Múzeá v Číne - quo vadis?

Miscellanea Asiae Orientalis Slovaca 89

Múzeá v Číne – quo vadis?

Hana Kucharovičová

Museums in China – quo vadis?

Summary In recent years, China is becoming known not only by its economic

progress, but also by its cultural soft power, via which the Chinese government has on

several occasions demonstrated the interest to present China. The peak of these efforts

were best visible during the preparations for the 2008 Olympic Games in Beijing, when

China, apart from sporting facilities, was also building cultural facilities on a large scale,

such as museums. The “museum fever” continues until present times. Museums, often

using the power of architecture, are supposed to give cities a cultural profile and, besides

tourism, also attract investments into previously unappealing regions. Since 2000

another phenomena has appeared in China, namely the boom in building private

museums. Altogether, in 2011, 360 museums were opened in China, which is

approximately one museum opening every day. Motivation differ from case to case,

nevertheless, some are followed by problems such as low quality of museum collections

or even non-existent collections, unqualified staff, insufficient research and lack of

financial support. In this paper, by using the case studies of several museum projects, I

attempt to present the basic types of motivation for building and running both state

owned and private museums in mainland China in the period of pre-Olympic Games

until present times with an emphasis on architecture and its role in building museums.

Key-words Chinese museum history · shift in function of a museum · state museums ·

private art museums · architecture · city development · social platforms

V posledných rokoch sa Čína dostáva do povedomia nielen vďaka svojej

ekonomickej moci, ale jej vláda sa rozhodla presadzovať vplyv a obraz krajiny aj

prostredníctvom takzvanej kultúrnej soft power. Príčinou je nepríťažlivá slovná

zásoba komunikácie čínskych štátnych inštitúcií v oblasti zahraničných

vzťahov.1 Publikácie o revolučnosti Číny pôsobia na západnú mentalitu

1 Wang Ailing a Hong Xiaonan, »The Effective Spreading of Soft Power in Chinese Culture.

Studies in Sociology and Science«, 3,2 (2012), 38.

90 Kucharovičová · Múzeá v Číne – quo vadis?

odradzujúco. Funkčným modelom by preto mohla byť neverbálna komunikácia

prostredníctvom kultúry. Súčasťou a dôsledkom prezentácie Číny ako modernej

krajiny je aj bezprecedentná rýchlosť vo výstavbe múzeí, ktoré majú podporiť

rozvoj turizmu, dať mestám kultúrnu tvár a zároveň prilákať potenciálnych

investorov v ekonomickej oblasti do neatraktívnych regiónov krajiny.

V roku 2011 otvorili v Číne 360 múzeí, čo znamená približne jedno otvorenie

nového múzea za deň. Motivácia pre stavbu múzeí sa líši podľa zadávateľa

výstavby. Vzhľadom na niektoré druhy motivácie pre ich založenie a ich množ-

stvo sa mnohé stretávajú s problémami ako nedostatočná kvalita zbierok

prípadne neexistujúce zbierky, neodborný personál, nedostatok personálu,

nedostatok výskumu a nedostačujúce finančné zdroje. V príspevku sa zaoberám

spektrom verejných, štátom podporovaných múzeí v Čínskej ľudovej republike a

motiváciami pre ich výstavbu a relatívne novým fenoménom výstavby

súkromných múzeí.

Mnohé štátne múzeá sú jadrom urbanistickej stratégie alebo stratégie

rozvoja kultúrnej a spoločenskej sféry. Súkromné múzeá sú často základom

rozvojovej stratégie developerských projektov. V kontexte výstavby múzeí v

Číne má dôležitú úlohu architektonická stránka projektov. V príspevku chcem

poskytnúť pohľad na úlohu čínskych a západných architektonických štúdií pri

výstavbe verejných budov s dôrazom na architektúru múzeí. Keďže táto téma

je doposiaľ málo spracovaná využívam prípadové štúdie konkrétnych múzeí

pre ilustráciu širších súvislostí a javov so zameraním na obdobie

predchádzajúce Olympijským hrám v Pekingu po súčasnosť.

1 Krátke dejiny múzeí v Číne

História vystavovania objektov, ktoré je jednou z hlavných funkcií múzeí, sa v

Číne datuje do roku 478 pred n. l. V pôvodnej Konfuciovej rezidencii vystavili

jeho odev a hudobné nástroje. Prvé moderné múzeá po vzore západných múzeí

boli v Číne založené však až v roku 1868 a 1905. Boli to prírodovedné múzeá.

Múzeum v Zikawei (Xujiahui 徐家匯) pri Šanghaji založil Francúz Pierre

Heude.2 Prvý čínsky zakladateľ múzea bol Zhang Jian 张謇 (1853–1926), ktorý

založil Nantongské múzeum v Jiangsu (Nantong bowu yuan 南通博物苑).3

2 Jezuitský kňaz, ktorý od roku 1868 skúmal prírodné druhy v juhovýchodnej Ázii, prevažne

v Číne a venoval svoju zbierku na založenie spomínaného múzea. Neskôr bolo múzeum

premenované na Musée Heude.

3 Prasenjit Duara, »Historical consciousness and national identity«, in The Cambridge Companion

to Modern Chinese Culture, ed. Kam Louie (Cambridge: Cambridge University Press, 2008), 280.


Počas formovania republikánskej Číny v roku 1912 založila vláda prvé

Národné múzeum histórie v Pekingu (Guoli lishi bowuguan 国立历史博物馆).

V roku 1925 pre verejnosť sprístupnila Palácové múzeum v Pekingu (Gugong

bowuyuan 北京故宫博物院), v roku 1933 Centrálne múzeum (Zhongguo

zhongyang bowuguan 中国中央博物馆). Vznikala verejná sféra pre

vystavovanie umenia. Vláda zorganizovala v roku 1929 Národnú výstavu

umenia v Šanghaji a ďalšiu v roku 1937 v Nanjingu, v Šanghaji a v Kantone.

Múzeá slúžili ako nástroje propagácie národnej ideológie a to vrátane múzeí

umenia, ktoré napríklad v Palácovom múzeu bolo „mobilizované novým

spôsobom – aj staré sa stávalo moderným”.4 Pred vojnami, ktoré prebiehali v

30. a 40. rokoch, bolo v Číne založených 129 múzeí umenia, histórie a

prírodovedy, avšak do roku 1949 sa ich zachovalo iba trinásť.5

Po založení ČĽR bolo počas Veľkého skoku vpred (1957–1959)

vybudovaných približne 408 múzeí.6 V tomto období boli založené tri múzeá

zaoberajúce sa históriou Číny, Národné múzeum čínskej histórie (Guoli lishi

bowuguan 国立历史博物馆) sa zameriavalo na starovekú čínsku civilizáciu,

Národné múzeum čínskej revolúcie (Zhongguo geming bowuguan

中国革命博物馆) mapovalo dejiny komunistickej strany v Číne a Armádne

múzeum čínskej ľudovej revolúcie (Zhongguo renmin geming junshi bowuguan

中国人民革命军事博物馆) sa venovalo Ľudovej oslobodeneckej armáde.

Po skončení Kultúrnej revolúcie sa výstavba múzeí zrýchľovala, v 80. a 90.

rokoch 20. storočia vznikla Čínska spoločnosť múzeí (1982) a boli prijaté

zákony o provinčných múzeách (1979), zachovávaní kultúrnych relikvií (1982)

a spravovaní muzeálnych zbierok (1986). V súčasnosti je v Číne vyše 3500

múzeí a takmer každé čínske mesto má aspoň jedno múzeum.

Od konca 90. rokov začali v Číne vznikať prvé súkromné múzeá, prevažne

múzeá umenia. Do súčasnosti sa formovali v troch vlnách. V roku 1996 dostal

od vlády povolenie na založenie prvého súkromného múzea v ČĽR Ma Weidu

马未都, ktorý založil múzeum Guanfu (Guanfu meishuguan 观复美术馆). V 90.

rokoch vznikli súkromné múzeá v Chengdu, Shenyangu a Tianjine. V druhej

vlne po roku 2000 boli založené múzeá v Nanjingu, Šanghaji, Changsha a

Pekingu.7 Po roku 2007 v rámci tretej vlny budovania múzeí vznikli múzeá ako

4 Ibid.

5 V priebehu existencie Čínskej republiky bolo otvorených dvadsaťpäť múzeí – pozri Wang

Hongjun 王宏钧, ed., Zhongguo bowuguanxue jichu 中国博物馆学基础 [Základy čínskej

muzeológie] (Shanghai: Shanghai guji chubanshe, 2001), 80.

6 Od založenia Čínskej ľudovej republiky vzniklo 365 múzeí – Ibid., 114.

7 Postupne sa otvárali súkromné múzeá Rhinoceros Arts Centre (Xirui yishu zhongxin


Ullensovo centrum súčasného čínskeho umenia a múzeá, ktoré budovali

iniciatívne súkromní zberatelia umenia a realitné spoločnosti. V roku 2010

vznikla Celoštátna únia súkromných múzeí umenia (Quanguo minying

meishuguan lianmeng 全国民营美术馆联盟).8 V súčasnosti existuje v Pekingu

Time museum, ktoré je otvorené aj v nočných prevádzkových hodinách.

Mnohé súkromné múzeá kvôli nedostatku akademického personálu alebo

problémom s finančnou podporou zanikli.9

Obrázok 1

Rast počtu múzeí v Číne. 10

犀锐艺术中心) roku 2002, nanjingské Red Classic Art Museum (Hongse jingdian meishuguan

红色经典艺术馆) roku 2003, v tom istom roku Changsha san mu di meishuguan

长沙三亩地美术馆, roku 2005 prvé súkromné múzeum umenia v provincii Hunan,

Shanghajské múzeum súčasného umenia (Shanghai dangdai yishuguan 上海当代艺术馆),

šanghajské Zendai múzeum moderného umenia (Shanghai zhengda xiandai yishuguan

上海证大现代艺术馆), ktoré je v súčasnosti známe ako Himalaya Art Museum (Ximalaya

meishuguan 喜马拉雅美术馆) atď.

8 »Zhongguo minying meishuguan de shinian lu 中国民营美术馆的十年路« [Desať rokov

súkromných múzeí umenia v Číne], <http://www.99ys.com/zt/mymsg-10nmyj/mymsg-

10nmyj.html> (14. január 2014).

9 Ibid.

10 <http://www.economist.com/news/special-report/21591710-china-building-thousands-new-

museums-how-will-it-fill-them-mad-about-museums> (20. január 2014).


