Vedecká monografia Dejiny súkromného práva v Uhorsku vznikla ako sú as riešenia grantového projektu VEGA . 1/0626/10 „Tripartitum v dejinách Slovenska “.

Dejiny súkromného práva v Uhorsku

© 2011 Erik Štenpien

Recenzenti: doc. dr. Koncz Ibolya Katalin

JUDr. Jozef Kirst

Všetky práva vyhradené. Toto dielo ani žiadnu jeho as nemožno reprodukova , uklada do informa ných systémov alebo inak rozširova bez súhlasu majite ov práv.

Za odbornú a jazykovú stránku vedeckej monografie zodpovedá autor. Rukopis neprešiel redak nou ani jazykovou úpravou.

ISBN 978-80-7097-875-7

DEJINY SÚKROMNÉHO PRÁVA V UHORSKU

ÚVODOM: POJEM SÚKROMNÉHO PRÁVA................................................................. 5

I. PRAMENE UHORSKÉHO SÚKROMNÉHO PRÁVA................................................... 12

1.1. Pojem a druhy prame ov práva............................................................................... 12

1.2. Oby ajové právo...................................................................................................... 13

1.2.1. Tripartitum...................................................................................................... 16

1.2.2. Quadripartitum................................................................................................ 19

1.3. Súdne rozhodnutie................................................................................................... 20

1.4. Privilégium................................................................................................................. 22

1.5. Nariadenie................................................................................................................. 24

1.6. Štatút......................................................................................................................... 26

1.7. Mestské právo.......................................................................................................... 29

1.8. Zákon........................................................................................................................ 31

1.8.1. Zákonodarný proces........................................................................................ 35

1.8.2. Publikovanie zákona...................................................................................... 36

1.9. Návrhy kodifikácií...................................................................................................... 38

1.10. Právna veda........................................................................................................... 41

1.11. Vybraní uhorskí právnici.......................................................................................... 42

II. OSOBY........................................................................................................................ 47

2.1. Fyzická osoba ako subjekt práva............................................................................. 47

2.1.1. Spôsobilos ma práva a povinnosti................................................................ 47

2.1.2. Spôsobilos na právne úkony......................................................................... 50

2.2. Právnická osoba....................................................................................................... 53

2.2.1. Združenie........................................................................................................ 54

2.2.2. Nadácia........................................................................................................... 56

III. VECI............................................................................................................................ 58

3.1. Vecné právo............................................................................................................. 58

3.2. Pozemková kniha..................................................................................................... 61

3.2.1. Predchodcovia pozemkových kníh............................................................... 61

3.2.2. Pozemnoknižný poriadok............................................................................ 65

3.3. Držba......................................................................................................................... 69

3.4. Vlastníctvo................................................................................................................. 71

3.5. Práva k cudzím veciam............................................................................................. 79

IV. ZÁVÄZKY................................................................................................................... 84

4.1. Záväzkové právo...................................................................................................... 84

4.2. Zmluvy....................................................................................................................... 86

4.3. Osobitná as záväzkového práva........................................................................... 89

4.4. Zodpovednos za spôsobenie škody bezdôvodné obohatenie............................... 95

V. DEDENIE..................................................................................................................... 99

5.1. Všeobecné zásady uhorského dedi ského práva.................................................... 99

5.2. Dedenie zo zákona................................................................................................... 101

5.3. Dedenie zo závetu.................................................................................................... 104. 5.4. Povinný podiel........................................................................................................... 108

ZÁVER............................................................................................................................. 110

LITERATÚRA.................................................................................................................. 114

VECNÝ REGISTER.......................................................................................................... 124

ÚVODOM: POJEM SÚKROMNÉHO PRÁVA

Súkromné právo sa vyvinulo v starovekom Ríme sú asne so súkromným

vlastníctvom a rozpadom rodovej spolo nosti. Odvtedy je právom individuálneho

chápania sveta. Neskôr, vo vazalskom a stavovskom práve sa miešali verejnoprávne

a súkromnoprávne inštitúty1. V spolo nosti založenej na trhovom hospodárstve sa

však súkromné právo stalo najdôležitejším a najtypickejším právnym odvetvím. Štát

opustil súkromnú sféru, verejné a súkromné záujmy sa navzájom oddelili. Od dôb

Montesquieuových sa civilná spolo nos snažila svoje vlastnícke i rodinné vz ahy

oddeli od štátnej moci upravenej verejným právom. Preto do verejného práva bolo

zahrnuté ústavné, trestné, správne a procesné právo. Súkromné právo bolo chápané

ako právny vz ah, v ktorom sú právne subjekty navzájom rovnocenné, kým vo

verejnom práve platila zásada subordinácie právnych subjektov.

Najstarším právom je súkromné právo. Ním bol lovek uznaný za vlastníka

a obaja ú astníci právneho vz ahu výmeny sa navzájom uznali za partnerov. Ostatné

právne odvetvia vznikli až neskôr. V novoveku oddelila súkromné a verejné právo

Savignyho historickoprávna náuka, ktorá definovala teoretické základy všetkých

právnych inštitútov. V rámci súkromného práva došlo k oddeleniu hmotného

a procesného práva až v 19. storo í. Dovtedy sa na súdoch v súkromnoprávnych

sporoch konalo pod a vzoru rímskeho práva, teda sporové inštitúty boli prejednávané

ako „actiones“ spolu s ostatnými sú as ami súkromného práva pod a Gaiovho

trojdelenia: „de personis, de rebus, et de actionibus“. Právnici venujúci sa

procesnému právu sa uspokojili s názorom, že procesné právo je len nástrojom na

uplatnenie hmotného súkromného práva. Preto sa zaoberali „súkromnoprávnou“

žalobou a neuznávali procesnoprávnu povahu inštitútu žaloby. Tento názor

v Uhorsku reprezentovali Štefan Werb czy, Ján Kitonich, Gustáv Wenzel a iní. Ignác

Frank už v 18. storo í podobne ako ostatní pandektisti iasto ne odde oval procesné

právo od hmotného. Až právnici 19. storo ia vo svojich dielach poukázali na to, že

procesné právo slúži na ochranu hmotného práva, napriek tomu však nemá

súkromnoprávnu, ale verejnoprávnu povahu2, lebo v procese má ú astník konania

verejnoprávne oprávnenie na prejednanie jeho žaloby vz ahujúcej sa na ur ité

súkromné právo. Súd neprizná to, o ú astník žiada, preskúma jeho nárok v súlade

so zákonom a vynesie rozsudok3.

Súkromné právo je teda tým odvetvím práva, ktoré je najviac späté

s hospodárskym životom. Na súkromnom vlastníctve, ktoré je jeho základným

prvkom sú zú astnené právne rovné autonómne osoby. Prípadné porušenie

súkromného vlastníctva je sankcionované len majetkovými sankciami, ktorých výkon

sa týka len zú astnených strán a závisí len od ich autonómnej vôle. Súkromný

proces riadia len ú astníci konania. Len oni rozhodnú o tom, i chcú za a konanie.

V jeho priebehu sa môžu kedyko vek dohodnú o zrušení konania. Dokonca aj

v prípade vykonate ného rozsudku asto závisí od vôle ví azného ú astníka konania,

i bude vykonaný. Súkromné právo chráni také záujmy, ktoré štát považuje

predovšetkým za súkromné záujmy a pod a možností sa do nich nemieša žiadnymi

povoleniami ani regulovaním.

Súkromné právo ozna ujeme aj ako ob ianske právo. V tomto prípade ide

o doslovný preklad pojmu ius civile, teda právo slobodných rímskych ob anov.

Anglický výraz civil law jednozna ne poukazuje na to, že jeho pôvod je v rímskom Ius

Civilis. V období osvietenstva sa v prípade nových spolo enských vz ahov rozšíril

pojem ob an, a tak sa pre moderné kodifikácie zaužívalo ozna enie Ob iansky

zákonník.

V Uhorsku pojem „ob ianske právo“ zaviedli až okolo roku 1848 ako

protikladné ozna enie k dovtedajšiemu „feudálnemu“ právu. Už zák. l. 15/1848 vo

svojom § 1 poveril nezávislé uhorské ministerstvo vypracovaním ob ianskeho

zákonníka. Neskôr vypracované návrhy mali už tento názov4. Pojem ob iansky je tu

použitý ako preklad slova civilný, tak ako ho chápali osvietenskí filozofi. Ako právo

takej spolo nosti, v ktorej sa na každého vz ahuje rovnaké právo. Pojem „súkromné

právo“ má svoj pôvod v 19. storo í, kedy ho v Uhorsku prvý krát použili vo význame

„právo súkromných osôb“, ktoré malo by v protiklade s verejným právom. Následne

práce najznámejších právnych vedcov boli publikované pod názvom Uhorské

súkromné právo. Napokon návrh zákonníka z roku 1928 bol tiež ozna ený ako

súkromnoprávny zákonník.

Úlohou právnej vedy je systematizácia právnych noriem a výklad ich

ustanovení. Ide o logický úkon, na základe ktorého sa vyh adávajú spolo né

i rozdielne znaky skúmaných právnych noriem.

Súkromné právo sa zvykne deli na tieto hlavné asti: všeobecnú as , osobné

resp. rodinné právo, vecné právo, záväzkové právo a dedi ské právo. Toto delenie,

ktoré nebolo a nie je všeobecne akceptované, zaviedla nemecká pandektistická

škola a prevzala ho aj uhorská právna veda. Nie je to bezchybný systém ani

z h adiska logiky, ani z h adiska úplnosti. Vzh adom na rôznorodos súkromného

práva však taký asi nikdy nevznikne. Pandektistické chápanie nie je založené na

jednotných základoch, navyše nepozná pojem osobnostné práva a právo duševného

vlastníctva. Napriek tomu je v aka nemu systém súkromného práva ahko

preh adný5.

Pandektistické právo resp. právna veda za ala vznika recepciou rímskeho

práva6. Rímske právo bolo zložené zo zozbieraných káuz, nako ko rímski právnici

vychádzali predovšetkým z jednotlivých prípadov. Bolo im cudzie zovšeobec ovanie.

„Rímska právna veda je nekone ne bohatým umením aplikácie práva a svoj rozkvet

dosiahla náukou o kauzálnom práve7.“

Filozofické chápanie práva v stredoveku, ktoré každú právnu otázku chápalo

ako jednotlivú ucelenú as právneho systému, pod vplyvom glosátorov za alo

postupnou abstrakciou pretvára kauzálne predpisy rímskeho práva na všeobecné

právne definície. Novoveké právne myslenie vychádzalo z toho predpokladu, že

udská myse je najvä šou hybnou silou dejín a rovnako ako Kepler s Newtonom

objavili zákony usporiadania sveta, tak aj z udského myslenia vyplýva poriadok

udského spolunažívania. Úlohou právnej vedy teda má by vytvorenie takých

všeobecných pravidiel správania sa, ktoré majú ma úrove právneho systému.

Po prvýkrát sa o vytvorenie axiomatického systému právnej vedy pokúsil

Gottfried Wilhelm Leibnitz vo svojej práci Nova methodus discendae docendaque

jurisprudentiae z roku 1667, v ktorej uvádza ako by sa dalo právo vybudova na

základe matematických definícií, axióm a teorém8. Obrovskú as tejto práce už

predtým odviedla prirodzenoprávna škola a pokra ovali v nej ve kí nemeckí právni

vedci 19. storo ia reprezentujúci pandektistickú právnu vedu. Friedrich Karl von

Savigny v roku 1840 definoval pojem pandektistického práva ako „sú asne platné

rímske právo“9.

Spôsob myslenia pandektistov bol ovplyvnený dvoma inite mi. V Nemecku na

nich vplývala filozofická vzdelanos . Nemecká filozofia prežívala v 19. storo í svoje

obdobie rozkvetu a jednozna ne sa prejavila aj v oblasti práva. Druhým inite om

bola jednotnos právnej vedy. Nemecko v 19. storo í bolo politicky rozdrobenou

krajinou, jednotná právna veda však pozitívne vplývala na vznik systému

súkromného práva. Pandektisti sa snažili založi jednotné právo so všeobecne

platnými základnými zásadami. Preto v každom prípade h adali všeobecné znaky.

Takýmto spôsobom vytvorili pojem a systém práva, navzájom logicky dedukovate ný

systém právnych definícií. Logickou cestou vypracovali pojmy a zákonitosti

najdôležitejších právnych inštitútov, ktoré sa následne stali spôsobilými na aplikáciu

v novších prípadoch. Tak bol napríklad zavedený pojem zmluvy, z ktorého bola

odvodená zásada zákazu uzatvárania zmlúv v prospech tretích osôb10.

Pandektisti zaviedli ako protiklad k rímskemu a anglickému právnemu systému

zvislý deduktívny systém práva, ím založili pojem právnej subjektivity, právneho

úkonu, práva a nároku a navzájom oddelili hmotné a procesné právo. Pandektistická

veda viedla k vzniku právneho systému na dovtedy nevídanej úrovni, ktorý poukázal

aj na teoretické súvislosti jednotlivých právnych inštitútov.

Pandektistická právna veda predovšetkým pod vplyvom Savignyho a Gustava

Huga11 vypracovala nové delenie súkromného práva. Dovtedy sa súkromné právo

delilo na 3 asti – na osobné právo (ius personarum), vlastnícke právo (ius rerum)

a procesné právo (ius actionum). Prvá as obsahovala rodinné právo, dedi ské

právo a právne predpisy o subjektoch práva. Druhú as tvorili vecné a dedi ské

právo. Do tretej patrilo ob ianske právo procesné.

Nové pandektistické delenie súkromného práva h adajúc vnútorné podobnosti

a príbuznos právnych inštitútov po ítalo s 5 as ami súkromného práva.

1. Všeobecná as , ktorá obsahovala všeobecné predpisy vz ahujúce sa na celé

súkromné právo.

2. Osobné právo, kam patria právne predpisy o fyzických a právnických osobách.

3. Vecné právo s predpismi o vlastníctve a jemu podobných právach.

4. Záväzkové právo s predpismi o obehu vecí vo vlastníctve, o poh adávkach

a dlhoch, ako aj o súkromnoprávnych dôsledkoch porušenia zákona.

5. Dedi ské právo, ktoré sa vz ahuje na právne predpisy upravujúce prechod

vlastníckeho práva po smrti vlastníka.

Toto oddelenie jednotlivých oblastí sa neudialo pod a jednotných kritérií.

Vecné a záväzkové právo bolo oddelené na základe charakteru právnych vz ahov,

kým rodinné a dedi ské právo ba základe ich obsahu. Dedi ské právo bolo oddelené

preto, lebo upravovalo prechod záväzkov a vecných práv.

Rozdelenie súkromného práva pod a požiadaviek pandektistiky ako prvý

z európskych kódexov prevzal Saský Ob iansky zákonník z roku 1863. Po om ho

prevzal Nemecký Ob iansky zákonník (BGB) z roku 1896 a alšie kódexy Európy

a Ázie12. Naproti tomu Rakúsky Ob iansky zákonník (ABGB) pozostáva z 3 hlavných

astí – o osobnom práve (vrátane predpisov rodinného práva), o vlastníckom práve

(kam patrilo vecné a dedi ské právo) a o spolo nom vymedzení osobných a vecných

práv. Podobne odchylná bola štruktúra francúzskeho Code civil, ktorého prvá as

pojednávala o osobnom a rodinnom práve, druhá o veciach a druhoch vlastníctva,

napokon tretia o spôsoboch nadobudnutia vlastníctva (v rámci toho o dedi skom,

záväzkovom práve, manželskom vlastníckom práve a o inštitúte preml ania).

V Uhorsku najstaršie právnické spisy ešte používali pôvodné trojdelenie

súkromného práva13. Ignác Frank prejednával súkromné právo hmotné potom, o sa

venoval „základným poznatkom“ pod spolo ným titulom „O nadobúdaní a strate

príjmov“ v dvoch oddelených astiach. Prvá pod názvom O osobnej slobode bola

venovaná osobnému a rodinnému právu, kým druhá pod názvom O majetku

obsahovala kapitoly venované vecnému, dedi skému a záväzkovému právu.

Pandektistické delenie súkromného práva sa v Uhorsku rozšírilo po

publikovaní u ebnice Gustáva Wenzela14. Toto delenie neskôr akceptovali aj iní

autori (napr. Ján Suhayda, i Imrich Zlinszky) a dostalo sa aj do vysokoškolských

u ebníc. Rovnako prvé iastkové návrhy uhorského Ob ianskeho zákonníka boli

vypracované pod a tohto vzoru.

Najtypickejším inštitútom pandektistickej školy bolo zavedenie všeobecnej

asti súkromného práva. Táto as bola vypracovaná za pomoci isto právnych

a právno dogmatických nástrojov. Bola známa len na územiach blízkych nemeckému

právu. Francúzsky Code civil neobsahoval takúto as s odôvodnením, že ide

o teoretické myšlienky vhodné skôr do u ebníc, ako do zákonov15. Podobne

nepoznali ustanovenia všeobecnej asti ani v Anglicku.

Pandektisti chápali všeobecnú as súkromného práva ako súbor noriem,

ktoré obsahujú spolo né znaky osobitných pojmov používaných neskôr osobitnou

as ou toho istého zákonníka. Preto sú tieto normy na za iatku každého kódexu a

netreba ich v osobitnej asti vždy znova opakova . Všeobecnú as vytvorili

prirodzení právnici – predovšetkým Samuel Puffendorf a Christian Wolf.

V najpokro ilejšej forme sa však u enie prirodzenoprávnej školy prejavilo až

v dielach Gustava Huga, Georga Arnolda a Heiseho a po nich Savignyho.

Po prvýkrát sa so všeobecnou as ou v dnešnom slova zmysle stretávame

v prípade tretej asti ABGB. Práve tu sa po prvý raz stretávame s vymedzením

spolo ných ustanovení o právach, povinnostiach, ich vzniku, zmene a zániku,

o preml aní a vydržaní.

V rakúskom práve teóriu všeobecnej asti zaviedol Josef Unger. Pod a jeho

teórie „všeobecná as obsahuje podstatu, myšlienku, teóriu, kým osobitná as

spôsob, formu aplikácie a samotnú aplikáciu práva; všeobecná as je aplikovaná

osobitnou as ou a osobitná as nie je ni iné, ako osobitná aplikácia všeobecnej

asti. Preto vypracovanie osobitnej asti si vyžaduje ve mi podrobnú všeobecnú as ,

na druhej strane dobrá všeobecná as bez úplného ovládnutia osobitnej asti a bez

toho, aby ju neprestajne brala do úvahy, nemôže by vytvorená.16“

Rakúsky ABGB ako jedno z najvýznamnejších diel rakúskej právnej vedy, mal

ve ký vplyv aj na uhorské právo. Vplyv pandektistiky na uhorské súkromné právo sa

prejavil po roku 1848, kedy uhorská právna veda prevzala pandektistické dogmy.

Ob iansky zákonník z roku 1900 sa však na návrh Gustáva Szászy-Schwarza

odklonil od pandektistickej systematiky a ustanovenia všeobecnej asti umiestnil na

za iatok záväzkového práva. Táto snaha, ktorá bola vedená úmyslom odchýli sa od

asto až kopírovanej nemeckej systematiky, vyvolala zvláštnu situáciu. Ustanovenia

všeobecnej asti sa totiž musia vždy umiestni na za iatok kódexu, ve ich poznanie

je nevyhnutne potrebné na to, aby bol samotný kódex zrozumite ný. Názor inak

vynikajúceho teoretického právnika nie je správny aj preto, lebo jeho kritické

poznámky boli síce správne, na druhej strane však nebol schopný vytvori nový

systém súkromnoprávnej kodifikácie17.

Úlohou všeobecnej asti je uvies do teoretických základov právneho odvetvia,

poznanie ktorých má ur ujúci vplyv na súkromnoprávne myslenie. Oboznamuje

s pojmom, predmetom a systémom súkromného práva, ako aj s jeho prame mi.

Práve tu sa zákonodarca zaoberá náukou o právnych normách, právnych úkonoch,

právnych vz ahoch a právnych inštitútoch. Rešpektovaním základných myšlienok

súkromného práva – zmysluplnosti, spravodlivosti a právnej istoty – pomáha v

procese aplikácie práva správne chápa konkrétne právne normy. V uhorskom

súkromnom práve získali ustanovenia všeobecnej asti mimoriadny význam

z dôvodu prevažovania právnej oby aje, ím napomáhala pri prekonávaní medzier

v právnej úprave ako aj v procese aplikácie súkromného práva pri vytváraní

sudcovského práva.

KAPITOLA 1: PRAMENE UHORSKÉHO SÚKROMNÉHO PRÁVA

1.1. Pojem a druhy prame ov práva

Každé právne odvetvie má pramene, z ktorých pochádza, pomocou ktorých ho

možno spozna . Uhorská právna veda rozlišovala medzi tzv. vnútornými a vonkajšími

prame mi práva. Vnútorným prame om práva je moc, ktorá právo tvorí a patrí jej

právo zákonodarnej iniciatívy (v uhorských podmienkach sem patrí panovník

a uhorský snem, neskôr parlament). Štátna moc musí stá za každým právnym

predpisom, lebo len jej sú vlastné donucovacie prostriedky na ich vykonanie. Štátna

moc sama môže bezprostredne, ale aj sprostredkovane (na základe splnomocnenia)

iniciova a tvori zákony. Vonkajším prame om práva je forma právnej normy, na

základe ktorej ju môžeme spozna (v Uhorsku napr. forma zákona, nariadenia,

oby aje, privilégia, štatútu...). Vznik právneho predpisu je ukon ený publikáciou

v ur itej forme (napr. v prípade zákona jeho vyhlásením a zverejnením). Na základe

tejto publikácie môže spolo nos spozna pod a ur itého prame a platné právo

a vykona ho18.

Pramene práva sa pod a vzoru rímskych právnikov oby ajne delia na písané

a nepísané. Pod a tohto h adiska písanými sú tie právne predpisy, ktoré boli

vytvorené štátnou mocou s úmyslom tvori právo v ur itej vonkajšej forme (napr. vo

forme zákona, i nariadenia). Nepísané pramene práva obsahujú tiež vô u

zákonodarcu, ich vznik sa však neviaže na konkrétnu formu. Tieto normy sú prijaté

a akceptované ml ky (právna oby aj)19. Takéto pojmové delenie je svojim spôsobom

zavádzajúce, resp. nie je vypracované pod a najdôležitejších kritérií, ve ve ká as

oby ajového práva bola aj v Uhorsku spísaná a pravidelne spisovaná.

Pramene práva môžu by celoštátne, ak platili na celom území, alebo

partikulárne, ktoré obsahovali právo platné len na ur itých teritóriách v rámci

Uhorska. Existovali také pramene práva, ktoré platili pre všetkých obyvate ov krajiny

ako generálne pravidlá. Poznáme tiež osobitné pramene práva, ktoré sa vz ahovali

len na jednotlivé stavy (ius singulare), prípadne na jednotlivé zamestnania, napr. na

obchodníkov (ius speciale)20.

V Uhorsku nebol po as jeho existencie prijatý zákon upravujúci výslovne len

pramene práva. Len § 19 zák. l. 4/1869 o výkone sudcovskej moci ustanovil, že

sudca je povinný kona a súdi len na základe zákona a pod a zákona prijatých

a vyhlásených nariadení a oby ají.

1.2. Oby ajové právo

Najstarším a dlho dominantným prame om uhorského súkromného práva bola

oby aj. Teoreticky je možné z každej zvyklosti, i oby aje odvodi pravidlo správania

sa. Oby aj sa však stane normou len vtedy, ak je jej aplikácia vedome vyžadovaná

a jej nedodržiavanie sankcionované. Už v za iato nej fáze každého štátu existovali

spolo enské normy vz ahujúce sa takmer na všetky oblasti spolo enského života,

ktorých dodržiavanie spolo nos vyžadovala a nedodržiavanie prísne trestala.

Sudcovská tvorba práva – hoci pôvodne slúžila predovšetkým na riešenie

konfliktov – viedla k vzniku vä šieho po tu právnych inštitútov napríklad vz ahujúcich

sa na právnu zodpovednos . Ani po vzniku štátov neznamenal vznik zákonodarného

procesu oslabenie funkcie oby aje. Tá zostala na alej univerzálnym prame om

práva. Až do vynálezu kníhtla e len právna oby aj poskytovala platnos krá ovským

dekrétom21. V stredoveku sa normy oby ajového práva v Uhorsku ozna ovali ako

krajinská oby aj – consuetudo regni, jus consuetudinarius.

Najdôležitejším štátnym orgánom pri vzniku oby ajového práva však ostával

súd. Pred súdom mohla oby aj vzniknú dvoma spôsobmi:

1. Deklaratívnym spôsobom. V oby ajovom práve sa rešpektuje oby aj, ktorá je

opakovaným dobrovo ným správaním. V za iatkoch vzniká bez vedomia štátnej

moci, jednoducho preto, že spolo nos dobrovo ne nasleduje isté vzory správania.

V tom ase je dodržiavaná preto, lebo vä šina udí je proti tomu, aby sa

nedodržiavalo to, o je zvykom, resp. vznikne spolo enský názor, že práve toto je

správne konanie. Z každého zvyku je možné odvodi konkrétne pravidlo správania

sa. A toto pravidlo sa stane oby ajou vtedy, ak jeho dodržiavanie za ne štátna moc

vedome vyžadova a sankcionova . To sa prejaví tým, že súd posúdi dané správanie

ako nedovolené a uloží za neho trest. Štátna moc takýmto spôsobom uzná oby aj za

platné právo.

2. Konštitutívnym spôsobom. Súd je povinný rozhodnú v spore aj vtedy, ak nemá

k dispozícií platné právo. V takomto prípade stredoveké súdy rozhodovali na základe

využitia poznatkov právnej vedy. Konštitutívne oby ajové pravidlo môže prinies

zmenu:

a) v prípade riadnej resp. vynútenej legislatívy, ke sudca tvorí právo vtedy,

ke musí rozhodnú spor neupravený zákonom, o ktorom pred ním ešte žiaden iný

súd nerozhodoval.

b) v prípade mimoriadnej legislatívy, kedy sudca tvorí novú oby aj preto, lebo

v zmenených spolo enských podmienkach musí za a vyklada zákon inak ako

dovtedy.

Stupne sudcovskej legislatívy sú nasledovné:

- dopl ovacia tvorba práva, ktorou uplat uje ustanovenia jedného všeobecnejšieho

predpisu aj na iné prípady;

- opravná tvorba práva nastáva v prípade, ak sudca nemá k dispozícií vhodné

zákonné pravidlo. V takomto prípade naj astejšie aplikuje analógiu práva22.

Základné teoretické pravidlá vz ahujúce sa na právnu oby aj sa nezmenili od

ias Tripartita. Štefan Werb czy hlavne na základe svojich znalostí cirkevného práva

považoval za nevyhnutné pre platnos právnej oby aje nasledovné skuto nosti:

1. Racionálnos . Právna oby aj musí slúži verejnému prospechu. Musí by správna

z h adiska verejnej mienky a musí vyhovova právnemu cíteniu. Mala by by aspo

iasto ne jednotná. Uhorská právna prax neuznala vplyv protiprávneho konania

a protiústavných nariadení na vznik právnej oby aje23.

2. Trvácnos . Oby aj sa v Uhorsku stala právom, ak pretrvala aspo 10 rokov, len

výnimo ne jedinou aplikáciou (uno ictu). Werb czy chcel pod a vzoru cirkevného

práva ur i rovnakú lehotu ako v prípade preml ania, nie je to však správny názor,

ke že preml aním práva nevznikajú, ale zanikajú.

3. Opakovanie. Oby aj musí by vždy uplat ovaná ako platné právo24.

Pod a právnej vedy 16. storo ia nemôže právna oby aj odporova

prirodzeným, udským, ani božiemu právu. Pod a Werb czyho oby aj môže by

vysvet ujúca, rušiaca alebo nahradzujúca25. Pravidlo lex posterior derogat legi priori

teda platí aj v tomto prípade.

1. Vysvet ujúca právna oby aj vznikne vtedy, ak spomedzi viacerých možných

výkladov zákona sa stane jediným všeobecne uznávaným výklad, ktorý poskytuje

oby aj.

2. Rušiaca právna oby aj sa môže uplatni vo i nepoužite ným alebo škodlivým

zákonom. V takomto prípade vznikne právna oby aj po uplynutí 10 rokov a zániku

ratio legis26. Zrušujúca funkcia právnej oby aje sa prejavovala v dvoch rovinách:

- pozitívnej: v takomto prípade vznikla taká oby aj, ktorá odporuje ustanoveniam

staršieho zákona;

- negatívnej: ak sa oby aj uplatní opomenutím zákona.

3. Nahradzujúca právna oby aj vyp a medzery v zákonoch.

Na základe ustanovení Tripartita sudca musí vysluhova spravodlivos . Sudca

nemal sklada prísahu na to, že bude slepo dodržiava zákony, ale na to, že bude

vysluhova spravodlivos pod a vlastného svedomia27. Podobnú zásadu zaviedli aj

zákonné lánky 15/1723 a 12/1791. Vedome protiprávne konanie, i porušovanie

práva vyplývajúce z fyzického násilia, nikdy nemohlo vies k vzniku práva.

Deroga ná funkcia právnej oby aje je tiež vidite ná z ustanovení zák. l. 23/1715

o vylú ení cudzincov z nadobúdania nehnute ností, ktoré boli praxou zmenené28.

Ke že právna oby aj mala silu zákona, v súdnom spore ju nebolo potrebné

dokazova . Sudca ju mal pozna aj vtedy, ak sa na u ú astníci konania

neodvolávali. Toto sa však vz ahovalo len na krajinskú právnu oby aj, nie na

partikulárne oby aje. Štátne uznanie právnej oby aje a jej vz ah k zákonom

a nariadeniam záviselo od konkrétnej politickej situácie. Vždy však platilo, že vznik

právnej oby aje nezakazuje ani neobmedzuje žiaden zákon. Právna oby aj bola

spôsobilá zruši dokonca aj zákon, ktorý by popieral jej zrušujúcu funkciu29.

1.2.1. Tripartitum

Vznik Tripartita Štefana Werb czyho je výsledkom súperenia právnej oby aje

a zákonov. Až do Werb czyho doby bola právna oby aj aplikovaná silne

centralizovaným súdnym systémom hlavným prame om práva, navyše bola

innos ou právnych vedcov svojej doby dostato ne rozvíjaná. Prvé útoky proti

právnej oby aji za ali vies cirkevní a rímski právnici vychovaní novými univerzitami.

Cirkevní právnici presadzovali myšlienku všeobecnej zákonodarnej moci cirkvi.

Stredovekí romanisti poukazovali na to, že uhorské oby ajové právo sa zna ne líši

od rímskeho práva a o nápravu tohto stavu žiadali panovníka.

Za vlády Žigmunda Luxemburského sa legislatíva pokúsila o posilnenie svojho

vplyvu na regulovanie spolo enského diania. Panovník vydáva zákony, ktorými sa

snaží potla i vplyv právnej oby aje, ich formulácie ani výkon však neboli dostato ne

kvalitné na to, aby dosiahli želaný výsledok. Práve naopak, tieto normy vniesli do

právneho života pomerne ve kú právnu neistotu. Matej Korvín sa pod a vzoru cisára

Justiniána pokúsil vyda zákony s ve nou platnos ou – Decretum maius. Vladislav II.

Jagelovský však už v roku 1492 zrušil „škodlivé“ novoty zavedené svojim

predchodcom. Zákony prijaté v tejto dobe obsahujú ve ké množstvo protichodných

ustanovení30.

Na úsvite novoveku právna oby aj, ale ani rodiaca sa legislatíva nedokázali

uspokoji hospodárske, spolo enské a politické potreby svoje doby. Právna veda,

ktorá sa tvorila dlhé storo ia, sa stala nepreh adnou. Ú astníci súdnych konaní sa

asto odvolávali na úplne protichodné právne normy, o vyvolávalo napätie pri

výkone súdnictva. Navyše sa k tomuto stavu pridružili anarchistické podmienky, ktoré

sa v krajine oraz astejšie vyskytovali po smrti Mateja Korvína. Preto najprv zák. l.

6/1498 a potom aj 10/1500 rozhodli o tom, že je potrebné spísa tie krajinské

oby aje, ktoré sa používajú v súdnej moci. Tieto práce by však boli len akýmisi

zbierkami rozhodnutí, neviedli by však k želanému cie u31.

Napokon panovník poveril spísaním právnych oby ají krajiny Štefana

Werb czyho. Mladý protonotár odviedol skvelú prácu. Preskúmal obrovské množstvo

prame ov, súdnych protokolov i župných zápisníc. Jeho úlohou nebola kodifikácia,

teda vytvorenie nového práva, len spísanie existujúcich oby ajových noriem, starých

dekrétov, privilégií a štatútov. Do ur itej miery však svoje poverenie prekro il a tieto

normy modernizoval.

Vypracované dielo pod názvom Opus Tripartitum Juris Consuetudinarii Inclyti

Regni Hungariae Partiumque Adnexarum (Trojdielne spracovanie oby ajového práva

slávneho Uhorského krá ovstva a pridružených krajín) predložil v roku 1514 na

schválenie snemu. Snemová komisia i plénum návrh prijali, krá Vladislav II. ho

schválil a zahrnul do privilegiálnej listiny. Následne panovník pris úbil, že ho opatrený

odtla kom svojej tajnej pe ate rozošle župám, aby publikácia prebehla perfektným

spôsobom. Svoj s ub však nedodržal, ím bol proces schva ovania zákona

prerušený32.

Prerušenie schva ovacieho procesu otvorilo pred Werb czym možnos

dodato ne svoje dielo doplni . Stalo sa tak po porážke Dóžovho povstania, kedy

mladý právnik od základu prepracoval tretiu as diela, doplniac tam normy svojich

nových zákonov uva ujúce na poddaných stav ve ného poddanstva. Zárove sa

Werb czy rozhodol pre dovtedy celkom nezvy ajný spôsob publikácie právnej

normy, i právnej knihy – pre vydanie tla ou. Prvé vydanie Tripartita vyšlo v roku

1517 vo Viedni. Kniha bola následne na náklady autora rozoslaná župám, kde ju

súdy za ali oraz viac využíva 33. Tripartitum sa stalo sú as ou uhorského právneho

poriadku prostredníctvom právnej oby aje. V Sedmohradsku ho však vydali vo forme

zákona a viacero semohradských kniežat ho svojou inaugura nou prísahou potvrdilo.

Tretí bod Leopoldovho diplomu z roku 1691 dokonca spomína Tripartitum ako

sedmohradský zákon34.

Popularita Tripartita sa prejavila v tom, že v 16. st. vyšlo v 11, v 17. st. v 14,

v 18. st. v 15 a v 19. st. v 16 vydaniach. Po Svätom písme sa stalo druhou

naj astejšie vydávanou knihou v Uhorsku. Prvý ma arský (ešte neúplný) preklad

vypracoval roku 1565 Blažej Weres. Úplný preklad vydal v roku 1571 Gašpar Heltai

v Kluži. Dielo bolo v roku 1574 po prvýkrát publikované v chorvátskom a v roku 1539

v nemeckom jazyku. V roku 1628 sa stalo sú as ou Corpus Juris Hungarici ako jeho

úvodná as , nako ko bolo v tom ase považované za dôležitejšie ako samotné

zákony. Od roku 1698 bolo Tripartitum zahrnuté aj do sedmohradskej zbierky

zákonov. V 18. st. ho Ján Szegedi rozdelil na lánky a paragrafy a napísal k nim

komentár35.

Pôvodne bolo Tripartitum pripravované ako kódex, nie však v modernom

slova zmysle. Cie om autora nebola len kompilácia, ale aj výu ba. Na vysokej

odbornej úrovni svojej doby dal Tripartitu vysoko odborný charakter využijúc pri

písaní diela cirkevnoprávne a rímskoprávne pou ky. „Tripartitum nie je ani tak

kódexom, ako skôr vkusnou teoretickou rozpravou múdreho a skúseného uhorského

ob ana o práve a zákonoch, ktorá osvieži právneho génia...36“ Toto platí ponajviac vo

vz ahu k Úvodu, ktorý takmer u ebnicovým charakterom podáva výklad prirodzeného

práva, filozofických pou iek i biblických u ení. Podobne je typický aj pre alšie asti

charakter otázok a odpovedí. Okrem toho tak ako iné odborné diela predstavuje aj

názory zahrani ných odborníkov, asto nesúhlasné, napríklad v astiach venovaných

preml aniu. Preto sa Tripartitum ponáša skôr na stredoveké právne knihy, ako na

modernú kodifikáciu i kompiláciu37.

Tripartitum je rozdelené na Úvod a tri asti. Pôvodne sa práca delila na

kapitoly, ktoré sa delili spolu na 272 nadpisov, neskôr lánkov. Úvod, iže Prológ je

venovaný všeobecným pojmom, ako sú pramene práva, spravodlivos , právo, zákon,

oby aj, privilégium, štatút, opisuje charakteristické vlastnosti dobrého sudcu,

požiadavky kladené na spravodlivé rozhodnutie. V troch astiach venovaných

pozitívnemu právu práca obsahuje predovšetkým právnu úpravu š achtického práva.

Mestské, poddanské a partikulárne právo predstavuje len v základných rysoch.

Okrem dominantnej súkromnoprávnej úpravy sa venuje aj základným

verejnoprávnym definíciám, iasto ne tiež procesnému a trestnému právu. Pod a

zvyku svojej doby tieto oblasti práva navzájom od seba neoddelila.

Prvá as je najdlhšia, práve v nej sa Tripartitum venuje krajinskému

súkromnému právu. Tu sa nachádza slávny lánok 9, obsahujúci najdôležitejšie

š achtické výsady, o ktoré uhorská š achta celé stáro ia opierala svoje právne

postavenie. Druhá as dop a tú prvú, nako ko sa venuje spôsobu aplikácie

súkromného práva a jeho uplat ovania na súdoch. Tretia as je venovaná

partikulárnemu právu – právu Chorvátska, Slavónie a Dalmácie, Sedmohradska,

mestskému právu a ustanoveniam vz ahujúcim sa na poddaných.

Tripartitum je odrazom svojej doby, v ktorej sa za alo súperenie medzi

právnou oby ajou a zákonmi. Oby aj už prestala by vládnucim prame om práva,

zákon sa jej za al vyrovnáva . Ve kú as Tripartita zrušili zákony z roku 1848.

V platnosti však ostali jeho asti týkajúce sa napríklad rodinného práva. Na

Slovensku boli posledné platné asti Tripartita zrušené až roku 1950, kedy vstúpil do

platnosti Ob iansky zákonník . 151/1950.

1.2.2. Quadripartitum

Po Mohá skej bitke si krá spolu s jemu vernou š achtou a duchovenstvom

vytý ili cie vypracova nový zákonník38. Ferdinand I. vytvoril pod vedením

záhrebského biskupa Pavla Gregoriánczyho, rábskeho biskupa a krá ovského

miestodržite a Františka Újlakyho komisiu, ktorej lenmi boli personalis, dvaja

zástupcovia krajinského sudcu, krá ovský fiškál a vynikajúci viedenský právnik,

znalec rímskeho a cirkevného práva Martin Bodenarius. Táto komisia v roku 1553

vypracovala tzv. Quadripartitum39.

Kým Werb czy bol poverený spísaním krajinských oby ají, uvedená komisia si

dala za cie zozbieranie všetkých platných právnych predpisov, nie len oby ajových.

Preto prepracovali celý text Tripartita a doplnili ho iastkovými predpismi. Doplnky

boli hlavne v oblastiach, ktoré sám Werb czy nepovažoval za dôležité, preto sa im

nevenoval. O samotnom Werb czym sa autori Quadripartita vyjadrovali s obrovským

rešpektom40.

Panovník po as prípravných prác zamýš al na návrh svojich nemeckých

radcov doplni Quadripartitum o as odporujúcu š achtickej ústave Uhorska. Išlo

o tieto tri ustanovenia:

1. Na krá a sa zákon nevz ahuje, panovníka nemá nikto právo súdi .

2. Synovia krá a sú oprávnení nastúpi na uhorský trón nie na základe volieb, ale na

základe dedi ských oprávnení.

3. Vojakov môže súdi len panovník.

Komisia však nebola ochotná pristúpi na krá ove návrhy a vyhlásila, že

protiústavné normy do diela neza lení. Preto panovník nepodpísal návrh

Quadripartita, ktoré bolo po prvýkrát publikované až v roku 1788 v Záhrebe, aj to len

na vedecké ú ely. Dovtedy bolo rozširované len odpismi, ím nenarušilo aplikáciu

a akceptovanie Tripartita. Právna oby aj Quadripartitum nikdy neuznala, napriek

tomu, že ho niektoré súdy používali a bolo používané tiež ako pomocná u ebnica

práva.

