JAZYK KARPATSKÝCH RUSÍNOV V PODRUČÍ MOCENSKÝCH IDEOLÓGIÍ

[The Language of Carpatho-Rusyns in the thrall of powerideologies]

Anna PliškováPrešovská univerzita v Prešove, Ústav rusínskeho jazyka

a kultúry, ul. 17. novembra 15, 080 01 Prešov, email:anna.pliskova@unipo.sk

AbstractThe Rusyn language in Slovakia was codified in 1995. Its

codified form was based on the two most widespread Rusyndialects there, East Zemplin and West Zemplin Rusyn, and thelanguage is a young Slavic language in its standard literaryform. The language’s history, however, stretches back over thecenturies, and a struggle to formulate a standard for Carpatho-Rusyns living not only in the present Slovakia, but in theentire region of historic Carpathian Rus’, characterizes thathistory. The issue of a standard language for Carpatho-Rusynshas always been connected with questions of ethnic identity,specifically whether Carpatho-Rusyns belong to either the GreatRussian or Ukrainian groups or whether they are a distinctSlavic nationality. The question of ethnic identity could beresolved only after 1989 in the conditions of a pluralisticsociety. Codification of the language of Carpatho-Rusyns at theend of the 20th century was thus the natural consequence of afree process of resolving the dilemma of ethnic identity.Standardization of the language also became a fundamentalcondition for establishing its use in particular spheres, suchas journalism, religion, theater, literature, in which it hadfunctioned only in part prior to codification. Otherwise, until1995, various dialects had been used without unified rules. Thecodification, at the same time, supported the language’s use inthe spheres of education and social or official matters, all ofwhich without exception needed a standard language. The codification started a long process of further

development and improvement of the Rusyn standard language Táto práca bola podporovaná Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe zmluvy č. APVV-0689-12.This work was supported by the Slovak Research and Development Agency underthe contract No. APVV-0689-12.

including verification of its viability and identification ofits weaknesses. After ten years it is now clear that, apartfrom necessary orthographic corrections, there is a pressingneed to develop terminology for particular functional spheresbecause thus far in Slovakia only Rusyn linguistic terminologyhas been codified. Literary and pedagogical-methodologicalterminology is now being developed and will need to be assessedand adapted with regard to local linguistic traditions and toother regional variants of Rusyn language.The codification of the language of Carpatho-Rusyns in

Slovakia in 1995, based on long traditions of literary languagedevelopment, local dialects, and the efforts of predecessors,has brought to an end historical arguments concerning whichlanguage should be their literary language. Thanks to thissituation, Carpatho-Rusyns no longer ponder over which languageis most suitable for meeting their cultural, educational, andconfessional needs. The 1995 codification has raised Carpatho-Rusyn speakers onto another level of consideration and torelated activities concerning language quality and developmentin all the functional spheres, as well as to efforts to createa united and integrated Rusyn standard applicable to Carpatho-Rusyns in the larger Carpathian region.

Key words: Language codification, Rusyn language, Carpatho-Rusyns, standard language

Nový národno-emancipačný proces karpatských Rusínov po roku1989 prinavrátil do života mnoho otázok, o ktorých minulýtotalitný režim propagandisticky vyhlasoval, že ich definitívnevyriešil. V skutočnosti však nikdy definitívne vyriešenéneboli, boli prijaté iba radikálne politické opatrenia k icheliminovaniu zo života. V prvom rade išlo o  otázku slobodnéhonárodného sebaurčenia Rusínov a s ňou úzko spätú otázku ichspisovného jazyka. Obidva problémy prinavrátila do života nežnárevolúcia v roku 1989 a boli nastolené nanovo po zmenepolitického režimu. Aktualizácia rusínskej spisovno-jazykovej a kultúrnej ideyv XX. storočí v jednotlivých štátoch, kde karpatskí Rusíni žijú(Slovensko, Poľsko, Ukrajina, Maďarsko, Rumunsko a iné), atakisto snahy iných slovanských národov o vytvorenie vlastnéhospisovného jazyka v posledných desaťročiach (Macedónci,Kašubovia, Bosniaci, Čiernohorci) svedčia o tom, že „spisovno-

jazykový a kultúrny regionalizmus, rozkvet ktorého bolo možné pozorovať ešte preddruhou svetovou vojnou, odráža objektívnu potrebu mať okrem spoločnej etnickejspisovno-jazykovej a kultúrnej tradície tiež miestnu, ktorá by spájala človeka s’malou vlasťou’ a do istej miery by ukájala jeho nostalgiu po nenaplnenej túžbe pojazyku predkov“ (Tolstoj, 1996, s. xiii). Téma spisovného jazyka karpatských Rusínov v histórii aj

v súčasnosti bola a aj je stále aktuálna pre mnohých autorov,ktorí vo svojich prácach sa zameriavajú na hlavné tendencievývoja jazyka pred a po roku 1945 – v  závislosti od dominancietoho-ktorého jazyka v národnostnom a kultúrnom živote Rusínov(Magocsi, 2007, s. 453 – 467). Počas celého tohto historickéhoobdobia až do súčasnosti v procese riešenia jazykovej otázkyRusínov dominoval jeden veľmi významný problém, ktorý vedcisprávne a výstižne pomenovali ako problém „dôstojnosti“ alebo„prestíže“ materinského jazyka. Lingvisti sa zhodujú v tom, žekarpatskí Rusíni komunikujú rozličnými nárečiami patriacimi doskupiny východoslovanských jazykov, rozchádzajú sa však v tom,aký je vzťah týchto nárečí k iným slovanským jazykom: súsúčasťou ukrajinského jazyka, všeruského jazykového areálu, doktorého historicky patril ruský, bieloruský a ukrajinskýjazyk, alebo tvoria samostatnú skupinu? Uvedenýpsycholingvistický problém, ktorý od najstarších čias podstatnespomaľoval vyriešenie rusínskej jazykovej otázky, je neustáleprítomný vo vedomí nositeľov tohto jazyka a podstatneovplyvňuje hľadanie čo najobjektívnejšej odpovede na základnúotázku: či majú nárečia karpatských Rusínov dostatočný stupeňdôstojnosti, ktorý by mohol poslúžiť ako báza pre vznik novéhospisovného jazyka, alebo či táto dôstojnosť im skutočne chýba, čoznamená, že jazykový prostriedok sú nútení prevziať z užexistujúcej normy ‒ ruskej, ukrajinskej alebo inej? (Porov.Magocsi, 1996, s. 19)Novodobé pokusy Rusínov o vyriešenie svojej jazykovej otázky

v porovnaní s minulými však už vychádzajú z diametrálne inej,a pre nich priaznivejšej východiskovej pozície: významná časťkarpatských Rusínov (výnimkou stále je najväčší počet Rusínovžijúcich v súčasnej Ukrajine) žije v novej európskejspoločensko-politickej situácii, kde získali zákonné garanciena vyriešenie problému svojej národnej identity. Vychádzajúcz toho slobodne a jasne deklarovali, že ich jazykové médiummusí vychádzať z ich živého jazyka a v tomto duchu sa rozhodli

k realizácii konkrétnych krokov – kodifikácii spisovného jazykaa k rozšíreniu sfér jeho používania.1 V tejto štúdii na základe dostupnej literatúry a vlastného

poznania načrtneme genézu riešenia jazykovej otázky karpatskýchRusínov, ktorá má vyše 300-ročnú tradíciu a špecifikávyplývajúce z absencie vlastnej štátnej formácie. Zbibliografie k danej téme je zrejmé, že všetky pokusyo vytvorenie spisovného jazyka Rusínov v XVII. – XX. st. saopierali o štyri základné jazykové bázy: cirkevnoslovanskú,(veľko)ruskú, ukrajinskú a karpatoruskú, ktorú v súčasnejterminológii môžeme označiť ekvivalentom karpatsko-rusínska,rusínska.

Rusínsky jazyk na cirkevnoslovanskej báze

Prvé rusínske texty dynamicky vznikali pod vplyvom kultúrnehoreformačného prúdu v Uhorsku, ústretového k národným jazykom, vXVII. st. Následkom toho hovorový jazyk sa stáva základom novejštruktúry spisovného jazyka. V novej situácii sa všakcirkevnoslovanský jazyk neprestáva používať vo funkciispisovného jazyka, napriek tomu, že nikdy nemal jednotnú normu.Jeho podoba závisela skôr od jazykových kompetenciíjednotlivých autorov, ktorí vo svojich prácach chýbajúce slovápreberali z jazykovo-kultúrneho prostredia, v ktorom žili.Varianty cirkevnoslovanského jazyka, funkčné v rusínskomkultúrnom kontexte, sú zafixované pod názvom „slaveno-ruský jazyk“(Lutskay, 1830). V severovýchodnom Uhorsku a na území neskôr známom ako

Podkarpatská Rus sociálna situácia nútila spisovateľov píšucichpre národ k používaniu hovorového jazyka vo väčšej miere, čokorešpondovalo so skutočnosťou, že v  XVII. – XVIII. st. natomto území neexistovali vedecké inštitúcie alebo školy, ktoréby vychovávali vzdelaných čitateľov. K prácam adresovanýmRusínom, v ktorých sa používal prevažne hovorový jazyk, patrilipostily, rukopisné zborníky, polemické náboženské traktáty,letopisy, náučná próza a neskôr aj poetická tvorba. Z histórieje známych mnoho karpatsko-rusínskych postil, pričom úplná bolavydaná Няговская постилла z rokov 1757 – 1758, ktorá je dôkazompoužívania vtedajšieho písomného hovorového jazyka z oblasti

1 Rusínsky spisovný jazyk na Slovensku bol kodifikovaný v roku 1995, vPoľsku v roku 2000 a na Ukrajine počínajúc rokom 1999 boli vydané minimálnetri kodifikačné príručky, ktoré však nezaznamenali širšiu akceptáciu.

južného Maramureša, t. j. s výraznými jazykovými znakmivýchodnej časti Podkarpatska s maďarskými vplyvmi. V 70. rokoch XVIII. st. pod vplyvom tereziánskeho

a jozefínskeho osvietenstva po celej habsburskej monarchiivznikajú základné a stredné cirkevné školy. Z iniciatívyučiteľov sa pripravujú pre potreby školskej výučby gramatikya iné učebnice. Najstaršia rusínska gramatika bola napísanáv druhej polovici XVIII. st. (1770). Jej autorom bolbaziliánsky mních Arsenij Kocák (rodák z Bukoviec, rusínskadedina v súčasnom Stropkovskom okrese), ktorý pripravil prekláštorné školy štyri gramatiky jazyka „словенскаго или русскаго“.2

Kocákova gramatika je učebnicou liturgickéhocirkevnoslovanského jazyka východoslovanskej redakcie. Podľadobovej tradície je zložená zo štyroch častí: ortografie,prozódie, etymológie a syntaxe podľa prototypu gramatikyukrajinského autora Meletija Smotrického (1619), ktorú Kocákv predslove spomína. Kocákova gramatika sa však v mnohomodlišuje od gramatiky Smotrického ‒ v gramatickej teórii ajv jazykovej praxi, pretože vychádza z hovorového jazyka rodnejMakovice. Význam Kocákovej gramatiky v dejinách rusínskehojazyka je hlavne v tom, že jeho gramatika je súborom užstanovených pravopisných noriem, v porovnaní s neusporiadanýmspôsobom písania v XVII. st.Prvý ucelenejší pokus kodifikácie spisovného rusínskeho

jazyka je evidentný v písomnostiach kancelárie mukačevskéhogréckokatolíckeho biskupa Andreja Bačinského (rodák z rusínskejobce Beňatina, okr. Sobrance), ktorý stál na čele eparchiev rokoch 1772 – 1809. Zachovalo sa niekoľko ním napísanýchtextov, ktoré sa viažu s jeho cirkevným úradom a sú typickýmpríkladom úradného jazyka karpatsko-rusínskej redakcie, pomerneodlišného od cirkevnoslovanského jazykového základu, sozjavnými západoslovanskými a východoslovanskými jazykovýmiosobitosťami. Podobne aj vo svetskej sfére sa stretávames analogickým príkladom – v období reforiem cisárovnej MárieTerézie v druhej polovici XVIII. st., kedy v urbariálnom súpisesa po prvýkrát použil rusínsky jazyk ako jazyk oficiálnychštátnych dokumentov (porov. Tichý, 1938, s. 22 – 27).Od polovice XVII. st. sa však cirkevnoslovanský jazyk dostal

do krízy. Pod vplyvom pribúdajúcej svetskej literatúry dochádza2 Kocákove gramatiky ostali v rukopise až do XX. st., kedy dve z nich

– Грамматика русская (1772 - 1778) a Школа или училище граматики русской boli poprvýkrát opublikované vo Vedeckom zborníku Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku,15, t.2, v roku 1990.

k zmenám v jeho štruktúre a jeho fungovanie sa obmedzilov podstate na literatúru duchovnú, ktorá slúžila pre cirkevnéúčely. Vnútorný rozklad systému cirkevnoslovanského jazyka vkarpatskej oblasti vrcholí v dobe osvietenstva a v dôsledkuzápasu so západnými vplyvmi od druhej polovice XVIII. st.,ktoré sa skončili víťazstvom latinského jazyka. V tomto duchuaj poslední karpatsko-rusínski spisovatelia, ktorí ešte písaliv jazyku cirkevnom, Ioannikij Bazilovič i Michail Lučkaj, svojenajvýznamnejšie diela napísali po latinsky: Bazilovič –cirkevné pravidlá a výklad liturgie, Lučkaj – zborník kázní.Bazilovič používal cirkevnoslovanský jazyk južno-ruskejredakcie zbavený „provincionalizmov“, pričom „dbal o čistotutvarov a lexiky“. Lučkaj sa dobre vyznal v cirkevnoslovanskomjazyku, ktorý vo svojej gramatike nazval „slovansko-rusínskym“ –„lingua slavo-ruthena“ (Tichý, 1938, s. 27). Jazyk jeho gramatiky jedôkazom rozkladu zaužívaného štýlu cirkevnoslovanského jazyka,na báze ktorého vidieť zárodky nového spisovného jazyka. Lučkajteda významnou mierou pomohol modernizácii a normalizáciipravopisu, keď ako zdatný – a zároveň ako prvý – filológ podalvo svojej gramatike aj vedecký opis živej ľudovej reči sukážkami ústnej ľudovej slovesnosti.