Podľa prispievateľov The Economist v rámci krajín rozvojového sveta, sa

blahobytnejšie štáty usilujú vytvoriť dojem kultúrnej sofistikovanosti aj

pomocou výstavby múzeí, ktoré iniciujú a financujú vláda, ale aj súkromné

osoby či neštátne spoločnosti. Ďalším dôvodom je snaha prilákať zahraničných

turistov. V roku 2009 bol počet návštevníkov múzeí v Číne 400 miliónov a v

roku 2010 už 500 miliónov.11

2 „Muzeumifikácia“ Číny alebo tzv. muzeálna horúčka,

jej príčiny a dôsledky

Čínske múzeá rastú v počte, vo veľkosti aj v ambíciách, no až v roku 2012

vyhlásil námestník riaditeľa Štátnej správy kultúrneho dedičstva, že Čína je

v štádiu, kedy sa mení z orientácie na množstvo múzeí k orientácii na ich

kvalitu.12

Doposiaľ sa o múzeách hovorilo najmä v číslach, t. j. o rozlohe múzeí,

o výške finančných nákladov na výstavbu, prípadne o počte obyvateľov na

múzeum. Informácie o obsahu a povahe zbierok, výstavných plánoch a

možnostiach vzdelávania boli a sú druhoradé. Dôvodom je z časti snaha

budovať múzeá ako kultúrne dominanty miest zakladajúc prestíž na

architektonickom faktore. Ako dôsledok vznikol fenomén, ktorý výstižne

vystihuje označenie gigantizmus.13

Takýto fenomén nie je špecifický len pre

súčasnú Čínu:

Budovy, ktoré sú určené k reprezentácii národa či štátu sú veľké a dobre

rozpoznateľné, pretože majú úlohu voči zvyšku sveta. Vo Washingtone D. C. je to

napríklad Kapitol, Biely dom a monumenty pozdĺž širokej aleje Mall. Vo Veľkej

Británii je to Westiministerský (House of Parliament) a Buckinghamský palác...

V Paríži existuje jeden zásadný rozdiel, pretože typické stavby nie sú spojené so

sídlom vlády, ale s kultúrou. Champs Elysées od Louvru až k Víťaznému oblúku a

Eiffelova veža reprezentujú francúzsku identitu omnoho viac než budovy

Národného zhromaždenia alebo prezidentský palác. Sú mestá, v ktorých sa

monumenty nevyskytovali, a tak tu museli byť nanovo vybudované.14

11 »Temples of Delight« The Economist, 18. 12. 2013. <http://www.economist.com/news/special-

report/21591707-museums-world-over-are-doing-amazingly-well-says-fiammetta-rocco-can-

they-keep> (14. január 2014).

12 »Reviving the Cultural Power of China’s Museums« Xinhua News Agency - CEIS, 23.11. 2012

<http://news.xinhuanet.com/english/china/2012-11/23/c_131994537.htm> (5. máj 2014)

13 Holland Cotter, »In China, a Cultural Building Spee: Funds for New Museums are Flowing, but

Larger Goals Remain Unclear«, International Herald Tribune, (22. marec 2013).

14 Andrew Ballantyne, Architektura, průvodce pro každého (Praha: Dokořán, 2008), 37.


V Číne kultúrne budovy ako ikony nevznikli prirodzene v rámci historického

vývoja, alebo museli byť znovu vybudované po zničení počas Kultúrnej revolúcie.

Roku 2009 čínska vláda vyhlásila kultúru ako strategické priemyselné

odvetvie, čo sa prejavilo aj v rámci päťročného plánu na roky 2011 až 2015.

Keďže kultúra môže napomôcť rozvoju krajiny, má vytvárať 5% HDP a stať sa

„pilierovým odvetvím“. Odvetvie rastie o 15 až 20% ročne aj vďaka

„muzeumifikácii“ Číny. Dôsledkom je, že „budovanie a vystavovanie zbierok,

plánovanie výstav, tréning kurátorov, konzervátorov a ostatného personálu

múzeí ako aj príprava vzdelávacích programov zaostávajú ďaleko za výstavbou

múzeí.”15

Príkladom je The Red Bric Contemporary Art Museum (Hong zhuan

dangdai meishuguan 红砖当代美术馆), ktoré dal vystavať stavebný podnikateľ

Yan Zhijie 闫志杰 v nedávno urbanizovanej dedine, ktorá sa stala mestskou

časťou Hegezhuang 何各庄 za piatym pekinským okruhom. Podľa

prispievateľa The Economist, ktorý múzeum navštívil rok po jeho otvorení, ani

jedna zo siedmich plne osvetlených miestností neobsahovala exponáty, tie sa

nachádzali len v rohu vstupu do múzea. Rovnako Power Station of Art

(Shanghai dangdai yishu bowuguan 上海当代艺术博物馆), prvé štátne múzeum

súčasného umenia v Číne, bolo po skončení Šanghajského bienále v roku 2012,

pri ktorého príležitosti bolo slávnostne otvorené, bez stálych zbierok a

kurátorov, čiže väčšinu času bez výstav.16

Obrázok 2

Power Station of Art.17

15 »Mad About Museums«, The Economist, 21.12. 2013,

<http://www.economist.com/news/special-report/21591710-china-building-thousands-new-

museums-how-will-it-fill-them-mad-about-museums> (14. apríl 2014).

16 Ibid.

17 <http://hishanghai.info/shanghai-museum-of-contemporary-art/> (28. február 2014).


Okrem architektonických štúdií sa na výstavbe múzeí podieľajú aj

spoločnosti špecializované na navrhovanie výstav a múzeí. Koncom 90. rokov si

v Pekingu otvorila pobočku britská Ralph Appelbaum Associates, ktorá však v

súčasnosti v Číne už nepôsobí. Spôsob navrhovania výstav, ktorý spoločnosť

využíva, teda pomocou exponátov má byť rozpovedaný príbeh a výstava má byť

emocionálnym zážitkom, sa v mnohom podobá technikám čínskych múzeí,

ktoré vykladali verejnosti obraz revolúcie v želanom svetle. „V jazyku múzeí,

náučné ustúpilo výkladovému.“18

Rovnako ako v západnom svete, kde nové

múzeá vznikajú ako jednoodborové inštitúcie, ktoré nie sú nutne založené na

zbierkach, ale „dramatizujú historickú udalosť alebo trend ako japonskú

migráciu do Kalifornie alebo sledujú vývoj a vplyv idey, ako sloboda tlače“,19

aj v

Číne kvôli spoločenským zmenám vznikajú múzeá, ktoré sú tematicky úzko

profilované.

Žijeme v dobe, keď ľudia chcú svoje osobné skúsenosti, akokoľvek osobné, ihneď

historizovať. Fotografujú nekonečné množstvá fotografií a robia videozáznamy

večerov doma, hromadia vlastné archívy. Keď je všetko vhodným objektom

dokumentácie, múzeá môžu byť venované akejkoľvek veci. V súčasnosti nie je

žiadna téma príliš špecializovaná, aby bola vylúčená z glorifikácie v múzeu.20

Zatiaľ čo v západnom svete vznikajú monotematické múzeá golfu alebo piva, v

Číne tento fenomén nabral intenzívnejšiu podobu. Napríklad v roku 2010

otvorené múzeum v provincii Anhui, meste Wuhu, ktoré si dáva za cieľ

prezentovať dejiny čínskej kaše a „vystavuje kašové produkty modernej Číny

prezentovaním konzervovaných a fľašovaných kaší“.21

Ďalším príkladom je

múzeum filmu v Šanghaji, múzeum nožníc v Hangzhou a ďalšie.

Ralph Appelbaum vysvetľuje zmeny v spôsobe prezentovania exponátov v

múzeu nasledovne:

Vzďaľujeme sa od prístupu na spôsob kabinetu kuriozít k idei dobrej nite použitím

literárnych a divadelných konštrukcií... Začali sme o výstave rozmýšľať ako o

trojaktovej hre alebo knihe z piatich kapitol. Začali sme rozmýšľať v divadelných

súvislostiach, napríklad: kde by bola pieseň? Tento pohľad a túžba upútať masovo

18 William Grimes, »New Approach to Museum-Show Design«, The New York Times, 11.1. 1994.

<http://www.nytimes.com/1994/01/11/arts/new-approach-to-museum-show-design.html> (28.

február 2014).

19 Ibid.

20 Ibid.

21 »China Cultural News in Brief: Miao museum, Porridge museum, Endangered Wild plants«,

Xinhua News Agency, 4. 11. 2010.


divákov pokúšali niektorých riaditeľov múzeí, aby zjednodušili a zozábavnili

materiály.22

V Číne je takýto typ dramatizácie bežnou praxou.23

Appelbaum tvrdí, že je vo

svojich návrhoch opatrný voči vplyvom trhu, kedy sa „múzeá boja vystupovať

tak múdro, aké sú“ a nechce, „aby boli informačno-zábavnými atrakciami.“24

Naopak v Číne múzeá stále viac pripomínajú zábavné parky.25

Mnohé múzeá

majú namiesto vzdelávania v určitej oblasti slúžiť rekreačne. Príkladom je návrh

Národného múzea námorníctva (Guojia haiyang bowuguan 国家海洋博物馆)

pri meste Tianjin, ktoré má prezentovať nové aj historické objekty so

zameraním na čínske námorné objavy. Dôvody súvisia s problematikou

nedostatočného financovania múzeí:

Zatiaľ čo múzeá boli vždy miestom, kde sa formovala národná historická identita, v

Shandongu, zrejme v jednom z historicky najbohatších regiónov Číny, zmenšujúca

sa podpora vlády viedla múzeá k tomu, aby podporu hľadali inde. Iba múzeá v

odľahlých miestach ešte stále závisia od vládnej podpory, ktorá pokračuje v

nasledovaní revolučného alebo reformného naratívu. V hlavných mestách sa

múzeá rozvetvili do rôznych smerov – ako história alkoholu, ľudovej kultúry alebo

baníctva – a sú často vedené úvahami o možnostiach trhu.26

Čínska verejnosť vníma múzeá ako inštitúcie, ktoré slúžia verejnému záujmu,

sú podporované štátom, preto by mali byť zadarmo, čo sa v mnohých prípadoch

aj realizovalo a zároveň nevyvíjať obchodné aktivity.27

V skutočnosti je väčšina

múzeí, okrem štátnych a provinčných múzeí, nútená k obchodnému modelu

prevádzky tým, že ponúkajú platené prehliadky, komerčné výstavy, predaj

kultúrnych produktov a prijímajú sponzorské dary od firiem. Podľa web-

stránky China Pictorial však napriek tomu, mnohé tieto aktivity nepostačujú na

pokrytie prevádzky.28

Pri príležitosti otvorenia Čínskeho národného múzea po

22 William Grimes, »New Approach to Museum-Show Design«.

23 Holland Cotter, »China’s Art Museums, Caught In Tension of Past and Future«, The New York

Times, 4. 7. 2008.

24 William Grimes, »New Approach to Museum-Show Design«.

25 Kirk A. Denton, »Museums, Memorial Sites and Exhibitionary Culture in the People’s Republic

of China«, The China Quarterly 183 (2005), 566–586.

