PÁCHANIE TRESTNEJ ČINNOSTI ŢIEN – OBETÍ NÁSILIA

V INTÍMNOM PARTNERSKOM VZŤAHU

(VYBRANÉ ASPEKTY SOCIÁLNEJ PRÁCE)

Ivan Rác

PRAHA 2010

2

© Ivan Rác

Vydalo: Hnutí R, Praha

ISBN: 978-80-86798-08-0

3

ZOZNAM ILUSTRÁCIÍ A TABULIEK

Tab. 1 Organizácie a inštitúcie poskytujúce pomoc obetiam násilia 63

Tab. 2 Základné informácie o realizovaných výskumoch – prehľad 76

Tab. 3 Prehľad základných údajov o odsúdených ţenách participujúcich vo

výskume 80

Tab. 4 Trestná činnosť participantiek výskumu 119

4

ZOZNAM SKRATIEK A ZNAČIEK

A.H., S.G., B.B. a pod. – Iniciály participantiek výskumu

BOZP – Bezpečnosť a ochrana zdravia pri práci

NVS – Nápravnovýchovná skupina

OA- Obchodná akadémia

OPP – Ochrana pred poţiarmi

OSN – Organizácia spojených národov

SOU – Stredné odborné učilište

SPŠ – Stredná priemyselná škola

ÚVTOS – Ústav na výkon trestu odňatia slobody

VÄZNICA – Ústav na výkon trestu odňatia slobody Nitra – Chrenová

VTOS – Výkon trestu odňatia slobody

VT – Výkon trestu

WHO – Svetová Zdravotnícka Organizácia

ZBOR – Zbor väzenskej a justičnej stráţe Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave

ZŠ – Základná škola

5

OBSAH

ÚVOD 7

1 AKTUÁLNY STAV SKÚMANEJ PROBLEMATIKY 12

2 VYBRANÉ ASPEKTY SOCIÁLNEJ PRÁCE A ICH VZŤAH K NÁSILIU

PÁCHANÉMU NA ŢENÁCH 18

2.1 Pedagogické aspekty sociálnej práce 18

2.1.1 Problematika rodovej rovnosti 21

2.2 Psychologické aspekty sociálnej práce 23

2.3 Filozofické aspekty sociálnej práce 27

2.4 Etické aspekty sociálnej práce 31

3 NÁSILIE PÁCHANÉ NA ŢENÁCH - MÝTUS, ČI REALITA? 38

3.1 Násilie páchané na ţenách ako predmet vedeckého výskumu 40

3.2 Formy a cyklus násilia páchaného na ţenách v intímnom partnerskom vzťahu 43

3.3 Faktory pôsobiace na vznik násilia páchaného na ţene vo vzťahu 45

3.4 Obeť a páchateľ násilia páchaného na ţenách, ich vzájomný vzťah 48

3.4.1 Vzťah medzi obeťou a páchateľom násilia páchaného v partnerskom vzťahu 51

3.5 Rodová rovnosť 52

3.6 Pomoc obetiam násilia páchaného v intímnom partnerskom vzťahu 58

3.7 Problematika násilia páchaného na ţenách vo vládnych dokumentoch Slovenskej

republiky 68

3.8 Právne aspekty násilia páchaného na ţenách v Slovenskej republike 69

4 PÁCHANIE TRESTNEJ ČINNOSTI ŢIEN – OBETÍ NÁSILIA V INTÍMNOM

PARTNERSKOM VZŤAHU 72

4.1 Celospoločenské ukotvenie danej problematiky 72

4.2 Charakteristika a stanovenie cieľov výskumu 75

4.3 Charakteristika základného metodologického prístupu 77

4.4 Výskumné metódy získania empirických dát 78

4.5 Anamnéza predchádzajúca interview 81

6

4.6 Časový harmonogram a plán výskumu 83

4.7 Etické aspekty výskumu 85

4.8 Charakteristika výskumného súboru 87

4.9 Charakteristika skúmaného prostredia 88

4.10 Tematická analýza asociácií 89

4.11 Spracovanie výsledkov výskumu 90

4.12 Analýza a interpretácia výsledkov výskumu 92

5 ZÁVERY, VÝSLEDKY A EXPLANÁCIA DÁT 100

5.1 Kritériá kvality kvalitatívneho výskumu 122

5.2 Diskusia a odporúčania pre prax 126

5.3 Aplikačná rovina vyuţitia výsledkov predkladanej práce 131

ZÁVER 133

ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV 134

PRÍLOHY 142

7

ÚVOD

Predkladaná monografia vznikla na podnet mojich kolegov a nadriadených, ktorí mi

odporučili publikovať dizertačnú prácu po jej úspešnom obhájení. Základ monografie teda

tvorí úspešne obhájená dizertačná práca a je doplnená predovšetkým o tie časti, ktoré som

sa snaţil prepracovať na základe konštruktívnych pripomienok pánov docentov/profesorov

a docentiek/profesoriek, ktorí boli členmi odborovej komisie pri obhajobách mojej

dizertačnej práce a bez ktorých by predkladaná práca nenadobudla súčasnú podobu. Je

preto venovaná predovšetkým im, ale samozrejme aj všetkým ľuďom, ktorí sa stretli

s problematikou násilia páchaného na ţenách, prípadne pracujú v tejto oblasti alebo ich

jednoducho táto téma zaujíma.

Téma práce je vybraná zámerne, pretoţe sociálna práca je síce samostatnou disciplínou, ale

nezaobíde sa bez odborov pre ňu hraničných, pričom medzi tie najpodstatnejšie patria

predovšetkým sociálna pedagogika, sociálna psychológia, sociálna filozofia a sociálna

etika. Sociálny pracovník, pre ktorého sú určené riadky tejto práce, je vţdy postavený pred

konkrétny problém, ktorý musí riešiť. A tým problémom, ktorým sa sociálna práca môţe

jednorázovo, ale i dlhodobo zaoberať, je dnes tak aktuálna problematika, problematika

násilia páchaného na ţenách v intímnom partnerskom vzťahu. Ľudia, ktorých sa násilie na

ţenách dotýka, či uţ ako obetí alebo svedkov, sa naučia násilia báť, za kaţdú cenu sa mu

vyhýbať, alebo sa naučia byť násilníckymi. Mnohé „veteránky násilia― v rodine trpia

presne tak ako vojnoví veteráni ochromujúcimi vtieravými spomienkami a bývajú

postihnuté rovnakou psychickou poruchou: posttramautickým stresom. Mnohé prepadnú

alkoholu, či drogám, iné sa uchýlia k násiliu či samovraţde - ako keby završovali

deštruktívny proces, ktorý spustil niekto iný. Ţeny a deti - podobne ako muţi, majú plné

právo na ochranu pred telesným ubliţovaním, a to právo by malo byť samozrejmé. Lenţe

zriedka sa uznáva a sociálne inštitúcie ho neuplatňujú spoľahlivo a efektívne. Ţeny však

čoraz viac trvajú na tomto práve a hovoria o obťaţovaní, znásilňovaní a bití, pričom

poţadujú, aby muţi, ktorí toto právo porušujú, znášali dôsledky. Keď však počujeme o bití

ţien, stále máme tendenciu hľadať vysvetlenie v samotnej ţene - a v jej psychike. Stále sa

povaţuje bitie za „manţelský problém― viac neţ za trestný čin.

Pedagogika, psychológia, filozofia a etika sú sociálnemu pracovníkovi nápomocní aj pri

práci so ţenami, ktoré zaţívajú násilie so strany svojich partnerov. Vţdy slúţia ako jeden

zo zdrojov informácií o skúmanom probléme konkrétneho klienta, a ako jeden

8

z prostriedkov ovplyvňovania klienta pozitívnym spôsobom. A práve v tom sa prejavuje

humánna podstata sociálnej práce, pretoţe sa tak neopiera len o technokratickú analýzu

daného prípadu, ale má i ľudský rozsah.

Základným cieľom predkladanej práce je deskripcia toho, čo o fenoméne násilia

páchaného na ţenách v intímnom partnerskom vzťahu vieme, resp. je známe. V teoretickej

časti práce sme hľadali súvislosti medzi jednotlivými aspektmi sociálnej práce, či uţ to bol

aspekt pedagogický, psychologický, alebo filozoficko - etický s násilím páchaným na

ţenách v intímnom partnerskom vzťahu. Základným cieľom teoretickej časti je podrobiť

fenomén násilia páchaného na ţenách v intímnom vzťahu deskripcii, ktorá nám následne

môţe poslúţiť na formuláciu vedeckého problému, ktorým sa budeme venovať

v empirickej časti práce.

Prvá kapitola práce pribliţuje aktuálny stav skúmanej problematiky (násilia páchaného na

ţenách v intímnom partnerskom vzťahu) na území Slovenska. V úvodnej kapitole sa

venujeme predovšetkým histórii násilia páchaného na ţenách na Slovensku, ako aj doteraz

uskutočneným výskumom zameraných na tento „problém―.

V druhej kapitole sa snaţíme o pojmologické vymedzenie pedagogického,

psychologického, filozofického a etického rozmeru sociálnej práce, ich súvislosti s násilím

páchaným na ţenách v partnerskom vzťahu. V rámci pedagogického aspektu/rozmeru ide

najmä o charakteristiku rodiny ako primárnej výchovnej inštitúcii, kde práve nevhodnou

(nedostačujúcou) výchovou môţe dôjsť ku vzniku násilia v budúcom partnerskom vzťahu.

Východiskom, aby k násiliu páchanému na ţenách vo vzťahu/ v rodine nedochádzalo by

mohlo byť rodovo citlivé vzdelávanie, výchova (rodová rovnosť), ktorú ponúkame

v závere tejto časti podkapitoly. V druhej kapitole je taktieţ obsiahnutý psychologický

aspekt sociálnej práce, ktorého súvislosť sme našli najmä v definovaní osobnosti tak obete,

ako aj páchateľa násilia na ţenách v intímnom partnerskom vzťahu. Kapitolu uzatvára

filozoficko - etický rozmer sociálnej práce, zaoberajúci sa tak patriarchálnou spoločnosťou,

rodovou (ne)rovnosťou, ako aj pornografiou a prostitúciou, ako špecifickými neetickými

(nemorálnymi) druhmi násilia páchaného na ţenách.

V tretej kapitole sa venujeme charakteristike samotného „problému―, ktorým sa v práci

budeme zaoberať, teda násiliu páchaného na ţenách v partnerskom vzťahu, ako aj s ním

súvisiacimi pojmami, kategóriami a procesmi.

V rámci empirickej časti práce, ktorá je obsiahnutá vo štvrtej kapitole, predstavujeme

výskum pozostávajúci z dvoch na seba nadväzujúcich čiastkových výskumov.

9

Ambíciou predkladanej práce nie je, ba ani nemôţe byť komplexná odpoveď ako zabrániť

násiliu, ktorým trpia ţeny zo strany svojich partnerov v intímnom vzťahu. Ide o jav veľmi

zloţitý, potrebný širšieho skúmania a porovnávania v celospoločenskom meradle. Môţe

však byť malým krokom k tomu, aby sme si konečne uvedomili, aké je násilie v súkromí

nebezpečné, ţe nie je uţ „súkromnou záleţitosťou― konkrétnych osôb ktorých sa bytostne

dotýka, ale nás všetkých - teda verejnosti a preto by sme ho nemali prehliadať, ale postaviť

sa mu „tvárou v tvár―.

10

Oponentský posudek na monografiu

Autor práce: Mgr. Ivan Rác, PhD.

Název práce: PÁCHANIE TRESTNEJ ČINNOSTI ŢIEN – OBETÍ NÁSILIA

V INTÍMNOM PARTNERSKOM VZŤAHU (Vybrané aspekty sociálnej práce)

Posuzovatelka: Prof. PhDr. Alena Vališová, CSc.

Téma predkladané práce je vysoce aktuální. Autor při rozpracování textu vychází

z toho, ţe sociální práce je sice samostatnou disciplínou, ale neobejde se bez hraničních

oborů. Mezi ně patří především sociální pedagogika, sociální psychologie, sociální

filozofie a sociální etika. Z tohto kompexního pohledu vycházel autor při koncipování

tematiky i jejího zpracování – a hlavně při specifikaci hlavní obsahové náplně teoretického

i výzkumného bádání. Autor si vybral jako své stěţejní téma „násilí páchané na ţenách

v intimním vztahu―.

Autor Ivan Rác sleduje teoreticky i prakticky v dobře aplikovaném kvalitativním

výzkumu situaci odsouzených ţen, které se dostaly do konfliktu se zákonem tím, ţe se

neadekvátním způsobem postavily proti dlouhodobému násilí a spáchaly zločin vraţdy či

pokusu o ni. Autor se znalostí věci (coţ svědčí o jeho dlouhodobém sledování tohoto

problému ve společnosti ještě ne dostatečně uvědomělého) trpělivě a systematicky

rozkrývá situaci takto postiţených a uvězněných ţen nejenom z hlediska legislativního, ale

i pedagogického, psychologického a filozoficko – etického. Pouţitím kvalitativního

výzkumu v ţenské věznici v Nitře odhaluje na základě rozhovorů s uvězněnými ţenami

sloţitou síť okolností, které tyto ţeny vedly k hrdelnímu zločinu. Autor celou prací apeluje

na svědomí společnosti a upozorňuje, ţe mnohé „veteránky násilia― v rodine trpí přesně

tak, jako vojenští veteráni oslabenými vtíravými vzpomínkami a bývají postiţeni stejnou

psychickou poruchou: „posttramautickým stresom.―

Práce Ivana Ráce má nesporně vědecký charakter. Je na ní patrné, ţe byla

dlouhodobě a systematicky zpracovávaná. Teorie a zvláště vztahy mezi vědními

disciplinami jsou v teoretické části dobře vztaţeny ke sledovanému tématu. Také znalosti

o situaci v oblasti násilí, přehled o literatuře a výsledcích jiných zkoumání v této oblasti

jsou na velmi dobré úrovni. V práci je patrný i kritický aspekt, směřující na instituce, které

se problémem zabývají.

Práce také ukazuje, ţe pedagogika, psychologie, filozofie a etika jsou sociálnímu

pracovníkovi nápomocné i při práci se ţenami, které zaţívají násilí ze strany svých

partnerů. Tyto disciplíny tak pomáhají i klientkám, které se za násilný čin dostaly do

vězení, a slouţí jako jeden ze zdrojů informací o zkoumaném problému konkrétní klientky

a rovněţ i jako jeden z prostředků ovlivňování klientky pozitivním způsobem.

Je moţno souhlasit s autorem práce, ţe právě v tom se projevuje humánní podstata

sociální práce, protoţe „sa tak neopiera len o technokratickú analýzu daného prípadu, ale

má i ľudský rozsah―.

Autor v práci prokázal schopnosti vědecké tvorby i diskuse o určitém aktuálním

sociálním problému. Stejně tak pouţil v optimální míře metody kvalitativního výzkumu.

Prokazuje svou odbornou fundovanost i bohatou odbornou - naší i zahraniční - literaturou.

Vzhledem k vlastní pedagogické, vědecké a výzkumné činnosti v oblasti pedagogických

věd je autor pro zvolenou tematickou oblast vysoce kvalifikován.

11

1 AKTUÁLNY STAV SKÚMANEJ PROBLEMATIKY

Rodovo - podmienené násilie, resp. násilie páchané na ţenách je v súčasnej spoločnosti

váţnym problémom. Je prejavom historicky nerovného vzťahu muţa a ţeny, ktorý vedie

k muţskej dominancii a k diskriminácii ţien, a k znemoţňovaniu ich plného rozvoja.

Z tejto definície vyplýva, ţe násilím rozumieme kaţdé správanie, ktorého cieľom je

uplatnenie si moci a kontroly na druhom človeku. Hovoríme tak o manipulácii. Znamená

tieţ porušenie ľudských práv ţien, ohrozenie ich šancí na slušný a dôstojný ţivot

(Deklarácia OSN, 1993).

História výskumu násilia páchaného na ţenách v Slovenskej republike je oveľa kratšia ako

v západných demokraciách, kde sa podobné výskumy realizujú od konca 60. rokov 20.

storočia. Po „odkliatí― problému sa na Slovensku spočiatku realizovali iba čiastkové

prieskumy, ktoré sa problematiky dotýkali len okrajovo. Dôvod, prečo má Slovenská

republika oproti iným krajinám, ako napríklad USA, výrazný časový sklz vo vzťahu

k skúmaniu násilia páchaného na ţenách je najmä ten, ţe pred rokom 1989 bola táto téma

tabuizovaná, prevládal silný tradicionalizmus a domáce násilie tak uzatváral do intimity

rodinného prostredia. Za socialistického reţimu sa k tomu pridalo aj embargo na

zverejňovanie negatívnych spoločenských javov a preto oficiálne údaje o násilí páchanom

na ţenách boli uverejnené prvý raz aţ v roku 1997. V tomto roku sa uskutočnil jeden z

mála štatistických prieskumov na Slovensku týkajúci sa ţien týraných manţelom (resp.

exmanţelom). Z výskumu vyplýva, ţe 46,5 percenta ţien bolo manţelom napadnutých uţ

v prvom roku manţelstva. Aţ v 70 percentách porozvodového spoluţitia manţelov násilie

voči ţene pretrváva. Výskyt fyzického násilia častejšie ako raz do mesiaca je zaznamenaný

u 57,1 percenta ţien a 80 percent ţien zo vzorky zbije manţel aspoň raz do roka.

Prítomnosť detí pri útokoch je v 69 percentách prípadov. Lekársku pomoc vyhľadalo 22,3

percenta zbitých ţien a len 19,8 percenta z nich sa obrátilo na políciu. Vzorka ţien nebola

reprezentatívna, pozostávala zo ţien, ktoré vyhľadali psychologickú pomoc. Správa

o bezpečnostnej situácii v Slovenskej republike v roku 2003 uţ o skutkoch domáceho

násilia hovorí, ale neuvádza ich celkový prehľad a triedenie, iba podiel ţien ako obetí

týchto trestných činov (Bútorová a kol., 2005, s. 13).

12

Príklady výskumných aktivít na Slovensku z 90. rokov 20. storočia (Bútorová a kol., 2005,

s. 16):

1. prieskum Demokratickej únie ţien Slovenska - „analýza intolerancie voči ţenám―

(1994);

2. anketa Medzinárodného Strediska pre Štúdium Rodiny - „rodina 1995― (1995);

3. prieskum Ministerstva Školstva SR - „ţeny o sebe― (1997);

4. prieskum Ministerstva Školstva SR - „týranie detí ako spoločenský problém―

(1998);

5. prieskum Pro Familie a Centier poradensko - psychologických sluţieb - „bité ţeny

na Slovensku― (1997);

6. prieskum Medzinárodnej organizácie pre migráciu - „obchodovanie so ţenami

v SR― (2000).

Neskôr sa v rámci širších prieskumov verejnej mienky začali objavovať izolované otázky

o postojoch obyvateľstva k „domácemu násiliu― a skúsenostiach s ním. Príkladom sú

pravidelné empirické sociologické výskumy Inštitútu pre verejné otázky z rokov 1995,

2000, 2002 a prieskum skupiny mimovládnych organizácií v roku 2001 v rámci kampane

„piata ţena―. Prvý reprezentatívny výskum postojov ţien a obyvateľov SR k násiliu a ich

skúseností s ním sa uskutočnil koncom roku 2002. Slovensko bolo jednou z posledných

krajín, kde sa takýto výskum realizoval, aj to nie z prostriedkov zo štátneho rozpočtu.

Výskum pozostával z dvoch samostatných častí: reprezentatívneho výskumu dospelej

populácie SR a reprezentatívneho výskumu dospelých ţien SR vo veku 18-65 rokov

(Bodnárová - Filadelfiová, 2003).

Negatívnou okolnosťou je, ţe ani jeden z realizovaných výskumov v SR nebol financovaný

zo štátneho rozpočtu. Bolo by preto potrebné, aby aj štát inicioval a financoval aktivity

v tejto oblasti, pretoţe Slovenská republika by mala plniť záväzky prijaté podpisom

medzinárodných a európskych dokumentov. Dôvodom je však predovšetkým skutočnosť,

ţe zvýšenie úrovne poznania o „domácom násilí―, resp. násilí páchanom na ţenách na

Slovensku môţe významne prispieť k zmene postoja verejnosti k tomuto typu násilia

a v konečnom dôsledku aj k redukcii jeho rozšírenia v spoločnosti. Údaje môţu prispieť

k zvýšeniu celkového povedomia spoločnosti o problematike násilia páchaného na ţenách

a k lepšiemu uvedomeniu si potreby zasiahnuť v prípade, ak sú svedkami násilia.

Empirické údaje môţu napomôcť v presviedčaní váhajúcej časti štátnej správy,

regionálnych a lokálnych samosprávnych štruktúr o nevyhnutnosti sa venovať

problematike násilia páchaného na ţenách (Bútorová a kol., 2005, s. 17).

13

Skúmanie priamych i nepriamych skúseností obyvateľov SR s násilným správaním

v rodinách odhalilo, ţe násilie páchané na ţenách v partnerskom vzťahu na Slovensku patrí

k značne rozšíreným javom. Najrozšírenejšími sú rôzne úrovne fyzického násilia, no

zriedkavým nie je ani ekonomické, psychické, či sociálne násilie. Dostupné štúdie o násilí

páchanom na ţenách zhodne uvádzajú, ţe najčastejšou a veľmi špecifickou formu násilia

páchaného na ţenách je násilie manţela, prípadne intímneho partnera (pričom nemôţeme

vylúčiť ani násilie páchané na ţenách mimo partnerského vzťahu, s ktorým sa na území

Slovenska z výsledkov výskumov stretávame dosť často). Špecifickou črtou násilia

páchaného na ţenách ich intímnym partnerom je fakt, ţe ţeny sú v takomto prípade

k násilníkovi emocionálne viazané (často citovo závislé), čo má dôsledky jednak na

priebeh a vývoj samotného násilia, a jednak na spôsoby, ako sa s ním vyrovnať. Podľa

štúdie Svetovej Zdravotníckej Organizácie (WHO) z roku 2002 sa podiel ţien, ktoré boli

niekedy v ţivote fyzicky napadnuté intímnym partnerom, pohybuje v jednotlivých

krajinách od 10% do 69% (WHO, 2002). Údaje z reprezentatívneho výskumu dospelých

ţien na Slovensku ukázali, ţe aktuálne rozšírenie fyzického násilia v intímnom vzťahu

zapadá do tohto intervalu. Zo všetkých dospelých ţien vo veku od 18 do 65 rokov, ktoré

mali v čase výskumu partnera, má takmer štvrtina nejakú skúsenosť s fyzickým násilím:

24% ţien zaţilo od súčasného partnera prinajmenšom jeden (zo sledovaných siedmych

skutkov) skutok fyzického násilia aspoň raz, u 20% ţien sa niektoré zo situácií opakovali.

Násilie páchané na ţenách v rámci intímneho vzťahu sa však v realite neobmedzuje len na

skutky fyzickej agresie, ale môţe nadobúdať mnoţstvo podôb. Spravidla je nemoţné

jednotlivé druhy násilia navzájom oddeliť. Fyzická agresia vedie aj k psychickej ujme,

stupňujúce sa psychické násilie často končí fyzickým napadnutím. Pričom ţeny preţívajú

psychické násilie a poniţovanie (tzv. psychoteror), horšie ako fyzické napadnutie

(Bodnárová - Filadelfiová, 2002).

Prakticky sa nedá nájsť vzťah, v ktorom by dochádzalo napríklad výlučne len k fyzickému

násiliu bez skutkov inej povahy - sociálne, ekonomické, resp. psychické násilie. Výskum

na Slovensku potvrdil tendenciu ku kumulácii násilných skutkov za rôzne druhy násilia.

Intímne vzťahy sa líšia aj frekvenciou výskytu jednotlivých druhov násilných skutkov voči

ţene.

Súhrnná analýza rôznych spôsobov správania sa k ţene, zaloţená na frekvencii ich

výskytu, poloţila základ pre tvorbu typológie intímnych vzťahov ţien na Slovensku.

S vyuţitím multivariačnej analýzy sa odhalili tri základné vzory správania partnerov. Do

jedného sa zaradili vzťahy, v ktorých sa skutky násilného správania nevyskytovali vôbec

14

alebo takmer vôbec, u zostávajúcich dvoch boli takéto skutky prítomné a odlišovali sa

stupňom a frekvenciou.

Typológia intímnych vzťahov ţien v SR podľa frekvencie násilného správania partnerov

(Bútorová a kol., 2005, s. 28-29).

Typológia sa zakladala na 22 spôsoboch násilného správania partnera k ţene, ktoré moţno

zaradiť do nasledujúcich piatich kategórií:

skutky fyzickej agresie;

skutky sexuálneho násilia;

skutky psychického poškodzovania;

skutky ekonomického zneuţívania;

skutky sociálneho izolovania a kontroly.

Výsledkom boli nasledujúce tri typy vzťahov:

Nenásilný vzťah - sledované skutky násilného správania sa nevyskytli vôbec, prípadne

zriedkavý výskyt niekoľkých skutkov psychického, ekonomického, či sociálneho násilia

a/alebo menej ojedinelý výskyt niektorého z miernejších skutkov fyzického a /alebo

sexuálneho násilného správania.

Menej vyhranený násilný vzťah - pokrýva spôsoby správania partnera, pre ktoré je

príznačný frekventovaný výskyt viacerých skutkov psychického, ekonomického,

sociálneho násilia a/alebo menej opakovaný výskyt viacerých skutkov fyzického a/alebo

sexuálneho násilného správania.

Vyhranený násilný vzťah - vyznačuje sa správaním s takmer trvalým výskytom viacerých

skutkov psychického, ekonomického, či sociálneho násilia a častejšie sa opakujúcimi

skutkami fyzického a /alebo sexuálneho násilia.

Prvý nenásilný typ zahŕňa pomerne širokú škálu intímnych vzťahov. Patria sem vzťahy,

v ktorých partneri sledované spôsoby správania k ţenám neuplatnili vôbec, ale aj vzťahy,

kde sa občas vyskytli niektoré z troch foriem psychického poškodzovania (vulgárne

nadávky, nedôstojné správanie, prípadne kritika ţeny) alebo došlo k ojedinelému výskytu

niektorej zo slabších foriem fyzickej agresie, resp. vymáhania sexu. Ţiadny z násilných

skutkov sa v tomto type vzťahov neobjavoval často alebo takmer stále a vyhranenejšie

formy násilia sa nevyskytovali vôbec. Tento typ sa dá nazvať „od ideálu po ojedinelé

zlyhanie― a reprezentuje nenásilné vzťahy.

Do druhého typu menej násilného vyhraneného vzťahu patria intímne vzťahy, v ktorých sa

vyskytli uţ aj niektoré zo silnejších foriem fyzického a sexuálneho násilia. Viaceré slabšie

15

prejavy fyzického a sexuálneho násilia boli prítomné opakovane a niektoré skutky

psychického alebo sociálneho násilia sa vo vzťahu vyskytli veľakrát. Ţiadny zo

sledovaných skutkov však nevykázal trvalú prítomnosť (takmer stále) a jedine znásilnenie

sa vo vzťahoch tohto typu nevyskytlo vôbec.

Tretí typ vyhranene násilného vzťahu reprezentuje intímne vzťahy, kde sú mnohé

sledované násilné spôsoby správania muţa prítomné takmer stále a skutky fyzického

a sexuálneho násilia, vrátane ich vyhranených foriem, sa opakovali, niektoré z nich

veľakrát.

Hranicou, ktorá oddeľuje prvý od ostatných dvoch typov, je opakovaný výskyt niektorých

skutkov fyzického alebo sexuálneho násilia a frekventovaný výskyt skutkov psychického,

sociálneho a ekonomického násilia. Podľa takéhoto vymedzenia druhý a tretí

identifikovaný typ správania uţ nesú znaky násilia, sú násilnými vzťahmi, ktoré sa

vzájomne odlišujú závaţnosťou skutku a frekvenciou jeho výskytu.

Na Slovensku sa teda identifikovali dva stupne násilia páchaného na ţenách v intímnom

vzťahu. Vyhranené násilie a menej vyhranené násilie. Podobné dvojstupňové násilie

páchané na ţenách v intímnom vzťahu bolo identifikované vo viacerých krajinách, kde sa

realizovali výskumy tohto veľmi negatívneho javu (WHO, 2002).

Zo všetkých doteraz realizovaných výskumov vyplýva, ţe „domáce násilie― – násilie

páchané na ţenách patrí na Slovensku k značne rozšíreným javom. Jeho charakteristiky sú

v mnohom podobné iným krajinám. Aj na Slovensku o násilí páchanom na ţenách platí,

ţe:

- násilie páchané na ţenách predstavuje na Slovensku váţny verejný problém, ktorý

zasahuje veľkú skupinu ţien;

- rodovo podmienené násilie sa ţien dotýka v rôznych obdobiach ţivota od detstva po

dospelosť;

- nijaké prostredie, v ktorom sa ţeny pohybujú, nie je zbavené prejavov násilia zo strany

muţov;

- násilie zaţívajú ţeny všetkých kategórií - bez ohľadu na vek, socio-ekonomický status,

región, či typ sídla;

- násilie páchané na ţenách má váţne dôsledky na obete a bráni im v plnej participácii

v spoločnosti;

- čím je násilie intenzívnejšie, tým viac zdravotných problémov ţenám prináša a vedie aj

k nespokojnosti ţien s rodinným ţivotom;

- ţeny na Slovensku zaţívajú viac násilia od muţov, ktorých poznajú;

16

- muţi sú často násilní voči ţenám, ktoré poznajú;

- mnohé z foriem násilného správania vykonávajú uţ mladí muţi;

- jednotlivé aspekty násilia a postoje k nemu sú podmienené práve rodovými stereotypmi,

preto je v podmienkach Slovenska dôleţitá prevencia (napríklad formu výchovy);

- väčšina dospelých obyvateľov SR povaţuje násilie páchané na ţenách zo strany

intímneho partnera za závaţný problém;

- väčšina ľudí na Slovensku, vrátane obetí, povaţuje za potrebné, aby v prípade násilia

páchaného na ţenách intímnym partnerom nasledoval zásah zvonku - od príbuzných,

známych, či inštitúcií (Bútorová a kol., 2005).

Sledované výskumy výskytu násilia páchaného na ţenách na Slovensku však nepoukazujú

len na násilie, ktoré páchajú muţi na svojich partnerkách v intímnom vzťahu. Výskum

jednoznačne ukázal, ţe v spoločnosti sa čoraz viac pácha aj násilie na ţenách zo strany

iných muţov, t.j. nie partnerov (24% ţien bolo okradnutých, 10% ţien zaţilo vyhráţanie,

7% ţien fyzické napadnutie). Teda ţeny sú ohrozované muţmi mimo partnerského vzťahu.

Zaujímavý je však fakt, ţe najčastejšie sú obeťami násilia zo strany muţov, ktorých

poznajú. Či uţ je to v práci, škole, alebo na verejnosti (Bodnárová a kol., 2008).

K záveru charakteristiky aktuálnemu stavu skúmanej problematiky autor vyjadruje

náročnosť cesty pred mnoţstvom ešte potrebných skúseností a budúceho štúdia náročnej

problematiky násilia páchaného na ţenách v intímnom partnerskom vzťahu.

17

2 VYBRANÉ ASPEKTY SOCIÁLNEJ PRÁCE A ICH VZŤAH

K NÁSILIU PÁCHANÉMU NA ŢENÁCH

2.1 Pedagogické aspekty sociálnej práce

Ak chce sociálny pracovník analyzovať problém násilia páchaného na ţene v

intímnom partnerskom vzťahu, nemôţe v tejto svojej analýze zabudnúť na pedagogický

aspekt, ktorý tu zohráva veľmi dôleţitú úlohu.

Pedagogika predstavuje praktickú vedu, ktorú tvorí súhrn ţivotných skúseností ľudstva

a zároveň vedu, ktorá rieši výchovné otázky z teoretickej, ale i praktickej stránky.

V súčasnosti má význam nielen pre odborníkov v pedagogike, ale je určená aj pre širokú

verejnosť. Je to ovplyvnené najmä tým, ţe výchova je problémom celospoločenským.

V tomto smere sa tak pedagogika stáva teoretickým zdrojom pre praktickú výchovno-

vzdelávaciu činnosť (Kominarec, Šuťaková, Dargová, 2002, s. 8).

Pedagogika pri svojom skúmaní vychádza z poznávania vnútorných a vonkajších

podmienok výchovy. Vnútorné podmienky predstavujú osobnosť človeka, jeho biologickú

a psychologickú podstatu a vonkajšie, ktoré sú odrazom vplyvu prostredia na výchovu.

Pedagogika sa usiluje o vytvorenie optimálnych výchovných podmienok v školskom a v

rodinnom prostredí i výchove mimo vyučovania. Ak hovoríme o vytvorení optimálnych

výchovných podmienok v školskom systéme, myslíme najmä zabezpečenie harmónie

medzi vzdelaním, sociálno-ekonomickým rozvojom krajiny a individuálnymi potrebami

účastníkov vzdelávania. Inými slovami vyjadrené, prispôsobovať štruktúru školského

systému nielen potrebám spoločnosti, teda sociálnym a ekonomickým potrebám

spoločnosti, ale i intelektuálnym, citovým, mravným a telesným potrebám a poţiadavkám

človeka (Obdrţálek, 1999, s. 7).

Do výchovného a vzdelávacieho procesu patrí nielen zámerné pôsobenie školy a samotnej

výchovy v rodine na ţiaka, ale i zmeny podmienené prostredím a nepriamym výchovným

pôsobením. A to napríklad prostriedkami masovej komunikácie, školskou klímou,

rovesníckymi skupinami a pod.

My sa však v tejto časti práce budeme venovať predovšetkým rodine ako základnému

výchovnému činiteľovi v spoločnosti, v ktorej práve nedostatočnou (neprimeranou)

výchovou môţe dôjsť k vzniku násilia v budúcom intímnom partnerskom vzťahu.

18

Pre výchovnú prácu v rodine je dôleţité dodrţiavať určité poţiadavky, ako sú napríklad

dobré vzťahy v rodine, zodpovednosť rodičov za výchovu detí, autoritu rodičov,

spoluprácu školy a rodiny pri výchove detí, emocionalitu vo vzťahoch medzi rodičmi,

rozváţne pouţívanie trestov a odmien vo výchove a pod. (Kominarec, Šuťaková, Dargová,

2002, s. 60). Pre pozitívnu výchovu detí je tieţ dôleţité zabezpečiť dobrú spoluprácu školy

a rodiny. Učiteľ a rodičia majú poznať podmienky výchovy a úlohy, ktoré kaţdý z nich

plní. Získané informácie zo spolupráce rodičov a učiteľov napomáhajú lepšiemu poznaniu

osobnosti ţiaka, jeho záujmov, schopností, vzťahy k učeniu, voľbe povolania, jeho

mravným vlastnostiam a hodnotám, telesnému vývoju a pod.

Avšak okrem kladného výchovného pôsobenia v rodine, sa môţu vo výchove prejaviť aj

nedostatky, ktoré vyúsťujú do porúch vo výchove (potláčajúca výchova, nejednotná

výchova, zlý príklad dospelých, dlhodobá neprítomnosť rodičov, spoločensky neţiaduca

hodnotová orientácia v rodine), čoho dôsledkom je vznik sociálno - patologických javov,

medzi ktoré zaraďujeme aj násilie v rodine, v našom ponímaní násilie páchané na ţenách

v intímnom partnerskom vzťahu. A tieto javy sú predmetom skúmania špeciálnej

a sociálnej pedagogiky, ktoré sú hraničnými vedami medzi pedagogikou a sociálnou

prácou.

Niekedy je rodina ako výchovná inštitúcia náchylná k násiliu viac, ako k ohľaduplnosti

a vzájomnej starostlivosti. Nevyhovujúce ţivotné prostredie, nízky príjem, chudoba,

nezamestnanosť, nízke vzdelanie - to všetko sú predpoklady pre vznik násilia v rodine,

ktoré pácha muţ na ţene, resp. partner na partnerke. Charakteristickými znakmi rodín,

v ktorých dochádza k násiliu, týraniu, či zanedbávaniu sú: vyšší stupeň kritičnosti,

vyhráţanie, častejšie kričanie - to všetko sú dôkazy extrémnej intenzity preţívania.

Existujú aj opačné tendencie - vyhýbanie sa interakcii - ako spôsob vyhnutia sa konfliktu

a jeho intenzite. Mnoho rodinných interakcií je svojim charakterom zákonite konfliktných

uţ v tom zmysle, ţe v nich sú víťazi a porazení, typickým príkladom je - aký televízny

program sa bude sledovať a pod.

Moderná rodina je súkromná inštitúcia schovaná často i pred pravidlami spoločnosti.

S narastajúcou mierou súkromia klesá i spoločenská kontrola. Rodinné pravidlá a významy

môţu v izolácii naberať na dôleţitosti na úkor individuálnych rozdielov a potrieb.

Celospoločensky akceptované pravidlá pre prípadné potrestanie môţu byť v súkromí

značne skreslené. Takéto rodiny majú taktieţ sklon ku stresu. Udalosti ţivotného cyklu,

napr. narodenie dieťaťa, ich vývoj a dospievanie, majú na rodinu nevyhnutný dopad.

Podobne je tomu s udalosťami, ktoré majú vplyv na jednotlivca - nezamestnanosť,

19

choroba, a pod. To všetko môţe byť príčinou prenášania stresu. A násilné riešenie stresu je

typickou naučenou reakciou rodiny.

Ak hovoríme o násilí v rodine, tak máme na mysli predovšetkým násilie, ktoré pácha muţ

na ţene, pričom samozrejme nesmieme zabudnúť na násilie, ktoré je páchané na deťoch v

rodine. Tie sú často buď priamymi obeťami násilia zo strany muţa, alebo nepriamymi

svedkami násilia, ktoré pácha otec na ich matke. Tu môţe vzniknúť u detí predispozícia, ţe

sa stanú potenciálnymi obeťami, resp. páchateľmi násilia v budúcom partnerskom vzťahu.

Veď čoraz viac výskumov dokázalo, ţe deti bývajú ohrozené fyzickým, sexuálnym a/alebo

emocionálnym týraním v kontexte násilia v partnerskom vzťahu. Z týchto výskumov je

jasné, ţe násilie páchané na ţenách je dôleţitým indikátorom nebezpečenstva, ţe sa deťom

ublíţi. Toto nebezpečenstvo aktu násilia zo strany muţa hrozí dieťaťu najmä v období po

rozvode manţelov, resp. rozchode partnerov. Práve v období po rozvode/rozchode môţe

násilie partnerov eskalovať, a tak sa stane aj mimoriadne viditeľným. Ako uvádza Jaffe:„

Muţmi páchané násilie sa môţe bagatelizovať ako iba emocionálna reakcia na odluku―

(Jaffe, 1996 In Aspekt 2/2000-1/2001, s. 71). Fakt, ţe muţi, ktorí sú násilnícki k svojim

ţenám a partnerkám, sa môţu prejavovať násilnícki i k deťom, či uţ ide o fyzické alebo

sexuálne násilie, vari nie je ani prekvapujúci ako skôr fakt, ţe týranie detí je nástrojom na

ovládanie matiek. Títo muţi môţu tieţ pouţívať svoje deti na to, aby prostredníctvom nich

týrali svoje partnerky a správali sa k nim násilnícki. Deti môţu byť zase napadnuté

v prípade, ak sa pokúšajú obrániť matku pred násilím.

Na spôsobe, akým sa deti snaţia vysporiadať s násilím, sú veľmi nápadné a často

mimoriadne zloţité stratégie preţitia, ktorých základných cieľom je preţitie detí, alebo ich

matiek. Jednou z týchto stratégií je, ţe dieťa zostane po rozvode nie s matkou, ale

s týrajúcim otcom.

Deti, ktoré vyrastajú v rodinách, kde sa pácha násilie na matke, sa môţu naučiť povaţovať:

- násilie za prijateľný spôsob správania;

- neúctu voči ţenám za normálnu;

- spojenie lásky a násilia za normálne.

Symptómy, ktoré naznačujú, ţe dieťa zaţíva násilie v rodine sú nasledovné:

veľká nervozita a úzkostlivosť, pomočovanie, problémy adaptácie v skupine, nerozvinuté

záujmy, málo sociálnych kontaktov, zlé, alebo veľmi premenlivé školské výsledky. Ďalej

sú to nepokoj, zníţená schopnosť koncentrácie, psychosomatické ochorenia, extrémne

agresívny verbálny aj neverbálny prejav, krutosť voči zvieratám, úteky z domu, alebo

prehnane prispôsobivé, resp. extrémne „poslušné― správanie (Cviková, 2008).

20

Záverom teda môţeme konštatovať, ţe páchateľ násilia v partnerskom vzťahu môţe

páchať násilie buď fyzické, psychické a/alebo sexuálne aj na dieťati. Fakt, ţe dieťa je

svedkom násilia páchaného na jeho matke, môţe na dieťa vplývať veľmi nepriaznivo

a škodlivo a páchatelia môţu týrať dieťa preto, aby aj týmto zvráteným spôsobom týrali

jeho matku (Hester, 2000, In Aspekt 2000/2001, s. 73).

Je ľahké podľahnúť domnienke, ţe keď uţ páchateľ násilia v partnerskom vzťahu viac

nebýva so svojou partnerkou, resp. manţelkou, násilie prestane. V skutočnosti to býva

celkom naopak. V období po odlúčení sú ţeny a ich deti vystavené mimoriadnemu

nebezpečenstvu hrozby násilia zo strany muţa. Treba si uvedomiť, ţe muţi budú

pokračovať v zneuţívaní a obťaţovaní svojich bývalých partneriek, manţeliek a detí,

a vyuţijú kaţdú situáciu keď sa stretnú, aby tak učinili.

Pre skúmanie nášho tematického celku je potrebné zaoberať sa aj genderovou

problematikou a to konkrétne s genderovo citlivou výchovou, ktorá má veľmi úzky súvis

s pedagogickým aspektom sociálnej práce. Túto časť práce venujeme predovšetkým

genderovej identite, ako aj genderovo (rodovo) citlivému vzdelávaniu.

2.1.1 Problematika rodovej rovnosti

Genderové role a genderovú identitu1 si dieťa neosvojuje mechanicky od rodiča, ale tým,

ţe sa s ním rôznymi spôsobmi identifikuje. V zásade sa dieťa chce rodičovi podobať a to

ho motivuje, aby sa chovalo rovnako ako on. Dieťa sa zaraďuje do rovnakej skupiny

k rovnakému genderu ako rodič, a tým iniciuje určité mechanizmy chovania, najprv

nevedome, neskôr vedome (Oakleyová, 2000, s. 135). Pri osvojovaní genderovej roly má

dieťa tendenciu imitovať silnejšieho rodiča, ak je to otec alebo matka. Rôzni výskumníci

ukázali, ţe tam, kde sa rodičia vzájomne odlišujú silou, autoritou a rozhodovacou

právomocou, imitujú chlapci a dievčatá silnejšieho z nich. Vnímanie dieťaťa, ktorý rodič je

1 Genderovou problematikou sa zaoberajú napr. Elizabeth Badinter v knihách Materská láska, 1998; XY

Identita muţa, 1999. Bútorová, Zora (ed.): Krehká sila — Dvadsať rozhovorov o ţivotných cestách ţien.

Inštitút pre verejné otázky a Vydavateľstvo Kaligram, Bratislava 2001.

Bútorová, Zora a kol.: Ona a on na Slovensku. Ţenský údel očami verejnej mienky. FOCUS, Bratislava 1996.

Bútorová, Zora — Filadelfiová, Jarmila — Guráň, Peter — Gyárfášová, Oľga — Farkašová, Katarína:

Rodová problematika na Slovensku. In: Meseţnikov, Grigorij — Ivantyšyn, Michal (ed.): Slovensko 1998 —

1999. Súhrnná správa o stave spoločnosti. Inštitút pre verejné otázky, Bratislava 1999.

Bútorová, Zora — Filadelfiová, Jarmila — Gyárfášová, Oľga: Ţeny a muţi v politike. In: Kollár, Miroslav —

Meseţnikov, Grigorij (ed.): Slovensko 2002. Súhrnná správa o stave spoločnosti I. Inštitút pre verejné

otázky, Bratislava 2002.

21

dominantný závisí často na ekonomických faktoroch - otec, ktorý zarába peniaze je pre

dieťa mocnejší neţ matka, ktorá ich utráca. Pokiaľ matka pracuje a zarába peniaze,

predpokladali by sme, ţe tým preváţi na váhach dominancie v rodine a viac ovplyvní

genderovú identitu detí. Skutočnosť svedčí o tom, ţe dcéry pracujúcich matiek

nepreukazujú vysokú mieru tradičnej feminity. Naopak mladší synovia pracujúcich matiek

sú zrejme všeobecne závislejší. Sú poslušnejší, menej sebavedomí, menej sociabilní a viac

vyhľadávajú podporu u dospelých. Dcéry v mladšom veku sú naopak agresívnejšie,

dominantnejšie, neposlušné a nezávislé (Oakleyová, 2000, s. 138). Dominancia v rodine

však nie je jediným silným faktorom, ktorý podnecuje k identifikácii nutnej pre učenie

genderovým rolám. K silnej identifikácii vedie i láskyplný vzťah dieťaťa a rodiča.

Rodovo stereotypné chápanie ţenskej a muţskej roly, ktoré potvrdzuje a udrţiava rodovú

nerovnosť, sa rozkolísava a nezriedka sa uţ v realite nevyskytuje tak často

a nespochybnene, ako sa nám to usilujú nahovoriť ideologické konštrukty médií, politiky,

učebníc a pod. No tieto stereotypné konštrukty ovplyvňujúce hodnotovú klímu

v spoločnosti sa húţevnato vzpierajú politickým proklamáciám o rovnosti ţien a muţov,

ustanoveniu o rovnosti pohlaví (v ústave SR), zákonom zakazujúcim diskrimináciu na

základe pohlavia v zamestnaní i realite meniacich sa rolí konkrétnych ţien a konkrétnych

muţov. Veria v to, ţe existuje akási všeobecne platná, správna „muţskosť― a „ţenskosť―,

ktorá vtesnáva muţov a ţeny do predpísaných rolí, tie následne nerešpektujú individualitu

muţov a ţien ako jedinečných ľudských bytostí. A preto bývajú slová „chlapček― či

„dievčatko― v našej spoločnosti veľmi často ortieľom, ktorý bábätku nalinkuje koľaje

vedúce do ruţového - ţenského, alebo modrého - muţského sveta. (V našom kultúrnom

prostredí obklopuje dievčatko imperatív ruţovej a chlapčeka imperatív modrej). Vytvára sa

tak utkvelá predstava o „vrodenej― ţenskosti a muţskosti a tá ponecháva bokom fakt, ţe

dieťa prichádza do sveta formovaného kultúrnym vzorcom dvojrodovosti a ţe socializácia

dievčatka alebo chlapčeka v kaţdom okamihu jeho ţivota prebieha v tomto rozdelenom

a hierarchicky usporiadanom svete. Dieťa tak prichádza do sveta plného očakávaní,

obmedzení a farieb, v ktorom rod ako sociálna kategória zohráva veľmi dôleţitú úlohu

(Babanová, Miškolci, 2007).

Nie je ním však len rod, ale i samotná genderová socializácia, počas ktorej sa jedinec stáva

rozoznateľným ako dievča/ţena, či chlapec/muţ. Dôleţitým momentom socializačného

procesu je jazyk, ktorý nie je len prostriedkom komunikácie. Prostredníctvom učenia sa

jazyku sa deti učia konštituovať samých seba, premýšľať o sebe určitým spôsobom,

vnímať svoju pozíciu vo vzťahoch s ostatnými ľuďmi. Ako si osvojujú štruktúry jazyka,

22

osvojujú si i štruktúry spoločenského systému, ktorého sú súčasťou. Jazyk je zdrojom

rozvoja, umoţňuje zachytiť to, čo bezprostredne poznávame zmyslami. Avšak zároveň

predstavuje limit, pretoţe ponúka len obmedzené štruktúry pre vnímanie. Prostredníctvom

jazyka utvárame genderové duality a staviame ich do opozícií. Najrôznejšie vlastnosti,

činnosti a veci spojujeme buď so ţenskými (malé, slabé, mäkké, súkromné) alebo

muţskými (veľké, silné, tvrdé, verejné). Svet posudzujeme jednoducho dichotomicky, t.j.

v protikladoch. Predávanie jazyka deťom je predávaním nástroja, pomocou ktorého je

utváraná sociálna štruktúra. Deti sa naučia v tejto štruktúre existovať a zároveň sú touto

štruktúrou polapení, pretoţe majú moţnosť osvojiť si len také vnímanie sveta, ktoré

umoţňuje a prednastavuje jazyk (Babanová, Miškolci, 2007, s. 15).