Rusínsky jazyk na hovorovej báze

Do začiatku XIX. st. autori gramatík určených Rusínom sipostupne uvedomili, že „slaveno-ruský“ jazyk je podstatnevzdialený od miestneho hovorového jazyka, hoci stále siudržiaval pozíciu v duchovnej sfére. Pokusy o formovaniespisovných jazykov Slovanov na báze živej reči v XIX. st. malisvoj ohlas aj medzi Rusínmi. V tomto smere je známa paradoxnáLučkajova pozícia, pretože otvorene dával najavo svojerozčarovanie nad počinmi mnohých slovanských národov vytvoriť„svoje vlastné jazyky“, vyjadrujúc obavy z  dôsledkov rozšíreniajazykov a možného „potopenia“ menších jazykov „inými (väčšími) jazykmi“(Lutskay, 1830, s. vii). Z tohto dôvodu zotrvával na starýchpozíciách a požadoval to aj od iných vzdelaných ľudí. Medzivzdelancami tohto obdobia však pribúdalo takých, ktorínezavrhovali možnosť vzniku nových spisovných jazykov, vrátanerusínskeho. Z tohto obdobia (1846) je známa a často citovanárétorická otázka Ľudovíta Štúra, ktorý obhajoval rusínskyjazyk, keď niektorí jeho krajania vyzývali Rusínov, abypoužívali slovenčinu vo funkcii svojho spisovného jazyka: „Kto

tu žiada, aby Rusíni prijali za svoj slovenský jazyk? Veď oni majú svoj krásny rusínskyjazyk...“ (Štúr, 1846, s, 1 – 2)Štúrova výzva, podporená aj inými reprezentantmi slovenskej

kultúry, vyvolala zmenu v postojoch rusínskych kultúrnychdejateľov k svojmu jazyku v polovici XIX. st., najmä však uAlexandra Duchnoviča, dodnes považovaného za najvýznamnejšiuosobnosť rusínskej literatúry a kultúry, na ktorú sa s úctouodvolávajú celé pokolenia Rusínov. Ako vieme, Duchnovič jeautorom množstva básní s národno-buditeľskou tematikou, kníhnáboženského a pedagogického charakteru, prvej povestia divadelnej hry v rusínskej literatúre, prvého rusínskeholiterárneho almanachu (porov. Духнович, 1967 – 1989). Bolaktívnym publicistom, dopisovateľom ľvovských (Зоря Галицькая) aviedenských časopisov (Вѣстник, Отечественный сборник). Napriektomu, že je známy svojim vyjadrením „за горами не чужие“, vďakaktorému v proukrajinských kruhoch sa mu neskôr pripisujestotožňovanie identity Rusínov s ukrajinským národom, vo svojejdobe živé kontakty udržiaval len so „Starorusínmi“ a rusofilmi(B. Didyckým, J. Holovackým), ktorí kategoricky popieraliexistenciu samostatného ukrajinského národa, a s ich centramivo Ľvove – s Ruským národným domom, Stavropigijským inštitútoma s Maticou haličsko-ruskou (Поп, 2001, s. 169). Bol ostrýmkritikom ukrajinských snáh a otvorene vyzýval Haličanova Rusínov v Uhorsku nechodiť na Ukrajinu a neinšpirovať satamojším kultúrnym dianím (Haraksim, 1961, s. 182 – 183).Duchnovič udržiaval intenzívne kontakty aj s dejateľmi

slovenského národného obrodenia (J. Záborským, J. Andraščíkom,J. Franciscim-Rimavským, A. Radlinským, V. Paulínym-Tóthom) as ruskými vedcami (I. I. Sreznevským, M. F. Rajevským). Aj keďbol zástancom teórie dvoch foriem existencie jazyka – „nízkej“v podobe hovorového jazyka predurčeného pre  literatúruadresovanú prostému ľudu, a „vysokej“ v podobe „slaveno-ruského“jazyka – presnejšie zmesi ruského, cirkevnoslovanskéhoa hovorového jazyka, ktorý jeho protivníci dehonestujúcopomenovali „язычие“ – predurčeného pre odbornú literatúru, užv predvečer revolúcie roku 1848 vydal učebnicu Книжицячитальная для начинающихъ (Buda, 1847), ktorá fixuje prevažnelexikálne a gramatické osobitosti hovorového jazyka Rusínov nadanom území. Revolúcia r. 1848 – 1849 znamenala začiatok rusínskeho

obrodenia, no súčasne viditeľný zvrat v písomníctve a jazyku,kde v tomto čase sa uplatňujú dve výrazné jazykové línie:

karpatoruská a  veľkoruská, ktorá v rusínskej societe na východnomSlovensku a na Zakarpatsku dominovala až do 90. rokov XIX.Najmä Duchnovičove novinové články z uvedeného obdobia sú azdanajnázornejším príkladom vnútorných zápasov rusínskejinteligencie o najvhodnejšiu podobu spisovného jazyka. Jeznáme, že Duchnovič sa spočiatku úplne stotožňoval spotrebou používania hovorového jazyka, neskôr navrhovalvychádzať z cirkevnoslovanského jazykového základu a z živejreči vyberať iba to, čo korešpondovalo s týmto základom, ažnakoniec neodporúčal vychádzať len cirkevnoslovanskejgramatiky, napriek tomu rusínskych spisovateľov žiadal, aby sajej nevzdávali úplne, pretože aj on svoje články prispôsobujehovorovej reči (porov. Tichý, 1938, s. 51). V prvej polovici50. rokov XIX. st. pod vplyvom dobovej situácie sa všakDuchnovič stáva stúpencom idey všeruského zjednotenia aj napoli jazykovom, a z pozície novej jazykovej orientácie sadokonca veľmi dehonestujúco vyjadril na adresu hovorovéhojazyka svojho ľudu, keď o ňom napísal ako o „nesvojprávnej, sprostejslúžke, negramotnej, váľajúcej sa po krčmách a vykričaných domoch“ (porov.Tichý, 1938, s. 52). Bez ohľadu na takýto rozporuplný postojk riešeniu jazykovej otázky, ktoré práve Duchnovič moholovplyvniť podobným smerom ako Štúr v slovenskom literárnomkontexte, Duchnovič ostáva najvýznamnejšou osobnosťouv dejinách rusínskeho jazyka najmä vďaka svojejnárodnobuditeľskej tvorbe. Aj keď bol zástancomcirkevnoslovanskej jazykovej bázy, do polovice XIX. st. väčšinusvojich diel napísal v rusínskom nárečí.

Rusínsky jazyk na (veľko)ruskej báze

Ako sme uviedli, teória o cirkevnoslovanskej spisovno-jazykovej báze v rusínskom prostredí, ktorú reprezentovalijednak autori gramatík M. Lučkaj a I. Fogaraši, a jednak básnikA. Duchnovič, v polovici XIX. st. zaznamenala transformáciu.Sami autori prakticky od tejto idey odstúpili už skôr,a používali jazyk založený na živej reči. Na Podkarpatsku aniv prešovskej oblasti o kodifikácii rusínskeho jazyka sa v tomtoobdobí z rôznych dôvodov neuvažovalo, preto ako najľahšiu cestupre vyriešenie svojho jazykového problému rusínska inteligenciavidela v prijatí (veľko)ruského jazyka, v tomto obdobíoznačovaného za všeruský, ktorý v druhej polovici XIX. st.zaznamenal najväčšiu expanziu vo svojich dejinách a začal sa

považovať za jazyk všeslovanský. Idea slovanskej vzájomnosti,ktorú na Slovensku rozvinul Ján Kollár, spojená s obdivomk obrovskej sile ruského národa a štátu, našla pochopenie aj urusínskej inteligencie v karpatskej oblasti, k čomu napomáhalanárodná, jazyková a geografická blízkosť, ako aj spoločnépísmo. V kontexte dominancie proruskej orientácie v rusínskej

pospolitosti na severovýchode Slovenska a v Zakarpatskurusínski dejatelia jednoznačne odmietali všetko, čo boloukrajinské. Svedčia o tom ich výroky adresované haličskýmUkrajincom. Známy rusofilsky orientovaný rusínsky básnik JulijStavrovský-Popradov haličských Ukrajincov označil za radikálov,ktorí oslabujú jednotu ruského národného spoločenstva, doktorého podľa neho patria aj Rusíni Uhorska. O ukrajinčine,ktorá sa v Haliči natrvalo ujala, konštatoval, že jenezrozumiteľná a pre Rusínov neprijateľná (Перени, 1957, s.101). V podobnom duchu sa vyslovoval aj Eumen Sabov, autorruských gramatík a čítaniek pre Rusínov. Podľa neho diela,ktoré v ukrajinčine vydávala ľvovská Vedecká spoločnosť T. H.Ševčenka, sú nezrozumiteľné a v Uhorsku niet Rusína, ktorý bytakúto jazykovú orientáciu akceptoval. Haličskú ukrajinčinuodmietol aj spisovateľ Ioan Siľvaj, ktorý v liste haličsko-ukrajinskému slavistovi V. Hnaťukovi napísal, že „... na tejto straneKarpát [t. j. na východnom Slovensku a Zakarpatsku] nie je ani jedenvzdelaný ruský človek, ktorý by sa nadchýnal vaším samostatným [t. j.ukrajinským] pravopisom... My nemôžeme mať nič spoločné a preto ma nechajtena pokoji“ (Гнатюк, 1899, s. 170). Vo vtedajšej rusínskej pospolitosti však existovali

polarizované pohľady aj na proruskú orientáciu. Nakoniec, slabéovládanie ruštiny aj vedúcimi predstaviteľmi tohto smeruspôsobovalo deformácie pri používaní ruského jazyka v praxi.Keďže ruský jazyk podkarpatskí, haličskí, a zvlášť Rusíniv prešovskej oblasti neboli schopní používať v spisovnejpodobe, v praxi si ho foneticky prispôsobovali svojmuhovorovému jazyku. Následkom toho vznikol ruský jazyk tzv.karpatoruskej, resp. prešovskej redakcie, dôkazom čoho sú ajvyjadrenia spisovateľa Michaila Kotradova: „Мы пишемъ по русски,такъ якъ пишетъ розумнѣйшая, образованнѣйшая і большая часть русскогосвѣта, а письма свои и заграничныи читаемъ по выговору нашого народа(Tichý, 1938, s. 61), alebo slová E. Sabova o tom, že v 60. –70. rokoch XIX. st. karpatsko-rusínska mládež sa učila

a rozprávala spisovným jazykom „в Пряшевѣ по пряшевскому а вУжгородѣ по ужгородскому произношению“ (Сабов, 1925, s. 34). Používanie ruského spisovného jazyka v podkarpatskej oblasti

takisto korešpondovalo s aristokratickým prístupom vtedajšejmestskej rusínskej society k jazyku, podľa ktorého by malexistovať „jazyk sluhov“ a „jazyk pánov“. Z tohto aspektu ruskýspisovný jazyk mal zaujať analogickú pozíciu ako predtýmcirkevnoslovanský jazyk, ktorý takisto slúžil len pre vyššievrstvy.

