považuje autor výskumu za analogickú nálezom taubachienu z vrstvy 11 v Kůlne. V jaskyni Obłazowa sú uvedené vrstvy stratigraficky zaradené do včasného glaciálu a spolu s nálezmi z ďalších vrstiev (XVb, XIII) pat-ria pravdepodobne do interštadiálov amersfoort, brørup a oderade (Madeyska 2003, 17). Z ďalšej poľskej jaskyne Biśnik, z vrstiev 9 a 8 z eemského interglaciálu, pochádza súbor industrie radený k taubachienu (Cyrek 2002).

• M i c o q u i e nV rovnakom ekosystéme poslednej doby me-

dziľadovej s možnými lokálnymi rozdielmi, ktoré vytvárali minerálne pramene aj na Spiši, opakovane táborili neandertálci na travertínovej lokalite Bojnice III-Hradná priekopa. Najmä bohatšie spodné vrstvy (X – IX) patria do posledného interglaciálu až začiatku jeho vyznievania (VIII). Neandertálci opakovane vyhľadávali toto miesto aj v počiatočných úsekoch


posledného glaciálu, kedy sa travertíny stále tvorili a okolitá krajina sa postupne menila zo zalesnenej na viac otvorenú s parkovitou vegetáciou. Ako ukazujú zvieracie kosti, ktoré pravdepodobne pochádzajú z lovených zvierat, skladba fauny bola pomerne pestrá. Vyskytujú sa tak druhy lesných zvierat – jeleň a srnec, ako aj tých, ktoré žili v otvorenej krajine – kôň, zubor a nosorožec. Presnejšie informácie o pre-važujúcich druhoch, z ktorých by sme mohli jasnejšie odvodiť lovecké stratégie neandertálcov nám zatiaľ, pre ich len čiastočné spracovanie, chýbajú. Viaceré zvieracie kosti nesú stopy neskoršej manipulácie a ukazujú, že boli využité pri výrobe kamenných nástrojov ako retušéry.

Dominantnou litickou surovinou na štiepanie bol kremeň, menej andezit a kremenec. Boli to horniny miestneho pôvodu, ktoré potvrdzujú využívanie hlavne lokálnych zdrojov, tak ako to dokladajú distribučné modely obstarávania surovín aj na iných európskych stredopaleolitických lokalitách (Geneste 1988; Neruda 2011). Do priestoru táboriska boli suroviny donesené už čiastočne opracované. Artefaktov z kvalitnejších hornín (rádiolarit, lim-nosilicity, eratický silicit) zo vzdialenosti 25 až 50 km bolo menej a vyskytli sa len v niektorých vrstvách. Reutilizácia nástrojov zo vzdialenejších surovín v areáli lokality je preukázateľná väčším počtom šupín pochádzajúcich z retušovania. Ho-tové artefakty boli potom pri odchode skupiny neandertálcov pravdepodobne z lokality odnesené. Z nástrojov štiepaných diskovitou metódou sa naj-častejšie zachovali jednoduché driapadlá, vrubovité a zúbkované artefakty. Charakteristickým znakom industrie je prítomnosť bifaciálne opracovaných artefaktov v podobe klinových nožov a im tvarovo podobných komplexnejších driapadiel. Tieto typy nástrojov patria do náplne stredoeurópskeho mi-coquienu, s ktorým spájame aj nálezy z Bojníc III--Hradnej priekopy (Neruda/Kaminská 2013). Podobné typy nástrojov poznáme z micoquienskych vrstiev z jaskyne Kůlna na Morave – vrstvy 7c, 7a a 6a (Valoch 1988) a z jaskyne Dzeravá skala pri Plaveckom Mikuláši v Malých Karpatoch (Kaminská/Kozłowski/Svoboda 2005a). Nálezy z uvedených lokalít sú ale podstatne mladšie (OIS 3), na rozdiel od bojnických vrstiev X – VIII, ktoré patria na koniec eemského interglaciálu a do začiatku posledného glaciálu (OIS 5e/d – 5c). Vekom zodpovedajúce nálezy sa ale získali v Moravskom Krumlove IV, vrstvy 2 a 1 (Neruda/Nerudová 2009, 120, 132). Umožňuje to teda predpo-kladať, že industrie s klinovými nožmi (micoquien sensu lato) sú na Slovensku staršie, ako sa pôvodne uvažovalo (Neruda/Kaminská 2013).

Micoquien strednej Európy bol pokladaný za kultúru, ktorá sa vyskytuje od záveru posledného interglaciálu a rozvíja sa v počiatočných fázach wür-

mu (Bosinski 1967, 89; Richter 2012; Valoch 1984, 210). Nemecké nálezy micoquienu boli označené názvom Keilmessergruppe a rozdelené do niekoľkých typov podľa tvarov nožov (Bosinski 1967).

Početné lokality, jaskyne Sesselfelsgrotte, Ho-hler Stein, Weinberghöhlen, Balve, ale aj otvorené lokality Königsaue, Lichtenberg, Salzgitter-Leben-stedt, Neumark-Nord 2, Buhlen poskytli nálezy, ktoré poslúžili na precizovanie jednotlivých typov v rámci kultúry micoquienu v Nemecku (Bosinski 1974; Brühl/Laurat 2010; Jöris 1992; 2012; Richter 1997; Uthmeier 2004; Veil et al. 1994). Klimatické zmeny (67 – 59 ka BP – OIS 3) boli pravdepodobne príčinou posunu skupín s micoquienom smerom na juh (Jöris 2003, 105). J. M. Burdukiewicz a A. Wiśniewski (2004, 140) upozorňujú na to, že názoru o „vyľudnení“ priestoru severne od Karpát a Sudet odporujú da-tované nálezy z poľských lokalít z OIS 4/3.

Neskôr sa objavili nálezy, ktoré začiatky mico-quienu posúvajú do staršieho obdobia. Poľské lo-kality micoquienu v Hornom Sliezku ako Dzierżys-law 1, Pietraszyn 49 a asi aj Cyprzanów 3 sú radené do posledného interglaciálu, Pietraszyn 49 dokonca do OIS 6. Inými náleziskami micoquienu z posled-ného interglaciálu (OIS 5e) v Poľsku sú považované nálezy z vrstvy 8 v Piekarach III a z vrstvy 5 z jas-kyne Piekary I (Fajer et al. 2001). Početné nálezy asymetrických nožov micoquienu boli klasifikované v súboroch F1 a F2 z jaskyne Biśnik, ktoré podľa stratigrafickej polohy boli zaradené do interštadiálu brørup (Cyrek 2002).

7.4.3 Mladšia fáza stredného paleolitu (OIS 5d/a – 3)

Prírodné prostrediePosledný interglaciál sa skončil asi pred 115 000

rokmi (OIS 5d), kedy sa začala klíma postupne ochladzovať. Nasledujúce obdobie po počiatoč-ných otepleniach v anaglaciáli (OIS 5c – a) poznačili ďalší vývoj výraznejšími zmenami klímy. Obdobie medzi rokmi 74 – 59 ka BP (OIS 4) predstavuje prvé glaciálne maximum, teda staršiu časť maximálneho zaľadnenia v poslednom glaciáli. V staršej časti OIS 3 (59 – 44 ka BP) sa klíma ustálila, aby následne po prechodnej fáze (44 – 37 ka BP) cez včasnú chlad-nú fázu prešla do posledného glaciálneho maxima (van Andel 2003; van Andel/Davies/Weninger 2003). Najpočetnejšie stredopaleolitické osídlenie v Euró-pe sa viaže k relatívne stabilnej teplejšej OIS 3, do obdobia medzi roky 59 – 44 ka BP a potom pokračuje v prechodnom období počas 44 – 37 ka BP (van Andel/Davies/Weninger 2003, 34).

R. Musil (2003a; 2010b, 162) urobil charakteris-tiku vývoja klímy a prostredia prostredníctvom hodnotenia fauny zo stredopaleolitických lokalít


mico quienu a moustérienu v strednej a východnej Európe. Najviac lokalít, až polovica spadá do sta-bilnej teplej fázy (OIS 3, 59 – 44 ka BP), potom do obdobia po nej – do druhej prechodnej teplej fázy 19 % (OIS 3, 44 – 37 ka BP), po 10 % zaberajú posledný interglaciál (OIS 5e), včasný glaciál (OIS 5a, viac ako 74 ka BP) a prvú prechodnú teplú fázu (OIS 4, 74 – 66 ka BP). Do prvého glaciálneho maxima (OIS 4, 66 – 59 ka BP) nepatrí žiadna z lokalít. Podnebie malo arktický charakter s typickou mamuťou stepou (Musil 2005, 229). Skladba lovnej zveri bola na stredopale-olitických lokalitách rôzna. Zodpovedala miestnym podmienkam v závislosti od nadmorskej výšky (Musil 2010b, 163). Neandertálci sa dokázali prispôsobiť tak zmenám klímy, ako aj ponuke rôznych druhov zveri. Jaskynné lokality boli spravidla krátkodobými táboriskami. Z otvorených lokalít považuje R. Musil (2010b, 163) Molodovu I, vrstvy 4 a 5, za najdôležitejšiu lokalitu s dlhodobým stredopaleolitickým osídlením v strednej a východnej Európe.

Na Slovensku máme klimatický vývoj doložený na niekoľkých travertínových i jaskynných loka-litách. Z ohnísk v hlinitých sedimentoch v Hôr-ke-Ondreji A pochádzajú uhlíky z ihličnatých a listnatých drevín, ktoré boli charakteristické pre nástup posledného glaciálu (Hajnalová/Hajnalová 2000, 164). Malakofauna sa v hlinitých sedimentoch nezachovala, ale vo vrstve penovca zo začiatku interpleniglaciálu (OIS 3) v Bojniciach I-Prepoštskej jaskyni ukazuje na suchšiu klímu (Ložek 2013). Vrs-tva 11 so stredopaleolitickou industriou z jaskyne Dzeravá skala pri Plaveckom Mikuláši dosahovala mocnosť 70 cm. Vo vrchnej a strednej časti sa vysky-tovali doklady flóry otvorenej stepnej krajiny (buk, drieň, lieska, kalina) preukazujúcej chladnejšie obdobie posledného glaciálu. Spodná časť vrstvy 11 obsahovala zvyšky drevín teplejšieho a možno aj vlhkejšieho obdobia (dub, buk, javor, brest) so zmie-šanými ihličnatými a listnatými lesmi (Hajnalová/Hajnalová 2005). Podľa datovaní sa pamiatky z vrs-tvy 11 viažu buď k prvému glaciálnemu maximu (OIS 4) alebo k začiatku interpleniglaciálu (OIS 3). Kosti drobných cicavcov ukazujú na chladnú klímu. Druh pestrušky stepnej je chronologickým prvkom pre stepné oblasti na začiatku pleniglaciálu (OIS 5d – 4) a rozšírenie druhu Dicrostonyx gulielmi je za-znamenané hlavne od OIS 3 (Horáček 2005). Opačná situácia je známa z moravskej jaskyne Kůlna, kde v čase tvorby vrstvy 11 by mala byť zalesnená kra-jina, ale zvieracie kosti ukazujú skôr na otvorený parkovitý priestor. Tento rozpor v analyzovaných materiáloch sa odôvodňuje rozličnými krajinnými typmi v okolí jaskyne alebo vplyvom kontinentálnej klímy (Neruda 2011, 24).

Z jaskyne Čertova pec pri Radošine bolo analyzo-vaných len málo uhlíkov. Známe sú určené druhy

borovica a dub zo spodných vrstiev. Prítomnosť duba korešponduje so zisteniami pri analýze fauny, že totiž spodné vrstvy spadajú najmenej do posled-ného interglaciálu.

Lovecké stratégie

Zvyšky fauny z hlinitých sedimentov v Hôrke--Ondreji A patria druhom vyskytujúcim sa počas chladnej suchej klímy na začiatku glaciálu. Z ne-početných determinovaných druhov je doložený kôň, jaskynný medveď, nosorožec srstnatý, bizón, stepná líška, koza a zajac (Horáček 2000). Nálezy kostí vtákov ako tetrov obyčajný a prepelica poľná patria druhom žijúcim v ihličnatých lesoch (Mlíkovský 2000). Spracovanie fauny z Bojníc I-Prepoštskej jaskyne ešte nie je ukončené. V staršom zhodnotení fauny sa uvádzajú najmä druhy chladnej stepi s ma-mutom, nosorožcom srstnatým, koňom, jeleňom, líškou, jaskynným levom, vlkom, hranostajom, ale aj s vtákmi (Bárta 1974a). Najpočetnejšími zvieratami v jaskyni Dzeravá skala boli medvede. Ako je známe aj z moravských jaskýň, medvede a hyeny sa strieda-li v jaskyniach s pobytom ľudí (Neruda 2011, 62). Ako lovná zver boli zajace a soby, kvôli kožušine vlky a líšky. Sú to druhy chladnomilnej fauny (Ďurišová 2005). Aj jaskyňa Čertova pec pri Radošine bola často využívaná medveďmi a jaskynnými hyenami ako miesto prezimovania (Musil 1996b). V spodných, len torzovite zachovaných sedimentoch boli kosti zvierat, aké sa vyskytovali v začiatkoch posledného glaciálu. Hlavnými lovnými zvieratami boli soby, pratury, kone a mamuty.


Za sídliskové štruktúry daného obdobia považu-jeme ohniská a koncentrácie suroviny i artefaktov. V Hôrke-Ondreji A malo ohnisko nepravidelný oválny tvar. Vrstvy uhlíkov a prepálenej hliny hrubej 5 – 15 cm spolu s industriou a zvieracími kosťami ukazujú na centrálnu časť lokality, kde sa odohrávali základné pracovné aktivity nean-dertálcov. V Prepoštskej jaskyni v Bojniciach sa na existenciu ohniska usudzuje na základe výskytu uhlíkov a prepálených zvieracích kostí v strednej časti previsu a pred ním. Štiepanie nástrojov sa mohlo uskutočňovať západnejšie od tejto koncentrá-cie, kde bol priestor s väčším množstvom artefaktov a suroviny. Epizodicky, ale často bola navštevovaná jaskyňa Čertova pec pri Radošine počas stredné-ho a mladého paleolitu. Podľa stavu zachovania zvieracích kostí, ich rozbitia pravekými ľuďmi, spálených kostí a uhlíkov sa ľudia vrátili do jaskyne aspoň pätnásťkrát (Musil 1996b, 47). Vo vrstve 6 sa zachovali drevené uhlíky z ohniska, ale o jeho tvare nemáme informácie.


Kamenná industria

V Hôrke-Ondreji A sa našla kamenná indus-tria moustérienu, v surovinovom zložení ktorej mal prevahu kremeň (87,57 %) nad rádiolaritom (11,84 %) a inými horninami. Kremeň mohli donášať z koryta Hornádu, vzdialeného 6 – 8 km. Zdrojom rádiolaritu je bradlové pásmo, ktoré v severnej časti východného Slovenska prechádza na slovenskú stranu z poľských Pienin a Hôrka-Ondrej je od zdrojov vzdialená asi 40 km. Nie je možné vylúčiť ani získavanie rádiolaritu z o niečo vzdialenejších poľských zdrojov.

Surovinové zloženie sa odráža aj v nástrojovom inventári. Väčšina jadier s jednou úderovou plochou, aj diskovitých bola z kremeňa. V skupine nástrojov (112 ks, 2,7 % inventára) boli takmer rovnomerne zastúpené hlavné typy artefaktov, a to driapadlá a nože. Medzi driapadlami (35 ks) prevažovali jed-noduché oblúkovité, rovné a vkleslé typy. V rámci komplexnejších driapadiel sa našli dvojoblúkovité, oblúkovito-vkleslé, hrotito-oblúkovité, uhlové, priečne oblúkovité, priečne vkleslé, so spodnou retušou a so stenčenou hranou. V niekoľkých prípa-doch bola na driapadlách aplikovaná plošná retuš. Nože (34 ks) boli najčastejšie na úštepoch z okruh-liaka kremeňa. Okrem jedného trapézovitého boli ostatné bočné nože. Časť úštepov mala zúbkovanú retuš. Charakteristickými artefaktmi boli tri ploš-ne opracované listovité hroty z rádiolaritu. Plošná retuš bola celkovo na 15 artefaktov. Okrem hrotov bola na driapadlách, nožoch i úštepoch.

Z výskumu pochádzajúca moustérienska indus-tria z Prievidze mala pestrejšie surovinové zloženie lokálnych (zo vzdialenosti 5 – 10 km) i regionálnych hornín (30 – 40 km). Prevažoval opál-chalcedón, menej bolo andezitového tufu, kremeňa, andezitu, limnosilicitu, kremenca, kremenného porfýru. V nástrojovom inventári sú zastúpené driapadlá, moustérienske hroty, nôž, vrubovité i zúbkované artefakty a retušované úštepy.

Stredopaleolitická industria z Nižného Hra-bovca na strednej Ondave je zaujímavá hlavne pestrým zložením surovín a výraznými tvarmi nástrojov. V polohe I + II sa vyskytujú horniny z veľkých vzdialeností. Medzi nimi prevládajú poľské suroviny ako świeciechowský a čokoládový pazúrik, zo Zakarpatskej Ukrajiny pochádza an-dezit z Koroleva a volynský pazúrik. Regionálneho charakteru je menilitový rohovec, prekremenený pieskovec, limnosilicit a kremenec. Hnedý roho-vec/ílovec sa nachádza v štrkovej terase Ondavy aj priamo na mieste. V skupine nástrojov sú okrem retušovaného úštepu zastúpené jednoduché i kom-plexnejšie driapadlá. Z nich najvýraznejším tvarom je dvojoblúkovité driapadlo zo śweciechowského

pazúrika, konvergentné driapadlo z volynského pazúrika či listovité driapadlo s plošnou retušou z menilitového rohovca. Vyskytlo sa aj driapadlo s retušou typu Quina. V polohe III bolo šesť vý-razných artefaktov. Jadrá boli štiepané diskovitou metódou. Tri artefakty predstavujú dve driapadlá na úštepoch z andezitu typu Korolevo a jedno z volynského pazúrika.

V prípade Čertovej pece pri Radošine je ťažšie presné zaradenie niektorých druhov artefaktov. Do-mnievame sa, že v jaskyni sa na krátku dobu objavili neandertálci tak s kultúrou moustérienskou, ako aj s micoqienskou. Za moustérienske artefakty môže-me považovať bežné typy driapadiel, retušované a neretušované úštepy. Vyrobené boli z rádiolaritu, kremenca a limnosilicitu. Micoquienska industria je charakteristická použitím plošnej retuše prevažne na artefaktoch z rádiolaritu.

Industria micoquienu z Prepoštskej jaskyne v Bojniciach bola v prevažnej miere vyrobená z kremeňa, menej z andezitu a vápenca. Ide o lo-kálne suroviny, dostupné v okruhu niekoľkých kilometrov, ktoré boli na lokalitu prinášané už čiastočne opracované. Kvalitnejšie jemnozrnné horniny (limnosilicit, rádiolarit, eratický silicit) pochádzali z väčších vzdialeností. Technologická analýza ukázala opracovávanie jadier diskovitou metódou. Z typologického hľadiska bola zistená prevaha driapadiel, a to najmä komplexnejších ty-pov (dvojité, priečne, uhlové, so stenčenou hranou, ventrálne, striedavé, bifaciálne) nad jednoduchými. Doložené sú nástroje s vrubovitou a zúbkovanou retušou, ako aj oškrabovače. Moustériensky hrot sa našiel jeden. Dôležitým znakom nástrojového inventára sú bifaciálne opracované artefakty, a to driapadlá, pästný klin a predovšetkým redukované tvary klinových nožov, ktoré boli štiepané z jemno-zrnných hornín.

Micoquienska industria z jaskyne Dzeravá skala z výskumu v rokoch 2002 – 2003 je málo početná. Na-šla sa v rôznych hĺbkach, čo naznačuje istý odstup medzi fázami osídlenia. Vo vrchnej časti vrstvy sa okrem úštepov vyskytol aj oškrabovač z rádiolaritu. V strednej časti to bol reutilizovaný, obojstranne plošne retušovaný listovitý hrot z rádiolaritu. Po-dobný sa našiel aj v hline prekopanej F. Prošekom pred profilom. Zhoduje sa ale s nálezmi z jeho výskumu (Prošek 1951a). V spodnej časti vrstvy bol kombinovaný nástroj v tvare škrabadla so stopkou (Kaminská/Kozłowski/Svoboda 2005a).

V blízkom regióne Myjavskej pahorkatiny sa prieskumami zistilo niekoľko lokalít s industriou, ktorú na základe výrazných tvarov driapadiel s plošnou retušou považujeme za micoquiensku. Prítomnosť výrazných tvarov micoquienu – nožov typu prądnik – bola zistená v Zamarovciach.


Charakteristika kultúr

V mladšej fáze stredného paleolitu na Slovensku, tak ako aj v susedných krajinách, pokračujú vo vývoji kultúry moustérien a micoquien. Náleziská boli v rôznych prírodných prostrediach a mali pravdepodobne aj rôznu funkciu. Zistili sa tiež pri minerálnych prameňoch, pri zdrojoch surovín (Žiarska kotlina), ale i na dôležitých trasách pozdĺž väčších riek (Váh, Nitra, Ondava) a pri karpatských priesmykoch (Plaveč), krátkodobo boli využívané jaskyne (Dzeravá skala, Čertova pec, Prepoštská jaskyňa), prevažná väčšina nálezísk je však v otvo-renom teréne.

Skupiny neandertálcov v závislosti od obnovy prírodných zdrojov menili počas roka viackrát táboriská. Ich opakované príchody na výhodné miesta zanechali stopy v podobe viacnásobných vrstiev s rovnakými typmi industrie. Presnejšie časové údaje z väčšiny lokalít chýbajú, výnimkou sú jaskyne Dzeravá skala a Čertova pec, ale strati-grafické pozície nálezov umožňujú ich zaradenie od starších fáz posledného glaciálu až do konca stredného paleolitu.

• M o u s t é r i e nMoustérien sa vyskytuje na Slovensku v rôznych

regiónoch. V oblasti Spiša je dôležitou lokalitou mou stérienu Hôrka-Ondrej, kde boli najrozsiah-lejšie doklady stredopaleolitického osídlenia pre-skúmané v hlinitých polohách nad travertínom na pracovisku A. S touto lokalitou pravdepodobne časovo súvisí aj nález predĺženého moustérienskeho hrotu (je čiastočne prepálený a na ľavej strane mier-ne poškodený) z Levoče, ktorý sa našiel na južnom okraji vrchu Stadberg spolu s dvomi jadrami z rá-diolaritu (Javorský 1980a, 127, obr. 58). Je analogický artefaktu z jaskyne Subalayuk, z vrstvy 3 s typic-kým moustérienom (Mester 1989, tab. I: 4). Do tohto okruhu pamiatok možno patrí aj povrchový nález časti bifaciálne opracovaného artefaktu, azda hrotu, ktorý pochádza zo Spišského Podhradia-Dreveníka (Bánesz 2000, 67, obr. 10).

Ďalšie koncentrácie mladšej fázy stredopaleo-litického osídlenia sa zistili na východnom Slo-vensku v oblasti tokov riek Torysa, Topľa, Ondava a Laborec. Centrálnou lokalitou je Nižný Hrabovec s importovanou surovinou z veľkých vzdialenos-tí, dokladajúcou kontakty s oblasťami ležiacimi severne, východne aj južne. V povodí Tople v Soli sa našlo priečne driapadlo z limnokvarcitu (Bárta/Mačala 1990, obr. 4: 2) a na ľavobrežnej terase v Ko-máranoch driapadlo z menilitového rohovca (Bárta/Mačala 1990, obr. 4: 1).

Na východnej strane Slanských vrchov, na zdro-joch limnosilicitov v Banskom, našiel J. Bárta (1988a;

1988b) viacero kusov štiepanej industrie, ktoré ozna-čil za stredopaleolitické. Opakovaným prieskumom sa ich výskyt nepotvrdil a nové artefakty sú hod-notené ako eneolitické až starobronzové (Harčár et al. 1995 – 1996, 18). Limnosilicit typu Banské nebol v strednom paleolite využívaný, aspoň sme ho nateraz nezistili v žiadnom zo známych súborov industrií.

V západnej časti Slanských vrchov sa zistilo paleolitické osídlenie pri zdroji opálov v Červenici. Pri opakovanom zbere sa vyskytol aj fragment stre-dopaleolitického driapadla z limnosilicitu s retušou typu Quina (Harčár et al. 1995 – 1996, 10, obr. 4a).

Na strednom Slovensku sú známe, ale nateraz málo preskúmané zdroje limnosilicitov. J. Bárta (1979, 10, 11) zmieňuje pri zdrojoch limnosilicitov v Žiarskej kotline väčšiu koncentráciu artefaktov dielenského charakteru (Lutila, Žiar nad Hronom, Bartošova Lehôtka, Lovčica, Lehôtka pod Brehmi). Podľa nie veľmi početných artefaktov by časť z nich mohla byť stredopaleolitická. Ale túto skutočnosť je potrebné overiť cielenými prieskumami a aj sondážou. V Žiari nad Hronom sa pri prieskume zistil ateliér doložený jadrami, úštepmi, nástrojmi obsahujúcimi driapadlá, hrotité nástroje, širšie úš-tepové škrabadlá, neopracované čepele. Artefakty boli štiepané z miestnych limnosilicitov a rádiola-ritu. Industria bola označená ako moustérienska zo záverečnej fázy stredného paleolitu (Bárta/Wiedermann 1980). Zisťovacím výskumom bolo overované nálezisko stredopaleolitickej industrie pri zdrojoch limnosilicitov v Bartošovej Lehôtke. Zo zberu pochádza industria zložená z jadier, úš-tepov, driapadiel, oškrabovačov a otĺkačov. Začiste-ním profilu sa nezískali žiadne stratigrafické údaje (Bárta 1991b). Z neďalekého Zvolena pochádzajú dve driapadlá z rádiolaritu (Bárta 1992). Veľká časť industrie z Mariánskeho vŕšku v Prievidzi bola štiepaná z limnosilicitov zo Žiarskej kotliny alebo Štiavnických vrchov.

Na Považí je lokalita Ivanovce-Skala, známa naj-mä z výskumov F. Prošeka (1953a) a J. Bártu (1965a; 1966c). Stratigrafická pozícia nimi získaných ná-lezov štiepanej industrie je dnes ťažko overiteľná. Na základe publikovaných kresieb boli ako listovité hroty hodnotené aj úštepy s plošnou retušou (Prošek 1953a, tab. III: 4; IV: 5, 6) alebo artefakty v rôznom štádiu opracovania (Prošek 1953a, tab. III: 6, 7, 9). Podľa materiálu, ktorý je dnes prístupný, nepovažu-jeme za vylúčené, že na lokalite bolo staršie stredo-paleolitické osídlenie a následkom soliflukcie došlo k zmiešaniu s mladopaleolitickou (aurignacienskou) industriou (Kaminská et al. 2008a, 220).

V okolitých krajinách taktiež pokračoval vývoj moustérienu. Z vrstvy III z jaskyne Šipka na sever-nej Morave novozískané dáta, vyššie ako 44 000 BP


nekalibrované (Neruda/Nerudová 2013), sa ukazujú ako časovo porovnateľné s micoquienskou vrstvou 7a z jaskyne Kůlna v Moravskom krase (Neruda 2011, 43). Moustérienske osídlenie z dnes už neexistujú-cej jaskyne Čertova díra je považované za trochu mladšie (Neruda 2011, 47).

V južnom Poľsku bol vývoj moustérienu zložitej-ší. Moustérien s levalloisienskou metódou štiepania artefaktov je zo začiatku posledného glaciálu počet-nejšie doložený z lokalít Krakov-Zwierzyniec, Kra-kov-Wawel, z jaskyne Nietoperzowa (Chmielewski 1975; Kozłowski 2006). Mladšie sú nálezy z Piekar IIa (medzi 60 až 31 ka BP) a z Krakova, ul. Ks. Jósefa (Zieba et al. 2008). Zvyšky táborísk z moustérienske-ho náleziska Wrocław-Oporów, vrstvy A1 a čiastoč-ne aj A2, boli datované na 66 až 41 ka BP (OIS 4 – 3; Wiśniewski 2003, 139). Podobné časové zaradenie (60 – 50 ka BP) má aj pomerne drobnotvará mous-térienska industria z lokality Wrocław, ul. Hallera (Burdukiewicz/Wiśniewski 2004; Wiśniewski 2006, 48). Industriu z jaskyne Raj radí J. K. Kozłowski (1974) k juhovýchodnému charentienu spolu s nálezmi z vrstvy XVb z jaskyne Obłazowa (Valde-Nowak 2003, 43).

Na území Maďarska mal vývoj stredného pa-leolitu v období po začiatku posledného glaciálu svoje špecifiká, ktoré sa prejavili rozdielnymi tech-nologicko-typologickými aspektmi. Jeden z nich zastupuje travertínová lokalita Érd v blízkosti Budapešti (Gábori-Csánk 1968). Nálezisko obsahuje archeologické pamiatky v dvoch vrstvách. Spodná je menej bohatá. Vrchná vrstva, delená na päť úrov-ní, poskytla početné kamenné nástroje vyrobené v prevažnej miere z lokálneho kremenca nachádza-ného vo forme okruhliakov. Zvieracie kosti pochá-dzali väčšinou z jaskynného medveďa, ktorý ale nemusel byť predmetom lovu. Dopĺňali ich kostro-vé zvyšky pravdepodobne lovnej zveri, a to koňa, nosorožca, zubra, jeleňa a mamuta. Podľa zvyškov fauny bola lokalita opakovane navštevovaná ľuďmi na konci jari a na začiatku leta. Rádiouhlíkovými datovaniami nebolo možné zachytiť skutočný vek nálezov, ktoré podľa stratigrafickej pozície patria na koniec posledného interglaciálu a na začiatok posledného glaciálu (Gábori-Csánk 1968, 105). V porovnaní s nálezmi z jaskyne Subalyuk, autorka výskumu nálezy z Érd radila do obdobia medzi dvoma osídleniami jaskyne (Gábori-Csánk 1968, 107). Na základe typologickej skladby indus-trie, obsahujúcej početné driapadlá typu Quina, zaradila ju k charentienu juhovýchodnej Európy (Gábori-Csánk 1968, 274). Podľa nového porovnania technológie štiepania nástrojov bola zdôraznená jej podobnosť s moustérienom typu Quina z mladších vrstiev v jaskyni Subalyuk (Mester 2004; Mester/Moncel 2006).

Jaskynné lokality Subalyuk a Büdöspest tvoria spolu s táboriskami v otvorenom priestore z okolia Egeru významnú koncentráciu stredopaleolitického osídlenia v severovýchodnom Maďarsku v oblasti Bukových hôr. Na základe technologicko-typo-logických analýz nálezov z viacerých lokalít bolo dokumentované ich opakované osídlenie rôznymi kultúrami počas stredného paleolitu. V jaskyni Subalyuk je stredopaleolitické osídlenie doložené v niekoľkých vrstvách. Po nových revíziách (Mester 1989) boli nálezy zadelené k dvom technokomplexom, teda k dvom odlišným stredopaleolitickým kultúram, ktoré používajú rozdielnu techniku výroby nástrojov. V spodných vrstvách (najmä vrstva 3), chronologicky daných do OIS 5 (eem a starý W), sa vyskytoval ty-pický moustérien s driapadlami a v horných vrstvách (hlavne vrstva 11) doložená prítomnosť retuše typu Quina radí industriu k charentienu, časovo z ob-dobia pred prvým pleniglaciálom (OIS 4). Z. Mester (2000b, 251) upozornil na príbuznosť starších nálezov zo susednej jaskyne Kecskégalya, vydelených ako skupina II, s industriou z vrstvy 11 z jaskyne Sub-alyuk. Skupina III z uvedenej jaskyne, pozostávajúca z ôsmich artefaktov, by mohla na základe technológie patriť k zadunajskému jankovichienu (Gábori-Csánk 1993). Väčšina z nich bola z obsidiánu a je považovaná za doklad prieniku jankovichienu do oblasti Buko-vých hôr z dôvodu získania tejto suroviny z oblasti Tokajských vrchov (Mester 2000b, 254).

Podobné artefakty typického mustérienu po-chádzajú z jaskyne Büdöspest zo severovýchodnej časti Bukových hôr. Revízne zhodnotenie starých nálezov prinieslo pomenovanie dvoch fácií mous-térienu, a to typický moustérien a moustérien typu Quina (Mester 1995). Typický moustérien zo spod-ných vrstiev, najmä z vrstvy 4, obsahoval predo-všetkým driapadlá a moustérienske hroty, objavila sa aj levalloisienska metóda štiepania artefaktov. V moustériene typu Quina z vrchných vrstiev boli najpočetnejšie driapadlá a vruby.

Typický moustérien bol zaregistrovaný aj v okolí Egeru v severovýchodnom Maďarsku, na východ-ných svahoch Bukových hôr. Lokalita s viacnásob-ným opakovaným osídlením v polohe Egerszalók--Kővágó poskytla aj stredopaleolitickú industriu. Hlavnú surovinu tvoril miestny prekremenený pieskovec, ktorého zdroje sú asi 10 km od lokality v Egerbakta, a tiež zo silicifikovaného slieňa z okolia Csérepfalu. Industria získavaná diskovitou metó-dou, bola zložená hlavne z driapadiel, ale vyskytol sa aj moustériensky hrot, bočný nôž, vrub či oškra-bovač. Na základe typologickej skladby i použitej suroviny ju zaradili k typickému moustérienu, porovnateľnému s vrstvou 3 v jaskyni Subalyuk. Vek nálezov je odhadovaný na viac ako 60 ka BP (Kozłowski et al. 2009, 446).


• M i c o q u i e nDominantnou kultúrou z mladšej fázy stredného

paleolitu na západnom a strednom Slovensku je micoquien, ale evidujeme jeho výskyt aj na vý-chodnom Slovensku. Prítomnosť micoquienu na Slovensku bola prvýkrát doložená prehodnotením starších nálezov zo Zamaroviec. Potom sa potvrdila jeho existencia početnými povrchovými nálezmi z Myjavy. Presnejšie časové zaradenie micoquienu poznáme z jaskyne Dzeravá skala, ktoré spadá na koniec OIS 4 alebo začiatok OIS 3, podobne ako z Prepoštskej jaskyne v Bojniciach. Na väčšiu koncentráciu micoquienu na západnom Slovensku ukazujú nálezy z Myjavskej pahorkatiny v Sobotišti, Podbranči, Hlbokom, Osuskom. Smerom k Považiu, na východnej strane Malých Karpát, sa v Boleráze v polohe Šarkan našiel artefakt, ktorý predstavuje najskôr micoquienske jadro. Vyrobené bolo z ne-jakého variantu rohovca typu Krumlovský les (Kaminská, v tlači).

Najsevernejšie sú vysunuté veľmi výrazné pa-miatky micoquienu v Zamarovciach na strednom Považí. Na ľavej strane Váhu sme výskumom v Trenčianskej Turnej-Hámroch z vrstvy 4 v son-de 1 získali časť bifaciálne opracovaného artefaktu (Kaminská et al. 2008a, 225, obr. 16: 3), ktorý by sme možno mohli považovať za micoquien. V susednej Mníchovej Lehote v polohe Stráže (obr. 4: 18) sa našla industria, v ktorej ventrálne uhlové driapadlo z rádiolaritu asymetrickým tvarom pripomína nože – prądniky (Kaminská et al. 2008a, 215, obr. 31: 3). Z priestorového hľadiska táto lokalita vyznačuje trasu šírenia micoquienu z Považia prechodom cez Jastrabské sedlo medzi Považským Inovcom a Strá-žovskými vrchmi do Ponitria. Na východnej strane boli dôležitou lokalitou Žabokreky nad Nitrou (obr. 4: 17). Zo zberov v polohe Striebornica pochádza niekoľko výrazných micoquienskych artefaktov – jeden celý a jeden zlomený listovitý hrot, rovné driapadlo, dvojoblúkovité driapadlo a klinový nôž. Vyrobené sú z limnosilicitov, z rádiolaritu a z era-tického silicitu (Kaminská 2008; 2010a, 285).

Najdôležitejšou lokalitou micoquienu na stred-nom Slovensku sú Bojnice I-Prepoštská jaskyňa. Pôvodne bola publikovaná ako moustérien (Bárta 1972a; 1974a) či levallois-moustérien. Po analýze a prehodnotení nálezov považujeme získanú indus-triu za micoquiensku (Neruda/Kaminská 2013). Zís-kané datovania z Prepoštskej jaskyne i z Dzeravej skaly dokladajú, že časové rozpätie micoquienu na západnom a strednom Slovensku spadá do obdobia 45 – 57 ka BP.

V prípade západného Slovenska, hlavne pokiaľ ide o oblasť Myjavy a Malých Karpát, sa nám ako pravdepodobná možnosť rozšírenia micoquienu javí jeho prenikanie z územia Moravy.

Z moravských lokalít je micoquien najlepšie doložený vo vrstvách 9b až 6a v jaskyni Kůlna v Moravskom krase (Neruda 2005; 2011; Valoch 1988). Datovanie vrstvy 7a sa zhoduje s datovaním vrs-tvy 11 v Dzeravej skale i v Bojniciach-Prepoštskej jaskyni. Zaujímavé sú výsledky skúmaní, ktoré boli robené na bohatých nálezoch z jaskyne Kůlna. Jednou z nich bola trasologická analýza dvadsiatich artefaktov z micoquienskych nálezových vrstiev. Sledované nástroje predstavovali najmä bifaciál-ne retušované klinové nože vyrobené hlavne zo spongolitu, limnosilicitu a po jednom z andezitu a kremenca. Na dvanástich z nich boli stopy pou-žívania zistené v distálnej hrotitej časti artefaktov, ktoré sa v niekoľkých prípadoch rozširovali aj na hlavnú hranu. Vznikli v dôsledku použitia nástro-jov na rôzne činnosti spojené s rezaním, škrabaním alebo sekaním skôr mäkších ako tvrdých materiálov (Neruda/Nerudová/Šajnerová-Dušková 2010; Nerudová/Neruda/Sadovský 2011, 42). Taktiež listovité hroty plnili viacero funkcií – boli hrotmi oštepov, nožmi alebo driapadlami (Kozłowski 1995, 97).

Sporadické nálezy micoquienu evidujeme aj na východnom Slovensku. V povodí rieky Poprad v obci Plaveč (obr. 4: 26), pri prieskume v roku 1958 našiel L. Bánesz (1959d) stredopaleolitický nástroj z hnedého rádiolaritu (43: 2), ktorý sme novšie prehodnotili ako klinový nôž typu prądnik mico-quienskej kultúry (Kaminská 2010b).

Rovnako z prieskumu v povodí Laborca, z ka-tastra obce Ľubiša (obr. 4: 27), poloha Ľubiša 2-Me-ravá, pochádza artefakt z patinovaného andezitu typu Korolevo (obr. 43: 1), ktorý J. Bárta (1986a, 286, tab. II: 10) publikoval ako diskovitý pästný klin patriaci micoquienu.

V povodí strednej Torysy na svahoch Šarišskej vrchoviny sa v katastri Prešova a Veľkého Šariša (obr. 4: 28) objavilo viacero nálezísk stredopaleolitickej in-dustrie vyrobenej hlavne z rádiolaritu (Bánesz/Vizdal 1995a; 1995b). Nálezy pochádzajú zo zberu z polôh, kde sa vyskytuje aj mladšia až neolitická industria. Ich stratigrafiu nepoznáme, pretože archeologický výskum lokalít sa zatiaľ neuskutočnil. Svojím cha-rakterom výraznejšie stredopaleolitické artefakty pochádzajú z polohy Bikoš VI vo Veľkom Šariši. Sú to dva fragmenty plošne retušovaných listovitých hrotov, o ktorých sa autori domnievajú, že azda by mohli patriť micoquienu (Bánesz/Vizdal 1995a). Iný, hrubší artefakt z okruhliaka kremeňa bol publikova-ný ako stredopaleolitický pästný klin spolu s ďalšími nálezmi, ako moustérienske hroty, driapadlá, sekáče a rydlovité nástroje, vyrobené hlavne z rádiolaritu, ale aj z kremeňa (Bánesz/Vizdal 1995b).

V prípade micoquienskych nálezov zo severnej časti východného Slovenska sa domnievame, že sú-visia azda z prenikaním kultúry z južného Poľska.


V Poľsku pokračoval vývoj micoquienu od začiatku posledného glaciálu. Z južného Poľska sú známe (Kozłowski 1989) početné náleziská micoquienu, a to tak z otvorených táborísk (Zwoleń), ako aj z jaskýň (Ciemna, Biśnik) a abri (Wylotne).

K micoquienu patrí aj vrstva IIa z lokality Koro-levo (poloha Beyvar) na Zakarpatskej Ukrajine v Po-tisí. V industrii sa objavujú bifaciálne retušované nože v sprievode diskovitej metódy (Koulakovskaya 1995). Komplex vrstiev II leží nad fosílnou pôdou z posledného interglaciálu (Gladilin/Demidenko 1989, 146) spolu s vrstvou IIa, situovanou nad ňou (Kulakovskaya 1989, 34).

Variantom micoquienu v severovýchodnom Ma-ďarsku v oblasti Bukových hôr, bola podľa Á. Ringera (1982) kultúra nazvaná bábonyien. Vyvíjala sa od

konca posledného interglaciálu (OIS 5e – a) a vyústila do szeletienu (Ringer/Kordos/Krolopp 1995). Industrie bábonyienu nateraz pochádzajú z lokalít bez pre-ukázateľnej stratigrafie, takže ich časové rozpätie sa nedá presnejšie určiť. Zadunajský micoquien je reprezentovaný jankovichienom (Gábori-Csánk 1993).

Ukončenie vývoja stredopaleolitických industrií sa pravdepodobne čiastočne prekrýva s nástupom prechodných industrií zo začiatku mladého paleo-litu. Uplatňuje sa názor, že ďalší vývoj micoquienu na Morave vyústil do szeletienu, ktorého nositeľmi mohli byť neandertálci (Oliva 1995, 87; Svoboda 2001a), a to buď za prispenia aurignacienu (Valoch 1973, 56; 2000a; 2000b), alebo priamym vývojom bez neho (Neruda 2000; Nerudová 1996; Oliva 1979, 51; 1987; 1991, 320).

Obr. 43. 1 – Ľubiša – micoquienske jadro z andezitu typu Korolevo (podľa Bárta 1986a, upravené); 2 – Plaveč – klinový nôž z rádiolaritu (podľa Bánesz 1959d).

119

8 STARŠIA FÁZA MLADÉHO PALEOLITU

Na začiatku mladého paleolitu (v strednej časti OIS 3) sa na území Slovenska objavujú dve nové kultúry: bohunicien a szeletien. Ich nástrojový inventár obsahuje stredo- a mladopaleolitické typy nástrojov. Označujú sa preto aj ako prechodné kul-túry medzi stredným a mladým paleolitom. Od ob-dobia ich rozpoznania podnes sa často diskutuje, zvlášť v prípade szeletienu, o ich chronologickom postavení, technologicko-typologických aspektoch industrií a v neposlednom rade aj o nositeľoch týchto kultúr. Početnejšie nálezy na Slovensku patria szeletienu, bohunicien je zatiaľ doložený len na jednej lokalite.

Jedným z dôležitých artefaktov tohto obdobia je listovitý hrot, ktorý je súčasťou viacerých kultúr. Tento typ artefaktu sa objavuje už v strednom paleolite, v kultúrach micoquienu strednej a vý-chodnej Európy (Kozłowski 1995; Kulakovskaya 1990; Valoch 1995b) a v levallois-moustériene na Balkáne (Kozłowski 1992; Sirakova 1990; 2009; Valoch 1993a). V období prechodu stredného a mladého paleoli-tu sa okrem szeletienu a bohunicienu vyskytujú kultúry s listovitými hrotmi ako lincombien – ra-nisien – jerzmanowicien (Bolus 2004; 2012; Campbell 1980; Chmielewski 1961) na Stredoeurópskej rovine, sungirien – streleckien na Ruskej rovine (Anikovich 2005; Chabai/Marks/Monigal 2004).

Začiatok mladého paleolitu je už obdobím, pre ktoré je možné využívať aj rádiouhlíkové datova-nia. Kvôli možným chybám v meraní je potrebné dbať na zabránenie kontaminácie pri odbere a laboratórnom spracovaní vzoriek, na druhové určenie vzorky a jej stratigrafickú pozíciu a získané dáta kalibrovať s platnými klimatickými krivkami (Pettitt et al. 2003).

Podľa klimatickej krivky, vytvorenej na zákla-de výsledkov vrtných jadier hlbokomorských sedimentov, sa v období pred 45 000 – 35 000 rok-mi vystriedalo päť teplých výkyvov (Greenland interštadiály GI 11-7) a päť chladných výkyvov (Greenland štadiály GS 11-7; Rosseau/Kukla/McManus 2006).

Okrem bohunicienu, szeletienu a mladopaleoli-tickej čepeľovej industrie bez bližšieho určenia sa na začiatku mladého paleolitu, medzi rokmi 40 000 až 35 000 – 33 000 BP, v strednom Podunajsku objavuje aj aurignacien. Vzhľadom na ich čiastočne chrono-logické prekrývanie, je možné predpokladať ich vzájomné ovplyvňovanie (Oliva 1991, 324; Svoboda 2001a, 223; Svoboda/Simán 1989, 309; Škrdla et al. 2011, 10; Valoch 1990).

8.1 BOHUNICIEN

Bohunicien je jednou z prvých kultúr, ktorých počiatok sa prelína s koncom stredného a začiat-kom mladého paleolitu. Rozšírený je predovšetkým v Brnenskej kotline a na jej okrajoch, najväčšie lokality predstavujú Brno-Bohunice (Valoch 1976a; 1982; 2008; Škrdla/Tostevin 2003; 2005; Tostevin/Škrdla 2006), Brno-Stránská skála (Svoboda 1987; Svoboda/Bar-Yosef 2003; Valoch/Nerudová/Neruda 2000), Brno--Líšeň (Oliva 1981), Tvarožná (Škrdla 2007a; Škrdla et al. 2009), Želešice (Škrdla 2010). Jednotlivo sú dolo-žené lokality na vyvýšených polohách pozdĺž JV okraja Českého masívu od Mohelna (Škrdla 1999) po Prostejovsko-Ondratice (Svoboda 1980).

Mimo tejto oblasti je jeho výskyt sporadicky za-chytený v Sliezsku v Dzierżysławi (Błuszcz/Kozłow-ski/Foltyn 1994), na východnom Slovensku v Nižnom Hrabovci (Kaminská et al. 2009) a na západnej Ukra-jine v Kulyčivke (Demidenko/Usik 1993; Meignen et al. 2004). V Čechách bola prehodnotená industria z Hradska, pôvodne označená ako aurignacien s levalloisienskou metódou (Vencl 1977) a v súčas-nosti je považovaná za najzápadnejší výskyt leval-loisienskej metódy na začiatku mladého paleolitu, ktorá je analogická bohunicienu (Neruda/Nerudová 2000, 280).

Industria bohunicienu obsahuje stredopaleolitic-kú (levalloisienske jadrá, úštepy, hroty, driapadlá, vruby, zúbkovaná retuš) a mladopaleolitickú (jednopodstavové jadrá, škrabadlá, rydlá, čepele) zložku. Dôležitým znakom je používanie leval-loisienskej metódy, ktorá má v bohuniciene svoje špecifiká (Svoboda/Škrdla 1995; Škrdla 1996; 2003c). Pri hľadaní koreňov levalloisienskej metódy bo-hunicienu analógie ukazujú na Blízky východ, kde sa vyskytovala industria obsahujúca levalloisiensku aj čepeľovú techniku (Valoch 1993a, 33). V strednej Európe levalloisienska metóda nie je zachytená v predchádzajúcom období. Technologicky a typo-logicky rovnaké industrie sa objavujú na Blízkom východe, napríklad v Bocher Tachtit a P. Škrdla (2003b; 2003c) dokázal ich podobnosť s bohunicie-nom zo Stránskej skály. Na Blízkom východe sú levalloisiensko-leptolitické industrie datované do obdobia 46 – 47 ka BP (Svoboda 2004b, 33). Šírenie týchto technológií do strednej Európy by mohlo naznačovať smery postupu moderného človeka z Blízkeho východu cez Anatóliu (jaskyňa Üçagizli v Turecku – Kuhn/Stiner/Güleç 1999) a Balkánsky polostrov (jaskyňa Temnata – Ginter et al. 1996) do


strednej Európy (van Andel/Davies 2003; Conard/Bolus 2003; Davies 2001; Hoffecker 2009; Müller et al. 2011; Nigst 2006; Svoboda 2006a; Škrdla 2003c, 50). Je otáz-ne, či bohunicien spolu so szeletienom predstavujú prechodné – tranzitné industrie – medzi stredným alebo mladými paleolitom, alebo či ide o dožívanie stredného paleolitu v prípade szeletienu a v prípade bohunicienu o úplný začiatok mladého paleolitu, spojeného s človekom dnešného typu (Škrdla 2010, 175). Datovania bohunicienu vnucujú myšlienku, že mladý bohunicien bol súčasný so starým auri-gnacienom a mohol byť jeho priamym predchod-com (Svoboda 2004b, 41). Táto otázka je nateraz neriešiteľná, pretože nepoznáme antropologický typ populácie, ktorej patrila kultúra bohunicienu.

Datovanie nálezového horizontu v Brne-Bohuni-ciach spadá medzi 43,6 – 34,5 tisíc nekalibrovaných rokov BP (Svoboda 2003a, 127; Škrdla/Tostevin 2003; 2005; Tostevin/Škrdla 2006; Valoch 2008, 226). Ďalšie rádiouhlíkové dáta z Brna-Bohuníc sú v súlade s datovaniami TL okolo 47,4 ± 7,3 ka BP (Richter et al. 2009; Richter/Tostevin/Škrdla 2008; Valoch/Nerudová/Neruda 2000). Osídlenie bohunicienu v Brne-Bo-huniciach je najstaršie na území Moravy a spadá do Greenland-interštadiálov GI 14 a GI 12, približne do obdobia Heinrichovho eventu (HE) 5 (Richter/Tostevin/Škrdla 2008, 883). Druhou významnou lokalitou v Brne je Stránská skála, kde je vývoj bohunicienu doložený ateliérmi v dvoch horizontoch. Starší horizont (Stránská skála IIIa, IIa) patrí do spodnej časti interpleniglaciálnej pôdy s datovaním medzi 41 – 38 ka BP (Svoboda 2003a; 2003b). V nadloží tejto pôdy (v spodnej časti černozeme, Stránská ská-la III) sa vyskytuje mladší horizont bohunicienu, ktorého datovanie 38 500 – 34 000 nekalibrovaných rokov BP sa prekrýva so staršou fázou (Svoboda 2003a). Osídlenie bohunicienom na Stránskej skále začalo v Greenland-interštadiáli (GI) 12 a skončilo v GI 8 (Richter/Tostevin/Škrdla 2008, 881), podľa ka-librovaných dát spadá medzi HE 5 až 4 (Richter et al. 2009, 16). Okrem toho je stratigrafická pozícia bohunicienu dokumentovaná na Stránskej skále v profiloch IIIa, IIIb, IIa, v ktorých sa nad bohuni-cienom nachádza vrstva s aurignacienom (Svoboda 1988, obr. 5; 2002b, obr. 46), datovaná medzi roky 33 000 – 30 000. Bližší charakter vzťahov medzi bohunicienom a takmer súčasným szeletienom na Morave akcentuje v mnohých prácach moravských bádateľov (Nerudová 2000-2001; 2001a; 2001b; 2003; Nerudová/Krásná 2002; Oliva 1984; 2005, 41).

Podľa prírodovedných analýz bola na začiatku bohunicienu rozšírená studená tundra s výskytom trpasličej vŕby (Svoboda/Svobodová 1985). Neskôr sa podnebie stalo teplejším a vlhším, počas ktorého sa šírili stepi a lesostepi s porastom borovice, smreku, jedle, jelše, brezy (Oliva 2005, 40; Svoboda 1992, 347;

Svobodová 2003; Valoch 1993a, 33; Valoch/Nerudová/Neruda 2000). Kvôli nepriaznivým pedologickým podmienkam sa zachovalo len málo dokladov fauny obsahujúcej zuby koní a zvyšky mamutov (Musil 2003b).

Nižný Hrabovec

Nálezisko, pôvodne označované ako polohy I + II, sa nachádza na ľavostrannej terase Ondavy v nad-morskej výške 150 – 180 m. Lokalitu objavil a zbery v rokoch 1987 – 1997 realizoval P. Zubko (Bánesz/Zubko 1992). V rokoch 1998 a 2000 sme sa pokúsili získať stratigrafické poznatky pre rozlíšenie indus-trií z piatich hlavných období – zo stredného paleoli-tu, z bohunicienu, z aurignacienu/epiaurignacienu, gravettienu/epigravettienu a z neskorého paleolitu.

StratigrafiaPaleolitické artefakty sa našli na miernom svahu

sklonenom JV smerom k Ondave. Prevýšenie polohy nad riekou dosahuje 45 – 65 m. Zisťovacími sonda-mi sme zachytili stratigrafickú situáciu (Kaminská 2003; Kaminská et al. 2000) opísanú v kapitole 7.3. Lokalita bola postihnutá svahovými procesmi, vý-sledkom ktorých bol posun paleolitických industrií do sekundárnych polôh a ich následné zmiešanie. Po ornici nasledovali (do hĺbky 150 cm) tri svetlo až tmavohnedé vrstvy ílovitých svahových hlín so železitými konkréciami. V niektorých sondách (III/98) sa vo vrstve 2 (hĺbka 30 – 48 cm) mikrosko-pickými analýzami zachytili stopy osídlenia v po-dobe uhlíkov, prepálených zŕn kremeňa, drobných úštepov (najmä zo severského pazúrika). Vo vrstve 3 (48 – 73 cm) v rovnakej sonde, bola staršia vrstva osídlenia indikovaná uhlíkmi, fragmentom kosti a prepálenými zrnkami kremeňa (Kaminská et al. 2000, 65).

Štiepaná kamenná industriaVzhľadom na spoločný výskyt zmiešaných stre-

do- a mladopaleolitických industrií nebolo možné urobiť ich presné rozčlenenie, zvlášť v prípade úštepov a čepelí.

Z industrie získanej zberom bolo pôvodne určených 15 artefaktov ako patriacich kultúre bo-hunicien, z nich bolo 1 jadro a 14 nástrojov. V ne-skoršom prehodnotení bolo do náplne bohunicienu zaradených aj 18 čepelí s facetovanými úderovými plochami, 12 úštepov, 10 jadier a 10 nástrojov (Kaminská et al. 2009). Ide predovšetkým o čepele alebo jednoduché nástroje na čepeliach s facetovanou úde-rovou plochou, vyrobené hlavne z miestnej horniny. Lokálna surovina (39 artefaktov) je nazvaná buď ako rádiolaritový rohovec hnedej farby (Vass/Elečko 1977), alebo silicifikovaný ílovec (A. Přichystal,

8 STARŠIA FÁZA MLADÉHO PALEOLITU 121

Obr. 44. Nižný Hrabovec I + II. Štiepaná kamenná industria bohunicienu z hnedého rohovca/ílovca a menilitového ro-hovca. 1 – 10, 13 – levalloisienske úštepy, čepele a hroty; 11, 12, 14, 15 – levalloisenske jadrá (podľa Kaminská et al. 2009,

upravené).


Obr. 45. Nižný Hrabovec I + II. Štiepaná kamenná industria bohunicienu z hnedého rohovca/ílovca a menilitového ro-hovca. 1 – 17 – levalloisienske úštepy, čepele a hroty; 18 – 19 – levalloisenske jadrá (podľa Kaminská et al. 2009, upravené).


ústna informácia). Druhá najpočetnejšia surovina zo širšieho regiónu je menilitový rohovec (14 arte-faktov), ktorý sa vyskytuje severnejšie, na hornom toku Ondavy (vzdialenosť zdrojov je 50 – 60 km). Tak hnedý, ako aj menilitový rohovec je možné získať zo štrkov terasy Ondavy. Po dvoch artefaktoch bolo z rádiolaritu, zdroje ktorého sú severozápadne na hornom toku Torysy, a z prekremeneného pieskov-ca. Po jednom bol artefakt z limnosilicitu, výskyty ktorého sú známe juhozápadne v Slanských vr-choch (Kaminská 1991; 2001) a z obsidiánu z okolia Zemplínskych vrchov. Suroviny zo vzdialených oblastí boli zastúpené taktiež jednotlivo – východ-ne od lokality na Ukrajine ležia zdroje volynského pazúrika, severne nad Karpatmi v Poľsku je pôvod krakovsko-jurského pazúrika a severozápadne v Sliezsku sa nachádza eratický silicit. Importo-vanými surovinami sa pravdepodobne šetrilo, lebo nástroje majú často zachovanú aj časť kôry. Tri artefakty boli z neurčenej horniny. Využívanie predovšetkým domácich surovín v Nižnom Hra-bovci je spoločnou črtou s bohunicienom Brnenskej kotliny, kde sa taktiež používala lokálna hornina (Škrdla 2010, 180).

Pre bohunicien je zvlášť charakteristický leval-loisiensky spôsob štiepania. Okrem jednopodsta-vového jadra z menilitového rohovca bolo ďalších 10 z hnedého a menilitového rohovca opracovaných levalloisienskou metódou (obr. 44: 11, 12, 14; 45: 18). Okruhliaky hnedého rohovca/ílovca majú pomerne plochý oválny tvar. Odbíjanie sa začínalo na užšej strane, ktorá vytvárala hranu jadra. Tri z nich sú zvyšky jadier (obr. 44: 15; 45: 19) s dokladmi štiepa-nia z dvoch proti sebe ležiacich úderových plôch, upravených sériou drobných odbití, čo je technika typická pre bohunicien. Taktiež hroty a čepele s facetovanými úderovými plochami pochádzajú z levalloisienskych jadier s odbíjaním z dvoch smerov (obr. 44: 1 – 10, 13; 45: 1 – 17). Spôsob odbí-jania levalloisienskych hrotov ukazuje na sériovú výrobu týchto nástrojov, akú poznáme z Bohuníc (Demidenko/Usik 1993, obr. 4) alebo zo Stránskej skály (Škrdla 2003a, obr. 9.15: a).

V rámci vyčleneného materiálu sa v Nižnom Hra-bovci podarilo spojiť niekoľko artefaktov – zlomenú čepeľ, dva levalloisienske hroty (obr. 45: 15 – 17) a dve levalloisienske čepele (obr. 44: 8 – 10). Ďalšie dva levalloisienske hroty boli poškodené v distálnej časti – menší bol z menilitového rohovca (obr. 44: 4), väčší z rádiolaritu (obr. 44: 13). Našiel sa aj levalloi-siensky úštep z menilitového rohovca (obr. 45: 13).

Z artefaktov zo zberov sme k bohunicienu zara-dili aj šesť škrabadiel. Z nich boli štyri čepeľové, dve z miestneho rohovca, jedno škrabadlo z menilitové-ho rohovca a jedno z obsidiánu. Ďalej sa našlo ne-výrazné čepeľové škrabadlo a vejárovité škrabadlo,

obe z miestneho rohovca. Zastúpené bolo aj hranové rydlo na priečne retušovanej čepeli z menilitového rohovca. Najpočetnejšiu skupinu nástrojov tvorili driapadlá – tri bočné z menilitového rohovca, jedno s plošnou retušou z limnosilicitu, jedno na levalloi-sienskej čepeli z krakovsko-jurského pazúrika, dve dvojité bočné, z ktorých jedno je z eratického silicitu a druhé z prekremeneného pieskovca, a napokon priečne oblúkovité z prepáleného neurčeného silici-tu. Ďalšie driapadlo bolo v kombinácii s rydlom na hrubšej čepeli z volynského pazúrika. Do skupiny nástrojov patrí aj retušovaná hrotitá čepeľ a priečne retušovaná čepeľ z miestneho patinovaného hne-dého rohovca. Ďalším nástrojom je moustériensky hrot na čepeli odbitej z dvojpodstavového jadra s facetovanou pätkou z prekremeneného pieskovca, analogické bohunicienskemu nálezu zo Stránskej skály III (Svoboda 1988, obr. 10: 1; Škrdla 2003a, obr. 7.6: n), ale aj z moustérienskej lokality Prievidza-Ma-riánsky vŕšok (Bárta 1980c, 45, obr. 6: 6). Poslednými nástrojmi sú dva retušované úštepy z neurčeného patinovaného pazúrika.

Aj na moravských lokalitách bohunicienu sú artefakty vyrobené z inej suroviny ako z hlavnej miestnej, ktorou je rohovec zo Stránskej skály (Svoboda 1988, 171; 2002b, 138; Škrdla 2007a, 49; Valoch 1976a; Valoch/Nerudová/Neruda 2000, 107).

Súbor artefaktov bohunicienu bol v Nižnom Hrabovci vyčlenený z nazbieraného materiálu na základe technologicko-typologických vlastností charakteristických pre bohunicien. Neobsahuje všetky zložky postupnej výroby artefaktov, naprí-klad úštepy, pretože sme ich nemohli presne odlíšiť (pokiaľ nemali znaky použitia levalloisienskej me-tódy štiepania) od iných kultúr.

Ojedinelý výskyt bohunicienu na východom Slo-vensku, vzdialeného stovky kilometrov od svojho centra na Morave, nevieme vysvetliť. V Nižnom Hrabovci neboli nájdené moravské suroviny, ktoré by dokladovali vzťahy medzi uvedenými oblasťami. Prítomnosť surovín zo Zakarpatskej Ukrajiny snáď naznačuje bližšie kontakty východným smerom, ale rovnako aj iné suroviny ukazujú na možné vzťahy so severnými až severozápadnými územiami.

8.2 SZELETIEN

Termín szeletien navrhol I. L. Červinka (1927) a neskôr jeho kultúrne zaradenie a náplň vypracoval F. Prošek (1953a). Szeletien je definovaný ako stredo-európska kultúra, ktorá sa v začiatkoch mladého paleolitu vyskytovala na Morave, na západnom Slovensku, v krakovskej oblasti južného Poľska a v severnom Maďarsku (Valoch 1993b, 28). Szele-tienske pamiatky pochádzajú z lokalít v otvorenom


teréne, ako aj z krátkodobých loveckých táborísk v jaskyniach (Oliva 1991, 323; Svoboda/Simán 1989, 310; Valoch 2000b, 100), aj keď otvorených lokalít je prevaha. Rámcové datovanie szeletienu spadá do obdobia 40 000 až 30 000 rokov BP (Davies/Nerudová 2009, 89).

Vznik szeletienu

Na vznik szeletienu, ktorého nositeľmi by mali byť neandertálci, sú rôzne názory. Usudzuje sa, že bol vyvolaný pôsobením aurignacienu na moustérien (Allsworth-Jones 1986; 2004; Prošek 1953a, 150; Svoboda/Simán 1989, 319), na micoquien (Valoch 1993b, 28), alebo je to pokračovanie vývoja micoquienu v ďal-šom období (Oliva 1987). B. Adams (1998) považoval szeletien aj aurignacien za výsledok činnosti tej istej mladopaleolitickej populácie, pričom szeletien mal predstavovať produkt špecializovanej činnosti lokálneho aurignacienu. Tvorcami szeletienu, alebo aspoň jeho mladšej fázy, by aj podľa M. Olivu (2005, 31) mohli byť moderní ľudia. Pri najnovšej syntéze szeletienu diskutujú P. Neruda a Z. Nerudová (2009, 195) o dvoch najpravdepodobnejších formách vývoja na Morave (alebo aj v strednom Podunajsku), vý-sledkom ktorých bol vznik szeletienu. Známe fakty z archeologických lokalít ukazujú na to, že buď išlo o nezávislý vývoj micoquienu (jeho mladá fáza) na začiatku mladého paleolitu, alebo bol szeletien pro-duktom akulturačných procesov medzi pôvodnými a novo sa objavujúcimi kultúrami (aurig nacien, bohunicien). Autori sa priklonili k prvej alternatíve, pretože szeletien považujú za mladú fázu mico-quienu, existujúcu v počiatkoch mladého paleolitu (Neruda/Nerudová 2009, 199). Vyskytujú sa aj opačné názory, ktoré uprednostňujú nezávislý súčasný vývoj neskorých stredopaleolitických (micoquien, moustérien) a prechodných kultúr, tzv. multikul-túrny model (Bobak et al. 2013, 33).

Nielen v súvislosti so vznikom szeletienu, ale obecne na začiatku mladého paleolitu je mimoriad-ne zaujímavá, a treba dodať doposiaľ nevyriešená otázka konca neandertálcov a počiatkov osídlenia stredného Podunajska (ako aj Európy vôbec) mo-dernými ľuďmi.

8.2.1 Szeletien na Morave

Najbohatšie osídlenie szeletienom, ktoré je zároveň podporené aj datovaním, je na Morave. Zo známych vyše sto szeletienskych lokalít (Oliva 1991, 322) je väčšina povrchových a len Vedrovice V, Moravský Krumlov IV a Želešice III sú stratigrafi-kované a datované. Výskyt szeletienu na Morave sa viaže hlavne na okolie Krumlovského lesa, na

povodie Bobravy na Brněnsku a na Prostějovsko (Neruda/Nerudová 2009, 187). Na Morave boli osídľo-vané výbežky kopcov v oblasti Krumlovského lesa (Neruda/Nerudová/Oliva 2004; Nerudová 2008) v nad-morskej výške 220 – 320 m, na svahoch Drahamskej vrchoviny v nadmorskej výške 270 – 380 m, v oblasti Vyškovskej brány v nadmorskej výške 290 – 360 m (Oliva 1991, 322). Sú to podobné sídliskové stratégie aké má aurignacien, avšak stopy obidvoch kultúr sa v superpozícii na jednej lokalite nenašli. Hlavne v oblasti Krumlovského lesa sa obe kultúry navzá-jom územne vylučovali (Nerudová 2009, 168; Svoboda 1988, 175), ale v ondratickej oblasti, v údolí Bobravy dochádzalo ku kontaktu szeletienu a bohunicienu (Svoboda 2002b, 131). Väčšina pamiatok z Moravy patrí starému szeletienu a objavuje sa absolútna väzba na micoquien, ktorá je doložená spôsobom výroby štiepanej industrie a bifaciálnych artefaktov. Mladý szeletien skôr zapadá do akulturačného mo-delu, ktorý je postavený na zmenách v typologickej náplni súborov, na základe hojnejšie sa objavujúcich aurignacienskych typov artefaktov (Neruda/Nerudová 2009, 195). Dáta moravských szeletienskych loka-lít ich umiestňujú medzi micoquien a aurignacien (Neruda/Nerudová 2009, 193). Starý szeletien z mo-ravských lokalít Vedrovice V, Moravský Krumlov IV a Zelešice III patrí, podľa získaných rádiomet-rických dát, do obdobia približne kalibrovaných 43 – 42 ka BP a predstavuje pokračovanie vývoja micoquienu (Kaminská/Kozłowski/Škrdla 2011a, 45).

Na lokalite Vedrovice V sa odkryli artefakty v spodnej časti interpleniglaciálnej pôdy (interšta-diál hengelo). V rokoch 1982 – 1983 bola preskúmaná plocha 160 m2, na ktorej sa našlo niekoľko koncen-trácií kamenných artefaktov a zvyškov ohnísk, dokladajúcich existenciu sídliskového charakteru. Z lokality pochádza okolo 20 000 artefaktov. Získané rádiouhlíkové dáta sa pohybujú medzi 39 500 ± 1100 rokmi BP (GrN – 12375) a 35 150 ± 650 rokmi BP (GrN – 15513), alebo kalibrovaných 45 – 39 ka BP (Valoch 1993a, 78). Neskoršie získané datovania OSL ukazujú rozdielne vyššie dáta (Nejman et al. 2011, 1061, tabela 6).

V Moravskom Krumlove IV bola výskumom v rokoch 2000 – 2004 (Neruda/Nerudová 2009) prebá-daná plocha 43 m2. Lokalita bola ateliérom na vý-robu listovitých hrotov v blízkosti zdroja rohovcov typu Krumlovský les. V komplexe inteštadiálnych pôd postihnutých periglaciálnymi javmi, sa našlo 6000 artefaktov z miestneho rohovca. Z datovania uhlíkov z Moravského Krumlova IV sa získala séria datovaní medzi 38 350 ± 310 rokmi BP (OxA – 18296) a 36 820 ± 250 rokmi BP (OxA – 18297), alebo kalib-rovaných 43 – 41 ka BP. Podľa klimatickej krivky sa osídlenie viaže na chladné obdobie (GS 11) pred teplou osciláciou (GI 11; Davies/Nerudová 2009).


OSL dáta udávajú vyšší vek sedimentov (Nejman et al. 2011, 1061).

Na lokalite Želešice III (výška 268 – 276 m n. m.) sa počas nového výskumu v rokoch 2009 – 2011 (Škrdla/Matějec/Richtaříková 2010b; Škrdla et al. 2011) našli artefakty v troch horizontoch. Datovanie uhlíkov z najspodnejšieho z nich má dáta 37 700 ± 800 rokov BP (Poz – 37821), ktoré sú porovnateľné s Vedrovica-mi V a Moravským Krumlovom IV. Artefakty boli štiepané z viacerých druhov hornín – z rohovcov typu Krumlovský les, Stránská skála a Olomoučany, ako aj z rádiolaritu a kremeňa. Okrem listovitých hrotov szeletienskeho typu sa vyskytli aj fragmenty jerzmanovických hrotov, artefakty s facetovanou úderovou plochou, ako aj aurignacienske škrabadlo (Kaminská/Kozłowski/Škrdla 2011, 33).

Koniec existenie szeletienu (Vedrovice V) aj bohunicienu (Stránská skála) na Morave sa viaže k obdobiu 35 – 34 ka BP, kedy sa rozširuje stredný aurignacien. Podľa niektorých bádateľov je na Mo-rave od začiatku badateľné územné vyčleňovanie miest existencie jednotlivých kultúr zo začiatku mladého paleolitu. Szeletien na južnej Morave nezasahuje do priestoru bohunicienu v Brnenskej kotline. Aurignacien, postupujúci na Moravu z rakúskeho Podunajska okolo 35 ka BP, zaberal priestor bez predchádzajúceho stredopaleolitic-kého osídlenia, pričom mohlo dochádzať k styku medzi populáciou anatomicky moderných ľudí s neandertálcami (Neruda/Nerudová 2009, 198). Koniec neandertálcov v strednom Podunajsku podľa J. Svobodu (2004c, 18) nezapríčinili zhoršené klimatické podmienky v OIS 4, ale bol dôsledkom ich dlhej spoločnej existencie s modernými ľuďmi počas interglaciálu OIS 3. Nevyriešenou zostáva aj otázka konca neandertálcov v súvislosti s nálezmi z chorvátskej jaskyne Vindija, vrstva G1. Vo vrstve postihnutej kryoturbáciou sa našiel tak plošne opracovaný listovitý hrot podobný szeletienskym, ako aj kostený hrot. Pripomína to situáciu z jaskyne Dzeravá skala, objasnenú novým výskumom, počas ktorého boli odkryté stratigraficky oddelené polohy s aurignacienskymi a micoquienskymi nálezmi (Kaminská/Kozłowski/Svoboda 2005a). Fragment kosti neandertálca z jaskyne Vindija bol pôvodne datova-ný na 29/28 ka BP (Smith et al. 1999), kostený hrot na 45 ka a 30 ka BP a zvieracie kosti na 36 ka a 32 ka BP (Karavanić 1995). Nové datovanie AMS vzoriek ne-andertálcov z vrstvy G1 prinieslo výsledok okolo 33 ka BP (Karavanić/Komšo/Vukosavljević 2013, 34).

8.2.2 Szeletien v Maďarsku

Na území Maďarska sa szeletienske lokality koncentrujú v jeho severovýchodnej časti. Najprob-lematickejším náleziskom szeletienu je eponymná

lokalita jaskyňa Szeleta v Bukových horách. Ako na jedinom nálezisku sa v nej rozlišujú dve vrstvy szeletienu, datované do obdobia 43 – 22 ka BP. Avšak ich datovanie aj typologická náplň nastoľuje celý rad nezodpovedaných otázok. Ako szeletienske boli stanovené dve vrstvy. Staršia vrstva 3 bola označená ako včasný alebo starý szeletien a mladšia vrstva 6 ako vyvinutý szeletien (Vértes 1965, 138). M. Gábori (1964) upozornil, že vyvinutý szeletien je podobný aurignacienu a vyskytujú sa tam aj typy nástrojov charakteristické pre gravettien. Nálezy včasného szeletienu patria podľa neho moustérienu (Gábori 1976, 82; 1990, 104). Podľa názoru K. Simánovej (1990), starý a vyvinutý szeletien tvorili dve nezávislé fázy. Neskôr zhodnotila (Simán 1995) vyvinutý szeletien ako gravettien s hrotmi v tvare vavrínových listov. Á. Ringer radil szeletien do mladého paleolitu a odvodzoval jeho vznik zo stredopaleolitického bábonyienu (Ringer/Kordos/Krolopp 1995). Tak L. Vértes (1965, 141), ako aj Á. Ringer (1990, 109) boli presvedčení o vývojovej línii medzi starým a vyvinutým szeletienom z jaskyne Szeleta. Pri novom prehodnocovaní stratigrafie, datovaní aj typologickej náplne vrstiev dospeli G. Lengyel a Z. Mester (2008, 76) k záveru, že kvôli postdepo-zičným zmenám jaskynných sedimentov nemôže byť jaskyňa Szeleta považovaná za typovú lokalitu pre szeletienske súbory. Pre rozdiely v technológii hrotov sa Z. Mester (2010, 121) domnieva, že medzi dvoma fázami szeletienu v jaskyni Szeleta nie je genetické spojenie. Vzhľadom na rekonštruovanú stratigrafiu v jaskyni, získané najstaršie rádiouhlí-kové dáta (Adams 2002; Adams/Ringer 2004; Ringer 2002) sú posudzované veľmi skepticky (Lengyel/Mester 2008, 80) kvôli tomu, že nie je jasná statigrafická pozícia miesta odberu vzoriek, alebo vrstva bola premiešaná. Vrstva 3, so starým szeletienom, bola porušená postdepozičnými procesmi, preto z nej nie je možné získať vzorky na rádiouhlíkové datovanie. Veľmi dôležité je konštatovanie, že k väčšine zo zís-kaných dát sa neviaže jasný archeologický kontext. Jedno z najmladších dát z vrstvy 6 s vyvinutým szeletienom, 26 ka BP (Adams/Ringer 2004), sa vzťa-huje k nálezu obsidiánového jadra na čepieľky, aké je v Maďarsku známe najskôr v starom gravettiene (Lengyel/Mester 2008, 81). Možno to chápať aj ako ďalší dôkaz výskytu nálezov rôznych kultúr vo vrstve 6, kde sa najvýraznejšie prejavuje gravettien. Následkom zmiešania archeologického materiálu vo vrstvách, žiadne rádiouhlíkové datovanie nie je možné s určitosťou spájať s konkrétnym paleolitic-kým osídlením jaskyne a absolútna chronologická pozícia szeletienu v Maďarsku zostáva neznáma (Lengyel/Mester 2008, 81). Jestvujúce rozpory v na-zeraní na chronológiu szeletienu pretrvávajú. Dokladá to aj novší výskum v Egerszalók-Kővágó,


na južnom úpätí Bukových hôr pri Egeri, ktorý poskytol aj pamiatky szeletienu, nachádzajúce sa v zozbieranej industrii spolu so stredným paleo-litom, aurignacienom a gravettienom (Kozłowski et al. 2009). Na základe suroviny bola väčšina pamiatok z kremenného porfýru priradená k sze-letienu. Z tejto suroviny boli aj plošne opracované nástroje, hlavne hroty. Sondážne práce boli na ploche zberu 1, ale nepodarilo sa zachytiť artefakty v stratifikovanej polohe (Kozłowski et al. 2009, 448, tab. 5). Na základe niekoľkých úštepov z bifaciálnej retuše, ktoré sa našli v sonde 1 nad vrstvou s da-tovaním 28 ka BP, uvažujú autori (Kozłowski et al. 2009) o tom, že szeletien na lokalite by mohol byť datovaný medzi roky 28 – 22 ka BP. Odvolávajú sa pritom na datovanie 22 ka BP vrchného komplexu z jaskyne Szeleta (Ringer 2002), ktoré však už časť z nich odmietla vzťahovať k akejkoľvek presnej kultúre (Lengyel/Mester 2008, 81). Pritom tak ako na inom území, aj v Egerszalók-Kővágó sa szeletien mohol vyskytovať v rovnakom čase ako aurigna-cien a artefakty z kremenného porfýru boli vo všetkých industriách (moustérien, mladý paleolit, aurignacien, gravettien).

8.2.3 Szeletien v južnom Poľsku

Z južného Poľska je niekoľko lokalít pripisova-ných szeletienu. Jednou z nich je jaskyňa Obłazowa v Nowej Białej v poľských Pieninách. Vo vrstve XI sa našiel listovitý hrot, ktorý P. Valde-Nowak (1991, 604, obr. 12: 2) považuje za szeletiensky. V poľskom Sliezsku sa v susedstve objavili dve lokality szeletie-nu. Jednou z nich je Dzierżysław I (Fajer et al. 2005, 30) a ďalšou Lubotyń 11. Datovania z Lubotyńa 11 naznačujú prítomnosť starého szeletienu (Bobak et al. 2013).

8.2.4 Szeletien na Slovensku

Na prácu F. Prošeka (1953a) o szeletiene nadviazal J. Bárta (1960a, 1965a; 1972b). Hlavnými jaskynnými lokalitami szeletienu boli Čertova pec pri Radošine a Dzeravá skala pri Plaveckom Mikuláši. Za otvo-rené náleziská boli považované Moravany nad Váhom-Dlhá, Zamarovce, Ivanovce-Skala, Banka--Škarbalová, neskôr k nim pribudli Trenčianske Teplice (pôvodne lokalizované ako Veľký Kolačín; Bárta 1974b; Bárta/Bánesz 1971, 306), doplnené aj ojedinelými nálezmi listovitých hrotov. V posled-ných rokoch sa na viacerých z uvedených lokalít uskutočnili nové výskumy, prehodnotili sa staršie nálezy a získali sa aj nové datovania.

F. Prošek (1953a, 150) označil szeletien za mla-dopaleolitickú kultúru, ktorá sa vyvinula zo stredopaleolitického moustérienu pod vplyvom

mladopaleolitického aurignacienu, ktorý by mal byť so szeletienom súčasný. Dôkazom toho je zmiešaná industria so stredopaleolitickými (driapadlá, hroty) a mladopaleolitickými typmi nástrojov (škrabadlá, rydlá, čepele). Obdobie vzniku staršieho szeletienu spadalo do interštadiálu „W 1 – 2“, mladší szeletien pretrval do štadiálu „W 2“, ktoré dnes chápeme ako mladšiu časť OIS 3. V čase koncipovania tejto teórie neboli k dispozícií datovania a stratigrafické pozorovania na viacerých lokalitách ukazovali na polohy s nálezmi postihnuté soliflukciou alebo inými postdepozičnými procesmi.

Nálezy z tehelne Skalka v Zamarovciach prehod-notil W. Chmielewski (1969) ako micoquien a tento názor sa v odbornej literatúre akceptuje (Bárta 1987, 211; Kaminská et al. 2008a, 216). Nový výskum v tehelni už nie je možné urobiť.

Počas revízneho výskumu v jaskyni Dzeravá skala pri Plaveckom Mikuláši v rokoch 2002 – 2003 sa vo vrstve 11 našli plošne opracované artefakty, analogické nálezom F. Prošeka (1951a; 1951b; 1953a), označeným ako szeletien. Datovania AMS a OSL na 45 – 57 ka BP viedli k začleneniu danej fázy osídlenia jaskyne k micoquienu (Kaminská/Kozłowski/Svoboda 2005a; 2005b).

Ivanovce-Skala

Lokalita je situovaná na vápencovom výbežku nad pravým brehom Váhu v nadmorskej výške 210 m. Skúmal ju F. Prošek (1953a) v roku 1949 a vo výskume neskôr pokračoval J. Bárta (1966c, obr. 4). Obaja autori považovali Ivanovce-Skalu za najvý-raznejšie nálezisko szeletienu.

Stratigrafia

Kamenné artefakty pri výskume F. Prošekom (1953a, 142) boli nájdené v odvápnenej fosílnej pôde „W 1 – 2“, ktorá bola situovaná medzi dvomi sprašami. V roku 2006 sme začistili úsek profilu v južnej časti Skalky, ale odkrytá plocha sa nezho-dovala s publikovaným profilom (Bárta 1966c, obr. 4). Medzi dvomi vrstvami spraše sa nachádzala vrstva so soliflukciou (Kaminská et al. 2008a, obr. 35), v ktorej sa našli malé uhlíky a tri úštepy z rádiola-ritu. O soliflukcii, ktorá postihla nálezový horizont, sa zmieňuje aj J. Bárta (1966c, 27). Veľa artefaktov z výskumu F. Prošeka má tiež na povrchu vápennú krustu a teda nepochádzajú z odvápnenej pôdy, ale najskôr zo spraše.

Prírodné podmienky

Z výskumu F. Prošeka je opísaná striatová mala-kofauna zo spraší, ktorá podľa novej analýzy patrí do interpleniglaciálu (Kaminská et al. 2008, 219).


Štiepaná kamenná industriaKamenné nástroje boli štiepané v prevažnej väč-

šine z rádiolaritu doplneného kremencom a silicit-mi. Podľa F. Prošeka (1953a, 146 – 148) sa v technológii szeletienu uplatnili hlavne nepravidelné a diskovité jadrá, za občasného výskytu prizmatických tvarov. Časté boli hrubé úštepy. V skupine nástrojov pre-vládali driapadlá. Škrabadlá zastupovali kýlovité, menej čepeľovité tvary. Pomerne zriedkavo sa vyskytli klinové alebo oblúkovité rydlá a v malom množstve aj čepieľky s otupeným bokom.

Nástroje opísané ako listovité hroty boli artefakty s plošnou retušou na dorzálnej strane, iba s čias-točnou retušou na ventrálnej strane v časti bázy (Prošek 1953a, tab. III: 6) a driapadlo s ventrálnou retušou na obidvoch koncoch (Prošek 1953a, tab. III: 9). Predmety označené ako široké a hrubé hroty trojuholníkovitého tvaru s plošnou retušou, sú pod-ľa F. Prošeka retušované úštepy. Hroty opísané ako nástroje srdcovitého tvaru (Prošek 1953a, tab. III: 4, 6, 7, 9; IV: 5, 6), sú artefaktmi v počiatočnom štádiu opracovania alebo fragmenty jadier z nekvalitného rádiolaritu.

V súbore industrie zo starých výskumov sa nachádzajú mladopaleolitické typy jadier s pripra-venou hranou, jadrá prizmatického a ihlanovitého tvaru (Kaminská et al. 2008a, obr. 34), ako aj časté čepele z hrán jadier. Industria vytvára dojem, že je zložená zo staršej, stredopaleolitickej časti (nepra-videlné a diskovité jadrá, hrubé úštepy, bifaciálne opracované artefakty) a mladšej aurignacienskej (kýlovité škrabadlá, jadrá) časti. Nedá sa preto vy-lúčiť, že kvôli soliflukcii došlo k zmiešaniu dvoch industrií rôzneho veku. Navyše, žiadny obojstranne opracovaný listovitý hrot sa na lokalite nenašiel.

Moravany nad Váhom-Dlhá

Lokalita Dlhá v Moravanoch nad Váhom sa na-chádza na juhozápadnom svahu Považského Inovca na ľavom brehu Váhu, v nadmorskej výške 330 m. Je najvyššie položeným náleziskom v areáli lokalít Moravany, Banka a Ratnovce, nad gravettienskym osídlením.

O prvých nálezoch z tejto polohy, ktoré pochá-dzajú zo zberu, sa zmieňuje L. Zotz (Zotz/Vlk 1939). V roku 1943 urobil na lokalite výskum, výsledkom ktorého bol objav dielní na výrobu listovitých hrotov, ktoré nazval typom Moravany-Dlhá (Zotz 1951, 181). Ďalší výskum realizoval v roku 1946 K. Absolon (Nerudová/Valoch 2009). J. Bárta publi-koval nálezy listovitých hrotov, ktoré boli v tom čase dostupné v múzeu v Piešťanoch (Bárta 1960a). Na lokalite Moravany nad Váhom-Dlhá urobil v rokoch 1963 a 1990 pomerne rozsiahle výskumy, výsledky ktorých však publikoval len okrajovo

(Bárta 1967; 1970b). V roku 2008 tu bolo situovaných niekoľko zisťovacích sond s cieľom zhodnotenia stratigrafickej situácie (Kaminská/Kozłowski/Škrdla 2011; Kaminská/Nemergut/Žaár 2011; Kaminská et al., v tlači). Výsledky výskumov J. Bártu v rokoch 1963 a 1990 zhodnotil A. Nemergut (2010).

Stratigrafia

Poloha leží na pomerne šikmom svahu spadajú-com k toku Striebornice, ktorá je prítokom Váhu. Samotná lokalita je na dohľad od toku Váhu. Ná-sledkom sklonu kopca, na jeho svahu, dochádza k vykliňovaniu vrstiev. Vzhľadom na umiestnenie lokality na svahu sa predpokladala soliflukcia a erózia sedimentov (Bárta 1960a, 309). Podľa L. Zotza (1951) boli nálezy v spraši, v hĺbke 40 – 100 cm a le-žali priamo na červenohnedej hline „W 2/3“ (Freund 1952, 251). J. Bárta (1970b, 39) uvádza, že kultúrna vrstva zo Zotzovho výskumu ležala v hnedej fosílnej pôde, nie hlboko pod ornicou.

Presná poloha sondy Zotzovho výskumu nie je známa. Ale podľa informácií niekdajších brigádni-kov bola táto sonda situovaná „… vo forme priečnej, neširokej sondy od počiatku spomenutej vidlice po protiľahlý kužeľovitý záhyb lesa na Dlhej“ (Bárta 1960a, 300). Preskúmala sa ňou pomerne malá plocha, asi 30 m2. Sonda K. Absolona bola približne v miestach, kde potom v roku 1963 J. Bárta umiestnil svoje sondy. Teda v časti najväčšieho zúženia poľa predtým, než sa vydlicovite rozvetví (Bárta 1960a, 300). V roku 1963 J. Bárta preskúmal plochu 150 m2. Počas vý-skumu J. Bártu v roku 1990 (Nemergut 2010, obr. 3) boli sondy rozložené redšie, na väčšom priestore.

Podľa dokumentácie z výskumov J. Bártu bola stra-tigrafická situácia nasledujúca (Nemergut 2010, 187):S o n d a 6/90 – začínala ornicou (0 – 40 cm), potom nasledovala od 40 do 120 cm žltohnedá kompaktná pôda s hrudkovitou štruktúrou, s výskytom artefak-tov v hĺbke 80 – 100 cm, pod ňou pokračovala vrstva (120 – 180 cm) hnedosivej nevápnitej pôdy na báze s klinovými zátekmi. Sonda 5/90 mala pod ornicou (0 – 40 cm) vrstvu hnedosivej pôdy (40 – 110 cm) a pod ňou žltohnedú pôdu (110 – 160 cm) a žltohnedú spraš (160 – 170 cm).Artefakty sa nachádzali plytko pod ornicou z dôvodu odnosu mladších sedimentov, hlavne najmladšej spraše. Na fotografii z výskumu v roku 1963 (Bárta 1970b, obr. na str. 38), v sonde položenej v mieste zúženia poľa (asi v strede polohy), je vidi-teľná koncentrácia artefaktov pod ornicou. Podľa zachovaných kresieb profilov sa artefakty nachá-dzali v dvoch vrstvách nad sebou (Nemergut 2010, 185, obr. 4). Kultúrna vrstva bola, podľa nálezovej situácie, hlavne vo fosílnej pôde a menej vo svetlej spraši (Bárta 1970b, 39).


Obr. 46. Moravany nad Váhom-Dlhá. Obojstranne opracované listovité hroty typu Moravany-Dlhá z výskumu L. Zotza (podľa Freund 1952, upravené).


V roku 2008 bolo urobených niekoľko sond na zis-tenie stratigrafickej situácie. Na tento účel je možné použiť pedologické výsledky dvoch z nich. Sonda II/08 bola situovaná (nižšie po svahu) v blízkosti Bártovej sondy 1/90 a 6/90 a sonda III/08 (vyššie po svahu) na JV okraji hlavného zoskupenia sond z vý-skumu 1963 a najbližšie k sonde 5/90 (Nemergut 2010, obr. 3). Sonda 6/90 bola medzi sondami III/08 a II/08.

S o n d a II/08 – ornica (0 – 36 cm), potom nasledo-vala vrstva svetlohnedej sprašovej hliny (35 – 67 cm) a pod ňou A horizont fosílnej pôdy (67 – 105 cm).

S o n d a III/08 – ornica (0 – 25 cm), pod ňou B hori-zont pôdy (25 – 70 cm), artefakty boli v hĺbke 50 cm, potom nasledovala vrstva svetlohnedej spraše (75 – 110 cm). Podľa mikromorfologického zhodnotenia vzoriek je pravdepodobné, že horizont A fosílnej pôdy sa vyvinul na pôvodnom mieste. Obsahuje doklady bioturbácie, fázy premŕzania a rozmŕzania, vy-sychania a zvlhčenia. Ak došlo k premiestneniu sedimentu, tak sa to muselo stať pred uvedenými fázami, načo sa nenašli dostatočné dôkazy. V prí-pade B horizontu zo sondy III/08 (vyššie po svahu) pre nedostatok informácií nebolo nateraz možné rozhodnúť, či ide o fosílnu alebo recentnú pôdu, ale tiež je pravdepodobnejší jej vývin na mieste bez premiestnenia (Lisá 2009). Nad obidvomi son-dami chýba najmladšia spraš posledného glaciálu (OIS 2), ktorá bola s najväčšou pravdepodobnosťou oderodovaná.

Datovanie

AMS datovaním uhlíkov drevín Picea sp./Larix sp. bol získaný dátum 33 600 + 300 rokov BP (Poz-29011), na základe ktorého je možné zaradiť artefakty z výskumu L. Zotza do mladšej časti in-terpleniglaciálu (OIS 3). Kalibrované rádiouhlíkové datovanie pomocou použitia CalPal a Hulu-2007 kalibračných setov (Weninger/Jöris 2008; Wenninger/Jöris/Danzeglocke 2007) je okolo 39 000 cal. rokov BP, čo sa zhoduje s H-4 (Heinrichov event) alebo začiatkom GI 8 (Greenland interštadiál) nazvaný denekamp (Rosseau/Kukla/McManus 2006).


J. Bárta (1960a, 308) uvádza, že z kultúrnej vrs-tvy z výskumu L. Zotza pochádzajú uhlíky, ktoré E. Krippel určil ako tis (Taxus boccata?), breza (Betula sp.) a jelša (Almus sp.). V sondách z roku 2008 neboli ani uhlíky, ani zvieracie kosti. Časť uhlíkov z výskumu L. Zotza v roku 1943, pravdepodobne z fosílnej pôdy zodpovedajúcej A horizontu fosíl-nej pôdy v sonde II/08, bola daná na novú analýzu a datovanie. Podľa analýzy (Moskal-Del Hoyo in

Kaminská et al., v tlači) zo 67 vzoriek patrila časť ihličnatým a časť listnatým stromom. Z ihličnatých to boli smrek (Picea) alebo smrekovec (Larix) a boro-vica (Pinus). Z listnatých trnka (Prunus sp.) a vŕba (Salix sp.) alebo topoľ (Populus sp.) a hrab obyčajný (Carpinus betulus).


Na základe nálezov viac ako 200 listovitých hrotov L. Zotz (1951, 183) pomenoval obojstranne plošne opracovaný listovitý hrot trojuholníkovitého tvaru, s mierne zaoblenou širokou bázou, ako hrot typu Moravany-Dlhá (obr. 46). Pre tento hrot použil aj označenie: tvar topoľového listu. Báza hrotov je často stenčená retušou. Niekoľko takýchto typic-kých hrotov bikonvexného prierezu zo Zotzovho výskumu zobrazuje aj G. Freundová (1952, obr. XV). Ďalej uvádza, že takmer všetky boli vyrobené z rá-diolaritu, dva z kremeňa a opálu a jeden z obsidiánu. Okrem listovitých hrotov sa vyskytli tiež hrubé a neretušované čepele, čepeľové škrabadlá, vysoké a kýlovité škrabadlá, ale rydlá chýbali (Freund 1952, 249, 251).

J. Bárta (1960a) zhodnotil industriu, ktorá sa nachádzala v múzeu v Piešťanoch. Pôvodne sa domnieval, že ide o artefakty, ktoré do múzea dal L. Zotz (Bárta 1960a, 311), neskôr zistil, že išlo o nále-zy z výskumu K. Absolona v roku 1946 (Bárta 1970b). Potvrdením toho je skutočnosť, že viaceré hroty nakreslené v katalógu K. Absolona (Nerudová/Valoch 2009) sú vyobrazené aj v práci J. Bártu z roku 1960. Okrem toho v uvedenej štúdii zhodnotil J. Bárta (1960a, 299) aj sprievodné nálezy, ktoré v roku 1949 dostal vtedajší Štátny archeologický ústav v Marti-ne od Archeologického ústavu v Prahe ako materiál zo Slovenska, ktorý tam nechal L. Zotz.

Vo svojej štúdii J. Bárta vyhodnotil 64 artefaktov z rádiolaritu, z toho 63 je vyobrazených na tabuľ-kách I – IX. Takmer všetky vyobrazené artefakty sú plošne opracované. V súbore sa nachádzali aj diskovité a úštepové jadrá, škrabadlá, hrubé retu-šované čepele a veľa úštepov, našla sa tiež kamen-ná podložka a kúsky hematitu (Bárta 1960a, 301, 307 – 308, obr. 3).

Listovité hroty, ich fragmenty a polotovary je možné hodnotiť podľa viacerých kritérií. Asi naj-dôležitejším z nich je otázka tvaru. Väčšina hrotov má trojuholníkovitý tvar s mierne zaoblenou, konvexnou bázou, ktorá je zároveň aj najširším miestom hrotu. Ďalším dôležitým aspektom je forma použitého polotovaru v tvare tenkého alebo masívnejšieho úštepu, prípadne kusa suroviny. V neposlednom rade sa hroty odlišujú aj mierou aplikácie plošnej retuše. Úplne zachované hroty sa najviac približujú tvaru topoľového listu, a to tak


menšie, ako i väčšie exempláre. Na ich tvarovanie mäkkým otĺkačom sa častejšie použili tenšie úš-tepy než masívnejšie kusy.

Listovité hroty malých rozmerov vyobrazuje J. Bárta (1960a, tab. I). Väčšina z nich mala na dor-zálnej strane úplnú (Bárta 1960a, tab. I: 1, 5, 7 – 13) alebo čiastočnú plošnú retuš (Bárta 1960a, tab. I: 3, 4, 6). Ich ventrálna strana bola tiež úplne (Bárta 1960a, tab. I: 5, 7, 8, 10, 11, 13) alebo čiastočne plošne retušovaná (Bárta 1960a, tab. I: 1, 6, 9, 12), prípadne sa vyskytla iba okrajová retuš (Bárta 1960a, tab. I: 3; VIII: 5). Sedem z nich má bikonvexný a päť plan-konvexný prierez.

Väčšie listovité hroty (ako aj ich fragmenty) vy-robené na tenkých úštepoch mali častejšie obidve strany pokryté plošnou retušou (Bárta 1960a, tab. II: 1–3; III: 3, 5, 6; IV: 4, 6, 7; VI: 1, 2, 4, 5; VII: 1, 3, 4; VIII: 1, 2, 6-8; IX: 2, 5, 6), alebo bola na ventrálnej strane len čiastočná plošná (Bárta 1960a, tab. II: 4; III: 2, V: 3; VIII: 3; IX: 1) či okrajová retuš (Bárta 1960a, tab. IV: 5, 8). Vyskytli sa aj prípady, kedy bola plošná retuš len na dorzálnej (Bárta 1960a, tab. III: 4) alebo len na ventrálnej strane (Bárta 1960a, tab. VIII: 4). Pri ďalších hrotoch je zrejmé, že boli vyrobené na úštepe pôvodne s kôrou suroviny (Bárta 1960a, tab. III: 1; V: 3; VI: 6; VII: 6). Časť hrotov mala bikonvexný a časť plankonvexný prierez.

Výraznou je skupina hrotitých nástrojov až hro-tov, vyštiepaná z hrubších polotovarov pomocou tvrdého otĺkača, pričom niektoré z nich nie sú úplne symetrické alebo dokončené (Bárta 1960a, tab. IV: 2, 3; V: 1, 2, 4, 5; VII: 5; IX: 4).

Nálezy z výskumov J. Bártu v rokoch 1963 a 1990 zhodnotil A. Nemergut (2010). Súbor 5012 artefaktov bol takmer na 95 % urobený z rádiolari-tov, zvyšok pripadá na kremene (4,3 %), obsidiány (0,57 %), prekremenený pieskovec (0,32 %), limno-silicit (0,06 %). V szeletiene bol obsidián zriedkavo doloženou surovinu, na tejto lokalite sa vyskytol vo forme čepelí (3 ks), úštepov a odpadu (26 ks). Podobne, ako v prípade starších nálezov, dielenský charakter lokality dokladá vysoký počet úštepov (1733 ks) a odpadu (2631 ks). Jadier bolo len 33, čepelí a ich fragmentov 402, čepelí a úštepov s úžitkovou retušou 90 a nástrojov 123 (Nemergut 2010, tabela 1). S výnimkou jedného boli takmer všetky jadrá z rádiolaritu. Takmer polovica jadier pochádza z počiatočnej fázy opracovania a je na nich zachovaný pôvodný, vodou omletý povrch rádiolaritovej suroviny. Hotové jadrá (úštepové a čepeľovo-úštepové) boli najčastejšie jednopod-stavové (prizmatické a pyramidálne), nasledovali diskovité jadrá, jadrá so zmenenou orientáciou a zvyšky jadier. Čepele boli tiež hlavne z rádiolari-tu. V 26 prípadoch boli zistené čepele z hrany jadra. Čepele mali najčastejšie hladké pätky, lineár ne

s rímsou, s jedným úderom, menej ich bolo s kôrou, facetovaných alebo lomených.

Listovitých hrotov sa našlo 23 celých a 44 vo fragmentoch. Vo všetkých zachovaných prípadoch sú trojuholníkové a majú zaoblenú bázu charak-teristickú pre typ Moravany-Dlhá (Nemergut 2010, 192, tab. IV – VI; VII: 1 – 6, 8). Prevládajú malé tvary, doplnené strednými a väčšími hrotmi. Dĺžka celých exemplárov sa pohybovala v rozmedzí 23 – 58 mm (priemer 38 mm), šírka 18 – 41 mm (priemer 26 mm) a pomer šírky a dĺžky hrotov bol v priemere 1,45: 1. Vzhľadom na opracovanie sa vyskytli obojstranne plošne retušované tvary (Nemergut 2010, tab. IV; V: 13–14; VI: 1–4, 6, 7, 9, 10; VII: 1, 3), s dorzálnou stranou úplne a ventrálnou len čiastočne plošne retušovanou (Nemergut 2010, tab. V: 9, 11; VI: 11; VII: 5), s dorzálnou stranou plošne a ventrálnou len okrajovo retušovanou (Nemergut 2010, tab. V: 1, 2, 4, 6, 7, 10; VI: 14; VII: 2, 4). Niektoré hroty mali retušované len hrany (Nemergut 2010, tab. V: 3, 5, 8, 12; VI: 5, 8, 12, 15). V menšej miere sa vyskytli hroty tvarované na hrubších polotovaroch (Nemergut 2010, tab. VII: 7, 8).

Z mladopaleolitických typov nástrojov sa vyskyt-lo 10 škrabadiel, z nich šesť čepeľovitých (Nemergut 2010, tab. III: 3 – 6, 8, 11) a štyri úštepové (Nemergut 2010, tab. III: 10, 13). Rydlá boli zistené len tri na zlomenej čepeli (Nemergut 2010, tab. III: 14 – 16). Vy-skytlo sa aj škrabadlo s protiľahlým retušovaným koncom a driapadlo s vrubom (Nemergut 2010, 9, tab. VIII: 2). Okrem toho tam bolo 10 ďalších driapadiel, päť vrubov, jeden odštepovač a 15 retušovaných úštepov (Nemergut 2010).


Jaskyňa Čertova pec pri Radošine, ktorá sa nachá-dza v dolomitových vápencoch Považského Inovca, v nadmorskej výške 230 m, bola skúmaná niekoľ-kokrát, ale výsledky neboli dodnes súborne pub-likované. Skúšobné sondy L. Zotza v rokoch 1937, 1941 (Zotz/Vlk 1939) a v roku 1949 výskum F. Prošeka (1950) zasiahli asi len polohy s gravettienom. Hlbšie ležiace vrstvy s industriou zo stredného paleolitu odkrýval J. Bárta v rokoch 1958 – 1961 (Bárta 1959a; 1965a; 1969; 1972b). Jaskynné vrstvy boli skúmané po sektoroch s veľkosťou 2 x 2 m. Priestor sektoru bol postupne znižovaný, hlina vynesená pred jas-kyňu a prezeraná brigádnikmi. Rozloženie sektorov neskôr zrekonštruoval R. Musil (1996b, obr. 1).

Stratigrafia

Stratigrafia jaskyne bola detailnejšie opísaná v časti o osídlení jaskyne v strednom paleolite. Pre obdobie prechodu medzi stredným a mladým


paleolitom, resp. pre začiatok mladého paleolitu, je dôležitá vrstva 6 (podľa Kuklovho členenia vrstva 4), ktorá sa považuje za výrazný medzník (Musil 1996b, 46). Tvorí ju žltohnedý hlinitý sedi-ment s vápencovou sutinou. V jej spodnej časti je poloha balvanov, ktoré sa zrútili zo stropu jaskyne vo veľmi chladnom období, ktoré by mohlo patriť do OIS 4. Vrstva 6 a tiež vrstvy nad ňou pozostávali zo spraše, ktorá bola do jaskyne naviata. Vrstvy pod ňou, resp. pod polohou balvanov, boli tvorené červenohnedými ílovitými sedimentmi s rôznym podielom štrkov. Okrem množstva zvieracích kostí obsahovali aj stredopaleolitické kamenné artefakty (Bárta 1972b, 82). J. Bárta pokladal vrstvu 6 za in-terštadiál „W1 – 2“ (PK II), spadnuté balvany na jej spodku vznikli podľa neho v prvom chladnom ná-raze würmu a prekryli červenohnedú ílovitú vrstvu bez vápencovej sutiny z posledného interglaciálu (PK III, vrstva 9; Bárta 1972b, 79).

Novšie sme urobili analýzu dostupného archeo-logického materiálu a porovnali sme ju s denníkmi z výskumu (Kaminská/Kozłowski/Škrdla 2011). Podľa zaznamenaných údajov sa ohnisko nachádzalo na rozhraní sektorov 19 a 20 v hĺbke 170 – 180 cm (Bárta 1972b, 79) a v jeho okolí neboli žiadne arte-fakty. Prvý plošne retušovaný nástroj sa našiel vo vynesenej hline a jeho súvislosť s ohniskom nie je úplne jasná. Podľa záznamov sa našiel o mesiac skôr ako ohnisko. V tom čase bol skúmaný sektor 14, v ktorom sa zachovali stredopaleolitické artefakty ako driapadlo (obr. 38: 15) a levalloisiensky úštep (obr. 38: 4).

Druhý, čiastočne plošne retušovaný hrot zo sivé-ho rohovca sa našiel o dva roky neskôr, v sektore 27 v hĺbke 95 cm, vo vrstvách pôvodne opísaných J. Bártom (1972b) ako „W1 – 2“. Jeho súvislosť s ohnis-kom je tiež nejasná.

Datovanie

Z jaskyne pochádza rádiouhlíkové datovanie ohniska z vrstvy 6, s vekom 38 320 ± 2480 rokov BP (GrN 2438), prisúdeného szeletienu (Bárta 1965a, 112). S týmto výsledkom korešpondujú aj nové datovania zvieracích kostí z približne rovnakých hĺbok zo sektorov v blízkosti ohniska (Kaminská/Kozłowski/Škrdla 2011). So starším datovaním sa zhodujú len čiastočne, pretože ukazujú na staršie obdobie 40 100 ± 1200 (OxA – 24 106), 42 100 ± 1500 (OxA – 24107) a >45 000 rokov BP (OxA – 24 108).


Faunistické spoločenstvá patria podľa R. Musila (1996b, obr. 8) dvom druhom zvierat. Chladnú step-nú faunu zastupuje sob (Rangifer tarandus), polárna líška (Alopex lagopus), nosorožec (Coelodonta antiqui-

tatis), mamut (Mammuthus primigenius), kôň (Equus taubachensis). Teplejšie a sčasti lesné druhy predsta-vuje líška (Vulpes vulpes), pratury a zubry (Bovidae), jeleň (Cervus elaphus), srnec (Capreolus capreolus), los (Alces alces), jazvec (Meles meles), veverička (Sciurus vulgaris), jež (Erinaceus sp.), medveď (Ursus cf. taubachensis). Názor R. Musila (1996b, 46), že vrstva 6 je tvorená niekoľkými časovo rôznymi sedimentmi (teraz ich už nie je možné rozlíšiť), z ktorých naj-mladšie by patrili do interštadiálu hengelo (mladšia časť OIS 3), podporujú aj dokladované zvyšky fauny. Z hľadiska chronológie sú dôležité niektoré druhy zvierat. Výskyt vlkov v spodných vrstvách 8 a 7 by mohol predstavovať hranicu interglaciálu/gla-ciálu (Musil 1996b, 24). Podobné výsledky priniesli tiež analýzy medvedích aj konských kostí a podľa zvyškov jeleňa by vrstva 6 mala patriť najmenej do interštadiálu hengelo (Musil 1996b, 39, 43).

Pozostatkov flóry sa zachovalo málo. Z výskumu J. Bártu, z vrstvy 6 (so szeletienom), boli určené dreviny: borovica (Pinus), jelša (Alnus), buk (Fagus), dub (Quercus; Hajnalová/Krippel 1984, 310).

Štiepaná kamenná industriaZaradenie časti artefaktov do szeletienu bolo

odvodené od datovania ohniska a dvoch artefaktov s plošnou retušou, ktoré nemáme k dispozícii (Bárta 1965a, tab. XV: 1, 2).

So szeletienom by sme mohli eventuálne spojiť dva iné artefakty. Išlo by o malý úštep s distálnou re-tušou z červeného rádiolaritu zo sektoru 14, nájdený v hĺbke 280 cm (obr. 38: 2), prípadne aj o bilaterálne driapadlo na úštepe z bifaciálnej retuše z červeného rádiolaritu (obr. 38: 7), nájdené v sektore 16 v hĺbke 160 – 180 cm, v akej bolo aj ohnisko.

Vzhľadom na zistené priestorové a hĺbkové situovanie nálezov a ohniska sa domnievame, že szeletienske osídlenie jaskyne nie je dostatočne dob-re dokumentované. Jedinou indíciou szeletienu je ohnisko. Nové datovania zvieracích kostí z približ-ne rovnakých hĺbok zo sektorov v blízkosti ohnis-ka sú trochu vyššie: 40 100 ± 1200 (OxA – 24 106), 42 100 ± 1500 (OxA – 24107) a >45 000 rokov BP (OxA – 24 108). Ak teda jaskyňu navštívili szeletien-ski lovci, tak iba veľmi krátko a nezanechali po sebe dostatočné množstvo nesporného archeologického materiálu. Na druhej strane, vzhľadom na doložené stredopaleolitické osídlenie v jaskyni a na relatív-ne mladé datovanie micoquienu z jaskyne Kůlna, ohnisko by mohlo patriť do stredného paleolitu, podobne ako nálezy z jaskyne Dzeravá skala. Stre-dopaleolitickú technológiu v jaskyni potvrdzujú bifaciálne retušované artefakty, driapadlá, úštepy z plošnej retuše a levalloisienske úštepy, ktoré pri-púšťajú predpoklad osídlenia jaskyne v micoquiene a v mou stériene (Kaminská/Kozłowski/Škrdla 2011).


Obr. 47. Trenčianske Teplice-Pliešky. Szeletienske listovité hroty z rádiolaritu zo zberu (foto AÚ SAV, A. Marková).


Trenčianske Teplice-Pliešky

Poloha Pliešky v Trenčianskych Tepliciach sa nachádza na vrchole kopca v nadmorskej výške 282 m, so sklonom na juhozápad k rieke Teplička (obr. 48: 1). Od údolia Váhu vzdialeného 4 km je oddelená kopcom Dubovec, ktorý je súčasťou Strá-žovských vrchov.

V roku 1968 získal J. Bárta (1974b) od zberateľov 10 plošne opracovaných listovitých hrotov z rá-diolaritu, z ktorých väčšina predstavovala typ Moravany-Dlhá (obr. 47). Opakované prieskumy potvrdili jestvovanie lokality v blízkosti ďalších nálezísk kamennej industrie, sčasti paleolitickej. Pô-vodne bolo nálezisko označené ako Veľký Kolačín, neskôr sa poloha dostala do katastra Novej Dubnice (Kaminská et al. 2008). V roku 2009 sme pri príprave výskumu zistili, že patrí do katastra Trenčianskych Teplíc (Kaminská 2013b).

Stratigrafia

Lokalitu sme overili v roku 2009 preskúmaním plochy 40 m2 na miernom juhozápadnom svahu kopca Pliešky (obr. 48: 2; 49). Stratigrafická situácia na lokalite bola veľmi jednoduchá. Pod vrstvou ornice sa do hĺbky 70 cm nachádzal svahový ílovitý sediment. Podložie tvorili dolomitické vápence, kto-rých zvetraná povrchová časť sa dostala do ílovitého sedimentu. Štiepaná kamenná industria sa nachá-dzala v ornici aj v eolicko-deluviálnom sedimente. Mikromorfologická analýza potvrdila, že nejde o interštadiálnu pôdu, ale o Bt horizont holocénnej pôdy, vyvinutej na koluviu (Lisá/Gregor 2011).

Datovanie

Okrem štiepanej kamennej industrie sa v se-dimente našli aj veľmi malé fragmenty uhlíkov, z ktorých sa získal dátum 150 rokov BP. Taktiež OSL datovanie hlinitého sedimentu ukázalo jeho holocénny vek 5000 rokov.

Štiepaná kamenné industria

Industriu, pochádzajúcu od zberateľov i z prie-skumov J. Bártu, najlepšie reprezentuje 10 listovi-tých hrotov z rádiolaritu. Šesť z nich (obr. 47: 1, 2, 4, 5, 8, 10) patrí viac-menej typu Moravany-Dlhá, ďalšie tri sa skôr približujú tvaru vavrínového listu s najväčšou šírkou v polovici alebo v dolnej tretine nástroja a so zaoblenou (obr. 47: 6, 7) alebo mierne zahrotenou bázou (obr. 47: 3). Posledný z hrotov má predĺžený tvar s rovnou stenčenou bázou. Okrem posledného sú trojuholníkovité hroty tvarované z úštepov (na obr. 47: 2 má pätku úštepu v mieste hrotu) a väčšinou majú plankonvexný alebo tenký mierne bikonvexný prierez. Predĺžený hrot je roz-

mermi i tvarom odlišný, má bikonvexný prierez a hrot mierne odchýlený od osi nástroja.

Súbor štiepanej industrie z výskumu v roku 2009 predstavuje viac ako 600 artefaktov. V prevažnej miere boli vyrobené z miestneho rádiolaritu, ktorý dopĺňal prekremenený pieskovec a limnosilicit.

Z technologického hľadiska v skladbe industrie prevažovali úštepy, pretože čepele a jadrá (jed-nopodstavové – obr. 50: 20; úštepové) sa objavili len okrajovo. Niektoré artefakty mali hrubo face-tovanú úderovú plochu. Doložená je prítomnosť úštepov z bifaciálneho opracovania artefaktov. Z hľadiska typológie sa industria skladá z dria-padiel: rovné (obr. 50: 6), uhlové (obr. 50: 17, 19), oblúkovité (obr. 50: 10), dvojité, plošne retušované (obr. 50: 9); zo škrabadiel: čepeľové (obr. 50: 1 – 3), úš-tepové, vejárovité (obr. 50: 4); ďalej tu bol zastúpený moustériensky hrot (obr. 50: 15); zúbkované (obr. 50: 5) a vrubovité nástroje; odštepovač (obr. 50: 18); retušované úštepy (obr. 50: 13). Plošne retušovaný listovitý hrot z rádiolaritu v tvare vavrínového listu sa našiel iba jeden (obr. 50: 11) a doplnil ho fragment ďalšieho plošne retušovaného artefaktu (obr. 50: 7). Listovitý hrot je veľmi podobný jed-nému z hrotov z Banky IV (Bárta 1965a, tab. XI: 6; Prošek 1953a, tab. XI: 13).

Napriek tomu, že sa nepodarilo overiť vek nále-zov datovaním (AMS a OSL), vzhľadom na typo-logickú a technologickú charakteristiku industrie (zo zberov aj z výskumu) je možné považovať túto lokalitu za analogickú Moravanom-Dlhej, patriacej mladšiemu szeletienu.

Trenčianska Turná-Hámre

Lokalita sa nachádza na juhovýchodnom svahu Strážovských vrchov nad Turnianskym potokom (ktorý je prítokom Váhu), v nadmorskej výške 255 m. V roku 2007 bola urobená sondáž s cieľom zistiť stratigrafickú pozíciu szeletienskych(?) a gra-vettienskych nálezov. Kvôli denudácii a soliflukcii svahov zostala nevyjasnená (Kaminská et al. 2008, 199 – 200). Medzi nálezmi zo zberov pred výskumom (Michalík 2003, 90; 2006, 146) bolo aj 37 artefaktov, ktoré by bolo možné spojiť so szeletienom. Sú vy-robené hlavne z rádiolaritu, menej z limnosilicitu, sporadicky je doložený rohovec typu Krumlovský les a kremeň. Dôležitý je výskyt obojstranne retušo-vaného driapadla spolu s tromi listovitými hrotmi (Kaminská et al. 2008, obr. 17: 9; 18: 1, 2, 8), ktoré možno patria szeletienu.

Vlčkovce-Vinohradky

Dnes už neexistujúci hliník vo Vlčkovciach sa na-chádzal nad riekou Váh v nadmorskej výške 146 m.


Obr. 48. Trenčianske Teplice-Pliešky. 1 – pohľad na lokalitu z juhu; 2 – výskum szeletienskej lokality(foto AÚ SAV, Ľ. Kaminská).


Obr. 49. Trenčianske Teplice-Pliešky. Výskum 2009, rozloženie nálezov v sondách (zameral A. Nemergut).


Obr. 50. Trenčianske Teplice-Pliešky. Štiepaná kamenná industria z výskumu v roku 2009. 1 – 3 – čepeľové škrabadlá; 4 – vejárovité škrabadlo; 5 – zúbkovaný nástroj; 6 – rovné driapadlo; 7 – fragment listovitého hrotu; 8 – fragment plošne opracovaného nástroja; 9 – bifaciálne opracované driapadlo; 10 – oblúkovité driapadlo; 11 – listovitý hrot; 12 – dvojité driapadlo; 13 – retušovaný úštep; 14 – hrotitý úštep; 15 – moustériensky hrot; 16 – čepeľ; 17, 19 – uhlové driapadlá; 18 – odštepovač; 20 – jednopodstavové jadro (1 – 4 – patinovaný pazúrik; 2, 3, 5 – 12, 15, 17, 18 – rádiolarit; 13, 14, 16,

19 – prekremenený pieskovec; podľa Kaminská et al. 2011).


Počas výskumu v rokoch 1955 – 1957 sa v profile A, v zahlinenej pôde (vrstva N), v hĺbke 5,60 m našiel malý súbor nálezov. Obsahoval listovitý hrot typu Moravany-Dlhá z rádiolaritu a artefakt s oblúkovito otupeným bokom (Bárta 1962, 306, tab. VIII: 6, 7, 10), vrub, úštepy a diskovité jadro. Tiež sa našli uhlíky borovice. Stratigrafická poloha nálezov postihnutá denudáciou a soliflukciou (Kukla in Bárta 1962, 298), bola stanovená na rozhranie od štadiálu „W 1“, interštadiálu „W 1 – 2“, nanajvýš na bázu štadiálu „W 2“ (Bárta 1962, 310).

8.2.5 Technologicko-typologická charakteristika szeletienu

Suroviny

Industrie szeletienu vo všetkých regiónoch vy užívali lokálne zdroje surovín. Na západnom Slovensku uprednostňovali použitie miestneho rádiolaritu na výrobu hrotov takmer úplne. Plošne opracovaný artefakt z Ivanoviec-Skalky bol z pazú-rika. Hlavnými surovinami moravského szeletienu boli rohovec typu Krumlovský les, spongolit a se-verské silicity (Nerudová 1997; Neruda/Nerudová 2009; Oliva 1992; Valoch 1990; 1993a; 2000a, 292). Na morav-ských lokalitách szeletienu sa rádiolarit vyskytuje, ale nikdy nie vo väčšom množstve, rovnaké je to aj v bohuniciene (Oliva 2012, 7). Maďarské lokality szeletienu odrážajú používanie hlavne kremenného porfýru z Bukových hôr (Ringer/Mester 2000).

Zaujímavosťou je, že v inventároch sa vo veľmi malom množstve vyskytujú suroviny z veľkých vzdialeností. V Moravanoch-Dlhej sa našlo niekoľko artefaktov z obsidiánu (Bárta 1960a, 301; Freund 1952, 249), ktorý by mohol pochádzať zo severovýchod-ného Maďarska z okolia Miškolca (Biró 1981) alebo z východného Slovenska. Ďalší známy artefakt z ob-sidiánu je driapadlo, ktoré sa našlo v Nesloviciach na Morave (Valoch 1973, tab. X: 4; 1993b, 31). Obsidián sa sporadicky objavil aj na szeletienskej lokalite Egerszalók-Kővágó v severovýchodnom Maďar-sku. Ide o fragment plošne opracovaného artefaktu z obsidiánu a driapadlo (Kozłowski et al. 2009, 431, obr. 1, 6; tab. 13). Použitie maďarského kremenného porfýru na Morave je doložené na lokalite Ořechov II, kde sa našiel listovitý hrot vyrobený z tejto hor-niny (Čermáková 1993; Nerudová 1997, 84, obr. 1: 3). Listovitý hrot z maďarského kremenného porfýru bol aj v Ondraticiach I na strednej Morave a údajne sa našiel aj v Moravanoch-Dlhej (Oliva 1991, 324). Výskyt importovaných surovín vo veľkej vzdiale-nosti od primárneho zdroja možno hodnotiť aj ako výsledok kontaktov rôznych skupín paleolitických lovcov, prenikajúcich do iných oblastí možno aj kvôli surovine.

Typologická náplň szeletienu

V Moravanoch-Dlhej i v Trenčianskych Tepli-ciach sa v sprievode listovitých hrotov, driapadiel a diskovitých jadier objavujú mladopaleolitické prv-ky – jednoduché úštepové a čepeľovité škrabadlá, rydlá, jednopodstavové jadrá. V Ivanovciach-Skale sa taktiež vyskytujú jednopodstavové jadrá. Typy škrabadiel zastupovali kýlovité a menej čepeľovité tvary, rydlá sa našli klinové a oblúkovité.

Na Morave v súboroch starého szeletienu boli prítomné viaceré stredopaleolitické typy industrie, ako sú driapadlá, zúbkované nástroje, vruby a mla-dopaleolitické škrabadlá, medzi nimi aj kýlovité (Nerudová 2000, 24; 2010, 43; Oliva 1991, 318; Svoboda 2002b, 152; Škrdla et al. 2011, 10; Valoch 1990; 1993b, 29). Boli robené z úštepov a čepelí získavaných z jednoduchých prizmatických alebo diskovitých jadier, niekedy aj z jadier so zmenenou orientáciou, pomocou tvrdého otĺkača. Spoločne s prizmatický-mi jadrami sa vyskytujú aj čepele z hrán jadier a ob-novovacie úštepy (Neruda/Nerudová 2005; Nerudová 2009). Na pätkách niektorých čepelí sú stopy po použití aj mäkkého otĺkača (Nerudová 2002).

• Listovité hrotyV minulosti boli všetky listovité obojstranne

plošne retušované hroty, najmä tie, ktoré sa našli jednotlivo, označované ako szeletienske. Neskôr, keď sa hroty našli aj v kontexte iných nálezov, mu-selo dôjsť k ich prehodnoteniu. Príkladom môžu byť Trenčianske Bohuslavice, kde sa listovité hroty našli spolu s mladým gravettienom vo vrstve s da-tovaním 23 ka BP (Bárta 1988c, 181, obr. 8). Taktiež na Morave v Předmostí sa našli listovité hroty vo vrstve, ktorá zodpovedá mladému gravettienu (Svoboda 2002b, 182, obr. 67: 10), Rovnako ako aj v Petřkoviciach, kde sa k nim viaže aj datovanie 23 – 21 ka BP (Jarošová 1999; Jarošová et al. 1996, 200; Svoboda 1996b, 32).

Listovité hroty ako charakteristický prvok sze-letienu zostávajú v centre pozornosti. Pokusy o ich chronologické triedenie na základe tvarov, naprí-klad pomocou matematicko-štatistickej metódy (Svoboda 1987, 82), nepriniesli očakávané výsledky. Preto sa robia ďalšie analýzy hrotov za účelom pod-chytenia hlavných atribútov, ktoré by bolo možné použiť pri triedení.

V moravskom szeletiene sa najviac objavujú dva druhy hrotov, ktoré sú označené ako takmer listovité a čiastočne listovité. Hroty majú najväčšiu šírku v polovici nástroja, mierne zaoblenú bázu, ostrý alebo zaoblený hrot (Nerudová 2010, 51). Per-centuálne zastúpenie hrotov v súboroch je rôzne. Listovitých hrotov je menej ako 20 % nástrojov (Valoch 1990, 217). Tvarová škála szeletienskych


hrotov, berúc do úvahy aj nálezy z okolitých krajín, je podľa autorov rozmanitejšia, tvoriaca 15 druhov (Nerudová/Neruda/Sadovský 2011, 35). Využitím spätného skladanie nástrojov a úštepov do tvaru jadra alebo pôvodnej suroviny sa na lokalitách Moravský Krumlov IV a Vedrovice V zistilo, že listovité hroty boli v určitej fáze formované ako klinový nôž (Nerudová 2010, 50; 2011, 7). Túto fázu úpravy P. Neruda a Z. Nerudová (2005) opisujú ako metódu priameho tvarovania listovitých hrotov, charakteristickú pre szeletien.

V nálezoch z jaskyne Szeleta boli vyčlenené dva horizonty szeletienu – starší vo vrstve 3, vyvinutý szeletien vo vrstve 6. Odhliadnuc od stratigrafic-kých problémov a tiež od kultúrneho zaradenia hrotov, ich analýzu urobil v poslednom čase Z. Mester (2010). Venoval sa tvaru a spôsobu vyhotovenia i celkovej úpravy hrotov. Rozdelil ich do dvoch základných skupín. Prvá skupina predstavuje hroty predĺžené, širšie aj užšie, symetrického tvaru s rôzne tvarovanou bázou (zaoblenou aj zahrotenou) a považuje ich za charakteristické pre mladší vy-vinutý szeletien. V druhej skupine sú krátke hroty asymetrického tvaru, patriace starému szeletienu, podobnému jankovichienu. Staršie hroty boli tva-rované tak, že retušovanie začalo na vrchole a po-stupovalo po bázu. Striedavo smerovali údery na dorzálnu a ventrálnu stranu, takže po ukončení bola hrana opracovaná z obidvoch strán. Tento spôsob retušovania Z. Mester (2010) nazýva „alternating“, ktorého výsledkom boli často 80 – 110 mm dlhé hroty väčšinou so zaoblenou bázou, s najväčšou šírkou v strede nástroja, s bikonvexným prierezom. Na ich výrobu sa využíval hlavne kremenný porfýr.

Hroty vyvinutého szeletienu podľa Z. Mestera (2010) boli robené technikou „alternate“, pri pou-žití ktorej sa najprv obila celá hrana od vrchu až nadol (dorzálna alebo ventrálna strana), potom sa takto obila druhá strana tejto hrany, hrot a báza sa retušovali nakoniec. Výsledkom boli 40 – 70 mm dlhé hroty s najväčšou šírkou v proximálnej časti, s plankonvexným prierezom a z rôznej suroviny. Vzhľadom na rozdiely v technológii hrotov sa Z. Mester (2010, 121) domnieva, že predstavujú dve rozdielne kultúrne tradície a že preto medzi starým a vyvinutým szeletienom nie sú genetické väzby.

Hroty z maďarskej lokality Egerszalók-Kővá-gó (Kozłowski et al. 2009, 431, 436 – 437, 441) boli vyrobené spôsobom charakteristickým pre mico-quien (Bosinski 1967, 43). V prípade Maďarska bola táto technika aplikovaná v bábonyiene (Ringer 1982), v jankovichiene (Gábori-Csánk 1993) a tiež v starom szeletiene z jaskyne Szeleta (Mester 2010). Hroty mali tvar vavrínového listu (Kozłowski et al. 2009, 431, obr. 1; tab. 11). Nástroje opravované,

reutilizované, majú úzku či zaoblenú bázu, alebo ju majú zlomenú a retušovanú, čím mohli získať aj asymetrický obrys a podobnosť s listovitými driapadlami.

• Funkcia hrotov

Tradične je bifaciálne retušovaný listovitý hrot považovaný za predmet, ktorý v sebe zahŕňa este-tické cítenie tvorcu, majstrovstvo uplatnené pri jeho výrobe a v neposlednom rade možno aj symbolický odznak moci. M. Oliva (1991, 319) tento účel označuje ako sociálny status. Trasologické analýzy hrotov však ukazujú ich iné použitie. Využitie hrotov, predovšetkým väčších a masívnejších, bolo skôr vo funkcii nožov ako hrotov (Svoboda 1987, 82), resp. ako polyfunkčných nástrojov (Nerudová 2010, 51). Tra-sologická analýza listovitých hrotov z Moravského Krumlova IV a Vedrovíc V ukázala ich použitie na činnosť, akou bolo rytie či vŕtanie (stopy na vrchole a hranách hrotov) tvrdých alebo mäkkých materi-álov (pozdĺžne stopy), priečne rezanie (škrabanie) mäkkého až stredne tvrdého materiálu (zaoblenie hrán na distálnom konci nástroja) a v jednom prí-pade opracovanie kože (Nerudová/Neruda/Sadovský 2011, 41). Boli to bežné sídliskové činnosti, ktoré ťažko dovoľujú pripisovať szeletienskym listovitým hrotom zmienený vyšší sociálny status (Nerudová/Neruda/Sadovský 2011, 44). Týmto mikroskopickým pozorovaniam neboli zatiaľ podrobené hroty typu Moravany-Dlhá. Zvlášť pri drobných tvaroch na tenkých úštepoch nie je vylúčené ich použitie ako hrotov zbraní.

Na veľkosť a tvar hrotu mala vplyv aj kvalita suroviny (Nerudová 2010, 51). Oprava bifaciálnych nástrojov sa azda mohla týkať aj časti listovitých hrotov (Nerudová et al. 2010, 145), ktoré boli prero-bené na listovité driapadlá. V prípade hrotov typu Moravany-Dlhá, najmä drobných tvarov na úšte-poch, je možné predpokladať, že boli po poškodení skôr zahodené ako opravované.

• Ojedinelé nálezy listovitých hrotov

Z územia Slovenska boli publikované aj ojedinelé nálezy listovitých hrotov, ktorých kultúrna prísluš-nosť je často sporná. V okolí Moravian nad Váhom sa vyskytli na viacerých lokalitách. Nepublikované nálezy z polohy Rumné, bezprostredne susediacej s polohou Dlhá, sú uvádzané ako szeletienske (Bárta 1965a, 112; Hromada 2000, 60, obr. F2). Z katastra susednej Banky, z polohy Škarbalova, sú publiko-vané plošne opracované artefakty z rádiolaritu, medzi nimi aj listovitý hrot (Bárta 1965a, tab. XI: 6; Prošek 1953a, 146, tab. XI: 13). Banka III-Škarbalova je situovaná na temene až na juhovýchodnej strane kopca južne od obce, v nadmorskej výške 260 m.


Ďalšie početné zbery industrie z tejto polohy neboli zatiaľ spracované. V pokračovaní južným smerom sú ako szeletienske uvádzané Ratnovce V (Bárta 1960a, 301; 1965a, 112).

Severne od Moravian-Dlhej, v Modrovke, polo-ha Hromovka II (výška 260 m n. m.), bol spolu so zlomkami jadier a úštepmi nájdený aj obojstranne retušovaný listovitý hrot s odlomeným distálnym koncom, tvarovo blízky väčším hrotom typu Mo-ravany-Dlhá (Hromada/Žemla 2000c, 91, obr. 58: 6). Na susednej polohe Modrovka-Hromovka III sa okrem výraznejšej epigravettienskej industrie našiel rádiolaritový jednostranne retušovaný hrot s odlomenou distálnou časťou a zaoblením bazálnej plochy (Hromada/Žemla 2000c, 91, obr. 59: 7).

Z pravej strany Váhu, z katastra Bolerázu je zná-my starší nález jednostranne plošne opracovaného artefaktu (Skutil 1938, 136, obr. 38) označeného za szeletiensky (Bárta 1965a, tab. XV: 4). Novší nález z polohy Pod Bankou, na severozápadnom svahu vrchu Šarkan, predstavuje poškodený obojstranne plošne opracovaný hrot sa zaoblenou bázou z pati-novaného silicitu, zaradený k szeletienu (Hromada/Babirát 2000, 84, obr. 52: 1). Iné možné zaradenie ojedinelých nálezov z Bolerázu naznačuje ďalší artefakt z vrchu Šarkan, ktorý je považovaný za micoquienske jadro (Kaminská, v tlači).

Druhá koncentrácia szeletienského osídlenia s listovitými hrotmi, aj typu Moravany-Dlhá, je v oblasti Trenčína. V katastri Veľkého Kolačína je zo zberov J. Bártu známych niekoľko ďalších lokalít so štiepanou kamennou industriou od mladého paleolitu až po neolit. Po prehodnotení polohy pri kóte 281, ako lokality patriacej už do katastra Tren-čianskych Teplíc, ešte aspoň z jednej ďalšej polohy z Veľkého Kolačína pochádzajú plošne opracované, zatiaľ nepublikované artefakty.

Z východného Slovenska je známy nález oboj-stranne opracovaného listovitého hrotu z jaskyne Domica (Babor 1934, 528; Bárta 1965a, 113, tab. XIX: 4; Skutil 1938, 139).

Ďalšou lokalitou s listovitým hrotom z rádiola-ritu je Poša v povodí Ondavy (Bárta 1965a, 112, tab. XIX: 3), kde novšie nálezy poukazujú jeho možnú príslušnosť k inventáru aurignacienu (Kaminská et al. 2000, 75). Podobná je situácia v Petrovanoch pri Prešove, kde sa listovitý hrot našiel v sprievode mladopaleolitickej čepeľovej, najskôr aurignacien-skej industrie (Kaminská 1985). Výskyt listovitých hrotov v aurignaciene východného Slovenska sa potvrdil takmer na všetkých lokalitách, niekedy aj z kremenného porfýru maďarskej proveniencie (Čečejovce – Kaminská 1990a; Šiška/Császta 1980). Listovité hroty mali rôzne tvary, a len v jednom prípade – na lokalite Veľký Šariš sa vyskytol hrot typu Moravany-Dlhá (Bánesz 1960b).

8.2.6 Chronologické postavenie szeletienu na Slovensku

Vypracovaniu precíznejšieho chronologického postavenia szeletienu na Slovensku sťažuje málo datovaných a stratifikovaných nálezísk (obr. 51). Na Morave aj v Maďarsku sa szeletien člení na starší a mladší. Na základe datovaní, typologickej náplne inventárov aj technológie výroby plošne retušova-ných artefaktov sa považuje za preukázané, že starší szeletien sa vyvinul z micoquienu.

Na Slovensku sa vek szeletienu odvodzoval od datovania 38 ka BP z jaskyne Čertova pec pri Ra-došine. V súčasnosti toto datovanie chápeme skôr v kontexte pobytu ľudí v jaskyni koncom stredného a začiatkom mladého paleolitu, pretože osídlenie jaskyne v szeletiene nepovažujeme za dôveryhodne dokázané (Kaminská/Kozłowski/Škrdla 2011). Nálezy z jaskyne Dzeravá skala boli na základe datovania vyhodnotené ako micoquienske. Do tej istej kultúry boli preradené aj typologicky výrazné artefakty zo Zamaroviec. Podľa prehodnotenia dostupných nálezov sa domnievame, že jedinou lokalitou sta-rého szeletienu na západnom Slovensku možno sú Ivanovce-Skala (Kaminská/Kozłowski/Škrdla 2011).

Szeletien s hrotmi typu Moravany-Dlhá patrí podľa datovania do mladšej fázy. Na západnom Slovensku vytvoril dve výraznejšie enklávy na Po-važí. Rozsiahlejšia z nich bola v regióne Moravian nad Váhom (Moravany-Dlhá, Moravany-Rumné, Banka III-Škarbalova, Modrovka-Hromovka II), ale zasiahol aj južnejšie (Vlčkovce). Druhá výraznejšia koncentrácia je v oblasti Trenčína. Zatiaľ boli skú-mané len Trenčianske Teplice-Pliešky, ale plošne opracované artefakty sa vyskytli v zberovom mate-riáli z ďalších nálezísk (Veľký Kolačín II). Lokality szeletienu sa nachádzali, podobne ako na Morave, v rôznych nadmorských výškach od 146 do 330 m, s dohľadom na väčšiu rieku. Osídlenie jaskýň sze-letienom nie je na Slovensku bezpečne dokázané.

Charakteristické typy hrotov Moravany-Dlhá sa objavili v širšom teritóriu. Na Morave sa vyskytli v kontexte rôznych kultúr – v szeletiene: Neslovice (Valoch 1973, obr. XVII: 2), v bohuniciene: Ořechov (Valoch 1956; 1960), Mohelno (Škrdla 1999), v auri-gnaciene: Diváky-Končiny (Oliva 1987). Ojedinelé hroty typu Moravany-Dlhá sa našli v Rakúsku na lokalite Brudernhof (Freund 1952, 269, obr. XVI: 4) a v Maďarsku v Miškolci (Petöfiho ulica – Vértes 1965, obr. 35). Na východnom Slovensku nie je do-ložená existencia samostatnej fázy ani staršieho, ani mladšieho szeletienu. Listovité hroty tvoria súčasť inventárov aurignacienu.

Vzťah medzi dvomi fázami szeletienu je ne-jasný. Chronologická medzera medzi starým a mladým szeletienom spolu s technologickými


Obr. 51. Kalibračná krivka s datovaním lokalít z konca stredného a zo začiatku mladého paleolitu. Stredný paleolit – Radošina, jaskyňa Čertova pec a Plavecký Mikuláš, jaskyňa Dzeravá skala (Oxa 13973); aurignacien – Plavecký Mikuláš,

jaskyňa Dzeravá skala (Beta 173342); szeletien – Radošina, jaskyňa Čertova pec (GrN 2438) a Moravany nad Váhom.

a typologickými odlišnosťami naznačujú, že ne-mali rovnakú kultúrnu tradíciu.