26 Prasenjit Duara: »Historical consciousness and national identity«, 61.

27 Zo správy ICOM-ASPAC, »Survey of Asian Museums’ Status Quo and Public Demands. Project

Report (preliminary stage)«, však vyplýva, že nejde o komerčné aktivity ako predaj suvenírov.

28 Pozri Zhao Yue, »LV Fever at National Museum of China«,

<http://www.chinapictorial.com.cn/en/culture/txt/2011-08/10/content_382702.htm> (22. apríl

2014).


rozšírení a rekonštrukcii, ktorá stála 2,5 miliardy yuanov, uviedlo v máji 2011

múzeum výstavu „Voyages“ o histórii produktov Louis Vuitton. Predpokladá sa,

že spoločnosť za možnosť vystavovať zaplatila, čím by čiastočne pokryla

náklady na rekonštrukciu a prevádzku múzea. Okrem výdajov za rekonštrukciu

sú podľa China Pictorial vysoké aj náklady na ďalšiu prevádzku múzea, preto

musí aj napriek štátnej podpore hľadať komerčné zdroje. Na každoročnom

zasadaní Národnej rady Čínskej ľudovej politickej poradnej konferencie kurátor

národného múzea Lu Zhangshen 吕章申 vysvetlil, že komerčné výstavy budú

spoplatnené.29

V septembri toho istého roku sa v múzeu konala výstava „125

Years of Italian Magnificence“, ktorú organizovala klenotnícka spoločnosť

Bvlgari. Takýto model by mohol priniesť ďalšie financie na prevádzku múzea.30

Generálna riaditeľka spoločnosti Louis Vuitton sa na tlačovej konferencii

vyjadrila, že rozsiahla výstava „stojí peniaze“, ale zdôrazňovala obsahovú

stránku výstavy. Zástupca riaditeľa múzea sa vyjadril, že výstava zodpovedá

novej sviežej identite národného múzea. Člen Čínskej asociácie kultúrnych

pamiatok Liu Zheng sa pre denník Global Times vyjadril, že „vhodné komerčné

kampane by mohli urobiť mnoho dobrého pre propagáciu kultúry v našich

múzeách … a sú povolené Štátnou administratívou kultúrneho dedičstva, pokiaľ

sú zisky použité na konzervačné práce kultúrnych pamiatok.“31

Podľa China

Pictorial je definícia múzea v čínskych zákonoch v porovnaní s medzinárodne

uznávanou definíciou vymedzená jednoduchšie ako hlavná zbierková inštitúcia

kultúrnych pamiatok ako aj vzdelávacia a reklamná inštitúcia. To umožňuje

čínskym múzeám organizovať komerčné aktivity. Medzinárodný štandard

podľa periodika je múzeum ako „nezisková inštitúcia, ktorá skúma, zastrešuje a

stará sa o zbierky artefaktov a iných objektov vedeckého, umeleckého alebo

historického významu a sprístupňuje ich na verejné prezeranie a za účelom

výskumu a vzdelávania.“32

29 Ibid.

30 Výstava „Chanel“, ktorá najprv prebiehala v Šanghajskom múzeu súčasného umenia, bola roku

2013 inštalovaná v Národnom múzeu a následne prebiehala aj v Guangzhou.

31 Pozri »National museum LV reject criticisms of design exhibition«, 1. jún 2011.

<http://www.china.org.cn/china/2011-06/01/content_22689523.htm> (27. marec 2014)

32 Pozri Zhao Yue, »LV Fever at National Museum of China«,

<http://www.chinapictorial.com.cn/en/culture/txt/2011-08/10/content_382702.htm> (22. apríl

2014)


3 Štátne múzeá – tvorcovia kultúrnej identity čínskych miest

a aktivátory spoločenského života obyvateľov

Čínske múzeá (bowuguan 博物馆) sú spolu s ďalšími kultúrnymi inštitúciami

pod správou Štátneho úradu kultúrnych pamiatok. Sú definované ako

neziskové organizácie s cieľom „vzdelávať verejnosť prostredníctvom výstav,

zbierok, zachovávaním a výskumom artefaktov a vzoriek.“33

Tri základné typy sú

múzeá dejín spoločnosti, ktoré sa delia na múzeá histórie, revolučnej histórie,

etnológie, ľudovej kultúry, pamätné múzeá a múzeá umenia. Druhou

kategóriou sú prírodovedné múzeá, ktoré zahŕňajú múzeá prírodnej histórie a

múzeá vedy a techniky. Tretím podtypom sú všeobecné múzeá.34

Niektoré štátne múzeá majú ešte stále za úlohu prerozprávať naratív

budovania štátu. Napríklad Zhang Zhidongovo35

張之洞múzeum moderného

priemyslu vo Wuhane, ktoré navrhlo štúdio Daniela Libeskinda:36

Oceliarsky priemysel vo Wuhane bol modelom v Číne a vo svete. Na prelome 20.

storočia bol Wuhan strediskom národa, spojeného železnicami so všetkými

provinciami Číny. Príbeh mesta Wuhan je porozprávaný cez snahy do budúcna

inšpirované jedinečnými dejinami minulého. Xinhaiská revolúcia v októbri 1911

bola pozoruhodným momentom, v ktorom kryštalizovala modernizácia, ktorú

začal Zhang Zhidong a v ktorej pokračoval moderný priemysel.37

Múzeá špecializované výhradne na umenie sú v Číne relatívne novým

konceptom a väčšinou sa sústredia buď na tradičné alebo na súčasné umenie,

vzory pre ne hľadajú v západných modeloch múzeí.38

„Pokusy sú bežnou

33 Edward L. Davis, ed., Encyclopedia of Contemporary Chinese Culture (New York: Routlege,

2005), 568.

34 Ibid., 569.

35 Zhang Zhidong zastával v 19. storočí vedúcu pozíciu vo vláde a zaslúžil sa o modernizáciu a

založenie oceliarskeho priemyslu v meste Wuhan. Zároveň zodpovedal za urbánne plánovanie

priemyselných, kultúrnych a finančných okresov, ktoré v súčasnosti tvoria Wuhan.

36 Zahraničné štúdiá musia mať čínskeho partnera, tzv. architekta záznamu v tomto prípade ním

bol Zhong Nan Design Institute. Zahraničné architektonické firmy musia spolupracovať s

miestnym ústavom projektovania, ktoré majú potrebné licencie a povolenia. Zahraničné

spoločnosti vypracujú návrh projektu a čínski partneri zodpovedajú za stavebnú

dokumentáciu, výstavbu a stavebný dozor.

37 Jonathan Alarcon, »In Progress: Zhang ZhiDong and Modern Industrial Museum / Studio

Daniel Libeskind«, ArchDaily, 31. 7. 2013, <http://www.archdaily.com/?p=407793> (31. marec

2014).

38 Cotter, »In China, a Cultural Building Spee«.


praxou v čínskych verejných múzeách. Inštitúcie stále vykopávajú a objavujú,

stále definujú, čo je umenie a čo to znamená. Dejiny sú zdôrazňované nad

umením, čiže nezdôrazňujú objekt, ale civilizáciu, ktorá ho vytvorila.“39

Múzeá

umenia „zvyknú byť inovatívne a zároveň konzervatívne. Sú postmoderné alebo

premoderné ale preskakujú to, čo je medzi tým.“40

Špecifickou oblasťou muzeológie v oblasti umenia v Číne sú múzeá

súčasného čínskeho umenia, to sa v posledných rokoch ocitlo v centre

svetového záujmu. Od 80. rokov sa oň začali zaujímať západné galérie a v 90.

rokoch bolo čínske súčasné umenie predstavené po celom svete v rámci

početných výstav. Čínske štátne múzeá nezbierali súčasné čínske umelecké

diela, keďže nevyhovovali definícii umenia, ktoré na Yan’anskom fóre

o literatúre a umení (Yan’an wenyi zuotanhui 延安文艺座谈会) v roku 1942

formuloval Mao Zedong. Revolučné umenie a literatúra, ktoré mali byť

podriadené politickým cieľom, mali adresovať a odrážať problémy, ktorým

čelili roľníci, robotníci, vojaci a revolučné kádre, nie romantické snahy

mestských intelektuálov,41

čo bol práve prípad avantgardných umelcov, ktorý

v Číne po Kultúrnej revolúcii aktivovali umeleckú scénu. Funkciu múzeí však

čiastočne zastávali od konca 90. rokov alternatívne neziskové a polokomerčné

priestory na pomedzí galérií a múzeí.42

Od roku 2000 je súčasné čínske umenie

etablované na celosvetovom trhu s umením. Čínska vláda potenciál súčasného

umenia a jeho využitia v rámci kultúrnej sebaprezentácie Číny však využila iba

nedávno. Prvé štátne múzeum súčasného umenia otvorilo prevádzku až v

októbri roku 2012 v Šanghaji v rámci 9. Šanghajského bienále umenia v bývalej

elektrárni, spomínané Power Station of Art. Viaceré zahraničné zdroje

prirovnávajú vizuálnu prezentáciu nového múzea k Tate Modern. Ďalším

príkladom bola iniciatíva sichuanskej miestnej vlády, ktorá navrhla ôsmim

avantgardným umelcom výstavbu vlastných múzeí v meste Dujiangyan

都江堰. Mali byť dokončené v roku 2008 a dala im voľnú ruku pri výbere ich

obsahu.43

Projekt nebol realizovaný, ale samotná vôľa je prejavom zmien

postoja voči súčasnému umeniu a jeho inštitucionalizácii v Číne. Podľa

týždenníka The Economist čínska vláda má problém nájsť vhodnú historickú

39 Cotter, » China’s Art Museums«.

40 Ibid.

41 Rebecca E. Carl, »Mao Zedong and China in the Twentieth-century World, A Concise

History«. Duke University Press, 63

42 Davis, ed., The Encyclopedia of Contemporary Chinese Culture, 30.

43 David Barboza, »A Gift Offer For Artists in China: Museums«, The New York Times, 25. august

2007.


postavu, ktorá by mohla byť prezentovaná ako ikona v rámci používania soft

power. Keďže trh so súčasným čínskym umením vo svete sledujú mnohé

západné médiá, čínska vláda podporuje výstavbu múzeí pre komerčne

najúspešnejších súčasných čínskych umelcov v snahe prezentovať sa ako

podporovateľ súčasnej kultúry.