Genderovo citlivé vzdelávanie

Základom pre genderovo senzitívnu pedagogickú prax môţeme iste vyuţiť princípy

nesexistického vzdelávania. Je potrebné uistiť deti, ţe gender nelimituje ich vzdelávanie,

ich výsledky, ani rozhodnutia, ktoré deti robia vo svojich ţivotoch a ktoré vidia

u ostatných. Vedľa toho je však potrebné pomenovať genderové vzťahy v triede

a v spoločnosti vôbec, a s deťmi o tom hovoriť. Genderovo citlivé vzdelávanie musí byť

prezentované predovšetkým ako spravodlivé vzdelávanie. Deti môţu učiteľa či učiteľku,

ktorí im prezentujú svet inak ako všetci ostatní prestať rešpektovať, alebo z ich strany

pociťovať nebezpečie. Pokiaľ však budú genderové vzťahy pomenované a o genderovej

rovnosti sa bude hovoriť ako o úsilí, ktoré zaisťuje spravodlivosť, má medzi deťmi tento

prístup väčšiu šancu na prijatie (Babanová, Miškolci, 2007, s. 25).

Gender je kategória, ktorá nám pomáha usporiadať si svoj pohľad na svet, ktorá uľahčuje

orientáciu v spoločnosti. Gender ovplyvňuje vzdelávaciu skúsenosť detí, ich výsledky

a ţivotné rozhodnutia, a preto je neoddeliteľnou súčasťou pedagogiky.

2.2 Psychologické aspekty sociálnej práce

Pri rozbore problému, ktorým sa v našej práci venujeme je nie dôleţitá len pedagogika, ale

i psychológia. Psychológia, konkrétne psychologické činitele ovplyvňujúce osobnosť

človeka sú často dominantnejšími ako samotná výchova v rodine, a teda môţeme

konštatovať, ţe výchova nie je „všemocná.― Ako sme spomínali na konci predchádzajúcej

kapitoly, pri rozbore nášho problému, teda konkrétne násilia páchaného na ţenách v

23

intímnom partnerskom vzťahu, nie je dôleţitá len pedagogika, t.j. výchova v rodine, resp.

vzdelávanie na školách a genderová problematika (najmä genderová výchova a

vzdelávanie) v rodinách a školách, ale i psychológia. Okrem výchovných činiteľov, ktoré

pôsobia buď zámerným, alebo nezámerným vplyvom na osobnosť človeka, sú

neodmysliteľnou súčasťou i psychologické javy a faktory. A tie sú súčasťou skúmania

násilia v konkrétnej podobe.

Sociálna práca sa nezaobíde bez psychológie, pretoţe tej ide najmä o skúmanie

patologických javov v spoločnosti, všeobecný výklad psychologických špecifík ľudského

jednania a myslenia, ktoré sú pre riešenie konkrétneho sociálneho problému dôleţité. Tak

môţeme hovoriť o vzájomnej súvislosti medzi sociálnou prácou a psychológiou, konkrétne

o sociálnej psychológii, ktorá je skúmaná tieţ ako špecifický odbor. V tomto smere

nachádzame v sociálnej psychológii radu odpovedí na dôvody vzniku násilia páchaného na

ţenách v intímnom partnerskom vzťahu, ktoré sa tak dajú psychologicky zdôvodniť.

Sociálna psychológia je veda, ktorá sa zaoberá skúmaním psychických procesov

a správania osôb nachádzajúcich sa v sociálnych situáciách. Skúma, ako sa človek

vplyvom spoločenských podmienok vyvíja, formuje, mení a ako sa v týchto špecifických

podmienkach správa. Sociálna psychológia skúma a triedi zákonitosti vývinu správania

a regulácie osobnosti v dôsledku pôsobenia sociálnych vplyvov. Usiluje sa vysvetliť ako sa

mení správanie, cítenie a myslenie jednotlivcov pod vplyvom vlastného konania,

pôsobením iných ľudí a ich osobnostných vlastností.

K dospelému svetu neodmysliteľne patrí reagovanie na druhých, vnímanie a hodnotenie

ich vlastností, snaha o porozumenie s ostatnými. Na naše chovanie má nesmierny vplyv

osobná história a vyhliadky do budúcnosti. Znalosti, postoje a očakávania sa v priebehu

času menia. Človek sa ako sociálna bytosť vyvíja veľmi dlho, takýto vývoj vlastne končí

aţ smrťou. Medziľudské kontakty naviac musia presahovať hranice nášho veku, veď kto sa

behom ţivota stretne len s vrstovníkmi? Jednáme s ľuďmi na najrôznejších stupňoch

sociálneho vývoja a do tejto činnosti investujeme veľa času a energie. Stačí si spočítať,

koľko jedincov obsahuje najbliţšie príbuzenstvo, skladajúce sa z rodičov a súrodencov,

a ďalší ľudia, s ktorými sa nevyhnutne musíme stretávať. Vo výsledku môţeme teda

konštatovať, ţe jednak sme vyvíjajúce sa ľudské bytosti a jednak ţijeme medzi

vyvíjajúcimi sa ľudskými bytosťami (Hewstone, Stroebe, 2006, s. 82). Ak vychádzame

z predpokladu, ţe ľudia vstupujú do kontaktov s druhými ľuďmi od narodenia, niet preto

divu, ţe sa rannými vzťahmi zaoberá skutočne dlhá rada odborníkov. Z ranného vzťahu

z rodičmi potom odvodzujú dôsledky pre vzťahy s vrstovníkmi a ďalšími ľuďmi.

24

Nespočetné štúdie skutočne preukázali, ţe to, čo sa odohráva doma, ovplyvňuje a do

vysokej miery podmieňuje situáciu dieťaťa v predškolskom zariadení i v škole.

Jednoducho povedané, kvalita vzťahov v rodine určuje kvalitu ďalších budúcich vzťahov.

Pokiaľ dieťa napríklad preţije extrémne negatívny vzťah s rodičom, platí pre neho zvýšená

pravdepodobnosť, či skôr riziko, ţe bude mať problémy v kontaktoch nielen so

súrodencami, vrstovníkmi v škole, ale i v partnerských vzťahoch (Hewstone, Stroebe,

2006).

Sociálna práca však nenachádza svoju súvislosť vo vzťahu k psychológii len v psychológii

sociálnej, ale i psychológii osobnosti. Sociálny pracovník svoju pozornosť zameriava

predovšetkým na sociálnu zdatnosť človeka v rozmanitých situáciách, sociálne aspekty

ţivota a problémov, s ktorými sa počas ţivota môţe stretnúť. Máme na mysli sociálne

interakcie, ktoré vytvára so svojim sociálnym prostredím, aby tak uspokojil potreby nielen

v sociálnej oblasti, ale aj základné fyziologické a vyššie psychologické. Porozumieť

príčinám správania druhého človeka v rozmanitých situáciách, ale aj vedieť odhadnúť

vlastnosti druhých ľudí, zistiť, čo od nich môţeme očakávať, vedieť ako môţeme spoznať

kvality človeka, s ktorým jednáme, či je moţné spoľahnúť sa na neho, či je moţné mu

pomôcť a hlavne ako s ním jednať, predpokladá porozumieť organizácii jeho vnútorného

ţivota ako celku, t.j. osobnosti (Pruţinská, 2005). Psychológia osobnosti výrazne prispieva

k tomu, aby sa sociálny pracovník dokázal orientovať v individuálnych moţnostiach

kaţdého klienta k zmene, zohľadňujúc jeho vlastnosti osobnosti.

Napriek existencii mnoţstva definícií pojmu osobnosť existuje všeobecná zhoda v tom, ţe

osobnosť je „neopakovateľná jednota, celistvosť, integrácia, najvyššia integrujúca

formácia, ktorá riadi psychické procesy. Je to dynamický zdroj chovania, identity

a jedinečnosti kaţdej osoby. Aby sme porozumeli ľudskému chovaniu, musíme porozumieť

silám, ktoré ich utvárajú. V kaţdom z nás je mnoho takých síl. Niektoré sú intrapersonálne

a majú vzťah k našim vnútorným pochodom, iné sú interpersonálne a určujú naše vzťahy

k ľuďom okolo nás. Tieto sily sú všeobecne označované ako dynamika osobnosti. A tá

smeruje k udrţaniu psychickej rovnováhy jedinca― (Pruţinská, 2005 s. 17). Ak však nie je

zachovaná psychická rovnováha jedinca, dochádza veľmi často k vzniku duševných

porúch, ktoré sa stávajú reálnym zdrojom násilia, v našom ponímaní násilia, ktoré je

páchané na ţene zo strany jej partnera. Ak hovoríme o psychických poruchách, ide najmä

o poruchy osobnosti ako psychopatia, paranoidná porucha, sexuálne poruchy, alebo rôzne

psychózy, napríklad schizofrénia, mánia, depresia, ktorú radíme medzi afektívne poruchy

osobnosti. Nemoţno však vylúčiť ani psychické poruchy spojené s alkoholom a inými

25

látkami vzbudzujúcimi závislosť, pri ktorých dochádza k zvýšenej agresivite partnera.

Objavujú sa vulgárnosť, nadávky, aj fyzické napadnutie ţeny (napríklad alkohol vedie

u mnohých muţov k prejavom silnej ţiarlivosti a podozrievavosti voči partnerke).

Nesmieme však zabudnúť na fakt, ţe to môţu byť i ľudia, ktorí sa stali rodičmi vo veľmi

mladom veku, prešli anomálnym vývojom a sú celkovo nevyzretými osobnosťami. Ďalej

sa prejavujú agresívnymi povahovými črtami, impulzívnosťou, nezdrţanlivosťou

a kriminálnou anamnézou. Majú pocit nedostatočnosti, neúspešnosti a celkovej

nespokojnosti vedúcej k chronickému stresu z nenaplnenosti ţivota. Takíto ľudia ţijú

zvláštnym ţivotným štýlom, majú závaţný nedostatok empatických schopností

a schopností primeranej reakcie na rozličné prejavy ţeny, v ich ţivote sa často prejavujú

rozličné formy závislosti a majú hlboko zakorenené presvedčenie o vysokej účinnosti

trestu (Hirigoyenová, 2001).

V charakteristike týrajúcich partnerov sa najčastejšie vyskytuje skutočnosť, ţe ide o ľudí,

ktorí:

pripisujú vlastnej osobe grandiózny význam;

namýšľajú si, ţe majú mimoriadny úspech a neobmedzenú moc;

nahovárajú si, ţe je unikátna a nenapodobiteľná;

myslia si, ţe si môţu čokoľvek dovoliť;

zneuţívajú druhých na vlastné ciele;

neoplývajú empatiou;

často druhým priam chorobne závidia;

arogantne sa správajú.

Súhlasíme tak s tvrdením, ţe násilie nepáchajú len tí muţi, ktorí sú duševne chorí. Tu

rovnako ako v prípade obetí platí, ţe muţi, ktorí páchajú násilie na svojich ţenách

a deťoch, sú väčšinou z patopsychologického hľadiska normálni. Keby to tak nebolo, len

ťaţko by násilnícki muţi mohli vykonávať a zastávať pozície a funkcie, ktoré vykonávajú

a zastávajú.

Výskumy uskutočnené v zahraničí zistili niektoré spoločné charakteristiky násilníckych

partnerov, týrajúcich svoje manţelky a deti. Takýto muţ má nízku sebaúctu a sebadôveru,

verí všetkým mýtom týkajúcich sa násilia na ţenách, verí v nadradenosť muţov a má

stereotypnú predstavu o muţskej role v rodine. Za svoje činy obviňuje iných, najmä svoje

obete, prejavuje dve stránky osobnosti a to verejnú a súkromnú. Bitie, týranie partnerky a

prípadný alkohol vysvetľuje ako spôsoby na zvládanie stresových situácií. Fyzické,

26

psychické, sexuálne, ekonomické násilie pouţíva na presadenie svojich poţiadaviek,

cieľov a na dosiahnutie uspokojenia svojich potrieb. Bagatelizuje a popiera svoje

násilnícke správanie i jeho negatívne dôsledky. Odmieta pomenovať svoje správanie ako

násilie a týranie - pouţíva pojmy ako manţelská hádka, nezhody, problém, a pod.

(Hirigoyenová, 2001).

Samotného násilníka a obeť násilia, ako aj ich vzájomný násilnícky vzťah podrobnejšie

popíšeme v tretej kapitole predkladanej práce, teda pri vymedzení problematiky násilia

páchaného na ţenách v intímnom partnerskom vzťahu.

Sociálny pracovník sa pri skúmaní negatívnych sociálnych javov nezaobíde bez znalostí

širších spoločenských javov a procesov. Nie je moţné poznať len jeden problém a riešiť

ho, pokiaľ si neuvedomíme, ţe kaţdý jav má svoju podstatu, ktorá je pri beţnom nazeraní

často skrytá. Kaţdý jav je výsledkom najrôznejšej rady činiteľov, ktoré sú determinované.

Tieto záleţitosti skúma filozofia, ktorá sa vo vzťahu k sociálnej práci nazýva filozofiou

sociálnou.

2.3 Filozofické aspekty sociálnej práce

Filozofia sa vo všeobecnosti zaoberá miestom človeka vo svete, jeho vzťahom k svetu,

ktorý existuje okolo neho a spolu s ním, jeho ţivotným smerovaním. Osobitnosťou

filozofických otázok je, ţe sa vzťahujú na objekt, subjekt i na celok, ktorý v sebe zahrňuje

objekt aj subjekt. Podľa toho, na čo ten – ktorý myšlienkový smer kladie dôraz, získava

daný smer príslušný charakter.

Tvorcovia filozofických teórií štátu a práva uţ dlho polemizujú o tom, či človeka

z hľadiska pôvodu moţno pokladať za individuálnu, alebo spoločenskú bytosť. S tým

súvisí aj otázka, či človek svojou podstatou je dobrý alebo zlý, alebo sa „dobrým― či

„zlým― stáva aţ spolunaţívaním s inými ľuďmi, t.j. v spoločnosti. Koncepcia štátu práve

závisí od chápania človeka. Pesimisti tvrdia, ţe človek je bytosť agresívna, optimisti sa

nazdávajú, ţe je skôr bytosť druţná. Ak vychádzame z optimistického stanoviska,

dôverujeme ľuďom, ţe dokáţu sami seba rozumne usmerňovať, a štátu prisudzujeme len

minimálnu úlohu. Ak vychádzame z pesimistického stanoviska, uprednostňujeme

koncepciu silného štátu, ktorý disponuje rozsiahlym mocenským a represívnym aparátom

(Fürstová, Trings, 2006). Sociálna filozofia vyjadruje sociálnu prirodzenosť človeka

a charakterizuje osobnosť človeka ako individualitu na jednej strane a zároveň tak vzťah k

27

druhým - socialitu, na strane druhej (Anzenbacher, 2004). Úzke prepojenie individuality

a sociality vyjadruje jasne jazyk, ktorý na jednej strane je médiom individuálnej realizácie

ducha, a na druhej strane je jazyk vţdy spoločným jazykom, ktorému sa musíme učiť od

druhých.

Socialita určuje tieţ dejinnosť človeka. Ľudské bytie je tieţ ako dejinná bytosť

sprostredkované spoločensky (sociálne). Dejiny, v ktorých človek individuálne ţije, sú

vţdy uţ taktieţ dejinami sociálnymi, štátnymi, kultúrnymi a nakoniec svetovými dejinami

ľudstva. Môţeme rozlišovať dve oblasti spolubytia:

1. Komunikácia - tvorí ju rozsiahla oblasť interpersonálnych, medziľudských

vzťahov. Ľudia teda vstupujú do komunikácie ako JA a TY. Hovoria spolu,

uznávajú sa vzájomne ako ľudia, riešia konflikty a tak tvoria spoločenstvo.

2. Kooperácia - ide tu o sociálnu interakciu, eventuálne o sociálnu skutočnosť

v uţšom zmysle, t.j. o vzájomné pôsobenie, ktoré je trvalo ustanovené, spevnené

inštitúciou a zamerané kooperatívne k nejakému cieľu. Ide o sociálnu skutočnosť

ako objektívny útvar, teda o spoločnosť.

Pokiaľ ide o príčiny a ciele, ktoré ľudí vedú k tomu, aby vstupovali do sociálnej interakcie,

eventuálne vytvorili spoločnosť, je moţné rozlíšiť päť základných oblastí interakcie,

s ktorými sa v rôznych podobách stretávame vo všetkých spoločnostiach všetkých kultúr

a dôb, pretoţe zjavne vyplývajú zo sociality človeka:

Oblasť rodinná - je základná v tom zmysle, ţe riadi a zabezpečuje ďalší ţivot spoločnosti,

a to reprodukciou a socializáciou detí. Je základom príbuzenských vzťahov, ktoré

stabilizujú základ spoločnosti vzájomnou pomocou a starostlivosťou.

Oblasť ekonomická - tu ide o trvalé zabezpečenie v podmienkach nedostatku

uspokojovania materiálnych potrieb, pretoţe „bytosť nedostatkov―- človek si musí

moţnosť ţivota najprv sám vytvoriť.

Oblasť inštrumentálneho vedenia a zručností - tu ide o rozvíjanie, aplikáciu a predávanie

(tradovanie) znalostí a zručností, ktoré slúţia k ţivotu, uľahčujú ho a otvárajú nové

moţnosti.

Oblasť politicko-právna - jej úlohou je riešiť konflikty a zaručovať mier prostriedkami

vlády a práva.

Oblasť kultúrno-náboţenská - ide o základné sebaporozumenie človeka, o svetový názor

a hodnotovú orientáciu (Anzenbacher, 2004).

V procese funkčnej diferenciácie sa i rodina vyvinula v relatívne autonómnu oblasť

interakcie, odlišnú od iných dielčich systémov. Rodina ako manţelská rodina má ako

28

základ manţelstvo ţeny a muţa. Manţelstvo humanizuje ľudský existenciál sexuality tým,

ţe mravne a právne realizuje jeho zmysel, ktorý je zameraný na vzťah a plodnosť.

Integruje sexualitu do natrvalo ustanoveného inštitucionalizovaného ţivotného

spoločenstva, zaloţeného na láske a vernosti. Toto spoločenstvo je zároveň otvorené pre

deti, ktoré v ňom nachádzajú lásku a výchovu. Rodinný systém je však ohrozovaný

z dvoch strán - na jednej strane zo strany ostatných (silných) systémov, ktoré neberú ohľad

na poţiadavky rodiny a na druhej strane majú práve v tejto oblasti dôleţitú úlohu osobné

svetonázorové či mravné postoje. Vydarený rodinný ţivot predpokladá ochotu a schopnosť

vzťahu jednak voči partnerovi, jednak voči deťom. Aj keď to prináša radosť a naplnenie,

vyţaduje to taktieţ zodpovednosť, námahu a obeť. K tomu pristupuje otvorený problém

rolí podľa pohlavia. Tradičné pridelenie rolí prestalo byť do veľkej miery prijateľné, a tak

je vecou partnerov, aby sa dohodli na rozdelení rolí podľa svojho uváţenia (Anzenbacher,

2004, s. 266).

To však často vedie ku konfliktom, prispieva k destabilizácii rodiny, partnerského vzťahu,

a v konečnom dôsledku vedie k vzniku násilia. (O tradičnom prerozdeľovaní rolí podľa

pohlavia hovorí feministická filozofia, konkrétne feminizmus, ktorým sa však podobne ako

problému „rodovej rovnosti― v spoločnosti budeme venovať podrobnejšie na ďalších

stranách našej práce).

Ak chceme hovoriť o násilí páchanom na ţenách v intímnom partnerskom vzťahu

v súvislosti s rozmerom filozofickým, nesmieme zabúdať na charakteristiku spoločnosti,

v ktorej sa násilie na ţenách uskutočňuje, a to najmä na spoločnosť patriarchálnu.

Tvrdenie o dôleţitosti patriarchátu pre ţivot ţien sa vznáša okolo nás bez ohľadu na to, či

si ţeny uvedomujú patriarchát ako útlak, alebo nie. Deľba práce podľa pohlavia, taká stará,

ţe jej nespravodlivosť sa často chápe ako úplne normálna vec, je príkladom vykorisťovania

ţien. Čoraz väčšmi dochádza k domestifikácii ţien, teda veľa ţien sa venuje domácim

prácam, výchove detí, ale zároveň môţu pracovať na neúplný úväzok, a muţi pracujú,

zarábajú a sú teda ţiviteľmi rodiny. Veľkú zásluhu na tomto rozdelení má meštianstvo

v 18. a 19. storočí, ktoré prehlásilo rodinu za súkromné teritórium ako protiklad „verejnej―

sféry ekonomického a politického ţivota. Táto trieda ako prvá stiahla ţeny z verejného

ţivota a uzatvorila ich v pohodlných „domovoch―, odkiaľ sa uţ nemohli miešať muţom do

vojen, politiky a získavania peňazí.

Môţeme teda konštatovať, ţe v ponímaní patriarchálnej spoločnosti zastávajú muţi sféru

verejnú a ţeny sféru súkromnú. Nechceme a nemôţeme však hovoriť len o muţoch, ktorí

sa angaţujú len vo sfére verejnej. Je veľa takých, ktorí sú schopní vypomáhať ţenám

29

v domácnosti, a teda nerozdeľujú „tradične― prácu na typicky „muţskú― a typicky

„ţenskú―. Avšak je veľa takých, ktorí hovoria:

„ Nemám nič proti tomu, aby som to robil, ale budeš mi musieť ukázať, ako to mám robiť.

Čo v podstate znamená: Budem ti klásť mnoţstvo otázok a ty mi budeš musieť zakaţdým

všetko znovu ukázať, lebo ja si to neviem tak dobre zapamätať. Ale neopováţ si sadnúť

a čítať knihu, kým ja tu pracujem, lebo urobím taký rámus, ţe bude pre teba jednoduchšie,

keď si to všetko urobíš radšej sama― (Mies 1996 In Aspekt 2000/2001).

Historický vývoj deľby práce - najmä potom práce podľa pohlavia - nebol a nie je ţiadnym

evolučným a prirodzene plynúcim procesom na základe nepretrţite sa stupňujúceho

rozvoja výrobných síl a špecializácie, ale skôr násilným procesom, v ktorom si najprv istá

skupina muţov a neskôr isté národy osvojujú právo etablovať vykorisťovateľské chovanie

k ţenám rovnako tak ako k niektorým národom a sociálnym triedam, a to pomocou zbraní

a vojen. Patriarchálna deľba práce sa od počiatku zakladá na štrukturálnom oddelení

a podriadení niektorých ľudí - muţi sú oddelení od ţien, „vlastný― národ je oddelený od

cudzincov, resp. pohanov. Zatiaľ čo k takémuto rozdeleniu nemohlo v starých

patriarchátom nikdy dôjsť, v modernom „západnom― patriarcháte bolo rozšírené na deľbu

medzi človekom a prírodou (Mies 1996 In Aspekt 2000/2001, s. 26).

Lorentzen a Lokke poukazujú na to, ako moţno spájať násilie so spoločenskými

štruktúrami: „V súčasnej modernej Európe patriarchálna myšlienka, ţe muţi majú právo

rozhodovať nad ţenami, stále vládne základom. Toto všetko umoţňuje a odobruje násilie

muţov voči ţenám. Mnoho muţov si dokonca nemyslí, ţe robí niečo nesprávne, keď bijú

ţeny. Zriedka vezmú muţi sami na základe sebareflexie a empatie zodpovednosť za vlastné

činy. Z toho dôvodu nie je moţné oddeliť násilníka od ostatných ako „odlišného―. Je

jedným z nás ako my a je súčasťou istých sociálnych štruktúr, ktoré dávajú všetkým muţom

privilégiá našej spoločnosti― (Lorentzen, Lokke, 1998, s. 25).

Maryse Jaspard poukazuje na to, ţe násilie pochádza z túţby človeka vnútiť svoju silu

iným, dominovať im v zmysle poniţovania a degradácie. Podľa nej je násilie páchané na

ţenách výsledkom kultúrnych vzorcov, ktoré produkuje patriarchálna spoločnosť:

„...prostredníctvom tlaku princípov muţskej dominancie a ţenskej podriadenosti,

patriarchálne spoločnosti plodia špecifický druh násilia, násilie páchané na ţenách.

Spoločnosť zaloţená na systéme hodnôt spájajúcich muţnosť s virilitou, t.j. telesnou

a mentálnou silou, chladným rozumom, nepodliehaniu citom, ráznosťou, zatiaľ čo ţenskosť

evokuje krehkosť, jemnosť, sentimentalitu, citlivosť a intuíciu, nevyhnutne produkuje

násilie na ţenách. Je logické, ţe chlapci vyrastajúci podľa týchto princípov budú

30

s dešpektom pristupovať k „slabšiemu― pohlaviu, jedného dňa sa stanú dospelými a budú

vystupovať ako dominantní, alebo dokonca násilní muţi voči mladým ţenám pripraveným

obetovať svoju slobodu a nezávislosť na „oltár lásky―. Hoci tento typ patriarchálnej

spoločnosti pomaly ustupuje, ako sa oficiálne hovorí, prinajmenšom v menej výrazných

formách stále existuje; Európska mentalita je stále silná v týchto postojoch.― (Jaspard, In

Mesochoritisová, 2001, s. 26).

Nesmieme zabúdať na fakt, ţe súčasťou filozofie je etika, ktorá znamená jednu

z najvýznamnejších momentov, ktorú človek pri sociálnej práci potrebuje. Celá sociálna

práca je zaloţená na pomoci druhým. A táto pomoc sa opiera o etické otázky. Základnými

etickými kategóriami sú dobro a zlo. Ak konkrétny prípad rieši sociálny pracovník,

v našom ponímaní, násilie páchané na ţenách v intímnom partnerskom vzťahu, bude

skúmať pomer medzi „dobrom a zlom2―.

2.4 Etické aspekty sociálnej práce

Etika je jednou z najstarších filozofických disciplín a filozofia musela prejsť dlhým

historickým obdobím, kým sa predmet etiky vyčlenil ako samostatná vedná disciplína -

tento proces nie je ukončený. Etika je spojením najvšeobecnejšieho s najsúkromnejším.

„Etika3 je filozofiou ľudskosti, filozofiou ţivota― (Mrázová In Levická a kol. 2004, s. 20).

S termínom etika sa stretávame v dvoch významoch. V prvom prípade ako s pojmom,

ktorý označuje etiku ako náuku o mravnosti, najčastejšie chápanú ako filozofickú

disciplínu, ktorej predmetom záujmu je morálka. V druhom prípade je charakterizovaná

ako sústava noriem o mravnom, morálnom, spoločensky vhodnom správaní ľudí (Matulay,

Matulayová, 1998).

„Morálka ako spoločenský jav, presnejšie ako oblasť ľudskej skutočnosti je vymedzená

protikladom dobra a zla a s nimi spojenými normami správania sa človeka v obklopujúcom

2 Poláková (2008, s. 14) vymedzuje kategórie dobra a zla ako centrálne pojmy etiky, pričom dobro odráţa

záujmy, ţelania, nádeje ľudí, definuje sa podľa zvolenej paradigmy, názory naň sa môţu odlišovať aj

v závislosti od osvojeného habitusu. Dobro môţe nadobúdať v rozličných kultúrach rôzny obsah, vţdy sa

však povaţuje za najvyššiu kvalitu ľudského ţivota. Zlo je opozitum k dobru, je to abstraktná všeobecná

charakteristika negatívnych kvalít a činnosti človeka. Označuje sa ním také konanie, ktorým ubliţujeme iným

alebo určitým spôsobom porušujeme zauţívané alebo všeobecne platné morálne normy. 3 Oblasť etiky v sociálnych vedách rozpracoval napríklad Kišš, I.: Sociálna etika. Bratislava 2006;

Anzenbacher, A. : Úvod do etiky. Praha. 1994, ako aj Vajda spomínaný v texte. V rámci etiky sociálnej práce

s klientom (v našom ponímaní s odsúdenou ţenou) je nevyhnutné spomenúť etický kódex sociálneho

pracovníka, ktorý sme však bliţšie rozpracovali pri vymedzení etických aspektov vo výskume, obsiahnutom

vo štvrtej kapitole predkladanej práce. Problematiku etiky, konkrétne sociálnej etiky rozpracoval najnovšie aj

Balvín vo svojej publikácii s názvom Multikulturalita, etika a hra (Praha: 2010).

31

ho svete, v spoločnosti, vo vzťahu k iným ľuďom, k sebe. Chápeme ju ako jednu

z najstarších foriem duchovného ţivota spoločnosti, hlboko zasahujúcu všetky oblasti

činnosti človeka, ktorá sa vo svojej vyzretej podobe objavuje v ţivote ľudí spolu s inými

formami duchovného ţivota― (Vajda, 2000, s. 10).

Morálka4 v podobe morálnej skúsenosti ľudstva predstavuje určitý systém orientácií,

noriem, príkazov, zákazov, hodnotení či ideálov. Pomocou tohto systému nás vedie

k výberu či uprednostneniu určitej normy, hodnoty, línie chovania. Súbor morálnych

imperatívov je podopieraný psychologickými „mechanizmami― svedomia a povinnosti.

Takéto mechanizmy správania sa nemá ţiadna iná forma duchovného ţivota. Svedomie je

psychologický mechanizmus zabezpečujúci to, aby sme sa riadili dobrom, aby sme

vzdorovali zlu. Povinnosť, pocit či uvedomovanie si, ţe máme konať čestne, plniť si

záväzky, zachovať si dôstojnosť. Práve vďaka týmto mechanizmom, uspôsobeným do

dynamického stereotypu sa nám darí konať i v neprehľadnej situácii, keď nie je čas na

teoretické rozbory, teoretické hľadania, správne. Morálka vţdy teda vychádza z určitej

hierarchie hodnôt, z určenia miesta človeka vo svete, z určenia zmyslu ţivota, z určenia

vzťahu človeka k iným ľuďom a k sebe. Morálne vzťahy obsahujú v sebe ciele snaţení

človeka bliţšie a vzdialenejšie, obsahujú ideály cesty k nim. Morálka svojimi systémami

hodnôt poskytuje človeku kritérium správania sa, hodnotí dané, existujúce z aspektu toho,

čo má byť, z aspektu ideálu, dokonalosti. Konflikt medzi tým, čo je a tým, čo má byť je

špecifický morálny konflikt (Vajda, 2000, s. 13-14).

To, čo je podstatou mravných vzťahov k človeku, k svojej vlastnej osobnosti a k iným

ľuďom je vyjadrené tzv. zlatým pravidlom morálky: „Nerob nikomu to, čo nechceš, aby

robil on tebe―. Toto pravidlo je symbolom spravodlivosti, tolerancie a rovnosti medzi

ľuďmi. Je taktieţ obsahom profesionálneho étosu vychovávateľov a sociálnych

pracovníkov. Pre človeka to teda znamená viesť také vzťahy medzi ľuďmi, ktoré by

zachovávali vzájomný rešpekt, čím sa prosociálnosť stáva filozofickým, etickým

a pedagogickým základom pomáhajúcich profesií (Balvín, 2010, s. 192).

4 Morálka znamená predpisy a zákony, tradičné mravy a obyčaje, spôsob jednania, postoj a zmýšľanie osôb

(Balvín, 2010, s. 190). Je to duchovno-praktický fenomén, pričom pod pojmom duchovný sa rozumie mravné

vedomie, ktoré dosahuje komplex morálnych noriem, hodnôt, cieľov, ideálov a predstavujú, či vyjadrujú

morálne ideály, podľa ktorých by sa mal človek správať. Vyjadrujú tak morálnu perspektívu morálneho

subjektu. V morálke je obsiahnutá i mravnosť – ide o prienik morálneho vedomia s vyššie uvedenými

fenoménmi do praktického konania. Iba na základe toho môţe človek skúmať morálny subjekt a jeho konanie

ako dobré a zlé (Klimeková, 1999).

32

Problematikou vymedzenia etiky ako súčasti sociálnej práce sa zaoberá aj Haburajová

Ilavská5 (2009, s. 113), podľa ktorej je morálno-etický rozmer kritériom odborných

predpokladov pracovníkov v sociálnej oblasti. Etiku vymedzuje ako náuku, ktorá postihuje

celý rad špecifických situácií, no napriek tomu si zachováva všeobecný ráz. Pre potreby

špecifických situácií rozvíja aj profesionálnu etiku. Jej zmyslom je normatívne vymedzenie

všeobecných základov pre potreby konkrétnej profesie.

Oblasť morálky ako sme si povedali je vymedzená kategóriou „dobra― a ―zla―. Všetko na

čo sa dajú tieto kategórie pouţiť, patrí do oblasti morálky. Pritom pravidlo, ktoré pre

nejakú oblasť platí, nazývame princípom. Za takýto princíp pre oblasť morálky

povaţujeme princíp humanizmu. Tento princíp v dimenziách spoločnosti dostáva podobu

spravodlivosti. Významný filozof a predstaviteľ tzv. empiristickej etiky David Hume (In

Balvín, 2010, s. 190) vyjadril význam hodnoty spravodlivosti ako jednu

z najvýznamnejších v oblasti sociálnej práce. Tento pojem označuje etika ako súčasť

filozofie. Patrí medzi najvýznamnejšie hodnoty, ktoré slúţia na udrţanie sociálneho zmieru

a harmónie v spoločnosti. Myslíme, ţe moţno povedať, ţe princíp spravodlivosti je plne

funkčný vo všetkých oblastiach sociálneho ţivota a teda v celej šírke sociálnej etiky.

Spravodlivosť sa pred nami rozprestiera v troch rovinách - predovšetkým medzi jedincom

a jedincom, resp. skupinou a skupinou, ďalej medzi jedincom a širším spoločenským

celkom a nakoniec medzi širším spoločenským celkom a jedincom, resp. skupinou. V prvej

rovine smerujeme od jedinca k jedincovi, v druhej od jedinca k celku a v tretej rovine

smerujeme od celku k jedincovi.

Spravodlivosťou v širšom ponímaní môţeme chápať zásadu kaţdému to čo mu patrí a na

čo má nárok. Spravodlivosť by mala charakterizovať našu vonkajšiu vzťahovosť. Mala by

spočívať v uznaní človeka ako osobnosti s ľudskou dôstojnosťou a mala by rešpektovať

písané a nepísané zákony, platné vo vzťahoch medzi ľuďmi (Vajda, 2000).

Na tomto mieste by sme sa chceli z hľadiska etiky zaoberať vzťahmi medzi manţelmi,

resp. partnermi, keďţe sa vo svojej práci zameriavame na násilie, ktoré sa uskutočňuje

práve v intímnom partnerskom vzťahu.

5 Autorka sa vo svojej publikácii často odvoláva na T. G. Masaryka, ktorý sa zaoberal vymedzením pojmu

etika, morálka, dobro – v spoločnosti, ako aj rodine. Rodinu ponímal ako základ celej spoločnosti a prikladal

jej obrovskú úctu a významné postavenie. Rodina má byť prvá v socializácii svojich členov, a to uţ od útleho

detstva. Iba na základoch z domova môţe človek stavať primerané správanie, vhodné pre sociálny kontakt.

K rodinnej výchove, výchove k rodičovstvu a manţelstvu vzhliada ako k svetonázoru. „V skutočnosti sa

rodinným ţivotom a pohlavnými pomermi prejavuje ktorákoľvek mravnosť spoločenská a celý názor na svet―

(Masaryk, 1990 In Haburajová Ilavská, 2009, s. 114).

33

Destabilizačným faktorom, ktorý má vplyv na rozvodovosť a zároveň na vznik násilia

v rodine, je protiklad cieľov a hodnôt moderného hospodárstva a manţelstva. Ciele

a hodnoty, ktorými je tvorený moderný hospodársky ţivot, sú svojou povahou protikladné

cieľom a hodnotám manţelstva a rodiny. Najvyšším cieľom hospodárstva je maximálny

zisk. Určujú ho racionalita, súťaţ, pokrok a zmena. Jednotlivec ako pracovná sila musí byť

schopný riadenia, disciplinovaný, mobilný a schopný sa presadiť a ísť za vytýčeným

cieľom. V manţelskom (partnerskom) a rodinnom ţivote ide oproti tomu v prvej rade

zmysluplnosť a emocionálne uspokojovanie potrieb. V centre nie je racionalita, ale

emocionalita, nie konkurencia, ale solidarita, nie individualizmus, ale obojstranná láska

a náklonnosť. V manţelstve sú od jednotlivca poţadované iné postoje, vlastnosti

a jednanie, ako v hospodárskom ţivote. V zamestnaní ide o vecnú kompetenciu,

v manţelstve naopak o kompetenciu vzťahov, o schopnosť rešpektovať osobnostné práva

iného, dialogickú spoluprácu, zdolávanie spoločných úloh, vzájomný rešpekt a trvalú

solidaritu. Pokiaľ si tieto zákonitosti manţelia (partneri) neuvedomujú a nedokáţu rozlíšiť

rozdielnosť potrieb oboch svetov a nevedia ich „skĺbiť― dohromady, vedie to mnohých

prípadoch ku konfliktom, ktoré v krajných prípadoch vyúsťujú do násilia (Šrajer, s. 49 In:

Šrajer, Musil, 2008).

Manţelské, resp. partnerské vzťahy ako vieme, predstavujú zloţitý problém. Nie sú len

rozumovej povahy, ale predovšetkým citovou záleţitosťou a je v nich mnoho iracionality.

Napriek tomu psychológovia a etici, zaoberajúci sa rodinnými vzťahmi, dospievajú

k viacerým všeobecne platným doporučeniam, ktoré by mali zabezpečiť stabilitu vzťahov

medzi partnermi. Medzi tieto doporučenia patria napríklad:

- partner by nemal vyčítať partnerke nič v prítomnosti iných ľudí;

- vţdy by mal chrániť partnerku pred cudzími ľuďmi;

- nepríjemné veci, ktoré treba povedať partnerke, má hovoriť príjemným hlasom;

- nikdy by nemal zo všetkého, čo sa stane v dome, obviňovať len partnerku;

- voči partnerke by mal byť zdvorilý, aj keď manţelstvo, partnerstvo trvá uţ dlho;

- partnerke by mal umoţniť vţdy nejaké záľuby, ktoré jej robia potešenie;

- svoje povinnosti by si mal zariadiť vţdy tak, aby mal čas na partnerku a najmä vtedy,

keď ho potrebuje (Vajda, 2000, s. 93).

Ako vidíme, všetky tieto poţiadavky či odporúčania smerujú k ohľaduplnosti voči

partnerke, k tolerantnosti, vzájomnej otvorenosti. Vzťah medzi partnermi, resp. manţelmi

by mal byť hlboký, o jeho úspešnosť by sa mali po celú dobu jeho trvania starať obaja

partneri. V ţiadnom prípade nesmie byť partnerka chápaná len ako nástroj na

34

uspokojovanie vlastných potrieb partnera. To je však v súčasnosti realitou. Hovoríme

o násilí, ktoré pácha muţ na ţene, nerešpektuje jej spoločenské, psychické, fyzické danosti

a neumoţňuje jej plnú realizáciu.

Z hľadiska etiky a jej vzťahu k problematike násilia páchaného na ţenách je nevyhnutné

spomenúť problematiku znásilňovania ţien muţmi a aj neustále sa rozširujúcu pornografiu

a prostitúciu ţien, ktorú povaţujeme za jeden z druhov násilia páchaného na ţenách.

V sexuálnej paradigme sa sexualita rovná heterosexualite a tá sa rovná sexualite nadvlády

(muţskej) a podriadenosti (ţenskej). Dovolené/nedovolené, to sú základné ideologické

protiklady sexuality. Sex ako taký (nech uţ je to čokoľvek) je dobrý - prirodzený, zdravý,

pozitívny, patričný, zdraviu prospešný, príjemný a moţno ho len schvaľovať a je moţné ho

vyjadriť. MacKinnon sa k téme sexu a násiliu páchanému na ţenách vyjadruje tak, ţe

„keby ţeny prekonali kultúrne stereotypnú rolu nezáujmu o sex a odmietaniu sexu a prijali

by asertívnu rolu, teda vyjadrili by svoju vlastnú sexualitu, namiesto toho, aby túto rolu

prenechávali asertívnosti muţov, prispelo by to napríklad k zníţeniu znásilnení. Po prvé je

celkom zjavné, ţe dobrovoľný sex by bol prístupný oveľa väčšiemu počtu muţov, a tak by

sa zníţila potreba znásilňovať. Po druhé, a to je zrejme ešte dôleţitejšie, pomohlo by to

zmenšiť zmätky z toho, ţe sex sa pletie s agresiou― (MacKinnon, 1995 In Aspekt

2000/2001, s. 54).

Podľa tohto názoru musí byť jeden zo zúčastnených asertívny, inak by k sexuálnemu styku

vôbec nedošlo. Dobrovoľný sex - sexuálna rovnosť - znamená rovnakú mieru sexuálnej

agresivity. Keby ţeny slobodne vyjadrovali „svoju vlastnú sexualitu―, dochádzalo by

k väčšiemu počtu heterosexuálnych pohlavných aktov. „Odpor― ţien k sexu je len

kultúrnym stereotypom, ktorý je ţenám nanútený, nie je to forma politického zápasu.

Bezprostrednou príčinou znásilnení je teda odpor ţien, a nie pouţívanie muţskej sily;

alebo aj inak, muţská sila, a teda aj znásilnenie, je výsledkom ţenského odporu voči sexu.

Muţi by sa teda dopúšťali menej znásilnení, keby ţeny boli povoľnejšie a poskytovali im

viac sexu (MacKinnon, 1995 In Aspekt 2000/2001). Keby ţeny akceptovali násilný sex

ako sex „dobrovoľný―, sex by bol prístupnejší viacerým muţom. Keby sa ţeny uţ viac

nebránili násilnému správaniu zo strany muţov, nejasnosti okolo násilného sexu by sa stali

natoľko epistemologicky dovŕšené a úplné, ţe by boli prakticky eliminované. Ţiadna ţena

by viac nebola znásilnená, lebo sexuálne násilie by sa tak stalo normálnym sexom.

Oblasť sexuálneho sa delí na „zákazy, represie a nebezpečenstvo― na jednej strane a na

„prieskum, slasť a aktívne pôsobenie― na strane druhej. Nadvláda a podriadenosť sa tak

stávajú erotizovanými, a sú rozmanitým spôsobom kódované ako muţský/ţenský

35

v kontexte heterosexuálnych vzťahov. Povedané ešte zreteľnejšie – to čo je sexuálne je to,

čo spôsobuje erekciu u muţa, nech pritom dochádza k čomukoľvek ďalšiemu, nech to

spôsobuje strach, nepriateľstvo, bezmocnosť, nenávisť, silný odpor, či smrť.

Pornografia6 ako nevyhnutná súčasť muţskej sexuality

Pornografia dovoľuje muţom čokoľvek k čomu pocítia sexuálnu túţbu. Je to ich „pravda

o sexe―. Spája sa tu vizuálne spredmetňovanie s muţskou sexuálnou vzrušivosťou aj

s muţským modelom poznania, ktoré spájajú objektivitu s objektifikáciou. Pornografia

v podstate ukazuje, ako muţi vidia svet a ako tým, ako ho vidia, k nemu aj pristupujú

a zmocňujú sa ho, a ako je tento ich spôsob aktom ovládania sveta. Pornografia ukazuje, čo

muţi chcú, a pornografia im to aj dáva (MacKinnon 1995 In Aspekt 2000/2001, s. 55).

Kaţdý druh násilia na ţenách - znásilnenie, týranie, prostitúcia, sexuálne obťaţovanie - sa

sexualizuje, stáva sa sexi, je to zábava a v pornografii obnaţuje „skutočnú― prirodzenosť

ţien. Kaţdá špecificky viktimizovaná alebo špeciálne ohrozená skupina ţien a kaţdá

tabuizovaná cieľová skupina - čierne ţeny, ázijské ţeny, ţidovky, tehotné ţeny,

retardované ţeny, ţeny, ktoré pracujú v typicky ţenských povolaniach, prostitútky -

vytvára pornografickú rozmanitosť ţánrov a podtém, ktoré sú klasifikované podľa

rozličných spôsobov poniţovania, ktoré ten-ktorý zákazník obľubuje a vyţaduje.

Pornografia konštruuje ţeny ako predmety na sexuálne pouţitie svojich konzumentov tak,

aby zúfalo chceli ţeny, vlastníctvo, krutosť a dehumanizáciu.

6 Na tomto mieste povaţujeme za nevyhnutné venovať sa problematike prostitúcie ţien, avšak len okrajovo,

nakoľko nie je predmetom našej práce. Povaţujeme ju za jeden z druhov sexuálneho násilia páchaného na

ţenách, keďţe v niektorých prípadoch prostituujú práve ţeny, ktoré sú obeťami muţského násilia, a stávajú

sa tak sexuálnym objektom pre iných muţov z donútenia, čo teda vo svojej podstate môţeme chápať ako

nútené znásilňovanie ţien. Uzel (2007, s. 46-49) vymedzuje prostitúciu ako poskytovanie sexuálneho styku

za peniaze prípadne protisluţby. Za hlavný zdroj a hnací motor prostitúcie povaţuje veľkú a neuspokojenú

muţskú túţbu po neosobnom erotickom záţitku. Pričom samozrejme nenaznačuje, ţe takýto druh sexuálnych

sluţieb vyhľadávajú všetci muţi. Aj tam, kde sú kontakty s prostitútkou všeobecne dostupné, kontakty

pripúšťa asi štvrtina muţov, a k tomu ešte väčšina kontaktov je najmä príleţitostná a ojedinelá. Ak sa teda

povaţuje prostitúcia najmä za istý druh ekonomickej činnosti ţien, problematické je vymedzenie teda toho

druhu prostitúcie, ak ţena ponúka sexuálne sluţby pod nátlakom násilia zo strany partnera. Ak chceme

hovoriť o poskytovaní sexuálnych sluţieb ţien pod nátlakom násilia, ide o kupliarstvo, obchodovanie zo

ţenami, aj keď v mnohých prípadoch ide o ţeny, ktoré nie sú vo väčšine prípadoch v partnerskom vzťahu s

„pasákom―. Tejto problematike sa však bliţšie venovať nebudeme nakoľko na tomto mieste sme povaţovali

za nevyhnutné poukázať na prostitúciu len ako „špecifický― druh násilia páchaného na ţenách.

36

Ţeny v pornografii sú nato, aby bolo na nich páchané násilie a aby si ich muţi mohli brať,

napríklad na obrazovke, teda pomocou kamery. Nie ţe by sexualita v ţivote alebo médiách

nikdy nevyjadrovala vášeň; ibaţe láska a vášeň sa nezhodujú s tým, čo je sexualizované v

sexuálnej paradigme dnešnej spoločnosti, ako o tom svedčí aj pornografia. Násilie na

bezmocných, násilné narúšania ţenských priestorov a tiel sa s tým naopak zhodujú

(Dworkin, 1976 In Aspekt 2000/2001).

Keď si uvedomíme účinky takéhoto spôsobu učenia sa sexualite prostredníctvom sily

a nátlaku alebo zneuţitia, potom byť sexualizovanou znamená pre ţeny sústavné

poniţovanie alebo hrozbu poniţovania pretoţe ţena je ako ľudská bytosť neviditeľná,

a zároveň je centrom pozornosti ako sexuálny objekt.

V tejto kapitole sme si stručne predstavili jednotlivé aspekty sociálnej práce, teda aspekt

pedagogický, psychologický, a filozoficko - etický a ich vzájomnú súvislosť s násilím,

ktoré pácha muţ na ţene v intímnom partnerskom vzťahu.

V nasledujúcej kapitole si priblíţime samotnú problematiku násilia páchaného na ţenách v

intímnom partnerskom vzťahu. Vymedzíme si základnú charakteristiku násilia, problémy v

jeho definovaní, ako aj ostatné aspekty (pojmy, faktory, vymedzenia) súvisiace s násilím

páchaným na ţenách.

37

3 NÁSILIE PÁCHANÉ NA ŢENÁCH – MÝTUS, ČI REALITA?

„Domáce násilie― je jedným z tých šedivých slovných spojení, ktoré má rada byrokracia

a ktoré majú človeka usmerniť, ako má hovoriť o danej problematike bez toho, aby si

uvedomoval o čo v skutočnosti ide. Je to eufemistická abstrakcia ako napríklad „etnická

čistka―, vďaka ktorej si zachovávame odstup, zostávame nezaujatí, ďaleko od odporných

trpiacich výjavov ľudských bytostí. Všetky pojmy ako „domáce násilie―, „násilie

v manţelstve―, „agresia v manţelstve―, zastierajú sexizmus, bez ktorého by sme sa na

násilie nemohli pozerať komplexne, a bez ktorého by sme nepochopili obrovský rozsah

a nebezpečenstvo muţského násilia namiereného voči ţenám.

Ktorákoľvek týraná ţena, ktorá si vypočula mnoţstvo nadávok, vám povie, ţe slová majú

silu úderu päsťou, ale slová, ktoré beţne pouţívame, keď hovoríme o týraní, nie sú

primerané. Násilie muţov sa rozplýva v eufemizme. Starý pojem „bitie manţelky―

pomenúval len jednu časť násilia páchaného muţom a len jediný vzťah medzi násilníkom

a obeťou - manţelstvo; okrem toho, zameriaval pozornosť na obeť, nie na páchateľa.