Podľa výsledku datovania z Moravian-Dlhej (Kaminská/Kozłowski/Škrdla 2011, 46) spadá koniec szeletienu do chladného obdobia pomenovaného ako Heinrichov event 4, ktoré nastalo po erupcii nazvanej Campanian Ignimbrite v južnom Taliansku v čase okolo 39 000 cal. rokov BP (Hoffecker et al. 2008; Rosseau/Kukla/McManus 2006, obr. 3). Do rovnakého obdobia je koniec szeletienu kladený aj na Morave. Prežívanie szeletienu do veľmi neskorého obdobia – listovité hroty v kontexte gravettienu datovaného na 23 ka BP v Trenčianskych Bohuslaviciach (Bárta 1988c), vyvinu-tý szeletien z nedatovateľnej vrstvy v jaskyni Szeleta až do obdobia 22 ka BP (Ringer 2002) – bolo odmiet-nuté pre neexistujúcu kontinuitu medzi szeletienom a gravettienom (Svoboda 2002b, 145).

8.3 MLADOPALEOLITICKÁ INDUSTRIA BEZ TYPICKÝCH DIAGNOSTICKÝCH

ZNAKOV

V strednej a východnej Európe sa na niektorých lokalitách stretávame aj s industriou, ktorá je svojím charakterom plne mladopaleolitická, ale neobjavujú sa v nej prvky aurignacienu. Na Slovensku sme do tejto kategórie začlenili nálezisko Trenčín IV.

Trenčín IV

Dnes už zastavaná lokalita sa nachádza v juho-východnej časti mesta, v hliníku 4 bývalých Zápa-doslovenských tehelní. Poloha lokality vo výške 250 m n. m. bola strategická, s dobrým rozhľadom do údolia Váhu. Výskum v roku 1961 viedol J. Bárta (1965b).

Stratigrafia

Profil I v hliníku tvorili štyri sprašové vrstvy oddelené tromi fosílnymi pôdami. Plošný odkryv sa realizoval v druhej fosílnej pôde (vrstva G), kde sa objavila koncentrácia uhlíkov a kamenných artefak-tov, uhlíky boli čiastočne aj vo vrstve H (Bárta 1965b).

Zaznamenaný je opis vrstiev v profile I a II. Pod ornicou (A) nasledovala mocná poloha najmladšej spraše (4,70 m) delená na tri časti – dve vrstvy vápnitej spraše (B a C) a lístkovite zvrstvená spraš (D). Nasledujúca vrstva E bola slabo vápnitá hlina (0,60 m), označená ako fosílna pôda PK I („W 2/3“), ktorá obsahovala malakofaunu. Vrstva F bola opäť vápnitá spraš s hrúbkou asi 80 cm. Nasledovala vrstva G, ktorú tvorila žltohnedá humózna pôda (asi 1 m hrubá) s drevenými uhlíkmi, so zvyškami zvieracích kostí a s artefaktmi. Pôda bola označená ako PK II, vo vtedajšom ponímaní „W 1/2“. Hneď


pod ňou nasledovala 1 m mocná červenkastohnedá humózna pôda vrstvy H, ktorá bola považovaná za fosílnu pôdu posledného interglaciálu (R/W, PK III). Vrstva H bola miestami škvrnitá, v spodnej časti sa jej výrazná farba zoslabovala. Pod vrstvou H bola vrstva CH tvorená sprašou.

V profile II bola stratigrafická situácia zachytená v jeho spodnej časti. Kým v profile I vrstva G priamo nasadá na vrstvu H, tak v profile II, vzdialenom od neho 18 m, je medzi vrstvami poloha svetložltej spraše a vrstva H je oproti predchádzajúcemu pro-filu zachovaná len veľmi torzovite.


Podľa publikovaných výsledkov výskumu (Bárta 1965b) určil O. Fejfar zo zvyškov zvieracích kostí z vrstvy G len zuby losa (Alces alces). Vo vrstve E (PK I) sa našlo malé množstvo mäkkýšov druhov Orcula dolium (Drap.), Succinea oblonga (Drap., Vitraea crystallina (Müll.), Clausilia dubia (Drap.) a Trichia hispida (L.), ktoré označil V. Ložek ako faunu charak-teristickú pre vlhkú parkovú krajinu s prechodom do tundry. Vo vrstve G s archeologickými nálezmi určil V. Ložek nasledujúce druhy malakofauny – Bradybaena frutica (Müll.) a Helicidae sp., ktoré boli považované za frutikovú faunu včasných würm-ských interštadiálov.

Drevené uhlíky vo vrstve G netvorili výraznejšie zoskupenia, ale boli rozptýlené, prípadne v malých zhlukoch. Početnejšie boli vo vrstve H. Pravdepo-dobne ako borovicové (Pinus?) ich označil E. Krippel.


Štiepaná industria bola získaná zberom a ná-sledným výskumom. V prevažnej miere bola vo vrstve G v sondách A – E, kde vytvorila oválnu koncentráciu. Kamenná industria bola takmer výlučne vyrobená z rádiolaritu, ktorý podľa vyhladeného povrchu niektorých artefaktov bol vyberaný z koryta Váhu.

Medzi nálezmi 170 kusov artefaktov je započíta-ný aj retušér a mimo počtu je doložená aj kamenná podložka. Prevládajúce odštepy a úštepy (68,8 %) spolu s jadrami a ich zlomkami (7 %) dokladajú výrobu artefaktov na mieste. Industria má preva-žujúci mladopaleolitický charakter. Tvary jadier boli možno ovplyvnené formou suroviny a tiež tým, že pochádzajú z rôznych štádií štiepania. Jadrá boli väčšinou dvojpodstavové hranolovité alebo ploché. Na mladopaleolitickú technológiu opracovania jadier ukazujú čepele z hrany jadra. Pravidelnejšie a väčšie tvary čepelí majú stopy jednosmerného odbíjania. Nástroje boli nepočetné (11,76 %) a prestavujú ich dve čepeľové a po jednom vejárovité, úštepové a jadrové škrabadlo. Okrem

nich je uvádzaný aj hoblík, driapadlo, nepravidelne a vrubovite retušované čepele.

Lokalita predstavovala podľa J. Bártu (1965b) krátkodobé sezónne táborisko. Polohu artefaktov vo vrstve G považoval za analogickú profilu v Za-marovciach, na základe čoho priradil aj industriu z Trenčína IV k szeletienu, hoci, ako sám pripustil, sa tam nenašiel ani jeden plošne opracovaný listo-vitý hrot. Taktiež zdôrazňuje, že artefakty majú viac mladopaleolitické ako moustérienske tvary.

Zhodnotenie

Z pohľadu dnešného stavu bádania je otázna presnejšia časová príslušnosť vrstvy G. Jej strati-grafická poloha naznačuje, že pôjde o fosílnu pôdu z klimatického výkyvu v rámci interpleniglaciálu (OIS 3). Nad ňou je ešte jedna fosílna pôda prekrytá mohutnou vrstvou spraše, aké sa v profiloch na Považí viažu k poslednému glaciálnemu maximu (OIS 2). V spodnej časti je v profile II ohraničená sprašou (najskôr prvý pleniglaciál, OIS 4). V profile I táto spraš chýba a vrstva G leží priamo na vrstve H posledného interglaciálu (OIS 5e). V čase výskumu v Trenčíne IV bola PK II považovaná za „W1/2“, teda za začiatok mladého paleolitu okolo 40 000 rokov BP. Neskôr sa zistilo, že pôdny komplex PK II na susednej Morave je starší, okolo 55 000 rokov BP. Fosílna pôda, v ktorej sa objavujú industrie zo začiatku mladého paleolitu, je dnes nazvaná bo-hunickou pôdou, s datovaním 43 000 – 41 000 rokov BP, patriacou do interštadiálneho výkyvu (GI 12) v rámci interpleniglaciálu OIS 3. Na Morave sa v nej objavujú industrie bohunicienu a szeletienu, pričom stredný aurignacien patrí k pôde typu hengelo (Valoch 2012 aj s literatúrou).

Pôde typu bohunice je v Dolnom Rakúsku analogická pôda interštadiálu willendorf, ktorá je doložená na eponymnej lokalite Willendorf II. V nej situovaná archeologická vrstva 2 je datovaná uhlíkmi na 41 700 rokov BP (Haesaerts et al. 1996, tab. 2).

Industria, zložená zo 42 artefaktov, obsahuje jednoduché škrabadlá, retušované čepele a dria-padlá. Pre ich nevýraznosť sa považuje za včasný mladý paleolit – EUP (Haesaerts/Teyssandier 2003; Nigst 2006, 271, obr. 2; Nigst/Haesaerts 2012, 580), aj keď J. Svoboda (2006a, 21) v tejto súvislosti uvažuje o bohuniciene. V najnovšej práci ju P. Nigst (2012, 300) prirovnáva k szeletienu napriek tomu, že vo Willendorfe II chýbajú listovité hroty aj charakte-ristické úštepy, sprevádzajúce ich výrobu.

Podobné nálezy pochádzajú z nových výskumov z okolia maďarského Egeru. Na lokalite Egerszalók--Kővágó s viacnásobným paleolitickým osídlením, bola vyčlenená časť materiálu a zaradená do začiatku


mladého paleolitu (Budek et al. 2013; Kozłowski et al. 2009, 422 – 426).

Industria, zložená zo 130 artefaktov, bola štie-paná z lokálneho prekremeneného pieskovca typu Egerbakta. Využívali sa hlavne jednopodstavové jadrá prizmatické, ale našli sa aj dvojpodstavové a ploché jadrá. Technologické postupy zvyčajné pri čepeľových industriách dokladajú čepele a úštepy z hrany jadier, ako aj obnovovacie úštepy z údero-vých (tablety) plôch (Kozłowski et al. 2009, tab. 3; 4). Zachované čepele boli pravidelné, odbité z jedno-podstavových jadier. Nástrojov sa zachovalo málo, len 15. Tvorilo ich päť čepeľových a úštepových škrabadiel, kombinovaný nástroj škrabadlo-rydlo, rydlo na zlomenej čepeli, čepeľ s priečnou retušou, štyri čepele s retušovanou hranou, vrubovite retu-šovaný úštep, fragment čepele so strmou retušou a úštep opracovaný na obidvoch koncoch (Kozłowski et al. 2009, tab. 5; 6). Industria sa našla v sonde 1 pod vrstvou datovanou uhlíkmi borovice na 28 ka BP. Na základe analógií s nálezmi z ukrajinských lokalít Korolevo a Sokirnica je predpokladaný vek industrie 40 – 35 ka BP (Kozłowski et al. 2009, 447).

Lokality Korolevo a Sokirnica ležia na Zakar-patskej Ukrajine v povodí hornej Tisy. Korolevo I je mnohovrstvové nálezisko, skúmané od roku 1974. Podľa palynologických a geologických údajov vrs-tva I-a v Koroleve I vznikla v mimoriadne chladnej a suchej oscilácii medzi 39 000 a 37 500 rokmi BP. Na lokalite sa spracovával hlavne miestny andezit. Výroba nástrojov, zameraná na produkciu čepelí z jednopodstavových jadier, počínajúc čepeľami z hrany jadra, sa realizovala najčastejšie použitím mäkkého otĺkača. Pozoruhodný je vysoký podiel škrabadiel, ktoré tvorili až 51 % nástrojov. Škrabadlá boli úštepové a čepeľové, ale nie kýlovité. Rydlá boli málo početné (7 %) a atypické. Našli sa aj driapadlá (13 %) a nástroje s vrubovitou alebo zúbkovitou retušou (11 %).

Sokirnica I (plocha A, vrstva 3), skúmaná v roku 2001, je od Koroleva vzdialená 30 km. Archeo-logický horizont sa nachádzal vo fosílnej pôde typu Vytachiv (OIS 3). Priemerný vek nálezov bol 38 880 ± 110 rokov BP (Ki – 10 837). Surovinou na vý-robu artefaktov bol kremenec (62 %), menej bridlica (24 %) lokálneho charakteru. V malom množstve sa vyskytol pazúrik, chalcedón, andezit. Podľa tech-nologickej analýzy základom bola produkcia čepelí z jedno- a dvojpodstavových jadier za použitia tvr-dých i mäkkých otĺkačov. V úvodnej fáze štiepania bola odbitá čepeľ z hrany jadra. V typologickom zložení nástrojov rydlá prevyšujú nad škrabadlami. Škrabadlá tvoria 10 % artefaktov a najčastejšie boli jednoduché čepeľové, výnimočne atypické kýlovité alebo vyčnelé tvary. Najviac bolo rydiel klinových a potom nasledovali hranové. Okrem nich sa vy-

skytli aj retušované čepele, niekoľko retušovaných čepieľok, ale nie typu Dufour. Nálezový materiál zo Sokirnice I je dávaný do rovnakej skupiny nálezov ako Korolevo I/Ia (Usik/Monigal/Kulakouvskaya 2006).

8.4 AURIGNACIEN

Aurignacien je prvou mladopaleolitickou kul-túrou, ktorá je spojená s výskytom anatomicky moderného človeka v Európe. Hranica mladého paleolitu v Európe bola pôvodne stanovená na približne 40 000 rokov pred n. l. (Bordes 1972). Anato-micky moderný človek (Homo sapiens sapiens), ktorý sa vyvinul v Afrike pred viac ako 160 000 rokmi, sa potom objavuje na Blízkom východe (lokalita Quafzeh okolo 90 000 rokov) a napokon v Európe (Bräuer/Stringer 1997; Conard/Bolus 2003; Hoffecker 2009; Lahr/Foley 2003; Mellars 2006; Palmer 2009, 179; Svoboda 2006a; Stringer 2002). Základné otázky sú – kadiaľ viedli trasy jeho šírenia, kedy sa tak stalo a akým spôsobom.

Veľká skupina vedcov pracuje s teóriou, že ana-tomicky moderný človek prišiel do strednej Európy z Blízkeho východu. Jeho príchod mohol smerovať cez Balkánsky polostrov (Bar-Yosef/Pilbeam 2000) a potom na sever povodím Dunaja (van Andel/Davies/Weninger 2003, 40; Bolus/Conard 2001; Davies 2001; Djindjian 1993; Djindjian/Kozłowski/Otte 1999; Kozłowski 1993; Mellars 1989; Oliva 2005, 44; Svoboda 2003a). Podľa W. Daviesa (2001) sa tak stalo v dvoch vlnách. V prvej, „pionierskej“ fáze pred 38 000 rokmi (kalibrované BC), aurignacien postupoval rýchlo pozdĺž riek a pobreží, druhá, „rozvinutá“ fáza pri-niesla intenzívnejšie osídlenie. Podľa iných autorov (Kozłowski/Otte 2000; Otte/Kozłowski 2003) treba hľadať pôvod aurignacienu až v strednej Ázii, odkiaľ sa roz-šíril západným smerom na Balkán, pozdĺž pobrežia Stredozemného mora a do Podunajska vo viacerých fázach, počnúc preaurignacienom (43 – 37 ka BP) cez protoaurignacien (38 – 32 ka BP) do klasického aurignacienu (34 – 28 ka BP). Novšie publikované nálezy protoaurignacienu až starého aurignacienu zo severozápadného Rumunska, s datovaním medzi 45 000 – 40 000 rokmi naznačujú možnú spojnicu me-dzi Balkánom a strednou Európou (Sitlivy et al. 2012). Diskutovanou je aj teória, podľa ktorej by prichádzalo do úvahy viacero centier vzniku aurignacienu, medzi nimi aj v juhozápadnom Francúzsku (Conard et al. 2006; Teyssandier 2010, 70; Teyssandier/Bolus/Conard 2006; Zilhão/d´Errico 1999).

V prípade stredného Podunajska treba počítať s tým, že do obdobia prvého výskytu aurignacienu (39 000/38 000 – 34 000 rokov BP) sa v danej oblasti datujú aj iné technokomplexy zo začiatku mladé-ho paleolitu – szeletien (39 500 – 34 000 rokov BP)


a bohunicien (43 000 – 38 750 rokov BP). Rakúska lokalita Willendorf II, vrstva 3 so starým aurigna-cienom je korelovaná s GI 11 (Nigst 2012, 316). Po nich nasleduje stredný (alebo klasický či vyvinutý) aurignacien (33 000 – 30 000 rokov BP) a neskorý aurignacien (29 000 – 28 000 rokov BP). Klasický či vyvinutý aurignacien s kostenými hrotmi typu Mladeč, s umeleckými predmetmi z jaskýň južného Nemecka (Conard 2009) alebo s jaskynným umením z jaskyne Chauvet, je datovaný medzi 32,5 – 29,2 ka 14C BP, čo zodpovedá obdobiu od konca GI 8 do za-čiatku GI 6 (Jöris et al. 2011, 289, obr. 22: 20). V stred-nom Podunajsku sa okolo 30 500 rokov BP objavuje starý gravettien (Nigst/Haesaerts 2012, 599). Podľa kalibrovaných dát z nemeckých lokalít prechod medzi aurignacienom a gravettienom je na rozhraní GS 7 a GI 6 (Jöris/Moreau 2010, 12).

Klimatické podmienky

Na šírenie ľudských populácií mali mnohokrát rozhodujúci vplyv klimatické podmienky (van Andel/Davies/Weninger 2003). Pre obdobie existencie neskorých neandertálcov a prvých anatomicky mo-derných ľudí v Európe by bol možný aj nasledujúci scenár, podľa ktorého by neandertálci a anatomickí moderní ľudia v strednej Európe žili vedľa seba aj viac ako 10 000 rokov (Usik/Monigal/Kulakouvskaya 2006). K výraznému zhoršeniu klimatických podmie-nok (Dansgaard et al. 1993) došlo počas HE 5 (okolo 48 000 rokov BP, porovnateľné s prvým glaciálnym maximom), dôsledkom ktorých bol odchod neander-tálcov z veľkej časti Európy smerom na juh. Do tohto uvoľneného priestoru, predtým než sa do strednej Európy opäť vrátili neandertálci, sa mohol rozšíriť anatomický moderný človek počas GI 12 (okolo 47 000 rokov BP), prípadne ešte skôr, počas miernych klimatických podmienok v GI 14/13 (55 – 49 ka BP), v čase trvania bohunicienu (Müller et al. 2011, 277). Nové TL datovania Brna-Bohuníc ukazujú kalibrova-ný vek viac než 48 ka BP (Richter/Tostevin/Škrdla 2008).

Podľa výsledkov meraní je obdobie od 44 000 až 37 000 rokov BP označované ako prechodné medzi stabilnejším oteplením (na začiatku OIS 3, 53 – 44 ka BP) a následným ochladzovaním (37 – 27 ka BP). V danom období sa menili oscilácie v cykloch okolo 3000 rokov, pričom teplá fáza sa stávala chladnejšou a kratšou, chladná fáza dlhšou a extrémnejšou (Davies 2001, 210). Okolo 40 000 rokov BP došlo v južnom Taliansku k erupcii Campanian Ignimbrite (GS 9), ktorá spôsobila ochladenie hlavne v južnej a východ-nej Európe a bezprostredne predchádzala ochladeniu označovanému aj ako HE 4 (Rousseau et al. 2006). Vý-razné zhoršenie klímy sprevádzané suchom mohlo znamenať prerušenie migrácií lovecko-zberačských skupín z rozhrania stredného a mladého paleolitu

v strednej Európe. Po jeho skončení sa v strednom Podunajsku objavuje starý aurignacien spájaný s ana-tomicky modernými ľuďmi (Hoffecker 2009). Obdobie zaberajúce časový úsek medzi 38 000 – 32 000 rokmi (GI 8 – GI 5) je charakterizované rýchlymi teplými osciláciami (Hoffecker et al. 2008, 866). Na koniec aurignacienu spadá ďalšie ochladenie – HE 3, ktoré mohlo spôsobiť zmenšenie populácie a po jeho od-znení umožniť ďalšiu vlnu migrácií, tento raz spojenú s gravettienom (van Andel/Davies/Weninger 2003).

Antropologické pamiatky

Najstaršie kostrové nálezy anatomicky moder-ného človeka z Európy pochádzajú z rumunskej jaskyne Peştęra cu Oase (fragmenty lebky), s dátami 36 – 34 ka BP, ale neboli nájdené spolu s archeologic-kými pamiatkami (Trinkaus et al. 2003). Im sa pribli-žujú kostrové pozostatky z jaskynného systému na lokalite Mladeč na Morave. Prvé datovanie 35 – 34 ka BP (kalibrované 40 – 39,2 ka BP) bolo získané zo sintrových krust (Svoboda/van der Plicht/Kuželka 2002). Neskoršie datovanie vzorky kosti ukazuje mladší vek, okolo 31 000 nekalibrovaných rokov BP (kalibrované 36 200 – 35 500 rokov; Wild et al. 2005).

Aurignaciensku kultúru vytvoril anatomicky moderný človek až v jednotlivých oblastiach Eu-rópy v procese adaptácie na konkrétne prírodné podmienky. Je to pravdepodobne jeden z dôvodov, prečo sa medzi lokalitami objavujú isté odlišnosti (Davies 2001; Svoboda 2006a, 24). K aurignacienu patrí prvé umenie (Conard et al. 2006; Hahn 1977) počnúc hudobnými nástrojmi (flauta z kosti labute a ďalšie dve z Geißenklösterle a z Vogelherdu), ozdobami z prevŕtaných ulít, kostí a z mamutoviny, cez plas-tiky ľudí (Stratzing, Hohle Fels) i zvierat (Geißen-klösterle, Vogelherd, Hohlenstein-Stadel), ako aj jaskynné maľby (jaskyňa Chauvet vo Francúzsku, vek 32 000 rokov; Clottes 2001), aj keď najnovšie datovania ukazujú na gravettiensky vek pamiatok z jaskyne Chauvet (Combier/Jouve 2012).

Väčšie rozšírenie aurignacienu nastáva v jeho strednej fáze, datovanej medzi 34 – 29 ka BP. Stredný aurignacien sa v hornom i strednom Podunajsku objavuje na širokom priestranstve vyznačenom početnými lokalitami, ktoré prenikli z Rakúska cez moravský koridor až do južného Poľska. Menší počet aurignacienskych lokalít je v Čechách, na západnom Slovensku (obr. 52) a v Maďarsku. Výraznejšia kon-centrácia aurignacienu je na východnom Slovensku v Hornádskej kotline a na Východoslovenskej nížine (Bánesz 1968a). Nasvedčuje to o životaschopnosti novej populácie manifestujúcej sa demografickým rastom (Svoboda 2006b, 259). Umenie, objavujúce sa v tom období, bolo výsledkom lepšej komunikácie a zmenených sociálnych vzťahov (Davies 2001, 210).


8.4.1 Aurignacien na Slovensku

Osídlenie aurignacienom nie je na Slovensku rovnomerne rozložené. Viac sa koncentruje na východnom Slovensku, v blízkosti väčších riek (obr. 53). Známych je ale aj niekoľko jaskynných lokalít tak z východného (Jasov, Haligovce), ako aj zo západného Slovenska (Plavecký Mikuláš).

Charakteristická je koncentrácia aurignacien-skych nálezísk v Košickej kotline: Košice-Barca I, Košice-Barca II, Košice-Barca-Svetlá I – IV, Čeče-jovce, Kechnec I – III, Seňa I, Milhosť. Skúmané lokality spolu s ďalšími doloženými (len) nálezmi zo zberu, tvoria skupinu viac ako 30 nálezísk v priestore od Košíc po hranicu s Maďarskom. Ďalšia skupina aurignacienu je na okrajoch Východoslovenskej nížiny. Na severozápadnom okraji, v povodí Ondavy leží Nižný Hrabovec, na severovýchodnom okraji Tibava. V povodí strednej Torysy je to Veľký Šariš a Petrovany, v povodí hornej Tople je Bardejov. Na západnom Slovensku sa ukazujú nádejné niektoré oblasti, akými sú Malé Karpaty (jaskyňa Dzeravá skala), Považie (Ivanovce-Skala, Vlčkovce) a Myjavská pahorkatina. Na južnom Slovensku bol prehod-notený materiál zo Šiah ako gravettiensky (Dobosi/Simán 2003).

8.4.1.1 K o š i c k á k o t l i n a

Lokality aurignacienu sa najviac viažu na pravo-brežnú terasu Hornádu, s výraznejšou koncentrá-ciou v oblasti Košíc-Barce a potom pred hranicou s Maďarskom v katastroch Sene a Kechneca. Ne zried-ka je v katastroch niekoľko polôh s pamiatkami tejto kultúry. Pre všetky uvedené stanice platí, že výroba kamennej industrie bola viazaná na spracovanie limnosilicitov. V nálezoch majú artefakty z tejto su-roviny výraznú bielu až bieložltú patinu a F. Prošek (1953c, 292) i L. Bánesz (1956a, 625) ju považovali za rohovec. Výskumom surovinových zdrojov Slo-venska bolo dokázané, že ide o limnosilicity, ktoré majú pôvod v Slanských vrchoch a sú porovnateľné s maďarskými zdrojmi ležiacimi asi 20 km južnejšie od hranice, napríklad z Arky (Kaminská 1991, 31). Neskôr sa zistilo, že limnosilicity spolu s jaspismi sa v hojnom počte vyskytujú v koryte Hornádu v priestore od Sene cez Kechnec a Milhostov, kam sa dostali z miesta svojho prirodzeného výskytu na svahoch Slanských vrchov oproti Seni, v katastri Trsteného pri Hornáde (Kaminská 2013a). Pre loka-lity južnej časti Košickej kotliny boli limnosilicity a jaspisy zo Slanských vrchov lokálnou surovinou. Jedna z lokalít aurignacienu sa zistila aj v katastri Trsteného pri Hornáde (Bánesz 1956b, 632).

Obr. 52. Kalibračná krivka s datovaním aurignacienu na lokalitách Plavecký Mikuláš,jaskyňa Dzeravá skala a Košice-Barca I.


Košice-Barca

Lokality aurignacienu sa sústreďujú v južnej časti Košíc na terasách nad Myslavským potokom. Väčši-na z nich je na pravej terase potoka v katastri Barce (obr. 53: 5). Podstatná väčšina z nich bola objavená v päťdesiatych rokoch 20. stor. v súvislosti s pláno-vanou výstavbou hutného kombinátu. Hlavnými náleziskami sú Barca I, Barca II, Barca-Svetlá I – IV. Výsledky výskumov v Barci I a II stručne publikoval F. Prošek (1953b; 1953c; 1955; 1956; 1961) a podrobne ich vyhodnotil L. Bánesz (1968a).

• Košice-Barca I Lokalita leží v polohe Nad Begányiho mlynom.

Dnes už zastavaná poloha tvorila výraznú vyvýše-ninu nad mlynským náhonom, v nadmorskej výške 206 m. Objavená bola v roku 1951 pri výskume opev-nenej osady otomanskej kultúry z doby bronzovej. V rokoch 1952 – 1954 boli odkryté tri paleolitické objekty (obr. 54; 55) a štiepaná kamenná industria (Bánesz 1968a; Prošek 1955).

StratigrafiaV polohe Barca I boli identifikované tri jamy –

sídliskové objekty (označované aj ako komplexy – Bá nesz 1976b, 49). Relatívne úplná stratigrafia na lokalite (Bánesz 1968a, 14; Prošek 1955) bola zachytená nad objektom 1 s nasledujúcim sledom vrstiev:

0: stredovek;I: 1 – 3 horizont mladšej fázy otomanskej kultúry;II: 1 – 2 horizont staršej fázy otomanskej kultúry;III: otomanská kultúra;IV: 1 – eneolitická badenská kultúra a lineárna

keramika;

Obr. 53. Mapa hlavných lokalít aurignacienu na Slovensku. 1 – Plavecký Mikuláš, jaskyňa Dzeravá skala; 2 – Haligovce, jaskyňa Axamitka; 3 – Ružín, Veľká Róthova jaskyňa; 4 – Jasov, Veľká jasovská jaskyňa; 5 – Košice-Barca I – II; 6 – Seňa I; 7 – Kechnec I – III; 8 – Milhosť; 9 – Čečejovce; 10 – Petrovany-Močarmany; 11 – Veľký Šariš; 12 – Bardejov; 13 – Kladzany; 14 – Kučín; 15 – Nižný Hrabovec I – III; 16 – Poša I – II; 17 – Tibava; 18 – Považská Bystrica; 19 – Ivanovce-Skala; 20 – Tren-

čín; 21 – Vlčkovce; 22 – Žabokreky nad Nitrou; 23 – Kunov.

Obr. 54. Košice-Barca I. Pôdorysy objektov 1 – 3 na ploche výskumu F. Prošeka (podľa Bánesz 1968a, upravené).


IV: 2 – neolitická bukovohorská kultúra a keramika polgárskeho okruhu;

IV: 3 – bukovohorská keramika;V: 1 – sterilný horizont;V: 2 – mezolitický horizont;VI: výplň paleolitickej jamy 1.

Všetky objekty boli zahĺbené do hrdzavočerve-ného štrkovitého podložia.

Považované boli za samostatné obydlia nie úplne súčasné, ale časovo blízke hlavne kvôli tech-nologicko-typologickému charakteru nástrojov. Podľa nálezu uhlíkov boli kladené do chladnej fázy štadiálu „W2“ (Bánesz 1968a; Prošek 1955). Keďže sa kamenná industria nachádzala v objektoch, boli publikované ako zimné obydlia, v ktorých sa uskutočňovala výroba artefaktov a zároveň sa tam s nimi aj pracovalo.

Datovanie

Na základe určených druhov uhlíkov i podľa typologickej charakteristiky industrie považovali F. Prošek (1955) aj L. Bánesz (1968a) objekty z Bar-ce I za mladšie ako boli objekty z Barce II, teda zo štadiálu „W2“. Objekt 1 mal byť starší, z interšta-diálu „W1/2“. Datovanie jám v Barci I na základe nálezov uhlíkov sa dnes hodnotí ako problematické (Valoch 1996a, 78), pretože uhlíky sa do výplne jám mohli dostať aj z mladších období, keďže lokalita bola intenzívne osídlená aj v mezolite, neolite, eneolite a zvlášť v dobe bronzovej. Prvé datova-

nie aurignacienskeho objektu v Barci I, z uhlíkov z ohniska v jame 2, je analogické datovaniam stredného aurignacienu. Jeho výsledok je 29 680 ± 250 14C rokov BP (GrA – 16 157), kalibrovaný vek je 33 673 – 34 277 rokov BP alebo 32 025 ± 302 rokov BC (Verpoorte 2002, 316, tab. 9).


O prírodných podmienkach a klimatických po-meroch, ktoré panovali v čase trvania aurignacienu v Barci máme málo informácií. Nepriaznivá geolo-gická situácia spôsobila, že jediným organickým materiálom, ktorý sa zachoval, boli uhlíky drevín.

Podľa určenia Z. Dohnala, sa v jame 1 našli uh-líky hrabu (Carpinus betulus) a jarabiny (Sorbus sp.), v jamách 2 a 3 sa zachovali uhlíky vŕby (Salix sp.) a borovice limbovej (Pinus cembra). Uvedené dreviny považovali F. Prošek (1955, 729) a L. Bánesz (1968a, 17) za dôkaz jestvovania aurignacienu (predo-všetkým objekty 2 a 3) v chladnej fáze, najskôr vo „W2“. Nepriaznivé klimatické pomery spôsobili aj poškodenie artefaktov mrazom.

Sídliskové objekty

Objekt 1 tvorila jama nepravidelného oválneho pôdorysu (obr. 54; 55) s rozmermi 5 x 3,5 m a vcho-dom na JV strane. Objekt bol misovito zahĺbený so šikmými stenami a rovným dnom v hĺbke 37 cm. Asi v strede objektu bolo niekoľko slabo prepálených okruhliakov, ktoré možno pochádzali z ohniska.

Objekt 2 bola jama v tvare kríža s rozmermi 14 x 14 m, rozdelená nízkymi prahmi na tri komory (obr. 54). Zvyšky ohniska sa zachovali v podobe dočervena vypálenej hliny na dne v strednej časti jamy. Neďaleko neho sa nachádzala kolová jama s rozmermi 20 x 15 cm. Najviac kamenných arte-faktov bolo v JZ časti objektu.

Objekt 3 – rozsiahla sústava jám v tvare písmena H na ploche 24 x 14 m (obr. 54). Objekt bol poru-šený neolitickou jamou. Hlavné rameno objektu bolo dlhé takmer 20 m, široké 3 – 4,5 m a hlboké 80 cm. Objekt 3 obsahoval 7 ohnísk, z ktorých boli dve dláždené a tri čiastočne obložené kameňmi. Ohniská boli situované viac k okrajom objektu, kde sa nachádzali väčšie skupiny okruhliakov. Nálezy sa koncentrovali 10 – 15 cm nad dnom objektu, na samotnom dne ich bolo málo, rovnako ako vo vrch-nej časti výplne.

Všetky objekty boli zapustené do štrkového pod-ložia. Výplň objektov tvorila hnedá sprašová hlina zo štadiálu „W2“. Nad ňou bola poloha s prímesou štrku, spôsobená kryoturbáciou. V nej sa nachádzali artefakty poškodené mrazom. Vrstva je považovaná za sprašovú vrstvu z „W3“.

Obr. 55. Košice-Barca I. Pôdorys objektu 1(podľa Bánesz 1968a).


Obr. 56. Košice-Barca I. Škrabadlá aurignacienskej kultúry z objektu 2. 1, 3 – 5, 12, 14 – úštepové; 2, 6, 9, 11 – čepeľové; 7, 13 – kýlovité; 10 – dvojité; 8 – vyčnelé (podľa Bánesz 1968a).


Obr. 57. Košice-Barca I. Štiepaná kamenná industria aurignacienu z objektu 3. 1 – 6 – čepieľky s otupeným bokom; 12 – 16 – če-peľové škrabadlá; 18 – 20 – rydlá; 10, 17, 22, 23 – retušované čepele; 8, 9, 11, 24 – 28 – retušované úštepy (podľa Bánesz 1965a).



Podrobný opis kamenných artefaktov publikoval L. Bánesz (1968a, 125 – 152). Preto sa sústredíme na základnú charakteristiku jednotlivých nástrojových skupín.

V objekte 1 sa našlo 123 artefaktov, z ktorých 90 bolo z patinovaného limnosilicitu, 15 z rádio-laritu, 15 z obsidiánu a po jednom z kremeňa, kremenca a kremenného porfýru. Jadrá boli štyri a jeden zlomok, početnejšie boli čepele a úštepy, ako aj 19 nástrojov.

Medzi hotovými nástrojmi prevládali škrabadlá. Po jednom sa našlo typické kýlovité a vyčnelé škra-badlo. Škrabadlo s retušovanými hranami bolo tiež len jedno, ale úštepových škrabadiel bolo šesť. Našlo sa len jedno klinové rydlo na zlomenej čepeli. Vrtá-ky boli tri. Z ďalších typov nástrojov boli zastúpené tri vruby, čepeľ s retušovanými hranami, driapadlo a hrotitý nástroj s plošnou retušou.

Pri objekte 2 (alebo komplexe II) L. Bánesz (1968a, 126 – 136) uvádza 769 nálezov, z ktorých 747 sa našlo priamo v objekt a ostatné boli v jeho okolí. V suro-vinovom zložení prevládal limnosilicit a rádiolarit, v malom množstve sa objavil obsidián, kremeň, kremenec, kremenný porfýr a ostatné suroviny. Súbor nálezov je zložený z početných úštepov, čepelí (aj z hrán jadier), jadier a ich zvyškov, ale aj z nástro-jov. Jadrá boli najčastejšie vo forme zlomkov, ako aj čiastočne opracovaných kusov na odbíjanie širších čepeľových úštepov. Pripravené jadrá predstavovali mladopaleolitický prizmatický typ. Čepele a úštepy mali často úžitkovú retuš. Vyskytli sa aj drobné čepieľky.

V tabuľke typov z Barce I, jama 2, je uvedených 61 nástrojov. Škrabadiel sa našlo 29 a patria 11 typom (obr. 56). Z nich najpočetnejšie boli úštepové (10 ks) a čepeľové škrabadlá (5 ks). Menej bolo kýlovitých (4 ks), vyčnelých (2 ks), čepeľových s retušovanými hranami (2 ks), dvojitých (2 ks), vejárovitých (1 ks), strmo retušovaných (1 ks) a jadrových škrabadiel (2 ks). Škrabadlo bolo aj súčasťou kombinovaného nástroja s rydlom. Vrtáky boli zastúpené dvoma exemplármi. Rydlá sa našli len štyri. Z nich jedno bolo oblúkovito kanelované, dve klinové bočné a na zlomenej čepeli. Ani retušované čepele neboli po-četné. Pozostávali zo štyroch čepelí s retušovanými hranami a z čepele s vrubom. Ďalej sa našlo osem vrubov, dve dláta, šesť driapadiel. Okrem toho bol zaznamenaný aj výskyt dvoch čepieľok s otupeným bokom a dvoch vrubovitých čepieľok.

Objekt 3 (komplex III) obsahoval najväčší počet artefaktov na lokalite. V súpise industrie je uve-dených 1693 artefaktov (Bánesz 1968a, 105 – 114, 136 – 152). Surovinové zloženie bolo podobné ako pri objekte 2. Prevládal limnosilicit a rádiolarit

sprevádzaný obsidiánom, kremeňom, kremencom, kremenným porfýrom a inými druhmi hornín. Malé percento z nich predstavujú aj importované suroviny, napríklad aj świeciechowský pazúrik z Poľska (Kozłowski 1958, 355).

Jadrá boli rôznych typov. Uvádzané sú hranolo-vité (6), pyramídovité (7), ploché (6), diskovité (1), nepravidelné (3) a osem zvyškov jadier. Najpočet-nejšie boli úštepy, ale často sa vyskytovali aj čepele, viaceré z hrán jadier. Zachoval sa aj otĺkač.

Nástrojov bolo vyčlenených 170 (obr. 57). V ty-pologickom zložení prevládali škrabadlá tvoriace takmer tretinu. Skladali sa z 13 typov. Medzi nimi prevažovali čepeľovité (17 ks), čepeľovité s retušovanými hranami (5 ks) a úštepové (10 ks). Kýlovitých škrabadiel bolo päť a vyčnelých šesť. K nim sa pripájajú tri jadrové škrabadlá a jeden hoblík. Ďalej sa našlo po jednom vejárovité škra-badlo, dvojité a nechtovité škrabadlo, ako aj dve okrúhle škrabadlá. Kombinované nástroje tvorili typy škrabadlo-rydlo (3 ks), škrabadlo s protiľah-lým retušovaným koncom (1 ks) a škrabadlo-vrták (1 ks). Samostatných vrtákov bolo 11. V skupine rydiel prevládali klinové nad hranovými. Medzi klinovými rydlami boli početnejšie rydlá na zlome-ných čepeliach (8 ks), klinové rydlá stredné (6 ks), klinové rydlo bočné (5 ks), klinové rydlo zakrivené (1 ks) a klinové rydlo viacnásobné (2 ks). Oblúkovito kanelované rydlo sa našlo len jedno. Hranové rydlá boli na priečne retušovanej čepeli (2 ks), na šikmo re-tušovanej čepeli (2 ks), na vkleslo retušovanej čepeli (1 ks) a viacnásobné klinové rydlo (1 ks). Do skupiny rydiel patrili aj jadrové (3 ks) a ploché rydlá (2 ks). Masívnejšia retušovaná čepeľ bola určená ako atypický chatelperronský hrot, jemnejšia hrotitá retušovaná čepeľ ako gravettiensky hrot. Tri čepele boli s vrubom, dve čepele mali otupený bok, jedna koncovú retuš, osem čepelí malo retušované hrany a jedna čepeľ bola strmo retušovaná. Vyčlenený bol aj listovitý hrot, vruby (11 ks), nástroje so zúbko-vanou retušou (6 ks), dláta (2 ks), driapadlá (15 ks). Samostatnú skupinu tvorili čepieľka s priečnou retušou (1 ks), zúbkovaná čepieľka (1 ks) a hlavne čepieľky s otupeným bokom (15 ks).

• Košice-Barca IIPoloha Barca II sa nachádza asi 500 m západne

od Barce I, na svahu tej istej pravostrannej terasy Myslavského potoka, v nadmorskej výške 203 m. Barca II bola objavená pri výskume žiarového pohrebiska pilinskej kultúry (Bánesz 1968a; Prošek 1953b; 1956; 1961). Výskum paleolitickej lokality sa začal v roku 1951 a pokračoval v rokoch 1953 a 1954. Na ploche 1300 m2 priniesol odkrytie 15 objektov aurignacienskej kultúry, zoskupených do komple-xov I – IV (obr. 58).


Stratigrafia

Terasa Myslavského potoka je tvorená štrkmi asi zo stredného pleistocénu (Janočko 2001, 230). Vrstvy nad ňou boli sedimentované v pomerne malej mocnosti, alebo boli už v priebehu pleis-tocénu odstránené (odnos, denudácia, erózia a pod.).

Sled vrstiev na nálezisku bol opísaný nad objek-tom 2 (Bánesz 1968a, 9) a obsahoval (obr. 59):1 – hnedočierna ornica;2 – žltohnedá hlina so štrkom a periglaciálnymi

javmi;3 – žltohnedá odvápnená spraš;4 – sivohnedá sprašová hlina;5 – hnedosivý zahlinený štrk – nálezová vrstva;6 – hrdzavočervený piesok.

Paleolitické objekty boli zahĺbené do hrdzavo-hnedého štrkovitého podložia. Horné časti objektov boli zasiahnuté periglaciálnymi procesmi (rozvíre-né štrky a mrazové kotlíky) pravdepodobne v po-slednom glaciálnom maxime. Sivohnedá hlina vo výplni objektov bola považovaná za zvyšok fosílnej pôdy z interštadiálu „W 1/2“. V niektorých častiach

sa nad ňou zistila odvápnená spraš. Kamenné ná-stroje z vrchnej časti objektov boli často poškodené pôsobením mrazu. Zvieracie kosti sa v nepriazni-vom geologickom prostredí nezachovali. Z výplne jám však pochádzajú pomerne početné uhlíky. Podľa nálezovej situácie aj typológie nástrojov a použitej suroviny boli odkryté objekty považo-vané za takmer súčasné. Za obdobie ich vzniku sa pokladal interštadiál „W 1/2“ (Bánesz 1968a; Prošek 1953b; 1956).

F. Prošek (1956, 308) píše, že v objektoch sa nena-šli ohniská. Napriek tomu sa tam drevené uhlíky a opálené okruhliaky vyskytovali pomerne často. Na základe porovnania nálezovej situácie v Barci I a v Barci II sa F. Prošek (1956, 309) domnieval, že stopy po ohnisku na štrku nie sú dobre rozpozna-teľné. Za indikáciu ohniska v objekte 7 považoval opálené okruhliaky a hrudky dočervena vypálenej hliny.

Datovanie

Datovanie jám v Barci II sa urobilo na základe nálezov uhlíkov. Patrili drevinám, ktoré sa mohli vyskytovať počas interštadiálu „W 1/2“ (Prošek 1956).

Obr. 58. Košice-Barca II. Plán pôdorysov objektov na ploche výskumu F. Prošeka (podľa Bánesz 1968a, upravené).



V desiatich z 15 objektov sa našli uhlíky. Podľa určenia V. Knéblovej a Z. Dohnala (Bánesz 1968a, 13) vysoko prevažoval dub (Quercus sp.), v menšom množstve sa našli uhlíky jedľovca (Tsugy), jarabiny (Sorbus sp.), jaseňa (Fraximus sp.), ojedinele hrabu obyčajného (Carpinus betulus) a javora (Acer sp.). Podľa F. Prošeka (1956) odrážali miernejšie interšta-diálne klimatické podmienky.

Sídliskové objekty

V Barci II bolo odkrytých 15 sídliskových ob-jektov (obr. 58), ktoré F. Prošek (1953b; 1955; 1961) a L. Bánesz (1968a) spojili do štyroch komplexov.

• Komplex I tvorili jamy 1, 2, 4, 5 a 8, ktoré boli navzájom spojené kolovými jamami do jedného celku. Kolové jamy v dvoch menších a troch väčších jamách vytvárali esovite lomenú líniu v dĺžke 15 m v smere SV – JZ.Objekt 1 predstavovala jama v tvare nepravidel-ného lichobežníka s nepravidelnými stenami a takmer rovným dnom, s rozmermi 4,5 x 3,5 m a hĺbkou 60 cm. V JV časti bol tento objekt porušený pilinským hrobom. V jeho osi bolo päť kolových jamiek s priemerom 20 – 25 cm a hĺbkou 17 – 24 cm, z ktorých prostredná bola zahĺbená do vyvýšeného prahu uprostred a dve jamky boli mimo objektu. V objekte sa našlo 48 štiepaných artefaktov, otĺkač a uhlíky.Objekt 2 tvorila jama, ktorá sa nachádzala JZ od objektu 1. Mala nepravidelný oválny tvar 5 x 3,5 m s hĺbkou 80 cm, šikmé steny a takmer rovné dno. V pozdĺžnej osi boli zachytené dve kolové jamky s priemerom 20 a 18 cm. Tento objekt obsahoval 18 kamenných artefaktov a uhlíky.

Objekt 4 sa našiel len 20 cm západne od jamy 2. Mal okrúhly pôdorys s priemerom 180 cm, hĺbkou 40 cm a kotlovité steny. Obsahoval jeden artefakt a uhlíky.Objekt 5 predstavoval jamu zloženú z dvoch častí. Väčšia mala nepravidelný tvar s rozmermi 4 x 2,7 m a hĺbkou 40 cm, v severnej časti sa na ňu pripájala okrúhla jama kotlovitého prierezu s priemerom 150 cm a hĺbkou 40 cm. Na západnom okraji objektu boli dve kolové jamky.Objekt 8 bol jamou oválneho tvaru so šikmými stenami, s rozmermi 1,9 x 0,95 m a hĺbkou 20 cm. Vedľa objektu bola kolová jamka.

Samostatné objekty (jamy) 3, 6, 9 a 12 boli v blízkosti komplexu I.Objekt 3 tvorila nepravidelne oválna jama s rozmer-mi 3,5 x 2,5 m, s hĺbkou 60 cm, šikmými stenami a rovným dnom. V objekte sa našlo 37 artefaktov a uhlíky. Objekt 6 mal rozmery 3,8 x 3,2 m a hĺbku 68 cm. V severnej časti bol vybiehajúci vchod. V objekte sa našli uhlíky.Objekt 9 tvorila jama hruškovitého tvaru s rozmer-mi 4,3 x 2,6 m. Steny boli šikmé a rovné dno bolo v hĺbke 53 cm. Severná časť vybiehala do 120 cm širokého a 130 cm dlhého vchodu. Pri južnom okraji objektu bola kolová jamka. Vo výplni sa našli uhlíky.Objekt 12 bola oválna jama so šikmými stenami a rovným dnom, s rozmermi 2 x 1 m a hĺbkou 20 cm.

• Komplex II tvoril objekt 7.Objekt 7 predstavoval 18,34 m dlhú a 2,5 – 3,5 m širokú jamu s hĺbkou 40 – 80 cm. Bol delený prahmi na štyri jamy v smere JV – SZ. Pri južnom okraji stredovej časti bolo osem kolových jamiek 4 – 8 cm hlbokých, zapustených do plytkého žľabu. V severnej

Obr. 59. Košice-Barca II. Plán profilu jamy 2 (podľa Bánesz 1968a, upravené).


Obr. 60. Košice-Barca II. Štiepaná kamenná industria aurignacienu z komplexu II (podľa Bánesz 1965a).


časti dno vybiehalo do plytšej časti vchodu. V ce-lom objekte bolo 15 kolových jamiek situovaných väčšinou pri jeho okraji.

• Komplex III bol zložený z jám 10 a 11.Objekt 10 tvorila nepravidelná oválna jama s roz-mermi 4 x 3,5 m a hĺbkou 60 cm. V severovýchodnej časti bol zachytený vchod.Objekt 11 bola rozsiahla jama dlhá 15 a široká 6 m. Dno sa nachádzalo v hĺbke 60 cm. Objekt mal orien-táciu V – Z a zachovalo sa v ňom 16 kolových jamiek.

• Komplex IV obsahoval objekty 13, 14 a 15. Objekt 13 tvorila jama hruškovitého tvaru s dĺžkou 4 m, šírkou 2,5 m a hĺbkou 50 cm. Objekt mal ulič-kovitý vchod dlhý 1,8 m a široký 1 m.Objekt 14 bola 11 m dlhá, 2 m široká a 60 cm hlboká jama s oválnym výklenkom na južnej strane. Kon-štrukčným prvkom bola kolová jamka.Objekt 15 predstavoval jamu s rozmermi 4,5 x 3,2 m a hĺbkou 70 cm. V juhozápadnej časti vybiehala do úzkeho vchodu.


Kamenná industria zo všetkých objektov z Bar-ce II bola štiepaná hlavne z limnosilicitov. Druhou najčastejšou horninou bol rádiolarit doplnený obsidiánom, kremeňom, kremencom, kremenným porfýrom a bližšie neurčenými horninami. Analýzu industrie urobil L. Bánesz (1968a, 152 – 160).

V komplexe I klasifikoval 282 artefaktov. Tvorili ich jadrá, úštepy, čepele, nástroje a našli sa aj dva otĺkače. Jadrá predstavovali hranolovité, diskovité a ploché tvary. Nástrojov sa našlo 36 a boli vyrobe-né viac z čepeľovitých úštepov ako z čepelí. Škra-badlá prevládali nad rydlami. Najpočetnejšie boli úštepové škabadlá, ktorých sa našlo päť, čepeľové škrabadlo s retušovanými hranami bolo jedno, rovnako ako nechtovité škrabadlo. Kýlovité škra-badlo sa vyskytlo tiež len jedno v atypickej forme, vysoké vyčnelé škrabadlá boli tri. Rydlá sa našli len dve klinové na zlomenej čepeli. Vrtáky boli dva. Retušovaných čepelí bolo sedem a s vrubom tri. Okrem uvedených nástrojov sa našlo sedem vrubov, dva nástroje so zúbkovanou retušou a dve driapadlá.

Komplex II, ktorý tvorila jama 7, obsahoval 661 artefaktov (Bánesz 1968a, 160 – 163). Z nich bolo 44 nástrojov (obr. 60). Škrabadlá boli početnejšie ako rydlá. Predstavovali typy čepeľových škraba-diel (4 ks), oblúkovito lomených (1 ks), úštepových (3 ks), kýlovitých (2 ks) a plochých vyčnelých (1 ks). K nim sa pripája aj hoblík. Vrták sa našiel len jeden. Rydlá boli dve klinové. Medzi nástroj-mi sa uvádzajú aj tri atypické chatelperronienske

hroty, čepeľ s retušovanou hranou, štrnásť vrubov, štyri nástroje so zúbkovanou retušou, dláto a šesť driapadiel.

Komplex III obsahoval 414 artefaktov (Bánesz 1968a, 164 – 170), z ktorých bolo 41 nástrojov (obr. 61). Škrabadlá boli zložené z čepeľových (4 ks), úštepového (1 ks), nechtovitého (1 ks) a jadrového (1 ks). Vrtáky (4 ks) boli početnejšie ako klinové rydlá na zlomenej čepeli (2 ks). Čepele mali re-tušované hrany (2 ks) alebo vrub (1 ks). Našli sa aj nástroje s plošnou retušou (2 ks), vruby (11 ks), zúbkované artefakty (2 ks), odštepovače (7 ks) a driapadlá (3 ks).

Komplex IV obsahoval najmenej nástrojov (Bánesz 1968a, 170 – 171). Z 96 artefaktov ich bolo len desať. Obsahovali úštepové škrabadlo (2 ks), atypické kýlové škrabadlo (2 ks), klinové rydlo na zlomenej čepeli (1 ks), čepeľ s vrubom (1 ks), vrub (2 ks), dláto (1 ks) a driapadlo (1 ks).

Zo samostatných objektov boli početnejšie nále-zy len v objekte 3 (Bánesz 1968a, 171 – 174). Objekt 3 obsahoval 141 artefaktov, z toho 16 nástrojov. Tvorili ich úštepové, kýlovité a vysoké vyčnelé škrabadlo, kombinovaný nástroj škrabadlo-vrták, štyri vrtáky, dve retušované čepele a jedna s vrubom, štyri vruby a driapadlo.

V objekte 6 sa našlo 14 artefaktov, z nich bolo 6 nástrojov (Bánesz 1968a, 174 – 176). Nástroje pred-stavovali vyčnelé škrabadlo, vrták, atypické klinové rydlo a tri retušované úštepy.

Z 23 artefaktov v objekte 9 (Bánesz 1968a, 176 – 177) bolo 7 nástrojov – úštepové škrabadlo, tri vruby a tri retušované úštepy.

V objekte 12 boli z dvanástich artefaktov tri re-tušované úštepy (Bánesz 1968a, 176).

• Košice-Barca-Svetlá I – IIZápadne od Barce, na tej istej terase nad Myslav-

ským potokom, pri osade Svetlá sa zistilo niekoľko miest s výskytom kamennej industrie. Pôvodne oddelené nálezy z polohy I a II predstavujú to isté nálezisko v nadmorskej výške 124 m. Zbermi z rokov 1952 – 1963 sa získalo 47 artefaktov (Bánesz 1956c, 7; 1968a, 178 – 179).

V industrii sa objavili výraznejšie typy artefak-tov – listovitý hrot, na ventrálnej strane s plošnou retušou z kremenného porfýru a z limnosilicitu, škrabadlo kombinované s klinovým rydlom stred-ným, fragment oblúkovito kanelovaného rydla, čepeľové škrabadlá (aj typ s retušovanými hranami), úštepové škrabadlo, klinové rydlo stredné. Našiel sa aj vrub, retušovaný úštep, jadro, čepele (aj z hrany jadra), úštepy v prevahe z limnosilicitu a rádiolaritu, ojedinele sa vyskytol aj obsidián a kremeň. Industria sa svojím charakterom približuje nálezom z mlad-ších objektov z Barce I.


Obr. 61. Košice-Barca II. Štiepaná kamenná industria aurignacienu z komplexu III (podľa Bánesz 1968a).


• Košice-Barca-Svetlá IIILokalita, zistená už prieskumom v roku 1952 na

ostrohu nad Myslavským potokom, leží západne od Barce, medzi osadou Svetlá a cestou na letisko, v nadmorskej výške 126 m (Bánesz 1968a, 180). Bagrovaním štrku bola zničená časť paleolitickej lokality s osídlením v aurignaciene a gravettiene. Počas výskumu L. Bánesza v roku 1965 sa podarilo preskúmať aj po jednom sídliskovom objekte pat-riacom obidvom kultúram (Bánesz 1967).

Stratigrafia

Počas výskumu bola zistená nasledujúca stra-tigrafia – pod ornicou (v ktorej sa objavovali ar-tefakty) sa nachádzala 40 cm vrstva žltohnedých sprašových hlín, ležiaca na štrkoch terasy. V profile štrkoviska bola aj poloha, kde sprašovitá vrstva mala 2 m a bola prekrytá vrstvou piesku alebo drobného štrku.

Sídliskový objekt

Aurignaciensky objekt predstavuje jama nepra-videlného tvaru s rozmermi 3,6 x 2,5 m, takmer kolmými stenami a hĺbkou 50 cm, ktorá bola za-hĺbená do štrkového podložia. Dlhšia os objektu bola v smere JV – SZ. V JV časti sa zachovali zvyšky ohniska, pôvodne s priemerom 80 cm. Pozostávali z tmavšej popolavosivej, miestami do červena pre-pálenej plochy so zvyškami uhlíkov. Pri ohnisku sa nachádzali dva väčšie kamene, ďalšie dva boli na opačnom konci objektu. Kamenná industria sa nachádzala nad dnom a na dne jamy. Neskôr bol objekt porušený neolitickou jamou.


Na jestvujúce klimatické pomery v čase exis-tencie objektu poukazujú druhy drevín, ktoré boli určené z uhlíkov. Podľa. E. Krippela to bol dub (Quer cus). Jeho výskyt naznačuje jestvovanie objektu počas interštadiálu „W1/2“ (Bánesz 1987a).


V objekte a v jeho bezprostrednom okolí sa našlo 40 artefaktov, ďalších 64 pochádza z oráčiny. Indus-tria bola vyrobená v prevažnej miere z limnosilicitu, rádiolaritu, kremeňa a ojedinele aj z iných surovín, akými boli napríklad kremenný porfýr a obsidián. Jadrá boli jednopodstavové, ojedinele guľovité, ploché a v počiatočnom štádiu prípravy. Našlo sa aj viacero zlomkov jadier, ale najčastejšie úštepy a odštepy.

V skupine nástrojov boli zastúpené tieto typy – vysoké vyčnelé škrabadlo, hoblík, klinové rydlo stredné, čepeľ so strmo retušovanou hranou, dve

driapadlá, tri vruby, dva retušované úštepy, jeden celý a jeden fragment plošne retušovaného listovi-tého hrotu.

V súbore nástrojov zo zberu boli tri škrabadlá: čepeľové, úštepové a jadrové. Okrem nich sa našiel vrub a retušovaný úštep. Väčšina artefaktov pred-stavovala úštepy, odštepy a zvyšky jadier.

Vzhľadom na typologické zloženie industrie je celý súbor porovnávaný s Barcou II, prípadne by mal byť o niečo mladší (Bánesz 1967, 289).

• Košice-Barca-Svetlá IVV literatúre je uvedených len niekoľko artefaktov

z tejto polohy v blízkosti Barce-Svetlej I – II (Bánesz 1968a).

Myslava

Severozápadne od Barce, taktiež na terasách Myslavského potoka, sa našli na viacerých mies-tach nepočetné kamenné nástroje, ktoré pravde-podobne patria aurignacienu. Pochádzajú už z ka-tastra Myslavy. Jednotlivé polohy sú označované ako I – VII, pričom polohy I – IV sú na ľavej terase, V a VI na pravej terase Myslavského potoka (Bánesz 1970c).

Kechnec

V katastri obce sú na pravej terase Hornádu (obr. 53: 7), v smere zo severu na juh, tri polohy s auri-gnacienom (Kechnec I – III), z ktorých najbohatší je Kechnec I.

• Kechnec ITáto lokalita je na výraznejšom kopci Davidky

v nadmorskej výške 220 m. Prieskumy náleziska boli od roku 1951 do 1957 (Prošek 1953c), pričom v roku 1955 urobil krátky výskum L. Bánesz (1959a). Lokalita sa nachádza na vrchole kopca. Odtiaľ bola štiepaná industria eróziou a soliflukciou premiest-nená na svahy kopca, resp. vysokej terasy Hornádu zo stredného pleistocénu (Janočko 2001, 226, obr. 4). Stratigrafické poznatky o lokalite, publikované L. Báneszom (1959a) boli získané z profilu na se-vernom svahu Davidiek. V roku 2003, pri úprave cesty, sme v jej záreze vo východnom svahu terasy zachytili kamennú industriu, zvieracie kosti a po-lohu uhlíkov (Kaminská 2004).

Stratigrafia

Výskum L. Bánesza v roku 1955 sa nedotkol sa-motnej lokality, ale sústredil sa na začistenie a odber vzoriek z profilov A – C v záreze cesty severne od náleziska (obr. 62). Archeologický materiál, nájdený


v začistených profiloch, bol v sekundárnej polohe – splavený alebo oraním znesený z pôvodnej lokality. Vo všetkých profiloch sa pod ornicou nachádzali dve vrstvy spraše z posledného glaciálu, oddelené vrstvičkou štrku. Spraše boli uložené nad fosílnou pôdou a oddelené od nej 5 – 7 cm hrubou vrstvou uhlíkov.

Vrstva uhlíkov bola viditeľná na úseku dlhom 150 m (Bánesz 1959a, 207) a je málo pravdepodobné, že pochádzala z rozplavených ohnísk. V nej sa našli aj kamenné nástroje. Z hľadiska stratigrafie sa zdá, že archeologické pamiatky by nemali byť staršie ako fosílna pôda. Vo vrstvách profilu sa našla aj mala-kofauna. Fosílna pôda mala charakter degradovanej černozeme (Bánesz 1956b, 632, obr. 243).

V roku 2003 sme na východnom svahu začistili 4,1 m vysoký profil, ktorý obsahoval pod ornicou vrstvy vápnitej spraše, odvápnenej sprašovej hliny a polohy štrku. Opakovane sa objavili tenké hlinité polohy, uhlíky, ojedinele zvieracie kosti a štiepaná kamenná industria (Kaminská 2004).

Datovanie

Osídlenie aurignacienskou kultúrou bolo pô-vodne zaradené do interštadiálu „W 1 – 2“ (Bánesz 1959a, 209). Fosílna zvieracia kosť (časť vrchného zuba pratura alebo zubra), nájdená pri prieskume, ne obsahovala však dosť kolagénu na datovanie.

Zvieracie kosti vyzdvihnuté z profilu na vý-chodnom svahu – zub, panva a kosti koňa (Equus sp.) – obsahovali málo kolagénu a neboli vhodné na datovanie. Uhlíky smreka (Picea) boli datované v laboratóriách v Groningene: 27 370 ± 210 rokov BP (GrA – 24329) a v Oxforde: 27 550 ± 140 rokov BP (OxA – 15678). Z nálezovej situácie jednoznač-ne nevyplýva, že uhlíky boli v priamej súvislosti s aurignacienskym osídlením lokality Kechnec I. Našli sa v profile v sekundárnej polohe a nemusia patriť k aurignacienu. Je to situácia analogická tej na severnom svahu. Uhlíky majú pôvod najskôr v prírodnom požiari a nesúvisia s aurignacienskym osídlením.


Vo vrstvách spraše sa zachovala tzv. columellová malakofauna. Podľa určenia V. Ložeka (in Bánesz 1959a, 209) boli identifikované chladnomilné druhy charakteristické pre prostredie tundry alebo subarktickej stepi v druhej časti posledného zaľad-nenia. Existenciu studenej klímy zdôraznil aj rozbor uhlíkov, ktoré patrili borovici limbe (Pinus cembra).


Zozbieraný súbor tvorí 4300 artefaktov (obr. 63), z ktorých bolo 91,58 % z patinovaného limnosilici-tu. Zvyšná časť bola štiepaná z rádiolaritu (6,74 %), kremeňa (0,63 %), prekremeneného pieskovca nazý-vaného kremenec (0,40 %), obsidiánu (0,37 %) a z inej suroviny (0,28 %), medzi iným aj ojedinelé kusy kremenného porfýru z Bukových hôr. Z hľadiska technologického rozlíšenia boli zastúpené jadrá a ich zlomky, úštepy a odštepy, čepele a čepieľky, hotové nástroje. Na ploche lokality sa tiež nachádza-li kusy suroviny a otĺkače. Na mnohých artefaktoch sú praskliny, ktoré vznikli ich poškodením mrazom.

Jadrá a ich zlomky mali početné zastúpenie (441 ks; 10,25 %). Z mladopaleolitických typov sa vyskytovali hranolovité jedno- i dvojpodstavo-vé jadrá na odbíjanie čepelí a úštepov, jadrá so zmenenou orientáciou a ihlanovité na odbíjanie úzkych čepelí a čepieľok. Okrem nich boli početné aj guľovité, diskovité a doskovité jadrá. Veľkým počtom neopracovaných kusov suroviny (52 ks) a 285 zlomkov jadier sa lokalita radí medzi ateliéry v blízkosti surovinových zdrojov. Časť jadier, opí-saných ako početné guľovité, diskovité a doskovité,

Obr. 62. Kechnec I. Sprašový profil pod lokalitou Kech-nec I s nálezmi aurignacienskej industrie a uhlíkov

(podľa Bánesz 1956b).


Obr. 63. Kechnec I. Štiepaná kamenná industria aurignacienu. 1 – 4 – čepieľky; 5 – čepieľka s retušovaným koncom; 6, 16 – čepeľ; 7, 10 – úštepové škrabadlá; 8 – škrabadlo s protiľahlým retušovaným koncom; 9 – dvojité škrabadlo; 11 – kli-nové rydlo bočné; 12 – škrabadlo-rydlo; 13, 21 – čepeľové škrabadlo; 14, 20 – oblúkovité rydlá; 15 – priečne retušovaná čepeľ; 17 – strmo retušovaná čepeľ; 18 – kýlovité škrabadlo; 19 – ihlanovité jadro; 22 – nástroj s obojstrannou plošnou re-tušou; 23 – diskovité jadro; 24 – kýlovité škrabadlo kombinované s klinovým rydlom; 25, 27 – priečne retušované čepele; 26 – jadrové rydlo; 28 – ploché jadro; 29 – moustériensky hrot (1, 2, 4, 7, 10, 11, 13, 15 – 18, 29 – limnosilicit; 3, 5, 6, 8, 9, 12,

14, 19, 20, 23 – 28 – rádiolarit; 21 – prekremenený pieskovec; 22 – kremenný porfýr; foto AÚ SAV, A. Marková).


mohla pochádzať z prvotnej úpravy suroviny. Na spôsob opracovania, najčastejšie tvrdým ale aj mäkkým otĺkačom, poukazujú aj čepele a úštepy z hrán jadier a úštepy z obnovenia úderovej plochy (tablety). Niektoré jadrá nesú stopy ich využívania aj ako otĺkačov. Jadrá patrili do rôznych veľkost-ných skupín. Upravené, málo ťažené jadrá mali niekedy rozmery až 97 x 87 x 80 mm, priemerné veľkosti 60 x 50 x 40 mm. Jadrá väčších veľkostí boli z limnosilicitu, menšie z rádiolaritu. Jedno z čiastočne opracovaných jadier považoval L. Bánesz (1959a, 214, obr. 15) za pästný klin, analogický nálezu z Košíc-Poľova. Aj tento ojedinelý nález v blízkosti auri gnacienskych lokalít v Košiciach--Barci bol pôvodne B. Klímom (1954) označený ako stredopaleolitický pästný klin.

Úštepy a odštepy spolu tvorili najpočetnejšiu zložku industrie v počte 3361 kusov (78,13 %). Če-pele (146 ks; 3,39 %) boli často široké a zachovali sa prevažne v zlomkoch, hlavne ich stredné a spodné časti. Čepieľok sa našlo 19 (0,44 % artefaktov).

Nástroje tvorili 7,14 % (307 ks) artefaktov. Prevládajúcou surovinou bol silne patinovaný miestny limnosilicit, menej rádiolarit a ojedinele prekremenený pieskovec, obsidián, kremenný porfýr a iné druhy. Najpočetnejším typom ar-tefaktov sú škrabadlá (111 ks; 36,16 % nástrojov), rydlá tvoria takmer polovicu z počtu škrabadiel (53 ks; 17,26 %).

V rámci skupiny škrabadiel prevládajú čepeľové (27 čepeľových a 6 nevýrazných čepeľových). K nim sa pripája sedem škrabadiel s bočnou a štyri so str-mou retušou hrán. Boli vyrobené na masívnejších čepeliach a ich hlavice sú pomerne vysoké. Druhé v poradí boli úštepové škrabadlá s 19 exemplármi, taktiež išlo najmä o masívnejšie tvary. V menšom počte sa vyskytli aj ďalšie typy škrabadiel – dvojité (2 ks), oblúkovito lomené (1 ks), okrúhle (1 ks). Počet-nejšie boli len nechtovité škrabadlá (8 ks) väčšinou malých foriem.

Tvary aurignacienskych kýlovitých škrabadiel a rydiel sa približujú jadrám na čepieľky. Majú starostlivo upravenú zadnú hranu jadra a pracovná plocha nástroja je k nej rôzne orientovaná. Väčšinou išlo o masívne až jadrové kusy. Kýlovitých škraba-diel bolo trinásť, nevýrazných osem, z nich jedno bolo v kombinácii s klinovým rydlom. Vyčnelé škra-badlá boli len dve z rádiolaritu. Masívnejšie tvary predstavujú typy jadrových škrabadiel a hoblíky, obidva zastúpené šiestimi kusmi.

Kombinované nástroje tvorili typy škrabadlo a rydlo ako aj škrabadlo s protiľahlým retušovaným koncom (3 ks; 0,97 % nástrojov). Vrtáky predstavo-vali päť nevýrazných nástrojov (1,62 %).

Rydlá boli po škrabadlách druhou najpočetnej-šou skupinou. Na zložení 53 kusov (17,26 %) mali

najväčší podiel klinové rydlá. Tých bolo 19 (stred-né, zakrivené a bočné), potom bolo 17 rydiel na zlomenej čepeli a dve viacnásobné klinové rydlá. Oblúkovitých aurignacienskych rydiel bolo šesť a predstavujú vysoké a úzke typy. Tvarovo im boli blízke štyri jadrové rydlá. Skupinu rydiel uzatvára jedno hranové rydlo na šikmo retušovanej čepeli, jedno priečne a štyri ploché rydlá.

Strmo retušované čepele sa vyskytli v 10 exem-plároch, ale len vo fragmentoch. Lepšie zachované tvary predstavujú čepele s retušou jednej alebo dvoch hrán, ktorých sa našlo 20. Čepieľky s retušou boli doložené len v dvoch prípadoch. Ojedinele sa vyskytla aj čepieľka s otupeným bokom.

Samostatnou skupinou v rámci nástrojového in-ventára sú driapadlá, retušované úštepy, vruby, dlá-ta. Časť artefaktov bola podľa dobových zvyklostí označená ako plošne retušované artefakty, dokonca ako fragmenty listovitých hrotov. Najčastejšie však ide o driapadlá, prípadne o fragmenty artefaktov (niektoré z nich majú hrotité tvary) alebo zvyšky jadier, ktoré nemožno typologicky bližšie zaradiť. Jediným výraznejším nástrojom je moustériensky hrot z patinovaného limnosilicitu (Bánesz 1959a, obr. 10: 1).

Štiepaná kamenná industria má mladopaleoli-tický charakter, so zastúpením aurignacienskych typov nástrojov, akými sú kýlovité a vyčnelé škrabadlá, oblúkovité rydlá, strmo retušované če-pele. L. Bánesz (1959a, 225) ju považoval za mladšiu ako nálezy z objektu 1 v Barci I alebo z objektov v Barci II a označil ju ako stredný aurignacien. Podobného charakteru je aj štiepaná kamenná in-dustria z roku 2003, ktorá obsahovala len niekoľko artefaktov z limnosilicitu, rádiolaritu, obsidiánu a z menilitového rohovca. Z nástrojov sa objavilo nechtovité škrabadlo, retušované čepele a úštepy, neretušované čepele, zvyšky plochých jadier a úš-tepy (Kaminská 2004).

• Kechnec IIPoloha je asi 600 m severne od Kechneca I, na tej

istej pleistocénnej terase v nadmorskej výške 196 m. Na povrchu štrkovej terasy bolo zberom získaných 43 artefaktov, z ktorých bolo 41 z patinovaného lim-nosilicitu, jeden z obsidiánu a jeden z rádiolaritu. Z prevažujúcich úštepov sa vydeľuje nevýrazné oblúkovité rydlo, dve čepeľové škrabadlá, sedem čepelí, vrub a driapadlo. Industria bolo posudzo-vaná ako súčasná s aurignacienom v polohe Kech-nec I a III (Bánesz 1959a, 230).

• Kechnec IIILokalita leží na najnižšom stupni strednej terasy

z mladého pleistocénu. Známa je z niekoľkoročných zberov a z výskumu v roku 1959 L. Báneszom (1961a).


Čiastočne už zničené nálezisko sa zistilo pri ťažbe štrku v blízkosti železničnej stanice (164 m n. m.).

Stratigrafia

Stratigrafia lokality je veľmi jednoduchá. Riečna štrková terasa bola prekrytá sprašou postihnutou periglaciálnymi javmi. Na povrchu sa nachádzala navážka a medzi ňou a sprašou bola vrstva tmavohne-dej hliny s nálezmi z doby rímskej. Aurignacienske pamiatky boli v spraši. Na preskúmanej ploche 80 m2 sa odkryli dve v spraši plytko zahĺbené jamy so štie-panou industriou a v ich blízkosti tri koncentrácie ar-tefaktov. Uhlíky ani osteologický materiál sa nenašiel. Viaceré artefakty mali povrch poškodený mrazom.

Datovanie

L. Bánesz (1961a; 1968a) vyhodnotil stratigrafic-kú situáciu ako spraš „W2“ a pamiatky zaradil do stredného stupňa aurignacienu.


Kamennú industriu tvorilo 195 artefaktov štie-paných výlučne z patinovaného limnosilicitu (vte-

dy označovaného ako rohovec). Z nich podstatnú časť predstavovalo 152 úštepov a odštepov (78,1 %), jadier (hranolovitých) a ich zlomkov bolo 12 (6,1 %), 4 čepele (2 %) a 27 nástrojov (13,8 %). Skupina nástrojov obsahovala 5 rydiel zložených z dvoch klinových rydiel bočných a jedného stredného, z jedného hranového rydla a rydlovito upravené-ho úštepu. Škrabadlo sa našlo čepeľové a ďalšie bolo kýlovité škrabadlo alebo jadro. K nástrojom patril ešte nevýrazný vrták, dva vruby na úštepe, päť retušovaných čepelí a dvanásť retušovaných úštepov. Na základe technologicko-typologického zloženia hodnotí L. Bánesz (1961a) túto industriu ako dielenskú.

Seňa I

Lokalita sa nachádzala severne od Kechneca II, na vysokej stredopleistocénnej terase Hornádu, v nad-morskej výške 196 m. Bola známa z prieskumov od roku 1951 a L. Bánesz (1956a; 1958a) ju skúmal v roku 1955 (obr. 53: 6). Plocha s nálezmi prechádzala zo severozápadnej časti cintorína k otvorenej štrkovni, ktorá ju porušila. Na cintoríne bola preskúmaná

Obr. 64. Seňa I. Odkrytá plocha s koncentráciami kamennej industrie aurignacienskej kultúry(podľa Bánesz 1958a, upravené).


plocha 10 x 6 m, na ktorej sa koncentrovalo šesť zoskupení paleolitickej industrie (obr. 64). O 50 m ďalej, na ploche štrkoviska, bol odkrytý sídliskový objekt (obr. 65).

Stratigrafia

Podľa situácie v stene pieskoviska bola pozoro-vaná nasledujúca stratigrafia. Pod vrstvou ornice (40 – 50 cm) bola 20 – 30 cm vrstva žltkastej spraše, ktorú oddeľovala od nej tenká vrstvička štrku. Pod sprašou nasledovala 30 cm silná vrstva fosílnej pôdy, ktorá nasadala na štrkovú terasu. Štiepaná kamenná industria sa nachádzala na báze spraše. O 50 m ďalej, na cintoríne, kde bol odkrytý paleo-litický objekt, vrstva fosílnej pôdy nie je uvádzaná (Bánesz 1956a, obr. 242).

Datovanie

Podľa zachyteného profilu zaradil L. Bánesz (1956a, 630) lokalitu do stredného aurignacienu, artefakty sa podľa neho našli v spraši „W2“, pod ktorou sa nachádzala fosílna pôda typu degra-dovanej černozeme z „W1/2“. Tieto stratigrafické pozorovania neboli podložené exaktnejšími me-tódami.


O klimatických pomeroch v čase osídlenia lo-kality sme informovaní len z nepočetných nálezov uhlíkov a malakofauny (Bánesz 1958a, 11). V objekte sa našli drevené uhlíky, ktoré ale nepochádzajú z ohniska. Určený bol smrekovec (Larix) a ihličnany.

Malakofauna obsahovala druhy chladného sprašo-vého spoločenstva. O veľmi chladnom období v čase trvania osídlenia alebo po jeho ukončení svedčia praskliny na artefaktoch, ktoré vznikli z dôvodu ich vystavenia silnému mrazu.


Objekt mal podobu jamy, 30 – 35 cm zahĺbenej do štrkovej terasy. Časť z nej bola zničená ťažbou štrku a piesku. Zachovaná časť mala nepravidelný pôdorys so šikmými stenami a rovným dnom, s roz-mermi 220 x 160 – 240 cm. V pozdĺžnej osi boli dve kolové jamky – oválna s priemerom 14 cm a hĺbkou 16 cm, okrúhla s priemerom 20 cm a hĺbkou 22 cm. Jama bola zahĺbená do štrkovej terasy a jej vyplň tvorila žltá sprašová hlina prekrytá vrstvičkou štrku. Ohnisko sa v objekte, ktorý bol najskôr zvyš-kom stanového obydlia, nenašlo, vyskytli sa len ojedinelé uhlíky.


Okrem niekoľkých výnimiek bola štiepaná in-dustria vyrobená zo silne patinovaného limnosili-citu (obr. 66). Nálezy zo šiestich hniezd vykazovali počet úštepov a odštepov (materiál dielenského charakteru) medzi 84,8 – 98,8 % (Bánesz 1956a, 626). Spolu s nimi sa našla aj kamenná podložka a otĺkač. V paleolitickom objekte bolo 51 artefaktov, medzi ktorými boli výrazné typy aurignacienskych škra-badiel. Spolu s nálezmi z predchádzajúcich zberov tvorili súbor 1211 artefaktov.

V surovinovej skladbe úplne prevažoval miestny limnosilicit (1198 artefaktov; 98,92 %), teraz už silne

Obr. 65. Seňa I. Pôdorys a profil jamy aurignacienskej kultúry (podľa Bánesz 1956a, upravené).


Obr. 66. Seňa I. Štiepaná kamenná industria aurignacienskej kultúry. 1 – poloblúkové škrabadlo; 4, 5, 10 – čepeľové škrabadlá; 12, 15, 17, 18 – nevýrazné čepeľové škrabadlá; 2, 3, 7 – 9, 16 – čepele; 11, 13, 14, 19 – úštepy (1 – 19 – patinovaný

limnosilicit; podľa Bánesz 1958a, upravené).


patinovaný a často popraskaný mrazom. Doplne-ný bol rádiolaritom (12 ks; 0,99 %), z ktorého boli vyrobené nástroje (najmä škrabadlá), retušovaná čepeľ i úštepy. Ojedinele (0,09 %) sa vyskytol pre-kremenený pieskovec.

Z technologických skupín boli prítomné jadrá a ich zvyšky (23 ks; 1,90 %), úštepy (176 ks; 14,53 %), odštepy (872 ks; 72 %), čepele (94 ks; 7,77) a nástroje (45 ks; 3,72 %). Jadrá boli zastúpené tvarmi hrano-lovitými, tvarmi so zmenenou orientáciou, jadrami s počiatočným opracovaním. Spolu s najpočetnejší-mi odštepmi a úštepmi predstavujú dielenskú fáciu aurignacienu v blízkosti hlavných surovinových zdrojov. Pomerne početné boli aj čepele zachované najčastejšie v zlomkoch.

Z nástrojov bolo viac škrabadiel. Typicky aurignacienske kýlovité škrabadlá boli len tri. Najčastejšie boli doložené čepeľové škrabadlá, ne-výrazné čepeľové škrabadlá a čepeľové škrabadlá s retušovanými hranami. V počte dvoch kusov sa vyskytli úštepové škrabadlá a jedno jadrové. Jedno z vysokých škrabadiel z rádiolaritu tvorilo s dvomi hranovými rydlami kombinovaný nástroj. Aurignacienske oblúkovité rydlo sa našlo jedno. V skupine nástrojov bolo ešte osem retušovaných čepelí (z nich jedna mala strmú retuš), štyri retu-šované úštepy a tri vruby.

Seňa II

Zo zberu v tejto polohe, severne od Sene I, sa našlo niekoľko výraznejších aurignacienskych ar-tefaktov (Prošek 1953c, 296).

Milhosť

Lokalita leží v blízkosti Kechneca I, len je posu-nutá južnejšie, až na hranicu s Maďarskom (obr. 53: 8). Bola na najvyššom bode terasy (v nadmorskej výške 226 m) a artefakty sa oraním dostávali na juhovýchodný svah terasy. V nálezoch zo zberu sa v Milhosti objavovali čepele častejšie ako v Kech-neci I. Z nástrojov boli najviac zastúpené škrabadlá. Vyskytli sa typické aurignacienske kýlovité škra-badlá, ale najviac bolo čepeľovitých s retušovanými hranami. Našlo sa aj škrabadlo v kombinácii s hra-novým rydlom. Okrem týchto nástrojov sa našli aj driapadlá. Industria bola publikovaná ako stredný aurignacien (Prošek 1953c, 293, obr. 125).

Čečejovce

V západnej časti Košickej kotliny, v katastri Čečejoviec je niekoľko mladopaleolitických lokalít (obr. 53: 9). Poznatky o nich a kamenná industria

Obr. 67. Čečejovce-Zvonárka. Aurignacienska štiepaná kamenná industria zo zberov. 1 – čepeľové škrabadlo; 2 – vejáro-vité škrabadlo; 3 – klinové rydlo; 4 – kýlovité škrabadlo; 5 – okrúhle škrabadlo; 6, 10 – listovité hroty; 7 – moustériensky hrot; 8, 11 – čepele; 9 – dvojité driapadlo (1 – 5, 7 – 9 – patinovaný limnosilicit; 6, 10 – kremenný porfýr; 11 – obsidián;

podľa Šiška/Császta 1980 a Kaminská 1990b, upravené).


pochádzajú z prieskumov južných svahov Sloven-ského rudohoria, na obidvoch stranách Čečejovské-ho potoka. Najvýraznejšie industrie aurignacienu sa našli v polohách Vinohrady a hlavne Zvonárka.

• Čečejovce-VinohradyPoloha sa nachádza severozápadne od obce,

v nadmorskej výške 270 m. V menšom súbore štie-panej kamennej industrie sa našiel aj obojstranne plošne opracovaný listovitý hrot z kremenného porfýru z Bukových hôr (Šiška/Császta 1980, 208, obr. 116: 1).

• Čečejovce-ZvonárkaLokalita Zvonárka je asi 1 km východnejšie od

predchádzajúcej, v nadmorskej výške 234 m. Opa-kovanými zbermi sa získalo 150 artefaktov auri-gnacienskej štiepanej kamennej industrie (Kaminská 1990b). Väčšina z nich bola zhotovená z patinova-ných limnosilicitov (143 ks; 95,3 %), po dvoch kusoch bol zastúpený rádiolarit, kremenný porfýr, pazúrik a vyskytol sa aj jeden obsidián. Jadrá a ich zlomky tvoria 20 artefaktov (13,3 %), najpočetnejšie boli úštepy (72 ks; 48 %), menej bolo čepelí (16 ks; 10,7 %) a nástrojov bolo 42 (28 %). Vyskytli sa hranolovité a nepravidelné jadrá a ich zlomky. Celých čepelí bolo málo, prevládali bazálne časti širších tvarov a zastúpené boli aj čepele z hrany jadra.

V skupine nástrojov (obr. 67) prevládali škrabadlá nad rydlami. Aurignacienske oblúkovité rydlo sa našlo len jedno, tromi kusmi boli zastúpené čepeľo-vé škrabadlá s retušovanými hranami a po jednom úštepové, vejárovité a okrúhle škrabadlo. Klinové rydlo stredné bolo zhotovené z patinovaného pa-zúrika, ďalšie dve rydlá boli klinové, zakrivené. Skupina čepelí bola početnejšia. Najviac bolo čepelí s jednostrannou retušou (11 ks), štyri mali retušo-vané obidve hrany, po jednej sa vyskytli strmo re-tušovaná vrubovitá čepeľ a čepeľ s vrubom. Okrem nich boli početnejšie driapadlá (8 ks), ale našli sa aj dve dláta a jeden oškrabovač. Z polohy pochádza aj plošne opracovaný listovitý hrot z kremenného porfýru, podobný hrotu z polohy Vinohrady, ale aj moustériensky hrot a sekáč.

Typologickým zložením, ako aj surovinou boli získané nástroje analogické aurignacienskym ná-lezom z Košíc-Barce (Kaminská 1990b).

8.4.1.2 S e v e r o v ý c h o d n é S l o v e n s k o – p o v o d i e To p l e

Sporadické nálezy aurignacienskej kultúry po-chádzajú z priestoru horných tokov riek Tople a To-rysy. Na viacerých miestach, spravidla v tehelniach sa našli mamutie kosti. Nálezy štiepanej kamennej industrie sú nateraz pomerne chudobné.

Bardejov

V oblasti horného toku Tople je za aurignaciensku považovaná lokalita Bardejov, poloha Kopytovka (obr. 53: 12). Nálezisko je na pravom brehu Tople, nad jej sútokom so Šibským potokom, v nadmor-skej výške 362 m. Lokalita má výhodnú strategickú polohu na výbežku Ondavskej vrchoviny a známa bola niekoľkými kusmi čepeľovej industrie už zo zberov J. Bártu (1983b, 33). Neskôr bol ich počet rozšírený ďalšími zbermi. Z nich pochádza 18 arte-faktov, úštepov a čepelí štiepaných z patinovaného pazúrika alebo limnosilicitu, jedného fragmentu čepele z pazúrika, jedného nástroja na úštepe, dvoch úštepov z ílovca a rádiolaritového okruhliaka (Tunia 2008, 45).

8.4.1.3 Okolie Prešova – povodie Tor ysy

Severne od Košíc, v hornej časti Košickej kotliny, sú len sporadicky doložené nálezy čepeľovej kamen-nej industrie, ktorá vykazuje typologické znaky aurignacienu. Väčšinou je známa len z ojedinelých prieskumov alebo pozorovaní v tehelniach.

Veľký Šariš

Lokalita bola objavená pri prieskume hliníka pod Šarišským hradom, východne od kóty 336, na pravom brehu Torysy (obr. 53: 11). V blízkosti hliníka sa našlo niekoľko artefaktov – neretušovaná čepeľ, úštepy z rádiolaritov aj limnosilicitov a listovitý hrot zo zeleného rádiolaritu (jaspisu). Pod profilom hliníka sa našiel ďalší nástroj, ktorý bol označený tiež ako listovitý hrot s jednostrannou retušou z hnedého rádiolaritu (Bánesz 1960b). Pri zisťovacom výskume v roku 1960 bola začistená spodná časť hliníka, v blízkosti ktorej sa našiel druhý nástroj. V spodnej časti profilu, vo vrchnej časti hnedej vrstvy, aj v okolí hliníka sa našlo niekoľko nevý-razných artefaktov.

Stratigrafia

Prvá vrstva je ornica, pod ňou nasleduje žltá spraš, ktorá bola delená dvomi vodorovnými vrs-tvami humóznejšej spraše. Pod sprašou bola tmavšia hlinitá vrstva považovaná za interštadiál „W1/2“ posledného glaciálu (Bánesz 1961b, 225, obr. 2).

Datovanie

Príslušnosť vrstiev profilu k jednotlivým kli-matickým fázam posledného glaciálu bola určená len odhadom. Je ale pravdepodobné, že kamenná industria pochádzala z jednej vrstvy v spodnej časti profilu.


Obr. 68. Tibava. Odkrytá plocha s koncentráciami kamennej industrie a objektom aurignacienskej kultúry(podľa Bánesz 1960a, upravené).


Okrem uvedených artefaktov zo zberu sa v spod-nej časti profilu, vo vrchnej časti hnedej vrstvy, našiel fragment retušovaného nástroja z rádiolaritu. Obojstranne opracovaný listovitý hrot podľa L. Bánesza (1960b) tvarom pripomína szeletienske hroty

typu Moravany-Dlhá. Z typologického hľadiska to ale nie je hrot typu Moravany-Dlhá, pretože báza hrotu nie je rovná, ale konvexná. Druhý nástroj, označený ako jednostranne opracovaný listovitý hrot, je uhlové driapadlo.

Plošne opracované artefakty považoval L. Bánesz (1960b, 316) za szeletien, aj keď upozorňuje na


fakt, že sa takto opracované artefakty nachádzajú na východoslovenských lokalitách aurignacienu, napríklad v Kechneci I, v Tibave a v Čečejovciach. Neskôr ich zaradil medzi lokality staršieho auri-gnacienu (Bánesz 1976b, 52).

Petrovany-Močarmany

Juhovýchodne od Prešova a Petrovian, leží časť Močarmany, na ľavej terase Torysy v blízkosti hliníka, v nadmorskej výške 285 m (obr. 53: 10). Najprv tam bol nájdený obojstranne plošne opracovaný listovitý hrot z rádiolaritu a neskôr čepeľová industria taktiež z rádiolaritu. Ihlanovité jadro, čepele a úštepy sú bežné aurignacienske typy a listovité hroty tiež patria do náplne aurignacienskej kultúry na východnom Slovensku nezávisle od toho, či vznikli pod vplyvom bukovohorského szeletienu, alebo nie (Kaminská 1985).

Ličartovce

Na trase medzi Košicami a Prešovom ležia Li-čartovce, ktoré sú spomínané s istou rezervou ako

aurignacienska lokalita na základe niekoľkých nálezov industrie zo sprašovej steny severne od obce. Ide o škrabadlo s pomerne vysokým čelom z limnosilicitu a spodnú časť širšej čepele z patino-vaného pazúrika (Bánesz 1965c, 155).

8.4.1.4 V ý c h o d o s l o v e n s k á n í ž i n a

Lokality aurignacienu tvoria druhú najväčšiu koncentráciu na východnom Slovensku. Na severo-východnom okraji je to Tibava a na severozápadnom okraji, v povodí Ondavy, je centrum v Nižnom Hrabovci.

Tibava

V oblasti Sobraniec, pod južnými svahmi pohoria Vihorlat (obr. 53: 17), bol náznak paleolitického osíd-lenia zrejmý z nálezu listovitého hrotu z priesku-mov K. Andela (1955, 146) severovýchodne od Tibavy v polohe Krivaky, na malej vyvýšenine v blízkosti kóty 146 m. Obojstranne plošne opracovaný listovitý hrot so zaoblenou bázou bol štiepaný z prekreme-

Obr. 69. Tibava. Pôdorys a profil sídliskového objektu aurignacienskej kultúry (podľa Bánesz 1960a, upravené).


neného pieskovca. Ďalší nástroj s plošnou retušou sa našiel na ploche výskumu a fragment tretieho počas výskumu paleolitickej stanice v polohe Hrun za cintirom (Bánesz 1958b). Na aurignaciensku lokalitu (v nadmorskej výške 122 m) sa prišlo pri výskume eneolitického pohrebiska, kedy sa paleolitické arte-fakty našli pri vyberaní hrobov (Andel 1958).

V roku 1956 realizoval L. Bánesz (1960a) v polohe Hrun za cintirom výskum, výsledkom ktorého bolo preskúmanie aurignacienskej lokality so sídlisko-vým objektom (obr. 68). Lokalita leží na malej vy-výšenine nad sútokom Breznického a bezmenného potoka. Pri výskume lokality bol odkrytý sídliskový objekt, samostatné ohnisko, skládka červeného farbiva a štiepaná kamenná industria. Rozloženie nálezov na ploche bolo opísané ako šesť objektov, z ktorých objekt I predstavuje sídliskovú jamu s nálezmi, objekt IV samostatné ohnisko s artefakt-mi a objekty II, III, V a VI boli väčšie koncentrácie štiepanej industrie.

Stratigrafia

Ornica siahala do hĺbky 25 – 30 cm, pod ňou nasledovala svetlohnedá hlina, v spodnej časti s červenohnedým sfarbením. V spodnej časti hliny, v hĺbke 60 – 80 cm od povrchu, bol situovaný paleo-litický nálezový horizont. Nad ním sa nachádzali eneolitické hroby. Vrstvy na lokalite neboli bližšie pedologicky skúmané, preto nebolo urobené ani presnejšie určenie paleolitickej sídliskovej vrstvy.


Drevené uhlíky z ohnísk boli určené E. Krippe-lom ako smrek (Pinus sp. silvestris).


Na lokalite bol v hĺbke 60 – 80 cm odkrytý sídlis-kový objekt (obr. 69) a tiež samostatné ohnisko (obr. 70). Najkompletnejšie sa zachovala paleolitická jama s dvoma ohniskami (Bánesz 1957). Jama (objekt I) mala nepravidelný oválny tvar s rozmermi 526 x 300 cm. V smere hlavnej osi západ – východ sa našli dve ko-lové jamky s priemerom 22 cm a hĺbkou 25 a 27 cm. Pri jednej z nich boli kamene, ktoré možno pôvodne slúžili na utesnenie dreveného kola. Dve skupiny kameňov sa nachádzali aj pri okraji jamy a slúžili azda na zaťaženie koží z vonkajšej strany stanového obydlia. Jama bola mierne zahĺbená (15 – 35 cm) a jej steny pozvoľna klesali k nerovnému dnu. Výplň jamy tvorila popolavosivá ílovitá zemina premiešaná s drevenými uhlíkmi. Na dne sa nachádzala jemná hlina a piesok. Menšie ohnisko v západnej časti jamy bolo mierne zahĺbené do načerveno prepáleného podložia. Väčšie ohnisko bolo vyložené prepálenými kameňmi. Nad dnom jamy sa našlo 35 štiepaných

kamenných artefaktov. Pri južnom okraji jamy, v blízkosti ohniska, bola hromada červenohnedého farbiva (6,22 kg). Pri rozbíjaní väčších kusov farbiva sa pravdepodobne používal zlomený kameň so sto-pami úderov a obrúsenia a kamenná doska s plytkou priehlbňou a stopami trenia. Využitie červeného farbiva je v paleolite najčastejšie spájané s kultovými praktikami, napríklad s farbením tela pri rôznych obradoch (Svoboda 2002a, 23).

Ďalšie ohnisko (objekt IV), už bez stôp objektu, bolo na úrovni terénu v južnej časti lokality. Bolo taktiež vyložené okruhliakmi a kamennými dos-kami. Medzi prepálenými kameňmi sa zachoval popol a drevené uhlíky. V jeho blízkosti sa našli kamenné artefakty.

Zoskupenia nálezov označené ako objekty II, III, V, VI obsahovali jadrá, odštepy, otĺkače a kamenné podložky.


Z lokality (preskúmaná plocha 937 m2) pochádza 866 artefaktov (z nich bolo 96 zo zberu a 770 z vý-skumu), z ktorých bolo 72 nástrojov. Boli vyrobené

Obr. 70. Tibava. Samostatné ohnisko v rámci táboriska au-rignacienskej kultúry (podľa Bánesz 1960a, upravené).


Obr. 71. Tibava. Škrabadlá aurignacienskej kultúry (podľa Bánesz 1960a, upravené).


Obr. 72. Tibava. Štiepaná kamenná industria. 1 – 7 – čepieľky; 8 – 13, 16, 18, 19, 22 – čepele; 14, 15, 17, 20, 21, 23, 26 – rydlá (podľa Bánesz 1960a, upravené).


Obr. 73. Tibava. Kamenná industria. 1 – 5, 9 – 11 – jadrá; 6, 7 – kamenné podložky; 8, 9, 12 – kamenné otĺkače (podľa Bánesz 1960a, upravené).


z rôznej suroviny. Najpočetnejší bol prekremenený pieskovec (37 %; L. Bánesz ho nazýva kremenec), potom nasledoval obsidián (19 %), opál (14 %), limnosilicit (12 %), rádiolarit (11 %) a ostatné suro-viny (6 %), medzi nimi aj świeciechowský pazúrik z Poľska (Kozłowski 1958, 356). Prekremenený pies-kovec by mohol pochádzať z pieskovcovo flyšového súvrstvia, situovaného vo Vihorlatských vrchoch medzi Ruskou Bystrou a Beňatinou, vzdialených asi 15 – 20 km severne od Tibavy (Žec 1997, 50). Iným z možných zdrojov je oblasť Mukačeva na Zakar-patskej Ukrajine (Pronin 1959). Podľa najnovších výskumov sa prekremenený pieskovec vyskytuje na úpätí vrchov Vihorlatsko-gutinskej vulkanickej oblasti (Rácz 2013). Odtiaľ by sa na naše územie mohla dostať v toku Latorice, alebo bola priamo pri-nesená. Výrazne patinované artefakty z obsidiánu by podľa petrografickej analýzy mali pochádzať nie zo slovenských, ale z maďarských zdrojov, z kar-patskej skupiny 2a (Williams-Thorpe/Warren/Nandris 1984, 195). Limnosilicity sú z geologickej literatúry známe z neďalekého Sejkova a Fekišoviec-Hnojného (Hruškovič 1971, 578), avšak presný pôvod použitých limnosilicitov z Tibavy nie je známy, rovnako ako ani opálov. Najbližšie zdroje rádiolaritov sú v brad-lovom pásme, odkiaľ sa v korytách riek dostávajú do južnejších oblastí východného Slovenska.

Technologické skupiny tvoria jadrá, ich zvyšky a ešte nepoužitá surovina, úštepy a odštepy, čepele, hotové nástroje. K nim sa pripájajú otĺkače hlavne z prekremeneného pieskovca (obr. 73: 8, 12) a ka-menné podložky z andezitu (obr. 73: 6, 7). Hoci sa výroba nástrojov uskutočnila aj priamo v objekte, prvotné opracovanie suroviny sa robilo hlavne v jeho bezprostrednom okolí. Rôzne druhy hornín sa štie-pali v jednotlivých koncentráciách. V koncentrácii II prevládal prekremenený pieskovec nasledovaný ob-sidiánom a opálom, v koncentrácii III sa opracovával takmer výlučne prekremenený pieskovec, v koncen-trácii IV mierne prevládal rádiolarit, v koncentrá-cii V vysoko prevažoval obsidián a v koncentrácii VI mal prevahu prekremenený pieskovec s výraznejším podielom limnosilicitu. V koncentráciách II, III, V a VI odpadový materiál tvoril najmenej 80 % a po-tvrdzuje tak ich dielensky charakter.

Na lokalite bol zistený väčší počet prinesenej neopracovanej suroviny a hojné boli aj zlomky jadier. Najpočetnejšiu zložku inventára však tvorili úštepy a odštepy. Jadrá boli väčšinou hranolovité, často aj dvojpodstavové, bez úpravy úderovej plochy (obr. 73: 1 – 5, 9 – 11). Pomerne frekventované boli aj čepele (obr. 72: 8 – 13, 16, 18, 19, 22), často pravidelné a dlhé až 13 cm. Vyskytovali sa aj čepele z hrany jadra. Nástroje boli vyrobené väčšinou na dlhších čepeliach. Ale súčasťou inventára bolo aj sedem čepieľok (obr. 72: 1 – 7). Podľa L. Bánesza (1960a, 48)

je zrejmá väzba medzi druhom suroviny a typom nástroja. Z obsidiánu a prekremeneného pieskovca boli zhotovované hlavne masívnejšie škrabadlá a niektoré čepele, pričom rydlá boli najmä z limno-silicitu a rádiolaritu.

Hotových nástrojov bolo len 72. V nástrojových skupinách prevládali škrabadlá (obr. 71) tvoriace viac ako polovicu nástrojov (40 ks; 55,65 %). Doložené sú aurignacienske typy vysokých kýlovitých tvarov najmä z obsidiánu (5 ks) a štyri vyčnelé škrabadlá. Najpočetnejšie boli škrabadlá na pravidelných dlhých čepeliach (13 ks). Ďalšie štyri čepeľové škrabadlá boli s retušovanými hranami, pričom dve z nich boli na strmo retušovanej čepeli. Okrem nich sa vyskytli dve dvojité, tri nechtovité, päť úštepových škrabadiel, ale aj štyri hoblíky a jadrové škrabadlá. Ďalšie typy nástrojov sa našli len v malom počte. Medzi nimi boli tri klinové, päť hranových a jedno ploché rydlo (obr. 72: 14, 15, 17, 20, 21, 23, 26). Dve čepele mali jednu a tri obidve retušované hrany, jedna čepeľ bola so strmou aurignacienskou retušou. Našli sa aj štyri čepele s vrubmi a dláto. Z kombinovaných nástrojov sa vyskytlo driapadlo s rydlom. Nástroje s hrubšou plošnou retušou predstavujú jeden celý a jeden frag-mentárne zachovaný artefakt. Spolu s niekoľkými netypickými artefaktmi tvoria skupinu deviatich nástrojov (medzi nimi je uvedená aj čepieľka s otupe-ným bokom). Kombinácia driapadla s rydlom je známa z moravskej aurignacienskej lokality Nová Dědina I (Oliva 1987, 50, obr. 20: 5, 7).

8.4.1.5 P o v o d i e s t r e d n e j O n d a v y

Aurignacienske náleziská sa koncentrujú na strednom toku Ondavy, v severozápadnej časti Vý-chodoslovenskej nížiny, s hlavnou lokalitou Nižný Hrabovec. Menšie lokality sa tiahnu na ľavom brehu Ondavy od severu na juh – Ondavské Matiašovce, Kladzany, Kučín, Nižný Hrabovec, Poša, Nižný Hrušov, Moravany. Na pravom brehu Ondavy sú len zo Sedlísk.

Na základe kamennej suroviny ide o inú skupinu aurignacienu, ako bola v Tibave i v Košickej kotline. Táto skupina využívala hlavne domáce surovinové zdroje z koryta Ondavy a zo štrkov terasy.

Nižný Hrabovec

Aurignacienske nálezy sa našli v polohe I + II a v polohe III (obr. 53: 15). Väčšina z nich pochádza zo zberov.

• Nižný Hrabovec I + IIZo zberov v rokoch 1987 – 1997 (Bánesz/Zubko 1992)

a v rokoch 1998 a 2000 pochádza početná paleo-litická industria, v rámci ktorej bola najpočetnejšie


Obr. 74. Nižný Hrabovec I + II. Štiepaná kamenná industria aurignacienu. 1, 4, 11 – retušované čepele; 2, 7, 8 – čepeľové škrabadlá; 3 – dvojité škrabadlo; 5 – klinové rydlo; 6 – jadrové škrabadlo; 9, 10 – kombinované nástroje klinové a hranové rydlá; 12, 13, 14 – jadrá (1, 4, 11 – volynský pazúrik; 2 – kremenný porfýr; 3, 6, 9, 12, 14 – hnedý rohovec; 10 – čokoládový

pazúrik; 13 – krakovsko-jurský pazúrik; podľa Kaminská et al. 2000, upravené).


zastúpená aurignacienska. Najväčšia koncentrá-cia bola pod vrcholom svahu sklonenom k rieke Ondave, v nadmorskej výške 155 m. Výskumom v rokoch 1998 a 2000 sa v prevažne svahových hlinách nepodarilo získať dostatočné stratigrafické poznatky o nálezisku, ani zachytiť vrstvu s auri-gnacienskymi nálezmi (Kaminská 2003; Kaminská et al. 2000). Na základe technologicko-typologických analýz a zhodnotení (Kaminská et al. 2009) bolo 1080 artefaktov zaradených k aurignacienu.


Takmer polovica industrie bola vyrobená z miest-nej suroviny – z hnedého rádiolaritového rohovca/ílovca (46,85 %), ktorý sa nachádzal na terase Onda-vy aj v koryte rieky. Za miestnu surovinu môžeme považovať menilitový rohovec, ktorý bol druhou najviac používanou horninou (26,48 %). Jeho zdroje sú známe severnejšie (50 – 60 km) vo flyšovom pásme (Kaminská 1991, 20), kde sa dostávajú do koryta On-davy a jej tokom aj do oblasti Nižného Hrabovca. Su-rovinami zo širšieho regiónu sú limnosilicit (8,42 %), rádiolarit (7,50 %), obsidián (5,10 %) a jaspis (0,28 %). Zdroje limnosilicitov a jaspisov sú známe v Slan-ských vrchoch, rádiolarity pochádzajú z bradlového pásma severozápadne od lokality (vzdialeného asi 50 – 60 km) a obsidiány z rovnakej vzdialenosti z okolia Zemplínskych vrchov. V malom množstve sa vyskytol aj prekremenený pieskovec (0,65 %). Surovinami zo vzdialenejších oblastí sú kremenný porfýr (0,46 %) z Bukových hôr v Maďarsku (vzdiale-ný asi 80 – 100 km), volynský pazúrik (0,37 %) z Ukra-jiny (vzdialenosť zdrojov 70 – 100 km), čokoládový pazúrik (0,28 %) z južného Poľska (zo vzdialenosti okolo 280 km). Pôvod patinovaných silicitov (3,24 %) nebolo možné bližšie lokalizovať. Otĺkače boli dva z pieskovca a dva z kremenca.

Z technologických skupín boli zastúpené nástro-je, čepele, jadrá a úštepy, ktoré boli najpočetnejšie (83,1 %). Jadrá a ich zvyšky tvorili 10,7 %. Väčšina z nich bola z hnedého rohovca/ílovca a tvar surovi-ny čiastočne ovplyvňoval tvar jadra aj jeho veľkosť. Najčastejšie bola vytvorená bočná hrana jadra a po-tom sa štiepanie rozšírilo na širšiu prednú plochu jadra. Úderová plocha bola často šikmá a upravená niekoľkými údermi. Jadrá boli jednopodstavové (obr. 74: 14) i dvojpodstavové (obr. 74: 12, 13) na od-bíjanie pravidelných čepelí a úštepov. Vyskytovali sa aj jadrá so zmenenou orientáciou. Čepele (3,4 %) mali pomerne pravidelné tvary, časť z nich pochá-dzala z hrán jadier.

Nástroje (26 ks) tvorili neveľkú skupinu (2,4 %). Z nich najpočetnejšie boli zastúpené škrabadlá (12 ks), väčšinou na hrubších a kratších čepeliach. Čepeľové škrabadlá boli na čepeli z hrany jadra

z menilitového rohovca, ďalšie z limnosilicitu (obr. 74: 8), iné z miestneho rohovca a z obsidiánu. Krátke škrabadlo s retušovanými hranami bolo z kremen-ného porfýru (obr. 74: 2). Iné čepeľové škrabadlo s retušovanými hranami bolo na silnejšej čepeli z limnosilicitu (obr. 74: 7). Nevýrazné čepeľové škrabadlá boli na dlhšej čepeli a na dvoch stredne dlhých čepeliach z hnedého rohovca a z limnosilici-tu. Vyskytlo sa aj dvojité škrabadlo z patinovaného hnedého rohovca (obr. 74: 3). Jadrové škrabadlá boli z hnedého (obr. 74: 6) a menilitového rohovca.

Rydlá netvorili početnú skupinu, našlo sa ich len päť. Viacnásobné klinové rydlá boli z limnosilicitu (obr. 74: 5) a rádiolaritu. Kombinované klinové a hranové rydlá boli na čepeliach z čokoládového pazúrika (obr. 74: 10) a hnedého rohovca (obr. 74: 9). Našlo sa aj hranové rydlo na vkleslo retušovanej čepeli z volynského pazúrika.

K nástrojom patria aj retušované čepele – tri stredné časti širokých čepelí s retušovanými hra-nami z volynského pazúrika (obr. 74: 1, 4, 11), čepeľ s takmer súvislo retušovanými hranami z hnedého rohovca a čepeľ so spodnou retušou z prekremene-ného pieskovca. Našli sa aj štyri úštepy s retušou z hnedého rohovca.

• Nižný Hrabovec IIIAurignacienske nálezy pochádzajú zo zberov,

preto nie je možné určiť ich stratigrafickú polohu. Našli sa spolu so stredopaleolitickými artefaktmi a k aurignacienu boli vyčlenené na základe ty-pológie. Industria sa našla pod vrcholom kopca, v nadmorskej výške 160 m, juhovýchodne od polohy I + II (Bánesz/Zubko 1992; Kaminská 2003; Kaminská et al. 2000).


K aurignacienu bolo priradených 101 artefaktov, zložených z 11 nástrojov, 3 jadier, 12 čepelí a 75 úš-tepov. V surovinovej skladbe prevládal patinovaný limnosilicit (61 ks), menej zastúpený bol menilitový rohovec (11 ks), hnedý rohovec (8 ks), rádiolarit (7 ks), obsidián (5 ks), volynský pazúrik (5 ks), limnosilicit typu Banské (2 ks), kremenec (1 ks) a jaspis (1 ks).

Najpočetnejšou zložkou industrie boli úštepy (75 ks) z rôznych fáz výroby štiepanej industrie. Väčšina z nich bola z limnosilicitu (49 ks), potom z menilitového rohovca (9 ks), rádiolaritu (7 ks), obsidiánu (3 ks), volynského pazúrika (3 ks), limno-silicitu typu Banské (2 ks) a z hnedého rohovca (2 ks).

Jadrá sa našli len tri. Tvorí ich jadro na úštepy z hnedého rohovca s dvomi úderovými plochami a dva zvyšky jednopodstavových jadier z patinova-ného limnosilicitu a z obsidiánu s časťou pôvodnej kôry.


Ďalej sa našlo 12 čepelí, ktoré boli vyrobené z pa-tinovaného limnosilicitu (6 ks) a fragmentárne za-chované. Z hnedého rohovca boli dve čepele, jedna z nich je z hrany jadra, dve z menilitového rohovca a po jednom z obsidiánu a volynského pazúrika.

Skupina nástrojov (11 ks) je zložená zo škrabadiel, rydiel a retušovaných čepelí. Vejárovité škrabadlo bolo z hnedého rohovca (obr. 75: 7). Kýlovité škra-badlo bolo vyrobené na silnom úštepe z patinova-ného limnosilicitu (obr. 75: 2). Ďalšie, poškodené, bolo tiež z patinovaného limnosilicitu (obr. 75: 1). Do skupiny škrabadiel patria aj štyri jadrové škrabadlá z jaspisu (obr. 75: 4), z hnedého rohovca (obr. 75: 3) a z patinovaného limnosilicitu (obr. 75: 5, 6).

Z rydiel sa zachovali dve. Je to viacnásobné kli-nové rydlo na čepeli z patinovaného volynského pazúrika a hranové rydlo na priečne retušovanej čepeli z hnedého rohovca. K retušovaným čepeliam patrí bazálna časť čepele s retušovanou jednou hranou z patinovaného limnosilicitu a stredná časť zlomenej čepele z kremenca s retušovanými obidvoma hranami.

Poša

Poša sa nachádza južne od Nižného Hrabovca (obr. 53: 15). Extravilány obidvoch obcí na seba priamo nadväzujú. Zo starších nálezov z Poše pochádza

listovitý hrot pripisovaný szeletienu (Bárta 1965a, tab. XIX: 3). Zbery štiepanej kamennej industrie z katastra obce nie sú veľmi početné, ale naznačujú možnosť intenzívnejšieho paleolitického osídlenia na viace-rých miestach (Kaminská 2003; Kaminská et al. 2000).

• Poša INajviac aurignacienskej štiepanej kamennej in-

dustrie sa našlo na svahu kopca východne od obce, v polohe Hora, v nadmorskej výške 170 m (Kaminská 2003; Kaminská et al. 2000). Je to spolu 47 artefaktov, zložených z ôsmich nástrojov, štyroch jadier a ich zvyškov, 35 úštepov a z otĺkača.

Hlavnou surovinou bol limnosilicit (27 ks), v menšom množstve sa vyskytol menilitový roho-vec (9 ks), hnedý rohovec (7 ks), po jednom kuse rádiolarit, severský pazúrik, čokoládový pazúrik a prekremenený pieskovec.

Zo štyroch jadier bolo jedno jednopodstavové z hnedého rohovca. Jedno nepravidelné jadro spolu s dvoma zvyškami jadier boli z limnosilici-tu. Úštepy pochádzali z rôznych fáz opracovania suroviny. Najviac ich bolo z limnosilicitu (22 ks), menej z menilitového (9 ks) a hnedého rohovca (4 ks). Menilitový rohovec sa objavuje len vo forme úštepov.

Polovicu nástrojov tvoria škrabadlá – jedno čepe-ľové z hnedého rohovca, dve úštepové z limnosilicitu

Obr. 75. Nižný Hrabovec III: 1, 2 – kýlovité škrabadlá; 3 – 6 – jadrové škrabadlá; 7 – vejárovité škrabadlo. Kladzany: 8 – re-tušovaná čepeľ (1, 2, 5, 6, 8 – limnosilicit; 3, 7 – hnedý rohovec; 4 – jaspis; podľa Kaminská et al. 2000).


Obr. 76. Plavecký Mikuláš. Jaskyňa Dzeravá skala. Kamenné artefakty z výskumu F. Prošeka v roku 1950. Aurignacien: 1, 7, 4 – retušované čepele; 2 – škrabadlo s protiľahlým retušovaným koncom; 3 – čepeľové škrabadlo; 5 – priečne retu-šovaná čepeľ; 6 – čepeľ; 8, 10 – úštepové škrabadlá; 9 – vrub. Gravettien: 11, 14, 17 – 20, 23 – 25 – čepele; 12 – mikrogravet-tiensky hrot; 13 – mikrolitický trapézovitý nástroj; 15 – kombinovaný nástroj škrabadlo-vrták; 16 – čepeľové škrabadlo; 21, 22, 26 – retušované čepele; 27 – ploché rydlo (1 – 3, 7, 8, 10, 15, 16, 19, 21, 22, 26 – rádiolarit; 4, 5, 11 – 14, 18, 20, 23,

24 – patinovaný pazúrik; 6 – rohovec; 9 – silicifikovaný vápenec; 17, 27 – eratický silicit; foto AÚ SAV, A. Marková).


Obr. 77. Plavecký Mikuláš. Jaskyňa Dzeravá skala. Kostené hroty z výskumu F. Prošeka v roku 1950(foto AÚ SAV, A. Marková).


a hnedého rohovca. Jadrové škrabadlo je z rádio-laritu. Rydlá boli zastúpené len typom hranového rydla na šikmo retušovanej čepeli zo severského pazúrika. Čepele sa našli dve, a to šikmo retušovaná čepeľ z limnosilicitu a vkleslo retušovaná poškodená čepeľ z čokoládového pazúrika. Vyskytlo sa i dria-padlo z prekremeneného pieskovca. Aurignacienska industria z Poše I sa surovinovou skladbou i typmi nástrojov približuje aurignacienskej industrii z Niž-ného Hrabovca III.

• Poša IISeverovýchodnejšie od Poše I, v polohe Pri Dub-

níku, ktorý je vrcholom kopca v nadmorskej výške 182 m, sa na pomerne malom priestore zozbieralo 33 kusov kamennej industrie aurignacienu (Kaminská 2003; Kaminská et al. 2000).

Úštepy a fragmenty boli hlavne z hnedého ro-hovca (16 ks), z rádiolaritu (7 ks), z limnosilicitu (7 ks) a z kremenca (1 ks). Okrem nich sa našiel aj načatý okruhliak z hnedého rohovca. Z nástrojov sa vyskytlo len škrabadlo s retušovanými hranami na hrubšej čepeli z červenohnedého rádiolaritu. Malý počet nástrojov z Poše II sťažuje presnejšie zaradenie aurignacienskej industrie, avšak výberom použitej suroviny je bližšia aurignacienskym nálezom z Niž-ného Hrabovca I + II.

Kučín

Lokalita sa nachádza severne od Nižného Hra-bovca, na svahu výrazného pahorka východne od obce, v nadmorskej výške 171 m (obr. 53: 14). Spolu sa tu našlo 49 kusov kamennej industrie patriacej aurignacienu (Kaminská 2003, 17; Kaminská et al. 2000). Pozostáva z jadier (7 ks), úštepov (35 ks), čepelí (2 ks) a nástrojov (5 ks).

Zo šiestich jednopodstavových jadier s uprave-nou úderovou plochou boli štyri z hnedého rohovca, jedno z opálu a jedno z limnosilicitu typu Banské. Dvojpodstavové jadro bolo z hnedého rohovca. Najpočetnejšie boli úštepy, z ktorých bolo 17 z lim-nosilicitu, päť z hnedého rohovca, tri z limnosilicitu typu Banské, tri z rádiolaritu, dve z menilitového rohovca a po jednom úštepe z jaspisu, opálu a kre-meňa. Čepele sa našli len vo fragmentoch, jedna z limnosilicitu a druhá z hnedého rohovca.

Nástroje predstavuje hranové rydlo na vkleslo retušovanej čepeli z limnosilicitu, strmo retušova-ná aurignacienska čepeľ z limnosilicitu, bazálna časť čepele s retušovanými hranami a s vrubom z jaspisu a dve driapadlá z limnosilicitu a z hne-dého rohovca. Aurignacienska industria z Kučína sa skladbou suroviny a typmi nástrojov viac približuje nálezom z aurignacienu z polohy III v Nižnom Hrabovci.

Kladzany

Kladzany ležia severne od Kučína a archeolo-gická lokalita je na severovýchodnom svahu toho istého kopca ako lokalita v Kučíne, v nadmorskej výške 175 m (obr. 53: 13). Štiepaná kamenná in-dustria pochádzajúca zo zberov je aurignacienska a gravettienska (Kaminská 2003; Kaminská et al. 2000).

Aurignacienska kamenná industria pozostáva z 84 artefaktov. V tom sú započítané nástroje, jadrá a úštepy. V surovinovej skladbe úplne prevažuje patinovaný limnosilicit (67 ks), potom nasleduje hnedý rohovec (9 ks), rádiolarit (3 ks), limnosilicit typu Banské (3 ks), andezit z Koroleva (1 ks) a kre-meň (1 ks).

Skupina jadier bola tvorená jedným jednopodsta-vovým jadrom z limnosilicitu, jedným so zmenenou orientáciou z limnosilicitu, jedným načatým tiež z limnosilicitu a dvomi zvyškami jadier z hnedého rohovca. Úštepy boli najmä z limnosilicitu (61 ks), hnedého rohovca (7 ks), rádiolaritu (2 ks) a po jednom z kremeňa, z limnosilicitu typu Banské a z andezitu z Koroleva.

Z nástrojov sa našiel fragment kýlovitého škra-badla z limnosilicitu, klinové rydlo zakrivené z limnosilicitu, čepeľ s retušou jednej hrany z lim-nosilicitu typu Banské, čepeľ s obojstrannou retušou z limnosilicitu (obr. 75: 8) a dve driapadlá z limno-silicitu a rádiolaritu. Prevažovanie patinovaného limnosilicitu v nálezoch aurignacienu z Kladzian je analogické situácii na náleziskách Nižný Hrabo-vec III, Kučín a Poša I.

8.4.1.6 Z á p a d n é S l o v e n s k o

Považská Bystrica-Hradište

Lokalita je najviac vysunutým náleziskom aurig-nacienu na strednom Považí. Nachádza sa na spra-šovom chrbte nad Považskou Bystricou. Orientácia náleziska bola k malému potoku vzdialenému od Váhu viac ako 800 m, v nadmorskej výške 312 m. Osídlená poloha bola už známa z prieskumov J. Bártu (1965a, 126). Pri výskume hradiska púchovskej kultúry v roku 2008 bola odkrytá aj vrstva s nálezmi kamennej industrie (Kujovský/Žaár 2011). Nálezy, ktoré sa nachádzali na rozhraní ornice a podložia ako gravettienske, ale typologické zloženie ich radí skôr medzi aurignacienske, vyhodnotil O. Žaár (2013).


Zo získaného súboru artefaktov bolo ako mla-dopaleolitických vyčlenených 154 artefaktov. V surovinovej skladbe úplne prevládal extralokálny eratický silicit (138 ks) nad miestnym rádiolaritom


(13 ks), kremeňom (1 ks) a neurčenou surovinou (2 ks). Technologická skladba artefaktov ukazuje prevahu úštepov a odštepov nad čepeľami, rydlo-vými trieskami, jadrami a retušovanými nástroj-mi. Medzi retušovanými nástrojmi bolo čepeľové škrabadlo a čepeľové škrabadlo s bočnou retušou, dve nevýrazné kýlovité škrabadlá, dve vysoké vyčnelé škrabadlá a nechtovité škrabadlo. Z rydiel sa vyskytlo klinové, viacnásobné klinové a ploché. Okrem toho sa našli štyri retušované čepele a vrub.

Ivanovce-Skala

Poloha Skala v Ivanovciach je vápencový výbe-žok nad pravým brehom Váhu v nadmorskej výš-ke 210 m (obr. 53: 19). Výskum v roku 1949 viedol F. Prošek (1953a) a neskôr v ňom pokračoval J. Bárta (1966c, obr. 4). Štiepané kamenné nástroje pochádza-li z odvápnenej fosílnej pôdy „W 1 – 2“, ktorá bola situovaná medzi dvomi sprašami (Prošek 1953a, 142). V sprašiach sa nachádzala striatová malakofauna, ktorá podľa novej analýzy patrí do interplenigla-ciálu (Kaminská et al. 2008, 219).

Industria bola F. Prošekom (1953a) i J. Bártom (1966c) charakterizovaná ako szeletien.

Kamenné nástroje boli štiepané v prevažnej väčšine z rádiolaritu, doplneného kremencom a silicitmi. Podľa F. Prošeka (1953a, 146 – 148) sa v nej nachádzali aj kýlovité a čepeľovité škrabadlá. Spora-dicky sa vyskytli aj klinové alebo oblúkovité rydlá a v malom množstve aj čepieľky s otupeným bokom.

V súbore industrie zo starých výskumov, ktorá je dnes k dispozícii, sa nachádzajú mladopaleolitické typy jadier s pripravenou hranou, jadrá prizma-tického a ihlanovitého tvaru (Kaminská et al. 2008, obr. 34), ako aj časté čepele z hrán jadier. Industria vytvára dojem, že je zložená zo staršej, stredopaleo-litickej časti (nepravidelné a diskovité jadrá, hrubé úštepy, bifaciálne opracované artefakty) a mladšej aurignacienskej (kýlovité škrabadlá, jadrá). Nedá sa preto vylúčiť, že nálezová vrstva bola postihnutá soliflukciou, následkom ktorej došlo k zmiešaniu dvoch industrií rôzneho veku.


V už spomínanom hliníku vo Vlčkovciach, ktorý vystupoval nad riekou Váh v nadmorskej výške 146 m, sa výskumom v rokoch 1955 – 1957 našli aj nepočetné pamiatky, ktoré by mohli patriť aurig-nacienu (Bárta 1962, 289).

V profile A sa v hĺbke 4,50 – 4,85 m nachádzala vrstva L, ktorú tvorila zahlinená pôda. Z jej vrchnej časti pochádza niekoľko artefaktov z rádiolaritu – malý hoblík z hnedého rádiolaritu, priečne rydlo na čepeľovom úštepe z hnedého rádiolaritu, ploché

klinové rydlo z hnedého rádiolaritu, čepeľ s retušou ľavej hrany a úštep (Bárta 1962, 306, tab. VIII: 1 – 5).

Podľa statigrafického vyhodnotenia J. Kuklu (in Bárta 1962, 298) patrí nálezová vrstva do interštadiá-lu „W1/2“, v krajnom prípade na bázu „W2“. Analó-gie pre tieto nálezy nachádza J. Bárta v aurignaciene v Košiciach-Barci II.

Žabokreky nad Nitrou-Striebornica

Ojedinelou aurignacienskou lokalitou v povodí Nitry sú Žabokreky nad Nitrou. Na kopci Strie-bornica, severovýchodne od obce, v nadmorskej výške 240 m, boli priebežne uskutočňované zbery miestnymi záujemcami aj archeológmi. Z nálezov štiepanej kamennej industrie, ktorá patrí stredo- i mladopaleolitickým kultúram, je zatiaľ publi-kovaná len časť (Bárta 1965a, 113; Kaminská 2008). V štiepanej kamennej industrii z mladého paleolitu, ktorá by mohla byť aurignacienskou, sa vyskytlo kýlovité škrabadlo z patinovaného limnosilicitu (Nemergut 2011, 110, tab. XXXIII: 5).

Myjavská pahorkatina

V katastroch lokalít Kunov, Hlboké a Prietrž sa zo zozbieranej, v prevahe stredopaleolitickej industrie vydeľuje mladopaleolitická zložka reprezentovaná vysokými škrabadlami. Tieto nálezy predstavujú pravdepodobne aurignaciensku kultúru, ktorá je na západnom Slovensku slabo zastúpená (Bárta 1984a, 16; 1990b, 235).

8.4.1.7 J a s k y n n é l o k a l i t y


Jaskynná lokalita v Malých Karpatoch, v nad-morskej výške 450 m, bola skúmaná od 19. stor. (obr. 53: 1). Najdôležitejšie boli výskumy J. Hillebranda (1913; 1914) v rokoch 1912 – 1913, F. Prošeka (1951a; 1951b) v roku 1950 a nový výskum v rokoch 2002 a 2003 (Kaminská/Kozłowski/Svoboda 2004; 2005a; 2005b). V pleistocénnych vrstvách sa okrem iných paleolitických pamiatok našli aj nálezy štiepanej kamennej industrie (obr. 76: 1 – 10), kostených hrotov (obr. 77) a zvieracích kostí, patriacich aurignacienu. Aj detský zub prislúcha s najväčšou pravdepodob-nosťou už modernému človeku (Tillier et al. 2005).

Z výskumov J. Hillebranda (1914) boli k aurigna-cienu zaradené dva fragmenty kostených hrotov, nájdené v jeho spodnej vrstve sivej hliny. F. Prošek (1951, 296) našiel v spodnej časti vrstvy 8 kamenné nástroje a kostené hroty mladečského typu – dva celé, dva trochu poškodené a 16 zlomkov (obr. 77). Hroty boli väčšinou ploché s oválnym prierezom, len


Obr. 78. Plavecký Mikuláš. Jaskyňa Dzeravá skala. Aurignacienske nálezy z výskumu v roku 2002 – štiepaná kamenná industria: 1 – rydlová trieska; 2 – retušovaný úštep; 3 – hrotito retušovaná čepeľ; 6, 9 – retušované čepele; 7 – vysoké škra-badlo kombinované s vrtákom; 8 – široká čepeľ; 10 – nevýrazné škrabadlo; kostené hroty: 4, 5, 11 (1, 6, 7, 9, 10 – rádiolarit;

2 – rohovec; 3, 8 – limnosilicit; podľa Kaminská/Kozłowski/Svoboda 2005b; upravené).

jeden hrot mal okrúhly prierez. Zlomené hroty mali rozštiepenú bázu. Kamenné nástroje priradil k sze-letienu a spolu s nimi aj kostené hroty (Prošek 1951, 298). V ním zdokumentovanom profile bola vrstva 8 postihnutá kryoturbáciou (Prošek 1953a, obr. 3).

Stratigrafia

Počas výskumov v rokoch 2002 – 2003 sme dospeli k iným záverom. Aurignacienske pamiatky sa našli vo vrstve 9, ktorú tvorila tmavohnedá sprašovitá hlina. Vrchná hranica vrstvy 9 bola mierne zvlnená, jej spodnú hranicu tvorili involúcie na rozhraní s vrstvou 5á. Tieto štruktúry pokladal F. Prošek (1951, 295) za mrazové hrboly ako dôsledok kryoturbácie. Mohli však vzniknúť aj ako následok zaťaženia vrstiev presýtených vodou.

Datovanie

Zo zvieracích kostí bolo získaných niekoľko datovaní (Davies/Hedges 2005, tabela 1), ktorých

výsledky sa pohybujú medzi rokmi 33 333 ± 820 BP (Wk – 16 829) a 37 370 ± 2060 rokmi BP (Wk – 14 865) alebo 39 080 ± 1420 cal. rokmi BP a 41 695 ± 1631 cal. rokmi BP. Z hrotu z parohoviny z výskumu F. Proše-ka boli získané dáta AMS 14C: 31 600 ± 900 rokov BP (OxA – 15 534) a 31 000 ± 1100 rokov BP (OxA – 15 535) alebo 37 090 ± 1090 cal. rokov BP a 36 360 ± 1260 cal. rokov BP. S týmito kalibrovanými výsledkami je v zhode aj datovanie vrstvy 9 metódou OSL, ktorej výsledok je 35 900 ± 3000 rokov BP (Nejman/Rhodes/Grün 2005).


Vo vrstve 9 sa našli pomerne početné zvyšky rastlín i živočíchov, analýzou ktorých sa získali dôležité poznatky o ekologických podmienkach skúmaného obdobia. Vo zvyškoch flóry sa zistili úlomky listov bylín, stromov a kríkov. Najviac z nich patrilo zvyškom ihličnatých drevín, menej zvyškom listnatých (Hajnalová/Hajnalová 2005).


Menej početné boli nálezy malakofauny, zachované druhy sa vyskytovali v priaznivejších klimatických podmienkach (Alexandrowicz 2005). Naproti tomu fauna cicavcov patrila druhom, ktoré sa vyskytovali v chladnejších osciláciách interpleniglaciálu. Druhy drobných cicavcov predstavujú glaciálnu faunu, prvky otvorenej krajiny, vlhkých stanovíšť aj druhy slnečných sutín (Horáček 2005). Vo vrstve 9 sa našlo najviac zvyškov veľkých cicavcov. Prevládal med-veď, častý bol zajac, menej bolo kostí sobov a líšok. Len ojedinele bol doložený kôň, kamzík, vlk a hye-na. Toto spoločenstvo zvierat je charakteristické pre otvorenú krajinu s chladnou klímou (Ďurišová 2005).

Kostené hroty

Z výskumu Hillebranda pochádzajú fragmenty dvoch kostených hrotov typu Mladeč (Kaminská/Kozłowski/Svoboda 2005b, 38, obr. 19: 11, 13), z nich jeden mal oválny a druhý oválno-konvexný prierez. F. Prošek (1953a, tabela 8; 9) publikoval z jaskyne 20 úplných alebo fragmentárne zachovaných kos-tených a parohových hrotov s oválnym prierezom, strednú časť hrotu s okrúhlym prierezom a časť nástroja z parohoviny (obr. 77). Pri výskume v roku 2002 (Kaminská/Kozłowski/Svoboda 2005b, obr. 17: 1) sa našiel distálny koniec hrotu s plankonvexným prierezom a v preplavovanej hline boli distálne konce dvoch ďalších hrotov a jedna kosť so stopami opracovania (Ďurišová 2005, 200, tab. 4: 5 – 7).


Z publikovaných nálezov z výskumu F. Prošeka (1951) sme k aurigancienu zaradili desať artefak-tov – čepeľové škrabadlo z rádiolaritu (obr. 76: 3), úštepové škrabadlo s vysokým čelom a retušovaný-mi hranami z rádiolaritu (obr. 76: 10), úštepové škra-badlo z rádiolaritu (obr. 76: 8), kombináciu škrabadla s protiľahlým retušovaným koncom z rádiolaritu (obr. 76: 2), priečne retušovanú čepeľ z patinované-ho pazúrika a z rádiolaritu (obr. 76: 5), retušovanú čepeľ z patinovaného pazúrika (obr. 76: 4), vrub zo silicifikovaného vápenca (obr. 76: 9), čepeľ z rohovca (obr. 76: 6) a dve z rádiolaritu (obr. 76: 1, 7).

Počas výskumu v roku 2002 sa vo vrstve 9 našlo 18 artefaktov (Kaminská/Kozłowski/Svoboda 2005b, obr. 17: 2 – 9), ktorých priestorové rozloženie sledoval M. Novák (2005). Dva úštepy boli z patinovaného pazúrika, sedem malých úštepov z rádiolaritu a limnosilicitu, fragment rydlovej triesky (obr. 78: 1) a bazálna časť širokej neretušovanej čepele z pre-páleného limnosilicitu, odbitá mäkkým otĺkačom (obr. 78: 8). Retušované nástroje boli zastúpené frag-mentom vysokého škrabadla s vrtákom na opačnom konci z rádiolaritu (obr. 78: 7), nevýrazné čepeľové škrabadlo s retušovanými hranami z rádiolaritu

(obr. 78: 10), tri časti retušovaných čepelí – dve z rá-diolaritu (obr. 78: 6, 9) a jedna z limnosilicitu (obr. 78: 3), retušovaný úštep z plošnej retuše s vrubom z rohovca (obr. 78: 2).

Malý počet nálezov ukazuje na krátkodobé osídlenie jaskyne lovcami, ktorí si priniesli hotové nástroje a na mieste ich len opravovali. Okrem pati-novaných pazúrikov používali artefakty zo surovín z Považia a zo stredného Slovenska.


V dolomitových vápencoch Považského Inovca ukrytá jaskyňa Čertova pec, v nadmorskej výške 230 m, mohla byť krátkodobo osídlená aj v čase aurignacienskej kultúry. Ani F. Prošek (1950) a ani J. Bárta (1959a; 1965a; 1969; 1972b) nezistili pri vý-skumoch stopy tejto kultúry. Upozornil na to až R. Musil (1996b). Pri analýze zvieracích kostí z vý-skumov J. Bártu našiel medzi nálezmi zo sektoru XII (v hĺbke 70 cm) hrot kosteného nástroja. Sektor bol pred SV vchodom jaskyne, ale počas paleolitu bol tento priestor v jaskyni. Zvieracie kosti a odlomená špička kosteného hrotu sa podľa denníka našli pri čistení sutinového kužeľa. V sektore XIII boli kosti pratura, ktoré naznačujú, že nálezová vrstva pochá-dzala z interštadiálu hengelo (Musil 1996b, 44 – 45).

Haligovce, jaskyňa Aksamitka

V Pieninách, neďaleko poľskej hranice, sa nachá-dza jaskyňa Aksamitka (obr. 53: 2). Prinajmenšom od 19. stor. bola vystavená amatérskym výkopom. Pri jednom z nich, ktorý robil M. Badányi (1874), v prvej veľkej sieni jaskyne sa našli dve čepele a neolitický materiál. V roku 1879 kopal v jaskyni S. Róth. Asi 70 m od vchodu, z povrchu pleistocénnej vrstvy získal kosti jaskynného medveďa a nálezy, ktoré považoval za dve kostené šidlá a dva silicitové úštepy (Róth 1879). Nálezy daroval do správy historického oddelenia Maďarského národného múzea (Bárta 1975, 9). Neskôr ich publikoval L. Vértes (1954). Z dvoch kostených ši-diel zložil hrot mladečského typu zo sobieho parohu (obr. 79: 6) s rozmermi 24 x 2,25 x 1 cm a oválnym prierezom (Vértes 1954, obr. 2: 1a, 1b). Priradil ho k aurignacienu spolu s dvomi nástrojmi (obr. 79: 4, 5), pôvodne označené ako čepele, ktoré považoval za škrabadlá. Z nich jedno, s retušovanými hranami bolo z výkopu M. Badányiho, druhé pochádzalo z výskumu S. Rótha (Vértes 1954, obr. 2: 2, 3).

Ružín, Veľká ružínska jaskyňa

Jaskyňa je vo východnej časti Slovenského rudohoria, v nadmorskej výške 650 m (obr. 53: 3). V roku 1879 a 1880 v nej odkryl S. Róth (1881)


ohnisko s kamenným obložením, ale bez archeolo-gických nálezov. Preto vznikli pochybnosti o jeho paleolitickom (pleistocénnom) veku (Bárta 1975, 11). Až po výskume T. Kormosa (1918) sa posúdila myš-lienka o paleolitickom osídlení jaskyne, pozostat-kom ktorého bolo zmienené ohnisko.

Jasov, Veľká jasovská jaskyňa

Z jaskyne (obr. 53: 4) v Slovenskom krase, v nad-morskej výške 289 m, sú známe nálezy fragmentu kosteného hrotu a kamennej industrie (obr. 79: 1 – 3). V roku 1916 získal T. Kormos (1917) paleolitické nálezy predstavujúce fragment kosteného hrotu a dve silicitové čepele (Skutil 1938, 79). Revízny výskum v roku 1955 (Ložek et al. 1956, 240) spresnil stratigrafickú polohu starších nálezov a úštepu zo zadnej sondy z vrstvy 9 do štadiálu „W2“.

Ďalšie lokality

V oblasti Slovenského krasu sú ešte dve lokality, nálezy z ktorých by mohli patriť do začiatku mla-dého paleolitu.

Je to Silica, jaskyňa Silická ľadnica, odkiaľ pochá-dzajú nedatované uhlíky z pleistocénnej vrstvy (Bárta 1969, 214). Druhým náleziskom je Silická Brezová, priepasť Malá ľadnica. V priepasti Slo-venského krasu bol v roku 1949 nájdený detský zub – stolička (Bárta 1969, 219; Vlček 1957).

8.4.2 Postavenie slovenských lokalít aurigna-cienu v kontexte strednej Európy

Rozšírenie aurignacienu

Koncentrácia lokalít aurignacienskej kultúry je zdokumentovaná predovšetkým na východ-nom Slovensku v Košickej kotline a na okrajoch Východoslovenskej nížiny. L. Bánesz (1976b) navrhol a používal regionálno-chronologický model vývoja aurignacienu na Slovensku, ktorý zahŕňal staršiu hornádsku a mladšiu hornopo-tiskú skupinu.

Postupnosť vývoja jednotlivých fáz v rámci sta-novených skupín sledoval na základe typologicko--štatistických zmien v zložení inventárov štiepanej kamennej industrie, ako aj v zmenách tvarov sídlis-kových objektov. Postupne došlo k objavom nových lokalít na strednom toku Ondavy, Torysy a na hornej Topli. Taktiež staršie výskumy niektorých jaskýň na východnom Slovensku poskytli aurignacienske pamiatky.