Inak sa Quadripartitum v zásade nelíšilo od Tripartita. Systematické rozdelenie

na štyri asti neznamenalo závažnú zmenu. V podstate bola bývalá prvá as

Tripartita rozdelená na dve polovice. Spomedzi 389 lánkov Quadripartita sa len 94

závažnejšie líši od ustanovení Tripartita. Prvú as práce tvorí 51, druhú 102, tretiu

107 a štvrtú 59 lánkov. Komisia teda nebola schopná zásadným spôsobom

revidova Tripartitum, iba ho doplnila, ím v podstate vytvorila len akúsi jeho druhú

verziu.

1.3. Súdne rozhodnutie

Súdy predovšetkým plnia úlohu urovnávania konfliktov, avšak už Tripartitum

uvádza, že okrem aplika nej funkcie niekedy najvyšší sudcovia krajiny aj tvorili

právo41. Rozhodnutia palatína, krajinského sudcu, taverníka a personalisa boli pre

nižšie súdy krajiny v podstate záväzné. Dôvody boli nasledovné:

1. v prípade odvolania boli totiž uplat ované bez výnimky;

2. súdy sa pri rozhodovaní len zriedka mohli oprie o kvalitné legislatívne normy;

3. právna verejnos považovala za samozrejmé, že názor najvyšších sudcov má by

všeobecne rešpektovaný a využívaný aj nižšími súdmi.

Preto sa rozhodnutia najvyšších sudcov krajiny – decízie, stali najskôr

záväznými precedensmi (prejudicium), neskôr nepretržitým uplat ovaním právnou

oby ajou42. Tripartitum priamo uvádza, že „...oby aj pochádzala z rozsudkov

a odsudzujúcich listín vydávaných opakovane, ba dokonca aj viackrát po sebe

a pod a rovnakého poriadku konania riadnymi sudcami krajiny, ktoré boli potvrdené

zákonným výkonom rozhodnutia.43“

Na základe zák. l. 14 – 16/1723 sa najvyšším súdom Uhorska stali dva nové

zložky Kúrie – Sedmopanská a Krá ovská tabu a. Nový najvyšší súd zasadal

neprestajne v Pešti. Jeho rozhodnutia sa ozna ujú ako decízie. Ak obe tabule v tej

istej veci rozhodli viackrát rovnako, ozna ujeme ich ako decisio prejudicium. Na

rozdiel od anglického systému common law však uhorský sudca h adal spolo né

znaky a zaužívané tendencie v súdení pod a starších rozhodnutých prípadov, nie

staršie kauzálne rozhodnutia. Bolo to tak o. i. preto, lebo staršie rozsudky v Uhorsku

neboli spísané v jednotných zbierkach.

Mária Terézia d a 14. 11. 1768 nariadila, aby troj lenná osobitná komisia pod

vedením tabulárneho sudcu Krištofa Niczkého zozbierala najdôležitejšie rozhodnutia

krá ovskej Kúrie vydané okolo roku 1723. Práce boli ukon ené v roku 1769 a ich

výsledkom bolo publikovanie diela pod názvom Planum Tabulare sive decisiones

curiales. Panovní ka prácu nepredložila snemu na schválenie44, potvrdila ho však

krá ovským nariadením. Ke že všetky zozbierané normy už boli predtým používané

na súdoch, proti zbierke nevznikol vážnejší odpor a súdy ju bez námietok používali

ako platné oby ajové právo. Spo iatku sa síce vyskytovala len v odpisoch, od jej

prvého tla eného vydania roku 1800 však aj v tejto forme. Mnoho jej ustanovení

ostalo v platnosti aj po roku 184845.

Spolu 1085 zozbieraných rozhodnutí sa v zbierke rozde ovalo na dve asti.

Prvú možno skôr považova za akúsi všeobecnú as obsahujúcu výklad pojmov

a fáz súdneho procesu, ako aj výklady o druhoch trestov. Druhá as pojednávala

o jednotlivých typoch konania, poukazujúc osobitne na konanie pred rôznymi

stup ami uhorských súdov. Ur ila aj to, ktoré trestné a civilné veci patria do

kompetencie týchto súdov. Vä šia as zozbieraných rozhodnutí teda bola procesnej

povahy, len niektoré z nich boli hmotnoprávneho charakteru. Medzi hmotnoprávnymi

ustanoveniami však prevažovali súkromnoprávne normy46.

Rozhodnutia v Planum Tabulare mali úplne protichodnú povahu ako anglické

precedensy. Každé z nich asi na 10 – 12 riadkoch zhrnulo teoretickú otázku

z h adiska jej rozhodnutia a uvádzalo odôvodnenie právneho názoru. Výsledkom

bola abstraktná právna norma vz ahujúca sa na neur itý po et prípadov podobného

druhu. Tým sa uhorské právo za alo ubera opa ným smerom ako anglické, ktoré

vždy h adá a zbiera všetky predošlé podobné rozhodnutia, ktoré možno na prípad

aplikova . Uhorské zbierky decízií neobsahujú odpis plných znení rozhodnutí, ale len

ich právne podstatných astí. Komisie, ktoré podobné zbierky vytvárali (ako je to po

prvýkrát v prípade Planum Tabulare) sami rozhodli o tom, o bude právne relevantné

pre súdnu prax a vytvorili tak akési nové právne normy nahradiac tak legislatívu.

Planum Tabulare obsahovalo takmer úplnú matériu práva 18. storo ia.

V mnohých oblastiach vytvorilo nové právo. Niekedy zbierka len pretvorila

a prispôsobila potrebám vtedajšieho súdnictva oby ajové normy Tripartita. V tejto

oblasti však nezostala poslednou. Súdne rozhodnutia z rokov 1769 – 1822 boli

vydané tla ou v roku 1823. Dielo Štefana Molnára Péterfalviho však nedosiahlo

úrove Planum Tabulare47. Neskôr už Kúria vydávala svoje rozhodnutia sama.

1.4. Privilégium

Spomedzi prame ov práva pred rokom 1848 patrí významné miesto

privilégiám, ktoré mohli obsahova dôležité verejnoprávne, ale aj súkromnoprávne

ustanovenia. Privilégium ako prame práva vzniklo vo vazalskom práve, ke bolo

právo založené na princípe nerovnosti a každý sa snažil nadobudnú a udrža si o

najviac výsad. V tom ase ešte nebola známa podriadenos všetkých obyvate ov

ústrednej moci. Vazalské väzby boli rôzneho druhu, preto vzniklo aj viac druhov

privilégií.

Privilégium je taká krá ovská listina vydaná slávnostnou formou, v ktorej sa

ur itej osobe, rodine, národnostnej skupine, obyvate om istého územia alebo

právnickej osobe poskytuje osobitné právo (ius singulare) odlišné od všeobecne

platného práva. Privilégium nevytvára nové právo, poskytuje však právnemu subjektu

osobitné oprávnenie na základe už existujúcich osobitných práv. Tak napríklad to

mohlo by vy atie spod právomoci krajinského práva, i poskytnutie osobitného

krá ovského práva (napr. práva trhu)48.

V prvopo iatkoch nebol zásadný formálny rozdiel medzi zákonom

a privilégiom, ke že panovník vydával obe tieto formy práva sám na základe

vlastného rozhodnutia. V 13. storo í, v ase blízkom vydaniu Zlatej buly sa stierajú

rozdiely medzi zákonom a privilégiom. Samotná Zlatá bula je akoby zárove

dekrétom i privilégiom. Až v 15. storo í sa obe citované formy právnych noriem

za ínajú navzájom odlišova . V tom ase boli zákony vydávané na základe spolo nej

innosti panovníka a snemu, vydávanie privilégií však zostalo samostatnou vecou

krá a. Tripartitum spomína len to, že privilégium nesmie odporova zákonu a nesmie

sa prie i právam iných49, teda v hierarchií právnych noriem zaujíma pozíciu až po

zákone.

Podmienkami vydania privilégia sú:

- vydáva ho zákonným spôsobom korunovaný panovník50. Vydávanie privilégií patrí

medzi práva krá ovského majestátu51.

- nesmie odporova zákonu a inak nadobudnutým právam iných52. V doložke

privilégia vždy bolo potrebné uvies formulku salvo iure alieno, t. j. bez ujmy na práve

iných.

- musí by vyhlásené zákonným spôsobom53.

- musí obsahova slávnostné formulácie ustanovené zákonom54.

- musí obsahova kto ho ude uje, komu, na základe akého práva a kedy, následne

musí by zapísané do tzv. krá ovskej knihy. Okrem toho ho krá musí podpísa

a opatri odtla kom krá ovskej pe ate55.

- do roka musí by vyhlásené na území župy alebo na sedrií a ak je obsahom

dona nej listiny, musí sa do roka uskuto ni statúcia.

- musí by aplikované, inak sa preml í.

Rozoznávame dve skupiny privilégií:

1. Všeobecné privilégiá (privilegium generale), ktoré panovník udelil ur itej skupine

osôb, prípadne združeniu.

2. Osobitné privilégiá (privilegium speciale), ktoré dostali jednotlivci naj astejšie

v dona ných listinách.

Všetky privilégiá boli teoreticky zrušené v roku 1848, avšak na mnohých

miestach boli aspo iasto ne obnovené v období dualizmu.

1.5. Nariadenie

V 15. storo í spolo ne so vznikom pojmu stavovského štátu vznikol aj nový

typ prame a práva – nariadenie. oraz komplikovanejšia štátna organizácia si

vynútila vznik akejsi podriadenej (sekundárnej) zákonodarnej moci, ktorú mala

vykonáva exekutíva. Už uhorská stavovská ústava poznala základnú zásadu, pod a

ktorej nariadenie je prame om práva nižšej právnej sily ako zákon, preto nemôže

zákonu odporova a nemôže upravova ani tzv. „zákonodarné záležitosti“. Takýmito

boli normy ústavného práva, najdôležitejšie predpisy súkromného práva i trestného

práva. Ak v týchto právnych odvetviach mali by vydané nariadenia, šlo o do asnú

právnu úpravu, ktorá mala plati len dovtedy, kým nezasadol najbližší snem a o veci

nerozhodol s kone nou platnos ou56.

Typy nariadení sú:

1. Krá ovské nariadenie. Panovník ho prostredníctvom Miestodržite skej rady posielal

župám za ú elom vyhlásenia a aplikácie. Niekedy boli nariadenia vydávané aj

prostredníctvom Krá ovskej kancelárie. Nariadenia, ktoré neboli publikované riadnym

nepísanou ústavou nariadeným postupom nazývame patenty. Vä šinu patentov,

ke že boli v rozpore s uhorskou nepísanou ústavou, v jednotlivých komitátoch krajiny

odmietli vykona . V takýchto prípadoch župy zasielali Miestodržite skej rade svoje

námietky, v ktorých žiadali zrušenie alebo zmenu nariadení. Ke že k náprave

oby ajne nedošlo, nariadenia boli so všetkou úctou odložené57. Takéto nariadenia

boli povä šine vydávané absolutistickými panovníkmi.

Po skon ení osvietenského absolutizmu koruna uznala, že „nikdy nebude

vládnu v krajine a v jej pridružených astiach prostredníctvom nariadení i

takzvaných patentov, ktoré nebudú môc by akceptované na žiadnom súde krajiny;

patenty budú vydávané len v tých prípadoch, o ktorých zákon vyhlási, že ich

potrebné vyhlásenie je možné len takouto cestou.58“ Uhorsko bolo uznané za „krajinu

spravovanú a ovládanú vlastnými krá mi na základe vlastných zákonov a oby ají,

a nie spôsobom bežným v cudzích d žavách.59“

Krá ovské nariadenia v dôležitejších veciach boli vydávané s panovníkovým

podpisom, inak ich podpisoval v mene krá a kancelár, preto ich nazývali aj

kancelárskymi dobrozdaniami. Oficiálne sa tie prvé ozna ovali ako krá ovské

patenty, druhé ako príkazy. Miestodržite ská rada mala okrem práva vydáva tieto

nariadenia aj právo samostatnej naria ovacej iniciatívy. Nariadenia Miestodržite skej

rady; sa týkali celej krajiny a boli vydávané v osobitnej forme. Po roku 1848 bola

naria ovacia moc panovníka obmedzená podpisom príslušného ministra60.

2. Vládne nariadenie. Vládnymi nariadeniami sa nazývali také vyššie nariadenia,

ktoré v rokoch 1849 – 1860 vydávala cisárska vláda. Tieto boli publikované

v Ríšskom a krajinskom Vestníku61.

3. Dvorské nariadenia. Tieto nariadenia vydávala krá ovská kancelária po vydaní

Októbrového diplomu do roku 1865. Boli to do asné nariadenia, ktoré platili dovtedy,

kým ich nezrušil zákon alebo neskoršie nariadenie. Tie z nich, ktoré sa vz ahovali na

súkromné právo, publikovali Do asné právne pravidlá vo svojom dodatku62.

4. Ministerské nariadenia. Ministerské nariadenia vyhlasovalo od roku 1865 Uhorské

krá ovské ministerstvo, naj astejšie Ministerstvo spravodlivosti. Boli vydávané

v úradných zbierkach rôznych názvov. V takýchto nariadeniach sa konkretizovali

všeobecnejšie ustanovenia zákonov. Rozoznávali sa 3 druhy ministerských

nariadení:

- nariadenia vydané na základe krá ovského rozhodnutia;

- nariadenia celého ministerstva vydávané ministerským predsedom z rozhodnutia

ministerskej rady;

- nariadenia vydané jedným alebo viacerými ministrami63.

1.6. Štatút

Štatút je právna norma vydávaná samosprávnymi jednotkami v Uhorsku pre

seba, svojich lenov, resp. svoje územie. Jedným z najdôležitejších prvkov

autonómie bolo právo vydáva štatúty – ius statuendi. Ide o dôsledok stredovekého

právneho myslenia, ktoré nepoznalo rovnos pred zákonom ani jednotný právny

poriadok. Toto právo v Uhorsku vzniklo na prelome stredoveku a novoveku. Napriek

tomu, že celoštátne právo Uhorska malo vždy prednos pred partikulárnym právom,

pred rokom 1848 tvorilo ius statuendi dôležitú sú as legislatívnej decentralizácie.

Jeho vplyv na každodenný život bol tak ve ký, že doslova súperilo s krá ovskými

normami.

Štatút nesmel odporova krajinským a božím zákonom64. V dôležitejších

prípadoch sa vyžadoval dokonca krá ov podpis65. Sú známe prípady, ke bol lokálny

štatút zrušený celoštátnym zákonom66. Bolo tiež potrebné, aby právnická osoba,

ktorá vydáva štatút, mala vlastné samosprávne orgány. Pod a Werb czyho

„...žiaden... národ alebo spolo nos , ak nemá vlastnú zvrchovanos , ale je v moci

iného, nemôže prijíma štatúty inak, len so súhlasom svojej vrchnosti...67“

Na zhromaždenie, ktoré má prija štatút, museli by pozvaní všetci lenovia

spolo enstva. Štatút tu mal by prijatý jednoduchou vä šinou hlasov udu. Oblas ou

úpravy štatútu mali by len otázky miestneho významu. Právna úprava mohla by

prijatá len vtedy, ke o danej otázke nerozhodoval zákon. Stávalo sa, že niektoré

štatúty preto len dop ali nedokonalé ustanovenia zákonov a boli akoby ich

vykonávacími predpismi68.

Najviac štatútov tvorili župné štatúty. Právo prijíma štatúty dostali š achtické

župy takmer hne po svojom vzniku. Prvým stup om bolo právo prijíma

rozhodnutia; v jednotlivých záležitostiach, najmä súdnych sporoch. Neskôr získali

župné kongregácie právo prijíma rozhodnutia so všeobecnou platnos ou pre celé

územie komitátu. Tripartitum ešte nepriznáva župám široké právomoci pri tvorbe

štatútov69. V skuto nosti však župy prijímali oraz viac štatútov v oraz vä šom po te

prípadov. Právo vydáva štatúty sa stalo jedným zo základných oprávnení komitátov

v 16. storo í. V mnohých prípadoch konkurovalo krá ovskému zákonodarstvu

i legislatívnej innosti snemu, i neskôr parlamentu. Župy svojimi štatútmi za ali

upravova výkon každého práva, ktoré im zákony poskytli.

Župné štatúty boli tvorené na župných kongregáciách na základe vä šinou

obsiahlych diskusií. Nemohli odporova zákonom, právoplatnými sa stávali až po

pripojení krá ovského podpisu. Nezákonné a protikladné štatúty mohol panovník

zruši . Právoplatnos župných štatútov sa vz ahovala len na územie župy, ktorá ich

vydala, na jej obyvate ov, prípadne osoby, ktoré mali na jej území nehnute né

majetky. Od 18. storo ia klesá po et vydávaných župných štatútov70.

Sikulské štatúty boli prijímané na území sikulských sedmohradských žúp na

spolo nom zasadnutí ich kongregácií pod predsedníctvom sikulského župana. Od

16. storo ia boli tieto štatúty záväzné pre všetky sikulské župy. Nazývali ich tiež

sikulskými konštitúciami. Rovnako vlastné štatúty mohli prijíma v Chorvátsku,

Slavónií a Dalmácií. Bývali z krajinského h adiska pomerne dôležité, ke že ich

priamo spomína aj Tripartitum71. Staré štatúty Rijeky dosiahli kone nú formu až v 16.

storo í, kedy ich potvrdil Ferdinand I. Mestské štatúty pôvodne prijímali mestské

zhromaždenia, neskôr mestské rady. Ich forma i obsah boli zhodné s komitátnymi

štatútmi. Štatúty obvodu Jazygov a Kumánov patrili medzi významné druhy štatútov.

Nako ko najvyšším úradníkom obvodu bol samotný palatín, od roku 1751 boli tieto

štatúty spisované do zbierok72. V platnosti ostali do roku 1853, niektoré ich asti

dokonca uznala aj Judexkuriálna konferencia73.

Prvé štatúty sedmohradských Sasov pochádzajú z roku 1224. V 16. storo í

boli zozbierané do knihy vo forme kódexu, ktorá bola vydaná v roku 1583. Osobitné

privilégiá 16 spišských miest boli založené privilegiálnou listinou Štefana V. Prvé

štatúty spišské mestá vydali po roku 1370. Všetky boli roku 1591 potvrdené

v Krakove po ským krá om Žigmundom III. Podobné štatúty vydávalo aj 24 dedín

obvodu Turopolje74 ako aj obvod Spišských kopijníkov75.

Okrem územných jednotiek mali právo vydáva štatúty aj cechy, hoci v tomto

prípade sa niekedy stávalo, že ich štatúty panovník zrušil76. Podobne mohli vydáva

štatúty aj obce. V takomto prípade hovoríme o tzv. dedinských zákonoch.

Po roku 1848 boli zrušené odchýlky v samospráve rozdielnych území. Vyššie

spomínané obvody sa stali sú as ami žúp, resp. sa sami premenili na župy. Jedine

Rijeka si podržala starobylé privilégium vydáva vlastné štatúty77. Okrem toho všetky

župy a mestá s municipiálnymi právami a obce získali právo „vydáva v rámci svojich

samosprávnych právomocí záväzné pravidlá“78. Zákon povo oval len dve formy

štatútov:

- municipálne, ktoré sa mohli týka verejných ale aj lokálnych záležitostí;

- obecné, ktoré sa mohli týka len danej obce.

Municipálne štatúty boli tvorené municipálnymi výbormi. Takéto právne normy

sa vz ahovali na nasledovné prípady:

- také, ktoré municípium musí povinne upravi samo;

- také, ktoré pod a zákona a všeobecne zaužívanej praxe patria do kompetencie

municípia, preto ich môže upravi ;

- také, ktoré municípium môže upravi , lebo o nich zákon ani nariadenie

neustanovuje ni .

Zák. l. 21/1886 podrobne upravoval právo municípií vydáva štatúty. Okrem

iného stanovil, že štatúty musí municípium predloži na schválenie Ministerstvu

vnútra. Ak bol takto prijatý štatút v rozpore so zákonom, vláda ho mohla nahradi

mimoriadnym nariadením79.

1.7. Mestské právo

Stredoveké mesto sa separovalo od svojho okolia nielen hradbami, ale aj

vlastným právnym systémom. Jeho ob ania – ak išlo o slobodné krá ovské mesto –

boli slobodnými poddanými panovníka a vz ahovalo sa na nich ich vlastné mestské

právo. Pod a jeho ustanovení si mohli sami upravova vlastné záležitosti a mali ve kú

mieru samosprávy.

Právo mestskej samosprávy sa vyvinulo na základe stáro ného vývoja. Jeho

základom boli mestské privilégiá vydávané panovníkom v slávnostnej forme, ktoré

poskytovali mestám pomerne široký rozsah výsad, slobôd, ale i isté povinnosti.

Najstaršie takéto privilégium v Uhorsku vydal pravdepodobne Štefan III. pre ob anov

a hostí Stoli ného Belehradu. Všetky neskoršie mestské privilégiá sa preto v Uhorsku

odvolávajú na mestské právo Stoli ného Belehradu. Pôvodná listina obsahovala 4

body:

- zabezpe ovala slobodné vo by sudcov a prísažných prísediacich;

- priznávala mestu zvrchovanos v rozhodovaní vo všetkých veciach;

- povo ovala slobodné pris ahovanie iných tzv. hostí;

- oslobodzovala ob anov mesta od platenia mýt a vnútorných ciel na celom území

krajiny80.

Pri tvorbe uhorských mestských privilégií zohrávalo dôležitú úlohu právo

západoeurópskych mestských rodín. Najvä ší vplyv tu malo Magdeburské mestské

právo, ktoré vychádzalo zo Saského zrkadla a jeho ustanovenia prispôsobilo

mestským potrebám. Mestá tiež asto preberali tzv. „staré dobré práva“, t. j.

oprávnenia iných miest. Takto vznikali v Uhorsku mestské právne rodiny, v ktorých

platilo pravidlo, že sa ob ania dcérskeho mesta mohli odvola k súdu materského

mesta, ktoré lepšie poznalo vlastné právo. Uhorské mestá si však podržali zna nú

mieru nezávislosti, ke že sa nikdy nepodria ovali materským mestám z cudziny.

Materským mestom všetkých uhorských miest bol spo iatku Stoli ný Belehrad, od

13. storo ia Budín, ktorý patril do právnej rodiny Magdeburgu. Budínske právo

prevzali okrem iného Košice i Komárno. Neskôr to boli práve Košice, ktoré odovzdali

„budínske právo“ alším mestám81.

Dôležitým prame om mestského práva bola tiež oby aj. Krá ovské privilégiá

umožnili, aby sa mestská oby aj mohla slobodne rozvíja . Neskôr takúto oby aj

alšie privilégiá uznali za záväznú, ím len potvrdili nezávislos mestského práva.

Mestská právna oby aj sa vyvíjala predovšetkým na súdoch a týkala sa

predovšetkým súkromného práva. Na rozdiel od š achtického práva sa mestská

právna oby aj týkala predovšetkým obehu hnute ností.

Mestá mali aj právo vydáva štatúty, ktoré však museli predklada panovníkovi

na schválenie. Dôvodom bolo, že krá ovské mestá ležali vä šinou na krá ovskej

pôde.

Mestské právo pozostávalo z mestských privilégií, oby ají a štatútov. V súlade

so zvyklos ami svojej doby bolo mestské právo spísané v mestských právnych

knihách. Z územia Uhorska nepoznáme ve a takýchto kníh. Najlepšie zachovanými

sú Právna kniha Banskej Štiavnice, ktorá vznikla v ase vlády Belu IV., právna kniha

spišských miest Zipser Willkür z roku 1370 a právna kniha prešporských židov z roku

1371. Najvä ší vplyv však mala Právna kniha Budína, ktorá sa stala právom

viacerých uhorských miest.

Rozdielne právo mali tavernikálne a personálové mestá. Právom

tavernikálnych miest, najvýznamnejších uhorských miest, je tavernícke právo. Je to

výsledok dlhého vývoja súdnej organizácie týchto miest. Ob ania tavernikálnych

miest sa mohli odvola k panovníkovi, ktorý sa na súde nechal zastupova

taverníkom. Tento pôvodne hospodársky úradník sa takto za vlády Žigmunda

Luxemburského stal stálym súdnym úradníkom. V taverníkovom súde, zloženom

z prísediacich volených priamo v mestách, sa vytvorili právne zásady, ktorých súhrn

ozna ujeme ako ius tavernicale. Tavernícke právo zah alo predovšetkým

súkromnoprávne ustanovenia vz ahujúce sa len na meš anov slobodných

krá ovských miest. Na základe taverníckych štatútov z roku 1479 spísal taverník Ján

Thuz de Lak zbierku taverníckeho práva, ktorú rozoslal všetkým tavernikálnym

mestám. Niektoré jej ustanovenia sa stali sú as ou Corpus Juris Hungarici ako jej

príloha. V roku 1602 získalo tavernícke 82právo na základe schválenia Rudolfom II.

definitívnu podobu. Tieto definitívne Tavernikálne lánky boli v praxi s istými

doplneniami používané do roku 1848.

1.8. Zákon

Pod a laického chápania zákonom je právo. Toto platí len potia , že zákon je

jedným z druhov právnych predpisov. Každý zákon je právnou normou, na druhej

strane nie každá právna norma je zákonom, a to aj napriek tomu, že v modernom

práve každá podzákonná právna norma je vydaná na základe a pod a ustanovení

príslušného zákona. Zákonodarná moc môže na základe vlastnej úvahy kedyko vek

zruši alebo zmeni ustanovenie inej právnej normy. Toto nemôže urobi žiaden

prame práva, okrem oby aje, aj tá iba špeciálnym a zd havým spôsobom83.

Vo vä šine právnych poriadkov platia tieto tri základné zásady, týkajúce sa

zákonov a ich právnej sily:

1. Len jediný orgán môže prijíma zákony – zákonodarca.

2. Zákon je všeobecný prame práva, ktorý môže upravova všetky oblasti právneho

života.

3. Zákon je všeobecným prame om práva, lebo môže obsahova ustanovenia

vz ahujúce sa na celé územie štátu a na všetkých jeho obyvate ov84.

Zákonodarná moc vznikla v spolo nosti vtedy, ke dosiahla verejná moc

schopnos vopred spozna záujmy spolo nosti a aspo iasto ne predvída ur ité

procesy. Uhorská spolo nos dosiahla túto úrove v ase budovania štátu za vlády

Štefana I. Práve v tom ase sa za ínajú písa dejiny uhorského zákonodarstva.

Najstaršie zákony Uhorska boli vydávané vo forme dekrétov zahrnutých do

privilegiálnych listín.

Najstaršie z nich – zákony Štefana I. boli vyhlásené s politickoprávnym

úmyslom založi právne podmienky a rámce západoeurópskeho modelu štátu

a zárove upevnili právny poriadok a právnu istotu. Oby ajové právo bolo nimi

doplnené predovšetkým v oblasti trestného práva. Zárove sa snažili o vybudovanie

fungujúcej štátnej a cirkevnej organizácie. Mnoho z nich je „kauzálnych“, ktoré sa

snažia o úpravu jednej konkrétnej situácie. Druhý dekrét Štefana I. je vo svojej

podstate doplnením prvého – mení alebo upres uje jeho ustanovenia. Žia dnes

poznáme len tieto dva dekréty – ostatné sa nezachovali. Zákony prvého uhorského

panovníka sú dôkazom jeho suverénnej krá ovskej moci, hoci panovník si mohol pri

ich tvorbe vypo u aj mienku svojich radcov. Vždy však s kone nou platnos ou

rozhodoval sám85.

Zákony krá a Kolomana boli prijímané na konciloch. Panovník na návrh

krá ovskej rady zmenil zákony Štefana I., spomedzi ktorých mnohé už boli zastarané

a zrušil zákony svätého Ladislava, ktoré boli príliš prísne. Navyše tri predošlé dekréty

si asto odporovali. Zákony krá a Kolomana uzavreli proces, ktorý za al svätý Štefan

a nadlho zabezpe ili krajine právnu istotu. Preto úplne zaslúžene mohli tvori úvodnú

as Corpus Iuris Hungarici86.

V 12. storo í dekréty neboli vydávané. Až roku 1222 vydaním Zlatej buly sa

za ínajú v Uhorsku znova písa dejiny zákonodarnej moci. Samotná Zlatá bula bola

odrazom vtedajšieho vazalského myslenia. Krá už nebol jediným strážcom starého

práva. oraz viac sa presadzuje myšlienka, že zákony zaväzujú aj jeho. Keby túto

zásadu panovník porušil, mali poddaní právo využi právo odporu (ius resistendi).

Zlatá bula z roku 1222 a na jej základe vydané dekréty z rokov 1231, 1267 a 1290

boli prijaté na nátlak širších vrstiev obyvate ov (magnáti, preláti, servienti). o sa týka

ich formálnej stránky, ide o privilegiálne listiny vydané v takej slávnostnej forme, ktorá

privilegovaným osobám podobne ako zmluva zabezpe ovala verejnoprávne

privilégiá. Súkromnoprávne ustanovenia v týchto dekrétoch nachádzame len

výnimo ne ako akési prílohy verejnoprávnych noriem.

Zákonodarná moc ostala aj na alej vo výlu nej právomoci panovníka, ktorý je

však donútený na nátlak magnátov, prelátov i š achty postupne obmedzova svoje

práva. Zmenená bola aj otázka záruk aplikácie zákonov. Zákony prvých uhorských

krá ov boli prijímané z ich vôle a nikto nemohol od nich žiada ich aplikáciu. Stavy,

ktoré si vynútili vydanie zlatých búl, však už h adali zabezpe ovacie sankcie pre

prípad, že zákony nebudú dodržiavané. Takými zárukami bolo najprv právo odporu

(1222), neskôr cirkevné sankcie (1231, 1267, 1298). Napokon vyžadovali od

korunovaného panovníka zloženie prísahy (1444, 1452), ktorá mala by potvrdená

zložením záruk prelátov a magnátov (1454)87.

V období vlády Ondreja III. boli zákony prijímané už na akýchsi

predstavovských snemoch. V procese prípravy textov zákonov tu mali rozhodujúce

slovo preláti, magnáti a š achta. Práve v tomto období sa súdne dni v Stoli nom

Belehrade stávali nielen dejiskom súdnych procesov, ale aj prijímania zákonov.

Po as výkonu súdnictva totiž bolo možné z jednotlivých káuz odvodi všeobecné

pravidlá správania sa, ktoré mohli by okamžite preformulované do formy zákona.

V období vlády Anjouovcov boli zákony opä prijímané len ako autonómne

rozhodnutia; panovníka. Ich forma sa nezmenila, avšak v závere ných

ustanoveniach už nachádzame zoznam magnátov a prelátov krajiny. Z úvodu

dekrétu udovíta Ve kého z roku 1351 vyplýva, že právnu normu vydal z vlastnej

vôle, ale sú asne so súhlasom jemu verných barónov. Nižšia š achta už mohla

o vydanie zákona len žiada . Panovník si vyhradil pre seba aj právo zmeni a zruši

zákon88.

Žigmund Luxemburský sa pokúsil vydávaním nových zákonov potla i význam

oby ají. Z obdobia jeho vlády poznáme 9 dekrétov. Nepodarilo sa mu však

dosiahnu , aby jeho zákony boli dodržiavané aj po jeho smrti. V kone nom dôsledku

teda nedošlo k žiadnej zásadnejšej zmene. Zákony vydané panovníkom platili len

po as života ich tvorcu. Výnimkou bol prípad, ak sa zákon dodržiaval cestou oby aje

pod a zásady: programom je zákon, aplikáciou oby aj. Nástupca bol povinný

dodržiava zákony svojho predchodcu len vtedy, ak to výslovne pris úbil. Preto sa

v najstarších uhorských zákonoch vyskytuje tak ve ký po et opätovných úprav

rovnakých inštitútov. Dobrým príkladom je Zlatá bula. V jej Úvode panovník

vyhlasuje, že v jej texte obnoví a doplní práva a slobody zavedené krá om Štefanom

I. Svätým. Druhá Zlatá bula z roku 1231 tieto ustanovenie doslovne opakuje. Dekrét

udovíta Ve kého z roku 1351 preberá v podstate celú Zlatú bulu. Krá ovná Mária vo

svojom dekréte z roku 1384 prevzala ustanovenia udovítove. Podobne konal aj krá

Matej Korvín vo svojom dekréte z roku 146489.

Po smrti Žigmunda Luxemburského sa nato ko posilnilo postavenie

krajinského snemu, že sa tento stal rovnocenným ú astníkom legislatívneho procesu.

Pojem zákona sa tým zna ne zmenil. Za zákon bola odteraz považovaná už len

právna norma, ktorá bola vyjadrením súhlasnej vôle panovníka a snemu. Vznikla

zásada „Snem rozhoduje, panovník posväcuje“, ktorú napokon v zákonnej forme

vyjadril až zák. l. 12/179190. Táto zásada sa prejavila v tom, že zákony prijaté

takouto formou sa stali všeobecne záväznými a o sa týka záväznosti, za ali sa

pomaly vyrovnáva oby aji. Boli prijímané oraz astejšie.

Matej Korvín svojimi zákonmi z roku 1486 zamýš al potla i oby aj a pokúsil

sa zruši zásadu, pod a ktorej každý panovník pri nástupe na trón vydáva nové

zákony. Podobne ako Justinián, aj on chcel prija ve né zákony. Preto ich ako prvý

publikoval aj tla ou. Bola zavedená zásada primátu zákona. O pár rokov neskôr už

Štefan Werb czy bol poverený spísa oby aje, aby sa vyrovnali zákonom. Treba

však zárove poznamena aj fakt, že Matejove „ve né zákony“ ostali v platnosti len 6

rokov. Možno preto, že sám panovník v jednej zo svojich listín vyhlásil, že jeho

zákony budú zaväzova aj jeho nástupcov a budú im podriadení aj samotní králi. Je

však paradoxom, že tak ako jeho nástupcovia, aj on sám h adali vždy možnosti

a cesti ky, ako sa ich dodržiavaniu vyhnú 91.

Štefan Werb czy v lánku 3. II. asti Tripartita pojednáva o tvorbe a výklade

zákonov. Pod a uvedeného ustanovenia ma arský národ po prijatí kres anskej viery

a zvolení panovníka, korunoval ho Svätou Korunou, ím na neho previedol

zákonodarnú moc ako aj právo darova donácie a súdi . Panovník však mal

vykonáva zákonodarnú moc po zvolaní a zistení názoru udu. Nesmel tiež bez

súhlasu snemu prijíma také právne normy, ktoré by porušovali božské a prirodzené

právo a škodili by starým právam a slobodám uhorskej š achty92.

Po Mohá i sa stavovské snemy stali nielen bojiskom, kde sa stretávali záujmy

krá a a stavov, ale aj bojovým po om, na ktorom sa riešili konflikty celoríšske

a uhorské. Snemy síce neboli zvolávané pravidelne (zvolávanie záviselo od

politických udalostí), na druhej strane bolo prijímaných omnoho viac zákonov, ako

predtým (za vlády Ferdinanda I. dokonca až 897). Postupne bola vypracovaná

technika zákonodarnej moci a spôsob vyhlasovania zákonov. Stavy stále viac trvali

na tom, aby bola krajina spravovaná zákonmi a nie nariadeniami vydávanými bez ich

súhlasu.

Kvalitatívnu zmenu v zákonodarstve znamenalo 18. – 19. storo ie.

Zákonodarstvo sa v tomto období stalo každodennou praxou. Právo sa za ína

racionalizova , stáva sa preh adnejším, systematizuje sa. Zaniká stredoveká teória,

že sa nemožno novými zákonmi žiadnym spôsobom dotknú „starého dobrého

práva“, ktoré sa mohlo meni len zavádzaním nových právnych oby ají. Na prelome

18. a 19. storo ia už nový prijatý zákon automaticky ruší predošlé, ktoré mu

odporujú, pod a zásady lex posterior derogat priori. o sa týka vz ahu starých

zákonov k novým, mohli nasta nasledovné situácie:

1. nový zákon úplne zrušoval ten starý – lex abrogatoria;

2 nový zákon zrušoval len ur ité asti starého zákona – lex derogatoria;

3. nový zákon menil ten starý alebo namiesto neho zavádzal do platnosti novú

právnu úpravu – lex obrogatoria;

4. nový zákon dopl oval ten starý – lex subrogatoria93.

1.8.1. Zákonodarný proces“)

Právo zákonodarnej iniciatívy patrilo v Uhorsku spolo ne panovníkovi

a uhorskému snemu, od roku 1848 parlamentu. Na základe Bratislavskej marcovej

ústavy sa dotvorila podoba uhorského zákonodarného procesu do podoby, ktorú

možno považova za definitívnu. Treba však jedným dychom poznamena , že sa

v podstate nelíšila od formy zákonodarného procesu, ktorú dovtedy aplikoval uhorský

snem. Odlišnos ou bolo len to, že od roku 1848 krá vykonával právo zákonodarnej

iniciatívy s pomocou nezávislého uhorského ministerstva.

Návrhy zákonov vypracované jednotlivými ministrami panovník po

odsúhlasení predkladal poslaneckej snemovni. Rovnako však mali právo

zákonodarnej iniciatívy aj jednotliví poslanci. Ak krá osobne otváral zasadnutie,

predkladal mu tzv. „krá ovské propozície“. Inak ho v tejto veci zastupoval ostrihomský

arcibiskup. Krá svoje návrhy niekedy zhrnul do jedinej listiny, ktorá bola pre ítaná na

spolo nom zasadnutí oboch komôr. Nasledovala diskusia o tom, i sa budú komory

venova skôr krá ovskému návrhu alebo tzv. s ažnostiam (gravamina). Ke obe

komory na oddelenom zasadnutí prerokovali, za al sa proces výmeny hlásení, aby

napokon obe spolu mohli panovníkovi odpoveda . Na základe prijatého rozhodnutia

bola zostavená „ponížená prosba“, ktorú predložili panovníkovi prostredníctvom

krá ovskej kancelárie. Krá reagoval „milostivým rozhodnutím“, ktorým návrh snemu

prijal (bez zmien alebo so zmenami) alebo odmietol. Ak panovník odmietol vyda

„milostivé rozhodnutie“, rokovanie pokra ovalo dovtedy, kým nebol prijatý konsenzus

medzi snemom a kanceláriou. Ak však bol rozpor tak ve ký, že ho nebolo možné

dosiahnu , návrh bol stiahnutý z rokovacieho programu.

Prijatý návrh bol rozdelený na lánky a panovník k nemu pripojil úvod a záver,

ím ho vlastne potvrdil. Definitívny text krá posväcoval pripojením odtla ku ve kej

krá ovskej pe ate. Až potom bol prijatý zákon podpísaný krá om a dvorským

kancelárom, následne vyhlásený a rozposlaný.

Viackrát sa stalo, že zákonný lánok, považovaný za definitívne schválený,

panovník ešte pred tým, ako ho spísali, pozmenil94. Poslanci už v tom ase

odcestovali domov a len dodato ne si všimli, že panovník zmenil, doplnil alebo

dokonca vypustil z návrhu niektoré slová, i dokonca vety. Najznámejším

falšovate om zákona bol Rudolf II., ktorý v roku 1604 doplnil k prijatému zákonu nový

zákonný lánok 22 obmedzujúci praktizovanie protestantskej viery, o ktorom snem

ani len nerokoval. Známe povstanie Štefana Bocskaia vypuklo okrem iného aj z tohto

dôvodu. Preto v nasledujúcich rokoch definitívny text zákona pripravovala komisia

zložená z vyslancov oboch komôr, ktorá ho po definitívnom schválení ešte

kontrolovala95.

1.8.2. Publikovanie zákona

Pri publikovaní zákona štát používa fikciu, že zákon sa publikáciou stáva

známym pre všetkých štátnych ob anov. V Uhorsku pred rokom 1848 neupravoval

spôsob publikovania zákona žiadny právny predpis, dokonca neexistovala ani

ustálená právna prax.

V období vlády Arpádovcov boli hodnoverné vyhotovenia krá ovských

dekrétov rozposlané len nieko kým cirkevným a svetským hodnostárom. Zlatá bula

z roku 1222 obsahovala ustanovenie, pod a ktorého bolo potrebné vyhotovi a uloži

len 2 hodnoverné exempláre z každého zákona. Napriek tomu sa nám však dodnes

z tejto doby nezachoval ani jeden zákon. Po as vlády Anjouovcov zákony

uchovávala cirkev. Neskôr vznikla právna oby aj, že po krá ovskom posvätení

zákonov boli tieto pre ítané na zasadaní stavovského snemu a následne ich spolu s

krá ovským úvodom vyhlásili a vysvetlili zhromaždenému udu v mestách a na iných

verejných miestach. Po vzniku š achtických komitátov boli zákony rozposielané aj

tam, kde ich rovnakým spôsobom vyhlásili a vyvesili na úradnú tabu u.

V 15. a 16. storo í boli zákony v obehu vo forme ru ných odpisov. Napriek

tejto ažkej a zodpovednej práci však nebolo možné ich zhrnutie do jedinej zbierky.