Návrat k hovorovej jazykovej báze

Úsilie o zavedenie ruského jazyka ako spoločného spisovnéhojazyka nikdy nebolo všeobecným javom ani na Podkarpatsku, ani vprešovskej oblasti. Proti nadšencom, vyzývajúcim k jazykovémuzjednoteniu na báze ruského jazyka (rusofilom), ktoré maloviesť aj k zjednoteniu národnému, vystúpili tzv. národovci(rusínofili) – E. Sabov, J. Žatkovič, H. Stripský, M. Vrabeľ –stúpenci myšlienky vlastného materinského jazyka a svojbytnéhonároda, ktorí sa výraznejšie začali prejavovať v poslednomdesaťročí XIX. st. Národná orientácia sa vzpierala prijatiuruského jazyka za spisovný jazyk Rusínov, pretože si bolavedomá toho, že miestne obyvateľstvo, ba dokonca ani samotnímiestni lídri rusofilskej orientácie spisovnú ruštinuneovládali, a teda že Rusíni bez výučby ruského jazyka a bezslovníka iba ťažko môžu porozumieť písanému textu v ruskomspisovnom jazyku. Národovci svoju pozornosť sústredili naprezentovanie histórie, folklóru a predovšetkým na jazykmiestneho obyvateľstva. V podstate nadviazali na rusínofilskénárodovecké názory L. Čopeja z 80. rokov XIX. st. Časť týchtorusínskych vzdelancov od začiatku pozitívne prijímalaukrajinský spisovný jazyk a neodmietala ukrajinské emancipačnéúsilie. Niektorí z nich po skončení 1. svetovej vojny postupnedospeli aj k ukrajinskému povedomiu a v rusínskom prostredívýchodného Slovenska a Podkarpatska presadzovali ukrajinskújazykovú, kultúrnu a po čase aj národnú líniu (Haraksim, 2004,s. 26 – 41). V podstate národovci sa stali prvou podkarpatskougeneráciou, ktorá prejavovala isté sympatie k ukrajinofilskémuhnutiu v susednej Haliči, avšak bezvýhradne sa nestotožňovalis  národnými ideálmi svojich haličských bratov-ukrajinofilov.Boli presvedčení, že ich rusínska kultúra je svojbytná a mábohatú históriu. Z tohto dôvodu sa dalo predpokladať, že

predstavitelia oboch týchto zoskupení sa dostanú dokonfrontácie, k čomu v skutočnosti aj došlo na stránkachrusínskej (Наука, Недѣля) aj maďarskej tlače (Kelet) a naverejných vystúpeniach, v ktorých sa stále častejšiezdôvodňovala potreba používania hovorového jazyka vo funkciispisovného. Hovorová jazyková báza spisovateľov, básnikova prozaikov na konci XIX. st., ktorí svoje básne publikovaliv Duchnovičovych almanachoch, je tým základom, na ktoromzačínajú stavať aj tvorcovia gramatiky, akcentujúc svojbytnosťkarpatsko-rusínskeho jazyka. Rusínsky kultúrny a jazykový vývoj v Rakúsko-Uhorsku konca

XIX. st., sprevádzaný nesúhlasnými prejavmi uhorskej vládyso zahraničnou politikou svojho východného suseda – cárskehoRuska, favorizujúceho ruský jazyk a pravoslávnu vieru medzimiestnymi Rusínmi (Magocsi, 1996, s. 25 – 26), dostal významnúpodporu uhorskej vlády pri vydaní prekladov učebníc prezákladné školy do hovorovej rusínčiny, pri zostavovaníhistorickej gramatiky rusínskeho jazyka, vypracovaní rusínsko-maďarského slovníka a sformulovaní novej rusínskej normy nabáze hovorového jazyka najpočetnejšej etnografickej skupinyRusínov – Doliňanov (Csopei, 1883, s. xxiii). Na základe tohona konci XIX. st. pribúdalo stúpencov myšlienky samostatnostijazyka karpatských Rusínov (Стрипскій, 1907). Napriek všetkýmsnahám rusínskej inteligencie, pokusy o kodifikáciusamostatného rusínskeho jazyka v XIX. st. neboli zavŕšené.Príčin bolo niekoľko: v prvom rade to boli komplikovanésociálno-ekonomické, politické a kultúrne podmienky, ktorékarpatským Rusínom nedovolili, aby sa sformovali na modernýnárod, a na to nadväzujúce nepriaznivé okolnosti, ktorénegatívne vplývali na lingvistické procesy a ich výsledky(porov. Konečný, 2000).

Rusínska jazyková otázka v rokoch 1918 – 1989

Od konca roka 1918 rusínska jazyková otázka sa začala riešiťv novej politickej situácii. Od novembra 1918 do mája 1919Rusíni, podobne ako aj príslušníci iných národností bývalejrakúsko-uhorskej monarchie, na zasadnutiach národných rádrokovali o svojej budúcnosti. Diskusie sa týkali niekoľkýchpolitických alternatív: autonómia v rámci Maďarska; úplnásamostatnosť; zväzok s Ruskom, Ukrajinou alebo s novouČeskoslovenskou republikou (ČSR). Tieto alternatívy vyplývali

aj z tradičných politických a kultúrnych koncepcií rusínskychlídrov. Medzinárodný vývoj v roku 1919 však umožňoval iba jednuz nich – spojenie s ČSR. Predstavitelia Rusínov očakávali, žeúzemie južne od Karpát, ktoré obývali, sa stane „tretím“ štátomČSR a podporovali názor, že nový štát by mal byť federatívnourepublikou pod názvom „Čecho-Slovako-Rusynija“. Ich očakávania savšak nenaplnili, pretože ČSR sa rozhodla namiesto federálnehousporiadania pre model centralizovaného štátu (Švorc, 1999, s.194 – 200). Prezident a zakladateľ ČSR Tomáš G. Masaryki vláda republiky uznali Rusínom právo na samosprávu, preto sana politickej mape objavila nová provincia – Podkarpatská Russ určitým stupňom autonómie, ktorá bola garantovanámedzinárodnými dohodami (St. Germain, 1919 a Trianon, 1920)a Ústavou ČSR (1920). V dôsledku takéhoto riešenia sa všakmuselo upustiť od realizácie pôvodnej požiadavky Ruskejnárodnej strany – zjednotenia všetkých regiónov obývanýchRusínmi „od rieky Poprad (v Spišskej župe) až po rieku Tisu (v Marmarošskej župe)“(Маґочій, 1994, s. 157). Rusínske obce prešovského regiónutotiž patrili do východoslovenských žúp. To znamenalo, že poprvýkrát Rusíni na Slovensku boli výraznejšie administratívneoddelení od svojich bratov na východe. V rámci ČSR, kde sa ocitla prevažná časť uhorských Rusínov

(asi 80%), bolo právne postavenie Rusínov a ich jazyka dosťšpecifické. Na Podkarpatskej Rusi „miestny jazyk“ sa stal (popričeskom jazyku) jedným z dvoch oficiálnych „štátnych“ jazykov.Československá vláda už 18. novembra 1919 v Užhorode vydalaGenerálny štatút pre organizáciu a administráciu PodkarpatskejRusi,3 v ktorom naznačila riešenie jazykovej otázky Rusínov:vyučovacím a úradným jazykom sa mal stať „národný jazyk“. Štatúttiež odporučil „organizovať čím skôr rusínske školy,“ pričom rusínskyjazyk by bol vyučovacím jazykom v prvých triedach a postupne ajvo vyšších triedach na všetkých školách (Зоркій, 1926, s. 11 –13).Vďaka novej politickej situácii a demokratickému systému ČSR

sa Rusínom naskytla vhodná príležitosť vyučovať a publikovať v„miestnom“ jazyku. Nevyriešený problém „dôstojnosti“ – jazykovej ietnickej – ich však opäť postavil pred dilemu: Ktorý jazyk byto mal byť? Podľa názoru jedných, miestne nárečia Rusínov by samali stať základom samostatného rusínskeho spisovného jazyka,

3 Generální statut pro organisaci a administraci Podkarpatské Rusi č. 26539/19 m. r. bolzverejnený vo forme proklamácie, t. j. verejného oznamu pod číslom „прес.299“.

ktorý by sa vyvíjal na báze Čopejovho slovníka a Vološinovychučebníc z konca XIX. st. Podľa mienky iných, najmä všakemigrantov z východnej Haliče, rusínske nárečia sú nárečiamiukrajinského jazyka, preto ukrajinský jazyk by sa mal staťspisovným jazykom Rusínov. Tretia skupina odporúčalapridržiavať sa ruského jazyka a miestnemu obyvateľstvu pomáhalapri jeho osvojovaní.Na rozdiel od Podkarpatskej Rusi, Rusíni na Slovensku v tomto

období nemali štatút „štátotvorného národa“. Boli považovanílen za národnostnú menšinu, ktorá mala v súlade s ústavouurčité právo na používanie materinského jazyka v školstve a voverejnom živote, ako aj právo na propagovanie rusínskejkultúry. Pravda, viaceré ťažkosti vznikali, keď ich bolopotrebné uviesť do praxe (Magocsi, 2007, s. 78).

Rusínsky jazyk na ukrajinskej báze

Načrtnutá jazyková situácia na Podkarpatskej Rusi, ktorúcharakterizoval zápas medzi tromi národnými orientáciami(ruskou, rusínskou a ukrajinskou), zákonite vyústila do mnohýchotvorených jazykových sporov. S cieľom vyriešiť otázkuspisovného jazyka pre Podkarpatskú Rus a tým aj naplniť literuGenerálneho štatútu pre organizáciu a administráciuPodkarpatskej Rusi, miestna politická správa (Vrchní velitelstvíKarpatské Rusi) v Užhorode vypracovala projekt vytvoreniasamostatného spisovného jazyka, na ktorý si vyžiadala odbornýposudok od Ministerstva školstva a národnej osvety. Na základetejto žiadosti na 4. decembra 1919 ministerstvo zvolalozvláštnu poradu členov Českej akadémie vied a iných odborníkov„oborem svého studia blízkých této otázce a k  jejimu řešení nad jiné povolaných“(Зоркій, 1926, s. 26). Vo svojej odpovedi, pozostávajúcejz piatich bodov, akademici miestnej politickej správe všakneodporúčali vytvárať nový spisovný jazyk s odôvodnením, žemiestne nárečia považujú za „maloruské“ [t. j. ukrajinské],a preto podľa ich mienky je potrebné za spisovný jazykmiestneho obyvateľstva uznať jazyk „maloruský“, ktorý používajúnajbližší susedia Rusínov, t. j. „haličskú ukrajinčinu“ (Зоркій, s.27). Vo svojich odporúčaniach však zdôraznili, že právo„rozhodovati o spisovném jazyku některého národa nebo kmene náleží předevšímjeho příslušníkům. Proto čeští odborníci mohou se o spisovném jazyku obyvatelstvaKarpatské Rusi vyslovovati jen s výhradou, že jejich hlasu nebude dbáno více nežvůle tohoto obyvatelstva“ (Зоркій, s. 26). Keďže v radoch

uvedených odborníkov išlo prevažne o prívržencov rusofilskýchideí, považujúcich Ukrajincov za príslušníkov „velikého národaruského“ (Зоркій, s. 27), dodali aj ďalšie odporúčanie: aby popričeskom a slovenskom jazyku sa na stredných školách zaviedlo ajpovinné vyučovanie jazyka ruského. Nakoniec svoje stanoviskouzatvorili tým, že je „žádoucí z důvodů vědeckých i politických, aby bylyodborně prozkoumány a oceněny dosávadní literarní pokusy o vytvoření zvláštníspisovné řeči pro lid karpatoruský,“ pričom za najúčelnejšie považovali„svěřiti tento úkol mladému filologovi náležitě k  tomu připravenému“ (Зоркій,1926, s. 27). Týmto mladým filológom sa však nestal miestnykarpatoruský jazykovedec, ale haličský rodák Dr. Ivan Paňkevič,čo vyvolalo nepriaznivé reakcie a protesty v radoch miestnejrusínofilskej a rusofilskej inteligencie (Зоркій, s. 37 – 46).Vo všeobecnosti sa dá konštatovať, ako to nakoniec aj uvádzajúdoboví autori a pozorovatelia, že s príchodom ukrajinskejemigrácie z Haliče do ČSR začiatkom XX. st. na územiePodkarpatskej Rusi a následne aj severovýchodného Slovenskaboli prenesené aj staré „jazykové boje haličské“ (Hartl, 1938, s.163), ktoré predtým „Uhorskú Rus“ nezasiahli napriek tomu, žeboli známe ešte v 60. rokoch XIX. st. V tunajších podmienkachnašli živnú pôdu u miestnej inteligencie lavírujúcej medzirusofilstvom, ukrajinofilstvom a rusinizmom. Podľa mienkyniektorých autorov ukrajinizácia Podkarpatskej Rusi sa začalauž v roku 1920 (Зоркій, s. 37 – 46). V tomto období sú voči nejzaregistrované aj početné protesty, dôkazom čoho sú aj správya články zverejnené v užhorodských novinách Русская земля: protiukrajinizácii protestovala užhorodská Центральна руська народнарада (č. 24, 1920); päťčlenná delegácia roľníkovz podkarpatských žúp vo februári 1920 odovzdala premiérovi V.Tusarovi v Prahe petíciu, v ktorej štvrtým bodom bol „protestproti násilnému zavedeniu ukrajinského jazyka do našich škôl a proti ukrajinskýmučiteľom“ (č. 7, 1920); delegáciu protestujúcich obyvateľov z 13obcí prijal minister M. Hodža počas návštevy Užhorodu 8. marca1920 (č. 9, 1920); proti vysielaniu haličských Ukrajincov doKarpatskej Rusi a proti násilnému zavádzaniu ukrajinskéhojazyka do škôl protestovali obyvatelia Beňadikoviec (č. 11,1920), obyvatelia obce Bilky (č. 17, 1920) a členoviaštudentského spolku Возрождение (č. 48, 1921). Novinyinformovali o mnohých protestoch jednotlivcov aj reprezentantovrusínskych kultúrnych spolkov na Podkarpatskej Rusiadresovaných najvyšším štátnym orgánom ČSR, v ktorýchpožadovali odvolanie I. Paňkeviča a iných haličských Ukrajincov