Na západnom Slovensku boli v sprašových pro-filoch na strednom Považí zachytené len ojedinelé nálezy industrie patriace tejto kultúre. Po nále-

Obr. 79. Aurignacienske nálezy z jaskýň. Jaskyňa Axa-mitka, Haligovce: 1 – kostený hrot; 2, 3 – kamenné čepele. Veľká jasovská jaskyňa, Jasov: 4, 5 – kamenná industria;

6 – kostený hrot (podľa Bárta 1969, upravené).


zoch aurignacienskych typov kamennej industrie v oblasti Myjavskej pahorkatiny (Kunov, Hlboké, Prietrž) pripustil aj J. Bárta (1984a, 16) prítomnosť tejto kultúry na západnom Slovensku, kde bola predtým odmietaná (Bánesz 1976b, 48; Bárta 1965a, 113; Prošek 1953a).

Sídlisková stratégia

V aurignacienskej kultúre lovci zakladali svoje táboriská v jednotlivých regiónoch Slovenska, s ohľadom na zabezpečenie svojich životných po-trieb. Medzi najdôležitejšie patrila blízkosť vodného toku a dostupnosť zdrojov živočíšnej a rastlinnej potravy, ako aj kamennej suroviny na výrobu nástrojov. V priebehu roka spravidla dochádzalo k sezónnym presunom ľudí v krajine, v závislosti od ročných období a dostupnosti zdrojov potravy. V rovnakom rytme sa odohrávali cyklické návraty do centrálneho táboriska, alebo došlo k osídleniu nového priestoru. Na miestach opakovaných návra-tov bolo potrebné urobiť nové stanové obydlia, ktoré mohli bezprostredne nadväzovať na predchádzajú-ce. Takýmto spôsobom mohlo dôjsť k prekrytiu stôp osídlenia z viacerých ročných cyklov a v prípade komplikovanej pedologickej situácie ich nebolo možné dôkladne rozlíšiť.

Otvorené táboriská hornádskej skupiny au-rignacienu v Košickej kotline sa viazali na hrany terás Hornádu. Orientované boli smerom k rieke, na temenách kopcov vysokej terasy s nadmorskou výškou 200 – 230 m (Košice-Barca I, II, Košice--Barca-Svetlá I – IV, Haniska, Kechnec I, II, Seňa I, Milhosť, Perín), na strednej terase s nadmorskou výškou 180 – 190 m (Seňa II) alebo na najnižšej tera-se vo výške 165 m nad morom (Kechnec III, Gyňov). Lokalita Zvonárka v Čečejovciach, v západnej časti Košickej kotliny, je situovaná v nadmorskej výške 234 m. Nálezisko v Tibave ležalo v nadmorskej výške 122 m. Na strednom toku Ondavy sa nad-morská výška lokalít pohybovala od 155 do 182 m. Na strednom toku Torysy, v oblasti Prešova, sa pamiatky našli v nadmorskej výške 285 až 336 m. Najvyššie položeným náleziskom je Bardejov nad sútokom Tople a Šibského potoka v nadmorskej výške 362 m.

Vzhľadom na geomorfológiu jednotlivých regió-nov Slovenska boli v aurignaciene na zakladanie táborísk využívané riečne terasy a v severnejších oblastiach pahorkatiny. Podobná situácia bola sledovaná aj na Morave, kde aurignacien osídľoval krajinný typ B (Svoboda 1999, 119). Táboriská sa za-kladali na rozhraní nížin a pahorkatín v nadmorskej výške 250 – 400 m vo výhodnej stratigrafickej polohe na dohľad od údolia rieky, na kopcoch a hrebeňoch (Škrdla 2005, 180). Zároveň tak mohli využívať

dva druhy ekosystémov – pahorkovitý a nížinný (Svoboda 2006b, 262). Aj na Morave sa lokality au-rignacienu často nachádzali na temenách návrší, ktoré boli vhodné v období interpleniglaciálnej miernej a vlhkej klímy, ale nezostali prekryté ne-skôr usadzovanou sprašou, preto sa dnes kamenná industria nachádza na povrchu (Valoch 1993b, 40). Takáto nálezová situácia znemožňuje získanie strati-grafických poznatkov a tiež sa spravidla nezachová organický materiál vhodný na datovanie a bližšie chronologické zaradenie nálezov.

Datovanie

V čase súborného spracovania aurignacienskej industrie (Bánesz 1968a) boli nálezy z Barce považo-vané za jeden z najstarších dokladov aurignacienu v strednej Európe. Taktiež sa predpokladalo, že typický stredoeurópsky aurignacien patrí do ob-dobia 32 000 – 30 000 rokov BC (Kozłowski/Kozłowski 1979, 278). S rozvojom bádania a novým možnosťa-mi datovania sa pohľad na vek aurignacienskych pamiatok v Podunajsku zmenil.

Absolútne datovanie slovenských aurigna-cienskych lokalít, ich jednotlivých časových fáz, je vzhľadom na malý počet dát a chýbanie stratigrafických podkladov pre väčšinu z nich značne problematické. Pri ich časovom zaradení sa vychádzalo z dostupných stratigrafických po-znatkov a predovšetkým zo zmien v technológii, typológii a morfológii kamenných nástrojov (Bánesz 1968a; 1976a; 1976b; 1993a; Prošek 1953a; 1955; 1956). Do úvahy sa brali aj identifikované nálezy uhlíkov z drevín. Na základe toho boli vyčlenené štyri základné fázy vývoja aurignacienu – staršia, stredná, mladšia a predgravettienska. Podľa vtedaj-šieho triedenia poslednej doby ľadovej boli staršie fázy aurignacienu radené do interštadiálu „W1/2“, ktorým sa chápalo obdobie okolo 38 000 rokov BP. Patrili k nim Barca II, komplexy I – IV s osídlením v šiestich etapách. Stredný aurignacien z prvej polovice štadiálu „W2“ reprezentoval hlavne Kech-nec I, ale aj Kechnec II a III, Seňa I, Barca-Svetlá IV, Gyňov, Trstené pri Hornáde, Veľká jasovská jasky-ňa. Mladšia fáza aurignacienu spolu s predgravet-tienskou patrila do druhej polovice štadiálu „W2“ a boli k nim zaradené lokality Barca I – jamy 2 a 3, ako aj Tibava.

Revízny výskum jaskyne Dzeravá skala pri Plaveckom Mikuláši umožnil získanie rádiouhlíko-vých dát zo zvieracích kostí v rozmedzí 37 330 až 33 333 rokov BP, ďalšie je z hrotu z parohoviny s výsledkom 31 600 rokov BP a napokon datovanie vrstvy 9 metódou OSL ukázalo 35 900 rokov BP. Taktiež sme získali datovanie 14C z jamy 2 v Barci I s výsledkom 29 680 rokov BP.


Stratigrafia a klimatické pomery

Určenie veku fosílnych pôd bez komplexnejších poznatkov o vývoji na danom území je kompliko-vané. Na východnom Slovensku nemáme vhodné profily s viacerými polohami fosílnych pôd, kto-rých presné časové zaradenie by bolo potvrdené aj exaktnými datovaniami. Navyše sa v priebehu výskumov ukázalo, že aj v klasických profiloch, ako je napríklad tehelňa v Dolných Věstoniciach na Morave, bolo pôvodné zaradenie niektorých pôd v rámci pleistocénnej stratigrafie mylné, pretože ich sled v profile nebol úplný. Pôda považovaná za interštadiál hengelo alebo „W1/2“ je v skutoč-nosti staršou fosílnou pôdou presahujúcou rámec mladého paleolitu. Na iných lokalitách boli vrstvy fosílnych pôd veľmi tenké a kvôli chýbaniu spraše medzi nimi splynuli do jednej, pritom v skutočnosti mohli patriť časovo rozdielnym, po sebe nasle-dujúcim pôdam (Musil 2002b; Valoch 2012). Preto samotná skutočnosť, že pod sprašou sa nachádza vrstva fosílnej pôdy neznamená, že patrí do inter-štadiálu hengelo (38 000 rokov BP), pretože v dnes platnej klimatickej krivke je pre obdobie posledných 40 000 rokov doložených viacero teplejších klima-tických výkyvov, počas ktorých sa mohli vytvoriť fosílne pôdy. Východiskom z tejto situácie je zís-kanie čo najväčšieho počtu dát, ktoré by sa mohli porovnať s klimatickou krivkou.

Pôvodné zaradenie aurignacienskych lokalít z povodia Hornádu do teplejších a chladnejších období posledného glaciálu vyplynulo z nálezovej situácie. V Barci II boli zahĺbené objekty vyplnené sivohnedou hlinou, ktorá sa chápala ako fosílna pôda, patriaca do interštadiálu „W1/2“. Vrchné časti tejto pôdy boli postihnuté kryogénnymi procesmi, považovanými za výsledok intenzív-neho ochladenia v štadiáli „W2“. Taktiež kamenné nástroje z vrchnej polohy boli výrazne popraskané mrazom. V niektorých častiach lokality bola výplň objektov prekrytá sprašou. V objektoch sa nenašli ohniská, ale boli tam roztrúsené uhlíky, v sklad-be ktorých prevažoval dub, v menšom množstve bola zastúpená jarabina, jaseň, hrab, javor. Takéto zloženie drevín sa považuje za pomerne typické pre teplejšiu interštadiálnu klímu a je podobné dnešnému zloženiu stromového porastu v tejto oblasti (Bánesz 1987a, 212). Súčasnou s objektmi v Barci II je aj jama 1 z Barce I, v ktorej sa tiež našli uhlíky hrabu a jarabiny. Uhlíky duba boli aj v objekte z Barce-Svetlej III.

Mladšie by mali byť jamy 2 a 3 v Barci I, z ktorých pochádzajú uhlíky vŕby a borovice limby, nazna-čujúce chladnejšiu klímu nasledujúceho štadiálu. K jame 2 sa viaže datovanie 29 680 rokov BP. Závery o veku aurignacienskeho osídlenia v Kechneci I

boli odvodené od stratigrafie v profile vzdialenom od lokality 200 m. Kamenná industria v ňom bola v druhotnej pozícii. Pleistocénne vrstvy profilu tvorili dve polohy spraše, oddelené vrstvou štrku. Pod sprašou bola fosílna pôda s vrstvou uhlíkov. Z uhlíkov bola identifikovaná borovica limba, naznačujúca ochladzovanie na konci interštadi-álu „W1/2“. Zo spraše pochádzala chladnomilná fauna, patriaca do štadiálu „W2“. V Seni I v stene štrkoviska bola kamenná industria na báze spraše, ktorá bola nad fosílnou pôdou. Chladnej klíme zodpovedajú v objekte aj drevené uhlíky zo smre-kovca a ihličnanov. Na kamenných artefaktoch boli často pozorované praskliny vzniknuté pôsobením mrazu. V Tibave bol objekt s ohniskami zahĺbený v svetlohnedej hline. Uhlíky z neho patrili smreku.

Z pozorovanej stratigrafickej situácie aj z docho-vaného materiálu, vzťahujúceho sa k vtedajšej klíme z východoslovenských aurignacienskych lokalít, je možné vyvodiť nasledujúci záver. Datovanie jamy 2 z Barce I (29 680 rokov BP) predstavuje mladý au-rignacien. Toto datovanie je v súlade s chladným štadiálom nastupujúcim v dobe okolo 30 000 rokov BP (Musil 2002b, 57). S nimi by mali byť viac-menej súčasné náleziská Seňa I, Kechnec I, Barca I – jama 3.

Lokality s nálezmi z fosílnej pôdy pod uvedenou vrstvou spraše (Barca II, Barca I – jama 1, Barca-Svet-lá III) by mali byť zo staršieho interštadiálu. Jeho presný vek nevieme určiť, ale rámcovo, podľa situ-ácie na iných stredoeurópskych aurignacienskych lokalitách, by tento stredný aurignacien mal patriť do obdobia 34 000 – 29 000 rokov BP. Toto triedenie sa čiastočne opiera aj o technologicko-typologickú skladbu kamenných inventárov.


Na východoslovenských lokalitách boli odkryté aj v paleolite zriedkavé pôdorysy obydlí. Najviac ich je v Barci, jednotlivo sa zachovali aj na náleziskách Seňa I a Tibava.

V Barci II všetky objekty pochádzali z rovnakého obdobia, vo vtedajšom označovaní z interštadiálu „W1/2“ (Bánesz 1968a; Prošek 1956, 311). Ide ale o časo-vo dlhšie obdobie, kedy sa predpokladá, že v Barci II boli osídľované objekty najmenej počas šiestich fáz trvania aurignacienu. Všetky objekty boli zahĺbené do štrkového podložia, čo podľa F. Prošeka (1956, 310) naznačuje, že išlo o zimné obydlia. Celá paleolitická stanica bola sezónne navštevovaná. Zachovaným stavebným prvkom boli stopy po kolovej konštruk-cii v podobe kolových jamiek. V Barci I bola zistená len jedna kolová jamka v objekte 2, ale vo všetkých objektoch sú zdokumentované ohniská. Objekt 2 bol neskôr porušený mladším mezolitickým objektom (Prošek 1959).


Objekt 1 z Barce I predstavuje obydlie v podobe zahĺbenej oválnej jamy s ohniskom. Ale objekt 2 a zvlášť objekt 3 majú komplikovaný pôdorys, ktorý vznikol porušovaním predchádzajúcich objektov novými. Dná týchto objektov neboli rovné, ale čle-nené „prahmi“ (Bánesz 1968a; Prošek 1953c, 1956), ktoré pravdepodobne predstavovali v superpozícii zachované spodné časti oddelených objektov. L. Bánesz (1968a, 209 – 210) pripúšťa, že existovala časová následnosť budovania objektov a isté rešpektovanie zvyškov obydlí postavených v predchádzajúcej sezóne. Neuvažuje však o tom, že kvôli sťaženej ná-lezovej situácii sa nepodarilo zachytiť superpozíciu viacerých samostatných objektov, ktoré vytvorili komplikované, ťažko interpretovateľné komplexy bez analógií na iných aurignacienskych lokalitách.

Na malú pravdepodobnosť stavby týchto kom-plexov ako obydlí poukázali už viacerí bádatelia. Hlavne z dôvodu, že sa v jamách nenašli ohniská, resp. bolo ich veľmi málo, sa považuje za otázne, či objekty z Barce I a II boli obývané (Hahn 1977, 278). Taktiež komplikovaný tvar objektov vyvoláva pochybnosti o možnosti ich zastrešenia a využitia ako obytných objektov (Oliva 2005, 48; Valoch 1996a, 77). Pravdepodobnejšie za zdá, že v Barci I a II došlo k zmiešaniu rôznych sídelných epizód do jedného archeologického horizontu (Svoboda 1999, 121).

Za obytné objekty môžeme považovať samostat-né zahĺbené jamy s ohniskami, aké sa odkryli v Bar-ci-Svetlej III, Seni I a v Tibave. V Seni a v Tibave sa navyše zachovali aj zvyšky konštrukčných prvkov v podobe kolových jám, umožňujúcich prekrytie obydlí kožami upevnenými na drevenej kolovej konštrukcii.

Ohniská v objektoch mali spravidla oválny tvar, ktorý sa rysoval prepálenou plochou. Výnimoč-ne – v Barci I (jama 1) a v Tibave – boli vyložené kameňmi. Ďalšie kamene z vonkajšej strany objektu v Tibave slúžili azda na upevnenie koží. Samostatné ohnisko mimo objektu sa zistilo len v Tibave. Bolo na úrovni terénu vyložené kameňmi. Nálezy zo sídliskového objektu patrili k inventáru obydlia. Používali sa na domáce práce a na prípravu potravy rovnako, ako aj nálezy zo samostatného ohniska (IV). Keďže sa na lokalite zistil len jeden objekt, usudzuje sa (Bánesz 1960a), že išlo o krátkodobú stanicu, možno spojenú so získaním a opracovaním vhodnej kamennej suroviny. Analogická situácia bola aj v Seni I, kde sa kamenná industria našla v objekte aj mimo neho. Tiež v Kechneci III bola in-dustria vyrábaná v objekte aj mimo objektu (ateliér). V Barci I a II bola situácia iná. V Barci I a II sa nálezy koncentrovali len v objektoch. Na lokalitách s ob-jektmi sa zdá, že niektoré boli založené a obývané v priaznivejších klimatických pomeroch alebo v tej časti roka, kedy nebolo nutné ukrývať sa, dalo sa

pracovať aj vonku – Seňa I, Kechnec III, Barca-Svetlá III a Tibava, pri iných, kde sa artefakty nachádzali len v objektoch (Barca I a II), išlo o typické zimné táboriská. Obývané boli asi len krátku dobu, pretože počet retušovaných nástrojov v objektoch bol malý. V objektoch sa našli aj otĺkače, úštepy a jadrá, ktoré dokladajú výrobu priamo v obydlí (Prošek 1956).

Na rakúskej lokalite Stratzing/Krems-Rehberg bolo viacero ohnísk – od zoskupenia uhlíkov po ohniská lemované kameňmi, alebo boli ohniská si-tuované v plytkých zahĺbeniach s priemerom okolo 75 cm (Neugebauer-Maresch 2008b, 125). V blízkosti jedného z ohnísk sa zachovala zahĺbená jama pou-žívaná na varenie. Koncentrácia nálezov na vyme-dzenom priestore naznačuje existenciu stanového obydlia na úrovni terénu, po konštrukcii ktorého sa nezachovali stopy (Neugebauer-Maresch 1993, 59).

Jaskynné lokality

Dôležitými nástrojmi aurignacienskej kultúry, nachádzanými v jaskyniach, sú kostené hroty. Pat-rili do výbavy paleolitických lovcov a používali ich na loveckých výpravách, počas ktorých krátkodobo pobývali v jaskyniach. Na Slovensku sa našli vo väčšom množstve v jaskyni Dzeravá skala pri Pla-veckom Mikuláši a jednotlivo v jaskyniach Čertova pec pri Radošine, v Aksamitke pri Haligovciach a vo Veľkej jasovskej jaskyni. Najpočetnejší je súbor hrotov z Dzeravej skaly. Z výskumu J. Hillebranda sú známe dva fragmenty, z výskumu F. Prošeka dva celé, dva poškodené a 16 fragmentov hrotov. Pri revíznom výskume v roku 2002 sme našli frag-menty troch hrotov. Prevažovali hroty oválneho prierezu, iba ojedinele sa vyskytol hrot s kruhovým prierezom. Patria k typu Mladeč s pevnou bázou. V chronológii kostených hrotov sa považovali za mladšie ako hroty s rozštiepenou bázou. Ale da-tovanie viacerých potvrdilo, že sú aj zo stredného aurignacienu, napríklad tri hroty z rakúskej jaskyne Tischhofer spadajú do obdobia 32 010 až 29 500 ro-kov BP (Bolus/Conard 2006).

Časť hrotov bola vyrobená z parohu a časť z dl-hých kostí zvierat. Porovnanie hrotov z piatich jaskýň v strednej Európe ukázalo, že na väčšine z nich (okrem Potočky zijalky) boli vyrobené zo sobích parohov (Pacher 2010, 320, tab. 1). Hroty s rozštiepenou bázou z horizontu II v nemeckej jas-kyni Geißenklösterle dokladajú používanie parožia (Hahn 1977; Teyssandier/Liolios 2003, 188). Preto nie je možné súhlasiť s názorom J. Bártu (1987, 216), že hrot zo sobieho parohu z jaskyne Aksamitka by mal kvôli použitej surovine patriť skôr magdalénienu ako aurignacienu.

Na moravskej lokalite Mladečské jeskyne, podľa ktorej sú hroty pomenované (mladečské), sa našli


aj kostrové pozostatky anatomicky moderného človeka. Získaný súbor dát zo sintrov ukázal vek 34 000 – 35 000 rokov BP (Svoboda/van der Plicht/Kuželka 2002) a priamo z ľudských kostí 31 000 rokov BP (Wild et al. 2006). Hroty mladečského typu majú pevnú bázu a plochý alebo oválny prierez. Okrem nich sa v jaskyni našli aj kostené šidlá, prevŕtané metakarpy veľkých jeleňov, ako aj zvieracie zuby vo forme príveskov (Oliva 1989; Svoboda 2001b).

Medzi jaskyne s aurignacienskym osídlením a s kostenými hrotmi patrí jaskyňa Istállóskö v Bukových horách v severovýchodnom Maďarsku (Vértes 1955, 130). Väčšina hrotov bola vyrobená zo sobieho parohu, omnoho menej ich bolo z mamu-toviny a veľmi málo z dlhých kostí veľkých zvierat. L. Vértes (1955; 1965, 174 – 175) rozlišoval dva druhy hrotov – do aurignacienu I patrili hroty s rozštiepe-nou bázou a do aurignacienu II hroty typu Olševa (synonymum pre Mladeč). Podľa posledného spra-covania V. Dobosiovou (2002) sa vyskytovali hlavne hroty s rozštiepenou bázou. Súhlasne s L. Vértesom (1955) sa domieva, že najmenšie z kostených nástro-jov (dĺžka 70 mm) slúžili ako hroty šípov a pokladá ich za najstarší dôkaz používania luku. V industrii sa tiež našli časti kostených píšťal (Dobosi 2002, 89).

Podľa staršieho datovania jaskyne Istállóskö patrila staršia nálezová vrstva k starému auri-gnacienu (aurignacien I), vek vrstvy bol stanovený medzi 44 a 40 ka BP (Gábori-Csánk 1970). Nové vý-skumy priniesli aj nové realistickejšie datovania, podľa ktorých patrí staršia vrstva aurignacienu I: 33 000 – 31 000 rokov BP a mladšia aurignacienu II: 32 000 – 27 000 rokov BP (Adams 2002; Adams/Ringer 2004). Nálezy čepeľovej kamennej industrie zo starého aurignacienu boli málo výrazné, k auri-gnacienu boli zaradené hlavne na základe výskytu kostených hrotov. V spodnej vrstve sa našlo 85 kusov (a mnoho úlomkov), z nich 27 s rozštiepanou bázou. Vyskytli sa aj fragmenty šípok (hroty šípov). Okrem toho sa tam našiel prívesok z mamutoviny. V mladšej vrstve bolo 22 kostených hrotov (väčšinou vo fragmentoch), z nich jeden s rozštiepenou bázou. V neďalekej jaskyni Peskő sa tiež našiel hrot s roz-štiepenou bázou a fragmenty ďalších kusov, ako aj veľmi malý súbor kamennej industrie (Hahn 1977, 122 – 123; Vértes 1956). Severne od Karpát, v Poľsku, boli početnejšie nálezy kostených hrotov objavené v Mamutej jaskyni pri Wierzchowe (Kozłowski 1966). V Pieninách v jaskyni Obłazowa sa našli štyri kos-tené hroty (Valde-Nowak 2003).

Aj keď sa kostené hroty väčšinou nachádzajú v jaskyniach, v niektorých prípadoch sa vyskytli aj na otvorených lokalitách. Na rakúskej lokalite vo Willendorfe II sa vo vrstve 4 našlo šesť kostených hrotov bikónického tvaru, asi dvadsať fragmentov palíc z mamutoviny, päť kostených šípok a fragment

dlhej kosti s priečnymi líniami (Nigst 2006, 286, obr. 16). Z rakúskeho Gezersdorfu tiež pochádza fragment kosteného hrotu a fragment palice z ma-mutoviny (Nigst 2006, 291, obr. 20: 5).

V jaskyni Dzeravá skala v nálezoch prevládali kostené hroty nad kamennými nástrojmi. Táto skutočnosť dobre zodpovedá situácii zistenej v iných jaskynných lokalitách v oblasti stredného Podunajska a na severnom Balkáne (Brodar, S. 1938; Brodar/Brodar 1983; Svoboda 2001b). Na jaskynných lokalitách sa kostené hroty vyskytovali v malých množstvách – jaskyňa Mokriška jama (Brodar, M. 1961), alebo vo väčšom rozsahu – jaskyňa Potočka zijalka v Slovinsku, Istállóskő v Maďarsku (Ringer 2002; Vértes 1955). Datovanie hrotov z jaskyne Potoč-ka zijalka sa pohybuje medzi 29 600 a 31 5000 rokmi BP (Pacher 2004). Datovanie hrotu mladečského typu z jaskyne Vogelherd je 31 310 rokov BP (Bolus/Conard 2006). Podľa datovania hrotu z parohoviny z jasky-ne Dzeravá skala (31 600 – 31 000 rokov BP) patria hroty do rovnakého obdobia ako predchádzajúce. Revízny výskum jaskyne Dzeravá skala priniesol aj dôležité zistenie, že kostené hroty patria aurigna-cienskej kultúre a nie szeletienu, ako sa domnieval F. Prošek (1953a).

8.4.2.1 Š t i e p a n á k a m e n n á i n d u s t r i a

Kamenné nástroje z jednotlivých nálezísk auri-gnacienu nie sú úplne zhodné. Rôznia sa použitou surovinou na ich výrobu i typologickým zložením. To sa odvíja od charakteru lokality, od jej funkcie v rámci loveckej spoločnosti nielen aurignacien-skych lokalít, ale paleolitických a mezolitických vôbec. Iná skladba nástrojov je na lokalite pri zdroji kamennej suroviny, kde došlo k jej prvotnému opracovaniu, iná je na ploche táboriska, kde sa ná-stroje používali na vykonávanie bežných domácich prác, iná je na krátkodobých loveckých stanoviš-tiach v jaskyniach lebo na strategických miestach v krajine, odkiaľ bolo možné sledovať pohyby stád zvierat. V surovinovom zložení kamennej industrie môžeme sledovať znalosť regiónu, spojenú s ich výskytom a nadobúdaním, vzdialenejšie presuny s cieľom získania nových druhov surovín či kon-takty s inými skupinami zameranými na vzájomnú výmenu hornín.

Z technologicko-typologického hľadiska majú industrie aurignacienu v strednej Európe viaceré charakteristické črty. V staršej fáze prevládajú jed-nopodstavové jadrá na odbíjanie čepelí s upravenou úderovou plochou. Prítomné sú kýlovité a vysoké vyčnelé škrabadlá, oblúkovité rydlá, čepele s au-rignacienskou retušou, malé čepieľky typu Dufour alebo Krems (Davies 2001, 198; Kozłowski/Otte 2000). V oblasti stredného Podunajska obsahujú súbory


stredného aurignacienu vysoké kýlovité škrabadlá a rydlá, retušované čepele, driapadlá, vruby a zúb-kované nástroje, málo je drobných čepieľok (Bánesz 1976b; Hahn 1977; Klíma 1959b; Svoboda/Ložek/Vlček 1996; Svoboda/Simán 1989).

Východoslovenské aurignacienske lokality s početnou kamennou industriou sú sústredené v Košickej kotline a na Východoslovenskej nížine. Aj keď sú v základných rysoch podobné, každá z nich pracovala hlavne s vlastnými zdrojmi surovín. Technologicko-typologické zhodnotenie kamennej industrie z východoslovenských lokalít sa stalo základom pre jej zaradenie v rámci aurignacienskej kultúry (Bánesz 1968a), pretože nemáme dostatok datovaní ani stratigrafických údajov pre vypraco-vanie jemnejšej chronológie. Časom sa pôvodné chápanie nálezov z Barce II ako industrie starého aurignacienu len na tomto základe stalo neúnosné. Vedúce typy nástrojov sú rôznou mierou zastúpené v priebehu celého aurignacienu.

Štiepaná kamenná industria z lokalít v povodí Hornádu bola vyrábaná z lokálnej horniny – z lim-nosilicitov zo svahov Slanských vrchov, ktoré sa dostávali do koryta Hornádu v blízkosti maďar-ských hraníc. Zastúpenie iných druhov hornín je na jednotlivých lokalitách rôzne. Druhou naj-početnejšou regionálnou horninou bol rádiolarit, ktorý sa vyskytoval takmer na všetkých náleziskách v Košickej kotline i v povodí Tople a Torysy. Jeho zdroje ležia v severnej časti východného Slovenska, ale dostupný bol aj v korytách riek, hlavne Torysy. Regionálnou surovinou je tiež prekremenený pies-kovec, ktorý mal menšie zastúpenie na lokalitách v povodí Hornádu (Barca I a II, Kechnec I, Seňa I).

Surovina

Surovinou z najvzdialenejších oblastí je świe-ciechowský pazúrik zo stredného Poľska, ktorého zdroje sú od východoslovenských lokalít vzdialené okolo 280 km. Na lokalitách je zastúpený v malých množstvách, predsa však naznačuje veľmi vzdia-lené kontakty medzi krajinou pôvodu a ďalšími územiami, kde je doložené jeho využívanie v au-rignaciene. Na východnom Slovensku sa objavil v Seni I, v Barci-Svetlej I, v Barci I – jama 3, ako aj v Tibave (Kaczanowska/Kozłowski 2005, 74; Kozłowski 1958, 355). V novších nálezoch bol zaznamenaný v epiaurignaciene z Nižného Hrabovca (Kaminská et al. 2000). Objavuje sa aj na Morave na lokalite Určice a Miškovice (Oliva 1987, 36, 109) v nálezoch zodpo-vedajúcich epiaurignacienu. Na iných moravských lokalitách aurignacienu je doložený výskyt obsidiá-nu najskôr zo slovenských zdrojov – Nová Dědina I (Oliva 1987, 50, obr. 23: 14 – 18). V blízkosti zdrojov świeciechowského pazúrika, v Góre Puławskej je

doložené osídlenie aurignacienu s čepieľkami typu Dufour (Kozłowski/Kozłowski 1996). Ďalšou význam-nou lokalitou je Kraków-Zwierzyniec, kde sa vy-skytli slovenské suroviny ako obsidián a rádiolarit. Na základe týchto poznatkov bol naznačený model kontaktov lovcov z vývojovo rozličných skupín aurignacienu z oboch strán Karpát, ktorí sa mohli pohybovať v trojuholníku: povodie strednej/hornej Visly – Potisie – východná Morava (Kaczanowska/Kozłowski 2005, 74).

V nálezových súboroch z Košickej kotliny (Če-čejovce, z povodia Tople – Bardejov a z povodia Torysy – Ličartovce) sa v menšom množstve obja-vuje aj bližšie neurčený patinovaný rohovec alebo pazúrik, ktorý možno tiež pochádzal z poľských zdrojov alebo z oblasti Volyne. Kontakty skupín aurignacienu z Košickej kotliny siahali aj južným smerom, čo sa odráža vo výskyte kremenného porfýru z Bukových hôr zo severovýchodného Ma-ďarska. Zistený bol v Barci I vo všetkých objektoch, v Barci II, v Barci-Svetlej I – III, v Kechneci I a na obidvoch polohách v Čečejovciach. Časť industrie bola vyrobená z obsidiánov, ktoré pochádzali naj-skôr z maďarských zdrojov.

Technologicko-typologické zloženie

Podľa technologicko-typologickej analýzy štiepa-nej kamennej industrie v staršej fáze stredného aurig-nacienu ako základ pre ďalšie tvarovanie nástrojov sa častejšie používali úštepy ako čepele (Bánesz 1968a). Tiež poloha lokalít vo fosílnej pôde naznačuje ich vyšší vek (Barca II) oproti tým, ktoré ležali v spraši nad ňou (Kechnec I – III, Seňa I, Barca I – jamy 2 a 3). Väčšie množstvo úštepov a pripravených jadier môže súvisieť aj s funkciou niektorých lokalít ako ateliérov na prvotné opracovanie limnosilicitov. V tom prípade sa industria bude javiť ako staršia oproti nálezom z iných lokalít, kde už boli z jadier odbíjané čepeľové polotovary a na nich vyhotovené nástroje. Za ateliéry na opracovanie limnosilicitov môžeme považovať lokality v Kechneci, ktoré ležia najbližšie k zdrojom limnosilicitov získavaných z koryta Hornádu. Viac úštepová než čepeľová industria bola pozorovaná aj na maďarských lokalitách stredného aurignacienu Andornaktálya-Zúgó-dűlő (Kozłowski et al. 2009), Acsa-Rovnya (Dobosi 2008) a Nagyréde (Lengyel/Béres/Fodor 2006).

Vzhľadom na všetky dostupné informácie z au-rignacienskych lokalít sú za najstaršie považované nálezy z Barce II. Industria z jednotlivých objektov je takmer identická, vyrobená viac na čepeľových úštepoch ako na štíhlych čepeliach. Vzbudzuje do-jem väčšej tvarovej jednoduchosti a aj v typologickej skladbe vystupujú len niektoré druhy nástrojov. Zastúpené boli typické aurignacienske kýlovité


a vyčnievajúce škrabadlá, ale najpočetnejšie boli úštepové. Čepeľové škrabadlá boli vyrobené na krat-ších čepeliach. Čepeľové škrabadlá s retušovanými hranami boli skôr ojedinelé. Kombinované nástroje chýbali, ale vrtáky boli pomerne časté. Z rydiel sa vyskytovali klinové. Častým nástrojom boli retušované čepele, ale strmo retušované boli málo početné. Plošne retušovaný hrot sa v Barci II našiel len jeden (v komplexe III). Početnejšie boli vruby, zúbkované nástroje a driapadlá. Vyčlenená bola aj skupina hrotitých nástrojov, ale podľa vyobrazenia (Bánesz 1968a, obr. 46: 1, 2, 5, 7 – 10, 12, 14, 15; 48: 2, 5; 49: 1, 2) ide vo väčšine prípadov len o masívnejšie odštepy alebo úštepy, nie o nástroje. Do toho isté-ho obdobia by mala patriť aj industria z objektu 1 z Barce I a nálezy z Barce-Svetlej III.

Z hľadiska technológie vyspelejšou, teda viac čepeľovitou industriou, sú nálezy z Kechneca I. V typologickej skladbe prevládali škrabadlá, ktoré tvorili tretinu nálezov. Z nich boli najpočetnejšie škrabadlá na pravidelných čepeliach s výrazne klenutým čelom a pomerne vysokou hlavicou. Značne rozšírené boli kýlovité a nevýrazne kýlovité škrabadlá, no v porovnaní s nimi bolo málo vyčnie-vajúcich škrabadiel. Takmer rovnako boli zastúpe-né aj úštepové škrabadlá. Menej bolo čepeľových škrabadiel s retušovanými hranami. Početnejšie boli tiež jadrové škrabadlá a hoblíky. Vyskytli sa aj kombinované nástroje a vrtáky. Okrem škra-badiel boli v strednom aurignaciene v Kechneci najpočetnejšie rydlá, pričom prevažujú klinové nad hranovými. Nielen v Kechneci, ale v celej Košickej kotline je nedostatok hranových rydiel. Oblúkovito kanelované rydlá tvorili pomerne početnú zložku industrie.

Kýlovité škrabadlá (Bánesz 1959a, obr. 4: 13), oblú-kovité rydlá (Bánesz 1959a, obr. 7: 10) a kombinácia kýlovitého škrabadla s klinovým rydlom (Bánesz 1959a, obr. 7: 13) z Kechneca I predstavujú v nále-zoch z aurignacienskych staníc špeciálnu skupinu industrie. Analogické tvary nástrojov sa vyskytli na lokalite Kostenki I, vrstva III (Sinitsyn 1993, 251, obr. 5: 11). Aurignacienske nálezy z tejto lokality (Kostenki I/III) majú datovanie 32 000 rokov BP (Sinitsyn 2010, 31).

Ďalšou početnejšou zložkou inventára z Kech-neca I boli retušované čepele, z ktorých časť mala aj strmú retuš. Dláta tvorili menšiu časť industrie. Časť artefaktov L. Bánesz (1959a, 214, obr. 10; 11) označil ako osobitnú skupinu, upravenú plošnou retušou aplikovanou na hrotitých nástrojoch aj na hrotoch. Spolu s driapadlami a vrubmi ich pova-žoval za tvary odvodené od moustérienskych a od szeletienskych foriem. V skutočnosti ani jeden z vyobrazených nástrojov nie je plošne opracovaný listovitý hrot. Získané nálezy predstavujú hrubšie

hrotité tvary alebo fragmenty nástrojov, na ktorých sa vyskytuje čiastočná plošná retuš väčšinou len na jednej strane. Hrotité nástroje sa vyskytujú aj na iných náleziskách aurignacienskej kultúry, naprí-klad na lokalite Stratzig/Krems-Rehberg (datovanej na 32 000 rokov BP) sú aj hroty bez plošnej retuše (Neugebauer-Maresch 1993, obr. 26: 13 – 18).

Dva plošne opracované listovité hroty z kre-menného porfýru pochádzajú z Čečejoviec. Spolu s ďalším hrotom, škrabadlami, rydlami, čepeľami a driapadlami by mohli patriť do rovnakej fázy stredného aurignacienu ako Kechnec I. Tam sa ojedinele vyskytovali čepieľky, neraz nesúvisle retušované. Do stredného aurignacienu, podob-ného nálezom z Kechneca I – III, by mohli patriť aj industrie z lokalít Seňa I, Barca-Svetlá IV, Čečejovce.

Najmladšie aurignacienske nálezy z Hornádskej kotliny zastupujú industrie z lokalít Košice-Barca I – sídliskové objekty 2 a 3, Barca-Svetlá I – II, Milhosť. Potvrdzuje to aj datovanie uhlíkov z objektu 2 v Barci I (29 680 rokov BP). Od starších industrií sa odlišujú hlavne tým, že v náplni súborov pribudli pravidelné čepele a čepieľky. Viaceré nástroje z ob-jektu 3 v Barci I majú pomerne malé veľkosti.

V Barci I – v jame 2 viac ako polovicu nástrojov predstavovali škrabadlá viacerých typov (čepeľo-vé, kýlové, vyčnievajúce, čepeľové s retušovanými hranami). Kombinované nástroje boli iba dva. Rydiel bolo pomerne málo, vyskytli sa len klinové a oblúkovité kanelované rydlo. Aj retušovaných čepelí bolo málo. Početnejšie boli vruby, dláta a driapadlá.

V Barci I – v jame 3 takmer tretinu nástrojov tvorili škrabadlá rôznych typov, v rámci ktorých prevládali čepeľové a úštepové. Vyskytovali sa aj kýlovité a vyčnievajúce škrabadlá, čepeľovité škra-badlá s retušovanými hranami, jadrové škrabadlá a hoblíky. Kombinované nástroje boli zložené zo škrabadiel a rydiel, ale objavilo sa aj škrabadlo s pro-tiľahlým retušovaným koncom a škrabadlo-vrták. Samostatné vrtáky boli pomerne časté. Rydlá boli druhou najpočetnejšou skupinou, pričom klinové prevládajú nad hranovými.

Vyskytli sa aj jadrové a ploché rydlá. Naďalej sú zastúpené driapadlá a vruby, zúbkované nástroje a dláta. Našiel sa aj plošne opracovaný listovitý hrot. Viaceré nástroje z objektu 3 v Barci I majú pomerne malé veľkosti.

Industria z objektu 2 a najmä z objektu 3 v Barci I obsahuje aj čepeľovú zložku, v ktorej sa objavujú tiež mladšie prvky, ako sú čepieľky s otupeným bokom. Takéto čepieľky spolu s vrubovitými čepieľkami a šikmo retušovanými čepeľami sa našli ojedinele v objekte 2, no početnejšie boli v objekte 3.

Aurignacienska industria z Tibavy je považovaná za typologicky vyspelejšiu ako nálezy z Košickej


kotliny kvôli dokonalejšie vypracovaným nástro-jom, dlhým čepeliam a aj surovina je pestrejšia ako na lokalitách v povodí Hornádu. Preto ju L. Bánesz (1957, 768 – 769) označil ako stredný až mladší auri-gnacien. Vo vyhotovení artefaktov je zrejmá vyššia miera štandardizácie nástrojov a nevyskytovali sa už staršie typy, ako sú driapadlá a hroty. Najviac využívaná surovina – prekremenený pieskovec – je lokálneho (Vihorlatské vrchy) až regionálneho pôvodu (oblasť Mukačeva na Zakarpatskej Ukra-jine). Preto nie sú vylúčené kontakty východným smerom. Spojitosť s južným územím je zreteľná vo využívaní maďarských zdrojov obsidiánu. Severne je doložený kontakt s územím Poľska (świeciechow-ský pazúrik). Sporadické nálezy štiepanej industrie z katastra susednej obce Vojnatina (Bánesz 1959b), porovnateľné s nálezmi z Tibavy, naznačujú mož-nosť existencie hustejšej siete aurignacienskych staníc.

V typologickom zložení industrie prevažovali škrabadlá (50 %) so zrejmým nárastom kýlovitých a vyčnievajúcich, čepeľových škrabadiel s retušo-vanou hranou a súčasne s ubúdaním úštepových škrabadiel. V skupine rydiel prevládali hranové nad klinovými.

Relatívne nepočetné boli čepele s retušovanými hranami, medzi ktorými sa vyskytovali aj strmo retušované čepele. Driapadiel bolo tiež menej, ale častejšie boli vruby. Objavujú sa čepieľky s vrubom a čepieľka s otupeným bokom. Nástroje s plošnou retušou sa vyskytli dva.

Aurignacienske lokality na terasách strednej Ondavy sa koncentrujú v okolí Nižného Hrabovca. Na väčšine lokalít je doložené využívanie hlavne miestnej suroviny hnedého rádiolaritového ro-hovca/ílovca. Menšie zastúpenie mali regionálne horniny ako menilitový rohovec (dostupný v štr-koch Ondavy), viaceré druhy limnosilicitov, rádio-larit, obsidián, prekremenený pieskovec a jaspis. Vzdialenejšími surovinami boli kremenný porfýr z Bukových hôr, volynský pazúrik z Ukrajiny, se-verský a čokoládový pazúrik z Poľska. Ojedinele sa vyskytol aj andezit z Koroleva (Kladzany).

Pre zaradenie industrie do jednotlivých fáz auri-gnacienu nemáme stratigrafické údaje ani datova-nie, pretože zo všetkých lokalít pochádza zo zberov. Jadrá boli jedno- i dvojpodstavové, v ojedinelých prípadoch aj so zmenenou orientáciou. V nástrojo-vých skupinách sa vyskytovali hlavne škrabadlá, rydlá a čepele. V Nižnom Hrabovci III bol vyšší po-diel jadrových škrabadiel spolu s kýlovitým a vejá-rovitým škrabadlom. Do tejto skupiny by mohli pat-riť aj nálezy z Poše I, Kučína a Kladzian. V Nižnom Hrabovci I + II prevládal v nálezoch miestny hnedý rohovec. Nástroje, hlavne škrabadlá (čepeľové, čepe-ľové s retušovanými hranami, dvojité, jadrové), boli

vyrobené na kratších i dlhších čepeliach. Rydlá boli klinové i hranové. Vyskytovali sa aj čepele s retu-šovanými hranami. Prevahou používania hnedého rohovca sú im podobné industrie z Poše II.

Aurignacienske nálezy z polohy III v Nižnom Hrabovci sú podľa typológie pravdepodobne star-šie ako tie z polohy I + II. Rozdielna je surovinová skladba i typy nástrojov. Prevaha patinovaného limnosilicitu ich približuje k nálezom starších či stredných fáz aurignacienu z Košickej kotliny (Bánesz 1968a). Prvýkrát je v aurignacienskych nálezoch doložené používanie limnosilicitov z Banského, ktoré leží na východnej strane Slanských vrchov, asi 15 km od Nižného Hrabovca (Harčár et al. 1995 – 1996, 14 – 17).

Jadrové škrabadlá sú v inventároch obidvoch, ale v polohe III prevažujú kýlovité škrabadlá, ktoré sú na lokalite I + II nahradené čepeľovitými a úštepovi-tými tvarmi. Štiepaná industria z katastra Nižného Hrabovca je azda dokladom jeho osídlenia dvoma pravdepodobne časovo rozdielnymi skupinami aurignacienu. Môže to však odrážať aj prítomnosť inej skupiny aurignacienu, ktorá mala rozdielnu surovinovú stratégiu.

Predpoklad intenzívnejšieho osídlenia stredného toku Ondavy počas dlhšieho časového obdobia podporujú ojedinelé nálezy pravdepodobne auri-gnacienskej industrie z Nižného Hrušova (Bánesz 1976b, 54; Jenčová/Kaminská 1993), Ondavských Matiašoviec, Sedlísk, Moravian (Kaminská 2003, 17).

V povodí horných tokov východoslovenských riek môžeme podľa všetkého počítať s väčším rozsahom aurignacienskeho osídlenia, ako to naznačujú nielen nálezy z Bardejova, ale aj sporadické nálezy industrie zo starších zberov zo Šapiniec, Komárova, Topoľovky (Bánesz 1965b; 1980) a Rokytova (Bárta 1983b).

8.4.3 Vývoj aurignacienu v strednom Podunajsku

Charakter industrií, ich typologické zloženie, ako aj surovinové stratégie aurignacienskych súborov zo Slovenska sú porovnateľné so situáciou na auri-gnacienskych lokalitách predovšetkým z Maďarska, Moravy a Dolného Rakúska.

8.4.3.1 D a t o v a n i e a u r i g n a c i e n u

Problematická situácia s datovaním aurignacien-skych lokalít je aj v strednom Podunajsku.

Morava

Na území Moravy, kde sú početné aurignacien-ske lokality prevažne zo zberov (Oliva 1987; Škrdla 2005), je datovaných len päť otvorených nálezísk.


Na Stránskej skále v Brne (Svoboda/Bar-Yosef 2003) sú v superpozícii dve vrstvy aurignacienu. V polohe SS IIa vo vrstve 4 bol horizont stredného aurignacienu vo fosílnej pôde prekrytej sprašou, datovaný na 32 250 rokov BP. Okrem industrie silne poškodenej mrazom sa tam našlo aj ohnisko vyložené kameňmi (Svoboda 2002b, 157). Nad ním, vo vrstve 3, na báze vrchnej spraše bol horizont mladého aurignacienu. Je bez datovania, ale podľa stratigrafie je mladší ako 30 000 rokov BP (Svoboda 1991a, 42). V polohe SS II, vrstva 4, bol vo fosílnej pôde doložený hori-zont stredného aurignacienu (Svoboda 2002b, 156). V polohe SS IIIa vo vrstve 3 bol stredný aurignacien vo fosílnej pôde charakteru černozeme, datovanej na 30 980 rokov BP. Okrem industrie sa tam našlo ohnisko pravidelného kruhového tvaru s prieme-rom asi 30 cm, zahĺbené 8 cm do bazálnej časti pôdy (Svoboda 2002b, 156). Z fosílnej pôdy, s datovaním na 32 600 rokov BP, z polohy SS IIIb pochádza menší súbor artefaktov stredného aurignacienu (Svoboda 1993a; 1993b).

Aurignacienske nálezy z Brna-Líšne, poloha Čtvrtě, sú datované uhlíkmi na 31 300 rokov BP (Škrdla et al. 2010a). Lokalitou s datovaním auri-gnacienu sú aj Milovice na južnej Morave. V slabo vyvinutej pôde v sektore D boli zistené ohniská s uhlíkmi borovice, smreku, smrekovca a jedle, na-značujúce zhoršenie klímy. Datovanie tejto polohy je 29 200 rokov BP (Oliva a kol. 2009, 21). Stratifikované vrstvy s aurignacienom (1 – 4) boli zistené vo Vedro-viciach Ia. Nachádzali sa vo fosílnej pôde a v spraši nad ňou (Oliva 1993). Zachovali sa aj zvyšky fauny (kôň, sob, pratury) a zo zuba koňa bolo získané kalibrované datovanie 36 000 rokov BP (Nejman et al. 2011, 1054). Na východnej Morave je datovaná poloha stredného aurignacienu, zistená na lokalite Napajedla v polohe Zámoraví, medzi 30 620 a 29 820 rokmi BP (Škrdla 2007b).

Dolné Rakúsko

Na lokalite Willendorf II v Dolnom Rakúsku je vrstva 4 s vyvinutým (stredným) aurignacie-nom v humusovitom horizonte C2 (datovaná na 31 210 rokov BP), v ktorom sa našli uhlíky smreka a smrekovca (Haesaerts et al. 1996, 32, tab. 1). Na ďal-šom nálezisku Stratzing/Krems-Rehberg v Dolnom Rakúsku boli dve vrstvy s nálezmi aurignacienu, datované na 32 000 až 29 000 rokov BP (Neugebauer-Maresch 1996). Podľa peľových analýz a uhlíkov bolo okolie lokality pokryté ihličnatým lesom obsa-hujúcim borovicu a smrekovec, rozličnými druhmi trávy a bylín, ktoré obvykle pokrývali step na spraši. Zvyškov fauny sa kvôli nepriaznivým pôdnym pomerom veľa nezachovalo. Doložený je ale výskyt koňa, soba, mamuta, jeleňa a nosorožca srstnatého.

Podľa veľkosti sobích parohov sa predpokladá, že ide o sezónne jesenné táborisko aurignacienu (Neu-gebauer-Maresch 2008a).

Maďarsko

Vrstvy aurignacienu v jaskyni Istállóskő (auri-gnacien I: 33 000 – 31 000 rokov BP a aurignacien II: 32 000 – 27 000 rokov BP – Adams 2002; Adams/Ringer 2004) obsahovali tiež drevené uhlíky ihličnanov – borovice limbovej (Pinus cembra) a smrekovca alebo smreka (Larix/Picea), tak ako na viacerých miestach Karpatskej kotliny (Rudner/Sümegi 2001). V zložení jaskynnej fauny boli zastúpené druhy stepných bylinožravcov (kôň, zubor, nosorožec). Doložené sú aj horské druhy zvierat ako kamzík, koza a jeleň, ale aj dravci – vlk a líška (Vörös 1984). Na lokalite Andornaktálya, poloha Zúgó-dűlő, v blízkosti Egeru sa spodná vrstva aurignacienu nachádzala vo fosílnej pôde interpleniglaciálu s AMS dato-vaním uhlíkov na 30 180 rokov BP (Budek/Kalicki 2003 – 2004). Vek tejto vrstvy je porovnávaný s interštadiálom denecamp/arcy (Kozłowski/Mester 2003 – 2004).

8.4.3.2 R o z š í r e n i e a u r i g n a c i e n u

Morava

Lokality so stredným aurignacienom na Morave patria hlavne do obdobia 34 000 – 28 000 rokov BP (Svoboda 2002b, 168). Ide o ten istý časový úsek, do akého spadajú aj aurignacienske lokality Willen-dorf II/4 a Stratzing, vrstvy 1 a 2 v Dolnom Rakúsku, rovnako ako aj jaskyňa Dzeravá skala pri Plaveckom Mikuláši a jaskyňa Istallóskő v Maďarsku (Adams 2002; Adams/Ringer 2004; Neruda/Nerudová 2013, 11). Triedenie aurignacienu na rozličné fácie podľa pomeru škrabadiel a rydiel (Oliva 1980; 1987, 90 – 98; Valoch 1976b) sa neuplatnilo. Skôr sa uprednostňuje názor o mozaikovitom vývoji aurignacienu (Svoboda 2002b, 169).

Nálezy z datovanej lokality stredného auri-gnacienu (32 250 rokov BP) na Stránskej skále IIa, z vrstvy 4 ukazujú, že bola ateliérom na prvotné opracovanie lokálnej suroviny – rohovca typu Stránská skála. Dokladá to pripravená surovina, jadrá a úštepy s kôrou. Jadrá boli hlavne hranolovité jedno- a dvojpodstavové. Z nástrojov bolo najviac škrabadiel (34 %), menej rydiel (13 %) rôznych typov. Prevažovali rydlá na zlomenej čepeli, menej bolo hranových, ojedinele sa vyskytli klinové, priečne, ploché a kanelované. Tiež boli zastúpené driapadlá, vruby a zúbkované nástroje (20 %), retušované čepele, zobce, vrtáky, dlátka, odštepovače a kom-binované nástroje. V polohe Stránská skála II, tiež


vo vrstve 4 boli artefakty z miestnej suroviny silne poškodené mrazom. Vyskytli sa aj cudzie surovi-ny ako rohovce, pazúrik a rádiolarit, ale v malom množstve. Jadrá na čepele boli bez pripravených úderových plôch. Z nástrojov sa objavili najmä škrabadlá, a to vysoké a vyčnelé, sporadicky sa našlo rydlo, odštepovač, retušované čepele, driapadlo, vrub a zúbkované nástroje.

Lokalita Stránská skála IIIa, vrstva 3 tiež patrí do stredného aurignacienu, s datovaním 30 980 rokov BP. Kamenné nástroje boli takmer úplne z lokálnej suroviny. Prevládajúcimi nástrojmi sú škrabadlá s výraznými aurignacienskymi typmi, rydiel je opäť menej, zastúpené sú aj driapadlá, vruby, zúbkované nástroje a priečne retušované čepele (Svoboda 2003b).

Mladý aurignacien sa nachádzal v superpozícii vo vrstve 3 na Stránskej skále IIa a jeho predpokla-daný vek je menej ako 30 000 rokov BP. Na rozdiel od vrstvy 4 so stredným aurignacienom, skladba artefaktov už nedokladá ateliér. Odráža sa to v ab-sencii pripravenej suroviny aj jadier. Retušované nástroje, niektoré menších rozmerov, boli počet-nejšie. Pomer škrabadiel a rydiel zostal takmer rovnaký. Okrem nich sa našli mikrodriapadlá, retušované čepele, čepele s vrubmi, zobce a vrták (Svoboda 1991a, 42).

Dolné Rakúsko

Nové výskumy vo Willendorfe II v Dolnom Rakúsku umožnili datovanie aj vrstiev s auri-gnacienom. Vrstva 3 so starým aurignacienom je datovaná na 39 000 a 38 000 rokov BP a vrstva 4 s klasickým aurignacienom na 32 000 – 31 000 rokov BP (Haesaerts et al. 1996, 40, tabela 2; Nigst/Haesaerts 2012, tabela 1). Situácia je zjednodušená tým, že vo východnom Rakúsku sa prakticky nenachádzajú stredopaleolitické lokality a naopak, mladopaleo-litické lokality sú početné a dobre stratifikované v sprašových sekvenciách (Nigst 2006). Z deviatich kultúrnych vrstiev sprašového profilu vo Willen-dorfe II je ako lokalita zo starého aurignacienu považovaná vrstva 3. Pre štiepanú industriu boli charakteristické jednopodstavové jadrá z lokálnej alebo regionálnej suroviny. Obsahovala jednodu-ché škrabadlá, vysoké kýlovité a vyčnelé škrabadlá, retušované čepele a úštepy, nástroje s retušovaným koncom, rydlá, driapadlá, vrták a kombinovaný nástroj (Nigst 2006, 272 – 274, tabela 2). Malé čepieľ-ky Dufour alebo Krems sa nenašli ani pri starých, ani pri novom výskume (Nigst 2010, 284). Surovina na výrobu industrie sa získavala v blízkosti loka-lity zo štrkov Dunaja, ďalšou bol jaspis z okruhu 20 km. V malom množstve sa vyskytol rohovec zo severnej Moravy alebo z južného Poľska. Početné

úštepy a čepele s kôrou dokladajú výrobu artefak-tov na mieste (Nigst 2006, 277). Mladšia vrstva 4, patriaca vyvinutému aurignacienu a datovaná okolo 32 – 31 ka BP (Haesaerts et al. 1996), obsahovala početné kýlovité a vyčnelé škrabadlá, vyrobené hlavne na úštepoch. Význačnou technologickou črtou bola výroba malých čepieľok z kýlovitých a menej z vyčnelých škrabadiel. Okrem štiepanej industrie sa našlo aj 6 kostených hrotov, fragmenty palíc z mamutoviny, päť kostených šípok, fragment dlhej kosti s priečnymi ryhami (Nigst 2006, 286, obr. 15; 16; 2010, 84).

Na lokalite Krems-Hundsteig je vrstva AH 4, datovaná na 32 180 rokov BP (Neugebauer-Maresch 1999; 2008b). Dve vrstvy s nálezmi aurignacienu z lokality Stratzing/Krems-Rehberg (Neugebauer-Maresch 1996) boli datované medzi 32 a 29 ka BP. Najviac nálezov (prevládali rydlá nad škrabadla-mi), ohnísk a antropomorfná plastika z amfiboli-tovej bridlice sa koncentrovali v staršej vrstve 2 (Neugebauer-Maresch 2008a; Nigst 2006, 290). V Ge-tzendorfe, ďalšej aurignacienskej lokalite v blízkos-ti Kremsu, sa našli rôzne typy škrabadiel – kýlovité a vyčnelé, jednoduché aj s bočnými retušami, tiež rydlá, hroty, driapadlá a retušované čepele a úš-tepy, čepeľové jadrá, málo čepieľok a šupiniek z retušovania (Nigst 2006, 291). K súboru patrí aj kostený hrot a zlomok palice z mamutoviny, ako aj dva prevŕtané kúsky vápencovej konkrécie, ktoré by mohli byť príveskami (Hahn 1977).

Großweikersdorf je lokalita s dvomi vrstvami, kde spodná je datovaná na takmer 33 ka BP a vrchná na 32 ka BP. Súbor industrie obsahoval jednoduché škrabadlá, rydlá, vrták a retušované čepele (Nigst 2006, 292).

Maďarsko

Okrem jaskynných lokalít, napríklad jaskyňa Istállóskö (Adams/Ringer 2004; Ringer 2002; Vértes 1955) či jaskyňa Kecskégalya (Mester 2000b, 251), je v severnom Maďarsku známych niekoľko nových otvorených lokalít. Jednou z nich je aj nálezisko Egerszalók-Kővágó juhozápadne od mesta Eger, na úpätí Bukových hôr. Nálezy zo zberu, obsahujúce hlavne škrabadlá, sú porovnávané s industriou z neďalekého okolia (Kozłowski et al. 2009).

V blízkosti Egeru sa nachádza aj lokalita Andor-naktálya, poloha Zúgó-dűlő. Výskumom v roku 2002 bola prvýkrát v Maďarsku preskúmaná otvo-rená aurignacienska lokalita s osídlením v dvoch vrstvách. Spodná vrstva bola vo fosílnej pôde interpleniglaciálu s AMS datovaním uhlíkov na 30 180 rokov BP (Budek/Kalicki 2003 – 2004). Takýto vek vrstvy zodpovedá interštadiálu denecamp/arcy (Kozłowski/Mester 2003-2004). Štiepané artefakty boli


vyrábané z rôznych surovín. Viaceré z nich majú vzdialený pôvod. Zo severu pochádza eratický si-licit, świeciechowský a krakovsko-jurský pazúrik, z východu volynský pazúrik, slovenský obsidián a hnedý rohovec z povodia Ondavy. Slovenský pôvod má asi aj rádiolarit. Časť obsidiánov je z Ma-ďarska. Domácou surovinou sú kremenné porfýry, hydro- a limnokvarcity, rohovec, prekremenený pieskovec a iné horniny.

Kamenná industria spodnej vrstvy je porovná-vaná s aurignacienskymi nálezmi z povodia Hor-nádu (Barca I, II, Barca-Svetlá III, Seňa I, Kechnec I). Týka sa to hlavne menšieho počtu aurignacien-skych škrabadiel, namiesto ktorých sa objavujú krátke škrabadlá na čepeliach alebo úštepoch. Ďalej sa vyskytli dláta, ktoré boli hojne zastúpené v Barci II, komplex III, jama 11 a v komplexe IV, jama 14. Industria je taktiež podobná vrchnej aurignacienskej (aurignacien II) vrstve z jaskyne Istállóskö, datovaná na 32 000 – 27 000 rokov BP (Adams 2002; Adams/Ringer 2004). Výskyty poľských druhov pazúrikov, hlavne świeciechowského ju spájajú aj s nálezmi aurignacienu na strednej On-dave v Nižnom Hrabovci I + II.

Na úpätí pohoria Mátra, v okolí dediny Nagyré-de, sa nachádzajú ďalšie dve lokality aurignacienu. Na obidvoch náleziskách je industria vyrobená hlavne z hydrokvarcitu, menej z eratického silicitu, rádiolaritu, andezitu, rohovca a kremenca. V ná-lezoch prevažujú úštepy nad jadrami, nástrojmi, čepeľami a čepieľkami. Jadrá boli väčšinou so zme-nenou orientáciou, menej bolo jednopodstavových na čepele, čepieľky a úštepy. Na obidvoch lokalitách prevládali škrabadlá (24 – 25 %). Z nich najpočetnej-šie boli čepeľové škrabadlá a tie s retušovanými hranami, ale aj vyčnelé škrabadlá. Rydlá sa vyskytli klinové, hranové a priečne. Mimo toho sa našli retušované čepele, vruby, driapadlá, nástroje so zúbkovanou retušou, oškrabovač, hoblík (Lengyel/Béres/Fodor 2006).

Otvorená lokalita Acsa, poloha Rovnya, sa na-chádza v južnej časti pohoria Cserhát. Nálezy z nej pochádzajú zo zberov a z výskumov v roku 2002 a 2004 (Dobosi 2008). Pri výskume sa zistila nálezová vrstva v dvoch sondách v hĺbke 35 – 50 a 70 – 80 cm. Vrstva glejovej pôdy sa považuje za mladšiu časť interpleniglaciálu.

Industria je pomerne početná. Vyrobená bola takmer úplne (97,6 %) z domácich hydrokvarcitov. V malom množstve boli zaznamenané artefakty z kremenného porfýru, rádiolaritu, andezitu, pazúrika a ojedinele z eratického silicitu a obsidiá-nu. Použitie kremenného porfýru svedčí podľa V. Dobosiovej (2008, 158) o súčasnosti a kontaktoch aurignacienu so szeletienom. Z technologického hľadiska je industria zaujímavá svojou veľkos-

ťou. Má pomerne malú dĺžku, asi 80 % artefaktov len v rozpätí 20 – 50 mm. Početnú zložku súboru predstavujú nástroje. 171 škrabadiel tvorí 50,59 % nástrojov, rydiel bolo 40 (12 %). Zo škrabadiel absolútne prevažujú tvary na krátkych vysokých úštepoch. Hojné boli aj čepeľové škrabadlá. Z au-rignacienskych typov sa najpočetnejšie vyskytli vyčnelé škrabadlá. Dosť časté boli aj škrabadlá kombinované s rydlom. Vrtákov nebolo veľa. V skupine klinových rydiel prevažovali rydlá boč-né nad strednými. Oblúkovité rydlo kanelované sa našlo len jedno. V menšom počte boli rôzne typy hranových rydiel, priečne rydlá, jadrové a viacnásobné rydlá. Retušované čepele nemali súvislú, ale len čiastočnú retuš hrán. Počtom ich prevyšovali čepele so šikmo, konkávne alebo konvexne retušovaným koncom. Driapadlá boli početné (9,5 %), podobne ako v aurignaciene II v jaskyni Istállóskő. Našlo sa aj päť listovitých hrotov, zúbkovaný a vrubovitý nástroj, ako aj oškrabovače. Niekoľko nástrojov malo stredopale-olitický charakter. Medzi nimi aj artefakt so šikmo zrezanou bázou, ktorý je nazvaný ako počiatočný tvar pästného klinu. Tento artefakt, ktorý sa našiel v prostredí aurignacienu, je analogický nálezu z Poľova (Klíma 1954), pôvodne považovaného za doklad stredného paleolitu.

Datovanie industrie je založené na typológii. Pre industriu je charakteristické, že neobsahuje čepieľ-ky Krems-Dufour. Je viac úštepová ako čepeľová, chýbajú strmo retušované čepele, početný je výskyt stredopaleolitických typov artefaktov. Na základe týchto poznatkov industria z Acse (Dobosi 2008, 159) je klasifikovaná ako aurignacien II z interštadiálu arcy, teda okolo 31 500 – 30 000 rokov BP.

8.4.4 Vývoj aurignacienu na Slovensku

Vývoj aurignacienu na Slovensku je vyme-dzený datovaniami z dvoch lokalít. Na jednej strane sú to nálezy a vrstva s aurignacienom z jaskyne Dzeravá skala pri Plaveckom Mikuláši, patriace do časovej fázy 35 000 – 30 000 rokov BP. Na druhej strane je jama 2 z Barce 1, datovaná na 29 680 rokov BP, s typologicky najmladšími nálezmi aurignacienu.

Nemáme žiadne dôkazy o tom, že vývoj au-rignacienu na Slovensku prekračoval tieto časové ohraničenia. Týka sa to hlavne začiatku aurignacie-nu v Košickej kotline. Ak sa zhodneme na tom, že najstaršie nálezy pochádzajú z fosílnej pôdy (Barca II), tak je pravdepodobné, že pôjde o fosílnu pôdu z mladšej časti interpleniglaciálu, ktorá je na loka-litách v Maďarsku (Andornaktálya, poloha Zúgó--dűlő), na Morave (Brno-Stránska skála IIa, IIIa, Mi-lovice) a v Dolnom Rakúsku (Willendorf II – vrstva 3


a Stratz ing/Krems-Rehberg – vrstva 2) datovaná medzi 34 000 – 29 000 rokmi BP. Vo Willendorfe II je vrstva 3 v pôde typu Schwallenbach II a Schwallen-bach III. Schwallenbach II interštadiál je datovaný na 32/3 ka BP a Schwallenbach III interštadiál na 30,5/29,5 ka BP (Haesaerts et al. 1996). Interštadiál Schwallenbach je analogický s pôdou z Dolných Věstoníc, označenou pôvodne ako „W2/3“. Vrchná fosílna pôda zo Stránskej skály by mohla byť súčas-ná s interštadiálom Schwallenbach II a I. Súčasná s interšadiálom Schwallenbach II by mala byť aj vrstva 2 v Stratzingu. V korelácii so sekvenciami z ľadovcových jadier by bol interštadiál Schwallen-bach II s GI 8, interštadiál Schwallenbach III s GI 7 a interštadiál Dolní Věstonice pravdepodobne s GI 6 (Nigst 2012, 291). Mladšie boli nálezy z lokalít, kde sa našli v spraši (na Morave: Napajedla-Zámoraví, Brno-Líšeň-Čtvrtě, v Dolnom Rakúsku: Stratzing/Krems-Rehberg – vrstva 1). Predpokladaný vek mla-dého aurignacienu z vrstvy 3 na báze spraše v Brne--Stránskej skále IIa je menej ako 30 000 rokov BP.

Analogicky k uvedenej stratigrafii a datovaniu aurignacienu v strednom Podunajsku by nálezy na východnom Slovensku patrili do nasledujúcich štyroch fáz.

Typologicky najstaršie artefakty pochádzajú z Barce II, z jamy 1 v Barci I a z Barce-Svetlej III. Na ne nadväzujú nálezy druhej fázy z Kechneca I – III, Sene I, Barce-Svetlej IV, Čečejoviec, Nižného Hrabovca III. Do tretej fázy by patrili nálezy z loka-lít Tibava, Nižný Hrabovec I + II, Barca-Svetlá I – II, Milhosť. Mladý aurignacien by reprezentovala štvrtá fáza s industriou z lokality Barca I, jamy 2 a 3. Následne bol vývoj aurignacienu ukončený epiaurignacienom (Nižný Hrabovec I + II). Epiau-rignacien je v Dolnom Rakúsku a na Morave da-tovaný do obdobia 26 000 – 21 000 rokov BP. Vtedy je už vedúcou kultúrou v strednom Podunajsku gravettien.

Nálezy aurignacienu z východného Slovenska sú blízke aj aurignacienu zo Zakarpatskej Ukraji-ny (Berehovo – Tkachenko 1989; Korolevo I, vrstva Ia – Gladilin/Demidenko 1989) a zo severozápadného Rumunska (Bánesz 1968b; Valoch 1995b, 601).

Stredný aurignacien na západnom Slovensku predstavujú nálezy z jaskyne Dzeravá skala pri Plaveckom Mikuláši. Artefakty vo Vlčkovciach boli nájdené vo fosílnej pôde. V Ivanovciach-Skale sa taktiež mali nachádzať vo fosílnej pôde. Ich typo-logická skladba nevylučuje zaradenie do stredného aurignacienu. Industria z Považskej Bystrice-Hra-dišťa pochádza viac-menej zo zberu, rovnako ako zo Žabokriek nad Nitrou-Striebornice, takže k ich presnejšej chronologickej pozícií v rámci aurigna-cienu sa teraz nevieme vyjadriť. Jaskynné lokality s kostenými hrotmi (Aksamitka a Veľká jasovská

jaskyňa) patria najskôr do rovnakého obdobia ako nálezy z jaskyne Dzeravá skala.

Koniec mladého aurignacienu sa prekrýva so začiatkom gravettienu v strednej Európe. Problé-mom je ich vzájomný vzťah. V nálezoch mladého aurignacienu na východnom Slovensku v Barci I, v jamách 2 a 3 sú doložené čepieľky s otupeným bokom, ktoré sú považované za chronologicky mladšie artefakty súvisiace hlavne s kultúrou gravettienu. V blízkosti Barce I, na lokalite Bar-ca-Svetlá III je dokázané osídlenie gravettienom dokonca so sídliskovým objektom. Je tu teda teoretická možnosť (nálezy nie sú datované), že ide o istú časovú postupnosť vo vývoji osídlenia mikroregiónu Barce. Aj na moravskej lokalite Napajedla s osídlením aurignacienu datovaného medzi 30 620 a 29 820 rokmi BP, sa našli čepieľky s otupujúcou retušou (Škrdla 2007b). Výskyt čepie-ľok s otupeným bokom je doložený tiež v súboroch aurignacienu v nemeckej jaskyni Geißenklösterle. Čepieľky s otupeným bokom sa našli v jaskyni v horizonte II, ktorý patrí aurignacienu. Nadlož-ný horizont I náleží už gravettienu. Prechodným by bol horizont Ic, kde gravettoidné elementy vystupujú v aurignaciene. V horizonte II jaskyne Geißenklösterle sa odbíjali tordované čepieľky z aurignacienskych kýlovitých škrabadiel, ktoré boli potom tvarované na čepieľky typu Dufour. Z prizmatických jadier sa odbíjali rovné čepieľky, ďalej upravené ako čepieľky s otupeným bokom (Moreau 2009, 214). Čepieľky z Barce I, z jamy 3 majú mierne skrútený profil a mohli byť získa-vané z kýlovitých škrabadiel. Výrobu čepieľok s otupeným bokom si vyžiadala potreba nových loveckých zbraní, vyplývajúca zo zmeny spôsobu lovu, pri ktorom nástroje s otupeným bokom boli používané ako projektily. Nástroje s otupeným bokom sú aj v aurignaciene v jaskyni Vogelherd (Moreau 2009, 213 – 220).

Vzhľadom na časovú blízkosť aurignacienu a gravettienu sa predpokladal postupný vývoj gravettienu z aurignacienu (Davies 2001, 212; Svoboda 1993b). Jedno z centier sa kladie do stredného Podunajska (Morava, Dolné Rakúsko, západné Slovensko – Valoch 1996b, 207), iné by malo byť v oblasti Švábskej Alby na hornom Dunaji (Moreau 2009, 219). Uvažuje sa ale aj o novej migračnej vlne z východu (Neugebauer-Maresch 1993, 55; Svoboda 2006b, 26).

Najmä na základe sérií dát zo stredoeuróp-skych aurignacienskych a gravettienskych lokalít bolo možné stanoviť prechod od aurignacienu ku gravettienu v južnej časti strednej Európy na obdobie okolo 29 500 (kalibrových 34 000) rokov BP, teda na prechod medzi GS 7 a GI 6 (Jöris/Moreau 2010, 12).


Obr. 80. Nižný Hrabovec I + II. Štiepaná kamenná industria epiaurignacienu. 1, 4 – rydlá typu Slatinice; 2 – viacnásobné rydlo; 3 – rydlo typu Kohoutovice; 5 – hranové rydlo; 6 – rydlo na zlomenej čepeli; 7 – dláto; 8 – ploché rydlo; 9 – úšte-pové škrabadlo (1, 4, 7 – hnedý rohovec; 2, 9 – rádiolarit; 3, 8, 6 – menilitový rohovec; 5 – świeciechowský pazúrik; podľa

Kaminská et al. 2000).

8.5 EPIAURIGNACIEN

Nižný Hrabovec I + II

Jedinou lokalitou epiaurignacienu na Slovensku je Nižný Hrabovec I + II. Industria na známom nálezisku na terase Ondavy bola vyčlenená na základe typológie (Kaminská et al. 2000). V surovi-novej skladbe prevažuje hnedý rohovec (6 ks) nad menilitovým (4 ks), rádiolaritom (2 ks), świecie-chowským pazúrikom (2 ks), limnosilicitom (1 ks) a neurčenou surovinou (1 ks). Súbor industrie je zložený zo 16 nástrojov. Sú to hlavne rydlá, škra-badlo, dláto a čepeľ.

Charakteristickými tvarmi industrie sú rydlá. Rydlá podobné typu Slatinice (ploché priečne s via-cerými údermi) sú vyrobené z hnedého rohovca (obr. 80: 1, 4). Ďalším typom rydiel je tvar blízky typu Kohoutovice (klinové rydlo s viacerými údermi), ku ktorému patrí jedno rydlo z hnedého rohovca, podobné je z menilitového rohovca (obr.

80: 3), ďalšie rydlo tvorí kombinovaný nástroj s priečnym rydlom z rádiolaritu (obr. 80: 2). Po-sledné dve klinové rydlá sú z limnosilicitu a z ne-určenej suroviny. Na šikmo retušovanej čepeli zo świeciechowského pazúrika je hranové rydlo (obr. 80: 5). Ploché rydlo je štiepané na rydlovej trieske z menilitového rohovca (obr. 80: 8), iné dve ploché rydlá sú z menilitového a hnedého rohovca. Rydlo na zlomenej čepeli, podobné typu Bretonne, je z menilitového rohovca (obr. 80: 6). Vyskytlo sa aj úštepové škrabadlo z rádiolaritu, ktoré má na ventrálnej strane plošnú retuš (obr. 80: 9). Dláto (nôž typu Kostenki) je na úštepe z hnedého rohovca (obr. 80: 7). K nástrojom patrí aj stredná časť čepele zo świeciechowského pazúrika.

V povodí strednej Ondavy je Nižný Hrabovec I + II jedinou lokalitou, z ktorej časť nálezov sme mohli zaradiť k epiaurignacienu. Súčasne je nateraz aj jedinou lokalitou na Slovensku, kde sa vyskytli typy nástrojov, hlavne rydlá typu Slatinice (Oliva 1987, obr. 10: 26, 27) a Kohoutovice (Oliva 1987, obr.


10: 8, 9), niektoré typy viacnásobných rydiel, nože typu Kostenki, ktoré sú známe z epiaurignacien-skych nálezov na Morave (Oliva 1986), ako aj arte-fakty označené ako „pièces à Bretonne“ (Demars/Laurent 1989, 86). V Nižnom Hrabovci sú vyrobené tak ako väčšina artefaktov, hlavne z hnedého a me-nilitového rohovca. Pokračujúce kontakty oblasti strednej Ondavy s územím strednej Visly dokladá výskyt świeciechowského pazúrika (Kozłowski 1958; Kozłowski 1996a). V období pred posledným ľadovcovým maximom sa podobné lokality vysky-tujú aj v Nemecku (Street/Terberger 1999).

Na Morave pochádza datovanie pre nálezisko epiaurignacienu z Dolných Věstoníc II – celok A na 23 500 rokov BP (Svoboda 2002b, 190). Ostatné lokality moravského epiaurignacienu sú bez datovaní a stra-tigrafických poznatkov (Oliva 1987; 1990). Nepanuje zhoda v stanovení ukončenia epiaurignacienu. Nie-ktorí bádatelia predpokladajú jeho pokračovanie aj počas epigravettienu (Kozłowski 1996a; Oliva 1996a) iní sa domnievajú (Svoboda 2006a, 27), že epiauri-gnacien patrí do obdobia 26 – 21 ka BP a jeho vývoj sa skončil pred posledným glaciálnym maximom. Neskorý aurignacien (epiaurignacien) na Morave, datovaný na 26 – 21 ka BP (Svoboda 2006b, 266), je tiež nazvaný ako „industrie typu Míškovice“ (Oliva 1990). Pre tieto industrie sa viac používa starší termín – aurignacien pomoravského typu, ktorý do literatúry uviedol B. Klíma (1978). Súbory nále-zov tohto typu, ako napríklad z Boršíc-Buchlovíc (Škrdla/Přichystal 2002) obsahujú vysoké a vyčnelé škrabadlá, menej je oblúkovito kanelovaných rydiel, plošne retušovaných nástrojov (aj atypické listovité hroty) a jednotlivo sa objavujú čepieľky s otupeným bokom. Výrazný podiel na zložení industrií majú importované suroviny.

V Dolnom Rakúsku je niekoľko lokalít nesko-rého aurignacienu alebo epiaurignacienu ako Langmannersdorf s datovaním okolo 21 ka BP (Angeli 1952 – 1953) a Horn-Raabserstraße (Neuge

bauer-Maresh 1993, 77). Najstarším náleziskom je Alberndorf, známy z výskumu G. Trnku (Bachner/Mateiciucová/Trnka 1996). Pôvodne bol datovaný na 26 – 21 ka BP, ale novšie AMS dáta ukazujú na vek okolo 28 500 rokov BP (Trnka 2005). Bolo v ňom množstvo kamennej a kostenej industrie. Štiepaná industria bola prevažne vyrobená z moravského rohovca typu Krumlovský les. Z nástrojov boli cha-rakteristické vysoké škrabadlá, ale zastúpené boli aj okrúhle, nechtovité, dvojité i čepeľové škrabadlá. Rydlá predstavovali typy klinových stredných i bočných, dvojitých a viacnásobných. Početné boli aj retušované čepele, čepele s priečne retušovaným koncom, čepele s otupeným bokom a čepieľky, hrotité čepele, vrták, kombinované nástroje a dlát-ka. Zloženie fauny ukazuje na stepnú vegetáciu s chladnou a suchou klímou, v ktorej žili stádové zvieratá. Podľa zvieracích kostí (hlavne soba, koňa, mamuta, jeleňa, srstnatého nosorožca, vlka, líšky, snežného zajaca) a parožia lokalita predstavuje základný tábor, ktorý jestvoval na jeseň (Bachner/Mateiciucová/Trnka 1996, 117). Obdobne datovanou (okolo 27 895 rokov) je aj nemecká lokalita Breiten-bach (Jöris/Moreau 2010).

Nálezy z rozorávanej hornej vrstvy maďarskej lokality Andornaktálya, poloha Zúgó-dűlő, boli nachádzané v ornici. Zdá sa, že v industrii pokra-čovala tradícia krátkych škrabadiel a dlát. Pribudli však k nim nástroje skrátené retušou, jemne re-tušované čepieľky, priečne rydlá, vrtáky. Táto in-dustria by mohla predstavovať mladý aurignacien. Priečne rydlá sú podobné typom epiaurignacienu z Moravy alebo tiež epigravettienu z východného Slovenska. Surovinové zloženie je taktiež blízke industriám z povodia Ondavy, spoločne aj s mož-ným výskytom epiaurignacienu (Kozłowski/Mester 2003 – 2004).

Epiaurignacienske nálezy z Nižného Hrabovca I + II nevieme časovo bližšie zaradiť kvôli chýbajú-cim stratigrafickým podkladom a datovaniu.

194

9 STREDNÁ FÁZA MLADÉHO PALEOLITU

9.1 GRAVETTIEN

Gravettien je najbohatšou mladopaleolitickou kultúrou s najintenzívnejším (aj keď nie rovnomer-ným) osídlením jednotlivých regiónov Slovenska. V počiatkoch bádania boli skúmané lokality so zachytenou stratigrafickou pozíciou vrstiev (Nové Mesto nad Váhom, Vlčkovce), ale len s ojedinelým datovaním (Nemšová, Nitra I-Čermáň, Cejkov I). Až v posledných desaťročiach za podarilo získať série dát z viacerých, modernými metódami skúma-ných gravettienskych lokalít (Trenčianske Bohusla-vice, Moravany nad Váhom, Banka, jaskyňa Dzeravá skala pri Plaveckom Mikuláši, Háj-Slaninová jasky-ňa). Výsledky multidisciplinárne orientovaných vý-skumov, väčšinou za účastí medzinárodných tímov, spolu s datovaním umožnili rozlíšiť viaceré fázy gravettienu na Slovensku, stanoviť ich chronologic-kú pozíciu, ako aj definovať prírodné podmienky, v rámci ktorých sa uskutočnil vývoj kultúry.

Gravettien je dnes chápaný ako eurázijská kultú-ra siahajúca od Atlantického oceánu po Don (Haesaerts et al. 2004; Kozłowski 2008, 181; Mussi 2000; Otte 1981; Otte/Noiret 2004), pravdepodobne s viacerými centrami vzniku a následným samostatným vývo-jom, ktorý sa odrazil v regionálnych odlišnostiach. Má však mnohé spoločné znaky organizácie lovec-kých a zberačských skupín, v ekonomike využíva-nia surovinových zdrojov, diaľkových kontaktoch, symbolickom chovaní, ktoré malo bohaté umelecké prejavy, ako aj v štandardizácii nástrojového inven-tára. Výroba kamenných nástrojov bola založená na produkcii dlhých pravidelných čepelí tvarovaných na rozličné artefakty, kde vedúcimi typmi boli ná-stroje s otupeným bokom. Odlišnosti v adaptácii na klimatické pomery sa prejavili v sídliskových štruk-túrach, loveckých stratégiách, mobilite loveckých skupín i v preferovaní niektorých typov nástrojov.

Gravettien sa vyvíjal od poslednej tretiny inter-pleniglaciálu (mladšia časť OIS 3) cez obdobie pred nástupom posledného pleniglaciálu (OIS 2), teda od 30 000 do 20 000 rokov BP, kalibrované dáta sú medzi rokmi 34 000 až 23 000 (od GI 7 po GI 2). V uvedenej časti posledného glaciálu bola tvorba spraše niekoľkokrát prerušená vlhkejšími a možno aj teplejšími interštadiálmi (Greenland Intersta-dials – GI 6 – GI 3), počas ktorých sa tvorili málo vyvinuté fosílne pôdy. Pôvodne označovaný inter-štadiál denecamp (PK I) v novej korelačnej krivke približne zodpovedá GI 8 – GI 5 (Haesaerts et al. 2010; Jöris et al. 2010). Priaznivejšie klimatické podmienky

sa odrazili aj na zmene vegetácie. Rozšírila sa step so skupinami kríkov a na brehoch riek a chránených svahoch rástli prevažne ihličnaté stromy. Bylinná step poskytovala dobrú obživu stádam veľkých (mamut, sob, kôň) i menších zvierat (vlk, líška, zajac). Aj keď malakofauna ukazuje na chladnú subarktickú tundru, intenzívne ochladenie spoje-né s úbytkom zrážok začalo po 25 000 rokoch BP, pred začiatkom pleniglaciálu, a postupne prinieslo zmenu prírodných podmienok na step až tundru (Davies et al. 2003; Haesaerts et al. 2010; Musil 2002b; 2005; 2010a; Nývltová Fišáková 2007; Valoch 1989).

9.1.1 Gravettien stredného Podunajska

V strednej Európe je starý gravettien doložený na hornom Dunaji, s datovaním medzi 30 – 26 ka BP (Conard/Bolus 2003; Conard/Moreau 2004; Hahn 2000; Moreau 2009; 2012), a v strednom Podunajsku. Vznik gravettienu nie je jednoznačne chápaný (buď išlo o vývoj z aurignacienu, alebo o migráciu gravettienu z inej oblasti) a nateraz táto otázka ostáva otvorená (Bolus 2010; Jöris et al. 2010, 111). Centrum starého gravettienu v strednom Podunajsku je v Dolnom Rakúsku s hlavnou lokalitou Willendorf II (Felgenhauer 1956 – 1959) a na južnej Morave v Dolných Věstoniciach a Pavlove. Na strednej Morave sa k nim pripája Předmostí pri Přerove, na východnej Morave oblasť Uherského Hradišťa.

Pre starý gravettien stredného Podunajska je zaužívaný názov pavlovien (Delporte 1959; Klíma 1959; 1995b). Vzhľadom na chronologickú pozíciu nálezov bol pavlovien (30 000 – 24 000 rokov BP) roz-delený na starší (30 000 – 27 000 rokov BP) a vrcholný (27 000 – 24 000 rokov BP). Tým bol odlíšený od mla-dého gravettienu s hrotmi s vrubom (24 000 – 20 000 rokov BP), pre ktorý sa na Morave (a niekedy aj na Slovensku – Hromada 1998) používa označenie wil-lendorfsko-kostenkienska fáza (Oliva 2007; Svoboda 1996a). Viaceré lokality pavlovienu boli osídlené počas jeho oboch fáz. Na Morave patria k staršiemu pavlovienu lokality Dolní Věstonice I a II a v Dol-nom Rakúsku Willendorf II – vrstva 5 (Haesaerts et al. 1996). Intenzívnejšie osídlenie počas vrcholného pavlovienu sa zistilo na náleziskách Dolní Věsto-nice I a II, Pavlov I, Milovice, Předmostí I, Jarošov, Boršice a v Dolnom Rakúsku Willendorf II – vrstvy 8 – 6, pričom vrstva 8 je korelovaná s GI 4 a Krems--Hundsteig s GI 5 (Jöris et al. 2010).

Willendorfsko-kostenkienska fáza je doložená na lokalitách Dolní Věstonice I a III, Milovice, Petřko-

9 STREDNÁ FÁZA MLADÉHO PALEOLITU 195

vice, Willendorf I a II – vrstva 9 (Antl-Weiser 2008; Klíma 1955; Nigst et al. 2008; Oliva 2005; 2007; Oliva a kol. 2009; Svoboda et al. 2000; Škrdla/Cílek/Přichystal 1996; Škrdla/Nývltová Fišáková/Nývlt 2006).

Sídlisková stratégia pavlovienu sa viaže na kra-jinný typ C s nadmorskými výškami 200 – 300 m, v exponovaných polohách na okrajoch vrchovín lemujúcich veľké rieky (Svoboda 1999, 79, tab. 3; 2006a; Škrdla 2006; Škrdla/Lukáš 1999). Lokality boli umiestnené v zhode s členitým reliéfom krajiny. Evidentná je ich orientácia v smere seve-rovýchod – juhozápad tak, že cez Moravskú bránu spájajú stredné Podunajsko s územím južného Poľska (Svoboda 1995; 2002b; Škrdla/Svoboda 1998). Na tejto trase sú zoskupené do štyroch výrazných koncentrácií – dolnověstonicko-pavlovskej (Dolní Věstonice I – III, Pavlov I – III, Milovice), uhersko-hradištskej, předmostenskej a mladšej petřkovickej (Klíma 1963; Oliva 1996b; Svoboda 1999; Škrdla 2005; Valoch 1981b; 1993b; 1996b). Gravettienski lovci sa po tejto ceste pozdĺž riek pohybovali za stádami zvierat a zároveň si zo Sliezska a z južného Poľska prinášali kvalitnú štiepateľnú surovinu (Přichystal 2009). Diaľkové kontakty však viedli aj inými smer-mi, ako to dosvedčuje výskyt východoslovenského obsidiánu v Miloviciach (Oliva 2005, 59). Taktiež rádiolarit z Považia zohrával významnú úlohu v surovinovej stratégii v niektorých moravských súboroch.

Kultúra pavlovienu má viacero špecifík. Cha-rakteristické sú veľké centrálne dlhodobé sídliská s rôznymi sídliskovými štruktúrami a so sieťou okolitých sezónnych staníc rôzneho zamerania. Na trvalejších táboriskách sa zachovali aj hroby. Moravské lokality poskytli najväčší počet kostro-vého materiálu moderného človeka v strednej Európe (Svoboda 1999, 143; Trinkaus/Svoboda 2005). V areáloch lokalít sa vyskytli bohaté doklady ume-nia – od sošiek venuší cez početné antropomorfné a zoomorfné figúrky z pálenej hliny, ozdoby z ma-mutoviny, parohoviny a kostí, najčastejšie vo forme záveskov, čeleniek, ozdobných predmetov (Svoboda 2008; Verpoorte 2001). Na vypálených hrudkách hliny sa objavili odtlačky textílií a šnúr (Adovasio et al. 1999). Početná bola kostená a kamenná industria s prevahou rydiel nad škrabadlami, retušovanými čepeľami, nástrojmi s otupeným bokom a geomet-rickými mikrolitmi (Klíma 1967; 1995; Oliva 2007; Polanská 2011; 2013; Svoboda 1994;1997; 2004a; 2005; 2008a; 2011; 2013). Z dolnorakúskych lokalít patria do pavlovienu Aggsbach (Brandtner 1971; Jöris et al. 2010, 107), Krems-Wachtberg (Händel/Einwögerer/Simon 2008; Einwögerer 2010), Krems-Hundsteig (Neugebauer-Maresch 2008b), Grub/Kranawetberg (Antl/Fladerer 2004) Langenlois (Einwögerer 2008), Saladorf (Simon/Einwögener 2008).

Pavlovien vo svojej vrcholnej fáze (27 000 – 24 000 rokov BP) prenikol do južného Poľska, kde je dolo-žený v jaskyni Obłazowa (Valde-Nowak 2003), vo Wójciciach (Dagnan-Ginter/Ginter 1970), v Krakove na Spadzistej ul. – vrstva IV (Kozłowski/Sobczyk 1987).

Na Slovensku je starý gravettien datovaný z jas-kýň Dzeravá skala pri Plaveckom Mikuláši (31 770 ± 190 rokov BP) a Slaninovej jaskyne v Háji (27 950 ± 270 rokov BP), ako aj z otvoreného sídliska z Nemšovej (28 570 ± 1347 rokov BP) a z Trenčian-skych Bohuslavíc (25 650 ± 160 rokov BP). Starý gravettien zo slovenských lokalít je iný, industrie sú bez výrazných geometrických tvarov a nepatria do okruhu pavlovienu. Maďarska lokalita Bodrogke-resztúr-Henye (28 700 ± 3000 rokov BP) je ale radená k pavlovienu (Dobosi 2000).

Mladý gravettien (24 000 – 20 000 rokov BP) na-zývaný horizontom hrotov s vrubom (Kozłowski 1996b) alebo willendorfsko-kostenkienska fáza (Hromada 1998; Svoboda 1996a), dostal názov podľa charakteristického nástroja, ktorý bol používaný ako hrot alebo nôž (Kozłowski/Montet-White 2001; Plisson/Geneste 1989). Zanikli veľké centrálne síd-liská lovcov mamutov a nové osídlenie vytvorilo pestrú mozaiku sezónnych a loveckých táborísk, ateliérov na opracovanie surovín či iných stôp po ľuďoch gravettienu. Zhoršovanie klimatických podmienok a vyťaženie surovinových zdrojov si pravdepodobne vyžadovalo nové sociálne a eko-nomické adaptácie (Kozłowski 2008). Z pôvodného územia pavlovienu je mladý gravettien doložený v Dolnom Rakúsku vo Willendorfe II – vrstva 9, na Morave v Miloviciach (Oliva 1999), v jaskyni Kůl-na – vrstva 6a (Valoch 1988), v Předmostí I (Svoboda 2008), v Jarošove (Škrdla/Nývltová Fišáková/Nývlt 2006), ale hlavné regionálne centrá sa presunuli do oblasti Sliezska: Petřkovice (Jarošová et al. 1996; Novák, M. 2008), južného Poľska: Krakov, ul. Spa-dzista C2 (Kozłowski/Sobczyk 1987; Sobczyk 1995), na Považie a Ponitrie. Na Považí vzniklo niekoľko regionálnych koncentrácií, predovšetkým v oblasti Trenčína (Trenčianske Bohuslavice, Trenčianske Stankovce, Trenčianska Turná, Mníchova Lehota) a Piešťan (Moravany nad Váhom, Banka, Ratnovce). Ďalšie vznikli na Ponitrí (Nitra I-Čermáň) a na vý-chodnom Slovensku v oblasti Zemplínskych vrchov (Cejkov, Kašov – horná vrstva). Je pravdepodobné, že osídlenie mladým gravettienom bolo pomerne intenzívne aj na juhu stredného Slovenska, na Poiplí (Šahy). Medzi územím Slovenska, Moravy a južného Poľska sa pohybovali lovci za stádami zvierat. Analýza zvieracích kostí potvrdzuje ich posuny na jar severným a na jeseň južným smerom. Zároveň si z týchto ciest prinášali surovinu na štiepanie nástrojov. Takmer na všetkých lokalitách na Považí je vysoká prevaha eratického silicitu zo


zdrojov v Sliezsku, doplneného krakovsko-jurským pazúrikom. Východné a južné Slovensko ukazuje surovinové väzby na Maďarsko.

V období pred nástupom posledného glaciálneho maxima (23 000 – 22 000 rokov BP) a počas neho došlo k migrácii gravettienskych lovcov z južného Poľska ponad Karpaty do oblasti ruských rovín (Kozłowski 1986; Svoboda et al. 2000, 211), ale možno sa presuny začali už aj skôr (Kozłowski 2008, 189). Pôvodne bol mladý gravettien s industriou s hrotmi s vrubom považovaný za vplyv z východu (Bárta 1970a, 207). Datované lokality však dosvedčujú opačnú tenden-ciu. Skupiny lovcov zostali na pôvodnom území až do 20 000 rokov BP, ale potom medzi 20 000 – 18 000 rokmi BP v niektorých oblastiach nastáva hiát v osídlení. Na Morave, na Slovensku a v Dolnom Rakúsku osídlenie pretrvávalo aj počas posledného glaciálneho maxima (Saladorf v Dolnom Rakúsku, datovanie 18 350 rokov BP – Simon/Einwögener 2008). Po odznení posledného pleniglaciálu a zlepšení kli-matických podmienok nové skupiny ľudí, pôvodom možno zo severného Balkánu alebo z východnej časti Karpatskej kotliny, opäť prenikajú aj do severnejších oblastí (Kozłowski 1996b).

9.2 GRAVETTIEN NA SLOVENSKU

9.2.1 Starý gravettien

Pamiatky zo starého gravettienu sa vyskytova-li hlavne v tehelniach na Považí a v jaskyniach. Z otvorených sídlisk je datovaná jediná lokalita – Nemšová. Vek ostatných sa odvádzal od výskytu in-dustrie vo fosílnej pôde, ktorá bola rôzna, napríklad sivohnedá pôda v Nemšovej, pseudoglej v Novom Meste nad Váhom-Mnešiciach, tmavší humózny horizont vo Vlčkovciach. Avšak bez podrobnej pe-dologickej analýzy a datovaní nie je možné presne určiť, o ktorý z klimatických výkyvov ide, preto niektoré industrie starého gravettienu považujeme len za rámcovo zadelené.

Nemšová

Lokalita sa nachádza na pravom brehu Váhu, blízko zdrojov rádiolaritov v Bielych Karpatoch (obr. 81: 2). Z viacerých polôh s nálezmi štiepanej kamennej industrie sa gravettienske nálezy našli v polohe I a II. Poloha I bola bývalá tehelňa (v nad-morskej výške asi 244 m), ktorú v roku 1958 preskú-mal J. Bárta (1961a, 16). V rokoch 1996 a 1997 sme pri stavbe novej cesty sledovali aj priestor v blízkosti tehelne, označený ako poloha II – Kopánka (nad-morská výška 252 m). Získali sme sporadické nálezy gravettienskej industrie bez datovania. Väčšina arte-

faktov bola mladšia, patrila eneolitickej lengyelskej kultúre (Cheben/Kaminská 2002).

Stratigrafia

V čase Bártovho výskumu sprašový profil te-helne vyhodnotil J. Kukla. Podľa neho holocénne vrchné vrstvy (ornica a humózny horizont) siahali do hĺbky 200 cm. Pod nimi bola zelenkavá spraš v spodnej časti s horizontmi pseudogleja. Patrila do obdobia poslednej tvorby würmskej spraše. V hĺbke 438 – 462 cm (Bárta 1961a, 16) sa našli úštepy a uhlíky borovice. Väčšina kamennej industrie bola vypadnutá z profilu.

Profil D v polohe II – Kopánka sa nachádzal v blízkosti niekdajšej tehelne. Profil bol pod ornicou tvorený sprašami, ktoré v hĺbke 520 cm ležali na si-vohnedej pôde. Štiepaná industria gravettienu bola v hĺbke 415 – 430 cm a šesť úštepov sa našlo v hĺbke 460 – 475 cm. V profile E, ktorý mal rovnaké zloženie vrstiev, boli dva rádiolaritové úštepy v podložnej vrstve sivohnedej pôdy.

Datovanie

Z uhlíkov borovice v polohe I – tehelňa bolo získané datovanie 14C: 28 570 ± 1345 rokov BP (GrN-2470; Bárta 1965a, 127), zodpovedajúce starému gravettienu.


V tehelni sa v hĺbke 300 cm zistil výskyt ma-mutích kostí a zubov a v hĺbke 438 – 462 cm (Bárta 1961a, 16) sa našli úštepy a uhlíky borovice (Hajnalová/Krippel 1984, 308). V profile D, v polohe II, sa zo spraše v hĺbke 420 – 460 cm získala nepočetná malakofauna s druhmi Cepea vindobonensis C. PFR a Arianta arbustorum L. V tejto stratigrafickej pozícii uvedené druhy pochádzali zo spraše, ktorá sa tvo-rila vo vlhkom období na začiatku štadiálu.


Artefakty, získané pred výskumom i počas vý-skumu J. Bártu, sa vo väčšine prípadov nachádzali pod stenou profilu, kde vypadli z odťaženej spraše. Boli to jadrá v rôznej fáze opracovania, úštepy, če-pele z hrán jadra a otĺkače.

V polohe II – Kopánka, v profile D, sa hlboko v spraši našiel zvyšok jednopodstavového jadra z rádiolaritu, masívne driapadlo z prekremene-ného pieskovca, úštepy a kus suroviny z rádiola-ritu, otĺkač z pieskovca, malé riečne okruhliaky. Technologicko-typologické zloženie nepočetných gravettienskych inventárov ukazuje na jestvova-nie ateliérov na prvotné opracovanie rádiolaritov v blízkosti zdrojov suroviny.


Zamarovce

Zamarovce pri Trenčíne sú jedným z dávno zná-mych paleolitických nálezísk (obr. 81: 3). Lokalita sa nachádza v tehelni na Skalke, na severovýchod-nom okraji Zamaroviec v nadmorskej výške 210 m. V roku 1926 ju objavil J. Eisner (Bárta 1961a, tam i ďalšia literatúra).

Stredopaleolitické micoquienske pamiatky sa vyskytli v severozápadnom hliníku, početnejšie mladopaleolitické kamenné nástroje gravettienu pochádzali z juhozápadného hliníka.

Našli sa pravdepodobne v druhotnej polohe spolu so zubami koňa. Podľa starých správ vrstvy spraše v hliníku boli oddelené fosílnou pôdou. Údaje o stratigrafickej polohe nálezov sa rôznia (Bárta 1961a, 12). Našli sa buď v spraši, alebo vo fosílnej pôde, prípadne na ich rozhraní. Tým by stratigrafická poloha industrie bola porovnateľná s nálezmi datovaného starého gravettienu z Nemšo-vej, s nálezmi z podobnej vrstvy z Nového Mesta nad Váhom-Mnešíc a z Vlčkoviec (Bárta 1970a).


Nálezy neboli súborne spracované, publikovaná je len ich krátka charakteristika. Podľa nej je in-dustria v prevažnej miere zložená z čepeľovitých úštepov, hranolovitých a kužeľovitých jadier, ako aj

z retušovaných čepelí takmer výlučne z rádiolaritu. Medzi nástrojmi sa našli škrabadlá, početné rydlá (klinové prevládali nad hranolovými), gravettien-sky hrot a čepieľky s otupeným bokom (Bárta 1961a, 12 – 15).


Známa je lokalita v tehelni, ktorá bola opisovaná už v rámci stredného a na začiatku mladého paleolitu (obr. 81: 8). Leží na úpätí južného výbežku Tureckého vrchu, na severnom okraji Nového Mesta nad Váhom, v nadmorskej výške 208 m, s dobrým výhľadom na rieku Váh. Výsledky stratigrafického výskumu a hlavných nálezov boli publikované v roku 1961 (Kukla/Ložek/Bárta 1961). V rokoch 1961 – 1963 usku-točnil na lokalite J. Bárta (1966d; 1980b) záchranný výskum. Gravettienska kultúra je najmladšou zo všetkých nálezov získaných z profilu tehelne.

Stratigrafia

Vrstva s gravettienom je opísaná ako vrstva B3. Je to vrstva spraše zelenkastej farby, ktorá nasleduje pod ornicou. Nad jej spodnou časťou je sivo sfarbená vrstva pseudogleja, ktorá je porovnávaná s pôdnym komplexom I. Obsahovala drevené uhlíky a dočer-vena zafarbenú 10 cm mocnú plochu, v ktorej sa našli gravettienske artefakty.

Obr. 81. Mapa hlavných nálezísk gravettienu na Slovensku. 1 – Plavecký Mikuláš, jaskyňa Dzeravá skala; 2 – Nemšová; 3 – Zamarovce; 4 – Trenčianske Bohuslavice; 5 – Trenčianske Stankovce; 6 – Trenčianska Turná; 7 – Mníchova Lehota; 8 – Nové Mesto nad Váhom-Mnešice; 9 – Hubina; 10 – Moravany nad Váhom; 11 – Banka; 12 – Ratnovce; 13 – Radošina, jaskyňa Čertova pec; 14 – Nitra; 15 – Horné Otrokovce; 16 – Horné Lefantovce; 17 – Boleráz; 18 – Vlčkovce; 19 – Sereď; 20 – Šahy; 21 – Háj, Slaninová jaskyňa; 22 – Košice-Barca; 23 – Cejkov; 24 – Kašov; 25 – Nižný Hrabovec; 26 – Kladzany;

27 – Marhaň; 28 – Gánovce.


Malakofauna

Z nie úplne odvápnenej vrstvy pseudogleja bola získaná malakofauna charakteristická pre chladné stepné prostredie (Ložek in: Kukla/Ložek/Bárta 1961) s druhmi Pupilla loessica (Ložek) a Valonia tenuilabris (A. Braun).


V gravettienskej vrstve sa nachádzal väčší počet artefaktov z rádiolaritu, ktoré boli málo výrazné. Najpočetnejšie boli úštepy a neretušované čepele, jadrá a rydlová trieska. Na základe polohy v profile je industria považovaná za starý gravettien (Bárta 1966d, 31 – 32; 1980b, 41 – 42).


V uvádzanom hliníku vo Vlčkovciach, ktorý vytváral terasovitý stupeň nad riekou Váh v nad-morskej výške 146 m (obr. 81: 18), sa počas výskumu v rokoch 1955 – 1957 našli aj početné nálezy gra-vettienskej kultúry, dokladajúce osídlenie lokality najmenej v dvoch fázach (Bárta 1962).

Vo viacerých profiloch (A, B, F) sa v hĺbke 1,16 – 1,40 cm nachádza vrstva C v podobe sivo-hnedožltej spraše, ktorá delí sivožltú spraš vrstiev B a D. Je to tmavšia poloha, považovaná za pôdny horizont I so zvlnenou bázou (Bárta 1962, 288, 300, obr. 5). Počas výskumu sa v niektorých profiloch plošne odkrývali nálezové vrstvy (pracoviska A, B). Pozostatky táborísk vytvorili prepálené plochy a uhlíky v dvoch úrovniach v pôdnom horizonte. Na pracovisku B bolo mierne zahĺbené ohnisko rysujúce sa prepáleným povrchom a uhlíkmi. V užších sondách D, E, F a G sa našli len ojedinelé úštepy. V mladšej časti pôdneho horizontu, v son-dách H a CH, boli odkryté dve malé ohniská (Bárta 1962, obr. 16; 17).

Okrem kamennej industrie sa v nálezových vrstvách našli hrudky minerálneho farbiva, ka-menné hladidlo, pieskovcová platnička (Bárta 1962, 301 – 303).

Zo zvieracích kostí je v profile B dokladovaný výskyt koňa (Equus sp.) a zvyšky mamuta (Mammonteus primigenius, Blmb.). Malakologické nálezy z vrstvy C boli ojedinele zastúpené v profile F, B a D. Výnimkou bol ulitník Pupilla loessica (Ložek), ktorý sa vyskytoval veľmi hojne. Je to druh cha-rakteristický pre chladné stepné prostredie (Fejfar in: Bárta 1962, 291 – 294). Toto zistenie podporujú aj uhlíky borovice (Pinus sylvestris) zistené v profile C. Na ich základe sa predpokladá výskyt riedkeho lesa vo východnej časti Trnavskej tabule (Krippel/Bárta in: Bárta 1962, 294 – 295).


Štiepaná kamenná industria sa našla v profiloch A, B a C (Bárta 1962, tab. I – VII). Bola najpočetnejšou zo všetkých zistených paleolitických kultúr. Vyro-bená bola hlavne z lokálneho rádiolaritu, menej z patinovaných limnosilicitov a pazúrikov. V ná-lezoch prevládali úštepy a odštepy, ktoré sú spolu s čiastočne opracovanými okruhliakmi rádiolaritov dôkazom výroby artefaktov na mieste. Rôzne sú typy jadier. Z nástrojov sú doložené čepeľové a úš-tepové škrabadlá, hranové a klinové rydlá, vrták, retušované čepele, čepieľka s otupeným bokom, drobný gravettiensky hrot.

Mladšia fáza gravettienskeho osídlenia z hornej časti fosílnej pôdy poskytla tiež nálezy štiepanej industrie. Odlišnosť dvoch vrstiev s nálezmi je daná aj použitou surovinou. Popri pokračujúcom záujme o rádiolarit sa v mladšej vrstve používal aj limno-silicit a pazúrik. Z nástrojov sa vyskytli čepeľové škrabadlá, retušované čepele, čepieľka skrátená retušou, retušovaná čepieľka, vruby, retušované úštepy (Bárta 1962, 303, tab. VI).

Obidve polohy s nálezmi gravettienu boli vo fosíl-nej pôde bez datovania a J. Bárta (1962, 311) ich radí k starému gravettienu. Na pracoviskách A a B boli v spodnej časti horizontu, na pracovisku C a hlavne v sondách H a CH boli vo vrchnej časti fosílnej pôdy. Neodlišujú sa typológiou, ale použitou surovinou. V staršom horizonte prevažujú rádiolarity, v mlad-šom pribudli limnosilicity a pazúriky. V obidvoch fázach osídlenia sa našli ohniská. Staršie na praco-visku B, mladšie dve ohniská v sondách H a CH.


Jaskyňa Dzeravá skala v Malých Karpatoch opakovane poskytla útočisko paleolitickým lovcom (obr. 81: 1). Stalo sa tak počas stredného paleolitu v micoquiene, ako aj na začiatku mladého paleolitu v aurignaciene. V gravettiene bola využitá viac-krát. Gravettienske pamiatky zistil v jaskyni tak J. Hillebrandt (1913; 1914), ako aj F. Prošek (1951). Pri revíznom výskume v roku 2002 – 2003 (Kaminská/Kozłowski/Svoboda 2004; 2005a; 2005b) boli gravet-tienske kamenné a kostené artefakty nájdené vo vrstvách 3, 4, 5 a 4á/5a. Priestorové rozloženie arte-faktov sledoval M. Novák (2005).

Stratigrafia

Vrstvy s gravettienom boli hodnotené sedimento-logickou (Sliva 2005) a paleopedologickou analýzou (Smolíková/Havlíček 2005).

Vrstva 3 bola tvorená sprašou s malým množ-stvom kamennej drviny, spraš bola do jaskyne nafúkaná zvonku.


Vrstva 4 je hnedá hlina s veľkou prímesou an-gulárnych klastov. Po ukončení jej sedimentácie miestami spadli veľké bloky kameňov a boli prí-činou zdeformovania jej povrchu. Vrstva patrí na koniec interpleniglaciálu.

Vrstva 5 je sivozelená sprašovitá hlina s angu-lárnymi klastmi. Vytvorila šošovky pod vrstvou 4.

Komplex vrstiev 4á/5a sa nachádza pod vrstvou 4 a predstavuje dve interstratifikované litologické jednotky – sypkú hlinu tmavšej hnedej farby s omletými kameňmi a zelenú spraš s ostrohrannou kamennou drvinou.

Vrstva 4b bola len v časti profilu, kde tvorila šošovku tmavohnedej hliny.

Datovanie

Pre gravettienske vrstvy je viacero AMS datovaní zvieracích kostí (Davies/Hedges 2005) – pre vrstvu 3: 25 050 ± 540 rokov BP (GrA – 22756), pre vrstvu 4: 24 800 ± 130 rokov BP (GrA – 22758), pre vrstvu 5: 24 760 ± 130 rokov BP (OxA – 13861), pre vrstvu 4b: 31 770 rokov BP (GrA – 22759).


Z vrstiev s gravettienom pochádzajú početné nálezy drobnej (Horáček 2005) i veľkej fauny (Ďurišová 2005) a malakofauny (Alexandrowicz 2005), ako aj rastlinných zvyškov (Hajnalová/Hajnalová 2005), ktoré umožnili stanoviť klimatické a eko-logické pomery v čase pobytu lovcov v jaskyni. V najmladšej gravettienskej vrstve sa vyskytovali mäkkýše, ktoré patrili do neskorého glaciálu, typic-ky pleniglaciálna drobná fauna s druhmi Microtus gregalis a Dicrostonyx gulielmi a veľká fauna s druhmi otvorenej chladnej krajiny, ako sú zajac (Lepus sp.), medveď (Ursus sp.), líška (Vulpes vulpes) a sob (Rangifer tarandus). Iné a početnejšie spoločenstvo rastlín i zvierat pochádza z vrstvy 4. Zvyšky flóry tvorili semená ruderálnych rastlín, trávy a uhlík listnatej dreviny. Mäkkýše z vrstiev 4 a 5 boli podobné – obsahovali menej chladnomilných druhov a viac druhov s vysokou teplotnou toleranciou (Semilimax kotulae West., Arianta arbustorum L.). V drobnej faune došlo k výskytu druhov otvorenej krajiny (Microtus oeconomus a Microtus nivalis) a rozptýlenej lesnej ve-getácie (Mustela clethrionomys cf. glareolus a Microtus agrestis). Druhy veľkých zvierat boli charakteristické pre tundru až chladné stepi – sob (Rangifer tarandus), líška (Vulpes vulpes a Alopex lagopus), zajac (Lepus timidus). Najpočetnejšie boli kosti medveďa (Ursus spelaeus), potom kosti koňa (Equus sp.), rysa (Lynx lynx), kamzíka (Rupicapra rupicapra), rosomáka (Gulo gulo) a jazveca (Meles meles). Druhové zloženie fauny ukazuje na záverečné interpleniglaciálne podmien-ky. Vo vrstve 5 sa vyskytli semená synantropných

rastlín a uhlíky listnatých aj ihličnatých drevín, poukazujúce na interpleniglaciálne prostredie. Kosti veľkých zvierat neboli početné, ale vyskytli sa druhy s prevahou medveďa, zajaca, soba a ojedinele koňa. Komplex vrstiev 4á/5a obsahoval podobné zloženie rastlinných zvyškov a veľkých cicavcov ako vrstva 5. Spolu predstavujú prvky posledného klimatického optima interpleniglaciálu.


Z revízneho výskumu v roku 2002-2003 pochádza menší súbor kamenných artefaktov.

Vo vrstve 3 sa našlo desať artefaktov, ktoré tvorilo úštepové jadro z jaspisu, dva úštepy z rádiolaritu a limnosilicitu a sedem retušovaných nástrojov – čepieľka s otupeným bokom z eratického silicitu, dve mikrolitické čepieľky z rádiolaritu so šikmo retušovaným koncom a miestnou retušou hrany, čím nadobudli čiastočne geometrický tvar, dva atypické drobné vrtáky z limnosilicitu a eratického pazúrika a dva nástroje so zúbkovanou retušou z menilitového rohovca.

Z vrstvy 4 pochádza industria, ktorá je výrazne čepeľovitá, odbíjaná mäkkým otĺkačom. Jadrá ani úštepy z ich opracovania sa nenašli. Vyskytovali sa neretušované čepele a čepieľky, retušované nástroje a drobné úštepy z retušovania a úpravy nástro-jov. Dve neretušované čepele boli z menilitového rohovca a z poľského pazúrika. Dva úštepy boli z pazúrika asi z oblasti Dnestra, ďalší z menilito-vého rohovca a tri z rádiolaritu. Nástroje tvorili: retušovaná mikročepieľka z rádiolaritu, fragmenty dvoch mikročepieľok s vodorovne retušovaným koncom z rádiolaritu, čepieľka s drobnou retušou hrany z rádiolaritu, štyri stredné častí retušovaných čepelí (jedna z rádiolaritu, jedna z neurčeného si-licitu, dve z menilitového rohovca), jedna bazálna časť z menilitového rohovca a nevýrazný vrták z rádiolaritu.

Vrstva 5 bola odkrytá len na malej ploche a po-skytla menšie množstvo artefaktov. Objavila sa v nej bazálna časť čepele a šesť úštepov z rádiolaritu a limnosilicitu. Retušované nástroje zastupujú dve časti retušovaných čepelí z rádiolaritu a bazálna časť retušovanej čepieľky z menilitového rohovca. Z vrstvy 4á a 5a pochádzajú tri úštepy z rádiolaritu a retušované nástroje. Artefakty s retušou predsta-vuje retušovaná čepieľka z rádiolaritu, dve úštepové škrabadlá z rádiolaritu, čepeľ z rádiolaritu s retu-šovanými hranami a šikmo retušovaným koncom, dve stredné časti čepelí z patinovaného pazúrika, úštep z rádiolaritu s odbitím podobným ako na rydlách typu Corbiac, bočné rydlo z rádiolaritu so stenčeným koncom podobným nožom typu Kos-tenki a retušovaný úštep z rádiolaritu.


Gravettienske nálezy z výskumu J. Hillebranda

Časť kamennej industrie z výskumu J. Hillebran-da, uloženej v Národnom múzeu v Budapešti, mô-žeme zaradiť ku gravettienu, podobnému nálezom z vrstiev 3 a 4. Sú to predovšetkým štyri čepieľky s otupeným bokom vyrobené z eratického silicitu, čepeľ z hrany jadra z rádiolaritu, šikmo retušovaná čepeľ z rádiolaritu, dva fragmenty čepelí z menili-tického rohovca a z eratického pazúrika. K nálezom z vrstvy 4á/5a by mohol patriť gravettiensky hrot z limnosilicitu a čepeľ so zúbkovanou retušou z limnosilicitu.

Gravettienske nálezy z výskumu F. Prošeka

Z výskumu F. Prošeka v roku 1950 pochádza nálezový materiál obsahujúci aj 27 gravettienskych kamenných artefaktov z rádiolaritu a patinovaného pazúrika a hrot z mamutoviny. Artefakty sa našli na rozhraní jeho vrstvy 4 a 5, ktoré môžeme spojiť s nálezmi z vrstiev 3, 4, 4á/5a z roku 2002. Nálezy tvoria – čepeľové škrabadlo (obr. 76: 16), kombino-vaný nástroj škrabadlo-vrták (obr. 76: 15), ploché rydlo (obr. 76: 27), mikrogravettiensky hrot (obr. 76: 12), mikrolitický trapézovitý nástroj (obr. 76: 13), retušované čepele (obr. 76: 21, 22, 26) a čepele (obr. 76: 11, 14, 17 – 20, 23 – 25).

Kostené predmety

Vrstvy 4á a 5a boli interstratifikované, preto ná-lezy zodpovedajú jednej fáze osídlenia. Dokladajú to fragmenty hrotu z mamutoviny, ktorého časti sa našli vo vrstve 4á a vo vrstve 5a. Hrot mal pôvodne kruhový prierez (obr. 90: 23).

Z výskumu F. Prošeka pochádza hrot z mamuto-viny dlhý 32 cm, s kruhovým prierezom. Na hrote sú šikmé zárezy (obr. 90: 21). F. Prošek (1951, 296, obr. 191) uvádza, že hrot má krvnú ryhu na spodku, ale ide skôr o rozpadávajúcu sa mamutovinu.

Ozdobné a umelecké predmety

Vo vrstve 5a sa našiel korálik vyrezaný zo zvie-racej kosti (obr. 90: 24).

Zhodnotenie

Vo všetkých vrstvách sa našlo pomerne málo kamenných artefaktov. Toto zistenie naznačuje, že osídlenia jaskyne bývali krátkodobé a opakované trikrát. Retušované nástroje si skupiny osídlencov prinášali so sebou a v jaskyni ich len opravovali. Výskyt mikrolitov a datovanie vrstvy 3 ukazuje na vzťah k moravskému pavlovienu, rovnako ako podobné surovinové zloženie zo zdrojov v Sliezsku, doplnené zo západného a stredného Slovenska.

Dokladá pravdepodobne preniknutie skupiny pav-lovienu v čase ich sezónnych pohybov na územie Malých Karpát.

Z vrstvy 4 pochádza typologicky nevýrazná industria s datovaním, ktoré ju radí ešte do sta-rého gravettienu. Industria z vrstvy 5 je podobná nálezom z vrstvy 4. Zvláštnosťou je pomerne široké spektrum kamennej suroviny z veľkých vzdialenos-tí – od horného Dnestra po južné Poľsko. Typologic-ké a surovinové zloženie kamenného inventára je podobné moravskému pavlovienu. Nálezy z vrstvy 4á/5a opäť dokladajú krátkodobý pobyt v jaskyni, počas ktorého boli nástroje len upravované. Väčšina z artefaktov bola z lokálneho rádiolaritu, ale zastú-pený je aj eratický silicit, ktorý ukazuje na kontakty severozápadným smerom. Súčasťou nálezov je aj pre gravettien typický hrot z mamutoviny a kostený korálik. Podobné koráliky z mamutoviny poznáme z moravského pavlovienu (Valoch 1993b, obr. 19: 11, 15), sú však známe tiež rezaním z dutých kostí (Klíma 1994, obr. 2: 18; 7: 14).


V jaskyni Čertova pec v Radošine sa zistilo viacnásobné osídlenie (obr. 81: 13). Predstavy o tom máme len zo stručných správ. Jednou z pa-leolitických epizód bolo aj gravettienske lovecké táborisko. Stopy po ňom zistil už L. Zotz, ktorý tam urobil zisťovacie sondy v rokoch 1939 a 1941 (Zotz/Vlk 1939), v roku 1949 v jaskyni vykopal menšiu sondu F. Prošek (1950). V rokoch 1958 až 1961 realizoval rozsiahlejší výskum J. Bárta (1961b; 1972b). Z gravettienskej polohy pochádza kamenná industria a ulity mäkkýšov.

Stratigrafia

Stratigrafia v jaskyni nebola vyhodnotená. J. Bárta (1972b) uvádza takéto zloženie vrstiev. Pod vrchnou sivohnedou vrstvou bol sypký sinter zo začiatku holocénu, pod ktorým nasledoval svetlý žltohnedý hlinitý štrk so sprašou považovanou za „W3“. Pod ňou sa miestami zachoval žltohnedý pôdny materiál s drobnou vápencovou drvinou. Vnútri jaskyne nebolo možné túto vrstvu, označenú ako interštadiálny pôdny sediment „W 2/3“, rozlíšiť. Gravettienske nálezy sa mali viazať na posledné dve polohy (Bárta 1970a, 208).


Industria gravettienu bola vyrobená najmä z rádiolaritu, menej z pazúrika. Z nástrojov sa uvá-dzajú len nevýrazné čepeľové škrabadlá a čiastočne retušované čepele, doplnené úštepmi (Bárta 1972b, 79, obr. 3).



Početné boli nálezy terciérnych ulitníkov druhu Lithoglyphus a Melanopsis, ktoré našiel už F. Prošek (1950, 179, obr. 119). Boli prevŕtané aj neporušené, početné boli tiež ich zlomky (Bárta 1972b, 79, obr. 4). Preto sa uvažuje o existencii ateliéru na výrobu šperkov.

Háj, Slaninová jaskyňa

Slaninová jaskyňa v Háji (predtým Turnianske Podhradie-Háj) leží v časti Slovenského krasu, označenej ako Jasovská planina, v nadmorskej výške 425 m (obr. 81: 21). Jaskyňa bola porušená výkop-mi amatérov, ktorí narazili na paleolitickú vrstvu s hrotom z mamutoviny. Záchranným výskumom v roku 1986 sme tu získali ďalšie zlomky hrotov, nepočetnú štiepanú kamennú industriu a zvieracie kosti. Okrem paleolitických sa v nej našli pamiatky z neskorej doby bronzovej, zo staršej doby železnej, zo stredoveku a z novoveku (Kaminská 1993; 2006; Kaminská/Kozłowski 2002).

Stratigrafia

Sled vrstiev v profile C vo vnútri jaskyne bol nasledujúci: povrch jaskyne pokrývali vápencové bloky. Tie ležali na humusovitej vrstve (1), ktorá sa smerom ku vchodu do jaskyne zosilňovala a obsahovala črepy stredovekej keramiky. Pod ňou nasledovala tenká vrstva sintra (2). Pomerne mocné súvrstvie tvorí hnedá jaskynná hlina dele-ná na dve časti. V jej hornej časti (3) bolo mnoho stredne veľkých vápencových blokov aj väčších balvanov. Jej mocnosť dosahuje miestami aj 60 cm a obsahovala črepy pravekej keramiky a zvieracie kosti. Spodná časť hnedej jaskynnej hliny (5) bola premiešaná s drobnými ostrohrannými úlomkami vápencov. Na jej dne, resp. na rozhraní s ďalšou vrstvou sa našli kamenné artefakty, fragmenty hrotov z mamutoviny a zvieracie kosti. Ležali na najspodnejšej odkrytej vrstve (6), ktorou bola ílovi-tá výrazne červeno sfarbená hlina s pieskovcami, patriaca do skupiny hlín terra rossa.

Obr. 82. Mapa Trenčína a okolia s polohami gravettienskych lokalít (podľa Nemergut 2011, upravené).


Datovanie

Z medvedích kostí z vrstvy s paleolitickými ná-lezmi sme získali datovanie 14C 27 950 ± 270 rokov BP, GrN – 14 832 (Kaminská 1991, 10).


Malakofauna z vrstvy 5 s paleolitickými nálezmi, ako aj z vrstiev nad a pod ňou je veľmi chudobná. Zistili sa len druhy (Oxychilus depressus, Helicigona faustina, Clausilia dubia), ktoré v tejto oblasti mohli na vhodných miestach existovať aj počas posledné-ho glaciálu, alebo tu glaciál preukázateľne prežili (Ložek 1993b).

Nálezy fauny boli početnejšie. Vrstva s paleoli-tickými nálezmi poskytla širšie spektrum. Sú tu zastúpené spoločenstvá glaciálneho typu, v ktorých prevažujú prvky otvorenej krajiny (Microtus gregalis, Microtus arvalis, Dicrostonyx gulielmi), formy viazané na otvorené skalné sutiny (Microtus nivalis) v kom-binácii s druhmi osídľujúcimi vlhkejšie stanoviská (Microtus oeconomus, Microtus agrestis, Sorex araneus, Lacerta cf. vivipara, Rana sp., Salamandra salamandra). Tieto druhy naznačujú, že nejde o doklad sprašovej fázy posledného glaciálu, ale o niektorý z miernej-ších úsekov pleniglaciálu. Pomerne veľké rozmery hrabošov aj medveďov umožňujú predpokladať skôr druhú polovicu glaciálu. V makrofaune prevláda-jú zvyšky jaskynného medveďa (Ursus spelaeus), početné sú zajace (Lepus europaeus i Lepus timidus), vyskytla sa líška (Vulpes cf. vulpes), kôň (Equus cf. germanicus), vtáci (Lagopus lagopus a Corvus corax). Fragmentárne je zastúpená hyena (Crocuta spelaea) a mamut (Mamontheus primigenius).

Podložná vrstva 6 obsahovala spoločenstvá z klimaticky priaznivejšieho úseku glaciálu (tajgová forma rodu Clethrionomys). Nadložná vrstva 4 sa utvorila asi už v závere pleniglaciálu (Clethrionomys glareolus, Sorex araneus, Plecotus auritus), prípadne na začiatku neskorého glaciálu (Horáček 1993).

Jaskyňa bola navštevovaná aj v závere posled-ného pleniglaciálu, o čom svedčí nález ohniska vo vchode do jaskyne, ktoré bolo zahĺbené vo vrstve hnedej jaskynnej hliny s ostrohrannými úlomkami vápencov (4). Uhlíky z neho patria kosodrevine (Pinus mugo) a dokladajú jeho existenciu vo veľmi chladnom podnebí, aké bolo v uvedenej oblasti naposledy počas posledného glaciálu.


Štiepaná kamenná industria je typologicky málo výrazná. Je zastúpená čepeľou z rádiolaritu, strednou časťou čepele s vrubovito retušovanými hranami z hnedého rádiolaritu a strednou časťou čepele s drobnou retušou hrán, zo sivého lim-nokvarcitu.

Kostené predmety

Fragmenty hrotov z mamutoviny predstavujú bazálne časti dvoch hrotov. Väčší poškodený hrot rovnakého typu sa našiel už pri výkopoch amatérov (obr. 90: 22).

Zhodnotenie

Zachované pamiatky svedčia o krátkodobom pobyte lovcov staršej fázy gravettienu v Slaninovej jaskyni na konci interpleniglaciálu, pred začiatkom posledného pleniglaciálu. Hroty z mamutoviny sú analogické nálezom z gravettienskej vrstvy v jasky-ni Dzeravá skala a z moravských lokalít pavlovienu (Valoch 1977 – 1978, 17).

Geograficky najbližšie k najstarším gravet-tienskym lokalitám východného Slovenska ležia náleziská v severovýchodnom Maďarsku: Bodrog-keresztúr-Henye, Megyaszó-Szelestető a Sajószent-péter-Margitkapűlő, západnejšie od nich Püspökha-tvan-Diós, Őregszőlő a Hont-Parassa III/Orgonás (Dobosi 2000, obr. 46). Ich vek je 26 000 – 28 000 ro-kov BP. Nálezy z nich naposledy zhodnotila V. Dobosiová (2000, 105) a radí ich do okruhu pavlovienu.

9.2.2 Mladý gravettien – horizont hrotov s vrubom

9.2.2.1 O b l a s ť Tr e n č í n a

Významná koncentrácia mladogravettienskych lokalít je v regióne Trenčína (obr. 82). Na pravom brehu Váhu sa nachádzajú Trenčianske Bohuslavice. Ich protiváhou sú gravettienske lokality na ľavej strane Váhu juhovýchodne od Trenčína, ktoré sú na svahoch Považského Inovca v blízkosti priesmyku Jastrabské sedlo, deliaceho Inovec od Strážovských chrbtov a otvárajúceho cestu do údolia rieky Nitry.

Trenčianske Bohuslavice

Trenčianske Bohuslavice sú najdôležitejšou gra-vettienskou lokalitou v regióne Trenčína. Nachá-dzajú sa v polohe Pod Tureckom na pravej strane Váhu, v povodí potoka Bošáčka, v nadmorskej výške 210 m. Ležia v sedle, ktoré je z južnej strany chránené Tureckým vrchom a zo severozápadnej strany kopcom Hradisko. Gravettienske táborisko nebolo orientované do údolia Váhu, ale do bočného údolia, cez ktoré preteká potok Bošáčka. Bošáčka spolu s potokom Klanečnica, ktorý obteká Turecký vrch z južnej strany, majú horné toky situované v priechodoch cez Biele Karpaty na Moravu. Tá-borisko malo výhodnú polohu na rozhraní dvoch ekosystémov – pahorkatiny (úpätia Malých a Bie-lych Karpát) a nížiny (údolie Váhu).


Nálezisko bolo známe zo zberov mamutích kostí a kamennej industrie, ale samotný impulz k terén-nemu výskumu dali zemné práce, pri ktorých bola odkrytá najmladšia nálezová vrstva gravettienske-ho táboriska. V rokoch 1981 až 1986 sa na lokalite uskutočnil archeologický výskum pod vedením J. Bártu (1986b). Priestor náleziska (okolo 500 m2) bol preskúmaný 36 sondami v troch častiach, rozmiest-nenými vo väčších vzdialenostiach. V nich sa zistili tri polohy s nálezmi gravettienu. Okrem kamennej industrie a zvieracích kostí sa odkryli aj ohniská,

z ktorých boli datované uhlíky. Analýza nálezov a publikovanie výsledkov J. Bártom (1986b; 1988c) ostalo obmedzené len na stručné správy. Kompletné spracovanie záverov výskumu je sťažené skutoč-nosťou, že sa nezachovala všetka dokumentácia terénnych situácií. Nové vyhodnotenie, zatiaľ ne-publikované, urobil O. Žaár (2007). V priestore loka-lity sa zachovali výrazné sídliskové štruktúry v po-dobe ohnísk, početná kamenná industria zložená z 8771 štiepaných artefaktov, 178 opracovaných a neopracovaných kameňov, kostenej industrie,

Obr. 83. Trenčianske Bohuslavice. 1 – stratigrafická sonda na pracovisku B; 2 – koncentrácia zvieracích kostí na praco-visku A; 3 – ohnisko na pracovisku B; 4 – ohnisko vyložené kameňmi na pracovisku A (podľa Bárta 1988c, upravené).


Obr. 84. Trenčianske Bohuslavice. Štiepaná kamenná industria gravettienu (podľa Bárta 1988c, upravené).


Obr. 85. Trenčianske Bohuslavice. Listovité hroty z rádiolaritu a pazúrika z výskumu J. Bártu (podľa Bárta 1988c, upravené).


ozdobných predmetov a minerálneho farbiva. V roku 2008 bola urobená nová sonda na pracovis-ku A (Vlačiky et al. 2013).

Stratigrafia

O. Žaár (2007) sa pokúsil o priestorovú rekon-štrukciu rozmiestnenia sond, aj keď terénna doku-mentácia výskumu nie je kompletná. Z údajov, kto-ré sú k dispozícii je zrejmé, že opakovane navštevo-vané táborisko bolo pomerne rozľahlé. Preskúma-ná bola len jeho časť, rozdelená na tri pracoviská. Najviac prebádané je pracovisko A (sondy 1 – 32). Západne od neho je pracovisko B s dvomi sondami a stratigrafickou sondou (obr. 83: 1). Pracovisko C je situované severne od pracoviska A a predsta-vuje časť kultúrnej vrstvy zachytenej v ryhe pre vodovod. Na pracovisku A bola vrchná, najmladšia vrstva čiastočne odstránená buldozérom. Kom-pletný sled vrstiev sa zachoval na pracovisku B v stratigrafickej sonde, ktorá slúži ako základ pri riešení problémov s polohou nálezových vrstiev. S ohľadom na stratigrafiu gravettienskych vrstiev sú dôležité prvé štyri: – vrstva A (0 – 18 cm) – ornica vo vrchnej časti sondy; – vrstva B (18 – 106 cm) – vrstva svetložltej prachovej

hliny so splachovými mikrovrstvami; – vrstva C (106 – 210 cm) – sivožltá silne vápnitá

spraš s početnou malakofaunou; v spodnej tretine sa nachádzali šošovky kultúrnej vrstvy obsahujúcej aj uhlíky a minerálne farbivo; kul-túrna vrstva je označená ako mladšia – hlavná nálezová vrstva gravettienu;

– vrstva D (210 – 436 cm) – svetlá hnedožltá neváp-nitá mierne zahlinená spraš, v jej vrchnej tretine boli rádiolaritové úštepy dokladajúce najstaršiu vrstvu gravettienu na lokalite; vrstva je označo-vaná ako pôdny komplex (PK) I.V profile stratigrafickej sondy na pracovis-

ku B boli zachytené dve kultúrne vrstvy. Staršia, v svetlohnedej fosílnej pôde (vrstva D, kamenná industria hlavne z rádiolaritu, málo zachovaných zvieracích kostí – Žaár 2007). Táto vrstva je do-ložená aj na pracovisku A v rovnakom kontexte, ale bez paleontologických nálezov (Vlačiky 2008). Mladšia, hlavná a najbohatšia vrstva s nálezmi bola v poslednej vápnitej würmskej spraši (vrstva C) na všetkých pracoviskách. Oproti situácii v sondách na pracovisku B bola na pracovisku A v menšej hĺbke. Na pracovisku A bola odkrytá aj tretia, najmladšia vrstva situovaná plytko pod povrchom, v hĺbke 50 – 70 cm. Okrem kamennej industrie (Bárta 1988c, 179) obsahovala v malom množstve aj paleontolo-gický materiál (Vlačiky 2008). Plocha táboriská bola čiastočne postihnutá soliflukciou a hĺbka časovo súčasnej nálezovej vrstvy je na pracoviskách A a B rozdielna.

DatovaniePre strednú vrstvu osídlenia sa získali datovania

z pracoviska A: 25 650 ± 160 rokov BP (GrA – 16162) a 25 130 ± 170 rokov BP (GrA – 16163), ktoré zodpove-dajú končiacemu starému gravettienu – pavlovienu (obr. 87). Ďalšie dáta z vrstvy mladého gravettienu sa pohybujú medzi 23 400 – 22 500 rokmi BP. Na pracovisku B je hlavná nálezová vrstva datova-ná 14C medzi 23 280 až 22 500 rokmi BP. K tretej, najmladšej nálezovej vrstve gravettienu sa na pra-covisku A vzťahuje datovanie 20 300 rokov BP. Z pracoviska A pochádza z uhlíkov aj datovanie 29 910 ± 260 rokov BP (GrA – 16139), ktoré zatiaľ nie je možné uspokojivo vysvetliť (Verpoorte 2002, tab. 2). Nové datovania AMS zapadajú do rozsahu predchádzajúcich výsledkov (Vlačiky et al. 2013).


Zvyšky sídliskových objektov stanového typu sa na lokalite nezachovali. Istú predstavu o priesto-rovom členení táboriska ponúkajú dokladované ohniská rôznych typov. V strednej, hlavnej nálezo-vej vrstve na pracovisku A sa v hĺbke 90 cm našlo ohnisko okrúhleho tvaru (obr. 83: 4) vykladané kameňmi – okruhliakmi a platňami – s datovaním 23 400 rokov BP (Žaár 2007), s ktorým J. Bárta (1988c, 179, obr. 9) mylne spojil datovanie 22 500 rokov BP. V okolí ohniska bolo veľké množstvo artefaktov a zvieracích kostí (obr. 83: 2). Ďalšie ohnisko na pracovisku A, ktorého presnú hĺbku nepoznáme, má datovanie 23 000 rokov BP (Žaár 2007).

Na pracovisku B boli v hlavnej nálezovej vrstve odkryté dve ohniská bez konštrukcie, poškodené soliflukciou (obr. 83: 3). Datovanie jedného z nich je 22 500 rokov BP (Bárta 1988c, 177, obr. 6). Druhé ohnisko bolo v hĺbke 240 cm. Z pomerne veľkého, soliflukciou rozvlečeného ohniska pochádzajú dva listovité hroty. V blízkosti sa našli hrudky farbiva, nástroje, okruhliaky. Ohnisko nie je datované.

V najmladšej vrstve na pracovisku A sa v hĺbke 70 cm našlo plytké ohnisko bez vonkajších úprav, mierne porušené soliflukciou. V jeho blízkosti bol zhluk pieskovcov (Žaár 2007). Datovanie ohniska je 20 300 rokov BP (Bárta 1988c, 180). Z tohto ohnis-ka boli analyzované uhlíky patriace ihličnatým stromom.

Fauna

Vďaka dobrým pedologickým pomerom – váp-nitej spraši, v ktorej sa nachádzala hlavná nálezová vrstva, sa na lokalite zachovalo veľké množstvo paleontologického materiálu, ktorý sa postupne spracováva (Bárta 1986b, 19; Vlačiky 2008). Zvieracie kosti boli väčšinou voľne rozložené na osídlenej


ploche (Bárta 1986b, 18, 19) alebo tvorili výraznejšie koncentrácie (Vlačiky 2008).