Ve mi ažko sa dodržiavalo asové poradie vydania noriem, vä šinou bývali zh ané

chaoticky. Uprednost oval sa doslovný výklad zákonov. Prevratnou udalos ou bol

vynález kníhtla e, ktorá umožnila publikovanie zákonov v ich skuto nej podobe.

Zákony sa mohli sta známymi pre oraz širšie vrstvy. Prvý zákon v tla i opublikovali

za vlády Mateja Korvína. V roku 1572 boli po prvýkrát ako hodnoverné odpisy normy

rozposlané župám tla ené exempláre zákona. Tla sa ujala ako pravidelný spôsob

publikovania zákonov od roku 1595.

V ase vydania Tripartita mohol panovník nariadi publikovanie oby ají, ale aj

zákonov. V prípade zbierok zákonov šlo takisto o súkromné zbierky ako to bolo

v prípade oby ají. Ako prvý za al zbiera zákony nitriansky biskup Zachariáš

Mošovský, ktorý vo funkcií sudcu videl absenciu zbierky úradne overených právnych

noriem. Niektoré z nich umožnil opublikova dvornému lekárovi cisára Rudolfa

Habsburského Jánovi Sambucusovi, ktorý ich roku 1581 ozna il za historické

pramene. Toto samozrejme nesta ilo, preto Zachariáš Mošovský spolu s Mikulášom

Telegdym, biskupom z Pä kostolia, v roku 1584 vypracovali prvú uhorskú zbierku

zákonov96. Mošovský s Telegdym porovnávali a hodnotili texty, nepracovali však

s originálmi, ale s odpismi. Preto je v zbierke mnoho chýb a nepresností a chýbajú

v nej mnohé dekréty. Napriek tomu sa Corpus Juris Hungarici stal dôležitým

prame om poznania práva a spolu s Tripartitom ho používali pri príprave budúcich

právnikov na vysokých školách.

Corpus Juris sa stal v tej dobe druhým najvýznamnejším prame om práva,

jeho nedostatky však neboli odstránené, napriek tomu, že boli známe. Jeho druhé

vydanie z roku 1628 bolo doplnené neskoršími zákonnými lánkami i samotným

Tripartitom, ím sa v tom ase všetky dôležité pramene práva zjednotili. Neskôr bolo

do jeho príloh zahrnutých oraz viac odborných právnických textov, ím vzrástol jeho

vplyv na vývoj práva v Uhorsku97. Tým sa uhorské právo zdalo by kompletne

spísané.

Samotný názov Corpus Juris Hungarici dal zbierke pod a vzoru

najvýznamnejších vtedy známych zbierok zákonov trnavský jezuita a právnik Martin

Svätojánsky98. Tento názov si zbierka podržala do roku 1848. Od roku 1868 boli

všetky zákony v Uhorsku vydávané v úradnej zbierke zákonov ozna enej ako

Országos Törvénytár99.

1.9. Návrhy kodifikácií

Myšlienka kodifikácie uhorského práva sa v uhorských právnych dejinách po

prvýkrát objavila na sneme konanom v rokoch 1712 – 1715. Tzv. komisia na opravu

zákonov a právnych služieb napokon v zmysle zák. l. 24/1715 vypracovala prvý

návrh ve kého uhorského právneho kódexu – Novum Tripartitum. Snem sa návrhom

zaoberal, ale nerokoval o jeho ustanoveniach. Podobne skon ili aj pokusy

o kodifika né práce na snemoch konaných v rokoch 1825 – 1827 a 1832 – 1836.

Pod a návrhu poslanca Františka Deáka z roku 1834 návrh kódexu by mal by

prerokovaný v skrátenom konaní, ke že prijatie kódexu si pod a neho nevyžaduje

osobitnú dôvodovú správu, nako ko právo 19. storo ia je už dostato ne vyspelé.

Deákov návrh nebol prijatý a kodifikácia sa neuskuto nila100.

Ako prvý vysvetlil v Uhorsku pojem kodifikácia Ladislav Szalay, ktorý vo svojej

práci z roku 1840 uvádza, že „kodifikácia zákonov ... je organizovanou knihou (nie

zbierkou) právnych vz ahov medzi ob anmi navzájom a medzi ob anmi a štátom,

ktorá obsahuje sankcie.101“ Od tej chvíle uhorská odborná literatúra rozlišovala medzi

kodifikáciou a inkorporáciou. Szalay poukázal na to, že historický vývoj uhorského

práva bol odôvodnený. V prípade vypracúvania kodifikácií je potrebné aj

inkorporova , moderná kodifikácia však nesmie pozostáva len zo zozbieraných

právnych noriem, inak nebude reagova na aktuálne spolo enské vz ahy. Autor

nevylu oval ani kritiku právnych noriem102.

Prvým návrhom kodifikácie v Uhorsku nebol kódex súkromného práva

v užšom zmysle, ale návrh obchodného zákonníka z rokov 1839 – 1840. Cestu ku

vypracovaniu súkromnoprávnej kodifikácie otvoril až František Deák vo funkcií

ministra spravodlivosti. Spolo ne so Szalaym boli obaja prívržencami kodifika ného

procesu, za vzor modernej uhorskej kodifikácie súkromného práva považovali

francúzsky Code civile. Práce na kódexe sa mali oskoro za a , revolu né udalosti

rokov 1848/49 tomu však zabránili.

V polovici 19. storo ia teda už v Uhorsku považovali súkromné právo za

samostatné právne odvetvie, ktoré si navyše vyžaduje kodifikáciu. V tom ase získal

pojem „ob an“ sú asný význam. Do prijatia zák. l. 22/1848 totiž bol používaný len

na odlíšenie domácich „ob anov Uhorska“ od cudzích š achticov. Ozna enie „ob an“

v dnešnom význame uhorské právo prevzalo od francúzskeho Ob ianskeho

zákonníka, ktorý vyhlásil za ob ana každého obyvate a krajiny a priznal mu rovnaké

základné súkromné práva. Po porážke uhorskej revolúcie zaviedla viedenská vláda

v Uhorsku do platnosti spolo ne s patentom o aviticite a urbárskym patentom aj

Všeobecný ob iansky zákonník z roku 1811 doplnený o príslušné nariadenia

a cisárske patenty.

Po vyrovnaní Uhorsko získalo spä právo samostatnej zákonodarnej iniciatívy.

Znova sa teda dostala na program otázka kodifikácie súkromného práva.

Ministerstvo spravodlivosti vedené od roku 1869 Baltazárom Horváthom sa viackrát

pokúsilo iniciova takúto normu. Už v roku 1871 bol vypracovaný prvý návrh

všeobecnej asti uhorského ob ianskeho zákonníka, ktorý však nemal šancu na

úspech, ke že obsahoval aj ustanovenia patriace skôr do ústavného práva, ako

spôsob nadobúdania, i straty štátneho ob ianstva a pod103. Návrh bol prerokovaný

širokými právnickými vrstvami, no napokon bolo rozhodnuté, že ho ani len neposunú

do parlamentu. Za ali sa prípravy nového zákonníka.

V rokoch 1880 – 1882 boli vypracované návrhy iastkových kodifikácií celého

súkromného práva i rodinného práva104. Všeobecnú as a dedi ské právo

prerokovali viackrát v rokoch 1882 – 1885. Výsledkami rokovaní boli zápisnice, ktoré

vyšli tla ou v rokoch 1883 a 1885. Do roku 1900 zasadalo viacero komisií

poverených kodifika nými prácami.

Prvý návrh ob ianskeho zákonníka z roku 1900 nebol ani po obsahovej ani po

štrukturálnej stránke jednotný, ke že jeho tvorcovia boli lenmi navzájom nezávislých

kodifika ných komisií. Spolo ne prerokovali len zásadné teoretické otázky, preto na

viacerých miestach návrhu nachádzame opakovania, i protiklady. Jeho niektoré

asti vykazujú progresívny právny vývoj – napríklad ide o majetkové právo manželov,

niektoré asti rodinného práva, i niektoré inštitúty dedi ského práva. Niektorí autori

považujú za jeho vzor nemecký Ob iansky zákonník z roku 1896105. Ani tento, ani

druhý návrh kodifikácie ob ianskeho práva z roku 1913 však nebol všeobecne

akceptovaný a nestal sa zákonom. Kodifika né práce potom pokra ovali

v medzivojnovom Ma arsku a skon ili sa prijatím zák. l. 22/1931 o Ob ianskom

zákonníku.

1.10. Právna veda

Význam právnej vedy v právnych dejinách rástol sú asne s nárastom

významu práva. Vznikli dve skupiny odborníkov zaoberajúcich sa výskumom práva –

praktickí právnici a právni vedci. Najvä ším rozdielom medzi praktickým právnikom

a právnym vedcom je, že ten prvý sa venoval praktickej aplikácií práva, druhý skôr

právnej teórií.

Právna veda bola dôležitým prame om uhorského a neskôr ma arského

práva až do roku 1959, kedy vstúpil v krajine do platnosti prvý Ob iansky zákonník.

Práve na základe názorov právnych vedcov totiž mohla vzniknú právna oby aj.

Prvým právnickým odborným dielom z územia Uhorska je Werb czyho Tripartitum,

ktoré sa pokúsilo využijúc poznatky vtedajšej právnej vedy aj o ur ité pedagogické

pôsobenie. Po jeho publikovaní však uhorská právna veda akoby zamrzla na mieste.

Krajina rozdelená na tri asti stratila hlavné mesto, kde by sa mohli stretáva právni

vedci a kde by mohli vzniknú právnické ústredné inštitúcie.

Znalos práva sa stala výsadou š achty, ktorá sa venovala miestnej správe

a výkonu súdnictva v š achtických župách. Typickým pre toto obdobie je výrok: „je

hanbou popredného š achetného loveka, ak nepozná vlastné právo“106. Š achta

s klasickým vzdelaním a právnym povedomím si udržala v krajine rozhodujúce slovo

ešte v 18. storo í. Ak získal právne vzdelanie neš achtic, vždy sa následne snažil

o nobilitáciu a kým toto postavenie nezískal, požíval ako honoracior všetky š achtické

výsady.

Najdôležitejšími prácami právnych vedcov v období bezprostredne po

Tripartite sú jeho vysvetlenia, doplnenia a vý atky. Dokonca ani Quadripartitum

nebolo schopné prekro i tie najslávnejšej uhorskej právnej knihy. Možno však

spomenú Directio methodica z roku 1619 od dvorného právnika krá a Mateja II. Jána

Kitonicha, ktorým bol až do roku 1723 ur ený postup civilného súdneho konania.

Práca v mnohom vychádza z ustanovení Tripartita, ktoré asto cituje a odvoláva sa

na neho. Rovnako z roku 1619 pochádza druhá Kitonichova práca Centuria

certarum, ktorá odpovedá na 100 výhrad k textu Tripartita107.

V nasledujúcich rokoch až do roku 1918 v Uhorsku vyšlo len zopár odborných

prác venovaných teórií práva. Spome me napr. Jurispridentia Practica z roku 1745

od Štefana Husztyho, ktorá mala pomerne ve ký vplyv na vývoj súkromného práva.

Prvá právnická odborná monografia bola publikovaná až v roku 1804 – išlo o dielo

Zákony našej krajiny od I. Georcha. Ani v priebehu 19. storo ia sa situácia

nezlepšila. Dominantným dielom zostalo Tripartitum108.

1.11. Vybraní uhorskí právnici

Štefan Werb czy (1458 – 1541) pochádzal z chudobnej zemianskej rodiny. Po

štúdiách doma a pravdepodobne aj v zahrani í za al pracova na krá ovskom dvore

najprv ako archivár, neskôr ako právnik v krá ovskej kancelárií. Tu spoznal právnickú

prax pri vydávaní listín. Neskôr pracoval ako protonotár krá ovského súdu. V tejto

funkcií sa už mohol dosta do kontaktu s významnejšími kauzami, ktoré mohol aj sám

súdi . V roku 1516 sa stal personalisom a v roku 1525 na krátku dobu palatínom.

Na napísanie Tripartita dostal poverenie od krá a Vladislava II. Dielo zhrnulo

platné právo po stránke literárnej, vedeckej i didaktickej. Forma otázok a odpovedí

prepoži ala dielu charakter u ebnice. Prológ obsahujúci teoretické vysvetlenia je

vlastne akýmsi historickým exkurzom k vývoju uhorského práva109.

Ján Kitonich (1560 – 1619) bol dvorným právnikom krá a Mateja II. Pochádzal

z chorvátskej š achtickej rodiny a bol odborníkom, ktorý nepoznal dobre len právnu

prax, ale aj teóriu. Bol vo svojej dobe považovaný za nové svetlo právnej vedy po

Werb czym110. Jeho dve najvýznamnejšie diela – Directio methodica a Centuria

certarum – sa stali sú as ou Corpus Juris Hungarici ako jeho prílohy. Prvé z nich

bolo venované predovšetkým procesnému právu, druhé súkromnému právu. Obe

diela boli preložené do ma ar iny111.

Ján Szegedy (1699 – 1760) bol jezuitským profesorom a cirkevným

právnikom. Vä šina jeho práce pozostáva z publikovania prame ov práva

a vysvetlení, písal však aj samostatné odborné práce. Vo svojom najdôležitejšom

diele spracoval zásady Tripartita, Quadripartita, právnu prax 18. storo ia a zásady

rímskeho práva. Slávne dielo Tyrocinium bolo publikované v roku 1734 a stalo sa

jednou z naj ítanejších právnych príru iek svojej doby. Súdy ho považovali za

prame práva112.

Štefan Huszty (18. storo ie) bol advokátom, tabulárnym sudcom a profesorom

na právnickom lýceu. Jeho práca pod názvom Jurisprudentia Practica vyšla po prvý

krát tla ou v roku 1745 a po as nasledujúcich 33 rokov sa dožila 5 vydaní. Dielo bolo

prvé od ias Tripartita, ktoré opisovalo uhorské súkromné právo osobitne od

ostatných právnych odvetví. Autor po prvý

krát v Uhorsku vytvoril osobitný systém práva. Kniha pozostávala z troch astí. Prvá

sa venovala procesnému právu, druhá súkromnému právu hmotnému a tretia

trestnému právu. V porovnaní so Szegedym používal Huszty omnoho viac

rímskoprávnych definícií. Ve mi hojne cituje tiež Kitonichove diela. Jurisprudentia

Practica bola asto využívanou prácou dokonca ešte v 19. storo í113.

Imrich Kelemen (1744 – 1819) bol právnikom a univerzitným profesorom. Ako

prvý spracoval dejiny uhorského súkromného práva. Vo svojej u ebnici Institutiones

juris privati hungarici z roku 1814 v troch zväzkoch polemizoval s názormi svojich

predchodcov, predovšetkým s Husztym. Spracoval tiež rímskoprávnu a nemeckú

prirodzenoprávnu literatúru. Bol zástancom systému zavedeného Johannom

Gottliebom Heinecciom. V súlade s jeho u ením vytvoril samostatné teórie. Nerád

priamo citoval rímskoprávny Corpus Juris Civilis, mnoho jeho ustanovení však využil

vo svoj prospech114.

Ignác Frank (1788 – 1850) bol právnikom, univerzitným profesorom,

nasledovníkom Imricha Kelemena v tejto funkcií, neskôr lenom Uhorskej akadémie

vied. Jeho hlavným dielom je A közigazság törvénye Magyarhonban (Zákon verejnej

pravdy v Uhorsku). Je prvým, kto prekonal systém komentovania práva a oddelil

v Uhorsku súkromné právo procesné od hmotného. Vo svojom diele skúmal právne

inštitúty vo vývoji od najstarších ias až po svoju sú asnos . Poukázal na to, že

uhorská dona ná sústava je typom vazalského práva115. Systém uhorského

súkromného práva skúmal odvolávajúc sa na listinné pramene, rozhodnutia;, zákony

a nariadenia, resp. na poznatky právnej vedy. Ako stúpenec nemeckej právnej vedy

ve mi opatrne kritizoval Tripartitum. V ur itých astiach jeho práce môžeme nájs aj

známky francúzskeho vplyvu116.

Gustáv Wenzel (1812 – 1891) bol právnym historikom a právnikom,

univerzitným profesorom, lenom Uhorskej akadémie vied. Narodil sa v Sasku. Ako

die a profesionálneho vojaka sa vzdelával vo viacerých mestách, právo absolvoval

na univerzite v Pešti. V období neoabsolutizmu bol nasledovníkom Ignáca Franka na

Katedre. Pod vplyvom Savignyho bol prívržencom historickoprávnej školy. Napriek

svojmu nemeckému pôvodu ho fascinovalo uhorské súkromné právo a uhorské

dejiny. On sformuloval pou ku, že uhorské právo spred roka 1848 je takmer

výhradne právom uhorského národa. Bol odporcom recepcie nemeckých a rakúskych

predpisov do uhorského právneho poriadku. Je autorom 127 historickoprávnych

a právnických odborných prác. Ako vynikajúci znalec listín poukázal na mnoho

nových dovtedy neznámych oblastí uhorského práva. Bol prívržencom právnej

komparatistiky.

V oblasti práva bol viac historikom ako dogmatikom. Nezaujímal sa o prax, ale

o teóriu. V uhorskej právnej vede prelomovým bolo jeho dielo A magyar és az erdélyi

magánjog rendszere (Systém uhorského a sedmohradského práva) vydané v Budíne

v roku 1863. Ide o prvú u ebnicu práva, ktorá ponúka skuto ný systém súkromného

práva pod a vzoru pandektistického u enia, konkrétne Saského Ob ianskeho

zákonníka. Ve mi dlho bolo toto dielo najvýznamnejšou odbornou literatúrou v oblasti

súkromného práva117.

Imrich Zlinszky (1834 – 1880) z pozície sudcu a právneho vedca poukázal ako

prvý na teoretické medzery uhorského súkromného práva a doplnil ich o výsledky

nemeckej právnej vedy. Nikdy však otrockým spôsobom nekopíroval poznatky

pandektistiky118. Vždy sa snažil o ich doplnenie, i prispôsobenie domácim

podmienkam. Jeho u ebnica súkromného práva119 preberajúc poznatky nemeckej

právnej vedy mala ohromný vplyv na uhorskú právnu vedu a právo. Aj po skorej smrti

autora boli Zlinszkeho knihy asto vydávané (niektoré vyšli až v ôsmich vydaniach po

jeho smrti) a prax ich používala ako akési príru ky. Zaujímavý je Zlinszkého názor na

zákonodarnú moc. Pod a neho právo za alo vplýva na historický vývoj spolo nosti

z dôvodu skomplikovania spolo enských vz ahov. Zákon pod a Zlinszkého nikdy

nemôže by taký dokonalý, aby úplne potla il význam oby aje120.

Osobitne stojacim géniom uhorskej vedy súkromného práva bol právnik,

univerzitný profesor a len Uhorskej akadémie vied Béni Grosschmid (1852 – 1938).

Grosschmid pochádzal zo starej právnickej rodiny. Právo vyštudoval vo Viedni,

doktorát však získal v Budapešti. Po sérií zahrani ných študijných pobytov sa stal

kme ovým u ite om najprv na Univerzite v Oradei, neskôr v Kluži a napokon

v Budapešti. Jeho dielom je novátorská koncepcia samostatných základov uhorského

práva, pod a ktorej popieral nevyhnutnos preberania najmä rakúskych vplyvov

a presadzoval myšlienku rozvoja starobylého uhorského práva. Verejná mienka i jeho

žiaci ho považovali v oblasti súkromného práva za nástupcu Štefana Werb czyho.

Hlavné dielo B. Grosschmida Fejezetek kötelmi jogunk köréb l (Kapitoly z

oblasti nášho záväzkového práva), ktoré vyšlo v dvoch zväzkoch v Budapešti v

rokoch 1898 – 1901, je považované za unikát vo svetovom meradle. Uvedené dielo

je mimoriadne podrobnou analýzou, ktorou autor založil dogmatiku uhorského

záväzkového práva. S obrovskou ahkos ou vysvetlil pojmy, v prípade ktorých sa

viedli dlhoro né diskusie.

Grosschmid bol tvrdým oponentom koncepcie dedenia vylu ujúcej dedi ov

z postrannej vetvy. Je autorom návrhu manželského zákona. Pod a Baumgartnera

bol „ve kým majstrom dedukcie a právnickej analýzy121.“

Gustáv Szászy Schwarz (1858 – 1920) je alším z radu uhorských právnych

velikánov. Právnik, univerzitný profesor, len Uhorskej akadémie vied, Jheringov

žiak, profesor rímskeho práva na Univerzite v Budapešti. Bol autorom množstva

spisov a prác. Okrem toho bol známym majstrom jazyka, preto bol schopný ahko

a zrozumite ne vysvetli aj ten najzložitejší právny inštitút. Zaujímali ho predovšetkým

všeobecné právne otázky, ktoré mali asto ve mi blízko k teórií práva. Takýmto

spôsobom analyzoval jednotlivé rímskoprávne kauzy. Bol oponentom

historickoprávnej školy a upozornil na protire enia pandektistického u enia122.

Szászy Schwarz bol právnym polyhistorom, ktorý praktické otázky právnických káuz

skúmal všeobecnými prostriedkami asto blížiacimi sa právnej teórií. Podrobne sa

venoval rozboru súdnej praxe. Aktívne sa zú ast oval príprav návrhu Ob ianskeho

zákonníka z roku 1900. Namiesto presadzovania vô ového momentu skôr

zdôraz oval v súkromnom práve význam záujmu. Pod a neho totiž zákon je

všeobecnou vô ou, oby aj je okruhom slobodnej vôle subjektu práva. Zmluva je

pod a Szászyho Schwarza prejavom vôle oboch zmluvných strán, ktoré ju uzatvárajú

z dôvodu spolo ného záujmu123.

Posledným v rade uhorských právnych velikánov bol Gejza Marton (1880 –

1957), právnik, univerzitný profesor a len Uhorskej akadémie vied. Absolvoval

viacero zahrani ných stáží, vystriedal vä ší po et uhorských univerzít, aby napokon

zakotvil ako profesor rímskeho práva na Univerzite Petra Pázmánya v Budapešti.

Stal sa dedi om vedeckého odkazu Szászy Schwarza. Nie rímskoprávne u enie, ale

vypracovanie teórie objektívnej zodpovednosti ho preslávili po celej Európe. Bol

prvým, kto zistil, že princíp zavinenia nie je vhodný na použitie v súkromnoprávnych

hospodárskych pomeroch. Argumentoval tým, že preventívny ú inok ur itej sankcie

má v oblasti súkromného práva silnejší ú inok. Popieral význam slobodnej vôle

v súkromnom práve. Spoznal, že sankcia neexistuje nezávisle. Pod a neho náhrada

škody je len preventívne pôsobiaci nástroj. Považoval za potrebné skúma konanie

škodcu i poškodeného. Odmietal širokú aplikáciu sudcovskej autonómie124.

KAPITOLA 2: OSOBY

2.1. Fyzická osoba ako subjekt práva

2.1.1. Spôsobilos na práva a povinnosti

Uhorské súkromné právo sa zaoberalo predovšetkým vlastníckymi vz ahmi.

Osobám sa venovalo len potia , pokia to bolo nevyhnutné k úprave majetkových

pomerov. Pod a Grosschmida osoba je „taká, ktorej právo dáva možnos by

subjektom práv a povinností.125“ Od ias Savignyho uhorské právo rozlišovalo dva

typy osôb – fyzické a právnické.

Pojem spôsobilos na práva a povinnosti v modernom význame vznikol

v pandektistickom práve. Znamenal abstraktnú legálnu možnos , na základe ktorej sa

každá fyzická, i právnická osoba mohla sta subjektom právom uznaných

subjektívnych súkromných práv a povinností. V prípade fyzickej osoby bola táto

spôsobilos všeobecná, rovná a bezpodmiene ná, trvala od narodenia až do smrti.

Spôsobilos nascitura na práva a povinnosti taktiež bola podmienená narodením.

V súkromnom práve sa spôsobilos na práva a povinnosti prejavovala dvomi

spôsobmi:

- každá fyzická osoba sa mohla sta subjektom súkromnoprávnych vz ahov;

- mohla sa sta subjektom akéhoko vek súkromnoprávneho vz ahu.

V Uhorsku pred rokom 1848 mali teoreticky spôsobilos na práva a povinnosti

všetky fyzické osoby. V skuto nosti sa však mohli neobmedzene sta subjektmi práv

a povinností len š achtici, poddaných právo do zna nej miery obmedzovalo.

Odlišnosti v subjektívnych právach privilegovaných stavov a poddaných okrem

zákonov a oby ají podporovala aj súdna prax a verejná správa. Stavovské právo totiž

nevylu ovalo osobnú závislos a obmedzenú právnu spôsobilos 126. Spôsobilos na

práva a povinnosti sa v uhorskom práve pred rokom 1848 viazala na dve skuto nosti

– na narodenie a osobnú slobodu. Narodenie sa dov šilo, ak sa plod oddelil od tela

materského a mal udskú podobu. Po narodení die a muselo vykazova známky

života127. Uhorské právo priznávalo právnu subjektivitu aj nasciturovi za podmienky,

že sa narodil živý. Podmienka osobnej slobody sa vyžadovala len v období raného

feudalizmu, kedy ešte v Uhorsku existovala skupina otrokov. Tí sa z h adiska práva

v tom ase považovali za veci. Osobu, ktorá v cudzom štáte mala postavenie otroka,

na území Uhorska považovali za slobodnú. Jej otrocký pomer, v ktorom bola

dovtedy, sa v Uhorsku považoval za urbársky

Poddaní stáli pod zvrchovanos ou svojich zemepánov, v dôsledku oho boli

ich práva obmedzené. Iba po splnení ur itých podmienok sa mohli ods ahova

z bydliska. Zemepán mal právo rozhodnú o tom, i sa bude die a poddaného alej

vzdeláva , on povo oval uzavretie manželstva. medzi poddanými. Poddaný bol

povinný plni viacero povinností, napríklad povinnos roboty, plati rôzne dávky

svojmu zemepánovi. Pred zemepanský súd patrili všetky spory týkajúce sa

urbárskych vz ahov a všetky trestné veci poddaných. Ak mal zemepán právo me a

(ius gladii) mohol tresta svojho poddaného aj smr ou.

Urbársky patent Márie Terézie umožnil odvola sa poddanému v závažnejších

veciach k Miestodržite skej rade. V roku 1790 bolo toto ustanovenie zmenené v tom

zmysle, aby sa poddaní mohli odvola vo všetkých civilných i trestných veciach ku

Krá ovskej tabuli a odtia k Sedmopanskej tabuli128. Poddaný mal tiež obmedzené

právo aktorátu, nako ko mohol podáva žaloby na súdy len prostredníctvom svojho

zemepána, ktorý ho tu musel zastupova .

Na základe rozširujúceho výkladu zák. l. 26/1222 a 23/1715 a rozhodnutí; .

333 a 455 Planum tabulare poddaný podobne ako cudzinec nemohol pre seba

nadobudnú š achtický pozemok a keby sa tak stalo, každý š achtic mal právo žiada

ho pre seba s odôvodnením, že ako neš achtic nie je lenom Svätoštefanskej koruny.

Tento zákaz bol zrušený až na základe zák. l. 4/1844129.

Poddaní nemali ani právo slobodne rozhodova o vlastných pozemkoch. Ešte

Tereziánsky urbár trestal konfiškáciou kúpnej ceny predaj alebo výmenu

poddanského pozemku bez súhlasu vrchnosti. Napokon zák. l. 4/1836 umožnil

slobodný predaj poddanského pozemku a s ním súvisiacich astí. Zák. l. 20/1802 a

13/1836 poskytli poddaným procesné oprávnenia, zák. l. 4/1844 im dal právo

nadobúda pre seba pozemky do vlastníctva a zák. l. 5/1844 im poskytol

spôsobilos vymenúvania do úradov130.

Zákony z roku 1848 síce nezrušili š achtický stav ako celok, iba poskytli jeho

práva všetkým uhorským ob anom bez oh adu na pôvod. Všetci uhorskí ob ania sa

stali lenmi Svätej uhorskej koruny. Š achticom ostali už len tituly. Nedeklarovali

pod a francúzskeho vzoru rovnos pred zákonom, ale postupne zrušili všetky

š achtické privilégiá131. Všetci uhorskí ob ania tak nadobudli rovnaké práva

a rovnaké povinnosti, o v praxi znamenalo zavedenie princípu rovnosti pred

zákonom.

Ako pozostatok stavovského práva zostali aj po roku 1848 ustanovenia, na

základe ktorých ostalo medzi š achticmi a neš achticmi zachovaných nieko ko menej

podstatných rozdielov. Predovšetkým na alej nemohla vzniknú medzi š achticom

a honoraciorom koakvizícia a š achta si mohla na alej zaklada fideikomisy132.

Právo židov nadobúda do vlastníctva nehnute nosti bolo v období

neoabsolutizmu zrušené, aby ho napokon nariadením z 18. februára 1860 znova

povolili. Tento stav potvrdil aj § 22 I. asti Do asných právnych pravidiel. Úplné

zrovnoprávnenie tejto skupine obyvate stva priniesol až zák. l. 17/1867 a § 25 zák.

l. 43/1895. o sa týka žien, ich právna subjektivita bola obmedzená až do prijatia

zák. l. 23/1874, nako ko až do vydaja museli stá pod kuratelou133.

Spôsobilos na práva a povinnosti zanikala smr ou. Uhorské feudálne právo

síce poznalo, ale na rozdiel od práva krajín západnej Európy neuplat ovalo inštitút

ob ianskej smrti (mort civile). Ani spáchanie naj ažších trestných inov nebolo takto

v Uhorsku postihované. Strata cti ako istá forma postihu, ktorá teoreticky v Uhorsku

nahrádzala tento trest, sa týkala len osôb, ktoré boli odsúdené za krivé svedectvo

alebo za iný trestný in a jej následkom bol a strata spôsobilosti týchto osôb na výkon

poru níctva a opatrovníctva134. Spôsobilos na práva a povinnosti nestrácal ani

reho ník po zložení súkromnoprávneho s ubu chudoby. V takom to prípade jeho

vzdanie sa zdedených alebo inak nadobudnutých majetkov platilo len vo vz ahu

k reholi135. Od roku 1863 bolo možné vyhlási osobu úradne za m tvu136. Dovtedy

bolo potrebné smr osoby dokáza pred úradmi, inak sa na u nemohol nik odvola .

2.1.2. Spôsobilos právne kona

Spôsobilos ou právne kona na rozdiel od spôsobilosti ma práva a povinnosti

rozumieme možnos fyzickej osoby vlastným právnym konaním na vlastnú

zodpovednos nadobúda pre seba práva a záväzky. Kým pred rokom 1848

spôsobilos na práva a povinnosti závisela od stavovskej príslušnosti, spôsobilos

právne kona nebola považovaná za dôležitú, už len kvôli existencií nedokonale

vyvinutých obchodných vz ahov.

Do roku 1848 na spôsobilos právne kona vplývalo 10 tzv. statusových

okolností. Išlo o nasledovné stavy:

1. udský vek. Uhorské právo rozoznávalo štyri základné vekové hranice:

- nedospelos , iže podzákonný vek...do 12 rokov veku

- dospelos , iže zákonný vek od 12 do 24 rokov veku (u žien do 16 rokov veku alebo

do vydaja)

- plnoletos ...od 24 rokov veku u mužov, od 16 rokov veku prípadne od vydaja u žien

- staroba...od 60 rokov veku137.

V závislosti od uvedených vekových hraníc bol upravený rozsah spôsobilosti na

právne úkony.

2. Zdravie. Význam zdravotného stavu sa do roku 1848 v uhorskom práve dos

prece oval. Za chorobu sa považovala aj telesná vada, i stav považovaný v tej

dobe za duševnú chorobu (napr. zúrivos , hlúpos , i námesa nos ). Ak takýto stav

nebol prechodný a nedal sa úspešne vylie i , ostávala takáto osoba navždy

v otcovskej, i neskôr poru níckej moci138.

3 Márnotratnos . Ide o pomerne starú statusovú okolnos , ktorá so sebou niesla

spo iatku len podriadenie otcovskej moci. Od roku 1723 mohli by márnotratné osoby

podriadené sekvestru139.

4. Pohlavie. Feudálne uhorské právo považovalo podobne ako všetky feudálne

právne poriadky za tzv. lepšie mužské pohlavie. Muži mali viac práv ako ženy, najmä

rodinnoprávneho, i vecnoprávneho charakteru. Ženy mali oproti mužom osobitné

právo na obvenenie140, vdovské práva141, diev enskú štvrtinu142, stávali sa plnoletými

dosiahnutím 16 rokov veku alebo vydajom. Za privilégium žien sa považovalo aj

právo by pod otcovskou alebo poru níckou mocou do vydaja.

5. Rodinný stav. Bol považovaný za statusovú okolnos . Príslušenstvo k rodine sa

považovalo v období feudalizmu za podstatnú okolnos . Otec rodiny sa považoval za

ochrancu svojej manželky, detí a v prípade, že bol hlavou rodiny, tak aj ostatných

mužských príbuzných.

6. es . Statusová okolnos ozna ovaná ako es bola v období feudalizmu jednou

z najpodstatnejších okolností vplývajúcich na spôsobilos na právne úkony. Osoby

zaoberajúce sa opovrhnutiahodným povolaním (kati, herci), nemanželské deti, i tzv,

nehodní synovia boli postihnutí faktickou stratou cti. Naopak právna strata cti

nastávala spravidla výrokom súdu za konania, s ktorými zákon alebo oby aj spájali

takýto následok.

7. Náboženstvo. Privilegovaným náboženstvom v Uhorsku bolo rímskokatolícke

náboženstvo. Ostatné kres anské vierovyznania boli neskôr uznané tiež. Osobitné

privilégiá malo židovské obyvate stvo, ktoré bolo pod krá ovskou ochranou143.

8. Štátna príslušnos . Významnou statusovou okolnos ou bola štátna príslušnos .

V zásade platilo, že cudzinci akéhoko vek stavu nemali v Uhorsku rovnoprávne

postavenie s uhorskými štátnymi ob anmi. Cudzí š achtici po nobilitácií mohli

nadobudnú uhorské š achtictvo144. Cudzí meš ania v prípade, že v Uhorsku

zakladali mestá, mali privilégium spravova sa vlastným právom. Cudzí poddaní

nadobúdali uhorské ob ianstvo na základe povolenia usadi sa, ktoré im dával

zemepán.

9. Povolanie bolo menej dôležitou statusovou okolnos ou. Špeciálne postavenie mali

duchovní, po roku 1840 obchodníci a tzv. honoraciori.

10. Stavovská príslušnos bola pred rokom 1848 najdôležitejšou statusovou

okolnos ou. Rozlišovali sa tri stavy – š achtici, meš ania a poddaní. Uhorská š achta

sa delila na tri skupiny:

- magnáti – sem patrili tzv. skuto ní baróni krá ovstva145 a baróni pod a mena146;

- preláti vyšší a nižší147;

- zemania – zemania majetní148 a tzv. zemania jedného lánu, i kurialisti a armalisti.

V 19. storo í, ke sa jednou zo základných podmienok platného uzavretia

zmluvy stala existencia vôle, význam spôsobilosti na právne úkony vzrástol. Bolo

potrebné vyrieši dve otázky:

- i je možné konajúceho postihnú za konanie odporujúce zákonu (delikt) –

spôsobilos na protiprávne úkony;

- i môže konajúci svojimi právnymi úkonmi platne kona s právnymi následkami pre

seba – spôsobilos na právne úkony149.

Súkromné právo zaviedlo pre spôsobilos právne kona tzv. „vedomostný

cenzus“. Ke že sa táto okolnos nedá zisti individuálne, boli zavedené vekové

hranice . Spôsobilý právne kona v Uhorsku bol každá svojprávna, plnoletá, 24 ro ná

fyzická osoba, ktorá nebola v poru níckej moci150. Svojprávnym bol každý, kto nebol

v súkromnoprávnej moci inej osoby – t. j. v otcovskej moci, poru níckej moci alebo

opatrovníckej moci, ktorá vylu ovala spôsobilos právne kona 151. Takáto vysoká

veková hranica bola svojim spôsobom nevýhodná, nako ko v modernej dobe

znemož ovala napríklad uzatvorenie platných pracovných zmlúv s mladšími

fyzickými osobami. Preto moderné právne poriadky krajín západnej Európy vekovú

hranicu plnoletosti znížili. Uhorské právo napriek tomu konzervatívne vytrvalo pri

tradi nej hranici 24 rokov veku.

Obmedzená spôsobilos právne kona bola zavedená v Uhorsku až po

prijatí manželského zákona. – zák. l. 30/1894. Obmedzene právne kona mohli

staršie ako 12-ro né maloleté osoby, ako aj osoby v poru níckej moci, ktoré neboli

vyhlásené za nesvojprávne. Takéto osoby mohli na základe zmlúv nadobúda práva,

nie však povinnosti a nemuseli plni záväzky, ktoré boli na ich ujmu. Samozrejme

uzatvára akéko vek zmluvy mohli len so súhlasom svojich zákonných zástupcov152.

Právny termín nespôsobilos na právne konanie zaviedol do praxe poru nícky

zákon – zák. l. 20/1877. Nespôsobilé právne kona boli osoby mladšie ako 12 ro né

alebo duševne choré, ktoré z dôvodu svojho zdravotného stavu neboli schopné

spravova svoj majetok. Takéto ustanovenie o nespôsobilosti bolo právom

kritizované právnymi vedcami svojej doby, nako ko nerešpektovalo schopnos

maloletej fyzickej osoby chápa dôsledky svojho konania153.

2.2. Právnická osoba

Právnické osoby na rozdiel od fyzických osôb sú inštitúciami spravujúcimi svoj

majetok. Prvé rozdelenie právnických osôb na združenia osôb a združenia majetku

vytvorilo cirkevné právo. Pod a cirkevného práva právnická osoba nie je subjektom

práva, ale treba na u nazera tak, akoby ním bola154. Prvýkrát sa právny pojem

právnická osoba vyskytuje u Savignyho, ktorý tento pojem vytvoril na základe

Kantovho vplyvu155.

V Uhorsku sa majetkové spolo enstvá fyzických osôb po prvýkrát objavujú

v Tripartite, ktoré sem radí kapituly a konventy156 a mestá157. V mestskom práve mali

podobnú povahu cechy. V Corpus Iuris Hungarici nachádzame právnu úpravu

nadácií, ktoré však boli právom uznané len vtedy, ak prijímali „milosrdné dary“158.

Tým boli chápané nielen nadácie slúžiace verejnému záujmu, ale aj charite.

Uhorské právo spred roka 1848 podobne ako Pruské krajinské právo len

vymenovalo jednotlivé právnické osoby. Až Gustáv Wenzel bol prvý, kto použil ako

prvý v Uhorsku definíciu právnickej osoby, písal o fyzických a právnických osobách

a rozdelil ich na nasledovné typy:

- krá ovská poklad a;

- tzv. verejnosti (universitas)

- právne samostatné spolky (communitates)

- korporácie

- spolky a združenia

- nadácie

- nedielne, dedi ské alebo bankrotové spolo enstvá159.

Návrh Ob ianskeho zákonníka z roku 1900 okrem tradi ného rozdelenia

právnických osôb vo svojej druhej hlave (§§ 21 – 65) obsahoval právnu úpravu

združení a v tretej hlave (§§ 66 – 84) upravoval nadácie. Návrhy z rokov 1914 a 1915

naproti tomu vôbec nepojednávali o nadáciách ani združeniach. Uspokojili sa so

všeobecnými výkladmi o právnej spôsobilosti právnických osôb a odkazom na

neskorší predpis, ktorý mal upravi podrobnosti160.

2.2.1. Združenie

Združenie (v dnešnom práve známe ako spolok) je samostatné hospodárske

spolo enstvo dobrovo ne založené fyzickými a právnickými osobami za ú elom

úradne povoleného a kontrolovaného vykonávania hospodárskych, spolo enských,

politických, kultúrnych, vedeckých, odborných a iných spolo ných záujmov, ktoré má

samosprávou uznanú organizáciu a jeho lenovia platia ur ené lenské poplatky161.

Prvé uhorské združenia za ali vznika pomerne neskoro. Pôvodne nemali

súkromnoprávnu povahu. Prvé zákony upravujúce združovacie právo sa týkali

dozoru nad združeniami162. Náboženské spolo enstvá (kongregácie) ako jednu

z najstarších foriem združení, zrušil v krajine Jozef II. Najstarším právnym predpisom

týkajúcim sa združení je nariadenie Miestodržite skej rady . 13 193 zo d a 23. júna

1795, pod a ktorého mohli slobodne vznika združenia ob anov, nad ktorými

vykonával dozor štát. Stanovy združení sa však museli predloži na schválenie vláde,

nako ko bez tohto úkonu boli považované za zakázané spolo enstvá163.