Motivácie v prípade výstavby nových čínskych štátnych múzeí po roku

2000 možno roztriediť do viacerých kategórií, niektoré výstavby zahŕňajú

niekoľko typov motivácie. V prvej sú múzeá postavené v rámci plnenia

stanoveného plánu, teda ich stavba nie je motivovaná potrebou zastrešiť

existujúcu zbierku. V tomto prípade ide o múzea ako súčasť urbanistického

rozvoja miest prípadne o múzeá, ktoré po vzore Guggenheimovho múzea v

Bilbao44

majú do neatraktívnej lokality pritiahnuť turizmus alebo ekonomické

investície. Príkladom je mestské múzeum a múzeum umenia v meste Ordos,

ktoré sa pravdepodobne snažilo o tzv. Bilbao effect.45

Architekti štúdia MAD

Architects, ktoré budovu múzea projektovalo, sa vyjadrili, že budovali

univerzálny priestor bez poznania, aké výstavné exponáty sa v ňom budú

nachádzať: „Pokiaľ ide o galerijné priestory, nevedeli sme, aké druhy výstav sa v

nich budú konať, takže sú navrhnuté flexibilne.“46

Podľa The Economist

múzeum nemá návštevníkov, pretože nemá zbierky ani plán výstav.

Extravagantný výzor budovy pritiahol želanú pozornosť domácich aj

zahraničných médií, ale časopis ho uvádza ako odstrašujúci príklad pre novo

budované kultúrne centrá vo svete.47

Guangdongské múzeum je jednou z štyroch hlavných kultúrnych pamiatkových

budov nového finančného centra v Zhujiang Xincheng (Pearl River New Town).

(...) Koncipované ako umelecký objekt v monumentálnom meradle, alegória ...

tvarovaného starovekého čínskeho artefaktu, ako lakovaná škatuľka, slonovinová

guľa, nefritová misa alebo bronzová nádoba, ktorá zbiera a odráža poklady časov.

Nové múzeum nie je navrhnuté, aby iba zastrešovalo množstvo rozmanitých

fascinujúcich cenných objektov, samo je navrhnuté ako cenený objekt veľkej

44 V španielskom meste Bilbao postavil Frank Ghery roku 1997 výstrednú budovu

Guggenheimovho múzea a z provinčného bezvýznamného mestečka sa stalo vyhľadávané

miesto kultúrneho turizmu.

45 »The Bilbao Effect. If You Build It, Will They Come?« The Economist, 21. 12. 2013,

<http://www.economist.com/news/special-report/21591708-if-you-build-it-will-they-come-

bilbao-effect> (15. marec 2014).

46 »Ordos Art & City Museum / MAD Architects«, ArchDaily, 27. február 2012,

<http://www.archdaily.com/?p=211597> (1. máj 2014).

47 »The Bilbao effect«


fascinácie, ktorý pomýšľa stať sa identifikovateľnou kultúrnou ikonou, ktorá dáva

návštevníkom pamätnú prehliadku a zážitok miestnych provinčných dejín a

tradičnej múdrosti ako aj prispieva k oceneniu a zvyšovaniu kultúrnej identity

mesta.48

Obrázok 3

Ordoské múzeum.49

Mnohé ďalšie čínske múzeá sú ťažiskovým bodom rozvojového projektu mesta

prípadne zamýšľané ako budúce symboly mesta. Dalianské múzeum mestského

plánovania (Dalian shi chengshi guihua zhanlanguan 大连市城市规划展览馆)

navrhlo štúdio 10 Design a má sa stať „novou komunálnou sochou v srdci

mestskej hlavnej vládnej štvrte.“50

Budova je prvou časťou plánu Úradu

plánovania propagovať v Daliane architektúru. Nasledovať má ďalších sedem

komunálnych občianskych projektov v podobe knižnice, vedeckého centra,

48 »Guangdong Museum / Rocco Design Architects« ArchDaily, 15. apríl 2011,


49 <http://spfaust.wordpress.com/2011/12/21/mad-architects-ordos-museum-completes/> (1. máj

2014).

50 Irina Vinnitskaya, »Dalian Planning Museum / 10 Design«, ArchDaily, 30. 8. 2012

<http://www.archdaily.com/?p=266685> (20. apríl 2014).


múzeum mestského plánovania, múzea a tínedžerského centra. „Budova

plánovania bude slúžiť ako moderný prvotriedny priestor pre kancelárie a

výstavy a najmä ako prídavok angažovanosti v kultúrnom dianí pre verejnosť v

meste. Múzeum je tiež navrhnuté ako príklad technologickej inovácie a

udržateľnej činnosti. Vláda dúfa, že projekt inšpiruje zelené nápady a ďalší

udržateľný dizajn v meste.“51

Ďalším je aj múzeum umenia v Datongu. Z tlačovej

správy Foster + Partners vyplýva, že Datongské múzeum umenia (Datong yishu

bowuguan 大同艺术博物馆) má ambíciu byť „múzeom 21. storočia“. Po otvorení

v roku 2013 reprezentovalo Čínu v rámci výstavy dvadsiatich projektov múzeí

„Beyond the Building“, ktorú organizovalo Art Centre Basel. Budova s rozlohou

32000 m2 je jednou z dominánt na Námestí kultúry Datongského nového

mesta. Ústrednú časť budovy tvorí Veľká galéria (juda zhanting 巨大展厅)

„heroickej mierky“.52

Zvrchu osvetlený priestor je 37 m vysoký a 80 m široký a

vyplniť ho majú veľkoformátové umelecké práce vytvorené na objednávku.53

Budovu financuje mestská vláda mesta Datong.54

Ďalším príkladom je Jinanské

múzeum súčasného umenia (Jinan shi dangdai yishu bowuguan

济南市当代艺术博物馆) v Shandongu, ktoré navrhlo United Design Group z

Číny. „Ich návrh Múzea súčasného umenia smeruje k hlavnej magistrále

pretínajúcej mesto Jinan z východu na západ. S ambíciou stať sa míľnikom tohto

mestského sektoru.“55

V meste Changsha vybudujú „inovatívny kultúrny komplex“ podľa

architektonickej firmy Zahy Hadid. Ide o tri pavilóny „navrhnuté na oslavu

umenia“. Návrh koncepcie Medzinárodného centra kultúry a umenia Meixihu

v Changsha (Changsha Meixihu guoji wenhua yishu zhongxin

长沙梅溪湖国际文化艺术中心) spája vnútorný priestor s vonkajším námestím,

ktoré je obklopené tromi budovami a na ktorom budú prebiehať výstavy

a podujatia ako pokračovanie aktivít z interiérov. „Pútavá krajina pozostáva z

Veľkého divadla, Múzea súčasného umenia a Viacúčelovej sály... Každý

51 Irina Vinnitskaya, »Dalian Planning Museum / 10 Design«, ArchDaily, 30. 8. 2012

<http://www.archdaily.com/?p=266685> (20. apríl 2014).

52 Amy Frearson, »Datong Art Museum by Foster + Partners«, 26. 4. 2012, <http://www.dezeen.

com/2012/04/26/datong-art-museum-by-foster-partners/> (20. marec 2014).

53 Ibid.

54 Reid, Robert L.: »Datong Art Museum Will Feature Pyramidal Space Truss Roof«, Civil

Engineering 82,12 (2012), 24–27.

55 Alison Furuto, »Jinan Contemporary Art Museum Proposal / United Design Group«,

ArchDaily, 23. január 2013, <http://www.archdaily.com/?p=317973> (31. marec 2014).


konštrukčný priestor ponúka jedinečnú skúsenosť, umožňuje návštevníkom

podieľať sa na kultúrnych kreatívnych aktivitách.“56

Obrázok 4

Medzinárodné centrum kultúry a umenia Meixihu v Changsha.57

Nie všetky múzeá sa stavajú ako súčasť rozvojového plánu alebo ako umelo

vytvorené dominanty. V niektorých prípadoch nahrádzajú nové múzeá

technicky zastarané múzeá. V mestách s múzeami s väčšími zbierkami, ktoré

boli postavené v 50. rokoch, ako napríklad Tianjinské múzeum umenia (Tianjin

meishuguan 天津美术馆) a Tianjinské múzeum histórie (Tianjin shi lishi

bowuguan 天津市历史博物馆), nevyhovujú budovy technickým požiadavkám

na uskladnenie muzeálnych exponátov. V tomto prípade boli obe múzeá

56 Marija Bojovic, »Zaha Hadid’s Newest Design Breaks Ground: Changsha Meixihu

International Culture Center«, 11. 3. 2013, <http://www.evolo.us/architecture/zaha-

hadid%E2%80%99s-newest-design-breaks-ground-changsha-meixihu-international-culture-

center/> (2. máj 2014).

57 Ibid.


zlúčené v novej budove podľa návrhu japonského architekta Mamoru

Kawaguchi roku 2004 ako Tianjinské múzeum (Tianjin bowuguan

天津博物馆).58

Príkladom je aj múzeum v Nanjingu. Nová budova je situovaná v

kultúrnom centre a v blízkosti historického prezidentského paláca.

Nové Provinčné múzeum umenia v Jiangsu je jedno z najdôležitejších múzeí v

juhovýchodnej Číne. Má priestory na dočasné výstavy a zastrešuje stálu kolekciu

tradičného čínskeho umenia, čo ilustruje kultúrne bohatstvo Nanjingu – jedného z

najstarších miest v južnej Číne. Početná zbierka je uchovávaná v archívnych

miestnostiach múzea, ktoré vyhovuje dnešným technickým nárokom a prísnym

požiadavkám na konzerváciu.59

Ďalším prípadom zlúčenia je rekonštrukcia a rozšírenie Čínskeho múzea

histórie a Čínskeho múzea revolúcie v Pekingu. V roku 1959, keď boli

dokončené, spájali prvky čínskej architektonickej tradície so západnou

neoklasicistickou architektúrou, takže sa považujú za „míľnik v histórii

modernej čínskej architektúry.“60

Z jedenástich vyzvaných medzinárodných

architektonických štúdií komisia v roku 2004 vybrala Architects von Gerkan,

Marg and Partners spolu s pekingským CABR a rekonštrukciu dokončili v roku

2011. Architektonicky projekty nadviazali na pôvodné prvky. Vyzvaní boli tzv.

hviezdni architekti ako Foster and Partners, Kohn Peddersen Fox, OMA and

Herzog & de Meuron.61

Príkladom tretieho typu múzeí je projekt v trojmiliónovom meste Jinzhou

锦州, ktoré sa nachádza päťsto kilometrov od Pekingu a je súčasťou nového

verejného parku s rozlohou 176 ha, ktorý zahŕňa aj budovu múzea keramiky. V

prvej fáze sa v ňom roku 2013 konala Jinzhouská svetová výstava krajinného

umenia. Po skončení Expa sa oblasť mala stať centrálnym bodom nového

mestského rozvoja.62

V súťaži na pozvanie z dvadsiatich návrhov vybrala

porota projekt Casanova + Hernandez Architects. Jeho funkciou je aktivovane

verejnej sféry a vytvorenie spoločenskej platformy. V kontexte svetovej

58 »Tianjin Museum (Tianjin bowuguan)«, China Heritage Newsletter, 2005,

<http://www.chinaheritagequarterly.org/articles.php?searchterm=002_tianjin.inc&issue=002>

(2. máj 2014).