Určené boli kosti zvierat žijúcich prevažne v chladnej stepi (Bárta 1986b, 18; 1988c, 176; Vlačiky 2008) ako sob (Rangifer tarandus), kôň (Equus germanicus), mamut (Mammuthus primigenius), zajac (Lepus), polárna líška (Vulpes lagopus), pratur/zubor (Bos/Bison sp.), medveď hnedý (Ursus arctos), vlk (Canis lupus), bobor (Castor fiber), jeleň lesný (Cervus elaphus), nosorožec srstnatý (Coelodonta antiquitatis). Podľa zloženia kostí je zrejmé, že soby boli na lokalitu prinesené vcelku a tam porciované, ale časti kostry iných zvieracích druhov chýbajú. Buď neboli na lokalitu prinesené vcelku, alebo naopak, časť kostí bola odnesená s mäsom mimo táboriska. V prípade mamutov bolo dokázané, že boli lovené najmä mladé jedince (Vlačiky 2008). Podľa analý-zy zvieracích zubov sa vyvodil záver, že hlavné zvieratá – soby sa lovili v jesenných mesiacoch v septembri až novembri a tiež na jar v apríli až júni (Vlačiky et al. 2013). Výsledky malakologickej analýzy ulít mäkkýšov zo stratigrafickej sondy (z vrstvy B a C) ukazujú studenomilné spoločen-stvá (Bárta 1988c, 180).

Flóra

Uhlíky drevín z ohnísk na pracovisku A, ana-lyzované E. Hajnalovou, patrili takmer výlučne ihličnanom – borovici (Pinus sp.), smreku (Picea abies) a jedli (Abies sp.). Uhlíky z najmladšej vrstvy boli určené ako smrek alebo ihličnany (Bárta 1988c, 180).


Kamenné nástroje (obr. 84) z výskumu tvoria súbor artefaktov s počtom 7986 kusov (k nim je pripočítaný aj starý nález listovitého dvojhrotu). Okrem nich pochádza aj 785 artefaktov z priesku-mu. Artefakty patria trom vrstvám s osídlením gravettienu. Kvôli chýbajúcej dokumentácií však nie je možné ich zadeliť úplne presne. Podľa údajov z denníka výskumu by malo 200 artefaktov patriť najmladšej kultúrnej vrstve. Spodná nálezová vrstva by mala obsahovať nie veľký počet arte-faktov. Podstatná časť nálezov (asi 95 %) pochádza zo strednej vrstvy. Preto O. Žaár (2007) hodnotil nálezový súbor ako jeden celok.

Viac ako polovica (50,54 %) štiepanej kamennej industrie bola vyrobená z lokálneho rádiolaritu. Veľmi početné boli aj artefakty z rôznych druhov patinovaných pazúrikov prinášaných z veľkých vzdialeností, ktoré tvorili 42,02 %. Patinované pa-zúriky neboli bližšie analyzované, ale predpokladá sa, že väčšina z nich patrí k eratickému silicitu zo Sliezska, krakovsko-jurskému a čokoládovému pazúriku z Poľska. Podstatne menej bolo rohovcov

(2,58 %), lokálnych prekremenených pieskovcov (2,49 %) a vápencov (1,18 %). Z obsidiánu, pôvodom asi z východného Slovenska, bolo 56 artefaktov (0,7 %). Kremeň (0,4 %), kremenec (0,05 %) a limno-silicit (0,04 %) predstavovali okrajovú zložku.

Technologické skupiny industrie (tabela 1) predstavujú nasledujúce typy. Jadrá a ich zvyšky tvorili 2,45 %. Najviac bolo neopracovaných čepelí a ich fragmentov (33,88 %). Početné boli tiež úštepy (18,08 %), šupinky s drobnými úštepmi (15,94 %) a rydlové triesky (5,71 %), ktoré dokladajú výrobu a opravy nástrojov v areáli lokality. Retušovaných nástrojov bolo 23,94 %. Súčasťou nálezového inven-tára bolo aj 10 otĺkačov.

Jadier sa našlo 196, z nich väčšina bola z miest-neho rádiolaritu. Prevládali jadrá jednopodstavové, doplnené dvojpodstavovými a jadrami so zmene-nou orientáciou. Našli sa aj diskovité jadrá.

Retušované nástroje s 1912 exemplármi tvorili druhú najbohatšiu skupinu nálezov. Obsahovali početné a rôznorodé typy industrie. Škrabadiel, medzi ktorými prevažovali čepeľovité s retušova-nými hranami, sa našlo len 76. K nim sa pripájajú aj dva hoblíky. Rydlá, vyrobené viac z pazúrikov ako z rádiolaritu, tvorili druhú najpočetnejšiu zložku (460 ks). Klinové rydlá (250 ks) prevládali nad hranovými (117 ks). Vyskytli sa aj rydlá niekoľ-konásobné zmiešané (30 ks), ploché (23 ks), prieč-ne (4 ks), jadrové (3 ks) i bližšie neurčené (33 ks). Vrtáky boli len dva. Zložené nástroje vytvárali najčastejšie kombinácie škrabadlo-rydlo (20 ks), menej škrabadlo s protiľahlým retušovaným koncom (7 ks) a rydlo s protiľahlým retušovaným koncom (4 ks).

Hroty a hrotité nástroje tvoria skupinu 65 ar-tefaktov. Z nich dôležitými typmi gravettienu sú hroty typu la Gravette (19 ks) a ich nevýrazné tva-ry (19 ks). Našli sa aj dva hroty typu Vachons. Pre túto lokalitu sú charakteristické široké dvojhroty so súvislo strmo retušovanými hranami (doplnené niekedy ventrálnou retušou pri báze), ktoré J. Bárta (1988c, 176, obr. 3) nazval hrotom typu Bohuslavice. Pre mladý gravettien Považia sú signifikantné hroty s vrubom. V Trenčianskych Bohuslaviciach sa nena-šiel žiadny. Namiesto nich sa vyskytli na obidvoch pracoviskách (A – 2 hroty, B – 9 hrotov) plošne re-tušované listovité hroty (Bárta 1986b; 1988c). Z nich osem hrotov je z rádiolaritu a tri z patinovaného pazúrika. Hroty majú zaoblenú bázu. Sú buď úzke (obr. 85: 1 – 3, 6), alebo majú najväčšiu šírku asi v polovici nástroja (obr. 85: 1, 4, 5, 7, 8). Dva hroty sa našli priamo v ohnisku na pracovisku B v strednej najbohatšej nálezovej vrstve.

Takmer polovicu retušovaných nástrojov (46,9 %) tvorili retušované čepele a čepieľky (898 ks), vyro-bené väčšinou z pazúrika. V tom počte sú zarátané


aj čepele s otupeným bokom (5 ks), priečne (11 ks), šikmo (17 ks), vkleslo (18 ks) a vyklenuto retušo-vané čepele (7 ks). V jednom prípade mala čepeľ retušované obidva konce. Najmasovejšie boli za-stúpené čepele s jednou (374 ks) alebo obidvomi retušovanými hranami (466 ks). Početné boli aj čepieľky (taktiež v prevahe z pazúrika), ktoré v počte 265 kusov patrili piatim typom. Vyskytlo sa 12 čepieľok s retušovaným koncom, 49 čepieľok s otupeným bokom, 107 čepieľok s otupeným bo-kom a retušovaným koncom, 3 vrubovité čepieľky a 94 čepieľok so spodnou retušou. Súbor indus-trie dopĺňajú dva vruby, jedna zúbkovaná čepeľ, 11 odštepovačov, 10 driapadiel a 78 retušovaných úštepov.

Opracované kamene

Súčasťou nálezového inventára sú kamenné platne a ich fragmenty. Zo 160 kusov bolo 152 z pies-kovca a 8 z vápenca. Časť z nich slúžila ako plakety, pretože na 32 fragmentoch sa zistili stopy červeného farbiva (Žaár 2007). Ako ukázali odkryté ohniská, podobné kusy sa v priestore táboriska využívali na ich vykladanie (Bárta 1988c, obr. 9).

Minerálne farbivo

V hlavnej nálezovej vrstve sa našli aj početné hrudky minerálneho farbiva. Väčšinou to boli kúsky hematitu a v malom množstve aj limonitu. Stopy minerálneho farbiva sa zachovali nielen na kamen-ných plaketách, ale aj na niekoľkých kamenných nástrojoch (Bárta 1988c, 179).

Kostená industria

Zvláštnosťou kostenej industrie sú dobre zacho-vané rukoväte, v niekoľkých prípadoch aj s upev-nenými kamennými nástrojmi (Bárta 1986b, 18; 1988c, 179, obr. 4). Mnohé zvieracie kosti nesú stopy ľudskej činnosti, najskôr spojené s orezávaním mäsa (Vlačiky 2008).


Výnimočnými nálezmi z Trenčianskych Bo-huslavíc sú kamenné závesky, nájdené najmä na pracovisku B pri ohnisku (obr. 86). Je to 59 malých plochých okruhliakov prevažne z bieleho žilného kremeňa, ojedinele z ružového kremenca a pies-kovca, z ktorých časť je prevŕtaná a na dvoch sú

Obr. 86. Trenčianske Bohuslavice. Prevŕtané okruhliaky kremeňa (podľa Bárta 1988c, upravené).


zárezy. V ich blízkosti sa našiel vrták, ktorým mohli byť otvory urobené. Našli sa aj nedohotovené kusy. Otvory na záveskoch boli bikónické. Pôvodne tvorili azda súčasť náhrdelníkov. J. Bárta (1988c, 178, obr. 7) uvažuje o jestvovaní ateliéru na ich výrobu.

Z preosiatej hliny zo sondy z roku 2008 pochá-dza 85 malých hrudiek vypálenej hliny (Vlačiky et al. 2013).

Zhodnotenie

Gravettienske osídlenie v Trenčianskych Bohusla-viciach má v rámci Slovenska viaceré prvenstvá, ktoré zvyšujú jeho dôležitosť. Prvýkrát sa zistilo gravettienske osídlenie v troch stratifikovaných vrstvách, ktoré sú navyše datované. Dokladajú opa-kované návraty gravettienskych lovcov do priestoru táboriska sporadicky v starom a častejšie v mladom gravettiene.

Počiatky osídlenia spadajú do starého gravettie-nu, ktorý nie je datovaný, ale je zachytený vo fosílnej pôde na pracoviskách A a B. Kamenná industria bola štiepaná z rádiolaritu a sprevádzali ju spora-dické nálezy zvieracích kostí.

Opätovné osídlenie patrí na koniec starého gra-vettienu, v období pred 25 650 – 25 130 rokmi BP. In-tenzívne využívanie priestoru lokality pokračovalo v mladom gravettiene medzi 23 400 až 22 500 rokmi BP. Posledná fáza osídlenia nastala koncom mladého gravettienu pred 20 300 rokmi BP, v čase tesne pred začiatkom posledného glaciálneho maxima.

Život loveckej komunity, jej denné činnosti spo-jené s prípravou potravy a štiepaním artefaktov, sa najčastejšie odohrával okolo ohnísk. V priestore lokality ich bolo preskúmaných šesť. Väčšina z nich boli jednoduché ohniská mierne zahĺbené alebo na úrovni terénu, ale jedno z nich malo špeciálnu úpravu. Bolo vyložené okruhliakmi a platňami z pieskovca a vápenca, ktoré možno slúžili aj na prípravu potravy (Bárta 1988c, 180).

Na trvalejší charakter osídlenia poukazujú aj nálezy ozdobných predmetov, predovšetkým ka-menných záveskov s vyvŕtanými otvormi. Je to prvýkrát doložené vŕtanie kameňov na Slovensku. Taktiež nálezy minerálneho farbiva a plakiet na jeho roztieranie, ako aj vypálené hrudky hliny dokumentujú rôznorodú činnosť v areáli táboriska.

Nájdená fauna i zvyšky drevín dokazujú chladnú klímu so stepou až tundrou a s riedkymi porastmi ihličnatých stromov. Zo zvierat boli najviac lovené soby, kone a mamuty. Podľa analýzy mikroštruk-túry cementu zvieracích zubov sa predpokladá, že lokalita bola navštevovaná v jarných a jesenných mesiacoch. Zo zvierat sa využívalo nielen ich mäso, ale kosti slúžili (ako aj na iných náleziskách gravet-tienu) tiež na výrobu rôznych predmetov, z ktorých

sú na tejto lokalite doložené kostené rukoväte na upevnenie kamenných nástrojov.

Bohaté nálezy kamennej industrie z miestnej i veľmi vzdialenej suroviny ukazujú na kontakty hlavne severným (eratický silicit a iné pazúriky), ale aj východným smerom (obsidiány). Pravdepodobne odrážajú pohyby loveckých skupín gravettienu z Tren-čianskych Bohuslavíc podľa ročného obdobia a ťahu zvieracích stád v severojužnom smere (z Považia do južného Poľska a späť), podobne ako sa predpokladajú pre lokality gravettienu z okolia Moravian nad Váhom.

Obr. 87. Kalibračná krivka s datovaním gravettienskych lokalít.


Podľa typologickej skladby nástrojov, v ktorej prevažovali čepele a rydlá, sa hojne vyskytovali nástroje s otupeným bokom a sporadicky aj gravet-tienske hroty, ale aj podľa datovaní lokalita patrí do mladého gravettienu. Pre všetky hlavné náleziská na Považí i Ponitrí sú charakteristickým nástrojom hroty s vrubom. Zvláštnosťou Trenčianskych Bo-huslavíc je, že sa nenašiel ani jeden, ale namiesto neho sa vyskytli listovité hroty s plošnou retušou. Obdobná situácia je však známa z iných gravet-tienskych lokalít, napríklad z Předmostí na Morave (Absolon/Klíma 1977).

Mníchova Lehota

Lokalita s niekoľkými polohami paleolitických nálezov sa nachádza na severnom výbežku Považ-ského Inovca (obr. 81: 7). Poloha Nadalky je asi 500 m od západného kraja Mníchovej Lehoty, v nadmorskej výške 280 m. Štiepaná kamenná industria pochádza zo zberov T. Michalíka (2003, 91; 2004; 2007b).

• Mníchova Lehota, poloha I – NadalkySonda z roku 2007 nepriniesla poznatky dôležité

pre presnejšie chronologicko-stratigrafické zarade-nie industrie nachádzanej v ornici a v spraši pod ňou (Kaminská et al. 2008).


Gravettienske nálezy z polohy I – Nadalky spra-coval T. Michalík (2007b). Vyhodnotil spolu 1135 ar-tefaktov. V skladbe suroviny vysoko prevažoval eratický silicit. Z neho bolo vyrobených 744 arte-faktov, 293 bolo z rádiolaritu, 22 z limnosilicitu, 13 z prekremeneného pieskovca a zvyšok pripadal na iné a neurčené suroviny. V technologických skupinách bolo zastúpených 53 jadier väčšinou z rádiolaritu, 356 čepelí (z nich 304 bolo z eratické-ho silicitu), 548 úštepov, v ktorých prevažoval opäť eratický silicit (325 ks).

Nástrojov sa našlo 156, z toho 96 bolo z eratického silicitu a 41 z rádiolaritu. Najviac sa zachovalo retu-šovaných čepelí – 52 kusov, z ktorých 38 bolo z era-tického silicitu. Škrabadlá boli zastúpené 28 kusmi, hlavne čepeľové (19 ks) a úštepové (8 ks). Rydiel sa našlo 20, boli vo vyváženom pomere eratický sili-cit – rádiolarit. Patrili typom klinových, hranových a viacnásobných rydiel. Z kombinovaných nástrojov sa objavili dve kombinácie škrabadlo-rydlo a jedno škrabadlo-vrták.

Nástroje s otupeným bokom boli tiež početné, našlo sa ich 21, z nich 98 % bolo z eratického silicitu. Skupina nástrojov s otupeným bokom obsahovala čepieľky (16 ks), tri malé hroty typu la Gravette z eratického silicitu a dve čepele s otupeným bokom.

Nože typu Kostenki boli po jednom z eratického silicitu a z rádiolaritu. Vyskytlo sa aj šesť driapadiel z rádiolaritu a z neurčenej suroviny.

V industrii sa nenašli hroty s vrubom, ale na základe typologického a surovinového zloženia patrí nálezisko do mladého gravettienu, do obdobia horizontu hrotov s vrubom.

Trenčianske Stankovce

V katastri obce Trenčianske Stankovce, časť Veľké Stankovce, na sprašovom chrbte Zadné Kopanice západne od obce, je známych šesť paleolitických lokalít (obr. 81: 5). Označené boli ako polohy I – VI v nadmorskej výške 210 – 265 m. Kopec sa tiahne pozdĺž Seleckého potoka a znižuje sa do údolia Váhu severným smerom. Južným smerom dosahuje väčšiu nadmorskú výšku a napája sa na Považský Inovec. Lokality boli označované od najnižšie po-loženej, najsevernejšej po najjužnejšiu, najvyššie situovanú. Industria pochádza prevažne zo zberov T. Michalíka (2003, 89 – 90). V polohe I boli aj staršie nálezy z rozhrania stredného a začiatku mladého paleolitu (Kaminská et al. 2008).

Stratigrafia

S cieľom objasniť stratigraficko-chronologickú situáciu nachádzaných artefaktov sme v roku 2007 urobili po jednej zisťovacej sonde v polohách III a V. Pod ornicou v hĺbke 20 až 50 cm nasledovala hnedá ílovitá hlina (B horizont holocénnej pôdy), pod ňou (110 – 150 cm) svetlohnedá škvrnitá ílovitá hlina a potom spraš. Kultúrnu vrstvu s nálezmi gravettienu sme nezachytili.

• Trenčianske Stankovce, poloha I, zbery Do mladého gravettienu bolo zaradených 104 ku-

sov industrie. Artefakty boli vyrobené najmä z rádiolaritu (54 ks), z patinovaného limnosilicitu (36 ks), patinovaného eratického silicitu (10 ks) a z prekremeneného pieskovca (3 ks). V technolo-gických skupinách sú jadrá a ich zlomky, čepele, úštepy a fragmenty úštepov, rydlová trieska a ná-stroje.

Našlo sa päť jadier, z nich tri z rádiolaritu a dve z patinovaného eratického silicitu. K nim patrí aj 13 zvyškov jadier (12 z rádiolaritu a 1 z limnosilici-tu). Skupina jadier je zložená z dvoch jednopodsta-vových čepeľových jadier z rádiolaritu (obr. 88: 17), dvoch ihlanovitých jadier na čepieľky z patinova-ného rohovca (obr. 88: 11, 13) a jadra so zmenenou orientáciou z rádiolaritu (obr. 88: 14).

Úštepy tvorili najpočetnejšiu časť inventára (58 ks). Najčastejšie boli z rádiolaritu (30 ks) a potom z limnosilicitu (25 ks), našli sa aj z prekremeneného


Obr. 88. Trenčianske Stankovce. Kamenná industria gravettienu z polohy I: 1, 4, 7, 19, 21 – retušované čepele; 2, 3, 5 – če-pieľky s otupeným bokom; 6 – čepeľ s otupeným bokom; 9 – klinové rydlo stredné; 10 – hranové rydlo na šikmo retušo-vanej čepeli; 11, 13 – ihlanovité jadrá; 14 – jadro so zmenenou orientáciou; 15, 19 – škrabadlo-rydlo; 17 – jednopodstavové jadro; 22 – klinové rydlo na zlomenej čepeli. Z polohy V: 8 – rydlo na zlomenej čepeli; 12 – hrot s vrubom; 16 – vysoké čepeľové škrabadlo; 20 – škrabadlo-rydlo (1, 14, 17, 19 – rádiolarit; 2, 3, 5, 8 – 10, 12, 15, 16, 20, 21 – eratický silicit; 4, 6,

7 – limnosilicit; 13 – rohovec; podľa Kaminská et al. 2008, upravené).


pieskovca (3 ks). Osem čepelí bolo vyrobených z rádiolaritu a štyri z limnosilicitu.

V skupine nástrojov sa objavili dve kombinácie širokých škrabadiel s klinovými rydlami (obr. 88: 15, 18). Tri rydlá boli formované na retušovaných če-peliach – klinové rydlo stredné (obr. 88: 9), klinové rydlo na zlomenej retušovanej čepeli (obr. 88: 22) a hranové rydlo na šikmo retušovanej čepeli (obr. 88: 10). V jednom prípade sa zistila zlomená čepeľ s otupeným bokom a šikmo retušovanou bázou (obr. 88: 6). Retušovaných čepelí bolo päť (obr. 88: 4, 7, 19, 21). Nástroje s otupeným bokom zastupujú tri čepieľky z eratického silicitu (obr. 88: 2, 3, 5). Vysky-tol sa aj artefakt pripomínajúci nôž typu Kostenki.

• Trenčianske Stankovce, poloha IIPoloha II sa nachádza na rovnakom sprašovom

chrbte, asi 300 m juhovýchodne od polohy I v nad-morskej výške 235 m (obr. 81: 5). Podľa publikovanej krátkej správy (Michalík 2003, 89) sa v polohe našla gravettienska industria. Z hotových nástrojov sa vyskytlo čepeľové škrabadlo a klinové rydlo. K nim sa pripájajú zlomené čepele. V surovinovom zložení prevažuje patinovaný eratický silicit. Lokalita je radená k mladému gravettienu.

• Trenčianske Stankovce, poloha IIIPoloha III je pokračovaním reťazca gravettien-

skych lokalít na sprašovom chrbte smerom do vyšších častí. Jej nadmorská výška je 255 m. Od polohy II je vzdialená asi 250 m juhovýchodným smerom. Zo 614 artefaktov patrila časť strednému paleolitu a väčšina gravettienu (Michalík 2003, 89).

Mladopaleolitická gravettienska industria bola vyrobená z rádiolaritu a patinovaného eratického silicitu. V zložení industrie okrem úštepov a jadier (v prevahe hranolovitých) prevládajú čepele s re-tušou i bez nej. Z nástrojov sa vyskytli čepeľové škrabadlá, dvojité škrabadlo, škrabadlo s hrotito retušovaným koncom, zahrotené čepele a čepieľka s otupeným bokom. Na lokalite sa našiel aj hrot s vrubom z eratického silicitu. Kamenná industria patrí do mladšieho gravettienu, do horizontu hrotov s vrubom (Kaminská et al. 2008).

• Trenčianske Stankovce, poloha IVPoloha s menším počtom industrie prevažne

z rádiolaritu. Typy artefaktov sú podobné tým z polohy III a umožňujú ich zaradenie do mladého gravettienu. Nie je ale vylúčené, že lokalita IV je okrajovou časťou polohy III (Kaminská et al. 2008).

• Trenčianske Stankovce, poloha VZo zberov T. Michalíka (2003, 90) pochádza 149 ar-

tefaktov (Kozłowski 2008, obr. 7). Takmer 75 % štie-panej industrie je vyrobenej z bielo patinovaného

eratického silicitu. Z neho sú rôzne typy artefaktov ako vysoké čepeľové škrabadlo (obr. 88: 16), kombi-novaný nástroj škrabadlo-rydlo (obr. 88: 20), rydlo na zlomenej čepeli (obr. 88: 8) a najmä hrot s vrubom (obr. 88: 12).

Výrazný artefakt v nálezovom súbore i vysoká prevaha eratického pazúrika v surovinovom zložení dovoľujú zaradiť lokalitu do mladého gravettienu – do horizontu hrotov s vrubom (Kamiská et al. 2008).

• Trenčianske Stankovce, poloha VINálezy čepeľovej industrie zo zberov sú podobné

predchádzajúcim artefaktom mladého gravettienu (Kaminská et al. 2008).

Trenčianska Turná

V katastri obce Trenčianska Turná je niekoľko polôh s paleolitickým osídlením (obr. 81: 6). Polo-hy I a II, v nadmorskej výške 265 – 270 m, sú južne od obce, na severnom a severovýchodnom svahu kopca, ktorý sa napája na svahy Považského Inov-ca. Sprašový chrbát má sklon severným smerom do údolia Váhu a Turnianskeho potoka. Polohy I a II sú v časti Vrlačka vzdialené od seba asi 200 m. Poloha I (výška 265 m n. m.) je na sprašovom chrbte severnejšie, poloha II (výška 270 m n. m.) južnejšie. Nálezy pochádzajú zo zberov (Michalík 2003; 2007a) a z výskumu v roku 2007 (Kaminská et al. 2008).

• Trenčianska Turná, poloha Vrlačka IK mladému gravettienu sme zaradili 249 arte-

faktov. V surovinovom zložení vysoko prevláda miestny rádiolarit (203 ks) nad limnosilicitom (38 ks), eratickým silicitom (4 ks), prekremeneným pieskovcom (1 ks) a neurčenou surovinou (1 ks). V technologickej skupine sú jadrá, ich zlomky, úš-tepy, čepele a nástroje.

Skupina jadier je zložená z jedenástich jadier so zmenenou orientáciou, troch dvojpodstavových, dvoch jednopodstavových a štyridsiatich zlomkov, z ktorých jeden bol sekundárne použitý ako odšte-povač. Úštepy (164 ks) boli väčšinou z rádiolaritu, menej z limnosilicitu a ojedinele z eratického silicitu a prekremeneného pieskovca. Čepele sa zachovali väčšinou zlomené.

Nástroje netvoria početnú skupinu. Škrabadlá boli dve čepeľové s retušovanými hranami a jedno úšte-pové. Z rydiel bolo jedno klinové a tri polyedrické. V jednom prípade sa vyskytla kombinácia hrotu s re-tušovaným koncom z hnedého rádiolaritu. Našlo sa aj šesť retušovaných čepelí a dva retušované úštepy.

• Trenčianska Turná, poloha Vrlačka IIDo mladého gravettienu sme zaradili 245 kusov

industrie. V surovinovej skladbe prevažuje rádiolarit


Obr. 89. Trenčianska Turná. Poloha Vrlačka II. Štiepaná kamenná industria zo zberu. 1, 2, 4, 5, 7, 9 – čepeľové škrabadlá; 3 – klinové rydlo bočné; 6 – rydlo-odštepovač; 8 – šikmo retušovaná čepeľ; 10, 12, 14 – jednopodstavové jadrá; 11 – jadro so zmenenou orientáciou; 13 – hranové rydlo na šikmo retušovanej čepeli; 15 – rydlo na zlomenej čepeli; 16 – dvojpod-stavové jadro (1 – 3, 7 – eratický silicit; 4, 9, 13 – limnosilicit; 5, 6, 8, 11, 12, 15 – rádiolarit; 10 – rohovec typu Krumlovský

les; 16 – prekremenený pieskovec; podľa Kaminská et al. 2008, upravené).


Obr. 90. Zbrane a ozdoby gravettienskej/epigravettienskej kultúry. Ulity s otvorom: 1, 2 – Moravany nad Váhom-Žakov-ská; 3 – 16 – Ratnovce; 17 – 20 – Radošina, jaskyňa Čertova pec; 25 – Banka. Hroty z mamutoviny: 21, 23 – jaskyňa Dzeravá skala pri Plaveckom Mikuláši; 22 – Slaninová jaskyňa, Háj. Kostené koráliky: 24 – jaskyňa Dzeravá skala pri Plaveckom Mikuláši; 26 – Moravany nad Váhom-Žakovská; 27 – zvieracia kosť s rytým ornamentom – Nová Dubnica, časť Veľký

Kolačín. Mierky: a – 1 – 20, 23 – 27; b – 21 – 22 (foto AÚ SAV, A. Marková).


Obr. 91. Mapa Piešťan a okolia s polohami gravettienskych lokalít (podľa Nemergut 2011, upravené).


(152 ks) nad limnosilicitom (51 ks), eratickým sili-citom (21 ks), prekremeneným pieskovcom (10 ks), kremencom (1 ks) a neurčenou surovinou (8 ks). Otĺkač bol z jemnozrnného kremenca.

V technologickej skupine sa objavujú jadrá, úš-tepy, čepele, čepieľky a nástroje.

Jadrá pochádzajú z rôznych fáz opracovania. Sú hlavne z rádiolaritu (16 ks), dve z prekremeneného pieskovca a po jednom z limnokvarcitu a z neurče-nej suroviny. Sú medzi nimi dve jednopodstavové čepeľové jadrá (obr. 89: 10, 12), dve jednopodstavové na čepieľky (obr. 89: 14), jedno dvojpodstavové (obr. 89: 16) a osem jadier so zmenenou orientáciou (obr. 89: 11). Väčšina úštepov bola vyrobená z rádiolaritu. Boli odbíjané tvrdým otĺkačom, o použití ktorého svedčia výrazné bulby.

Čepele a čepieľky (29 ks) boli najčastejšie z lim-nosilicitu a z rádiolaritu. V skupine retušovaných nástrojov bolo deväť čepeľových škrabadiel väč-šinou s retušovanými hranami (obr. 89: 1, 2, 4, 5, 7, 9). Rydiel bolo sedem a vyskytli sa dve klinové rydlá (89: 3), rydlo na zlomenej čepeli (obr. 89: 15), hranové rydlo na šikmo retušovanej čepeli (obr. 89: 13), dve ploché rydlá a rydlo v kombinácii s odšte-povačom (89: 6). Retušovaných čepelí bolo dvanásť, vyskytli sa aj dve retušované čepieľky, jedna če-pieľka s otupeným bokom, nôž typu Kostenki a tri driapadlá. V hodnotenej industrii sa vyskytli tri typické masívne vyčnelé nástroje. Tvarom pripo-mínajú úzke hrubšie zobce (vrtáky) alebo vyčnelé škrabadlá, orientované terminálne i bazálne.

• Trenčianska Turná III, poloha Vinohrady

Južne od lokality Vrlačka II, smerom do vyšších polôh v nadmorskej výške 305 m, sa na severnom svahu Považského Inovca nachádza lokalita III. Nálezy industrie pochádzajú zo zberov (Michalík 2003, 90). Zatiaľ sa našlo 155 artefaktov, z ktorých je asi 80 % vyrobených z rádiolaritu. V tech-nologických skupinách prevažujú úštepy a ich fragmenty, prekvapivo vysoký je počet jadier, málo hotových nástrojov a čepelí. Z nástrojov sa uvádza len čepeľové škrabadlo z rádiolaritu či malý hrot typu la Gravette z patinovaného eratického silicitu. Napriek ojedinelému výskytu artefaktov z eratického silicitu, hlavné osídlenie lokality možno zaradiť do mladého gravettienu (Kaminská et al. 2008).

• Trenčianska Turná IV, poloha Nad stromky

Lokalita sa nachádza na ďalšom sprašovom chrbte, ktorý je východne od kopca, na ktorom sú lokality I – III, v nadmorskej výške 260 m. Zo zberov T. Michalíka (2003, 90) pochádza 249 arte-faktov. Z nich 98 % percent pripadá na patinovaný

eratický silicit. V nálezoch prevládajú čepeľovité úštepy a čepele. V skupine nástrojov dominujú rydlá (hranové a klinové) vyrobené prevažne na čepeliach. Z kombinovaných nástrojov je známe škrabadlo-rydlo. Charakteristickými nástrojmi sú hrot s vrubom a čepieľka s otupeným bokom. Na základe ich výskytu, ako aj s prihliadnutím na surovinové zloženie industrie je lokalita zaradená do mladého gravettienu – do horizontu hrotov s vrubom (Kaminská et al. 2008).

• Trenčianska Turná-Hámre, poloha Za dvorom

Poloha Za dvorom leží asi 600 m na východ od okraja miestnej časti Hámre v nadmorskej výške 255 m. Nachádza sa na temene sprašového chrbta, ktorý sa východným smerom zvažuje k svahom Strážovských chrbtov, južným a juhovýchodným smerom do údolia Turnianskeho potoka. Nálezy pochádzajú zo zberov (Michalík 2003, 90; 2006, 146) a z výskumu v roku 2007 (Kaminská et al. 2008).

Stratigrafia

Sondy sme situovali na kopci s miernym sklonom na východ. Pod holocénnou ornicou sme zistili len jednu vrstvu spraše, pod ktorou nasledovala vrstva ílovitej hliny. Porušená bola mrazovými klinmi a trhlinami. Pedologické vrs-tvy sú časovo zhodné s tými z polôh I a II. Ďalšou ich spoločnou črtou je, že sa nám ani na jednom mieste nepodarilo odkryť kultúrnu vrstvu a zistiť jej stratigrafickú polohu.


Mladopaleolitická industria tvorí početnejší sú-bor obsahujúci 470 artefaktov. V surovinovom zlo-žení prevláda rádiolarit (320 ks) nad limnosilicitom (102 ks). Ostatné suroviny sú zastúpené v malom množstve. V technologických skupinách sa objavujú jadrá, úštepy, čepele a nástroje. Mladopaleolitické jadrá boli takmer výlučne z rádiolaritu (18 ks), len po jednom kuse z eratického silicitu a patinovaného rohovca. Jadrá sú z rôznych štádií prípravy a ťažby. Zaradili sme k nim tri pripravené jadrá, deväť jed-nopodstavových, sedem dvojpodstavových a jedno jadro so zmenenou orientáciou. Úštepy a fragmenty úštepov, ako aj šupiny z retuše tvoria najpočetnejšiu skupinu (397 ks). Z 27 čepelí bolo päť celých, ostatné boli zlomené.

V skupine nástrojov bolo 26 retušovaných artefaktov. Z nich sa vyskytlo šesť čepeľových škrabadiel, sedem rydiel, osem retušovaných če-pelí, po jednom je doložený kombinovaný nástroj škrabadlo-rydlo, čepieľka s otupeným bokom a ob-javili sa aj tri úštepy s retušou. Industria je svojím


charakterom gravettienska až epigravettienska (Kaminská et al. 2008).

Nová Dubnica, časť Veľký Kolačín

V roku 1968 získal J. Bárta od zberateľa desať ploš-ne opracovaných listovitých hrotov typu Morava-ny-Dlhá a kostený predmet s rytou výzdobou (obr. 90: 27). Ako nálezisko bol označený Veľký Kolačín. J. Bárta (1974b, 16, obr. 2: 10) nález publikoval ako szeletiensky umelecký predmet, neskôr bol (Hromada/Bánesz 1998, 89; Kaminská 2009, 150) zaradený do gravettienu. Medzičasom sa zistilo, že dnes je územie Veľkého Kolačína súčasťou Novej Dubnice a uvádzaná poloha nálezu patrí do katastra Tren-čianskych Teplíc. V roku 2009 sme v polohe Pliešky realizovali archeologický výskum, výsledkom kto-rého bolo preskúmanie časti osídlenia szeletienskej lokality. Pamiatky z iného obdobia sa tam nenašli a pôdne pomery (nevápnitý sediment) na nálezisku nepodporovali zachovanie kostí (Kaminská/Kozłowski/Škrdla 2011).

Kostený predmet musí pochádzať z inej polohy. Na zvieracej kosti je rytou výzdobou vetvičkovým ornamentom znázornená ryba. Takýto výzdobný štýl bol charakteristický pre predmety gravettien-skej kultúry.

9.2.2.2 O b l a s ť P i e š ť a n

Moravany nad Váhom (obr. 81: 10) s Modrovkou, Hubinou, Bankou, Ratnovcami a Sokolovcami pred-stavujú klasický areál osídlenia kultúrou mladého gravettienu (obr. 91). V katastri každej z uvedených obcí sa nachádzajú viaceré polohy s nálezmi gra-vettienskej industrie. Severne od Moravian nad Váhom v Modrovke sa v častiach Hromovka I a III našla čepeľová industria mladého gravettienu až epigravettienu (Hromada/Žemla 2000c).

Hubina

Severne od Moravian nad Váhom, na kopci Prostredný vrch, v nadmorskej výške 230 m, bol zozbieraný početný súbor štiepanej kamennej in-dustrie mladého gravettienu, fragmenty mamutích kostí a prevŕtané dentálie (Hromada/Žemla 2000b). Surovinové zloženie 944 kamenných artefaktov ukazuje približne rovnaký pomer patinovaného pazúrika a rádiolaritu, ktoré boli doplnené kremen-com. V nálezoch prevládajú úštepy, ale hojné boli aj neretušované čepele. Z nástrojov sú najdôležitejšími typmi dva hroty s vrubom, početné boli rydlá a re-tušované čepele (obr. 92).

Menšie súbory mladogravettienskej industrie boli aj v polohách Božúrovec, Štvrte a Podzadky.

Moravany nad Váhom

Lokality v Moravanoch nad Váhom nadväzujú jedna na druhú a vytvárajú reťazec osídleného územia v dĺžke 12 km (Hromada 1998, 149). U nie-ktorých bádateľov (K. Absolon) vzbudili predstavu o jednom rozsiahlom osídlenom areáli (Hromada 2000, 23). Väčšina lokalít je známa zo zberov, ale v časti z nich sa uskutočnili archeologické výskumy. Dejiny bádania sú detailnejšie zhrnuté vo viacerých prácach (Bača 1988; Bárta 1965a; Hromada 1998; 2000; Nerudová/Valoch 2009; Skutil 1938). Za objaviteľa moravianskych lokalít je považovaný V. Vlk (Bárta 1970b, 3), ktorý bol kustódom muzeálnych zbierok Piešťanského múzea a spolupracoval s L. Zotzom pri jeho výskumoch (Zotz/Vlk 1939). V roku 1946 v polohách Podkovica a Dlhá uskutočnil výskum K. Absolon (1947), ale katalógy štiepanej kamennej industrie boli publikované iba nedávno (Nerudová/Valoch 2009). Výskum viacerých polôh v roku 1949 uskutočnil F. Prošek (1950). Súčasne boli robené aj stratigrafické pozorovania (Ambrož/Ložek/Prošek 1951). V nasledujúcich rokoch J. Bárta priebežne sledoval lokality v celom areáli a robil na nich zbery. Archeologický výskum realizoval v polohe Noviny v roku 1963 (Bárta 1965a; 1970b; Bárta/Kazior 2000). V deväťdesiatych rokoch nasledovalo niekoľko mo-derných interdisciplinárnych výskumov za účasti poľských kolegov vedených J. Hromadom, J. K. Kozłowskim a Ľ. Kaminskou (Hromada/Kozłowski 1995; Kozłowski 1998; 2000). Obšírnejšie boli pub-likované aj výsledky stratigrafických výskumov a prírodovedných analýz (Bánesz et al. 1995; Pawlikowski et al. 1997).

Stratigrafické pomery

Lokality sa nachádzajú na ľavom brehu Váhu, na západných svahoch pohoria Považský Inovec (obr. 93). Medzi hlavným hrebeňom Považského Inovca a nivou Váhu je naklonená abrázna plošina v nadmorskej výške 200 – 350 m, so sprašovými chrbtami so sklonom na západ a severozápad. Do nej sú zarezané údolia a potoky Banka, Striebornica, Hubinský a Starolehotský potok. Plošina je pokrytá vrstvami spraší, ktoré miestami dosahujú mocnosť až 20 m (Ambrož/Ložek/Prošek 1951; Prošek/Ložek 1953). Dôležitou súčasťou ekologickej charakteristi-ky regiónu sú pramene minerálnych vôd na západ-ných svahoch Považského Inovca. Archeologické náleziská sú situované na sprašových chrbtoch v nadmorskej výške 230 – 270 m smerom do bočných údolí, ale s dobrým výhľadom na nivu Váhu, kde sa dal sledovať úsek dlhý 40 km (Hromada 1998, 160).

Teplé minerálne pramene v okolí Piešťan vytvá-rali mikroklímu, ktorá umožňovala osídlenie aj vo


Obr. 92. Hubina. Štiepaná kamenná industria zo zberu, gravettien (podľa Hromada/Žemla 2000b, upravené).


veľmi nepriaznivých klimatických podmienkach. Prírodovednými analýzami vzoriek z geologických sond sa získali závažné poznatky o klimatických pomeroch panujúcich v období 24 000 – 20 000 rokov BP, pred posledným glaciálnym maximom na celom strednom Považí. V uvedenom období dochádzalo k sedimentácii spraše v otvorenom trávnatom pro-stredí, obohatenom skupinami kríkov počas dvoch vlhkejších epizód, v ktorých vzrástol podiel zakrpa-teného rastlinstva. Koncom daného obdobia, pred 22 000 – 21 000 rokmi BP prichádzalo k zvyšovaniu vlhkosti. Súčasne s deluviálnymi procesmi sa tvorili polygonálne štruktúry z dôvodu trvalejšieho mrz-nutia povrchu sedimentov (Moravany nad Váhom--Lopata II). Počas posledného glaciálneho maxima (20 000 – 18 000 rokov BP) boli spraše porušené mrazo-vými klinmi. Mohutnejšia sedimentácia spraše pred 17 000 rokmi BP v okolí Moravian nad Váhom (poloha Žakovská) nie je doložená (Pawlikowski et al. 1997).

• Moravany nad Váhom-BaraninyPovrchové zbery na sprašovom chrbte sklonenom

do údolia Striebornice v nadmorskej výške 251 m robil J. Bárta (1970b). Na ploche asi 50 x 50 m sa nachádzala štiepaná kamenná industria vyrobená

prevažne z patinovaného krakovsko-jurského pa-zúrika, menej z rádiolaritu. Z nástrojov sa vyskytli čepeľové škrabadlá, klinové rydlá na hrubých čepe-liach, zlomky hrotov typu la Gravette v sprievode početnejších úštepov a čepelí. Hroty s vrubom sa nenašli, ale celkový charakter industrie je podobný nálezom z polohy Lopata II (Hromada 1998, 149).

• Moravany nad Váhom-Lopata I

Lokalita sa nachádza na sprašovom chrbte so sklonom na SZ, v nadmorskej výške 251 m. Výskum polohy realizoval v roku 1943 L. Zotz (1943a; 1943b; 1951, 228, 229), počas ktorého bol preskúmaný aj sídliskový objekt a zoskupenia zvieracích kostí (obr. 94). Gravettienske osídlenie nie je datované. Lokalita je považovaná za táborisko trvalejšieho charakteru s výbornou strategickou polohou, ktorá umožňovala jeho obyvateľom kontrolu toku Váhu aj bočných údolí (Hromada 1998, 151).

Stratigrafia

Odkryté zvyšky táboriska sa nachádzali v najmlad-šej spraši. Nálezy sú preto posudzované ako mladý gravettien patriaci do horizontu hrotov s vrubom.

Obr. 93. Sídliskový areál gravettienskej kultúry v širšom okolí Moravian nad Váhom. 1 – Moravany-Dlhá; 2 – Morava-ny-Rumné; 3 – Moravany-Trtavčie Rumné; 4 – Banka-Škarbalova (szeletien); 5 – Ducové I; 6 – Ducové II; 7 – Hubina I; 8 – Hubina II; 9 – Hubina III; 10 – Moravany-Baraniny; 12 – Moravany-Podkovica; 13 – Moravany-Lopata II; 14 – Mora-vany-Zakostolie; 15 – Moravany-Lopata I; 16 – Moravany-Sedliská; 17 – Moravany-Noviny I; 18 – Moravany-Noviny II; 19 – Banka-Kopanica; 20 – Banka-Kňazovica; 11 – Moravany-Žakovská (epigravettien). Vypracovali M. Bartík a J. Hromada

(podľa Hromada 1998).



Na ploche asi 8 x 10 m boli odkryté kamenné nástroje, zvieracie kosti a sídliskový objekt. Objekt mal oválny tvar s rozmermi 260 x 130 cm, dlhšou osou orientovanou v smere S – J. Vnútri objektu sa nachádzalo ohnisko.


Podľa nálezových správ sa našli pozostatky mamutov, soba, koňa, vlka, polárnej líšky, zajaca, vtákov a časť lebky leva. Rastlinné zvyšky ani ma-lakofauna neboli bližšie zhodnotené.


Uvádzali sa prederavené lastúry druhu Mactra sp., roztrúsené po obvode obydlia. Našiel sa aj fragment antropomorfnej plastiky z pálenej hliny a údajne z mamutoviny vyrobená soška venuše

dlhá 30 – 40 cm, ktorých miesto uloženia je dnes neznáme (Hromada 1998, 150).


Presný počet nálezov nepoznáme, ale pravdepo-dobne išlo o stovky kusov. V surovinovom zložení prevládal patinovaný pazúrik, menej sa vyskytoval rádiolarit a údajne bol doložený aj horský krištáľ. Hrubotvará industria bola z kremeňa.

V typologickej skladbe nástrojov prevažovali čepeľové škrabadlá, často v kombinácii s rydlami. Rydlá boli tiež početné. Okrem nich sa vyskytli hroty, vrtáky a nástroje s vrubom. Súčasťou indus-trie boli aj neretušované čepele, rydlové triesky a fragmenty jadier.

• Moravany nad Váhom-Lopata IILokalita sa nachádza asi 300 m juhozápadne od

polohy Lopata I. Je tiež situovaná na sprašovom

Obr. 94. Moravany-Lopata I. Plán preskúmanej plochy s ohniskom a koncentráciou archeologických a paleontologických nálezov z výskumu L. Zotza v roku 1943 (podľa Hromada 1998, upravené).


chrbte so sklonom do údolia Striebornice v nad-morskej výške 243 m. Výskum spoločného sloven-sko-poľského tímu pod vedením J. Hromadu a J. K. Kozłowského sa uskutočnil v rokoch 1993 – 1996. Preskúmané bolo osídlenie s gravettienskou kul-túrou na ploche 150 m2 (Kozłowski 1998).

Stratigrafia

Lokalita je najlepšie prebádanou polohou z ná-lezísk v katastri Moravian nad Váhom z hľadiska sedimentologických, pedologických a postdepo-zičných procesov. Okrem odkryvu gravettienskej lokality bola urobená aj geologická sonda, vzorky z ktorej boli podrobené analýzam na získanie mineralogických, malakologických a antropogén-nych údajov.

Archeologické pamiatky sa nachádzali v spraši, ktorá bola aj vo vrchnej časti geologického profilu. Už počas osídlenia došlo k poškodeniu vrstiev

soliflukciou a deluviálnymi procesmi v čase vlh-kejších oscilácií a kolísania teploty, prerušeniami sedimentácie a tvorbou polygonálnych štruktúr. V žltej spraši boli zachytené dve nálezové vrstvy s ohniskami. Prvé mrazové kliny porušili spodnú kultúrnu vrstvu, mladšie vrchnú nálezovú vrstvu (Kozłowski/Pawlikowski 1998a). Kamenná industria vytvárala tri výraznejšie koncentrácie (A – C) spolu so zvieracími kosťami, uhlíkmi a kameňmi. Koncen-trácia A predstavuje staršiu fázu a koncentrácia B mladšiu fázu osídlenia. A. Verpoorte (2002, 314) poukázal na to, že vo vertikálnej projekcii nálezov nie je výrazne odlíšená spodná a vrchná kultúrna vrstva, čomu zodpovedajú aj získané datovania.

Datovanie

Ku koncentrácii nálezov A sa viaže datovanie 21 400 ± 610 14C rokov BP (GD – 9246) a ku koncentrá-cii B datovanie 24 100 ± 800 14C rokov BP (GD – 10555).

Obr. 95. Moravany-Lopata II. Odkrytá plocha s nálezmi na mieste, kde bolo ohnisko porušené mrazovým klinom(podľa Hromada 1998, upravené).


Obr. 96. Moravany-Lopata II. Výber gravettienskej industrie s hrotmi s vrubom z výskumov 1993 – 1996(podľa Hromada 1998, upravené).


Rozdiely v datovaní sú vysvetľované možnou kontamináciou datovaných kostí z okraja koncen-trácie B (Pazdur 1998). Neskôr získané datovania vrstiev – koncentrácia B: 23 310 ± 320 14C rokov BP (GrA – 19999), koncentrácia A: 22 030 ± 190 14C rokov BP (GrA – 20460) – časovo spájajú obidve koncentrá-cie (Verpoorte 2002, 314, tab. 5; 2004, tab. 1).


Nálezy fauny patrili spoločenstvám tzv. spra-šovej fauny, ktorá dokladá jestvovanie studených a suchých klimatických podmienok počas glaciálu. Z druhov zvierat bol najviac doložený sob (Rangifer tarandus), menej medveď (Ursus arctos), mamut (Mammuthus primigenius), kôň (Equus sp.), rosomák (Gulo gulo), líška (Vulpes vulpes), vlk (Canis lupus) a zajac (Lepus sp.). Prevaha kostí soba naznačuje špe-cializáciu gravettienskych ľudí z lokality Moravany nad Váhom-Lopata II na jeho lov. K lovu sobov asi dochádzalo v údolí Váhu a do tábora boli prinášané už zabité zvieratá, ktoré boli rozštvrtené. Kožuši-na líšok, vlkov a medveďov mohla byť použitá na zhotovenie odevov. Podľa analýz zubov, parohov a ďalších kostí sa predpokladá, že táboriská boli zakladané na jeseň až v zime (Lipecki/Wojtal 1998). Malakofauna patrila taktiež k druhom typickým pre chladnú a suchú klímu kontinentálneho typu (Alexandrowicz 1998). Tomu zodpovedajú aj zvyš-ky borovice (Pinus sp.), ktoré svedčia o výskyte riedkych lesných porastov studenomilného typu (Lityńska-Zając 1998).


Na skúmanej sídelnej ploche boli tri výrazné koncentrácie nálezov, označené A – C, ale obrysy obytných štruktúr sa nezachytili na žiadnej z nich. Doložené boli ohniská. V spodnej nálezovej vrstve v koncentrácii A bolo oválne ohnisko s rozmermi 1,5 x 1 m, zložené z dvoch až troch vrstvičiek dokla-dajúcich jeho opakované používanie. Po opustení plochy bolo ohnisko porušené mrazovými klinmi vyplnenými sprašovou hlinou, deliacou obidve nálezové vrstvy (obr. 95). Vedľa ohniska bola jama so zvieracími kosťami, s priemerom 70 cm, zahĺbená v spraši a porušená mrazovým klinom. Podobné jamy sú na ruských gravettienskych ná-leziskách interpretované ako zásobné jamy (Soffer 1989). Ohnisko tvorilo centrálnu časť osídleného priestoru a okolo neho sa vykonávala bežná denná činnosť – príprava potravy a výroba nástrojov. Ohnisko bolo čistené a znovu zakladané najmenej trikrát. V ohnisku sa nachádzali kamene, ktoré sa po rozpálení používali na varenie. Taktiež sa tam našlo minerálne farbivo, ktoré po prepálení získalo červenú farbu. Pri ohnisku sa nenašli stopy

obytných štruktúr. Ich existencia v podobe ľahké-ho stanu sa predpokladá západne alebo južne od neho. Mladšia je koncentrácia B s dvomi ohniskami s priemerom 30 a 50 cm. Jedno z nich bolo neskôr porušené mladším mrazovým klinom (Kozłowski/Pawlikowski 1998b). Koncentrácia nálezov C nebola úplne preskúmaná.


Z celej lokality bolo získaných 4669 artefaktov (Kazior/Kozłowski/Sobczyk 1998a). Predstavujú in-dustriu (hlavne z rádiolaritu) vo všetkých fázach výroby – od počiatočného opracovania suroviny cez štiepanie čepeľových polotovarov, ktoré sa potom použili na výrobu nástrojov, po ich opravy a tva-rovanie nových artefaktov priamo v areáli sídliska (obr. 96). Najviac bolo šupiniek a malých úštepov, čepele tvorili štvrtinu nálezov. Úštepy predstavovali tretiu najpočetnejšiu skupinu, po nich nasledovali retušované nástroje a rydlové triesky. Najmenej bolo jadier. Zo zloženia technologických skupín vyplýva, že na sídlisko boli prinášané hotové čepele, kde boli doplnené štiepaním polotovarov z jadier. Vysvetľuje sa to obmedzenou dostupnosťou extralokálnych surovín, akým bol eratický silicit (severský pazúrik).

V surovinovom zložení súborov artefaktov je zrejmá veľká rôznorodosť. Medzi lokálnou suro-vinou, ktorou bol rádiolarit z koryta Váhu (38,5 %), a pazúrikom zo vzdialených oblastí (37,6 %) je takmer rovnováha. Početnú skupinu tvoria artefak-ty z patinovaného a prepáleného pazúrika (34 %), ktorý nebolo možné bližšie určiť. Z identifikovaných druhov pazúrikov a rohovcov tvorí eratický silicit 2,7 %, menejpočetné boli pazúriky z Poľska ako krakovsko-jurský (0,1 %), čokoládový (0,02 %) a iné z povodia Dnestra (0,04 %), pazúrik typu Tevel z Maďarska (0,1 %) a rohovec typu Krumlovský les z Moravy (0,1 %). Limnosilicity pochádzali pravde-podobne zo stredného Slovenska (3,2 %). Používaný bol aj kremeň (13 %), kremenec (5,4 %), silicifikovaný vápenec (1,8 %), pieskovec (0,6 %) a neurčené horniny (0,4 %).

Koncentrácia A obsahovala 2213 artefaktov. Z nich bolo 40 jadier a ich zvyškov, 290 úštepov, 500 čepelí a ich fragmentov, 1069 šupiniek a drob-ných úštepov, 123 rydlových triesok a 191 retušo-vaných nástrojov. K nim patrili aj 4 otĺkače zo sili-cifikovaného vápenca a kremenca, ako aj 4 retušéry.

Jadrá boli vyrobené hlavne z rádiolaritu, podstat-ne menej ich bolo z pazúrikov. Častejšie sa vysky-tovali jednopodstavové jadrá a ich zvyšky (26 ks), menej bolo dvojpodstavových (6 ks). Jadrá so zmene-nou orientáciou boli štyri a vyskytlo sa aj diskovité jadro. Retušované nástroje predstavujú početnú skupinu artefaktov. Škrabadiel bolo 10 zložených


z čepeľových a úštepových typov. Najpočetnejšie nástroje v skupine boli rydlá zastúpené viacerými typmi. Osem rydiel bolo na zlomenej čepeli. Klino-vé rydlá na čepeliach a úštepoch boli jednoduché (13 ks) aj dvojité (8 ks). Najviac bolo hranových rydiel na šikmo, vkleslo i konkávne retušovanej čepeli (24 ks) a desať viacnásobných hranových rydiel. Deväť artefaktov predstavovalo viacnásobné rydlá. Početná bola aj skupina 20 vrtákov. Nástroj skrátený retušou sa našiel len jeden a nože typu Kostenki boli štyri. Zložené nástroje (13 ks) boli v kombináciách škrabadlo-rydlo (3 ks), nôž typu Kostenki-rydlo (4 ks), odštepovač-rydlo, rydlo-zobec (2 ks), dvojité rydlo-nôž typu Kostenki, rydlo-vrub, vrub s pro-tiľahlo retušovaným koncom. Retušované čepele (30 ks) tvorili rôzne opracované nástroje – s retušou jednej či obidvoch hrán, alebo aj s retušovaným hro-titým koncom – zachované celé i vo fragmentoch. Medzi dôležité nástroje patria čepele a čepieľky s otupeným bokom, ktorých sa našlo deväť a jeden hrot s otupeným bokom. Charakteristický nástroj mladého gravettienu – hrot s vrubom – sa vyskytol len jeden z patinovaného pazúrika. Vrub bol vyre-tušovaný v dvoch tretinách nástroja, mal retušo-vaný hrot a čiastočne aj protiľahlú hranu. Skupinu nástrojov dopĺňajú tri driapadlá, päť retušovaných úštepov, vrub a 21 odštepovačov.

Koncentrácia B bola zložená z 2000 artefaktov. Skladali sa z 23 jadier a ich zvyškov, 245 úštepov, 441 čepelí a ich fragmentov, 1088 šupiniek a malých úštepov, 98 rydlových triesok a 105 retušovaných nástrojov. Našli sa aj tri retušéry z okruhliakov si-licifikovaného vápenca, jeden z nich s prevŕtaným kónickým otvorom.

Jadrá boli takmer všetky vyrobené z rádiolaritov. Z nich bolo 21 jednopodstavových, dve dvojpodsta-vové a tri so zmenenou orientáciou. Škrabadiel bolo len päť, väčšinou na úštepoch. Vedúcou skupinou nástrojov boli rydlá (26 ks). Predstavovali dve rydlá na zlomenej čepeli, sedem klinových a dve viacná-sobné klinové rydlá. Hranových rydiel bolo osem a dve viacnásobné hranové. Viacnásobné rydlá sa našli tri a dve mali nevýrazné rydlové tvary. Vrtákov bolo 12. Osem zložených nástrojov tvorili kombinácie: škrabadlo-hrotito retušovaná čepeľ, škrabadlo-nôž typu Kostenki, rydlo-škrabadlo, rydlo-nôž typu Kostenki (3 ks), retušovaná hrotitá čepeľ-rydlo a vrták-rydlo. Retušovaných čepelí a če-pieľok bolo 17. Nástroje s otupeným bokom tvorili hrot, dve čepele a dve čepieľky. Hroty s vrubom boli tri, z nich jeden atypický z rádiolaritu a dva fragmenty z pazúrika a rádiolaritu. Našli sa aj dve driapadlá, dva retušované úštepy, 23 odštepovačov a dva fragmenty retušovaných nástrojov.

Koncentrácia C obsahovala 456 artefaktov. Tvorilo ich 5 jadier, 56 úštepov, 152 čepelí a ich

fragmentov, 170 šupiniek a malých úštepov, 32 ryd-lových triesok, 41 retušovaných nástrojov. Jadrá boli dvojpodstavové alebo so zmenenou orientáciou, vyrobené z rádiolaritu, limnosilicitu a eratického silicitu. V skupine nástrojov prevládali rydlá (15 ks). Tri boli na zlomenej čepeli, dve klinové a jedno viacnásobné klinové. Našlo sa aj šesť hranových a jedno viacnásobné hranové rydlo. Dve rydlá boli viacnásobné. Ďalej sa našli štyri vrtáky a jeden nôž typu Kostenki. Dva zložené nástroje boli kombiná-cie rydlo-nôž typu Kostenki a odštepovač-rydlo. Sedem retušovaných čepelí dopĺňali dve čepieľky s retušou. Dva malé hroty s otupeným bokom boli vyrobené z patinovaného pazúrika. Nástrojovú sku-pinu uzatváralo driapadlo, retušovaný úštep, päť odštepovačov a fragment retušovaného artefaktu.

Minerálne farbivo

Na ploche táboriska boli doložené tri druhy mi-nerálnych farbív. Prevažoval hematit (45,0 %) nad limonitom (36,9 %) a pyritom (11,2 %). Prirodzený výskyt hematitu je známy z blízkeho údolia potoka Striebornica, limonit pochádza asi z okolia Banky a pyrit možno z Považského Inovca. Kúsky alebo okruhliaky farbív boli často prepálené. V koncen-trácii C sa našli dva okruhliaky z kremenca a pies-kovca, ktoré mohli byť používané na drvenie mi-nerálneho farbiva (Kazior/Kozłowski/Sobczyk 1998b).

Opracované kosti

Viaceré kosti a parožie z koncentrácie A niesli stopy opracovania. Rozdelené boli na skupiny kostených nástrojov (obr. 97), kosti so stopami opra-covania a zdobené kosti. Kostené hroty patria do klasického inventára gravettienskej kultúry. Našli sa štyri zachované fragmentárne – štíhly kostený hrot s okrúhlym prierezom z mamutoviny a tri ploché hroty zo sobích kostí. Dva ďalšie nástroje zo sobích kostí boli klasifikované ako hladidlá. Zachovali sa aj tri násady na upevnenie nástrojov zo sobích parohov, posledný z nástrojov bol označený ako mlat zo sobieho parohu. Z ozdobných predmetov sa zachovala platnička z mamutoviny so zárezmi na bokoch (obr. 120: 1), ktorá mohla byť polotovarom na výrobu plochých korálikov. V koncentrácii B sa našla časť sobieho parohu so stopami štiepania, fragment kosteného hrotu, hladidlo a násada na upevnenie nástroja zo sobích parohov. Z koncentrá-cie C pochádza kostený hrot s oválnym prierezom (Kazior/Kozłowski/Sobczyk 1998c).

Umelecké predmety

Za umelecký predmet je považovaný fragment rebra (obr. 120: 2) s rytými oblými líniami (d´Errico 1998).


Obr. 97. Moravany-Lopata II. Výber kostených predmetov. 1, 3, 6, 7 – hroty; 4, 5, 9 – hladidlá; 2, 8 – kostené násady na upevnenie kamenných predmetov (podľa Kozłowski 1998, upravené).


Zhodnotenie

Archeologickým výskumom lokality Moravany nad Váhom-Lopata II sa dokázalo opakované osíd-ľovanie plochy táboriska v mladom gravettiene, v horizonte hrotov s vrubom, v časovom rozpätí od 24 100 po 21 400 rokov BP. Dôležitosť tejto lokality je daná bohatým nálezovým materiálom a zacho-vanými sídliskovými štruktúrami, ktoré sa vyvíjali v meniacich sa klimatických podmienkach pred začiatkom posledného glaciálneho maxima.

Zo staršej fázy osídlenia (koncentrácia A) sa okrem kamenných nástrojov zachovalo aj ohnisko a jama so zvieracími kosťami, ktorá mala pravde-podobne funkciu zásobnej jamy. Podľa štruktúry ohniska trvalo dlhšiu dobu a bolo opätovne zakla-dané. V jeho okolí bol ateliér na výrobu a opravu kamenných nástrojov hlavne z miestneho rádiola-ritu a z extralokálneho pazúrika. Tiež sa tam odo-hrávali bežné denné činnosti spojené s prípravou potravy. Porciovalo sa mäso z ulovených zvierat, najmä zo sobov, na čo sa využívali rydlá a čepele. Aj kosti kožušinových zvierat (líška, zajac, vlk ale tiež rosomák a sob) niesli stopy zárezov. Na opra-covanie koží slúžili škrabadlá a retušované čepele. Pri tejto činnosti sa využívali aj minerálne farbivá. Prepálené kamene azda dokladajú ich použitie pri príprave tekutej potravy v kožených vakoch. Mäso zabitých zvierat sa údilo a sušilo, zásoby sa odkladali do jamy.

Intenzívne využívanie priestoru staršieho tá-boriska počas dlhšej doby je doložené početnými kamennými artefaktmi vyrábanými na mieste a ich opravovaním. Na Slovensku iba vzácne nachádzané kostené a parohové nástroje, násady na upevnenie rydiel a škrabadiel, taktiež dokladajú rôznorodú činnosť gravettienskych lovcov a zberačov, spojenú aj s produkciou ozdobných predmetov a použí-vaním minerálnych farbív. Na základe analýzy zvieracích kostí bolo táborisko navštevované na jeseň alebo na prelome jesene a zimy. Používané kamenné suroviny naznačujú spojenie s územím južného Poľska na severe, so stredným Slovenskom východným smerom a so Zadunajskom na juhu. Na základe toho sa predpokladajú počas roka pohyby loveckých skupín hlavne severojužným smerom. V lete dochádzalo k ich presunom do oblasti juž-ného Poľska a na jeseň späť na Považie a prípadne až do Maďarska.

Mladšie osídlenie horizontu s hrotmi s vrubom bolo preskúmané v priestore koncentrácie B. Za-chované dve ohniská súviseli najmenej s dvomi pobytmi gravettienskych lovcov, zaoberajúcich sa podobnou činnosťou ako na staršom táborisku. Medzi nimi sú však pozorované aj odlišnosti. In-tervaly osídlenia lokality boli kratšie. Využívalo

sa menej druhov surovín zo vzdialenejších oblastí, ale kontakty s južným Poľskom naďalej pretrvávali. V nástrojoch boli rydlá čiastočne nahradené odšte-povačmi a opravy kamenných nástrojov sa stali intenzívnejšími. Kostených a parohových nástrojov bolo menej.

Koncentrácia C poskytla menší počet industrie. Nebola preskúmaná celá osídlená plocha a taktiež nie je datovaná. Predpokladá sa, že bola využívaná v staršej i mladšej fáze jestvovania táboriska skupi-nami lovcov patriacich k tej istej kultúre mladého gravettienu (Kozłowski 1998).

• Moravany nad Váhom-NovinyLokalita sa nachádza na najvýchodnejšom spra-

šovom chrbte v areáli Moravian, rozdelená na vyššie položené Noviny I (nadmorská výška 257 m) a nižšie situované Noviny II (Hromada 1998, obr. 2: 17, 18). Ná-lezy z Novín I pochádzajú zo zberov a z výskumu J. Bártu v roku 1963 (Bárta 1967; Bárta/Kazior 2000) a z Novín II zo zberu (Hromada 1998, 153 – 154).

Stratigrafia

Počas výskumu v roku 1963 urobil J. Bárta na lokalite štyri sondy (A, A1, B, B1) rôznych rozme-rov, ktorých presné umiestnenie dnes nie je možné stanoviť. V odkrytom profile bola pod ornicou spraš, potom tenká vrstva fosílnej pôdy, pod ktorou nasledovala vrstva spraše dosadajúca na vrstvu staršej fosílnej pôdy. Artefakty a zvieracie kosti sa nachádzali vo vrchnej časti staršej fosílnej pôdy, v hĺbke 60 – 90 cm (Bárta/Kazior 2000).

Fauna

Zvyšky fauny neboli početné. Obsahovali v pre-važnej miere kosti soba, ale aj mamuta a polárnej líšky (Hromada 1998, 153).


Kamenné nástroje v sonde A vytvárali dve kon-centrácie, v sonde B boli viac rozptýlené (obr. 98). V surovinovom zložení prevládali patinované pazúriky, ktoré mohli byť troch druhov – eratický silicit zo Sliezska, krakovsko-jurský pazúrik a pa-zúrik z oblasti Dnestra. Tiež sa využíval miestny rádiolarit a v malom množstve limnosilicit, kreme-nec a kremeň.

V sondách A a A1 bolo 211 artefaktov obsahujú-cich jednopodstavové jadro, 107 úštepov, 63 čepelí, osem rydlových triesok a 32 nástrojov. V skupine nástrojov prevládali rydlá a retušované čepele. Škrabadlá boli tri – dve čepeľové a jedno vejárovi-té. Rydlá predstavovali tvary na zlomenej čepeli, tri klinové, hranové na priečne retušovanej čepeli


Obr. 98. Moravany-Noviny. Výber kamennej gravettienskej industrie z výskumu J. Bártu v roku 1963(podľa Bárta/Kazior 2000, upravené).


a päť viacnásobných rydiel. Vyskytlo sa aj rydlo v kombinácii s kostenkienskym nožom. Zastúpený bol aj hrot s vrubom a tri čepele s otupeným bokom. Retušovaných čepelí bolo sedem. Okrem týchto ty-pov sa našli aj tri fragmenty retušovaných nástrojov, retušovaný úštep a tri dláta.

V sondách B a B1 bolo 33 artefaktov, obsahujú-cich tri jadrá, päť úštepov, desať čepelí, dvanásť retušovaných nástrojov, tri rydlové triesky a frag-ment otĺkača z pieskovca. Jadrá (jednopodstavové, dvojpodstavové a načaté) boli z kremeňa. Úštepy a čepele boli väčšinou z patinovaného pazúrika, ale aj z rádiolaritu a limnosilicitu. Medzi nástrojmi prevládali retušované čepele. Okrem driapadla z kremeňa boli vyrobené z patinovaného pazúrika. Tvorili ich hranové rydlo, čepeľ s otupeným bokom, sedem retušovaných čepelí, driapadlo a dve dláta (Bárta/Kazior 2000).

Zbery L. Zotza

Nálezy zo zberov L. Zotza z roku 1943 (uložené v Archeologickom ústave SAV v Nitre) obsahovali 72 artefaktov – 19 úštepov, 18 čepelí, 28 retušova-ných nástrojov a 7 rydlových triesok. Okrem úštepu z rádiolaritu a škrabadla z kremeňa boli vyrobené z patinovaného pazúrika. Viac ako polovicu nástro-jov tvorili retušované čepele a rydlá. Našli sa dve čepeľové škrabadlá, sedem rydiel zložených z dvoch klinových, troch hranových a dvoch viacnásobných, dve čepieľky s otupeným bokom, vrták, zložený nástroj (kostenkiensky nôž kombinovaný s rydlom), dvanásť retušovaných čepelí, dva retušované úštepy a dláto (Bárta/Kazior 2000). Podľa L. Zotza (1951) sa tam našli aj hroty s vrubom popri početných ryd-lách a čepeľových škrabadlách.

Zbery O. ČepanaSúbor zozbieraných nálezov (Čepan 1985) tvoria

2 jednopodstavové jadrá, 16 čepelí, 22 úštepov, 5 nástrojov a 4 rydlové triesky. V surovinovej skladbe je doložený patinovaný pazúrik, rádiolarit a kremenec. Nástroje tvorí čepeľové škrabadlo, klinové rydlo a tri retušované čepele (Kaminská/Kazior 2000, 40).

Iné zberyZ polohy Noviny pochádzajú aj ďalšie nálezy

zo zberov, ktoré obsahujú jedno jadro, 29 úštepov, 36 čepelí, 26 nástrojov a dve rydlové triesky. V su-rovinovom zložení sa objavuje rádiolarit, limno-silicit a patinovaný pazúrik. Nástroje sú zložené zo 16 retušovaných čepelí a po jednom exemplári obsahujú aj čepeľové škrabadlo, klinové rydlo, hrot s vrubom, čepieľku s otupeným bokom, vrták, retušovaný úštep a dláto.

ZhodnotenieNálezisko predstavuje okrajovú časť táboriska

lovcov sobov a mamutov, patriace do horizon-tu hrotov s vrubom, je porovnateľné s nálezmi z Moravian-Lopaty, Banky a Nitry I-Čermáňa (Bárta 1965a; 1980d; Bárta/Kazior 2000).

V polohe Noviny II sa našli fragmenty čepelí a úštepy (Hromada 1998, 154).

• Moravany nad Váhom-PodkovicaVďaka svojím nálezom je to najvýznamnejšia po-

loha v katastri Moravian nad Váhom. Leží na sprašo-vom chrbte so sklonom k údoliu Striebornice. Stred lokality je v nadmorskej výške 250 m. Na nálezisku sa po orbe objavovalo veľké množstvo štiepanej ka-mennej industrie, ktorá bola po desaťročia zbieraná (obr. 99; 112: 7, 9). Z takýchto zberov pochádza aj mo-ravianska venuša z mamutoviny (obr. 100). Jej nález na Podkovici nie je s určitosťou potvrdený, pretože keď sa stala známou, zberatelia z tých čias už ne-žili. Len podľa informácií ich dedičov vieme, že ju v roku 1930 na Podkovici vyoral vlastník pozemku (Bárta 1993b). O venuši sa dlhé roky nevedelo. Vo vojnových časoch sa dostala k L. Zotzovi (1968), ktorý ju dal na posúdenie francúzskemu odborníkovi na mladopaleolitické umenie H. Breuilovi a neskôr jej kópia bola vystavovaná v Múzeu človeka (Musée de l´Homme) v Paríži. Len vďaka neutíchajúcemu úsiliu J. Bártu o jej nájdenie sa napokon po smrti L. Zotza vrátila roku 1967 na Slovensko (Bárta 1970b).

Na lokalite sa robili len sondážne práce, revízny výskum sa zatiaľ nerealizoval. Po prieskumoch V. Vlka tam urobil L. Zotz zisťovaciu sondu (Hromada 1998). L. Zotz (1951) zhromaždil väčšie množstvo kamenných artefaktov a prevŕtaných ulít. V roku 1946 menšie sondážne práce realizoval K. Absolon (1947), ale nálezy boli publikované až neskôr (Nerudová/Valoch 2009). Napokon v roku 1949 lokalitu krátkodobo skúmal F. Prošek (1950). Zisťovacia geologická sonda bola urobená aj počas výskumov v areáli Moravian nad Váhom v roku 1997 (Hromada 1998).

Stratigrafia

Podľa L. Zotza sa nálezy nachádzali 30 cm pod povrchom. F. Prošek zistil tri vrstvy spraše delené dvomi zahlinenými polohami. Podľa nových strati-grafických pozorovaní sa nálezová vrstva s hrúbkou 5 cm nachádzala v svetložltej spraši prekrytej orni-cou. Bola nevýrazne sivo zafarbená, situovaná len 15 – 20 cm pod povrchom a iba na severnom okraji sondy dosahovala hĺbku 60 – 70 cm. Pod svetložltou sprašou s nálezmi sa nachádzala hrdzavohnedá sprašová hlina, ktorá bola utvorená na svetložltej spraši porušenej mrazovými klinmi.


Obr. 99. Moravany-Podkovica. Štiepaná kamenná industria gravettienu zo zberov (podľa Sobczyk 2000, upravené).


Datovanie

Pre lokalitu sa predpokladalo datovanie okolo 22 860 rokov BP (Bárta 1970b; 1980b). Neskôr sa získalo podobné datovanie (Verpoorte 2002, 315, tab. 6) z mamutích kostí nájdených na povrchu 22 680 ± 400 rokov BP (GrN – 26749) a 22 200 ± 220 ro-kov BP (GrN – 26750).


Presnejšie podklady pre zhodnotenie klimatic-kých pomerov na lokalite chýbajú. Pri novších zbe-roch sa našli zle zachované mamutie zuby a sobie kosti. F. Prošek (1950, 179) uvádza nálezy uhlíkov určené ako borovica a smrekovec opadavý, menej smrek, lieska, jaseň a dub.


V atlase nálezov z výskumu K. Absolona je vy-obrazených 549 artefaktov (Nerudová/Valoch 2009). Početne sú zastúpené vedúce typy industrie – 11 hrotov s vrubom, retušované hroty (aj typ la Gravette), čepele s otupeným bokom, kostenkien-ske dláta. Charakteristické sú čepeľové a úštepové škrabadlá, kombinovaný nástroj škrabadlo-rydlo, početné klinové rydlá aj viacnásobné a sporadické hranové rydlá. Sprievodná industria obsahovala hrotité čepele, rydlové triesky, čepele z hrán jadier, úštepy z obnovovania úderovej plochy na jadrách (tablety), jadrá a ich zlomky (Hromada 1998).

Výskum F. Prošeka

Z výskumu F. Prošeka pochádza súbor výrazne čepeľovej industrie z bielo patinovaného pazúrika a rádiolaritu. Pôvodný predpoklad F. Prošeka (Ambrož/Ložek/Prošek 1951), že pazúrik pochádza z po-vodia Bugu, sa nepotvrdil (Hromada 1998). Hlavice škrabadiel boli retušované na dlhých čepeliach, rydlá sa vyrábali na masívnejších čepeliach. Vo väč-šom množstve sa našli hroty s vrubom, retušované hrotité čepele a úštepy s vrubom.

Zbery O. Čepana

Zbery O. Čepana na Podkovici obsahujú 940 artefaktov, zložených z 10 jadier, 220 čepelí, 565 úštepov, 40 rydlových triesok a 105 nástrojov (Kaminská/Kazior 2000). Väčšina industrie bola vyrobená z patinovaného pazúrika (75,4 %), me-nej z rádiolaritu (23,2 %), sporadicky z kremenca (0,9 %), limnosilicitu (0,2 %), silicifikovaného vá-penca (0,2 %) a kremeňa (0,1 %). Jadrá boli jedno- i dvojpodstavové. Z retušovaných nástrojov tvorili rydlá početnú skupinu. Boli tvarované hlavne na čepeliach rôznych typov. Deväť rydiel bolo na zlo-menej čepeli, dvanásť klinových, päť hranových, štyri viacnásobné, dve bližšie neurčené. Iba jedna čepeľ mala otupený bok, ale retušovaných čepelí bolo 49 a dve boli skrátené retušou. Vyskytlo sa aj päť dlát, deväť retušovaných úštepov a štyri fragmenty retušovaných nástrojov.

Obr. 100. Moravianska venuša, mamutovina (kresba P. Škvareková, foto J. Krátky).


Umelecké a ozdobné predmetyJe to predovšetkým moravianska venuša –

z mamutieho kla vyrezaná 7,6 cm vysoká postava ženy, ktorá má najlepšie analógie na ruskej lokalite Kostenki (Bárta 1970a). Iné ozdobné predmety pred-stavujú početné prevŕtané ulity schránok dentálií, z nich niektoré majú na povrchu stopy červeného farbiva. Spolu s inými treťohornými prevŕtaný-mi ulitníkmi a lastúrnikmi (Bárta 1965a, 124, tab. XXXVI: 8, 9, 12, 13) pravdepodobne tvorili súčasť náhrdelníkov.

Zhodnotenie

Bohatstvom nálezov a hlavne soškou venuše patrí lokalita Podkovica medzi výnimočné paleolitické náleziská na Slovensku. Umelecké predmety sa spravidla nachádzajú na táboriskách s intenzívnej-ším osídlením a dôležitou funkciou v rámci organi-zácie loveckej spoločnosti a jej sociálnych vzťahov (Oliva 2007, 178; Svoboda 2002a). Taktiež početné kamenné nástroje nenasvedčujú o existencii len se-zónnej loveckej stanice, ale naznačujú jej dôležitejšiu funkciu v rámci areálu Moravany-Banka.

• Moravany nad Váhom-SedliskáNálezisko sa nachádza na sprašovom svahu na

južnom okraji rokliny Hlboký jarok, v nadmorskej výške 235 m. Štiepaná kamenná industria pochá-dza zo zberov prinajmenšom od čias terénnych aktivít F. Prošeka (Ambrož/Ložek/Prošek 1951, 84; Bárta 1970b).

Uvádza sa 514 artefaktov vyrobených takmer v rovnakom pomere z patinovaného pazúrika a rá-diolaritu. V technologických skupinách prevládajú úštepy, odštepy a rydlové triesky. Z nástrojov boli výraznejšími typmi klinové rydlo na zlomenej čepe-li a čepeľ s retušovanými hranami. Industria je po-važovaná za mladý gravettien (Hromada 1998, 155).

• Moravy nad Váhom-ZakostolieLokalita je v blízkosti Sedlísk a Hlbokého jarku

na sprašovom chrbte, ktorý vytvára výbežok me-dzi údolím Váhu a dolinou Striebornice, v nad-morskej výške 232 m. Nie je vylúčené, že spolu s polohou Sedliská bola súčasťou spoločne osídle-ného priestoru. Vzhľadom na loveckú stratégiu je to najvýhodnejšie umiestnené táborisko (Hromada 1998, 156). Kamenná industria bola získavaná opakovanými zbermi. V roku 1949 bol na okraji začistený profil s kultúrnou vrstvou (Ambrož/Ložek/Prošek 1951, 84). Kultúrna vrstva v profile s hrúbkou 5 cm bola situovaná v najmladšej spraši. Štiepaná kamenná industria obsahovala menší počet úštepov a čepelí, vyrobených z patinovaného pazúrika a rádiolaritu.

Banka

V katastri Banky, rovnako ako v Moravanoch nad Váhom a Ratnovciach, je viacero polôh s mladým gravettienom (obr. 81: 11). Početné zbery z nich sú známe z prác F. Prošeka, J. Bártu, ale aj z nálezov iných zberateľov a sú dopĺňané novými zbermi (Thurzo 2006b). Niektoré boli sprístupnené na spra-covanie. Nie je však úplná zhoda v názvoch polôh ich výskytu. Pri označovaní miesta nálezov sa pre-to pridržiavame názvov, ktoré zaviedol F. Prošek a J. Bárta.

• Banka-Horné farské roleToto označenie sa používa na mapách. Poloha je

však pomerne rozľahlá a podľa miestnych názvov sa delí na dve časti. Severná je označovaná ako Kopanica a južná ako Kňazovice.

Archeologický výskum v Banke bol len v časti Kopanica.

• Banka-Horné farské role, časť KopanicaLokalita sa nachádza na západnom svahu Považ-

ského Inovca, v nadmorskej výške 260 m. Výskum sa uskutočnil v roku 1997 v pokra-

čujúcej spolupráci Archeologického ústavu SAV v Nitre a Archeologického ústavu JU v Krakove (Alexandrowicz et al. 2000). Sondami sme na troch miestach odkryli nálezové vrstvy, z ktorých hlavná je aj datovaná. Širšie stratigrafické súvislosti boli sledované v geologickej sonde. V nej, vo vrstve 2, na prechode vrstiev 3 a 4 a medzi vrstvami 4 a 5 boli zachytené antropogenické stopy, ktoré boli potvrdené stratigrafickou situáciou v sondách s kultúrnymi vrstvami. Lokalita bola pred vý-skumom veľmi poškodená amatérskymi výkopmi, zvlášť časť hlavného táboriska v sonde IV bola úplne zničená.

Stratigrafická situácia

V profile geologickej sondy bolo zachytených sedem vrstiev.Vrstva 1 – ornica. Vrstva 2 – spraš delená na niekoľko horizontov. Vo vrstve sa našli (v mikroskopických rozme-roch) prepálené zrná kremeňa, uhlíky, zvieracie kosti a šupinky štiepaných surovín. Malakofauna je zastúpená sprašovým druhom Pupilla loesica. V sonde III sa v tejto vrstve odkryla industria epigravettienu.Vrstva 3 – tmavšia sprašová hlina, v ktorej sa našli prepálené zrná kremeňa a fragmenty uhlíkov – mohli by pochádzať z lesného požiaru. Z malako-fauny sa našiel typický druh spraší Trichia hispida.


Obr. 101. Banka-Horné farské role. Výber gravettienskej industrie z výskumu v roku 1997(podľa Kaminská/Kazior 2000, upravené).


Vrstva 4 – vápnitá žltá spraš, v sonde V (na rozhraní vrstvy 3 a 4) bola industria mladého gravettienu. Malakofauna s vedúcimi druhmi Arianta arbustorum (L.) a Semilamax kotulai (west.) patrí medzi druhy vyskytujúce sa v spraši v období chladnej, mierne suchej klímy v otvorenej stepnej krajine obohatenej skupinami kríkov.Vrstva 5 – vápnitá spraš, v ktorej boli fragmenty uhlíkov, zvieracích kostí a šupinky štiepaných surovín. V sonde IV (a na rozhraní vrstiev 4 a 5) sa našla časť táboriska mladého gravettienu s hro-tom s vrubom a so zvieracími kosťami. Datovaná je na 22 010 a 22 320 rokov BP. Malakofauna ob-sahuje druhy naznačujúce miernejšie klimatické pomery.Vrstva 6 – hnedá fosílna pôda s mikrofragmentmi uhlíkov a zvieracích kostí, vznikla v období teplejšej a vlhkejšej klímy, ktorá podporovala rast vegetačnej pokrývky.Vrstva 7 – sprašová hlina s uhlíkmi.

Datovanie

Rádiouhlíkové datovanie kostí soba zo sondy IV je (GrA – 19909) 22 010 ± 210 rokov BP a (GrA – 19910) 22 320 ± 220 rokov BP (Verpoorte 2002, 315, tab. 7).


V sonde IV, vo vrstve s hrotom s vrubom bol najväčší počet zvieracích kostí. Okrem najpočetnej-ších kostí zo štyroch sobov sa našli aj pozostatky polárnej líšky, zajaca, mamuta, pratura alebo bizóna a kosť havrana. Kosti soba boli čiastočne v anato-mickom uložení. Pochádzali z časti tela vhodného na konzumáciu a boli odhodené na okraji táboris-ka. Niektoré dlhé kosti boli špirálovite zlomené. Vzhľadom na vek sobov sa predpokladá ich zabitie počas táborenia loveckej skupiny koncom jesene až začiatkom zimy. Tomu zodpovedá aj výskyt kostí kožušinových zvierat. V mladšej vrstve v sonde V sa našla len sánka mladého mamuta s dvomi zubami a niekoľko fragmentov kostí. Podľa analyzovaných zvyškov fauny sa lovecké táboriská zakladali počas chladnej a drsnej klímy s tundrou a stepou. Výskyt zajaca, pratura a vtáka signalizuje step a lesostep (Ďurišová 2000).

Gravettienske táboriská (sonda IV a V), ako aj epi-gravettienske (sonda III) boli založené v spraši, ktorá bola pokrytá bylinnou vegetáciou so skupinami kríkov. Zodpovedajú tomu aj nálezy malakofauny.


Z najstaršej fázy mladogravettienskeho osídlenia (sonda V) pochádza 248 artefaktov. V surovinovom zložení vysoko prevládal importovaný patinovaný

pazúrik (66,2 %) nad lokálnym rádiolaritom (27,8 %), zatiaľ čo regionálny limnosilicit (3,6 %) a kremenec (2,4 %) boli len v malých množstvách. Z technolo-gických skupín boli najpočetnejšie úštepy a šupiny (54,9 %). Čepele (19,8 %) a retušované nástroje (18,1 %) sa vyskytli takmer v rovnakom pomere. Rydlové triesky tvorili 5,2 % a jadrá 2 %.

Z piatich jadier boli dve dvojpodstavové, dve jednopodstavové a jedno so zmenenou orientáciou. Retušovaných nástrojov bolo 45. Tvorili ich dve če-peľové škrabadlá a šestnásť rydiel, z ktorých najviac bolo na zlomenej čepeli, štyri nástroje s otupeným bokom, jedenásť čepelí, vrták, odštepovač, dva retu-šované úštepy a dva nástroje so zúbkovanou retušou.

Z horizontu hrotov s vrubom (zo sondy IV) pochádza 458 artefaktov. V surovinovej skladbe vysoko prevažoval importovaný patinovaný pa-zúrik (87,8 %) nad miestnym rádiolaritom (8,9 %) a v malom množstve sa vyskytujúcim kremencom, limnosilicitom a silicifikovaným vápencom.

Jednotlivé technologické skupiny obsahovali 74,2 % úštepov, 12,7 % čepelí, 8,1 % retušovaných nástrojov, 4,8 % rydlových triesok a jedno jadro. Retušovaných nástrojov bolo 37 (obr. 101). Najpo-četnejšiu skupinu tvorilo 14 rydiel väčšinou na zlomenej čepeli, ale vyskytli sa aj klinové a hranové rydlá. Hrot s vrubom bol jeden z patinovaného pazúrika (obr. 112: 8). Ďalej sa našli štyri nástroje s otupeným bokom, dva vrtáky, dvanásť retušova-ných čepelí, nôž typu Kostenki, vrub, odštepovač a retušovaný úštep.

Hrubotvará a iná industria

V sonde V sa našli dve platničky z pieskovca a okruhliak kremenca so stopami hladenia a otĺ-kania. Stopy hladenia boli na štyroch artefaktoch z pieskovca a na dvoch z kremenca zo sondy III a vrták z hladeného kameňa zo sondy VII.

Ozdobné predmety

J. Bárta získal od zberateľa, ktorý robil nepovo-lené výkopy aj na ploche neskoršieho výskumu, dva kúsky jantáru. Podľa analýzy jantár pochádza z pobrežia Baltického mora. Nie je vylúčené, že spolu s eratickým silicitom bol v pleistocéne dotlačený morénami na severnú Moravu a do Horného Sliez-ska (Přichystal 2002, 76). Na Slovensku sme nezistili jantár z paleolitických lokalít, na ktorých by sa na-šiel v uzavretom nálezovom celku. Zo susedných oblastí poznáme jantár z prostredia gravettienskych nálezov z jaskyne Kůlna v Moravskom Krase (Valoch 1988, 34) a z maďarskej lokality Pilismarót-Pálrét. Maďarské nálezisko patrí k epigravettienu (Dobosi 2001), tam nájdený kúsok jantáru ale nie je s určitos-ťou považovaný za baltický (Földváry 1985, 39). Nedá


sa úplne vylúčiť, že v prípade nálezu jantáru z Banky mohlo dôjsť k jeho nájdeniu a prineseniu ľuďmi gravettienskej/epigravettienskej kultúry do areálu táborísk v Banke (Beck/Kaminská/Marková 2009).

Minerálne farbivo

V sonde V boli štyri kúsky hematitu a v sonde III sa našlo šesť kúskov.

Zbery A. Pavlecha

Zbery A. Pavlecha z polohy Kopanica obsahujú 2074 artefaktov (Sobczyk 2000). V pestrej surovino-vej skladbe prevláda patinovaný pazúrik (1810 ks), nasleduje eratický silicit (96), krakovsko-jurský pazúrik (38 ks) a pazúrik z Dnestra (2 ks). Z rádio-laritu je 108 artefaktov. Okrem toho sa sporadicky vyskytli iné suroviny (20 ks). Technologické skupi-ny sú zložené z 20 jadier, 1292 úštepov, 473 čepelí, 43 rydlových triesok a 242 retušovaných nástrojov.

V skupine jadier bolo 11 dvojpodstavových, 7 jednopodstavových, 6 so zmenenou orientáciou a 12 zvyškov jadier. Väčšina z 15 škrabadiel bola na čepeliach, často retušovaných. Rydlá predstavujú najpočetnejšiu skupinu nástrojov. Našlo sa ich 115, z nich hranové a klinové rydlá boli v rovnakom pomere po 25 exemplárov. Početné boli aj rydlá na zlomenej čepeli (23 ks), viacnásobné rydlá (35 ks) a fragmenty rydiel. Vrtákov bolo 15. Ďalej sa našlo 5 čepelí so šikmo retušovaným koncom, 8 nožov typu Kostenki, 9 kombinovaných nástrojov, 35 re-tušovaných čepelí, 27 nástrojov s otupeným bokom (z nich tri hroty), 2 atypické hroty s vrubom, 6 vru-bov, 3 dláta a 2 fragmenty nástrojov.

Zhodnotenie

Na lokalite Banka-Horné farské role, časť Kopani-ca, boli preskúmané dve krátkodobé táboriská lovec-kej skupiny, patriace do obdobia mladého gravettie-nu, do horizontu hrotov s vrubom, datovaného na 22 320 rokov BP. Tretie, najmladšie táborisko sa viaže k epigravettienu. Lokality sa priestorovo vymedzujú, ale boli v neveľkej vzdialenosti od seba. Nachádzali sa na strategicky výhodnej polohe, otočenej do bočné-ho údolia, ale s výhľadom k doline Váhu. Vo všetkých prípadoch išlo o táboriská z konca jesene alebo zo začiatku zimy. Nálezy početnej industrie zo zberov ukazujú, že osídlenie polohy bolo intenzívnejšie, ako by sa mohlo zdať podľa artefaktov z výskumu.

• Banka-Horné farské role, časť KňazovicaNázvom Kňazovica sa označuje južná časť po-

lohy, na mapách označenej ako Horné farské role, v nadmorskej výške 240 m. Nálezy kamennej in-dustrie pochádzajú z rôznych zberov. Najpočetnejší

súbor je zo zberu J. Hromadu a M. Žemlu (2000a). Ob-sahuje asi 4000 artefaktov zozbieraných na ploche 30 x 40 m, z ktorých je približne 300 retušovaných nástrojov (obr. 102). Tri štvrtiny nálezov boli vy-robené z patinovaného pazúrika a jedna štvrtina z rádiolaritu. Nástroje sa štiepali priamo na lokalite, čoho dokladom je veľký počet úštepov a odštepov z rôznych fáz výroby štiepanej industrie.

V skupine nástrojov prevládajú rydlá, ktorých najviac bolo klinových, ale vyskytovali sa aj bočné, kanelované a viacnásobné. Jednotlivo sú doložené hranové a jadrové rydlá. Škrabadlá boli vyrobené na masívnejších čepeliach, menej je dvojnásobných a úštepových typov. Príslušnosť industrie k mladé-mu gravettienu dokladajú hlavne dva hroty s vru-bom. Vyskytli sa aj iné typy hrotov, medzi nimi sú fragmentárne doložené gravettienske hroty. Početné boli retušované i neretušované čepele. Vrtáky sú slabo zastúpené.

Nálezová vrstva na lokalite je pravdepodobne pomerne plytko, v dosahu orby, ktorou je sústavne ničená. Početnosť nálezov, analogických najmä v polohe Moravany nad Váhom-Podkovica, ukazuje na dôležitosť lokality v období mladého gravettienu (Hromada/Žemla 2000a).

Zber A. Pavlecha

V zbierke A. Pavlecha sa nachádza 958 artefaktov z polohy Kňazovica (Sobczyk 2000). V surovinovej skladbe prevláda pazúrik. Až 771 artefaktov bolo z patinovaného pazúrika, 84 z eratického silicitu, 46 z krakovsko-jurského pazúrika a jeden z pa-zúrika z oblasti Dnestra. Rádiolaritov bolo len 23 a ostatné suroviny boli zastúpené málo (33 ks). Technologické skupiny tvorí 11 jadier, 573 úštepov, 214 čepelí, 13 rydlových triesok, 146 retušovaných nástrojov a jeden otĺkač.

Z jadier boli jednopodstavové početnejšie ako dvojpodstavové. Škrabadiel bolo 14, z nich okrem jedného úštepového ostatné tvorili čepeľové tvary. Z nástrojov bolo najviac rydiel, ktoré boli vyrobené prevažne z pazúrika. Z 58 exemplárov boli takmer rovnako zastúpené rydlá na zlomenej čepeli, hra-nové a klinové rydlá. Vyskytli sa aj viacnásobné a priečne rydlá. Vrtákov bolo sedem, tri čepele skrátené retušou, dva nože typu Kostenki a 10 kom-binovaných nástrojov. Početné boli aj retušované čepele (38 ks) a čepele s otupeným bokom (9 ks). Hroty s vrubom sa našli tri. Skupinu nástrojov uzatvára retušovaný úštep a vrub.

• Banka-ChrasťLokalita sa nachádza východnejšie od polôh

Kopanica a Kňazovica, v nadmorskej výške 290 m. V súkromných zbierkach je výrazná industria


Obr. 102. Banka-Kňazovica. Kamenná industria zo zberu, gravettien (podľa Hromada/Žemla 2000a, upravené).


z eratického silicitu s hrotmi s vrubom, nástrojmi s otupeným bokom, škrabadlami na dlhých čepe-liach a jadrami (Kozłowski 2008, obr. 4 – 6). Všetky tri lokality v Banke – v polohách Kopanica, Kňazovica a Chrasť – ležia blízko seba a obsahujú výraznú industriu z horizontu hrotov s vrubom, ktorá na-značuje intenzívnejší záujem gravettienskych lovcov o dané polohy s dobrým rozhľadom do údolia Váhu.

• Banka – zastávka vila BakchusZo zberov O. Čepana (1985) pochádza 204 ar-

tefaktov mladého gravettienu (Kaminská/Kazior 2000). Z nich je 14 jadier, 37 čepelí, 68 úštepov a šupiniek a 75 retušovaných nástrojov. V skladbe suroviny prevláda patinovaný pazúrik (176 ks) nad rádiolaritom (15 ks) a ostatným horninami (13 ks). V skupine jadier sú takmer všetky dvojpodstavové. Škrabadlá boli štyri čepeľovité a štyri úštepové. Najviac sa našlo rydiel (18 ks), tvorených klino-vými a hranovými, rydlami na zlomenej čepeli a viacnásobnými. Retušovaných čepelí bolo 22. K nástrojom patrili aj štyri čepele s otupenými bokmi, bifaciálny nástroj, dva retušované úštepy, driapadlo a zúbkovaný nástroj.

• Banka – kóta 288V zbierke O. Čepana sa z tejto polohy nachá-

dza 395 mladogravettienskych artefaktov. Z nich 264 bolo z patinovaného pazúrika, 124 z rádiolaritu, 4 z limnosilicitu a 3 z kremenca. Technologické skupiny tvorilo 20 jadier, 83 čepelí, 212 úštepov a šupiniek, 8 rydlových triesok a 72 retušovaných nástrojov. Z nástrojov vysoko prevládli rydlá (32 ks) nad retušovanými čepeľami (14 ks) a škrabadlami (12 ks). Ďalej sa našli tri kombinované nástroje, dva vrtáky, dva nástroje s otupeným bokom, čepeľ skrátená retušou, retušovaný úštep, driapadlo, dve dláta a dva fragmenty nástrojov.

Ratnovce

V katastri Ratnoviec je známych najmenej 14 po-lôh s nálezmi mladogravettienskej industrie (Žaár 2013), ale nie je jednotný názor na ich lokalizáciu (obr. 81: 12). Poloha Banka – kóta 288 je niekedy označovaná ako Ratnovce I-Salašky. Artefakty z lokalít v katastri Ratnoviec pochádzajú hlavne zo zberov F. Prošeka, J. Bártu, O. Čepana a väčšinou nie sú publikované.

Z novších prieskumov sú známe nálezy zo zberov D. Thurzu (2004; 2005).

• Ratnovce-ÚvozPri prieskume v roku 2008 v polohe Ranovce-

-Úvoz bol začistený sprašový profil (Kaminská/Nemergut/Žaár 2011b). V ňom bola zachytená vrstva

s nálezmi kamennej industrie a s uhlíkmi. V súbore industrie bolo 111 artefaktov z eratického silicitu, deväť z rádiolaritu a jeden z neurčenej horniny. Najväčšiu skupinu tvorili úštepy (71 ks), rydlových triesok sa našlo 16. Jadrá boli jednopodstavové a so zmenenou orientáciou. Z nástrojov sa vyskytlo klinové rydlo bočné a zlomený hrot s vrubom. Skupinu dopĺňalo dvanásť čepelí, štyri čepieľky a retušovaný úštep.

• Ratnovce-Záhumnie (Zahumné)Gravettienske nálezy v Ratnovciach sa koncen-

trujú na sprašový chrbát smerujúci k Váhu. Z po-četných polôh s kamennou industriou, z časti Zá-humnie (Záhumné, nadmorská výška okolo 200 m), pochádza aj 21 artefaktov. Z nich je 16 z eratického silicitu a deväť z rádiolaritu. Z nástrojov je najdôle-žitejší drobný hrot typu la Gravette, ktorý sa našiel v sprievode čepelí, rydlových triesok a úštepov (Kaminská/Nemergut/Žaár 2011b). Lokalita bola už známa J. Bártovi (1965a) a J. Hromadovi (1998).

Obr. 103. Nitra I-Čermáň. Mapa mesta s paleolitickými lo-kalitami. I – Nitra I-Čermáň; II – jaskyňa pod Nitrianskym hradom; III – Nitra III-Ballangova záhrada; IV – terasa rie-ky Nitry; V – pod Zoborom v Martinskej doline; VI – To-

bola I – III/Horné Krškany I – III (podľa Bárta 1993).


9.2.2.3 Ponitrie

Nitra I-Čermáň

Zo širšieho katastra Nitry (obr. 81: 14) poznáme niekoľko lokalít s paleolitickými nálezmi (obr. 103). Takmer všetky sú známe z prieskumov a výskumov J. Bártu. Vo väčšine prípadov boli publikované len okrajovo. V blízkosti mladogravettienskej lokality Nitra I-Čermáň je ďalšia mladogravettienska lo-kalita Nitra VI, o ktorej sú publikované len krátke charakteristiky (Bárta 1960b; 1966a) a epigravettien-ska lokalita Nitra III (Bárta 1980b; 1993a; Kaminská/Nemergut, v tlači).

Najznámejšou a jedinou preskúmanou lokalitou gravettienu na Ponitrí je Nitra I-Čermáň. Lokalita sa nachádzala na južnom okraji mesta, v sedle chráne-nom kopcami zo severnej i južnej strany. Nálezisko je bývalou tehelňou, ktorá bola na svahu sprašového kopca so sklonom na severovýchod, v nadmorskej výške 160 m, asi 1 km západne od rieky Nitra. J. Bárta (1960b) začal výskum lokality v roku 1959 po upozornení na výskyt industrie, ohniska a paleon-tologického materiálu a s prestávkami pokračoval do roku 1968. Nálezy z lokality neboli súborne spra-cované. J. Bárta (1966a; 1970a; 1980b; 1993a) o nich referoval len krátkymi príspevkami. Vyhodnotenie terénnych situácií a nálezov bolo urobené až neskôr a s obmedzeniami, ktoré vyplynuli z nekompletne zachovanej dokumentácie. Na lokalite sa našlo 3401 kamenných artefaktov a zvieracie kosti, ktoré boli zoskupené najmä v okolí ohnísk (Kaminská/Kozłowski 2011).

Stratigrafia

Podstatné stratigrafické poznatky o lokalite boli získané z profilov upravených v roku 1959 a z ich paleopedologického hodnotenia (Košťálik 1967). Charakteristický sled vrstiev bol zdokumentovaný v profile II (obr. 105). Pod ornicou (vrstva A) nasle-dovalo šesť vrstiev spraše (vrstvy B až G). Hlavná kultúrna vrstva s ohniskom a zvieracími kosťami bola v sprašovej vrstve H. Pod ňou boli ešte štyri sprašové vrstvy (CH až K) nasadajúce na piesčitú vrstvu L. Priebeh, rozsah i sklon vrstiev nebol na ploche hliníka rovnaký (obr. 106: 1, 6).

Najmladšie gravettienske pamiatky sa nachádzali v poslednej spraši (mladšia časť koncentrácie V) a hlavná vrstva na báze spraše (koncentrácie I – III, V). Ďalšia fáza využívania lokality gravettienskymi lovcami bola sledovaná na povrchu humusového horizontu (časť artefaktov z koncentrácie I a IV) a najstaršie, prvé zistené osídlenie pochádzalo z humusového horizontu (časť koncentrácie IV) nazvaného „oscilácia Čermáň“ (Haesaerts et al. 2004, 39, obr. 4).

Datovanie

Viacfázové osídlenie lokality Nitra I-Čermáň je ohraničené dvomi dátami 14C (GrN – 2449) 22 860 ± 400 rokov BP pre polohu s archeologický-mi nálezmi na báze poslednej spraše a (GrN – 2456) 24 220 ± 640 rokov BP pre polohu uhlíkov v humu-sovom horizonte (Bárta 1966a; 1980b, 36).


Klimatické podmienky v období tvorby spraše medzi rokmi 25 500 BP až 23 000 BP ukazujú na vlhkejšie prostredie na rozdiel od neskoršieho ob-dobia (23 000 – 20 000 rokov BP), kedy prevládla step, v ktorej sa pohybovali stáda sobov a koní (Haesaerts et al. 2004, 52).

„Oscilácia Čermáň“ (Haesaerts et al 2004) zname-nala teplejší výkyv v čase zhoršovania klimatických podmienok posledného glaciálu pred posledným glaciálnym maximom. Počas teplejších výkyvov do-chádzalo k prerušeniu tvorby spraše a vytváraniu glejových alebo pseudoglejových polôh. „Oscilácia Čermáň“ by mohla patriť medzi glejové vrstvy G2 a G3/4 v klasickom profile z Dolných Věstoníc (Klíma 1963).

Z bohatého paleontologického materiálu z Nitry I--Čermáňa boli určené len kosti z výskumu v roku 1959, v ktorých boli vydelené druhy ako sob, mamut a kôň (Bárta 1960b, 322). Na zachovanej fotodoku-mentácii (obr. 106: 3, 4; 107) z rôznych výskumných sezón je vidieť, že boli odkryté početné kosti veľkých

Obr. 104. Nitra I-Čermáň. Rekonštrukcia odťaženej časti hliníka (podľa Kaminská/Kozłowski 2011).


Obr. 105. Nitra I-Čermáň. A – profil II z roku 1959 podľa kresbovej dokumentácie v čase výskumu. 1 – vrstvy profilu; 2 – ohnisko; B – nový profil II, odkrytý v roku 1965 a publikovaný J. Bártom (1966a): gr. – poloha gravettienskej kultúrnej

vrstvy; Mr. – marker; PK – pedokomplex (podľa Kaminská/Kozłowski 2011).


Obr. 106. Nitra I-Čermáň. Výskum v roku 1959. 1 – hlavný profil s odkrytými pracoviskami a menšími profilmi; 2 – 4 – ohnisko a koncentrácia zvieracích kostí na pracovisku 1; 5 – ohnisko na pracovisku 7; 6 – komisia na výskume

(foto AÚ SAV, J. Bárta).


zvierat, mamutie zuby a kly, sobie parožie. Tie zod-povedajú druhom fauny obývajúcej tundru a chlad-nú step. Podľa nájdených druhov malakofauny Chondrula tridens (Müll.), Succinea oblonga (Drap.), Arianta arbustorum (L.), Pupilla loesica (Ložek), Pupila muscorum (Linné), Trichia hispida (L.) spraš na lokalite sedimentovala vo vlhkejšom lesnom prostredí, s vý-skytom ojedinelých močiarov. Analyzované uhlíky z ohnísk v spraši (kosodrevina – Pinus cf. montana) a humusovom horizonte (borovica – Pinus cf.) patrili chladnomilným druhom drevín (Bárta 1960b, 322).


Lokalita nebola úplne preskúmaná, ale podľa zachytenia nálezových horizontov v rokoch ťažby hliny boli v rozličnom rozsahu odkrývané plochy s nálezmi. V roku 1959 bol začistený profil s dĺžkou 160 m a v ňom bolo zistených sedem miest, ktoré boli potom rozšírené a označené ako pracoviská. Na pracovisku 1 bolo odkryté ohnisko, z uhlíkov ktorého pochádza hlavné datovanie lokality na 22 860 rokov BP. Plytké ohnisko, ktoré bolo v juho-

Obr. 107. Nitra I-Čermáň. Rok 1965. 1, 3 – detailný pohľad na zvieracie kosti; 2 – úroveň nálezov kamennej industrie, označená je bielymi štvorčekmi v stenách sondy III a IV, pravdepodobne ide o koncentráciu I; 4 – plocha so zvieracími

kosťami, asi koncentrácia II, pohľad na juh, v pozadí vápencový lom Tobola (foto AÚ SAV, J. Bárta).


západnej časti ohraničené zvieracími kosťami, ležalo v spraši a bolo porušené soliflukciou. Kon-centrácie uhlíkov sa našli aj na pracoviskách 2 a 7. V rokoch 1961 a 1964 boli taktiež odkrývané ohnis-ká a nahromadenia zvieracích kostí a artefaktov v ich okolí. Súvislá plocha bola skúmaná v rokoch 1965 – 1968 (obr. 108). Na nej bolo odkrytých osem ohnísk väčšinou rozplavených soliflukciou (obr. 106: 2, 5). Pravdepodobne išlo o krátkodobo udr-žiavané ohniská. V ich okolí sa nachádzali väčšie zoskupenia kamennej industrie a zvieracích kostí, ktoré sme rozdelili do koncentrácií I – V. Stopy kon-štrukcií stanových objektov sa nezistili (Kaminská/Kozłowski 2011).


Štiepaná industria sa nachádzala v rozdielnych hĺbkach od 50 do 395 cm. V koncentráciách I, IV a V, ako je to vidno na fotografickej dokumentácii, bola v dvoch vrstvách (Kaminská/Kozłowski 2011, obr. 18: 2). Spolu sa našlo 3401 artefaktov. K nim patrí aj podložka z bridlice a 39 okruhliakov, otĺkačov a retušérov z rôznych hornín.

Hlavnou surovinou na ich výrobu bol rádiola-rit, ktorý tvorí 63,8 % celého súboru. Rádiolarit je regionálnou surovinou a bol na lokalitu donášaný z koryta Váhu. Druhou najpoužívanejšou surovinou bol limnosilicit (21,5 %), ktorého najbližšie zdroje poznáme v Žiarskej kotline (Mišík 1969). Treťou

horninou bol eratický silicit zo zdrojov na severnej Morave a v Sliezsku. Bolo z neho vyrobených 5,1 % artefaktov. V menšom množstve bol používaný kremenec (3,6 %), kremeň (3,3 %), menilitový rohovec (0,8 %), vápenec (0,6 %). Ojedinele sa vyskytol roho-vec, jaspis, obsidián, opál, cinobarit (spolu 0,4 %). Eratický silicit a obsidián predstavovali suroviny prinášané z väčšej vzdialenosti.

Z technologických skupín boli najpočetnejšie fragmenty úštepov a šupiny (2479 ks). Úštepy, sku-pina čepelí a čepieľok, ako aj nástroje sa vyskytli temer v rovnakom počte (od 250 do 264 ks). Oveľa menej bolo rydlových triesok (63 ks) a jadier (48 ks). Jadrá boli jedno- i dvojpodstavové, ale aj so zmene-nou orientáciou. Dokladajú celý výrobný reťazec od neupravenej suroviny cez jadro, odpad, polotovary až po nástroje.

Retušované nástroje, spolu 250 artefaktov, pred-stavujú 7,35 % z celkového počtu industrie (obr. 109 – 111). V roku 1959 bol najvýraznejším nástrojom hrot s vrubom z rádiolaritu. Okrem neho sa našli dve čepeľové škrabadlá, čepieľka s vrubom, priečne retušovaná čepeľ a čepeľ so zúbkovanou retušou. Z roku 1961 pochádzajú dve čepeľové škrabadlá, tri retušované čepele, bazálna časť hrotu s vrubom a retušovaný úštep. V roku 1964 sa našiel početnejší súbor artefaktov. Medzi nimi boli dve čepeľové škra-badlá, jedno úštepové, rydlá viacerých typov – dve klinové a dve viacnásobné klinové, dve rydlá na zlomenej čepeli, dve polyedrické, jedno hranové na

Obr. 108. Nitra I-Čermáň. Rozloženie kamenných artefaktov, zvieracích kostí a ohnísk (podľa Kaminská/Kozłowski 2011).


Obr. 109. Nitra I-Čermáň. Štiepaná kamenná industria z koncentrácie I. 1 – čepieľka s otupeným bokom; 2, 6, 7 – čepeľ s otupeným bokom; 3, 8, 10 – hrot s vrubom; 4 – priečne retušovaná čepeľ; 5, 12 – rydlová trieska; 9, 14 – niekoľkonásobné rydlo; 11 – vrták; 13 – klinové rydlo; 14 – hranové rydlo na šikmo retušovanej čepeli (1 – menilitový rohovec; 2 – 10 – rá-

diolarit; 11, 13 – eratický silicit; 14 – limnosilicit (podľa Kaminská/Kozłowski 2011).


Obr. 110. Nitra I-Čermáň. Štiepaná kamenná industria z koncentrácie II. 1 – 3 – pravouholník; 4 – vrub; 5, 10, 16 – čepieľka s otupeným bokom; 6, 7 – čepele s mikroretušou; 8 , 9, 13, 23, 25 – čepeľ s retušou; 11 – priečne retušovaná čepeľ; 12, 14, 22 – zlomená čepeľ; 15 – čepeľ s otupeným bokom a priečnou retušou; 17, 18 – hrot s vrubom; 19 – retušovaný úštep; 20 – šikmo retušovaná čepeľ so stopkou; 21 – dvojité klinové rydlo; 24 – čepeľ (1, 3, 4 – 8, 12 – 15, 18, 21 – 23, 25 – rádiolarit; 2, 5, 16 – limnosilicit; 8, 17, 19, 20, 24 – eratický silicit; 9, 11 – menilitový rohovec; 10 – rohovec (podľa Kaminská/Kozłowski 2011).


Obr. 111. Nitra I-Čermáň. Štiepaná kamenná industria z koncentrácie V. 1 – čepieľka s otupeným bokom a retušovanou bázou; 2 – 4, 13, 17 – čepieľka s otupeným bokom; 5, 19 – hranové rydlo na šikmo retušovanej čepeli; 6, 15, 18 – nie-koľkonásobné rydlo; 7 – hranové rydlo na vkleslo retušovanej čepeli; 8 – čepeľ s otupeným bokom; 9, 10, 16 – priečne retušovaná čepeľ; 11 – hrot s vrubom; 12, 21 – rydlová trieska; 14 – škrabadlo; 20 – škrabadlo-rydlo (1 – 4, 6 – 13, 15 – 18,

21 – rádiolarit; 5, 14, 19 – eratický silicit; 20 – limnosilicit (podľa Kaminská/Kozłowski 2011).


vkleslo retušovanej čepeli, jedno hranové viacnásobné a priečne. Čepele mali retušovanú jednu i obidve hrany a vyskytla sa aj priečne a šikmo retušovaná čepeľ. Našli sa aj dva hroty s vrubom z rádiolaritu. Skupinu nástrojov uzatvára nôž typu Kostenki a dva vruby. Nezaradené nálezy z roku 1965 obsa-hovali úštepové škrabadlo, retušovanú čepeľ a hrot s vrubom z rádiolaritu.

Artefakty z rokov 1965 – 1967 (v roku 1968 sa na-šli len zvieracie kosti) boli priestorovo rozdelené do koncentrácií I – V a hodnotili sa samostatne. Počet retušovaných nástrojov je od 14 kusov (koncen-trácia III) po 74 kusov (koncentrácia I). Jednotlivé kategórie nástrojov neukazujú veľké rozdiely. In-dex škrabadiel (G) je od 6,6 (koncentrácia I) do 12,5 (koncentrácia III), len v koncentrácii II škrabadlá chýbajú. Index rydiel (IB) je veľmi vysoký v kon-centrácii V (37,8), v ďalších sa pohybuje od 18,6 (koncentrácia II) do 28,1 (koncentrácia III). Index nástrojov s otupeným bokom (mikrolity a hroty s vrubom) je porovnateľný (od 20 v koncentrácii I do 25,5 v koncentrácii II), pričom v koncentrá-cii III hroty s vrubom absentujú. Index čepelí s bočnými retušami je najvyšší v koncentrácii II (23,2), ale v ostatných je od 13,5 (koncentrácia V)

do 17,3 (koncentrácia I). Industria z koncentrácii I – V má niekoľko výrazných znakov. Prevládajú v nej rydlá, nástroje s otupeným bokom (hroty s vrubom a mikrolity), ako aj čepele s okrajovými retušami. Menej zastúpené sú v nej škrabadlá, priečne retušované nástroje, vrtáky, retušované úštepy, artefakty so zúbkovanou alebo vrubovitou retušou. Najväčšia variabilita typov je v skupine rydiel. V jednotlivých koncentráciách sú pomerne veľké rozdiely v morfológii a technike výroby nástrojov s otupeným bokom. Hroty s vrubom (obr. 112: 1 – 6) mali rôzne tvarované hrany – vrub bol urobený strmou retušou, ktorá pokračovala po celej hrane a niekedy bola doplnená inverznou retušou na bulbe alebo na hrote, obidve hrany boli retušované a tiež mali inverznú retuš na báze aj na hrote, malé hroty s vrubom, ktorých strmá retuš pokračuje až po hrot. Niektoré hroty majú stopy po používaní ako vrhacej zbrane formou zlomenia (impact fractures; Kaminská/Kozłowski 2011).

Minerálne farbivo

V koncentráciách I – III sa našli malé kúsky mi-nerálneho farbiva najčastejšie v blízkosti ohniska.

Obr. 112. Hroty s vrubom, gravettien. 1 – 6 – Nitra I-Čermáň; 7 – Čachtice; 8 – Banka-Horné farské role; 9, 10 – Moravany nad Váhom-Podkovica (1, 4 – 6 – rádiolarit; 2, 3, 7 – 10 – eratický silicit; foto AÚ SAV, A. Marková).


Zhodnotenie

Viacnásobné mladogravettienske osídlenie Nit-ry I-Čermáňa patrí do horizontu hrotov s vrubom, ktorý bol rozšírený na tomto nálezisku v období medzi 24 220 – 22 860 rokmi BP. Jeho časové zatrie-denie je určené typologickou skladbou industrie aj stratigrafickou polohou archeologických nálezov v sprašových profiloch. Presnejšiemu stanoveniu veku kultúrnych vrstiev napomohli tiež rádiouh-líkové datovania.

Koncentrácia nálezov na lokalite Nitra I-Čermáň predstavuje viacnásobné sezónne osídlenie polohy, na ktorej boli krátkodobé táboriská situované vo výhodnej strategickej polohe na návrší a svahu kopca so sklonom na severovýchod, v neveľkej vzdialenosti od rieky Nitry. Centrá osídlenia sa viažu k ohniskám, v blízkosti ktorých sa vyko-návali rozličné činnosti, medzi nimi štiepanie kamennej industrie či bežné domáce práce. Stopy po konštrukcii ľahkých stanových obydlí sa ne-zachovali.

Horné Lefantovce-Kamenec

Na západnej strane pohoria Tribeč, juhozápadne od obce, v nadmorskej výške 240 m sa zistil výskyt mladogravettienskej štiepanej kamennej industrie (obr. 81: 16). J. Bárta (1991a) uvádza menší súbor pazúrikovej industrie s jediným výraznejším ná-strojom – kombináciou škrabadla a rydla.

9.2.2.4 Oblasť Trnavy

V katastroch viacerých obcí sa vyskytujú mlado-gravettienske lokality. Z nich zozbieraná štiepaná kamenná industria je známa väčšinou len z krát-kych správ. Z niektorých lokalít je industria chu-dobnejšia (Bíňovce, Šelpice – Hromada/Babirát 2000).

Horné Otrokovce

Jedna z lokalít v katastri Horných Otrokoviec (obr. 81: 15) sa nachádza juhozápadne od obce, na východných svahoch Považského Inovca (Hromada/Poláček 1995). Industria je zložená z 202 artefaktov vyrobených prevažne z krakovsko-jurského pazú-rika, menej z rádiolaritu a limnosilicitu. V skupine 17 jadier prevažujú hranolovité jedno- i dvojpod-stavové tvary. Čepelí bolo 81 a úštepov, odštepov a rydlových triesok 43. Našlo sa pomerne veľa nástrojov (61 ks). V nich prevládajú rydlá, najmä klinové a viacnásobné, hranových bolo menej. Škrabadlá boli druhou najpočetnejšou skupinou, v rámci nich prevažujú tvary na širokých čepeliach s retušovanými hranami, často vytvárajú kombino-

vané nástroje s rydlami. Z hrotov je najdôležitejší gravettiensky. Kolekciu dopĺňajú retušované čepele a čepele so šikmo retušovanými koncami.

Boleráz-Šarkan

Poloha sa nachádza severovýchodne od obce, v nadmorskej výške 270 m (obr. 81: 17). Zbery na tejto polohe robil O. Čepan (1985). J. Hromada (1999b) zaradil nálezisko do katastra Dolnej Krupej. Zo zberov pochádza 319 artefaktov, z ktorých bolo 43 retušovaných nástrojov, 9 jadier a ich zlomkov, 120 úštepov, 147 čepelí. Viac ako 95 % nálezov bolo vyrobených z krakovsko-jurského pazúrika a zvyšok z rádiolaritu, limnosilicitu, kremencov a rohovcov. V nástrojoch prevažovali retušované čepele nasledované dvanástimi rydlami (hlavne klinovými) a deviatimi škrabadlami. Našiel sa aj kombinovaný nástroj škrabadlo-rydlo a štyri arte-fakty s otupeným bokom.

Industria zapadá do okruhu mladého gravettie-nu zo západného Slovenska predovšetkým svojím typologickým a surovinovým zložením.

Sereď

Z pieskovej duny na západnom okraji Serede pochádza menší súbor industrie zo zberu. Tvoria ho dve jadrá z rádiolaritu, z nich jedno je jednopodsta-vové a ďalšie z počiatočnej fázy opracovania, tretie je jednopodstavové jadro z kremenca. Industria je považovaná za neskoropaleolitickú (Hromada 1999c).

• Sereď-Mačianske vŕškyV okolí Serede (obr. 81: 19) bolo viacero piesko-

vých dún, medzi nimi aj skupinová piesočná duna Mačianske vŕšky. Nachádzala sa 4 km juhozápadne od mesta, v nadmorskej výške 134 m. Okrem počet-ných mezolitických nálezov kamennej industrie sa pri záchrannom výskume v roku 1953 (Bárta 1957) odkryla aj časť gravettienskeho táboriska.

Na pracovisku A sa nachádzala hnedastá vrs-tva blízko pod povrchom. V nej sa odkrylo plytké ohnisko s uhlíkmi listnatých stromov, štyri nepra-videlné jamky a 21 patinovaných pazúrikových artefaktov. Vrstva je považovaná za fosílny pôdny typ zistený aj na iných miestach duny, azda z inter-štadiálu „W1/2“.


Podľa zhodnotenia V. Ložeka bolo vo fosílnom pôdnom type zistené spoločenstvo typickej step-nej malakofauny s druhmi Helicella striata (Müll.), Chondrula tridens (Müll.), Abida frumentorum (Drap.).


Rastlinné zvyšky patrili podľa určenia V. Nečesa-ného nasledujúcim druhom drevín – borovici (Pinus silvestris), ojedinele dubu (Quercus sp.), breze (Betula sp.) a jaseňu (Fraximus sp.). Súčasný výskyt listna-tých stromov spolu s borovicou dokladá existenciu teplého a suchého porastu, asi lesostepi.


V kultúrnej vrstve na pracovisku A sa našlo 21 ar-tefaktov. Vyskytol sa aj plochý okruhliak a niekoľko úštepov z povrchového zberu v blízkosti. V su-rovinovej skladbe prevládal patinovaný pazúrik, doplnený rohovcom, chalcedónom, rádiolaritom a kremencom. Najviac bolo úštepov a čepelí. Našlo sa aj ploché jadro. Z nástrojov boli zastúpené dve čepeľové a dve úštepové škrabadlá, dve stredné časti retušovaných čepieľok, vrub a retušovaný úštep.

Zhrnutie

Výskumom exploatovanej piesočnej duny sa podarilo zachytiť okraj paleolitického táboriska gravettienskej kultúry (Bárta 1957, 14).

9.2.2.5 Stredné Poiplie

Povrchovými prieskumami v rokoch 1955 – 1960 sa na strednom Poiplí zistili desiatky polôh so štiepanou kamennou industriou zo stredného až neskorého paleolitu. Na žiadnej z nich sa nerobil archeologický výskum (Bárta 1961c; Bárta/Petrovský-Šichman 1962; Petrovský-Šichman 1961).

Hraničná rieka Ipeľ vo svojej strednej časti pre-chádza hornatým územím. Na pravom brehu Ipľa boli lokality situované na južných výbežkoch Kru-pinskej planiny, vybiehajúcich až k rieke. Na dru-hom brehu Ipľa, z maďarskej strany, sú severné výbežky pohorí Börzsöny a Cserhát.

Južné výbežky Krupinskej planiny, ktoré majú na okrajoch nadmorskú výšku nad 200 m, sú členené bočnými údoliami potokov. Paleolitické lokality boli väčšinou situované na temenách najjužnejších výbežkov pohoria, s dobrým výhľadom na rieku. Povodie Ipľa je považované za spojnicu oblasti stredného Podunajska s Potisím (cez prechody v Cérovej vrchovine do povodia Rimavy, Slanej, Hornádu a Tisy). Znamenali schodnú cestu v smere východ – západ. Paleolitická industria sa našla na povrchu oráčiny, na štrkových terasách i pieskových dunách. Ukazuje to na nejednotnosť geologického podkladu územia. Ale z hľadiska loveckej stratégie to nemuselo byť prekážkou.

Na tomto území sa nachádza aj štiepateľná surovina, označená ako silicifikované paleogénne vápence (Bárta 1961c, 168), neskôr ako numulitové silicity (Bárta 1979, 9; Mišík 1975, 101) a novšie ako

nummulithic chert (Markó/Kázmér 2004). Okrem toho sa na poipeľských lokalitách našli artefakty z patinovaného pazúrika, obsidiánu, chalcedónu či rádiolaritu.

Industria z prevažnej časti lokalít je málo výrazná a zaradená len rámcovo do mladého paleolitu (napr. Veľká Čalomija I – III, Vrbovka I – IV), časť patrí mou-stérienu (Vrbovka V) a časť možno aurignacienu. Väčšina lokalít s nálezmi čepeľovej industrie bola zaradená do gravettienu (Šahy, Bušince II, Kiarov II).

O tomto dôležitom zoskupení paleolitických nálezísk na Poiplí máme len skromné informácie. Chýbajú nám stratigrafické podklady, datovania a presnejšie technologicko-typologické analýzy štie-panej kamennej industrie (Bárta 1970a, 212). Z toho dôvodu sa venujeme len niektorým náleziskám s výraznejšou industriou.

Šahy

Lokalita sa nachádza severozápadne od Šiah (obr. 81: 20), na pravom brehu potoka Krupinica, neďaleko jeho sútoku s Ipľom. Z oráčin bol zo-zbieraný súbor industrie (Bánesz/Nevizánsky 1984), obsahujúci 130 artefaktov vyrobených hlavne z limnosilicitu a jednotlivo z kremeňa a kremenca. Tvorilo ich 7 jadier, 39 čepelí, 72 úštepov a 12 retu-šovaných nástrojov. Nástroje boli zložené z čepe-ľového škrabadla, retušovanej čepele a desiatich rydiel. Z rydiel bolo najviac klinových – bočné a stredné rydlo, tri na zlomených čepeliach, dve dvojité. Ďalšie typy predstavovalo hranové rydlo na vkleslo retušovanej čepeli, viacnásobné rydlo zmiešané a jadrové rydlo.

Nálezy kamenných artefaktov zo Šiah boli za-radené do okruhu podobných industrií z okolia Šiah – polohy Parassa I – III a z maďarskej lokality Hont-Kutyika. Tie boli pôvodne považované za aurignacienske (Gábori 1957). Lokality ležia v po-hraničnej slovensko-maďarskej oblasti s pomerne početným mladopaleolitickým osídlením. Na maďarskom území bolo realizovaných viacero vý-skumov a nálezy z Hont-Parassa III, Orgonás, boli označené ako gravettien, resp. pavlovien, s datova-ním 27 350 rokov BP (Dobosi/Simán 2003).

9.2.2.6 Východné Slovensko

Košice-Barca-Svetlá III

Lokalita sa nachádza na ostrohu terasy nad Mys-lavským potokom, medzi osadou Svetlá a cestou na letisko, v nadmorskej výške 126 m (obr. 81: 22). Paleo-litické nálezisko bolo porušené ťažbou štrku. V roku 1965 pri výskume L. Báneszom (1967) bol odkrytý aurignaciensky a gravettiensky sídliskový objekt.


Obr. 113. Košice-Barca-Svetlá III. Štiepaná kamenná industria gravettienu. 1, 4, 6 – retušované čepele; 2, 3, 5, 7, 9, 13, 15 – 18 – čepele; 8 – škrabadlo; 10, 12 – klinové rydlá; 11 – hranové rydlo na priečne retušovanej čepeli; 13 – škrabadlo-

-rydlo (podľa Bánesz 1967, upravené).


Obr. 114. Košice-Barca-Svetlá III. 1 – pôdorys a 2 – rekon-štrukcia obydlia gravettienskej kultúry (podľa Bánesz 1967,

upravené).

Stratigrafia

Štrková terasa vystupuje vysoko pod povrchom. Na nej ležala sprašová hlina s hrúbkou 40 cm.


Na odkrývanej ploche sa zachovala časť nad-zemného objektu (obr. 114). Jeho severná strana bola zničená pri ťažbe štrku. Zachovaná časť mala trapézovitý tvar 540 x 430 cm, vymedzený štrko-vo-hlinitým násypom. V juhozápadnom rohu bol zvyšok kruhového ohniska s priemerom 90 cm. Ohnisko sa rysovalo tmavšou sivou vrstvou so zvyškami popola a uhlíkov. Pri východom okraji objektu bolo niekoľko kameňov. Stopy nadzemnej konštrukcie sa nenašli. Kamenná industria ležala nad dnom objektu.


V objekte sa našlo 43 artefaktov vyrobených hlavne z patinovaného pazúrika (nebol presnejšie určený), menej z obsidiánu, rádiolaritu, limnosili-citu a kremenca. Tvorili ich jadrá, úštepy, čepele, čepieľky, retušované nástroje a otĺkač z kremenca (obr. 113). Jadrá boli dve, z nich jedno ihlanovité a druhým bol zlomok jadra. Našlo sa 24 úštepov,

osem čepelí a dve čepieľky. Nástroje tvorili čepeľové škrabadlo, klinové rydlo, hranové rydlo na priečne retušovanej čepeli a tri retušované čepele.

Zo zberu v širšom okolí bolo do gravettienu zaradených 94 artefaktov vyrobených z patinova-ného pazúrika a rádiolaritu. Z nich bolo niekoľko

Obr. 115. Cejkov I-Tokajský vrch, gravettien. 1 – pohľad na lokalitu z východnej strany; 2 – juhozápadný profil sondy 1/2001 (1 – ornica; 2 – prechodná poloha medzi vrstvou 1 a 2; 3 – odvápnená spraš; 4 – 6 – vápnitá spraš; 7 – pseu-doglej; 8 – kamenná industria); 3 – ohnisko vo vrstve 5 v sonde 1/2001 (podľa Kaminská/Tomášková 2004, upravené).


nástrojov, medzi nimi tri škrabadlá, škrabadlo--rydlo, klinové rydlo a čepeľ s vrubom. Zvyšok tvorili úštepy.

Zhodnotenie

Sídliskový objekt s gravettienskou industriou je v povodí Hornádu ojedinelý. Okrem nálezov zo Sla-ninovej jaskyne predstavuje nevýrazne zastúpené gravettienske osídlenie Košickej kotliny. Surovinové zloženie industrie ukazuje na vzdialené kontakty buď severozápadným (eratický silicit), alebo vý-chodným (volynský pazúrik) smerom a na okrajové využívanie regionálnych hornín (rádiolarit, obsi-dián, limnosilicit).

Cejkov

Cejkov predstavuje najdôležitejšiu lokalitu mladého gravettienu východného Slovenska. Gra-vettienske pamiatky sa v Cejkove nachádzajú na piatich miestach s centrom na Tokajskom vrchu (Cejkov I) a v jeho blízkosti (obr. 81: 23). Tesne pod Tokajským vrchom, smerom k Ondave, je mierna vyvýšenina označená ako Cejkov III. Ostatné po-lohy – Cejkov II, Cejkov IV a Cejkov V sú vyššie položené na svahu Zemplínskych vrchov, v blíz-kosti prameňa potoka Lagaš. Cejkovské lokality ležia v nadmorskej výške 150 m (Cejkov III), 160 m (Cejkov I) a 200 m (Cejkov II, IV a V).

• Cejkov I

Najviac preskúmanou polohou je Tokajský vrch, označený ako lokalita Cejkov I (obr. 115: 1). Tokaj-ský vrch je ploché sedlo postranného horského výbežku Zemplínskych vrchov, ktoré vystupuje asi 30 m nad nivu Ondavy. Zo severnej strany ho obteká potok Lagaš.

Lokalitu objavil v roku 1932 Š. Janšák (1935). V rokoch 1954 a 1957 tam robili prieskumy F. Pro-šek a L. Bánesz (1959c; 1961c). L. Bánesz (1969; 1984a; 1986a; 1987b; 1990a; 1996; Bánesz/Pieta 1961) skúmal lokalitu 10 rokov s prestávkami medzi rokmi 1960 až 1988. Podľa publikovaných infor-mácií gravettienske osídlenie bolo viacfázové, ale presné rozmiestnenie sond a stratigrafická situácia jednotlivých vrstiev, ako aj analýza nálezov zostala z väčšej miery nespracovaná. S cieľom objasnenia stratigraficko-chronologic-kej pozície nálezových vrstiev bol v roku 2001 (Kaminská/Tomášková 2004; Tomášková et al. 2004) realizovaný revízny výskum lokality (v spolupráci s Texaskou Univerzitou v Austine, USA).

Z lokality okrem početnej kamennej industrie pochádzajú umelecké predmety, hrudka prepálenej hliny, nástroje zo sobieho parohu a zvieracie kosti.

Stratigrafia

Tokajský vrch je tvorený ryodacitmi, ktoré sú prikryté rôzne hrubými vrstvami spraše. Najväčšie nakopenie spraší je na úpätí kopca a najmenšie na jeho vrchole. L. Bánesz bližšie neskúmal jednotlivé vrstvy spraší a iných sedimentov, preto jeho strati-grafické určenia nie sú presné.

Päť sond z roku 2001 bolo situovaných od úpätia Tokajského vrchu po jeho vrchol a poskytli prvý ucelenejší prehľad strategickej situácie.

S o n d a 1/2001 bola umiestnená na južnom úpätí Tokajského vrchu, 150 m od jeho vrcholu (obr. 115: 2). Sled vrstiev bol nasledujúci (Kovanda 2001):– Vrstva 1 (0 – 25 cm) – ornica.– Vstva 2A (25 – 48 cm) – prechod medzi ornicou a vrstvou 2.– Vrstva 2 (48 – 96 cm) – nevápnitá sprašová hlina žltohnedej farby, následkom soliflukcie je nezreteľne vrstevnatá, báza je ostro ohraničená od vrstvy 3, vo vrstve 2 sa našla štiepaná kamenná industria.– Vrstva 3 a 4 (96 – 148 cm) – vápnitá spraš svetlej olivovohnedej farby, postihnutá soliflukciou, začína výrazným Ca horizontom. Je predelená vrstvou 4 (asi výsledok soliflukcie), ktorá zodpo-vedá mierne vyvinutému pseudogleju (Smolíková 2001). Tvorba tejto pôdy bola prerušená miernym vysušením (narastajúcou kontinentalizáciou klí-my na začiatku nového štadiálu), ústupom lesa a slabým prehumóznením. Polygenetický vývoj tejto pôdy vyústil do výrazného mechanického narušenia podmieneného mrazom a intenzívnou rekalcifikáciou vyvolanou novým zosprašnením (nástupom veľmi chladného a suchého podnebia). Na niektorých miestach bola táto pôda dočervena prepálená a obsahovala drevené uhlíky, z ktorých sme získali AMS datovanie 22 480 ± 120 rokov BP (Beta – 159856).– Vrstva 5 (148 – 195 cm) – vápnitá spraš okrovo svet-lej sivohnedej farby s drobnými cicvármi, v hĺbke 160 – 190 cm bolo ohnisko (obr. 115: 3), štiepaná ka-menná industria, kamene, farbivo a zvieracie kosti. Z uhlíkov z ohniska pochádzajú AMS datovania v rozmedzí 24 000 až 23 440 rokov BP.

S o n d a 4/2001 bola smerom k vrcholu Tokajského vrchu (115 m) – vrstvy 1 až 4 zodpovedajú vrs-tvám zo sondy 1/2001. Vrstva 5 siahala do hĺbky 149 cm a pod ňou nasledovala vrstva 6, tvorená tmavou žltohnedou sprašou s rozptýlenými uh-líkmi a obsidiánovým úštepom. Na dne ornice bol odkrytý žiarový hrob z doby laténskej (Bujna/Kaminská 2003). Vo vrstve 2 sa našla štiepaná kamenná industria.

S o n d a 2/2001 bola umiestnená nad sondou 4/2001, vysunutá viac východným smerom, 50 m


od vrcholu kopca. Pod ornicou sa striedali vrstvy – olivovožltá odvápnená sprašová hlina (vrstva 2, 20 – 35 cm), svetlá žltohnedá vápnitá spraš (vrstva 3, 35 – 65 cm), svetlá olivovohnedá nevápnitá spraš (vrstva 4, 65 – 81 cm), svetlá žltohnedá vápnitá spraš (vrstva 5, 81 – 99 cm), tmavá sivohnedá spraš až sprašová hlina s kúskami ryodacitov (99 – 141 cm), ryodacitové podložie (od 141 cm).

S o n d a 3/2001 bola situovaná niekoľko metrov nad sondou 2/2001, posunutá západným smerom, tesne pod vrcholom kopca. Vrstvy boli zložené z ornice (vrstva 1: 0 – 23 cm), potom nasledovala odvápnená olivovožltá sprašová hlina (vrstva 2: 23 – 53 cm), svetlohnedá vápnitá spraš (vrstva 3: 53 – 100 cm), svetlá olivovohnedá spraš až sprašová hlina s kúskami ryodacitov (vrstva 4: 100 – 134 cm), podložie z ryodacitu (vrstva 5: od 134 cm).

S o n d a 5/2001 bola umiestnená na severnom svahu Tokajského vrchu, 75 m severne od jeho vrcholu.– Vrstva 1 (0 – 22 cm) – ornica, slabo humózna váp-nitá hlina; na rozhraní vrstvy 1 a 2 sa našla štiepaná kamenná industria.– Vrstva 2 (22 – 40 cm) – okrová sivohnedá nesú-držná, jemne piesčitá a slabo vápnitá porézna hli-na. Po vyschnutí profilu vystúpila vápnitá zložka rovnako výrazne ako vo vrstve 3 v profiloch sond 1 a 4/2001. Nachádzala sa v nej štiepaná kamenná industria.– Vrstva 3 (40 – 74 cm) – silne vápnitá svetlo hnedo-sivá hlina; vyskytol sa v nej jeden artefakt.– Vrstva 4 – šošovky svetlej sivohnedej hliny s po-četnými CaCO3 vyzrážaniami, ktoré začínajú vo vrstve 3 a sú viac-menej výrazné vo vrstve 5.– Vrstva 5 (74 – 110 cm) – svetlá hnedosivá, silne porézna vápnitá hlina, podobná spraši.– Vrstva 6 (od 110 cm) – podložie z ryodacitov.