V období rokov 1848 – 1849 považovali uhorskí opozi ní politici za svoje

„ob ianske právo združova sa do spolkov na ochranu verejného blaha, nako ko to

nie je zakázané“164. Viedenská vláda však vždy na takéto aktivity h adela

podozrievavo. V roku 1836 napríklad už zakázala študentské spolky. Taktiež

o akávala, aby združenia svoje stanovy predkladali na schválenie vláde, napriek

tomu, že to žiaden zákon nepredpisoval. V roku 1842 bolo nariadené, že stanovy

združení možno publikova len vtedy, ak už predtým úrady povolili vznik združenia.

Podobne rozhodnutia; kancelára Metternicha z roku 1844 boli nato ko tvrdé, že sa

proti nim zdvihol tak ve ký odpor, že Uhorská kancelária napokon musela vyda

rozhodnutie, ktorým ich ozna ila za protiprávne165.

Ako prvý z uhorských ve kých právnikov sa problematikou združení zaoberal

Ignác Frank, ktorý však nerozpoznal pravý charakter týchto právnických osôb a písal

o nich len, že sú to také spolo nosti, ktoré majú „osobnú slobodu“166. V období

neoabsolutizmu akéko vek zhromaž ovanie bolo považované za podozrivé. V roku

1850 bol vznik združení pomerne prísne obmedzený Bachovým nariadením, aby tieto

podmienky ešte sprísnil cisársky patent zo d a 26. novembra 1852167.

František Jozef vo svojej korunova nej re i roku 1867 osobitne spomenul

problematiku združovacieho práva ako jedného zo základných ústavou

garantovaných udských práv. Rakúsko – uhorským vyrovnaním pominuli dôvody,

pre ktoré nebolo možné slobodne zaklada združenia. V roku 1868 sa uskuto nil

pokus o vytvorenie takého zákona, ktorý by túto problematiku komplexne upravil.

Ke že návrh parlament neprerokoval, ostala táto problematika upravovaná výlu ne

nariadeniami Ministerstva vnútra168 s odôvodnením ministra, že „právo na

združovanie je jedným z naj estnejších ob ianskych práv a práve preto si považujem

za povinnos u ah i jeho výkon“169. Zdôraz ovali, že „je potrebné udrža

združovaciu slobodu“170. V ich zmysle bolo potrebné stanovy novozaloženého

združenia predloži ministrovi vnútra na videnie. Ak minister neodpovedal do 40 dní,

združenie mohlo do asne vzniknú . Definitívne založenie však bolo platné až po

doru ení ministerského súhlasu. Ak však minister bezdôvodne odmietol da súhlas,

nebolo ho možné za to postihnú inak, len volaním na zodpovednos v parlamente.

Po roku 1862 v Uhorsku existovalo 579 združení. V rokoch 1867 – 1914 ich

po et vzrástol na 21 311. Naj astejšími typmi združení boli:

- hospodárske (po nohospodárske);

- odborné;

- politické;

- kultúrne a vzdelávacie;

- spolky a kasína;

- robotnícke združenia;

- združenia vo verejnom záujme;

- charitatívne združenia;

- športové kluby171.

2.2.2. Nadácia

Nadácia (universitas bonorum – pojem vytvorený Š. Széchenyim) je jednou

z foriem dobro inného organizovania. Ide o taký verejne spravovaný a kontrolovaný

majetok, ktorý zakladate nadácie prenecháva spolo nosti, s ktorým je spojený stály

a istý príjem, aby ho táto využívala v súlade s ním ur enými podmienkami. Nadácia

sa líši od fondu v tom, že v prípade fondu je možné využi nie len príjem z vloženého

majetku, ale aj samotný majetkový základ. Správcom fondu je osoba jeho

zakladate a. Nadácia je právnická osoba, fond je vo vlastníctve niekoho iného172.

Pod a uhorského súkromného práva spred roka 1848 na zákonné založenie

nadácie bol potrebný krá ovský súhlas. Teda právnickou osobou sa stala až od

momentu uznania173. Zák. l. 23/1791 ustanovil, že hlavný dozor nad nadáciami

bude vykonáva panovník.

Sú asnú formu získala nadácia v Uhorsku v 19. storo í. Ako prvý o nej

podrobnejšie písal Gustáv Wenzel, osobitná právna úprava však neexistovala, preto

v praxi na základe zák. l. 3/1848 a moderných právnych zásad používali staré

právne predpisy. Pod a nich vrchný dozor panovníka nad nadáciami vykonávala

vláda. Zakladajúcu listinu bolo potrebné v jednom odpise posla príslušnému

odbornému ministrovi za ú elom preverenia. Panovníkovo dozorovacie právo sa

týkalo skuto nosti, i je majetok nadácie spravovaný v súlade s cie om, na ktorý bola

založená174.

Po rakúsko – uhorskom vyrovnaní vypukla doslova horú ka zakladania

nadácií. V rokoch 1867 – 1914 bolo vložených do nadácií nieko ko stovák miliónov

zlatých korún. Ú ely zria ovania nadácií boli zna ne rozšírené v súlade s

požiadavkami modernej doby. Až v tejto dobe sa stalo zakladanie nadácií v Uhorsku

prirodzeným javom. Kontrolu spravovania nada ného majetku už vykonávala

verejnos prostredníctvom tla e i verejnej správy. Majetok charitatívnych nadácií už

netvorili neisté príjmy z nehnute ného majetku, ale vklady s istým a ahko

spravovate ným úrokom175.

KAPITOLA 3: VECI

3. 1. Vecné právo

Abstraktný právny pojem vecného práva za al vznika v stredovekej európskej

právnej vede. Glosátori, komentátori a nemeckí pandektisti ho chápali odvolávajúc sa

na rímske právo ako absolútny právny vz ah k veci napriek tomu, že rímskoprávne

súkromné vlastníctvo sa v stavovskom práve vz ahovalo v podstate len na hnute né

veci. Oddelenie hnute ného majetku a záväzkového práva je dielom pandektistov 18.

– 19. storo ia. Pod a ich názoru vecné právo je súhrnom tých právnych noriem, ktoré

sa vz ahujú na právne vz ahy k veciam patriacim do moci fyzických osôb. Tým

vznikla rigidnos majetkového súkromného práva, ktorej cie om je zabezpe enie

pokojného užívania majetkov176.

Najstaršie súkromnoprávne kódexy problematiku vecného a záväzkového

práva prejednávajú spolo ne. To je prípad Pruského krajinského práva, francúzskeho

Code civile i talianskeho Ob ianskeho zákonníka. Rakúsky Ob iansky zákonník

pod a vzoru Justiniánskych Inštitúcií rozoznával osobné právo a vecné právo. Vecné

práva delil na dve hlavné asti – práva o veciach (nemecky dingliche Rechte), t. j.

vecné práva v dnešnom zmysle slova rozšírené o dedi ské práva a práva k veciam

(nemecky pers nliche Sachenrechte), ktorými rozumel záväzkové práva.

Do roku 1848 poznalo uhorské právo pojem vec vo význame hmotne alebo

právne vymedzeného kusu vonkajšieho hmotného sveta s výnimkou slobodného

živého loveka. Veci sa delili na nasledovné druhy:

1. Veci hnute né a nehnute né. Medzi hnute nosti patrili veci, ktoré bolo možné bez

porušenia podstaty prenáša z miesta na miesto, založené nehnute nosti

a nehnute nosti, ktoré si rodina kúpila za peniaze177. Naopak za nehnute nosti sa

považovali veci, ktoré nebolo možné prenáša z miesta na miesto bez porušenia ich

podstaty, ale aj hnute né veci ú elovo alebo technicky spojené s nehnute nos ami.

Sem patrili hospodárske zariadenie a výstroj nehnute ností, rieda koní v po te viac

ako 50 kusov, ryby vo vode a zverina v lese, kým ju neulovili, peniaze, príslušenstvo

nehnute nosti.

2. Veci delite né a nedelite né. Delite nými boli veci, ktoré bolo možné rozdeli na

viac vecí toho istého druhu bez toho, aby sa ich pomerná hodnota podstatne

odchýlila od hodnoty delenej veci, kým nedelite né veci takto rozdeli nebolo možné.

3. Veci spotrebite né, opotrebite né a nespotrebite né. Vymedzenie týchto vecí bolo

v podstate zhodné s dnešným.

4. Veci zastupite né a nezastupite né. Toto rozdelenie nebolo považované za

zásadné. Preberalo sa pri om takmer bez výhrad rímske právo.

5. Veci ocenite né a neocenite né178. Toto rozdelenie bolo v období do roku 1848

dominantné. Už Tripartitum rozoznáva tri základné druhy oce ovania, neskôr

pribudol štvrtý.

6. Veci pripustené do právneho obehu a veci vylú ené z právneho obehu.

V uhorskom práve do roku 1848 mohli by veci vylú ené z právneho obehu absolútne

alebo relatívne. Absolútne vylú ené boli:

- veci neovládate né z prírodných prí in (vzduch, vodný tok a more, zemské vnútro);

- veci vylú ené právnymi predpismi (falšované listiny a peniaze, zakázané knihy,

bohoslužobné predmety...).

Relatívne vylú enými boli:

- veci sväté a posvätné mohli by scudzované len medzi cirkevnými subjektmi;

- veci posmrtnej úcty a m tvola;

- veci vo verejnom užívaní považované za veci nikoho.

Všetky ostatné veci boli pripustené do právneho obehu.

7. Veci bez pána boli považované za opustené, preto ich bolo možné okupova .

8. Veci jednoduché a zložené. V uhorskom práve sa tomuto rozlišovaniu neprikladal

vä ší význam.

9. Veci hlavné a príslušenstvo. Príslušenstvom bola samostatná ved ajšia vec

slúžiaca lepšiemu použitiu hlavnej veci. Uhorské právo nerozlišovalo medzi

príslušenstvom a as ou hromadnej i zloženej veci. Príslušenstvom mohla by aj

nehnute nos . Vec, ktorá bola príslušenstvom nehnute nosti, bola sama

nehnute nos ou179.

10. Plody sa rozlišovali živo íšne, rastlinné a plody práva. Uhorské právo rozlišovalo

plody neoddelené, oddelené, zozbierané, spotrebované, zameškané a budúce.

11. Veci prítomné a budúce. Toto rozlíšenie zaviedlo právo až v roku 1840 po vzniku

obchodného práva. Dovtedy tu platili predpisy rímskeho práva.

Moderná uhorská právna veda prevzala pojem vec a vecné právo z rakúskeho

ABGB. Nevypracovala si vlastné pojmy, jednoducho preložila tie nemecké180. Po

roku 1848 nebol as prija nové súkromnoprávne predpisy napriek tomu, že zák. l.

15/1848 zrušil takmer celé feudálne súkromné právo. Táto situácia sa nezmenila ani

po Judexkuriálnej konferencií. Gustáv Wenzel ešte používal pojem „majetkové

právo“, všetky návrhy ob ianskych zákonníkov, ktoré prišli po om, už však hovorili

o vecnom práve.

Uhorské súdy pri riešení otázok vecného práva doslova citovali ustanovenia

ABGB týkajúce sa pozemkových kníh, kým ustanovenia o záväzkovom práve iba

z h adiska ich obsahu. DPP rešpektovali v Uhorsku používanie rakúskeho

súkromného práva. Niektorí uhorskí právnici túto prax kritizovali poukazujúc na to, že

krá ovská kúria nepreberá tieto modernejšie ustanovenia dôsledne181.

Samotný pojem veci uhorské právo vytvorilo pod a vzoru rakúskeho ABGB.

Pod a neho je vec takým hmotným predmetom, ktorý môže by v udskej moci182. Už

v závere 19. storo ia tento pojem v citovanej podobe neobstál. Vecou už bol

chápaný aj výsledok tvorivej duševnej innosti, prírodné sily, po rozpade Rakúsko –

Uhorska sa za vec v medzivojnovom Ma arsku považovala už aj elektrická energia.

o sa týka rozdelenia vecí, feudálne uhorské právo prevzalo rímskoprávne

delenie, prispôsobilo si ho však svojim potrebám. Za hnute nosti boli považované

peniaze, šaty, zbrane, kone, na druhej strane sem patrili aj založené nehnute nosti,

lebo v tejto podobe nimi boli nahradené peniaze a ich vlastník ich mohol kedyko vek

vykúpi 183. Stádo koní v po te nad 50 kusov však bolo považované za nehnute nos .

Pod a starobylej oby aje za nehnute nos sa považovali aj peniaze pochádzajúce

z dedovizenského majetku ako aj z jeho predaja. V stredoveku to bolo ve mi dôležité,

lebo rodiny boli udržiavané pohromade práve v aka nehnute nostiam. Werb czy ani

neuvažoval v intenciách, že by š achtic mohol ma majetok vo forme pe azí, i

pe ažných záväzkov. Právny systém stredovekého Uhorska nebol založený na

prechode nehnute ností, ale na ich zviazanosti s rodinami. Dôležitejšiu as majetku

tvorili nehnute nosti, ktoré sa v rámci rodín dedili. Prvý krát boli hnute né

a nehnute né veci navzájom v Uhorsku pojmovo oddelené v roku 1668184.

Pod a Ignáca Franka je nehnute nos ou to, o nie je samo alebo s pomocou

inej sily schopné zmeni miesto. Hnute nos ou je všetko to, o je možné premiestni

a pohnú z miesta bez spôsobenia škody 185. Rozlišovanie medzi hnute nými

a nehnute nými vecami stratilo na význame najmä v 19. storo í, kedy vznikol vo ný

trh, na ktorom bolo možné scudzova všetky veci bez oh adu na ich druh. Pandektisti

si dali za cie vytvorenie jednotného systému vecného práva bez osobitných pravidiel

pre nehnute né veci. Túto požiadavku uhorské právo nemohlo rešpektova , nako ko

v Uhorsku malo ve ký význam po nohospodárstvo a vz ahy k pôde, hoci aj

nefeudálne. Rozdiel medzi nehnute nými a hnute nými vecami podporili aj

ustanovenia o pozemkových knihách prevzaté z ABGB a právna prax uhorských

súdov. Kým pri scudzovaní nehnute ností boli zavedené pozemkové knihy pod a

rakúskeho vzoru, pri prevode hnute ností sa uplat ovala súdna prax a cudzie právne

poriadky186. Uhorské súkromné právo delilo vecné práva na 3 skupiny:

- právo držby;

- vlastnícke právo;

- práva k cudzej veci.

3.2. Pozemková kniha

3.2.1. Predchodcovia pozemkových kníh

Osobitné právne posudzovanie nehnute ností v 19. storo í v Uhorsku dokladá

zavedenie pozemkovej knihy. V stredoveku tento inštitút nebol známy, k scudzeniu

hnute ných i nehnute ných vecí dochádzalo rovnako ich prevzatím do držby.

[ ]

V niektorých mestách187 však už pred publikovaním Tripartita viedli prvotné

pozemkové knihy. Pozemkové knihy Bratislavy boli v rokoch 1636 – 1639 ozna ené

za starobylé inštitúcie. Košice v roku 1641 nariadili prvý súpis pozemkov. Podobná

bola situácia aj v ostatných slobodných krá ovských mestách. Práve tu boli

pozemkové knihy využívané najskôr. Obchodovanie s nehnute nos ami tu nikto

neobmedzoval. Meštianstvo nemeckého pôvodu tento inštitút poznalo zo svojej

domoviny a nepokladalo ho za nie o mimoriadne188.

Po oslobodení Budína od tureckej okupácie mala Viede snahu zavies

evidenciu nehnute ností pre celú krajinu. Navrhovalo sa zavedenie župných

pozemkových kníh, ím sa malo zabráni dvojitému za ažovaniu nehnute ností.

Uhorská š achta iniciatívu dvorských kruhov spo iatku odmietla v obave pred

zavedením nového typu dane. Napokon však v roku 1723 ustúpila. Pod a vzoru

rakúskeho katastrálneho poriadku z roku 1695 bol prijatý zák. l. 107/1723, ktorý

ustanovil, že „župy a slobodné krá ovské mestá budú zaklada a vies verejné

zoznamy vkladov, z ktorých bude v budúcnosti jasne vidite ná prednos pri

uplat ovaní poh adávok.“

V roku 1737 viedenská dvorská komora prostredníctvom Uhorskej komory

nariadila, aby všetky slobodné krá ovské mestá viedli pozemkové knihy. Szegedy

píše, že po uskuto není majetkového prevodu bol mestský notár povinný vykona

vklad do pozemkovej knihy189. Kubinyi k tomu dodáva, že notár bol povinný zapísa

do pozemkovej knihy aj mená predávajúceho a kupujúceho190. Z toho vyplýva, že

prvotné pozemkové knihy sa skladali len z listu majetkovej podstaty a listu

vlastníctva. List árch a bremien bol nahradený knihou vkladov.

alším dôležitým krokom vedúcim k zavedeniu moderných pozemkových kníh

bol zák. l. 21/1840 o vkladoch slúžiacich na zistenie prednosti dlžných

poh adávok191. Vklad takýchto poh adávok sa mal uskuto ni vždy pred úradom tej

župy, v ktorej mal dlžník svoje majetky. V prípade š achtických a poddanských

pozemkov bola teda príslušná župná kongregácia, v prípade meš anov, slobodné

krá ovské mestá a pod. Spôsobilá vkladu bola len taká poh adávka, ktorá znela na

ur itú pe ažnú sumu. Za tým ú elom mala by príslušnému úradu predložená

pôvodná listina, tu ju verejne pre ítali, vykonanie vkladu bolo vyzna ené na listine

a ak si to vkladate želal, vydali mu potvrdenie o vklade. Celý proces bol vo svojej

podstate na ujmu dlžníka, lebo pôvodná poh adávka sa po vklade už nevz ahovala

len na jednotlivú jeho nehnute nos , ale na všetky nehnute nosti nachádzajúce sa

v príslušnom obvode. Dokonca ani verite nepožíval žiadnu vážnejšiu právnu

ochranu, ke že neexistovali úradné postupy na zabezpe enie splatenia vloženej

poh adávky. Š achta si uhájila nedotknute nos svojich pozemkových majetkov192.

V záujme dopracovania zákonného lánku 21/1840 a vzniku inštitútu modernej

pozemkovej knihy doplnenej o tzv. katastrálnu mapu, rozhodol snem z rokov 1843 –

1844 vypracova nový podrobnejší zákon upravujúci túto problematiku a touto úlohou

poveril osobitnú komisiu. Zásady návrhu vypracované roku 1845 sú nasledovné:

1. Je nevyhnutné založi Pozemkový úrad a zabezpe i dôsledné uplat ovanie

zásady zákonnosti v konaní pred ním.

2. Je nevyhnutné presne ur i okruh údajov, ktoré majú by evidované a presne

a jasne upravi spôsob ich vkladu i výmazu.

3. Je potrebné zavies zásadu osobitosti, t. j. vklady budú povinné len pre ur itý typ

pozemkovej držby a len do ur itej výšky majetku.

4. Je potrebné zabezpe i verejnos konania.

5. Je potrebné zabezpe i pri vkladaní dôsledný výkon zásady priority.

Samotný návrh zákona, ktorý bol predložený snemu roku 1847, požadoval

zavedenie stáleho Pozemkového úradu v župách, ktorý by tvorili jeden tabulárny

sudca, vymeriava a pisár. Každý by bol povinný nahlási svoje pozemky ležiace

v obvode župy, inak by strácal právo naklada s nimi. Zapísa sa mali nasledovné

údaje: meno vlastníka, názov pozemku, jeho výmeru, spôsob obrábania a právny

dôvod držby. Každý pozemok by bol zapísaný na osobitnú listinu193.

Prerokovanie návrhu však bolo znemožnené udalos ami rokov 1848 – 49.

V opa nom prípade by sa katastrálne právo v Uhorsku mohlo vyvíja relatívne bez

vonkajších vplyvov. Po porážke uhorskej revolúcie bol zrušený zák. l. 21/1840

a za ala sa recepcia rakúskych právnych noriem. D a 28. 12. 1849 bolo vydané

nariadenie Ministerstva spravodlivosti, ktorým bola zavedená povinnos evidencie

nehnute ných majetkov v pozemkovej knihe, tá sa však spo iatku netýkala

š achticov194. Konanie súvisiace s vkladmi sa stalo právomocou okresných súdov.

Boli vymenované komisie, ktorých úlohou bol súpis majetkov. Tie plnili svoju funkciu

pochôdzkami od domu k domu, z pozemku na pozemok, kde vymeriavali a spisovali

všetky potrebné údaje a dávali nehnute nostiam katastrálne ísla. Výsledky práce

komisií sa zverejnili v roku 1885195.

alšie nariadenie ministra spravodlivosti týkajúce sa pozemkových kníh,

pochádza zo d a 20. júla 1855. Minister ním založil osobitné cisárske a krá ovské

katastrálne výbory, pri ktorých mali by založené pozemkové úrady. Katastrálne

výbory naj astejšie pôsobili pri župných súdoch, s ktorými úzko spolupracovali.

Viedol ich pod a možnosti predseda župného súdu, prípadne iný sudca toho

tribunálu. Podobné rady vznikali aj v okresoch pri okresných súdoch. Katastrálne

výbory i pozemkové úrady boli podriadené pozemkovým riadite stvám, avšak ich

rozhodnutia; súdnej povahy boli napadnute né na Najvyššom súde v Uhorsku alebo

vo Viedni. Tam, kde sa vymeriavacie práce podarilo ukon i rýchlo, pozemkové

úrady splynuli so súdmi a ako inštitúcia teda zanikli. V Uhorsku vznikali innos ou

uvedených pozemkových úradov tri typy pozemkových kníh:

1. Všeobecná pozemková kniha. Išlo o bežnú pozemkovú knihu, n eboliv nej

spisované žiadne osobitné pozemky. Bola všeobecne dostupná.

2. Ústredná pozemková kniha. Mala dve formy:

- ústredná pozemková kniha železni ných a vodných dopravných spolo ností196;

- pozemková kniha obchodných spolo ností za ažených hospodárskymi

hypotékami197.

3. Banská pozemková kniha. Bola to verejná evidencia banských pozemkov.

3.2.2. Pozemnoknižný poriadok

Inštitút modernej Pozemkovej knihy v Uhorsku zaviedol Pozemnoknižný

poriadok zo d a 15. 12. 1855. Ide o cisársky patent, ktorého ú elom bolo

zabezpe enie riadneho obchodu s nehnute nos ami, zavedenie istoty úverov,

zárove však panovník zamýš al vytvori ústrednú evidenciu nehnute ností. Vo svojej

podstate to bola modernejšia právna úprava ako tá, ktorá platila v tom ase v

rakúskych astiach monarchie198.

Právna norma pozostávala z dvoch astí. Prvá predpisovala zverej ovanie

údajov pozemkových kníh, druhá naria ovala vedenie katastrov. § 175 normy

naria oval premenu dovtedajších pozemkových zápisníc na pozemkové knihy. Za

pozemkovú knihu sa v tomto zmysle považovali všetky pozemkové zápisnice spísané

v danom regióne. Do pozemkovej knihy mali by zapísané výmery všetkých

pozemkov i stavieb, ich ú elové ur enia, mená vlastníkov a všetky archy a bremená,

ktoré sa na uvedené nehnute nosti v tom ase vz ahovali. Zárove sa sem

zapisovalo aj ur enie, i ide o š achtickú a urbársku nehnute nos . Dôvodom bolo, že

na takéto nehnute nosti sa asto vz ahovali osobitné práva a privilégiá, ktoré právny

poriadok 19. storo ia paradoxne zachoval199.

Základnými zásadami Pozemnoknižného poriadku boli:

1. Zásada katastrálneho donútenia. Do Pozemkovej knihy pod a Pozemnoknižného

poriadku mali by zapísané všetky podstatné práva a skuto nosti súvisiace

s nehnute nos ami.

2. Zásada publicity sa prejavovala v dvoch rovinách:

- ako zásada verejnej správnosti, pod a ktorej môže každý dôverova tomu, že všetky

údaje pozemkovej knihy sú správne. Aj keby tieto údaje správne neboli, je potrebné

považova obsah pozemkovej knihy za správny, ak sa jedná o dobromyse ného

nadobúdate a nehnute nosti. Výnimkou sú prípady, ak v ase prevodu nehnute nosti

prebiehalo konanie o výmaz alebo zmenu údajov pozemkovej knihy, prevod

nehnute nosti bol bezodplatný alebo z dôvodu pôvodnej neplatnosti zápisu sú údaje

v pozemkovej knihe nesprávne a ešte neuplynula lehota, po as ktorej je možné

poda žalobu o výmaz aj proti dobromyse nému nadobúdate ovi;

- ako zásada verejnosti, pod a ktorej môže v prítomnosti pracovníka Pozemkového

úradu každý nahliadnu do pozemkovej knihy, robi si z nej výpisky, žiada o vydanie

odpisu alebo potvrdenia.

Zásadu publicity mohol využi každý dobromyse ný nadobúdate práva za odplatu200.

3. Zásada vkladu úzko súvisí s predošlou zásadou. Pod a nej vecnoprávne zmeny

vz ahov k nehnute nostiam sa mohli uskuto ni len vkladom do pozemkovej knihy.

Pod a Pozemnoknižného poriadku povinnos vkladu sa vz ahovala na vlastnícke

právo, služobnosti, právo stavby, hypotéku a právo za aženia pozemku. Ak sa

ú astníci právneho vz ahu dohodli, mohli do pozemkovej knihy da na základe

vkladu zapísa aj nájomné a užívacie právo, predkupné právo, právo spätnej kúpy

a v ur itých prípadoch aj opciu. Držba, ke že bola považovaná za skutkový stav

a nie právo, sa do pozemkovej knihy nezapisovala201.

4. Zásada legality znamenala, že Pozemkový úrad vykonáva vklady len na základe

pôvodných listín v ur itej forme a do istej miery sám skúma aj platnos kauzy

právneho úkonu slúžiaceho ako dôvod prevodu nehnute nosti202. Napríklad sa

z úradnej moci skúmala spôsobilos ú astníka konania na právne úkony alebo

skuto nos , i nie je k platnosti právneho úkonu prevodu nehnute nosti potrebný

súhlas iného úradu.

5. Zásada špeciality (osobitosti) znamená , že jednotlivé nehnute nosti a na nich sa

vz ahujúce práva a povinnosti mali by do pozemkovej knihy zapísané spôsobom

vylu ujúcim akéko vek pochybností a osobitne203.

6. Zásada priority ur uje poradie vkladov pod a asu prijatia žiadosti o vklad

a prideleného poradového ísla konania. Na základe tejto zásady má každé

zapísané právo v pozemkovej knihe svoje presne stanovené poradie204.

o sa týka organizácie pozemkových kníh jednotlivých obcí, každá z nich

pozostávala z vkladov205, z ktorých každý obsahoval jednu alebo viac nehnute ností

jedného vlastníka alebo viacerých spoluvlastníkov nachádzajúcich sa v katastri

obce. Toto boli osobné listy (Personalfolium), ktoré sa uchovávali rovnako ako listy

pozemkov (Realfolium)206. Každý vklad bol zložený z troch listín ozna ených

písmenami:

1. list „A“ – ozna ovaný aj ako držobný list. Sem sa zapisovali nasledovné údaje:

- íslo konania;

- parcelné íslo;

- majetková podstata. Nehnute nosti v nej boli ozna ené parcelnými íslami,

zapisoval sa spôsob využitia, poloha, tiež ich osobitné právne postavenie, ak išlo

o š achtické, urbárske i ob ianske pozemky;

- katastrálny objem;

- katastrálny istý zisk;

- osobitné poznámky.

List „A“ obsahoval aj prípadné služobnosti viažúce sa k asti pozemku, ak bol

vládnucim pozemkom ako zákonné vecné bremená. Stavby stojace na nehnute nosti

boli ozna ené íslami budov. Tzv. reálne živnosti boli vkladané pod osobitným

íslom.

2. list „B“ bol ozna ovaný ako list vlastníctva. Jeho zložkami boli:

- íslo denníka;

- íslo konania;

- ve ká kolónka vkladov;

- malá kolónka vkladov na poznámky.

Do ve kej kolónky vkladov sa zapisovali:

a) meno vlastníka (prípadne meno jeho manžela), jeho zamestnanie, bydlisko, ím

bol dokonale osobne identifikovaný.

b) kauza nadobudnutia vlastníctva a as vykonania právneho úkonu.

c) všetky ostatné prevody vlastníckeho práva.

d) obmedzenia, ktoré sa vz ahujú na osobu vlastníka, napríklad nízky vek,

poru níctvo, právna spôsobilos , do ur itej miery aj sekvestor. Tiež také, ktoré

obmedzujú výkon jeho vlastníckeho práva, napríklad dodato né dedenie, predkupné

právo a právo spätnej kúpy, zákaz za ažovania a scudzovania nehnute nosti,

bankrot, sekvestor, ur enie asu, rozväzovacia podmienka, fideikomis, vyvlastnenie.

e) zmeny v bodoch a) – d)

f) plné znenia všetkých uznesení naria ujúcich oddelenie alebo pri lenenie

pozemkov v pozemkovej knihe.

g) kúpna cena zapísaná v listinách, ktorými sa nadobúdali archy a ak to ú astníci

konania vylú ili, ich dokázaná odhadná cena207.

h) môže sa sem zapísa aj vznik nových budov a živnostenských prevádzok, ako aj

reálne živnosti.

i) zápis konania o výmaz údajov zapísaných do listu „B“ ako aj úmyslu za a takéto

konanie208.

j) uho né banské práva vlastníkov nehnute ností – právo h ada kamenné uhlie,

otvori si ba u a aži z nej kamenné uhlie.

3. list „C“ ozna ovaný ako list árch. Obsahoval obmedzené vecné práva za ažujúce

nehnute nos – hypotéku, služobnos , právo stavby, pozemkové bremená založené

právnym úkonom vlastníka. Tiež sa sem zapisovali zmeny, prevody a zrušenia

založené na základe týchto práv. Právny dôvod a osobné údaje oprávneného sa sem

zapisovali v rovnakom rozsahu ako do listu „B“209.

Judexkuriálna konferencia z roku 1861 a jej Do asné právne pravidlá

zachovala v platnosti Pozemnoknižný poriadok ako aj ustanovenia ABGB s ním

spojené. Medzi závermi konferencie bol aj poznatok, že po zrušení dedovizne sa

scudzovanie nehnute ností uvo nilo, o si vynútilo existenciu pozemkových kníh a ich

zachovanie v uhorskom právnom poriadku. Pozemková kniha totiž slúži ochrane

práva, majetku a súkromného vlastníctva, upevneniu základov úrokových vz ahov

a napomáha tomu, aby sa nehnute nosti za ali chápa ako tovar210.

Uhorské obyvate stvo sa napriek tomu dlho nevedelo vyrovna s existenciou

inštitútu pozemkovej knihy. Vždy boli snahy obchádza ustanovenia

pozemnoknižných predpisov a zmeny vlastníctva neevidova . Posledným pokusom

o upevnenie systému katastrov pred rozpadom monarchie bolo prijatie zák. l.

29/1886 o pozemnoknižných vkladoch. Pokus nebol úspešný, napriek jeho

vykonaniu rástol po et duplicitných žiadostí o vklad. Tento stav sa až do rozpadu

monarchie nepodarilo zmeni .

3.3. Držba

Vz ah osoby k veci je založený na držbe. Držba je taký skutkový vz ah medzi

osobou a vecou, na základe ktorej má osoba vec vo svojej moci a môže na u

neobmedzene fyzicky vplýva 211. Všetky právne poriadky v dejinách priznávali držbe

ur itý stupe právnej ochrany. Základnou zásadou bolo, že samotná skuto nos

držby dáva právo na to, aby si držite mohol vec ponecha . Právo teda chráni držite a

a oprávnenej osobe pomáha. Držba a vlastníctvo sa navzájom odlišujú v tom, že

držba je skutkovým stavom, kým vlastníctvo je právom.

Vo feudálnom Uhorsku bol pojem držby známy už od najstarších ias. Ve mi

skoro po vzniku štátnosti tu bol prevzatý cirkevnoprávny inštitút actio spolii (žaloba na

ochranu proti pozbaveniu držby), ktorú už zákony svätého Štefana naria ovali

používa v prípade akéhoko vek násilného od atia držby. V zmysle ustanovení

Tripartita sa ochrana vz ahuje predovšetkým na držbu nehnute ností, najmä

š achtických, neskôr sa však za ína vz ahova aj na iné nehnute nosti. l. 68 prvej

asti Tripartita umožnil použitie násilia proti násilnému pozbaveniu držby, a to

v zmysle násilnej obrany proti narušite ovi ako aj násilného vyhnania neoprávneného

držite a, ktorý už držbu nadobudol a to najneskôr do jedného roka od neoprávneného

nadobudnutia držby212. Tripartitum pre prípady násilného od atia držby zavádza

možnos za atia reštitu ného súdneho konania, ktoré malo prebieha pred

samosudcom v skrátenom konaní. Súd nemal rozhodova o právnom nároku, iba

o skutkovej otázke rušenia držby. Výkon – hrdelného – rozsudku oby aj umož ovala

aj napriek podanému opravnému prostriedku213. V ase tureckých vojen bola

ochrana držby chránená už zákonmi. Od atie majetkov neoprávneného držite a ako

donucovací prostriedok na uvedenie do pôvodného stavu zaviedol zák. l. 5/1542,

v nastúpenom trende pokra ovali zák. l. 1/1543, 2/1543, 63/1667, 59/1655

a 42/1729214.

Uhorské právo spred roka 1848 nechránilo inštitút vydržania v zmysle

nadobudnutia vlastníctva po uplynutí istej doby nerušenej držby. Feudálny pojem

aviticity a práva spätného prevodu majetku umož ovali využitie mnohých výnimiek215.

Za iatkom 19. storo ia ochranu držby iasto ne upravili zákonné lánky

22/1803 a neskôr 13/1807. Obe právne normy skúmali len otázku neoprávneného

od atia držby a riešenie h adali v súdnom spore. Rušenie držby posudzovala súdna

prax – ak ho neupravoval zákon – na základe analógie216. Zna ný vplyv na vývoj

inštitútu držby v modernom uhorskom práve mala nemecká pandektistická právna

veda, najmä Savignyho a Jheringova náuka o držbe.

Savigny vo svojej náuke vypracoval tri základné tézy:

1. Držba je skuto ná moc (detencia) nad individuálnou hmotnou vecou spojená s

„vô ou vlastni “ (animus domini). V súlade s rímskym právom teda rozlišoval

objektívnu moc nad vecou (corpus) a vnútornú subjektívnu vô u (animus). Pod a jeho

názoru držite vyjadruje svoju vô u vlastni vec držbou rovnako ako jej vlastník. Ak

držite nemá animus, jeho držba je len detenciou a možno ho ozna i len za

detentora. Ak je prítomný aj corpus, ozna oval ho za držite a. Skuto ná a úplná moc

nad vecou, ktorú ozna oval ako corpus, mala by pod a Savignyho taká, aby držite

mohol pod a svojej vôle kedyko vek všetkými možnými spôsobmi na vec vplýva .

2. Držba nie je právo, ale skuto nos , s ktorou sú spojené právne následky. Preto

v skuto nosti Savigny pokladal držbu za právo i skuto nos . Ke že však bola viac

skuto nos ou ako právom, nebolo možné nástupníctvo v držbe, lebo to Savigny

pokladal za možné len v prípade práva.

3. Dôvodom právnej ochrany držby je zabráni svojpomoci, ke že aj v prípade, že je

svojpomoc dovolená, je jej výsledkom právna neistota217.

Proti Savignyho názorom sa zdvihla aj v Nemecku vlna kritiky. Jeho

najvážnejším oponentom bol Rudolf Jhering, ktorý jeho teóriu od základu vyvrátil.

Jheringova teória sa dá zhrnú na sledovne:

1. Odmietnutie zložky animus domini. Pod a jeho názoru vô ová zložka ako osobitná

zložka držby neexistuje, lebo sa nedá predstavi výkon držby bez vôle a inak je to

ažké, ak nie vôbec nemožné dokáza . Preto Jhering držbu takmer stotožnil

s vlastníckym právom. Držbu považoval za fyzický prejav vlastníctva. Vlastníctvo sa

prejaví navonok držbou, teda držba je taký skutkový vz ah osoby a veci, ktorý

zodpovedá vlastníckemu právu danej osoby. Držba teda pod a Jheringa vzniká

vtedy, ke bola vec uvedená držite om do stavu, v akom ju obvykle má vlastník.

Popretie vô ového prvku znamenalo u Jheringa, že uznával za držbu aj mnoho

takých stavov, ktoré dovtedy za držbu považované by nemohli, napr. nájom. Držba

a detencia sa mali pod a neho líši v tom, že detencia mala by odvolate nou

a krátkodobou držbou vznikajúcou na príkaz inej osoby.

2. Pod a Jheringa držba nie je len skutkovým stavom s istými právnymi následkami,

ale aj právne chráneným záujmom. Základom práva držby je skuto nos . Tým sa

držba stala pod a Jheringa subjektívnym právom a teda je možné v nej aj právne

nástupníctvo.

3. Ochrana držby mala by doplnením ochrany vlastníctva, pri om mala slúži aj

záujmom držite a, ktorý nie je vlastníkom. Držbu Jhering vnímal ako stav, ktorý je

podobný vlastníctvu a môže vies k nadobudnutiu dojmu vlastníctva218.

Uhorská právna veda prvej polovice 19. storo ia vychádzala zo Savignyho

myšlienok, návrh Ob ianskeho zákonníka z roku 1900 však už stál na Jheringových

základoch, ktoré sa v 20. rokoch 20. storo ia v medzivojnovom Ma arsku stali

dominantnými a úplne ich preberal návrh súkromnoprávneho zákonníka z roku 1928.

3.4. Vlastníctvo

Vlastnícke právo je najdôležitejším inštitútom rímskeho práva. Dá sa poveda ,

že súkromné právo vzniklo sú asne so vznikom súkromného vlastníctva. Vlastníctvo

je taký vz ah medzi u mi, ktorý vyplýva z obmedzenosti príjmov a upravuje možnosti

nadobudnutia týchto príjmov. Ide o najvyššiu právnu moc nad vecou, ktorá ur uje

osobu vlastníka. Upravuje tiež vz ah vlastníka k veciam, tak, že práva s nimi spojené

zabezpe ia vlastníkovi možnos nakladania s vecou, jej držbu a užívanie. Okrem

toho zakazuje každému ruši tento vz ah vlastníka k jeho veciam219.

Uhorské právo spred roka 1848 rozoznávalo nieko ko typov vlastníctva.

Najvýznamnejším bolo š achtické vlastnícke právo, s ktorým bolo spojených najviac

privilégií vyplývajúcich z tzv. menších regálnych práv. as týchto práv neskôr

zanikla spolo ne s inštitútom urbárov, pri om za nich ich bývalí užívatelia dostali

finan nú náhradu. Niektoré z nich však pretrvali. Menšími regálnymi právami boli:

- právo vý apu, na základe ktorého len zemepán mohol apova alkohol a vlastni

kr mu. Toto právo sa stalo na základe zák. l. 35/1888 štátnym monopolom.

- právo výseku mäsa.

- právo výberu poplatku za otvorenie obchodu.

- výber poplatkov za pálenice.

- právo ažby tehál, kame ov, hrn iarskej hliny, jemného piesku, pálenia vápna a na

využívanie s tým spojených služieb.

- právo na výber želiarskych poplatkov.

Všetky tieto práva boli zrušené spolo ne s urbárskou sústavou220.

- právo mlyna, ktoré ostalo s istými nepatrnými zmenami v platnosti aj po roku

1848221. Zák. l. 34/1880 v záujme ú innejšieho výkonu verejnej správy vy al parné

mlyny spod zemepanského mlynského regálu.

- práva mýta, prevozu a trhu, ktoré neboli bezprostrednými sú as ami š achtického

nehnute ného majetku, mohli by udelené len na základe osobitného privilégia.

- právo rybolovu, na základe ktorého právo lovu rýb v akýchko vek vodách patrilo

výlu ne zemepánovi. Právo rybolovu stratilo charakter regálneho práva na základe

ustanovení zák. l. 19/1888222.

Podrobné obmedzenia nadobúdania vlastníctva oh adom rímskokatolíckej

a gréckokatolíckej cirkvi stanovili tzv. „zákony o m tvej ruke“: zák. l. 55/1498,

65/1498, 31/1564, linecký mier z roku 1647 v l. 16, tiež zák. l. 16/1715.

V neposlednom rade obsahovala podobné ustanovenia aj právna oby aj223.

Spolo ným znakom týchto noriem bolo, že zakazovali cirkvám, ale aj cirkevným

osobám nadobúda i scudzova nehnute ný majetok. Krá ovská Kúria vo svojom

civilnom rozhodnutí; . 63 z 1. februára 1869 rozhodla, že „právne normy m tvej ruky“

sa preml ali224. Nehnute ný majetok nemohli nadobúda ani rehole, ak to zakazoval

zákon alebo reho ná regula. Uznané cirkvi (baptisti, islam) mohli nadobúda

nehnute nosti len na kultovné ú ely, pri om cie nadobudnutia majetku bolo potrebné

doloži doložkou hlavného župana na nadobúdacej listine225.