59 »Nanjing Art Museum / KSP Jürgen Engel Architekten«, ArchDaily, 10. marec 2010,


60 »National Museum of China / gmp architekten«, ArchDaily, 30. marec 2010,


61 Ibid.

62 »Ceramic Museum And Mosaic Park / Casanova + Hernandez Architects«, ArchDaily, 8.

November 2013, <http://www.archdaily.com/?p=445914> (31. marec 2014).


muzeológie sa tento koncept využíva takisto. Ralph Appelbaum tvrdí, že

múzeá „nespájajú objekty, spájajú ľudí... Takáto sentimentálnosť je v ostrom

kontraste voči múdrosti viktoriánskej éry, kedy posadnutosť katalogizáciou a

klasifikáciou dali vzostup prvým moderným múzeám. Zhromažďovali objekty po

tisícoch, ako keby bolo možné zmestiť celú civilizáciu do vitríny.“63

Čínske

múzeum keramiky a mozaiky v Jinzhou (Zhongguo Jinzhou taoci he masaike

bowuguan 中国锦州陶瓷和马赛克博物馆) má prostredníctvom výstav a iných

verejných podujatí v súčinnosti s okolitým parkom ponúkať priestor pre

spoločenskú interakciu.

Zamýšľa vzbudiť záujem občanov o ich tradície, ale najmä chce podporovať

miestne kreatívne odvetvia a súčasný dizajn vystavaním emblematického a

moderného priestoru pre výstavy, rozširovanie a predaj miestnych remesiel.

Cieľom múzea keramiky nie je len oživiť verejné využitie parku, ale aj miestnu

ekonomiku a kultúrny život mesta, aby sa docielil širší spoločenský vplyv nad

rámec primárneho rekreačného účelu.64

Podobným projektom je Yinchuanské múzeum umenia (Yinchuan meishuguan

银川美术馆). Navrhlo ho čínske architektonické štúdio We Architects

Anonymous, ktoré je prvou budovou v rámci projektu na mokradiach, cez ktoré

pretekala Žltá rieka, Yellow River Arts Centre (YRAC). Podľa architektonického

štúdia Yinchuanské múzeum umenia bude prvým projektom v rámci novej

umeleckej zóny 20 kilometrov od centra mesta a bude mať za úlohu

„prepojením ďalších komunít zvyšovať prosperitu budúcej miestnej spoločenskej

infraštruktúry.“65

Typom múzea, ktoré vzniklo z potreby zastrešiť kolekciu pre nové zbierky

exponátov je na čínske pomery malé múzeum s rozlohou 361 m2, ktoré

dokončili v roku 2010 v Gaoligongu 高黎贡 v provincii Yunnan. Gaoligongské

múzeum ručne vyrábaného papiera (Gaoligong shougong zhi bowuguan

高黎贡手工造纸博物馆) mapuje umelecké remeslo výroby papiera a jeho

cieľom je zachovať lokálne tradície. Zadávateľom stavby múzea bol Long

Zhanxian 龙占先 v zastúpení dediny Xinzhuang 新庄村, ktorý poveril štúdio

Trace Architecture Office z Pekingu.66

63 William Grimes, »New Approach to Museum-Show Design«, The New York Times, 11. januára

1994.

64 »Ceramic Museum And Mosaic Park / Casanova + Hernandez Architects «.

65 Amy Frearson, »Yinchuan Art Museum by WAA«, 8. 6. 2012, <http://www.dezeen.

com/2012/06/08/yinchuan-art-museum-by-waa/> (20. marec 2013).

66 »Trace: Museum of Handcraft Paper«, 6. 5. 2013, <http://www.domusweb.it/

en/architecture/2013/05/6/trace_museum_of_handcraftpaper.html#fb> (7. marec 2014).


4 Súkromné múzeá – „vitríny márnosti“ a kultúrny kapitál

rozvojových projektov

Pokiaľ ide o prevádzku a náklady, čínska vláda roku 2005 prijala zákony

a nariadenia, ktoré sa týkajú súkromných kultúrnych inštitúcií, ale neboli jasné

v tom, či majú súkromné inštitúcie podliehať rovnakým opatreniam ako

štátne.67

V rámci fóra, ktorého hlavnou témou je rozvoj súkromných múzeí

umenia v Číne, sa v roku 2013 diskutovalo, ako vytvoriť vhodný obchodný model

pre súkromné čínske múzeá umenia ako aj o ich spoločenskej zodpovednosti.68

S múzeami umenia súvisí aj problematika múzeí registrovaných ako neziskové

organizácie. Podľa Asian Art Archive, neziskovej organizácie pre výskum

súčasného ázijského umenia, väčšina súkromných múzeí registrovaná ako

ziskové organizácie, pretože v Číne štát nepodporuje neštátne neziskové

organizácie a súkromné múzeá si teda musia zabezpečovať financovanie bez

štátnej pomoci.69

V súčasnosti sa hľadajú možnosti, ako situáciu zmeniť.70

Pokiaľ ide o umelecké neziskové organizácie, existujú v Číne dva typy.

Prevažujú kultúrne inštitúcie, ktoré založila vláda. Druhým typom sú

súkromné neziskové organizácie. Tieto sa snažia získať prostriedky

prostredníctvom nadácií. Podľa správy Asian Art Archive pre darcov neexistuje

v Číne možnosť daňovej úľavy, napriek tomu darcovia do nadácií prispievajú,

avšak nie v oblasti umenia.71

Zahraničné médiá prirovnávajú čínske súkromné

múzeá umenia k tým, ktoré v Amerike a vo Veľkej Británii boli priekopníkmi

zbierania a vystavovania súčasného umenia začiatkom 20. storočia ako MoMa

67 Sue Wang, »To Consider the UCCA as a Non-Profit Organization from the Viewpoint of Arts

Management«, 13. 7. 2012. <http://en.cafa.com.cn/to-consider-the-ucca-as-a-non-profit-

organization-from-the-viewpoint-of-arts-management.html> (23. január 2014).

68 »Zhong meishuguan guanzhang shenlun: Kunrao minying meishuguan de si nanti

众美术馆馆长探讨：困扰民营美术馆的四难题« [Diskusia riaditeľov verejných múzeí umenia:

štyri problémy súkromných múzeí umenia], 21. 9. 2013

<http://www.namoc.org/xwzx/yjdt/dt2013/201309/ t20130921_267625.htm> (13. feburár 2014).

69 Ibid.

70 Pozri napríklad Joan Jeffri a Yu Ding, Respect for Art: Visual Arts Administration and

Management in China and the United States (Beijing: Intellectual Property, 2007). Autori

neodporúčajú preberať špecifické modely financovania prevádzky inštitúcií pôsobiacich

v oblasti umenia od inej krajiny, napríklad v oblasti neziskového sektora by Čína mala hľadať

vlastný model.


Management«.


a Guggenheimovo múzeum či Tate Modern. Aj zakladatelia súkromných

múzeí v Číne sa hlásia k tejto tradícií, avšak upozorňujú, že na rozdiel od

zahraničných pôvodne súkromne sponzorovaných múzeí sa im nedostáva

podpory zo strany štátu, keďže ich súkromná identita ich oberá o právo

znižovania daní, aké majú štátom vlastnené kultúrne inštitúcie. Lu Xun 陆寻,

zakladateľ Sifang Art Museum (Sifang dangdai meishuguan 四方当代美术院) v

Nanjingu tvrdí, že múzeum MoMA v New Yorku, Guggenheimovo múzeum

alebo anglická Tate mohli nadobudnúť dnešnú podobu vďaka podpore

spoločenských inštitúcií a stratégií. Ako príklad uvádza úľavu na daniach v

prípade príspevkov od firiem alebo s prihliadnutím na verejnú povahu múzeí,

tie majú daňové výhody, čo však v Číne nie je možné. Sifang Art Museum sa

nemôže stať čínskym MoMA kvôli tarifám na dovoz diel zo zahraničia, pretože

ak súkromné múzeum organizuje kvalitnú výstavu, zahraničné inštitúcie

vyžadujú vysoké čiastky na marže za zapožičané diela.72

Súkromné múzeá vznikajú s rôznym účelom podľa typu investora. V

prípade mnohých múzeí ide opäť o kombináciu motivácií. Nie všetky plány a

výstavby múzeí sú zamýšľané ako múzeá, časť slúži developerom na uľahčenie

získania stavebných povolení či pozemkov, ak vláde prisľúbia výstavbu

múzea.73

Prvým typom zakladateľov súkromných múzeí sú finančne

zabezpečené súkromné osoby, prevažne s dlhoročnými zbierkami tradičného a

súčasného čínskeho umenia. Zbierky vystavujú z filantropických dôvodov. Od

roku 1999, keď bolo založené Poly Art Museum (Baoli yishu bowuguan

保利艺术博物馆), ktoré zakúpilo zo zahraničia sochy, ktoré boli údajne z Číny

odnesené počas ničenia letného paláca Yuanmingyuan 圆明园 počas Ópiových

vojen, sa zdvihla vlna patriotizmu74

a mnohé súkromné múzeá si dali za úlohu

zbierať a zachovávať čínske kultúrne dedičstvo a výstavnými projektmi o ňom

šíriť povedomie.75

Článok nazvaný »Reviving the cultural power of China’s

72 Sheng Liyu 盛立宇 podľa Jinrong shibao 金融时报, »Zhongguo siren meishuguan xingqi

中国私人美术馆兴起« [Čínske súkromné múzeá umenia na vzostupe], 24. 12. 2013.

<http://contemporary.artron.net/20131220/n548905.html> (1. máj 2014).

73 »Mad For Museums. China is building thousands of new museums, but how will it fill them?«,

21. 12. 2313, <http://www.economist.com/news/special-report/21591710-china-building-

thousands-new-museums-how-will-it-fill-them-mad-about-museums> (23. Apríl 2014)

74 Holland Cotter, »China’s Legacy: Let a Million Museums Bloom«, The New York Times, 4. 7.

2008.