Od začiatku výskumu v Cejkove I robil L. Bá-nesz hĺbkové sondy, ktorých presné umiestnenie nepoznáme. Podľa publikovaných údajov a zázna-mov v technických denníkoch sme sa pokúsili lokalizovať niektoré z nich (Kaminská/Tomášková 2004, obr. 11; 12). Hĺbková sonda 1 z roku 1960 mu-sela byť v neveľkej vzdialenosti južným smerom od sondy 1/2001, pretože opis vrstiev je podobný (Bánesz/Pieta 1961, 7 – 8, obr. 4). V nej, v humusovitej vrstve v hĺbke 170 – 190 cm, bolo odkryté ohnisko vydláždené kameňmi. Vrstva bola považovaná za „paudorfskú pôdu – W2/3“. V rovnakej vrstve sa našli dva čepeľovité úštepy z nepatinovaného obsidiánu (Bánesz 1961c, 773). Z uhlíkov tohto ohniska bolo v roku 2000 získané AMS datovanie 23 460 rokov BP GrN – 25427 (Verpoorte 2002, 317). Toto datovanie sa zhoduje s datovaním ohniska zo sondy 1/2001 a dokladá jestvovanie jednej z fáz

gravettienskeho osídlenia v Cejkove I po začiatku posledného pleniglaciálu.

Pod humusovitou vrstvou bola spraš, v ktorej sa nachádzali soliflukciou premiestnené obsidiány, zvieracie kosti a uhlíky. L. Bánesz (1961c, 768) sa domnieval, že ide o nálezy podobné aurignacien-skym z Tibavy. Neskôr interpretoval nálezy zo spraše ako stredo- až staropaleolitické (Bánesz 1989, 246, obr. 6). Tento názor nie je možné považovať za preukázaný.

Polohu ďalšej hĺbkovej sondy 6/1961 podľa zacho-vanej dokumentácie L. Bánesza (1962c) nevieme určiť. V humusovitom horizonte pod vrstvou najmladšej spraše, opäť označenom ako „paudorfský interšta-diál – W2/3“, v hĺbke 190 – 200 cm, sa našlo ohnisko. Kamenná industria sa sporadicky nachádzala v spraši aj vo vrstve s ohniskom. Uhlíky z ohniska boli neskôr datované s výsledkom 28 900 ± 900 a 27 400 ± 1400 rokov BP (Bánesz 1993b, 22).

Sondážne práce sa podľa dokumentácie robili v rokoch 1960, 1961, 1962, 1969, 1985 – 1988. Nálezy z výskumov sa nachádzali v dvoch až troch polo-hách v najmladšej spraši. Možno sa teda domnie-vať, že väčšina sídelných epizód na Tokajskom vrchu sa odohrala v mladom gravettiene medzi 24 800 až 21 000 rokmi BP, v období pred posled-ným glaciálnym maximom. K najstaršie datované-mu horizontu nálezov s ohniskom (28 900 – 27 400 rokov BP) sa nevieme vyjadriť. Osídlenie mladým gravettienom začalo v období medzi 24 800 až 23 440 rokmi BP v spraši, v humusovitom horizonte a v spraši na južnom úpätí kopca, najmladšie sa viaže k vrchnej časti najmladšej spraše, s datova-ním 21 500 rokov BP na vrchole kopca, ale zistilo sa aj v sondách na jeho južnom svahu a úpätí. Na východnom a severnom svahu kopca boli počas výskumov v rokoch 1985 – 1988 zistené aspoň dve polohy s nálezmi.

Datovanie

Pred rokom 2001 pochádzalo z Cejkova I niekoľko datovaní.

Prvé sa týkali výskumu v roku 1960, sondy v tva-re T, kde vzorka uhlíkov z ohniska bola datovaná v dvoch laboratóriách s podobným výsledkom: 19 600 ± 340 BC, KN 14 (H 2124/526) a 19 755 ± 240 BC (Berlin 1414; Bárta/Bánesz 1971, 24), čo v skutočnosti predstavuje vek 21 500 rokov BP (Verpoorte 2002, 318, tab. 10). Uhlíky z ohniska, z hĺbkovej sondy 1 z roku 1960, boli v roku 2000 (Verpoorte 2002, 317) datované AMS s výsledkom 23 460 rokov BP (GrN – 25427). Uhlíky z vrstvy 4 v sonde 1/2001 boli datované AMS na 22 480 ± 120 rokov BP (Beta 159856). Z uhlíkov smreka z ohniska vo vrstve 5 bolo metódou AMS datovaných päť vzoriek na roky: 24 800 ± 110 BP


(Beta 159851), 23 820 ± 40 BP (Beta 159852), 23 440 ± 120 BP (Beta 159853), 24 240 ± 120 BP (Beta 159854), 24 130 ± 130 BP (Beta 159855).


Počas výskumov sa vo vrstvách s nálezmi vy-skytovali drevené uhlíky a zvieracie kosti. Všetky analyzované uhlíky patrili ihličnanom. Z ohniska v sonde 1/2001 určila uhlíky M. Hajnalová (2001) ako smrek (Picea abies). Uhlíky z ohniska v hĺbkovej sonde z roku 1960 analyzoval E. Krippel ako smrek (Picea sp.) a borovicu (Pinus sp.). Uhlíky z ohniska v objekte 3 z roku 1961 pochádzali podľa E. Hajnalovej (1979a) zo smreka (Picea abies).

Zvieracie kosti boli zle zachované a pri vyberaní sa rozpadávali. V sonde z roku 1960 v tvare písme-na T, ktorá bola na vrchole kopca, sa našli kosti ma-muta a koňa (Bánesz/Pieta 1961, 9). Vo vápnitej spraši v sonde 2/85 sa podľa určenia P. Holeca (Bánesz 1996) našli kosti koňa (Equus cabalus) a asi pratura (Bos primigenius), v sonde 3/85 bol kel mladého mamuta (Bánesz 1986a).

Zvieracie kosti spolu s uhlíkmi zodpovedajú chladnej tundre až stepi s riedkym porastom ihlič-natých stromov a kríkov v období pred posledným glaciálnym maximom.


Počas výskumu v roku 1960 na vrchole kopca, v sonde tvaru písmena T sa zistili dva paleolitické objekty a praveká mohyla. Objekt 2 mal rozoranú vrchnú časť. Začal sa rysovať v strednej časti sondy v spraši v hĺbke 25 cm hnedou výplňou jamy ne-pravidelného tvaru. Obsahoval úlomky zvieracích kostí a kamenné artefakty. Dno jamy bolo hlboké 30 – 40 cm (Bánesz/Pieta 1961, 15 – 24). Objekt 3 bol v južnej časti sondy T a jeho okraje boli porušené tromi pravekými jamami. Južná časť objektu bola ohraničená tromi kolovými jamami. Výplň jamy mala svetlohnedú farbu a našlo sa v nej viac ako 1000 artefaktov, kmenná podložka, zvieracie kosti a drevené uhlíky.

Výraznejšie polohy uhlíkov sa objavili v sonde 3/85, v dvoch hĺbkach (170 – 216 cm a 260 cm) v spraši na svahu kopca a L. Bánesz (1986b) ich považoval za doklady ohnísk.

Ohnisko v sonde 1/2001 malo oválny tvar s priemerom 75 – 80 cm, bolo mierne rozvlečené soliflukciou. Obsahovalo uhlíky zo smreka (Hajnalová, M. 2001), ktoré boli datované. V jeho blízkosti bolo niekoľko kúskov prepálenej bridlice a pies-kovca. Ohnisko kruhového tvaru, s priemerom 110 – 120 cm, z hĺbkovej sondy 1/1960 bolo asi 15 cm misovito zahĺbené do podložia. Bolo vyložené ka-meňmi a plné uhlíkov.


Presnejšie číslo o množstve štiepanej kamennej industrie nemáme. Z niektorých rokov výskumu poznáme počet nálezov, ale nevieme, koľko z nich bolo v nálezovej vrstve a koľko v ornici. Industrie mladého gravettienu a epigravettienu sa veľmi typologicky neodlišujú, ale sú určité rozdiely v su-rovinovom zložení. V epigravettiene úplne prevlá-dol obsidián oproti iným horninám, používaným v mladom gravettiene.

Mladý gravettien na západnom Slovensku ob-sahuje v typologickom spektre nástrojov hroty s vrubom, kde najčastejšie prevláda surovina zo vzdialených oblastí – eratický silicit alebo pazúriky z južného Poľska nad rádiolaritom. Na východnom Slovensku sa hrot s vrubom vyskytuje len ojedinele a aj surovinové zloženie kamenných inventárov je odlišné.

Z výskumu v roku 1960 pochádzalo 1201 arte-faktov (Bánesz/Pieta 1961). Industria bola výrazne čepeľová, mladopaleolitická (obr. 116). Obsahovala čepeľové škrabadlá, klinové a hranové rydlá, čepele s retušovanými koncami, čepieľky s otupeným bo-kom. V objekte 3 rydlá prevažovali nad škrabadla-mi, ktoré boli často masívne. Z prieskumu pochádza jediný hrot s vrubom, vyrobený z obsidiánu (obr. 116: 1). L. Bánesz (1961c, 771, obr. 268) vyobrazil če-peľové škrabadlá, hranové rydlá na šikmo, priečne i vkleslo retušovanej čepeli, obsidiánovú čepeľ s čiastočne otupeným bokom, čepeľ s hlbokým vru-bom, čepele s retušovaným koncom, vrták, hrotitú, na obidvoch hranách strmo retušovanú čepeľ a zlo-mok obsidiánového hrotu s obojstrannou retušou.

Počet artefaktov z roku 1961 nepoznáme. V roku 1962 sa našlo 600 kusov industrie, z toho 30 nástro-jov patriacich 21 typom. V surovinovom zložení prevládal obsidián, doplnený rohovcom, pazúrikom a rádiolaritom (Bánesz 1971). V nálezovej správe z roku 1962 je zaznamenaný aj nález rádiolaritovej čepele s vyretušovanou jednostrannou stopkou a škrabadlo s obojstrannou stopkou (Bánesz 1971).

V polohe Cejkov I boli v rokoch 1966 a 1967 robené prieskumy, pri ktorých sa nazbieralo veľa industrie (obr. 117; 118). Z nej boli vyobrazené hlavne škra-badlá na veľkých čepeliach, rydlá klinové i hranové a retušované čepele (Bánesz 1969, 287). Zo zberu v roku 1982 by mal pochádzať aj výrazný hrot so stopkou z limnosilicitu (Bánesz 1984b).

Pri prieskume v roku 1983 (Bánesz 1984a) sa našlo 446 artefaktov, medzi nimi zlomok hrotu s pravi-delnou stopkou, 15 čepelí upravených ako nože typu Kostenki, 26 rydiel a 10 škrabadiel, retušované čepele a čepieľky s otupeným bokom. V surovinovej skladbe boli okrem obsidiánov aj pazúriky, rádio-larity, limnosilicity a rohovec.


Obr. 116. Cejkov I-Tokajský vrch. Štiepaná kamenná industria gravettienu. 1, 8, 13, 14, 18 – zo zberu; 2 – 7, 9 – 12, 15 – 17, 19, 20 – z objektu 3 z roku 1960 (podľa Bánesz 1961c; 1966, upravené).


Obr. 117. Cejkov I-Tokajský vrch. Gravettienska štiepaná kamenná industria (podľa Bánesz 1961c a Bárta/Bánesz 1971, upravené).


Obr. 118. Cejkov I-Tokajský vrch. Štiepaná kamenná industria gravettienu (podľa Bánesz 1969, upravené).


Obr. 119. Cejkov I-Tokajský vrch. Štiepaná kamenná industria gravettienu zo sondy 5/2001. 1 – klinové rydlo; 2 – čepieľ-ka s otupeným bokom; 3 – viacnásobné rydlo; 4, 7, 8 – škrabadlo-rydlo; 5 – masívny úštep z jadra; 6 – rydlo so stopkou; 9, 11 – škrabadlá so stopkou; 10, 16 – čepeľové škrabadlá; 13 – 15 – čepele (1, 3, 6, 9 – 13, 16 – limnosilicit; 2, 4, 5, 7, 8, 14,

15 – hnedý rohovec; 5 – rádiolarit; foto A. Marková).


Pri publikovaní výskumov v rokoch 1985 – 1988 L. Bánesz neuvádza počty kamennej industrie. Po-dáva len jej všeobecnú charakteristiku. Artefakty boli vyrobené prevažne z obsidiánu a limnosilicitu, menej z pazúrikov a rádiolaritu.

Počas výskumu v roku 2001 (Kaminská/Tomášková 2004, tab. 1) bolo z oráčiny zozbieraných 377 arte-faktov väčšinou z obsidiánu, ale aj z pazúrika, lim-nosilicitu, rádiolaritu, opálu, menilitového rohovca a prekremeneného pieskovca. Z technologických skupín prevažovali úštepy, početnejšie boli tiež če-pele, ale zastúpené sú aj čepieľky, jadrá, retušované nástroje a rydlové triesky. Jadrá boli jedno- i dvoj-podstavové a so zmenenou orientáciou, väčšinou z obsidiánu, ale aj z prekremeneného pieskovca. Nástrojov bolo len desať, z nich najpočetnejšie boli rydlá, a to dve klinové, jedno hranové na šikmo retušovanej čepeli a dve viacnásobné, po jednom bol zastúpený vrták, čepeľ so šikmo retušovaným koncom, čepeľ s obojstrannou retušou, vrubovito retušovaná čepeľ a dláto.

Vo vrstvách v sondách 1 – 4/2001 boli väčšinou obsidiánové úštepy, ojedinele čepele, čepieľky a jadrá. Pri ohnisku v sonde 1/2001 sa vo vrstve 5 našlo 24 artefaktov, z nich trinásť z obsidiánu, desať z limnosilicitu a jeden z prekremeneného pieskovca. Artefakty tvorili dve jadrá, štyri čepele a osemnásť úštepov.

V sonde 5/2001 bolo 30 artefaktov, z nich trinásť z limnosilicitu, šesť z hnedého rohovca, päť z rádio-laritu, tri z rohovca, dva z pazúrika a jeden z obsi-diánu (obr. 119). Z celkového počtu tvorili polovicu úštepy. Jadro nebolo ani jedno, ale vyskytli sa dve čepele. Industria je masívna, tvarovaná prevažne na dlhých, hrubých a širokých čepeliach. Nástroje predstavovali čepeľové škrabadlo a hlavicu ďal-šieho, tri kombinované nástroje škrabadlo-rydlo, klinové rydlo bočné, viacnásobné klinové rydlo, dve retušované čepele, bazálnu časť čepieľky s otupe-ným bokom. Zvláštnymi typmi industrie sú dve škrabadlá a jedno rydlo so stopkou. V Cejkove I sa nástroje so stopkou vyskytli aj v predchádzajúcich rokoch. Dôležité sú predovšetkým nástroje z objek-tu 3 z roku 1960, ktoré sú datované. Nové nálezy z roku 2001 patria k tomu istému horizontu nálezov, pravdepodobne najmladšiemu osídleniu gravettie-nu, datovanému na 21 500 rokov BP.

Nástroje z parohu

Vďaka vrstve vápnitej spraše sa v Cejkove I našli v prostredí východného Slovenska ojedinelé predmety z parohu (obr. 120: 7 – 9), ktoré mohli byť používané aj ako kopáče. V sonde 3/85 sa zachoval dvojramenný mlat v tvare písmena T, vyrobený zo sobieho parohu (Bánesz 1986a; 1996, 11). Zlom-kovito doložený mlat z parohoviny sa našiel aj

v sonde 1/87 (v žltej spraši, v hĺbke 50 – 55 cm) a v sonde 1/88 (v spraši, v hĺbke 100 cm) bol pa-rohový nástroj v tvare písmena T (Bánesz 1990a; 1996, 19 – 21). V blízkosti všetkých predmetov sa nachádzala štiepaná kamenná industria. Nástroje z parohoviny boli súčasťou gravettienu. Vyskytu-jú sa v starom gravettiene v Nemecku na hornom Dunaji v jaskyni Hohle Fels (Scheer 2000, obr. 2), objavujú sa v pavloviene v Předmostí, Pavlove I (Klíma 1994) či v Miloviciach (Oliva/Rašková Zelinková 2009).


Cejkov I je jedinou gravettienskou lokalitou z východného Slovenska s umeleckými predmetmi z kameňa, kosti a hliny. Pri prieskumoch v roku 1954 bol na oráčine nájdený kameň srdcovitého tvaru so zvyškami červenej farby (obr. 120: 11). Považovaný je za symbolické zobrazenie ženy, pre ktorý našiel L. Bánesz (1961c) najbližšie analógie na lokalite Kostenki.

V roku 1985 sa v sonde 2/85 (vo vrstve spraše, v hĺbke 100 – 110 cm) spolu s kamennými artefaktmi našla zvieracia kosť zdobená radom jamiek, pod ktorými je spleť oblúkovitých línií (obr. 120: 3). Podľa L. Bánesza (1996, 16) ide o fragment plastiky zobrazujúcej zarastenú mužskú tvár.

Trojrozmerná hrudka prepálenej modelovanej hliny (obr. 120: 4) pochádza z vrstvy spraše (hĺbka 120 cm) zo sondy 3/85 (Bánesz 1996, 11). Predmety z vypálenej hliny, najčastejšie fragmenty zoomorf-ných alebo antropomorfných plastík, sú charakteris-tické pre pavlovien (Klíma 1963; Oliva 2005; Svoboda 2002a), ale pokračujú aj v mladom gravettiene (Petřkovice – Králík 2008) až v epigravettiene (Kašov, horná vrstva).

Minerálne farbivo

Kúsky minerálneho farbiva sa našli pri ohnisku v sonde 1/2001.

Zhodnotenie

Mladogravettienske nálezy sa nachádzajú v orni-ci na svahu kopca a potom najmenej v dvoch-troch polohách v poslednej spraši. Najmladšiu gravet-tiensku vrstvu v Cejkove pôvodne L. Bánesz (1969, 289) považoval za analogickú nálezom z Kašova, spodnej vrstvy (20 700 rokov BP). Nakoniec sa roz-hodol zaradiť Cejkov I k epigravettienu z obdobia 18 000 – 17 000 rokov BP (Bánesz 1996, 23), blízkemu maďarskému sagvarienu, ktorého charakteristika je úplne iná (Tolnai-Dobosi 2001).

Na Tokajskom vrchu i v blízkom okolí sa počas mladého gravettienu 25 000/24 000 – 21 500 rokov BP osídlenie zopakovalo niekoľkokrát. Na západnom


Obr. 123. Umelecké a úžitkové predmety gravettienu a epigravettienu. Moravany nad Váhom-Lopata II: 1 – platnička z mamutoviny so zárezmi; 2 – fragment rebra s rytými líniami. Cejkov I: 3 – kostený predmet s rytými líniami; 4 – hrudka vypálenej hliny; 7 – 9 – nástroje zo sobích parohov; 11 – kamenný idol so zvyškami červeného farbiva. Kašov 1, vrchná vrstva: 5, 10 – hrudky pálenej hliny (hlavičky zvieracích plastík?); 6 – hlinený kužeľovitý predmet. Mierka: a – 1 – 6, 10, 11;

b – 7 – 9 (podľa Bánesz 1996 a Kozłowski 1998, upravené).


Slovensku je v danom období mladý gravettien nazývaný horizontom hrotov s vrubom, na východ-nom Slovensku sa tento typ nástroja neprejavil tak výrazne. Je doložený aj v Cejkove I, ale len okrajovo. Tu sa objavujú aj iné typy nástrojov, medzi nimi ná-stroje so stopkou. Je evidentné, že mladý gravettien nebol jednotný, pretože aj na západnom Slovensku v Trenčianskych Bohuslaviciach boli nahradené hroty s vrubom listovitými hrotmi.

Situácia týkajúca sa surovinového spektra je roz-dielna na východnom a na západnom Slovensku. Na západnom Slovensku prevláda používanie eratic-kého silicitu (okrem Trenčianskych Bohuslavíc) zo vzdialených zdrojov na úkor lokálneho rádiolaritu. Cejkovské lokality vždy uprednostňovali obsidián. Ale už od začiatku mladého gravettienu sa objavu-jú aj suroviny extraregionálneho pôvodu, medzi nim limnosilicity. Hoci na východnom Slovensku je dostatok limnosilicitov (Kaminská 1991), farebné variety suroviny použitej v Cejkove I budú skôr zo zdrojov v Maďarsku. Týka sa to tak nástrojov v blízkosti ohniska zo sondy 1/2001, datovanej na 24 800 – 23 440 rokov BP, ako aj najmladšej vrstvy gravettienu (vrstva 2 zo sondy 5/2001) s nálezmi nástrojov so stopkami. Limnosilicity sa objavujú aj na severovýchodnom Slovensku v Marhani, a to v industrii s veľmi nedokonalými hrotmi s vrubom (Valde-Nowak 2008). Suroviny teda ukazujú na kon-takty južným smerom, kde sa tesne pod hranicami, na lokalite Hidasnémeti v povodí Hornádu našla industria s atypickými hrotmi s vrubom (Simán 1989). V nej je 90 % nálezov z domáceho hydrokvar-citu, ale malé percento pripadá na eratický silicit, obsidián a rádiolarit. Takmer ojedinele sa objavil volynský pazúrik, kremenný porfýr a opál (Simán 1989, tabela 4). Zo zdokumentovaných nálezov re-tušovaných nástrojov je zrejmé, že rydlá prevládali nad škrabadlami, ako je to aj v prípade lokalít zo západného Slovenska a z Krakova-Spadzistej (vrs-tva C2). Mierna prevaha rydiel nad škrabadlami je aj v Hidasnémeti. Výskyt volynského pazúrika v Hidasnémeti aj v Marhani ukazuje na kontakty východným smerom.

V Cejkove III bol väčší podiel industrie z lim-nosilicitu, ktorý dokladá využívanie podobných surovinových zdrojov i rovnaké smery kontaktov ako v Cejkove I. Iná je situácia v Cejkove II. Vyšší podiel eratického silicitu ju približuje k okruhu nálezov z Kašova – spodnej vrstvy i Hrčeľa-Nad baňou.

• Cejkov IIMierna vyvýšenina na svahu Vlčej hory západne

od Tokajského vrchu, v nadmorskej výške 200 m. Zo zberu v roku 1955 pochádza menšie množstvo

industrie mladého gravettienu. Viac ako polovica

bola z patinovaného eratického silicitu, tretina z obsidiánu a zvyšná časť z prekremeneného pies-kovca, rádiolaritu a limnosilicitu (Bánesz 1959c). Z nástrojov sa našlo čepeľové škrabadlo, vrták, hrotité retušované čepele, zlomené retušované če-pele, čepele a úštepy. V roku 1987 bola na lokalite urobená zisťovacia sonda, v ktorej sa v hĺbke 40 cm našli drobné hroty typu Vachon a la Gravette (Bánesz 1988).

• Cejkov IIIPri prieskume v roku 1957 sa našlo 45 a v roku

1958 ďalších 81 artefaktov (Bánesz 1959c). Z nich 79 bolo z obsidiánu, 31 z patinovaného limno-silicitu, sedem z rádiolaritu, dva z kremeňa, po jednom z prekremeneného pieskovca a päť ne-určených. Z nástrojov sa uvádza jedno úštepové a dve jadrové škrabadlá, hrot typu Châtelperron, vrták, retušovaný úštep, doplnené boli čepeľami, úštepmi, jadrami a obsidiánovými hľuzami. Sedem obsidiánových jadier malo väčšinou guľovitý tvar so stopami odbíjania štíhlych čepelí, rádiolaritové jadro bolo hranolovité a štyri jadrá z limnosilicitu boli nepravidelné.

Prieskumom v roku 1983 sa získalo 220 artefaktov hlavne z obsidiánu, ale aj z iných surovín. Z ty-pov nástrojov boli zastúpené čepeľové škrabadlo, škrabadlo-rydlo, drobný hrot typu la Gravette, čepele, jadrá a obsidiánové hľuzy (Bánesz 1984a). Zo zisťovacej sondy v roku 1987 pochádzajú nále-zy gravettienskej industrie z hĺbky 210 cm, takže je pravdepodobné, že ide o nálezisko s viacerými fázami osídlenia (Bánesz 1988).

• Cejkov IVMierna vyvýšenina severozápadne od Cejko-

va II, kde bola nájdená industria a zvierací zub (Bánesz 1982). Štiepaná industria bola z patino-vaných limnosilicitov, pazúrikov a hlavne z ob-sidiánov. Z nástrojov sa uvádza priečne rydlo, čepele a úštepy. V zisťovacej sonde v roku 1987 boli nálezy gravettienskej industrie v hĺbke 90 cm (Bánesz 1988).

• Cejkov VPoloha sa nachádza juhozápadne od Cejkova II.

Zo zberu pochádza niekoľko kusov industrie z pati-novaného pazúrika, limnosilicitu a obsidiánu, ktorá pozostáva z čepele, čepieľok a úštepov (Bánesz 1982).

Kašov I

Lokalita leží na výbežku severovýchodného úpätia Zemplínskych vrchov, v polohe Spálenisko, v nadmorskej výške 200 m (obr. 81: 24). Zo severu


je vymedzená Javorovým potokom, nad ktorých vyčnieva 30 m, na východe a západe údoliami ús-tiacimi do tohto potoka. Lokalitu objavil Š. Janšák (1935, 66 – 67). Neskôr tam robili zbery F. Prošek a L. Bánesz, ktorý ju systematicky skúmal od roku 1960 (Bánesz 1961d) s prestávkami do roku 1984.

Na ploche 5400 m2 bola preskúmaná celá lokalita, z ktorej pochádza viac ako 44 000 kamenných arte-faktov. Našli sa v dvoch vrstvách, z nich v staršej, spodnej vrstve bolo 968 gravettienskych nálezov. Väčšina nálezov bola z mladšej, epigravettienskej vrstvy. Gravettiensku industriu v krátkosti zhod-notil L. Bánesz (1969). Priestorovú analýzu nálezov zo spodnej vrstvy a ich detailnejšiu analýzu urobil M. Novák (2002; 2004; 2006).

Stratigrafia

Spodná nálezová vrstva sa vyskytla len na obme-dzenom priestore v severnej časti lokality, s veľko-sťou 12 x 8 m (Bánesz 1969; 1985). Spodná nálezová vrstva, v hĺbke 55 – 80 cm, bola od hornej vrstvy oddelená sterilnou vrstvou hrubou len 1 – 10 cm. Nálezy tvorili iba jednu koncentráciu.

Stratigraficko-pedologický výskum lokality bol urobený v roku 1991 (Bánesz et al. 1992).

V geologickej sonde bolo odkrytých päť vrstiev sedimentovaných na podloží z andezitov.– Vrstva 1 (20 cm) – humusovitá vrstva.– Vrstva 2 (11 cm) – hlinitý sediment hnedej farby.– Vrstva 3 (8 – 9 cm) – hlinitý sediment s hranolovi-tou odlučnosťou tmavohnedej farby, horná vrstva s nálezmi epigravettienu, z obdobia po poslednom glaciálnom maxime (20 000 – 18 000 rokov BP).– Vrstva 4 (1 – 3 cm) – šošovka hlinitého sedimentu žltkastej farby.– Vrstva 5 (20 – 30 cm) – hlinitý sediment tmavohne-dej farby, spodná vrstva s industriou gravettienu, z obdobia bezprostredne predchádzajúce maximu posledného pleniglaciálu (23 000 – 20 000 rokov BP).

Datovanie

Datovanie spodnej vrstvy metódou 14C na 20 700 ± 350 rokov BP (Bánesz 1993b) zodpovedá ob-dobiu bezprostredne predchádzajúce poslednému würmskému pleniglaciálu.


Na odkrytej ploche takmer 60 m2 sa nenašli sto-py konštrukcií sídliskových objektov ani ohniská. Na ich existenciu však poukazuje 11 miest s popo-lovito sfarbenou pôdou (s priemerom 0,5 – 1,5 m), drevené uhlíky a prepálené artefakty. Najväčšia koncentrácia artefaktov bola uprostred plochy a na západnom okraji.


Zo spodnej nálezovej vrstvy pochádza 968 nále-zov, z ktorých bolo 959 artefaktov a 9 opracovaných a neopracovaných kameňov (Bánesz 1969; Novák, M. 2002). Takmer polovica nástrojov (49,32 %) bola vyrobená z patinovaného pazúrika, ktorý z väčšej časti predstavuje eratický silicit zo Sliezska, do-plnený krakovsko-jurským pazúrikom z južného Poľska a možno aj volynským pazúrikom z povodia Dnestra. Lokálny obsidián tvoril 33,26 %. Význam-nejšiu úlohu zohrávali ešte limnosilicity s 8,97 % a rohovec s 5,42 %. Z rádiolaritu bolo len 2,29 % industrie, z jaspisu 0,52 % a z kremeňa 0,21 %. Fareb-ná škála limnosilicitov a jaspisov ukazuje skôr na zdroje v povodí Hornádu na hranici s Maďarskom, rádiolarity a rohovce mohli byť získané z východo-slovenských riek pritekajúcich od severu – z Torysy, Ondavy a Laborca.

Najpočetnejšou technologickou skupinou (59,6 %) boli fragmenty úštepov, drobné úštepy a šupiny, po nich nasledovali čepele (18,5 %), retušované nástroje (17,8 %), rydlové triesky (2,7 %) a najmenej bolo jadier (1,4 %).

Jadier a ich zvyškov bolo spolu 13, z toho dvanásť z obsidiánu a len jedno z pazúrika. Jedno- i dvojpod-stavové, guľovité aj jadrá so zmenenou orientáciou boli zväčša plne vyťažené. Neretušovaných čepelí, odbíjaných mäkkým otĺkačom, bolo 177 a z nich takmer 60 % bolo z pazúrika, domáci obsidián tvoril štvrtinu.

V nástrojovom inventári vysoko prevládajú rydlá (40,3 %) nasledované retušovanými čepeľami (22,8 %) a škrabadlami (12,9 %). Rydiel (obr. 121), väčšinou vyrobených z pazúrika, bolo spolu 69. Najčastejšie sa vyskytovali klinové, osem rydiel bolo viacnásobných a tri oblúkovité rydlá kanelované. V menšej miere boli zastúpené jadrové a hranové rydlá. Škrabadiel bolo 22 – deväť z obsidiánu, osem z pazúrika, ostatné z rohovca a limnosilicitu.

V typoch škrabadiel (obr. 122) viedli čepeľové škrabadlá s retušou, po dve boli úštepové, kýlovi-té, jadrové a jedno nechtovité škrabadlo. Čepeľové škrabadlá boli na pravidelných kratších čepeliach (od 30 do 40 mm). Kombinovaných nástrojov bolo pätnásť, z nich jedenásť tvorilo spojenie škrabadlo--rydlo a v štyroch prípadoch malo rydlo protiľahlý retušovaný koniec.

Skupina hrotov sa skladala z ôsmich artefaktov. Z nich päť bolo neúplných gravettienskych hrotov, jeden nevýrazný hrot typu la Gravette a dva drobné gravettienske hroty. Štyri z hrotov boli z pazúrika, dva z rádiolaritu a po jednom z rohovca a limnosilicitu.

Retušované čepele a čepieľky boli druhou najpo-četnejšou skupinou. 45 nástrojov bolo zadelených do siedmich typov – čepele s jednostrannou (24 ks)


Obr. 121. Kašov I – spodná vrstva, gravettien. Škrabadlá (podľa Novák 2002).


Obr. 122. Kašov I – spodná vrstva, gravettien. Rydlá (podľa Novák 2002).


a obojstrannou retušou (9 ks), čepeľ s otupenými bokmi a čepeľ s čiastočne otupeným bokom, dve priečne, jedna šikmo a jedna vkleslo retušovaná čepeľ. Čepieľky s otupeným bokom sú zastúpené štyrmi kusmi a našla sa aj čepieľka so spodnou retušou.

Z ostatných typov nástrojov sa vyskytol hoblík, vrták, dva vruby, dláto, driapadlo, dva oškrabovače, ako aj tri fragmenty retušovaných nástrojov.

Hrubotvará industria

V spodnej vrstve sa našli štyri opracované a päť neopracovaných kameňov. Opracované predmety – tri z vulkanického tufu a jeden z pieskovca – nesú stopy brúsenia a prepálenia. Pravdepodobne slúžili ako podložky alebo palety na roztieranie farbiva (Novák, M. 2002, 24).

Zhodnotenie

Charakteristické znaky mladogravettienskej industrie zo spodnej vrstvy v Kašove predstavuje vysoké percento surovín zo vzdialených zdrojov (pazúriky zo vzdialenosti od 250 do 500 km), v sku-pine nástrojov je to prevaha rydiel nad škrabadlami, výrazný podiel kombinovaných nástrojov a po-merne veľký počet retušovaných čepelí. Napriek takmer polovičnému podielu pazúrikov sa v zložení inventára našlo len jedno jadro. Pravdepodobne lovecká skupina, ktorá prišla zo severozápadu, spoza karpatského oblúka, si priniesla isté zásoby suroviny, ktoré sa časom minuli. Keďže kontakty s pôvodným teritóriom neboli obnovené, boli neskôr pazúriky nahradené obsidiánom.

Táborisko pravdepodobne nebolo miestom die-lenského charakteru. Technologicko-typologické zloženie industrie skôr ukazuje na to, že v priestore sa robili bežné domáce aktivity súvisiace s prípra-vou potravy. Bolo krátkodobou sezónnou stanicou menšej skupiny lovcov migrujúcich v priestore medzi Karpatskou kotlinou a územím nad Kar-patmi (Bánesz 1969, 287; Kozłowski 1999; Novák, M. 2002; 2006). Nepriaznivé pedologické podmienky neumožnili zachovanie zvieracích kostí, takže sme ochudobnení o poznatky o loveckej stratégii, o druhoch zvierat a bližších environmentálnych podmienkach, v ktorých žili gravettienski lovci tesne pred posledným veľký ochladením.

Nižný Hrabovec

Zo štiepanej kamennej industrie z polohy I + II bolo vyčlenených niekoľko artefaktov, ktoré patria gravettienu až epigravettienu (Kaminská et al. 2000). Industria bola v prevažnej miere robená z hne-dého rohovca a ojedinele sa vyskytol obsidián,

rádiolarit a volynský pazúrik. Jadrá v počiatočnej fáze prípravy a jednopodstavové boli z domáceho hnedého rohovca. Z nástrojov zo zberu boli ku gravettienu zaradené škrabadlo-rydlo z hnedého rohovca a hranové rydlo na priečne retušovanej čepeli z volynského pazúrika (Kaminská 2003, tab. XIII: 1 – 4, 6, 7; XIV).

Kladzany

Z lokality na terase Ondavy (obr. 81: 26) s pre-važne aurignacienskymi nálezmi sme vyčlenili tri typické gravettienske jadrá z patinovaného limno-silicitu (Kaminská et al. 2000).

Marhaň

Novoobjavená lokalita Marhaň je v okrese Bar-dejov, na ľavom brehu Tople (obr. 81: 27), na ostrohu medzi riekou a jej bezmenným prítokom, v nad-morskej výške 232 m (Valde-Nowak 2008). V ornici sa nachádzajúca industria gravettienu pochádza zo zberov v roku 1998 a 2006. Pozostáva z 311 artefak-tov. Obsahuje 12 jadier, 165 úštepov, 11 odštepov, 78 čepelí a 44 nástrojov. Väčšina z nich bola vyro-bená z limnosilicitu, menej z volynského pazúrika a ojedinele z rádiolaritu. Jadrá sa zachovali vo forme jedno- a dvojpodstavových. V skupine nástrojov dominujú rydlá. Našlo sa ich 21 a väčšina z nich je na čepeli (obr. 123). Našli sa aj dve škrabadlá, tri vrtáky, jeden kombinovaný nástroj škrabadlo--vrták, šesť retušovaných čepelí, retušovaný úštep a šesť rydlových triesok. Hrot s vrubom, dôležitý diagnostický nástroj mladého gravettienu na Slo-vensku, zastupujú štyri veľmi atypické tvary (obr. 123: 7, 9, 10, 12).

Lokalita Marhaň je považovaná za krátkodobú gravettiensku stanicu s ateliérom na výrobu ná-strojov, pričom na mieste zostali poškodené a nie celkom vydarené typy nástrojov. Kvalitné artefakty odniesla lovecká skupina pri zmene táboriska so se-bou. Použité kamenné suroviny i skladba inventára dokladajú migráciu loveckej skupiny zo severného Maďarska pozdĺž východoslovenských riek Ondava a Topľa do Poľska, v období jestvovania horizontu hrotov s vrubom, medzi 24 000 – 22 000 rokmi BP (Valde-Nowak 2008).

Gánovce

Travertínová kopa Hrádok v Gánovciach (obr. 81: 28) bola vo vrchnej časti prekrytá rôznymi se-dimentmi.

Komplex III tvorili svahové sprašové hliny s po-lohou sypkého travertínu. Vo výplni krátera sa nachádzala fauna charakteristická pre spoločenstvá


Obr. 123. Marhaň. Gravettienska industria. 1 – 6, 8, 11, 14 – rydlá; 7, 9, 10, 12 – atypické hroty s vrubom a ich fragmenty; 13, 15 – dvojpodstavové jadrá (podľa Valde-Nowak 2008, upravené).


z mladšej časti poslednej doby ľadovej. Sprašové hliny komplexu II patrili do záveru poslednej doby ľadovej. V nich sa našli tri čepele z rádiolaritu, ktoré predstavujú zvyšky gravettienskeho osídlenia (Vlček 1969, 49, obr. 12).

9.3 VÝVOJ GRAVETTIENU NA SLOVENSKU

Aj na Slovensku, tak ako v susedných oblastiach, prechádzal vývoj gravettienu a epigravettienu jed-notlivými fázami s rozdielnou intenzitou osídlenia a počtom pamiatok.

Najstaršia fáza gravettienu, známa ako pavlovien (30 000/25 000 rokov BP), dokumentovaná na Mo-rave a v Dolnom Rakúsku lokalitami s bohatstvom nálezov kamennej industrie, umením a rituálnymi hrobmi, sa dotkla územia Slovenska len okrajovo. Zo starého gravettienu na Slovensku poznáme niekoľko krátko trvajúcich loveckých táborísk a sta-novísk s rozdielnou funkciou. Datované pamiatky pochádzajú z jaskýň Dzeravá skala pri Plaveckom Mikuláši a zo Slaninovej jaskyne v Háji, ako aj z ateliéru na opracovanie rádiolaritov z Nemšovej a z otvoreného sídliska z Trenčianskych Bohuslavíc.

Zánik pavlovienu a presun centier mladého gravettienu na západné Slovensko do údolia Váhu a Nitry, mohol súvisieť s vyčerpaním prírodných zdrojov v strednom Podunajsku (Kozłowski 2008, 183). Podľa demografických odhadov sa v danom priestore v mladom paleolite mohlo pohybovať asi 5000 ľudí (Svoboda 2006a, 17).

Z mladého gravettienu (24 000/20 000 rokov BP), nazvaného na západnom Slovensku pôvodne gra-vettien kostenkienskej fácie (Bárta 1980d, 128) alebo willendorfsko-kostenkienska kultúra (Hromada 1998; Svoboda 1996a), najčastejšie však horizont hrotov s vrubom (Kaminská/Kozłowski 2002; Kozłowski 1996b), je najviac významných nálezísk na Považí (okolie Trenčína a Piešťan) a Ponitrí (Nitra), ale aj na vý-chodnom (Cejkov, Kašov) a južnom Slovensku (Šahy).


Počas trvania gravettienu (30 000 – 20 000 ro-kov BP) dochádzalo k ochladzovaniu smerujúce-mu k poslednému najstudenšiemu obdobiu doby ľadovej. Ochladzovanie sa striedalo s niekoľkými teplejšími výkyvmi. V dôsledku zmeny klimatic-kých pomerov vznikali sprašové vrstvy, ktoré boli prerušované tvorbou tundrových glejových alebo pseudoglejových polôh. Počas nich bola tvorba spra-še zastavená a za súčasného prispenia zvýšenej vlh-kosti sa rozširovala rastlinná vegetácia. Významnú úlohu zohrávala aj lokálna klíma, zvlášť minerálne

pramene v okolí Piešťan a Trenčína vytvárali priaz-nivejšiu a teplejšiu mikroklímu. Po odznení po-sledného würmského pleniglaciálu (20 000 – 18 000 rokov BP) dochádzalo opäť k akumulácii spraše a k vytváraniu humóznych horizontov.

Datované a stratifikované lokality mladého gravettienu a epigravettienu dokladajú osídlenie viazané na spraše a dve vlhkejšie fázy. Najstaršie táboriská (Trenčianske Bohuslavice, Moravany nad Váhom – polohy Noviny a Lopata II) vznikali v období zvýšenej vlhkosti a mierneho oteplenia, na Ponitrí nazvaného „oscilácia Čermáň“, okolo 24 000 – 23 000 rokov BP. V rovnakom časovom ob-dobí je táto fáza doložená aj v Cejkove I.

Vo vrstve spraše sa našlo osídlenie mladšej časti horizontu hrotov s vrubom, datované medzi 23 000 – 22 000 rokmi BP na lokalitách Trenčianske Bohuslavice, Moravany-Podkovica, Banka-Horné farské role (sonda IV), Nitra I-Čermáň, Cejkov I. Ne-skorá fáza horizontu hrotov s vrubom 21 000 – 20 000 rokov BP pokračovala v spraši: Trenčianske Bo-huslavice, Banka-Horné farské role (sonda V), Mo-ravany nad Váhom-Lopata II, Cejkov I a Kašov na východnom Slovensku. O výnimočnosti hlavných sídliskových oblastí mladého gravettienu svedčí fakt, že boli opakovane vyhľadávané v priebehu celého horizontu hrotov s vrubom. Na viacerých pokračovalo zakladanie táborísk aj v epigravettiene (Moravany nad Váhom-Žakovská, Kašov).

Koncentrácie osídlenia v okolí Moravian nad Váhom, Trenčína a Nitry tvorili hlavne krátkodobé, ale často opakované vyhľadávanie polôh na svahoch kopcov orientovaných do bočných údolí, v nadmor-ských výškach medzi 210 – 280 m. Obývaný priestor bol zvyčajne chránený vyšším kopcom so zdrojom vody. Z vybraných polôh bola zároveň možná kontrola hlavného vodného toku. Na východnom Slovensku je obdobná situácia v okolí Zemplínskych vrchov, kde sa nadmorská výška lokalít pohybuje od 120 do 200 m. V závislosti od geografického čle-nenia Slovenska, boli niekedy gravettienske lokality situované aj nižšie (Trnavská pahorkatina, Sereď, stredná Ondava), alebo tiež vo vyšších polohách (Marhaň, Červenica).


Okrem krátkodobých jaskynných staníc starého gravettienu, mladému gravettienu patria predo-všetkým táboriská v otvorenom teréne a ateliéry na výrobu štiepaných kamenných nástrojov v blízkosti zdrojov surovín (Nemšová, Moravany nad Váhom-Lopata II, koncentrácia A). Priestory táborísk vymedzujú koncentrácie štiepanej indus-trie a zvieracích kostí. Na preskúmaných lokalitách sa podarilo odkryť aj ohniská, ktoré mali pôvodne


oválny alebo okrúhly tvar (Trenčianske Bohuslavi-ce, Moravany nad Váhom-Lopata II, Nitra I-Čermáň, Kašov – spodná vrstva) a v ojedinelých prípadoch boli vyložené kameňmi (Trenčianske Bohuslavice, Cejkov I). Ohňom rozpálené kamene možno slúžili na prípravu potravy a jama so zvieracími kosťami v blízkosti ohniska v Moravanoch nad Váhom--Lopata II mohla spĺňať úlohu zásobnej jamy. Vo vzácnych prípadoch sa podarilo zistiť aj pôdorys obydlia. V Moravanoch nad Váhom-Lopata I sa zo starších výskumov uvádza odkryv oválneho sídliskového objektu s ohniskom vnútri. Ohnisko bolo aj v poškodenom objekte v Košiciach, v polohe Barca-Svetlá III. Na epigravettienskej lokalite Mora-vany nad Váhom-Žakovská sa na základe nálezovej situácie predpokladá existencia ľahkého stanového obydlia. Počas jednej z troch po sebe nasledujúcich sídelných epizód sa v priestore najstaršej z nich spracovávalo mäso ulovených zvierat, v strednej, najlepšie doloženej, sa vykonávali bežné domáce práce pred vstupom do obydlia a najmladšia pred-stavovala ateliér na výrobu artefaktov. Spolu boli na osídlenom priestore štyri krátko trvajúce ohniská. Výskyt ohnísk podľa popolovitých plôch a uhlíkov sa predpokladá aj v hornej vrstve v Kašove.

Lovecké stratégie

Zmeny klimatických pomerov prinútili gravet-tienskych lovcov k novým ekonomickým a sociál-nym adaptáciám. Výber miest na zakladanie tábo-rísk podriaďovali potrebám loveckej stratégie, ale zohľadňovali aj ďalšie dôležité environmentálne možnosti.

Pavlovienskych lovcov mamutov vystriedali menšie skupiny lovcov sobov mladého gravettienu, migrujúcich za stádami zvierat medzi Karpatskou kotlinou a hornou Vislou.

Na viacerých skúmaných lokalitách na Považí sa zachovali početné doklady fauny. Patrili zviera-tám, ktoré žili v stádach v otvorenej chladnej stepi až tundre. Najčastejšie boli doložené kosti soba, menej koňa, mamuta, ale aj zajaca, polárnej líšky, sporadicky medveďa, rosomáka či vlka.

Podľa analýzy paleontologických nálezov boli ur-čené ročné obdobia, v ktorých sa zakladali sezónne táboriská. V Trenčianskych Bohuslaviciach sa tak dialo v jesenných a jarných mesiacoch, v priesto-re Moravany-Banka a v Nitre I koncom jesene až začiatkom zimy. Nie je vylúčené, že osídlenie po-kračovalo aj v zimných mesiacoch, kedy sa lovili aj menšie zvieratá kvôli kožušine (líška, zajac).

V južnom Poľsku, predovšetkým v okolí Kra-kova, patrí do horizontu hrotov s vrubom viacero lokalít rôzneho zamerania – krátkodobé táboriská, ateliéry na opracovanie pazúrikov, miesta ulovenia

zvierat a ich spracovania. Podľa AMS datovania väčšina z nich spadá do obdobia 24 000 – 23 000 rokov BP (Kalicki et al. 2007), časť z nich existovala do 20 000 rokov BP a len málo lokalít sa viaže k obdobiu po poslednom glaciálnom maxime (Kaminská/Kozłowski 2002). Vek fauny na lokalitách, určený podľa stavu zubov a kostí dokladá, že väč-šina loveckých táborísk špecializovaných na lov mamutov jestvovala v jarných a letných mesiacoch, výnimočne aj zimných.

Častou surovinou na výrobu nástrojov hori-zontu hrotov s vrubom boli pazúriky zo Sliezska a z južného Poľska. Práve to vytvorilo podklad pre teóriu sezónnych migrácií gravettienskych lovcov medzi územím západného Slovenska a južného Poľska (Kozłowski 1996b). Trasy prechodu z Považia pravdepodobne viedli cez Vlársky priesmyk a Mo-ravskú bránu na sever. V oblasti Trenčína sa na ne mohli napojiť lovecké skupiny smerujúce z Ponitria cez Jastrabské sedlo medzi Považským Inovcom a Strážovskými vrchmi. Na druhej strane Vlárskeho priesmyku, v oblasti Uherského Hradišťa je dolože-ná hustá sieť lokalít mladého gravettienu, súčasná s horizontom hrotov s vrubom na Slovensku. Jednou z nich je aj lokalita Jarošov II-Kopaniny, osídlenie ktorej patrí do obdobia 23 500 – 22 000 rokov BP (Škrdla 2005, 25). Severnejšie na tejto ceste leží aj lokalita Ostrava-Petřkovice, ktorá bola z rovnakého časového obdobia (Svoboda 2008a). Predpokladá sa, že skupiny lovcov, ktorí počas neskorej jari a v lete lovili mamuty v oblasti Krakova, sa potom posunuli na juh, kde na jeseň a v zime na Považí a Ponitrí poľovali na soby. Súčasne donášali aj kvalitnú štie-pateľnú surovinu (Kozłowski 2008, 184). Časť z nich sa v zime mohla presunúť aj do južnejších regiónov (Hidasnémeti – Simán 1989).

Z východného Slovenska, kde boli menej priaz-nivé pedologické podmienky, sa zvieracie kosti zachovali len v Cejkove I. Boli to kosti mamuta, soba, koňa a pratura.

Surovinové stratégie

V surovinovom spektre gravettienu na západnom Slovensku majú vedúce postavenie predovšetkým rádiolarit z domácich zdrojov a eratický silicit zo Sliezska spolu s krakovsko-jurským pazúrikom. V starom gravettiene úplne prevláda rádiolarit (Nemšová, Zamarovce, Vlčkovce) s výnimkou jas-kyne Dzeravá skala, kde k nemu pribudol eratický silicit, limnosilicit a pazúrik z povodia Dnestra.

V horizonte hrotov s vrubom v Trenčianskych Bohuslaviciach bola mierna prevaha rádiolaritu nad pazúrikmi, rovnako ako v Moravanoch nad Váhom-Lopate II, Trenčianskych Stankovciach I – III, Trenčianskej Turnej I – III a v Hámroch. Približne


rovnaký pomer obidvoch surovín je v Hubine a v Moravanoch nad Váhom-Sedliskách. Pazúrik vysoko prevládal nad rádiolaritom napríklad na lokalitách v Mníchovej Lehote, Trenčianskych Stan-kovciach V, Trenčianskej Turnej IV, v Moravanoch nad Váhom – v polohách Lopata I , Noviny, Podko-vica, v Banke-Horných farských roliach, v Ratnov-ciach-Úvoze, v Horných Otrokovciach, v Boleráze. Naopak, v Nitre I-Čermáni bola prevaha rádiolaritu, potom nasledoval limnosilicit a až na treťom mieste boli pazúriky. Po rádiolarite boli druhou domácou horninou mladého gravettienu limnosilicity zo zdrojov v Žiarskej kotline (Mišík 1969).

Na niektorých lokalitách západného Slovenska sa v malom množstve objavujú aj iné suroviny zo stredných až veľkých vzdialeností. Najvzdialenej-šou horninou je asi pazúrik z oblasti Dnestra (jasky-ňa Dzeravá skala, Moravany nad Váhom v polohách Lopata II a Noviny), ktorý je dokladom diaľkových kontaktov východným smerom, rovnako ako ob-sidián (Nitra I-Čermáň) z bližšie ležiacich zdrojov (východné Slovensko). Na spojenie s južnými ob-lasťami poukazuje pazúrik typu Tevel z Maďarska a so západnými rohovce z Moravy, ktoré sa našli v Moravanoch nad Váhom-Lopate II.

Mladý gravettien južného Slovenska je slabo prebádaný. Jednou z mála lokalít sú Šahy, kde pre-vládali limnosilicity.

Gravettien východného Slovenska ukazuje iné tendencie priestorových kontaktov, ktoré je možné sledovať hlavne v surovinových skladbách inventárov. Už od sporadicky doloženého starého gravettienu (Háj-Slaninová jaskyňa) je viditeľná väzba na územie severovýchodného Maďarska, kde sa vyskytujú starogravettienske lokality (Bod-rogkeresztúr-Henye – Dobosi 2000), pokračujúca aj v mladom gravettiene (limnosilicity z Marhane a Cejkova I a III). Patinované pazúriky nasledované obsidiánom a limnosilicitom mali prevahu v Koši-ciach-Barci-Svetlej III. V okolí Zemplínskych vrchov, v Kašove – spodnej vrstve dosiahol podiel pazúrika 49,32 %, obsidiánu viac ako tretinu a limnosilicitu takmer desatinu nálezov. Aj v Cejkove II prevládal patinovaný pazúrik. Podiely jednotlivých druhov hornín na ostatných polohách z Cejkova, najmä z Cejkova I, nie sú presne vyčíslené, ale je zrejmé, že pazúrik tam tvoril významné percento. V Niž-nom Hrabovci bola industria štiepaná z miestneho hnedého rohovca, ale aj z obsidiánu, rádiolaritu a volynského pazúrika. V Kladzanoch sa využil limnosilicit a v Červenici miestny opál/chalcedón. Povodiami východoslovenských riek sa dostávali do tejto oblasti najprv suroviny z Maďarska (lim-nosilicit) a zo Zakarpatskej Ukrajiny (volynský pazúrik). Neskôr, ako ukazuje datovanie Kašova spodnej vrstvy, tesne pred posledným glaciálnym

maximom a počas neho (Hrčeľ-Nad baňou) prenikli zo severu z priestoru nad Karpatmi skupiny lovcov, ktorí priniesli pazúriky z južného Poľska.

Typologická skladba industrie

Gravettienska industria sa vyznačuje čepeľovým charakterom, používaním jedno- i dvojpodstavo-vých prizmatických jadier. V nástrojových skupi-nách prevládajú rydlá nad škrabadlami, početné sú retušované čepele i čepieľky a nástroje s otupeným bokom (hroty, čepieľky, mikrolity).

Každá fáza mala navyše svoje charakteristické artefakty. Moravský pavlovien obsahuje bohaté mikrolity rôznych geometrických tvarov. Na zá-padnom Slovensku sa zistili takmer geometrické artefakty v jaskyni Dzeravá skala pri Plaveckom Mikuláši, ale nie sú identické s moravskými nález-mi. Blízkosť území umožňuje vysloviť domnienku, že najstaršiu fázu gravettienu mohli priniesť lovci pavlovienu na svojich potulkách za zverou.

Industria mladého gravettienu bola obohatená o hroty s vrubom, ktoré sa používali aj ako nože. Na niektorých hrotoch sú stopy opotrebenia (zlo-menia) ako vrhacej zbrane. Hroty s vrubom sa našli na mnohých lokalitách mladého gravettienu zo západného Slovenska. V Trenčianskych Bohusla-viciach sa namiesto nich vyskytli listovité hroty s plošnou retušou, takmer všetky boli z rádiolaritu. Je nutné povedať, že lokalít mladého gravettienu je na západnom Slovensku oveľa viac. Väčšina nále-zov však z nich pochádza zo zberov, ktoré nie sú publikované.

Typologická skladba mladogravettienskych inventárov z východného Slovenska je iná ako na Považí. Hroty s vrubom sa objavili len sporadicky (Cejkov I) a v atypických tvaroch (Marhaň). Zodpo-vedá to aj situácii v severovýchodnom Maďarsku (Hidasnémeti – Simán 1989).

Kostená industria

Súčasťou gravettienskej kultúry boli kostené predmety. Do nástrojového inventára lovcov pat-rili aj hroty z mamutoviny. Našli sa v jaskynných lokalitách zo staršieho gravettienu. Z výskumu F. Prošeka v jaskyni Dzeravá skala pochádza celý hrot z mamutoviny a z novších výskumov fragmen-ty ďalších. V Slaninovej jaskyni sa našlo niekoľko fragmentárne zachovaných hrotov podobného charakteru. Z otvoreného táboriska z horizontu hro-tov s vrubom v Moravanoch nad Váhom-Lopata II pochádza viacero fragmentov kostených hrotov, z ktorých tri boli ploché, zo sobích parohov. Okrem nich sa tam našli aj hladidlá zo sobích kostí a násada na upevnenie nástroja zo sobieho parohu. Kostené


rukoväte na upevnenie kamenných nástrojov sú známe tiež z Trenčianskych Bohuslavíc. V Cejkove I sa vyskytli tri parohové nástroje, z ktorých jeden bol používaný asi vo funkcii predmetu na kopanie.

Umelecké a ozdobné predmety

Gravettienska kultúra bola vyspelou kultúrou, súčasťou ktorej boli aj rôzne rituály. Táto oblasť duchovných predstáv zostáva pred nami ukrytá. Funkciu a poslanie nájdených predmetov odha-dujeme len z pohľadu dnešného človeka, ktorý nevystihuje myšlienkové pochody pravekých lovcov v celom jeho bohatstve. Aj keď sa pokúšame hľadať paralely v živote dnešných „prírodných“ národov, sme si vedomí toho, že zostávame na povrchu du-chovného sveta ľudí mladého paleolitu.

Dôležitú úlohu pri kultových praktikách zohrá-vali minerálne farbivá. Dostatočné doklady o tom poskytli hroby pavlovienskych lovcov na Morave (Klíma 1987; Svoboda 1999) i v Dolnom Rakúsku (Einwögerer 2010), kde boli mŕtve telá alebo ich časti posypané červeným farbivom. Na mnohých gravettienskych lokalitách na Slovensku sa našli pri ohniskách kúsky farbív spolu s kamennými plaketa-mi na ich roztieranie. Farbivom mohli byť potierané aj telá ľudí, aj ozdobné predmety a nástroje, ktoré sa dlhodobo používali. Prevŕtané ulity so zvyškom červeného farbiva pochádzajú z Moravian nad Váhom-Podkovice. Dentálie a prevŕtané ulity boli pravdepodobne nosené ako súčasť náhrdelníkov a našli sa na otvorených táboriskách v Moravanoch nad Váhom (polohy Lopata I, Žakovská), v Hubine aj v jaskyni Čertova pec pri Radošine. Podobný výz-nam mohli mať aj kostené koráliky, aké pochádzajú z jaskyne Dzeravá skala a z Moravian nad Váhom-

-Žakovskej. Platnička z mamutoviny so zárezmi na bokoch z Moravian nad Váhom-Lopaty II mohla byť polotovarom na výrobu plochých korálikov. Z tejto lokality je aj fragment zvieracieho rebra s rytými ob-lými líniami. Na iný typ náhrdelníka sa dali využiť prevŕtané malé okruhliaky kremenca a pieskovca z Trenčianskych Bohuslavíc.

S loveckou mágiou sa spájal výskyt polámaných zvieracích figúrok z moravských lokalít (Klíma 1963). Na Slovensku sa objavilo niekoľko malých pred-metov z vypálenej hliny (hrudky vypálenej hliny z Trenčianskych Bohuslavíc), z ktorých časť je pova-žovaná za fragmenty zvieracích plastík (Cejkov I). Medzi nálezmi z výskumu L. Zotza v Moravanoch nad Váhom-Lopata I sa uvádza zlomok zvieracej hlavičky zo slieňa.

Vrcholným prejavom gravettienskeho umenia sú antropomorfné plastiky. Z Moravian nad Vá-hom-Lopaty I pochádza zlomok antropomorfnej figúrky z pálenej hliny a údajná ženská soška z ma-mutoviny (Zotz 1943b). V roku 1985 sa v Cejkove I našla časť zvieracej kosti s radom jamiek a spleťou rytých oblúkovitých línií pod nimi, ktorá podľa L. Bánesza (1996) zobrazuje mužskú tvár. Mužské sošky sú v gravettienskom umení strednej Európy zriedkavým javom. Výnimkou je mužská plastika pochádzajúca z hrobu II z Brna, ktorý sa považuje za hrob šamana (Oliva 1996c; 2000). Za symbolické zobrazenie ženy je pokladaný pribrúsený kameň srdcovitého tvaru so zvyškom červeného farbiva z Cejkova I (Bánesz 1961c).

Skvostom paleolitického umenia na Slovensku je z mamutoviny vyrezaná soška venuše z Moravian nad Váhom-Podkovice. Umelecké predmety gra-vettienskej kultúry predstavujú prvé a najstaršie umenie v praveku Slovenska.

269

10 NESKORÁ FÁZA MLADÉHO PALEOLITU

Neskorá fáza mladého paleolitu nastáva v obdo-bí po poslednom glaciálnom maxime od 18 000 do 12 000 rokov BP. Bolo to obdobie charakterizované ústupom studenej klímy a periodických otepľovaní v neskorom glaciáli. Počas nej sa na Slovensku objavuje epigravettien a magdalénien(?).

Z hľadiska geomorfologických pomerov prevaž-nú časť Slovenska zaberajú na severe nízke poho-ria a na juhu nížina. Nízke pohoria sú doplnené miestami o teplé kotliny. V strednej časti severného Slovenska tieto obkolesujú vysoké pohoria (Vysoké Tatry) a prerušované sú chladnými až studenými kotlinami (Krippel 1986, mapa 1).

Predpokladá sa, že počas dryasu I (15 000 – 12 500 rokov BP) boli najvyššie polohy ešte pokryté ľadom. V nižších polohách sa nachádzali chladné stepi tundrového charakteru, vystriedané na chránených a relatívne teplejších miestach riedkymi borovico-vo-brezovými lesmi tajgového typu (Krippel 1986, 84). V priestore severného Slovenska je na mape 11 (Krippel 1986) len mrazová pustatina, doplnená v južnej časti Oravskej, v Podtatranskej a čiastočne aj v Hornádskej kotline tundrou. Tieto charakteristiky

vytvorené pre oblasť Slovenska porovnaním so su-sednými oblasťami, zvlášť pre obdobie dryasu I, sú v súčasnosti doplňované peľovými analýzami z ra-šelinísk v Spišskej kotline. V rašelinisku na lokalite Šafárka (Markušovce-Šafárka), vo vrstve datovanej na 16 565 ± 415 rokov BP (CU – 1600) sa našli šišky smrekovca (Larix), smreka (Picea) a semená boro-vice limby (Pinus cembra). Tieto nálezy dokladajú, že v nadmorskej výške okolo 700 m boli rastlinné spoločenstvá typu severnej tajgy, podobné dnešným sibírskym lesom (Jankovská 1998; 2001, 13; 2003).

Na rašelinisku Sivárňa (východné úpätie Spiš-skej Magury) bol v spodnej časti profilu zachytený vývoj vegetácie v dryase I, bøllingu a v dryase II. V období studenej kontinentálnej klímy (s dato-vaním 13 710 ± 100 rokov BP a 13 670 ± 130 rokov BP), v nadmorskej výške 500 – 700 m, mal vegetačný kryt podobu lesotundry až severnej sibírskej tajgy so smrekovcom opadavým, limbou, borovicou, brezou a jalovcom. Charakter krajiny s riedkym porastom stromov vyhovoval stádam sobov a bol vhodným prostredím pre lovecké skupiny (Jankovská 2003).

Obr. 124. Mapa hlavných lokalít epigravettienu a magdalénienu(?) na Slovensku. 1 – Moravany nad Váhom; 2 – Banka; 3 – Nitra; 4 – Močenok; 5 – Zemplínske Jastrabie; 6 – Kašov; 7 – Kysta; 8 – Hrčeľ; 9 – Veľaty; 10 – Červenica; 11 – Veľká Ves nad Ipľom; 12 – Veľká Čalomija; 13 – Záhorce-Selišťany; 14 – Kováčovce; 15 – Svodín; 16 – Toporec; 17 – Stará Ľubovňa;

18 – Jarabina; 19 – Dubová; 20 – Plavecké Podhradie.


10.1 EPIGRAVETTIEN

Okruh industrií, v inventároch ktorých sú za-stúpené krátke škrabadlá a rydlá, kde pretrvávajú čepieľky s otupeným bokom a mikrolity, je ozna-čovaný ako epigravettien (Valoch 1996b, 125). Jeho genéza nie je dostatočne objasnená. S gravettienom ho spájajú najmä nástroje s otupeným bokom. Pre-feruje sa názor, že epigravettien znamená len časo-vú následnosť okruhu industrií nasledujúcich po gravettiene, za možného prispenia aj iných kultúr, a nie ich genetickú spojitosť (Kozłowski 1996b, 20; Svoboda 2006a, 27). V priestore stredného Podunaj-ska sa k epigravettienu zaraďujú súbory industrie, datované do obdobia 20 – 17 ka BP, v niektorých sa objavujú aj prvky epiaurignacienu (Oliva 1996a; 2005, 88) s pokračovaním až do 10 000 rokov BP (Kozłowski 1986, 133). V technológii výroby i v ty-pológii artefaktov (čepieľky s otupeným bokom) je zrejmé prežívanie niektorých tradícií gravettienu.

Stále je aktuálna diskusia o osídlení strednej Európy v čase posledného pleniglaciálu a po jeho ukončení. Západná časť strednej Európy bola neo-bývaná po 25 000 rokov BP, len s krátkymi epizód-nymi osídleniami v období 19 000 – 18 000 rokov BP (Street/Terberger 2000, 290; Terberger/Street 2002).

Obdobie medzi 20 000 – 17 000 rokmi BP, je cha-rakteristické častým striedaním krátkych oscilácií, interštadiálov a chladnejších štadiálov (Haesaerts et al. 2004, 48). Zmena klimatických pomerov sa odrazila v nových sídliskových stratégiách (zakla-danie krátkodobých táborísk), využívanie lokálnych zdrojov surovín, ale aj surovín zo vzdialených oblastí, prispôsobenie loveckých techník na lov sobov a koní (West 1996). V typológii inventárov sú zastúpené krátke škrabadlá a rydlá, pretrvávajú čepieľky s otupeným bokom a mikrolity.

Na Slovensku sú lokality epigravettienu známe z jeho západnej časti na Považí (Moravany-Žakov-ská) a Ponitrí (Nitra III, Močenok). Väčšia koncentrá-cia lokalít je na Východoslovenskej nížine (Kašov – horná vrstva, Hrčeľ, Veľaty) a na juhu stredného Slovenska na strednom Poiplí (Veľká Ves nad Ipľom, Veľká Čalomija, Záhorce-Selišťany, Kováčovce).

Početné osídlenie epigravettienom je na území Maďarska. Prvou zo skupín epigravettienu je ság-várien, sústredený do oblasti okolo Dunajského ohybu, nazvaný podľa eponymnej lokality Ságvár s dvomi kultúrnymi vrstvami (Gábori-Csánk 1978). Datovanie spodnej vrstvy je 18 900 ± 100 rokov BP (GrN 1783) a vrchnej vrstvy 17 760 ± 50 rokov BP (GrN 1959). K ságvárienu (20 000 – 18 000 rokov BP) patria lokality Mogyorósbánya, Madaras, Szob (Dobosi 1998 – 1999; Tolnai-Dobosi 2001). Charakte-ristickým rysom je používanie malých okruhlia-kov na štiepanie nástrojov. Typologické spektrum

obsahuje krátke škrabadlá, ktoré prevažujú nad rydlami, väčšinou atypickými (Dobosi 2003, 149). V povodí Ipľa je do epigravettienu zaradená lokalita Hont-Várhegy (Simán 1996, 45). Charakteristickou lokalitou z Veľkej maďarskej nížiny zo staršej fázy epigravettienu je Jászág (Dobosi 1999, 313) a spodná vrstva v Arke (Vértes 1964 – 1965).

Mladšia fáza epigravettienu spadá na koniec glaciálu a je datovaná na 13 000 – 11 000 rokov BP (Dobosi 2005, 64). Lokality sa nachádzajú hlavne na Veľkej maďarskej nížine, v povodí Hornádu je najdôležitejšou vrchná vrstva v Arke. V typologic-kom zložení nástrojov prevládali škrabadlá nad rydlami. Skupiny škrabadiel i rydiel obsahovali aurignacoidné elementy. V inventári sú zastúpené aj mikročepieľky s otupeným bokom (Dobosi 1986, 253, 254; Vértes 1964 – 1965).

Najdôležitejšou lokalitou epigravettienu v Dol-nom Rakúsku je Grubgraben s datovaním medzi 20 000 – 16 000 rokmi BP (Montet-White 1990). V nástrojovom zložení je prevaha škrabadiel nad rydlami, objavili sa aj aurignacoidné typy, ale hlavne čepieľky s otupeným bokom a geometrické mikrolity. Okrem kamennej industrie sa našla aj početná kostená industria.

Epigravettien na Morave a v Sliezsku je považo-vaný za výsledok periodického osídľovania krajiny s väčšími časovými medzerami. Typologicky je základným znakom výrazná prevaha rôznych typov rydiel nad často atypickými škrabadlami. Dôležitý je výskyt aurignacoidných typov škraba-diel a rydiel. Výrazným znakom je výskyt drobných klinových jadier na výrobu mikročepieľok tlakom (Svoboda 2002b).

Najvýraznejšou z lokalít je Brno-Stránská ská-la IV, kde bola kultúrna vrstva situovaná v najvyššej časti poslednej spraše, s datovaním okolo 18 000 ro-kov BP. Lokalita je považovaná za špecializované táborisko na lov koní (Svoboda 1991a). Z Brna sú známe ďalšie dve blízko seba ležiace lokality Brno--Kamenná ulica (Nerudová 2010) a Brno-Vídenská (predtým Koněvova) ulica. Nálezy z Brna-Víden-skej ulice boli zaradené do okruhu gravettoidných industrií (Valoch 1975, 14), datovanie určilo ich vek na 14 450 ± 90 rokov (GrN – 9350; Valoch 1996a, 166) a 14 820 ± 120 rokov (GrA – 20002). V súčasnosti sa uvažuje o ich príslušnosti skôr k magdalénienu (Svoboda 2006a, 27; Verpoorte 2004, 262, tabela 1).

Z južného Poľska chýbajú doklady osídlenia v období medzi 20 000 až 18 000 rokmi BP (Kozłowski 1999). Rekolonizácia územia sa uskutočnila po 18 000 rokoch BP a dokladovaná je krátkodobým loveckým táboriskom v Deszczowej jaskyni (Cyrek 1999), malým sezónnym táboriskom v Krakove na Spadzistej ulici C2, vrstva II (Kozłowski/Sobczyk 1987) a v Krakove na Spadzistej ulici B+B1, vrstva 5

10 NESKORÁ FÁZA MLADÉHO PALEOLITU 271

(Wilczyński 2007). Nová epigravettienska lokalita bola skúmaná v Targowisku (Wilczyński 2009). Po-četné osídlenie epigravettienom bolo aj na Ukrajine (Zaliznyak 1999).

10.2 EPIGRAVETTIEN NA SLOVENSKU

10.2.1 Považie

Moravany nad Váhom-Žakovská

Lokalita sa nachádza v spodnej časti sprašového chrbta Podkovica, v nadmorskej výške 215 m (obr. 124: 1). Opakované výskumy náleziska robil v roku 1941 L. Zotz (1942; 1943a) a v roku 1949 F. Prošek (Ambrož/Ložek/Prošek 1951). Revízny výskum v roku 1991 viedol J. Hromada s J. Bártom a v roku 1992 J. Hromada a J. K. Kozłowski (Hromada/Kozłowski 1995).

Hlavným výsledkom výskumu L. Zotza bolo odkrytie sporného pravouhlého pôdorysu obytné-ho objektu, aký nie je známy z inej gravettienskej lokality (Hromada/Kozłowski 1995, 42). Od okolitej žltej spraše sa odlišoval sivou farbou. Obsahoval zvieracie kosti a kamenné nástroje. Dnes nie je možné s určitosťou potvrdiť jeho pravosť. Výskum

F. Prošeka nadviazal na plochu preskúmanú L. Zot-zom. Odkryl asi 20 cm hrubú kultúrnu vrstvu sivej farby s kamennými nástrojmi a uhlíkmi. Po úplnom začistení miesta sa našli šikmo cez seba kladené zuhoľnatené drevené trámy, na povrchu ktorých boli kamenné nástroje. Podľa F. Prošeka išlo o väčší obytný objekt, do ktorého včlenil aj pôdorys odkrytý L. Zotzom. Pre objasnenie celkovej situácie na lokalite bol v rokoch 1991 – 1992 urobený revízny výskum. Pri ňom bola odkrytá plocha asi 200 m2, v rámci ktorej sa nachádzalo miesto predchádzajú-cich výskumov L. Zotza a F. Prošeka (obr. 125). Bola však natoľko porušená uvedenými výskumami, že z jej revízneho výskumu nebolo možné vyvodiť jednoznačné závery. Hlavným výsledkom posled-ných výskumov bolo zistenie štyroch kultúrnych vrstiev s industriou a zachytenie stôp obydlia ľahšej konštrukcie v strednej vrstve. Nálezy z lokality boli interpretované ako epigravettienske (Hromada 1998; Hromada/Kozłowski 1995).

Stratigrafia

Pri projektovom zobrazení nálezov v profile a pedologickou analýzou boli rozlíšené tri kultúrne vrstvy v najmladšej spraši, ležiace pomerne plytko pod povrchom. Nálezové vrstvy mali spolu hrúbku

Obr. 125. Moravany nad Váhom-Žakovská, epigravettien. Plán plochy výskumu v rokoch 1991 – 1992 so sondami L. Zo-tza a F. Prošeka. 1 – kamenné artefakty; 2 – koncentrácie zvieracích kostí; 3 – stopy ohnísk; 4 – predchádzajúce sondy

(podľa Hromada/Kozłowski 1995, upravené).


20 cm a od žltej spraše sa líšili svetlosivou farbou, ale pri horizontálnom odkryve nebolo možné ich rozlíšiť. Taktiež boli zachytené zvyšky niekoľkých ohnísk porušených soliflukciou.

Okrem archeologických sond bola v roku 1994 v blízkosti urobená aj geologická sonda. Osídlenie Žakovskej spadá do vrchnej časti poslednej würm-skej spraše. Spodná nálezová vrstva bola utvorená počas suchšieho obdobia, kedy bola intenzívna eolická sedimentácia. Ďalšia vrstva sa tvorila na začiatku suchšieho obdobia, ktoré predchádzalo vlhkejšiu a asi aj teplejšiu fázu. Najmladšie vrstvy vznikli v podobných podmienkach ako predchá-dzajúca, na rozhraní medzi suchšou a vlhkejšou aj teplejšou periódou (Pawlikowski 1995, 34).

Datovanie

Z lokality pochádza rádiouhlíkové datovanie (Gd – 4915) 18 100 ± 350 rokov BP (Pazdur 1995). Neskoršie datovanie, získané taktiež z uhlíkov, prinieslo rozdielne a oveľa staršie dáta (GrA – 16159) 24 230 ± 150 rokov BP (Verpoorte 2002, 314; 2004, 260), na základe ktorých by lokalita mala byť považovaná za najstaršiu mladogravettiensku v areáli Moravian (Kozłowski 2013, 64). Výrazný rozdiel v datovaní obidvoch vzoriek mohol byť však spôsobený aj kontamináciou jednej z nich, pretože nálezová vrstva sa nachádzala pomerne plytko pod povrchom.


Naše poznatky o environmentálnych a klima-tických pomeroch na lokalite sú odvodené od nájdených zvyškov fauny, malakofauny a drevín. Zvieracie kosti sa našli pomerne početné, ale väč-šinou len v malých úlomkoch. Patrili hlavne dru-hom zvierat ako mamut (Mammuthus primigenus), sob (Rangifer tarandus), srnec (Capreolus capreolus), jeleň (Cervus elaphus) a rosomák (Gulo gulo). Pre-vládajúcimi druhmi bol mamut a sob, ktoré žili v otvorenej chladnej stepnej krajine. Jeleň a srnec jestvovali hlavne v teplejšom lesnom prostredí, ale asi sa vedeli prispôsobiť aj chladnejšej klíme. Podľa analýzy zachovaných zvieracích zubov lokalita bola obývaná v čase od polovice júna do polovice decembra (Kubiak 1995).

Počas výskumu boli získané vzorky, v kto-rých sa vyskytovali schránky mäkkýšov druhu Arianta arbustorum (L.), menej Trichia hispida (L.) a ojedinele aj Pupilla sp. Sú to typy chladnej stepi s nízkou vegetáciou a skupinami kríkov (Alexandrowicz 1995).

Analyzovaných bolo 35 vzoriek uhlíkov, z kto-rých boli zistené ihličnaté dreviny, medzi nimi borovica (Pinus silvestris) a tis (Taxus baccata). Výskyt

tisu na lokalite je prekvapivý, pretože spravidla sa objavuje v teplejších obdobiach, ako je koniec posledného glaciálneho maxima. Jedno z možných vysvetlení je, že termálne pramene v okolí Piešťan vytvorili špeciálnu mikroklímu s miernejšími pod-mienkami (Lityńska-Zając 1995).


V nálezovej vrstve I sa zistila oválna koncentrácia artefaktov a na jej okraji aj zvieracích kostí. Tenká vrstva spraše oddeľovala zoskupenie nálezov vo vrstve II na rovnakej ploche. To naznačuje, že naj-mladšie osídlenie sa uskutočnilo v krátkom čase po ukončení funkcie táboriska vo vrstve I. Vo vrstve II mala osídlená plocha oblúkovitý tvar, s priemerom 8 m, otvorený na sever. Predpokladá sa, že ide o zvyšok ľahkého stanového obydlia. Na osídlenej ploche sa okrem kamenných nástrojov našli aj menšie koncentrácie zvieracích kostí, neopracované kamene a kúsky minerálneho farbiva. Výrazné ohniská sa nenašli, ale na základe prepálených zrniek kremeňa a malých uhlíkov sa predpokladá jestvovanie štyroch ohnísk, ktoré boli založené na krátku dobu. Dve z nich boli vo vrstve IV. Spolu s nálezmi vo vrstve III išlo v najstarších vrstvách o veľmi krátky pobyt lo-veckej skupiny. Funkcia táboriska bola v jednotlivých fázach rozdielna. V najstaršej vrstve sa podľa aku-mulácie nálezov a ohnísk predpokladá jestvovanie miesta, kde bolo porciované mäso ulovených zvierat a priestor, kde sa hádzal odpad. Vrstva III sa považuje za miesto spracovania loveckej koristi. Vo vrstve II sa bežné denné činnosti organizovali pred vstupom do stanového obydlia a vrstva I predstavuje ateliér na výrobu nástrojov na okraji táboriska (Hromada/Kozłowski 1995, 35 – 41, 87).


Kamenná industria zo všetkých vrstiev má zhodné typologické i morfologické črty. Preto bola hodnotená ako celok zložený z 1478 arte-faktov a 150 neopracovaných kameňov (obr. 126). V surovinovej skladbe štiepanej industrie mal veľkú prevahu lokálny rádiolarit (86,6 %). V malých množstvách bol používaný kremeň (1,6 %), kre-menec (1,3 %), pazúrik asi z južného Poľska (1,2 %) a limnosilicit pravdepodobne z regiónu stredného Slovenska (0,8 %). V rámci technologických skupín bolo 1478 artefaktov rozdelených na jadrá (1,3 %), úštepy (50,9 %), čepele (34,7 %) a retušované ná-stroje (13,1 %).

V skupine 19 jadier bolo osemnásť z rádiolaritu a jedno z kremenca. Jednopodstavové jadrá a jadrá so zmenenou orientáciou boli v rovnakom počte po šesť, vyskytli sa aj štyri dvojpodstavové jadrá a tri v počiatočnom štádiu opracovania.


Obr. 126. Moravany nad Váhom-Žakovská. Štiepaná kamenná industria epigravettienu (podľa Hromada 1998, upravené).


V skupine nástrojov (194 ks) prevládali škrabadlá (19 ks) nad rydlami (2 ks). Škrabadlá boli zastúpené čepeľovými typmi aj čepeľovými s retušovanými hranami, úštepovými a vyčnelými škrabadlami. Našlo sa hranové a priečne rydlo. Vrtáky boli štyri. Desať čepelí bolo skrátených retušou. Najpočet-nejšie boli čepele s retušovanými hranami (75 ks), čepieľky s otupeným bokom (44 ks) a retušované čepieľky (20 ks). Vyskytli sa aj tri driapadlá, sedem retušovaných úštepov a tri nástroje so zúbkovanou retušou. Ku skupine nástrojov boli pripočítané aj rydlové triesky.

Iné kamenné predmety

Z deviatich kameňov boli niektoré retušéry, otĺ-kače a plakety na roztieranie minerálnych farbív. Našiel sa aj hladený kamenný predmet v tvare tenkej tyčinky.

Ozdobné predmety

Zo starších výskumov na Žakovskej pochádzajú prevŕtané terciérne a pleistocénne ulity slimákov, ako aj cylindrický korálik, pravdepodobne kostený (Bárta 1970a, 209).

Minerálne farbivo

Spolu sa našlo 64 fragmentov hematitu, 8 kúskov ružového vápenca, 7 kusov limonitu a 8 kusov pyritu. Zdroje hematitu sa nachádzajú neďaleko od lokality v pohorí Považský Inovec, odkiaľ sa dostávali do koryta potoka Striebornica (Pawlikowski/Trąbska 1995). Zo starších výskumov pochádza tiež väčšie množstvo minerálneho farbiva (Bárta 1970a, 209).

Zhodnotenie

Podľa pedologických analýz sa osídlenie na Ža-kovskej viaže na rozhranie tvorby dvoch sprašových vrstiev, resp. na začiatok tvorby najmladšej spraše, kedy bola ešte vlhkejšia klíma. V zložení fauny, malakofauny i drevín sa spájajú dve environmen-tálne zložky. Prevládajú druhy chladnej stepi nad druhmi spojenými s teplejším lesným prostredím. Je to pravdepodobne odraz špeciálnych prírod-ných podmienok v blízkosti teplých minerálnych prameňov, ktoré teplejšou mikroklímou v ich okolí umožnili vytvorenie malých zalesnených refúgií pre zvieratá i rastlinstvo.

Na nálezisku boli zistené štyri veľmi krátke obdobia osídlenia. V najstaršej fáze, s ohniskom, sa našli aj zvieracie kosti. Z druhej fázy, bez ohnis-ka, pochádzajú nálezy štiepanej industrie. Dve mladšie epizódy poskytli koncentráciu kamenných nástrojov, zvieracích kostí, minerálnych farbív

a stopy ohňa. Priestorová analýza nálezov ukazuje na pravdepodobnosť výskytu stanového obydlia. Z najmladšej fázy bol preskúmaný ateliér na výrobu kamennej industrie na okraji táboriska. Kamenné nástroje boli štiepané takmer výlučne z lokálneho rádiolaritu. Pazúriky zo vzdialenosti 150 – 200 km, ale aj limnosilicity zo stredného (prípadne až východného) Slovenska boli používané len veľmi sporadicky. V typológii nástrojov prevládajú škra-badlá nad rydlami. Početné sú retušované čepele a čepele s otupeným bokom, značný je výskyt če-pieľok s otupeným bokom. Nálezovým inventárom, podporeným prvým datovaním 18 100 rokov BP (z obdobia po poslednom glaciálnom maxime), patrí lokalita Žakovská do okruhu epigravettienu spolu s radom ďalších nálezísk zo stredného Podunajska (Ságvár – horná vrstva, Grubgraben, Brno-Stránská skála IV, Kašov – horná vrstva; Hromada/Kozłowski 1995).

Banka-Horné farské role, časť Kopanica

Počas výskumu v roku 1997 (Alexandrowicz et al. 2000) sa okrem polôh s nálezmi z horizontu hrotov s vrubom (sondy IV a V) odkryla aj vrstva s kamen-nou industriou epigravettienu (obr. 124: 2). Okrem nej sa našli aj zvyšky zvieracích kostí, kúsky hema-titu a kamene so stopami hladenia (štyri z pieskovca a dva z kremenca). Stratigrafická pozícia nálezovej vrstvy bola v spraši, vo vrstve 2.


Epigravettienska industria zo sondy III po-zostávala z 29 artefaktov. Štiepaná bola hlavne z rádiolaritov (55,3 %), menej z pazúrika (28,9 %), kremenca (7,6 %), silicifikovaného vápenca (5,1 %), limnosilicitu (2,4 %) a kremeňa (0,6 %). V tech-nologických skupinách prevládali úštepy (62 %) nasledované čepeľami (19,1 %), retušovanými nástrojmi (8,8 %), rydlovými trieskami (6,4 %) a jadrami (2,7 %). Z deviatich jadier boli štyri dvojpodstavové, tri jednopodstavové a dve so zmenenou orientáciou. Retušovaných nástrojov bolo 29. Škrabadlá boli len dve čepeľové. Našlo sa 12 rydiel (osem z pazúrika a štyri z rádiolaritu), z nich štyri boli klinové, jedno na zlomenej čepeli, šesť viacnásobných a z jedného sa zachoval len fragment. Ďalej sa vyskytol kombinovaný nástroj, dva vrtáky, šesť retušovaných čepelí, nôž typu Kostenki, odštepovač, tri nástroje so zúbkovanou retušou a retušovaný úštep.

V sonde III s epigravettienom boli len malé frag-menty spálených kostí, ktoré dovoľujú predpokladať existenciu epigravettienskeho táboriska pravdepo-dobne v zimných mesiacoch.


10.2.2 Ponitrie

Nitra III

Jednou z mladopaleolitických lokalít v katastri Nitry je epigravettienska lokalita Nitra III (obr. 124: 3), o ktorej boli publikované len stručné správy (Bárta 1980b, 38; 1993a).

Lokalita Nitra III sa nachádza na juhovýchodnom okraji mesta (v časti Horné Krškany), v záhrade J. Ballangu. Situovaná je na nízkej pravej terase rieky Nitry, v nadmorskej výške 140 m. Západne od nej je mladogravettienska lokalita Nitra I-Čermáň (Kaminská/Kozłowski 2011) a juhozápadne je ďalšia – Nitra VI (Tobola, tiež Katruša – Bárta 1960b; 1966a).

Po náhodnom objave kamennej industrie tam J. Bárta v roku 1964 urobil záchranný výskum, ktorý zostal nepublikovaný. Podľa dostupnej čas-ti dokumentácie a nálezov bol v nedávnej dobe spracovaný (Kaminská/Nemergut, v tlači). Okrem štiepanej kamennej industrie sa na ploche výskumu našli uhlíky, kúsky farbiva, zvyšky malakofauny a úlomky zvieracích kostí.

Stratigrafia

Z publikovaných informácií sa štiepaná indus-tria nachádzala na povrchu poslednej spraše (Bárta 1980b, 38; 1993a, 11). Na niektorých fotografiách z výskumu boli jednotlivé vrstvy profilu označené veľkými písmenami. Nálezová vrstva s kamennou industriou nebola porušená orbou, pretože artefak-ty sa vyskytovali až vo vrstve C. Nad vrstvou C sú vrstvy B a A, pričom každá z nich má mocnosť asi 60 cm. Vrstva A bola delená na dve časti, pravde-podobne na samotnú ornicu a B horizont. Vrstva B je farebne tmavšia ako vrstva spraše C, ale bližšia charakteristika chýba. Rozptyl nálezov bol pomerne veľký, v hĺbkovej sonde siahal od 125 do 340 cm, ale patria k jednému sídliskovému horizontu (obr. 127).


V jednotlivých sektoroch sa našlo 332 artefaktov, ďalších 54 artefaktov a 1 otĺkač pochádzali zo zberu, spolu ide o 386 artefaktov (tabela 1). V surovinovom zložení úplne prevláda rádiolarit (85,53 %), nasleduje limnosilicit (8,79 %), v malom množstve patinovaný silicit (2,32 %), obsidián (1,55 %), volynský pazúrik (1,03 %) a po jednom kuse je zastúpený kremenec, kremeň a pieskovec (po 0,26 %). Limnosilicity a pa-zúriky majú miernu patinu, ktorá môže znamenať aj mladší vek industrie.

Štiepaná kamenná industria je zložená zo 6 ja-dier, 237 úštepov, 5 rydlových triesok, 70 čepelí a čepeliek, 67 nástrojov a z jedného otĺkača. Všet-kých šesť jadier bolo z rádiolaritu v rôznom stupni vyťaženia. Prevládali jednopodstavové, vyskytlo sa aj dvojpodstavové a ihlanovité jadro.

Retušované nástroje tvorili 17,3 %, získaných arte-faktov (obr. 128). Z desiatich škrabadiel bolo sedem čepeľových, väčšinou na krátkych alebo zlomených čepeliach. Okrem nich sa vyskytlo aj vejárovité a úštepové škrabadlo. Ďalšie dve škrabadlá boli súčasťou kombinovaných nástrojov škrabadlo-rydlo a škrabadlo s protiľahlým retušovaným koncom. Z piatich rydiel bolo jedno klinové, jedno na zlome-nej čepeli, dve hranové rydlá na vkleslo retušova-ných čepeliach a niekoľkonásobné rydlo zmiešané. Čepele s otupeným bokom sa vyskytli len v dvoch prípadoch. Priečne retušované čepele boli zastú-pené tromi exemplármi. Dve čepele mali šikmo retušovanú distálnu časť. Čepelí s jednostrannou retušou bolo päť a vrubov jedenásť.

V súbore sú zastúpené aj mikrolity. Medzi ne počítame hrotitú retušovanú časť čepieľky so šikmo retušovanou bázou z limnosilicitu, ktorá vytvára trojuholník (obr. 128: 12). Najpočetnejšie boli čepieľ-ky retušované alebo s otupeným bokom. V dvoch prípadoch mali retušované aj priečne hrany a vy-tvárali pravouholník. Pravouholník z rádiolaritu

Obr. 127. Nitra III. 1 – terénny výskum v roku 1964; 2 – profil sondy, bielymi štvorčekmi je označený rozptyl

epigravettienskej industrie (foto AÚ SAV, J. Bárta).


Obr. 128. Nitra III. Epigravettienska industria. 1, 2, 9 – čepieľky s priečne retušovaným koncom; 3, 5 – retušované čepieľ-ky; 45 – čepieľka s otupeným bokom a retušovaným koncom; 6, 16, 20 – čepieľky s otupeným bokom; 7, 10, 11 – čepieľky so spodnou retušou; 8 – čepieľka; 12 – trojuholník; 13, 19 – pravouholník; 14 – čepeľ so šikmo retušovaným koncom; 15, 21, 22 – vrub; 17, 18 – čepeľové škrabadlo; 23 – retušovaná čepeľ (1, 4 – 18, 20 – 23 – rádiolarit; 2, 3 – limnosilicit; 19 – pre-

pálený pazúrik; podľa Kaminská/Nemergut, v tlači).


mal striedavú retuš pravej a ľavej hrany (obr. 128: 13), pravouholník z patinovaného silicitu mal otupenú ľavú hranu (obr. 128: 19). V troch prípadoch mali čepieľky retušovaný koniec (obr. 128: 1, 2, 9). Tri ďalšie čepieľky z rádiolaritu mali otupený bok (obr. 128: 16, 20). V jednom prípade mala čepieľka z rádiolaritu otupený bok a retušovaný koniec (obr. 128: 4). Ďalšie tri čepieľky majú spodnú retuš (obr. 128: 7, 10, 11). V troch prípadoch sa objavili mikro-čepieľky s mikroretušou (obr. 128: 3, 6). Našlo sa aj jedenásť retušovaných úštepov.

Zhodnotenie

Štiepanú kamennú industriu z Nitry III môžeme charakterizovať ako čepeľovú industriu vyrobenú predovšetkým z jednopodstavových rádiolarito-vých jadier. V prípade Nitry III rádiolarit považu-jeme za lokálnu surovinu, pretože juhozápadným smerom tečie Váh, v koryte ktorého sa rádiolarit nachádza vo vzdialenosti do 25 km. V malom množ-stve sa objavujú suroviny získané z mezolokálnych (limnosilicit zo stredného Slovenska) i veľkých vzdialeností – obsidián z východného Slovenska alebo severovýchodného Maďarska, eratický silicit zo Sliezska, volynský pazúrik z povodia Dnestra. Volynský pazúrik sa v malom množstve vyskytoval na Považí už na lokalitách horizontu hrotov s vru-bom: v Moravanoch-Lopate II, v koncentrácii A sa našli dve čepele (Kazior/Kozłowski/Sobczyk 1998a, 45, tabela 3), v Banke-Kňazovici a Banke-Kopanici (Sobczyk 2000, tabela 2; 5).

V typologickom zložení industrie prevládajú krátke škrabadlá (IG 14,92) nad rydlami (IB 7,46), zastúpené sú retušované čepele a nástroje s otupe-ným bokom (spolu čepele a čepieľky), ktoré tvoria 12 % industrie (index 11,94). Dopĺňajú ich vruby a retušované úštepy. Artefakty označované ako epiaurignacienske sa v inventári nevyskytli. Tech-nológiou výroby i typologickým zložením sa štiepa-ná industria z Nitry III najviac zhoduje s industriou z okruhu epigravettienu.

Močenok

Nálezisko sa uvádzalo v literatúre pod názvom Sládečkovce (obr. 124: 4). Lokalita sa nachádzala asi 3 km juhozápadne od obce, na mieste stavby závodu Duslo Šaľa. Pri stavebných prácach sa zistil výskyt kamennej industrie, ktorý vyvolal potrebu záchranného výskumu. Výsledky výskumu z roku 1962 J. Bárta súborne nepublikoval, iba sa o nich v krátkosti zmienil (Bárta 1965a, 122). Industriu pozostávajúcu hlavne z čepeľovitých úštepov a od-štepov z rádiolaritu priradil ku gravettienu, neskôr ju radil do mezolitu (Bárta 1972c, 72).

Stratigrafia

Podľa dochovanej dokumentácie (Nemergut 2011) sa vrstva s nálezmi nachádzala medzi dvomi vrstva-mi spraše v hĺbke 50 – 70 cm. Tvorila ju sivožltá ze-mina, ktorú v tej dobe J. Bárta (1965a, 122) považoval za pôdny komplex I („W 2/3“). Z vrchnej i spodnej strany ju ohraničovali vrstvy spraše.


Zachovalo sa 293 artefaktov vyrobených z rádio-laritu, 13 kusov bolo z iných surovín. V nálezoch prevládajú čepele (128 ks) a úštepy (153 ks) nad jadrami (7 ks) a nástrojmi (5 ks). Lokalita mala charakter ateliéru na výrobu nástrojov. Podarilo sa zložiť niekoľko skladaniek z jadier a polotovarov (če-pelí), a tak je možné sledovať postup štiepania (chaî-ne operatoire) a výroby nástrojov. Z retušovaných nástrojov sa našlo úštepové škrabadlo, viacnásobné klinové rydlo, hranové rydlo na šikmo retušovanej čepeli, drobné čepeľové škrabadlo s protiľahlým retušovaným koncom a retušovanú čepeľ.

Zhodnotenie

Kvôli stratigrafickej polohe považoval J. Bárta (1965a, 122) industriu za starý gravettien, aj keď charakter a vek hlinitého sedimentu nebol bližšie špecifikovaný. Nevyskytujú sa v nej výrazné prv-ky mladého gravettienu a jej surovinové zloženie (rádiolarit) ju približuje skôr k epigravettienskym nálezom. Aj celkový vzhľad nálezov je skôr drob-notvarý, aký poznáme aj z neskoropaleolitických sú-borov. Podobný spôsob opracovania okruhliakovej suroviny (mäkkým otĺkačom boli najprv polotovary odbíjané z jednopodstavového jadra a potom do-chádza k zmene na dvojpodstavové jadro) je známy z epigravettienskej lokality Targowisko v južnom Poľsku, datovanej na 15 000 rokov BP (Wilczyński 2009, obr. 11). Neskôr J. Bárta (1972c, 72) industriu prehodnotil ako mezolitickú, ale jej stratigrafická poloha zodpovedá skôr epigravettienu.

10.2.3 Východné Slovensko

Kašov I – horná vrstva

Výskum lokality Kašov I-Spálenisko (obr. 124: 6) sa konal pod vedením L. Bánesza (1985) v rokoch 1960, 1966 – 1969, 1971 – 1972, 1979 – 1984. Zistené boli dve fázy osídlenia. Staršia, spodná vrstva s mladým gravettienom (20 700 rokov BP) bola len na malej ploche. Mladšia, horná vrstva bola preskúmaná na ploche 5400 m2 (obr. 129). Počtom 43 540 artefaktov predstavuje najväčšiu epigravettiensku lokalitu v strednej Európe (Bánesz 1985). Okrem štiepaných


Obr. 129. Kašov I. 1 – poloha lokality; 2 – 4 – výskum v roku 1960; 5 – 6 – výskum v roku 1984 (foto AÚ SAV, L. Bánesz).


Obr. 130. Kašov – vrchná vrstva, epigravettien. Plán výskumu. 1 – úštepy, čepele, fragmenty; 2 – nástroje; 3 – jadrá; 4 – popolovité plochy (podľa Bánesz et al. 1992).


Obr. 131. Kašov – vrchná vrstva, epigravettien. Štiepaná kamenná industria (podľa Bánesz et al. 1992).


Obr. 132. Kašov – vrchná vrstva, epigravettien. Štiepaná kamenná industria (podľa Bánesz et al. 1992).


artefaktov sa v nej zachovali aj opracované kamene, kúsky minerálneho farbiva, uhlíky a tri predmety z vypálenej hliny (Bánesz 1996).

Stratigrafia

S cieľom spresnenia stratigrafickej pozície dvoch nálezových vrstiev v Kašove bola v roku 1991 uro-bená geologická sonda (Bánesz et al. 1992, 7). Na základe sedimentologickej a mineralogickej analýzy piatich rozlíšených vrstiev sa dospelo k záveru, že horná vrstva s epigravettienom (vrstva 3) sa utvorila po poslednom glaciálnom maxime (20 000 – 18 000 rokov BP).

Datovanie

Absolútny vek uhlíkov z ohniska v hornej vrstve je 18 600 ± 390 rokov BP (Gd – 6569), teda obdobie po poslednom würmskom pleniglaciáli (Bánesz 1992).


Nálezy z hornej vrstvy sú vyhodnotené len čiastočne. Analýza sídliskových štruktúr, priesto-rového rozloženia nálezov a štiepanej kamennej industrie bola urobená len z koncentrácií na ploche 20 x 12 m (Bánesz 1990b; Bánesz et al. 1992). Na mieste sezónneho, opakovane navštevovaného táboriska sa nachádzali plochy s popolom a uhlíkmi, ktoré boli zvyškami ohnísk (obr. 130). Okolo nich sa väčšinou sústreďoval život a bežné domáce činnosti.


V analyzovaných 30 koncentráciách v surovino-vom zložení úplne prevláda obsidián (81,73 %) nad limnosilicitom (9,92 %), rádiolaritom zo severový-chodného Slovenska, eratickým silicitom z morén v južnom Poľsku (2,45 %), volynským pazúrikom od Dnestra (0,40 %), kremenným porfýrom z Maďarska (0,04 %) a inými horninami. Industria sa skladala zo 153 jadier, 594 úštepov, 712 fragmentov úštepov, 560 čepelí a čepieľok a z 234 retušovaných nástrojov (obr. 131; 132).

Podľa technologickej analýzy boli najpočetnejšie jednopodstavové jadrá. Tvary jadier boli ploché, oválne a guľovité. Len 21,2 % čepelí bolo celých, ostatné sa zachovali vo fragmentoch, čo poukazuje na ich zámerné zlomenie.

V typologickom zložení 234 retušovaných nástrojov prevládali škrabadlá (43,9 %) nad ryd-lami (23,1 %). Škrabadlá boli vyrobené na celých i zlomených čepeliach, na krátkych čepeliach a úštepoch. Vyskytovali sa aj nechtovité škrabadlá a hrubšie „aurignacoidné“ typy. Najviac rydiel bolo klinových a na zlomenej čepeli. Vyskytovali sa aj viacnásobné rydlá, polyedrické, oblúkovité

rydlá kanelované. Menej bolo hranových rydiel a rydiel na zlomenej čepeli a priečnych rydiel. Kombinované nástroje tvorili 3,8 %. Početnejšie boli retušované čepele (9,6 %), ale zastúpenie nástrojov s otupeným bokom bolo nízke (0,12 %). Mikrolitické čepieľky s retušou zahŕňajú malý počet tvarov s otupeným bokom, skrátených retušou, so zúbko-vitou a inverznou retušou. Ďalšie typy nástrojov predstavujú vrtáky, driapadlá, oškrabovače, retu-šované úštepy, vrubovite a zúbkovane retušované artefakty.


Z Kašova z hornej vrstvy pochádzajú štyri pred-mety z vypálenej hliny. Prvý sa našiel v roku 1960 (Bánesz 1961e, 779, obr. 271). Má poškodený, pôvodne kužeľovitý tvar s plochou základňou s priemerom 38 mm (obr. 120: 6). Taktiež sa našla beztvará vypá-lená hrudka modelovanej hliny (Bánesz 1961d, 221). V roku 1984 boli nájdené dve vypálené hrudky, ktoré L. Bánesz (1996, 21, obr. 17) interpretuje ako hlavičky medveďov (obr. 120: 5, 10).

Zhodnotenie

Na základe doterajších poznatkov bolo osídlenie koncentrované v rozličných zoskupeniach s veľ-kosťou od 1 do 6 m. Podľa typologického zloženia inventárov boli rozdelené na dielne (obsahujúce početné úštepy a fragmenty) a na priestory s do-mácimi aktivitami (menšie koncentrácie s väčším počtom retušovaných nástrojov). Priestorové roz-loženie nástrojov ukazuje, že išlo o krátkodobé, po sebe nasledujúce osídlenia, ktoré súviseli s veľkou mobilitou skupín v okolí. Pri jednom ohnisku mohli súčasne existovať skupiny lovcov, ktorí zanechali 2 – 3 koncentrácie nálezov (Bánesz et al. 1992, 20).

Na základe početného nálezového súboru z vrchnej vrstvy v Kašove uvažoval už L. Bánesz (1990b, 16) o možnosti označenia miestneho epigra-vettienu názvom kašovien. V súčasnosti z hľadiska chronologického postavenia a typologickej skladby inventárov (prevaha škrabadiel nad rydlami, veľa kombinovaných nástrojov, množstvo čepelí, menšie rozmery industrie) sa označenie kašovien častejšie navrhuje pre celý okruh epigravettienskych indus-trií z východnej časti strednej Európy po poslednom glaciálnom maxime (Svoboda 2006a, 28; Svoboda/Novák 2004, 475).

Hrčeľ

V katastri Hrčeľa (obr. 124: 8), ktorý sa nachádza na severovýchodnom okraji Zemplínskych vrchov, je známych niekoľko polôh s nálezmi štiepanej


kamennej industrie. Na dvoch z nich bol urobený archeologický výskum.

• Hrčeľ-Nad baňouLokalita sa nachádza južne od obce v sedle kopca,

ktorý je oddelený lomom na ryolit, v nadmorskej výške 154 m. Výskum tejto polohy, osídlenej aj v eneolite, sa realizoval v roku 1981 – 1983 a 1985. Väčšina paleolitických nálezov pochádza zo zberu v roku 1981 (Bánesz/Kaminská 1984).

Stratigrafia

Štiepaná kamenná industria bola zbieraná z orá-činy. Pod ňou nasledovala vrstva spraše, ktorú sme odkryli do hĺbky 200 cm. V sonde I/81 sme zachytili niekoľko artefaktov v hĺbke 160 cm, 120 – 110 cm a 30 – 40 cm. Nálezová vrstva sa musela nachádzať tesne pod ornicou a obrábaním poľa bola zničená.


Spolu sa našlo 1292 kusov industrie vyrobenej v prevažnej miere z obsidiánu (47,29 %), potom nasledovali patinované limnosilicity (39,31 %), pazú-riky (6,03 %), rádiolarit (4,25 %) a v malom množstve iné suroviny. Technologické skupiny vytvárali jadrá a ich zlomky (169 ks), čepele (175 ks), čepieľky (18 ks), úštepy (827 ks), rydlové triesky (6 ks) a retušované nástroje (97 ks).

V skupine jadier tvoria najväčšiu časť hľuzy pri-pravené jedným úderom. Opracované jadrá mali plochý, hranolovitý, ihlanovitý a diskovitý tvar. V typologickej skladbe mierne prevládajú škrabadlá (46 ks, IG: 46,39) nad rydlami (39 ks, IB: 40,20). Zo škrabadiel boli najčastejšie tvary na krátkych širších čepeliach a úštepoch, vyskytli sa aj dve nechtovité škrabadlá. Z rydiel prevažovali klinové, na zlomenej čepeli a viacnásobné klinové rydlá. Hranové rydlá – jedno bolo na priečne, päť na šikmo a dve na vkleslo retušovanej čepeli. Zastúpené je aj priečne rydlo, viacnásobné hranové a jadrové rydlo. Z kombinova-ných nástrojov bol len typ vrták-rydlo. Ojedinele bol doložený vrták, vrub, dláto, driapadlo a fragment ná-stroja. Retušované čepele tiež netvoria silnú zložku, po jednej sa našla priečne retušovaná čepeľ, šikmo retušovaná čepeľ a čepeľ s jednostrannou retušou. Čepieľky s otupeným bokom boli dve a jedna mala spodnú retuš, vyskytla sa aj čepieľka so spodnou retušou. V industrii sa nenachádzali aurignacienske typy (GA: 0,00, GP: 4,12).

• Hrčeľ-PivničkyPoloha Pivničky sa nachádza severne od polohy

Nad baňou, južne od obce, v nadmorskej výške 165 m. Industria pochádza zo zberu na oráčine a zo sond z roku 1982 a 1983 (Kaminská 1986a; 1995).

Stratigrafia

Nálezy sa nachádzali v povrchovej časti hlinitých uloženín tesne pod humusom (0 – 40 cm) a odtiaľ sa rozorávaním vrstvy dostávali na povrch. Sprašovitá hlina v hĺbke 60 cm dosadala na podložie tvorené permskými bridlicami. Okrem štiepanej industrie sme zo sondy IX/82 získali zvyšky uhlíkov a hrudky farbiva.


Spolu sme hodnotili 7499 artefaktov (obr. 133). V surovinovej skladbe vysoko prevažuje obsidián (69,95 %), nasleduje limnosilicit (15,66 %), rádiolarit (6,79 %) a pazúrik z povodia Dnestra (1,86 %). Z cu-dzích hornín sa ešte vyskytol kremenný porfýr z Bukových hôr (0,02 %).

Nástroje tvorili 6,59 %, čepele a čepieľky 17,08 %, jadrá a ich zlomky 6,65 % a úštepy 69,65 %. Jadrá sa zachovali najčastejšie ploché, a to s jednou i dvomi podstavami, po nich nasledujú hranolovité a nepra-videlné jadrá, menej bolo ihlanovitých a diskovitých jadier. Časté boli aj hľuzy obsidiánov.

Najpočetnejšou nástrojovou skupinou sú škra-badlá (106 ks, IG: 20,57 %), rydiel je menej (78 ks, IB: 15 %). V skupine škrabadiel prevažujú čepe-ľové s bočnou retušou (obr. 133: 2). Sú vyrobené na kratších širších čepeliach, niekedy so zúženou bázou. Ich dĺžka sa väčšinou pohybuje v rozme-dzí 30 – 50 mm, ale vyskytli sa i 74 cm dlhé (obr. 133: 10). Dvojité škrabadlá sú niekedy krátke (obr. 133: 1) a niekedy aj masívnejšie. Oblúkovito lomené škrabadlá boli na hrubých čepeliach s odlomenou bázou (obr. 133: 3). Drobnejšie tvary predstavovali vejárovité a nechtovité typy, úštepové, kýlovité (obr. 133: 4) a jadrovité boli spravidla masívnejšie.

V skupine rydiel prevládali klinové rydlá (15 ks), hlavne na zlomenej čepeli (16 ks), masívnejšie boli oblúkovité rydlá kanelované (2 ks) a klinové rydlá viacnásobné (6 ks). Hranových rydiel bolo 22, z nich štyri na priečne retušovanej čepeli, po sedem na šikmo a vkleslo retušovanej čepeli a štyri niekoľko-násobné hranové rydlá. Našli sa aj štyri viacnásobné rydlá zmiešané a osem plochých rydiel.

Kombinované nástroje (17 ks) zastupovali typy škrabadlo-rydlo, škrabadlo s protiľahlým retušova-ným koncom a rydlo s protiľahlým retušovaným koncom. Vrtáky boli pomerne časté (12 ks).

Z hrotov sa vyskytol len jeden typ Font-Yves a štyri nevýrazné hroty podobné typom la Gra-vette. Významný je podiel retušovaných čepelí. Dve čepele boli s výčnelkom na otupenom boku a dve mali vrub. Našlo sa 24 čepelí s otupeným bokom, 8 s čiastočne otupeným bokom, 17 priečne retušovaných, 25 šikmo a 11 vkleslo retušovaných čepelí a 3 čepele s retušovaným koncom. Ďalej bolo


Obr. 133. Hrčeľ-Pivničky. Kamenné artefakty epigravettienu. 1 – 4, 10 – škrabadlá; 5, 6 – rydlá; 7, 8, 11 – čepele s čiastočne otupeným bokom; 9 – retušovaná čepeľ; 12 – rydlo s protiľahlo retušovaným koncom (podľa Kaminská 1995).


41 čepelí s jednostrannou, 38 s obojstrannou retu-šou a 1 strmo retušovaná vrubovitá čepeľ. Z iných typov nástrojov boli početné vruby (45 ks) a dláta (20 ks), menej bolo špičiakov (4 ks), zúbkovaných čepelí (8 ks) a oškrabovačov (3 ks).

Mikrolitické nástroje boli zastúpené jedným lichobežníkom, 28 čepieľkami s otupeným bokom, tromi čepieľkami s otupeným bokom a retušova-ným koncom a piatimi vrubovitými čepieľkami. Do skupiny ostatných nástrojov sme zaradili štyri nevýrazné hroty podobné typom la Gravette, vy-robeným z obsidiánu.

Tak ako v prípade polohy Nad baňou aj na Piv-ničkách je viditeľný sklom k mikrolitizácii industrie. Na rozdiel od prvej polohy sa v industrii z Pivničiek objavujú aurignacienske typy (GA: 0,67, GP: 24,12). S ohľadom na typologickú skladbu i použitú suro-vinu sa industria z polohy Nad baňou javí staršou ako z polohy Pivničky. Artefakty z polohy Pivničky majú mnohé spoločné črty s nálezmi epigravettienu z vrchnej vrstvy v Kašove a zdá sa, že im budú najbližšie. Industria z polohy Nad baňou by mohla patriť do obdobia medzi dvoma vrstvami z Kašova. V prípade nálezov z Hrčeľa-Pivničiek, ako aj z Veliat nie je vylúčené primiešanie časti artefaktov z mlad-ších (neolit, eneolit) období.

Veľaty

Nálezy štiepanej kmennej industrie z Veliat (obr. 124: 9) pochádzajú z dvoch neďaleko od seba ležia-cich koncentrácií na severnom svahu Zemplínskych vrchov v nadmorskej výške 200 m (Kaminská 1986b; 1995). Zo zberu z prvej polohy pochádza súbor 471 kusov, z druhej len 18 kusov.

V polohe I sa našlo 471 artefaktov, z nich bolo 313 z obsidiánu, 82 z limnosilicitu, 23 z rohovca, 20 z pazúrika, 12 z prekremeneného pieskovca, 11 z rádiolaritu, 8 z opálu/chalcedónu, po jednom z jaspisu a kremenca. Industria je zložená zo 109 ja-dier, 232 úštepov, 78 čepelí a čepieľok, 4 rydlových triesok a 48 retušovaných artefaktov.

V skupine nástrojov bolo 12 škrabadiel, z nich šesť čepeľových, jedno dvojité, jedno úštepové a tri kýlovité. Našiel sa len jeden nevýrazný vrták. Šesť rydiel bolo zložených z dvoch klinových a po jed-nom z oblúkovitého rydla kanelovaného, hranového rydla na priečne retušovanej čepeli, niekoľkonásob-ného rydla zmiešaného a priečneho. Retušované čepele boli najpočetnejšie a tvorili ich typy priečne (2 ks), šikmo (3 ks) a vyklenuto retušovaných čepelí (5 ks), čepele s retušovanými koncami (2 ks), čepele s jednostrannou (8 ks) a obojstrannou (2 ks) retušou. Vyskytol sa aj lichobežník a čepieľka s otupeným bokom a retušovaným koncom. Našli sa aj dva špičiaky, dláto a driapadlo. Výskyt lichobežníka

v epigravettienskych nálezoch zo zberu naznačuje čiastočné zmiešanie artefaktov z rôznych období. Najpravdepodobnejším sa zdá predpoklad, že časť nálezov by mohla patriť do mezolitu.

Zhodnotenie

Poloha I ukazuje podobnosť s nálezmi z Hrčeľa--Pivničiek tak v surovinovej skladbe 66,45 % pou-žitia obsidiánu, ako aj v typologickej, teda prevaha škrabadiel (IG: 25) nad rydlami (IB: 12,5). V industrii sú zastúpené aurignacoidné typy – kýlovité škra-badlá a oblúkovité rydlo kanelované.

Z polohy II pochádza 18 artefaktov, z nich tri-násť bolo z obsidiánu, štyri z limnosilicitu a jeden z rohovca. Tvorilo ju sedem jadier (väčšinou nepra-videlných alebo plochých), štyri úštepy a sedem retušovaných nástrojov. Nástroje predstavovali dve klinové rydlá, priečne retušovanú čepeľ, čepeľ s re-tušovanými hranami, čepeľ retušovaným koncom a hranami, retušovaný úštep a fragment artefaktu s plošnou retušou.

Kysta I

Poloha západne od obce, v nadmorskej výške 138 m, je známa výskytom štiepanej industrie radenej ku gravettienu/epigravettienu (obr. 124: 7). Z prieskumu z roku 1981 (Bánesz 1982) pochádza 60 artefaktov väčšinou z obsidiánu, menej z rádio-laritu, limnosilicitu a pazúrika. Nepočetné nástroje zastupujú hlavne čepeľové a dvojité škrabadlá. Ostatnú industriu tvorili jednopodstavové jadro, čepele a úštepy.

Zemplínske Jastrabie

Juhozápadne od obce Zemplínske Jastrabie (obr. 124: 5), smerom na Tokajský vrch, sú štyri polohy s nálezmi štiepanej kamennej industrie, známe zo zberov L. Bánesza (1976c). Obsahujú čepeľovú indus-triu z obsidiánov a v malej miere aj z patinovaných pazúrikov. Časté boli jadrá a hľuzy obsidiánov, úštepy, čepele a čepieľky. V skupine nástrojov sa objavujú typy ako čepeľové škrabadlo, kýlovité škrabadlo, čepieľky s otupeným bokom, drobný hrot typu la Gravette. Industria sa najskôr približuje nálezom z Kašova – hornej vrstvy.

Červenica

Z povodia Torysy, na svahu Slanských vrchov v nadmorskej výške 458 m, pochádza z Červenice (obr. 124: 10) zmiešaná stredo- a mladopaleolitická industria. Do epigravettienu bolo zaradené jedno-podstavové čepeľové jadro, mikrolitické škrabadlo, čepeľový úštep s dvoma vrubmi, všetko z opálu,


a čepeľové škrabadlo s vysokým čelom z prepáleného pazúrika, ktoré na tejto lokalite predstavuje aurigna-coidný element (Harčár et al. 1995 – 1996).

10.2.4 Stredné Poiplie

V období posledného glaciálneho maxima a tiež po jeho skončení, sa paleolitickí lovci pohybovali aj v južnejších častiach Slovenska. Pri povrchových prieskumoch v rokoch 1955 – 1960 sa na strednom Poiplí zistili desiatky polôh so štiepanou kamennou industriou zo stredného až neskorého paleolitu (Bárta 1961c; Bárta/Petrovský-Šichman 1962; Petrovský-Šichman 1961). Niektoré artefakty z industrie pravdepodobne patria skôr k epigravettienu.

Veľká Ves nad Ipľom, poloha Kurja

Z lokality (obr. 124: 11) pochádza početnejší a vý-raznejší súbor čepeľovej industrie (obr. 134) vyrobe-nej v prevahe z numulitového rohovca, doplneného patinovaným pazúrikom, obsidiánom a rádiolari-tom. Charakter ateliéru vytvárajú početné úštepy a neopracované čepele, ako aj hranolovité jadro.

Z nástrojov sa uvádzajú krátke čepeľové škrabadlá, rydlá (hranové, klinové, niekoľkonásobné hranové), kombinovaný nástroj škrabadlo-rydlo, mikročepieľ-ka s otupeným bokom, retušované úštepy. Drobné čepeľové a vejárové škrabadlá sú vyrobené hlavne z obsidiánu (Bárta 1965a, 129). Podobné artefakty a medzi nimi tiež vejárové škrabadlo pochádzajú aj z Nitry III. Autori prieskumov (Bárta/Petrovský-Šichman 1962, 300, obr. 78) označili túto industriu za gravettiensku, ale uvádzané typy artefaktov nevylučujú jej zaradenie aj do epigravettienu.

Veľká Čalomija

V katastri obce (124: 12) sa artefakty nachádzali na štyroch miestach, ale len v polohe IV (Nad vini-cami, v nadmorskej výške 237 m) bolo väčšie množ-stvo industrie z numulitového rohovca, doklada-júce jej výrobu na mieste (obr. 135: 8 – 10). V nej prevládajú úštepy, neopracované čepele štiepané z hranolovitých jadier. Z nástrojov je zastúpené klinové rydlo, obojstranne retušovaná čepeľ, čepeľ so strmou retušou a vrub. Aurignacienske typy artefaktov sa nevyskytli, industria je označená

Obr. 134. Veľká Ves nad Ipľom. Výber kamennej industrie (podľa Bárta/Petrovský-Šichman 1962, upravené).


len ako mladopaleolitická (Bárta/Petrovský-Šichman 1962, 302, obr. 79: 9 – 11). S istou rezervou možno uvažovať o jej príslušnosti k okruhu gravettien/epigravettien.

Záhorce-Selišťany

Na výbežku Krupinskej planiny až celkom nad Ipľom sa nachádza ďalšia lokalita (obr. 124: 13) s nálezmi úštepového jadra, čepeľových úštepov, čepieľok, mikročepieľky, čepieľky so šikmo retušo-vaným koncom. Drobnotvarosť industrie ukazuje skôr na jej epigravettiensky než gravettiensky vek (Bárta/Petrovský-Šichman 1962, 302).

Kováčovce I-Hradište

Na vrchole kopca Hradište (obr. 124: 14), s kótou 265 m, bola koncentrácia väčšieho počtu výraz-nejšej čepeľovitej gravettienskej industrie (Bárta/Petrovský-Šichman 1962, 306, obr. 79: 1 – 7) vyrobenej hlavne z numulitového rohovca, z patinovaného pazúrika, ojedinele z rádiolaritu a obsidiánu (obr. 135: 1 – 7). Jadrá boli hranolovité a ihlanovité. Obidve majú negatívy po odbíjaní úzkych čepelí. Typologicky výrazným artefaktom je proximálna časť čepieľky s otupenými bokmi, krátke čepeľové škrabadlo, ploché vyčnievajúce škrabadlo, hranové rydlo, hrotitá čepeľ s retušou ľavej hrany, označená ako drobný gravettiensky hrot (Bárta/Petrovský

-Šichman 1962, obr. 79: 3). Nájdené typy industrie nevylučujú jej prípadné zaradenie aj do okruhu epigravettienu.

Svodín

Ako gravettiensku lokalitu uvádza J. Bárta (1961c, 169) aj Svodín (obr. 124: 15), ktorý je situovaný zá-padne od nálezísk zo stredného Poiplia, v povodí Hrona. Čepeľová industria (Bárta 1965a, tab. L: 20 – 23) je vyrobená tak z rádiolaritu, ako aj z nu-mulitového rohovca.

10.3 VÝVOJ EPIGRAVETTIENU

Výrazné zhoršenie klimatických podmienok počas posledného würmského pleniglaciálu a po ňom (20 000 – 17 000 rokov BP) sa muselo odraziť v adaptácii na vzniknuté ekologické podmienky a možnosti získania obživy aj zmenou loveckých techník a spôsobu života. Predpokladá sa exis-tencia menších lovecko-zberačských skupín, mig-rujúcich na väčšie vzdialenosti a zakladajúcich si krátkodobé táboriská, pre ktoré hlavnými lovnými zvieratami boli sob a kôň. Nie zmena globálnej klímy, ale regionálne podmienky umožňujúce získanie dostatočnej obživy mali byť limitujúcimi faktormi pre zakladanie táborísk (Montet-White 1990, 162; Verpoorte 2004, 263). Povrchové nálezy

Obr. 135. Výber štiepanej kamennej industrie z lokalít. 1 – 7 – Kováčovce; 8 – 10 – Veľká Čalomija(podľa Bárta/Petrovský-Šichman 1962, upravené).


i datované lokality poukazujú na to, že osídlenie sa posunulo viac na juh, smerom do vnútra Kar-patskej kotliny.

Lovecké stratégie

V epigravettiene na lokalite Moravany nad Váhom-Žakovská je doložený výskyt stepných zvierat – mamuta a soba. Súčasne s nimi sa našli kosti srnca a jeleňa, ktorí žili v teplom lesnom pro-stredí, ale dokázali sa prispôsobiť aj chladnej klíme. Na možnú teplejšiu mikroklímu v blízkosti teplých minerálnych prameňov poukazuje aj nález uhlíkov tisu. Lovecké táborisko tam existovalo od polovice júna do polovice decembra.

Surovinové stratégie

V epigravettiene v okolí Zemplínskych vrchov úplne prevládlo používanie domáceho obsidiánu (Kašov, horná vrstva: 81,29 %, Hrčeľ-Nad baňou: 47,29 %, Hrčeľ-Pivničky: 69,95 %) súčasne s využíva-ním limnosilicitov, rádiolaritu, volynských pazúri-kov a kremenného porfýru z Maďarska.

Na západoslovenských lokalitách epigravettienu vysoko prevláda domáci rádiolarit nad pazúrikmi a limnosilicitmi (Moravany nad Váhom-Žakovská, Banka-Horné farské role – sonda III, Močenok). V Nitre III dosahuje rádiolarit až 85,53 %, limnosilicit 8,79 %, v malom množstve patinovaný pazúrik, ale objavuje sa aj obsidián a volynský pazúrik z veľkých vzdialeností.

Epigravettienske lokality južného Slovenska väčšinou uprednostnili lokálne numulitové rohovce pred rádiolaritom (Veľká Ves nad Ipľom, poloha Kurja, Veľká Čalomija, Kováčovce I-Hradište), len vo Svodíne bol najčastejší rádiolarit. Okrem nich sa v malej miere vyskytol obsidián a pazúrik (Veľká Ves nad Ipľom, Kováčovce I-Hradište). Patinovaný pazúrik bol väčšinou určený ako volynský pazúrik z oblasti Dnestra (Bárta 1965a, 129).

Typológia artefaktov

Epigravettienska industria je charakterizovaná škrabadlami na krátkych čepeliach, ktoré prevládajú nad rydlami, objavujú sa tiež aurignacienske typy škrabadiel a rydiel. Vyskytujú sa kombinované ná-stroje, menší počet artefaktov s otupeným bokom, pribúdajú mikročepieľky s mikroretušou.

Zastúpenie epigravettienu na západnom Sloven-sku je oproti mladému gravettienu podstatne redšie (Moravany nad Váhom-Žakovská, Banka-Horné farské role – sonda III, Nitra III, Močenok) a nateraz nedostatočne prebádané. Podobná situácia je aj na susedných územiach, hlavne v Maďarsku (Ságvár –

Dobosi 1999; Arka – Vértes 1964 – 1965), na Morave (Brno-Stránská skála IV – Svoboda 1991a) a v Dolnom Rakúsku (Grubgraben – Montet-White 1990).

V typológii nástrojov z epigravettienskych lokalít južného Slovenska (Veľká Ves nad Ipľom, Veľká Čalomija, Kováčovce-Hradište I, Záhorce--Selišťany) sa objavujú krátke škrabadlá, kombino-vané nástroje škrabadlo-rydlo, rôzne typy rydiel, čepieľky, čepieľky s otupeným bokom, šikmo retušované čepieľky.

Na východnom Slovensku je najbohatšou loka-litou epigravettienu Kašov, horná vrstva so 43 540 artefaktmi. V detailne analyzovaných artefaktoch z 30 koncentrácií prevládali škrabadlá (43,9 %) nad rydlami (23,1 %), vyskytli sa aj aurignacoidné typy škrabadiel a rydiel, početné boli kombinované ná-stroje, retušované čepele, málo však bolo nástrojov s otupeným bokom a mikrolitických čepieľok. Približne rovnakú typologickú skladbu mali aj inventáre z Hrčeľa-Nad baňou, Hrčeľa-Pivničiek a Veliat I. Aurignacoidné elementy sa vyskytli aj v spodnej vrstve v Arke v maďarskom Potisí (Vértes 1964 – 1965) a na Morave v Brne- Stránskej skále IV (Svoboda 1991a), ktoré patria do toho istého obdobia ako vrchná vrstva v Kašove.

Na Slovensku nemáme dostatok datovaných epigravettienskych lokalít s dobre zastúpenými inventármi. Výnimkou sú Moravany nad Vá-hom-Žakovská a horná vrstva v Kašove. Aj keď v súčasnosti je z Kašova, hornej vrstvy spracovaná len časť nálezového inventára (Bánesz et al. 1992), L. Bánesz už skôr uvažoval o zavedení termínu „kašovien“ pre lokality po poslednom glaciálnom maxime vo východnej časti Karpatskej kotliny (Bánesz 1990b, 16). V poslednom období došlo k opätovnému používaniu tohto označenia v od-bornej literatúre (Svoboda 2006a; 2006b; Svoboda/Novák 2004, 475).

10.4 MAGDALÉNIEN

Magdalénien je jednou z výrazných mladopa-leolitických kultúr, s počiatkom v juhozápadnom Francúzsku okolo 18 000 rokov BP a trvaním do 10 000 rokov BP. Ľudia magdalénienskej kultúry boli tvorcami svetoznámych jaskynných malieb z väčšiny francúzskych (Lascaux) a španielskych (Altamira) jaskýň, ako aj množstva rozmanitých drobných umeleckých predmetov na celom území svojho rozšírenia. Od strednej fázy magdalénienu (okolo 15 500 rokov BP) došlo k expanzii kultúry, takže zaberala veľký priestor západnej a strednej Európy od Španielska a Francúzska cez Belgicko, Švajčiarsko, južné Nemecko, Čechy, Moravu až do juhovýchodného Poľska. V Čechách a na Morave


sú lokality viazané na krasové oblasti aj na otvo-rený terén. Výraznými lokalitami v Čechách sú Hostim (12 420 rokov BP) a Putim (Vencl 1995; 2007a). Jednou z lokalít s najkrajšími pamiatkami je jaskyňa Pekárna v Moravskom krase (Valoch et al. 2002). Moravské lokality sú datované medzi roky 14 000 až 11 000 BP (Svoboda 2002b; Valoch 1996a; 2001).

V Poľsku sa magdalénien rozširoval počas teplejších oscilácií koncom doby ľadovej. Medzi jednotlivými náleziskami sú isté rozdiely v zložení inventárov tak, ako je tomu aj na iných stredoeuróp-skych lokalitách. Najstaršie datovanie má jaskyňa Maszycka (15 490 a 14 520 rokov BP; Ginter/Kozłowski/Sobczyk 1987; Kozłowski/Pettitt 2001). Inou dôležitou lokalitou je Dzierzyslaw (Ginter/Połtowicz 2007), Hłomcza (Valde-Nowak/Muzyczuk 2000), Rydno II/59 (Schild 1975).

Výroba industrie bola založená na odbíjaní dl-hých čepelí z dvojpodstavových jadier. V nástrojo-vom inventári sa objavujú čepeľové škrabadlá, rydlá, kombinované nástroje, dláta, typické sú drobné vrtáky, čepieľky s otupeným bokom a trojuholníky. Čepieľky s otupeným bokom boli súčasťou nástro-jov so zloženým ostrím. Mikrolitické tvary nástro-jov slúžili ako hroty šípov. Vrtáky boli používané na prepichovanie koží a spolu s kostenými ihlami s uškami slúžili na výrobu kožených odevov. Počet-ná bola industria z kostí a parohu, medzi nimi hroty oštepov, harpúny, dýky, veliteľské palice. Umenie je zastúpené rytinami, najmä zvierat na bridlicových doštičkách a na zvieracích kostiach, štylizovanými ženskými plastikami, príveskami z prevŕtaných zvieracích zubov.

10.5 MAGDALÉNIEN NA SLOVENSKU(?)

Zo Slovenska neboli známe nálezy magdalé-nienskej industrie. Jedinou výnimkou bolo nie-koľko artefaktov z najmladšej pleistocénnej vrstvy jaskyne Dzeravá skala pri Plaveckom Mikuláši, ktoré F. Prošek (1951a, 295) označil za magdalé-nienske. Zaradenie nálezov nebolo akceptované, ale J. Bárta (1987, 216) považoval nálezy z jaskyne Aksamitka pri Haligovciach za magdalénienske. Jedným z dôvodov preradenia kosteného hrotu z aurignacienu do magdalénienu bola údajná stra-tigrafická poloha nálezov na povrchu jaskynnej hliny. Druhým dôvodom bolo použitie sobieho parohu na výrobu hrotu. Sob bol síce hlavným lovným zvieraťom magdalénienu, ale väčšina aurignacienskych hrotov zo strednej Európy bola vyrobená zo sobích parohov (Pacher 2010). Hrot z jaskyne Aksamitka typologicky zodpovedá aurignacienskym typom.

Prieskumy a výskumy v posledných desaťročiach priniesli prvé artefakty, o príslušnosti ktorých k magdalénienu je možné uvažovať.

Toporec-Dlhý hon I

Počas prieskumu v roku 1998 v oblasti Spiš-skej Magury sa v katastri Toporca (obr. 124: 16), v polohe Dlhý hon I našli tri čepele. Dve z nich boli z pazúrika typu Bircza a jedna z krakovsko--jurského pazúrika (Cheben et al. 2002; Soják 2002b, 192). Neskorším prieskumom boli doplnené o ďalšie fragmenty čepelí (obr. 136) z pazúrika typu Bircza (Soják 2002a, 274, obr. 9: 11 – 16).

Obr. 136. Toporec-Dlhý hon I. Magdalénien(?). Fragmenty čepelí z pazúrika typu Bircza (podľa Soják 2002a, upravené).


Obr. 137. Stará Ľubovňa-Pod Štokom II. 1 – profil (1 – ornica; 2 – hlinitý piesok; 3 – piesčito-štrková terasa); 2 – odkrytá plocha s nálezmi (a – úštepy; b – čepele; c – jadrá; d – nástroje; e – iné); 3 – terénne práce; 4 – foto profilu (podľa Valde

-Nowak et al. 2007, upravené).

Stará Ľubovňa-Pod Štokom II

Lokalita sa nachádza asi 1,5 km severovýchod-ne od Starej Ľubovne (obr. 124: 17), na pravej terase rieky Poprad. Po zberoch kamennej industrie v tejto polohe (Soják/Soják/Suchý 2004) bol v roku 2005 realizovaný archeologický výskum v spo-

lupráci Archeologického ústav SAV v Nitre s In-štitútom archeológie a etnológie PAN v Krakove (Valde-Nowak/Soják/Wąs 2007). Industria obsahuje elementy viacerých sídliskových epizód, avšak následkom postdepozičných procesov došlo k ich pomiešaniu a nie je možné určiť ich primárne polohy.


Stratigrafia

Sondážnymi prácami (obr. 137) bolo zistené nasle-dujúce zvrstvenie. Pod ornicou – vrstva 1 (15 – 20 cm) bola vrstva 2 (40 – 45 cm), tvorená svetlohnedým hlinitým pieskom a obsahovala štiepanú kamen-nú industriu. Vrstva 2 ležala na piesčito-štrkovej terase – vo vrstve 3 (70 – 75 cm), ktorá už bola bez nálezov. Poloha bola porušená postdepozičnými procesmi (zosuvy z kopca Štok).


Získalo sa 2764 artefaktov, ktoré boli analyzo-vané ako celok. Z nich bolo vyčlenených niekoľko neolitických artefaktov a jeden stredopaleolitický pseudolevalloisiensky hrot, epigravettienska, świ-derienska aj magdalénienska(?) industria. Väčšina artefaktov bola z rádiolaritu (96 %), zo silicifikova-ného vápenca (18 ks), ojedinele boli doložené iné suroviny – pazúrik typu Bircza (6 ks), krakovsko--jurský pazúrik (4 ks), eratický silicit (3 ks), obsidián (3 ks), volynský pazúrik (2 ks), limnosilicit (1 ks) a prepálená alebo neurčená surovina (5 ks).

Z technologických skupín bolo 56 jadier, 90 ne-opracovaných a 181 načatých kusov, 1611 úštepov, 149 šupiniek, 491 čepelí, 4 rydlové triesky a 182 retušovaných nástrojov.

Retušované artefakty tvoril hrot so stopkou (1 ks), škrabadlá (3 ks), vrtáky (3 ks), rydlá (16 ks), čepele skrátené retušou (6 ks), retušované čepele (28 ks), vruby (15 ks) a retušované úštepy (110 ks).

Za výrazne magdalénienske artefakty sa po-važujú čepele s úderovou plochou tvarovanou „en eperon“ (obr. 138: 1; 139; Valde-Nowak/Soják/Wąs 2007, 8, tab. II: 7; III: 1 – 4) a dvojpodstavové čepeľové jadro (obr. 138: 2; Valde-Nowak/Soják/Wąs 2007, 8, tab. I: 1). Taktiež vrtáky, masívne rydlá (Valde-Nowak/Soják/Wąs 2007, 8, tab. V: 3) a čepeľ skrátená retušou (Valde-Nowak/Soják/Wąs 2007, 8, tab. IV: 9) zodpovedajú typom magdalénienskych nástrojov hlavne z poľských lokalít (obr. 140: 2 – 9; 141).

Zhodnotenie

Prevažujú pamiatky považované na základe technologicko-typologickej analýzy a surovinového spektra za magdalénienske(?). Podľa autorov (Valde-Nowak/Soják/Wąs 2007, 12) prenikli magdalénienski lovci z územia spoza Karpát na územie Slovenska a priniesli si aj surovinu na výrobu nástrojov, po-dobne ako v Toporci.

Jarabina-Litmanovská

Lokalita sa nachádza v severnej časti Ľubovnian-skej kotliny (obr. 124: 18) v doline potoka Malý Lipník,

Obr. 138. Stará Ľubovňa-Pod Štokom II. Kamenná indus-tria magdalénienu(?). 1 – čepeľ; 2 – dvojpodstavové jadro (1, 2 – rádiolarit; podľa Valde-Nowak et al. 2007, upravené).


Obr. 139. Stará Ľubovňa-Pod Štokom II. Kamenná industria magdalénienu(?). 1 – 4 – čepele; 5 – dvojpodstavové jadro (1 – 5 – rádiolarit; podľa Valde-Nowak et al. 2007, upravené).


v nadmorskej výške 631 m. Štiepaná kamenná industria bola získaná prieskumami v polohách Litmanovská 1 (90 ks), Litmanovská 2 (98 ks), Litma-novská 3 (1 ks), ako aj z neoznačených polôh (27 ks). Väčšina industrie bola vyrobená z miestneho pie-ninského rádiolaritu, ktorý sa vyskytuje v podobe okruhliakov v potoku Veľký Lipník, ale mohli byť prinášané aj z iných zdrojov v Pieninách. Industria z polohy Litmanovská 2 patrí świderienu (Biernat/Soják/Valde-Nowak 2013).

• Jarabina-Litmanovská 1V surovinovej skladbe prevládal rádiolarit 63 arte-

faktmi, 22 bolo zo silicifikovaného vápenca, 3 z kra-kovsko-jurského pazúrika a 2 z iného pazúrika.

Našli sa tri jadrá, jedenásť úštepov, päť šupiniek, dvadsaťštyri fragmentov úštepov alebo čepelí, tri zlomky, tri okruhliaky a dvadsaťtri nástrojov. Jadrá boli dve dvojpodstavové a jedno načaté. Nástroje pozostávali z bočného rydla, z retušovaných čepelí a úštepov, ako aj z vrubov (obr. 142).

Obr. 140. Stará Ľubovňa-Pod Štokom II. Kamenná industria magdalénienu(?). 2 – vrubovitý nástroj; 3 – 5, 6 – vrtáky; 7 – škrabadlo; 8, 9 – čepele skrátené retušou. Świderien: 1 – hrot so stopkou (1, 2, 4 – 9 – rádiolarit; 3 – krakovsko-jurský

pazúrik; podľa Valde-Nowak et al. 2007, upravené).


Obr. 141. Stará Ľubovňa-Pod Štokom II. Kamenná industria magdalénienu(?). 1 – 8 – rydlá (1, 3, 5, 8 – rádiolarit; 2 – kra-kovsko-jurský pazúrik; 4, 7 – pazúrik typu Bircza; podľa Valde-Nowak et al. 2007, upravené).


Obr. 142. Jarabina-Litmanovské 1. Artefakty magdalénienu(?). 1 – jadro; 2 – 7 – čepele (1 – krakovsko-jurský pazúrik; 2 – 4, 6, 7 – rádiolarit; 5 – silicifikovaný vápenec; podľa Biernat/Soják/Valde-Nowak 2013).

• Jarabina-Litmanovská 3Z tejto polohy je uvádzaný nález makrorydla zo

zeleno-modrého rádiolaritu.