Uhorské právo spred roka 1848 obmedzovalo právo disponova nehnute nými

majetkami. Úprava dispozi ného práva nebola rovnaká pre všetky spolo enské

skupiny a limitovali ju privilégiá a výsady stavov. Práve preto sa v rokoch 1848/49

stalo jednou z hlavných revolu ných požiadaviek zabezpe enie právnej istoty

v zmysle zovšeobecnenia právnych predpisov o nadobúdaní vlastníctva. Aprílové

zákony z roku 1848 umožnili každému loveku sta sa vlastníkom, ím sa každá

fyzická osoba mohla sta lenom spolo nosti, kde nie sú žiadne stavovské rozdiely

ani výsady226. Bola nimi zrušená zviazanos nehnute ností so stavmi – fiscalita,

aviticita i urbárske vz ahy. Do ich prijatia bolo vlastníctvo pozemku, ako právny

inštitút sui generis, zviazané so spolo enským postavením jednotlivca a štátnou

mocou, pri om sa skôr podobalo na držbu. Pod a Ignáca Franka sa jednalo skôr

o úžitkové vlastníctvo – dominium utile fundi227. Nad pozemkami mal totiž š achtic len

dominium, iže panstvo a užívacie právo (usus). Mohol vo ne naklada len s výnosmi

pozemkov228. Chýbal tu však najdôležitejší pojmový prvok vlastníctva – vo né

disponovanie s vecou.

Vlastnícke právo k pozemkom bolo obmedzené najskôr krá ovským vrchným

vlastníctvom (ius regium), na základe ktorého všetky pozemky v krajine pochádzali

z krá ovskej donácie229. Právo pozemkovej donácie prenášali stavy na panovníka,

iže do právomoci Svätoštefanskej koruny korunováciou. Darované pozemky sa

vracali krá ovskej pokladni (fiscu) v prípade tzv. prerušenia semena (defectus

seminis)230 a v prípade deliktu nevery (nota infidelitatis)231. V takýchto prípadoch

krá ovská poklad a dostala vrátené to, o jej pôvodne patrilo, teda donatár v nijakom

prípade nemal skuto né vlastnícke právo nad predmetom donácie. Preda dona ný

pozemok, i spisova o om testament, bolo možné len s krá ovským povolením

(consensus). Bez tohto povolenia mohol krá ovský fiškál súdnou cestou požadova

vrátenie pozemku. Právo fiscu súdnou cestou požadova vrátenie pozemku aj

v prípade, že tento už prešiel do oprávnenej držby inej rodiny, v tejto dobe

znemožnilo vo ný obchod s nehnute nos ami232. Aprílové zákony o dona nej sústave

z dôvodu ve kého legislatívneho zhonu neustanovovali ni , avšak roku 1848 sa

vytvorila taká mienka, že vychádzajúc z duchu týchto noriem bola dona ná sústava

zrušená zák. l. 15/1848 o zrušení aviticity233.

V skuto nosti bola dona ná sústava zrušená až 29. novembra 1852 tzv.

„patentom o dedovizni“, o konštatujú aj Do asné právne pravidlá prijaté

Judexkuriálnou konferenciou234. Samotná dedovize tiež obmedzovala dispozi né

právo držite a pozemku. Dedovize (aviticita) bola rodinným majetkom, ktorý sa

dedil zo zákona alebo testamentu od prvého nadobúdate a a znamenala obmedzenie

medzi živými ako aj pre prípad smrti. Aviticitný majetok bol predávajúci povinný

ponúknu na odkúpenie svojim nedielnym príbuzným pod a poradia dedenia. V tomto

prípade hovoríme o tzv. ponuke (praemonitio). Podobnou povinnos ou bola

povinnos odporu enia (admonitio) v prospech iných ako nedielnych príbuzných,

susedov, i pomedzných. V prípade zanedbania povinnosti ponuky bolo možné

žiada súdnou cestou o vyslovenie neplatnosti prevodu vlastníctva235. Takýto nárok

sa nemohol preml a , teda súdne konanie mohlo za a aj o celé storo ia neskôr.

Takmer neexistovala v Uhorsku š achtická rodina, ktorá by nemala ú as v takomto

spore, i už ako žalujúca alebo žalovaná strana236. Dedovizenský majetok mohol by

š achtický alebo poddanský237.

Dôležitou reformou, ktorá sa týkala aj súkromného práva, bolo zrušenie

poddanstva. Je potrebné poznamena , že zrušenie poddanstva v Uhorsku malo

trocha výnimo ný nádych pre celú Habsburskú ríšu. Totiž práve Uhorsko bolo jednou

z prvých krajín Habsburskej monarchie, ktoré zrušili poddanstvo238. V Uhorsku sa tak

stalo s ú innos ou od 1. mája 1848. Radikálnejšie riešenie ako v Uhorsku prijali len

v revolu nom Francúzsku, kde oslobodili poddaných bez náhrady. Uhorské riešenie

na základe zák. l. 9/1848 prikazovalo finan nú náhradu za oslobodenie poddaných,

jej konkrétnu výšku však právna norma nestanovila.

Zrušenie poddanstva viedlo k zrušeniu urbárskej sústavy, o malo

bezprostredný vplyv na inštitút vlastníctva. Dovtedy ani zemepán, ale ani poddaný

nemal právo vo ného disponovania s nehnute nos ou. Tripartitum síce vyhlasuje, že

vlastníkom š achtického pozemku je š achtic, ktorý má právo vo ne s ním

naklada 239, v skuto nosti sa však do roku 1848 pozemky delili na 2 skupiny:

- majere (fundi allodiales), ktoré zemepán spravoval vo vlastnej réžií;

- poddanské sessie (fundus sessionis), ktoré za ur enú odplatu (v ma ar ine „úrbér“,

t. j. panský nájom) spravoval poddaný.

Oh adom zemepanských sessií vznikal medzi zemepánom a poddaným

právny vz ah podobný árende, ktorý sa však od árendy v mnohom odlišoval. Ke že

sa dane vyberali len z urbárskych pozemkov, bola urbárska otázka v kompetencií

zákonnej úpravy, ktorá sa snažila zabráni , aby zemepáni odoberali pôdu

poddaným240. „Vlastnícke právo“ zemepána k urbárskemu pozemku sa týkalo

v skuto nosti len výberu poplatkov a užívania služieb plnených poddanými, ktoré

v 18. storo í už stanovoval zákon. Urbársky pozemok mal približne takú hodnotu, akú

za neho plnil poddaný svojmu zemepánovi. Poddaný mal k takémuto pozemku

obmedzené dispozi né právo – mohol ho scudzova a dedi . Zemepán nemohol

pripoji sessiu k svojmu majeru ani vtedy, ak poddaný zomrel bez dedi ov. V takomto

prípade bol povinný presídli sem iného poddaného. Nesmel tento pozemok nikdy od

poddaného odkúpi 241.

Aprílové zákony z roku 1848 upravujúc otázku oslobodenia poddaných

nevychádzali z Tripartita, ale zo skuto ného právneho stavu. Zemepán sa stal pod a

nich vlastníkom majerov, pri om mal právo požadova robotu a poplatky spojené

s ich užívaním. Poddaní sa stali vlastníkmi bývalých sessií ako aj pozemkov

podobných urbárskym. o sa týka ostatných pozemkov, ktoré nemali povahu

urbárov, ako boli napr. kopanice, o ich alšom osude rozhodoval spôsob využívania.

Možno teda konštatova , že v roku 1848 poddaní nadobudli vlastníctvo k svojim

pozemkom za pomerne výhodných podmienok – bezodplatne. Štát mal nahradi

bývalým zemepánom takto vzniknutú ujmu vydaním štátnych dlhopisov242. Aprílové

zákony by sa stali úplnými, keby sa podarilo prija návrh zákona Ministerstva

spravodlivosti vedeného Františkom Deákom zo septembra 1848, ktorým by boli

úplne zrušené všetky regálne práva. Na základe novopripravovanej normy by ich

výkon už nebol viazaný na stavovskú príslušnos . K tomu však nedošlo243.

Výkon právnych predpisov z roku 1848 upravujúcich vz ah k pozemkom sa tak

stal záležitos ou viedenskej vlády. Tá konala v záujme uvo nenia trhu

s nehnute nos ami v rámci celej monarchie. Prvým krokom bolo vydanie cisárskeho

nariadenia z 28. decembra 1849, ktorým bolo nariadené zavedenie bývalých

urbárskych pozemkov do Pozemkovej knihy, a to aj napriek tomu, že Uhorsko ešte

v tom ase nemalo vlastnú právnu úpravu katastra. Rovnakú povinnos týkajúcu sa

š achtických pozemkov zaviedlo cisárske nariadenie z 18. apríla 1853.

Urbáre boli v Uhorsku zrušené d a 2. marca 1853 na základe urbárskeho

patentu. Právna norma sa síce neodvolávala na úpravu z roka 1848, v skuto nosti ju

však vykonávala. Treba však poznamena že istej asti poddaných poskytovala

menej práv ako právne predpisy revolu ného Uhorska. Výmeru poddanských

pozemkov ur ovala na základe tzv. urbárskych tabuliek. Právny predpis tiež

stanovoval typy pôdy a náhradu za ne v prípade oslobodenia244. Bývalí poddaní

nadobudli za štátne odškodnenie pozemky do slobodného a neza aženého

vlastníctva, teda nestávali sa dlžníkmi svojich bývalých zemepánov.

o sa týka odškodnenia, patent o odškodnení a oslobodení od pozemkových

poplatkov z roku 1853 založil tzv. vyväzovací fond, ktorý od roku 1856 odškod oval

oprávnených dlhopismi s 5% úrokom. Zemepáni sa tak stali vlastníkmi cenných

papierov v celkovej hodnote 300 miliónov zlatých. Dlhopisy garantoval štát. Úrok bol

vyplácaný každý pol rok po dobu 50 rokov. Dlhopisy bolo možné využi ako

kapitálové vklady, akceptovala ich aj Rakúska Národná Banka ako záruku na

pôži ky. Trhová hodnota dlhopisov sa líšila pod a aktuálnej ponuky a dopytu.

V za iatkoch to bolo 75 – 81% ich menovitej hodnoty, na konci 50. rokov 19. storo ia

už len 67 %, napokon po prechodnom vzostupe sa po vyrovnaní ustálila na 66%.

Odškodnenie zemepánov bolo tiež kryté doplnkovou da ou ozna ovanou ako

vyväzovací poplatok, ktorú platil každý vlastník pôdy – teda ako poddaný, tak aj

zemepán245.

Definitívne zrušenie dedovizne a dona nej sústavy sa uskuto nilo na základe

tzv. patentu o aviticite zo d a 29. novembra 1852. Patent ustanovil, že sa zrušuje

sústava krá ovských a palatinálnych donácií a s ou aj právo fiscality z dôvodu

prerušenia semena a deliktu feudálnej nevery. Proti krá ovskej pokladni už nebolo

možné za ína súdne konanie o dedovizni vo veci takých vecí alebo príjmov, ktoré

boli v krá ovskej držbe. Rovnako ani krá ovská poklad a už nemohla v takýchto

sporoch podáva žalobu. Z takéhoto právneho dôvodu bolo zakázané za ína súdne

konania aj medzi súkromnými osobami. Patent upozor oval na skuto nos , že po

recipovaní ABGB boli zrušené rozdiely medzi dona nými, zdedenými

a nadobudnutými pozemkami, ako aj medzi pozemkami zdedenými v mužskej

a ženskej vetve. Preto umožnil, aby do 3 rokov po nadobudnutí ú innosti ABGB bolo

možné spisova testamenty oh adom zdedeného majetku v prospech mužskej vetvy

bez toho, aby tým bola poškodená ženská vetva246.

Po vyrovnaní sa stalo hlavným cie om pozemkovej politiky krajiny vytvori

zákony, ktoré v súlade s požiadavkami doby podporili vlastníkov a inštitút

vlastníckeho práva ako taký. V roku 1873 sa v dôsledku hospodárskej krízy za ala

šíri myšlienka, pod a ktorej nemožno úplne utvori vo ný trh s pozemkami. oraz

viac sa požaduje zavies minimum pozemkového vlastníctva. V roku 1863 vznikol

prvý uhorský hypotekárny ústav. Boli prijaté prvé zákony proti úžere247.

Na základe zák. l. 8/1895 bola vykonaná po nohospodárska štatistika, pod a

ktorej 53 % hospodárstva krajiny tvorili drobné hospodárstva o výmere 1 – 5 jutár, tie

však boli schopné poskytnú svojim užívate om len životné minimum. Pozemky boli

rozdelené na 4 druhy:

- ve ký pozemok (vä ší ako 1000 jutár), ktorý posta oval na to, aby jeho vlastník sám

vyžil z jeho výnosu. Samotnú správu hospodárstva však prenechával svojim

zamestnancom, ktorí boli zamestnaní akoby vo ve nom služobnom pomere;

- stredný pozemok (200 – 1000 jutár), kde vlastník osobne riadil jeho správu, avšak

fyzickú práce nevykonával;

- malý pozemok (5 – 200 jutár), kde vlastník osobne riadil hospodárske práce a aj

osobne sa ich zú ast oval spolo ne s lenmi svojej rodiny

- trpasli í pozemok (1 – 5 jutár), ktorého vlastníci boli nútení v záujme prežitia ma aj

ved ajšie príjmy248.

Krá ovské, iže korunné práva boli nescudzite né249 a tvorili sú as štátneho

rozpo tu. Podobne ako nada né pozemky boli aj cirkevné pozemky viazané.

Nehnute nosti rímskokatolíckej cirkvi boli zamenite né, i scudzite né len so

súhlasom panovníka ako najvyššej autority. Kúpna cena takto získaná bola

spravovaná ako kme ový majetok koruny. Na alej pretrvávala inštitúcia fideikomisu.

V 19. storo í však už fideikomisy v Uhorsku boli škodlivé. Takéto zviazanie pozemku

totiž obmedzovalo osobné slobody jeho vlastníka, znižovalo mieru jeho

zodpovednosti a bránilo racionálnemu využitiu pôdy. Tá sa dostávala asto do rúk

osôb, ktoré ju neboli schopné vhodne užíva .

Samotný pôvodom španielsky inštitút fideikomisu do Uhorska priniesli

Habsburgovci. Po prvýkrát ho do uhorského právneho poriadku zaviedol zák. l.

9/1687. Pôvodne mali právo zaklada fideikomisy len vysokí š achtici, po prijatí zák.

l. 50/1723 sa to stalo výsadou celého š achtického stavu. Založi fideikomis bolo

možné na základe krá ovského privilégia v prípade nadobudnutého majetku.

V podstate sa tým dosahovala výnimka z existujúceho dedi ského práva v záujme

dosiahnutia a udržania vyššieho „lesku“ rodu (splendor familiae). Fideikomis vznikal

právnymi úkonmi, ktoré sa bežne používali na založenie vecného práva –

odovzdaním, testamentom, neskôr zápisom do pozemkovej knihy. Vlastník po jeho

založení nebol oprávnený pozemok scudzi , mohol ho však so súhlasom súdu

za aži do výšky 1/3 jeho hodnoty. Zakladate v zakladajúcej listine ur il spôsob jeho

dedenia. Naj astejšie sa tu využívala primogenitúra, vždy sa však dedil vcelku. Dedi

fideikomisu sa musel postara o ostatných svojich príbuzných250.

Cisársky patent o aviticite z roku 1852 vo svojom § 13 zachoval inštitút

fideikomisu. Podobne rozhodli aj Do asné právne pravidlá vo svojom § 3. Nanovo

upravil inštitút fideikomisu cisársky výnos . 15 742 z 9. októbra 1862. Zák. l.

54/1868 vo svojich §§ 21 a 53 rozhodol o zavedení špeciálnych súdov pre veci

fideikomisov. Konanie pred týmito súdmi upravilo v roku 1869 nariadenie Ministerstva

spravodlivosti zo d a 7. apríla.

3.5. Práva k cudzím veciam

Práva k cudzím veciam poskytujú oprávnenému moc v obmedzenom zmysle

vylú i iných z užívania cudzej veci. Tieto práva možno taxatívne vymenova , sú

podmienené ur itými podmienkami a obmedzené asovo, napokon v porovnaní

s vlastníckym právom sa týkajú len iastkových otázok. Ide totiž o práva, ktoré sa

oddelili od vlastníckeho práva a sú samostatnými vecnými právami.

Uhorské súkromné právo po roku 1848 presadzovalo zabezpe enie slobody

vlastníctva ako najvýznamnejšej právnopolitickej úlohy. Preto právna úprava vecných

práv k cudzím veciam bola považovaná len za podružnú. Vznikla zásada

ozna ovaná ako numerus clausus vecných práv k cudzím veciam, pod a ktorej veci

môžu by za ažené len inými vecami uvedenými v zákone251. Uhorské právo

rozoznávalo dve skupiny práv k cudzím veciam – užívacie práva, ktoré oprávnenému

poskytujú možnos užíva vec; a výnosové práva, ktoré mu dávajú možnos získa za

ur itých okolností výnos z vecí a tento si ponecha s vylú ením ostatných osôb.

Užívacie práva. 1. Právo dedi nej árendy (emphyteusis). Bolo v 19. storo í považované za

pozostatok feudálneho práva. V Uhorsku ho bolo možné založi len vo i

nehnute nosti. Bolo to obmedzené vecné právo scudzite né medzi živými, ktoré

zakladalo predmet dedenia a za aženia. Na jeho základe patrilo oprávnenej osobe

právo držby, užívania, zberu plodov a iného požívania za aženej veci bez toho, aby

tým bola narušená jej podstata. Za to je vo i vlastníkovi veci povinný poskytovaním

dohodnutých služieb.

2. Právo stavby (superficies) bolo možné založi len vo i nehnute nosti na

vopred dohodnutý as a medzi živými. Toto obmedzené vecné právo bolo

predmetom scudzovania a za ažovania nehnute nosti a na jeho základe bolo možné

na nehnute nosti postavi , udržiava alebo užíva stavbu. Za užívanie stavby patrila

vlastníkovi nehnute nosti pravidelná finan ná odplata vo forme nájmu. Toto právo

zah alo aj právo užíva pivnicu ako aj právo opráv ujúce na udržiavanie jaskyne.

Vznikalo dohodou a v neskorších dobách aj zápisom do pozemkovej knihy. Právo

stavby nebolo v Uhorsku príliš asto využívané. Princíp deleného vlastníctva tak, ako

ho poznali v stredovekom Nemecku, v Uhorsku známy nebol, vzh adom na to, že tu

neexistovala vazalita. Preto ešte ani v 19. storo í nebolo právo stavby považované

za významné vecné právo. Situácia sa zmenila až po zániku spolo nej monarchie.

3. Požívacie právo (ususfructus) sa viaže na osobu. Nie je možné ho previes

na iného medzi živými a ani pre prípad smrti. Ide o obmedzené vecné právo,

v prípade ktorého oprávnený – požívate – môže zbiera plody veci, ktorá je

predmetom tohto práva, môže ju neobmedzene a bez odplatnej povinnosti užíva , je

však povinný ochra ova podstatu požívanej veci. Predmetom požívacieho práva

môže by hnute ná i nehnute ná vec, zárove sa však môže týka poh adávky, i

iného práva. V uhorskom súkromnom práve po roku 1848 bolo požívacie právo dobre

známym inštitútom. Týkalo sa predovšetkým vdovských práv a užívania cirkevných

majetkov.

4. Služobnos (servitus) je takým obmedzeným vecným právom, na základe

ktorého môže oprávnený užíva cudziu vec tak, že z jej užívania vylú i každého, kto

by ho v tom rušil. Služobnos obmedzuje predovšetkým vlastníka veci, a to v zmysle,

že ju musí rešpektova aj každý alší vlastník veci. Služobnos je vždy bezodplatná,

preto ju musí oprávnená osoba vykonáva o najšetrnejšie vo i slúžiacej veci. Pred

rokom 1848 uhorské právo nepoznalo osobitný právny inštitút služobnosti,

považovalo ju však za osobitné oprávnenie chránené rovnako ako pozemok252.

Pomerne asto boli používané v praxi pravidlá rímskeho práva bez toho, aby uhorské

právo prevzalo latinský pojem služobnosti. Až Pozemnoknižný poriadok zaviedol

v Uhorsku právnu úpravu tohto inštitútu, ktorú definitívne potvrdili Do asné právne

pravidlá vo svojom § 21 I. asti. Uhorské právo rozoznávalo dve hlavné skupiny

služobností:

- pozemkové služobnosti, ktoré bolo možné založi len vo i tzv. slúžiacemu

pozemku. Pozemkové služobnosti neboli asovo obmedzené. Mohol ich presne

stanoveným spôsobom využíva vlastník tzv. panujúceho pozemku (praedium

dominans) za ú elom lepšieho využitia vlastnej nehnute nosti253.

- osobné služobnosti boli také obmedzené vecné práva, ktoré patrili fyzickej alebo

právnickej osobe. Takéto právo nebolo možné previes na inú osobu. Zanikalo

najneskôr smr ou fyzickej osoby alebo zánikom právnickej osoby. Uhorské právo

rozlišovalo dva druhy osobných služobností – úžitkovú služobnos a bytovú

služobnos 254.

Výnosové práva 1. Právo pozemkového bremenaChyba! Záložka nie je definovaná. možno

založi len vo i nehnute nosti. Bolo to obmedzené vecné právo, ktoré sa zo zákona

neviaže na žiadne asové obmedzenia. Na základe tohto práva má oprávnený právo

požadova od vlastníka za aženej veci v rôznom ase aktívne plnenie bez

protiplnenia, ktoré je vopred dohodnuté alebo závisí od splnenia stanovených

podmienok. V prípade odpadnutia plnenia môže by oprávnený uspokojený

z nehnute nosti samotnej. Vecnoprávnou stránkou tohto práva je, že povinným je

vlastník veci. Obliga nou stránkou práva je jeho povaha – vždy spo íva na aktívnom

hlavnom plnení, ím sa líši od služobnosti. Právo pozemkového bremena mohlo

vzniknú :

- zápisom do pozemkovej knihy na základe súkromnoprávneho aktu;

- vydržaním;

- na základe iných okolností, napr. z urbárskych a iných vz ahov255.

2. Záložné právo je také vecné právo tretej osoby, na základe ktorého je

záložný dlžník povinný strpie uspokojenie dlhu záložného verite a zo založenej veci.

V stredoveku sa dlho udržiaval názor, že záložné právo je obliga ným právom, ktorý

vyplýval z latinského ozna enia tohto práva výrazom obligatio. Pandektisti upozornili

na skuto nos , že záložné právo má akcesorickú povahu, že slúži na uspokojenie len

ur itých poh adávok a že sa môže týka hnute nej, nehnute nej veci, ako aj dlhu. Ak

sa týkalo vecí považovali ho za obmedzené vecné právo, ktoré existovalo v dvoch

formách:

- ako ru ný záloh, ku vzniku ktorého je potrebné, aby verite alebo jeho zástupca

prevzal založenú vec do držby. Zmluva, ktorou vzniká ru ný záloh, bola považovaná

za reálny kontrakt.

- ako hypotéka, ktorá nevzniká odovzdaním založenej veci do držby, ale iným

spôsobom. V prípade nehnute ností bolo zavedené pravidlo, že hypotéka môže

vzniknú len zápisom do pozemkovej knihy. Hnute né veci mohli by predmetmi

ru ného zálohu i hypotéky256.

Stredoveké uhorské právo poznalo len reálne kontrakty, preto záložná zmluva

a zmluva o pôži ke boli považované za rovnaký zmluvný typ. Neopomenute nou

sú as ou zmluvy o pôži ke bolo odovzdanie a prevzatie zálohu. Dokonca nebolo

ve mi dlho možné poži a si bez založenia veci. Hypotéka nebola vôbec využívaná.

Do ru ného zálohu sa dlho dávali rovnako hnute nosti i nehnute nosti, ím sa stávalo

zjavným právo verite a na splatenie dlhu. Držite zálohu mal právo na výnosy

založenej veci, a to aj vtedy, ak bol úrok vyšší ako samotný dlh, ba dokonca do

založenej veci mohol sám investova 257. Verite sa mohol sám uspokoji len

z predmetu zálohu, nemal vo i dlžníkovi žiadnu osobnú žalobu258.

Tento spôsob založenia veci viedol k zneužívaniu práva a asto nebol

spôsobilý uspokoji potreby verite ov. Preto na prelome 17. a 18. storo ia bola oraz

astejšie presadzovaná nevyhnutnos zavedenia pozemkovej knihy. Š achta sa tomu

bránila z dôvodu obavy, že jej statky budú zdanené. Zák. l. 107/1723 nariadil o

najskoršie spísanie a zaevidovanie všetkých dlžôb v župách pod a poradia ich

vzniku. Norma však nenaplnila o akávania. Systém zápisov nehnute ností ako

inštitúciu zaviedol až zák. l. 21/1840, ktorý však obsahoval len neur ité formulácie,

preto nebolo možné pod a ustanovení tejto normy zaklada hypotéky.

Vznik inštitútu hypotéky umožnili až zákony z roku 1848 a na nich nadväzujúci

Pozemnoknižný poriadok z roku 1855. Revolu né zákony zakladali slobodu

vlastníctva nehnute ností. Pozemnoknižný poriadok obsahoval okrem katastrálneho

práva aj hmotnoprávne ustanovenia vz ahujúce sa na hypotéky. Jeho vzorom bol

rakúsky Všeobecný ob iansky zákonník, ktorý zrušil starobylý uhorský inštitút

založeného pozemku a zárove zakázal všetky formy zmluvy o užívacom záložnom

práve. Zárove sa postaral o to, aby založitelia pozemkov mohli v ur itej lehote svoje

nehnute nosti vykúpi od svojich verite ov alebo ich právnych nástupcov. Patent

o aviticite už predtým v súlade so skuto ným stavom držby pozemku vyhlásil za

vlastníka pozemku záložného verite a a právo záložného dlžníka zmenil na právo

výkupu259.

Do asné právne pravidlá vypracované Judexkuriálnou konferenciou podržali

v platnosti Pozemnoknižný poriadok z roku 1855 a na sa vz ahujúce asti ABGB.

Poslanci František Deák a Baltazár Horváth po as rokovaní osobitne vyzdvihli

inštitúciu hypotéky ako výsledok existencie pozemnoknižného systému. Uhorská

hypotéka teda nevznikla ako výsledok vývoja z rímskej hypotéky, ale z germánskej

tzv. jüngere (neuere) Satzung a jej hlavnými znakmi boli:

1. hypotéku možno založi a previes na iného len zápisom do pozemkovej knihy, nie

však preto, že by to bola neopomenute ná požiadavka pre jej legálny vznik i prevod.

Vyžaduje sa to preto, aby ju bolo možné uplatni vo i tretím osobám – právnym

nástupcom vlastníka a neskorším verite om záložného dlžníka.

2. poh adávka a hypotéka spolu nerozdelite ne súvisia.

3. verite po zro nosti poh adávky nemôže prevzia predmet hypotéky do držby, ale

môže za ú elom uspokojenia poh adávky za a exekúciu na nehnute nos .

4. hypotekárnym verite om bezpodmiene ne patrí právo postupu260.

Zákonný lánok 60/1881 o exeku nom konaní dal hypotéke nový význam.

Podobne ako nariadenie Ministerstva spravodlivosti . 947/1881 v prípade viacerých

poh adávok zabezpe oval uspokojenie starších i novších hypoték pod a poradia ich

vzniku261.

KAPITOLA 4: ZÁVÄZKY

4.1. Záväzkové právo

Záväzkové právo je jednou z najabstraktnejších astí právnej vedy. Preto sa

súkromnoprávne kódexy vä šinou ani nepokúšali definova ho. Napr. švaj iarsky

zákon o záväzkovom práve nevymenoval ani jeden jeho typický znak. Definovanie

pojmu sa ponechávalo právnej vede.

Samotný pojem záväzok uhorská a neskôr aj slovenská právna terminológia

prevzala z nemeckého, resp. rímskoprávneho pojmu iuris vinculum. Pod a Victora

Hasenöhrla: „Dlžník je vo zväzku, ktorého koniec drží v rukách verite .262“ Uhorskí

právni vedci boli asto proti tejto terminológií odvolávajúc sa na to, že ide o umelý

cudzí právny termín. Preto diela z prelomu 19. a 20. storo ia zakladajú samostatné

uhorské záväzkové právo a novú terminológiu263. Záväzok pod a týchto diel je taký

právny vz ah, ktorý vzniká medzi ur enými osobami a v ktorom je jedna strana

(dlžník, debitor) povinný druhej strane (verite ovi, creditor) ur itým plnením (konaním

alebo nekonaním) a ten ho môže právnymi prostriedkami donúti k tomu, aby toto

plnenie uskuto nil. Záväzok teda v sebe zah al poh adávku i dlh. Za dlžníka teda

nebol považovaný len ten, kto inému dlhuje peniaze, ale aj ten, kto bol povinný

akýmko vek vecným, i pracovným plnením, i pasívnym konaním264.

V Uhorsku pred rokom 1848 prebiehal kauzálny obeh tovaru, preto to bolo

práve záväzkové právo, ktoré sa z celého súkromného práva vyvíjalo najpomalšie.

Pojem záväzku (obligácie) vznikol už za feudalizmu. Záväzky v tomto období

pochádzali zo zmlúv, škôd a iných skutkových podstát. Ešte nebol známy ma arský

pojem zmluvy. Používali sa latinské pojmy contractus alebo pactum, medzi ktorými

nebol známy rozdiel. Zmluvy bolo treba plni spravidla okamžite. Protiplnenie tu teda

262

nasledovalo okamžite po plnení. Trvalý zmluvný vz ah medzi verite om a dlžníkom

bol zriedkavý. Zmluvy, ktorých predmetom bola nehnute nos , bolo potrebné uzavrie

v písomnej forme a úradne overi na vierohodnom mieste. Listina spísaná takouto

formou mala povahu absolútneho dôkazu.

V 13. – 19. storo í uhorské záväzkové právo bolo založené na oraz

podrobnejšej právnej oby aji. Jednotlivé rozhodnutia; Planum tabulare sa týkali azda

všetkých jeho základných inštitútov. Ignác Frank pojem záväzku vymedzuje

nasledovne: „Dlh (obligatio) je taký vz ah, na základe ktorého je individuálne ur ený

lovek inému individuálne ur enému loveku povinný nie o da , alebo urobi nie o

v jeho prospech, i mu nie o necha alebo povoli . Ten, kto dlhuje, sa nazýva dlžník,

druhá osoba je verite (debitor et creditor) a to v širšom zmysle týchto slov.265“

Záväzky pod a Franka mohli vznika zo zmlúv, spôsobenia škody a z iných dôvodov.

Frankovo chápanie bolo ešte pozna ené vtedajším výkladom pojmu záväzok.

Moderné uhorské záväzkové právo za alo vznika revolu nými zákonmi

z marca – apríla 1848. Dovtedajší právny stav Frank zhrnul slovami: „o záväzkoch

máme málo zákonov.266“ Deklarovaním súkromnoprávnej rovnosti pred zákonom bol

zrušený nepreh adný stav privilégií a protiprávností, kvôli ktorému boli predtým

jednotlivé stavy, privilegované skupiny a osoby s obmedzenou právnou

spôsobilos ou navzájom oddelené a preto nemohla medzi nimi vzniknú žiadna

forma hospodárskej spolupráce. V dôsledku zákonov z roku 1848 sa od seba oddelili

verejné a súkromné právo. Otvorila sa cesta na vzájomné odlíšenie

súkromnoprávnych a trestnoprávnych deliktov. Zárove sa súkromné právo

oslobodilo od trestnoprávnych sankcií. Dlžník už neru il; za splnenie dlhu svojim

životom; telesnou integritou, slobodou, i c ou, ale výhradne svojím majetkom. Za

ú elom splnenia dlhu bolo možné vykona exekúciu už len na majetok.

V záväzkovom práve prevládli dispozitívne právne normy, ktorých aplikáciu mohli

ú astníci právneho vz ahu vylú i spolo nou dohodou. Až 90% právnych noriem

získalo charakter odporú aní, na základe ktorého len ponúkali ú astníkom právnych

vz ahov vzory správania267. Uhorské záväzkové právo sa po roku 1848 vyvíjalo na

základe intenzívneho prepracúvania rímskych a pandektistických právnych ideí na

pevnom dogmatickom základe. Záväzkové právne vz ahy boli vytvorené pod a zásad

individuálneho liberalizmu s využitím o najširšie uplat ovanej súkromnej autonómie

zmluvných strán a o najpodrobnejšieho vybudovania zmluvného systému.

Do zna nej miery bolo záväzkové právo zmodernizované, ba dokonca

prebudované, Všeobecným ob ianskym zákonníkom z roku 1811. Právna norma

svojim vstupom do platnosti zmenila chápanie vecného práva, ím do zna nej miery

vplývala aj na systematiku záväzkov. Zákon v druhom oddiele svojej druhej asti

nazvanom „O osobných právach k veciam“ pojednával aj o záväzkoch. Na za iatku

oddielu sa venoval všeobecnému vymedzeniu pojmov, potom jednotlivým zmluvným

typom, napokon na záver zodpovednosti za škodu. Pojem záväzku definoval § 859

takto: „Osobné práva k veciam, pod a ktorých je osoba zaviazaná inej nie o plati ,

zakladajú sa bu priamo na zákone alebo na zmluve, alebo na utrpenej škode.268“

V zmysle Do asných právnych pravidiel prijatých Judexkuriálnou konferenciou

bol Všeobecný ob iansky zákonník zrušený, uhorské súdy ho však vo svojej praxi

na alej využívali. Zavedenie zák. l. 31/1875 o obchodnom zákone však znamenalo

posilnenie rímsko- nemeckej pandektistickej náuky, s výnimkou tých oblastí, ktoré

boli upravované domácim uhorským právom.

4.2. Zmluvy

Zmluva (kontrakt) je najdôležitejšou skutkovou podstatou vzniku záväzku,

právnou formou tovarového vz ahu. Pod a právnej vedy vzniká zmluva súhlasným

vyjadrením vôle dvoch alebo viacerých strán. Zmluva je právnou skuto nos ou,

zakladá, mení alebo ruší právny vz ah, ktorý je chránený štátnou mocou, nako ko

môže by vynútený súdnou cestou.

Rímske právo neuznávalo v prípade všetkých zmlúv, že nimi vznikajú záväzky.

Rímski ob ania mali k dispozícií len pomenované zmluvné typy, ak nimi chceli založi

relevantné práva. Morálnoteologické zásady cirkevného práva zasa presadzovali

myšlienku, že neformálne kontrakty zaväzujú ich ú astníkov len morálne. V 15.

storo í cirkevné súdy rozhodovali takéto žaloby v prospech žalobcov, hoci svetské

súdnictvo nerozhodovalo na základe morálnych zásad269.

Uznanie záväzného charakteru zmluvy je dielom prirodzenoprávnej školy.

Pod a otca novovekej zmluvy Huga Grotia: „Záväznos dodržiavania zmlúv vyplýva

z prirodzeného práva (ke že totiž bolo potrebné vytvori si spôsob, aby udia mohli

na seba prebera záväzky a žiaden iný prirodzený spôsob nie je možné si predstavi )

a z tejto formy vzniklo vnútorné právo štátov.270“ Dôležitou dogmou prirodzeného

práva v záujme zabezpe enia tovarového obehu bola pou ka „dohody treba

dodržiava (pacta sunt servanda)“. Z nej pochádza jedna z najzávažnejších zásad

záväzkového práva: zmluva je pre zmluvnú stranu zákonom (contractus

contrahentibus legem ponit). Táto zásada bola zakotvená aj vo francúzskom Code

civile, ktorý ustanovil: „Zmluvy uzavreté pod a zákona majú vo i zmluvným stranám

silu zákona271“. Napokon vznikla aj osobitná as civilných zákonníkov, ktorá združila

jednotlivé služby pod a ich hospodárskeho obsahu, ím vytvorila jednotlivé zmluvné

typy. Vznikol tiež rozdiel medzi bezodplatnými, odplatnými a zmiešanými zmluvnými

typmi272.

Ve ké kodifikácie 19. storo ia jednozna ne zrušili typovú viazanos záväzkov

a zmluva sa stala všeobecnou skutkovou podstatou vzniku záväzku273.

Pandektistická právna veda prísne oddelila zmluvu od ostatných právnych úkonov.

Zmluva sa stala právnym základom ob ianskej spolo nosti. Základnou zásadou

modernej ob ianskej spolo nosti je, že všetko vyplýva zo zmluvy. Vo ný obchod

a liberálna spolo nos vytvorili zásadu zmluvnej slobody. Právo o najširším možným

spôsobom podporovalo súkromnú iniciatívu. Obeh majetku nebolo možné umelo

ovplyv ova . Na druhej strane princíp zmluvnej slobody nebol ni ím neobmedzený.

Štát totiž svojimi zákonmi ur il hranice ubovôle jednotlivcov pri výkone zmluvnej

slobody. Jednotlivé zmluvné typy vznikli reagujúc na potreby ob anov a drobných

podnikate ov. Uzavretiu zmluvy predchádzala vo všeobecnosti dohoda zmluvných

strán. Právo upravilo len vonkajšie mantinely právneho vz ahu, ktorý mal dohodou

strán vzniknú , v rámci nich sa však ú astníci mohli relatívne slobodne pohybova .

Zmluvná sloboda vznikla ako oslobodenie od povinnosti uzatvára zmluvy

v nasledovných prípadoch:

- zmluvné strany sa môžu slobodne rozhodnú , i chcú uzavrie zmluvu;

- majú možnos slobodne sa rozhodnú , s kým chcú uzavrie zmluvu, teda sú as ou

zmluvnej slobody je aj sloboda vo by zmluvného partnera;

- slobody zmluvných typov zabezpe ila, aby si zmluvné strany mohli ur i , aký druh

zmluvy chcú uzavrie , resp. to má byt nepomenovaný kontrakt

- pod a princípu dispozitivity mohli zmluvné strany slobodne rozhodnú o obsahu

svojich zmlúv, ak rešpektovali hranice dané právnou úpravou zvolenej zmluvy.

Z h adiska zmluvnej slobody bola nepodstatná majetková situácia zmluvných

strán. Strany uzatvárajúce právny úkon sa považovali za rovnako právne spôsobilé.

Neskúmalo sa, ktorá z nich bola do akej miery donútená uzavrie zmluvu. Vždy

platila zásada slobodnej vôle, na druhej strane v záujme právnej istoty sa uplat ovala

zásada slobody vyjadrenia vôle. Štát zasahoval do týchto súkromných záujmov

jednotlivcov len výnimo ne, v záujme ochrany verejných záujmov, resp. v prípade

donútenia, hrozby, uvedenia do omylu, zna ného omylu, nespôsobilosti právne kona

a pod. Zmluvy, ktoré takýmto spôsobom porušujú právo, porušujú zákon alebo dobré

mravy. Všetko ostatné, o si zmluvné strany dohodnú v súlade s právom, je ich

súkromnou záležitos ou. Obmedzenia zmluvnej slobody zasahovaním štátu sú

v zmluvnom práve oraz astejšie od za iatku 20. storo ia, predovšetkým po as 1.

svetovej vojny.

V uhorskom práve sa v podstate až do roku 1918 nepodarilo zmodernizova

záväzkové právo. V oblasti obliga ného práva teda platili staré uhorské oby aje

a malý po et zákonov. Najstaršími z nich sú zákony svätého Ladislava, krá a

Kolomana274 a Belu IV275. Právne myslenie pred Tripartitom totiž uprednost ovalo

zásadu, pod a ktorej uzatváranie záväzkov má by ponechané celkom zmluvnej

slobode jednotlivcov. Pod a zákonného lánku 17/1486 „oh adom záväzkov je

potrebné zavies pravidlo, že každý má na základe zákonného predvolania dosta

v prvej súdnej oktáve to ko spravodlivosti, ako sa zaviazal; a na to nech je právnou

silou tohto dekrétu povinný276.“ Samotné Tripartitum neupravuje záväzky ani zmluvy

obsiahlymi ustanoveniami. Iba nepatrné doplnenia do právnej úpravy záväzkov

vniesol v Uhorsku až Všeobecný ob iansky zákonník z roku 1811 a zák. l. 37/1875.

Definitívnu modernizáciu zmluvných typov v Uhorsku pred rokom 1918 mal prinies

až návrh Ob ianskeho zákonníka z roku 1900, ktorý však ostal len v rovine neprijatej

právnej normy.