75 Príkladom takéhoto múzea je Long Museum, ktoré založila Wang Wei s manželom Liu

Yiqianom 刘益谦. Dokončené bolo v roku 2013 a zbierkové predmety obsahujú staroveké

čínske bronzy, maľby z obdobia vlády Mao Zedonga a súčasné umenie.


museums« začína vetou: „Múzeá sú mocní ochrancovia a vitríny kultúrnej

identity.“ Článok vyzdvihuje vlastenectvo súkromnej zberateľky Chen Lihua

陈丽华, ktorú magazín Forbes označil za jednu zo 100 najvplyvnejších žien v

roku 2012, ktorá otvorila múzeum s artefaktmi zo santalového dreva.76

Múzeum Aurora v Šanghaji otvoril v roku 2013 predseda Aurora Group Chen

Yung-tai 陈永泰, pôvodom z Taiwanu, aby propagoval tradičnú čínsku kultúru

prostredníctvom osobnej zbierky sôch Buddhu, nefritových artefaktov a

porcelánu. Budovu múzea navrhol japonský architekt Tadao Ando a do roku

2015 má byť rozšírená. Zakladateľ vidí rozdiel s početnými čínskymi múzeami

v spolupráci jeho múzea s Pekinskou univerzitou v rámci výskumného centra

starovekých pamiatok. Okrem toho personál múzea realizuje výskum v

spolupráci s Centrom starovekých civilizácií na Pekinskej univerzite a ponúka

online kurzy o tradičnej čínskej kultúre. Už v roku 1999 Chen Yung-tai vrátil 18

hláv sôch arhatov do chrámu Cishou (Cishou si 慈寿寺) v provincii Shanxi a

ďalšie sochy do chrámov na Taiwane, všetky bez nároku na kompenzáciu.

Okrem toho dal v roku 2003 vystavať múzeum umenia v Taipei, kde

prezentuje svoje zbierky nefritových predmetov, bronzových nádob a

buddhistických artefaktov. Spoločnosť Aurora Group na Expo v Šanghaji v

roku 2010 vystavala pavilón pre výstavu nefritu.77

Okrem filantropie je dôvodom pre založenie súkromných múzeí umenia

hromadenie kultúrneho statusu a kapitálu alebo len na predvádzanie statusu

zakladateľa. Takéto múzeá bývajú označované ako „vitríny márnosti“. Luxusné

tovary a automobily bývajú vyhotovené vo viacerých kusoch, naproti tomu

umelecké diela, ktoré sú v súčasnej Číne vďaka magazínom ako Bazaar Art

značkovými produktmi, sú originály. Ich prezentácia v súkromnom múzeu

dáva zakladateľovi kultúrny kapitál, ktorý sa dá využiť opätovne v sfére

obchodu.78

Samotné diela a artefakty sú taktiež formou investície, ktorá je

populárna najmä po zavedení obmedzení na obchod s nehnuteľnosťami.79

Tretím druhom motivácie výstavby súkromných múzeí je prestíž pre rozvojové

plány majiteľa. Napríklad Sifang Art Museum v Nanjingu je prvou časťou

76 »Reviving the Cultural Power of China’s Museums«, Xinhua News Agency - CEIS, 23. 11. 2012.

77 Li Fusheng, »AURORA Museum Displays Treasures of Chinese Culture«, China Daily, 26. 1.

2014.

78 Robin Pogrebin, »China`s New Cultural Revolution: A Surge in Art Collecting«, New York

Times, 7.9. 2011.

79 Mei Fong, »Why China Is Letting A Thousand Museums Take Root and Bllom; The Olympics

Are Coming, Towns Hope for Tourists; History in the Right Light«, The Wall Street Journal,

24. 11. 2006.


projektu budovania luxusného obytného komplexu v blízkosti múzea.80

Súkromné múzeum priemyselného charakteru, ktoré je prvou časťou

rozvojového projektu na dvadsať rokov s dokončením v roku 2018, je Šanghajské

múzeum skla (Shanghai boli bowuguan 上海玻璃博物馆) v časti Baoshan 宝山.

Na ploche 29000 m2, ktorá pôvodne slúžila ako výrobňa, sa nachádza 30 budov

z rôznych období. Múzeum bude obsahovať show horúceho skla a v ďalších

častiach plánu sa v rámci G+ Glass Theme Parku majú nachádzať nádvorie

sôch, vedecký park a obchodný park, ktoré majú byť podporované z tržieb

obchodných priestorov. Lokalita nie je známa, a preto

tento obchodný model bol vybraný, keďže celá lokalita potrebovala spôsob, ako

vybudovať povedomie o značke lokality a hodnotu okolitých pozemkov; zároveň

bolo potrebné pridať hodnotu časti Baoshan a komunite, takže sa realizoval

koncept Šanghajského múzea skla. Šanghajské múzeum skla bude vzdelávať a

zabávať tisíce návštevníkov pričom pridá hodnotu miestnej okresnej vláde a ľuďom

pre nadchádzajúce roky.81

Podľa kritika a zberateľa umenia Lu Penga 吕澎 väčšina súkromných múzeí je

podporovaná investormi z oblasti obchodu s nehnuteľnosťami, avšak majú

problém s dlhodobým financovaním.82

„Situácia, s ktorou sa často stretávame,

je založenie múzea, ktoré robí výstavy, galériu a potom rýchlo zmizne... Múzeum

umenia je náročné na finančnú podporu, takže ak investičné spoločnosti alebo

fondy zmenia preferencie v smerovaní investícií, nie je možné zaručiť, že

financovanie súkromného múzea bude udržateľné.“83

Príkladom funkčného

modelu je Times Museum (Shidai meishuguan 时代美术馆) v meste Kanton.

Pôvodne bolo od roku 2003 pobočkou Kantonského múzea umenia

(Guangzhou meishuguan 广州美术馆), financovaná realitnou spoločnosťou

Times Property, ktorá ako sponzor Druhého kantonského trienále v roku 2005 v

rámci projektu D-Lab, vyzvala Rema Koolhaasa a Alaina Fourauxa, aby navrhli

stále múzeum. Pod názvom Times Museum je múzeum registrované ako

nezisková mimovládna organizácia a otvorené od roku 2010.84

Iný zdroj uvádza,

že The Times Museum bolo založené v roku 2005 počas Guangzhouského

trienále umenia. Kurátor čínskeho pôvodu Hou Hanru 侯瀚如 vyzval architekta

80 Jason Chow, »Art & Collectors: China’s Museum Moment«, The Wall Street Journal, 1. 11. 2013.

81 »Shanghai Museum of Glass / Logon Architecture«, ArchDaily, 17. jún 2011,


82 Sheng Liyu, »Zhongguo siren meishuguan xingqi«.

83 »Zhong meishuguan guanzhang shenlun: Kunrao minying meishuguan de si nanti«.

84 »Times Museum«,

<http://www.artslant.com/cn/venues/show/2344-times-museum?tab=VENUE> (1. máj 2014).


Rema Koolhaasa, aby pre trienále vytvoril múzeum v obytnom komplexe, ktoré

vlastnila spoločnosť Times Property sponzorujúca trienále. Vedenie spoločnosti

požadovalo, aby „vystavanie múzea v ich obytnom komplexe korešpondovalo s

ich marketingovou kampaňou, ktorá sa odráža v ich firemnom slogane

‘premostiť umenie a život’.“85

Takýmto spôsobom Times Museum „ponúka

príležitosť zvýšiť verejné povedomie o značke Times Property.“ Budova múzea sa

nachádza na vrchu obytnej budovy a v spodnej časti obytných priestorov má

multifunkčný priestor. Na rozdiel od iných súkromných múzeí s výstrednou

architektúrou má ambiciózny výstavný program a fungujúci prevádzkový

model. Nebolo tomu tak vždy, od založenia v roku 2005 do roku 2010 program

múzea neexistoval, takže ako aktívny muzeálny priestor sa vyčlenil až v

posledných rokoch. Výstavy sa majú obmieňať štyrikrát ročne a okrem nich

majú v múzeu prebiehať vzdelávacie programy a premietania. „Na rozdiel od

mnohých miest v Číne, Times Museum neprenajíma svoje galerijné priestory;

všetky výstavy sú iniciované návrhmi a následne z nich vyberajú členovia

poradnej rady.“ Tvoria ju kurátor Hou Hanru a bývalý riaditeľ Kantonského

múzea Wang Huangsheng 王璜生, ktorý radia personálu múzea ohľadom

výstavného programu dvakrát ročne. Od roku 2012 malo múzeum ambíciu

zahájiť publikačné projekty v spolupráci s vydavateľstvom umenia Lingnan.

„Ako väčšina súkromných múzeí v Číne, Times Museum nemá stále zbierky.

Funguje skôr ako kunsthalle, ktoré organizuje dočasné výstavy. Cieľom však je

zostaviť zbierku...“ 86

Times Museum bolo v roku 2012 financované výhradne

spoločnosťou Times Property, personál však nepotrebuje súhlas spoločnosti v

prípade vytvárania programu múzea. Riaditeľa múzea vyberá Times Property,

ale jeho hlavnou úlohou je starať sa o finančné záležitosti múzea. Personál

plánoval aj napriek tomu založenie nezávislej nadácie. Aj vláda múzeu ponúkla

pomoc, avšak personál sa zdráhal ponuku prijať, keďže dúfali, že vytvoria

systém odlišných zdrojov financovania.87

Today Art Museum (Jinri meishuguan 今日美术馆) v Šanghaji bolo

založené 2002 prostredníctvom investície Zhang Baoquana 张宝全 s podporou

Golden Group. V roku 2012 malo Today Art Museum však už 30 sponzorov,

automobilky, finančné skupiny, výrobcov luxusných tovarov, producentov vína

a päťhviezdičkové hotely. Podľa odhadov 70% príjmov múzea pochádzalo zo

85 Xiao Feimo, revidovala Jane DeBevoise, »A Report on Times Museum, Guangzhou, China«,

Asian Art Archive, 2012. <http://www.aaa-a.org/programs/a-report-on-the-times-museum-

guangzhou-china/> (4. február 2014).

86 Ibid.

87 Ibid.


strany týchto partnerov a sponzorov.88

„Na začiatku existencie používalo

múzeum model zo západného sveta, ktorý spája umelcov, múzeum umenia a

sponzorov. Okrem toho múzeum založilo výbor, ktorý má napomáhať rozvoju a

prevádzke múzea.“ Alex Peng, výkonný riaditeľ Today Art Museum sa vyjadril:

Výbor sa delí na komisiu pre rozvoj a akademickú radu, každoročné dôležité

výstavy podliehajú im, rozhodujú o budúcom smerovaní múzea umení, konzultujú

s kurátormi. Mnohí umelci sami žiadajú o výstavy a spolupracujeme s ďalšími

organizáciami na výstavách, každé dva mesiace alebo každý štvrť rok otvárame

akademický seminár, aby nám pomohol zaručiť udržateľnosť výstav v múzeu.89

Obrázok 5

Budova Times Museum pristavaná na strechu obytného komplexu.90

Okrem realitných spoločností múzeá podporujú aj bankové skupiny. Múzeum

Minsheng xiandai meishuguan 民生现代美术馆 v Šanghaji, ktorého výkonným

riaditeľom je umelec Zhou Tiehai 周铁海, bolo založené roku 2010 a

organizovalo výstavy mapujúce vývoj súčasného čínskeho umenia po Kultúrnej

revolúcii, ktoré ocenili domáce odborné a akademické kruhy.

Ďalším problémom týchto múzeí je neurčitá pozícia múzeí a ich

akademický rámec. Okrem stanovenia akademického rámca má byť podľa



90 <http://www.urbanlanguage.org/pag/95/museum_as_billboard> (4. február 2014).