Nálezy zo zberu

Zo zberu pochádza 27 artefaktov, z ktorých bolo osem z rádiolaritu, osemnásť zo silicifikovaného vápenca a jeden z neurčenej suroviny. Obsahovali trinásť úštepov, dve čepele, dva fragmenty úštepov alebo čepelí, päť zlomkov, tri zlomky suroviny s odbitiami a dva nástroje. Nástroje tvorilo rydlo a retušovaný zlomok suroviny.

Zhodnotenie

Kamenná industria patrí dvom technokomple-xom – świderienu a staršiemu magdalénienu(?), kto-

ré súvisia s prenikaním lovecko-zberačských skupín z územia Poľska. Na lokalite predstavujú opakované krátkodobé pobyty lovcov na tých istých miestach, ktoré časom vytvorili palimpsest prekrývajúcich sa stôp osídlenia. Kamenné inventáre nepredstavujú artefakty patriace k domácim činnostiam, skôr ide o táboriská, v areáli ktorých sa skúšala domáca rádiolaritová surovina.

Dubová

V areáli obce Dubová (obr. 124: 19), na ľavom brehu hornej Ondavy, v nadmorskej výške 320 m, pochádza zo zberu väčší súbor nálezov kamennej industrie (Hromada/Cuper 1991). Bola vyrobená takmer výlučne z miestneho menilitového rohovca. Hnedý rádiolarit sa vyskytol len ojedinele. Z viac


ako 1000 artefaktov bola takmer polovica retu-šovaných. Prevažovali čepele a úštepy. Jadrá boli jednopodstavové prizmatické a ihlanovité. Medzi nástrojmi boli najvýraznejšie zastúpené vrtákovité formy, drobné hroty a hrotité nevýrazne retušované mikročepele, vruby a hranové rydlá. Škrabadiel sa našlo málo. Industria predstavuje ateliér na spra-cúvanie menilitového rohovca. Tvarmi vrtákovi-tých artefaktov, nezvyklých na území Slovenska, pravdepodobne naznačuje (Hromada/Cuper 1991, 38) príslušnosť k magdalénienu známemu z poľ-skej strany Nízkych Beskýd. Publikované kresby sú veľmi zjednodušené, preto nie je možné zaujať jednoznačné stanovisko o ich príslušnosti k mag-dalénienu, ale ich ani úplne vylúčiť.

Plavecké Podhradie-Pohanská

Na možné prenikanie vplyvu magdalénienu na územie západného Slovenska, na západnú stranu Malých Karpát, poukazuje dnes už, žiaľ, neexistu-júci nález. Pri výskume previsu Pohanská pri Pla-veckom Podhradí (obr. 124: 20) sa v roku 1968 našla rytina hlavy koňa spolu s niekoľkými artefaktmi. Neskôr sa predmet rozpadol. Podľa publikovaného opisu J. Paulíka (1980, 19, obr. na str. 20) i kresby (trochu odlišnej od tej, ktorá je v dokumentácii múzea), bola na zvieracom rebre rytina hlavy koňa (obr. 143). Hlava zvieraťa tvorila okraj zdobeného kosteného predmetu, tesne za ňou bol čerstvý lom.

Na hlave bola jemnými zárezmi stvárnená papuľa, lícna časť a oko. Technika rytia bola veľmi jemná. Predpokladá sa, že mohlo ísť o prvý doklad vply-vu magdalénienu z Moravy na územie západného Slovenska.

Prvé možné nálezy magdalénienu z oblasti Spiša z Toporca, Starej Ľubovne-Pod Štokom II a z Jarabi-ny-Limanovskej 1 a 3 priniesli len skromné kamenné inventáre. Predovšetkým dvojpodstavové jadrá na odbíjanie čepelí, vrtáky a masívnejšie rydlá majú analógie na neďalekých poľských magdalénien-skych lokalitách. Najzávažnejším znakom spojitosti s južným Poľskom je výskyt pazúrika typu Bircza v Toporci a Starej Ľubovni.

Z pazúrika typu Bircza je vyrobená magdalé-nienska industria na lokalite Hłomcza v Poľsku (Valde-Nowak/Muzyczuk 2000). V súčasnosti je lokalita Hłomcza považovaná za najvýchodnejšie situovanú magdaléniensku lokalitu. Datovanie TL 13,5 ± 2 ka BP ju radí do dryasu I (Łanczot et al. 2002, 175). V oblasti poľských Západných Karpát je viacero prevažne neskoromagdalénienskych lokalít – Sromowce Wyżne-Kąty, Podczerwone, Koniówka (Rydlewski/Valde-Nowak 1980, 212; 1981; Valde-Nowak 1991, 595 – 596) a doložené sú tiež v Nízkych Beskydách na lokalite Uście Gorlicke (Valde-Nowak 1986, 86 – 91; 1996, 37 – 41). Využívanie krakovsko-jurského pazúrika a blízkosť území tiež umocňuje predpoklad spojenia spišských nálezísk s magdalénienom južného Poľska, odkiaľ mohol epizodicky preniknúť aj na východné Slovensko.

V typologickom zložení kamennej industrie z Dubovej, podľa publikovaných poznatkov, sú výrazné typy magdalénienskych artefaktov. Loka-lita leží v blízosti poľského územia a oblasť hornej Ondavy by teoreticky mohla tvoriť ďalšiu enklávu magdalénienu. Táto téma ostáva otvorená pre ďalšie prieskumy. Otvorenou ostáva tiež otázka kultúrnej príslušnosti dnes už neexistujúceho zdobeného kosteného predmetu z Plaveckého Podhradia-Po-hanskej.

Obr. 143. Plavecké Podhradie-Pohanská. Rytina hlavy koňa na zvieracom rebre, magdalénien? (podľa Paulík 1980).

297

11 NESKORÝ PALEOLIT

V závere pleistocénu sa objavujú kultúry, ktoré radíme k epipaleolitu. Ich rozvoj začína v oteplení allerød (12 000 – 11 000 rokov BP) a pokračuje v dryase III (11 000 – 10 000 rokov BP), prípadne až na začiat-ku preboreálu, kedy končí posledná doba ľadová a začína holocén. Hlavnou črtou epipaleolitických industrií je zmenšovanie nástrojov (škrabadlá, rydlá, čepele) a objavenie sa nových typov artefaktov, pre-dovšetkým rôzne tvarovaných hrotov používaných najčastejšie ako hroty šípov. Transformácia loveckých zbraní súvisela s adaptáciou loveckých spoločenstiev na nové ekologické podmienky, spôsobené zmenou klimatických pomerov ovplyvňujúcich ich hlavný zdroj obživy, ktorým bola naďalej lovná zver.

Prírodné pomery

Po miernejšom bøllingu (12 750 – 12 500 rokov BP) a chladnejšom dryase II (12 500 – 12 000 rokov BP) sa zväčšila lesná plocha. Severne od Karpát sa v op-time allerødu (12 000 – 11 000 rokov BP) uvažuje už

o lesnej klíme. V nižších pohoriach a na suchších miestach nížin sa rozprestierali borovicovo-brezové lesy. V nížinách, najmä pozdĺž veľkých tokov boli lužné lesy s jelšou (Alnus), jaseňom (Fraxinus), topo-ľom (Populus) a hlavne s vŕbou (Salix), na suchších miestach ich dopĺňali aj hrab (Carpinus), dub (Quercus) a brest (Ulmus; Krippel 1986, 97 – 104).

Makroskopickými a peľovými analýzami z ra-šelinísk vo Vyšných Ružbachoch (Jankovská 1984) a v Hozelci (Jankovská 1988) sa získala konkrétnejšia predstava o klimatických a vegetačných pomeroch Spiša. V kotlinách bola rozšírená tajga s porastmi smrekovca opadavého, borovice limby a borovice sosny (Jankovská 1991, 74 – 75). Datovanie semena borovice limby z Vyšných Ružbách je 11 340 ± 100 rokov BP (Jankovská 1994).

Dryas III (11 000 – 10 000 rokov BP) prináša opäť ochladenie klímy a ochudobnenie vegetácie. Do výšky 700 – 800 m siahala tundra so zakrpatenými borovicami a brezami, nízke pohoria a časti nížin boli porastené riedkymi brezovými a borovicovými

Obr. 144. Mapa hlavných lokalít epipaleolitu a mezolitu na Slovensku. 1 – Krišovská Liesková; 2 – Čičarovce; 3 – Streda nad Bodrogom; 4 – Vinné; 5 – Kamenica nad Cirochou; 6 – Nižný Hrabovec; 7 – Soľ; 8 – Bystré; 9 – Košice-Barca; 10 – Ru-žín, Medvedia jaskyňa; 11 – Stará Ľubovňa; 12 – Jarabina; 13 – Spišská Stará Ves; 14 – Bušovce; 15 – Križová Ves; 16 – Ra-kúsy; 17 – Spišská Belá; 18 – Kežmarok; 19 – Veľký Slavkov; 20 – Lučivná; 21 – Svit; 22 – Spišská Teplica; 23 – Smižany; 24 – Beharovce; 25 – Ružomberok; 26 – Dolný Kubín, Istebné; 27 – Trstená, Ústie nad Priehradou; 28 – Bobrov, Rabčice; 29 – Námestovo; 30 – Plavecký Mikuláš, jaskyňa Dzeravá skala; 31 – Bratislava; 32 – Sereď; 33 – Dolná Streda; 34 – Mos-

tová; 35 – Tomášikovo; 36 – Moča; 37 – Veľká Ves nad Ipľom; 38 – Silická Jablonica.


lesmi tajgového typu a v nivách riek sa vyskytovali vŕbovo-krovinaté porasty (Krippel 1986, 115). V nesko-rom pleistocéne karpatské kotliny stredných a niž-ších polôh neboli pravdepodobne nikdy bez lesov. V studených obdobiach sa vyskytoval smrekovec opadavý s borovicou a brezou, krajina bola obývaná faunou otvorenej tundry a stepi, kde stáda zvierat mohli migrovať pozdĺž riek severojužným a opačným smerom. V teplejších výkyvoch s väčšou vlhkosťou sa rozširoval smrek a jelša a vyskytovala sa lesná fauna (Jankovská 2003). Lov lesnej a lesostepnej zveri (srnec, jeleň, tur, bizón), ktorá žila v malých skupinkách ale-bo samostatne, bol pre epipaleolitických lovcov ťažší ako lov stádovej zveri (sob, kôň) chladnejších období.

Klimatické pomery zo záveru glaciálu sú dobre spracované aj z Panónskej nížiny v Maďarsku, kde pred 13 000 rokmi BP končí akumulácia spraše, rozširujú sa listnaté lesy a okolo 14 000 – 12 000 rokov BP sa tvoria viate piesky (Dobosi 1999, 299; Musil 2005, 241). Na Slovensku sa pleistocén končí obdobím dryasu III, kedy sa ešte rozširovala tundra a vznikali piesočnaté duny (Bárta 1980d, 124).

11.1 ARCHEOLOGICKÉ KULTÚRY NESKORÉHO PALEOLITU

V závere pleistocénu vzniklo a rozšírilo sa via-cero kultúr. Opätovné osídlenie severnej Európy po ústupe čela ľadovca do Škandinávie začalo hamburgienom, existencia ktorého spadá medzi 13 200 – 11 600 rokmi BP (Burdukiewicz 1999; Terberger/Lübke 2007). Do Poľska hamburgien zasiahol hlavne na severozápade (Kobusiewicz 1999b).

O niečo mladšia je skupina s oblúkovito otupe-nými bokmi (Federmessergruppe), ktorá bola rozšírená najmä na Stredoeurópskej nížine od Fran-cúzska (Thevenin 1993) cez Holandsko a Nemecko (Taute 1968; 1975) až do Poľska (Kozłowski/Kozłowski 1975; Schild 1996; Wolski 2008). Hlavný výskyt bol v allerøde a dryase I, nové dáta kladú jej počiatok už do bøllingu (Kabaciński/Sobkowiak-Tabaka 2010). V sprievode skupiny Federmesser sa v Poľsku objavujú aj nálezy hrotov so stopkami patriacimi kultúre Bromme-Lyngby (Migal 2007) počas allerø-du až mladšieho dryasu (Bagniewski 1997). Alebo sa objavujú samostatné hroty so stopkou typu Lyngby v sprievode neskoršieho świderien-ahrensburgien-skeho komplexu (Kobusiewicz 1999a, 206).

Rozdiel medzi dvoma kultúrami spočíva v tom, že v świderiene majú stopky hrotov retuš na dorzál-nej strane a ahrensburgienske hroty retuš nemajú. Autori sa domnievajú, že sú to nepodstatné rozdiely a nie je potrebné deliť ich na dve kultúry, pretože obidva typy hrotov sa často vyskytujú na rovnakom území (Kobusiewicz/Kabaciński 1992).

Na Morave je v tomto období doložený výskyt epi-magdalénienu a tišnovienu (Oliva 2005; Svoboda 2002b; Valoch 1993b, 66). V Maďarsku na pieskových dunách počas allerødu v Jászberényi, Kiskúnságu a Szekszár-de pokračuje epigravettien (Dobosi 1999, 313).

Obr. 145. Epipaleolitická štiepaná industria. Bystré: 1 – hrot s oblúkovito otupeným bokom; 2 – zlomený vrták; 3 – retušovaná čepeľ. Vinné: 4 – hrot s oblúkovito otupe-ným bokom. Soľ: 5, 6 – hroty so stopkou typu Lyngby (1 – volynský pazúrik; 2 – rádiolarit; 3 – limnosilicit; 4 – krakovsko-jurský pazúrik; 5, 6 – obsidián; podľa Ka

minská/Kotorová-Jenčová, v tlači; Šiška 1991, upravené).

11 NESKORÝ PALEOLIT 299

11.2 NESKORÝ PALEOLIT NA SLOVENSKU

Väčšina archeologických pamiatok z neskorého paleolitu pochádza zo zberov. Lokality sa koncen-trujú na východnom Slovensku, predovšetkým na území Spiša.

11.2.1 Východoslovenská nížina

Bystré-Briežky

Západne od obce Bystré, na svahu kopca nad po-tokom (obr. 144: 8), bola v nadmorskej výške 200 m zozbieraná nepočetná industria z neskorého paleoli-

tu a eneolitu v polohe Briežky. K neskorému paleolitu bolo zaradených sedem artefaktov – hrot s oblúkovito otupeným bokom z volynského pazúrika (obr. 145: 1), zlomený vrták z rádiolaritu (obr. 145: 2), čiastočne re-tušovaná čepeľ z limnosilicitu (obr. 145: 3), tri úštepy z limnosilicitu a jeden z volynského pazúrika. Nálezy patria do okruhu industrií s oblúkovito otupeným bokom (Kaminská/Kotorová-Jenčová, v tlači).

Kamenica nad Cirochou III

Z Kamenice nad Cirochou III (obr. 144: 5) v po-vodí Laborca, spomína J. Bárta (1985) nález hrotu so stopkou typu Lyngby z obsidiánu, v sprievode ďalších málo výrazných artefaktov z inej suroviny.

Obr. 146. Epipaleolitická industria z Nižného Hrabovca I + II. 1 – 3, 5 – škrabadlá; 4 – čepeľ s oblúkovito retušovaným kon-com; 6, 8 – retušované čepele; 7, 11 – čepele s retušovanou bázou; 9 – čepeľ; 10, 12 – čepele s čiastočne otupeným bokom; 13 – čepeľ s takmer oblúkovito otupeným bokom (1 – limnosilicit; 2 – eratický silicit; 3, 7, 9 – 13 – menilitový rohovec;

4, 8 – hnedý rohovec; 5 – obsidián; 6 – krakovsko-jurský pazúrik; podľa Kaminská et al. 2000).


Obr. 147. Bušovce-Stredný hon I. Výber epipaleolitickej industrie zo zberu (podľa Soják 2002a).


Krišovská Liesková

Z ťaženej pieskovej duny v Krišovskej Lieskovej (144: 1) na Východoslovenskej nížine východne od Zemplínskych vrchov, publikoval L. Bánesz (1977, 30) nález hrotitej kremencovej čepele. V profile mlado-pleistocénnej pieskovej duny bola nálezová vrstva pod vrstvou mladowürmského piesku. Tvoril ju piesok hnedej farby s veľkým množstvom uhlíkov a popola. Lokalita nie je datovaná.

Nižný Hrabovec I + II

Na ľavej terase Ondavy v Nižnom Hrabovci I + II (obr. 144: 6) sa okrem stredo- a mladopaleolitických artefaktov našli aj kamenné nástroje z epipaleolitu. Nálezy pochádzajú z povrchových zberov bez stra-tigrafických a rádiometrických údajov (Kaminská 2003; Kaminská et al. 2000).


Do epipaleolitu bolo zaradených 15 artefaktov. Z nich bolo sedem z menilitového rohovca, po dva z hnedého rohovca, z limnosilicitu, z eratického silicitu, z krakovsko-jurského pazúrika a jeden z obsidiánu.

Nástroje tvorili štyri krátke škrabadlá z rôznych hornín (obr. 146: 1 – 3, 5), retušované čepele (obr. 146: 6, 8), čepeľ s oblúkovito otupeným koncom (obr. 146: 4) alebo s takmer oblúkovito otupeným bokom (obr. 146:13), časti dvoch čepelí s čiastočne otupeným bokom (obr. 146: 10, 12), dve čepele s re-tušovanou bázou (obr. 146: 7, 11) a štyri čepele bez retuše (obr. 146: 9).

Soľ

Severozápadne od obce Soľ (obr. 144: 7), v blíz-kosti soľných prameňov v polohe Surovice odkryl S. Šiška (1991) dva hroty so stopkou, vyrobené z obsidiánu, podobné typu Lyngby (obr. 145: 1, 2). Ďalšie osídlenie lokality sa viaže k neolitickej kultúre s východnou lineárnou keramikou.

Vinné

Pri prieskume polohy Fundušské (po poklese vodnej hladiny v Zemplínskej šírave) vo Vinnom (obr. 144: 4) bolo zozbieraných niekoľko kamen-ných artefaktov, z ktorých aspoň jeden patrí do neskorého paleolitu. Ide o hrot s oblúkovito otupeným pravým bokom a ventrálnou retušou (obr. 145: 4) z poľského krakovsko-jurského pa-zúrika s časťou pôvodnej kôry (Hreha/Kaminská 2004).

11.2.2 Spiš

Najpočetnejšie nálezy epipaleolitickej industrie evidujeme z oblasti Spiša. Pochádzajú zo starých zberov rozšírených o nálezy z nových prieskumov a výskumov, predovšetkým v povodí rieky Poprad.

Staré zbery M. Greisigera rozšíril a publikoval L. Bánesz (1962a; 1962b). Pochádzali hlavne z lokalít Spišská Belá, Kežmarok, Podhorany, Podolínec a Stará Ľubovňa. Charakteristickým znakom ka-menných artefaktov bola drobnotvarosť. Vyskyto-vali sa drobné jadrá, niektoré aj dvojpodstavové. V nástrojovom zložení prevažovali škrabadlá na krátkych čepeliach, úštepové a nechtovité. Ojedi-nele sa vyskytuje vrták a lichobežník. V surovine prevládal rádiolarit, doplnený poľskými pazúrik-mi, a obsidián. Nálezy boli pôvodne publikované ako mezolitické (Bánesz 1962a), neskôr ich už po-važovali za epipaleolitické (Bánesz 1980, 205 – 206; Vencl 1966, 328).

Beharovce-Beharovské

Pri záchrannom výskume severozápadne od Beharoviec, v nadmorskej výške 487 m (obr. 144: 24), sa v sonde II/99 odkrylo dno objektu. V jeho 5 cm hrubej výplni sa našlo 62 artefaktov z rádiolaritu a v okolí ďalších šesť, hodnotených ako epipaleo-litické. Industria pozostávala hlavne z fragmentov čepelí a úštepov, ale vyskytol sa aj retušovaný mikrolitický trojuholník (Soják 2000b, 111, obr. 74: 1).

Bušovce-Stredný hon I

Na ľavostrannej terase Popradu, blízko sútoku s Hlbokým potokom, bolo v polohe Stredný hon I (v nadmorskej výške 590 – 600 m) v Bušovciach (obr. 144: 14) zozbieraných 313 kusov štiepanej kamennej industrie. Z nich 310 je považovaných za epipaleo-lické až mezolitické. Tvoria ich dvojpodstavové jadrá, niekoľko škrabadiel, rydiel, vrták, zlomky čepelí a úštepy (obr. 147). Dominuje rádiolarit, krakovsko-jurský pazúrik, limnosilicit, volynský pazúrik, čokoládový pazúrik, ojedinele obsidián (Soják 2002a, 262; Soják/Novák 2000, 126).

Jarabina-Litmanovská 2

V katastri Jarabiny (obr. 144: 12) boli neďaleko od seba tri polohy s nálezmi štiepanej kamennej industrie. Nálezy z polohy Litmanovská 1 a 3 boli hodnotené ako magdalénienske, z polohy 2 ako świderienske (Biernat/Soják/Valde-Nowak 2013).

Súbor industrie tvorilo 98 artefaktov. Z nich 72 bolo z rádiolaritu, 23 zo silicifikovaného vápenca a 3 z pazúrika (aj z čokoládového). Našlo sa šesť


Obr. 148. Jarabina-Litmanovská 2. Dvojpodstavové jadrá świderienskej kultúry, rádiolarit(podľa Biernat/Soják/Valde-Nowak 2013).


Obr. 149. Jarabina-Litmanovská 2. Štiepaná kamenná industria świderienskej kultúry, rádiolarit (podľa Biernat/Soják/Valde-Nowak 2013).


jadier a dva zlomky, štrnásť úštepov, sedem šupi-niek, dvadsaťdva čepelí, dvadsaťdva fragmentov úštepov alebo čepelí, štyri fragmenty, päť kusov suroviny s negatívmi odbití a šestnásť retušovaných nástrojov (obr. 148; 149). Z jadier boli štyri dvojpod-stavové na čepele a dve jednopodstavové na úštepy. V skupine nástrojov bol zastúpený fragment hrotu so stopkou (obr. 149: 6), tri rydlá, šesť retušovaných úštepov a šesť vrubov. Fragment hrotu so stopkou má na konci rydlové odbitie, takže môže byť aj hranovým rydlom.

Kežmarok-Michalský vrch

Pri výskume stredovekej zaniknutej dediny v polohe Michalský vrch nad ľavým brehom rie-ky Poprad (obr. 144: 18) sa získala málo početná štiepaná kamenná industria, ktorá by mohla byť epipaleolitická. Vyrobená bola najmä z rádiolaritu a menej z krakovsko-jurského pazúrika. Obsahova-la drobné jadro, úštepové škrabadlo, čepele a úštepy (Soják 2002a, 262).

Kežmarok-Jeruzalemský vrch

Výšinná poloha nad mestom bola miestom nálezov aj štiepanej kamennej industrie, z ktorej časť môže patriť do epipaleolitu. V jej surovino-vom zložení prevažoval rádiolarit nad pazúrikom a limnosilicitom. Skladala sa z mikrojadra s dvomi podstavami, z drobného hranolovitého dvojpodsta-vového mikrojadra, z čepeľového škrabadla, z rydla na zlomenej čepeli, z terminálnej časti hrotitej če-pele s mikroretušou, z vrtáka a lichobežníka (Soják 2002a, 262).

Krížová Ves-Družstevné lúky

V Krížovej Vsi (obr. 144: 15) v polohe Družstev-né lúky, nad sútokom rieky Poprad s miestnym potokom sa našla čepeľ s otupeným bokom, vrták, čepele a úštepy vyrobené hlavne z rádiolaritu, menej z čokoládovohnedého pazúrika a po jednom artefakte z obsidiánu a świeciechowského pazúrika (Soják 2002a, 264).

Lučivná/Svit-Pod Skalkou

Poloha Pod Skalkou sa nachádza na rozmedzí katastrov Lučivnej a Svitu, na východnom úpätí kopca Kimbiarg, nad pravým brehom Mlynského potoka, v nadmorskej výške 750 m. Výskumom v roku 1998 a 1999 sa podarilo odkryť zvyšky síd-liskového objektu s ohniskom, samostatných ohnísk a asi 400 artefaktov świderienskej kultúry (Soják 1998; 1999b; 2000a, 266).

Stratigrafia

Kamenná industria sa nachádzala v ornici, na báze svahovej hliny a v objekte.


Preskúmaný objekt sa rysoval ako oválna plo-cha hnedočiernej farby (obr. 150). Mal 20 – 25 cm, korýtkovito zahĺbené dno do podložia tvoreného svahovou hlinou. Výplň objektu bola premiešaná s uhlíkmi a našiel sa v ňom fragment pazúrikovej čepieľky. Taktiež boli odkryté rozplavené samo-statné ohniská.


V surovinovej skladbe prevažoval rádiolarit, menej bol zastúpený krakovsko-jurský pazúrik, limnosilicit, opál/chalcedón, jaspis, kremeň a oje-dinele aj obsidián. Okrem regionálneho rádiolaritu z Pienin je domácou surovinou opál/chalcedón z masívu Kozích chrbtov, ktorého východiskové

Obr. 150. Lučivná/Svit-Pod Skalkou. Pôdorys a profil síd-liskového objektu świderienskej kultúry

(podľa Soják 1998, upravené).


miesta sú v Lopušnej doline, južne od lokality (Soják 1998, 67).

Jadrá sa našli dvoj- i jednopodstavové. Typo-logická skladba nástrojov je chudobná (obr. 151), najvýraznejšie sú fragmenty hrotov so stopkou s retušou na ventrálnej strane (obr. 151: 3, 4). Jed-na z čepelí má hrotitú bázu šikmo retušovanú na ventrálnej strane (Soják 1998, obr. 8: 16). Vyskytli sa krátke škrabadlá, rydlo a vrták. Čepele sú čias-točne s retušou, zastúpené sú aj čepieľky a najviac bolo úštepov.

Lučivná-Brehy I

Poloha Brehy I sa nachádza juhovýchodne od obce (obr. 144: 20), nad ľavým brehom potoka Lo-pušná v nadmorskej výške 770 m. Industriu tvorilo 71 artefaktov prevažne z rádiolaritu (obr. 152). Dopl-nený je krakovsko-jurským pazúrikom, kremeňom, volynským pazúrikom a po jednom čokoládovým pazúrikom, limnosilicitom a menilitovým rohov-com. Prevažujú úštepy doplnené čepeľami. Jadrá boli tri, medzi nimi aj dvojpodstavové. Našli sa tri

Obr. 151. Lučivná/Svit-Pod Skalkou. Výber štiepanej kamennej industrie świderienskej kultúry(podľa Soják 2002a, upravené).


Obr. 152. Lučivná-Brehy. Výber štiepanej kamennej industrie świderienskej kultúry (podľa Soják 2002a, upravené).


Obr. 153. Smižany-Hradisko I. Epipaleolitická kamenná industria (podľa Kaminská/Javorský 1996).


Obr. 154. Spišská Stará Ves. Výber štiepanej kamennej industrie z prieskumov(podľa Cheben et al. 1999; Soják 2002a, upravené).


krátke škrabadlá, tri vrtáky, dve rydlá, čepeľ s retu-šou a jedenásť retušovaných úštepov (Soják 2000c, 115; 2001, 176; 2002a, 264).

Lučivná-Nad skalami II

Poloha Nad skalami II sa nachádza nad ľavým brehom potoka Malý Poprad, v nadmorskej výške 755 m. Našlo sa päť artefaktov, každý z inej surovi-ny – čepeľ z rádiolaritu a čokoládového pazúrika, úštepy z obsidiánu, limnosilicitu a prepáleného pazúrika (Soják 2000c, 115; 2002a, 264).

Rakúsy/Spišská Belá-Kahlenberg

Polykultúrna lokalita leží na svahu a úpätí Ho-lého vrchu (nadmorská výška 645 m), juhozápadne od mesta, nad sútokom potokov Čierna voda a Kri-vodol (obr. 144: 16). Zo štiepanej industrie, patriacej do neolitu až staršej doby bronzovej, boli vyčlenené dve malé rádiolaritové jadrá so šikmými podstava-mi na odbíjanie mikročepieľok ako epipaleolitické (Soják 2002a, 268; Soják/Novák 2000, 123).

Smižany-Hradisko I

Hradisko I v Smižanoch (obr. 144: 23), systema-ticky skúmané od roku 1971, sa nachádza na vápen-covom brale na ľavom brehu pri sútoku Hornádu s Tomášovským potokom. Bolo osídlené v mnohých obdobiach praveku aj vo včasnom stredoveku. Pri výskume v roku 1978 sa našla koncentrácia štiepanej kamennej industrie (Javorský 1980b).


V kultúrnej vrstve sa našiel súbor 89 artefaktov, ktoré považujeme za epipaleolitické (obr. 153). V surovinovej skladbe prevažuje obsidián (50,5 %) nad rádiolaritom (26,9 %), krakovsko-jurským pa-zúrikom (12,3 %), čokoládovým pazúrikom (6,7 %) a opálom (3,3 %). Industria je drobnotvará, bez patiny. Prevažujú úštepy, čepele a čepieľky, na ktorých je badateľná snaha o ich zlomenie. Jadrá, dve jednopodstavové a dve so zmenenou orientá-ciou, mali až mikrolitické tvary. V typologickom zložení retušovaných artefaktov boli škrabadlá, z ktorých jedno bolo úštepové a päť nechtovitých. Našlo sa aj hranové rydlo, čepeľ s oblúkovito otupe-ným koncom, dláto a lichobežník. Z 20 čepelí bolo osem s perličkovou retušou. Časť ôsmich čepieľok mala tiež perličkovú retuš. Na úštepoch, často so zvyškom pôvodného povrchu, sa tak isto objavo-vala perličkovitá alebo vrubovitá retuš. Industria je označená ako epipaleolitická bez bližšieho kultúr-neho zatriedenia (Kaminská/Javorský 1996).

Spišská Belá-Lipa

Drobnotvarú epipaleolitickú až mezolitickú industriu zo Spišskej Belej (obr. 144: 17), pochádza-júcu zo zberov M. Greisigera a obsahujúcu vyše 300 artefaktov, publikoval L. Bánesz (1962a, 9 – 12; 1962b, 423 – 424). Jej podrobnejšia analýza zatiaľ nie je urobená (Soják 2002a, 268).

Spišská Stará Ves

Systematický prieskum povodia Popradu na slovenskej a Dunajca na poľskej strane v rokoch 1996 – 2000 priniesol zistenie viacerých nových lokalít zo záveru paleolitu. Počas nich sa v oblasti prielomu Dunajca, v katastri Spišskej Starej Vsi (obr. 144: 13), našli štyri polohy s nepočetnou neskoro-paleolitickou industriou vyrobenou z rádiolaritu, menej z krakovsko-jurského pazúrika a ojedi-nele z obsidiánu (Cheben et al. 1999). Pri ďalších prieskumoch M. Sojáka (2008, 31) sa zvýšil počet lokalít na desať. Málo početné neskoropaleolitické artefakty sa objavili na štyroch polohách (obr. 154).

Poloha Tridsiatka je situovaná na nízkej plošine nad Hardinským potokom. Pochádza odtiaľ málo početná industria z rádiolaritu, zložená z frag-mentov čepelí a jadier (načaté a jednopodstavové jadro). Pri opakovanom prieskume sa našiel hrot so stopkou (obr. 154: 7), blízky tvaru ahrensburgienskej kultúry (Soják 2002a, 270).

Poloha Zimná stráň je južnejšie, na miernom svahu ľavej terasy potoka Rieka. Štiepaná kamenná industria z rádiolaritu opäť obsahovala čepele, ale aj úštepy a dvojpodstavové jadrá. Jadro na obrázku 154: 8 (Cheben et al. 1999, 71, obr. 47: 8) má šikmé podstavy a je podobné nálezom dvojpodstavových jadier zo Spišskej Teplice-Brehy a zo Svitu-Pod Skalkou. Obe lokality sú považované za świderien.

Spišská Teplica-Brehy

Poloha Brehy v Spišskej Teplici (obr. 144: 22) sa na-chádza na terase nad meandrujúcou riekou Poprad.

Opakovanými prieskumami sa našlo 43 artefak-tov vyrobených z 11 druhov surovín. Sedemnásť z nich bolo z rádiolaritu, päť z bližšie neurčeného pazúrika, osem z krakovsko-jurského pazúrika, po dva z čokoládového pazúrika, opálu/chalcedónu, jaspisu, z neurčenej suroviny a z kremenca, dopl-nené po jednom artefakte z obsidiánu, volynského pazúrika a limnosilicitu.

Výrazné bolo dvojpodstavové čepeľové jadro z rádiolaritu (obr. 155: 12), doplnené ihlanovitým z kremenca, drobným dvojpodstavovým jadrom z kremenca a zvyškom jadra z rádiolaritu. Na prís-lušnosť súboru k świderienu poukazuje aj fragment


Obr. 155. Spišská Teplica. Neskoropaleolitická kamenná industria. Jaskyňa Suchá diera: 1 – 5; poloha Brehy: 6 – 12(podľa Soják 2002a, upravené).


hrotu so stopkou s retušou na ventrálnej strane (obr. 155: 7) z prepáleného pazúrika (Soják 1999a; 2000c, 117; 2002a, 270 – 272, obr. 4: 6 – 10, 12, 13).

Spišská Teplica, jaskyňa Suchá diera

Pri záchrannom výskume jaskyne Suchá diera v roku 1997 a 2000, vzdialenej 4 km od Spišskej Teplice, nad ľavým brehom potoka Potôčky, v nadmorskej výške 940 m, sa vo vrstve C spolu s paleontologickým materiálom a uhlíkmi našla aj

štiepaná industria (Soják/Hunka 2003). Jaskyňa bola poškodená amatérskymi výkopmi.

StratigrafiaZloženie vrstiev bolo dokumentované v profile 1

a 2 pred vchodovým portálom jaskyne. Vrstvy mali premenlivé hĺbky. Pod vrstvou humusu (A) bola sivohnedá hlina so stredovekými pamiatkami (B). Vrstvu C tvoril žltý ílovitý štrk a piesčitý íl. V ňom sa nachádzal paleontologický materiál a kamenná industria.

Obr. 156. Svit-Pod Skalkou. Výber štiepanej kamennej industrie świderienskej kultúry (podľa Soják 2002a, upravené).


Obr. 157. Veľký Slavkov-Burich. Štiepaná kamenná industria świderienskej kultúry (podľa Bárta 1980a, upravené).


Datovanie

Zo zvieracích kostí sa získalo datovanie 14C: 11 620 ± 390 rokov BP (Gd – 30 012) a 11 230 ± 280 rokov BP, ktoré zodpovedá interštadiálu allerød.


Pleistocénna fauna sa od mladších zvieracích kostí odlišovala fosilizáciou a hnedočiernym po-vrchom. Určené boli kosti medveďa hnedého (Ursus arctos) a medveďa jaskynného (Ursus spelaeus), rohový výbežok kamzíka vrchovského (Rupicapra rupicapra) so stopami zámerného opracovania.

Zvyšky uhlíkov (Hajnalová/Mihályiová 2002), ktoré by bolo možné vzťahovať k epipaleolitickému osídleniu, pochádzali z profilu 1 a tiež z ohniska pri južnej stene jaskyne v blízkosti vchodu, boli z borovice (Pinus sp.).


V blízkosti vchodu pri južnej stene jaskyne bolo samostatné ohnisko, pôvodne asi s kamenným obložením. Nad dnom ohniska sa našla čepeľ z rá-diolaritu a drobné zvieracie kosti.


Našlo sa päť artefaktov v rôznych hĺbkach. Z rádiolaritu bola vyrobená čepeľ s odlomeným koncom a retušovanými hranami (obr. 155: 5) aj čepieľka z hrany jadra (obr. 155: 2), z limnosilicitu bolo klinové rydlo (obr. 155: 4) a tiež úštep (obr. 155: 3). Typologicky najdôležitejším artefaktom je hrot s oblúkovito otupeným bokom z limno-silicitu.

Zhodnotenie

Zachované pamiatky z jaskyne Suchá diera v Spišskej Teplici boli pozostatkami po krátkodo-bom pobyte loveckej skupiny z epipaleolitu v čase oteplenia allerød. Kultúrne patrí do okruhu indus-trií s oblúkovito otupenými bokmi.

Stará Ľubovňa-Pod Štokom II

Lokalita leží na pravostrannej terase Popradu, asi 1,5 km severovýchodne od Starej Ľubovne (obr. 144: 11). Výskumom v roku 2005 (Valde-Nowak/Soják/Wąs 2007) sa získala štiepaná kamenná industria troch neskoropaleolitických kultúr, ktoré boli hodnotené ako celok. Väčšina pamiatok patrila magdalénie-nu(?), časť świderienu a epigravettienu.

K epigravettienu bolo priradené jednopodstavo-vé čepeľové jadro z rádiolaritu a tri čepele odbité tvrdým otĺkačom z rádiolaritu (Valde-Nowak/Soják/Wąs 2007, 9, tab. I: 2; II: 1 – 3).

K świderienu patril zlomený hrot so stopkou s ventrálnou retušou na báze (obr. 140: 1) z rádio-laritu a možno zlomený vrták (140: 6) z rádiolaritu (Valde-Nowak/Soják/Wąs 2007, 8, tab. IV: 1, 6).

Svit-Pod Skalkou

Poloha Pod Skalkou vo Svite (obr. 144: 21) je si-tuovaná asi 350 m južne od polohy na východnom úpätí Kimbiargu, na vyvýšenom ostrohu nad bre-hom potoka. Industria je zložená z rádiolaritových a obsidiánových artefaktov (obr. 156). Tvoria ju dvojpodstavové jadrá, malé úštepové škrabadlá, vr-táky, rydlo a zlomky čepieľok (Soják 2000c, 117 – 118; 2002a, 274).

Obidve polohy v Lučivnej (Brehy I a Nad skala-mi II) a poloha Svit-Pod Skalkou svojím pestrým surovinovým zložením ukazujú na ich možnú prí-slušnosť do okruhu pamiatok świderienskej kultúry.

Veľký Slavkov-Burich

Poloha Burich vo Veľkom Slavkove (obr. 144: 19) je jazykovitý výbežok na južnom predpolí Vysokých Tatier, obtekaný potokom. V praveku na ňom bolo opevnené hradisko. Pri výskume hradiska v roku 1969 (Novotný 1973) sa zistil výskyt štiepanej ka-mennej industrie, ktorú S. Vencl (1970, 30) zaradil do mazowského cyklu (świderien). Výskum J. Bártu bol na lokalite v rokoch 1975 – 1978 (Bárta 1980a). Preskúmala sa ním plocha 209 m2 a získané boli ďalšie artefakty świderienskej kultúry.

Stratigrafia

Pod ornicou boli zachytené dve vrstvy zvetra-ných granitových pieskov. Vrchnú vrstvu tvoril po-merne sypký piesok. V nej bola kamenná industria bez stôp po sídliskovom objekte. Pôvodne možnú existenciu ohniska naznačujú zvyšky spálených zvieracích kostí a uhlíky.


Uhlíky z ohniska boli určené E. Hajnalovou ako tundrová flóra pozostávajúca z druhov borovica (Pinus sp.), smrek (Picea sp.), borievka (Juniperus sp.), vŕba (Salix sp.) a breza (Betula sp.).


Súbor industrie tvorilo 660 artefaktov prevažne menších rozmerov (obr. 157). Kamenná industria bola vyrobená hlavne z rádiolaritu, menej z obsi-diánu, doplnená artefaktmi z krakovsko-jurského, čokoládového a severského pazúrika. Najväčšou zložkou industrie bolo 520 úštepov. Jadrá boli pre-važne so zmenenou orientáciou a dvojpodstavové.


Obr. 158. Neskoropaleolitická kamenná industria zo zberov na Orave. 1 – 5 – Bobrov; 6 – 8 – Trstená; 9 – 20 – Ústie nad Priehradou; 21 – Rabčice; 22 – Oravský Podzámok; 23 – Istebné (podľa Bárta 1984b, upravené).


Medzi nástrojmi, ktoré boli vyrobené väčšinou na úzkych čepeliach a úštepoch, dominujú hroty s ventrálnou retušou (obr. 157: 18, 20, 25), štyri poškodené z rádiolaritu a jeden celý z krakovsko--jurského pazúrika. Škrabadlá boli čepeľové, ale hlavne úštepové, vyskytla sa i kombinácia škrabadla s rydlom. Rydlá boli zastúpené tvarmi hranových i klinových. Časté boli čepele a ich zlomky, čepieľky, vyskytli sa i rydlové triesky.

Zhodnotenie

Industria je považovaná za doklad ateliéru i lovec-kého tábora zo strednej fázy świderienskej kultúry z obdobia dryasu III. Z južného Poľska prenikli świ-derienski lovci do oblasti Spiša za stádami zvierat, ktoré sa v zime sťahovali na juh (Bárta 1980e).

11.2.3 Liptov

Ružomberok

Pri výskume na nádvorí Kaštieľa sv. Žofie v Ru-žomberku (obr. 144: 25) sa v roku 2002 získalo desať kamenných štiepaných artefaktov. Päť z nich bolo vyrobených z rádiolaritu, dva z obsidiánu, dva z patinovaného silicitu a jeden z patinovaného lim-nosilicitu. Skladali sa zo štyroch zlomených čepelí, z troch úštepov a dvoch čepieľok, z ktorých jedna mala retušovanú pravú hranu.

Absencia výraznejších typologických nástrojov ju umožňuje hodnotiť len ako epipaleolitickú bez bližšieho kultúrneho zaradenia (Valde-Nowak/Soják/Struhár 2008).

11.2.4 Orava

Z prieskumov Oravy (obr. 144: 26 – 29) sú známe náleziská málopočetných kamenných artefaktov, ktoré by mohli byť epipaleolitické. Väčšinou ide o lokality na terasách rieky Oravy, ktoré sú dnes sčasti zaliate vodami Oravskej priehrady. Tvorí ich 14 polôh z okolia Trstenej, Bobrova, Námestova a Ústia nad Priehradou (Bárta 1999). Z prieskumu v roku 1983 boli známe nálezy z Bobrova, Ústia nad Priehradou, Rabčíc, Istebného, Oravského Pod-zámku, Vyšného Kubína a z Dolného Kubína (Bárta 1984b). Osídlenie, predstavujúce azda krátkodobé lovecké stanoviská založené na strategických miestach, sa nachádzalo v dvoch úrovniach nad dnešným korytom Čiernej Oravy. V surovinovom zložení prevláda rádiolarit, ktorý bol doplnený poľskými pazúrikmi, limnosilicitom a obsidiánom (Bobrov). Industria je bez typologicky výraznejších tvarov. Ide prevažne o mikrojadrá, čepele, čepieľky a ich zlomky, úštepy, ojedinele sa vyskytlo krátke škrabadlo (obr. 158).

11.2.5 Západné Slovensko


Počas výskumu F. Prošeka (1951a) boli v naj-mladšej paleolitickej vrstve v spraši nájdené dve čepele z pazúrika. Revíznym výskumom v rokoch 2002 – 2003 bola vo vrstve 2 odkrytá nepočetná štiepaná kamenná industria.

Stratigrafia

Vrstvu 2 tvorí v hornej časti sypký travertín. Z nej pochádza niekoľko artefaktov. Jamy z mladšieho eneolitického osídlenia prechádzali cez túto vrstvu až do vrstvy 3.

Prírodné pomery

Vo vrstve 2 sa nachádzala mikrofauna typická pre neskorý glaciál (Microtus arvalis, Microtus gregalis, Dicrostonyx gulielmi, Ochotona pusilla) a druhy fauny charakteristické pre počiatok holocénu (Horáček 2005).


Obsahovala len štyri úštepy z limnosilicitu, pazú-rika a kremenca a tri čepieľky. Bazálna časť čepieľky z rádiolaritu mala jemnú okrajovú retuš, stredná časť čepieľky z limnosilicitu mala retušovanú jednu hranu a bazálna časť ďalšej čepieľky z limnosilicitu bola bez retuše.

Zhrnutie

Kamenná industria sa viaže ku krátkodobému pobytu ľudí v jaskyni v neskorom glaciáli. V holocé-ne bola táto poloha prekrytá penovcom.

11.2.6 Južné Slovensko

Z južného Slovenska sa za epipaleolickú indus-triu považujú nálezy z Veľkej Vsi nad Ipľom, vyro-bené z obsidiánu (Bárta 1965a, 81). Obsidiánová in-dustria z jaskynného previsu Zbojníckej skaly pod Sokolím hradom pri Silickej Jablonici (Ložek 1964, 348 – 350) je stratigraficky datovaná do preboreálu (Bárta 1969, 217).

A n t r o p o l o g i c k ý n á l e z

Jediný antropologický nález viažuci sa k nesko-rému paleolitu, pochádza z južného Slovenska, z Podunajskej nížiny, z Moče (okr. Komárno; obr. 144: 36). V roku 1990 vybagrovali zo štrkov Dunaja ľudskú lebku, datovanú 14C AMS na 11 255 ± 80 ro-kov BP (OxA – 7068; Šefčáková 1997). Patrí žene vo veku 30 – 60 rokov a antropometrickými znakmi


zapadá do nevyhranenej centrálnej európskej ob-lasti s istým náznakom k východoeurópskym po-puláciám (Šefčáková/Mizera/Thurzo 1999). Lebka sa našla v druhotnej pozícii. Pokusom o rekonštrukciu nálezových pomerov dospeli autori k záveru, že primárnym miestom nálezu boli zahlinené polohy fluviálnych pieskov alebo ílovitejšie tmavšie hliny na okraji štrkovej terasy. Pôvodná poloha bola oderodovaná do nivy Dunaja, kedy lebka musela prekonať len pomerne krátky transport, o čom svedčí jej dobrá zachovanosť (Šefčáková/Mizera/Halouzka 2000).

11.3 VÝVOJ EPIPALEOLITU NA SLOVENSKU

Osídlenie Slovenska v záverečnej fáze paleolitu nie je dostatočne známe (Kaminská 2007). Príčinou toho, ako ukázali posledné roky, je aj málo intenzív-ny prieskum niektorých oblastí. Početnosť nálezov epigravettienu z predchádzajúceho obdobia nás núti uvažovať o ďalšom, aj keď obmedzenom prežívaní epigravettienu. Týka sa to tak Východoslovenskej nížiny (Krišovská Liesková), ako aj hornatejších úze-mí Slovenska. Najviac pamiatok pochádza zo Spiša, kde typologicky málo výrazné inventáre z nálezísk

Smižany, Kežmarok, Rakúsy/Spišská Belá, Spišská Belá-Kahlenberg, Krížová Ves, Bušovce, Beharovce, Stará Ľubovňa-Pod Štokom II by mohli prestavovať najmladšiu fázu epigravettienu. Taktiež nové štiepa-né kamenné artefakty z Ružomberka a početnejšie pamiatky z prieskumov na Orave môžeme azda zaradiť do tohto okruhu. Na kontakty s východo-slovenským epigravettienom by poukazoval výskyt obsidiánu na Spiši, Liptove aj na Orave, avšak s pod-mienkou, že aspoň časť početných nedatovaných epigravettienskych industrií z okolia Zemplínskych vrchov prežívala až do neskorého pleistocénu. Vý-chodné Slovensko ako zdroj obsidiánov, ale aj ako cesty vedúce zo severu spoza Karpát až na Výcho-doslovenskú nížinu povodiami väčších riek, boli využívané aj v neskorom pleistocéne. Svedectvom toho sú nálezy poľských surovín v epipaleolitických industriách na Slovensku a na poľskej strane nálezy artefaktov z obsidiánu.

Hlavnou surovinou väčšiny spišských epipaleo-litických lokalít bol rádiolarit, ktorého najbližšie regionálne zdroje sa nachádzajú v poľských Pie-ninách. Doplnený bol rôznymi druhmi poľských pazúrikov (krakovsko-jurským, čokoládovým, świeciechowským, severským) a sporadicky aj volynským. Menší význam mal limnosilicit, opál/chalcedón, silicifikovaný vápenec a kremenec.

Obr. 159. Synchronizačná krivka mlado- a neskoropaleolitických kultúr na Slovensku, s kalibračnou krivkou OIS.


Na území Poľska bolo v epipaleolite početné osíd-lenie rôznymi kultúrami. Niektoré z nich ovplyvnili aj vývoj na Slovensku. Ide predovšetkým o skupinu s oblúkovito retušovanými hrotmi (Federmesser-gruppe), o świderien a ahrensburgien. Na rôznych miestach Poľska s priaznivými ekologickými pod-mienkami sa skupiny lovcov zastavovali opakovane a počas jesene a zimy aj na niekoľko mesiacov (Burdukiewicz 1992; Fiedorczuk 2006). Takým náleziskom je napríklad lokalita Całowanie, kde sa v priebehu allerødu až boreálu (11 900 – 8300 rokov BP) zistilo viac ako dvadsať fáz osídlenia rôznymi skupinami (Schild et al. 1999).

Hroty s oblúkovito otupenými bokmi pochádza-jú z Východoslovenskej nížiny z Vinného, Nižného Hrabovca a z Bystrého. Zo Spiša je známy jeden nález z jaskyne Suchá diera pri Spišskej Teplici, ktorá je datovaná do teplej oscilácie allerød (11 620 rokov BP a 11 230 rokov BP). Technokomplex in-dustrií s oblúkovito otupenými bokmi má niekoľko charakteristických znakov. Čepele a úštepy boli odbíjané z jedno- i dvojpodstavových jadier pomo-cou tvrdého otĺkača. Výrazným typom artefaktu je hrotitý nástroj s oblúkovito otupeným bokom. Spolu s ním sa vyskytovali krátke škrabadlá a rydlá.

Najbližším územím s výskytom industrií s ob-lúkovito otupenými bokmi je Poľsko, kde vytvorili regionálne skupiny počas allerødu a dryasu III. Z poľských Pienin sú známe z lokality Nowa Biała, sídlisko 1, ktorej pamiatky sú zaradené k typu Tar-nów (Valde-Nowak 1991, 597). Industria je vyrobená čepeľovou technikou, v ktorej sa vyskytujú hroty s rôzne otupenými bokmi, ako aj hrot s otupeným bokom a šikmo retušovanou bázou (Valde-Nowak 1987, obr. 7: a, b). Kontakt s územím Slovenska dokladá aj jeden artefakt z obsidiánu (Valde-Nowak 1987, 8). Ďalšou je úštepová industria z lokality Sromowce Niżne, zaradená ku skupine Witów (Rydlewski/Valde-Nowak 1980, 212; Valde-Nowak 1991, 596).

Početné sú pamiatky świderienu zo spišských lokalít, získané aj výskumom, v ktorých hlavným typologickým artefaktom je hrot so stopkou. Takmer zo všetkých lokalít – Veľký Slavkov, Lučiv-ná-Brehy, Lučivná-Nad Skalami, Svit-Pod Skalkou, Spišská Teplica-Brehy, Spišská Stará Ves-Zimná stráň, Stará Ľubovňa-Pod Štokom II, Jarabina--Litmanovská 2 pochádzajú len nálezy štiepanej ka-mennej industrie. Iba na lokalite Lučivná/Svit-Pod Skalkou sa zachovali rozplavené ohniská a zvyšok pravdepodobne plytko zahĺbeného objektu. Tieto neposkytujú dostatočné informácie o sídliskovej štruktúre či organizácii života na táborisku. Nie-ktoré lokality spĺňajú predstavu o krátkodobom táborisku, prípadne o ateliéri na výrobu kamenných

nástrojov. Industrie boli štiepané z jedno- alebo dvojpodstavových jadier, často vopred starostlivo pripravených. Odbíjali sa otĺkačom z mäkkého materiálu alebo pomocou prostredníka. Vedúcim typom nástroja bol hrot so stopkou, ktorý mal retuš na ventrálnej strane. Súčasne s ním sa vyskytovali škrabadlá a dlhšie rydlá, menej nástroje s otupeným bokom, čepieľky skrátené retušou. Podľa analógií na lokalitách južného Poľska, z ktorých najbližšie sú Krempachy, Stronie 3 z dryasu III (Rydlewski/Valde-Nowak 1979, 24; Valde-Nowak 1991, 597), patrili táboriská skupinám lovcov sobov, ktorí prenikli na Spiš asi v zimných mesiacoch v chladnom období dryasu III, sledujúc stáda zvierat.

Hrot blízky ahrensburgienskemu typu pochádza zo zberu v Spišskej Starej Vsi v polohe Tridsiatka. Najbližšie, presvedčivo dokázané pamiatky ahrens-burgienu k územiu Spiša, sú nálezy z Poľska. Za najvýchodnejší zásah ahrensburgienu boli done-dávna pokladané nálezy z lokality Lipnica Wiełka 2, ležiacej na poľskej strane v blízkosti Oravy počas dryasu III (Rydlewski/Valde-Nowak 1979, 15; 1980, 212; 1984, 11 – 14; Valde-Nowak 1991, 596).

Častý výskyt ahrenburgienskych a świderien-skych hrotov v spoločných inventároch viedol k označeniu týchto nálezov ako świderiensko--ahrensburgiensky komplex z dryasu III (Kobusiewicz 2002). Spolu s nimi sa často vyskytujú aj hroty typu Lyngby (Kobusiewicz 1999a, 206) a hro-ty s oblúkovito otupeným bokom (Libera 2002, 205 – 210). Nové výskumy doložili výskyt hrotov so stopkou v ahrensburgiensko-mazowskom kom-plexe z dryasu III aj v Krakove-Kurdwanowe 10 (Roczkalski/Włodarczak 2002, 49). Samostatné hroty so stopkou typu Lyngby sa v Poľsku objavili tiež v sprievode neskoršieho świderiensko-ahrensbur-gienskeho komplexu (Kobusiewicz 1999a, 206).

Osídlenie východného Slovenska v epipaleolite súviselo s prenikaním skupín s oblúkovito otupe-nými bokmi z územia južného Poľska karpatskými priesmykmi a povodiami riek až na Východosloven-skú nížinu. V oblasti Spiša sa pohybovali hlavne lovci sobov, spojení so świderiensko-ahrensbur-gienskym komplexom. Do tohto kultúrneho okruhu pravdepodobne patria aj sporadické výskyty hrotov so stopkou typu Lyngby.

Štiepaná kamenná industria z južného Sloven-ska (Veľká Ves nad Ipľom, Silická Jablonica) bola vyrobená z obsidiánu. Pre nedostatok typologicky výraznejších artefaktov ju nevieme bližšie zaradiť, ale nie je vylúčená jej príslušnosť k epigravettienu v spojitosti s maďarskými nálezmi. Nevýrazná kamenná industria z jaskyne Dzeravá skala pri Plaveckom Mikuláši nateraz tiež neumožňuje jej presnejšie kultúrne zaradenie.

318

12 MEZOLIT

Mezolit bol posledným obdobím kedy ľudia žili ako lovci a zberači v zmenených klimatických pomeroch. Nasledoval po epipaleolite, po skon-čení posledného chladného obdobia dryasu III, okolo 10 000 rokov BP. Začiatok mezolitu patrí do počiatočných fáz holocénu, zahŕňajúcich preboreál (10 000 – 9000 rokov BP), boreál (9000 – 8000 rokov BP) a starší atlantik (8000 – 6000 rokov BP). Záver mezolitu je v rôznych oblastiach Európy odlišný a súvisel s postupom neolitických spoločenstiev z juhu na sever.

Po skončení doby ľadovej sa zmenila klíma a s ňou aj prírodné podmienky (Krippel 1986; Ložek 1980). S otepľovaním a zvyšovaním vlhkosti, najmä od boreálu sa začali rozširovať listnaté lesy a fauna studených období buď vyhynula (mamuty), alebo sa presunula na sever (soby). Namiesto nej sa objavili druhy lesných zvierat podobné dnešným (jeleň, srnec, tur, bizón, prasa). Environmentálnym zmenám sa museli prispôso-biť aj lovecké zbrane. V lesnom prostredí sa viac uplatnil luk so šípmi. Pri love väčších zvierat v otvorenom prostredí sa naďalej mohli používať vrhacie zbrane, ktorých hroty boli tvarované ako harpúny, alebo kostené hroty mali vložené ka-menné mikrolity. Doplnkovým zdrojom obživy bol rybolov a zber plodín.

V súvislosti so zmenami loveckých techník sa objavujú mikrolitické nástroje, často geometric-kých tvarov – trojuholníky, segmenty, lichobež-níky. Tvorili súčasť ostria zložených zbraní a boli upevnené v kostenej alebo drevenej násade. Pre mezolit je charakteristická drobnotvarosť nástrojov odbíjaných z malých jadier. Typy mikrolitov čias-točne slúžia na rozlíšenie hlavných mezolitických kultúr a považujú sa tiež za dôležitý chronologický fenomén, aj keď nie bezvýhradne. Častý je výskyt čepieľok s otupeným bokom. Škrabadlá sú taktiež drobnotvaré a majú polkruhový až okrúhly tvar, prípadne sú nechtovité. Používali sa aj rydlá, vrtáky, drobné dlátka a iné typy nástrojov.

Osídľované boli rozmanité druhy prírodných prostredí, a to viedlo aj k rozdielnym adaptáciám, ktoré sa v archeologickom materiáli javia ako od-lišné kultúry (Kobusiewicz 1999b; Kozłowski, S. K. 1972; Kozłowski/Kozłowski 1977; Svoboda 2003c; Valoch 1992; Vencl 2007a). Vyhľadávané boli pieskové duny, okolie vodných plôch, ale mezolitické pamiatky sa objavujú aj v pahorkatinách a vyšších polohách, ako aj v jaskyniach.

12.1 MEZOLITICKÉ OSÍDLENIE SLOVENSKA

12.1.1 Východné Slovensko

Spišská Belá-Vysoký breh

V Spišskej Belej (obr. 144: 17) v polohe Vysoký breh sa nad ostrým zrázom meandrujúceho potoka Biela, v nadmorskej výške 646 m, našlo 42 kusov industrie vyrobenej hlavne z rádiolaritu, menej z krakovsko--jurského pazúrika, ojedinele z volynského pazúrika a jeden artefakt bol z obsidiánu. Nástrojové zloženie pozostávalo z niekoľkých drobných mikrojadier z rádiolaritu, fragmentu mikrolitu, drobného čepe-ľového škrabadla a retušovaných čepelí (Soják 2002a, 270; Soják/Novák 2000, 125; Valde-Nowak/Soják 2009).

Výskumom, ktorý robil slovensko-poľský tím v roku 2007 (Valde-Nowak/Soják 2009; 2010) sa našlo niekoľko artefaktov (obr. 160).

Spišská Belá-Vyšná zákruta II

Z polohy Vyšná zákruta II, situovanej asi 80 m od polohy Vysoký breh, pochádza zo zberu 98 kusov industrie. Surovinové zloženie ukazuje prevahu rá-

Obr. 160. Spišská Belá-Vysoký breh. Mezolitická indus-tria z výskumu. 1, 3 – čepieľka; 2 – lichobežník; 4 – jadro (1 – rádiolarit; 2 – 4 – krakovsko-jurský pazúrik; podľa Val

de-Nowak/Soják 2010, upravené).

12 MEZOLIT 319

diolaritu, menej bolo krakovsko-jurského pazúrika a jeden obsidián. Okrem prevládajúcich úštepov a čepelí sa tam našlo aj jednopodstavové čepeľové jadro (Soják 2002a, 270; Soják/Novák 2000, 124).

V roku 2007 slovensko-poľský tím realizoval archeologický výskum, ktorým sa získali nové ar-tefakty v stratigrafickej polohe (Valde-Nowak/Soják 2009; 2010). Datovania uhlíkov z 50 cm zahĺbeného objektu ho zaradili do doby rímskej.

Stratigrafia

Pod ornicou (vrstva 1) 0 – 30 cm sa nachádzal žlto-hnedý íl (vrstva 2) 30 – 60 cm a podložie zo sľudnaté-ho pieskovca (vrstva 3). Štiepaná kamenná industria (v hĺbke 30 – 38 cm) a uhlíky boli vo vrstve 2.


Vo výplni objektu bola bazálna časť čepieľky z krakovsko-jurského pazúrika a dva prepálené úštepy. Pri prieskume sa našla stredná časť čepele s otupeným bokom z čokoládového pazúrika a kli-nové rydlo z rádiolaritu.

V sonde I/07 a v ornici sa našlo spolu 36 arte-faktov. Z nich trinásť bolo z krakovsko-jurského pazúrika, dvanásť z rádiolaritu, dva zo świecie-chowského pazúrika, jeden z limnosilicitu a osem z prepálenej alebo neurčenej suroviny. Industria bola zložená z desiatich čepelí, devätnástich úštepov

a piatich nástrojov. Výraznejšími artefaktmi bolo če-peľové jadro, fragment mikrolitu – asi pravouhlého trojuholníka a lichobežník.

Zhodnotenie

Pre industriu autori nachádzajú analógie v poľ-skej janisławickej kultúre. Nálezy boli zaradené do neskorého mezolitu, do obdobia atlantiku.

Čičarovce-Jákov klin

Pri prieskume trasy novej vetvy plynovodu Užhorod – Vojany v roku 1998 bola v katastri Čiča-roviec (obr. 144: 2) v polohe Jákov klin nazbieraná štiepaná kamenná industria. Lokalita sa nachádza juhozápadne od obce v nadmorskej výške 100 m. Stratigrafickú polohu industrie nepoznáme, pretože zhrnutá vrstva mala asi 40 cm a zaberala tak holocé-nu pôdu, ako aj vrchnú časť podložných pieskov.


Zo zozbieraných artefaktov bolo vyčlenených 26 ako mezolitických. Industria je drobnotvará, s drobnou strmou a perličkovitou retušou. Pozo-stávala z osemnástich obsidiánových, siedmich limnosilicitových a jedného prepáleného artefaktu. Obsahovala tri drobné jednopodstavové jadrá, štyri fragmenty čepelí, tri úštepy a šestnásť retušovaných

Obr. 161. Košice-Barca I. Mezolitická industria z obsidiánu (podľa Bárta 1972c, upravené).


nástrojov. Retušované artefakty tvorili dva hrotité nástroje, tri škrabadlá, štyri retušované čepieľky, päť retušovaných úštepov a dva vruby.

Streda nad Bodrogom

L. Bánesz (1966, 47) spomína bez bližšieho opisu ojedinelé nálezy z pieskových polôh z okolia Stre-dy nad Bodrogom (obr. 144: 3). K. Andel (1955, 146) Stredu nad Bodrogom-Vérhomok uvádza medzi paleolitickými lokalitami na pieskových dunách.

Košice-Barca I

Pri výskume polohy Begányiho mlyn v Koši-ciach-Barci I (obr. 144: 9), bola v roku 1954 objavená aj koncentrácia mezolitickej industrie (Prošek 1959).

Stratigrafia

Mezolitické nálezy sa nachádzali vo vrstve sivo-hnedej hliny ležiacej nad hnedou výplňou paleo-litickej jamy. Nad nimi bola 10 cm sterilná poloha a vyššie tmavá sivohnedá vrstva s bukovohorskou keramikou. Industria z mezolitu bola na oválnej plo-che s rozmerom 3,7 x 2,9 m, porušenej na západnom okraji starším výkopom.


V mezolitickej vrstve sa nachádzali aj uhlíky, z ktorých Z. Dohnal určil dub (Quercus sp.), jaseň (Fraxinus excelsior), brest (Ulmus sp.), topoľ (Populus sp.) a jedľu (Abies alba). Zistené druhy drevín du-bového lesa s jedľou umožňujú zaradiť mezolitické pamiatky do obdobia atlantiku (Prošek 1959, 148).


Koncentrácia mezolitických artefaktov na oválnej ploche viedla F. Prošeka (1959, 145 – 146) k záveru, že pôvodne sa nachádzala v mierne zahĺbenom objekte.


Všetka industria bola vyrobená z obsidiánu, ktorého regionálne zdroje sú na východnom Slo-vensku. Obsahovala jadrá, úštepy, čepele, čepieľky a retušované nástroje. Z nich početnejšie boli geo-metrické mikrolity v tvare krátkych aj pretiahnu-tých trojuholníkov, čepieľok s otupeným rovným i zalomeným bokom a lichobežník. Vyskytlo sa aj mikroškrabadlo kombinované s rydlom, čepieľky s vyretušovanými vrubmi a mikrorydlá (obr. 161).

Zhodnotenie

Na základe použitej perličkovej retuše, prítom-nosti trojuholníkov a mikrorydiel F. Prošek (1959, 48)

zaradil mezolitickú industriu k tardenoisienu z ob-dobia atlantiku. Detailnejšie vyhodnotenie industrie doposiaľ nebolo urobené.

Ružín, Medvedia jaskyňa

V súčasnosti patrí katastrálna oblasť Ružína (obr. 144: 10) do Košickej Belej. Jaskyňa sa nachádza v kra-sovom území juhovýchodnej časti Čiernej hory, na juhozápadnom svahu zalesneného údolia Malý Ružínok, východne od kóty 667. Pri jaskyniarskych

Obr. 162. Ružín, Medvedia jaskyňa. Mezolitické nástroje. 1 – fragment kosteného hrotu; 2, 3 – čepele s retušou, obsi-dián; 4 – obsidiánový úštep; 5 – kostený hrot s vloženými siedmimi mikročepieľkami z limnosilicitu (podľa Bárta

1990c).

12 MEZOLIT 321

prácach sa v roku 1979 našla lebka medveďa, pri nej retušovaná čepieľka a v blízkosti fragment kostené-ho hrotu. Tieto nálezy boli podnetom na záchranný výskum J. Bártu v rokoch 1980 a 1984. Výsledkom bolo nájdenie dvoch dvojradových kombinovaných kostených hrotov a kamennej industrie (Bárta 1990c).

Stratigrafia

Na povrchu jaskyne sa nachádzala holocénna vrstva sintra, pod ňou nasledovala pleistocénna tmavohnedá hlina. Medvedie kosti ležali na roz-hraní pleistocénnej hliny a sintra.


Medvedia lebka a kosti (asi zo štyroch jedincov) patrili podľa určenia C. Ambrosa medveďovi hne-dému (Ursus arctos arctos).

Rastlinné zvyšky v podobe uhlíkov sa našli pod sintrom v hnedej pleistocénnej hline. Podľa určenia E. Hajnalovej pochádzali z drevín jedle bielej (Abies alba), borovice (Pinus sp.), borovice alebo smreka (Pinus-Picea) a z ďalších ihličín (Pinopsida). Zhluk uhlíkov zo smreka (Picea abies) sa zistil aj v pleis-tocénnej vrstve.

Chemickú analýzu tmelu z kostených hrotov urobil M. Strnad. Podľa jeho zistenia tmelom bola živica ihličnatého stromu.


Pri lebke medveďa sa našla retušovaná obsidiánová čepieľka (39 x 25 x 5 mm). V druhom kostenom hrote bolo vložených sedem neretušovaných obdĺžnikových čepieľok (dĺžka 8 – 30 mm, šírka 2 – 3 mm) zo sivého lim-nosilicitu. Potom sa vyskytla oblúkovito retušovaná čepieľka z obsidiánu a obsidiánový úštep (obr. 162).

Kostené artefakty

Najdôležitejšími nástrojmi sú dva dvojradové vkladané kostené hroty. Jedným je fragment koste-ného hrotu oválneho prierezu (s rozmermi 72 x 6 x 5 mm), ktorý mal po stranách 1 mm úzke a 2 mm hlboké žliabky. Ďalší kostený hrot sa našiel pri roz-šírenom odkryve plochy medzi rebrami ďalšieho medveďa. Mal postupne k hrotu zužujúci sa tvar s odlomeným vrcholom a bázou (s rozmermi 121 x 7 x 6 mm). Po stranách mal 2 mm široké a rovnako hlboké ryhy, v ktorých bolo vložených a tmavosivou hmotou prilepených sedem mikrolitických čepieľok.

Zhrnutie

Drevené uhlíky sa našli v dvoch polohách, na základe čoho uvažuje J. Bárta (1990c, 16) o dvoch samostatných pobytoch mezolitických lovcov v jaskyni. Sintrová vrstva sa v jaskyniach na našom

území tvorila v čase holocénneho vlhkého atlantika (Ložek/Bárta 1952). Smreky sa taktiež vyskytovali v horskom prostredí starého atlantika (Ložek 1973). Kostené hroty so žliabkami na čepieľky vlepované tmelom boli diaľkovou zbraňou porovnateľnou s kostenými harpúnami. Rovnaký typ kosteného hrotu s dvoma radmi vložených čepieľok pochádza zo staršieho mezolitu z ostrova Rügen v Nemecku (Gramsch 1993, 121, obr. 1: 7, 8). Kostená industria bola rozšírená na mnohých mezolitických lokali-tách Európy, dvojradové hroty boli častejšie skôr koncom stredného a v mladom mezolite (Kozłowski, S. K. 1972, 150, tab. II: 14). Vzhľadom na analogické nálezy a stratigrafiu jaskynných vrstiev aj pamiatky z Medvedej jaskyne môžu patriť do mladšieho me-zolitu (Bárta 1990c, 20). Napriek početnému výskytu podobných artefaktov v celej Európe J. Bárta (1990c, 21) uprednostňuje východoeurópske analógie.

12.1.2 Západné Slovensko

Sereď-Mačianske vŕšky

V okolí Serede (obr. 144: 32) sa nachádzajú pieskové duny, z nich skupinová piesočná duna Mačianske vŕšky leží 4 km juhozápadne od mesta, v nadmorskej výške 134 m. Skupinová piesočná duna Mačianske vŕšky, pôvodne vysoká 9 m, sa skladala zo štyroch rovnobežných pozdĺžnych pecňovitých dún orientovaných v SZ – JV smere. Cesta rozdelila duny, z ktorých najdlhšia mala 600 m, na dve časti. Kedysi ich SV stranu obtekalo mŕtve rameno Váhu. Duny boli roky porušované ťažbou piesku. Záchranný výskum 1953 – 1955 tu urobil J. Bárta (1957). Doložené bolo osídlenie aj halštatské, laténske a staromaďarské. Duny boli pri výskume rozdelené na pracoviská A – G, pričom mezolitické pamiatky boli získané z pracovísk B a G na východnej dune. Taktiež bolo sledovaných a dokumentovaných niekoľko profilov (obr. 163: 1).

Stratigrafia

Pracovisko B – v pozdĺžnom profile B boli doku-mentované nasledujúce vrstvy:Vrstva 1 – hnedosivá hlinitopiesočnatá vrstva (35 cm).Vrstva 2 – sivá okrovohnedá škvrnitá piesočnato--hlinitá vrstva, v profile zachytené artefakty (40 cm).Vrstva 3 – tmavá hnedosivá humózna, silne vápnitá vrstva s artefaktmi a zvieracími kosťami (20 cm).Vrstva 4 – svetlohnedá žltosivá hlinito-piesočnatá až piesočnatá vrstva bez archeologických nálezov, štadiál „W3“, možno aj „W2“ (40 cm).


Vrstva 5 – červenohnedá hlinito-piesočnatá vrstva fosílneho pôdneho typu, pravdepodobne interšta-diál „W1/2“ (90 cm).Vrstva 6 – svetlá žltosivá piesočnatá silne vápnitá vrstva.


Vápnité prostredie umožnilo zachovanie počet-ných zvieracích kostí (obr. 163: 2). Podľa analýzy O. Fejfara sa v mezolitickej vrstve vyskytovalo

spoločenstvo lesostepnej fauny s druhmi – srnec (Cervus capreolus), jeleň lesný (Cervus elaphus), bizón (Bos taurus), pratur (Bos sp.), zubor (Bison sp.), kôň (Equus sp.), prasa (Sus scrofa), zajac (Lepus sp).

Malakofauna bola podľa rozboru V. Ložeka zlo-žená z viacerých druhov. Časť z nich patrila k spo-ločenstvu otvorenej trávnatej stepi (Helicella striata Müll., Chondrula tridens Müll., Abida frumentum Drap.), časť zasa krovinatej stepi až xerotermnému háju (Cepea vindobonensis C. Pfr., Euomphalia strigella Drap., Helix pomatia L.). Zo zloženia malakofauny

Obr. 163. Sereď-Mačianske vŕšky. 1 – pohľad na výskum pieskovej duny; 2 – nálezy zvieracích kostí v sonde(podľa Bárta 1957).

12 MEZOLIT 323

vyplýva, že okolie pieskovej duny malo v mezolite pravdepodobne charakter lesostepi prechádzajúcej do lužných porastov.

Rastlinné zvyšky sa zachovali v dvoch formách, a to uhlíky a pele, ktorých rozbor urobil E. Krippel. Z uhlíkov rozlíšil dub (Quercus sp.), ružovité (Rosaceae), borovicu (Pinus silvestris). Z peľových zvyškov určil vŕbu (Salix sp.), javor poľný (Acer campestre), brezu (Betula sp.), dub (Quercus sp.) a liesku obyčajnú (Corylus avellana). Na základe tohto spoločenstva drevín je možné mezolitickú vrstvu zaradiť na ko-niec boreálu alebo najneskôr na začiatok atlantiku (Bárta 1957, 36).


Z pracoviska B a okolia bolo prieskumami v ro-koch 1952 – 1953 a výskumom v rokoch 1953 – 1955 získaných 3121 artefaktov. Okrem to sa našlo 8421 kusov odpadového materiálu. Prevažná časť industrie bola vyrobená z okruhliakov rá-diolaritov zbieraných z koryta Váhu. Menší po-čet artefaktov bol z domáceho jemnozrnného kremenca, zo slabo patinovaných limnosilicitov a z rohovcov.

J. Bárta (1957, 20) rozdelil industriu na 15 skupín. Jadier bolo 214, boli drobné (najväčšie s rozmerom 33 x 22 mm), väčšinou veľmi vyťažené a často až vo zvyškovej forme. Zastúpené boli jedno- i dvojpod-stavové jadrá so stopami odbitia čepelí aj úštepov. Jadrá s jednou podstavou mali tvar ihlanovitý,

dvojpodstavové jadrá boli hranolovité. Našli sa aj ploché a diskovité jadrá. V areáli lokality sa nevy-skytli kamenné otĺkače a podložky. Je preto veľmi pravdepodobné, že polotovary sa z jadra oddeľovali tlakom.

Nástroje boli formované drobnou strmou a per-ličkovitou retušou (obr. 165; 166). Okrem geo-metrických mikrolitov boli použité na nástroje aj polotovary s časťou pôvodného povrchu suroviny. Skupina škrabadiel obsahovala 54 artefaktov vyro-bených na úštepoch a čepeliach. Ich spoločnou črtou boli mikrolitické rozmery (8 – 15 mm). Čepeľových mikroškrabadiel bolo sedemnásť, ďalej sa našli tri dvojité mikroškrabadlá, jedno hrotité, dvanásť úštepových, dvanásť okrúhlych, jedno nechtovité a jedno vyčnelé škrabadlo. K tejto skupine bolo priradených aj sedem oškrabovačov a strúhadiel. Menej časté boli drobné vrtáky, našli sa len štyri a rydlá, obsahujúce dve klinové, štyri hranové a dva čiastočne rydlovité tvary.

Najpočetnejšou bola skupina 2233 artefaktov, zložená z čepelí, mikročepieľok a čepeľovitých úš-tepov. Retušovaných čepieľok, čepeľovitých úštepov a vrubov bolo 183.

Častá bola perličkovitá retuš, ale aj úžitková, objavovala sa aj strmá retuš. Čepieľky mali jed-nostrannú i obojstrannú retuš, alebo boli šikmo, konkávne i konvexne retušované na distálnom konci. Z nálezov bolo vyčlenených 20 hrotitých úštepov, 11 dlátok a 12 čepieľok so šikmo retušo-vaným koncom.

Obr. 164. Sereď-Mačianske vŕšky. Plán výskumu s rozmiestnením kamenných artefaktov a zvieracích kostí v sonde (podľa Bárta 1957).


Obr. 165. Sereď-Mačianske vŕšky. Výber mezolitickej kamennej industrie (podľa Bárta 1957).

12 MEZOLIT 325

Obr. 166. Sereď-Mačianske vŕšky. Mezolitická kamenná industria (podľa Bárta 1957).


Obr. 167. Dolná Streda-Vŕšky. Výber mezolitickej kamennej industrie (podľa Bárta 1959).

12 MEZOLIT 327

Osobitnú skupinu tvorili geometrické mikrolity. Mikrolitických hrotov bolo 58, z nich 31 sa zacho-valo celých a ostatné v zlomkoch. Boli vyrobené z jemných dlhých úzkych čepelí s jednou otupenou hranou, zriedkavejšie s retušou na obidvoch hra-nách. Mikročepieľok s otupeným bokom sa našlo 82, z nich bolo 23 celých tvarov.

Ďalšími výraznými a najcharakteristickejšími mikrolitickými tvarmi bolo 16 trojuholníkov. Boli to tvary s dvomi hranami retušovanými do tvaru trojuholníka a jednou neretušovanou hranou. Za-stúpené sú rovnoramenné, ale aj pretiahnuté typy. Tvarom blízke im boli mikročepieľky so zalomeným bokom, ktorých bolo 39, z toho 25 celých. Zalome-ný otupený bok bol posunutý bližšie k hrotitému distálnemu koncu.

Dôležitou súčasťou inventára bolo aj sedem segmentov. Tieto hrotité artefakty vyrobené na mikročepieľkach mali jednu hranu oblúkovito otupenú. Podobnými tvarmi boli aj čepieľky s ob-lúkovito otupeným bokom, ktorých bolo 61, z nich sa zachovalo 49 úplných.

Chronologicky dôležitým artefaktom bolo šesť lichobežníkov, tvarovaných zo stredných častí pra-videlných čepelí s otupenými priečnymi koncami. Poslednou skupinou nástrojov boli dva artefakty s vyčnievajúcim ostrým retušovaným hrotom (obr. 166: 60, 61), označené ako udicové háčiky a dva ďal-šie úštepy s plošnou retušou. Súčasťou inventára bolo aj 106 polotovarov všetkých typov mikrolitickej industrie.

Iné predmety

K artefaktom boli priradené aj dva predmety zo suroviny organického pôvodu. V prvom prípade ide o platničku z lastúry (22 x 11 x 4 mm), ktorá bola brúsením upravená do oválneho tvaru a fragment kosti, ktorá bola možno opracovaná (Bárta 1957, 27, tab. XX: 88, 89).

Zhrnutie

Pre kamennú industriu zo Serede je typic-ká drobnotvarosť, používanie drobnej strmej a perličkovitej retuše a početnosť geometrických tvarov, ktoré sú charakteristickými znakmi mezolitických inventárov. Názory na kultúrnu príslušnosť náleziska, na základe technologicko--typologického rozboru kamennej industrie, sa rôznili. Pôvodne bola považovaná za tardenoisien (Bárta 1957, 39), neskôr označená za seredskú skupinu mezolitu (Bárta/Bánesz 1971, 302) a na-pokon za seredskú skupinu sauveterrienu (Bárta 1980d, 130).

Množstvo nálezov zo všetkých fáz výroby ar-tefaktov dokladá ich výrobu na mieste. Táborisko

bolo vzhľadom na uvedenú hojnosť industrie dlh-šie trvajúce, nielen krátkodobé. Napriek tomu, že vápnitý piesok dobre konzervoval zvieracie kosti, zachovali sa len dva artefakty. Lokalita nie je dato-vaná, ale podľa zvyškov fauny a flóry je radená do starého holocénu, na koniec boreálu až do začiatku atlantiku (Bárta 1957, 36), teda do mladého mezolitu (Bárta 1980d, 30).

Dolná Streda-„Vŕšky“

Lokalita Dolná Streda (obr. 144: 33) sa nachádza v bezprostrednom susedstve Mačianskych vrškov v Seredi. Skupina štyroch pieskových dún A – D leží juhozápadne od Dolnej Stredy, v nadmorskej výške 125 m. Mezolitická industria bola v rokoch 1953 – 1955 zbieraná na dunách B – D (Bárta 1959b). Duny boli osídlené aj v eneolite, halštate a v slo-vanskom období.

Mezolitická industria bola zozbieraná z vrchnej vrstvy na dunách, ktorú tvorí holocénna pôda, bez ďalších stratigrafických podkladov, pretože vrstva s nálezmi bola rozorávaná (Bárta 1972c, 69). S použitím typologických kritérií bola odlíšená od industrie z neskoršieho obdobia.


Spolu bolo hodnotených asi 50 drobnotvarých artefaktov (obr. 167) vyrobených z rádiolaritu získavaného z koryta Váhu a ojedinele z chalce-dónu. Významnou zložkou industrie boli jadrá a úštepy. Dvojpodstavové jadrá na odbíjanie mikročepieľok a úštepov mali hranolovitý tvar, vyskytli sa aj ihlanovité a diskovité jadrá. Z arte-faktov prevažovali čepieľky a čepeľovité úštepy. Retušované nástroje pozostávali z drobných až mikrolitických škrabadiel, z dvoch drobných dlát a geometrických nástrojov. Z typov geometric-kých nástrojov boli zastúpené dva lichobežníky, čepieľky s oblúkovito otupeným bokom, dvomi mikročepieľkami so zalomeným bokom, dve mikročepieľky s otupeným bokom, segment a trojuholník.

Zhrnutie

Charakteristickou črtou industrie je jej drob-notvarosť, použitie drobnej strmej a perličkovej retuše, ako aj geometrické typy artefaktov. Indus-tria je v zásade zhodná s mezolitickým nálezmi zo Serede. Pôvodne boli nálezy označené ako súčasť považskej skupiny tardenoisienu (Bárta 1959b, 245), neskôr, tak ako na ostatných náleziskách z okolia, sa pre ne zvolil názov seredská skupina sauveterrienu (Bárta 1980d, 130).


Mostová-Piesočné kopce

Piesočné duny v Mostovej (obr. 144: 34) sa na-chádzajú južne od obce, v nadmorskej výške 119 m. Duny boli osídlené vo viacerých obdobiach od doby bronzovej po stredovek. Pri ťažbe piesku na jednej z dún bola porušená vrstva s mezolitickou indus-triou, ktorej sa zozbieralo 71 kusov (Bárta 1960c).


V nálezoch 71 artefaktov prevažovali úštepy a šupinky, ktoré spolu s jadrami dokladali výrobu industrie na mieste (obr. 168). Surovinou na výrobu artefaktov bol rádiolarit a v malej miere rohovec. Jadrá boli dvojpodstavové hranolovité a jednopod-stavové ihlanovité na odbíjanie čepieľok a úštepov. Časté boli aj čepieľky a čepeľovité úštepy. Vyskytlo sa aj škrabadlo. Mikrolitické artefakty zastupujú mikročepieľky a čepieľky s oblúkovito otupeným bokom.

Zhodnotenie

Drobnotvarosť industrie, použitie perličkovej a strmej retuše, drobné jadrá a mikrolitické typy nástrojov radia nálezy do rovnakého okruhu me-zolitickej industrie, aká pochádza zo Serede (Bárta 1960c, 789).

Tomášikovo-Dinnyedomb

Piesková duna sa nachádza juhovýchodne od obce Tomášikovo (obr. 144: 35). Okrem mezolitu sa tam zistili pamiatky z doby bronzovej, halštatskej a zo stredoveku. Mezolitická lokalita bola zničená ťažbou piesku, zachovalo sa len 30 artefaktov zo zberu (Bárta 1955).


V zachovanom súbore nálezov sa vyskytujú vý-razne mezolitické tvary – trojuholník, mikrohrot, čepieľka so zalomeným bokom, čepieľky s otupe-ným bokom, mikročepieľky. Doplnené sú úštepmi a jadrami. Industria bola vyrobená hlavne z rádio-laritu, menej z rohovca a kremenca.

Zhodnotenie

Výskyt mikrolitov, perličkovej a strmej retuše, drobnotvarosť nástrojov a použitá surovina sú zhodné s ostatnými nálezmi mezolitickej industrie zo Serede a z jej okolia (Bárta 1955, 436).

Bratislava-Dúbravka

Z Bratislavy (obr. 144: 31) pochádza zo zberu a z výskumu drobnotvará industria.

Obr. 168. Mostová. Mezolitická kamenná industria (podľa Bárta 1960c).

12 MEZOLIT 329

• Bratislava-Dúbravka II/Veľká lúka – stanica ALokalita sa nachádza v polohe Veľká lúka v ústí

na SSV otvoreného údolia, v nadmorskej výške 190 m. Z plochy asi 100 x 100 m bolo zozbieraných 193 artefaktov (Hromada/Cuper 1992b, 58). Industria bola vyrobená v prevahe z rádiolaritov a rohovca azda moravského pôvodu (typ Krumlovský les) a ojedinele tu vystupuje aj krakovsko-jurský pazú-rik. Jadrá boli jedno- i dvojpodstavové. V nástrojoch prevažovali škrabadlá a medzi nimi úštepové, ďalej sa vyskytli škrabadlá na úzkych krátkych čepeliach a nechtovité škrabadlá. Tri rydlá boli hranolovité. Ojedinele boli zastúpené aj hroty, z ktorých jeden bol označený ako typ Stawinoga. Industria má mikrolitický charakter, ale typické mikrolity ani geometrické tvary sa nevyskytli.

Na lokalite sa nachádza včasnoslovanské pohrebisko, ktoré sa v roku 1991 skúmalo dvomi sondami. Podľa stratigrafickej situácie sa zdá, že mohlo ísť o zvyšok pieskovej duny (Hromada 1992). V sondách sa našli roztrúsené kamenné artefakty z rádiolaritu a rohovca, tvorené drobným úštepo-vým škrabadlom, fragmentom oblúkovitého rydla, jadier a úštepmi.

• Bratislava- Dúbravka II/Veľká lúka – stanica BVyššie po svahu, asi 300 m južnejšie od stani-

ce A je stanica B, z ktorej pochádza 101 artefaktov. Typologickou skladbou i surovinou boli podobné industrii zo stanice A. Rozdiel medzi nimi je v tom, že sa našlo menej jadier a polotovarov a hotové nástroje sa vyskytli len ojedinele. Pri kultúrnom za-radení sa uvažuje o okruhu blízkemu komornickej kultúre (Hromada/Cuper 1992b, 59). Podľa charakte-ru industrie, najmä kvôli absencii geometrických tvarov sa J. Bárta (1999, 23) domnieva, že ide skôr o epipaleolitickú ako mezolitickú industriu.

12.2 VÝVOJ MEZOLITICKÉHO OSÍDLENIA SLOVENSKA

Mezolitické lokality zo Slovenska nie sú počet-né. Väčšia koncentrácia nálezísk je na pieskových dunách v okolí Serede na západnom Slovensku, menšia na Východoslovenskej nížine. Výraznejšia mezolitická industria bola získaná v Košiciach--Barci. Stopy loveckej výpravy boli dokumentované v Medvedej jaskyni pri Ružíne a prenikanie me-zolitických skupín na severné Slovensko na úpätí Vysokých Tatier.

Severné Slovensko bolo v neskorom paleolite pomerne husto osídlené. Horské prostredie bolo aj pre ekonomiku malých skupín mezolitických lovcov s veľkou mobilitou zrejme atraktívne. Početné nále-zy kamennej industrie zo starých a nových zberov

naznačujú intenzívnejšie mezolitické osídlenie, hoci archeologický výskum sa zatiaľ realizoval len v Spišskej Belej, v polohe Vyšná zákruta II. Ďalšie mezolitické pamiatky sa našli na susednej polohe Vysoký breh a kamenné artefakty z niektorých ďal-ších nálezísk nevylučujú ich príslušnosť k mezolitu. Na základe použitej suroviny na výrobu artefaktov, ktorá okrem rádiolaritov obsahuje krakovsko-jur-ský, čokoládový a świeciechowský pazúrik, ako aj podľa analógií k typom artefaktov, sa autori (Valde-Nowak 2009; Valde-Nowak/Soják 2010) prikláňajú k názoru, že ide o zásahy janisławickej a chvojnicko--pieńkovskej kultúry v mladšom mezolite v období atlantiku, prípadne už v neskorom boreáli.

Na Východoslovenskej nížine je mezolitické osídlenie doložené len sporadicky v Čičarovciach a Strede nad Bodrogom. Stratigrafickú pozíciu ka-menných artefaktov nepoznáme a neobsahujú ani geometrické artefakty, ktoré by umožnili ich pres-nejšie časové zaradenie. Predchádzajúce osídlenie tohto priestoru epigravettienom bolo početné, ale na základe terajšieho stavu výskumu nie je možné doložiť priamu súvislosť s mezolitom.

Geograficky najbližšie k východoslovenským ná-leziskám sú maďarské mezolitické lokality Jásztelek a Jászberény z oblasti Jászág na úpätí pohoria Mátra, medzi riekami Tisza a Zagyva, nálezy z ktorých sú pomenované ako mezolitická industria severnej časti Maďarskej nížiny. Industrie obsahujú početné geometrické mikrolity – trojuholníky, segmenty, trapézy, sauveterrienske hroty, ako aj čepieľky s otupeným bokom. Vyskytujú sa v nich tiež krátke úštepové škrabadlá, vrtáky, rydlá a mikrorydlá. V surovinovom zložení dominuje limnosilicit zo zdrojov v blízkom okolí, doplnený obsidiánom, kremenným porfýrom a rádiolaritom. Jászberény je kladený do boreálu (8030 rokov BP) a Jásztelek do atlantiku. R. Kertész (1996; 2002) pracuje s teóriou, že predstavujú regionálny variant mezolitickej in-dustrie, ktorá je pokračovaním epigravettienskych tradícií za prispenia kultúrnych impulzov zo zá-padu v zmenených klimatických a ekologických podmienkach. Naproti tomu V. Dobosi (1999, 313) odmieta genetickú väzbu mezolitických industrií na epigravettien.

Výrazná mezolitická obsidiánová industria s geo-metrickými artefaktmi pochádza z Košíc-Barce I. Na základe typológie kamenných nástrojov je kultúrne radená do tardenoisienu a ako vyplynulo z analýzy uhlíkov drevín, patrí do klimatického optima v období atlantiku.

Do rovnakého klimatického obdobia patria aj unikátne pamiatky z Medvedej jaskyne pri Ružíne. Dva kostené hroty, použité na lov medveďov, mali po bokoch vložené a živicou z ihličnatého stromu upevnené obdĺžnikové čepieľky. Čepieľky aj ďalšie


artefakty boli vyrobené z regionálnych surovín limnosilicitov a obsidiánov.

Koncentrácia mezolitických lokalít v okolí Serede je najskôr výsledkom vyhovujúceho biotopu piesko-vých dún vyčnievajúcich z meandrujúcich ramien Váhu, Malého Dunaja a ich prítokov. Väčšia sústre-denosť na lov vodného vtáctva a rybolov (kamenné háčiky na udice) je zrejmá aj z typológie kamen-ných artefaktov. Ale hlavným zdrojom obživy boli zvieratá žijúce v lesostepnom prostredí, doložené početnými kosťami srncov, jeleňov, bizónov, turov, koní, prasiat a zajacov. Druhy fauny a zachované uhlíky spolu s peľom drevín dokladajú, že mezoli-tickí lovci pobývali na pieskových dunách v boreáli alebo začiatkom atlantiku. Z kostených predmetov sa zachoval len jeden, možno opracovaný fragment, a obrúsená platnička z lastúry. Početná industria zo všetkých fáz štiepania suroviny a výroby nástrojov znamená rôzne aktivity v areáli opakovaného krát-kodobého, ale pravdepodobne aj dlhšie trvajúceho táboriska. Používal sa predovšetkým rádiolarit z koryta Váhu. Kamenná industria obsahuje ge-ometrické artefakty zahŕňajúce rovnoramenné aj pretiahnuté typy trojuholníkov, mikrolitické hroty, segmenty, čepieľky s otupeným bokom a li-chobežníky. Na základe týchto tvarov je industria považovaná za seredskú skupinu sauveterrienu (Bárta 1980d, 130).

Do tejto skupiny patria aj ostatné náleziská z okolia – Veľká Mača, Šoporňa-Štrkovec, Mostová, Čierna Voda, Tomášikovo. Industria z Dolnej Stredy sa javí ako archaickejšia (Bárta/Bánesz 1971, 302).

Nálezy drobnotvarej industrie z Bratislavy--Dúbravky majú pestrejšiu skladbu surovín. Okrem rádiolaritov obsahujú asi aj moravské rohovce

a krakovsko-jurský pazúrik azda dokladá väzby s poľským územím. Geometrické nástroje absen-tujú, doložené sú len hroty. Presnejšie kultúrne zaradenie industrie nateraz nie je možné.

Mezolitické kultúry v celej Európe vytvárali re-gionálne skupiny s istými odlišnosťami v typológii artefaktov. V severných Čechách sa počas celého mezolitu udržiavajú rovnoramenné trojuholníky a segmenty, pretiahnuté trojuholníky miznú už v mladšom mezolite (atlantik) a naopak, trapézy sa stávajú častými (Svoboda 2003c, 82).

Sauveterrien, obsahujúci mikrohroty a trojuhol-níky, rozšírený v preboreáli a boreáli (9500 – 7000 rokov BP), je starší ako tardenoisien s rovnostran-nými a pretiahnutými tvarmi trojuholníkov, často s čepieľkami s otupeným bokom z boreálu až at-lantiku (Vialou 2004, 95). Chýbajúce datovania pre slovenské lokality neumožňujú postihnúť presnejšie chronologické rozdiely medzi nimi. Podľa analýz fauny a flóry z lokalít patria do mladšieho mezolitu z konca boreálu a začiatku atlantiku.

Mezolit je ukončený nástupom neolitických kultúr, ktoré sa šírili pozdĺž Dunaja a Tisy, z juhu na sever. V Košickej kotline je kultúra s východnou lineárnou keramikou, protolineárna fáza, z Košíc--Červeného raka datovaná na 6520 rokov BP, kalibro-vané 5482 rokov BC (Kaminská/Kaczanowska/Kozłowski 2008). Na Východoslovenskej nížine je včasná fáza kultúry s východnou lineárnou keramikou známa z Moravian a Slavkoviec, kde je datovaná na 6630 rokov BP, kalibrované 5446 rokov BC (Kozłowski/Nowak 2010). Všeobecne sa usudzuje, že neolit sa rozšíril v strednej Európe okolo 5500 rokov BC, ale v severských krajinách (na juhu Škandinávie) až o 1500 rokov neskôr (Vencl 2007b, 132).

331

13 ZÁVER

Výskum paleolitu a mezolitu na Slovensku, tak ako v iných krajinách je založený na úzkej spolu-práci archeológov s odborníkmi z rôznych príro-dovedných disciplín. Po počiatočnom rozmachu v povojnových rokoch nastúpili nové generácie paleolitikov, ktoré využívajú poznatky prírodo-vedcov vo zvýšenej miere. Zvlášť v posledných desaťročiach, pokiaľ to podmienky dovolia, sa dbá na komplexné skúmanie lokalít.

Prvé kapitoly sú venované vývoju prírodného prostredia počas kvartéru. Využívanie nových de-tailnejších poznatkov o stratigrafii štvrtohôr spolu s novými metódami datovania pomáha spresniť dobu existencie jednotlivých paleolitických a me-zolitických kultúr. Neustále sa meniace klimatické pomery zásadne ovplyvňovali život paleolitických spoločenstiev a mali vplyv na rozvoj loveckých stratégií s cieľom získania dostatočného množstva potravinových zdrojov.

Antropologické nálezy zo Slovenska nie sú po-četné, ale napriek tomu sú veľmi dôležité. Väčšina z nich patrí do vrchného (Gánovce, Šaľa 1 a 2) a mladého (Moča) pleistocénu.

V dejinách bádania je zhrnutý stručný vývoj výskumu paleolitu a mezolitu na Slovensku od jeho začiatkov cez nárast poznatkov v druhej polovici 20. stor. po súčasný stav. Základom sa stali výskumy F. Prošeka, neskôr J. Bártu, L. Bánesza, Ľ. Kaminskej a J. Hromadu. V súčasnosti sa výskumu paleolitu začala venovať nová generácia archeológov.

Zisťovanie zdrojov kamenných surovín vhod-ných na výrobu nástrojov je dôležité z hľadiska eko-nomických stratégií paleolitických a mezolitických kultúr. Prispieva k sledovaniu ich mobility, znalosti regiónov a rozsahu výmenných kontaktov.

Starý paleolit je obdobím, z ktorého sa najťažšie hodnoverne dokladá výroba kamenných artefaktov, hlavne z riečnych okruhliakov. Úmyselná výroba takejto industrie, zozbieranej z riečnych terás, je málo dôveryhodná. Za jediný dôkaz staro- až stredopaleolitickej industrie považujeme artefakt z Bratislavy-Karlovej Vsi.

Osídlenie Slovenska v strednom paleolite (7. ka-pitola) je spoľahlivo dokladované kamennými nástrojmi z travertínových lokalít aj zo sprašových profilov a jaskýň. Na viacerých náleziskách je doložené opakované osídlenie počas stredného paleolitu (Hôrka-Ondrej B, D) i opätovné návraty paleolitických lovcov na to isté miesto (Bojnice III--Hradná priekopa). V staršej fáze stredného paleoli-tu (OIS 7, 6) sa rozvíjal včasný moustérien, doložený

datovaním do predposledného interglaciálu (Vyšné Ružbachy, Beharovce-Sobocisko, Hranovnica), v strednej a mladšej fáze hlavne taubachien (OIS 5e; Gánovce, Hôrka-Ondrej C), moustérien (Hôr-ka-Ondrej A, Nové Mesto nad Váhom-Mnešice, Prievidza) a micoquien. Micoquien prvýkrát zis-ťujeme už v poslednom interglaciáli (OIS 5d/a – 3), s pokračovaním v staršej časti posledného glaciálu (Bojnice III-Hradná priekopa, Bojnice I-Prepoštská jaskyňa, jaskyňa Dzeravá skala pri Plaveckom Mikuláši, oblasť Myjavy, Zamarovce). Početné sú povrchové lokality bez stratigrafie, ale s výraznými stredopaleolitickými artefaktmi (Žiarska kotlina na strednom Slovensku a oblasť strednej Ondavy, Tople a Torysy na východnom Slovensku). Široké spektrum použitých kamenných surovín (Nižný Hrabovec) odráža veľkú mobilitu loveckých kolektí-vov s kontaktmi od južného Poľska cez Zakarpatskú Ukrajinu do severného Maďarska.

Do staršej fázy mladého paleolitu na Slovensku patrí bohunicien, szeletien a aurignacien. Bohuni-cien je doložený len z otvorenej lokality v Nižnom Hrabovci bez stratigrafie a datovania, ale techno-logicko-typologické spektrum nálezov je porovna-teľné s moravským bohunicienom (43 000 – 35 000 rokov BP).

Kamenná industria so znakmi szeletienu pochá-dza z viacerých lokalít (Ivanovce-Skala, Trenčianska Turná). Ale jej presnejšie časové zaradenie je sporné. Datované nálezy z jaskyne Čertova pec pri Radošine pravdepodobne nepatria szeletienu. Viac poznatkov máme o mladom szeletiene, pre ktorý sú charakte-ristické listovité hroty typu Moravany-Dlhá.

Jedna koncentrácia mladšieho szeletienu je v oblasti Moravian nad Váhom-Dlhej (s datovaním 33 600 rokov BP) a druhá v regióne Trenčína (Tren-čianske Teplice). Ojedinelé nálezy listovitých hrotov z východného Slovenska tvorili súčasť inventárov aurignacienu (možno pod vplyvom szeletienu z Bukových hôr).

Zároveň sa na začiatku mladého paleolitu (na základe stratigrafie) objavuje aj čepeľová mlado-paleolitická industria bez diagnostických typov, ktorá azda súvisí s aurignacienskym osídlením (Trenčín IV).

Pokračujúci vývoj staršej fázy mladého paleolitu je spojený s aurignacienom, ktorý sa v strednom Podunajsku rozširuje od 39 000/38 000, s hlavnou fázou od 34 000 do 28 000 rokov BP (stredná časť OIS 3). Najstaršie datované pamiatky na Slovensku pochádzajú z jaskyne Dzeravá skala pri Plaveckom


Mikuláši na západnom Slovensku (33 333 rokov BP). Hlavným územím rozšírenia aurignacienskej kultúry bola Hornádska kotlina a Východosloven-ská nížina. Náleziská Košice-Barca I a II, Seňa I, Kechnec I – III, Čečejovce a ďalšie početné lokality s menším počtom nálezov boli podľa platnej chro-nológie v čase ich klasifikácie považované za starý a stredný aurignacien, ktorého vek sa odhadoval na 38 000 – 34 000 rokov BP. Na základe typologickej skladby inventárov sa za mladší aurignacien pova-žovali nálezy z Východoslovenskej nížiny, kde ve-dúce miesto zaberá lokalita Tibava. Pre nepriaznivé stratigraficko-pedologické pomery na náleziskách aj v súčasnosti máme len jedno datovanie, ktoré sa vzťahuje k mladšej fáze aurignacienu z Košíc--Barce I (29 680 rokov BP). Podľa nových poznatkov o šírení aurignacienu v strednom Podunajsku pred-pokladáme existenciu hlavných aurignacienskych lokalít v Košickej kotline v období 34 000 – 29 000 rokov BP, na Východoslovenskej nížine (Tibava, Nižný Hrabovec) v mladšej časti uvedeného obdo-bia. Pokračujúce kontakty s územím južného Poľska cez karpatské priesmyky dokladajú nálezy poľskej suroviny a sporadické kamenné artefakty v povodí Tople (Bardejov) aj v oblasti Pienin (jaskyňa Aksa-mitka v Haligovciach).

Dlho prevládal názor, že na západnom Slovensku sa aurignacien nevyskytuje. Datované kostené hroty z jaskyne Dzeravá skala ho eliminujú. Taktiež časť nálezov z Ivanoviec-Skaly, Vlčkoviec, Považskej Bystrice a sporadické artefakty z Myjavskej pahor-katiny môžeme považovať za doklad aurignacien-skej kultúry aj v tejto časti Slovenska.

Zatiaľ je ojedinele doložený výskyt epiauri-gnacienu na východnom Slovensku v Nižnom Hrabovci. Výrazné artefakty majú analógie na lokalitách v Dolnom Rakúsku a na Morave, kde je datovanie od 28 500 do 21 000 rokov BP. Presné časové zaradenie slovenských nálezov pre chýba-júce stratigraficko-chronologické podklady, nie je možné stanoviť.

Do strednej fázy mladého paleolitu patrí gravet-tien, ktorý sa vyvíjal od poslednej tretiny interple-niglaciálu (mladšia časť OIS 3) do začiatku posledné-ho pleniglaciálu (OIS 2), teda v období od 30 000 do 20 000 rokov BP. Starý gravettien, v strednom Podu-najsku nazývaný ako pavlovien (30 000 – 25/24 000 rokov BP), je na území Slovenska doložený spo-radicky v jaskyniach (Háj-Slaninová jaskyňa) a na otvorených táboriskách (Nemšová, čiastočne Trenčianske Bohuslavice). Podstatná časť početných slovenských lokalít patrí do mladého gravettienu, do horizontu hrotov s vrubom (24 000 – 20 000 rokov BP). Na Považí sa vytvorili dve výrazné koncen-trácie – jedna v okolí Piešťan s vedúcou lokalitou Moravany nad Váhom a druhá v okolí Trenčína

s hlavným náleziskom v Trenčianskych Bohuslavi-ciach. Okrem početnej charakteristickej kamennej industrie, využívajúcej v prevažnej miere eratický silicit zo Sliezska a pazúriky z južného Poľska, sa na náleziskách objavili aj zdobené kostené predmety a prevŕtané ozdoby z kameňa a ulít. Doložené je tiež používanie minerálnych farbív. Hlavným umelec-kým predmetom je z mamutoviny vyrezaná soška moravianskej venuše, ktorá patrí medzi najväčšie skvosty pravekého umenia na Slovensku. Nové poznatky máme o sezónnom vyhľadávaní lokalít, o priestorovej organizácii táborísk a ich funkciách. Významné zoskupenie nálezov mladého gravet-tienu je na Ponitrí s hlavnou lokalitou Nitra I-Čer-máň. Doložené je opakované vyhľadávanie tohto priestoru skupinami lovcov s kamennou industriou obsahujúcou hroty s vrubom, ktorí na výrobu ar-tefaktov uprednostnili domáci rádiolarit, podobne ako v Trenčianskych Bohuslaviciach. Zvláštnosťou Trenčianskych Bohuslavíc je, že namiesto hrotov s vrubom sa v mladogravettienskych vrstvách ob-javujú plošne opracované listovité hroty.

Na východnom Slovensku je najdôležitejšou lokalitou Cejkov. Opakované vyhľadávanie okolia Zemplínskych vrchov v mladom gravettiene je po-tvrdené aj datovaniami v rozmedzí 24 800 – 20 000 rokov BP. Do záveru tohto obdobia patrí tiež staršia vrstva v Kašove. Aj v Cejkove boli nájdené zdobené predmety (kamenný idol so zvyškami červeného farbiva), zdobené kostené predmety, nástroje z pa-rohu a vypálené hrudky hliny (Cejkov, Kašov). Hroty s vrubom sa vyskytli len zriedkavo (Cejkov) a v atypickej forme (Marhaň). Časť suroviny na výrobu kamennej industrie bola jednak pôvodom z južného Poľska a jednak zo severného Maďarska (limnosilicity). Lokálny obsidián získal úplnú pre-vahu až v nasledujúcom období.

V období po posled nom plen ig lac iá l i (20 000 – 17 000 rokov BP), v neskorej fáze mladého paleolitu sa objavuje hlavne epigravettien. Na zá-padnom Slovensku bolo osídlenie oproti predchá-dzajúcemu mladému gravettienu menej intenzívne (Moravany nad Váhom-Žakovská, Banka-Horné farské role, Nitra III, Močenok).

Časť kamennej industrie z južného Slovenska (stredné Poiplie) patrí taktiež epigravettienu, rov-nako ako niektoré lokality zo Spiša.

Väčšia koncentrácia epigravettienu bola v okolí Zemplínskych vrchov (Hrčeľ, Kysta, Veľaty) na východnom Slovensku. Vedúcou lokalitou je Ka-šov – horná vrstva, s datovaním 18 600 rokov BP. So 43 500 artefaktmi vyrobenými takmer úplne z obsidiánu (hoci doteraz len čiastočne analyzova-nými) by mohla predstavovať základ pre pomeno-vanie epigravettienskych industrií vo východnej časti Karpatskej kotliny názvom kašovien.

13 ZÁVER 333

V posledných rokoch sa pri prieskumoch (Topo-rec) a výskumoch (Stará Ľubovňa, Jarabina) na Spiši našla nepočetná industria, ktorá pravdepodobne patrí magdalénienu. Analogické nálezy tvoria dvoj-podstavové jadrá, vrtáky a rydlá, ale hlavne pazúrik typu Bircza (Toporec), z ktorého je vyrobená magda-lénienska industria na neďalekej lokalite v Hłomczi v južnom Poľsku. Spolu s industriou z Dubovej by predstavovala prvý doklad magdalénienu, ktorý prenikol do severnej časti východného Slovenska z južného Poľska.

Neskorý paleolit spadá do záveru pleistocénu (12 000 – 10 000 rokov BP). Najviac pamiatok z da-ného obdobia pochádza zo severného Slovenska. Jediný datovaný nález hrotu s oblúkovito otupeným bokom z jaskyne Suchá diera pri Spišskej Teplici patrí do allerødu (11 620 rokov BP). Ďalšie hroty s oblúkovito otupeným bokom sú známe z Vinného, z Bystrého a z Nižného Hrabovca.

Početné doklady prenikania świderienskej kultú-ry na Spiš pochádzajú z výskumov (Veľký Slavkov--Burich, Lučivná a Svit) a zberov (Spišská Teplica, Spišská Stará Ves, Stará Ľubovňa, Jarabina). Radené sú do mladšej fázy świderienu, do dryasu III. Ojedi-nelý výskyt hrotu podobného ahrensburgienskym je zo Spišskej Starej Vsi. Hroty so stopkou typu Lyngby z Kamenice nad Cirochou a zo Soli by mohli súvisieť so świderiensko-ahrensburgienskym komplexom, ktorý mohol sporadicky zasiahnuť

nielen na Spiš, ale až na Východoslovenskú nížinu. Publikované kamenné industrie získané zberom z lokalít na Orave pochádzajú väčšinou z neskorého paleolitu.

Posledné fáza lovecko-zberačských kolektívov patrí do mezolitu zo začiatku holocénu (10 000 – 8000 rokov BP). Zmena klimatických pomerov spôsobila, že v nížinných oblastiach boli osídľované pieskové duny. Taká situácia sa vyvinula v okolí Serede na západnom Slovensku (Sereď, Veľká Mača, Šoporňa--Štrkovec, Mostová, Čierna Voda, Tomášikovo, Dol-ná Streda). Archeologické pamiatky z uvedených lokalít sa radia k seredskej skupine sauveterrienu z boreálu alebo zo začiatku atlantiku. Na piesko-vých dunách z Východoslovenskej nížiny je mezo-litické osídlenie doložené len sporadicky (Čičarovce, Streda nad Bodrogom).

Výrazná mezolitická industria tardenoisienu z atlantika bola získaná v Košiciach-Barci I. Z mlad-šieho mezolitu pochádzajú aj pamiatky z Medvedej jaskyne pri Ružíne. V oblasti Spiša sa pri niektorých industriách (Spišská Belá) uvažuje o ich možnej spojitosti s janisławickou a chvojnicko-pieńkovskou kultúrou v mladšom mezolite v období atlantiku, prípadne už v neskorom boreáli. Presnejšie kultúrne zaradenie industrie z Bratislavy-Dúbravky nateraz nie je možné. Mezolitické osídlenie na Slovensku bolo ukončené nástupom neolitickej civilizácie okolo 6500 rokov BC.

334

LITERATÚRA

Ábelová 2008 – M. Ábelová: Zánik ekosystému pleistocén-neho – vznik ekosystému holocénneho. Dizertačná práca (Přírodovědecká fakulta Masarykovy Univerzity v Brně). Brno 2008, 180. Nepublikované.

Absolon 1947 – K. Absolon: Paleoethnologická stavba vel-kých středoevropských diluviálních stanic. Příroda 40, 1947, 1 – 10.

Absolon 2013 – K. Absolon: Analysis of ostracoda. In: P. Neruda/Ľ. Kaminská: Neanderthals at Bojnice in the context of Central Europe. Brno 2013, 199 – 200.

Absolon/Klíma 1977 – K. Absolon/B. Klíma: Předmostí. Ein Mammutjägerplatz in Mähren. Praha 1977.

Adams 1998 – B. Adams: The Middle to Upper Paleolithic transition in Central Europe. The record from the Bükk Mountain region. BAR Internat. Ser. 693. Oxford 1998.

Adams 2002 – B. Adams: New radiocarbon dates from Szele-ta and Istállóskő, Hungary. Praehistoria 3, 2002, 53 – 55.

Adams/Ringer 2004 – B. Adams/Á. Ringer: New C14 Dates for the Hungarian Early Upper Palaeolithic. Current Anthr. 45, 2004, 541 – 551.

Adovasio et al. 1999 – J. M. Adovasio/O. Soffer/D. C. Hyland/ B. Klíma/J. Svoboda: Textil, košikářství a sítě v mladém paleolitu Moravy. Arch. Rozhledy 51, 1999, 58 – 94.

Agassiz 1840 – L. Agassis: Etudes sur les glaciers; par L. Agassiz. Ouvrage accompagné d un atlas de 32 plan-ches. Jent et Gassmann. Neuchâtel 1840.

Aguirre/Pasini 1985 – E Aguirre/G. Pasini: The Pliocene--Pleistocene boundary. Episodes 8, 1985, 116 – 120.

Aitken 1995 – M. J. Aitken: Chronometric techniques for the Middle Pleistocene. In: W. Roebroeks/T. van Kolfscho-ten (Eds.): The earliest occupation of Europe. Leiden 1995, 269 – 277.

Alexandrowicz 1995 – S. W. Alexandrowicz: The fauna with Arianta Arbustorum (L.). In: J. Hromada/J. K. Kozłowski (Eds.): Complex of Upper palaeolithic sites near Mo-ravany, Western Slovakia. Vol. I. Moravany-Žakovska (Excavations 1991 – 1992). Kraków 1995, 79 – 80.

Alexandrowicz 1998 – W. P. Alexandrowicz: Malacological remains. In: J. K. Kozłowski (Ed.): Complex of Upper Palaeolithic sites near Moravany, Western Slovakia. Vol. II. Moravany-Lopata II (Excavations 1993 – 1996). Kraków 1998, 99 – 102.

Alexandrowicz 2005 – W. P. Alexandrowicz: The Pleistoce-ne and Holocene malacofauna. In: Ľ. Kaminská/J. K. Kozłowski/J. A. Svoboda (Eds.): Pleistocene Environ-ments and Archaeology of the Dzeravá skala Cave, Lesser Carpathians, Slovakia. Kraków 2005, 149 – 156.

Alexandrowicz et al. 2000 – W. S. Alexandrowicz/Ľ. Kamin-ská/B. Kazior/J. K. Kozlowski/M. Pawlikowski/K. Sob-czyk: Excavations at Banka-Horné farské role site. In: J. K. Kozłowski: Complex of Upper Palaeolithic sites near Moravany, Western Slovakia. Vol. III. Late Gravet-tian shouldered points horizon sites in the Moravany--Banka area. Kraków 2000, 121 – 152.

Alley et al. 2003 – R. Alley/J. Marotzke/W. D. Nordhaus/J. T. Overpeck/D. Peteet, Jr./R. A. Pielke/R. T. Pierre-humbert/P. B. Rhines/T. F. Stocker/L. D. Talley/J. M. Wallace: Abrupt Climate Change. Science 299/5615, 2003, 2005 – 2010.

Alley/Clark 1999 – R. B. Alley/P. U. Clark: The deglaciation of the northern hemisphere: a global perspective. Ann. Review Earth and Planet. Scien. 27, 1999, 149 – 182.

Allsworth-Jones 1986 – P. Allsworth-Jones: The Szeletian and the transition from Middle to Upper Palaeolithic in Central Europe. Oxford 1986.

Allsworth-Jones 2004 – P. Allsworth-Jones: The Szeletian Revisited. Anthropologie (Brno) 42, 2004, 281 – 296.

Ambros/Strnad/Čejka 1990 – C. Ambros/M. Strnad/J. Čejka: Prírodovedné expertízy nálezov z Medvedej jaskyne pri Ružíne. Slov. Arch. 38, 1990, 31 – 44.

Ambrož/Ložek/Prošek 1951 – V. Ambrož/V. Ložek/F. Prošek: Mladý pleistocén v okolí Moravan u Piešťan nad Váhom (Západní Slovensko). Anthropozoikum 1, 1951, 53 – 142.

Andel 1955 – K. Andel: Výsledok archeologického priesku-mu na Zemplínsko-užskej nížine v rokoch 1953/54. In: Vlastivedný sborník 1. Košice 1955, 144 – 171.

Andel 1958 – K. Andel: Pohrebisko z doby medenej v Tibave na východnom Slovensku. Slov. Arch. 6, 1958, 39 – 49.

van Andel 2003 – T. H. van Andel: Glacial Environments I: the Weichselian Climate in Europe between the End of the OIS-5 Interglacial and the last Glacial Maximum. In: T. H. van Andel/W. Davies (Eds.): Neanderthals and modern humans in the European landscape during the last glaciation: archaeological results of the Stage 3 Project. Cambridge 2003, 9 – 19.

van Andel/Davies 2003 – T. H. van Andel/W. Davies (Eds.): Neanderthals and modern humans in the European landscape during the last glaciation: archaeological results of the Stage 3 Project. Cambridge 2003.

van Andel/Davies/Weninger 2003 – T. H. van Andel/ W. Davies/B. Weninger: The Human Presence in Eu-rope during the Last Glacial Period I: Human Migra-tions and the Changing Climate. In: T. H. von Andel/ W. Davies (Eds.): Neanderthals and modern humans in the European landscape during the last glaciation: archaeological results of the Stage 3 Project. Cambridge 2003, 31 – 56.

Angeli 1952 – 1953 – W. Angeli: Der Mammutjägerhalt von Langmannersdorf an der Perschling. Mitt. Prähist. Komm. Österr. Akad. 6. Wien 1952 – 1953.

Anikovich 2005 – M. V. Anikovich: The Early Upper Paleo-lithic in Eastern Europe. In: A. P. Derevianko (Ed.): The Middle to Upper Paleolithic transition in Eurasia: Hypotheses and facts. Novosibirsk 2005, 79 – 93.

Antl/Fladerer 2004 – W. Antl/F. A. Fladerer: Outlook to the East: The 25 ky BP Gravettian Grub/Kranawetberg campsite (Lower Austria). In: J. A. Svoboda/L. Sedláč-ková (Eds.): The Gravettian along the Danube. Brno 2004, 116 – 130.

Antl-Weiser 2008 – W. Antl-Weiser: Die Frau von W. Die Venus von Willendorf und die Geschichte(n) um ihre Auffindung. Wien 2008.

Antón 2003 – S. Antón: Natural history of Homo erectus. Am. Journal Phys. Anthr. 122, 2003, 126 – 170.

Anzidei/Cerilli 2001 – A. P. Anzidei/E. Cerilli: The fauna of La Polledrara diCecanibbio and Rebibbia – Casal de’Pazzi (Rome, Italy), as anindicator for site formation processes in a fluvial environment. In: G. Cavarretta/

LITERATÚRA 335

P. Gioia/M. Mussi/M. R. Palombo (Eds.): The World of Elephants. Proceedings of the First International Congress. Rome 2001, 167 – 171.

Arsuaga et al. 1997 – J.-L. Arsuaga/I. Martinez/A. Gracia/ C. Lorenzo: The Sima de los Huesos crania (Sierra de Atapuerca, Spain). a comparative study. Journal Human Evolut. 33, 1997, 219 – 281.

Asfaw et al. 2002 – B. Asfaw/W. H. Gilbert/Y. Beyene/W. K. Harts/P. R. Renne/G. Woldegabriel/E. S. Vrba/T. D. White: Remains of Homo erectus from Bouri, Middle Awash, Ethiopia. Nature 416, 2002, 317 – 320.

van Asperen 2004 – E. van Asperen: The large mammal fauna of Schöningen 13II – 4 (MA thesis Leiden Uni-versity). Leiden 2004.

van Asperen/Stefaniak 2011 – E. van Asperen/K. Stefaniak: Biśnik Cave and its biostratigraphical position based on equid remains. Acta Zool. Cracoviensia 54A/1 – 2, 2011, 55 – 76.

Atkinson/Briffa/Coope 1987 – T. C. Atkinson/K. R. Briffa/G. R. Coope: Seasonal temperatures in Britain during the past 22,000 years, reconstructed using beetle remains. Nature 325, 1987, 587 – 592.

Auffermann/Orschiedt 2002 – B. Auffermann/J. Orschiedt: Die Neandertaler. Eine Spurensuche. Stuttgart 2002.

Baales et al. 2000 – M. Baales/O. Jöris/A. Justus/W. Roeb-roeks: Natur oder Kultur? Zur Frage ältestpaläolithis-cher Artefaktensembles aus Hauptterrasssenschottern in Deutschland. Germania 78, 2000, 1 – 20.

Babor 1927 – J. Babor: Zamarovce, nové paleolitické naleziště na Slovensku. Bratislava. Čas. USŠ 1, 1927, 53 – 68.

Babor 1934 – J. F. Babor: Paleolitické novinky zo Slovenska. Bratislava. Čas. USŠ 8, 1934, 526 – 528.

Babor 1936 – J. Babor: O paleolitu v Bojnicích. Bratislava. Čas. USŠ 10, 1936, 259 – 265.

Bača 1988 – R. Bača: Dejiny archeologického bádania v Moravanoch nad Váhom. In: Vlastivedný spravodajca okresu Trnava. Hlohovec 1988, 27 – 43.

Bačo et al. 2003 – P. Bačo/P. Baláž/K. Čechovská/J. Derco/ R. Fischerová/Ľ. Kovaničová/M. Repčiak/Ľ. Turček/ M. Vancáková: 45. Fórum pre nerudy. Sprievodca 04. – 05. 06. 2003. Košice-Viničky 2003.

Badányi 1874 – M. Badányi: A haligóczi barlangról. Arch. Ért. 8, 1874, 293 – 294.

Bagniewski 1997 – Z. Bagniewski: O schyłkowopaleolitycz-nych kulturach komplexu s liściakami na Pomorzu. Stud. Arch. (Wrocław) 29, 1997, 25 – 92.

Bachner/Mateiciucová/Trnka 1996 – M. Bachner/I. Mateiciu-cová/G. Trnka: Die Spätaurignacien-Station Alberndorf im Pulkautal, NÖ. In: J. Svoboda (Ed.): Paleolithic in the Middle Danube Region. Brno 1996, 93 – 119.

Bánesz 1956a – L. Bánesz: Výskum paleolitickej stanice Se-ňa-cintorín. Arch. Rozhledy 8, 1956, 625 – 631, 657 – 659.

Bánesz 1956b – L. Bánesz: Nové paleolitické nálezy v údolí Hornádu. Arch. Rozhledy 8, 1956, 631 – 633, 660 – 661.

Bánesz 1956c – L. Bánesz: Príspevok k poznaniu aurig-nacienu na východnom Slovensku. Štud. Zvesti AÚ SAV 1, 1956, 1 – 33.

Bánesz 1957 – Paleolitický sídelný objekt v Tibave na vý-chodnom Slovensku. Arch. Rozhledy 9, 1957, 761 – 770.

Bánesz 1958a – L. Bánesz: Mladopaleolitické objekty v Seni I. Slov. Arch. 6, 1958, 5 – 20.

Bánesz 1958b – L. Bánesz: Listovité hroty z Tibavy. Arch. Rozhedy 10, 1958, 461 – 465.

Bánesz 1959a – L. Bánesz: Paleolitické stanice pri Kechneci. Slov. Arch. 7, 1959, 205 – 240.

Bánesz 1959b – L. Bánesz: Paleolitické nástroje z okresu Sobrance. Arch. Rozhledy 11, 1959, 577 – 580.

Bánesz 1959c – L. Bánesz: Cejkov II – III, nové paleolitické stanice s obsidiánovou industriou. Arch. Rozhledy 11, 1959, 769 – 780.

Bánesz 1959d – L. Bánesz: Problematický stredopaleolitický nález zo severovýchodného Slovenska. Štud. Zvesti AÚ SAV 3, 1959, 131 – 132.

Bánesz 1960a – L. Bánesz: Die Problematik der paläolithi-schen Besiedlung in Tibava. Slov. Arch. 8, 1960, 7 – 58.

Bánesz 1960b – L. Bánesz: K otázke listovitých hrotov z Veľ-kého Šariša. Arch. Rozhledy 12, 1960, 313 – 318.

Bánesz 1961a – L. Bánesz: Paleolitické objekty z Kechneca III. Arch. Rozhledy 13, 1961, 301 – 318.

Bánesz 1961b – L. Bánesz: Zisťovací výskum na paleolitickej stanici vo Veľkom Šariši roku 1960. Štud. Zvesti AÚ SAV 6, 1961, 225 – 227.

Bánesz 1961c – L. Bánesz: Paleolitický idol a vrstvy s obsidiá-novou industriou v sprašovom súvrství pri Cejkove. Arch. Rozhledy 13, 1961, 765 – 774, 813.

Bánesz 1961d – L. Bánesz: Výskum paleolitickej stanice v Ka-šove roku 1960. Štud. Zvesti AÚ SAV 6, 1961, 215 – 224.

Bánesz 1961e – L. Bánesz: Zlomok hlinenej plastiky z pa-leolitickej stanice v Kašove. Arch. Rozhledy 13, 1961, 774 – 780.

Bánesz 1961f – L. Bánesz: Prehľad paleolitu východného Slovenska. Slov. Arch. 9, 1961, 33 – 44.

Bánesz 1962a – L. Bánesz: Nálezy drobnotvarej štiepanej industrie pod Vysokými Tatrami. Štud. Zvesti AÚ SAV 10, 1962, 5 – 20.

Bánesz 1962b – L. Bánesz: Nové poznatky o pravekom osídlení v oblasti Vysokých Tatier. Arch. Rozhledy 14, 1962, 420 – 426.

Bánesz 1962c – L. Bánesz: Výskum v Cejkove v roku 1961 (Výskumná správa 970/62 AÚ SAV, Nitra). Nitra 1962. Nepublikované.

Bánesz 1965a – L. Bánesz: Z histórie objavu pračloveka na Spiši. Vlastivedný Bulletin. Príloha Podtatranských novín 49 – 50, 1965, 6 – 7.

Bánesz 1965b – L. Bánesz: K otázke pôvodu, triedenia a rozšírenia aurignacienu v Európe. Slov. Arch. 13, 1965, 261 – 305.

Bánesz 1965c – L. Bánesz: Údolie Torysy v staršej dobe kamennej. Nové Obzory 7, 1965, 153 – 168.

Bánesz 1966 – L. Bánesz: Staršia doba kamenná – paleolit. In: Pravek východného Slovenska. Košice 1966, 11 – 48.

Bánesz 1967 – L. Bánesz: Paleolitické sídliskové objekty z Barce-Svetlej III. Arch. Rozhledy 19, 1967, 285 – 295.

Bánesz 1968a – L. Bánesz: Barca bei Košice – Paläolithische Fundstelle. Bratislava 1968.

Bánesz 1968b – L. Bánesz: Eine neue Aurignacien-Gruppe im oberen Theissgebiet. Arch. Rozhledy 20, 1968, 47 – 55.

Bánesz 1969 – L. Bánesz: Gravettské súvrstvia s obsidiáno-vou industriou v Kašove a Cejkove. Arch. Rozhledy 21, 1969, 281 – 290.

Bánesz 1970a – L. Bánesz: Nové paleolitické výskumy a ná-lezy na východnom Slovensku. Vsl. Pravek 1, 1970, 9 – 17.

Bánesz 1970b – L. Bánesz: Mittelpaläolithische Industrie der Travertin-Siedlungen im Karpatenbecken. In: Actes du VIIe Congrès UISPP, Prague. Praha 1970, 305 – 308.

Bánesz 1970c – L. Bánesz: Nové paleolitické stanice v Ko-šickom okrese. Štud. Zvesti AÚ SAV 18, 1970, 309 – 312.

Bánesz 1971 – L. Bánesz: Výskum v Cejkove v roku 1962 (Výskumná správa 2801/71 AÚ SAV, Nitre). Nitra 1971. Nepublikované.


Bánesz 1976a – L. Bánesz: LAurignacien en Slovaquie. In: IXe congrès de l´UISPP, LAurignacien en Europe. Nice 1976, 30 – 50.

Bánesz 1976b – L. Bánesz: Prírodné prostredie, hospodárska základňa a materiálna kultúra aurignacienu strednej Európy. Slov. Arch. 24, 1976, 5 – 82.

Bánesz 1976c – L. Bánesz: Nové paleolitické lokality a nále-zy z východného Slovenska. Arch. Rozhledy 28, 1976, 241 – 246.

Bánesz 1977 – L. Bánesz: Štiepaná industria z prieskumov vý-chodného Slovenska v roku 1976. AVANS 1976, 1977, 29 – 31.

Bánesz 1980 – L. Bánesz: Počiatky mladšieho paleolitu na východnom Slovensu. Hist. Carpatica 9, 1980, 185 – 217.

Bánesz 1982 – L. Bánesz: Nové nálezy z východného Slo-venska. AVANS 1981, 1982, 23 – 26.

Bánesz 1984a – L. Bánesz: Z prieskumov juhovýchodného Slovenska. AVANS 1983, 1984, 24 – 25.

Bánesz 1984b – L. Bánesz: Správa z prieskumu v Cejkove v roku 1982 (Výskumná správa 10706/84 AÚ SAV, Nitra). Nitra 1984. Nepublikované.

Bánesz 1985 – L. Bánesz: Ukončenie výskumu paleolitickej stanice v Kašove. AVANS 1984, 1985, 29 – 30.

Bánesz 1986a – L. Bánesz: Nález kostených predmetov na pa-leolitickom sídlisku v Cejkove. AVANS 1985, 1986, 43 – 44.

Bánesz 1986b – L. Bánesz: Výskum v Cejkove v roku 1985 (Výskumná správa 11458/86 AÚ SAV, Nitra). Nitra 1986. Nepublikované.

Bánesz 1987a – L. Bánesz: Paleoekologické údaje k staršej fáze mladého paleolitu v severnej časti Karpatskej kotliny. Hist. Carpatica 18, 1987, 207 – 221.

Bánesz 1987b – L. Bánesz: Výskum gravettienskej stanice v Cejkove. AVANS 1986, 1987, 28.

Bánesz 1988 – L. Bánesz: Výskumy v okolí Cejkova. AVANS 1987, 1988, 29.

Bánesz 1989 – L. Bánesz: Problems of the Upper Palaeolithic in the North-Western part of the Carpathian basin. Antropologie (Brno) 27, 1989, 245 – 249.

Bánesz 1990a – L. Bánesz: Ďalší nález paleolitickej kostenej industrie v Cejkove. AVANS 1988, 1990, 29 – 30.

Bánesz 1990b – L. Bánesz: Súčasná problematika paleolitu východného Slovenska a severovýchodnej časti Kar-patskej kotliny. Hist. Carpatica 21, 1990, 9 – 19.

Bánesz 1990c – L. Bánesz: Mittelpaläolithische kleinförmige Industrie aus den Travertinfundstellen der Zips. Slov. Arch. 38, 1990, 45 – 88.

Bánesz 1991 – L. Bánesz: Die Entwicklung der Travertine in den Nordkarpaten im Lichte archäologischer Funde. Quartär 41 – 42, 1991, 45 – 62.

Bánesz 1992 – L. Bánesz: Prvé absolútne datovanie nálezov z paleolitickej stanice Kašov I metódou C14. AVANS 1991, 1992, 16.

Bánesz 1993a – L. Bánesz: Contribution au problème de l Aurignacien. In: J. Pavúk (Ed.): Actes du XIIe Congrès International des Sciences Préhistoriques et Protohisto-riques, Bratislava 1991, 1 – 7 septembre 1991, 2. Bratislava 1993, 135 – 136.

Bánesz 1993b – L. Bánesz: K absolútnemu datovaniu paleoli-tických staníc s obsidiánovou a pazúrikovou industriou v Kašove a Cejkove. AVANS 1992, 1993, 22.

Bánesz 1996 – L. Bánesz: Predmety umeleckého prejavu z pa-leolitickej stanice pri Cejkove a Kašove. Slov. Arch. 44, 1996, 7 – 24.

Bánesz 2000 – L. Bánesz: Recherches en Préhistoire au pied du Haut-Tatra. In: A la recherche de l´Homme préhis-torique. ERAUL 95. Liège 2000, 55 – 68.

Bánesz et al. 1992 – L. Bánesz/J. Hromada/R. Desbrosse/ I. Margerand/J. K. Kozłowski/K. Sobczyk/M. Pawli-kowski: Le site de plein air du Paléolithique supérieur de Kašov I en Slovaquie orientale. Slov. Arch. 40, 1992, 5 – 28.

Bánesz et al. 1995 – L. Bánesz/J. Hromada/J. K. Kozłowski/ K. Sobczyk/M. Pawlikowski: Site Formation Processes in Loess Areas. A case study from Moravany-Žakovska, Western Slovakia. Geoarchaeology 10, 1995, 237 – 255.

Bánesz/Kaminská 1984 – L. Bánesz/Ľ. Kaminská: Výskum archeologickej lokality v Hrčeli. Hist. Carpatica 15, 1984, 255 – 281.

Bánesz/Nevizánsky 1984 – L. Bánesz/G. Nevizánsky: Šahy--Nagyberek, nová paleolitická stanica na strednom Poiplí. Arch. Rozhledy 36, 1984, 370 – 377.

Bánesz/Pieta 1961 – L. Bánesz/K. Pieta: Výskum v Cejkove v roku 1960. Štud. Zvesti AÚ SAV 6, 1961, 5 – 30.

Bánesz/Vizdal 1995a – L. Bánesz/M. Vizdal: Poznámky k in-terpretácii listovitých hrotov z Veľkého Šariša. AVANS 1993, 1995, 24.

Bánesz/Vizdal 1995b – L. Bánesz/M. Vizdal: Z priesku-mov extravilánu Veľkého Šariša. AVANS 1993, 1995, 25.

Bánesz/Zubko 1992 – Štiepané kamenné artefakty v okolí obce Nižný Hrabovec. AVANS 1990, 1992, 16 – 18.

Barron/van Andel/Pollard 2003 – E. Barron/T. H. van Andel/ D. Pollard: Glacial Environments II: Reconstructing the Climate of Europe in the Last Glaciation. In: T. H. van Andel/W. Davies (Eds.): Neanderthals and modern humans in the European landscape during the last glaciation. Cambridge 2003, 57 – 78.

Bárta 1955 – J. Bárta: Tomášikovo, mezolitická stanica na Slovensku. Arch. Rozhledy 7, 1955, 433 – 436.

Bárta 1957 – J. Bárta: Pleistocénne piesočné duny pri Seredi a ich paleolitické a mezolitické osídlenie. Slov. Arch. 5, 1957, 5 – 72.

Bárta 1959a – J. Bárta: Výskum jaskyne Čertovej pece pri Radošinej. Štud. Zvesti AÚ SAV 3, 1959, 163 – 164.

Bárta 1959b – J. Bárta: Mezolitické a neolitické kamenné nástroje z dún „Vŕšky“ pri Dolnej Strede. Slov. Arch. 7, 1959, 241 – 259.

Bárta 1960a – J. Bárta: K problému listovitých hrotov typu Moravany-Dlhá. Slov. Arch. 8, 1960, 295 – 323.

Bárta 1960b – J. Bárta: Paleolitické nálezy v Nitre a na jej okolí. Arch. Rozhledy 12, 1960, 318 – 325.

Bárta 1960c – J. Bárta: Mezolitická industria z Mostovej pri Galante. Arch. Rozhledy 12, 1960, 785 – 790, 817.

Bárta 1961a – J. Bárta: K problematike paleolitu Bielych Karpát. Slov. Arch. 9, 1961, 9 – 32.

Bárta 1961b – J. Bárta: Jaskyňa Čertova pec a jej archeolo-gické nálezy. Krásy Slov. 38, 1961, 145 – 150.

Bárta 1961c – J. Bárta: Nové poznatky o paleolitickom osídlení južného Slovenska. Anthropos (Brno) 14, 1961, 167 – 171.

Bárta 1961d – J. Bárta: Industria moustierskeho okruhu na západnom Slovensku. Pam. Arch. 52, 1961, 31 – 39.

Bárta 1962 – J. Bárta: Vlčkovce – sprašový profil a jeho paleolitické industrie. Slov. Arch. 10, 1962, 285 – 318.

Bárta 1962 – 1963 – J. Bárta: Paläolithische Höhlensiedlung im karpathischen Teil der Tschechoslowakei. Arh. Vestnik 13 – 14, 1962 – 1963, 19 – 35.

Bárta 1965a – J. Bárta: Slovensko v staršej a strednej dobe kamennej. Bratislava 1965.

Bárta 1965b – J. Bárta: Trenčín IV – nová mladopaleolitická stanica na západnom Slovensku. Slov. Arch. 13, 1965, 5 – 26.

LITERATÚRA 337

Bárta 1965c – J. Bárta: Bojnice vo svetle paleolitického osíd-lenia. Horná Nitra 2, 1965, 9 – 18.

Bárta 1966a – J. Bárta: Paläolithische Besiedlung von Nitra. In: Eine beachtenswerte paläolithischen Funde in der Westslowakei. Nitra 1966, 3 – 9.

Bárta 1966b – J. Bárta: Mittelpaläolithische Besiedlung des Burgberges und der Höhle Prepoštská jaskyňka in Bojnice. In: J. Bárta: Eine beachtenswerte paläolithische Fundstelle in der Westslovakei. Nitra, 1966, 10 – 22.

Bárta 1966c – J. Bárta: Szeletien-Station Ivanovce. In: Eine beachtenswerte paläolithischen Funde in der West-slowakei. Nitra 1966, 23 – 27.

Bárta 1966d – J. Bárta: Paläolithische Funde aus dem Lössprofil bei Nové Mesto nad Váhom. In: J. Bárta: Eine beachtenswerte paläolithische Fundstelle in der Westslovakei. Nitra 1966, 28 – 35.

Bárta 1967 – J. Bárta: Stratigraphische Übersicht der pa-läolithischen Funde in der Westslowakei. Quartär 18, 1967, 57 – 80.