Súčasné pojmy ako napríklad „domáce násilie― a jeho teoretický potomkovia ako

„partnerské zneuţívanie―, „dysfunkcia rodiny―, úplne zakrývajú podstatu veci (Jones,

2003).

Pojmy „bitá ţena―, „obeť násilia v súkromí― a „týraná ţena―, ktoré zdôrazňujú situáciu

ţeny ako viktimizovaného objektu činov niekoho iného, zastierajú aj jej subjektivitu a

konanie. Naznačujú, ţe „týraná― je všetko, čo ţena je, ţe „byť obeťou― je jej identita.

Lenţe ţeny, ktoré zaţili násilie, ktoré vedia, koľko sily, sústredenej pozornosti a

sebadisciplíny treba vynaloţiť na preţitie, sa zriedka identifikujú ako „obete―. Povaţujú sa

za silné ţeny, ktoré sa s tým vedia nejako „vyrovnať―. Mnohé, ktoré násilie zaţili hovoria

o sebe ako o „veteránkach― násilia, ako o „kedysi týraných ţenách―, ale tieto výrazy často

označujú stav po daných udalostiach; neopisujú aktívnu ţenu v kaţdodennom procese

zvládania násilia, ktoré na nej pácha jej „partner― zápasu s násilím a unikania pred ním.

Označenie „bitá ţena― alebo „týraná ţena― je nebezpečne klamné aj v iných súvislostiach.

Slovo týraná vyjadruje, čo „jej robí niekto iný―, ale keďţe ten, kto ju týra sa v pojme

neobjavuje, slovo „týraná― sa spája so ţenou, ako keby to bol jej atribút, alebo súčasť jej

vlastnej prirodzenosti, ako napríklad vo výraze „nečestná―, či „ambiciózna― ţena. (Jones,

2003, s. 94). Tento pojem naznačuje, ţe týraná je to, čím chce byť ţena na základe svojej

dobrovoľnej voľby. Označenie „týraná ţena―, ktorá upriamuje pozornosť na ňu, nás tieţ

38

nabáda, aby sme prehliadali deti; ale násilie páchané muţom je nepochybne strašnou

ujmou aj pre ne. Tento pojem tieţ vyčleňuje ţeny, ktoré sú obeťami jednej formy násilia

páchaného muţmi, ako keby v ich prípade išlo o niečo zvláštne, a zakrýva tak všeobecný

charakter muţskej nadvlády - toto je ďalšia z príčin, prečo sa týrané ţeny bránia takémuto

označovaniu. Samotné kategórie označovania násilia páchaného muţmi akými sú týranie,

znásilnenie, incest, pasáctvo, vraţda a pod., vzbudzujú dojem, ţe „problém― je menší, neţ

aký naozaj je, ţe je to len akási miestna situácia alebo osobná záleţitosť (Jones, 2003).

Kategórie násilia páchaného muţmi sa v skutočnosti navzájom prelínajú a splývajú. To, čo

v skutočnosti robí ten, ktorý týra svoju rodinu, robí násilník, pasák, a vrah mimo rodiny.

To, čo robí v rodine otec, ktorý pácha incest, robí mimo rodiny ten, kto zneuţíva deti. Muţ,

ktorý pácha násilie v súkromí, vťahuje svoju manţelku alebo priateľku do procesu

zvádzania a nátlaku (známeho ako „láska―), zatiaľ čo pasák pouţíva identický spôsob

náboru a indoktrinácie – čosi ako „príprava pred konzumáciou―, aby zo ţeny urobil

prostitútku. Muţ, ktorý pácha násilie vo svojej rodine je často pasák, pretoţe núti svoju

manţelku, priateľku k pohlavnému styku s inými muţmi alebo dokonca so zvieratami. Tí,

ktorí týrajú často aj znásilňujú a tí, ktorí znásilňujú, často aj týrajú. Skrátka keď hovoríme

o „násilí v rodine―, obmedzuje nás obzvlášť uzučká slovná zásoba, ktorá je silná len

v jedinom smere: zákerne podrýva pochopenie veci.

V odborných kruhoch na ţeny skôr zaútočí otravná kopa abstraktných podstatných mien

ako samotní muţi. Ţeny sú viktimizované týraním a zneuţívaním, sú zastrašované

agresívnym správaním, sú týrané vzťahom, zraňované cyklom násilia, sú mrzačené

manţelskou hostilitou. Sú viktimizované aj amorfnými slovesami: ţeny znášajú násilie,

trpia týraním, zaţívajú napadnutie. V odbornej literatúre muţ zriedka udrie ţenu, napríklad

do brucha päsťou, zlomí jej nos, vybije zub, urobí monokel. V beţnom ţivote sa to deje ale

neustále.

Domáce násilie, bitie, zneuţívanie manţelky, nech to voláme ako chceme, sa veľmi líši od

toho, čo naznačuje terminológia a syntax. Musíme sa preto pozrieť skutočne na to, čo sa

deje naozaj.

39

3.1 Násilie páchané na ţenách ako predmet vedeckého výskumu

Keďţe problém „domáceho násilia― sa v podstate aţ do 70. rokov 20. storočia vo svete

výskumne ignoroval a štatistiky nedokázali zachytiť výskyt tejto „neviditeľnej― formy

násilia páchaného na ţenách, dlhodobo o ňom chýbali dôveryhodné údaje. Jedinými

dostupnými prameňmi údajov boli náhodné prieskumy, ktoré spravidla predstavovali

momentky z jedného miesta a v jednom čase. Keďţe sa zakladali na rozdielnych

definíciách a spôsoboch merania, nedali sa pouţívať na porovnávanie medzi časovými

obdobiami a krajinami. Serióznym objektom výskumu sa stalo násilie páchané na ţenách

v posledných 25. - 30. rokoch. Výskumy takéhoto rozsahu sa začali realizovať najprv

v západnej Európe, severnej Amerike, Austrálii a Novom Zélande. Len v ostatnom období

sa objavujú výskumy reprezentatívneho charakteru v rozvojových, či tzv. transformujúcich

sa krajinách strednej a východnej Európy.

Výskumne sa síce začal problém „domáceho násilia― reflektovať pribliţne v 70. rokoch,

ale sociológovia, sociálni pracovníci, a teda odborná verejnosť - neboli medzi prvými, kto

sa tejto problematike venoval. Boli to najmä ţeny v Amerike, resp. ţenské hnutia v 60.

rokoch 20. storočia a hnutia proti znásilňovaniu na začiatku 70. rokov, čo znamenalo

obrovské povzbudenie pre ţeny a zabezpečilo im fórum, kde mohli o násilí páchanom na

ţenách hovoriť. Dovtedy nikto nemal predstavu o povahe a rozsahu násilia v súkromí -

dokonca ani teoretičky „druhej vlny― feminizmu7. Betty Friedan vo svojej nesmierne

vplyvnej práci Mystika ţenskosti, ktorá vyšla v roku 1963, zahŕňa ťaţkosti

stredostavovskej ţeny v domácnosti, ale násilie a týranie medzi nimi neuvádza; a v prvých

antológiách ţenského hnutia, v Sissterhood is Powerful (sesterstvo je mocné) a Voices of

Women´s Liberation (hlasy oslobodenia ţien) - obe vyšli v roku 1970 - sa vyskytujú

zmienky o týraní len v niekoľkých zbeţných poznámkach. Lepšie informácie nemali ani

experti z akademických kruhov; tridsať rokov, od roku 1939 do roku 1969, index

vedeckého časopisu Journal of Marriage and the family neobsahoval ani jeden výraz, ktorý

by súvisel s násilím.

7 Feminizmus - znamená presadzovanie občianskych a ľudských práv ţien. Politický feminizmus sa vyvíjal

od konca 18. storočia. Presnejšie je hovoriť o feminizmoch, pretoţe neexistuje jeden uhol feministického

pohľadu, ale „pluralita feminizmov―, t.j. vnútorná rozmanitosť rôznych koncepcií, prístupov, smerov a hnutí.

Feminizmus hľadá moţnosti a účinné vzťahy medzi muţmi a ţenami na základe rovnocennosti oboch. rodov

vo všetkých oblastiach ţivota. V tomto kontexte sa diskriminácia ţien, teda rodová nerovnosť, nepovaţuje za

osobné zlyhanie konkrétnej ţeny, ale za sociálny problém, za dôsledok asymetrie moci medzi muţmi

a ţenami (http://glosar.aspekt.sk/default.aspx?smi=1&ami=1&vid=114).

40

Keď feministické hnutie dodalo odvahu týraným ţenám, aby otvorene „vystúpili―

a vyrozprávali, čo sa im stalo, ako to urobili ţeny z hnutia proti znásilňovaniu, ukázalo sa,

ţe týraná ţena sa nachádza v pozoruhodne podobnej situácii ako ţena, ktorá preţila

znásilnenie. U oboch ľudia pochybujú, a neveria im, obe nespravodlivo obviňujú, obom

vyčítajú, ţe násilie vyprovokovali samy, obe nútia mlčať - a obe sa stali obeťou

neobmedzenej muţskej moci a nadvlády. A čím viac ţien o sebe otvorene hovorí, tým

väčšmi narastajú čísla: sú to milióny ţien všetkých rás a spoločenských vrstiev. Milióny

ţien, ktoré ţijú v izolácii s tyranmi, ktorí ich v domácnostiach týrajú. Susan Schechter8 (In

Jones, 2003, s. 90) píše o zisteniach prvých aktivistiek: „ V roku 1976 New York s pribliţne

osem miliónovou populáciou má tisíc postelí pre bezdomovcov a len štyridsať päť pre

bezdomovkyne. V meste Minneapolis bolo predtým, ako sa v roku 1974 otvoril nový dom

pre bité ţeny, vyhradených len zopár postelí pre ţeny. Prieskum v Los Angeles v roku 1973

odhalil, ţe muţi majú k dispozícii štyri tisíc postelí, no ţeny a deti len tridsať...Sociálne

alebo náboţenské inštitúcie v rôznych štátoch zabezpečovali najnutnejšie potreby alebo

dočasné ubytovanie pre vysídlené osoby, problémové rodiny, či manţelky alkoholikov, no

nepoznali kategóriu týrané ţeny. Od roku 1975 hnutie bitých ţien pomenúva násilie

páchané na ţenách v skrytosti súkromia, hovorí o ňom a poskytuje bezpečné útočisko

a podporu .˝

To bol začiatok jedného z najohromujúcejších hnutí zameraných na sociálnu reformu

v dejinách Ameriky, či ktorejkoľvek inej krajiny. Vzniklo z iniciatívy ţien, ktoré pomáhali

ţenám, a stále rastie. Od roku 1974 ţeny aktívne v miestnej komunite zaloţili viac ako tisíc

ţenských domovov a minimálne rovnaký počet krízových liniek, aby zabezpečili týraným

ţenám útočisko, právnu pomoc a informácie. Ţeny vo viacerých štátoch vyvinuli tlak na

najvyšších predstaviteľov, aby prijali komplexnejšie zákony na prevenciu týrania

v súkromí, ako napríklad podali skupinové ţaloby proti policajným oddeleniam a súdnym

úradníkom, aby ich prinútili uplatňovať zákony proti násiliu, t.j. zadrţať a súdne stíhať

páchateľov. Vyvinuli tlak na hlavného sudcu, aby zmenil odporúčanú koncepciu pri

uplatňovaní práva a namiesto mediácie pouţívali zatknutie. V mnohých štátoch a mestách

USA vďaka zákonom či zmenou v prístupe k riešeniu problematiky dosiahli, ţe zadrţanie

8 Susan Schechter bola jednou z najznámejších a najuznávanejších aktivistiek v boji proti domácemu násiliu

v súkromí v 80. a 90. rokoch 20. storočia v Spojených štátoch amerických. Medzi jej najznámejšie publikácie

patria Women and Male Violence: The Visions and Struggles of the Battered Women's Movement (Ţeny a

muţské násilie: Vízie a boj bitých ţien) z roku 1982 a When Love Goes Wrong (Keď sa láska zmýli) z roku

1992.

41

a súdne stíhanie útočníka je povinné. Zaloţili podporné a vzdelávacie skupiny pre týrané

ţeny a zabezpečili právnu pomoc pri styku s inštitúciami sociálnej pomoci a súdmi.

Vytvorili prevýchovné programy pre násilníkov ako povinnú alternatívu k väzeniu

(Bútorová a kol., 2005, Jones, 2003, Herman, 2001).

Vyvinuli právne stratégie na obranu týraných ţien, ktoré zrania alebo zabijú útočníka

v sebaobrane. Zaloţili podporné skupiny pri tisícky týraných ţien vo väzniciach (je to

väčšina ţien v amerických väzniciach), ktoré spáchali trestné činy ako napríklad krádeţe

v obchodoch, podvody, predaj drog, či prostitúciu z donútenia, aby sa vyhli ďalšej bitke.

Vypracovali mnoţstvo výskumných štúdií o týraní a zneuţívaní, o jeho histórii,

psychológii, práve, ktoré sa vzťahuje k tejto problematike, o osobných skúsenostiach

s týraním a zneuţívaním. Skrátka uskutočnili obrovské zmeny, ktoré začíname pociťovať

aţ teraz. (Jones, 2003, s.18).

Vďaka hnutiu bitých ţien dnes vieme, ţe akýkoľvek sociálny, hospodársky či politický

rozvoj, ktorý pôsobí proti sexizmu a propaguje rovnosť pohlaví, pomáha z dlhodobého

hľadiska eliminovať násilie redukovaním moci, ktorú majú muţi nad ţenami. V súčasnosti

máme dostatočné mnoţstvo dôkazov, ţe z krátkodobého hľadiska najúčinnejším spôsobom

ochrany ţien a detí, záchrany ich ţivota a obmedzenia násilia je pristupovať k násiliu ako

k trestnému činu (veď nakoniec aj ním je), čo znamená zatknúť násilníkov a poslať ich za

mreţe. V súčasnosti aj napriek očividnému pokroku v praxi i vo výskume násilia

páchaného na ţenách platí, ţe výskumnícky je táto problematika relatívne nová a stále

odsúvaná a marginalizovaná. Výskumníci „naráţajú na definičné otázky, metodologické

prekáţky a problémy, a aţ doteraz testujú hlavné teoretické hypotézy a modely, ktoré sa

vytvorili― (Gelles, 1988, s. 364). Výskum v tejto oblasti je preto veľmi citlivý podobne ako

samotný problém.

Základné typy a orientácie výskumov realizovaných v zahraničí od 70. rokov 20. storočia

1. Medzinárodné komparatívne výskumy - medzinárodný demografický

a zdravotnícky prieskum doplnený o násilie, výskum násilia páchaného na

manţelkách, resp. týranie ţien ich intímnymi partnermi (35 prieskumov rôzneho

typu a z rôznych krajín), prieskum znásilnení medzi vysokoškoláčkami, ktorý sa

podobne realizoval vo viacerých krajinách.

2. Všeobecnejšie celonárodné prieskumy na reprezentatívnej vzorke - národný

prieskum viktimizácie či kriminality, všeobecný sociálny prieskum,

epidemiologický prieskum sexuálneho násilia.

42

3. Špeciálne zamerané výskumy - prieskumy ošetrených ţien v nemocniciach,

prieskum sexuálnych skúseností mladých ţien, skúmanie páchateľov násilných

trestných činov, výskum súvislosti násilia a alkoholizmu, násilia a nízkeho príjmu,

násilia a výskytu násilia v pôvodnej rodine, týrania a zdravotného stavu, týrania

a psychických dysfunkcií, týrania a samovráţd, týrania a vráţd apod.

„Skutočnosť, ţe od 70. rokov sa v prístupe spoločností k domácemu násiliu veľa zmenilo, je

do značnej miery zásluhou výskumu. Téma domáceho násilia v intímnom vzťahu sa začala

na verejnosti odtabuizovávať, čím sa zasa stala prístupnejšia pre výskumníkov. Najnovšie

sa komparácia v rámci krajín EÚ uberá smerom k vytvoreniu jednotného súboru

ukazovateľov za násilie páchané na ţenách, aby bolo moţné získať porovnateľné

a rovnorodé informácie z rôznych členských štátov― (Bútorová a kol., 2005, s. 16).

3.2 Formy a cyklus násilia páchaného na ţenách v intímnom partnerskom vzťahu

Pre dôslednejšie pochopenie závaţnosti násilia páchaného na ţenách v intímnych vzťahoch

uvedieme najčastejšie formy násilia, ktoré sa nezriedka vyskytujú aj súčasne.

Mesochoritisová (2001, s. 19) ich uvádza nasledovne:

1. fyzické násilie - zahŕňa všetky formy násilného zaobchádzania od sácania, kopania

- mnohé ţeny uvádzajú kopanie s následkom spôsobenia trţných rán, s následkom

krvácania z rodidiel, otrasom mozgu, zlomeninou nosa a iných častí tela, bitia

rukou alebo iným predmetom, ťahania za vlasy, pichaním ostrým predmetom,

postrelenie aţ po vraţdu. Podľa všetkých skúseností násilie sa časom stupňuje,

dochádza k nemu čoraz častejšie a je čoraz brutálnejšie;

2. psychické násilie - zahŕňa citové a slovné týranie, ţena ho pociťuje ako ničenie

pocitu vlastnej hodnoty a psychického zdravia. K tejto forme násilia patrí napríklad

zosmiešňovanie na verejnosti, uráţlivé poznámky o výzore alebo charaktere,

osočovanie, výbuchy zlosti, nadávky. Veľmi časté sú výroky, ţe ţena sa zbláznila,

je psychicky chorá, namýšľa si, a pod.; muţi pouţívajú takéto tvrdenia vtedy, keď

chcú odvrátiť pozornosť od vlastných činov tým, ţe hľadajú problém v „ţene―;

3. sociálne násilie - ide o také správanie muţa voči ţene, ktoré má za cieľ izolovať

ţenu. Patrí sem napríklad bránenie v styku s rodinou alebo priateľkami a priateľmi,

uzamknutie v byte, zablokovanie telefónu, pridávanie nových zodpovedností

vyplývajúcich zo zväzkov so širšou rodinou alebo pracovnými kontaktmi partnera;

43

4. ekonomické násilie - predstavuje zneuţívanie moci pri disponovaní finančnými

prostriedkami; muţ napríklad disponuje všetkými finančnými prostriedkami,

obmedzuje prístup ţeny k peniazom, neposkytuje peniaze na chod domácnosti,

zakazuje partnerke chodiť do práce, zatajuje výšku svojich príjmov a majetok, ale

pritom kontroluje príjmy ţeny, ponecháva úplnú zodpovednosť za chod a pokrytie

potrieb domácnosti na ţene;

5. sexualizované násilie9 - zahŕňa všetky sexuálne činy, ktoré sú ţene nanútené.

Príkladmi sexualizovaného násilia sú vynútený vaginálny, orálny styk alebo

penetrácia, nútenie k iným sexuálnym aktivitám, k sledovaniu pornografie, a pod.

Násilie páchané na ţene sa nevyskytuje náhodne a jednorázovo. Je to dlhodobý cyklický

proces, ktorý prebieha v štyroch fázach:

A) Fáza narastania napätia - začína sa drobnými incidentmi slovného, emocionálneho,

či fyzického násilia. Postupne stúpa jeho intenzita a frekvencia; zneuţívateľ

vyhľadáva rôzne zámienky, prejavuje sa majetnícky a agresívne. Ţena ţije

v neustálom strese a napätí, nedokáţe predpokladať dôvod ani čas najbliţšieho

„útoku―. Toto obdobie ţeny veľmi často definujú ako tzv. ticho pred búrkou,

pretoţe napätie je citeľné a „zbiera sa―. Pre ţenu je takáto situácia veľmi

vyčerpávajúca, pretoţe ţije v očakávaní útoku a tak je neustále vystavená

obrovskému tlaku. Obyčajne sa snaţí robiť všetko „čo najlepšie― a vo všetkom

tyranovi vyhovieť, aby tak nedošlo k násiliu. Zneuţívateľ vyvoláva konflikty aj

kvôli úplným malichernostiam, ţenu verbálne napadá a neustále na ňu vytvára

väčší a väčší tlak.

B) Fáza výbuchu - vyvrcholenie napätia v podobe útoku. Pričom tie nemusia byť len

fyzickej povahy. Táto fáza trvá obvykle niekoľko minút, maximálne niekoľko dní.

Spúšťačom je zvyčajne udalosť, ktorá je mimo akejkoľvek kontroly obete. V tomto

období, t.j. tesne po útoku, ţeny najčastejšie vyhľadávajú pomoc a takisto dokáţu

odísť od tyrana, resp. začať uskutočňovať kroky, ktorú môţu ochrániť ju, ako aj

deti. Aj po útoku majú ţeny tendenciu správať sa tak, aby „neprovokovali―.

Zneuţívateľ sa v tejto fáze násilia snaţí atakovať obeť s cieľom získať nad ňou

moc a demonštrovať tak svoju kontrolu nad ňou samotnou. Aj napriek tomu, ţe

9 Ondrejkovič (2009, s. 142) vymedzuje pojem sexuálne násilie páchané na ţenách ako „kaţdý akt rodovo

špecifického násilia, ktorý môţe viesť k fyzickému, sexuálnemu alebo psychickému poškodeniu alebo utrpeniu

ţien, vrátane hrozby takéhoto násilia, vrátanie nátlaku alebo svojvoľného obmedzenia slobody, a to tak vo

verejnom, ako aj v osobnom ţivote―.

44

útoky voči ţenám majú váţne dôsledky, primárnym cieľom nie je obeť zabiť.

Druhou časťou tejto fázy je ticho, resp. popretie - zneuţívateľ sa snaţí obeť

presvedčiť o tom, ţe útok sa odohral inak ako si ona ho ona pamätá. Bagatelizuje,

zľahčuje situáciu, obviňuje ţenu z provokácie, ktorá viedla k útoku, niekedy sa

dokonca snaţí poprieť úplne útok, teda, ţe sa vôbec nestal, a ţe si vymýšľa. Ţeny

v tejto fáze násilia pouţívajú najčastejšie sebaobviňovacie stratégie, reakcie,

popierajú akýkoľvek druh násilia voči ich osobe, a čo je najdôleţitejšie snaţia sa

násilie racionalizovať. Sú veľmi zmätené, cítia pocit hanby, obyčajne sa snaţia

tento jeho „ prešmyk― odpustiť.

C) Fáza medových týţdňov - najpokojnejšia fáza, zneuţívateľ sa cíti previnilo,

ospravedlňuje svoje konanie, je pozorný. Táto fáza však postupne prerastá do fázy

narastania napätia. Ak napríklad ţena v predchádzajúcej fáze muţovi odpustila,

v tejto fáze sa obyčajne k nemu vracia, odpustí mu, nasťahuje sa späť do bytu,

zruší ţiadosť o rozvod a pod. (Rác, 2007).

Tento cyklus sa opakuje. Zo začiatku sú fázy medových týţdňov i narastania napätia

dlhšie, postupne sa však ich trvanie skracuje a aj útoky naberajú na váţnosti a obeti čoraz

viac hrozia zdravotné následky po útokoch, v extrémnych prípadoch smrť. Je veľmi ťaţké

prerušiť dynamiku takéhoto vzťahu, navyše ţeny sú v mnohých prípadoch od násilníkov

finančne závislé, boja sa o seba a svoje deti a častokrát nemajú podporu vo svojom

blízkom okolí.

3.3 Faktory pôsobiace na vznik násilia páchaného na ţenách vo vzťahu

Napriek tomu, ţe nie sú známe všetky faktory pôsobiace na vznik násilia páchaného na

ţenách, potreba intervencie je istá. Existuje mnoho teórií, ktoré sa snaţia o vysvetlenie

fenoménu násilia páchaného na ţenách. Niektoré teórie sa zameriavajú na jednotlivca a

hľadajú osobné vysvetlenia ako poţívanie alkoholu a drog, duševnú chorobu, stres,

frustráciu, zaostalosť a násilie v rodinnej histórii (zaţil/a násilie v rodine zo strany

otca/matky).

Násilie nasmerované voči ţenám je reflexiou štruktúr sexuálnej a ekonomickej

nerovnoprávnosti v spoločnosti. Štúdie poukazujú na to, ţe namiesto toho, aby

reprezentovalo násilie páchané na ţenách aberáciu, je všeobecne akceptované a tolerované.

Je súčasťou role, ktorú spoločnosť prisudzuje muţom v ich osobnej sfére. Podľa tejto

45

analýzy je na týranie ţien nahliadané ako na demonštráciu muţskej sily, ako na výsledok

sociálnych vzťahov, v ktorých sú ţeny udrţiavané v pozícii podriadenej muţom, v ktorej

nesú voči nim zodpovednosť a sú odkázané na ich ochranu. Podľa týchto teórií sociálna,

politická a ekonomická závislosť ţien na muţoch poskytuje priestor pre páchanie násilia na

ţenách muţmi. Pôvod násilia je moţné lokalizovať v sociálnej štruktúre a komplexnom

systéme hodnôt, tradícií, zvykov a povier týkajúcich sa rodovej nerovnosti. Obeťami

násilia sú najčastejšie ţeny a páchateľmi muţi a štruktúry spoločnosti túto nerovnosť

podporujú. Násilie voči ţenám je následkom všeobecne rozšírenej viery, udrţovanej vo

väčšine kultúr, ţe muţi sú nadradení ţenám a ţe ţeny, ktoré s nimi ţijú, sú ich majetkom, s

ktorým môţu muţi zaobchádzať podľa vlastných predstáv (Logar, 1998).

Nuţ, neexistuje jediné a jednoduché vysvetlenie pre násilie páchané na ţenách v intímnom

partnerskom vzťahu a zameranie sa na jeho hľadanie môţe doviesť k nečinnosti. Nech je

spôsobené čímkoľvek, jednotlivci musia prebrať zodpovednosť za svoje násilné činy a

spoločnosti musia konfrontovať násilie páchané na ţenách (Manuál, 2001).

Vedľa centrálneho faktora moci a kontroly ako príčiny násilného jednania muţov proti

ţenám v rodinách, je potrebné dávať do popredia aj iné faktory, ako napríklad:

1. Násilie v pôvodných rodinách

Mnohé výsledky vedeckého bádania poukazujú na to, ţe existuje jednoznačná súvislosť

medzi zaţitým resp. pozorovaným násilím v detstve a neskorším uplatnením násilia. Zaţité

alebo pozorované násilie v detstve zvyšuje nebezpečenstvo pre ţeny, stať sa obeťou násilia

manţelom, druhom alebo partnerom. Ţeny, ktoré boli týrané, prichádzajú dvojnásobne tak

často z rodín, v ktorých oni sami zaţili násilie ako ţeny, ktoré neboli týrané. Ako

odôvodnenie môţe platiť, ţe zaţité alebo pozorované násilie viedlo k oslabeniu

sebavedomia. Toto neovplyvní u ţeny jej vlastnú násilnosť, ale robí ju ľahšie obeťou

násilia, ktorá má tak minimálnu moţnosť brániť sa.

2. Násilie v tehotenstve

Tehotenstvo v ţiadnom prípade nechráni ţenu pred násilím. Prieskumy zistili, ţe ţeny

v tomto období podliehajú zvýšenému riziku týrania. Dôvodmi sú predovšetkým ţiarlivosť

muţa, sexuálna nespokojnosť, väčšia zraniteľnosť a bezmocnosť ţeny, agresia voči

dieťaťu, pokus spôsobiť potrat prostredníctvom násilia. Ukazuje sa, ţe riziko zaţívania

násilia v tehotenstve nie je vyššie ako vo vzťahu, ale v kaţdom prípade nie je minimálne.

46

3. Alkohol

Z reprezentatívnych prieskumov (Appelt, 2001) o týraní ţien v Rakúsku a Nemecku

vyplýva, ţe konzumácia alkoholu mala v pribliţne 15% - tách prípadov vplyv na násilné

konanie. Hoci existuje súvislosť medzi poţívaním alkoholu a násilím voči ţenám, alkohol

nie je v ţiadnom prípade príčinou násilia, ale jeho spúšťačom, prípadne rizikovým

faktorom.

4. Socioekonomické faktory

Beţný názor na násilné činy v rodinách znie, ţe sa vyskytujú predovšetkým v zle

socioekonomicky postavených vrstvách. Odborníci však poukazujú na to, ţe toto nie je vo

výskume jednoznačne potvrdené. Preukázané oproti tomu bolo (napríklad výskum

Bodnárovej a kol., 2008), ţe muţi sú skôr násilnícki, keď existuje rozdiel v statuse v rámci

páru, a síce nielen potom, keď má ţena vyšší status, t.j. vzdelanie, príjem a pod., ale aj

potom, keď má status niţší. Rozmanitosť medzi pármi je teda rizikovým faktorom násilia,

zatiaľ čo u rovnakého statusu, resp. postavenia páru sa nebezpečenstvo násilia zniţuje.

(Appelt, Höllriegl, Logar, 2001).

Socioekonomickými faktormi vzniku násilia v intímnych partnerských vzťahoch sa

zaoberá aj Bentowim, ktorý tvrdí, ţe existuje v odbore násilia v rodine niekoľko

vysvetlení, ktoré boli sformulované na základe empirických poznatkov (Bentowim, 1998).

Vysvetlenia sú zamerané na jedinca - tzv. vysvetlenia psychopatologické, na spoločenský

kontext, - tzv. vysvetlenia sociokultúrne a ekologické, alebo sa jedná o vysvetlenia

sociálno - interakčné (Kasanová, 2008, s. 95):

1. Psychopatologické vysvetlenia spájajú neschopnosť kontroly impulzov k násilnému

správaniu proti partnerkám a deťom s hlboko zakorenenými pocitmi nespokojnosti, hnevu

a podráţdenosti. Tieto základné postoje sú výsledkom vlastných „jaziev―, napríklad týranie

a deprivácia, ktoré majú negatívny vplyv na schopnosť vytvárať normálne vzťahy. Muţi

dopúšťajúci sa násilia a zneuţívania druhých sú väčšinou impulzívni, nezrelí, so sklonmi

k depresii. Toto vysvetlenie nevenuje dostatočnú pozornosť procesom, do ktorých sa

jedinec dostáva, situačným a kontextuálnym premenným, spôsobom vyrovnávania sa

s problémami a spôsobom prisudzovania vlastností, ktoré by mohli byť viacej nápomocné

pri snahe pochopiť, ktorý jedinec sa v budúcnosti násilia dopustí.

2. Sociálno - kultúrne - tzv. ekologické vysvetlenia sú postavené na predpoklade, ţe ľudské

správanie by mohlo byť študované a posudzované v širšom kontexte. Odborníci tvrdia, ţe

spoločenská a ekonomická deprivácia mení vysoko rizikových jedincov s predpokladmi

týrania a zneuţívania, a ţe násilie je pokusom zvládnuť stresujúce udalosti. Podľa

47

Bentowima panuje názor, ţe normálni rodičia sa vďaka spoločenským vplyvom dopúšťajú

násilia a zneuţívania následkom kultúrnych, spoločenských a rodinných vplyvov,

napríklad preto, ţe boli v detstve tvrdo trestaní. Tieţ nezamestnanosť a obmedzujúce

pracovné príleţitosti sú posudzované ako stresujúce faktory, vedúce k násiliu a tvrdým

trestom v rodine (Bentowim, 1998, In Kasanová, 2008).

3. Sociálno - interakčné vysvetlenie je zamerané na interakčné procesy medzi rodičmi

a deťmi v konkrétnom rodinnom kontexte i v kontexte väčších rodinných štruktúr.

V súvislosti s tým Bentowim (1998, s. 27) uvádza: „... najnovšie poznatku ukazujú, ţe

násilie je zaznamenávané vo vyvíjajúcom sa mozgu - a ten je zrkadlom vývoja.―

3.4 Obeť a páchateľ násilia páchaného na ţenách, ich vzájomný vzťah

Pre definovanie iniciátora násilia sa beţne pouţívajú termíny ako agresor, tyran,

perverzník, ale aj manipulátor, osobnosť s manipulatívnymi črtami, čo neznamená ţe

takýto jedinci neustále prejavujú svoje temné a démonické stránky. Ako všetci ľudia majú

aj oni svoje pozitívne vlastnosti, preto býva obtiaţne rýchlo a jednoznačne odhaliť ich

osobnosť.

Definovanie osobnosti obete nie je jednoznačné. Kaţdý z nás má vo svojom ţivote

predispozíciu stať sa obeťou násilia. Väčšia zraniteľnosť môţe mať korene v detstve, kde

bola obeť vychovávaná úzkoprsou, represívnou výchovou, ktorá láme pevnú vôľu a núti

človeka potláčať vlastné pocity, emócie, tvorivosť i vzdor, čím vytvára ţivnú pôdu

agresívnym útokom a manipulácii.

Účastníkom násilia býva často aj okolie, ktoré manipulátor vyuţíva ako prisluhovača

procesu manipulácie. Všetci tyrani sa usilujú vtiahnuť okolie do svojej „špinavej― hry

a potom ich nútia porušovať pravidlá. Ak nemajú poruke ochotných prisluhovačov,

pokladajú to za zdrvujúcu poráţku a ťaţko sa z nej spamätávajú. Je to však jediný

spoľahlivý prostriedok, ktorým sa dá zabrániť perverznému násiliu (Conwayová, 2007).

Agresor, manipulátor nie je ten, kto niekedy pouţije taktiku manipulácie10

, alebo

v kritickej situácii pouţije na sebaobranu perverzné prostriedky. Ani všeobecne rozšírené

10

S pojmom manipulácia veľmi úzko súvisí pojem autorita. Vališová (2009, s. 216-217) Hovorí o autorite

ako o osobnej, právnej, prirodzenej, ale i mocenskej, vladárskej, úradnej, či direktívnej. Poníma ju obvykle

v troch základných rovinách. V prvej ide o uznávanú váţnosť, vplyv, úctu, obdiv. V druhej môţeme

povaţovať za autoritu všeobecne uznávaného odborníka a v tretej rovine v zmysle úradu – štát, vedu,

symboly, práva a pod. Pričom medzi najčastejšie pouţívané synonymá pojmu autorita patrí vplyv,

48

črty narcistickej osobnosti, ako sú napr. egocentrizmus, túţba po obdive, či neschopnosť

zniesť kritiku, nemoţno povaţovať za patologické. Je teda zásadný rozdiel medzi „byť

manipulátorom― a pouţívať manipuláciu. Mnohí psychoanalytici tvrdia, ţe v kaţdom z nás

sa nachádza kúsok normálnej zvrátenosti, všetci patríme k polyformným perverzníkom. Od

perverzných indivíduí sa odlišujeme, ak dané pocity a správanie označíme za prechodné

a ak po nich nasleduje ľútosť a trpké výčitky. Perverzita v sebe zahŕňa premyslenú

stratégiu, ktorá vedie k chladnokrvnému rozkladu obete.

Manipulátori ţijú medzi nami a dokonca zaujímajú prestíţne miesta v sociálnom rebríčku,

väčšinou vykonávajú povolanie, ktoré je spojené s nejakým druhom moci. Manipulácia11

nie je výsadou ţien alebo muţov a nevyskytuje sa častejšie na určitých miestach. Pôsobí

v spoločnosti, v rodine, partnerských vzťahoch, i na pracoviskách.

Masky týchto ľudí však bývajú omnoho príjemnejšie, ako by sa mohlo z uvedených

charakteristík zdať. Najčastejšie pouţíva tyran tieto masky: sympatický, okúzľujúci,

altruistický, nesmelý, vzdelaný. Základnou poruchou manipulátora i osoby so zvráteným

charakterom je patologický narcizmus. Jedná sa o charakterovú zvrátenosť, ktorú môţe, ale

i nemusí sprevádzať sexuálna deviácia.

Správanie manipulátora je zavádzajúce a jeho postoje nemorálne. Všetky uznávané

hodnoty sú narušené: autenticita, logika, myslenie, túţba po komunikácii, snaha

o vytvorenie harmonického vzťahu...

Nehľadá pokojné porozumenie, ale snaţí sa druhých podpichovať a dráţdiť. Ďalšou

charakteristikou agresora je vampirizmus. Priam sa ţiví ţivotodarnou energiou, ktorou

oplýva obeť, ktorá podľahla jeho šarmu, pokúša sa zmocniť jej psychického teritória.

Narcistický perverzník chorobne závidí majiteľom vecí, ktoré mu chýbajú alebo ho

pripravujú o radosť zo ţivota. Častým dôvodom závisti býva spoločenská popularita.

Závisť zahŕňa dva póly: na jednej strane egocentrizmus a zlomyseľnosť a na strane druhej

nesmiernu chuť škodiť nenávideným osobám, čo vo vzťahu k nim vytvára komplex

menejcennosti.

dominancia, riadenie a kompetencia. Ak uvaţujeme o súvislosti prepojenia autority s násilím páchanom na

ţenách v partnerskom vzťahu, výsledkom je vplyv a dominancia skôr ako prirodzená autorita, resp.

obdivovaná autorita, nakoľko je násilie povaţované za prejav zneuţitia moci a nadriadenosti jedného

pohlavia nad pohlavie druhé. 11

S pojmom manipulácia veľmi úzko súvisí aj pojem autorita. Fromm vo svojom diele Mít, nebo být (2001)

vymedzuje uplatňovanie autority v dvoch základných rovinách. Prvú nazýva racionálnu, ktorá sa opiera

o kompetenciu a pomáha človeku, ktorý sa o ňu opiera, v jeho raste. Druhú nazval ako iracionálnu, ktorá sa

zakladá na sile a slúţi k vykorisťovaniu ľudí, ktorí jej podliehajú. Fromm je predstaviteľom tzv. pedagogiky

radikálneho humanizmu – bliţšie Śliwerski (2009, s. 169-181).

49

Hlavným problémom tyranov býva ich obrovská vnútorná prázdnota, ktorú potrebujú

potlačiť. Vo všeobecnosti ich povaţujeme za nezodpovedných, najmä z hľadiska absencie

skutočnej subjektivity. Oni sa ničím neprevinili, nie sú za nič zodpovední, akýkoľvek

chybný krok je dielom tých ostatných. Radi sa štylizujú do pózy moralizátorov a dávajú

okoliu lekcie zo slušnosti, čím sa nápadne podobajú na jedincov s paranoidnými sklonmi.

Vyznačujú sa podobnými črtami ako napr. autohypertrofia (pýcha, nadutosť, povýšenosť),

psychorigidita (neprispôsobivosť), nedôvera a skreslený úsudok.

V detstve rovnako aj v dospelosti rozdeľujú svet na dve polovice (zlú a dobrú) a fungujú

ako nekomplexná, rozpoltená bytosť (Hirigoyenová12

, 2001).

Počiatočné správania obete sa nevyznačuje patologickými črtami, ako sa nám snaţí

nahovoriť agresor, ba i jej strach sa dostavuje aţ po určitom čase. Terčom neľútostnej

agresivity sa stávajú často „vzorní― ľudia, ktorí sa snaţia dospieť k dokonalosti, sú

ambiciózni, majú vysoké morálne zásady, na ktoré sa agresor v procese manipulácie

spolieha.

V našich podmienkach obetiam prischla povesť slabošskej povahy, mienka, ţe ich na túto

rolu predurčuje bojazlivosť a komplexy menejcennosti. Treba zdôrazniť, ţe v úlohe

obetného baránka sa práve naopak ocitá svojim spôsobom výnimočná bytosť, ktorá

imponuje agresorovi. Neoplýva ţiadnymi špecifickými vlastnosťami, ktoré by ju

predurčovali stať sa obeťou (Jones, 2003).

Obeť sa pasívne zúčastňuje na procese násilia, pretoţe neúčinné prostriedky jej

neumoţňujú sa zachovať inak a je totálne ochromená. Obetný baránok nemusí mať sklony

k masochizmu a depresii. Nedobrovoľne sa ocitá vo víre zvrátených udalostí, pričom je

zneuţívaná jej konštitučná alebo reakčná slabosť. Medzi korisťou zvrhlíkov a masochistom

je očividný rozdiel. Obeť sa nevyţíva v útrapách a váţi si slobodu, keď pozbiera zvyšky síl

a keď sa jej po nesmiernom úsilí konečne podarí vymaniť spod nevyhovujúceho vplyvu,

pocíti obrovskú úľavu. Hlavným dôvodom prečo sa dá vtiahnuť do perverznej hry je jej

ţivotaschopnosť, ochota bojovať aj s nesplniteľnými úlohami a obetovať sa. Zvyčajne

nepoľavuje v úsilí zmeniť agresora, lebo si jednoducho nevie predstaviť, ţe by neuspela

a neverí, ţe sa nedočká pozitívnej zmeny. Rovnako nedokáţe opustiť partnera, lebo by ju

opanovali výčitky svedomia. Jej vytrvalosť a mimoriadne oduševnenie len zvyšuje jej

zraniteľnosť (Herman, 2001).

12

Autorka sa venovala predovšetkým psychickému násiliu, ktoré pácha muţ na ţene. Je známa svojimi

dielami Psychické násilí v rodine a v zaměstnání z roku 2002 ako aj Psychické týranie : Môj šéf (manţel) je

tyran! Čo s ním? vydané v roku 2001.

50

Ideálnou obeťou je svedomitý človek s prirodzenými sklonmi k sebaobviňovaniu. Ide

o poriadkumilovné bytosti nielen v pracovnej oblasti, ale aj v medziľudských vzťahoch,

napospas oddané svojim blíţnym, samostatné, ktoré nie sú zvyknuté na „obskakovanie―

a nepotrpia si na dajaké sluţbičky. Tieto vlastnosti ich doslova nútia, aby si brali na plecia

viac práce, neţ im prislúcha. Dobré úmysly a predsavzatia sa nakoniec obracajú proti nim,

lebo sú neúmerne zaťaţené povinnosťami, prekračujúcimi hranice únosnosti. Keď strácajú

sily, ešte väčšmi sa obviňujú, čo len prehlbuje ich osobnú tragédiu (Conwayová, 2007).

3.4.1 Vzťah medzi obeťou a páchateľom násilia páchaného v intímnom partnerskom

vzťahu

Ide predovšetkým o psychoteror, ktorý sa realizuje v dvoch etapách: najprv perverzným

zavádzaním a potom otvoreným násilím. Prvú etapu, ktorá zvyčajne trvá niekoľko rokov,

moţno nazvať aj „ohlupovanie―. Je prípravnou fázou, počas ktorej obeť pozvoľna stráca

pôdu pod nohami a prichádza o sebaistotu. Zavádzanie zahŕňa neúnavné zvádzanie

a následné pripútanie. V tomto procese sa zavrhuje číra realita a kalkuluje sa s mylnými

dojmami a skreslenými predstavami, ktoré sa zakladajú na náznakoch, rituáloch a na ich

zneuţívaní. Perverzné ohlupovanie plodí zmätok a stiera hranice medzi jeho

protagonistami. Manipulátor účinne pôsobí na city obete, bez výčitiek svedomia zneuţíva

jej citlivosť, podrobuje ju svojim cieľom, oberá o zdravý úsudok a nanucuje vlastnú vôľu.

Obeť vťahuje do osídiel závislosti alebo bezvýhradnej adaptability s uplatňovaním

skrytých hrozieb a zastrašovania. Stupeň vplyvu priamo ovplyvňuje relačný vzťah. Vo

všeobecnosti ide o duchovnú nadvládu jedného indivídua nad druhým. Obeť sa ocitá

v pavučinovej sieti, spútaná neviditeľným duševným putom, absolútne paralyzovaná

(Hirigoyenová, 2002).

V nasledujúcej časti predkladanej publikácie sa budeme venovať podrobnejšie aj

problematike „rodovej rovnosti―, ktorú sme si spomínali aj v predchádzajúcich častiach

prvej kapitoly. Myslíme si totiţ, ţe problematika rovnosti medzi pohlaviami, je veľmi

dôleţitým faktorom, ktorý vplýva na samotné vnímanie postavenia ţeny v spoločnosti, vo

vzťahu k muţovi nevynímajúc. Budeme sa zaoberať základnými charakteristikami

genderovej problematiky ako sú rod, feminita, maskunilita, ako aj rodovými stereotypmi,

ktoré zapríčiňujú rozdielnosť v určovaní sociálnych rolí medzi muţom a ţenou, a sú

dôsledkom vzniku násilia, ktoré muţ na ţene pácha.

51

3. 5 Rodová rovnosť13

„V súčasnej dobe je spoločenský koncept rodovosti významne ovplyvnený Rousseauvským

konceptom slobody a voľnosti pre chlapcov a „prirodzenou― podriadenosťou dievčat.

V 19. storočí sa táto nerovnosť medzi pohlaviami, resp. rodmi, najmä s postupujúcou

deľbou práce, prehĺbila. Ţene bola určená súkromná sféra rodiny, bola zvýraznená jej

reproduktívna funkcia, starostlivosť o domácnosť, deti a svojho manţela. Muţ bol hlavou

rodiny, pracovne a verejne činný― (Lukšík, Švihelová, Varmuţa, 2005, In Zborník, 2005,

s. 586-587). V duchu filozofie „prirodzene daných― muţsko - ţenských rozdielov

a tradičnej deľby práce sa vytvárali a naďalej pretrvávajú rodové stereotypy, ktoré

hovoria/prikazujú/očakávajú, ţe muţ je aktívny, aţ agresívny, racionálny, zameraný na

svoju kariéru a zabezpečenie rodiny, a ţena skôr pasívna aţ závislá, emocionálna, bez

výraznejších ambícií, ktorej zmyslom ţivota je starostlivosť o domácnosť a výchovu detí.

Tradičný esencialistický prístup pripisuje muţskosť muţom a ţenskosť ţenám na základe

biologického pohlavia ako niečo samozrejmé, prirodzene dané (napr. muţ je dobyvateľ,

oplodňovateľ, ţena je rodička, pasívna). Š. Gjurovičová (2000) upozorňuje na to, ţe tento

biologizujúci diskurz o ţenstve a ţenskom vývoji sa v našom svete povaţuje za daný, teda

aj za skutočnejší, t.j. prirodzený, daný, keďţe vyplýva z biologického pozadia. Prirodzená

je potom aj deľba rolí, ţena = matka, starajúca sa o deti a domácnosť, muţ = dobyvateľ,

zabezpečovateľ finančných zdrojov. V protiklade k tomu feminizmus upozorňuje nato, ţe

takáto „prirodzenosť― je sociálne utváraná, a to najmä muţmi z pozície ich moci. Keďţe

muţi a ţeny sú biologicky rozdielni, autonómia a fyziológia nevyhnutne vplýva na ich

psychológiu, ak uznávame jednotu človeka.

Maskulínne je všetko to, čo má charakteristiku prenikania, sily, ktorá pretrháva cirkularitu,

to, čo dáva impulz. Maskulínnosť vedie k sústredeniu sa na presný objekt (na jedno

rozhodnutie, na určitú vymedzenú úlohu) a aţ druhotne na jeho spojenia so zvyškom

reality. Odkazuje na štýl myslenia, väčšmi pozornejší na podstatu objektu neţ na jeho

vzťahy. Maskulínne je viazané na spôsob činnosti poznačený cieleným pouţitím (fyzickej

alebo intelektuálnej) sily, odváţnou dobrodruţnosťou, kompetetívnosťou. Vnútorné

preţívanie muţa koreluje s jeho telesnou štruktúrou, preto je preň charakteristická

tendencia valorizovať osoby a veci maskulínnym spôsobom, čiţe odvolávajúc sa na silu

13

Viď Zborník referátov z medzinárodnej vedeckej konferencie na tému Rodina na prelome tisícročia.

Bratislava. 2005. sekcia č. 3 pod názvom Rodina, rod, práca.

52

svojej činnosti a jej výsledky. Zvyčajne sa riadi logikou sledujúcou cieľ, ktorá nie je

vytýčené ciele ochotná zameniť za afekty alebo za neracionálnosť.

Feminnínne je všetko to, čo má charakteristiku obsiahnutia, starostlivosti o objekt svojich

vzťahov so zvyškom sveta, sústreďujúc sa nie natoľko na podstatu objektu, ako skôr na

jeho hranice a vzťahy, ktoré utvárajú osoby s vecami. Feminnínne je na rozdiel od

maskulínnej prenikajúcej lineárnosti relacionálne, čiţe cirkulárne, spojujúce, schopné

venovať pozornosť viacerým objektom súčasne, v čom sa líši od maskulínneho, ktoré

koncentruje silu a operatívnosť vţdy len na jeden aspekt reality (Fula, 2005, In Zborník

2005).

Vnútorné preţívanie je u ţeny viazané na jej telesnú štruktúru, preto vlastní tendenciu

valorizovať osoby a veci vo vzťahu k tejto telesnej štruktúre, ktorá má v materstve ako

personálnej skutočnosti svoju osobitosť. Zvyčajne zasahuje v rámci vzťahu s inými a nie je

disponovaná k totálnemu zlomu, skôr inklinuje k snahe všetko pochopiť v afektívnom

rámci.