Chen Yana 陈岩, námestníka riaditeľa oddelenia literatúry a umenia

ministerstva kultúry ČĽR, základom pre súkromné múzeá výskum, v opačnom

prípade chýba zbierkam porozumenie a výstavám plán. Zbierky sú pasívne,

bez systematickosti. Dôsledkom sú pasívne výstavy, ktoré uspokojujú

požiadavky spoločnosti len dočasne.91

Príkladom múzea s výskumným plánom

je Long Museum (Long meishuguan 龙美术馆). Jeho riaditeľka a zakladateľka

Wang Wei 王薇 sa snaží budovať zbierky a robiť výskum spolu s dôrazom na

systematické a komplexné umelecké texty (yishu wenben 艺术文本), ktoré

objekty zasadzujú do historického a kultúrneho kontextu.92

Do kategórie súkromných múzeí patrí aj Ullensovo centrum súčasného

umenia (Wulunsi dangdai yishu zhongxin 尤伦斯当代艺术中心, ďalej UCCA)

založené v roku 2007 v umeleckej zóne 798 v Pekingu švajčiarskými

zberateľmi súčasného čínskeho umenia Guyom a Miriam Ullensovcami.

Povahou svojej činnosti sa radí medzi neziskové neštátne múzeá. Aj toto

múzeum sa muselo vyrovnať s problémom financovania prevádzky.

Zakladajúca spoločnosť je registrovaná v Švajčiarsku, dcérska v Číne, ale ani

jedna nemá výhody neplatenia cla a platí dane v obidvoch krajinách.93

Generálna riaditeľka UCCA Xue Mei 薛梅 sa vyjadrila, že nadácia Ullens

Foundation investovala množstvo prostriedkov do zachovania činnosti múzea

a časť prostriedkov získala aukciami umenia. Ďalšími zdrojmi sú financie z

výpožičiek centra, obchod a dizajnové produkty. Manželia, ktorí centrum

založili, pokračujú v zbieraní diel, čo môže múzeu znížiť náklady na

budovanie zbierok. UCCA organizuje každý týždeň kultúrne podujatia, ďalšie

finančné prostriedky plynú z vstupného a členských poplatkov.94

5 Kontext stavby múzeí v Číne – architektúra verzus obsah

Topografický, politický, teoretický a urbánny kontext ovplyvňujú a mali by

ovplyvňovať každú budovu, múzeá nevynímajúc. Prvé budovy múzeí v Číne

boli modelované podľa inštitúcií zo západného sveta. V 50. rokoch vznikol

projekt tzv. Desiatich veľkých budov (shi da jianzhu 十大建筑), z ktorých

väčšina sa nachádzala na Námestí Tiananmen a v jeho okolí v Pekingu.




Management«.



Súčasťou boli aj budovy niekoľkých múzeí. Architektonicky spájali vplyv

socialistickej architektúry zo Sovietskeho zväzu a prvkov tradičnej čínskej

architektúry. V období, keď sa tradičná kultúra začala považovať za symbol

zaostalosti, je možné hľadať vysvetlenie, prečo v návrhoch budov autori

používali prvky z čínskej tradičnej architektúry, v rámci historického vývinu

mimo Číny: „Ak je potrebné ukázať stavbou istý zmysel pre dôstojnosť a

autoritu, dochádza často (najmä v západnej kultúre) k použitiu starších slohov,

a to hlavne antických. Pretože v tomto ohľade existuje istá kontinuita...“95

Po

Kultúrnej revolúcii sa estetika budov múzeí odklonila od socialistického

realizmu, snažili sa o modernú a postmodernú estetiku s inšpiráciou v

lokálnom.96

Súčasný kontext pre výstavbu múzeí zahŕňa prevažne doménu panorám

miest, ktoré pripomínajú „urbánny rozvoj na steroidoch“97

a tomu je

prispôsobená aj architektúra budov múzeí. „V dobe, keď sú múzeá

prevádzkované ako veľké obchody a kurátori pripomínajú produkčných z

Broadwaya, ktorí dúfajú v komerčne úspešné show, dizajn hrá kľúčovú úlohu v

predaji kultúry.“98

Potvrdzuje to aj štatistika ICOM,99

ktorá ukazuje, že čínski

respondenti100

hodnotia múzeá podľa vonkajšieho výzoru, zatiaľ čo málo

pozornosti venujú ich štruktúre, funkcii a ďalším faktorom.101

„Čínske mestá

stále viac využívajú pôsobivé a pútavé návrhy budov múzeí, aby vytvorili dojem

modernosti a sofistikovanosti, keďže sa chcú pripojiť k svetu ekonomicky aj

95 Ballantyne, Architektura, průvodce pro každého, 81.

Denton, »Museums, Memorial Sites and Exhibitionary Culture«, 570–571.

97 Diane E. Davis v recenzii knihy Ren Xuefei, Building Globalization: Transnational Architecture

Production in Urban China (Chicago: University of Chicago Press, 2011), In Contemporary

Sociology Volume 41, 5 (2011), 667.

98 Deborah Solomon, »He Turns the Past Into Stories, and The Galleries Fill Up«, The New York

Times, 21. 4. 1999.

99 International Council of Museums – organizácia, ktorá od roku 1946 združuje múzeá a

odborníkov v oblasti muzeológie.

100 Respondenti zahŕňali verejnosť a muzeológov z Číny, mužov aj ženy, z miest aj z vidieka,

rôznych vekových kategórií, profesií a vzdelania. Muzeológovia boli z rôznych oddelení a z 27

provincií a štyroch autonómnych oblastí.

101 ICOM-ASPAC, »Survey of Asian Museums’ Status Quo and Public Demands. Project Report

(preliminary stage)«, 2013, <http://www.chinamuseum.org.cn/ICOM-ASPAC.MUSEUM/

uploads/140115/Survey%20of%20Asian%20Museums%27%20Status%20Quo%20and%20Publi

c%20Demands%20Project%20Report.pdf> (25. apríl 2014).


kultúrne.“102

Šanghajské múzeum (Shanghai bowuguan 上海博物馆) a Veľké

divadlo (Shanghai da juyuan 上海大剧院) prezentujú svetu kultúrny obraz

mesta, ktorý je kľúčový, aby Šanghaj nebol vnímaný iba motor svetovej

ekonomiky. Aj v menších mestách venujú pozornosť výzoru budov múzeí a

používajú ich ako kultúrny kapitál pre komunálnu ekonomiku.103

Okrem

architektúry budov, aj prestíž zahraničných architektov láka pozornosť médií.

V Číne pôsobia od konca 90. rokov. Po roku 2000 sa výstavba v Číne

zintenzívnila a vzrástol aj dopyt po zahraničných architektoch. „Mnohé z

najväčších, najviditeľnejších projektov, ktoré navrhli zahraniční architekti sú

financované vládou. Niektorí súkromní developeri preferujú medzinárodné meno

na štruktúre, z ktorej sa, ako dúfajú, stane míľnik.“104

„Vyzdobovanie” čínskych

miest sa zintenzívnelo v období pred Olympijskými hrami v Pekingu roku

2008. Západné architektonické štúdia boli za svoju prácu zo strany čínskych

architektov kritizované ako „votrelci, nepraktickí teoretici, barbari, ktorí sa

snažia zničiť fengshui“,105

napriek tomu ich však v najväčších projektoch

preferovali pred čínskymi štúdiami. Príkladom kritiky je budova Národného

divadla v Pekingu. Projekt francúzskeho architekta Paula Andreu bol

odsudzovaný za to, že pripomína hrobku a vaječnú škrupinu, čínski architekti

dokonca podpísali petíciu za zastavenie projektu. Obhajcovia projektov však

tvrdia, že za sťažnosti sú zodpovední architekti, ktorí pôvodne ťažili z

monopolu, ktorý umožňoval súťaživosť len v rámci čínskych architektonických

štúdií.106

Mená slávnych západných architektov dodávajú projektom prestíž,

no ponúkajú aj odborné znalosti.107

„Čína má vlastných architektov, ale

komunisti, ktorí sa dostali k moci v roku 1949, nerešpektovali architektúru ako

profesiu, oficiálne bola uznaná iba od 80. rokov, takže zostalo príliš málo

skúsených miestnych architektov.“108

V roku 2007 aj západný kritik

architektúry Edwin Heathcote kritizoval výstavbu súvisiacu s Olympijskými

102 Denton, »Museums, Memorial Sites and Exhibitionary Culture«, 571.

103 Ibid.

104 »Modern Architecture in China«,

<http://factsanddetails.com/china/cat7/sub40/item1912.html> (20. apríl 2014).

105 Mark Magnier, »China’s Great Leap Upward. Hurtling Forward, the Nation Reimagines Itself

by Importing Design From Around the World«, Los Angeles Times, 2. 1. 2005.

106 Magnier, »China’s Great Leap Upward.«. Okrem netradičných návrhov však prekážajú čínskym

kritikom vysoké náklady na výstavbu budov.

107 Magnier, »China’s Great Leap Upward«.

108 »Modern Architecture in China«,

<http://factsanddetails.com/china/cat7/sub40/item1912.html> (20. apríl 2014).


hrami v Pekingu a konkrétne projekty západných architektov ako olympijský

štadión a budovu ústredia CCTV. Argumentoval, že táto radikálna architektúra

slúži na ohurovanie a propagandu a tvrdil, že tieto budovy sú „zhmotnením

najpovrchnejších aspektov kultúry súčasného dizajnu posadnutého gestom a

ikonou.“109

Vyššie spomínaný extravagantný návrh budovy v Changsha vo

futuristickom štýle typickom pre návrhy Zahy Hadid vypovedá sám za seba,

avšak ešte dôležitejší je zrejme fakt, že jej architektonické štúdio je vo svete

jedným z najvyhľadávanejších a že architektka priťahuje pozornosť médií.

....keď sa verilo, že veľkolepá architektúra môže mestám, ktoré ju kúpili, priniesť

regeneratívne zázraky. Ona, rovnako mimoriadna svojou osobnosťou a

architektúrou, je dokonalá ikonická architektka... Keď v západnom svete vymizli

peniaze, krajiny bohaté na ropu a ázijské krajiny pokračovali (vo výstavbe).110

Zaha Hadid získala množstvo najdôležitejších ocenení v oblasti architektúry,

ale dôležitá je aj jej status celebrity, pozná sa s Barackom Obamom, či Bradom

Pittom, a preto je možné, že bola vybraná pre projekt, aby mu dodala prestíž

a pritiahla pozornosť médií.