z Podkarpatskej Rusi (č. 10, 1920). Užhorodské noviny Народнашколa zverejnili protest kapituly Gréckokatolíckej mukačevskejeparchie v Užhorode a užhorodského Gréckokatolíckehobohosloveckého lýcea (č. 3, 1921).Už predtým sme naznačili vplyv ruskej a ukrajinskej emigrácie

na obyvateľstvo Podkarpatskej Rusi, ktorý viedol k evidentnémuupúšťaniu od domácej jazykovej bázy. Táto a úradne stanovenýpravopis ostali len jazykom školy. Stúpenci ukrajinského jazykaupustili od etymologického pravopisu, nahradili ho fonetickýma dôsledne začali používať pomenovanie „ukrajinský“. NásledneAugustín Vološin oznámil zavedenie ukrajinského pravopisuv novinách Свобода od 1. januára 1930.O rok neskôr nastúpila (veľko)ruská protiofenzíva: Osvetový

spolok A. Duchnoviča, Učiteľský spolok, päť senátorov, päťposlancov, traja členovia zemského zastupiteľstva PodkarpatskejRusi a sedem predstaviteľov miestnych politických strán prijaliroku 1931 Deklaráciu kultúrnych a národných práv karpatoruského národa,v ktorej vytýkali štátnej správe ukrajinizáciu regiónu.V takejto situácii vznikali pokusy nájsť základ, na ktorom bysa obidva smery zhodli, aby sa vytvorila určitá jazykovájednota, ktorá by umožnila používať rovnaký jazyk v školskejpraxi, najmä rovnaké učebnice. Napriek tomu, že obidve stranypredložili obsiahle memorandá, nakoniec sa aj tak nedohodli.V čase, keď sa ukázala nemožnosť kompromisu medzi obidvomikrajnosťami, ozvali sa hlasy z rusínskeho politického táborao potrebe národného zjednotenia na platforme miestneho jazyka.Na jeho obhajobu vystúpil bývalý poslanec a rachovský advokátAugustín Štefan prezentujúci základné tézy rusinizmu na základeanalógie vo vývoji národného povedomia belgických Flámov(Štefan, 1930), Andrej Bródy, odvolávajúc sa na právny rámecsaint-germainskej zmluvy, presadzoval názor, že budúcnosťRusínov nie je v lone ruského ani ukrajinského národa, ale žeRusíni musia „vytvoriť zo seba malý, ale silný národ karpatoruský“ (Броді,1932). V takomto duchu sa objavovali články aj užhorodskomtýždenníku Недѣля, keď redakcia sa ohradila voči „ukrajinskémuiredentizmu“, a „ruskému panslavizmu“, pričom jej snahou bolopresvedčiť Rusínov, aby boli hrdí na to, že sú Rusínmi, pretože„v rámci historicko-právnych a kultúrnych možností už sa sformovali na samostatnúnárodnosť“. Podľa mienky redakcie Rusíni by sa mali orientovaťiba na ČSR, pretože iba táto môže byť zárukou rozvoja ichnárodnostného života (Броді, 1932).

Rusínska jazyková otázka na Slovensku v medzivojnovom období

V podobnom duchu ako na Podkarpatskej Rusi, uskutočňovali saaj národnostné aktivity Rusínov na Slovensku, ktorí ústavou ČSRz roku 1920 mali ako národnostná menšina zaručené právopoužívať svoj materinský jazyk vo verejnom styku i v tlači, av obciach, v ktorých tvorili minimálne 20% obyvateľstva,v rodnom jazyku mohli realizovať aj výučbu na školách. Napriekvážnym problémom v politickej a ekonomickej oblasti,v medzivojnovom období možno zaznamenať postupné zlepšovaniesituácie vo sfére kultúry. Zdá sa, že protesty, vyjadrovanéRuskou národnou stranou a prešovským gréckokatolíckymbiskupstvom, ako aj novozaloženým Rusínskym národným výborom(Руськый народный комітет, 1937) mali pozitívny dopad aj naškolskú sféru. V rokoch 1932 – 1937 Ministerstvo školstva ČSRpovolilo, aby 59 ľudových škôl namiesto slovenčiny používalorusínsky jazyk a v 43 ďalších zaviedli výučbu rusínčinyv rozsahu najmenej troch hodín týždenne. Znamená to, že r. 1938jestvovalo celkovo 168 rusínskych ľudových škôl a v ďalších 43sa čiastočne vyučoval rusínsky jazyk (Ванат, 1973, s. 159 –193).V medzivojnovom období rusínsky smer v prešovskom regióne

dokonca rátal s kodifikáciou niektorých dialektov Rusínov naspisovný rusínsky jazyk. Opieral sa o jazykovú prax narusínskych školách z konca XIX. a začiatku XX. storočia, ako ajo populárne gramatiky a čítanky A. Vološina, ktoré v novšíchvydaniach sa používali aj naďalej. Za utvorenie osobitnéhojazyka sa 13. januára 1920 v Prešove vyslovili účastníci tzv.„ankety profesorov gremiálnych učilíšť“, ktorí diskutovali o potrebeučebníc rusínskeho jazyka. Ich autori mali vychádzať z ľudovejreči, avšak terminológiu mali prispôsobovať gramatike ruskéhojazyka (Штець, 1968, s. 285).

Karpatoruský jazyk na Slovensku tak od začiatku získalnajsilnejšie pozície. Bol to vlastne ruský jazyk doplnenýmnožstvom dialektizmov. Šabikár a čítanku vydal I. Kizák už nazačiatku 20. rokov, gramatiku napísal a v roku 1920 vydal vPrešove A. Sedlák (Грамматика русскаго языка для народных школепархіи Пряшевской). Jej základom bola ruská gramatikaz predrevolučného obdobia so starým etymologickým pravopisom.Tento jazyk obhajovala predovšetkým časť cirkevnej a svetskejinteligencie. Používal sa v školách a bol označovaný ako „ľudovýrusínsky“ jazyk, resp. aj pojmom „язичіе“. Túto podobu jazyka možno

považovať za istý pokus o vytvorenie osobitého spisovnéhojazyka, ktorý vyjadroval ideu, že tunajší Rusíni predstavujúosobitý východoslovanský národ a v tomto zmysle sa dištancujúod Rusov a Ukrajincov (Magocsi, 1996, s. 23, 26). Rusínsky prúdna Slovensku podporovalo hlavne gréckokatolícke biskupstvo,najmä biskup Pavel Peter Gojdič, OSBM. Jeho významným krokombol pokus o štandardizáciu spisovného jazyka, podľa ktorého saučilo v školách eparchie. Biskupským listom sa obrátil naReferát Ministerstva školstva a národnej osvety v Bratislave(1930), v ktorom žiadal o povolenie vyučovania v „karpatoruskom“jazyku (Штець, 1969, s. 107). Vo veci zmeny vyučovaciehojazyka sa obrátil aj na Ministerstvo školstva v Prahe a dvakrátaj na prezidenta T. G. Masaryka – listami zo 14. marca 1932a z 26. júna 1934. Svoje aktivity označil za národnúa patriotickú povinnosť (Letz, 2000, s. 107). Gojdič odmietalruský i ukrajinský jazyk, a v ľudovej reči hľadal základbudúceho rusínskeho spisovného jazyka. Faktom však ostáva, žeGojdičov pokus o jazykovú štandardizáciu sa v praxinerealizoval dôsledne, o čom svedčí najmä dobová tlačbiskupových neprajníkov (napr. noviny Народная Газета, č. 19,1931, s. 2). Na vidieckych školách sa aj naďalej učilo podľarozhodnutia, najmä však podľa jazykových kompetencií miestnychučiteľov. Ukrajinofilský smer na Slovensku v uvedenom období celkovo

nemal silné pozície. V tomto duchu pôsobila organizáciaПросвіта, ktorá vznikla v roku 1920 v Užhorode, avšak na územíSlovenska mala iba niekoľkých členov. Z tohto dôvodu rodiace saukrajinofilské hnutie neprekročilo rámec niekoľkýchpríslušníkov inteligencie. Medzi Rusínmi v prešovskom regióne v medzivojnovom období

jestvovali teda iba dve výrazné národno-kultúrne koncepcie:ruská a rusínska, ktoré často bolo problémom rozlíšiť. Obe savyhlasovali za „karpatoruské“, nadväzujúce na tradície dejateľovXIX. storočia Duchnoviča a Dobrianskeho a boli proti zavádzaniu„umelého ukrajinského nárečia, žargónu“ z Haliče, ktorý sa používal naPodkarpatskej Rusi (Маґочій, 1994, с. 161 – 162). Rusínska jazyková otázka v rokoch 1938 – 1948

V 30. rokoch XX. storočia rozpor medzi ukrajinskou a ruskounárodnou orientáciou na Podkarpatskej Rusi boj zjavný. Výraznesa prejavoval na úseku školstva a súvisel predovšetkým

s používaním učebníc a gramatiky pre výučbu „miestneho jazyka“.Nie bezvýznamný tu bol postoj školskej správy ČSR, ktorá sarozhodla riešiť situáciu tak, že povolala do Užhoroduukrajinského lingvistu z Haliče Ivana Paňkeviča a poverila hoúlohou „регулювати мову навчання та офіційну мову“ na PodkarpatskejRusi (Панькевич, 1969, s. 33). K  tomu Paňkevič vypracovalplán vydania dialektického slovníka a v roku 1922 vyšlo prvévydanie jeho „kompromisnej“ Граматики руського языка, ktorávychádzala z oficiálnej koncepcie československých štátnychorgánov vo vzťahu k jazyku obyvateľstva Podkarpatskej Rusi,teda využívania „miestneho jazyka“ a tradičného pravopisu.Problém však bol v tom, že za miestny jazyk si Paňkevič zvolilverchovinský dialekt, teda blízky ukrajinskému jazyku, ktorýsa používal v Haliči. Hlavný školský inšpektorát odporučiltúto gramatiku zaviesť do škôl na Podkarpatskej Rusi, čovyvolalo silný odpor v radoch rusofilskej inteligencie.Nespokojní boli najmä učitelia, ktorí na učiteľskom zjazdev Berehove v roku 1923 prevažnou väčšinou hlasov odmietliPaňkevičovu gramatiku používať v praxi, pretože nezodpovedalapovahe karpatorusínskeho jazyka. Podobný postoj, ktorý voforme memoranda oficiálne poslali do Prahy, zaujali aj k inýmučebniciam vychádzajúcim z tejto gramatiky. Rusofilská orientácia uprednostňovala v ľudových školách

gramatiku A. Vološina z roku 1889 (Методическая грамматика угро-русского литературного языка для народых школ) a jej upravenévydanie v dvoch častiach z roku 1919 (Методическая грамматикакарпаторусского языка для народых школ). Učebnice boli napísanév podkarpatskom variante ruského jazyka s využitím mnohýchdialektizmov. Na vyšších stupňoch vzdelávania rusofilský smerzase ako protiváhu gramatike I. Paňkeviča odporúčal používanieruskej gramatiky E. Sabova z roku 1924 (Грамматика русскогоязыка для средних учебных заведений Подкарпатской Руси), ktorá všakschvaľovaciu doložku od československej štátnej správy dostalaaž v roku 1936 po početných petíciách prívržencov tohto smeru.Pomôckou pri osvojovaní ruského jazyka pre zmaďarizovanúinteligenciu Podkarpatskej Rusi mali byť aj maďarsko-ruskéslovníky (napr. Alexandra Mitraka z r. 1922).Na druhej strane, ukrajinský smer od začiatku podporoval

„kompromisný“ jazyk I. Paňkeviča, o čom svedčia početné vydaniagramatiky a čítaniek pre ľudové školy autorov O. Markuša a J.Révaja,4 ktoré schválilo ministerstvo školstva pre používanie