Bárta 1969 – J. Bárta: Osídlenie slovenských jaskýň v staršej dobe kamennej. Nové Obzory 11, 1969, 201 – 224.

Bárta 1970a – J. Bárta: Zur Problematik der gravettezeit-lichen Besiedlung der Slowakei. Slov. Arch. 18, 1970, 207 – 215.

Bárta 1970b – J. Bárta: Sídliská zo staršej doby kamennej na okolí Moravian nad Váhom. Almanach Balneol. Múz. 5, 1970, 31 – 40.

Bárta 1971 – J. Bárta: Staršia a stredná doba kamenná. Slo-vensko – dejiny. Bratislava 1971, 11 – 29.

Bárta 1972a – J. Bárta: Pravek Bojníc od staršej doby kamen-nej po dobu slovanskú. Bratislava 1972.

Bárta 1972b – J. Bárta: Jaskyňa Čertova pec pri Radošine. Slov. Kras 10, 1972, 73 – 85.

Bárta 1972c – J. Bárta: Die mittlere Steinzeit in der Slowakei. Acta Praehist. et Arch. 3, 1972, 57 – 76.

Bárta 1973 – J. Bárta: Druhé desaťročie inzenzívnej speleo-archeologickej činnosti Archeologického ústavu SAV v Nitre (1962 – 1971). Slov. Kras 11, 1973, 85 – 98.

Bárta 1974a – J. Bárta: Sídliská pračloveka na slovenských travertínoch. Nové Obzory 16, 1974, 133 – 175.

Bárta 1974b – J. Bárta: K niektorým historicko-spoločen-ským otázkam paleolitu na Slovensku. Slov. Arch. 22, 1974, 9 – 32.

Bárta 1975 – J. Bárta: Sto rokov archeologického výskumu v jaskyniach na Slovensku. Slov. Kras 13, 1975, 3 – 36.

Bárta 1976 – J. Bárta: Die slowakischen Travertine und ihre mittelpaläolithische Industrie. In: Proceedings of the 6th International Congrès of Speleology. Praha 1976, 17 – 26.

Bárta 1979 – J. Bárta: K problematike proveniencie surovín na výrobu štiepanej kamennej industrie v paleolite Slovenska. Slov. Arch. 27, 1979, 5 – 15.

Bárta 1980a – J. Bárta: Wielki Sławków – pierwsza osada świderskiej kultury na Słowacji. Acta Arch. Carpathica 20, 1980, 5 – 17.

Bárta 1980b – J. Bárta: Významné paleolitické lokality na strednom a západnom Slovensku. Nitra 1980.

Bárta 1980c – J. Bárta: Stredopaleolitické nálezy na Ma-riánskom vŕšku v Prievidzi. Horná Nitra 1980, 31 – 51.

Bárta 1980d – J. Bárta: Paleolit a mezolit. Slov. Arch. 28, 1980, 119 – 136.

Bárta 1980e – J. Bárta: Výskum paleolitických nálezísk v Sobotišti. AVANS 1979, 1980, 31 – 32.

Bárta 1983a – J. Bárta: Neue Kenntnisse über altpaläolithi-sche Funde in der Slowakei. Ethnogr.-Arch. Zeitschr. 24, 1983, 543 – 550.

Bárta 1983b – Prieskum paleolitických komunikačných priechodov v Nízkych Beskydách. AVANS 1982, 1983, 32 – 35.

Bárta 1984a – J. Bárta: Objav stredopaleolitických nálezísk na Myjavskej pahorkatine. Zborník prác Ľudmile Kras-kovskej (k životnému jubileu). Bratislava 1984, 10 – 18.

Bárta 1984b – J. Bárta: Prvé nálezy zo starej doby kamennej na Orave. Krásy Slov. 11, 1984, 10 – 15.

Bárta 1985 – J. Bárta: Kľúč k slovenskému praveku? In: Ma-gazín Východoslovenských novín Košice z 28. 6. 1985, 3.

Bárta 1986a – J. Bárta: On problems of the Middle Palaeo-lithic in Slovakia. Slov. Arch. 34, 1986, 279 – 291.

Bárta 1986b – J. Bárta: Trenčianske Bohuslavice vo svetle archeológie a histórie. Krásy Slov. 63, 1986, 16 – 21.

Bárta 1987 – J. Bárta: Prínos nových poznatkov slovenskej archeológie ku stratigrafii pleistocénu a starého holocé-nu. Antropozoikum 18, 1987, 203 – 228.

Bárta 1988a – J. Bárta: Stredopaleolitická dielňa v Ban-skom 1. AVANS 1987, 1988, 30.

Bárta 1988b – J. Bárta: Stredopaleolitický pästný klin z Ban-ského 2. AVANS 1987, 1988, 30 – 31.

Bárta 1988c – J. Bárta: Trenčianske Bohuslavice. Un habitat gravettien en Slovaquie occidentale. LAnthropologie (Paris) 92, 1988, 173 – 182.

Bárta 1990a – J. Bárta: Mittelpaläolithische Funde im Gebiet der Slowakei. Ethnogr.-Arch. Zeitschr. 31, 1990, 122 – 134.

Bárta 1990b – J. Bárta: Blattspitzenindustrien in der West-slowakei. In: J. K. Kozłowski (Ed.): Feuilles de pierre. ERAUL 42. Liège 1990, 235 – 238.

Bárta 1990c – J. Bárta: Mezolitickí lovci v Medvedej jaskyni pri Ružíne. Slov. Arch. 38, 1990, 5 – 30.

Bárta 1991a – J. Bárta: Gravettienske sídlisko v Horných Lefantovciach. AVANS 1989, 1991, 20.

Bárta 1991b – J. Bárta: Stredopaleolitická dielňa v Bartošovej Lehôtke. AVANS 1989, 1991, 20 – 21.

Bárta 1992 – J. Bárta: Paleolitické nálezy z extravilánu Zvo-lena. AVANS 1990, 1992, 18 – 19.

Bárta 1993a – J. Bárta: Osídlenie Nitry v staršej dobe kamen-nej. In: Nitra. Príspevky k najstarším dejinám mesta. Nitra 1993, 5 – 13.

Bárta 1993b – J. Bárta: „Panenka“. Objav Moravianskej venuše v novom svetle. In: Národná obroda IV/181, zo 6. 8. 1993.

Bárta 1999 – J. Bárta: Nové poznatky o osídlení Slovenska v epipaleolite. In: Archaeological Collection 1. Kherson 1999, 22 – 26.

Bárta/Bánesz 1971 – J. Bárta/L. Bánesz: Výskum staršej a strednej doby kamennej na Slovensku. Slov. Arch. 19, 1971, 291 – 317.

Bárta/Bánesz 1981 – J. Bárta/L. Bánesz: The Palaeolithic and Mesolithic. In: Archaeological Research in Slovakia. Nitra 1981, 11 – 29.

Bárta/Kazior 2000 – J. Bárta/B. Kazior: Excavations at Morava-ny-Noviny in 1963. In: J. K. Kozłowski (Ed.): Complex of Upper Palaeolithic sites near Moravany, Western Slova-kia. Vol. III. Late Gravettian shouldered points horizon sites in the Moravany-Banka area. Nitra 2000, 13 – 30.

Bárta/Mačala 1990 – J. Bárta/P. Mačala: Ojedinelé stredopa-leolitické artefakty z Vranovského okresu. Hist. Carpa-tica 21, 1990, 101 – 106.

Bárta/Petrovský-Šichman 1962 – J. Bárta/A. Petrovský--Šichman: Paleolitické nálezy z Ipeľskej kotliny. Arch. Rozhledy 14, 1962, 297 – 308.

Bárta/Soják 1996 – J. Bárta/M. Soják: Paleolitický pästný klin z Kežmarku. AVANS 1994, 1996, 24.


Bárta/Soják 1998 – J. Bárta/M. Soják: Archaické paleolitické nálezy zo Spiša. AVANS 1996, 1998, 26 – 27.

Bárta/Wiedermann 1980 – J. Bárta/E. Wiedermann: Nové stredopaleolitické nálezisko v Žiarskej kotline. AVANS 1979, 1980, 30.

Barton 1997 – N. Barton: Stone Age Britain. London. Batsford and English Heritage. London 1997.

Bar-Yosef/Pilbeam 2000 – O. Bar-Yosef/O. Pilbeam (Eds.): The geography of Neandertals and modern humans in Eu-rope and the greater Mediterraneum. Cambridge 2000.

Beaudouin 2008 – H. Beaudouin: Découverte d´une station du Paléolithique inférieur dans les environs de Banská Bystrica. AVANS 2006, 2008, 25 – 28.

Beck/Kaminská/Marková 2009 – C. W. Beck/Ľ. Kaminská/ K. Marková: Amber – rare raw material from Palaeo-lithic sites. Spraw. Arch. 61, 2009, 147 – 174.

Behm-Blancke 1960 – G. Behm-Blancke: Altsteinzeitliche Rastplätze im Travertingebiet von Taubach, Weimar und Ehringsdorf. Weimar 1960.

Berendsen 2004 – H. J. A. Berendsen: De vorming van het land. Inleiding in de geologie en de geomorfologie. Fysische geografie van Nederland. Vierde geheel her-ziene druk met CD-ROM. Koninklijke Van Gorcum. Assen 2004.

Berger 1990 – W. H. Berger: The Younger Dryas cold spell – a quest for causes. Global and Planetary Change 3/89, 1990, 219 – 237.

Berger et al. 2010 – L. Berger/D. J. de Ruiter/S. E. Churchill/ P. Schmid/K. J. Carlson/P. H. G. M. Dirks/J. M. Kibii: Australopithecus sediba: a New Species of Homo-Like Australopith from South Africa. Science 328/5975, 2010, 195-204.

Biernat/Soják/Valde-Nowak 2013 – M. Biernat/M. Soják/ P. Valde-Nowak: The complex of archaeological sites on the Litmanovská hill in Jarabina (Northern Slovakia). Slov. Arch. 61, 2013, 1 – 20.

Bigazzi et al. 1990 – G. Bigazzi/P. Marton/P. Norelli/L. Roz-ložník: Fission track dating of Carpathian obsidians and provenance identifikation. Provenance studies of prehistoric obsidian artifacts. Nucl. Tracks and Radiat. Measur. 17/3, 1990, 391 – 398.

Binford 1981 – L. R. Binford: Bones. Ancient Men and Mo-dern Myths. New York 1981.

Binford 1985 – L. R. Binford: Faunal Remains from Klasies River Mouth. Orlando 1985.

Biró 1981 – K. Biró: A Kárpát-medencei obszidiánok visz-gálata. Arch. Ért. 108, 1981, 193 – 205.

Biró/Poszgai/Vladár 1988 – K. Biró/I. Poszgai/A. Vladár: Central European Obsidian studies. State of Affairs in 1987. In: Archaeometrical Studies in Hungary. Budapest 1988, 119 – 130.

Błuszcz/Kozłowski/Foltyn 1994 – A. Błuszcz/J. K. Kozłow-ski/E. Foltyn: New sequence of EUP leaf point in-dustries in Southern Poland. Préhist. Europ. 6, 1994, 197 – 222.

Bobak 2013 – D. Bobak/T. Płonka/M. Połtowicz-Bobak/ A. Wiśniewski: New chronological data for Weichselian sites from Poland and their implications for Palaeo-lithic. Quaternary Internat. 296, 2013, 23–36.

Boëda 1988 – E. Boëda: Le concept Levallois et évaluation des son champ d application. In: L Homme de Nean-dertal. 4. La technique. Liège 1988, 41 – 59.

Boëda 1995 – E. Boëda: Caractéristiques technique des chaînes opératoires lithiques des niveaux micoquiens de Kůlna en Moravie. In: Les industries à pointes

foliacées d´Europe Centrale. Paleo – Supplément 1. Miskolc 1995, 57 – 72.

Boëda et al. 1999 – E. Boëda/J. M. Geneste/C. Griggo/ N. Mercier/S. Muhesen/J. L. Reyss/A. Taha/H. Valladas: A Levallois point imbedded in the vertebra of a wild ass (Equus africanus) hafting, projectile, Mousterian hunting weapon. Antiquity 73, 1999, 394 – 402.

Bocherens et al 1991 – H. Bocherens/C. Fizet/A. Mariotte/ B. Lange-Badre/B. Vander- Meersch/P. Borel/G. Bellon: Isotope biogeochemistry (13C, 15N) of fosil vertebrate collagen: Application to the study of a past food web including Neanderthal man. Journal Human Evolut. 20, 1991, 481 – 492.

Bolus 2004 – M. Bolus: Die Übergang vom Mittel- zum Jungpaläolithikum in Europa. Eine Bestandsaufnahme unter besonderer Berücksichtigung Mitteleuropas. Germania 82, 2004, 1 – 54.

Bolus 2010 – M. Bolus: Continuity or Hiatus? The Swabian Aurignacian and the Transition to the Gravettian. In: Ch. Neugebauer-Maresch/L. R. Owen (Eds.): New Aspects of the Central and Eastern European Upper Palaeolithic – methods, chronology, technology and subsistence. Wien 2010, 139 – 150.

Bolus 2012 – M. Bolus: Blattförmige Schaber, Limaces, Blattspitzen. In. H. Floos: Steinartefakte vom Altpaläo-lithikum bis in die Neuzeit. Tübingen 2012, 309 – 326.

Bolus/Conard 2001 – M. Bolus/N. J. Conard: The late Middle Palaeolithic and earliest Upper Paleolithic in Central Europe and their relevance for the Out of Africa hy-pothesis. Quaternary Internat. 75, 2001, 29 – 40.

Bolus/Conard 2006 – M. Bolus/N. J. Conard: Zur Zeitstellung von Geschossspitzen aus organischen Materialien im späten Mittelpaläolithikum und Aurignacien. Arch. Korrbl. 36, 2006, 1 – 15.

Bond/Lotti 1995 – G. Bond/R. Lotti: Iceberg discharges into the North Atlantic on millenial time scales during the last glaciation. Science 267, 1995, 1005-1010.

Bordes 1961 – F. Bordes:. Typologie du Paléolithique ancien et moyen. Bordeaux 1961.

Bordes 1972 – F. Bordes (Ed.): Origine de l´Homme moderne. Paris 1972.

Bordes 1980 – F. Bordes: Le débitage Levallois et ses varian-tes. Bull. Soc. Préhist. Française 77, 1980, 45 – 49.

Bosinski 1967 – G. Bosinski: Die mittelpaläolithische Funde im westlichen Mitteleuropa. Fundamenta A/4. Köln 1967.

Bosinski 1974 – G. Bosinski: Der mittelpaläolithische Fund-platz Buhlen, Kr. Waldeck (Hessen). Arch. Informat. 2/3, 1974, 15 – 18.

Bosinski 1992 – G. Bosinski: Die ersten Menschen in Eura-sien. Jahrb. RGZM 39, 1992, 131 – 181.

Bosinski 1995a – G. Bosinski: The earliest occupation of Eu-rope: Western Central Europe. In: W. Roebroeks/T. van Kolfschoten (Eds.): The earliest occupation of Europe. Leiden 1995, 103 – 128.

Bosinski 1995b – G. Bosinski: Stone artefacts of the European Lower Palaeolithic: a short note. In: W. Roebroeks/T. van Kolfschoten (Eds.): The earliest occupation of Europe. Leiden 1995, 263 – 268.

Bosinski 1996 – G. Bosinski: Les origines de l´Homme en Europe et en Asie. Paris 1996.

Bowen et al. 1986 – D. Q. Bowen/J. Rose/A. M. McCabe/ D. G. Sutherland: Correlation of Quaternary glaciations in England, Ireland, Scotland and Wales. Quaternary Scien. Reviews 5, 1986, 299 – 340.

LITERATÚRA 339

Boyle 2007 – K. V. Boyle: Interactions with Hominids. In: S. Elias (Ed.): Encyclopedia of Quaternary science. Amsterdam 2007.

Bradley 1985 – R. S. Bradley: Quaternary Palaeoclimatolo-gy: Methods of Palaeoclimatic Reconstruction. Unwin Hyman. London 1985.

Brandtner 1971 – F. Brandtner: Aggsbach-Markt. Fundbe-richte aus Österreich 1956 – 1960 (7). Wien 1971.

Bräuer 1988 – G. Bräuer: Osteometrie. In: R. Knussmann (Ed.): Anthropologie: Handbuch der vergleichenden Biologie des Menschen. Band I. Stuttgart – New York 1988, 160 – 232.

Bräuer/Stringer 1997 – G. Bräuer/C. B. Stringer: Models, Polarization and Perspectives on Modern Human Ori-gins. In: G. A. Clark/C. M. Willermet (Eds.): Conceptual Issues in Modern Human Origins Research. New York 1997, 191 – 201.

Brodar, S. 1938 – S. Brodar: Das Paläolithikum in Jugosla-vien. Quartär 1, 1938, 140 – 177.

Brodar, M. 1961 – M. Brodar: Mokriška jama. Razprave SAZU 5, dz. IV. Ljubljana 1961.

Brodar/Brodar 1983 – S. Brodar/M. Brodar: Potočka zijalka. Vi-sokoalpska postaja aurignacienskih lovcev. Ljubljana 1983.

Bronk Ramsey et al. 2002 – C. Bronk Ramsey/T. F. G. Higham/ D. C. Owen/A. W. G. Pike/R. E. M. Hegges: Radiocarbon Dates from Oxford AMS System. Archaeometry Date-list 31 – Supplement 1. Archaeometry 44(3), 2002, 17 – 18.

Brown et al. 2004 – P. Brown/T. Sutikna/M. J. Morwood/ R. P. Soejono/Jatmiko/E. W. Saptomo/R. A. Due: A new small-bodied hominin from the Late Pleistocene of Flores, Indonesia. Nature 431, 2004, 1055 – 1061.

Brühl/Laurat 2010 – E. Brühl/Th. Laurat: The Middle Pa-laeolithic at the Geisel Valley – recent excavations at the fossil lake Neumark-Nord 2 (Sachsen-Anhalt, Germa-ny). In: J. M. Burdukiewicz/A. Wiśniewski (Eds.): Middle Palaeolithic Human Activity and Palaeoecology. New Discoveries and Ideas. Stud. Arch. (Wrocław) 41, 2010, 181 – 216.

Brunet et al. 2002 – M. Brunet/F. Guy/D. Pilbeam/H. T. Mac-kaye/A. Likius/D. Ahounta/A. Beauvilain/C. Blon del/ H. Bocherens/J.-R. Boisserie/L. De Bonis/Y. Coppens/ J. Dejax/Ch. Denys/Ph. Duringerq/V. Eisenmann/G. Fa-none/P. Fronty/D. Geraads/T. Lehmann/F. Lihoreau/ A. Louchart/A. Mahamat/G. Merceron/G. Mouchelin/ O. Otero/P. P. Campomanes/M. Ponce De Leon/J.-C. Rage/M. Sapanet/M. Schuster/J. Sudre/P. Tassy/X. Va-lentin/P. Vignaud/L. Viriot/A. Zazzo/Ch. Zollikofer: A new hominid from the Upper Miocene of Chad, Central Africa. Nature 418, 2002, 145 – 151.

Brunnacker et al. 1983 – K. Brunnacker/K.-D. Jäger/G. J. Hen-ning/J. Preuss: Radiometrische Untersuchungen zur Datierung mitteleuropäischer Travertinvorkommen. Ethnogr.-Arch. Zeitschr. 24, 1983, 217 – 266.

Budek et al. 2013 – A. Budek/T. Kalicki/Ľ. Kaminská/J. K. Kozłowski/Zs. Mester: Interpleniglacial profiles on open-air sites in Hungary and Slovakia. Quaternary Internat. 294, 2013, 82 – 98.

Budek/Kalicki 2003 – 2004 – A. Budek/T. Kalicki: Sedimen-tological and Micromorphological Studies of T11 Sec-tion at Andornaktálya. Praehistoria 4 – 5, 2003 – 2004, 145 – 152.

Bujna/Kaminská 2003 – J. Bujna/Ľ. Kaminská: Ďalší laténsky hrob z Cejkova. AVANS 2002, 2003, 27 – 29.

Burdukiewicz 1992 – J. M. Burdukiewicz: Struktury osad-nicze w paleolicie schyłkowym Europy środkowej.

In: Problemy badań nad osadnictwem pradziejowym. Wrocław – Warszawa – Kraków 1992, 97 – 111.

Burdukiewicz 1999 – J. M. Burdukiewicz: Concerning chro-nology of the Hamburgian culture. Folia Quaterna-ria 70, 1999, 127 – 146.

Burdukiewicz/Wiśniewski 2004 – J. M. Burdukiewicz/ A. Wiśniewski: New Evidence of Middle Palaeolithic in South Poland. In: E. Fülöp/J. Cseh (Eds.): Topic issues of the research of Middle Palaeolithic period in Central Europe. Tata 2004, 135 – 158.

Butzer 1974 – K. Butzer: Environment and archeology: an ecological approach to prehistory. Third Printing. Al-dine 1974.

Campbell 1980 – J. B. Campbell: Le probème des subdivisions du Paléolithique supérieur britannique dans son cadre europèen. Bull. Soc. Royale Belge Anthr. et Préhist. 91, 1980, 39 – 77.

Carbonell et al. 2001 – E. Carbonell/M. Mosquera/A. Olle/ X. P. Rodrigues/M. Sahnouni/R. Sala/J. M. Veges: Structure morphotechnique de l´industrie lithique de Pléistocène inférieure et moyen d Atapuerca (Burgos, Espagne). LAnthopologie (Paris) 105, 2001, 259 – 280.

Carbonell et al. 2008 – E. Carbonell/J. M. Bermudes de Castro/J. M. Parés/A. Pérez-Gonzáles/G. Bescós-Cuen-ca/A. Olle/R. Huguet/J. von de Made /A. Rosas/R. Sala/ J. Vallverdú/N. Garcia/D. E. Granger/M. Martinón-Tor-res/X. P. Rodrigues/G. M. Stock/J. M. Vergés/E. Allué/ F. Burjachs/I. Cáceres/A. Canals/A. Benito/C. Diez/ M. Lozano/A. Mateos/M. Navazo/J. Rodrígues/J. Rosell/ J. L. Arsuaga: The first hominin of Europe. Nature 452/27, 2008, 465 – 469.

Celiberti et al. 2005 – V. Celiberti/D. Barsky/D. Cauche/ O. Notter/M. Nioradze/D. Lordkipanidze/L. Gabunia/ H. de Lumley: Les industries lithiques archaïques du site de Dmanisi, de Géorgie. In: Actes du XIVème Congrès de l´UISPP, Université de Liège 2001. BAR Internat. Ser. 1272. Oxford 2005, 29 – 36.

Clottes 2001 – J. Clottes (Ed.): La Grotte Chauvet. Lart des origines. Paris 2001.

Colleoni 2009 – F. Colleoni: On the Late Saalian glaciation (160 – 140 ka): a climate modeling study. Dissertation (Department of Geology and Geochemistry, Stockholm University). Stockholm 2009, 53.

Collins 1969 – D. M. Collins: Culture Traditions and Environment of Early Man. Current Anthr. 10, 1969, 267 – 316.

Combier/Jouve 2012 – J. Combier/G. Jouve: Chauvet cave s art is not Aurignacian: a new examination of the archaeo-logical evidence and dating procedures. Quartär 59, 2012, 131 – 152.

Conard 2009 – N. J. Conard: A female figurine from the basal Aurignacian of Hohle Fels Cave in southwestern Germany. Nature 459, 2009, 248 – 252.

Conard et al. 2006 – N. J. Conard/M. Bolus/P. Goldberg/ S. Münzel: The Last Neanderthals and First Modern Humans in the Swabian Jura. In: N. J. Conard (Ed.): When Neanderthals and Modern Humans Met. Tü-bingen 2006, 305 – 341.

Conard/Bolus 2003 – N. J. Conard/M. Bolus: Radiocarbon dating the appareance of modern humans and timig of cultural innovations in Europe: new results and new challenges. Journal Human Evolut. 44, 2003, 331 – 371.

Conard/Moreau 2004 – N. Conard/L. Moreau: Current re-search on the Gravettian of the Swabian Jura. Mitt. Ges. Urgesch. 13, 2004, 29 – 59.


Conroy 2005 – G. C. Conroy: Reconstructing Human Ori-gins. New York – London 2005.

Cox 2005 – J. D. Cox: Climate Crash: Abrupt Climate Change and What It Means for Our Future. Washington 2005.

Cyrek 1999 – K. Cyrek: Menschliche Penetration der Höhlen im mittleren Teil der Krakowsko-Częstochowska-Ho-chebene zwischen dem 18. und dem 11. Jahrtausend (vom Interstadial Lascaux bis zum Interstadial Alleröd). Folia Quaternaria 70, 1999, 269 – 288.

Cyrek 2002 – K. Cyrek: Rekonstrukcja zasiedlenia Jaskini Biśnik. In: K. Cyrek (Ed.): Jaskinia Biśnik. Rekostrukcja zasiedlenia jaskini na tle zmian środowiska przyrod-niczego. Toruń 2002, 9 – 89.

Cyrek et al. 2009 – K. Cyrek/J. Mirosław-Grabowska/K. Ste-faniak/P. Socha: Archaeology, stratigraphy and palaeo - ecology of the Biśnik Cave. In: K. Stefaniak/A. Tyc/P. So-cha (Eds.): Karst of the Częstochowa Upland and of the Eastern Sudetes: palaeoenvironments and rotection. Studies of the Faculty of Earth Sciences. University of Silesia 56. Sosnowiec – Wrocław 2009, 191–214.

Čepan 1985 – O. Čepan: Nové paleolitické lokality na západ-nom Slovensku. Štud. Zvesti AÚ SAV 21, 1985, 27 – 85.

Čermáková 1993 – Z. Čermáková: Listovité hroty z lokality Ořechov II. Sbor. Prací Fil. Fak. Brno E 38, 1993, 7 – 14.

Červinka 1927 – I. L. Červinka: Pravěk zemí českých. Brno 1927.

Dagnan-Ginter/Ginter 1970 – A. Dagnan-Giner/B. Ginter: Wyniki badan wykopaliskowych przeprowadzonych na stanowisku górnopaleolitycznym w Wójcicach pow Grodków. Spraw. Arch. 22, 1970, 31 – 37.

Dalton 2010 – R. Dalton: Fossil finger points to new human species. Nature 464, 2010, 472–473.

Dančo 1966 – J. Dančo: O stratenej lebke z Dreveníka. Vlas-tivedný Bulletin. Príloha Podtatranských novín 13. máj 1966, 18 – 19 (8).

Dansgaard et al. 1993 – W. Dansgaard/S. J. Johnsen/H. B. Clausen/D. Dahl-Jensen/N. S. Gundestrup/C. U. Ham-mer/C. S. Hvidberg/J. P. Steffensen/H. Sveinbjörnsdo-ttir/H. J. Jouzel Bond: Evidence for general instability of past climate from a 250-kyr ice-core record. Nature 364, 1993, 218 – 220.

Davies 2001 – W. Davies: A very model of modern human industry: New perspectives on the origins and spread of the Aurignacian in Europe. Proc. Prehist. Soc. 67, 2001, 195 – 217.

Davies et al. 2003 – W. Davies/P. Valdes/Ch. Ross/T. H. van Andel: The Human Presence in Europe during the Last Glacial Period III: Site Clusters, Regional Cli-mates and Resurce Attractions. In: T. H. von Andel/ W. Davies (Eds.): Neanderthals and modern humans in the European landscape during the last glaciation: archaeolgical results of the Stage 3 Project. Cambridge 2003, 191 – 220.

Davies/Hedges 2005 – W. Davies/R. Hedges: Dating the Middle-to-Upper Palaeolithic transition: a new chrono-metric framework. In: Ľ. Kaminská/J. K. Kozłowski/J. A. Svoboda (Eds.): Pleistocene Environments and Archa-eology of the Dzeravá skala Cave, Lesser Carpathians, Slovakia. Kraków 2005, 59 – 66.

Davies/Nerudová 2009 – W. Davies/Z. Nerudová: Moravský Krumlov IV – its chronological place in a wider arena. In: P. Neruda/Z. Nerudová (Eds.): Moravský Krumlov IV. Vícevrstevná lokalita ze středního a počátku mladého paleolitu na Moravě. Brno 2009, 84 – 90.

Dawson 1992 – A. G. Dawson: Ice Age Earth: Late Quater-nary Geology and Climate. London 1992.

Delporte 1959 – H. Delporte: Notes de voyage leptolithique en Europe Centrale. Rivista Scien. Preist. 14, 1959, 18 – 57.

Demars/Laurent 1989 – P.-Y. Demars/P. Laurent: Types d outils lithiques du Paléolithique supérieur en Europe. Bordeaux 1989.

Demidenko/Usik 1993 – J. Demidenko/V. Usik: On the Le-vallois technique in the Upper Palaeolithic. In: J. Pavúk (Ed.): Actes du XIIe Congrès International des Sciences Préhistoriques et Protohistoriques, Bratislava 1991, 1 – 7 septembre 1991, 2. Bratislava 1993, 239 – 242.

Desnoyers 1829 – J. P. F. S. Desnoyers: Observations sur un ensemble de dépôts marins plus récents que les terra-ins tertiaires du bassin de la Seine, et constituant une formation géologique distincte; précédées d‘un aperçu de la nonsimultanéité des bassins tertiaires. Ann. Scien. Naturell. 16, 1829, 171 – 214, 402 – 491.

Djindjian 1993 – F. Djindjian: Les origines du peuplement aurignacien en Europe. In: J. Pavúk (Ed.): Actes du XIIe Congrès International des Sciences Préhistoriques et Protohistoriques, Bratislava 1991, 1 – 7 septembre 1991, 2. Bratislava 1993, 136 – 154.

Djindjian/Kozłowski/Otte 1999 – F. Djindjian/J. K. Kozłow-ski/M. Otte: Le paléolithique supérieur en Europe. Paris 1999.

Dobosi 1983 – V. T. Dobosi: Data to the evaluation of the Middle Palaeolithic Industry of Tata. Folia Arch. 34, 1983, 7 – 30.

Dobosi 1986 – V. Dobosi: Raw material investigations on the finds of some Paleolithic sites in Hungary. In: Internationale Konferenz über Silexgewinnung und Steinwerkzeug-Rohstoff Charakterisierung im Kar-pathenbecken. Budapest – Sümeg, 20 – 22 Mai, 1986. Budapest 1986, 249 – 260.

Dobosi 1995 – V. T. Dobosi: Eger-Köporostetö. Révision d´une industrie à outils foliacés. Paleo – Supplement 1. Miskolc 1995, 45 – 55.

Dobosi 1998 – 1999 – V. T. Dobosi: Upper Palaeolithic open air sites. Settlement features and function. Arch. Austriaca 82 – 83, 1998 – 1999, 57 – 63.

Dobosi 1999 – V. Dobosi: Postpleniglacial repeopling of the Hungarian Plain. Folia Quaternaria 70, 1999, 297 – 315.

Dobosi 2000 – V. T. Dobosi: Archaeological investigations at Bodrogkeresztúr-Henye. In: V. T. Dobosi (Ed.): Bod-rogkeresztúr-Henye (NE-Hungary) Upper Palaeolithic site. Budapest 2000, 5 – 111.

Dobosi 2002 – V. Dobosi: Bone finds from Istállós-kö Cave. Praehistoria 3, 2002, 79 – 102.

Dobosi 2003 – V. T. Dobosi: Pebbles in the Hungarian Upper Palaeolithic. Veröff. Landesamt Arch. 57, 2003, 145 – 151.

Dobosi 2004 – V. T. Dobosi: Pebble tools from Tata-Porha-nyó. In: E. Fülöp/J. Cseh: Topic issues of the research of Middle Palaeolithic period in Central Europe. Tata 2004, 65 – 75.

Dobosi 2005 – V. T. Dobosi: Cadastre of Palaeolithic finds in Hungary state of art 2005. Commun. Arch. Hungariae 2005, 49 – 81.

Dobosi 2008 – V. T. Dobosi: Acsa. New Open-air Aurignacian Site in Hungary. In: Z. Sulgostowska/A. J. Tomaszewski: Man-Millenia-Environment. Warsaw 2008, 151 – 159.

Dobosi/Simán 2003 – V. T. Dobosi/K. Simán: Hont-Parassa III, Orgonás, Upper Palaeolithic Settlement. Commun. Arch. Hungariae 2003, 15 – 29.

LITERATÚRA 341

Dressler/Parson 2006 – A. E. Dressler/E. A. Parson: The science and politics of global climate change: a guide to the debate. Cambridge 2006.

Ďuďa a kol. 1985 – R. Ďuďa a kolektív: Slovensko – drahé a ozdobné kamene. Záverečná správa. Spišská Nová Ves 1985. Nepublikované.

Ďurica 1982 – D. Ďurica: Geológia Východoslovenskej nížiny. Mineral. Slovaca 14, 1982, 3 – 60.

Ďurišová 2000 – A. Ďurišová: The Upper Palaeolithic site of Banka-Horné farské role: analysis of faunal remains. In: J. K. Kozłowski (Ed.): Complex of Upper Palaeolithic sites near Moravany, Western Slovakia. Vol. III. Late Gravettian shouldered points horizon sites in the Mo-ravany-Banka area. Nitra 2000, 153 – 170.

Ďurišová 2005 – A. Ďurišová: Pleistocene large mammals. In: Ľ. Kaminská/J. K. Kozłowski/J. A. Svoboda (Eds.): Pleistocene Environments and Archaeology of the Dzeravá skala Cave, Lesser Carpathians, Slovakia. Kraków 2005, 169 – 204.

Džaparidze et al. 1989 – V. Džaparidze/G. Bosinski/T. Buga-nišvili/L. Gauinia/A. Justus/N. Klopotovskaja/E. Kva-vadze/D. Lordkipanidze/G. Majsuradze/N. Mgeladze/ M. Nioradze/E. Pavlenišvili/H.-U. Schmincke/D. So-logašvili/D. Tusabramišvili/M. Tvalérelidze/A. Vekua: Der altpaläolithische Fundplatz Dmanisi in Georgien (Kaukasus). Jahrb. RGZM 36, 1989, 67 – 116.

Ehlers/Gibbard 2008 – J. Ehlers/P. Gibbard: Extent and Chronology of Quaternary glaciation. Episodes 31/2, 2008, 211 – 218.

Einwögerer 2008 – T. Einwögerer: The Upper Palaeolithic Sites at the Kargl Brickyard in Langenlois (Lower Aust ria). Wiss. Mitt. Niederösterr. Landesmus. 19, 2008, 79 – 90.

Einwögerer 2010 – Th. Einwögerer: Excavations at the Krems-Wachtberg Site and the Discovery of the Infant Burials. In: Ch. Neugebauer-Maresch/L. Owen (Eds.): New Aspects of the Central and Eastern European Upper Palaeolithic – methods, chronology, technology and subsistance. Wien 2010, 273 – 283.

Eisner 1933 – J. Eisner: Slovensko v pravěku. Bratislava 1933.Emiliani 1955 – C. Emiliani: Pleistocene temperatures.

Journal Geol. 63, 1955, 538 – 578.Eriksson/Manica 2012 – A. Eriksson/A. Manica: Effect of

ancient population structure on the degree of poly-morphism shared between modern human populations and ancient hominins. Proc. Nat. Acad. Scien. 109, 2012, 13956 – 13960.

dÉrrico 1998 – F. dÉrrico: Appendix: Lart mobilier de Moravany-Lopata II. In: J. K . Kozłowski (Ed.): Complex of Upper Palaeolithic sites near Moravany, Western Slovakia. Vol. II. Moravany-Lopata II (Excavations 1993 – 1996). Kraków 1998, 136 – 140.

Fajer et al. 2001 – M. Fajer/E. M. Foltyn/E. Foltyn/J. K. Kozłowski: Contribution à l´évolution du Micoquien en Europe centrale: nouvelles découvertes du Micoquien en Haute Silésie (Pologne). In: D. Cliquet (Dir.): Les industries à outils bifaciaux du Paléolithique moyen dÉurope occidentale. ERAUL 98. Liège 2001, 195 – 207.

Fajer et al. 2005 – M. Fajer/E. Foltyn/J. K. Kozłowski/W. Pawełczyk/J. M. Waga: The multilayer Palaeolithic site of Dzierżysław I (Upper Silesia, Poland) and its envi-ronmental contex. Přehled Výzkumů 46, 2005, 13 – 33.

Farkaš et al. 2003 – Z. Farkaš/Ľ. Kaminská/J. K. Kozłowski/ J. A. Svoboda: Prvé výsledky revízneho výskumu v jas-kyni Dzeravá skala. AVANS 2002, 2003, 36 – 38.

Farkaš/Ozdín 2005 – Z. Farkaš/D. Ozdín: Postpaleolitické osídlenie jaskyne Dzeravá skala pri Plaveckom Mi-kuláši. In: I. Kuzma/I. Cheben (Ed.): Otázky neolitu a eneolitu našich krajín – 2004. Nitra 2005, 49 – 90.

Farkaš/Wittgrúber 2007 – Z. Farkaš/P. Wittgrúber: Záchranný výskum v jaskyni Dzeravá skala pri Plaveckom Miku-láši v roku 2005. AVANS 2005, 2007, 71 – 73.

Fejfar/Sekyra 1964 – O. Fejfar/J. Sekyra: Periglaciální sedi-menty a fauna tatranských velehorských jeskyní. Čsl. Kras 16, 1964, 57 – 66.

Felgenhauer 1956 – 1959 – F. Felgenhauer: Willendorf in der Wachau. Monographie der Palaeolithfundstel-len I – VII. Mitt. Prähist. Komm. Österr. Akad. 8 – 9, 1956 – 1959.

Feustel 1993 – R. Feustel: Die Ehringsdorfer Kultur. In: E. Vl-ček: Fosille Menschenfunde von Weimar-Ehringsdorf. Stuttgart 1993, 43 – 49.

Fiedorczuk 2006 – J. Fiedorczuk: Final Paleolithic Camp Organization as Seen from the Perspective of Lithic Artifacts Refitting. Warszawa 2006.

Földváry 1985 – M. Földváry: Analysis of an Amber Bead from Pilismarót-Pálrét. Folia Arch. 36, 1985, 39 – 41.

Foley 2002 – R. Foley: Adaptive Radiations and Dispersals in Hominin Evolutionary Ecology. Evolut. Anthr. 11, Supp lement 1, 2002, 32 – 37.

Ford 1995 – D. C. Ford: U series dating of the Hôrka traver-tine samples. In: J. Kovanda/L. Smolíková/C. D. Ford/ Ľ. Kaminská/V. Ložek/I. Horáček: The Skalka traver-tine mound at Hôrka-Ondrej near Poprad (Slovakia). Antropozoikum 22, 1995, 126 – 128.

Freund 1952 – G. Freund: Die Blattspitzen des Paläolithi-kums in Europa. Bonn 1952.

Fridrich 1976 – J. Fridrich: The first industries from eastern and southeastern Central Europe. In: H. de Lumley (Ed.): Les premières industries de lÉurope. Collo-que IX, IC Congrès UISPP. Nice 1976, 8 – 23.

Fridrich 1979 – J. Fridrich: Altpaläolithische Industrie. In: V. Šibrava a kol.: Erforschung der Pleistozäna-blagerung auf dem Hügel Zlatý kopec bei Přezletice (NO-Rand von Prag). I. Teil. Anthropozoikum 12, 1979, 117 – 126.

Fridrich 1982 – J. Fridrich: Středopaleolitické osídlení Čech. Praha 1982.

Fridrich 1991 – J. Fridrich: The oldest Palaeolithic stone industry from the Beroun highway complex. Anthro-pozoikum 20, 1991, 111 – 128.

Fridrich 1997 – J. Fridrich: Staropaleolitické osídlení Čech. Pam. Arch. – Supplementum 10. Praha 1997.

Fridrich 2007 – J. Fridrich: Nejstarší, starý a střední paleo-lit. In: S. Vencl (Ed.): Archeologie pravěkých Čech 2. Paleolit a mezolit. Praha 2007.

Fridrich/Fridrichová-Sýkorová 2010 – J. Fridrich/I. Fridri-chová-Sýkorová: Bečov I and Bečov IV: comparison of human activity in different Middle Palaeolithic cultures (Czech Republic). In: J. M. Burdukiewicz/ A. Wiśniewski (Eds.): Middle Palaeolithic Human Ac-tivity and Palaeoecology: New Discoveries and Ideas. Stud. Arch. (Wrocław) 41, 2010, 245 – 254.

Fridrich/Smolíková 1976 – J. Fridrich/L. Smolíková: Starý pleistocén v profilu B, Bečov I (Lounské středohoří). Arch. Rozhledy 28, 1976, 5 – 17.

Fronval et al. 1995 – T. Fronval/E. Jansen/J. Bloemendal/ S. Johnsen: Oceanic evidence for coherent fluctuations in Fennoscandian and Laurentide ice sheets on mille-nium scales. Nature 374, 1995, 443 – 446.


Gábori 1957 – M. Gábori: Die Fundstelle des Aurignacien in Sahy-Parassa an der ungarisch-tschechoslowakischen Grenze. Slov. Arch. 5, 1957, 253 – 270.

Gábori 1964 – M. Gábori: A késoi paleolitikum Magyar-országon. Régészeti tanulmányok III. Budapest 1964.

Gábori 1976 – M. Gábori: Les civilisations du Paléolithique moyen entre les Alpes et l´Oural. Budapest 1976.

Gábori 1990 – M. Gábori: Aperçus sur l origine des civi-lisations du Paléolithique supérieur en Hongrie. In: Paléolithique moyen recént et Paléolithique supérieur ancien en Europe. Mém. Mus. Préhist Ile-de-France 3, 1990, 103 – 106.

Gábori-Csánk 1968 – V. Gábori-Csánk: La station du Paléo-lithique moyen d´Érd – Hongrie. Budapest 1968.

Gábori-Csánk 1970 – V. Gábori-Csánk: C-14 Dates of the Hungarian Palaeolithic. Acta Arch. Acad. Scien. Hun-garicae 22, 1970, 3 – 11.

Gábori-Csánk 1978 – V. Gábori-Csánk: Une oscillation cli-matique à la fin du Würm en Hongrie. Acta Arch. Acad. Scien. Hungaricae 30, 1978, 3 – 11.

Gábori-Csánk 1993 – V. Gábori-Csánk: Le Jankovichien. Une civilisation paléolithique en Hongrie. ERAUL 53. Liège 1993.

Gabunia et al. 1999 – L. Gabunia/A. Vekua/D. Lordkipa-nidze/A. Justus/M. Nioradze/G. Bosinski: Neue Ur-menschenfunde von Dmanisi (Ost-Georgien). Jahrb. RGZM 26, 1999, 23 – 27.

Gamble 1986 – C. Gamble: The Palaeolithic Settlement of Europe. Cambridge 1986.

Gamble/Roebroeks 1999 – C. Gamble/W. Roebroeks: The Midd-l e Palaeolithic: a point of inflection. In: W. Roebroeks/ C. Gamble (Eds.): The Middle Palaeolithic occupation of Europe. Leiden 1999, 3 – 21.

Gaudzinski 1999 – S. Gaudzinski: The faunal record of the Lower and Middle Palaeolithic of Europe: remarks on human interference. In: W. Roebroeks/C. Gamble (Eds.): The Middle Palaeolithic occupation of Europe. Leiden 1999, 215 – 233.

Geneste 1988 – J.-M. Geneste: Systèmes d approvisionnement en matières premières au Paléolithique moyen et au Pa-léolithique supérieur en Aquitaine. In: L Homme de Né-andertal 8 – La mutation. ERAUL 35. Liège 1988, 61 – 70.

Gibbard et al. 2010 – P. L. Gibbard/M. J. Head/M. J. C. Walker and the Subcommission on Quaternary Stratigraphy: Formal ratification of the Quaternary System/Period and the Pleistocene Series/Epoch with a base at 2.58 Ma. Journal Quaternary Scien. 25, 2010, 96 – 102.

Gieseler 1971 – W. Gieseler: Germany. In: K. P. Oakley/B. G. Cambell/T. I. Molleson (Eds.): Catalogue of Fossil Ho-minids. London 1971.

Ginter et al. 1996 – B. Ginter/J. K. Kozłowski/H. Laville/ N. Sirakov/R. E. M. Hedges: The transition in the Bal-kans: news from Temnata Cave, Bulgaria. In: E. Carbo-nell/M. Vaquero (Eds.): The Last Neandertals, the First Anatomically Modern Humans: A Tale about Human Diversity, Cultural Change and Human Evolution. The Crisis at 40,000 BP. Tarragona 1996, 169 – 200.

Ginter/Kozłowski/Sobczyk 1987 – B. Ginter/J. K. Kozłowski/ K. Sobczyk: The Late Glacial environment and Palaeo-lithic cultures in the Upper Vistula basin. In: J. M. Burdukiewicz/M. Kobusiewicz (Eds.): Late Glacial in Central Europe. Culture and Environment. Warszawa 1987, 255 – 266.

Ginter/Połtowicz 2007 – B. Ginter/M. Połtowicz: Magdale-nian settlement in Poland before the Bølling oscillation.

In: M. Kobusiewicz/J. Kabaciński (Eds.): Studies in the Final Palaeolithic settlement of the Great European Plain. Poznań 2007, 7 – 19.

Gladilin/Demidenko 1989 – V. N. Gladilin/Yu. E. Demidenko: Upper Palaeolithic stone tool complexes from Korolevo. Anthropologie (Brno) 27, 1989, 143 – 178.

Gornitz 2009 – V. Gornitz (Ed.): Encyclopedia of Paleocli-matology and Ancient Environments. Springer. New York 2009.

Graham 1990 – R. W. Graham: Evolution of New Ecosystems at the End of the Pleistocene. A New Perspective on the Extinction Debate. Megafaun and Man. Discovery of America s Heartland. Scientific Papers 1. Hot Springs 1990, 54 – 60.

Gramsch 1993 – B. Gramsch: Knochenspitzen des älteren Mesolithikums im nördlichen Mitteleuropa. In: J. Pavúk (Ed.): Actes du XIIe Congrès International des Sciences Préhistoriques et Protohistoriques, Bratislava, 1 – 7 sep-tembre 1991, 2. Bratislava 1993, 121 – 124.

Grecula/Együd 1981 – P. Grecula/K. Együd: Zemplínsky ostrov – polymetalické rudy a uhlie. Záverečná správa a výpočet zásob (Geofond). Spišská Nová Ves 1981. Nepublikované.

Grip 1993 – GRIP Greenland Ice-Core Project Members: Climate instability during the last interglacial period recorded in the GRIP ice core. Nature 364, 1993, 203 – 207.

Grootes et al. 1993 – P. M. Grootes/M. Stuiver/J. W. C. White/ S. J. Johnsen/J. Jouzel: Comparison of oxygen isotope records from the GISP2 and GRIP Greenland Ice cores. Nature 366, 1993, 552 – 554.

Guiter et al. 2003 – F. Guiter/V. A. Ponel/J. L. De Beaulieu/ R. Cheddadi/J. Guiot/M. Calvez/P. Ponel/M. Reille/ T. Keller/C. Goeury: The last climatic cycles in Wes-tern Europe: a comparison between long continuous lacustrine sequences from France and other terrestrial records. Quaternary Internat. 111/1, 2003, 59 – 74.

Gutherie 1982 – R. D. Gutherie: Mammals of the arctic steppe as paleoenvironmental indicators. In: D. M. Hopkins/ J. V. Matthews Jr./C. E. Schweger/S. B. Young (Eds.): Paleoecology of Beringia. New York 1982, 307 – 328.

Gutherie 1990 – R. D. Gutherie: Late Pleistocene Faunal Revolution – A New Perspective on the Extinction Debate. Megafauna and Man. Discovery of America s Heartland. Scientific Papers 1. Hot Springs 1990, 42 – 53.

Haesaerts et al. 1996 – P. Haesaerts/F. Damblon/M. Bach-ner/G. Trnka: Revised stratigraphy and chronology of the Willendorf II sequence, Lower Austria. Arch. Austriaca 80, 1996, 25 – 42.

Haesaerts et al. 2004 – P. Haesaerts/I. Borziak/V. Chirica/ F. Damblon/L. Kulakovska: Cadre stratigraphique et chronologique du Gravettien en Europe centrale. In: J. A. Svoboda/L. Sedláčková (Eds.): The Gravettian along the Danube. Brno 2004, 33 – 56.

Haesaerts et al. 2010 – P. Haesaerts/M. Bachner/I. Borziac/ V. Chirica/F. Damblon/N. Drozdov, L. Kulakovska/ S. Pirson: New Insight on the Environmental Background and the Chronology of the Early Upper Palaeolithic in Central Europe. In: Ch. Neugebauer-Ma-resch/L. Owen (Eds.): New Aspects of the Central and Eastern European Upper Palaeolithic – methods, chro-nology, technology and subsistance. Wien 2010, 9 – 25.

Haesaerts/Teyssandier 2003 – P. Haesaerts/N. Teyssandier: The early Upper Palaeolithic occupations of Willen-dorf II (Lower Austria); a contribution to the chro-nostratigraphic and cultural context of the beginning of

LITERATÚRA 343

the Upper Palaeolithic in Central Europe. In: J. Zilhão/ F. d´Errico (Eds.): The chronology of the Aurignacian and the transitional technocomplexes. Trabalhos de Arqueologia 33. Lisboa 2003, 133 – 151.

Hahn 1977 – J. Hahn: Aurignacien. Das ältere Jungpaläo-lithikum in Mittel- und Osteuropa. Fundamenta A/9. Köln – Graz 1977.

Hahn 2000 – J. Hahn: The Gravettian in Southwest Ger-many – environment and economy. In: W. Roebroeks/ M. Mussi/J. Svoboda/K. Fennema (Eds.): Hunters of the Golden Age. The Mid Upper Palaeolithic of Eurasia 30,000 – 20,000 BP. Leiden 2000, 249 – 256.

Haile-Selassie 2001 – Y. Haile-Selassie: Late Miocene ho-minids from the Middle Awash, Etiopia. Nature 412, 2001, 178-181.

Hajnalová, E. 1979a – E. Hajnalová: Cejkov I (Archeobota-nická správa 8718 AÚ SAV, Nitra). Nitra 1979. Nepub-likované.

Hajnalová, E. 1979b – E. Hajnalová: Paleobotanický posudok Bojnice I-Prepoštská jaskyňa (Nálezová správa 8848/79 AÚ SAV, Nitra). Nitra 1979. Nepublikované.

Hajnalová, M. 2001 – M. Hajnalová: A preliminary report of plant macroremains analyses from an archaeological site Cejkov I (eastern Slovakia). Nitra 2001. Nepubli-kované.

Hajnalová/Hajnalová 2000 – M. Hajnalová/E. Hajnalová: Reconstruction of Riss-Würm vegetation in Hôrka--Ondrej region, based on plant imprints and charcoals recovered from geological layers of the local travertine mound. In: Ľ. Kaminská a kol.: Hôrka-Ondrej. Rese-arch of a Middle Palaeolithic travertine lokality. Nitra 2000,159 – 171.

Hajnalová/Hajnalová 2005 – M. Hajnalová/E. Hajnalová: The plant macro-remains; the environment and plant foods exploited by hunter-gatherers. In: Ľ. Kaminská/J. K. Kozłowski/J. A. Svoboda (Eds.): Pleistocene Environ-ments and Archaeology of the Dzeravá skala Cave, Lesser Carpathians, Slovakia. Kraków 2005, 91 – 135.

Hajnalová/Krippel 1984 – E: Hajnalová/E. Krippel: Katalóg paleobotanických nálezov z paleolitu Slovenska. Acta Interdisciplin. Arch. 3. Nitra 1984, 304 – 317.

Hajnalová/Mihályiová 2002 – E. Hajnalová/J. Mihályiová: Menšie súbory rastlinných makrozvyškov analyzova-ných v roku 2001. AVANS 2001, 2002, 59 – 61.

Halouzka 1993 – R. Halouzka: Prírodné prostredie Brati-slavy. In: T. Šefanovičová a kolektív: Najstaršie dejiny Bratislavy. Bratislava 1993, 9 – 27.

Halouzka/Minaříková 1977 – R. Halouzka/D. Minaříková: Stratigraphic correlation of Pleistocene deposits of the river Danube in the Vienna and Komárno Basins. Antropozoikum 11, 1977, 7 – 55.

Harčár et al. 1995 – 1996 – J. Harčár/Ľ. Kaminská/B. Ka-zior/M. Kaczanowska/J. K. Kozłowski/M. Nowak/ M. Paw likowski/K. Sobczyk: Lithic raw materials from the Slanské mountains, Eastern Slovakia. Acta Arch. Carpathica 33, 1995 – 1996, 5 – 23.

Harrison/Yu/Tarasov 1996 – S. P. Harrison/G. Yu/P. E. Tara-sov: Late Quaternary lake-level record from northern Eurasia. Quaternary Res. 45/2, 1996, 138 – 159.

Hausmann/Brunnacker 1988 – R. Hausmann/K. Brunnac-ker: U-Series Dating of Middle European Travertines. L Homme de Néandertal 1. La Chronologie. Liège 1988, 47 – 51.

Händel/Einwögerer/Simon 2008 – M. Händel/T. Einwögerer/ U. Simon: Krems-Wachtberg – A Gravettian Settlement

Site in the Middle Danube Region. Wiss. Mitt. Nie-derösterr. Landesmus. 19, 2008, 91 – 108.

Heinrich 1988 – H. Heinrich: Origin and consequences of cyclic ice rafting in the Northeast Atlantic Ocean during the past 130,000 years. Quaternary Res. 29, 1988, 142 – 152.

Hemming 2004 – S. R. Hemming: Heinrich events: Massive late pleistocene detritus layers of the North Atlantic and their global climate imprint. Reviews Geophys. 42, 2004, 1005.

Hillebrand 1913 – J. Hillebrand: A pleistocaen ösember ujabb nyomai hazánkban. Barlangkutatás 1, 1913, 19 – 25.

Hillebrand 1914 – J. Hillebrand: Ergebnisse meiner Höhlen-forschungen im Jahre 1913 (Az 1913; évi barlangkuta-tásaim ereményei). Barlangkutatás 2(3), 1914, 115 – 124, 147 – 153.

Hillson 1996 – S. Hillson: Dental Anthropology. Cambridge 1996.

Hoffecker 2009 – J. F. Hoffecker: The spread of modern hu-mans in Europe. Proc. Nat. Acad. Scien. 106 (38) 2009, 16040 – 16045.

Hoffecker et al. 2008 – J. F. Hoffecker/V. T. Holliday/M. V. Anikovich/A. A. Sinitsyn/V. V. Popov/S. N. Lisitsyn/ G. M. Levkovskaya/G. A. Pospelova/S. L. Forman/ B. Giaccio: From the Bay of Naples to the River Don: the Campanian Ignimbrite eruption and the Middle to Upper Paleolithic transition in Eastern Europe. Journal Human Evolut. 55, 2008, 858 – 870.

Holec 1989 – P. Holec: Kvartérna fauna niektorých jaskýň v Malých Karpatoch. In: Současný stav a perspektivy výskumu kvartéru v ČSSR. Brno 1989, 58 – 62.

Holec/Kernátsová 1997 – P. Holec/J. Kernátsová: Cicavce (Mammalia) a ulitníky (Gastropoda) vrchného pleis-tocénu mladopaleolitického táboriska v Trenčianskych Bohuslaviciach. Mineral. Slovaca 29, 1997, 234 – 236.

Horáček 1993 – I. Horáček: Obratlovčí fauna Slaninové jeskyně (Turnianske Podhradie, čast Háj). Vsl. Pravek 4, 1993, 31 – 35.

Horáček 1995 – I. Horáček: Survey of Upper Pleistocene vertebrate remains from the Palaeolithic site at Hôr-ka-Ondrej. In: J. Kovanda/L. Smolíková/C. D. Ford/ Ľ. Kaminská/V. Ložek/I. Horáček: The Skalka traver-tine mound at Hôrka-Ondrej near Poprad (Slovakia). Antropozoikum 22, 1995, 133 – 157.

Horáček 2000 – I. Horáček: Vertebrate remains at Hôrka--Ondrej. In: Ľ. Kaminská a kol.: Hôrka-Ondrej. Research of a Middle Palaeolithic travertine lokality. Nitra 2000, 189 – 195.

Horáček 2005 – I. Horáček: Small vertebrates in the Weich-selian series: list of the samples and brief summary. In: Ľ. Kaminská/J. K. Kozłowski/J. A. Svoboda (Eds.): Pleistocene Environments and Archaeology of the Dzeravá skala Cave, Lesser Carpathians, Slovakia. Kraków 2005, 157 – 167.

Horáček et al. 2002 – I. Horáček/V. Ložek/J. Svoboda/A. Šaj-nerová: Přírodní prostředí a osídelní krasu v pozdním paleolitu a mezolitu. In: J. Svoboda (Ed.): Prehistoric-ké jeskyně: katalogy, dokumenty, studie. Brno 2002, 313 – 354.

Horáček/Ložek 1988 – I. Horáček/V. Ložek: Paleozoology and the Mid-European Quaternary past: scope of the approach and selected results. Rozpravy ČSAV – MPV 98/4. Praha 1988, 106.

Horálek 1931 – F. Horálek: Archeologický výzkum v jeskyni Pálffyově u Plaveckého Svatého Mikuláše. In: J. Eisner/


J. Hofman/V. Pražák (Ed.): Príspevky k praveku, deji-nám a národopisu Slovenska. Sborník archeologického a národopisného odboru Slovenského vlastivedného múzea za rok 1924 – 1931. Bratislava 1931, 12 – 16.

Hosfield/Straker/Gardiner 2008 – R. Hosfield/V. Straker/ P. Gardiner: Palaeolithic and Mesolithic. In: C. J. Web-ster (Ed.) The Archaeology of South West England. South West Archaeological Research Framework. Resource Assessment and Research Agenda. Somerset County Council. Taunton 2008, 23 – 62.

Hreha/Kaminská 2004 – R. Hreha/Ľ. Kaminská: Štiepaná kamenná industria zo zberov vo Vinnom. AVANS 2003, 2004, 75 – 76.

Hromada 1992 – J. Hromada: Výskum mezolitického sídliska a včasnoslovanského žiarového pohrebiska v Bratisla-ve-Dúbravke II. AVANS 1991, 1992, 49 – 51.

Hromada 1998 – J. Hromada. Gravettienske sídliská v Mo-ravanoch nad Váhom a ich miesto vo vývoji mladého paleolitu strednej Európy. Slov. Arch. 46, 1998, 145 – 167.

Hromada 1999a – J. Hromada: Szeletienske sídlisko s listo-vitými hrotmi v Hornej Krupej. AVANS 1997, 1999, 56.

Hromada 1999b – J. Hromada: Gravettienske sídlisko s pa-zúrikovou industriou v Dolnej Krupej. AVANS 1997, 1999, 57.

Hromada 1999c – J. Hromada: Neskoropaleolitická štiepaná industria zo Serede. AVANS 1997, 1999, 58.

Hromada 2000 – J. Hromada: Moravany nad Váhom Tábo-riská lovcov mamutov na Považí. Bratislava 2000.

Hromada/Babirát 2000 – J. Hromada/M. Babirát: Nové paleo-litické nálezy z Trnavskej pahorkatiny. AVANS 1998, 2000, 84 – 85.

Hromada/Bánesz 1998 – J. Hromada/L. Bánesz: Palaeolithic art in Slovakia. In: Proceedings of the XIIIe UISPP Cong-ress – Forli, 8 – 14 September 1996. Vol. 3. Forli 1998, 89 – 93.

Hromada/Bárta 1992 – J. Hromada/J. Bárta: Výskum mlado-paleolitickej stanice s rádiolaritovou industriou v Mo-ravanoch nad Váhom-Žakovskej. AVANS 1991, 1992, 51 – 53.

Hromada/Cuper 1991 – J. Hromada/J. Cuper: Neskoropaleoli-tický výrobný ateliér v Dubovej. AVANS 1989, 1991, 38.

Hromada/Cuper 1992a – J. Hromada/J. Cuper: Acheuliensky unifaciálny pästný klin z Bratislavy. AVANS 1991, 1992, 54 – 57.

Hromada/Cuper 1992b – J. Hromada/J. Cuper: Mezolitické stanice v Bratislave-Dúbravke. AVANS 1991, 1992, 57 – 59.

Hromada/Kozłowski 1995 – J. Hromada/J. K. Kozłowski (Eds.): Complex of Upper Palaeolithic sites near Moravany, Western Slovakia. Vol. I. Moravany-Žakovska (Exca-vations 1991 – 1992). Kraków 1995.

Hromada/Poláček 1995 – J. Hromada/M. Poláček: Gravet-tienska stanica v Horných Otrokoviciach. AVANS 1993, 1995, 61 – 62.

Hromada/Žemla 2000a – J. Hromada/M. Žemla: Nové mlado-gravettienske sídlisko v Banke-Kňazovici. AVANS 1998, 2000, 86 – 88.

Hromada/Žemla 2000b – J. Hromada/M. Žemla: Gravettien-ske sídliská v Hubine. AVANS 1998, 2000, 88 – 90.

Hromada/Žemla 2000c – J. Hromada/M. Žemla: Mladopale-olitické sídliská v Modrovke. AVANS 1998, 2000, 90 – 93.

Hromadová 2012 – B. Hromadová: Ispoľzovanie syria iz kosti, bivnya i roga na stoyankach kostenkovsko-av-deevskoi kuľtury (vostočnyi gravett). Dizertačná práca. Moskva 2012. Nepublikované.

Hruškovič 1971 – S. Hruškovič: Ložiská kremencov na Slo-vensku. Mineral. Slovaca 3, 1971, 575 – 586.

Hudler/Kaminská/Tomášková 2001 – D. Hudler/Ľ. Kamin-ská/S. Tomášková: Zisťovacie výskumy v povodí strednej Ondavy. AVANS 2000, 2001, 89 – 90.

Chabai/Marks/Monigal 2004 – V. P. Chabai/A. E. Marks/ K. Monigal: Crimea in the Context of the Eastern Eu-ropean Middle Paleolithic and Early Upper Paleolithic. In: V. P. Chabai/K. Monigal/A. E. Marks (Eds.): The Middle Palaeolithic of Crimea. III. ERAUL 104. Liège 2004, 419 – 460.

Cheben et al. 1995 – I. Cheben/Ľ. Illášová/J. Hromada/ L. Ožvoldová: Eine Oberflächengrube zur Förde-rung von Radiolarit in Bolešov. Slov. Arch. 43, 1995, 185 – 204.

Cheben et al. 1999 – I. Cheben/Ľ. Illášová/Ľ. Kaminská/ P. Valde-Nowak/P. Roth/M. Soják: Prieskum povodia riek Poprad a Dunajec. AVANS 1997, 1999, 70 – 71.

Cheben et al. 2002 – I. Cheben/Ľ. Illášová/Ľ. Kaminská/ P. Madej/P. Roth/M. Soják/P. Valde-Nowak: Wyniki badań archeologicznych w magurskiej i beskidskiej części dorzecza Dunajca. Kraków 2002.

Cheben/Cheben 2010 – I. Cheben/M. Cheben: Research on Radiolaites of the White Carpathian Klippen Belt. Slov. Arch. 58, 2010, 13 – 52.

Cheben/Illášová 2002 – I. Cheben/Ľ. Illášová: Chipped indust ry made of limnoquarzite from Žiarska kotlina hollow. In I. Cheben/I. Kuzma (Ed.): Otázky neolitu a eneolitu našich krajín – 2001. Nitra 2002, 105 – 112.

Cheben/Kaminská 2002 – I. Cheben/Ľ. Kaminská: Výskum paleolitického náleziska v Nemšovej. Slov. Arch. 50, 2002, 53 – 67.

Chmielewski 1961 – W. Chmielewski: Civilisation de Jerzma-nowice. Wrocław – Warszawa – Kraków 1961.

Chmielewski 1969 – W. Chmielewski: Ensembles Micoque--Prondnikiens en Europe Centrale. Geogr. Polonica 17, 1969, 371 – 386.

Chmielewski 1975 – W. Chmielewski: Paleolit środkowy i górny. In: W. Hensel (Ed.): Prahistoria ziem polskich. Vol. 1. Paleolit i mezolit. Wrocław – Warszawa – Kra-ków – Gdańsk 1975.

Ivan 1962 – Ľ. Ivan: Informatívna zpráva (nálezová zpráva) o ložiskách a východzoch perlitov a hornín perlitického typu v južnej časti Zemplínskeho pohoria (Geofond). Košice 1962. Nepublikované.

Ivan 1964 – Ľ. Ivan: Geologická pozícia perlitov v južnej časti Zemplínskych vrchov. In: Zpráva o geologických výskumoch v roku 1963. Bratislava 1964, 143 – 145.

J . J . 1937 – J. J. (meno neznáme): Pusztul a szepesi vár melleti Drevenyik (Hynie Dreveník vedľa Spišského hradu). Szepesi Hiradó, 9. január 1937.

Jakab 1996 – J. Jakab: Nový nález neandertálca na Slovensku. Inf. SAS 7, 1996, 6.

Jakab 1998 – J. Jakab: Poodhalené tajomstvo Váhu. Sloven-sko 3, 1998, 57 – 59.

Jakab 2005 – J. Jakab: Šaľa II: Documentation and description of a Homo sapiens neanderthalensis find from Slovakia. Anthropologie (Brno) 43, 2005, 325 – 330.

Jankovská 1984 – V. Jankovská: Late Glacial Finds od Pinus cembra L. in the Lubovnianska kotlina Basin. Folia Geobot. et Phytotax. 19, 1984, 323 – 327.

Jankovská 1988 – V. Jankovská: A Reconstruction of the Late-Glacial and Early-Holocene Evolution of Forest Vegetation in the Poprad Basin, Czechoslovakia. Folia Geobot. et Phytotax. 23, 1988, 303 – 319.

LITERATÚRA 345

Jankovská 1991 – V. Jankovská: Vývoj vegetačního krytu podtatranských kotlin od konce doby ledové po sou-časnost. In: Zborník prác o Tatranskom národnom parku 31. Tatranská Lomnica 1991, 73 – 84.

Jankovská 1994 – V. Jankovská: Pylové spektrum, synan-tropní vegetace a perspektivy využití pylových analýz v české archeologii. In: J. Beneš/V. Brůna (Ed.): Archeo-logie a krajinná ekologie. Most 1994, 147 – 159.

Jankovská 1998 – V. Jankovská: Pozdní glaciál a časný ho-locén podtatranských kotlin – obdoba sibiřské boreální a subboreální zóny? In: B. Benčatová/R. Hrivnák (Ed.): Rastliny a človek. Zvolen 1998, 88 – 95.

Jankovská 2001 – V. Jankovská: Rašeliniště – významné přírodní archívy. In: Chránené územia Slovenska 48. Banská Bystrica 2001, 12 – 14.

Jankovská 2003 – V. Jankovská: Vegetační poměry Slovenska a Českých zemí v posledním glaciálu jako přírodní prostředí člověka a fauny. In: V. Hašek/R. Nekuda/J. Un-ger (Ed.): Ve službách archeologie 4. Brno 2003, 186 – 205.

Janočko 2001 – J. Janočko: Fluvial and alluvial fandeposits in the Hornád and Torysa river valleys; relationship and evolution. Slovak Geol. Magaz. 7/3, 2001, 221 – 230.

Janšák 1935 – Š. Janšák: Praveké sídliská s obsidiánovou industriou na východnom Slovensku. Bratislava 1935.

Jarošová 1999 – L. Jarošová: Nové výzkumy paleolitické lo-kality v Ostravě-Peřkovicích v letech 1994 – 1995. Arch. Rozhledy 51, 1999, 26 – 57.

Jarošová et al. 1996 – L. Jarošová/V. Cílek/E. Oches/Z. Sniesz-ko: Petřkovice, excavations 1994 – 1995. In: J. Svoboda (Ed.): Paleolithic in the Middle Danube Region. Brno 1996, 191 – 206.

Javorský 1980a – F. Javorský: Výskumy a prieskumy Vý-skumnej expedície Archeologického ústavu SAV na Spiši. AVANS 1978, 1980, 123 – 131.

Javorský 1980b – F. Javorský: Záchranný výskum na Hradis-ku I v Smižanoch. AVANS 1978, 1980, 131 – 135.

Jäger 1989 – K.-D. Jäger: Aussagen und Probleme radiomet-rischer Untersuchungen zur Datierung des Travertins von Bilzingsleben (Kreis Artern). Ethnogr.-Arch. Zeitschr. 30, 1989, 664 – 672.

Jelínek/Orvanová 1999 – J. Jelínek/E. Orvanová: Czech and Slovak Republics. In: R. Orban/P. Semal (Eds.): Hominid Remains – an Up-Date. Supplement to Anthropologie et Préhistoire 9. Royal Belgian Institute of Natural Scien-ces in Brussels. Société Royale Belge d Anthropologie et de Préhistoire. Brussel 1999, 95 – 118.

Jenčová/Kaminská 1993 – M. Jenčová/Ľ. Kaminská: Ojedinelý nález z Nižného Hrušova. AVANS 1992, 1993, 68.

Jeník 1995 – J. Jeník: Ekosystémy (Ecosystems). Univerzita Karlova. Praha 1995, 135.

Johnsen et al. 1992 – S. J. Johnsen/W. Dansgaard/K. Fuhrer/ N. Gundestrup/C. U. Hammer/P. Iversen/J. Jouzel/ B. Stauffer/J. P. Steffensen: Irregular glacial interstadials recorded in a new Greenland ice core. Nature 359, 1992, 311 – 313.

Jöris 1992 – O. Jöris: Pradniktechnik im Micoquien der Balver Höhle. Arch. Korrbl. 22, 1992, 1 – 12.

Jöris 2003 – O. Jöris: Zur chronostratigraphischen Stellung der spätmittelpaläolithischen Keilmessergruppen. Ber. RGK 84, 2003, 49 – 153.

Jöris 2012 – O. Jöris: Keilmesser. In: H. Floss (Hrsg.): Stein-artefakte vom Altpaläolithikum bis in die Neuzeit. Tübingen 2012, 297 – 308.

Jöris et al. 2010 – O. Jöris/Ch. Neugebauer-Maresch/B. We-ninger/M. Street: The Radiocarbon Chronology of the

Aurignacian to Mid-Upper Palaeolithic Transition along the Upper and Middle Danube. In: Ch. Neuge-bauer-Maresch/L. Owen (Eds.): New Aspects of the Central and Eastern European Upper Palaeolithic – methods, chronology, technology and subsistance. Wien 2010, 101 – 137.

Jöris et al. 2011 – O. Jöris/M. Street/Th. Terberger/B. Wenin-ger: Radiocarbon Dating the Middle to Upper Palaeo-lithic Transition: the Demise of the Last Neanderthals and the First Appearance of Anatomically Modern Humans in Europe. In: S. Condemi/G.-C. Weniger (Eds.): Continuity and Discontinuity in the Peopling of Europe: One Hundred Fifty Years of Neanderthal Study. Heidelberg – London – New York 2011, 239 – 298.

Jöris/Moreau 2010 – O. Jöris/L. Moreau: Zur chronologi-schen Stellung des Freilandfundpaltzes Breitenbach (Burgenlandkr.) im Kontext des frühen und mittleren Jungpaläolithikums in Mitteleuropa. Arch. Korrbl. 40, 2010, 1 – 20.

Kabaciński/Sobkowiak-Tabaka 2010 – J. Kabaciński/I. Sob-kowiak-Tabaka: Between East and West – a new site of the Federmessergruppen in Poland. Quartär 57, 2010, 139 – 154.

Kaczanowska/Kozłowski 2005 – M. Kaczanowska/J. K. Kozłowski: L importance de silex de Świeciechów dans l Âge de la Pierre: indicateur dechangements de relations culturelles autour des Carpates occidentales. Praehistoria 6, 2005, 71 – 83.

Kalicki et al. 2007 – T. Kalicki/J. K. Kozłowski/A. Krzemin-ska/K. Sobczyk/P. Wojtal: The formation of mammoth bone accumulation at the Gravettian site Kraków-Spa-dzista B+B1. Folia Quaternaria 77, 2007, 5 – 30.

Kaminská 1985 – Ľ. Kaminská: Nový nález listovitého hrotu z východného Slovenska. Arch. Rozhledy 37, 1985, 195 – 197.

Kaminská 1986a – Ľ. Kaminská: Osídlenie Hrčeľa v staršej dobe kamennej. Hist. Carpatica 17, 1986, 217 – 241.

Kaminská 1986b – Ľ. Kaminská: Doklady mladopaleolitic-kého osídlenia Veľat. Arch. Rozhledy 38, 1986, 601 – 608.

Kaminská 1990a – Ľ. Kaminská: Plošne retušované hroty zo začiatku mladého paleolitu na východnom Slovensku. Hist. Carpatica 21, 1990, 107 – 116.

Kaminská 1990b – Ľ. Kaminská: Aurignacké stanice v Če-čejovciach. Arch. Rozhledy 42, 1990, 3 – 12.

Kaminská 1991 – Ľ. Kaminská: Význam surovinovej zá-kladne pre mladopaleolitickú spoločnosť vo východo-karpatskej oblasti. Slov. Arch. 39, 1991, 7 – 58.

Kaminská 1993 – Ľ. Kaminská: Príspevok k osídleniu jaskýň v Slovenskom krase. Vsl. Pravek 4, 1993, 13 – 25.

Kaminská 1995 – Ľ. Kaminská: Katalóg štiepanej kamennej industrie z Hrčeľa-Pivničiek a Veliat. Nitra 1995.

Kaminská 1999 – Ľ. Kaminská: Travertínová lokalita Hôrka v kontexte stredopaleolitického osídlenia Slovenska. Slov. Arch. 47, 1999, 1 – 36.

Kaminská 2001 – Ľ. Kaminská: Die Nutzung von Steinroh-materialien im Paläolithikum der Slowakei. Quartär 51/52, 2001, 81 – 106.

Kaminská 2003 – Ľ. Kaminská: Úloha prírodného prostredia pri formovaní paleolitického osídlenia severného okraja Východoslovenskej nížiny. Vsl. Pravek 6, 2003, 9 – 43.

Kaminská 2004 – Ľ. Kaminská: Záchranný výskum v Kech-neci. AVANS 2003, 2004, 96 – 97.

Kaminská 2005 – Ľ. Kaminská: Hôrka-Ondrej. Osídlenie spišských travertínov v staršej dobe kamennej. Košice 2005.


Kaminská 2006 – Ľ. Kaminská: Nový nález čepele zo Slani-novej jaskyne. AVANS 2004, 2006, 109.

Kaminská 2007 – Ľ. Kaminská: The Final Paleolithic in Slova-kia. In: M. Kobusiewicz/J. Kabaciński (Eds.): Studies in the Final Palaeolithic settlement of the Great European Plain. Poznań 2007, 111 – 127.

Kaminská 2008 – Ľ. Kaminská: Stredopaleolitické nálezy zo Žabokriek nad Nitrou. AVANS 2006, 2008, 87.

Kaminská 2009 – Ľ. Kaminská: Paläolithische Kunst in der Slowakei. Anthropologie (Brno) 47, 2009, 147 – 152.

Kaminská 2010a – Ľ. Kaminská: Neue mittelpaläolithis-che Funde aus der Slowakei. In: J. M. Burdukiewicz/ A. Wiśniewski (Eds.): Middle Palaeolithic Human Ac-tivity and Palaeoecology. New Discoveries and Ideas. Stud. Arch. (Wrocław) 41. Wroclaw 2010, 281 – 289.

Kaminská 2010b – Ľ. Kaminská: Príspevok k poznaniu micoquienu na Slovensku. In: I. Fridrichová-Sýkorová (Ed.): Ecce Homo. In Memoriam Jan Fridrich. Praha 2010, 90 – 94.

Kaminská 2013a – Ľ. Kaminská: Sources of raw materials and their use in the Palaeolithic of Slovakia. In: Zs. Mester (Ed.): The lithic raw material sources and interregional human contacts in the Northern Carpathian regions. Kraków – Budapest 2013, 99 – 110.

Kaminská 2013b – Ľ. Kaminská: Výskum szeletienskeho sídliska v Trenčianskych Tepliciach. AVANS 2009, 2013, 111–112.

Kaminská a kol. 2000 – Ľ. Kaminská/C. D. Ford/E. Hajna-lová/M. Hajnalová/I. Horáček/J. Kovanda/V. Ložek/ J. Mlíkovský/L. Smolíková: Hôrka-Ondrej. Research of a Middle Palaeolithic travertine lokality. Arch. Slovaca Monogr. Fontes 17. Nitra 2000.

Kaminská et al. 1993 – Ľ. Kaminská/J. Kovanda/V. Ložek/ L. Smolíková: Die Travertinfundstelle Hôrka-Ondrej bei Poprad, Slowakei. Quartär 42/43, 1993, 95 – 112.

Kaminská et al. 2000 – Ľ. Kaminská/J. K. Kozłowski/B. Ka-zior/M. Pawlikowski/K. Sobczyk: Long term stability of raw materials procurement systems in the Middle and Upper Palaeolithic of Eastern Slovakia: a case study of the Topla/Ondava river valleys. Praehistoria 1, 2000, 63 – 81.

Kaminská et al. 2008 – Ľ. Kaminská/J. K. Kozłowski/K. Sob-czyk/J. A. Svoboda/T. Michalík: Štruktúra osídlenia mikroregiónu Trenčína v strednom a mladom paleolite. Slov. Arch. 56, 2008, 179 – 238.

Kaminská et al. 2009 – Ľ. Kaminská/P. Škrdla/J. K. Kozłow-ski/S. Tomášková: Nižný Hrabovec: a site with evolved Levallois technology in Eastern Slovakia. Eurasian Prehist. 6, 2009, 57 – 64.

Kaminská et al., v tlači – Ľ. Kaminská/J. K. Kozłowski/ M. Moskal-del Hoyo/A. Nemergut/P. Škrdla: Morava-ny-Dlhá: A phenomen of the poplar leaf shape points. V tlači.

Kaminská, v tlači – Ľ. Kaminská: Stredopaleolitický artefakt z Bolerázu. AVANS 2011, v tlači.

Kaminská/Ďuďa 1985 – Ľ. Kaminská/R. Ďuďa: K otázke významu obsidiánovej suroviny v paleolite Slovenska. Arch. Rozhledy 37, 1985, 121 – 129, 233 – 235.

Kaminská/Javorský 1996 – Ľ. Kaminská/F. Javorský: Drob-notvará štiepaná kamenná industria zo Smižian. Štud. Zvesti AÚ SAV 32, 1996, 5 – 14.

Kaminská/Kaczanowska/Kozłowski 2008 – Ľ. Kaminská/M. Ka-czanowska/J. K. Kozłowski: Košice-Červený Rak and the Körös/Eastern linear Transition in the Hornád Basin (Eastern Slovakia). Přehled Výzkumů 49, 2008, 83 – 91.

Kaminská/Kazior 2000 – Ľ. Kaminská/B. Kazior: The Late Gravettian in O. Čepan s collections from Moravany and Banka. In: J. K. Kozłowski (Ed.): Complex of Upper Palaeolithic sites near Moravany, Western Slovakia. Vol. III. Late Gravettian shouldered points horizon sites in the Moravany-Banka area. Nitra 2000, 31 – 72.

Kaminská/Kotorová-Jenčová, v tlači – Ľ. Kaminská/M. Koto-rová-Jenčová: Epipaleolitická a eneolitická kamenná industria z Bystrého. AVANS 2010, v tlači.

Kaminská/Kozłowski 2002 – Ľ. Kaminská/J. K. Kozłowski: Gravettian settlement on the south and north side of the Western Carpathians. In: J. Gancarski (Ed.): Starsza i środkowa epoka kamienia w Karpatach polskich. Krosno 2002, 35 – 58.

Kaminská/Kozłowski 2011 – Ľ. Kaminská/J. K. Kozłowski: Nitra I-Čermáň v rámci štruktúry osídlenia gravettien-skej kultúry na Slovensku. Slov. Arch. 59, 2011, 1 – 85.

Kaminská/Kozłowski/Svoboda 2004 – Ľ. Kaminská/J. K. Kozłowski/J. A. Svoboda: The 2002 – 2003 excavation in the Dzeravá skala cave, West Slovakia. Anthropologie (Brno) 42, 2004, 321 – 332.

Kaminská/Kozłowski/Svoboda 2005a – Ľ. Kaminská/J. K. Kozłowski/J. A. Svoboda: Paleolitické osídlenie jaskyne Dzeravá skala pri Plaveckom Mikuláši. Výsledky vý-skumu v rokoch 2002 – 2003. Slov. Arch. 53, 2005, 1 – 26.

Kaminská/Kozłowski/Svoboda 2005b – Ľ. Kaminská/J. K. Kozłowski/J. A. Svoboda: Sequence of the Palaeolithic occupations. In: Ľ. Kaminská/J. K. Kozłowski/J. A. Svoboda (Eds.): Pleistocene Environments and Archa-eology of the Dzeravá skala Cave, Lesser Carpathians, Slovakia. Kraków 2005, 7 – 58.

Kaminská/Kozłowski/Škrdla 2011 – Ľ. Kaminská/J. K. Kozłowski/P. Škrdla: New approach to the Szeletian – chronolgy and cultural variability. Eurasian Prehist. 8, 2011, 29 – 49.

Kaminská/Nemergut, v tlači – Ľ. Kaminská/A. Nemergut: The epigravettian chipped stone industrie from the Nitra III site (Slovakia). V tlači.

Kaminská/Nemergut/Žaár 2011 – Ľ. Kaminská/A. Nemergut/ O. Žaár: Prieskum stredného Považia. AVANS 2008, 2011, 122 – 124.

Kaminská/Tomášková 2004 – Ľ. Kaminská/S. Tomášková: Time space systematics of Gravettian finds from Cej-kov I. In: J. A. Svoboda/L. Sedláčková (Eds.): The Gra-vettian along the Danube. Brno 2004, 198 – 216.

Karavanić 1995 – I. Karavanić: Upper Paleolithic occupation levels and late-occuring Neandertal at Vindija Cave (Croatia) in the context of Central Europe and the Bal-kans. Journal Anthr. Res. 51, 1995, 9 – 35.

Karavanić/Komšo/Vukosavljević 2013 – I. Karavanić/D. Komšo/ N. Vukosavljević. Croatia. In: P. Noirer (Ed.): Le Pa-léolithique supérieur européen. Bilan quinquennal 2006 – 2011. ERAUL 130. Liège 2013, 31 – 37.

Kazior/Kozłowski/Sobczyk 1998a – B. Kazior/J. K. Kozłow-ski/K. Sobczyk: Lithic inventories. In: J. K. Kozłowski (Ed.): Complex of Upper Palaeolithic sites near Mora-vany, Western Slovakia. Vol. II. Moravany-Lopata II (Excavations 1993 – 1996). Kraków 1998, 43 – 83.

Kazior/Kozłowski/Sobczyk 1998b – B. Kazior/J. K. Kozłow-ski/K. Sobczyk: Mineral dyes. In: J. K. Kozłowski (Ed.): Complex of Upper Palaeolithic sites near Moravany, Western Slovakia. Vol. II. Moravany-Lopata II (Exca-vations 1993 – 1996). Kraków 1998, 86.

Kazior/Kozłowski/Sobczyk 1998c – B. Kazior/J. K. Kozłow-ski/K. Sobczyk: Worked bones. In: J. K. Kozłowski (Ed.):

LITERATÚRA 347

Complex of Upper Palaeolithic sites near Moravany, Western Slovakia. Vol. II. Moravany-Lopata II (Exca-vations 1993 – 1996). Kraków 1998, 87 – 96.

Kernátsová 1991 – J. Kernátsová: Kvartérne mäkkýše nie-ktorých odkryvov z územia západného Slovenska (Ka-tedra geológie a paleontológie Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave). Bratislava 1991, 219. Nepublikované.

Kernátsová 1994 – J. Kernátsová: Kvartérne stavovce – najmä cicavce (hmyzožravce, netopiere a hlodavce) Slovenska a ich biostratigrafický význam. Dizertačná práca (Prí-rodovedecká fakulta UK v Bratislave). Bratislava 1994. Nepublikované.

Kernátsová 2001 – J. Kernátsová: Vrchnopleistocénna a ho-locénna fauna mäkkýšov Slovenska v oblasti Malých Karpát, Podunajskej nížiny, Hornonitrianskej kotliny a Záhorskej nížiny. Doktorandská práca (Prírodo-vedecká fakulta UK v Bratislave). Bratislava 2001. Nepublikované.

Kertész 1996 – R. Kertész: The Mesolithic in the Great Hun-garian Plain: A Survey of the Evidence. In: L. Tálas (Ed.): At the Fringes of Three Worlds. Hunter-Gathers and Farmers in the Middle Tisza Valley. Szolnok 1996, 5 – 34.

Kertész 2002 – R. Kertész: Mesolithic hunter-gatherers in the northwestern part of the Great Hungarian Plain. Praehistoria 3, 2002, 281 – 304.

Kirkby/Mangini/Muller 2004 – J. Kirkby/A. Mangini/R. A. Mul-ler: The glacial cycles and cosmic rays. European Orga-nization for Nuclear Research. CERN – PH – EP/2004 – 027, 18 June 2004.

Kitagawa/van der Plicht 1998 – H. Kitagawa/J. van der Plicht: Atmospheric Radiocarbon Calibration to 45,000 yr B. P.: Late Glacial Fluctuations and Cosmogenic Isotope Production. Science 279, 1998, 1187 – 1190.

Klein 1999 – R. G. Klein: The Human Career. Human Bio-logical and Cultural Origins. Second Edition. Chicago and London 1999.

Klíma 1954 – B. Klíma: První pěstní klín ze Slovenska. Arch. Rozhledy 6, 1954, 137 – 139.

Klíma 1955 – B. Klíma: Výsledky archeologického výzku-mu na tábořišti lovců mamutů v Ostravě-Petřkovicích v roce 1952 a 1953. Čas. Slezského Muz. 4, 1955, 1 – 35.

Klíma 1959a – B. Klíma: Archeologický výzkum jeskyně Hadí (Mokrá u Brna). Anthropozoikum 9, 1959, 277 – 285.

Klíma 1959b – B. Klíma: Zur Problematik des Aurignaciens und Gravettiens in Mittel-Europa. Arch. Austriaca 26, 1959, 35 – 51.

Klíma 1963 – B. Klíma: Dolní Věstonice. Výzkum tábořiště lovců mamutů v letech 1947 – 1952. Praha 1963.

Klíma 1967 – B. Klíma: Pavlovien a jeho vztahy ve střední Europě. Arch. Rozhledy 19, 1967, 558 – 566.

Klíma 1978 – B. Klíma: Paleolitická stanice u Přestavlk, okr. Přerov. Arch. Rozhledy 30, 1978, 5 – 13.

Klíma 1987 – B. Klíma: Mladopaleolitický trojhrob z Dolních Věstonic. Arch. Rozhled 39, 1987, 241 – 254.

Klíma 1994 – B. Klíma: Die Knochenindustrie, Zier- und Kunstgegenstande. In: J. Svoboda (Ed.): Pavlov I. Ex-cavations 1952 – 1953. ERAUL 66. Liège 1994, 97 – 159.

Klíma 1995 – B. Klíma: Dolní Věstonice II. Ein Mammut-jägerrastplatz und seine Bestattungen. ERAUL 73. Liège 1995.

Kobusiewicz 1999a – M. Kobusiewicz: The final Pleistocene recolonisation of the northwestern Polish Plain. Folia Quaternaria 70, 1999, 197 – 210.

Kobusiewicz 1999b – M. Kobusiewicz: Ludy łowiecko-zbie-rackie północno-zachodniej Polski. Poznań 1999.

Kobusiewicz 2002 – M. Kobusiewicz: Ahrensburgian and Sviderian: two different modes of adaptation? In: B. V. Eriksen/B. Bratlund (Eds.): Recent studies in the Final Palaeolithic of the European plain. Højbjerg 2002, 117 – 122.

Kobusiewicz/Kabaciński 1992 – M. Kobusiewicz/J. Kabaciński: Late Palaeolithic site at Wojnowo, Zielona Góra voi-vodeship. Fontes Arch. Posnanienses 37, 1992, 23 – 39.

Kolen 1999 – J. Kolen: Hominids without homes: on the nature of Middle Palaeolithic settlement in Europe. In: W. Roebroeks/C. Gamble (Eds.): The Middle Palaeolithic occupation of Europe. Leiden 1999, 139 – 175.

Kolen et al. 1999 – J. Kolen/D. De Loecker/A. J. Groenendijk/ J. P. de Warrimont: Middle Palaeolithic surface scatters: how informative? A case study from southern Limburg (the Netherlands). In: W. Roebroeks/C. Gamble (Eds.): The Middle Palaeolithic occupation of Europe. Leiden 1999, 177 – 191.

Kolfschoten 2000 – Th. Kolfschoten: The Eemian mammal fauna of central Europe. Geol. Mijnbouw. Netherlands Journal Geoscien. 79/2, 2000, 269 – 281.

Konček 1983 – D. Konček: Nezvestná lebka. Roľnícke noviny z 29. apríla 1983.

Kormos 1917 – T. Kormos: A jászói Takács Menyhért-barlang. Barlangkutatás 5, 1917, 3 – 24, 57 – 65.

Kormos 1918 – T. Kormos: Roth Samu és áz óruszini „Nagy--barlang“. Természettud. Közl. 50, 1918, 38 – 44.

Kormoši et al. 1996 – J. Kormoši/I. Mihálik/P. Strapko/ G. Kor moši/R. Strapko: Správa o náleze častí čelovej kosti neandertálca z roku 1995 zo Šale. (Katedra an-tropológie Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave). Bratislava 1996, prílohy 5, 7. Nepublikované.

Košťálik 1967 – J. Košťálik: Paleopedologické a stratigrafické pomery na sprašovom profile Nitra-Čermáň. Geogr. Čas. 19/4, 1967, 327 – 342.

Koulakovska/Usik/Haesaerts 2010 – L. Koulakovska/V. Usik/ P. Haesaerts: Early Paleolithic of Korolevo site (Trans-carpathia, Ukraine). Quaternary Internat. 223 – 224, 2010, 116 – 130.

Koulakovskaya 1995 – L. Koulakovskaya: Aspects typologi-ques des industries micoquiennes: le site de Korolevo en Ukraine. Paleo – Supplément 1. Miskolc 1995, 207 – 211.

Kovanda 1971 – J. Kovanda: Kvartérní vápence Česko-slovenska. Praha 1971.

Kovanda 1993 – J. Kovanda: Zur Geologie der Travertinkup-pe von Hôrka-Ondrej bei Poprad. In: Ľ. Kaminská/J. Ko-vanda/V. Ložek/L. Smolíková: Die Travertinfundstelle Hôrka-Ondrej bei Poprad, Slowakei. Quartär 42/43, 1993, 95 – 102.

Kovanda 1995a – J. Kovanda: Geology of the travertine mound. In: J. Kovanda/L. Smolíková/C. D. Ford/Ľ. Ka-minská/V. Ložek/I. Horáček: The Skalka travertine mound at Hôrka-Ondrej near Poprad (Slovakia). An-tropozoikum 22, 1995, 116 – 120.

Kovanda 1995b – J. Kovanda: Stratigraphy of travertine and the overlying sediments. In: J. Kovanda/L. Smolíková/ C. D. Ford/Ľ. Kaminská/V. Ložek/I. Horáček: The Skalka travertine mound at Hôrka-Ondrej near Poprad (Slova-kia). Antropozoikum 22, 1995, 120 – 122.

Kovanda 2000 – J. Kovanda: Geological structure and deve-lopment of the travertine mound at Hôrka-Ondrej. In: Ľ. Kaminská a kol.: Hôrka-Ondrej. Research of a Middle Palaeolithic travertine lokality. Nitra 2000, 140 – 146.

Kovanda 2001 – J. Kovanda: Geologický posudok výskumu Cejkova I. Praha 2001. Nepublikované.


Kovanda 2002 – J. Kovanda: Kvartér (čtvrtohory) – nejmladší geologická minulost. In I. Chlupáč a kol: Geologická minulost České republiky. Praha 2002, 359 – 392.

Kovanda et al. 1995 – J. Kovanda/L. Smolíková/C. D. Ford/ Ľ. Kaminská/V. Ložek/I. Horáček: The Skalka traver-tine mound at Hôrka-Ondrej near Poprad (Slovakia). Antropozoikum 22, 1995, 113 – 140.

Kozłowski 1958 – J. K. Kozłowski: Przyczynek do znajomości surowców krzemiennych występujących w paleolicie i neolicie CSR. Wiadomości Arch. 25, 1958, 355 – 360.

Kozłowski 1966 – J. K. Kozłowski: Uwagi o przemyslach oryniackich w Polsce. Folia Quaternaria 24, 1966, 1 – 37.

Kozłowski 1974 – J. K. Kozłowski: Środkowy paleolit jaskini Raj: szarentien czy taubachien? Badania i udostępnienie jaskini Raj. Kielce 1974, 153 – 160.

Kozłowski 1986 – J. K. Kozłowski: The Gravettian in Central and Eastern Europe. Advances World Arch. 5, 1986, 131 – 200.

Kozłowski 1989 – J. K. Kozłowski: La fin du Paléolithique moyen en Pologne. Anthropologie (Brno) 27, 1989, 133 – 142.

Kozłowski 1992 – J. K. Kozłowski: The Balkans in the Middle and Upper Palaeolithic. The gate to Europe or a cul-de--sac? Proc. Prehist. Soc. 58, 1992, 1 – 20.

Kozłowski 1993 – J. K. Kozłowski: LAurignacien en Eu-rope et au Proche Orient. In: J. Pavúk (Ed.): Actes du XIIe Congrès International des Sciences Préhistoriques et Protohistoriques, Bratislava 1991, 1 – 7 septembre 1991, 2. Bratislava 1993, 283 – 291.

Kozłowski 1995 – J. K. Kozłowski: La signifikacion des outils foliacées. Paleo – Supplement 1. Miskolc 1995, 83 – 90.

Kozłowski 1996a – J. K. Kozłowski: The latest Aurignacian and Aurignacoid elements in the Epigravettian of the Carpathian basin. In: XIIIe Congès UISPP. Vol. 6. The Upper Palaeolithic. Forli 1996, 83 – 98.

Kozłowski 1996b – J. K. Kozłowski: The Danubian Gravettian as seen from the northern perspective. In: J. Svoboda (Ed.): Paleolithic in the Middle Danube Region. Brno 1996, 11 – 22.

Kozłowski 1998 – J. K. Kozłowski: Function of the site and its place in seasonal activities of reindeer and mammoth hunters. In: J. K. Kozłowski (Ed.): Complex of Upper Palaeolithic sites near Moravany, Western Slovakia. Vol. II. Moravany-Lopata II (Excavations 1993 – 1996). Kraków 1998, 128 – 130.

Kozłowski 1999 – J. K. Kozłowski: Les origines de la réco-lonisation de la partie septentrionale de lÉurope Centrale après le pléniglaciare. Folia Quaternaria 70, 1999, 317 – 331.

Kozłowski 2000 – J. K. Kozłowski: Complex of Upper Pa-laeolithic sites near Moravany, Western Slovakia. Vol. III. Late Gravettian shouldered points horizon sites in the Moravany-Banka area. Nitra 2000.

Kozłowski 2006 – J. K. Kozłowski: The Moustero-Levalloi-sian and/or the Levallois-Mousterian: their place in the evolution and differentiation of the mousterian technokomplex. In: S. K. Kozłowski: Wylotne and Zwierzyniec Paleolithic sites in southern Poland. Kra-ków 2006, 401 – 416.

Kozłowski 2008 – J. K. Kozłowski:The Shouldered point horizon and the impact of the LGM on human settle-ment distribution in Europe. In: J. A. Svoboda (Ed.): Petřkovice On Shouldered Points and Female Figurines. Brno 2008, 181 – 192.

Kozłowski 2013 – J. K. Kozłowski: Raw materials procure-ment in the Late Gravettian of the Carpathian Basin.

In: Zs. Mester (Ed.): The lithic raw material sources and interregional human contacts in the Northern Carpathian regions. Kraków – Budapest 2013, 63 – 86.

Kozłowski et al. 2009 – J. K. Kozłowski/Zs. Mester/K. Zand-ler/A. Budek/T. Kalicki/M. Moskal/Á. Ringer: Le Paléolithique moyen et supérieur de la Hongrie du nord: nouvelles investigarions dans la région dÉger. LAnthropologie (Paris) 113, 2009, 399 – 453.

Kozłowski, S. K. 1972 – S. K. Kozłowski: Pradzieje ziem Polskich od IX do V tysiaclecia p. n. e. Warszawa 1972.

Kozłowski/Kozłowski 1975 – J. K. Kozłowski/S. K. Kozłow-ski: Pradzieje Europy od XL do IV tysiąclecia p. n. e. Warszawa 1975.

Kozłowski/Kozłowski 1977 – J. K. Kozłowski/S. K. Kozłowski: Epoka kamienia na zemiach polskich. Warszawa 1977.

Kozłowski/Kozłowski 1979 – J. K. Kozłowski/S. K. Kozłowski: Upper Palaeolithic and Mesolithic in Europe. Taxonomy and Palaeohistory. Wrocław – Warszawa – Kraków – Gdańsk 1979.

Kozłowski/Kozłowski 1996 – J. K. Kozłowski/S. K. Kozłowski: Le Paléolithique en Pologne. Grenoble 1996.

Kozłowski/Mester 2003 – 2004 – J. K. Kozłowski/Zs. Mester: Un nouveau site du Paléolithique supérieur dans la région dÉger (Nord-est de la Hongrie). Praehistoria 4 – 5, 2003 – 2004, 109 – 140.

Kozłowski/Montet-White 2001 – J. K. Kozłowski/A. Montet--White: The hunting-butchering tool-kit from Kraków--Spadzista a Gravettian site in Southern Poland. In: Proceedings of the International Conference on mam-moth site studies. Publications in Anthropology 22. Kansas 2001, 109 – 116.

Kozłowski/Nowak 2010 – J. K. Kozłowski/M. Nowak: From Körös/Criş to the early Eastern Linear Complex: mul-tidirectional transitions in the north-eastern fringe of the Carpathian Basin. In: J. K. Kozłowski/P. Raczky: Neolithization of the Carpathian Basin: northernmost distribution of the Starčevo/Körös culture. Kraków – Budapest 2010, 65 – 90.

Kozłowski/Otte 2000 – J. K. Kozłowski/M. Otte: La formation de l Aurignacien en Europe. LAnthropologie (Paris) 104, 2000, 3 – 15.

Kozłowski/Pawlikowski 1998a – J. K. Kozłowski/M. Pawlikow-ski: Stratigraphy of loess deposits, palaeogeomorpholo-gical events and human settlement. In: Kozłowski (Ed.): Complex of Upper Palaeolithic sites near Moravany, Western Slovakia. Vol. II. Moravany-Lopata II (Exca-vations 1993 – 1996). Kraków 1998, 13 – 25.

Kozłowski/Pawlikowski 1998b – J. K. Kozłowski/M. Pawlikow-ski: Diachronic approach to the settlement structure and spatial analysis. In: J. K. Kozłowski (Ed.): Complex of Upper Palaeolithic sites near Moravany, Western Slovakia. Vol. II. Moravany-Lopata II (Excavations 1993 – 1996). Kraków 1998, 26 – 42.

Kozłowski/Pettitt 2001 – J. K. Kozłowski/J. P. Pettitt: Absolute dating of the polish Magdalenien. Fontes Arch. Posna-nienses 39, 2001, 31 – 35.

Kozłowski/Sobczyk 1987 – J. K. Kozłowski/K. Sobczyk: The Upper Palaeolithic site Kraków-Spadzista Street C2. Kraków 1987.

Králík 2008 – M. Králík: Evaluation of traces and residues on three fired clay pellets. In: J. A. Svoboda (Ed.): Petř-kovice On Shouldered Points and Female Figurines. Brno 2008, 168 – 169.

Krause et al. 2010 – J. Krause/Q. Fu/J. M. Good/B. Viola/ M. V. Shunkov/A. P. Derevianko/S. Pääbo: The complete

LITERATÚRA 349

mitochondrial DNA genome of an unknown hominin from southern Siberia. Nature 464, 2010, 894-897.

Kretzoi/Dobosi 1990 – M. Kretzoi/V. Dobosi (Eds.): Vértes-szölös – Man, Site and Culture. Budapest 1990.

Krippel 1986 – E. Krippel: Postglaciálny vývoj vegetácie Slovenska. Bratislava 1986.

Kubiak 1995 – H. Kubiak: Remains of fossil mammals. In: J. Hromada/J. K. Kozłowski (Eds.): Complex of Upper Palaeolithic sites near Moravany, Western Slovakia. Vol. I. Moravany-Žakovska (Excavations 1991 – 1992). Kraków 1995, 80 – 83.

Kuhn/Stiner/Güleç 1999 – S. L. Kuhn/M. C. Stiner/E. Güleç: Initial Upper Paleolithic in south-central Turkey and its regional context: a preliminary report. Antiquity 73, 1999, 505 – 517.

Kujovský/Žaár 2011 – R. Kujovský/O. Žaár: Výskum trasy diaľnice D1 na úseku Sverepec – Považská Bystrica. AVANS 2008, 2011, 146 – 147.

Kukla 1969 – J. Kukla: Die zyklische Entwicklung und die absolute Datierung der Löss-Serien. In: J. Demek/ J. Kukla (Eds.): Periglazialzone, Löss und Paläolithikum der Tschechoslowakei. Brno 1969, 75 – 95.

Kukla 2005 – G. Kukla: Saalian supercycle, Mindel/Riss in-terglacial and Milankovitch dating. Quaternary Scien. Reviews 24, 2005, 1573 – 1583.

Kukla et al. 2002 – G. J. Kukla/A. C. Clement/M. A. Cane/ J. E. Gavin/S. E. Zebiak: Last interglacial and early glacial ENSO. Quaternary Res. 58, 2002, 27 – 31.

Kukla/Ložek/Bárta 1961 – J. Kukla/V. Ložek/J. Bárta: Das Lößprofil von Nové Mesto im Waagtal. Eiszeitalter u. Gegenwart 12, 1961, 73 – 91.

Kulakovskaya 1989 – L. Kulakovskaya: Musterskie kuľtury Karpatskoho bassejna. Kiev 1989.

Kulakovskaya 1990 – L. Kulakovskaya: Leaf-shaped imple-ments in „Eastern Micoquian“ of the European Part of URSS. In: J. K. Kozłowski (Ed.): Les feuilles en pierre. ERAUL 42. Liège 1990, 43 – 48.

Lahr/Foley 2003 – M. M. Lahr/R. A. Foley: Demography, Dispersal and Human Evolution in the Last Glacial Period. In: T. H. von Andel/W. Davies: Neanderthals and modern humans in the European landscape during the last glaciation: archaeological results of the Stage 3 Project. Cambridge 2003, 241 – 256.

Lajčáková 1980 – Mineralogicko-petroštruktúrne štúdium perlitov v stredoslovenských neovulkanitoch. Mineral. Slovaca 12, 1980, 165 – 176.

Łanczot et al. 2002 – M. Łanczot/T. Madeyska/A. Muzyczuk/ P. Valde-Nowak: Hłomcza – stanowisko kultury magdaleńskiej w Karpatach polskich. In: J. Gancarski (Ed.): Starsza i środkowa epoka kamienia w Karpatach polskich. Krosno 2002, 147 – 187.

Leakey et al. 2012 – M. G. Leakey/F. Spoor/M. Ch. Dean/ C. S. Feibel/S. C. Antón/Ch. Kiarie/L. N. Leakey: New fossils from Koobi Fora in northern Kenya confirm taxonomic diversity in early Homo. Nature 488, 2012, 201 – 204.

Lengyel/Béres/Fodor 2006 – G. Lengyel/S. Béres/L. Fodor. New lithic evidence of the Aurignacian in Hungary. Eurasian Prehist. 4, 2006, 79 – 85.

Lengyel/Mester 2008 – G. Lengyel/Zs. Mester: A new look at the Radiocarbon Chronology of the Szeletian in Hungary. Eurasian Prehist. 5, 2008, 73 – 83.

Libera 2002 – J. Libera: Przedneolityczne osadnictwo wschodniej części północnego Podkarpacia od Böllingu do końca okresu atlantyckiego. Zarys problematyki. In:

J. Gancarski (Ed.): Starsza i środkowa epoka kamienia w Karpatach polskich. Krosno 2002, 189 – 231.

Lindner 1988 – L. Lindner: Stratigraphy and extends of Pleistocene continental glaciations in Europe. Acta Geol. Polonica 38/1 – 4, 1988, 63 – 83.

Lindner et al. 2004 – L. Lindner/P. Gozhik/B. Marciniak/ L. Marks/Y. Yelovicheva: Main climatic changes in the quaternary of Poland, Belarus and Ukraine. Geol. Quarterly 48/2, 2004, 97 – 114.

Lipecki/Wojtal 1998 – G. Lipecki/P. Wojtal: Mammal remains. In: J. K. Kozłowski (Ed.): Complex of Upper Palaeolithic sites near Moravany, Western Slovakia. Vol. II. Moravany--Lopata II (Excavations 1993 – 1996). Kraków 1998, 103 – 126.

Lisá 2009 – L. Lisá: Mikromorfologické zhodnocení 2 vzor-ků z paleolitické lokality Moravany (Geologický ústav AV ČR). Praha 2009. Nepublikované.

Lisá/Gregor 2011 – L. Lisá/M. Gregor: Mikromorfologická charakterstika vzorku z lokality Trenčianske Teplice, poloha Pliešky (Geologický ústav AV ČR). Praha 2011. Nepublikované.

Litt 1990 – T. Litt: Stratigraphie and Ökologie des eemin-terglazialen Waldelefanten – Slachtplatzes von Gröbern, Kreiss Gräfenhainichen. In: D. Mania/M. Thomae/ T. Litt/T. Weber (Hrsg.): Neumark-Gröbern. Beiträge zur Jagd des mittelpaläolithischen Menschen. Veröff. Landesmus. Vorgesch. Halle 43, 1990, 193 – 208.

Lityńska-Zając 1995 – M. Lityńska-Zając: Anthracological analysis. In: J. Hromada/J. K. Kozłowski (Eds.): Complex of Upper Palaeolithic sites near Moravany, Western Slovakia. Vol. I. Moravany-Žakovska (Excavations 1991 – 1992). Kraków 1995, 74 – 79.

Lityńska-Zając 1998 – M. Lityńska-Zając: Anthracological analysis. In: J. K. Kozłowski (Ed.): Complex of Upper Palaeolithic sites near Moravany, Western Slovakia. Vol. II. Moravany-Lopata II (Excavations 1993 – 1996). Kraków 1998, 97 – 98.

Lordkipanidze et al. 2005 – D. Lordkipanidze/A. Vekua/ R. Ferring/G. P. Rightmire/J. Agusti/G. Kiladze/ A. Mouskhelishvili/M. Nioradze/M. S. Ponce de León/ M. Tappen/Ch. P. E. Zollikofer: Anthropology: The ear-liest toothless hominin skull. Nature 434, 2005, 717-718.

Lordkipanidze et al. 2013 – D. Lordkipanidze/M. S. Ponce de León/A. Margvelashvili/Y. Rak/G. P. Rightmire/ A. Vekua/Ch. P. E. Zollikofer: a Complete Skull from Dmanisi, Georgia, and the Evolutionary Biology of Early Homo. Science 342/6156, 2013, 326-331.

Lovelock 2012 – J. Lovelock: Mizející tvář Gaii. Poslední varování. Praha 2012.

Lowe et al. 1994 – J. J. Lowe/B. Ammann/H. H. Birks/ S. Björck/G. R. Coope/L. C. Cwynar/J. L. Beaulieu/R. J. de Mott/D. M. Peteet/M. J. C. Walker: Climatic changes in areas adjacent to the North Atlantic during the last glacial-interglacial transition (14-9 ka BP). Journal Qua-ternary Scien. 9, 1994, 185 – 198.

Lowe et al. 1995 – J. J. Lowe/G. R. Coope/G. Lerndahl/M. J. C. Walker: The Younger Dryas climate signal in land records from NW Europe. In: S. R. Troelstra/J. E. Van Hinte/G. M. Gansen (Eds.): The Younger Dryas. Ko-ninklijke Nederlandse Akademie van Wetenschappen. Amsterdam 1995, 3 – 26.

Lowe/Walker 1997 – J. J. Lowe/M. J. C. Walker: Recon-structing Quaternary Environments. 2nd edition. Pearson Education. Edinburgh 1997.

Ložek 1964 – V. Ložek: Biostratigrafický výzkum význam-ných kvartérních odkryvů v ČSSR. In: Zprávy o geolo-


gických výzkumech v r. 1963. Věstník Ústřed. ústavu geol. 49. Praha 1964, 384 – 350.

Ložek 1973 – V. Ložek: Příroda ve čtvrtohorách. Praha 1973.Ložek 1980 – V. Ložek: Holocén. Slov. Arch. 1980, 107 – 118.Ložek 1993a – V. Ložek: Molluskenfauna der Travertinkuppe

von Hôrka-Ondrej. In: Ľ. Kaminská/J. Kovanda/V. Lo-žek/L. Smolíková: Die Travertinfundstelle Hôrka-On-drej bei Poprad, Slowakei. Quartär 42/43, 1993, 108 – 112.

Ložek 1993b – V. Ložek: Malakofauna z jeskyně Slaninová v Hájské doline. Vsl. Pravek 4, 1993, 27 – 30.

Ložek 1995 – V. Ložek: Molluscan fauna from travertine at Hôrka-Ondrej. In: J. Kovanda/L. Smolíková/C. D. Ford/ Ľ. Kaminská/V. Ložek/I. Horáček: The Skalka traver-tine mound at Hôrka-Ondrej near Poprad (Slovakia). Antropozoikum 22, 1995, 131 – 133.

Ložek 1999 – V. Ložek: Poslední interglaciál a glaciál a jejich poselství dnešku. Ochrana Přír. 54/1, 1999, 67 – 72.

Ložek 2000 – V. Ložek: Mollusca from the travertine mound at Hôrka-Ondrej. In: Ľ. Kaminská a kol.: Hôrka-Ondrej. Research of a Middle Palaeolithic travertine lokality. Nitra 2000, 172 – 188.

Ložek 2001 – V. Ložek: Přirozené změny podnebí. Život se přispůsobil i drastickým výkyvům klimatu. Vesmír 80, 2001, 146 – 150.

Ložek 2002 – V. Ložek: Vývoj přírody a podnebí. In: J. Svo-boda/P. Havlíček/V. Ložek/J. Macoun/R. Musil/ A. Přichystal/H. Svobodová/E. Vlček: Paleolit Moravy a Sliezska (2. aktualizované vydání). Brno 2002, 38 – 47.

Ložek 2004 – V. Ložek: Středoevropské bezlesí v čase a prostoru. IV. Vývoj v poledové době. Ochrana Přír. 59/4, 2004, 99 – 106.

Ložek 2013 – V. Ložek: Fossil mollusca at Bojnice. P. Neru-da/Ľ. Kaminská: Neanderthals at Bojnice in the context of Central Europe. Brno 2013, 188 – 190.

Ložek et al. 1956 – V. Ložek/J. Sekyra/J. Kukla/O. Fejfar: Výzkum Velké Jasovské jeskyně. Anthropozoikum 6, 1956, 193 – 282.

Ložek/Bárta 1952 – V. Ložek/J. Bárta: K otázce stáří holocén-ních travertínových poloh v naších jeskyních. Čsl. Kras 5, 1952, 137 – 139.

de Lumley et al. 1963 – H. de Lumley/S. Gagnière/S. Barral/ R. Pascal: La grotte du Vallonet (Roquebrune-Cap Martin, Alpes Maritimes). Bull. Mus. Anthr. Préhist. Monaco 10, 1963, 5-20.

de Lumley/Barsky/Cauche 2009 – H. de Lumley/D. Barsky/ D. Cauche: Les premières etapes de la colonisation de lÉurope et l arrivée de l´Homme sur les rives de la Mediterrannée. LAnthropologie 113, 2009, 1–46.

Macoun a kol. 1965 – J. Macoun/V. Šibrava/J. Tyráček/ V. Knéblová-Vodičková: Kvartér Ostravska a Moravské brány. Praha 1965.

Madeyska 2003 – T. Madeyska: Stratigraphy, Lithology and Sedimentology. In: P. Valde-Nowak/A. Nadachowski/ T. Madeyska: Obłazowa Cave human activity, stra-tigraphy and palaeoenvironment. Kraków 2003, 13 – 22.

Maglay/Moravcová/Kučera 2009 – J. Maglay/M. Moravco-vá/M. Kučera: Vysvetlivky ku geologickej mape kvar-téru SR 1 : 500 000. Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky a Štátny geologický ústav Dionýza Štúra. Bratislava 2009.

Mangerud et al. 1974 – J. Mangerud/S. T. Andersen/B. E. Berglund/J. J. Donner: Quaternary stratigraphy of Norden, a proposal for terminology and classification. Boreas 3, 1974, 109 – 128.

Mania 1988 – D. Mania: Le Paléolithique ancien et moyen de la région de la Saale et de lÉlbe, Allemagne de lÉst. LAnthropologie 92, 1988, 1051 – 1092.

Mania 1989 – D. Mania: Zur Gliederung der altpaläolithi-schen Freilandsiedlung bei Bilzingsleben. Ethnogr.--Arch. Zeitschr. 1989, 222 – 230.

Mania 1990 – D. Mania: Der Mensch vor 350 000 Jahren. Jena 1990.

Mania 1993 – D. Mania: Zu den Silexgeräten von Bilzing-sleben (Altpaläolithikum, Mittelpleistozän). Ethnogr.--Arch. Zeitschr. 34, 1993, 525 – 548.

Mania 1995a – D. Mania: The influence of Quaternary cli-matic development on the Central European mollusc fauna. Acta Zool. Cracoviensia 38, 1995, 17 – 34.

Mania 1995b – D. Mania: The earliest occupation of Europe: the Elbe-Saale region (Germany). In: W. Roebroeks/ T. van Kolfschoten (Eds.): The earliest occupation of Europe. Leiden 1995, 85 – 101.

Mania et al. 1990 – D. Mania/M. Thomae/T. Litt/T. Weber (Hrsg.): Neumark-Gröbern. Beiträge zur Jagd des mittelpaläolithischen Menschen. Veröff. Landesmus. Vorgesch. Halle 43, 1990.

Mania/Mania 2008 – D. Mania/U. Mania: La stratigraphie et le Paléolithique du complexe saalien dans la région de la Saale et de l′Elbe. L‘Anthropologie (Paris) 112, 2008, 15 – 47.

Mania/Toepfer 1973 – D. Mania/V. Toepfer: Königsaue: Glie-derung, Ökologie und mittelpaläolithische Funde der letzten Eiszeit. Berlin 1973.

Markó/Kázmér 2004 – A. Markó/M. Kázmér: The use of num-mulitic chert in the Middle Palaeolithic in Hungary. In: É. Fülöp/J. Cseh (Eds.): Topical issues of the research of Middle Palaeolithic period in central Europe. Tata 2004, 53 – 64.

Markova/Simakova/Puzachenko 2002 – A. K. Markova/A. N. Simakova/A. Yu. Puzachenko: Ecosystems of Eastern Europe in the Late Glacial Maximum of the Valdai Glaciation (24 – 18 ka B.P.) Based on Floristic and The-riological Data. Earth Scien. 387/8, 2002, 925 – 928.

Meignen et al. 2004 – L. Meignen/J.-M. Geneste/L. Koula-kovskaia/A. Sytnik: Koulichivka and its Place in the Middle-Upper Paleolithic Transition in Eastern Europe. In: P. J. Brantingham/S. L. Kuhn/K. W. Kerry (Eds.): The Early Upper Paleolithic beyond Western Europe. Berkeley – Los Angeles – London 2004, 50 – 63.

Meijer et al. 1995 – H. A. J. Meijer/J.van der Plicht/J. S. Gis-lefoss/R. Nydal: Long-term atmospheric records near Groningen, Fruholmen, and Izaña. Radiocarbon 37(1), 1995, 39 – 50.

Mellars 1989 – P. A. Mellars: Major issues in the emergence of modern humans. Current Anthr. 30, 1989, 349 – 385.

Mellars 2006 – P. Mellars: A new radiocarbon revolution and the dispersal of modern humans in Eurasia. Nature 439, 2006, 931 – 935.

Mester 1989 – Z. Mester: A Subalyuk-barlang középső paleolitikus iparainak újraértékelése. Folia Arch. 40, 1989, 11 – 35.

Mester 1995 – Z. Mester: Le matériel lithique de la grotte Büdöspest: facies d atelier ou industrie intermediaire? Paleo – Supplément 1. Miskolc 1995, 31 – 35.

Mester 2000a – Z. Mester: Sur la présence du silex de Świe-ciechów dans l Abri de Sólyomkút (montagne de Bükk, Hongrie). Praehistoria 1, 2000, 83 – 93.

Mester 2000b – Z. Mester: Apparition du Jankovichien au sud de la montagne de Bükk (Hongrie). A la recherche

LITERATÚRA 351

de l´Homme préhistorique. ERAUL 95. Liège 2000, 247 – 255.

Mester 2004 – Z. Mester: La production lithique à la station d´Érd (Hongrie). In: E. Fülöp/J. Cseh (Eds.): „Topic issues of the research of Middle Palaeolithic period in Central Europe“. Tata 2004, 233 – 250.

Mester 2010 – Z. Mester: Technological analysis of Szeletian bifacial points from Szeleta Cave (Hungary). Human Evolut. 25, 2010, 107 – 124.

Mester/Moncel 2006 – Z. Mester/M.-H. Moncel: Le site Paléolithique moyen d´Érd (Hongrie): nouvelles don-nées sur les chaînes opératoires et résultats morpho--fonctionnels de la production. Anthropologie (Brno) 44/3, 2006, 221 – 240.

Migal 2007 – W. Migal: On preferencial points of the Fi-nal Paleolithic in the Central European Lowland. In: M. Kobusiewicz/J. Kabaciński (Eds.): Studies in the Final Palaeolithic settlement of the Great European Plain. Poznań 2007, 185 – 200.

Michalík 2003 – T. Michalík: Komplex mladopaleolitických sídlisk v okrese Trenčín. AVANS 2002, 2003, 89 – 92.

Michalík 2004 – T. Michalík: Nové paleolitické lokality v okrese Trenčín. AVANS 2003, 2004, 137.

Michalík 2006 – T. Michalík: Nové nálezy z paleolitických lokalít na západnom Slovensku. AVANS 2004, 2006, 145 – 146.

Michalík 2007a – T. Michalík: Významné paleolitické nálezy v okrese Trenčín. AVANS 2005, 2007, 140 – 141.

Michalík 2007b – T. Michalík: Mladopaleolitická lokalita Mníchova Lehota I. Diplomová práca. Bratislava 2007. Nepublikované.

Michalík 2011 – T. Michalík: Paleolitické osídlenie Tren-čianskej kotliny. Dizertačná práca. Bratislava 2011. Nepublikované.

Milankovitch 1920 – M. Milankovitch: Theorie Mathema-tique des Phenomenes Thermiques produits par la Radiation Solaire. Gauthier-Villars. Paris 1920.

Mirosław-Grabowska 2002 – J. Mirosław-Grabowska: Geolo-gical value of Biśnik Cave sediments (Cracow-Często-chowa Upland). Acta Geol. Polonica 52, 2002, 97 – 110.

Mišík 1969 – M. Mišík: Petrografická príslušnosť silicitov z paleolitických a neolitických artefaktov Slovenska. Acta Geol. et Geogr. Univ. Comenianae. Geologica 18, 1969, 117 – 135.

Mišík 1975 – M. Mišík: Petrograficko-mikropaleontolo-gické kritériá pre zisťovanie proveniencie silicitových nástrojov na Slovensku. Folia Fac. Scien. Nat. Univ. Purkynianae Brunensis 16. Geologia 27/10, 1975, 89 – 107.

Mlíkovský 2000 – J. Mlíkovský: Late Pleistocene birds of Hôrka-Ondrej. In: Ľ. Kaminská a kol.: Hôrka-Ondrej. Research of a Middle Palaeolithic travertine lokality. Nitra 2000, 196 – 197.

Moncel 2004 – M.-H. Moncel: Tata (Hungary), Kůlna (Czech Republic), Taubach and Weimar (Germany): a same Early Upper Pleistocene microlithic world (OIS 5)? In: E. Fülöp/J. Cseh: „Topic issues of the research of Middle Palaeolithic period in Central Europe“. Tata 2004, 91 – 134.

Moncel/Neruda 2000 – M.-H. Moncel/P. Neruda: The Kůl-na level 11: Some Observation on the Debitage Rules and Aims. The originality of a middle Palaeolithic microlithic assemblage (Kůlna cave, Czech Republic). Anthropologie (Brno) 38, 2000, 219 – 247.

Montet-White 1990 – A. Montet-White: The Epigravettian site of Grubgraben, Lower Austria: the 1986 and 1987 excavations. ERAUL 40. Liège 1990.

Mook 1986 – W. G. Mook: Recommendations/resolutions adopted by the Twelfth International Radiocarbon Conference. Radiocarbon 28, 2A, 1986, 799.

Mook 1988 – W. G. Mook: Radiocarbon-Daten aus der Kůlna--Höhle. In: K. Valoch: Die Erforshung der Kůlna-Höhle 1961 – 1976. Brno 1988, 285 – 286.

Moores/Fanning/Hunt 1963 – C. F. A. Moores/E. A. Fanning/ E. E. Hunt, Jr.: Age Variation of Formation Stages for Ten Permanent Teeth. Journal Dent. Research 42 (6), 1963, 1490 – 1502.

Morawski 1992 – W. Morawski: Kompleks stanowisk paleo-liticznych w Piekarach. In: J. Lech/J. Partyka (Eds.): Profesor Stefan Krukowski (1890 – 1982). Ojców 1992, 163 – 172.

Moreau 2009 – L. Moreau: Geißenklösterle Das Gravettien der Schwäbischen Alb im europäischen Kontext. Tü-bingen 2009.

Moreau 2012 – L. Moreau: Le Gravettien ancien d´Euro-pe centrale revisité: mise au point et perspectives. LAnthropologie (Paris) 116, 2012, 609 – 638.

Müller et al. 2011 – U. C. Müller/J. Pross/P. C. Tzedakis/ C. Gamble/U. Katthoff/G. Schmiedl/S. Wulf/K. Chris-tanis: The role of climate in the spread of modern humans into Europe. Quaternary Scien. Reviews 30, 2011, 273 – 279.

Musil 1959 – R. Musil: Poznámky k paleontologickému materiálu z Dolních Věstonic. (Bemerkungen zum paläontologischen Material aus Dolní Věstonice/Un-terwisternitz). Anthropozoikum 8, 1958, 73 – 82.

Musil 1963 – R. Musil: Vývoj druhov a zmeny faunistic-kých spoločenstiev vplyvom klimatických výkyvov. In: XIV. sjezd Společnosti pro mineralogii a geologii. Brno 1963, 145 – 150.

Musil 1980 – R. Musil: Fázovité vymírání savců v pleisto-cénu. Scripta Fac. Scien. Nat. Univ. Purkynianae Bru-nensis 10/7. Brno 1980, 351 – 353.

Musil 1985 – R. Musil: Palaeobiography of Terrestrial Communities in Europe during the Last Glacial. Sbor. Národ. Muz. Praha 41 B/1 – 2, 1985, 84.

Musil 1988a – R. Musil: Ökostratigraphie der Sedimente in der Kůlna-Höhle. In: K. Valoch: Die Erforshung der Kůlna-Höhle 1961 – 1976. Anthropos (Brno) 24, (N. S.) 16, 1988, 215 – 255.

Musil 1988b – R. Musil: Změny klimatu v Evropě v posled-ním glaciálu na základě analýzy změn společenstev obratlovců. Vztahy Slunce – Země 3. Praha 1988, 217 – 219.

Musil 1990 – R. Musil: Pferdefunde aus der Kůlna-Höhle in Mähren. Museum für Ur- und Frühgeschichte Thürin-gens Weimar. Weimarer Monogr. Ur- u. Frühgesch. 26. Weimar 1990.

Musil 1996a – R. Musil: IV. Čtvrtohory. In: A. Přichystal/Š. Hladilová/N. Doláková/R. Musil: Morava a Slezsko v geologické minulosti. Brno 1996, 29 – 41.

Musil 1996b – R. Musil: Čertova pec a její fauna. Slov. Kras 34, 1996, 5 – 56.

Musil 1997a – R. Musil: Klimatická konfrontace terest-rických a marinních pleistocenních sedimentů. In: Š. Hladilová (Ed.): Dynamika vztahů marinního a kon-tinentálního prostředí. Brno 1997, 93 – 168.

Musil 1997b – R. Musil: Hunting game analysis. In: J. Svo-boda/P. Škrdla (Eds.): Pavlov I – Northwest. Dolní Věstonice Stud. 4. Brno 1997, 443 – 468.

Musil 2000 – R. Musil: Natural environment. Anthropologie (Brno) 38/3, 2000, 307 – 310.


Musil 2002a – R. Musil: Fauna moravských jeskyní s pa-leolitickými nálezy. In: J. Svoboda (Ed.): Prehistorické jeskyně. Brno 2002, 53 – 101.

Musil 2002b – R. Musil: Prostředí jako ekonomická báze pa-leolitických lovců. In: J. Svoboda a kol.: Paleolit Moravy a Slezska (2. aktualizované vydání). Brno 2002, 52 – 66.

Musil 2003a – R. Musil: The Middle and Upper Palaeolithic Game Suite in Central and Southeastern Europe. In: T. H. Andel/D. William (Eds.): Neanderthals and mo-dern humans in the European landscape during the last glaciation: archaeological results of the Stage 3 Project. Cambridge 2003, 167 – 190.

Musil 2003b – R. Musil: The Early Upper Paleolithic Fauna from Stránská skála. In: J. A. Svoboda/O. Bar-Yosef: Stránská skála. Origins of the Upper Paleolithic in the Brno Basin, Moravia, Czech Republik. Cambridge 2003, 213 – 218.

Musil 2005 – R. Musil: Klima v posledním glaciálu. The Climate of the Last Glacial. Acta Mus. Moraviae. Scien. Geol. 90, 2005, 223 – 246.

Musil 2010a – R. Musil: Palaeoenvironment at Gravettian Sites in Central Europe with emphasis on Moravia (Czech Republic). Quartär 57, 2010, 95 – 123.

Musil 2010b – R. Musil: The environment of the Middle Palaeolithic sites in Central and Eastern Europe. In: J. M. Burdukiewicz/A. Wiśniewski (Eds.): Middle Pa-laeolithic Human Activity and Palaeoecology: New Discoveries and Ideas. Acta Univ. Wratislaviensis. Stud. Arch. 41. Wrocław 2010, 121 – 179.

Musil/Valoch 1968 – R. Musil/K. Valoch: Stránská skála: its meaning for Pleistocene Studie. Current Anthr. 9, 1968, 534 – 539.

Mussi 2000 – M. Mussi: Heading south: the Gravettian colonisation of Italy. In: W. Roebroeks/M. Mussi/ J. Svoboda/K. Fennema (Eds.): Hunters of the Golden age. The Mid Upper Palaeolithic of Eurazia 30,000 – 20,000 BP. Leiden 2000, 355 – 374.

Nejman et al. 2011 – L. Nejman/E. Rhodes/P. Škrdla/G. Tos-tevin/P. Neruda/Z. Nerudová/K. Valoch/L. Kaminská/ J. A. Svoboda/R. Grün: New chronological evidence for the Middle to Upper Palaeolithic transition in the Czech Republic and Slovakia: new optically stimulated luminiscence datingresults. Archaeometry 53, 2011, 1044 – 1066.

Nejman/Rhodes/Grün 2005 – L. Nejman/E. J. Rhodes/ R. Grün: OSL dating. In: Ľ. Kaminská/J. K. Kozłowski/ J. A. Svoboda (Eds.): Pleistocene Environments and Archaeology of the Dzeravá skala Cave, Lesser Car-pathians, Slovakia. Kraków 2005, 67 – 69.

Němejcová-Pavúková/Bárta 1977 – V. Němejcová-Pavúko-vá/J. Bárta: Äneolithische Siedlung der Boleráz-Gruppe in Radošina. Slov. Arch. 25, 1977, 433 – 448.

Nemergut 2010 – A. Nemergut: Paleolitické osídlenie v Moravanoch nad Váhom-Dlhej. Výsledky výskumov Juraja Bártu z rokov 1963 a 1990. Slov. Arch. 58, 2010, 183 – 206.

Nemergut 2011 – A. Nemergut: Sídlisková geografia Považia a Ponitria v staršej dobe kamennej. Dizertačná práca. Nitra 2011. Nepublikované.

Neruda 2000 – P. Neruda: The cultural significance of the bifacial retouch. The transition from the Middle to Upper Palaeolithic age in Moravia. In: J. Orschiedt/ G. C. Weniger (Eds.): Neanderthals and Modern Hu-mans – Discussing the Transition: Central and Eastern Europe from 50.000 – 30.000 B. P. Wissenschaftliche

Schriften des Neanderthal Museum Mettmann. Bd. 2. Mettmann 2000, 151 – 158.

Neruda 2005 – P. Neruda: Technologie micoquienu v jeskyni Kůlně. Acta Mus. Moraviae. Scien. Soc. 90, 2005, 23 – 78.

Neruda 2009 – P. Neruda: Archeologie středopaleolitic-kého souvrství 1 – 3 v Moravském Krumlově IV. In: P. Neruda/Z. Nerudová (Ed.): Moravský Krumlov IV. Vícevrstevná lokalita ze středního a počátku mladého paleolitu na Moravě. Brno 2009, 99 – 132.

Neruda 2011 – P. Neruda: Střední paleolit v moravských jeskyních. Brno 2011.

Neruda/Kaminská 2013 – P. Neruda/Ľ. Kaminská: Nean-derthals at Bojnice in the context of Central Europe. Brno 2013.

Neruda/Lázničková-Galetová/Dreslerová 2011 – P. Neruda/ M. Lázničková-Galetová/G. Dreslerová: Retušéry a kosti s rýhami z jeskyně Kůlny v Moravskem krasu. Brno 2011.

Neruda/Nerudová 2000 – P. Neruda/Z. Nerudová: The Upper Palaeolithic Levallois industry from Hradsko (Mělník district, Czech Republic). Anthropologie (Brno) 38, 2000, 271 – 281.

Neruda/Nerudová 2005 – P. Neruda/Z. Nerudová: The de-velopment of lithic industry in the Early Upper Pala-eolithic of Moravia. Arch. Rozhledy 57, 2005, 263 – 292.

Neruda/Nerudová 2009 – P. Neruda/Z. Nerudová: Postave-ní lokality Moravský Krumlov IV v kontextu střední Evropy. In: P. Neruda/Z. Nerudová (Ed.): Moravský Krumlov IV. Vícevrstevná lokalita ze středního a počát-ku mladého paleolitu na Moravě. Brno 2009, 178 – 199.

Neruda/Nerudová 2013 – P. Neruda/Z. Nerudová: The Middle-Upper Palaeolithic transition in Moravia in the context of the Middle Danube region. Quaternary Internat. 294, 2013, 3 – 19.

Neruda/Nerudová/Oliva 2004 – P. Neruda/Z. Nerudová/ M. Oliva: Stratigrafie paleolitických lokalit v oblasti Krumlovského lesa (okr. Znojmo). Acta Mus. Moraviae. Scien. Soc. 89, 2004, 3 – 58.

Neruda/Nerudová/Šajnerová-Dušková 2010 – P. Neruda/ Z. Nerudová/A. Šajnerová-Dušková: Trasologická ana-lýza micoquienskych bifaciálních nástrojů z jeskyně Kůlny. Acta Mus. Moraviae. Scien. Soc. 95, 2010, 3 – 15.

Nerudová 1996 – Z. Nerudová: Szeletienská kolekce z Jeze-řan I a její vztah k micoquienu. Acta Mus. Moraviae. Scien. Soc. 81, 1996, 13 – 36.

Nerudová 1997 – Z. Nerudová: K využití cizích surovin v szeletienu na Moravě. Acta Mus. Moraviae. Scien. Soc. 82, 1997, 79 – 86.

Nerudová 1998 – Z. Nerudová: Levalloiský koncept. Acta Mus. Moraviae. Scien. Soc. 83, 1998, 83 – 104.

Nerudová 2000 – Z. Nerudová: Vedrovice V. Szeletská tech-nologie štípané industrie. Acta Mus. Moraviae. Scien. Soc. 85, 2000, 13 – 28.

Nerudová 2000 – 2001 – Z. Nerudová: The Problem of Le-vallois Point Production in the Bohunician and the Szeletian Collections. Préhist. Europ. 16 – 17, 2000 – 2001, 65 – 74.

Nerudová 2001a – Z. Nerudová: Le Bohunicien: plusieurs schémas opératoires? Comparaison de la technologie du Bohunicien avec celle du Széletien. In: L. Bourguig-non/I. Ortega/M.-Ch. Frère-Sautot (Red.): Préhistoire et approche expérimentale. Montagnac 2001, 363 – 373.

Nerudová 2001b – Z. Nerudová: Srovnání technologie bo-hunicienu s technologií szeletienu. Acta Mus. Moraviae. Scien. Soc. 86, 2001, 35 – 43.

LITERATÚRA 353

Nerudová 2002 – Z. Nerudová: Čepelová technologie na počátku mladého paleolitu. Přehled Výzkumů 43, 2002, 15 – 29.

Nerudová 2003 – Z. Nerudová: Variabilita levalloiské meto-dy na počátku mladého paleolitu na Moravě. Acta Mus. Moraviae. Scien. Soc. 88, 2003, 75 – 90.

Nerudová 2008 – Z. Nerudová: Moravský Krumlov IV. Rekonstrukce sídelního areálu. Acta Mus. Moraviae. Scien. Soc. 93, 2008, 39 – 50.

Nerudová 2009 – Z. Nerudová: Archeologie szeletienské vrstvy 0 z Moravského Krumlova IV. In: P. Neruda/ Z. Nerudová (Ed.): Moravský Krumlov IV. Vícevrstevná lokalita ze středního a počátku mladého paleolitu na Moravě. Brno 2009, 148 – 173.

Nerudová 2010 – Z. Nerudová: Revize paleolitických nálezů z ulice Kamenné (Brno-Štýřice). Acta Mus. Moraviae. Scien. Soc. 95, 2010, 3 – 11.

Nerudová 2011 – Z. Nerudová: Nové skládanky kamenné štípané industrie z Vedrovic V. Acta Mus. Moraviae. Scien. Soc. 96, 2011, 3 – 10.

Nerudová et al. 2010 – Z. Nerudová/A. Dušková-Šajnerová/ P. Sadovský: Bifaciální artefakty. Odznaky moci, nebo funkční nástroje? In: I. Fridrichová-Sýkorová (Ed.): Ecce Homo. In memoriam Jan Fridrich. Praha 2010, 130 – 151.

Nerudová/Krásná 2002 – Z. Nerudová/S. Krásná: Remontáže bohunicienské industrie z lokality Brno-Bohunice (Kej-baly II). Acta Mus. Moraviae. Scien. Soc. 87, 2002, 35 – 56.

Nerudová/Neruda/Sadovský 2011 – Z. Nerudová/P. Neruda/ P. Sadovský: Srovnávací analýza paleolitických bifa-ciálních artefaktů. Pam. Arch. 102, 2011, 21 – 58.

Nerudová/Valoch 2009 – Z. Nerudová/K. Valoch: Moravany nad Váhom. Katalog paleolitických industrií z výzku-mu prof. Karla Absolona. Brno 2009.

Neugebauer-Maresch 1993 – Ch. Neugebauer-Maresch: Alt-steinzeit im Osten Österreichs. St. Pölten – Wien 1993.

Neugebauer-Maresch 1996 – Ch. Neugebauer-Maresch: Zu Stratigraphie und Datierung der Aurignacien-Station am Galgenberg von Stratzing/Krems-Rehberg, NÖ. In: J. Svoboda (Ed.): Paleolithic in the Middle Danube Region. Brno 1996, 67 – 80.