Keď uvaţujeme o ľuďoch ako o ţenách a muţoch, zvykneme paradoxne namiesto

podobnosti, ktorá ich ako ľudí zbliţuje, zdôrazňovať rozdielnosť, ktorá ich ako ľudské

bytosti ţenského a muţského pohlavia odlišuje. Stačí, ak si pripomenieme zauţívané

označenie neţné pohlavie.

Napriek skalopevnosti presvedčenia o „opačnosti― pohlaví však faktom ostáva, ţe ţena

i muţ prináleţia k tomu istému druhu – Homo sapiens. Faktom je aj to, ţe rozdiely medzi

DNA ţeny a DNA muţa sú nepatrné. Prečo teda práve muţa a ţenu povaţujeme za

natoľko „opačných―, ţe od nich očakávame iné ţivotné cesty, vlastnosti, schopnosti?

(Lacinová, Macek, 2006). Prečo predpokladáme, ţe dve ţeny, či dvaja muţi majú viac

spoločného neţ muţ a ţena? O sile tohto presvedčenia vypovedá aj chápanie ţeny a muţa

ako dopĺňajúcich sa bytostí. Ale je to naozaj tak v spoluţití a v spolupráci, ţe jedna ľudská

bytosť ţenského pohlavia má presne tú polovicu vlastností, schopností a záujmov

potrebných pre ţivot, ktoré tá druhá ľudská bytosť muţského pohlavia nemá, a naopak?

(Lukšík, Švihelová, Varmuţa, 2005, In Zborník, 2005).

V tejto časti textu sa chceme bliţšie pozrieť na rodové usporiadanie spoločnosti, čiţe na

vzťahy medzi muţmi a ţenami vo verejnej a súkromnej sfére, pričom sa sústredíme najmä

na otázky deľby práce medzi muţmi a ţenami.

53

Za najdôleţitejší krok pri poznávaní rodového usporiadania spoločnosti a z toho

vyplývajúcej deľby práce povaţujeme poznanie rozdielu medzi biologicky daným

pohlavím a sociokultúrnym rodom, čiţe muţskou a ţenskou sociálnou rolou. Pozornosť

venujeme najmä rozkrývaniu očakávaní, noriem a predsudkov, ktoré ovplyvňujú naše

predstavy o „správnej― ţene a „správnom― muţovi, a zároveň formujú očakávania, normy

a predsudky spojené s rodovou deľbou práce. Budeme hovoriť o tom, aké dôsledky má

delenie sveta obývaného ľuďmi na „ţenský― a „muţský― svet pre komunikáciu

a spoluprácu ľudí ţenského a muţského pohlavia. Zoznámime sa s kľúčovými pojmami

rod (gender) a pohlavie, rodové stereotypy, rodová socializácia, rodovo citlivá výchova,

ktoré nám pomôţu odhaliť, čo sa skrýva za špecificky „ţenskou― a „muţskou―

kvalifikáciou, ako vznikajú rodové rozdiely v odmeňovaní a prečo povaţujeme dvojitú

záťaţ ţien za „prirodzenú―.

Vo svojom súkromnom i pracovnom ţivote sa na kaţdom kroku stretávame s delením

sveta na svet muţov a svet ţien. Na prvý pohľad sa zdá, akoby toto delenie iba

pomenovávalo nemennú biologickú skutočnosť, nič viac a nič menej. Na druhý pohľad sa

ukáţe, ţe biologická odlišnosť ţien a muţov, ich odlišná úloha v procese reprodukcie

ľudského druhu, sa stáva podnetom na odvodzovanie a prisudzovanie mnohých iných

odlišností.

Keď s automatickou samozrejmosťou hovoríme o „slabom― a „silnom― pohlaví,

prekračujeme hranicu opisu biologických predpokladov pre vytváranie svalovej hmoty.

„Slabosť― a „sila― sú v našej spoločnosti hodnotené kladným alebo záporným

znamienkom. „Slabosť― a „sila― rozhodujú o deľbe prác a povinností. Samotná definícia

toho, čo povaţujeme za slabé a čo za silné závisí od konkrétneho miesta a konkrétneho

času. Hoci zľudovené obrazy na Slovensku počítajú s nespochybniteľným obrazom

muţskosti a ţenskosti, predstava o ţenách ako o „slabom― pohlaví sa ťaţko zhodne so

skutočnosťou, ţe práca určuje ţivot a osud ţien omnoho intenzívnejšie, neţ je tomu

u muţov. Predstava o ţenách ako o „slabom― pohlaví sa ťaţko zhodne napríklad so

skutočnosťou, ţe ţeny zabezpečujú svojou prácou nielen svoj vlastný ţivot, ale najmä

preţitie svojich detí, a aj preţitie muţa. Ţeny v celosvetovom meradle vykonávajú podľa

údajov OSN 70% práce, predovšetkým neplatenej práce. Za 70% vykonanej práce

dostávajú len 10% celkového celosvetovo dosiahnutého príjmu (OSN, 1993). Väčšina

práce vykonanej ţenami zostáva tak neviditeľná. A predstava o „slabom― pohlaví sa ťaţko

zhodne aj so skutočnosťou, ţe i na Slovensku ţeny spravidla nesú dvojitú aţ trojitú záťaţ

(zamestnanie, starostlivosť o domácnosť, výchova detí) (Bútorová, 1999).

54

Sociologický výskum realizovaný pod vedením Zory Bútorovej o tom hovorí: „Ako

ukazuje prieskum, ťarcha kaţdodennej zodpovednosti za chod domácnosti leţí

predovšetkým na ţenách. Ţena zásadne perie, varí, upratuje, umýva riad. Podiel muţov na

týchto prácach v domácnosti je minimálny― (Bútorová, 1999, s. 21). Sociologička Ann

Oakleyová, autorka knihy o pohlaví, rode a spoločnosti, ktorá sa stala kľúčom k chápaniu

vytvárania ţenskosti a muţskosti, sleduje na príkladoch z viacerých kultúr, aká premenlivá

je predstava o schopnostiach, vlastnostiach a záujmoch prisudzovaným ţenám a muţom

v rôznych kultúrach (Oakleyová, 2000). Píše napríklad o kmeni, ktorého muţi musia byť

krásni, musia sa fintiť, aby dokázali svoju muţskosť. Ako sa má takáto predstava

muţskosti k tej našej „muţnej― sile? Píše o kmeni, kde výlučne ţeny nosia ťaţké bremená

a kde je všetkým samozrejme jasné, ţe „silným― pohlavím je jednoznačne ţena. Ako sa má

takáto predstava k falošnej predstave rozšírenej u nás? Nakoniec aj v našej kultúre nesú

ţeny nielen biologické bremeno ťarchavosti, ale zároveň aj bremeno starostlivosti o rodinu,

o jej vzťahy a obţivu (Oakleyová, 2000, In Cviková, Debrecéniová, Kobová, 2007).

Skúsme sa teda pozrieť na to, ako sa v spoločnosti takéto predstavy o „slabosti― či „sile―

jedného z pohlaví vytvárajú, teda ako a kde vznikajú rodové stereotypy. Ak však chceme

hovoriť o rodových stereotypoch, musíme si ozrejmiť, čo vlastne pojem rod, t.j. gender

znamená. Zavedením pojmu gender do spoločenských vied sa upozornilo na existenciu

sociálnych konštruktov spojených so ţenami a muţmi. Pojem gender poukazuje na to, ţe

vlastnosti a správanie, ktoré býva v spoločnosti vzťahované k predstave muţa a ţeny, nie

je vyvolané biologickými viazanými na pohlavie, ale je formované spoločnosťou

a kultúrou (Oakleyová, 2000). Termínom gender býva teda zdôrazňované, ţe ţiadne

usporiadanie medzi muţmi a ţenami nie je prirodzené, teda dané, nutné, povinné, či

racionálne.

Rodové stereotypy ako výraz nerovnováhy moci14

predstavujú zjednodušené, nerealistické

obrazy „muţskosti― a „ţenskosti―, idealizované a očakávané vzory, ktoré nás sprevádzajú

vo všetkých oblastiach ţivota. Tým, ţe reprodukujú, utvárajú zdanie prirodzenosti

a samozrejmosti. Vo svojich dôsledkoch poškodzujú dievčatá a chlapcov, ţeny a muţov,

pretoţe im bránia v rozvoji vlastnej individuality

(http://glosar.aspekt.sk/default.aspx?smi=1&ami=1&ltr=r&vid=119).

14

Alberto Godenzi (1998, s. 8) o rodových stereotypoch ako prejave nerovnováhy moci medzi muţom

a ţenou píše: „Zloţenie sociálneho sveta vplýva na sklony dopúšťať sa aktov násilia medzi ľuďmi, a teda aj

násilia muţov voči ţenám. Existujú aj iné premenné, ktoré môţu mať vplyv na pouţitie násilia, napriek tomu,

nerovnosť moci sa zdá byť rozhodujúcim faktorom, ktorý ovplyvňuje násilie―.

55

Na základe týchto predstáv o muţskosti a ţenskosti sú ţeny a muţi hodnotení ako

správni/nesprávni, normálni/nenormálni. Na základe týchto predstáv vzniká aj ideálny

obraz o deľbe práce v spoločnosti medzi muţmi a ţenami, inými slovami o tom, čo je

„ţenská― a čo „muţská― práca. Rodová deľba práce je rozdelenie platenej a neplatenej

práce medzi muţmi a ţenami v rámci súkromnej a verejnej sféry. Pouţívajú sa aj výrazy

deľba práce na základe rodu, rodovo špecifická, resp. rodovo stereotypná deľba práce

(http://glosar.aspekt.sk/default.aspx?smi=1&ami=1&ltr=r&vid=40).

K deľbe sveta na muţský a ţenský patrí aj prisudzovanie súkromného sveta ţenám

a verejného sveta muţom. Stereotypná rodová deľba práce tak kedysi ovplyvňovala aj

volebné právo, ktoré, keďţe jednoznačne prináleţalo do správy vecí verejných, patrilo

výlučne muţom. Všeobecné volebné právo bolo v skutočnosti v prvom rade volebným

právom všeobecného predstaviteľa všeobecnej ľudskosti, teda muţa. Ideológiu neoblomnej

predurčenosti ţenskej a muţskej roly spochybňovali kriticky mysliace ţeny a muţi uţ

oddávna, najvýraznejšie so vznikom politického feminizmu (Koniec 18. storočia, a 19.

storočie). Hnutie „sufraţetiek― a („sufraţetov―) za volebné právo ţien smerovalo proti

dobovému presvedčeniu o „prirodzenej povahe ţeny, o jej slaboduchosti, ktorá im mala

brániť v prístupe k verejnej sfére, čiţe k vzdelaniu a k volebnému právu (Badinter, 1999).

Rovnako také boli aj snahy jednej z prvých slovenských spisovateliek Eleny Maróthy-

Šoltésovej o vytváranie priestorov na vzdelávanie dievčat a ţien.

Druhá vlna feminizmu, ktorá sa v USA začala v 60. rokoch 20. storočia a v západnej

Európe v 70. rokoch, sa spočiatku sústreďovala na prístup ţien k platenej práci, na

reprodukčné a sexuálne práva a zdravie. Neskôr sa spektrum tém stále viac rozširovalo:

násilia páchané na ţenách a deťoch - osobitne problematika sexualizovaného násilia,

nedostatočná reprezentácia ţien na všetkých úrovniach rozhodovania v spoločnosti,

dominancia muţského pohľadu a neviditeľnosť ţien vo vede, výskume a vzdelávaní.

Vďaka rodovým a feministickým teóriám, ktoré najmä od 80. rokov 20. storočia

rozpracovali vzťah pohlavia a rodu, dnes vieme, ţe sa nerodíme nielen ako ţeny, ale ani

ako muţi. Pravda, to neznamená spochybnenie existencie istých biologických

predpokladov, ktoré sa vzťahujú predovšetkým na rozdelenie úloh ţeny a muţa

v reprodukcii. Ide o spochybnenie samozrejmosti, s akou sa od rozdelenia úloh ţeny

a muţa v biologickej reprodukcii ľudského druhu odvodzuje aj deľba ostatných prác

potrebných pre fungovanie spoločnosti a ich etiketizácia ako prác „ţenských― a

„muţských―. Rodová rola napriek svojej rozmanitosti v podaní rôznych ţien a rôznych

muţov nie je primárne individuálnou záleţitosťou. Jej formovanie ovplyvňujú stereotypné

56

obrazy ţenskosti a muţskosti, ktoré nás obklopujú a ktoré vytvárajú prostredie na jej

rozohrávanie (Jones, 2003).

Podľa M. Bruckner (In Mesochoritisová, 2001) existuje šesť stereotypných obrazov

ţenskosti, ktoré sa prejavujú najmä v situáciách násilia a majú pre ţeny veľkú príťaţlivosť:

Bezhraničná materskosť - vychádza z predpokladu, ţe jediná moc ţeny spočíva v tom, ţe

ju potrebujú a ţe ju fascinuje úloha polepšiť muţa, ktorý pácha násilie, alebo má iné

problémy. Dôleţité je to, ţe môţe niekoho zachrániť, niekoho, kto je dôleţitý, zatiaľ čo

ona je úplne bezvýznamná a rozplýva sa v ňom. Tým, ţe ho zachráni, získava moc.

Atraktivita muţa, ktorý sa zmocňuje svojho vlastníctva - existuje viera, ţe ţena potrebuje

ochranu, a to vedie ţeny k vzťahom s muţmi, ktorí sú síce starostliví a ochraňujúci, ale

zároveň ţenu obmedzujú a kontrolujú. Na tomto vzťahu je zvodný pocit ochrany

a bezpečia, ktorý však s pribúdajúcou kontrolou vedie k vzdaniu sa seba samej. Nie je

ľahké určiť hranicu, čo je ešte starostlivosť a čo uţ je kontrola, a páchatelia to veľmi dobre

vedia. Tak začína „plazivé― násilie.

Len ja som na vine - veľmi veľa ţien sa snaţí vztiahnuť všetku vinu za stroskotaný vzťah

na seba. Je to pokus o aktivitu. Je to pokus vysvetliť násilie zo strany muţa, a tým si

uchovať ilúziu ţe ak zmením svoje vlastné správanie, odstránim jeho násilie. Stratégia

násilníka, keď ţene hovorí, ţe ju bije preto, lebo je taká, či onaká., zohráva dôleţitú úlohu.

Obetavosť - napríklad viac neţ 60% rakúskych ţien je ochotných starať sa o chorého

partnera, dokonca aj o rodičov partnera. Len 20% muţov povedalo, ţe by boli ochotní

starať sa o svoju chorú partnerku, a percento muţov, ktorí by boli ochotní starať sa o chorú

svokru, je mizivé. To je spoločenský fenomén (Appelt 1994, In Mesochoritisová, 2001).

Rozplývanie sa v druhom - ideál „veľkej― lásky vyţaduje, aby ţena existovala len pre toho

druhého. Tento obraz je vopred odsúdený na stroskotanie. Toto nikto nemôţe zvládnuť,

ţiadny muţ ani ţiadna ţena. Napriek tomu má tento obraz ešte stále veľkú silu. Aj

v súčasnosti mnohí obhajujú názor, ţe sa ţena musí rozhodnúť medzi povolaním

a rodinou. Realita vyzerá tak, ţe ak je ţena v domácnosti, musí počítať s tým, ţe sa z nej

po rozvode stane sociálny prípad.

Ţena si idealizuje muţa a svojím vzťahom k nemu chce byť súčasťou jeho veľkosti - muţ

potrebuje ţenu, aby si mohol uchovať svoj grandiózny obraz o sebe. Zvlášť ţeny, ktoré

nemajú ţiadnu moc, sú veľmi silne vystavené pokušeniu, aby sa podieľali na veľkosti

a moci svojho muţa.

57

3.6 Pomoc obetiam násilia páchaného v intímnom partnerskom vzťahu

Všetci ľudia (laici, ale hlavne odborníci), ktorí chcú pomáhať ţenám vystaveným násiliu

v partnerskom vzťahu, by mali mať dostatok vedomostí o tom, aké môţe mať násilie

dôsledky. Pomôţe im to pochopiť situáciu, v akej sa ţeny nachádzajú, ako aj ich reakcie,

ktoré sa môţu navonok zdať ako nelogické, zvláštne, avšak sú iba normálnou reakciou na

nenormálnu situáciu, v akej sa nachádzajú. Ţeny, ktoré zaţívajú/zaţili násilie

v partnerskom vzťahu logicky utrpia psychickú ujmu - traumu15

. Syndróm, ktorý sa

objavuje po opakovanej a chronickej traume nazývame komplexná posttraumatická

stresová porucha. Je zaloţená na siedmych diagnostických kritériách (Herman, 2001):

1. História podriadenosti kontrole počas dlhšieho obdobia - príkladom sú

rukojemníci, vojnoví zajatci, vo všeobecnosti ľudia, ktorí boli prinútení podriadiť

sa totalitnému systému v sexuálnom a domácom ţivote, vrátane tých, ktorí preţili

týranie, fyzické alebo sexuálne zneuţívanie.

2. Zmeny v emocionálnej oblasti - stav zmätenosti, osamotenosti, samovraţedné

pokusy, sebapoškodzovanie, výbušný alebo mimoriadne utlmený hnev, nutkavá

alebo utlmená sexualita.

3. Zmeny vo vedomí - straty pamäti alebo hypermnézia na traumatické udalosti,

prechodné epizódy disociácie, strata zmyslu pre realitu, opätovné preţívanie

traumy.

4. Zmeny vo vnímaní JA - pocity bezmocnosti, hanba, vina, stigmatizácia, pocit

úplnej odlišnosti od iných.

5. Zmeny vo vnímaní páchateľa - prílišné zaoberanie sa vzťahom, nerealistické

prenášanie totálnej moci na páchateľa, idealizácia vzťahu, páchateľa, prijímanie

toho, v čo verí páchateľ.

6. Zmeny vo vzťahu k iným - izolácia, prerušenie intímnych vzťahov, opakované

hľadanie záchrancu, sústavná nedôvera.

7. Zmeny vo významových systémoch - strata pretrvávajúcej viery, pocit beznádeje

a zúfalstva.

„Pretoţe traumatické ţivotné udalosti ničia vzťahy s inými ľuďmi, tí čo patria k sociálnemu

okruhu traumatizovaných ľudí, môţu ovplyvniť prípadné vyliečenie z traumy. V období

15

Trauma je podľa Hochelovej (2007) stavom jedinca, zapríčinený nepredvídateľnou stresujúcou udalosťou,

ktorá leţí mimo beţnej ľudskej skúsenosti, a je výrazne stresujúca pre kaţdého ľudského jedinca. Je spojená

s nezvyčajnými záţitkami, ktoré závaţne ohrozujú ţivot, zdravie, alebo bezpečie človeka, či jeho blízkych

ľudí.

58

bezprostredne po traume sú ţeny mimoriadne zraniteľné. Emocionálna podpora v tomto

ohľade zohráva dôleţitú úlohu. Uistenie o bezpečnosti a ochrane sú najpodstatnejšie.

Ţena, obeť násilia zo strany partnera, má hrôzu z toho, ţe zostane sama, zúfalo túţi preto

po spolucítiacom človeku. Zaţila pocit totálnej izolácie, preto potrebuje jasné a explicitné

ubezpečenie o tom, ţe uţ nikdy nebude opustená― (Herman, 2001, s. 92).

Ako teda pomôcť traumatizovanému človeku?

Situácia človeka s neliečenou traumou pripomína skôr psa, ktorý si naháňa vlastný chvost.

Neustále sa pohybuje v bludnom kruhu, presnejšie v špirále, klesajúcej do hĺbky. Potrebuje

oporu a odbornú pomoc. Keďţe však vyhýbavé správanie často patrí do repertoáru jeho

prejavov, snaha pomôcť sa realizuje dosť náročne. Realitou traumatizovaného človeka sa

stáva neustále ohrozenie, ktoré však uţ nemoţno nájsť. Je čoraz vyčerpanejší neustálou

ostraţitosťou, ktorá mu bráni učiť sa syntetizovať nové informácie. Je zatrpknutý a rigidný,

nedôverčivý a tvrdohlavý. Býva aj zvýšene podozrievavý, zo všetkých strán očakáva

nebezpečenstvo, všade vidí jeho signály a znamenia. V myslení je uľpievavý, nevyvíja sa,

má veľké ťaţkosti v rozhodovacích procesoch, snaţí sa zakonzervovať jestvujúci stav a nič

tak nemeniť. Takto sa správajúci človek potrebuje odbornú pomoc, nie kritiku a

opovrhnutie. Treba k nemu pristupovať citlivo a získať si jeho dôveru. Vo svojom

sociálnom okolí predstavuje váţnu hrozbu, jeho správanie nemusí ohroziť len jeho, ale aj

iných. Sám - bez pomoci - tento stav sotva zvládne (Hochelová, 2007). Ak nedokáţu

pomôcť traumatizovanej ţene blízki príbuzní, resp. priatelia tvoriaci primárnu „sociálnu

sieť― poskytujúcu pomoc, nastúpiť by mali odborníci z oblasti psychológie, sociálnej

práce, pedagogiky, teda sekundárna „psychosociálna sieť―.

Aj napriek kvalitnej odbornej príprave odborníkov v psychosociálnej oblasti je nevyhnutné

pre ich efektívnu prácu so ţenami postihnutými násilím, aby sa intenzívne zaoberali

pozadím a dôsledkami násilia páchaného na ţenách. Ďalším dôleţitým predpokladom

poskytovania účinnej pomoci ţenám v ťaţkej situácii sú vedomosti o policajných

a právnych moţnostiach, ako aj aktuálny prehľad o pomocných zariadeniach. Ako uvádza

Cviková (2008, s. 50): „Vzhľadom na komplikovanú povahu vzťahov, v ktorých dochádza

k násiliu, je na zvládnutie problému potrebná intervencia viacerých profesií. Ţeny

postihnuté násilím sa často boria nielen s ohrozením a násilím, ale aj s inými problémami

(starostlivosť o deti, bývanie, finančné problémy, bezdomovstvo, závislosti, jazyková

bariéra). Pomáhajúcim osobám môţe pomôcť podpora zo strany kolegov a kolegýň,

59

pracovného tímu a vyuţívanie supervízie. Osobné preťaţenie poradkyne totiţ môţe

negatívne ovplyvniť ţenu postihnutú násilím a ohroziť pozitívny výsledok spolupráce―.

Ako píše ďalej „preťaţenie úzko súvisí s nadmernými očakávaniami vychádzajúcich

z nesprávnych predpokladov. Úspech poradenstva nemeriame podľa toho, či sa ţena

s násilníckym muţom rozíde, ani podľa toho, či navrhnú riešenia ihneď a či sa začne

rýchlo konať. Takýto postup by totiţ mohol viesť k vyvíjaniu nátlaku na ţenu, resp. k tomu,

ţe by pomáhajúce osoby konali namiesto samotnej ţeny. Tým by jej však odňali

zodpovednosť za seba samu, čo by len posilnilo existujúce pocity bezmocnosti. Ţena

postihnutá násilím musí sama určovať tempo, akým sa bude vyrovnávať s preţitým násilím,

a sama rozhodovať o ďalších krokoch spolupráce― (Cviková, 2008, s. 51).

Z uvedeného môţeme teda konštatovať, ţe v prípade násilia v intímnom partnerskom

vzťahu je spôsob intervencie vo forme napríklad mediácie výlučne nevhodný. Mediácia

totiţ predpokladá riešenie sporu rovnako silných partnerov. Násilie je však vo vzťahu

vyjadrením asymetrického rozdelenia moci medzi muţom a ţenou. Mediátor má za úlohu

byť v spore neutrálnym, čo v prípade násilia páchaného na ţene nemôţe byť jeho cieľom.

Preto je nevyhnutná pomoc niekoho, kto bude jednoznačne na ich strane. Pretoţe hlavným

cieľom kaţdej intervencie nie je udrţať vzťah, ale ukončiť násilie (Logar, 2007, s. 60).

Východiskom poskytnutia odbornej pomoci tak môţe byť krízová intervencia16

. Medzi

základné moţnosti pomoci - stratégie krízového pracovníka patria nasledovné činnosti:

- počúvať s porozumením, bez akéhokoľvek hodnotenia, či obviňovania;

- postupovať pomaly, aj keď situácia „horí―;

- nesnaţiť sa ţenu - obeť násilia - donútiť k rozhodnutiu, pretoţe sa musí rozhodnúť sama;

- pomôcť ţene vyznať sa v situácii a hľadať spoločne vhodné riešenie a perspektívy;

- povzbudiť, podporiť aktivitu ţeny.

Avšak kaţdá metóda (odbornej) pomoci prináša so sebou rôzne úskalia, krízová

intervencia nevynímajúc. Uvádzame niekoľko príkladov:

Psychológ najmä začiatočník, máva snahu psychopatologicky nálepkovať, čo býva niekedy

prejavom úzkosti a potreby sa vymedziť ako odborník. Niekedy podľahne mýtu experta -

veď to predsa musí vedieť lepšie.. - opakovane sa však ukazuje, ţe najväčším expertom

v kríze je obeť sama.

16

„Je odbornou metódou práce s klientom v situácii, ktorú osobne preţíva ako záťaţovú, nepriaznivú,

ohrozujúcu. Pomáha spriehľadniť klientovo preţívanie a zastaviť ohrozujúce, či kontraproduktívne tendencie

v jeho chovaní― (Vodáčková a kol., 2002, s. 60).

60

Sociálny pracovník je zvyknutý viac uvaţovať o zmenách v klientkinom vonkajšom svete

a niekedy ju do takých zmien núti, aj keď to môţe byť v tomto prípade nevhodné.

Pedagóg dokáţe klientke dobre veci vysvetliť, avšak máva snahu ju hodnotiť aj napriek

tomu, čo urobil dobre alebo zle, dokáţe chváliť i trestať (Vodáčková a kol. 2002, s. 167).

Mnoho ţien, ktoré zaţívajú násilie v partnerskom vzťahu ţije v izolácii, ktorú úmyselne

spôsobil zneuţívateľ. Pomoc však vyhľadávajú väčšinou vtedy, keď majú pocit, ţe uţ

ďalej nemôţu zvládať situáciu násilia samotné. Vo všeobecnosti prebieha proces hľadania

pomoci v rozširujúcich sa kruhoch. Prví ľudia, s ktorými ţeny hovoria, sú zvyčajne

príbuzní/príbuzné alebo priateľky/priatelia, prípadne susedia. Títo ľudia vo väčšine

prípadov od ţeny očakávajú, ţe svojho manţela opustí, dokonca jej to radia, aj keď ţena

ešte nie je pripravená na takýto radikálny krok. Ak je podpora bezprostredného sociálneho

prostredia nedostatočná alebo situácia sa nebezpečne stupňuje, vyhľadá ţena – obeť násilia

podporné sluţby alebo políciu.

Ak chcú byť odborníci/odborníčky schopní/schopné poskytnúť vhodný druh pomoci,

musia poznať skutočnú príčinu násilia páchaného na ţenách, ktorou je nerovnomerné

rozloţenie moci medzi muţmi a ţenami. Preto je veľmi dôleţité, aby si uvedomili tento

rodovo špecifický nepomer moci. Niekoľko štúdií (napr. Drake, 1989) ukázalo, ţe - aspoň

na poli sociálnej práce - intervencia sociálnych pracovníkov/pracovníčok veľmi často

podporuje tradičné rodové roly (napr. ešte stále sa ţenám prikladá hlavná zodpovednosť za

vychovávanie detí, ale aj za akékoľvek problémy v rodine a/alebo jej rozpad) (Manuál,

2007).

Základné východiská pomoci

Ak chceme hovoriť o poskytovaní pomoci a sluţieb obetiam násilia v partnerskom vzťahu,

t.j. týraným ţenám, tak filozofia pomoci musí primárne vychádzať z dvoch základných

východísk: ľudsko - právneho a feministického.

Ľudskoprávne východisko - keďţe nie je násilie páchané na ţenách individuálny problém,

ale ide o porušovanie základných ľudských práv, je preto neakceptovateľné

a neospravedlniteľné. Prevencia a eliminácia násilia páchaného na ţenách musí prebiehať

systémovo na viacerých úrovniach. Nulová tolerancia násilia znamená, ţe pre páchanie

násilia neexistuje ospravedlnenie a zodpovednosť vţdy nesie ten, kto ho pácha. Preto tzv.

„objektivita a nestrannosť― nie je v prípadoch násilia páchaného na ţenách na mieste.

Pracovník, resp. pracovníčka by mali jasne vyjadrovať odmietavý postoj k násiliu. Pri

poskytovaní sluţieb sa teda vyuţíva strániaci prístup - pracovník/pracovníčka je na strane

61

klientky, dáva jej podporu a pomáha klientke presadzovať jej práva a záujmy. Metódy,

ktoré vystavujú ţenu, ktorá zaţila/zaţíva násilie, konfrontácii so zneuţívateľom, sú preto

neprípustné. Ako je tomu napr. pri mediácii, rodinnej terapii a pod. a to preto, lebo tieto

metódy vychádzajú z predpokladu, ţe sa jedná o individuálny alebo rodinný problém.

Feministické východisko - násilie páchané na ţenách spočíva predovšetkým v zneuţívaní

moci muţa voči ţene; je teda dôsledkom nerovnej distribúcie moci medzi muţom a ţenou

a zároveň mechanizmom, ktorý túto nerovnosť udrţuje. Pri poskytovaní sluţieb je preto

dôleţité myslieť na posilnenie ţien vo všetkých oblastiach ţivota (Cviková, 2008).

Základné ciele pomoci

Bezpečie - fyzické - t.j. zastavenie násilia

- vnútorné bezpečie - t.j. obnovenie pocitu bezpečia

Posilnenie - budovanie vnútorných zdrojov ţeny

- budovanie zdrojov v prostredí

Resocializácia - prekonanie izolácie, obnovenie schopnosti dôverovať iným

ľuďom a posilnenie vzťahov a kontaktov

Dôleţité aspekty krízovej intervencie a účinnej pomoci

Ak chceme ţenám - obetiam násilia zo strany partnera poskytnúť pomoc, je potrebné, aby

sme mali základné poznatky v téme násilia páchaného na ţenách v partnerských vzťahoch.

Tieto základné poznatky nám lepšie pomáhajú porozumieť ţenám, rovnako ako pomáhajú

nachádzať a vytvárať účinné stratégie pomoci. Prvým krokom účinnej pomoci je

identifikácia násilia. Takáto identifikácia nám pomáha v prvom rade zistiť, či ide o prípad

násilia páchaného na ţenách v partnerskom vzťahu. Spolu zo ţenou pomenúvame problém

jasne a otvorene. Je to veľmi dôleţité z toho dôvodu, ţe mnohé ţeny sa často stretávajú

s popieraním toho, ţe dochádza k násiliu, s jeho bagatelizovaním, zľahčovaním,

nedôverou, prenášaním viny za násilie na ţenu a pod. Je potrebné, aby sme sa počas

identifikácie násilia dozvedeli čo najpresnejšie informácie o násilí, aby sme vedeli

plánovať spolu so ţenou kroky, ktoré budú smerovať k zvyšovaniu jej bezpečia

a k posilneniu jej samotnej. Veľmi dôleţitou súčasťou intervencie je odhad nebezpečenstva

(Karlovská In: Manuál, 2007). Keď identifikujeme odhad nebezpečenstva pre ţenu a jej

deti, je potrebné s nimi prediskutovať vytvorenie bezpečnostného plánu. Najdôleţitejším

krokom účinnej krízovej intervencie a pomoci ţenám - obetiam násilia v partnerskom

vzťahu, je zabezpečiť im predovšetkým bezpečie.

62

Veľmi dôleţitým článkom pri napomáhaní riešenia problematiky násilia páchaného na

ţenách majú mimovládne organizácie - občianske a záujmové zdruţenia. Majú

nezastupiteľné miesto nielen v intervencii, ale i v prevencii a všeobecnej informovanosti

nielen pre potenciálne obete, ale aj pre ostatnú verejnosť.

Mimovládne organizácie sú subjektmi tretieho sektoru. Identitu tretieho sektoru by mali

charakterizovať slová ako pomoc, ochrana, podpora a kooperácia. Práca ľudí v treťom

sektore nemá za normálnych okolností nahrádzať úlohu štátu, ale má ju účinne dopĺňať. Je

to logické i z toho dôvodu, ţe určité rozhodnutia a mechanizmy potrebné na odstránenie

určitých neţiaducich fenoménov musí vytvoriť vláda, pretoţe to vyplýva z jej právomoci.

Uvádzame štátne aj neštátne organizácie a zariadenia poskytujúce pomoc obetiam násilia

pôsobiace na území Slovenskej republiky podľa jednotlivých krajov (Cviková, 2008):

TABUĽKA 1 Organizácie a inštitúcie poskytujúce pomoc obetiam násilia

KRAJ BRATISLAVA

Názov Sídlo Sluţby

Aliancia Ţien

Slovenska

Bratislava Sociálne poradenstvo, právna pomoc,

psychologické poradenstvo, sociálna

asistencia

Centrum Nádej Bratislava Pomoc ohrozeným deťom, podporné skupiny,

poradenstvo, mediácia

Krízové Centrum

Brána do ţivota

Bratislava Psychoterapia, krízová intervencia,

poradenstvo, asistencia pri vybavovaní

dokumentov, sprevádzanie klientky

Maják Nádeje, n.o. Bratislava Právna pomoc, psychoterapia, sociálna

asistencia

Sociálna Ubytovňa Podunajské

Biskupice

Poradenstvo, strava, ubytovanie

Domov pre rodičov

a deti

Bratislava Krízová intervencia, sociálne poradenstvo

Krízové Centrum

Dúha

Bratislava Krízová intervencia

Sociálna ubytovňa

Fortuna

Dúbravka Ubytovanie

Sociálna ubytovňa

Kopčany

Petrţalka Ubytovanie

Stanica

Opatrovateľskej

Sluţby pre deti

Rosutec

Lamač Starostlivosť o dieťa, poradenstvo rodičom

Linka pomoci

obetiam

Celé územie

Slovenska

Telefonická krízoví intervencia

63

Poradňa pomoci

obetiam násilia

Bratislava Konzultačná činnosť

KRAJ TRNAVA

Názov Sídlo Sluţby

Kriţovatky, n.o. Skalica Poradenstvo

Azylový dom Emauzy Holíč Sociálne, právne,

psychologické poradenstvo

Azylové centrum Betánia Malacky Soc.-právne-psychologické

poradenstvo

Zariadenie sociálnych

sluţieb

Senica Krízová intervencia

a poradenstvo

Arcidiecézna Charita Trnava Poradenstvo

Poradňa pomoci obetiam

násilia

Trnava Poradenstvo

Útulok sv. Anny Hlohovec Ubytovanie

Otvorená Náruč, n.o. Vrbové Soc.-právne a psychologické

poradenstvo

KRAJ NITRA

Názov Sídlo Sluţby

Centrum Slniečko n.o. Nitra Právna pomoc, poradenstvo,

sociálna asistencia,

podporné skupiny

Krízové stredisko pre matky

s deťmi

Nitra Krízová intervencia

Krízové stredisko pre deti Nitra Krízová intervencia

Dom na polceste Nitra Ubytovanie

Detská linka záchrany Nitra Telefonická krízová

intervencia

Domov pre osamelých

rodičov

Nitra „štartovacie― poradenstvo

Diecézna charita Nitra Nitra Sociálne poradenstvo

Krízové stredisko Hurbanovo poradenstvo pre týrané deti

Dom sociálnych sluţieb Levice Terénne šetrenia,

poradenstvo

Organizácia sociálnej

starostlivosti

Šaľa Poradenstvo

Útulok Ţeliezovce Ţeliezovce Poradenstvo

KRAJ TRENČÍN

Názov Sídlo Sluţby

Orchidea n.o. Prievidza Právna pomoc, sociálna

asistencia

Krízové stredisko Bošany Poradenstvo

Centrum sociálnej pomoci Prievidza Výchovné poradenstvo

64

Domino

Slovenské krízové centrum

Dotyk

Beckov Postintervenčné

poradenstvo, materiálna

pomoc

Domov pre osamelých

rodičov

Myjava Poradenstvo, spísanie

návrhov, psychická podpora

Humanity centrum

sociálnych zariadení

Veľká Lehôtka Sociálna poradenstvo

Domov sociálnych sluţieb

pre mentálne postihnuté deti

Prievidza Poradenstvo, intervencia

Krízové stredisko Prievidza Predbeţné opatrenia,

výchovné poradenstvo pre

deti

KRAJ BANSKÁ BYSTRICA

Názov Sídlo Sluţby

Občianske zdruţenie Signál

Ohrozenia

Banská Bystrica Sociálne, právne

a psychologické poradenstvo

Dom sv. Alţbety Banská Bystrica Poradenstvo

Poradňa pomoci obetiam

násilia

Banská Bystrica Poradenstvo, intervencia

Doména- domov sociálnych

sluţieb

Ţiar nad Hronom Poradenstvo

KRAJ ŢILINA

Názov Sídlo Sluţby

Centrum Dafne Ţilina Poradenstvo, prevencia,

osveta, sociálna asistencia

Detské krízové centrum

Náruč

Ţilina Krízová intervencia,

psychoterapia, poradenstvo

Poradensko-tréningové

centrum Náruč

Čadca Osobná asistencia,

poradenstvo, krízová

intervencia

Útulok Štart Ţilina Sociálne poradenstvo

Domov sociálnych sluţieb

Lúč

Ţilina Postintervencia pre obete

násilia

Poradňa pomoci obetiam

násilia

Ţilina Poradenstvo

Útulok Liptovský Mikuláš Poradenstvo, ubytovanie

Dom charitas sv. Alţbety Liptovský Mikuláš Pomoc týraným ţenám

a dievčatám

Áno pre ţivot n.o. Rajecké Teplice Právna pomoc, podporné

skupiny, sociálna asistencia

Ţena v tiesni OZ Martin Sociálne poradenstvo,

právna pomoc

Ţeny Kysúc OZ Čadca Štartovacie poradenstvo

65

KRAJ PREŠOV

Pro Familia OZ Humenné Sociálne, právne

poradenstvo, advokátske

zastupovanie

Ţenský domov Dakini Humenné Ubytovanie, poradenstvo

Zariadenie sociálnych

sluţieb Lila

Humenné Pomoc deťom v krízovej

situácii, špeciálno-

pedagogická pomoc

Krízová poradňa pre deti

a ţeny

Poprad Poradenstvo, sprevádzanie

po úradoch

Poradňa pomoci obetiam

násilia

Poprad Poradenstvo

Krízové centrum

MYMAMY

Prešov Sprevádzanie na súdy,

právna pomoc, poradenstvo

Domov pre osamelých

rodičov

Prešov Sociálne poradenstvo

Útulok Archa Prešov Ubytovanie

Domov sociálnych sluţieb

Alia

Bardejov Psychická podpora,

poradenstvo

Domov sociálnych sluţieb Batizovce Poradenstvo, ubytovanie

Útulok Svit Ubytovanie

Dom Humanity Svidník Sociálne a psychologické

poradenstvo

Zariadenie sociálnych

sluţieb

Snina Krízová intervencia

KRAJ KOŠICE

Názov Sídlo Sluţby

Záujmové zdruţenie ţien

Fenestra

Košice Právna pomoc, poradenstvo,

skupinová terapia

Slovenský červený kríţ Košice okolie Sociálne a právne

poradenstvo

Poradňa pomoci obetiam

násilia

Košice Poradenstvo, krízová

intervencia

OZ Pomoc rodine Michalovce Právna pomoc, poradenstvo,

podporné skupiny

Zariadenie sociálnych

sluţieb Maják

Trebišov Sociálna asistencia,

poradenstvo, pracovná

terapia

Z uvedených tabuliek je zrejmé, ţe zariadenia poskytujú rôznorodé sluţby z oblasti

krízovej intervencie, postintervencie vrátane ubytovania a prevencie. V zariadeniach, ktoré

pomáhajú obetiam domáceho násilia poskytujú sluţby odborne kvalifikované sociálne

pracovníčky, psychologičky, pedagogičky, či vychovávateľky. Aj keď ide najmä o interne

zamestnaných pracovníkov, nevyhnutnou výpomocou na prevádzku sú externí pracovníci

66

a dobrovoľníci. Monitorované zariadenia sú z prevaţnej väčšiny financované z verejných

zdrojov a ich výška je veľmi rozdielna. Spolupráca s inými pomáhajúcimi profesiami

a inštitúciami pri pomoci obetiam násilia síce existuje, avšak by mohla byť v mnohých

smeroch lepšia a intenzívnejšia. Podľa bohatej aktivity organizácií, ktoré sa špecializujú na

pomoc obetiam násilia, predovšetkým na pomoc ţenám, ktoré zaţívajú, resp. zaţili násilie

zo strany svojho partnera moţno pozorovať diverzifikáciu sluţieb a zvyšovanie ich kvality.

V rámci oblasti pomoci ţenám obetiam násilia v intímnom partnerskom vzťahu je potrebné

venovať sa tieţ procesu viktimizácie17

, ktorý vzniká práve nekompetentným zásahom

odborníkov pri poskytovaní pomoci ţenám, ktoré „zaţili― násilie zo strany muţa/partnera.

Vo všeobecnosti rozlišujeme tri základné úrovne viktimizácie (Cviková - Juráňová, 2001):

1. primárna viktimizácia - ide o priamu ujmu spôsobenú páchateľom násilia (fyzické,

psychické, sexuálne, sociálne, ekonomické násilie);

2. sekundárna viktimizácia - je spôsobená negatívnymi/neodbornými reakciami zo

strany inštitúcií, resp. profesionálov/profesionálok, ktorí/é by mali zasahovať

v prospech obetí násilia a sankcionovať zneuţívateľov. Je smutnou skutočnosťou,

ţe po vyhľadaní odbornej pomoci sa ţenám namiesto pochopenia a poskytnutia

ochrany dostane pravý opak - nedôvera, spochybňovanie jej skúseností,

obviňovanie. Ak profesionál/profesionálka neposkytne ţene primeranú pomoc

a podporu, narastá pocit viny a izolácie. Celý proces pomoci by mal byť zavŕšený

úplnou psychickou a sociálnou stabilizáciou ţeny. Ak sa tak nestane nastupuje

terciárna viktimizácia;

3. terciárna viktimizácia vzniká v dôsledku dvoch predchádzajúcich viktimizačných

procesov, kedy sa ţena - obeť násilia nikdy nevyrovná so spôsobenou traumou.

Podpora a pomoc zo strany inštitúcií (profesionálov) a blízkeho okolia sú prvými krokmi

na prelomenie začarovaného kruhu násilia. Je dôleţité, aby spoločnosť verejne uznala, ţe

obeť bola poškodená a mala by tak podniknúť akciu na to, aby určila, kto je za ujmu

zodpovedný a aká bude náprava tejto spôsobenej ujmy. Inak bude násilie, ktoré pácha muţ

na ţene v rodine ako uvádza Bernaf (In Heise, Pintaguy, 1998) legitímnym a vhodným

spôsobom na uvoľnenie vlastného napätia muţov v stave stresu, na sankcionovanie

správania ţien, alebo jednoducho na vychutnanie pocitu nadvlády.

17

„Viktimizácia označuje situáciu, keď sa ţena obeť násilia, stáva opakovane obeťou, a to v dôsledku

konania, resp. nekonania a neadekvátneho prístupu oficiálnych, či neoficiálnych inštitúcií, alebo

jednotlivcov― (http://glosar.aspekt.sk/default.aspx?ami=1&smi=1&vid=19).

67

3.7 Problematika násilia páchaného na ţenách vo vládnych dokumentoch Slovenskej

republiky

Násilie na ţenách má závaţné spoločenské príčiny a dôsledky a preto sa úlohy smerujúce

k jeho prevencii a eliminácii stávajú úlohami celospoločenského významu. Prierezovosť

a náročnosť problematiky násilia páchaného na ţenách, vrátane faktu, ţe dlhodobo

predstavovala tabuizovanú oblasť, kde sa neriešené problémy stali súčasťou ţivota ako

štandard a stereotyp, spôsobili kumuláciu a navŕšenie daných problémov. Išlo nielen

o nesprávne chápanie a postoje spoločnosti k násiliu, ktoré ţeny zaţívajú, ale aj o absenciu

koordinovaných, špecializovaných, rozvinutých sluţieb pomoci obetiam tohto druhu

násilia.

Na základe týchto skutočností a v snahe zmeniť uvedenú nepriaznivú situáciu prijala vláda

Slovenskej republiky dva materiály, zamerané na problematiku násilia páchaného na

ţenách. Sú to dokumenty: Národná stratégia na prevenciu a elimináciu násilia páchaného

na ţenách a v rodinách (2005) ako aj Národný akčný plán na prevenciu a elimináciu násilia

páchaného na ţenách na roky 2005-2008. Národný akčný plán na roky 2005-2008

obsahoval opatrenia, ktoré sledovali niektoré krátkodobé, ale prevaţne dlhodobé ciele

plnené v horizonte troch rokov. Išlo najmä o realizáciu základných krokov v oblasti

prevencie, vzdelávania, výskumu, zlepšovania legislatívneho zabezpečenia celej

problematiky, ako aj budovania inštitucionálneho rámca koordinovanej pomoci ţenám, na

ktorých bolo páchané násilie. Národný akčný plán na prevenciu a elimináciu násilia

páchaného na ţenách na roky 2009-2012 nadväzuje na operačné ciele Národnej stratégie

na prevenciu a elimináciu násilia páchaného na ţenách a v rodinách, pričom ich rozvíja

v zhode s novými skutočnosťami a poţiadavkami medzinárodných dokumentov a praxe

(Národný akčný plán..., 2009-2012). Základnými cieľmi v oblasti poskytovania pomoci

ţenám, ktoré zaţili, resp. zaţívajú násilie zo strany partnera sú najmä zabezpečiť rýchlu

a efektívnu pomoc všetkým ţenám, ktoré sú vystavené násiliu alebo hrozbe násilia, a to

s ohľadom na špecifické potreby, ktoré z ich situácie vyplývajú. Ďalej vytvoriť podmienky

na vytvorenie špecifickej legislatívy a dosiahnuť efektívne vyuţívanie existujúcej

legislatívy v praxi s cieľom zabezpečiť dostatočnú ochranu ţenám, ktoré zaţívajú násilie

a adekvátny postih páchateľov násilia. Nemenej významným cieľom Národného akčného

plánu na prevenciu a elimináciu násilia páchaného na ţenách na roky 2009-2012 je

zabezpečiť rodovo citlivé vzdelávanie všetkých pomáhajúcich profesií a zainteresovaných

subjektov v oblasti prevencie a eliminácie násilia páchaného na ţenách.

68

Násilie páchané na ţenách je porušovaním základných ľudských práv. Slovenská republika

sa hlási ku všetkým dôleţitým medzinárodným dokumentom upravujúcim ľudské práva.

Mnohé z nich ratifikovala ešte za spoločného československého štátu a po osamostatnení

v roku 1993. Ide najmä o tieto dokumenty:

Medzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie

č.95/1974 Zb.

Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych, kultúrnych právach č.

120/1976 Zb.

Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach č. 120/1976 Zb.

Dohovor proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo poniţujúcemu

zaobchádzaniu alebo trestaniu č. 143/1988 Zb.

Dohovor o právach dieťaťa č. 104/1991 Zb.

Dohovor o politických právach ţien č. 46/1955 Zb.

Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie ţien č. 62/1987 Zb.

Opčný protokol k Medzinárodnému paktu o občianskych a politických právach

č. 169/1991

Deklarácia spojených národov o odstránení násilia páchaného na ţenách –

Rezolúcia OSN 1993

Pekinská Deklarácia a Akčná platforma 1995

Závery 23. mimoriadneho zasadania Valného zhromaţdenia OSN o výsledkoch

päťročného vývoja od IV. Konferencie o ţenách v Pekingu 2000

Zákon o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred

diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov č. 365/2004 -

Antidiskriminačný zákon.

3. 8 Právne aspekty násilia páchaného na ţenách v Slovenskej republike

Zasahovať v prípadoch násilia páchaného na ţenách v intímnom partnerskom vzťahu je

veľmi náročné a zloţité. Situácia blízkosti intímnych vzťahov medzi obeťou a páchateľom

stavia právny systém pred ťaţké úlohy. Práve preto je veľmi dôleţité, aby právnické

profesie dostatočne reflektovali všetky nové poznatky o problematike násilia páchaného na

ţenách v súlade s medzinárodnými ľudsko - právnymi ochrannými mechanizmami.

Smutnou skutočnosťou je fakt, ţe sa nebezpečnosť a závaţnosť násilných trestných činov

69

páchaných na ţenách, ktoré sa odohrávajú prevaţne doma a bez svedkov (vynímajúc deti)

stále podceňuje. Štúdie ako aj mnoho prípadov napr. v USA ukazujú, ţe mnoho

zavraţdených ţien sa v minulosti pokúšalo o policajnú či súdnu pomoc (Jones, 2003).