4 Od roku 1923 do roku 1937 vydali 12 šlabikárov a čítaniek pre 1. –

v týchto školách. Tá istá tendencia – používať miestne nárečieako prostriedok pri osvojovaní ukrajinského jazyka – bolaevidentná aj z maďarsko-rusínskeho slovníka E. Bokšaja, J.Révaja a M. Braščajka (1928), v ktorom na prvom mieste boliuvedené nárečové slova a po nich ukrajinské ekvivalenty.Výraznejší zvrat k ukrajinskému jazyku je viditeľnýz neskorších vydaní Paňkevičovej gramatiky (1927, 1936), najmävšak z piatich stredoškolských čítaniek V. Birčáka (1922, 1923,1924, 1925). Nakoniec, v roku 1936 F. Agij vydal prvú učebnicuukrajinského jazyka pre ľudové školy na Podkarpatskej Rusis využitím súčasnej ortografie a takmer s vylúčenímdialektizmov. Následne v dvoch častiach bola vydaná gramatikapre stredné školy J. Nevrlého napísaná v spisovnom ukrajinskomjazyku (1937, 1938), ktorú schválila autonómna vláda KarpatskejUkrajiny v rokoch 1938 – 1939. Naznačený vývoj nasvedčuje tomu, že do roku 1939 vlastne

neexistovali konštruktívne pokusy o vytvorenie samostatnéhorusínskeho spisovného jazyka založeného na jednom aleboniekoľkých podkarpatských nárečiach. Pravdou však je, ženiekoľko spisovateľov (gréckokatolícki kňazi) vydávalo knihy nabáze rôznych variantov rusínskeho jazyka, historik VasiľHadžeha zase výlučne v domácom, miestnom variante rusínskehojazyka, za čo si vyslúžil charakteristiku „úplne osameléhopredstaviteľa domácej tradície spisovného jazyka podkarpatoruského“ (Tichý,1938, s. 120). Situácia sa zásadne zmenila po tom, keď v marci 1939

Podkarpatská Rus sa stala súčasťou Maďarska. Maďarská vládanebránila uplatňovaniu ruského jazyka, zakázala však používanieukrajinského jazyka a namiesto neho sa naspäť vrátila k„uhroruskej“ orientácii (Tichý, s. 120). Snažila sa akceptovaťniektoré požiadavky Rusínov: podporila vydanie čítanky H.Stripského (1919) a antológie rusínskej literatúry A. Bonkala(1919) a na univerzite v Budapešti v školskom roku 1919/20otvorila katedru rusínskeho jazyka a literatúry (Bonkaló, 1990,s. xiii-xiv). Niektorí autori (Поп, 2001, s. 458) toto obdobiehodnotia ako najpriaznivejšie pre rozvoj rusínskeho spisovnéhojazyka, pretože rusínsky jazyk po prvýkrát od reforiemcisárovnej Márie Terézie získal rozsiahlu štátnu podporu: naPodkarpatsku v rokoch 1939 – 1944 mal popri maďarskom jazykuštatút štátneho jazyka a na zabezpečenie jeho postavenia boli

8. triedu a štyri čítanky z geografie a práva. Knihy vydávalo Štátnevydavateľstvo v Prahe alebo Pedagogický spolok v Užhorode.

vytvorené inštitucionálne podmienky. V záujme jeho rozvoja bolanapr. v Užhorode založená vedecká inštitúcia na spôsob akadémievied – Подкарпатское Oбщество Наукъ (1941 – 1944) (Поп, 2001, s.306) na čele s výkonným riaditeľom Ivanom Harajdom, ktorýplniac úlohy tejto inštitúcie na poli jazykovedy napísala v roku 1941 v Užhorode vydal gramatiku rusínskeho jazyka. Zosvojej pozície sa Harajda snažil vypracovať gramatiku akovýsledok kompromisu medzi hovorovým a tradičným „karpatoruským“jazykom. Napriek tomu, že sa nezaobišiel bez množstvavýpožičiek z ruského jazyka, niektorí vedci sa stotožňujú snázorom, že uvedená gramatika v danom období splnila„кодификаторскую функцию“ (Поп, 2001, s. 428). Napriek všetkým uvedeným skutočnostiam a želaniam

predstaviteľov maďarskej štátnej správy jazykovú otázku Rusínovsa do roku 1945 definitívne vyriešiť nepodarilo. Rusíni ajnaďalej v školách či publikáciách používali alebo (veľko)ruský,alebo ukrajinský, alebo miestny hovorový jazyk. Hoci v prvejpolovici 20. st. v rozvíjajúcej sa polemike (Vološin, Husnaj,Sabov, Zorkij, Štefan, Bródy) sa zdalo, že určitý konsenzus opodobe jazyka predsa len by bolo možné dosiahnuť, všetky nádejesa rozplynuli s nastolením nového politického systému po roku1945, ktorý sa rozhodol jazykovú otázku Rusínov riešiťadministratívnym spôsobom, nazývaným tiež procesom ukrajinizácie.

Na Slovensku v období ČSR otázka Rusínov nepatrila medzinajdôležitejšie politické problémy. Z tohto dôvodu záležitostimiestnych Rusínov dlho neboli v popredí záujmu. Z druhej stranyvšak demokratický systém a  liberálna národnostná politikaposkytovali dosť široký priestor pre rozvoj kultúrnej sféryRusínov, ako aj pre ich politickú činnosť. Miestne rusínskehnutie sa však evidentne rozvíjalo pod vplyvom politickýchaktivít na Podkarpatskej Rusi. Touto skutočnosťou boladeterminovaná aj činnosť kultúrnych spolkov, ktorých pôsobnosťnebola limitovaná hranicami, ale bola zameraná na celé rusínsketeritórium. Rusínska komunita na Slovensku však mala aj svoješpecifiká, ktoré sa sformovali najmä pod vplyvom spoločenskeja národnostnej situácie na severovýchodnom Slovensku. Táto vovšeobecnosti bola poznačená tromi významnými vývinovýmitendenciami: 1. politickými konfliktmi týkajúcimi sa otázkyzjednotenia s Podkarpatskou Rusou a z toho odvodenýmipolemikami so Slovákmi (o otázkach politickej lojality,výsledkov sčítania obyvateľstva a výučby jazyka v školách); 2.

zlými hospodárskymi podmienkami, ktoré sa ešte zhoršiliv dôsledku svetovej hospodárskej krízy v 30. rokoch; 3.kultúrnou renesanciou, následkom ktorej sa zrodil problémpresadzovania vlastnej národnej identity. Rusíni prešovskéhoregiónu sa stali terčom sústredenej diskriminácie, keďžebezprostredne po mníchovskej kríze vyjadrili svoju túžbupripojiť sa k Podkarpatskej Rusi. Podozrievali ich z boľševizmua schizmatizmu. Gréckokatolícku cirkev a osobitne biskupa P. P.Gojdiča upodozrievali z nelojálnosti a promaďarského zmýšľania.Vládne kruhy značne podceňovali a ignorovali rusínskunárodnostnú otázku. Bola zastavená činnosť Ruskej národnej radya jej novín Пряшевская Русь, podobne ako aj všetkých ruskýchpolitických strán a ich časopisov. Udržiavala sa iba činnosťkultúrno-osvetových organizácií (Spolok A. Duchnovičaa Prosvita), profesijných a záujmových združení. Povolené boličasopisy, ktoré vychádzali pod záštitou gréckokatolíckehobiskupstva, a teda mali náboženský charakter.Národné záujmy Rusínov v prešovskom regióne bola schopná

brániť iba gréckokatolícka cirkev pod vedením biskupa Gojdiča.Vážnym krokom na národnostnom poli bola Gojdičova výzvak svojim veriacim formou arcipastierskeho listu v  októbri1940, t. j. pred sčítaním ľudu k 15. 12. 1940, ktoré maloposlúžiť zámerom vlády „pacifikovať hnutie Rusínov a posilniť postavenieSlovákov v gréckokatolíckej cirkvi“, považovanej za hlavný nástroj„rusinizácie“ východného Slovenska (Konečný, 2000, s. 140 – 141).Biskup v ňom vyzval kňazov, aby v záujme jednoty národavysvetlili veriacim dôležitosť správneho uvedenia sinárodnosti: „Nehľadiac na to, že všetci náležíme do jedného veľkého ruskéhokmeňa, užívajú naši ľudia rôzne názvy: Rusín, Rusnák, Rus, podkarpatský Rus,Ukrajinec, atď., čo nás bezdôvodne rozdeľuje a oslabuje, preto veľmi prosím, abysme sa v záujme jednoty pri najbližšom sčítaní všetci dali zapísať za Rusína, zaRusínku, ako nás náš otec Duchnovič nazval.“5 V dôsledku celkovejnepriaznivej atmosféry sa však v porovnaní s rokom 1938k Rusínom prihlásilo o 7 471 osôb menej (Ванат, 1985, s. 51 –56). Na základe zákona č. 309/1940 Slov. zákonníka z 26. novembra

1940 sa rozhodlo, že výučba na ľudových školách bude patriť dokompetencie cirkvi. To umožnilo výučbu aj v rusínskom nárečía zároveň aj vydanie nových učebníc. Aktivity iného druhu boliobmedzované a zároveň sa presadzovala tendencia „ignorovať“kultúrne stredisko Rusínov – Prešov. Preto sa isté slovenské

5 Распоряженія Епархіальнаго Правительства въ Пряшевѣ, ІX, 1940, s. 70.

vládne kruhy pokúšali, hoci nakoniec bezúspešne, preložiť sídlobiskupa Gojdiča do Medzilaboriec. Povolené boli jediné rusínskenoviny Новое время (1940 – 1944) (Ковач, 1999, s. 51), ktorévychádzali v  Medzilaborciach. Podobne ako gréckokatolíckyškolský systém používali tradičný karpatoruský jazyk a propagovalirusofilskú národnú orientáciu. Zatiaľ čo autori z prešovskéhoregiónu počas vojnových rokov boli zväčša navzájom izolovaní,istú kultúrnu činnosť rozvíjali študenti na univerzitev Bratislave vo svojom študentskom klube Общество Добрянськогоa prostredníctvom časopisov Студенческий журнал (1940 – 1941)a Ярь (1942 – 1943).Tri vývinové línie národno-kultúrneho formovania Rusínov

(rusofilská, ukrajinofilská a rusínska) sa udržali v prešovskomregióne aj v období slovenského štátu. Prirodzene, totalitnýrežim uplatňovaný v nacionálnej forme a atmosféra druhejsvetovej vojny zahnali početne i politicky oslabené národnéhnutie Rusínov na Slovensku do zjavnej defenzívy. Pod ochranougréckokatolíckej eparchie a s pomocou diplomacie a emigrácieRusíni sa sústredili na obranu menšinového školstvaa niekoľkých kultúrnych spolkov. Jazyková otázka sa dostala doúzadia (Ковач, 1968, s. 132 – 144).Do kvalitatívne novej polohy postavilo riešenie otázok

Rusínov na Slovensku oslobodenie ČSR, ktoré bolo „determinovanépripojením Podkarpatskej Rusi k Sovietskemu zväzu, pozíciou Sovietskej armádya posilnením ľavicových a prokomunistických tendencií v republike“ (Konečný,2000, s. 141 – 142). Prístup sovietskej politiky k otázkamnárodnej identity a spisovného jazyka Rusínov bol implantovanýdo susedných krajín, ktoré sa ocitli pod komunistickounadvládou, vrátane ČSR. Nastolenie komunistického režimu v roku1948 malo za následok zabrzdenie prirodzenej etnickejidentifikácie rusínskeho obyvateľstva Slovenska, akoaj politických ambícií rusínskej menšiny. Komunistická stranaČeskoslovenska podľa vzoru Sovietskeho zväzu odmietla uznaťRusínov ako samostatnú národnosť a vo všetkých oficiálnychdokumentoch boli evidovaní ako Ukrajinci. V roku 1950 bolalikvidovaná gréckokatolícka cirkev, ktorá počas uplynuléhoobdobia bola hlavnou oporou rusínskeho národnostného života.V duchu novej komunistickej ideológie od roku 1951 postupnedochádzalo k ukrajinizácii tlače, kultúrnych inštitúciía napokon aj školstva, hoci rusko-ukrajinský bilingvizmus ešteniekoľko rokov dožíval. Na Slovensku postupne vznikaliinštitúcie a národnostné spolky, ktoré vo svojich názvoch

obsahovali slovo „ukrajinský“ (Українська народна рада Пряшeвщини,Український національний театр, Реферат українських шкіл), ichpracovným jazykom však aj naďalej ostával ruský jazyk (porov.Маґочій, 1994, s. 166; Мацинський, 1969, с. 1 – 5). Takjazyková otázka, ako aj nedoriešený problém národnej identityRusínov sa objavoval pri rôznych príležitostiach, napríklad nakrajskej konferencii Komunistickej strany Slovenska (KSS)v Prešove v roku 1950 sa rusínski delegáti sťažovali: „Päť rokovpo vojne, a my ešte stále nevieme kto sme: Rusi, Ukrajinci alebo Rusíni. To je hanba“(Bajcura, 1967, s. 141). Kým proces ukrajinizácie sa bezprostredne po 2. svetovej