4.3. Osobitná as záväzkového práva

Obsahom osobitnej asti záväzkového práva sú tie právne predpisy, ktoré sú

spojené s jednotlivými dôvodmi vzniku záväzkov. Takto typologizované zmluvy však

netvoria uzavretý celok, ke že sa menia spolo ne so spolo enskými pomermi. Preto

osobitná as záväzkového práva vypo ítava spravidla len naj astejšie typy

kontraktov. Už od 12. do 15. storo ia sa vo feudálnom práve ustálili rímskoprávne

zmluvné typy.

Najstaršími zmluvami boli zmluvy reálne. Až od 13. storo ia sa v uhorskom

práve presadila zásada, že zmluvy možno uzatvára aj konsenzuálne. Výmenu veci

za vec nahradila po vzniku pe azí kúpna zmluva. V za iatkoch však aj kúpna zmluva

bola uzatváraná ako reálny kontrakt, a to aj vtedy, ak sa jedno z plnení dávalo na

úver. Ak jedna zmluvná strana mala plni neskôr, dával sa na plnenie závdavok, ktorý

symbolizoval riadne plnenie zmluvy277. Uhorské právo rozoznávalo až do konca

uhorských dejín nasledovné skupiny zmlúv:

- zmluvy slúžiace výmene majetkovej podstaty (zámenná zmluva, kúpna zmluva,

zápis za zásluhy, darovacia zmluva, spolo enská zmluva)

- zmluvy uskuto ujúce užívanie podstaty (vypoži anie, výprosa, pôži ka, nájomná

zmluva);

- zmluvy slúžiace uplatneniu hodnoty (záložná zmluva);

- zmluvy vz ahujúce sa na plnenie konania alebo jeho výsledku (pracovná zmluva,

zmluva o dielo, úschova, sekvestor, príkazná zmluva, obstaranie veci bez príkazu)278.

Najstarším zmluvným typom je zámenná zmluva, ktorá bola pôvodne reálnym

kontraktom. Jej podstatou bola výmena veci za vec okamžite z ruky do ruky.

V Tripartite je zámenná zmluva upravená pomerne stru ne v štyroch lánkoch prvej

asti279. Dôležitým pojmovým znakom zámennej zmluvy bola výmena veci za vec. Za

zámennú zmluvu sa považovala aj taká výmena veci za peniaze, kde pe ažné

plnenie nepresahovalo polovicu hodnoty veci280. Zameni veci bolo možné navždy

alebo na ur itý as. Pod a predmetu zámeny sa rozlišovala zámena hnute ností

navzájom, zámena hnute nosti za nehnute nos alebo zámena nehnute ností

navzájom. Predpokladom však bolo, aby zámena slúžila na dosiahnutie

pokojnejšieho stavu a nadobudnutia vä šieho zisku281. Odpor proti zámennej zmluve

sa pripúš al len vtedy, ak bola uzavretá so zlým úmyslom na ujmu príbuzného282.

Inak na zámennú zmluvu platili rovnaké ustanovenia ako na kúpnu.

Kúpna zmluva je zmluvou, ktorou sa predávajúci zaväzuje previes na

kupujúceho predmet, za ktorý mu tento dá alebo s úbi peniaze. Pôvodne to bol

reálny kontrakt, vývojom zmluvného typu však nadobudla aj konsenzuálny rys –

možnos plnenia len jednej z dvoch zmluvných strán. Vzájomné zmluvné povinnosti

oboch zmluvných strán v prípade konsenzuálnej kúpnej zmluvy mali synalagmatickú

povahu, neskôr sa umož ovala aj kúpa na úver. Podstatnými náležitos ami kúpnej

zmluvy sú dohoda o predmete a o cene. Predmetom v uhorskom práve mohli by

veci tvoriace sú as právneho obehu283. Cena musela by ur itá a myslená ako

odplata za predmet kúpy. Cena však nemusela by primeraná hodnote predávanej

veci. Vzájomné povinnosti zmluvných strán boli stanovené podobne ako v prípade

moderných kúpnych zmlúv s istými odchýlkami vyplývajúcimi z vtedajšej doby. o sa

týka ved ajších dohovorov, tie zaviedol až ABGB. Jednalo sa o predkupné právo,

právo spätnej kúpy, výhradu vlastníctva a lepšieho kupca.

Zápis za zásluhy v Tripartite ozna ovaná trochu nepresne ako zmiešaná

donácia284 bol právny úkon spo ívajúci v poskytnutí nehnute ného majetku za služby

alebo zásluhy. Bolo nepodstatné, i tieto služby alebo zásluhy boli už preukázané,

alebo sa len o akávalo ich preukázanie. Uvedená okolnos sa posudzovala ako

odplatná zmluva Zapísa za zásluhy bolo možné akýko vek majetok, hnute ný, i

nehnute ný, dokonca aj zdedený. Dedi ia však mohli v istých prípadoch takémuto

prevodu odporova .

Darovacia zmluva bola spo iatku reálny, neskôr konsenzuálny kontrakt. Pri

všetkých typoch darovacích zmlúv sa mal využíva inštitút známy ako priznanie, i

zápis285. Najmä pri darovaní nehnute nosti sa vyžadovala písomná forma prevodu.

Ak sa daroval zdedený majetok, musel darca získa pred prevodom súhlas ostatných

dedi ov. Dar nebolo možné odvola . Zásadu odvolate nosti daru pre nev a nos

zaviedlo uhorské právo až v roku 1878.

Spolo enská zmluva je dohodou, ktorou sa zmluvné strany zaväzujú prispie

k dosiahnutiu spolo ného cie a. V uhorskom práve bola zavedená až neskôr pod

vplyvom rímskeho práva. Takéto zmluvy sa v Uhorsku uzatvárali ústne, naj astejšie

išlo o zmluvy o vzájomnej výpomoci pri kl ovaní lesa, pastve dobytka a pod.

Ve mi starým zmluvným typom je vypoži anie. Rozdiel medzi vypoži aním

a pôži kou bol zavedený až po vzniku pe ažného obehu. Vypoži anie sa teda stalo

zmluvou, ktorou poži iavate odovzdával vypoži iavate ovi nezastupite nú vec, aby

ho v dohodnutom ase bezodplatne užíval. Vypoži anie bolo vždy reálnym

kontraktom. Za špeciálny druh vypoži ania sa považovala výprosa, ktorá bola

chápaná ako vypoži anie s výhradou, že predmet musí by vrátený na požiadanie

poži iavate a.

Na rozdiel od vypoži ania, pôži ka bola zmluvou, ktorou verite prevádzal na

dlžníka vlastníctvo hnute ných zastupite ných vecí ur itého druhu s tým, že ten mu

ich po uplynutí dohodnutého asu vráti. Tripartitum spomína pôži ku v súvislosti

s prirodzeným právom286. Išlo vä šinou o reálny kontrakt, bolo však možné aj

uzavrie pôži ku v konsenzuálnej podobe. Vo feudálnom práve sa poži iavanie na

úrok považovalo za neetické. Znamenalo to, že poskytovanie pôži iek medzi

š achticmi nebolo príliš astým javom a ak sa dialo, tak bez úrokov. Na druhej strane

Židovské privilégium krá a Kolomana umož ovalo Židom poskytova pôži ky

s vysokými úrokmi, o malo za následok rozšírenie uzatvárania tejto zmluvy medzi

Židmi a kres anmi287. Neskoršie Židovské privilégiá tieto ustanovenia prevzali

a rozšírili napr. o povinnos zabezpe ova poh adávky vzniknuté z pôži iek záložným

právom288. Zákaz poži iava na úrok kres ania asto rôznymi spôsobmi obchádzali.

Typickým príkladom je tzv. zmluva o kúpe renty, známa v po iatkoch v mestskom

práve, neskôr aj v práve š achtickom, ktorá umož ovala obís zákaz úro enia

ustanovením o predaji úžitku založenej veci v hodnote niekedy prevyšujúcej aj 100%

hodnoty pôži ky289. o sa týka výšky úrokov, pevná úroková miera nebola v staršom

práve známa, až neskoršie právo stanovilo výšku úrokov, ak nebolo dohodnuté inak,

na 6%, pri om obe zmluvné strany pri vzájomnej dohode o úrokoch museli

rešpektova zákaz úžery290. Pôži ky mohli by pe ažné alebo vecné. V prípade

vecných pôži iek bolo možné ustanovi , že sa vrátia veci toho istého druhu a tej istej

ceny ako boli poži ané, alebo že sa vráti to isté množstvo vecí rovnakého druhu.

Spomedzi rôznych druhov nájomnej zmluvy bol najdôležitejší nájom

pozemkov. Vzh adom na to, že š achtický stav mal vä šinou pôdu vo vlastníctve, stal

sa osobitne významným nájmom nehnute ností nájom poddanský, iže urbársky

a nájom meštiansky. Okrem týchto nájmov uhorské právo poznalo tiež nájom

dobytka, i neskôr nájom bytu, práv a práce. Z nájmu práce sa neskôr v uhorskom

práve vyvinula pod vplyvom rímskeho práva pracovná zmluva. V prípade, že

predmetom zmluvy o nájme hnute nej veci bola neplodonosná vec, sa nájom takejto

veci ozna oval ako árenda291. Pod a Tripartita mohol by nájomca veci stíhaný za

neoprávnené nakladanie s ou z dôvodu menšej násilnosti292. Modernejšie právo

priznalo nájomnej zmluve vecnoprávne ú inky len vtedy, ak bola zapísaná do

pozemkovej knihy293.

O záložnej zmluve sa Tripartitum vyjadruje ve mi poh davo. Považuje ju za

nebezpe nú pre štát. Nako ko išlo o úverovú zmluvu a úvery boli v ase Werb czyho

považované za škodlivé, Tripartitum ju vo svojom l. 81 považuje za škodlivú294.

Staršie uhorské právo rozoznávalo tri formy záložnej zmluvy

- vadimoniálny záloh, ktorou vznikala pôži ka len pri sú asnom odovzdaní zálohu

a v prípade nesplnenia dlhu sa jeho predmet stával vlastníctvom verite a;

- zais ovací (ru ný) záloh, ktorý svojou existenciou zais oval poh adávku, pri

nesplnení zaistenej poh adávky sa však predmet zálohu nestával vlastníctvom

verite a, ktorý len získal právo na jeho predaj a z výnosu za predaj mal uspokoji

svoju poh adávku, pri om prebytok bol povinný vráti 295;

- úžitkový (antichretický) záloh, ktorý umož oval verite ovi užíva založenú vec,

spravidla nehnute nos . Od 18. storo ia bolo úžitkové záložné právo nahradené

hypotékou, ktorá mala by vždy v prípade nehnute ností evidovaná v pozemkovej

knihe, resp. v jej predchodcoch.

Záložná zmluva musela by vždy písomná, jej obsah si zmluvné strany mohli

sami dohodnú pod a vlastného uváženia, pri om nesmeli do nej zahrnú podmienky,

ktoré by znemož ovali alebo podstatne s ažovali jej vykonanie296.

Zák. l. 16/1840 zaviedol do uhorského práva pojem pracovnej zmluvy

v modernom slova zmysle. Dovtedy sa nerozlišovalo medzi zmluvou o dielo

a pracovnou zmluvou. Predmetom pracovnej zmluvy mohla by len telesná, dovolená

a v pracovnom pomere bežná práca. Duševné práce bolo možné vykonáva len

v estnom pracovnom pomere bez uzavretia pracovnej zmluvy za estnú odmenu

(honorár). Osobitné druhy pracovných zmlúv neskôr zaviedli zákonné l. 8/1872

a 13/1876297.

Na rozdiel od pracovnej zmluvy zmluva o dielo sa vyskytuje v uhorskom

právnom poriadku už ve mi dávno. Rozkvet remesiel a obchodu znamenal jej

osamostatnenie sa od pracovnej zmluvy. Neskorším vývojom došlo k rozdeleniu

tohto zmluvného typu na dva druhy: zmluvu o spracovaní hnute nej veci a dopravnú

zmluvu. Jasné právne pravidlá upravujúce zmluvu o dielo však vo feudálnom

uhorskom práve stanovené neboli.

Zmluva o úschove bola spo iatku priate skou dohodou o úschove hnute nej

veci, preto bola bezodplatná. Aj neskorším vývojom sa udržal bezodplatný charakter

tejto zmluvy, nako ko v prípade dojednanej odmeny sa považovala za zmluvu o dielo.

Práva a povinnosti zmluvných strán upravovali v Uhorsku osobitné zákony298.

Sekvestor bol právny úkon spo ívajúci v od atí správy majetku jednému

právnemu subjektu zo zákonného dôvodu a odovzdaní tejto správy inému právnemu

subjektu s povinnos ou ú tova a s nárokom na odmenu. Mohol vznika aj zmluvou

strán299. Sekvestor vznikal z týchto dôvodov:

- ak osoba spravujúca cirkevný majetok ho nechala spustnú 300;

- ak niekto márnotratne nakladal s aviticitným majetkom alebo ak neplnoletá osoba

bola márnotratná301;

- ak bol niekto obžalovaný z feudálnej nevery, bol jeho majetok postavený pod

sekvestor až do právoplatnosti rozhodnutia;302;

- ak išlo o donútenie plnomocníka k ú tovaniu303;

- ak nebolo možné zaopatri inú vhodnú kauciu v procesnej veci304;

- ak niekto upadol do konkurzu305.

Príkazná zmluva bola v uhorskom právnom poriadku známa minimálne od 16.

storo ia, kedy ju upravili prvé právne normy. Vo feudálnom práve sa príkazná zmluva

pojmovo kryla so zmluvou o plnomocenstve. Takáto zmluva bola vždy konsenzuálna.

Príkazná zmluva bola platne zriadená len vtedy, ak bola písomná a opatrená

vierohodnou pe a ou306. Tú mali pod a uhorského práva najmä biskupi a dedi ní

opáti, ale aj niektorí vymenovaní vyšší š achtici307.Drobné plné moci bolo možné da

aj ústne. Plná moc zanikla uplynutím asu, na ktorý bola zriadená, splnením úlohy,

smr ou alebo odvolaním pod vierohodnou pe a ou308. Odvolanie bolo možné

z dôvodu straty dôvery.

Obstaranie veci bez príkazu sa stávalo spôsobom, ako sa niekto zamiešal do

cudzej veci bez toho, aby k tomu dostal príkaz alebo poverenie a osoba v prospech

ktorej bolo konané, jeho konanie dodato ne schválila. V takomto prípade vznikala

zmluva podobná plnej moci. V opa nom prípade bolo takéto konanie deliktom

a konajúca osoba bola povinná náhradou škody. Za delikt sa obstaranie veci bez

príkazu nepovažovalo, ak niekto konal za iného za ú elom odstránenia hroziacej

škody alebo ujmy, ak mu to nebolo výslovne zakázané, ako aj vtedy, ak niekto splnil

za iného povinnos , ktorá už mala by splnená.

3.4. Zodpovednos za spôsobenie škody, bezdôvodné obohatenie.

Pod a uhorského súkromného práva deliktom bol protiprávne a zavinené

poškodenie záujmu inej osoby ( i už majetkového alebo osobného), za ktoré

súkromné právo ukladalo ako sankciu náhradu škody. Rímske právo tak široko

vymedzenú definíciu deliktu nepoznalo. Je známe, že spomedzi okruhu takto

definovaných deliktov, si vyberalo len nieko ko skutkových podstát, ktoré len vo

všeobecných rysoch definovalo. Uhorské právo spred roka 1848 sa pokúsilo

o definovanie nasledovne: „Kto akýmko vek konaním spôsobí škodu, je povinný ju

nahradi “309. Uhorské právo v ase Tripartita poznalo len pojem násilnosti, Ignác

Frank za al rozlišova medzi násilnos ou a škodou.

Medzi násilnosti patrili všetky konania vykonané násilne proti osobe alebo jej

majetku, ak spôsobovali ujmu tejto osobe alebo jej rodine i rodu. Za násilnosti bolo

možné uloži nasledovné sankcie:

- na základe princípu odvety bola sankciou rovnaká ujma, aká bola spôsobená;

- na základe princípu kompozi ného zaplatenie pe ažnej sumy (tzv. výkupné);

- na základe princípu verejnoprávneho trestu sankciou z úradnej povinnosti.

Princíp odvety bol známy hlavne v najstaršom uhorskom práve a cirkev sa

snažila vylú i ho z používania. Pri tzv. násilnostiach sa teda používali prevažne

princíp kompozi ný a vereného trestania v závislosti od toho, i boli alebo neboli

namierené proti súkromnému záujmu310.

Násilnosti sa v uhorskom práve od 15. storo ia za ali deli na tzv. vä šie

a menšie násilnosti311. Pod a Tripartita ak vä šiu násilnos spáchal duchovný,

príbuzný alebo žena, mohol žalobca žiada zaplatenie výkupného312, v prípade inej

osoby, mohol žalobca požadova trest smrti a konfiškáciu majetku. Trest smrti

s konfiškáciou mohol by v tomto prípade ukladaný alternatívne s trestom zaplatenia

výkupného, v závislosti od žiadosti žalobcu. Odsúdenec sa mohol aj napriek

uloženému trestu smrti do troch dní dohodnú so žalobcom na zaplatení výkupného.

V tejto lehote bol uväznený a po jej uplynutí bol daný žalobcovi na výkon rozsudku.

Výkupné patrilo žalobcovi spolo ne s tretinou majetku žalovaného. Dve zvyšné

tretiny majetku odsúdeného pripadli sudcovi. Panovník mohol odsúdeného omilosti ,

táto milos sa však týkala len trestu smrti a konfiškácie majetku, bola neú inná vo i

nároku poškodeného na výkupné.

Za tzv. menšie násilnosti sa považovali menšie delikty proti osobe alebo jej

majetku. V týchto prípadoch mohol žalobca žiada zaplatenie polovi ného

hommagia, z ktorého polovica pripadla jemu a polovica sudcovi313, náhradu všetkej

škody 314 a vrátenie od atého majetku315.

o sa týka náhrady škody, tá v uhorskom práve nebola upravená až do

najnovšej doby. Až do 19. storo ia boli spôsoby vzniku škody v záväzkovom práve

upravované na spôsob skutkových podstát súkromných deliktov. Jasnou zmenou

bola až recepcia rakúskeho Všeobecného ob ianskeho zákonníka, ktorý vo svojej

generálnej klauzule o zodpovednosti zaväzoval pod a francúzskeho vzoru náhradou

škody každého škodcu, ktorý ju zavinil316. Náhrada škody mala spo íva v obnovení

pôvodného stavu a v prípade jeho nemožnosti v úplnej náhrade škody317. Miera

náhrady škody sa však mala prispôsobi miere zavinenia. Nahradi škodu v celom

rozsahu bolo potrebné len v prípade úmyslu alebo hrubej nedbanlivosti 318. Uvedené

ustanovenie spôsobovalo v rakúskej praxi mnoho problémov pri jeho aplikácií. Súdna

prax v Uhorsku už pred recepciou rakúskeho práva ml ky aplikovala ustanovenia

ABGB v oblasti náhrady škody, pri om však nepoužívala odkazy na konkrétne

paragrafy319.

I. Zlinszky bol prvý, ktorý zozbieral súkromnoprávne záväzky vznikajúce

z nedovolených konaní, na druhej strane sa ani len nepokúsil o teoretické úvahy na

túto tému. Preto nedefinoval ani pojem náhrady škody320. B. Grosschmid vo svojej

knihe Fejezetek kötelmi jogunk köréb l (Kapitoly z nášho záväzkového práva) ako

prvý vypracoval teóriu zodpovednosti za spôsobenie škody321. Pod a jeho teórie sú

prípady zodpovednosti nasledovné:

- každé úmyselné alebo obdobné konanie;

- nesplatenie záväzku alebo iné obdobné konanie.

B. Grosschmid ako prvý našiel súvis medzi už samostatným inštitútom

ob ianskoprávnej zodpovednosti a právnou úpravou zodpovednosti za škodu, ktorú

poskytovalo uvedené právne odvetvie. Zdôraznil, že civilný delikt sa absolútne líši od

kriminálneho deliktu, avšak z rovnakej skuto nosti môžu vzniknú až tri druhy

zodpovednosti: trestnoprávna, priestupková a súkromnoprávna. Upozornil, že

zodpovednos nastupuje predovšetkým v prípade úmyselného konania, avšak môže

vzniknú aj v prípade culpa levis a culpa in contrahendo322.

G. Marton vyzdvihol vedu uhorského súkromného práva v oblasti

zodpovednosti za náhradu škody na úrove ostatnej Európy. Pod a jeho názoru

každý je zodpovedný za škodu, ktorú protiprávne spôsobil inému. Spod tejto

zodpovednosti je možné vy a len prípady oprávneného konania a preukázanej

vyššej moci. Kto požíva výhody akejko vek aktivity, nech znáša aj nebezpe enstvo,

že ou spôsobí inému škodu. Marton vypracoval teóriu objektívnej alebo

neúmyselnej zodpovednosti za náhradu škody. Upozornil tiež na prevenciu a na

nevyhnutnos vo nej úvahy súdu pri posudzovaní týchto prípadov323.

Spo iatku súdy priznávali úplnú náhradu škôd len v prípade úmyslu a hrubej

nedbanlivosti, kým ostatné prípady nedbanlivosti so sebou niesli len povinnos

náhrady bezprostrednej (skuto nej) škody. Na druhej strane § 272 Obchodného

zákonníka priznával úplnú náhradu škody aj v prípadoch miernejších foriem

nedbanlivosti. Teda poškodená osoba mohla vymáha skuto nú škodu ako aj ušlý

zisk. Až od 20. storo ia bolo možné vymáha úplnú náhradu škody aj v prípade

miernej nedbanlivosti. Chránené právne vz ahy v tomto období boli ešte z ve kej

asti zhodné s právnymi vz ahmi zo záveru 19. storo ia. Po nástupe železníc sa stali

práve vlaky spúš a om mnohých škodových udalostí. Na tento fakt reagovali zákony

zo záveru 19. a za iatku 20. storo ia. Zákonný lánok 18/1874 bol jedným z týchto

právnych predpisov. Pod a vzoru nemeckého zákona o vlakoch zaviedol objektívnu

zodpovednos , o znamenalo výnimku zo zásady zodpovednosti za úmyselné

zavinenie. Pod a § 1 uvedeného zákona sa železnica zbavila zodpovednosti za

škody spôsobené prevádzkou vlaku len vtedy, ak dokázala, že vznikla pôsobením

neodvrátite nej vyššej moci, konaním tretej osoby, i vinou samotného

poškodeného324. Táto zodpovednos bola za iatkom 20. storo ia súdnou praxou

rozšírená aj na prípady ostatných tzv. nebezpe ných prevádzok, napr. na elektri ky,

autá, neskôr na prvé lietadlá, s odôvodnením, že ten, kto prevádzkuje takéto

zariadenie, musí znáša aj nebezpe enstvo škody ním spôsobenej.

Kto na úkor iného získa bez právneho dôvodu (sine causa) majetkový

prospech, je povinný ho nahradi , k omu ho možno núti prostredníctvom žaloby

typu condictio sine causa na vrátenie bezdôvodného obohatenia325. Pôvodne

uhorské právo nepoznalo mnoho prípadov bezdôvodného obohatenia. Naj astejšími

boli plnenie nedlhu z omylu a splnenie dlhu neplatne uznaného poru encom326. Po

Tripartite sa po et konaní tvoriacich skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia

rozšíril. Moderné súkromné právo zaviedlo zásadu, že sa nikto nemôže obohati na

ujmu inej osoby327. Uhorská súdna prax vypracovala pojem bezdôvodného

obohatenia pod a vzoru rakúskeho Všeobecného ob ianskeho zákonníka328

a pandektistickej odbornej literatúry329.

KAPITOLA 5: DEDENIE

5.1. Všeobecné zásady uhorského dedi ského práva

Dedi ské právo tvorí súhrn právnych predpisov, ktoré upravujú nakladanie

s majetkom zomrelej osoby (pozostalos ou) . Úlohou dedi ského práva je

zabezpe i , aby majetok po smrti fyzickej osoby neostal bez vlastníka, aby bol

využívaný v súlade s jeho ú elovým ur ením a majetková situácia rodiny nebola

ohrozená. Okrem toho inštitút dedenia je akýmsi doplnením vlastníckeho práva. To

sa totiž môže sta len vtedy naplno ú inným, ke bude umožnené jeho dedenie.

Od atie alebo obmedzenie dedi ského práva môže totiž vies k márnotratnosti

vlastníka a je prekážkou nadobúdania alšieho majetku. V druhej polovici svojho

života totiž lovek nemá motiváciu nadobúda alší majetok, ak nemá istotu, že ho

po jeho smrti zdedia jeho potomkovia330.

V dejinách dedi ského práva sa stretávame s dvoma hlavnými zásadami:

- slobodou nakladania s pozostalos ou;

- ochrana rodinných väzieb, teda rozhodovanie o majetku nie je dané výlu ne do rúk

hlavy rodiny. Tieto ustanovenia obmedzujú slobodnú vô u, sú z ve kej asti kogentné.

Uhorské dedi ské právo bolo od najstarších ias podriadené stavovskému

režimu. Od vlády krá a Kolomana sa rozli ne vyvíjalo dedi ské právo pod a toho, i

sa jednalo o majetok dona ný, nedona ný, nadobudnutý alebo hnute ný. Tým sa

uhorské právo stalo podobným vtedajšiemu stavovskému právu ostatných

európskych krajín. Tento stav trval v podstate až do roku 1848. Dedi ské právo

záviselo od stavovského postavenia poru ite a, od jeho osoby, dôležitú úlohu

zohrával aj pôvod a kvalita majetku. Najdôležitejším popri dodržiavaní oboch

hlavných zásad bolo zákonné dedenie. Rímskoprávny pojem unitas hereditatis nebol

známy. Odlišný bol teda dedi ský poriadok o sa týka domov, pozemkov, zbraní,

rodinných listín, osobných vecí, domácich zvierat a pod331.

V prípade zákonného dedenia š achticov najprv dedili potomkovia, potom

predkovia. V prípade, že takých nebolo, dedili postranní príbuzní. V prípade dedenia

potomkov dedili mužskí potomkovia poru ite a rovným dielom, okrem rodinného

domu otca, ktorý patril najmladšiemu synovi a rodinných listín, ktoré patrili

najstaršiemu synovi332. Dcéry dedili rovným dielom spolu so svojimi bratmi

nadobudnutý majetok, dona né majetky len vtedy, ak to donatár povolil a v dona nej

listine a zaviedol možnos dedenia takého majetku aj na ženských potomkov. Dcéry

tiež dedili rovným dielom so svojimi bratmi aviticitný a nadobudnutý majetok zo

ženskej vetvy, ako aj všetky hnute nosti, s výnimkou listín a zbraní. Založená

nehnute nos sa pre ú ely dedenia považovala za hnute nos 333. Manželke poru ite a

patrilo vdovské právo na zodpovedajúce ubytovanie a vydržiavanie. Taktiež jej patrilo

právo na veno, ak sa chcela znovu vyda 334. Zanecháva závet mohol v Uhorsku

každý š achtic len oh adom hnute ných vecí a nedona ných pozemkov. Testament

o aviticitnom majetku bolo možné zanecha len vtedy, ak poru ite nemal dedi ov335.

Aprílovými zákonmi z roku 1848 bol zrušený stavovský partikularizmus.

Zákony zaviedli rovnos pred zákonom a zásadu všeobecného dedenia (successio

universalis) vypoži anú z rímskeho práva. Pozostalos už prešla do vlastníctva

dedi ov ako jednotný celok, o v podstate potvrdil aj cisársky patent z 29. novembra

1852 o aviticite. Každý dedi zdedil pomyselnú as dedi stva. Nehnute nosti už

netvorili osobitný predmet dedi stva. Dedi sa teda stal generálnym nástupcom

poru ite a. Nadobúdanie majetku prebehlo jediným právnym aktom ú inným rovnako

vo i všetkým veciam tvoriacim predmet dedi stva. Tento právny akt sa týkal rovnako

aktív ako pasív336. Rakúsky Všeobecný ob iansky zákonník vychádzajúc zo zásady

slobody vlastníctva považoval dedi ský poriadok len za akési núdzové opatrenia

v prípade neexistencie testamentu. V záujme ochrany rodiny však zaviedol do

uhorského právneho poriadku inštitút povinného podielu. Do asné právne pravidlá

ako akýsi záver vývoja uhorského dedi ského práva zaviedli napokon inštitút

dedenia pod a vetiev, ktorý sa stal dlhodobo jablkom sváru v uhorskej

súkromnoprávnej odbornej literatúre.

Na základe horeuvedených vývojových tendencií môžeme ozna i tri spôsoby

dedenia, ktoré v závere 19. storo ia rozoznávalo uhorské súkromné právo:

1. Dedenie zo zákona, ktorého ozna enie vyplýva z toho, že poriadok dedenia je

upravený bezprostredne zákonom, resp. pred rokom 1848 aj oby ajovým právom.

2. Dedenie zo závetu je založené na poslednom poriadku, i inej súkromnoprávnej

listine poru ite a. Poru ite v tomto systéme sám rozhoduje o svojom majetku

testamentom alebo dedi skou zmluvou, pri om tým vylu uje aplikáciu ustanovení

zákonného dedenia.

3. Povinný podiel. Zákon prizná potomkom alebo predkom istú as majetku

poru ite a, ak ten v testamente ozna í inú osobu za zvýhodnenú.

5.2. Dedenie zo zákona

Dedenie zo zákona sa aplikuje vtedy, ak poru ite nespísal platný testament.

To je pomerne astý jav, preto v takom prípade musí o rozdelení pozostalosti

rozhodnú zákon. Pravidlá zákonného dedenia upravovali otázku rozdelenia

pozostalosti v súlade s právnym cítením a všeobecne predpokladanou vô ou

poru ite ov. Vo všeobecnosti tu platilo, že po poru ite ovi dedia jeho potomkovia

a pozostalý manžel337. V uhorskom práve sa zaužívala zásada, že vlastníctvo

pozostalosti prechádzalo na potomkov a vdova (nie však vdovec) mala len právo

jeho užívania do najbližšieho vydaja, prípadne do smrti338. Ak boli všetky deti

poru ite a nažive, mali dedi rovným dielom. Ak však jeden z potomkov zomrel (alebo

sa naplnila jedna z podmienok vylú enia dedi a) , jeho as bola prerozdelená

medzi jeho potomkov339. Ke že vnuci preberajú dedi ské podiely svojich rodi ov,

podiel jednotlivých vnukov nemusí by rovnaký.

Pred rokom 1848 mohli zo zákona v prvej triede dedi potomkovia. Muselo ís

o zákonné deti poru ite a, prípadne tzv. pohrobkov, t. j. deti narodené do 10

mesiacov od jeho pohrebu340. Deti legitimované následným manželstvom dedili

rovnako ako zákonné deti. Adoptované deti nededili aviticitný majetok, ak mal

poru ite vlastných pokrvných potomkov, inak dedili nadobudnutý majetok spolu

s nimi341.

Nemanželské deti (pod a vtedajšej terminológie „nezákonné deti“)nededili

aviticitný majetok, súdna prax im neumož ovala dedi ani nadobudnutý majetok342.

Mali len právo na výživné. Cirkevné právo síce zmiernilo pôvodný rigorózny prístup

rímskeho práva k nemanželským potomkom, stále však znamenalo mimoriadne

nespravodlivú úpravu vo i potomkom, ktorí za svoj pôvod nemohli. Zmenu v tejto

oblasti prinieslo až 19. storo ie. Rakúsky Všeobecný ob iansky zákonník vniesol aj

do uhorského práva možnos dedenia nemanželských detí po matke. V zmysle

Do asných právnych pravidiel mohli nemanželské deti dedi po matke vtedy, ak

nemala zákonné deti343. Od roku 1871 získali nemanželské deti právo dedi po svojej

matke a jej príbuzných344. Pod a rozhodnutia; Kúrie . 79 z 9. novembra 1906 má

nemanželské die a právo dedi po svojej matke aj vtedy, ak mala zákonné deti“).

Nezákonné die a nemohlo po svojom otcovi na alej dedi , ani vtedy, ak otec uznal

otcovstvo345. Potomkovia dedili v prvej triede pod a hláv, vo vzdialenejších stup och

pod a kme ov346. Ak potomkovia neboli medzi sebou pokrvnými príbuznými, dedili

len po svojom rodi ovi347.

Ženy nededili spolu s mužmi. Patrila im tzv. diev enská štvrtina. Tá prináležala

ženám bližšieho stup a348, platila sa len z nadobudnutého majetku jednorázovo

v naturáliách alebo v peniazoch. V naturáliách sa diev enská štvrtina platila

slobodným diev atám, ktoré sa vydali za chudobných mužov so súhlasom

dedi ov349. Ako dedi ský podiel bola diev enská štvrtina zvláštna v tom, že ju

neza ažovali archy, bola nárokom pre prípad smrti350 a nepreml ovala sa351. Právo

diev enskej štvrtiny bolo zrušené až na základe zák. l. 15/1848. Tento stav neskôr

potvrdili aj Do asné právne pravidlá.

Ak zomrelý nemal potomkov, dedil po om pozostalý manžel. Dedenie

manželov patrilo k zákonnému dedeniu. Manželia po sebe navzájom dedili

nadobudnuté záložné držby nehnute ností a hnute ný majetok. Vdova mohla po

manželovi dedi aj v prípade, že mal potomkov352. Tripartitum stanovovalo, ktoré

predmety dedila vdova353.

V druhej triede dedili zo zákona predkovia. Znamená to, že sa stávali dedi mi

vtedy, ak nebolo potomkov. Z tejto skupiny bol roku 1687 vyradený pozostalý

manžel354. Predkovia nededili dona ný majetok. Predkovia dedili vtedy, ak medzi

predkom a poru ite om bolo príbuzenstvo zákonné a nebolo pretrhnuté355. Rodi ia

dedili pod a hláv, ostatní predkovia pod a vetiev.

V tretej triede dedili postranní príbuzní. Medzi týmito dedi mi sa rozlišovali

agnáti (mužskí potomkovia niektorého predkovho syna) a kognáti (ženskí potomkovia

niektorého predkovho syna a mužské i ženské potomstvo niektorej predkovej dcéry).

Agnáti dedili majetok vyhradený mužom a spoludedili majetok patriaci obom

pohlaviam, kognáti spoludedili len majetok patriaci obom pohlaviam a dedili majetok

vyhradený ženám a ich potomstvu. Základným kame om dedenia postranných

príbuzných je aviticitný majetok. Dedenie aviticitného a nadobudnutého majetku bolo

v prípade dedenia postranných príbuzných upravené odlišne. Aviticitný majetok dedili

postranní príbuzní bez obmedzenia na nejaký stupe dovtedy, kým boli schopní

dokáza svoje príbuzenstvo. Dedilo sa tým spôsobom, že súrodenci dedili pod a hláv,

kým ostatní príbuzní pod a kme ov. Majetok nadobudnutý po rodinnej de be

postranní príbuzná nededili. Ak bol takýto majetok nadobudnutý pred rodinnou

de bou, dedili ho postranní príbuzní okrem dona ného majetku.

Judexkuriálna konferencia považovala dedenie aviticitného majetku za

škodlivé, na druhej strane ho však odporú ala na alej aplikova . Pod a Františka

Deáka je spravodlivejšie zabezpe i vydržiavanie a ubytovanie vdovy a následne sa

postara o to, aby majetok mohol zdedi ten, komu by pripadol, keby poru ite

zanechal testament. Deák to považoval za lepšie riešenie, ako umožni ho zdedi

vdove v zmysle ustanovení ABGB, ím by vlastne majetok pripadol cudzej rodine356.

Tie nehnute nosti, ktoré nadobudol alebo zdedil poru ite od svojich predkov, mali

v prípade chýbajúcich potomkov, i neexistencie testamentu osta v tej rodine, ktorá

majetok získala. Toto riešenie bolo považované za logické najmä v prípade

mimoriadne krátkych manželstiev357.

Schôdza uhorských právnikov z roku 1871 ozna ila inštitút dedenia

postranných príbuzných za pozostatok feudálneho systému a navrhla jeho zrušenie.

Návrh dedi ského zákona z pera Štefana Telszkého z roku 1882 s dedením

postranných príbuzných po ítal len v prípade nedielnych bratov. Oproti tomu takmer

sú asný návrh zákona z dielne Béniho Grosschmida sa rozišiel z myšlienkou

dedenia postranných príbuzných úplne. Návrh Ob ianskeho zákonníka z roku 1900

bol vypracovaný Gustávom Szássy-Schwarczom podporujúc Grosschnidovu

koncepciu, pri om však priznal dedi ské právo obom rodi om a starým rodi om358.

Ak nebolo iných zákonných dedi ov, dedil všetok majetok z titulu odúmrte panovník,

neskôr štát359.

Pred rokom 1848 okrem uvedených zásad platných pre dedenie š achticov

platili v dedi skom práve ešte alšie osobitné úpravy. Tie sa týkali osobitných

pravidiel platných pre dedenie k azov a reho níkov, meš anov a poddaných.

5.3. Dedenie zo závetu

Dedenie zo závetu sa v najstarších dobách v Uhorsku ozna ovalo ako

dedenie pod a posledného poriadku. Posledný poriadok mohol by :

- jednostranným vyhlásením poslednej vôle poru ite a platným pre prípad jeho smrti.

Sem patril závet (testament), kodicil, odkaz (legát)

- dvojstranným právnym úkonom medzi poru ite om a jeho dedi mi uzavretým za

jeho života. Takým právnym úkonom bola dedi ská zmluva.

Všetky jednostranné vyhlásenia poslednej vôle poru ite a bolo možno odvola

jednostranným vyhlásením jeho odlišnej vôle. Dedi ská zmluva túto povahu nemala,

nako ko išlo o typ kontraktu.

Závet (testament) sa v Uhorsku vyvinul na základe rímskoprávneho

a cirkevnoprávneho vzoru. Už Svätý Štefan dal každému slobodnému obyvate ovi

Uhorska právo zanecha svoj majetok vdove, synom a dcéram alebo iným

príbuzným, i cirkvi360. Prvá Zlatá bula361, aby v prípade, že serviens nemá

mužského potomka, mohol slobodne rozhodova o troch štvrtinách svojho

majetku362. Obnovená Zlatá bula z roku 1351 však toto ustanovenie výslovne zrušila.

Stavovské právo vychádzajúc z princípu aviticity potla ilo testovaciu slobodu. Závety

bolo možné zria ova len oh adom nadobudnutého majetku363. Až do 18. storo ia

bola pre právnu úpravu náležitostí testamentu rozhodujúca cirkevnoprávna úprava.

Preto o platnosti závetov rozhodovali cirkevné súdy. Zák. l. 27/1715 upravil

hmotnoprávne náležitosti závetu. Tiež zrušil reziduálne pravidlo zavedené ešte

rímskym právom, pod a ktorého len ten testament je platný, ktorý je zriadený

oh adom celého majetku poru ite a.

Všeobecnými náležitos ami platných testamentov v Uhorsku boli:

- spôsobilos zriadi testament364;

- spôsobilos dedi 365;

- pravá, vážna a slobodná vô a366;

- pozostalos musela by majetkom spôsobilým testamentárneho dedenia;

- jasné ozna enie osôb uvedených v testamente;

- dostato né ozna enie predmetu testamentu;

- zákaz ne itate nosti podstatných astí testamentu;

- asový a miestny dátum;

- dostato ný po et podpisov pod a typu testamentu;

- zrozumite né vysvetlenie testamentu poru ite ovi, ak bol spísaný v re i, ktorej on

sám nerozumel;

- do roka po smrti poru ite a mal by testament oznámený verejnosti a osobám,

ktorých sa týkal367.

Osobitnými náležitos ami testamentu boli také, ktoré sa týkali len ur itých

druhov testamentov. Zák. l. 27/1715 rozlišoval nasledovné druhy testamentov:

- riadne testamenty: do tejto skupiny patril súkromný a verejný š achtický testament

- privilegované testamenty: sem patrili dobro inný testament, vojenský testament,

testament pre potomkov a testament zriadený na mieste a v ase moru.

V prípade súkromného š achtického testamentu osobitnými náležitos ami boli:

- povinné podpísanie a zape atenie poru ite om;

- prítomnos piatich svedkov š achtického postavenia alebo im rovnocenných

svedkov;

- ak poru ite nebol schopný písa , prítomnos šiesteho svedka, ktorý testament

podpísal poru ite ovým menom a pripojil jeho pe a a následne vlastným podpisom

a pe a ou potvrdil túto skuto nos .

V prípade verejného š achtického testamentu osobitné náležitosti boli

nasledovné:

- zriadenie pred vierohodnou osobou alebo vierohodným miestom;

- poru ite musel odovzda vierohodnej osobe alebo vierohodnému miestu spísaný

a vlastnoru ne podpísaný testament alebo ho musel oznámi do zápisnice;

- povinnos vierohodnej osoby alebo miesta vystavi o spísaní takého testamentu

zápisnicu;

- povinnos uloži takýto testament v archíve vierohodného miesta alebo osoby.

Doplnením platného testamentu akéhoko vek druhu bol kodicil. Zák. l.