Obrázok 6

OCT Design Museum. Shenzhen. Architekt: Studio Pei-Zhu.111

109 Edwin Heathcote, »Modernism Minus Utopia «, Financial Times, 29. 12. 2007, 17.

110 Rowan Moore, »Zaha Hadid: Queen of the Curve«, 8. 9. 2013, <http://www.theguardian.com/

artanddesign/2013/sep/08/zaha-hadid-serpentine-sackler-profile> (11. máj 2014)

111 <http://archibaseplanet.com/blog/view/4047.html> (20. apríl 2014).


Architektúra múzeí, či už navrhovaná domácimi alebo zahraničnými

štúdiami, v súčasnosti opäť zohľadňuje kultúrny kontext a projekty sa snažia

vychádzať z tradičnej čínskej kultúry. V prípade Sifang Art Museum

v Nanjingu

Hollov návrh múzea odkazuje na premenlivé priestorové záhady čínskej maľby,

skúma neustále sa meniace uhly pohľadu a vrstvený priestor. (...) Dláždený

recyklovanými tehlami z hutongov, nádvorie vymedzuje monochromatické farby

múzea posilňujúc spojenie s čínskymi maľbami a poskytuje prázdne plátno pre

objednané diela. 112

Súťaž na budovu National Art Museum of China (NAMOC) spomedzi

uchádzačov ako Zaha Hadid a Frank Gehry vyhral Jean Nouvel. Budova múzea,

ktoré bude obsahovať umenie 20. storočia a kaligrafiu, bude ťažiskom kultúrnej

zóny v rámci Olympijského parku v Pekingu.113

„Hoci o víťaznom návrhu bolo

zverejnených málo informácií, skoršie správy ho opísali ako ‚rozsiahlu štruktúru‘

založenú na jednoduchosti jedinej línie – ‚jediného ťahu štetca‘.“114

V rozhovore

s denníkom Financial Times J. Nouvel citoval čínskeho maliara mnícha Shi Taoa

石濤 (1642–1707): „Jediná línia je zdrojom všetkého v existencii. (...) Začali sme

kaligrafiou. (...) Žiaci zvykli stráviť po roka iba na tej prvej línii so štetcom. Tá

prvá čiara obsahuje všetko z čínskej kultúry – maľbu, písmo a energiu qi.“115

Guangdongské múzeum umenia, na projekt ktorého vyhralo medzinárodnú

súťaž hongkongské štúdio Rocco Design Architects v roku 2004 slovami jeho

riaditeľa Rocca Yim Sen-kee snaží o „kvalitu celkového prostredia, senzitivitu k

miestnej kultúre a kontextu.“116

Budova múzea bola navrhnutá, aby pripomínala

lakované škatuľky, aké sa v starovekej Číne používali na odkladanie cenností.117

Múzeum kaligrafie v Linyi 临沂 (Zhang Shoumin shufaguan 张寿民书法馆) v

provincii Shandong bolo dokončené v roku 2012 a je komponované ako záhrada

112 Philip Stevens, »Steven Holl Discusses the Sifang Art Museum in Nanjing«,

<http://www.designboom.com/architecture/steven-holl-nanjing-sifang-art-museum-03-13-

2014/> (1. máj 2014).

113 Karissa Rosenfield, »Jean Nouvel Selected to Design National Art Museum of China«,

ArchDaily, 25. 7. 2013, <http://www.archdaily.com/?p=407078> (1. máj 2014).

114 Ibid.

115 Ibid.

116 »Guangdong Museum / Rocco Design Architects« ArchDaily, 15. apríl 2011,


117 »Celebrating a Perfect Mix of Past and Present Award Winner Says Architecture Should Speak

to the People as His Guangdong Museum of Art Landmark Prepares to Open«, South China

Morning Post, 23. apríl 2010, 9.


s pavilónmi a kolonádami. Architekti sa odvolávajú na koncept literátskych

záhrad, ktoré ponúkali najmä úradníkom oddych od zviazanosti v spoločnosti.

Usadené medzi kopcami ďaleko od zhonu rastúcich veľkomiest, múzeum si

zachová vlastnosti kláštora, miesta, kam možno uniknúť a kontemplovať o

prírodnej aj ľuďmi vytvorenej kráse. Ťažiac z tejto tradície kláštora a záhrady,

múzeum nachádza odozvu v postupnosti architektúry, ktorá bola miestom

premýšľania a objavovania, obnovy a potešenia po stáročia.118

V projekte Jinanského múzea je taktiež niekoľko citácií tradičnej architektúry

a odkazy na miestne zdroje.

Spôsob, akým sú štyri kokóny vyrezané z vrchnej časti je zamýšľanou metaforou

tradičnej čínskej sedlovej strechy, ale na druhej úrovni porozumenia tieto rohy

pripomínajú a odrážajú panorámu hôr pred hlavným vchodom budovy. Veľkú

pozornosť venovali návrhu strechy. Posledný tradičný prvok je vyrezaný most

popri hlavnom vstupe pre verejnosť (...) ako moderná interpretácia tradičných

čínskych mostov.119

Aj vyššie spomínané múzeum keramiky v Jinzhou sa architektúrou hlási

formálne k histórii miesta.

Na jednej strane použitie rozbitých lokálnych kúskov keramiky rôznych farieb na

zhmotnenie dlažby a lavičiek parku a na fasády múzea evokujú tradíciu mozaiky,

ktorá bola rozšírená po Európe Rímskou ríšou a vyvíjala sa počas histórie do

súčasnosti prinášajúc technické riešenia ako techniku trencadís používanú

katalánskymi modernistickými architektmi. Na druhej strane je park inšpirovaný

popraskanou glazúrou čínskeho porcelánu vyvinutého v 10. storočí počas dynastie

Song v keramických výrobkoch typu ru a ge. Park mozaík a Keramické múzeum

pripomínajú občanom, že oblasť Jinzhou bola kedysi oblasťou produkcie keramiky

a porcelánu, aj keď bola niekoľko storočí táto tradícia stratená.120

6 Záver

Čínske múzeá za posledných tridsať rokov vývoja zmenili funkciu z nástrojov

propagandy čínskej vlády pre učenie obyvateľstva revolučnému naratívu na

miesta prezentovania kultúrnej prestíže, miesta oddychu, objekty kultúrneho

turizmu a získali mnohé nové funkcie. Zmenil sa model ich financovania a v

118 Alison Furuto, »Yan ZhenQing Calligraphy Museum / Serie Architects«, ArchDaily, 11. august

2011, <http://www.archdaily.com/?p=158121> (1. máj 2014).

119 Alison Furuto, »Jinan Contemporary Art Museum Proposal / United Design Group«,

ArchDaily, 23. január 2013, <http://www.archdaily.com/?p=317973> (31. marec 2014).

120 »Ceramic Museum And Mosaic Park / Casanova + Hernandez Architects«.


prípade štátnych ako aj súkromných múzeí, ktoré majú neziskovú povahu, sa

funkčný model pre zachovanie ich fungovania hľadá. Z uvedených príkladov

vyplýva, že výstavba nových štátnych múzeí v pevninskej Číne, ktoré majú

slúžiť ako mestské dominanty, má za následok nízku kvalitu obsahovej a

výstavnej stránky projektov. Súkromné múzeá sú konfrontované s problémom

pokryť náklady na údržbu zbierok a realizáciu kvalitných výstavných ambícií.

Jedna z viacerých výstav profilovaných na tému architektúry múzeí v Číne

svedčí o fenoméne výstavby múzeí ako architektonických ikôn a zároveň sa

snaží tento spôsob ich vnímania zmeniť. Výstavný projekt Spectacle z mája 2013

v Power Station of Art v Šanghaji sa usiloval reflektovať architektúru nových

múzeí v Číne nasledovne:

Počas niekoľkých posledných rokov sa po celej Číne budovali nové múzeá v

bezprecedentnom počte a rozsahu. Keďže vznikajú excelentné práce, považujeme

tento moment za kritický na reflektovanie takejto architektúry nových

múzeí...Teraz potrebujeme objaviť nové metódy zisťovania spoločenských,

kultúrnych a politických premien, ktoré sú v pozadí rozširovania počtu. Takými sú

výstavba a využitie, verejné a súkromné, reprezentácia a pozorovanie, udalosť a

každodenný život atď.121

Ďalší výskum nad rámec tejto štúdie by sa mohol zaoberať špecifickým

podtypom múzeí umenia v tzv. umeleckých zónach (yishuqu 艺术区), kde nie je

zrejmý pôvod investícií, ale v prípade, že je zriaďovateľom zóny umelecká

komunita, múzeum pravdepodobne funguje na princípe predajnej galérie. V

mnohých čínskych mestách existujú takéto inštitúcie ako Chengdu Blueroof

Art Gallery (Chengdu landing meishuguan 成都蓝顶美术馆), Song Zhuang Art

Museum (Songzhuang meishuguan 宋庄美术馆) v Pekingu a ďalšie.

Okrem uvedených typov múzeí sú v Číne aj výsostne obchodne

orientované múzeá.122

V Číne sa pod termínom umenie (yishu 艺术) rozumejú

umenia performatívne, ale v prípade umeleckých zón môžu zahŕňať aj sídla

firiem navrhujúcich počítačové hry, reklamné agentúry, módne štúdiá a iné

kreatívne odvetvia. Príklad takejto umeleckej zóny možno nájsť v mestskou

vládou zriadenej zóny v meste Xiamen v provincii Fujian. Preto aj múzeá ako

121 Sue Wang, »‘Spectacle’ showcases 12 Presentations of Contemporary Museum Architecture in

China at Power Station of Art in Shanghai«, 5. 6. 2013. <http://en.cafa.com.cn/spectacle-

showcases-12-presentations-of-contemporary-museum-architecture-in-china-at-power-

station-of-art-in-shanghai.html> (20. január 2014).

122 Okrem spomínaných typov múzeí existujú aj univerzitné múzeá, najmä múzeá umenia a to

nielen múzeá umeleckých akadémií. Výskum ich úlohy v spoločenskom a kultúrnom dianí je

však taktiež nad rámec tejto štúdie.


Oct Design Museum v Shenzhene sú múzeom v názve, ktorý má projektu

poskytnúť kultúrny status, ale v praxi ide o obchodný model, ktorý sa

nezlučuje s tradičnou funkciou múzea ako zberateľa kultúrnych artefaktov a

šíriteľa vzdelania. V Číne pravdepodobne „inšpirácia pre projekt prichádza z

lokality, ktorá je v blízkosti zálivu a z potrieb programu, surreálneho priestoru

pre výstavy dizajnu. Múzeum dizajnu sa zameriava prevažne na módne

prehliadky, produktový dizajn a konceptuálne show pre automobilový

priemysel.“123

Univerzita Komenského v Bratislave, Katedra východoázijských štúdií

123 »Oct Design Museum / Studio Pei-Zhu«, ArchDaily, 19. 6. 2012,

<http://www.archdaily.com/?p=244804> (14. február 2014).

Múzeá v Číne - quo vadis?

Documents

Transcript of Múzeá v Číne - quo vadis?