vojne vyznačoval pozvoľným tempom, od júna roku 1952, kedyPredsedníctvo ÚV KSS v Bratislave rozhodlo o zavedeníukrajinského vyučovacieho jazyka do všetkých dovtedy „ruských“škôl, sa radikálne zmenil (Gajdoš – Konečný, 2005, s. 16).Pokiaľ ukrajinčina sa od roku 1949 v uvedených školáchvyučovala iba ako predmet po dve hodiny týždenne, od školskéhoroku 1953/1954 sa stala vyučovacím jazykom pre všetky predmety,čo spôsobilo veľké problémy v školstve. Tieto opatrenia bolirealizované administratívno-direktívnym spôsobom bez ohľadu napodmienky a vôľu obyvateľstva, ktoré navyše nemohlo porozumieť,prečo „z jedného dňa na druhý“ sa majú z Rusínov premeniť naUkrajincov (Bajcura, 1973, s. 9). V dôsledku nespokojnostis novým jazykom rusínske obyvateľstvo bojkotovalo ukrajinskékultúrne inštitúcie a ich aktivity, v prvom rade divadelnépredstavenia, čítanie a predplácanie tlače, resp. inýchpublikácií v ukrajinskom jazyku, ktoré oslovovali ibaukrajinofilskú inteligenciu. Prirodzenou sa stala skutočnosť,že „spisovatelia, ktorí sa odtrhli od národa, stávajú sa bezmocnými, sú ako generálibez vojska“ (Гиряк, 1957, s. 20). Po prechode na ukrajinský spisovný jazyk počet „ruských“ škôl

začal klesať. V tejto nejasnej národnostnej a jazykovejsituácii Rusíni na Slovensku hľadali a nachádzali východisko vpoužívaní jazyka slovenského a postupne aj v slovenskejnárodnej orientácii. Ich rozhodnutie vo významnej miereurýchlil aj nezrozumiteľný jazyk školských učebníc, z ktorýchsa museli učiť ich deti. Najprv boli učebnice dovážanéz Ukrajiny a neskôr – vzhľadom na nedostatok kvalifikovanýchmiestnych Ukrajincov – boli zostavované emigrantmi z Ukrajiny,preto neodzrkadľovali miestne reálie. V 60. rokoch XX. st. miestnej ukrajinskej inteligencii bolo

jasné, že „stráca kontakt s  ľuďmi“ (Турок, 1968, s. 7), preto na túto

situáciu nemohla nereagovať. Slobodnejšie diskusieo špecifických problémoch prešovskej oblasti, medzi ktorýmiopäť dominoval starý jazykový problém, umožnila ažuvoľnenejšia atmosféra pred rokom 1968. Napríklad IvanMacinský, vedúci Oddelenia ukrajinskej literatúry Slovenskéhopedagogického nakladateľstva v Prešove, otvorene a ostrokritizoval ukrajinských spisovateľov a kultúrnych činiteľov za„podceňovanie svojej kultúrnej podstaty“ (Мацинський, 1965, s. 29). Podľanašej mienky hovoril presne o tom, čo o 30 rokov neskôr bolopomenované ako problém „dignitas“, t. j. etnickej a jazykovejdôstojnosti miestneho obyvateľstva (Magocsi, 1996, s. 23).Dokonalé poznanie regionálnych pomerov, z ktorých sám vyšiel,Macinskému umožnilo vyjadrovať sa o nich maximálne objektívne,pritom však s citom, ktorý prechovával ku svojim rodákom, keďnedostatok dôstojnosti u nich stručne nazval „našou národnouchorobou“ (Мацинський, 1965, s. 39). Súčasne kritizovalspisovateľov za ignorovanie rusínskych nárečí, pretože tým„jazyk Habury, Chmeľovej, Kamienky či Orlíka ešte viac znehodnocujeme v očiachnášho obyvateľstva... preto je najvyšší čas, aby sa nad tým spisovatelia zamysleli,pretože umelecké dielo bez živého ľudového slova, bez vykreslenia deja miestnymjazykom pôsobí na nášho bežného čitateľa tak isto cudzo ako kedysi, keď bolonapísané po rusky alebo v ‘jazyčiji’...“ (Мацинський, 1965, s. 39)Vyriešenie jazykovej otázky Rusínov Macinský teda videlv pozdvihnutí ich dialektu zo „súčasného stavu malosti, poníženostia zbytočnosti“ na úroveň rovnocenného člena v rodine inýchspisovných jazykov (Мацинський, 1965, s. 39). Podľa jeho názoruvšak toto sa malo stať ihneď „po preorientovaní sa nášho kultúrnehoživota z koľají ruských na koľaje ukrajinské,“ lenže, ako s ľútosťoupoznamenáva, toto sa nestalo. Ukrajinských spisovateľov aukrajinskú inteligenciu vôbec preto upozorňoval, že pripokračovaní v takomto kurze vývoja „vedome budeme prehlbovať úpadoknašej kultúry a odtrhávať literatúru od života,“ pretože otázka jazyka nieje problémom iba spisovateľov, ale aj rozhlasu, divadla a tlače(Мацинський, 1965, s. 39). Výsledkom jazykových diskusií, najmävšak neutíchajúcich žiadostí čitateľov, bolo v roku 1967zavedenie dvoch strán vydávaných v nárečiach Rusínovv ukrajinskom periodiku Нове життя. Sloboda slova počasniekoľkých mesiacov roku 1968 očividne dávala aj Rusínom v ČSRistú nádej na obnovenie ich práva na sebaurčenie a na štátnegarancie dôstojného postavenia ich materinského jazyka. Počas celého uplynulého obdobia KSČ vynakladala na rozvoj

ukrajinskej národnostnej, kultúrnej a jazykovej orientácie

v ČSR mnoho prostriedkov. Napriek tomu však tendencia miestnehoobyvateľstva k asimilácii s majoritným národom, ktorej začiatoksa datuje od násilných procesov kolektivizácie, dekatolizáciea ukrajinizácie po roku 1948, v nasledujúcich desaťročiachzískala dynamickejší charakter. Od roku 1970 sa „procesomkonsolidácie“ odštartovala vlastne ďalšia etapa administratívnejukrajinizácie, podobná tej z 50. rokov XX. st. Miestnaukrajinská tlač v júni 1970 ukončila vydávanie dvojstránokv nárečiach Rusínov, prestala poskytovať priestor diskusiám ojazykovo-etnických otázkach a uprednostňovala zdôrazňovanievedúcej úlohy KSČ pri všestrannom rozvoji ukrajinskejnárodnostnej menšiny. Pravda, takéto deklarácie už nedokázalizakryť fakt, že počet ukrajinských škôl neustále klesal, žeubúdalo čitateľov ukrajinskej tlače a že čím ďalej, tým menejľudí bolo ochotných sa identifikovať ako Ukrajinci, resp.Rusíni6 (porov. Маґочи, 1990, s. 80; Konečný, 2000, s. 147).Ani obnovená činnosť gréckokatolíckej cirkvi (od januára 1968)počas obrodného procesu, kedy ožil aj rusínsky smer v národnomhnutí, už nemohla zvrátiť tento nepriaznivý národnostný vývoj,pretože počas ilegality sa značne poslovenčila a prestala byťoporou rusínskej menšiny, ktorou bola v minulosti. Účelováslovakizácia tých, ktorí odmietli ukrajinskú národnú identitu,ako aj ukrajinský spisovný jazyk na začiatku 50. rokov XX.storočia, bola jednou z príčin nepriaznivého trenduspoločenského vývoja (Konečný, 1997, s. 69 – 81). Tentopokračoval aj v nasledujúcom období, ktoré charakterizovalapolitická apatia a prehlbovanie morálneho úpadku spoločnosti.Za takýchto podmienok „prirodzená asimilácia Rusínov a Ukrajincov začalanadobúdať hrozivé rozmery. Kým v prvej polovici osemdesiatych rokov priemernýročný prírastok obyvateľstva Slovenska predstavoval 7,18%, u ukrajinskej menšiny tobolo len 3,72%“ (Konečný, 1997, s. 78). Počet Rusínov a Ukrajincovna Slovensku klesol v rokoch 1950 – 1991 „absolútne o 34%a relatívne, pri prirodzenom prírastku o 51%, dokonca o 85 %“ (Gajdoš, 2004,s. 147).

Nové národné obrodenie Rusínov po roku 1989

„Perestrojka“ v Sovietskom zväze od roku 1985 sa stala významnýmimpulzom na ceste k prekonaniu celospoločenskej stagnácie aj

6 Podľa výsledkov sčítania obyvateľstva v roku 1930 v ČSR bolo91 079 Rusínov a Ukrajincov, v roku 1970 – 42 238 Ukrajincov (Rusínov)a Rusov, v roku 1980 žilo na Slovensku už len 36 850 Ukrajincov (Rusínov)a Rusov.

v podmienkach Československa. Znamenala politiku ekonomickýchreforiem a demokratizácie spoločnosti, ktorú začalo realizovaťnové vedenie Komunistickej strany Sovietskeho zväzu pod vedenímMichaila S. Gorbačova. Z  pohľadu rusínskej národnostnejmenšiny bola zvlášť inšpiratívna kritika nedostatkov pririešení národnostnej otázky v Sovietskom zväze. Ako sme užuviedli, podobné (administratívne) metódy riešenia národnostnejotázky boli uplatnené aj vo vzťahu k Rusínom v Československu,ktorí na sklonku 90. rokov XX. storočia sa ocitli pred totálnouasimiláciou. „Národnostné práva zostali v podstate redukované na oblasťkultúry, podporou rozvoja ktorej sa mali prekryť nedostatky existujúce v postavenímenšiny, ale aj nejasnosti v rozhodujúcich otázkach jej ďalšieho vývoja“ (Gajdoš,2004, s. 147). Otvorenie uvedených dlhodobo neriešených otázoknárodnej existencie Rusínov bolo možné až následkom novembrovejrevolúcie v roku 1989. Po novembri 1989 rozhodujúci vplyv na obyvateľstvo

severovýchodného Slovenska majú dva smery presadzujúce odlišnúnárodnostnú orientáciu: rusínsky a ukrajinský. Obidva „sa hlásiao právo na národnú emancipáciu, na plnokrvný národný, politický a kultúrny život,pretože obidva sa cítia, a nie neoprávnene, štyridsaťročným obdobím totalitypoškodené a ukrivdené, nehľadiac na to, že niektorí exponenti ukrajinského smeru narežime profitovali, ďalší boli prenasledovaní a  iní politicky i národne zlyhali“(Gajdoš, 2004, s. 147). Pokles počtu rusínskeho a ukrajinskéhoobyvateľstva počas štyridsaťročného panstva komunizmu o viacako polovicu bol iba jedným z dôležitých momentovupozorňujúcich na nevyhnutnosť transformácií v prístupek riešeniu národnostnej a jazykovej otázky tohto obyvateľstvatak zo strany štátu, ako aj samotnej menšiny, ktorá sa stalaaktívnym činiteľom celospoločenských premien.Narastajúcu nespokojnosť s ukrajinskou jazykovou orientáciou

jednotliví rusínski kultúrni aktivisti prejavovali aj predrokom 1989 – v sporoch okolo vydávania niektorých publikáciív hovorovom jazyku miestneho obyvateľstva. Išlo najmä ovydávanie náboženských textov pre potreby gréckokatolíckychfarností s prevahou rusínsky hovoriaceho obyvateľstvaa pastoračnej praxe v materinskom jazyku. V tomto období išloskôr o izolované snahy jednotlivcov. Organizované rusínske hnutie sa začalo až koncom roku 1989 so

vznikom rusínskych kultúrnych spolkov v Poľsku a na Ukrajine.V priebehu nasledujúcich dvoch rokov vznikli rusínskeorganizácie v každom štáte, kde Rusíni žijú (o niečo neskôrv Rumunsku a v Chorvátsku): Общество карпатськых русинов na

Ukrajine, Русиньска оброда na Slovensku, Стоваришыня Лемківv Poľsku, Společnost přátel Podkarpatské Rusi v Českej republike, Рускаматка v Juhoslávii a takisto Орґанізація Русинів в Мадярску, t. j.v štáte, kde sa predpokladalo, že Rusíni zanikli v dôsledkuasimilácie ešte koncom XIX. storočia. Okrem toho, po prvýkrátod konca druhej svetovej vojny, začali vychádzať novinya časopisy v rusínskom jazyku: Русин, Народны новинкы naSlovensku, Подкарпатська Русь na Ukrajine, Бесіда v Poľskua Русинскый жывот v Maďarsku. Nezávisle od názvu organizácií a štátu či miesta vzniku, ich

hlavné poslanie bolo rovnaké a vychádzalo zo štyroch základnýchprincípov: 1. Rusíni tvoria národnosť alebo národ a (s výnimkouJuhoslávie a násilne presťahovaných skupín v Poľsku) žijúminimálne od včasného stredoveku ako pôvodné obyvateľstvov dolinách Karpát; 2. Rusíni nepatria ani k ukrajinskej, anik ruskej, ani k poľskej alebo slovenskej národnostnej skupine,ale tvoria osobitnú samostatnú východoslovanskú národnosť; 3.