Neugebauer-Maresch 1999 – Ch. Neugebauer-Maresch: Le Paléolithique en Autriche. Grenoble 1999.

Neugebauer-Maresch 2008a – Ch. Neugebauer-Maresch: Gal-genberg near Stratzing/Krems-Rehberg and its 31,000 years old female Statuette. Wiss. Mitt. Niederösterr. Landesmus. 19, 2008, 119 – 128.

Neugebauer-Maresch 2008b – Ch. Neugebauer-Maresch: Krems-Hundssteig: New excavations and their rela-tionship to the old know site. Wiss. Mitt. Niederösterr. Landesmus. 19, 2008, 129 – 140.

Nigst 2006 – P. R. Nigst: The First Modern Humans In The Middle Danube Area? New Evidence From Willendorf II (Eastern Austria). In: N. J. Conard (Ed.): When Ne-anderthals and Modern Humans Met. Tübingen 2006, 269 – 304.

Nigst 2010 – P. R. Nigst: The Aurignacian in Eastern Aus-tria: Preliminary Results of an Analysis of the Lithic Technology of Willendorf II, layer 3, and its Implications for the Transition from Middle to Upper Palaeolithic in Central Europe. In: Ch. Neugebauer-Maresch/L. R. Owen (Eds.): New Aspects of the Central and Eastern European Upper Palaeolithic – methods, chronology, technology and subsistence. Wien 2010, 81 – 99.

Nigst 2012 – P. R. Nigst: The Early Upper Palaeolithic of the Middle Danube Region. Leiden 2012.

Nigst et al. 2008 – P. R. Nigst/T. B. Viola/P. Haesaerts/G. Trn-ka: Willendorf II. Wiss. Mitt. Niederösterr. Landesmus. 19, 2008, 31 – 58.

Nigst/Haesaerts 2012 – P. R. Nigst/P. Haesaerts: LAuri-gnacien en Basse Autriche: résultats préliminaires de l analyse technologique de la couche culturelle 3 de Willendorf II et ses implications pour la chronologie du Paléolithique supérieur ancien en Europe centrale. LAnthropologie (Paris) 116, 2012, 575 – 608.

Novák, M. 2002 – M. Novák: Gravettienske osídlenie spodnej vrstvy z Kašova I. Slov. Arch. 50, 2002, 1 – 52.

Novák, M. 2004 – M. Novák: Gravettian ocupation in the lower layer of Kašov I. In: J. A. Svoboda/L. Sedláčková (Eds):The Gravettian along the Danube. Brno 2004, 217 – 242.

Novák, M. 2005 – M. Novák: Spatial distribution of arti-facts. In: Ľ. Kaminská/J. K. Kozłowski/J. A. Svoboda (Eds.): Pleistocene Environments and Archaeology of the Dzeravá skala Cave, Lesser Carpathians, Slovakia. Kraków 2005, 209 – 224.

Novák, M. 2006 – M. Novák: Priestorová analýza paleolitic-kých sídlisk. Distribúcia artefaktov na gravettienskych sídliskách Pavlov a Kašov. Přehled Výzkumů 47, 2006, 49 – 68.

Novák, M. 2008 – M. Novák: Flint and radiolarite assembla-ges: Technology and typology. In: J. A. Svoboda (Ed.): Petřkovice On Shouldered Points and Female Figurines. Brno 2008, 70 – 142.

Novák, J. 2013 – J. Novák: Anthracological analysis of Bojnice I and III samples. P. Neruda/Ľ. Kaminská: Ne-anderthals at Bojnice in the context of Central Europe. Brno 2013, 191 – 192.

Novotný 1973 – B. Novotný: Nové výskumy na Spiši. Pam. a Prír. 4, 1973, 17 – 20.

Novotný 1987 – B. Novotný: Bratislava praveká. In: Naj-staršie dejiny Bratislavy. Referáty zo sympózia 28.–30. októbra 1986. Bratislava 1987, 33 – 50.

Novotný 1993 – B. Novotný: Staršia a stredná doba kamen-ná (paleolit a mezolit). In: T. Šefanovičová a kolektív: Najstaršie dejiny Bratislavy. Bratislava 1993, 33 – 38.

Nývltová Fišáková 2007 – M. Nývltová Fišáková: Sezonalita gravettských lokalít na základě studia mikrostruktur zubního cementu savců. Přehled Výzkumů 48, 2007, 13 – 23.

Nývltová Fišáková 2012 – M. Nývltová Fišáková: Radiouh-likové datování. Přehled Výzkumů 53, 2012, 89 – 99.

Oliva 1979 – M. Oliva: Die Herkunft des Szeletien im Lichte neuer Funde von Jezeřany. Čas. Moravského Muz. Vědy Spol. 64, 1979, 45 – 78.

Oliva 1980 – M. Oliva: Význam moravských lokalít pro koncepci aurignacienu. Arch. Rozhledy 32, 1980, 48 – 71.

Oliva 1981 – M. Oliva: Die Bohunicien-Station bei Podolí (Bez. Brno-labd) und ihre Stellung im beginnen Jung-paläolithikum. Čas. Moravského Muz. Vědy Spol. 66, 1981, 7 – 45.

Oliva 1984 – M. Oliva: Le Bohunicien, un nouveau groupe culturel en Moravie. Quelques aspects psycho-techno-logiques du developement des industries paléolithi-ques. LAnthropologie (Paris) 88, 1984, 209 – 220.

Oliva 1986 – M. Oliva: Finds from the Pleniglacial B from the territory of Czechoslovakia and the question of the „Epiaurignacian“ settlement. In: The Pleistocene Perspective 2. Southampton 1986.

Oliva 1987 – M. Oliva: Aurignacien na Moravě. Stud. Muz. Kroměříž. 87. Kroměříž 1987.


Oliva 1989 – M. Oliva: Mladopaleolitické nálezy z Mladeč-ských jeskyní. Čas. Moravského Muz. Vědy Spol. 74, 1989, 35 – 54.

Oliva 1990 – M. Oliva: La signification des pointes fo-liacées dans l Aurignacien morave et dans le type de Míškovice. In: J. K. Kozłowski (Ed.): Feuilles de pierre. ERAUL 42. Liège 1990, 223 – 232.

Oliva 1991 – M. Oliva: The Szeletian in Czechoslovakia. Antiquity 65, 1991, 318 – 325.

Oliva 1992 – M. Oliva: The Szeletian occupation of Moravia, Slovakia and Bohemia. Čas. Moravského Muz. Vědy Spol. 77, 1992, 35 – 58.

Oliva 1993 – M. Oliva: Zahájení výzkumu paleolitické lokality Vedrovice Ia (okr. Znojmo). Čas. Moravského Muz. Vědy Spol. 78, 1993, 11 – 22.

Oliva 1995 – M. Oliva: Le Széletien de Tchécoslovaquie: industrie lithique et répartition géographique. Paleo – Supplément 1. Miskolc 1995, 83 – 99.

Oliva 1996a – M. Oliva: Epiaurignacien en Moravie: le changement économique pendant le deuxième inter-pléniglaciare wurmien. XIIIe Congrès UISPP. Vol. 6. The Upper Palaeolithic. Forli 1996, 69 – 81.

Oliva 1996b – M. Oliva: Středomoravská skupina gravet-tienu: periodizace versus regionalita. Pravěk (N. Ř.) 6, 1996, 7 – 50.

Oliva 1996c – M. Oliva: Mladoplaeolitický hrob Brno II jako příspěvek k počátkům šamanismu. Arch. Rozhledy 48, 1996, 353 – 383, 537 – 542.

Oliva 1999 – M. Oliva: L industrie lithique du secteur G à Milovice (Moravie du sud) et le faciès « méridional » du Gravettien morave. In: XXVIe Congrès Préhistorique de France – Carcassonne 26 – 30 septembre 1994 – Les faciès leptolithiques du nord-ouest méditerranéen: mi-lieux naturels et culturels. Carcassonne 1999, 139 – 150.

Oliva 2000 – M. Oliva: The Brno II Upper Palaeolithic burial. In: W. Roebroeks/M. Mussi/J. Svoboda/K. Fennema (Eds.): Hunters of the Golden age. The Mid Upper Palaeolithic of Eurazia 30,000 – 20,000 BP. Leiden 2000, 143 – 153.

Oliva 2005 – M. Oliva: Civilizace moravského paleolitu a mezolitu. Brno 2005.

Oliva 2007 – M. Oliva: Gravettien na Moravě. Praha 2007.Oliva 2012 – M. Oliva: K otázkám rádiolaritových industrií

moravské strany Bílých Karpat. Arch. Rozhledy 64, 2012, 3 – 25.

Oliva a kol. 2009 – M. Oliva a kol. (Ed.): Sídliště mamutího lidu u Milovic pod Pálavou. Brno 2009.

Oliva/Rašková Zelinková 2009 – M. Oliva/M. Rašková Ze-linková: Industrie z tvrdých živočišných materiálů. In: M. Oliva a kol. (Ed.): Sídliště mamutího lidu u Milovic pod Pálavou. Brno 2009, 258 – 262.

Orschiedt 2000 – J. Orschiedt: Germany. In: R. Orban/ P. Se mal (Eds.): Hominid Remains – an Up-Date. Supple-ment to Anthropologie et Préhistoire 10. Royal Belgian Institute of Natural Sciences in Brussels. Société Royale Belge d Anthropologie et de Préhistoire. Brussel 2000.

Otte 1981 – M. Otte: Le Gravettien en Europe centrale I, II. Brugge 1981.

Otte 2012 – M. Otte: LAnthropologie (Paris). Les Cahiers nouveaux 83. Paris 2012, 11 – 13.

Otte/Kozłowski 2003 – M. Otte/J. K. Kozłowski: Contribu-tion of the Aurignacian through Eurasia. In: J. Zilhão/ F. d´Errico (Eds.): The chronology of the Aurignacian and the transitional technocomplexes. Trabalhos de Arqueologia 33. Lisboa 2003, 19 – 27.

Otte/Noiret 2004 – M. Otte/P. Noiret: Évolution du gravettien au moyen Danube. In: J. A. Svoboda/L. Sedláčková (Eds.): The Gravettian along the Danube. Brno 2004, 8 – 32.

Pacher 2004 – M. Pacher: Taphonomic Analyses of Cave Bear remains from Potočka zijalka (Slovenia). In: M. Pa-cher/V. Pohar/G. Rabeder (Eds.): Potočka zijalka – Pale-ontological and archeological results of the Campaigns 1997 – 2000. Mitt. Komm. Quartärforsch. Österr. Akad. Wiss. 13, 2004, 97 – 114.

Pacher 2010 – M. Pacher: Raw material analysis of Up-per Palaeolithic bone points and the invention of the Olschewian. In: Ch. Neugebauer-Maresch/L. R. Owen (Eds.): New Aspects of the Central and Eastern European Upper Palaeolithic – methods, chronology, technology and subsistence. Wien 2010, 319 – 325.

Palmer 2009 – D. Palmer: Pôvod človeka. Bratislava 2009.Patou-Mathis et al. 2005 – M. Patou-Mathis/P. Auguste/

H. Bocherens/S. Condemi/V. Michel/M.-H. Moncel/ P. Neruda/K. Valoch: Les occupations du paléolithique moyen de la grotte de Külna (Moravie, République Tcheque): nouvelle approches, nouveaux résultats. In: A. Tuffreau (Ed.): Peuplements humains et variations environnementales en Quaternaire. Coloque de Poi-tiers, 18 – 20 septembre 2000. BAR Internat. Ser. 1352. Oxford 2005, 69 – 94.

Paulík 1980 – J. Paulík: Praveké umenie na Slovensku. Bratislava 1980.

Pavlov/Svendsen/Indrelid 2001 – P. Pavlov/J. I. Svendsen/S. In-drelid: Human presence in the European Arctic nearly 40,000 years ago. Nature 413, 2001, 64-67.

Pawlikowski 1995 – M. Pawlikowski: Macroscopic and microscopic anthropogenic components in the site. In: J. Hromada/J. K. Kozłowski (Eds.): Complex of Upper Palaeolithic sites near Moravany, Western Slovakia. Vol. I. Moravany-Žakovska (Excavations 1991 – 1992). Kraków 1995, 30 – 34.

Pawlikowski et al. 1997 – M. Pawlikowski/W. P. Alexan-drowicz/J. K. Kozłowski/K. Sobczyk/B. Kazior/L. Bá-nesz/J. Hromada: Korelácia sprašových profilov na základe mineralogických, malakologických antropo-genetických údajov podľa výsledkov archeologickch výskumov v Moravanoch (Lopata II) v okolí minerál-nych prameňov pri Piešťanoch. Balneol. Slovaca 35, 1997, 175 – 194.

Pawlikowski/Trąbska 1995 – M. Pawlikowski/J. Trąbska: Mineral dyes. In: J. Hromada/J. K. Kozłowski (Eds.): Complex of Upper Palaeolithic sites near Moravany, Western Slovakia. Vol. I. Moravany-Žakovska (Exca-vations 1991 – 1992). Kraków 1995, 61 – 74.

Pazdur 1995 – A. Pazdur: Radiocarbon dating. In: J. Hro mada/ J. K. Kozłowski (Eds.): Complex of Upper Palaeolithic sites near Moravany, Western Slovakia. Vol. I. Moravany-Ža-kovska (Excavations 1991 – 1992). Kraków 1995, 74.

Pazdur 1998 – A. Pazdur: Radiocarbon dating. In: J. K. Kozłowski (Ed.): Complex of Upper Palaeolithic sites near Moravany, Western Slovakia. Vol. II. Moravany--Lopata II (Excavations 1993 – 1996). Kraków 1998, 127.

Penck/Brückner 1909 – A. Penck/E. Brückner: Die Alpen im Eiszeitalter. Bd. I – III. Leipzig 1909.

Peretto 1992 – C. Peretto: I primi abintanti della Valle Pa-dana. In: C. Peretto (Ed.): I Primi Abitanti della Vale Padana: Monte Poggiolo. Milano 1992, 229–236.

Petrovský-Šichman 1961 – A. Petrovský-Šichman: Archeo-logický prieskum stredného Poiplia roku 1955. Štud. Zvesti AÚ SAV 7, 1961.

LITERATÚRA 355

Pettitt et al. 2003 – P. B. Pettitt/W. Davies/C. S. Gamble/M. B. Richards: Palaeolithic radiocarbon chronology: quan-tifying our confidence beyond two half-lives. Journal Arch. Scien. 30, 2003, 1685 – 1693.

Plisson/Geneste 1989 – H. Plisson/J.-M. Geneste: Analyse technologique des pointes à cran solutreennes du Pla-card (Charente), du Fourneau du Diable, du Pech de la Boissière et de Combe Saunière (Dordogne). Paléo – Supplement 1. Revue d Archeologie Prehistorique. Les Eyzies-de-Tayac 1989, 65 – 106.

Polanská 2009 – M. Polanská: La question de l atribution au Gravettien ou à lÉpigravettien (dÉurope centrale) de 4 collections lithiques de Slovaquie: Réexamen technolo-gique des séries de: Banka-Horné farské role de sondage n° III, IV, V (Slovaquie occidentale), Hrčeľ-Pivničky: collection de ramassage 1984 (Slovaquie orientale). Université de Paris 1. Mémoire de Master 2. Paris 2009.

Polanská 2011 – M. Polanská: L industrie lithique. Lapport du regard technologique au sein des industries pav-loviennes. In: J. A. Svoboda (Ed.): Pavlov excavations 2007 – 2011. Brno 2011, 131 – 154.

Polanská 2013 – M. Polanská: L industrie lithique: Collection dúne importance significative pour la compréhension de la « composante à microlites géométriques » de Pavlovien morave. In: J. A. Svoboda (Ed.): Předmostí. Building an Authentic Museum. Brno 2013, 44 – 63.

Porter 1983 – S. C. Porter (Ed.): Late Quaternary Environ-ments of the United States. Vol. 1. The Late Pleistocene. London 1983.

Pronin 1959 – V. V. Pronin: Archeologické nálezy na Čer-neckej hore v Mukačeve (Zakarpatská časť USSR). Štud. Zvesti AÚ SAV 3, 1959, 5 – 20.

Prošek 1950 – F. Prošek: Zjišťovací výzkum na paleolitické stanici v Moravanech na Slovensku. Arch. Rozhledy 2, 1950, 175 – 183.

Prošek 1951a – F. Prošek: Výzkum jeskyně Dzeravé skaly v Malých Karpatech. Arch. Rozhledy 3, 1951, 293 – 298, 309 – 310.

Prošek 1951b – F. Prošek: Archeologický výzkum jaskyne „Dzeravá skala“. Krásy Slov. 28, 1951, 62 – 66.

Prošek 1952 – F. Prošek: Výzkum Prepoštské jeskyně v Boj-nicích r. 1950. Arch. Rozhledy 4, 1952, 3 – 9.

Prošek 1953a – F. Prošek: Szeletien na Slovensku. Slov. Arch. 1, 1953, 133 – 194.

Prošek 1953b – F. Prošek: Výzkum paleolitické stanice Bar-ca II. Arch. Rozhledy 5, 1953, 3 – 11.

Prošek 1953c – F. Prošek: Nové paleolitické stanice na vý-chodním Slovensku. Arch. Rozhledy 5, 1953, 289 – 297.

Prošek 1955 – F. Prošek: Paleolitické sídelní objekty na ná-lezišti Barca I. Arch. Rozhledy 7, 1955, 721 – 729.

Prošek 1956 – F. Prošek: Paleolitická stanice Barca II. Arch. Rozhledy 8, 1956, 305 – 311, 337 – 339.

Prošek 1958 – F. Prošek: Die archäologischen Funde in der Travetinkuppe „Hrádok“. Zusammenfassender Bericht über den Fundort Gánovce und die Reste des Neander-talers in der Zips (ČSR). Praha 1958.

Prošek 1959 – F. Prošek: Mesolitická obsidiánová industrie ze stanice Barca I. Arch. Rozhledy 9, 1959, 145 – 148, 193.

Prošek 1961 – F. Prošek: Mladopaleolitická obydlí v Česko-slovensku. Pam. Arch. 52, 1961, 57 – 75.

Prošek/Ložek 1951 – F. Prošek/V. Ložek: Zpráva o výzkumu kvarteru paleolitického sídliště v Bojnicích. Věstník Ústřed. Ústavu Geolog. 26, 1951, 104 – 107.

Prošek/Ložek 1953 – F. Prošek/V. Ložek: Sprašový profil v Bance u Piešťan. Anthropozoikum 3, 1953, 301 – 323.

Prošek/Ložek 1954a – F. Prošek/V. Ložek: Výzkum sprašo-vého profilu v Zamarovcích u Trenčína. Anthropozoi-kum 4, 1954, 181 – 201.

Prošek/Ložek 1954b – F. Prošek/V. Ložek: Stratigrafické otázky československého paleolitu. Pam. Arch. 45, 1954, 35 – 74.

Prošek/Ložek 1957 – F. Prošek/V. Ložek: Stratigraphische Übersicht des tschechoslowakischen Quartärs. Eiszeit-alter u. Gegenwart 8, 1957, 37 – 90.

Přichystal 2002 – A. Přichystal: Zdroje kamenných surovín. In. J. Svoboda: Paleolit Moravy a Slezska (2. aktualizo-vané vydání). Brno 2002, 67 – 76.

Přichystal 2009 – A. Přichystal: Kamenné suroviny v pravě-ku východní části střední Evropy. Brno 2009.

Rácz 2013 – B. Rácz: Main raw materials of the Palaeolithic in Transcarpathian Ukraine: geological and petrographical overview. In.: Zs. Mester (Ed.): The lithic raw material sources and interregional human contacts in the northern Carpathian regions. Kraków – Budapest 2013, 131 – 146.

Raymo/Ruddiman 1992 – M. E. Raymo/W. F. Ruddiman: Tectonic forcing of late Cenozoic climate. Nature 359, 1992, 117 – 122.

Raynal/Magoga/Bindon 1995 – J.-P. Raynal/L. Magoga/ P. Bindon: Tephrofacts and the first human occupation of the French Massif Central. In: W. Roebroeks/T. van Kolfschoten (Eds.): The earliest occupation of Europe. Leiden 1995, 131 – 146.

Rightmire 1998 – G. P. Rightmire: Human evolution in the Middle Pleistocene: The role of Homo heidelbergensis. Evolut. Anthr. 6/6, 1998, 218 – 227.

Richter 1997 – J. Richter: Sesselfelsgrotte III: Der G-Schich-ten-Komplex der Sesselfelsgrotte – Zum Verständnis des Micoquien. Quartär-Bibliothek 7. Saarbrücken 1997.

Richter 2012 – J. Richter: Moustérien und Micoquien. In: H. Floss (Hrsg.): Steinartefakte vom Altpaläolithikum bis in die Neuzeit. Tübingen 2012, 267 – 272.

Richter et al. 2009 – D. Richter/G. Tostevin/P. Škrdla/ W. Davies: New radiometric ages for the Early Upper Palaeolithic type locality of Brno-Bohunice (Czech Republik): comparison of OSL, IRSL, Tl and 14C dating results. Journal Arch. Scien. 36, 2009, 708 – 720.

Richter/Tostevin/Škrdla 2008 – D. Richter/G. Tostevin/ P. Škrdla: Thermoluminiscence dating of the type locality of the Bohunician (Brno-Bohunice, Czech Republik). Journal Human Evolut. 55, 2008, 871 – 885.

Ringer 1982 – Á. Ringer: Bábonyien Eine mittelpaläo-lithische Blattwerzeugindustrie in Nordostungarn. Budapestini 1982.

Ringer 1990 – Á. Ringer: Le Szélétien dans le Bűkk en Hongrie. Chronologie, origine et transition vers le Pa-léolithique supérieur. In: Paléolithique moyen recént et Paléolithique supérieur ancien en Europe. Mém. Mus. Préhist. Ile-de-France 3, 1990, 107 – 109.

Ringer 2002 – Á. Ringer: The new image of Szeleta and Istállós-kő caves in the Bükk Mountains: a revision project between 1999 – 2002. Praehistoria 3, 2002, 47 – 52.

Ringer/Kordos/Krolopp 1995 – Á. Ringer/L. Kordos/E. Kro-lopp: Le complexe Bábonien-Szélétien en Hongrie du nordest dans son cadre chronologique et environne-mental. Paleo – Supplement 1. Miskolc 1995, 27 – 30.

Ringer/Mester 2000 – Á. Ringer/Z. Mester: Résultats de la révision de la grotte Szeleta entreprise en 1999 et 2000. Anthropologie (Brno) 38, 2000, 261 – 270.

Ringer/Moncel 2002 – Á. Ringer/M.-H. Moncel: Le Tau-bachien dans la grotte Diósgyőr-Tapolca (Montagne


de Bükk, Hongrie du Nord-Est). Praehistoria 3, 2002, 177 – 201.

Ringer/Moncel 2004 – Á. Ringer/M.-H. Moncel: The Tau-bachian from Diósgyőr-Tapolca cave (Hungary). In: E. Fülöp/J. Cseh: Topic issues of the research of Mid-dle Palaeolithic period in Central Europe. Tata 2004, 159 – 178.

Rink et al. 1996 – W. J. Rink/H. P. Schwarcz/K. Valoch/ L. Seitl/C. B. Stringer: ESR Dating of Micoquian Indus-try and Neanderthal Remain at Kůlna Cave, Czech Republic. Journal Arch. Scien. 23, 1996, 889 – 901.

Roczkalski/Włodarczak 2002 – B. Roczkalski/P. Włodarczak: Obozowisko późnopaleolityczne w Krakowie-Kurdwa-nowie (stanovisko 10). In: Via Archeologia. Kraków 2002, 11 – 104.

Roebroeks/Tuffreau 1999 – W. Roebroeks/A. Tuffreau: Palaeo-envinment and settlement patterns of the Northwest European Middle Palaeolithic. In: W. Roebroeks/ C. Gamble (Eds.): The Middle Palaeolithic occupation of Europe. Leiden 1999, 121 – 138.

Roebroeks/van Kolfschoten 1995 – W. Roebroeks/T. van Kolfschoten: The earliest occupation of Europe: a re-appraisal of artefactual and chronological evidence. In W. Roebroeks/T. van Kolfschoten (Eds.): The earliest occupation of Europe. Leiden 1995, 298 – 315.

Rosseau/Kukla/McManus 2006 – D. D. Rosseau/G. Kukla/ J. McManus: What is what in the ice and the ocean? Quaternary Scien. Review 25, 2006, 2025 – 2030.

Róth 1879 – S. Róth: Szepesmegye néhány barlangjának leirása. Természettud. Közl. 16, 1879, 614 – 620.

Róth 1881 – S. Róth: Einige Höhlen Ober-Ungarns. I. Die Ó-Rusziner Höhlen. Jahrb. Ungar. Karpatian-Vereins 8, 1881, 402 – 415.

Rudner/Sümegi 2001 – E. Rudner/P. Sümegi: Recurring taiga forest – steppe habitats in the Carpathian Basin in the Upper Weichselian. Quaternary Internat. 76 – 77, 2001, 177 – 189.

Růžička/Tyráček 1994 – M. Růžička/J. Tyráček: Pleistocén – Pleistocene. In: J. Klomínský (Ed.): Geologický atlas České republiky – stratigrafie. Praha 1994.

Rydlewski/Valde-Nowak 1979 – J. Rydlewski/P. Valde-Nowak: Problem osadnictwa epoki kamienia w polskich Kar-patach zachodnich w świetle badań na polskiej Orawie i w rejonie prawobrzeżnych dopływów górnej Wisły. Acta Arch. Carpathica 19, 1979, 5 – 36.

Rydlewski/Valde-Nowak 1980 – J. Rydlewski/P. Valde-Nowak: Z problematyki epoki kamienia Karpat. In: Wierchy 49. Kraków 1980, 207 – 218.

Rydlewski/Valde-Nowak 1981 – J. Rydlewski/P. Valde-Nowak: Podczerwone, gm. Czarny Dunajec, stan 1. Informator Archeologiczny. Badania 19/1980. Warszawa 1981.

Rydlewski/Valde-Nowak 1984 – J. Rydlewski/P. Valde-Nowak: Z najdawniejszej preszłości Orawy. Wierchy 51, 1984, 7 – 25.

Sabol 2001 – M. Sabol: Fossil brown bears of Slovakia. Cuadernos do Laboratorio Xeoloxico de Laxe 26. La Coruña 2001, 311 – 316.

Senut et al. 2001 – B. Senut/M. Pickford/D. Gommery/ P. Mein/K. Cheboi/Y. Coppens: First hominid from the Miocene (Lukeino formation, Kenya). Comptes Rendus Acad. Scien. Paris 332, 2001, 137 – 144.

Severinghaus 1998 – J. P. Severinghaus: Timing of abrupt climate change at the end of the Younger Dryas interval from thermally fractionated gases in polar ice. Nature 391, 1998, 141 – 146.

Severinghaus/Brook 1999 – J. P. Severinghaus/E. J. Brook: Abrupt climate change at the end of the last glacial period inferred from trapped air in polar ice. Science 286, 1999, 930 – 934.

SFDCFHHSR 1994 – J. Buikstra/D. H. Ubelaker (Eds.): Standards for data collection from human skeletal remains. Fayetteville – Arkansas 1994.

Shackleton/Berger/Peltier 1990 – N. J. Shackleton/A. Berger/ W. R. Peltier: An alternative astronomical calibration of the lower Pleistocene timescale based on ODP Site 677. Transactions of the Royal Society of Edinburgh. Earth Scien. 81, 1990, 251 – 261.

Shackleton/Opdyke 1973 – N. J. Shackleton/N. D. Opdyke: Oxygen isotope and paleomagnetic stratigraphy of equatorial Pacific core V28 – 238: oxygen isotope tem-peratures and ice volume on a 105 and 106 year scale. Quaternary Res. 3, 1973, 39 – 55.

Scheer 2000 – A. Scheer: The Gravettian in Southwest Germany: stylistic features, raw material resources and settlement patterns. In: W. Roebroeks/M. Mussi/ J. Svoboda/K. Fennema (Eds.): Hunters of the Gol-den age. The Mid Upper Palaeolithic of Eurazia 30,000 – 20,000 BP. Leiden 2000, 257 – 270.

Schild 1975 – R. Schild: Późny paleolit. In: W. Chmielew-ski/W. Hensel (Eds.): Prahistoria ziem Polskich I. War-szawa – Wrocław 1975, 159 – 338.

Schild 1996 – R. Schild: The Nord European Plain and Eastern Sub-balticum between 12,700 and 8,000 BP. In: L. G. Straus/B. V. Eriksen/J. M. Erlandson/D. R. Yesner (Eds.): Humans at the End of the Ice Age. The Archaeo-logy of the Pleistocene-Holocene Transition. New York 1996, 129 – 157.

Schild 2005 – R. Schild (Ed.): The killing fields of Zwoleń. Warszawa 2005.

Schild et al. 1999 – R. Schild/K. Tobolski/L. Kubiak-Martens, M. Pazdur/A. Pazdur/J. C. Vogel/T. W. Stafford Jr.: Stra-tigraphy, palaeoecology and radiochronology of the site of Całowanie. Folia Quaternaria 70, 1999, 239 – 268.

Schild/Sulgostowska 1988 – R. Schild/Z. Sulgostowska: The Middle Paleolithic of the North European Plain at Zwoleń: preliminary results. In: M. Otte (Ed.): L Homme de Néandertal. La mutation 8. ERAUL 35. Liège 1988, 149 – 167.

Schmidt 1972 – Z. Schmidt: Zloženie fauny Slovenska na konci treťohôr a vo štvrtohorách. In: M. Lukniš (Ed.): Slovensko. Príroda. Bratislava 1972, 917.

Schmidt/Randík 1972 – Z. Schmidt/A. Randík: Ekologický prehľad fosílnych stavovcov na Slovensku. Ochrana Fauny 6/2, 1972, 76 – 81.

Schreve/Bridgland 2002 – D. C. Schreve/D. R. Bridgland: Correlation of English and German Middle Pleistocene fluvial sequences based on mammalian biostratigraphy. Netherlands Journal Geoscien. 81, 2002, 357 – 373.

Schwarcz/Skoflek 1982 – H. P. Schwarcz/I. Skoflek: New dates for the Tata Hungary archaeological site. Nature 295, 1982, 590 – 591.

Simán 1989 – K. Simán: Hidasnémeti – Upper Palaeolithic site in the Hernád valley (Northeast Hungary). Acta Arch. Carpathica 28, 1989, 5 – 24.

Simán 1990 – K. Simán: Considerations on the „Szeletian unity“. In: J. K. Kozłowski (Ed.): Feuilles de pierre. Les industries à pointes foliacées du Paléolithique supé-rieur européen. ERAUL 42. Liège 1990, 189 – 198.

Simán 1995 – K. Simán: La grotte Szeleta et le Szélétien. In: Paleo – Supplement 1. Miskolc 1995, 37 – 45.

LITERATÚRA 357

Simán 1996 – K. Simán: Paleolithic in North-East Hungary. In: J. Svoboda (Ed.): Paleolithic in the Middle Danube Region. Brno 1996, 39 – 47.

Simon/Einwögener 2008 – U. Simon/T. Einwögener: An Upper Palaeolithic Open Air Site near Saladorf (Lower Austria). Wiss. Mitt. Niederösterr. Landesmus. 19, 2008, 141 – 148.

Sinitsyn 1993 – A. Sinitsyn: Les niveaux aurignaciens de Kostienki I. In: J. Pavúk (Ed.): Actes du XIIe Congrès International des Sciences Préhistoriques et Protohisto-riques, Bratislava 1991, 1 – 7 septembre 1991, 2. Bratislava 1993, 242 – 259.

Sinitsyn 2010 – A. A. Sinitsyn: The Early Upper Palaeolithic of Kostenki: Chronology, Taxonomy, and Cultural Affi-liation. In: Ch. Neugebauer-Maresch/L. R. Owen (Eds.): New Aspects of the Central and Eastern European Upper Palaeolithic – methods, chronology, technology and subsistence. Wien 2010, 27 – 48.

Sirakova 1990 – S. Sirakova: The leaf points of Muselievo. In: J. K. Kozłowski (Ed.): Les feuilles en pierre. ERAUL 42. Liège 1990, 63 – 78.

Sirakova 2009 – Sirakova: Middle Palaeolithic leaf points from Bulgaria. In: I. Gatsov/J.-L. Guadelli (Eds.): Saxa loquuntur. Sofia 2009, 119 – 140.

Sitlivy et al. 2012 – V. Sitlivy/V. Chabai/M. Anghelinu/ Th. Uthmeier/H. Kels/A. Hilgers/Ch. Schmidt/L. Niţă/ I. Băltean/A. Veselsky/Th. Hauck: The earliest Aurig-nacian in Romania: New investigations at the open air site of Româneşti-Dumbrăviţa I (Banat). Quartär 59, 2012, 85 – 130.

Skutil 1938 – J. Skutil: Paleolitikum Slovenska a Podkarpat-skej Rusi. Turčiansky Svätý Martin 1938.

Sládek et al. 2002 – V. Sládek/E. Trinkaus/A. Šefčáková/ R. Halouzka: Morphological affinities of the Šaľa 1 frontal bone. Journal Human Evolut. 43, 2002, 787 – 815.

Sliva 2005 – L. Sliva: Grain size analysis of the Quaternary sediments. In: Ľ. Kaminská/J. K. Kozłowski/J. A. Svobo-da (Eds.): Pleistocene Environments and Archaeology of the Dzeravá skala Cave, Lesser Carpathians, Slova-kia. Kraków 2005, 71 – 81.

Smith at al. 1999 – F. H. Smith/E. Trinkaus/P. B. Pettitt/ I. Karavanič/M. Paunovič: Direct radiocarbon dates for Vindija G1 and Velika Pećina Late Pleistocene hominid remains. Proc. Nat. Acad. Scien. 96, 1999, 12281 – 12286.

Smolíková 1982 – L. Smolíková: Pedologie I. a II. Přírodově-decká fakulta Univerzity Karlovy v Praze. Praha 1982.

Smolíková 1993 – L. Smolíková Mikromorphologische Bodenuntersuchungen auf der Travertinkuppe von Hôrka-Ondrej bei Poprad. In: Ľ. Kaminská/J. Kovanda/ V. Ložek/L. Smolíková: Die Travertinfundstelle Hôr-ka-Ondrej bei Poprad, Slowakei. Quartär 42/43, 1993, 106 – 108.

Smolíková 2001 – L. Smolíková: Cejkov I. Praha 2001. Ne-publikované.

Smolíková/Fridrich 1984 – L. Smolíková/J. Fridrich: Holstein-ský interglaciál na lokalitě Karlštejn v Českém krasu: paleopedologický vývoj a pozice paleolitické industrie. Arch. Rozhledy 35, 1984, 3 – 19, 119 – 120.

Smolíková/Havlíček 2005 – L. Smolíková/P. Havlíček: Qua-ternary geological and paleopedological evaluation of the cave filling. In: Ľ. Kaminská/J. K. Kozłowski/J. A. Svoboda (Eds.): Pleistocene Environments and Archa-eology of the Dzeravá skala Cave, Lesser Carpathians, Slovakia. Kraków 2005, 83 – 90.

Sobczyk 1995 – K. Sobczyk: Osadnictwo wschodniograwec-kie w dolinie Wisły pod Krakowem. Kraków 1995.

Sobczyk 2000 – K. Sobczyk: The Late Gravettian in A. Pav-lech s collections from Banka-Kopanice and Banka--Kňazovice. In: Kozłowski (Ed.): Complex of Upper palaeolithic sites near Moravany, Western Slovakia. Vol. III. Late Gravettian shouldered points horizon sites in the Moravany-Banka area. Nitra 2000, 73 – 119.

Soergel 1919 – W. Soergel: Löβe, Eiszeiten und paläolithische Kulturen. Eine Gliederung und Altersbestimmung der Löβe. Jena 1919.

Soergel 1939 – W. Soergel: Das diluviale System. I. Die geo-logischen Grundlagen der Vollgliederung des Eiszeit-alters. Fortschritte der Geologie und Paläontologie 12. Berlin 1939.

Soffer 1989 – O. Soffer: Storage, Sedentism and Eurasian Palaeolithic record. Antiquity 63, 1989, 719 – 732.

Soják 1998 – M. Soják: Doterajšie výsledky archeologického výskumu na diaľnici v okrese Poprad. In: P. Roth (Ed.): Archeológia v múzeách. Poprad 1998, 63 – 82.

Soják 1999a – M. Soják: Neskoropaleolitické stopy osídlenia pri Spišskej Teplici. AVANS 1997, 1999, 151 – 152.

Soják 1999b – M. Soják: Úspešná archeologická sezóna pod Vysokými Tatrami. Dosiaľ nepoznané praveké dejiny Svitu a Lučivnej. In: Spiš v premenách 2/1999, zo 17. 12. 1999, 4.

Soják 2000a – M. Soják: Pokračovanie výskumu vo Svite a Lučivnej. AVANS 1999, 2000, 110.

Soják 2000b – M. Soják: Výskum a prieskumy na trase diaľ-nice. AVANS 1999, 2000, 110 – 113.

Soják 2000c – M. Soják: Nálezy z prieskumov a záchranných exploatácií na Spiši. AVANS 1999, 2000, 114 – 120.

Soják 2001 – M. Soják: Terénny prieskum na Spiši. AVANS 2000, 2001, 175 – 185.

Soják 2002a – M. Soják: Osídlenie horného Spiša na sklonku staršej doby kamennej. In: J. Gancarski (Ed.): Starsza i środkowa epoka kamienia w Karpatach polskich. Krosno 2002, 255 – 278.

Soják 2002b – M. Soják: Rekognoskácia Spiša. AVANS 2001, 2002, 183 – 196.

Soják 2008 – M. Soják: Archeologické svedectvá. In: B. Ma-lovcová (Zost.): Spišská Stará Ves. Prešov 2008, 29 – 45.

Soják/Hunka 2003 – M. Soják/J. Hunka: Paleolitické sídlisko a neskorostredoveká peňazokazecká dielňa v Spišskej Teplici. Slov. Arch. 51, 2003, 341 – 365.

Soják/Novák 2000 – M. Soják/A. Novák: Prieskum okolia Spišskej Belej. AVANS 1999, 2000, 123 – 126.

Soják/Soják/Suchý 2004 – M. Soják/O. Soják/A. Suchý: Zá-chranné výskumy na Spiši. AVANS 2003, 2004, 177 – 182.

Stefaniak/Marciszak 2009 – K. Stefaniak/A. Marciszak: Lar-ge mammals (Carnivora, Ungulata) from Pleistocene sediments of the Biśnik Cave. In: K. Stefaniak/A. Tyc/ P. Socha (Eds.): Karst of the Częstochowa Upland and of the Eastern Sudetes: palaeoenvironments and protection. Studies of the Faculty of Earth Sciences University of Silesia 56. Sosnowiec – Wrocław 2009, 225 – 254.

Street/Terberger 1999 – M. Street/T. Terberger: Last Plenigla-cial and the human settlement in Central Europe: new information from Rheineland site of Wiesbaden-Igstadt. Antiquity 73, 1999, 280, 259 – 272.

Street/Terberger 2000 – M. Street/T. Terberger: The German Upper Palaeolithic 35,000 – 15,000 BP. New dates and insights with emphasis on the Reineland. In: W. Roeb-roeks/M. Mussi/J. Svoboda/K. Fennema (Eds.): Hunters of the Golden age. The Mid Upper Palaeolithic of Eura-zia 30,000 – 20,000 BP. Leiden 2000, 281 – 298.


Stringer 2001 – Ch. Stringer: Modern Human Origins – Distinguishing the Models. African Arch. Review 18/2, 2001, 67 – 75.

Stringer 2002 – C. Stringer: Modern human origins: progress and prospects. Phil. Transact. Royal Soc. London B 357, 2002, 563 – 579.

Stringer 2003 – Ch. Stringer: Human evolution: Out of Ethiopia. Nature 423, 2003, 692 – 695.

Stringer/Andrews 2005 – Ch. Stringer/P. Andrews: The Complete World of Human Evolution. London 2005.

Stringer/Gamble 1993 – C. B. Stringer/C. S. Gamble: In Search of the Neanderthals: Solving the Puzzle of Human Origins. Thames and Hudson. London 1993.

Stuart/Lister 2007 – A. J. Stuart/A. M. Lister: Patterns of Late Quaternary megafaunal extinctions in Europe and northern Asia. Courier Forschungsinst. Senckenber 259, 2007, 287 – 297.

Suwa et al. 2009 – G. Suwa/B. Asfaw/R. T. Kono/D. Kubo/ C. O. Lovejoy/T. D. White: The Ardipithecus ramidus Skull and Its Implications for Hominid Origins. Science 326, 2009, 68 – 74.

Svendsen et al. 2004 – J. I. Svendsen/H. Alexanderson/V. I. Astakhov/I. Demidov/A. D. Julian/S. Funder/V. Gatau-lling/M. Henriksen/J. Hjort/M. Houmark-Nielsen/H. W. Hubberten/O. Ingulfsson/M. Jakobsson/K. H. Kjer/ E. Larsen/H. Lokrantz/J. P. Lunkka/A. Lys/J. Mange-rud/A. Matiouchkov/A. Murray/P. Muller/F. Niessen/ O. Nikolskaya/L. Polyak/M. Saarnisto/C. Siegert/M. J. Siegert/R. W. Spielhagen/S. Ruedige: Late Quaternary ice sheet history of Northern Eurasia. Quaternary Sien. Reviews 23, 2004, 1229 – 1271.

Svoboda 1980 – J. Svoboda: Křemencová industrie z Ondra-tic. K problému počátku mladého paleolitu. Praha 1980.

Svoboda 1987 – J. Svoboda: Stránská skála. Bohunický typ v Brněnské kotlině. Praha 1987.

Svoboda 1988 – J. Svoboda: Early Upper Palaeolithic In-dustries in Moravia: A Review of recent Evidence. L Homme de Néandertal 8. La Mutation. Liège 1988, 169 – 192.

Svoboda 1991a – J. Svoboda: Stránská skála. Výsledky vý-zkumu v letech 1985 – 1987. Pam. Arch. 82, 1991, 5 – 47.

Svoboda 1991b – J. Svoboda: Das Mittelpaläolithikum von Předmostí in Mähren. Ausgrabungen 1989 – 1991. Arch. Austriaca 75, 1991, 1 – 10.

Svoboda 1992 – J. Svoboda: Vznik mladého paleolitu. Formo-vání názorů, přehled industriií a srovnání vývojových trendů. Arch. Rozhledy 44, 1992, 343 – 355.

Svoboda 1993a – J. Svoboda: Výzkum na Stránské skále v le-tech 1988 – 1989 (k. o. Slatina, okr. Brno-město). Přehled Výzkumů 1989, 1993, 14 – 16.

Svoboda 1993b – J. Svoboda: The Aurignacian of Stránská skála. In: J. Pavúk (Ed.): Actes du XIIe Congrès Interna-tional des Sciences Préhistoriques et Protohistoriques, Bratislava 1991, 1 – 7 septembre 1991, 2. Bratislava 1993, 216 – 223.

Svoboda 1994 – J. Svoboda (Ed.): Pavlov I. Excavations 1952 – 1953. ERAUL 66. Liège 1994.

Svoboda 1995 – J. Svoboda: Lart gravettien en Moravie: contexte, dates et styles. LAnthropologie (Paris) 99, 1995, 258 – 272.

Svoboda 1996a – J. Svoboda: The Pavlovian: typology and behaviour. In: J. Svoboda (Ed.): Paleolithic in the Middle Danube Region. Brno 1996, 283 – 301.

Svoboda 1996b – J. Svoboda: Sídliště pravěkých lovců. In: Landek, svědek dávné minulosti. Ostrava 1996, 30 – 42.

Svoboda 1997 – J. Svoboda (Ed.): Pavlov I, Northwest. The Upper paleolithic Burial and its Settlement Context. Brno 1997.

Svoboda 1999 – J. Svoboda: Environment and Middle Pa-laeolithic adaptations in eastern Central Europe. In: W. Roebroeks/C. Gamble (Eds.): The Middle Palaeolithic occupation of Europe. Leiden 1999, 81 – 92.

Svoboda 2001a – J. Svoboda: La question szélétienne. In: D. Cliquet (Dir.): Les industries à outils bifaciaux du Paléolithique moyen dÉurope occidentale. ERAUL 98. Liège 2001, 221 – 230.

Svoboda 2001b – J. Svoboda: Mladeč and other caves in the Middle Danube region: early modern humans, late Neandertals and projectiles. In: Les premières hommes modernes de la Péninsule Ibérique. Actes du colloque de la Commission VIII de lÚISPP. Lisboa 2001, 45 – 60.

Svoboda 2002a – J. Svoboda: Paleolit a mezolit. Myšlení, symbolismus a umění. In. J. Malina (Ed.): Panoráma biologické a sociokultúrní antropologie 6. Brno 2002.

Svoboda 2002b – J. Svoboda: Paleolit Moravy a Slezska. In: J. Svoboda a kol: Paleolit Moravy a Slezska (2. aktuali-zované vydání). Brno 2002.

Svoboda 2003a – J. Svoboda: The Bohunician and the Aurig-nacian. In: J. Zilhão/F. dÉrrico (Eds.): The chronology of the Aurignacian and the transitional technocomplexes. Trabalhos de Arqueologia 33. Lisboa 2003, 123 – 131.

Svoboda 2003b – J. A. Svoboda: Chronostratigraphic Background, Environment, and Formation of the Archaeological Layers. In: J. A. Svoboda/O. Bar-Yosef: Stránská skála. Origins of the Upper Paleolithic in the Brno Basin, Moravia, Czech Republik. Cambridge 2003, 15 – 26.

Svoboda 2003c – J. A. Svoboda: Mezolitické osídlení sever-ních Čech. In: J. A. Svoboda (Ed.): Mezolit severních Čech. Brno 2003, 77 – 96.

Svoboda 2004a – J. A. Svoboda: Afterwords: The Pavlovian as a part of the Gravettian mosaic. In: J. A. Svoboda/ L. Sedláčková (Eds.): The Gravettian along the Danube. Brno 2004, 283 – 297.

Svoboda 2004b – J. A. Svoboda: Continuities, Disconti-nuities and Interactions in Early Upper Paleolithic Technologies. A view from the Middle Danube. In: P. J. Brantingham/S. L. Kuhn/K. W. Kerry (Eds.): The Early Upper Paleolithic beyond Western Europe. Berkeley – Los Angeles – London 2004, 30 – 49.

Svoboda 2004c – J. A. Svoboda: Neandertálci versus anato-micky moderní lidé. K aktuálnimu stavu výzkumu ve středním Podunají. Přehled Výzkumů 45, 2004, 13 – 21.

Svoboda 2005 – J. A. Svoboda: Pavlov I – Southeast. A Win-dow Into the Gravettian Lifestyles. Brno 2005.

Svoboda 2006a – J. A. Svoboda: Sídelní archeologie loveckých populací. K dynamice a populační kinetice mladého paleolitu ve středním Podujaní. Přehled Výzkumů 47, 2006, 13 – 31.

Svoboda 2006b – J. A. Svoboda: The Aurignacian and after: chronology, geography and cultural taxonomy in the Middle Danube region. In: O. Bar-Yosef/J. Zilhão (Eds.): Towards a definition of the Aurignacian. Trabalos de Arqueologia 45. Lisboa 2006, 259 – 274.

Svoboda 2008a – J. A. Svoboda (Ed.): Petřkovice On Shoul-dered Points and Female Figurines. Brno 2008.

Svoboda 2008b – J. A. Svoboda: Upper Paleolithic female figu-rines of Northern Eurasia (with original photographs by M. Frouz). In: J. A. Svoboda (Ed.): Petřkovice On Shoul-dered Points and Female Figurines. Brno 2008, 193 – 223.

LITERATÚRA 359

Svoboda 2011 – J. A. Svoboda (Ed.): Pavlov excavations 2007 – 2011. Brno 2011.

Svoboda 2013 – J. A. Svoboda (Ed.): Předmostí. Building an Authentic Museum. Brno 2013.

Svoboda et al. 1998 – J. Svoboda/K. Valoch/V. Cílek/E. Oches/ W. McCoy: Červený kopec (Red Hill): Evidence for Lower Paleolithic occupations. Pam. Arch. 89, 1998, 197 – 204.

Svoboda et al. 2000 – J. Svoboda/B. Klíma/L. Jarošová/ P. Škrdla: The Gravettian in Moravia: climate, beha-viour and technological complexity. In: W. Roebroeks/ M. Mussi/J. Svoboda/K. Fennema (Eds.): Hunters of the Golden age. The Mid Upper Palaeolithic of Eurazia 30,000 – 20,000 BP. Leiden 2000, 197 – 217.

Svoboda et al. 2002 - J. Svoboda/P. Havlíček/V. Ložek/J. Ma-coun/R. Musil/A. Přichystal/H. Svobodová/E. Vlček: Paleolit Moravy a Slezska (2. aktualizované vydání). Brno 2002.

Svoboda/Bar-Yosef 2003 – J. Svoboda/O. Bar-Yosef (Eds.): Stránská skála. Origins of the Upper Paleolithic in the Brno Basin, Moravia, Czech Republic. Cambridge Massachusetts 2003.

Svoboda/Ložek/Vlček 1996 – J. Svoboda/V. Ložek/E. Vlček: Hunters between East and West. The Paleolithic of Moravia. New York – London 1996.

Svoboda/Novák 2004 – J. A. Svoboda/M. Novák: Eastern Central Europe after the Upper pleniglacial: changing points of observation. Arch. Korrbl. 34, 2004, 463 – 477.

Svoboda/Simán 1989 – J. Svoboda/K. Simán: The Middle--Upper Paleolithic Transition in Southeastern Central Europe (Czechoslovakia and Hungary). Journal of World Prehistory 3, 1989, 283 – 322.

Svoboda/Svobodová 1985 – J. Svoboda/H. Svobodová: Les industries de type Bohunice dans leur cadre stratigra-phique et écologique. LAnthropologie (Paris) 89, 1985, 505 – 514.

Svoboda/Škrdla 1995 – J. Svoboda/P. Škrdla: The Bohunician Technology. In: O. Bar-Yosef/H. Dibble (Eds.): The Definition and Interpretation of Levallois Technology. Prehistory Press. Madison 1995, 429 – 438.

Svoboda/van der Plicht/Kuželka 2002 – J. Svoboda/J. van der Plicht/V. Kuželka: Upper Palaeolithic and Mesolithic human fossils from Moravia and Bohemia (Czech Re-public): some new 14C dates. Antiquity 76, 2002, 957 – 962.

Svobodová 2002 – H. Svobodová: Vývoj vegetace. In: J. Svo-boda a kol.: Paleolit Moravy a Slezska (2. aktualizované vydání). Brno 2002, 48 – 51.

Svobodová 2003 – H. Svobodová: Time-Space Patterns in Vegetation at Stránská skála. In: J. A. Svoboda/O. Bar--Yosef: Stránská skála. Origins of the Upper Paleolithic in the Brno Basin, Moravia, Czech Republik. Cambridge 2003, 209 – 211.

Svobodová/Soukupová/Reille 2001 – H. Svobodová/L Souku-pová/M. Reille: Diversified development of mountain mires, Bohemian Forest, Central Europe, in the last 13,000 years. Quaternary Internat. 91/1, 2001, 123 – 135.

Šalát/Ončáková 1964 – J. Šalát/P. Ončáková: Perlity, ich vý-skyt, petrochémia a praktické použitie. Bratislava 1964.

Šefčáková 1997 – A. Šefčáková: A New Find of Upper Pala-eolithic Skull in Slovakia. Anthropologie (Brno) 35/2, 1997, 233.

Šefčáková 2007 – A. Šefčáková: Pleistocénne antropologické nálezy z územia Slovenska. Acta Rer. Natur. Mus. Nat. Slovaci 51, 2007, 71 – 87.

Šefčáková et al. 2011 – A. Šefčáková/S. Katina/I. Mizera/ R. Halouzka/P. Barta/M. Thurzo: A Late Upper Palaeo-

lithic skull from Moča (the Slovak Republic) in the context of Central Europe. Acta Mus. Nat. Pragae. Ser. B. Hist. Nat. 67/1 – 2, 2011, 3 – 24.

Šefčáková/Halouzka/Thurzo 2005 – A. Šefčáková/R. Ha-louzka/M. Thurzo: Príspevok k histórii, stratigrafii a datovaniu neandertálca Šaľa 1 zo Slovenska. Acta Rer. Natur. Mus. Nat. Slovaci 51, 2005, 71 – 87.

Šefčáková/Mizera 1999 – A. Šefčáková/I. Mizera: Upper Pa-laeolithic Human Remains from Slovakia with Special Attention to a Late Upper Palaeolithic Skull from Moča (South Slovakia). In: D. Šabík/J. Vigner/M.Vigner (Eds.): Abstracts of IVth International congress of Aleš Hrdlič-ka „World Anthropology at the Turn of the Centuries“. Praha-Humpolec 1999, 152 – 153.

Šefčáková/Mizera/Halouzka 2000 – A. Šefčáková/I. Mizera/ R. Halouzka: Stratigrafia a populačná afinita nesko-romladopaleolitickej lebky z Moče (okr. Komárno, Slovenská republika). In: Zborník referátov a posterov z antropologických dní s medzinárodnou účasťou, Smolenice 1999. Slovenská antropologická spoločnosť pri SAV. Bratislava 2000, 167 – 173.

Šefčáková/Mizera/Thurzo 1999 – A. Šefčáková/I. Mizera/ M. Thurzo: New Human Fossil Remains from Slovakia: The Skull from Moča (Late Upper Palaeolithic, South Slovakia). Bull. Slov. Antr. Spol. 2, 1999, 55 – 63.

Šefčáková/Thurzo 2006 – A. Šefčáková/M. Thurzo: Holocene human remains from the Dzeravá skala Cave, West Slo-vakia. Čas. Národ. Muz. Řada Přír. 175/1 – 2, 2006, 31 – 37.

Šiška 1991 – S. Šiška: Zisťovací výskum v okolí soľných prameňov v Soli. AVANS 1989, 1991, 98 – 99.

Šiška/Császta 1980 – S. Šiška/J. Császta: Prieskum mikro-regiónu v Čečejovciach. AVANS 1979, 1980, 207 – 209.

Škrdla 1996 – P. Škrdla: The Bohunician Reduction Strategy. Quarternaria Nova 6, 1996, 93 – 107.

Škrdla 1999 – P. Škrdla: Mohelno – stanice z období pře-chodu od středního k mladému paleolitu na Moravě. Přehled Výzkumů 40, 1999, 35 – 50.

Škrdla 2003a – P. Škrdla: Bohunician and Aurignacian Tech-nologies: Morphological Description. In: J. Svoboda/ O. Bar-Yosef (Eds.): Stránská skála: Origins of the Upper Paleolithic in the Brno Basin. Cambridge 2003, 65 – 76.

Škrdla 2003b – P. Škrdla: Bohunician technology: a Refitting Approach. In: J. Svoboda/O. Bar-Yosef (Eds.): Stránská skála: Origins of the Upper Paleolithic in the Brno Basin. Cambridge 2003, 119 – 151.

Škrdla 2003c – P. Škrdla: Comparison of Boker Tachtit and Stránská skála MP/UP Transitional Industries. Journal Israel Prehist. Soc. 33, 2003, 37 – 73.

Škrdla 2004 – P. Škrdla: The Gravettian occupation of the Uherské Hradiště area. In: J. A. Svoboda/L. Sedláčková (Eds.): The Gravettian along the Danube. Brno 2004, 153 – 152.

Škrdla 2005 – P. Škrdla: The Upper Paleolithic on the middle course of the Moravia River. Brno 2005.

Škrdla 2006 – P. Škrdla: Mladopaleolitické sídelní strategie v krajině: příklad středního Pomoraví. Přehled Vý-zkumů 47, 2006, 33 – 48.

Škrdla 2007a – P. Škrdla: Analýza povrchové části kolekce bohunicienu z lokality Tvarožná-Za školou. Přehled Výzkumů 48, 2007, 45 – 54.

Škrdla 2007b – P. Škrdla: Napajedla (okr. Zlín). Přehled Výzkumů 48, 2007, 317 – 321.

Škrdla 2010 – P. Škrdla: Nové impulzy ve výzkumu bo-hunicienu. In: I. Fridrichová-Sýkorová: Ecce Homo. In Memoriam Jan Fridrich. Praha 2010, 175 – 185.


Škrdla et al. 2009 – P. Škrdla/G. Tostevin/D. Nývlt/L. Lisá/ O. Mlejnek/A. Přichystal: Tvarožná. The results of 2008 excavating season. Přehled Výzkumů 50, 2009, 13 – 26.

Škrdla et al. 2010 – P. Škrdla/G. Tostevin/P. Matějec/D. Nývlt/ S. Hradilová/J. Kovanda/O. Mlejnek/L. Nejman: Brno--Líšeň „Čtvrtě“. Přehled Výzkumů 51, 2010, 269 – 274.

Škrdla et al. 2011 – P. Škrdla/T. Rychtaříková/L. Nejman/ M. Kuča: Revize paleolitického osídlení na dolním toku Bobravy. Hledání nových stratifikovaných EUP lokalit s podporou GPS a dat z dálkového průzkumu Země. Přehled Výzkumů 52, 2011, 9 – 36.

Škrdla/Cílek/Přichystal 1996 – P. Škrdla/V. Cílek/A. Při-chystal: Dolní Věstonice III, excavations 1993 – 1995. In: J. Svoboda (Ed.): Paleolithic in the Middle Danube Region. Brno 1996, 173 – 190.

Škrdla/Lukáš 1999 – P. Škrdla/M. Lukáš: Příspěvek k otázce geografické pozice lokalit pavlovienu na Moravě. Pře-hled Výzkumů 41, 1999, 21 – 32.

Škrdla/Matějec/Richtaříková 2010 – P. Škrdla/P. Matějec/ T. Richtaříková: Želešice (okr. Brno-venkov). Přehled Výzkumů 51, 2010, 301 – 304.

Škrdla/Nývltová Fišáková/Nývlt 2006 – P. Škrdla/M. Ný-vltová Fišáková/D. Nývlt: Sídelní cluster Jarošov II. Výsledky výzkumu v roce 2005. Arch. Rozhledy 58, 2006, 207 – 236.

Škrdla/Přichystal 2002 – P. Škrdla/A. Přichystal: Boršice u Buchlovic (okr. Uh. Hradiště) Přehled Výzkumů 44, 2002, 177 – 187.

Škrdla/Svoboda 1998 – P. Škrdla/J. Svoboda: Sídelní strati-grafie v paleolitu: mikroregionální studie. In: P. Kouřil/ R. Nekuda/J. Unger (Ed.): Ve službách archeologie. Brno 1998, 293 – 300.

Škrdla/Tostevin 2003 – P. Škrdla/G. Tostevin: Brno (k. ú. Bohunice, okr. Brno-Město). Přehled Výzkumů 44, 2003, 188 – 192.

Škrdla/Tostevin 2005 – P. Škrdla/G. Tostevin: Brno-Bohunice, analýza materiálu z výzkumu v roce 2002. Přehled Výzkumů 46, 2005, 35 – 61.

Štelcl/Malina 1974 – J. Štelcl/J. Malina: Základy petroarcheo-logie. Brno 1974.

Tattersall 2000 – I. Tattersall: Paleoanthropology: The Last Half-Century. Evolut. Anthr. 9/1, 2000, 2 – 16.

Taute 1968 – W. Taute: Die Stielspitzen-Gruppen im nörd-lichen Mitteleuropa. Cologne 1968.

Taute 1975 – W. Taute: Ausgrabungen zu Spätpaleolithikum und Mesolithikum in Süddeutschland. In: K. Böhner (Hrsg.): Ausgrabungen Deutschland 1. Mainz 1975, 64 – 73.

Taylor et al. 1993 – K. C. Taylor/G. W. Lamorey/G. A. Doyle/ R. B. Alley/P. M. Grootes/P. A. Mayewski/J. W. C. White/L. K. Barlow: The Aflickering switch B of late Pleistocene climate change. Nature 361, 1993, 432 – 436.

Templeton 2002 – A. Templeton: Out of Africa again and again. Nature 416, 2002, 45-51.

Terberger/Lübke 2007 – T. Terberger/H. Lübke: Between East and West – Hamburgian in Northeastern Germany? In: M. Kobusiewicz/J. Kabaciński (Eds.): Studies in the Final Palaeolithic settlement of the Great European Plain. Poznań 2007, 53 – 65.

Terberger/Street 2002 – T. Terberger/M. Street: Hiatus or conti-nuity? New results for the question of Pleniglacial settle-ment in Central Europe. Antiquity 76, 2002, 691 – 698.

Teyssandier 2010 – N. Teyssandier: The Initial Dispersion of Anatomically Modern Humans in Europe? The Early Aurignacian in Central Europe and its Relationship

with Neighbouring Areas. In: Ch. Neugebauer-Mare-sch/L. R. Owen (Eds.): New Aspects of the Central and Eastern European Upper Palaeolithic – methods, chro-nology, technology and subsistence. Wien 2010, 65 – 80.

Teyssandier/Bolus/Conard 2006 – N. Teyssandier/M. Bolus/ N. J. Conard: The Early Aurignacien in central Europe and its place in a European perspective. In: O. Bar-Yosef/ J. Zilhão (Eds.): Towards a definition of the Aurignacian. Trabalos de Arqueologia 45. Lisboa 2006, 241 – 256.

Teyssandier/Liolios 2003 – N. Teyssandier/D. Liolios: Defi-ning the earliest Aurignacian in the Swabian Alp: the relevance of the technological study of the Geissen-klösterler (Baden-Württemberg, Germany) lithic and organic productions. In: J. Zilhão/F. dÉrrico (Eds.): The chronology of the Aurignacian and the transitional technocomplexes. Trabalhos de Arqueologia 33. Lisboa 2003, 179 – 196.

Thevenin 1993 – A. Thevenin: L Epipaleolithique et le Mé-solithique de lÉst de la France dans la dynamique du peuplement de lÉurope occidentale. In: J. Pavúk (Ed.): Actes du XIIe Congrès International des Sciences Préhis-toriques et Protohistoriques Bratislava, 1 – 7 septembre 1991,2. Bratislava 1993, 101 – 109.

Thieme 1996 – H. Thieme: Altpaläolithische Wurfspeere aus Schöningen, Niedersachsen. Arch. Korrbl. 26, 1996, 377 – 393.

Thieme/Veil 1985 – H. Thieme/S. Veil: Neue Untersuchungen zum eemzeitlichen Elefanten-Jagdolatz Lehringen, Ldkr. Verden. Die Kunde (N. F.) 36, 1985, 11 – 58.

Thoma/Vértes 1971 – A. Thoma/L.Vértes: Hungary. In: K. P. Oakley/B. G. Cambell/T. I. Molleson (Eds.): Catalogue of Fossil Hominids. London 1971.

Thurzo 2004 – D. Thutzo: Nálezy na mladogravettienskom sídlisku v Ratnovciach. Zbor. SNM 98. Arch. 14, 2004, 211 – 218.

Thurzo 2005 – D. Thurzo: Analýza paleolitických nálezov z polohy Ratnovce II. Zbor. SNM 99. Arch. 15, 2005, 7 – 30.

Thurzo 2006a – D. Thurzo: Nové nálezy pleistocénneho človeka na západnom Slovensku. In: Š. Polák/V. Pospí-šilová/I. Varga (Ed.): Morfológia v súčasnosti. Lekárska fakulta UK. Bratislava 2006, 402 – 407.

Thurzo 2006b – D. Thurzo: Gravettienske nálezy z Banky, Serbalovho vrchu III. Zbor. SNM 100. Arch. 16, 2006, 7 – 20.

Tillier/Henry-Gambier/Papp 2005 – A.-M. Tillier/D. Henry--Gambier/I. Papp: Upper Pleistocene Homo sapiens remains. In: Ľ. Kaminská/J. K. Kozłowski/J. A. Svoboda (Eds.): Pleistocene Environments and Archaeology of the Dzeravá skala Cave, Lesser Carpathians, Slovakia. Kraków 2005, 205 – 208.

Tkachenko 1989 – V. I. Tkachenko: The Beregovo group of Upper Palaeolithic complexes from Korolevo. Anthro-pologie (Brno) 27/2 – 3, 1989, 213 – 222.

Tode 1982 – A. Tode: Der Altseinzeitliche Fundplatz Salz-gitter-Lebenstedt. Archäologischer Teil. Fundamenta A 11/I. Köln 1982.

Tolnai-Dobosi 2001 – V. Tolnai-Dobosi: About Ságvárian: chronological-cultural sketch of the Upper Palaeolithic. In: Problemy epoki kamienia na obszarze Starego świa-ta. Kraków 2001, 195 – 201.

Tomášková et al. 2004 – S. Tomášková/Ľ. Kaminská/M. Haj-nalová/D. Hudler: Mapping Gravettian eastern Europe: Cejkov and eastern Slovak settlement in context. Eura-sian Prehist. 2, 2004, 13 – 31.

LITERATÚRA 361

Tostevin/Škrdla 2006 – G. Tostevin/P. Škrdla: New excavation at Bohunice and the question of the uniqueness of the type-site for the Bohunician industrial type. Anthro-pologie (Brno) 44, 2006, 31 – 48.

Trimmer 1847 – J. Trimmer: On the geology of Norfolk. Journal Royal Agricultur. Soc. England 7, 1847, 444-485.

Trinkaus et al. 2003 – E. Trinkaus/S. Milota/R. Rodrigo/ G. Mircea/O. Moldovan: Early modern human cranial remains from the Peştera cu Oase, Romania. Journal Human Evolut. 45, 2003, 245 – 253.

Trinkaus/Svoboda 2005 – E. Trinkaus/J. A. Svoboda (Eds.): Early Modern Human Evolution in Central Europe: The People of Dolní Věstonice and Pavlov. New York 2005.

Trnka 2005 – G. Trnka: Die jungpaläolithischen Stationen von Alberndorf im Pulkautal im nördlichen Nieder-österreich (Weinviertel). Mitt. Komm. Quartärforsch. Österr. Akad. Wiss. 124, 2005, 195 – 212.

Tunia 2008 – K. Tunia: Słowacko polskie archeologiczne badania powierzchniowe w górnym dorzeczu Topli, Słowacja. In: J. Machnik (Ed.): Archeologia i środowisko naturalne Beskidu Niskiego w Karpatach. Część II. Kurimská brázda. Kraków 2008, 41 – 138.

Turan 1958 – J. Turan: Zpráva o výskyte limnokvarcitov z oblasti Slaská a Lutila v Žiarskej kotline. Geologia 1, 1958, 181 – 196.

Usik/Monigal/Kulakouvskaya 2006 – V. I. Usik/K. Monigal/ L. Kulakouvskaya: New Perspectives on the Trans-carpathian Middle to Upper Paleolithic Boundary. In: N. J. Conard (Ed.): When Neanderthals and Modern Humans Met. Tübingen 2006, 213 – 232.

Uthmeier 2004 – Th. Uthmeier: Micoquien, Aurignacien und Gravettien in Bayern. Eine regionale Studie zum Übergang vom Mittel- zum Jungpaläolithikum. Bonn 2004.

Valde-Nowak 1986 – P. Valde-Nowak: Obozowiska paleoli-tyczne w Beskidzie Niskim. In: Magury 86. Warszawa 1986, 86 – 91.

Valde-Nowak 1987 – P. Valde-Nowak: Entdeckung der paläo-lithischen Fundstellen im Tal des Białka Tatrzańska – Flusses. Acta Arch. Carpathica 26, 1987, 5 – 33.

Valde-Nowak 1991 – P. Valde-Nowak: Studies in Pleistocene settlement in the Polish Carpathians. Antiquity 65, 1991, 593 – 606.

Valde-Nowak 1996 – P. Valde-Nowak: Paleolityczne i wczes-nobrązowe ślady osadnictwa w zachodniej części Bes-kidu Niskiego. Acta Arch. Carpathica 33, 1996, 25 – 49.

Valde-Nowak 2003 – P. Valde-Nowak: Archaeology. In: P. Val-de-Nowak/A. Nadachowski/T. Madeyska: Obłazowa Cave human activity, stratigraphy and palaeoenviron-ment. Kraków 2003, 23 – 73.

Valde-Nowak 2008 – P. Valde-Nowak: Paleolityczne zabytky ze stanoviska Marhaň, okr. Bardejov (Słowacja). In: J. Machnik (Ed.): Archeologia i środowisko naturalne Beskidu niskiego w Karpatach. Część II. Kurimská brázda. Kraków 2008, 139 – 156.

Valde-Nowak 2009 – P. Valde-Nowak: The Mesolithic sites of High Tatra Mountains. In: J. M. Burdukiewicz/K. Cyrek/ P. Dyczek/K. Szymczak (Eds.): Understending the Past. Papers offered to Stefan K. Kozłowski. Warszaw 2009, 377 – 386.

Valde-Nowak/Muzyczuk 2000 – P. Valde-Nowak/A. Muzy-czuk: Magdalenian settlement at Hłomcza (Polish Carpathians). Acta Arch. Carpathica 35, 2000, 5 – 32.

Valde-Nowak/Soják 2009 – P. Valde-Nowak/M. Soják: Vý-skum mezolitických lokalít v Spišskej Belej. AVANS 2007, 2009, 188 – 190.

Valde-Nowak/Soják 2010 – P. Valde-Nowak/M. Soják: Con-tribution to the mesolithic in the Slovak Carpathians. Slov. Arch. 58, 2010, 1 – 12.

Valde-Nowak/Soják/Struhár 2008 – P. Valde-Nowak/M. Soják/ V. Struhár: Prvé doklady epipaleolitického osídlenia na území Liptova. Štud. Zvesti AÚ SAV 43, 2008, 251 – 258.

Valde-Nowak/Soják/Wąs 2007 – P. Valde-Nowak/M. Soják/ M. Wąs: On the problems of the Late Paleolithic settle-ment in Northern Slovakia. Example of Stará Ľubovňa site. Slov. Arch. 55, 2007, 1 – 22.

Valoch 1956 – K. Valoch: Paleolitické stanice s listovitými hrotmi nad údolím Bobravy. Čas. Moravského Muz. Vědy Spol. 41, 1956, 5 – 44.

Valoch 1960 – K. Valoch: Die Blattspitzenindustrie von Ořechov II bei Brno. Anthropozoikum 10, 1960, 35 – 47.

Valoch 1969 – K. Valoch: Das Paläolithikum in der Tschecho-slovakei. In: V. Šibrava et al.: Quaternary in Czecho-slovakia (History of investigations between 1919 – 1969). Praha 1969, 69 – 149.

Valoch 1970 – K. Valoch: Early Middle Palaeolithic (Stra-tum 14) in the Kůlna Cave near Sloup in the Moravian Karst (Czechoslovakia). World Arch. 2, 1970, 28 – 38.

Valoch 1973 – K. Valoch: Neslovice, eine bedeutende Oberflächenfundstelle des Szeletiens in Mähren. Čas. Moravského Muz. Vědy Spol. 58, 1973, 5 – 76.

Valoch 1975 – K. Valoch: Paleolitická stanice v Koněvově ulici v Brně. Arch. Rozhledy 27, 1975, 3 – 17.

Valoch 1976a – K. Valoch: Die altsteinzeitliche Fundstelle in Brno-Bohunice. Praha 1976.

Valoch 1976b – K. Valoch: Das entwickelte Aurignacien von Tvarožná bei Brno. Čas. Moravského Muz. Vědy Spol. 61, 1976, 7 – 30.

Valoch 1977 – K. Valoch: Neue alt- und mittelpaläolithische Funde aus der Umgebung von Brno. Anthropozoikum (N. S.) 11, 1977, 93 – 112.

Valoch 1977 – 1978 – K. Valoch: Nové poznatky o paleolitu v Československu. Sbor. Prací Fil. Fak. Brno E 22 – 23, 1977 – 1978, 7 – 25.

Valoch 1981a – K. Valoch: Stratifikovaný valounový nástroj ze Sedlešovic u Znojma. Arch. Rozhledy 33, 1981, 92 – 94.

Valoch 1981b – K. Valoch: Beitrag zur Kenntnis des Pavlo-vien. Arch. Rozhledy 33, 1981, 279 – 298.

Valoch 1982 – K. Valoch: Neue paläolithische Funde von Brno-Bohunice. Čas. Moravského Muz. 67, 1982, 31 – 48.

Valoch 1984 – K. Valoch: Le Taubachien, sa géochronologie, paléoécologie et paléoethnologie. LAnthropologie (Paris) 88, 1984, 193 – 208.

Valoch 1987 – K. Valoch: The Early Palaeolithic Site Strán-ská skála I near Brno (Czechoslovakia). Anthropologie (Brno) 25, 1987, 125 – 142.

Valoch 1988 – K. Valoch: Die Erforschung der Kůlna-Höhle 1961 – 1976. Brno 1988.

Valoch 1989 – K. Valoch: Osídlení a klimatické změny v po-slední době ledové na Moravě. Čas. Moravského Muz. Vědy Spol. 74, 1989, 7 – 34.

Valoch 1990 – K. Valoch: Le Szeletien en Moravie. ERAUL 42. Liège 1990, 213 – 221.

Valoch 1992 – K. Valoch: Příspěvek k otázkam mezolitu na Moravě. Čas. Moravského Muz. Vědy Spol. 77, 1992, 67 – 74.

Valoch 1993a – K. Valoch: Vedrovice V, eine Siedlung des Szeletien in Südmähren. Quartär 43/44, 1993, 7 – 93.


Valoch 1993b – K. Valoch: V září ohňů nejstarších lovců (starší doba kamenná – paleolit). In: V. Podborský a kol.: Pravěké dějiny Moravy. Brno 1993, 11 – 70.

Valoch 1995a – K. Valoch: The earliest occupation of Europe: Eastern Central and Southeastern Europe. In: W. Roeb-roeks/T. van Kolfschoten (Eds.): The earliest occupation of Europe. Leiden 1995, 67 – 84.

Valoch 1995b – K. Valoch: Territoires d´implantation, con-tacts et diffusion des sociétés du Paléolithique supé-rieur dans l ancienne Tchécoslovaquie. LAnthropologie (Paris) 99, 1995, 593 – 608.

Valoch 1996a – K. Valoch: Le Paléolithique en Tchéquie et en Slovaquie. Grenoble 1996.

Valoch 1996b – K. Valoch: Lorigine du Gravettien de l´Eu-rope centrale. XIIIe Congrès UISPP, vol. 6. The Upper Palaeolithic. Forli 1996, 203 – 211.

Valoch 1996c – K. Valoch: Altpaläolithische Geröllgeräte in Niederösterreich. Wisseschaftliche Mitteilungen Nie-derösterreichisches Landesmuseum Wien 9, 1996, 231-245.

Valoch 1998 – K. Valoch: Das Altpaläolithikum in östlichen Mitteleuropa. Pam. Arch. 89, 1998, 5 – 38.

Valoch 2000a – K. Valoch: Das Szeletien Mährens – seine Wurzeln und Beziehungen. In: M. Gábori/V. Gábori-Csánk (Red.): A la recherche de l´Homme préhistorique. ERAUL 95. Liège 2000, 287 – 294.

Valoch 2000b – K. Valoch: L histoire de la connaissance et les questions des industries paléolithiques à pointes foliacées sur le territoire de l ancienne Tchécoslovaquie. Praehistoria 1, 2000, 95 – 107.

Valoch 2001 – K. Valoch: Das Magdalénien in Mähren, 130 Jahre Forschung. Jahrb. RGZM 48, 2001, 105 – 159.

Valoch 2002 – K. Valoch: Eine Notgrabung in der Kůlna--Höhle im mährischen Karst. Acta Mus. Moraviae. Scien. Soc. 87, 2002, 3 – 34.

Valoch 2008 – K. Valoch. Brno-Bohunice, eponymous Bohu-nician site: New data, new ideas. In: Z. Sulgostowska/ A. J. Tomaszewski (Eds.): Man – Milennia – Environ-ment. Warszawa 2008, 225 – 236.

Valoch 2009 – K. Valoch: Mušov I (okr. Břeclav). Příspěvek k nejstaršímu osídlení střední Evropy. In: K. Valoch (Ed.): Mušov I (okr. Břeclav). Geologická a archeologická lokalita na jižní Moravě. Anthropos (Brno) 30, (N. S.) 22, 2009, 11 – 88.

Valoch 2011 – K. Valoch: Industrie nejstaršího paleolitu v Evropě. Arch. Rozhledy 63, 2011, 3 – 22.

Valoch 2012 – K. Valoch: K historii členění würmského/viselského glaciálu v českých zemích. Arch. Rozhle-dy 64, 2012, 129 – 135.

Valoch a kol. 2011 – K. Valoch a kolektiv autorů: Kůlna His-torie a význam jeskyně. Brno 2011.

Valoch et al. 1969 – K. Valoch/J. Pelíšek/R. Musil/J. Ko-vanda/E. Opravil: Die Erforschung der Kůlna-Höhle bei Sloup im Mährischen Karst (Tschechoslowakei). Quartär 20, 1969, 1 – 45.

Valoch/Nerudová/Neruda 2000 – K. Valoch/Z. Nerudová/ P. Neruda: Stránská skála III. 1. Ateliers des Bohunicien. Pam. Arch. 41, 2000, 5 – 113.

Valoch/Seitl 1994 – K. Valoch/L. Seitl: Staropaleolitická loka-lita „Švédské šance“ v Brně-Slatině. Čas. Moravského Muz. Vědy Spol. 79, 1994, 3 – 14.

Vass/Elečko 1977 – D. Vass/M. Elečko: Tvar valúnov a gené-za pozdišovskej štrkovej formácie. Mineral. Slovaca 9, 1977, 43 – 66.

Vaškovský 1979 – I. Vaškovský: Paleogeografické mapy Slovenska. Kvartér 1 : 1 250 000. Bratislava 1979.

Veil et al. 1994 – S. Veil/K. Breest/H.-C. Höfle/H.-H. Mey-er/H. Plisson/B. Urban-Küttel/G. Wagner/A. Günther/ L. Zöller: Ein mittelpaläolithischer Fundplatz aus der Weichsel-Kaltzeit bei Lichtenberg, Ldkr. Lüchow-Dan-nenberg. Zwischenbericht über die archäologischen und geowissenschftlichen Untersuchungen 1987 – 1992. Germania 72, 1994, 1 – 66.

Velichko 1989 – A. A. Velichko: Golotsen kak element ob-shcheplanetarnogo prirodnogo protsessa. Paleoklimaty pozdnelednikov’ya i golotsena (Holocene as an Ele-ment of the Universal Planetary Natural Process: Late Glaciation and Holocene Paleoclimates). Moscow 1989.

Vencl 1966 – S. Vencl: Ostroměřská skupina. Arch. Rozhle-dy 18, 1966, 309 – 340.

Vencl 1970 – S. Vencl: Das Spätpaläolithikum in Böhmen. Anthropologie (Brno) 18, 1970, 3 – 68.

Vencl 1976 – S. Vencl: Příspěvek k poznání holocenní valou-nové industrie. Arch. Rozhledy 28, 1976, 66 – 82, 116 – 120.

Vencl 1977 – S. Vencl: Archeologické osídlení v Hradsku, okr. Mělník. Arch. Rozhledy 29, 1977, 303 – 309.

Vencl 1995 – S. Vencl: Hostim. Magdalenian in Bohemia. Pam. Arch. – Supplementum 4. Praha 1995.

Vencl 2007a – S. Vencl: Mladý paleolit. In: S. Vencl/J. Fridrich (Ed.): Paleolit a mezolit. Archeologie pravěkých Čech 2. Praha 2007, 50 – 103.

Vencl 2007b – S. Vencl: Mezolit. In: S. Vencl/J. Fridrich (Ed.): Paleolit a mezolit. Archeologie pravěkých Čech 2. Praha 2007, 124 – 150.

Vencl/Valoch 2001 – S. Vencl/K. Valoch: Die paläolithische und mesolithische Besiedlung des Hügels Ládví in Prag 8-Ďáblice. Pam. Arch. 92, 2001, 5 – 73.

Verpoorte 2001 – A. Verpoorte: Places of art, traces of fire. A contextual approach to anthropomorphic figurines in the Pavlovian (Central Europe, 29 – 24 kyr BP). Leiden 2001.

Verpoorte 2002 – A. Verpoorte: Radiocarbon dating the Upper Palaeolithic of Slovakia: results, problems and prospects. Arch. Korrbl. 32, 2002, 311 – 325.

Verpoorte 2004 – A. Verpoorte: Eastern Central Europe during the Pleniglacial. Antiquity 78, 2004, 257 – 266.

Vértes 1954 – L. Vértes: První paleolitické nástroje z oblasti Karpát. Anthropozoikum 4, 1954, 7 – 18.

Vértes 1955 – L. Vértes: Neuere Ausgrabungen und Paläo-lithische Funde in der Höhle von Istállóskö. Acta Arch. Acad. Scien. Hungaricae 5, 1955, 111 – 131.

Vértes 1956 – L. Vértes: Ausgrabungen in der Petényi- und Peskö-Höhle (Bükk-Gebirge). Folia Arch. 8, 1956, 3 – 22.

Vértes 1964 – L. Vértes: Tata, eine mittelpaläolithische Tra-vertinsiedlung in Ungarn. Budapest 1964.

Vértes 1964 – 1965 – L. Vétes: Das Jungpaläolithikum von Arka in Nordungarn. Quartär 15/16, 1964 – 65, 79 – 132.

Vértes 1965 – L. Vértes: Az őskőkor és az átmeneti kőkor emlékei Magyarországon. Budapest 1965.

Vialou 2004 – D. Vialou: Sociétés préhistoriques. In: D. Vialou: La Préhistoire. Histoire et dictionnaire. Paris 2004, 30 – 127.

Vlačiky 2008 – M. Vlačiky: Lovná zver gravettienskeho sídliska v Trenčianskych Bohuslaviciach. Ľudské zá-sahy na faunistickom materiáli. Ve Službách Arch. 2, 2008, 212 – 216.

Vlačiky et al. 2013 – M. Vlačiky/T. Michalík/M. Nývltová Fišáková/D. Nývlt/M. Moravcová/M. Králík/J. Kovan-da/K. Péková/A. Přichystal/A. Dohnalová: Gravettian occupation of the Beckov Gate in Western Slovakia as viewed from the interdisciplinary research of the Tren-čianske Bohuslavice-Pod Tureckom site. Quaternary Internat. 294, 2013, 41 – 60.

LITERATÚRA 363

Vlček 1953 – E. Vlček: Nález neandertálskeho človeka na Slovensku. Slov. Arch. 1, 1953, 5 – 132.

Vlček 1955 – E. Vlček: The Fossil Man of Ganovce, Czecho-slovakia. Journal Royal Anthr. Inst. Great Britain and Ireland 85, 1955, 163 – 172.

Vlček 1957 – E. Vlček: Lidský zub pleistocenního stáří ze Silické Brezové. Anthropozoikum 6 (1956). Praha 1957, 397 – 405.

Vlček 1968 – E. Vlček: Nález pozůstatků neandertálce v Šali na Slovensku. Antropozoikum A 5, 1968, 105 – 124.

Vlček 1969 – E. Vlček: Neandertaler der Tschechoslowakei. Prag 1969.

Vlček 1971 – E. Vlček: Czechoslovakia. In: K. P. Oakley/ B. G. Campbell/T. I. Molleson (Eds.): Catalogue of Fos-sil Hominids. Part II – Europe. Trustees of the British Museum Natural History. London 1971, 47 – 64.

Vlček 1988 – E. Vlček: Gánovecký nález v CT – počítačové tomografii. Slov. Arch. 36, 1988, 353 – 361.

Vlček 1993 – E. Vlček: Fosille Menschenfunde von Weimar--Ehringsdorf. Stuttgart 1993.

Vlček 1994 – E. Vlček: Vývoj fosilního člověka na našem území. In: J. Svoboda/T. Czudek/P. Havlíček/V. Ložek/ J. Macoun/A. Přichystal/H. Svobodová/E. Vlček: Paleolit Moravy a Slezska. Brno 1994, 50 – 69.

Vlček 1995 – E. Vlček: Kamenný mozek. Výlitek mozkovny neandertálce, Hrádok v Gánovcích na Spiši. Vesmír 74(11), 1995, 615 – 624.

Vlček 2007 – E. Vlček: História a význam objavu Nean-dertálca z Gánoviec na Spiši. In: M. Bekessová (Zost.): Neandertálec z Gánoviec. Poprad 2007, 7 – 21.

Vlček/Mania/Mania 2002 – E. Vlček/D. Mania/U. Mania: Der fosille Mensch von Bilzingsleben. Langenweißbach 2002.

Voormolen 2008 – B. Voormolen: Ancient hunters, modern butchers. Schöningen 13II-4, a killbutchery site dating from the northwest European Lower Palaeolithic, Leiden (Ph.D. thesis Leiden University). Leiden 2008.

Vörös 1984 – I. Vörös: Hunted mammals from the Aurig-nacian cave bear hunters in the Istállóskő cave. Folia Arch. 35, 1984, 7 – 31.

Walker 1995 – M. J. C. Walker: Climatic changes in Europe during the last glacial-interglacial transition. Quater-nary Internat. 28, 1995, 63-76.

Walker 2005 – M. J. C. Walker: Quaternary Dating Methods. Chichester 2005.

Walker et al. 2009 – M. Walker/S. Johnsen/S. O. Rasmussen/ T. Popp/J. P. Steffensen/P. Gibbard/W. Hoek/J. Lowe/ J. Andrews/S. Björck/L. C. Cwynar/K. Hughen/P. Ker -shaw/B. Kromer/T. Litt/D. J. Lowe/T. Nakagawa/ R. Newn ham/J. Schwander: Formal definition and dating of the GSSP (Global Stratotype Section and Po-int) for the base of the Holocene using the Greenland NGRIP ice core, and selected auxiliary records. Journal Quaternary Scien. 24, 2009, 3 – 17.

Wenninger/Jöris 2008 – B. Wenninger/O. Jöris: A 14C age calibration curve for the last 60 ka: The Greenland-Hulu U/Th time-scale and its impact on understanding the Midd le to Upper Paleolithic transition in Western Eurasia. Journal Human Evolut. 55, 2008, 772 – 781.

Wenninger/Jöris/Danzeglocke 2007 – B. Wenninger/O. Jöris/ U. Danzeglocke: CalPal-2007. Cologne Radiocarbon Calibration & Paleoclimate Research Package, 2007. http://www.calpal.de/

West 1996 – D. West: Horse hunting, processing and transport in the Middle Danube. In: J. Svoboda (Ed.): Paleolithic in the Middle Danube Region. Brno 1996, 209 – 245.

White et al. 2003 – T. D. White/B. Asfaw/D. DeGusta/H. Gil-bert/G. D. Richards/G. Suwa/F. C. Howell: Pleistocene Homo sapiens from Middle Awash, Ethiopia. Nature 423, 2003, 742 – 747.

White/Suwa/Asfaw 1994 – T. D. White/G. Suwa/B. Asfaw: Australopithecus ramidus, a new species of early homi-nid from Aramis, Ethiopia. Nature 371, 1994, 306 – 312.

Wilczyński 2007 – J. Wilczyński: Epigrawecka pracownia krzemienia na stanowisku Kraków, ul. Spadzista B+B1. Przegląd Arch. 55, 2007, 5 – 51.

Wilczyński 2009 – J. Wilczyński: Targowisko – a new Late Glacial site in Southern Poland. Eurasian Prehist. 6, 2009, 95 – 118.

Wild et al. 2005 – E. M. Wild/M. Teschler-Nicola/W. Kut-schera/P. Steier/E. Trinkaus/W. Wanek: Direct dating of Early Upper Palaeolithic human remains from Mladeč. Nature 435, 2005, 332 – 335.

Wild et al. 2006 – E. M. Wild/M. Teschler-Nicola/W. Kut-schera/P. Steier/W. Wanek: 14C dating of Early Upper Palaeolithic human et faunal remains from Mladeč. In: M. Teschler-Nicola (Ed.): Early Modern Humans at the Moravia Gate. The Mladeč Caves and Their Remains. Wien – New York 2006, 149 – 158.

Williams/Nandris 1977 – O. Williams/J. Nandris: The Hun-garian and Slovak sources of Archaeological Obsidian: an Interim Report on Further Fieldwork. Journal Arch. Scien. 4, 1977, 207 – 219.

Williams-Thorpe/Warren/Nandris 1984 – O. Williams-Thor-pe/S. E. Warren/J. Nandris: The distribution and provenance of archaeological obsidian in Central and Eastern Europe. Journal Arch. Scien. 11, 1984, 183 – 212.

Wiśniewski 2003 – A. Wiśniewski: Ślady osadnictwa z górnego plejstocenu na terenie osiedla Oporów we Wrocławiu. In: A. Wiśniewski et al.: Wrocław Oporów Najstarsze ślady osadnictwa i środowisko przyrodnic-ze. Stud. Arch. (Wrocław) 33, 2003, 151 – 249.

Wiśniewski 2006 – A. Wiśniewski: Środkowy paleolit w do-linie Odry. Wrocław 2006.

Wiśniewski/Fridrich 2010 – A. Wiśniewski/J. Fridrich: Early Midd le Palaeolithic activity exemplified by the industry from Bečov I, A-III-6 and other sites of Central Europe. In: J. M. Burdukiewicz/A. Wiśniewski (Eds.): Middle Palaeo-lithic Human Activity and Palaeoecology: New Discove-ries and Ideas. Studia Arch. (Wrocław) 41, 2010, 217 – 243.

Wolski 2008 – J. Wolski: Azylianizacja - proces dostosowania się grup łowiecko-zbierackich do przemian klimaticz-nych i środowiskowych późnego glacjału. Przegląd Arch. 56, 2008, 5 – 39.

Zaliznyak 1999 – L. Zaliznyak: Terminal Palaeolithic of Ukraine, Belarus and Lithuania (survey of cultural differentiation). Folia Quaternaria 70, 1999, 333 – 361.

Zelinková Rašková 2013 – M. Zelinková Rašková: Analysis of human impacts on hard animal. P. Neruda/Ľ. Kamin-ská: Neanderthals at Bojnice in the context of Central Europe. Brno 2013, 193 – 196.

Zieba et al. 2008 – A. Zieba/V. Sitlivy/K. Sobczyk/A. V. Kolesnik: Raw material exploitation and intra-site spatial distribution at two Late Middle and Early Up-per Paleolithic sites in the Krakow region: Piekary IIA and Ksiecia Jozefa. Arch., Ethnol. and Anthr. Eurasia 33, 2008, 46 – 57.

Zilhão/d´Errico 1999 – J. Zilhão/F. d´Errico: The Chronology and Taphonomy of the Earliest Aurignacian and Its Implications for the Understanding of Neandertal Ex-tinction. Journal World Prehist. 13, 1999, 1 – 68.


Zotz 1942 – L. Zotz: der erste altsteinzeitliche Hausgrun-driss in Mitteleuropa. Quartär 4, 1942, 193 – 197.

Zotz 1943a – L. Zotz: Bericht über die Ausgrabungen in Moravany im Mai 1943. Prag 1943.

Zotz 1943b – L. Zotz: Grabungsbericht in Moravany – Som-mer 1943. Prag 1943.

Zotz 1951 – L. Zotz: Altsteinzeitkunde Mitteleuropas. Stuttgart 1951.

Zotz 1968 – L. Zotz: Die Venusstatuette von Moravany nad Váhom. Slov. Arch. 16, 1968, 5 – 17.

Zotz/Vlk 1939 – L. Zotz/V. Vlk: Das Paläolithikum des un-teren Waagtales. Quartär 2, 1939, 65 – 101.

Žaár 2007 – O. Žaár: Gravettienske osídlenie Trenčianskych Bohuslavíc. Diplomová práca. Nitra 2007. Nepubliko-vané.

Žaár 2013 – O. Žaár: Modely sídliskových štruktúr v mla-dom paleolite na západnom Slovensku. Dizertačná práca. Nitra 2013. Nepublikované.

Žebera 1965 – K. Žebera: Das „Bohémien“ , eine Geröllindus-trie als Vorläufer des mitteleuropäischer Moustériens. Quartär 15/16, 1965, 47 – 60.

Žec 1997 – B. Žec (Ed.): Vysvetlivky ku geologickej mape Vihorlatských a Humenských vrchov. 1 : 50 000. Brati-slava 1997.

Literatúra z internetu

www.agu.org/revgeophys/mayews01/node6.htmlwww.answers.com/topic/b-lling-oscillationwww.answers.com/topic/older-dryaswww.quaternary.stratigraphy.org.uk/correlation/POSTER-

stratchart %20v2011.jpgwww.ncdc.noaa.gov/paleo/abrupt/data_glacial2.htmlftp://ftp.ncdc.noaa.gov/pub/data/paleo/icecore/antarctica/

vostok/deutnat.txtftp://ftp.ncdc.noaa.gov/pub/data/paleo/icecore/antarctica/

epica_domec/edc_dd.txthttp://www.glaciology.gfy.ku.dk/data/grip-ss09sea-cl-50yr.

stphttp://www.glaciology.gfy.ku.dk/data/NGRIP_d18O_50yrs.

txt

LITERATÚRA 365

Acta Arch. Acad. Scien. Hungaricae = Acta Archaeologica Academiae Scientiarum Hungaricae. Budapest

Acta Arch. Carpathica = Acta Archaeologica Carpathica. Kraków

Acta Geol. et Geogr. Univ. Comenianae. Geologica = Acta geologica et geographica Universitatis Comenianae. Geo-logica. Bratislava

Acta Geol. Polonica = Acta Geologica Polonica. WarszsawaActa Mus. Moraviae. Scien. Geol. = Acta Musei Moraviae.

Scientiae Geologicae. BrnoActa Mus. Moraviae. Scien. Soc. = Acta Musei Moraviae. Scien-= Acta Musei Moraviae. Scien-Scien-

tiae Sociales. BrnoActa Mus. Nat. Pragae. Ser. B. Hist. Nat. = Acta Musei Nationalis

Pragae. Serie B. Historia Naturalis. PrahaActa Praehist. et Arch. = Acta Praehistorica et Archaeologica.

BerlinActa Rer. Natur. Mus. Nat. Slovaci = Acta Rerum Naturalium

Musei Nationalis Slovaci. BratislavaActa Zool. Cracoviensia = Acta Zoologica Cracoviensia. KrakówAdvances World Arch. = Advances in World Archaeology.

Academic Press. OrlandoAfrican Arch. Review = African Archaeological Review.

(Springer)Almanach Balneol. Múz. = Almanach Balneologického múzea

v Piešťanoch. PiešťanyAm. Journal Phys. Anthr. = American Journal of Physical

Anthropology. (Wiley)Ann. Review Earth and Planet. Scien. = Annual Review of

Earth and Planetary Science. OregonAnn. Scien. Naturell. = Annales des Sciences Naturelles. ParisAnthr. et Préhist. = Anthropologie et Préhistoire. Royal Bel-

gian Institute of Natural Sciences. Société Royale Belge d Anthropologie et de Préhistoire. Brussel

Anthropologie (Brno) = Anthropologie. BrnoAnthropos (N. S.) = Anthropos (Nová serie). Moravské zemské

muzeum v Brně. BrnoAnthropozoikum = Anthropozoikum. Sborník geologických

věd. PrahaAntiquity = Antiquity. a Quarterly Review of Archaeology.

CambridgeArh. Vestnik = Arheološki vestnik. LjubljanaArch. Austriaca = Archaeologia Austriaca. Beiträge zur Paläo-Beiträge zur Paläo-

anthropologie, Ur- und Frühgeschichte Österreichs. WienArch. Ért. = Archaeologiai Értesítő. a Magyar Régészeti és Mű-

vészettörténeti Társulat Tudományos Folyóirata. BudapestArch. Inf. = Archäologische Informationen. Mitteilungen zur

Ur- und Frühgeschichte. KölnArch. Korrbl. = Archäologisches Korrespondenzblatt. Urge-

schichte, Römerzeit, Frühmittelalter. Mainz am RheinArch. Rozhledy = Archeologické rozhledy. PrahaArch., Ethn. and Anthr. Eurasia = Archaeology, Ethnology and

Anthropology of Eurasia. (Elsevier)Archaeometry = Archaeometry. The Bulletin of the Research

Laboratory for Archaeology and the History of Art. BaselAVANS = AVANS. Archeologické výskumy a nálezy na Slo-

vensku v roku. NitraBalneol. Slovaca = Balneohistorica Slovaca. Balneologický

spravodajca. Balneological bulletine. PiešťanyBarlangkutatás = Barlangkutatás. a Magyarhoni Földtani Tár-Barlangkutatás. a Magyarhoni Földtani Tár-

sulat Barlangkutató Szakosztályának folyóirata. BudapestBer. RGK = Bericht der Römisch-Germanischen Kommission.

Berlin – Frankfurt am MainBoreas = Boreas. Münstersche Beiträge zur Archäologie.

MünsterBratislava. Čas. USŠ = Bratislava. Časopis Učené společnosti

Šafaříkovy. BratislavaBull. Mus. Anthr. Préhist. Monaco = Bulletin du Musée

d Anthropologie Préhistorique de Monaco. Monaco

Bull. Slov. Antr. Spol. = Bulletin Slovenskej antropologickej spoločnosti pri SAV. Bratislava

Bull. Soc. Préhist. Française = Bulletin de la Société Préhisto-rique Française. Paris

Bull. Soc. Royale Belge Anthr. et Préhist. = Bulletin de la Societe Royale Belge d Anthropologie et de Préhistoire. Brussel

Climate Dynamics = Climate Dynamics. (Springer)Commun. Arch. Hungariae = Communicationes Archaeologi-

cae Hungariae. BudapestComptes Rendus Acad. Scien. Paris = Comptes Rendus de

l‘Académie des Sciences Paris. ParisCourier Forschungsinst. Senckenber = Courier Forschungs-

institut Senckenber. (Elsevier)Current Anthr. = Current Anthropology. ChicagoČas. Moravského Muz. Vědy Spol. = Časopis Moravského

muzea v Brně. Vědy společenské. BrnoČas. Národ. Muz. Řada Přír. = Časopis Národního muzea

v Praze. Řada přírodovědná. PrahaČas. Slezského Muz. = Časopis Slezského muzea v Opavě. OpavaČsl. Kras = Československý kras. BrnoDie Kunde (N. F.) = Die Kunde (Neue Folge). Zeitschrift für

Ur- und Frühgeschichte. HannoverEarth Scien. = Earth Sciences. Oxford – EdinburghEiszeitalter u. Gegenwart = Eiszeitalter und Gegenwart.

Jahrbuch der Deutschen Quartärvereinigung. Öhringen – Württemberg

Episodes = Episodes. International Union of Geological Scien-International Union of Geological Scien-ces. Beijing

Ethnogr.-Arch. Zeitschr. = Ethnographisch-Archäologi sche Zeitschrift. Berlin

Eurasian Prehist. = Eurasian Prehistory. OxfordEvolut. Anthr. = Evolutionary Anthropology. (Wiley)Folia Arch. = Folia Archaeologica. Annales Musei Nationalis

Hungarici. BudapestFolia Fac. Scien. Nat. Univ. Purkynianae Brunensis. Geo logia

= Folia Facultatis Scientiarum Naturalium Universitatis Purkynianae Brunensis. Geologia. Brno

Folia Geobot. et Phytotax. = Folia Geobotanica et Phytotaxo-nomica. Praha

Folia Quaternaria = Folia Quaternaria. KrakówFontes Arch. Posnanienses = Fontes Archaeologici Posna-

nienses. PoznańGeoarchaeology = Geoarchaeology. An International Journal.

New YorkGeogr. Čas. = Geografický časopis. Časopis Geografického

ústavu Slovenskej akadémie vied. BratislavaGeogr. Polonica = Geographia Polonica. WarszawaGeol. Mijnbouw. Netherlands Journal Geoscien. = Geologie

en Mijnbouw. Netherlands Journal of Geosciences. LeidenGeol. Quarterly = Geological Quarterly. WarszawaGeologica = Geologica. Acta geologica et geographica Univer-

sitatis Comenianae. BratislavaGermania = Germania. Anzeiger der Römisch-Germanischen

Kommission des Deutschen Archäologischen Instituts. Frankfurt am Main

Global and Planet. Change = Global and Planetary Change. (Elsevier)

Hist. Carpatica = Historica Carpatica. Zborník Východoslo-venského múzea v Košiciach. Košice

Horná Nitra = Horná Nitra. Vlastivedný zborník. Martin – Banská Bystrica

Human Evolut. = Human Evolution. WashingtonInf. SAS = Informátor Slovenskej archeologickej spoločnosti

pri SAV. NitraJahrb. RGZM = Jahrbuch des Römisch-Germanischen Zentral-

museums Mainz. MainzJahrb. Ungar. Karpathen-Vereins = Jahrbuch des Ungarischen

Karpathen-Vereins. Igló

ZOZNAM SKRATIEK POUŽITÝCH V LITERATÚRE


Journal Anthr. Res. = Journal of Anthropological Research. Albuquerque

Journal Arch. Scien. = Journal of Archaeological Sciences. London – New York

Journal Dent. Research = Journal of Dental Research. American Journal of Physical Anthropology.

Journal Geol. = Journal of Geology. University of Chicago Press Academic journals. Chicago

Journal Human Evolut. = Journal of Human Evolution. Scientific journal of Smithsonian Institution Libraries. (Elsevier)

Journal Israel Prehist. Soc. = Journal of the Israel Prehistoric Society. Jerusalem

Journal Quaternary Scien. = Journal of Quaternary Science. (Wiley)

Journal Royal Agricultur. Soc. England = Journal of the Royal Agricultural Society of England. London

Journal Royal Anthr. Inst. Great Britain and Ireland = Journal of the Royal Anthropological Institute of Great Britain and Ireland. London

Journal World Prehist. = Journal of World Prehistory. LondonKrásy Slov. = Krásy Slovenska. Obrázkový časopis venovaný

prírodným krásam a zaujímavostiam Slovenska, turistike, cestovnému ruchu, horolezectvu, jaskyniarstvu, ochrane prírody a národopisu. Bratislava

LAnthropologie (Paris) = L’Anthropologie. ParisMém. Mus. Préhist. Ile-de-France = Mémoires du Musée de

Préhistoire d’Ile-de-France. Paris Mineral. Slovaca = Mineralia Slovaca. BratislavaMitt. Ges. Urgesch. = Mitteilungen der Gesellschaft für Urge-

schichte. BlaubeurenMitt. Komm. Quartärforsch. Österr. Akad. Wiss. = Mitteilungen

der Kommission für Quartärforschung der Österreichischen Akademie der Wiessenschaften. Wien

Mitt. Prähist. Komm. Österr. Akad. = Mitteilungen der Prähi-storischen Kommission der Österreichischen Akademie der Wissenschaften. Wien

Nature = Nature. International weekly journal of science. London

Netherlands Journal Geoscien. = Netherlands Journal of Ge-osciences. Cambridge

Nové Obzory = Nové obzory. Spoločenskovedný zborník vý-chodného Slovenska. Košice

Nucl. Tracks and Radiat. Measur. = Nuclear Tracks and Ra-diation Measurements. International Journal of Radiation Applications and Instrumentation. (Elsevier)

Ochrana Fauny = Ochrana Fauny. BratislavaOchrana Přír. = Ochrana Přírody. Časopis státní ochrany

přírody. PrahaPalaeogeogr., Palaeoclimat., Palaeoecol. (Global and Planetary

Change Sect.) = Palaeogeography, Palaeoclimatology, Palaeoecology (Global and Planetary Change Section). An International Journal for the Geo-Sciences. (Elsevier)

Paléo = Paléo. Revue d archéologie préhistorique. Musée national de Préhistoire et de la recherche archéologique. Les Eyzies-de-Tayac

Pam. a Prír. = Pamiatky a príroda. Metodicko-odborný a in-formačný časopis. Bratislava

Pam. Arch. = Památky archeologické. PrahaPhil. Transact. Royal Soc. London = Philosophical Transactions

of the Royal Society London. LondonPraehistoria = Praehistoria. International prehistory journal

of the University of Miskolc. MiskolcPravěk (N. Ř.) = Pravěk. Nová řada. Časopis moravských

a slezských archeologů. Brno

Préhist. Europ. = Préhistoire Européenne. LiègeProc. Nat. Acad. Scien. = Proceedings of the National Academy

of Science. WashingtonProc. Prehist. Soc. = Proceedings of the Prehistoric Society.

CambridgePrzegląd Arch. = Przegląd Archeologiczny Poznań – Wrocław –

Warszawa – Kraków – GdańskPřehled Výzkumů = Přehled výzkumů Archeologického ústavu

AV ČR v Brně. BrnoPříroda = Příroda. PrahaQuartär = Quartär. Jahrbuch für Erforschung des Eiszeitalters

und der Steinzeit. BonnQuarternaria Nova = Quarternaria Nova. RomaQuaternary Internat. = Quaternary International. Journal

of the International Union for Quaternary Research. (Elsevier)

Quaternary Res. = Quaternary Research. Interdisciplinary journal. (Elsevier)

Quaternary Scien. Reviews = Quaternary Science Reviews. Minnesota

Radiocarbon = Radiocarbon. The American Journal of Science. New Haven

Reviews Geophys. = Reviews of Geophysics. (Wiley)Rivista Scien. Preist. = Rivista di Scienze Preistoriche. FirenzeSbor. Národ. Muz. Praha = Sborník Národního Muzea v Praze.

PrahaSbor. Prací Fil. Fak. Brno = Sborník prací Filozofické fakulty

Brněnské univerzity. BrnoScience = Science. A Review of Human Studies. Cambridge

University Press. New YorkSlov. Arch. = Slovenská archeológia. Časopis Archeologického

ústavu Slovenskej akadémie vied v Nitre. NitraSlov. Kras = Slovenský kras. Zborník Slovenského múzea

ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši. Liptovský Mikuláš

Slovak Geol. Magaz. = Slovak Geological Magazine. Časopis Štátneho geologického ústavu Dionýza Štúra. Bratislava

Slovensko = Slovensko. Magazín Matice slovenskej a Nadácie MS. Martin

Spraw. Arch. = Sprawozdania archeologiczne. WrocławStud. Arch. (Wrocław) = Studia Archeologiczne. Acta Univer-

sitatis Wratislaviensis. WrocławŠtud. Zvesti AÚ SAV = Študijné zvesti Archeologického ústavu

Slovenskej akadémie vied. NitraTermészettud. Közl. = Természettudományi Közlöny. BudapestVe Službách Arch. = Ve službách archeologie. BrnoVeröff. Landesamt Arch. = Veröffentlichungen des Landesamt

für Archäologie. DresdenVeröff. Landesmus. Vorgesch. Halle = Veröffentlichungen des

Landesmuseums für Vorgeschichte in Halle. HalleVesmír = Vesmír. Obrázkový časopis pro šíření věd přírod-

ných. PrahaVěstník Ústřed. Ústavu Geolog. Praha = Věstník Ústředního

ústavu geologického. PrahaVsl. Pravek = Východoslovenský pravek. Nitra – KošiceWiadomości Arch. = Wiadomości archeologiczne. Organ Mu-

zealnictwa i konserwatorstwa archeologicznego. WarszawaWierchy = Wierchy. Publikacje z medycyny i psychologii gór-

skej. Warszawa – KrakówWiss. Mitt. Niederösterr. Landesmus. = Wissenschftliche Mit-

teilungen aus dem Niederösterreichischen Landesmuseum. St. Pölten

World Arch. = World Archaeology. London – SouthamptonZbor. SNM. Arch. = Zborník Slovenského národného múzea.

Archeológia. Bratislava

EDÍCIE V YDÁVANÉ V ARCHEOLOGICKOM ÚSTAVESAV NITRA

Archaeologica Slovaca Monographiae

FONTES

I. Benadík, B./Vlček, E./Ambros, C.: Keltské pohrebiská na juhozápadnom Slovensku. Bratislava 1957. – II. Budinský-Krička, V.: Slovanské mohyly v Skalici. Bratislava 1959. – III. Chropovský, B./Dušek, M./Polla, B.: Pohrebiská zo staršej doby bronzovej na Slovensku. Bratislava 1960. – IV. Polla, B.: Stredoveká zaniknutá osada na Spiši (Zalužany). Bratislava 1962. – V. Točík, A.: Opevnená osada z doby bronzovej vo Veselom. Bratislava 1964. € 4,00.- VI. Dušek, M.: Thrakisches Gräberfeld der Hallsattzeit in Chotín. Bratislava 1966. € 5,00.- VII. Čilinská, Z.: Slawisch-awarisches Gräberfeld in Nové Zámky. Bratislava 1966. € 5,00.- VIII. Bánesz, L.: Barca bei Košice – paläolithische Fundstelle. Bratislava 1968. – IX. Novotná, M.: Die Bronzehortfunde in der Slowakei (Spätbronzezeit). Bratislava 1970. – X. Polla, B.: Kežmarok (Ergebnisse der historisch-archäologischen Forschung). Bratislava 1971. – XI. Svoboda, B.: Neuerworbene römische Metallgefässe aus Stráže bei Piešťany. Bratislava 1972. – XII. Vladár, J.: Pohrebiská zo staršej doby bronzovej v Branči. Bratislava 1974. – XIII. Ambros, C./Müller, H.-H.: Frühgeschichtliche Pferdeskelettfunde aus dem Gebiet der Tschechoslowakei. Bratislava 1980. € 3,00.- XIV. Kolník, T.: Römerzeitliche Gräberfelder in der Slowakei. Bratislava 1980. – XV. Rejholcová, M.: Pohrebisko v Čakajovciach (9. – 12. storočie). Nitra 1995. Analyse. ISBN 80-88709-23-7 – Rejholcová, M.: Pohrebisko v Čakajovciach (9. – 12. storočie). Nitra 1995. Analýza. ISBN 80-88709-13-X – Rejholcová, M.: Pohrebisko v Čakajovciach (9. – 12. storočie). Nitra 1995. Katalóg. ISBN 80-88709-22-9 – XVI. Kuzmová, K.: Terra sigillata im Vorfeld des nordpannonischen Limes (Südwestslowakei). Nitra 1997. ISBN 80-88709-32-6 € 23,00.- XVII. Kaminská, Ľ.: Hôrka-Ondrej. Nitra 2000. ISBN 80-88709-47-4 € 23,00.- XVIII. Varsik, V.: Germánske osídlenie na východnom predpolí Bratislavy. Nitra 2011. ISBN 978-80-89315-34-5 € 31,00.-

CATALOGI

I. Točík, A.: Slawisch-awarisches Gräberfeld in Holiare. Bratislava 1968. € 6,00.- II. Točík, A.: Slawisch-awarisches Gräberfeld in Štúrovo. Bratislava 1968. € 4,00.- III. Točík, A.: Altmagyarische Gräberfelder in Südwestslowakei. Bratislava 1968. – IV. Dušek, M.: Bronzezeitliche Gräberfelder in der Südwestslowakei. Bratislava 1969. € 5,00.- V. Čilinská, Z.: Frühmittelalterliches Gräberfeld in Želovce. Bratislava 1973. – VI. Veliačik, L./Romsauer, P.: Vývoj a vzťah osídlenia lužických a stredodunajských popolnicových polí na západnom Slovensku I. Katalóg. Nitra 1994. ISBN 80-88709-15-6 – VII. Bujna, J.: Malé Kosihy. Latènezeitliches Gräberfeld. Katalog. Nitra 1995. ISBN 80-88709-18-0 – VIII. Březinová, G.: Nitra-Šindolka. Siedlung aus der Latènezeit. Katalog. Bratislava 2000. ISBN 80-224-0649-X – IX. Březinová, G. a kol.: Nitra-Chrenová. Archeologické výskumy na plochách stavenísk Shell a Baumax. Katalóg. Nitra 2003. ISBN 80-88709-62-2 € 20,00.- X. Kolník, T./Varsik, V./Vladár, J.: Branč Germánska osada z 2. až 4. storočia. Nitra 2007. ISBN 978-80-88709-98-5 € 45,00.- XI. Lamiová-Schmiedlová, M.: Žiarové pohrebisko z mladšej doby bronzovej na lokalite Dvorníky-Včeláre. Nitra 2009. ISBN 978-80-89315-13-0 € 20,70.- XII. Kaminská, Ľ.: Čičarovce-Veľká Moľva. Výskum polykultúrneho sídliska. Nitra 2010. ISBN 978-80-89315-28-4 € 22,50.- XIII. Březinová, G./Pažinová, N.: Neolitická osada. Hurbanovo-Bohatá. Nitra 2011. ISBN 978-80-89315-37-6 € 38,50.- XIV. Olexa, L./Nováček, T.: Pohrebisko zo staršej doby bronzovej v Nižnej Myšli. Katalóg I (hroby 1 – 130). Nitra 2013. ISBN 978-80-89315-46-8 € 81,00.-

STUDIA

I. Pieta, K.: Die Púchov-Kultur. Nitra 1982. – II. Veliačik, L.: Die Lausitzer Kultur in der Slowakei. Nitra 1983. – III. Fusek, G.: Slovensko vo včasnoslovanskom období. Nitra 1994. ISBN 80-88709-17-2 – IV. Pavúk, J.: Štúrovo. Ein Siedlungsplatz der Kultur mit Linearkeramik und der Želiezovce-Gruppe. Nitra 1994. ISBN 80-88709-19-9 – V. Pavúk, J./Bátora, J.: Siedlung und Gräberfeld der Ludanice-Gruppe in Jelšovce. Nitra 1995. ISBN 80-88709-24-5 – VI. Šalkovský, P.: Häuser in der frühmittelalterlichen slawischen Welt. Nitra 2001. ISBN 80-88709-52-0 € 17,00.- VII. Ruttkay, A./Ruttkay, M./Šalkovský, P. (Eds.): Slovensko vo včasnom stredoveku. Nitra 2002. ISBN 80-88709-60-1 – VIII. Hanuliak, M.: Veľkomoravské pohrebiská. Pochovávanie v 9. – 10. storočí na území Slovenska. Nitra 2004. ISBN 80-88709-72-5 – IX. Pieta, K./Ruttkay, A./Ruttkay, M. (Eds.): Bojná. Hospodárske a politické centrum Nitrianskeho kniežatstva. Nitra 2007. Druhé vydanie. ISBN 978-80-88709-91-6 – X. Soják, M.: Osídlenie spišských jaskýň od praveku po novovek. Nitra 2007. ISBN 978-80-89315-01-7 € 28,00.- XI. Pieta, K.: Keltské osídlenie Slovenska. Mladšia doba laténska. Nitra 2008. ISBN 978-80-89315-05-5; ISBN 978-80-224-1027-4 – XII. Pieta, K.: Die Keltische Besiedlung der Slowakei. Nitra 2010. ISBN 978-80-89315-31-4 € 36,00.- XIII. Horváthová, E.: Osídlenie badenskej kultúry na slovenskom území severného Potisia. Nitra 2010. ISBN 978-80-89315-33-8 € 32,00.- XIV. Šalkovský, P.: Stredné Slovensko vo včasnom stredoveku. Nitra 2011. ISBN 978-80-89315-39-0 € 22,50.- XV. Hunka, J.: Mince Arpádovcov z rokov 1000 – 1301. Nitra 2013. ISBN 978-80-89315-50-5 € 78,00.- XVI. Novotná, M./Soják, M.: Veľká Lomnica – Burchbrich urzeitliches Dorf unter den Hohen Tatra. Nitra 2013. ISBN 978-80-89315-49-9 € 80,00.- XVII. Malček, R.: Lieskovec-Hrádok. Výšinné sídlisko badenskej kultúry. Nitra 2013. ISBN 978-80-89315-52-9 € 78,00.-

COMMUNICATIONES

I. Bátora, J./Peška, J. (Hrsg.): Aktuelle Probleme der Erforschung der Frühbronzezeit in Böhmen und Mähren und in der Slowakei. Nitra 1999. ISBN 80-88709-40-7 € 28,00.- II. Kuzma, I. (Ed.): Otázky neolitu a eneolitu našich krajín – 1998. Nitra 1999. ISBN 80-88709-41-5 € 25,00.- III. Friesinger, H./Pieta, K./Rajtár, J. (Hrsg.): Metallgewinung und- Verarbeitung in der Antike. Nitra 2000. ISBN 80-88709-48-2 € 28,00.- IV. Cheben, I./Kuzma, I. (Eds.): Otázky neolitu a eneolitu našich krajín – 2001. Nitra 2002. ISBN 80-88709-57-1 € 45,00.- V. Kuzmová, K./Pieta, K./Rajtár, J. (Hrsg.): Zwischen Rom und dem Barbaricum. Festschrift für Titus Kolník zum 70. Geburtstag. Nitra 2002. ISBN 80-88709-61-X – VI. Bátora, J./Furmánek, V./Veliačik, L. (Hrsg.): Einflüsse und Kontakte alteuropäischer Kulturen. Festschrift für Jozef Vladár zum 70. Geburtstag. Nitra 2004. ISBN 80-88709-70-9 – VII. Fusek, G. (Ed.): Zborník na počesť Dariny Bialekovej. Nitra 2004. ISBN 80-88709-71-7 – VIII. Cheben, I./Kuzma, I. (Eds.): Otázky neolitu a eneolitu naších krajín – 2004. Nitra 2005. ISBN 80-88709-83-0 € 55,00.- IX. Cheben, I./Kuzma, I. (Eds.): Otázky neolitu a eneolitu naších krajín – 2007. Nitra 2008. ISBN 978-80-89315-06-2 € 47,00.- X. Beljak, J./Březinová, G./Varsik, V. (Eds.): Archeológia barbarov 2009. Hospodárstvo Germánov. Nitra 2010. ISBN 978-80-89315-24-6 € 76,00.- XI. Furmánek, V./Miroššayová, E. (Eds.): Popolnicové polia a doba halštatská. Nitra 2010. ISBN 978-80-89315-26-0 € 47,00.- XII. Kuzmová, K./Rajtár, J. (Zost.): Rímsky kastel v Iži. Nitra 2010. ISBN 978-80-89315-32-1 € 20,70.- XIII. Kujovský, R./Mitáš, V. (Eds.): Václav Furmánek a doba bronzová. Zborník k sedemdesiatym narodeninám. Nitra 2012. ISBN 978-80-89315-41-3 € 82,00.- XIV. Březinová, G./Varsik V. (Eds.): Archeológia na prahu histórie. K životnému jubileu Karola Pietu. Nitra 2012. ISBN 978-80-89315-42-0 € 80,00.- XV. Cheben, I./Soják, M. (Eds.): Otázky neolitu a eneolitu naších krajín – 2010. Nitra 2013. ISBN 978-80-89315-43-7 € 80,00.-

ARCHEOLOGICKÉ PAMÄTNÍKY SLOVENSKA

I. Furmánek, V.: Radzovce – osada ľudu popolnicových polí. Reprint. Nitra 2010. ISBN 978-80-89315-27-7 – II. Lamiová, M.: Zemlín – obec s bohatou minulosťou. Košice 1993. ISBN 80-900444-2-5 – III. Čilinská, Z.: Slovania a avarský kaganát. Bratislava 1993. ISBN 80-7127-059-8 – IV. Šiška, S.: Dokument o spoločnosti mladšej doby kamennej. Bratislava 1995. ISBN 80-224-0198-6 – V. Pieta, K.: Liptovská Mara. Bratislava 1996. ISBN 80-967366-7-1 € 13,00.- VI. Hromada, J.: Moravany nad Váhom. Bratislava 2000. ISBN 80-88709-45-8 € 13,00.- VII. Olexa, L.: Nižná Myšľa. Osada a pohrebisko z doby bronzovej. Košice 2003. ISBN 80-88709-66-0 € 15,00.- VIII. Kaminská, Ľ.: Hôrka-Ondrej. Osídlenie spišských travertínov v staršej dobe kamennej. Košice 2005. ISBN 80-88-709-74-1 – IX. Furmánek, V./Marková, K.: Včelince. Archív dávnej minulosti. Nitra 2008. ISBN 978-80-89315-09-3 € 17,00.- X. Šalkovský, P.: Detva. Praveké a včasnohistorické hradisko k dávnym dejinám Slovenska. Nitra 2009. ISBN 978-80-89315-14-7 –

ACTA INTERDISCIPLINARIA ARCHAEOLOGICA

I. Aktuálne otázky výskumu slovanských populácii na území Československa v 6. – 13. storočí. Nitra 1979. – II. Furmánek, V./Stloukal, M.: Antropologický rozbor žárových hrobů piliňské a kyjatické kultury. Nitra 1982. – III. Acta Interdisciplinaria Archaeologica. Tom. III. Nitra 1984. € 9,00.- IV. Acta Interdisciplinaria Archaeologica. Tom. IV. Nitra 1986. – V. Acta Interdisciplinaria Archaeologica. Archeológia-Geofyzika-Archeometria. Tom. V. Nitra 1987. € 7,00.- VI. Súčasné poznatky z archeobotaniky na Slovensku. Nitra 1989. € 6,00.- VII. Palaeoethnobotany and Archaeology, International Work-Group for Paleoethnobotany. 8th Symposium Nitra – Nové Vozokany 1989. Nitra 1991. € 16,00.- VIII. Hajnalová, E.: Obilie v archeobotanických nálezoch na Slovensku. Nitra 1993. ISBN 80-88709-02-4 € 9,00.- IX. Vondráková, M.: Malé Kosihy II. Nitra 1994. ISBN 80-88709-14-8 € 13,00.- X. Hajnalová, E.: Ovocie a ovocinárstvo v archeobotanických nálezoch na Slovensku. Nitra 2001. ISBN 80-88-709-38-5 € 13,00.-

MATERIALIA ARCHAEOLOGICA SLOVACA (edícia ukončená)

I. Točík, A.: Výčapy-Opatovce a ďalšie pohrebiská zo staršej doby bronzovej na juhozápadnom Slovensku. Nitra 1980. – II. Budinský-Krička, V.: Kráľovský Chlmec. Nitra 1980. – III. Točík, A: Nitriansky Hrádok-Zámeček. I, II. Tabuľky. Nitra 1981. – IV. Točík, A.: Malé Kosihy – osada zo staršej doby bronzovej. Nitra 1981. – V. Benadik, B.: Maňa. Keltisches Gräberfeld – Fundkatalog. Nitra 1983. – VI. Dušek, M./Dušeková, S.: Smolenice-Molpír I. Befestigter Fürstensitz der Hallstattzeit. Nitra 1985. – VII. Wiederman, E.: Archeologické pamiatky topoľčianskeho múzea. Nitra 1985. – VIII. Budinský-Krička, V./Veliačik, L.: Krásna Ves. Gräberfeld der Lausitzer Kultur. Nitra 1986. – IX. Kuzmová, K./Roth, P.: Terra sigillata v Barbariku. Nitra 1988. – X. Hanuliak, M./Kuzma, I./Šalkovský, P.: Mužla-Čenkov I. Osídlenie z 9.-12. storočia. Nitra 1993. ISBN 80-88709-07-5 € 20,00.- XI. Šalkovský, P.: Hradisko v Detve. Nitra 1994. ISBN 80-88709-10-5 – XII. Hanuliak, M.: Malé Kosihy I. Nitra 1994. ISBN 80-88709-12-1 – XIII. Dušek, M./Dušeková, S.: Smolenice – Molpír II. Nitra 1995. ISBN 80-88709-20-2 € 15,00.-

ZOZNAM PUBLIKÁCIÍ ZARADENÝCH VO V ÝMENNOM FONDEARCHEOLOGICKÉHO ÚSTAVU SAV

Actes du XII Congrès U. I. S. P. P. 1. zv. € 20.-Actes du XII Congrès U. I. S. P. P. 2. zv. € 20.-Actes du XII Congrès U. I. S. P. P. 3. zv. € 18.-Actes du XII Congrès U. I. S. P. P. 4. zv. € 15.-Archaeologia Historica 13/1988. € 8.-Archaeologia Historica 22/1997. € 25.-Archaeologia Historica 24/1999. € 28.-Archaeologia Historica 31/2006. € 30.-Archaeologia Historica 33/2008. € 30.-Archaeologia Historica 34/2009. € 26.-Archaeologia Historica 35/2010. € 20.-Archaeologia Historica 36/2011/1, 2. € 20.-Archaeologia Historica 37/2012/1, 2. € 25.-Archeológia – História – Geografia (Archeológia). € 3.-Archeológia – História – Geografia (Geografia). € 3.-Archeológia – História – Geografia (História). € 3.-Archeologická topografia Bratislavy. € 13.-Archeologická topografia Košíc. € 13.-Archeologické nálezy v zbierkach Mestského múzea

v Zlatých Moravciach. Ruttkayová, J./Ruttkay, M. € 6.-Archeologické pamiatky a súčasnosť. € 3.-Archeologičeskije vesti. € 6.-AVANS v roku 1975. € 4.-AVANS v roku 1976. € 5.-AVANS v roku 1977. € 5.-AVANS v roku 1978. € 3.-AVANS v roku 1979. € 3.-AVANS v roku 1989. € 10.-AVANS v roku 1990. € 10.-AVANS v roku 1991. € 13.-AVANS v roku 1995. € 15.-AVANS v roku 1996. € 15.-AVANS v roku 1997. € 18.-AVANS v roku 1998. € 18.-AVANS v roku 1999. € 19.-AVANS v roku 2000. € 20.-AVANS v roku 2001. € 32.-AVANS v roku 2002. € 22.-AVANS v roku 2003. € 23.-AVANS – register za roky 1984–1993. € 25.-AVANS v roku 2004. € 27.-AVANS v roku 2005. € 27.-AVANS v roku 2006. € 29.-AVANS v roku 2007. € 29.-AVANS v roku 2008. € 33,50.-AVANS v roku 2009. € 84,50.-Bajč-Vlkanovo. Sep. ŠZ 12/1964. Točík, A. € 1.-Bibliografia slovenskej archeológie za rok 1980. Melicher, J. € 2.-Bibliografia slovenskej archeológie za rok 1981. Melicher, J. € 2.-Bibliografia slovenskej archeológie za rok 1986. Melicher, J. € 2.-Bibliografia slovenskej archeológie za rok 1987. Melicher, J. € 1.-Bibliografia slovenskej archeológie za rok 1988.

Melicher, J./Mačalová, H. € 2.-Bibliografia slovenskej archeológie za rok 1989 a 1990.

Mačalová, H. € 3.-Bibliografia slovenskej archeológie za rok 1991 a 1992.

Jasečková, M. € 4.-Bibliografia slovenskej archeológie za rok 1993 a 1994.

Jasečková, M. € 4.-Bibliografia slovenskej archeológie za rok 1995 a 1996

Jasečková, M. € 4.-Bibliografia slovenskej archeológie za rok 1997 a 1998.

Jasečková, M. € 4.-Bojná. Nové nálezy z počiatkov slovenských dejín. Pieta, K. € 5.-Bratia, ktorí menili svet – Konštantín a Metod € 15.-Castrum Bene 7. € 22.-

Colloque International l Aurignacien et leGravettien (perigordien) dans leur Cadre Ecologique. € 13.-

Complex of upper palaeolithic sites near Moravany. Vol. II. € 13.-Complex of upper palaeolithic sites near Moravany. Vol. III. € 15.-Der sonderbare Baron. Dvořák, P. € 13.-Die Ergebnisse der arch. Ausgrab. beim Aufbau

des Kraftwerksystems Gabčíkovo-Nagymaros. € 7.-Die Slowakei in der jüngeren Steinzeit. Novotný, B. € 1.-Europas mitte 1000. € 67.-Gerulata I. € 20.-Graphische Auswertung osteometrischer Werte in der

historischen Osteologie. Sep. ŠZ 12/1964. Rajtová, V. € 3.-Hallstatt a Býčí skála. Průvodce výstavou. € 2.-Importants Sites Slaves en Slovaquie. € 3.-IX. meždunarodnyj sjezd slavistov. Kijev 7. 9.-13. 9. 1983. € 1.-Ján Dekan. Život a dielo. € 5.-Kelemantia Brigetio. (ang.). € 10.-Kelemantia Brigetio. (nem.). € 10.-Kolíska kresťanstva na Slovensku. € 98.-Liptovská Mara. Ein frühgeschichtliches Zentrum

der Nordslowakei. Pieta, K. € 13.-Liptovská Mara. Včasnohistorické centrum severného

Slovenska. Pieta, K. € 13.-Najstaršie roľnícke osady na Slovensku. Novotný, B. € 1.-Neanderthals at Bojnice in the Context of Central Europe. Neruda, P./Kaminská, Ľ. € 16.-Numizmatika v Československu. € 3.-Pleisticene Environments and Archaeology of the

Dzeravá skala Cave, Lesser Caroathians, Slovakia. € 20.-Pramene k dejinám osídlenia Slovenska z konca

5. až 13. stor. II. časť. Stredoslovenský kraj. € 10.-Pramene k dejinám osídlenia Slovenska z konca

5. až z 13. stor. III. časť. Východné Slovensko. € 31,50.-Rapports du IIIe Congrès International

d‘Archeologie Slave 1. sept. 1975. € 8.-Rapports du IIIe Congrès International

d‘Archeologie Slave 2. sept. 1975. € 3.-Referáty o pracovných výsledkoch čs. archeologie

za rok 1958, časť II. € 1.-Rímske kamenné pamiatky. Gerulata. Shmidtová, J. € 10.-Sádok – Cibajky – Šiance. Gogová, S. € 3.-Slovacchia. Crocevia delle civilta´Europee 2005.

Furmánek V./Kujovský R. € 25.-Slovenská archeológia 1962/2. € 7.-Slovenská archeológia 1968/2. € 7.-Slovenská archeológia 1972/1. € 9.-Slovenská archeológia 1984/1. € 9.-Slovenská archeológia 1984/2. € 9.-Slovenská archeológia 1985/1. € 9.-Slovenská archeológia 1987/1. € 9.-Slovenská archeológia 1987/2. € 9.-Slovenská archeológia 1988/1. € 10.-Slovenská archeológia 1988/2. € 10.-Slovenská archeológia 1989/1. € 10.-Slovenská archeológia 1989/2. € 10.-Slovenská archeológia 1990/1. € 10.-Slovenská archeológia 1990/2. € 10.-Slovenská archeológia 1992/1. € 15.-Slovenská archeológia 1992/2. € 15.-Slovenská archeológia 1993/1. € 15.-Slovenská archeológia 1993/2. € 15.-Slovenská archeológia 1994/1. € 15.-Slovenská archeológia 1994/2. € 15.-Slovenská archeológia 1995/1. € 16.-Slovenská archeológia 1995/2. € 16.-Slovenská archeológia 1996/1. € 17.-

Slovenská archeológia 1996/2. € 17.-Slovenská archeológia 1996/2 (nezviazaná). € 12.-Slovenská archeológia 1997/1. € 18.-Slovenská archeológia 1997/2. € 18.-Slovenská archeológia 1998/1. € 20.-Slovenská archeológia 1998/2. € 20.-Slovenská archeológia 1999/1. € 20.-Slovenská archeológia 1999/2. € 20.-Slovenská archeológia 2000/1. € 22.-Slovenská archeológia 2000/2. € 22.-Slovenská archeológia 2001/1-2. € 44.-Slovenská archeológia 2002/1. € 22.-Slovenská archeológia 2002/2. € 22.-Slovenská archeológia 2003/1. € 22.-Slovenská archeológia 2003/2. € 22.-Slovenská archeológia 2004/1. € 22.-Slovenská archeológia 2004/2. € 22.-Slovenská archeológia 2005/1. € 22.-Slovenská archeológia 2005/2. € 22.-Slovenská archeológia 2006/1. € 22.-Slovenská archeológia 2006/2. € 22.-Slovenská archeológia 2007/1. € 22.-Slovenská archeológia 2007/2. € 22.-Slovenská archeológia 2008/1. € 22.-Slovenská archeológia 2008/2. € 22.-Slovenská archeológia 2009/1. € 22.-Slovenská archeológia 2009/2. € 22.-Slovenská archeológia 2010/1. € 22.-Slovenská archeológia 2010/2. € 22.-Slovenská archeológia 2011/1. € 22.-Slovenská archeológia 2011/2. € 22.-Slovenská archeológia 2013/2. € 79.-Slovenská numizmatika VIII. € 3.-Slovenská numizmatika X. € 3.-Slovenská numizmatika XV. € 8.-Slovenská numizmatika XVII. € 8.-Slovenská numizmatika XVIII. € 8.-Slovenská numizmatika XIX. € 7.-Stredné Slovensko 2. € 2.-Studia Archaeologica Slovaca Mediaevalia III-IV. € 18.-Studia Historica Slovaca XVI. € 3.-Studia Historica Slovaca XVII. € 4.-Studie muzea Kromeřížska 88. € 5.-Šebastovce I. Gräberfeld aus der Zeit des awarischen

Reiches. Katalog. Budinský-Krička, V./Točík, A. € 13.-Študijné zvesti 7/1961. € 3.-Študijné zvesti 8/1962. € 3.-Študijné zvesti 10/1962. € 3.-Študijné zvesti 12/1964. € 3.-Študijné zvesti 13/1964. € 2.-Študijné zvesti 14/1964. € 2.-Študijné zvesti 15/1965. € 3.-Študijné zvesti 16/1968. € 5.-Študijné zvesti 17/1969. € 5.-Študijné zvesti 18/1970. € 9.-Študijné zvesti 19/1981. € 7.-

Študijné zvesti 21/1985. € 8.-Študijné zvesti 23/1987. € 9.-Študijné zvesti 24/1988. € 6.-Študijné zvesti 25/1988. € 5.-Študijné zvesti 26/1990. € 18.-Študijné zvesti 27/1991. € 15.-Študijné zvesti 28/1992. € 20.-Študijné zvesti 29/1993. € 18.-Študijné zvesti 30/1994. € 15.-Študijné zvesti 31/1995. € 20.-Študijné zvesti 32/1996. € 21.-Študijné zvesti 33/1999. € 20.-Študijné zvesti 34/2002. € 23.-Študijné zvesti 35/2002. € 25.-Študijné zvesti 36/2004. € 30.-Študijné zvesti 37/2005. € 20.-Študijné zvesti 38/2005. € 20.-Študijné zvesti 39/2006. € 20.-Študijné zvesti 40/2006. € 35.-Študijné zvesti 41/2007. € 40.-Študijné zvesti 42/2007. € 35.-Študijné zvesti 43/2008. € 35.-Študijné zvesti 44/2008. € 35.-Študijné zvesti 45/2009. € 35.-Študijné zvesti 46/2009. € 35.-Študijné zvesti 47/2010. € 32.-Študijné zvesti 48/2010. € 35,80.-Študijné zvesti 49/2011. € 35.-Študijné zvesti 50/2011. € 74.-Študijné zvesti 51/2012. € 74.-Študijné zvesti 52/2012. € 74.-Študijné zvesti 53/2013. € 74.-Študijné zvesti 54/2013. € 74.-Tak čo, našli ste niečo? Svedectvo archeológie o minulosti Mostnej ulice v Nitre. Březinová, G./Samuel, M. € 20.-Terra sigillata in Mähren. Droberjar, E. € 13.-The Cradle of Christianity in Slovakia. € 98.-Točík Anton 1918-1994. Biografia, bibliografia. € 5.-Urzeitliche und frühhistorische Besiedlung der Ost-

slowakei in Bezug zu den Nachbargebieten. € 10.-Ve službách archeologie IV. € 25.-Ve službách archeologie V. € 25.-Ve službách archeologie 2007/1. € 20.-Ve službách archeologie 2007/2. € 20.-Ve službách archeologie 2008/1. € 40.-Ve službách archeologie 2008/2. € 40.-Velikaja Moravia. Sokrovišča prošlogo Čechov i Slovakov. Katalog – Kiev. € 1.-Východoslovenský pravek – Special Issue. € 28.-Východoslovenský pravek I. € 7.-Východoslovenský pravek II. € 7.-Východoslovenský pravek V. € 13.-Východoslovenský pravek VI. € 20.-Východoslovenský pravek VII. € 20.-Východoslovenský pravek VIII. € 20.-Východoslovenský pravek IX. € 21,50.-Východoslovenský pravek X. € 74.-

Staré Slovensko 2. Paleolit a mezolit

Documents

Transcript of Staré Slovensko 2. Paleolit a mezolit