Dlhodobé zisťovania o problematike násilia na ţenách tieţ zreteľne dokazujú, ţe v čase,

kedy sa násilný trestný čin dostáva po prvýkrát pred súd, obyčajne je za ním uţ veľmi dlhá

história násilia voči ţene zo strany jej partnera. Tak ako pri ostatných profesionálnych

postupoch na ochranu ţien, aj pri realizovaní všetkých právnych opatrení musí byť hlavným

cieľom bezpečie a ochrana ţien postihnutých násilím (Manuál, 2007).

Náš trestný zákon nehovorí priamo o „násilí―, ale spomína týranie a „fyzické a psychické

utrpenie―. Pod fyzické utrpenie zaraďujeme širokú škálu správania a skutkov, od

vyhráţania sa útokom aţ po fyzické napadnutie s váţnymi zdravotnými následkami - bitie,

kopanie, údery, spôsobovanie rán a popálenín rôzneho druhu, bezdôvodné odopieranie

stravy, oddychu alebo spánku, alebo iné správanie, ktoré ohrozuje fyzické zdravie alebo

obmedzuje bezpečnosť. Pojem „psychické utrpenie― v súvislosti s násilím medzi blízkymi

osobami náš trestný zákon pozná len od roku 2002. Definuje ho cez viaceré spôsoby

násilného správania, ako je poniţovanie, pohŕdavé zaobchádzanie, neustále sledovanie,

vyhráţanie, vyvolávanie strachu alebo stresu, násilná izolácia, citové vydieranie alebo iné

správanie ohrozujúce psychické zdravie alebo obmedzujúce bezpečnosť. Trestný zákon18

tieţ pozná „sexuálne násilie―, kde špecifikuje nechcené sexuálne praktiky, nútenie

k sexuálnemu styku a znásilnenie (Zákon č. 421/2002 Z. z.).

Rok 2002 bol v slovenskom právnom poriadku vo vzťahu k právam ţien - obetiam

domáceho násilia - mimoriadne významným. Ako výsledok vzájomného úsilia

18

Trestný zákon vymedzuje v prípade priameho prepojenia násilia (ktoré pácha muţ na ţene vo vzťahu)

a spáchania trestného činu podľa § 24 a § 25 a to tzv. krajnú núdzu kedy čin inak trestný, ktorým niekto

odvracia nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému týmto zákonom, nie je trestným činom. Nejde

o krajnú núdzu, ak bolo moţné nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému týmto zákonom za

daných okolností odvrátiť inak alebo ak spôsobený následok je zjavne závaţnejší ako ten, ktorý hrozil.

Rovnako nejde o krajnú núdzu, ak ten, komu nebezpečenstvo priamo hrozilo, bol podľa všeobecne

záväzného právneho predpisu povinný ho znášať.

V druhom prípade hovoríme o tzv. nutnej obrane, kedy čin inak trestný, ktorým niekto ovracia priamo

hroziaci alebo trvajúci útok na záujem chránený týmto zákonom, nie je trestným činom. Nejde o nutnú

obranu, ak obrana bola celkom zjavne neprimeraná k útoku, najmä k jeho spôsobu, miestu a času,

okolnostiam vzťahujúcim sa k osobe útočníka alebo k osobe obrancu. Ten, kto odvracia útok týmto

spôsobom nebude trestne zodpovedný, ak nekonal v silnom rozrušení spôsobenom útokom, najmä v dôsledku

zmätku, strachu alebo zľaknutia. Ak sa niekto vzhľadom na okolnosti prípadu mylne domnieva, ţe útok

hrozí, nevylučuje to trestnú zodpovednosť za čin spáchaný z nedbanlivosti, ak omyl spočíva v nedbanlivosti

(Zákon č. 300/2005 Z. z.).

Môţeme teda konštatovať, ţe ak ide o spáchanie trestného činu v zmysle bezprostrednej reakcie vyvolanej

násilím, teda ide o nutnú obranu, resp. krajnú núdzu, skutok nie je trestným činom. V ostatných prípadoch, ak

nejde teda o krajnú núdzu, prípadne nutnú obranu, môţeme hovoriť o trestných činoch, za ktoré musí

páchateľ podľa Trestného zákona Slovenskej republiky niesť trestnú zodpovednosť.

70

mimovládnych organizácií venujúcich sa ochrane práv obetí domáceho násilia a ţien

osobitne, boli prijaté zmeny Trestného zákona, Trestného poriadku, Občianskeho

zákonníka a Občianskeho súdneho poriadku.

Ako sme uţ uviedli po roku 2002 došlo k zmenám v Trestnom zákone, Trestnom poriadku,

Občianskom zákonníku, ako aj Občianskom súdnom poriadku19

. Zmeny v legislatíve ako

vidíme sa oproti minulosti zmenili, čo môţeme v tejto súvislosti povaţovať v oblasti

prevencie a eliminácie násilia páchaného na ţenách v intímnom vzťahu ako pozitívne.

Avšak je ešte stále čo zdokonaľovať, a to najmä v oblasti právnej pomoci týraným ţenám.

Je nevyhnutné poskytovať kvalitné právne poradenstvo a informácie o právnych

moţnostiach riešenia ich situácie. Dôleţité je, aby poskytovatelia právnej pomoci pochopili

zloţitosť a dynamiku násilia páchaného na ţenách a podľa toho primerane postupovali pri

jej poskytovaní. Účinnou pomocou pre ţeny, ktoré sú v zlej finančnej situácii je

poskytnutie bezplatnej právnej pomoci, vrátane zastupovania advokátom/advokátkou na

súde. V súčasnosti sú to predovšetkým mimovládne organizácie, ktoré poskytujú bezplatné

právne poradenstvo, avšak neustále čelia nedostatku finančných prostriedkov na pokrytie

sluţieb tohto druhu. Preto je potrebné zlepšiť a zabezpečiť prístup k spravodlivým

a účinným právnym prostriedkom vrátane odškodnenia ţien - obetí násilia v intímnom

vzťahu a k advokátskym sluţbám, a to napríklad zriaďovaním fondov právnej pomoci na

komunálnej úrovni (Zákon č. 421/2002 Z. z.).

19 V Trestnom zákone sa rozšírila objektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu týrania blízkej

a zverenej osoby. Rozšírilo sa vymedzenie blízkej osoby o bývalého manţela, druha, rodiča spoločného

dieťaťa, ako aj osobu, ktorá s páchateľom ţije alebo ţila v spoločnej domácnosti. Zvýšila sa sadzba za trestné

činy súvisiace s domácim násilím. Zaviedla sa moţnosť ochranného liečenia páchateľa, ktorý spáchal násilný

trestný čin voči blízkej alebo zverenej osobe ak moţno vzhľadom na osobu páchateľa dôvodne predpokladať,

ţe bude v násilníckom konaní pokračovať. V Trestnom poriadku sa predovšetkým zaviedlo to, ţe súhlas

poškodenej osoby s trestným stíhaním páchateľa pri násilných trestných činoch nie je potrebný. Zaviedli sa

práva poškodeného, najmä v prípadoch násilných trestných činov poţiadať orgány činné v trestnom konaní

o podanie informácie, ţe páchateľ bol prepustený z väzby alebo z výkonu trestu odňatia slobody. Okrem

iného sa napríklad upravila moţnosť vykonať opatrenia súdu v prípadoch násilných trestných činov, aby

v budove súdu neprišlo k osobnému kontaktu obţalovaného a poškodeného. V Občianskom zákonníku bolo

zakotvené ustanovenie, ktoré umoţňuje aj počas trvania spoluvlastníctva, aţ do jeho rozdelenia súdom

zabrániť násilníkovi uţívať byt, alebo dom manţelov, resp. bývalých manţelov. Novoprijatá úprava

zohľadňuje to, ţe právo uţívať obydlie majú obaja z manţelov a ak jeden z nich robí druhému toto uţívanie

prakticky nemoţným svojim násilným správaním, je potrebné obeti realizáciu jej ústavného práva zabezpečiť

aj tým, ţe násilníkovi sa toto právo obmedzí. Súd rozhodne, kedy a za akých podmienok sa násilníkovi

poskytuje bytová náhrada a za akých podmienok mu nepatrí.

V Občianskom súdnom poriadku sa upravil nový druh predbeţného opatrenia, aby násilník dočasne

nevstupoval do bytu alebo domu, v ktorom býva blízka osoba alebo osoba v jeho starostlivosti, vo vzťahu ku

ktorej je dôvodne podozrivý z násilia. Skrátila sa tieţ lehota na vydanie predbeţného opatrenia týkajúceho sa

maloletých detí alebo osôb ohrozeným násilím (Národná stratégia na prevenciu a elimináciu násilia

páchaného na ţenách a v rodinách, 2005, s. 3-4).

71

4 PÁCHANIE TRESTNEJ ČINNOSTI ŢIEN – OBETÍ NÁSILIA

V INTÍMNOM PARTNERSKOM VZŤAHU

4.1 Celospoločenské ukotvenie danej problematiky

Násilie voči ţenám je „historickou konštantou― a tiahne sa celou históriou ľudstva od

minulosti aţ do súčasnosti. Násilie voči ţenám je javom univerzálnym, vyskytujúcim sa vo

všetkých oblastiach sveta, vo všetkých typoch krajín a vo všetkých typoch rodín. Ţena,

obeť násilia musí znášať násilie a týranie zväčša pocitovo ukryté vo svojom najhlbšom

vnútri. Najničivejší dopad má tak na ňu trauma preţitá v izolácii. Byť obeťou trvalého

alebo náhleho násilného správania a nemať moţnosť veriť osobe, ktorá by mala súcitiť

a pomôcť, to je byť zbavená ľudskej podpory, solidarity a spravodlivosti.

Násilie zamerané voči ţenám zo strany ich partnerov je aj skrytou prekáţkou a bariérou

sociálno - ekonomického vývoja. Rodovo podmienené násilie tým, ţe potláča energiu ţien,

podrýva ich sebadôveru a ohrozuje ich zdravie, znemoţňuje im plne sa zúčastňovať na

ţivote spoločnosti.

Najnovší reprezentatívny výskum výskytu a skúseností ţien s násilím páchaným na ţenách

na Slovensku z roku 2008 (výskumný súbor pozostával z 827 dospelých ţien SR vo veku

18 - 65 rokov) uvádza nasledovné závery:

1. Na Slovensku je týraná kaţdá piata ţena, ktorá má v súčasnosti partnera, zaţila

z jeho strany násilné správanie - presnejšie 21,2% dospelých ţien SR vo veku 18 -

64 rokov, ktoré mali v čase výskumu partnera, zaţili z jeho strany násilie (v prípade

6% išlo o vyhranené násilie, t.j. často opakované fyzické a sexuálne násilie

a takmer trvalo prítomné psychické, sociálne, či ekonomické násilie).

2. Výskyt násilného správania od bývalých partnerov je ešte vyšší. Z dospelých ţien,

ktoré mali bývalého partnera, zaţilo z jeho strany násilné správanie 27,9% (z toho

12,2% ţien zaţilo vyhranené násilie).

3. Nijaký druh, či forma násilia páchaného na ţenách v intímnom partnerskom vzťahu

nie je na Slovensku úplne neznáma. Vyskytli sa všetky jeho známe typy - od

fyzického a sexuálneho, cez psychické a sociálne, aţ po ekonomické (fyzické

násilie zaţilo od súčasného partnera 15% ţien a od bývalého partnera takmer 40%

ţien; so sexuálnym násilím má od súčasného partnera skúsenosť 9% ţien a od

bývalého partnera viac ako 25% ţien).

72

4. Ţeny na Slovensku sú málokedy vystavené iba jednej forme „partnerského― násilia.

Fyzickému násiliu veľmi často predchádza alebo ho sprevádza psychické alebo

sociálne násilie, sexuálne násilie sa veľmi často viaţe s rôznymi formami

psychického alebo sociálneho násilia, ekonomické násilie je previazané

s psychickým a pod.

5. Vzťahy, v ktorých sa násilie na ţenách vyskytuje, nie sú náhodné. Spravidla ide

o manţelský vzťah (u násilného vzťahu 76% ţien vydatých prvýkrát,

u vyhraneného násilného vzťahu takmer 80% ţien vydatých prvýkrát) a dlhodobý

vzťah (v priemere vyše 20 rokov trvania).

6. Svedkami násilia bývajú často deti. Takmer 70% ţien, ktoré zaţívajú násilie od

svojho súčasného partnera, býva v domácnosti s dieťaťom, resp. deťmi.

7. Násilie v intímnych vzťahoch zaţívajú ţeny všetkých skupín a zároveň so

zvýšeným výskytom v konkrétnej skupine. Násilie sa vyskytuje u ţien kaţdého

veku, viac však u ţien v strednom veku (45-60 rokov); násilie postihuje ţeny

kaţdého vzdelania, najviac však so základným vzdelaním a vzdelaním na strednom

odbornom učilišti; v násilných vzťahoch ţijú ekonomicky aktívne aj neaktívne

ţeny, z ekonomicky aktívnych však najviac manuálne pracovníčky a odborné

pracovníčky, z ekonomicky neaktívnych ţien najviac starobné dôchodkyne; podľa

veľkosti sídla ide najmä o ţeny z obcí do 2000 obyvateľov.

8. Na násilných vzťahoch participujú všetky skupiny muţov, s dôrazom na zvýšený

výskyt v konkrétnych kategóriách. Násilia sa dopúšťajú v intímnych vzťahoch

všetky vekové kategórie muţov, viac však starší muţi (45 rokov a viac), násilníci

sú v kaţdej vzdelanostnej kategórii, vo zvýšenej miere však násilie páchajú muţi so

základným vzdelaním a vyučení bez maturity; zastúpené sú všetky skupiny

ekonomicky aktívnych muţov, častejšie však manuálni pracovníci a muţi mimo

pracovný trh, resp. nezamestnaní.

9. Násilie si ţiada rôznorodé formy pomoci. Mnoho ţien týraných partnerom muselo

utiecť z domu (viac ako polovica pri násilnom správaní bývalého partnera a takmer

polovica súčasného partnera), byť ošetrených lekárom (37% a 31%), privolať

políciu (vyše 57% a 35%); potrebovali pomoc psychologickú či psychiatrickú,

obecného či mestského úradu, krízových centier a liniek, súdov či právnikov, ţeny

skúšajú viacero riešení - k rozvodu, rozchodu nepristupujú hneď (priemerná doba

trvania násilného vzťahu bola aţ 13,7 roka).

73

10. Pribúda ţien hľadajúcich riešenie násilnej situácie. V porovnaní rokov sa zníţil

podiel ţien, ktoré násilnú situáciu nejako neriešia alebo nevidia dôvod ju riešiť.

Moţno sa domnievať, ţe realizované kampane posilnili odhodlanie aj moţnosti

ţien, aby násilie zo strany partnera riešili. Ţeny, ktoré nevidia dôvod na riešenie

násilia, boli výrazne častejšie vyššieho veku, maďarskej či inej národnosti, hlboko

veriace, z menších miest a niţšieho vzdelania (v týchto prostrediach by sa ţiadalo

posilniť informovanosť o násilí a ľudských právach).

11. Nie vţdy sú ţeny s poskytnutou pomocou spokojné. Nie všetky ţeny dostali pri

riešení partnerského násilia od jednotlivých inštitúcií pomoc, s ktorou by boli

spokojné. Svoj prístup či postup zaoberania sa prípadom by podľa odpovedí ţien so

skúsenosťou s násilím mala zlepšiť predovšetkým polícia, sociálne odbory na

úradoch a súdy, či právne zastupovanie. Hlasy spokojných aj nespokojných ţien sa

ale objavili pri kaţdej inštitúcii - moţno predpokladať, ţe existujú veľké regionálne

rozdiely v úrovni pomoci, ale aj rozdiely v miere citlivosti konkrétnych

reprezentantov či reprezentantiek daných inštitúcií.

12. Násilie bráni ţenám v ich plnej participácii na ţivote spoločnosti. Údaje

z reprezentatívneho výskumu ukázali, ţe čím je násilie intenzívnejšie, tým viac

zdravotných problémov ţenám prináša, tým horšie hodnotia svoj zdravotný stav,

tým sú nespokojnejšie so svojim rodinným ţivotom.

13. Zaznela silná podpora aktivitám na potieranie násilia. Všetky skupiny ţien

jednoznačne podporujú aktivity zamerané na prevenciu násilia alebo rýchlu

nápravu a pomoc pri aktuálnom násilí (posilnenie legislatívy, rozvoj sluţieb

rôzneho druhu i zvyšovanie povedomia spoločnosti o násilí a jeho nulovú

toleranciu).

14. Je potrebné mať na zreteli aj iné národnosti ţijúce v SR. Mierne zvýšenie výskytu

inej ako slovenskej národnosti v rámci vyhraneného násilia naznačuje, ţe je

potrebné informácie (o ľudských právach, násilí a moţnostiach pomoci) šíriť tieţ

v iných jazykových mutáciách, aby sa jednoducho nestalo, ţe sa do niektorých

jazykovo špecifických prostredí nedostanú (Bodnárová a kol., 2008, s. 10-11).

Z uvedeného vyplýva, ţe násilie zo strany manţela alebo intímneho partnera patrí

k najčastejším formám násilia páchaného na ţenách. Zahŕňa všetky skutky fyzickej

agresie, psychické týranie, vynútený sexuálny styk a iné formy sexuálneho nátlaku, ako aj

rôzne spôsoby kontrolujúceho správania - izolovanie od rodiny a priateľov, kontrola

74

správania alebo obmedzovanie prístupu k informáciám či podpore. Môţe mať teda rôznu

podobu a to od fyzického a sexuálneho, cez psychické (či verbálne) aţ po sociálne

a ekonomické násilie. Pre potreby výskumu bolo násilie na ţenách vymedzené ako

„záţitok― fyzického, psychického, sexuálneho, sociálneho alebo ekonomického nátlaku,

zneuţívania alebo napadnutia zo strany intímneho partnera (Bodnárová a kol., 2008, s. 25).

V rámci metodologickej prípravy výskumu sme venovali pozornosť štúdiu odbornej

a vedeckej literatúry týkajúcej sa výskumu v sociálnych vedách (Hendl, 1999; Ferjenčík,

2000; Hendl, 2005; Silverman, 2005; Ondrejkovič, 2005; Miovský, 2006; Gavora, 2006;

Švaříček - Šeďová, 2007).

Výskumná časť reprezentuje empirickú časť práce, ktorá logicky nadväzuje na teoretický

základ a reflektuje aspekty násilia páchaného na ţenách v intímnom partnerskom vzťahu

odsúdených ţien prostredníctvom faktografických dát, ktorých zdrojom boli osobné

anamnézy odsúdených ţien (výskum č. 1). Zároveň uvádzame i výskumnú sondu názorov

participantiek nášho výskumného súboru a odborníkov v oblasti pomoci obetiam násilia

v intímnom partnerskom vzťahu, ako aj z oblasti sociálnej práce (výskum č. 2).

4.2 Charakteristika a stanovenie cieľov výskumu

Ako sme uţ uviedli v úvode publikácie, sociálny pracovník je vţdy postavený pred

konkrétny problém, ktorý musí riešiť. A tým problémom, ktorým sa sociálna práca môţe

jednorázovo, ale i dlhodobo zaoberať je dnes tak aktuálna problematika, problematika

násilia páchaného na ţenách v intímnom partnerskom vzťahu. Základným cieľom je

poskytnúť deskripciu toho, čo o fenoméne násilia páchaného na ţenách v intímnom

partnerskom vzťahu vieme, resp. je známe. Je to natoľko zloţitý „problém―, ţe ho nie je

moţné objasniť bez existencie veľmi špecifických a zloţitých determinantov, ktoré ho

ovplyvňujú. Obsahovou analýzou teoretických poznatkov o tomto „probléme―-

nezabúdajme, ţe ide o trestný čin - sme zistili, ţe nebude jednoduché určiť si cieľ

empirického výskumu. V teoretickej časti práce sme našli súvislosti medzi jednotlivými

aspektmi sociálnej práce, či uţ to bol aspekt pedagogický, psychologický, alebo filozoficko

- etický s násilím páchaným na ţenách v intímnom partnerskom vzťahu20

. Takto širšie

20

V intímnom partnerskom vzťahu uvádzame preto, lebo existuje i násilie páchané na ţenách zo strany

muţov mimo partnerského vzťahu.

75

vymedzené teoretické zázemie danej problematiky nám vytvorilo dostatočný priestor pre

jej empirické spracovanie.

TABUĽKA 2 Základné informácie o realizovaných výskumoch - prehľad

Výskum Typ výberu

súboru

Početnosť Charakteristika

súboru

Metóda

získavania dát

č. 1

kvalitatívny

zámerný n =10 „anamnézy― textové

dokumenty

č. 2

kvalitatívny

zámerný n =10 „odsúdené

týrané ţeny―

pološtruktúrované

interview

Stanovanie cieľov výskumu

Nakoľko je problematika násilia páchaného na ţenách veľmi špecifickým a citlivým

problémom nebolo jednoduché stanoviť hlavný cieľ výskumu. Z deskripcie tohto

fenoménu uvedenej v teoretickej časti predkladanej práce vyplýva, ţe násilie páchané na

ţenách je ovplyvňované rôznymi determinantami, t.j. z pedagogického hľadiska zrod

samotného násilia môţeme hľadať v rodine ako základnom výchovnom a socializačnom

prvku (napr. represívna, úzkoprsá výchova), zo psychologického hľadiska sú to

predovšetkým osobnostné predpoklady jedinca (napr. predispozícia, ţe sa môţe na základe

osobnostných čŕt, vlastností, stať budúcou obeťou, resp. páchateľom násilia na ţenách

v partnerskom vzťahu), či z filozoficko - etického hľadiska hovoríme predovšetkým

o rodových stereotypoch (stereotypná deľba práce, patriarchalizmus), ktoré sú „ţivnou―

pôdou páchania násilia na ţenách zo strany muţov.

Hlavným cieľom empirickej časti práce je popísať, analyzovať a interpretovať priebeh

a dopad násilia páchaného na ţenách v intímnom partnerskom vzťahu.

Zamerali sme sa zachytenie analytickej línie rozvrat – obnova, t.j. porušenie rovnováhy

jedinca uvedením do bezmocnosti, zraniteľnosti pôsobením násilia, vedúce k hľadaniu

podporných momentov na prinavrátenie rovnováţneho stavu.

V súlade s hlavným cieľom výskumu sme stanovili nasledovné parciálne ciele výskumu a

deskriptívne výskumné problémy:

76

Parciálne ciele výskumu

1. Mapovať sociálnu situáciu (rodinné zázemie) ţien, ktoré boli obeťami násilia zo

strany partnera a odsúdené nepodmienečným trestom odňatia slobody.

2. Zistiť, analyzovať genealógiu násilia (druh, príčiny, frekvenciu, dôsledky,

osobnosť21

obete násilia v intímnom partnerskom vzťahu).

3. Zmapovať krízové momenty interakcie medzi páchateľom a obeťou násilia

v intímnom partnerskom vzťahu.

4. Zistiť, mapovať východiskový stav poskytnutia sociálnej opory22

ţenám, obetiam

násilia pred spáchaním trestného činu.

5. Mapovať predstavy a očakávania odsúdených ţien, ktoré „zaţili― násilie zo strany

muţov po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody.

Deskriptívne výskumné problémy:

V akej sociálnej situácii sa participantky výskumného súboru nachádzali pred

spáchaním trestného činu?

Ako definujú „zaţité― násilie participantky výskumného súboru?

Jednalo sa o vopred naplánovaný trestný čin alebo bol uskutočnený v afekte, ako

bezprostredná reakcia na násilie?

Aká pomoc bola poskytnutá ţene v čase spáchania, resp. pre spáchaním

trestného činu?

Aké sú vyhliadky do budúcnosti participantiek výskumného súboru?

4.3 Charakteristika základného metodologického prístupu

Základným metodologickým prístupom na získanie relevantných dát o priebehu a dopade

násilia páchaného na ţenách v intímnom partnerskom vzťahu našej výskumnej vzorky sa

stala kvalitatívna obsahová analýza. Dôleţitou otázkou, ktorú sme si na začiatku tejto

21

Vzhľadom na naše odborné zameranie, t.j. sociálna práca, nedisponujeme psychologickými poznatkami

a zručnosťami v dostatočnom rozsahu na to, aby sme mohli kompetentne skúmať zloţitejšie aspekty

osobnosti, ktoré kladú vyššie odborné nároky na analýzu a interpretáciu dátového materiálu. V tomto zmysle

sme sa opierali predovšetkým o forenzno - psychologický profil osobnosti konkrétnych odsúdených ţien

participujúcich vo výskume, vypracovaný psychológom po nástupe odsúdených ţien do výkonu trestu

odňatia slobody. 22

Pod sociálnou oporou rozumieme predovšetkým poskytnutie pomoci tak neformálnej, ako aj formálnej.

Pod neformálnu pomoc môţeme zaradiť pomoc zo strany rodiny, priateľov, susedov, známych. Do formálnej

pomoci zaraďujeme pomoc zo strany odborníkov, t.j. ide o profesionálnu pomoc. V našom ponímaní

(pedagogický, psychologický, filozoficko - etický rozmer sociálnej práce) pôjde najmä o pomoc odsúdeným

ţenám zo strany sociálneho pracovníka, psychológa, (sociálneho) pedagóga, pred spáchaním trestného činu.

77

analýzy však museli poloţiť bolo, ako vlastne budeme chápať status svojich dát. Plichtová

(2002, s. 122-135) rozlišuje medzi deskriptívnym a interpretatívnym prístupom obsahovej

analýzy23

.

Pri aplikácii obsahovej analýzy sme sa riadili nasledujúcimi krokmi, ako ich navrhuje

Plichtová (In Miovský, 2006, s. 241):

1. definícia a identifikácia vhodných dokumentov pre zamýšľanú obsahovú analýzu

(prípadne informátorov, kedy dáta vytvárame napríklad metódou interview);

2. zhromaţďovanie údajov (prípadne prepis do písomnej podoby) a ich triedenie;

3. definovanie základných jednotiek a tvorba systému kategórií a im zodpovedajúcim

kódom;

4. kódovanie textu/prepisu;

5. analýza a interpretácia dát (prostredníctvom tematickej analýzy);

6. tvorba záverečnej správy.

4.4 Výskumné metódy získavania empirických dát

Charakteristika metódy výskumu č. 1

Pri výskume č. 1 sme pouţili na zber empirického materiálu textové dokumenty - osobné

anamnézy konkrétnych odsúdených ţien participujúcich na výskume.

Dôleţitou časťou realizácie plánu analýzy dokumentov bola identifikácia relevantných

dokumentov a popis spôsobu ich získavania. Riadili sme sa nasledovnými kritériami

vyhľadávania dokumentov (Miovský, 2006, s. 102):

Aké typy dokumentov sú relevantné výskumným otázkam a cieľom?

Kde sa tieto dokumenty vyskytujú a v akej forme?

Ako je moţné tieto dokumenty získať?

Aké obmedzenia plynú z povahy týchto dokumentov?

23

Ako píše: „ pri aplikácii deskriptívneho prístupu sa výskumník maximálne opiera o samotný text, materiál.

Kategórie sú viac menej poznámkami k textu a pomáhajú identifikovať jeho príslušné časti. Maximálne

rešpektujeme povahu dát a snaţíme sa, aby kategórie vychádzali z rovnakého výkladového rámca a prísne sa

drţali línii textu. V tomto zmysle hovoríme o analytickej indukcii―. Pri aplikácii obsahovej analýzy bolo teda

dôleţité si ujasniť, či budeme pracovať so základným rámcom, tzv. manifestnou obsahovou analýzou, ktorá

skúma povrchové, či explicitné obsahy a formy textu a interpretatívnou obsahovou analýzou, ktorá skúma

implicitné významy skryté v texte, či jeho forme. Rozhodli sme sa vyuţiť oba prístupy kvalitatívnej

obsahovej analýzy (Plichtová: In Miovský, 2006, s. 240).

78

Pri identifikácii relevantných písomných dokumentov sme si teda kládli otázku, aké a ktoré

texty by sme mohli pouţiť vzhľadom k našej výskumnej vzorke. Tieto dokumenty sa

nachádzali v osobných spisoch a osobnej karte odsúdených. K nahliadnutiu do príslušných

dokumentov mal výskumník prístup na základe vypracovania ţiadosti k dokumentácii a len

na základe vyjadrenia kladného stanoviska riaditeľky ÚVTOS Nitra - Chrenová, ako aj

samotných odsúdených participujúcich vo výskume, k tejto ţiadosti.

Osobný spis obsahoval nasledovné dokumenty:

1. rozsudok súdu;

2. odvolanie voči uzneseniu;

3. nariadenie výkonu trestu;

4. správa o nastúpení trestu;

5. zápisnica o zatknutí;

6. dotazník pri nástupe do VTOS;

7. zaraďovací list do pracovnej skupiny;

8. záznam o poučení z predpisov BOZP a OPP;

9. záznam o prijatí do výkonu trestu;

10. protokol o zdravotnej a osobnej prehliadke.

Osobná karta obsahovala tieto dokumenty:

1. sociálna situácia pri nástupe do VTOS;

2. psychologické vyšetrenie (forenzno - psychologický posudok);

3. reedukačný list.

Relevantnými písomnými dokumentmi vzhľadom k stanoveným výskumným cieľom

a deskriptívnym výskumných problémom sa tak stali rozsudok súdu, odvolanie voči

uzneseniu (v niektorých prípadoch), dotazník pri nástupe do VTOS, sociálna situácia pri

nástupe do VTOS, psychologické vyšetrenie a reedukačný list.

V rozsudku súdu, ako aj v odvolaní voči uzneseniu, sa nachádzali dôleţité informácie

týkajúce sa spáchania trestného činu, ďalej výpovede svedkov spáchaného trestného činu,

vyjadrenia odborníkov - psychiatrov, súdnych znalcov, polície, prokuratúry k predmetnej

veci. V dotazníku pri nástupe do VTOS sme sa dozvedeli základné demografické údaje

o odsúdenej, jej vzdelaní, zamestnaní, deťoch. Sociálna situácia pri nástupe do VTOS,

forenzno - psychologický posudok a reedukačný list môţeme povaţovať za najdôleţitejšie

dokumenty, v ktorých sa jednak nachádzala komplexná sociálna situácia odsúdenej pred

79

spáchaním trestného činu, vo forenzno - psychologickom posudku odsúdenej sa

nachádzala charakteristika jej osobnosti, ako aj posúdenie rozlišovacej schopnosti,

dôleţitej na posúdenie uvedomenia si nebezpečnosti svojho konania pre spoločnosť v

zmysle spáchania trestného činu.

V nasledovnej tabuľke uvádzame základné (demografické, anamnestické) údaje

o odsúdených ţenách participujúcich vo výskume, získané štúdiom dokumentov:

TABUĽKA 3 Prehľad základných údajov o odsúdených ţenách participujúcich vo

výskume

Meno24

Vek Rodinný

stav

Vzdelanie Zárobková

činnosť

Počet

detí

Bývanie

A. H. 53 Opakovane

vydatá

Stredná

odborná škola

Invalidná

dôchodkyňa

3 Ubytovňa

S. G. 29 Opakovane

vydatá

SPŠ

zootechnika

Zamestnaná

v závode

1 Rodinný

dom

H. V. 35 Vydatá

SOU

záhradníctvo

Ţena

v domácnosti

2 Rodinný

dom

B. B. 22 Slobodná SPŠ odevná Nezamestnaná 0 3 - izbový

byt

M. K. 40 Opakovane

Vydatá

Neukončené

SOU sluţieb

Opatrovateľská

starostlivosť

4 Rodinný

dom

A. Ď. 47 Opakovane

vydatá

Neukončená

SPŠ

Nezamestnaná 4 Rodičovský

dom

J. G. 48 Vydatá Neukončená

OA

Nezamestnaná 5 3 - izbový

byt

E. K. 47 Druţka SOU kuchár-

čašník

Sezónne práce 4 Podnájom

E. Š. 50 Opakovane

vydatá

SOU kuchár-

čašník

Nezamestnaná 2 Podnájom

H. F. 61 Opakovane

vydatá

Ukončená ZŠ Invalidná

dôchodkyňa

4 Podnájom

Charakteristika metódy výskumu č. 2

Pri výskume č. 2 sme vyuţili pre zber empirického materiálu pološtruktúrované interview

a participačné pozorovanie zamerané na vybrané oblasti ţivota týraných odsúdených ţien,

smerujúce k odhaleniu čiastkových aspektov skúmaných problémov.

24

Pri identifikácii odsúdených ţien sme pouţili ich skutočné iniciály, anonymita však zostala zachovaná.

80

4.5 Anamnéza predchádzajúca interview

Pred realizáciou rozhovorov sme si pripravili konkrétne otázky vzťahujúce sa

k jednotlivým témam (vytvorených na základe parciálnych cieľov výskumu

a deskriptívnych výskumných problémov), rozdelených do blokov 1 - 4.

Blok č. 1 - História násilia

Tu sa zameriavame predovšetkým na „históriu― násilia, v zmysle jeho vzniku, priebehu,

ako aj dopadu na ţivot odsúdenej ţeny. Základnou otázkou v tomto bloku je zistiť ako

vlastne ţeny definujú „zaţité― násilie. Cieľom je zistiť druh, frekvenciu, príčiny, ako aj

dôsledky násilia páchaného na ţenách v intímnom partnerskom vzťahu.

Hlavná

téma

Základné

otázky25

Doporučené dodatočné

otázky

Navrhnutý

rozširujúci

materiál

„Zaţité―

násilie

Ako vyzeral

typický deň

Vášho ţivota s

tyranom?

Predtým? Potom?

Viete uviesť

prvý moment

prejavu násilia?

Čo ste si o tom mysleli keď

to urobil prvýkrát?

Čo to pre Vás znamenalo?

Vaše pocity,

myšlienky, keď

došlo k násiliu? Ako

Vás to ovplyvnilo?

Ako to

prebiehalo?

Čo si myslíte

o príčinách

násilia?

Bol násilnícky

len voči Vám?

A čo deti?

25

Označuje otázky, ktoré sa musia klásť explicitne, aby splnili minimálne kritériá bloku; všetky ostatné

otázky sa môţu klásť vtedy, ak sa zodpovedali základné otázky bloku.

81

Blok č. 2 - Krízové momenty interakcie

V tomto bloku sledujeme oblasť krízových momentov interakcie medzi obeťou

a páchateľom násilia v intímnom partnerskom vzťahu s cieľom zistiť, či sa jednalo

o vopred naplánovaný čin, alebo bol uskutočnený v afekte, ako bezprostredná reakcia na

násilie.

Hlavná

téma

Základné

otázky26

Doporučené

dodatočné otázky

Navrhnutý rozširujúci

materiál

Krízové

momenty

interakcie

Rozmýšľali ste

niekedy

o pomste?

Vopred naplánované?

Vykonané v afekte?

Čo Vás

posilňovalo

zotrvať?

Keby ste mohli

vrátiť čas,

a nestalo by sa

to, čo sa stalo,

ţili by ste

s ním?

Ako by ste

charakterizovali

seba? Vaše

vlastnosti? Tyrana?

Blok č. 3 - Sociálna opora

V tomto bloku otázok sa počas interview budeme snaţiť zistiť, aká bola ţenám v čase,

resp. pred spáchaním trestného činu poskytnutá pomoc, resp. podpora. Zameriame sa tak

na pomoc neformálnu, t.j. na pomoc zo strany priateľov, blízkych príbuzných, susedov

a pod., ako aj na pomoc formálnu, t.j. odbornú zo strany profesionálov, a to najmä

pedagógov, psychológov, sociálnych pracovníkov.

Hlavná

téma

Základné

otázky

Doporučené

dodatočné otázky

Navrhnutý

rozširujúci

materiál

26

Označuje otázky, ktoré sa musia klásť explicitne, aby splnili minimálne kritériá bloku; všetky ostatné

otázky sa môţu klásť vtedy, ak sa zodpovedali základné otázky bloku.

82

Sociálna

opora

Vedel o týraní

niekto?

Rodičia? Priatelia?

Známi?

Vyhľadali ste

nejakú pomoc?

Prijali ste ju?

Odmietli?

Ohlásili ste to

polícii,

úradom?

Ako sa ku Vám

správali?

Verili? Neverili

Vám?

Blok č. 4 - Budúcnosť a záver interview

V závere interview sa zameriavame na očakávania participantiek do budúcnosti a aký

dojem u nich vyvolalo interview samotné. Zároveň ponúkame priestor na vyjadrenie sa

k témam, ktoré sme nespomenuli, alebo ku ktorým sa participantka chce vyjadriť.

Hlavná

téma

Základné otázky27

Doporučené

dodatočné otázky

Navrhnutý rozširujúci

materiál

Budúcnosť

A čo Vaša

budúcnosť?

Deti?

Čo by ste

odporúčali iným

týraným ţenám?

Chcela by ste sa na

záver niečo spýtať?

Napadá Vás ešte niečo,

čo je pre Vás dôleţité

a nezachytili sme to?

4.6 Časový harmonogram a plán výskumu

Na tomto mieste si dovolíme konštatovať, ţe výskumná časť predkladanej práce nie je

rozdelená do dvoch celkov (výskum č. 1 a výskum č. 2), ale tvorí súrodý celok pre lepšie

porozumenie a riešenie danej problematiky.

27

Označuje otázky, ktoré sa musia klásť explicitne, aby splnili minimálne kritériá bloku; všetky ostatné

otázky sa môţu klásť vtedy, ak sa zodpovedali základné otázky bloku.

83

Celú prípravu a realizáciu oboch výskumov by sme mohli v jednotlivých krokoch

vymedziť nasledovným postupom:

1. špecifikácia výskumného súboru, teoretické a praktické vymedzenie problémov

výskumu (apríl – august 2009);

2. ukotvenie súčasného stavu skúmanej problematiky (september 2009);

3. zváţenie moţných výskumných stratégií a zdôvodnenie navrhovaného výskumného

plánu (október 2009);

4. opis výskumného postupu - t.j. výber prostredia, zdrojov údajov a vzorky (marec –

november 2009);

5. postupy zberu údajov (november 2009);

6. stratégia prezentácie zistení (december 2009 – marec 2010).

Zrealizovaný výskum sme uskutočnili v Ústave na výkon trestu odňatia slobody v Nitre -

Chrenová. Z časového horizontu ho môţeme vymedziť od marca 2009 do novembra 2009.

Nevyhnutnou podmienkou zrealizovania výskumu v tomto prostredí bolo kladné

stanovisko k ţiadosti realizácie výskumu generálnej riaditeľky Zboru justičnej a väzenskej

stráţe Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave (ďalej len „Zbor―). V apríli 2009 však

našu ţiadosť o povolenie zrealizovať výskum z dôvodu náročných sluţobných činností

a výkonov vo výkone sluţby príslušníkov na oddelení výkonu trestu zamietli. Keďţe sme

sa chceli aj napriek negatívnemu stanovisku k ţiadosti venovať problematike „týraných

odsúdených― ţien, v máji 2009 sme podali ţiadosť o opätovné prehodnotenie ţiadosti

k realizácii výskumu. V tom istom mesiaci nám z generálneho riaditeľstva Zboru prišlo

kladné stanovisko k zrealizovaniu výskumu v Ústave na výkon trestu odňatia slobody

v Nitre - Chrenová (ďalej len „väznica―). Spôsob zrealizovania výskumu sme si však

museli vopred dohodnúť s riaditeľkou väznice. Opäť bolo potrebné napísať ţiadosť,

v ktorej sme sa jednak dohodli na metódach zberu údajov od odsúdených ţien, ako aj

zaviazali k dodrţiavaniu etických zásad vo výskume (viď ďalší text).

„Naštartovanie― výskumu sa malo uskutočniť v septembri 2009, avšak z dôvodu

pracovného vyťaţenia príslušníkov väznice (ich prítomnosť pri zbere údajov oboma

metódami bola nevyhnutná) a presunu časti odsúdených ţien do väznice v Levoči (október

2009), sme výskum zrealizovali aţ v mesiaci november 2009.

V priebehu mesiacov september aţ november 2009 sme sa intenzívne stretávali so

sociálnym pracovníkom pracujúcim vo väznici. Na týchto stretnutiach sme mu predostreli

zámer práce, ciele výskumu a pod. Museli sme si tieţ ozrejmiť s akou vzorkou odsúdených

84

ţien budeme pracovať, čo budeme chcieť zistiť a akými metódami to chceme dosiahnuť

(výslednú verziu ponúkame pri vymedzení charakteristiky metód a vzorky výskumu

v empirickej časti predkladanej práce).

Pred realizovaním výskumu bolo nevyhnutné uskutočniť predvýskum zameraný na

overenie vhodnosti metód vzhľadom k výskumnej vzorke. Zoznámili sme sa tak

s osobným spisom a osobnou kartou konkrétnej odsúdenej (na určenie relevantnosti

dokumentov), ktorá bola zaradená do výskumnej vzorky, ako aj uskutočnili interview

s touto odsúdenou. Predvýskum bolo nevyhnutné uskutočniť jednak z dôvodu získania

skúseností (ako narábať zo spisom, čo je potrebné si všímať, na čo sa zamerať

v rozhovore), a na druhej strane z dôvodu určenia plánu časového harmonogramu

uskutočnenia výskumu pomocou spomínaných metód.28

4.7 Etické aspekty výskumu

Etické otázky v spoločenskovednom výskume hrajú veľmi dôleţitú úlohu. Nevyhnutné

preto ešte pred začatím realizácie samotného výskumu bolo určiť dôleţité zásady etického

jednania výskumníka voči participantkám. Jednou z najdôleţitejších zásad bolo vytvoriť

informovaný súhlas, na základe ktorého po podpísaní a následnom oboznámení sa

s výskumom - jeho cieľmi, zameraním a pod. - nám boli sprístupnené tak osobné

dokumenty konkrétnych odsúdených ţien, ako aj umoţnené následné rozhovory s nimi.

To znamená, ţe v tomto prípade išlo o aktívny súhlas podloţený podpísaním príslušného

dokumentu (uvedený v prílohách).

Iba niektorí ľudia sú ochotní poskytnúť podrobnosti zo svojho súkromia s vedomím, ţe

budú zverejnené. Preto bolo zachovanie súkromia dôleţitou poţiadavkou výskumu. Ako

uvádza Hendl (2005, s. 155): „Anonymita nie je vţdy dokonalým riešením, pretoţe

napríklad miesto výskumu je moţné odhaliť zo súvislostí. Aby kvalitatívny výskum priniesol

poţadované výsledky, vyţaduje často dlhší pobyt v teréne―. V našom prípade nemohla byť

táto podmienka vo výskume splnená, keďţe bol realizovaný vo väznici, kde nie je moţný

dlhší pobyt. Bol vopred stanovený časový interval, počas ktorého musel byť výskum

zrealizovaný (november 2009). Môţeme teda konštatovať, ţe výskum bol v tomto smere

časovo obmedzený, čo sa mohlo odzrkadliť jednak pri zbere dátového materiálu, ako aj pri

28

V predvýskume nám s prvou odsúdenou analýza spisu trvala 120 minút a rozhovor 90 minút, to však pri

analýze a rozhovoroch s ďalšími deviatimi odsúdenými nebolo moţné. Na základe rozhodnutia riaditeľky

väznice sme mohli so spisom jednej odsúdenej pracovať 30 minút a rozhovor mohol trvať cca 25 minút.

85

analýze získaného materiálu (mali sme menej času na vytvorenie podpornej atmosféry pred

realizovaním rozhovoru s konkrétnou odsúdenou, pre vytvorenie si dôvernejšieho vzťahu).

Ďalšou dôleţitou podmienkou splnenia etických zásad vo výskume bolo zabezpečenie

emočného bezpečia. Rozhovory s odsúdenými smerovali k citlivým otázkam ako bolo

napr. „zaţité― násilie, preto sme ich nemohli klásť bez prípravy (viď anamnéza

predchádzajúca interview). Takýto rozhovor veľmi často pripomína rozhovor terapeutický,

pri ktorom sa môţe účastník otvoriť príliš. Nevyhnutné preto bolo určiť, na ktorom mieste

bola potreba participantku zastaviť. Tu sme si museli uvedomiť svoju rolu vo výskume -

zohrávať rolu výskumníka, a nie terapeuta.

Pri plnení etických zásad vo výskume nesmieme opomenúť tak zákon o ochrane osobných

údajov č. 428/2002, ako aj zákon č. 215/2004 o ochrane utajovaných skutočností,

prostredníctvom ktorých sme sa zaviazali (voči účastníkom výskumu, ako aj vedeniu

väznice), ţe zrealizovaný výskum bude slúţiť len na vedecké účely, ţe nebude zverejnený

na inom mieste ako akademickej pôde, a samozrejme nezverejníme osobné údaje

participantiek výskumu.

Azda najdôleţitejšou etickou zásadou v našom výskume bolo jednak dodrţiavanie zásady

dobrovoľnosti účasti odsúdených vo výskume a snaha o zamedzenie traumatizácie

a reciprocity ţien pri realizovaní výskumu. Bolo veľmi náročné vybrať tie „správne―

otázky, ktoré budeme klásť pri rozhovore, aby sme zamedzili reciprocite odsúdených -

teda neohrozili svojim prístupom, otázkami, dotazmi, neverbálnou komunikáciou - ich

fyzické, resp. psychické zdravie.

Ako sme uţ spomínali, pri realizovaní výskumu bolo nevyhnutné uvedomiť si rolu, ktorú

budeme zohrávať vo vzťahu k participantkám. Výskumník preto vstupoval do terénu

predovšetkým ako človek, ktorý sa chce niečo o ţivote konkrétnych odsúdených ţien

dozvedieť, ktorý nebude hodnotiť ich jednanie, správanie, skutky, avšak taktieţ nie ako

človek, ktorý ich prišiel liečiť - teda ako terapeut. V tomto smere by bolo nevyhnutné

udrţiavať neutrálny postoj29

voči participantkám, voči tomu o čom hovoria, ako hovoria,

a pod. K udrţaniu tohto postoja vo vzťahu k participantkám nám bol nápomocný najmä

29

Zachovať neutralitu je však veľmi náročné, pretoţe výskumník si vyberá témy, otázky, účastníkov

výskumu podľa svojho záujmu, cieľov výskumu a moţností. Je aktívnym činiteľom procesu, vedie rozhovor,

kladie otázky a taktieţ rozhovor ukončuje.

86

etický kódex sociálneho pracovníka,30

ktorým sa vzhľadom k profilácii (sociálna práca)

výskumník riadil.

4.8 Charakteristika výskumného súboru

Pred realizáciou výskumu bolo nevyhnutné si ozrejmiť s akou vzorkou potenciálnych

účastníčok výskumu budeme pracovať. Základný súbor tvorili teda všetky týrané ţeny,

ktoré boli odsúdené nepodmienečným trestom odňatia slobody (ich počet bol 45).

Uskutočnili sme zámerný výber, v ktorom sa hlavným kritériom stala súvislosť31

spáchania

trestnej činnosti s násilím v intímnom partnerskom vzťahu. Pri výbere výskumnej vzorky

bolo dôleţité určiť ďalšie vedľajšie kritériá, na základe ktorých sme skupinu týraných

odsúdených ţien rozčlenili. Jednou bol vek odsúdených (aby sme vo výskume pracovali so

všetkými vekovými kategóriami), ako aj rodinný stav32

, v ktorom odsúdené pred

spáchaním trestného činu ţili.

Môţeme teda konštatovať, ţe išlo o výber postupný, pretoţe výskumník musel reagovať

pred naštartovaním výskumu na rôzne situácie, ktoré sa vyskytli. Príkladom je situácia z

októbra 2009, kedy bolo z výkonu trestu odňatia slobody v Nitre - Chrenová preloţených

70 ţien do Ústavu na výkon trestu odňatia slobody v Levoči. Išlo o takmer všetky

odsúdené ţeny so stredným stupňom stráţenia.

30

Sociálny pracovník musí vykonávať svoju prácu v súlade s etickými princípmi. Medzi základné patria

princíp autonómie, rešpektu, rovnosti. Etický kódex je súhrnom noriem, ktoré slúţia na usmerňovanie

správania sa sociálneho pracovníka a pomáhajú mu riešiť etické dilemy. Obsahuje zásady a poţiadavky,

povinnosti a očakávania tak voči jednotlivcovi, ako aj k celej spoločnosti (Cangár a kol. 2005). Riadili sme sa

preto normami pre správanie sociálneho pracovníka podľa etického kódexu sociálnych pracovníkov

Slovenskej republiky z roku 1997, kde môţeme zahrnúť najmä vlastnosti ako čestnosť, dôvernosť,

mlčanlivosť, slušnosť, zdvorilosť, prvoradosť záujmov klientov, t.j. zodpovednosť voči klientom. 31

Máme na mysli súvislosť priamu - napríklad ide o trestný čin vraţdy, neúmyselného zabitia (manţela,

partnera, ktorý odsúdenú týral), ďalej trestný čin pod nátlakom, hrozbou násilia ako sú krádeţe apod.