Rusíni ako osobitá národnosť sú presvedčení o potrebe maťsvoj vlastný spisovný jazyk sformovaný na základe nimipoužívaných nárečí; 4. Rusíni majú mať tie isté práva ako inénárodnostné menšiny v daných štátoch, čo znamená, že majú ajprávo používať svoj materinský rusínsky jazyk v tlači,rozhlase, televízii, v kultúrnych inštitúciách a najmäv školách (Jabur, 2000, s. 191 – 192). Na Slovensku sa sformovalo nové občianske združenie na

rusínskej platforme – Kultúrne hnutie Rusínov (Културный рух Русинів)v Medzilaborciach. Jeho činnosť bola postavená na týchtoprogramových cieľoch: 1. obrodenie Rusínov ako samostatnejnárodnosti; 2. vytvorenie rusínskeho spisovného jazyka na bázenárečí laboreckej oblasti, ktorý ako povinný predmet by savyučoval v 1. – 5. triede základných škôl (Mušynka, 1993, s.71). O probléme vytvorenia spisovného jazyka pre Rusínov ako o

jednom z najdôležitejších aj v tomto „treťom rusínskom národnomobrodení“ (Magocsi, 2006, s. 101 – 111) sa živo diskutovalo pritzv. okrúhlych stoloch. Výsledkom týchto diskusií bolo, že potransformácii tlačového orgánu Ústredného výboru KZUP,týždenníka Нове життя, na „týždenník Rusínov-Ukrajincov Československa“vedenie redakcie po mnohých žiadostiach čitateľov, podobne akov roku 1967, od februára 1990 obnovilo vydávanie dvojstránkyv hovorovom jazyku Rusínov pod názvom Голос русинів. Pestrosťrusínskych nárečí, ktorá sa vzápätí prezentovala v tomto

periodiku, sa stala impulzom k príprave prvých ortografickýchpravidiel (Plishkova, 2009). Riešiť otázky kodifikácie jazyka si vyžadovala aj pastoračná

prax v niektorých gréckokatolíckych farnostiach s prevahourusínskeho obyvateľstva. Niekoľkí rusínski gréckokatolíckikňazi už dlhšie avizovali takúto potrebu, najmä v súvislostis prechodom gréckokatolíckej cirkvi v 70. rokoch XX. st. naslovenský jazyk v liturgii i v pastorácii. Z potreby predložiťrusínskym gréckokatolíkom alternatívu k pastoráciiv slovenčine, ešte v 80. rokoch XX. storočia skupinagréckokatolíckych kňazov na čele s Františkom Krajňákomv Medzilaborciach vytvorila malú jazykovú komisiu a pripravilana vydanie niekoľko cirkevných kníh v hovorovom jazyku Rusínovpodľa vlastných pravopisných noriem.7 Tieto neskôr (v roku 1990)v záujme koordinovaného postupu na jazykovom poli navrhla prepoužívanie aj redakcii Нове життя v Prešove, čím otvoriladiskusiu o podobe budúceho rusínskeho pravopisu. Počnúc rokom 1990 sa teda opäť obnovujú polemiky o jazyku

a národnej identite Rusínov. Na dynamike a cieľavedomostinaberajú hlavne po transformácii Kultúrneho hnutia Rusínov naorganizáciu celoslovenského charakteru s názvom Rusínska obroda(25. marca 1990) so sídlom v Medzilaborciach. Vo svojom Štatútezverejnenom v prvom čísle časopisu Русин (1991) Rusínska obrodasformulovala základné ciele svojej činnosti: „Propagovať kultúru,obyčaje, tradície, históriu vo svojom vlastnom jazyku prostredníctvom kultúrno-osvetovej činnosti, tlače, rozhlasu, televízie a pod.“ V následnej Deklarácii v tomistom čísle časopisu artikulovala zásadné požiadavky vočištátnym inštitúciám, realizáciou ktorých by sa malo v súlades ústavou zabezpečiť: rovnocenné postavenie Rusínov s inýminárodnosťami, primerané zrovnoprávnenie rusínskeho jazykas ostatnými jazykmi používanými v ČSFR, predovšetkým sa všakmali vytvoriť možnosti pre vyučovanie v rusínskom jazyku vškolách na území obývanom Rusínmi. Nevyhnutnosť kodifikácierusínskeho jazyka sa akcentovala najviac v súvislosti sozavedením materinskej reči Rusínov do rozličných oblastíživota, najmä však do mediálnej a školskej sféry.

7 Ešte pred kodifikáciou rusínskeho spisovného jazyka (1995) o. F.Krajňák vydal: Малый ґрекокатолицькый катехізм про русиньскы діти (Prešov 1992)a na vydanie so skupinou kňazov a laikov pripravil Апостолы на неділі і святацілого року, ktoré však vyšli až po kodifikácii rusínskeho jazyka(Medzilaborce 1999) a teda po jazykovej stránke už boli upravené v súlades platnými pravidlami pravopisu.

Národno-emancipačný proces Rusínov vyvolával z jednej stranyeufóriu z pocitu slobody a nádej na zmenu dovtedajšiehopostavenia tohto etnika v rámci národnostných menšínv republike, zo strany druhej – rozpaky, najmä v kruhoch vedcovukrajinskej orientácie, ktorí v tomto období už boli minimálne40 rokov inštitucionálne saturovaní a s podporou štátupracovali – podľa sovietskeho vzoru – na šírení ukrajinskejidey v Československu. Po páde vedúcej úlohy KSČ v štáte, ktorádlhodobo garantovala rozvoj ukrajinskej národnostnej menšiny,reprezentanti tejto národnostnej orientácie z pochopiteľnýchpríčin odmietali iniciatívy spojené s rozvíjajúcim sanárodnouvedomovacím procesom Rusínov a s prípravou noriemnového spisovného jazyka, ktorých prvý projekt zverejniliНародны новинкы už v roku 1992 (Панько, 1992). Totiž tak predrokom 1989, ako aj po ňom, ukrajinská inteligencia bolapresvedčená, že podobné iniciatívy, vyskytujúce sa ajv minulosti, sú „už prežité experimenty, odsúdené na neúspech“,„nepotrebné“, „nesprávne“ a „škodlivé“, ktoré „vnesú chaos do školstvaa kultúrneho života, z ktorého východisko bude jediné – prechod na spisovnýslovenský jazyk“ (porov. Štec, 1991; Штець і Муличак, 1992).Sprievodným znakom reakcií ukrajinskej inteligencie bol výsmecha dehonestácia prvých krokov rusínskych aktivistov v jazykovejoblasti, ktoré označovali ako „národnostnú netaktnosť“ (Ковач, 1991,s. 28), dokazujúc že rusínstvo nie je nič iné ako „politickyinšpirovaná... antihistorická... antivedecká odchýlka“ (Мушинка, 1992, s. 1)prameniaca „z dávno prežitej maďarónskej intrigy“ (Ковач, 1991, s. 28).V polemicky ladených článkoch okolo novovytvorenejantagonistickej dvojice „ukrajinský jazyk – rusínsky jazyk“ dominovaliemócie, pričom diskusia sa zviezla skôr na politiku a neviedlak jadru veci, t. j. k vlastným lingvistickým problémom –glottogenézy a súčasného stavu jazyka.Odpoveďou zástancov rusínskej orientácie na takéto argumenty

bola príprava na vydanie publikácií, ktoré mali byť podkladompre vyhlásenie kodifikácie rusínskeho jazyka, a iniciatívypožadujúce inštitucionalizáciu tejto odbornej práce, pričomnajčastejšie skloňovanou bola katedra rusínskeho jazykaa kultúry. Tieto snahy sa však stretli s nezáujmom štátu, ztohto dôvodu hlavnú iniciatívu prevzala na sebanajreprezentatívnejšie rusínske občianske združenie Rusínskaobroda. Významnú úlohu v tomto procese zohral 1. Svetovýkongres Rusínov, ktorý sa uskutočnil 22. – 23. marca 1991v Medzilaborciach. V záujme kvalifikovaného riešenia otázky

spisovného jazyka kongres odporučil zvolať odborníkov namedzinárodný jazykový seminár, na ktorom sa mali vyjasniťteoretické problémy týkajúce sa kultivovania a štandardizáciejazyka v podmienkach „malých národov,“ a taktiež určiť praktickýspôsob koordinácie prác v oblasti „jazykového manažmentu“ nazáklade analogických príkladov zo zahraničia.1. Medzinárodný kongres rusínskeho jazyka za účasti vedcov,

spisovateľov, novinárov, kňazov a rusínskych aktivistovz deviatich krajín (Československo, Poľsko, Ukrajina, Maďarsko,Juhoslávia, Švajčiarsko, Monako, Švédsko, USA) sa uskutočnil 6.– 7. novembra 1992 v Bardejovských Kúpeľoch a doteraz jepovažovaný za jeden z  najvýznamnejších medzníkov v procesekodifikácie rusínskeho jazyka (Magocsi and Fishman, 1992, s.119 – 125). Uvedené fórum totiž nielen iniciovalo systematickúprácu nad kodifikáciou, ale súčasne vyriešilo aj niekoľkodôležitých koncepčných otázok: 1. kodifikácia rusínskehospisovného jazyka mala byť založená na živej hovorovej rečiRusínov; 2. vychádzajúc z rétorománskeho8 modelu budovaniaspisovného jazyka každý zo štyroch rusínskych regiónov (štátov)mal vytvoriť vlastný variant spisovného jazyka, ktoréhozákladom mal byť najrozšírenejší dialekt na danom území;9 3.grafickým systémom rusínskeho jazyka mala byť azbuka. Okremtoho, kongres takisto vyzdvihol potrebu vedeckej inštitúcie,ktorá by proces kodifikácie organizovala, a nevyhnutnosťštátnej podpory. Na základe iniciatívy vedenia Rusínskej obrody na Slovensku

o dva mesiace neskôr (od januára 1993) Ministerstvo kultúry SRnaozaj finančne podporilo vznik Inštitútu rusínskeho jazykaa kultúry v Prešove,10 ktorý od začiatku slúžil ako

8 Rétorománsky jazyk, resp. jazyk švajčiarskych Romanšov používanecelých 0,6% obyvateľov Švajčiarska, t. j. okolo 35 000 ľudí najuhovýchode krajiny. Skladá sa zo 6 spisovných mikrojazykov, na bázektorých r. 1982 vznikol spoločný spisovný jazyk rumantsch grischun, ktorý od r.1996 sa stal štvrtým úradným jazykom Švajčiarska popri nemeckom,francúzskom a talianskom. Rusínsky spisovný jazyk sa teda mal začať budovaťanalogicky na základe hovorových variantov tých regiónov (štátov), kde žijúkarpatskí Rusíni (Slovensko, Poľsko, Ukrajina), a na ich báze postupne samal vytvoriť jeden spoločný spisovný jazyk.

9 Na Slovensku spisovná norma rusínskeho jazyka vychádza z dvochteritoriálne najrozsiahlejších dialektov: východozemplínskehoa západozemplínskeho, teda z živého hovorového jazyka územia po línii obcí:Osadné, Hostovice, Parihuzovce, Čukalovce, Pčoliné, Pichne, NechválovaPolianka, Nižná a Vyšná Jablonka, Svetlice, Zbojné a iných.

10 Inštitút rusínskeho jazyka a kultúry vznikol pri Rusínskej obrode vPrešove v januári 1993. Jeho prvým riaditeľom sa stal doc. PhDr. Juraj

interregionálne koordinačné centrum kodifikačných prác. Pozmene politickej situácie v roku 1994 však jeho financovaniebolo zastavené. Napriek krátkej existencii inštitút naplnilvytýčený cieľ. Pripravil a v roku 1994 vydal základnémateriály ako podklad pre formálne vyhlásenie kodifikácierusínskeho spisovného jazyka na Slovensku: pravidlá rusínskehopravopisu, ortografický slovník, šlabikár a čítanku, slovníklingvistických termínov, ukážky náboženskej literatúry,beletrie a publicistiky.11 Slávnostný akt vyhlásenia kodifikácierusínskeho jazyka, aj napriek snahám o jeho zmarenie zo stranyneprajníkov z radov ukrajinskej inteligencie, exponentovbývalého politického režimu, ba dokonca aj niektorých štátnychúradníkov sa uskutočnil 27. januára 1995 v Bratislave za účastipredstaviteľov kultúrneho, spoločenského, náboženského,politického a vedeckého života štátu. Môžeme povedať, že týmto aktom sa symbolicky ukončila prvá a

podstatná etapa prác nad kodifikáciou rusínskeho spisovnéhojazyka na báze živej hovorovej reči. Vzápätí však nová situáciarusínske hnutie postavila pred novú, podľa nás omnoho ťažšiu,úlohu – zavedenie nového spisovného jazyka do rozličnýchoblastí života Rusínov. Demokratizácia Európy na konci XX.storočia a začlenenie časti karpatských Rusínov do rámcaEurópskej únie a kontextu novej európskej legislatívy sú všaknovou garanciou pre doriešenie ich jazykových a národnostnýchpráv. Je však dôležité, aby v novej situácii rusínski lídri sadokázali zjednotiť v zásadných otázkach svojej národnejexistencie a poučili sa z chýb svojich predchodcov.