27/1715 odlíšil kodicil od testamentu nasledovne:

- privilegované kodicily neboli známe;

- znížil sa po et potrebných svedkov oproti testamentu o jedného;

- kodicilom bolo možné disponova len menšou as ou majetku.

Po roku 1848 prevládlo v právnej úprave testamentov i kodicilov

prirodzenoprávne ponímanie, o znamenalo presadenie myšlienky testovacej

slobody. Súviselo to s absolútnou dominanciou slobody vlastníctva v tej dobe, ktorá

vznikla po modernizácií uhorského práva. Paradoxne sa táto idea neprejavila

v nových zákonoch. Súdna prax svojej doby v prípade dedi ských sporov neskúmala

právnu úpravu náležitostí testamentu, ale vždy a výhradne skuto nú vô u poru ite a.

Toto ponímanie bolo považované za nato ko samozrejmé, že moderné uhorské

zákony upravovali len materiálnu stránku závetov368.

Osobitnou formou závetného dedenia je odkaz (legát). Ide o prenechanie asti

pozostalosti odkazovníkovi bez toho, aby sa tento stal univerzálnym dedi om.

Odkazom mohol poru ite povola odkazovníka k ur itej vymedzenej asti dedi stva

alebo k ur itému kusu dedi stva bez toho, aby tento zodpovedal za dlhy poru ite a.

V takejto forme dedenia teda odkazovník nezodpovedal za archy, preto odkázaná

as dedi stva alebo vec mu musela by vydaná bez zapo ítania dlhov. Výnimkou

z tejto zásady bolo, ak poru ite celý majetok rozdelil medzi odkazovníkov. V takomto

prípade všetci ru ili aj za archy dedi stva do výšky svojich odkazov. Rovnako

v prípade, ak pasíva pozostalosti boli vä šie ako aktíva, dedi ia nemuseli uhradi

dlhy v plnej miere.

Odkaz mohol by vecný alebo záväzkový. V prípade vecného odkazu

prechádzala odkázaná vec do vlastníctva odkazovníka smr ou poru ite a. V prípade

záväzkového odkazu odkazovník smr ou poru ite a nadobúdal záväzkový nárok na

vydanie odkazu, kým vlastníctvo odkazu nadobúdal až po jeho skuto nom

odovzdaní. Vzh adom na svoju povahu bol odkaz po roku 1848 v Uhorsku ve mi

zriedkavo využívaným dela ným dôvodom369.

Osobitným prípadom podobným dedeniu z testamentu bola dedi ská zmluva,

ktorá mala v podstate povahu darovania pre prípad smrti. Takouto zmluvou sa

poru ite vo forme zmluvy zaväzuje pre prípad svojej smrti previes na inú osobu

as svojho majetku, i celý majetok. Zmluvou môže prevádza majetok na druhú

zmluvnú stranu, alebo aj na nezú astnenú osobu, v prospech ktorej zmluvný dedi

koná. V zmysle 5. hlavy zák. l. 16/1876 musí dedi ská zmluva sp a všetky

náležitosti platného testamentu, i už písomného súkromného, verejného alebo

notárskeho. Jedna listina spísaná ako dedi ská zmluva mohla v sebe obsahova aj

viac testamentov, ím sa dedi ská zmluva zásadne líšila od platného závetu370.

5.4. Povinný podiel

Inštitút povinného podielu vznikol v rímskom práve. Odtia ho prevzalo

nemecké právo ako významné obmedzenie testovacej slobody jednotlivca. Vo

francúzskom a talianskom práve platili obmedzenia takého druhu, pod a ktorých, ak

má poru ite potomkov alebo predkov, nemôže vo ne rozhodova o ur itej asti

svojho majetku. Naopak anglické právo v záujme dodržania absolútnej testovacej

slobody nepoznalo inštitút povinného podielu371.

Uhorské právo spred roka 1848 nepoznalo inštitút povinného podielu, hoci isté

náznaky tu boli. Samozrejme majetok dedovizenský nebolo možné odkazova ani

s ním inak naklada . Ten podliehal len zákonnému dedeniu. Výnimkou z uvedenej

zásady bolo:

- ak mal otec súhlas synov na disponovanie s aviticitným majetkom;

- ak bol otec k disponovaniu dedovizenským majetkom donútený stavom krajnej

núdze372.

Majetok nadobudnutý bol naopak predmetom vo ného testovania s jediným

obmedzením: pod a prirodzeného práva bol otec povinný v prospech syna a syn

v prospech otca nadobúda majetok373, o sa mohlo prejavi aj pri dedení. Pod a

Tripartita nebolo možno vydedi z aviticitného majetku. Právna oby aj však poznala

prípady, kedy mohol otec donúti nehodného syna k de be majetku. Išlo

o nasledovné prípady:

- ak sa syn dopustil násilia vo i svojmu rodi ovi;

- ak syn svojho rodi a obžaloval zo spáchania trestného inu, ktorý neohrozoval

panovníka alebo štát;

- ak syn usiloval o život svojho rodi a;

- ak syn napriek vôli otca zlomyse ne ohrozoval otcovský majetok;

- ak syn nevyslobodil alebo nevykúpil otca z nepriate ského zajatia alebo väzenia

napriek tomu, že tak mohol urobi , alebo sa zdráhal za neho zaru i 374.

Po vzniku úplnej testovacej slobody po revolúcií 1848-49 sa stala nosnou

požiadavka ochrany rodiny. Preto napriek tomu, že inštitút povinného podielu

v Uhorsku zaviedol pod a rímskoprávneho vzoru rakúsky Všeobecný ob iansky

zákonník375, považovala jeho ponechanie za dôležité aj Judexkuriálna konferencia376.

ABGB priznával právo povinného podielu všetkým predkom, Do asné právne

pravidlá len rodi om. Obe normy používali ešte pojem „zákonný diel“, o

nevystihovalo skuto nú podstatu uvedeného inštitútu. Až neskorším vývojom sa

ustálil pojem povinný podiel prekladom nemeckého slova „Pflichtteil“377.

Uhorská súdna prax vychádzajúc z tohto malého po tu ustanovení stvorila

podrobnú právnu úpravu inštitútu povinného podielu. Na základe uvedenej úpravy sa

stalo povinnos ou vyplati povinný podiel v peniazoch, iba výnimo ne bolo možné

vyda ho v naturáliách, ak to požadoval testamentárny dedi a osoba oprávnená na

vydanie povinného podielu s tým súhlasila378. Toto bolo v príkrom rozpore

s ustanoveniami francúzskeho Code civile, ktorý presadzoval rozdrobenie

pozemkového majetku rodiny. V Uhorsku sa na alej presadzovala zásada udržania

rodinného majetku v jednotnom celku379.

ZÁVER

Súkromné právo je jedným z najdôležitejších právnych odvetví moderného

práva. V dlhých dejinách Uhorska spo ívalo hlavné bremeno právnej úpravy na

právnej oby aji. Uhorský právny poriadok je v európskych dejinách tak trochu

osobitý. Síce do roku 1848 vykazuje všetky znaky stavovského právneho poriadku,

na druhej strane vz ah medzi jednotlivými typmi prame ov práva je tu mimoriadne

posunutý v prospech oby aje. Zásada, že zákon platí len vtedy, ak sa stane

sú as ou právnej oby aje dlhodobo komplikovala právny život krajiny.

Základom uhorského súkromného práva bolo do roku 1848 Tripartitum

Štefana Werb czyho. Zbierka platných právnych oby ají u nás platila od roku 1517

do roku 1950 a stala sa predchodcom Ob ianskeho zákonníka. V predkladanej práci

vždy vychádzame z úpravy Tripartita a sledujeme proces vývinu súkromného práva

v 19. storo í, ktoré z h adiska nášho cie a považujeme za dominantné. Nie je možné

vyhnú sa zbierke oby ají, ke že bola svojim spôsobom vždy len menená

modernými zákonmi, stále však zostávala v platnosti.

Vz ah zákona a oby aje v Uhorsku bol pomaly nalomený po roku 1526.

Habsburgovci nectili uhorské právne tradície a ude ovali množstvo privilégií. V tejto

etape za ína pomaly prevláda nad oby ajou zákon. Mária Terézia bola

panovní kou, ktorá sa pokúsila o spísanie rozhodnutí; krá ovskej Tabule. Planum

Tabulare je prvou zbierkou rozhodnutí najvyššieho súdu krajiny, ktorá v sebe

obsahovala aj rozhodnutia; súkromnoprávneho charakteru a mala výraznejší vplyv na

súdnu prax. Nikdy však nedosiahla význam Tripartita.

Okrem zákona, oby aje a súdnych decízií významnými prame mi práva

v Uhorsku boli privilégium, nariadenie a štatút. Tieto pramene práva nadobúdali na

význame najmä po roku 1526. oraz viac sa však za ala presadzova právna veda.

Jednotlivci zaoberajúci sa právom, významní vzdelanci svojej doby, ktorí mali

právnickú kvalifikáciu. Až do 19. storo ia však nik nedosiahol úrove Štefana

Werb czyho. Až 19. storo ie je obdobím, kedy v Uhorsku pôsobil vä ší po et

vynikajúcich právnych vedcov, najmä v oblasti súkromného práva, ktorí neboli vždy

uhorského pôvodu (vi Gustáv Wenzel), na druhej strane sa nezmazate ne zapísali

do dejín uhorskej a tým aj našej právnej vedy.

Predkladaná práca sa venuje dejinám uhorského súkromného práva

dominantne po roku 1848. Ke že na uhorský právny vývin po roku 1848 v zna nej

miere vplývala nemecká pandektistická škola, delíme predkladanú prácu tak, ako si

to pandektistické u enie vyžadovalo na as venovanú osobám, veciam, záväzkom

a dedi skému právu. Pod a pandektistického u enia by týmto astiam mala

predchádza všeobecná as , venovaná vymedzeniu pojmov, to však predkladaná

práca vedome opomína, nako ko predpokladáme, že na tejto úrovni podobné

vymedzenie pojmov nie je nevyhnutné.

Až moderné právo za alo rozlišova medzi fyzickými a právnickými osobami.

V období feudalizmu toto rozlišovanie nebolo známe. Do roku 1848 mala

najvýznamnejšie postavenie krá ovská poklad a, ktorá bola za feudalizmu

považovaná za univerzálneho dedi a. Pojem „fyzická osoba“ súvisí s moderným

právom, ktoré takýmto pojmom ozna ovalo po zavedení zásady rovnosti pred

zákonom všetkých udí. Feudálne právo podobný pojem nemohlo pozna , ke že

vychádzalo zo stavovského delenia udí. So zavedením pojmu „fyzická osoba“ súvisí

zavedenie pojmu „právna subjektivita“. Tá sa v modernom práve delí na spôsobilos

na práva a povinnosti a spôsobilos na právne úkony. K výkladu oboch pojmových

zložiek právnej subjektivity pristupujeme porovnaním stavu spred roka 1848

s neskorším právnym stavom, aj ke sme si plne vedomí toho, že pred rokom 1848

tento pojem v uhorskom práve neexistoval. Nevenujeme sa podrobnejšie rozboru

statusových okolností, ktoré vplývali najmä na spôsobilos na právne úkony,

považujeme však za mimoriadne potrebné upozorni na ich existenciu a význam. Po

roku 1848 niektoré z týchto okolností stratili na význame, iné rovno zanikli.

Uhorské právo nebolo tak prepojené s rímskym právom ako iné právne

poriadky európskych krajín. Napriek tomu pojem vec vykazuje znaky výrazného

rímskoprávneho vplyvu. Pri poh ade na delenie vecí vidíme množstvo podobných t

s rímskym právom. V predkladanej práci upozor ujeme na odlišnosti delenia vecí

pod a uhorského právaoproti rímskemu právu. Opä nedefinujeme rímskoprávne

delenie, považujeme ho za dostato ne známe.

Pre moderné uhorské vecné právo je typickým zavedenie inštitútu

pozemkových kníh pod a rakúskeho vzoru. Proces zavedenia pozemkového katastra

trval v Uhorsku nieko ko rokov, mal mnoho prívržencov i odporcov. Odpor so

zavedením pozemkových kníh súvisel s tým, že v uhorskom právnom poriadku boli

cudzorodým prvkom a boli zavádzané v období vnímanom ako diktatúra. Pozemkové

knihy prevzaté v Uhorsku boli vybudované pod a kvalitného rakúskeho vzoru, o sa

prejavilo na ich štrukturálnom usporiadaní.

Uhorské právo do roku 1848 poznalo len inštitút vlastníctva vo význame

vlastníctva i držby. Typickým znakom všetkých feudálnych právnych poriadkov je, že

právo nerozlišuje vlastníctvo od držby a držbu považuje za akési menej významné

vlastníctvo. Rozvoj moderných vlastníckych vz ahov nastal až v 19. storo í pod

vplyvom uvo nenia hospodárskych vz ahov. Možnos vo ného scudzovania najmä

nehnute ností umožnila vznik tovarovej výmeny, o sa prejavilo vo vyhlásení

nehnute ností za tovar. Podobne moderné právo zrušilo pojem regálnych práv

a zaviedlo práva k cudzej veci, ako oprávnenia užíva podstatu alebo výnos cudzej

veci za ur itú protislužbu.

Záväzkové právo Uhorska bolo do 19. storo ia pozna ené stredovekými

právnymi predpismi. Pod a starého práva nebolo vhodné uzatvára písomné zmluvy

a pôži ky medzi š achticmi. Výsadu vo ného obchodovania požívali v stredoveku len

Židia, ktorí jediní mali možnos uzatvára zmluvy na vysoký úrok. Š achtici takéto

zmluvy považovali za ne estné, o však neznamená, že ich protiprávne neuzatvárali.

Feudálne uhorské právo nepoznalo v záväzkovom práve slobodnú vô u ani moderné

zásady uzatvárania zmlúv. Nako ko v Uhorsku až do roku 1918 nebol prijatý

Ob iansky zákonník, neboli v záväzkovom práve známe nové zmluvné typy, ale

platili staré feudálne zmluvy. Až po prenose rakúskeho Všeobecného ob ianskeho

zákonníka sa mierne zmodernizovalo. Najmä Obchodný zákonník . 37/1875

zaviedol do uhorského záväzkového práva moderné typy obchodných záväzkov,

predovšetkým konsenzuálnych, ktoré dovtedy v uhorskom práve nemali miesto.

Zásluhou právnej vedy v 19. storo í vznikol v uhorskom práve pojem

bezdôvodného obohatenia a náhrady škody. V stredovekom uhorskom práve bol

známy len pojem „násilnos “, ktorá bola postihovaná ako trestný in. Trestom za

spáchanie takého skutku bola alternatíva trest smrti alebo zhabania majetku. Až

moderné právo zaviedlo pojem náhrady škody v zmysle majetkovej náhrady za

spôsobenú škodu. V modernom práve sa za alo rozlišova medzi rôznymi typmi

zavinenia. V tejto oblasti prevládlo rímskoprávne vymedzenie škody. o sa týka

pojmu „bezdôvodné obohatenie“, ten bol do uhorského práva implementovaný

predovšetkým prostredníctvom súdnej praxe.

Poslednou oblas ou súkromného práva, ktorú postihli v 19. storo í zmeny,

bolo dedi ské právo. Uhorská právna veda okrem dvoch základných dela ných

dôvodov – zákona a testamentu – zaviedla pod vplyvom modernejších

západoeurópskych úprav aj inštitút povinného podielu, ktorý považovala za osobitný

spôsob dedenia najmä rodinných pozemkov. Po zrušení aviticity bol inštitút

povinného podielu osobitne dôležitý vzh adom na pretrvávanie š achtických

rodinných pomerov. V uhorskom práve bolo známych nieko ko foriem závetného

dedenia. Okrem riadneho testamentu a kodicilu aj dedi ská zmluva a odkaz. Obe

tieto formy však neboli asto využívané. Napriek tomu v uhorskom právnom poriadku

pretrvali aj po roku 1918.

LITERATÚRA

1. Alföldy, E.: A birtok (Držba). In: Magánjogi Kodifikációnk 1992, str. 25.

2. Almási, A.: Dologi jog kézikönyve (Príru ka vecného práva). Budapest 1929.

3. Apáthy, I.: A kötelem (Záväzok). In: Jogtudományi Közlöny 1879.

4. Apáthy, I.: Az általános magánjogi törvénykönyv tervezete. Kötelmi jog.(Návrh

všeobecného súkromnoprávneho zákonníka. Záväzkové právo). Budapest 1882.

5. Articuli Jazygum et Cumanorum. Bratislava 1751.

6. Ágoston, P.: A magyar zálogjog története (Dejiny uhorského záložného práva).

Budapest 1905.

7. Ágoston, P.: A tulajdonjog alaptanai (Základy vlastníckeho práva). Budapest 1903.

8. Balog, Sz.: A magyarországi zsidók kamaraszolgálása és igazságszolgálása a

középkorban (Komorná služba a súdnictvo nad uhorskými Židmi v stredoveku).

Budapest 1907.

9. Baranyai, B.: Vizsgálódás a Quadripartitum körül (Výskumy okolo Quadripartita).

In: Illös Jóozsef emlékkönyve. Budapest 1942.

10. Barazsu, E. : Telekkönyvi lexikon (Pozemnoknižný lexikon). Nagybánya 1909 –

1910.

11. Barna, I.: Az öröklési jog reformkérdései (Reformné otázky dedi ského práva).

Budapest 1898.

12. Baumgartner, N.: Nagy Ferenc. Budapest 1929.

13. Beck, S.: A köteles rész jogállása (Právne postavenie povinného podielu).

Budapest 1813.

14. Beck, S.: Kártérítés és gazdagodás (Náhrada škody a obohatenie). In: Polgári

Jog 1930.

15. Besny , B.: Szászy-Schwarz Gusztáv emlékezete (Spomienka na Gustáva

Szászy-Schwarza). Budapest 1933.

16. Bessenyei. Gy.: Magyarország törvényes állása (Zákonný stav Uhorska).

Budapest 1941.

17. Bezdán, S.: A dualizmus kori egyesülettörténet forrásai (Pramene k dejinám

združovania za dualizmu). In:Nagy, T. – Szegf , L. (ed.).: „Nem búcsúzom…”

Emlékkönyv Benda Kálmán tiszteletére. Szeged 1994, str. 225.

18. Béli, G.: Vármegyei statutumalkotás a XVI-XVIII. században (Tvorba župných

štatútov v 16. – 18, storo í). Pécs 1984.

19. Both, F.: Telegdy Miklós élete és m vei (Život a dielo Mikuláša Telegdyho).

Szeged 1833.

20. Bónis, Gy.: A jogtudó értelmiség a Mohács el tti Magyarországon (Právni

vzdelanci v Uhorsku pred Mohá skou bitkou). Budapest 1972.

21. Bónis, Gy.: A történeti alkotmány (Historická ústava). Hitel 1942.

22. Bónis, Gy.: Törvény és szokás a Hármaskönyvben (Zákon a oby aj v Tripartite).

Kolozsvár 1942.

23. Bölöni, L.: A telekkönyv hitele, kapcsolatosan a telekkönyvi rendtartás

tervezetével és ingatlan jogrendszerünk reformkérdéseivel (Správnos pozemkovej

knihy, v súvislosti s návrhom pozemnoknižného poriadku a reformnými otázkami

nášho právneho poriadku o nehnute nostiach). Budapest 1909.

24. Bösze, S.: Az egyesületek helye és szerepe a magyar társadalom életében a

XIX.és XX. században (Úloha a miesto združení v živote uhorskej spolo nosti v 19. a

20. storo í). In:El adások Vas megye történetéb l 1993, str. 331n. 25. Böszörményi Nagy, E. – Bernáth, Z.: Birtok és birtokvédelem (Držba a ochrana

držby). Budapest 1964.

26. Buda város jogkönyve (Právna kniha Budína). I. – II. zv. Szeged 2001.

27. Bülow, O.: Die Lehre von dem Prozesseinreden und die

Prozessvoraussetzungen. Giesen 1868.

28. Caratz, H.: Zur Geschichte und Konstruktion der Vertragstypen im Schuldrecht.

Brünn – Wien 1907.

29. Coing, H.: Zur Geschichte des Privatrechtsystems. Frankfurt am Main 1962.

30. Csaba, V.: Leibnitz und die Frage der rechtlichen Systembildung. Budapest 1984.

31. Csehi, Z.: A magánjogi alapítvány fogalma (Pojem súkromnoprávnej nadácie). In:

Acta Fac. Pol.-Iur. Univ. Tom. XL. Budapest 2003, str. 96n.

32. Csekey, I.: A magyar törvény (Uhorský zákon). In: Társadalomtudományi Szemle

1913.

33. Csekey, I.: A rendeletalkotás új irányai (Nové trendy pri tvorbe nariadení). In:

Németh Károly emlékkönyve. Budapest 1932.

34. Csekey, I.: A rendelet elméleti kérdése (Teoretické otázky nariadení). In: Magyar

Közigazgatás 1927.

35. Czövek, S.: Planum Tabulare. Budapest 1825.

36. Csizmadia, A.: A hazai jogi oktatás a XVIII. Század második felében és Huszty

István Jurisporudentia Prakticája (Vyu ovanie práva v Uhorsku v 18. storo í

a Jurisprudentia Praktica Štefana Husztyho). In.: Jogtudományi Közlöny 1967.

37. Dambrovszky, I.: Szabályrendeleti jog (Právo vydáva štatúty). Budapest 1922.

38. Degré, A.: A Planum Tabulare keletkezésével kapcsolatos kérdések (Otázky

súvisiace so vznikom Planum Tabulare). Budapest 1939.

39. Dell´Adami, R.: A kártérítési jogról (O práve na náhradu škody). Magyar Themis

1878.

40. Dell´ Adami, R.: A köteles rész (Povinný podiel). B. r., b. m.

41. Dezs , Gy.:A magánjogi társaság (Súkromnoprávna spolo nos ). Budapest

1937.

42. Dezs , Gy.: Fejezetek a zálogjogtan köréb l (Kapitoly z teórie záložného práva).

Budapest 1928.

43. Dobrovits, S.: Magyarország egyesületeinek statisztikája (Štatistika uhorských

združení). In: Statisztikai Szemle 1935.

44. Egyed, I.: A törvénhatósági szabályrendeletek meger sítése (Potvrdenie

municipálnych štatútov). In: Jogállam 1912.

45. Engel, K.: Az ági öröklés intézménye (Inštitút dedenia postranných príbuzných).

Budapest 1918.

46. Engel, Zs.: A házasságon kívül született gyermek örökjogáról (O dedi skom

práve nemanželských detí). Budapest 1904.

47. Enziczkey, G.: Örökösödési jogunk áttekintése a jogfejl dés szempontjából

(Preh ad nášho dedi ského práva z h adiska právnych dejín). Budapest 1978.

48. Erdélyi, A.: Régi magyar családi hitbizományok története és joga (1542 – 1852)

(Dejiny a právo starých uhorských rodinných fideikomisov (1542 – 1852)). I. zv.

Budapest 1912.

49. Ereky, I.: Tanulmányok a kodifikáció köréb l (Štúdie z oblasti kodifikácie).

Budapest 1901.

50. Fehérváry, J.: Döntvénytan (Náuka o súdnych rozhodnutiach). Budapest 1937.

51. Fejes, J.: A magyar földkérdés kialakulása a 17-ik század végét l napjainkig

(Vývoj pozemkovej otázky v Uhorsku od 17. storo ia dodnes). Debrecen, b. r.

52. Fej s, I.: Az országgy lési ifjak társalkodási egyesülete (Spolo enské združenie

parlamentnej mládeže). Századok 1989.

53. Fraknói, V.: Werb czi István 1458 – 1541. Budapest 1899.

54. Frank, I.: Közigazság törvénye Magyarhonban (Zákon verejnej spravodlivosti

v Uhorsku). Buda 1836.

55. Fürst, L.: Frank Ignácz. In: Jogi professzorok emlékezete. Budapest 1896.

56. Gerlai, K.: Rendeleti lexikon (Lexikon nariadení). Budapest 1942.

57. Grosschmid, B.: Dologjogi jegyzetek (Poznámky z vecného práva). Budapest

1896.

58. Grosschmid, B.: Fejezetek kötelmi jogunk köréb l (Kapitoly z oblasti nášho

záväzkového práva). I. a II. zv. Budapest, 1898 – 1901.

59. Grosschmid, B.: Jogi és lélektani személyiség (Právna a fyzická osobnos ). In:

Magyar Jogi Szemle 1920.

60. Grosschmid, B.: Jogszabálytan (Teória práva). Budapest 1905.

61. Gy ry, E.: Az általános magánjogi törvénykönyv tervezete. Általános rész. (Návrh

všeobecného súkromnoprávneho zákonníka. Všeobecná as ). Budapest 1880.

62. Halmai, G.: Az egyesülés szabadsága (Sloboda združovania). Budapest 1990.

63. Halmosi, E.: A telekkönyvi rendszer elvei (Zásady pozemnoknižného systému).

Sopron 1865.

64. Halmosy, E.: Az általános magánjogi törvénykönyv tervezete. Dologi jog. (Návrh

všeobecného súkromnoprávneho zákonníka. Vecné právo) Budapest 1882.

65. Hamza, G.: Werb czy Hármaskönyvének jogforrási jellege (Werb czyho

Tripartitum ako prame práva). In: Jogtudományi Közlöny 1993.

66. Hasenöhrl, V.: Das oesterreichische Obligationenrecht in systematischer

Darstellung, mit Einschluss der handels- und wechselrechtlichen Lehren. Wien 1892.

67. Hercegh, M.: A magyar dologbeli és kötelmi jog (Uhorské vecné a záväzkové

právo). Budapest 1892.

68. Hercegh, M.: A telekkönyvi rendtartás Magyarországon és Erdélyben

(Pozemnoknižný poriadok v Uhorsku a Sedmohradsku). Budapest 1900.

69. Hevesi, I.: A jogalkotó judicatura és a felek (Legislatívna judikatúra a ú astníci

konania). Budapest 1907.

70. Hoffmann, P.: Általános magánjogi törvénykönyvnek tervezete Magyarország

számára. I. Általános rész. (Návrh všeobecného súkromnoprávneho zákonníka pre

Uhorsko. I. Všeobecná as ). Pest 1871.

71. Holub, J.: A Quadripartitum. Századok 1935.

72. Homoki Nagy, M.: Deák és a reformkor magánjogi törvénytervezetei (Deák a

súkromnoprávne návrhy zákonov reformného obdobia). In: Balogh, E. – Baranyai, M.

(ed.): Deák Ferenc és a polgári átalakulás Magyarországon. Szeged 2005, str. 199n.

73. Horváth, A.: A magyar magánjog történetének alapjai (Základy dejín uhorského

súkromného práva). Budapest 2006.

74. Horváth, K.: Telekkönyvek el zményei Magyarországon (Predchodcovia

pozemkových kníh v Uhorsku). In: Magyar Jog 10/1997, str. 59n.

75. Hugo, G.: Lehrbuch eines civilistischen Cursus. Berlin 1799.

76. Imling, K.: A magyar telekkönyvi jog (Uhorské pozemnoknižné právo). Budapest

1902.

77. Irk, A.: A jog és a örvény (Právo a zákon). Pécs 1943.

78. Iványi, B.: Mosóczy Zakariás és a Magyar Corpus Juris keletkezése (Zachariáš

Mošovský a vznik Corpus Juris Hungarici). Budapest 1926.

79. Jancsó, Gy.: A magyar özvegyi jog (Uhorské vdovské právo). Budapest 1895.

80. Jhering, R.: Der Besitzwille. Zugleich eine Kritik der herrschenden juristischen

Methode. Jena 1889.

81. Jobbágyi, G.: Személyi jog (Osobnostné právo). Miskolc 1995.

82. Juga, A.: Osztrák polgári törvénykönyv gazdagodási keresetei (Žaloby

z obohatenia pod a rakúskeho ob ianskeho zákonníka). In: Erdély részi Jogi Közlöny

1912.

83. Juhász, K.: A járadékbirtok rendszere (Systém úžitkových pozemkov). Budapest

1899.

84. Kassay, A.: Száz ellenvetés (Sto námietok). Pest 1848.

85. Katona, M.: A telki szolgalmak megszerzésér l (O nadobúdaní pozemkových

služobností). In: Jogtudományi Közlöny 1896, str. 33.

86. Katona, M.: Köteles rész (Povinný podiel). In: Jogtudományi Közlöny 1872.

87. Katona, M. – Lányi, B. – Imling, K.: Dologi jog (Vecné právo). In: Fodor, Á. (ed.):

Magyar magánjog (Uhorské súkromné právo). Budapest [b. r.].

88. Kauser, L.: A dologfofalomról (O pojme vec). In: Magyar Jogászegyleti

Értekezések 1937, str. 331.

89. Kauser, L.: A jogi személyr l (O právnickej osobe). Debrecen 1948.

90. Kállay, I.: A Tripartitum a helyi joggyakorlatban (Tripartitum v miestnej právnej

praxi). In: Jogtudományi Közlöny 1993.

91. Kállay, I.: Városi tulajdon-nyilvántartás (Evidencia mestského vlastníctva). In:

Levéltári Közlemények 1991, str. 45.

92. Káplános, B.: Telekkönyvi reformok (Pozemnoknižné reformy). In: Magyar

Jogászegyleti Értekezések 1885, str. 159.

93. Kászoszi, J.: Rövid igazgatás (Krátka administratíva). Gyulafehérvár 1647.

94. Kelemen, I.: Institutiones juris privati Hungarici. Peš 1814;

95. Kelemen, L.: A szerz désen alapuló kötelem (Záväzok zo zmluvy). Szeged 1941.

96. Kenéz, B.: Nép és föld ( ud a pôda). Budapest, b. r.

97. Kenyeres, B.: A végrendelet (Závet). Budapest 1928.

98. Kerék, M.: A földreform útja (Cesta pozemkovej reformy). Budapest 1942.

99. Kern, T.: A magyar öröklési jog mai érvényben (Uhorské dedi ské právo v

sú asnosti). Budapest 1896.

100. Kertész, M.: A magyar földkérdés (Pozemková otázka v Uhorsku). Budapest

1939.

101. Kérészy, Z.: A Corpus Juris Hungarici mint írott kútf (Corpus Juris Hungarici

ako písomný prame ). Pécs 1935.

102. Kiss, A.: A római jog recepciója (Recepcia rímskeho práva). Szeged 1935.

103. Kornis, Gy.: Tudós fejek (Študované hlavy). Budapest 1942.

104. Kovachich Márton, Gy.: Codex autenticus juris tavernicalis. Buda 1803.

105. Kubinyi, S.: Enchiridon Juris Inclyti Regni Hungariae. Bratislava 1798.

106. Lányi, B.: A tulajdonjog (Vlastnícke právo). Budapest 1903.

107. Lenkovics, B. – Székely, L.: A személyi jog vázlata (Ná rt osobnostného práva).

Budapest 2001.

108. Luby, Š.: Dejiny súkromného práva na Slovensku. Bratislava 1946.

109. Mandata regio intimata per excelsum consilium loccumtenentiale regium. I. zv.

Pest 1828.

110. Marton, G.: A polgári jogi felel sség (Ob ianskoprávna zodpovednos ).

Budapest, b. r.

111. Marton, G.: Verschuldenprinzip. München 1926.

112. Marton, G.: Verschuldensprinzip. Verursachungsprinzip. Debrecen 1926.

113. Matlekovits, S.: A magyar örökösödési jog alapelvei (Základné zásady

uhorského dedi ského práva). Pest 1864.

114. Máday,L.: A magyar n jogai a múltban és a jelenben (Práva uhorskej ženy v

minulosti a v prítomnosti). Budapest 1913.

115. Menyhért, G.: Kötelmi jog (Záväzkové právo). Budapest 1918.

116. Meszlény, A.: Személyi szolgalmak (Osobné služobnosti). In: Magyar

Jogászegyleti Értekezések 1906, str. 105.

117. Mezey, B.: Törvény-el készítés a dualista Magyarországon (Príprava zákonov v

Uhorsku za dualizmu). In: Jogtörténeti Tanulmányok V. Budapest 1983, str. 169n.

118. Michnai, E. – Lichner, P.: Buda városának törvénykönyve (Zákonník mesta

Budína). Budapest 1912.

119. Moór, Gy.: A jogi személy elmélete (Teória právnickej osoby). Budapest 1931.

120. Moór, Gy. – Magyary, G.: Jogtudomány (Právna veda) In: A magyar

tudománypolitika alapvetése. Budapest 1927.

121. Nagy, F.: Magyar városi jog (Uhorské mestské právo). Budapest 1912.

122. Nizsalovszky, E.: A jelzálogjog jogszabályainak magyarázata (Výklad právnych

predpisov hypotekárneho práva). Budapest 1929.

123. Nizsalovszky, E.: A zálogjog és a telki teher néhány f kérdése Magyarország

magánjogi törvénykönyvének javaslatában és a közép-európai magánjogi

törvényekben (Nieko ko základných otázok záložného práva a práva pozemkového

bremena v návrhu ma arského súkromnoprávneho zákonníka a v

súkromnoprávnych zákonoch strednej Európy). Budapest 1928.

124. riné, Fodor, E.: Az egyesületi szabadság és félállamiság jelenségének jogi

kapcsolata (Právny vz ah združovacej slobody a fenoménu pološtátnosti). In: Gy ri

tanulmányok 20, 1998, str. 66n.

125. Paraszky, Gy.: A bírói gyakorlat mint jogforrás (Sudcovská prax ako prame

práva). Miskolc 1929.

126. Pauler, T.: Adalékok a hazai jogtudomány történetéhez (Príspevok k dejinám

uhorskej právnej vedy). Budapest 1878.

127. Péterfalvi Molnár, I.: Sententiae Excelsiae...Curiae Regiae intra annum 1769

quousque videlicet Decisiones curiales in Plano tabulari extenduntur, et generalium

Regni judiciorum terminum post Pascha anni 1823 in cidentem inclusive latae,

exceptis sententiis I. Tabulare regiae judiciarae simpliciter approlatoriis. Pest 1823.

128. Pikler, K.: A szokásjog különös tekintettel a törvényességre (Oby ajové právo s

osobitným zrete om na zákonnos ). Budapest 1983.

129. Plósz S.: A keresetjogról. Adalékok a kereseti jog elméletéhez (O práve žalôb.

Doplnky k teórií práva žalôb). In: Magyar Igazságügy 1876 – 1879.

130. Pongrácz, J.: A törvény (Zákon). Budapest 1928.

131. Pólay, E.: A pandektisztika hatása a magyar magánjog tudományára (Vplyv

pandektistiky na ma arskú vedu súkromného práva) Szeged 1971.

132. Pólay, E.: Öröklési jog (Dedi ské právo). Budapest 1957.

133. Reiner, J.: Szabályrendelet és egyleti alapszabály (Nariadenie a stanovy

združenia), In: Jogi dolgozatok. Budapest 1898.

134. Récsi, E.: A jogtudomány és a magyar jogtételek forrásairól (O prame och

právnej vedy a uhorských právnych pou iek). In: Akadémiai Értesít 1859.

135. Savigny, F. C.: Das Recht des Besitzes. Giesen 1803.

136. Savigny, F. C.: System des heutigen Römischen Rechts. I. Band. Berlin 1840.

137. S. Sándor, P. (ed): Parasztságunk a Habsburg önkényuralom korszakában

(1849 – 1867) (Naše poddanstvo v ase habsburského absolutiymu (1849 – 1867)).

Budapest 1951.

138. Sándor, A.: A kiskorú jogai és kötelezettségei (Práva a povinnosti maloletého).

Budapest 1902.

139. Sebesi, D. – Börcsök, A. : Magyar telekkönyvi jog (Uhorské pozemnoknižné

právo). I. zv. Budapest 1912.

140. Schelleová, I. – Schelle, K.: Civilní kodexy 1811 – 1950 – 1964. Brno 1993.

141. Schiller, B.: A Hármaskönyv jogforrástana (Pramene práva pod a Tripartita).

Budapest 1902.

142. Schuler, D.: Az alapítványi juttatások és az alapítványokra vonatkozó törvények

és jogszabályok (Darovanie nadácií a zákony a právne predpisy vz ahujúce sa na

nadácie). Budapest 1935.

143. Schwarz, Gy.: A jogalany kérdéshez (K otázke právnej subjektivity). Budapest

1911.

144. Schwarcz, G.: Szokásjog és törvényjog (Oby ajové a zákonné právo). In:

Jogállam 1907.

145. Somló, B.: A jog alkalmazásáról (O aplikácií práva). In: Jogállam 1911.

146. Sömjén, L.: A szabályrendeletalkotási jog (Právo vydáva štatúty). In: Városi

Szemle 1906.

147. Statuta pro judiciis Jazygum et Cumanorum. Pest 1844.

148. Szalay, L.: Codificatio. In: Budapesti Szemle 1840.

149. Szamel, L.: Jogforrások (Pramene práva). Budapest 1958.

150. Szászy, B.: Az alapítványok létrejötte (Vznik nadácií). Budapest 1906.

151. Szászy, I.: A magánjogi jogalany (Súkromnoprávny subjekt). In: Jogtudományi

Közlöny 1945.

152. Szászy-Schwarz, G.: A polgári törvénykönyv örökjogi tervezete és indokolása

(Návrh dedi ského práva v Ob ianskom zákonníku a jeho dôvodová správa).

Budapest 1900.

153. Szászy Schwarz, G.: Magánjogi fejtegetések (Súkromnoprávne analýzy).

Budapest 1890.

154. Szászy- Schwartz, G.: Magánjogunk felépítése (Výstavba nášho súkromného

práva). Budapest 1893.

155. Szászy-Schwarz, G.: Új irányok a magánjogban (Nové smery v súkromnom

práve). Budapest 1911.

156. Szegedy, J.: Tripartitum juris hungarici Tyrocinium. Záhreb 1736.

157. Szentpéteri, I.: A tárnoki jog kialakulása (Vznik taverníckeho práva). Századok

1934.

158. Szladits, K. (ed.):Magyar magánjog. I. kötet. Általános rész (Ma arské

súkromné právo. I. zväzok Všeobecná as ). Budapest 1941.

159. Teleszky, I.: Az általános magánjogi törvénykönyv tervezete. Öröklési jog.

(Návrh všeobecného súkromnoprávneho zákonníka. Dedi ské právo). Budapest

1882.

160. Tóth, L.: Magyar magánjog. Dologi jog (Uhorské súkromné právo. Vecné právo).

Debrecen 1930.

161. Ujlaky, M.: Wenzel Gusztáv. Budapest 1935.

162. Tóth, L.: Örökösödési jog (Právo na dedenie). Debrecen 1932.

163. Unger, J.: Der revidiste Entwurf eines bürgerlichen Gesetzbuch für das

Königreich. Sachen 1861.

164. Veress, M.: A tárnoki hat oság és a tárnoki szék (1528 – 1849) (Úrad taverníka

a tavernícka stolica (1528 – 1849)). Budapest 1868.

165. Vécsey, T.: A Hármaskönyvhöz, majd a magyar törvénytárhoz csatolva volt régi

jogszabályok (Staré právne normy pripojené k Tripartitu a neskôr k zbierke

zákonov). Budapest 1933.

166. Vita, E.: Egyesületi jog (Združovacie právo). Budapest 1906.

167. Weinmann, F.: Végrendeleti öröklés a magyar általános polgári törvénykönyv

szerint (Dedenie z testamentu pod a uhorského všeobecného ob ianskeho

zákonníka). Budapest 1901.

168. Weiss, E.: A szerz dés érvénytelensége a polgári korban (Neplatnos zmluvy v

modernej dobe). Budapest 1969.

169. Weiss, E.: A túlél házastárs öröklési jogi jogállása, történeti alakulása és

fejl dési tendenciái (Dedi skoprávne postavenie , historický vývoj a vývinové

tendencie dedenio pozostalého manžela). Budapest 1984.

170. Wenzel, G.: A magyar és erdélyi magánjog rendszere (Systém uhorského

a sedmohradského súkromného práva). Buda 1867.

171. Wenzel, G.: A XV. századi tárnoki jog (Tavernícke právo 15. storo ia). Budapest

1878.

172. Wenzel, G.: Kitonich János magyar jogtudós jellemzése (Charakteristika

uhorského právneho vedca Jána Kitonicha) In: Magyar Akadémiai Értesít 1851.

173. Zlinszky, I.: A bizonyítás elmélete (Teória dokazovania). Budapest 1875.

174. Zlinszky, I.: A magyar magánjog mai érvényében (Uhorské súkromné právo v

sú asnosti). Budapest 1880.

175. Zlinszky, I.: A magyar magánjog mai érvényében különös tekintettel a gyakorlat

igényeire (Uhorské súkromné právo v sú asnosti s osobitným dôrazom na potreby

praxe). Budapest 1899.

176. Zlinszky, I.: A telekkönyvi rendtartás magyarázata (Výklad Pozemnoknižného

poriadku). Pest 1893.