V jednom prípade išlo o súvislosť nepriamu - kedy odsúdená spáchala trestný čin neúmyselného zabitia,

avšak nie v priamej súvislosti, teda svojho partnera, resp. blízkeho príbuzného, ktorý ju týral. Avšak zaradili

sme ju medzi výskumnú vzorku, pretoţe v predchádzajúcom partnerskom vzťahu zaţívala fyzické násilie

a partner sa ju pokúšal prinútiť k prostitúcii, čo sme vyhodnotili ako veľmi závaţnú traumatizujúcu

skúsenosť s násilím, ktoré podľa nás „poznačilo― jej ďalšie jednanie vo vzťahu k muţom.

Pri výbere výskumnej vzorky nám pomohol sociálny pracovník pracujúci vo väznici, ktorý na základe

osobnej skúsenosti s odsúdenými vedel veľmi zodpovedne a citlivo určiť, ktorú odsúdenú ţenu môţeme,

resp. nemôţeme do našej výskumnej vzorky zaradiť. V konečnom dôsledku počet odsúdených

participujúcich vo výskume podliehal taktieţ časovému obmedzeniu realizácie výskumu, kedy sme teda

nemohli spolupracovať zo všetkými participantkami základného súboru, ale len s určitou skupinou, ktorú

sme vymedzili na základe uţ uvedených kritérií na počet desať. 32

Ide o ţeny vydaté, rozvedené - opakovane vydaté, druţky a ţeny slobodné, ţijúce v partnerskom vzťahu.

87

To znamená, ţe z celkového počtu 45 týraných odsúdených týraných ţien umiestnených

v Nitre - Chrenová (tvorili základný súbor), sme na základe hore uvedených kritérií

pracovali s desiatimi týranými odsúdenými ţenami.

4.9 Charakteristika skúmaného prostredia

Ústav na výkon trestu odňatia slobody Nitra - Chrenová patrí medzi najmladšie z

novovybudovaných väzenských zariadení na Slovensku. Trest odňatia slobody si v ňom

odpykávajú odsúdené ţeny všetkých stupňov stráţenia.33

Pri projektovaní ústavu sa

akceptovali poţiadavky na zabezpečenie výkonu trestu s prihliadnutím na fyziologické a

psychické osobitosti ţien. Výstavba ústavu prebiehala etapovite od roku 1991 do decembra

1999. Stráţenie ústavu je zabezpečené pomocou integrovaného bezpečnostného systému.

Odsúdené sú ubytované v bunkách a v celách. Ubytovaciu bunku tvoria dve izby (troj - a

štvorposteľová), ktoré majú spoločné hygienické zariadenie. Tri bunky spolu s kultúrnou

miestnosťou a kuchynkou vytvárajú samostatný oddiel. V celách je umiestnená malá časť

odsúdených ţien; ide o odsúdené zaradené do maximálneho a niekoľko odsúdených

zaradených do stredného stupňa stráţenia. Tento systém ubytovania vyplynul z poţiadavky

na zabezpečenie optimálnej vonkajšej i vnútornej diferenciácie, organizácie zaobchádzania

s odsúdenými ţenami a samosprávnosti výchovných skupín. Celková kapacita ústavu je

283 miest (naplnenosť k 31.7.2009 bola 100,71%) pri ubytovacej ploche 4 m2 na 1

odsúdenú ţenu.

V ústave pracuje niekoľko otvorených tréningovo - terapeutických skupín odsúdených,

zamerané sú najmä na skvalitňovanie prosociálnych zručností a na zvládanie záťaţových

situácií.34

Do skupiny s poradenským zameraním sa priebeţne zaraďujú odsúdené pred

prepustením na slobodu. V rámci penitenciárneho zaobchádzania s odsúdenými sa venuje

pozornosť činnosti v záujmových krúţkoch, ktorých pracuje priebeţne deväť. V ústavnej

kniţnici pre odsúdené je viac ako 3 280 publikácií rozličných ţánrov. Vzdelávanie

odsúdených ţien sa realizuje formou rekvalifikačných kurzov najmä v odboroch kuchárka

a dámska krajčírka; podľa potreby tieţ v odbore obsluha plynových kotlov. Duchovné

sluţby odsúdeným zabezpečuje väzenský kaplán, okrem neho duchovnú

33

Ako sme uviedli vyššie v texte, pracovali sme s obmedzeným počtom odsúdeným ţien, keďţe v mesiaci

október 2009 bolo 70 ţien so stredným stupňom stráţenia preloţených do Ústavu na výkon odňatia slobody

v Levoči. 34

Koordinátormi týchto skupín sú sociálny pracovník a psychologička pracujúci v ÚVTOS.

88

starostlivosť odsúdeným poskytujú tieţ rádové sestry Misijnej kongregácie Ducha svätého,

Kresťanské zbory a Svedkovia Jehovovi.

Na úseku zamestnávania odsúdených ţien dosahuje ústav dlhodobo 100 % zamestnanosť

odsúdených ţien zaradených do práce. V rámci vlastnej - pletiarskej výroby, ústav vyrába

letné a zimné ponoţky pre obvinených a odsúdených umiestnených vo všetkých

zariadeniach zboru, ako aj letné a zimné ponoţky k sluţobnej rovnošate príslušníkov

zboru. V menších objemoch sa vyrábajú aj ponoţky pre mestskú políciu, hasičský

a záchranný zbor a pre civilný sektor. V rámci krajčírskej výroby, ústav vyrába pre

obvinených a odsúdených posteľnú bielizeň, vreckovky, pracovné odevy, nohavice, košele,

eskortné vrecia a pod. Spektrum ostatných prác závisí od poţiadavky aktuálnych

zmluvných partnerov – krajčírske práce, ručné šitie obuvi, kompletáţ káblových zväzkov,

pomocné práce v hydinárskom priemysle, zberové a sezónne pomocné práce

v poľnohospodárskom priemysle.

V zdravotníckom zariadení ústavu ordinuje všeobecný lekár so zdravotníckym personálom.

Externe zdravotnícke sluţby poskytujú dermatovenerológ, gynekológ a psychiater.

Zdravotnícke zariadenie zabezpečuje i ambulantné stomatologické vyšetrenia. Personál

ústavu, ktorý tvorí takmer 121 príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráţe a 17

zamestnancov, má moţnosť športového vyţitia a regenerácie v telocvični, bazénovom

komplexe, saune a masáţno - rehabilitačnom centre. Strelnica v suterénnych priestoroch

ústavu poskytuje moţnosti streleckej prípravy príslušníkom ústavu a členom streleckého

krúţku.

4.10 Tematická analýza asociácií

Tematická analýza sa stala základnou technikou analýzy zozbieraných dát v oboch

výskumoch (výskum č. 1 a výskum č. 2). Túto techniku rozpracovali vo svojich

publikáciách napríklad Plichtová (2002) a Hendl (1999) a môţeme ju zaradiť medzi

techniky kvalitatívnej obsahovej analýzy. Významnú otázku, ktorú si tematická analýza

kladie je, ako sú sociálne a psychologické fenomény tematizované, ako je štruktúrovaný

sémantický svet, ktorý pozorované javy indikuje a dáva im význam. Tematická analýza

asociácií je zaloţená na triedení asociácií do kategórií podľa jednotlivých tém, ktoré nie sú

dopredu dané, ale vynárajú sa v priebehu analýzy, a to v závislosti od kolekcie asociácií.

89

Prvým krokom pri aplikácii tematickej analýzy je frekvenčná analýza35

, lebo značne šetrí

čas pri samotnom tematickom triedení asociácií. V druhom kroku výskumník zoskupuje

asociácie, ktoré sú významovo ekvivalentné, avšak sú vyjadrené inou lexikálnou

jednotkou. Princípom tohto triedenia asociácií je zoskupovanie tých asociácií, ktoré sledujú

tú istú ideu, avšak vyjadrujú ju rozdielnymi lexikálnymi prostriedkami. Ak je počet

takýchto kategórií ešte stále príliš rozsiahli (viac ako 15 kategórií), pristupuje výskumník

k tretiemu kroku, v ktorom hľadá a testuje dôvody pre širšie tematické zoskupenia.

Obvykle je výsledkom takéhoto skúmania korekcia systému kategorizácie. Následne

výskumník systém tematických kategórií overuje, a to tak, ţe ho pouţije pre novú kolekciu

asociácií. Cyklus zatrieďovania a korigovania systému triedenia sa končí vtedy, keď sa

podarí zatriediť kaţdú z asociácií, resp. zostane malý počet nezaradených asociácií, ktoré

nazveme pod spoločnou kategóriou „rôzne―. Kategórie musia byť navzájom exhaustívne

(vyčerpávajúce) - t.j. musia zahŕňať všetky poloţky, ktorých sa triedenie týka a navzájom

sa vylučujúce (Plichtová, 2002, s. 87-88). Postup pri pouţití tematickej analýzy si bliţšie

predstavíme na ďalších stránkach predkladanej publikácie.

4.11 Spracovanie výsledkov výskumu

Spôsob spracovania výsledkov výskumu by sme chceli prezentovať deskripciou

jednotlivých postupov, nasledujúcich po fáze získania empirických dát v oboch na seba

nadväzujúcich výskumoch. Uvádzame ich nasledovne:

1. Usporiadanie záznamov získaných (vo výskume č. 1 analýzou textových

dokumentov, vo výskume č. 2 pološtruktúrovaným interview36

) podľa zvolenej

chronológie, aby sme tak vytvorili predpoklad dobrej orientácie v získaných

záznamoch.

2. Prepisovanie materiálov (v prípade pološtruktúrovaného interview do tabuliek

podľa metodiky záznamov interview ako to uvádza Gavora, 2006, s. 111).

V ďalších bodoch sme zvolili postup tematickej analýzy asociácií (viď kapitolu 4.10).

Tento postup ako ho uvádza Hendl (1999, s. 171-172) je nasledovný:

35

Ak si ku kaţdej asociácii, ktorá sa opakuje u viacerých participantov pripíšeme číslo, ktoré vyjadruje počet

opakovaní, redukujeme tým počet asociácií, ktoré treba triediť na počet odlišných asociácií (Plichtová, 2002,

s. 87). 36

Pri realizovaní pološtruktúrovaného interview nám nebolo umoţnené (na základe negatívneho stanoviska

riaditeľky väznice) zvukové nahrávanie rozhovorov s odsúdenými ţenami. Výskumník tak pristúpil k forme

tvorby výpiskov pri realizácii rozhovorov.

90

Prečítame si niekoľkokrát prepis a na jednom okraji stránok si poznamenáme

poznámky o tom, čo informant povedal. Môţe ísť o asociácie, zhrnutie alebo

predbeţné interpretácie.

Na druhom okraji stránky uvedieme názvy alebo označenia tém, ktoré sa našli

v texte. Na zvláštny papier vytvoríme zoznam všetkých tém a hľadáme medzi

nimi spojenie. Pritom môţeme objaviť, ţe niektoré témy sa zhlukujú, v jednu

všeobecnejšiu tému. Niektoré témy môţu byť všeobecnejšie, niektoré naopak

vedľajšie alebo podriadené všeobecnejším. V priebehu tejto analýzy moţno

odhalíme zvlášť dôleţité alebo ústredné témy, ktoré vysvetľujú všetky ostatné.

V priebehu rozvíjania analýzy spätne kontrolujeme, či sú naše kroky

opodstatnené obsahom textu - v tejto fáze sa snaţíme o usporiadanie tém.

Vytvoríme nový zoznam tém usporiadaných na základe predchádzajúcej

analýzy. Vyznačíme prípadne hierarchickú štruktúru tém.

Pri kaţdej téme vyznačíme, kde je moţné nájsť príslušné príklady

v analyzovanom texte pomocou čísla strany a kľúčového slova vybraného

z textu. Taktieţ je vhodné kódovať miesta v texte nejakým identifikátorom.

Úroveň a typ kódovania závisí na rozsahu projektu. Niektoré témy môţu priamo

súvisieť s otázkami, ktoré projekt predkladá a rieši, iné môţu mať neočakávaný

charakter. Informant napríklad chápe problém iným spôsobom neţ výskumník.

Iné témy môţu mať všeobecnejší charakter a súvisia s všeobecnejšími

názorovými štruktúrami informanta, jeho štýlom myslenia a vyjadrovania. Tieto

okolnosti môţu prispieť k modifikácii zamerania projektu.

V priebehu analýzy si uvedomujeme typy explanácie, ktoré vyuţívame pri interpretácii.

Ide o tieto moţnosti:

klasifikácia, typológia názorov alebo pohľadov a explanačných štýlov, ktoré

informant pouţíva;

vývoj teórie; analýza vedie k návrhu teórie o postoji informanta, opierame

sa o informácie, ktoré sa objavujú v texte;

komplexnosť, dvojznačnosť; hlavným poznatkom môţe byť zloţitosť

uvaţovanej témy a kontradikcie, ktoré text vyjavuje;

najzaujímavejšia môţe byť história ţivota informanta; cieľom je potom

zapísať naratívnu históriu jeho ţivota.

91

Pokiaľ máme záznamy od viacerých informantov, je moţné postupovať rôzne. Vybrali sme

si moţnosť pouţiť zoznam tém od prvého informanta v analýze ďalších záznamov, pričom

budeme hľadať inštancie tém v novom texte. Zároveň sme pripravení doplniť zoznam

o nové témy, ktoré sa môţu objaviť.

4.12 Analýza a interpretácia výsledkov výskumu (výskumu č. 1 a výskumu č. 2)

Základným cieľom výskumu č. 1 bolo naplniť parciálne ciele výskumu, t.j. zistiť,

zmapovať sociálnu situáciu, rodinné zázemie týraných odsúdených ţien pred spáchaním

trestného činu. Ďalej zistiť základné anamnestické a demografické údaje o participantkách

výskumu, ako aj o týrajúcich partneroch ţijúcich v spoločnej domácnosti s odsúdenými

ţenami. Pri analýze týchto dokumentov sme sa zamerali taktieţ na okolnosti spáchania

trestného činu, druh trestného činu, ako aj na charakteristiku osobnosti „týraných

odsúdených― ţien (opierajúc sa o forenzno - psychologický posudok) participujúcich vo

výskume. Relevantnými dokumentmi sa stali najmä dotazník pri nástupe do VTOS,

sociálna situácia pri nástupe do VTOS, psychologické vyšetrenie (forenzno -

psychologický posudok) a reedukačný list.

Analýzou spomínaných dokumentov bude našou snahou poskytnúť ucelený pohľad

informácií o konkrétnych „týraných odsúdených― ţenách participujúcich vo výskume.

Kvôli zachovaniu anonymity uvádzame ich mená v skratkách (AH a pod.).

Prvá probantka AH pochádza z mnohopočetnej rodiny. Rodičia ju vychovávali spolu

s ďalšími siedmymi súrodencami v dvojizbovom byte. Vyrastala v rodine, kde rodičia

často poţívali alkohol, následne sa hádali, pričom sa nevyhli tieţ vzájomnému napádaniu.

Po ukončení základnej školy absolvovala strednú ekonomickú školu. Po vyštudovaní

pracovala najprv ako sekretárka, neskôr pracovala v závode, potom v práčovni.

V súčasnosti je dôchodkyňou poberajúcou invalidný dôchodok. Bola dvakrát vydatá,

z prvého manţelstva má dve deti. S druhým manţelom a spoločným dieťaťom bývali

v jednoizbovom sociálnom byte. Počas druhého manţelstva bola jeden krát umiestnená na

psychiatrickom oddelení, keď sa pokúsila o samovraţdu.

V roku 2006 bola podľa § 147, ods. 1,2 Trestného zákona obvinená za zločin zabitia.

Keďţe išlo o zabitie manţela, išlo o zločin spáchaný na chránenej osobe. K spáchaniu

trestného činu súd pristupoval ako k zločinu z nedbanlivosti, lebo bez primeraného dôvodu

92

sa spoliehala na to, ţe k smrti nedôjde. Bola teda prinajmenšom uzrozumená, ţe mu chce

spôsobiť ťaţkú ujmu na zdraví.

V čase spáchania trestného činu netrpela ţiadnou psychickou poruchou z okruhu tzv.

psychóz, a podobne ako poškodený bola pod vplyvom alkoholu. Napriek tomu však vedela

rozpoznať nebezpečenstvo svojho konania pre spoločnosť. Odsúdili ju na deväť rokov

odňatia slobody a bola umiestnená do prvej nápravnovýchovnej skupiny (ďalej NVS), teda

skupiny s minimálnym stupňom stráţenia. Psychologička pracujúca vo väznici

charakterizovala odsúdenú ako zhovorčivú, komunikatívnu so snahou vytvoriť čo najlepší

dojem. V prístupe k realite je subjektivistická a zaţité skúsenosti má tendenciu zveličovať.

V záťaţi je panická, uniká pred problémami. Jej osobnosť je zúţená, nezrelá a neistá.

V preţívaní je dovnútra zameraná. Je nekritická voči vlastnej osobe, snaţí sa zapôsobiť

a jej intelekt sa nachádza v hornom pásme priemeru. Sociálne správanie je kultivované,

avšak kŕčovité a menej flexibilné. Vo vzťahoch je depentná (hľadá oporu). Voči autorite je

submisívna a ochotná kooperovať v skupine s cieľom vlastného ocenenia.

Druhá probantka AĎ vyrastala s oboma rodičmi a dvoma mladšími sestrami. Keď jej

zomrela matka, otec začal piť. Často mal epileptické záchvaty, zomrel pri práci v bani. Po

základnej škole študovala na strednej priemyselnej škole, neukončila ju však pre

tehotenstvo. Vydala sa, po dvanástich rokoch sa rozviedla pre alkoholizmus a týranie

manţela. Mala s ním tri deti. Ten sa po rozvode neskôr obesil.

V súčasnosti ţila s druhom v dvojizbovom byte, má s ním jedno dieťa. Veľmi často

poţívala alkohol, bola nezamestnaná, starala sa o domácnosť, ako aj o spoločné dieťa.

Partner je súdne trestaný alkoholik, ktorý pracuje ako robotník.

AĎ bola obvinená z vraţdy novonarodeného syna (ktorého porodila doma, avšak bez

odbornej pomoci po niekoľkých minútach zomrel) podľa § 220 Trestného zákona

a odsúdená na štyri roky do prvej NVS. Trestný čin bol kvalifikovaný ako v rozrušení

spôsobenom pôrodom úmyselne usmrtila svoje dieťa pri pôrode.

Podľa vyjadrenia znalca z odboru psychológie je jej intelekt ovplyvnený negatívnym

emocionálnym preţívaním. V záťaţovej situácii je impulzívna, osobnosť je uzavretá

a instabilná. Emocionálna sploštenosť je spôsobená spôsobom ţivota v chudobných

a konfliktných socio - kultúrnych podmienkach.

Tretia probantka BB vyrastala v úplnej bezkonfliktnej rodine, spolu s dvoma súrodencami

v trojizbovom byte. V detstve ju deti veľakrát vyuţívali a zneuţívali, čoho si bola a je

vedomá, preto bola samotárska a často mala vzhľadom aj k sluchového a zrakovému

93

handicapu nervové záchvaty. Po ukončení povinnej školskej dochádzky nastúpila na

strednú školu odevnú, ktorú aj ukončila. Je slobodná, nevydala sa, je bezdetná.

Odsúdená býva spolu s rodičmi, na ktorých je veľmi citovo naviazaná. Asi od šestnástich

rokov poţíva alkohol, po rozchode s priateľom ho uţívala vo väčšej miere.

V roku 2007 bola obvinená z trestného činu ťaţkého ublíţenia na zdraví z následkom smrti

bez priameho úmyslu, t.j. z nedbanlivosti podľa § 147, odsek 1 Trestného zákona

a odsúdená na tri roky nepodmienečne do prvej NVS a dva roky ústavnej psychiatrickej

liečby.

Podľa vyjadrení psychologičky je jej intelekt v pásme priemeru, je agresívna, jej ovládacie

schopnosti sú ľahko zúţené na základe ľahšieho poškodenia mozgu, avšak bez psychickej

poruchy. Je emočne nestabilná, impulzívna, nezdrţanlivá, osobnosť má hysterické aţ

pithiatické črty.

Keďţe participantka pouţíva strojček kvôli sluchovému handicapu bolo nevyhnutné

rozprávať sa s ňou so zvýšeným hlasom.

Štvrtá probantka EK je českej národnosti. Vyrastala v úplnej rodine. Má päť súrodencov,

detstvo preţila v normálnych podmienkach. Po základnej škole sa vyučila za kuchárku,

pracovala však ako šička. Bola dvakrát vydatá. Z prvého manţelstva má dospelého syna.

Rozviedla sa pre alkoholizmus manţela, ktorý zomrel ako bezdomovec. Neskôr sa vydala

aj po druhýkrát.

V druhom manţelstve bola týraná, fyzicky a psychicky. Po poţití alkoholu a

následnej hádke bodla manţela do hrudníka, následkom čoho zomrel. Podľa § 219, odsek 1

Trestného zákona bola odsúdená na desať rokov za úmyselné zabitie, a zaradená do druhej

NVS. Trestný čin bol kvalifikovaný ako úmyselný, pretoţe podľa rozhodnutia súdu

dokázala rozpoznať nebezpečenstvo svojho konania pre spoločnosť. Po odpykaní 2/3 trestu

bola prepustená na podmienku. Z druhého manţelstva má 3 synov, všetci sú v detskom

domove. Dva roky ţila v Čechách s priateľom, ktorý je však násilník a nútil ju kradnúť.

V roku 2008 bola obvinená z prečinu krádeţe podľa § 212, odsek 2, písmeno a, a z prečinu

zanedbania povinnej výţivy podľa § 207, odsek 2, 3 písmeno b Trestného zákona na štyri a

pol roka a zaradená do prvej NVS.

Podľa forenzno - psychologického posudku je intelekt odsúdenej v hornom pásme

priemeru, uľpieva na nepodstatnom, kompenzuje skutočnosť na úrovni imaginácie.

Vzďaľuje sa od skutočných reálnych záţitkov, je zdrţanlivá a opatrná pri nadväzovaní

94

sociálnych kontaktov. Jej reálne vzťahy sú poznačené dlhodobou odlúčenosťou.

Pozorovacia schopnosť je na dobrej úrovni.

Piata probantka HF vyrastala v úplnej rodine, matka ešte ţije. Má ďalších troch

súrodencov. Ukončila základnú školu, nevyučila sa. Pracovala v závode. Mala

bezproblémové detstvo. Ţila v štvorizbovom byte. Pracovala v gumárňach, parketárňach,

v Českej republike ako brusička. Liečila sa na psychiatrii v dôsledku schizofrénie. Keď

mala dvadsať jeden rokov sa vydala, má štyri deti, avšak rozviedla sa kvôli nevere

manţela.

Keď mala štyridsať päť rokov zoznámila sa s poškodeným. Po jedenástich rokoch

spoluţitia sa zobrali. Bývali v podnájme, on pracoval ako robotník. Dvakrát sa liečil od

závislosti od alkoholu.

V roku 2006 ju odsúdili podľa §145 odsek 1,2 písmeno c a §14 odsek 1 Trestného zákona,

t.j. z trestného činu vraţdy v štádiu pokusu úmyselne spáchať trestný čin na desať rokov

do tretej NVS a dva roky liečenia na psychiatrickom oddelení. Priťaţujúcou okolnosťou sa

stala kriminálna anamnéza odsúdenej, bola sedemkrát trestne stíhaná.

Podľa vyjadrenia psychologičky sa jej intelekt nachádza v dolnej hranici normy. Myslenie

a správanie je poznačené psychickým ochorením, osobnosť je subjektivistická

s egocentrickou orientáciou, vnútorne prázdna a naivná. Je hypersenzitívna k okoliu.

Závislá od náklonnosti, úzkostná - má obavy z budúcnosti, zo skutočného ţivota. Po

psychickej stránke je však stabilizovaná.

Šiesta probantka HV mala beţné detstvo. Spomína si len na občasné hádky medzi rodičmi.

Pochádzala však z rodiny, kde sa často poţíval alkohol, drogy, ako aj lieky v nadmernom

mnoţstve. Keďţe sa pokúsila o samovraţdu, bola dvakrát umiestnená v psychiatrickej

liečebni. Matka bola rozvedená, mala teda nevlastných súrodencov, avšak bola

vychovávaná ako jedináčik. Po ukončení základnej školy absolvovala stredné odborné

učilište v odbore záhradníctvo, ktoré však neukončila. Pracovala jeden čas na druţstve,

bola teda robotníčkou. Od osemnástich rokov je klientkou psychiatrickej starostlivosti,

pretoţe ju v tomto čase znásilnil otec, čo matka rezolútne odmietla, nechcela jej veriť,

a snaţila sa situáciu „ututlať―. Keď mala dvadsať jeden rokov, zabil sa jej snúbenec, na čo

sa pokúsila o samovraţdu. V dvadsiatich štyroch rokoch sa vydala, narodila sa jej dve deti.

Ţila v neznesiteľnom manţelstve, v ktorom ju manţel psychicky týral. Starala sa vzorne

95

o svoju rodinu, o domácnosť, ţili v podstate na samote, kaţdý mal rozdelenú prácu. Mala

podobne ako manţel problémy s alkoholom.

V inkriminovaný deň sa rozhodla spáchať samovraţdu tak, ţe sa opila a vypila lieky. Ako

uviedla, keďţe nechcela, aby ju deti pritom videli, chcela ich uspať liekmi, pričom ich

takmer otrávila. Bola odsúdená podľa § 219 odsek 1, 2 písmeno a, b, § 8 odsek 1 Trestného

zákona za pokus o vraţdu, teda bola si vedomá, ţe im chce ublíţiť, ale nie v priamom

úmysle na dvanásť rokov a zaradená do prvej NVS. Nariadili jej počas výkonu trestu

protialkoholické liečenie a ústavnú psychiatrickú liečbu.

Podľa forenzno - psychologického posudku je odsúdená priemerne inteligentná, sociálne

a emočne zanedbaná, psychicky labilná. Precitlivelá na jednej strane a zároveň chladná vo

sfére hlbinných emócií na strane druhej. Pôsobí rezignovane, je závislá od autority,

sociálne málo zručná. Snaţí sa potláčať zaţité traumy, neţ by sa s nimi vyrovnala. Je to

primitívna jednoduchá osobnosť, ktorej ovládacia schopnosť je zníţená z jednej tretiny.

Siedma probantka JG vyrastala v úplnej rodine v šesťizbovom byte s dvoma súrodencami.

V rodine sa vyskytoval alkohol, otec spáchal samovraţdu, matku týral. Po absolvovaní

základnej školy, neukončila obchodnú akadémiu, vyučila sa ako šička, ale nezamestnala

sa. Keď mala osemnásť rokov vydala sa. S manţelom sa jej narodilo päť detí. Ţili

v trojizbovom byte. Manţel bol nevyučený, nezamestnaný. Ţili preto zo sociálnych dávok.

Bola odsúdená podľa § 145, odsek 1 Trestného zákona zo zločinu vraţdy v štádiu pokusu

na osem rokov a §14, odsek 1 Trestného zákona a zaradená do prvej NVS. Podľa

rozhodnutia súdu si bola vedomá nebezpečnosti svojho konania pre spoločnosť, a rozhodol

tak, ţe úmyselne chcela usmrtiť svojho manţela.

Psychológ vo forenzno - psychologickom posudku charakterizoval jej intelekt v pásme

podpriemeru. Osobnosť odsúdenej je poznačená alarmujúcou depriváciou ţivotných

skúseností, nezhodami a alkoholom. Je nedôverčivá bez dostatočného nadhľadu, výrazne

emočne angaţovaná.

Ôsma probantka MK pochádza z disharmonického prostredia, z početnej rodiny. Vzťah

rodičov bol komplikovaný s hádkami a fyzickým ubliţovaním. Má troch súrodencov.

V rodine sa vyskytuje bohatá kriminálna anamnéza. Obe jej sestry boli odsúdené

z neúmyselného zabitia maloletých detí. Bola tieţ psychiatricky liečená a dvakrát súdne

trestaná.

96

Má ukončenú základnú školu, neukončené stredné odborné učilište v odbore sluţieb.

Pracovala sporadicky, bola nezamestnaná, starala sa o svojho handicapovaného syna, ktorý

mal epilepsiu, astmu a detskú mozgovú obrnu.

Je vydatá, manţel má päťdesiat dva rokov, je nezamestnaný, pracuje v rámci verejno -

prospešných prác. Bol súdne trestaný, a odsúdený za zabitie manţelky na pätnásť rokov. Je

alkoholik, agresívny tyran. Má s ním dvoch synov, z prvého manţelstva tieţ dvoch synov.

Odsúdená po zaistení políciou v čase spáchania trestného činu mala na tele bodné a rezné

rany, stopy po fyzickom násilí.

Uväznená bola za fyzické a psychické ubliţovanie svojmu synovi, ktorému neposkytovala

stravu a týrala ho. Odsúdená je zo zločinu týrania blízkej a zverenej osoby § 208, odsek 1,

písmeno a, b Trestného zákona na štyri roky odňatia slobody a zaradená do prvej NVS.

Podľa posudku vypracovaného psychologičkou väznice kontakty so sociálnym okolím

nadväzuje odsúdená ľahko, ochotne komunikuje. Intelekt je na hranici mentálnej

subnormy. Osobnosť z úzkym poľom záujmov, emocionálne labilná, neurotická. Má

sklony k impulzívnym výbuchom. Je rada v centre pozornosti - agresívna najmä voči

muţom - neprimerane sa k nim správa. V rozhodovaní chýba samostatnosť, viaţe sa na

silnejšiu (autoritatívnejšiu) osobnosť.

Deviata probantka EŠ sa narodila do disharmonickej rodiny. Otec ju do jedenástich rokov

poniţoval a psychicky týral. Poţíval alkohol, týral matku aj deti. Mala troch súrodencov,

ale jeden brat jej zomrel. Keď mala jedenásť rokov, otec sa obesil.

Rodičia boli robotníci. Matka sa neskôr vydala druhýkrát, s otčimom vychádzala dobre.

Vyučila sa za kuchárku, pracovala ako vedúca školskej jedálne. Od roku 1993 bola

nezamestnaná. Bola dvakrát vydatá. S prvým manţelom sa rozviedla pretoţe ju bil, keď

bola v siedmom mesiaci ju zbil tak, ţe potratila.

Vydala sa druhýkrát, všetko bolo na začiatku v poriadku, pokiaľ však manţel nestratil

prácu a nezačal poţívať alkohol. Ţili len zo sociálnej podpory, prišli však aj o tú, keď ho

prichytili z úradu práce pri výkone „čiernej práce―. Ţili teda iba z prídavkov na deti.

Neplatili nájomné v paneláku, boli zadĺţení, manţel čoraz viac poţíval alkohol.

Keď ju raz veľmi zbil, chytila kuchynský nôţ a bodla ho do hrudníka, následkom čoho

zomrel. Obvinili ju podľa § 219 Trestného zákona na dvanásť rokov väzenia a zaradili

do druhej NVS. Na základe rozhodnutia súdu bola v čase spáchania trestného činu v stave

silného citového rozrušenia po hádke s manţelom, a došlo tak k nekontrolovateľnému

impulzívnemu správaniu vedúcemu k usmrteniu chránenej osoby.

97

Na základe forenzno - psychologického posudku je jej intelekt na hranici mentálnej

subnormy. Má sklony k sebaobviňovaniu, sebaľútosti, v emóciách je prízemná aţ

primitívna. Je prchká, hašterivá, impulzívna, neschopná odolávať záťaţi, konflikt rieši

často atakom, agresiou, pričom je predpoklad, ţe môţe spáchať samovraţdu - má

suicidiálne sklony.

Desiata, posledná probantka pochádza z úplnej rodiny, má jednu sestru. Po ukončení

základnej školy, študovala na strednej škole. Bola prísne vychovávaná, nemala dobré

vzťahy s matkou, ktorá mala lepší vzťah s jej sestrou. Po ukončení strednej školy

(zootechniky) pracovala v závode. Liečila sa na psychiatrii, chcela spáchať samovraţdu.

Poţívala alkohol, najmä asi jeden a pol roka pred trestným činom. Bola dvakrát vydatá.

S prvým manţelom sa rozviedla pod nátlakom rodičov.

Druhý manţel bol rozvedený, poţíval vo väčšej miere alkohol z dôvodu úmrtia matky. Pod

nátlakom rodičov a partnera sa zobrali. Má jedno dieťa z prvého manţelstva.

Bola obvinená z úkladnej vraţdy v štádiu pokusu maloletej dcéry, a odsúdená na

dvadsaťpäť rokov a zaradená do tretej NVS podľa §144, odsek 1,2, písmeno d Trestného

zákona a tri roky psychiatrickej liečby. Bodla ju štyrikrát do krku, pričom podľa

rozhodnutia súdu išlo o abnormálnu reakciu osobnosti v zmysle skratovej reakcie. Išlo

o tzv. rozšírenú samovraţdu.

Podľa vyjadrení psychológa je osobnosť odsúdenej zúţená so sklonom k priamym

afektívnym prejavom. Je nestabilná v medziľudských vzťahoch, introvertná, neurotická,

emočne nestabilná, preţíva krivdy z detstva. Osobnosť odsúdenej je charakterizovaná

primitívnou dychtivosťou, rigidnosťou. Je nekomunikatívna, cíti sa bezmocná, je málo

odolná voči záťaţi (skôr uniká pred problémami).

Rozhovoru sa zúčastnila aj psychologička na podnet samotnej odsúdenej, ktorá sa podľa jej

vlastných slov cítila počas interview omnoho lepšie a bezpečnejšie v jej prítomnosti.

Po priblíţení anamnéz probantiek výskumného súboru získaných štúdiom dokumentov sa

budeme venovať prezentácii a spracovaniu zozbieraných údajov prostredníctvom

pološtruktúrovaného interview a aktívneho participačného pozorovania.

Pred realizáciou kaţdého pološtruktúrovaného interview sme odsúdené ţeny riadne poučili

o etických zásadách výskumu. To znamená, ţe sme ich oboznámili s cieľmi a zámermi

výskumu, ďalej na aké účely budú výsledky pouţité. A čo sme povaţovali za

najdôleţitejšie - ich mená ani osobné údaje nebudú v spomínanom výskume pouţité (tým

98

sme vlastne zachovali zásadu anonymity vo výskume), ako aj moţnosť ukončiť

kedykoľvek rozhovor, resp. neodpovedať bez uvedenia dôvodu na ktorúkoľvek otázku

poloţenú výskumníkom. Keďţe sme nemohli realizovať zvukový záznam, robili sme si

výpisky, na čo boli probantky taktieţ vopred upozornené. Na záver kaţdého interview sa

mohli vyjadriť tak k jeho priebehu, ako aj prípadne nejaké informácie (ktoré sme počas

interview nezachytili), doplniť. Nevyhnutnou podmienkou pre ukončenie rozhovoru bolo

aj tzv. ošetrenie, kedy sme ich oboznámili so spoluprácou, ktorú máme záujem vyvíjať tak

so sociálnym pracovníkom pracujúcim vo väznici, ktorý sa kaţdého rozhovoru osobne

zúčastnil, ako aj so samotnými týranými odsúdenými ţenami. Vyjadrili sme tak našu

ochotu spolupodieľania sa na úspešnom zaradení kaţdej probantky do „spoločnosti bez

násilia―, s cieľom pomoci a podpory v zmysle postpenitenciárnej sociálnej práce.

99

5 ZÁVER – VÝSLEDKY, ANALÝZA A EXPLANÁCIA DÁT

Prvým krokom, ktorým sme začali s analýzou získaných empirických dát bolo označovanie

javov a rozvíjanie vlastností a dimenzií prostredníctvom tematickej analýzy asociácií.

Z pouţitia metód pološtruktúrovaného interview a participačného pozorovania (výskum č.

2) realizovaného s desiatimi odsúdenými týranými ţenami sme identifikovali 34 kódov. Po

následnej generalizácii sa z niektorých stali kategórie, resp. zoskupením niekoľkých

kategórií sa vytvorili témy. Uvádzame ich nasledovne:

1 PRIEBEH NÁSILIA:

A : Genealógia násilia37

A1. Rodinná idylka (12)

A2. Identifikácia spúšťacích mechanizmov násilia:

a) Ţiarlivosť (9)

b) Sociálna izolácia (2)

c) Alkohol (11)

d) Zvyšovanie závislosti od alkoholu (13)

e) Rodové stereotypy (3)

f) núdzová sociálna situácia (2)

B : Miera násilia prítomná v kaţdodennom ţivote

B1. Tolerovaná hranica násilia - deštrukcia moci, psychická manipulácia (37)

B2. Netolerovaná hranica násilia (5)

B3. Identifikácia dĺžky násilia (11)

B4. Frekvencia násilia (4)

37

Tučným písmom sú zvýraznené témy, kurzívou centrálne kategórie a základným písmom im prislúchajúce

kódy. V zátvorke uvádzame frekvenciu opakovaní nachádzajúcich sa v prepisoch rozhovorov.

100

C : Stratégie spracovania konfliktných situácií

C1. Popretie násilia partnerom (6)

C2. Sociálna a psychologická rola ženy vo vzťahu - dôvod zotrvania vo vzťahu, závislosť

na vzťahu, únik pred realitou (29)

D : Sociálne vzťahy a sociálna podpora mimo partnerského vzťahu

D1. Neformálna pomoc - prejavy pomoci a podpory (9)

D2. Formálna pomoc - zásah polície (9)

D3. Bariéry vyhľadania pomoci - verejné tajomstvo, strata dôvery v ľudí, stavy

bezmocnosti, z kaluţe do blata, neinformovanosť (17)

2 DOPAD NÁSILIA

E : Preţívanie viny a zodpovednosti za čin38

E1 Popretie pomsty (8)

E2 Prejavy ľútosti (10)

F : Predstavy o budúcnosti po výkone trestu

F1 Viera v lepšiu budúcnosť- prevencia, kaţdý zmúdrie keď sa udrie (14)

F2 Obavy a strach z budúcnosti (5)

38

Tučným písmom sú zvýraznené témy, kurzívou centrálne kategórie a základným písmom im prislúchajúce

kódy. V zátvorke uvádzame frekvenciu opakovaní nachádzajúcich sa v prepisoch rozhovorov.

101

Na základe identifikácie jednotlivých tém ponúkame kostru analytického príbehu ţien,

ktoré „zaţili― násilie v intímnom partnerskom vzťahu, v zmysle stanoveného hlavného

cieľa a parciálnych cieľov výskumu, ako aj deskriptívnych výskumných problémov

v jednotlivých bodoch:

1.) rodinná idylka;

2.) identifikácia spúšťačov násilia (ţiarlivosť, alkohol, zvyšovanie závislosti od alkoholu,

rodové stereotypy, núdzová sociálna situácia, sociálna izolácia);

3.) tolerovaná / netolerovaná hranica násilia (deštrukcia moci, psychická manipulácia);

4.) stratégie spracovania konfliktných situácií (popretie násilia, závislosť na vzťahu, únik

pred realitou);

5.) pomoc a podpora mimo partnerského vzťahu (prejavy pomoci a podpory, zásah polície,

bariéry vyhľadania pomoci).

↓

ZOTRVANIE VO VZŤAHU

↓

Spáchanie trestného činu

↓

Preţívanie viny a zodpovednosti za čin

↓

BUDÚCNOSŤ

Po predstavení kostry analytického príbehu uvádzame pomocné kategórie do vzťahu

k centrálnej kategórii a následne kategórie vzťahujeme na dimenzionálnej úrovni.

102

TEMATICKÁ ANALÝZA ASOCIÁCIÍ

RODINNÁ IDYLKA

SPÚŠŤAČE

NÁSILIA

TOLEROVANÉ

NÁSILIE

NETOLEROVANÉ

NÁSILIE

ZOTRVANIE VO VZŤAHU

SPÁCHANIE

TRESTNÉHO

ČINU

STRATÉGIE

SPRACOVANIA

NÁSILIA

► POPRETIE

NÁSILIA

► ZÁVISLOSŤ

NA VZŤAHU

► NEADEKVÁTNA

POMOC

DVOJITÉ UVÄZNENIE

TÝRANÝCH

ODSÚDENÝCH ŢIEN

103

Rodinná idylka

Kategória s týmto názvom sa pri analyzovaní údajov získaných z pološtruktúrovaného

interview vyskytla dvanásť krát. Uvádzame jednotlivé textové segmenty, ktoré sme pod

týmto názvom analyzovali v prepisoch rozhovorov s „odsúdenými týranými― ţenami.

„Po zoznámení sa a uzatvorení manţelstva s prvým manţelom som pracovala a veľmi

často chodila aj na nočné zmeny. Manţel bol v tej dobe nezamestnaný, staral sa

o domácnosť a veľmi sa tešil na naše spoločné dieťa. Pracovala som aj v domácnosti,

dôkladne sa staral o domácnosť, neskôr aj o naše dieťa,...veľmi rada som pracovala

v záhrade, navštevovali sme sa so svokrovcami―(AH, 53 rokov).

„Tento druh bol v počiatku ok, zachránil mi dokonca ţivot, pretoţe keď bol môj prvý

manţel opitý a vrátil sa z krčmy domov, pokúsil sa ma zabiť... Keby nebolo terajšieho

druha určite by to urobil...― (AĎ, 47 rokov).

„... .hhh S druhým manţelom vyzeral beţný deň tak, ţe kaţdé ráno si po raňajkách musel

dať lieky, pretoţe mal problémy so srdcom. Vţdy sa pekne osprchoval, prezliekal sa aj

niekoľko krát denne a išiel von.― (EK, 47 rokov).

„ééé Keď bol však triezvy mohla som ho na chleba natrieť― (HF, 61 rokov).

„Nebol takýto vţdy. ...Keď bol triezvy staral sa o poľnohospodárstvo, bol síce

nezamestnaný, ale chodil orať ľuďom v dedine― (HV, 35 rokov).

„ééé Zo začiatku to bolo všetko v pohode...― (EŠ, 50 rokov).

Táto kategória je na začiatku nášho analytického príbehu z prozaického dôvodu. Na

začiatku vyzeral kaţdý vzťah odsúdenej s tyranom takmer ideálne. Aj keď sme v prepisoch

identifikovali kód „vynútené manţelstvo― (počtom 3), kedy sa konkrétna probantka musela

vydať za partnera pod nátlakom rodičov alebo z dôvodu tehotenstva, môţeme konštatovať,

ţe na začiatku kaţdého násilníckeho vzťahu to takmer u všetkých ţien vyzeralo rovnako.

Teda po uzatvorení manţelstva sa manţel staral o domácnosť, venoval sa domácim

prácam, ak nemal zamestnanie, tak sa snaţil privyrobiť nejaké peniaze sezónnymi prácami.

104

Venoval sa deťom, manţelke. Konštatujeme však, ţe rodinná idylka je akousi „maskou― na

zakrytie manipulácie, prostredníctvom ktorej sa snaţí manipulátor získať moc,

nadradenosť nad svojou obeťou. Rodinná idylka teda presne vystihuje začiatok kaţdého

násilníckeho vzťahu, kedy ţena nemá moţnosť posúdiť, či ju partner bude v blízkej

budúcnosti týrať, alebo nie. Za dôleţité však povaţujeme to, ţe aj keď sa partner na

začiatku vzťahu nespráva násilnícky, je milý, ohľaduplný, stará sa o deti, domácnosť,

z výsledkov výskumu jednoznačne vyplynulo, ţe existujú určité „indície―, ktoré môţu

doviesť kaţdú ţenu najmenej k podozreniu, ţe partner sa bude v blízkej budúcnosti

prejavovať násilnícky. Tými indíciami sú spúšťače násilia.

Názov spúšťače násilia, prípadne rizikové faktory vzniku násilia sa pouţíva tieţ

v odbornej literatúre, čím vlastne potvrdzujeme fakt, ţe napríklad alkohol partnera, jeho

ţiarlivosť voči partnerke, alebo prípadne sociálna izolácia a pod., sú len spúšťačmi násilia,

a nie dôvodmi násilia. Závislosť od alkoholu, prehnaná ţiarlivosť sú len indikátormi, ktoré

ospravedlňujú tyranove správanie, ktorý sa pokúša zakrývať, bagatelizovať svoje konanie,

jednanie voči partnerke, popierať násilie.

V prepisoch rozhovorov sme identifikovali šesť spúšťačov násilia, z celkovým počtom 40

kódov. Nie v kaţdom prepise sa nachádzalo všetkých šesť spúšťačov násilia, avšak

v kaţdom sa nachádzal prvý spúšťač a to alkohol. Tu sú niektoré príklady:

„hhh Keď mu zomrel otec, tak si myslím, ţe to všetko začalo. Začal poţívať viac alkohol,

pod vplyvom ktorého ma bil―(AĎ, 47 rokov).

„ééé V šestnástich rokoch som sa zoznámila s mojim prvým partnerom, ktorý ma bil najmä

keď bol opitý― (BB, 22 rokov).

„Druhý manţel bol rozvedený podobne ako ja a trinásť rokov sme ţili ako druh a druţka,

manţel pil kaţdý boţí deň― (HF, 61 rokov).

„Môj prvý manţel bol nezamestnaný, vkuse pil, ...moţno dva dni počas jedného mesiaca

bol triezvy a to preto lebo mu bolo tak zle, ...ţe nemohol piť― (JG, 48 rokov).

105

„Po dvoch rokoch som sa zoznámila s druhým manţelom, často pil alkohol“ (SG, 29

rokov).

Z uvedených textových segmentov vyplýva, ţe alkohol sa stal prvým spúšťacím

mechanizmom násilia nasmerovaného voči ţene v partnerskom vzťahu. V niektorých

prípadoch pil partner alkohol aj pred uzatvorením manţelského, resp. partnerského (druh -

druţka) vzťahu, ale nie v takej miere, ako počas manţelstva, resp. partnerstva. Zvyšovanie

závislosti od alkoholu, ktoré bolo dôvodom napríklad straty blízkeho príbuzného, práce,

alebo nevyhovujúcich sociálnych podmienok (ktoré sme v dvoch prípadoch identifikovali

ako spúšťače násilia), viedlo partnera k tomu, aby sa voči ţene vo väčšej miere začal

prejavovať násilnícky.

Zastávame názor, ţe ak sa aj tyran napríklad v prípade alkoholu odhodlá skoncovať s touto

závislosťou, problém násilia to nevyrieši. Potvrdzujeme to našim výskumom, kedy sa

v mnohých prípadoch snaţili s alkoholom prestať, avšak k jeho poţívaniu sa vţdy vrátili,

pričom čím sa závislosť zvýšila, tým sa zvýšila aj samotná hranica tolerovaného násilia

páchaného na ţene. Uvádzame príklad:

„Môj manţel ma aj veľakrát presviedčal, aby som sa vrátila naspäť k nemu a ţila s ním,

dokonca sme vyhľadali aj pomoc sexuológa aby riešil náš problém so sexom. Po týţdni

som však musela odísť na stálo, pretoţe sa vrátil k alkoholu, začal sa mi vyhráţať a bil

ma― (AH, 53 rokov).

„Alkohol môjho manţela zmenil, v mladosti sa aj párkrát liečil, ale k alkoholu sa vţdy

vrátil. Jeden čas nepil aj tri mesiace― (AĎ, 47 rokov).

Druhým často frekventovaným spúšťačom násilia bola ţiarlivosť partnera. Veľmi úzko

súvisí so sociálnou izoláciou (spúšťač č. 4). Ponúkame identifikované textové segmenty

vyjadrujúce ţiarlivosť ako druhý spúšťač násilia.

„...veľmi na mňa ţiarlil, psychický ma deptal― (BB, 22 rokov).

„Bol veľmi ţiarlivý, nemohla som na ulici nikoho pozdraviť, vkuse ma podozrieval, ţe ho

podvádzam― (JG, 48 rokov).

106

„Veľmi na mňa ţiarlil. Mala som s ním dve deti. Vţdy ma však upodozrieval, ţe nie sú

jeho― (MK, 40 rokov).

„Veľmi ma obmedzoval, nemohla som sa z domu ani pohnúť, stretávať sa s kamarátkami,

známymi― (AH, 53 rokov).

„Nechcel ma púšťať do práce, súhlasil aţ vtedy keď stratil prácu on. Vykonávala som

pomocné práce v kuchyni― (SG, 29 rokov).

Ţiarlivosť a na to nadväzujúca sociálna izolácia viedli k tomu, ţe ţena mala len malú

moţnosť „odtrhnúť sa z područia― tyrana, ktorý sa jej takouto formou snaţil zamedziť

kontakt so sociálnym okolím. Takáto forma psychického nátlaku je v rámci násilia

páchaného na ţene v intímnom partnerskom vzťahu pre tyrana veľmi dobrou „voľbou―,

pretoţe ak jej zamedzí prístup so sociálnym okolím, teda rodinou, známymi, priateľmi,

vytvorí si tak „ţivnú pôdu― pre páchanie násilia. Na jednej strane oslabí tak jej vzťahy

s okolitým prostredím, a na strane druhej si posilní svoj vplyv a neobmedzenú moc

v partnerskom vzťahu, uzatvoreným tak pred očami a ušami verejnosti.