LiteratúraBAJCURA, I.: KSČ a ukrajinská otázka. [The Communist Party ofCzechoslovakia and the Ukrainian question.] In: З минулого ісучасного українців Чехословаччини : Педагогічний збірник, № 3,Bratislava: SPV, 1973, s. 7 – 33.BAJCURA, I.: Ukrajinská otázka v ČSSR. [The Ukrainian question in

Paňko, CSc. V r. 1994 druhým a zároveň posledným riaditeľom inštitútu boldoc. PhDr. Vasil Jabur, CSc.

11 В. Ябур - Ю. Панько: Правила русиньского правопису; Ю. Панько і кол.:Орфоґрафічный словник русиньского языка; Ю. Панько: Русиньско-русько-україньско-словеньско-польскый словник лінґвістічных термінів; Я. Гриб: Букварь про русиньскыдіти; Я. Гриб: Чітанка про русиньскы діти; П. Р. Маґочій: Русины наСловенську./Magocsi, P. R.: Rusíni na Slovensku; Ф. Крайняк: Малый ґрекокатолицькыйкатехізм про русинськы діти (1992).

Czechoslovakia.] Košice: Východoslovenské vydavateľstvo, 1967.BONKALÓ, A.: The Rusyns. New York: Columbia University Press,1990.БРОДІ, A.: Treuga dei. In: Русскій вѣстникъ, ІХ, 25, 28,Ужгородъ 1932.ДУХНОВИЧ, О.: Твори. В 4-х тт. [Works. 4 Vols.] Prešov: SPV-OUL, 1967 – 1989.ГИРЯК, М.: З дискусії до нашої літератури і журналів. [From adiscussion about our literature and magazines.] In: Дружновперед, VII, 24, 1957, s. 20.ГНАТЮК, В.: Причинок до історії зносин галицьких і угорськихРусинів. [A supplement to the history of relations betweenGalician and Hungarian Rusyns.] In: Літературно-науковий вістник,№ 9, Львів 1899, s. 162 – 178GAJDOŠ, M.: Rusíni a Ukrajinci na Slovensku v procese transformácie spoločnosti(stav výskumu). [Rusyns and Ukrainians in Slovakia in the processof transforming society (status of the research).] In: ŠUTAJ,Š. (ed.): Národ a národnosti. Stav výskumu po roku 1989 a  jeho perspektívy.Prešov: Universum, 2004, s. 147 – 159. GAJDOŠ, M. – KONEČNÝ, S.: Rusíni a Ukrajinci na Slovensku v procesochtransformácie (1989 – 1995). Výber z dokumentov I. [Rusyns and Ukrainiansin Slovakia in the processes of transformation (1989 – 1995). Aselection of documents I.] Prešov: Universum, 2005.HARAKSIM, Ľ.: Rusofilstvo a ukrajinofilstvo Rusínov východného Slovenskaa Zakarpatska na rozhraní 19. a 20. storočia. [Russophilism andukrainophilism of Rusyns in eastern Slovakia and Transcarpathiaat the interface of the 19th and 20th centuries.] In: KAĽAVSKÝ,M. – PRIEČKO, M., eds.: Súčasné prezentácie rusínskej identity (odakceptácie po emancipáciu). [The contemporary presentation of Rusynidentity (from acceptance to emancipation.] Ethnologia ActualisSlovaca, 5, Trnava 2004, s. 26 – 41.HARTL, A.: K jazykovým sporům na Podkarpatské Rusi. [Onlanguage disputes in Subcarpathian Rus.] In: Slovo a slovesnost. Listpražského linguistického kroužku, IV, Praha 1938, s. 160 – 173.JABUR, V.: Rusínsky jazyk na Slovensku (stav po kodifikáciia perspektívy rozvoja). [The Rusyn language in Slovakia (itsstatus after codification and its future development).] In:DORUĽA, J. (ed.): Slovensko-rusínsko-ukrajinské vzťahy od obrodenia posúčasnosť. Bratislava: Slavistický kabinet SAV, s. 190 – 205.KONEČNÝ, S.: Rusíni na Slovensku a ich národné vedomie v obdobísocializmu. [The Rusyns in Slovakia and their nationalconsciousness during socialism.] In: GAJDOŠ, M. – KONEČNÝ, S.

(eds.): Etnické minority na Slovensku: história, súčasnosť, súvislosti. Košice:SvÚ SAV, 1997, s. 69 – 81.KONEČNÝ, S.: Rusíni/Ukrajinci ako fenomén slovenskej politiky.[The Rusyns/Ukrainians as a phenomenon of Slovak politics]. In:DORUĽA, J. (ed.): Slovensko-rusínsko-ukrajinské vzťahy od obrodenia posúčasnosť. Bratislava: Slavistický kabinet SAV, s. 132 – 148.КОВАЧ, Ф.: Наші національні парадокси. [Our nationalityparadoxes.] In: Дукля, ХХХІХ, 2, 1991, s. 20 – 30.КОВАЧ, А.: Національна політика Словацької республіки повідношенню до русинів-українців (1939 – 1945 рр.). [TheNationality Policy of the Slovak Republic in relation to theRusyns-Ukrainians (1939 – 1945).] In: Жовтень і українськакультура. М. Ричалка (ед.). Prešov: KZUP, 1968, s. 132 – 144.LETZ, R.: Postavenie gréckokatolíkov slovenskej národnostiv rokoch 1918 – 1950. [The status of Slovak Greek Catholics in1918 – 1950.] In: DORUĽA, J. (ed.): Slovensko-rusínsko-ukrajinskévzťahy od obrodenia po súčasnosť. Bratislava: Slavistický kabinetSAV, 2000, s. 101 – 118.LUTSKAY, М.: Grammatika Slavo-Ruthena. [Slavo-Ruthenian grammar.]Buda 1830.МАҐОЧИ, П. Р.: Национални и културно-социални розвой Русинох-Українцох Чехословацкей. [The ethnic and socio-culturaldevelopment of Rusyns-Ukrainians in Czechoslovakia.] In:Шветлосц, XХVIIІ, 1, 1990, s. 77 – 96; 2, 1990, s. 213 – 235.MAGOCSI, P. R. and FISHMAN, J. A.: Scholarly Seminar on theCodification of the Rusyn Language. In: International Journal of theSociology of Language, č. 104, Berlín and New York 1992, s. 119 –125.MAGOCSI, P. R.: Národ znikadiaľ : ilustrovaná história karpatských Rusínov.[The People From Nowhere : an Illustrated History of Carpatho-Rusyns.] Prešov: Rusín a Ľudové noviny 2007.MAGOCSI, P. R: The Rusyn Language Question Revisited. In:MAGOCSI, P. R. (ed.): A New Slavic Language is Born. The Rusyn LiteraryLanguage of Slovakia. / Zrodil sa nový slovanský jazyk. Rusínsky spisovný jazyk naSlovensku. New York: Columbia University Press 1996, s. 19 – 47.МАҐОЧІЙ, П. Р.: Русины на Словенську / MAGOCSI, P. R.: Rusíni naSlovensku [The Rusyns of Slovakia.] Prešov: Rusínska obroda,1994.МАЦИНСЬКИЙ, І.: Концепції, безконцепційність і – де ти,концепціє нашого культурного життя. [Concepts, nonconceptualityand - where are the concepts of our cultural life.] In: Дукля,ХІІІ, 2, 1965, s. 37 – 55.

МАЦИНСЬКИЙ, І.: 20 літ української видавничої справи на сходіреспубліки. [20 years of Ukrainian publishing in the easternpart of the republic.] In: Дукля, ХІІ, 3, 1969, s. 1 – 5. MUŠYNKA, M.: The Postwar Development of the Regional Culture ofthe Rusyn-Ukrainians of Czechoslovakia. In: MAGOCSI, P. R.(ed.): The Persistence of Regional Cultures : Rusyns and Ukrainians in theirCarpathian Homeland and Abroad. New York: Columbia UniversityPress, 1993, s. 53 – 82.МУШИНКА, М.: Русинізм на антиукраїнській основі : перша книжка„Русинської оброди“. [Rusynism on an anti-Ukrainian base: thefirst book of the "Rusyn Renaissance Society".] Пряшів 1992.ПАНЬКЕВИЧ, І.: Мій життєпис. [My biography.] In: Науковий збірникМУКС, 4, 1, Bratislava – Prešov, 1969, s. 17 – 43.ПЕРЕНИ, Й.: Из истории Закарпатских Украинцев (1849 – 1914). [Fromthe history of the Transcarpathian Ukrainians (1849 – 1914).]Budapest 1957.ПОП, И.: Энциклопедия Подкарпатской Руси. [Encyclopedia ofSubcarpathian Rus‘.] Ужгород: Издательство В. Падяка, 2001.PLISHKOVA, A.: Language and National Identity : Rusyns South of theCarpathians. EAST EUROPEAN MONOGRAPHS. New York: ColumbiaUniversity Press, 2009.САБОВ, Є.: Реч по случаю открытія памятника А. Духновіча в В. Севлюше,8/ХІ 1925. [A Speech at the unveiling of the monument to A.Dukhnovich in V. Sevlyush, 1925, 8/XI.] Ужгород 1925. ŠTEC, M.: K otázke „rusínskeho“ spisovného jazyka. [On the question ofthe "Rusyn" literary language.] Prešov: ZRU ČSFR, 1991.ШТЕЦЬ, М. і МУЛИЧАК, Ю: Аналіз норм правопису т. зв. русинської мови.[An analysis of orthographic norms of the so-called Rusynlanguage.] Додаток до газети Нове життя, № 42. Пряшів: Науковетовариство СРУ ЧСФР, 1992.ШТЕЦЬ, М.: Боротьба за літературну мову українців СхідноїСловаччини в 1919 – 1945 рр. [The struggle for a literarylanguage of the Ukrainians in Eastern Slovakia in 1919 – 1945.]In: Жовтень і українська культура, М. Ричалка, ред., Пряшів: КСУТ,1968, s. 284 – 291. ШТЕЦЬ, М.: Літературна мова українців Закарпаття і Східної Словаччини(після 1918). [The literary language of the Ukrainians inTranscarpathia and Eastern Slovakia (since 1918).] Bratislava:SPV 1969. [Štúr, L.] Prjehlad časopisou. [An overview of journals.] In:Slovenskje národňje novini, č 63, 1846.03.06, s. 1 – 2.ŠTEFAN, A.: Budoucnost rusínskeho národa. [The future of the

Rusyn nation] In: Podkarpatské hlasy, VI, 15, 17, Užhorod 1930.TICHÝ, F.: Vývoj současného spisovného jazyka na Podkarpatské Rusi. [Thedevelopment of the contemporary literary language inSubcarpathian Rus.] Praha: Orbis 1938.TOLSTOJ, N. I.: Úvodom. [Introduction.] In: MAGOCSI P. R. (ed.):A New Slavic Language is Born. The Rusyn Literary Language of Slovakia./Zrodil sanový slovanský jazyk. Rusínsky spisovný jazyk na Slovensku. New York:Columbia University Press 1996, s. xiii – xv.ТУРОК, В.: Русинські парадокси. [Rusyn paradoxes.] In: Новежиття, XVIIІ, 1, 1968, s. 7.ВАНАТ, І.: Нариси новітньої історії українців східної Словаччини. ІІ (1938 –1948). [Essays on the contemporary history of Ukrainians ineastern Slovakia. II (1938 – 1948).] Prešov: SPV OUL, 1985.ВАНАТ, І: Шкільна справа на Пряшівщині в період домюнхенськоїЧехословаччини. [Education in the Presov Region in pre-MunichCzechoslovakia.] In: З минулого і сучасного українців Чехословаччини :Педагогічний збірник, № 3, Bratislava: SPV, 1973, s. 159 – 193.ЗОРКІЙ, Н.: Споръ о языкѣ в Подкарпатской Руси и чешская АкадеміяНаукъ./Как освѣдомляетъ д-ръ Иван Панькевичъ чешскую публику о нашихъязыковыхъ дѣлахъ. [The language dispute in Subcarpathian Rus‘and the Czech Academy of Sciences./How Dr. Ivan Paňkevič hasenlightened the Czech public about our language issues.]Ужгородъ: Издание автора, 1926.

Internetové zdoje[1] KONEČNÝ, S.: Rusíni na Slovensku a vývoj otázky ichspisovného jazyka. [Rusyns in Slovakia and the development ofthe question of their literary language.] In: Človek a spoločnosť.Štúdie a články. Dostupné na www.saske.sk/cas/1-2000/konecny2.html.