177. Zlinszky, J.: Zlinszky Imre. In: Hamza, G. (ed.): Magyar jogtudósok II. Budapest

2001.

VECNÝ REGISTER

admonitio, 74

adoptované deti, 101

agnáti, 103

akcesorická povaha záložného práva, 82

aktíva dedi stva, 100, 107

analógia práva, 14, 70

animus domini, 70, 71

antichretický záloh, 93

aplikácia, 7, 8, 10, 11, 13, 14, 19, 24, 32,

33

aprílové zákony, 73, 74, 76, 100

árenda, 75, 79, 92

archivár, 42

aviticita, 39, 70, 73, 74, 77, 83, 100, 103,

113

aviticitný majetok, 74, 94, 100, 101, 102,

103, 108

bankrot, 68

bankrotové spolo enstvá, 54

baróni, 52

baróni pod a mena, 52

bezdôvodné obohatenie, 95, 112

biskupi, 94

boží zákon, 26

božie právo, 15

Bratislavská marcová ústava, 35

bremeno, 65, 67, 68, 81, 110

bytu, 92

cech, 28, 53

celoštátne pramene práva, 12

cena, 48, 68, 78, 90

Centuria certarum, 41, 42

cirkevné pozemky, 78

civil law, 6

civilné súdne konanie, 41

civilné veci, 22, 48

civilný delikt, 97

Code civil, 9, 10, 39, 58, 87, 109

common law, 21

communitates, 54

condictio sine causa, 98

consensus, 74

consuetudo regni, 13

contractus, 84

contractus contrahentibus legem ponit, 87

corpus, 70

Corpus Iuris Hungarici, 32, 53

Corpus Juris Civilis, 43

creditor, 84, 85

cudzinec, 15, 48, 51

culpa in contrahendo, 97

culpa levis, 97

es , 51

estná odmena, 93

estný pracovný pomer, 93

lenské poplatky, 54

dar, 91

darca, 91

darovacia zmluva, 89, 90

darovanie pre prípad smrti, 107

dávky, 48

debitor, 84, 85

decisio prejudicium, 21

decízie, 21, 22

Decretum maius, 16

dedenie, 45, 67, 74, 99, 103, 104

k azov a reho níkov, 104

manželov, 103

meš anov, 104

poddaných, 104

pod a hláv, 102, 103

pod a kme ov, 102, 103

pod a posledného poriadku, 104

pod a vetiev, 100

postranných príbuzných, 104

potomkov, 99, 100, 101

predkov, 99, 101, 103

v druhej triede, 103

v prvej triede, 101, 102

v tretej triede, 103

z testamentu, 107

zo zákona, 74, 101, 103

zo závetu, 101, 104

dedi ia, 45, 46, 75, 90, 91, 100, 101, 102,

103, 104, 107

univerzálni, 107, 111

zmluvní, 107

dedi ní opáti, 94

dedi ská zmluva, 101, 104, 105, 107, 113

dedi ské právo, 7, 8, 9, 40, 58, 99, 104,

113

spolo enstvá, 53, 54

dedi ský podiel, 101, 102

poriadok, 7, 26, 32, 65, 99, 100, 101

dedi ský zákon, 104

dedi stvo, 100, 107

dedinské zákony, 28

dedovize , 74

dedovizenský majetok, 60, 74, 108

dedukcia, 45

deduktívny systém práva, 8

defectus seminis, 73

dekréty, 17, 31, 32, 33, 38

dela ný dôvod, 107, 113

delené vlastníctvo, 80

delikt, 52, 85, 94, 95

nevery, 73, 77

deroga ná funkcia právnej oby aje, 15

detencia, 70, 71

detentor, 70

diev enská štvrtina, 51, 102

dingliche Rechte, 58

Directio methodica, 41, 42

dispozitívne právne normy, 85

dlh, 9, 81, 82, 84, 85, 107

dlhopis, 76

dlžník, 62, 63, 82, 83, 84, 85

dobro inný testament, 106

dobromyse ný nadobúdate nehnute nosti,

65

Do asné právne pravidlá, 25, 49, 60, 68,

74, 79, 81, 83, 86, 100, 102, 109

dogmatik práva, 45

dohoda o úrokoch, 92

doložka privilégia, 23

dominium utile fundi, 73

donácie, 34, 73, 74, 90

krá ovské, 73, 77

palatinálne, 77

pozemkové, 73

zmiešaná, 90

dona ná sústava, 44, 74, 77

listina, 24, 100, 107

donatár, 74, 100

donucovacie prostriedky, 12, 69

dopl ovacia tvorba práva, 14

dopravná zmluva, 93

dospelos , 50

dozor, 54, 57

dozorovacie právo, 57

držba, 61, 63, 66, 69, 70, 71, 74, 82, 83,

103, 112

oprávnená, 74, 80, 109

pozemková, 63

držite , 69, 70, 71, 82

neoprávnený, 69

držobný list, 67

duchovenstvo, 19

duchovný, 52, 95

duševná choroba, 50, 53

dvojité za ažovanie nehnute ností, 62

dvorské nariadenia, 25

emphyteusis, 79

evidencia nehnute ností, 62, 64

exeku né konanie, 83

faktická strata cti, 51

fideikomis, 49, 68, 78, 79

fikcia, 36

fiscalita, 73

fiscus, 73, 74

fond, 56

formulka salvo jure alieno, 23

fundi allodiales, 75

fundus sessionis, 75

generálna klauzula o zodpovednosti, 96

glosátori, 7

gravamina, 36

historickoprávna náuka, 5

škola, 8, 44, 46

hlúpos , 50

hmotné, 8

hmotné právo, 5, 9, 43

hodnoverné exempláre, 37

hommagium, 96

honoracior, 41, 49, 52

honorár, 93

hospodárske združenia, 54

hostia, 29

hrubá nedbanlivos , 96, 97

hypotéka, 64, 66, 82, 83, 93

hypotekárny ústav, 77

charitatívne nadácie, 57

združenia, 56

choroba, 50

inkorporácia, 39

Institutiones juris privati hungarici, 43

iuris vinculum, 84

ius actionum, 8

civile, 6

consuetudinarius, 13

gladii, 48

personarum, 8

regium, 73

rerum, 8

resistendi, 32

singulare, 13, 23

speciale, 13

statuendi, 26

tavernicale, 30

jednoduchá vä šina hlasov, 26

Judexkuriálna konferencia, 28, 60, 68, 74,

86, 103, 109

jüngere (neuere) Satzung, 83

Jurisprudentia Practica, 43

Justiniánske Inštitúcie, 58

kancelár, 25, 36, 55

kancelárske dobrozdania, 25

Kapitoly z oblasti nášho záväzkového

práva, 45, 96

kapituly, 53

kasína, 56

katastrálna mapa, 63

katastrálne íslo, 64

katastrálne právo, 63, 83

katastrálny istý zisk, 67

objem, 67

výbor, 64

katastrálny poriadok, 62

kaucia, 94

kauzálny obeh tovaru, 84

kniha vkladov, 62

koakvizícia, 49

kódex, 9, 10, 11, 18, 28, 38, 39, 58

kodicil, 104, 106

kodifikácia, 6, 11, 17, 18, 38, 39, 40, 87

kodifika né komisie, 38

kogentné ustanovenia, 99

kognáti, 103

komentátori, 58

komentovanie práva, 43

komitát, 25, 27, 37

komitátne štatúty, 27

kompilácia, 18

kompozi ný princíp, 95

konanie o výmaz, 65

o zmenu údajov pozemkovej knihy, 65

konfiškácia majetku, 95, 96

kongregácie, 27, 54, 62

konkurz, 94

konsenzuálne zmluvy, 89, 90, 94

kontrakt, 82, 86, 88, 89, 90, 91, 105

konventy, 53

kopanice, 76

korporácie, 54

korunné práva, 78

krajinská oby aj, 13, 15, 17

krajinské súkromné právo, 19

krajinský sudca, 19

krajinský súdca, 20

krajinský zákon, 26

krajná núdza, 108

krá ovská držba, 77

kancelária, 24, 25, 36, 42

kniha, 24

pe a , 24, 36

poklad a, 54, 74, 77, 111

Krá ovská tabu a, 21, 48, 110

krá ovské nariadenie, 21, 24, 25

povolenie, 74

privilégium, 28, 29, 30, 32, 49, 51, 72,

73, 78, 85, 91, 110

propozície, 36

zákonodarstvo, 27

krá ovské právo, 23

krá ovský dekrét, 13, 23, 37

fiškál, 19, 74

miestodržite , 19

patent, 25

príkaz, 25

kriminálny delikt, 97

krivé svedectvo, 49

kúpa na úver, 90

kúpna zmluva, 89, 90

kupujúci, 62, 90

kuratela, 49

Kúria, 21, 22, 60, 73, 102

kurialisti, 52

legát, 104, 107

legislatívna innos parlamentu, 27

innos snemu, 27

decentralizácia, 26

legitimované deti, 101

lepšie pohlavie, 51

lex abrogatoria, 35

derogatoria, 35

obrogatoria, 35

posterior derogat priori, 15, 35

subrogatoria, 35

list majetkovej podstaty, 62

árch a bremien, 62

vlastníctva, 62, 67

listinné pramene, 44

listy pozemkov, 67

udská podoba, 48

udský vek, 50

udských práv, 55

Magdeburské mestské právo, 29

magnáti, 32, 33, 52

majer, 75

majetková podstata, 62, 67, 89

majetkové pomery, 47

majetkové právo, 60

majetkové právo manželov, 40

majetkový prevod, 62

prospech bez právneho dôvodu, 98

základ, 56

majetní zemania, 52

maloletá osoba, 53

malý pozemok, 78

manželský zákon, 45, 53

manželstvo, 48, 101, 104

márnotratnos , 51, 94, 99

materiálna stránka závetov, 107

mestá, 28, 29, 30, 51, 53, 62

dcérske, 29

krá ovské, 29, 30, 62

materské, 29

s municipiálnymi právami, 28

personálové, 30

tavernikálne, 30

mestská právna oby aj, 30

mestské právne rodiny, 29

právne knihy, 18, 30

mestské právo, 19, 29, 30

mestský notár, 62

meš ania, 30, 51, 52, 62

meštiansky nájom, 92

miera náhrady škody, 96

miera zavinenia, 96

mierna nedbanlivos , 97

miestna správa, 41

Miestodržite ská rada, 24, 25, 54

milosrdné dary, 53

mimoriadne nariadenie, 29

minister, 56

ministerská rada, 26

ministerské nariadenia, 25, 26

ministerský predseda, 26

Ministerstvo spravodlivosti, 25, 40, 64, 76,

79, 83

Ministerstvo vnútra, 29, 55

mort civile, 49

m tvola, 59

municipálne štatúty, 28

municipálny výbor, 28

municípium, 28

mužská vetva, 77

mužské pohlavie, 51

mýto, 29

náboženské spolo enstvá, 54

náboženstvo, 51

nadácia, 53, 54, 56, 57

nada né pozemky, 78

nadobúdanie vlastníctva, 49, 72, 73

nadobudnutý majetok, 50, 73, 78, 100,

102, 103, 105

náhrada škody, 46, 94, 96, 97, 112

nahradzujúca právna oby aj, 15

nájom - bytu, 92

dobytka, 91, 92

panský, 75

pozemkov, 62, 65, 68, 73, 75, 76, 83,

92, 99, 113

práce, 92

práv, 92

nájomca, 92

nájomná zmluva, 89, 92

nájomné právo, 66

najvyšší súd, 21, 64, 110

nakladanie s vecou, 72, 92

námesa nos , 50

námietky, 21, 25

nariadenie, 12, 15, 24, 25, 28, 54, 55, 64,

76, 79, 83, 110

celého ministerstva vydávané

ministerským predsedom

z rozhodnutia ministerskej rady, 26

Krá ovskej kancelárie, 24

Miestodržite skej rady, 25

Ministerstva spravodlivosti, 64, 79

Ministerstva vnútra, 55

vládne, 25

vydané na základe krá ovského

rozhodnutia, 26

vydané jedným alebo viacerými

ministrami, 26

narodenie, 47

nárok, 6, 8, 74, 96, 102, 107

na odmenu, 93

nasciturus, 47, 48

násilnos - menšia, 95, 96

- vä šia, 95

návrh zákona, 35, 63, 76, 104

nebezpe né prevádzky, 98

nedielne spolo enstvá, 54

nedielni bratia, 104

príbuzní, 74, 103

nedona né pozemky, 100

nedospelos , 50

neformálne kontrakty, 86

nehnute nos , 15, 49, 59, 60, 61, 63, 65,

66, 67, 68, 74, 76, 78, 81, 82, 83, 84,

91, 93, 100, 104, 112

nehnute ný majetok, 27, 57, 64, 72, 73, 90

nehodní synovia, 51, 108

nemanželské deti, 51, 102

neoabsolutizmus, 44, 49

neplatnos prevodu vlastníctva, 74

zápisu, 65

neplnoletá osoba, 94

nesplatenie záväzku, 97

nesplnenie dlhu, 92

nespôsobilos na právne konanie, 53, 88

nesvojprávne osoby, 53

neš achtic, 41, 48, 49

nev a nos , 91

nezákonné deti, 102

nezávislé uhorské ministerstvo, 6, 35

nobilitácia, 41, 51

nota infidelitatis, 73

notár, 62

novovek, 5, 16, 26, 87

Novum Tripartitum, 38

numerus clausus vecných práv k cudzím

veciam, 79

ob an, 6, 18, 29, 36, 39, 49, 51, 86, 87

ob ianska smr , 49

ob ianske právo, 6, 8, 40, 55

ob ianskoprávna zodpovednos , 97

Ob iansky zákonník, 6, 9, 11, 19, 39, 40,

41, 44, 46, 54, 58, 71, 89, 104, 109,

110, 112

francúzsky, 39

Nemecký, 9, 40

Rakúsky, 9, 58, 83, 100, 102, 109,

112

Saský, 9, 44

taliansky, 58

uhorský, 6, 12, 20, 21, 35, 40, 77, 111

Všeobecný, 39, 83, 86, 88, 96, 98,

100, 102, 109, 112

obeh hnute ností, 30

obchodné vz ahy, 50

obchodník, 13, 52

Obchodný zákonník, 39, 112

objektívna zodpovednos , 46, 97

obligácia, 84

obligatio, 81, 85

obmedzená právna spôsobilos , 47, 53, 85

obmedzené dispozi né právo, 75

obmedzenie dedi ského práva, 99

medzi živými, 74, 80

pre prípad smrti, 74, 80

obstaranie veci bez príkazu, 89, 94

obvenenie, 51

odkaz, 96, 104, 107, 113

vecný, 107

záväzkový, 107

odkazovník, 107

od atie dedi ského práva, 99

odovzdanie, 78, 82

odpisy z Pozemkovej knihy, 66

odplatná zmluva, 90

odúmr , 104

odvolanie pod vierohodnou pe a ou, 94

ochrana rodinných väzieb, 99

okresné súdy, 64

Októbrový diplom, 25

opakovanie právnej oby aje, 15

opatrovníctvo, 49, 52

opcia, 66

opovrhnutiahodné povolania, 51

opravná tvorba práva, 14

oprávnené konanie, 97

Opus Tripartitum Juris Consuetudinarii

Inclyti Regni Hungariae Partiumque

Adnexarum, 17

Országos Törvénytár, 38

osoba, 26, 47, 50, 52, 53, 56, 67, 69, 71,

73, 77, 79, 80, 81, 83, 84, 85, 86, 94,

95, 96, 97, 99, 101, 106, 107, 109,

111

fyzická, 9, 47, 52, 53, 54, 58, 73, 81,

99, 111

právnická, 9, 23, 26, 47, 53, 54, 55,

56, 81, 111

osobitná as , 10, 87, 89

osobitné pramene práva, 12

právo, 23, 51

privilégiá, 24, 28, 51, 65, 72

osobná sloboda, 9, 47, 55, 78

závislos , 47

žaloba, 82

osobné listy, 67

právo, 7, 8, 9, 10, 58, 86

služobnosti, 81

osvietenský absolutizmus, 25

otcovská moc, 50, 51, 52

otrocký pomer, 48

otrok, 48

pacta sunt servanda, 87

pactum, 84

palatín, 20, 27, 42

pandektisti, 5, 8, 10, 58, 81

pandektistická škola, 7, 10, 111

pandektistika, 9, 11, 44

panstvo, 73

panujúci pozemok, 81

parcelné íslo, 67

parlament, 12, 27, 35, 40, 55, 56

partikulárne právo, 18, 19, 26

pasíva dedi stva, 100, 107

pasívne konanie, 84

patent, 25, 39, 48, 55, 65, 74, 76, 77, 79,

83, 100

o aviticite, 39, 77, 79, 83

o dedovizni, 74, 77

o odškodnení a oslobodení od

pozemkových poplatkov, 76

Personalfolium, 67

personalis, 19, 20

pers nliche Sachenrechte, 58

pevná úroková miera, 92

Pflichtteil, 109

pisár, 63

Planum Tabulare sive decisiones curiales,

21, 22, 48, 85, 110

plná moc, 94

plnenie, 81, 84, 89, 90, 98

nedlhu z omylu, 98

plnoletos , 50, 52

plnomocník, 94

plod, 47, 60, 79

budúci, 60

neoddelený, 60

oddelený, 60

práva, 60

rastlinný, 60

spotrebovaný, 60

zameškaný, 60

zozbieraný, 60

živo íšny, 60

poddaní, 17, 19, 29, 32, 47, 48, 51, 52, 75,

76

poddanské, 75

poddanské právo, 18

sessie, 75

poddanský nájom, 92

pozemok, 48, 49, 62, 74, 76

poddanstvo, 17, 74, 75

podriadená (sekundárna) zákonodarná

moc, 24

podzákonný vek, 50

poh adávka, 9, 62, 80, 83, 91, 92

spôsobilá vkladu, 62

pohlavie, 51, 103

pohrobok, 101

pomenované zmluvné typy, 86

poradie dedenia, 74

poru enec, 98

poru ite , 99, 100, 101, 102, 103, 104,

105, 106, 107, 108

poru nícka moc, 50, 51, 52, 53

poru nícky zákon, 53

poru níctvo, 49, 67

poslanec, 35, 36, 38, 83

poslanecká snemov a, 35

postranná vetva, 45

postranní príbuzní, 99, 103

poškodený, 46, 77, 96, 97, 98

potomok, 99, 100, 101, 102, 103, 104,

105, 106, 108

potvrdenia z Pozemkovej knihy, 66

poverenie, 17, 19, 40, 42, 94

povinnos , 47, 48, 49, 50, 53, 56, 64, 66,

74, 76, 80, 87, 90, 91, 93, 94, 95, 97,

106, 109, 111

evidencie nehnute ných majetkov, 64

náhrady škody, 94

odporu enia, 74

ponuky, 74

roboty, 48

uzatvára zmluvy, 87, 112

užívacia, 80

ú tova , 93

vkladu, 62, 66

zabezpe ova poh adávky, 91

povinný podiel, 100, 108, 109, 113

povolanie, 52

povolenie usadi sa, 52

pozemková kniha, 60, 61, 62, 63, 64, 65,

66, 68, 78, 80, 81, 82, 83, 92, 93, 111

banská, 64

obchodných spolo ností za ažených

hospodárskymi hypotékami, 64

všeobecná, 64

župná, 62

pozemkové bremeno, 68, 81

riadite stvo, 64

zápisnice, 40, 65, 106

pozemkový úrad, 63, 64, 66

kataster, 65, 67, 68, 76, 111

Pozemnoknižný poriadok, 65, 66, 68, 80,

82, 83

pozemok, 48, 49, 62, 63, 64, 74, 75, 76,

78, 80

pozostalos , 99, 100, 101, 105, 107

pozostalý manžel, 101, 103

poži iavate , 91

požívanie za aženej veci, 79

pôži ka, 76, 82, 89, 91, 92, 112

pracovná zmluva, 52, 89, 92, 93

pracovný pomer, 93

praedium dominans, 81

praemonitio, 74

praktická aplikácia práva, 41

pramene práva, 12, 13, 18, 38, 110

nepísané, 12

partikulárne, 12

písané, 12

vnútorné, 9, 12, 87

vonkajšie, 12, 87

práva, 38, 47, 48, 49, 50, 51, 53, 58, 60,

61, 65, 66, 67, 68, 70, 72, 73, 78, 79,

80, 81, 82, 86, 88, 91, 92, 93, 94, 96,

100, 102, 112

práva k cudzím veciam, 61, 79

k veciam, 58, 71, 86

o veciach, 9, 58

právna kniha, 30

právna komparatistika, 44

norma, 22, 26, 31, 34, 65, 75, 76, 86

subjektivita, 8, 48, 49, 111

žien, 49

oby aj, 11, 12, 13, 14, 15, 16, 17, 18,

20, 21, 30, 33, 34, 37, 41, 46, 51, 69,

72, 108, 110

partikulárna, 15

skuto nos , 70, 86

teória, 46

veda, 7, 8, 11, 12, 16, 41, 60, 70, 71,

87, 110

zodpovednos , 13, 97

právne dejiny, 32, 38, 41

konanie, 50, 52, 53, 88

následky, 52, 70, 71

odvetvie, 5, 11, 12, 24, 39, 97

samostatné spolky, 54

právny dôvod držby, 63

inštitút, 5, 8, 9, 11, 43, 45, 73, 80

nástupca, 83

predpis, 8, 9, 12, 19, 31, 37, 54, 57,

76, 89, 99

subjekt, 5, 23

systém, 7, 8, 29, 61

úkon, 8, 11, 66, 67, 68, 78, 87, 88, 90,

93, 104, 111

vz ah, 5, 39, 58, 66, 75, 84, 85, 86, 97

právny kódex, 38

právo, 6, 7, 8, 9, 10, 11, 12, 13, 14, 15, 16,

18, 19, 20, 22, 23, 25, 26, 27, 28, 29,

30, 31, 32, 33, 34, 35, 38, 39, 40, 41,

42, 43, 44, 45, 46, 47, 48, 49, 50, 51,

52, 53, 54, 55, 58, 59, 60, 61, 63, 66,

68, 69, 70, 71, 72, 73, 74, 75, 77, 78,

79, 80, 81, 82, 83, 84, 85, 86, 87, 88,

89, 90, 91, 92, 93, 95, 98, 99, 100,

101, 102, 105, 108, 109, 110, 111,

112

právo aktorátu, 48

budínske, 30

cirkevné, 14, 19, 53, 86, 102

celoštátne, 26

darova donácie, 34

dedi nej árendy, 79

dedi ské, 7, 8, 9, 40, 99

držby, 69, 71, 79

duševného vlastníctva, 7

feudálne, 6, 49, 51, 60, 79, 89, 91, 94,

111

fiscality, 77

Chorvátska, Slavónie a Dalmácie, 19

kauzálne, 7

krajinské, 23

krá ovského majestátu, 23

me a, 48

mestské, 27, 29

mestskej samosprávy, 29

mlyna, 72

mýta, 72

na veno, 100

na výber želiarskych poplatkov, 72

ob ianske, 67

oby ajové, 14, 16, 21, 32, 101

odporu, 32, 33

osobné, 7, 8, 9, 58, 86

osobitné, 23, 51, 65

osobnostné, 7

pandektistické, 7, 8, 9, 11, 111

platné, 8, 12, 14, 15, 21, 23, 42

postupu, 83

pozitívne, 18

požívacie, 80

predkupné, 66, 67, 90

prevozu, 72

prirodzené, 18, 34, 87, 108

procesné, 5, 8, 43, 49

rímske, 7, 8, 16, 19, 43, 45, 46, 58,

59, 60, 71, 80, 86, 91, 92, 95, 100,

102, 111

rodinné, 7, 8, 9, 10, 19, 40

rybolovu, 72

samostatnej naria ovacej iniciatívy,

25

samostatnej zákonodarnej iniciatívy,

40

Sedmohradska, 19

spätnej kúpy, 66, 68, 90

spätného prevodu majetku, 70

správne, 5

stavby, 65, 66, 68, 80

stavovské, 5, 47, 49, 58, 99, 105

sudcovské, 11

súdi krá a, 20

súkromné, 5, 6, 7, 8, 9, 10, 11, 13, 19,

24, 25, 30, 39, 40, 42, 43, 44, 45, 46,

47, 52, 57, 60, 61, 71, 74, 79, 84, 85,

95, 97, 98, 100, 110, 113

súkromných osôb, 6

š achtické, 18, 30, 72

tavernícke, 30

trestné, 5, 19, 22, 24, 32, 43

trhu, 23, 72

ažby tehál, kame ov, hrn iarskej

hliny, jemného piesku, pálenia vápna

a na využívanie s tým spojených

služieb, 72

uhorské, 6, 11, 13, 16, 22, 38, 39, 42,

43, 44, 45, 47, 48, 50, 51, 52, 53, 58,

59, 60, 61, 70, 72, 73, 79, 80, 81, 82,

84, 85, 89, 91, 92, 93, 94, 95, 97, 98,

99, 100, 102, 108, 111, 112

užívacie, 66, 73, 79

ústavné, 5, 24, 40

vazalské, 5, 22, 44

vdovské, 51, 80, 100

vecné, 7, 8, 9, 10, 58, 60, 61, 68, 78,

79, 80, 81, 86, 111

verejné, 5, 6, 85

vlastnícke, 8, 9, 61, 66, 67, 71, 72, 73,

74, 75, 77, 79, 99

vydáva štatúty, 26, 27, 28, 30

výberu poplatku za otvorenie

obchodu, 72

vý apu, 72

výkupu, 83

výseku mäsa, 72

za aženia pozemku, 66

zákonodarnej iniciatívy, 12, 35, 40

záložné, 81, 83, 91, 93

zmeni a zruši zákon, 33

záväzkové, 7, 9, 58, 84, 85, 86, 88,

112

združovacie, 54, 55

právoplatnos , 27, 94

precedens, 21, 22

predaj, 48, 91, 92

predávajúci, 62, 74, 90

predkovia, 101, 103, 104, 108

predmet kúpy, 90

prednos dlžných poh adávok, 62

prechod nehnute ností, 61

prejudicium, 21

preláti, 32, 33, 52

nižší, 52

vyšší, 52, 82, 94

preml anie, 9, 10, 14, 18

prerušenie semena, 73, 77

preventívny ú inok sankcie, 46

prevod nehnute nosti, 61, 65, 66

príkaz, 25, 71, 94

príkazná zmluva, 89, 94

primogenitúra, 79

princíp dispozitivity, 88

odvety, 95

zavinenia, 46

príslušenstvo, 51, 59

privilégiá 16 spišských miest, 28

privilegiálne listiny, 17, 28, 31, 32

privilégium, 28, 29, 30, 32, 49, 51, 72, 73,

78, 85, 91, 110

mestské, 27, 29

osobitné, 24, 51, 67, 80

speciale, 24

š achtické, 49

všeobecné, 7, 8, 9, 24, 33, 45

žien, 49

židovské, 51, 91

priznanie, 90

protiplnenie, 81, 84

protonotár, 17, 42

Pruské krajinské právo, 53, 58

publikácia, 12, 17, 36

Quadripartitum, 19, 20, 41

racionálnos právnej oby aje, 14

ratio legis, 15

Realfolium, 67

reálne zmluvy (kontrakty), 82, 89, 90, 91

živnosti, 67, 68

recepcia právnych noriem, 63

regálne práva, 72, 76, 112

menšie, 72

reho ník, 50, 104

rigidnos majetkového súkromného práva,

58

Ríšsky a krajinský Vestník, 25

rodinná de ba, 103

rodinný stav, 51

rovnos pred zákonom, 26, 49, 85, 100,

111

rozhodnutie, 17, 18, 20, 21, 22, 23, 26, 27,

33, 36, 44, 48, 55, 64, 73, 85, 94, 102,

110

ru enie, 85

c ou dlžníka, 85

slobodou dlžníka, 85

telesnou integritou dlžníka, 85

vlastným majetkom dlžníka, 85

životom dlžníka, 85

ru ný záloh, 82, 92

rušiaca právna oby aj, 15

sankcia, 6, 33, 39, 46, 85, 95

Saské zrkadlo, 29

scudzovanie, 59, 61, 68, 80, 112

Sedmopanská tabu a, 21, 48

sekvestor, 67, 89, 93, 94

servitus, 80

skuto ná škoda, 97

skuto ní baróni krá ovstva, 52

sloboda nakladania s pozostalos ou, 99

vo by zmluvného partnera, 88

zmluvných typov, 88

slobodná, 105

slobodná vô a, 46, 88, 99, 105, 112

služobnosti, 66, 67, 68, 80, 81

bytové, 81

pozemkové, 81

úžitkové, 81

smr , 9, 16, 33, 34, 45, 47, 48, 49, 50, 74,

81, 94, 95, 99, 101, 102, 104, 106,

107, 112

splendor familiae, 78

splnenie dlhu, 85, 98

neplatne uznaného poru encom, 98

spolky, 54, 55, 56

spolo enská zmluva, 89, 91

spoluvlastník, 67

spôsobilos dedi , 105

spôsobilos na práva a povinnosti, 47, 49,

50

na právne úkony, 50, 51, 52, 66, 111

na protiprávne úkony, 52

na výkon poru níctva a opatrovníctva,

49

právne kona , 50

všeobecná, rovná a bezpodmiene ná,

47

vymenúvania do úradov, 49

zriadi testament, 105

správa majetku, 93

staroba, 50

statúcia, 24

statusové okolnosti, 50, 51, 52, 111

stav ve ného poddanstva, 17

stavovská príslušnos , 50, 52, 76

stavovský partikularizmus, 100

stavovský snem, 33, 34, 37

stavy, 13, 17, 32, 35, 47, 49, 50, 51, 52,

73, 85

s ažnosti, 36

strata cti, 51

právna, 51

stredný pozemok, 78

successio universalis, 100

sudcovská tvorba práva, 11, 13

súkromná autonómia zmluvných strán, 86

súkromnoprávna moc inej osoby, 52

súkromnoprávny s ub chudoby, 50

zákonník, 7, 71

superficies, 80

Svätá (Uhorská) Koruna, 34, 49

svojpomoc, 70

svojprávnos , 52

synalagmatická povaha zmluvných

povinností, 90

Systém uhorského a sedmohradského

práva, 44

systematizácia právnych noriem, 7

škoda, 46, 61, 85, 86, 94, 95, 96, 97, 98,

112

škodca, 46, 96

š achta, š achtici, 19, 32, 33, 34, 39, 41,

48, 49, 51, 61, 62, 63, 64, 73, 78, 82,

91, 94, 99, 104, 112

š achtická ústava Uhorska, 20

športové kluby, 56

štátna príslušnos , 51

štatút, 12, 17, 18, 26, 27, 28, 30, 110

cechové, 28

Chorvátska, Slavónie a Dalmácie, 19,

27

mestské, 27, 29

obecné, 28

obvod Spišských kopijníkov, 28

obvodu Jazygov a Kumánov, 27

obvodu Turopolje, 28

Rijeky, 27

sedmohradských Sasov, 28

sikulské, 27

spišských miest, 30

tavernícke, 30

župné, 27

študentské spolky, 55

tabulárny sudca, 21, 43, 63

archa, 65, 68, 102, 107

taverník, 20, 30

Tavernikálne lánky, 31

telesná vada, 50

telo materské, 48

teória objektívnej zodpovednosti, 46, 97

Tereziánsky urbár, 48

testament, 74, 77, 78, 100, 101, 103, 104,

105, 106

notársky, 107

pre potomkov, 106

písomný, 107

privilegovaný, 106

riadny, 106

š achtický - súkromný, 106

verejný, 106

vojenský, 106

zriadený na mieste a v ase moru,

106

Tripartitum, 16, 17, 18, 19, 20, 21, 23, 27,

38, 41, 42, 44, 59, 69, 75, 88, 91, 92,

103, 110

Trojdielne spracovanie oby ajového práva

slávneho Uhorského krá ovstva

a pridružených krajín, 17

trpasli í pozemok, 78

trvácnos právnej oby aje, 14

typová viazanos záväzkov, 87

typy, 47, 54, 64, 76, 87, 112

Tyrocinium, 43

ú elové ur enie majetku, 99

stavby, 65

uho né banské práva, 68

Uhorská komora, 62

úmysel, 11, 12, 31, 68, 90, 96, 97

zlý, 90

unitas hereditatis, 99

universitas, 54, 56

universitas bonorum, 56

uplynutie asu, 94

úradná tabu a, 37

úradný dôkaz smrti, 50

urbár, 48, 72, 76

urbárska nehnute nos , 65

sústava, 72, 75, 77

urbárske tabu ky, 76

vz ahy, 48, 54, 73, 81

urbársky patent, 39, 48, 76

pomer, 48

úrok, 57, 76, 82, 91, 92, 112

úschova, 89, 93

ústredná, 64

ústredná evidencia nehnute ností, 65

Ústredná pozemková kniha, 64

železni ných a vodných dopravných

spolo ností, 64

ususfructus, 80

ušlý zisk, 97

úver, 65, 89, 90

uznanie otcovstva, 102

úžitkový záloh, 93

vadimoniálny záloh, 93

veci, 21, 24, 36, 48, 58, 59, 60, 61, 69, 70,

71, 72, 73, 77, 79, 80, 81, 82, 89, 90,

91, 92, 93, 94, 100, 111, 112

bez pána, 59

budúce, 60

delite né, 59

hlavné, 7, 41, 58, 59, 81

hnute né, 58, 61, 80, 82, 91, 92, 93

hromadné, 59

jednoduché, 59

nedelite né, 59

nehnute né, 58, 61

neocenite né, 59

neovládate né z prírodných prí in, 59

neplodonosné, 92

nespotrebite né, 59

nezastupite né, 59, 91

nikoho, 59

ocenite né, 59

opotrebite né, 59

opustené, 59

posmrtnej úcty, 59

posvätné, 59

pripustené do právneho obehu, 59

prítomné, 60

slúžiace, 53, 89

spotrebite né, 59

sväté, 59

tej istej ceny, 92

toho istého druhu, 59, 92

vo verejnom užívaní, 59

vylú ené právnymi predpismi, 59

vylú ené z právneho obehu -

absolútne, 59

relatívne, 59, 63, 87

zastupite né, 59, 91

zložené, 7, 59

vecné bremeno, 67

ved ajšie dohovory, 90

ve ký pozemok, 78

verejný záujem, 5, 53

verite , 63, 81, 82, 83, 84, 85, 91, 92

vierohodná osoba, 106

vierohodná pe a , 94

vierohodné miesto, 85, 106

vklad, 57, 62, 63, 66, 67, 69, 76

vkladate , 63

vlastnícke vz ahy, 5, 47, 112

vlastníctvo, 7, 9, 49, 58, 67, 69, 73, 76, 91,

101, 107, 112

krá ovské vrchné, 73

pozemkové, 73

pozostalosti, 100, 101

súkromné, 5, 6, 58, 68, 71

úžitkové, 73, 81, 93

vlastník, 5, 9, 60, 63, 65, 67, 68, 70, 71,

73, 75, 77, 78, 80, 81, 83, 99

vô a, 12, 46, 70, 101, 107

pravá, 105

skuto ná, 70, 107

subjektívna vnútorná, 70

vážna, 105

vlastni vec, 70

všeobecná, 46

všeobecná as , 7, 9, 10, 11, 21, 40, 111

výber poplatkov za pálenice, 72

vydaj, 49, 50, 51, 101

vydržanie, 70

vyhlásenie za m tveho, 50

výhrada vlastníctva a lepšieho kupca, 90

vyjadrenie vôle, 86

výklad právnych noriem, 7, 15, 18, 34, 37,

111

doslovný, 37

rozširujúci, 48

vykonávací predpis, 27

výkupné, 95, 96

vylú enie dedi a, 101

výmaz, 63, 65, 66, 68

výmena, 5, 36, 89, 112

výmera, 63, 65, 76, 77

výnosové práva k cudzím veciam, 79

vypoži anie, 89, 91

vypoži iavate , 91

výprosa, 89, 91

vysluhovanie spravodlivosti, 15

vysvet ujúca právna oby aj, 15

vyväzovací fond, 76

poplatok, 77

vyvlastnenie, 68

výživné, 102

vznik oby aje - deklaratívny, 13

konštitutívny, 14

záväzkov, 88, 89

zaistená poh adávka, 92

zais ovací záloh, 92

zákaz poži iava na úrok, 91

uzatvárania zmlúv v prospech tretích

osôb, 8

úžery, 92

zakázané spolo enstvo, 55

zakladajúca listina fideikomisu, 78

nadácie, 56

zakladate fondu, 56

fideikomisu, 78

nadácie, 57

zákon, 13, 14, 16, 17, 18, 19, 20, 21, 23,

24, 25, 26, 28, 31, 33, 34, 35, 36, 37,

46, 51, 55, 63, 70, 73, 75, 84, 88, 93,

97, 100, 101, 103, 104, 106, 110, 113

Zákon verejnej pravdy v Uhorsku, 43

zákonné dedenie š achticov, 99

deti, 101, 102

vecné bremená, 67

zákonní zástupcovia, 53

zákonný diel, 109

vek, 50, 67

zákonodarné záležitosti, 24

zákonodarný proces, 35

zákonodarstvo, 31, 35

Zákony našej krajiny, 42

zákony o m tvej ruke, 72

záložná zmluva, 82, 89, 92, 93

záložný dlžník, 81

verite , 81, 83

zámena hnute ností navzájom, 90

hnute nosti za nehnute nos , 90

nehnute ností navzájom, 90

zámenná zmluva, 89, 90

zápis, 68, 78, 80, 81, 82, 83, 89, 91

za zásluhy, 89, 90

zapo ítanie dlhu, 107

zásada katastrálneho donútenia, 65

legality, 66

odvolate nosti daru, 91

osobitosti, 63

priority, 63, 66

publicity, 65, 66

slobody vlastníctva, 79, 100, 106

subordinácie právnych subjektov, 5

špeciality, 66

verejnosti, 54, 66, 106

verejnej správnosti, 65

všeobecného dedenia, 100

zmluvnej slobody, 87, 88

zodpovednosti za úmyselné

zavinenie, 97

záväzok, 9, 50, 53, 61, 84, 85, 86, 87

z iného dôvodu, 85

z nedovolených konaní, 96

zo spôsobenia škody, 85

zo zmluvy, 85, 87

závdavok, 89

závet, 100, 101, 104, 105, 107

zber plodov, 79

zdedené majetky, 50, 77, 91

zdravie, 50

združenie, 24, 53, 54, 55, 56

hospodárske, 56, 58

charitatívne, 56

kultúrne, 56

majetku, 53

odborné, 56

osôb, 53

po nohospodárske, 56

politické, 16, 56

robotnícke, 56

vo verejnom záujme, 56

vzdelávacie, 56

zemania jedného lánu, 52

zhromaždenie, 26, 27

zložená, 59

zmluva, 32, 46, 52, 53, 82, 84, 86, 87, 88,

89, 90, 91, 92, 93, 94, 101, 105, 107,

112, 113

o dielo, 42, 89, 93

o kúpe renty, 91

o nájme hnute nej veci, 92

o plnomocenstve, 94

o pôži ke, 82

o spracovaní hnute nej veci, 93

o úschove, 93

o užívacom záložnom práve, 83

o vzájomnej výpomoci pri kl ovaní

lesa, 91

o vzájomnej výpomoci pri pastve

dobytka, 91

zmluvné strany, 46, 86, 87, 88, 89, 90, 91,

92, 93, 107

zmluvné typy, 82, 86, 87, 88, 89, 93, 112

bezodplatné, 87

odplatné, 87

zmiešané, 87

zmluvy slúžiace uplatneniu hodnoty, 89

uskuto ujúce užívanie podstaty, 89

výmene majetkovej podstaty, 89

vz ahujúce sa na plnenie konania

alebo jeho výsledku, 89

známky života, 48

zodpovednos , 13, 97

priestupková, 97

súkromnoprávna, 97

trestnoprávna, 97

za škodu, 86, 97, 98

za spôsobenie škody, 95, 96

zro nos poh adávky, 83

zrušenie poddanstva, 74, 75

zúrivos , 50

zverejnenie zákona, 12

zvrchovanos , 26, 29, 48

zvýhodnená osoba, 101

ženská vetva, 77, 100

žiados o vklad, 66, 69

Židovské privilégium krá a Kolomana, 91

župa, 17, 24, 27, 28, 37, 41, 62, 63, 82

župná kongregácia, 62

župné kongregácie, 27

DEJINY SÚKROMNÉHO PRÁVA V UHORSKU

Vedecká monografia

Autor: JUDr. Erik Štenpien, PhD.

Vydavate : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach

Odborné poradenstvo: Univerzitná knižnica UPJŠ v Košiciach

http://www.upjs.sk/pracoviska/univerzitna-kniznica

Rok vydania: 2011

Rozsah strán: 142

Vydanie: prvé

Tla : EQUILIBRIA, s. r. o.

ISBN 978-80-7097-875-7