Významným, aj keď menej frekventovaným spúšťačom násilia identifikovaným

v prepisoch rozhovorov boli rodové stereotypy, resp. viera v rodové stereotypy. Ide o vieru

v nadradené postavenie muţov voči podriadenému postaveniu ţien v spoločnosti. Muţ je

ten, ktorý sa angaţuje vo sfére verejnej a naopak sféra súkromná „prischla― ţenám, teda

sféra, kde je nevyhnutné postarať sa o domácnosť a deti.

Rodové stereotypy ešte stále vládnu v súčasnej spoločnosti, podľa niektorých dávno

zabudnutej patriarchálnej spoločnosti, v ktorej dochádza k rozdeleniu práce na typicky

„ţenskú― a typicky „muţskú―. Tým, ţe existuje ešte stále hranica rozdeľujúca svet na

ţenský a muţský, tým, ţe ţeny ešte stále majú malú šancu angaţovať sa vo sfére verejnej,

tým sa v našej spoločnosti neustále udrţiava rodová nerovnosť, charakterizujúca

nadradenosť, t.j. muţov vs. podradenosť, t.j. ţeny, a tým sa v konečnom dôsledku udrţiava

v súčasnej spoločnosti samotný fenomén násilia páchaného na ţenách.

Pre ilustráciu uvádzame príklady rodových stereotypov z prepisov rozhovorov:

107

„Myslím si, ţe príčiny prečo ma týral spočívajú v nedostatku vo výchove jeho rodičov,

pretoţe ma len vyuţíval, bral ma ako ţenu, ktorá mu bude prať, variť, ale on v domácnosti

nikdy nič nebude robiť― (AĎ, 47 rokov).

„Bol chudák, ktorý ma potreboval aj keď vţdy tvrdil, ţe z dediny, z ktorej pochádzam nie je

ani sliepka dobrá a nie to ešte ţena― (HF, 61 rokov).

„...povaţoval ma iba za slúţku, ...ktorá sa bude starať o deti, ktorá mu bude variť starať sa

o domácnosť, a nie za ţenu― (HV, 35 rokov).

Ďalšími spúšťačmi násilia sú núdzová sociálna situácia a zvyšovanie závislosti od

alkoholu, ktoré sme si charakterizovali vyššie v texte.

Po charakteristike spúšťacích mechanizmov násilia sme v prepisoch rozhovorov ďalej

identifikovali tému pod názvom „miera násilia prítomná v kaţdodennom ţivote“, kde

sme vytvorili dve veľké podtémy, a to tolerovanú hranicu násilia a netolerovanú hranicu

násilia. Obe môţeme charakterizovať ako prejavy násilia, ktoré tyran uplatňoval voči

svojej partnerke. Išlo o násilie vyskytujúce sa v jej kaţdodennom ţivote, trvajúce

v mnohých prípadoch niekoľko rokov. V rámci tolerovaného násilia sme identifikovali tie

prejavy, ktoré uplatňoval voči partnerke alebo niekedy aj voči deťom. Ide o prejavy

fyzickej agresie, psychického násilia, sociálneho a ekonomického nátlaku, ako aj

v niektorých prípadoch o prejav sexuálneho násilia. Z výsledkov výskumu môţeme

konštatovať, ţe sa jednotlivé druhy násilia nevyskytovali izolovane, ale v mnohých

prípadoch na seba nadväzovali. Príkladom je najmä psychické násilie, po ktorom takmer

ihneď nasledovalo násilie fyzické. Ani jeden druh sa teda nevyskytol izolovane, ale skôr

naopak, psychické nadväzovalo na fyzické, sociálne násilie, pričom zavŕšením celého

deštruktívneho procesu bol sexuálny nátlak a znásilnenie. Prejavy tolerovaného násilia

uvádzame na konkrétnych príkladoch z prepisov rozhovorov:

„Raz ma bodol noţom do nohy, kopal do tváre, keď som vysávala, dokonca drţal za vlasy

zo štvrtého poschodia, topil vo vani...― (EK, 47 rokov).

108

„Náš syn to všetko videl. Jeho však netýral, skôr ma ním vydieral, ţe mu ublíţi ak sa mu

nepodvolím. Snaţil sa ho napríklad biť káblom, ale ľahla som si na chlapca preto zbil

mňa― (AH, 53 rokov).

„Raz ma tak udrel, ţe som sa zrútila dole zo schodov v bytovke, pred ktorou sa ma pokúšal

znásilniť― (BB, 22 rokov).

„S tretím partnerom, ktorý bol taktieţ odo mňa starší som zaţívala psychický teror,...―

(BB, 22 rokov).

„Večne mi dohováral, prečo ešte nevarím obed, a keď som ho uţ uvarila, buď ho vyhodil

von oknom alebo do koša, keď mu nechutil... neustále ma uráţal,...― (EK, 47 rokov).

„Odkedy som sa za neho vydala, čo trvalo päť rokov, ma bil, rezal ruky, zatváral do

pivnice, zväzoval o stoličku. Bil ma len za to, ţe som išla do obchodu, lebo ma podozrieval,

ţe ho podvádzam― (HF, 61 rokov).

„Vyzeralo to ako na bojisku. ...Týral ma tri mesiace po svadbe a to keď som bola tehotná

s našim malým― (HV, 35 rokov).

„Uţ hneď po svadbe ma začal veľmi biť. Bil ma s válkom na cesto, pichol mi nôţ do nohy,

porezal mi čelo, ktoré mi museli zašívať― (MK, 40 rokov).

„Keď sa mu nepáčilo ako varím, zbil ma. Nemohla som chodiť von, nedával mi, peniaze po

hádkach som sa s ním musela milovať― (SG, 29 rokov).

„Manţel psychicky týral nielen mňa, ale aj deti, nepúšťal ich napríklad do bytu, teda často

ich vymkýňal― (EŠ, 50 rokov).

„Prvý manţel ma bil aj počas tehotenstva, keď som bola v siedmom mesiaci zbil ma tak, ţe

som potratila...― (EŠ, 50 rokov).

Tolerovanú hranicu násilia sme identifikovali prostredníctvom dvoch kategórií a to tzv.

psychickou manipuláciou, ktorú v tomto prípade môţeme charakterizovať ako prejav

109

psychického násilia a tzv. deštrukciou moci, kde zaraďujeme všetky ostatné formy násilia

páchaného na ţenách v intímnom partnerskom vzťahu.

Prejavy sexuálneho násilia sme identifikovali taktieţ pri netolerovanej hranici násilia, kedy

sa násilník snaţil svoju nadradenosť voči partnerke demonštrovať nielen tolerovanými

prejavmi násilia, ale i sexuálnym nátlakom, ktorý sa pre niektoré ţeny z výskumnej vzorky

stal netolerovanou hranicou násilia, kedy sa „radšej nechali zmlátiť, ako sa s ním

milovať...―

Za netolerovaný prejav násilia mnohé probantky povaţovali aj násilie nasmerované voči

ich deťom. Tyran sa buď vyhráţal bitkou detí, ak sa mu partnerka nepodvolí, alebo svoju

agresiu aj skutočne nasmeroval voči deťom, a to mu partnerka nechcela tolerovať.

Uvádzame príklady netolerovaného násilia:

„...Nútil ma taktieţ k prostitúcii, tak chcel získať peniaze na alkohol, ktorý vo väčšom

mnoţstve poţíval. ...ééé Nevedela som v tej dobe, ţe chcel po mne, aby som spala s cudzími

chlapmi. Mala som šestnásť...neprinútil ma však k tomu...― (BB, 22 rokov).

„...No čo sa týka môjho prvého manţela ten ma zbil hneď po tom, čo som došla

z pôrodnice a dozvedel sa, ţe som dala synovi meno Zdenko a nie Roman ako chcel on.

Vtedy som mu však dala facku a bol veľmi prekvapený, čo som to urobila― (EK, 47 rokov).

„On sa ma však pokúsil znásilniť, nemohla som jednoducho zniesť, ţe by sa taký opitý so

mnou miloval, preto som urobila to čo som urobila. Nikdy by som mu však neublíţila―

(HF, 61 rokov).

„Chcel sa milovať avšak som sa radšej nechala zbiť ako sa s ním ľahnúť do postele...―

(MK, 40 rokov).

„Deti nebil, ale keď mal vypité tak neustále do nich rýpal, podpichoval, a robil to len

preto, lebo vedel, ţe zasiahnem, lebo mi to vadí... a mal zámienku tak zbiť ma― (JG, 48

rokov).

110

Obe predchádzajúce témy, t.j. genealógiu násilia a mieru násilia prítomnú v kaţdodennom

ţivote, môţeme zaradiť do cyklu násilia, ktorý je v odbornej literatúre (Herman 2001,

Jones 2002, Sopková 1998, Manuál, 2007) charakterizovaný troma základnými fázami:

Narastanie napätia - čo v našom ponímaní môţeme nazvať spúšťačmi násilia,

ktorými sa snaţí získať si nadvládu a moc nad ţenou.

Fáza bezprostredného akútneho incidentu - kedy partner „zaútočí na nič

netušiacu obeť s cieľom demonštrovať svoju moc. V našom ponímaní ide

o tolerovanú hranicu násilia vyskytujúcu sa v kaţdodennom ţivote obete. Ide

o prejavy fyzického, psychického, sociálneho, ekonomického a v niektorých

prípadoch sexuálneho násilia. Netolerovaná hranica u niektorých probantiek

znamenala predovšetkým určitú formu vzdoru voči tyranovmu násiliu, ale

v konečnom dôsledku sa obeť podvolila tyranovi, čím opäť posilnila moc

a nadradenosť tyrana nad jej ţivotom a ţivotom ich detí.

Treťou fázou je odbornou literatúrou charakterizovaná tzv. fáza medových

týţdňov, kedy sa tyran všemocne snaţí vysvetliť obeti, ţe nemôţe za svoje

správanie, konanie, ţe násilie v podstate vyprovokovala sama, resp. sa snaţí

násilie bagatelizovať alebo poprieť, teda, ţe k nemu dokonca vôbec nedošlo.

V našom výskume sme túto fázu násilia charakterizovali ako stratégie

spracovania konfliktných situácií.

Medzi tieto stratégie patrí nielen spomínané popretie násilia tyranom:

„Niekedy keď prišiel domov opitý a vyhráţal sa, zobrala som syna a odišla ku kamarátkam

kde som prespala, vrátila som sa aţ vtedy keď vytriezvel na druhý deň. On tvrdil, ţe si na

nič nepamätá, ţe by mi nikdy neublíţil― (AH, 53 rokov).

Patrí sem taktieţ závislosť od alkoholu obete násilia, teda týranej ţeny, ktorá ako jediné

východisko z tejto bezvýchodiskovej situácie našla v poţívaní alkoholu:

„Po zoznámení sa s druhým manţelom som mala problémy s poţívaním alkoholu. Najprv

to začínalo tak nevinne, fľaška vína pri večeri, stretávanie sa s priateľmi pri víne, neskôr

som si však víno a tvrdý alkohol kupovala sama― (AH, 53 rokov).

111

V prepisoch rozhovorov sme to nazvali „únikom pre realitou― a východiskom sa stal pre tri

ţeny - obete násilia v intímnom partnerskom vzťahu.

Veľmi dôleţitú úlohu pre riešení situácie po akútnom násilnom incidente zohrala závislosť

ženy - obete násilia od násilníckeho vzťahu. To, ţe si ţena uvedomovala manţelovo, resp.

partnerovo týranie ešte neznamenalo, ţe tento intímny vzťah opustí, t.j. odíde od manţela,

resp. partnera. Uvádzame niektoré dôvody zotrvania vo vzťahu:

„Ja som ho veľmi ľúbila a preto som ho nemohla opustiť. Raz pri príjazde policajtov sme

síce spísali zápisnicu, ale trestné stíhanie som stiahla, pretoţe som mu nechcela ublíţiť.

Vţdy ma nejako tak uchlácholil, povedal, ţe uţ to nikdy neurobí,...― (AH, 53 rokov).

„Vţdy som ho veľmi ľutovala, bol chorý, mal mozgovú poráţku, bral silné lieky, ja som sa

v tej dobe o neho starala, kŕmila som ho, pretoţe sa nevedel sám ani najesť ― (HF, 61

rokov).

„Susedia sa mi aj snaţili pomôcť, radili mi aby som od neho odišla, ale nedokázala som

to― (JG, 48 rokov).

„Viackrát som sa pokúšala od neho odísť, bývala som u sestry, u matky, trvalo to tak tri

týţdne, chodil ma sem prosíkať, ţe sa uţ zmenil, nasľuboval hory-doly a ja som sa k nemu

vrátila...― (JG, 48 rokov).

Ako uvádza Herman (2001) hlavným dôvodom prečo sa dá ţena - obeť násilia vtiahnuť do

perverznej hry s tyranom je jej ţivotaschopnosť, ochota bojovať aj s nesplniteľnými

úlohami a obetovať sa. Zvyčajne nepoľavuje v úsilí zmeniť tyrana, lebo si jednoducho

nevie predstaviť, ţe by neuspela a neverí, ţe sa nedočká pozitívnej zmeny. Rovnako

nedokáţe opustiť partnera, lebo by ju opanovali výčitky svedomia. Jej vytrvalosť

a mimoriadne oduševnenie len zvyšuje jej zraniteľnosť.

Ideálnou obeťou je svedomitý človek s prirodzenými sklonmi k sebaobviňovaniu. Ide

o poriadkumilovné bytosti nielen v pracovnej oblasti, ale aj v medziľudských vzťahoch,

napospas oddané svojim blíţnym. Tieto vlastnosti ich doslova nútia, aby si brali na plecia

viac práce, neţ im prislúcha. Dobré úmysly a predsavzatia sa nakoniec obracajú proti nim,

112

lebo sú neúmerne zaťaţené povinnosťami, prekračujúcimi hranice únosnosti. Keď strácajú

sily, ešte väčšmi sa obviňujú, čo len prehlbuje ich osobnú tragédiu.

Dôvod prečo ţeny zotrvávajú v násilníckom vzťahu nevyplýva len zo skutočnosti, ţe veria

v zmenu tyranovho správania, ţe ho ľúbia, ţe mnohé sú osobnostne nezrelé, ale dôvodom

je tieţ skutočnosť, ţe zotrvávajú vo vzťahu kvôli deťom, ktoré otca - tyrana ľúbia aj

napriek tomu, ako sa správa voči matke, dokonca aj voči nim samým. Uvádzame príklady

z prepisov rozhovorov:

„Rodina ma však presviedčala aby som sa ku svojmu manţelovi opäť vrátila a to hlavne

kvôli dieťaťu― (AH, 53 rokov).

„Neopustila som ho preto, lebo dcéra bola na neho veľmi citovo naviazaná. Ľúbila ho―

(AĎ, 47 rokov).

„...Keď som ho chcela opustiť vyhráţal sa mi, ţe zoberie deti a dá ich do ústavu― (EK, 47

rokov).

„Na nejaký čas odišiel do Nemecka pracovať, podala som preto o rozvod. On ho však

nechcel podpísať a nechcel sa rozviesť. Súd nás preto nerozviedol. Zostala som s ním vo

vzťahu kvôli našej dcére, ktorá ho mala rada― (EŠ, 50 rokov).

„ééé Mala som sa rozviesť, ale neopustila som ho kvôli deťom...― (JG, 48 rokov).

Ďalším dôvodom zotrvania vo vzťahu bola ekonomická závislosť na tyranovi. Ak by odišla

obeť od tyrana, znamenalo by to, ţe odíde z domu, ktorý bol jej jediným majetkom. Ak by

odišla, nemala by kam ísť. Vybrala si teda radšej ţivot v násilníckom vzťahu, s cieľom

„vydrţať― ako ţiť v mnohých prípadoch aj s deťmi na ulici. Príklad hovorí za všetko:

„Dom, v ktorom sme bývali patrí mne. Ja som bola doma a preto som od neho neodišla,

pretoţe som nemala kam ísť. Odísť mal on, lebo je to môj dom― (AĎ, 47 rokov).

„...Keď mi zomrela matka, tak som v dedičskom konaní zdedila rodičovský dom, v ktorom

však on býval. Neodišiel teda z neho keď ja som tam nebývala. Dá sa to teda povedať, ţe

113

som sa k nemu vrátila kvôli tomu domu. To bolo najhoršie rozhodnutie v mojom ţivote―

(MK, 40 rokov).

Ďalšou stratégiou spracovania konfliktných situácií je sociálna pomoc a podpora

poskytnutá ţene - obeti násilia v intímnom partnerskom vzťahu. Po akútnom incidente

násilia teda väčšina ţien vyhľadala pomoc sociálneho okolia. Dostávame sa tak k ďalšej

identifikovanej téme z prepisov rozhovorov, ktorú sme nazvali „sociálne vzťahy

a sociálna podpora mimo partnerského vzťahu“.

Táto téma je charakterizovaná dvoma základnými kategóriami a to pomocou formálnou

a neformálnou. Pod formálnou pomocou sa rozumie pomoc zo strany odborníkov, pod

neformálnou predovšetkým pomoc zo strany príbuzných a priateľov.

Formálnu pomoc vnímali probantky výskumnej vzorky najmä ako pomoc zo strany polície.

Jedna odsúdená vyhľadala pomoc sociálneho pracovníka a bola umiestnená v krízovom

centre (ktoré však opustila, a vrátila sa k partnerovi z dôvodu dedičského konania, kedy

zdedila dom po smrti matky, v ktorom však tyran býval naďalej a násilie tak z jeho strany

pokračovalo), a jedna vyhľadala spolu s manţelom sexuológa. Okrem týchto dvoch

prípadov však musíme konštatovať, ţe ak naša výskumná vzorka odsúdených ţien

hovorila o formálnej, t.j. odbornej pomoci, tak výhradne len o zásahoch polície. Uvádzame

konkrétne príklady:

„Keď ma zbil a zavolala som políciu, zobrali ho síce na stanicu, počkali pokým vytriezvie

a pustili ho domov... Niekedy ho dokonca pustili niekoľko kilometrov od policajnej stanice

pešo domov, aby vytriezvel― (AH, 53 rokov).

„...Keď som zavolala políciu tí mu dohovárali, ţe či sa nehanbí, čo to robí, ţe len hanbu

v dedine― (AĎ, 47 rokov).

„...a keď som ho udala a policajti prišli ku nám domov, vynadali či ho oni majú ísť hľadať,

keď on nie je doma― (EK, 47 rokov).

„Raz som zavolala políciu, tá však neprišla, preto som uţ ich nikdy nezavolala― (HV, 35

rokov).

114

„Keď som ohlásila políciu v mnohých prípadoch sme spísali zápisnicu, ...manţel bol na

rôznych pohovoroch avšak nikdy ma neprestal biť. ...Polícia dokonca po mojom odsúdení

tvrdila, ţe neexistuje ţiadna lekárska správa, ţe som bola týraná― (JG, 48 rokov).

„.hhh Keď som oznámila polícii, ţe ma veľmi surovo týra, tvrdili, ţe je to len manţelská

hádka, a mám dať manţelovi druhú šancu, vraj sa zmení. Niekedy ho zobrali na záchytku

a keď vytriezvel poslali ho domov. ...Skôr ľutovali jeho ako mňa― (MK, 40 rokov).

Výpovede „týraných odsúdených― ţien o poskytnutí pomoci zo strany polície hovoria za

všetko. Ţeny, ktoré zaţívajú, resp. zaţili násilia zo strany svojho partnera ešte stále hovoria

o neochotných a odmietavých postojoch a reakciách polície. Najčastejšie sa sťaţujú na to,

ţe polícia násilný incident nebrala váţne, ţe ho vnímala ako „súkromnú záleţitosť―

a nezasiahla aţ dovtedy, kým „sa nestalo niečo váţnejšie―.

Podľa nášho názoru nie je takýto prístup zo strany polície opodstatnený, keďţe násilie

páchané na ţene je trestným činom. A kaţdý trestný čin by mal byť podľa Trestného

zákona Slovenskej republiky náleţite potrestaný. V tomto prípade k tomu vôbec neprišlo.

Namiesto vzatia tyrana do väzby, ho vzali na policajnú stanicu, a po vytriezvení poslali

domov s tým, ako keby sa nič nestalo. Ak by sa obeti dostalo pomoci zo strany polície,

dovolíme si tvrdiť, ţe by tyran v páchaní násilia nepokračoval.

Ţeny, ktoré sa stretnú s takouto absenciou profesionálneho zásahu polície, uţ políciu znovu

nezavolajú: „raz som zavolala políciu, tá však neprišla, preto som uţ ich nikdy

nezavolala.― resp. zavolajú keď uţ bude neskoro. Z výsledkov nášho výskumu vyplýva, ţe

dochádza tak k váţnej prekáţke v prevencii a eliminácii násilia páchaného na ţenách

v intímnom partnerskom vzťahu.

Netvrdíme však, ţe policajti týranej ţene nechceli pomôcť. Veľakrát sa snaţili eliminovať

násilie, avšak v konečnom dôsledku to mohli urobiť iba vtedy, ak by na tyrana podala

trestné oznámenie. Ak sa aj odhodlala v takémuto kroku, podľa Trestného zákona (platný

do roku 200539

) mohla toto trestné oznámenie stiahnuť aj po niekoľkých týţdňoch bez

39

Podľa § 211, odsek 1 súčasného Trestného poriadku nemôţe zobrať súhlas späť, nakoľko súhlas pri

ublíţení na zdraví, alebo týraní nie je potrestaný. Paragraf 212 Trestného poriadku ďalej píše, ţe súhlas

s trestným stíhaním môţe poškodený výslovným vyhlásením vziať kedykoľvek späť, a to aţ dovtedy, kým sa

odvolací súd odoberie na záverečnú poradu. V odseku 3 tohto paragrafu sa píše, ţe súhlas výslovne odopretý

alebo vzatý späť moţno udeliť, iba ak z okolností prípadu je zrejmé, ţe odopretie súhlasu alebo späť vzatie

115

udania dôvodu. Tým sa opäť obeť, ako aj polícia dostali do začarovaného kruhu plného

manipulácie zo strany tyrana, ktorý psychickým nátlakom (popretím násilia, prehováraním,

ţe sa zmení, bagatelizovaním násilia, vydieraním) obeť donútil k tomu, aby vo vzťahu

zotrvala, trestné stíhanie stiahla, a políciu dostal tak do situácie, kedy jednoducho bez

trestného oznámenia nemohla nič podniknúť. Celý tento začarovaný kruh tak v konečnom

dôsledku napomáhal páchateľovi násilie beztrestne páchať.

Týmto konštatovaním sa v ţiadnom prípade nesnaţíme znehodnotiť prácu polície,

zastávame však názor, ţe ak príslušníci policajného zboru nebudú dôverovať týranej ţene,

nezasiahnu v zmysle aktívnej intervencie, ktorá je nevyhnutná pre účinnú prevenciu

kriminality v oblasti násilia páchaného na ţenách bude v našej spoločnosti, tak bude stále

tolerovaným trestným činom páchaným v súkromí.

Pod neformálnou pomocou rozumeli probantky výskumného súboru predovšetkým pomoc

zo strany rodiny a blízkych. Tak ako v prípade formálnej pomoci, konkrétne zásahu

polície, aj pri poskytnutí pomoci neformálnej musíme z výsledkov výskumu konštatovať,

ţe aj keď sa uţ ţena so svojou skúsenosťou s násilím - čo nie je vţdy jednoduchá

záleţitosť - blízkemu okoliu zdôverila, výsledkom bolo, ţe v násilníckom vzťahu zotrvala:

„Svokrovci môjho prvého manţela sa mi aj snaţili pomôcť, ale čo mali robiť? Aj po

rozvode som im pomáhala, manţel sa obesil ja som sa starala o svokra, neskôr aj o svokru

keď bola chorá― (AĎ, 47 rokov).

„Moja partia o tom vedela, čo so mnou partner robí, no nezakročili― (BB, 22 rokov).

„O týraní vedeli všetci, nikto mi však nepomohol...― (AĎ, 47 rokov).

súhlasu bolo vykonané v tiesni pod vplyvom vyhráţky, nátlaku, odkázanosti alebo podriadenosti. Ak je

z okolností prípadu nesporné, ţe súhlas nebol daný alebo znovu udelený iba preto, ţe poškodený je v tiesni,

je mu vyhráţané, je pod nátlakom, v závislosti alebo podriadenosti, má sa za to, ţe súhlas bol udelený.

V Nitre za rok 2009 bolo nahlásených 20 prípadov násilia, resp. týrania v rodine. Šesť prípadov bolo

vyšetrovateľom odmietnutých v rámci uznesenia, ţe k týraniu nedošlo. Osem prípadov sa po vyšetrení

dostalo na priestupkové oddelenie, štyri prípady sa dostali pred súd, jeden prípad stále trvá, a v jednom

prípade išlo o zastavené trestné stíhanie podľa spomínaného § 211 Trestného poriadku.

116

„Vedela o tom moja rodina, svokra ktorá mu aj dohovárala, ţe by s tým mal prestať. ...Keď

bol triezvy aj sa ospravedlnil, tvrdil, ţe to nikdy neurobí, ale keď sa opil zbil ma― (JG, 48

rokov).

„O týraní vedeli všetci aj moja rodina, moja matka,... ale skôr som pomáhala ja svojej

rodine ako oni mne― (HF, 61 rokov).

„ééé Svokra sa mi vţdy snaţila pomáhať, dá sa povedať, ţe jej sa bál, nedovoľoval si pred

ňou nič. Keď však zomrela, nič mu nebránilo v tom, aby ma mohol biť ― (EŠ, 50 rokov).

Všetky ţeny z výskumnej vzorky si uvedomovali, ţe sú týrané. Veľa z nich sa aj

sociálnemu okoliu so svojou skúsenosťou zdôverilo, avšak nie vţdy im verili, skôr

zľahčovali situáciu, prípadne úplne odmietali, ţe k násiliu prišlo. V tomto prípade to mohlo

byť pre samotnú obeť veľmi mätúce, pretoţe aj keď uţ našla v sebe kúsok odvahy, aby sa

niekomu s touto traumatizujúcou skúsenosťou zdôverila, neverili jej, prípadne násilie

bagatelizovali. Ak sa jej aj v niektorých prípadoch susedia, resp. aj rodina snaţili pomôcť,

vţdy išlo skôr o pomoc materiálnu, finančnú, nikdy nie pomoc, ktorou by dosiahli

eliminovanie násilia za strany tyrana. A teda tak ako v prípade „zásahu polície―, musíme

konštatovať, ţe ak sa jej aj snaţili pomôcť, išlo skôr o pomoc, ktorá ju „posilnila― zotrvať

v násilníckom vzťahu.

V rámci témy „sociálnych vzťahov a sociálnej podpory mimo partnerského vzťahu“

sme sa však stretli u niektorých probantiek výskumnej vzorky s tvrdením, ţe: „o tom čo

im robil nikto nevedel...―. Teda v niektorých prípadoch boli ţeny tak izolované od

vonkajšieho sveta, ţe im pomôcť nemohol nikto. Uvádzame príklad z prepisu rozhovoru

s odsúdenou ţenou:

„...Teraz s odstupom času si uvedomujem, ţe som sa mala obrátiť na odbornú pomoc, ale

ja som netušila, ţe mi môţe niekto pomôcť. ééé Nemala som prístup k nikomu, nemala som

kontakt s nikým...― (HV, 35 rokov).

V iných prípadoch nevyhľadali odsúdené ţeny pomoc z dôvodu hanby:

„Hanbila som sa vyhľadať odbornú pomoc...― (AH, 53 rokov).

117

„Moji rodičia o tom samozrejme nevedeli. Jeho matka však o tom vedela. Profesionálnu

pomoc som nevyţiadala ţiadnu. S odstupom času vnímam, ţe som mala svojím rodičom

niečo povedať. Videli na mne, ţe sa niečo deje...― (SG, 29 rokov).

Alebo sa násilie páchané na ţene stalo verejným tajomstvom:

„Kaţdý v dedine vedel, ţe ma manţel bil, ale tvárili sa, ţe sa nič nedeje― (SG, 29 rokov).

Záverom môţeme teda konštatovať, ţe nedostupná, resp. neadekvátna pomoc je častým

dôvodom prečo ţeny zaţívajúce násilie zotrvávajú vo vzťahu. Na jednej strane buď teda

nevedia, ţe im niekto môţe pomôcť, alebo na druhej strane sú frustrované z neúspešných

pokusov získať akúkoľvek podporu.

Existuje mnoho ďalších dôvodov, prečo sa ţeny rozhodnú zostať v násilníckom vzťahu. Aj

z výsledkov nášho výskumu je zrejmé, ţe tie dôvody sú rôzne v kaţdom individuálnom

prípade. Dôleţité je im porozumieť a rešpektovať ich. Je však nevyhnutné neustále ich

povzbudzovať k tomu, aby násilie ďalej neznášali.

Dôleţitou otázkou by preto nemalo byť prečo zotrvávajú v násilníckom vzťahu, ale skôr

ako im pomôcť, aby v ňom nezotrvali...?

Tým, ţe obeť násilia zotrvá aj po vyhľadaní, resp. poskytnutí formálnej alebo neformálnej

pomoci v násilníckom vzťahu, dochádza v mnohých prípadoch k stupňovaniu násilia zo

strany tyrana. Všemocne sa jej snaţí zabrániť, aby vyhľadala ďalšiu pomoc, izolovať ju, čo

paradoxne vedie prehlbovaniu závislosti (ekonomickej, sociálnej, emocionálnej) od tyrana,

z toho vyplývajúcej bezmocnosti, absolútnej osamotenosti obete.

Jediným východiskom ako sa dostať z tejto bezvýchodiskovej situácie sa stávajú pre ţeny

rôzne stratégie preţitia. Takéto stratégie sú buď pasívne s cieľom sa vyhnúť akémukoľvek

kontaktu s tyranom. Obeť sa v tomto prípade snaţí zníţiť mieru ohrozenia (nerozčúliť ho,

poslúchnuť všetky jeho ţelania) alebo sú aktívne, kedy sa obeť snaţí násiliu brániť násilím.

Ak si zvolí túto stratégiu preţitia, spolu s tyranom sa dostáva do pozície „kto z koho―.

V krajnom prípade táto stratégia môţe znamenať: „Ak nezabiješ ty mňa, zabijem ja teba...―

Hovoríme teda o spáchaní závaţného trestného činu, ktorý spácha buď tyran na obeti,

alebo ako to bolo pri našej výskumnej vzorke, obeť na tyranovi. Uvádzame prehľadnú

tabuľku o spáchaných trestných činoch probantiek výskumu:

118

TABUĽKA 4 - Trestná činnosť participantiek výskumu

Počet Paragraf/

odsek/ písmeno

Charakteristika

trestného činu

Dĺţka trestu Stupeň

stráţenia

1. 145/ 1,2 Zločin zabitia

z nedbanlivosti

9 rokov Minimálny

2.

220

Vraţda

novonarodeného

syna v rozrušení

spôsobeným

pôrodom

4 roky

Minimálny

3.

147/1

Ťaţkého

ublíţenie na

zdraví

z následkom

smrti

z nedbanlivosti

3 roky

Minimálny

4. 219/1 Úmyselné

zabitie manţela

10 rokov Stredný

5. 1

45/1,2/c

14/1

Úmyselná

vraţda v štádiu

pokusu

10 rokov

Maximálny

6.

219/1,2/a, b

8/1

Pokus o vraţdu

dvoch detí nie

v priamom

úmysle

12 rokov

Minimálny

7. 145/1

14/1

Zločin vraţdy

v štádiu pokusu

8 rokov Minimálny

8.

208/1/a, b

Zločin týrania

blízkej

a zverenej osoby

4 roky

Minimálny

9.

219

Zabitie manţela

v stave silného

citového

rozrušenia

12 rokov

Stredný

10.

144/1,2/d

Úkladná vraţda

v štádiu pokusu

maloletej dcéry -

tzv. rozšírená

samovraţda

25 rokov

Maximálny

Z uvedenej tabuľky o spáchaných trestných činoch participantiek výskumnej vzorky

vyplýva, ţe vo všetkých desiatich prípadoch išlo o závaţný trestný čin, ako napríklad

vraţdu, pokus o vraţdu, alebo zločin zabitia. Konštatujeme, ţe výsledkom tohto ich

v mnohých prípadoch nedbanlivého, resp. neplánovaného konania malo byť ukončenie

„trápenia―, ktoré ţena s tyranom zaţívala. Uvedený príklad hovorí za všetko:

119

„Je mi ľúto čo sa stalo, ale je pokoj..., nedalo sa to uţ nijako riešiť, veď deň pred tým bol

taký opitý, ţe ho vlastné deti doniesli na káričke z krčmy domov. Ten osudný deň bol tieţ

veľmi opitý...― (EŠ, 50 rokov).

Z tejto bezvýchodiskovej situácie sa snaţili dostať ţeny - obete nielen tým, ţe ublíţia

iniciátorovi samotného násilia, ale aj svojim deťom, ktoré boli počas celých tých rokov

buď priamymi svedkami násilia, alebo dokonca obeťami násilia zo strany otca. V štyroch

prípadoch z desiatich boli obeťami trestnej činnosti matky práve deti. V prvom prípade sa

snaţila matka spáchať samovraţdu, ale keďţe nechcela, podľa jej vyjadrení, aby ju videli

deti, chcela usmrtiť a „vyslobodiť― aj ich. V druhom prípade matka porodila dieťa doma,

ktoré bez odbornej, resp. akejkoľvek pomoci, zomrelo. V treťom prípade matka týrala

svojho syna, čo sa dá podľa nášho názoru charakterizovať ako abnormálna reakcia na

zaţité násilie zo strany partnera. Vo štvrtom, poslednom prípade ide o tzv. rozšírenú

samovraţdu, kedy sa obeť násilia pokúsila o samovraţdu spolu s dieťaťom.

Vo všetkých desiatich prípadoch si dovolíme konštatovať, ţe ţeny týmto svojim konaním

akoby uzatvárali deštruktívny proces násilia, ktorý začal niekto iný. Z ich výpovedí je tieţ

zrejmé, ţe spáchaný trestný čin vo výkone trestu oľutovali:

„Nikdy som nechcela svojmu manţelovi úmyselne ublíţiť. Veľmi ma mrzí čo sa stalo― (AH,

51 rokov).

„Je mi ľúto čo sa stalo, veľmi ma to mrzí a nikdy som nerozmýšľala nad tým, ţe by som sa

mu pomstila, za to čo mi urobil. Nechápala som keď som sa dopočula, ţe nejaká ţena

zabila svojho muţa, nechápala som ako niekto takéto niečo môţe urobiť...― (JG, 48 rokov).

Niektoré z nich sú aj napriek zaţitému násiliu presvedčené, ţe ak by nedošlo k spáchaniu

trestného činu, v násilníckom vzťahu by ţili aj naďalej. Uvádzame príklad:

„Veľmi ma mrzí, čo som urobila svojmu muţovi, veľmi som ho ľúbila. Ak by sa nestalo to

čo sa stalo, nikdy by som od neho neodišla. Veľmi ma to mrzí a bolí, radšej som mala

zomrieť ja. Ak by som mohla vrátiť čas, mala som svojho manţela radšej ukľudniť,

vybozkávať. Nemuselo sa stať to čo sa stalo. Zlyhala som, lebo som nevyhľadala ţiadnu

pomoc. Ak by mi môj muţ stále ubliţoval nedokázala by som ho opustiť...― (AH, 53 rokov).

120

Cieľom týchto riadkov nie je obhajovať spáchané trestné činy. Kaţdá z desiatich

odsúdených ţien bola spravodlivo odsúdená na nepodmienečný trest odňatia slobody.

Spáchala trestný čin, a preto musí niesť zaň právnu zodpovednosť. Zastávame však názor,

ţe ak by bol spravodlivo odsúdený tyran za násilie, ktoré na obeti páchal v intímnom

vzťahu, ak by bol spravodlivo odsúdený za násilie, ktoré páchal na ich deťoch, tak by sa zo

ţeny - obete nestal páchateľ trestnej činnosti a namiesto nej si tak zaslúţený trest

odpykával „skutočný― páchateľ...

Posledná téma, ktorú sme v prepisoch rozhovorov identifikovali nesie názov „Predstavy

o budúcnosti po výkone trestu“. Téma pozostáva z dvoch centrálnych kategórií. Prvá má

názov „viera v lepšiu budúcnosť―. V prepisoch rozhovorov sa objavila u šiestich

probantiek, ktorých očakávania do budúcnosti majú skôr pozitívny charakter. Uvádzame

príklady:

„Som hlboko veriaca ţena, a verím v to, ţe so súčasným partnerom ma čaká lepšia

budúcnosť. Je veľmi milý, slušný, nebije ma. Ľúbi si síce vypiť ale nie vo veľkom mnoţstve.

Plánujem si s ním budúcnosť, chcem takého partnera, ktorý mi bude pomáhať. Verím, ţe

budem ţiť v harmonickej rodine a doţijem sa vnúčat― (AH, 53 rokov).

„V budúcnosti chcem byť so svojimi deťmi, ktoré sú uţ veľké a som na nich pyšná. Chcem

ţiť sama a bez neho― (AĎ, 47 rokov).

„Po prepustení z výkonu trestu by som sa chcela predovšetkým zamestnať a to nájsť si

prácu buď na Slovensku, myslím si ţe skôr v Čechách zobrať chlapcov z ústavu a ţiť

normálny ţivot― (EK, 47 rokov).

Polovica ţien participujúcich vo výskume má však na svoju budúcnosť iný názor. Ide

predovšetkým o „obavy a strach z budúcnosti―:

„Neviem čo bude s mojou budúcnosťou, k nemu sa vrátiť nechcem, k mame ísť bývať

nemôţem, pretoţe sa stará o dve bratove deti v jednoizbovom byte. Obe dcéry majú

priateľov s ktorými si plánujú spoločnú budúcnosť, tak pevne verím, ţe budem bývať

s nimi. A ak nie s nimi tak sama, ale čo najďalej od svojho muţa...― (JG, 48 rokov).

121

„Veľmi sa bojím, čo bude v budúcnosti, pretoţe uţ v apríli dvetisíc desať ma prepustia na

slobodu. Neviem čo mám robiť, nemám sa s kým poradiť, neviem kto mi môţe pomôcť.

Dom chcem predať, zobrať deti a niekam odísť kde nás nikdy nenájde ― (MK, 40 rokov).

Z výpovedí odsúdených môţeme teda konštatovať, ţe po výkone trestu odňatia slobody,

nemajú istú budúcnosť. Niektoré našli v sebe ešte kúsok vôle a viery v lepší ţivot, avšak

nikdy nezabudnú na ţivot, ktorý ţili na „slobode―. Ţivot plný bolesti, bezmocnosti,

beznádeje a neslobody. Tieto ţeny takmer počas celého svojho ţivota ţili vo väzení.

Väzením bol pre ne násilnícky vzťah s partnerom a paradoxným „vyslobodením―, odňatie

slobody štátom. Týmto ţenám nielenţe obmedzil slobodu partner, s ktorým ţila, ale na

druhej strane aj spoločnosť, v ktorej ţila.

Záverom teda môţeme konštatovať, ţe ide o tzv. „dvojité uväznenie“ týraných

odsúdených ţien, kedy je im obmedzená nielen osobná sloboda, t.j. zo strany tyrana, ale aj

sloboda verejná, t.j. spáchaním trestného činu sa dostali vo výkonu trestu.

Je však nevyhnutné zdôrazniť, ţe nesmie zástancami spáchaných trestných činov. Ak

niekto spácha trestný čin, má niesť zaň zodpovednosť. Ţeny túto zodpovednosť prevzali,

uvedomili si nebezpečnosť svojho konania pre spoločnosť, svoj čin oľutovali a s touto

traumatickou skúsenosťou budú ţiť do konca svojho ţivota... Ale čo tyrani? Kedy preberú

zodpovednosť za svoje činy? Za trestné činy, ktoré páchajú??

5. 1 Kritériá kvality kvalitatívneho výskumu

Na tomto mieste povaţujeme za nevyhnutné vyjadriť sa k empirickému zakotveniu

výskumu a kontrole validity a reliability. Aspekty vedeckej práce ako zaistenie správnosti

získaných tvrdení a výsledkov, ich zovšeobecniteľnosti a opakovateľnosti celej štúdie sa

povaţujú za dôleţitú zloţku vedeckej evidencie. Hendl (2005, s. 335) uvádza niekoľko

kritérií, podľa ktorých by mala byť kaţdá štúdia hodnotená:

- význam štúdie pre rozšírenie poznatkov v danej oblasti;

- správna voľba výskumného plánu a popísanie výskumnej stratégie zodpovedajúcej

poloţeným výskumným otázkam a účelom výskumu;

- starostlivá realizácia výskumu, zberu dát, analýzy a interpretácii dát;

- dôveryhodnosť záverov na základe dobre fundovaných argumentov, ktoré vychádzajú

z významných a doloţených dát.

122

Pri hodnotení kvality výskumného projektu nemoţno opomenúť jednu z jeho základných

kritérií a to validitu, t.j. platnosť (pravdivosť) výskumu. Medzi základné kritériá podľa

Lincolnovej a Guby (In: Hendl, 2005, s. 339-340) patria:

1. Dôveryhodnosť (credibility) – základným cieľom je dokázať, ţe predmet skúmania

bol presne identifikovaný a popísaný. Uvádzajú niekoľko kritérií, ktorých

zohľadnenie môţe zvýšiť dôveryhodnosť štúdie:

a) Dostatočné trvanie štúdie - toto kritérium sme v našom výskume uplatniť

nemohli, keďţe bol realizovaný vo väznici, kde sme mali presne určený čas,

počas ktorého musel byť výskum zrealizovaný. Teda uţ pred vstupom do

terénu nám bol určený limit, v ktorom sa výskum bude realizovať.

b) Konzultácie - pred a počas realizácie výskumu sme pravidelne absolvovali

konzultácie s odborníkmi z oblasti násilia páchaného na ţenách s cieľom

odhalenia nedostatkov vo výskume. Niekoľko krát sme zmenili výskumné

problémy, cieľ práce, názov práce, aţ pokým sme neprišli k súčasnej

podobe výskumného projektu.

c) Triangulácia – k evidencii teórie sme pouţili viac metód zberu dát. Výskum

sme rozdelili na dva na seba nadväzujúce výskumy, kde vo výskume č. 1

sme pouţili ako výskumnú metódu obsahovú analýzu dokumentov

a výskume č. 2 sme pouţili participačné pozorovanie a pološtruktúrované

interview obsahujúce anamnézu predchádzajúcu interview, kde sme

jednotlivé otázky kladené probantkám rozdelili do štyroch blokov a to

histórie násilia, krízových momentov interakcie, sociálnej opory, budúcnosti

a záveru interview.

2. Prenositeľnosť (transferability) - prenositeľnosťou sa myslí moţnosť vyuţiť závery

z daného prípadu pre iný prípad, ktorý sa mu podobá. Teda kedy a za akých

okolností môţu byť závery platné pre iné skupiny v iných prostrediach?

Najdôleţitejšou technikou v tomto prípade bolo zdokumentovanie celého

výskumného procesu, „obhájenie― zvoleného prístupu, charakteristika nami

zvolených metód. Získaná skúsenosť realizácie výskumu vo väznici na tému násilie

páchané na ţenách nám potvrdila správnosť pouţitia kvalitatívnych metód. Pri

zbere empirických dát sa voľba kvalitatívnych metód osvedčila ako funkčná vo

vzťahu k výskumným otázkam a cieľom. V tomto type prostredia bolo nevyhnutné

pruţne reagovať na vzniknuté situácie, veľmi citlivo vnímať prostredie, v ktorom

123

sme sa nachádzali, a preto sme si zvolili skôr kvalitatívny prístup ako kvantitatívny,

pri ktorom ak by sme si zvolili napríklad pevne stanovenú metódu ako je dotazník,

dovolíme si tvrdiť, ţe by sme nezískali taký plastický obraz informácií40

.

Dôveryhodnosť a prenositeľnosť nazývajú Švaříček – Šeďová (2007) pod spoločným

názvom autenticita. Medzi jej základné kritériá patrí tzv. katalytická a taktická

autenticita41

, ktoré sme pouţili pri overovaní kvality nášho výskumného projektu.

Katalytická a taktická autenticita sa vzťahujú k aktívnej zmene spojenej s výskumom.

Otázkou teda je, či výskumník zmenil prostredníctvom výskumu nejakú oblasť. V našom

ponímaní ide o aktívnu participáciu pri úspešnom zaradení sa participantiek výskumu do

spoločnosti po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody v zmysle penitenciárnej

a postpenitenciárnej sociálnej práce42

.

3. Hodnovernosť (depentability) – niektorí autori ju stotoţňujú s kritériom reliability

(spoľahlivosti) v kvantitatívnom výskume. Švaříček – Šeďová (2007, s. 39)

povaţujú za reliabilné také meranie, ktoré nám pri opakovanom meraní dáva

zhodné výsledky, pokiaľ sa študovaný jav nezmenil. Základnými technikami

40

V roku 2007 výskumník realizoval prieskum v tomto prostredí na tému násilia páchaného na ţenách pri

písaní diplomovej práce a pouţil dotazníkovú formu získavania dát, ktorá sa však neosvedčila. Niektoré

dotazníky prišli buď zle vyplnené, alebo vyplnené neúplne. Na základe práve tejto skúsenosti s týmto

konkrétnym prostredím sme sa rozhodli pouţiť kvalitatívny prístup vo výskume. 41

viď. Švaříček – Šeďová, Kvalitativní výzkum v pedagogických vědách. Praha: Portál. 2007, ISBN 978-80-

7367-313-0. s. 39. 42 Po zrealizovaní výskumu sme sa aktívne zapojili do projektu, konkrétne ide o sociálno – psychologický

výcvik zameraný na oblasť násilia páchaného na ţenách. Je určený skupine ţien, ktoré vo svojom ţivote

mali alebo stále majú skúsenosť s násilím v rôznej forme a miere, či uţ vo svojich primárnych (otec, matka,

obaja rodičia) alebo sekundárnych rodinách (manţel, ţivotný partner). Cieľom je poskytnúť odsúdeným

ţenám teoretickú základňu o násilí páchanom na ţenách v párových vzťahoch a rodinách (oboznámiť

odsúdené ţeny s podstatou násilia, faktami a mýtami násilia, jeho formami, druhmi zariadení na Slovensku,

občianskoprávnymi a trestnoprávnymi aspektmi, spôsobmi obrany proti násiliu). Ďalej poskytnutie kontaktov

(adries, telefónnych čísel centier, organizácií zaoberajúcich sa uvedenou problematikou). V rovine preţívania

predovšetkým poskytnúť podporu psychickej ventilácie, prípadne emočnej abreakcie, prevenciu kumulácie

psychickej záťaţe (sebaovládanie, zniţovanie napätia), redukciu neţiaducich vplyvov dlhodobej záťaţe

(emócie, správanie), napomôcť ku skvalitňovaniu sociálnych zručností formou sociálneho učenia. Cieľom

v rovine preţívania tieţ navodiť stav uvoľnenia, podľa moţnosti optimistického nastavenia, vnútornej

rovnováhy a podpory psychických síl na prekonávanie problémov a prekáţok v súvislosti s problematikou

násilia (týrania a zneuţívania). Ďalej to bude podpora sebavedomia, pomoc v utváraní sebaobrazu,

prehodnotenie ţivotných priorít, hodnotového rebríčka. Skupina začala svoju pôsobnosť v mesiaci november

2009. Dĺţka trvania je určená na obdobie jedného roka. Skupina je uzavretá z dôvodu, aby nebola narušená

vnútroskupinová intimita vzhľadom k náročnej problematike ako aj skupinová dynamika a kohézia. Prebieha

dvojfázovo (1.didaktoterapia a 2. psychoterapia), pričom jednotlivé fázy sa prelínajú. Jej súčasťou sú

rehabilitačné a psychohygienické aktivity ako aj rozšírenie sociálnych zručností formou sociálneho učenia.

Frekvencia stretávania sa prebieha v dvojtýţdňových intervaloch.

V zmysle penitenciárnej a postpenitenciárnej sociálnej práce je to taktieţ zabezpečenie bloku prednášok pre

odsúdené ţeny, zameraných predovšetkým na tému násilia páchaného na ţenách v intímnych partnerských

vzťahoch.

124

k zaisteniu spoľahlivosti sú okrem kritéria správnosti43

aj konzistencia otázok

rozhovoru (kedy sme kládli rovnaké otázky probantkám výskumného súboru len

v inom poradí) a tzv. opätovné kódovanie – t.j. po ukončení kódovania sme sa

vrátili na začiatok uţ okódovaného textu, a kódovali sme ho opätovne.

4. Potvrditeľnosť (confirmability) – je analógiou objektivity, ale nemá sa na mysli

objektivita bádateľa, ale samotnej štúdie. Je nutné skontrolovať, či práca obsahuje

dosť informácií, aby bolo moţné posúdiť nielen adekvátnosť vlastného procesu

skúmania, ale i získané poznatky. Do posudzovania spoľahlivosti a potvrditeľnosti

sa zaraďujú nasledovné oblasti:

- hrubé dáta, ich zber a zobrazenie – v tomto prípade sme zachovali presnú

štruktúru zberu dát uvedenú v dizertačnej práci, t.j. uvádzame niektoré výpisky

z rozhovorov uskutočnených pološtruktúrovaným interview a participačným

pozorovaním s probantkami výskumného súboru;

- redukcia dát a výsledky syntézy – pri analyzovaní získaného empirického

materiálu sme sa riadili krokmi tematickej analýzy ako ich uvádza napríklad

Hendl (1999), resp. Plichtová (2002);

- rekonštrukcia dát a výsledky syntézy na základe štruktúr pouţitých kategórií,

poznatkov a správ s ich integráciou konceptov a vzťahov k existujúcej literatúre

– pouţitím tematickej analýzy pri interpretácii získaného dátového materiálu,

t.j. z celkového počtu 34 kódov sme identifikovali nasledovné témy: genealógiu

násilia, mieru násilia prítomnú v kaţdodennom ţivote, stratégie spracovania

konfliktných situácií, sociálne vzťahy a sociálnu podporu mimo partnerského

vzťahu, preţívanie viny a zodpovednosti za čin a predstavy o budúcnosti po

výkone trestu. Ďalej sme uviedli pomocné kategórie do vzťahu k centrálnej

kategórii a následne kategórie vzťahovali na dimenzionálnej úrovni. Výsledkom

bolo predstavenie základnej kostry analytického príbehu.

Medzi nemenej dôleţité aspekty hodnotenia kvality výskumu patria etické

aspekty/dimenzie výskumu, ako je dôvernosť získaných informácií, poučený súhlas

účastníkov na participácii vo výskume a sprístupnenie práce účastníkom výskumu44

.

43

Toto kritérium znamená, presnosť kvalitatívneho výskumu, t.j. výskumník by nikdy nemal pouţiť stratégiu

„domýšľania si―, resp. „doplňovania― dát. Pracuje teda len s tými informáciami, ktoré získal a nevkladá do

úst účastníkom výskumu svoje myšlienky (Švaříček – Šeďová, 2007) . 44

Práca je verejne prístupná tak samotným participantkám výskumného súboru, ako aj zamestnancom

ÚVTOS, a to v kniţnici ÚVTOS Nitra – Chrenová.

125

Etickým aspektom/dimenziám výskumu sa bliţšie venujeme v podkapitole 4. 7

predkladanej práce (s. 78-79).

Na tomto mieste povaţujeme za nevyhnutné vyjadriť sa ku generalizácii nami získaných

výsledkov z oboch na seba nadväzujúcich realizovaných výskumov. Zo základného

súboru, t.j. zo 45 týraných odsúdených ţien, vzhľadom k časovej a organizačnej náročnosti

realizácie výskumu, zostalo pre kvalitatívnu obsahovú analýzu desať týraných odsúdených

ţien. Prirodzene, čím viac rozhovorov, pozorovania a dokumentov by sme analyzovali,

tým by sme zhromaţdili viac dôkazov, našli viac odchýlok a tým dosiahli aj vyššej

hutnosti empirických dát. Vzhľadom k tomu, ţe vzorka pochádza z jedinej ţenskej väznice

Slovenskej republiky, môţe byť povaţovaná za reprezentatívnu, vzhľadom

k zaznamenaniu saturácie, ktorá tento výber dovoľovala ukončiť (dáta boli teda

saturované), v konečnom dôsledku moţno uvaţovať o generalizácii výsledkov na základe

reprezentatívnosti vzorky a saturácie dát.

5.2 Diskusia

Základným cieľom predkladanej práce bolo popísať, analyzovať a interpretovať priebeh

a dopad násilia páchaného na ţenách v intímnom partnerskom vzťahu. Výskum sme

realizovali v Ústave na výkon trestu odňatia slobody v Nitre - Chrenová, čo bola do

októbra 2009, jediná väznica pre ţeny páchajúce trestnú činnosť na území Slovenskej

republiky45

. Môţeme teda konštatovať, ţe náš výskum bol prvým svojho druhu,

realizovaným na území Slovenskej republiky. Do projektu sme na základe nami zvolených

kritérií, ako aj za pomoci sociálneho pracovníka, zaradili desať odsúdených ţien. Samotný

výber však nepodliehal len týmto kritériám (viď. výber výskumnej vzorky), ale najmä

ochote odsúdených ţien participovať na výskume a taktieţ limitu46

, ktorý nám bol

stanovený vedením samotnej väznice. Pre zber empirických dát sme sa rozhodli pouţiť

obsahovú analýzu dokumentov (výskum č. 1) a pološtruktúrované interview (výskum č. 2).

Otázky v rozhovore sme mali vopred pripravené prostredníctvom anamnézy

predchádzajúcej interview. Rozdelili sme ich do štyroch blokov, pričom základné otázky

sme kládli všetkým probantkám a doplňujúce, prípadne rozširujúce sme kládli v rámci

45

V októbri 2009 otvorili nový Ústav na výkon trestu odňatia slobody pre ţeny v Levoči, kde bolo práve

z Nitry predelených 70 odsúdených ţien – tvorili celý jeden stupeň stráţenia, a to stredný stupeň stráţenia. 46

Kým nám v predvýskume trval rozhovor s odsúdenou ţenou 90 minút a čítanie spisu 120 minút, po dohode

s vedením sme museli čas zredukovať, a to 30 minút na jeden rozhovor a 25 minút na jeden spis.

126

dotvorenia si obrazu o skúmanej oblasti, alebo doplnenia chýbajúcich informácií. Kaţdého

rozhovoru sa osobne zúčastnil sociálny pracovník. Na záver kaţdého rozhovoru sa mohli

odsúdené vyjadriť tak k jeho priebehu, ako aj prípadne doplniť nejaké chýbajúce

informácie. V desiatich prípadoch sme sa nestretli so situáciou, ţe by odsúdená chcela

rozhovor ukončiť. Skôr naopak, stretli sme sa s pozitívnou spätnou väzbou, záujmom

a ochotou spolupracovať.

Nami zrealizovaný výskum potvrdil všeobecne známu skutočnosť, ako je veľmi dôleţité

venovať sa násiliu páchanému na ţenách v intímnych partnerských vzťahoch. Je to

„problém―, ktorý si vyţaduje pozornosť v celospoločenskom meradle. Objavuje sa vo

všetkých typoch rodín, bez ohľadu na ich materiálne zabezpečenie, postihuje všetky

sociálne vrstvy našej spoločnosti. Náš výskum potvrdil odbornou literatúrou zistený fakt

o násilí páchanom na ţenách, a to, ţe nejde o jednorazový akt, ale o dlhodobý proces, ktorý

má svoj cyklus a formy. Identifikovali sme niekoľko foriem násilia páchaného na ţenách -

fyzické, psychické, sociálne, ekonomické, sexuálne – ktoré vzájomne na seba nadväzovali

a nevyskytovali sa izolovane. Tieto prejavy partnerovho násilia mali svoje fázy, a preto ho

môţeme nazvať procesom. Najprv išlo o tzv. narastanie napätia – v tejto fáze došlo k

„naštartovaniu― nami identifikovaných spúšťačov ako bol alkohol, sociálna izolácia,

ţiarlivosť, rodové stereotypy, pokračoval bezprostredným akútnym incidentom – kde

partner nasmeroval svoje agresívne správanie vrcholiace násilím na svoju partnerku,

a skončilo tzv. fázou medových týţdňov, kedy sa chcel buď zo všetkého „vyzuť―, teda

násilie poprel, resp. bagatelizoval, alebo prosil o odpustenie a „prisahal na všetko, čo mu je

sväté―, ţe sa zmení a s násilím prestane.

Opak je však pravdou. Po chvíľke ticha a „oddychu― začal celý proces odznovu. Najprv

prišli spúšťače, potom násilie a skončilo to ospravedlnením...Je to bludný začarovaný kruh,

z ktorého má očividne radosť a osoh násilník, ktorý aj napriek tomu, ţe pácha trestný čin,

zostáva na slobode, a ţena – obeť jeho násilia, o túto slobodu prichádza.

V mnohých prípadoch poţiadali tieto ţeny o pomoc. Pomoc blízkych príbuzných,

priateľov, susedov. Toto ich bezmocné volanie však zostalo nevypočuté...Ak jej

v niektorých prípadoch pomohli, išlo buď o pomoc materiálnu, alebo o pomoc „veľmi

profesionálnu―: „...nechápem ako nemôţeš od neho odísť...ja na tvojom mieste by som si

zbalila svoje veci a odišla...―

Avšak odísť od násilníckeho partnera nie je jednoduché, ako si niektorí ľudia myslia. Ţena

je v takomto vzťahu pod neustálym napätím, pod neustálou hrozbou násilia, ktoré môţe

127

prísť kedykoľvek, a čo je ešte horšie, v rozsahu oveľa väčšom, ako to bolo naposledy. Vo

vzťahu zostáva často z dôvodu závislosti od svojho partnera. Ide o závislosť citovú,

ekonomickú...veď je to muţ, ktorého ľúbi a s ktorým má deti...

Mnohokrát je odrezaná od vonkajšieho sveta, nevie o tom, ţe jej niekto môţe pomôcť, ba

čo je horšie, v niektorých prípadoch si nechce priznať, ţe „zlým― je on, a nie ona. Veľakrát

sa totiţto stáva, ţe za partnerovo násilie preberá zodpovednosť ţena. Teda ona môţe za to,

ţe ju bije, ťahá za vlasy, kope na zemi do brucha...veď keby bola trochu tichšie, keby bol

ten obed uvarený lepšie, keby to malé dieťa neplakalo tak hlasno, keby...tak by ju nemusel

zbiť. A keď ju zbije, za dobre vykonanú prácu si zaslúţi odmenu. Tou odmenou je

vynútený sex – znásilnenie...

Existuje mnoho stratégií ako sa môţe ţena vyrovnať s takouto situáciou. Najťaţšia je však

odísť od partnera. Môţe sa s tým „zmieriť― a vo vzťahu zotrvať, môţe ujsť, niekedy má

šťastie a uţ sa nikdy nevráti, ale vo väčšej miere sa však veľa ţien opäť vráti. Buď kvôli

deťom, majetku, rodičom, svokrovcom, ... nikdy však preto, ţe chce byť týraná. Sú však

ešte dve moţnosti. Jedna spočíva v tom, ţe ju „vyslobodí― aţ jej vlastná smrť, a druhá

v tom, ţe sa z nej stane páchateľ trestného činu. Jediným moţným riešením tejto

bezvýchodiskovej situácie sa tak pre ňu stáva ublíţiť mu bez ohľadu na následky svojho

konania. Dostane sa do väzenia, a tak nielenţe prišla o slobodu, ktorú jej obmedzil partner,

ale aj o slobodu, ktorú jej obmedzila spoločnosť. Hovoríme tak o „dvojitom uväznení

týraných odsúdených ţien―, ktoré boli a budú počas svojho ţivota za mreţami. Tie prvé

mreţe boli síce neviditeľné, avšak ţivot „za nimi― oveľa neznesiteľnejší ako za tými

druhými, viditeľnými...

Čitateľ si po prečítaní týchto riadkov môţe dať otázku: Je toto vôbec pravda? Ako je to

moţné? Prečo sa voči tomu nezakročí? Odpoveď znie: áno je to pravda. Hovoríme totiţto

o násilí páchanom na ţenách, násilí v intímnom partnerskom vzťahu, fenoméne tak veľmi

rozšírenom v našej spoločnosti...

Odporúčania do praxe pre pomáhajúce profesie

Ako sme uviedli v teoretickej časti predkladanej práce, v súčasnosti existuje mnoho

štátnych a neštátnych inštitúcií poskytujúcich pomoc týraným ţenám. Ide o poradne,

krízové strediská, domovy pre osamelých rodičov, rôzne útulky, ale aj odbory sociálnych

vecí úradov práce, sociálnych vecí a rodiny, resp. poskytovanie krízovej intervencie

128

prostredníctvom telefonických liniek. Tej pomoci sa môţe dostať týraným ţenám

neporovnateľne viac ako to bolo napríklad v 90. rokoch 20. storočia na našom území.

Problémom však je, ţe súčasná slovenská spoločnosť má tendenciu bagatelizovať násilie

vyskytujúce sa v súkromnom prostredí, v prostredí rodiny. Jones, Herman,

Mesochoritisová, Conwayová, Cviková, Filadelfiová a ďalší, vo svojich publikáciách ešte

stále píšu o mýtoch a stereotypoch prevládajúcich v oblasti násilia páchaného na ţenách.

Násilie sa ešte stále skôr povaţuje za súkromný problém tej ktorej rodiny, konkrétneho

manţelského páru, ako trestný čin, ktorý by mal byť potrestaný bez ohľadu na to, či je

páchaný chránenou osobou, t.j. blízkym príbuzným.

Keďţe sa na násilie pozerá ako na manţelský – partnerský problém, namiesto toho, aby

bolo kvalifikované ako trestný čin, odborníci (sociálny pracovník, psychológ, a ďalší)

odporúčajú v tomto prípade mediáciu ako jednu z „účinných― foriem riešenia násilia vo

vzťahu. Základným cieľom mediátora je však zabezpečiť medzi dvoma „znepriatelenými―

stranami zmier. Je však zmier zaslúţeným trestom pre partnera, ktorý ako sme preukázali

našim výskumom, drţí partnerku zo štvrtého poschodia za vlasy, kope do brucha na zemi,

vynucuje si pohlavný styk? Podľa nášho názoru nie je riešením mediácia. Riešenie vidíme

v potrestaní páchateľa za trestný čin, ktorý pácha. Veď ide o úmyselné ublíţenie na zdraví,

znásilnenie, obmedzovanie osobnej slobody, vydieranie...čo sú podľa Trestného zákona

Slovenskej republiky trestné činy.

Čo sa urobí s násilníkom, ktorý na ulici napadne, okradne, znásilní ţenu? Odsúdi sa,

spoločnosť sa nad týmto trestným činom pohorší, niektorí „radikálnejší― niekedy

protestujú za tvrdší trest, veď je to odsúdeniahodné, čo spáchal. Znásilnil, prepadol,

okradol, dobyl, zabil...Problémom je však, ţe len málo ľudí sa pozastaví nad násilím, ktoré

pácha muţ na ţene v partnerskom vzťahu, teda nie na verejnosti. Aj v tomto prípade

znásilní, surovo zbije, poníţi, dokonca i zabije. Výsledkom je (aj to len niekedy), malý

titulok v novinách alebo správach o tom, ako „pravdepodobne― po dlhodobých

„manţelských― nezhodách, a „pravdepodobne― nevere manţelky, ju manţel zabil (alebo

ona jeho), a potom obrátil (a) zbraň proti sebe...Máme teda „pravdepodobný― začiatok a

koniec. Chýba však stred tohto príbehu. Príbehu plného bezmocnosti, bezvýchodiskovosti,

násilia, izolácie, prenasledovania...

Východiská nielen pre pomáhajúce profesie - vzťahujúce sa predovšetkým na nami

skúmanú výskumnú vzorku - vidíme v rozvíjaní inštitucionalizovanej bázy profesionálnej

pomoci v tejto oblasti, ideálne by bolo, ak by to zasahovalo do všetkých etáp „priebehu

129

a dopadu― násilia. To znamená, od prevencie47

, ďalej cez pomoc profesionálov pri

odhaľovaní resp. zverejňovaní násilia, ako aj v ústavných zariadeniach (napríklad psycho -

sociálna intervenčná tímová práca odborníkov ako sú psychológovia, duchovní, sociálni

pracovníci, pedagógovia, ktorí by pomáhali zvládať posttraumatické stavy odsúdených, do

ktorých sa dostali následkom týrania a toho, ţe ich to doviedlo aţ k spáchaniu trestného

činu), či uţ počas výkonu trestu odňatia slobody resp. aj po návrate z týchto zariadení.

Tým by sa zlepšila moţnosť ich reintegrácie po návrate z výkonu trestu odňatia slobody,

čím by došlo k priamemu prepojeniu penitenciárnej a postpenitenciárnej starostlivosti. Je

to vlastne akési ich prekonávanie „sociálnej bolesti―, ktorá v ich vnútri môţe oslabovať ich

budúce fungovanie po návrate z výkonu trestu (starostlivosť o deti, prípadné nadväzovanie

nových partnerských vzťahov, pracovné uplatnenie a iné).

Ďalším východiskom vzťahujúcim sa k nielen nami skúmanej vzorke (týraných

odsúdených ţien) vidíme v šírení osvety medzi široké vrstvy obyvateľstva. O násilí

páchanom na ţenách by mala vedieť kaţdá rodina, bez ohľadu na to, kde ţije, v akých

materiálnych podmienkach sa nachádza. Násilie je problémom nás všetkých. Médiá,

politika, široká laická i odborná verejnosť by mala vedieť o spúšťačoch násilia, fázach,

cykloch, priebehu a dopade násilia páchaného na ţenách v intímnom partnerskom vzťahu.

Zmenu vnímame predovšetkým v tréningoch získania poznatkov zameraných práve na túto

oblasť. Ak budú sociálny pracovník, psychológ, lekár, policajt, právnik, obhajca, sudca,

dostatočne informovaní o tomto veľmi negatívnom spoločenskom fenoméne, zastávame

názor, ţe príde k eliminácii násilia. Menovaní sa totiţto najčastejšie dostávajú do styku

s týranými ţenami. Ak budú dostatočne oboznámení s tým, ako pracovať s týranou ţenou -

napríklad, ţe ak násilie popiera, resp. nevie ihneď odpovedať na ich otázky, to neznamená,

ţe si vymýšľa – môţeme dospieť k eliminácii násilia.

Netvrdíme, ţe sme nami realizovaným výskumom dospeli k záveru, ţe nikto pre tieto ţeny

nič nerobí a ani neurobil. Je to práve naopak. Veľa ľudí uţ urobilo mnoho. Došlo

47

Ak hovoríme o poskytovaní profesionálnej inštitucionálnej pomoci v oblasti prevencie násilia páchaného

na ţenách, tak zákon o sociálnych sluţbách č. 448/2008 vymedzuje sociálne sluţby na zabezpečenie

nevyhnutných podmienok na uspokojovanie základných ţivotných potrieb. Patria sem nízkoprahové denné

centrum, ktoré poskytuje sociálne sluţby najmä fyzickej osobe, ktoré nemá zabezpečené nevyhnutné

podmienky na uspokojovanie základných ţivotných potrieb a ktorá nemá zabezpečené ubytovanie.

V nízkoprahovom centre sa poskytuje sociálne poradenstvo, pomoc pri uplatňovaní práv a právom

chránených záujmov, nevyhnutné ošatenie a obuv. Utvárajú sa tu taktieţ podmienky na prípravu stravy,

výdaj stravy alebo potravín, vykonávanie nevyhnutnej základnej osobnej hygieny a podmienky na záujmovú

činnosť. Druhým zariadením sociálnych sluţieb, ktoré poskytuje pomoc obetiam násilia je zariadenie

núdzového bývania, ktoré poskytuje ubytovanie na určitý čas, sociálne poradenstvo, pomoc pri uplatňovaní

práv a právom chránených záujmov. Ak je potrebné chrániť ţivot a zdravie fyzickej osoby, na ktorej je

páchané násilie a fyzickej osoby, ktorá je obeťou obchodovania s ľuďmi, zabezpečuje sa v zariadení

núdzového bývania utajenie miesta jej ubytovania a jej anonymita (Zákon č. 448/2008).

130

k zmenám v trestnoprávnej oblasti, občianskoprávnej oblasti, v oblasti zdravotníckej, ako

aj psycho - sociálnej. Avšak z výsledkov (nielen nami realizovaného výskumu) vyplýva, ţe

sme ešte stále len začiatku. Je pred nami náročná cesta prekonávania rodových

stereotypov, mýtov, predsudkov, a preto je nevyhnutné neustále pripomínať, ako je veľmi

dôleţité násiliu venovať pozornosť. Pretoţe sa týka nás všetkých, celej spoločnosti.

Otázkami by teda nemali byť: Prečo s ním ţije? Prečo neodíde? Prečo sa mám do toho

pliesť? Ale skôr – ako jej môţem pomôcť?

5.3. Aplikačná rovina vyuţitia výsledkov predkladanej práce

V predkladanej práci sme sa zaoberali problematikou „týraných odsúdených― ţien, teda

ţien, ktoré ako reakciu na dlhodobé násilie zo strany partnera spáchali trestný čin. Vo

väčšine prípadov sa jednalo o závaţný trestný čin, ktorý bol práve nasmerovaný voči

tyranovi. Ako sme uviedli na predchádzajúcich stranách monografie, jediným

vyslobodením pre ţenu, ktoré musela kaţdodenne znášať partnerovo násilie, bolo vybrať si

jednu z ciest ako sa dostať z tejto bezvýchodiskovej situácie. Jednalo sa o určitý

rozhodovací proces, ktorý je v psychológii nazývaný ako „rubikonový model fáz

jednania48

―. Je významný práve tým, ţe odlišuje impulzívne, skratové jednanie, ktoré je

okamţitou realizáciou motivačného impulzu od voľného aktu, ktorý je zaloţený na voľnej

regulácii jednania zaloţeného na kognitívnych procesoch. V prípade týraných ţien išlo

o impulzívne a skratové jednanie, ktoré bolo okamţitou realizáciou motivačného impulzu,

ktoré neobsahuje práve druhú a tretiu etapu rozhodovacieho procesu (teda rozvahu

a program jednania) a tak v konečnom dôsledku môţeme konštatovať, ţe v tejto situácii

stratili nad sebou sociálnu kontrolu.

Prvou cestou bolo teda „vyslobodenie sa― vlastnou smrťou alebo tou druhou bolo reagovať

na násilie násilím a spáchať tak trestný čin. Tieto ţeny sa tak dostali do morálneho sporu –

konfliktu medzi dobrom a zlom. Morálny konflikt, s ktorým museli tieto ţeny bojovať

počas svojho ţivota vyústil do jednej jedinej existenčnej otázky:

48

Nakonečný (1998 In Balvín, 2009, s. 61-65) ho rozdelil do štyroch základných etáp, kde v prvej etape, tzv.

motivačnom napätí ide jedincovi o realizáciu určitého plánu dosiahnutia cieľa, ktorá je zámerná, kedy jedinec

buď pouţije uţ osvedčený inštrumentálny vzorec jednania, alebo ho modifikuje. V druhej etape ide o tzv.

rozvahu o prostriedkoch a dôsledkoch, pri ktorej musia byť obe stránky zladené tak, aby pouţitý prostriedok

bol vhodný prakticky, a aby bol vhodný morálne. V tretej etape hovoríme o tzv. programe jednania

rozhodnutí, kedy si jedinec v myšlienkovej skratke premietne, ako bude postupovať, aký si stanoví

harmonogram jednania a potom príde moment rozhodnutia sa k činu, avšak zatiaľ len myšlienkové.

V poslednej etape nasleduje tzv. voľný akt (čin), ktorý je vedomím uskutočnením rozhodnutia a zámeru.

131

„Je pre mňa lepšie zotrvať vo vzťahu plnom násilia, teroru, beznádeje, bezmocnosti, alebo

sa z neho dostanem tak, ţe ublíţim sebe alebo partnerovi???―

Participantky nášho výskumného súboru si zvolili druhú cestu. Cestu, ktorá pre ne však

neznamenala vyslobodenie. Spáchali totiţ trestný čin, za ktorý museli byť spravodlivo

potrestané. Dostali sa tak do výkonu trestu odňatia slobody a teda okrem tej slobody

„osobnej―, ktorá im bola obmedzená partnerom z dôvodu násilia, prišli aj o slobodu

„verejnú―, ktorú im obmedzila spoločnosť...

Ako sme uţ uviedli, ide o tzv. „dvojité uväznenie týraných odsúdených ţien―, ktoré boli a

budú počas svojho ţivota za mreţami. Tie prvé mreţe boli síce neviditeľné, avšak ţivot

„za nimi― oveľa neznesiteľnejší ako za tými druhými, viditeľnými...

Pri úvahách o vyuţití nami získaných výsledkov pre prax konštatujeme, ţe okrem vyššie

uvedených „návrhov― ako bolo rozvíjanie inštitucionalizovanej bázy profesionálnej

pomoci v tejto oblasti zasahujúce do všetkých etáp „priebehu a dopadu― násilia, šírenie

osvety medzi široké vrstvy obyvateľstva, realizovanie tréningov na získanie poznatkov

o násilí páchanom na ţenách pre pomáhajúce profesie, je taktieţ nevyhnutné aplikovať

výsledky nielen do spomínanej praxe, ale taktieţ do teórie, konkrétne teórie sociálnej

práce. Jedná sa o rozšírenie teórie sociálnej práce o problematiku „týraných odsúdených

ţien―, ktorá by sa tak podľa nášho názoru mala zaradiť medzi ostatné sociálno-patologické

javy, ktoré sa v rámci aj predmetu sociálna patológia vyučujú. Išlo by o kapitolu, ktorá by

bola zaradená do osnov predmetu sociálna patológia a prevencia sociálno-patologických

javov, nakoľko v zmysle rozvoja teórie sociálnej práce je moţné:

- vysvetliť teoreticko - pojmologický aparát tohto javu, ktorý sa objavil pri jeho

sledovaní v priebehu realizácie a písania predkladanej monografie;

- vysvetliť metodiku objasňovania vzťahov, ktorú môţu vyuţiť študenti v prípade

realizácie obdobného prieskumu (sondáţe), ale i zároveň pri vedení študentov pri

písaní bakalárskych, prípadne diplomových prác;

- poskytnúť ucelený prehľad informácií o skúmanej problematike formou tvorby

vysokoškolského učebného textu, ktorý môţe poslúţiť študentom pri rozvoji ich

pedagogickej činnosti.

132

ZÁVER

Predkladaná práca poukazuje na zloţitosť vzájomného prepojenia jednotlivých aspektov

sociálnej práce s násilím páchaným na ţenách v intímnom partnerskom vzťahu. Našou

ambíciou bolo hľadať súvislosti medzi týmto fenoménom a pedagogickým,

psychologickým, filozofickým a etickým rozmerom sociálnej práce. Ako sme uviedli

v úvode monografie, jej základným cieľom bola deskripcia toho, čo o násilí páchanom na

ţenách v intímnom partnerskom vzťahu vieme, resp. je známe. Je to natoľko zloţitý

„problém―, ţe ho nie je moţné objasniť bez existencie veľmi špecifických a zloţitých

determinantov, ktoré ho ovplyvňujú. Ak teda hovoríme o súvislosti násilia

s pedagogickým, psychologickým a filozoficko - etickým rozmerom sociálnej práce,

v konečnom dôsledku ide o oblasť poskytovania pomoci obetiam násilia v intímnom

partnerskom vzťahu, a to práve z hľadiska týchto aspektov sociálnej práce. Teda je

to pomoc predovšetkým zo strany pedagógov, psychológov a sociálnych pracovníkov.

V uvaţovaní o týraných ţenách nám ešte stále bránia niektoré mýty a predsudky. Panuje

totiţ všeobecné presvedčenie, ţe ak týraná ţena hľadá pomoc v práve, dostane ju.

Skutočnosť je však iná. Zákony totiţto samy prispievajú k násiliu, ktoré ţena ako obeť

násilia podstupuje. Aj našim výskumom sme zistili, ţe napríklad postup polície nebol vţdy

profesionálny a adekvátny vo vzťahu k tak citlivej téme, ako je násilie vo vzťahu. Ďalším

oveľa závaţnejším problémom, ktorý ešte stále panuje v našej spoločnosti je všeobecná

neznalosť skutočnej povahy a závaţnosti násilia páchaného na ţenách. Sex, hnev,

agresivita a násilie sa miešajú dovedna. Ľudia majú ešte stále problém s identifikovaním

násilia. Mýlia si ho s agresiou partnera, manţelskými hádkami, prejavmi hnevu a podobne.

A tak sa jednoducho niet čo diviť, keď sa násilie (nielen laickou verejnosťou) zamieňa

s hádkou medzi partermi, resp. manţelmi, kde je existencia odbornej pomoci zbytočná,

alebo ak existuje, tak formou mediácie. Týmito prekáţkami v uvaţovaní ľudí sme sa

v našej práci zaoberali aj my. Pokúsili sme sa identifikovať „zraniteľné― miesta pri hľadaní

moţností poskytovania pomoci týraným ţenám a skromne dúfame, ţe sme prinajmenšom

verejnosti pripomenuli ako je dôleţité zaoberať sa touto problematikou, a aká je

nevyhnutná intervencia pri eliminácii, resp. odstránení tohto negatívneho spoločensky

neţiaduceho javu.

133

ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV

ANZENBACHER, A. 2004. Úvod do filosofie. Praha: Portál, 2004. s. 249-266. ISBN 80-

7178-804-X.

APPELT, B. - HÖLLRIEGL, A. - LOGAR, R. 2001. Gewalt gegen Frauen und ihre

Kinder. In: Bundesministerium fűr Soziale Sicherheit und Generationen. Gewalt in der

Familie. Wien. 2001. s. 377-502.

BABANOVÁ, A. - MIŠKOLCI, J. 2007. Genderově citlivá výchova: Kde začít. Praha:

Apolys, 2007. s. 11-25. ISBN 978-80-239-8798-0.

BADINTER, E. 1999. XY Identita muţa. Bratislava: Aspekt, 1999. ISBN 80-85549-10-7.

BALVÍN, J. – KUSIN, V. 2009. Filozofické aspekty sociálnej práce a edukácie v rómskych

komunitách. (Vysokoškolský učebný text pre predmety sociálnej filozofie, etiky sociálnej

práce, sociálno-filozofických koncepcií človeka, všeobecnej pedagogiky a základov

filozofie a sociológie). Nitra: UKF FSVaZ. 2009. ISBN 978-80-8094-542-8.

BALVÍN, J., ŠLOSÁR, D., VAVREKOVÁ, L. /eds./ 2010. ROMOVÉ (ve spektru

mezinárodních vědeckých studií). Praha: Hnutí R. Wroclaw: Fundacja Integracji

Spolecznej PROM. 2010. ISBN 978-80-86798-04-2 (Česká republika), ISBN 978-83-

928354-3-1 (Poľská republika).

BALVÍN, J. 2010. Multikulturalita, sociálna etika a hra. Praha: Hnutí R. 2010. 195 s.

ISBN 978-80-86798-07-3.

BENTOVIM, A. 1998. Týraní a sexuální zneuţívání v rodinách. Praha: Grada Publishing,

1998. 117 s. ISBN 80-7169-629-3.

BODNÁROVÁ, B. - FILADELFIOVÁ, J. 2002. Domáce násilie na Slovensku: Priebeţná

správa z výskumu. Bratislava: Medzinárodné stredisko pre štúdium rodiny, 2002. 122 s.

ISBN 80-89048-06-4.

134

BODNÁROVÁ, B. - FILADELFIOVÁ, J. 2003. Domáce násilie a násilie páchané na

ţenách v SR: Skrátená verzia záverečnej správy z výskumu. Bratislava: Stredisko pre

štúdium rodiny, 2003. 93 s. ISBN 80-89048-11-0.

BODNÁROVÁ, B. a kol. 2008. Reprezentatívny výskum výskytu a skúsenosti ţien

s násilím páchanom na ţenách [VAW] na Slovensku. Bratislava: Inštitút pre výskum práce

a rodiny. 2008. 112 s.

BÚTOROVÁ, Z. 1999. Rodová problematika na Slovensku: Súhrnná správa o stave

spoločnosti. Slovensko (1998-1999). Bratislava: Inštitút pre verejné otázky. 1999. 53 s.

ISBN 80-88935-09-1.

BÚTOROVÁ, Z.- a kol. 2005. Násilie páchané na ţenách ako problém verejnej politiky.

Bratislava: Inštitút pre verejné otázky. 2005. s. 16-17. ISBN 80-88935-78-4.

CANGÁR, M. a kol. 2005. Osobnosť sociálneho pracovníka a manaţment. Bratislava:

SOCIA, 2005. ISBN 80-967908-7-0.

CONWAYOVÁ, H. 2007. Domácí násilí. Praha: Albatros, 2007. 159 s. ISBN 978-80-00-

01550-7.

CVIKOVÁ, J. - DEBRECÉNIOVÁ, J. - KOBOVÁ, Ľ. 2007. Rodová rovnosť. Bratislava:

Občan a demokracia, 2007. ISBN 80-89140-08-4.

CVIKOVÁ, J. - JURÁŇOVÁ, J. 2001 Piata ţena: Aspekty násilia páchaného na ţenách.

Bratislava : Aspekt, 2001. 386 s. ISBN 80-85549-28-X.

CVIKOVÁ, J. a kol. 2008. Konať proti násiliu na ţenách a deťoch. Preklad originálu

Gegen Gewalt an Frauen und Kinder handeln: Gegen Gewalt an frauen handeln, Gegen

sexuelle gewalt an Mädchen und Buben handeln, Gegen Gewalt an Kindern handeln

(1994). Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR v rámci národnej kampane SR,

Zastavme domáce násilie na ţenách. 2008. 52 s. ISBN 978-80-89125-09-8.

135

CVIKOVÁ, J. a kol.. : Konať proti násiliu na ţenách. Preklad originálu Gegen Gewalt an

Frauen handeln (1994). Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR v rámci národnej

kampane SR, Zastavme domáce násilie na ţenách. 2.- vyd., 2008. ISBN 978-80-89125-08-

1.

DWORKIN, A. 1976. Ekonomika pohlaví: Hrozná pravda. In Aspekt 2/2000-1/2001.

Patriarchát. Feministický kultúrny časopis. Bratislava: Aspekt. s. 6-9.

FEMINIZMUS. 2010. [online]. [cit. 2010-04-03]. Dostupné na internete:

http://glosar.aspekt.sk/default.aspx?smi=1&ami=1&vid=21.

FRÖSCHL, E. - LÖW, S. 1994. Gegen Gewalt an Mädchen und Buben handlen. Wien:

Bundeskanzleramt/Bundesministerium für Frau, 1994. 72 s.

FULA, M. 2005. Muţ a ţena medzi diferenciou a reciprocitou. In Zborník referátov

z medzinárodnej vedeckej konferencie pod názvom Rodina na prelome tisícročia.

Bratislava. 2005. ISBN 80-8050-914-X. s. 579-585

FÜRSTOVÁ, M. - TRINGS, J. 2006. Filozofia. Bratislava: Mladé letá, 2006. 322 s. ISBN

80-1001-138-X.

GAVORA, P. 2006. Sprievodca metodológiou kvalitatívneho výskumu. Bratislava: Regent.

2006. ISBN 80-88904-46-3.

GELLES, R. - STRAUSS, A. 1988. Intimate Violence: The definitive study of the causes

and consequences of abuse in the American family. New York: Simon and Schuster, 1988.

s. 438.

GJUROVIČOVÁ, Š. 2000. Podoby násilí v rodině. Praha: Vyšehrad, 2000. ISBN 80-220-

0353-5.

GODENZI, A. 1998. Muţi a násilie: Logika nerovnosti. In Súbor prednášok

z medzinárodného seminára v Štrasburgu. Bratislava: Informačné a dokumentačné

stredisko o Rade Európy. 1998. s. 8-13.

136

HABURAJOVÁ ILAVSKÁ, L. 2009. Historické paralely v edukácii sociálneho školstva

v rokoch 1918-1939 a začiatkom 21. storočia. Brno: Tribun EU. 2009. 123 s. ISBN 978-

80-7399-615-4.

HEISE, L. - PITANGUI, J.- GERMAIN, A. 1998. Násilie páchané na ţenách - skrytá

ujma na zdraví. Bratislava: Aspekt, 1998. 72 s. ISBN 80-967964-0-2.

HENDL, J. 1999. Úvod do kvalitativního výzkumu. Praha: Karolinum, 1999. s. 170-172.

ISBN 80-246-0030-7.

HENDL, J. 2005. Kvalitatívny výskum. Portál: Praha, 2005. ISBN 80-7367-040-2.

HERMAN, J. 2001. Trauma a uzdravenie. Násilie a jeho následky - od týrania v súkromí

po politický teror. Bratislava: Aspekt, 2001. ISBN 80-85549-24-7.

HESTER, M. 2000. Kontakt detí s násilníckymi otcami a problém bezpečia ţien a detí. In

Aspekt 2/2000-1/2001. Patriarchát. Feministický kultúrny časopis. Bratislava: Aspekt. s.

70-75.

HEWSTONE, M. - STROEBE, W. 2006. Sociální psychologie. Praha: Portál, 2006. s. 82

ISBN 80-7367-092-5.

HIRIGOYENOVÁ, M. 2001. Psychické týranie: Môj šéf (manţel) je tyran! Čo s ním?

Bratislava: Sofa, 2001. 268 s. ISBN 80-89033-02-4.

HIRIGOYENOVÁ, M. 2002. Psychické násilí v rodine a v zaměstnání. Praha: Academia,

2002. ISBN 80-200-0994-09.

HOCHELOVÁ, M. 2007. Rodina, dieťa, násilie. Nadácia pre deti Slovenska. 2007. ISBN

978-80-969349-6-6.

JONES, A. 2003. Nabudúce bude mŕtva: Týranie a ako ho zastaviť. Bratislava/Humenné:

Aspekt/Pro Familia, 2003. ISBN 80-967964-4-5.

137

KASANOVÁ, A. 2008. Sprievodca sociálneho pracovníka - 1. Rodina a deti. Nitra: Kega

č. 3/5264/07 Ďalšie vzdelávanie učiteľov vybraných SOŠ v odbore sociálna práca, 2008.

307 s. ISBN 978-80-8094-277-9.

KOMINAREC, I.- ŠUŤAKOVÁ, V. - DARGOVÁ, J. 2002. Základy pedagogiky: Vybrané

pedagogické problémy. Prešov: Prešovská univerzita, 2002. s. 8, 60. ISBN 80-8068-096-5.

KLIMEKOVÁ, A. 1999. Etika a mravná výchova. (Teoretická časť) I., II. PU: Prešov.

1999. ISBN 80-88722-59-4.

LACINOVÁ, L. - MACEK, P. 2006. Vztahy v dospívání. 2006. 200 s. ISBN 80-7364-03-

41.

LEVICKÁ, J. 2004. Sociálna pedagogika pre sociálnych pracovníkov. Trnava: Trnavská

univerzita, 2004. s. 20. ISBN 80-968952-2-2.

LEVICKÁ, J. 2004. Úvod do sociálnej práce. Trnava: Trnavská univerzita, 2004. 124 s.

ISBN 80-89104-35-5.

LOGAR, R. - HÖLLRIEGL, A. 1998. Männergewalt: Partnerschaft gegen.

Bundesministerium für Fraeunangelegenheiten und Verbraucherschutz. Wien. 1998. 66 s.

LOGAR, R. et al. 2007. Mosty k pomoci - od dobrého úmyslu k dobrej spolupráci. WAVE

Coordination Office / Austrian Women’s Shelter Network, Bacherplatz 10/4, A - 1050

Vienna, Austria. Slovenské vydanie: Košice, 2007.

LORENTZEN, J. - LOKKE, P. 1997. Násilie muţov voči ţenám: potreba niesť

zodpovednosť. In. Súbor prednášok z medzinárodného seminára. Štrasburg, 17.-18. júna

1997. s. 25

LUKŠÍK, I. - ŠVIHELOVÁ, D. - VARMUŢA, J. 2005. Rodové posolstvá v rodine. In

Zborník referátov z medzinárodnej konferencie na tému: Rodina na prelome tisícročia.

Bratislava. 2005. ISBN 80-8050-914-X. s. 586-587.

138

MACKINNON, C. A. Sexualita, pornografia a metóda: „Rozkoš v patriarcháte.― In

Aspekt 2/2000-1/2001. Patriarchát. Feministický kultúrny časopis. Bratislava: Aspekt. s.

53-57.

MANUÁL. 2001. Manuál na tému: Domáce násilie. Viedeň: Úrad vo Viedni pre sociálny

rozvoj a humanitárne otázky, 2001.

MANUÁL. 2007. Manuál pre pomáhajúce profesie. Násilie páchané na ţenách

v intímnych vzťahoch. Bratislava: Slovak Aid, Esfem. 2007.

MATULAY, S. - MATULAYOVÁ, T. Sociálna práca. Nitra: Univerzita Konštantína

Filozofa, 1998. 91 s. ISBN 80-8050-210-2.

MESOCHORITISOVÁ, A. 2001. Spoločenské a ľudskoprávne aspekty problematiky

násilia páchaného na ţenách v intímnych vzťahoch. Diplomová práca. Bratislava:

Filozofická fakulta UK, 2001. s. 19.

MIES, M. 1996. Kolonizování a domestikace ţen. In Aspekt 2/2000-1/2001. Patriarchát.

Feministický kultúrny časopis. Bratislava: Aspekt. s. 26-37.

MIOVSKÝ, M. 2006. Kvalitativní přístup a metody v psychologickém výzkumu. Havlíčkuv

Brod: Grada Publishing. 2006. 332 s. ISBN 80-247-1362-4.

NÁRODNÝ AKČNÝ PLÁN. 2005-2008. Národný akčný plán na prevenciu a elimináciu

násilia páchaného na ţenách na roky 2005-2008. [online]. [cit. 2009- 05-06]. Dostupné na

internete:https://lt.justice.gov.sk/%28S%28w2flba45trb4kifcw1gu2num%29%29/Docume

nt/AttachmentProvider.aspx?&instEID=60&attEID=7567&docEID=46239&matEID=1201

&langEID=1&tStamp=20090323095623810&AspxAutoDetectCookieSupport=1.

NÁRODNÝ AKČNÝ PLÁN. 2009-2012. Národný akčný plán na prevenciu a elimináciu

násilia páchaného na ţenách 2009-2012. [online]. [cit. 2009-05-06]. Dostupné na

internete: http://www.employment.gov.sk/index.php?SMC=1&id=1469.

OAKLEYOVÁ, A. 2000. Pohlaví, gender a společnost. Praha: Portál, 2000. s. 135-138.

ISBN 80-7178-403-6.

139

OBDRŢÁLEK, Z. 1999. Škola, školský systém, ich organizácia a riadenie. Bratislava:

Univerzita Komenského, 1999. s. 7. ISBN 80-223-1321-1.

ONDREJKOVIČ, P. a kol. 2009. Sociálna patológia. Bratislava: SAV. 2009. ISBN 978-

80-224-1074-8.

PLICHTOVÁ, J. 2002. Metódy sociálnej psychológie zblízka. Kvalitatívne a kvantitatívne

skúmanie sociálnych reprezentácií. Bratislava: Média. 2002. 337 s. ISBN 80-967525-5-3.

POLÁKOVÁ, E. 2008. Etika – praktická filozofia masmediálnej komunikácie. FMK UCM:

Trnava. 2008. 184 s. ISBN 978-80-8105-055-8.

PRUŢINSKÁ, J. 2005. Psychológia osobnosti. Bratislava: Sociálna Práca, 2005. s. 7 - 17.

ISBN 80-89185-05-3.

RÁC, I. 2007. Násilie páchané na ţenách v domácnosti. Diplomová práca. Nitra: UKF

2007. 95 s.

RÁC, I. 2010. Pedagogický, psychologický a filozoficko-etický rozmer sociálnej práce

(Páchanie trestnej činnosti ţien - obetí násilia v intímnom partnerskom vzťahu).

Dizertačná práca. Nitra: UKF FSVaZ. 2010. 137 s.

RÁC, I. 2009. Pedagogické aspekty sociálnej práce vo vzťahu k násiliu páchanému na

ţenách v partnerskom vzťahu. In: Multidimenziálny rozmer edukácie a sociálnej práce v

rómskych komunitách. vedecké štúdie vydané v rámci projektu APVV-20-049105.

Akademická a praktická inteligencia slovenskej populácie rómskych detí / Jaroslav Balvín,

Mária Záhumenská. Nitra: UKF, 2009. s. 176-197. ISBN 978-80-8094-502-2.

RÁC, I. 2009. Násilie páchané na ţenách a psychologický aspekt sociálnej práce. In:

Ľudský kapitál u marginalizovaných Rómov z aspektu edukácie a potrieb znalostného trhu

práce. Vedecké štúdie vydané v rámci projektu VEGA č. 1/4489/07 / Mária Záhumenská.

Nitra: UKF. 2009. s. 152-171. ISBN 978-80-8094-538-1.

140

RODOVÉ STEREOTYPY. 2010. [online]. [cit. 2010-04-03]. Dostupné na internete:

http://glosar.aspekt.sk/default.aspx?smi=1&ami=1&ltr=r&vid=119.

SOPKOVÁ, E. 1998. Problém o ktorom sa mlčí. In Aspekt č. 3/1998. Násilie I.

ŚLIWERSKI, B. 2009. Súčasné teórie a smery vo výchove a vzdelávaní. KU PF:

Ruţomberok. 2009. 305 s. ISBN 978-80-8084-512-4.

ŠRAJER, J. 2008. Sociálně etický pohled na problematiku dnešní rodiny. In Etické

kontexty sociální práce s rodinou. České Budějovice, Brno: František Šalé – ALBERT.

2008. ISBN 978-80-7326-145-0.

ŠVAŘÍČEK, R. – ŠEĎOVÁ, K. 2007. Kvalitativní výzkum v pedogogických vědách -

pravidla hry. Praha: Portál. 2007. 384 s. ISBN 978-80-7367-313-0.

UZEL, R – MITLÖHNER, M. 2007. Vybrané otázky lidské sexuality. UHK: Gaudeamus.

ISBN 978-80-7041-609-9.

UZNESENIE. 2004. Národná stratégia na prevenciu a elimináciu násilia páchaného na

ţenách v rodinách. Uznesenie vlády č. 1092/2004 zo dňa 16.11. 2004.

VAJDA, J. 2000. Sociálna etika. Nitra: Filozofická fakulta, 2000. s. 10-14, 38, 93. ISBN

80-8050-357-5.

VAJDA, J. 2005. Etika. Nitra: Enigma, 2005. ISBN 80-85471-23-X.

VALIŠOVÁ, A – KOLÁŘ, Z. 2009. Analýza vyučování. Praha: Grada publishing. 2009.

232 s. ISBN 978-80-247-2857-5.

VALNÉ ZHROMAŢDENIE. 1993. Deklarácia o odstránení násilia páchaného na ţenách.

Organizácia Spojených Národov. 1993.

VIOLENCE. Violence against women. [online]. 2002, [cit. 2010-03-04]. Dostupné na

internete: http://www.who.int/mediacentre/factsheets/fs239/en/.

141

VIKTIMIZÁCIA. 2010. [online]. [cit. 2010-04-03]. Dostupné na internete:

http://glosar.aspekt.sk/default.aspx?ami=1&smi=1&vid=19.

VODÁČKOVÁ, D. a kol. 2002. Krízová intervence. Praha: Portál, 2002. ISBN 80-7178-

696-9.

Zákon NR SR č. 421/2002 Z. z. o nákladoch trestnej zodpovednosti, druhoch trestov,

druhoch ochranných opatrení, a o skutkovej podstate trestných činov (trestný zákon).

Zákon NR SR č. 300/2005 Z. z. o nákladoch trestnej zodpovednosti, druhoch trestov,

druhoch ochranných opatrení, a o skutkovej podstate trestných činov (trestný zákon).

Zákon NR SR č. 448/2008 Z. z. o sociálnych sluţbách a o zmene a doplnení zákona č.

455/1991 Zb. o ţivnostenskom podnikaní (ţivnostenskom zákon) v znení neskorších

predpisov v znení zákona č. 317/2009 Z. z.

142

PRÍLOHY

PRÍLOHA A - Poučenie o udelení súhlasu pre prístup k dokumentácii

Poučenie

udelenie súhlasu pre prístup k dokumentácii

Ja....................................... narodená v ........................................... svojim podpisom

súhlasím s preštudovaním mojej osobnej dokumentácie (osobného spisu, osobnej karty)

výhradne pre potreby výskumu za podmienok dodrţania anonymity mojej osoby, ktorý

bude realizovať Mgr. Ivan Rác na tému: „Pedagogický, psychologický a filozoficko-etický

rozmer sociálnej práce v kontexte pôsobenia násilia páchaného na ţenách v partnerskom

vzťahu- reflexia cez redukované správanie v sociálnej roli―. Zároveň vyhlasujem, ţe som

bola riadne poučená o účele a cieľoch tohto výskumu.

Podpis

143

PRÍLOHA B – Poučenie o udelení súhlasu pre realizáciu rozhovorov

Poučenie udelenie súhlasu pre realizáciu rozhovorov

Ja.............................................. narodená........................... svojim podpisom súhlasím

s osobnou výpoveďou na tému: „Pedagogický, psychologický a filozoficko-etický rozmer

sociálnej práce v kontexte pôsobenia násilia páchaného na ţenách v partnerskom vzťahu -

reflexia cez redukované správanie v sociálnej roli―, ktorý vykoná Mgr. Ivan Rác a zároveň

vyhlasujem, ţe som bola riadne poučená o účele a cieľoch tohto výskumu. Vyhlasujem, ţe

sa metódy rozhovoru zúčastním dobrovoľne a bola som oboznámená aj so skutočnosťou,

ţe rozhovor môţem kedykoľvek ukončiť a odmietnuť.

Podpis